kraby [nem.], Brachyura — skupina zvyčajne morských živočíchov z kmeňa článkonožce (Arthropoda), oddelenie hryzadlovce (Mandibulata), podkmeň kôrovce (Branchiata, Crustacea), trieda rakovce (Malacostraca), rad desaťnožce (Decapoda), podrad lozivce (Reptantia). Žijú na dne a v piesku morí a oceánov, výnimočne aj v riekach a potokoch (do nadmorskej výšky 2 000 m n. m.) alebo na súši mierneho, subtropického a tropického pásma.

Majú článkované rôzne veľké telo zložené z hlavohrude so širokým okrúhlym, štvorhranným alebo trojuholníkovým karapaxom a z krátkeho bruška ohnutého pod karapaxom. Na hlavohrudi majú 2 páry tykadiel, 1 pár zložených očí na pohyblivých stopkách, ústny otvor s 1 párom hryzadiel a s 2 pármi čeľustí a 5 párov článkovaných nôh (prvý pár má posledné články premenené na mohutné klepetá slúžiace najmä na chytanie potravy a na obranu, 4 páry sú kráčavé, zakončené malými klepietkami a slúžia na charakteristický pohyb doboku alebo na dýchanie, žiabre sú iba na prvom páre), na brušku pleopody (5 – 7 párov), ktoré pri samiciach slúžia na prichytávanie vajíčok, pri samcoch sú 1 – 2 páry modifikované na pomocný páriaci orgán. Sú oddeleného pohlavia, larválnym štádiom je larva typu zoëa (na dospelého jedinca sa podobá až po štvrtom zvlečení). Samica kraba môže byť oplodnená len krátko po zvliekaní, kým je ešte karapax mäkký, samec vystrekne semeno do jej tela, kde zostáva uchované do vytvorenia vajíčok, po čom dôjde k ich oplodneniu; oplodnené vajíčka sú prichytené pod bruškom, po určitom čase sa z nich vyliahnu larvy, ktoré žijú niekoľko týždňov ako súčasť planktónu. Kraby sú všežravé, živia sa najmä mäkkýšmi, inými kôrovcami a rybami, niektoré druhy napr. aj kokosovými orechmi. Dožívajú sa zvyčajne 10, niektoré druhy však aj okolo 100 rokov.

Patrí sem okolo 4 500 druhov, k najznámejším patria napr. rôznofarebný, 6 – 8 cm dlhý krab plážový (Carcinus maenas, v niektorých zoologických systémoch Ocypode ceratophthalma), ktorý sa vyskytuje v tropických oblastiach na pobrežiach Indického a Tichého oceána (v jeho západnej a centrálnej časti), zelený alebo zeleno-tmavohnedý, 6 – 7 cm dlhý krab čínsky (Eriocheir sinensis, v niektorých zoologických systémoch krab riečny) s chlpatými klepetami (pri samcoch), ktorý sa pôvodne vyskytoval v sladkých vodách Ázie, odkiaľ bol lodnou dopravou zavlečený aj do severoamerických a európskych riek (napr. do povodia Labe a Vltavy), ružovo-oranžovo-biely, 40 – 60 cm dlhý veľkrab japonský (Macrocheira kaempferi), ktorý sa vyskytuje v mori južne od ostrova Honšu a v Severnom a Stredozemnom mori, je najväčším (rozpätie klepiet 3 – 4 m, hmotnosť do 20 kg) a najdlhšie žijúcim druhom (do 100 rokov) a loví sa pre chutné mäso, červenohnedý, do 25 cm dlhý (hmotnosť 3 kg) krab piesočný (Cancer pagurus) s charakteristickými klepetami na konci sfarbenými dočierna, ktorý sa vyskytuje v severných oblastiach Atlantického oceána a v Severnom, Baltskom i v Stredozemnom mori a tiež sa loví pre chutné mäso, červená alebo červenohnedá, do 20 cm dlhá maja pavúkovitá (Maja squinado), ktorá sa vyskytuje v Stredozemnom mori a v severovýchodných oblastiach Atlantického oceána, a červenofialový, do 20 cm dlhý (hmotnosť 1 – 5 kg) krab kamčatský (Paralithodes camtschatica), ktorý sa vyskytuje v severozápadných oblastiach Tichého oceána.

krab [nem.] —

1. archit. v gotickej architektúre ozdobný prvok v tvare štylizovaného listu umiestňovaný v pravidelných rozostupoch na hrany fiál a vimperkov, na okraje štítov, oporných oblúkov, ostení portálov, hlavíc a pod. V ranej podobe mal tvar bobule alebo puku, neskôr prehýbaného a dekoratívne stvárneného zoschnutého plaziaceho sa listu. Okrem architektúry sa uplatnil aj vo výzdobe nábytku a v zlatníctve;

2. zool. → kraby.

koretra [gr.], Chaoborus — rod z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), podrad komáre (Nematocera), čeľaď koretrovité (Chaoboridae). Dvojkrídlovce vyskytujúce sa takmer na celom svete. Majú 1,4 – 10 mm dlhé, zvyčajne svetložlté, sivé alebo hnedé priehľadné telo s tracheálnymi mechúrikmi a s dobre vyvinutou hlavou s uchopovacím orgánom. Dravé larvy sú súčasťou planktónu stojatých vôd, dospelé jedince niekedy tvoria niekoľko metrov vysoké stĺpovité roje v blízkosti vôd.

Na Slovensku žije 6 druhov, napr. koretra obyčajná (Chaoborus crystallinus), ktorej dospelé jedince majú krátke, čiastočne redukované ústne orgány, tmavé bruško a telo pokryté štetinkami; dravé, 5 – 7 mm dlhé larvy sa vodorovne vznášajú v stojatých vodách.

koraly [gr.], Anthozoa — podkmeň mechúrnikov z kmeňa pŕhlivce (Cnidaria; v starších zoologických a paleozoologických systémoch mal podkmeň koraly názov koralovce). Morské organizmy, koralové polypy žijúce v kolóniách alebo solitérne na morskom dne v tropických alebo v subtropických moriach. Rozdeľujú sa na koralové polypy nevytvárajúce kostru – aktínie (→ sasanky), a koralové polypy vytvárajúce kostru (skelet; aj skeletové koralové polypy). Rozlišuje sa vnútorná (mezogleárna; → mezoglea) kostra (endoskelet), ktorá vystužuje vnútro polypu a je tvorená skleritmi, a vonkajšia kostra (exoskelet), ktorá obaľuje telo polypu a je tvorená vápenatou (aragonitovou, CaCO₃) alebo organickou hmotou. Podľa stavby tela sa koraly rozdeľujú na 3 triedy: osemlúčovky (Octocorallia, osemlúčovce alebo osemlúčové koraly; vytvárajú kolónie s priemerom do 3 m; útesotvorné koraly), šesťlúčovky (Hexacorallia, šesťlúčovce alebo šesťlúčové koraly; fosílne aj recentné) a štvorlúčovky (Tetracorallia alebo štvorlúčové koraly; len fosílne).

