Vyhľadávanie podľa kategórií: geografia regionálna – Južná Amerika

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 79 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

Alagoas

Alagoas — členský štát Brazílie na severovýchode územia na pobreží Atlantického oceána; 27 768 km2, 3,341 mil. obyvateľov (2015); hlavné mesto Maceió (morský prístav). Zaberá prímorskú piesočnú rovinu, nad ktorou sa dvíha juž. okraj plošiny Borsborema. Rovníkové podnebie, na prímorskej nížine veľmi horúce a vlhké. V Maceió priemerné mesačné teploty 23 – 26 °C, ročné zrážky 2 200 mm, na plošine chladnejšie s nižším úhrnom zrážok. Najväčšia z riek São Francisco (s veľkou hydroelektrárňou pri vodopádoch Paolo Afonso) sa vlieva do Atlantického oceána. Na pobrežnej nížine plantáže cukrovej trstiny a na okraji plošiny plantáže bavlníka; rozvinutý chov dobytka. V Alagoase sú zásoby viacerých nerastných surovín (ťažba ropy, zemného plynu a azbestu). Priemysel potravinársky (cukrovary a liehovary), textilný (bavlnárske závody v Maceió). Hlavné dopravné cesty sú železničná trať Salvador – Maceió – Recife a splavná rieka São Francisco.

Aguja

Aguja [-cha] — mys v sev. časti Peru, jeden z najzápadnjších výbežkov Juž. Ameriky (81° 18’ záp. zemepisnej dĺžky). Pokrytý vyprahnutou časťou púšte Sechura s pieskovými dunami, barchanmi (miestny názov medanos) a suchomilnou krovitou vegetáciou. Mys Pariñas, najzápadnejší mys Južbej Ameriky, je asi o 200 km severnejšie.

Arequipa

Arequipa [-ki-] — mesto v juž. Peru v hornatom prostredí, administratívne stredisko departementu Arequipa a provincie Arequipa; 2 300 m n. m; 864-tis. obyvateľov (2015). Niekoľkokrát zničené sopečnými explóziami a zemetraseniami (o. i. silné zemetrasenia 1868, 1958, 1960). Priemysel textilný, kožiarsky, chemický, stavebných materiálov, potravinársky. Obchodné (známe trhy s koženými a vlnenými výrobkami) a kultúrne stredisko juž. oblasti Peru. S pobrežím Tichého oceána (prístavy Matarani a Mollendo) vzdialeným asi 100 km spojené železničnou traťou pokračujúcou na sever k prístavu Puna na jazere Titicaca.

Založené 1540 na mieste bývalého mesta Inkov. R. 1835 – 83 hlavné mesto Peru. Múzeá, početné kláštory a kostoly (16. – 18. stor.), katedrála (17. – 19. stor.), domy z 18. stor., univerzita (založená 1828), sídlo arcibiskupstva. Múzeá. Historické centrum mesta zapísané 2000 do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO. V blízkosti minerálne pramene.

Araxá

Araxá [-ša] — mesto v juž. Brazílii v členskom štáte Minas Gerais na stráňach masívu Serra da Canastra; 102-tis. obyvateľov (2016). Založené 1788. Priemysel chemický (umelé hnojivá), kožiarsky, potravinársky. V okolí ťažba uránových rúd, fosfátov a i. Významná dopravná križovatka s letiskom.

Angelov vodopád

Angelov vodopád [anche-], špan. Salto del Angel, indiánske jazyky Churún-Meru — najvyšší vodopád sveta na juhu Venezuely v autonómnom štáte Bolívar na riečke Churún (prítok toku Carrao) v povodí rieky Caroní pretínajúcej Guyanskú vysočinu. Výška 979 m. Objavil ho 1933 americký letec a hľadač zlata Jimmie Angel (*1899, †1956). Patrí k turistickým atrakciám Venezuely; pre zlú prístupnosť navštevovaný len letecky.

Altiplano

Altiplano — medzihorská náhorná plošina v Andách v juž. Peru a záp. Bolívii medzi Západnou Kordillerou a Východnou Kordillerou, 3 300 – 3 800 m n. m. Záp. časť rovinatá, vých. časť typická početnými bezodtokovými kotlinami vyplnenými čiastočne slanými jazerami (Poopó, Coipasa) a slaniskami (Salar de Uyuni, Salar de Coipasa); na severe sladkovodné jazero Titicaca. Polopúšťové rastlinstvo – puna. Oblasť baníctva, ložiská rúd medi, zinku a olova, antimónu, volfrámu, v okolí mesta Llallagua (Bolívia) najbohatšie ložiská rúd cínu na svete; ťažba soli. Poľnohospodárska oblasť (pestovanie obilia a zemiakov); pastiersky chov oviec a lám (najmä alpaky).

Amapá

Amapá — členský štát Brazílie na severovýchode územia na pobreží Atlantického oceána pri hraniciach s Francúzskou Guyanou; 142 815 km2, 751-tis. obyvateľov (2014), hlavné mesto Macapá. Juh územia vyplnený deltou Amazonky, na západe výbežok močaristej Amazonskej nížiny, na východe Guyanská vysočina. Rovníkové podnebie. Výskyt rúd mangánu (ťaží sa vyše 2 mil. ton ročne) a železa, ložiská zlata a kaolínu. Pastevný chov dobytka; vodná doprava.

Amazonas

Amazonas — členský štát v severozápadnej Brazílii v bazéne horného a str. toku Amazonky na hraniciach s Venezuelou, Kolumbiou a Peru; 1 570 746 km2 (najväčší členský štát Brazílie), 3,938 mil. obyvateľov (2015), hlavné mesto Manaus.

Povrch vyplnený Amazonskou nížinou (časté povodne Amazonky a jej prítokov). Do najsevernejšej časti Amazonasu zasahuje juž. výbežkami Guyanská vysočina, do juhovýchodnej časti predhoria Ánd. Vlhké rovníkové podnebie s priemernými mesačnými teplotami 24 – 28 °C a zrážkami 2 000 – 2 500 mm ročne. Prirodzená vegetácia – vlhký rovníkový prales (selvas). Na území Amazonasu typický obraz amazonskej krajiny s pravidelnými a výdatnými zrážkami, hustou sieťou riek bohatých na vodu, pestrosťou rastlinných i živočíšnych druhov s početnými endemitmi. Najväčšie prírodné bohatstvo predstavujú obrovské, druhovo bohaté zásoby dreva (najväčšie na svete). Z málo preskúmaných nerastných zásob sú známe veľké ložiská hnedého uhlia na hornom toku Amazonky. Predpokladajú sa ložiská ropy a zemného plynu.

Amazonas je hospodársky málo rozvinutý. Priemysel drevársky a potravinársky, spracovanie ropy v Manause. V pralese sa získavajú vzácne druhy dreva, prírodný kaučuk, rôzne druhy aromatických olejov. Pestuje sa ryža, kukurica, maniok, fazuľa. Chov hovädzieho dobytka a ošípaných. Vodná (po Amazonke a jej prítokoch) a letecká doprava. Manaus je veľký riečny i námorný prístav. Juž. časťou štátu Amazonas vedie Transamazonská diaľnica.

Amazonas

Amazonas — štát na juhu Venezuely pri hraniciach s Brazíliou a Kolumbiou; 177 617 km2, 183-tis. obyvateľov (2016); hlavné mesto Puerto Ayacucho. Zaberá juhozápadnú časť Guyanskej vysočiny a sev. výbežok Amazonskej nížiny. Horúce vlhké rovníkové podnebie, priemerná ročná teplota 25 °C, ročný úhrn zrážok až do 5 000 mm. Pramenná oblasť Orinoca má bifurkáciou rieky Casiquiare spojenie s povodím Amazonky. Vegetačnú pokrývku tvorí najmä na Amazonskej nížine tropický dažďový prales s množstvom rastlinných a živočíšnych druhov.

Amazonas je veľmi riedko osídlený (asi 70 % Indiáni) a hospodársky málo rozvinutý. Exploatácia dreva, zber latexu z kaučukovníkov, spracovanie manioku a ryže. Ťažba zlata, diamantov a polodrahokamov.

