Kraepelin [kre-], Emil, 15. 2. 1856 Neustrelitz, Meklenbursko-Predpomoransko – 7. 10. 1926 Mníchov, pochovaný v Heidelbergu — nemecký psychiater a psychológ.

Študoval na univerzitách v Lipsku a vo Würzburgu. Od roku 1886 bol profesorom na univerzite v Derpte (dnes Tartu, Estónsko), od 1891 pôsobil na univerzitnej psychiatrickej klinike v Heidelbergu, v rokoch 1903 – 22 bol profesorom klinickej psychiatrie na univerzite v Mníchove a riaditeľom psychiatrickej kliniky. V roku 1922 inicioval založenie Nemeckého výskumného ústavu pre psychiatriu (Deutsche Forschungsanstalt für Psychiatrie, dnes Ústav pre psychiatriu Inštitútu Maxa Plancka, Max-Planck-Institut für Psychiatrie) v Mníchove.

Je pokladaný za zakladateľa modernej vedeckej psychiatrie, psychofarmakológie a psychiatrickej genetiky. Bol autorom klasifikácie duševných porúch, pri ktorej vychádzal z predpokladu, že ich hlavnou príčinou sú biologické a genetické funkčné poruchy (táto predstava dominovala až do začiatku 20. stor., kým sa neobjavila nová, psychodynamická koncepcia Sigmunda Freuda). Opísal a klasifikoval dve diferencované formy psychóz – maniodepresívnu psychózu a predčasnú demenciu (dementia praecox), ktoré dovtedy podliehali jedinej koncepcii psychóz. Maniodepresívne psychózy a melanchóliu zaradil k exogénnym (a liečiteľným) poruchám, predčasnú demenciu definoval ako subakútny vývin, ako celkovú demenciu s príznakmi typickými pre schizofréniu, ktorá sa začína v mladšom veku zmenou správania, rozpadom osobnosti a narušením vnímania, myslenia a konania (odlišuje sa však od katatónie a paranoidnej demencie – dementia paranoides); v súčasnosti je táto koncepcia uvádzaná ako hebefrénia (forma schizofrénie). Počas svojho pôsobenia na mníchovskej univerzite rozvíjal okrem psychiatrických koncepcií aj sociálno-politické myšlienky, bol ovplyvnený najmä ideológiou eugeniky a rasovej hygieny. Vo svojich prácach sa zaoberal alkoholizmom, kriminalitou, degeneráciami a hystériou, súčasne bol vášnivým zástancom teórie self-domestication predstavujúcej verziu sociálneho darwinizmu, ktorej výsledkom je viac mentálnych porúch a zhoršenie genetického fondu.

K jeho najvýznamnejším dielam patrí Kompendium psychiatrie. Pre potreby študentov a lekárov (Compendium der Psychiatrie. Zum Gebrauche für Studierende und Aerzte, 1883; 1887 – 1927 vyšlo 8 rozšírených vydaní pod rôznymi názvami), v ktorej zdôraznil, že výskum v oblasti psychiatrie sa má podobne ako v iných prírodných vedách uskutočňovať na základe pozorovania a experimentov, a sformuloval moderný vedecký názor na psychické poruchy. Bol členom viacerých vedeckých a odborných spoločností.

konvergentné myslenie — myšlienkový proces (intelektová operácia) vedúci k jedinému riešeniu úlohy alebo problému na základe poznania alebo objavenia pravidiel. Pojem zaviedol v 50. rokoch 20. stor. americký psychológ Joy Paul Guilford, ktorý sa venoval vzťahu kreativity a jednotlivých faktorov inteligencie. Inteligenciu definoval ako schopnosť poznávať, hodnotiť, pamätať si a konvergentne a divergentne myslieť.

Konvergentné myslenie (zbiehavé myslenie) je protikladom a súčasne komplementom divergentného myslenia (rozbiehavého myslenia). Obidva prístupy sú súčasťou tvorivého myslenia, pričom konvergentné myslenie vedie k jedinému riešeniu úlohy alebo problému na rozdiel od divergentného myslenia, ktoré sa uberá diferencovanými smermi a hľadá všetky (viaceré) možné postupy s cieľom nájsť najvhodnejší z nich. Myšlienkové operácie, ktoré sa pri konvergentnom myslení uplatňujú, zvyčajne smerujú k postrehnutiu konkrétnych osobitostí úlohy, ako aj vhodného pravidla – algoritmu, ktorého aplikáciou by sa daná úloha dala vyriešiť (resp. zistenia, pod ktorý algoritmus riešenia úloha patrí). Tento spôsob myslenia je charakteristický pre axiomaticko-deduktívne postupy logického odvodzovania a dokazovania. Úlohy konvergentného typu majú význam z hľadiska samostatného odhaľovania vzťahu alebo princípu (pravidla) medzi predmetmi alebo pojmami, čo uľahčuje riešenie problému, ide teda o rozumovú schopnosť riešiť početne veľké (nekonečné) množstvo problémov pomocou jedného typu (vzorca) riešenia. Nájdenie algoritmu je možné pokladať za tvorivý výsledok.

Podľa slovenského psychológa Mirona Zelinu sa medzi myšlienkové procesy zaraďujú tzv. nižšie a vyššie konvergentné procesy, ktoré sa rozlišujú podľa charakteru činnosti. Nižšie konvergentné procesy sa týkajú rozpoznania a definovania vecí a javov, pochopenia pojmu, rozlíšenia deduktívneho a induktívneho myslenia, porovnania, analýzy a jednoduchej príčinnosti javov, kým vyššie konvergentné procesy syntézy, generalizácie, analogického myslenia, vzdialenej aplikácie, metaforického myslenia a zložitej príčinnosti. Úroveň konvergentného myslenia sa meria bežnými inteligenčnými testami.

kolektívne nevedomie — ústredný pojem analytickej psychológie Carla Gustava Junga. V kontraste so Sigmundom Freudom a jeho personalistickým pohľadom na ľudské nevedomie ako na miesto na vytesnené osobné, prevažne sexuálne konflikty jedinca obsah nevedomia podľa C. G. Junga presahuje individuálne skúsenosti a odráža spoločnú, kolektívnu históriu ľudstva. Autonómne obrazy nevedomia, tzv. archetypy, sú vrodené a zohrávajú dôležitú úlohu v umení, náboženstve i v politike.

kolaps [lat.] — zlyhanie, zrútenie;

1. astron. → gravitačný kolaps;

2. lek. náhla, krátkodobá strata vedomia následkom zníženia prietoku krvi v mozgu (→ synkopa). Kolaps sa najčastejšie prejavuje vo forme vegetatívnej (pokles krvného tlaku, zrýchlený nitkovitý pulz, bledosť, studený pot, povrchné zrýchlené dýchanie, nevoľnosť, niekedy aj mimovoľný únik moču, zvýšené napätie v končatinách) alebo psychologickej poruchy (nepríjemné pocity – strach a úzkosť) spojenej s krátkodobou stratou vedomia. Zväčša je následkom organickej alebo duševnej traumy (poškodenia; napr. extrémnej vyčerpanosti alebo psychickej depresie) spôsobujúcej funkčné a organické poruchy; zvyčajne trvá asi jednu minútu, niekedy aj niekoľko minút až hodín. Príčinou kolapsu môže byť aj nedostatok tekutín (→ dehydratácia) alebo krvi (→ hypovolémia). Ortostatický kolaps vzniká pri náhlej zmene polohy (napr. z ľahu do sedu alebo z ľahu do stoja, alebo zo sedu do stoja) alebo pri dlhom státí na jednom mieste. Jeho príčinou je náhly pokles krvného tlaku (posturálna hypotenzia) vo vzpriamenej polohe, čo vedie k aktivácii presoreceptorov v krčnicovej zátoke (sinus caroticus) citlivých na zmeny krvného tlaku. Následkom aktivácie vazomotorického centra v predĺženej mieche, zvýšenia napätia sympatika, minútového srdcového objemu a periférneho zúženia ciev vzniká ortostatická hypotenzia so synkopou. Ortostatická hypotenzia s kolapsom sa vyskytuje pri niektorých endokrinologických ochoreniach (nedostatočná funkcia nadobličiek), môže však byť i odpoveďou na psychické podnety (vazovagálna synkopa pri strachu, pri pohľade na krv) alebo v období dospievania prejavom nevyzretej neurovegetatívnej regulácie krvného tlaku. Liečba: ležiaca poloha so zdvihnutými dolnými končatinami, hydratácia, liečba základného ochorenia. Obehový kolaps (cirkulačný kolaps, obehové zlyhanie) vzniká pri zlyhaní cirkulácie krvi v tele buď z dôvodu srdcových ochorení (kardiálne synkopy pri arytmiách alebo pri poruchách plnenia alebo vyprázdňovania srdca, napr. pri zúžení srdcovnice a pľúcnice, pri hypertenzii, pri nezhubnom nádore hlienovitého tkaniva predsiene), alebo pri ochoreniach periférneho cievneho alebo nervového systému. Kolaps v užšom význame označuje aj prechodné zlyhanie funkcie niektorých ďalších tkanív, orgánov alebo orgánových sústav, pri ktorých však nenastáva strata vedomia. Napr. kolaps pľúc vzniká následkom obmedzenej vzdušnosti až úplnej nevzdušnosti (uzatvorenia) pľúcnych mechúrikov, obštrukcie hlavnej priedušky (hlienom, nádorom), vonkajšej kompresie pľúc pohrudnicovým výpotkom alebo pneumotoraxom, alebo zväčšenou štruktúrou naliehajúcou na pľúca. Pri atelektáze pľúcneho krídla dochádza k masívnemu kolapsu pľúc, ktorý sa prejavuje dýchavicou, cyanózou, horúčkou, bolesťami na postihnutej strane, celkovou schvátenosťou a vykašliavaním krvi.

