kontaminácia [lat.] —

1. znečistenie, zamorenie priestoru alebo prostredia (vrátane životného prostredia) škodlivými (toxickými) látkami, rádioaktívnymi látkami, mikroorganizmami (→ mikrobiálna kontaminácia) a i. kontaminantmi (→ znečistenie ovzdušia, → znečistenie pôdy, → znečistenie vody); prítomnosť takýchto látok v priestore alebo v prostredí; → zamorenie. Odstránenie kontaminácie sa dosahuje dekontamináciou, resp. odmorovaním;

2. geol. aj hybridizácia — miešanie magiem, ako aj zmena ich zloženia (chemického, minerálneho) spôsobená asimiláciou cudzorodého materiálu;

3. jaz. → kríženie väzieb.

kolonizácia [lat.] —

1. proces osídľovania nových, pôvodne neobývaných, resp. riedko osídlených alebo spustnutých území a zakladania nových sídel, kolónií (lat. colonia = sídlo, osada). Podľa pôvodu osadníkov alebo prisťahovalcov sa rozlišuje vnútorná kolonizácia, pri ktorej sa vlastnou populáciou osídľujú vlastné územia spravidla dovtedy nevhodné na obrábanie pôdy, a vonkajšia kolonizácia, pri ktorej sa určité územia osídľujú populáciou z iných krajín.

Kolonizácia pôvodne neobývaných, resp. riedko obývaných území sa uskutočňovala od najstarších čias. V období antiky (Gréci, Feničania, Rimania) sa za kolonizáciu považovalo zakladanie nových osád (kolónií) občanmi materskej krajiny alebo mesta (metropoly) mimo pôvodného územia. V starovekom Grécku prebehli dve kolonizačné vlny, prvá na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. (napr. na pobreží Malej Ázie bolo v 11. stor. pred n. l. založené mesto Milétos, dnes Milét v Turecku), druhá, nazývaná aj veľká grécka kolonizácia, 750 – 500 pred n. l., keď sa predovšetkým pre preľudnenie gréckych obcí alebo hľadanie nových úrodných oblastí či zdrojov surovín, ale aj s cieľom rozvíjať obchod zakladali nové grécke osady na pobreží Stredozemného mora (napr. Syrakúzy v dnešnom Taliansku; Massalia, dnes Marseille vo Francúzsku) a Čierneho mora (napr. Odéssos, dnes Varna v Bulharsku). V 12. – 7. stor. pred n. l. kolonizovali pobrežie Stredozemného mora Feničania, ktorí s cieľom rozvíjať obchod budovali obchodné osady. Cieľom rímskej kolonizácie (od 5. stor. pred n. l.), ktorá mala spočiatku vojensko-strategický charakter, bolo upevniť rímsku vládu na dobytých územiach v Itálii a v rímskych provinciách, neskôr pribudli aj hospodársko-sociálne dôvody (prideľovanie pôdy rímskemu ľudu a vojnovým veteránom, tzv. vojensko-agrárna kolonizácia).

V stredoveku mala kolonizácia rozličné príčiny (obchod, územná expanzia, christianizácia), formy a dôsledky. Pôvodne zo Škandinávie pochádzajúci Vikingovia, ktorí expandovali na juh a na západ (tam nazývaní Normani), zakladali osady na Britských ostrovoch (napr. v Írsku Dublin, 841), na Islande, Faerských ostrovoch, v Grónsku a i., ešte pred objavením Ameriky Krištofom Kolumbom (1492) na ostrove Newfoundland v dnešnej Kanade (vikinské sídlisko L’Anse aux Meadows, okolo 1000 n. l.) i okolo pobrežia západnej Európy a severnej časti Stredozemného mora (kolonizovali o. i. Sicíliu). Vikingovia, ktorí expandovali na východ a odtiaľ na juh, zakladali osady na území dnešného Ruska (tam nazývaní Variagovia, variažského pôvodu bol legendárny Rurik, zakladateľ dynastie Rurikovcov). Už od 10. stor. zakladali talianske mestské republiky (Benátky, Janov a i.) na pobreží Stredozemného mora obchodné stanice. Stredoveká nemecká kolonizácia (nem. Ostsiedlung = osídľovanie východu; 9. – 14. stor.) zasiahla širokú oblasť siahajúcu od územia dnešného Estónska na severe až do Slovinska na juhu a na juhovýchode až do Sedmohradska. Spočiatku sa týkala území na východ od Labe a oblasť Pobaltia a bola dôsledkom christianizačného úsilia, ako aj teritoriálnej expanzie Svätej rímskej ríše nemeckého národa a rytierskych rádov (Livónsky rád a Rád nemeckých rytierov). Počas nej boli germanizované a asimilované kmene Polabských a niektorých Pobaltských Slovanov, na juhovýchodnom pobreží Baltského mora niektoré baltské kmene (napr. Prusi). V období vrcholného stredoveku bola charakteristická osídľovaním relatívne pustých alebo spustnutých oblastí strednej a východnej Európy (pol. 12. stor. – začiatok 14. stor.) kolonistami z preľudnených oblastí najmä západnej Európy, kde výrazne napomohla ekonomický rozvoj kolonizovaných území; termín nemecká kolonizácia sa v tomto význame považuje za nepresný, pretože na osídľovaní týchto území sa okrem Nemcov podieľali aj príslušníci iných národov (v Uhorsku nazývaní hostia).

Na území Slovenska prebehla kolonizácia v niekoľkých vlnách. Predpokladá sa, že aj prvá neolitická kultúra na Slovensku – kultúra s lineárnou keramikou, mala invázny charakter, ďalšie vlny osídľovania jednotlivých častí Slovenska možno predpokladať aj v neskorších obdobiach, v bronzovej a železnej dobe či v rímskej dobe (príchod germánskeho obyvateľstva). Od 5. – 6. stor. bolo územie Slovenska osídľované Slovanmi, ktorí spočiatku preferovali úrodnejšie územia, neskôr zakladali svoje neopevnené osady a hradiská i v hornatejších oblastiach. V 10. stor., po vzniku Uhorského kráľovstva, pokračovala vnútorná kolonizácia, počas ktorej dochádzalo k významnejšiemu osídľovaniu nielen nížinných oblastí juhozápadného a juhovýchodného Slovenska, ale aj severnejších oblastí (Šariš, Spiš a zrejme aj Liptov), osady si zakladali aj kráľovskí strážcovia hraníc neslovanského pôvodu (Sikuli, Pečenehovia a i.). V 12. – 13. stor. prebiehala tzv. zemianska kolonizácia, keď panovníci obdarúvali svojich servientov (vazalov vykonávajúcich službu v kráľovskom vojsku) pozemkami rozličnej veľkosti, ktoré sa nachádzali vedľa chotárnych občín alebo z nich boli vyčlenené, a povyšovali ich na zemanov (→ donačná sústava). Na pridelenej pôde (na tzv. kuriálnych pozemkoch) si obdarovaní zemania zakladali vlastné obydlia a hospodárske dvory (kúrie), ktoré osídľovali domácim obyvateľstvom. Postupne z nich vznikali drobné osady, tzv. kuriálne obce (→ kuriálna dedina), ktorých obyvateľstvo sa riadilo obyčajovým právom. Na vnútornej kolonizácii sa okrem obdarovaných zemepánov podieľali aj staršie veľmožské rody. Vonkajšia kolonizácia sa začala systematickejšie v 12. stor., keď v lete 1147 počas druhej križiackej výpravy povolil kráľ Gejza II. prechod nemeckých a francúzskych križiakov cez Uhorsko a získal spomedzi nich skupiny remeselníkov a obchodníkov z nemeckých a francúzskych krajín, ktorých usadil na Spiši a v okolí Banskej Štiavnice (mimo územia Slovenska v Srieme a v Sedmohradsku). V 13. stor. po vpáde Mongolov (Tatárov; 1241 – 42) došlo k urýchleniu kolonizácie nielen domácim obyvateľstvom, ale do mnohých spustošených oblastí prichádzali na pozvanie panovníkov a feudálov v čoraz väčšej miere cudzí kolonisti (→ hostia), najmä Nemci (→ karpatskí Nemci), ktorí začali na tomto území (najosídľovanejšie oblasti boli Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Spiš) podnikať najmä v oblasti baníctva (ťažba striebra), obchodu a remesiel. Nové obyvateľstvo prinášalo nielen hospodárske impulzy (napr. vyspelejšie formy baníctva a obchodu, ako aj poľnohospodárskej výroby), ale aj vlastnú právnu sústavu (→ nemecké právo), čo zrýchlilo proces zakladania stredovekých privilegovaných miest. Táto kolonizácia na nemeckom práve (polovica 12. stor. – začiatok 14. stor.), niekedy nepresne nazývaná aj nemecká kolonizácia (väčšinu kolonistov tvorili síce Nemci, boli však medzi nimi aj príslušníci iných národov i domáci obyvatelia), dosiahla najväčší rozmach v 2. polovici 13. a začiatkom 14. stor., keď boli na základe emfyteutického práva (→ zákupné právo), vychádzajúceho z nemeckého práva a uplatňovaného v dedinskom prostredí, osídľované rozsiahle majetkové komplexy najmä na Spiši, v Šariši, Turci, Gemeri a v Trenčianskej stolici, a zúčastňovalo sa jej najmä domáce obyvateľstvo. Kolonizácia na základe zákupného práva ako forma kolonizácie na nemeckom práve, niekedy nazývaná aj šoltýska kolonizácia (podľa šoltýsa, zakladateľa alebo rozširovateľa dediny na nemeckom práve; → dedičný richtár), sa uplatňovala aj neskôr pri kolonizácii na valašskom práve a pri kopaničiarskej kolonizácii. V 14. stor. sa priebeh kolonizácie spomalil, novou formou kolonizácie bola však valašská kolonizácia, v priebehu ktorej boli osídľované najmä horské oblasti Slovenska, kolonisti (valasi) boli rumunského, poľského alebo rusínskeho pôvodu, venovali sa predovšetkým chovu oviec a ich príchod umožnil (podobne ako v prípade Nemcov) uplatnenie valašského práva. Osídľovanie Slovenska prerástlo koncom 16. stor. do kopaničiarskej kolonizácie, pre ktorú bola typická rozptýlenosť obydlí; kolonisti osídľovali hornaté časti Slovenska dovtedy nevhodné na poľnohospodársku produkciu. Ako chorvátska kolonizácia sa v literatúre niekedy nepresne označuje osídľovanie juhozápadného Slovenska Chorvátmi. V 20. stor. po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku prvej ČSR boli v súlade s prvou pozemkovou reformou (1919) s cieľom zmeniť národnostnú štruktúru obyvateľstva na južnom Slovensku zakladané tzv. štátne kolónie (osídľovanie mal na starosti Štátny pozemkový úrad v Prahe založený v roku 1919 a od roku 1925 pôsobiaci Kolonizačný referát v Bratislave) a súkromné alebo družstevné kolónie (súkromné kolónie zakladali napr. Slovenská liga, Pozemkový úrad v Bratislave, ale aj jednotlivci, napr. Ignác Gessay; družstevné kolónie Kolonizačné družstvo pre Slovensko so sídlom v Bratislave). Usádzali sa v nich najmä Slováci zo severného Slovenska, ale napr. aj Česi a Moravania. Osady (kolónie) sa neskôr transformovali na obce, ako prvé vznikli v roku 1921 Hviezdoslavov a Miloslavov;

