Acetobacter [-bak-; lat. + gr.] — rod aeróbnych gramnegatívnych baktérií, ktoré sa na základe schopnosti oxidovať etanol na kyselinu octovú (octové kvasenie) zaraďujú do skupiny octových baktérií. Ich bunky majú elipsoidný až paličkový tvar; pohyblivé formy sa pohybujú pomocou bičíkov vyskytujúcich sa po celom tele; nepohyblivé formy sú bez bičíkov. Znášajú relatívne kyslé prostredie (pH 4,5), netvoria endospóry, ich metabolizmus je striktne aeróbny. Sú schopné syntetizovať celulózu, ktorá vytvára základnú hmotu v blízkom okolí bunky. Známych je asi 50 druhov. Používajú sa pri priemyslenej výrobe octu (Acetobacter aceti), pri výrobe kyseliny askorbovej (vitamín C), resp. kyseliny glukónovej (jej soli slúžia ako farmaceutické prípravky). Nepriaznivo sa uplatňujú pri octovatení vína, muštov a piva, sú nežiaducou kontamináciou pri výrobe droždia.

acidorezistencia [lat.] — schopnosť niektorých mikroorganizmov udržať si pri farbení (→ farbenie mikroorganizmov) primárne farbivo a odolávať odfarbovaniu kyselinou, zriedeným alkoholom, prípadne inými odfarbovacími prostriedkami. Vlastnosť opísal P. Ehrlich (1882), jej podstata však nie je dodnes presne objasnená (predpokladá sa, že farbivo sa zachytí v bunke v dôsledku vzniku komplexov medzi mykolovými kyselinami a farbivom v bunkovej stene baktérií). Acidorezistentné sú mykobaktérie (aj pôvodca tuberkulózy Mycobacterium tuberculosis), niektoré aktinomycéty, bakteriálne spóry a askospóry niektorých kvasiniek.

Acinetobacter [-bak-; lat. + gr.] — rod aeróbnych gramnegatívnych baktérií zahŕňajúci 12 geneticky odlišných druhov, ktoré sa líšia takmer výlučne charakterom výživy. Ich bunky majú tvar paličiek, v stacionárnej fáze rastu tvar kokov, vyskytujú sa prevažne v pároch alebo v krátkych retiazkach. Zvyčajne bývajú opuzdrené, netvoria spóry. Veľmi sú rozšírené v prírode (najmä vo vode a v pôde) a v potravinách. Izolujú sa aj z kože a zo slizníc dýchacích ciest zdravých ľudí, správajú sa ako podmienečné patogény. Všetky kmene sú rezistentné na penicilín, niektoré sú citlivé na cefalosporíny.

acidofóbia [lat. + gr.] — vlastnosť živých organizmov vyžadujúcich na svoju existenciu zásadité prostredie (pH nad 7). Opak: acidofília.

Actinobacillus [ak-; gr. + lat.] — rod fakultatívne anaeróbnych (prípadne mikroaerofilných) gramnegatívnych baktérií paličkovitého tvaru, zriedkavo kokov; nie sú pohyblivé, nesporulujú. Sú primárne patogénne pre zvieratá (druh Actinobacillus ligniersii vyvoláva v hornom tráviacom trakte hovädzieho dobytka granulomatózne lézie, pri ovciach spôsobuje hnisavé ložiská na koži a v pľúcach). U ľudí sa baktérie izolovali z rán po pohryznutí zvieratami. Prítomnosť Actinobacilla v organizme spôsobuje potlačenie imunitných mechanizmov a potenciálne patogénne mikroorganizmy sa prejavia ako patogény. Pri kultivácii na pevnom agare tvoria baktérie hladké nepriesvitné kolónie, veľmi rýchlo strácajú životaschopnosť.

aerób [gr.], aeróbny organizmus — organizmus potrebujúci na život nevyhnutne kyslík, t. j. vzdušné prostredie. Nedostatok kyslíka sa v organizme prejavuje už pri poklese jeho obsahu vo vzduchu na 10 %, pri poklese na 5 % sa mnohé organizmy dusia. Aeróbne sú nižšie huby a plesne, mikroorganizmy, ktoré sa delia na striktne (prísne, obligátne) aeróbne (rastú len v prítomnosti kyslíka), fakultatívne aeróbne (rastú aj v prítomnosti, aj v neprítomnosti kyslíka, zvyčajne však lepšie v jeho prítomnosti) a mikroaerofilné (sú anaeróbne, znášajú však malé množstvo kyslíka a rastú pri tlaku kyslíka, ktorý je nižší ako atmosférický), ako aj všetko živočíšstvo a vyššie rastlinstvo. Termín zaviedol L. Pasteur. Opak: anaerób.

aeróbny [gr.] — vyžadujúci voľný (plynný alebo rozpustený) kyslík, ktorý sa využíva najmä pri aeróbnej respirácii (dýchaní).

aglutinácia [lat.] — reakcia medzi nerozpustným (korpuskulárnym) aglutinogénom (antigén alebo haptén) a rozpustným aglutinínom (protilátka) vo vodnom roztoku. Pôsobením aglutinínov sa aglutinogény (napr. baktérie, červené krvinky alebo iné častice) zhlukujú a charakteristickým spôsobom sedimentujú. Sediment (aglutinát) je možné pozorovať voľným okom alebo pod mikroskopom. Aglutinogény môžu byť integrálnou súčasťou častíc (priama, aktívna aglutinácia) alebo sa môžu na ich povrch viazať umelo (nepriama, pasívna aglutinácia). Reakcia sa dá využiť aj formou obrátenej (reverznej) aglutinácie, pri ktorej sa na nerozpustné častice viaže protilátka a tieto potom aglutinuje rozpustný antigén. Aglutinácia je základom mnohých sérologických laboratórnych metód používaných na určovanie krvných skupín, diagnostiku infekčných chorôb a i.

aglutinát [lat.] → aglutinácia

aktinomycéty [gr.], Actinomyces — rod grampozitívnych, prevažne striktne anaeróbnych baktérií vytvárajúcich dlhé vetvené vlákna tvoriace mycélium. Vlákna majú tendenciu rozpadať sa na paličky alebo koky. Sú citlivé na antibakteriálne antibiotiká. Niektoré druhy sú patogénne pre ľudí, zvieratá alebo rastliny; ich patogenita pravdepodobne súvisí so zložením bunkových stien. V prírode sú veľmi rozšírené, napr. v pôde pôsobia pri rozklade organických látok (pôdne aktinomycéty), vyskytujú sa aj v ústnej dutine ľudí, kde môžu spôsobiť rozrušenie závesného aparátu zubov, ich postupné uvoľňovanie až stratu. Viaceré aktinomycéty sa využívajú v priemyselnej výrobe antibiotík a vitamínov. Zástupcovia: Actinomyces pyogenes, Actinomyces bovis, Actinomyces israelii, Actinomyces naeslundii.

aktinomycín [gr.], actinomycin — antibiotikum získané z baktérií Streptomyces antibioticus.