Amazonská nížina

Amazonská nížina — najrozľahlejšia nížina na svete (asi 5 mil. km2) rozkladajúca sa v rovníkovom pásme Južnej Ameriky. Zo severu ju ohraničuje Guyanská vysočina, zo západu chrbty Ánd, z juhu Brazílska vysočina. Rozprestiera sa najmä na území Brazílie, jej záp. časti zasahujú do Kolumbie a Peru. Plochý povrch je rozčlenený desiatkami širokých riečnych dolín. Osou nížiny je rieka Amazonka. Pokrývajú ju ťažko priechodné rovníkové pralesy. Patrí k najmenej preskúmaným oblastiam sveta. Na jej území dodnes žijú primitívne indiánske kmene, ktoré takmer nemajú kontakty so súčasnou civilizáciou. Pralesy Amazonskej nížiny sú dôležitou zásobárňou dreva a celosvetovým významným producentom ozónu. Strediskami sú prístavy na rieke Amazonka (Óbidos, Manaus, Iquitos a i.).

Anápolis

Anápolis — mesto v centrálnej časti Brazílie v juž. časti členského štátu Goiás medzi hlavným mestom Brazília a mestom Goiânia (hlavné mesto štátu Goiás); 362-tis. obyvateľov (2014). Priemysel potravinársky, chemický; v okolí ťažba niklových rúd, kremenca, zlata.

Antofagasta

Antofagasta — prístavné mesto v sev. Čile, administratívne stredisko kraja Antofagasta; 381-tis. obyvateľov (2012). Priemysel chemický, kovospracujúci, lodiarsky, textilný, potravinársky. V okolí mesta ťažba rúd farebných kovov a čilského liadku. Mesto spojené až 300 km dlhými vodovodmi s vlhšími vých. stráňami Ánd (leží v pásme suchého pasátového podnebia). Založené 1868 ako banské mesto La Chimba, od 1869 súčasný názov. Pôvodne súčasť Bolívie, po bolívijsko-čilskej vojne 1879 – 83 pripadlo Čile.

Anzoátegui

Anzoátegui [ansoategi] — štát Venezuely na severovýchode územia medzi riekou Orinoco a pobrežím Karibského mora; 43 300 km2, 1,682 mil. obyvateľov (2016), hlavné mesto Barcelona. Na severe Cordillera de la Costa, na juhu Orinocká nížina. Vlhké tropické podnebie. Pozdĺž Orinoca porasty llanos a galériové lesy, na pobreží mangrovové porasty. Dôležitý región ťažby ropy, zemného plynu a čierneho uhlia. Stredisko ťažby v El Tigre, strediská spracovania v Barcelone a Puerte La Cruz. Najdôležitejšia oblasť pestovania fazule, batatov, kukurice a bavlníka. Chov hospodárskych zvierat (na mäso) a hydiny. Turistická oblasť. Najväčšie mesto: Puerto La Cruz (námorný prístav).

Apaporis

Apaporis — rieka v Kolumbii, ľavostranný prítok rieky Japurá; dĺžka 635 km. Pramení v predhorí Východnej Kordillery, preteká Amazonskou nížinou. Na dolnom toku čiastočne splavná.

Apure

Apure — rieka vo Venezuele, ľavostranný prítok Orinoca; dĺžka 1 580 km, plocha povodia 147-tis. km2, priemerný ročný prietok 2 000 m3/s. Na dolnom toku splavná.

Apure

Apure — štát Venezuely v juhozáp. časti územia na juhozáp. hraniciach s Kolumbiou; 76 500 km2, 581-tis. obyvateľov (2016), hlavné mesto San Fernando de Apure. Rovinaté územie ohraničené na východe riekou Orinoco, na severe riekou Apure a na juhu riekou Meta. Vlhké horúce rovníkové podnebie. Rastlinné formácie llanos, savana so suchomilnými druhmi, pozdĺž riek galériové vždyzelené lesy. Pestovanie kukurice, bavlníka a tabaku. Chov dobytka a ošípaných. Jediné väčšie mesto a prístav na Apure je San Fernando de Apure, stredisko obchodu a potravinárskeho priemyslu.

Apurimac

Apurimac [-mak], Rio Apurimac — rieka v juž. Peru, jedna zo zdrojníc Ucayali; dĺžka 900 km. Pramení na úpätí Centrálnych Ánd, tiečie hlbokou strmou dolinou, na str. toku rovnomenným kaňonom. Považovaná za pramenný tok rieky Amazonky.

Aracaju

Aracaju [-kažu] — prístavné mesto v severových. Brazílii pri ústí rieky Aracuja do Atlantického oceána, administratívne stredisko členského štátu Sergipe; 642-tis. obyvateľov (2016). Založené 1855. Stredisko výroby cukru, spracovanie dreva, textilný, kožiarsky a chemický priemysel. Jeden z významných exportných prístavov Brazílie. Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva (od 1910). Univerzita (založená 1967).

Aragua

Aragua [-gva] — štát Venezuely na severe územia pri Karibskom mori; 7 014 km2, 1,822 mil. obyvateľov (2016), hlavné mesto Maracay. Na severe územia pohorie Cordillera de la Costa s vlhkými tropickými lesmi, na juhu plochá, rovinatá nížina so savanami. Uprostred jazero Valencia. Na severe tropické pasátové, na juhu horúce rovníkové podnebie. Významné ložiská niklovej rudy neďaleko mesta Maracay. Jeden z hospodársky najrozvinutejších štátov Venezuely. Priemysel potravinársky, drevársky, papiernický, ľahký, stavebných materiálov. Pestuje sa kakaovník, kávovník, ovocie. Chov hydiny. Cez Araguu vedie Panamerická diaľnica.

Araguaia

Araguaia [-guaja] — rieka v Brazílii, ľavostranný prítok Tocantinsu (povodie Amazonky); dĺžka 2 630 km, rozloha povodia okolo 370-tis. km2, priemerný ročný prietok v ústí okolo 8 500 m3 /s. Tečie záp. okrajom Brazílskej vysočiny, delí sa na ramená a vytvára ostrovy (Bananal). Splavná v dĺžke 1 300 km. Náplavy Araguaie sú zlato- a diamantonosné.

Argentino

Argentino [archen-], Lago Argentino — tektonicko-ľadovcové jazero v Argentíne v Patagónskych Andách, 187 m n. m.; plocha 1 415 km2, hĺbka až 324 m (kryptodepresia). Odvodňované riekou Santa Cruz ústiacou do Atlantického oceána. Súčasť národného parku Los Glaciares zapísaného v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Aripuanã

Aripuanã — rieka v Brazílii, pravostranný prítok Madeiry. Pramení na sev. svahoch Brazílskej vysočiny, vteká do Amazonskej nížiny, ústi do Madeiry 250 km pred jej ústím do Amazonky.

Andy

Andy, špan. Cordillera de los Andos — horský systém tiahnuci sa v dĺžke asi 9 000 km (šírka 200 – 700 km) pozdĺž sev. a záp. pobrežia Južnej Ameriky (od ostrova Trinidad po Ohňovú zem). Tvorený desiatkami paralelne prebiehajúcich horských masívov, medzi ktorými ležia náhorné plošiny (puna) a hlboké kotliny. Najvyšší štít Aconcagua (6 960 m n. m.). Juž. pokračovaním Ánd sú skupinky ostrovov v Drakovom prielive a hornatý Antarktický polostrov, ktorým antarktický kontinent zasahuje najviac na sever.

Svahy Ánd na západe prudko spadajú do Tichého oceána, na ktorého dne ich vo vzdialenosti 100 – 200 km od pobrežia lemujú podmorské priekopy (Peruánska priekopa, Atacamská priekopa). Na úrovni obratníka Kozorožca dosahuje relatívne prevýšenie medzi dnom Tichého oceána v Atacamskej priekope a asi 300 km vzdialenými vrcholmi Ánd viac ako 14 000 m. Vých. svahy Ánd sú tiež pomerne strmé, ich úpätie lemuje niekoľko desiatok až stoviek kilometrov široké pásmo hornatín, ktoré na východe nadväzujú na nízko položené ploché územia (Orinocká nížina, Amazonská nížina, Gran Chaco, Pampas a i.). S týmto územím spája Andy zložitý systém rozľahlých povodí najväčších riek Južnej Ameriky, medzi ktorými dominuje predovšetkým povodie Amazonky (na severe).

