abúlia [gr.], abulia —
1. všeobecne nedostatok vôle;
2. psychol. znížená schopnosť iniciovať konanie, chorobná nerozhodnosť, ľahostajnosť k dôsledkom vlastnej činnosti, pri duševných chorobách až zánik, strata vôle a vôľového zamerania (snahy o niečo). Spravidla syndróm niektorých psychických porúch.
abúzus [lat.] —
1. zneužívanie;
2. nadmerné (často návykové) požívanie látok (napríklad alkoholu, nikotínu, kávy, liečiv) škodlivých pre ľudský organizmus.
adolescencia [lat.], adolescentia — obdobie vývinu človeka medzi koncom detstva a dosiahnutím dospelosti. Je charakterizované začiatkom a kulmináciou fyziologického, a najmä sexuálneho zrenia i začiatkami schopnosti abstraktného myslenia a formálneho usudzovania. Počas funkčnej a morfologickej premeny dieťaťa na muža alebo na ženu dochádza k hormonálnej prestavbe organizmu vyvolávajúcej rastové zrýchlenie (prejavujúce sa najmä rastom lineárnych charakteristík tela), ako aj vývin druhotných pohlavných znakov typických pre každé pohlavie. Adolescencia nastupuje po dosiahnutí pohlavnej zrelosti (u dievčat vstup do menarché, u chlapcov prvá polúcia). V 20. stor. sa vek pohlavnej zrelosti v západoeurópskej kultúre výrazne znížil, u dievčat je to v súčasnosti 12,9 roka, u chlapcov nastáva asi o 2 roky neskôr. Adolescencia sa končí dosiahnutím dospelosti (približne vo veku 25 rokov), ktorá je charakteristická dokončením telesného vývoja a dosiahnutím psychickej a sociálnej zrelosti (→ dospievanie). Často ju sprevádzajú emočné problémy vyplývajúce z interpretácie nového výzoru, statusu a vnímania nových úloh.
agresivita [lat.] — útočnosť, výbojnosť, dobyvačnosť;
1. biol. tendencia živočíchov napádať alebo ohrozovať iné jedince toho istého druhu (vnútrodruhová agresivita) alebo cudzieho druhu (medzidruhová agresivita). Biologický význam agresivity spočíva vo výbere najlepších jedincov pri rozmnožovaní, umožňuje rovnomerné rozšírenie a zväčšovanie areálu druhu, pri sociálnych druhoch zabezpečuje najskúsenejšieho jedinca na vedúce miesto;
2. psychol. tendencia (aj vlastnosť) atakovať, útočiť na nejaké veci a osoby (slovne alebo útočným činom), presadzovať bezohľadne (až brutálne) svoje záujmy a ciele;
3. tech. schopnosť určitých látok rozrúšať iné látky, napr. v stavebníctve schopnosť prostredia škodlivo ovplyvňovať vlastnosti stavebných materiálov, spravidla ich chemicky rozrúšať a postupne znehodnocovať. Vyskytuje sa aj agresivita ovzdušia vyvolaná obsahom priemyselných exhalátov, najmä oxidu siričitého SO2, agresivita kvapalín (znečistené odpadové vody, ako aj prirodzené agresívne vody) a agresivita pôdy (vplyv spodnej vody, mikroorganizmy). Betónové a murované konštrukcie sú poškodzované vylúhovaním a rozkladom niektorých ich zložiek pôsobením mäkkých, kyslých a uhličitých vôd; síranové vody spôsobujú napr. vznik kryštálov, ktoré potrhajú betón. Kovové konštrukcie znehodnocuje korózia. Pred agresivitou prostredia sa konštrukcie chránia izoláciami, nátermi, obkladmi, voľbou vhodných materiálov a technológie výroby.
afektivita [lat.] — celkový spôsob bezprostredného emočného reagovania (→ emócie) na rozličné konkrétne udalosti, situácie, osoby ap., ktoré v človeku vyvolávajú výrazný kladný alebo záporný citový vzťah. Prejavuje sa v správaní človeka, ako aj v zmenách rozličných fyziologických funkcií (napr. činnosti srdca, dýchania, krvného tlaku).
adjustácia [lat.] — usporiadanie, vystrojenie, vybavenie, úprava;
1. vybavenie prístroja alebo stroja príslušenstvom, pomôckami, obalom a dokumentáciou potrebnými na jeho účelné využívanie a údržbu;
2. úprava výrobku na udržanie jeho úžitkovej hodnoty pre spotrebiteľa (o. i. vhodným obalom a údajmi o výrobku); vybavenie výrobku všetkými potrebnými náležitosťami (napr. pri obleku: sako + vesta + nohavice, visačky, symboly zloženia a ošetrovania, náhradný materiál a gombík, vešiak, obal);
3. psychol. proces vytvárania harmonického vzťahu medzi jedincom a sociálnym prostredím. Aktivita človeka pri zvládaní nových sociálnych situácií (napr. pri nástupe do nového zamestnania);
4. výtv. konečná úprava umeleckého diela pred jeho vystavením (paspartovanie, rámovanie ap.).
agresia [lat.] — útok, útočné napadnutie; vpád;
1. ekon. → hospodárska agresia;
2. práv. najnebezpečnejšia forma protiprávneho použitia ozbrojenej sily proti suverenite, územnej celistvosti a politickej nezávislosti iného štátu; použitie ozbrojenej sily spôsobom nezlučiteľným s Chartou OSN. Kritériá protiprávnosti uplatnenia ozbrojenej sily: prvenstvo, nebezpečnosť, agresívny úmysel. Bezpečnostná rada OSN však môže v súlade s Chartou OSN usúdiť, že určitý agresívny čin, ktorý bol spáchaný, by sa nemal považovať za taký, ak čin alebo jeho následky nemajú dostatočnú závažnosť. Pritom nijaké politické, ekonomické, vojenské, prípadne iné ohľady nemôžu slúžiť na ospravedlnenie agresie. Agresívna vojna je zločinom proti mieru a je dôvodom zodpovednosti agresora podľa medzinárodného práva. Žiadne územné zisky alebo zvláštne výhody vyplývajúce z agresie nie sú právoplatné ani sa za také nebudú považovať. Podľa Charty OSN sa za akt agresie považujú napr. vpád a útok ozbrojených síl štátu, bombardovanie, blokáda prístavov, použitie ozbrojených síl jedného štátu, ktoré sú na území iného štátu v rozpore s podmienkami zmluvy, vysielanie ozbrojených bánd, neregulárneho vojska a žoldnierov. Definíciu agresie prijalo Valné zhromaždenie OSN 1974;
3. psychol. útok, napadnutie nejakého objektu s cieľom poškodiť ho alebo zničiť. Agresiu obyčajne (ale nie nevyhnutne) navodzuje prekážka na ceste k cieľu. Pri niektorých živočíchoch je súčasťou inštinktívneho vybavenia na dosahovanie biologických cieľov (napr. ochrana teritória). U človeka ju vyvoláva najmä prekážka pri dosahovaní úcty k sebe. Je spojená so snahou ublížiť, preto ju často sprevádza postoj nepriateľstva a afekt zlosti až zúrivosti. Môže však byť aj naučeným účelovým správaním. Prejavuje sa rôznymi spôsobmi: od telesného napadnutia, nadávania, ohovárania, intríg, vyhrážok až po kritiku a iróniu. S. Freud predpokladal, že zdroj energie agresie je v skupine inštinktov slúžiacich deštrukcii a smrti.
