Kraepelin [kre-], Emil, 15. 2. 1856 Neustrelitz, Meklenbursko-Predpomoransko – 7. 10. 1926 Mníchov, pochovaný v Heidelbergu — nemecký psychiater a psychológ.

Študoval na univerzitách v Lipsku a vo Würzburgu. Od roku 1886 bol profesorom na univerzite v Derpte (dnes Tartu, Estónsko), od 1891 pôsobil na univerzitnej psychiatrickej klinike v Heidelbergu, v rokoch 1903 – 22 bol profesorom klinickej psychiatrie na univerzite v Mníchove a riaditeľom psychiatrickej kliniky. V roku 1922 inicioval založenie Nemeckého výskumného ústavu pre psychiatriu (Deutsche Forschungsanstalt für Psychiatrie, dnes Ústav pre psychiatriu Inštitútu Maxa Plancka, Max-Planck-Institut für Psychiatrie) v Mníchove.

Je pokladaný za zakladateľa modernej vedeckej psychiatrie, psychofarmakológie a psychiatrickej genetiky. Bol autorom klasifikácie duševných porúch, pri ktorej vychádzal z predpokladu, že ich hlavnou príčinou sú biologické a genetické funkčné poruchy (táto predstava dominovala až do začiatku 20. stor., kým sa neobjavila nová, psychodynamická koncepcia Sigmunda Freuda). Opísal a klasifikoval dve diferencované formy psychóz – maniodepresívnu psychózu a predčasnú demenciu (dementia praecox), ktoré dovtedy podliehali jedinej koncepcii psychóz. Maniodepresívne psychózy a melanchóliu zaradil k exogénnym (a liečiteľným) poruchám, predčasnú demenciu definoval ako subakútny vývin, ako celkovú demenciu s príznakmi typickými pre schizofréniu, ktorá sa začína v mladšom veku zmenou správania, rozpadom osobnosti a narušením vnímania, myslenia a konania (odlišuje sa však od katatónie a paranoidnej demencie – dementia paranoides); v súčasnosti je táto koncepcia uvádzaná ako hebefrénia (forma schizofrénie). Počas svojho pôsobenia na mníchovskej univerzite rozvíjal okrem psychiatrických koncepcií aj sociálno-politické myšlienky, bol ovplyvnený najmä ideológiou eugeniky a rasovej hygieny. Vo svojich prácach sa zaoberal alkoholizmom, kriminalitou, degeneráciami a hystériou, súčasne bol vášnivým zástancom teórie self-domestication predstavujúcej verziu sociálneho darwinizmu, ktorej výsledkom je viac mentálnych porúch a zhoršenie genetického fondu.

K jeho najvýznamnejším dielam patrí Kompendium psychiatrie. Pre potreby študentov a lekárov (Compendium der Psychiatrie. Zum Gebrauche für Studierende und Aerzte, 1883; 1887 – 1927 vyšlo 8 rozšírených vydaní pod rôznymi názvami), v ktorej zdôraznil, že výskum v oblasti psychiatrie sa má podobne ako v iných prírodných vedách uskutočňovať na základe pozorovania a experimentov, a sformuloval moderný vedecký názor na psychické poruchy. Bol členom viacerých vedeckých a odborných spoločností.

kolektívne nevedomie — ústredný pojem analytickej psychológie Carla Gustava Junga. V kontraste so Sigmundom Freudom a jeho personalistickým pohľadom na ľudské nevedomie ako na miesto na vytesnené osobné, prevažne sexuálne konflikty jedinca obsah nevedomia podľa C. G. Junga presahuje individuálne skúsenosti a odráža spoločnú, kolektívnu históriu ľudstva. Autonómne obrazy nevedomia, tzv. archetypy, sú vrodené a zohrávajú dôležitú úlohu v umení, náboženstve i v politike.

kolaps [lat.] — zlyhanie, zrútenie;

1. astron. → gravitačný kolaps;

2. lek. náhla, krátkodobá strata vedomia následkom zníženia prietoku krvi v mozgu (→ synkopa). Kolaps sa najčastejšie prejavuje vo forme vegetatívnej (pokles krvného tlaku, zrýchlený nitkovitý pulz, bledosť, studený pot, povrchné zrýchlené dýchanie, nevoľnosť, niekedy aj mimovoľný únik moču, zvýšené napätie v končatinách) alebo psychologickej poruchy (nepríjemné pocity – strach a úzkosť) spojenej s krátkodobou stratou vedomia. Zväčša je následkom organickej alebo duševnej traumy (poškodenia; napr. extrémnej vyčerpanosti alebo psychickej depresie) spôsobujúcej funkčné a organické poruchy; zvyčajne trvá asi jednu minútu, niekedy aj niekoľko minút až hodín. Príčinou kolapsu môže byť aj nedostatok tekutín (→ dehydratácia) alebo krvi (→ hypovolémia). Ortostatický kolaps vzniká pri náhlej zmene polohy (napr. z ľahu do sedu alebo z ľahu do stoja, alebo zo sedu do stoja) alebo pri dlhom státí na jednom mieste. Jeho príčinou je náhly pokles krvného tlaku (posturálna hypotenzia) vo vzpriamenej polohe, čo vedie k aktivácii presoreceptorov v krčnicovej zátoke (sinus caroticus) citlivých na zmeny krvného tlaku. Následkom aktivácie vazomotorického centra v predĺženej mieche, zvýšenia napätia sympatika, minútového srdcového objemu a periférneho zúženia ciev vzniká ortostatická hypotenzia so synkopou. Ortostatická hypotenzia s kolapsom sa vyskytuje pri niektorých endokrinologických ochoreniach (nedostatočná funkcia nadobličiek), môže však byť i odpoveďou na psychické podnety (vazovagálna synkopa pri strachu, pri pohľade na krv) alebo v období dospievania prejavom nevyzretej neurovegetatívnej regulácie krvného tlaku. Liečba: ležiaca poloha so zdvihnutými dolnými končatinami, hydratácia, liečba základného ochorenia. Obehový kolaps (cirkulačný kolaps, obehové zlyhanie) vzniká pri zlyhaní cirkulácie krvi v tele buď z dôvodu srdcových ochorení (kardiálne synkopy pri arytmiách alebo pri poruchách plnenia alebo vyprázdňovania srdca, napr. pri zúžení srdcovnice a pľúcnice, pri hypertenzii, pri nezhubnom nádore hlienovitého tkaniva predsiene), alebo pri ochoreniach periférneho cievneho alebo nervového systému. Kolaps v užšom význame označuje aj prechodné zlyhanie funkcie niektorých ďalších tkanív, orgánov alebo orgánových sústav, pri ktorých však nenastáva strata vedomia. Napr. kolaps pľúc vzniká následkom obmedzenej vzdušnosti až úplnej nevzdušnosti (uzatvorenia) pľúcnych mechúrikov, obštrukcie hlavnej priedušky (hlienom, nádorom), vonkajšej kompresie pľúc pohrudnicovým výpotkom alebo pneumotoraxom, alebo zväčšenou štruktúrou naliehajúcou na pľúca. Pri atelektáze pľúcneho krídla dochádza k masívnemu kolapsu pľúc, ktorý sa prejavuje dýchavicou, cyanózou, horúčkou, bolesťami na postihnutej strane, celkovou schvátenosťou a vykašliavaním krvi.

konvergentné myslenie — myšlienkový proces (intelektová operácia) vedúci k jedinému riešeniu úlohy alebo problému na základe poznania alebo objavenia pravidiel. Pojem zaviedol v 50. rokoch 20. stor. americký psychológ Joy Paul Guilford, ktorý sa venoval vzťahu kreativity a jednotlivých faktorov inteligencie. Inteligenciu definoval ako schopnosť poznávať, hodnotiť, pamätať si a konvergentne a divergentne myslieť.

