acetonémia [lat. + gr.], acetonaemia —

1. lek. prítomnosť acetónu v krvi vznikajúceho v ľudskom tele ako jeden z metabolitov pri odbúravaní tukov neenzýmovou dekarboxyláciou kyseliny acetoctovej (CH₃COCH₂COOH). Fyziologická koncentrácia acetónu v krvnej plazme je 10 – 50 μmol/l, zvyšuje sa pri hladovaní a výraznej telesnej námahe, ako aj u pacientov s dekompenzovanou cukrovkou;

2. veter. ochorenie zvierat vyvolané poruchou energetického metabolizmu, keď je organizmus nútený tvoriť energiu z bielkovín. Charakteristickým prejavom je prítomnosť ketónových látok (acetón a i.) v krvi; vydychovaný vzduch a často aj mlieko zapáchajú po acetóne. Ako prevencia sa odporúča vyvážená kŕmna dávka.

acetonúria [lat. + gr.], acetonuria —

1. lek. vylučovanie acetónu (→ acetonémia) močom, u zdravých dospelých jedincov okolo 20 μmol denne. Zvýšená acetonúria sa pozoruje pri hladovaní, zvýšenej telesnej námahe a v chladnom prostredí, ako aj pri dekompenzovanej cukrovke, acetonemickom vracaní alebo pri horúčke. Deti majú väčšiu tendenciu k acetonúrii ako dospelí;

2. veter. metabolické ochorenie zvierat, ktorého etiológia je rovnaká ako pri acetonémii. Ide však o ťažšiu formu choroby – ketónové látky sú prítomné v moči a vo výkaloch zvierat. Vyskytuje sa pri dlhodobom hladovaní alebo pri disproporcii bielkovín a sacharidov v kŕmnej dávke.

acetylcholín [lat. + gr.], CH₃COOCH₂CH₂N⁺(CH₃)₃ — chemický mediátor prenosu vzruchov v nervovom systéme (neurotransmiter). Syntetizuje sa v cytoplazme nervových zakončení z acetylkoenzýmu A a cholínu pomocou cholínacetyltransferázy. Pri excitácii nervového zakončenia sa acetylcholín uvoľňuje do medzibunkového priestoru a nastáva excitácia membrány susednej nervovej bunky. Acetylcholín sa po uvoľnení z nervového zakončenia viaže na špecifický receptor muskarínového alebo nikotínového typu, vyvolá reakciu, potom opúšťa receptor a rýchlo sa inaktivuje hydrolýzou katalyzovanou acetylcholínesterázou (→ cholínesteráza) na acetát a cholín, ktorý sa opätovne využíva na jeho tvorbu. Inhibítorom acetylcholínesterázy sú organofosfáty, napr. nervové jedy tabun a soman, alebo insekticídy.

acidobázická rovnováha — lek. rovnováha medzi tvorbou, resp. prívodom kyselín a zásad do organizmu a ich neutralizáciou a vylučovaním. Koncentrácia vodíkových iónov v extracelulárnej tekutine (tekutina obklopujúca bunky tela) je 35 – 45 nmol/l, čo zodpovedá pH 7,35 – 7,45, pričom organizmus znáša jej výkyvy len v malom rozpätí.

Stálosť pH vnútorného prostredia (izohydriu) si organizmus udržiava: 1. tlmivými systémami (hydrogenuhličitanový, fosfátový, bielkovinový, hemoglobínový); 2. pľúcnou reguláciou, t. j. zmenami alveolárnej ventilácie (frekvencia a hĺbka dýchania), ktoré majú za následok rýchle zmeny parciálneho tlaku oxidu uhličitého, a teda aj koncentrácie kyseliny uhličitej; 3. obličkovou reguláciou (obličky sú schopné aktívnej exkrécie vodíkových iónov a regulujú hospodárenie hydrogenuhličitanom sodným).

Poruchy acidobázickej rovnováhy sa delia podľa príčiny na respiračné, ktoré sú následkom zmien pCO₂ (parciálneho tlaku oxidu uhličitého), a metabolické, ktoré sú následkom zmien obsahu hydrogenuhličitanu sodného v organizme, a podľa tendencie zmeny pH na acidózy a alkalózy. V záujme zachovania izohydrie sa organizmus usiluje každú zmenu jednej zložky acidobázickej rovnováhy upraviť zmenou druhej zložky (porucha respiračnej zložky sa kompenzuje zmenou metabolickej zložky a naopak). Dôležité je rozlíšiť, ktorý dej je primárny (porucha) a ktorý sekundárny (kompenzácia), pretože liečbou sa musí zasiahnuť proti poruche, a nie proti kompenzácii. Pri väčšine porúch acidobázickej rovnováhy (až 75 %) ide o zmiešané (kombinované) poruchy, ktoré majú respiračnú aj metabolickú zložku.