Kačáni, Vladislav, 20. 5. 1933 Mládzovo, okres Poltár – 2. 2. 2007 Bratislava — slovenský psychológ a pedagóg. Od 1958 pôsobil na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, od 1971 na novozaloženej Katedre pedagogickej psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, od 1995 na Katedre psychológie Pedagogickej fakulty Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici; 1982 DrSc., 1989 profesor. Zaoberal sa psychologickými problémami výchovno-vzdelávacieho procesu a sociálnou psychológiou v škole. Autor monografií Úvod do pedagogiky (1974) a Osobnosť žiaka vo výchovno-vzdelávacom procese (1983), spoluautor viacerých vysokoškolských učebníc, napr. Základy učiteľskej psychológie (2004), Psychológia a pedagogika pomáhajú škole (2005).
Adler [ád-], Alfred, 7. 2. 1870 Viedeň – 28. 5. 1937 Aberdeen, Škótsko — rakúsky lekár, zakladateľ školy individuálnej psychológie, tvorca špecifickej teórie osobnosti a z nej vyplývajúcej psychoterapie. R. 1902 – 11 spolupracoval so S. Freudom vo Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti, 1911 založil Spoločnosť pre slobodný psychoanalytický výskum (od 1912 Spoločnosť pre individuálnu psychológiu).
Zaoberal sa komplexom menejcennosti, ktorý vymedzil ako negatívne hodnotenie vlastných telesných a psychických vlastností vznikajúce už v období detstva. Na rozdiel od S. Freuda zdôvodnil, že nie sexualita, ale agresia je primárnym pudom vedúcim k úsiliu o moc a superioritu. Konflikt medzi nárokmi na uznávanie jednotlivca a strachom z neúspechu je zdrojom rôznych stupňov menejcenného cítenia vedúceho k neurózam a depresiám. Podľa Adlera poslaním psychoterapeuta je posilniť sebavedomie pacienta, racionalizovať jeho zlyhania a rozvíjať jeho sociálne záujmy. Zakladateľ početných psychologickopreventívnych poradní. Začiatkom 30. rokov 20. stor. pred nastupujúcim fašizmom emigroval do USA, kde pôsobil ako terapeut a vysokoškolský učiteľ. Jeho učenie (adlerianizmus) ďalej rozvíjali jeho nasledovníci, Medzinárodná asociácia individuálnej psychológie, ako aj desiatky adleriánsky zameraných inštitúcií.
afekt [lat.] —
1. všeobecné označenie každého druhu emócie alebo citu spájaného s nejakou predstavou alebo s celkom predstáv;
2. populárne označenie neovládateľného prejavu (výbuchu) krátkej, ale silnej emócie (→ afektivita) vyvolanej napríklad frustráciou (dostať sa do afektu).
a-ha, zážitok a-ha — psychol. slovný výraz pri nájdení spôsobu riešenia problému, ktorý má rovnaké pomenovanie v rôznych jazykoch.
aktivizácia [lat.] — 1. podnecovanie k (intenzívnejšej) činnosti, rozvinutie činnosti, aktivity; 2. uvádzanie do činnosti, obnovovanie činnosti.
alexitýmia [gr.], alexithymia — psychol. rozrušenie väzieb medzi emočne-afektívnymi a mentálne-intelektovými procesmi. Nepokladá sa za psychiatrický syndróm, ale je nápadnou črtou osobnosti (emočne chladní ľudia, tzv. suchári).
Kohlberg [kól-], Lawrence, 25. 10. 1927 Bronxwille, New York — 5./6. 4. 1987 záliv Massachusetts Bay, Atlantický oceán — americký psychológ. Štúdium psychológie absolvoval na univerzite v Chicagu, kde 1958 získal doktorát za prácu o vývinových zmenách morálneho myslenia u detí, od 1959 pôsobil na Yalovej univerzite, od 1968 profesor na Harvardovej univerzite, kde založil Centrum pre morálne vzdelávanie.
Zaoberal sa výskumom v oblasti vývinovej psychológie, vývinom pojmov v tejto oblasti a morálnym vývinom detí. Významne rozvinul oblasť morálnej psychológie. Na základe svojho výskumu určil šesť štádií morálneho usudzovania, ktoré usporiadal do troch úrovní. Do I., predkonvenčnej úrovne (vek 4 – 10 rokov) zaradil prvé (orientácia na trest a poslušnosť) a druhé (orientácia inštrumentálneho relativizmu) štádium, do II., konvenčnej úrovne (vek 10 – 13 rokov) tretie (orientácia tzv. dobrý chlapec, tzv. dobré dievča) a štvrté (orientácia na zákon a poriadok) štádium a do III., postkonvenčnej úrovne (vek 13 rokov a viac, t. j. skorá dospelosť alebo aj nedozretie osobnosti) piate (orientácia na sociálny dohovor) a šieste (orientácia na univerzálne etické zásady) štádium. Nadviazal na J. Piageta, potvrdil vzťah medzi úrovňou kognitívneho vývinu a morálnym usudzovaním. Orientoval sa na oblasť vzdelávania prostredníctvom teórie a výskumom overenej teórie kognitívneho vývinu. Používal metódu tzv. abduktívneho samozavádzania (angl. abductive bootstrapping), pri ktorej deťom a adolescentom prezentoval súbor morálnych dilem. Najvýznamnejšie dielo: Filozofia morálneho vývinu (The Philosophy of Moral Development, 1981 – 1. zväzok Esejí o morálnom vývine, Essays on Moral Development).
