Vyhľadávanie podľa kategórií: strojárstvo

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 158 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

trecia brzda

trecia brzda — brzda, v ktorej sa pohybová energia premieňa na teplo trením. Pozostáva z pohybujúcej (najčastejšie otáčajúcej) sa brzdenej časti z kovu alebo z keramiky, na ktorú sa pri brzdení pritláčajú pevné trecie, brzdiace časti najčastejšie vybavené trecím obložením. V praxi sa trecie brzdy väčšinou používajú ako prevádzkové, núdzové a parkovacie brzdy. Podľa pohybu sa trecia brzda rozdeľuje na rotačnú a posuvnú (napr. koľajová brzda).

Rotačná trecia brzda, pri ktorej prítlačná sila pôsobí kolmo na os otáčania, sa nazýva radiálna brzda, ak pôsobí rovnobežne s osou otáčania, ide o axiálnu brzdu. Radiálna rotačná brzda sa podľa tvaru brzdenej časti a trecích prvkov delí na klátikovú brzdu, čeľusťovú brzdu, bubnovú brzdu a pásovú brzdu. Axiálna brzda sa delí na kotúčovú brzdu (diskovú), viackotúčovú (lamelovú) brzdu a kužeľovú brzdu. Rotačná brzda, pri ktorej trecie prvky pôsobia priamo na kolesá vozidla, sa nazýva adhézna brzda.

Posuvná trecia brzda sa používa pri pohybe na koľajniciach alebo na vedeniach. Môže pôsobiť iba na vrchnú časť koľajnice (vlaky, električky) alebo na boky koľajnice či vedenia (najčastejšie pri zdvíhacích strojoch, napr. bezpečnostná brzda výťahu, klieštinová brzda pojazdu žeriavov). Posuvná brzda, pri ktorej trecie prvky pôsobia priamo na povrch jazdnej dráhy, sa nazýva neadhézna brzda.

stredná piestová rýchlosť

stredná piestová rýchlosť — porovnávacia veličina piestových strojov, ktorá vyjadruje strednú (priemernú) rýchlosť piesta pri menovitých otáčkach stroja (motora). Rýchlosť piesta stroja je počas zdvihu (→ zdvih piesta) premenlivá – v krajných bodoch (úvratoch) je nulová, od stredu dráhy smerom k hornému úvratu je maximálna. Počas jednej otáčky stroja piest vykoná dva zdvihy. Stredná piestová rýchlosť sa označuje \(c_s\), udáva sa v jednotkách m/s a jej veľkosť sa určuje zo vzťahu \(c_s = \frac{L n}{30}\), kde \(L\) je zdvih piesta v metroch a \(n\) sú menovité otáčky za minútu.

Hodnota strednej piestovej rýchlosti súvisí so životnosťou a s opotrebením stroja. Vďaka používaniu kvalitných olejov a pokroku v materiálovom vyhotovení piesta a valca a v opracovaní trecích plôch je možné ju zvyšovať, čím sa pri danom výkone zmenšujú rozmery a hmotnosť stroja (motora). Preto sa často považuje za meradlo technickej vyspelosti stroja. Na základe tejto veličiny sa spaľovacie motory delia na pomalybežné (\(c_s < 7,5\) m/s), stredne rýchlobežné (\(c_s\) približne od 7,5 po 10 m/s), rýchlobežné (\(c_s \) od 10 po 18 m/s) a extrémne rýchlobežné (s vyššími hodnotami \(c_s \)). Napr. hodnota strednej piestovej rýchlosti pre piestové čerpadlá je 1,5 až 4 m/s, pre stabilné kompresory 2 až 5 m/s, pre stabilné a pomalybežné lodné spaľovacie motory 5 až 8 m/s, pre vozidlové motory 10 až 17 m/s, pre piestové lietadlové motory 8 až 14 m/s, pre špeciálne závodné motory (so značne obmedzenou životnosťou) 20 až 24 m/s.

Aby sa neprekročila optimálna hodnota strednej piestovej rýchlosti, je výhodné zdvihový objem motora deliť na viacero valcov. Pri menších rozmeroch valcov (menší zdvih piesta) vychádzajú pri danej strednej piestovej rýchlosti vyššie menovité otáčky, preto pri danom zdvihovom objeme dáva motor s rastúcim počtom valcov vyšší výkon (→  viacvalcové motory).

ručná brzda

ručná brzda, ručná brzdová sústava — brzda (brzdová sústava) dopravných prostriedkov alebo strojov ovládaná rukou vodiča (obsluhy). Ovládacím prvkom môže byť páka, ťahadlo, príp. ručná kľuka alebo koleso. Ak je možné polohu ovládacieho prvku trecej brzdy aretovať (napr. rohatkou a západkou) alebo ak je prevod samosvorný (napr. skrutka a matica; → vretenová brzda), ručnú brzdu je možné použiť ako zaisťovaciu (parkovaciu) brzdu vozidiel.

kozlík

kozlík

1. dopr. vyvýšené sedadlo pohoniča (kočiša) na voze alebo na koči;

2. poľov. drevená pomôcka v tvare činky, ktorú pri cvičení pes prináša na povel (→ aport!);

3. stroj., tech. a) strojová súčiastka, konzola, ktorá je pätkou alebo dvojicou pätiek upevnená na vodorovnej rovine. Tvorí hlavnú, nosnú časť menších točivých strojov (čerpadiel, parných turbín, zriedka elektromotorov) a nesie ich hlavné ložiská, prípadne upchávky (→ kozlíkové čerpadlo). Používa sa aj ako vyšší stojan na upevnenie iných strojových súčiastok (ložiskový kozlík, upevňovací kozlík, kozlík vahadiel spaľovacieho motora a pod.);

b) podpera — drevený alebo kovový stojan tvorený nosníkom s dvojicou nôh v tvare písmena A na obidvoch koncoch slúžiaci na uloženie plochých alebo tyčových predmetov pri ich opracúvaní, montáži, natieraní a pod.; má často nastaviteľnú výšku na prácu v stoji. Dvojica kozlíkov po položení dosiek slúži ako pracovná plošina na montážne alebo na stavebné práce v malej výške. Na uloženie tyčových predmetov sa používa kozlík s nohami v tvare písmena X (napr. kozlík na pílenie dreva, hovorovo koza); aj bodová podpera s trojicou alebo so štvoricou nôh usporiadaných v tvare ihlana, často s nastaviteľnou výškou, ktorá sa používa pri opravách spodnej časti dopravných prostriedkov, strojov a zariadení; aj skladacia trojnožka na dvíhanie bremien pomocou kladkostroja pri montáži, na narážanie studní a pod.

kotva

kotva1. dopr. špeciálne upravená záťaž slúžiaca na zabezpečenie polohy plavidla vzhľadom na dno vodného toku, jazera, mora a pod., aby nemohlo byť premiestňované prúdením vody, vetrom alebo vlnami (→ kotvenie, význam 1). Kotva je upevnená na kotvovej reťazi alebo (pri menších plavidlách) na kotvovom lane, pri kotvení sa vypúšťa z plavidla na dno. Pri väčších plavidlách je počas plavby umiestnená v kotvovom sklze, kde je reťazovým záporníkom zabezpečená proti samovoľnému vypadnutiu, pri kotvení sa jej spúšťanie a vyťahovanie uskutočňuje kotvovým vrátkom; → kotvové zariadenie. Schopnosť kotvy zadržať plavidlo na mieste vyjadruje držná sila kotvy daná súčinom hmotnosti kotvy a koeficientu držnej sily K, ktorý je určený interakciou kotvy s dnom (konštrukčné riešenie a geometrický tvar kotvy; K nadobúda hodnoty 4 – 12). Kotva môže zadržiavať plavidlo svojou hmotnosťou (predovšetkým staré typy kotiev – ťažká tyč alebo v najjednoduchšom prípade ťažký kameň priviazaný na lane) alebo zarytím svojich konštrukčných prvkov (ramien) do dna a následným ťahom silou vyvíjanou plavidlom a prenášanou kotvovou reťazou (napriek nižšej hmotnosti má kotva dostatočne veľkú držnú silu; túto vlastnosť vyjadruje koeficient držnej sily K). Rozhodujúcimi kritériami pri výbere kotvy (resp. pri výbere jej tvaru) sú najmä prevažujúci charakter dna (piesok, skala, kamene, blato), na ktorom bude plavidlo väčšinou kotviť, a hmotnosť kotvy, ktorú pri zohľadnení hlavných rozmerov plavidla a plochy jeho nadvodných častí stanovuje predpisom lodný register.

V minulosti mali kotvy tvar tyče alebo jednoduchého či rozvetveného háka, v súčasnosti sa rozoznávajú kotvy s pevnými ramenami a so sklopnými ramenami a vlečné kotvy. Ku kotvám s pevnými ramenami patria admiralitná a štvorramenná kotva. Admiralitná kotva má dve ramená a priečnik, ktorý je umiestnený pri závesnom oku reťaze kolmo na ramená, čo zabezpečuje, že po dopade kotvy na dno sa vždy jedno z ramien doň bezpečne zaryje. Štvorramenná kotva má štyri ramená navzájom pootočené o 90°, používa sa najmä pri riečnych lodiach. Nevýhodou je vyčnievanie zvyšných troch ramien nad dno počas kotvenia, čo pri nízkom stave vody predstavuje nebezpečenstvo pre lode, ktoré plávajú nad nimi. Na kotvenie v piesku a trvalé kotvenie plavidiel sa používa hríbová (dáždniková) kotva, na kotvenie plachetníc a malých lodí pluhová kotva. Kotvy so sklopnými ramenami majú dve ramená a navzájom sa líšia len svojím tvarom. Najznámejšia je Hallova kotva, ďalšími sú Matrosovova kotva, Danforthova kotva, kotva značky d’Hone (má veľkú plochu ramien a je vhodná na kotvenie v piesčitom dne) a i. Vlečné kotvy majú tvar vreca alebo padáka a sú vyrobené z hrubej plachtoviny. Fungujú na princípe zvýšeného odporu pri pohybe, plavidlo nezastavia, ale znížia rýchlosť jeho pohybu vzhľadom na dno; malé alebo záchranné člny orientujú čelom proti vlnám, čím sa zníži nebezpečenstvo ich prevrátenia.

V Stredomorí sa koncom bronzovej doby začali používať kamenné kotvy s otvormi na drevené priečniky, v 6. stor. pred n. l. začali Gréci používať drevené hákové kotvy obalené oloveným plechom; Rimania začali používať železné kotvy. Od 15. stor. bývali kotvy umiestnené na prove i na korme plavidla, pričom boli pripevnené na kotvovom lane, kotvová reťaz sa rozšírila zač. 19. stor., lano sa však používa pri malých plavidlách aj v súčasnosti. Ako kotva sa zvykne označovať aj hák na konci lana slúžiaci na zakotvenie, príp. na brzdenie balóna alebo vzducholode;

2. el.tech. → kotva elektrického stroja;

3. stav. hovorovo aj kotvenie — pomocný stavebný prvok prenášajúci ťahové zaťaženie a slúžiaci na zabezpečenie polohy a stability stavebných konštrukcií (→ kotvenie, význam 2). Kotvy sa na kotvenie používajú v komplexe s ďalšími prvkami, ale aj samostatne, ich konštrukcia sa môže do značnej miery líšiť, ale funkcia upevnenia a prenosu zaťaženia do podložia alebo do základu konštrukcie zostáva rovnaká. Kotvy používané na kotvenie do podložia (horninové, zemné kotvy) sa skladajú z kotevnej hlavy pripevnenej ku konštrukcii (ku korune priehrady, k lícu výrubu či pôdneho masívu), ktorú zabezpečujú, z ťahadla (voľná dĺžka) a z koreňa kotvy (kotviaca dĺžka), ktorý je pevne uchytený vo vrstve, kam sa prenáša ťahová sila (v murive, základoch stavby, skalnom či pôdnom podloží). Ťahadlo býva zväčša z ocele, môže byť tyčové alebo lanové (tvorené jedným alebo viacerými prútmi oceľového lana spleteného z drôtov). Pri kotvení stavebných prvkov, ale aj strojných zariadení do betónu a iných materiálov sa v závislosti od pôsobiacich síl môžu ako kotvy použiť rôzne kotviace prvky – kovové a plastové skrutky a svorníky, ktorých funkcia je založená na rozpornom princípe. Upevnenie je dosiahnuté tak, že ich vnútorný koniec je rozštiepený alebo ohnutý, má tvar písmena T, prípadne sú tieto prvky z vnútornej strany priskrutkované ku kotviacej doske a pod. Z hľadiska životnosti sa rozlišujú dočasné a trvalé kotvy;

