kolicíny [lat.] — exoproteíny s antibiotickými vlastnosťami produkované niektorými kmeňmi baktérií z čeľade Enterobacteriaceae, predovšetkým druhom Escherichia coli (odtiaľ názov), primárne aktívne proti niektorým citlivým kmeňom enterobaktérií.

Kolicíny sú kódované na kolicínových plazmidoch (Col plazmidy), ktoré nesú gény na syntézu toxických proteínov (kolicínov); spektrum ich účinku je však obmedzené na citlivé baktérie rovnakého alebo príbuzného druhu. Prvou fázou účinku kolicínov je väzba na špecifický receptor vonkajšej membrány na bunkovom povrchu citlivej (hostiteľskej) bunky, po nej nasleduje translokácia (prechod) bunkovou membránou a nakoniec cytotoxický efekt kolicínov na citlivú bunku. Internalizácia (vniknutie) kolicínov do cieľovej bunky vyžaduje energiu a zavisí od prítomnosti membránového potenciálu na cytoplazmatickej membráne. V cieľovej bunke môže kolicín vytvoriť pór v cytoplazmatickej membráne, čím dôjde ku kolapsu membránového potenciálu a k uvoľňovaniu iónov z bunky, ďalej pôsobiť ako deoxyribonukleáza alebo ribonukleáza alebo inhibovať syntézu peptidoglykánu. Bunky v okolí bunky produkujúcej kolicín nie sú citlivé na kolicín (sú imúnne proti nemu), ak obsahujú plazmid kódujúci rovnaký kolicín. Imunitu zabezpečuje konštitutívne produkovaný proteín kódovaný na plazmide, ktorý inhibuje aktivitu príslušného kolicínu.

kolonizácia [lat.] —

1. proces osídľovania nových, pôvodne neobývaných, resp. riedko osídlených alebo spustnutých území a zakladania nových sídel, kolónií (lat. colonia = sídlo, osada). Podľa pôvodu osadníkov alebo prisťahovalcov sa rozlišuje vnútorná kolonizácia, pri ktorej sa vlastnou populáciou osídľujú vlastné územia spravidla dovtedy nevhodné na obrábanie pôdy, a vonkajšia kolonizácia, pri ktorej sa určité územia osídľujú populáciou z iných krajín.

Kolonizácia pôvodne neobývaných, resp. riedko obývaných území sa uskutočňovala od najstarších čias. V období antiky (Gréci, Feničania, Rimania) sa za kolonizáciu považovalo zakladanie nových osád (kolónií) občanmi materskej krajiny alebo mesta (metropoly) mimo pôvodného územia. V starovekom Grécku prebehli dve kolonizačné vlny, prvá na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. (napr. na pobreží Malej Ázie bolo v 11. stor. pred n. l. založené mesto Milétos, dnes Milét v Turecku), druhá, nazývaná aj veľká grécka kolonizácia, 750 – 500 pred n. l., keď sa predovšetkým pre preľudnenie gréckych obcí alebo hľadanie nových úrodných oblastí či zdrojov surovín, ale aj s cieľom rozvíjať obchod zakladali nové grécke osady na pobreží Stredozemného mora (napr. Syrakúzy v dnešnom Taliansku; Massalia, dnes Marseille vo Francúzsku) a Čierneho mora (napr. Odéssos, dnes Varna v Bulharsku). V 12. – 7. stor. pred n. l. kolonizovali pobrežie Stredozemného mora Feničania, ktorí s cieľom rozvíjať obchod budovali obchodné osady. Cieľom rímskej kolonizácie (od 5. stor. pred n. l.), ktorá mala spočiatku vojensko-strategický charakter, bolo upevniť rímsku vládu na dobytých územiach v Itálii a v rímskych provinciách, neskôr pribudli aj hospodársko-sociálne dôvody (prideľovanie pôdy rímskemu ľudu a vojnovým veteránom, tzv. vojensko-agrárna kolonizácia).

V stredoveku mala kolonizácia rozličné príčiny (obchod, územná expanzia, christianizácia), formy a dôsledky. Pôvodne zo Škandinávie pochádzajúci Vikingovia, ktorí expandovali na juh a na západ (tam nazývaní Normani), zakladali osady na Britských ostrovoch (napr. v Írsku Dublin, 841), na Islande, Faerských ostrovoch, v Grónsku a i., ešte pred objavením Ameriky Krištofom Kolumbom (1492) na ostrove Newfoundland v dnešnej Kanade (vikinské sídlisko L’Anse aux Meadows, okolo 1000 n. l.) i okolo pobrežia západnej Európy a severnej časti Stredozemného mora (kolonizovali o. i. Sicíliu). Vikingovia, ktorí expandovali na východ a odtiaľ na juh, zakladali osady na území dnešného Ruska (tam nazývaní Variagovia, variažského pôvodu bol legendárny Rurik, zakladateľ dynastie Rurikovcov). Už od 10. stor. zakladali talianske mestské republiky (Benátky, Janov a i.) na pobreží Stredozemného mora obchodné stanice. Stredoveká nemecká kolonizácia (nem. Ostsiedlung = osídľovanie východu; 9. – 14. stor.) zasiahla širokú oblasť siahajúcu od územia dnešného Estónska na severe až do Slovinska na juhu a na juhovýchode až do Sedmohradska. Spočiatku sa týkala území na východ od Labe a oblasť Pobaltia a bola dôsledkom christianizačného úsilia, ako aj teritoriálnej expanzie Svätej rímskej ríše nemeckého národa a rytierskych rádov (Livónsky rád a Rád nemeckých rytierov). Počas nej boli germanizované a asimilované kmene Polabských a niektorých Pobaltských Slovanov, na juhovýchodnom pobreží Baltského mora niektoré baltské kmene (napr. Prusi). V období vrcholného stredoveku bola charakteristická osídľovaním relatívne pustých alebo spustnutých oblastí strednej a východnej Európy (pol. 12. stor. – začiatok 14. stor.) kolonistami z preľudnených oblastí najmä západnej Európy, kde výrazne napomohla ekonomický rozvoj kolonizovaných území; termín nemecká kolonizácia sa v tomto význame považuje za nepresný, pretože na osídľovaní týchto území sa okrem Nemcov podieľali aj príslušníci iných národov (v Uhorsku nazývaní hostia).