Köhler [kő-], Wolfgang, 21. 1. 1887 Reval, dnes Tallinn, Estónsko – 11. 6. 1967 Enfield, New Hampshire — nemecký psychológ. R. 1905 – 06 študoval na univerzite v Tübingene, 1906 – 07 v Bonne a 1907 – 09 v Berlíne. Patrí k významným osobnostiam celostnej psychológie (gestaltpsychológia) rozpracovanej na základe experimentov, ktoré uskutočnil 1910 – 13 s Kurtom Koffkom (*1886, †1941) a M. Wertheimerom počas pôsobenia v Psychologickom inštitúte vo Frankfurte nad Mohanom. R. 1913 – 20 riaditeľ antropoidnej výskumnej stanice Pruskej akadémie vied na ostrove Tenerife (Kanárske ostrovy), 1921 – 35 riaditeľ Psychologického inštitútu Berlínskej univerzity (od 1922 profesor). R. 1935 emigroval pred nacizmom do USA, kde pôsobil na Swarthmore College (Pensylvánia) a od 1956 na Dartmouth College v Hanoveri (New Hampshire). Na ostrove Tenerife uskutočnil sériu experimentov so šimpanzmi (riešenie problémov) s cieľom objasniť ich schopnosť používať jednoduché nástroje, vytvoriť si jednoduchú štruktúru (obraz o realite) a následne zovšeobecniť a opakovane použiť rovnaké riešenia aj na iné situácie. Výsledky experimentov zhrnul v monografii Inteligenčná skúška ľudoopov (Intelligenzprüfung an Menschenaffen, 1917; angl. The Mentality of Apes, 1925), ktorá mala veľký ohlas. Autor diela Gestaltpsychológia (Gestaltpsychologie, 1929).

Kohlberg [kól-], Lawrence, 25. 10. 1927 Bronxwille, New York — 5./6. 4. 1987 záliv Massachusetts Bay, Atlantický oceán — americký psychológ. Štúdium psychológie absolvoval na univerzite v Chicagu, kde 1958 získal doktorát za prácu o vývinových zmenách morálneho myslenia u detí, od 1959 pôsobil na Yalovej univerzite, od 1968 profesor na Harvardovej univerzite, kde založil Centrum pre morálne vzdelávanie.

Zaoberal sa výskumom v oblasti vývinovej psychológie, vývinom pojmov v tejto oblasti a morálnym vývinom detí. Významne rozvinul oblasť morálnej psychológie. Na základe svojho výskumu určil šesť štádií morálneho usudzovania, ktoré usporiadal do troch úrovní. Do I., predkonvenčnej úrovne (vek 4 – 10 rokov) zaradil prvé (orientácia na trest a poslušnosť) a druhé (orientácia inštrumentálneho relativizmu) štádium, do II., konvenčnej úrovne (vek 10 – 13 rokov) tretie (orientácia tzv. dobrý chlapec, tzv. dobré dievča) a štvrté (orientácia na zákon a poriadok) štádium a do III., postkonvenčnej úrovne (vek 13 rokov a viac, t. j. skorá dospelosť alebo aj nedozretie osobnosti) piate (orientácia na sociálny dohovor) a šieste (orientácia na univerzálne etické zásady) štádium. Nadviazal na J. Piageta, potvrdil vzťah medzi úrovňou kognitívneho vývinu a morálnym usudzovaním. Orientoval sa na oblasť vzdelávania prostredníctvom teórie a výskumom overenej teórie kognitívneho vývinu. Používal metódu tzv. abduktívneho samozavádzania (angl. abductive bootstrapping), pri ktorej deťom a adolescentom prezentoval súbor morálnych dilem. Najvýznamnejšie dielo: Filozofia morálneho vývinu (The Philosophy of Moral Development, 1981 – 1. zväzok Esejí o morálnom vývine, Essays on Moral Development).

kognitívna psychológia, poznávacia psychológia — oblasť psychológie zaoberajúca sa štúdiom vedomých a nevedomých poznávacích procesov (→ kognitívne procesy, → poznávanie), ktoré sú základným predpokladom orientácie a adaptácie človeka vo svete. Zaoberá sa psychologickými javmi podieľajúcimi sa na každodennom fungovaní človeka ako psychosociálnej bytosti a sústreďuje sa na štúdium procesov zahrnutých v poznávaní, pociťovaní a vnímaní, na pozornosť a učenie, bez ktorých by sa nemohol zdokonaľovať a meniť svet, na pamäť, obrazotvornosť a emocionalitu, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia a smerovanie, ako aj na motiváciu, reč a usudzovanie. Zdôrazňuje význam poznávania, myslenia, mentálnych schopností, zručností a intelektu. Dôležitou oblasťou skúmania kognitívnej psychológie sú aj kognitívne štýly opisujúce spôsob vnímania človeka, jeho myslenia, pamätania si a riešenia problémov, ako aj biologické základy poznávacích procesov, pozornosť, vedomie, vnímanie, pamäť, mentálne reprezentácie, jazyk, riešenie problémov, tvorivosť a kreatívne myslenie, rozhodovanie a rozhodovacie procesy, vývinové kognitívne zmeny v priebehu ľudského života i ľudská a umelá inteligencia.

Kognitívna psychológia sa chápe aj ako ekvivalent psychológie spracovania informácií, súčasťou jej pojmového aparátu sú aj kognitívne stratégie, ktoré človeku umožňujú manipulovať s informáciami napr. prostredníctvom uvažovania, analýzy a syntézy, dedukcie a indukcie, generalizácie, kategorizácie, triedenia, tvorby vlastných termínov a pojmových konštruktov, ako aj sumarizácie.

Pri výskume používa psychobiologické metódy, experimenty, pozorovanie v prirodzených i v umelých podmienkach, sebapozorovanie, kazuistiku, počítačové simulácie a všeobecnú metódu na riešenie problémov výskumu umelej inteligencie (GPS, angl. General Problem Solver). K základným metódam a skúškam patria napr. meranie reakčného času, ktoré poskytuje informácie o vnútornom stave človeka, tachyskopická metóda, pri ktorej sa probandovi napr. súčasne do ľavého a pravého zrakového poľa dávajú zrakové podnety (slová, symboly) a následne sa porovnávajú výkony (→ tachyskop), mentálna chronometria, ktorou sa zisťuje, ako dlho trvá ľudskej mysli uvedomenie si prezentovaného podnetu (písmená, slová, vety, obrázky, farby; vďaka tejto metóde je možné rozpoznať kognitívnu zložku mysle – abstrakciu, poznávanie neznámych objektov), hľadacie skúšky, ktorými sa merajú rôzne úrovne duševného výkonu, skúšky pojmovej klasifikácie, ktoré umožňujú zistiť hľadisko klasifikácie, zložitosť a povahu operácií, ďalej rôzne formy počítačovej simulácie, ktoré sa porovnávajú so správaním človeka, ako aj myslenie nahlas.