4. stroj. pohyblivý blokovací prvok krokového mechanizmu mechanických hodín pracujúci ako dvojitá západka, ktorá vykonáva kmitavý pohyb a pri každom kmite umožňuje pootočenie krokového (rohatkového) kolesa o jeden zub. Kotva je súčasťou regulačnej sústavy hodín, pričom jej pohyb je ovládaný buď mechanickým oscilátorom (nepokoj, fyzikálne alebo torzné kyvadlo), otočným vahadlom (v starších vežových hodinách), alebo elektromagnetom riadeným elektrickými impulzmi (v elektrických hodinách);

5. prenesene symbol bezpečia, istoty a nádeje.

kotolný kameň

kotolný kameň — usadenina (povlak) málo rozpustných minerálnych solí, prevažne uhličitanov (→ vodný kameň), vznikajúca na vnútorných stenách výhrevnej plochy kotla pri zahrievaní alebo pri vare tvrdej vody. Vrstva kotolného kameňa zhoršuje prestup tepla medzi ohrievacím telesom a vodou. Znižuje sa tým účinnosť kotla a zväčšuje spotreba paliva, steny kotla sa môžu prehrievať a môže dôjsť aj k upchatiu potrubia. Rýchlosť tvorby kotolného kameňa závisí od tvrdosti a teploty vody i od množstva pretečenej vody. Zníženie tvorby kameňa sa dosahuje úpravou vody zmäkčovaním.

konzola

konzola [fr.] —

1. dielec so zakotveným (pripojeným, upnutým) jedným koncom a s voľným druhým koncom;

a) archit., stav. stavebná prútová alebo dosková konštrukcia, ktorej jeden koniec je votknutý (upnutý) do podpery a druhý je voľný alebo nad podperou. V mieste votknutia vznikajú vplyvom zaťaženia tri neznáme zložky reakcií: podperový moment, zvislá zložka sily a vodorovná zložka sily. Konzolu možno v závislosti od typu stavebného materiálu votknúť napr. zabetónovaním, zamurovaním alebo priskrutkovaním. Podľa geometrického tvaru sa rozlišujú rovinné prútové a priestorové prútové konzoly. Rovinné konzoly sú vytvorené z priamych, lomených alebo zo zakrivených prútov v rovine, priestorové konzoly majú osi prútov v tvare priestorovej krivky alebo lomenej čiary. Konzolou je aj voľná časť podopretého nosníka.

Ako architektonický prvok býva konzola často dekoratívne tvarovaná, vystupuje vodorovne, prípadne šikmo zo steny, z piliera alebo zo stĺpa. Podopiera rímsu, balkón, arkier, pavlač, galériu či klenbové rebro alebo nesie sochu, prípadne iný dekoratívny predmet. Jej podoba sa prispôsobuje architektonickým požiadavkám. So stenou (stĺpom) tvorí pevný celok a je s ňou konštrukčne prepojená. Môže byť z rozličných materiálov, najčastejšie z kameňa, z dreva alebo z terakoty. V architektúre sa uplatňuje v rozličných podobách od najstarších čias (napr. už v antickom korintskom stavebnom kánone bola dôležitou podpornou súčasťou rímsy). Druhom konzoly je krakorec, ktorý má tú istú funkciu, je však masívnejší. Stojatá konzola je dlhšou stranou primknutá k stene a nesené teleso je podopierané kratšou plochou konzoly, ležatá konzola nesie teleso svojou dlhšou plochou a kratšou plochou je primknutá k stene, zložená konzola pozostáva z troch (prípadne z dvoch) ležiacich konzol, ktoré sú umiestnené nad sebou a smerom nadol sa postupne zmenšujú (skracujú), rímsová konzola má tvar profilovanej rímsy, kužeľová konzola tvar polkužeľa (prípadne trištvrtekužeľa), parapetná konzola je situovaná pod vyloženou parapetnou doskou. Ako kútová konzola sa označuje konzola situovaná na styku dvoch spravidla kolmých stien, klenbová konzola podopiera rebrá alebo pätku klenby. V období gotiky mali konzoly podobu rozlične profilovaných a kamenársky i farebne zdobených polihlanov s polkruhovou alebo s polygonálnou doskou. Často boli sochársky zdobené rastlinnými (vegetabilná konzola; keď je zdobená len listami, nazýva sa listová konzola, keď bobuľami, bobuľová konzola), zoomorfnými (zoomorfná konzola, v tvare zvieraťa alebo so zvieracím motívom), antropomorfnými i fantastickými motívmi. Sochársky stvárnená konzola v tvare ľudskej postavy (polpostavy alebo len hlavy, prípadne maskarónu) sa nazýva figurálna konzola. Renesančné konzoly majú tvar odvodený od hlavíc antických stĺpov, na stranách môžu byť dekoratívne zdobené esovkou, volútou (volútová konzola) alebo inými dekoratívnymi motívmi (napr. čabraková konzola je zdobená čabrakou). V období renesancie bola obľúbená aj konzolová rímsa (rímsa nesená hustým sledom konzol);

b) stroj. kovový prvok na vystuženie alebo na podopretie stola obrábacích strojov (frézky, obrážačky, vŕtačky) alebo na podopretie voľného konca vretena vodorovných alebo univerzálnych frézok (→ konzolová frézovačka); aj upevňovací kovový prvok alebo držiak v tvare písmena L alebo trojuholníka, ktorý je pripevnený na zvislej stene alebo na stĺpe a nesie alebo podopiera potrubie, kábel a pod.;

2. inform. herná konzola — spravidla jednoúčelový počítač na domáce použitie určený na hranie videohier jedným alebo viacerými hráčmi. Herná konzola na zobrazovanie hry zvyčajne využíva štandardný televízor alebo počítačový monitor. Vstupným zariadením býva herný ovládač, v ktorom sa môžu kombinovať viaceré ovládacie prvky (tlačidlá, myš, ovládacia guľa, hmatník, joystick, volant, pedále a pod.) ovládané jednou alebo obidvoma rukami, nohami alebo gestami a pohybmi tela. Prvé herné konzoly zo 60. a 70. rokov 20. stor. umožňovali voľbu niekoľkých predvolených hier pomocou prepínačov. Neskôr sa základom hernej konzoly stal mikroprocesor, pričom jednotlivé videohry boli distribuované vo forme kazety s pamäťou počítača ROM. Súčasné herné konzoly sú z technickej stránky podobné osobným počítačom a okrem samotného hrania hier umožňujú prehrávanie CD, DVD alebo Blue Ray diskov, pripojenie na internet a pod.

kontrakcia

kontrakcia [lat.] — stiahnutie, zmrštenie;

1. astron. → gravitačná kontrakcia;

2. chem. a) zmenšenie atómového (iónového) polomeru so vzrastom protónového čísla pri aktinoidoch a lantanoidoch (→ aktinoidová kontrakcia, → lantanoidová kontrakcia); b) zmenšenie výsledného objemu zmesi pri zmiešaní dvoch rôznych kvapalín, napr. vody a etanolu (→ objemová kontrakcia);

3. jaz. sťahovanie hlások. Praslovanská jazyková zmena, pri ktorej zaniklo intervokalické j a dve samohlásky, ktoré oddeľovalo, sa dostali k sebe, utvorili jednu slabiku a splynuli do jednej dlhej samohlásky (bojati sę > bāti sę, dnes báť sa, dobraja > dobrā > dobrá, pojasъ > pāsъ > pás). Táto zmena sa realizovala na západoslovanskom území (najmä v češtine). Kontrakcia, ktorá sa uskutočnila v praslovanskom základe slovenčiny asi v 1. pol. 10. stor., prebiehala vo dvoch fázach (alebo zmenách): najprv zaniklo intervokalické j a potom splynuli príslušné samohlásky. V starej slovenčine (v jednotlivých nárečových makroareáloch) bol priebeh kontrakcie nerovnomerný. Na konci niektorých tvarov sa kontrakcia z morfologických príčin neuskutočnila;

4. lek. sťah, stiahnutie, napr. kontrakcia svalu; opak: relaxácia;

5. stroj. a) zmenšenie priečneho rozmeru súčiastky pri jej namáhaní ťahom (→ deformácia); b) zmenšenie prierezu prúdu kvapaliny vytekajúcej z otvoru v porovnaní s prierezom otvoru. Jav je dôsledkom energetických strát pri vytekaní a povrchového napätia kvapaliny. Kontrakcia prúdu kvapaliny sa dá znížiť napr. zaoblením okrajov otvoru.

konštrukcia

konštrukcia [lat.] —

1. filoz. výtvor myslenia, intelektu. Epistemológia bez ohľadu na to, o ktorú filozofickú školu ide, kladie do protikladu to, čo je dané, a to, čo je skonštruované. Poznanie ako konštrukcia je však vždy odniekiaľ získané, prvky tohto poznania môžu pochádzať zo zmyslov, z mysle alebo z racionálneho rozhodnutia. Na rozdiel od antickej filozofie moderná filozofia čoraz viac zdôrazňovala význam skonštruovaného v protiklade k tomu, čo stredoveká filozofia označovala ako bezprostredné poznanie (u R. Descarta vrodené idey, u J. Locka zmyslové idey, u D. Huma impresie). Ak ide o konštrukciu hypotéz a teórií, z hľadiska epistemológie je tu prítomný moment objavu, ktorý sa vymyká logickej analýze. Aj keď pre potreby analýzy možno hovoriť o rôznych prvkoch hypotézy či teórie, v procese faktickej konštrukcie teórie ich nemožno priradiť k nejakým časovo oddeleným etapám, pretože súčasťou vedeckej úlohy empirických vied je hľadanie riešení problémov, ktoré nie sú iba čisto formálne;

2. jaz. útvar zložený aspoň z dvoch prvkov, ktoré sú gramaticky a významovo späté, napr.: idúc do mesta, hovorím mu. Oproti konštrukcii stojí štruktúra, ktorá je obsahovo i formálne uzavretá a má ucelený význam. Ucelený význam má aj vetná konštrukcia;

3. mat. postup, ktorým zo zadaných objektov alebo údajov (bodov, priamok, čísel, matíc, funkcií a pod.) možno povolenými operáciami (aplikovanými prípadne aj na medzivýsledky) dostať výsledný objekt alebo údaj. Konštrukcie sa používajú vo všetkých oblastiach matematiky, napr. na zostrojenie matematickej štruktúry alebo objektu s danými vlastnosťami. Počet použitých povolených operácií môže byť buď konečný (typicky napr. pri algoritmoch, euklidovských konštrukciách, geometrických konštrukciách), alebo nekonečný (limitný prechod pri súčte radu funkcií, rôzne druhy indukcie). Pri konštrukciách sa často minimalizuje súbor povolených operácií alebo sa dokonca niektoré zámerne vylučujú (zvyčajne sa týkajú existencie; napr. axióma výberu vedúca k výsledkom, ktoré sú určitým spôsobom nevhodné). Konštruktivizmus pokladá konštrukciu za jediný spôsob dôkazu existencie matematického objektu;

4. nosná časť stavby zhotovená z prvkov, ktorých tvar a rozmery sú navrhnuté na základe výpočtov, príp. zvolené podľa vzoru alebo na základe skúseností; aj nosná alebo podporná časť stroja alebo zariadenia (→ nosná konštrukcia);

5. stroj. proces tvorby návrhu výrobku, → konštruovanie; aj oddelenie výrobných alebo projektových firiem zaoberajúce sa predvýrobnými etapami tvorby produktu (stroja, výrobnej technológie a pod.), t. j. konštruovaním; konštrukčná kancelária;

6. účelné celkové usporiadanie, stavba, sústava, napr. celkové usporiadanie stroja, zariadenia, nástroja alebo prístroja, ktoré sa skladá z niekoľkých prvkov a tvorí celok, ktorý čo najvhodnejšie slúži na daný účel. Voľba konštrukcie závisí od požiadaviek kladených na daný výrobok (vyrobiteľnosť, životnosť, spoľahlivosť, bezpečnosť, cena, ekologické požiadavky, právne predpisy) i od stupňa technického vývoja v období jeho navrhovania;

7. prenesene ničím nepotvrdené tvrdenie, dohad, domnienka.

komôrkový motor

komôrkový motor — piestový spaľovací (vznetový alebo zážihový) motor, v ktorom je spaľovací priestor rozdelený na hlavný spaľovací priestor (nad piestom) a komôrku (spravidla v hlave valca), pričom obidva priestory sú spojené kanálikom.