Na území Slovenska prebehla kolonizácia v niekoľkých vlnách. Predpokladá sa, že aj prvá neolitická kultúra na Slovensku – kultúra s lineárnou keramikou, mala invázny charakter, ďalšie vlny osídľovania jednotlivých častí Slovenska možno predpokladať aj v neskorších obdobiach, v bronzovej a železnej dobe či v rímskej dobe (príchod germánskeho obyvateľstva). Od 5. – 6. stor. bolo územie Slovenska osídľované Slovanmi, ktorí spočiatku preferovali úrodnejšie územia, neskôr zakladali svoje neopevnené osady a hradiská i v hornatejších oblastiach. V 10. stor., po vzniku Uhorského kráľovstva, pokračovala vnútorná kolonizácia, počas ktorej dochádzalo k významnejšiemu osídľovaniu nielen nížinných oblastí juhozápadného a juhovýchodného Slovenska, ale aj severnejších oblastí (Šariš, Spiš a zrejme aj Liptov), osady si zakladali aj kráľovskí strážcovia hraníc neslovanského pôvodu (Sikuli, Pečenehovia a i.). V 12. – 13. stor. prebiehala tzv. zemianska kolonizácia, keď panovníci obdarúvali svojich servientov (vazalov vykonávajúcich službu v kráľovskom vojsku) pozemkami rozličnej veľkosti, ktoré sa nachádzali vedľa chotárnych občín alebo z nich boli vyčlenené, a povyšovali ich na zemanov (→ donačná sústava). Na pridelenej pôde (na tzv. kuriálnych pozemkoch) si obdarovaní zemania zakladali vlastné obydlia a hospodárske dvory (kúrie), ktoré osídľovali domácim obyvateľstvom. Postupne z nich vznikali drobné osady, tzv. kuriálne obce (→ kuriálna dedina), ktorých obyvateľstvo sa riadilo obyčajovým právom. Na vnútornej kolonizácii sa okrem obdarovaných zemepánov podieľali aj staršie veľmožské rody. Vonkajšia kolonizácia sa začala systematickejšie v 12. stor., keď v lete 1147 počas druhej križiackej výpravy povolil kráľ Gejza II. prechod nemeckých a francúzskych križiakov cez Uhorsko a získal spomedzi nich skupiny remeselníkov a obchodníkov z nemeckých a francúzskych krajín, ktorých usadil na Spiši a v okolí Banskej Štiavnice (mimo územia Slovenska v Srieme a v Sedmohradsku). V 13. stor. po vpáde Mongolov (Tatárov; 1241 – 42) došlo k urýchleniu kolonizácie nielen domácim obyvateľstvom, ale do mnohých spustošených oblastí prichádzali na pozvanie panovníkov a feudálov v čoraz väčšej miere cudzí kolonisti (→ hostia), najmä Nemci (→ karpatskí Nemci), ktorí začali na tomto území (najosídľovanejšie oblasti boli Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Spiš) podnikať najmä v oblasti baníctva (ťažba striebra), obchodu a remesiel. Nové obyvateľstvo prinášalo nielen hospodárske impulzy (napr. vyspelejšie formy baníctva a obchodu, ako aj poľnohospodárskej výroby), ale aj vlastnú právnu sústavu (→ nemecké právo), čo zrýchlilo proces zakladania stredovekých privilegovaných miest. Táto kolonizácia na nemeckom práve (polovica 12. stor. – začiatok 14. stor.), niekedy nepresne nazývaná aj nemecká kolonizácia (väčšinu kolonistov tvorili síce Nemci, boli však medzi nimi aj príslušníci iných národov i domáci obyvatelia), dosiahla najväčší rozmach v 2. polovici 13. a začiatkom 14. stor., keď boli na základe emfyteutického práva (→ zákupné právo), vychádzajúceho z nemeckého práva a uplatňovaného v dedinskom prostredí, osídľované rozsiahle majetkové komplexy najmä na Spiši, v Šariši, Turci, Gemeri a v Trenčianskej stolici, a zúčastňovalo sa jej najmä domáce obyvateľstvo. Kolonizácia na základe zákupného práva ako forma kolonizácie na nemeckom práve, niekedy nazývaná aj šoltýska kolonizácia (podľa šoltýsa, zakladateľa alebo rozširovateľa dediny na nemeckom práve; → dedičný richtár), sa uplatňovala aj neskôr pri kolonizácii na valašskom práve a pri kopaničiarskej kolonizácii. V 14. stor. sa priebeh kolonizácie spomalil, novou formou kolonizácie bola však valašská kolonizácia, v priebehu ktorej boli osídľované najmä horské oblasti Slovenska, kolonisti (valasi) boli rumunského, poľského alebo rusínskeho pôvodu, venovali sa predovšetkým chovu oviec a ich príchod umožnil (podobne ako v prípade Nemcov) uplatnenie valašského práva. Osídľovanie Slovenska prerástlo koncom 16. stor. do kopaničiarskej kolonizácie, pre ktorú bola typická rozptýlenosť obydlí; kolonisti osídľovali hornaté časti Slovenska dovtedy nevhodné na poľnohospodársku produkciu. Ako chorvátska kolonizácia sa v literatúre niekedy nepresne označuje osídľovanie juhozápadného Slovenska Chorvátmi. V 20. stor. po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku prvej ČSR boli v súlade s prvou pozemkovou reformou (1919) s cieľom zmeniť národnostnú štruktúru obyvateľstva na južnom Slovensku zakladané tzv. štátne kolónie (osídľovanie mal na starosti Štátny pozemkový úrad v Prahe založený v roku 1919 a od roku 1925 pôsobiaci Kolonizačný referát v Bratislave) a súkromné alebo družstevné kolónie (súkromné kolónie zakladali napr. Slovenská liga, Pozemkový úrad v Bratislave, ale aj jednotlivci, napr. Ignác Gessay; družstevné kolónie Kolonizačné družstvo pre Slovensko so sídlom v Bratislave). Usádzali sa v nich najmä Slováci zo severného Slovenska, ale napr. aj Česi a Moravania. Osady (kolónie) sa neskôr transformovali na obce, ako prvé vznikli v roku 1921 Hviezdoslavov a Miloslavov;

2. expanzívne a agresívne podmanenie si cudzieho, spravidla zámorského a hospodársky menej rozvinutého územia obývaného pôvodným obyvateľstvom ekonomicky vyspelejšími štátmi, jeho politické a hospodárske ovládnutie, pretvorenie tohto cudzieho územia na kolóniu a nastolenie koloniálnej nadvlády v ňom, pričom pôvodné obyvateľstvo bolo spoločensky izolované a diskriminované a v mnohých prípadoch vykynožené (→ kolonializmus). K štátom, ktoré takúto politiku realizovali, patrili Portugalsko, Španielsko, Nizozemsko (Holandsko), Anglicko (Veľká Británia, resp. Spojené kráľovstvo), Nemecko, Belgicko, Rusko, Taliansko, USA a i. Cieľom kolonizácie bolo okrem ekonomickej a politickej nadvlády aj šírenie európskej kultúry (vrátane kresťanstva; → christianizácia);

3. biol. osídlenie organizmu mikroorganizmami, ktoré nie je spojené s ich aktívnou inváziou do organizmu a s vyvolaním infekcie. Koža a väčšina sliznicových povrchov (sliznice gastrointestinálneho, urogenitálneho a respiračného traktu) sú trvalo kolonizované obmedzeným počtom mikrobiálnych druhov, ktoré sú charakteristické pre príslušnú oblasť a vytvárajú bakteriálnu flóru. Fyziologická kolonizácia predstavuje prirodzenú bariéru proti osídleniu potenciálnymi patogénnymi druhmi. Normálna (rezidentná) bakteriálna flóra, ktorej zloženie je konštantné, ak rovnováhu nenarušia vonkajšie (fyzikálne alebo chemické) zmeny, má vplyv na fyziologické funkcie organizmu (vstrebávanie, peristaltiku) a produkuje vitamíny. Jej poruchy často nastávajú pri liečbe širokospektrálnymi antibiotikami.

koky [gr.], lat. cocci, jednotné číslo coccus — guľôčkovité, vajcovité, obličkovité alebo sploštené baktérie s priemerom buniek okolo 0,5 – 1 μm. Môžu sa deliť v jednej, vo dvoch alebo v troch rovinách, pričom dcérske bunky sa buď úplne oddelia, alebo ostávajú spojené. Delením v jednej rovine vznikajú dvojice buniek (diplokoky; najznámejšie sú gonokoky, napr. Neisseria, a pneumokok Streptococcus pneumoniae) alebo retiazky (streptokoky; napr. Streptococcus pyogenes). Pravidelným delením vo dvoch navzájom kolmých rovinách vznikajú štvorice (tetrakoky; napr. Micrococcus luteus) a v troch na seba kolmých rovinách skupiny ôsmich buniek podobné balíčkom (→ sarcina). Nepravidelným delením vo dvoch alebo v troch rovinách vznikajú strapcovité zoskupenia (typické pri stafylokokoch; napr. Staphylococcus aureus), prípadne nepravidelné zhluky buniek.

kontaminácia [lat.] —

1. znečistenie, zamorenie priestoru alebo prostredia (vrátane životného prostredia) škodlivými (toxickými) látkami, rádioaktívnymi látkami, mikroorganizmami (→ mikrobiálna kontaminácia) a i. kontaminantmi (→ znečistenie ovzdušia, → znečistenie pôdy, → znečistenie vody); prítomnosť takýchto látok v priestore alebo v prostredí; → zamorenie. Odstránenie kontaminácie sa dosahuje dekontamináciou, resp. odmorovaním;

2. geol. aj hybridizácia — miešanie magiem, ako aj zmena ich zloženia (chemického, minerálneho) spôsobená asimiláciou cudzorodého materiálu;

3. jaz. → kríženie väzieb.

bacilárna úplavica → dyzentéria

dyzentéria, bacilárna úplavica, črevná úplavica — vysoko nákazlivé črevné ochorenie človeka a zvierat, ktorého pôvodcom sú baktérie rodu Shigella (bacilárna dyzentéria), na Slovensku najčastejšie Shigella sonnei, v menšej miere Shigella flexneri; najťažší priebeh má dyzentéria vyvolaná baktériou Shigella dysenteriae. V tropických a subtropických oblastiach sa vyskytuje amébová dyzentéria (→ amébiáza).

Dyzentéria je typickým ochorením z nedodržania základných hygienických noriem, prenáša ju výlučne človek špinavými rukami, potravinami, vodou a pod. Inkubačná doba je 1 – 7 dní, najčastejšie 3 dni. Ochorenie sa začína bolesťami brucha s bolestivým nutkaním na stolicu (tenezmus) 10- až 30-krát denne a horúčkou. Stolica je vodnatá, často s prímesou hlienu a krvi. V súčasnosti má dyzentéria zväčša ľahký, u oslabených, starých alebo malých jedincov však môže mať ťažký priebeh.

Liečba spočíva v podávaní dostatočného množstva tekutín a diéte, pri ktorej v ľahších prípadoch príznaky ochorenia ustúpia o 1 – 2 dni, v ťažších prípadoch je nevyhnutná rehydratácia organizmu infúziami, podávanie chemoterapeutík určených na dezinfekciu čriev, prípadne spazmolytík na zmiernenie tenezmu.

cytolýza [gr.] — rozpad buniek, ktorého bezprostrednou príčinou je strata prirodzenej schopnosti cytoplazmatickej membrány zabraňovať voľnej výmene látok medzi bunkou a vonkajším prostredím.

