Aguja [-cha] — mys v sev. časti Peru, jeden z najzápadnjších výbežkov Juž. Ameriky (81° 18’ záp. zemepisnej dĺžky). Pokrytý vyprahnutou časťou púšte Sechura s pieskovými dunami, barchanmi (miestny názov medanos) a suchomilnou krovitou vegetáciou. Mys Pariñas, najzápadnejší mys Južbej Ameriky, je asi o 200 km severnejšie.

Alagoas — členský štát Brazílie na severovýchode územia na pobreží Atlantického oceána; 27 768 km², 3,341 mil. obyvateľov (2015); hlavné mesto Maceió (morský prístav). Zaberá prímorskú piesočnú rovinu, nad ktorou sa dvíha juž. okraj plošiny Borsborema. Rovníkové podnebie, na prímorskej nížine veľmi horúce a vlhké. V Maceió priemerné mesačné teploty 23 – 26 °C, ročné zrážky 2 200 mm, na plošine chladnejšie s nižším úhrnom zrážok. Najväčšia z riek São Francisco (s veľkou hydroelektrárňou pri vodopádoch Paolo Afonso) sa vlieva do Atlantického oceána. Na pobrežnej nížine plantáže cukrovej trstiny a na okraji plošiny plantáže bavlníka; rozvinutý chov dobytka. V Alagoase sú zásoby viacerých nerastných surovín (ťažba ropy, zemného plynu a azbestu). Priemysel potravinársky (cukrovary a liehovary), textilný (bavlnárske závody v Maceió). Hlavné dopravné cesty sú železničná trať Salvador – Maceió – Recife a splavná rieka São Francisco.

Altiplano — medzihorská náhorná plošina v Andách v juž. Peru a záp. Bolívii medzi Západnou Kordillerou a Východnou Kordillerou, 3 300 – 3 800 m n. m. Záp. časť rovinatá, vých. časť typická početnými bezodtokovými kotlinami vyplnenými čiastočne slanými jazerami (Poopó, Coipasa) a slaniskami (Salar de Uyuni, Salar de Coipasa); na severe sladkovodné jazero Titicaca. Polopúšťové rastlinstvo – puna. Oblasť baníctva, ložiská rúd medi, zinku a olova, antimónu, volfrámu, v okolí mesta Llallagua (Bolívia) najbohatšie ložiská rúd cínu na svete; ťažba soli. Poľnohospodárska oblasť (pestovanie obilia a zemiakov); pastiersky chov oviec a lám (najmä alpaky).

Amapá — členský štát Brazílie na severovýchode územia na pobreží Atlantického oceána pri hraniciach s Francúzskou Guyanou; 142 815 km², 751-tis. obyvateľov (2014), hlavné mesto Macapá. Juh územia vyplnený deltou Amazonky, na západe výbežok močaristej Amazonskej nížiny, na východe Guyanská vysočina. Rovníkové podnebie. Výskyt rúd mangánu (ťaží sa vyše 2 mil. ton ročne) a železa, ložiská zlata a kaolínu. Pastevný chov dobytka; vodná doprava.

Amazonas — členský štát v severozápadnej Brazílii v bazéne horného a str. toku Amazonky na hraniciach s Venezuelou, Kolumbiou a Peru; 1 570 746 km² (najväčší členský štát Brazílie), 3,938 mil. obyvateľov (2015), hlavné mesto Manaus.

Povrch vyplnený Amazonskou nížinou (časté povodne Amazonky a jej prítokov). Do najsevernejšej časti Amazonasu zasahuje juž. výbežkami Guyanská vysočina, do juhovýchodnej časti predhoria Ánd. Vlhké rovníkové podnebie s priemernými mesačnými teplotami 24 – 28 °C a zrážkami 2 000 – 2 500 mm ročne. Prirodzená vegetácia – vlhký rovníkový prales (selvas). Na území Amazonasu typický obraz amazonskej krajiny s pravidelnými a výdatnými zrážkami, hustou sieťou riek bohatých na vodu, pestrosťou rastlinných i živočíšnych druhov s početnými endemitmi. Najväčšie prírodné bohatstvo predstavujú obrovské, druhovo bohaté zásoby dreva (najväčšie na svete). Z málo preskúmaných nerastných zásob sú známe veľké ložiská hnedého uhlia na hornom toku Amazonky. Predpokladajú sa ložiská ropy a zemného plynu.

Amazonas je hospodársky málo rozvinutý. Priemysel drevársky a potravinársky, spracovanie ropy v Manause. V pralese sa získavajú vzácne druhy dreva, prírodný kaučuk, rôzne druhy aromatických olejov. Pestuje sa ryža, kukurica, maniok, fazuľa. Chov hovädzieho dobytka a ošípaných. Vodná (po Amazonke a jej prítokoch) a letecká doprava. Manaus je veľký riečny i námorný prístav. Juž. časťou štátu Amazonas vedie Transamazonská diaľnica.

Amazonas — štát na juhu Venezuely pri hraniciach s Brazíliou a Kolumbiou; 177 617 km², 183-tis. obyvateľov (2016); hlavné mesto Puerto Ayacucho. Zaberá juhozápadnú časť Guyanskej vysočiny a sev. výbežok Amazonskej nížiny. Horúce vlhké rovníkové podnebie, priemerná ročná teplota 25 °C, ročný úhrn zrážok až do 5 000 mm. Pramenná oblasť Orinoca má bifurkáciou rieky Casiquiare spojenie s povodím Amazonky. Vegetačnú pokrývku tvorí najmä na Amazonskej nížine tropický dažďový prales s množstvom rastlinných a živočíšnych druhov.

Amazonas je veľmi riedko osídlený (asi 70 % Indiáni) a hospodársky málo rozvinutý. Exploatácia dreva, zber latexu z kaučukovníkov, spracovanie manioku a ryže. Ťažba zlata, diamantov a polodrahokamov.

Amazonská nížina — najrozľahlejšia nížina na svete (asi 5 mil. km²) rozkladajúca sa v rovníkovom pásme Južnej Ameriky. Zo severu ju ohraničuje Guyanská vysočina, zo západu chrbty Ánd, z juhu Brazílska vysočina. Rozprestiera sa najmä na území Brazílie, jej záp. časti zasahujú do Kolumbie a Peru. Plochý povrch je rozčlenený desiatkami širokých riečnych dolín. Osou nížiny je rieka Amazonka. Pokrývajú ju ťažko priechodné rovníkové pralesy. Patrí k najmenej preskúmaným oblastiam sveta. Na jej území dodnes žijú primitívne indiánske kmene, ktoré takmer nemajú kontakty so súčasnou civilizáciou. Pralesy Amazonskej nížiny sú dôležitou zásobárňou dreva a celosvetovým významným producentom ozónu. Strediskami sú prístavy na rieke Amazonka (Óbidos, Manaus, Iquitos a i.).

Anápolis — mesto v centrálnej časti Brazílie v juž. časti členského štátu Goiás medzi hlavným mestom Brazília a mestom Goiânia (hlavné mesto štátu Goiás); 362-tis. obyvateľov (2014). Priemysel potravinársky, chemický; v okolí ťažba niklových rúd, kremenca, zlata.

Andy, špan. Cordillera de los Andos — horský systém tiahnuci sa v dĺžke asi 9 000 km (šírka 200 – 700 km) pozdĺž sev. a záp. pobrežia Južnej Ameriky (od ostrova Trinidad po Ohňovú zem). Tvorený desiatkami paralelne prebiehajúcich horských masívov, medzi ktorými ležia náhorné plošiny (puna) a hlboké kotliny. Najvyšší štít Aconcagua (6 960 m n. m.). Juž. pokračovaním Ánd sú skupinky ostrovov v Drakovom prielive a hornatý Antarktický polostrov, ktorým antarktický kontinent zasahuje najviac na sever.

