komunikácia živočíchov — vzájomné odovzdávanie informácií (napr. o potravných zdrojoch, vlastníctve teritória, hierarchickom postavení, pripravenosti na párenie) medzi živočíchmi pomocou špecifických signálov. Podľa charakteru šírených signálov sa rozlišuje optická (špecifické pohyby, postoje, gestá, výrazy tváre, zmena sfarbenia a pod.), chemická (chemické látky produkované špecifickými žľazami), akustická (druhovo a situačne špecifické zvukové prejavy; uplatňujú sa najmä pri sociálnom a rozmnožovacom správaní), taktilná (vzájomné dotyky, otieranie, štuchanie a pod.) a elektrická (elektrické impulzy vysielané niektorými druhmi rýb) komunikácia. Živočíchy musia byť schopné nielen vysielať a prijímať signály (prostredníctvom špecifických zmyslových orgánov), ale aj porozumieť vyslaným informáciám a priradiť im určitý význam (dekódovať ich). Komunikácia živočíchov je dôležitou súčasťou sociálneho správania živočíchov, zohráva kľúčovú úlohu pri formovaní sociálnych väzieb a vzťahov medzi jedincami.

Komárek, Julius Miloš, 15. 8. 1892 Železná Ruda, okres Klatovy – 7. 2. 1955 Praha — český zoológ a entomológ.

V rokoch 1916 – 21 bol profesorom prírodopisu na obchodnej akadémii v Prahe, v rokoch 1919 – 54 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzite v Prahe (1925 – 33 mimoriadny, od 1933 riadny profesor, 1947 – 48 dekan fakulty). Bol zakladateľom a v rokoch 1921 – 45 riaditeľom oddelenia ochrany lesa (neskorší Ústav pro ochranu lesa; dnes Výzkumný ústav lesního hospodářství a myslivosti) v Jílovišti-Strnadoch (pri Prahe), v roku 1954 spoluzakladateľom Entomologického laboratória Českej akadémie vied v Prahe. Zaoberal sa lesníckou entomológiou (najmä bionómiou mníšky), biológiou poľovnej zveri a zoológiou ploskulíc (Turbellaria), usiloval sa o uplatňovanie vedeckých poznatkov v praxi, a to najmä pri ochrane lesov, v poľovníctve a v rybárstve. Ako prvý v strednej Európe nariadil v roku 1926 letecké rozprašovanie insekticídov proti mníške obyčajnej. Zúčastnil sa viacerých prírodovedeckých expedícií na Balkánsky polostrov a na Slovensku (najmä so zameraním na ochranu lesov v Karpatoch). Vyslovil požiadavku zriadenia národného parku v Tatrách a na Šumave. Bol autorom a spoluautorom 170 vedeckých a populárno-vedeckých článkov, monografií, napr. Mnišková kalamita v letech 1917 – 1927 (1931), vysokoškolských učebníc Všeobecná zoologie (1940), Bezobratlí I (1943), Bezobratlí II (1949), Zoologie bezobratlých I (1952) a Lesnická zoologie (1954), populárno-vedeckých kníh, napr. Neznámá Makedonie (1940), Neznámá tvář Prahy (1941), Lovy v Karpatech (1942) a Milování v přírodě (1946). Člen České akademie věd a umění a Královskej českej společnosti nauk, od roku 1953 člen korešpondent ČSAV, v rokoch 1934 – 55 prezident Československej zoologickej spoločnosti.

komárikovité, Dixidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera). Majú malé, do 5 mm dlhé štíhle telo, pomerne širokú hlavu s malými zloženými očami, bruško zložené z 8 článkov, tenké šestnásťčlánkové tykadlá, čeľusťové hmatadlá dlhšie ako cuciak, 1 pár krídel bez šupín a 3 páry štíhlych nôh; chýbajú im jednoduché očká. Larvy žijú vo vode, živia sa filtrovaním drobných čiastočiek potravy, vyhýbajú sa priamemu slnečnému svetlu. Kuklenie prebieha na kameňoch a prevísajúcej vegetácii 5 – 10 cm nad hladinou, voľné pohyblivé kukly s dlhým tenkým bruškom žijú zvyčajne na okraji vôd. Dospelé jedince necicajú krv, žijú v stojatých a pomaly tečúcich vodách.

Patrí sem približne 100 druhov vyskytujúcich sa na celom svete, napr. približne 3,5 mm dlhý európsky druh komárik škvrnitý (Dixa maculata).

komár — v najnovších zoologických systémoch jednotný názov viacerých rodov (napr. Aedes, Anofeles, Culex a Theobaldia) z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), čeľaď komárovité.

kolumela [lat.] — stĺpik, pilierik;

1. bot. a) centrálna časť koreňovej čiapočky s pozdĺžne usporiadanými bunkami obsahujúcimi drobné čiastočky presýpavého škrobu; b) sterilné pletivo vnútri výtrusnice machov, pečeňoviek a slizoviek; c) radiálne usporiadané čiastočky steny výtrusu alebo peľového zrnka podobné malým stĺpikom;

2. zool. kostný alebo chrupkovitý útvar v dutine stredného ucha obojživelníkov, plazov a vtákov zodpovedný za prenos zvuku, pri cicavcoch strmienok (stapes) slimáka kostného labyrintu vo vnútornom uchu.

Kolenati, Friedrich Anton, aj Kolenatý, Bedřich Anton, 12. 4. 1812 Praha – 17. 7. 1864 vrch Praděd, lokalita Ovčárna, pochovaný v obci Malá Morávka, okres Bruntál — český prírodovedec.

V roku 1836 absolvoval štúdium medicíny na Karlovej univerzite v Prahe a krátko vykonával lekársku prax. V roku 1842 odišiel do Petrohradu, kde pôsobil ako asistent zoológie v Petrohradskej akadémii vied, podnikol viacero vedeckých expedícií na Kaukaz a do Strednej Ázie. Na svojich cestách zozbieral veľké množstvo exemplárov rastlín, cicavcov, vtákov, plazov, mäkkýšov a hmyzu, zaujímal sa aj o národopis, chov domácich zvierat a pestovanie plodín, najmä však o hodvábnictvo, chov pijavice lekárskej, pestovanie viniča a o miestne lekárstvo. Po návrate do Prahy (1846) sa v roku 1848 habilitoval na Karlovej univerzite ako súkromný docent špeciálnej a medicínsko-farmakologickej zoológie, botaniky a kryštalografie. V roku 1848 založil jeden z najstarších prírodovedných spolkov Lotos. Od roku 1849 pôsobil ako profesor v Technickom učilišti (dnes Vysoké učení technické) v Brne. Zaoberal sa najmä entomológiou, napr. motýľmi (z územia Kaukazu, opísal 78 druhov denných motýľov), potočníkmi (najmä ich systematikou), chrobákmi (jeho zbierka chrobákov sa stala jedným zo základov entomologických materiálov Národného múzea v Prahe), blanokrídlovcami, dvojkrídlovcami, blchami a roztočmi, ale aj netopiermi (v Európe bol považovaný za ich najlepšieho znalca). Významne prispel k poznaniu mineralogických, zoologických a botanických pomerov Moravy a Sliezska, zaslúžil sa o výskum Jeseníkov (najmä vrchu Praděd).

