Adamov most, angl. Adam’s Bridge, hindsky Ádam Kápul, sinhalsky Adamgé pálama, tamilsky Cétu — reťaz malých ostrovov, piesočnatých lavíc a koralových útesov medzi ostrovmi Pamban (India) a Mannar (Srí Lanka). Zvyšok v minulosti existujúceho spojenia medzi Indiou a Srí Lankou v dĺžke 40 – 50 km predstavuje prekážku námornej plavby (najväčšia hĺbka mora medzi ostrovmi 1,5 m).

Adam’s Bridge [edms bridž] → Adamov most

Adžmér, angl. Ajmer — mesto v severozáp. Indii v členskom štáte Radžastan; 551-tis. obyvateľov (2011). Významné priemyselné centrum, priemysel strojársky, potravinársky, textilný, obuvnícky. Obchodné stredisko (obchod so soľou, textilnými a poľnohospodárskymi produktmi) ležiace na dôležitých železničných a cestných ťahoch.

Založené v 11. stor., od 12. stor. hlavné mesto štátu Rádžputi, neskôr moslimské centrum. Architektonické pamiatky: mešita, Akbarov palác.

Agartala — mesto v severových. Indii na vých. okraji delty rieky Ganga, hlavné mesto členského štátu Tripura; 400-tis. obyvateľov (2011). Obchodné stredisko husto zaľudnenej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, bavlníka, jutovníka), dopravné centrum (letisko), sídlo vysokých škôl.

Ágra — mesto v severnej Indii na rieke Jamuna, administratívne stredisko okresu Ágra v členskom štáte Uttarpradéš; 1,760 mil. obyvateľov (2011). Priemysel strojársky, chemický, textilný, obuvnícky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka, jačmeňa, pšenice, pšena). Železničná a cestná križovatka s letiskom, sídlo univerzity.

Na území Ágry existovalo staroveké osídlenie. Prvýkrát písomne doložená v 11. stor., keď sa tam spomína pevnosť. Sultán Sikandar z dynastie Lódíovcov (vládol 1489 – 1517) presunul z Dillí do Ágry svoje hlavné administratívne centrum a dal tam vybudovať pevnosť (pravdepodobne na mieste dnešnej Červenej pevnosti, nezachovala sa). V rokoch 1526 – 40, 1556 – 71 a 1598 – 1648 bola Ágra centrom vlády a sídlom Veľkých Mogulov (Mughalov), v 16. – 17. stor. významné politické a kultúrne centrum. Rozkvet najmä počas vlády Akbara Veľkého (1556 – 1605, Ágra sa stala jeho hlavným mestom a nazval ju Akbarabád), ktorý tam dal vybudovať mnohé významné stavby z červeného pieskovca, predovšetkým Červenú pevnosť, mesto opevnil mohutnými hradbami s bránami, hlavné ulice dal vydláždiť kameňmi a vybudoval systém odvodňovacích kanálov. Panovník Šáhdžahán (vládol 1627 – 58) dal Červenú pevnosť prestavať a mnohé stavby Akbara Veľkého nahradil reprezentačnými stavbami z bieleho mramoru. V roku 1648 preniesol hlavné mesto do Dillí, Ágra však zostala až do konca 18. stor. strategicky významným mestom. V období vlády Veľkých Mogulov bola významným centrom produkcie luxusných umeleckoremeselných predmetov (koberce, vlnené látky, mramorové intarzie, výrobky zo slonoviny a zlata, výšivky a i.)

Stavebné pamiatky: na brehu rieky Jamuna mauzóleum Tádž mahal (1631 – 48; 1983 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), mauzóleum rodiny dvorana Itimáduddaulu (1622 – 28, vybudované na vyvýšenej platforme v záhrade perzského typu čahár bágh s vodnými kanálmi; vďaka dekoratívnej geometrickej a arabeskovej výzdobe z kamenných a drahokamových inkrustácií pokladané za jednu z najvýznamnejších stavieb mogulskej architektúry), Červená pevnosť (Lál kilá, 1565 – 79; 1983 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) – mohutný pevnostný systém pozostávajúci z hradieb vybudovaných z červeného pieskovca, obkolesujúci komplex prepychových súkromných palácov určených pre panovníkov i reprezentatívnych audienčných stavieb s nádvoriami a so záhradami, budovaný postupne v 16. – 17. stor., k najvýznamnejším stavbám v Červenej pevnosti patria Perlová mešita (Mótí masdžid, 1648 – 54), Džahángírov palác (Džahángírí mahal, 1573), Súkromný palác (Khás mahal, 1631 – 40), Sklený palác (Šíš mahal, okolo 1631 – 40).

V Sikandre (dnes súčasť mesta Ágra) ruiny viacerých stavieb z obdobia vlády sultána Sikandara Lódího (začiatok 16. stor.) a mauzóleum Akbara Veľkého (1605 – 13).

Ahmadábád — mesto v záp. Indii v členskom štáte Gudžarát na rieke Sabarmati asi 50 km od jej ústia do Khambátskeho zálivu Arabského mora; 6,358 mil. obyv. (5. najväčšie mesto Indie, 2011). Významný textilný (bavlnársky, hodvábnický) priemysel, ďalej chemický, strojársky priemysel. Dopravná križovatka – významný železničný uzol na diaľnici spájajúcej mesto s Bombajom (Mumbáí) a s Dillí, dve letiská (medzinárodné a národné). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (najmä pestovanie bavlníka). Sídlo Gudžarátskej univerzity a katolíckeho biskupstva.

Založené 1411 moslimským panovníkom Gudžarátu, sultánom Ahmedom šáhom, od 1572 súčasť ríše Veľkých Mogulov, po období úpadku v 18. stor. významné obchodné stredisko, 1818 ovládnuté Britmi, od 2. pol. 19. stor. sa menilo na moderné priemyselné mesto. Do 1972 hlavné mesto Gudžarátu, dodnes jeho kultúrne stredisko. Významné architektonické pamiatky v starom meste obkolesenom hradbami z 15. – 16. stor., palác, mešity, mauzóleum Ahmeda šáha (1423 – 40), hrobky kráľovien a i. R. 2017 bolo staré mesto zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Ahmadnagar, Ahmednagar — mesto v západnej Indii v členskom štáte Maháraštra na náhornej plošine pri okraji pohoria Západný Ghát; 380-tis. obyvateľov (2011). Obchodné stredisko umelo zavlažovanej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka, obilnín, cukrovej trstiny). Stredisko spracovania bavlny, cukru a koží, ako aj tradičnej indickej medicíny – ajurvédy.

Mesto bolo založené v 15. stor., v rokoch 1490 – 1633 bolo sídelným mestom moslimského sultanátu Nizámšáhovcov.

Stavebné pamiatky: hrobka Salábat Chána II. (16. stor.).

Áizal, Áízawl — mesto v severových. Indii, hlavné mesto členského štátu Mizorám; 293-tis. obyv. (2011). Leží v horskej oblasti (900 m n. m.). Nábytkársky a textilný priemysel (využitie a spracovanie tradičných surovín – dreva, bambusu a bavlny).

Áízawl → Áizal

Ajmer [adž-] → Adžmér

Ákóla — mesto v strednej Indii v sev. časti členského štátu Maháraštra; 426-tis. obyvateľov (2011). Pestovanie a spracovanie bavlny, stredisko obchodu s ňou, výroba rastlinných olejov a cigariet. Železničná križovatka.

Alappuzha → Aléppi

Aléppi, Alleppey, aj Alappuzha — prístavné mesto v juž. Indii v členskom štáte Kérala; 241-tis. obyvateľov (2011). Založené Britmi, koncom 18. stor. sa rozvinulo na významné obchodné centrum. Spracovanie a vývoz kokosového oleja, rohoží, kobercov a čierneho korenia.

Alígarh — mesto v sev. Indii v členskom štáte Uttarpradéš neďaleko Dillí; 1,274 mil. obyvateľov (2015). Poľnohospodárske a obchodné centrum. Priemysel potravinársky a textilný. Dopravná križovatka, dobré spojenie s Dillí. Až do 18. stor. známe ako Kol, potom nazvané podľa blízkej pevnosti. Moslimské kultúrne centrum, od 1875 sídlo islamskej univerzity.

Allahábád, Iláhábád — mesto v severnej Indii v členskom štáte Uttarpradéš na sútoku riek Ganga a Jamuna; 1,212 mil. obyvateľov (2011). Priemyselné centrum (najmä potravinársky, strojársky a textilný priemysel) a stredisko obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami. Dopravný uzol, letisko.

Založené 1583 Akbarom Veľkým neďaleko posvätného pútnického miesta hinduistov Prájág ako pevnosť al-Iláhábád (mesto), neskôr hlavné mesto provincie. V 19. a 20. stor. centrum indického hnutia za nezávislosť. Významné kultové centrum hinduistov a moslimov; na sútoku riek sa v januári a vo februári každoročne schádzajú tisíce hinduistických pútnikov na očistné kúpele, každé 4 roky na Kumbha mélá; bol tam rozsypaný popol z tiel M. K. Gándhího, Dž. Néhrúa a R. Gándhího. Významné stredisko vzdelania (univerzita, založená 1887). Turistické centrum so stavebnými pamiatkami (Akbarova pevnosť, Ašókov stĺp, katedrály, mešita).