Svahy Ánd na západe prudko spadajú do Tichého oceána, na ktorého dne ich vo vzdialenosti 100 – 200 km od pobrežia lemujú podmorské priekopy (Peruánska priekopa, Atacamská priekopa). Na úrovni obratníka Kozorožca dosahuje relatívne prevýšenie medzi dnom Tichého oceána v Atacamskej priekope a asi 300 km vzdialenými vrcholmi Ánd viac ako 14 000 m. Vých. svahy Ánd sú tiež pomerne strmé, ich úpätie lemuje niekoľko desiatok až stoviek kilometrov široké pásmo hornatín, ktoré na východe nadväzujú na nízko položené ploché územia (Orinocká nížina, Amazonská nížina, Gran Chaco, Pampas a i.). S týmto územím spája Andy zložitý systém rozľahlých povodí najväčších riek Južnej Ameriky, medzi ktorými dominuje predovšetkým povodie Amazonky (na severe).

Rozmanitosť prírodného prostredia, podmienená najmä tým, že Andy majú pestrú geologickú štruktúru, polohu a nadmorskú výšku a že sa rozprestierajú od 10° severnej zemepisnej šírky za 50° južnej zemepisnej šírky, umožňuje rozdeliť Andy na základe rôznych kritérií. Na najvšeobecnejšej úrovni sa delia na Severné Andy, Centrálne Andy a Južné Andy.

K Severným Andám patria Karibské Andy (najvyšší vrch Naiguatá, 2 765 m n. m.), ktoré sú najmladšou časťou celého andského systému, Kolumbijsko-venezuelské Andy (Cristóbal Colón, 5 775 m n. m.), ktorých priebeh pripomína peň stromu s troma konármi, Ekvádorské Andy (Chimborazo, 6 267 m n. m.) s viac ako 25 činnými sopkami a Peruánske Andy (Huascarán, 6 768 m n. m.), pre ktoré je charakteristická veľká členitosť reliéfu, výskyt náhorných plošín a absencia činných sopiek. Centrálne Andy sa rozkladajú najmä na území Bolívie, Čile a sev. Argentíny medzi 14° 30’ a 28° južnej zemepisnej šírky (v dĺžke asi 800 km). Tvoria osobitný typ krajiny bezodtokových kotlín obklopených na západe i na východe horskými pásmami. Najväčšiu výšku dosahujú na území Bolívie (Illampu, 6 485 m n. m.). K Centrálnym Andám patrí púšť Atacama i najväčšie jazero Južnej Ameriky Titicaca. Južné Andy sa rozkladajú na juhu od 28° južnej zemepisnej šírky na území Čile a Argentíny. Patria k nim Čilsko-argentínske Andy (Aconcagua) rozčlenené na tri pásma a prebiehajúce zo severu na juh a Patagónske Andy (San Valentin, 4 058 m n. m.), ktoré sú budované najstaršími horninami a napriek priemernej výške 2 000 m n. m. majú (na juhu) viaceré firnové polia a ľadovce.

Andy sú výraznou prírodnou bariérou (najmä klimatickou). Ukrývajú veľké zásoby nerastných surovín. Ich náhorné plošiny sú miestami husto osídlené a hospodársky intenzívne využívané. V smere západ – východ ich pretína len niekoľko komunikačných koridorov, zo severu na juh nimi prechádza trasa Panamerickej diaľnice.

Andy boli vyvrásnené v alpskej orogenéze, sú budované kryštalickými prekambrickými a paleozoickými horninami i sedimentárnymi horninami paleozoického, mezozoického a terciérneho veku prestúpenými intrúziami granitov. Prechádzajú všetkými podnebnými pásmami Južnej Ameriky. Najvyššie časti majú vysokohorskú, chladnú klímu; ročný úhrn zrážok na severe do 10 000 mm (na záp. svahoch), medzi 5 – 30° južnej zemepisnej šírky menej ako 200 mm v záp. časti Ánd (na púšti Atacama do 20 mm) a viac ako 500 mm (v Peru viac ako 1 000 mm) vo vých. časti; na juhu od 35° južnej zemepisnej šírky viac ako 2 000 mm na záp. svahoch (v Patagónskych Andách miestami do 5 000 mm) a menej ako 300 mm na vých. svahoch. Snežná čiara prebieha na severe vo výške 4 800 – 5 000 m n. m., na rovníku vo výške 4 000 – 4 500 m n. m., v okolí obratníka Kozorožca okolo 6 300 m n. m., na juhu klesá do 1 000 – 600 m n. m.

Vo vých. časti pramenia početné prítoky Orinoca, pramenné rieky Amazonky a mnoho jej prítokov, prítoky riek Paraguaj a Uruguaj, ako i rieky priamo tečúce do Atlantického oceána (Colorado, Negro, Chubut a i.). Záp. svahy Ánd sú mnohými krátkymi riekami (Loa, Bío Bío a i.) odvodňované do Tichého oceána; v Kolumbijsko-venezuelských Andách pramení rieka Magdaléna ústiaca do Karibského mora; početné jazerá, najmä na juhu. Značnú časť Ánd pokrývajú lesy (na severe vlhké vždyzelené rovníkové, vyššie vždyzelené horské), nad nimi vlhké trávnaté formácie; na juhu vždyzelené listnaté a zmiešané lesy s hojným výskytom buka a araukárií, ako aj stepná vegetácia; v Centrálnych Andách prevaha xerofilnej vegetácie, najmä polopúšťovej, trávnato-krovinaté formácie (puna) a stepná vegetácia.

Angelov vodopád [anche-], špan. Salto del Angel, indiánske jazyky Churún-Meru — najvyšší vodopád sveta na juhu Venezuely v autonómnom štáte Bolívar na riečke Churún (prítok toku Carrao) v povodí rieky Caroní pretínajúcej Guyanskú vysočinu. Výška 979 m. Objavil ho 1933 americký letec a hľadač zlata Jimmie Angel (*1899, †1956). Patrí k turistickým atrakciám Venezuely; pre zlú prístupnosť navštevovaný len letecky.

Antofagasta — prístavné mesto v sev. Čile, administratívne stredisko kraja Antofagasta; 381-tis. obyvateľov (2012). Priemysel chemický, kovospracujúci, lodiarsky, textilný, potravinársky. V okolí mesta ťažba rúd farebných kovov a čilského liadku. Mesto spojené až 300 km dlhými vodovodmi s vlhšími vých. stráňami Ánd (leží v pásme suchého pasátového podnebia). Založené 1868 ako banské mesto La Chimba, od 1869 súčasný názov. Pôvodne súčasť Bolívie, po bolívijsko-čilskej vojne 1879 – 83 pripadlo Čile.

Anzoátegui [ansoategi] — štát Venezuely na severovýchode územia medzi riekou Orinoco a pobrežím Karibského mora; 43 300 km², 1,682 mil. obyvateľov (2016), hlavné mesto Barcelona. Na severe Cordillera de la Costa, na juhu Orinocká nížina. Vlhké tropické podnebie. Pozdĺž Orinoca porasty llanos a galériové lesy, na pobreží mangrovové porasty. Dôležitý región ťažby ropy, zemného plynu a čierneho uhlia. Stredisko ťažby v El Tigre, strediská spracovania v Barcelone a Puerte La Cruz. Najdôležitejšia oblasť pestovania fazule, batatov, kukurice a bavlníka. Chov hospodárskych zvierat (na mäso) a hydiny. Turistická oblasť. Najväčšie mesto: Puerto La Cruz (námorný prístav).

