Vyhľadávanie podľa kategórií: strojárstvo

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 158 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

časovanie ventilov

časovanie ventilov — časovanie rozvodu piestových motorov a hnacích strojov s ventilovým rozvodom.

erózia

erózia [lat.] — 1. geol., geomorfol. súbor procesov, ktoré odstraňujú povrchové vrstvy zemskej kôry mechanickým pôsobením exogénnych činiteľov (dážď, prúdiaca voda v riekach, vlny a prúdy v moriach a jazerách, vietor, sneh, ľadovec, organizmy a človek) a vyznačujú sa kinetickou energiou. Pri erózii hrá dôležitú úlohu zemská príťažlivosť. Erózia sa od zvetrávania líši tým, že bezprostredne po uvoľnení materiálu nasleduje jeho odnos (transport), ktorý sa však nepovažuje za súčasť erózie. Rýchlosť erózie závisí od podnebia, morfológie terénu, prítomnosti vegetácie, stupňa kultivácie krajiny a pod. Je väčšia v mäkších, menej odolných horninách (selektívna erózia). Udáva sa v jednotkách hmotnosti na plochu za časovú jednotku (napr. t/km2/rok) alebo v dĺžkových mierach za jednotku času (napr. mm/rok, cm/1 000 rokov). V Alpách je napr. rýchlosť erózie 9 – 36 cm za 1 000 rokov, v Himalájach 70 cm za 1 000 rokov, v Apeninách až 800 – 1 000 cm za 1 000 rokov. Anomálne rýchlosti erózie sú na miestach, kde pôsobia niektoré katastrofické svahové procesy (zosúvanie, bahenné prúdy a i.).

Podľa pôsobiacich činiteľov sa rozlišuje vodná, veterná, ľadovcová, snehová, biogénna a antropogénna erózia. Vodná erózia je spôsobená vodou v kvapalnom skupenstve. Plošne najrozšírenejšia je dažďová (pluviálna) erózia. Delí sa na kvapkovú a odtokovú (ronovú) eróziu, ktorá môže byť plošná (zrážková voda odteká po celom povrchu svahu, má menšiu silu) a líniová (odtekajúca voda sa sústreďuje do línií, ide o krátkodobý líniový odtok). Podľa veľkosti vzniknutých jarkov sa dažďová erózia delí na ryhovú, výmoľovú a stržovú. Riečnu eróziu spôsobujú trvalé vodné toky. Má tri čiastkové procesy: dnovú eróziu, brehovú eróziu a povodňovú eróziu. Podľa charakteru činnosti sa riečna erózia delí na hĺbkovú (vodný tok koryto prehlbuje) a bočnú (vodný tok koryto rozširuje). Veľkosť riečnej erózie závisí od eróznej schopnosti rieky, hydraulických vlastností, množstva plavenín a splavenín a od odolnosti brehov a dna koryta. Je väčšia v mimotropických oblastiach, kde sa zo svahov dostáva do vodných tokov viac úlomkovitého materiálu, ako v trópoch, kde do tokov postupuje iba jemnozrnný piesok, prach a íl. Erodujúci vodný tok má dva koncové body: vrchný (pri prameni rieky, ku ktorej speje proti toku spätná erózia) a spodný (erózna báza). Morská a jazerná erózia sú spôsobené vlnami pri pobreží (→ abrázia) a prúdmi. Závisia od strmosti brehu, tvrdosti, puklinatosti a uloženia hornín na pobreží.

Veterná erózia (→ deflácia, → korázia) súvisí s mechanickou silou vzdušných prúdov (rušivá činnosť vetra). Najúčinnejšia je v suchých oblastiach bez rastlinstva, napr. v púšťach. Veterná erózia podmienila vznik púšťových panví odnosom tisícok ton jemného materiálu. Na Slovensku pôsobí len obmedzene, a to najmä na juhu a východe.

Ľadovcová erózia je vyvolaná ľadovcom, ktorý ohladzuje, obrusuje a odlamuje podložné horniny (→ deterzia, → exarácia, → detrakcia), vyhlbuje široké ľadovcové doliny a i. Najvýznamnejšie pohoria sveta (Himaláje, Alpy, Andy a i.) nadobudli svoj ráz ľadovcovou eróziou horských ľadovcov. V súčasnosti už na Slovensku nepôsobí, zostali po nej len prenesené horninové hmoty (morény).

Snehová erózia pôsobí najmä pri pohybe značných más snehu v podobe lavín.

Biogénna erózia vzniká činnosťou organizmov, ktoré erodujú horninu zväčša mechanicky a čiastočne chemicky. Známa je erózia vŕtavých lastúrnikov (napr. rody Pholas a Barnea, ktoré vyvŕtajú za 10 rokov až 400 chodbičiek na 1 m2), napr. ulitníkov. Príkladom bioerózie je aj ničenie koralových polypov hviezdicou rodu Acanasther. Zásahy človeka spôsobujú antropogénnu eróziu (orba, závlahy, kanály, cesty a i.). Intenzívna erózia (často urýchľovaná zásahmi človeka do krajiny) spôsobuje degradáciu pôd a celosvetovo mimoriadne veľké škody. Urýchlená erózia môže byť spôsobená prirodzene (suchom, lavínami, chorobami rastlín, škodcami) alebo je vyvolaná zásahmi človeka do prírody (odlesňovaním, odstraňovaním pôvodnej vegetácie a i.). V pedológii sa pod eróziou rozumie rozrúšanie pôdnej hmoty exogénnymi činiteľmi (vodou, ľadom, snehom a vetrom) a platí pri nej podobná klasifikácia druhov ako v iných vedách. Zohľadňuje aj pôsobenie človeka na vznik erózie. Podľa vzorcov zmyvu a odnosu pôdy vypočítava potenciálnu eróziu pôdy, ktorá je dôležitá pri odhade urýchlenej erózie pôdy spôsobenej človekom po odstránení vegetácie, zmene rastlinnej prikrývky a zásahu do dĺžky alebo do sklonitosti svahu. Aktuálna erózia pôdy sa meria priamo v teréne a je spravidla nižšia ako potenciálna;

2. lek. a) ohraničený povrchový defekt kože (odrenina), b) vonkajšia alebo vnútorná deštrukcia povrchu v dôsledku fyzikálnych alebo zápalových procesov, c) erózia krčka maternice — zmena dlaždicového a cylindrického epitelu sliznice v okolí vonkajšej bránky, ktorá po určitom čase môže spôsobiť vznik karcinómu krčka a tela maternice.

drôtomer

drôtomer — oceľová doštička s niekoľkými radmi výrezov a s označením zodpovedajúceho priemeru v mm alebo prierezu v mm2 (metrická sústava) slúžiaca na rýchlu kontrolu hrúbky drôtu. V britsko-americkej sústave jednotiek sú drôty označené tzv. drôtovou mierou (wire gauge) – pre Veľkú Britániu SWG (Standard wire gauge), pre USA a Kanadu AWG (American wire gauge). Používa sa aj doštička s klinovým výrezom opatreným stupnicou s rozmermi drôtov.

kozlík

kozlík

1. dopr. vyvýšené sedadlo pohoniča (kočiša) na voze alebo na koči;

2. poľov. drevená pomôcka v tvare činky, ktorú pri cvičení pes prináša na povel (→ aport!);