Konvergentné myslenie (zbiehavé myslenie) je protikladom a súčasne komplementom divergentného myslenia (rozbiehavého myslenia). Obidva prístupy sú súčasťou tvorivého myslenia, pričom konvergentné myslenie vedie k jedinému riešeniu úlohy alebo problému na rozdiel od divergentného myslenia, ktoré sa uberá diferencovanými smermi a hľadá všetky (viaceré) možné postupy s cieľom nájsť najvhodnejší z nich. Myšlienkové operácie, ktoré sa pri konvergentnom myslení uplatňujú, zvyčajne smerujú k postrehnutiu konkrétnych osobitostí úlohy, ako aj vhodného pravidla – algoritmu, ktorého aplikáciou by sa daná úloha dala vyriešiť (resp. zistenia, pod ktorý algoritmus riešenia úloha patrí). Tento spôsob myslenia je charakteristický pre axiomaticko-deduktívne postupy logického odvodzovania a dokazovania. Úlohy konvergentného typu majú význam z hľadiska samostatného odhaľovania vzťahu alebo princípu (pravidla) medzi predmetmi alebo pojmami, čo uľahčuje riešenie problému, ide teda o rozumovú schopnosť riešiť početne veľké (nekonečné) množstvo problémov pomocou jedného typu (vzorca) riešenia. Nájdenie algoritmu je možné pokladať za tvorivý výsledok.

Podľa slovenského psychológa Mirona Zelinu sa medzi myšlienkové procesy zaraďujú tzv. nižšie a vyššie konvergentné procesy, ktoré sa rozlišujú podľa charakteru činnosti. Nižšie konvergentné procesy sa týkajú rozpoznania a definovania vecí a javov, pochopenia pojmu, rozlíšenia deduktívneho a induktívneho myslenia, porovnania, analýzy a jednoduchej príčinnosti javov, kým vyššie konvergentné procesy syntézy, generalizácie, analogického myslenia, vzdialenej aplikácie, metaforického myslenia a zložitej príčinnosti. Úroveň konvergentného myslenia sa meria bežnými inteligenčnými testami.

hostilita [lat.] — dlhodobý nepriateľský postoj k vonkajšiemu prostrediu alebo k jeho súčastiam (napr. k určitej osobe, skupine osôb alebo aj k vlastnej osobe). Prejavuje sa nepodloženou alebo neprimeranou podráždenosťou, nedôverčivosťou, afektmi hnevu, agresivitou, aroganciou, cynizmom a ďalšími protisociálnymi reakciami (napr. odmietaním spolupráce, vyvolávaním konfliktov). Ako črta osobnosti sa prejavuje trvalým všeobecným sklonom reagovať nepriateľsky na značne široké rozpätie životných udalostí a situácií. Hostilita je často vyvolaná žiarlivosťou, závisťou, prípadne je súčasťou duševných porúch a chorôb. Patrí medzi rizikové faktory vyvolávajúce niektoré závažné telesné poruchy a choroby (→ psychosomatika); opak: afiliácia.

impulzívnosť [lat.] — prudkosť, výbušnosť, neuváženosť; spôsob konania, pri ktorom jednotlivec bez zvažovania reaguje na určité, najmä neočakávané situácie alebo na situácie so značným emočným nábojom. Impulzívnosť môže patriť k prejavom povahy či temperamentu, ale aj k prejavom duševných porúch. Impulzívne reakcie ako nemotivované, bezprostredné reakcie na podnety sú podobné reflexnému (mimovoľnému) konaniu, pri ktorom chýba fáza rozhodovania a voľba primeraných prostriedkov na dosiahnutie cieľa; sú prejavom poruchy procesu rozhodovania, ktorý zabezpečuje prispôsobivosť, primeranosť a účelnosť správania. Cieľ konania nemusí byť zrejmý. Impulzívnym konaním môže byť napr. sebapoškodenie, ktoré má charakter samovražedného pokusu, alebo agresívne konanie voči okoliu. Impulzívne reakcie môžu byť krátkodobé, vyskytujú sa však impulzívne stavy, pri ktorých ide o pretrvávajúce poruchy (napr. dipsománia, dromománia, pyrománia, kleptománia a gamblerstvo; patologické impulzívne reakcie sa často vyskytujú pri psychózach).

Hvozdík, Ján, 6. 10. 1918 Parchovany, okr. Trebišov – 21. 2. 1997 Košice — slovenský psychológ. Pôvodne stredoškolský profesor, 1953 – 59 pôsobil na Pedagogickej fakulte v Prešove, 1959 – 64 (a od 1968) v Krajskej psychologickej výchovnej klinike v Košiciach (jej prvý riaditeľ, 1964 – 83 externý riaditeľ), 1965 – 67 vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave, od 1968 vedúci Katedry odbornej psychológie Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove; 1976 DrSc., 1981 profesor. Iniciátor rozvoja psychológie na východnom Slovensku v 50. – 70. rokoch 20. stor., 1959 zakladateľ Krajskej psychologickej výchovnej kliniky v Košiciach (od 1978 názov krajská pedagogicko-psychologická poradňa), 1968 Katedry odbornej psychológie na Filozofickej fakulte UPJŠ (dnes Prešovská univerzita), čím vzniklo na Slovensku druhé (po Bratislave) vysokoškolské psychologické pracovisko. Výskumnou činnosťou a jej organizovaním sa pokladá za zakladateľa medzivednej školskej psychológie na Slovensku. Najdôležitejšie diela: Analýza postojov žiakov k učeniu (1965), Psychologický rozbor školských neúspechov žiakov (1973), Základy školskej psychológie (1986).

behaviorizmus [bihej-; angl.] — teória a metodológia v psychológii, ktorá odmietla vedomie (i metódu sebapozorovania) ako predmet vedeckej psychológie a nahradila ho správaním prístupným pozorovaniu a experimentu. Behaviorizmus vznikol zač. 20. stor. v USA. Stal sa nielen novým vzorom vo vývoji modernej psychológie, ale odzrkadlil a ovplyvnil aj vtedajšiu severoamerickú spoločnosť a kultúru. Jeho filozofické korene možno nájsť v mechanistickom materializme a v neskoršom pozitivizme. Vedeckú kontinuitu behaviorizmu tvoria evoluční biológovia (Ch. R. Darwin; Jacques Loeb, *1859, †1924), severoamerickí zoológovia (E. L. Thorndike) a ruskí neurofyziologickí reflexológovia (V. M. Bechterev).

Za jeho zakladateľa sa všeobecne pokladá J. B. Watson, ktorý vstúpil do vývoja psychológie 1913 štúdiou Psychológia z pohľadu behavioristu. Zdôvodnil v nej, že vedecká psychológia ako súčasť prírodných vied sa musí zbaviť hmlistých pojmov ako vedomie, city, pohnútky ap., pretože objektívne pozorovateľné a dokázateľné je len správanie v istých podmienkach, teda vzťahy S – R (S = stimulácia, R = odpoveď, angl. response). Ostro odmietol skúmať oblasť, ktorú predtým prevládajúci mentalizmus označil ako prežívanie. Teória behaviorizmu zrušila deliacu čiaru medzi človekom a živočíchmi, čo na severoamerických univerzitách podnietilo rozsiahly laboratórny výskum najmä s potkanmi. Watsonov behaviorizmus prešiel pre svoj radikalizmus a stupňujúcu sa kritiku značným vývojom. E. CH. Tolman doplnil pôvodnú schému S – R o tzv. intervenujúcu premennú O (organizmus), do ktorej treba zaradiť účinnosť dedičnosti, aktuálneho vplyvu pudov, vplyvu predchádzajúcej skúsenosti organizmu na správanie, teda S – O – R. Hoci stredný článok medzi podnetom a odpoveďou ešte neprinútil behavioristov uznať psychickú realitu ako činiteľa správania, pripravil pôdu pre neobehaviorizmus.