Zavedenie komôrky do konštrukcie vznetových motorov v začiatkoch ich vývoja súviselo s problémom nedokonalého spaľovania paliva počas expanzného zdvihu motora zapríčineného jeho nedokonalým rozprášením. Komôrkové motory môžu mať tlakovú, vírivú alebo vzduchovú komôrku. Tlaková komôrka (skonštruoval ju 1909 nem. inžinier Prosper L’Orange, *1876, †1939) má valcový alebo kužeľový tvar a tvorí 20 – 40 % celkového objemu spaľovacieho priestoru. Po vstreknutí paliva do komôrky sa vytvorí bohatá zmes paliva so vzduchom, ktorá sa ľahko zapáli, následkom čoho sa v komôrke zvýši tlak a horiaca bohatá zmes začne prúdiť úzkym kanálikom do hlavného spaľovacieho priestoru nad piestom, kde po premiešaní so vzduchom dokonale zhorí. Vírivá komôrka (skonštruoval ju 1931 brit. inžinier H. Ricardo) má guľový alebo oválny tvar a tvorí 60 – 75 % celkového objemu spaľovacieho priestoru, pričom spojovací kanál väčšieho prierezu sa k nej pripája tangenciálne. Pri kompresnom zdvihu sa vzduch v komôrke silno rozvíri, čím sa vstrekované palivo premieša so vzduchom komôrky, čo zlepšuje podmienky na zapálenie bohatej zmesi. Vzduchová komôrka (skonštruoval ju 1931 nem. inžinier Franz Xaver Lang, *1873, †1956) tvorí 20 – 40 % z celkového objemu spaľovacieho priestoru. Palivo sa vstrekuje do hlavného spaľovacieho priestoru, ktorý je kanálikom spojený s komôrkou. Vstrekovací lúč je nasmerovaný tak, aby sa časť paliva dostávala do vzduchovej komôrky. Počas horenia dochádza striedavo medzi hlavným spaľovacím priestorom a komôrkou (striedavým prúdením zmesi vzduchu a horiaceho paliva) k vyrovnávaniu tlaku, čím sa palivo dobre premieša so vzduchom a dokonale zhorí. Nevýhodou je pomalšie horenie ako pri tlakovej a vírivej komôrke, čo nedovoľuje zvýšiť otáčky motora do takej miery ako pri tlakovej, a najmä pri vírivej komôrke, preto sa vzduchová komôrka používala pomerne krátko.

Komôrkové motory majú tichý chod, nevyžadujú veľký vstrekovací tlak a nie sú citlivé na kvalitu paliva. Ich výhodou je možnosť dosiahnuť vysoké otáčky, čo bolo výhodné najmä pri motoroch automobilov a traktorov. Nevýhodou sú väčšie tepelné straty cez veľký povrch spaľovacieho priestoru, preto musia mať vyšší stupeň kompresie (19 – 24) ako vznetové motory s priamym vstrekovaním. Tepelné straty a prúdenie paliva cez kanálik zapríčiňujú vyššiu spotrebu paliva. Na spustenie komôrkových motorov je potrebné vzduch v komôrke predhriať pomocou žeraviacej sviečky. Vzhľadom na vysoké tepelné zaťaženie najmä kanála komôrky je použitie deleného spaľovacieho priestoru obmedzené na menšie motory s priemerom valca do 200 mm. V súčasnosti sa komôrkové vznetové motory používajú len ako viacpalivové motory (pre svoju nenáročnosť na palivo) a aj v najmenších jednotkách do osobných vozidiel boli nahradené hospodárnejšími motormi s priamym vstrekovaním.

V úsilí zlepšiť hospodárnosť zážihových motorov a spaľovať chudobné palivové zmesi, ktoré sa ťažko zapaľujú a horia veľmi pomaly, boli vyvinuté komôrkové zážihové motory (napr. Honda CVCC 1972), pri ktorých sa hlavný spaľovací priestor nad piestom plnil chudobnou zmesou prostredníctvom karburátora alebo vstrekovaním do nasávacieho potrubia, kým v komôrke sa vstreknutím paliva vytvárala bohatá ľahko zápalná zmes, ktorá sa zapaľovala zapaľovacou sviečkou zaskrutkovanou v komôrke. Plameň horiacej bohatej zmesi vystupujúci cez kanálik zohrial a zapálil chudobnú zmes, ktorá sa takto dobre premiešala a rýchlo prehorela (výšľahové zapaľovanie). Pre podobné nevýhody ako pri vznetových komôrkových motoroch boli komôrkové zážihové motory nahradené motormi s vrstvením zmesi s priamym vstrekovaním do valca. Do skupiny komôrkových motorov patrí aj motor so žiarovou hlavou. Ďalšou možnosťou riešenia problému nedokonalého rozprašovania paliva bolo strhávanie paliva do spaľovacieho priestoru pomocou stlačeného vzduchu (R. Diesel; → kompresorový motor).

komôrka

komôrka

1. oddelená časť spaľovacieho priestoru spaľovacích motorov s deleným spaľovacím priestorom zvyčajne sa nachádzajúca v hlave valca; → komôrkový motor;

2. menšia komora (význam 1).

komora

komora [gr. > lat.] —

1. skladovací priestor domu alebo bytu. Na Slovensku pôvodne jedna zo základných zložiek tradičného trojpriestorového roľníckeho domu (popri izbe a pitvore), nevykurovaný tmavý alebo slabo osvetlený priestor, vedľajšia miestnosť slúžiaca najmä na uskladňovanie zásob potravín (špajza), drobného náradia, šiat a iných predmetov. V početnejších alebo v príbuzensky rozvetvenejších rodinách sa popri skladovaní využívala aj na spanie, najčastejšie slobodných členov rodiny alebo novomanželov. V domoch majetných gazdov sa nachádzalo aj viacero komôr. Ďalšia komora sa využívala najmä na skladovanie obilia (sýpka, stodola). Stála ako samostatný objekt vo dvore, na ulici pred domom alebo aj pod spoločnou strechou s domom, prípadne v niektorých oblastiach aj na poschodí;

2. archeol., archit. a) hrobová komora → komorový hrob;

b) pohrebná komora — uzatvorený krytý priestor určený na posmrtné uloženie zosnulého (jeho pohrebná miestnosť, kde bol zvyčajne uložený v sarkofágu), súčasť zložitejších stavieb (hrobiek) s nadzemnými i s podzemnými priestormi. Pohrebné komory sa budovali najmä vo vyspelejších, centrálne organizovaných ríšach, napr. v starovekom Egypte. Pohrebné komory niektorých faraónov zaberali plochu až 20 – 50 m2, boli umiestnené až 20 – 30 m pod povrchom, obklopené miestnosťami či výklenkami na uloženie výbavy mŕtveho a spojené chodbami i šachtami s nadzemnými časťami hrobky, v ktorých boli sakrálne stavby. Celý komplex mal tvar mastaby, neskôr pyramídy;

3. hist. pôvodne miestnosť (lat. camera, gr. kamara), v ktorej panovník (napr. vo Franskej ríši) uschovával svoj súkromný majetok, aj miesto, kde sa prerokúvala jeho správa. Neskôr úrad pre finančné a hospodárske záležitosti a správu určitého majetku (napr. apoštolská komora), v užšom význame štátna pokladnica (erár) vo feudálnom Uhorsku, kde sa ako kráľovské komory označovali inštitúcie, ktoré vyberali kráľovské dane a dávky, spravovali sklady a mali na starosti výber príjmov z jednotlivých druhov kráľovského regálu (najmä vyberanie urbury, výkup alebo zámenu drahých kovov na razenie mincí), dozerali aj na banskú a hutnícku výrobu; ich zložkami boli preto aj banská komora, mincová komora a soľná komora. Budova, v ktorej bolo sídlo komory, sa nazývala komorský dvor (dom). Prvé kráľovské komory boli zriadené už v období vlády Arpádovcov. V Uhorsku pôsobila kráľovská komora v Košiciach (písomne doložená 1297; pod jej správu patrilo Horné Uhorsko; zanikla 1536), Bratislave (územie od Dunaja po Liptov), Budíne (Zadunajsko) a Záhrebe (Chorvátsko a Slavónsko). Po začlenení Uhorského kráľovstva do habsburskej monarchie (1526) bola 1527 Ferdinandom I. zriadená Dvorská komora vo Viedni, ktorá ako jeden z troch ústredných dvorských úradov (popri dvorskej vojenskej rade a dvorskej kancelárii) spravovala finančné záležitosti celej habsburskej ríše. Podliehali jej aj novozriadené, tzv. zemské komory v jednotlivých krajinách monarchie: Dolnorakúska komora (od 1548 jej podliehali aj banské mestá na Slovensku), Hornorakúska komora, Česká komora a Uhorská komora (zriadená 1528, pôsobila do 1848), ktorých úlohou bola správa kráľovských majetkov, evidovanie príjmov z kráľovského regálu a slobodných kráľovských miest, vyberanie daní, ako aj kontrola výdavkov. V roku 1539 bola z Uhorskej komory ako jej pomocný orgán vyčlenená Spišská komora;

4. muzeolog. → komora umenia a divov;

5. politol. zaužívaný názov jednej z dvoch častí zákonodarného orgánu štátu, parlamentu, napr. v Česku dolná komora (Poslanecká snemovňa) a horná komora (Senát) Parlamentu Českej republiky, v Spojenom kráľovstve dolná komora (Poslanecká snemovňa, House of Commons) a horná komora (Snemovňa lordov, House of Lords);

6. práv. profesijná komora — stavovská organizácia, verejnoprávna neštátna a samosprávna inštitúcia združujúca fyzické alebo právnické osoby s požadovanou kvalifikáciou alebo vykonávajúce podnikateľskú činnosť v odvetví, v ktorom príslušná komora pôsobí. Jej základnou úlohou je podporovať a presadzovať záujmy svojich členov, ochraňovať ich stavovskú česť, vytvárať vhodné podmienky na výkon ich práce, poskytovať im metodické usmernenie, organizovať a zabezpečovať sústavnú vzdelávaciu a edičnú činnosť a pod. Každá komora vydáva svoj štatút, vnútorné predpisy, kontroluje ich dodržiavanie, ako aj dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov súvisiacich s činnosťou členov a z ich nedodržiavania vyvodzuje disciplinárne opatrenia. Vedie zoznam svojich členov, ich register, vydáva osvedčenia o členstve. Komoru riadia jej orgány (valné zhromaždenie, predstavenstvo, predseda, dozorná rada, prípadne disciplinárna komisia). Členstvo v príslušnej komore je dobrovoľné (napr. v prípade živnostníkov či poľnohospodárov) alebo povinné (napr. v prípade advokátov, audítorov, notárov, patentových zástupcov, geodetov, autorizovaných architektov či autorizovaných stavebných inžinierov; prijatie za člena komory je podmienené zložením osobitnej skúšky a sľubu). V roku 2017 pôsobilo na území SR viac ako 25 profesijných komôr, napr. Slovenská obchodná a priemyselná komora, Slovenská živnostenská komora, Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, Slovenská lesnícka komora, Slovenská banská komora, Slovenská advokátska komora, Notárska komora SR, Slovenská komora patentových zástupcov, Slovenská lekárska komora, Slovenská komora architektov, Komora geodetov a kartografov, Americko-slovenská obchodná komora, Francúzsko-slovenská obchodná komora;

7. v technických zariadeniach uzavretý priestor, v ktorom prebieha nejaký dej, meranie, pozorovanie, napr. v astronómii prenesene v minulosti a) označenie ďalekohľadu (napr. Bakerova-Schmidtova komora) ako optického prístroja, ktorého optická sústava je uzatvorená v tzv. komore; b) označenie fotografického prístroja na pozorovanie a fotografovanie oblohy alebo jej časti (→ celooblohová komora) alebo nebeských objektov (→ Markowitzova komora);

dopr. → vzduchová komora;

ekol. → biotermická komora;

fotogr. → tmavá komora;

el.tech. → bezodrazová komora, → dozvuková komora;

fyz. → bublinová komora; → hmlová komora, → ionizačná komora, → iskrová komora;

hydrol., stav. → odľahčovacia komora, → plavebná komora, → vyrovnávacia komora;

lek. → barokomora;

stroj. → spaľovacia komora, → zvukotesná komora;

8. poľov. a) hrudná dutina raticovej zveri;

b) najzazverenejšia časť poľovníckeho revíru;

c) uzavretý priestor na prezimovanie zveri, → komorovanie (zveri);

d) rozšírená časť brlohu hlodavcov;

9. prázdny priestor v niečom, dutá časť niečoho, dutina, napr. v anatómii srdcová komora, mozgová komora, vo vojenstve nábojová komora a pod.

komínový ťah

komínový ťah — podtlak v komíne zabezpečujúci odstraňovanie spalín z kúrenísk kotlov, priemyselných pecí ap. a dopravu čerstvého vzduchu do nich. Je spôsobený nižším aerostatickým tlakom plynov v komíne, ako je tlak okolitého vzduchu (tzv. komínový efekt), keďže plyny vypĺňajúce prieduch komína sú teplejšie a majú nižšiu hustotu ako okolitý vzduch.