3. stroj., tech. a) strojová súčiastka, konzola, ktorá je pätkou alebo dvojicou pätiek upevnená na vodorovnej rovine. Tvorí hlavnú, nosnú časť menších točivých strojov (čerpadiel, parných turbín, zriedka elektromotorov) a nesie ich hlavné ložiská, prípadne upchávky (→ kozlíkové čerpadlo). Používa sa aj ako vyšší stojan na upevnenie iných strojových súčiastok (ložiskový kozlík, upevňovací kozlík, kozlík vahadiel spaľovacieho motora a pod.);

b) podpera — drevený alebo kovový stojan tvorený nosníkom s dvojicou nôh v tvare písmena A na obidvoch koncoch slúžiaci na uloženie plochých alebo tyčových predmetov pri ich opracúvaní, montáži, natieraní a pod.; má často nastaviteľnú výšku na prácu v stoji. Dvojica kozlíkov po položení dosiek slúži ako pracovná plošina na montážne alebo na stavebné práce v malej výške. Na uloženie tyčových predmetov sa používa kozlík s nohami v tvare písmena X (napr. kozlík na pílenie dreva, hovorovo koza); aj bodová podpera s trojicou alebo so štvoricou nôh usporiadaných v tvare ihlana, často s nastaviteľnou výškou, ktorá sa používa pri opravách spodnej časti dopravných prostriedkov, strojov a zariadení; aj skladacia trojnožka na dvíhanie bremien pomocou kladkostroja pri montáži, na narážanie studní a pod.

bezpečnostná brzda

bezpečnostná brzda samočinná brzda v strojových zariadeniach, najmä v obrábacích strojoch, v lisoch, nožniciach a vo zdvíhacích strojoch (žeriav, výťah), slúžiaca na zníženie rizika poranenia pohybujúcimi sa časťami stroja, spadnutím visiaceho bremena a pod. Jej účelom je zabezpečiť, aby sa zariadenie v prípade nebezpečenstva alebo prerušenia prívodu energie čo najrýchlejšie zastavilo (zastavovacia brzda) alebo aby sa zabránilo samovoľnému poklesu zdvihnutého bremena pri zdvíhacích strojoch (zádržná brzda). Brzdenie môže byť vyvolané napr. priblížením sa ku koncu dráhy, prekročením dovolenej rýchlosti, prerušením dodávky energie, prerušením ovládacích elektrických obvodov, zistením osoby alebo predmetu (napr. mechanicky, fotobunkou, termodetektorom) v chránenom priestore, príp. zistením inej poruchy. Ako bezpečnostná brzda sa často používa brzdový elektromotor.

ručná brzda

ručná brzda, ručná brzdová sústava — brzda (brzdová sústava) dopravných prostriedkov alebo strojov ovládaná rukou vodiča (obsluhy). Ovládacím prvkom môže byť páka, ťahadlo, príp. ručná kľuka alebo koleso. Ak je možné polohu ovládacieho prvku trecej brzdy aretovať (napr. rohatkou a západkou) alebo ak je prevod samosvorný (napr. skrutka a matica; → vretenová brzda), ručnú brzdu je možné použiť ako zaisťovaciu (parkovaciu) brzdu vozidiel.

trecia brzda

trecia brzda — brzda, v ktorej sa pohybová energia premieňa na teplo trením. Pozostáva z pohybujúcej (najčastejšie otáčajúcej) sa brzdenej časti z kovu alebo z keramiky, na ktorú sa pri brzdení pritláčajú pevné trecie, brzdiace časti najčastejšie vybavené trecím obložením. V praxi sa trecie brzdy väčšinou používajú ako prevádzkové, núdzové a parkovacie brzdy. Podľa pohybu sa trecia brzda rozdeľuje na rotačnú a posuvnú (napr. koľajová brzda).

Rotačná trecia brzda, pri ktorej prítlačná sila pôsobí kolmo na os otáčania, sa nazýva radiálna brzda, ak pôsobí rovnobežne s osou otáčania, ide o axiálnu brzdu. Radiálna rotačná brzda sa podľa tvaru brzdenej časti a trecích prvkov delí na klátikovú brzdu, čeľusťovú brzdu, bubnovú brzdu a pásovú brzdu. Axiálna brzda sa delí na kotúčovú brzdu (diskovú), viackotúčovú (lamelovú) brzdu a kužeľovú brzdu. Rotačná brzda, pri ktorej trecie prvky pôsobia priamo na kolesá vozidla, sa nazýva adhézna brzda.

Posuvná trecia brzda sa používa pri pohybe na koľajniciach alebo na vedeniach. Môže pôsobiť iba na vrchnú časť koľajnice (vlaky, električky) alebo na boky koľajnice či vedenia (najčastejšie pri zdvíhacích strojoch, napr. bezpečnostná brzda výťahu, klieštinová brzda pojazdu žeriavov). Posuvná brzda, pri ktorej trecie prvky pôsobia priamo na povrch jazdnej dráhy, sa nazýva neadhézna brzda.

kotva

kotva1. dopr. špeciálne upravená záťaž slúžiaca na zabezpečenie polohy plavidla vzhľadom na dno vodného toku, jazera, mora a pod., aby nemohlo byť premiestňované prúdením vody, vetrom alebo vlnami (→ kotvenie, význam 1). Kotva je upevnená na kotvovej reťazi alebo (pri menších plavidlách) na kotvovom lane, pri kotvení sa vypúšťa z plavidla na dno. Pri väčších plavidlách je počas plavby umiestnená v kotvovom sklze, kde je reťazovým záporníkom zabezpečená proti samovoľnému vypadnutiu, pri kotvení sa jej spúšťanie a vyťahovanie uskutočňuje kotvovým vrátkom; → kotvové zariadenie. Schopnosť kotvy zadržať plavidlo na mieste vyjadruje držná sila kotvy daná súčinom hmotnosti kotvy a koeficientu držnej sily K, ktorý je určený interakciou kotvy s dnom (konštrukčné riešenie a geometrický tvar kotvy; K nadobúda hodnoty 4 – 12). Kotva môže zadržiavať plavidlo svojou hmotnosťou (predovšetkým staré typy kotiev – ťažká tyč alebo v najjednoduchšom prípade ťažký kameň priviazaný na lane) alebo zarytím svojich konštrukčných prvkov (ramien) do dna a následným ťahom silou vyvíjanou plavidlom a prenášanou kotvovou reťazou (napriek nižšej hmotnosti má kotva dostatočne veľkú držnú silu; túto vlastnosť vyjadruje koeficient držnej sily K). Rozhodujúcimi kritériami pri výbere kotvy (resp. pri výbere jej tvaru) sú najmä prevažujúci charakter dna (piesok, skala, kamene, blato), na ktorom bude plavidlo väčšinou kotviť, a hmotnosť kotvy, ktorú pri zohľadnení hlavných rozmerov plavidla a plochy jeho nadvodných častí stanovuje predpisom lodný register.