K rozvoju kognitívnej psychológie prispeli viaceré psychologické experimenty, ktoré sa uskutočnili 1956 a súviseli so spracovaním informácií (Chomského teória jazyka; modely univerzálneho riešenia problémov A. Newella a H. Simona). Kognitívna psychológia sa ako vetva behavioristickej koncepcie vyčlenila v 60. – 70. rokoch 20. stor. v USA. Za jej zakladateľa sa pokladá americký psychológ nemeckého pôvodu Ulric Gustav Neisser (*1928, †2012) a podľa jeho diela Kognitívna psychológia (Cognitive Psychology, 1967) získala táto vedná oblasť pomenovanie i celkový koncepčný rámec (charakterizoval ju ako oblasť zaoberajúcu sa všetkými procesmi, ktoré transformujú, redukujú, rozvíjajú, ukladajú, znova zachytávajú a využívajú senzorické informácie). K významným priekopníkom kognitívnej psychológie patria americkí psychológovia E. Ch. Tolman, autor koncepcie kognitívnych máp opisujúcich správanie živých organizmov a ich schopnosť reagovať vďaka naučeným znalostiam a vplývajúcich napr. na efektívnosť sociálnej komunikácie a metakomunikácie, George Alexander Kelly (*1905, †1967), zakladateľ teórie osobného konštruktu, George Armitage Miller (*1920, †2012), Allan Urho Paivio (*1925, †2016), autor teórie duálneho kódovania, podľa ktorej sú slová (hovorené aj písané) a obrázky či predstavy kódované v mozgu relatívne autonómne (slovné kódy mentálnych reprezentácií sú logogény, obrazové kódy sú imagény), a R. J. Sternberg, ktorý navrhol jednotlivé kognitívne štýly a štyri formy (hierarchické, monarchické, oligarchické a anarchické) psychickej samosprávy. K významným kognitívnym psychológom patria aj J. Piaget, L. S. Vygotskij, Fritz Heider (*1896, †1988), Joseph Wolpe (*1915, †1997), Hans Jürgen Eysenck (*1916, †1997), Albert Bandura (*1925), Endel Tulving (*1927), Arnold Allan Lazarus (*1932, †2013) a Philip Johnson-Laird (*1936). Ďalší rozmach kognitívnej psychológie nastal koncom 20. stor. s rozvojom výpočtovej techniky, teoretickú orientáciu kognitívnej psychológie vymedzila paradigma spracovania informácií založená na podobnosti medzi počítačmi a ľuďmi. Z koncepcie kognitívnej psychológie vychádza aj konštruktivistická didaktika (Jerome Seymour Bruner, *1915, †2016) zdôrazňujúca aktívnu úlohu subjektu a kritizujúca transmisívnu výučbu, ktorá inštruktívne predkladá študentom hotové poznatky (reálna výučba má však vždy obsahovať transmisívne i konštruktivistické prvky). V klinickej praxi sa kognitívni psychológovia sústreďujú na zmenu myslenia klientov ako na základný predpoklad zmeny ich správania a konania (kognitívno-behaviorálna psychoterapia).

kognitívna mapa, mentálna mapa — psychol. mentálny obraz o okolitom svete, ktorý sa utvára a modifikuje aktívnou interakciou subjektu s okolitým svetom a zahŕňa podstatné znaky a súvislosti, ako aj asociácie so skôr získanými skúsenosťami. Kognitívna mapa predstavuje zjednodušenú individuálnu interpretáciu sveta, vychádza z predpokladu, že v mysli človeka existujú zvláštne štruktúry zložené z predchádzajúcich (najčastejšie raných, detských) skúseností, na základe ktorých jedinec vníma, filtruje a interpretuje neskoršie zážitky, koná a volí si prostriedky a cesty k plánovaným cieľom (ide o rozšírenú dimenziu predvídania alternatív budúceho vývoja situácie). Termín kognitívna mapa zaviedol 1930 americký psychológ E. Ch. Tolman. Súčasné výskumy sú zamerané aj na porozumenie procesu utvárania mentálnej reprezentácie konkrétneho reálneho prostredia (kognitívna mapa ako subjektívna myšlienková priestorová predstava) či priestorových spojení medzi jednotlivými miestami na základe percepčných skúseností.

kognitívna disonancia — rozpor (nesúlad) medzi vonkajším správaním človeka a jeho vnútorným postojom pociťovaný ako nepríjemný a vyvolávajúci úsilie o nastolenie súladu (rovnovážneho stavu, konsonancie). Podľa koncepcie kognitívnej disonancie, ktorú 1957 sformuloval americký psychológ Leon Festinger (*1919, †1989), má hľadanie súladu pudovú povahu. Psychologicky vzájomne nezlučiteľné idey (kognitívne elementy) zastávané súčasne jedným človekom vytvárajú podľa neho motivačnú silu, ktorá by za vhodných podmienok mala viesť k tomu, aby človek prispôsobil vlastné názory správaniu namiesto toho, aby upravoval svoje správanie tak, aby zodpovedalo jeho presvedčeniu. Konflikt, ktorý vzniká ako dôsledok nesúladu medzi vonkajším správaním človeka a jeho vnútorným postojom, prípadne medzi konaním, potrebami a záujmami, možno odstrániť zmenou situácie, ktorá napätie vyvolala (človek môže znížiť dôležitosť názorov nesúhlasných s jeho názorom alebo môže pridať viac súhlasných názorov, aby prevážili nesúhlasný názor), alebo zmenou chápania situácie (zmenou disonantných názorov tak, aby ďalej neboli v nesúlade).

klinická psychológia — odbor psychológie zaoberajúci sa psychologickými metódami zisťovania príčin a prejavov (→ psychodiagnostika) i liečby (→ psychoterapia) psychických a telesných porúch a chorôb, ako aj spôsobmi, ako im predchádzať. Je významnou súčasťou nazerania na zdravie a choroby ako na výsledok pôsobenia zdravie podporujúcich a zdravie poškodzujúcich činiteľov a vplyvov, ktoré pochádzajú z organizmu človeka, z jeho psychiky, spôsobu života, ako aj z prostredia.

klimaktérium [gr. > lat.], klimax, prechod — postupný prechod z plnej pohlavnej zrelosti ženy do staroby spojený s hormonálnymi, so somatickými a psychickými zmenami. V období klimaktéria sa znižuje hladina pohlavných hormónov, postupne sa končí vaječníkmi riadené menštruačné krvácanie a žena prestáva byť plodnou. Posledné vaječníkmi riadené menštruačné krvácanie sa nazýva menopauza (obdobie klimaktéria pred menopauzou je premenopauza, obdobie po menopauze postmenopauza, po 60. roku nastáva obdobie staroby s úplnou nečinnosťou pohlavných orgánov). Začiatok klimaktéria je individuálny, nastupuje zvyčajne vo veku 45 – 55 rokov a trvá niekoľko mesiacov až rokov. Niektoré ženy prechádzajú týmto obdobím bez zjavných ťažkostí, u väčšiny žien však hormonálne zmeny (najmä pokles hladiny estrogénu) vyvolávajú rôzne neurovegetatívne (návaly horúčosti, potenie, bolesti hlavy, závraty, poruchy srdcovej činnosti), psychické (labilitu, dráždivosť, nespavosť) a telesné (atrofiu kože a slizníc pohlavných orgánov, zrýchlenú demineralizáciu kostí, zvýšené riziko vzniku kardiovaskulárnych ochorení) zmeny, ktoré sa označujú ako klimakterický syndróm. Pri liečbe klimakterických ťažkostí sa odporúča hormonálna substitučná liečba (podávanie estrogénov a gestagénov), strava bohatá na proteíny a vyvážená fyzická aktivita (prevencia osteoporózy). Alternatívnou možnosťou liečby je podávanie prípravkov, ktoré obsahujú fytoestrogény, priaznivý účinok fytoestrogénov pri liečbe klimakterických ťažkostí však nie je jednoznačne dokázaný. Podobný proces ako klimaktérium u žien prebieha aj u mužov po 50. roku, keď sa oslabuje funkcia semenníkov a postupne sa znižuje produkcia androgénov. Dostavujú sa však menej nápadné funkčné zmeny (napr. ťažšie vyvolanie a udržanie erekcie) označované aj ako mužské klimaktérium (climacterium virile). Reprodukčná schopnosť muža je spravidla zachovaná do neskoršieho veku. Tak u žien, ako aj u mužov býva s klimaktériom spájaný pocit beznádeje a straty osobnej hodnoty i prežívanie viny alebo sebanenávisti.