2. expanzívne a agresívne podmanenie si cudzieho, spravidla zámorského a hospodársky menej rozvinutého územia obývaného pôvodným obyvateľstvom ekonomicky vyspelejšími štátmi, jeho politické a hospodárske ovládnutie, pretvorenie tohto cudzieho územia na kolóniu a nastolenie koloniálnej nadvlády v ňom, pričom pôvodné obyvateľstvo bolo spoločensky izolované a diskriminované a v mnohých prípadoch vykynožené (→ kolonializmus). K štátom, ktoré takúto politiku realizovali, patrili Portugalsko, Španielsko, Nizozemsko (Holandsko), Anglicko (Veľká Británia, resp. Spojené kráľovstvo), Nemecko, Belgicko, Rusko, Taliansko, USA a i. Cieľom kolonizácie bolo okrem ekonomickej a politickej nadvlády aj šírenie európskej kultúry (vrátane kresťanstva; → christianizácia);

3. biol. osídlenie organizmu mikroorganizmami, ktoré nie je spojené s ich aktívnou inváziou do organizmu a s vyvolaním infekcie. Koža a väčšina sliznicových povrchov (sliznice gastrointestinálneho, urogenitálneho a respiračného traktu) sú trvalo kolonizované obmedzeným počtom mikrobiálnych druhov, ktoré sú charakteristické pre príslušnú oblasť a vytvárajú bakteriálnu flóru. Fyziologická kolonizácia predstavuje prirodzenú bariéru proti osídleniu potenciálnymi patogénnymi druhmi. Normálna (rezidentná) bakteriálna flóra, ktorej zloženie je konštantné, ak rovnováhu nenarušia vonkajšie (fyzikálne alebo chemické) zmeny, má vplyv na fyziologické funkcie organizmu (vstrebávanie, peristaltiku) a produkuje vitamíny. Jej poruchy často nastávajú pri liečbe širokospektrálnymi antibiotikami.

kolicíny [lat.] — exoproteíny s antibiotickými vlastnosťami produkované niektorými kmeňmi baktérií z čeľade Enterobacteriaceae, predovšetkým druhom Escherichia coli (odtiaľ názov), primárne aktívne proti niektorým citlivým kmeňom enterobaktérií.

Kolicíny sú kódované na kolicínových plazmidoch (Col plazmidy), ktoré nesú gény na syntézu toxických proteínov (kolicínov); spektrum ich účinku je však obmedzené na citlivé baktérie rovnakého alebo príbuzného druhu. Prvou fázou účinku kolicínov je väzba na špecifický receptor vonkajšej membrány na bunkovom povrchu citlivej (hostiteľskej) bunky, po nej nasleduje translokácia (prechod) bunkovou membránou a nakoniec cytotoxický efekt kolicínov na citlivú bunku. Internalizácia (vniknutie) kolicínov do cieľovej bunky vyžaduje energiu a zavisí od prítomnosti membránového potenciálu na cytoplazmatickej membráne. V cieľovej bunke môže kolicín vytvoriť pór v cytoplazmatickej membráne, čím dôjde ku kolapsu membránového potenciálu a k uvoľňovaniu iónov z bunky, ďalej pôsobiť ako deoxyribonukleáza alebo ribonukleáza alebo inhibovať syntézu peptidoglykánu. Bunky v okolí bunky produkujúcej kolicín nie sú citlivé na kolicín (sú imúnne proti nemu), ak obsahujú plazmid kódujúci rovnaký kolicín. Imunitu zabezpečuje konštitutívne produkovaný proteín kódovaný na plazmide, ktorý inhibuje aktivitu príslušného kolicínu.

koky [gr.], lat. cocci, jednotné číslo coccus — guľôčkovité, vajcovité, obličkovité alebo sploštené baktérie s priemerom buniek okolo 0,5 – 1 μm. Môžu sa deliť v jednej, vo dvoch alebo v troch rovinách, pričom dcérske bunky sa buď úplne oddelia, alebo ostávajú spojené. Delením v jednej rovine vznikajú dvojice buniek (diplokoky; najznámejšie sú gonokoky, napr. Neisseria, a pneumokok Streptococcus pneumoniae) alebo retiazky (streptokoky; napr. Streptococcus pyogenes). Pravidelným delením vo dvoch navzájom kolmých rovinách vznikajú štvorice (tetrakoky; napr. Micrococcus luteus) a v troch na seba kolmých rovinách skupiny ôsmich buniek podobné balíčkom (→ sarcina). Nepravidelným delením vo dvoch alebo v troch rovinách vznikajú strapcovité zoskupenia (typické pri stafylokokoch; napr. Staphylococcus aureus), prípadne nepravidelné zhluky buniek.

kokcidiomykóza [gr.], kokcidioidomykóza, coccidioidomycosis — mykotické ochorenie (→ mykózy) človeka a zvierat (postihuje hovädzí dobytok, kone, mulice, ovce, psy, ošípané) vyznačujúce sa granulomatóznymi zmenami na pľúcach s tendenciou k rozsevu do ostatných tkanív a orgánov. Vyskytuje sa najmä v teplých a suchých púšťových oblastiach amerického kontinentu. Pôvodcom ochorenia je dimorfná mikromycéta Coccidioides immitis z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota), ktorá v endemických oblastiach prežíva v pôde, odkiaľ sa dostáva artrospórami predovšetkým aerogénnou cestou (vdýchnutím) do organizmu. Inkubačná doba ochorenia je 7 – 30 dní. Infekcia môže byť asymptomatická alebo vedie k akútnemu respiračnému ochoreniu, ktoré sa prejavuje ako chrípka, bronchopneumónia, resp. atypický zápal pohrudnice. Pri hovädzom dobytku primárna infekcia vyvoláva chronické ochorenie tráviaceho traktu, pri psoch ochorenie s príznakmi chudnutia a dýchacích ťažkostí, neskôr s vracaním a hnačkou. Primárna infekcia môže prejsť do progresívnej kokcidiomykózy, ktorá má chronický priebeh (trvá mesiace až roky) a zvyčajne sa končí smrťou, pri rozseve sú granulomatóznymi zmenami postihnuté kosti, kĺby, koža, podkožie, vnútorné orgány a centrálny nervový systém. Zriedkavou formou primárnej kokcidiomykózy je kožná forma lokalizovaná spravidla na tvári alebo v šijovej oblasti.

Liečba: podávanie antimykotík, antifugálnych azolov (ketokonazol) a amfotericínu B.

kofaktor — nízkomolekulová neproteínová zložka enzýmov ovplyvňujúca ich katalytickú funkciu. Kofaktory enzýmov môžu byť ióny niektorých kovov (napr. Cu⁺, Zn²⁺, Fe^(2/3)+) alebo organické molekuly (voľne viazané na enzým sa nazývajú koenzýmy, pevne viazané na enzým prostetické skupiny; v súčasnosti sa však pojmy koenzým a prostetická skupina v praxi často stotožňujú).

koenzým [lat. + gr.] — neproteínová organická časť molekuly enzýmu slabo viazaná (asociovaná) s proteínovou časťou (apoenzýmom). Aktívne sa zúčastňuje reakcie katalyzovanej enzýmom, pri ktorej zabezpečuje prenos atómov (najčastejšie vodíka), častí molekúl (napr. acylových skupín; → koenzým A) a elektrónov (→ koenzým Q). Koenzýmy sú najčastejšie vitamíny a ich časti (napr. tiamín – vitamín B₁, je prekurzorom koenzýmu tiamínpyrofosfát a riboflavín – vitamín B₂, súčasťou flavínových koenzýmov) alebo nukleozidy a nukleotidy (NAD⁺, NADP⁺). K enzýmovým reakciám, ktoré vyžadujú prítomnosť koenzýmu, patria najmä oxidačno-redukčné (koenzým Q), transferázové (napr. transaminácia; → deaminácia, → aminotransferázy) a izomerázové reakcie, naopak, prítomnosť koenzýmu nevyžadujú hydrolytické a lyázové reakcie. Neproteínová časť enzýmu, ktorá je s apoenzýmom pevne (často kovalentne) viazaná, sa nazýva prostetická skupina (→ kofaktor); v praxi sa však pojmy koenzým a prostetická skupina často používajú ako synonymné.

Kocková-Kratochvílová, Anna, 2. 3. 1915 Tuzla, Bosna a Hercegovina – 22. 7. 1992 Malacky, pochovaná v Plzni — slovenská mikrobiologička. R. 1941 – 45 pôsobila vo Výskumnom ústave pre vitamínovú a hormonálnu chémiu, 1946 – 53 vedúca mikrobiologického oddelenia vo Výskumnom ústave pivovarskom a sladárskom v Prahe, 1953 – 58 na Chemickej fakulte SVŠT (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU), 1958 – 59 na Prírodovedeckej fakulte Vysokej školy pedagogickej, 1959 – 86 v Chemickom ústave SAV v Bratislave, súčasne 1970 – 71 prednášala mikrobiológiu na univerzite v Greifswalde, 1974 – 75 a 1981 expertka na priemyselnú mikrobiológiu v cukrovarníckom ústave v Havane, 1986 v Pchjongjangu; 1968 DrSc.

Zaoberala sa najmä taxonómiou kvasiniek a kvasinkovitých mikroorganizmov (zaviedla metódu numerickej taxonómie), morfologickými a fyziologickými vlastnosťami produkčných a klinicky významných druhov kvasiniek, príbuzenskými vzťahmi jednotlivých skupín a objasňovaním ich fylogenézy, ako aj ich biochémiou, fyziológiou a ekológiou. Vypracovala metódu na identifikáciu patogénnych kvasiniek a budovala zbierky baktérií, húb a kvasiniek. Prispela k rozvoju pivovarníckeho, vinárskeho a pekárenského priemyslu, v poľnohospodárstve sa ňou objavené kvasinky a riasy uplatnili ako kŕmna biomasa. R. 1946 založila vo Výskumnom ústave pivovarskom a sladárskom v Prahe Zbierku kultúr kvasiniek (od 1972 evidovaná vo Svetovom katalógu zbierok mikroorganizmov; od 1963 umiestnená v Chemickom ústave SAV) ako unikátnu špeciálnu zbierku asi 4 000 (2016 obsahuje asi 3 300) autentických druhov a kmeňov kvasiniek (vrátane nových druhov z rodov Candida, Cryptococcus a Sporobolomyces, ktoré objavila). Je podľa nej nazvaný rod kvasiniek Kockovaella a druh kvasinky Rhodosporidium kratochvilovae.

Autorka a spoluautorka viacerých odborných monografií a príručiek, napr. Kvasinky (1957), Katalóg kultúr kvasiniek (1977) a Taxonómia kvasiniek a kvasinkovitých mikroorganizmov (1990), viac ako 300 pôvodných vedeckých prác v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, 27 patentov a 5 objavov. R. 1964 zakladateľka a 1964 – 84 predsedníčka komisie pre kvasinky Československej spoločnosti mikrobiologickej pri ČSAV, 1966 zakladateľka a 1966 – 69 podpredsedníčka Medzinárodnej rady komisie pre kvasinky pri Medzinárodnej asociácii mikrobiologických spoločností, od 1974 členka výboru Svetovej federácie zbierok kultúr mikroorganizmov, od 1977 Medzinárodnej sekcie pre mykológiu. Nositeľka mnohých ocenení.