Actinomyces [ak-] → aktinomycéty

adjuvans [lat.] —

1. farm. prídavná látka podporujúca a zosilňujúca účinok hlavného liečiva;

2. imunolog. látka zvyšujúca schopnosť antigénov (očkovacích látok) navodiť imunitnú odpoveď. Jej úlohou je pomôcť antigénu (najčastejšie proteínu, ktorý sa podáva preto, aby proti nemu vznikla imunitná odpoveď), aby imunitná odpoveď vznikla skôr a v dostatočnej intenzite. Adjuvans v mieste podania spôsobuje mierny lokálny zápal. Používa sa ako zložka očkovacích látok. Najpoužívanejšie je Freundovo adjuvans – emulzia vodného roztoku antigénu s minerálnym olejom (nekompletné Freundovo adjuvans). Jeho účinok sa zvyšuje pridaním usmrtených mykobaktérií alebo príbuzných mikroorganizmov (kompletné Freundovo adjuvans). Je toxické, používa sa len na imunizáciu zvierat.

aktinomykóza [gr.], actinomycosis —

1. lek. chronické hnisavé ochorenie rôznych tkanív spôsobené aktinomycétami. Prameňom nákazy je sám človek, nakazí sa z vlastného vnútorného prostredia (napr. z ústnej dutiny). Aktinomykóza postihuje pľúca, oblasť hrudníka a krku alebo brucho. Lieči sa penicilínom, v prípade potreby chirurgicky;

2. pri zvieratách chronický zápal vyvolaný aktinomycétami. Vyskytuje sa najmä pri hovädzom dobytku (postihuje mäkké častí ústnej dutiny a jazyka) a ošípaných (postihuje vemeno). Klinické príznaky sa vyvíjajú dlhodobo – tvorba podkožných opuchlín s častým porušením citlivosti kože. Pri postihnutí jazyka vzniká jeho výrazný opuch (tzv. drevený jazyk), jazyk vyčnieva z ústnej dutiny a má obmedzenú pohyblivosť;

3. choroba rastlín spôsobená niektorým druhom prokaryontných jednobunkových organizmov z radu Actinomycetales. Zvyčajne sa prejavuje chrastavitosťou. Vyskytuje sa pri zemiaku, repe a mrkve.

adiaspiromykóza [gr. + lat. + gr.] — zriedkavé plesňové ochorenie spôsobené hubou Emmonsia crescens (vyskytuje sa v pôde), postihujúce najmä hlodavcov. U ľudí môže dôjsť k nákaze vdýchnutím väčšieho množstva prachu obsahujúceho spóry tejto huby. Prejavuje sa suchým kašľom, malátnosťou, nočným potením, mierne zvýšenou teplotou a pichaním v hrudníku. Adiaspiromykóza nie je nákazlivá, vyskytuje sa celosvetovo.

afinita [lat.] — príbuznosť, príbuzenstvo;

1. biol. spoločný výskyt dvoch alebo viacerých druhov rastlín alebo živočíchov na jednom mieste, pričom sa navzájom priamo neovplyvňujú. Príčiny spoločného výskytu spočívajú väčšinou v medzidruhových vzťahoch, najmä potravných (napr. dravce sú viazané na korisť, parazity na hostiteľa), ale aj v rovnakých nárokoch na prostredie, živiny, úkryt ap.;

2. chem. schopnosť látok vstupovať do chemickej reakcie. Mierou afinity je zmena Helmholtzovej energie (pri stálom objeme a teplote) alebo Gibbsovej energie (pri stálom tlaku a teplote). Chemické reakcie prebiehajú samovoľne v sústavách, v ktorých má afinita kladnú hodnotu. Afinita sa dá určiť výpočtom z chemických potenciálov východiskových látok a produktov, experimentálnymi metódami z hodnôt reakčných tepiel a reakčnej entropie alebo elektromotorického napätia galvanických článkov. V chemickej praxi sa používa štandardná afinita, čo je afinita danej reakcie pri teplote 298 K a pri jednotkových koncentráciách všetkých zložiek reakčnej sústavy. Hodnoty štandardných afinít sa uvádzajú v chemických príručkách a tabuľkách;

3. jaz. príbuznosť niekoľkých jazykov, ktoré sú charakteristické príbuznými fonologickými, gramatickými, prípadne historicko-geografickými vlastnosťami, a to bez ohľadu na genetickú príbuznosť týchto jazykov;

4. mat. afinná transformácia – regulárne afinné zobrazenie dvoch afinných priestorov rovnakej dimenzie. Napr. otočenie euklidovskej roviny okolo začiatku sústavy súradníc o uhol veľkosti 90 stupňov.