Rozmanitosť prírodného prostredia, podmienená najmä tým, že Andy majú pestrú geologickú štruktúru, polohu a nadmorskú výšku a že sa rozprestierajú od 10° severnej zemepisnej šírky za 50° južnej zemepisnej šírky, umožňuje rozdeliť Andy na základe rôznych kritérií. Na najvšeobecnejšej úrovni sa delia na Severné Andy, Centrálne Andy a Južné Andy.

K Severným Andám patria Karibské Andy (najvyšší vrch Naiguatá, 2 765 m n. m.), ktoré sú najmladšou časťou celého andského systému, Kolumbijsko-venezuelské Andy (Cristóbal Colón, 5 775 m n. m.), ktorých priebeh pripomína peň stromu s troma konármi, Ekvádorské Andy (Chimborazo, 6 267 m n. m.) s viac ako 25 činnými sopkami a Peruánske Andy (Huascarán, 6 768 m n. m.), pre ktoré je charakteristická veľká členitosť reliéfu, výskyt náhorných plošín a absencia činných sopiek. Centrálne Andy sa rozkladajú najmä na území Bolívie, Čile a sev. Argentíny medzi 14° 30’ a 28° južnej zemepisnej šírky (v dĺžke asi 800 km). Tvoria osobitný typ krajiny bezodtokových kotlín obklopených na západe i na východe horskými pásmami. Najväčšiu výšku dosahujú na území Bolívie (Illampu, 6 485 m n. m.). K Centrálnym Andám patrí púšť Atacama i najväčšie jazero Južnej Ameriky Titicaca. Južné Andy sa rozkladajú na juhu od 28° južnej zemepisnej šírky na území Čile a Argentíny. Patria k nim Čilsko-argentínske Andy (Aconcagua) rozčlenené na tri pásma a prebiehajúce zo severu na juh a Patagónske Andy (San Valentin, 4 058 m n. m.), ktoré sú budované najstaršími horninami a napriek priemernej výške 2 000 m n. m. majú (na juhu) viaceré firnové polia a ľadovce.

Andy sú výraznou prírodnou bariérou (najmä klimatickou). Ukrývajú veľké zásoby nerastných surovín. Ich náhorné plošiny sú miestami husto osídlené a hospodársky intenzívne využívané. V smere západ – východ ich pretína len niekoľko komunikačných koridorov, zo severu na juh nimi prechádza trasa Panamerickej diaľnice.

Andy boli vyvrásnené v alpskej orogenéze, sú budované kryštalickými prekambrickými a paleozoickými horninami i sedimentárnymi horninami paleozoického, mezozoického a terciérneho veku prestúpenými intrúziami granitov. Prechádzajú všetkými podnebnými pásmami Južnej Ameriky. Najvyššie časti majú vysokohorskú, chladnú klímu; ročný úhrn zrážok na severe do 10 000 mm (na záp. svahoch), medzi 5 – 30° južnej zemepisnej šírky menej ako 200 mm v záp. časti Ánd (na púšti Atacama do 20 mm) a viac ako 500 mm (v Peru viac ako 1 000 mm) vo vých. časti; na juhu od 35° južnej zemepisnej šírky viac ako 2 000 mm na záp. svahoch (v Patagónskych Andách miestami do 5 000 mm) a menej ako 300 mm na vých. svahoch. Snežná čiara prebieha na severe vo výške 4 800 – 5 000 m n. m., na rovníku vo výške 4 000 – 4 500 m n. m., v okolí obratníka Kozorožca okolo 6 300 m n. m., na juhu klesá do 1 000 – 600 m n. m.

Vo vých. časti pramenia početné prítoky Orinoca, pramenné rieky Amazonky a mnoho jej prítokov, prítoky riek Paraguaj a Uruguaj, ako i rieky priamo tečúce do Atlantického oceána (Colorado, Negro, Chubut a i.). Záp. svahy Ánd sú mnohými krátkymi riekami (Loa, Bío Bío a i.) odvodňované do Tichého oceána; v Kolumbijsko-venezuelských Andách pramení rieka Magdaléna ústiaca do Karibského mora; početné jazerá, najmä na juhu. Značnú časť Ánd pokrývajú lesy (na severe vlhké vždyzelené rovníkové, vyššie vždyzelené horské), nad nimi vlhké trávnaté formácie; na juhu vždyzelené listnaté a zmiešané lesy s hojným výskytom buka a araukárií, ako aj stepná vegetácia; v Centrálnych Andách prevaha xerofilnej vegetácie, najmä polopúšťovej, trávnato-krovinaté formácie (puna) a stepná vegetácia.

Bacabal

Bacabal [-ka-] — mesto v Brazílii vo vnútrozemí členského štátu Maranhão; 80-tis. obyvateľov (2016). V okolí najrozľahlejšie plantáže ryže v celej Brazílii. Riečnou dopravou spojené s prístavom São Luis na pobreží Atlantického oceána. R. 1876 tam bola založená poľnohospodárska farma. Od 1920 mesto. Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva (1968).

Argentína

Argentína, Argentínska republika, špan. Argentina, República Argentina — štát v juhových. časti Južnej Ameriky. Na západe hraničí s Čile, na severe a severovýchode s Bolíviou, Paraguajom, Brazíliou a Uruguajom, na východe obmývaný Atlantickým oceánom, dĺžka pobrežnej línie 4 989 km. Okrem pevninskej časti patria k Argentíne vých. časť súostrovia Ohňová zem, Ostrov štátov a i. menšie ostrovy. Administratívne sa člení na 23 provincií a autonómne mesto Buenos Aires.

Územie Argentíny tvoria štyri rozľahlé prírodné oblasti: Severná Argentína, Pampas a Patagónia (na východe), Andy (na západe). Severnú Argentínu tvorí nížinaté územie, na západe ohraničené predhoriami Ánd, na severe a východe štátnou hranicou, na juhu približne tokom rieky Salado a dolným tokom rieky Parana. Str. tok Parany rozdeľuje Severnú Argentínu na dve časti: na záp. časť, ktorá sa nazýva Gran Chaco a pokračuje aj na území Bolívie a Paraguaja, a na vých. časť tvorenú Medziriečím. Povrch Gran Chaca klesá od západu (500 m n. m.) na východ (50 m n. m.). Sev. časť územia je porastená suchomilnými lesmi so stromami rodu kebračo, ktorých drevo je veľmi tvrdé (používa sa v stavebníctve a výťažok z neho aj pri spracúvaní koží). Priemerné teploty v januári dosahujú až 30 °C, v júli do 17 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm. Juž. časť Gran Chaca je suchšia, pokrytá zväčša savanou. Osídlené sú najmä okrajové časti. Medziriečie tvorí úrodná nížina medzi riekami Parana a Uruguaj. Sev. hranicu tohto územia tvorí rieka Iguaçu (ľavostranný prítok Parany), na ktorej sú mohutné vodopády. Nížinu Medziriečia pokrývajú na severe husté kroviny a miestami močiare, ktoré zaberajú väčšie plochy aj na juhu (najmä v blízkosti riek). Centrálna časť má pahorkovitý charakter a využíva sa na rastlinnú i na živočíšnu výrobu. Táto časť Argentíny patrí k jej najvlhším oblastiam (ročný úhrn zrážok 1 500 – 2 000 mm) s priemernými teplotami v januári okolo 25 °C, v júli asi 14 °C.