Alleppey → Aléppi

Ambála, angl. Umbala — mesto v severozápadnej Indii v členskom štáte Harijána; 195-tis. obyvateľov (2011). Dobrá dopravná poloha a spojenie s Dillí, Amritsarom a inými indickými mestami. Na úrodnej aluviálnej nížine pestovanie obilnín, cukrovej trstiny, bavlny. Tradičný sklársky priemysel, ďalej strojársky (výroba mechanických zariadení), optický, potravinársky, chemický, celulózový a spotrebný priemysel. V blízkosti letisko a vojenské kasárne.

Amrávati — mesto v záp. Indii v členskom štáte Maháraštra; 647-tis. obyvateľov (2011). V minulosti preslávené trhmi s bavlnou, dnes rýchlo rastúce priemyselné stredisko s bavlnárskym, papiernickým a farmaceutickým priemyslom. Bavlnárskymi výrobkami zásobuje najväčšie mestá Indie. Centrum vysokého školstva (Amrávatská univerzita, založená 1983).

Amritsar — mesto v severozápadnej Indii v členskom štáte Pandžáb neďaleko hraníc s Pakistanom; 1,133 mil. obyvateľov, aglomerácia 1,183 mil. obyvateľov (2011). Významné priemyselné a obchodné stredisko s textilným (výroba väčšiny vlnenej priadze Indie), strojárskym, elektrotechnickým a potravinárskym priemyslom. Rozvinuté remeslá (tkáčstvo, výroba umeleckých predmetov zo zlata, striebra a slonovej kosti, klenotníctvo). Dopravná križovatka s letiskom. Hlavné kultúrne a náboženské centrum sikhov.

Podľa sikhskej legendy miesto, na ktorom neskôr vzniklo mesto, vybral tretí sikhský guru Amar Dás (*1479, †1574). Jeho nasledovník, štvrtý sikhský guru Rám Dás (*1534, †1581), tam po 1574 založil mesto a okolo 1573 – 77 prebudoval pôvodne prírodné jazero na Jazero nektáru nesmrteľnosti (v sanskrite Amrit sarovar, odtiaľ názov Amritsar používaný približne od začiatku 18. stor.). Uprostred jazera bola vybudovaná najposvätnejšia sikhská svätyňa (gurdvára) Šrí Harmandir Sahib, ktorá je zároveň najvýznamnejším pútnickým miestom sikhov (podľa sikhskej viery symbolizuje 68 najvýznamnejších pútnických miest v Indii). V 18. stor. mesto viackrát ohrozené perzskými a afganskými vpádmi, rozkvet začiatkom 19. stor. počas vlády maharadžu Randžíta Singha (1801 –1839), ktorý ho 1802 dobyl, od 1849 pod britskou nadvládou. Začiatkom 20. stor. (1919) britské vojská vyslané potlačiť odpor proti tzv. Rowlattovým zákonom namiereným proti národnooslobodzovaciemu hnutiu v Indii zabili v Amritsare 379 ľudí (→ amritsarská masakra). Po rozdelení Indie (1947) v meste vypukli protimoslimské nepokoje a moslimské obyvateľstvo utieklo do Pakistanu. R. 1982 po vyostrení sporov medzi radikálnymi sikhmi a indickou vládou obsadili ozbrojení sikhskí separatisti komplex chrámu Šrí Harmandir Sahib. R. 1984 uskutočnili indické jednotky proti nim vojenskú operáciu, pri ktorej boli sikhskí separatisti zlikvidovaní; časť chrámového komplexu bola poškodená.

Stavebné pamiatky: chrám Šrí Harmandir Sáhib (nazývaný aj Darbár Sáhib, aj Zlatý chrám): stavbu prvého, jednoduchého chrámu z tehál začal 1581 piaty sikhský guru Ardžan (*1563, †1606), 1589 bol chrám vysvätený a 1604 v ňom uložil kópiu posvätnej sikhskej knihy Ádi Granth. Následne bol niekoľkokrát zničený a znesvätený (napr. 1757 a 1762 úplne zničený). Súčasná podoba chrámu pochádza z 19. stor., keď ho prestaval maharadža Randžít Singh, ktorý ho dal 1830 pokryť zlatom (odtiaľ názov Zlatý chrám). Vybudovaný je na mramorovej platforme uprostred jazera, má 4 vchody, 2 podlažia, zlatú kupolu a na nárožiach 4 otvorené stĺpové pavilóny (čatrí). Jeho architektúra spája prvky islamskej architektúry Veľkých Mogulov (Mughalov) a hinduistickej tzv. rádžpútskej architektúry. Exteriér aj interiér majú bohatú dekoratívnu výzdobu. Okolo jazera, v ktorom pútnici vykonávajú rituálnu očistu, je vybudovaná pútnická cesta. Súčasťami komplexu sú aj sídlo náboženských vodcov sikhov – palác Akal Takht (založený šiestym sikhským guruom Hargóbindom, *1595, †1644, pri útoku indických vojsk 1984 bol silne poškodený, do súčasnej podoby prestavaný koncom 20. stor.), múzeum dejín sikhov, komunitná kuchyňa (langar) a niekoľko posvätných stromov.

K ďalším pamiatkam v Amritsare patria pevnosť Góbindgarh (18. stor., v 19. stor. prebudovaná Randžítom Singhom), hindustický chrám zasvätený bohyni Durge, nazývaný Durgiana (aj Lakšmí Nárájana, 1. pol. 20. stor., vybudovaný uprostred jazera, architektúra napodobňuje Šrí Harmandir Sahib, kupola a čiastočne aj fasáda sú pozlátené) a i.

Andamany a Nikobary — federálne teritórium Indie, reťaz vyše 220 ostrovov v Indickom oceáne medzi Bengálskym zálivom a Andamanským morom; 8 293 km², 381-tis. obyvateľov (2011), administratívne stredisko – prístavné mesto Port Blair. Súčasť rozsiahleho podmorského chrbta, ktorý sa tiahne od pobrežia Mjanmarska po Sumatru. Maximálna výška na Severnom Andamane 732 m n. m. Činné sopky. Veľmi vlhké rovníkové podnebie, bujné tropické pralesy vo vnútrozemí. Pestovanie kokosovníka, ryže, citrusov, ananásov, cukrovej trstiny, lesníctvo, rybolov.

Ándhrapradéš, hindsky Ándhrapradeś, angl. Andhra Pradesh — členský štát v Indii vo vých. časti územia pri brehoch Bengálskeho zálivu; 160 205 km², 49,387 mil. obyvateľov (2011), hlavné mesto Hajdarábád. Pozdĺž pobrežia sa tiahne nížina s úrodnými pôdami, ktorej šírka dosahuje 20 – 180 km, s deltami riek Krišna, Godávari, Pennaru. Postupne prechádza do pásma Východného Ghátu. Tropické premenlivé podnebie so zrážkami do 1 550 mm ročne. Pôvodnú, zväčša zničenú vegetáciu zastupujú porasty suchomilných kríkov a monzúnové lesy. Ándhrapradéš je tradičnou obilnicou Indie. Pestuje sa najmä ryža, tabak, cukrová trstina, proso, podzemnica olejná, bavlník. Viac ako štvrtina polí zavlažovaná. Chov oviec a byvolov. Ťažba uhlia, sľudy, barytu, soli, vápenca, železnej a mangánovej rudy. Rozvoj energetiky (hydroelektrárne na Godávari a Krišne). Stavba lodí (Višákhapatnám), priemysel strojársky (Hajdarábad), petrochemický, stavebný, farmaceutický, papiernický, potravinársky, textilný, informačných technológií. Rozšírené remeslá. R. 2014 sa od Ándhrapradéša odčlenil členský štát Telangána.

Arávalí, angl. Arávalli Range — horská reťaz v sev. Indii prebiehajúca v dĺžke 600 km štátmi Radžastan, Harijána a Gudžarát, oddeľujúca Dekanskú plošinu od nížiny rieky Indus. Najvyšší vrch Gurušikhar, 1 721 m n. m. Staré zvrásnené pohorie budované žulami, rulami a vápencami tvorí viacero nevysokých (300 – 600 m n. m.) chrbtov. Bohaté na nerastné suroviny (železná ruda, olovnato-zinkové a medené rudy, stavebné suroviny). Je výrazným klimatickým predelom s vyššími zrážkami, preto je jeho bezprostredné okolie husto zaľudnené. Pramení v ňom viacero riek, cez suché stepi v okolí však odtekajú iba najsilnejšie z nich, ostatné zanikajú. Savanové rastlinstvo, v juž. časti pohoria monzúnové lesy.

Arunáčalpradéš, hindsky Arunáčalpradeś, anglicky Arunachal Pradesh — členský štát na severovýchode Indie v podhorí juhovýchodnej časti Himalájí, hraničí s Čínou a Mjanmarskom; 83 743 km², 1,384 mil. obyvateľov (2011), hlavné mesto Itánagar. Hornaté územie (vyše 6-tis. m n. m.) je od severu na juh preťaté dolinou Brahmaputry. Ročný úhrn zrážok 6 000 mm. Oblasť je známa horskými lúkami a extenzívnym chovom dobytka.

Ásansól — mesto v severových. Indii v členskom štáte Západné Bengálsko v doline rieky Dámódar; 1,243 mil. obyvateľov (2011). Stredisko ťažby uhlia, ktoré je základom rozsiahleho oceliarskeho priemyslu. Leží v jednej z najvýznamnejších oblastí ťažkého priemyslu Indie. Neďaleký priemyselný komplex Kultí-Burnpur patrí medzi najväčšie oceliarne v krajine. Priemysel hutnícky (výroba hliníka), textilný, sklársky, strojársky (o. i. montáž lokomotív), papiernický. Železničný uzol na trase Kalkata – Dillí.