Koralové polypy vytvárajúce vonkajšiu kostru žijú zvyčajne v skupinových kolóniách (bežne sa ako koraly označujú tieto živočíchy). Jednotlivé polypy majú valcovité alebo kužeľovité, 1 – 3 mm dlhé telo, v ktorého hornej časti sa nachádza ústny otvor obkolesený dutými pohyblivými ramenami (tentakulami; nachádzajú sa na nich pŕhlivé bunky – knidocyty), prechádzajúci do hltana a ďalej do brušnej dutiny pozdĺžne rozdelenej mäkkými priehradkami – mezentériami. V bazálnej časti tela sa nachádzajú nevysoké mäkké vrásy striedajúce sa s mezentériami, vystužené skeletovými vápenatými priehradkami – septami, ktoré sa tvoria v mezoglei. Bazálnou časťou tela (bazálnym diskom) sú koralové polypy prichytené na podklad. Pohyblivé ramená slúžia na prísun potravy a na obranu pred predátormi. Koraly sú zvyčajne oddeleného pohlavia, rozmnožujú sa nepohlavne (pučaním), pričom vznikajú mohutné trsy, i pohlavne – z oplodneného vajíčka sa vyliahne larva planula, ktorá sa pevne usadí na podklad, vylúči vápenatú dosku a zmení sa na polyp, ktorý vytvorí septá, ramená a vápenaté kostry. Ako podklad slúžia larvám i kostry už odumretých koralov, čím sa vytvárajú predpoklady na vznik koralových útesov. Koraly sa živia prevažne planktónom. Optimálne rastú v hĺbke 1 – 60 m, pri slanosti vody vyššej ako 27 – 28 ‰, priemernej teplote vyššej ako 20 °C a za podmienky nízkeho, ale permanentného prísunu potravy. Útesotvorné koraly žijú v kolóniách na morskom dne v plytkých, dobre presvetlených tropických a subtropických moriach v hĺbkach do 200 m v symbióze s jednobunkovými riasami (zooxantelami), ktoré žijú v ich bunkách. Riasy fotosyntézou produkujú organickú hmotu, ktorej časť spotrebujú riasy a zvyšok koraly. Symbióza s riasami sa predpokladá aj pri fosílnych druhoch, priame dôkazy však chýbajú (často sa však nachádzajú stopy po komenzalizme, súžití koralov a morských obrúčkavcov). Solitérne koraly, ktoré nežijú v symbióze s riasami, obývajú aj hlbšie zóny.

Koraly tvoria súčasť najstarších ekosystémov oceánov (výskyt od vrchného prekambria pred 650 mil. rokov až po súčasnosť), od prvohôr (paleozoika) sú veľmi rozšírenou skupinou morskej bioty. Sú to horninotvorné organizmy, ktoré významne prispievajú k viazaniu atmosférického oxidu uhličitého. Fosílne koraly majú veľký stratigrafický význam (sú dôležitými vedúcimi skamenelinami). Známych je asi 6 500 druhov koralov, ktoré sa navzájom líšia tvarom i sfarbením, k najznámejším patrí jasnočervený koral červený (Corallium rubrum) z radu vejárovníky (Gorgonarida), ktorý žije v Stredozemnom mori v hĺbkach 50 – 200 m a vytvára 20 – 40 cm vysoké trsy; najmä v minulosti sa hojne používal na výrobu šperkov.

koralovce [gr.] → koraly

koprofilné organizmy — organizmy žijúce na výkaloch, napr. koprofilné huby (hnojník chlpatý, Coprinopsis lagopus; lajnovec obyčajný, Cheilymenia stercorea).

koncha [gr.] —

1. archit. druh klenby tvaru polgule alebo štvrťgule zvyčajne sa uplatňujúcej v priestore apsidy polkruhového pôdorysu, v nike, edikule alebo v exedre. Koncha niky býva často zdobená žliabkami (kanelúrou), ktoré sú usporiadané v tvare mušle; nesprávne sa niekedy ako koncha označuje celá apsida alebo chór;

2. zastarano konchýlie.

komunikácia živočíchov — vzájomné odovzdávanie informácií (napr. o potravných zdrojoch, vlastníctve teritória, hierarchickom postavení, pripravenosti na párenie) medzi živočíchmi pomocou špecifických signálov. Podľa charakteru šírených signálov sa rozlišuje optická (špecifické pohyby, postoje, gestá, výrazy tváre, zmena sfarbenia a pod.), chemická (chemické látky produkované špecifickými žľazami), akustická (druhovo a situačne špecifické zvukové prejavy; uplatňujú sa najmä pri sociálnom a rozmnožovacom správaní), taktilná (vzájomné dotyky, otieranie, štuchanie a pod.) a elektrická (elektrické impulzy vysielané niektorými druhmi rýb) komunikácia. Živočíchy musia byť schopné nielen vysielať a prijímať signály (prostredníctvom špecifických zmyslových orgánov), ale aj porozumieť vyslaným informáciám a priradiť im určitý význam (dekódovať ich). Komunikácia živočíchov je dôležitou súčasťou sociálneho správania živočíchov, zohráva kľúčovú úlohu pri formovaní sociálnych väzieb a vzťahov medzi jedincami.

komfortné správanie živočíchov — vrodená forma správania živočíchov, ktorá súvisí so starostlivosťou o telo (škrabanie, česanie, lízanie, vzájomné olizovanie, vyhrýzanie srsti a nečistôt, odstraňovanie nečistôt z peria, kúpanie sa vo vode, v piesku alebo v bahnisku, otriasanie sa a i.) a s odpočinkovými aktivitami (zívanie a naťahovanie sa, odpočinkové postoje, spánok a spánkové polohy a i.) a má význam z hľadiska prežívania živočíchov; napr. telesný povrch plní svoju ochrannú funkciu len v prípade pravidelnej starostlivosti oň. Komfortné správanie je známe najmä pri stavovcoch, napr. pri rybách, žabách a vtákoch, ale aj pri iných živočíchoch, napr. pri hmyze (muchy, včely alebo šváby venujú veľkú pozornosť najmä tykadlám a zloženým očiam). Prejavy komfortného správania sú dôležité aj zo sociálneho hľadiska, niektoré (napr. čistenie srsti pri vyšších primátoch) sa stali prostriedkom na nadviazanie sociálneho kontaktu a na tlmenie napätia a agresivity medzi jedincami tvoriacimi sociálnu skupinu.

komárovkovité, Bittacidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad srpice (Mecoptera). Drobný hmyz žijúci najmä v tropických oblastiach. Má štíhle, 10 – 30 mm dlhé telo s dvoma pármi krídel a troma pármi dlhých nôh, posledné články chodidiel sú premenené na chytací orgán. Komárovkovité sú dravé, živia sa inými druhmi hmyzu.

Patrí sem 172 druhov, na Slovensku sa vyskytujú dva: okolo 22 mm dlhá komárovka lúčna (Bittacus italica, v niektorých zoologických systémoch Bittacus tipularius) má hnedasté sfarbenie a dlhé úzke krídla bez škvŕn, lieta od mája do októbra, najmä podvečer, samček po ulovení koristi vylučuje páchnucu látku, ktorá láka samičku na párenie (samička počas párenia požiera korisť), samička kladie vajíčka, ktoré zvyčajne jednotlivo voľne padajú na zem a po prezimovaní sa z nich liahnu larvy živiace sa uhynutými článkonožcami, po zakuklení lariev sa spravidla v lete liahnu dospelé jedince; druh Bittacus hageni sa vyskytuje na južnom Slovensku.

komárovité, Culicidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), podrad komáre (Nematocera). Drobný hmyz vyskytujúci sa od arktických až po tropické oblasti. Má štíhle, 0,3 – 20 mm (zvyčajne 3 – 6 mm) dlhé telo, guľovitú hlavu s veľkými zloženými očami, s bodavo-cicavými ústnymi orgánmi, ktoré tvoria úzky cuciak, a s dlhými (spravidla dlhšími ako telo) 15-článkovými tykadlami, tri páry dlhých nôh a jeden pár blanitých krídel, pričom druhý pár je premenený na kyvadielka dôležité pri riadení letu. Hmyz s úplnou premenou (→ holometabólia).

Komárovité sa rozmnožujú oplodnenými vajíčkami, pričom pred ich kladením (100 – 400, najmä do mlák a stojatých vôd) sa musia samičky nacicať krvi; larválny vývin trvá 3 týždne, larvy žijú vo vode, kyslík však prijímajú zo vzduchu tracheami vyúsťujúcimi na poslednom bruškovom článku (spôsob vyústenia tracheí je jedným z diferenciálnych diagnostických znakov rodov). Sú beznohé, majú hryzavé ústne orgány (okrem lariev z čeľade byľomorovité, ktoré majú cicavé ústne orgány) a voľné (múmiovité) kukly. Samičky sa živia krvou stavovcov, najmä cicavcov, samčeky počas krátkeho života (žijú len niekoľko dní, samičky až rok) cicajú rastlinné šťavy alebo potravu neprijímajú vôbec. Väčšina druhov sa zaraďuje medzi nočný hmyz obťažujúci človeka aj zvieratá, mnohé druhy sú prenášačmi viacerých infekčných ochorení (napr. malárie, dengue, žltej horúčky a zápalu mozgu).