Apaporis — rieka v Kolumbii, ľavostranný prítok rieky Japurá; dĺžka 635 km. Pramení v predhorí Východnej Kordillery, preteká Amazonskou nížinou. Na dolnom toku čiastočne splavná.

Apure — rieka vo Venezuele, ľavostranný prítok Orinoca; dĺžka 1 580 km, plocha povodia 147-tis. km², priemerný ročný prietok 2 000 m³/s. Na dolnom toku splavná.

Apure — štát Venezuely v juhozáp. časti územia na juhozáp. hraniciach s Kolumbiou; 76 500 km², 581-tis. obyvateľov (2016), hlavné mesto San Fernando de Apure. Rovinaté územie ohraničené na východe riekou Orinoco, na severe riekou Apure a na juhu riekou Meta. Vlhké horúce rovníkové podnebie. Rastlinné formácie llanos, savana so suchomilnými druhmi, pozdĺž riek galériové vždyzelené lesy. Pestovanie kukurice, bavlníka a tabaku. Chov dobytka a ošípaných. Jediné väčšie mesto a prístav na Apure je San Fernando de Apure, stredisko obchodu a potravinárskeho priemyslu.

Apurimac [-mak], Rio Apurimac — rieka v juž. Peru, jedna zo zdrojníc Ucayali; dĺžka 900 km. Pramení na úpätí Centrálnych Ánd, tiečie hlbokou strmou dolinou, na str. toku rovnomenným kaňonom. Považovaná za pramenný tok rieky Amazonky.

Aracaju [-kažu] — prístavné mesto v severových. Brazílii pri ústí rieky Aracuja do Atlantického oceána, administratívne stredisko členského štátu Sergipe; 642-tis. obyvateľov (2016). Založené 1855. Stredisko výroby cukru, spracovanie dreva, textilný, kožiarsky a chemický priemysel. Jeden z významných exportných prístavov Brazílie. Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva (od 1910). Univerzita (založená 1967).

Aragua [-gva] — štát Venezuely na severe územia pri Karibskom mori; 7 014 km², 1,822 mil. obyvateľov (2016), hlavné mesto Maracay. Na severe územia pohorie Cordillera de la Costa s vlhkými tropickými lesmi, na juhu plochá, rovinatá nížina so savanami. Uprostred jazero Valencia. Na severe tropické pasátové, na juhu horúce rovníkové podnebie. Významné ložiská niklovej rudy neďaleko mesta Maracay. Jeden z hospodársky najrozvinutejších štátov Venezuely. Priemysel potravinársky, drevársky, papiernický, ľahký, stavebných materiálov. Pestuje sa kakaovník, kávovník, ovocie. Chov hydiny. Cez Araguu vedie Panamerická diaľnica.

Araguaia [-guaja] — rieka v Brazílii, ľavostranný prítok Tocantinsu (povodie Amazonky); dĺžka 2 630 km, rozloha povodia okolo 370-tis. km², priemerný ročný prietok v ústí okolo 8 500 m³ /s. Tečie záp. okrajom Brazílskej vysočiny, delí sa na ramená a vytvára ostrovy (Bananal). Splavná v dĺžke 1 300 km. Náplavy Araguaie sú zlato- a diamantonosné.

Araxá [-ša] — mesto v juž. Brazílii v členskom štáte Minas Gerais na stráňach masívu Serra da Canastra; 102-tis. obyvateľov (2016). Založené 1788. Priemysel chemický (umelé hnojivá), kožiarsky, potravinársky. V okolí ťažba uránových rúd, fosfátov a i. Významná dopravná križovatka s letiskom.

Arequipa [-ki-] — mesto v juž. Peru v hornatom prostredí, administratívne stredisko departementu Arequipa a provincie Arequipa; 2 300 m n. m; 864-tis. obyvateľov (2015). Niekoľkokrát zničené sopečnými explóziami a zemetraseniami (o. i. silné zemetrasenia 1868, 1958, 1960). Priemysel textilný, kožiarsky, chemický, stavebných materiálov, potravinársky. Obchodné (známe trhy s koženými a vlnenými výrobkami) a kultúrne stredisko juž. oblasti Peru. S pobrežím Tichého oceána (prístavy Matarani a Mollendo) vzdialeným asi 100 km spojené železničnou traťou pokračujúcou na sever k prístavu Puna na jazere Titicaca.

Založené 1540 na mieste bývalého mesta Inkov. R. 1835 – 83 hlavné mesto Peru. Múzeá, početné kláštory a kostoly (16. – 18. stor.), katedrála (17. – 19. stor.), domy z 18. stor., univerzita (založená 1828), sídlo arcibiskupstva. Múzeá. Historické centrum mesta zapísané 2000 do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO. V blízkosti minerálne pramene.

Argentína, Argentínska republika, špan. Argentina, República Argentina — štát v juhových. časti Južnej Ameriky. Na západe hraničí s Čile, na severe a severovýchode s Bolíviou, Paraguajom, Brazíliou a Uruguajom, na východe obmývaný Atlantickým oceánom, dĺžka pobrežnej línie 4 989 km. Okrem pevninskej časti patria k Argentíne vých. časť súostrovia Ohňová zem, Ostrov štátov a i. menšie ostrovy. Administratívne sa člení na 23 provincií a autonómne mesto Buenos Aires.

Územie Argentíny tvoria štyri rozľahlé prírodné oblasti: Severná Argentína, Pampas a Patagónia (na východe), Andy (na západe). Severnú Argentínu tvorí nížinaté územie, na západe ohraničené predhoriami Ánd, na severe a východe štátnou hranicou, na juhu približne tokom rieky Salado a dolným tokom rieky Parana. Str. tok Parany rozdeľuje Severnú Argentínu na dve časti: na záp. časť, ktorá sa nazýva Gran Chaco a pokračuje aj na území Bolívie a Paraguaja, a na vých. časť tvorenú Medziriečím. Povrch Gran Chaca klesá od západu (500 m n. m.) na východ (50 m n. m.). Sev. časť územia je porastená suchomilnými lesmi so stromami rodu kebračo, ktorých drevo je veľmi tvrdé (používa sa v stavebníctve a výťažok z neho aj pri spracúvaní koží). Priemerné teploty v januári dosahujú až 30 °C, v júli do 17 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm. Juž. časť Gran Chaca je suchšia, pokrytá zväčša savanou. Osídlené sú najmä okrajové časti. Medziriečie tvorí úrodná nížina medzi riekami Parana a Uruguaj. Sev. hranicu tohto územia tvorí rieka Iguaçu (ľavostranný prítok Parany), na ktorej sú mohutné vodopády. Nížinu Medziriečia pokrývajú na severe husté kroviny a miestami močiare, ktoré zaberajú väčšie plochy aj na juhu (najmä v blízkosti riek). Centrálna časť má pahorkovitý charakter a využíva sa na rastlinnú i na živočíšnu výrobu. Táto časť Argentíny patrí k jej najvlhším oblastiam (ročný úhrn zrážok 1 500 – 2 000 mm) s priemernými teplotami v januári okolo 25 °C, v júli asi 14 °C.

Centrálnu časť Argentíny vypĺňa oblasť Pampas, ktorá zaberá asi pätinu územia štátu od vých. úpätia str. časti Ánd po pobrežie Atlantického oceána (od estuáru Río de la Plata na severe po záliv Bahía Blanca na juhu). Mierne zvlnené územie, ktorého väčšinu pokrývajú úrodné pôdy vytvárajúce spolu s priaznivou klímou (priemerné teploty v januári 19 – 20 °C, v júli 7 – 8 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm) výborné podmienky na rozvoj poľnohospodárstva. Rastlinná výroba, koncentrovaná najmä v oblasti tzv. vlhkej (nízkej) pampy rozkladajúcej na východ od línie spájajúcej mesto Bahía Blanca so sev. stráňami masívu Sierra de Córdoba, sa špecializuje predovšetkým na pestovanie pšenice, kukurice a lucerny. V oblasti suchej (vysokej) pampy sú pôdy menej úrodné. Rozhodujúci význam má chov hovädzieho dobytka a ošípaných i pestovanie ľanu. Pampas s viac ako dvoma tretinami obyvateľov krajiny a s koncentráciou priemyselnej výroby predstavuje jadro hospodárskeho života Argentíny.