K istému kompromisu s pôvodnou mentalisticko-štrukturálnou psychológiou W. Wundta a W. Jamesa pristúpili George Armitage Miller (*1920, †2012), Karl H. Pribram (*1919, †2015) a Eugene Galanter (*1924, †2016) v práci Plány a štruktúry správania. V 60. a 70. rokoch 20. stor. sa ako vetva behavioristickej koncepcie zrodila v USA kognitívna psychológia. V nej sa popri nových pojmoch schéma, mapa a reprezentácia objavili aj už osvedčené pojmy vnímanie, pamäť, myslenie ap. Súčasne došlo k istej hybridizácii behavioristických pozícií aj v takých oblastiach psychológie, aké predstavujú psychológia osobnosti a sociálna psychológia. Od modifikácie správania sa začala odvíjať aj behaviorálna psychoterapia ovládaná predtým psychoanalytikmi. Na Slovensko prenikol behaviorizmus v liberalistickej podobe prekladom učebnice Experimentálna psychológia (1959) od Roberta S. Woodwortha (*1869, †1962) a Harolda Schlosberga (*1904, †1964).

Teórie behaviorizmu ovplyvnili aj ďalšie vedné odbory. V ekonómii sa behaviorizmus pokúša vysvetliť ľudské rozhodnutia na základe psychologických motívov (ľudia sa nerozhodujú vždy z materiálnych alebo z racionálnych pohnútok). Zaoberá sa dopadmi sociálnych, kognitívnych a emocionálnych faktorov na ekonomické rozhodovania jednotlivcov a inštitúcií. Zatiaľ čo klasická ekonómia hlavného prúdu sa zameriava na dôsledky a okolnosti ľudského konania za predpokladu racionality, behaviorizmus skúma systematické spôsoby ľudského rozhodovania a konania za predpokladu obmedzenej racionality. Podľa teórie ovplyvnenej behaviorizmom sú firmy vlastne koalíciami odlišných záujmov s odlišnými cieľmi. Rôzne ciele ovplyvňujú ich rozhodovanie a spochybňujú predpoklad racionálneho správania, s ktorým sa možno stretnúť v klasickej teórii riadenia alebo pri ekonomických modeloch firmy. V jazykovede ovplyvnil behaviorizmus americkú lingvistickú školu. Prejavoval sa najmä v nedoceňovaní významu, ktorý sa definoval iba na základe vnímateľných podnetov a reakcií. Za následok mal zanedbávanie výskumu jazykového významu a vznik formalizmu. V politických vedách sa behaviorizmus presadil po 2. svet. vojne, najmä v 50. a 60. rokoch 20. stor., ako teoretický prístup k javom so snahou vysvetliť správanie jednotlivca a skupiny, hľadanie vzorov správania a mechanizmu premeny individuálneho správania na skupinové správanie. Hlavnými zástancami tejto metódy boli H. Arendtová, M. Oakeshott a H. Marcuse. Súčasťou behaviorizmu je myšlienka, že správanie je odtrhnuté od svojho sociálneho prostredia a závisí od ideí a vzorov. Hlavnými sociálnymi a politickými hýbateľmi sú teda ideológie, náboženstvá, tradície a silné osobnosti s charizmatickým vplyvom.

ja — osobné zámeno označujúce v slovenskom jazyku samého/samu seba; jeden z najdôležitejších filozofických a psychologických pojmov vyjadrujúci sebauvedomenie človeka ako indivídua a sebaidentickú totožnosť jeho vyvíjajúcej sa a premieňajúcej sa osobnosti. Začiatky filozofického i psychologického chápania ja sú späté najmä s učením R. Descarta. Pochybovanie viedlo Descarta k metodickej a hyperbolickej skepse, keď sa odhaľuje hranica samotného pochybovania; Descartom hľadanú filozofickú sebaistotu ja predstavujú jeho výroky Ale čo teda som? Vec mysliaca. Čo to je? Zrejme vec pochybujúca, rozumejúca, tvrdiaca, popierajúca, chcejúca, nechcejúca, ako aj predstavujúca si a cítiaca, ako aj výrok Myslím, teda som (Ego cogito, ego sum). Descartes pochopil ja ako relatívne samostatnú substanciu (res cogitans). Toto substančné pochopenie ja odmieta novoveká empirická filozofia, ale aj psychológia a ja považuje skôr za nositeľa individuálneho života v schopnosti prijímať a zachovávať zmyslový kontakt človeka s vonkajšou a vnútornou skúsenosťou. D. Hume preto ja označuje len za zväzok percepcií. Najvýznamnejšie rozvinutie filozofického chápania ja predstavuje v 19. stor. nemecká klasická filozofia a v 20. stor. fenomenológia. Počnúc I. Kantom sa ja vo filozofii chápe ako tvorivá jednota, prostredníctvom ktorej dostáva celá (prírodná i ľudská) skutočnosť vôbec svoju existenciu a zmysel. Ja zásadne odlišuje človeka od všetkých ostatných živých bytostí. I. Kant ako prvý rozlíšil čisté (transcendentálne) ja od individuálno-empirického ja, a tým položil základy transcendentálneho idealizmu, v ktorom medzi najdôležitejšie patrí filozofická kategória sebauvedomenia.

V psychológii predstavuje ja uvedomovanie si vlastnej identity v celoživotnom vývine ľudského jedinca. Ako odlíšenie sa od okolia sa objavuje v reči dieťaťa okolo 3. roku, ako psychoregulátor správania však funguje od obdobia pred pubertou. Ja sa utvára skúsenosťou jedinca, integruje hlavné psychické funkcie človeka, reguluje konanie osobnosti v kontexte osobnosti. Patrí k centrálnym pojmom psychológie osobnosti, osobitne motivácie. V štruktúre ja pôsobí psychické ja často odlišne od telového ja. Z hľadiska progresívneho vývinu osobnosti je dôležité ideálne ja (úmysel, akým kto chce byť) v odlišnosti od reálneho ja (vrátane hodnotenia druhými). Tripartitnú teóriu ja vytvoril jeden zo zakladateľov psychoanalýzy S. Freud: ego (lat. ja) predstavuje vedomú zložku ja napĺňanú prevažne poznávacími procesmi jedinca v protiklade s nevedomým id (ono) vychádzajúcim z pudovo-emočných tendencií, nad nimi stojí superego (osobnostno-mravnostná zložka ja). V anglickej (a novšie aj v slovenskej) odbornej literatúre sa v kontexte ja používa pojem self, v českej odbornej literatúre niekedy pojem jáství.

hlbinná psychológia — psychologický smer zaoberajúci sa štruktúrou osobnosti jedinca z hľadiska citových zážitkov (protichodnosť citov alebo postojov); oblasť (zameranie) psychológie, ktorá vychádza z ponímania vedomých psychických procesov ako výsledku, resp. následku tých skrytých procesov, ktoré prebiehali alebo sa odohrávali mimo vedomia človeka v rôzne dávnej minulosti a ktoré v podstatnej miere ovplyvňujú aj celú jeho osobnosť a správanie.