Patrí sem približne 3 100 druhov z 34 rodov, z ktorých najvýznamnejšie sú Anopheles, Culex a Aedes (všetky tri rody môžu prenášať filárie psov, pôvodcu malárie vtákov a rôzne vírusy vyvolávajúce zápaly mozgu zvierat a človeka; ľudskú maláriu prenáša len rod Anopheles, žltú zimnicu rod Aedes, všetky tri rody prenášajú aj ľudské filárie Wuchereria a Brugia). Na Slovensku sa vyskytuje okolo 50 druhov, k najbežnejším patria 5 – 6 mm dlhý kalamitný druh komár útočný (Aedes vexans), ktorého dospelé jedince sa od mája do jesene vyskytujú v lesoch a na lúkach prevažne v nížinách a pahorkatinách, larvy sa vyvíjajú najmä v mlákach a plytkých vodách záplavových zón riek a samičky napádajú prevažne teplokrvné živočíchy, ale aj človeka, a 3,5 – 5 mm dlhý komár dotieravý (Culex molestus), ktorého larvy sa vyvíjajú najmä v malých nádržiach, kanáloch a teplovodoch a samičky napádajú človeka prevažne vo večerných a v nočných hodinách, zriedkavejším druhom je napr. okolo 6 mm dlhý komár obrúčkavý (Theobaldia annulata, v niektorých zoologických systémoch Culuseta annulata), ktorého larvy sa vyvíjajú vo vodách znečistených organickými látkami, dospelé jedince sa od júna do jesene vyskytujú najmä na severe Slovenska a samičky napádajú človeka aj hospodárske zvieratá.

komárikovité, Dixidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera). Majú malé, do 5 mm dlhé štíhle telo, pomerne širokú hlavu s malými zloženými očami, bruško zložené z 8 článkov, tenké šestnásťčlánkové tykadlá, čeľusťové hmatadlá dlhšie ako cuciak, 1 pár krídel bez šupín a 3 páry štíhlych nôh; chýbajú im jednoduché očká. Larvy žijú vo vode, živia sa filtrovaním drobných čiastočiek potravy, vyhýbajú sa priamemu slnečnému svetlu. Kuklenie prebieha na kameňoch a prevísajúcej vegetácii 5 – 10 cm nad hladinou, voľné pohyblivé kukly s dlhým tenkým bruškom žijú zvyčajne na okraji vôd. Dospelé jedince necicajú krv, žijú v stojatých a pomaly tečúcich vodách.

Patrí sem približne 100 druhov vyskytujúcich sa na celom svete, napr. približne 3,5 mm dlhý európsky druh komárik škvrnitý (Dixa maculata).

Komárek, Julius Miloš, 15. 8. 1892 Železná Ruda, okres Klatovy – 7. 2. 1955 Praha — český zoológ a entomológ.

V rokoch 1916 – 21 bol profesorom prírodopisu na obchodnej akadémii v Prahe, v rokoch 1919 – 54 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzite v Prahe (1925 – 33 mimoriadny, od 1933 riadny profesor, 1947 – 48 dekan fakulty). Bol zakladateľom a v rokoch 1921 – 45 riaditeľom oddelenia ochrany lesa (neskorší Ústav pro ochranu lesa; dnes Výzkumný ústav lesního hospodářství a myslivosti) v Jílovišti-Strnadoch (pri Prahe), v roku 1954 spoluzakladateľom Entomologického laboratória Českej akadémie vied v Prahe. Zaoberal sa lesníckou entomológiou (najmä bionómiou mníšky), biológiou poľovnej zveri a zoológiou ploskulíc (Turbellaria), usiloval sa o uplatňovanie vedeckých poznatkov v praxi, a to najmä pri ochrane lesov, v poľovníctve a v rybárstve. Ako prvý v strednej Európe nariadil v roku 1926 letecké rozprašovanie insekticídov proti mníške obyčajnej. Zúčastnil sa viacerých prírodovedeckých expedícií na Balkánsky polostrov a na Slovensku (najmä so zameraním na ochranu lesov v Karpatoch). Vyslovil požiadavku zriadenia národného parku v Tatrách a na Šumave. Bol autorom a spoluautorom 170 vedeckých a populárno-vedeckých článkov, monografií, napr. Mnišková kalamita v letech 1917 – 1927 (1931), vysokoškolských učebníc Všeobecná zoologie (1940), Bezobratlí I (1943), Bezobratlí II (1949), Zoologie bezobratlých I (1952) a Lesnická zoologie (1954), populárno-vedeckých kníh, napr. Neznámá Makedonie (1940), Neznámá tvář Prahy (1941), Lovy v Karpatech (1942) a Milování v přírodě (1946). Člen České akademie věd a umění a Královskej českej společnosti nauk, od roku 1953 člen korešpondent ČSAV, v rokoch 1934 – 55 prezident Československej zoologickej spoločnosti.

komár — v najnovších zoologických systémoch jednotný názov viacerých rodov (napr. Aedes, Anofeles, Culex a Theobaldia) z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), čeľaď komárovité.

kolumela [lat.] — stĺpik, pilierik;

1. bot. a) centrálna časť koreňovej čiapočky s pozdĺžne usporiadanými bunkami obsahujúcimi drobné čiastočky presýpavého škrobu; b) sterilné pletivo vnútri výtrusnice machov, pečeňoviek a slizoviek; c) radiálne usporiadané čiastočky steny výtrusu alebo peľového zrnka podobné malým stĺpikom;

2. zool. kostný alebo chrupkovitý útvar v dutine stredného ucha obojživelníkov, plazov a vtákov zodpovedný za prenos zvuku, pri cicavcoch strmienok (stapes) slimáka kostného labyrintu vo vnútornom uchu.

koleopterológia [gr.] — náuka o chrobákoch, odbor entomológie zaoberajúci sa štúdiom radu chrobáky (Coleoptera).

Kolenati, Friedrich Anton, aj Kolenatý, Bedřich Anton, 12. 4. 1812 Praha – 17. 7. 1864 vrch Praděd, lokalita Ovčárna, pochovaný v obci Malá Morávka, okres Bruntál — český prírodovedec.

V roku 1836 absolvoval štúdium medicíny na Karlovej univerzite v Prahe a krátko vykonával lekársku prax. V roku 1842 odišiel do Petrohradu, kde pôsobil ako asistent zoológie v Petrohradskej akadémii vied, podnikol viacero vedeckých expedícií na Kaukaz a do Strednej Ázie. Na svojich cestách zozbieral veľké množstvo exemplárov rastlín, cicavcov, vtákov, plazov, mäkkýšov a hmyzu, zaujímal sa aj o národopis, chov domácich zvierat a pestovanie plodín, najmä však o hodvábnictvo, chov pijavice lekárskej, pestovanie viniča a o miestne lekárstvo. Po návrate do Prahy (1846) sa v roku 1848 habilitoval na Karlovej univerzite ako súkromný docent špeciálnej a medicínsko-farmakologickej zoológie, botaniky a kryštalografie. V roku 1848 založil jeden z najstarších prírodovedných spolkov Lotos. Od roku 1849 pôsobil ako profesor v Technickom učilišti (dnes Vysoké učení technické) v Brne. Zaoberal sa najmä entomológiou, napr. motýľmi (z územia Kaukazu, opísal 78 druhov denných motýľov), potočníkmi (najmä ich systematikou), chrobákmi (jeho zbierka chrobákov sa stala jedným zo základov entomologických materiálov Národného múzea v Prahe), blanokrídlovcami, dvojkrídlovcami, blchami a roztočmi, ale aj netopiermi (v Európe bol považovaný za ich najlepšieho znalca). Významne prispel k poznaniu mineralogických, zoologických a botanických pomerov Moravy a Sliezska, zaslúžil sa o výskum Jeseníkov (najmä vrchu Praděd).