5. mikrobiol. vzájomné pôsobenie molekúl, ktorého podstatou sú nekovalentné interakcie: van der Waalsove sily, hydrofóbne interakcie, elektrostatické príťažlivé sily medzi opačne nabitými iónmi a molekulami. Biologická afinita ako vlastnosť molekúl sa využíva pri purifikácii proteínov z komplexných zmesí;

6. práv. vzťah jedného z manželov k pokrvným príbuzným druhého z manželov (napr. manžel – sestra manželky, manželka – brat manžela). Vzniká uzavretím manželstva, trvá počas neho a zaniká po jeho ukončení. Podľa kánonického práva v katolíckej cirkvi trvá aj po zániku manželstva smrťou jedného z manželov a predstavuje v určitých prípadoch prekážku uzavretia manželstva s pozostalým vdovcom alebo vdovou. V rímskom práve (affinitas) relatívna prekážka uzavretia platného manželstva. Významnú úlohu mu pripisovalo stredoveké kánonické právo. Podľa uhorského zákonníka (Tripartitum) a kánonického práva (→ tridentský koncil) afinita bola manželskou prekážkou v prípade manželových alebo manželkiných pokrvných príbuzných, a to v priamej línii bez obmedzenia a v bočnej línii do 4. stupňa. Kváziafinitné príbuzenstvo sa vytváralo aj v prípade snúbeneckého vzťahu a týkalo sa ako manželská prekážka príbuzných snúbencov do 1. stupňa. Na rozdiel od pokrvného príbuzenstva mohol však pápež udeliť dišpenz už osobám v 1. – 2. stupni a biskup osobám v nižších stupňoch. Od konca 18. stor. sa právne predpisy o afinite ako o manželskej prekážke postupne zmierňovali. Vo väčšine súčasných právnych poriadkov, najmä európskeho, kontinentálneho typu, už nemá právne účinky.

karanténa [fr., tal.] —

1. lek., veter. dočasná izolácia, dočasné obmedzenie voľnosti pohybu osôb alebo zvierat postihnutých infekčnou chorobou alebo hromadne sa vyskytujúcim prenosným ochorením, resp. osôb alebo zvierat podozrivých z takéhoto ochorenia. Pri vysoko infekčných chorobách (napr. mor a SARS) predstavuje karanténa najvyšší stupeň karanténnych opatrení. Dĺžka karantény sa stanovuje na základe inkubačnej doby príslušnej choroby a vykonáva sa na základe rozhodnutia lekára alebo orgánu verejného zdravotníctva, pri zvieratách na základe rozhodnutia veterinárneho lekára alebo orgánu štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Termín karanténa pochádza z francúzskeho slova quarantaine (štyridsiatka) a pôvodne označoval obdobie 40 dní, počas ktorých v prípade podozrenia, že sa na palube lode nachádza nakazená osoba, bola loď pred vplávaním do prístavu zadržaná a musela byť 40 dní odstavená na určenom mieste prístavu bez kontaktu s pobrežím. Túto procedúru aplikoval napr. už v 14. stor. chorvátsky Dubrovník, ktorý sa tak chránil pred zavlečením moru;

2. zariadenie na izoláciu osôb (napr. nemocničná karanténa) alebo zvierat (napr. karanténna maštaľ) postihnutých infekčnou chorobou, resp. podozrivých z ochorenia na takúto chorobu;

3. fytopatol. súbor preventívnych, kontrolných, izolačných a eradikačných opatrení s cieľom zabrániť výskytu, potlačiť, zachovať alebo eradikovať populáciu škodlivého organizmu na určitom území (→ karanténne škodlivé organizmy);

4. inform. izolácia súboru podozrivého z napadnutia počítačovým vírusom, ktorej cieľom je zabrániť šíreniu vírusu do ďalších súborov. Podozrivý súbor je premiestnený z pôvodného adresára do špeciálneho adresára, t. j. nachádza sa v stave, akoby pre iné aplikácie (programy) neexistoval. Súbor uložený v karanténe možno antivírusovým programom analyzovať, v prípade falošného poplachu ho možno vrátiť do pôvodného adresára, vírus možno zo súboru odstrániť (ak je to možné) alebo súbor možno zmazať.

Kocková-Kratochvílová, Anna, 2. 3. 1915 Tuzla, Bosna a Hercegovina – 22. 7. 1992 Malacky, pochovaná v Plzni — slovenská mikrobiologička. R. 1941 – 45 pôsobila vo Výskumnom ústave pre vitamínovú a hormonálnu chémiu, 1946 – 53 vedúca mikrobiologického oddelenia vo Výskumnom ústave pivovarskom a sladárskom v Prahe, 1953 – 58 na Chemickej fakulte SVŠT (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU), 1958 – 59 na Prírodovedeckej fakulte Vysokej školy pedagogickej, 1959 – 86 v Chemickom ústave SAV v Bratislave, súčasne 1970 – 71 prednášala mikrobiológiu na univerzite v Greifswalde, 1974 – 75 a 1981 expertka na priemyselnú mikrobiológiu v cukrovarníckom ústave v Havane, 1986 v Pchjongjangu; 1968 DrSc.

Zaoberala sa najmä taxonómiou kvasiniek a kvasinkovitých mikroorganizmov (zaviedla metódu numerickej taxonómie), morfologickými a fyziologickými vlastnosťami produkčných a klinicky významných druhov kvasiniek, príbuzenskými vzťahmi jednotlivých skupín a objasňovaním ich fylogenézy, ako aj ich biochémiou, fyziológiou a ekológiou. Vypracovala metódu na identifikáciu patogénnych kvasiniek a budovala zbierky baktérií, húb a kvasiniek. Prispela k rozvoju pivovarníckeho, vinárskeho a pekárenského priemyslu, v poľnohospodárstve sa ňou objavené kvasinky a riasy uplatnili ako kŕmna biomasa. R. 1946 založila vo Výskumnom ústave pivovarskom a sladárskom v Prahe Zbierku kultúr kvasiniek (od 1972 evidovaná vo Svetovom katalógu zbierok mikroorganizmov; od 1963 umiestnená v Chemickom ústave SAV) ako unikátnu špeciálnu zbierku asi 4 000 (2016 obsahuje asi 3 300) autentických druhov a kmeňov kvasiniek (vrátane nových druhov z rodov Candida, Cryptococcus a Sporobolomyces, ktoré objavila). Je podľa nej nazvaný rod kvasiniek Kockovaella a druh kvasinky Rhodosporidium kratochvilovae.

