Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Ázia - Uzbekistan

Zobrazené heslá 1 – 5 z celkového počtu 5 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

Andižan

Andižan — v minulosti zaužívaný názov uzbeckého mesta Andijon.

Angren

Angren, bývalý Angrenšachtstroj — mesto v Uzbekistane v Taškentskej oblasti na odbočke železničnej trate z Taškentu v doline rieky Angren; 175-tis. obyvateľov (2014). Stredisko ťažby uhlia, výroba cementu, prefabrikátov, gumársky a potravinársky priemysel. Tepelná elektráreň.

Vzniklo 1946 spojením viacerých osád, 1956 premiestnené asi 8 km na juhozápad na súčasné miesto z dôvodu banskej ťažby. Po rozpade ZSSR mesto opustila veľká časť obyvateľstva. Pedagogický inštitút, fakulta taškentskej polytechniky. Historicko-vlastivedné múzeum.

Kaniška

Kaniška, 1. – 2. stor. n. l. — kušánsky kráľ. Počas jeho vlády (asi 78 – 101/102 alebo 128 – 151) dosiahla Kušánska ríša najväčší rozkvet a upevnilo sa jej postavenie; v tom čase pravdepodobne do nej patrili severné časť Indie (vrátane Kašmíru), Afganistan a južné časti Strednej Ázie. Kaniška viedol politiku náboženskej tolerancie, podporoval buddhizmus, staval buddhistické stúpy a kláštory a dal zvolať štvrtý buddhistický koncil (konal sa v Kašmíre alebo v Pandžábe). Razil mince s kušánskymi nápismi a začiatok svojej vlády určil za novú éru ríše (tzv. Kaniškova éra). V Kašmíre bolo podľa neho nazvané mesto Kaniškapura (dnes Kanišpur). Jedným z jeho nástupcov bol Huviška.

Karakalpacko

Karakalpacko, Karakalpakstan, Karakalpacká republika, uzbecky Qaraqalpog’iston, Qaraqalpog’iston Respublikasi, karakalpacky Qaraqalpaqstan, Qaraqalpaqstan Respublikası, oficiálny prepis Qaraqalpoghiston, Qaraqalpoghiston Respublikasi — autonómna republika v severozáp. časti Uzbekistanu; rozloha 164 900 km2, 1,811 mil. obyvateľov (2012), hlavné mesto Nukus.

Väčšinu územia zaberá Turanská nížina s časťami púští Kyzylkum na severovýchode a Karakum na juhozápade, v str. časti delta Amudarje, na severozápade časť plošiny Usťurt. Mierne teplé a extrémne suché kontinentálne podnebie, priemerná teplota v januári −5 °C, v júni 27 °C, priemerný ročný úhrn zrážok okolo 100 mm (najviac zrážok na prelome zimy a jari). Hlavná rieka územia Amudarja (využívaná hydroenergeticky a na zavlažovanie) sa asi 100 km od ústia do Aralského jazera zasahujúceho do Karakalpacka zo severu rozvetvuje na početné ramená a vytvára rozľahlú deltu. Polopúšťová a púšťová vegetácia zastúpená riedkymi porastmi saxaulu, paliny a trsmi ostrice, pozdĺž Amudarje vŕbovo-topoľové lesy, v delte porasty trstiny. Ložiská draselných solí a surovín na výrobu stavebných materiálov. Na zavlažovaných pôdach a v oázach pestovanie kukurice, zeleniny, ovocia, viniča, lucerny, bavlníka a i.; v púšťových oblastiach chov karakulských oviec a tiav, v oázach chov dobytka a koní, v oblastiach s porastmi moruše a topoľa pozdĺž zavlažovacích kanálov chov priadky morušovej. Priemysel textilný (spracovanie bavlny), potravinársky (výroba jedlých olejov, rybný, mäsový), strojársky, lodný, energetický, spracovanie kože a kožušín.

Národnostné zloženie: 36 % Uzbekov, 33 % Karakalpakov, 25 % Kazachov, 6 % Turkménov, Rusov a i. Úradný jazyk: karakalpačtina, uzbečtina.

