Vyhľadávanie podľa kategórií: chémia – jadrová chémia

Zobrazené heslá 1 – 20 z celkového počtu 20 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

aktíniový rad

aktíniový rad, aktinouránový rad — prirodzený rádioaktívny premenový rad začínajúci sa aktinouránom AcU (235U) a končiaci sa izotopom olova (207Pb), pri ktorom vznikajú rádionuklidy s nukleónovým číslom 4n + 3 (n je celé číslo). Nukleónové číslo členov radu vznikajúcich premenou alfa sa mení o 4 jednotky, pri premene beta sa nukleónové číslo nemení.

aktínium

aktínium [gr.], actinium, zn. Ac — rádioaktívny prvok 3. skupiny periodickej sústavy, protónové číslo 89. Striebrobiely mäkký kov podobný lantánu, veľmi reaktívny; teplota topenia 1 050 °C, teplota varu 3 027 °C, hustota 10,06 g/cm3. Objavený 1899 A. Debiernom v odpadoch pri chemickom spracovaní uránovej rudy. Názov pochádza z gr. aktis (lúč). Kovové aktínium bolo získané v miligramových množstvách redukciou fluoridu AcF3 parami lítia pri teplote 1 000 °C. Je známych 25 rádioizotopov, z nich najdôležitejšie sú 227Ac (doba polpremeny 21,77 roka) a 228Ac (doba polpremeny 6,13 hodiny). Ďalšie rádioizotopy sú krátkožijúce, viaceré boli pripravené bombardovaním tória rôznymi časticami. V zlúčeninách, ktoré sa podobajú zlúčeninám lantánu, má atóm aktínia oxidačné číslo III.

aktinoidy

aktinoidy [gr.] — skupina 14 chemických prvkov nasledujúcich za aktíniom s protónovým číslom od 90 do 103. Názov zaviedol G. T. Seaborg 1944 ako analógiu lantanoidov, pretože s rastúcim protónovým číslom prvkov elektróny postupne obsadzujú orbitály 5f (→ aktinoidová kontrakcia), čo nemá takmer nijaký vplyv na chemické vlastnosti aktinoidov. Prvé členy radu, tórium (Th), protaktínium (Pa), urán (U), sa vyskytujú v prírode. Tórium sa získava z monazitu vo forme ThO2, zdrojom uránu sú uránové rudy, napr. uraninit (smolinec). Ostatné (transurány), neptúnium (Np), plutónium (Pu), amerícium (Am), curium (Cm), berkélium (Bk), kalifornium (Cf), einsteinium (Es), fermium (Fm), mendelevium (Md), nobelium (No), lawrencium (Lr), sa pripravujú umelo ako rozpadové produkty izotopov uránu (235U a 238U), častejšie však jadrovými reakciami. Posledný člen radu, lawrencium, bol objavený 1961. Všetky aktinoidy sú nestabilné a podliehajú rádioaktívnemu rozpadu. Typické je oxidačné číslo III, pre nižšie aktinoidy (Th, Pa, U, Np, Pu, No, Am) sú typické aj väčšie oxidačné čísla (IV – VII). Aktinoidy sú neušľachtilé kovy, ochotne reagujú s väčšinou nekovov, a to najmä pri zvýšenej teplote. Aktinoidy najčastejšie tvoria oxidy, hydroxidy, fluoridy, fosforečnany. Sú súčasťou zliatin a intermetalických zlúčenín. Najvýznamnejšie sú urán a plutónium, ktoré sa používajú ako jadrové palivo.

aktinón

aktinón [gr.], zn. An — krátko žijúci izotop radónu 219Rn (doba polpremeny 3,96 s) objavený E. Rutherfordom 1900 v aktíniovom rade. Vzniká z 223Ra premenou alfa. Chemicky inertný plyn. Šíri sa do okolia atmosféry (→ rádioaktívna emanácia) a produkty jeho premeny sa ukladajú na predmetoch v okolí.