Autorka a spoluautorka viacerých odborných monografií a príručiek, napr. Kvasinky (1957), Katalóg kultúr kvasiniek (1977) a Taxonómia kvasiniek a kvasinkovitých mikroorganizmov (1990), viac ako 300 pôvodných vedeckých prác v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, 27 patentov a 5 objavov. R. 1964 zakladateľka a 1964 – 84 predsedníčka komisie pre kvasinky Československej spoločnosti mikrobiologickej pri ČSAV, 1966 zakladateľka a 1966 – 69 podpredsedníčka Medzinárodnej rady komisie pre kvasinky pri Medzinárodnej asociácii mikrobiologických spoločností, od 1974 členka výboru Svetovej federácie zbierok kultúr mikroorganizmov, od 1977 Medzinárodnej sekcie pre mykológiu. Nositeľka mnohých ocenení.

kandidóza [lat.], candidosis, moniliáza — mykotické ochorenie ľudí a zvierat (→ mykózy) vyvolané patogénnymi druhmi kvasiniek z rodu Candida (najčastejšie Candida albicans, zriedkavejšie Candida glabrata, Candida parapsilosis, Candida tropicalis a Candida dubliniensis). Vzniká pri porušení imunity, resp. pri celkovom oslabení organizmu napr. v dôsledku niektorých chorôb a ich liečby (napr. pri cukrovke, AIDS, pri dlhodobom podávaní kortikoidov, cytostatík a i.) a pri potlačení prirodzenej mikroflóry slizníc a kože človeka (napr. pri dlhodobom podávaní širokospektrálnych antibiotík). Predispozičným faktorom je aj práca v teplom a vo vlhkom prostredí. Ide zvyčajne o sekundárnu infekciu endogénneho pôvodu, ktorá postihuje kožu, nechty, sliznice a vnútorné orgány.

Kandidóza kože sa vyskytuje predovšetkým vo veľkých a malých kožných záhyboch (intertriginózna kandidóza) – v slabinách, v genitálno-análnej oblasti, pod prsníkmi alebo v pazuchovej jame. Jej charakteristickým prejavom je tvorba tenkostenných vezikúl s mliečne skaleným obsahom na začervenanej spodnej vrstve, ktoré splývajú a rýchlo praskajú za vzniku súvislých relatívne presne ohraničených zápalových veľmi pálivých svrbiacich až bolestivých lesklých červených mierne mokvajúcich ložísk s golierikom olupujúcej sa pokožky, niekedy s belavým povlakom. Pre túto formu kandidózy je typický rozsev drobných vezikúl a pustúl v okolí centrálneho ložiska. Podobne sa kandidóza kože prejavuje medzi prstami rúk (najčastejšie medzi 3. a 4. prstom) alebo nôh (medzi všetkými prstami), pri ktorej v najnižšom mieste medziprstového priestoru vzniká erodovaná červená plôška lemovaná macerovanou epidermou (môžu sa vytvoriť až bolestivé ragády), ktorá páli a svrbí. Kandidóza spojená so zápalom nechtového lôžka sa prejavuje zdurením, začervenaním, niekedy aj zhnisaním nechtového valu. Ochorenie môže postihnúť aj necht, ktorý potom stráca lesk, nadobúda ryhovaný povrch a špinavožltohnedé až zelenkasté sfarbenie, stenčuje sa alebo, naopak, hrubne a rozpadáva sa.

Kandidóza slizníc postihuje sliznicu jednak ústnej dutiny (najmä u dojčiat a detí), jednak pošvy. Prebieha buď ako jednoduchý zápal, alebo najčastejšie ako soor (→ múčnivka) s tvorbou tvarohovitých povlakov na povrchu sliznice, pri ochorení pošvy aj s hustým krémovitým výtokom a pocitom pálenia a svrbenia. Kandidózy vnútorných orgánov postihujú najčastejšie dýchacie cesty (kandidózové bronchopneumónie), tráviaci trakt, obličky a endokard (ako častá komplikácia transplantácií chlopní).

Diagnóza sa stanovuje na základe klinického, mikroskopického, kultivačného, biochemického, prípadne sérologického a histologického vyšetrenia. Liečba: lokálna aplikácia antimykotík vo forme roztokov, krémov a mastí, podávanie antimykotík vo forme tabliet alebo kapsúl (napr. ketokonazol, flukonazol), dôležitá je úprava životosprávy, hygiena a liečba základného ochorenia.

Kandidóza sa vyskytuje pri viacerých druhoch zvierat, najčastejšie však pri mladých vtákoch (najmä hydine). Postihuje sliznicu ústnej dutiny, pažeráka a žľaznatého žalúdka, prejavuje sa ako múčnivka.

kapnofilné mikroorganizmy — mikroorganizmy (baktérie), ktoré na svoj optimálny rast vyžadujú prostredie, v ktorom je koncentrácia oxidu uhličitého vyššia ako v atmosfére (o 10 – 15 %).

Klebsiella [vl. m.] — rod fakultatívne anaeróbnych nepohyblivých, zvyčajne opuzdrených paličkovitých gramnegatívnych baktérií, čeľaď Enterobacteriaceae. Bunky niektorých kmeňov majú na povrchu fimbrie, ktoré im umožňujú priľnúť na bunku hostiteľa, niektoré kmene sú schopné fixovať vzdušný dusík. Vyskytujú sa v tráviacej a dýchacej sústave človeka a zvierat, v pôde i vo vode. Na kultivačných médiách (krvný agar, Endova pôda) tvoria veľké, lesklé, vypuklé, okrúhle hlienovité kolónie. Podmienečné patogény, u hospitalizovaných pacientov (na jednotkách intenzívnej starostlivosti a na novorodeneckých oddeleniach) a u ľudí so zníženou imunitou zapríčiňujú ochorenia močových ciest, zápaly pľúc a priedušiek, sepsu a hnisavý zápal mozgových blán. Hlavným druhom je Klebsiella pneumoniae, ktorý sa rozdeľuje na sérotypy podľa puzdrového polysacharidového antigénu (okolo 77 typov), medzi jednotlivými kmeňmi sa vyskytuje značná variabilita vo virulencii, pričom dôležitým faktorom virulencie je puzdro. Nazvaná podľa nemeckého lekára a bakteriológa Theodora Albrechta Edwina Klebsa (*1834, †1913).