Kmety, Emil, 6. 9. 1923 Trnava – 11. 1. 2003 Bratislava — slovenský lekár, epidemiológ. R. 1948 – 58 pôsobil v Ústave hygieny, 1958 – 62 vedúci Ústavu mikrobiológie Lekárskej fakulty UK, 1963 – 86 vedúci Katedry, resp. prednosta Ústavu epidemiológie Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1960 – 64 prodekan fakulty, zakladateľ a 1962 – 69 prvý vedúci Ústavu epidemiológie Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine (dnes Ústav verejného zdravotníctva); 1974 DrSc., 1976 profesor (prvý v odbore epidemiológia na Slovensku).

Zaoberal sa epidemiológiou zoonóz: lymskou boreliózou, tularémiou, najmä však leptospirózami, bakteriálnymi pôvodcami leptospír (potvrdil existenciu 18 sérovarov leptospír na území Slovenska) a ich taxonomickým zaraďovaním. Zaviedol metodiku sérovarovej diferenciácie pomocou faktorových sér (podľa neho nazvaný jeden z genotypov leptospír Leptospira kmetyi), ako aj sérologickú diagnostiku lymskej boreliózy s typovým kmeňom a neskôr aj s endemickým izolátom. Ako v jednej z prvých krajín v str. a vých. Európe študoval na Slovensku legionársku chorobu, podieľal sa na stanovení rizika legionelových infekcií v nemocničných a komunitných podmienkach a na sledovaní prameňov nákazy vyšetrovaním rôznych druhov živočíchov.

Autor a spoluautor viacerých monografií, učebných textov a učebníc, napr. Prírodné ohniská nákaz (1956), Mikrobiologické vyšetrovacie metódy (1966), Epidemiológia (1983), Špeciálna epidemiológia (1985), ako aj okolo 130 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch. Člen viacerých domácich a zahraničných odborných spoločností, dlhoročný predseda Mikrobiologicko-epidemiologickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti, od 1968 člen komisie WHO pre zoonózy, vedúci referenčného centra pre leptospirózy, 1986 – 90 člen taxonomickej subkomisie pre leptospirózy pri Medzinárodnej asociácii mikrobiologických spoločností. Nositeľ mnohých ocenení.

kmeň —

1. anat., lat. truncus — spoločná nerozvetvená časť anatomickej štruktúry, napr. mozgový kmeň (truncus encephali; → mozog), sympatikový kmeň (truncus sympathicus; → sympatikus);

2. antropol., hist., sociol. zvyčajne etnicky jednotné spoločenstvo, ktoré je založené na princípe príbuzenských vzťahov (pozostáva z menších skupín, napr. z rodov, klanov, frátrií), vyznačuje sa jazykovou a kultúrnou homogénnosťou, obýva spoločné teritórium (alebo spoločne kočuje) a má spoločné kmeňové povedomie (jeho symbolickým vyjadrením môžu byť napr. odev, ozdoby, dodržiavanie určitých spôsobov správania, zvykov či tabu a spoločný kult; → tribalizmus). Podľa základnej formy kmeňovej organizácie sa zvyčajne rozlišujú segmentované a centralizované kmene. Pre segmentovaný kmeň (vnútorne rozčlenený) je charakteristická autonómia vnútorných jednotiek (rodov, klanov, frátrií), ktorá prevažuje nad kmeňovou organizáciou; moc je najčastejšie obmedzená na koordináciu medzi zástupcami jednotlivých príbuzenských skupín (rada starších). Ako typ sociálnej organizácie nemá charakteristické znaky štátu a je typický pre pastierske a lovecké, prípadne roľnícke spoločenstvá v etape vývoja ľudskej spoločnosti označovanej ako kmeňové spoločenstvo (resp. rodovo-kmeňové spoločenstvo; termíny kmeň a kmeňové spoločenstvo sa niekedy považujú za synonymné). Kmeňmi žijúcimi aj v súčasnosti na úrovni kmeňového spoločenstva sú niektoré pôvodné (indigénne) etnické skupiny v Afrike, Amerike a Austrálii označované ako prírodné národy. Centralizované kmene už majú pomerne stálu politickú štruktúru, moc je v rukách jedného voleného alebo dedičného náčelníka (alebo kráľa), napr. spoločenstvá utvárané v staroveku (mimo území starovekých štátov) a na začiatku stredoveku (najmä v období sťahovania národov) spravidla na etnickom, rodovom alebo klanovom základe. V priebehu dejín niektoré kmene zanikli, z iných sa utvorili novodobé národy, napr. slovanské kmene (→ Slovania), germánske kmene (→ Germáni). Kmene sa niekedy dočasne alebo natrvalo spájali s inými kmeňmi s cieľom vytvoriť politicky a vojensky zameranú kmeňovú federáciu (najznámejšiu rozsiahlu kmeňovú federáciu vytvorili Irokézi) alebo kmeňový zväz (napr. kmeňový zväz utvorený začiatkom n. l. germánskymi kmeňmi Markomanov a Kvádov pod vedením kráľa Marobuda či multietnický kmeňový zväz Hunov). Termín kmeň nie je jednoznačne vymedzený. Niekedy sa stotožňuje s termínom etnikum, ktorý však má oveľa širší význam ako pojem kmeň, pretože etnikum (napr. Laponcov; → Saamovia) môžu vytvárať desiatky či stovky kmeňov;

3. biol., lat. phylum — jedna zo základných taxonomických jednotiek v systematike živých organizmov (→ taxonómia) vyššia ako trieda (classis) a nižšia ako ríša (regnum); kmeň tvorí niekoľko príbuzných tried, prípadne jedna špecializovaná trieda, viac príbuzných kmeňov tvorí ríšu. Organizmy patriace do určitého kmeňa sú vždy charakterizované znakmi odlišnými od znakov organizmov patriacich do iných kmeňov. Začleňovanie živých organizmov do kmeňov je typické najmä pre živočíšnu ríšu. V rastlinnej ríši sa kmeň ako taxonomická jednotka zvyčajne nepoužíva; pri hubách sa rozlišujú viaceré kmene, napr. kmeň Ascomycota (vreckaté huby) alebo kmeň Basidiomycota (bazídiové huby). V botanike je kmeň podľa pravidiel Medzinárodného kódu botanickej nomenklatúry na úrovni taxonomickej jednotky oddelenie(divisio), pri baktériách existuje podľa Medzinárodného bakteriologického kódu množstvo kmeňov, ako ekvivalent pojmu kmeň sa používa aj pojem oddelenie (niekedy aj druh); latinský názov kmeňa (oddelenia) nebýva preto vytvorený jednotnými koncovkami ako pri iných taxonomických jednotkách (napr. pri čeľadi);

4. bot., drev. lat. truncus — druhotne hrubnúca drevnatá, v dolnej časti nerozkonárená stonka stromov, ktorá prechádza do rozkonárenej koruny; → drevo. Pri niektorých drevinách prebieha od bázy celou korunou až k vrcholu (priebežný kmeň; typický je pri väčšine ihličnatých drevín) alebo sa delí na jednotlivé silné konáre (pri väčšine listnatých drevín). Podľa tvaru môže byť kmeň valcovitý alebo kužeľovitý;

5. dopr. časť cestovného lístka slúžiaca ako účtovný doklad;

6. jaz. kmeň slova — základná časť slova, ktorá sa v rozličných tvaroch toho istého slova zvyčajne nemení a ku ktorej sa pripájajú jednotlivé pádové (pri menách) alebo osobné prípony (pri slovesách). Niekedy sa však v kmeni slova uplatňujú rozličné samohláskové alebo spoluhláskové zmeny, napr. žen-a, žien (-a- sa mení na -ie-; → alternácia). Rozoznáva sa menný (oteck-o, oteck-a, oteck-ovi; letn-ý, letn-ého, letn-ému; tvoj-ho, tvoj-mu) a slovesný kmeň (maľuje-m, maľuje-te, maľuje-me). Podľa zloženia sa rozlišuje jednoduchý, napr. žen-a (je totožný s tou časťou slova alebo slovného základu, ktorá je nositeľom základného lexikálneho významu, t. j. s koreňom slova, napr. žen-a, o-žen-iť, žen-ský; -žen- je koreň slova), odvodený (napr. slovo huslista je utvorené z kmeňa husl- a z kmeňotvornej prípony -ist-; k nim sa pridáva pádová prípona -a) a zložený kmeň, ktorý je utvorený spojením kmeňov (nanič-hodník, chvály-hodn-ý);

7. → sklársky kmeň.

Kluyver [klöj-], Albert Jan, 3. 6. 1888 Breda – 4. 5. 1956 Delft — holandský mikrobiológ a biochemik. R. 1920 – 56 profesor mikrobiológie na univerzite v Delfte. Priekopník porovnávacej mikrobiológie. Zaoberal sa najmä chemickou aktivitou mikroorganizmov (presadzoval názor, že taxonómia mikroorganizmov musí byť založená na kombinácii morfológie a fyziológie), metabolickými dráhami a bioenergetikou buniek. Vytvoril prvý všeobecný model metabolizmu bunky, ktorého podstatou je prenos atómov vodíka. Zaviedol spôsob submerznej kultivácie húb, ktorý sa priemyselne, napr. pri výrobe antibiotík, používa dodnes. Hlavné dielo: Mikrobiológia a priemysel (Microbiologie en Industrie, 1922). Od 1926 člen Kráľovskej holandskej akadémie vied a umení. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Copleyho medaily udeľovanej Kráľovskou spoločnosťou v Londýne (1953).

klíčenie —

1. germinácia, germinatio — začiatočná fáza rastu semenných rastlín, obnovenie rastu embrya (klíčka) v semene. Je charakteristická fyzikálnymi, fyziologickými a biochemickými procesmi (semeno pri dostatočnom množstve vody nasaje vodu z prostredia, pri vhodnej teplote napučí, rozprúdia sa v ňom enzýmové procesy, pri ktorých sa rozkladajú prítomné zásobné látky a syntetizujú sa najmä proteíny a nukleové kyseliny za súčasnej iniciácie a diferenciácie pletív na tvorbu orgánov novej rastliny). Z fyziologického hľadiska sa za klíčenie považuje roztrhnutie osemenia, z ktorého sa dostávajú von hypokotyl, klíčne listy, korienok a rastový púčik (z ktorého sa vyvíjajú stonka, listy a reprodukčné orgány rastlín). Klíčenie semien ovplyvňujú rôzne faktory prostredia (teplota, dostatok vody, kyslíka a pri semenách niektorých druhov i svetla; klíčenie semien citlivých na svetlo stimulujú giberelíny). Rastliny môžu klíčiť jedným klíčnym listom (jednoklíčnolistové rastliny) alebo dvoma klíčnymi listami (dvojklíčnolistové rastliny), pričom klíčne listy môžu byť vynášané nad povrch pôdy (epigeické klíčenie) alebo zostávajú pod jej povrchom (hypogeické klíčenie). V poľnohospodárskej praxi sa ako klíčenie nesprávne označuje rast vegetatívnych púčikov hľúz niektorých rastlín, napr. zemiakov;

2. klíčenie peľového zrnka — proces, ktorý nastáva po prichytení peľového zrnka na blizne krytosemenných rastlín (z peľového zrnka vyrastá peľové vrecúško, ktoré prerastá cez bliznu a čnelku semenníka k vajíčku);

3. klíčenie výtrusu — časť vývinu machorastov a papraďorastov, pri ktorom sa bunka výtrusu začne deliť a vzniká pohlavná generácia (prvoklík a celá zelená časť pri machorastoch, zelený alebo nezelený prvorast pri papraďorastoch).