Vých. časti juž. Argentíny patria k prírodným oblastiam Patagónie. Tvorí ju suchá, silnými vetrami previevaná plošina, ktorá sa terasovito dvíha od pobrežia oceána na východe až do výšky viac ako 2 000 m n. m. na západe. Patrí k nej viac ako štvrtina územia štátu rozložená najmä na juh od rieky Colorado. Žijú tam však len necelé 3 % obyvateľov štátu. Pôdy Patagónie sú suché a neúrodné, nevhodné na pestovanie zrnovín. Aj chov oviec sa sústreďuje len v úzkych dolinách riek, ktoré členia Patagóniu na viaceré plošiny (→ meseta). V dolinách sú ľudia i zvieratá čiastočne chránení pred nepríjemnými vetrami. Väčšina obyvateľov tejto oblasti žije na severe v blízkosti riek Colorado a Rio Negro. Na miestnych farmách sa pestuje najmä lucerna a ovocie (hrušky, jablká) a chovajú sa ovce. Patagónske pobrežie Atlantického oceána je rajom pre milovníkov nenarušenej, ale drsnej prírody. Vo vnútrozemí sa hojne vyskytujú vodopády a jazerá. V tejto oblasti Argentíny prevláda mierne teplé kontinentálne podnebie s tuhou zimou (do -35 °C), mierne chladným letom (16 – 18 °C) a ročným úhrnom zrážok od 150 mm (na západe) do 700 mm (na východe). Pri Zálive svätého Juraja sa nachádzajú významné ložiská ropy (Comoduro Rivadavia). Čiastočne sa využívajú energetické zásoby riek (Negro a i.).

Záp. časti Argentíny patria do prírodnej oblasti Ánd, ktorých hrebeňom prechádza štátna hranica s Čile. Argentínske pásma tohto mohutného horského systému (siahajúceho od obratníka Kozorožca po Ohňovú zem) majú rôzne členité a rôzne široké podhorie (Piedmont). Na severe patrí k Andám časť rozsiahlej náhornej plošiny Puna de Atacama (3 500 – 4 600 m n. m.), ktorá je zovretá medzi záp. a vých. pásmom pohoria (vysokým do 6 880 m n. m.) a vyskytujú sa na nej viaceré sopky. Má suché subtropické kontinentálne podnebie. Miestami ju pokrývajú slané močiare. Pomerne hojný je výskyt ložísk nerastných surovín. Smerom na juh sa horský systém Argentíny zužuje. Tvorí ho niekoľko rovnobežných pásem tiahnucich sa od severu na juh, nachádza sa tam Aconcagua, 6 960 m n. m., najvyšší štít Argentíny, Ánd, celej Južnej Ameriky a záp. pologule. Na juh od 33° juž. zemepisnej šírky sa pásmo argentínskych hrebeňov Ánd znižuje a prechádza do Patagónskych Ánd, ktoré poskytujú podstatne menej priaznivejšie podmienky na život obyvateľov. Predhorskú časť tvorí rôzne široké pásmo ich podhorí. Pretínajú ich početné rieky umožňujúce pravidelne zavlažovať poľnohospodársku pôdu, ktorá je preto (na niektorých miestach) vhodná na pestovanie cukrovej trstiny a kukurice (v okolí mesta San Miguel de Tucumán), lucerny a bavlníka (v okolí Córdoby). V tejto časti Argentíny sa nachádzajú aj významné vinohradnícke oblasti (v okolí miest Mendoza, San Juan a i.). Keďže Európania prenikali do záp. časti Argentíny z pobrežia cez Andy (od Tichého oceána), patria neveľké sídla Piedmontu k najstarším európskym osadám Argentíny.

Podnebie Argentíny je rozmanité. Ovplyvňuje ho jej pretiahnutý tvar v smere sever – juh a veľké výškové rozdiely územia. Sev. časť záp. oblastí (38° juž. zemepisnej šírky) má subtropické podnebie, južnejšie územia patria k miernemu klimatickému pásmu. Najteplejším mesiacom je január s priemernými teplotami vzduchu od 20 °C (polostrov Valdés) do 30 °C (Gran Chaco). Najchladnejší je júl s priemernými teplotami od 1 °C (na juhu) do 17 °C (na severe). Zrážky sú rozdelené nerovnomerne. Najsuchšie sú oblasti v zrážkovom tieni Ánd (na západe) s ročným úhrnom zrážok 150 – 200 mm. V oblasti Pampas dosahujú ročné zrážky 500 – 800 mm, na severovýchode (v Medziriečí) až 1 200 – 1 700 mm. Väčšina zrážok spadne v letnom polroku (október – marec). Andy majú vertikálne zoradenie klimatických pásem, ktoré spôsobuje extrémne rozdiely v ich podnebí. Takmer všetky rieky Argentíny (s výnimkou malého územia na juhozápade Patagónie) patria do úmoria Atlantického oceána. Najväčší hospodársky význam majú vodné toky laplatskej riečnej sústavy na severovýchode. Jej hlavnou riekou je Parana, ktorá patrí k najvodnatejším veľtokom sveta. Prispievajú k tomu aj jej najväčšie prítoky Paraguaj (s prítokmi Pilcomayo, Bermejo a i.) a Salado. Estuárom Río de la Plata ústi Parana spoločne s hraničnou riekou Uruguaj. Rieky Patagónie (Colorado, Negro a i.) sú kratšie a majú väčší spád. Vodou ich zásobujú najmä andské ľadovce. V Andách sú desiatky jazier ľadovcového pôvodu (Buenos Aires, Argentino a i.). Pre rastlinnú ríšu Argentíny je typická stepná vegetácia pampy, ktorú v kultúrnej krajine nahradili poľnohospodárske plodiny. V Gran Chacu sa vyskytujú najmä suchomilné kry a lesy so stromami rodu kebračo. Južne od 30° juž. zemepisnej šírky začínajú prevažovať krovinaté formácie a rôzne druhy kaktusov. Stráne Ánd pokrývajú rôzne druhy lesov. Živočíšnu ríšu Argentíny zastupujú tapíry, jelene, srnce, diviaky, jaguáre, pumy, na pampách aj lamy huanaco, líšky a i. Hojne sú zastúpené vtáky (kolibríky, papagáje, kondory a i.) a hmyz.