Köhler [kő-], Wolfgang, 21. 1. 1887 Reval, dnes Tallinn, Estónsko – 11. 6. 1967 Enfield, New Hampshire — nemecký psychológ. R. 1905 – 06 študoval na univerzite v Tübingene, 1906 – 07 v Bonne a 1907 – 09 v Berlíne. Patrí k významným osobnostiam celostnej psychológie (gestaltpsychológia) rozpracovanej na základe experimentov, ktoré uskutočnil 1910 – 13 s Kurtom Koffkom (*1886, †1941) a M. Wertheimerom počas pôsobenia v Psychologickom inštitúte vo Frankfurte nad Mohanom. R. 1913 – 20 riaditeľ antropoidnej výskumnej stanice Pruskej akadémie vied na ostrove Tenerife (Kanárske ostrovy), 1921 – 35 riaditeľ Psychologického inštitútu Berlínskej univerzity (od 1922 profesor). R. 1935 emigroval pred nacizmom do USA, kde pôsobil na Swarthmore College (Pensylvánia) a od 1956 na Dartmouth College v Hanoveri (New Hampshire). Na ostrove Tenerife uskutočnil sériu experimentov so šimpanzmi (riešenie problémov) s cieľom objasniť ich schopnosť používať jednoduché nástroje, vytvoriť si jednoduchú štruktúru (obraz o realite) a následne zovšeobecniť a opakovane použiť rovnaké riešenia aj na iné situácie. Výsledky experimentov zhrnul v monografii Inteligenčná skúška ľudoopov (Intelligenzprüfung an Menschenaffen, 1917; angl. The Mentality of Apes, 1925), ktorá mala veľký ohlas. Autor diela Gestaltpsychológia (Gestaltpsychologie, 1929).
antagonizmus [gr.] — vzájomné protipôsobenie dvoch tendencií, úsilí alebo vplyvov, ktoré majú opačné zameranie a protichodný účinok alebo následky; nezmieriteľný protiklad, absolútny rozpor, forma protirečenia charakterizovaná bojom nezmieriteľných tendencií, síl, spoločenských skupín, ktorá nevyhnutne vedie k radikálnemu riešeniu. Antagonizmus existuje ako všeobecný princíp na všetkých úrovniach foriem pohybu hmoty (v prírode i spoločnosti), kde má svoju špecifickú podobu, a prejavuje sa ako opak spolupôsobiacich synergických vzťahov. Na fyzikálno-chemickej a biologickej úrovni sa antagonizmus prejavuje ako protikladné pôsobenie alebo postavenie, napr. protichodný alebo rušiaci sa účinok rozličných chemických látok (jed – protijed), protichodný vzťah medzi populáciami dvoch druhov organizmov, pri ktorých sa znižuje početnosť populácií vytváraním nepriaznivých podmienok navzájom, súťaženie o potravu, priame zvyšovanie úmrtnosti jedincov, produkcia špecifických antibiotických substancií ap. Kvalitatívne iný je antagonizmus prejavujúci sa na sociálnej úrovni pohybu hmoty medzi spoločenskými skupinami sledujúcimi protikladné sociálne záujmy a z toho prameniace protirečenia, ktoré reflektujú tieto protiklady záujmov.
animozita [lat.] — postoj nepriateľstva, odmietania, nenávisť, túžba niekomu škodiť (opak srdečnosť, láskavosť).
karencia [lat.] —
1. dočasné zníženie pôžitkov, dočasné čakateľstvo; napr. v športe obdobie, počas ktorého športovec po prestupe do iného oddielu nesmie štartovať;
2. fytopatol. nedostatok alebo nadbytok základných biogénnych prvkov (živín) v pôde prejavujúci sa poruchami rastu rastlín;
3. lek., veter. nedostatok určitej živiny (napr. proteínu) alebo inej dôležitej látky (napr. vitamínu) v potrave ľudí a zvierat vyvolávajúci chorobný stav (napr. avitaminóza, malnutrícia);
4. psychol. stav vznikajúci následkom dlhodobého neuspokojovania základných duševných potrieb jedinca, napr. citová (afektívna) karencia – citový chlad následkom nedostatku lásky, nehy a pozornosti v ranom období vývinu dieťaťa, → deprivácia.
kognitívna disonancia — rozpor (nesúlad) medzi vonkajším správaním človeka a jeho vnútorným postojom pociťovaný ako nepríjemný a vyvolávajúci úsilie o nastolenie súladu (rovnovážneho stavu, konsonancie). Podľa koncepcie kognitívnej disonancie, ktorú 1957 sformuloval americký psychológ Leon Festinger (*1919, †1989), má hľadanie súladu pudovú povahu. Psychologicky vzájomne nezlučiteľné idey (kognitívne elementy) zastávané súčasne jedným človekom vytvárajú podľa neho motivačnú silu, ktorá by za vhodných podmienok mala viesť k tomu, aby človek prispôsobil vlastné názory správaniu namiesto toho, aby upravoval svoje správanie tak, aby zodpovedalo jeho presvedčeniu. Konflikt, ktorý vzniká ako dôsledok nesúladu medzi vonkajším správaním človeka a jeho vnútorným postojom, prípadne medzi konaním, potrebami a záujmami, možno odstrániť zmenou situácie, ktorá napätie vyvolala (človek môže znížiť dôležitosť názorov nesúhlasných s jeho názorom alebo môže pridať viac súhlasných názorov, aby prevážili nesúhlasný názor), alebo zmenou chápania situácie (zmenou disonantných názorov tak, aby ďalej neboli v nesúlade).
kognitívna mapa, mentálna mapa — psychol. mentálny obraz o okolitom svete, ktorý sa utvára a modifikuje aktívnou interakciou subjektu s okolitým svetom a zahŕňa podstatné znaky a súvislosti, ako aj asociácie so skôr získanými skúsenosťami. Kognitívna mapa predstavuje zjednodušenú individuálnu interpretáciu sveta, vychádza z predpokladu, že v mysli človeka existujú zvláštne štruktúry zložené z predchádzajúcich (najčastejšie raných, detských) skúseností, na základe ktorých jedinec vníma, filtruje a interpretuje neskoršie zážitky, koná a volí si prostriedky a cesty k plánovaným cieľom (ide o rozšírenú dimenziu predvídania alternatív budúceho vývoja situácie). Termín kognitívna mapa zaviedol 1930 americký psychológ E. Ch. Tolman. Súčasné výskumy sú zamerané aj na porozumenie procesu utvárania mentálnej reprezentácie konkrétneho reálneho prostredia (kognitívna mapa ako subjektívna myšlienková priestorová predstava) či priestorových spojení medzi jednotlivými miestami na základe percepčných skúseností.