Hlavné diela: Prírodovedný výskum Hrubého Jeseníka (Naturhistorische Durchforschung des Altvatergebirges, 1859), Monografia o európskych netopieroch (Monographie der europäischen Chiroptern, 1860), Entomologické zápisky z Hrubého Jeseníka (Entomologische Notizen vom Altvatergebirge, 1862), Botanické zápisky zo Sudet (Botanische Notizen aus den Sudeten, 1862).

koleopterológia [gr.] — náuka o chrobákoch, odbor entomológie zaoberajúci sa štúdiom radu chrobáky (Coleoptera).

koralovce [gr.] → koraly

koraly [gr.], Anthozoa — podkmeň mechúrnikov z kmeňa pŕhlivce (Cnidaria; v starších zoologických a paleozoologických systémoch mal podkmeň koraly názov koralovce). Morské organizmy, koralové polypy žijúce v kolóniách alebo solitérne na morskom dne v tropických alebo v subtropických moriach. Rozdeľujú sa na koralové polypy nevytvárajúce kostru – aktínie (→ sasanky), a koralové polypy vytvárajúce kostru (skelet; aj skeletové koralové polypy). Rozlišuje sa vnútorná (mezogleárna; → mezoglea) kostra (endoskelet), ktorá vystužuje vnútro polypu a je tvorená skleritmi, a vonkajšia kostra (exoskelet), ktorá obaľuje telo polypu a je tvorená vápenatou (aragonitovou, CaCO₃) alebo organickou hmotou. Podľa stavby tela sa koraly rozdeľujú na 3 triedy: osemlúčovky (Octocorallia, osemlúčovce alebo osemlúčové koraly; vytvárajú kolónie s priemerom do 3 m; útesotvorné koraly), šesťlúčovky (Hexacorallia, šesťlúčovce alebo šesťlúčové koraly; fosílne aj recentné) a štvorlúčovky (Tetracorallia alebo štvorlúčové koraly; len fosílne).

Koralové polypy vytvárajúce vonkajšiu kostru žijú zvyčajne v skupinových kolóniách (bežne sa ako koraly označujú tieto živočíchy). Jednotlivé polypy majú valcovité alebo kužeľovité, 1 – 3 mm dlhé telo, v ktorého hornej časti sa nachádza ústny otvor obkolesený dutými pohyblivými ramenami (tentakulami; nachádzajú sa na nich pŕhlivé bunky – knidocyty), prechádzajúci do hltana a ďalej do brušnej dutiny pozdĺžne rozdelenej mäkkými priehradkami – mezentériami. V bazálnej časti tela sa nachádzajú nevysoké mäkké vrásy striedajúce sa s mezentériami, vystužené skeletovými vápenatými priehradkami – septami, ktoré sa tvoria v mezoglei. Bazálnou časťou tela (bazálnym diskom) sú koralové polypy prichytené na podklad. Pohyblivé ramená slúžia na prísun potravy a na obranu pred predátormi. Koraly sú zvyčajne oddeleného pohlavia, rozmnožujú sa nepohlavne (pučaním), pričom vznikajú mohutné trsy, i pohlavne – z oplodneného vajíčka sa vyliahne larva planula, ktorá sa pevne usadí na podklad, vylúči vápenatú dosku a zmení sa na polyp, ktorý vytvorí septá, ramená a vápenaté kostry. Ako podklad slúžia larvám i kostry už odumretých koralov, čím sa vytvárajú predpoklady na vznik koralových útesov. Koraly sa živia prevažne planktónom. Optimálne rastú v hĺbke 1 – 60 m, pri slanosti vody vyššej ako 27 – 28 ‰, priemernej teplote vyššej ako 20 °C a za podmienky nízkeho, ale permanentného prísunu potravy. Útesotvorné koraly žijú v kolóniách na morskom dne v plytkých, dobre presvetlených tropických a subtropických moriach v hĺbkach do 200 m v symbióze s jednobunkovými riasami (zooxantelami), ktoré žijú v ich bunkách. Riasy fotosyntézou produkujú organickú hmotu, ktorej časť spotrebujú riasy a zvyšok koraly. Symbióza s riasami sa predpokladá aj pri fosílnych druhoch, priame dôkazy však chýbajú (často sa však nachádzajú stopy po komenzalizme, súžití koralov a morských obrúčkavcov). Solitérne koraly, ktoré nežijú v symbióze s riasami, obývajú aj hlbšie zóny.

Koraly tvoria súčasť najstarších ekosystémov oceánov (výskyt od vrchného prekambria pred 650 mil. rokov až po súčasnosť), od prvohôr (paleozoika) sú veľmi rozšírenou skupinou morskej bioty. Sú to horninotvorné organizmy, ktoré významne prispievajú k viazaniu atmosférického oxidu uhličitého. Fosílne koraly majú veľký stratigrafický význam (sú dôležitými vedúcimi skamenelinami). Známych je asi 6 500 druhov koralov, ktoré sa navzájom líšia tvarom i sfarbením, k najznámejším patrí jasnočervený koral červený (Corallium rubrum) z radu vejárovníky (Gorgonarida), ktorý žije v Stredozemnom mori v hĺbkach 50 – 200 m a vytvára 20 – 40 cm vysoké trsy; najmä v minulosti sa hojne používal na výrobu šperkov.

krab [nem.] —

1. archit. v gotickej architektúre ozdobný prvok v tvare štylizovaného listu umiestňovaný v pravidelných rozostupoch na hrany fiál a vimperkov, na okraje štítov, oporných oblúkov, ostení portálov, hlavíc a pod. V ranej podobe mal tvar bobule alebo puku, neskôr prehýbaného a dekoratívne stvárneného zoschnutého plaziaceho sa listu. Okrem architektúry sa uplatnil aj vo výzdobe nábytku a v zlatníctve;

2. zool. → kraby.

kraby [nem.], Brachyura — skupina zvyčajne morských živočíchov z kmeňa článkonožce (Arthropoda), oddelenie hryzadlovce (Mandibulata), podkmeň kôrovce (Branchiata, Crustacea), trieda rakovce (Malacostraca), rad desaťnožce (Decapoda), podrad lozivce (Reptantia). Žijú na dne a v piesku morí a oceánov, výnimočne aj v riekach a potokoch (do nadmorskej výšky 2 000 m n. m.) alebo na súši mierneho, subtropického a tropického pásma.