aktinourán

aktinourán [gr.], zn. AcU — izotop uránu 235U. Vyskytuje sa v prírodnom uráne (0,72 %). Prvý člen aktíniového radu, žiarič alfa s dobou polpremeny 704 mil. rokov. Získava sa z prírodného uránu v obohacovacích závodoch. Používa sa ako štiepny materiál v jadrových reaktoroch, vysoko obohatený v jadrových zbraniach. Chemické vlastnosti aktinouránu sú podobné uránu.

aktivačná analýza

aktivačná analýza — analytická metóda stanovenia prvkov, pri ktorej sa analyzovaná vzorka aktivuje prúdom častíc (zvyčajne neutrónmi). Jadrovými reakciami prvkov prítomných vo vzorke s dopadajúcim žiarením vznikajú rádionuklidy s charakteristickými vlastnosťami (doba polpremeny, druh a energia žiarenia), čo sa využíva v kvalitatívnej i v kvantitatívnej analýze. Na aktiváciu sa okrem neutrónov (neutrónová aktivačná analýza) používajú aj nabité častice urýchlené v urýchľovačoch (napr. protóny, deuteróny, častice alfa), ako aj fotóny (žiarenie gama). Množstvo prvku vo vzorke sa spravidla stanovuje relatívnou porovnávacou metódou, keď sa za rovnakých podmienok aktivuje a meria aktivita štandardu a vzorky. Aktivačná analýza patrí k najcitlivejším metódam stanovenia niektorých prvkov, pričom umožňuje merať vo vzorke viacero prvkov súčasne. Využíva sa na stanovovanie stopových prvkov vo vode, v ovzduší, v polovodičových materiáloch ap.

Am

Am

1. chem. značka amerícia;

2. náb. skr. Knihy proroka Amosa; → Amos, → Biblia.

amerícium

amerícium [lat.], americium, zn. Am — chemický prvok patriaci do skupiny aktinoidov, protónové číslo 95, relatívna atómová hmotnosť 243 (pre najstabilnejší izotop 243Am s dobou polpremeny 7 370 rokov); mäkký striebrolesklý kov s teplotou topenia 1 175 °C, teplotou varu asi 2 900 °C a hustotou 11,9 g/cm3. Na vzduchu sa oxiduje a stráca lesk. Všetky izotopy amerícia sú rádioaktívne (známe sú izotopy 232, 234 a 237 – 247). Nevyskytuje sa v prírode, po prvý raz bol pripravený v USA 1944 ako izotop 241Am z plutónia 239Pu G. T. Seaborgom, Ralphom A. Jamesom (*1920, †1973), Leonom O. Morganom (*1919, †2002) a A. Ghiorsom. 241Am (doba polpremeny 433 rokov) sa pripravuje v kilogramových množstvách z vyhoreného paliva jadrových reaktorov. Je najvýznamnejším izotopom amerícia. Používa sa ako zdroj žiarenia alfa (napr. v ionizačných hlásičoch požiarov). Zliatiny amerícia (vo forme oxidov) s berýliom slúžia ako zdroj neutrónov používaný na naštartovanie jadrovej reakcie v jadrových reaktoroch, na meranie vlhkosti a pri geologických a hydrogeologických výskumoch. Zliatiny so striebrom sú zdrojom žiarenia gama používaným v röntgenovej fluorescenčnej analýze. V zlúčeninách má atóm amerícia oxidačné čísla II až VI, najstálejšie sú zlúčeniny Am(III). Nazvaný podľa svetadiela Amerika.