Hlbinná psychológia sa opiera o psychologické koncepcie S. Freuda (→ psychoanalýza), A. Adlera (→ individuálna psychológia), C. G. Junga (analytická psychológia) a niektorých ďalších psychologických škôl a smerov. Koncepcie hlbinnej psychológie sa prejavovali, resp. prejavujú, aj v nazeraní na príčiny a prejavy nielen psychických, ale aj niektorých telesných porúch a chorôb (→ psychosomatika).

hippies [-pis; angl.] — príslušníci hnutia mladých ľudí, ktoré sa začalo spontánne formovať na hudobných festivaloch v 60. rokoch 20. stor. v Kalifornii v USA (oficiálne vzniklo v januári 1967 v Golden Gate Parku v San Franciscu) a postupne sa rozšírilo predovšetkým do Európy a Austrálie. Hippies odmietali veľkú časť hodnôt dominantnej kultúry a hľadali nový zmysel života. Kritizovali rasizmus, karierizmus, sexizmus, cirkevný radikalizmus, formálnosť a uzavretosť rodinných vzťahov, materialistický spôsob života, ničenie životného prostredia, a predovšetkým vtedajšiu americkú politiku, najmä vojnu vo Vietname, ktorá sa stala symbolom násilia a nehumánnosti (nazývaní aj Deti kvetov – kvety ako symbol mieru a lásky). Heslom ich mierového úsilia bolo známe Make love not war (Lásku, nie vojnu). Dôraz kládli na hodnoty, ako sú mier, láska a porozumenie. Dávali prednosť hedonistickému a bohémskemu užívaniu si života v kontraste ku konzumnému a materialistickému spôsobu života staršej generácie. Vyjadrovali túžbu po prirodzenom, prostom živote, a to demonštratívnym útekom z reality pomocou náboženských meditácií a drog, ako aj ignorovaním práce. Ich životný štýl sa spájal so životom v komunitách, s východnými náboženstvami a východnou filozofiou, s cestovaním, so životom v pomaľovaných karavanoch, s návštevami hudobných festivalov (napr. Woodstock, 1969), s uvoľneným sexuálnym správaním i so špecifickým módnym štýlom (dlhé vlasy, koráliky, pestré vzory, etnické prvky v obliekaní ap.). R. 1968 sa počet hippies v USA odhadoval na viac než 200-tis., pričom 70 % z nich pochádzalo z bohatých vrstiev. Koncom 60. rokov 20. stor. bolo možné rozlíšiť pôvodných, pravých hippies a tzv. pseudohippies, ktorí svoju príslušnosť k hnutiu vyjadrovali len oblečením a vonkajšími znakmi správania. Zástancovia hippies sa inšpirovali predovšetkým zen-buddhizmom a inými orientálnymi náboženstvami. Ku kresťanstvu pôvodne pristupovali kriticky, od začiatku 70. rokov ho však do istej miery akceptovali. Sociálnu pozíciu hnutia hippies i jeho úlohu kontrakultúry a subkultúry prevzal koncom 70. rokov punk. Hippies sa stali vzorom pre veľkú skupinu mladých ľudí, pričom niektoré z novátorských myšlienok tohto hnutia pretrvávajú alebo sa nanovo objavujú aj v súčasnosti. Hnutie hippies inšpirovalo v 60. rokoch 20. stor. aj bítnické spojenie spôsobu života a umenia s revoltou proti štruktúram moci (→ beat generation). Jednému z hlavných predstaviteľov tohto hnutia A. Ginsbergovi sa pripisuje aj autorstvo sloganu Flower Power (kvetinová sila). Zatiaľ čo u beat generation z 50. rokov 20. stor. stáli proti establishmentu verše, hippies hlásali mier, lásku a slobodu masovo a aktívne.

kinestézia [gr.] — komplexný zmysel somatosenzorického systému sprostredkovaný receptormi uloženými vo svaloch, v šľachách, puzdrach, tkanive kĺbov a v koži (→ proprioreceptory), umožňujúcimi vnímať pohyby hlavy a končatín vzhľadom na trup (dynamická propriocepcia). Kinestézia zohráva významnú úlohu pri regulácii svalového napätia, koordinácii pohybov a vzniku pohybových návykov v rámci motorickej pamäti; pri aktívnom pohybe končatín sa na kinestézii zúčastňujú aj signály vychádzajúce z motorickej oblasti mozgu, lineárne a uhlové pohyby tela v priestore sprostredkúvajú receptory uložené vo vestibulárnom ústroji vnútorného ucha.

Katz [kac], David, 1. 10. 1884 Kassel – 2. 2. 1953 Štokholm — švédsky psychológ nemeckého pôvodu. Študoval v Göttingene, Mníchove a Berlíne, od 1911 pôsobil ako súkromný docent v Göttingene, po vypuknutí 1. svetovej vojny 1914 narukoval ako dobrovoľník. Od 1919 pôsobil ako profesor na novovytvorenej Katedre psychológie a pedagogiky na univerzite v Rostocku, odkiaľ bol 1933 prinútený z rasových príčin odísť. Emigroval do Spojeného kráľovstva, 1937 – 52 profesor na univerzite v švédskom Štokholme.

Predstaviteľ experimentálnej a porovnávacej psychológie a gestaltpsychológie (celostnej psychológie). Zaoberal sa zmyslovým vnímaním, experimentálne skúmal súvislosti emocionálnych stavov a fyziologických zmien. Prepracoval poznatky I. M. Sečenova o význame ruky ako orgánu poznania objektívnej skutočnosti. Najvýznamnejšie diela: Spôsob vnímania farieb a jeho ovplyvnenie individuálnou skúsenosťou (Die Erscheinungsweisen der Farben und ihre Beeinflussung durch die individuelle Erfahrung, 1911, habilitačná práca; rozšírené a prepracované vydanie s názvom Stavba sveta farieb, Der Aufbau der Farbwelt, 1930; angl. 1935), Gestaltpsychológia (Gestaltpsychologie, 1944, angl. 1950), Psychologický atlas (Psychologischer Atlas: orbis pictus psychologicus, 1945).

inžinierska psychológia — aplikované odvetvie psychológie zameriavajúce sa na výskum procesov a produktov priemyselnej revolúcie, ako aj moderných technológií z hľadiska efektívnosti využívania psychických kapacít človeka. Nadväzujúc na pracovnú a organizačnú psychológiu, ergonómiu, humánne inžinierstvo ap., akcentuje skúmanie psychických aspektov systému človek – stroj, resp. človek – počítač, procesy spracúvania informácií a z toho vyplývajúce riadiace činnosti operátorov. Do popredia sa dostávajú nielen otázky technického zdokonaľovania zariadení, ale aj komfort ľudí.

halucinogény [lat. + gr.] — skupina drog rastlinného alebo syntetického pôvodu, pri ktorých užívaní sa zvyšuje vnímavosť na rozmanité podnety a výrazne sa mení stav vedomia. Požitie halucinogénov sa prejavuje najmä zmenami vnímania (→ halucinácia, → pseudohalucinácia, → ilúzia), myslenia (→ blud) a nálady. Medzi najznámejšie a najčastejšie užívané halucinogény patria LSD (dietylamid kyseliny lysergovej), meskalín, psilocybín a i. Halucinogény sa dostávajú do organizmu viacerými spôsobmi, napr. perorálne, fajčením (zvyčajne s tabakom), injekčne, ale aj formou samolepiek a nalepovacích tetováží. Účinky na psychiku vo veľkej miere závisia od prijatej dávky, prostredia užívania a momentálneho rozpoloženia človeka (od toho, čo od drogy očakáva). Akútna intoxikácia vyvoláva výrazné poruchy vnímania, bohaté halucinácie a ilúzie a neobvyklé emočné stavy (explózie smiechu, iluzórne pocity blaženosti). Môže dôjsť k pocitom mystických zážitkov a k religióznym víziám, k pocitom splynutia s vesmírom, ku kozmickým extázam. Pri halucinogénoch (najmä pri LSD) sa môže aj po jednorazovej aplikácii vyvinúť vyslovene subjektívne veľmi nepríjemný psychotický stav, tzv. bad trip charakteristický dezorientáciou, nepríjemnými pocitmi úzkosti, halucináciami paranoidného charakteru. Objavuje sa aj fenomén flashback (spontánne vypuknutie stavu akútnej intoxikácie bez predchádzajúceho podania drogy; interval medzi poslednou drogovou dávkou a znovuvzplanutím môže trvať niekoľko dní až niekoľko mesiacov). Môže sa nečakane objaviť v životných situáciách, keď je opätovné prežívanie účinku drogy nežiaduce (plnenie pracovných povinností, riadenie motorového vozidla ap.). U chronických konzumentov halucinogénov sa pomerne skoro objavujú a rozvíjajú výrazné osobnostné zmeny (prehlbovanie uzavretosti do seba, rozvoj sklonov k mysticizmu a chorobnej religiozite, ľahká manipulovateľnosť). Dynamika života a záujem o okolité dianie prudko klesajú, objavuje sa apatia. Podobne ako pri každej inej droge, ktorá spôsobuje zmenu nálady, môže vzniknúť psychická závislosť.