Majú článkované rôzne veľké telo zložené z hlavohrude so širokým okrúhlym, štvorhranným alebo trojuholníkovým karapaxom a z krátkeho bruška ohnutého pod karapaxom. Na hlavohrudi majú 2 páry tykadiel, 1 pár zložených očí na pohyblivých stopkách, ústny otvor s 1 párom hryzadiel a s 2 pármi čeľustí a 5 párov článkovaných nôh (prvý pár má posledné články premenené na mohutné klepetá slúžiace najmä na chytanie potravy a na obranu, 4 páry sú kráčavé, zakončené malými klepietkami a slúžia na charakteristický pohyb doboku alebo na dýchanie, žiabre sú iba na prvom páre), na brušku pleopody (5 – 7 párov), ktoré pri samiciach slúžia na prichytávanie vajíčok, pri samcoch sú 1 – 2 páry modifikované na pomocný páriaci orgán. Sú oddeleného pohlavia, larválnym štádiom je larva typu zoëa (na dospelého jedinca sa podobá až po štvrtom zvlečení). Samica kraba môže byť oplodnená len krátko po zvliekaní, kým je ešte karapax mäkký, samec vystrekne semeno do jej tela, kde zostáva uchované do vytvorenia vajíčok, po čom dôjde k ich oplodneniu; oplodnené vajíčka sú prichytené pod bruškom, po určitom čase sa z nich vyliahnu larvy, ktoré žijú niekoľko týždňov ako súčasť planktónu. Kraby sú všežravé, živia sa najmä mäkkýšmi, inými kôrovcami a rybami, niektoré druhy napr. aj kokosovými orechmi. Dožívajú sa zvyčajne 10, niektoré druhy však aj okolo 100 rokov.

Patrí sem okolo 4 500 druhov, k najznámejším patria napr. rôznofarebný, 6 – 8 cm dlhý krab plážový (Carcinus maenas, v niektorých zoologických systémoch Ocypode ceratophthalma), ktorý sa vyskytuje v tropických oblastiach na pobrežiach Indického a Tichého oceána (v jeho západnej a centrálnej časti), zelený alebo zeleno-tmavohnedý, 6 – 7 cm dlhý krab čínsky (Eriocheir sinensis, v niektorých zoologických systémoch krab riečny) s chlpatými klepetami (pri samcoch), ktorý sa pôvodne vyskytoval v sladkých vodách Ázie, odkiaľ bol lodnou dopravou zavlečený aj do severoamerických a európskych riek (napr. do povodia Labe a Vltavy), ružovo-oranžovo-biely, 40 – 60 cm dlhý veľkrab japonský (Macrocheira kaempferi), ktorý sa vyskytuje v mori južne od ostrova Honšu a v Severnom a Stredozemnom mori, je najväčším (rozpätie klepiet 3 – 4 m, hmotnosť do 20 kg) a najdlhšie žijúcim druhom (do 100 rokov) a loví sa pre chutné mäso, červenohnedý, do 25 cm dlhý (hmotnosť 3 kg) krab piesočný (Cancer pagurus) s charakteristickými klepetami na konci sfarbenými dočierna, ktorý sa vyskytuje v severných oblastiach Atlantického oceána a v Severnom, Baltskom i v Stredozemnom mori a tiež sa loví pre chutné mäso, červená alebo červenohnedá, do 20 cm dlhá maja pavúkovitá (Maja squinado), ktorá sa vyskytuje v Stredozemnom mori a v severovýchodných oblastiach Atlantického oceána, a červenofialový, do 20 cm dlhý (hmotnosť 1 – 5 kg) krab kamčatský (Paralithodes camtschatica), ktorý sa vyskytuje v severozápadných oblastiach Tichého oceána.

koprofilné organizmy — organizmy žijúce na výkaloch, napr. koprofilné huby (hnojník chlpatý, Coprinopsis lagopus; lajnovec obyčajný, Cheilymenia stercorea).

koretra [gr.], Chaoborus — rod z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), podrad komáre (Nematocera), čeľaď koretrovité (Chaoboridae). Dvojkrídlovce vyskytujúce sa takmer na celom svete. Majú 1,4 – 10 mm dlhé, zvyčajne svetložlté, sivé alebo hnedé priehľadné telo s tracheálnymi mechúrikmi a s dobre vyvinutou hlavou s uchopovacím orgánom. Dravé larvy sú súčasťou planktónu stojatých vôd, dospelé jedince niekedy tvoria niekoľko metrov vysoké stĺpovité roje v blízkosti vôd.

Na Slovensku žije 6 druhov, napr. koretra obyčajná (Chaoborus crystallinus), ktorej dospelé jedince majú krátke, čiastočne redukované ústne orgány, tmavé bruško a telo pokryté štetinkami; dravé, 5 – 7 mm dlhé larvy sa vodorovne vznášajú v stojatých vodách.

hrebeň —

1. plochý úžitkový predmet na jednej strane (niekedy obojstranne) so zubmi slúžiaci na česanie vlasov, resp. na ich spevňovanie, ako ozdoba dámskych účesov, ale aj na česanie zvierat. Zhotovuje sa z rozličných materiálov (rohovina, slonovina, korytnačina, drevo, rôzne kovy, v súčasnosti aj plasty). Najstaršie hrebene sú známe z archeologických nálezov z neolitu, náročnejšie zdobené pochádzajú z prostredia vyspelých starovekých kultúr (napr. z Perzie, staré viac ako 5-tis. rokov). Vo východnej Európe existovala v období medzi 3. tisícročím a 1. polovicou 2. tisícročia veľká kultúrna oblasť, kde sa keramika zdobila odtlačkami hrebeňa (jamkovo-hrebeňovaná keramika). V stredovekých mestách sa zhotovovaniu hrebeňov venovalo špecializované remeslo hrebenárstvo. V západnej Európe počas celého stredoveku existovali liturgické hrebene, ktoré sa používali pri príprave kňazov na svätú omšu (napr. slonovinový hrebeň zdobený scénami zo života a martýria sv. Thomasa Becketa, Anglicko, 1200 – 10). V 15. a 16. stor. boli hrebene u nás často importovaným artiklom. Vzhľad hrebeňov ovplyvnili jednotlivé slohové obdobia, pričom sa často stávali dekoratívnymi objektmi. Veľmi zaujímavé umelecké kreácie sú známe z obdobia secesie a art déca;