acidofosfatázy [lat. + gr.] → fosfatázy

acidosis [-zis] → acidóza

acidóza [lat. + gr.], acidosis —

1. lek. porucha acidobázickej rovnováhy podmienená zvýšením koncentrácie vodíkových iónov v extracelulárnej tekutine (tekutina obklopujúca bunky tela) a poklesom pH pod 7,36. Podľa mechanizmu vzniku sa rozlišuje respiračná acidóza, ktorá vzniká nedostatočným vylučovaním oxidu uhličitého z organizmu (poruchy dýchania), a metabolická acidóza, ktorá je zapríčinená zvýšeným prísunom vodíkových iónov exogénnou (otravy), resp. endogénnou (diabetická ketoacidóza) cestou, ich nedostatočným vylučovaním (zlyhávanie obličiek) alebo zvýšenými stratami hydrogenuhličitanu sodného (napr. pri hnačkách). Opak: alkalóza;

2. veter. metabolické ochorenie zvierat, ktorého sprievodným prejavom je zvýšený obsah kyslých látok v krvi (pokles pH krvi pod 7,35) alebo strata báz. Vyskytuje sa pri jednostrannom kŕmení prežúvavcov a pri kŕmení nekvalitnými krmivami s vysokým obsahom kyselín.

adenylátcykláza [gr.], nesprávne adenylcykláza — enzým z triedy lyáz katalyzujúci vznik cyklického adenozínmonofosfátu z adenozíntrifosfátu (ATP). Viaže sa na bunkové membrány a aktivuje sa po naviazaní hormónu (napr. glukagónu, adrenalínu, kalcitonínu, tyreotropínu, kortikotropínu) na špecifický receptor.

adenylcykláza — nesprávny názov adenylátcyklázy.

ADH → adiuretín

adiuretín [gr.], vazopresín, antidiuretín, antidiuretický hormón, ADH — hormón, ktorý sa uvoľňuje zo zadného laloka podmozgovej žľazy. Z chemického hľadiska je to peptid zložený z 9 aminokyselín. Tvorí sa v jadrách hypotalamu. Jeho syntézu a sekréciu do krvnej plazmy regulujú zmeny osmotického tlaku a objemu cirkulujúcej krvi. Pri úbytku alebo pri nedostatku vody v organizme nastáva zvýšené uvoľňovanie, resp. tvorba adiuretínu, čo má za následok zvýšenie spätného vstrebávania vody v obličkách. Obličky tak môžu vodou šetriť, na jej doplnenie sa aktivuje mechanizmus smädu a nedostatok vody sa doplní príjmom tekutiny. Adiuretín zvyšuje krvný tlak. Jeho nedostatok spôsobuje močovú úplavicu.

adrenalín [lat.], epinefrín, suprarenín, C₉H₁₃O₃N — hormón tvoriaci sa v dreni nadobličiek. Patrí k vývojovo najstarším hormónom. Syntetizuje sa z tyrozínu a uskladňuje sa v chrómafinných granulách buniek drene nadobličiek. Jeho uvoľňovanie stúpa pri pôsobení rôznych stresových podnetov (záťaž, strach, úzkosť, telesná práca ap.). Účinky vyvoláva po väzbe na špecifické receptory na povrchu membrán buniek cieľových orgánov. Podporuje činnosť srdca, zvyšuje systolický krvný tlak, rozširuje priedušky a vyvoláva rozšírenie zreníc. V tráviacom trakte znižuje napätie a motilitu svaloviny žalúdka a čriev i sekréciu tráviacich štiav, v pohlavnom systéme vyvoláva kontrakciu hladkej svaloviny a ejakuláciu. Podporuje štiepenie glykogénu v pečeni a triacylglycerolov v tukovom tkanive, čím zvyšuje hladinu glukózy a mastných kyselín v krvi. Nadmerná tvorba a vylučovanie adrenalínu sa prejavuje bolesťami hlavy, brucha, búšením srdca, zvýšeným potením a slabosťou. Hlavným objektívnym príznakom jeho zvýšenej tvorby je vysoký krvný tlak.

agamaglobulinémia [gr. + lat. + gr.], agammaglobulinaemia — lek. imunodeficientný stav charakterizovaný veľmi nízkou hladinou imunoglobulínov v sére (celková koncentrácia nižšia ako 1 g/l). Spôsobuje ho porucha B buniek (→ B lymfocyty) a plazmatických buniek. Agamaglobulinémie sa rozdeľujú na primárne (dedičné, veľmi vzácne) a sekundárne (10- až 100-krát častejší výskyt). Vrodená agamaglobulinémia sa prejavuje už v útlom detstve (okolo 5. – 6. mesiaca života) opakujúcimi sa bakteriálnymi infekciami postihujúcimi najčastejšie priedušky, pľúca, uši, kožu a očné spojovky.

agammaglobulinaemia [-ne-] → agamaglobulinémia

achlórhydria [gr.] — lek. stav, pri ktorom sa za bazálnych podmienok ani po maximálnej stimulácii sekrécie žalúdočnej šťavy netvorí kyselina chlorovodíková. Je prejavom zániku parietálnych (krycích) buniek žalúdočnej sliznice, ktorý je dôsledkom jej atrofie (napr. pri atrofickom zápale alebo karcinóme žalúdka). Achlórhydria je príčinou porúch trávenia, nechutenstva, niekedy hnačiek a anémie. Pokladá sa za prekancerózu. Diagnóza sa stanovuje vyšetrením žalúdočnej šťavy.