halucinácia [lat.] — klamný vnem vznikajúci bez príslušného podnetu v dôsledku psychickej poruchy, o ktorom je postihnutý presvedčený, že patrí k objektívne jestvujúcej skutočnosti, a podľa toho sa aj správa. Ide o určitý druh predstáv, ktoré sa premietajú do vonkajšieho sveta, čím vytvárajú zážitok reality, ktorej chorobnosť si postihnutý neuvedomuje. Halucinácie, o ktorých je chorý nevyvrátiteľne presvedčený a koná podľa nich, sa nazývajú pravé halucinácie. Delia sa na zmyslové (zrakové – od jednoduchých škvŕn, tieňov, iskier ap. po vidiny jestvujúcich predmetov, zvierat, ľudí alebo ich súčastí, alebo aj celkom neskutočných, v reálnom svete nejestvujúcich obrazov, výjavov a udalostí; sluchové – jednoduché zvuky, hlasy, hudba, spev, oslovenia, príkazy ap.; čuchové a chuťové – často sa vyskytujú spoločne; dotykové; telové a i.), reflexné (postihnutý všetko, čo inak normálne vníma zrakom, klamne pociťuje a vníma súčasne aj na svojom tele, napr. pri pohľade na nôž halucinuje bolesť ako pri porezaní nožom), motorické (postihnutý má klamný vnem pohybov jednotlivých údov alebo celého tela) a inadekvátne (vnímanie zmyslových pocitov inými telesnými orgánmi ako príslušnými zmyslami, napr. postihnutý hlasy počuje zubami, čuchové preludy vníma nechtami ap.). Pri intrapsychických halucináciách je chorý presvedčený, že mu niekto priamo do psychiky vkladá alebo z nej odoberá myšlienky.

Pri nepravých halucináciách pacient síce prežíva určitý zmyslový prelud, ale neverí v jeho realitu. Na rozdiel od predstáv a snov (patria k normálnym zážitkom zmyslovej povahy bez primeraných zmyslových podnetov a ich odlišnosť od vonkajšej skutočnosti si človek uvedomuje) alebo od ilúzií a pseudohalucinácií (nemusia, ale môžu mať určitý chorobný základ) sú halucinácie prejavom závažnej psychickej poruchy, ktorá okrem vnímania postihuje aj ďalšie psychické funkcie. Halucinácie sa vyskytujú pri viacerých závažných duševných (→ psychózy) a niektorých nervových chorobách, ako aj pri chorobách, pri ktorých je poškodená činnosť mozgu (niektoré mozgové nádory, horúčkovité ochorenia s poruchami vedomia, otravy a i.). Halucinácie sa umelo vyvolávajú pomocou niektorých drog (→ halucinogény), osobitným prípadom sú halucinácie vyvolané v hypnóze.

habituácia [lat.] — privykanie, postupné znižovanie až vymiznutie reakcie organizmu na rovnaké, často sa opakujúce podnety. Najjednoduchšia a najčastejšia forma učenia, pri ktorej v organizme postupne klesá odpoveď centrálnej nervovej sústavy a zmyslových receptorov na opakované alebo dlhotrvajúce podnety (stávajú sa ustálenou súčasťou životných podmienok, a organizmus preto prestáva na ne osobitne reagovať). Napr. pes si po čase prestane všímať domácich ľudí a zaujíma sa len o cudzích. U ľudí je habituácia jednou z príčin návyku na niektoré psychoaktívne látky (→ droga) a potreby zvyšovania ich dávok, aby sa dosiahol ich rovnaký účinok (→ tolerancia).

Allport [ólpót], Gordon Willard, 11. 11. 1897 Montezuma, Indiana – 9. 10. 1967 Cambridge, Massachusetts — americký psychológ, tvorca prvotnej humanisticky orientovanej teórie osobnosti. V opozícii k S. Freudovi a v rozpore s behaviorizmom pokladal osobnosť za systém vytváraný motiváciou a črtami. Na rozdiel od nomotetického prístupu presadzoval ideografický prístup k osobnosti, na základe ktorého sa indivíduum opisuje ako jedinečný fenomén. Jeho koncepcia osobnosti ako dynamickej organizácie motivačných systémov, cieľov, prianí a možností ovplyvnila štúdium psychickej regulácie činnosti človeka. Po 2. svet. vojne sa intenzívne venoval praktickým sociálnopsycholgickým problémom (konflikty, médiá, predsudky, šírenie správ a i.). V 60. rokoch 20. storočia prezident Americkej psychologickej asociácie.

integrita [lat.] — spojenie jednotlivých častí do celku, celistvosť, ktorá sa nedá narušiť;

1. inform. integrita databázy — celistvosť údajov v databáze. Dosahuje sa vopred definovanými pravidlami, tzv. integritnými obmedzeniami, ktoré sú súčasťou definície databázy. Za ich dodržanie zodpovedá systém riadenia bázy údajov. Integritné obmedzenia zabránia vloženiu nesprávnych údajov, strate údajov alebo ich poškodeniu počas práce s databázou a zabezpečia správnosť údajov pri akýchkoľvek jej zmenách. Rozlišujú sa tieto základné druhy integritných obmedzení: doménová integrita (napr. určenie typu údajov), stĺpcová integrita (napr. určenie, či je stĺpec povinný alebo či záznamy v ňom musia byť jedinečné), integrita entít (zabezpečuje úplnosť primárneho kľúča v tabuľke databázy) a referenčná integrita (definuje činnosti, ktoré sa vykonajú, ak sú porušené niektoré pravidlá). Kontroly integritných obmedzení sa spravidla vykonávajú po každej operácii v databáze;

2. psychol. integrita osobnosti — celistvé ustrojenie človeka základnými psychickými potenciálmi, jednota medzi motívmi, črtami osobnosti a vzorcami správania, ktorá zabezpečuje efektívne fungovanie jednotlivcov s minimálnym úsilím a bez konfliktov. V psychológii zdravia súlad biokomponentov a psychokomponentov jednotlivca.

hnev — negatívna citová reakcia (→ emócie) vyvolaná podnetmi alebo situáciami, ktoré pôsobia proti potrebám, nárokom alebo proti úsiliu človeka dosiahnuť určitý cieľ. Hnev môže dosahovať silu afektu a spájať sa s agresivitou. Môže byť jednou z reakcií na frustráciu alebo všeobecnou súčasťou hostility.