Hlavné diela: Prírodovedný výskum Hrubého Jeseníka (Naturhistorische Durchforschung des Altvatergebirges, 1859), Monografia o európskych netopieroch (Monographie der europäischen Chiroptern, 1860), Entomologické zápisky z Hrubého Jeseníka (Entomologische Notizen vom Altvatergebirge, 1862), Botanické zápisky zo Sudet (Botanische Notizen aus den Sudeten, 1862).

kokón [provensalsky > fr.] — zool. zámotok.

kokcídie [gr.], Coccidia — trieda z kmeňa výtrusovce (Apicomplexa, Sporozoa). Jednobunkové obligatórne vnútrobunkové parazity stavovcov a článkonožcov. Ich životný cyklus prebieha zvyčajne v jednom hostiteľovi (jednohostiteľské kokcídie patriace napr. do rodov eimeria a izospóra), vyskytujú sa však aj dvoj- alebo trojhostiteľské druhy (viachostiteľské kokcídie, napr. patriace do rodu Sarcocystis). Infekcia sa začína prehltnutím oocýst, ktoré obsahujú jednojadrové sporozoity (infekčné štádium kokcídií), ktoré sa v čreve hostiteľa uvoľnia, preniknú zvyčajne do epitelových buniek tráviacich orgánov, začnú rásť a menia sa na trofozoity, ktoré sa ďalej rozmnožujú. Pri kokcídiách je charakteristická rodozmena (striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie); pohlavne sa rozmnožujú gamogóniou (splynutím gamét vzniká zygota), nepohlavne schizogóniou (jadro sa rozpadá na niekoľko menších jadier, ktoré sa obalia plazmou a vnikajú do ďalších buniek, preto sa nákaza šíri veľmi rýchlo). Sporulácia zvyčajne prebieha vo vonkajšom prostredí, potom ako oocysty opustia s výkalmi telo hostiteľa. Patrí sem vyše 2 000 druhov, z ktorých mnohé spôsobujú ochorenie domácich i voľne žijúcich zvierat nazývané kokcidióza. Pre človeka nie sú kokcídie nebezpečné okrem Toxoplasma gondii, ktorá vyvoláva toxoplazmózu.

kochlikopovité, Cochlicopidae — čeľaď z triedy ulitníky (Gastropoda), podtrieda pľúcnatce (Pulmonata), rad slimáky (Stylommatophora). Drobné suchozemské slimáky vyskytujúce sa v Severnej Amerike a v oblasti západného paleoarktisu. Majú hladkú lesklú polopriehľadnú medovožltkastú, 5 – 8 mm dlhú ulitu a zhrubnuté bezzubé obústie.

Podľa súčasných taxonomických poznatkov sem patria podčeľade Cochlicopinae a Azecinae s viacerými druhmi, na Slovensku sa vyskytujú tri: euryekná kochlikopa lesklá (Cochlicopa lubrica), ktorá žije prevažne v detrite na vlhkých miestach, kochlikopa drobná (Cochlicopa lubricella), ktorá vyhľadáva suchšie a slnečné stanovištia, a pomerne vzácna kochlikopa blýskavá (Cochlicopa nitens), ktorá je viazaná na mokraďové stanovištia s vysokým obsahom uhličitanov (kalcifilný druh). Živia sa zvyčajne rozkladajúcimi sa organickými zvyškami, vo vlhkom prostredí aj riasami.

kohútik, Oulema, Lema — zool. rod z triedy hmyz (Insecta), rad chrobáky (Coleoptera), čeľaď liskavkovité. Drobné chrobáky vyskytujúce sa takmer na celom svete. Patrí sem 7 druhov, na Slovensku sa v teplejších oblastiach na trávnatých stanovištiach vyskytuje kovovolesklý zelenomodrý, 4 – 4,8 mm dlhý kohútik pestrý (Oulema melanopus) so zvyčajne nápadným tmavooranžovým štítom, s dlhými tmavými tykadlami, s kovovomodrými alebo s tmavomodrými krovkami a s troma pármi oranžových nôh (prezimujú dospelé chrobáky, ktoré na jar prelietajú na polia napr. obilnín, kde samičky kladú na lícnu stranu listov vajíčka a čerstvo vyliahnuté zavalité, 5 – 6 mm dlhé larvy obalené čiernym slizom listy požierajú) a podobný kovovomodrý, fialový alebo čierny, 3 – 4 mm dlhý kohútik modrý (Lema cyanella), ktoré v nebezpečenstve vydávajú cvrlikavý zvuk trením kroviek o rebrovitú hranu na chrbte (odtiaľ názov kohútik); hospodársky významné škodce obilnín, ktoré pri premnožení môžu spôsobiť holožer.

kohorta [lat.] —

1. demogr. skupina jedincov prežívajúcich rovnakú významnú udalosť v rovnakom časovom úseku. Termín sa spravidla používa v podobnom zmysle ako generácia, nie však z hľadiska rovnakého veku, ale z hľadiska prežívania sledovaných demografických udalostí, napr. súbor jedincov, ktorí uzatvorili sobáš v jednom kalendárnom roku, tvorí sobášnu kohortu, súbor narodených detí prvého poradia v danom kalendárnom roku tvorí kohortu narodených prvého poradia. Niekedy sa kohorta nepresne používa v užšom význame ako synonymum pojmu generácia alebo v širšom význame, keď okrem vlastného významu zahŕňa aj pojem generácia;

2. biol., ekol. vedľajšia taxonomická jednotka v klasifikácii živočíchov zvyčajne medzi triedou a radom, prípadne medzi infraradom a čeľaďou, v klasifikácii rastlín niekedy zaraďovaná medzi divíziu (kmeň) a triedu; populácia, ktorú tvoria jedince tej istej generácie, aj skupina jedincov narodená (vyklíčená) v určitom časovom úseku. Termín kohorta sa používa napr. pri rozboroch populačných vzoriek a pri určení vekovej štruktúry populácie, keď nie je známy presný vek jedincov, známe je však obdobie ich narodenia (vyklíčenia). Označuje sa symbolom K a číselným indexom poradového čísla kohorty, napr. pri hlodavcoch patria do K₀ jedince narodené v minulom roku, do K₁ jedince narodené na jar, do K₂ jedince narodené v lete a do K₃ jedince narodené na jeseň;

3. hist., voj. lat. cohors, množné číslo cohortes — v Rímskej ríši:

a) podjednotka rímskej légie. Kohorty začali vznikať ako taktické bojové jednotky koncom 2. stor. pred n. l. po vojenskej reforme Gaia Maria. Každá kohorta sa delila na tri manipuly, každý manipul na dve centúrie, 10 kohort tvorilo jednu légiu. V závislosti od počtu mužov v centúriách (pôvodne 100, inokedy 60 – 120) mala kohorta okolo 600 mužov (pešiakov a jazdcov). V pochodovom i v stálom tábore mali kohorty presne vyčlenené miesto. Označovali sa poradovým číslom, pričom prvá sa vždy považovala za najlepšiu a najskúsenejšiu a ďalšie za menej skúsené. V období raného cisárstva na konci 1. stor. pred n. l. dosahovala prvá kohorta až 800 mužov a delila sa na 5 centúrií. Kohorty sa označovali zástavou (vexillum), ktorú niesol vexillarius, a nazývali sa podľa spôsobu boja, napr. pešia (cohors peditata), jazdecká (cohors equitata) a lukostrelecká (cohors sagittariorum) kohorta, podľa kmeňov, resp. podľa národov, z ktorých príslušníkov boli zostavené, napr. galská (cohors Gallorum) a hispánska (cohors Hispanorum) kohorta, alebo podľa cisárov, za ktorých vlády vznikli, napr. Flaviova (cohors Flavia), Trajánova (cohors Traiana) a Antoninova (cohors Antoniniana) kohorta. V období cisárstva vzniklo viacero druhov pomocných kohort, ktoré boli vytvorené z príslušníkov miestnych spojeneckých kmeňov (→ auxíliá), na ich čele stáli prefekti;

b) prétoriánska kohorta (cohors praetoria aj praetoriana; aj prétoriánska garda) — pôvodne osobná stráž vojvodcu pri vojenskom ťažení, počas vlády cisára Augusta tvorili prétoriánske kohorty gardové oddiely rímskeho vojska chrániace cisára. Pôvodne boli rozmiestnené mimo Ríma, za cisára Tiberia umiestnené v kasárňach (castra praetoria; aj prétoriánsky tábor) na juhovýchodnom okraji mesta; → prétoriáni. Ako priateľská kohorta (cohors amicorum) sa prenesene označovala skupina priateľov cisára, z ktorej postupne vznikol jeho poradný orgán;