alcalosis [-kalózis] → alkalóza

aldoláza — enzým z triedy lyáz katalyzujúci štiepenie fruktóza-1,6-bisfosfátu na glyceraldehyd-3-fosfát a dihydroxyacetónfosfát (reakcia je vratná), jednej z reakcií glykolýzy. Z orgánov má najvyššiu aktivitu v kostrovom svalstve. Zvýšené hodnoty aldolázy v sére sa zisťujú pri ochoreniach kostrového svalstva, pečene a svaloviny srdca i pri zhubných nádoroch.

alkalóza [arab. + gr.], alcalosis — lek. porucha acidobázickej rovnováhy vyvolaná znížením koncentrácie vodíkových iónov v extracelulárnej tekutine (tekutina obklopujúca bunky tela) a zvýšením pH nad 7,44. Podľa mechanizmu vzniku sa rozlišuje respiračná alkalóza (spôsobená nadmerným vylučovaním oxidu uhličitého z organizmu) a metabolická alkalóza (vznikajúca nadmerným prívodom alkalických látok, zvýšenými stratami chloridových iónov napr. pri vracaní alebo draselných iónov napr. pri podávaní diuretík). Opak: acidóza.

alkapton [arab. + gr.] — hnedočierne chinoidné farbivo tvoriace sa v organizme oxidáciou kyseliny homogentisovej (normálny medziprodukt metabolizmu aminokyselín fenylalanínu a tyrozínu). Pri vrodenej mutácii génu kódujúceho enzým homogentisát-1,2-dioxygenázu sa kyselina homogentisová ďalej neodbúrava, hromadí sa v organizme a oxiduje sa na alkapton. Alkapton sa vylučuje močom (→ alkaptonúria). Ukladanie alkaptonu v chrupkách vyvoláva ochronózu.

alkaptonúria [arab. + gr.] — vylučovanie alkaptonu močom. Vzácne autozomálne recesívne dedičné ochorenie, ktorého podstatou je porucha metabolizmu aromatických aminokyselín spôsobená vrodenou mutáciou génu kódujúceho enzým homogentisát-1,2-dioxygenázu, následkom čoho dochádza v organizme k hromadeniu kyseliny homogentisovej, ktorá sa oxiduje na alkapton a vylučuje močom. Najnápadnejším príznakom alkaptonúrie je preto tmavá farba moču prítomná od narodenia. Hnedočierny pigment sa ukladá do spojivových tkanív a usádza sa aj na vnútorných orgánoch (poškodzuje srdcové chlopne, obličky a i.); najzávažnejším klinickým prejavom je postihnutie kĺbov. Ochorenie neovplyvňuje dĺžku života pacientov. Slovensko sa zaraďuje medzi krajiny s najväčším výskytom alkaptonúrie na celom svete.

anacidita [gr.] — lek. fyzikálno-chemická neutralita žalúdočnej šťavy. Termín používaný niekedy ako synonymum achlórhydrie.

androgény [gr.] — samčie pohlavné hormóny produkované v pohlavných žľazách a v kôre nadobličiek. Sú zodpovedné za vývoj sekundárnych pohlavných znakov, vývoj pohlavných orgánov a sexuálne správanie samcov. Tvoria sa v semenníkoch, v malom množstve vo vaječníkoch a v kôre nadobličiek oboch pohlaví. Najdôležitejším androgénom u človeka je testosterón. Vo fetálnom období androgény ovplyvňujú vývoj vonkajších genitálií. Najvýraznejšie účinky majú počas puberty – ovplyvňujú rast mieška, pohlavného údu a prostaty, vývoj ochlpenia mužského typu, rast fúzov a brady, prehĺbenie hlasu, rozvoj pohlavnej potencie a agresívnejšieho správania, rast svalovej hmoty. V dospelosti udržiavajú mužský charakter ochlpenia a mužské správanie, podporujú vývoj spermií, červených krviniek a bránia vzniku osteoporózy. Používajú sa v substitučnej liečbe u mužov (napr. na potlačenie niektorých prejavov podmienených nadbytkom ženských pohlavných hormónov), ako anaboliká a u žien pri liečbe nádoru prsníka.

antipyrín [gr.], C₁₁H₁₂N₂O — analgeticko-antipyreticky účinkujúca látka, heterocyklická zlúčenina, derivát pyrazolónu. Historický predchodca amidopyrínu, v porovnaní s ním má však slabší (najmä analgetický) účinok. Dnes sa používa veľmi málo. Stanovenie biologického polčasu antipyrínu sa využíva v hepatológii na posúdenie biotransformačnej funkcie pečene.

antitrypsín [gr.] — glykoproteín krvnej plazmy zložený zo 415 aminokyselín a obsahujúci 12 % cukornej zložky. Syntetizuje sa v pečeni. Zaraďuje sa medzi proteíny akútnej fázy (ich koncentrácia výrazne stúpa pri zápalových a nádorových ochoreniach). Fyziologická koncentrácia antitrypsínu v plazme je 2 – 4 g/l. Hlavnou biologickou funkciou antitrypsínu je tvorba komplexov s proteolytickými enzýmami v krvnej plazme, čím utlmuje ich aktivitu.