Baltoro, angl. Baltoro Glacier — dolinný ľadovec v Karakorame v v Kašmíri na území Gilgit-Baltistan spravovanom Pakistanom juhovýchodne od vrchu Čchokori (K 2); rozloha 524 km², dĺžka 62 km (jeden z najdlhších ľadovcov na svete ležiacich mimo polárnych oblastí). Začína sa vo výške 5 000 m n. m., čelo ľadovca je v 3 500 m n. m.

Bela Partápgarh, Bela — mesto v severnej Indii v členskom štáte Uttarpradéš na nive rieky Ganga pri rieke Say severne od mesta Prajágrádž; 72-tis. obyvateľov (2001). Predstavuje obchodné centrum s poľnohospodárskymi produktmi (ryža, jačmeň, proso, trstinový cukor); v okolí je rozvinutá ťažba kamennej soli, draselných solí, vápenca. Mesto slúži ako železničná a cestná križovatka.

Biafo, angl. Biafo Glacier [bajefou glesije] — dolinný ľadovec v Karakorame v horskej skupine Muztag v Kašmíri na území Gilgit-Baltistan spravovanom Pakistanom; rozloha 115 km², dĺžka 47 km, vrátane bočných ľadovcov 66 km (jeden z najdlhších ľadovcov ležiacich mimo polárnych území). Vo výške 5 128 m n. m. v priesmyku Hispar La sa spája s ľadovcom Hispar, s ktorým tvorí najdlhší ľadovcový systém mimo polárnych území, čelo ľadovca je 3 150 m n. m.

Brahmaputra — rieka v Číne, Indii a Bangladéši, jedna z najväčších riek južnej Ázie; dĺžka 2 960 km, rozloha povodia 935 000 km² (s Gangou 2 055 000 km²), priemerný ročný prietok v blízkosti ústia okolo 19 000 m³/s.

Pramení v Číne v Tibete za pásmom Himalájí asi v 4 860 m n. m. ako Ma-čchüan-che, je napájaná ľadovcami juhozápadnej časti Tibetskej náhornej plošiny, dolina jej horného toku oddeľuje Transhimaláje od Himalájí. Ako Ja-lu-cang-pu-ťiang tečie v dĺžke 1 125 km južným Tibetom na juhovýchod a východ ako pokojný a široký tok. Neskôr, pod názvom Dihang, vytvára mohutný oblúk a prerezáva horské chrbty Himalájí úzkymi a hlbokými dolinami, má prudký sklon, v koryte sú početné pereje a vysoké vodopády. Po výtoku z hôr preteká ako Brahmaputra širokou nížinou pozdĺž úpätia Himalájí ako typický nížinný tok. V dôsledku množstva splavenín a prudkého zmenšenia sklonu má dolný úsek toku nestále koryto a celé územie je silno močaristé. Jej hlavné, západné rameno Džamuna sa spája s vodami Gangy, čím vzniká Padma, východné rameno Gangy (priemerný ročný prietok 35 000 m³ /s) spájajúce sa s riekou Meghna, ktorá ústi do Bengálskeho zálivu.

Dnešné hlavné riečne koryto sa vytvorilo začiatkom 19. stor., keď sa premiestnilo na západ. Do starého, východného ramena nazývaného Stará Brahmaputra či Dolná Brahmaputra (v minulosti hlavné koryto Brahmaputry) ústia početné vodnaté toky vytekajúce z Khasijských vrchov. Stará Brahmaputra sa spája s Meghnou neďaleko Dháky.

Spolu s Gangou vytvára Brahmaputra rozsiahlu deltu (80 000 km²). Je splavná 1 300 km od ústia.

Veľké mestá na rieke: Dibrugarh, Jorhat, Tezpur, Guváhátí, Sirádžgaňdž.

Calcutta [kelkata] → Kalkata

Cauvery [kóveri] → Kávérí

Cauvery Falls [kóveri fólz] → Kávérí

Dámódar — rieka vo východnej Indii v členských štátoch Džhárkhand a Západné Bengálsko, pravostranný prítok rieky Huglí (západné rameno Gangy); dĺžka 580 km, rozloha povodia 20-tis. km², priemerný ročný prietok 330 m³/s. Pramení na plošine Čchota-nagpur, preteká východným okrajom Indogangskej nížiny, do Huglí ústi 35 km juhozápadne od Kalkaty. Hlavný prítok: Barakar. Splavná na dolnom toku, plavebným kanálom (okolo 140 km) spojená s Kalkatou. Využívaná energeticky (na rieke a jej prítokoch je viacero vodných elektrární) a na zavlažovanie (hustá sieť zavlažovacích kanálov v dĺžke 2 480 km, zavlažovaná plocha okolo 500-tis. ha). Dolina rieky je jednou z najpriemyselnejších oblastí Indie a hlavnou oblasťou ťažby čierneho uhlia, ako aj rúd železa a sľudy. Významné mestá v doline rieky: Ásansól, Durgápur, Bardhamán.

Džihlam [urdsky], hindsky Džhélam, anglicky Jihlam, Jhelum — rieka v severozápadnej Indii a severovýchodnom Pakistane, pravostranný prítok Čanábu; dĺžka 724 km, rozloha povodia 55 000 km², priemerný ročný prietok 900 m³/s. Pramení na svahoch horského chrbta Pír Pandžál (západná časť Nízkych Himalájí). Rieka je využívaná energeticky a na zavlažovanie (priehrada a vodná elektráreň Mangla). Je splavná od stredného toku po ústie (160 km). Väčšie mestá na rieke: Šrínagar (India), Džihlam (Pakistan).

Faizábád — mesto v severnej Indii v členskom štáte Uttarpradéš na rieke Ghághra (ľavostranný prítok Gangy); 558-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky (cukrovarnícky, olejársky), strojársky, drevársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka.

Založené 1730, budované ako správne stredisko – sídlo navába, v priebehu 19. stor. zaznamenalo úpadok.

Stavebné pamiatky: zvyšky pevnosti nad riekou (od 1764), v meste mauzóleum tretieho navába a jeho manželky Bahu Begum (okolo 1816) a palácové stavby z konca 18. stor. Múzeum; dve univerzity a viacero vyšších škôl (college).

Súčasťou mesta Faizábád je historické, kedysi samostatné mesto Ajódhjá.

Farídábád — mesto v severozápadnej Indii v členskom štáte Harijána 30 km južne od Dillí; 1,414 mil. obyvateľov (2011). Priemysel textilný (bavlnársky), jemnej mechaniky, chemický, strojársky (výroba dopravných prostriedkov a poľnohospodárskych strojov), sklársky, gumársky, potravinársky, obuvnícky, elektrotechnický. Stredisko obchodu s obilím, cukrovou trstinou a bavlnou. Farídábád je satelitným mestom Dillí. Mestom vedie cestné a železničné spojenie Dillí – Ágra.

Založené 1607, mesto od 1867. R. 1950 prílev a usídlenie pakistanských utečencov; rozvoj ľahkého priemyslu.

Gandak — rieka v strednom Nepále a severnej Indii, ľavostranný prítok Gangy; dĺžka 690 km, rozloha povodia 46 300 km². Vzniká v Nepále v centrálnej časti Vysokých Himalájí sútokom viacerých zdrojníc, medzi vrchmi Annapurna (8 091 m n. m.) na východe a Dhaulágiri (8 167 m n. m.) na západe preteká hlbokou prelomovou antecedentnou dolinou, po opustení horského územia tečie Ingogangskou nížinou, do Gangy sa vlieva pri meste Patna. Využíva sa na zavlažovanie, splavovanie dreva, na lodnú dopravu miestneho významu i energeticky (na území Nepálu sa nachádza viacero vodných elektrární). Rieka spôsobuje časté katastrofálne záplavy, na nepálsko-indickej hranici bola vybudovaná retenčná nádrž. Rieka tečie okrajom národných parkov Čitván (Nepál) a Valmiki (India).

Ganga, hindsky Gangá, anglicky Ganges — rieka v Indii a Bangladéši; dĺžka 2 700 km, rozloha povodia 1 125 000 km² (s Brahmaputrou 2 055 000 km²), priemerný ročný prietok pri meste Bhágalpur 13 000 m³/s, v ústí (s Brahmaputrou a Meghnou) 35 000 až 38 000 m³/s, ročný odtok z povodia okolo 1 200 km³, tretia najvodnatejšia rieka sveta (po Amazonke a Kongu), v priebehu roka kolísavý vodný stav (stúpnutie výšky hladiny o 10 – 12, niekedy do 15 m), maximálne vodné stavy v lete (monzúny, topiaci sa sneh a ľadovce v Himalájach).

Ganga vzniká v severnej časti Indie spojením viacerých vodných tokov vytekajúcich z horských ľadovcov v strednej časti Himalájí západne od masívu Nandádéví v 4 600 m n. m. Na hornom toku sa nazýva Bhágírathí, od sútoku s riekou Alakanandá má názov Ganga. Tečie smerom na západ v hlbokej úzkej doline pohoria Siválik, na strednom a dolnom úseku v širokej (600 – 2 000 m) doline cez Indogangskú nížinu smerom na juhovýchod a východ. Pozdĺž jej koryta sa miestami vyskytujú opustené meandre, jazierka a močariny. Na dolnom úseku vytvára s Brahmaputrou a Meghnou najväčšiu deltu na svete (okolo 80 000 km², podľa iných zdrojov až 100 000 km²) a ústi do Bengálskeho zálivu Indického oceánu. V delte sa rozvetvuje na niekoľko ramien (hlavné ramená: Huglí na západe, Padma na východe). Hlavné prítoky: Jamuna, Són a Dámódar ústiaci do Huglí (pravostranné), Rámganga, Gómatí,Ghágra, Gandak a Kósí (ľavostranné). Veľké mestá na Gange: Kánpur, Allahábád, Váránasí, Patna, Kalkata (na Huglí).