Klebsiella [vl. m.] — rod fakultatívne anaeróbnych nepohyblivých, zvyčajne opuzdrených paličkovitých gramnegatívnych baktérií, čeľaď Enterobacteriaceae. Bunky niektorých kmeňov majú na povrchu fimbrie, ktoré im umožňujú priľnúť na bunku hostiteľa, niektoré kmene sú schopné fixovať vzdušný dusík. Vyskytujú sa v tráviacej a dýchacej sústave človeka a zvierat, v pôde i vo vode. Na kultivačných médiách (krvný agar, Endova pôda) tvoria veľké, lesklé, vypuklé, okrúhle hlienovité kolónie. Podmienečné patogény, u hospitalizovaných pacientov (na jednotkách intenzívnej starostlivosti a na novorodeneckých oddeleniach) a u ľudí so zníženou imunitou zapríčiňujú ochorenia močových ciest, zápaly pľúc a priedušiek, sepsu a hnisavý zápal mozgových blán. Hlavným druhom je Klebsiella pneumoniae, ktorý sa rozdeľuje na sérotypy podľa puzdrového polysacharidového antigénu (okolo 77 typov), medzi jednotlivými kmeňmi sa vyskytuje značná variabilita vo virulencii, pričom dôležitým faktorom virulencie je puzdro. Nazvaná podľa nemeckého lekára a bakteriológa Theodora Albrechta Edwina Klebsa (*1834, †1913).

Kitasato, Šibasaburó, 20. 12. 1853 Oguni, prefektúra Kumamoto – 13. 6. 1931 Tokio — japonský lekár, bakteriológ. R. 1883 ukončil štúdium medicíny v Tokiu, 1885 odišiel do Berlína, kde bol žiakom a spolupracovníkom R. Kocha. Počas pôsobenia v Berlíne 1889 získal ako prvý čistú kultúru pôvodcu tetanu, 1890 s E. A. Behringom získal a prakticky uplatnil antitoxíny proti diftérii a tetanu. Po návrate do Japonska (1892) založil a do 1914 viedol Ústav pre výskum infekčných chorôb. R. 1894 počas epidémie moru v Hongkongu identifikoval pôvodcu tohto ochorenia (nezávisle od A. Yersina), 1898 izoloval a opísal pôvodcu dyzentérie. Vypracoval nové metodiky pozorovania mikroorganizmov a pestovania ich kultúr, ako prvý vyrobil proticholerové sérum. R. 1914 založil v Tokiu súkromný Kitasatov ústav. R. 1917 zvolený za člena hornej snemovne parlamentu, 1917 zakladateľ a prvý dekan fakulty medicíny na Univerzite Keió v Tokiu. R. 1923 prvý prezident Japonskej lekárskej spoločnosti.

Kettner, Milan, 11. 5. 1941 Bratislava – 22. 10. 2014 tamže — slovenský mikrobiológ. R. 1964 – 73 pôsobil v Biologickom ústave SAV (dnes Ústav molekulárnej biológie SAV), 1974 – 92 v Ústave experimentálnej farmakológie a toxikológie SAV, 1992 – 2006 na Prírodovedeckej fakulte UK (od 1997 vedúci Katedry mikrobiológie), od 2006 externe na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave; 1989 DrSc., 1995 profesor. Absolvoval krátkodobé študijné pobyty na univerzite v Berne, Liège, Halle, Londýne a vo Frankfurte nad Mohanom, 1982 – 85 pôsobil v Alžírsku na univerzite v Annabe. Zaoberal sa mechanizmami rezistencie patogénnych baktérií proti (najmä aminoglykozidovým a betalaktámovým) antibiotikám. Autor a spoluautor okolo 185 vedeckých článkov, 3 knižných monografií, napr. Molekulárna genetika (1983) a Rekombinantné DNA a biotechnológie (1990), 3 patentov a 2 učebníc. Člen viacerých medzinárodných odborných spoločností a redakčných rád časopisov, nositeľ viacerých ocenení.

katalyzátor [gr.] —

1. látka, ktorá sa zúčastňuje chemickej reakcie a urýchľuje ju (→ katalýza), po reakcii však zostáva nezmenená. Katalyzátor znižuje aktivačnú energiu reakcie, čo má za následok zvýšenie jej rýchlosti, ale neovplyvňuje zloženie reakčnej zmesi po ustálení rovnováhy (rovnovážnu konštantu). Účinnosť katalyzátora sa posudzuje na základe jeho aktivity (→ aktivita katalyzátora, → enzýmová aktivita). Najmä v priemysle sa na charakterizovanie aktivity katalyzátora používajú čísla TON a TOF. Číslo TON (angl. turnover number) ako pomer mólov substrátu a katalyzátora vyjadruje, koľko katalytických cyklov (vytvorenie medziproduktu, jeho rozpad za vzniku produktu, uvoľnenie katalyzátora) prebehne na jednej molekule katalyzátora, kým stratí aktivitu. Číslo TOF (angl. turnover frequency) vyjadruje, koľko katalytických cyklov prebehne na molekule katalyzátora za jednotku času.

Katalyzátor zúčastňujúci sa homogénnej katalýzy sa označuje ako homogénny, katalyzátor zúčastňujúci sa heterogénnej katalýzy ako heterogénny. K homogénnym katalyzátorom patria Brønstedove a Lewisove kyseliny a bázy, organické zlúčeniny (organokatalyzátory) a i., k heterogénnym katalyzátorom prechodné kovy, ich oxidy a komplexy, povrchovo aktívne látky tvoriace micely a i. Heterogénne katalyzátory sú najčastejšie tuhé látky nerozpustné v reakčnej zmesi, ich pôsobenie je založené na adsorpcii reaktantov na ich povrchu v aktívnych miestach. Účinnosť heterogénnych katalyzátorov je možné zvýšiť ich dispergovaním, pôsobením tepla, svetla, mikrovlnného žiarenia alebo ultrazvuku, ale aj pomocou aktivátorov (→ aktivácia, význam 3); napr. metalocénové katalyzátory pri výrobe polypropylénu sa aktivujú metylalumoxánom (MAO, zlúčenina obsahujúca oligomérne reťazce [–Al(CH₃)–O–]_n). Heterogénny katalyzátor možno vytvoriť aj naviazaním homogénneho katalyzátora na nerozpustný nosič (oxid kremičitý, magnetit, nerozpustný polymér). Osobitným druhom katalyzátora sú enzýmy, ktoré katalyzujú biochemické reakcie v živých systémoch, využívajú sa však aj v priemyselných procesoch.

V chemickom priemysle sa uplatňujú katalyzátory hydrogenácií (napr. Adkinsov katalyzátor, Wilkinsonov katalyzátor, Raneyho kovy), katalyzátory polymerizačných reakcií (→ Zieglerove-Nattove katalyzátory) a i. Zvlášť veľký význam majú katalyzátory pri spracovaní ropy a pri výrobe motorových palív. Pri štiepení dlhých reťazcov uhľovodíkov získaných z ropy na kratšie a viac rozvetvené reťazce (krakovanie) sa používajú syntetické hlinitokremičitanové (zeolitové) katalyzátory. Pri hydrogenačnom krakovaní sa ako katalyzátory uplatňujú oxidy alebo sulfidy prechodných kovov (Co, Mo, Ni, W) a katalyzátory kyslého charakteru (Al₂O₃, SiO₂–TiO₂, zeolity a i.). Pri reformovaní je katalyzátorom dispergovaná platina nanesená na málo hydratovaný oxid hlinitý alebo na hlinitokremičitan. Katalyzátory na báze kobaltu a železa sa využívajú pri Fischerovej-Tropschovej syntéze.

Látky, ktoré aktivitu katalyzátora nevratne znižujú (môže aj zaniknúť), sa nazývajú katalyzátorové jedy (→ dezaktivácia katalyzátora). Opak inhibítor;

2. zaužívaný nesprávny názov katalytického konvertora výfukových plynov.

kataláza [gr.] — enzým (oxidoreduktáza) katalyzujúci rozklad peroxidu vodíka H₂O₂ na vodu a kyslík, pri nízkych koncentráciách peroxidu vodíka funguje ako peroxidáza; v závislosti od druhu organizmu. Kataláza je schopná peroxid vodíka nielen redukovať, ale aj oxidovať, čím sa líši od peroxidáz, ktoré ho iba redukujú. Kataláza odstraňuje toxický peroxid vodíka vznikajúci pri aeróbnom metabolizme bunky. Vyskytuje sa vo väčšine aeróbnych organizmov (v aeróbnych baktériách, v rastlinách a živočíchoch), anaeróbne organizmy ju neobsahujú. V bunkách eukaryontných organizmov sa nachádza najmä v peroxizómoch.

Katalaza je tetramér zložený zo štyroch proteínových podjednotiek. Každú podjednotku tvorí jednoduchý polypeptidový reťazec spojený s prostetickou skupinou protoporfyrínom obsahujúcim ión Fe²⁺ (→ hém, donor elektrónov na redukciu peroxidu vodíka). Kataláza sa komerčne získava z druhu Aspergillus niger a z druhov rodu Penicillium. Používa sa napr. v potravinárskom priemysle na odstránenie nadbytku peroxidu vodíka (používaného na dezinfekciu pri nízkych teplotách) z mliekarenských produktov a z potravín ožiarených ionizujúcim žiarením, v mikrobiológii na odlíšenie bakteriálnych druhov (tzv. katalázový test) a v textilnom priemysle.

katabolizmus [gr.] → katabolické reakcie

katabolická represia — regulačný mechanizmus syntézy enzýmov v bunkách prokaryontných organizmov, ktorý zabezpečuje prednostné využitie pre bunku výhodnejšieho, metabolickými dráhami ľahšie spracovateľného substrátu (kým je k dispozícii ľahšie využiteľný substrát, ťažšie rozložiteľné substráty nie sú metabolizované). V prítomnosti výhodnejšieho zdroja uhlíka (substrátu; napr. ᴅ-glukózy) spočíva v represii (potlačení) transkripcie operónov, ktoré kódujú indukovateľné enzýmy podieľajúce sa na katabolizme sacharidov. Transkripcia operónov je naopak regulovaná pozitívne katabolickým aktivačným proteínom.

Napr. ak baktéria Escherichia coli rastie v médiu obsahujúcom ᴅ-glukózu i laktózu, uprednostňuje z dôvodu úspory energie a živín ᴅ-glukózu. Prítomnosť glukózy spôsobuje pokles koncentrácie cyklického adenozínmonofosfátu (cAMP), čím nevzniká aktívny komplex CAP-cAMP a operón lac (zabezpečujúci expresiu génov nevyhnutných pre metabolizmus disacharidu laktózy) je reprimovaný (potlačený), t. j. nedochádza k jeho transkripcii. Po spotrebovaní všetkej glukózy sa zvýši intracelulárna koncentrácia cAMP, operón lac sa dereprimuje (aktivuje) a začne sa syntéza príslušných enzýmov a následne katabolizmus laktózy. V minulosti sa predpokladalo, že koncentráciu cAMP znižujú katabolity metabolizmu glukózy (odtiaľ názov katabolická represia), neskôr sa zistilo, že pokles cAMP v bunke (v prítomnosti glukózy v médiu) súvisí s transportom glukózy do bunky.