kognitívna psychológia, poznávacia psychológia — oblasť psychológie zaoberajúca sa štúdiom vedomých a nevedomých poznávacích procesov (→ kognitívne procesy, → poznávanie), ktoré sú základným predpokladom orientácie a adaptácie človeka vo svete. Zaoberá sa psychologickými javmi podieľajúcimi sa na každodennom fungovaní človeka ako psychosociálnej bytosti a sústreďuje sa na štúdium procesov zahrnutých v poznávaní, pociťovaní a vnímaní, na pozornosť a učenie, bez ktorých by sa nemohol zdokonaľovať a meniť svet, na pamäť, obrazotvornosť a emocionalitu, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia a smerovanie, ako aj na motiváciu, reč a usudzovanie. Zdôrazňuje význam poznávania, myslenia, mentálnych schopností, zručností a intelektu. Dôležitou oblasťou skúmania kognitívnej psychológie sú aj kognitívne štýly opisujúce spôsob vnímania človeka, jeho myslenia, pamätania si a riešenia problémov, ako aj biologické základy poznávacích procesov, pozornosť, vedomie, vnímanie, pamäť, mentálne reprezentácie, jazyk, riešenie problémov, tvorivosť a kreatívne myslenie, rozhodovanie a rozhodovacie procesy, vývinové kognitívne zmeny v priebehu ľudského života i ľudská a umelá inteligencia.
Kognitívna psychológia sa chápe aj ako ekvivalent psychológie spracovania informácií, súčasťou jej pojmového aparátu sú aj kognitívne stratégie, ktoré človeku umožňujú manipulovať s informáciami napr. prostredníctvom uvažovania, analýzy a syntézy, dedukcie a indukcie, generalizácie, kategorizácie, triedenia, tvorby vlastných termínov a pojmových konštruktov, ako aj sumarizácie.
Pri výskume používa psychobiologické metódy, experimenty, pozorovanie v prirodzených i v umelých podmienkach, sebapozorovanie, kazuistiku, počítačové simulácie a všeobecnú metódu na riešenie problémov výskumu umelej inteligencie (GPS, angl. General Problem Solver). K základným metódam a skúškam patria napr. meranie reakčného času, ktoré poskytuje informácie o vnútornom stave človeka, tachyskopická metóda, pri ktorej sa probandovi napr. súčasne do ľavého a pravého zrakového poľa dávajú zrakové podnety (slová, symboly) a následne sa porovnávajú výkony (→ tachyskop), mentálna chronometria, ktorou sa zisťuje, ako dlho trvá ľudskej mysli uvedomenie si prezentovaného podnetu (písmená, slová, vety, obrázky, farby; vďaka tejto metóde je možné rozpoznať kognitívnu zložku mysle – abstrakciu, poznávanie neznámych objektov), hľadacie skúšky, ktorými sa merajú rôzne úrovne duševného výkonu, skúšky pojmovej klasifikácie, ktoré umožňujú zistiť hľadisko klasifikácie, zložitosť a povahu operácií, ďalej rôzne formy počítačovej simulácie, ktoré sa porovnávajú so správaním človeka, ako aj myslenie nahlas.
K rozvoju kognitívnej psychológie prispeli viaceré psychologické experimenty, ktoré sa uskutočnili 1956 a súviseli so spracovaním informácií (Chomského teória jazyka; modely univerzálneho riešenia problémov A. Newella a H. Simona). Kognitívna psychológia sa ako vetva behavioristickej koncepcie vyčlenila v 60. – 70. rokoch 20. stor. v USA. Za jej zakladateľa sa pokladá americký psychológ nemeckého pôvodu Ulric Gustav Neisser (*1928, †2012) a podľa jeho diela Kognitívna psychológia (Cognitive Psychology, 1967) získala táto vedná oblasť pomenovanie i celkový koncepčný rámec (charakterizoval ju ako oblasť zaoberajúcu sa všetkými procesmi, ktoré transformujú, redukujú, rozvíjajú, ukladajú, znova zachytávajú a využívajú senzorické informácie). K významným priekopníkom kognitívnej psychológie patria americkí psychológovia E. Ch. Tolman, autor koncepcie kognitívnych máp opisujúcich správanie živých organizmov a ich schopnosť reagovať vďaka naučeným znalostiam a vplývajúcich napr. na efektívnosť sociálnej komunikácie a metakomunikácie, George Alexander Kelly (*1905, †1967), zakladateľ teórie osobného konštruktu, George Armitage Miller (*1920, †2012), Allan Urho Paivio (*1925, †2016), autor teórie duálneho kódovania, podľa ktorej sú slová (hovorené aj písané) a obrázky či predstavy kódované v mozgu relatívne autonómne (slovné kódy mentálnych reprezentácií sú logogény, obrazové kódy sú imagény), a R. J. Sternberg, ktorý navrhol jednotlivé kognitívne štýly a štyri formy (hierarchické, monarchické, oligarchické a anarchické) psychickej samosprávy. K významným kognitívnym psychológom patria aj J. Piaget, L. S. Vygotskij, Fritz Heider (*1896, †1988), Joseph Wolpe (*1915, †1997), Hans Jürgen Eysenck (*1916, †1997), Albert Bandura (*1925), Endel Tulving (*1927), Arnold Allan Lazarus (*1932, †2013) a Philip Johnson-Laird (*1936). Ďalší rozmach kognitívnej psychológie nastal koncom 20. stor. s rozvojom výpočtovej techniky, teoretickú orientáciu kognitívnej psychológie vymedzila paradigma spracovania informácií založená na podobnosti medzi počítačmi a ľuďmi. Z koncepcie kognitívnej psychológie vychádza aj konštruktivistická didaktika (Jerome Seymour Bruner, *1915, †2016) zdôrazňujúca aktívnu úlohu subjektu a kritizujúca transmisívnu výučbu, ktorá inštruktívne predkladá študentom hotové poznatky (reálna výučba má však vždy obsahovať transmisívne i konštruktivistické prvky). V klinickej praxi sa kognitívni psychológovia sústreďujú na zmenu myslenia klientov ako na základný predpoklad zmeny ich správania a konania (kognitívno-behaviorálna psychoterapia).
klaustrofília [lat. + gr.], klaustrománia — chorobná túžba uzatvárať sa do malých priestorov, bezdôvodne sa v nich zamykať alebo ich vyhľadávať.