Vo vodách Gangy je ročne unášaných až 350 – 400 mil. t kalového materiálu. V oblasti delty menila Ganga počas storočí smer toku (v 16. stor. tieklo najväčšie množstvo vody cez rameno Huglí). Vplyv mora sa prejavuje až 300 km od ústia (prílivové vlny zvyšujú hladinu o 4 – 5,5 m).

Ganga je splavná 1 450 km od ústia po mesto Hardvár, po Kalkatu je dostupná pre námorné lode. Rieka je využívaná na zavlažovanie (dĺžka zavlažovacích kanálov okolo 10-tis. km), na je hornom toku a viacerých jej prítokoch sú vybudované hydroelektrárne, je na nej rozvinutý rybolov.

[IMG-1]

Ganga je najuctievanejšou riekou na svete. Pre hinduistov je najposvätnejším mestom pri Gange Váránasí, kde popri toku (v dĺžke 3 km) vedú k rieke početné schodiská (gháty) ústiace k miestam, na ktorých veriaci vykonávajú rituálne kúpele a na hraniciach spaľujú telá zomretých. Starí a chorí pútnici dúfajú, že zomrú práve tam (veria, že ak budú po smrti spopolnení na brehoch Gangy a popol sa vysype do vody, ich duše sa vyslobodia z reinkarnačného cyklu a dosiahnu mókšu). Ganga podnietila fantáziu básnikov Vergília, Ovídia, Danteho Alighieriho a i., Alexander III. Veľký veril, že Ganga tvorí hranicu sveta, cestovateľ J. Mandeville vo svojom cestopise tvrdil, že Ganga vyteká z raja a na jej dne je zlato.

Haidarábád → Hajdarábad

Hajdarábad, Haidarábád, Hyderábád — mesto v južnej Indii v strednej časti Dekanskej plošiny na rieke Musí (prítok Krišny), hlavné mesto členského štátu Ándhrapradéš; 6,810 mil. obyvateľov, aglomerácia 7,749 mil. obyvateľov (2011). Významné priemyselné, obchodné a kultúrne stredisko Indie. Priemysel textilný, odevný, potravinársky (o. i. cukrovarnícky), tabakový, sklársky, papierenský, kovoobrábací, strojársky, chemický, farmaceutický, kozmetický, jemnej mechaniky (výroba hodín), železničné depo; remeslá (výrobky z dreva, zo slonovej kosti a striebra, hrnčiarstvo, tkanie kobercov). Významná dopravná križovatka hlavných železničných a cestných ťahov do Bombaja, Madrasu a Dillí, letisko. Turistické stredisko.

Založené okolo 1591 moslimským panovníkom Muhammedom Kulím Kutubšáhom ako záhradné predmestie 8 km západne od Hajdarabádu ležiacej Gólkóndy (hlavné mesto sultanátu Gólkónda). R. 1687 ho dobyl mogulský panovník Aurangzéb a stalo sa súčasťou ríše Veľkých Mogulov. Vládli v ňom mogulskí miestodržitelia, z ktorých posledný – Nizámulmulk Ásafdžáh 1724 vytvoril nezávislý kniežací štát Hajdarábad predstavujúci významné centrum indickej islamskej kultúry (vládnucu vrstvu tvorili vyše 300 rokov moslimovia, hoci väčšinu obyvateľstva tvorili hinduisti). Ako samostatné kniežatstvo pretrval až do 1948, keď bol vojensky obsadený indickou armádou, 1949 pričlenený k Indii a 1956 na jazykovom základe rozdelený medzi štáty Ándhrapradéš, Karnátaka a Maháráštra. V 18. stor. na jeho severnej strane, oddelenej od mesta umelým jazerom Haidar Ságar, vybudovali Briti vojenskú základňu Sikandarábád (dnes významná súčasť mesta). Stavebné pamiatky: monumentálna stavba Čármínár so štyrmi minaretmi a na každej svetovej strane so štyrmi bránami, ktorú dal 1591 postaviť zakladateľ mesta, Mekkská mešita (1614 – 92) a i. Viaceré vysoké školy a univerzity (napr. Osmania založená 1918), múzeá, divadlá, filmové ateliéry (tzv. Tollywood, jedno z najväčších filmových štúdií na svete), planetárium, zoologická a botanicná záhrada.

Hardvár, Haridvár — mesto v severnej Indii v štáte Uttarákhand na úpätí pohoria Siválik (Himaláje) na hornom toku Gangy 170 km severovýchodne od Dillí; 229-tis. obyvateľov (2011). Rýchlo sa rozvíjajúce priemyselné stredisko (v zázemí mesta bol zriadený priemyselný park). Priemysel elektrotechnický, potravinársky, textilný (bavlnársky), farmaceutický (farmaceutická továreň fungujúca pri védskej univerzite Gurukul Kangri, vyrába iba prírodné liečivá, mnohé podľa niekoľko tisíc rokov starých receptúr), energetický (v blízkosti hydroelektráreň). Hardvár leží na národnej diaľnici spájajúcej Dillí s horským priesmykom Mana Pass v Himalájach na hranici Indie a Číny, má dobré cestné aj železničné spojenie s veľkými a významnými mestami krajiny. Na Gange je riečny prístav.

Hardvár je obchodným strediskom umelo zavlažovanej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie pšenice a bavlníka).

Hardvár (doslova brána k bohu) je jedným z najvýznamnejších posvätných a pútnických miest hinduizmu, jedným zo štyroch miest (Hardvár, AIlahábád, Násik, Udždžain), kde sa koná najväčšia hinduistická púť Kumbhamélá; každoročné púte v meste Hardvár bývajú v apríli na začiatku hinduistického solárneho roka. Je východiskom k posvätným miestam v Himalájach (Kedárnáth, Badrináth) a k posvätným prameňom riek Ganga a Jamuna (Gangótarí a Jamunótarí). Univerzita (založená 1962).

Harijána, hindsky Harijána, angl. Haryana — členský štát v severozápadnej časti Indie; 25,353 mil. obyvateľov (2011), rozloha 44 222 km², hlavné mesto Čandígarh. Prevažne nížinaté územie, priemerné výšky 210 – 270 m n. m., na územie štátu Harijána zasahuje stredná časť aluviálnej nížiny Hindustnu, fragment pohoria Siválik a Thárska púšť. Hlavným vodným tokom je Jamuna, hraničná rieka s Uttarpradéšom; hustá sieť zavlažovacích kanálov, ktorými je zavlažovaných až 60 % územia. Poľnohospodársky štát, okolo 90 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve. Pestovanie obilnín (pšenice, jačmeňa, ryže, prosa), bavlníka, cukrovej trstiny, cícera, olejnatých rastlín, ovocia a zeleniny. Chov hovädzieho dobytka (o. i. byvolov). Priemysel (textilný, potravinársky, papiernický, cementársky, strojársky) a remeslá sú sústredené do väčších miest (Ambála, Kamál, Hisár, Bhívání, Pánípat, Róhtak). Dobre vybudovaná dopravná sieť. Husto zaľudnené územie predovšetkým na východe.

Háura, anglicky Howrah — prístavné mesto v severovýchodnej Indii v členskom štáte Západné Bengálsko na západnom brehu rieky Huglí oproti Kalkate, súčasť aglomerácie Kalkata; 1,077 mil. obyvateľov (2011). Druhé najväčšie priemyselné stredisko v aglomerácii (po Kalkate), významné obchodné stredisko. Priemysel textilný (spracovanie juty a bavlny), strojársky (o. i. výroba železničných vagónov), hutnícky (hliníková huta, oceliarne, valcovne železa), papierenský, chemický, lodný (výrobná a opravárenská lodenica), sklársky. Dopravná križovatka, prístav dostupný i námorným lodiam, spojenie s Kalkatou železnično-cestným mostom. Botanická záhrada (založená 1786).

Chótá Nágpur — horský celok vo východnej Indii v severovýchodnej časti Dekanskej plošiny medzi nížinou Gangy na severe a dolinou rieky Mahánadí na juhu, na severozápade prechádza do náhornej roviny Badhelkhand; rozloha okolo 65 500 km². Budovaný je prekambrickými horninami. Pozostáva z vrchovín Ránchi (najväčšia, priemerné výšky okolo 700 m n. m.), Hazáríbágh a Kodarm. Povrch územia je silno rozčlenený širokými dolinami riek Dámódar, Sankh (horný tok Bráhmaní) a i. Územie má tropické monzúnové podnebie. Prirodzenú vegetáciu zdecimovanú stáročnými ľudskými aktivitami reprezentujú tropické opadavé lesy (s významnou produkciou planého hodvábu a prírodnej živice šelak) a savany. Na území sa vyskytuje tiger a slon indický. Predstavuje najvýznamnejší banský región Indie (najmä v doline rieky Dámódar) s významnými náleziskami čierneho uhlia a sľudy, ďalej medi, vápenca, bauxitov, rúd železa, chromitu, azbestu a apatitov. Na území sa nachádza veľká oceliareň (v meste Bokaro Steel City) a tepelná elektráreň (v meste Bokaro Thermal), vo východnej časti viacero hydroelektrární. Územím vedie železnica spájajúca juhovýchodne ležiacu Kalkatu so severne ležiacou Patnou.