Heymans [hej-], Gerard, aj Heijmans, Gerardus, 17. 4. 1857 Ferwerd – 18. 2. 1930 Groningen — holandský psychológ a filozof. R. 1892 založil prvé psychologické laboratórium v Holandsku. Zaoberal sa výskumom typológie temperamentu a emocionálneho života pomocou ankety. Autor prác Ku kritike utilizmu (Zur Kritik der Utilismus, 1881), Úvod do metafyziky na základe skúsenosti (Einführung in die Metaphysik auf Grundlage der Erfahrung, 1905) a Psychológia žien (Die psychologie der Frauen, 1910).

Heretik, Anton, 19. 7. 1950 Bratislava — slovenský psychológ. R. 1973 – 85 pôsobil ako klinický psychológ na Psychiatrickej klinike Lekárkej fakulty UK v Bratislave, od 1985 na Katedre psychológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave; 2001 profesor. R. 2002 – 06 predseda Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti. Zaoberá sa psychoterapiou a forenznou psychológiou. Autor prác Základy forenznej psychológie (1993), Extrémna agresia (1999) a Epidemiológia depresie (2003).

explorácia [lat.] — vyšetrovanie, skúmanie; psychol. rozhovor ako metóda individuálneho klinického vyšetrenia vedený podľa určitej schémy formou otázok zameraných na získavanie informácií na doplnenie anamnézy, ako aj podkladov na posúdenie významu určitých činiteľov a vplyvov na vznik alebo priebeh určitej choroby.

aura [gr. > lat.] —

1. lek. špecifické zážitky subjektu pred epileptickým, niekedy aj hysterickým záchvatom alebo pred migrénou. Aura sa spravidla začína intenzívnou nevoľnosťou, neskôr sa objavujú rôzne ilúzie, halucinácie, extrémne pocity strachu. Keďže v stave aury sú pamäť aj vedomie narušené, postihnutý nedokáže tieto zážitky dobre opísať. Charakter aury závisí od oblasti mozgu, v ktorej vznikajú výboje chorobnej epileptickej aktivity. Môže sa prejaviť čuchovými alebo sluchovými pseudohalucináciami, útrobnými pocitmi tlaku, tepla ap. v nadbrušku, ktoré sa šíria nahor (epigastrická aura). Pred záchvatom migrény sú častejšie poruchy zraku, iskrenie (fosfény) alebo zahmlenie pred očami, výpadky časti zorného poľa (skotómy) alebo obrny pohybov oka;

2. v okultizme ovzdušie, opar, vánok; v mystickom zmysle ťažko postrehnuteľná fosforescencia obklopujúca každý jav, vyžarovanie (fluidum) registrovateľné senzibilnými osobami ako žiara alebo farebné spektrum obklopujúce postavu.

atavizmus [gr.] — súbor znakov predkov, návrat k ich fenotypu. Je dôkazom vývojovej súvislosti medzi človekom a živočíchmi. Najčastejšie sa objavuje po kombinačnom krížení pri znakoch podmienených interakciami génov. Atavistické znaky sa označujú ako regresívne, pretože u potomkov nie sú funkčné a v predchádzajúcich generáciách sa nevyskytli (→ reverzia). Potomstvo niektorých kombinácií rodičovských jedincov môže mať extrémne fenotypy podstatne presahujúce rodičovské hodnoty znaku. Atavistické abnormity sa vyskytujú u človeka a pri živočíchoch (napr. prsné bradavky u mužov), ale i pri rastlinách, keď sa na nich objaví tvar pokladaný za vývojovo starší, napr. druhý kruh tyčiniek v kvete kosatca (Iris). Zo širšieho psychologického hľadiska sa ako atavizmus označuje objavovanie primitívnych spôsobov správania vo vývine človeka. Prenesene prežitok.

asociálnosť [gr. + lat.], asociálne správanie — psychol. črta medziľudskej odpovede charakteristická dispozíciou jednotlivca nebyť na nikoho viazaný, byť nezávislý. Takýto jednotlivec (podľa psychoanalytičky K. Horneyovej) sa snaží, aby ho nikto neovplyvňoval, neobmedzoval, aby nikomu nebol zaviazaný. Nerád sa prispôsobuje pravidlám správania a tradičným hodnotám, a hoci sa navonok prispôsobí, vo svojom vnútri ich odmieta. Nechce byť vyrušovaný, chce, aby mu ľudia dali pokoj.

asociálny postoj — spôsob zmýšľania, správania a celkového zamerania človeka, ktorý neberie ohľad na záujmy, potreby a zameranie iných ľudí a spoločnosti. Postoje a hodnotové zameranie asociálneho človeka sa vymkýnajú z rámca zamerania spoločnosti, v ktorej žije, a sústreďujú sa na uspokojovanie vlastných potrieb. Vo vyostrenej podobe nadobúda asociálny postoj a správanie aktívny protispoločenský, antisociálny charakter a prejavuje sa rozličnými formami kriminality, vandalizmu ap. Príčinami sú zvyčajne nepriaznivé vplyvy výchovy a sociálneho prostredia, nadmerný egocentrizmus, egoizmus a niektoré psychické poruchy a choroby.

asociačný pokus — psychologické vyšetrenie pomáhajúce odhaliť určité skryté afektové komplexy navrhnuté švajčiarskym psychológom C. G. Jungom. Spočíva v predkladaní rozličných slov vyšetrovanému, na ktoré má tento čo najrýchlejšie reagovať prvým slovom, ktoré mu pri podnetovom slove napadne. Oddialenie reakcie alebo jej neprimeranosť sa považuje za prejav afektového komplexu. Pôvodne sa používal na psychiatrické účely, neskôr aj v psychologickom výskume.

asociácia [lat.] — združovanie, spojenie; združenie; spoločenstvo, organizácia;

1. astron. → hviezdna asociácia;

2. bot. základná jednotka vegetačného systému; rastlinné spoločenstvo charakterizované určitými floristickými a sociologickými (organizačnými) znakmi, prejavujúce prítomnosťou význačných druhov istú samostatnosť. Asociácia je najnižšou klasifikačnou jednotkou syntaxonomického systému, je podriadená vyššiemu syntaxónu, zväzu;

3. geochem. asociácia minerálov — spoločenstvo minerálov predstavujúce celú produkciu minerálov jedného štádia v podobe jednej alebo viacerých paragenetických asociácií (zákonité spoločenstvo minerálov, ktoré vznikli súčasne v priebehu kryštalizácie minerálov jedného štádia alebo jeho častí) a je látkovým odrazom daného štádia ako celku;

4. chem. asociácia molekúl — zhlukovanie molekúl do väčších celkov (asociátov) pôsobením slabých medzimolekulových síl. Asociácia nastáva v čistých látkach v plynnom alebo v kvapalnom stave, ako aj v roztokoch (napr. kyselina octová v parách a kyselina benzoová rozpustená v benzéne vytvárajú diméry). Asociácia je typická najmä pre polárne molekuly; mimoriadne pevné asociáty vznikajú, ak sú molekuly schopné tvoriť vodíkové väzby. Pri asociácii sa menia fyzikálne konštanty, napr. hustota plynu pri danej teplote a tlaku. Medzi asociovanými a voľnými molekulami sa ustanovuje rovnováha, ktorá závisí od vonkajších podmienok (teplota, tlak). Asociácia iónov prebieha v roztokoch elektrolytov medzi kladne a záporne nabitými iónmi, pričom vzniká iónový pár. Stupeň iónovej asociácie rastie s klesajúcou relatívnou permitivitou prostredia, klesajúcou teplotou a stúpajúcim nábojom iónov vytvárajúcich asociát. Mieru asociácie molekúl (iónov) vyjadruje asociačný stupeň, čo je pomer počtu asociovaných molekúl (iónov) k celkovému počtu molekúl (iónov);