Argentína patrí k hospodársky najvyspelejším štátom Južnej Ameriky (do pol. 20. stor. jedna z najprosperujúcejších krajín na svete). Má vysoko produktívnu poľnohospodársku výrobu orientovanú najmä na export, vzdelanú populáciu a ložiská rôznorodých nerastných surovín, z ktorých sa ťažia najmä ropa a zemný plyn. Na tvorbe HDP sa poľnohospodárstvo podieľa 7 %, priemysel 27 %, služby 66 % (2016). V poľnohospodárstve pracujú len 2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, v priemysle 23 %, v službách 75 % (2014). V poľnohospodárstve dominuje živočíšna výroba, ktorá je zastúpená takmer na celom území štátu (Pampas – chov hovädzieho dobytka, Patagónia – chov oviec). Rastlinná výroba je sústredená prevažne v sev. provinciách (pestovanie pšenice, kukurice, lucerny) a na vlhších miestach predhorí a strání Ánd (ovocinárstvo, vinohradníctvo). Charakteristickou črtou poľnohospodárskej výroby je výskyt rozľahlých fariem (s viac ako 2 500 ha pôdy), ktoré zamestnávajú sezónnych robotníkov. V blízkosti morského pobrežia je dôležitým zdrojom obživy rybolov. V priemyselnom sektore dominujú tradičné priemyselné odvetvia založené na spracovaní domácich surovín: priemysel potravinársky (zameraný na spracúvanie poľnohospodárskych surovín – mraziarne mäsa, mliekarne, konzervárne, mlyny, cukrovary, výroba oleja, vína), kožiarsky, obuvnícky, drevársky, stavebných materiálov, ťažobný (najmä ťažba ropy a zemného plynu v Patagónii, menej čierneho uhlia a rúd farebných kovov), energetický (veľký podiel elektrickej energie produkujú elektrárne využívajúce obnoviteľné zdroje energie), rozvinutý je aj automobilový, kovoobrábací, chemický a textilný priemysel. Hlavnou priemyselnou oblasťou je územie na pravom brehu dolného toku Parany (na juhu provincie Santa Fe, na severe provincie Buenos Aires). V sektore služieb zohrávajú významnú úlohu finančný sektor a maloobchod. Vyvážajú sa poľnohospodárske produkty (najmä obilie, krmoviny, rastlinné a živočíšne oleje, mäso, mäsové výrobky, koža, vlna), dopravné prostriedky, chemické výrobky. Dovážajú sa stroje, dopravné prostriedky, chemické výrobky, plasty. Najväčší obchodní partneri: Brazília, Čína, USA.

Dĺžka železničných tratí je 36 917 km (2014), železničná doprava je dobre vybudovaná na severe (Pampas) a spája všetky hospodársky dôležité centrá štátu. Južne od 40° juž. zemepisnej šírky sa nachádzajú len separované železničné trate, ktoré spájajú prístavy na pobreží Atlantického oceána s vnútrozemím. Význam osobnej železničnej dopravy klesá, väčšie využitie má v okolí aglomerácie Buenos Aires. Vzrastajúci význam má cestná doprava, cestná sieť má dĺžku 231 374 km, hustejšia a kvalitnejšia je v sev. provinciách. Hlavné autobusové stanice sú v Ratine a Buenos Aires. Pomerne veľkú úlohu pri preprave nákladov má riečna doprava spájajúca väčšie mestá na riekach Parana, Paraguaj, Uruguaj a i. Najväčšie námorné prístavy sú v Bahía Blanca, Buenos Aires, La Plate, Punta Colorada a v Ushuaii. Krajina má 1 138 letísk (2013), ale iba 161 so spevnenou pristávacou dráhou (2017).

Obyvateľstvo: → Argentínčania. Osídlená je najmä oblasť Pampas. Podiel mestského obyvateľstva 92 % (2017). Najväčšie mestá: Buenos Aires, Córdoba, Rosario, Mendoza, San Miguel de Tucumán, La Plata, Salta, Mar del Plata, Santa Fe.

Argentína bola pôvodne obývaná Indiánmi rôznych kmeňov, o. i. Araukánmi a Patagóncami, v 16. – 19. stor. takmer vyhubenými. V pol. 15. stor. sa severozáp. a záp. horská časť dnešnej Argentíny stala súčasťou ríše Inkov. R. 1509 a 1515 zakotvil v estuári Río de la Plata španielsky moreplavec Juan Díaz de Solís (*1470, †1516), po ňom Diego de García a Sebastiano Caboto. R. 1536 bolo ako prístav zabezpečujúci spojenie so Španielskom založené mesto Buenos Aires (Pedro de Mendoza), ktoré bolo zničené v bojoch s domorodcami a 1580 znova založené Juanom de Garay (*1528, †1583). Vnútrozemie bolo podrobené v 16. stor. Španielmi zo západu z Peru. Do 1816 bola Argentína španielskou kolóniou spočiatku ako súčasť miestokráľovstva Peru, potom spravovaná paraguajským guvernérom a od 1620 ako samostatné guvernérstvo Río de la Plata podriadené peruánskemu miestokráľovi. R. 1776 sa guvernérstvo stalo miestokráľovstvom s hlavným mestom Buenos Aires a bolo rozdelené na 8 intendancií, z ktorých štyri severné zaberali Horné Peru (Bolíviu) a štyri južné dnešnú Argentínu, Paraguaj a Uruguaj. Prvým miestokráľom bol generál Bruno Mauricio de Zabala (*1682, †1736), jeho nástupca José de Vértiz (*1719, †1799) obsadil časť Patagónie. Keď sa Španielsko spojilo s Francúzskom (1805), zmocnili sa 1806 hlavného mesta Angličania, ktorí vyzvali obyvateľstvo na odtrhnutie sa od Španielska. Argentínčania vedení kreolskou milíciou na čele s naturalizovaným Francúzom Jacquesom de Liniers (aj Santiago de Liniers; *1753, †1810) Spojené kráľovstvo 1806 – 07 porazili. R. 1809 Španieli dosadili za miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisneros (*1756, †1829), ktorého 1810 zvrhlo národnooslobodzovacie povstanie v Buenos Aires. Vládnutím bol poverený výbor na čele s Corneliom de Saavedra (*1759, †1829). Po víťazstve generála M. Belgrana v San Migueli de Tucumán (1812) a pri Salto Cerite (1813) bolo oslobodené povodie Ría de la Plata. Po víťazstvách admirála Williama Browna (*1777, †1857) nad španielskym loďstvom, Josého de San Martín a Carlosa Maríu de Alvear v Montevideu, v bitkách pri Chacabucu a Taipu (v spolupráci s Čiľanmi a Peruáncami) bola španielska moc definitívne zlomená. R. 1813 sa zišiel ústavodarný snem, 1816 na kongrese v San Migueli de Tucumán bola vyhlásená nezávislosť Spojených provincií La Platy. R. 1819 na kongrese v Buenos Aires bola vydaná prvá ústava vypracovaná podľa vzoru USA. Počas ustavičných bojov medzi centralistami a federalistami sa územie rozpadlo a 1826 vznikla federatívna republika Argentína. R. 1825 – 28 viedla vojnu s Brazíliou o územie Uruguaja, ktorá sa skončila uznaním nezávislosti Uruguaja. R. 1833 stratila Falklandy, ktoré boli obsadené Spojeným kráľovstvom.