India, Indická republika, hindsky Bhárat, Bhárat ganarádžja, oficiálny prepis Bhárat, Bhárat Ganarájya — štát v juž. Ázii, ktorého dve tretiny ležia na polostrove Predná India. Na západe je obmývaný Arabským morom, na východe Bengálskym zálivom (Indický oceán), od ostrova Cejlón oddelený Manárskym zálivom a Palckým prielivom. Na severozápade hraničí s Pakistanom a na malom úseku s Afganistanom (sporné územie Kašmíru), na severe až severovýchode s Čínou, na severovýchode s Nepálom a Bhutánom, na východe s Mjanmarskom a Bangladéšom (jeho územie obklopuje z východu, zo severu a západu). Indii patria ostrovy Lakadivy (Arabské more) a Andamany a Nikobary (Bengálsky záliv). Administratívne členenie: 29 členských štátov, 7 zväzových území.

Prírodné pomery

[IMGX-4]

Pobrežie Prednej Indie je málo členité, na severozápade polostrov Káthijávár obmývaný na východe Khambátskym zálivom a na severozápade Kačským zálivom. Na území Indie sa dajú vyčleniť tri veľké fyzickogeografické regióny: na severe hornaté územie Himalájí a Karakoramu, v centrálnej a juž. časti Dekanská plošina a medzi nimi ležiace územie Indogangskej nížiny. Himaláje zasahujúce na územie Indie svojou vých. a záp. časťou tvoria tri výrazné stupne klesajúce na juh: Vysoké Himaláje (najvyšší vrch na území Indie na hranici s Nepálom je Kančendžonga, 8 586 m n. m., najvyšší vrch ležiaci iba na území Indie je Nandádéví, 7 816 m n. m.), Nízke Himaláje a Siválik. Indická časť rozľahlej Indogangskej nížiny zahŕňa východnú časť nížiny Indusu s Thárskou púšťou prechádzajúcou na juhu do Kačských močiarov, veľkú časť nížiny Gangy, ako aj záp. časť delty Gangy, Brahmaputry a Meghny. Väčšiu časť Prednej Indie zaberá stará kryhová Dekanská plošina ohraničená na severozápade pohorím Arávalí, na západe Západným Ghátom a na východe Východným Ghátom, členiaca sa na niekoľko pozdĺžnych plošín rozdelených hlbokými riečnymi dolinami zvažujúcimi sa k úzkym nížinným pobrežiam Kónkan a Malabárske pobrežie na západe a Koromandelské pobrežie na východe. Prevažná časť územia má tropické monzúnové, severozáp. časť na území Thárskej púšte extrémne suché, Himaláje a Karakoram vysokohorské podnebie. Priemerná teplota v najchladnejšom mesiaci januári od približne 15 °C na úpätí Himalájí do približne 29 °C na juhu krajiny, v najteplejšom mesiaci máji od približne 25 – 30 °C do 36 °C na Thárskej púšti. Ročný úhrn zrážok sa pohybuje od menej ako 100 až 150 mm v Thárskej púšti a Karakorame cez 300 – 500 mm v strednej časti Dekanskej plošiny, 2 000 – 6 000 mm na západných svahoch Západného Ghátu až po viac ako 11 000 mm na severovýchode v Khasijských vrchoch (Mausinram a Čerápundží sú po ostrove Kauai na Havajských ostrovoch považované za miesta s najvyšším ročným úhrnom zrážok na svete), na zvyšku územia 700 – 1 500 mm. V období dažďov trvajúcom od mája až júna do septembra až októbra sú na nížine Gangy a v deltách väčších riek časté záplavy. Všetky rieky Indie patria do úmoria Indického oceána. Hustá riečna sieť, na severe Ganga s prítokmi (Jamuna, Són, Ghágra a iné), Brahmaputra a horný tok Indusu s prítokom Satladž, na polostrove Predná India rieky Mahánadí, Gódávarí, Krišna, Kávérí, Táptí (Tápí) a Narmada. Rieky sa hojne využívajú na zavlažovanie, menej na výrobu elektrickej energie a na plavbu. V horských oblastiach jazerá. V Karakorame a Himalájach viacero ľadovcov (zaberajú plochu takmer 40 000 km²). Na väčšine územia úrodné pôdy, na nížinách riek čiernice, na bazaltoch v severnej časti Dekanskej plošiny regury (zodpovedajú pôdnemu typu smonica), na ostatnej časti černozeme a menej úrodné laterity. Pôvodná prirodzená vegetácia sa zachovala iba na malej časti územia v ťažko dostupných oblastiach. Na južných svahoch Himalájí subtropické tvrdolisté lesy, zmiešané lesy s podielom duba a ihličnaté lesy (o. i. cédrové), vo vyšších polohách alpínske lúky, na severných svahoch vysokohorské stepi. V horských oblastiach na východe, v Západnom Gháte a na Malabárskom pobreží vždyzelené rovníkové lesy nadväzujúce na monzúnové opadavé lesy (zhadzujú lístie v období sucha). Na severe Východného Ghátu a v doline strednej Gangy vlhké monzúnové lesy, vo vnútornej časti Dekanskej plošiny suché monzúnové lesy, tŕnité lesy a savany, vo východnom Pandžábe tŕnité savany, na nížine Indusu najmä polopúšťová a púšťová vegetácia, pozdĺž pobrežia a riečnych delt mangrovy. Bohatá živočíšna ríša je reprezentovaná najmä živočíchmi tropických lesov a saván. Ubúdaním lesov, a tým aj zmenšovaním sa prirodzeného prostredia zvierat však dochádza k ich úbytku. Medzi chránené živočíchy patria slon ázijský, nosorožec indický, gaur (druh tura), lev ázijský, tiger pásavý bengálsky, irbis (leopard snežný), gazela indická, indický drop veľký, gaviál indický (druh krokodíla) a iné. Väčšina zo 104 národných parkov (40 501 km², 2018), z ktorých viaceré sú zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO (Národný park Kázíranga, Národný park Kéoladéo, Národný park Nanda Déví, Národný park Sundarbans, Národný park Manas a 4 ďalšie), je zameraná práve na ochranu živočíchov; 18 biosférických rezervácií (2013).