klíčenie —

1. germinácia, germinatio — začiatočná fáza rastu semenných rastlín, obnovenie rastu embrya (klíčka) v semene. Je charakteristická fyzikálnymi, fyziologickými a biochemickými procesmi (semeno pri dostatočnom množstve vody nasaje vodu z prostredia, pri vhodnej teplote napučí, rozprúdia sa v ňom enzýmové procesy, pri ktorých sa rozkladajú prítomné zásobné látky a syntetizujú sa najmä proteíny a nukleové kyseliny za súčasnej iniciácie a diferenciácie pletív na tvorbu orgánov novej rastliny). Z fyziologického hľadiska sa za klíčenie považuje roztrhnutie osemenia, z ktorého sa dostávajú von hypokotyl, klíčne listy, korienok a rastový púčik (z ktorého sa vyvíjajú stonka, listy a reprodukčné orgány rastlín). Klíčenie semien ovplyvňujú rôzne faktory prostredia (teplota, dostatok vody, kyslíka a pri semenách niektorých druhov i svetla; klíčenie semien citlivých na svetlo stimulujú giberelíny). Rastliny môžu klíčiť jedným klíčnym listom (jednoklíčnolistové rastliny) alebo dvoma klíčnymi listami (dvojklíčnolistové rastliny), pričom klíčne listy môžu byť vynášané nad povrch pôdy (epigeické klíčenie) alebo zostávajú pod jej povrchom (hypogeické klíčenie). V poľnohospodárskej praxi sa ako klíčenie nesprávne označuje rast vegetatívnych púčikov hľúz niektorých rastlín, napr. zemiakov;

2. klíčenie peľového zrnka — proces, ktorý nastáva po prichytení peľového zrnka na blizne krytosemenných rastlín (z peľového zrnka vyrastá peľové vrecúško, ktoré prerastá cez bliznu a čnelku semenníka k vajíčku);

3. klíčenie výtrusu — časť vývinu machorastov a papraďorastov, pri ktorom sa bunka výtrusu začne deliť a vzniká pohlavná generácia (prvoklík a celá zelená časť pri machorastoch, zelený alebo nezelený prvorast pri papraďorastoch).

kmeň —

1. anat., lat. truncus — spoločná nerozvetvená časť anatomickej štruktúry, napr. mozgový kmeň (truncus encephali; → mozog), sympatikový kmeň (truncus sympathicus; → sympatikus);

2. antropol., hist., sociol. zvyčajne etnicky jednotné spoločenstvo, ktoré je založené na princípe príbuzenských vzťahov (pozostáva z menších skupín, napr. z rodov, klanov, frátrií), vyznačuje sa jazykovou a kultúrnou homogénnosťou, obýva spoločné teritórium (alebo spoločne kočuje) a má spoločné kmeňové povedomie (jeho symbolickým vyjadrením môžu byť napr. odev, ozdoby, dodržiavanie určitých spôsobov správania, zvykov či tabu a spoločný kult; → tribalizmus). Podľa základnej formy kmeňovej organizácie sa zvyčajne rozlišujú segmentované a centralizované kmene. Pre segmentovaný kmeň (vnútorne rozčlenený) je charakteristická autonómia vnútorných jednotiek (rodov, klanov, frátrií), ktorá prevažuje nad kmeňovou organizáciou; moc je najčastejšie obmedzená na koordináciu medzi zástupcami jednotlivých príbuzenských skupín (rada starších). Ako typ sociálnej organizácie nemá charakteristické znaky štátu a je typický pre pastierske a lovecké, prípadne roľnícke spoločenstvá v etape vývoja ľudskej spoločnosti označovanej ako kmeňové spoločenstvo (resp. rodovo-kmeňové spoločenstvo; termíny kmeň a kmeňové spoločenstvo sa niekedy považujú za synonymné). Kmeňmi žijúcimi aj v súčasnosti na úrovni kmeňového spoločenstva sú niektoré pôvodné (indigénne) etnické skupiny v Afrike, Amerike a Austrálii označované ako prírodné národy. Centralizované kmene už majú pomerne stálu politickú štruktúru, moc je v rukách jedného voleného alebo dedičného náčelníka (alebo kráľa), napr. spoločenstvá utvárané v staroveku (mimo území starovekých štátov) a na začiatku stredoveku (najmä v období sťahovania národov) spravidla na etnickom, rodovom alebo klanovom základe. V priebehu dejín niektoré kmene zanikli, z iných sa utvorili novodobé národy, napr. slovanské kmene (→ Slovania), germánske kmene (→ Germáni). Kmene sa niekedy dočasne alebo natrvalo spájali s inými kmeňmi s cieľom vytvoriť politicky a vojensky zameranú kmeňovú federáciu (najznámejšiu rozsiahlu kmeňovú federáciu vytvorili Irokézi) alebo kmeňový zväz (napr. kmeňový zväz utvorený začiatkom n. l. germánskymi kmeňmi Markomanov a Kvádov pod vedením kráľa Marobuda či multietnický kmeňový zväz Hunov). Termín kmeň nie je jednoznačne vymedzený. Niekedy sa stotožňuje s termínom etnikum, ktorý však má oveľa širší význam ako pojem kmeň, pretože etnikum (napr. Laponcov; → Saamovia) môžu vytvárať desiatky či stovky kmeňov;

3. biol., lat. phylum — jedna zo základných taxonomických jednotiek v systematike živých organizmov (→ taxonómia) vyššia ako trieda (classis) a nižšia ako ríša (regnum); kmeň tvorí niekoľko príbuzných tried, prípadne jedna špecializovaná trieda, viac príbuzných kmeňov tvorí ríšu. Organizmy patriace do určitého kmeňa sú vždy charakterizované znakmi odlišnými od znakov organizmov patriacich do iných kmeňov. Začleňovanie živých organizmov do kmeňov je typické najmä pre živočíšnu ríšu. V rastlinnej ríši sa kmeň ako taxonomická jednotka zvyčajne nepoužíva; pri hubách sa rozlišujú viaceré kmene, napr. kmeň Ascomycota (vreckaté huby) alebo kmeň Basidiomycota (bazídiové huby). V botanike je kmeň podľa pravidiel Medzinárodného kódu botanickej nomenklatúry na úrovni taxonomickej jednotky oddelenie(divisio), pri baktériách existuje podľa Medzinárodného bakteriologického kódu množstvo kmeňov, ako ekvivalent pojmu kmeň sa používa aj pojem oddelenie (niekedy aj druh); latinský názov kmeňa (oddelenia) nebýva preto vytvorený jednotnými koncovkami ako pri iných taxonomických jednotkách (napr. pri čeľadi);