kleptománia [gr.] — lek., psychol. opakujúce sa chorobné nutkanie kradnúť nepotrebné alebo bezcenné predmety. Ide o impulzívnu poruchu (→ impulzívnosť), pri ktorej osoba napriek uvedomeniu si dôsledkov svojho konania nedokáže odporovať impulzom ukradnúť predmety, ktoré nepotrebuje a neznamenajú pre ňu finančný zisk. Chorý (kleptoman) kradne sám, bez predchádzajúceho plánu a často i v nevhodnej situácii, keď hrozí odhalenie jeho konania. Pred krádežou zvyčajne pociťuje výrazné napätie, pri nej vzrušenie a hneď po nej uspokojenie.

klaustrománia → klaustrofília

klaustrofóbia [lat. + gr.] — chorobný neodôvodnený strach z pobytu v stiesnenom alebo uzavretom priestore, obava zostať sám v uzavretej miestnosti (→ fóbia). Osoba postihnutá klaustrofóbiou nedokáže strach potlačiť ani pri vedomí objektívnej bezpečnosti, čo vedie k úzkosti spojenej s vegetatívnymi príznakmi (potenie, trasenie, búšenie srdca, dýchavičnosť a i.).

klaustrofília [lat. + gr.], klaustrománia — chorobná túžba uzatvárať sa do malých priestorov, bezdôvodne sa v nich zamykať alebo ich vyhľadávať.

kinestézia [gr.] — komplexný zmysel somatosenzorického systému sprostredkovaný receptormi uloženými vo svaloch, v šľachách, puzdrach, tkanive kĺbov a v koži (→ proprioreceptory), umožňujúcimi vnímať pohyby hlavy a končatín vzhľadom na trup (dynamická propriocepcia). Kinestézia zohráva významnú úlohu pri regulácii svalového napätia, koordinácii pohybov a vzniku pohybových návykov v rámci motorickej pamäti; pri aktívnom pohybe končatín sa na kinestézii zúčastňujú aj signály vychádzajúce z motorickej oblasti mozgu, lineárne a uhlové pohyby tela v priestore sprostredkúvajú receptory uložené vo vestibulárnom ústroji vnútorného ucha.

Katz [kac], David, 1. 10. 1884 Kassel – 2. 2. 1953 Štokholm — švédsky psychológ nemeckého pôvodu. Študoval v Göttingene, Mníchove a Berlíne, od 1911 pôsobil ako súkromný docent v Göttingene, po vypuknutí 1. svetovej vojny 1914 narukoval ako dobrovoľník. Od 1919 pôsobil ako profesor na novovytvorenej Katedre psychológie a pedagogiky na univerzite v Rostocku, odkiaľ bol 1933 prinútený z rasových príčin odísť. Emigroval do Spojeného kráľovstva, 1937 – 52 profesor na univerzite v švédskom Štokholme.

Predstaviteľ experimentálnej a porovnávacej psychológie a gestaltpsychológie (celostnej psychológie). Zaoberal sa zmyslovým vnímaním, experimentálne skúmal súvislosti emocionálnych stavov a fyziologických zmien. Prepracoval poznatky I. M. Sečenova o význame ruky ako orgánu poznania objektívnej skutočnosti. Najvýznamnejšie diela: Spôsob vnímania farieb a jeho ovplyvnenie individuálnou skúsenosťou (Die Erscheinungsweisen der Farben und ihre Beeinflussung durch die individuelle Erfahrung, 1911, habilitačná práca; rozšírené a prepracované vydanie s názvom Stavba sveta farieb, Der Aufbau der Farbwelt, 1930; angl. 1935), Gestaltpsychológia (Gestaltpsychologie, 1944, angl. 1950), Psychologický atlas (Psychologischer Atlas: orbis pictus psychologicus, 1945).

katarzia [gr.] — vnútorná duševná očista, oslobodenie sa, zošľachtenie; aj proces vedúci k dosiahnutiu stavu očisty;

1. div., filoz. morálne očistenie človeka vznikajúce v estetickom zážitku. Aristoteles vo svojej Poetike definoval katarziu (gr. katharsis) ako duševný proces očistenia sa od nahromadených vášní, nezdravých pocitov a negatívnych emócií. Katarziu dosahuje divák pri vyvrcholení dramatického deja, keď predtým zažil strach (gr. fobos) a súcit (gr. eleos) s hrdinami príbehu (podľa gréckeho antického myslenia hudba a dráma pôsobia liečivo, pretože očisťujú, oslobodzujú dušu). Katarziu neskôr analyzovali napr. P. Corneille, G. E. Lessing a A. F. Losev. V súčasnosti sa katarzia považuje za vyvrcholenie estetického zážitku, ktorý poskytuje hlbokú morálnu skúsenosť prostredníctvom fiktívnych príbehov a obrazov vznikajúcich vo fantázii umelca. Človek tak získava emocionálne skúsenosti s neznámymi životnými situáciami. Katarzia však nemusí byť výlučne diváckym zážitkom, podľa niektorých autorov môže byť integrovaná do samotnej štruktúry drámy, a môžu ju teda prežívať aj divadelné postavy;

2. psychol. ozdravný zážitok, uvoľnenie napätia a úzkosti, zbavenie sa pocitov viny a výčitiek svedomia vyjadrením či znovuprežitím minulých zážitkov (spravidla v hypnotickom stave). V psychoanalytickej teórii oslobodenie sa od duševných konfliktov, vnútorného napätia, stresových stavov a nahromadenej agresie, základ katarznej metódy využívajúcej emocionálne znovuprežitie predvedomých a nevedomých obsahov ako účinný faktor psychoterapie.

karencia [lat.] —

1. dočasné zníženie pôžitkov, dočasné čakateľstvo; napr. v športe obdobie, počas ktorého športovec po prestupe do iného oddielu nesmie štartovať;

2. fytopatol. nedostatok alebo nadbytok základných biogénnych prvkov (živín) v pôde prejavujúci sa poruchami rastu rastlín;

3. lek., veter. nedostatok určitej živiny (napr. proteínu) alebo inej dôležitej látky (napr. vitamínu) v potrave ľudí a zvierat vyvolávajúci chorobný stav (napr. avitaminóza, malnutrícia);

4. psychol. stav vznikajúci následkom dlhodobého neuspokojovania základných duševných potrieb jedinca, napr. citová (afektívna) karencia – citový chlad následkom nedostatku lásky, nehy a pozornosti v ranom období vývinu dieťaťa, → deprivácia.

Kahneman [káne-], Daniel, 5. 3. 1934 Tel Aviv, dnes Tel Aviv-Jaffa — izraelsko-americký psychológ. R. 1970 – 78 pôsobil na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme, 1978 – 86 na University of British Columbia vo Vancouveri, 1986 – 94 na Kalifornskej univerzite v Berkeley, od 1993 na Princetonskej univerzite. Integroval poznatky z kognitívnej psychológie a psychologického výskumu do ekonómie, čím ekonomickú teóriu obohatil o nové zistenia týkajúce sa ľudskej motivácie pri riadení rizík. Spolu s Amosom Nathanom Tverským (*1937, †1996) je považovaný za zakladateľa behaviorálnej ekonómie. Vytvorili tzv. prospektovú teóriu (prospect theory), ktorá sa zaoberá preferenciami na základe potenciálnej hodnoty strát a ziskov v porovnaní s užitočnosťou a popiera, že v podmienkach neistoty sa ľudia vždy rozhodujú podľa zákonov matematickej logiky (Posudzovanie v podmienkach neistoty: heuristiky a skreslenia, Judgment under Uncertainty: Heuristics and Biases, 1982, s Paulom Slovicom, *1938). R. 2009 bola na Slovensku vydaná kniha Vladimíra Baláža (*1961) Riziko a neistota. Úvod do behaviorálnej ekonómie a financií (2009), ktorá sa zaoberá behaviorálnou ekonómiou a Kahnemanovou a Tverského prospektovou teóriou. Kahneman neskôr rozvinul výskumný program tzv. hedonickej psychológie. Člen viacerých vedeckých spoločností. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (2002) za integrovanie poznatkov psychologického výskumu (týkajúcich sa najmä posudzovania a rozhodovania ľudí v podmienkach neistoty) do ekonomickej vedy.