Pre maximálny teoreticky možný rozdiel tlakov, tzv. statický komínový ťah, platí \(\Delta p =\)\(Chb(1/T_0 - 1/T_k)\), kde \(h\) je účinná výška prieduchu, \(b\) tlak vzduchu, \(T_0\) teplota okolitého vzduchu, \(T_k\) priemerná teplota v komíne a \(C = 0,034 2\) koeficient vyjadrujúci termodynamické vlastnosti vzduchu (v skutočnosti je ťah nižší o odpor prúdenia, čo sa zohľadňuje použitím koeficientu \(C\) zisteného na základe skúšok). Komínový ťah teda ovplyvňujú aj meteorologické podmienky (teplota okolia, tlak vzduchu, jeho teplota a vlhkosť, ako aj rýchlosť vetra). Výšku komína neurčuje iba potrebný ťah, ale často ju ovplyvňuje aj napr. výška okolitej zástavby a pri veľkých priemyselných zariadeniach aj cieľ dosiahnuť požadovaný rozptyl spalín v atmosfére v prevažujúcich meteorologických podmienkach. Komínový ťah je preto premenlivý a často iný, než je potrebné na optimálnu prevádzku spaľovacieho zariadenia s dobrou účinnosťou (príliš veľký ťah zbytočne ochladzuje kúrenisko, príliš malý znižuje výkon zariadenia; v obidvoch prípadoch môže nastať nedokonalé spaľovanie). Väčšie priemyselné zariadenia majú preto ručnú al. aj automatickú reguláciu ťahu (napr. klapkou al. posúvačom v prieduchu).

Keďže teplo odchádzajúce komínom sa iba z veľmi malej časti využije na vytváranie ťahu, pričom však výrazne zhoršuje účinnosť tepelných zariadení, teplota spalín vychádzajúcich zo zariadení by mala byť čo najnižšia, aby sa znížila tzv. komínová strata. Ak je však teplota spalín v komíne príliš malá, dochádza k vyzrážaniu vlhkosti, ktorá agresívne pôsobí na konštrukciu komína. Najmenšia teplota spalín pri tuhých palivách a ťažkých vykurovacích olejoch sa volí bežne okolo 250 °C, pri plynoch a ľahkých vykurovacích olejoch 150 °C. Ak je komínový prieduch vybavený vložkou odolnou proti korózii, je možné výstupnú teplotu spalín znížiť. Ak ťah komína nie je postačujúci, treba ho zabezpečiť iným spôsobom (umelý ťah), napr. dopravou spalín ventilátorom, ktorý odsáva spaliny z kúreniska a tlačí ich do komína al. (zriedkavejšie) tlačí čerstvý vzduch do kúreniska (pretlakové kúrenisko). V prípade kondenzačných kotlov je vzhľadom na nízku teplotu spalín vždy potrebné vytvárať umelý ťah, ktorý je často energeticky výhodnejší ako vytváranie potrebného ťahu len komínom.

— V minulosti pri parných rušňoch nebola vzhľadom na prejazdový profil výška ich komína (najčastejšie odlievaného zo sivej liatiny) na prevádzku kotla postačujúca, preto sa umelý ťah dosahoval strhávaním spalín prúdom výfukovej pary v komíne (→ ejektor, dyšňa). Pri parných lokomobilách bol plechový komín sklápateľný a jeho ťah bol podporovaný aj prúdom výfukovej pary. Komínový ťah parných lodí bol väčšinou postačujúci, iba v niektorých prípadoch (bojové plavidlá) sa používal umelý ťah, a to zväčša ventilátorom poháňaným parnou turbínou. Komín riečnych lodí bol kvôli plavbe pod mostami tiež sklápateľný. V súčasnosti, aby spaliny neobťažovali cestujúcich a posádku, sú výfukové potrubia hlavných a pomocných motorov lodí vyvedené do vyvýšenej vežovej nadstavby nazývanej aj komín.

komín

komín [gr. > lat.] —

1. ban. vertikálne banské dielo razené zvyčajne dovrchne, určené na otvárku a prípravu dobývacích blokov alebo na ťažbu a vetranie horizontálnych banských diel. Často býva vystužené výdrevou, príp. vymurované. Komín využívaný na dopravu rúbaniny samospádom na spodnejšiu smerovú chodbu sa nazýva sýp alebo sypný komín;

2. geomorfol., geol. a) → krasový komín; b) sopečný komín; → sopúch;

[IMG-1]

3. tech., stav. dutá konštrukcia na odvádzanie spalín a dymu z vykurovacích spotrebičov, z kotlov a z priemyselných pecí, ako aj na odvádzanie vzduchu a plynov odsávaných z prevádzok alebo z priemyselných zariadení do ovzdušia. Komín na odvádzanie malých množstiev exhalátov je súčasťou budovy ako vstavaný alebo pristavaný k jej fasáde, na odvádzanie veľkých množstiev exhalátov sa buduje samostatne stojaci továrenský komín. Princíp činnosti komína je založený na tzv. komínovom efekte (→ komínový ťah).

K základným častiam komína patria: komínové teleso (plášť), komínový prieduch, komínový sopúch, spalinová klapka, komínový nadstavec a komínová hlava. Komínové teleso (plášť) je vonkajší obal komína (zvyčajne murovaný), má statickú (nosnú), ochrannú a estetickú funkciu. Jeho maximálna povrchová teplota nesmie prekročiť 51 °C (pri pristavanom komíne to platí do výšky 2,5 m nad terénom alebo nad prístupovou plochou). Komínový prieduch je zvislá dutina kruhového, príp. štvorcového alebo obdĺžnikového prierezu vnútri komínového telesa, ktorou sa priamo odvádzajú spaliny a dym vedené zo spotrebiča dymovodom (komínovou rúrou). Dymovod je s prieduchom komína prepojený komínovým sopúchom (otvorom v komínovom telese). Na jeden komínový prieduch môže byť napojených aj viac spotrebičov (napr. na rôznych podlažiach). Na uzatváranie cesty spalín (ak je spotrebič mimo prevádzky) i na reguláciu ťahu komína slúži spalinová klapka umiestnená v dymovode alebo v komínovom prieduchu. Výška komínového prieduchu od sopúcha nahor po ústie komína (nad strechou) sa nazýva účinná výška prieduchu. Na jej zväčšenie sa niekedy používa komínový nadstavec.

Jeden komín môže obsahovať viac komínových prieduchov (združený komín). Prieduchy podľa usporiadania môžu byť priebežné (všetky sa začínajú v najnižšom podlaží), podlažné (začínajú sa v príslušnom podlaží) a prepažené so spoločným zberačom (zberač prechádza všetkými podlažiami a z neho jednostranne alebo obojstranne odbočujú prieduchy jednotlivých podlaží, ktoré sú od zberača oddelené výsuvnými uzávermi). Podľa priebehu pozdĺžnej osi prieduchu sa rozlišujú priame a uhýbané (odkláňajú sa od zvislice) prieduchy, podľa prierezu úzke, stredné alebo prielezné, podľa druhu použitých palív prieduchy na odvádzanie spalín z tuhých, kvapalných alebo z plynných palív. Súčasťou komína býva aj samostatná dutina (vzduchový prieduch) na privádzanie spaľovacieho vzduchu k spotrebiču. V najnižšej časti komína medzi pätou komína a sopúchom, kde sa usádzajú tuhé časti spalín (sadze) a dymový kondenzát, je umiestnený uzatvárateľný vyberací otvor na ich odstraňovanie. Pri priebežných prieduchoch sú otvory umiestnené na voľne prístupnom mieste (na chodbe, schodisku ap.). Vyberacie otvory na podlažné prieduchy môžu byť umiestnené len mimo obytných miestností, sál, učební, skladovacích priestorov ap.

Komínová hlava je časť komína nad strechou zakončená krycou doskou, ktorá ju chráni pred mechanickým poškodením a pred vplyvmi počasia. Hlava vstavaných komínov má presahovať minimálne o 65 cm hrebeň strechy alebo minimálne o 1,5 m najvyššiu hranu plochej strechy. Môže byť výrazným architektonickým prvkom najmä pri komínoch umiestnených v blízkosti priečelí, ktoré sú nápadné svojou polohou a výškou. Na vymetanie a kontrolu komínových hláv sa v ich výške zhotovujú komínové lávky. Ak je ich zhotovenie ťažké, vytvára sa uzatvárateľný vymetací otvor, ktorý má byť umiestnený čo najvyššie v priestore krovu alebo strechy.

Podľa konštrukcie komínového telesa (plášťa) sa rozlišujú jednovrstvové a viacvrstvové, resp. trojvrstvové komíny. Jednovrstvové sú tvorené len plášťom – murivom z obyčajných tehál alebo z komínoviek, ktorými sa ohraničuje prieduch. Nie sú vhodné na kvapalné alebo na plynné palivá. Viacvrstvové bývajú tvorené obvodovým plášťom, tepelno-izolačnou strednou vrstvou a plechovou alebo keramickou komínovou vložkou s funkciou prieduchu. Podľa spôsobu zhotovenia môžu byť komíny murované z tehál alebo z tvaroviek, monolitické alebo montované z prefabrikovaných dielcov. V súčasnosti sa používajú tzv. systémové komíny, ktoré sa zostavujú z prefabrikovaných dielcov od jedného výrobcu.

Za technický stav komína zodpovedá vlastník objektu, ktorý ho musí udržiavať v dobrom technickom stave a zabezpečiť jeho pravidelnú kontrolu a čistenie. O vybavení komína rozhoduje revízny technik. Všeobecné podmienky pri jeho výstavbe a používaní a lehoty jeho čistenia a vykonávania kontrol sú ustanovené v príslušných právnych predpisoch.

Murované komíny boli v mestách na území Slovenska známe od prelomu 16. a 17. stor. V dedinskom prostredí sa vo väčšej miere začali stavať až v priebehu 19. a začiatkom 20. stor. Dovtedy sa zhotovovali lapače dymu lievikového tvaru upletené z prútia a vymazané hlinou, ktorými sa dym z kúreniska odvádzal cez strop iba do podstrešia. Tam vyúsťoval do nízkeho nadstavca zo skál (piecka), kde sa zachytávali horúce spaliny a iskry. Po premiestnení ohniska a čeľustí pece z izby do pitvora, ale najmä po vzniku čiernej kuchyne v dome sa dym začal odvádzať otvoreným komínom. Vytvárala ho mohutná oblúkovitá murovaná alebo zrubová klenba nad celým priestorom čiernej kuchyne, ktorá v podstreší vyúsťovala do komína štvorcového prierezu vyčnievajúceho v zadnej časti pitvora až nad strechu domu. Spočiatku bola klenba zhotovovaná z drúčikov, tyčí alebo z prútia, vymazaná hlinou a ukončená sedlovou doštenou strieškou, neskôr bolo v rámci protipožiarnych opatrení nariadené stavať namiesto nej murovaný komín. Po všeobecnom zavedení sporákov a po likvidácii starších foriem kúrenísk s ohniskom a pecou v interiéri obydlia boli otvorené komíny nahradené uzatvorenými cylindrovými komínmi, ktoré sa používajú aj v súčasnosti. Staršie formy otvorených komínov sa využívali na údenie mäsa. Komíny spravidla dvakrát ročne vymetali kominári spúšťaním železnej gule s hrotmi, ktorou z komína odstraňovali usadené sadze (hrozilo ich vznietenie), a potom ich dočistili štetkou.