5. lit. v avantgardnej teórii umenia pojem vyjadrujúci voľnú, ničím nekontrolovanú obraznosť v umeleckej tvorbe, a to v opozícii k logickému mysleniu;

6. politol., sociol. → združenie;

7. psychol. a) spájanie predstáv podľa určitých zákonov, pričom ich spojenie určuje sled ich vynárania v mysli jednotlivca (vybavením jednej predstavy sa vyvolá i druhá). Jeden z prvých pomerne dávno preskúmaných psychických javov. Filozofi už od antiky videli v asociácii zdôvodnenie poznávacích procesov a mravnej aktivity (→ asocianizmus). Aristoteles stanovil štyri zákony, podľa ktorých sa spolu vynárajú a navzájom vyvolávajú tie idey, predstavy, dojmy, ktoré sa predtým dostali do vedomia súčasne alebo na tom istom mieste, alebo sú si podobné, alebo (naopak) sú navzájom protikladné (zákon styčnosti v čase, v priestore, styčnosti podobnosti a kontrastu). Neskôr sa tieto zákony zredukovali na dva (styčnosti a podobnosti), respektíve iba na jeden (len styčnosti, respektíve len podobnosti);

b) hypotetický neurofyziologický proces vytvárania dočasného spoja. Výraz asociácia použil I. P. Pavlov pri vysvetľovaní procesu podmieňovania. Chápal ňou neurofyziologický dej spojenia dvoch ohnísk podráždenia, ku ktorému dochádza v mozgovej kôre pri opakovanom súčasnom, respektíve krátkom následnom pôsobení dvoch podnetov;

c) spojenie reakcie s podnetom, ktorý ju vyvolal (v behaviorizme stimul – odpoveď).

asertivita [lat.] — náležité sebavedomie, sebadôvera, smelosť, trúfalosť, schopnosť presadzovať svoje požiadavky adekvátnym a neagresívnym spôsobom. V psychológii sa stal problémom skôr nedostatok ako nadbytok tejto črty, respektíve jej transformácia z agresívnosti. Hoci západoeurópski a severoamerickí psychológovia vytvorili rôzne tréningové programy asertivity, ktorých cieľom je zvýšiť uvedomovanie si osobných práv, učiť sa rozlišovať medzi nearsetivitou, asertivitou a agresivitou, získať spôsobilosť povedať nie v provokatívnych situáciách, v emočných prejavoch (pozitívnych i negatívnych), v začínaní a ukončovaní konverzácie atď., v odbornej praxi prevláda nejednotnosť pri posudzovaní ich zmyslu (niekedy z rodinných príčin či náboženských orientácií, inokedy pre kritériá príslušnosti k istým kultúram).

archetyp [gr. > lat.] — prvotný typ, pôvodný model, pratyp, pôvodina; praobraz;

1. filoz. v antickej filozofii pravzor existujúci v duchovnom svete, idea, ktorá je základom určitých napodobnení (Filón Alexandrijský, Plótinos). R. Descartes a J. Locke považovali archetyp za základ predstáv, I. Kant pojmom natura archetypa označoval prvotnú tvorivú prirodzenosť, ktorú poznávame iba rozumom a ktorej protiobraz je napodobnený v zmyslovom svete;

2. hist. predpokladaný najstarší nezachovaný text; pôvodne text, ktorý nemusí byť autorským textom, ale ani náhodne zachovaným prepisom;

3. lit. symbolický model spájajúci určité umelecké dielo s ostatnými umeleckými dielami tým, že sa v nezmenenej podobe ustavične vracia k spoločnému pratypu, a to bez ohľadu na historické ovplyvňovanie. Ako prvotný primárny obraz nestráca svoju emocionálnosť, pretože sa zameriava na vyhranené situácie v ľudskom živote, napr. narodenie, smrť, lásku, nenávisť, vinu, trest ap. Archetypová kritika je jedným zo smerov západnej literárnej vedy, ktoré, vychádzajúc zo psychológie a literárnej školy C. G. Junga a jeho žiakov, sa na základe antropologického a etnografického výskumu usiluje dokázať, že symboly, motívy, modely a štruktúry, ktoré sa objavujú v literatúre, majú prazáklad v rituáloch, mýtoch a rozprávkach. Typickými archetypmi sú napr. oheň ako symbol vášne, pôda ako symbol plodenia a matka ako zdroj života a plodnosti;

4. psychol. v teórii psychoanalytika C. G. Junga komponent kolektívneho podvedomia. U človeka má rovnaký pôvod ako inštinkt, ktorý má predurčujúci smer činnosti, pričom archetyp tvorí jeho psychickú náplň. Existenciu archetypov preukázal C. G. Jung vo svojej lekárskej praxi; jeho psychotickí pacienti vypovedali o univerzálnych náboženských a mytologických zážitkoch, hoci o nich predtým nezískali príslušné informácie vo formálnej výchove. Vyvinul metodiku aktívnej imaginácie, ktorá umožňovala analýzu obsahu snov v bdelom stave. Sny môžu byť pozitívne alebo negatívne, pričom vyjadrujú najmä fenomény ako sexualita, krása, múdrosť, spiritualita, cnosť, deštrukcia a i.;

5. výtv. pratvar, ikonografický pravzor či model, podľa ktorého sa vytvára umelecké dielo alebo originál, ktorý toto dielo reprodukuje. V teórii výtvarného umenia slúži na psychologický alebo symbolický výklad tvorby.

depersonalizácia [lat.] — odosobnenie; psychol. psychická porucha subjektívneho prežívania vlastnej identity, ktorá sa prejavuje pocitmi odcudzenia a celkovou stratou zmyslu pre skutočnosť vo vzťahu k vlastným myšlienkam, citom a ďalším psychickým prejavom (autopsychická depersonalizácia), k vlastnému telu, ktoré človeku pripadá zmenené (somatopsychická depersonalizácia), alebo k iným ľuďom a okoliu (alopsychická depersonalizácia).

déjà vu [deža vü; fr.] — už videné; zdanie, klamný pocit (ilúzia), pri ktorej človek akoby to, čo v skutočnosti vidí alebo prežíva po prvýkrát, videl alebo prežil (déjà vécu) už v minulosti.

debilita [lat.], debilitas — zastaraný pojem, ktorým sa označovala najľahšia forma duševnej zaostalosti.

cynizmus [gr.] — bezcitné, bezohľadné správanie; pohŕdanie mravnými hodnotami, ako sú čestnosť, spravodlivosť, nezištnosť; zosmiešňovanie a znevažovanie ľudského utrpenia a lásky, ako aj zmýšľania a správania ľudí vyznávajúcich mravné hodnoty. Cynizmus môže prameniť z nedostatočného rozvoja sociálnych vzťahov a vyšších citov, z presvedčenia, že všetci ľudia sú sebeckí, pokryteckí a nečestní, alebo z hlbokého sklamania s následnou zatrpknutosťou a nenávisťou k ľuďom.

apercepcia [lat.] —

1. filoz. nadväznosť nových vnemov na predchádzajúcu životnú empíriu a na aktuálny duševný stav vo chvíli prijímania nových informácií. Termín apercepcia vo filozofii udomácnil G. W. Leibniz, ktorý apercepciu spájal so sebauvedomením;

2. hud. → vnímanie hudby;

3. psychol. závislosť vnímania vonkajšieho sveta (každého nového vnemu človeka) od predchádzajúceho života, teda nielen od okamžitého pôsobenia podnetov na zmyslové orgány, ale aj od pôsobenia ďalších bezprostredne (napríklad očakávanie, emócie, situačné činitele) alebo trvalejšie pôsobiacich činiteľov (určité vlastnosti, schopnosti a skúsenosti človeka vrátane jeho momentálneho psychického stavu), ktoré ovplyvňujú spôsob spracúvania zmyslových podnetov do komplexných zmyslových vnemov. Na rozdiel od percepcie (pasívne pociťovanie) je odpoveďou na vonkajší podnet zahŕňajúci zložitejšie štruktúry psychickej reality v človeku. Môže byť aktívna (zámerne regulovaná vôľou) alebo pasívna (samovoľná, vynútená okolnosťami). Pôvodne filozofický pojem apercepcia do psychológie myslenia zaviedol J. F. Herbart.