Katabolická represia umožňuje mikroorganizmom rýchlo sa adaptovať na dostupný zdroj uhlíka a energie. V bunkách kvasiniek (napr. druhu Saccharomyces cerevisiae) vedie ku katabolickej represii komponent respiračného metabolizmu glukózou (v prítomnosti nadbytku glukózy bunky uprednostňujú fermentačný metabolizmus aj pri raste v aeróbnych podmienkach). Mechanizmus katabolickej represie eukaryontných organizmov je odlišný od mechanizmu katabolickej represie baktérií.

karanténa [fr., tal.] —

1. lek., veter. dočasná izolácia, dočasné obmedzenie voľnosti pohybu osôb alebo zvierat postihnutých infekčnou chorobou alebo hromadne sa vyskytujúcim prenosným ochorením, resp. osôb alebo zvierat podozrivých z takéhoto ochorenia. Pri vysoko infekčných chorobách (napr. mor a SARS) predstavuje karanténa najvyšší stupeň karanténnych opatrení. Dĺžka karantény sa stanovuje na základe inkubačnej doby príslušnej choroby a vykonáva sa na základe rozhodnutia lekára alebo orgánu verejného zdravotníctva, pri zvieratách na základe rozhodnutia veterinárneho lekára alebo orgánu štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Termín karanténa pochádza z francúzskeho slova quarantaine (štyridsiatka) a pôvodne označoval obdobie 40 dní, počas ktorých v prípade podozrenia, že sa na palube lode nachádza nakazená osoba, bola loď pred vplávaním do prístavu zadržaná a musela byť 40 dní odstavená na určenom mieste prístavu bez kontaktu s pobrežím. Túto procedúru aplikoval napr. už v 14. stor. chorvátsky Dubrovník, ktorý sa tak chránil pred zavlečením moru;

2. zariadenie na izoláciu osôb (napr. nemocničná karanténa) alebo zvierat (napr. karanténna maštaľ) postihnutých infekčnou chorobou, resp. podozrivých z ochorenia na takúto chorobu;

3. fytopatol. súbor preventívnych, kontrolných, izolačných a eradikačných opatrení s cieľom zabrániť výskytu, potlačiť, zachovať alebo eradikovať populáciu škodlivého organizmu na určitom území (→ karanténne škodlivé organizmy);

4. inform. izolácia súboru podozrivého z napadnutia počítačovým vírusom, ktorej cieľom je zabrániť šíreniu vírusu do ďalších súborov. Podozrivý súbor je premiestnený z pôvodného adresára do špeciálneho adresára, t. j. nachádza sa v stave, akoby pre iné aplikácie (programy) neexistoval. Súbor uložený v karanténe možno antivírusovým programom analyzovať, v prípade falošného poplachu ho možno vrátiť do pôvodného adresára, vírus možno zo súboru odstrániť (ak je to možné) alebo súbor možno zmazať.

kapnofilné mikroorganizmy — mikroorganizmy (baktérie), ktoré na svoj optimálny rast vyžadujú prostredie, v ktorom je koncentrácia oxidu uhličitého vyššia ako v atmosfére (o 10 – 15 %).

kandidóza [lat.], candidosis, moniliáza — mykotické ochorenie ľudí a zvierat (→ mykózy) vyvolané patogénnymi druhmi kvasiniek z rodu Candida (najčastejšie Candida albicans, zriedkavejšie Candida glabrata, Candida parapsilosis, Candida tropicalis a Candida dubliniensis). Vzniká pri porušení imunity, resp. pri celkovom oslabení organizmu napr. v dôsledku niektorých chorôb a ich liečby (napr. pri cukrovke, AIDS, pri dlhodobom podávaní kortikoidov, cytostatík a i.) a pri potlačení prirodzenej mikroflóry slizníc a kože človeka (napr. pri dlhodobom podávaní širokospektrálnych antibiotík). Predispozičným faktorom je aj práca v teplom a vo vlhkom prostredí. Ide zvyčajne o sekundárnu infekciu endogénneho pôvodu, ktorá postihuje kožu, nechty, sliznice a vnútorné orgány.

Kandidóza kože sa vyskytuje predovšetkým vo veľkých a malých kožných záhyboch (intertriginózna kandidóza) – v slabinách, v genitálno-análnej oblasti, pod prsníkmi alebo v pazuchovej jame. Jej charakteristickým prejavom je tvorba tenkostenných vezikúl s mliečne skaleným obsahom na začervenanej spodnej vrstve, ktoré splývajú a rýchlo praskajú za vzniku súvislých relatívne presne ohraničených zápalových veľmi pálivých svrbiacich až bolestivých lesklých červených mierne mokvajúcich ložísk s golierikom olupujúcej sa pokožky, niekedy s belavým povlakom. Pre túto formu kandidózy je typický rozsev drobných vezikúl a pustúl v okolí centrálneho ložiska. Podobne sa kandidóza kože prejavuje medzi prstami rúk (najčastejšie medzi 3. a 4. prstom) alebo nôh (medzi všetkými prstami), pri ktorej v najnižšom mieste medziprstového priestoru vzniká erodovaná červená plôška lemovaná macerovanou epidermou (môžu sa vytvoriť až bolestivé ragády), ktorá páli a svrbí. Kandidóza spojená so zápalom nechtového lôžka sa prejavuje zdurením, začervenaním, niekedy aj zhnisaním nechtového valu. Ochorenie môže postihnúť aj necht, ktorý potom stráca lesk, nadobúda ryhovaný povrch a špinavožltohnedé až zelenkasté sfarbenie, stenčuje sa alebo, naopak, hrubne a rozpadáva sa.

Kandidóza slizníc postihuje sliznicu jednak ústnej dutiny (najmä u dojčiat a detí), jednak pošvy. Prebieha buď ako jednoduchý zápal, alebo najčastejšie ako soor (→ múčnivka) s tvorbou tvarohovitých povlakov na povrchu sliznice, pri ochorení pošvy aj s hustým krémovitým výtokom a pocitom pálenia a svrbenia. Kandidózy vnútorných orgánov postihujú najčastejšie dýchacie cesty (kandidózové bronchopneumónie), tráviaci trakt, obličky a endokard (ako častá komplikácia transplantácií chlopní).

Diagnóza sa stanovuje na základe klinického, mikroskopického, kultivačného, biochemického, prípadne sérologického a histologického vyšetrenia. Liečba: lokálna aplikácia antimykotík vo forme roztokov, krémov a mastí, podávanie antimykotík vo forme tabliet alebo kapsúl (napr. ketokonazol, flukonazol), dôležitá je úprava životosprávy, hygiena a liečba základného ochorenia.

Kandidóza sa vyskytuje pri viacerých druhoch zvierat, najčastejšie však pri mladých vtákoch (najmä hydine). Postihuje sliznicu ústnej dutiny, pažeráka a žľaznatého žalúdka, prejavuje sa ako múčnivka.

jodaméba [gr.], Iodamoeba — rod spravidla nepatogénnych meňaviek. Najvýznamnejší je druh Iodamoeba buetschlii, ktorý sa vyskytuje v hrubom čreve cicavcov vrátane človeka. Trofozoity s priemerom 9 – 20 μm vytvárajú zaoblené panôžky, obsahujú početné vakuoly a jadro s veľkým karyozómom variabilného tvaru a lokalizácie obklopeným zhlukmi granúl. Cysty s priemerom 5 – 16 μm sú nepravidelného tvaru a zvyčajne obsahujú jedno jadro a veľkú granulu glykogénu, ktorá sa farbí jódom na tmavohnedo (odtiaľ názov).

jednobunkové organizmy — najjednoduchšie zvyčajne mikroskopické (s priemerom 2 nm až 6 cm) organizmy, ktoré tvorí jediná bunka zabezpečujúca všetky životné funkcie. Jednobunkové organizmy môžu byť prokaryontného (napr. baktérie) alebo eukaryontného typu (napr. rozsievky a jednobunkovce).

izolát [tal.] — izolovaný, osamotený jav, prvok, predmet ap.;

1. antropol., genet. menšia populácia (subpopulácia), v ktorej sa jedinci krížia navzájom a ktorá je reprodukčne po viacerých generáciách úplne alebo takmer úplne izolovaná od ostatnej populácie. Ľudské izoláty vznikajú z geografických alebo zo sociálnych príčin (napr. náboženstvo, kasta a etnická príslušnosť). Obmedzený výber manželských partnerov v izoláte má za následok uzatváranie sobášov medzi príbuznými, prípadne medzi členmi izolátu (→ endogamia). V dôsledku náhodných zmien v početnosti jednotlivých génov (→ génový posun), ktoré nastávajú v malých izolátoch v priebehu generácií, môžu niektoré alely z izolátu vymiznúť alebo, naopak, rozšíriť sa, môže dôjsť k nahromadeniu génov vyvolávajúcich dedičné ochorenie alebo inú dedičnú vlastnosť. Izolácia populácie však môže mať aj pozitívny efekt, napr. zabraňuje prenikaniu patologických génov zvonka. Pomerne časté sú geografické izoláty (populácie žijúce na ostrovoch, v oázach, v obciach vo vysokohorských údoliach ap.);

2. etnogr. populácia menšieho rozsahu (obec alebo skupina obcí), ktorá sa v dôsledku prírodných, náboženských alebo hospodársko-sociálnych podmienok izolovala od okolitého sociálneho prostredia a utvorila špecifické formy kultúry a spôsobu života zvyčajne s prevahou archaických prvkov. Na Slovensku v minulosti tvorili izoláty obyvatelia mnohých obcí s vysokým percentom endogamie, existovali geografické (v horských oblastiach Kysúc, Oravy, Spiša, Horehronia a Zamaguria), náboženské (evanjelické menšiny na Liptove) a národnostné izoláty (Nemci na Slovensku, Slováci v zahraničí ap.). V súčasnosti nastáva rozpad izolátov a zvyšuje sa podiel exogamných manželstiev;

3. mikrobiol. populácia buniek príslušného druhu mikroorganizmu získaná zo vzorky (napr. z hostiteľa alebo zo životného prostredia) alebo zo zmesi mikroorganizmov vo forme čistej kultúry;

4. potrav. výživová surovina; → proteínový izolát

izolácia [tal.] — a) oddelenie, osamotenie, odlúčenie; b) zábrana, bariéra;

1. biol., ekol., genet. a) oddelenie jedincov od ostatných členov populácie. Pozoruje sa napr. pri hmyze žijúcom sociálne (mravce, termity, včely) a zvyčajne vedie k úhynu odlúčeného jedinca, b) dodržiavanie prirodzeného vzájomného odstupu členov populácie, napr. dodržiavanie odstupu pri lastovičkách (lastovičky sediace na drôtoch elektrického vedenia sa nedotýkajú, aby nenastal prenos parazitov), c) oddelenie časti populácie v dôsledku geografických pomerov (geografická izolácia), napr. vývoj ostrovných biocenóz môže viesť k vzniku špecializovaných cenóz (dve populácie sa geograficky oddelili, každá sa prispôsobila jedinečným podmienkam stanovišťa), prerušil sa medzi nimi tzv. genetický tok (geneticky sa rozrôznili) a rozdelili na nové druhy (→ reprodukčná izolácia). Čiastočné alebo úplné zabránenie výmeny genetickej informácie medzi skupinami jedincov v populácii daného druhu môže v extrémnom prípade viesť až k vzniku izolátu, d) ekologická izolácia;