4. bot., drev. lat. truncus — druhotne hrubnúca drevnatá, v dolnej časti nerozkonárená stonka stromov, ktorá prechádza do rozkonárenej koruny; → drevo. Pri niektorých drevinách prebieha od bázy celou korunou až k vrcholu (priebežný kmeň; typický je pri väčšine ihličnatých drevín) alebo sa delí na jednotlivé silné konáre (pri väčšine listnatých drevín). Podľa tvaru môže byť kmeň valcovitý alebo kužeľovitý;

5. dopr. časť cestovného lístka slúžiaca ako účtovný doklad;

6. jaz. kmeň slova — základná časť slova, ktorá sa v rozličných tvaroch toho istého slova zvyčajne nemení a ku ktorej sa pripájajú jednotlivé pádové (pri menách) alebo osobné prípony (pri slovesách). Niekedy sa však v kmeni slova uplatňujú rozličné samohláskové alebo spoluhláskové zmeny, napr. žen-a, žien (-a- sa mení na -ie-; → alternácia). Rozoznáva sa menný (oteck-o, oteck-a, oteck-ovi; letn-ý, letn-ého, letn-ému; tvoj-ho, tvoj-mu) a slovesný kmeň (maľuje-m, maľuje-te, maľuje-me). Podľa zloženia sa rozlišuje jednoduchý, napr. žen-a (je totožný s tou časťou slova alebo slovného základu, ktorá je nositeľom základného lexikálneho významu, t. j. s koreňom slova, napr. žen-a, o-žen-iť, žen-ský; -žen- je koreň slova), odvodený (napr. slovo huslista je utvorené z kmeňa husl- a z kmeňotvornej prípony -ist-; k nim sa pridáva pádová prípona -a) a zložený kmeň, ktorý je utvorený spojením kmeňov (nanič-hodník, chvály-hodn-ý);

7. → sklársky kmeň.

alimentárna toxoinfekcia — otrava toxínmi baktérií, ktoré sú prítomné priamo v potravinách alebo ich baktérie skonzumované v kontaminovanej potrave začínajú tvoriť pri svojom rozmnožovaní v črevách. Vyskytuje sa najmä v lete a na jeseň. Pôvodcami sú rôzne baktérie, napr.: Staphylococcus aureus (produkuje enterotoxín), Clostridium botulinum (produkuje botulotoxín), Clostridium perfringens, Vibrio, Bacillus cereus, salmonely a i. Spoločným znakom otravy je hnačka (kašovitá až vodnatá stolica) v počte 10 i viac stolíc denne, nutkanie na vracanie, vracanie, zvýšená teplota. Inkubačná doba je rôzna (podľa pôvodcu). Pri vhodnej diéte ustupuje po 2 – 3 dňoch bez užívania liekov.

alkalifilné baktérie — baktérie schopné žiť v prostredí s vysokou hodnotou pH, napr. druhy archebaktérií žijúce v jazerách s vysokým obsahom anorganických solí.

alkoholové kvasenie, alkoholová glykolýza — anaeróbne odbúranie glukózy na etanol a oxid uhličitý katalyzované enzýmami, prebiehajúce v bunkách ako súčasť procesu odbúrania sacharidov. Alkoholovým kvasením si bunky v prostredí bez kyslíka získavajú energiu potrebnú na život. Energetickým výťažkom sú 2 molekuly ATP z 1 molekuly glukózy. Alkoholové kvasenie prebieha v kvasinkách (rody Saccharomyces, Torula) i v niektorých druhoch mikroskopických húb rodu Mucor a ojedinele aj baktérií. Môže k nemu dochádzať aj v pletivách vyšších rastlín (mrkva), neprebieha však pri živočíchoch. Ako premena skvasiteľných sacharidov na etanol a oxid uhličitý je najstarším fermentačným procesom. Kvasinky rodu Saccharomyces sa využívajú niekoľkotisíc rokov v technológii výroby piva, vína a liehovín. Pri kvasení ovocných štiav sa ako zdroj enzýmov využívajú bunky kvasiniek, na priemyselné použitie pri výrobe etanolu je vhodný bakteriálny rod Zymomonas, ktorý je ľahko geneticky manipulovateľný a tolerantný k vysokým koncentráciám etanolu. Alkoholicky sú skvasiteľné len hexózy a tie sacharidy, ktoré sa enzymaticky alebo pomocou kyselín na hexózy štiepia.

Aeromonas [gr.] — rod gramnegatívnych baktérií, čeľaď Vibrionaceae. Majú tvar paličiek, vyskytujú sa v pôde, vo vode, príležitostne aj v stolici zdravých ľudí (Aeromonas hydrophila). U osôb so zníženou obranyschopnosťou organizmu môžu vyvolať vznik hnisavých ložísk, zápal mozgových blán alebo infikovanie rany. Kmene tvoriace enterotoxíny spôsobujú hnačku. Aeromonas salmonicida spôsobuje furunkulózu rýb.

halofób [gr.] — organizmus neznášajúci slané prostredie.

Kluyver [klöj-], Albert Jan, 3. 6. 1888 Breda – 4. 5. 1956 Delft — holandský mikrobiológ a biochemik. R. 1920 – 56 profesor mikrobiológie na univerzite v Delfte. Priekopník porovnávacej mikrobiológie. Zaoberal sa najmä chemickou aktivitou mikroorganizmov (presadzoval názor, že taxonómia mikroorganizmov musí byť založená na kombinácii morfológie a fyziológie), metabolickými dráhami a bioenergetikou buniek. Vytvoril prvý všeobecný model metabolizmu bunky, ktorého podstatou je prenos atómov vodíka. Zaviedol spôsob submerznej kultivácie húb, ktorý sa priemyselne, napr. pri výrobe antibiotík, používa dodnes. Hlavné dielo: Mikrobiológia a priemysel (Microbiologie en Industrie, 1922). Od 1926 člen Kráľovskej holandskej akadémie vied a umení. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Copleyho medaily udeľovanej Kráľovskou spoločnosťou v Londýne (1953).

Kmety, Emil, 6. 9. 1923 Trnava – 11. 1. 2003 Bratislava — slovenský lekár, epidemiológ. R. 1948 – 58 pôsobil v Ústave hygieny, 1958 – 62 vedúci Ústavu mikrobiológie Lekárskej fakulty UK, 1963 – 86 vedúci Katedry, resp. prednosta Ústavu epidemiológie Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1960 – 64 prodekan fakulty, zakladateľ a 1962 – 69 prvý vedúci Ústavu epidemiológie Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine (dnes Ústav verejného zdravotníctva); 1974 DrSc., 1976 profesor (prvý v odbore epidemiológia na Slovensku).