2. poľnohosp. hrebeň brázdy — najvrchnejšia časť brázdového odvalu;

3. geomorfol. úzka pretiahnutá vrcholová časť vyvýšeniny vyznačujúca sa relatívne menším sklonom v porovnaní so strmými svahmi, do ktorých prechádza. Na rozdiel od chrbta, s ktorým sa často nesprávne zamieňa, sa vyznačuje väčším kontrastom oproti svahom, šírkou prevažne len niekoľko metrov a častými skalnými výstupmi. Hrebene prechádzajúce osou pohoria sú hlavné hrebene, hrebene vybiehajúce smerom k okrajom pohoria bočné hrebene (→ rázsocha). Najvyššie časti hrebeňov spája hrebeňová čiara. Výrazné hrebene sa formujú intenzívnymi exogénnymi procesmi, najmä rozširovaním dolín glaciálnou činnosťou či intenzívnou riečnou eróziou. Výrazný ostrý hlavný hrebeň je charakteristický pre hrebeňové pohoria (napr. Tatry, Krivánska Malá Fatra);

4. meteorol. → hrebeň vysokého tlaku vzduchu;

5. stav. vodorovná priesečnica dvoch sklonených strešných plôch, po ktorých steká dažďová voda na odkvap strechy;

6. stroj. stierací hrebeň — v zlievarenstve plochá doska s výrezom zodpovedajúcim obvodu modelu na odliatky slúžiaca na presné odobratie formy z modelu. Po natlačení piesku sa hrebeň podopierajúci piesok formy zdvihne i s formou zdvíhacími čapmi formovacieho stroja, čím sa zabráni trhaniu formy;

7. zool. kožovitý alebo perovitý výrastok na hlave vtákov. Kožovitý hrebeň sa vyskytuje najmä pri druhoch z radu hrabavce (Galliformes), perovitý hrebeň (pohyblivý alebo nepohyblivý) napr. pri niektorých papagájoch, holuboch a bahniakoch. Hrebeň je zvyčajne väčší a výraznejší pri samcoch.

koncha [gr.] —

1. archit. druh klenby tvaru polgule alebo štvrťgule zvyčajne sa uplatňujúcej v priestore apsidy polkruhového pôdorysu, v nike, edikule alebo v exedre. Koncha niky býva často zdobená žliabkami (kanelúrou), ktoré sú usporiadané v tvare mušle; nesprávne sa niekedy ako koncha označuje celá apsida alebo chór;

2. zastarano konchýlie.

behárik — jednotný názov rodov Bassaniana, Ozyptila a Xysticus z kmeňa článkonožce (Arthropoda), rad pavúky (Araneae alebo Araneida), čeľaď kvetárikovité (Thomisidae). Menšie lesné, stepné alebo lúčne pavúky vyskytujúce sa od nížin po horské oblasti takmer na celom svete. Nepradú siete, vlákna využívajú len pri love na prichytenie sa o podklad, samice na výrobu zámotku (kokónu) na ochranu znášky a samce rodu Xysticus na znehybnenie omnoho väčšej samice pri párení (niekedy ju ešte nedospelú uväznia pomocou vlákien a pária sa s ňou hneď po zvlečení, kým má mäkké hryzadlá). Živia sa hmyzom, na korisť číhajú zvyčajne na povrchu pôdy, na vegetácii a kríkoch (vďaka nevýraznému sfarbeniu takmer splývajú s okolím) a útočia až z bezprostrednej blízkosti.

Na Slovensku sa vyskytuje 34 druhov, napr. prevažne hnedý 3 – 8 mm dlhý behárik obyčajný (Xysticus cristatus) s bielou kresbou na brušku a trojuholníkovitou predĺženou čiernou škvrnou na hlavohrudi, hnedosivý 3 – 8 mm dlhý behárik kríkový (Xysticus audax) s bielou kresbou na brušku a trojuholníkovitou krátkou čiernou škvrnou na hlavohrudi. Medzi vzácnejšie druhy patrí béžovo-čierny 3 – 6 mm dlhý behárik prostredný (Ozyptila atomaria) a sfarbením podobný 2,5 – 4 mm dlhý behárik stepný (Ozyptila claveata), pri obidvoch druhoch majú samice výrazne tmavšiu hlavohruď a samce svetlejšie nohy.

fenológia [gr.] — veda skúmajúca životné prejavy organizmov v závislosti od poveternostných podmienok a ročných období (→ fenologická fáza), ako aj dlhodobé zmeny životných prejavov organizmov a trendy ich vývoja v súvislosti so zmenou klímy (→ klimatická zmena). Podľa objektu pozorovania sa delí na fytofenológiu skúmajúcu časový priebeh fenologických fáz rastlín a zoofenológiu skúmajúcu časový priebeh fenologických fáz živočíchov.

Fenologické pozorovania sa na Slovensku vykonávajú v sieti fenologických staníc Slovenského hydrometeorologického ústavu, kde sa v jednotlivých rokoch sledujú termíny nástupu, trvania a ukončenia jednotlivých fenologických fáz (napr. vzchádzanie, kvitnutie a olistenie rastlín, zrelosť plodov, žltnutie a opadávanie listov; prílet a odlet sťahovavých vtákov, prvý výskyt škodcov, hromadný výskyt škodcov), ako aj termíny poľných prác (sejba, žatva).