Komín mal dôležitú úlohu v ľudových poverách, symbolizoval prechod medzi pozemským a nadpozemským, prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Prichádzali cezeň na pozemský svet nadprirodzené bytosti (Lucia, meluzína, rarášok, ale aj Mikuláš spúšťajúci sa na zlatej niti). Na Slovensku bol komín sídlom rodového ochrancu (hada) a mal významné miesto i v obyčajach životného cyklu (narodenie, svadba a i.) a v kalendárnych obyčajach (Štedrý večer, fašiangy a i.).

kombinovaný nástroj

kombinovaný nástroj — nástroj umožňujúci vykonávať viacero rôznych činností (funkcií viacerých jednoduchých nástrojov), napr. kombinovanými kliešťami uťahovať a uvoľňovať skrutky alebo matice, sekať a ohýbať drôt ap.; stroj. nástroj obrábacieho stroja, ktorým je možné realizovať viacero základných obrábacích operácií na kovoch a dreve, napr. vŕtanie a zhotovovanie vonkajšieho závitu, pílenie, frézovanie ap. Predpokladá sa aj jeho upínanie a použitie v robotických ramenách.

kohút

kohút

1. samec vtákov z radu kurotvaré. Vyznačuje sa zvyčajne vyššou hmotnosťou než sliepka, pestrým sfarbením, predĺženými chvostovými perami, rôznymi výrastkami na hlave (hrebeň a mäsité laloky) a ostrohami na nohách. Ozýva sa druhovo špecifickým hlasom, najčastejšie počas toku; typické je kikiríkanie kohúta kury domácej (Gallus gallus domesticus). Kohúty väčšiny druhov sú polygamné, o svoje potomstvo sa nestarajú.

V tradičných predstavách sa kohútovi pripisovala ochranná i veštecká funkcia, symbolizoval plodnosť a bojovnosť. U starých Iráncov (Peržanov) v predislamskom období bol strážcom ríše dobra, zaháňal démonov a videl do budúcnosti. Východní Slovania ho často používali ako obetný dar. Čierny kohút bol posvätným vtákom Svantovíta, neskôr sa u pobaltsko-polabských Slovanov preniesol kult kohúta na sviatok sv. Víta, ktorému kažoročne obetovali hydinu. Rituálne zabíjanie kohúta symbolizovalo zánik starého a nástup nového života.

Na Slovensku bolo kohútie mäso rituálnym jedlom pri obradoch prechodu, na krstinách, svadbách a karoch. Kohút ohlasoval začiatok dňa, podľa poverových predstáv jeho hlas zaháňal nočných démonov, revenantov a upírov (Kohút zaspieval a čert sa hneď na kolomaž rozlial). Symbolizoval plodnosť i bojovnosť, z jeho správania sa odvodzovali predpovede a veštby, napr. kikiríkanie predo dvermi znamenalo hádku v dome, trojnásobné kikiríkanie na pravé poludnie (príp. kikiríkanie sliepky) smrť gazdu, kikiríkanie večer nešťastie, ak kohút vyletel na strechu domu, požiar (drevené a kovové plastiky kohútov sa umiestňovali na veže a štíty domov na ochranu pred požiarom), ako aj mnohé pranostiky, napr. ak kohút vyletel na plot, malo byť pekne, ak hrabal na hnoji alebo veľa kikiríkal, malo pršať, koľkokrát sa ozval na Božie narodenie (25. decembra), toľkokrát mali byť prerušené jarné práce pre zlé počasie. Čierny kohút chránil dom pred ohňom a prinášal šťastie, v iných predstavách bol jednou z podôb zlého ducha (v antropomorfnej podobe sa niekedy znázorňoval čert s kohútím zobákom a za klobúkom s perom z chvosta čierneho kohúta, ktorým dával ľuďom podpisovať zmluvy). Biely kohút odháňal hlodavcov, ale aj nápadníkov. Kohútia krv sa používala ako liečivo, potierali sa ňou bradavice alebo sa používala na odohnanie smrti ťažko chorých;

2. tech. aj kohútik — a) súčiastka na zatváranie, prípadne na rozdeľovanie toku kvapaliny alebo plynu v potrubí. V telese kohúta sa otáča guľa (guľový kohút) alebo kužeľ (kužeľový kohút) s otvorom v priamom smere (jednocestný kohút) alebo v tvare T (trojcestný kohút). Čap gule alebo kužeľa je ukončený štvorhranom, ktorého otáčaním kľúčom alebo ručnou pákou sa zatvára alebo mení smer toku kvapaliny, resp. plynu (zatvárací, regulačný kohút), alebo výtok (výtokový, výpustný, odvodňovací kohút). Ručné ovládanie kohúta je vždy doplnené vizuálnou kontrolou (poloha páky, ryska) a používa sa pri rozvodoch s menším priemerom (plyn alebo pomalšie prúdiaca kvapalina); b) spúšťací mechanizmus niektorých strelných zbraní, spúšť.

KOH-I-NOOR HARDTMUTH

KOH-I-NOOR HARDTMUTH [-nor hartmut] — česká spoločnosť so sídlom v Českých Budějoviciach zameraná na výrobu a distribúciu umeleckých, školských a kancelárskych potrieb. Založená 1790 vo Viedni J. Hardtmuthom ako továreň na výrobu jemnej kameniny a porcelánu (→ Hardtmuth), 1802 získala patent na výrobu grafitovej tuhy z grafitu a ílu, 1808 začala vo Viedni aj s výrobou ceruziek, 1848 sa presťahovala do Českých Budějovíc, 1870 bola výroba kameniny a porcelánu ukončená. Od 1888 vyrába grafitovú ceruzku s označením 1500 (v 21 gradáciách), vyvinula systém označovania gradácie ceruziek pomocou písmen (H, B, F) a číslic, 1890 zaviedla výrobu mechanických ceruziek, 1895 umelých kried, 1946 kovových mechanických ceruziek Versatil. V roku 1945 bola znárodnená, 1992 sprivatizovaná, od 1994 je súčasťou koncernu Gama Group (dnes Koh-i-noor Hardtmuth holding, a. s.). Vyrába široký sortiment písacích a i. školských a kancelárskych potrieb, ako aj potreby pre umelcov a na voľnočasové aktivity. Svoje výrobky vyváža do 85 krajín sveta.

KOH-I-NOOR

KOH-I-NOOR [-nor] — česká spoločnosť so sídlom v Prahe-Vršoviciach zameraná na výrobu kovovej galantérie. Založená 1902 pod názvom Veřejná obchodní společnost Waldes a spol., hlavným výrobným artiklom bol módny patentný gombík nazvaný Koh-i-noor (podľa slávneho diamantu; obchodná značka K-I-N). Vzostup firmy bol 1939 prerušený nemeckou okupáciou (v tom čase bola premenovaná na KOH-I-NOOR), 1945 bola zoštátnená, 1948 mala okolo 45 kovopriemyselných závodov, po 1985 boli jednotlivým závodom určené nové výrobné programy. Priamym pokračovateľom pôvodnej firmy sa stal závod v Prahe-Vršoviciach, od 1994 akciová spoločnosť. V súčasnosti vyrába široký sortiment kovovej textilnej galantérie (patentné a zapínacie gombíky, háčiky, očká, náprstky, napichovacie a zatváracie špendlíky ap.), kovové, plastové a špirálové zipsy, drobné kovové a plastové výrobky pre automobilový a papierenských priemysel a i.

Kniewald

Kniewald [kní-], Dušan 18. 10. 1938 Košice — slovenský strojár. Od 1960 pôsobil na Strojníckej fakulte Vysokej školy technickej (dnes TU) v Košiciach; 1977 profesor. Zaoberal sa strojárskymi technológiami, najmä technológiami predúpravy povrchov, technológiami tvárnenia, zlievarenstva, zvárania a spracovania nových materiálov, ako aj teóriou a metodikou povrchových úprav. Autor a spoluautor viac ako 10 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 4 vysokoškolských učebných textov a publikácií Technológia prístrojovej techniky (1985, 2. vydanie 1990) a Náuka o plastoch (2007), spoluautor 4 patentov.

klzné ložisko

klzné ložisko — ložisko na uloženie čapu hriadeľa, pri ktorom je čap v priamom styku s materiálom ložiska (čap sa v ložisku kĺže, odtiaľ názov). Čap je uložený v panve ložiska v puzdre alebo v puzdre s výstelkou, pri jeho pohybe (otáčaní) vzniká trenie, preto je potrebné účinné mazanie ložiska. Mazací olej je v ložisku rozvádzaný pomocou otvorov a drážok v jeho puzdre. Z hľadiska mazania sa klzné ložiská rozdeľujú na hydraulické a pneumatické. Hydraulické klzné ložiská sú hydrodynamické (olejový film medzi klznými plochami čapu a ložiska sa vytvára v dôsledku otáčania zaťaženého hriadeľového čapu, preto je na jeho vytvorenie potrebná dostatočná rýchlosť otáčania čapu), hydrostatické (olejový film sa vytvára pomocou vonkajšieho zdroja – čerpadla, preto je nezávislé od otáčania čapu) a samomazné (panva ložiska je napustená olejom, ktorý pri otáčaní čapu vystupuje na plochy čapu a puzdra a vytvára film). Pri pneumatických klzných ložiskách spĺňa funkciu olejového filmu vzduchový vankúš. Výhodou klzných ložísk je presné uloženie hriadeľov a tlmenie chvenia a rázov, ich nevýhodou nevyhnutnosť prívodu maziva a pri nedostatočnom mazaní nebezpečenstvo zadierania.

kľukový mechanizmus

kľukový mechanizmusstroj. zariadenie na premenu priamočiareho vratného pohybu na otáčavý a naopak. Tvorí súčasť piestových hnacích (spaľovacích zážihových a vznetových motorov) a hnaných (piestových čerpadiel, kompresorov, kľukových lisov ap.) strojov. Jednoduchý kľukový mechanizmus sa skladá z piesta, ojnice a kľukového hriadeľa, ktoré sú navzájom spojené čapmi. Piest, na ktorý pôsobí tlak kvapaliny, pary alebo plynu v pracovnom priestore (valci) stroja, vykonáva priamočiary vratný pohyb (nahor a nadol). Ojnica, ktorej pohyb je zložený z posuvného pohybu a kývavého pohybu, prenáša sily medzi piestom a kľukovým hriadeľom, a tým umožňuje previesť vratný pohyb piesta na otáčavý pohyb kľukového hriadeľa, prostredníctvom ktorého sa pohyb prenáša na ďalšie pohyblivé časti stroja (napr. pri automobiloch cez spojku na prevodovku, ale aj cez klinový remeň alebo reťaz napr. na pohon rozvodového hriadeľa, vodného čerpadla, ventilátorov chladenia i klimatizácie ap.).

kľukový hriadeľ

kľukový hriadeľ, zalomený hriadeľ — hriadeľ piestových hnacích a hnaných strojov prevádzajúci pomocou ojníc priamočiary vratný pohyb na otáčavý (pri hnacích strojoch) alebo otáčavý pohyb na priamočiary vratný (pri hnaných strojoch); súčasť kľukového mechanizmu. Skladá sa z hlavných čapov, ktoré sú umiestnené na osi otáčania hriadeľa (pomocou 2 hlavných, tzv. vodiacich čapov je kľukový hriadeľ uložený v skrini), a z kľukových čapov, ktoré sa nachádzajú mimo osi otáčania a sú spojené kľukovými ramenami. Stredy kľukových čapov sa otáčajú po kružnici, ktorej priemer určuje zdvih piesta v pracovnom priestore (valci) motora. Na kľukové čapy sa nasádzajú ojnice. Kľukové ramená slúžia na vyváženie kľukového hriadeľa a na odľahčenie ložísk hlavných čapov. Kľukový čap s 2 ramenami tvorí 1 zalomenie kľukového hriadeľa, počet zalomení hriadeľa je určený počtom valcov a ich usporiadaním, napr. kľukový hriadeľ štvorvalcového spaľovacieho motora má 4 zalomenia usporiadané v rovine a vzájomne otočené o 180°, šesťvalcový motor šesť zalomení usporiadaných vo hviezdici. Kľukové hriadele sú najnákladnejšou časťou kľukového mechanizmu motorov, menej namáhané sa vyrábajú z uhlíkovej, viac namáhané z legovanej ocele, kľukové hriadele do osobných automobilov môžu byť aj odlievané z oceľoliatiny.