Zaoberal sa epidemiológiou zoonóz: lymskou boreliózou, tularémiou, najmä však leptospirózami, bakteriálnymi pôvodcami leptospír (potvrdil existenciu 18 sérovarov leptospír na území Slovenska) a ich taxonomickým zaraďovaním. Zaviedol metodiku sérovarovej diferenciácie pomocou faktorových sér (podľa neho nazvaný jeden z genotypov leptospír Leptospira kmetyi), ako aj sérologickú diagnostiku lymskej boreliózy s typovým kmeňom a neskôr aj s endemickým izolátom. Ako v jednej z prvých krajín v str. a vých. Európe študoval na Slovensku legionársku chorobu, podieľal sa na stanovení rizika legionelových infekcií v nemocničných a komunitných podmienkach a na sledovaní prameňov nákazy vyšetrovaním rôznych druhov živočíchov.

Autor a spoluautor viacerých monografií, učebných textov a učebníc, napr. Prírodné ohniská nákaz (1956), Mikrobiologické vyšetrovacie metódy (1966), Epidemiológia (1983), Špeciálna epidemiológia (1985), ako aj okolo 130 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch. Člen viacerých domácich a zahraničných odborných spoločností, dlhoročný predseda Mikrobiologicko-epidemiologickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti, od 1968 člen komisie WHO pre zoonózy, vedúci referenčného centra pre leptospirózy, 1986 – 90 člen taxonomickej subkomisie pre leptospirózy pri Medzinárodnej asociácii mikrobiologických spoločností. Nositeľ mnohých ocenení.

diftéria [gr. > lat.] —

1. lek. → záškrt;

2. veter. diftéria hydiny → kiahne (vtáčie).

Freundovo adjuvans [frojn-] → adjuvans

inokulum [lat.] — malé množstvo mikroorganizmov (napr. baktérií) alebo iných látok použitých na inokuláciu.

Kitasato, Šibasaburó, 20. 12. 1853 Oguni, prefektúra Kumamoto – 13. 6. 1931 Tokio — japonský lekár, bakteriológ. R. 1883 ukončil štúdium medicíny v Tokiu, 1885 odišiel do Berlína, kde bol žiakom a spolupracovníkom R. Kocha. Počas pôsobenia v Berlíne 1889 získal ako prvý čistú kultúru pôvodcu tetanu, 1890 s E. A. Behringom získal a prakticky uplatnil antitoxíny proti diftérii a tetanu. Po návrate do Japonska (1892) založil a do 1914 viedol Ústav pre výskum infekčných chorôb. R. 1894 počas epidémie moru v Hongkongu identifikoval pôvodcu tohto ochorenia (nezávisle od A. Yersina), 1898 izoloval a opísal pôvodcu dyzentérie. Vypracoval nové metodiky pozorovania mikroorganizmov a pestovania ich kultúr, ako prvý vyrobil proticholerové sérum. R. 1914 založil v Tokiu súkromný Kitasatov ústav. R. 1917 zvolený za člena hornej snemovne parlamentu, 1917 zakladateľ a prvý dekan fakulty medicíny na Univerzite Keió v Tokiu. R. 1923 prvý prezident Japonskej lekárskej spoločnosti.

amboceptor [lat.] — špecifická protilátka proti červeným krvinkám, ktorá v prítomnosti komplementu vyvoláva ich rozpad.

Amesov test — test využívajúci citlivosť mikroorganizmov na detekciu chemických mutagénov a potenciálnych karcinogénov. Ako testovací organizmus sa používajú kmene baktérií Salmonella typhimurium, ktoré sú v dôsledku bodovej mutácie auxotrofné na niektoré aminokyseliny (napr. histidín; → auxotrof). Vznik prototrofných kolónií po zmiešaní testovacieho mikroorganizmu s potenciálnym mutagénom alebo karcinogénom sa považuje za indikáciu mutagenity použitej zlúčeniny. Nazvaný podľa amerického biochemika Brucea Nathana Amesa (*1928).

anaerób [lat.] — mikroorganizmus schopný žiť v neprítomnosti voľného (plynného alebo rozpusteného) kyslíka; pri dýchaní nevyužíva molekulový kyslík, ale energiu na svoj rast získava kvasnými procesmi, a to z oxidačno-redukčných reakcií medzi organickými molekulami. Existujú striktné anaeróby, pri ktorých je z rastových médií takýchto organizmov nevyhnutné odstrániť kyslík, a fakultatívne anaeróby, ktoré uskutočňujú svoj anaeróbny metabolizmus vo svojom prirodzenom prostredí: v tkanivách pri nedostatku kyslíka (→ anoxia), napr. v zažívacom trakte cicavcov, v štrbinách medzi zubami, v infikovaných ranách, ako aj v kaloch, sedimentoch ap.

Anaeróby v zle prevzdušnených uľahnutých ílovitých a zamokrených pôdach zapríčiňujú denitrifikáciu. Anaeróbne denitrifikačné mikroorganizmy získavajú kyslík redukciou dusičnanov na oxid dusný až plynný elementárny dusík, ktorý uniká bez úžitku do ovzdušia. Týmto spôsobom sa môže strácať aj časť dusíka dodaného do pôdy hnojivami. Predmetom aktivity anaeróbov môžu byť aj zlúčeniny železa, síry a mangánu. Termín zaviedol 1860 – 61 L. Pasteur. Opak: aerób.

anaerobióza [gr.], anoxybióza — schopnosť niektorých živých organizmov žiť bez prítomnosti voľného kyslíka (v plynnom stave alebo rozpustenom vo vode). Typickými anaeróbnymi organizmami sú denitrifikačné baktérie, niektoré prvoky a parazitické červy, ale i niektoré ryby. Opak: aerobióza.

anaeróbna respirácia — proces, v priebehu ktorého bunky mikroorganizmov uvoľňujú energiu oxidáciou zlúčenín bez účasti molekulového kyslíka, katalyzovaný enzýmami. Oxidácia je menej efektívna ako za aeróbnych podmienok, anaeróbne mikroorganizmy (→ anaerób) však využívajú prostredie, ktoré je pre aeróbne druhy nedostupné.