apolipoproteín [gr.] — bielkovinová časť lipoproteínov. Pozostáva z jedného polypeptidového reťazca alebo môže byť zložený z niekoľkých neidentických polypeptidov. Apolipoproteíny sú nielen štrukturálnou zložkou lipoproteínov, ale sú nevyhnutné aj pre ich metabolizmus, kde sa uplatňujú buď ako väzobné proteíny pre špecifické membránové receptory, alebo ako aktivátory, resp. inhibítory enzýmov metabolizmu lipoproteínov.

apomorfín [gr.], C₁₇H₁₇NO₂ — jediné v súčasnosti používané emetikum s centrálnymi účinkami. Derivát morfínu, ktorý však nevyvoláva eufóriu. Po podkožnom podaní 5 – 10 mg vyvoláva po niekoľkých minútach nevoľnosť a niekoľkokrát sa opakujúce vracanie. Používa sa pri liečbe alkoholizmu.

cukry, glycidy — súborný názov monosacharidov a nižších oligosacharidov; → sacharidy.

cytochémia [gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa skúmaním chemického zloženia bunky. Skúma a lokalizuje bunkové komponenty z kvalitatívneho a kvantitatívneho hľadiska a sleduje ich dynamické zmeny pri rôznych fyziologických stavoch. Analyzuje chemické reakcie a procesy prebiehajúce v bunke a skúma ich priebeh a úroveň v jednotlivých bunkových štruktúrach, pričom využíva mikroskopické, biochemické a mikrochemické (až ultramikrochemické) metódy.

destilovaná voda, aqua destillata — voda zbavená rozpustných solí a plynov. Pripravuje sa destiláciou pitnej vody. Obsahuje zvyčajne stopy CO₂ pohlteného zo vzduchu, ktorý sa odstraňuje zahriatím na teplotu varu a následným ochladením bez prístupu vzduchu. Destilovaná voda používaná na prípravu injekčných a infúznych roztokov sa musí pripravovať osobitným postupom a uchovávať bez styku so vzduchom.

dysproteinémia [gr.] — súbor porúch v látkovej premene proteínov krvnej plazmy; kvantitatívna alebo kvalitatívna porucha ich zloženia podmienená chorobným procesom. Najčastejšími príčinami dysproteinémie sú nadmerné vylučovanie proteínov (obličkami, črevom, pri popáleninách), nedostatočná syntéza proteínov v pečeni (ochorenia pečene), akútne a chronické zápaly, nekrotické procesy a malígne nádory, ako aj vrodená alebo získaná nedostatočná syntéza špecifických proteínov.

ektoenzýmy [gr.] — enzýmy lokalizované na vonkajšom povrchu cytoplazmatickej membrány, umožňujúce úpravu (napr. štiepenie) substrátov nachádzajúcich sa v okolí bunky bez toho, aby vstúpili do jej vnútra (napr. lipoproteínová lipáza na povrchu endotelových buniek v krvných kapilárach štiepiaca lipoproteíny).

endoenzýmy [gr.] — vnútrobunkové enzýmy, ktoré sa za fyziologických podmienok neuvoľňujú do okolia a možno ich extrahovať až po porušení bunkovej membrány (napr. DNA polymeráza pôsobiaca pri replikácii DNA); opak: exoenzýmy.

epinefrín [gr.] → adrenalín

ergosterol [gr.], (24R)-24-metylcholesta-5,7,22-trién-2b-ol, C₂₈H₄₄O — rastlinný sterol, mykosterol. Najdôležitejší provitamín vitamínu D, antirachitický vitamín. Získava sa zvyčajne z kvasníc, ktoré ho syntetizujú z jednoduchých cukrov. Tvorí súčasť membrán buniek a mycélií väčšiny nižších húb, vyskytuje sa vo väčšom množstve v rastlinných klíčkoch, droždí a vo vaječnom žĺtku. Po ožiarení ultrafialovým žiarením (v prírode slnečným) z neho vzniká vitamín D₂.

exoenzýmy [gr.] — enzýmy, ktoré sa z buniek uvoľňujú (sekretujú) do mimobunkového prostredia (napr. pepsín a iné proteázy).

fibronektín [lat.] — dimérny glykoproteín, jedna zo základných makromolekúl medzibunkovej hmoty, v ktorej uľahčuje bunkovú adhéziu s fibrínom, ako aj adhezívne interakcie medzi prítomnými proteoglykánmi. Skladá sa z vyše 2 tisíc aminokyselinových jednotiek, pričom v reťazci glykoproteínu sú veľmi časté zoskupenia arginín – glycín – kyselina asparágová. Niektoré úseky reťazca fibronektínu sú uložené vedľa seba do štruktúry skladaného listu. Fibronektín je súčasťou bunkových membrán a nachádza sa aj v krvnom sére, kde má opsonínový účinok (→ opsoníny). Glykoproteín obsahuje rozdielne typy domén, ktoré sú schopné viazať heparín, fibrín, kolagén a bunkové receptory. Prispieva k vytvoreniu krvnej zrazeniny a zúčastňuje sa na morfogenéze a hojení rán po poškodení tkaniva.

fluór [lat.], fluorum, zn. F — chemický prvok 17. skupiny periodickej sústavy patriaci medzi halogény, protónové číslo 9, relatívna atómová hmotnosť 18,998. Bledožltý plyn s teplotou topenia −218,6 °C a teplotou varu −188,1 °C, hustota kvapalného fluóru pri −188 °C je 1,513 g/cm³. Fluór je najreaktívnejší chemický prvok reagujúci so všetkými prvkami periodickej sústavy okrem hélia, neónu a argónu, pričom priebeh reakcií má často explozívny charakter.