kľuka

kľuka — súčiastka (páka) umožňujúca otáčanie pri ručnom pohone (napr. kľuka rumpálu studne) alebo ovládajúca zabezpečovací alebo uzatvárací mechanizmus (napr. dverí).

kľúč

kľúč

1. hud. → notový kľúč;

2. inform. a) prvok údajového záznamu databázy slúžiaci na jeho jednoznačnú identifikáciu; b) elektronický kľúč, aj čipový kľúč – elektronické zariadenie slúžiace ako identifikačné médium prístupových systémov (napr. domových elektronických zámkov). Spravidla má zabudovaný čip – nosič unikátneho číselného identifikátora, ktorý je čítaný snímačom prístupového systému. Systém porovná zosnímaný identifikátor so záznamami vo svojej databáze a v prípade zhody povolí prístup (napr. vstup do objektu). Pri strate elektronického kľúča stačí na zabránenie povolenia prístupu vymazať záznam v databáze. Podľa spôsobu prenosu identifikátora medzi elektronickým kľúčom a snímačom sa rozoznávajú dotykové a bezdotykové elektronické kľúče. Výhodou elektronických kľúča oproti bežným mechanickým kľúčom je jednoduchšia manipulácia, pri ktorej nedochádza k mechanickému opotrebovaniu. Nevýhodou je potreba stáleho napojenia snímača na elektrickú sieť; c) → hardvérový kľúč; d) → šifrovací kľúč; e) → USB kľúč;

3. stroj. a) nástroj na zamykanie a odomykanie zámku alebo na uvedenie do činnosti spínača v spúšťači (štartéri) spaľovacieho motora (→ batériové zapaľovanie spaľovacích motorov); b) nástroj na zaťahovanie a povoľovanie skrutiek a matíc. Kľúče môžu byť pevné jedno- alebo obojstranné, otvorené alebo uzavreté, napr. nástrčné (používajú sa na montáž sviečok spaľovacích motorov a na skrutky s vnútorným štvor- alebo šesťhranom – tzv. imbusové, správnejšie inbusové kľúče nazvané podľa nemeckého názvu Innensechskantschraube Bauer und Schaurte) s normalizovanými rozmermi, ako aj nastaviteľné (→ francúzsky kľúč);

4. prenesene prostriedok na vyriešenie problému.

klinový remeň

klinový remeň — remeň spájajúci remenice hnacieho a hnaného hriadeľa v remeňovom prevode na prenos krútiaceho (točivého) momentu z hriadeľa na iný s ním rovnobežný a nie príliš vzdialený hriadeľ. V priereze má tvar rovnoramenného lichobežníka. Skladá sa z gumeného jadra, ťažnej textilnej vrstvy, gumeného nárazníka a z jednej alebo z dvoch vrstiev obalu z gumotextilu, ktorý ho chráni pred mechanickým a chemickým poškodením. Tvar a rozmery klinového remeňa sú normalizované. Na prenos väčšieho výkonu sa používa niekoľko vedľa seba umiestnených klinových remeňov.

Klimov, Vladimir Jakovlevič

Klimov, Vladimir Jakovlevič, 23. 7. 1892 Moskva – 9. 9. 1962 tamže — sovietsky konštruktér leteckých motorov. R. 1918 – 24 vedúci oddelenia leteckých motorov Najvyššej rady národného hospodárstva, súčasne 1920 – 23 pedagóg na Vysokom technickom učilišti N. E. Baumana a na Vojenskej leteckej akadémii N. E. Žukovského (dnes Vojenská letecká akadémia N. E. Žukovského a J. A. Gagarina) v Moskve. Od 1935 hlavný konštruktér leteckého závodu č. 26 v Rybinsku a po evakuácii (1941) v Ufe v Baškirsku, 1946 – 56 vedúci experimentálnej konštrukčnej kancelárie OKB-45 v Petrohrade (dnes spoločnosť na výrobu leteckých motorov OAO Klimov), od 1956 generálny konštruktér. Skonštruoval a postavil množstvo piestových motorov použitých v rozličných lietadlách bojujúcich v 2. svetovej vojne, napr. v bombardéri Pe-2 a stíhačkách Jak-1M, Jak-3, Jak-7 a LAGG-3. Po 1945 skonštruoval prvý sovietsky letecký prúdový motor Klimov VK-1, ktorého varianty boli použité v lietadlách MiG-15, MiG-17 a Il-28. Od 1943 člen korešpondent, 1953 akademik AV ZSSR.

Klimo, Vladimír

Klimo, Vladimír, 22. 6. 1940 Turčiansky Svätý Martin, dnes Martin — slovenský strojár, syn Zoltána Klima. Po skončení vysokoškolského štúdia pôsobil 1962 – 64 v Hutnom projekte Košice, 1964 – 2005 (s prerušením) na Strojníckej fakulte Technickej univerzity (1985 – 89 prodekan, 1990 – 94 dekan fakulty, 1989 prorektor univerzity) v Košiciach. R. 1994 – 98 mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v ČĽR, KĽDR a Mongolsku. Od 2007 riaditeľ Ústavu humanitných a technologických vied na Vysokej škole bezpečnostného manažérstva v Košiciach; 1991 profesor. Zaoberá sa konštrukciami strojov, najmä ich prevodových a pohonných celkov. Autor a spoluautor 54 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 9 vysokoškolských učebných textov a 7 patentov.

klietka

klietka — mrežami (zvyčajne kovovými alebo drevenými) alebo inak ohraničený a podľa účelu vybavený priestor;

1. ban. a) oceľová konštrukcia hranolovitého tvaru zavesená na ťažnom lane (ťažná klietka), slúžiaca na zvislú dopravu baníkov a materiálu (rúbaniny, výstuže ap.) v hlbinných baniach. Je jedno- až trojpodlažná, prípadne veľkoobjemová, ktorá je určená len na účely ťažby. Pohybuje sa v šachte, kde je vedená vodidlami. Jej pohyb nahor a nadol (t. j. spúšťanie a vyťahovanie) zabezpečuje navíjacie zariadenie riadené zo strojovne ťažného stroja. Rýchlosť pohybu klietky je obmedzená maximálnou hodnotou stanovenou banským úradom a pri jazde mužstva je vždy nižšia ako pri doprave nákladu. Klietka musí byť vybavená samočinným záchytným zariadením (v prípade pretrhnutia lana ju plynulo zabrzdí a zastaví), dvierkami a zvyčajne šikmou strechou. Banské vozy sa do klietky navážajú na nárazisku, kde prípadne nastupujú aj baníci, pričom správnu polohu nastavenia klietky zabezpečujú stavidlá a riadenie jej prevádzky sa zabezpečuje zvukovou signalizáciou; b) špeciálny druh výstuže na zabezpečenie stropu banského porubu zostrojenej z okrúhlych drevených hrád alebo z oceľových nosníkov uložených krížom na seba do tvaru klietky;

2. el.tech. → Faradayova klietka;

3. hist. klietka hanby — v stredoveku mrežami ohradený priestor, kde boli verejnej potupe vystavení ľudia, ktorí sa previnili proti morálke;

4. mrežami alebo drôteným pletivom ohradený priestor na chov drobných hospodárskych zvierat (sliepok, králikov ap.). Slúži na individuálne umiestnenie 1 – 5 zvierat. Konštrukčné riešenie klietky závisí od druhu zvierat, zásadou však je, aby v nej boli pre ne zabezpečené optimálne biologické a zdravotné podmienky;

5. stroj. klietka asynchrónneho stroja → asynchrónny stroj.

kliešťová zváračka

kliešťová zváračka — zariadenie na ručné alebo robotizované odporové bodové zváranie alebo švové zváranie. Má tvar klieští, na jednej strane ich ramien pôsobí sila vyvolaná ručne alebo motoricky, na druhej strane sa pritlačením bodových (pri bodovom zváraní) alebo kotúčových (pri švovom zváraní) elektród vytvorí na zvárané diely potrebný tlak a privádza sa elektrický prúd.

klieština

klieština

1. stav. súčasť drevených krovov slúžiaca na ich priečne spevnenie. Tvorí ju dvojica fošní s prierezom najčastejšie 80 × 160 mm, ktoré sa vodorovne upevňujú tesne nad pomúrnicou z obidvoch strán krokvy, vzpery a stĺpika svorníkovými spojmi. V hornej časti krovu sa môžu ďalšie klieštiny pripevniť tesne pod stredovými väznicovými trámami na obidve párové krokvy a obidva stĺpiky;

2. stroj. nástroj (zariadenie) na pevné upnutie vkladacieho nástroja (frézy a pod.) v elektrickom náradí. Pozostáva z rozrezaného puzdra na hnacom vretene, ktoré zachytí upínaciu stopku vkladacieho nástroja a zatvorením upínacej matice ju pevne zovrie.

klepanie spaľovacích motorov

klepanie spaľovacích motorov — kovový zvuk vznikajúci ako prejav periodického kmitania tlaku vo valci spaľovacieho motora pri nenormálnom priebehu spaľovania v strednom, respektíve v záverečnom časovom úseku spaľovania charakteristickom vysokou teplotou a tlakom v spaľovacom priestore (spôsobuje ho samovoľné vznietenie ešte nespálenej časti obsahu čerstvej palivovej zmesi prekročením podmienok jej samovznietenia). V dôsledku prudkého lokálneho stúpnutia tlaku sa v spaľovacom priestore šíria tlakové vlny, ktoré odrazmi od jeho stien spôsobujú periodické vymedzenie vôle v kľukovom mechanizme. Prejavom je zvukový efekt, dôsledkom možné mechanické opotrebenie čapov a ložísk v pieste, ojnici a kľukovom hriadeli.

kĺbový hriadeľ

kĺbový hriadeľ, kardanový hriadeľ, kardan — hriadeľ na spojenie výstupného hriadeľa jedného stroja (zariadenia) so vstupným hriadeľom druhého stroja (zariadenia) alebo dvoch súčastí stroja, pričom osi hriadeľov nemusia ležať na jednej priamke; zabezpečuje prenos krútiaceho momentu medzi nimi. Skladá sa zo spojovacej časti (zvyčajne s posuvným členom umožňujúcim prenos krútiaceho momentu, napr. drážkovaný hriadeľ s drážkovanou objímkou, ktorý vyrovnáva aj zmenu dĺžky medzi hnacím a hnaným zariadením), na ktorej koncoch sa nachádzajú kĺbové spojky (najčastejšie kardanový kĺb).