V 1. pol. 19. stor. sa vytvárali politické zoskupenia unitárov (buržoázia) a federalistov (latifundisti, J. M. de Rosas, 1829 – 31 a 1835 – 52 guvernér Buenos Aires, ich vodca a argentínsky diktátor). R. 1853 bola prijatá federalistická ústava. R. 1865 – 70 sa Argentína spolu s Brazíliou a Uruguajom zúčastnila vojny proti Paraguaju a spolu s Brazíliou anektovala dve tretiny paraguajského územia. Od 70. rokov 19. stor. veľký prílev európskych prisťahovalcov, 1880 – 83 boli Indiáni zatlačení za Rio Negro, vzrástli latifundiá, rozvíjali sa poľnohospodárstvo a doprava. V posledných desaťročiach 19. stor. sa začalo hospodárske prenikanie Spojeného kráľovstva. R. 1880 – 1916 v krajine vládli diktátorské režimy, 1928 – 29 boli prijaté čiastočné sociálne reformy a bol znárodnený ropný priemysel. R. 1930 bola nastolená dvojročná vojenská diktatúra J. F. Uribura, 1935 uzatvorený protikomunistický pakt s Brazíliou a Uruguajom, podporované fašistické štáty. R. 1939 boli na nátlak USA rozpustené fašistické strany a organizácie. Počas 2. svetovej vojny bola Argentína neutrálna, pod tlakom USA vyhlásila 27. 3. 1945 vojnu Nemecku a Japonsku. R. 1945 legalizácia politických strán, vstup do OSN, 1946 – 55 sa prezidentom stal J. D. Perón (jeho spoločensko-politická, ekonomická a nacionalistická doktrína sa označuje ako peronizmus). R. 1948 vstup krajiny do Organizácie amerických štátov (OAŠ), 1955 bol uskutočnený vojenský prevrat a Perón odišiel do exilu. R. 1958 – 66 civilné vlády, 1966 – 73 striedanie vojenských režimov, 1973 – 74 sa druhýkrát stal prezidentom J. D. Perón, po jeho smrti sa prezidentkou stala jeho manželka M. E. Perónová (de Perón), 1976 zvrhnutá vojenským prevratom. R. 1975 vstup Argentíny do Latinskoamerickej hospodárskej sústavy (SELA). R. 1976 – 83 vojenské vlády (1981 prizvaní civilisti), počas ktorých bolo podľa rôznych odhadov zavraždených 10-tis. osôb. R. 1982 nevyhlásená vojna so Spojeným kráľovstvom o Falklandy, ktorú Argentína prehrala. Vojnový stav bol ukončený až 1989. Porážka urýchlila pád vojenskej chunty a návrat civilnej vlády. R. 1983 – 89 počas úradu prezidenta R. Alfonsína Foulkesa boli hlavní predstavitelia bývalých vojenských režimov súdení (časť z nich odsúdená) za zločiny proti ľudskosti. R. Alfonsín Foulkes potlačil niekoľko pokusov o vojenský prevrat, neuspel však s hospodárskym programom a ekonomickú krízu sprevádzali masové sociálne nepokoje. Keď v nasledujúcich voľbách 1989 zvíťazil peronista C. S. Menem, Alfonsín odstúpil z úradu o 5 mesiacov skôr v jeho prospech. Počas úradu C. S. Menema (1989 – 99) charakterizovalo ekonomický program úsilie o reprivatizáciu štátneho sektora (redukcia štátnej správy, zníženie inflácie), čo nakoniec vyústilo (v súvislosti so svetovou ekonomickou krízou) do hlbokej finančnej krízy sprevádzanej korupčnými aférami a rastúcou nezamestnanosťou, čo malo za následok veľkú nespokojnosť obyvateľov (sociálne nepokoje). V zložitom vnútropolitickom období sa v úrade prezidenta vystriedalo niekoľko politikov, 2002 bol Národným kongresom do funkcie vymenovaný Eduardo Duhalde (*1941). R. 2003 sa uskutočnili prezidentské voľby a do úradu sa dostal Néstor Carlos Kirchner (*1950) kandidujúci za novovytvorenú stranu Front za víťazstvo (Frente para la Victoria) Kirchner zlikvidoval argentínsky zahraničný dlh a začal zavádzať program posilňujúci výrobu, vzdelávanie i sociálnu spravodlivosť, boli obnovené súdne procesy s predstaviteľmi bývalých vojenských režimov a viacerí boli odsúdení, v zahraničnej politike oživil styky s ľavicovými i s pravicovými režimami Južnej Ameriky. V jeho politike pokračovala (kirchnerizmus) 2007 – 15 jeho manželka, prezidentka Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová (Fernández de Kirchner; *1953), bývalá senátorka za provinciu Buenos Aires, 2015 – 19 bol prezidentom Maurício Macri (*1959). Od 2019 je prezidentom peronista Alberto Ángel Fernández (*1959).

Argentína je federatívna republika. Hlavou štátu je prezident volený na 4 roky v priamych voľbách. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový Národný kongres, ktorý sa skladá z Poslaneckej snemovne (257 členov volených na 4 roky; počet poslancov za jednotlivé provincie a autonómne mesto Buenos Aires sa stanovuje podľa počtu ich obyvateľov a určuje sa každých 10 rokov; polovica členov sa každé dva roky obmieňa) a zo Senátu (72 členov volených na 6 rokov; traja členovia za každú provinciu, tretina členov sa každé dva roky obmieňa).

Argentino [archen-], Lago Argentino — tektonicko-ľadovcové jazero v Argentíne v Patagónskych Andách, 187 m n. m.; plocha 1 415 km², hĺbka až 324 m (kryptodepresia). Odvodňované riekou Santa Cruz ústiacou do Atlantického oceána. Súčasť národného parku Los Glaciares zapísaného v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Archipiélago de Colón [arči- kolon] → Galapágy

Aripuanã — rieka v Brazílii, pravostranný prítok Madeiry. Pramení na sev. svahoch Brazílskej vysočiny, vteká do Amazonskej nížiny, ústi do Madeiry 250 km pred jej ústím do Amazonky.

Atrato, španielsky Río Atrato — rieka v západnej časti Kolumbie; dĺžka 750 km, rozloha povodia 38 500 km², priemerný ročný prietok v ústí 4 900 m³/s. Pramení v Západnej Kordillere, tečie širokou dolinou tektonického pôvodu, ústi deltou do zálivu Urabá (súčasť Darienskeho zálivu Karibského mora). Je splavná 400 km od ústia po mesto Quibdó. V povodí rieky sú ťažené ložiská platiny a zlata.

Bacabal [-ka-] — mesto v Brazílii vo vnútrozemí členského štátu Maranhão; 80-tis. obyvateľov (2016). V okolí najrozľahlejšie plantáže ryže v celej Brazílii. Riečnou dopravou spojené s prístavom São Luis na pobreží Atlantického oceána. R. 1876 tam bola založená poľnohospodárska farma. Od 1920 mesto. Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva (1968).

Caroní [ka-], Río Caroní — rieka vo Venezuele, pravostranný prítok Orinoca; dĺžka 935 km (vrátane Río Cuquenán), rozloha povodia 95 000 km², priemerný prietok v ústí okolo 5 000 m³/s. Pramení v Guyanskej vysočine v masíve Roraima, ústi pri meste Ciudad Guayana. Hlavný prítok: Paraguaj (ľavostranný). Početné prahy a vodopády. Využívaná energeticky, štyri vodné elektrárne: Guri (10 025 MW), Tocoma (2 350 MW), Caruachi (2 160 MW), Macagua (3 152 MW).

Cauca [kauka], špan. Río Cauca — rieka v západnej časti Kolumbie, ľavostranný prítok Magdalény; dĺžka 1 250 km, rozloha povodia 59 840 km², priemerný ročný prietok v ústí 2 364 m³/s. Pramení v južnej časti krajiny v Strednej Kordillere, tečie na sever hlbokou tektonicky podmienenou dolinou medzi Západnou Kordillerou a Strednou Kordillerou, následne tečie po menšej príbrežnej nížine a pri meste Mompós ústi do Magdalény. Väčšie mestá v doline rieky: Popayán, Cali, Buga, Tuluá, Cartago. Na hornom toku viacero vodných elektrární. Dolina rieky (najmä v hornej a strednej časti) je husto zaľudnená (žije tam asi štvrtina populácie Kolumbie) a je významnou poľnohospodárskou oblasťou (pestovanie kávovníka, kakaovníka, cukrovej trstiny, tabaku). Splavné sú dva úseky v celkovej dĺžke okolo 600 km (od Cali po Cartago a od Santa Fe de Antioquia po ústie. V povodí (v riečnych sedimentoch) náleziská zlata a striebra.

Caura [ka-], špan. Río Caura — rieka vo Venezuele, pravostranný, druhý najväčší prítok Orinoca; dĺžka 745 km, rozloha povodia 52 000 km², priemerný ročný prietok v ústí okolo 3 000 m³/s. Pramení v centrálnej časti Guyanskej vysočiny. Najväčším prítokom je rieka Erebato (ľavostranný, dĺžka 300 km). Splavná 150 km od ústia. Rieka má veľký energetický a turistický potenciál, 210 km od ústia sa nachádzajú vodopády Salto Pará, podľa celkovej šírky 5 608 m druhé najväčšie vodopády na svete.