V minulosti mali kotvy tvar tyče alebo jednoduchého či rozvetveného háka, v súčasnosti sa rozoznávajú kotvy s pevnými ramenami a so sklopnými ramenami a vlečné kotvy. Ku kotvám s pevnými ramenami patria admiralitná a štvorramenná kotva. Admiralitná kotva má dve ramená a priečnik, ktorý je umiestnený pri závesnom oku reťaze kolmo na ramená, čo zabezpečuje, že po dopade kotvy na dno sa vždy jedno z ramien doň bezpečne zaryje. Štvorramenná kotva má štyri ramená navzájom pootočené o 90°, používa sa najmä pri riečnych lodiach. Nevýhodou je vyčnievanie zvyšných troch ramien nad dno počas kotvenia, čo pri nízkom stave vody predstavuje nebezpečenstvo pre lode, ktoré plávajú nad nimi. Na kotvenie v piesku a trvalé kotvenie plavidiel sa používa hríbová (dáždniková) kotva, na kotvenie plachetníc a malých lodí pluhová kotva. Kotvy so sklopnými ramenami majú dve ramená a navzájom sa líšia len svojím tvarom. Najznámejšia je Hallova kotva, ďalšími sú Matrosovova kotva, Danforthova kotva, kotva značky d’Hone (má veľkú plochu ramien a je vhodná na kotvenie v piesčitom dne) a i. Vlečné kotvy majú tvar vreca alebo padáka a sú vyrobené z hrubej plachtoviny. Fungujú na princípe zvýšeného odporu pri pohybe, plavidlo nezastavia, ale znížia rýchlosť jeho pohybu vzhľadom na dno; malé alebo záchranné člny orientujú čelom proti vlnám, čím sa zníži nebezpečenstvo ich prevrátenia.

V Stredomorí sa koncom bronzovej doby začali používať kamenné kotvy s otvormi na drevené priečniky, v 6. stor. pred n. l. začali Gréci používať drevené hákové kotvy obalené oloveným plechom; Rimania začali používať železné kotvy. Od 15. stor. bývali kotvy umiestnené na prove i na korme plavidla, pričom boli pripevnené na kotvovom lane, kotvová reťaz sa rozšírila zač. 19. stor., lano sa však používa pri malých plavidlách aj v súčasnosti. Ako kotva sa zvykne označovať aj hák na konci lana slúžiaci na zakotvenie, príp. na brzdenie balóna alebo vzducholode;

2. el.tech. → kotva elektrického stroja;

3. stav. hovorovo aj kotvenie — pomocný stavebný prvok prenášajúci ťahové zaťaženie a slúžiaci na zabezpečenie polohy a stability stavebných konštrukcií (→ kotvenie, význam 2). Kotvy sa na kotvenie používajú v komplexe s ďalšími prvkami, ale aj samostatne, ich konštrukcia sa môže do značnej miery líšiť, ale funkcia upevnenia a prenosu zaťaženia do podložia alebo do základu konštrukcie zostáva rovnaká. Kotvy používané na kotvenie do podložia (horninové, zemné kotvy) sa skladajú z kotevnej hlavy pripevnenej ku konštrukcii (ku korune priehrady, k lícu výrubu či pôdneho masívu), ktorú zabezpečujú, z ťahadla (voľná dĺžka) a z koreňa kotvy (kotviaca dĺžka), ktorý je pevne uchytený vo vrstve, kam sa prenáša ťahová sila (v murive, základoch stavby, skalnom či pôdnom podloží). Ťahadlo býva zväčša z ocele, môže byť tyčové alebo lanové (tvorené jedným alebo viacerými prútmi oceľového lana spleteného z drôtov). Pri kotvení stavebných prvkov, ale aj strojných zariadení do betónu a iných materiálov sa v závislosti od pôsobiacich síl môžu ako kotvy použiť rôzne kotviace prvky – kovové a plastové skrutky a svorníky, ktorých funkcia je založená na rozpornom princípe. Upevnenie je dosiahnuté tak, že ich vnútorný koniec je rozštiepený alebo ohnutý, má tvar písmena T, prípadne sú tieto prvky z vnútornej strany priskrutkované ku kotviacej doske a pod. Z hľadiska životnosti sa rozlišujú dočasné a trvalé kotvy;

4. stroj. pohyblivý blokovací prvok krokového mechanizmu mechanických hodín pracujúci ako dvojitá západka, ktorá vykonáva kmitavý pohyb a pri každom kmite umožňuje pootočenie krokového (rohatkového) kolesa o jeden zub. Kotva je súčasťou regulačnej sústavy hodín, pričom jej pohyb je ovládaný buď mechanickým oscilátorom (nepokoj, fyzikálne alebo torzné kyvadlo), otočným vahadlom (v starších vežových hodinách), alebo elektromagnetom riadeným elektrickými impulzmi (v elektrických hodinách);

5. prenesene symbol bezpečia, istoty a nádeje.

konzola

konzola [fr.] —

1. dielec so zakotveným (pripojeným, upnutým) jedným koncom a s voľným druhým koncom;

a) archit., stav. stavebná prútová alebo dosková konštrukcia, ktorej jeden koniec je votknutý (upnutý) do podpery a druhý je voľný alebo nad podperou. V mieste votknutia vznikajú vplyvom zaťaženia tri neznáme zložky reakcií: podperový moment, zvislá zložka sily a vodorovná zložka sily. Konzolu možno v závislosti od typu stavebného materiálu votknúť napr. zabetónovaním, zamurovaním alebo priskrutkovaním. Podľa geometrického tvaru sa rozlišujú rovinné prútové a priestorové prútové konzoly. Rovinné konzoly sú vytvorené z priamych, lomených alebo zo zakrivených prútov v rovine, priestorové konzoly majú osi prútov v tvare priestorovej krivky alebo lomenej čiary. Konzolou je aj voľná časť podopretého nosníka.

Ako architektonický prvok býva konzola často dekoratívne tvarovaná, vystupuje vodorovne, prípadne šikmo zo steny, z piliera alebo zo stĺpa. Podopiera rímsu, balkón, arkier, pavlač, galériu či klenbové rebro alebo nesie sochu, prípadne iný dekoratívny predmet. Jej podoba sa prispôsobuje architektonickým požiadavkám. So stenou (stĺpom) tvorí pevný celok a je s ňou konštrukčne prepojená. Môže byť z rozličných materiálov, najčastejšie z kameňa, z dreva alebo z terakoty. V architektúre sa uplatňuje v rozličných podobách od najstarších čias (napr. už v antickom korintskom stavebnom kánone bola dôležitou podpornou súčasťou rímsy). Druhom konzoly je krakorec, ktorý má tú istú funkciu, je však masívnejší. Stojatá konzola je dlhšou stranou primknutá k stene a nesené teleso je podopierané kratšou plochou konzoly, ležatá konzola nesie teleso svojou dlhšou plochou a kratšou plochou je primknutá k stene, zložená konzola pozostáva z troch (prípadne z dvoch) ležiacich konzol, ktoré sú umiestnené nad sebou a smerom nadol sa postupne zmenšujú (skracujú), rímsová konzola má tvar profilovanej rímsy, kužeľová konzola tvar polkužeľa (prípadne trištvrtekužeľa), parapetná konzola je situovaná pod vyloženou parapetnou doskou. Ako kútová konzola sa označuje konzola situovaná na styku dvoch spravidla kolmých stien, klenbová konzola podopiera rebrá alebo pätku klenby. V období gotiky mali konzoly podobu rozlične profilovaných a kamenársky i farebne zdobených polihlanov s polkruhovou alebo s polygonálnou doskou. Často boli sochársky zdobené rastlinnými (vegetabilná konzola; keď je zdobená len listami, nazýva sa listová konzola, keď bobuľami, bobuľová konzola), zoomorfnými (zoomorfná konzola, v tvare zvieraťa alebo so zvieracím motívom), antropomorfnými i fantastickými motívmi. Sochársky stvárnená konzola v tvare ľudskej postavy (polpostavy alebo len hlavy, prípadne maskarónu) sa nazýva figurálna konzola. Renesančné konzoly majú tvar odvodený od hlavíc antických stĺpov, na stranách môžu byť dekoratívne zdobené esovkou, volútou (volútová konzola) alebo inými dekoratívnymi motívmi (napr. čabraková konzola je zdobená čabrakou). V období renesancie bola obľúbená aj konzolová rímsa (rímsa nesená hustým sledom konzol);

b) stroj. kovový prvok na vystuženie alebo na podopretie stola obrábacích strojov (frézky, obrážačky, vŕtačky) alebo na podopretie voľného konca vretena vodorovných alebo univerzálnych frézok (→ konzolová frézovačka); aj upevňovací kovový prvok alebo držiak v tvare písmena L alebo trojuholníka, ktorý je pripevnený na zvislej stene alebo na stĺpe a nesie alebo podopiera potrubie, kábel a pod.;