Elementárny fluór pripravil 1886 H. Moissan elektrolýzou chladeného roztoku hydrogendifluoridu draselného KHF₂ v bezvodom fluorovodíku v platinovej nádobe s použitím elektródy z platiny a irídia (Nobelova cena 1906). Názov fluóru je odvodený z minerálu fluoritu (kazivca), ktorý sa oddávna využíval ako tavidlo rúd (lat. fluere = tiecť).

Podľa výskytu v zemskej kôre je fluór trinástym prvkom v poradí (544 g/t). Jeho najvýznamnejšie minerály sú fluorit CaF₂, kryolit Na₃[AlF₆] a fluórapatit Ca₅(PO₄)₃F (→ apatit).

Vyrába sa výlučne Moissanovou metódou v oceľovom elektrolyzéri, ktorý je súčasne katódou, anóda je grafitová; elektrolytom je tavenina zloženia KF · 2HF. Dodáva sa v oceľových fľašiach, kvapalný fluór sa prepravuje v nádržiach chladených kvapalným dusíkom.

Fluór sa používa najmä na výrobu fluoridov UF₆, SF₆, ClF₃, WF₆ a i. Od jeho použitia ako raketového paliva sa v súčasnosti upustilo. V zlúčeninách má výlučne oxidačné číslo −I a viaže sa iónovou i kovalentnou väzbou. Najdôležitejšie anorganické zlúčeniny fluóru sú fluorovodík, kyselina fluorovodíková a fluoridy.

Fluór tvorí s uhlíkom väzbu C–F, ktorá má podobnú dĺžku i energiu (135 pm, 453kJ/mol) ako väzba C–H (108 pm, 437 kJ/mol). Z tohto dôvodu sa vo vhodných liečivách, anestetikách či agrochemikáliách nahrádza vodík fluórom alebo skupina CH₃ skupinou CF₃. Molekuly takto modifikovaných liečiv majú približne rovnaký tvar a veľkosť ako molekuly nemodifikovaných liečiv. Organické zlúčeniny fluóru nie sú toxické, ľudský organizmus nemá mechanizmus na rozštiepenie väzby C–F, čo zabezpečuje predĺženú účinnosť liečiva. Niektoré perfluorované zlúčeniny sa používajú ako krvné náhrady.

Fluór patrí medzi biogénne (resp. mikrobiogénne, stopové) prvky, je stálou súčasťou rastlín a živočíchov. V plazme a moči človeka sa nachádza v koncentrácii asi 10 – 26 mmol/l, najvyšší obsah fluóru majú mozog a štítna žľaza. V tele človeka sa ukladá v malom množstve, najmä v kostiach a zuboch. Nezvyšuje tvrdosť zubov, ale blokuje aktivitu bakteriálnych enzýmov, ktoré spôsobujú zubný kaz, a preto sa zlúčeniny fluóru využívajú v prevencii zubného kazu (fluoridácia zubov). Zvýšený príjem fluóru v oblastiach s vodou bohatou na fluoridy a v oblastiach, kde sa v ovzduší vyskytujú exhaláty obsahujúce fluór a jeho zlúčeniny, vyvoláva chronickú otravu prejavujúcu sa poruchami vápenatenia zubnej skloviny (fluoróza zubov), ktorá je bielo- až hnedoškvrnitá, i vývoja kostí (osteoporóza). Fluór pôsobí antisepticky a germicídne, koncentrované roztoky fluorovodíka vyvolávajú pri styku s pokožkou a sliznicou ťažko sa hojace rany. Fluoridy stimulujú tvorbu organických zlúčenín fluóru v pečeni a v obličkách, ovplyvňujú aj rast vlasov a nechtov. Hlavným zdrojom fluóru pre človeka sú pitná voda, čaj a morské ryby.

fosfatázy [gr.], ortofosfátmonoesterfosfohydrolázy — enzýmy katalyzujúce hydrolytické rozštiepenie fosfátových esterov. Sú značne rozšírené v živých organizmoch. Podľa oblasti pH, v ktorej sú najúčinnejšie (optimum pH), sa rozoznávajú kyslé a alkalické fosfatázy.