c) jednotky zabezpečujúce poriadok a bezpečnosť v hlavnom meste Rímskej ríše v Ríme, kde pôsobili mestská kohorta, kohorta hasičov a kohorta dobrovoľníkov (cohortes voluntariorum) utvárané podľa potreby. Tri mestské kohorty (cohortes urbanae) utvoril cisár Augustus okolo 13 pred n. l. Každá mala 500 mužov, za cisára Vitellia 1 000 a za Severa 1 500, každej velil tribún, všetky kontroloval senátor vymenovaný do funkcie mestského prefekta (praefectus urbi). Ich základňou bol prétoriánsky tábor v Ríme. Niekedy boli posielané aj do iných miest, napr. do Kartága na ochranu obilia či do Lugdunu (dnešný Lyon) na ochranu mincovne. Sedem kohort hasičov či nočných strážcov predstavovalo stálu hasičskú posádku (cohortes vigilum; lat. vigil = strážca, hasič) zriadenú cisárom Augustom po požiari Ríma (6 n. l.). Každá mala 500, neskôr 1 000 mužov na čele s tribúnom, všetky podliehali veleniu prefekta (praefectus vigilum);

4. prenesene záujmovo alebo účelovo prepojené väčšie množstvo ľudí, skupina.

kobylôčka, Metrioptera — rod z triedy hmyz (Insecta), rad kobylky (Ensifera), čeľaď kobylkovité (Tettigoniidae). Hmyz vyskytujúci sa v str. Európe. Má robustné telo zhora s plochým štítom (v zadnej časti so zreteľným kýlom) a krátkymi tegminami (kratšími ako bruško). Živí sa prevažne rastlinami.

Patria sem napr. hnedá, 14 – 19 mm dlhá kobylôčka lúčna (Metrioptera roeselii) s krátkymi priehľadnými tegminami a so žltkastým bruškom, ktorá sa vyskytuje na vlhkých lúkach a v blízkosti úhorov a močiarov (dospelé jedince žijú od júla do septembra), a kobylôčka krátkokrídla (M. brachyptera), ktorá sa vyskytuje na str. vlhkých až vlhkých lúkach v kotlinách a horských oblastiach Slovenska.

kobylky, Ensifera — rad z triedy hmyz (Insecta), v niektorých zoologických systémoch Tettigonioidea, podrad alebo nadčeľaď kobylky z radu rovnokrídlovce (Orthoptera, v niektorých zoologických systémoch Saltatoria). Suchozemský hmyz s neúplnou premenou (paurometabóliou) vyskytujúci sa na celom svete. Má zelené alebo hnedé, na bokoch sploštené alebo valcovité telo, dva páry krídel (prvý chitinizovaný, kožovitý, s ochrannou funkciou, druhý blanitý; niektorým druhom krídla chýbajú alebo ich majú zakrpatené), dlhé nitkovité tykadlá zvyčajne dlhšie ako telo, silné hryzavé ústne orgány a silné skákavé zadné nohy so zhrubnutými stehnami a s predĺženými holeňami; v holeni prvého páru nôh sú uložené sluchové orgány. Výrazný je pohlavný dimorfizmus: samčeky majú na báze prvého páru krídel stridulačné orgány, samičky majú dobre vyvinuté dlhé rovné alebo šabľovito zahnuté kladielko, vajíčka kladú do zeme, do kôry alebo na rastliny. Sú zvyčajne dravé, živia sa iným hmyzom, voškami, húsenicami a rastlinami. Patrí sem okolo 8 000 druhov, z toho na Slovensku sa vyskytuje 53.

kobylkovité, Tettigoniidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad kobylky (Ensifera). Kobylkovité majú zelenkasté alebo hnedasté, zvyčajne 5 – 130 mm dlhé telo, úzke temeno hlavy, dlhé nitkovité tykadlá, dva páry zvyčajne dlhých, dobre vyvinutých krídel (niektoré druhy sú krátkokrídle alebo bezkrídle) a na vonkajšej strane holení predných nôh vrcholový tŕň; v holeni predných nôh majú takmer uzavretý bubienok sluchových orgánov (s výnimkou úzkej štrbiny). Samičky majú dlhé mečovité kladielko, samčeky stridulačný orgán (ozývajú sa zvyčajne cez deň charakteristickým zvukom).

Patrí sem asi 6 400 druhov, na Slovensku sa vyskytuje 45, napr. krídlatá dravá, premenlivo sfarbená, 24 – 38 mm dlhá kobylka hryzavá (Decticus verrucivorus), ktorá sa vyskytuje od nížin až po horský stupeň smrečín (dospelé jedince sa vyskytujú od júna do októbra), krídlatá dravá svetlozelená, 28 – 42 mm dlhá kobylka zelená (Tettigonia viridissima), ktorá sa vyskytuje v nižších polohách na stromoch, kroch alebo v trávnatých a krovinatých porastoch (dospelé jedince sa vyskytujú od júla do októbra), a bezkrídla dravá svetlozelená alebo hnedastoškvrnitá, 60 – 67 mm dlhá sága stepná (Saga pedo), ktorá sa vyskytuje v xerotermných biotopoch juž. Slovenska (dospelé jedince sa vyskytujú od júla do októbra) a je zaradená v červenom zozname (na území Slovenska žijú len partenogeneticky sa rozmnožujúce samičky).

kobylkovcovité, Rhaphidophoridae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad kobylky (Ensifera), nadčeľaď kobylkovce (Gryllacridoidea). Drobný hmyz vyskytujúci sa prevažne v tropických oblastiach. Má veľmi dlhé nohy a dlhé tykadlá; samčekom chýbajú na holeniach sluchové orgány.

Patria sem napr. hnedožltkastý, 15 – 21 mm dlhý kobylkovec jaskynný (Troglophilus cavicola), ktorý žije v jaskyniach a na tienistých vlhkých miestach (napr. v dutinách stromov a pod kameňmi) v oblastiach okolo Stredozemného mora, a bezkrídly, výborne skáčuci žlto- alebo hnedastoškvrnitý, 17 – 19 mm dlhý kobylkovec skleníkový (Tachycines asynamorus) s extrémne dlhými tykadlami (až 8 cm), ktorý pochádza z vých. Ázie, žije v skleníkoch, kam bol zavlečený (významný škodca skleníkových rastlín, požiera najmä klíčky a semená), a kozmopolitne je rozširovaný s tropickými rastlinami.

kobylkovce, Gryllacridoidea — nadčeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad kobylky (Ensifera), v starších zoologických systémoch podrad z radu rovnokrídlovce (Orthoptera, v niektorých zoologických systémoch Saltatoria). Dravý i bylinožravý hmyz vyskytujúci sa prevažne v subtropických a tropických oblastiach Austrálie, Čile, USA, Číny a juhových. Ázie (Kórejský polostrov), v oblastiach okolo Stredozemného mora, ako aj v Kanade. Má svetlohnedé, okolo 5 cm dlhé telo (dĺžka s nohami okolo 10 cm) a veľmi dlhé (viac ako 10 cm) tykadlá, krídla chýbajú alebo sú obtočené okolo bruška. Samičky majú dlhé kladielko, vajíčka kladú do kôry, pôdy i do rastlín; samčeky nemajú stridulačný orgán. Patrí sem okolo 1 000 druhov žijúcich napr. pod tlejúcim lístím a drevom.

kobylka —

1. hud., tal. ponticello — vyrezávaná doštička z javorového, prípadne z bukového dreva, ktorá slúži ako podstavec na vrchnej doske strunových sláčikových hudobných nástrojov a sú cez ňu vedené struny. Je umiestnená presne v strede vrchnej dosky medzi dvoma ozvučnými (rezonančnými) otvormi a zásadne ovplyvňuje kvalitu zvuku hudobného nástroja;

2. zool. → kobylky.