Centrálnu časť Argentíny vypĺňa oblasť Pampas, ktorá zaberá asi pätinu územia štátu od vých. úpätia str. časti Ánd po pobrežie Atlantického oceána (od estuáru Río de la Plata na severe po záliv Bahía Blanca na juhu). Mierne zvlnené územie, ktorého väčšinu pokrývajú úrodné pôdy vytvárajúce spolu s priaznivou klímou (priemerné teploty v januári 19 – 20 °C, v júli 7 – 8 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm) výborné podmienky na rozvoj poľnohospodárstva. Rastlinná výroba, koncentrovaná najmä v oblasti tzv. vlhkej (nízkej) pampy rozkladajúcej na východ od línie spájajúcej mesto Bahía Blanca so sev. stráňami masívu Sierra de Córdoba, sa špecializuje predovšetkým na pestovanie pšenice, kukurice a lucerny. V oblasti suchej (vysokej) pampy sú pôdy menej úrodné. Rozhodujúci význam má chov hovädzieho dobytka a ošípaných i pestovanie ľanu. Pampas s viac ako dvoma tretinami obyvateľov krajiny a s koncentráciou priemyselnej výroby predstavuje jadro hospodárskeho života Argentíny.

Vých. časti juž. Argentíny patria k prírodným oblastiam Patagónie. Tvorí ju suchá, silnými vetrami previevaná plošina, ktorá sa terasovito dvíha od pobrežia oceána na východe až do výšky viac ako 2 000 m n. m. na západe. Patrí k nej viac ako štvrtina územia štátu rozložená najmä na juh od rieky Colorado. Žijú tam však len necelé 3 % obyvateľov štátu. Pôdy Patagónie sú suché a neúrodné, nevhodné na pestovanie zrnovín. Aj chov oviec sa sústreďuje len v úzkych dolinách riek, ktoré členia Patagóniu na viaceré plošiny (→ meseta). V dolinách sú ľudia i zvieratá čiastočne chránení pred nepríjemnými vetrami. Väčšina obyvateľov tejto oblasti žije na severe v blízkosti riek Colorado a Rio Negro. Na miestnych farmách sa pestuje najmä lucerna a ovocie (hrušky, jablká) a chovajú sa ovce. Patagónske pobrežie Atlantického oceána je rajom pre milovníkov nenarušenej, ale drsnej prírody. Vo vnútrozemí sa hojne vyskytujú vodopády a jazerá. V tejto oblasti Argentíny prevláda mierne teplé kontinentálne podnebie s tuhou zimou (do -35 °C), mierne chladným letom (16 – 18 °C) a ročným úhrnom zrážok od 150 mm (na západe) do 700 mm (na východe). Pri Zálive svätého Juraja sa nachádzajú významné ložiská ropy (Comoduro Rivadavia). Čiastočne sa využívajú energetické zásoby riek (Negro a i.).

Záp. časti Argentíny patria do prírodnej oblasti Ánd, ktorých hrebeňom prechádza štátna hranica s Čile. Argentínske pásma tohto mohutného horského systému (siahajúceho od obratníka Kozorožca po Ohňovú zem) majú rôzne členité a rôzne široké podhorie (Piedmont). Na severe patrí k Andám časť rozsiahlej náhornej plošiny Puna de Atacama (3 500 – 4 600 m n. m.), ktorá je zovretá medzi záp. a vých. pásmom pohoria (vysokým do 6 880 m n. m.) a vyskytujú sa na nej viaceré sopky. Má suché subtropické kontinentálne podnebie. Miestami ju pokrývajú slané močiare. Pomerne hojný je výskyt ložísk nerastných surovín. Smerom na juh sa horský systém Argentíny zužuje. Tvorí ho niekoľko rovnobežných pásem tiahnucich sa od severu na juh, nachádza sa tam Aconcagua, 6 960 m n. m., najvyšší štít Argentíny, Ánd, celej Južnej Ameriky a záp. pologule. Na juh od 33° juž. zemepisnej šírky sa pásmo argentínskych hrebeňov Ánd znižuje a prechádza do Patagónskych Ánd, ktoré poskytujú podstatne menej priaznivejšie podmienky na život obyvateľov. Predhorskú časť tvorí rôzne široké pásmo ich podhorí. Pretínajú ich početné rieky umožňujúce pravidelne zavlažovať poľnohospodársku pôdu, ktorá je preto (na niektorých miestach) vhodná na pestovanie cukrovej trstiny a kukurice (v okolí mesta San Miguel de Tucumán), lucerny a bavlníka (v okolí Córdoby). V tejto časti Argentíny sa nachádzajú aj významné vinohradnícke oblasti (v okolí miest Mendoza, San Juan a i.). Keďže Európania prenikali do záp. časti Argentíny z pobrežia cez Andy (od Tichého oceána), patria neveľké sídla Piedmontu k najstarším európskym osadám Argentíny.

Podnebie Argentíny je rozmanité. Ovplyvňuje ho jej pretiahnutý tvar v smere sever – juh a veľké výškové rozdiely územia. Sev. časť záp. oblastí (38° juž. zemepisnej šírky) má subtropické podnebie, južnejšie územia patria k miernemu klimatickému pásmu. Najteplejším mesiacom je január s priemernými teplotami vzduchu od 20 °C (polostrov Valdés) do 30 °C (Gran Chaco). Najchladnejší je júl s priemernými teplotami od 1 °C (na juhu) do 17 °C (na severe). Zrážky sú rozdelené nerovnomerne. Najsuchšie sú oblasti v zrážkovom tieni Ánd (na západe) s ročným úhrnom zrážok 150 – 200 mm. V oblasti Pampas dosahujú ročné zrážky 500 – 800 mm, na severovýchode (v Medziriečí) až 1 200 – 1 700 mm. Väčšina zrážok spadne v letnom polroku (október – marec). Andy majú vertikálne zoradenie klimatických pásem, ktoré spôsobuje extrémne rozdiely v ich podnebí. Takmer všetky rieky Argentíny (s výnimkou malého územia na juhozápade Patagónie) patria do úmoria Atlantického oceána. Najväčší hospodársky význam majú vodné toky laplatskej riečnej sústavy na severovýchode. Jej hlavnou riekou je Parana, ktorá patrí k najvodnatejším veľtokom sveta. Prispievajú k tomu aj jej najväčšie prítoky Paraguaj (s prítokmi Pilcomayo, Bermejo a i.) a Salado. Estuárom Río de la Plata ústi Parana spoločne s hraničnou riekou Uruguaj. Rieky Patagónie (Colorado, Negro a i.) sú kratšie a majú väčší spád. Vodou ich zásobujú najmä andské ľadovce. V Andách sú desiatky jazier ľadovcového pôvodu (Buenos Aires, Argentino a i.). Pre rastlinnú ríšu Argentíny je typická stepná vegetácia pampy, ktorú v kultúrnej krajine nahradili poľnohospodárske plodiny. V Gran Chacu sa vyskytujú najmä suchomilné kry a lesy so stromami rodu kebračo. Južne od 30° juž. zemepisnej šírky začínajú prevažovať krovinaté formácie a rôzne druhy kaktusov. Stráne Ánd pokrývajú rôzne druhy lesov. Živočíšnu ríšu Argentíny zastupujú tapíry, jelene, srnce, diviaky, jaguáre, pumy, na pampách aj lamy huanaco, líšky a i. Hojne sú zastúpené vtáky (kolibríky, papagáje, kondory a i.) a hmyz.