Hospodárstvo

India je poľnohospodársko-priemyselný štát s rozsiahlymi zásobami nerastných surovín zaraďovaný medzi tzv. novoindustrializované krajiny. Od začiatku 90. rokov 20. storočia prebieha v hospodárstve transformácia ekonomiky rešpektujúca indické špecifiká, postupne sa zavádzajú hospodárske reformy. V dôsledku vládnych opatrení na podporu prílevu investícií a vďaka nízkym nákladom na pracovnú silu je India od 2015 krajinou s najväčším prílevom priamych zahraničných investícií (39,9 miliárd amerických dolárov, 2017). Najdôležitejšími investorskými krajinami sú Maurícius, Singapur, Holandsko, USA, Japonsko, Nemecko a Hong Kong (obdobie 2015 - 17). Rast hrubého domáceho produktu má klesajúcu tendenciu (8,2 %, 2015; 6,7 % 2017) a na jeho tvorbe sa najväčšou mierou podieľa sektor služieb s 61,5 %, ďalej priemysel s 23,1 % a poľnohospodárstvo s 15,4 % (2016). Napriek pokračujúcej industrializácii a vysokým tempám medziročného rastu priemyselnej produkcie zostáva základom ekonomiky poľnohospodárstvo, ktoré zamestnáva 47 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, priemysel zamestnáva 22 %, služby 31 % (2014). Miera nezamestnanosti 8,8 %, miera inflácie 3,6 % (2017). Pomalšie tempo rastu poľnohospodárskej produkcie je zapríčinené najmä nízkymi investíciami do sektora, nerovnomerným používaním hnojív, nízkou kvalitou osiva, nejasnými pravidlami štátnej podpory, nepriaznivými klimatickými podmienkami, finančnou nedostupnosťou priemyselných hnojív a strojového vybavenia pre drobných roľníkov. I napriek tzv. zelenej revolúcii v 70. a 80. rokoch 20. storočia, ktorá pomohla zlepšiť systém zavlažovania, čím sa dosiahla vyššia úroda a väčšia sebestačnosť v produkcii potravín, poľnohospodársku výrobu stále ohrozujú povodne a obdobia sucha. Asi 53 % rozlohy krajiny predstavuje orná pôda, z ktorej takmer štvrtina je zavlažovaná. India je najväčším svetovým producentom čaju a cukrovej trstiny, druhým najväčším producentom ovocia, zeleniny, ryže (hlavná plodina krajiny, viac ako 400 odrôd, 165 miliónov t ročne, 2017), pšenice (pestovaná v suchších oblastiach, 132 miliónov t ročne, 2017) a podzemnice olejnej a patrí k piatim najväčším producentom kávy, korenín, obilnín a olejnatých semien; na vývoz sa pestuje i juta, bavlník, tabak a kaučuk. India má najvyššie stavy dobytka na svete, pre nedostatok krmív je však dojivosť kráv veľmi nízka, významný je chov hydiny, rozvinutý morský rybolov v pobrežných vodách. Poľnohospodárske produkty sa podieľajú 11 % na hodnote celkového vývozu, ich význam pre celkový export krajiny neustále klesá v prospech exportu priemyselných výrobkov a služieb. V priemysle zohráva kľúčovú úlohu ťažobný priemysel s ťažbou čierneho uhlia (390 miliónov t ročne, 4. najväčšie zásoby na svete, 2017), lignitu (330 miliónov t ročne, 2017, celkový objem ťažby uhlia druhý najvyšší na svete po Číne) a rúd železa (129 miliónov t ročne, 2014 – 15); ťažba ropy (739-tis. barelov denne, 2017, za posledných 5 rokov stály pokles) a zemného plynu pokrýva domácu spotrebu približne iba na 50 %; ťažba rúd mangánu, chrómu, medi, titánu a uránu, bauxitu, sľudy, soli, vápencov a diamantov. India je významným producentom elektrickej energie, na vzrastajúcej výrobe ktorej sa najväčšou mierou podieľajú tepelné elektrárne (76 %), menej hydroelektrárne (14 %), jadrové elektrárne (3 %), veľká pozornosť sa venuje obnoviteľným zdrojom (slnečná a veterná energia, spaľovanie biomasy, ich podiel spolu 7 %, 2017). Významný strojársky (výroba zariadení, dopravných prostriedkov a iných), automobilový, chemický (výroba priemyselných hnojív a iných), petrochemický, elektrotechnický (výroba superpočítačov), farmaceutický, textilný (najmä bavlnársky), potravinársky (cukrovarnícky a iný), hutnícky (spracovanie železa) a cementársky priemysel. India zaznamenáva prudký nárast biotechnológií (samostatná politika v oblasti biotechnológií v jednotlivých štátoch, viac ako 50 výskumno-vývojových laboratórií vo verejnom sektore, zriaďovanie biotechnologických parkov) a informačných technológií (nárast vývozu softvérových služieb a elektronického hardvéru). Je na poprednom mieste medzi krajinami, ktoré sa podieľajú na rozvoji vesmírnej technológie, disponuje vybavením na vypúšťanie družíc, má nezávislý jadrový program. Hlavné priemyselné oblasti: Bhíláí, údolie Dámódaru, aglomerácie Kalkaty, Bombaja (Mumbaí), Ahmadábádu a Madrasu (Čennaia). Zvýšený dôraz sa kladie na podporu činnosti a zvyšovanie konkurencieschopnosti malých a stredných podnikov. Sféra služieb je málo liberalizovaná a množstvo jej sektorov je pre zahraničných investorov fakticky nedostupných. Najväčší rozvoj zaznamenávajú telekomunikácie a finančný sektor. Export ropných produktov, chemikálií, textilu, šperkov, drahokamov, strojárskych výrobkov, prepravných zariadení, poľnohospodárskych produktov, rúd, minerálov, ocele, polotovarov a neželezných kovov. India je významným exportérom komerčných služieb (informačné technológie, call centrá, inžiniering, cestovný ruch a iné), zaraďuje sa medzi prvých 10 svetových exportérov, ich objem vzrastal o viac ako 30 % v rokoch 2006 až 08, dnes je ich pozícia stabilná s hodnotou asi 20 % celkového exportu krajiny (2015). Import ropy a ropných produktov, strojárskych výrobkov, elektroniky, perál, drahokamov, polodrahokamov, zlata, striebra a výrobkov organickej a anorganickej chémie. Hlavní obchodní partneri: Čína, USA, Spojené arabské emiráty, Saudská Arábia, Singapur, Spojené kráľovstvo, Nemecko, Japonsko, Švajčiarsko, Austrália, Belgicko. V nákladnej a osobnej preprave dominuje železničná doprava s celkovou dĺžkou tratí 67 368 kilometrov (4. miesto na svete po USA, Rusku a Číne, 2017). I napriek postupnej modernizácii vozového parku je v prevádzke ešte veľa parných lokomotív, elektrifikovaných je vyše tretina tratí (25 367 km). Automobilová doprava je rozvinutá najmä v okolí veľkomiest, celková dĺžka ciest 5 603 293 kilometrov (2. miesto na svete po USA 2016), z toho ciest s upraveným povrchom 1 125 536 kilometrov, nespevnená cestná sieť je v období monzúnových dažďov neprejazdná. Dĺžka vodných ciest 14 500 kilometrov (z toho 5 200 kilometrov veľkých riek a 485 kilometrov prieplavov, 2012); najväčšie námorné prístavy: Kalkata, Madras (Čennai), Bombaj (Mumbaí), Kóčín. India má 346 letísk (2013), z toho 250 so spevnenou pristávacou dráhou, veľké medzinárodné letiská sú v Dillí, Kalkate a Bombaji (Mumbaí). Potrubná doprava disponuje ropovodmi a plynovodmi v celkovej dĺžke 35 581 kilometrov (2018).

Obyvateľstvo

India je štát s druhým najväčším počtom obyvateľov na svete (po Číne, 2018). Najhustejšie osídlenými oblasťami sú južný cíp Prednej Indie, t. j. štáty Kérala (869 obyvateľov/km², 2012) a Tamilnádu (550 obyvateľov/km², 2011), a Indogangská nížina. India má 46 miest s viac ako 1 milión obyvateľov (2018), väčšina obyvateľstva však žije na vidieku. Etnické a náboženské zloženie (→ Indovia). Podiel mestského obyvateľstva je 34 % (2018). Najväčšie mestá: Bombaj (Mumbaí), Dillí, Kalkata, Bangalúr (Bengalúr), Madras (Čennai), Ahmadábád, Hajdarábad.