kly — trvalo rastúce, mohutne vyvinuté extrémne dlhé zuby (očné alebo rezáky) niektorých cicavcov, napr. diviakov, mrožov, slonov alebo narvalov. Kly diviaka (očné zuby, špiciaky) sú cennou poľovníckou trofejou. Sú bezkoreňové, stále dorastajú a vzájomne sa obrusujú, pričom dolné sú dlhšie ako horné. Podľa dĺžky a tvaru klov možno určovať vek diviaka; čím je diviak starší, tým sú kly silnejšie a ako trofej cennejšie. Špiciaky diviačice, tzv. háky, sú podstatne menšie. Kly slonov sa najmä v minulosti používali na výrobu umeleckých predmetov a šperkov (→ slonovina), v súčasnosti je lov slonov na získanie klov vo viacerých krajinách zakázaný.

kľúčové podnety — špecifické podnety, ktoré v centrálnej nervovej sústave živočícha spúšťajú geneticky podmienený mechanizmus (v niektorých prípadoch aj modifikovaný skúsenosťou a učením sa) na vyvolanie určitej vrodenej formy správania zvieraťa; → inštinktívne správanie živočíchov. Rozlišujú sa optické (napr. ak húsatá uvidia dravca, ich vrodeným správaním je útek), akustické (napr. vtáčí spev vo vlastnom teritóriu vyvoláva pri ostatných jedincoch rovnakého druhu útek), dotykové (napr. pri kŕmivých vtákoch potravné správanie ešte slepého mláďaťa, teda otvorenie zobáka pri dotyku rodiča) a chemické (napr. motýlí samček zacíti pach samičky a jeho vrodeným správaním je snaha o rozmnožovanie) kľúčové podnety.

Charakter kľúčových podnetov je podmienený medzidruhovými rozdielmi živočíchov vo výkonnosti zmyslových orgánov a nervovej sústavy. Na spustenie správania zvyčajne nestačí jeden kľúčový podnet, ale je ich potrebných viac, t. j. dochádza k ich spájaniu (sumarizácii), napr. pri húsatách nestačí len silueta dravca, ale aj jeho pohyb. Pri chýbaní kľúčového podnetu v prostredí prebieha tzv. vákuová aktivita (reakcia naprázdno), napr. tokanie samčekov spevavcov na neživé objekty. Kľúčové podnety môžu byť aj nadoptimálne, napr. vtáky uprednostňujú veľké atrapy vajec pred vlastnými, menšími vajíčkami. Komplexným kľúčovým podnetom vyvolávajúcim vrodené opatrovateľské správanie sú tvárové znaky mláďat živočíchov.

kloaka [lat.] —

1. spoločný vývod tráviacej, vylučovacej a často aj pohlavnej sústavy stavovcov (okrem živočíchov z radu mihuľotvaré), väčšiny kostnatých rýb a placentovcov;

2. prenesene pejoratívne miesto, kde sa sústreďuje spodina spoločnosti, stoka.

klinovkovité, Gomphidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad vážky (Odonata). Str. veľké vážky žijúce prevažne v zalesnených oblastiach pri vodných tokoch. Majú štíhle žlto-čierne alebo zeleno-čierne telo, 2 páry blanitých krídel, štíhle, v zadnej časti mierne klinovito rozšírené bruško a veľké zložené oči umiestnené na bokoch hlavy. Lietajú nízko a prudko nad vodným tokom, zvyčajne sadajú na kamene, príbrežné rastliny alebo na breh; larvy žijú zahrabané na dne riek.

Patrí sem okolo 250 druhov, na Slovensku sa vyskytujú štyri: 45 – 50 mm dlhá žlto-čierna (dospelé samce sú žlto-zelené) klinovka obyčajná (Gomphus vulgatissimus), ktorá sa vyskytuje spravidla na okrajoch lužných lesov pri stojatých alebo pri tečúcich vodách s pieskovým dnom, zalietava aj ďalej od vody (napr. na lesné cesty a prieseky), 50 – 60 mm dlhá robustná zeleno-žlto-čierna klinovka hadia (Ophiogomphus cecilia), ktorá sa vyskytuje pri tečúcich vodách s pieskovým dnom, 46 – 50 mm dlhá žlto-čierna klinovka čiernonohá (Onychogomphus forcipatus), ktorá sa vyskytuje najmä v blízkosti stojatých a mierne tečúcich vôd horských oblastí, a 50 – 55 mm dlhá žlto-čierna klinovka žltonohá (Gomphus flavipes), ktorá sa vyskytuje pozdĺž pomaly tečúcich str. veľkých a veľkých riek s bahnitým dnom.

klinotaxia [gr.], aj klinotaxa — biol. usmernený pohyb živočícha k zdroju podnetu (stimulu) alebo od neho. Živočích pri ňom hodnotí intenzitu alebo kvalitu stimulu v priestore vychyľovaním prednej časti tela, kde sú uložené rôzne receptory, napr. larva hmyzu rodu bzučivka (Caliphora) sa krátko pred zakuklením klinotakticky odvráti od svetelného zdroja, pričom intenzitu svetelného podnetu hodnotí kývavým pohybom svetlocitlivej prednej časti tela. Ak je intenzita podnetu na obidvoch stranách tela rovnaká, zostane smer jej pohybu konštantný, hneď ako sa intenzita podnetu na jednej strane (napr. napravo) zvýši, odvráti sa na druhú stranu (naľavo), čím sa od svetelného zdroja vzdiali.

kliešťovkovité, Corixidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad bzdochy (Heteroptera). Malé alebo str. veľké vodné bzdochy vyskytujúce sa v paleoarktickej oblasti. Majú ploché člnkovité, 7 – 25 mm dlhé telo s troma pármi nôh; krátke nohy prvého páru slúžia na zahrabávanie potravy a na striduláciu (→ stridulačné orgány), dlhé nohy druhého páru na prichytávanie sa na dne a širšie nohy tretieho páru na plávanie. Žijú zvyčajne v plytkých stojatých (rybníky, jazierka, sezónne mláky) alebo v mierne tečúcich vodách ukryté medzi rastlinstvom. Sú dobré plavce, plávajú chrbtom nahor, lietajú priamo z vody; niektoré druhy sú dôležitou zložkou potravy rýb a obojživelníkov. Zvyčajne sú bylinožravé, niektoré druhy dravé (napádajú menšie článkonožce a výnimočne aj menšie stavovce); živia sa cicaním rastlinných a živočíšnych štiav.

Patrí sem okolo 170 druhov, z toho na Slovensku sa vyskytuje okolo 30, napr. do 13,5 mm dlhá kliešťovka veľká (Corixa punctata), ktorá má dve generácie ročne (prezimuje dospelý jedinec), do 2,5 mm dlhá kliešťovka najmenšia (Micronecta minutissima), 3,5 – 4,5 mm dlhá kliešťovka obyčajná (Cymatia coleoptrata) a do 7,5 mm dlhá kliešťovka močiarna (Callicorixa praeusta).

kliešťovité, Ixodidae — čeľaď z triedy pavúkovce (Arachnida, v starších zoologických systémoch Arachnoidea), podtrieda (v niektorých systémoch rad) roztoče. Ektoparazity vyskytujúce sa celosvetovo v listnatých a zmiešaných lesoch alebo na pastvinách. Sú významnými prenášačmi mikroorganizmov (napr. baktérie, vírusy, rickettsie a spirochéty), ktoré vyvolávajú ťažké až smrteľné infekčné choroby. Živia sa krvou plazov, vtákov a cicavcov (vrátane človeka). Majú ploché, 2 – 10 mm dlhé telo (články tela splývajú v jeden celok, od ktorého sa oddeľuje hlava s bodavo-cicavými ústnymi orgánmi prispôsobenými na parazitický spôsob života a s chelicerami so zúbkami, ktoré slúžia na prichytenie na tele hostiteľa) s tvrdým chrbtovým štítom (pri samčekoch vzorovaný žltý, červený alebo hnedočervený štít zvyčajne prekrýva celé telo, pri samičkách a larvách len jeho chrbtovú časť) a 8 článkovaných nôh (larválne štádiá 6) s Hallerovým orgánom na prvom páre.