Caviana [ka-], Ilha Caviana — riečny ostrov v delte Amazonky na území Brazílie v členskom štáte Pará v súostroví Marajó; dĺžka 102 km, šírka okolo 50 km, rozloha 4 968 km². Má nížinný charakter, maximálna výška územia je 26 m n. m. Je pokrytý nepriestupnými tropickými porastmi. Ostrov je dobrým miestom na pozorovanie vysokej prílivovej vlny pororoca vnikajúcej z mora do Amazonky. Pre druhovú pestrosť vtákov (145 druhov) je vyhľadávaným miestom ornitológov a pozorovateľov vtákov.

Coari [kuarí], Rio Coari — rieka v Brazílii, pravostranný prítok horného toku Amazonky nazývaného Solimões, dĺžka 570 km. Preteká jazerom Lago de Coari.

Colorado [ko-], špan. Río Colorado — rieka v Argentíne; dĺžka 1 114 km, plocha povodia 350 000 km², priemerný ročný prietok 148 m³/s. Vzniká sútokom riek Río Grande a Barrancas, prameniacich na východných svahoch Ánd pri hranici s Čile, ústi dvoma ramenami do zálivu Bahía Blanca (Atlantický oceán). Hlavné prítoky: Río Salado del Oeste (aj Río Desaguadero), Curacó. Rieka je využívaná na zavlažovanie a na energetické účely. Splavná je okolo 300 km od ústia.

Corantijn [korantejn] → Courantyne

Courantyne [korentajn], hol. Corantijn — rieka v Južnej Amerike na hranici Guyany a Surinamu; dĺžka okolo 700 km, plocha povodia 56 000 km², priemerný ročný prietok v ústí 1 200 m³/s. Pramení na severných svahoch Guyanskej vysočiny, tečie smerom na sever a estuárom ústi do Atlantického oceána. Prítoky: New, Lucie. Na hornom toku sú početné prahy a vodopády. Rieka je splavná okolo 70 km od ústia.

Cuquenán [kuke-], špan. Salto Cuquenán, aj Salto Kukenaan, Salto Kukenan — vodopád vo Venezuele na rieke Cuquenán (povodie Orinoca) v blízkosti stolového vrchu Roraima; výška 674 m.

Cuyuni [kuju-] — rieka vo Venezuele a v Guyane, dĺžka 618 km, rozloha povodia 50 347 km². Pramení v Guyanskej vysočine, tečie smerom na východ, v blízkosti mesta Bartica sa spája s riekou Mazaruni a ústi do estuáru rieky Essequibo (Atlantický oceán). Početné prahy a vodopády; premenlivý vodný stav. V doline rieky ryžovanie zlata a diamantov z jej usadenín.

Desaguadero, špan. Río Desaguadero — rieka v Bolívii v Andách na náhornej plošine Puna; dĺžka 320 km, rozloha povodia 35 000 km². Vyteká z jazera Titicaca, prerezáva vysokohorskú rovinu predstavujúcu dno prehistorického jazera, z územia, ktorým preteká, vyplavuje sedimentované soli, na dolnom toku má preto slanú vodu, ústi do jazera Poopó.

Falcón [-kon] — štát Venezuely v severozápadnej časti krajiny na pobreží Karibského mora; rozloha 24 800 km², 1,077 mil. obyvateľov (2019), administratívne stredisko Coro. Nížinatý povrch; na severe polostrov Paraguaná. Ťažba ropy, v menšom množstve hnedého uhlia, grafitu, fosfátov, vápencov a štrku. Priemysel petrochemický (významné strediská spracovania ropy a ropné prístavy: Amuay, Punta Cordón), rybný (rybárske prístavy Las Piedras, Zazárida a i.), cementársky, chemický (výroba priemyselných hnojív).Pestovanie rajčiakov, cukrovej trstiny, strukovín, kukurice, kokosovníka; chov oviec; rybolov.

Foz do Iguaçu [fož du iguasu] — mesto v Brazílii na juhozápade členského štátu Paraná v blízkosti ústia rieky Iguaçu do rieky Parana na hraniciach Argentíny a Paraguaja; 264-tis. obyvateľov (2017). Založené 1897, od 1914 mesto. Mostom cez Paranu spojené s protiležiacim mestom Ciudad del Este na území Paraguaja, mostom cez Iguaçu s protiležiacim mestom Puerto Iguazú na území Argentíny. Stredisko cestovného ruchu, v blízkosti vodopády Iguaçu a národný park Parque Nacional do Iguaçu, na Parane hydroenergetický uzol Itaipú.

Galapágy, španielsky Archipiélago de Colón, Islas Galápagos, Korytnačie ostrovy — skupina 13 väčších a asi 32 malých ostrovov sopečného pôvodu vo východnej časti Tichého oceánu v oblasti rovníka asi 900 km západne od pobrežia Ekvádoru, ktorého sú provinciou; rozloha 8 010 km², 27-tis. obyvateľov (2012), administratívne stredisko Puerto Baquerizo Mareno (na ostrove San Cristóbal). Ostrovy predstavujú najvyššie, nad morskú hladinu vyčnievajúce časti oceánskeho Galapágskeho chrbta. Najväčšie ostrovy: Isabela (4 588 km²), Santa Cruz (1 023 km²), Fernandina (650 km²), San Salvador (574 km²), San Cristóbal (435 km²). Rozkladajú sa na jednom z najaktívnejších sopečných centier na Zemi. Sopečná činnosť sa v súčasnosti koncentruje v západnej časti súostrovia, východnú časť tvoria vyhasnuté a silno erodované sopky. Reliéf ostrovov je prevažne hornatý s viacerými aktívnymi sopkami štítového typu s rozľahlými kalderami a so stráňami pokrytými mohutnými lávovými prúdmi. Najvyšším vrchom je sopka Wolf, 1 707 m n. m. (na ostrove Isabela). Pri pobreží sú kamenné moria, v lávových pokrovoch tunely dosahujúce značnú dĺžku (jaskyňa Cueva de Gallardo na ostrove Santa Cruz má dĺžku 2 150 m, hĺbku 53 m).

Tropická klíma je zmierňovaná studeným Humboldtovým prúdom, priemerná ročná teplota dosahuje okolo 23 °C, ročný úhrn zrážok je 300 – 1 500 mm. Pórovitá sopečná pôda rýchlo prepúšťa vodu, povrchové vodné toky sú epizodické (počas veľkých dažďov). Nižšie položené územia pokrýva suchá savana, vo vyšších nadmorských výškach sú porasty vždyzelených lesov, na vrcholových častiach horských štítov trávnaté porasty.

Vzhľadom na druhovú jedinečnosť rastlín a živočíchov s vysokým zastúpením endemitov (takmer vyhubená korytnačka slonia, leguán morský, leguán drsnohlavý a i.) je takmer celé územie Galapág národným parkom (Parque Nacional Galápagos, rozloha 7 995 km², vyhlásený 1959, 1978 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Na ostrove Santa Cruz je medzinárodná výskumná stanica (odchovňa korytnačiek sloních) nazvaná podľa Ch. R. Darwina, ktorého štúdium živočíchov na Galapágoch (navštívil ich 1835 počas svojej plavby na lodi Beagle) dalo základ jeho evolučnej teórii. Najväčšie nebezpečenstvo pre pôvodnú faunu predstavujú zavlečené a dovezené zvieratá (divé psy, mačky, domáce svine, kozy a i.).