Argentína patrí k hospodársky najvyspelejším štátom Južnej Ameriky (do pol. 20. stor. jedna z najprosperujúcejších krajín na svete). Má vysoko produktívnu poľnohospodársku výrobu orientovanú najmä na export, vzdelanú populáciu a ložiská rôznorodých nerastných surovín, z ktorých sa ťažia najmä ropa a zemný plyn. Na tvorbe HDP sa poľnohospodárstvo podieľa 7 %, priemysel 27 %, služby 66 % (2016). V poľnohospodárstve pracujú len 2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, v priemysle 23 %, v službách 75 % (2014). V poľnohospodárstve dominuje živočíšna výroba, ktorá je zastúpená takmer na celom území štátu (Pampas – chov hovädzieho dobytka, Patagónia – chov oviec). Rastlinná výroba je sústredená prevažne v sev. provinciách (pestovanie pšenice, kukurice, lucerny) a na vlhších miestach predhorí a strání Ánd (ovocinárstvo, vinohradníctvo). Charakteristickou črtou poľnohospodárskej výroby je výskyt rozľahlých fariem (s viac ako 2 500 ha pôdy), ktoré zamestnávajú sezónnych robotníkov. V blízkosti morského pobrežia je dôležitým zdrojom obživy rybolov. V priemyselnom sektore dominujú tradičné priemyselné odvetvia založené na spracovaní domácich surovín: priemysel potravinársky (zameraný na spracúvanie poľnohospodárskych surovín – mraziarne mäsa, mliekarne, konzervárne, mlyny, cukrovary, výroba oleja, vína), kožiarsky, obuvnícky, drevársky, stavebných materiálov, ťažobný (najmä ťažba ropy a zemného plynu v Patagónii, menej čierneho uhlia a rúd farebných kovov), energetický (veľký podiel elektrickej energie produkujú elektrárne využívajúce obnoviteľné zdroje energie), rozvinutý je aj automobilový, kovoobrábací, chemický a textilný priemysel. Hlavnou priemyselnou oblasťou je územie na pravom brehu dolného toku Parany (na juhu provincie Santa Fe, na severe provincie Buenos Aires). V sektore služieb zohrávajú významnú úlohu finančný sektor a maloobchod. Vyvážajú sa poľnohospodárske produkty (najmä obilie, krmoviny, rastlinné a živočíšne oleje, mäso, mäsové výrobky, koža, vlna), dopravné prostriedky, chemické výrobky. Dovážajú sa stroje, dopravné prostriedky, chemické výrobky, plasty. Najväčší obchodní partneri: Brazília, Čína, USA.

Dĺžka železničných tratí je 36 917 km (2014), železničná doprava je dobre vybudovaná na severe (Pampas) a spája všetky hospodársky dôležité centrá štátu. Južne od 40° juž. zemepisnej šírky sa nachádzajú len separované železničné trate, ktoré spájajú prístavy na pobreží Atlantického oceána s vnútrozemím. Význam osobnej železničnej dopravy klesá, väčšie využitie má v okolí aglomerácie Buenos Aires. Vzrastajúci význam má cestná doprava, cestná sieť má dĺžku 231 374 km, hustejšia a kvalitnejšia je v sev. provinciách. Hlavné autobusové stanice sú v Ratine a Buenos Aires. Pomerne veľkú úlohu pri preprave nákladov má riečna doprava spájajúca väčšie mestá na riekach Parana, Paraguaj, Uruguaj a i. Najväčšie námorné prístavy sú v Bahía Blanca, Buenos Aires, La Plate, Punta Colorada a v Ushuaii. Krajina má 1 138 letísk (2013), ale iba 161 so spevnenou pristávacou dráhou (2017).

Obyvateľstvo: → Argentínčania. Osídlená je najmä oblasť Pampas. Podiel mestského obyvateľstva 92 % (2017). Najväčšie mestá: Buenos Aires, Córdoba, Rosario, Mendoza, San Miguel de Tucumán, La Plata, Salta, Mar del Plata, Santa Fe.

Argentína bola pôvodne obývaná Indiánmi rôznych kmeňov, o. i. Araukánmi a Patagóncami, v 16. – 19. stor. takmer vyhubenými. V pol. 15. stor. sa severozáp. a záp. horská časť dnešnej Argentíny stala súčasťou ríše Inkov. R. 1509 a 1515 zakotvil v estuári Río de la Plata španielsky moreplavec Juan Díaz de Solís (*1470, †1516), po ňom Diego de García a Sebastiano Caboto. R. 1536 bolo ako prístav zabezpečujúci spojenie so Španielskom založené mesto Buenos Aires (Pedro de Mendoza), ktoré bolo zničené v bojoch s domorodcami a 1580 znova založené Juanom de Garay (*1528, †1583). Vnútrozemie bolo podrobené v 16. stor. Španielmi zo západu z Peru. Do 1816 bola Argentína španielskou kolóniou spočiatku ako súčasť miestokráľovstva Peru, potom spravovaná paraguajským guvernérom a od 1620 ako samostatné guvernérstvo Río de la Plata podriadené peruánskemu miestokráľovi. R. 1776 sa guvernérstvo stalo miestokráľovstvom s hlavným mestom Buenos Aires a bolo rozdelené na 8 intendancií, z ktorých štyri severné zaberali Horné Peru (Bolíviu) a štyri južné dnešnú Argentínu, Paraguaj a Uruguaj. Prvým miestokráľom bol generál Bruno Mauricio de Zabala (*1682, †1736), jeho nástupca José de Vértiz (*1719, †1799) obsadil časť Patagónie. Keď sa Španielsko spojilo s Francúzskom (1805), zmocnili sa 1806 hlavného mesta Angličania, ktorí vyzvali obyvateľstvo na odtrhnutie sa od Španielska. Argentínčania vedení kreolskou milíciou na čele s naturalizovaným Francúzom Jacquesom de Liniers (aj Santiago de Liniers; *1753, †1810) Spojené kráľovstvo 1806 – 07 porazili. R. 1809 Španieli dosadili za miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisneros (*1756, †1829), ktorého 1810 zvrhlo národnooslobodzovacie povstanie v Buenos Aires. Vládnutím bol poverený výbor na čele s Corneliom de Saavedra (*1759, †1829). Po víťazstve generála M. Belgrana v San Migueli de Tucumán (1812) a pri Salto Cerite (1813) bolo oslobodené povodie Ría de la Plata. Po víťazstvách admirála Williama Browna (*1777, †1857) nad španielskym loďstvom, Josého de San Martín a Carlosa Maríu de Alvear v Montevideu, v bitkách pri Chacabucu a Taipu (v spolupráci s Čiľanmi a Peruáncami) bola španielska moc definitívne zlomená. R. 1813 sa zišiel ústavodarný snem, 1816 na kongrese v San Migueli de Tucumán bola vyhlásená nezávislosť Spojených provincií La Platy. R. 1819 na kongrese v Buenos Aires bola vydaná prvá ústava vypracovaná podľa vzoru USA. Počas ustavičných bojov medzi centralistami a federalistami sa územie rozpadlo a 1826 vznikla federatívna republika Argentína. R. 1825 – 28 viedla vojnu s Brazíliou o územie Uruguaja, ktorá sa skončila uznaním nezávislosti Uruguaja. R. 1833 stratila Falklandy, ktoré boli obsadené Spojeným kráľovstvom.