Cytolýzu môžu vyvolávať toxické látky (cytolyzíny) produkované rôznymi druhmi baktérií. Ich účinkom sa narúša štruktúra cytoplazmatickej membrány a nastáva strata jej permeability. Následkom neregulovaného vstupu vody dovnútra bunky zväčšuje bunka svoj objem, až nakoniec praskne, pričom sa do okolia uvoľní jej vnútorný obsah pôvodne ohraničený cytoplazmatickou membránou.

inkubácia [lat.] —

1. v antike posvätný obrad spánku. Vykonával sa vo svätyniach spojených s kultom boha Asklépia (chrámy v Epidaure, Aténach, Pergame, na ostrove Kos), prípadne aj iných bohov (v Orope, v Ríme), pričom chorý prichádzal do svätyne, aby sa podrobil očiste a potom v určenej miestnosti odetý do bieleho rúcha a ovenčený olivovými vetvičkami zaspal. Verilo sa, že počas spánku nadviaže kontakt s nadzemským svetom a boh (prípadne bohovia) mu zošle sen s inštrukciami, ako sa má vyliečiť. Pri odchode zaplatil chrámu určený poplatok. Zvyk spánku v chráme spojeného s vykladaním snov, ktoré sa pokladajú za Božie znamenia, sa čiastočne zachoval v kresťanstve v ľudovej viere (vykonáva sa napr. v pútnických chrámoch cirkví východného obradu);

2. proces zabezpečenia a udržiavania kontrolovaných podmienok umožňujúcich optimálny rast mikroorganizmov po ich inokulácii na (do) kultivačné médium. Zvyčajne sa realizuje v inkubátoroch, prípadne v nádobách ponorených vo vodnom kúpeli. Špecializovaná inkubácia umožňuje popri kontrole teploty aj kontrolu vlhkosti, svetla, žiarenia ap.;

3. lek. → inkubačná doba;

4. zoot. → liahnutie.

inokulácia [lat.] —

1. agrotech. očkovanie osiva úžitkových rastlín z čeľade bôbovité (bôb, fazuľa, hrach, sója, šošovica ap.) špecifickými hrčkotvornými baktériami (→ bakterizácia);

2. lek., veter. vnesenie inaktivovaných alebo atenuovaných mikroorganizmov do organizmu predovšetkým pri očkovaní, resp. prenos infekčného agensa sliznicou alebo kožou vnímavého jedinca (napr. pri použití nesterilných ihiel a striekačiek);

3. mikrobiol. prenesenie (naočkovanie) inokula do kultivačného média, bunkovej kultúry, laboratórneho zvieraťa ap. s cieľom iniciovať jeho kultiváciu v aseptických (sterilných) podmienkach; naočkovanie mikroorganizmov do prostredia, ktoré podporí ich rast.

chemotaxia [gr.], chemotaktický pohyb — schopnosť jednobunkových organizmov alebo určitých buniek v mnohobunkových organizmoch pohybovať sa v smere určitého chemotaktického faktora (chemického signálu, chemickej látky). Chemotaxia môže byť pozitívna (aktívny pohyb buniek, napr. baktérií v smere nárastu koncentrácie určitej živiny) alebo negatívna (pohyb od miesta určitého chemického signálu, zvyčajne škodlivého). Jednobunkové organizmy rozpoznávajú chemický signál prostredníctvom osobitných receptorov, z ktorých sa prenáša do pohybových organel, napr. do bičíkov. Pri mnohobunkových organizmoch sa chemotaxia uplatňuje pri kontakte spermií s vajíčkom, pri migrácii neutrofilov a makrofágov do zápalového ložiska alebo pri udržiavaní normálnej funkcie lymfocytov v rámci imunitného systému. Predpokladá sa, že chemotaxiu využívajú aj niektoré nádorové bunky pri vzniku metastáz. Okrem tohto chemotakticky usmerneného a stimulovaného pohybu podliehajú jednobunkové organizmy aj stimulovanému, ale neusmernenému pohybu, ktorý sa nazýva chemokinéza.

eubaktérie [gr.], Eubacteria — jedna z dvoch skupín baktérií; pravé baktérie. Pestrá skupina prokaryontných mikroorganizmov s najrôznejšími morfologickými, ekologickými a fyziologickými vlastnosťami. Bunková stena ich buniek je tvorená peptidoglykánom. Lipidy cytoplazmatickej membrány sú tvorené estermi glycerolu a mastných kyselín s lineárnym uhľovodíkovým reťazcom. Podľa najnovšieho klasifikačného systému sa na základe štruktúry bunkovej steny rozlišujú tri oddelenia eubaktérií: Gracilicutes (eubaktérie s bunkovou stenou gramnegatívneho typu), Firmicutes (eubaktérie s bunkovou stenou grampozitívneho typu) a Tenericutes (eubaktérie bez bunkovej steny).

fotoheterotrof [gr.] → fototrof

fotoautotrof [gr.] → fototrof

fototrof [gr.] — organizmus, ktorého primárnym zdrojom energie je slnečná energia (svetlo). Procesom fotosyntetickej fosforylácie premieňa slnečnú energiu na chemickú energiu energeticky bohatých väzieb adenozíntrifosfátu (ATP,) ktorú následne využíva na syntézu bunkovej hmoty (biosyntézu). Podľa zdroja hlavného biogénneho prvku uhlíka potrebného na syntézu organických zlúčenín sa rozlišujú fotoautotrof a fotoheterotrof: Fotoautotrof je organizmus, pre ktorého je zdrojom uhlíka oxid uhličitý. Nezávisí od vonkajšieho zdroja organických zlúčenín, vytvára si ich z anorganického materiálu. Do tejto skupiny patria rastliny, ktoré obsahujú chlorofyl a vytvárajú si organické látky z vody, oxidu uhličitého a anorganických iónov (nitrátov, fosfátov, sulfátov ap.). Fotoautotrofné sú aj niektoré baktérie a riasy. Fotoheterotrof je organizmus odlišujúci sa od fotoautotrofa len zdrojom uhlíka, ktorým je jednoduchá organická zlúčenina, napr. acetát.

fimbrie [lat.] — početné krátke vláknité proteínové výrastky na povrchu bakteriálnej bunky. Štruktúrou sa podobajú bičíkom, neuplatňujú sa však pri pohybe bunky, ale zabezpečujú priľnavosť baktérií na pevné povrchy (adherenciu) a sú príčinou agregácie buniek na tekutých povrchoch pri tvorbe peny alebo blany. Vyskytujú sa pri gramnegatívnych baktériách.

fixácia [lat.] — upevnenie niečoho (napr. nákladu v dopravnom prostriedku s cieľom zamedziť jeho posunutie vplyvom zotrvačných síl); ustálenie; znehybnenie; zachytenie niečoho v nejakej podobe;

1. biol. a) fixácia dusíka (→ dusíkový cyklus); b) v mikroskopickej technike prvý krok pri príprave biologických preparátov na analýzu vnútornej štruktúry. Cieľom fixácie je rýchle a šetrné usmrtenie živých buniek, aby sa minimalizovalo ich poškodenie. Fixácia sa uskutočňuje teplom (plameňom) alebo fixačnými roztokmi anorganických (soli ťažkých kovov – osmia, ortuti, chrómu) alebo organických zlúčenín (kyseliny, alkoholy, aldehydy, ketóny), zabezpečuje priľnutie preparátu na podložné sklo a uľahčuje prienik farbiaceho roztoku dovnútra buniek;

2. kož. zošľachťovací proces, pri ktorom sa fixačnými prostriedkami stabilizujú alebo zlepšujú vlastnosti textilných a kožušinových výrobkov (ustálenie tvaru, rozmeru a vzhľadu; pri kožušinách slúži i na imitáciu drahších kožušín). Vykonáva sa pôsobením tepla, tlaku, vlhka, mokrej alebo suchej pary, podlepovaním fixačnou vložkou, nástrekom fixačnej hmoty, napustením, naškrobením ap., a to po naťahovaní, zjemňovaní, zhusťovaní, zbrusovaní, farbení alebo pred spracovaním hotových výrobkov, počas neho alebo po ňom;

3. lek. upevnenie, pripevnenie časti alebo celého orgánu na miesto pôvodnej anatomickej lokalizácie (najčastejšie pri dislokáciách častí kostrovo-svalového aparátu). V ortopedicko-traumatologickej praxi spôsob imobilizácie (znehybnenia) poškodeného orgánu; liečebný postup, keď po úspešnej repozícii (napr. úlomkov zlomenín) nasleduje fixácia na určité časové obdobie, ktorá zabezpečí dokonalú retenciu (udržanie v správnej alebo vo vyhovujúcej polohe) postihnutej časti končatiny. Fixácia sa robí pomocou rozličných typov obväzov, fixačných aparátov alebo operačne pomocou skrutiek, drôtov, vnútrodreňových klincov ap.;