Alkalické fosfatázy (pH 9 – 10) sú hydrolytické enzýmy, ktoré katalyzujú hydrolýzu fosfátových esterov a ich transport cez bunkovú membránu. Vyskytujú sa v kostiach, pečeni, žlčových kanálikoch, tenkom čreve, obličkách, lymfatickom tkanive a takmer vo všetkých telových bunkách, ktoré sa rýchlo delia alebo sú inak metabolicky aktívne. Aktivitu alkalických fosfatáz v krvnom sére podmieňuje črevný, placentárny a tkanivovo nešpecifický (kostný, pečeňový, obličkový) izoenzým. Zvýšené hodnoty sa vyskytujú pri ochoreniach kostí, pri poruchách sekrécie a transportu žlče, obštrukcii žlčových ciest a nádorových ochoreniach (pri niektorých nádorových ochoreniach sa v krvnom sére zisťuje prítomnosť atypických izoenzýmov alkalických fosfatáz, napr. Reganov izoenzým). Fyziologicky sa aktivita alkalických fosfatáz zvyšuje v gravidite a u detí (normálny rast kostí).

Kyslé fosfatázy (pH 4,8 – 5,1) sú hydrolytické enzýmy, ktoré katalyzujú hydrolýzu fosfátových esterov. Sú dôležité pri absorpcii a metabolizme glycidov, nukleotidov a fosfolipidov i pri kalcifikácii kostí. Podieľajú sa aj na odbúravaní látok vlastných bunkám, ako aj látok, ktoré vnikli do bunky zvonka. Vyskytujú sa v prostate, pečeni, kostiach (kostná dreň), erytrocytoch, trombocytoch, slezine, obličkách a retikuloendotelovom systéme. Aktivita kyslých fosfatáz v krvnom sére je podmienená aktivitou enzýmov pochádzajúcich z prostaty, pečene, kostí, erytrocytov a trombocytov. Stanovenie aktivity kyslých fosfatáz slúži ako pomocný parameter pri diagnostike zhubných nádorov prostaty (karcinóm prostaty) a kostí i nádorov metastázujúcich do kostí (napr. osteolytické kostné nádory a osteolytické metastázy). Objavené boli aj vysokošpecifické fosfatázy, napr. 5´-nukleotidáza z hadieho jedu a 3´-nukleotidáza z raže, ktoré katalyzujú hydrolýzu 5´-, resp. 3´-nukleotidov na ich nukleozidy.

Niekedy sa na označenie fosfatáz používajú názvy acidofosfatázy (kyslé fosfatázy) a alkalifosfatázy (alkalické fosfatázy).

fyziologický roztok — roztok s rovnakým osmotickým tlakom, ako má krv alebo mimobunková tekutina (izotonický roztok). V medicíne sa 0,9-percentný izotonický roztok chloridu sodného (solutio natrii chlorati isotonica) podáva v infúzii do žily ako krátkodobá náhrada tekutín, rozpúšťadlo niektorých liekov, resp. sa používa lokálne na výplachy ap.

galaktóza [gr.] — šesťuhlíkatý monosacharid, aldohexóza. Existuje v dvoch enantiomérnych formách ako ᴅ-galaktóza a ʟ-galaktóza. ᴅ-galaktóza sa v prírode vyskytuje viazaná v disacharide laktóze a trisacharide rafinóze, ako aj v niektorých rastlinných oligo- a polysacharidoch, najmä v gumách, slizoch a pektínoch (napr. agaróza, hemicelulózy; → galaktány) a glykoproteínoch. Pri živočíchoch sa nachádza najmä ako súčasť laktózy v cerebrozidoch a gangliozidoch nervového tkaniva, z ktorých sa uvoľňuje pri trávení a po vstrebaní sa v pečeni mení na ᴅ-glukózu. V medicíne sa používa na prípravu suspenzie ako kontrastnej látky na echokardiografické a sonografické vyšetrenie. Dedičná porucha využitia galaktózy v organizme zapríčinená vrodeným nedostatkom enzýmov zúčastňujúcich sa na jej metabolizme s neschopnosťou premieňať galaktózu na glukózu sa nazýva galaktozémia. Galaktóza sa pripravuje kyslou hydrolýzou laktózy.

gamaglutamyltransferáza [gr. + lat.] — enzým zo skupiny transferáz katalyzujúci prenos γ-glutamylovej skupiny z γ-glutamylpeptidov na iné peptidy, ʟ-aminokyseliny alebo vodu; kľúčový enzým pri transporte aminokyselín a peptidov. Vyskytuje sa najmä v bunkových membránach tkanív s vysokou sekrečnou alebo sorpčnou kapacitou (napr. pečeň, obličky, podžalúdková žľaza, epitelové bunky a črevá). Stanovenie aktivity gamaglutamyltransferázy v krvnom sére sa využíva pri diagnostike ochorení pečene, zvýšené hodnoty sa zisťujú aj u chronických alkoholikov.

glukagón [gr.] — polypeptidový hormón obsahujúci 29 aminokyselinových jednotiek, syntetizovaný v A bunkách Langerhansových ostrovčekov podžalúdkovej žľazy; relatívna molekulová hmotnosť 3 485. Vyznačuje sa konformačnou premenlivosťou. Syntéza prebieha v medzistupňoch, ktorými sú preproglukagón (180 aminokyselín) a proglukagón (69 aminokyselín). Časť glukagónu môže vznikať i z enteroglukagónu v sliznici tráviaceho traktu (gastrointestinálny hormón). Vo všeobecnosti má glukagón opačný účinok ako inzulín (mobilizuje zásoby energie a pôsobí glykogenolyticky, glukoneogeneticky, lipolyticky a ketogeneticky). Najdôležitejšími fyziologickými podnetmi na sekréciu glukagónu sú hypoglykémia, príjem proteínovej potravy, fyzická záťaž a stresové situácie.