klaustrofóbia [lat. + gr.] — chorobný neodôvodnený strach z pobytu v stiesnenom alebo uzavretom priestore, obava zostať sám v uzavretej miestnosti (→ fóbia). Osoba postihnutá klaustrofóbiou nedokáže strach potlačiť ani pri vedomí objektívnej bezpečnosti, čo vedie k úzkosti spojenej s vegetatívnymi príznakmi (potenie, trasenie, búšenie srdca, dýchavičnosť a i.).
klaustrománia → klaustrofília
klimaktérium [gr. > lat.], klimax, prechod — postupný prechod z plnej pohlavnej zrelosti ženy do staroby spojený s hormonálnymi, so somatickými a psychickými zmenami. V období klimaktéria sa znižuje hladina pohlavných hormónov, postupne sa končí vaječníkmi riadené menštruačné krvácanie a žena prestáva byť plodnou. Posledné vaječníkmi riadené menštruačné krvácanie sa nazýva menopauza (obdobie klimaktéria pred menopauzou je premenopauza, obdobie po menopauze postmenopauza, po 60. roku nastáva obdobie staroby s úplnou nečinnosťou pohlavných orgánov). Začiatok klimaktéria je individuálny, nastupuje zvyčajne vo veku 45 – 55 rokov a trvá niekoľko mesiacov až rokov. Niektoré ženy prechádzajú týmto obdobím bez zjavných ťažkostí, u väčšiny žien však hormonálne zmeny (najmä pokles hladiny estrogénu) vyvolávajú rôzne neurovegetatívne (návaly horúčosti, potenie, bolesti hlavy, závraty, poruchy srdcovej činnosti), psychické (labilitu, dráždivosť, nespavosť) a telesné (atrofiu kože a slizníc pohlavných orgánov, zrýchlenú demineralizáciu kostí, zvýšené riziko vzniku kardiovaskulárnych ochorení) zmeny, ktoré sa označujú ako klimakterický syndróm. Pri liečbe klimakterických ťažkostí sa odporúča hormonálna substitučná liečba (podávanie estrogénov a gestagénov), strava bohatá na proteíny a vyvážená fyzická aktivita (prevencia osteoporózy). Alternatívnou možnosťou liečby je podávanie prípravkov, ktoré obsahujú fytoestrogény, priaznivý účinok fytoestrogénov pri liečbe klimakterických ťažkostí však nie je jednoznačne dokázaný. Podobný proces ako klimaktérium u žien prebieha aj u mužov po 50. roku, keď sa oslabuje funkcia semenníkov a postupne sa znižuje produkcia androgénov. Dostavujú sa však menej nápadné funkčné zmeny (napr. ťažšie vyvolanie a udržanie erekcie) označované aj ako mužské klimaktérium (climacterium virile). Reprodukčná schopnosť muža je spravidla zachovaná do neskoršieho veku. Tak u žien, ako aj u mužov býva s klimaktériom spájaný pocit beznádeje a straty osobnej hodnoty i prežívanie viny alebo sebanenávisti.
kleptománia [gr.] — lek., psychol. opakujúce sa chorobné nutkanie kradnúť nepotrebné alebo bezcenné predmety. Ide o impulzívnu poruchu (→ impulzívnosť), pri ktorej osoba napriek uvedomeniu si dôsledkov svojho konania nedokáže odporovať impulzom ukradnúť predmety, ktoré nepotrebuje a neznamenajú pre ňu finančný zisk. Chorý (kleptoman) kradne sám, bez predchádzajúceho plánu a často i v nevhodnej situácii, keď hrozí odhalenie jeho konania. Pred krádežou zvyčajne pociťuje výrazné napätie, pri nej vzrušenie a hneď po nej uspokojenie.
klinická psychológia — odbor psychológie zaoberajúci sa psychologickými metódami zisťovania príčin a prejavov (→ psychodiagnostika) i liečby (→ psychoterapia) psychických a telesných porúch a chorôb, ako aj spôsobmi, ako im predchádzať. Je významnou súčasťou nazerania na zdravie a choroby ako na výsledok pôsobenia zdravie podporujúcich a zdravie poškodzujúcich činiteľov a vplyvov, ktoré pochádzajú z organizmu človeka, z jeho psychiky, spôsobu života, ako aj z prostredia.
alkoholizmus [arab.], etylizmus — ochorenie spôsobené dlhodobým nadmerným pitím alkoholu, vyúsťujúce do patologickej závislosti od alkoholu (ktorý sa stáva súčasťou látkovej premeny); aj psychické zmeny, ku ktorým dochádza pri alkoholovom opojení, ako súčasť psychickej a sociálnej adaptácie. Vývoj závislosti od alkoholu trvá niekoľko rokov, citlivé sú viac ženy a deti ako muži. Je to najrozšírenejšia toxikománia, býva typicky asociovaná s inými závislosťami (najmä s tabakizmom).
Začiatočné štádium alkoholizmu sa prejavuje schopnosťou zniesť vysoké dávky alkoholu bez príznakov otravy, sklonom k osamotenému pitiu, neprekonateľnou túžbou po alkohole, pitím ráno, stratou sebakontroly a zvyšovaním frekvencie pitia i dávok. V ďalšom štádiu sa zvyšuje odolnosť proti alkoholu, vzniká duševná a telesná závislosť od neho, dochádza k trvalým neuropsychickým zmenám (pokles libida až impotencia, zmena osobnosti, porucha učenia sa a pamäti ap.), je porušená kontrola pitia. Po prerušení pitia sa objavujú abstinenčné príznaky (tras, potenie, nevoľnosť, nechutenstvo, halucinácie, nespavosť ap.), ktoré môžu vyústiť až do deliriózneho stavu delirium tremens (→ delírium). Konečné štádium sa prejavuje netolerovaním alkoholu organizmom a viacdňovým pitím, ktoré sa končí úplným vyčerpaním. Degradácia osobnosti pokračuje až po alkoholovú demenciu a chronické alkoholové psychózy; vyvíja sa poškodenie viacerých orgánov a orgánových systémov (pečene, podžalúdkovej žľazy, žalúdka, srdcovo-cievneho systému, nervového systému, obličiek ap.).