Kačáni, Vladislav, 20. 5. 1933 Mládzovo, okres Poltár – 2. 2. 2007 Bratislava — slovenský psychológ a pedagóg. Od 1958 pôsobil na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, od 1971 na novozaloženej Katedre pedagogickej psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, od 1995 na Katedre psychológie Pedagogickej fakulty Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici; 1982 DrSc., 1989 profesor. Zaoberal sa psychologickými problémami výchovno-vzdelávacieho procesu a sociálnou psychológiou v škole. Autor monografií Úvod do pedagogiky (1974) a Osobnosť žiaka vo výchovno-vzdelávacom procese (1983), spoluautor viacerých vysokoškolských učebníc, napr. Základy učiteľskej psychológie (2004), Psychológia a pedagogika pomáhajú škole (2005).

ja — osobné zámeno označujúce v slovenskom jazyku samého/samu seba; jeden z najdôležitejších filozofických a psychologických pojmov vyjadrujúci sebauvedomenie človeka ako indivídua a sebaidentickú totožnosť jeho vyvíjajúcej sa a premieňajúcej sa osobnosti. Začiatky filozofického i psychologického chápania ja sú späté najmä s učením R. Descarta. Pochybovanie viedlo Descarta k metodickej a hyperbolickej skepse, keď sa odhaľuje hranica samotného pochybovania; Descartom hľadanú filozofickú sebaistotu ja predstavujú jeho výroky Ale čo teda som? Vec mysliaca. Čo to je? Zrejme vec pochybujúca, rozumejúca, tvrdiaca, popierajúca, chcejúca, nechcejúca, ako aj predstavujúca si a cítiaca, ako aj výrok Myslím, teda som (Ego cogito, ego sum). Descartes pochopil ja ako relatívne samostatnú substanciu (res cogitans). Toto substančné pochopenie ja odmieta novoveká empirická filozofia, ale aj psychológia a ja považuje skôr za nositeľa individuálneho života v schopnosti prijímať a zachovávať zmyslový kontakt človeka s vonkajšou a vnútornou skúsenosťou. D. Hume preto ja označuje len za zväzok percepcií. Najvýznamnejšie rozvinutie filozofického chápania ja predstavuje v 19. stor. nemecká klasická filozofia a v 20. stor. fenomenológia. Počnúc I. Kantom sa ja vo filozofii chápe ako tvorivá jednota, prostredníctvom ktorej dostáva celá (prírodná i ľudská) skutočnosť vôbec svoju existenciu a zmysel. Ja zásadne odlišuje človeka od všetkých ostatných živých bytostí. I. Kant ako prvý rozlíšil čisté (transcendentálne) ja od individuálno-empirického ja, a tým položil základy transcendentálneho idealizmu, v ktorom medzi najdôležitejšie patrí filozofická kategória sebauvedomenia.

V psychológii predstavuje ja uvedomovanie si vlastnej identity v celoživotnom vývine ľudského jedinca. Ako odlíšenie sa od okolia sa objavuje v reči dieťaťa okolo 3. roku, ako psychoregulátor správania však funguje od obdobia pred pubertou. Ja sa utvára skúsenosťou jedinca, integruje hlavné psychické funkcie človeka, reguluje konanie osobnosti v kontexte osobnosti. Patrí k centrálnym pojmom psychológie osobnosti, osobitne motivácie. V štruktúre ja pôsobí psychické ja často odlišne od telového ja. Z hľadiska progresívneho vývinu osobnosti je dôležité ideálne ja (úmysel, akým kto chce byť) v odlišnosti od reálneho ja (vrátane hodnotenia druhými). Tripartitnú teóriu ja vytvoril jeden zo zakladateľov psychoanalýzy S. Freud: ego (lat. ja) predstavuje vedomú zložku ja napĺňanú prevažne poznávacími procesmi jedinca v protiklade s nevedomým id (ono) vychádzajúcim z pudovo-emočných tendencií, nad nimi stojí superego (osobnostno-mravnostná zložka ja). V anglickej (a novšie aj v slovenskej) odbornej literatúre sa v kontexte ja používa pojem self, v českej odbornej literatúre niekedy pojem jáství.

iracionálny [lat.] —

1. vymykajúci sa rozumu, nepochopiteľný rozumom;

2. protichodný rozumu, protirozumový, absurdný; opak: racionálny.

inžinierska psychológia — aplikované odvetvie psychológie zameriavajúce sa na výskum procesov a produktov priemyselnej revolúcie, ako aj moderných technológií z hľadiska efektívnosti využívania psychických kapacít človeka. Nadväzujúc na pracovnú a organizačnú psychológiu, ergonómiu, humánne inžinierstvo ap., akcentuje skúmanie psychických aspektov systému človek – stroj, resp. človek – počítač, procesy spracúvania informácií a z toho vyplývajúce riadiace činnosti operátorov. Do popredia sa dostávajú nielen otázky technického zdokonaľovania zariadení, ale aj komfort ľudí.

intelektuál [lat.] — jedinec s vyšším vzdelaním, duševne pracujúci človek, príslušník inteligencie v zmysle sociálnej vrstvy; psychol. osobnosť vyznačujúca sa hlbším poznávaním vecí a javov a vyvodzujúca z nich teoretické závery, prípadne aj hypotézy.

integrita [lat.] — spojenie jednotlivých častí do celku, celistvosť, ktorá sa nedá narušiť;

1. inform. integrita databázy — celistvosť údajov v databáze. Dosahuje sa vopred definovanými pravidlami, tzv. integritnými obmedzeniami, ktoré sú súčasťou definície databázy. Za ich dodržanie zodpovedá systém riadenia bázy údajov. Integritné obmedzenia zabránia vloženiu nesprávnych údajov, strate údajov alebo ich poškodeniu počas práce s databázou a zabezpečia správnosť údajov pri akýchkoľvek jej zmenách. Rozlišujú sa tieto základné druhy integritných obmedzení: doménová integrita (napr. určenie typu údajov), stĺpcová integrita (napr. určenie, či je stĺpec povinný alebo či záznamy v ňom musia byť jedinečné), integrita entít (zabezpečuje úplnosť primárneho kľúča v tabuľke databázy) a referenčná integrita (definuje činnosti, ktoré sa vykonajú, ak sú porušené niektoré pravidlá). Kontroly integritných obmedzení sa spravidla vykonávajú po každej operácii v databáze;

2. psychol. integrita osobnosti — celistvé ustrojenie človeka základnými psychickými potenciálmi, jednota medzi motívmi, črtami osobnosti a vzorcami správania, ktorá zabezpečuje efektívne fungovanie jednotlivcov s minimálnym úsilím a bez konfliktov. V psychológii zdravia súlad biokomponentov a psychokomponentov jednotlivca.

impulzívnosť [lat.] — prudkosť, výbušnosť, neuváženosť; spôsob konania, pri ktorom jednotlivec bez zvažovania reaguje na určité, najmä neočakávané situácie alebo na situácie so značným emočným nábojom. Impulzívnosť môže patriť k prejavom povahy či temperamentu, ale aj k prejavom duševných porúch. Impulzívne reakcie ako nemotivované, bezprostredné reakcie na podnety sú podobné reflexnému (mimovoľnému) konaniu, pri ktorom chýba fáza rozhodovania a voľba primeraných prostriedkov na dosiahnutie cieľa; sú prejavom poruchy procesu rozhodovania, ktorý zabezpečuje prispôsobivosť, primeranosť a účelnosť správania. Cieľ konania nemusí byť zrejmý. Impulzívnym konaním môže byť napr. sebapoškodenie, ktoré má charakter samovražedného pokusu, alebo agresívne konanie voči okoliu. Impulzívne reakcie môžu byť krátkodobé, vyskytujú sa však impulzívne stavy, pri ktorých ide o pretrvávajúce poruchy (napr. dipsománia, dromománia, pyrománia, kleptománia a gamblerstvo; patologické impulzívne reakcie sa často vyskytujú pri psychózach).

idiot savant [idjo -van; fr.] — učený idiot; jednotlivec s podpriemernou inteligenciou, ktorý však vyniká nejakou jednostrannou schopnosťou (napr. fenomenálnou pamäťou na čísla, dátumy alebo údaje); niekedy môže prejaviť obdivuhodný umelecký talent.

idiot [gr.] —

1. v minulosti označenie jednotlivca s najťažším stupňom duševnej zaostalosti (s idiociou); v súčasnosti sa termín v profesionálnej komunikácii nepoužíva, pretože nadobudol znevažujúci význam;

2. prenesene hlupák.