2. el.tech. nevodivý obal vodiča elektrického prúdu zabraňujúci spojeniu s inými vodivými materiálmi alebo časťami zariadenia (napr. s inými vodičmi v kábli) a chrániaci ľudí alebo živočíchy pred dotykom. Musí mať dostatočnú elektrická pevnosť a tepelnú odolnosť. Zhotovuje sa z polyvinylchloridu, polyetylénu, zosieťovaného polyetylénu ap.;

3. chem., biotechnol. laboratórny alebo technologický postup, ktorého výsledkom je oddelenie a získanie požadovanej zlúčeniny z reakčnej alebo z inej zmesi. Využívajú sa pri nej separačné postupy a metódy (destilácia, extrakcia, filtrácia, chromatografia, kryštalizácia, rektifikácia a i.); používa sa v chemickej (anorganickej i organickej) technológii, biotechnologických procesoch, v potravinárskej a vo farmárskej výrobe, chemických laboratóriách a i. V biotechnologickej výrobe sa po skončení biotechnologického procesu izolácia využíva na získanie produktu, ktorým môže byť biomasa (izolácia biomasy), metabolit vylučovaný produkčným organizmom do kultivačného média (extracelulárny produkt, napr. enzým, kyselina citrónová, kyselina mliečna, antibiotikum) alebo produkt hromadiaci sa v bunkách produkčného organizmu (napr. ergosterol). Pri izolácii produktu z biomasy je prvým krokom mechanický alebo chemický rozklad buniek a následná izolácia napr. extrakciou. Po odstránení biomasy z kultivačného média sa extracelulárne produkty izolujú pomocou rôznych separačných metód a postupov, ktorých výber závisí od chemických a fyzikálno-chemických vlastností produktov. Na izoláciu chemicky alebo tepelne labilných látok sa využívajú špeciálne extraktory pracujúce v definovaných režimoch, aby sa zabránilo znehodnoteniu produktu. Antibiotiká, vitamíny a iné farmakologicky významné látky si vyžadujú zložitejšie postupy izolácie a prečistenia, okrem extrakcie a zrážania sa využívajú napr. ionexová a gélová chromatografia a špecifické separačné metódy založené na princípoch biošpecifických interakcií (imunoprecipitácia). Ich izolácia sa uskutočňuje za aseptických podmienok. Pri izolácii biomasy je výber vhodnej technológie na oddelenie buniek produkčného mikroorganizmu od kultivačného média podmienený druhom mikroorganizmu tvoriaceho biomasu a požiadavkou zachovania jeho biologickej aktivity. Na separáciu buniek od kultivačného média sa využívajú filtrácia, flotácia, odstreďovanie a usadzovanie. Pri flotácii spravidla uskutočňovanej vzduchom bublinky vzduchu vynášajú mikrobiálne bunky alebo ich zhluky k hladine kvapaliny. Usadzovanie sa používa najmä pri oddeľovaní mikrobiálneho kalu pri čistení odpadových vôd. Pri izolácii bakteriálnej biomasy sa najčastejšie využíva odstreďovanie, ktorému môže predchádzať zrážanie bakteriálnej kultúry do zhlukov. Kvasinkové mikroorganizmy sa od kultivačného média najčastejšie oddeľujú odstreďovaním (napr. pekárske droždie) a následným odstránením prebytočnej vody (napr. filtráciou) do požadovanej koncentrácie sušiny. Vláknité mikroorganizmy (napr. mikromycéty a aktinomycéty) sa izolujú z kultivačného média filtráciou v kombinácii s lisovaním na požadovanú koncentráciu sušiny;

4. lek., veter. oddelenie osôb (alebo zvierat) s infekčným ochorením s cieľom zabrániť šíreniu ochorenia. Izolácia chorých je najstaršie preventívne opatrenie proti šíreniu nákaz. Robí sa v domácom prostredí (pri ľahších infekčných chorobách) alebo v nemocničnom zariadení (pri vysoko infekčných ochoreniach, pri ochoreniach so závažným priebehom alebo keď izolácia nie je možná v domácom prostredí). Izolácia chorých je účinná, ak sa vykonáva včas (na začiatku ochorenia) a podľa možnosti sú izolovaní všetci chorí jedinci. Doba izolácie závisí od doby infekčnosti jedinca (→ karanténa);

5. mikrobiol., virol. akýkoľvek aseptický postup, ktorým sa príslušný druh mikroorganizmu prítomný vo vzorke alebo v prostredí získa vo forme čistej kultúry. Podľa typu mikroorganizmu zahŕňa izolácia kultiváciu na selektívnom médiu, obohacovaciu kultiváciu a (alebo) použitie separačných metód (napr. filtrácie). Používa sa na získanie produkčného kmeňa mikroorganizmov na biotechnologické účely, na získanie pôvodcu infekčného ochorenia a i. Pri diagnostike akútnych vírusových ochorení je klasickou metódou izolácia vírusu. Zahŕňa zachytenie vírusu (z klinického materiálu), jeho naočkovanie do jedného zo živých bunkových modelov (bunkových kultúr, kuracích embryí alebo laboratórnych zvierat) používajúcich sa na jeho zachytenie a následné namnoženie na množstvo nevyhnutné na jeho laboratórnu identifikáciu, pričom platia postuláty sformulované R. Kochom (Kochove postuláty), podľa ktorých len izolácia vírusu z laboratórneho zvieraťa, do ktorého bol vírus naočkovaný prenesením z pacienta a vyvolal u neho identické príznaky ochorenia, je skutočným dôkazom pôvodcu nákazy. V súčasnosti sa izolácia vírusu nahrádza metódami molekulárnej biológie, v niektorých prípadoch je však nevyhnutná;

6. sociol. → sociálna izolácia;

7. tech. zariadenie, proces alebo stavebná úprava zabraňujúce prenosu fyzikálneho javu z jedného predmetu na druhý, z predmetu na prostredie alebo z prostredia na prostredie. Cieľom izolácie je zabrániť nežiaducim javom, napr. stratám tepla, nežiaducim tepelným ziskom, prenikaniu hluku alebo vody ap. Rozlišuje sa izolácia proti prechodu tepla (→ tepelná izolácia), proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) a vibráciám, proti vode a vlhkosti (vodotesná izolácia, hydroizolácia) a špeciálna izolácia, napr. proti vysokým teplotám, agresívnemu prostrediu (izolácia proti korózii spôsobenej agresívnym chemickým prostredím), žiareniu, pretekaniu elektrického prúdu (elektrická izolácia, na ktorú sa používajú rôzne druhy dielektrík) ap. Izolácie sa hojne uplatňujú v stavebníctve a priemysle (chemickom, strojníckom, elektrotechnickom, energetickom) a sú spojené s aplikáciou látok s izolačnými vlastnosťami alebo výrobkov z nich; izolácia proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) – úprava stavebnej konštrukcie (steny, stropu, podlahy a i.) chrániaca vnútorné prostredie pred nepriaznivými účinkami hluku šíriaceho sa z vonkajšieho alebo z vnútorného prostredia. Používajú sa pri nej mäkké akustické materiály, ktoré majú schopnosť pohlcovať najmä stredno- a vysokofrekvenčné zložky zvuku, pričom k dispozícii sú priamo výrobky z nich. Z hľadiska vnútornej štruktúry sa rozdeľujú na vláknité (čadičové, sklené a i.), kanálikové a penové. Aplikujú sa vo forme rohoží ukladaných za obkladový materiál alebo vo forme dosiek často s konečnou povrchovou úpravou (na podhľady alebo na obklady). Zvukovoizolačné vlastnosti konštrukcií sú normatívne stanovené v závislosti od účelu miestností (obytné miestnosti, nemocničné izby, školské triedy, kancelárie a i.). Šírenie nízkofrekvenčných zložiek zvuku (vibrácií) od hlučných strojov v továrňach sa obmedzuje vkladaním podložiek z pórovitých materiálov pod stroje (izolácia proti vibráciám); izolácia proti vode (vodotesná izolácia, hydroizolácia) – stavebná úprava, ktorá chráni stavebný objekt pred pôsobením vlhkosti a vody nachádzajúcej sa v atmosfére, pôde a v budove v súvislosti s jej prevádzkou (tzv. prevádzková voda). Stavebné materiály v rôznej miere prijímajú vlhkosť a vodu z okolitého prostredia, čo nepriaznivo ovplyvňuje vlastnosti stavebných konštrukcií. Dostatočnú ochranu proti vlhkosti a vode môže zabezpečiť samotná konštrukcia (napr. z vodostavebného betónu), v opačnom prípade sa navrhuje hydroizolačný systém (hydroizolácia) konštrukcie. Volí sa druh izolačného materiálu, počet vrstiev, úprava podkladu a spôsob ochrany pred mechanickým poškodením počas následných stavebných prác, pričom vyhotovenie izolácie prebieha podľa realizačného projektu a technologických predpisov platných pre príslušný typ hydroizolácie. Na izoláciu proti vode sa používajú izolačné pásy (na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov, ako aj na báze bentonitu; ktoré pri styku s vodou zväčšujú objem), fólie z gumy alebo z plastov (→ hydroizolačné fólie), nátery, tmely a kvapalné fólie (stierky) na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov a striekané hydroizolácie na báze modifikovaných asfaltov, akrylátových a polyuretánových živíc, ďalej penetračné hydroizolácie (napr. náterové rekryštalizačné izolácie a špeciálne tmely na báze cementu), injektážne izolácie (injektážny materiál na báze polyuretánových, epoxidových alebo akrylátových živíc sa pod predpísaným tlakom vháňa do pórov konštrukcie) a i. Na utesnenie dilatačných a pracovných škár a prestupov potrubí cez vodostavebný betón slúžia utesňovacie profily, ďalej napučiavacie pásky a pasty na báze prírodného a syntetického kaučuku a živíc, na hydroizoláciu strešného plášťa krytiny, ktoré môžu byť povlakové (napr. z asfaltovaných pásov a fólií) alebo skladané (z plošných alebo z tvarovaných dielcov). Izolácie proti vode sa používajú na ochranu podzemných častí stavieb (základov, podzemných stien, potrubí a i.) proti podzemnej vode, gravitačnej vode a zemnej vlhkosti, na ochranu previsnutých (balkóny, lodžie, terasy, rímsy, markízy) a strešných konštrukcií proti atmosférickým zrážkam, ako aj na ochranu proti prevádzkovej vode (kuchyne, obchodné priestory, bazény, nádrže a i.); prispievajú aj k zvýšeniu trvanlivosti a životnosti stavebných materiálov a stavebných konštrukcií. Dodatočné hydroizolácie sa aplikujú, ak je potrebná oprava existujúcich izolácií proti vode; najčastejšie sa uskutočňujú penetráciou a injektovaním izolačných materiálov, ako aj vkladaním izolačných fólií a plechov do muriva. Na izoláciu proti vysokým teplotám sa používajú žiaruvzdorné materiály, na izoláciu proti požiaru, najmä na ochranu stavebných nosných konštrukcií, špeciálne omietky (napr. na báze špeciálnych silikátových mált), nátery a obklady (napr. na báze vláknocementových kompozitných a vláknitých hlinitokremičitanových materiálov) zvyšujúce ich požiarnu odolnosť, na protiradónové izolácie zamedzujúce prenikaniu radónu z podložia do interiéru budov plynotesné asfaltové pásy, nátery a stierky na báze syntetických živíc, na izoláciu proti rôznym druhom žiarenia (röntgenové, rádioaktívne) stavebné výrobky zhotovené zo špeciálnych veľmi ťažkých betónov s veľkou hustotou, zo špeciálnych mált, z olovených plechov ap.; izolácia elektrických strojov – vybavenie elektrického stroja zabezpečujúce spoľahlivé izolačné oddelenie častí stroja pod napätím od uzemnených častí, ako sú kostry, zväzky plechov a i. Napr. vodiče cievok sa izolujú lakmi, tkaninami, papierom (→ izolačný papier) a sklotextilom, cievky epoxidovými živicami a lakmi odolávajúcimi vyšším teplotám, ako aj olejom a vzduchom, prechody elektrických vedení cez kovové časti porcelánom, bakelitom alebo sklom. Izolácia musí mať veľkú elektrickú pevnosť a musí byť odolná aj proti tepelnému namáhaniu a náhodným a náhlym prepätiam pri atmosférických poruchách. Kvalitu izolácie elektrických strojov udáva jej trieda (Y, A, E, B, F, H, C), ktorá vyjadruje najvyššie dovolené zahriatie zariadenia zohľadňujúce použitú izoláciu; napr. pri triede Y (s izolačnými materiálmi papier, bavlna, umelý hodváb, drevo, PVC, guma, polyamidové vlákna) je maximálna povolená trvalá teplota 90 °C, pri triede B (s izolačnými materiálmi sľuda, silikátový fíber, sklené vlákna) teplota do 130 °C a pri triede C (s izolačnými materiálmi sklo, porcelán, kremík, silikátový fíber, sľuda) teplota nad 180 °C.