Alkoholizmus je trvalá choroba, sprevádza človeka od prvých príznakov až do konca života. V minulosti sa závislosť od alkoholu považovala za poruchu správania (v súvislosti s charakterom osobnosti), v súčasnosti sa zaraďuje medzi duševné poruchy a poruchy správania (poruchy psychiky a správania zapríčinené požitím alkoholu). Liečba alkoholizmu (dobrovoľná alebo ochranná) musí byť dlhodobá, spočíva v psychoterapii (nácvik riešenia problémov, zvládania emócií a vyhýbania sa spúšťačom, relaxačné techniky ap.) a farmakoterapii. Jej cieľom je zásadná zmena životného štýlu jedinca závislého od alkoholu a jeho nasmerovanie k trvalej abstinencii; vo farmakoterapii sú na poprednom mieste lieky znižujúce túžbu po alkohole. Alkoholizmu je možné predchádzať výchovou k zdravému spôsobu života na úrovni celej spoločnosti. Ako druh sociálnej deviácie, sociálno-patologický jav, má negatívny dosah na jedinca, rodinu i spoločnosť.
Ako reakcia na masovo sa rozvíjajúci alkoholizmus, umožnený priemyselnou veľkovýrobou liehovín a piva i rozširujúcou sa sieťou predaja, vznikali od začiatku 19. stor. sociálnozdravotné hnutia zamerané proti nemiernemu pitiu, prípadne proti akejkoľvek konzumácii alkoholu (najmä v USA, škandinávskych krajinách, Spojenom kráľovstve, Nemecku, Švajčiarsku, ale aj na území dnešného Slovenska a susedných štátov). Jedna vetva abstinentského hnutia, ktorej predchádzala takmer storočná kampaň náboženských a spoločenských združení, organizácií žien a i. hnutí proti konzumácii alkoholu, sa orientovala na úplnú abstinenciu a v USA prispela k zavedeniu prohibície (1919 – 33). Druhá vetva sa viac ako reforme spoločnosti venovala pomoci postihnutým. Abstinentské spolky sa masovo rozšírili v Nórsku, vo Švédsku a Fínsku, kde dosiahli mnohé úspechy (napr. značný pokles spotreby liehovín, zvýšené porozumenie verejnosti pre kontrolu dostupnosti alkoholu). Medzinárodný ohlas si získali združenia Dobrí templári a Modrý kríž, ktoré pôsobia dodnes. Na Slovensku dosiahli v 19. stor. pozoruhodný rozmach tzv. spolky triezvosti (miernosti), ktorých sa ujala národnobuditeľská generácia štúrovcov (Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža a i.). Hnutie organizované s pomocou cirkvi nadobudlo ľudový charakter a miestami malo aj širšie vzdelávacie poslanie. Začiatkom 20. stor. rozvíjala protialkoholickú spolkovú činnosť generácia hlasistov (V. Šrobár, P. Blaho a i.). V súčasnosti popri odbornej zdravotníckej pomoci (psychologická ambulancia, psychiatrická ambulancia, protialkoholická liečebňa) sa vo svete rozšírila aj laická svojpomoc v podobe svojpomocných skupín, klubov a hnutí, z ktorých najznámejšie a najrozšírenejšie je združenie Anonymní alkoholici.
V boji proti alkoholizmu je najvšestrannejším sociálnopreventívne hľadisko, ktoré kladie dôraz na prevenciu, na verejné zdravie. Považuje alkohol za potenciálne rizikovú návykovú látku spôsobujúcu ekonomicky vyčísliteľné náklady, zdravotnú, sociálnu a psychickú ujmu i ťažšie merateľné, ale závažné poškodenia. Táto koncepcia vychádza z overenej skutočnosti, že s celkovou vyššou spotrebou alkoholu v danej spoločnosti narastá objem škôd (Slovensko patrí ku krajinám s pomerne vysokou spotrebou alkoholu, predovšetkým liehovín a v značnej miere i piva, i keď sa od 1990 zaznamenáva mierne klesajúci trend v spotrebe čistého alkoholu). Zavádza sa v nej pojem problémov súvisiacich s alkoholom, ktoré nespôsobujú iba alkoholici (napr. opitý vodič, ktorý zraní dieťa, nemusí byť ešte klinicky alkoholikom), venuje sa pozornosť dostupnosti alkoholu, spôsobu predaja, spotrebe, ako aj spotrebiteľským zvyklostiam. Preventívne programy sa usilujú zvýšiť informovanosť verejnosti o zdravotných, sociálnych a ekonomických dôsledkoch nadmerného užívania alkoholu, venujú sa rizikovým faktorom a rizikovým skupinám (napr. neodporúča sa konzumovať alkohol tehotným ženám). Na Slovensku je takýmto programom aktualizovaný Národný akčný plán pre problémy s alkoholom na roky 2013 – 20. Na predchádzanie alkoholizmu právne predpisy upravujú obmedzujúce opatrenia a osobitné povinnosti fyzických osôb i podnikateľov. Ich porušenie sa postihuje ako priestupok alebo trestný čin. Zníženie rozpoznávacej alebo vôľovej schopnosti pod vplyvom alkoholu je významné z hľadiska ustanovení Trestného zákona o príčetnosti páchateľa, o kvalifikácii skutku a ukladaní trestu, ako aj o ochrannom liečení. Spôsobenie škody v opitosti má vplyv na rozsah zodpovednosti zamestnanca za škodu.
katarzia [gr.] — vnútorná duševná očista, oslobodenie sa, zošľachtenie; aj proces vedúci k dosiahnutiu stavu očisty;
1. div., filoz. morálne očistenie človeka vznikajúce v estetickom zážitku. Aristoteles vo svojej Poetike definoval katarziu (gr. katharsis) ako duševný proces očistenia sa od nahromadených vášní, nezdravých pocitov a negatívnych emócií. Katarziu dosahuje divák pri vyvrcholení dramatického deja, keď predtým zažil strach (gr. fobos) a súcit (gr. eleos) s hrdinami príbehu (podľa gréckeho antického myslenia hudba a dráma pôsobia liečivo, pretože očisťujú, oslobodzujú dušu). Katarziu neskôr analyzovali napr. P. Corneille, G. E. Lessing a A. F. Losev. V súčasnosti sa katarzia považuje za vyvrcholenie estetického zážitku, ktorý poskytuje hlbokú morálnu skúsenosť prostredníctvom fiktívnych príbehov a obrazov vznikajúcich vo fantázii umelca. Človek tak získava emocionálne skúsenosti s neznámymi životnými situáciami. Katarzia však nemusí byť výlučne diváckym zážitkom, podľa niektorých autorov môže byť integrovaná do samotnej štruktúry drámy, a môžu ju teda prežívať aj divadelné postavy;
2. psychol. ozdravný zážitok, uvoľnenie napätia a úzkosti, zbavenie sa pocitov viny a výčitiek svedomia vyjadrením či znovuprežitím minulých zážitkov (spravidla v hypnotickom stave). V psychoanalytickej teórii oslobodenie sa od duševných konfliktov, vnútorného napätia, stresových stavov a nahromadenej agresie, základ katarznej metódy využívajúcej emocionálne znovuprežitie predvedomých a nevedomých obsahov ako účinný faktor psychoterapie.