Hvozdík, Ján, 6. 10. 1918 Parchovany, okr. Trebišov – 21. 2. 1997 Košice — slovenský psychológ. Pôvodne stredoškolský profesor, 1953 – 59 pôsobil na Pedagogickej fakulte v Prešove, 1959 – 64 (a od 1968) v Krajskej psychologickej výchovnej klinike v Košiciach (jej prvý riaditeľ, 1964 – 83 externý riaditeľ), 1965 – 67 vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave, od 1968 vedúci Katedry odbornej psychológie Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove; 1976 DrSc., 1981 profesor. Iniciátor rozvoja psychológie na východnom Slovensku v 50. – 70. rokoch 20. stor., 1959 zakladateľ Krajskej psychologickej výchovnej kliniky v Košiciach (od 1978 názov krajská pedagogicko-psychologická poradňa), 1968 Katedry odbornej psychológie na Filozofickej fakulte UPJŠ (dnes Prešovská univerzita), čím vzniklo na Slovensku druhé (po Bratislave) vysokoškolské psychologické pracovisko. Výskumnou činnosťou a jej organizovaním sa pokladá za zakladateľa medzivednej školskej psychológie na Slovensku. Najdôležitejšie diela: Analýza postojov žiakov k učeniu (1965), Psychologický rozbor školských neúspechov žiakov (1973), Základy školskej psychológie (1986).

hostilita [lat.] — dlhodobý nepriateľský postoj k vonkajšiemu prostrediu alebo k jeho súčastiam (napr. k určitej osobe, skupine osôb alebo aj k vlastnej osobe). Prejavuje sa nepodloženou alebo neprimeranou podráždenosťou, nedôverčivosťou, afektmi hnevu, agresivitou, aroganciou, cynizmom a ďalšími protisociálnymi reakciami (napr. odmietaním spolupráce, vyvolávaním konfliktov). Ako črta osobnosti sa prejavuje trvalým všeobecným sklonom reagovať nepriateľsky na značne široké rozpätie životných udalostí a situácií. Hostilita je často vyvolaná žiarlivosťou, závisťou, prípadne je súčasťou duševných porúch a chorôb. Patrí medzi rizikové faktory vyvolávajúce niektoré závažné telesné poruchy a choroby (→ psychosomatika); opak: afiliácia.

hnev — negatívna citová reakcia (→ emócie) vyvolaná podnetmi alebo situáciami, ktoré pôsobia proti potrebám, nárokom alebo proti úsiliu človeka dosiahnuť určitý cieľ. Hnev môže dosahovať silu afektu a spájať sa s agresivitou. Môže byť jednou z reakcií na frustráciu alebo všeobecnou súčasťou hostility.

hlbinná psychológia — psychologický smer zaoberajúci sa štruktúrou osobnosti jedinca z hľadiska citových zážitkov (protichodnosť citov alebo postojov); oblasť (zameranie) psychológie, ktorá vychádza z ponímania vedomých psychických procesov ako výsledku, resp. následku tých skrytých procesov, ktoré prebiehali alebo sa odohrávali mimo vedomia človeka v rôzne dávnej minulosti a ktoré v podstatnej miere ovplyvňujú aj celú jeho osobnosť a správanie.

Hlbinná psychológia sa opiera o psychologické koncepcie S. Freuda (→ psychoanalýza), A. Adlera (→ individuálna psychológia), C. G. Junga (analytická psychológia) a niektorých ďalších psychologických škôl a smerov. Koncepcie hlbinnej psychológie sa prejavovali, resp. prejavujú, aj v nazeraní na príčiny a prejavy nielen psychických, ale aj niektorých telesných porúch a chorôb (→ psychosomatika).

hippies [-pis; angl.] — príslušníci hnutia mladých ľudí, ktoré sa začalo spontánne formovať na hudobných festivaloch v 60. rokoch 20. stor. v Kalifornii v USA (oficiálne vzniklo v januári 1967 v Golden Gate Parku v San Franciscu) a postupne sa rozšírilo predovšetkým do Európy a Austrálie. Hippies odmietali veľkú časť hodnôt dominantnej kultúry a hľadali nový zmysel života. Kritizovali rasizmus, karierizmus, sexizmus, cirkevný radikalizmus, formálnosť a uzavretosť rodinných vzťahov, materialistický spôsob života, ničenie životného prostredia, a predovšetkým vtedajšiu americkú politiku, najmä vojnu vo Vietname, ktorá sa stala symbolom násilia a nehumánnosti (nazývaní aj Deti kvetov – kvety ako symbol mieru a lásky). Heslom ich mierového úsilia bolo známe Make love not war (Lásku, nie vojnu). Dôraz kládli na hodnoty, ako sú mier, láska a porozumenie. Dávali prednosť hedonistickému a bohémskemu užívaniu si života v kontraste ku konzumnému a materialistickému spôsobu života staršej generácie. Vyjadrovali túžbu po prirodzenom, prostom živote, a to demonštratívnym útekom z reality pomocou náboženských meditácií a drog, ako aj ignorovaním práce. Ich životný štýl sa spájal so životom v komunitách, s východnými náboženstvami a východnou filozofiou, s cestovaním, so životom v pomaľovaných karavanoch, s návštevami hudobných festivalov (napr. Woodstock, 1969), s uvoľneným sexuálnym správaním i so špecifickým módnym štýlom (dlhé vlasy, koráliky, pestré vzory, etnické prvky v obliekaní ap.). R. 1968 sa počet hippies v USA odhadoval na viac než 200-tis., pričom 70 % z nich pochádzalo z bohatých vrstiev. Koncom 60. rokov 20. stor. bolo možné rozlíšiť pôvodných, pravých hippies a tzv. pseudohippies, ktorí svoju príslušnosť k hnutiu vyjadrovali len oblečením a vonkajšími znakmi správania. Zástancovia hippies sa inšpirovali predovšetkým zen-buddhizmom a inými orientálnymi náboženstvami. Ku kresťanstvu pôvodne pristupovali kriticky, od začiatku 70. rokov ho však do istej miery akceptovali. Sociálnu pozíciu hnutia hippies i jeho úlohu kontrakultúry a subkultúry prevzal koncom 70. rokov punk. Hippies sa stali vzorom pre veľkú skupinu mladých ľudí, pričom niektoré z novátorských myšlienok tohto hnutia pretrvávajú alebo sa nanovo objavujú aj v súčasnosti. Hnutie hippies inšpirovalo v 60. rokoch 20. stor. aj bítnické spojenie spôsobu života a umenia s revoltou proti štruktúram moci (→ beat generation). Jednému z hlavných predstaviteľov tohto hnutia A. Ginsbergovi sa pripisuje aj autorstvo sloganu Flower Power (kvetinová sila). Zatiaľ čo u beat generation z 50. rokov 20. stor. stáli proti establishmentu verše, hippies hlásali mier, lásku a slobodu masovo a aktívne.

Heymans [hej-], Gerard, aj Heijmans, Gerardus, 17. 4. 1857 Ferwerd – 18. 2. 1930 Groningen — holandský psychológ a filozof. R. 1892 založil prvé psychologické laboratórium v Holandsku. Zaoberal sa výskumom typológie temperamentu a emocionálneho života pomocou ankety. Autor prác Ku kritike utilizmu (Zur Kritik der Utilismus, 1881), Úvod do metafyziky na základe skúsenosti (Einführung in die Metaphysik auf Grundlage der Erfahrung, 1905) a Psychológia žien (Die psychologie der Frauen, 1910).