Dejiny

Začiatky osídlenia indického subkontinentu hominidmi bližšie neurčeného druhu siahajú do obdobia vyše 2 milióny rokov pred n. l. Najstaršími dokladmi sú nálezy kamenných nástrojov z lokality Uttarbainí (asi pred 2,8 miliónmi rokov) v dnešnom členskom štáte Džammú a Kašmír a z juhoindickej lokality Isampur (pred 1,27 miliónmi rokov) v členskom štáte Karnátaka. V usadeninách rieky Sóán (na území dnešného Pakistanu) boli objavené hrubé sekáče (→ sóánska kultúra, asi 600 000 pred n. l.) a na juhu Indického polostrova acheuléenske pästné kliny tzv. madraskej kultúry (498 tisíc pred n. l.). Najstaršími telesnými pozostatkami sú temenná časť lebky, dve kľúčne kosti a ľavé rebro (podľa rôznych odhadov z 300 – 200 tisíc pred n. l., resp. 500 – 200 tisíc pred n. l.) nájdené v usadeninách rieky Narmada. Kým druhová príslušnosť ostatných fosílií nie je dosiaľ známa, lebka sa nejednotne priraďuje druhom Homo erectus narmadensis, Homo sapiens narmadensis a archaickému (predneandertálskemu) Homo sapiens a najnovšie aj druhu Homo heidelbergensis. Od 8. tisícročia pred n. l. vznikali na území od indoiránskeho pomedzia po rieku Indus početné neolitické sídliská, v ktorých je doložené pestovanie plodín a chov dobytka. Tento vývoj vyvrcholil v 4. – 3. tisícročí pred n. l. v povodí rieky Indus, kde je doložených množstvo poľnohospodárskych osád tvoriacich predstupeň vyspelej harappskej kultúry (3. tisícročie pred n. l.-koniec 1. pol. 2. tisícročia pred n. l.), ktorého nositeľmi boli podľa niektorých bádateľov neindoeurópski Drávidi a najvýznamnejšími centrami Harappa a Mohendžo-daro v dnešnom Pakistane. Úpadok harappskej mestskej civilizácie (asi 1900 – 1200 pred n. l.) spojený s migráciou obyvateľstva na juh a východ (do medziriečia Gangy a Jamuny) zavŕšil príliv indoeurópskych nomádskych kmeňov Árijcov (Árjov) prenikajúcich od 15. storočia pred n. l. (podľa starších, dnes už prekonaných prameňov od konca 2. tisícročia pred n. l.) cez Strednú Áziu do severozápadných oblastí indického subkontinentu a ďalej na východ. Ich príchod do Indie znamenal začiatok formovania indickej kultúry a náboženstva (→ védy, → indická filozofia, → indická literatúra) i členenia spoločnosti na štyri varny, z ktorých sa vyvinul kastový systém. V mladšom védskom období (6. – 5. storočie pred n. l.) vzniklo v oblasti rieky Gangy a v strednej Indii viacero kmeňových oligarchií s prvkami republikánskej formy vlády (ganasangha) a monarchií (v literárnych prameňoch sa spomína 16 štátnych útvarov: Káší, Kóšala, Anga, Magadha, Vrdždži, Malla, Čédi, Vansa, resp. Vatsa, Kuru, Paňčála, Matsja, Šúraséna, Ašmaka, Avanti, Gandhára, Kambódža); pôsobili tam zakladatelia heterodoxných nábožensko-filozofických systémov buddhizmu (Siddhártha Gautama úctivo prezývaný Buddha) a džinizmu (Vardhámana prezývaný Mahávíra, Veľký hrdina), odmietajúci násilie a kastovú nerovnosť. V 5. storočí pred n. l. obsadil severozápadnú časť Indie perzský kráľ Dareios I. Veľký a v 4. storočí pred n. l. tam vpadol macedónsky kráľ Alexander III. Veľký. Postavenie regionálnej mocnosti si medzi ranými historickými štátmi postupne vydobyla Magadhská ríša (Magadha), ktorá do polovice 4. storočia pred n. l. ovládla značnú časť severnej a strednej Indie. K politickému zjednoteniu takmer celého indického subkontinentu prispela dynastia Maurjovcov (Maurjov) a jej panovníci Čandragupta (Maurja), ktorý 321 pred n. l. Maurjskú ríšu založil, ale najmä jeho vnuk Ašóka, veľký propagátor buddhizmu, ktorý prvýkrát v dejinách zjednotil takmer celú Indiu (260 pred n. l. si podmanil Kalingu). Po rozpade Maurjskej ríše ovládlo v 3. – 2. storočí pred n. l. územie od Afganistanu po Indus (časť územia dnešného Pakistanu) grécko-baktrijské kráľovstvo (→ Baktria). V povodí Indusu a v severozápadnej Indii založili v 1. polovici 1. storočia pred n. l. Severní Sakovia (príslušníci skýtskeho kmeňového zväzu) Indo-sacké kráľovstvo, začiatkom n. l. v západnej Indii na juh od rieky Indus vytvorili ríšu Západní Sakovia. Na prelome letopočtov obsadili oblasť od Amudarje po oblasť stredného toku Gangy kočovné kmene v čínskych prameňoch nazývané Jüe-č’ (Yuezhi), v gréckych prameňoch Tocharoi, Tochari, ktorí sa zjednotili pod hegemóniou etnika Kušáncov a vytvorili Kušánsku ríšu, ktorá zaznamenala vzostup najmä za panovníka Kanišku, priaznivca buddhizmu a patróna literatúry. Znovu zjednotiť roztrieštenú severnú Indiu sa podarilo na začiatku 4. storočia dynastii Guptovcov, ktorých vláda predstavovala v Indii zlatý vek kultúry a vzdelanosti (najvýznamnejší panovníci Čandragupta I. a Čandragupta II. Vikramáditja). V polovici 6. storočia sa guptovská ríša v dôsledku vpádu nomádskych Heftalitov (nazývaní aj Bieli Huni) rozpadla na drobnejšie štátne útvary. O obnovenie severoindického impéria sa poslednýkrát pokúsil začiatkom 7. storočia panovník Harša (plným menom Haršavardhana, *590, †647, vládol od 606) z dynastie Pušjabhútiovcov (580 – 647), ktorého vplyv siahal od Pandžábu po Ásam a na juh takmer k rieke Narmada. Po jeho smrti ríša zanikla a v severnej a vo východnej časti Indie vládli regionálne dynastie Rádžpútov (v severnej Indii, Pakistane a sčasti aj v Afganistane gurdžarskí Pratihárovci, 6. – 11. storočie), v Bengálsku Pálovci, o nadvládu v južnej Indii striedavo súperili panovnícke rody Čálukjovcov, Ráštrakútovcov, Pallavovcov, Pándjovcov, Čolovcov, Hojšálovcov (asi 1040 – 1346) a Kákatíjovcov (asi 950 – 1323). Začiatkom 8. storočia sa severozápadná India stala cieľom moslimskej expanzie arabských Umajjovcov, na prelome 10. a 11. storočia afganských Ghaznovcov (Mahmúd z Ghazní) a v 11. a 12. storočí perzskej ghórovskej ríše. Po smrti Muhammada z Ghóru (*1162, †1206, od 1173 guvernér Ghazní, 1202 – 06 sultán) sa jeho vojvodca Kutbuddín Ajbak (aj Kutbuddin Aibak, *1150, †1210, vládol od 1206) vyhlásil za vládcu indickej časti dŕžav Ghórovcov a založil nezávislý Dillíjsky sultanát, ktorý za vlády dynastie Chaldžíovcov (1290 – 1320, tureckého pôvodu) zahŕňal takmer celú Indiu od Pandžábu a Sindhu (dnes územie Pakistanu) cez oblasť stredného toku Gangy až po Bengálsko, západnú časť historického územia Dekanu (Dakšin, približne medzi riekami Narmada a Krišna, jeho súčasťou je i Dekanská plošina) a juh polostrova až k Thandžavuru (Taňčávúr) a za dynastie Tughlakovcov (1320 – 1413) kontroloval územie na východ pozdĺž toku Gangy. V dôsledku vnútorných sporov a turkomongolských vpádov (1398 Timúr dobyl a vyplienil Dillí) sa Dillíjsky sultanát rozpadol; v jeho severnej časti krátko vládli afganskí Sajjidovci (1414 – 51) a Lódíovci (1451 – 1526), oblasť severného Dekanu ovládal moslimský Bahmanský sultanát (1347 – 1527), ktorý sa koncom 15. storočia rozdelil na 5 štátov (Ahmadnagar, Bérár, Bídar, Bídžápur, Gólkonda), v južnej Indii vzniklo v 1. polovici 14. storočia Vidžajanagarské kráľovstvo. Hospodársky a kultúrny rozkvet i politickú stabilitu priniesol Indii v 1. polovici 16. storočia nástup dynastie Veľkých Mogulov (Veľkých Mughalov), ktorých ríša sa najmä za vlády Akbara Veľkého, Šáhdžahána (budovateľ Tádž mahalu) a Aurangzéba stala jednou z najmocnejších. Na prelome 15. a 16. storočia začali k indickým brehom prenikať Portugalčania, ktorí si na západnom pobreží budovali opevnené osady (Daman, Goa, Kóčín) a položili tam základy svojho koloniálneho impéria. Od 17. storočia súperili s Portugalčanmi Holanďania, Francúzi a Angličania. Aurangzébovou smrťou (1707) sa začal rozklad mogulskej (mughalskej) ríše, od ktorej sa odtrhli južné a východné provincie (napríklad Dekan, Avadh, Bengálsko, Urísa) a 1752 bola donútená prijať protektorát Maráthov (→ Maráthska ríša). Politickú dezintegráciu urýchlili vpády perzského šáha Nádira a afganského kráľa Ahmada Šáha Durráního (Ahmed Šach Durání), ktorých víťazstvo nad cisárskym (mogulským) vojskom a jeho maráthskymi spojencami v bitke pri Pánípate (14. 1. 1761) znamenalo koniec autority mogulskej ríše. V 18. storočí sa o indické územie usilovala britská Východoindická spoločnosť, ktorá si počas karnátackých vojen s Francúzmi (1744 – 63) zabezpečila nadvládu v južnej Indii, 1757 – 64 ovládla Bengálsko a 1799 Maisúr (→ Maisúrsky sultanát; 1767 – 99 štyri anglicko-maisúrske vojny), 1818 si víťazstvom nad konfederáciou Maráthov a 1849 nad štátom sikhov (aj sikhská ríša, pandžábske alebo láhaurské kráľovstvo; založené 1801) podrobila celý indický subkontinent; spravovala tamojšie britské dŕžavy a na územiach kniežacích štátov spravovaných miestnymi vládcami presadzovala suverenitu britskej koruny. Po porážke protibritského Veľkého indického povstania (aj sipáhijské povstanie, 1857 – 59) a rozpustení britskej Východoindickej spoločnosti sa krajina stala korunnou kolóniou Spojeného kráľovstva; bola vytvorená funkcia miestokráľa a kráľovná Viktória bola 1877 vyhlásená za indickú cisárovnú (→ Britská India). R. 1885 bola založená strana Indický národný kongres (INC), ktorá sa stala platformou moderného indického nacionalizmu a spočiatku si kládla za cieľ zabezpečiť obyvateľstvu domáceho pôvodu účasť na riadení krajiny. R. 1892 boli vytvorené zákonodarná rada pri úrade miestokráľa a lokálne zákonodarné rady v provinciách. Hoci ich členovia neboli volení, ale vymenúvaní, predstavovali jednu z prvých možností zapojenia sa indickej elity do politického života. Začiatkom 20. storočia národné hnutie zintenzívnilo (najmä pod vplyvom administratívneho rozdelenia Bengálska 1905), INC sa rozštiepil na umiernených a na radikálov, ktorí presadzovali kampaň za svarádž (vlastná vláda, resp. autonómia, samospráva) a svadéší (vlastná výroba). R. 1906 bola založená Moslimská liga, čo postupne znamenalo začiatok rozkolu medzi hiduistami a moslimami. Po 1. svetovej vojne národné hnutie za nezávislosť Indie ožilo a odpor proti britskej nadvláde sa šíril najmä v súvislosti s amritsarskou masakrou v apríli 1919, keď Briti zabili 379 ľudí a 1 200 zranili. Od 1920 stál na čele INC M. K. Gándhí, ktorý bol prívržencom nenásilného odporu (→ satjágraha) a pod jeho vedením INC vyhlásil v decembri 1920 masové hnutie nespolupráce s koloniálnymi úradmi, → hnutie občianskej neposlušnosti. Hnutie vyvrcholilo 1921 – 22, po násilnom incidente neďaleko Górakhpuru (v dedine Čaurí Čaura vo februári 1922 bola vypálená strážnica, v ktorej zhorelo 22 policajtov) však Gándhí celú kampaň ukončil, čo de facto viedlo k úpadku hnutia. Nový rozmach boja za nezávislosť nastal koncom 20. rokov 20. storočia o. i. v súvislosti s prípravou ústavnej reformy (do komisie nebol prizvaný žiaden Ind). R. 1930 začal Gándhí tzv. soľný pochod z Ahmadábádu k moru (dedina Dándí) a vyhlásil celoindické hnutie občianskej neposlušnosti. Kampaň však na niektorých miestach prerástla do násilia, čo odporovalo Gándhího princípom, preto 5. 3. 1931 podpísal s miestokráľom (Edward Frederick Lindley Wood Irwin, vikomt Halifax, *1881, †1959) prímerie s podmienkou svojej účasti ako reprezentanta INC na konferencii okrúhleho stola v Londýne (k dohode sa nedospelo). R. 1935 podpísal britský kráľ Juraj V. nový Zákon o spravovaní Indie (Government of India Act), ktorý predpokladal vznik federácie (nebol naplnený) a rozširoval volebné právo. Vo voľbách 1937 dosiahol INC víťazstvo v 8 provinciách z 11 a provinčné vlády mali už pomerne vysokú mieru autonómie, v tom čase sa však okolo Dž. Néhrúa a S. Boseho sformovalo radikálne krídlo, ktoré požadovalo úplnú nezávislosť (púrna svarádž). Gándhí sa v tomto období usiloval predovšetkým o obnovu jednoty medzi hinduistami a moslimami, ktorých politická reprezentácia začala od 1930 vystupovať s požiadavkou sebaurčenia a v marci 1940 Moslimská liga vedená Muhammadom Alím Džinnáhom (*1876, †1948) vyhlásila za svoj hlavný cieľ rozdelenie Indie a vytvorenie separátneho štátu. Počas 2. svetovej vojny odmietli Indovia bojovať po boku západných mocností a INC vyhlásil ďalšiu kampaň občianskej neposlušnosti. R. 1942 INC schválil rezolúciu Opustite Indiu, ktorá v Indii vyvolala revolučný ohlas. V povojnovom období sa prelínal boj za nezávislosť s rozpormi medzi hinduistami a moslimami, ktorých reprezentantka Moslimská liga trvala na požiadavke samostatného štátu podľa náboženského kľúča. R. 1946 zvíťazil vo voľbách INC a Dž. Néhrú bol poverený zostavením dočasnej vlády. Moslimská liga na nej odmietla účasť a vyzvala k priamej akcii za vytvorenie samostatného štátu, čo v polovici augusta 1946 vyvolalo v Kalkate tzv. hindsko-moslimské masakry, ktoré sa rozšírili na celú Indiu. Vzhľadom na túto situáciu schválil britský parlament kvôli zabráneniu náboženským konfliktom Zákon o nezávislosti Indie, 15. 8. 1947 zanikla Britská India a na jej mieste vznikli dve nezávislé domíniá – prevažne hinduistická India a prevažne moslimský Pakistan (vrátane územia dnešného Bangladéša). Rozdelenie krajiny malo negatívne dôsledky – vypuknutie bojov medzi hinduistami a moslimami s veľkými obeťami na životoch a začiatok masového úteku hinduistov z Pakistanu a moslimov z Indie (15 miliónov ľudí). Prvým premiérom nezávislej Indie sa stal Dž. Néhrú, 26. 1. 1950 (v Deň nezávislosti, v súčasnosti slávený ako Deň republiky) vstúpila do platnosti ústava (schválená Ústavodarným zhromaždením v novembri 1949), ktorá definovala usporiadanie členských štátov, a bola vyhlásená Indická republika. Spor o Kašmír (o jeho územie sa viedli tri vojny: 1947 – 49, 1965, 1971) zhoršil vzťahy Indie s Pakistanom, ktorého pripojenie Kašmíru k Indii nikdy neuznal a do krátkeho vojenského konfliktu vyústil (1962) i pohraničný spor s Čínou. R. 1966 sa predsedníčkou vlády stala I. Gándhíová, v decembri 1971 indická armáda podporila hnutie za osamostatnenie Východného Pakistanu (partizánske oddiely bangladéšskej Oslobodeneckej armády, Mukti báhiní) a vznik nezávislého Bangladéša. V dôsledku prechmatov v priebehu výnimočného stavu (1975 – 77) stratila Kongresová strana vo voľbách 1977 prvýkrát svoj mocenský monopol a zvíťazila opozičná Ľudová strana (Džanatá pártí); postavenie vládnej strany získala Kongresová strana opäť 1980. Po návrate I. Gándhíovej k moci musela vláda 1980 – 84 čeliť hrozbe separatizmu na severovýchode krajiny a v Pandžábe, kde sikhskí extrémisti rozpútali boj za vlastný štát (Chálistan). Po zavraždení I. Gándhíovej (1984) sa premiérom stal jej syn R. Gándhí (do 1989), ktorého vláda prispela k zlepšeniu bezpečnostnej situácie Pandžábu, dosiahla politické vyrovnanie v Ásame a uskutočnila rad rozvojových projektov v záujme modernizácie krajiny. V zahraničnopolitickej oblasti sa neúspešne pokúsil o riešenie národnostného konfliktu na Srí Lanke, kde 1987 vyslal mierový zbor s cieľom odzbrojiť povstalcov usilujúcich sa o samostatný štát. Po krátkom období 1989 – 90, keď menšinovú vládu vytvorila Ľudová strana (Džanatá dal), sa 1991 – 96 opäť vrátila k moci Kongresová strana, predsedom vlády sa stal P. V. N. Ráo. R. 1991 začala strana uskutočňovať program hospodárskych reforiem zahŕňajúci liberalizáciu zahraničného obchodu, čiastočnú privatizáciu a otvorenie krajiny zahraničným investorom. Po uskutočnení série podzemných testov nukleárnych náloží (1998) vypukla 1999 medzi Indiou a Pakistanom v Kašmíre nevyhlásená vojna s rizikom použitia jadrových zbraní. Napätie medzi štátmi sa skončilo až uzatvorením indicko-pakistanskej dohody o prímerí (november 2003). R. 1998 – 2004 sa k moci dostala Indická ľudová strana (Bháratíja džanatá pártí), vo voľbách 2004 zvíťazila koalícia centristicko-ľavicových strán Jednotná pokroková aliancia (UPA) na čele s Indickým národným kongresom, predsedom vlády sa stal M. Singh. Táto koalícia potvrdila svoje postavenie aj vo voľbách 2009. Prezidentský úrad vykonávala od 2007 – 2012 Pratibha Dévísinh Pátilová (*1934), 2012 – 2017 Pranab Mukhardží (*1935), od 2017 Rám Náth Kóvind (*1945).