involučné formy — morfologicky alebo inak odlišné bunky baktérií. Sú často viditeľné v starých kultúrach alebo v kultúrach vyskytujúcich sa v nepriaznivých podmienkach, napr. v prítomnosti subletálnych koncentrácií antibiotík. Väčšinou sa považujú za degenerované bunky, ich degeneráciu môže zapríčiniť napr. prítomnosť autolyzínov alebo neschopnosť syntetizovať bunkovú stenu.

inokulum [lat.] — malé množstvo mikroorganizmov (napr. baktérií) alebo iných látok použitých na inokuláciu.

inokulácia [lat.] —

1. agrotech. očkovanie osiva úžitkových rastlín z čeľade bôbovité (bôb, fazuľa, hrach, sója, šošovica ap.) špecifickými hrčkotvornými baktériami (→ bakterizácia);

2. lek., veter. vnesenie inaktivovaných alebo atenuovaných mikroorganizmov do organizmu predovšetkým pri očkovaní, resp. prenos infekčného agensa sliznicou alebo kožou vnímavého jedinca (napr. pri použití nesterilných ihiel a striekačiek);

3. mikrobiol. prenesenie (naočkovanie) inokula do kultivačného média, bunkovej kultúry, laboratórneho zvieraťa ap. s cieľom iniciovať jeho kultiváciu v aseptických (sterilných) podmienkach; naočkovanie mikroorganizmov do prostredia, ktoré podporí ich rast.

inkubácia [lat.] —

1. v antike posvätný obrad spánku. Vykonával sa vo svätyniach spojených s kultom boha Asklépia (chrámy v Epidaure, Aténach, Pergame, na ostrove Kos), prípadne aj iných bohov (v Orope, v Ríme), pričom chorý prichádzal do svätyne, aby sa podrobil očiste a potom v určenej miestnosti odetý do bieleho rúcha a ovenčený olivovými vetvičkami zaspal. Verilo sa, že počas spánku nadviaže kontakt s nadzemským svetom a boh (prípadne bohovia) mu zošle sen s inštrukciami, ako sa má vyliečiť. Pri odchode zaplatil chrámu určený poplatok. Zvyk spánku v chráme spojeného s vykladaním snov, ktoré sa pokladajú za Božie znamenia, sa čiastočne zachoval v kresťanstve v ľudovej viere (vykonáva sa napr. v pútnických chrámoch cirkví východného obradu);

2. proces zabezpečenia a udržiavania kontrolovaných podmienok umožňujúcich optimálny rast mikroorganizmov po ich inokulácii na (do) kultivačné médium. Zvyčajne sa realizuje v inkubátoroch, prípadne v nádobách ponorených vo vodnom kúpeli. Špecializovaná inkubácia umožňuje popri kontrole teploty aj kontrolu vlhkosti, svetla, žiarenia ap.;

3. lek. → inkubačná doba;

4. zoot. → liahnutie.

chloroplasty [gr.] — fotosynteticky aktívne zelené plastidy obsahujúce chlorofyly, vyskytujúce sa v rôznom počte (1 a viac) v bunkách zelených rastlín (najviac zastúpené v asimilačnom pletive listov), siníc a niektorých prvokov. Prebieha v nich biochemická konverzia svetelnej energie na chemickú energiu (→ fotosyntéza), ako aj biosyntéza chlorofylov, niektorých proteínov a lipidov. Podľa druhu organizmu a intenzity svetla môžu mať šošovkový, diskový, lalokový, špirálový alebo nepravidelný tvar a veľkosť 2 – 20 μm. Na povrchu sú ohraničené dvojitou membránou (vonkajšou a vnútornou), vnútorná membrána odškrcuje tylakoidy, v ktorých je lokalizovaný fotosyntetický aparát (napr. chlorofyly). Vnútro chloroplastov vypĺňa základná hmota stróma, ktorá obsahuje vlastnú kruhovú DNA (chloroplastová DNA s histónmi) s limitovanou kódovacou schopnosťou, ribozómy prokaryontného typu, škrobové zrná, karotenoidy, xantofyly a proteíny (napr. enzýmy Calvinovho cyklu). Prítomnosť chlorofylu podmieňuje zelenú farbu chloroplastov, ako aj väčšiny rastlín.

Chloroplasty vznikajú delením už existujúcich chloroplastov alebo sa vytvárajú z relatívne nediferencovaných plastidov (proplastidov), ktorým chýbajú tylakoidy a špecializované pigmenty. Podobne ako mitochondrie aj chloroplasty patria k tzv. semiautonómnym organelám, t. j. majú určitý stupeň samostatnosti, napr. časť génov je lokalizovaná v chloroplastoch. Ich evolučný pôvod sa vysvetľuje na základe endosymbiotickej teórie (→ endosymbióza).

Chlorella [gr.] → chlorela

chlorela [gr.], Chlorella — rod z oddelenia zelené riasy (Chlorophyta), trieda Trebouxiophyceae, rad bunkové zelené riasy (Chlorococcales), čeľaď Chlorellaceae. Mikroskopické eukaryontné jednobunkové organizmy guľovitého až oválneho tvaru s priemerom 2 – 15 μm. Haploidné bunky (→ haploid) obsahujú jeden chloroplast obalený dvomi membránami, povrch tvorí bunková stena s celulózou. Rozmnožujú sa nepohlavne pomocou nepohyblivých spór (tzv. autospór) vytvárajúcich sa vo vnútri materskej bunky (obsah materskej bunky je rozdelený do 2, 4, 8, zriedkavo 16 dcérskych protoplastov okrúhleho tvaru, ktoré sa vyvíjajú v autospóry).

Žijú v rôznych typoch vôd (najmä v sladkých) a v pôde, niektoré endosymbioticky v živočíchoch (→ endosymbióza), napr. v rode črievička (Paramecium). Chlorely patria k najviac preštudovaným zeleným riasam. Sú primárne fotosyntetizujúcimi organizmami obsahujúcimi najviac chlorofylu v prírode, niektoré druhy dokážu za anaeróbnych podmienok vytvárať z glukózy kyselinu mliečnu; hromadne sa kultivujú ako zdroj biologických hodnotných látok. Patria sem napr. druhy Chlorella vulgaris, Chlorella minutissima a Chlorella pyrenoidosa, ktorý je v súčasnosti vďaka vysokému obsahu vlákniny, minerálov a vitamínov vyhľadávaným potravinovým doplnkom (má viacero pozitívnych účinkov na ľudský organizmus, napr. podporuje prečistenie organizmu, zvyšuje imunitu a má protizápalové účinky).

Chlamydomonas [gr.] → chlamydomonáda

chemotaxia [gr.], chemotaktický pohyb — schopnosť jednobunkových organizmov alebo určitých buniek v mnohobunkových organizmoch pohybovať sa v smere určitého chemotaktického faktora (chemického signálu, chemickej látky). Chemotaxia môže byť pozitívna (aktívny pohyb buniek, napr. baktérií v smere nárastu koncentrácie určitej živiny) alebo negatívna (pohyb od miesta určitého chemického signálu, zvyčajne škodlivého). Jednobunkové organizmy rozpoznávajú chemický signál prostredníctvom osobitných receptorov, z ktorých sa prenáša do pohybových organel, napr. do bičíkov. Pri mnohobunkových organizmoch sa chemotaxia uplatňuje pri kontakte spermií s vajíčkom, pri migrácii neutrofilov a makrofágov do zápalového ložiska alebo pri udržiavaní normálnej funkcie lymfocytov v rámci imunitného systému. Predpokladá sa, že chemotaxiu využívajú aj niektoré nádorové bunky pri vzniku metastáz. Okrem tohto chemotakticky usmerneného a stimulovaného pohybu podliehajú jednobunkové organizmy aj stimulovanému, ale neusmernenému pohybu, ktorý sa nazýva chemokinéza.

hýfa [gr.], hubové vlákno — základná stavebná mikroskopická jednotka tvorená navzájom retiazkovito spletenými bunkami (vegetačný orgán), z ktorého je zložené telo húb. Hýfa môže existovať samostatne alebo vytvára hubové (nepravé) pletivá, napr. prozenchymatické pletivo (→ prozenchým), pseudoparenchymatické pletivo (→ pseudoparenchým). Spleť hýf vytvára podhubie (mycélium). Podľa vnútorného usporiadania sa hýfy rozdeľujú na cenocytické (bez vnútorných priehradiek), mnohobunkové, heterokaryontné (s viacerými geneticky rozdielnymi jadrami), homokaryontné (s viacerými geneticky zhodnými jadrami), dikaryontné (s dvoma geneticky rozdielnymi, neskôr konjugáciou sa deliacimi jadrami) a monokaryontné (s jedným jadrom).

hyaluronidáza [gr.] — enzým štiepiaci kyselinu hyalurónovú v medzibunkových priestoroch. Patrí medzi faktory virulencie niektorých baktérií (stafylokoky, streptokoky), pretože umožňuje prenikanie baktérií a ich produktov do tkanív. Podporuje šírenie bakteriálnych infekcií a inváziu nádorov a umožňuje prestup spermií cez stenu vajíčka. V medicíne sa používa na zvýšenie priepustnosti tkanív. Bol izolovaný zo semenníkov, zhubných nádorov i z jedu zmijí a včiel.