Výsledky fenologických pozorovaní sa zakresľujú do fenologických máp, na ktorých je zobrazené plošné rozloženie termínov nástupu jednotlivých fenologických fáz. Fenologické poznatky však možno využiť aj spätne pri charakteristike klimatických pomerov danej lokality, a preto je medzi fenológiou a klimatológiou úzky vzťah. Fenológia sa prakticky využíva najmä v poľnohospodárstve (napr. na stanovenie najvhodnejších oblastí pestovania určitých druhov plodín, optimálneho dátumu aplikácie postrekov na ochranu proti škodcom ap.).

hriva — predĺžená srsť na vrchnej strane krku nepárnokopytníkov z čeľade koňovité a niektorých prežúvavých párnokopytníkov (napr. druhov tzv. antilop) alebo na celom krku niektorých šeliem (napr. levov); pri koňoch siaha od krčných stavcov až po kohútik.

ihlica —

1. ozdobný predmet podobný veľkej ihle, používaný na zopnutie odevu, upevnenie pokrývky hlavy (čepcov, závojov, čiapok, ozdobných sieťok) i pri úprave účesu ako ozdoba či šperk. Spočiatku sa ihlice zhotovovali z organických materiálov (drevo, kosti, parohy), neskôr z kovu (bronz, železo). Ich funkcia sa v zásade nemenila, menili sa len tvar, veľkosť a výzdoba, ktoré podliehali dobovej móde a vkusu. Boli určené na každodenné nosenie alebo na slávnostné príležitosti.

Najstaršie ihlice vyrobené z kostí a parohov sú z mladšej kamennej doby a sú známe ako súčasť hrobových inventárov. Ihlice uložené v hrobe mali aj symbolickú funkciu, poukazovali na sociálne postavenie pochovaného. Kostené ihlice (jednoduchšie typy ihlíc s variabilnou úpravou hlavice) sú typickým nálezom v kultúrach staršej bronzovej doby (koštianska kultúra). Bronzové ihlice bývali najčastejšie jednodielne (členené na hlavicu, kŕčik, ihlu a hrot), menej sa vyskytujú dvojdielne (tuľajkový násadec, ihla). Najväčší rozmach vo výrobe bronzových ihlíc nastal v strednej bronzovej dobe (únětická a otomanská kultúra). Výnimočne bohatú výzdobu mali ihlice s terčovitou hlavicou charakteristické pre nositeľov únětickej kultúry. Symbolický význam mala ihlica v tvare jašterice z Patiniec z okruhu maďarovskej kultúry. Obrovské veľkosti dosahovali kosákovité ihlice s kotúčovitou hlavicou (dlhé až do 30 cm) používané ľudom mohylových kultúr. V mladšej bronzovej dobe sú ihlice bohato zastúpené v lužickej a gávskej kultúre. V neskorej bronzovej dobe pretrvávali niektoré staršie typy ihlíc a pribúdali najmä tvary s jemnejšou profiláciou hlavice. V staršej železnej dobe dochádzalo k zmenám dovtedajších prísnych pravidiel, spočiatku ešte pretrvávala tradícia v nosení ihlíc jednotlivo (muž) alebo v páre (žena), na konci tohto obdobia boli už čoraz častejšie nahrádzané sponami. V mladšej železnej dobe boli ihlice rozšírené najmä v severovýchodných okrajových oblastiach Slovenska. Zriedkavejšie sa našli v keltských hroboch na západnom Slovensku a podľa ich polohy pri hlave je zrejmé, že slúžili ako vlasové ihlice. V rímskej dobe a počas sťahovania národov sa ihlice vyskytovali zriedkavejšie, na spínanie odevu slúžili už prevažne spony. Ihlice sa naďalej zhotovovali z kostí, parohov, ale i zo slonoviny, železa a z bronzu, výnimočne zo striebra alebo zlata, niekedy s bohatou výzdobou hlavice. Zo stredoveku sú zmienky o ihliciach v testamentoch bohatých mešťanov. Tvorili súčasť dobovej šperkárskej produkcie, zhotovovali sa najčastejšie zo striebra a zlata. Bývali rôznej veľkosti, ich hlavice zdobili drahé kamene, často jeden veľký drahokam alebo viaceré malé drahokamy. V priebehu 17. stor. boli v móde ihlice v tvare kvetín a kytíc. Novinkou sa stali kvetinové ihlice na konáriku z pružného drôtu, ktoré sa pri pohybe rozochvieval. V období baroka tvorili ozdobné ihlice do vlasov (aigrette) súčasť honosných súprav briliantových šperkov. V 2. polovici 18. a v 19. stor. mali obyčajne antropomorfnú alebo zoomorfnú podobu (celá figúra alebo hlavička Maura, Turek v turbane, lev, pes, jaguár). Od polovice 18. stor. sa najmä vo Francúzsku zhotovovali dandyovské pánske súpravy pozostávajúce z ihlíc do viazanky (épingle de cravatte) a náprsenky (jabot pin), prsteňa a vychádzkovej palice.

V ľudovom prostredí Slovenska slúžili ihlice ako:

a) pomôcka a zároveň ozdoba na upevnenie odevných častí, úpravy hlavy a účesov žien známa už u Slovanov v 5. – 11. stor. Najstaršie doklady na Slovensku pochádzajú z 1. polovice 19. stor. Široká tvarová škála ihlíc závisela od vývojových zmien ženského účesu a pokrývok hlavy, ktoré postupne podmienili v 1. polovici 20. stor. aj jej zánik. Ihlice mohli byť jednostranné i dvojstranné, drevené alebo kovové (meď, alpaka, hliník, mosadz), ktoré vyrábali kováči a zdobili ich rytím. Najstarším typom bola jednostranná ihlica ukončená jednoduchou hlavicou a používala sa na upevnenie pokrývky hlavy (Kysuce, okolie Žiliny, Rajecká dolina). Jednostranná okrúhla aj plochá ihlica s ozdobnou hlavicou sa používala ako šperk na upevnenie párt a vencov, dvojstranná plochá ihlica na upevnenie ženských účesov (stredné a východné Slovensko); ploché ihlice osmičkového tvaru s lubkom sa nosili na dolnej Orave;

b) pomôcka na upevnenie pradiva na praslicu zhotovená zo zdobeného medeného, mosadzného a neskôr aj z hliníkového plechu a drôtu (Horehonie) alebo odlievaním z olova do drevených foriem (Turiec). Plechové ihlice sa zdobili razenými ornamentmi, iniciálami alebo rokom výroby. Na znak lásky nimi obdarúvali dievčatá svojich mládencov;

2. nástroj na pletenie a sieťovanie;