4. veter. imobilizácia (znehybnenie) zvieraťa s cieľom vykonať potrebné úkony v pokoji a odborne tak, aby zviera netrpelo a aby sa predišlo jeho poraneniam, ako aj poraneniam a úrazom ľudí, ktorí poskytujú zvieraťu ošetrovateľskú alebo veterinárnu starostlivosť. Spôsob fixácie závisí od vykonávaného úkonu a druhu zvieraťa (napr. vyšetrenie cez konečník, odber telových tekutín, podávanie liekov, chirurgické a ortopedické zákroky – dekornuácia, kastrácia, ošetrenie paznechtov a kopýt, transport divých alebo agresívnych zvierat a i.). Fixácia sa robí mechanickými pomôckami (putá, povrazy, klietka alebo špeciálne zariadenia, napr. kone sa fixujú pomocou tzv. fajky a zubadla, býkom sa umiestňuje do nozdry oceľový krúžok, na ktorý sa zachytí vodiaca tyč, pri ošípaných sa používa tzv. fixačná pumpa) alebo podaním liekov, ktoré navodia útlm, narkózu alebo úplnú prechodnú relaxáciu pohybového aparátu;

5. výtv. rozprašovanie fixatívov na kresbu uhľom, kriedou, mäkkou ceruzkou, rudkou alebo pastelom s cieľom spevniť ju, a tým chrániť pred poškodením rozmazaním či otretím.

germinácia [lat.] → klíčenie

Gramovo farbenie — mikrobiologické metóda používaná na rozlíšenie baktérií (gramnegatívnych a grampozitívnych), založená na rozdielnej štruktúre ich bunkových stien, jeden z najbežnejších spôsobov farbenia baktérií. Baktérie sa zafarbia slabo alkalickými roztokmi bázických farbív (kryštálová violeť), väzba farbiva sa stabilizuje morením alkalickým Lugolovým roztokom a následne odfarbuje vhodným rozpúšťadlom (acetón, etanol). Identifikácia je založená na rozdieloch v množstve a prístupnosti farbiacich roztokov k vrstve peptidoglykánu v bunkovej stene baktérií. Podľa toho, či baktérie farbivo zadržia alebo sa odfarbia, sa rozdeľujú na grampozitívne a gramnegatívne.

Bunková stena grampozitívnych baktérií pozostáva len z jedného typu molekúl, hrubšia vrstva peptidoglykánu v nej farbivo zadrží, rozpúšťadlá ňou prenikajú pomaly a odfarbujú bakteriálne bunky až po dlhšom čase. Výsledkom testu sú tmavofialovo sfarbené baktérie.

Bunková stena gramnegatívnych baktérií je viacvrstvová, pomerne komplexná štruktúra pozostávajúca z tenkej vrstvy peptidoglykánu. Rozpúšťadlá ňou dobre prenikajú, a preto sa baktérie rýchlo odfarbujú. Aby sa pri mikroskopickom pozorovaní znázornili aj gramnegatívne mikroorganizmy, ktoré po odfarbení nie sú viditeľné, dofarbuje sa preparát kontrastným farbivom (karbolfuksín). Výsledkom testu sú ružovočerveno sfarbené baktérie.

Metódu objavil 1884 dánsky lekár H. Ch. J. Gram, podľa ktorého je nazvaná.

grampozitívne baktérie, skratka G⁺ — baktérie, ktoré sa pri Gramovom farbení zafarbia na tmavofialovo. Nemajú vonkajšiu membránu, ich bunkovú stenu tvorí pomerne hrubá vrstva peptidoglykánu (90 %) a teichoové kyseliny (kyslé aniónové polysacharidy) viazané na peptidoglykán. Neprítomnosť vonkajšej membrány v bunkovej stene je príčinou väčšej citlivosti grampozitívnych baktérií na antibiotiká, anorganické kyseliny, jód, resp. na bázické farbivá v porovnaní s gramnegatívnymi baktériami. Fyziologickou funkciou teichoových kyselín je viazať protóny a i. katióny, resp. slúžia ako receptorové miesta pre niektoré vírusy. Patria k nim napr. rody Bacillus, Corynebacterium, Lactobacillus a Micrococcus.

hýfa [gr.], hubové vlákno — základná stavebná mikroskopická jednotka tvorená navzájom retiazkovito spletenými bunkami (vegetačný orgán), z ktorého je zložené telo húb. Hýfa môže existovať samostatne alebo vytvára hubové (nepravé) pletivá, napr. prozenchymatické pletivo (→ prozenchým), pseudoparenchymatické pletivo (→ pseudoparenchým). Spleť hýf vytvára podhubie (mycélium). Podľa vnútorného usporiadania sa hýfy rozdeľujú na cenocytické (bez vnútorných priehradiek), mnohobunkové, heterokaryontné (s viacerými geneticky rozdielnymi jadrami), homokaryontné (s viacerými geneticky zhodnými jadrami), dikaryontné (s dvoma geneticky rozdielnymi, neskôr konjugáciou sa deliacimi jadrami) a monokaryontné (s jedným jadrom).

Chlorella [gr.] → chlorela

chloroplasty [gr.] — fotosynteticky aktívne zelené plastidy obsahujúce chlorofyly, vyskytujúce sa v rôznom počte (1 a viac) v bunkách zelených rastlín (najviac zastúpené v asimilačnom pletive listov), siníc a niektorých prvokov. Prebieha v nich biochemická konverzia svetelnej energie na chemickú energiu (→ fotosyntéza), ako aj biosyntéza chlorofylov, niektorých proteínov a lipidov. Podľa druhu organizmu a intenzity svetla môžu mať šošovkový, diskový, lalokový, špirálový alebo nepravidelný tvar a veľkosť 2 – 20 μm. Na povrchu sú ohraničené dvojitou membránou (vonkajšou a vnútornou), vnútorná membrána odškrcuje tylakoidy, v ktorých je lokalizovaný fotosyntetický aparát (napr. chlorofyly). Vnútro chloroplastov vypĺňa základná hmota stróma, ktorá obsahuje vlastnú kruhovú DNA (chloroplastová DNA s histónmi) s limitovanou kódovacou schopnosťou, ribozómy prokaryontného typu, škrobové zrná, karotenoidy, xantofyly a proteíny (napr. enzýmy Calvinovho cyklu). Prítomnosť chlorofylu podmieňuje zelenú farbu chloroplastov, ako aj väčšiny rastlín.

Chloroplasty vznikajú delením už existujúcich chloroplastov alebo sa vytvárajú z relatívne nediferencovaných plastidov (proplastidov), ktorým chýbajú tylakoidy a špecializované pigmenty. Podobne ako mitochondrie aj chloroplasty patria k tzv. semiautonómnym organelám, t. j. majú určitý stupeň samostatnosti, napr. časť génov je lokalizovaná v chloroplastoch. Ich evolučný pôvod sa vysvetľuje na základe endosymbiotickej teórie (→ endosymbióza).

Chlamydomonas [gr.] → chlamydomonáda

chlorela [gr.], Chlorella — rod z oddelenia zelené riasy (Chlorophyta), trieda Trebouxiophyceae, rad bunkové zelené riasy (Chlorococcales), čeľaď Chlorellaceae. Mikroskopické eukaryontné jednobunkové organizmy guľovitého až oválneho tvaru s priemerom 2 – 15 μm. Haploidné bunky (→ haploid) obsahujú jeden chloroplast obalený dvomi membránami, povrch tvorí bunková stena s celulózou. Rozmnožujú sa nepohlavne pomocou nepohyblivých spór (tzv. autospór) vytvárajúcich sa vo vnútri materskej bunky (obsah materskej bunky je rozdelený do 2, 4, 8, zriedkavo 16 dcérskych protoplastov okrúhleho tvaru, ktoré sa vyvíjajú v autospóry).

Žijú v rôznych typoch vôd (najmä v sladkých) a v pôde, niektoré endosymbioticky v živočíchoch (→ endosymbióza), napr. v rode črievička (Paramecium). Chlorely patria k najviac preštudovaným zeleným riasam. Sú primárne fotosyntetizujúcimi organizmami obsahujúcimi najviac chlorofylu v prírode, niektoré druhy dokážu za anaeróbnych podmienok vytvárať z glukózy kyselinu mliečnu; hromadne sa kultivujú ako zdroj biologických hodnotných látok. Patria sem napr. druhy Chlorella vulgaris, Chlorella minutissima a Chlorella pyrenoidosa, ktorý je v súčasnosti vďaka vysokému obsahu vlákniny, minerálov a vitamínov vyhľadávaným potravinovým doplnkom (má viacero pozitívnych účinkov na ľudský organizmus, napr. podporuje prečistenie organizmu, zvyšuje imunitu a má protizápalové účinky).

izolácia [tal.] — a) oddelenie, osamotenie, odlúčenie; b) zábrana, bariéra;

1. biol., ekol., genet. a) oddelenie jedincov od ostatných členov populácie. Pozoruje sa napr. pri hmyze žijúcom sociálne (mravce, termity, včely) a zvyčajne vedie k úhynu odlúčeného jedinca, b) dodržiavanie prirodzeného vzájomného odstupu členov populácie, napr. dodržiavanie odstupu pri lastovičkách (lastovičky sediace na drôtoch elektrického vedenia sa nedotýkajú, aby nenastal prenos parazitov), c) oddelenie časti populácie v dôsledku geografických pomerov (geografická izolácia), napr. vývoj ostrovných biocenóz môže viesť k vzniku špecializovaných cenóz (dve populácie sa geograficky oddelili, každá sa prispôsobila jedinečným podmienkam stanovišťa), prerušil sa medzi nimi tzv. genetický tok (geneticky sa rozrôznili) a rozdelili na nové druhy (→ reprodukčná izolácia). Čiastočné alebo úplné zabránenie výmeny genetickej informácie medzi skupinami jedincov v populácii daného druhu môže v extrémnom prípade viesť až k vzniku izolátu, d) ekologická izolácia;