2. inform. herná konzola — spravidla jednoúčelový počítač na domáce použitie určený na hranie videohier jedným alebo viacerými hráčmi. Herná konzola na zobrazovanie hry zvyčajne využíva štandardný televízor alebo počítačový monitor. Vstupným zariadením býva herný ovládač, v ktorom sa môžu kombinovať viaceré ovládacie prvky (tlačidlá, myš, ovládacia guľa, hmatník, joystick, volant, pedále a pod.) ovládané jednou alebo obidvoma rukami, nohami alebo gestami a pohybmi tela. Prvé herné konzoly zo 60. a 70. rokov 20. stor. umožňovali voľbu niekoľkých predvolených hier pomocou prepínačov. Neskôr sa základom hernej konzoly stal mikroprocesor, pričom jednotlivé videohry boli distribuované vo forme kazety s pamäťou počítača ROM. Súčasné herné konzoly sú z technickej stránky podobné osobným počítačom a okrem samotného hrania hier umožňujú prehrávanie CD, DVD alebo Blue Ray diskov, pripojenie na internet a pod.

kontrakcia

kontrakcia [lat.] — stiahnutie, zmrštenie;

1. astron. → gravitačná kontrakcia;

2. chem. a) zmenšenie atómového (iónového) polomeru so vzrastom protónového čísla pri aktinoidoch a lantanoidoch (→ aktinoidová kontrakcia, → lantanoidová kontrakcia); b) zmenšenie výsledného objemu zmesi pri zmiešaní dvoch rôznych kvapalín, napr. vody a etanolu (→ objemová kontrakcia);

3. jaz. sťahovanie hlások. Praslovanská jazyková zmena, pri ktorej zaniklo intervokalické j a dve samohlásky, ktoré oddeľovalo, sa dostali k sebe, utvorili jednu slabiku a splynuli do jednej dlhej samohlásky (bojati sę > bāti sę, dnes báť sa, dobraja > dobrā > dobrá, pojasъ > pāsъ > pás). Táto zmena sa realizovala na západoslovanskom území (najmä v češtine). Kontrakcia, ktorá sa uskutočnila v praslovanskom základe slovenčiny asi v 1. pol. 10. stor., prebiehala vo dvoch fázach (alebo zmenách): najprv zaniklo intervokalické j a potom splynuli príslušné samohlásky. V starej slovenčine (v jednotlivých nárečových makroareáloch) bol priebeh kontrakcie nerovnomerný. Na konci niektorých tvarov sa kontrakcia z morfologických príčin neuskutočnila;

4. lek. sťah, stiahnutie, napr. kontrakcia svalu; opak: relaxácia;

5. stroj. a) zmenšenie priečneho rozmeru súčiastky pri jej namáhaní ťahom (→ deformácia); b) zmenšenie prierezu prúdu kvapaliny vytekajúcej z otvoru v porovnaní s prierezom otvoru. Jav je dôsledkom energetických strát pri vytekaní a povrchového napätia kvapaliny. Kontrakcia prúdu kvapaliny sa dá znížiť napr. zaoblením okrajov otvoru.

kotolný kameň

kotolný kameň — usadenina (povlak) málo rozpustných minerálnych solí, prevažne uhličitanov (→ vodný kameň), vznikajúca na vnútorných stenách výhrevnej plochy kotla pri zahrievaní alebo pri vare tvrdej vody. Vrstva kotolného kameňa zhoršuje prestup tepla medzi ohrievacím telesom a vodou. Znižuje sa tým účinnosť kotla a zväčšuje spotreba paliva, steny kotla sa môžu prehrievať a môže dôjsť aj k upchatiu potrubia. Rýchlosť tvorby kotolného kameňa závisí od tvrdosti a teploty vody i od množstva pretečenej vody. Zníženie tvorby kameňa sa dosahuje úpravou vody zmäkčovaním.

konštrukcia

konštrukcia [lat.] —

1. filoz. výtvor myslenia, intelektu. Epistemológia bez ohľadu na to, o ktorú filozofickú školu ide, kladie do protikladu to, čo je dané, a to, čo je skonštruované. Poznanie ako konštrukcia je však vždy odniekiaľ získané, prvky tohto poznania môžu pochádzať zo zmyslov, z mysle alebo z racionálneho rozhodnutia. Na rozdiel od antickej filozofie moderná filozofia čoraz viac zdôrazňovala význam skonštruovaného v protiklade k tomu, čo stredoveká filozofia označovala ako bezprostredné poznanie (u R. Descarta vrodené idey, u J. Locka zmyslové idey, u D. Huma impresie). Ak ide o konštrukciu hypotéz a teórií, z hľadiska epistemológie je tu prítomný moment objavu, ktorý sa vymyká logickej analýze. Aj keď pre potreby analýzy možno hovoriť o rôznych prvkoch hypotézy či teórie, v procese faktickej konštrukcie teórie ich nemožno priradiť k nejakým časovo oddeleným etapám, pretože súčasťou vedeckej úlohy empirických vied je hľadanie riešení problémov, ktoré nie sú iba čisto formálne;

2. jaz. útvar zložený aspoň z dvoch prvkov, ktoré sú gramaticky a významovo späté, napr.: idúc do mesta, hovorím mu. Oproti konštrukcii stojí štruktúra, ktorá je obsahovo i formálne uzavretá a má ucelený význam. Ucelený význam má aj vetná konštrukcia;

3. mat. postup, ktorým zo zadaných objektov alebo údajov (bodov, priamok, čísel, matíc, funkcií a pod.) možno povolenými operáciami (aplikovanými prípadne aj na medzivýsledky) dostať výsledný objekt alebo údaj. Konštrukcie sa používajú vo všetkých oblastiach matematiky, napr. na zostrojenie matematickej štruktúry alebo objektu s danými vlastnosťami. Počet použitých povolených operácií môže byť buď konečný (typicky napr. pri algoritmoch, euklidovských konštrukciách, geometrických konštrukciách), alebo nekonečný (limitný prechod pri súčte radu funkcií, rôzne druhy indukcie). Pri konštrukciách sa často minimalizuje súbor povolených operácií alebo sa dokonca niektoré zámerne vylučujú (zvyčajne sa týkajú existencie; napr. axióma výberu vedúca k výsledkom, ktoré sú určitým spôsobom nevhodné). Konštruktivizmus pokladá konštrukciu za jediný spôsob dôkazu existencie matematického objektu;