glukoneogenéza [gr.] — tvorba ᴅ-glukózy v rastlinnom alebo v živočíšnom organizme z aminokyselín a z nesacharidových prekurzorov, ako sú pyruvát (sodná alebo draselná soľ kyseliny pyrohroznovej), glycerol a i. V živočíšnom organizme prebieha najmä v pečeni a v obličkách, a to v závislosti od požiadaviek organizmu. V pečeni sa syntetizuje z kyseliny mliečnej vznikajúcej v procese glykolýzy vo svalových bunkách a z glycerolu vznikajúceho pri rozklade lipidov. Slúži na udržiavanie potrebnej hladiny glukózy v krvi v podmienkach, v ktorých je zásoba glukózy uloženej v glykogéne nedostatočná (napr. pri hladovaní alebo pri intenzívnej fyzickej námahe). V normálnych podmienkach si organizmus zabezpečuje potrebné množstvo glukózy z potravy, pri jej zvýšenej spotrebe sa musí syntetizovať z iných látok (aktivuje sa glukoneogenéza), pretože je jediným zdrojom energie pre erytrocyty a hlavným zdrojom energie pre nervové bunky; glukoneogenéza je životne dôležitá pre činnosť mozgu, ktorý glukózu primárne využíva ako zdroj energie (v bežných podmienkach mozog dospelého človeka využíva až 75 % celkovej dennej spotreby glukózy). Regulácia glukoneogenézy sa uskutočňuje metabolitmi, pri ktorých sa uplatňujú regulačné enzýmy glykolýzy, ako aj pôsobením hormónov kôry nadobličiek (glukokortikoidov), ktoré počas hladovania indukujú proces glukoneogenézy v pečeni. V periférnych tkanivách inhibujú proteosynézu, čo vyvoláva zvýšené uvoľňovanie aminokyselín; následkom toho sa u hladujúceho jedinca zvyšuje glukoneogenéza z aminokyselín. Podpornú úlohu plní i hormón glukagón na rozdiel od inzulínu, ktorý proces glukoneogenézy inhibuje.

glukóza [gr.], dextróza, hroznový cukor — šesťuhlíkatý monosacharid, aldohexóza (→ monosacharidy). Bezfarebná kryštalická látka sladkej chuti, ľahko rozpustná vo vode. Existuje vo dvoch enantiomérnych formách ako ᴅ-glukóza a ʟ-glukóza. Voľná ᴅ-glukóza sa v prírode nachádza v mede, hrozne a inom ovocí, s ᴅ-fruktózou vytvára sacharózu, tvorí súčasť oligosacharidov, polysacharidov (škrob, celulóza), glykozidov, glykoproteínov a i. Získava sa kyslou alebo enzýmovou hydrolýzou sacharózy alebo škrobu, preto sa niekedy nazýva aj škrobový alebo zemiakový cukor. V potravinárstve sa pridáva najmä do ovocných a kolových sirupov a nealkoholických nápojov (chuťová zložka, prípadne zahusťovacia a textúrotvorná látka) väčšinou ako invertný cukor alebo glukózový sirup. Je surovinou na prípravu ᴅ-fruktózy a alkoholických cukrov ᴅ-glucitolu a ᴅ-manitolu a významnou surovinou na výrobu liehu.

Ako koncový produkt metabolizmu sacharidov pri živočíchoch a u človeka sa ᴅ-glukóza tvorí trávením sacharidov, glukoneogenézou a konverziou glykogénu v pečeni. V tele sa ukladá vo forme glykogénu. Glukóza predstavuje hlavný a preferovaný zdroj energie pre mnohé tkanivá ľudského organizmu (pre mozog a červené krvinky je dokonca jediným zdrojom energie). Vo voľnej forme je stálou súčasťou krvi a tkanivových tekutín. V krvi sa nachádza 25 – 35 mmol glukózy, čo je asi 0,08 – 1 % jej celotelových zásob. Koncentrácia glukózy v krvi je jednou zo životne dôležitých hodnôt vnútorného prostredia organizmu, je pomerne stála a fyziologicky sa pohybuje v rozmedzí 3,1 – 5,6 mmol/l (→ glykémia). Je výslednicou príjmu glukózy potravou, prípadne tvorby glukózy či jej uvoľňovania (z glykogénu) na jednej strane a jej čerpania tkanivami na druhej strane. Na regulácii metabolizmu a koncentrácie glukózy v krvi sa podieľajú najmä hormóny podžalúdkovej žľazy (inzulín a glukagón), adenohypofýzy (adrenokortikotropný hormón a tyreotropný hormón), drene a kôry nadobličiek (adrenalín a glukokortikoidy) a hormón štítnej žľazy (tyroxín). Glukóza sa v medicíne používa ako podstatná zložka umelej výživy v infúziách.