2. el.tech. nevodivý obal vodiča elektrického prúdu zabraňujúci spojeniu s inými vodivými materiálmi alebo časťami zariadenia (napr. s inými vodičmi v kábli) a chrániaci ľudí alebo živočíchy pred dotykom. Musí mať dostatočnú elektrická pevnosť a tepelnú odolnosť. Zhotovuje sa z polyvinylchloridu, polyetylénu, zosieťovaného polyetylénu ap.;

3. chem., biotechnol. laboratórny alebo technologický postup, ktorého výsledkom je oddelenie a získanie požadovanej zlúčeniny z reakčnej alebo z inej zmesi. Využívajú sa pri nej separačné postupy a metódy (destilácia, extrakcia, filtrácia, chromatografia, kryštalizácia, rektifikácia a i.); používa sa v chemickej (anorganickej i organickej) technológii, biotechnologických procesoch, v potravinárskej a vo farmárskej výrobe, chemických laboratóriách a i. V biotechnologickej výrobe sa po skončení biotechnologického procesu izolácia využíva na získanie produktu, ktorým môže byť biomasa (izolácia biomasy), metabolit vylučovaný produkčným organizmom do kultivačného média (extracelulárny produkt, napr. enzým, kyselina citrónová, kyselina mliečna, antibiotikum) alebo produkt hromadiaci sa v bunkách produkčného organizmu (napr. ergosterol). Pri izolácii produktu z biomasy je prvým krokom mechanický alebo chemický rozklad buniek a následná izolácia napr. extrakciou. Po odstránení biomasy z kultivačného média sa extracelulárne produkty izolujú pomocou rôznych separačných metód a postupov, ktorých výber závisí od chemických a fyzikálno-chemických vlastností produktov. Na izoláciu chemicky alebo tepelne labilných látok sa využívajú špeciálne extraktory pracujúce v definovaných režimoch, aby sa zabránilo znehodnoteniu produktu. Antibiotiká, vitamíny a iné farmakologicky významné látky si vyžadujú zložitejšie postupy izolácie a prečistenia, okrem extrakcie a zrážania sa využívajú napr. ionexová a gélová chromatografia a špecifické separačné metódy založené na princípoch biošpecifických interakcií (imunoprecipitácia). Ich izolácia sa uskutočňuje za aseptických podmienok. Pri izolácii biomasy je výber vhodnej technológie na oddelenie buniek produkčného mikroorganizmu od kultivačného média podmienený druhom mikroorganizmu tvoriaceho biomasu a požiadavkou zachovania jeho biologickej aktivity. Na separáciu buniek od kultivačného média sa využívajú filtrácia, flotácia, odstreďovanie a usadzovanie. Pri flotácii spravidla uskutočňovanej vzduchom bublinky vzduchu vynášajú mikrobiálne bunky alebo ich zhluky k hladine kvapaliny. Usadzovanie sa používa najmä pri oddeľovaní mikrobiálneho kalu pri čistení odpadových vôd. Pri izolácii bakteriálnej biomasy sa najčastejšie využíva odstreďovanie, ktorému môže predchádzať zrážanie bakteriálnej kultúry do zhlukov. Kvasinkové mikroorganizmy sa od kultivačného média najčastejšie oddeľujú odstreďovaním (napr. pekárske droždie) a následným odstránením prebytočnej vody (napr. filtráciou) do požadovanej koncentrácie sušiny. Vláknité mikroorganizmy (napr. mikromycéty a aktinomycéty) sa izolujú z kultivačného média filtráciou v kombinácii s lisovaním na požadovanú koncentráciu sušiny;

4. lek., veter. oddelenie osôb (alebo zvierat) s infekčným ochorením s cieľom zabrániť šíreniu ochorenia. Izolácia chorých je najstaršie preventívne opatrenie proti šíreniu nákaz. Robí sa v domácom prostredí (pri ľahších infekčných chorobách) alebo v nemocničnom zariadení (pri vysoko infekčných ochoreniach, pri ochoreniach so závažným priebehom alebo keď izolácia nie je možná v domácom prostredí). Izolácia chorých je účinná, ak sa vykonáva včas (na začiatku ochorenia) a podľa možnosti sú izolovaní všetci chorí jedinci. Doba izolácie závisí od doby infekčnosti jedinca (→ karanténa);

5. mikrobiol., virol. akýkoľvek aseptický postup, ktorým sa príslušný druh mikroorganizmu prítomný vo vzorke alebo v prostredí získa vo forme čistej kultúry. Podľa typu mikroorganizmu zahŕňa izolácia kultiváciu na selektívnom médiu, obohacovaciu kultiváciu a (alebo) použitie separačných metód (napr. filtrácie). Používa sa na získanie produkčného kmeňa mikroorganizmov na biotechnologické účely, na získanie pôvodcu infekčného ochorenia a i. Pri diagnostike akútnych vírusových ochorení je klasickou metódou izolácia vírusu. Zahŕňa zachytenie vírusu (z klinického materiálu), jeho naočkovanie do jedného zo živých bunkových modelov (bunkových kultúr, kuracích embryí alebo laboratórnych zvierat) používajúcich sa na jeho zachytenie a následné namnoženie na množstvo nevyhnutné na jeho laboratórnu identifikáciu, pričom platia postuláty sformulované R. Kochom (Kochove postuláty), podľa ktorých len izolácia vírusu z laboratórneho zvieraťa, do ktorého bol vírus naočkovaný prenesením z pacienta a vyvolal u neho identické príznaky ochorenia, je skutočným dôkazom pôvodcu nákazy. V súčasnosti sa izolácia vírusu nahrádza metódami molekulárnej biológie, v niektorých prípadoch je však nevyhnutná;

6. sociol. → sociálna izolácia;