4. nosná časť stavby zhotovená z prvkov, ktorých tvar a rozmery sú navrhnuté na základe výpočtov, príp. zvolené podľa vzoru alebo na základe skúseností; aj nosná alebo podporná časť stroja alebo zariadenia (→ nosná konštrukcia);

5. stroj. proces tvorby návrhu výrobku, → konštruovanie; aj oddelenie výrobných alebo projektových firiem zaoberajúce sa predvýrobnými etapami tvorby produktu (stroja, výrobnej technológie a pod.), t. j. konštruovaním; konštrukčná kancelária;

6. účelné celkové usporiadanie, stavba, sústava, napr. celkové usporiadanie stroja, zariadenia, nástroja alebo prístroja, ktoré sa skladá z niekoľkých prvkov a tvorí celok, ktorý čo najvhodnejšie slúži na daný účel. Voľba konštrukcie závisí od požiadaviek kladených na daný výrobok (vyrobiteľnosť, životnosť, spoľahlivosť, bezpečnosť, cena, ekologické požiadavky, právne predpisy) i od stupňa technického vývoja v období jeho navrhovania;

7. prenesene ničím nepotvrdené tvrdenie, dohad, domnienka.

hrebeň

hrebeň

1. plochý úžitkový predmet na jednej strane (niekedy obojstranne) so zubmi slúžiaci na česanie vlasov, resp. na ich spevňovanie, ako ozdoba dámskych účesov, ale aj na česanie zvierat. Zhotovuje sa z rozličných materiálov (rohovina, slonovina, korytnačina, drevo, rôzne kovy, v súčasnosti aj plasty). Najstaršie hrebene sú známe z archeologických nálezov z neolitu, náročnejšie zdobené pochádzajú z prostredia vyspelých starovekých kultúr (napr. z Perzie, staré viac ako 5-tis. rokov). Vo východnej Európe existovala v období medzi 3. tisícročím a 1. polovicou 2. tisícročia veľká kultúrna oblasť, kde sa keramika zdobila odtlačkami hrebeňa (jamkovo-hrebeňovaná keramika). V stredovekých mestách sa zhotovovaniu hrebeňov venovalo špecializované remeslo hrebenárstvo. V západnej Európe počas celého stredoveku existovali liturgické hrebene, ktoré sa používali pri príprave kňazov na svätú omšu (napr. slonovinový hrebeň zdobený scénami zo života a martýria sv. Thomasa Becketa, Anglicko, 1200 – 10). V 15. a 16. stor. boli hrebene u nás často importovaným artiklom. Vzhľad hrebeňov ovplyvnili jednotlivé slohové obdobia, pričom sa často stávali dekoratívnymi objektmi. Veľmi zaujímavé umelecké kreácie sú známe z obdobia secesie a art déca;

2. poľnohosp. hrebeň brázdy — najvrchnejšia časť brázdového odvalu;

3. geomorfol. úzka pretiahnutá vrcholová časť vyvýšeniny vyznačujúca sa relatívne menším sklonom v porovnaní so strmými svahmi, do ktorých prechádza. Na rozdiel od chrbta, s ktorým sa často nesprávne zamieňa, sa vyznačuje väčším kontrastom oproti svahom, šírkou prevažne len niekoľko metrov a častými skalnými výstupmi. Hrebene prechádzajúce osou pohoria sú hlavné hrebene, hrebene vybiehajúce smerom k okrajom pohoria bočné hrebene (→ rázsocha). Najvyššie časti hrebeňov spája hrebeňová čiara. Výrazné hrebene sa formujú intenzívnymi exogénnymi procesmi, najmä rozširovaním dolín glaciálnou činnosťou či intenzívnou riečnou eróziou. Výrazný ostrý hlavný hrebeň je charakteristický pre hrebeňové pohoria (napr. Tatry, Krivánska Malá Fatra);

4. meteorol. → hrebeň vysokého tlaku vzduchu;

5. stav. vodorovná priesečnica dvoch sklonených strešných plôch, po ktorých steká dažďová voda na odkvap strechy;

6. stroj. stierací hrebeň — v zlievarenstve plochá doska s výrezom zodpovedajúcim obvodu modelu na odliatky slúžiaca na presné odobratie formy z modelu. Po natlačení piesku sa hrebeň podopierajúci piesok formy zdvihne i s formou zdvíhacími čapmi formovacieho stroja, čím sa zabráni trhaniu formy;

7. zool. kožovitý alebo perovitý výrastok na hlave vtákov. Kožovitý hrebeň sa vyskytuje najmä pri druhoch z radu hrabavce (Galliformes), perovitý hrebeň (pohyblivý alebo nepohyblivý) napr. pri niektorých papagájoch, holuboch a bahniakoch. Hrebeň je zvyčajne väčší a výraznejší pri samcoch.

komora

komora [gr. > lat.] —

1. skladovací priestor domu alebo bytu. Na Slovensku pôvodne jedna zo základných zložiek tradičného trojpriestorového roľníckeho domu (popri izbe a pitvore), nevykurovaný tmavý alebo slabo osvetlený priestor, vedľajšia miestnosť slúžiaca najmä na uskladňovanie zásob potravín (špajza), drobného náradia, šiat a iných predmetov. V početnejších alebo v príbuzensky rozvetvenejších rodinách sa popri skladovaní využívala aj na spanie, najčastejšie slobodných členov rodiny alebo novomanželov. V domoch majetných gazdov sa nachádzalo aj viacero komôr. Ďalšia komora sa využívala najmä na skladovanie obilia (sýpka, stodola). Stála ako samostatný objekt vo dvore, na ulici pred domom alebo aj pod spoločnou strechou s domom, prípadne v niektorých oblastiach aj na poschodí;

2. archeol., archit. a) hrobová komora → komorový hrob;

b) pohrebná komora — uzatvorený krytý priestor určený na posmrtné uloženie zosnulého (jeho pohrebná miestnosť, kde bol zvyčajne uložený v sarkofágu), súčasť zložitejších stavieb (hrobiek) s nadzemnými i s podzemnými priestormi. Pohrebné komory sa budovali najmä vo vyspelejších, centrálne organizovaných ríšach, napr. v starovekom Egypte. Pohrebné komory niektorých faraónov zaberali plochu až 20 – 50 m2, boli umiestnené až 20 – 30 m pod povrchom, obklopené miestnosťami či výklenkami na uloženie výbavy mŕtveho a spojené chodbami i šachtami s nadzemnými časťami hrobky, v ktorých boli sakrálne stavby. Celý komplex mal tvar mastaby, neskôr pyramídy;