Kahneman [káne-], Daniel, 5. 3. 1934 Tel Aviv, dnes Tel Aviv-Jaffa — izraelsko-americký psychológ. R. 1970 – 78 pôsobil na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme, 1978 – 86 na University of British Columbia vo Vancouveri, 1986 – 94 na Kalifornskej univerzite v Berkeley, od 1993 na Princetonskej univerzite. Integroval poznatky z kognitívnej psychológie a psychologického výskumu do ekonómie, čím ekonomickú teóriu obohatil o nové zistenia týkajúce sa ľudskej motivácie pri riadení rizík. Spolu s Amosom Nathanom Tverským (*1937, †1996) je považovaný za zakladateľa behaviorálnej ekonómie. Vytvorili tzv. prospektovú teóriu (prospect theory), ktorá sa zaoberá preferenciami na základe potenciálnej hodnoty strát a ziskov v porovnaní s užitočnosťou a popiera, že v podmienkach neistoty sa ľudia vždy rozhodujú podľa zákonov matematickej logiky (Posudzovanie v podmienkach neistoty: heuristiky a skreslenia, Judgment under Uncertainty: Heuristics and Biases, 1982, s Paulom Slovicom, *1938). R. 2009 bola na Slovensku vydaná kniha Vladimíra Baláža (*1961) Riziko a neistota. Úvod do behaviorálnej ekonómie a financií (2009), ktorá sa zaoberá behaviorálnou ekonómiou a Kahnemanovou a Tverského prospektovou teóriou. Kahneman neskôr rozvinul výskumný program tzv. hedonickej psychológie. Člen viacerých vedeckých spoločností. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (2002) za integrovanie poznatkov psychologického výskumu (týkajúcich sa najmä posudzovania a rozhodovania ľudí v podmienkach neistoty) do ekonomickej vedy.
adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;
1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;
2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;
3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;
4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);
5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);
6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);
7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;
8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).
Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).
Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.
O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.
haloefekt [angl. + lat.] — tendencia posudzovať osobnosť druhých ľudí podľa celkového dojmu na základe nápadného znaku (celkový výraz, hlasový prejav, obsah komunikácie). Túto chybu v sociálnom vnímaní opísal 1920 americký psychológ E. L. Thorndike.
Hartley [hártli], David, 8. 8. 1705 Armley, Yorkshire – 28. 8. 1757 Bath, Somerset — anglický psychológ a lekár. Vďaka svojim anatomickým výskumom mozgu a nervovej sústavy sa stal jedným zo zakladateľov asociačnej psychológie (→ asocianizmus), ktorá sa s neskoršími modifikáciami stala integrálnou súčasťou moderných psychologických teórií. Autor diela Pozorovania človeka, jeho konštrukcie, povinnosti a očakávaní (Observations on Man, His Frame, His Duty, and His Expectations, 1749).
akomodácia [lat.] — prispôsobenie sa, prispôsobovanie sa okolnostiam, iným podmienkam;
1. psychol. v terminológii J. Piageta prispôsobovanie sa poznania subjektu meniacej sa realite, resp. novým skúsenostiam;
2. v sociálnej psychológii (sociológii) prispôsobovanie sa jednotlivcov, skupiny alebo aj národa.
flegmatik [gr.] — človek, ktorý v záťažových životných situáciách nepodlieha silnejším citovým výkyvom a s danými situáciami sa vyrovnáva pokojným a vyváženým spôsobom (→ temperament).
idiot [gr.] —
1. v minulosti označenie jednotlivca s najťažším stupňom duševnej zaostalosti (s idiociou); v súčasnosti sa termín v profesionálnej komunikácii nepoužíva, pretože nadobudol znevažujúci význam;
2. prenesene hlupák.
idiot savant [idjo -van; fr.] — učený idiot; jednotlivec s podpriemernou inteligenciou, ktorý však vyniká nejakou jednostrannou schopnosťou (napr. fenomenálnou pamäťou na čísla, dátumy alebo údaje); niekedy môže prejaviť obdivuhodný umelecký talent.
intelektuál [lat.] — jedinec s vyšším vzdelaním, duševne pracujúci človek, príslušník inteligencie v zmysle sociálnej vrstvy; psychol. osobnosť vyznačujúca sa hlbším poznávaním vecí a javov a vyvodzujúca z nich teoretické závery, prípadne aj hypotézy.
iracionálny [lat.] —
1. vymykajúci sa rozumu, nepochopiteľný rozumom;
2. protichodný rozumu, protirozumový, absurdný; opak: racionálny.
alter ego [lat.] —
1. druhé ja, moje druhé ja. Výraz vystihuje pravé priateľstvo, označuje dôverného priateľa. Použil ho (v obmene alter idem) napr. Cicero (Laelius o priateľstve, 82. časť);
2. v psychológii jav vznikajúci pri rozštiepení osobnosti.
ambícia [lat. > fr.] — úsilie vyniknúť, uplatniť sa; snaživosť, podnikavosť. Ctižiadosť, horlivá snaha o niečo, čo podľa predpokladu jednotlivca zvyšuje jeho dôležitosť, neskromná túžba po sláve, obľube. Používa sa často v pejoratívnom význame, hovorí sa však aj o zdravej, chvályhodnej ambícii.