anaeróbne prostredie — mikrobiol. prostredie bez prítomnosti kyslíka (vzduchu). Najčastejšie zamokrené, chladné s nadbytkom vody. Mikrobiálna činnosť je pre nepriaznivé podmienky slabá, organické zvyšky sa zle rozkladajú, alebo sa nerozkladajú vôbec. Hromadia sa v rôzne hrubých vrstvách ako rašelina s hrúbkou nad 30 cm, v začiatočnom štádiu ako takzvaný surový humus (mor) s hrúbkou do 30 cm.

anatoxín [gr.] — proteínová molekula mikrobiálneho exotoxínu modifikovaná tak, aby ostali zachované jej imunogénne vlastnosti (schopnosť indukovať tvorbu protilátok), ale aby stratila svoju toxicitu (exotoxín stráca schopnosť vyvolať chorobu). V zahraničnej literatúre sa označuje ako toxoid.

antibakteriálne látky — zlúčeniny schopné usmrtiť baktérie alebo potlačiť ich rast. Môžu byť prirodzenými produktmi metabolickej činnosti mikroorganizmov alebo sú syntetizované chemicky. Látky spôsobujúce smrť baktérií sa nazývajú baktericídne. Spravidla sa pevne viažu na miesto, ktoré v bunke zasahujú. Zlúčeniny, ktoré nevyvolávajú smrť baktérií, iba potláčajú ich rast tým, že inhibujú ich rozmnožovanie, sa nazývajú bakteriostatické. Často môže tá istá zlúčenina pôsobiť pri vysokých koncentráciách baktericídne, pri nižších bakteriostaticky. Podstatou efektívneho použitia antibakteriálnych látok proti bakteriálnym infekciám sú biochemické rozdiely bunkových štruktúr prokaryontných a eukaryontných buniek. Účinok antibakteriálnych látok je teda namierený najmä proti unikátnej štruktúre bunkovej steny baktérií alebo proti ich ribozómom. Väčšina antibiotík, ktoré sa používajú v lekárstve na liečenie bakteriálnych infekcií, sú inhibítory syntézy bunkovej steny alebo proteosyntetického aparátu prokaryontných buniek.

antibióza [gr.] — nerovnomerné využívanie podmienok prostredia jedincami v rámci spolužitia organizmov (ich vzájomná konkurencia); potláčanie rastu a životných prejavov jedného organizmu druhým (napr. medzi mikroorganizmami, keď jeden vytvára látky znemožňujúce existenciu iného – plesne Penicillium notatum tvoria penicilíny, ktoré ničia mnohé choroboplodné baktérie). Niektoré z týchto látok sa používajú ako lieky (napr. antibiotiká). Látky s antimikrobiálnym účinkom tvoria aj niektoré rastliny, napr. fytoncídy v cibuli a v cesnaku. Opak: symbióza.

antibiogram [gr.] — výsledok zisťovania citlivosti choroboplodných baktérií na antibiotiká a chemoterapeutiká. V antibiograme sú vyznačené lieky, proti ktorým je daný mikróbny kmeň rezistentný (znamienko -) a na ktorý je citlivý (znamienko +). V prípade potreby sa v laboratóriu zisťuje aj citlivosť na rôzne dávky liekov a vo výsledku sa udáva najnižšie účinné množstvo antibiotika a chemoterapeutika.

antimikrobiálne látky — syntetické látky alebo produkty metabolizmu mikroorganizmov so selektívnou toxicitou proti iným mikroorganizmom. Uplatňujú sa v modernej lekárskej praxi, eliminujú infekčné mikroorganizmy, zabraňujú rozširovaniu infekcie. Terapeuticky vhodné sú antimikrobiálne látky s vyššou toxicitou proti infikujúcemu patogénu ako proti organizmu hostiteľa. Najväčšiu skupinu antimikrobiálnych látok tvoria antibiotiká. Pri výbere antimikrobiálnej látky vhodnej na liečenie ochorenia sa zohľadňuje citlivosť patogénneho mikroorganizmu na príslušnú antimikrobiálnu látku, jej vedľajšie účinky (vrátane toxických) na organizmus hostiteľa, biotransformácia zlúčeniny in vivo a chemické vlastnosti, ktoré určujú jej distribúciu v tele. Niektoré antimikrobiálne látky interagujú s cytoplazmatickou membránou mikroorganizmov, vyvolávajú zmeny jej štruktúry a následné uvoľnenie bunkového obsahu, iné blokujú normálnu syntézu bunkovej steny, replikáciu DNA alebo proteosyntézu. Užitočnými antimikrobiálnymi látkami sú aj štruktúrne analógy niektorých vitamínov.

antistreptolyzínový test — test určujúci hladinu antistreptolyzínu O (ASLO, protilátka proti streptolyzínu O, ktorý je produkovaný kmeňom Streptococcus pyogenes) v sére. Prítomnosť ASLO je ukazovateľom, že sa vyšetrovaný jedinec dostal do styku s kmeňom streptokoka produkujúcim streptolyzín O. Používa sa na diagnostiku reumatickej horúčky a zápalu tkaniva obličiek po opakovaných neliečených streptokokových ochoreniach. U zdravých ľudí je normálna koncentrácia ASLO do 200 jednotiek/ml, u chorých niekedy až nad 1 000 jednotiek/ml.

antraknózy [gr.], antracnosis — choroby rastlín (v niektorej odbornej literatúre označované ako hniloby) spôsobené hubami rodov Gloeosporidiella a hladkoplodka (Colletotrichum), napr. antraknózu fazule spôsobuje hladkoplodka fazuľová (Colletotrichum lindemuthianum), antraknózu uhoriek a niektorých rastlín z čeľade tekvicovité hladkoplodka uhorková (Colletotrichum orbiculare) a antraknózu ríbezlí Gloeosporidiella ribis. Prejavujú sa najmä kruhovitými, neskôr ostro ohraničenými tmavými škvrnami na nadzemných orgánoch rastlín.

Alfavirus [gr. + lat.] → arbovírusy

Ascomycetes [asko-; gr.] — trieda z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota).

ascon [askon; gr.] — najprimitívnejší organizačný typ hubiek s golierikovitými bunkami vo vakovitej paragastrálnej dutine.