Oplodnené samičky kladú na zem okolo 2- až 6-tis. oplodnených vajíčok, z ktorých sa vyvíjajú larvy cez nymfu až po dospelé štádium; aby sa všetky štádiá mohli vyvíjať, cicajú krv. Po nacicaní opustia telo hostiteľa a zvliekajú sa do ďalšieho vývinového štádia. Každé štádium potrebuje rôzny počet hostiteľov (troj-, dvoj- a jednohostiteľské druhy), napr. pri trojhostiteľských je prvým hostiteľom drobný stavovec (hraboš, krt, myš a i.), druhým hostiteľom väčší stavovec (bažant, králik, zajac a i.), tretím hostiteľom sú veľké cicavce (domáce a divé zviera) vrátane človeka. Na jednom hostiteľovi môžu súčasne cicať larvy a nymfy, na druhom nymfy a dospelé jedince. Patrí sem okolo 14 rodov so 700 druhmi, medzi epidemiologicky najvýznamnejšie patrí rod kliešť.

kliešťovcovité, Argasidae — čeľaď z triedy pavúkovce (Arachnida, v starších zoologických systémoch Arachnoidea), podtrieda (v niektorých systémoch rad) roztoče. Prevažne parazitické živočíchy, ktoré sa živia krvou cicavcov a vtákov. Majú mäkké kožovité telo bez pevného chrbtového štítu, s ústnymi orgánmi na jeho spodnej strane pred prvým párom nôh (dospelé jedince majú štyri, larvy tri páry nôh). Samičky kladú vajíčko do nory alebo do hniezda hostiteľa, prvé štádium larvy sa vyliahne o 3 dni, neprijíma potravu, ďalšie štádium a dospelé jedince už cicajú krv chelicerami premenenými na bodcovité útvary; v prípade nedostatku vhodných hostiteľov dokážu hladovať aj niekoľko mesiacov.

Patria sem z epidemiologického hľadiska významné rody kliešťovec (Argas) a Ornithodor. Do rodu kliešťovec patria napr. okolo 10 mm dlhý spravidla tmavočervenohnedý kliešťovec holubí (Argas reflexus), ktorý parazituje prevažne na holuboch a hydine, ale príležitostne aj na človeku (spôsobuje svrbiace dermatitídy, bolesti hlavy a horúčky), okolo 7 mm dlhý tmavožltý kliešťovec netopierí (Argas vespertilionis), ktorý parazituje na netopieroch, a do 10 mm dlhý Argas persicus, ktorý parazituje na domácej hydine (prenáša egyptianelózu); spôsobujú argaziázu. Do rodu Ornithodor patrí napr. do 15 mm dlhý Ornithodor moubata, ktorý sa vyskytuje v Afrike v obydliach ľudí a v stajniach zvierat. Je primárnym parazitom cicavcov, často napáda človeka, prenáša endemickú návratnú horúčku, Q-horúčku, tularémiu a kliešťovú encefalitídu.

kliešťovce, Argasina, Parasitiformes — v zoologickej systematike veľmi nestály podrad alebo v niektorých zoologických systémoch čeľaď z kmeňa článkonožce (Arthropoda), oddelenie bezhryzadlovce (Amandibulata), trieda pavúkovce (Arachnida, v starších zoologických systémoch Arachnoidea), podtrieda (v niektorých systémoch rad) roztoče. Patrí sem okolo 12-tis. suchozemských alebo vodných, prevažne parazitických, ale aj dravých a všežravých druhov.

klieštiky → hmatonožce

klieštikovité, Dermanyssidae — čeľaď z triedy pavúkovce (Arachnida, v starších zoologických systémoch Arachnoidea), podtrieda (v starších zoologických systémoch rad) roztoče (Acarina); hovorovo nazývané čmelíkovité. Parazitické živočíchy (roztoče) dlhé 0,2 – 0,8 mm, ktoré sa živia krvou cicavcov a vtákov. Žijú v norách alebo v hniezdach hostiteľa, kde samička kladie aj vajíčka (prvé vývinové štádium larvy sa liahne o 3 dni a neprijíma potravu, ďalšie vývinové štádium a dospelé jedince cicajú krv hostiteľa chelicerami premenenými na bodcovité útvary; v prípade nedostatku vhodných hostiteľov dokážu hladovať aj niekoľko mesiacov).

Patrí sem asi 25 kozmopolitne rozšírených druhov, napr. klieštikovec netopierí (Spinturnix plecotinus) parazitujúci výlučne na netopieroch, klieštikovec kurí (Dermanyssus gallinae) parazitujúci na domácej hydine a holuboch, menej na voľne žijúcich vtákoch (hostiteľov oslabuje do takej miery, že masívne napadnuté kuriatka môžu uhynúť) a napáda aj ľudí, u ktorých spôsobuje silnú kožnú reakciu (vyrážky), a epidemiologicky významný druh klieštikovec potkaní (Bdellonyssus bacoti, Ornithonyssus bacoti alebo Liponyssus bacoti) parazitujúci prevažne na krysách, potkanoch a na laboratórnych zvieratách, môže však parazitovať aj na človeku (spôsobuje zápal kože); prenáša škvrnitý týfus a môže sa podieľať na prenose moru.

kliešť — slovenský názov rodov Ixodes a Haemaphysalis z triedy pavúkovce (Arachnida, v starších zoologických systémoch Arachnoidea), podtrieda (v starších zoologických systémoch rad) roztoče (Acarina), čeľaď Amblyommidae alebo v starších zoologických systémoch kliešťovité. Patria sem napr. najrozšírenejší a z epidemiologického hľadiska najvýznamnejší, okolo 2 – 4 mm dlhý (samička po nacicaní až 10 mm) kliešť obyčajný (Ixodes ricinus), ktorý sa vyskytuje od marca do novembra na lúkach a v listnatých lesoch Európy a na severe Afriky zvyčajne do nadmorskej výšky 600 – 800 m n. m. (typický trojhostiteľský kliešť, jeho vývin trvá tri roky, jednotlivé vývinové štádiá čakajú na hostiteľa v rôznej výške vegetácie) a na človeka prenáša najmä kliešťovú encefalitídu, lymskú boreliózu a Q-horúčku, na zvieratá napr. anaplazmózu a babeziózu, ďalej 4 mm dlhý euroázijský druh kliešť lužný (Haemaphysalis concinna), ktorý sa vyskytuje v oblastiach s miernou a vlhkou klímou (najmä v záplavových oblastiach nížinných, zvyčajne listnatých lesov s množstvom krovín) a na človeka prenáša kliešťovú encefalitídu a na psy babeziózu, a okolo 3 mm dlhý kliešť netopierí (Ixodes vespertilionis), ktorý parazituje na netopieroch žijúcich v suchších jaskyniach (→ kliešťovitosť).

kleptoparazitizmus [gr.] — pri niektorých živočíchoch spôsob získavania potravy alebo neživých objektov (napr. hniezdneho materiálu) okrádaním iných živočíchov toho istého druhu (vnútrodruhový kleptoparazitizmus) alebo iných druhov (medzidruhový kleptoparazitizmus). Kleptoparazitizmus znižuje časové a energetické náklady živočíchov (kleptoparazitov) na získanie živej koristi (resp. neživého materiálu), zvyšuje však riziko ich poranenia brániacou sa korisťou (resp. živočíchom, do ktorého teritória vošli).

Kleptoparazitizmus sa vyskytuje napr. pri hmyze z radu blanokrídlovce (Hymenoptera), pri pavúkoch, ale aj pri cicavcoch, napr. pri hyenách a levoch, typický je pri vtákoch napr. z čeľadí čajkovité (Laridae) a kačicovité (Anatidae) a pri druhoch z radu spevavce (Passeriformes).