Kĺbový hriadeľ sa používa v experimentálnych zariadeniach na meranie prenosu točivého momentu (napr. motorová brzda), v priemyselnej výrobe napr. v autobusoch a úžitkových automobiloch na prenos točivého momentu na väčšiu vzdialenosť – od motora po hnaciu strednú, respektíve zadnú nápravu. Pri motorových vozidlách sa kĺbový hriadeľ nazýva spojovací hriadeľ.

kĺbová spojka

kĺbová spojka — nepružná hriadeľová spojka slúžiaca na spojenie dvoch rôznobežných hriadeľov a na prenos krútiaceho momentu medzi nimi. Keďže pri spojení hriadeľov kĺbovou spojkou sa hnaný hriadeľ vzhľadom na hnací hriadeľ otáča nerovnomerne, zvyčajne sa používajú dve symetricky usporiadané kĺbové spojky spojené spojovacím hriadeľom, čím sa nerovnomernosť odstráni (→ kĺbový hriadeľ). Podľa konštrukcie sa rozlišuje guľová, čapová a krížová kĺbová spojka, ktorá sa používa najviac (→ kardanový kĺb). Zvláštnym druhom kĺbovej spojky je homokinetický kĺb (sférický, guľôčkový kĺb), ktorý prenáša krútiaci moment medzi rôznobežnými hriadeľmi a zachováva konštantnú uhlovú rýchlosť otáčania hnaného i hnacieho hriadeľa.

kĺb

kĺb — pohyblivý spoj dvoch navzájom sa dotýkajúcich častí celku, ktorý im bez oddelenia umožňuje obmedzený pohyb;

1. lek. articulatio, articulus — pohyblivé spojenie dvoch alebo viacerých kostí, ktoré sa dotýkajú svojimi koncovými časťami (kĺbovými plochami). Kĺbové konce kostí majú geneticky podmienený geometrický tvar, pričom jedna kosť je zakončená hlavicou a druhá kĺbovou jamou (kĺbová hlavica a kĺbová jama do seba zapadajú); kĺbové plochy sú pokryté tenkou vrstvou chrupky. Kĺb je obalený súvislým väzivovým obalom (kĺbovým puzdrom), ktorý obklopuje kĺbovú dutinu obsahujúcu za normálnych okolností malé množstvo kĺbového mazu (synovia). Kĺbové puzdro je dostatočne voľné, aby neobmedzovalo fyziologické pohyby, a pritom pevné, aby zabránilo väčšej voľnosti a oddialeniu kĺbových plôch; spevňujú ho pruhy pevných väzov (→ kĺbové väzy). Vonkajšia väzivová vrstva kĺbového puzdra (väzivová blana) obsahuje viac kolagénových vláken a zvyčajne je zosilnená väzmi, vnútorná (mazotvorná blana) je tvorená redším väzivom a produkuje do kĺbovej dutiny hustú viskóznu tekutinu, kĺbový maz, ktorý vyživuje kĺbové chrupky a súčasne znižuje mechanické trenie kĺbových plôch pri pohybe. Súčasťou niektorých kĺbov sú zvláštne štruktúry, a to kĺbový val (pruh chrupky alebo väziva, ktorého funkciou je rozšírenie kĺbovej jamy), kĺbový disk (platnička z väzivovej chrupky medzi kĺbovými plochami rozdeľujúca kĺb na dve dutiny), kĺbový kosáčik, kĺbové svaly (drobné svalové snopce, ktoré sa upínajú na kĺbové puzdro a napínajú ho) a mazové vačky (dutiny rôznej veľkosti, ktoré obsahujú tekutinu podobné kĺbovému mazu). Kĺby sú zásobované krvou z ciev, ktoré prebiehajú v ich blízkosti a okolo kĺbového puzdra často vytvárajú sieť. Inerváciu kĺbu zabezpečujú nervy, ktoré inervujú aj svaly v jeho okolí. Každý kĺb umožňuje určité štandardné pohyby v určitom rozsahu. Rozsah pohybu je daný anatomickou stavbou príslušného kĺbu (geometrickým tvarom kĺbovej hlavice a kĺbovej jamy), ako aj veľkosťou kĺbového puzdra a usporiadaním kĺbových väzov, smer pohybu je určený tvarom styčných plôch a priestorovými pomermi svalových úponov.

Podľa počtu kostí, ktoré sa podieľajú na vytvorení kĺbu, sa rozlišujú jednoduché (tvoria ich 2 kosti) a zložené kĺby (tvoria ich 3 alebo viac kostí alebo 2 kosti, medzi ktorými je kĺbový disk alebo kĺbový kosáčik). Podľa tvaru dotýkajúcich sa kĺbových plôch a počtu osí, okolo ktorých sa pohyb uskutočňuje, sa kĺby rozdeľujú na guľovité (rozlišujú sa voľné guľovité kĺby umožňujúce pomerne veľký rozsah pohybov, pretože ich veľká hlavica sa pohybuje v pomerne malej kĺbovej jame, napr. ramenný kĺb, a obmedzené guľovité kĺby umožňujúce obmedzený rozsah pohybov, pretože kĺbová hlavica je hlbšie zanorená do kĺbovej jamy, napr. bedrový kĺb), elipsovité (styčné plochy majú elipsovitý tvar, pričom jedna kĺbová plocha je konvexná a druhá konkávna, pohyb je možný vo dvoch na seba kolmých osiach, napr. vretennozápästný kĺb), dvojhrboľové (na každej kĺbovej kosti sú dve kruhovité alebo vajcovité styčné plochy, pohyb je obmedzený vo dvoch osiach, obmedzená je rotácia, napr. kolenný kĺb), sedlovité (styčné plochy majú tvar konského sedla, pohyb je vo dvoch smeroch, napr. zápästnozáprstný kĺb palca), valcovité (pohyb sa uskutočňuje okolo jednej osi kolmej na dlhú os kosti, môžu byť napr. otáčavé – medzičlánkové kĺby ruky, a kladkovité – ramennolakťový kĺb) a kolesové (konvexná styčná plocha sa otáča okolo konkávnej, pohyb sa uskutočňuje pozdĺž dlhej osi kĺbu, napr. vzdialenejší vretennolakťový kĺb). Osobitnými druhmi sú ploché a pevné kĺby, ktoré sa nachádzajú na chrbtici a pri spojení krížovej kosti, napr. medzistavcové kĺby a spojenie panvy s krížovou kosťou;

2. stav. stavebný spojovací prvok dvoch konštrukčných oceľových (zriedka železobetónových) častí umožňujúci ich vzájomné čiastočné pootočenie okolo osi kolmej na rovinu pôsobiacich síl. Podľa umiestnenia v konštrukcii sa rozlišuje vrcholový kĺb (nazývaný aj stredový, napr. vo vrchole oblúka, v Gerberovom nosníku), kĺb v podpere (spája podperu s konštrukciou) a pätkový kĺb v pätke stĺpa, rámu alebo oblúka (v pätke sa stĺp, resp. rám alebo oblúk s kĺbovým uložením zužuje alebo sa na úložnej doske pätky zhotoví polguľový náliatok – guľový kĺb, na ktorom sa stĺp osadí). Ďalšími druhmi kĺbov sú valivý kĺb, čapový alebo svorníkový kĺb a kyvadlový kĺb (medzi susednými časťami konštrukcie je umiestnený zvislý kyvný prút). Špecifickým druhom je plastický kĺb, ktorý sa vytvára zámerným poddimenzovaním miesta alebo prierezu v konštrukcii, aby sa v ňom pri zaťažení prekročením medze pružnosti vytvorila miestna plastická deformácia (plastický kĺb). Po vzniku plastického kĺbu napätie v takomto priereze ďalej nevzrastá, ale sa prerozdeľuje do ostatnej časti konštrukcie, čím sa zvyšuje jej únosnosť. Ak celkový priehyb konštrukcie nie je priveľký alebo ak sa nevyskytne strata stability, využitím plastického kĺbu možno zmenšiť rozmery konštrukcie, a znížiť tak spotrebu materiálu;

3. stroj. a) pohyblivý spoj dvoch strojových súčastí zabezpečujúci nastavenie ich vzájomnej polohy a žiadaný druh pohybu; b) pohyblivé spojenie dvoch hriadeľov na prenos krútiaceho momentu medzi nimi. Spojenie rôznobežných hriadeľov pomocou kĺbu sa nazýva kĺbová spojka.

klapka

klapka [nem.] — záklopka, uzáver, aj tlačidlo, gombík na stláčanie (napr. tlačidlo telefónu);

1. film. → filmová klapka;

2. hud. súčasť mechanizmu dychových nástrojov slúžiaca na odkrývanie a zakrývanie tónových otvorov pri vytváraní chromatických tónov;

3. let. výkyvná alebo výsuvná plocha na lietadle slúžiaca na zmenu aerodynamických pomerov počas letu; napr. brzdiaca klapka, elevón, pevná vztlaková klapka, výsuvná vztlaková klapka;

4. tech. otočný uzáver v tvare kruhovej alebo oválnej dosky, ktorý je uložený v kanáli alebo v potrubí (prípadne na otvoroch) a pomocou neho sa reguluje prietok kvapaliny alebo plynu. Podľa funkcie sa rozoznávajú uzatváracie (uzatvárajú tok kvapaliny alebo plynu), regulovacie (aj škrtiace; obmedzujú tok) a spätné (zabraňujú spätnému prúdeniu) klapky. Špecifickými druhmi sú komínové klapky, ktoré slúžia na podstatné zlepšenie odvodu dymov, plynov a pár, a dymové klapky, ktoré slúžia na odvádzanie efektových pár a dymov z javiska pri divadelných predstaveniach;

5. číslo telefónu (v organizáciách, firmách i v domácnostiach), ktoré sa zapája pomocou ústredne.

kladivo

kladivo

1. nástroj používaný na búchanie, pribíjanie, zatĺkanie ap. Skladá sa z hlavice a násady. Hlavica sa vyrába v rôznych veľkostiach a tvaroch z konštrukčnej alebo z nástrojovej uhlíkovej ocele (čelo a nos bývajú kalené a brúsené) a v závislosti od účelu použitia aj z iného kovu, z gumy, z dreva alebo z plastu, násada z brestového alebo z jaseňového dreva a v otvore (oku) kladiva je upevnená dreveným alebo oceľovým klinom; špeciálne profesionálne kladivá sú celokovové, s rukoväťou z plastu (napr. na báze neoprénu), ktorá pohlcuje nárazy a vibrácie. Rozlišujú sa zámočnícke, klampiarske, kováčske, pokrývačské, murárske, tesárske a iné kladivá;

2. stroj. mechanický stroj s elektrickým pohonom, ktorého pracovným nástrojom je rydlo (na narušenie tvrdého materiálu – betónu, muriva, asfaltu, viacerými údermi – príklepmi), dláto (na sekanie a tesanie) alebo sekáč (na sekanie). Podľa účelu sa rozoznáva nitovacie kladivo, vŕtacie kladivo a zbíjacie kladivo;

3. šport. náčinie používané v atletickej disciplíne hod kladivom. Pozostáva z ťažkej kovovej gule (identickej s guľou pri vrhu guľou, t. j. hmotnosť 7,26 kg u mužov a 4 kg u žien) zavesenej na drôtenom lane a z rukoväti. Celková dĺžka kladiva je 117 – 121,5 cm u mužov a 116,0 – 119,5 cm u žien;

4. voj. bojové kladivo — chladná jednoručná alebo obojručná úderná zbraň. Prvotný typ bojového kladiva sa vyskytoval už v paleolite (kus kameňa pripevnený k drevenej násade). Najviac sa používalo v stredoveku. V 13. stor. bola pechota vyzbrojená jednoduchým kladivom so železnými alebo s olovenými hlavicami upevnenými na dlhej žrdi (asi 2 m) často zakončenej hrotom. V 15. – 16. stor. sa používal v boji na zemi kratší variant bojového kladiva, ktorého hlavica mala jeden koniec tupý a druhý ostrý. Kladivo bolo účinné najmä v boji proti protivníkom v plátovom brnení.

Kistler Group

Kistler Group [grup] — švajčiarska nadnárodná spoločnosť zameraná na vývoj a výrobu meracích a testovacích zariadení so sídlom vo Winterthure (Švajčiarsko, kantón Zürich). Založená 1957 v USA švajčiarskym fyzikom a vynálezcom (viac než 50 vynálezov) Walterom Kistlerom (*1918, †2015) ako Kistler Instruments Corporation, 1959 bola vo švajčiarskom Winterthure založená Kistler Instrumente AG. Vyrába laboratórne zariadenia na meranie tlaku, sily, zrýchlenia a krútiaceho momentu, ako aj zariadenia na testovanie motorov, strojov a priemyselných procesov. R. 2015 mala vo svete 30 dcérskych spoločností a zamestnávala okolo 1 400 pracovníkov.

Kieswetter, Jan

Kieswetter [kis-], Jan, 20. 4. 1879 Krašovice, okres Plzeň-sever – 4. 1. 1959 Praha — český technik. Študoval na Vysokej škole strojného a elektrotechnického inžinierstva v Prahe (dnes ČVUT). Od 1903 konštruktér Prvej českomoravskej továrne na stroje v Prahe (→ Českomoravská Kolben Daněk), od 1936 riaditeľ strojárne Škodových závodov v Plzni (dnes ŠKODA, a. s.), 1933 – 49 riaditeľ Ústavu stavby strojů Vysokého učení technického v Brne; 1936 profesor. Zaoberal sa parnými a vodnými turbínami a hydraulikou tekutých kovov pri zlievaní. Autor kníh Části strojů 1 (1939), Části strojů 2 (1945), Vodní stroje lopatkové (1950) a Jeřáby a zdvihadla (1948) a 65 patentov zo strojárstva, najmä z oblasti prúdenia pary a premeny energie.