Politický systém

India je federatívna republika, parlamentná demokracia s pluralitným politickým systémom. Hlavou štátu je prezident. Zákonodarnú moc vykonáva dvojkomorový parlament: dolná komora (Lók sabha, Snemovňa ľudu) sa skladá z 543 poslancov volených na 5 rokov v priamych voľbách, ďalší 2 sú vymenúvaní prezidentom; horná komora (Rádžja sabha, Rada štátov) má najviac 250 členov, z ktorých 12 vymenúva prezident a zvyšok nepriamo volí zákonodarné zhromaždenie členských štátov a teritórií, pričom tretina jej členov sa po 2 rokoch obmieňa.

Itánagar — mesto v severovýchodnej Indii na úpätí Himalájí, hlavné mesto štátu Arunáčalpradéš; 60-tis. obyvateľov (2011). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Stavebné pamiatky: pevnosť Itá (14. – 15. stor.), buddhistický chrám (20. stor.), múzeum (Štátne múzeum Dž. Néhrúa).

Itarsí — mesto v Indii v štáte Madhjapradéš na Dekanskej plošine v doline rieky Narmada juhovýchodne od mesta Bhópál; 114-tis. obyvateľov (2011). Priemysel drevársky, potravinársky, železničné depo. Dobytčie trhy. Železničný uzol. V blízkosti mesta prírodná rezervácia Bori (založená 1865) a hydroelektráreň na rieke Tawa (prítok rieky Narmada).

Jamna → Jamuna

Jamuna, Jamna, Jumna, Yamuna — rieka v severnej Indii, najdlhší pravostranný prítok Gangy; dĺžka 1 376 km, rozloha povodia 366 000 km². Pramení v Nízkych Himalájach, preteká nimi a následne tečie cez pohorie Siválik a Indogangskú nížinu, do Gangy ústi v meste Prajágrádž. Hlavné prítoky: Čambal, Betwa (pravostranné). Splavná od Dillí. Využívaná na zavlažovanie. Väčšie mestá na rieke: Dillí, Mathura, Ágra, Prajágrádž.

Káčaňdžunga → Kančendžonga

Kačské močiare, angl. Rann of Kachchh, hindsky Kaččh kí Rann, urdsky Ranne Kačh — nížina v záp. Indii v štáte Gudžarát a čiastočne v juž. Pakistane v provincii Sindh medzi deltou Indusu na západe a pohorím Arávalí a rovinným územím Gudžarát na východe a medzi Thárskou púšťou na severe a Kačským zálivom a polostrovom Káthijávár na juhovýchode; dĺžka okolo 400 km, rozloha viac ako 30 000 km². Budovaná morskými a riečnymi usadeninami. V minulosti záliv Arabského mora, neskôr (okolo 4. stor. pred n. l.) izolované jazero, v súčasnosti územie mokradí, sezónnych slanísk zaplavovaných počas monzúnových dažďov a vyschýnajúcich v období sucha, v juž. časti miestami pahorky vulkanického pôvodu s chudobným trávnatým a krovitým porastom. Hospodársky málo významné územie, pastierstvo oviec a tiav; na malých plochách pestovanie pšenice, prosa a bavlníka; ťažba morskej soli.