glutatión [lat.], N-(N-ʟ-γ-glutamyl-ʟ-cysteinyl)glycín — tripeptid zložený z kyseliny glutámovej, cysteínu a glycínu. Bezfarebná kryštalická látka rozpustná vo vode a v zriedenom etanole; teplota topenia 195 °C. V prírode najrozšírenejšia nízkomolekulová tiolová zlúčenina, vyskytuje sa prakticky vo všetkých živých bunkách vo dvoch formách: redukovanej GSH a oxidovanej GSSG. Koncentrácia glutatiónu v bunke je 0,1 – 10 mmol/l a je exportovaný aj do extracelulárneho priestoru. Glutatión je súčasťou systému, pomocou ktorého si bunka zabezpečuje stabilitu svojho oxidačno-redukčného potenciálu, uplatňuje sa ako koenzým pri rôznych oxidačno-redukčných reakciách: pri odbúravaní peroxidov a voľných radikálov, čím pred týmito reaktívnymi látkami chráni membránové lipidy (antioxidačný účinok), pri detoxikácii škodlivých látok (→ biotransformácia), pri tvorbe a udržiavaní disulfidových väzieb v proteínoch a pri transporte aminokyselín cez bunkové membrány. Dostatočné množstvo redukovaného glutatiónu v bunkách zabezpečuje enzým glutatiónreduktáza.

glyceridy [gr.] — staršie, ale zaužívané označenie esterov glycerolu s karboxylovými kyselinami s dlhým uhľovodíkovým reťazcom (mastné kyseliny), najmä s kyselinou palmitovou, steárovou a olejovou (→ acylglyceroly, lipidy). Podľa počtu esterifikovaných hydroxylových skupín glycerolu so rozlišujú monoglyceridy (monoacylglyceroly), diglyceridy (diacylglyceroly) a triglyceridy (triacylglyceroly).

glykolipidy [gr.] — zložené lipidy obsahujúce jeden alebo viac monosacharidových zvyškov (najčastejšie ᴅ-galaktózu, zriedkavejšie ᴅ-glukózu, prípadne iné cukry) viazaných glykozidovou väzbou na lipidovú časť (ceramid, sfingozín, deriváty glycerolu). Patria k nim cerebrozidy a glykosfingolipidy, ku ktorým sa zaraďujú aj gangliozidy.

glykolýza [gr.] —

1. základný metabolický cyklus rozkladu glukózy, séria reakcií premieňajúcich ᴅ-glukózu na pyruvát (sodnú alebo draselnú soľ kyseliny pyrohroznovej) bez spotrebúvania kyslíka, pričom sa uvoľňuje energia, ktorá sa viaže v molekule adenozíntrifosfátu (ATP). Sacharidy (pentózy, hexózy) a polysacharidy (v prvom stupni sa tiež štiepia na monosacharidy) sa premieňajú na trojuhlíkaté molekuly (triózy), ktoré sa ďalej oxidujú a podľa enzýmovej výbavy buniek a podmienok rastu sa menia na konečné produkty: v aeróbnych organizmoch sa premieňajú v citrátovom cykle a dýchacom reťazci až na oxid uhličitý a vodu, pričom v nadväzujúcom procese oxidačnej fosforylácie sa na jednu molekulu glukózy celkovo získa až 36 molekúl ATP. V anaeróbnych podmienkach, napr. vo svaloch pri dlhotrvajúcej fyzickej námahe, sa z pyruvátu vytvára laktát (soľ kyseliny mliečnej; svalová glykolýza), alebo anaeróbne organizmy (napr. kvasinky) premieňajú pyruvát na etanol v procese kvasenia (alkoholová glykolýza; → alkoholové kvasenie, → fermentácia). Celkový energetický zisk pri rozklade jednej molekuly glukózy sú 2 molekuly ATP. Reakcie glykolýzy sú katalyzované 11 enzýmami a s výnimkou troch sú všetky reverzibilné, čo sa využíva v glukoneogenéze pri syntéze glukózy a zásobných sacharidov buniek (glykogén, trehalóza). Z energetického hľadiska je glykolýza málo efektívny proces (51 % vzhľadom na spotrebovaný substrát) v porovnaní s oxidačnou fosforyláciou;

2. špeciálny prípad alkoholýzy (→ reesterifikácia), pri ktorej štiepenie chemickej väzby a následná výmena alkoxyskupiny nastáva účinkom dvojsýtneho alkoholu (glykolu). Glykolýza sa uplatňuje napr. pri spracovaní polyuretánového odpadu, z ktorého sa pôsobením dietylénglykolu pri zvýšených teplotách a pôsobením katalyzátorov získavajú pôvodné suroviny – diizokyanáty a polyalkoholy.

Hb → hemoglobín

hemocyanín [gr.] — metaloproteín obsahujúci v molekule atóm medi viazaný priamo na proteín, ktorý je schopný vytvárať väzbu s kyslíkom; relatívna molekulová hmotnosť 450 000 až 13 000 000. Nehémové farbivo, ktoré sa nachádza v hemolymfe niektorých bezstavovcov (ulitníky, hlavonožce, článkonožce) a zabezpečuje prenos kyslíka. Hemocyanín viažuci kyslík (oxyhemocyanín) je modrý, bezkyslíkatý hemocyanín (deoxyhemocyanín) bezfarebný.