3. hist. pôvodne miestnosť (lat. camera, gr. kamara), v ktorej panovník (napr. vo Franskej ríši) uschovával svoj súkromný majetok, aj miesto, kde sa prerokúvala jeho správa. Neskôr úrad pre finančné a hospodárske záležitosti a správu určitého majetku (napr. apoštolská komora), v užšom význame štátna pokladnica (erár) vo feudálnom Uhorsku, kde sa ako kráľovské komory označovali inštitúcie, ktoré vyberali kráľovské dane a dávky, spravovali sklady a mali na starosti výber príjmov z jednotlivých druhov kráľovského regálu (najmä vyberanie urbury, výkup alebo zámenu drahých kovov na razenie mincí), dozerali aj na banskú a hutnícku výrobu; ich zložkami boli preto aj banská komora, mincová komora a soľná komora. Budova, v ktorej bolo sídlo komory, sa nazývala komorský dvor (dom). Prvé kráľovské komory boli zriadené už v období vlády Arpádovcov. V Uhorsku pôsobila kráľovská komora v Košiciach (písomne doložená 1297; pod jej správu patrilo Horné Uhorsko; zanikla 1536), Bratislave (územie od Dunaja po Liptov), Budíne (Zadunajsko) a Záhrebe (Chorvátsko a Slavónsko). Po začlenení Uhorského kráľovstva do habsburskej monarchie (1526) bola 1527 Ferdinandom I. zriadená Dvorská komora vo Viedni, ktorá ako jeden z troch ústredných dvorských úradov (popri dvorskej vojenskej rade a dvorskej kancelárii) spravovala finančné záležitosti celej habsburskej ríše. Podliehali jej aj novozriadené, tzv. zemské komory v jednotlivých krajinách monarchie: Dolnorakúska komora (od 1548 jej podliehali aj banské mestá na Slovensku), Hornorakúska komora, Česká komora a Uhorská komora (zriadená 1528, pôsobila do 1848), ktorých úlohou bola správa kráľovských majetkov, evidovanie príjmov z kráľovského regálu a slobodných kráľovských miest, vyberanie daní, ako aj kontrola výdavkov. V roku 1539 bola z Uhorskej komory ako jej pomocný orgán vyčlenená Spišská komora;

4. muzeolog. → komora umenia a divov;

5. politol. zaužívaný názov jednej z dvoch častí zákonodarného orgánu štátu, parlamentu, napr. v Česku dolná komora (Poslanecká snemovňa) a horná komora (Senát) Parlamentu Českej republiky, v Spojenom kráľovstve dolná komora (Poslanecká snemovňa, House of Commons) a horná komora (Snemovňa lordov, House of Lords);

6. práv. profesijná komora — stavovská organizácia, verejnoprávna neštátna a samosprávna inštitúcia združujúca fyzické alebo právnické osoby s požadovanou kvalifikáciou alebo vykonávajúce podnikateľskú činnosť v odvetví, v ktorom príslušná komora pôsobí. Jej základnou úlohou je podporovať a presadzovať záujmy svojich členov, ochraňovať ich stavovskú česť, vytvárať vhodné podmienky na výkon ich práce, poskytovať im metodické usmernenie, organizovať a zabezpečovať sústavnú vzdelávaciu a edičnú činnosť a pod. Každá komora vydáva svoj štatút, vnútorné predpisy, kontroluje ich dodržiavanie, ako aj dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov súvisiacich s činnosťou členov a z ich nedodržiavania vyvodzuje disciplinárne opatrenia. Vedie zoznam svojich členov, ich register, vydáva osvedčenia o členstve. Komoru riadia jej orgány (valné zhromaždenie, predstavenstvo, predseda, dozorná rada, prípadne disciplinárna komisia). Členstvo v príslušnej komore je dobrovoľné (napr. v prípade živnostníkov či poľnohospodárov) alebo povinné (napr. v prípade advokátov, audítorov, notárov, patentových zástupcov, geodetov, autorizovaných architektov či autorizovaných stavebných inžinierov; prijatie za člena komory je podmienené zložením osobitnej skúšky a sľubu). V roku 2017 pôsobilo na území SR viac ako 25 profesijných komôr, napr. Slovenská obchodná a priemyselná komora, Slovenská živnostenská komora, Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, Slovenská lesnícka komora, Slovenská banská komora, Slovenská advokátska komora, Notárska komora SR, Slovenská komora patentových zástupcov, Slovenská lekárska komora, Slovenská komora architektov, Komora geodetov a kartografov, Americko-slovenská obchodná komora, Francúzsko-slovenská obchodná komora;

7. v technických zariadeniach uzavretý priestor, v ktorom prebieha nejaký dej, meranie, pozorovanie, napr. v astronómii prenesene v minulosti a) označenie ďalekohľadu (napr. Bakerova-Schmidtova komora) ako optického prístroja, ktorého optická sústava je uzatvorená v tzv. komore; b) označenie fotografického prístroja na pozorovanie a fotografovanie oblohy alebo jej časti (→ celooblohová komora) alebo nebeských objektov (→ Markowitzova komora);

dopr. → vzduchová komora;

ekol. → biotermická komora;

fotogr. → tmavá komora;

el.tech. → bezodrazová komora, → dozvuková komora;

fyz. → bublinová komora; → hmlová komora, → ionizačná komora, → iskrová komora;

hydrol., stav. → odľahčovacia komora, → plavebná komora, → vyrovnávacia komora;

lek. → barokomora;

stroj. → spaľovacia komora, → zvukotesná komora;

8. poľov. a) hrudná dutina raticovej zveri;

b) najzazverenejšia časť poľovníckeho revíru;

c) uzavretý priestor na prezimovanie zveri, → komorovanie (zveri);

d) rozšírená časť brlohu hlodavcov;

9. prázdny priestor v niečom, dutá časť niečoho, dutina, napr. v anatómii srdcová komora, mozgová komora, vo vojenstve nábojová komora a pod.

komôrka

komôrka

1. oddelená časť spaľovacieho priestoru spaľovacích motorov s deleným spaľovacím priestorom zvyčajne sa nachádzajúca v hlave valca; → komôrkový motor;

2. menšia komora (význam 1).

armatúra

armatúra [lat.] —

1. biol. armatúra listu — sklerenchymatické povrazce žilnatiny alebo iných častí listu, ktoré slúžia na vystuženie jeho čepele;

2. stav. armatúra betónu → výstužná oceľ;

3. stroj. pomocné zariadenie umožňujúce ovládať alebo merať prietok kvapalín alebo ich tlak v mechanizmoch s prietokom kvapalín, a tak ovládať funkciu potrubných rozvodov, sietí a hydraulických mechanizmov. Zatváracími časťami armatúry sú ventily, posúvače, kohúty a klapky. Špeciálne armatúry sa používajú na ovládanie tlaku (redukčné ventily, prepúšťacie ventily), teploty (regulátory teploty) a prietoku (regulátor hladiny, napájania). Špeciálne sú aj poistné armatúry (poistné ventily, poruchové ventily), ochranné armatúry (spätné uzávery, nasávacie koše, sitá do potrubia), odvádzače kondenzátu, odkaľovacie ventily a pod. Vo vodovodných sieťach sú aj ďalšie špecifické armatúry, napr. bahník, vzdušník či hydrant.

Armatúra parných kotlov je výstroj parného kotla umožňujúca jeho pravidelnú bezporuchovú a bezpečnú prevádzku. Parný kotol je povinne vybavený uzatváracou, regulačnou, poistnou a bezpečnostnou armatúrou. Poistná armatúra slúži na otváranie a vypúšťanie, bezpečnostná po uzavretí oddelí chránený úsek od ostatného potrubia. Kotol musí mať najmenej dva poisťovacie ventily, dva priame vodoznaky, manometer s označením najvyššieho prípustného tlaku a s odbočkou na pripojenie kontrolného manometra, najmenej dve napájacie zariadenia s navzájom nezávislým pohonom, odkaľovací a odlúhovací ventil a hlavný uzatvárací ventil na napájanie vody. K armatúram parných kotlov patria aj ventil na odber pary, vypúšťací ventil, prielez na čistenie kotla, otvor na sledovanie plameňa a na uvoľnenie trosky, teplomery, vodomery, paromery a ukazovateľ oxidu uhličitého (CO2) v spalinách. Rozsah armatúry parného kotla sa mení podľa typu kotla.

komôrkový motor

komôrkový motor — piestový spaľovací (vznetový alebo zážihový) motor, v ktorom je spaľovací priestor rozdelený na hlavný spaľovací priestor (nad piestom) a komôrku (spravidla v hlave valca), pričom obidva priestory sú spojené kanálikom.