Heretik, Anton, 19. 7. 1950 Bratislava — slovenský psychológ. R. 1973 – 85 pôsobil ako klinický psychológ na Psychiatrickej klinike Lekárkej fakulty UK v Bratislave, od 1985 na Katedre psychológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave; 2001 profesor. R. 2002 – 06 predseda Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti. Zaoberá sa psychoterapiou a forenznou psychológiou. Autor prác Základy forenznej psychológie (1993), Extrémna agresia (1999) a Epidemiológia depresie (2003).

Hartley [hártli], David, 8. 8. 1705 Armley, Yorkshire – 28. 8. 1757 Bath, Somerset — anglický psychológ a lekár. Vďaka svojim anatomickým výskumom mozgu a nervovej sústavy sa stal jedným zo zakladateľov asociačnej psychológie (→ asocianizmus), ktorá sa s neskoršími modifikáciami stala integrálnou súčasťou moderných psychologických teórií. Autor diela Pozorovania človeka, jeho konštrukcie, povinnosti a očakávaní (Observations on Man, His Frame, His Duty, and His Expectations, 1749).

halucinogény [lat. + gr.] — skupina drog rastlinného alebo syntetického pôvodu, pri ktorých užívaní sa zvyšuje vnímavosť na rozmanité podnety a výrazne sa mení stav vedomia. Požitie halucinogénov sa prejavuje najmä zmenami vnímania (→ halucinácia, → pseudohalucinácia, → ilúzia), myslenia (→ blud) a nálady. Medzi najznámejšie a najčastejšie užívané halucinogény patria LSD (dietylamid kyseliny lysergovej), meskalín, psilocybín a i. Halucinogény sa dostávajú do organizmu viacerými spôsobmi, napr. perorálne, fajčením (zvyčajne s tabakom), injekčne, ale aj formou samolepiek a nalepovacích tetováží. Účinky na psychiku vo veľkej miere závisia od prijatej dávky, prostredia užívania a momentálneho rozpoloženia človeka (od toho, čo od drogy očakáva). Akútna intoxikácia vyvoláva výrazné poruchy vnímania, bohaté halucinácie a ilúzie a neobvyklé emočné stavy (explózie smiechu, iluzórne pocity blaženosti). Môže dôjsť k pocitom mystických zážitkov a k religióznym víziám, k pocitom splynutia s vesmírom, ku kozmickým extázam. Pri halucinogénoch (najmä pri LSD) sa môže aj po jednorazovej aplikácii vyvinúť vyslovene subjektívne veľmi nepríjemný psychotický stav, tzv. bad trip charakteristický dezorientáciou, nepríjemnými pocitmi úzkosti, halucináciami paranoidného charakteru. Objavuje sa aj fenomén flashback (spontánne vypuknutie stavu akútnej intoxikácie bez predchádzajúceho podania drogy; interval medzi poslednou drogovou dávkou a znovuvzplanutím môže trvať niekoľko dní až niekoľko mesiacov). Môže sa nečakane objaviť v životných situáciách, keď je opätovné prežívanie účinku drogy nežiaduce (plnenie pracovných povinností, riadenie motorového vozidla ap.). U chronických konzumentov halucinogénov sa pomerne skoro objavujú a rozvíjajú výrazné osobnostné zmeny (prehlbovanie uzavretosti do seba, rozvoj sklonov k mysticizmu a chorobnej religiozite, ľahká manipulovateľnosť). Dynamika života a záujem o okolité dianie prudko klesajú, objavuje sa apatia. Podobne ako pri každej inej droge, ktorá spôsobuje zmenu nálady, môže vzniknúť psychická závislosť.

halucinácia [lat.] — klamný vnem vznikajúci bez príslušného podnetu v dôsledku psychickej poruchy, o ktorom je postihnutý presvedčený, že patrí k objektívne jestvujúcej skutočnosti, a podľa toho sa aj správa. Ide o určitý druh predstáv, ktoré sa premietajú do vonkajšieho sveta, čím vytvárajú zážitok reality, ktorej chorobnosť si postihnutý neuvedomuje. Halucinácie, o ktorých je chorý nevyvrátiteľne presvedčený a koná podľa nich, sa nazývajú pravé halucinácie. Delia sa na zmyslové (zrakové – od jednoduchých škvŕn, tieňov, iskier ap. po vidiny jestvujúcich predmetov, zvierat, ľudí alebo ich súčastí, alebo aj celkom neskutočných, v reálnom svete nejestvujúcich obrazov, výjavov a udalostí; sluchové – jednoduché zvuky, hlasy, hudba, spev, oslovenia, príkazy ap.; čuchové a chuťové – často sa vyskytujú spoločne; dotykové; telové a i.), reflexné (postihnutý všetko, čo inak normálne vníma zrakom, klamne pociťuje a vníma súčasne aj na svojom tele, napr. pri pohľade na nôž halucinuje bolesť ako pri porezaní nožom), motorické (postihnutý má klamný vnem pohybov jednotlivých údov alebo celého tela) a inadekvátne (vnímanie zmyslových pocitov inými telesnými orgánmi ako príslušnými zmyslami, napr. postihnutý hlasy počuje zubami, čuchové preludy vníma nechtami ap.). Pri intrapsychických halucináciách je chorý presvedčený, že mu niekto priamo do psychiky vkladá alebo z nej odoberá myšlienky.

Pri nepravých halucináciách pacient síce prežíva určitý zmyslový prelud, ale neverí v jeho realitu. Na rozdiel od predstáv a snov (patria k normálnym zážitkom zmyslovej povahy bez primeraných zmyslových podnetov a ich odlišnosť od vonkajšej skutočnosti si človek uvedomuje) alebo od ilúzií a pseudohalucinácií (nemusia, ale môžu mať určitý chorobný základ) sú halucinácie prejavom závažnej psychickej poruchy, ktorá okrem vnímania postihuje aj ďalšie psychické funkcie. Halucinácie sa vyskytujú pri viacerých závažných duševných (→ psychózy) a niektorých nervových chorobách, ako aj pri chorobách, pri ktorých je poškodená činnosť mozgu (niektoré mozgové nádory, horúčkovité ochorenia s poruchami vedomia, otravy a i.). Halucinácie sa umelo vyvolávajú pomocou niektorých drog (→ halucinogény), osobitným prípadom sú halucinácie vyvolané v hypnóze.

haloefekt [angl. + lat.] — tendencia posudzovať osobnosť druhých ľudí podľa celkového dojmu na základe nápadného znaku (celkový výraz, hlasový prejav, obsah komunikácie). Túto chybu v sociálnom vnímaní opísal 1920 americký psychológ E. L. Thorndike.

habituácia [lat.] — privykanie, postupné znižovanie až vymiznutie reakcie organizmu na rovnaké, často sa opakujúce podnety. Najjednoduchšia a najčastejšia forma učenia, pri ktorej v organizme postupne klesá odpoveď centrálnej nervovej sústavy a zmyslových receptorov na opakované alebo dlhotrvajúce podnety (stávajú sa ustálenou súčasťou životných podmienok, a organizmus preto prestáva na ne osobitne reagovať). Napr. pes si po čase prestane všímať domácich ľudí a zaujíma sa len o cudzích. U ľudí je habituácia jednou z príčin návyku na niektoré psychoaktívne látky (→ droga) a potreby zvyšovania ich dávok, aby sa dosiahol ich rovnaký účinok (→ tolerancia).

flegmatik [gr.] — človek, ktorý v záťažových životných situáciách nepodlieha silnejším citovým výkyvom a s danými situáciami sa vyrovnáva pokojným a vyváženým spôsobom (→ temperament).

explorácia [lat.] — vyšetrovanie, skúmanie; psychol. rozhovor ako metóda individuálneho klinického vyšetrenia vedený podľa určitej schémy formou otázok zameraných na získavanie informácií na doplnenie anamnézy, ako aj podkladov na posúdenie významu určitých činiteľov a vplyvov na vznik alebo priebeh určitej choroby.