Územie Karakalpacka obývané už vo 4. tisícročí pred n. l. bolo v pol. 18. – zač. 19. stor. osídlené Karakalpakmi. R. 1811 ho obsadil Chivský chanát. R. 1873 bola pravobrežná časť Karakalpacka (územie na pravom brehu Amudarje) na základe Chivsko-ruskej mierovej zmluvy pripojená k Rusku, po Októbrovej revolúcii 1917 bola od apríla 1918 súčasťou Turkestanskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky (ASSR), Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR). Ľavobrežná časť Karakalpacka (územie na ľavom brehu Amudarje) zostala súčasťou Chivského chanátu až do apríla 1920, keď sa stala súčasťou Chórezmskej ľudovej sovietskej republiky. R. 1924 bola z časti Chórezmskej ľudovej sovietskej republiky (Chodžejlický a Kungradský rajón) a Turkestanskej ASSR (Amudarská oblasť) vyčlenená Kara-kalpacká autonómna oblasť s hlavným mestom Turtkuľ (1929 – 32 bol hlavným mestom Čimbaj), ktorá sa 1925 stala súčasťou Kirgizskej (neskoršej Kazašskej) ASSR v rámci RSFSR a 1930 bola priamo začlenená do RSFSR a premenovaná na Kara-kalpackú ASSR, 1933 sa jej hlavným mestom stal Nukus. R. 1936 bola začlenená do Uzbeckej SSR, 1964 premenovaná na Karakalpackú ASSR. R. 1990 bola vyhlásená štátna zvrchovanosť republiky pod názvom Karakalpacká SSR (SSR Karakalpakstan), 1992 bol prijatý súčasný názov (pripojenie k jazykovo blízkemu Kazachstanu, ktorý požadoval nielen samotný Kazachstan, ale aj väčšina Karakalpakov, pretože v ňom videli väčšiu záruku rozvoja republiky, sa neuskutočnilo) a 10. apríla 1993 ústava republiky, podľa ktorej Karakalpacko naďalej zostáva súčasťou Uzbekistanu (od 2008 existuje v krajine hnutie za samostatnosť vedené Stranou národného obrodenia Karakalpacka, Yerkin Qaraqalpaqstan).

Karakalpacko je republika (subjekt) v rámci Uzbekistanu. Hlavou republiky je predseda Zákonodarného zhromaždenia volený parlamentom na odporúčanie prezidenta Uzbekistanu, parlament (Zákonodarné zhromaždenie) má 75 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Predsedovia Zákonodarného zhromaždenia Karakalpacka
1992 – 1997 Ubbinijaz Aširbekov
1997 – 2002 Timur Kamalov
od 2002 Musa Ernijazov

Karimov, Islom

Karimov, Islom, aj Islam, 30. 1. 1938 Samarkand – 2. 9. 2016 Taškent — uzbecký politik. Študoval strojárstvo a ekonómiu na polytechnickom inštitúte v Taškente. Od 1966 pôsobil v Štátnom plánovacom úrade, 1983 – 86 minister financií, od 1986 predseda Štátneho plánovacieho úradu a podpredseda vlády Uzbeckej sovietskej socialistickej republiky (USSR), 1989 – 91 prvý tajomník Komunistickej strany USSR, od 1990 prezident, 1991 vyhlásil nezávislosť Uzbeckej republiky. Súčasne 1991 – 96 predseda Ľudovodemokratickej strany Uzbekistanu. Funkciu prezidenta vykonával po niekoľkonásobnom predĺžení mandátu (1995, 2000, 2002, 2007), podľa pozmenenej ústavy v nej mal ostať až do 2019. V krajine vybudoval autoritársky režim čiastočne založený na autorite svojej osobnosti, kult svojej osobnosti však verejne nepropagoval. Vo vnútornej politike zakázal opozičné strany, ktoré by mohli ohroziť jeho pozíciu. Tvrdo potláčal akékoľvek prejavy politického islamizmu, ktorý považoval za najväčšiu hrozbu svojho režimu (po údajnom atentáte organizovanom islamskou opozíciou 1999 zaviedol systém kontroly v mestských štvrtiach i na vidieku). Za násilný zásah (streľba) proti demonštrantom z islamistickej skupiny Akromíja (2005) bol kritizovaný EÚ (2005 – 2009 mu zákazala vstup do členských krajín) a USA. V zahraničnej politike kolísal predovšetkým medzi Ruskom a USA.