7. tech. zariadenie, proces alebo stavebná úprava zabraňujúce prenosu fyzikálneho javu z jedného predmetu na druhý, z predmetu na prostredie alebo z prostredia na prostredie. Cieľom izolácie je zabrániť nežiaducim javom, napr. stratám tepla, nežiaducim tepelným ziskom, prenikaniu hluku alebo vody ap. Rozlišuje sa izolácia proti prechodu tepla (→ tepelná izolácia), proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) a vibráciám, proti vode a vlhkosti (vodotesná izolácia, hydroizolácia) a špeciálna izolácia, napr. proti vysokým teplotám, agresívnemu prostrediu (izolácia proti korózii spôsobenej agresívnym chemickým prostredím), žiareniu, pretekaniu elektrického prúdu (elektrická izolácia, na ktorú sa používajú rôzne druhy dielektrík) ap. Izolácie sa hojne uplatňujú v stavebníctve a priemysle (chemickom, strojníckom, elektrotechnickom, energetickom) a sú spojené s aplikáciou látok s izolačnými vlastnosťami alebo výrobkov z nich; izolácia proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) – úprava stavebnej konštrukcie (steny, stropu, podlahy a i.) chrániaca vnútorné prostredie pred nepriaznivými účinkami hluku šíriaceho sa z vonkajšieho alebo z vnútorného prostredia. Používajú sa pri nej mäkké akustické materiály, ktoré majú schopnosť pohlcovať najmä stredno- a vysokofrekvenčné zložky zvuku, pričom k dispozícii sú priamo výrobky z nich. Z hľadiska vnútornej štruktúry sa rozdeľujú na vláknité (čadičové, sklené a i.), kanálikové a penové. Aplikujú sa vo forme rohoží ukladaných za obkladový materiál alebo vo forme dosiek často s konečnou povrchovou úpravou (na podhľady alebo na obklady). Zvukovoizolačné vlastnosti konštrukcií sú normatívne stanovené v závislosti od účelu miestností (obytné miestnosti, nemocničné izby, školské triedy, kancelárie a i.). Šírenie nízkofrekvenčných zložiek zvuku (vibrácií) od hlučných strojov v továrňach sa obmedzuje vkladaním podložiek z pórovitých materiálov pod stroje (izolácia proti vibráciám); izolácia proti vode (vodotesná izolácia, hydroizolácia) – stavebná úprava, ktorá chráni stavebný objekt pred pôsobením vlhkosti a vody nachádzajúcej sa v atmosfére, pôde a v budove v súvislosti s jej prevádzkou (tzv. prevádzková voda). Stavebné materiály v rôznej miere prijímajú vlhkosť a vodu z okolitého prostredia, čo nepriaznivo ovplyvňuje vlastnosti stavebných konštrukcií. Dostatočnú ochranu proti vlhkosti a vode môže zabezpečiť samotná konštrukcia (napr. z vodostavebného betónu), v opačnom prípade sa navrhuje hydroizolačný systém (hydroizolácia) konštrukcie. Volí sa druh izolačného materiálu, počet vrstiev, úprava podkladu a spôsob ochrany pred mechanickým poškodením počas následných stavebných prác, pričom vyhotovenie izolácie prebieha podľa realizačného projektu a technologických predpisov platných pre príslušný typ hydroizolácie. Na izoláciu proti vode sa používajú izolačné pásy (na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov, ako aj na báze bentonitu; ktoré pri styku s vodou zväčšujú objem), fólie z gumy alebo z plastov (→ hydroizolačné fólie), nátery, tmely a kvapalné fólie (stierky) na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov a striekané hydroizolácie na báze modifikovaných asfaltov, akrylátových a polyuretánových živíc, ďalej penetračné hydroizolácie (napr. náterové rekryštalizačné izolácie a špeciálne tmely na báze cementu), injektážne izolácie (injektážny materiál na báze polyuretánových, epoxidových alebo akrylátových živíc sa pod predpísaným tlakom vháňa do pórov konštrukcie) a i. Na utesnenie dilatačných a pracovných škár a prestupov potrubí cez vodostavebný betón slúžia utesňovacie profily, ďalej napučiavacie pásky a pasty na báze prírodného a syntetického kaučuku a živíc, na hydroizoláciu strešného plášťa krytiny, ktoré môžu byť povlakové (napr. z asfaltovaných pásov a fólií) alebo skladané (z plošných alebo z tvarovaných dielcov). Izolácie proti vode sa používajú na ochranu podzemných častí stavieb (základov, podzemných stien, potrubí a i.) proti podzemnej vode, gravitačnej vode a zemnej vlhkosti, na ochranu previsnutých (balkóny, lodžie, terasy, rímsy, markízy) a strešných konštrukcií proti atmosférickým zrážkam, ako aj na ochranu proti prevádzkovej vode (kuchyne, obchodné priestory, bazény, nádrže a i.); prispievajú aj k zvýšeniu trvanlivosti a životnosti stavebných materiálov a stavebných konštrukcií. Dodatočné hydroizolácie sa aplikujú, ak je potrebná oprava existujúcich izolácií proti vode; najčastejšie sa uskutočňujú penetráciou a injektovaním izolačných materiálov, ako aj vkladaním izolačných fólií a plechov do muriva. Na izoláciu proti vysokým teplotám sa používajú žiaruvzdorné materiály, na izoláciu proti požiaru, najmä na ochranu stavebných nosných konštrukcií, špeciálne omietky (napr. na báze špeciálnych silikátových mált), nátery a obklady (napr. na báze vláknocementových kompozitných a vláknitých hlinitokremičitanových materiálov) zvyšujúce ich požiarnu odolnosť, na protiradónové izolácie zamedzujúce prenikaniu radónu z podložia do interiéru budov plynotesné asfaltové pásy, nátery a stierky na báze syntetických živíc, na izoláciu proti rôznym druhom žiarenia (röntgenové, rádioaktívne) stavebné výrobky zhotovené zo špeciálnych veľmi ťažkých betónov s veľkou hustotou, zo špeciálnych mált, z olovených plechov ap.; izolácia elektrických strojov – vybavenie elektrického stroja zabezpečujúce spoľahlivé izolačné oddelenie častí stroja pod napätím od uzemnených častí, ako sú kostry, zväzky plechov a i. Napr. vodiče cievok sa izolujú lakmi, tkaninami, papierom (→ izolačný papier) a sklotextilom, cievky epoxidovými živicami a lakmi odolávajúcimi vyšším teplotám, ako aj olejom a vzduchom, prechody elektrických vedení cez kovové časti porcelánom, bakelitom alebo sklom. Izolácia musí mať veľkú elektrickú pevnosť a musí byť odolná aj proti tepelnému namáhaniu a náhodným a náhlym prepätiam pri atmosférických poruchách. Kvalitu izolácie elektrických strojov udáva jej trieda (Y, A, E, B, F, H, C), ktorá vyjadruje najvyššie dovolené zahriatie zariadenia zohľadňujúce použitú izoláciu; napr. pri triede Y (s izolačnými materiálmi papier, bavlna, umelý hodváb, drevo, PVC, guma, polyamidové vlákna) je maximálna povolená trvalá teplota 90 °C, pri triede B (s izolačnými materiálmi sľuda, silikátový fíber, sklené vlákna) teplota do 130 °C a pri triede C (s izolačnými materiálmi sklo, porcelán, kremík, silikátový fíber, sľuda) teplota nad 180 °C.

izolát [tal.] — izolovaný, osamotený jav, prvok, predmet ap.;

1. antropol., genet. menšia populácia (subpopulácia), v ktorej sa jedinci krížia navzájom a ktorá je reprodukčne po viacerých generáciách úplne alebo takmer úplne izolovaná od ostatnej populácie. Ľudské izoláty vznikajú z geografických alebo zo sociálnych príčin (napr. náboženstvo, kasta a etnická príslušnosť). Obmedzený výber manželských partnerov v izoláte má za následok uzatváranie sobášov medzi príbuznými, prípadne medzi členmi izolátu (→ endogamia). V dôsledku náhodných zmien v početnosti jednotlivých génov (→ génový posun), ktoré nastávajú v malých izolátoch v priebehu generácií, môžu niektoré alely z izolátu vymiznúť alebo, naopak, rozšíriť sa, môže dôjsť k nahromadeniu génov vyvolávajúcich dedičné ochorenie alebo inú dedičnú vlastnosť. Izolácia populácie však môže mať aj pozitívny efekt, napr. zabraňuje prenikaniu patologických génov zvonka. Pomerne časté sú geografické izoláty (populácie žijúce na ostrovoch, v oázach, v obciach vo vysokohorských údoliach ap.);

2. etnogr. populácia menšieho rozsahu (obec alebo skupina obcí), ktorá sa v dôsledku prírodných, náboženských alebo hospodársko-sociálnych podmienok izolovala od okolitého sociálneho prostredia a utvorila špecifické formy kultúry a spôsobu života zvyčajne s prevahou archaických prvkov. Na Slovensku v minulosti tvorili izoláty obyvatelia mnohých obcí s vysokým percentom endogamie, existovali geografické (v horských oblastiach Kysúc, Oravy, Spiša, Horehronia a Zamaguria), náboženské (evanjelické menšiny na Liptove) a národnostné izoláty (Nemci na Slovensku, Slováci v zahraničí ap.). V súčasnosti nastáva rozpad izolátov a zvyšuje sa podiel exogamných manželstiev;

3. mikrobiol. populácia buniek príslušného druhu mikroorganizmu získaná zo vzorky (napr. z hostiteľa alebo zo životného prostredia) alebo zo zmesi mikroorganizmov vo forme čistej kultúry;

4. potrav. výživová surovina; → proteínový izolát

jednobunkové organizmy — najjednoduchšie zvyčajne mikroskopické (s priemerom 2 nm až 6 cm) organizmy, ktoré tvorí jediná bunka zabezpečujúca všetky životné funkcie. Jednobunkové organizmy môžu byť prokaryontného (napr. baktérie) alebo eukaryontného typu (napr. rozsievky a jednobunkovce).

jodaméba [gr.], Iodamoeba — rod spravidla nepatogénnych meňaviek. Najvýznamnejší je druh Iodamoeba buetschlii, ktorý sa vyskytuje v hrubom čreve cicavcov vrátane človeka. Trofozoity s priemerom 9 – 20 μm vytvárajú zaoblené panôžky, obsahujú početné vakuoly a jadro s veľkým karyozómom variabilného tvaru a lokalizácie obklopeným zhlukmi granúl. Cysty s priemerom 5 – 16 μm sú nepravidelného tvaru a zvyčajne obsahujú jedno jadro a veľkú granulu glykogénu, ktorá sa farbí jódom na tmavohnedo (odtiaľ názov).

koenzým [lat. + gr.] — neproteínová organická časť molekuly enzýmu slabo viazaná (asociovaná) s proteínovou časťou (apoenzýmom). Aktívne sa zúčastňuje reakcie katalyzovanej enzýmom, pri ktorej zabezpečuje prenos atómov (najčastejšie vodíka), častí molekúl (napr. acylových skupín; → koenzým A) a elektrónov (→ koenzým Q). Koenzýmy sú najčastejšie vitamíny a ich časti (napr. tiamín – vitamín B₁, je prekurzorom koenzýmu tiamínpyrofosfát a riboflavín – vitamín B₂, súčasťou flavínových koenzýmov) alebo nukleozidy a nukleotidy (NAD⁺, NADP⁺). K enzýmovým reakciám, ktoré vyžadujú prítomnosť koenzýmu, patria najmä oxidačno-redukčné (koenzým Q), transferázové (napr. transaminácia; → deaminácia, → aminotransferázy) a izomerázové reakcie, naopak, prítomnosť koenzýmu nevyžadujú hydrolytické a lyázové reakcie. Neproteínová časť enzýmu, ktorá je s apoenzýmom pevne (často kovalentne) viazaná, sa nazýva prostetická skupina (→ kofaktor); v praxi sa však pojmy koenzým a prostetická skupina často používajú ako synonymné.