3. anat. fibula — dlhá štíhla kosť ležiaca bočne od píšťaly, s ktorou tvorí kostru predkolenia. Rozlišuje sa na nej hlava, krček, telo a bočný členok. Na hlavu ihlice sa upínajú ihlicový pobočný väz a šľacha dvojhlavého svalu stehna. V oblasti krčka ihlice prebieha spoločný ihlicový nerv. Telo ihlice má prednú, zadnú a medzikostnú hranu a prístredný hrebeň. Medzikostná hrana je miestom úponu medzikostnej blany predkolenia, ktorá je rozprestretá medzi kosťami predkolenia (ihlicou a píšťalou). Vzdialenejšia časť lýtkovej kosti je zakončená bočným (vonkajším) členkom, ktorý je dôležitý z hľadiska stability členkového kĺba;

4. bot. ihlicovitý list: tenký veľmi pevný čiarkovitý alebo šupinovitý list ihličnanov (napr. pri smreku, jedli a borovici), ktorý je pôvodom mikrofylom;

5. zool. spikula.

chemotaxia [gr.], chemotaktický pohyb — schopnosť jednobunkových organizmov alebo určitých buniek v mnohobunkových organizmoch pohybovať sa v smere určitého chemotaktického faktora (chemického signálu, chemickej látky). Chemotaxia môže byť pozitívna (aktívny pohyb buniek, napr. baktérií v smere nárastu koncentrácie určitej živiny) alebo negatívna (pohyb od miesta určitého chemického signálu, zvyčajne škodlivého). Jednobunkové organizmy rozpoznávajú chemický signál prostredníctvom osobitných receptorov, z ktorých sa prenáša do pohybových organel, napr. do bičíkov. Pri mnohobunkových organizmoch sa chemotaxia uplatňuje pri kontakte spermií s vajíčkom, pri migrácii neutrofilov a makrofágov do zápalového ložiska alebo pri udržiavaní normálnej funkcie lymfocytov v rámci imunitného systému. Predpokladá sa, že chemotaxiu využívajú aj niektoré nádorové bunky pri vzniku metastáz. Okrem tohto chemotakticky usmerneného a stimulovaného pohybu podliehajú jednobunkové organizmy aj stimulovanému, ale neusmernenému pohybu, ktorý sa nazýva chemokinéza.

dafnia [gr.], Daphnia — rod kôrovcov z radu dafniotvaré (Anomopoda), čeľaď dafniovité (Daphnidae). Mikroskopické živočíchy vyskytujúce sa v periodických (väčšie hnedožlté až červenkasté druhy) alebo v trvalých vodách (drobnejšie priehľadné druhy) najmä mierneho a subtropického pásma, v tropickom pásme iba vo vyšších nadmorských výškach. Majú oválne, zo strán mierne sploštené 1,1 – 6,0 mm dlhé telo zakončené schránkovým ostňom (spina). Pohybujú sa striedavými zábermi tykadiel. Živia sa fytoplanktónom alebo baktérioplanktónom. Patrí sem okolo 75 druhov, z ktorých 17 sa vyskytuje aj na Slovensku, napr. v planktóne najmä väčších vôd od nížin až po tatranské plesá do 2,2 mm dlhá Daphnia longispina. Dafnie sú významnou potravou rýb.

chocholík, corymbus — strapcovité súkvetie, ktorého dolné bočné konáre sú predĺžené, takže všetky kvety sú približne v jednej rovine, napr. pri jabloni (Malus).

eumetazoa [gr.], Eumetazoa — vývojový stupeň ríše živočíchy (Animalia). Majú dobre diferencované zárodočné listy a ustálený embryonálny vývin; jednotlivé sústavy a špecializované orgány sa vyvíjajú postupne. Systematicky sem patria dve skupiny: mechúrniky (Radiata) a dvojstranne súmerné živočíchy (Bilateralia).

ena, Ena — rod z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva slimáky (Stylommatophora), čeľaď enovité. Druh ena horská (Ena montana) s ulitou s priemerom do 17 mm sa vyskytuje vo vlhkých lesoch strednej Európy, v Pyrenejach, severovýchodnom Francúzsku, južnom Anglicku a Belgicku. Stredne veľký lesný druh Ena obscura (v niektorých zoologických systémoch Merdigera obscura) s ulitou s priemerom do 9 mm vyhľadáva najmä teplé háje na vápencovom podklade; okrem Európy sa vyskytuje aj v severozápadnej Afrike.

emergencia [lat.] —

1. bot. mnohobunkový výrastok na povrchu rastlinného orgánu tvorený pokožkovými aj podpokožkovými pletivami. Napr. ostne na plodoch durmanu (Datura), do ktorých vstupujú cievne zväzky, tentakuly na mäsožravej rastline rosičke (Drosera) a i.;

2. zool. → eklózia.

elektrofyziológia [gr.] —

1. časť fyziológie zaoberajúca sa elektrickými javmi v organizme, napr. podráždením a vedením vzruchu na nervových a svalových membránach vo forme potenciálových zmien;

2. súhrnné označenie elektrofyziologických metód na meranie a registráciu akčných potenciálov rôznych druhov vzrušivých buniek živého organizmu. Tieto metódy sa môžu realizovať v režime napäťového zámku (angl. voltage clamp) a prúdového zámku (angl. current clamp). Určovanie diagnózy meraním elektrickej aktivity tkanív a orgánov sa nazýva elektrodiagnostika. V medicíne sa využívajú napr. elektrokardiografia, elektroencefalografia, elektrogastrografia, elektromyografia a elektroretinografia. Náuka o elektrických javoch v živých organizmoch sa nazýva elektrobiológia.

ektoderma [gr.] — lek., zool. ektoblast, epiblast, exoderma, exodermis — pri živočíchoch a u človeka vonkajší primárny zárodočný list brázdujúcej sa zygoty (→ blastogenéza) vznikajúci v štádiu gastruly. Z ektodermy sa vyvíjajú pokožka a jej deriváty (pigmentové bunky), nervový systém, pri vzdušnicovciach vzdušnice, dreň nadobličiek, epitel začiatku a konca tráviacej rúry i zmyslové orgány. U človeka sa z ektodermy vyvíjajú nervový systém (nervové a gliové bunky mozgu a miechy, gangliá, periférne nervy), pokožka (v epiteli kože sa diferencujú potné, mazové a prsníkové žľazy, vlasy a nechty), zmyslové orgány (napr. sietnica, šošovka, sklovec, epitel vnútorného ucha), pigmentové bunky, dreň nadobličiek e epitel začiatočného a koncového úseku tráviacej rúry.

efeméra [gr.] —

1. jednoročná rastlina s krátkym rýchlym životným cyklom. Najčastejšie sa vyskytuje na jar alebo na začiatku obdobia dažďov (napr. v púšti). Pri efemére (napr. jarmilka jarná, Erophila verna; veronika brečtanolistá, Veronica hederifolia) prebehne za niekoľko týždňov celý životný cyklus (vyklíči, vyrastie, vykvitne, má plody, odumrie) a ďalej prežíva semenami;