anxiozita [lat.] — úzkosť; nepríjemná emócia, ktorá na rozdiel od strachu nesúvisí s nijakým konkrétnym zdrojom (predmet, udalosť, situácia ap.). Prejavuje sa najmä všeobecnými pocitmi obáv, neistoty, napätia, hroziaceho nebezpečenstva, ktoré nemá konkrétnu podobu. Býva sprevádzaná pocitmi bezmocnosti, osamotenia a depresiou. Sprievodným prejavom anxiozity bývajú poruchy rozličných telesných funkcií a celková nepohoda, ktoré môžu vyvolávať dojem, že ide o telesné ochorenie. Sklon k úzkostným reakciám alebo stavom môže patriť k určitým črtám osobnosti človeka. Patrí medzi časté prejavy psychických porúch a chorôb.

antropocentrizmus [gr. + lat.] — názor, najčastejšie filozofický, pripisujúci človeku ústredné postavenie vo svete. Považuje človeka za najvyššiu hodnotu a meradlo všetkého. V historickom vývine nadobúdal antropocentrizmus rôzne podoby, pričom v tom istom období jestvovali jeho rozličné varianty. V Európe sa výrazne prejavil už vo filozofii sofistov (Prótagoras) a Sokrata. V stredoveku bol zatlačený do úzadia kresťanským teocentrizmom, ktorého súčasťou však bola špecifická podoba antropocentrizmu zdôrazňujúca výsadné postavenie človeka ako koruny tvorstva a zmyslu Kristovej obete. Idey laického antropocentrizmu boli obnovené v renesancii, rozpracované v humanizme. Hlavnou myšlienkou novovekého antropocentrizmu je chápanie človeka ako tvorcu seba samého, svojho sveta a dejín s kladnými i zápornými stránkami jeho činnosti. Už od začiatkov filozofie sa rozvíjal aj ďalší názor podriaďujúci človeka prírode a jej zákonom, kozmocentrizmus, ktorý pôsobí ako protiváha antropocentrizmu aj v novovekej a súčasnej filozofii v podobe rôznych foriem scientistickej filozofie. V súčasnosti je antropocentrizmus predmetom kritiky z viacerých smerov, napr. ekologického myslenia.

antisociálne správanie — správanie v rozpore s normami vyplývajúcimi z nejakej organizácie spoločnosti; delikventné, kriminálne správanie.

antipatia [gr.] — výrazný negatívny emočný postoj k určitej osobe, ktorý môže byť podmienený jej súčasným alebo predchádzajúcim správaním, výzorom alebo inými prejavmi. Zdroj a príčiny antipatie si človek nemusí uvedomovať a nemusí ich ani vedieť opísať. Antipatia vo vzťahu k živočíchom, predmetom, činnostiam a podobne sa nazýva averzia. Opak: sympatia.

anticipácia [lat.] — vykonanie niečoho vopred, v predstihu (pohybu, kroku, zložitého úkonu);

1. ekon. anticipácia ekonomických činiteľov — pesimistické alebo optimistické hypotézy, na ktorých sa zakladajú predpovede (napr. výpočty na dosiahnutie istého výsledku); o anticipáciu ide aj pri účtovaní položiek patriacich do príslušného obdobia i vtedy, keď v ňom ešte skutočný príjem alebo výdavok nenastal; anticipácia platby — úhrada pred termínom splatnosti;

2. filoz. myšlienkové predstihovanie, predpokladanie budúcich vnemov, poznatkov, udalostí; predvídanie opierajúce sa skôr o tušenie ako o presné poznanie. Môže ísť o zdanlivo ničím nepodmienené uchopenie budúceho poznatku, ale aj o unáhlené, väčšinou nesprávne zovšeobecnenie na základe malého počtu prípadov (napr. Aristotelova anticipačná indukcia). I. Kant hovorí o tzv. anticipácii vnímania, čím rozumie také poznanie, ktoré možno apriórne označiť ako empirické. Anticipácia je vlastne predbežné poznanie, ktoré sa dodatočne vedecky overuje;

3. jaz. lapsus, prolepsa — prerieknutie, omyl pri písaní, ktorý vzniká ako časová inverzia predbiehaním grafického vyjadrenia pred myšlienkovým spracovaním výrazu;

4. psychol. využitie predošlej skúsenosti (učenia) na vedomú i spontánnu pripravenosť na efektívny čin, ale aj uvedomelé správanie podľa hodnôt a noriem skupiny, do ktorej by jednotlivec raz chcel patriť. V experimentoch na podmienené reflexy slinenie psov už napr. pri zažatí žiarovky, zvýšenie frekvencie tepu pri začutí nezvyčajného šramotu.

Ananiev, Boris Gerasimovič, 14. 8. 1907 Vladikavkaz – 18. 5. 1972 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský psychológ, zakladateľ leningradskej psychologickej školy, z ktorej vyšli viacerí poprední ruskí psychológovia, napr. B. F. Lomov, Alexej Alexandrovič Bodaľov (*1923, †2014), Jekaterina Vasilievna Šorochovová (Šorochova, *1922, †2002). Empiricky a experimentálne skúmal psychológiu pociťovania, individuálne rozdiely a psychológiu dospelých. Prispel k chápaniu psychológie ako vedy o človeku.

ambícia [lat. > fr.] — úsilie vyniknúť, uplatniť sa; snaživosť, podnikavosť. Ctižiadosť, horlivá snaha o niečo, čo podľa predpokladu jednotlivca zvyšuje jeho dôležitosť, neskromná túžba po sláve, obľube. Používa sa často v pejoratívnom význame, hovorí sa však aj o zdravej, chvályhodnej ambícii.

alter ego [lat.] —

1. druhé ja, moje druhé ja. Výraz vystihuje pravé priateľstvo, označuje dôverného priateľa. Použil ho (v obmene alter idem) napr. Cicero (Laelius o priateľstve, 82. časť);

2. v psychológii jav vznikajúci pri rozštiepení osobnosti.

iracionálny [lat.] —

1. vymykajúci sa rozumu, nepochopiteľný rozumom;

2. protichodný rozumu, protirozumový, absurdný; opak: racionálny.

intelektuál [lat.] — jedinec s vyšším vzdelaním, duševne pracujúci človek, príslušník inteligencie v zmysle sociálnej vrstvy; psychol. osobnosť vyznačujúca sa hlbším poznávaním vecí a javov a vyvodzujúca z nich teoretické závery, prípadne aj hypotézy.

idiot savant [idjo -van; fr.] — učený idiot; jednotlivec s podpriemernou inteligenciou, ktorý však vyniká nejakou jednostrannou schopnosťou (napr. fenomenálnou pamäťou na čísla, dátumy alebo údaje); niekedy môže prejaviť obdivuhodný umelecký talent.

idiot [gr.] —

1. v minulosti označenie jednotlivca s najťažším stupňom duševnej zaostalosti (s idiociou); v súčasnosti sa termín v profesionálnej komunikácii nepoužíva, pretože nadobudol znevažujúci význam;

2. prenesene hlupák.

flegmatik [gr.] — človek, ktorý v záťažových životných situáciách nepodlieha silnejším citovým výkyvom a s danými situáciami sa vyrovnáva pokojným a vyváženým spôsobom (→ temperament).