kofaktor — nízkomolekulová neproteínová zložka enzýmov ovplyvňujúca ich katalytickú funkciu. Kofaktory enzýmov môžu byť ióny niektorých kovov (napr. Cu⁺, Zn²⁺, Fe^(2/3)+) alebo organické molekuly (voľne viazané na enzým sa nazývajú koenzýmy, pevne viazané na enzým prostetické skupiny; v súčasnosti sa však pojmy koenzým a prostetická skupina v praxi často stotožňujú).

kokcidiomykóza [gr.], kokcidioidomykóza, coccidioidomycosis — mykotické ochorenie (→ mykózy) človeka a zvierat (postihuje hovädzí dobytok, kone, mulice, ovce, psy, ošípané) vyznačujúce sa granulomatóznymi zmenami na pľúcach s tendenciou k rozsevu do ostatných tkanív a orgánov. Vyskytuje sa najmä v teplých a suchých púšťových oblastiach amerického kontinentu. Pôvodcom ochorenia je dimorfná mikromycéta Coccidioides immitis z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota), ktorá v endemických oblastiach prežíva v pôde, odkiaľ sa dostáva artrospórami predovšetkým aerogénnou cestou (vdýchnutím) do organizmu. Inkubačná doba ochorenia je 7 – 30 dní. Infekcia môže byť asymptomatická alebo vedie k akútnemu respiračnému ochoreniu, ktoré sa prejavuje ako chrípka, bronchopneumónia, resp. atypický zápal pohrudnice. Pri hovädzom dobytku primárna infekcia vyvoláva chronické ochorenie tráviaceho traktu, pri psoch ochorenie s príznakmi chudnutia a dýchacích ťažkostí, neskôr s vracaním a hnačkou. Primárna infekcia môže prejsť do progresívnej kokcidiomykózy, ktorá má chronický priebeh (trvá mesiace až roky) a zvyčajne sa končí smrťou, pri rozseve sú granulomatóznymi zmenami postihnuté kosti, kĺby, koža, podkožie, vnútorné orgány a centrálny nervový systém. Zriedkavou formou primárnej kokcidiomykózy je kožná forma lokalizovaná spravidla na tvári alebo v šijovej oblasti.

Liečba: podávanie antimykotík, antifugálnych azolov (ketokonazol) a amfotericínu B.

aflatoxíny [gr.] — skupina mykotoxínov produkovaných niektorými mikroorganizmami, najmä mikroskopickými hubami rodu aspergil (druhy Aspergillus flavus, Aspergillus parasiticus a Aspergillus oryzae). Dodnes bolo identifikovaných asi 90 rôznych aflatoxínov a ich derivátov. Sú to termostabilné zlúčeniny, ktoré nemožno potravinársky prijateľnými zásahmi deštruovať. Sú toxické pre mnohé eukaryontné organizmy (rastliny, živočíchy i človeka). Spomaľujú klíčenie a rast rastlín, inhibujú klíčenie mikroskopických húb (napr. rodov Mucor, neurospóra a Penicillium), pri živočíchoch sú hepatotoxické a hepatokarcinogénne. Aflatoxíny môžu ovplyvniť imunitný systém, znižovať odolnosť proti infekciám a zvyšovať riziko vzniku karcinómu pečene v bunkách infikovaných vírusom hepatitídy B. V tkanivových kultúrach inhibujú mitózu, pôsobia na rôznych miestach v bunke (napr. v jadre) a inhibujú syntézu DNA, RNA a proteínov. Vyskytujú sa v krmivách, potravinách, surovinách dovážaných z tropických oblastí (sója, plody podzemnice olejnej, lieskové oriešky), v obilninách (aj v múke a ryži), sušenom mlieku, tukoch a marmeládach. V potravinách rastlinného pôvodu napadnutých mikroskopickými hubami sa vyskytuje karcinogénny mykotoxín patulín. Existuje niekoľko typov aflatoxínov, všetky odolávajú rozkladu teplom. Spôsobujú rakovinu pečene; predpokladá sa, že zasahujú do prepisu genetickej informácie, zistili sa aj ich účinky na erytrocyty.

bujón [fr.] —

1. vývar z hovädzieho mäsa. Obsahuje extraktívne látky z mäsa a má vysokú výživovú hodnotu. Zahusťovaním hovädzieho vývaru sa získava bujón v tuhom stave, ktorý slúži ako základ na prípravu polievok a omáčok;

2. prirodzená zmes kvapalných živín vhodná na krátkodobú kultiváciu určitého mikroorganizmu, na jeho rozmnoženie, prípadne na izoláciu z prirodzeného miesta výskytu. Jej chemické zloženie je známe iba približne. Napr. mäsový bujón sa pripravuje ako vývar z mäsa (hovädzieho, teľacieho, konského) alebo zo živočíšnych orgánov. Po doplnení peptónom je vhodnou živnou pôdou na pestovanie baktérií.

asepsis → asepsa

autolýza [gr.], autolysis — prirodzený proces odumierania buniek (ich rozklad) vyvolaný aktivitou vlastných enzýmov (najmä tráviacich štiav), ktoré porušujú štruktúru bunkovej steny; posmrtné samonatrávenie buniek, pletív a tkanív.

Oslabenie bunkovej steny v osmoticky nestabilizovanom prostredí má za následok vstup vody dovnútra bunky a jej následný rozklad. Autolýza prebieha po vyčerpaní živín, bunky sa prestanú rozmnožovať a v kultivačnom médiu sa hromadia toxické metabolity. Autolýzu buniek možno indukovať mechanicky (osmotický šok, opätovné rozmrazovanie a zmrazovanie, ultrazvuk, vysoký tlak), chemicky (detergenty, antibiotiká) alebo enzymaticky.

V biotechnologickej praxi sa autolýza využíva najmä pri izolácii vnútrobunkových proteínov. V potravinárstve sú procesy autolýzy (prebiehajúce v svalovine zabitého zvieraťa) rozhodujúce pre akosť mäsa (→ zrenie mäsa). Autolýza formálne nadväzuje na posmrtné stuhnutie (rigor mortis), čo sa prejavuje navonok stuhnutím a následným zmäknutím mäsa, ako aj chemickými zmenami, z ktorých sú najnápadnejšie zmeny kyslosti (tvorba kyseliny mliečnej) a trvalá denaturácia proteínov.

asepsa [gr.], asepsis, aseptické operácie — biotechnol., mikrobiol. súhrn opatrení zabezpečujúcich dosiahnutie a udržanie potrebného stupňa mikrobiologickej čistoty až sterility. Aseptické operácie sú zamerané na zníženie rozsahu mikrobiálnej kontaminácie, zabraňujú rozšíreniu mikroorganizmov všade tam, kde mikroorganizmy nie sú žiaduce, napr. v zdravotníckych zariadeniach, mikrobiologických laboratóriách, v biotechnologickej výrobe (v prevádzkovom mikrobiologickom laboratóriu pri izolácii, úschove, selekcii, resp. kultivácii produkčných kultúr, vo výrobných halách pri výrobe potravín fermentáciou, pri spracúvaní konečných produktov, napr. injekčných foriem antibiotík). Nežiaduce mikroorganizmy z povrchu tuhých látok (laboratórne a prevádzkové zariadenia), roztokov (živné médiá) a vzduchu možno odstrániť mechanicky (filtráciou), fyzikálne (tepelnou sterilizáciou, žiarením, ultrazvukom) alebo chemicky (dezinfekčnými látkami), prípadne kombináciou týchto postupov. Zachovanie prísnej mikrobiologickej čistoty v prevádzke nie je zvyčajne potrebné, stačí potlačiť kontaminujúce mikroorganizmy natoľko, aby nepôsobili škodlivo pri kultivácii a fermentácii. Prevádzky sú riešené tak, aby umožnili komplexnú sanitáciu a čistenie.

histoplazmóza [gr.] — ochorenie postihujúce najčastejšie dolné dýchacie cesty, vyvolané dimorfnou hubou rodu Histoplasma. Vyskytuje sa najmä v Amerike a Afrike (v Európe veľmi zriedka) vo všetkých vekových kategóriách, predovšetkým u ľudí s poruchami imunity. Rozlišuje sa americká a africká forma histoplazmózy. Americkú histoplazmózu vyvoláva Histoplasma capsulatum tvoriaca hýfy a konidiálne spóry (→ nedokonalé huby), ktoré prežívajú dlhodobo v pôde. Nákaza sa prenáša najčastejšie inhaláciou spór z prachu, zdrojom nákazy je pôda infikovaná výlučkami najmä vtákov. Histoplazmóza prebieha bez príznakov, zvyčajne ako akútne pľúcne ochorenie podobné prechladnutiu, v niektorých prípadoch tuberkulóze. Chronická forma je charakteristická prítomnosťou granulomatóznych zápalových lézií, ktoré po inaktivácii kalcifikujú. Niekedy sa šíri do retikuloendotelového systému (pečeň, slezina, uzliny). Africkú histoplazmózu vyvoláva Histoplasma duboisii, ktorá prežíva v pôde a na rastlinách. Vyskytuje sa v krajinách rovníkovej Afriky, najčastejšie postihuje poľnohospodárskych pracovníkov. Vyznačuje sa vznikom chorobných ložísk na koži, v podkoží a na slizniciach, ako aj deštruktívnymi zmenami na kostiach, menej postihuje pľúca a tráviaci trakt. Diagnóza sa potvrdzuje kultiváciou, sérologickými vyšetreniami a kožným histoplazmínovým testom. Liečba: podávanie antimykotík (ketokonazol, v ťažkých prípadoch aj amfotericín B), dôležitá je prevencia (používanie ochranného odevu a masky pri práci v prašnom prostredí a pri manipulácii s vtáčím trusom).