V 1. pol. 19. stor. sa vytvárali politické zoskupenia unitárov (buržoázia) a federalistov (latifundisti, J. M. de Rosas, 1829 – 31 a 1835 – 52 guvernér Buenos Aires, ich vodca a argentínsky diktátor). R. 1853 bola prijatá federalistická ústava. R. 1865 – 70 sa Argentína spolu s Brazíliou a Uruguajom zúčastnila vojny proti Paraguaju a spolu s Brazíliou anektovala dve tretiny paraguajského územia. Od 70. rokov 19. stor. veľký prílev európskych prisťahovalcov, 1880 – 83 boli Indiáni zatlačení za Rio Negro, vzrástli latifundiá, rozvíjali sa poľnohospodárstvo a doprava. V posledných desaťročiach 19. stor. sa začalo hospodárske prenikanie Spojeného kráľovstva. R. 1880 – 1916 v krajine vládli diktátorské režimy, 1928 – 29 boli prijaté čiastočné sociálne reformy a bol znárodnený ropný priemysel. R. 1930 bola nastolená dvojročná vojenská diktatúra J. F. Uribura, 1935 uzatvorený protikomunistický pakt s Brazíliou a Uruguajom, podporované fašistické štáty. R. 1939 boli na nátlak USA rozpustené fašistické strany a organizácie. Počas 2. svetovej vojny bola Argentína neutrálna, pod tlakom USA vyhlásila 27. 3. 1945 vojnu Nemecku a Japonsku. R. 1945 legalizácia politických strán, vstup do OSN, 1946 – 55 sa prezidentom stal J. D. Perón (jeho spoločensko-politická, ekonomická a nacionalistická doktrína sa označuje ako peronizmus). R. 1948 vstup krajiny do Organizácie amerických štátov (OAŠ), 1955 bol uskutočnený vojenský prevrat a Perón odišiel do exilu. R. 1958 – 66 civilné vlády, 1966 – 73 striedanie vojenských režimov, 1973 – 74 sa druhýkrát stal prezidentom J. D. Perón, po jeho smrti sa prezidentkou stala jeho manželka M. E. Perónová (de Perón), 1976 zvrhnutá vojenským prevratom. R. 1975 vstup Argentíny do Latinskoamerickej hospodárskej sústavy (SELA). R. 1976 – 83 vojenské vlády (1981 prizvaní civilisti), počas ktorých bolo podľa rôznych odhadov zavraždených 10-tis. osôb. R. 1982 nevyhlásená vojna so Spojeným kráľovstvom o Falklandy, ktorú Argentína prehrala. Vojnový stav bol ukončený až 1989. Porážka urýchlila pád vojenskej chunty a návrat civilnej vlády. R. 1983 – 89 počas úradu prezidenta R. Alfonsína Foulkesa boli hlavní predstavitelia bývalých vojenských režimov súdení (časť z nich odsúdená) za zločiny proti ľudskosti. R. Alfonsín Foulkes potlačil niekoľko pokusov o vojenský prevrat, neuspel však s hospodárskym programom a ekonomickú krízu sprevádzali masové sociálne nepokoje. Keď v nasledujúcich voľbách 1989 zvíťazil peronista C. S. Menem, Alfonsín odstúpil z úradu o 5 mesiacov skôr v jeho prospech. Počas úradu C. S. Menema (1989 – 99) charakterizovalo ekonomický program úsilie o reprivatizáciu štátneho sektora (redukcia štátnej správy, zníženie inflácie), čo nakoniec vyústilo (v súvislosti so svetovou ekonomickou krízou) do hlbokej finančnej krízy sprevádzanej korupčnými aférami a rastúcou nezamestnanosťou, čo malo za následok veľkú nespokojnosť obyvateľov (sociálne nepokoje). V zložitom vnútropolitickom období sa v úrade prezidenta vystriedalo niekoľko politikov, 2002 bol Národným kongresom do funkcie vymenovaný Eduardo Duhalde (*1941). R. 2003 sa uskutočnili prezidentské voľby a do úradu sa dostal Néstor Carlos Kirchner (*1950) kandidujúci za novovytvorenú stranu Front za víťazstvo (Frente para la Victoria) Kirchner zlikvidoval argentínsky zahraničný dlh a začal zavádzať program posilňujúci výrobu, vzdelávanie i sociálnu spravodlivosť, boli obnovené súdne procesy s predstaviteľmi bývalých vojenských režimov a viacerí boli odsúdení, v zahraničnej politike oživil styky s ľavicovými i s pravicovými režimami Južnej Ameriky. V jeho politike pokračovala (kirchnerizmus) 2007 – 15 jeho manželka, prezidentka Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová (Fernández de Kirchner; *1953), bývalá senátorka za provinciu Buenos Aires, 2015 – 19 bol prezidentom Maurício Macri (*1959). Od 2019 je prezidentom peronista Alberto Ángel Fernández (*1959).

Argentína je federatívna republika. Hlavou štátu je prezident volený na 4 roky v priamych voľbách. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový Národný kongres, ktorý sa skladá z Poslaneckej snemovne (257 členov volených na 4 roky; počet poslancov za jednotlivé provincie a autonómne mesto Buenos Aires sa stanovuje podľa počtu ich obyvateľov a určuje sa každých 10 rokov; polovica členov sa každé dva roky obmieňa) a zo Senátu (72 členov volených na 6 rokov; traja členovia za každú provinciu, tretina členov sa každé dva roky obmieňa).

Argentína
Rozloha: 2 780 403 km2
Počet obyvateľov: 43 417 000 (2015)
Priemerná hustota zaľudnenia: 16 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Buenos Aires
Úradný jazyk: španielčina
Mena: 1 argentínske peso = 100 centáv
Hrubý národný produkt na obyvateľa: 13 640 USD (2015)
Export: 56,8 mld. USD (2015)
Import: 59,8 mld. USD (2015)
Stredná dĺžka života mužov/žien: 74 rokov/80 rokov (2016)
Prirodzený prírastok: 1,0 % (2016)
Gramotnosť: viac ako 95 % (2016)

Argentína, prezidenti
1826 – 27 Bernardino Rivadavia
1927 Vicente López y Planes
1835 – 52 Juan Manuel de Rosas (diktátor)
1852 – 60 Justo José du Urquiza (do 1854 dočasný)
1860 – 62 Santiago Derqui
1862 – 68 Bartolomé Mitre
1868 – 74 Domingo Faustino Sarmiento
1874 – 80 Nicolás Remigio Aurelio Avellaneda
1880 – 86 Julio Argentino Roca
1886 – 90 Miguel Juárez Celmán
1890 – 92 Carlos Enrique José Pellegrini
1892 – 95 Luis Sáenz Peña
1895 – 98 José Evaristo Uriburu
1898 – 1904 Julio Argentino Roca
1904 – 06 Manuel Quintana
1906 – 10 José Figueroa Alcorta
1910 – 14 Roque Sáenz Peña
1914 – 16 Victorino de la Plaza
1916 – 22 Hipólito Yrigoyen
1922 – 28 Marcelo Torcuato de Alvear
1928 – 30 Hipólito Yrigoyen
1930 – 32 José Félix Uriburu
1932 – 38 Augustín Pedro Justo
1938 – 42 Roberto María Ortiz
1942 – 43 Ramón S. Castillo
1943 Arturo Franklin Rawson
1943 – 44 Pedro Pablo Ramírez
1944 – 46 Edelmiro Julián Farrell
1946 – 55 Juan Domingo Perón
1955 Eduardo Lonardi
1955 – 58 Pedro Eugenio Aramburu
1958 – 62 Arturo Frondizi
1962 – 63 José María Guido
1963 – 66 Arturo Umberto Illía
1966 – 70 Juan Carlos Onganía
1970 – 71 Roberto Marcelo Levingston
1971 – 73 Alejandro Agustín Lanusse
1973 Héctor José Cámpora
1973 – 74 Juan Domingo Perón
1974 – 76 María Estela Martínezová Perónová
1976 – 81 Jorge Rafael Videla
1981 Roberto Eduardo Viola
1981 – 82 Leopoldo Fortunato Galtieri
1982 – 83 Reynaldo Benito Bignone
1983 – 89 Raúl Alfonsín Foulkes
1989 – 99 Carlos Saúl Menem
1999 – 2001 Fernando de la Rúa
2001 Ramón Puerta (dočasný)
2001 Adolfo Rodriguez Saá
2001 - 02 Eduardo Oscar Camaño (dočasný)
2002 – 03 Eduardo Alberto Duhalde
2003 – 07 Néstor Carlos Kirchner
2007 – 15 Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová
2015 – 19 Mauricio Macri
od 2019 Alberto Ángel Fernández

Jutaí

Jutaí [žutai], portugalsky Rio Jutaí — rieka v záp. Brazílii v členskom štáte Amazonas, pravostranný prítok Amazonky; dĺžka 1 200 km. Pramení na Amazonskej nížine. Na dolnom toku rozvinutá lodná doprava.

Juruá

Juruá [churua], portugalsky Rio Juruá — rieka v Peru a v záp. Brazílii, pravostranný prítok Amazonky; dĺžka 3 280 km, rozloha povodia 225 800 km2, priemerný ročný prietok v ústí 8 440 m3/s. Pramení v Peru vo vých. predhorí Peruánskych Ánd, ústi pri meste Fonte Boa v Brazílii. Najväčší prítok Tarauacá (pravostranný). Splavná 1 823 km od ústia po mesto Cruzeiro do Sul.