Zavedenie komôrky do konštrukcie vznetových motorov v začiatkoch ich vývoja súviselo s problémom nedokonalého spaľovania paliva počas expanzného zdvihu motora zapríčineného jeho nedokonalým rozprášením. Komôrkové motory môžu mať tlakovú, vírivú alebo vzduchovú komôrku. Tlaková komôrka (skonštruoval ju 1909 nem. inžinier Prosper L’Orange, *1876, †1939) má valcový alebo kužeľový tvar a tvorí 20 – 40 % celkového objemu spaľovacieho priestoru. Po vstreknutí paliva do komôrky sa vytvorí bohatá zmes paliva so vzduchom, ktorá sa ľahko zapáli, následkom čoho sa v komôrke zvýši tlak a horiaca bohatá zmes začne prúdiť úzkym kanálikom do hlavného spaľovacieho priestoru nad piestom, kde po premiešaní so vzduchom dokonale zhorí. Vírivá komôrka (skonštruoval ju 1931 brit. inžinier H. Ricardo) má guľový alebo oválny tvar a tvorí 60 – 75 % celkového objemu spaľovacieho priestoru, pričom spojovací kanál väčšieho prierezu sa k nej pripája tangenciálne. Pri kompresnom zdvihu sa vzduch v komôrke silno rozvíri, čím sa vstrekované palivo premieša so vzduchom komôrky, čo zlepšuje podmienky na zapálenie bohatej zmesi. Vzduchová komôrka (skonštruoval ju 1931 nem. inžinier Franz Xaver Lang, *1873, †1956) tvorí 20 – 40 % z celkového objemu spaľovacieho priestoru. Palivo sa vstrekuje do hlavného spaľovacieho priestoru, ktorý je kanálikom spojený s komôrkou. Vstrekovací lúč je nasmerovaný tak, aby sa časť paliva dostávala do vzduchovej komôrky. Počas horenia dochádza striedavo medzi hlavným spaľovacím priestorom a komôrkou (striedavým prúdením zmesi vzduchu a horiaceho paliva) k vyrovnávaniu tlaku, čím sa palivo dobre premieša so vzduchom a dokonale zhorí. Nevýhodou je pomalšie horenie ako pri tlakovej a vírivej komôrke, čo nedovoľuje zvýšiť otáčky motora do takej miery ako pri tlakovej, a najmä pri vírivej komôrke, preto sa vzduchová komôrka používala pomerne krátko.

Komôrkové motory majú tichý chod, nevyžadujú veľký vstrekovací tlak a nie sú citlivé na kvalitu paliva. Ich výhodou je možnosť dosiahnuť vysoké otáčky, čo bolo výhodné najmä pri motoroch automobilov a traktorov. Nevýhodou sú väčšie tepelné straty cez veľký povrch spaľovacieho priestoru, preto musia mať vyšší stupeň kompresie (19 – 24) ako vznetové motory s priamym vstrekovaním. Tepelné straty a prúdenie paliva cez kanálik zapríčiňujú vyššiu spotrebu paliva. Na spustenie komôrkových motorov je potrebné vzduch v komôrke predhriať pomocou žeraviacej sviečky. Vzhľadom na vysoké tepelné zaťaženie najmä kanála komôrky je použitie deleného spaľovacieho priestoru obmedzené na menšie motory s priemerom valca do 200 mm. V súčasnosti sa komôrkové vznetové motory používajú len ako viacpalivové motory (pre svoju nenáročnosť na palivo) a aj v najmenších jednotkách do osobných vozidiel boli nahradené hospodárnejšími motormi s priamym vstrekovaním.

V úsilí zlepšiť hospodárnosť zážihových motorov a spaľovať chudobné palivové zmesi, ktoré sa ťažko zapaľujú a horia veľmi pomaly, boli vyvinuté komôrkové zážihové motory (napr. Honda CVCC 1972), pri ktorých sa hlavný spaľovací priestor nad piestom plnil chudobnou zmesou prostredníctvom karburátora alebo vstrekovaním do nasávacieho potrubia, kým v komôrke sa vstreknutím paliva vytvárala bohatá ľahko zápalná zmes, ktorá sa zapaľovala zapaľovacou sviečkou zaskrutkovanou v komôrke. Plameň horiacej bohatej zmesi vystupujúci cez kanálik zohrial a zapálil chudobnú zmes, ktorá sa takto dobre premiešala a rýchlo prehorela (výšľahové zapaľovanie). Pre podobné nevýhody ako pri vznetových komôrkových motoroch boli komôrkové zážihové motory nahradené motormi s vrstvením zmesi s priamym vstrekovaním do valca. Do skupiny komôrkových motorov patrí aj motor so žiarovou hlavou. Ďalšou možnosťou riešenia problému nedokonalého rozprašovania paliva bolo strhávanie paliva do spaľovacieho priestoru pomocou stlačeného vzduchu (R. Diesel; → kompresorový motor).

agregát

agregát [lat.] — zoskupenie, nahromadenie, zhluk;

1. biol. → agregátny druh;

2. ekon. súhrnná veličina charakteristická pre ekonomickú činnosť danej spoločnosti, získaná zhrnutím základných operácií uskutočnených rozličnými ekonomickými subjektmi (národný dôchodok, celková zamestnanosť, úhrnná spotreba ap.);

3. filoz. jednota, ktorá vzniká zložením jednotlivých, relatívne samostatných častí, pričom samostatnosť častí sa do určitej miery zachováva; vonkajšie spojenie prvkov. Vyskytuje sa aj v spojení s pojmami substancia, zmes, vzťah, kompozitum, mechanizmus. Pojem agregát podrobil analýze už Aristoteles. Nachádza sa v prácach G. W. Leibnitza, I. Kanta, J. G. Fichteho, G. W. F. Hegla;

4. geol. → minerálny agregát;

5. log. súbor objektov, ktoré spĺňajú danú podmienku;

6. pedol. → pôdny agregát;

7. stroj. trvalé zoskupenie dvoch alebo viacerých strojov alebo zariadení spojených do účelného celku tak, aby plnili zložitejšiu funkciu, napr. turbína s generátorom, elektromotor s kompresorom, prípadne vytváranie poľnohospodárskych samohybných jednoúčelových strojov (napr. samohybný postrekovač).

stredná piestová rýchlosť

stredná piestová rýchlosť — porovnávacia veličina piestových strojov, ktorá vyjadruje strednú (priemernú) rýchlosť piesta pri menovitých otáčkach stroja (motora). Rýchlosť piesta stroja je počas zdvihu (→ zdvih piesta) premenlivá – v krajných bodoch (úvratoch) je nulová, od stredu dráhy smerom k hornému úvratu je maximálna. Počas jednej otáčky stroja piest vykoná dva zdvihy. Stredná piestová rýchlosť sa označuje \(c_s\), udáva sa v jednotkách m/s a jej veľkosť sa určuje zo vzťahu \(c_s = \frac{L n}{30}\), kde \(L\) je zdvih piesta v metroch a \(n\) sú menovité otáčky za minútu.