histoplazmóza [gr.] — ochorenie postihujúce najčastejšie dolné dýchacie cesty, vyvolané dimorfnou hubou rodu Histoplasma. Vyskytuje sa najmä v Amerike a Afrike (v Európe veľmi zriedka) vo všetkých vekových kategóriách, predovšetkým u ľudí s poruchami imunity. Rozlišuje sa americká a africká forma histoplazmózy. Americkú histoplazmózu vyvoláva Histoplasma capsulatum tvoriaca hýfy a konidiálne spóry (→ nedokonalé huby), ktoré prežívajú dlhodobo v pôde. Nákaza sa prenáša najčastejšie inhaláciou spór z prachu, zdrojom nákazy je pôda infikovaná výlučkami najmä vtákov. Histoplazmóza prebieha bez príznakov, zvyčajne ako akútne pľúcne ochorenie podobné prechladnutiu, v niektorých prípadoch tuberkulóze. Chronická forma je charakteristická prítomnosťou granulomatóznych zápalových lézií, ktoré po inaktivácii kalcifikujú. Niekedy sa šíri do retikuloendotelového systému (pečeň, slezina, uzliny). Africkú histoplazmózu vyvoláva Histoplasma duboisii, ktorá prežíva v pôde a na rastlinách. Vyskytuje sa v krajinách rovníkovej Afriky, najčastejšie postihuje poľnohospodárskych pracovníkov. Vyznačuje sa vznikom chorobných ložísk na koži, v podkoží a na slizniciach, ako aj deštruktívnymi zmenami na kostiach, menej postihuje pľúca a tráviaci trakt. Diagnóza sa potvrdzuje kultiváciou, sérologickými vyšetreniami a kožným histoplazmínovým testom. Liečba: podávanie antimykotík (ketokonazol, v ťažkých prípadoch aj amfotericín B), dôležitá je prevencia (používanie ochranného odevu a masky pri práci v prašnom prostredí a pri manipulácii s vtáčím trusom).

heterozygot [gr.] — diploidná bunka alebo organizmus, ktorý má na špecifickom lokuse (jednom alebo viacerých) obidvoch párov homologických chromozómov odlišnú alelu (pre určitý znak má od každého rodiča inú alelu, napr. dominantnú a recesívnu). Heterozygot tvorí geneticky rozdielne gaméty (pohlavné bunky) vzhľadom na gény podmieňujúce určitý znak. Dominantná alela sa označuje veľkým písmenom (napr. A), recesívna alela malým písmenom (a), kríženec s heterozygotným genotypom sa potom vyjadruje symbolom Aa (→ genetická symbolika).

heterotrofný organizmus, heterotrof — organizmus, ktorý na svoju výživu, rast a reprodukciu potrebuje ako zdroj uhlíka organické zlúčeniny; na rozdiel od autotrofných organizmov však nie je schopný syntetizovať organické látky z anorganických. Energiu získava rozkladom organických látok (chemoheterotrof, chemoorganotrof) alebo využitím svetelnej energie (fotoheterotrof, fotoorganotrof; → fototrof). Organické látky spracúva fermentáciou alebo respiráciou, čo závisí od povahy konečného akceptora elektrónov (respirácia vyžaduje konečný akceptor elektrónov, ktorý nepochádza z organického substrátu, fermentácia využíva ako terminálny akceptor elektrónov zlúčeninu, ktorá vznikla z organického substrátu). Všetky živočíchy (vrátane človeka), huby, jednobunkové eukaryontné organizmy a väčšina baktérií sú chemoheterotrofné, čiastočne alebo úplne chemoheterotrofné sú aj niektoré parazitické rastliny. Fotoheterotrofné sú napríklad purpurové nesírne baktérie, zelené nesírne baktérie a heliobaktérie.

heterotrof [gr.] → heterotrofný organizmus

hemolýza [gr.] — rozpúšťanie červených krviniek s následným uvoľnením krvného farbiva. Nastáva pri zmene priepustnosti alebo deštrukcii membrány, ktorá za normálnych okolností chráni červené krvinky pred rozličnými vplyvmi.

Na základe pôsobiacich faktorov sa rozlišuje niekoľko druhov hemolýzy. Pri zmene osmotických pomerov prostredia prebieha osmotická hemolýza. Fyzikálna hemolýza vzniká pôsobením mechanických, tepelných alebo radiačných faktorov. Chemickú hemolýzu spôsobujú látky, ktoré poškodzujú predovšetkým lipidovú zložku membrány alebo narúšajú metabolizmus červených krviniek. Špeciálnym typom chemickej hemolýzy je oxidačná hemolýza, ktorú spôsobujú niektoré liečivá. Toxická hemolýza vzniká po uštipnutí alebo uhryznutí niektorými živočíšnymi druhmi (včely, hady, pavúky). Imunologickú hemolýzu spôsobujú špecifické látky proteínového charakteru (hemolyzíny), ktoré sa nachádzajú prirodzene v krvnej plazme alebo vznikajú po imunizácii (hemolýza po transfúzii inkompatibilnej krvi). Na hemolýze sa nepriamo zúčastňujú aj ďalšie faktory, napr. dedičné (hereditárna hemolýza) a infekčné.

hemofily [gr.], Haemophilus — rod gramnegatívnych fakultatívne anaeróbnych nepohyblivých baktérií, podskupina proteobaktérie γ, čeľaď Pasteurellaceae. Bunky hemofilov majú pleomorfný, kokovitý alebo paličkovitý tvar, veľkosť 0,3 x 1,2 μm, pri neoptimálnych podmienkach môžu tvoriť vlákna. Niektoré kmene sú opuzdrené. Najlepšie rastú na bohatých kultivačných pôdach pri teplote 35 – 37 °C, tvoria nepigmentované, prípadne mierne žltkasté kolónie s priemerom 0,5 – 2 mm. Môžu využívať dva typy metabolizmu: kvasný (fermentačný) alebo respiračný (dýchací). Fermentáciou cukrov s výnimkou laktózy produkujú organické kyseliny (octovú, mliečnu, jantárovú). Rast hemofilov závisí od prítomnosti špecifických rastových faktorov v krvi (napr. protoporfyrínu, protohému, nikotínamiddinukleotidu), ktoré sú zároveň kritériom na zaradenie do jednotlivých druhov.

Patrí sem napr. druh Haemophilus influenzae, ktorý spôsobuje zápal prinosových dutín, ucha, hrtana, pľúc, mozgových blán a i. Jeho patogénnosť je podmienená prítomnosťou polysacharidového puzdra, na základe jeho antigénov sa rozlišuje 6 rôznych sérotypov (a-f). Nebezpečné pre ľudí sú predovšetkým Haemophilus influenzae typ b, ktorý môže po preniknutí do krvného riečiska vyvolať hnisavý zápal kĺbov, kostnej drene a vnútrosrdia (neopuzdrené kmene sa vyskytujú na sliznici nosohltana zdravých jedincov, ojedinele zapríčiňujú chronické zápaly priedušiek), Haemophilus ducreyi, pôvodca mäkkého vredu, Haemophilus hemolyticus, ktorý spôsobuje infekcie horných dýchacích ciest u detí, Haemophilus parainfluenzae, ktorý sa vyskytuje v horných dýchacích cestách a vyvoláva zápaly vnútrosrdia, vzácne zápaly mozgových blán a pľúc. Najznámejšie hemofily zapríčiňujúce ochorenia zvierat sú Haemophilus suis a Haemophilus parasuis, ktoré vyvolávajú zápal kĺbov, mokvavého obalu a mozgových blán pri ošípaných (Glässerova choroba).

halofób [gr.] — organizmus neznášajúci slané prostredie.

halobaktérie [gr.], Halobacterium — rod gramnegatívnych extrémne halofilných archebaktérií, čeľaď Halobacteriaceae. Vyskytujú sa v prostredí s vysokou koncentráciou solí (napr. slané jazerá, moria, soľné bane) i na povrchu veľmi slaných potravín (solené mäso, najmä ryby). Rastú v aeróbnych podmienkach v roztoku s minimálne 1,5-molárnou koncentráciou chloridu sodného, optimálne v roztoku s 2- až 4,5-molárnou koncentráciou chloridu sodného a pri teplote 40 – 50 °C. Vysoká koncentrácia solí je nevyhnutná na zachovanie štruktúry ich cytoplazmatickej membrány a stability ribozómov. Bunky majú tvar paličiek, kokov alebo diskov, obsahujú oranžové a červené karotenoidové pigmenty. Množia sa binárnym delením. Bunkové steny sú tvorené glykoproteínmi, nemajú peptidoglykán, niektoré sú pohyblivé vďaka prítomnosti jedného alebo viacerých bičíkov. Sú chemoorganotrofné, ako zdroj uhlíka využívajú aminokyseliny alebo cukry, vďaka baktériorodopsínu sú aj fototrofné (využívajú svetelnú energiu).

Halobacterium [-bak-; gr.] → halobaktérie

Hafnia [vl. m.] — rod fakultatívne anaeróbnych pohyblivých neopuzdrených paličkovitých gramnegatívnych baktérií na povrchu s bičíkmi, čeľaď Enterobacteriaceae. Vyskytujú sa v pôde, vo vode a v črevách človeka i zvierat. Hafnia alvei, synonymum Enterobacter hafniae, sa vyskytuje v stolici, v pôde, vo vode a v mliečnych produktoch. Môže vyvolávať infekcie močových ciest, ranové infekcie a ojedinele hnačky v spojení s bakteriémiou; niekedy sa izoluje aj zo stolice zdravých ľudí a zvierat.

Haemophilus [hemofi-; gr.] → hemofily

grampozitívne baktérie, skratka G⁺ — baktérie, ktoré sa pri Gramovom farbení zafarbia na tmavofialovo. Nemajú vonkajšiu membránu, ich bunkovú stenu tvorí pomerne hrubá vrstva peptidoglykánu (90 %) a teichoové kyseliny (kyslé aniónové polysacharidy) viazané na peptidoglykán. Neprítomnosť vonkajšej membrány v bunkovej stene je príčinou väčšej citlivosti grampozitívnych baktérií na antibiotiká, anorganické kyseliny, jód, resp. na bázické farbivá v porovnaní s gramnegatívnymi baktériami. Fyziologickou funkciou teichoových kyselín je viazať protóny a i. katióny, resp. slúžia ako receptorové miesta pre niektoré vírusy. Patria k nim napr. rody Bacillus, Corynebacterium, Lactobacillus a Micrococcus.

Gramovo farbenie — mikrobiologické metóda používaná na rozlíšenie baktérií (gramnegatívnych a grampozitívnych), založená na rozdielnej štruktúre ich bunkových stien, jeden z najbežnejších spôsobov farbenia baktérií. Baktérie sa zafarbia slabo alkalickými roztokmi bázických farbív (kryštálová violeť), väzba farbiva sa stabilizuje morením alkalickým Lugolovým roztokom a následne odfarbuje vhodným rozpúšťadlom (acetón, etanol). Identifikácia je založená na rozdieloch v množstve a prístupnosti farbiacich roztokov k vrstve peptidoglykánu v bunkovej stene baktérií. Podľa toho, či baktérie farbivo zadržia alebo sa odfarbia, sa rozdeľujú na grampozitívne a gramnegatívne.

Bunková stena grampozitívnych baktérií pozostáva len z jedného typu molekúl, hrubšia vrstva peptidoglykánu v nej farbivo zadrží, rozpúšťadlá ňou prenikajú pomaly a odfarbujú bakteriálne bunky až po dlhšom čase. Výsledkom testu sú tmavofialovo sfarbené baktérie.

Bunková stena gramnegatívnych baktérií je viacvrstvová, pomerne komplexná štruktúra pozostávajúca z tenkej vrstvy peptidoglykánu. Rozpúšťadlá ňou dobre prenikajú, a preto sa baktérie rýchlo odfarbujú. Aby sa pri mikroskopickom pozorovaní znázornili aj gramnegatívne mikroorganizmy, ktoré po odfarbení nie sú viditeľné, dofarbuje sa preparát kontrastným farbivom (karbolfuksín). Výsledkom testu sú ružovočerveno sfarbené baktérie.

Metódu objavil 1884 dánsky lekár H. Ch. J. Gram, podľa ktorého je nazvaná.