Jundiaí

Jundiaí [žundjai] — mesto v juhových. Brazílii vo vých. časti členského štátu São Paulo; 415-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný, potravinársky, hutnícky, papiernický, stavebných materiálov (výroba tehál); remeslá (výroba hlineného riadu). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (najmä pestovanie viniča). Dopravná križovatka, letisko. Do oblasti pôvodne obývanej indiánskym obyvateľstvom (Tupíovia, Guaraníovia) prišli prví európski osadníci okolo 1615. Obec založená 1655, od 1865 mesto. V 2. polovici 19. stor. významné centrum produkcie kávy, cukrovej trstiny a bavlny, rozvoj mesta spojený s veľkým prisťahovalectvom; dnes 75 % obyvateľstva mesta tvoria potomkovia talianskych prisťahovalcov. Stavebné pamiatky: neogotická katedrála Nossa Senhora do Desterro (1886 – 1921, na mieste staršieho barokového kostola z 1651). Viaceré múzeá, vysoké školy a univerzity, rímskokatolícke biskupstvo.

Juliaca

Juliaca [chuliaka] — mesto v juhových. Peru v departemente Puno na náhornej plošine Altiplano severozáp. od jazera Titicaca, 3 825 m n. m., administratívne stredisko provincie San Román; 261-tis. obyvateľov (2014). Priemysel textilný, strojársky, potravinársky. Obchodné stredisko. Železničná križovatka, letisko. Obec založená Španielmi 1565, od 1908 mesto. Barokový Kostol sv. Kataríny (1649 – 1774).

Jujuy

Jujuy [chuchuj] — provincia v severozáp. Argentíne pri hranici s Bolíviou a Čile; rozloha 53 219 km2, 728-tis. obyvateľov (2015), administratívne stredisko San Salvador de Jujuy. Väčšinu územia vypĺňajú náhorné plošiny pohoria Puna de Atacama. Viacero slaných jazier a slanísk. Pestovanie cukrovej trstiny, tabaku, rajčín, fazule a ovocných stromov; chov oviec, lám a koní; ťažba dreva. Ťažba rúd železa, striebra, olova, zinku, medi, zlata a cínu. Priemysel hutnícky, potravinársky (cukrovarníctvo).

Juhovýchodné atlantické lesy

Juhovýchodné atlantické lesy — územie v juhových. Brazílii v členských štátoch Paraná a São Paulo v pobrežnom pohorí Serra do Mar zahŕňajúce 25 chránených území zaradených do rôznych stupňov a kategórií ochrany (ekologické stanice, štátne parky, štátne turistické parky, národné parky, čiastočné rezervácie prírodného dedičstva, zóny voľnej prírody); rozloha 4 682 km2 (ochranná zóna pozostávajúca z 5 areálov chráneného životného prostredia je 12 236 km2). Vzhľadom na zachované ekosystémy pôvodných atlantických dažďových lesov a pridružených spoločenstiev so značnou rozmanitosťou druhov flóry a fauny bolo územie 1999 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Juazeiro do Norte

Juazeiro do Norte [žuazejru du norťi] — mesto vo vých. časti Brazílie v členskom štáte Ceará; 271-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (spracovanie cukrovej trstiny), textilný (najmä bavlnársky), výroba šperkov. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Železničné spojenie s prístavným mestom Fortaleza, hlavným mestom členského štátu. Pôvodne súčasť neďalekého mesta Crato, 1911 sa na podnet kňaza a neskoršieho prvého starostu Romãa Batistu Cícera (*1844, †1934) osamostatnilo, od 1914 mesto.

Juazeiro

Juazeiro [žuazejru] — mesto vo vých. časti Brazílie v členskom štáte Bahia na juž. brehu rieky São Francisco; 215-tis. obyvateľov (2018); s mestom Petrolina (členský štát Pernambuco) ležiacom na protiľahlom brehu rieky a spojenom s Juazeirským mostom tvorí aglomeráciu. Obchodné stredisko úrodnej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie manga, kokosovníka, banánovníka, viniča, broskýň a i.). Priemysel potravinársky (vinársky). Cestná (diaľničná) a železničná križovatka. Založené 1833, od 1878 mesto.

Joinville

Joinville [žuinvili, aj žuenvil] — mesto v juž. Brazílii vo vých. časti členského štátu Santa Catarina na rieke Rio Cachoeira v blízkosti jej ústia do Atlantického oceána; 537-tis. obyvateľov (2010; najväčšie mesto členského štátu). Významné priemyselné (sídlo viacerých najväčších brazílskych korporácií), finančné (množstvo bánk) a obchodné (miesto konania obchodných stretnutí a konferencií) stredisko krajiny. Priemysel informatický (sídlo najväčších brazílskych softvérových spoločností), automobilový, potravinársky, nábytkársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Cestný uzol, letisko. Životná úroveň obyvateľov mesta patrí k najvyšším v Brazílii. Založené 1851 Hamburskou kolonizačnou spoločnosťou, ktorá 1849 získala pôdu od Françoisa d’Orléans, princa de Joinville (*1818, †1900, syn francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa I.), a od jeho manželky Franciscy de Bragança (*1824, †1898, dcéra brazílskeho kráľa Petra I.; → Peter IV.), podľa ktorého bolo v určitých obdobiach nazvané (1849 – 66 kolónia Dona Francisca, od 1866 obec Dona Francisca); od 1887 mesto Joinville. Prví kolonisti prichádzali najmä z Nemecka, zo Švajčiarska a z Nórska. Dodnes tam žije početná skupina obyvateľstva nemeckého pôvodu a prejavuje sa silný vplyv nemeckej kultúry na miestne jedlá, životný štýl a architektúru. Zachovali sa viaceré obytné stavby nemeckých osadníkov z 2. polovice 19. stor. – 1. polovice 20. stor., ktoré si uchovali pôvodný charakter nemeckej architektúry (hrazdené domy). Viaceré múzeá, napr. múzeum nemeckých emigrantov sídliace v bývalom kráľovskom paláci (2. polovica 19. stor.). Univerzita, biskupstvo. Každoročný medzinárodný festival tanca. Zoologická a botanická záhrada.

João Pessoa

João Pessoa [žuau pesoa], do 1930 Paraíba — prístavné mesto v severových. Brazílii na rieke Paraíba v blízkosti jej ústia do Atlantického oceána, hlavné mesto členského štátu Paraíba; 800-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky, textilný, stavebných materiálov, elektronický, textilný, hutnícky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka, začiatočný bod na diaľnici Transamazônica, medzinárodné letisko, námorný prístav. Vyhľadávané prímorské letovisko s početnými plážami.

Založené 1585 Portugalčanmi ako Nossa Senhora das Neves, 1588 – 1634 nazývané Filipéia de Nossa Senhora das Neves (podľa španielskeho a portugalského kráľa Filipa II.). R. 1634 – 54 ho ovládli Holanďania a premenovali na Frederikstadt (podľa miestodržiteľa Spojených nizozemských provincií Frederika Henrika Oranžského, *1584, †1647), 1817 – 1930 sa nazývalo Paraíba. R. 1930 premenované na João Pessoa na počesť guvernéra Joãa Pessou (*1878, †1930). Stavebné pamiatky: Kostol sv. Františka s františkánskym kláštorom (barokový 1589 – 1779), kostol São Frei Pedro Gonçalves (1843, postavený na mieste staršieho zo 17. stor., opravovaný začiatkom 21. stor.), Pevnosť sv. Kataríny (2. polovica 16. stor.), palác Redencão (1586, pôvodne sídlo jezuitského konventu), divadlo Theatro Santa Roza (1889), obytné domy v koloniálnom štýle (17. – začiatok 20. stor.). Viaceré múzeá a galérie. Kultúrne centrum Estação Ciência Cultura e Artes (2005, O. Niemeyer). Univerzita (1955). Množstvo verejných parkov.