heterotrof [gr.] → heterotrofný organizmus

heterotrofný organizmus, heterotrof — organizmus, ktorý na svoju výživu, rast a reprodukciu potrebuje ako zdroj uhlíka organické zlúčeniny; na rozdiel od autotrofných organizmov však nie je schopný syntetizovať organické látky z anorganických. Energiu získava rozkladom organických látok (chemoheterotrof, chemoorganotrof) alebo využitím svetelnej energie (fotoheterotrof, fotoorganotrof; → fototrof). Organické látky spracúva fermentáciou alebo respiráciou, čo závisí od povahy konečného akceptora elektrónov (respirácia vyžaduje konečný akceptor elektrónov, ktorý nepochádza z organického substrátu, fermentácia využíva ako terminálny akceptor elektrónov zlúčeninu, ktorá vznikla z organického substrátu). Všetky živočíchy (vrátane človeka), huby, jednobunkové eukaryontné organizmy a väčšina baktérií sú chemoheterotrofné, čiastočne alebo úplne chemoheterotrofné sú aj niektoré parazitické rastliny. Fotoheterotrofné sú napríklad purpurové nesírne baktérie, zelené nesírne baktérie a heliobaktérie.

hemolýza [gr.] — rozpúšťanie červených krviniek s následným uvoľnením krvného farbiva. Nastáva pri zmene priepustnosti alebo deštrukcii membrány, ktorá za normálnych okolností chráni červené krvinky pred rozličnými vplyvmi.

Na základe pôsobiacich faktorov sa rozlišuje niekoľko druhov hemolýzy. Pri zmene osmotických pomerov prostredia prebieha osmotická hemolýza. Fyzikálna hemolýza vzniká pôsobením mechanických, tepelných alebo radiačných faktorov. Chemickú hemolýzu spôsobujú látky, ktoré poškodzujú predovšetkým lipidovú zložku membrány alebo narúšajú metabolizmus červených krviniek. Špeciálnym typom chemickej hemolýzy je oxidačná hemolýza, ktorú spôsobujú niektoré liečivá. Toxická hemolýza vzniká po uštipnutí alebo uhryznutí niektorými živočíšnymi druhmi (včely, hady, pavúky). Imunologickú hemolýzu spôsobujú špecifické látky proteínového charakteru (hemolyzíny), ktoré sa nachádzajú prirodzene v krvnej plazme alebo vznikajú po imunizácii (hemolýza po transfúzii inkompatibilnej krvi). Na hemolýze sa nepriamo zúčastňujú aj ďalšie faktory, napr. dedičné (hereditárna hemolýza) a infekčné.

Haemophilus [hemofi-; gr.] → hemofily

hemofily [gr.], Haemophilus — rod gramnegatívnych fakultatívne anaeróbnych nepohyblivých baktérií, podskupina proteobaktérie γ, čeľaď Pasteurellaceae. Bunky hemofilov majú pleomorfný, kokovitý alebo paličkovitý tvar, veľkosť 0,3 x 1,2 μm, pri neoptimálnych podmienkach môžu tvoriť vlákna. Niektoré kmene sú opuzdrené. Najlepšie rastú na bohatých kultivačných pôdach pri teplote 35 – 37 °C, tvoria nepigmentované, prípadne mierne žltkasté kolónie s priemerom 0,5 – 2 mm. Môžu využívať dva typy metabolizmu: kvasný (fermentačný) alebo respiračný (dýchací). Fermentáciou cukrov s výnimkou laktózy produkujú organické kyseliny (octovú, mliečnu, jantárovú). Rast hemofilov závisí od prítomnosti špecifických rastových faktorov v krvi (napr. protoporfyrínu, protohému, nikotínamiddinukleotidu), ktoré sú zároveň kritériom na zaradenie do jednotlivých druhov.

Patrí sem napr. druh Haemophilus influenzae, ktorý spôsobuje zápal prinosových dutín, ucha, hrtana, pľúc, mozgových blán a i. Jeho patogénnosť je podmienená prítomnosťou polysacharidového puzdra, na základe jeho antigénov sa rozlišuje 6 rôznych sérotypov (a-f). Nebezpečné pre ľudí sú predovšetkým Haemophilus influenzae typ b, ktorý môže po preniknutí do krvného riečiska vyvolať hnisavý zápal kĺbov, kostnej drene a vnútrosrdia (neopuzdrené kmene sa vyskytujú na sliznici nosohltana zdravých jedincov, ojedinele zapríčiňujú chronické zápaly priedušiek), Haemophilus ducreyi, pôvodca mäkkého vredu, Haemophilus hemolyticus, ktorý spôsobuje infekcie horných dýchacích ciest u detí, Haemophilus parainfluenzae, ktorý sa vyskytuje v horných dýchacích cestách a vyvoláva zápaly vnútrosrdia, vzácne zápaly mozgových blán a pľúc. Najznámejšie hemofily zapríčiňujúce ochorenia zvierat sú Haemophilus suis a Haemophilus parasuis, ktoré vyvolávajú zápal kĺbov, mokvavého obalu a mozgových blán pri ošípaných (Glässerova choroba).

Hafnia [vl. m.] — rod fakultatívne anaeróbnych pohyblivých neopuzdrených paličkovitých gramnegatívnych baktérií na povrchu s bičíkmi, čeľaď Enterobacteriaceae. Vyskytujú sa v pôde, vo vode a v črevách človeka i zvierat. Hafnia alvei, synonymum Enterobacter hafniae, sa vyskytuje v stolici, v pôde, vo vode a v mliečnych produktoch. Môže vyvolávať infekcie močových ciest, ranové infekcie a ojedinele hnačky v spojení s bakteriémiou; niekedy sa izoluje aj zo stolice zdravých ľudí a zvierat.

bakteriózy [gr.] → bakteriálne choroby rastlín

bakteriostatický [gr.] — zastavujúci rast a rozmnožovanie baktérií. Bakteriostatická je akákoľvek látka schopná potlačiť rast a množenie baktérií bez toho, aby spôsobila odumretie bunky.

bakteriostáza [gr.] — zastavenie alebo obmedzenie rastu a množenia baktérií chemickými prostriedkami bez usmrtenia buniek.

bacteriaemia [bakterié-] → bakteriémia

bakteriémia [gr.], bacteriaemia — prítomnosť živých baktérií v krvnom riečisku. Zdrojom infekcie môže byť infekčné ložisko v tele postihnutého, kontaminovaný materiál, prípadne sa baktérie môžu dostať do krvi z povrchu tela spolu s normálnou mikroflórou. U zdravých jedincov býva bakteriémia nevýrazná a prechodná, baktérie sa z krvi rýchlo eliminujú. Rozvinutie infekcie podporuje akékoľvek oslabenie organizmu, napr. iné ochorenie, väčší chirurgický zákrok, imunitná nedostatočnosť. Obehovým systémom sa premnožený patogén zanáša na ktorékoľvek miesto v organizme. Najbežnejšími pôvodcami bakteriémie sú Pseudomonas aeruginosa, Escherichia coli, Klebsiella pneumoniae, Staphylococcus aureus a Streptococcus pyogenes.

bakteriologický filter — filter s dostatočne malými pórmi (0,2 – 0,45 μm) umožňujúci oddeliť väčšinu mikroorganizmov z tekutého materiálu. Používa sa na sterilizáciu kontaminovaných roztokov v laboratórnom i v priemyselnom meradle, napr. na odstránenie alebo zníženie počtu mikroorganizmov v pitnej vode, pive, víne a i. nápojoch. Využíva sa aj v rôznych mikrobiologických analýzach, napr. pri zisťovaní prítomnosti mikroorganizmov v povrchových vodách, v nápojoch a vo vzduchu, ako aj pri kontrole sterility farmaceutických a kozmetických výrobkov. V mikrobiologickom laboratóriu sa používajú bakteriologické filtre vyrábané na báze acetátu alebo nitrátu celulózy, sintrové sklené filtre, v menšom rozsahu filtre z iných pórovitých materiálov (azbest, porcelán).

bakteriolýza [gr.] — rozpad bakteriálnych buniek účinkom enzýmov, chemických zlúčenín, antibiotík alebo špecifických protilátok (bakteriolyzínov). Odumretie bunky spôsobuje jej lýza merateľná ako pokles počtu buniek alebo pokles turbidity suspenzie po pridaní bakteriolytického agensa.