Väčšina obyvateľov sa živí poľnohospodárstvom (pestovanie kávovníka, cukrovej trstiny, citrusov, zemiakov; chov dobytka), rybolovom, obsluhou výskumných staníc a službami v cestovnom ruchu.

Chachapoyas [čačapojas], San Juan de la Frontera de los Chachapoyas — mesto v severnom Peru na náhornej plošine vo výške 2 235 m n. m., administratívne stredisko departementu Amazonas a provincie Chachapoyas; 32-tis. obyvateľov (2017). Založené 1538. Potravinársky priemysel (spracovanie obilnín a kávy). Rozvoj cestovného ruchu (karneval, vodopády v okolí). Cestné spojenie s Limou, letisko.

Chiclayo [čiklajo] — mesto v severozápadnom Peru v blízkosti pobrežia Tichého oceána v doline rieky Lambayeque, administratívne stredisko departementu Lambayeque a provincie Chiclayo; 553-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (mliekarenský, cukrovarnícky) a textilný. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie cukrovej trstiny, bavlníka a ryže). Cestný uzol na Panamerickej diaľnici, medzinárodné letisko.

Založené 1560, od 1835 mesto. Viaceré univerzity a múzeá. Sídlo biskupstva.

Stavebné pamiatky: neoklasicistická katedrála (1869, podľa návrhu A. G. Eiffela), bazilika San Antonio (1949).

Chillán [čiján] — mesto v strednom Čile v regióne Bío Bío v oblasti centrálneho údolia, administratívne stredisko provincie Ñuble; 185-tis. obyvateľov (2017), aglomerácia (Chillán a Chillán Viejo) 297-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (vinársky), drevársky, kožiarsky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej a vinohradníckej oblasti. Leží na Panamerickej diaľnici, severne od mesta je letisko. Turistické stredisko.

Založené 1580 juhozápadne od súčasného mesta, kam bolo premiestnené po zemetrasení 1835, 1939 silno poškodené ďalším zemetrasením.

Univerzita, sídlo biskupstva. Katedrála (2. polovica 20. stor.).

Chimbote [čim-] — prístavné mesto v západnej časti Peru v departemente Ancash na pobreží zálivu Chimbote (Tichý oceán), administratívne stredisko provincie Santa; 382-tis. obyvateľov (2017). Najvýznamnejšie stredisko čiernej metalurgie a rybného priemyslu krajiny (zabezpečuje okolo 75 % rybnej produkcie štátu). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka na Panamerickej diaľnici s veľkou autobusovou stanicou, významný obchodný a najvýznamnejší rybársky prístav krajiny, letisko.

Prvýkrát spomínané 1774, od 1895 mesto. Viaceré univerzity, sídlo biskupstva.

Stavebné pamiatky: Katedrála Panny Márie karmelskej a sv. Petra (20. stor.).

Viackrát zasiahnuté prírodnými pohromami (zemetrasenie 1970, El Niño 1983, cunami 1996).

Ibagué [-ge], San Bonifacio de Ibagué — mesto v strednej Kolumbii na východných svahoch Strednej Kordillery (Andy) pod vrcholom činnej sopky Nevado del Tolima na okraji doliny rieky Magdaléna, 1 250 m n. m., administratívne stredisko departementu Tolima; 538-tis. obyvateľov (2018). Jedno z najväčších priemyselných stredísk krajiny. Priemysel potravinársky (spracovanie kávy, mlyny, pivovary), kožiarsky, strojársky, chemický, stavebných materiálov, obuvnícky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie kávovníka, kakaovníka, cukrovej trstiny, ryže, tabaku a i.). Medzinárodné letisko. V okolí ťažba ropy, síry, rúd zinku a striebra.

Založené 1550 španielskymi conquistadormi ako San Bonifacio de Ibagué na mieste pôvodného indiánskeho osídlenia, neskôr pred útokmi Indiánov presunuté na súčasné miesto. R. 1854 hlavné mesto Kolumbie. Viaceré múzeá, umelecká galéria. Stredisko školstva, viacero vysokých škôl a univerzít, napr. Universidad del Tolima (založené 1945, od 1954 univerzitný štatút), významná hudobná akadémia Conservatorio del Tolima (založená 1863). V júni každoročný festival ľudovej hudby. Sídlo rímskokatolíckeho arcibiskupstva. Zoologická záhrada.

Ibarra, San Miguel de Ibarra — mesto v severnej časti Ekvádoru v podhorí Ánd na úpätí sopky Imbabura na ľavom brehu rieky Tahuando asi 70 km severne od hlavného mesta Quito, 2 220 m n. m., administratívne stredisko provincie Imbabura; 140-tis. obyvateľov (2015). Priemysel nábytkársky a textilný; umelecké remeslá (drevorezba, výroba šperkov). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie kávovníka, cukrovej trstiny a bavlníka) s pravidelnými sobotňajšími trhmi.

Založené 1606 španielskymi conquistadormi na pôvodnom indiánskom osídlení. Napriek tomu, že väčšina historickej architektúry bola pri zemetrasení 1868 zničená, zachovalo si koloniálnu atmosféru. Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva, katedrála (2. polovica 19. stor.). Turistické stredisko.

Ica [ika] — mesto v juhozápadnej časti Peru v Centrálnej Kordillere na rieke Ica (ústi do Tichého oceána), administratívne stredisko departementu Ica a provincie Ica; 290-tis. obyvateľov (2017). Priemysel textilný (najmä bavlnársky), kožiarsky, potravinársky (cukrovarnícky), vinársky. Obchodné stredisko zavlažovanej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka a viniča). Cestný uzol na Panamerickej diaľnici.

Založené okolo 1563 Španielmi a nazvané Villa de Valverde de Ica, osídlené však omnoho skôr kultúrami Nazca a Paracas. Po zemetrasení 1569 presunuté na dnešné miesto, 1640 premenované na San Jerónimo de Ica. R. 2007 poškodené zemetrasením, počas ktorého zahynulo niekoľko desiatok ľudí. Univerzita (1961), múzeum (kolekcia textilu a keramiky kultúry Nazca).

Ilhéus [iľe-] — prístavné mesto vo východnej časti Brazílie v štáte Bahia na pobreží Atlantického oceána pri ústí rieky Colónia; 176-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky, informačných technológií. Stredisko oblasti pestovania kakaovníka. Exportný prístav (vývoz kakaových bôbov, kávy, kokosových orechov a cukru).

Založené portugalskými kolonistami 1535 ako São Jorge dos Ilhéus, od 1881 mesto.

Stavebné pamiatky: katedrála São Sebastião (1931), kostol Igreja Matriz de São Jorge dos Ilhéus (založený 1556, prestavovaný 17. – 19. stor.), kostol a kláštor Convento e Igreja de Nossa Senhora da Piedade (neogotický zo začiatku 20. stor., súčasťou je umelecké múzeum), koloniálna profánna verejná architektúra, monumentálna socha Ježiša Krista (20. stor.) a i.

Múzeá, o. i. Múzeum J. Amada (Casa de Cultura J. Amado). Sídlo biskupstva. Vyhľadávané turistické stredisko.

Illapel [iľa-] — mesto v Čile v regióne Coquimbo, administratívne stredisko provincie Choapa; 40-tis. obyvateľov (2017). Banský priemysel. Stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie citrusov, chov dobytka).

Založené 1754 ako San Rafael de Rozas, čoskoro však opustené, 1788 znovuzaložené a presunuté na súčasné miesto, od 1797 Villa de San Rafael de Rozas de Illapel, od 1867 mesto. V blízkosti mesta (15 km severne) sa nachádza národná rezervácia Las Chinchillas (vyhlásená 1984, rozloha 42 km²), v ktorej žije chránená činčila vlnatá (Chinchilla laniger).