Jequitinhonha

Jequitinhonha [žekitiňoňa], port. Rio Jequitinhonha — rieka vo vých. Brazílii; dĺžka 1 030 km, rozloha povodia 73 000 km2. Pramení v pohorí Serra do Espinhaço v Brazílskej vysočine v blízkosti mesta Diamantina, tečie severových. smerom a ústi do Atlantického oceána v blízkosti mesta Belmonte. Početné vodopády. Využívaná energeticky, splavná na dolnom toku 100 km od ústia.

Jequié

Jequié [žekie] — mesto vo vých. Brazílii v členskom štáte Bahia na rieke Contas (ústi do Atlantického oceána); 162-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (spracovanie mäsa), petrochemický (spracovanie ropy). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Cestná križovatka. Založené v 19. stor., v 2. polovici 19. stor. významné obchodné centrum, od 1910 mesto. R. 1914 takmer celé zničené povodňou.

Jaú

Jaú [žau], port. Parque Nacional do Jaú — národný park v Brazílii v štáte Amazonas v povodí rieky Negro asi 200 km severozáp. od mesta Manaus; vyhlásený 1980, rozloha 23 779 km2. Rozprestiera sa na pravom brehu rieky Negro, sev. hranicu tvorí rieka Unini, juž. hranicu rieka Carabinami, stredom národného parku tečie rieka Jaú. Množstvo riečnych ramien a jazier, na Carabinami niekoľko vodopádov. Predmetom ochrany je oblasť amazonských dažďových pralesov, najväčšia lesná rezervácia v Južnej Amerike. Ako jeden z biologicky najbohatších regiónov Zeme bol národný park 2000 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Javari

Javari [ža-; portugalsky], španielsky Yavarí — rieka na hranici Brazílie a Peru, pravostranný prítok Amazonky; dĺžka 1 180 km, rozloha povodia 91 000 km2, priemerný ročný prietok v ústí do Amazonky 2 463 m3/s. Pramení v predhorí Peruánskych Ánd, tečie Amazonskou nížinou, do Amazonky sa vlieva pri meste Benjamin Constant (Brazília). Splavná okolo 500 km od ústia.

Japurá

Japurá [ža-], portugalsky Rio Japurá, španielsky Río Caquetá — rieka v Kolumbii (departement Caquetá) a Brazílii (štát Amazonas), ľavostranný prítok Amazonky; dĺžka 2 280 km, rozloha povodia 267 730 km2, priemerný ročný prietok na dolnom toku okolo 7 000 m3/s. Pramení v Kolumbii v Strednej Kordillere (Severné Andy). Hlavné prítoky: Yari, Apaporis (ľavostranné). Splavná od kolumbijsko-brazílskej hranice.

Januária

Januária [ža-] — mesto v Brazílii v sev. časti štátu Minas Gerais na ľavom brehu rieky São Francisco; 68-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky (spracovanie poľnohospodárskych produktov, výroba octu, mäsokombinát), liehovarnícky (výroba rumu), textilný, obuvnícky, nábytkársky. Obchodné stredisko zavlažovanej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka, sóje, cukrovej trstiny, kukurice, manioku, fazule, manga, pomarančov, kešu, chlebovníka, kokosovníka, avokáda, banánovníka a i.). Cestný uzol. Založené v 2. polovici 16. alebo začiatkom 17. stor., pôvodne nazývané Brejo do Salgado. Od 1860 mesto, 1884 premenované na Januáriu. Sídlo biskupstva.

Itabira

Itabira — mesto vo východnej Brazílii v štáte Minas Gerais v pohorí Serra do Espinhaço (Brazílska vysočina) severovýchodne od mesta Belo Horizonte; 119-tis. obyvateľov (2017). Významné stredisko ťažby čierneho uhlia (jedno z najbohatších ložísk na svete). Hutnícky priemysel. Železničné a cestné spojenie s mestom Belo Horizonte. Založené začiatkom 18. stor. ako Itabira do Mato Dentro, od 1848 mesto, od 1891 súčasný názov.

Itabuna

Itabuna — mesto vo východnej Brazílii v štáte Bahia na rieke Colônia (ústi do Atlantického oceána); 213-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (významný producent kakaa), textilný. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie kakaovníka, export kakaových bôbov cez prístav Ilhéus). Cestný uzol na významnej brazílskej diaľnici BR-101. Pôvodne súčasť mesta Ilhéus, 1906 sa osamostatnilo a 1910 získalo štatút mesta.

Itagüí

Itagüí [-gui] — mesto v severozápadnej Kolumbii v departemente Antioquia v Centrálnej Kordillere, 1 625 m n. m., súčasť aglomerácie Medellínu; 254-tis. obyvateľov (2018). Kožiarsky, textilný, hutnícky, potravinársky priemysel. Obchodné (obchod s cukrovou trstinou a banánmi) a dopravné stredisko. Vyhľadávaná turistická oblasť. Územie pôvodne obývané indiánskym kmeňom Nutabov, začiatkom 17. stor. osídlené európskymi kolonizátormi. Vzniklo ako súčasť mesta Envigado, 1825 sa osamostatnilo, od 1832 mesto. Kostol Ružencovej Panny Márie (Iglesia de Nuestra Señora del Rosario, 19. stor.).

Itatiaia

Itatiaia, port. Parque Nacional do Itatiaia — najstarší národný park Brazílie na hranici členských štátov Rio de Janeiro a Minas Gerais; vyhlásený 1937, rozloha 300 km2. Súčasť pohoria Serra de Mantiqueira s najvyšším vrchom územia Agulhas Negras, 2 793 m n. m. Rozmanitosť flóry a fauny, najmä vtáctva. Územie s atraktívnymi horolezeckými terénmi, ako aj terénmi vhodnými na pešiu turistiku.

Iriri

Iriri — rieka v Brazílii v štáte Pará, ľavostranný prítok rieky Xingu; dĺžka 1 300 km. Pramení na náhornej plošine Mato Grosso. Väčší prítok: Curuá (ľavostranný). Vysoké vodné stavy v období október – apríl.

Ipatinga

Ipatinga — mesto v Brazílii vo východnej časti členského štátu Minas Gerais v aglomerácii Vale do Aço; 257-tis. obyvateľov (2015). Založené 1962. Priemysel hutnícky (oceliarstvo), chemický, strojársky. Dopravná križovatka, letisko.

Foz do Iguaçu

Foz do Iguaçu [fož du iguasu] — mesto v Brazílii na juhozápade členského štátu Paraná v blízkosti ústia rieky Iguaçu do rieky Parana na hraniciach Argentíny a Paraguaja; 264-tis. obyvateľov (2017). Založené 1897, od 1914 mesto. Mostom cez Paranu spojené s protiležiacim mestom Ciudad del Este na území Paraguaja, mostom cez Iguaçu s protiležiacim mestom Puerto Iguazú na území Argentíny. Stredisko cestovného ruchu, v blízkosti vodopády Iguaçu a národný park Parque Nacional do Iguaçu, na Parane hydroenergetický uzol Itaipú.

Chachapoyas

Chachapoyas [čačapojas], San Juan de la Frontera de los Chachapoyas — mesto v severnom Peru na náhornej plošine vo výške 2 235 m n. m., administratívne stredisko departementu Amazonas a provincie Chachapoyas; 32-tis. obyvateľov (2017). Založené 1538. Potravinársky priemysel (spracovanie obilnín a kávy). Rozvoj cestovného ruchu (karneval, vodopády v okolí). Cestné spojenie s Limou, letisko.

Chiclayo

Chiclayo [čiklajo] — mesto v severozápadnom Peru v blízkosti pobrežia Tichého oceána v doline rieky Lambayeque, administratívne stredisko departementu Lambayeque a provincie Chiclayo; 553-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (mliekarenský, cukrovarnícky) a textilný. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie cukrovej trstiny, bavlníka a ryže). Cestný uzol na Panamerickej diaľnici, medzinárodné letisko.

Založené 1560, od 1835 mesto. Viaceré univerzity a múzeá. Sídlo biskupstva.

Stavebné pamiatky: neoklasicistická katedrála (1869, podľa návrhu A. G. Eiffela), bazilika San Antonio (1949).