2. → podenka.

fauna [podľa bohyne Fauny] — živočíšstvo; v najširšom význame všetky živočíchy žijúce na Zemi, v užšom význame súbor živočíšnych druhov (taxónov) vyskytujúcich sa na určitom geograficky vyčlenenom území, v určitej oblasti a v určitom čase. Súbor druhov živočíchov dokladovaných skamenelinami sa nazýva fosílna fauna (aj paleofauna). Štúdiom fauny na určitých územiach sa zaoberá faunistika.

faunistika — náuka o faune; odvetvie zoológie zaoberajúce sa určovaním a súpisom všetkých živočíšnych druhov vyskytujúcich sa na určitom území. Základom faunistiky je súpis a zber živočíchov v teréne, súpis ekologických poznámok k ich výskytu, mapovanie výskytu živočíchov v štvorcových sieťach, dlhodobé sledovanie fauny určitého miesta s cieľom monitorovať zmeny ap. Údaje získané pomocou faunistiky sú nevyhnutné pri ochrane živočíchov. Z faunistiky vychádza zoogeografia. Nazvaná podľa rímskej bohyne Fauny.

fixácia [lat.] — upevnenie niečoho (napr. nákladu v dopravnom prostriedku s cieľom zamedziť jeho posunutie vplyvom zotrvačných síl); ustálenie; znehybnenie; zachytenie niečoho v nejakej podobe;

1. biol. a) fixácia dusíka (→ dusíkový cyklus); b) v mikroskopickej technike prvý krok pri príprave biologických preparátov na analýzu vnútornej štruktúry. Cieľom fixácie je rýchle a šetrné usmrtenie živých buniek, aby sa minimalizovalo ich poškodenie. Fixácia sa uskutočňuje teplom (plameňom) alebo fixačnými roztokmi anorganických (soli ťažkých kovov – osmia, ortuti, chrómu) alebo organických zlúčenín (kyseliny, alkoholy, aldehydy, ketóny), zabezpečuje priľnutie preparátu na podložné sklo a uľahčuje prienik farbiaceho roztoku dovnútra buniek;

2. kož. zošľachťovací proces, pri ktorom sa fixačnými prostriedkami stabilizujú alebo zlepšujú vlastnosti textilných a kožušinových výrobkov (ustálenie tvaru, rozmeru a vzhľadu; pri kožušinách slúži i na imitáciu drahších kožušín). Vykonáva sa pôsobením tepla, tlaku, vlhka, mokrej alebo suchej pary, podlepovaním fixačnou vložkou, nástrekom fixačnej hmoty, napustením, naškrobením ap., a to po naťahovaní, zjemňovaní, zhusťovaní, zbrusovaní, farbení alebo pred spracovaním hotových výrobkov, počas neho alebo po ňom;

3. lek. upevnenie, pripevnenie časti alebo celého orgánu na miesto pôvodnej anatomickej lokalizácie (najčastejšie pri dislokáciách častí kostrovo-svalového aparátu). V ortopedicko-traumatologickej praxi spôsob imobilizácie (znehybnenia) poškodeného orgánu; liečebný postup, keď po úspešnej repozícii (napr. úlomkov zlomenín) nasleduje fixácia na určité časové obdobie, ktorá zabezpečí dokonalú retenciu (udržanie v správnej alebo vo vyhovujúcej polohe) postihnutej časti končatiny. Fixácia sa robí pomocou rozličných typov obväzov, fixačných aparátov alebo operačne pomocou skrutiek, drôtov, vnútrodreňových klincov ap.;

4. veter. imobilizácia (znehybnenie) zvieraťa s cieľom vykonať potrebné úkony v pokoji a odborne tak, aby zviera netrpelo a aby sa predišlo jeho poraneniam, ako aj poraneniam a úrazom ľudí, ktorí poskytujú zvieraťu ošetrovateľskú alebo veterinárnu starostlivosť. Spôsob fixácie závisí od vykonávaného úkonu a druhu zvieraťa (napr. vyšetrenie cez konečník, odber telových tekutín, podávanie liekov, chirurgické a ortopedické zákroky – dekornuácia, kastrácia, ošetrenie paznechtov a kopýt, transport divých alebo agresívnych zvierat a i.). Fixácia sa robí mechanickými pomôckami (putá, povrazy, klietka alebo špeciálne zariadenia, napr. kone sa fixujú pomocou tzv. fajky a zubadla, býkom sa umiestňuje do nozdry oceľový krúžok, na ktorý sa zachytí vodiaca tyč, pri ošípaných sa používa tzv. fixačná pumpa) alebo podaním liekov, ktoré navodia útlm, narkózu alebo úplnú prechodnú relaxáciu pohybového aparátu;

5. výtv. rozprašovanie fixatívov na kresbu uhľom, kriedou, mäkkou ceruzkou, rudkou alebo pastelom s cieľom spevniť ju, a tým chrániť pred poškodením rozmazaním či otretím.

fylofág [gr.] — živočích živiaci sa listami rastlín, napr. listožravé húsenice motýľov.

garnátovité [hol. > nem.], Crangonidae — čeľaď z podkmeňa kôrovce, trieda rakovce (Malacostraca), rad desaťnožce (Decapoda). Menšie morské, v plávaní obratné živočíchy s ohybným pancierom, na bokoch so stlačeným telom a s veľkými tykadlovými šupinami. Hospodársky významná čeľaď bohatá na mnohé veľmi pekne sfarbené alebo sčasti sklovito priehľadné druhy.

galea [gr. > lat.] — súčasť ústneho orgánu hmyzu; článkovaný neozubený, celkom alebo čiastočne mäkký (nesklerotizovaný) prívesok čeľuste.

geofág [gr.] — živočích požierajúci pôdu. Nižšie živočíchy (napr. dážďovky) ju požierajú pre obsah organických látok (živín), vyššie živočíchy (vtáky, cicavce) pri nedostatku niektorých anorganických látok.

Gelechiidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad motýle (Lepidoptera). Malé jedince (2 – 6 mm) so silným, na báze šupinatým cuciakom, s veľkými spodnopernými zakrpatenými čeľustnými hmatadlami, dosť úzkymi zadnými, na vonkajšom okraji vykrojenými krídlami a s dvoma pármi ostrôh na holeniach zadných nôh. Húsenice majú 3 páry nôh a 5 párov panôžok. Niektoré sú škodcami úžitkových rastlín a skladových produktov, napr. druh psota obilná (Sitotroga cerealella). Patrí sem okolo 4 600 druhov, z toho 617 európskych (190 zo Slovenska).

geáda — larválne, na život v zemi viazané štádium hmyzu s epimetabóliou, podobné dospelému jedincovi, od ktorého sa odlišuje stupňom vývinu pohlavných orgánov; vždy chýbajú základy krídel.

gnathopody [-to-; gr.] — prvé dva páry jednovetvových končatín kôrovcov z radu rôznonôžky (Amphipoda) s rozšíreným koncovým článkom a so stavbou odlišnou od zvyšných piatich párov. Nachádzajú sa na hrudných článkoch; vyskytujú sa napr. pri rode krivák (Gammarus).

goliáš [vl. m.], Goliathus — rod z triedy hmyz (Insecta), rad chrobáky (Coleoptera), čeľaď skarabeusovité. Má zavalité, do 12 cm dlhé telo, samce na hlavách vidlicovitý výbežok. Larvy sa vyvíjajú v práchnivejúcich stromoch, dospelé jedince sa vyskytujú na kvetoch tropickej Afriky. Patrí sem okolo 10 druhov, napr. matne čiernobiely, do 10,5 cm dlhý goliáš kráľovský (Goliathus regius), ktorý sa vyskytuje v Ghane, a do 11 cm dlhý goliáš strakatý (Goliathus giganteus) s tmavočervenohnedými krovkami a čiernym štítom s bielym pásikom, ktorý sa vyskytuje v rovníkovej Afrike, a v súčasnosti je najťažším (až 100 g) známym, ale aj napriek tomu dobre lietajúcim chrobákom na svete.

gulela, Gulella — rod z kmeňa mäkkýše (Mollusca), trieda ulitníky (Gastropoda), vetva Sigmurethra, čeľaď streptáčikovité. Patrí sem okolo 100 druhov vyskytujúcich sa najmä v Afrike, Ázii a na niektorých ostrovoch v Indickom oceáne, v Európe iba v skleníkoch, do ktorých bývajú zavlečené s tropickými rastlinami (napr. v Botanickej záhrade Univerzity Komenského v Bratislave sa nachádza africký druh Gulella io).

gonochorista [gr.] → gonochorizmus

gouwenaar [chouenár] — holandské plemeno králika vyšľachtené krížením havanského králika s inými plemenami. Má sivobielu alebo svetlosivomodrú srsť s hnedým nádychom; hmotnosť okolo 3 kg.

gotlandský poník — pravdepodobne najstaršie škandinávske plemeno koňa pochádzajúce z ostrova Gotland, považované za potomka tarpana; v 19. stor. bol gotlandský poník krížený s arabským koňom. Má robustné telo zvyčajne hnedej farby, krátky krk, nedostatočne vyvinuté zadné končatiny, nízko posadený chvost a veľmi tvrdé kopytá. Výška v kohútiku do 125 cm. V súčasnosti sa najmä vo Švédsku pokračuje v jeho výberovej plemenitbe; využíva sa na jazdenie (pri skokových a klusáckych dostihoch).

gonochorizmus [gr.] — rôznopohlavnosť; rozlíšenie živočíchov na jedince s pohlavnými žľazami (gonádami) jediného typu (samčími alebo samičími); opak: obojpohlavnosť. Gonochoristami (dobre pohyblivými živočíchmi oddeleného pohlavia schopnými pomerne ľahko nájsť si pohlavného partnera) sú napr. hlavonožce, článkonožce a stavovce.

gorkovská hus — plemeno veľkých husí chované v Rusku v bielom, sivohnedom, modro-sivohnedom alebo v strakatom sfarbení. Má stredne veľkú hlavu, dlhý krk a široký hrudník, hmotnosť gunára do 10 kg, husi do 6 kg. Znáška: 35 – 55 vajec (s hmotnosťou 180 g) ročne.

gonídium [gr.] — starší, dnes už nepoužívaný názov fykobionta.

grit [angl.] — kremičitá alebo vápencová drvina nerozpustná v žalúdočnej kyseline, potrebná na mechanické rozdrobovanie krmiva vo svalnatom žalúdku hydiny a pernatej zveri v intenzívnych farmových chovoch; dôležitá súčasť kŕmnej dávky. Grit sa musí neustále dopĺňať, pretože sa vylučuje trusom. Rozpustný grit (vápencová drvina) sa používa, ak je v kŕmnej zmesi nedostatok vápnika, nerozpustný grit (piesok), ak sa skrmuje zrno alebo krmivo so zvýšeným množstvom vlákniny. Grit nie je životne dôležitý, má však veľký význam z hľadiska využiteľnosti krmiva a získavania živín.

hlístovce, Nematoda — kmeň dvojstranne súmerných živočíchov; v rozmanitých biotopoch voľne žijúce alebo parazitické mnohobunkové živočíchy, ktoré spôsobujú ochorenia rastlín, živočíchov a človeka (→ nematodózy). Majú červovité nečlánkované telo pokryté hrubou kutikulou a mohutne vyvinuté pozdĺžne svalstvo, vďaka ktorému sa pohybujú charakteristickými trhavými pohybmi. Telová dutina je pseudocél s rúrkovitou tráviacou sústavou so svalnatým hltanom (voľne žijúce dravé hlístovce potravu drvia chitínovými zubami, parazitické druhy ju cicajú), s protonefrídiami alebo s kožnými žľazami zabezpečujúcimi vylučovanie a so zmyslovými orgánmi (dutinami) vyplnenými zmyslovými bunkami.

Hlístovce sa vyvíjajú priamo alebo cez larválne štádiá so znakmi metamorfózy. Patrí sem množstvo radov (napr. hlísty, hlístky, háďatká, mechovce, mrle, vlasovce) asi s 20-tis. druhmi. Do radu hlísty patria napr. druhy hlísta slepačia (Toxocara galili) parazitujúca v hydine, hlísta prasačia (Ascaris suum) v ošípaných, hlísta konská (Parascaris equorum) v koňoch a hlísta detská (Ascaris lumbricoides), ktorá parazituje v tenkom čreve človeka (najmä detí) a spôsobuje ochorenie askaridózu.

hlavačka —

1. slovenský názov drobných akvaristicky atraktívnych rýb z čeľade býčkovité;

2. starší názov rodu kyjačka.