Vnútrodruhový kleptoparazitizmus sa pri vtákoch vyskytuje napr. pri druhu drozd čierny (Turdus merula; kradne potravu iným druhom drozdov) a vrabec domový (Passer domesticus; kradne hniezdny materiál iným druhom vrabcov), medzidruhový kleptoparazitizmus pri druhu strakoš bieločelý (Lanius nubicus; okráda o potravu skaliariky). Takmer výhradne kleptoparaziticky sa živia druhy z čeľadí fregatovité (Fregatidae) a pomorníkovité (Stercorariidae; ustavične dorážajú na iné vtáky s potravou v zobáku alebo v hrvoli, až kým ju prenasledovaná korisť nevypustí alebo nevyvrhne), príležitostne dravce.

klepsinovité, Glossiphoniidae — čeľaď z kmeňa obrúčkavce (Annelida), trieda pijavice (Hirudinea), rad rynchobdely (Rhynchobdellida; v starších zoologických systémoch rad chobotnatky). Ektoparazity vodných živočíchov (s výnimkou rýb) s článkami tela na vonkajšej strane delenými troma priečnymi brázdami, s malou prednou prísavkou alebo bez nej, s 1 – 4 pármi malých očiek uložených v prednej časti tela a s hltanom s vyduteľným chobotom; samice nosia vajíčka aj mláďatá určitý čas na brušnej strane tela.

Patrí sem jediný rod – klepsina (Batrachobdella, Theromyzon, Hemiclepsis, Helobdella, Placobdella, Glossiphonia), s množstvom veľmi ťažko identifikovateľných druhov vyskytujúcich sa na celom svete okrem Antarktídy, napr. 15 – 30 mm dlhá klepsina zelená (Hemiclepsis marginata) vyskytujúca sa najmä na kameňoch a rastlinách v stojatých vodách a parazitujúca na obojživelníkoch, 50 mm dlhá klepsina vtáčia (Theromyzon tesselatum) parazitujúca v ústnej dutine a v hrtane vodných vtákov a 25 mm dlhá klepsina vodniaková (Glossiphonia complanata) vyskytujúca sa v stojatých i v prúdiacich vodách pod kameňmi a v zárastoch a parazitujúca najmä na vodných slimákoch, ale aj na hmyze a na iných pijaviciach.

klepietkovky, Tanaidacea, Anisopoda — rad z kmeňa článkonožce (Arthropoda), oddelenie hryzadlovce (Mandibulata), podkmeň kôrovce (Branchiata, Crustacea), trieda rakovce (Malacostraca). Menšie, zvyčajne morské živočíchy s priesvitným, zvrchu splošteným, 0,5 – 120 mm dlhým telom a s krátkym karapaxom pokrývajúcim hlavu a prvé dva články hrude. Na hlave majú dva páry tykadiel a ústne orgány, na hrudi zloženej z 8 článkov hrudné končatiny (na každom článku jeden pár; prvý pár s čeľusťami, druhý pár s klepetami, ostatné sú kráčavé), na brušku zloženom zo 6 článkov dvojvetvové končatiny (pleopody); pohybujú sa behaním aj plávaním. Dýchajú žiabrami, živia sa pravdepodne rastlinným detritom.

Patrí sem okolo 1 200 druhov, väčšina sa vyskytuje v mori do hĺbky 200 m (niektoré druhy až do hĺbky 9 000 m), niektoré aj v brakických alebo v sladkých vodách, napr. v litorálnej vegetácii Stredozemného mora je bežný druh Leptochelia savignyi.

klepietko — posledný klieštikovitý článok prvého páru končatín (resp. ústnych ústrojov; → chelicery) niektorých bezstavovcov z podkmeňa klepietkavce (Chelicerata), napr. z radov šťúrovky (Palpigradida) a kosce (Opilionida).

klepietkavce, Chelicerata — podkmeň z kmeňa článkonožce (Arthropoda), podskupina bezhryzadlovce (Amandibulata). Pôvodne morské, v súčasnosti prevažne suchozemské živočíchy. Majú článkované, 1 – 1 000 mm dlhé dorzoventrálne sploštené telo zvyčajne zložené z hlavohrude pokrytej rôzne pevnou kutikulou, ktorá sa počas rastu zvlieka, a z bruška; pri niektorých klepietkavcoch všetky články zrastajú do oválneho alebo guľovitého celku. V prednej časti hlavohrude sú dva páry končatín (chelicery a pedipalpy – hmatadlá), v zadnej časti 4 páry končatín (kráčavých nôh). Vodné klepietkavce dýchajú žiabrami, suchozemské klepietkavce vzdušnicami alebo pľúcnymi vakmi. Ich cievna sústava je otvorená s rúrkovitým srdcom, vylučovacími orgánmi sú nefrídie alebo Malpighiho trubice, tráviaca sústava je rúrkovitá. Živia sa rôznymi bezstavovcami. Sú oddeleného pohlavia, samice po oplodnení kladú vajíčka. Patrí sem okolo 100 000 druhov, ktoré sa rozdeľujú na tri triedy: hrotnáče (Merostomata), pavúkovce (Arachnida, v starších systémoch Arachnoidea) a nohatky (Pycnogonida, Pantopoda).

Ku klepietkavcom sa zaraďujú aj fosílne druhy, z ktorých najstaršie sa vyskytovali už v prvohorách (paleozoikum) v kambriu. Najstaršie známe fosílie klepietkavcov pochádzajú zo spodného kambria Severnej Ameriky. Klepietkavce pôvodne obývali moria kambria a ordoviku, koncom ordoviku prenikli do sladkých a brakických vôd a koncom karbónu i na súš.

klepietkarovité, Ischyropsalididae — čeľaď z kmeňa článkonožce (Arthropoda), oddelenie bezhryzadlovce (Amandibulata), trieda pavúkovce (Arachnida, v starších systémoch Arachnoidea), rad kosce (Opilionida). Majú 4 – 8 mm dlhé telo zrastené do vajcovitého alebo podlhovastého celku, hlavovú časť s výraznými silnými klepietkami s klieštikmi a so zúbkami na ich konci, pomocou ktorých lovia korisť (pri niektorých druhoch sú dvojnásobne dlhšie ako telo), a osemčlánkové končatiny; telo chráni vonkajšia kostra. Živia sa zvyčajne malými mäkkýšmi, ktoré vyťahujú zo schránok.

Patrí sem jediný rod klepietkar (Ischyropsalis) približne so 40 druhmi, napr. 4,5 – 8 mm dlhý klepietkar karpatský (Ischyropsalis manicata), ktorý sa vyskytuje v horských lesoch strednej Európy, na Slovensku veľmi vzácne v blízkosti pramenísk a potokov, pod drevom a v jaskyniach; pri vyrušení upadá na krátky čas do meravosti.

klepeto — posledný kliešťovitý článok prvého páru kráčavých nôh niektorých bezstavovcov z podkmeňa kôrovce (Branchiata, Crustacea) napr. z radu desaťnožce (Decapoda); aj posledný, kliešťovitý článok hmatadiel (pedipalp) niektorých bezstavovcov z triedy pavúkovce (Arachnida, v starších zoologických systémoch Arachnoidea) napr. z radov šťúry (Scorpionida) a šťúriky (Pseudoscorpionida).

kladogenéza [gr.] — evolučná zmena vedúca k vzniku nových taxónov a k nezvratnému štiepeniu vývojových línií počas fylogenézy (fylogenetickými jednotnými základnými celkami kladogenézy sú vetvy – kladus, z gréckeho klados), postupné odštepovanie jedného alebo viacerých nových taxónov od spoločného predka. Jeden z troch základných aspektov historického vývoja organizmov.

kartúzska mačka — krátkosrsté plemeno mačiek pochádzajúce z Francúzska. Má mohutné svalnaté telo, stredne dlhé svalnaté nohy, stredne dlhý a do zaguľatenej špičky sa zužujúci chvost, širokú hlavu, široký rovný nos, veľké, nie príliš guľaté oči tmavožltej až tmavomedenej farby, stredne veľké, vysoko na lebke nasadené uši a odstávajúcu lesklú hustú, zvyčajne sivomodrú srsť s hustou podsadou. Spoločenská, hravá mačka, veľmi dobre vychádza s inými domácimi zvieratami. Jedno z najstarších plemien mačiek chovaných v Európe; nazvané podľa kartuziánov, ktorí ho pravdepodobne priviezli z oblasti Mysu dobrej nádeje do Francúzska.