astát

astát [gr.], astatium, zn. At — chemický prvok 17. skupiny periodickej sústavy prvkov patriaci do skupiny halogénov, protónové číslo 85, relatívna atómová hmotnosť 209,9871 (najstabilnejšieho izotopu 210At s dobou polpremeny 8,1 h), nekov s teplotou topenia asi 300 °C. Jeho existenciu predpovedal 1871 D. I. Mendelejev a nazval ho ekajód. Objavili ho 1940 na Kalifornskej univerzite Dale R. Corson (*1914, †2012), K. R. MacKenzie a E. G. Segrè. Názov je odvodený od gr. astatos (nestály). Všetky izotopy astátu sú rádioaktívne (v súčasnosti sú známe izotopy 191At – 223At) s krátkou dobou polpremeny. V prírode sa nevyskytuje (len krátko žijúce, nestabilné izotopy ako členy rozpadového aktíniového, uránového a tóriového radu); jeho izotopy sa pripravujú umelo, napr. pomocou cyklotrónu sa z bizmutu 209Bi pripravujú stopové množstvá 211At (žiarič alfa s dobou polpremeny 7,21 h), ktorý sa používa ako analóg jódových zlúčenín v rádiofarmakách na terapiu nádorov štítnej žľazy ap. Pretože je náročné pripraviť vážiteľné množstvá astátu a jeho zlúčenín, o jeho fyzikálnych a chemických vlastnostiach sa vie málo. Možno predpokladať, že zlúčeniny astátu sa podobajú zlúčeninám jódu.

autorádiolýza

autorádiolýza [gr. + lat. + gr.] — samovoľný chemický rozklad rádioaktívnych látok pod vplyvom pohltenia vlastného rádioaktívneho žiarenia (→ rádiolýza). Najvýraznejšia je pri zlúčeninách krátko žijúcich rádionuklidov, ktoré sú žiaričmi α, a pri označených zlúčeninách s vysokou mernou aktivitou (napr. rádiofarmakách). Typickými produktmi autorádiolýzy sú vodík, nízkomolekulové fragmenty a oxidované formy látok, pri autorádiolýze vodných roztokov vzniká peroxid vodíka, resp. traskavá zmes. Autorádiolýza sa zmenšuje pri zníženej teplote, v inertnej atmosfére, v tenkých vrstvách a v roztokoch niektorých látok (napr. v etanole alebo v benzéne).

berkélium

berkélium, berkelium, zn. Bk — chemický prvok zo skupiny aktinoidov; protónové číslo 97, relatívna atómová hmotnosť 247, hustota 14,78 g/cm3 (pre izotop 247Bk s dobou polpremeny 1 400 rokov). Nazvaný podľa univerzity v Berkeley, kde ho 1949 z amerícia 241 pripravili S. G. Thompson, A. Ghiorso a G. T. Seaborg ako 243Bk. Všetky izotopy sú rádioaktívne (240Bk, 242Bk – 251Bk). V prírode sa berkélium nevyskytuje, 249Bk (doba polpremeny 314 rokov) sa umelo pripravuje z plutónia až v miligramových množstvách. Najstálejšie sú zlúčeniny, v ktorých má atóm berkélia oxidačné číslo III.

Klas, Ján

Klas, Ján, 3. 10. 1936 Devínska Nová Ves, dnes mestská časť Bratislavy – 10. 5. 2016 Bratislava — slovenský chemik. R. 1961 – 93 pôsobil na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU), 1993 – 2001 vo Vojenskom ústave hygieny a epidemiológie v Bratislave; 1988 DrSc. Zaoberal sa analytickou chémiou, špeciálne vývojom a využitím nových, najmä rádiochemických analytických metód. S J. Tölgyessym objavil metódu sub-superekvivalentovej izotopovej zrieďovacej analýzy s aplikáciou izokoncentračného princípu, navrhol a skonštruoval zariadenie na detekciu odrazeného žiarenia β a ukázal možnosti využitia takýchto metód na stanovenie farmaceutických a medicínsky významných zlúčenín. V spolupráci s J. Gažom našiel kvantitatívne vzťahy medzi koncentračným rozdelením a konštantami stability komplexov. Spoluautor monografie Sub-superekvivalentová izotopová zrieďovacia analýza (1985), viac ako 40 vedeckých článkov a 3 patentov. Ocenený Európskym strediskom lekárskeho materiálu americkej armády (U. S. Army Medical Materiel Center, Europe, 1997).