Ananiev, Boris Gerasimovič, 14. 8. 1907 Vladikavkaz – 18. 5. 1972 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský psychológ, zakladateľ leningradskej psychologickej školy, z ktorej vyšli viacerí poprední ruskí psychológovia, napr. B. F. Lomov, Alexej Alexandrovič Bodaľov (*1923, †2014), Jekaterina Vasilievna Šorochovová (Šorochova, *1922, †2002). Empiricky a experimentálne skúmal psychológiu pociťovania, individuálne rozdiely a psychológiu dospelých. Prispel k chápaniu psychológie ako vedy o človeku.
anticipácia [lat.] — vykonanie niečoho vopred, v predstihu (pohybu, kroku, zložitého úkonu);
1. ekon. anticipácia ekonomických činiteľov — pesimistické alebo optimistické hypotézy, na ktorých sa zakladajú predpovede (napr. výpočty na dosiahnutie istého výsledku); o anticipáciu ide aj pri účtovaní položiek patriacich do príslušného obdobia i vtedy, keď v ňom ešte skutočný príjem alebo výdavok nenastal; anticipácia platby — úhrada pred termínom splatnosti;
2. filoz. myšlienkové predstihovanie, predpokladanie budúcich vnemov, poznatkov, udalostí; predvídanie opierajúce sa skôr o tušenie ako o presné poznanie. Môže ísť o zdanlivo ničím nepodmienené uchopenie budúceho poznatku, ale aj o unáhlené, väčšinou nesprávne zovšeobecnenie na základe malého počtu prípadov (napr. Aristotelova anticipačná indukcia). I. Kant hovorí o tzv. anticipácii vnímania, čím rozumie také poznanie, ktoré možno apriórne označiť ako empirické. Anticipácia je vlastne predbežné poznanie, ktoré sa dodatočne vedecky overuje;
3. jaz. lapsus, prolepsa — prerieknutie, omyl pri písaní, ktorý vzniká ako časová inverzia predbiehaním grafického vyjadrenia pred myšlienkovým spracovaním výrazu;
4. psychol. využitie predošlej skúsenosti (učenia) na vedomú i spontánnu pripravenosť na efektívny čin, ale aj uvedomelé správanie podľa hodnôt a noriem skupiny, do ktorej by jednotlivec raz chcel patriť. V experimentoch na podmienené reflexy slinenie psov už napr. pri zažatí žiarovky, zvýšenie frekvencie tepu pri začutí nezvyčajného šramotu.
antipatia [gr.] — výrazný negatívny emočný postoj k určitej osobe, ktorý môže byť podmienený jej súčasným alebo predchádzajúcim správaním, výzorom alebo inými prejavmi. Zdroj a príčiny antipatie si človek nemusí uvedomovať a nemusí ich ani vedieť opísať. Antipatia vo vzťahu k živočíchom, predmetom, činnostiam a podobne sa nazýva averzia. Opak: sympatia.
antisociálne správanie — správanie v rozpore s normami vyplývajúcimi z nejakej organizácie spoločnosti; delikventné, kriminálne správanie.
antropocentrizmus [gr. + lat.] — názor, najčastejšie filozofický, pripisujúci človeku ústredné postavenie vo svete. Považuje človeka za najvyššiu hodnotu a meradlo všetkého. V historickom vývine nadobúdal antropocentrizmus rôzne podoby, pričom v tom istom období jestvovali jeho rozličné varianty. V Európe sa výrazne prejavil už vo filozofii sofistov (Prótagoras) a Sokrata. V stredoveku bol zatlačený do úzadia kresťanským teocentrizmom, ktorého súčasťou však bola špecifická podoba antropocentrizmu zdôrazňujúca výsadné postavenie človeka ako koruny tvorstva a zmyslu Kristovej obete. Idey laického antropocentrizmu boli obnovené v renesancii, rozpracované v humanizme. Hlavnou myšlienkou novovekého antropocentrizmu je chápanie človeka ako tvorcu seba samého, svojho sveta a dejín s kladnými i zápornými stránkami jeho činnosti. Už od začiatkov filozofie sa rozvíjal aj ďalší názor podriaďujúci človeka prírode a jej zákonom, kozmocentrizmus, ktorý pôsobí ako protiváha antropocentrizmu aj v novovekej a súčasnej filozofii v podobe rôznych foriem scientistickej filozofie. V súčasnosti je antropocentrizmus predmetom kritiky z viacerých smerov, napr. ekologického myslenia.
anxiozita [lat.] — úzkosť; nepríjemná emócia, ktorá na rozdiel od strachu nesúvisí s nijakým konkrétnym zdrojom (predmet, udalosť, situácia ap.). Prejavuje sa najmä všeobecnými pocitmi obáv, neistoty, napätia, hroziaceho nebezpečenstva, ktoré nemá konkrétnu podobu. Býva sprevádzaná pocitmi bezmocnosti, osamotenia a depresiou. Sprievodným prejavom anxiozity bývajú poruchy rozličných telesných funkcií a celková nepohoda, ktoré môžu vyvolávať dojem, že ide o telesné ochorenie. Sklon k úzkostným reakciám alebo stavom môže patriť k určitým črtám osobnosti človeka. Patrí medzi časté prejavy psychických porúch a chorôb.
apercepcia [lat.] —
1. filoz. nadväznosť nových vnemov na predchádzajúcu životnú empíriu a na aktuálny duševný stav vo chvíli prijímania nových informácií. Termín apercepcia vo filozofii udomácnil G. W. Leibniz, ktorý apercepciu spájal so sebauvedomením;
2. hud. → vnímanie hudby;
3. psychol. závislosť vnímania vonkajšieho sveta (každého nového vnemu človeka) od predchádzajúceho života, teda nielen od okamžitého pôsobenia podnetov na zmyslové orgány, ale aj od pôsobenia ďalších bezprostredne (napríklad očakávanie, emócie, situačné činitele) alebo trvalejšie pôsobiacich činiteľov (určité vlastnosti, schopnosti a skúsenosti človeka vrátane jeho momentálneho psychického stavu), ktoré ovplyvňujú spôsob spracúvania zmyslových podnetov do komplexných zmyslových vnemov. Na rozdiel od percepcie (pasívne pociťovanie) je odpoveďou na vonkajší podnet zahŕňajúci zložitejšie štruktúry psychickej reality v človeku. Môže byť aktívna (zámerne regulovaná vôľou) alebo pasívna (samovoľná, vynútená okolnosťami). Pôvodne filozofický pojem apercepcia do psychológie myslenia zaviedol J. F. Herbart.
cynizmus [gr.] — bezcitné, bezohľadné správanie; pohŕdanie mravnými hodnotami, ako sú čestnosť, spravodlivosť, nezištnosť; zosmiešňovanie a znevažovanie ľudského utrpenia a lásky, ako aj zmýšľania a správania ľudí vyznávajúcich mravné hodnoty. Cynizmus môže prameniť z nedostatočného rozvoja sociálnych vzťahov a vyšších citov, z presvedčenia, že všetci ľudia sú sebeckí, pokryteckí a nečestní, alebo z hlbokého sklamania s následnou zatrpknutosťou a nenávisťou k ľuďom.