depersonalizácia [lat.] — odosobnenie; psychol. psychická porucha subjektívneho prežívania vlastnej identity, ktorá sa prejavuje pocitmi odcudzenia a celkovou stratou zmyslu pre skutočnosť vo vzťahu k vlastným myšlienkam, citom a ďalším psychickým prejavom (autopsychická depersonalizácia), k vlastnému telu, ktoré človeku pripadá zmenené (somatopsychická depersonalizácia), alebo k iným ľuďom a okoliu (alopsychická depersonalizácia).

déjà vu [deža vü; fr.] — už videné; zdanie, klamný pocit (ilúzia), pri ktorej človek akoby to, čo v skutočnosti vidí alebo prežíva po prvýkrát, videl alebo prežil (déjà vécu) už v minulosti.

debilita [lat.], debilitas — zastaraný pojem, ktorým sa označovala najľahšia forma duševnej zaostalosti.

cynizmus [gr.] — bezcitné, bezohľadné správanie; pohŕdanie mravnými hodnotami, ako sú čestnosť, spravodlivosť, nezištnosť; zosmiešňovanie a znevažovanie ľudského utrpenia a lásky, ako aj zmýšľania a správania ľudí vyznávajúcich mravné hodnoty. Cynizmus môže prameniť z nedostatočného rozvoja sociálnych vzťahov a vyšších citov, z presvedčenia, že všetci ľudia sú sebeckí, pokryteckí a nečestní, alebo z hlbokého sklamania s následnou zatrpknutosťou a nenávisťou k ľuďom.

behaviorizmus [bihej-; angl.] — teória a metodológia v psychológii, ktorá odmietla vedomie (i metódu sebapozorovania) ako predmet vedeckej psychológie a nahradila ho správaním prístupným pozorovaniu a experimentu. Behaviorizmus vznikol zač. 20. stor. v USA. Stal sa nielen novým vzorom vo vývoji modernej psychológie, ale odzrkadlil a ovplyvnil aj vtedajšiu severoamerickú spoločnosť a kultúru. Jeho filozofické korene možno nájsť v mechanistickom materializme a v neskoršom pozitivizme. Vedeckú kontinuitu behaviorizmu tvoria evoluční biológovia (Ch. R. Darwin; Jacques Loeb, *1859, †1924), severoamerickí zoológovia (E. L. Thorndike) a ruskí neurofyziologickí reflexológovia (V. M. Bechterev).

Za jeho zakladateľa sa všeobecne pokladá J. B. Watson, ktorý vstúpil do vývoja psychológie 1913 štúdiou Psychológia z pohľadu behavioristu. Zdôvodnil v nej, že vedecká psychológia ako súčasť prírodných vied sa musí zbaviť hmlistých pojmov ako vedomie, city, pohnútky ap., pretože objektívne pozorovateľné a dokázateľné je len správanie v istých podmienkach, teda vzťahy S – R (S = stimulácia, R = odpoveď, angl. response). Ostro odmietol skúmať oblasť, ktorú predtým prevládajúci mentalizmus označil ako prežívanie. Teória behaviorizmu zrušila deliacu čiaru medzi človekom a živočíchmi, čo na severoamerických univerzitách podnietilo rozsiahly laboratórny výskum najmä s potkanmi. Watsonov behaviorizmus prešiel pre svoj radikalizmus a stupňujúcu sa kritiku značným vývojom. E. CH. Tolman doplnil pôvodnú schému S – R o tzv. intervenujúcu premennú O (organizmus), do ktorej treba zaradiť účinnosť dedičnosti, aktuálneho vplyvu pudov, vplyvu predchádzajúcej skúsenosti organizmu na správanie, teda S – O – R. Hoci stredný článok medzi podnetom a odpoveďou ešte neprinútil behavioristov uznať psychickú realitu ako činiteľa správania, pripravil pôdu pre neobehaviorizmus.

K istému kompromisu s pôvodnou mentalisticko-štrukturálnou psychológiou W. Wundta a W. Jamesa pristúpili George Armitage Miller (*1920, †2012), Karl H. Pribram (*1919, †2015) a Eugene Galanter (*1924, †2016) v práci Plány a štruktúry správania. V 60. a 70. rokoch 20. stor. sa ako vetva behavioristickej koncepcie zrodila v USA kognitívna psychológia. V nej sa popri nových pojmoch schéma, mapa a reprezentácia objavili aj už osvedčené pojmy vnímanie, pamäť, myslenie ap. Súčasne došlo k istej hybridizácii behavioristických pozícií aj v takých oblastiach psychológie, aké predstavujú psychológia osobnosti a sociálna psychológia. Od modifikácie správania sa začala odvíjať aj behaviorálna psychoterapia ovládaná predtým psychoanalytikmi. Na Slovensko prenikol behaviorizmus v liberalistickej podobe prekladom učebnice Experimentálna psychológia (1959) od Roberta S. Woodwortha (*1869, †1962) a Harolda Schlosberga (*1904, †1964).

Teórie behaviorizmu ovplyvnili aj ďalšie vedné odbory. V ekonómii sa behaviorizmus pokúša vysvetliť ľudské rozhodnutia na základe psychologických motívov (ľudia sa nerozhodujú vždy z materiálnych alebo z racionálnych pohnútok). Zaoberá sa dopadmi sociálnych, kognitívnych a emocionálnych faktorov na ekonomické rozhodovania jednotlivcov a inštitúcií. Zatiaľ čo klasická ekonómia hlavného prúdu sa zameriava na dôsledky a okolnosti ľudského konania za predpokladu racionality, behaviorizmus skúma systematické spôsoby ľudského rozhodovania a konania za predpokladu obmedzenej racionality. Podľa teórie ovplyvnenej behaviorizmom sú firmy vlastne koalíciami odlišných záujmov s odlišnými cieľmi. Rôzne ciele ovplyvňujú ich rozhodovanie a spochybňujú predpoklad racionálneho správania, s ktorým sa možno stretnúť v klasickej teórii riadenia alebo pri ekonomických modeloch firmy. V jazykovede ovplyvnil behaviorizmus americkú lingvistickú školu. Prejavoval sa najmä v nedoceňovaní významu, ktorý sa definoval iba na základe vnímateľných podnetov a reakcií. Za následok mal zanedbávanie výskumu jazykového významu a vznik formalizmu. V politických vedách sa behaviorizmus presadil po 2. svet. vojne, najmä v 50. a 60. rokoch 20. stor., ako teoretický prístup k javom so snahou vysvetliť správanie jednotlivca a skupiny, hľadanie vzorov správania a mechanizmu premeny individuálneho správania na skupinové správanie. Hlavnými zástancami tejto metódy boli H. Arendtová, M. Oakeshott a H. Marcuse. Súčasťou behaviorizmu je myšlienka, že správanie je odtrhnuté od svojho sociálneho prostredia a závisí od ideí a vzorov. Hlavnými sociálnymi a politickými hýbateľmi sú teda ideológie, náboženstvá, tradície a silné osobnosti s charizmatickým vplyvom.

aura [gr. > lat.] —

1. lek. špecifické zážitky subjektu pred epileptickým, niekedy aj hysterickým záchvatom alebo pred migrénou. Aura sa spravidla začína intenzívnou nevoľnosťou, neskôr sa objavujú rôzne ilúzie, halucinácie, extrémne pocity strachu. Keďže v stave aury sú pamäť aj vedomie narušené, postihnutý nedokáže tieto zážitky dobre opísať. Charakter aury závisí od oblasti mozgu, v ktorej vznikajú výboje chorobnej epileptickej aktivity. Môže sa prejaviť čuchovými alebo sluchovými pseudohalucináciami, útrobnými pocitmi tlaku, tepla ap. v nadbrušku, ktoré sa šíria nahor (epigastrická aura). Pred záchvatom migrény sú častejšie poruchy zraku, iskrenie (fosfény) alebo zahmlenie pred očami, výpadky časti zorného poľa (skotómy) alebo obrny pohybov oka;

2. v okultizme ovzdušie, opar, vánok; v mystickom zmysle ťažko postrehnuteľná fosforescencia obklopujúca každý jav, vyžarovanie (fluidum) registrovateľné senzibilnými osobami ako žiara alebo farebné spektrum obklopujúce postavu.