Kelemen, Michal

Kelemen, Michal, 24. 12. 1974 Michalovce — slovenský odborník v mechatronike. Od 1998 pôsobí na Strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach, 2001 – 03 na Katedre automatizácie, merania a mechatroniky, od 2003 na Katedre aplikovanej mechaniky a mechatroniky, od 2015 prodekan fakulty; 2015 profesor. Zaoberá sa návrhmi a simuláciou mechatronických sústav, jednočipovými mikropočítačmi, meraním neelektrických veličín, akčnými členmi a elektromechanickými sústavami. Autor a spoluautor viac ako 100 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, monografie Miniatúrne potrubné stroje (2004), dvoch vysokoškolských učebníc, dvoch vysokoškolských učebných textov a jedného patentu.

Kažimír, Imrich

Kažimír, Imrich, 6. 7. 1931 Košické Olšany, okres Košice-okolie — slovenský strojár. Od 1961 pôsobil na Strojníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach (dnes Technická univerzita); 1981 profesor. Zaoberal sa strojníckou technológiou, najmä obrábaním a montážou. Spoluautor šiestich knižných publikácií, napr. Technológia obrábania a montáže (1967), niekoľkých skrípt a troch patentov.

kavitačná depresia

kavitačná depresiastroj. veličina charakterizujúca čerpadlá z hľadiska možnosti vzniku kavitácie, označovaná NPSH (angl. Net Positive Suction Head). Predstavuje pokles tlaku meraný medzi miestom vstupu kvapaliny do čerpadla (vstupný tlak) a miestom najnižšieho tlaku vnútri telesa čerpadla; závisí od konštrukcie (technických parametrov) čerpadla. Ak je vstupný tlak príliš nízky, môže tlak vnútri čerpadla (pri danom NPSH) klesnúť pod hodnotu tlaku nasýtených pár čerpanej kvapaliny, v dôsledku čoho v čerpadle dochádza ku kavitácii, ktorá spôsobuje hluk, prípadne poškodenie čerpadla. V technickej dokumentácii čerpadiel sa uvádza najnižší vstupný tlak NPSHR (angl. Net Positive Suction Head Required), ktorý sa musí pri požadovanom prietoku kvapaliny zabezpečiť kvôli zabráneniu vzniku kavitácie.

kavitácia

kavitácia [lat.] — tech. jav vznikajúci v prúdiacej kvapaline pri prudkom lokálnom poklese jej tlaku, sprevádzaný tvorbou kavít (bubliniek) zaplnených plynom rozpusteným v kvapaline (najčastejšie para). Po zániku podtlaku kavity zanikajú implóziou, pričom okolitá kvapalina prudko vyplní ich priestor a vznikne hydrodynamická rázová vlna, ktorá sa v kvapaline šíri do okolia. Kavitácia je spojená s veľkým nárastom lokálnej teploty a tlaku, so vznikom vibrácií a silného hluku, pričom na vznik kavít má vplyv najmä rýchlosť prúdenia, povrchové napätie a viskozita kvapaliny. Ak sa v mieste vzniku a zániku kavít nachádza tuhý materiál, kavitácia spôsobuje jeho rýchlu povrchovú deštrukciu (kavitačná erózia).

Kavitácia sa nepriaznivo prejavuje na technických zariadeniach (lopatky turbín, lodné vrtule, potrubia) vystavených prúdiacej kvapaline, zvyčajne vode. Na jej minimalizovanie sa na obežné kolesá turbín a čerpadiel navárajú plátky z austenitického materiálu alebo sa celé koleso vyrobí z legovanej ocele (Kaplanove turbíny sú menej náchylné na vznik kavitácie než Francisove). Kavitácia vzniká aj pôsobením ultrazvuku na kvapalinu, čo sa využíva v sonochémii na urýchľovanie chemických reakcií, pri ktorých sa uplatňujú fyzikálne efekty kavitácie, ako aj pri ultrazvukovom čistení a obrábaní materiálov.

katarakt

katarakt [gr.] —

1. úsek riečneho toku s množstvom perejí a skalných výstupov. Katarakty často vznikajú degradáciou vodopádov spätnou eróziou, keď sa drobné vodopády zachovajú len v časti koryta a pre ostatné časti sú charakteristické výrazne zrýchlený prúd vody a výstupy skalného podložia až k hladine. Rieka sa v oblasti kataraktu často štiepi na mnoho ramien s rôznou rýchlosťou a hĺbkou toku. Katarakty sú charakteristické pre nerovnovážnu časť pozdĺžneho profilu veľkých riek (→ pozdĺžny profil toku). Najznámejších je šesť kataraktov na Níle, ktoré boli od staroveku výraznými prírodnými bariérami lodnej dopravy; katarakty na Dunaji v prielome Železné vráta boli ako prekážka lodnej dopravy odstránené až výstavbou sústavy priehrad v 2. polovici 20. stor.;

2. hydraulická (kvapalinová) alebo pneumatická (vzduchová) brzda (tlmič) používaná v servomotoroch a regulačných zariadeniach. Brzdný, resp. tlmiaci účinok sa dosahuje tak, že piest v katarakte pretláča kvapalinu alebo vzduch malým škrtiacim otvorom alebo škrtiacim ventilom. Katarakt sa používa aj na dosiahnutie časovo premenlivej väzby medzi dvoma členmi regulátora (valec a piest).

karusel

karusel [tal. > fr.] —

1. hist. v 17. – 18. stor. slávnostná prehliadka jazdeckého umenia šľachty spočívajúca v predvádzaní jazdeckých zručností a zručností v zaobchádzaní so zbraňou (s kopijou alebo s mečom) pri zasahovaní cieľa (obvykle figúr) zvyčajne v plnej rýchlosti;

2. akékoľvek zariadenie, ktorého časť opisuje pri pohybe kružnicu (fr. carousel = kolotoč); a) stroj. → zvislý sústruh; b) tech. výrobné zariadenie s dopravníkmi na polotovary alebo na výrobky, ktoré sa pohybujú od jednej operácie k druhej po kružnici (resp. po jej časti), napr. v potravinárstve pri plnení kvapalín do obalov;

3. dopr. kruhová križovatka, resp. kruhový objazd.

kardanový kĺb

kardanový kĺb, krížový kĺb — kĺbové spojenie umožňujúce prenos krútiaceho momentu medzi dvoma rôznobežnými hriadeľmi (zvierajú uhol maximálne 90°), krížová kĺbová spojka. Na koncoch hriadeľov sú vidlice s okami na čapy spojovacieho kríža, ktorý prenáša pohyb z hnacieho hriadeľa na hnaný. Kardanový kĺb sa používa napr. v pohonoch motorových vozidiel a obrábacích a poľnohospodárskych strojov. Nazvaný podľa G. Cardana.

karburátor

karburátor [fr.] — zariadenie zážihového spaľovacieho motora, v ktorom sa kvapalné palivo nasáva prúdiacim vzduchom a rozprašuje sa v prúde vzduchu nasávaného motorom, pričom sa vytvára palivová zmes potrebného zloženia (teoreticky obsahuje 1 hmotnostný diel benzínu a takmer 15 hmotnostných dielov vzduchu) a v potrebnom množstve; karburátor teda pracuje ako zmiešavač. V 90. rokoch 20. stor. sa v motoroch novej konštrukcie karburátory prestali používať, pretože ani pri veľmi zložitej konštrukcii nedokázali regulovať zloženie palivovej zmesi tak presne, aby výfukové plyny motora spĺňali prísne emisné normy. Ich funkcia bola najmä preto nahradená elektronickým vstrekovaním paliva pomocou vstrekovacieho systému.

Jednoduchý karburátor sa skladá z plavákovej komory, do ktorej sa palivo dopravuje z palivovej nádrže dopravným palivovým čerpadlom alebo samospádom a v ktorej ventil ovládaný plavákom udržiava hladinu paliva na rovnakej výške, a z hrdla (zmiešavacej komory), v ktorom sa vytvára palivová zmes a sú v ňom umiestnené rozprašovač s dýzou, difúzor a škrtiaca klapka. Vzduch sa nasáva cez hrdlo karburátora a prechádza difúzorom, pričom v zúženom priestore difúzora sa zvyšuje rýchlosť prúdenia vzduchu a klesá tlak. V mieste s najnižším tlakom ústi do difúzora rozprašovač s dýzou, ktorou sa nasáva palivo privádzané z plavákovej komory. Nasávanie paliva je umožnené podtlakom vytvoreným vzduchom, ktorý rýchlo prúdi okolo dýzy (→ Venturiho trubica) a v ktorom sa palivo súčasne rozprašuje. Za difúzorom v smere prúdenia vzduchu sa nachádza škrtiaci orgán (škrtiaca klapka, zriedkavejšie posúvač) regulujúci množstvo vytvorenej zmesi (podtlak v difúzore), a tým aj výkon motora. Z karburátora sa palivová zmes nasávacím potrubím nasáva do jednotlivých valcov motora. Podtlak v najužšom mieste hrdla karburátora je úmerný prietoku vzduchu. Takto sa stáva, že pri malom prietoku vzduchu sa nevysáva dostatok paliva a palivová zmes je príliš chudobná, pri veľkom prietoku vzduchu sa zas vysáva príliš veľa paliva a zmes sa príliš obohatí, teda správny chod motora by bol možný iba vo veľmi úzkej oblasti otáčok a zaťažení. Aby sa dosiahlo približne konštantné zloženie palivovej zmesi nezávisle na prevádzkovom stave motora, hlavná dávkovacia sústava karburátora má tzv. vyrovnávacie zariadenie, ktoré udržiava súčiniteľ prebytku vzduchu na približne stálej hodnote. Z karburátora sa palivová zmes nasávacím potrubím nasáva do jednotlivých valcov motora. Karburátory sú vybavené aj funkčnými sústavami na spustenie studeného motora (sýtič), na beh naprázdno (voľnobeh), na chod motora na nižších a stredných zaťaženiach (hlavná dávkovacia sústava), na zrýchlenie (akceleračná pumpička) a na plný výkon motora (obohacovací systém palivovej zmesi); na dosiahnutie plynulého chodu motora pri prechode z voľnobehu na prevádzkový režim slúži prechodová sústava.

Dvojité karburátory majú dve rovnobežné hrdlá (zmiešavacie komory), spoločnú plavákovú komoru a súčasné otváranie škrtiacich klapiek, dvojstupňové karburátory (registrové karburátory) dve rovnobežné hrdlá (zmiešavacie komory) a postupné otváranie škrtiacich klapiek (používajú sa vo štvor- a viacvalcových motoroch).

Podľa použitia sa karburátory delia na automobilové, motocyklové (väčšinou nie sú vybavené škrtiacou klapkou, ale posúvačom), letecké a karburátory na špeciálne účely, podľa smeru prúdenia vzduchu a podľa pripojenia na nasávacie potrubie motora na spádové (najpoužívanejšie, vzduch prúdi zhora nadol, os hrdla je vertikálna, na nasávacie potrubie sa montujú zhora), polospádové (os hrdla je naklonená, na nasávacie potrubie sa montujú zboku), horizontálne (smer prúdenia vzduchu a os hrdla sú horizontálne) a vertikálne karburátory (takmer sa nepoužívajú, vzduch prúdi zhora nadol, na nasávacie potrubie sa montujú zdola). Bezplavákové karburátory nemajú plavákovú komoru (stálu hladinu paliva), umožňujú prevádzku motora vo všetkých polohách (napr. pri motorových pílach, akrobatických lietadlách). Z hľadiska udržiavania optimálneho zloženia palivovej zmesi pri všetkých režimoch motora je najdokonalejší elektronický karburátor, ktorý je riadený elektronickými prvkami podobne ako elektronická vstrekovacia sústava. Elektronický karburátor umožňuje presnejšie ovládať dodávku paliva najmä v prechodových režimoch motora (spúšťanie, ohrev, akcelerácia, zastavenie) a pri behu naprázdno, preto má zjednodušenú hlavnú dávkovaciu sústavu, nie je vybavený sýtičom, prídavným okruhom pri behu naprázdno, obohacovacím systémom palivovej zmesi pri plnom zaťažení, ani akceleračnou pumpičkou.