Hodnota strednej piestovej rýchlosti súvisí so životnosťou a s opotrebením stroja. Vďaka používaniu kvalitných olejov a pokroku v materiálovom vyhotovení piesta a valca a v opracovaní trecích plôch je možné ju zvyšovať, čím sa pri danom výkone zmenšujú rozmery a hmotnosť stroja (motora). Preto sa často považuje za meradlo technickej vyspelosti stroja. Na základe tejto veličiny sa spaľovacie motory delia na pomalybežné (\(c_s < 7,5\) m/s), stredne rýchlobežné (\(c_s\) približne od 7,5 po 10 m/s), rýchlobežné (\(c_s \) od 10 po 18 m/s) a extrémne rýchlobežné (s vyššími hodnotami \(c_s \)). Napr. hodnota strednej piestovej rýchlosti pre piestové čerpadlá je 1,5 až 4 m/s, pre stabilné kompresory 2 až 5 m/s, pre stabilné a pomalybežné lodné spaľovacie motory 5 až 8 m/s, pre vozidlové motory 10 až 17 m/s, pre piestové lietadlové motory 8 až 14 m/s, pre špeciálne závodné motory (so značne obmedzenou životnosťou) 20 až 24 m/s.

Aby sa neprekročila optimálna hodnota strednej piestovej rýchlosti, je výhodné zdvihový objem motora deliť na viacero valcov. Pri menších rozmeroch valcov (menší zdvih piesta) vychádzajú pri danej strednej piestovej rýchlosti vyššie menovité otáčky, preto pri danom zdvihovom objeme dáva motor s rastúcim počtom valcov vyšší výkon (→  viacvalcové motory).

automatizácia

automatizácia [gr.] — technológia, ktorá umožňuje realizovať činnosti a postupy bez účasti človeka. Názov pochádza z gréckeho slova automaton (konajúci z vlastnej vôle), odkiaľ je dnešný termín automat. Automatizácia sa uplatňuje v širokej škále činností, od výrobných procesov až po služby, založená je na použití technických prostriedkov, ekonomicko-matematických metód a riadiacich systémov (→ automatizovaný systém riadenia). Zavádzaním strojov a zariadení samočinne (automaticky) vykonávajúcich danú výrobnú alebo inú činnosť sa človek prostredníctvom automatizácie čiastočne alebo úplne uvoľňuje od priamej účasti na získavaní, spracúvaní, prenose a využívaní materiálov, energie a informácií. Automatizácia sa môže týkať jednotlivých zariadení alebo procesov (automatické otváranie dverí), celých výrobných procesov až po úroveň celých podnikov; automatizovať možno tiež projektovanie, služby a mnohé iné ľudské činnosti.

Hoci začiatky automatizácie siahajú do čias prvej priemyselnej revolúcie (Wattov odstredivý regulátor otáčok parného stroja), jej zásadný rozmach nastal až v 20. storočí. Kým začiatkom 20. storočia prevládal intuitívny prístup k automatizácii, od 2. polovice storočia sa začal uplatňovať vedecký prístup založený na prudkom rozvoji teórie riadenia v rámci vedeckých disciplín, ako sú kybernetika, teória automatického riadenia, teória systémov, teória informácie a iné.

Automatizácia odbremeňuje človeka od ťažkej, jednotvárnej, časovo náročnej a zdraviu škodlivej fyzickej práce i od mnohých druhov duševnej činnosti vrátane riadenia systémov. Prináša mnohonásobné zvýšenie produktivity práce, znižuje vlastné náklady a skracuje výrobné lehoty; spravidla je investíciou s rýchlou návratnosťou. Automatizačné prostriedky opravujú aj prípadné odchýlky od nastaveného výrobného alebo iného programu bez zásahu človeka, dokážu riadiť zmenu stanoveného programu (ak sa zmenia podmienky, za ktorých proces prebieha), sú schopné dosahovať presnosť a rýchlosť presahujúcu ľudské schopnosti, a to aj v podmienkach, ktoré sú pre ľudský organizmus neúnosné alebo škodlivé. Hoci automatizácia prispieva k ozdraveniu pracovného prostredia, k znižovaniu úrazovosti a pracovnej chorobnosti, prináša so sebou i nové problémy ochrany zdravia z hygienického, fyziologického a psychologického hľadiska z dôvodov presunu pracovného zaťaženia z fyzickej sféry do sféry neuropsychickej. Neuropsychická záťaž je daná vysokou zodpovednosťou pracovníkov, vysokými požiadavkami na analytickú a syntetickú činnosť, veľkým zaťažením zmyslových orgánov ap.

creep

creep [kríp; angl.] —

1. geomorfol. → zliezanie zvetranín;

2. stroj., hut. → tečenie materiálu.

elevácia

elevácia [lat.] — pohyb nahor, dvíhanie, zdvih; geomorfol. vyvýšenina, vypuklá forma georeliéfu s väčšou nadmorskou výškou ako výšky okolia. Má tvar chrbta, hrebeňa, kužeľa, kopuly alebo klenby, v závislosti od amplitúdy reliéfu sa označuje ako pahorok, kopec, vrch a i. Vzniká tektonickými pohybmi (antiklinálne chrbty, tektonické klenby, hraste, klenbohraste ap.), vulkanickou činnosťou (sopky, vulkanické klenby, ihly a i.), pri eróznej činnosti odnosom okolitých hornín (rôzne tvrdoše, napr. bradlá a príkrovové trosky, obtočníky, nunataky a i.) alebo akumulačnou činnosťou vetra (duny), ľadovcov (morénové valy, sandre) alebo riek (štrkové ostrovy). Opakom je depresia.

inžinierske siete

inžinierske siete — súhrnné označenie sústav objektov vonkajšieho rozvodu (prepravy) energie alebo určitej látky z jedného miesta na druhé, resp. zo zdroja do objektu alebo naopak. Inžinierske siete môžu byť vedené v rámci obce alebo mesta, ale aj v rámci väčších územných celkov. Patria sem silnoprúdové (vysoké aj nízke napätie) a slaboprúdové elektrické siete (telefón, internet), siete na prepravu vody zo zdroja do objektu (vodovod, následný odvod znečistenej vody z objektu do recipientu, kanalizácia), doprava plynu do objektu (plynovod) a doprava tepla do objektu zo zdroja tepla (teplovod). Sú vedené ako káblové (elektrické) alebo ako potrubné siete (vodovod, plyn, kanalizácia, teplovod). Z hľadiska umiestnenia sú vedené nad zemou (elektrické vedenie) alebo pod zemou – zakopané v predpísanej hĺbke, resp. sústredené v podzemnom kanáli alebo kolektore (siete vedené v mestskej zástavbe). K inžinierskym sieťam patria aj objekty, ktoré slúžia na úpravu parametrov prenášanej látky (regulačné stanice plynu, transformačné stanice elektrickej energie, úpravne vody, čističky vody).

Ishikawajima-Harima Heavy Industries Company

Ishikawajima-Harima Heavy Industries Company, Ltd. [išikavadžima hevi indastrís kampeni], IHI — nadnárodná firma založená 1853 ako Ishikawa Shipyard so sídlom v Tokiu, 2007 premenovaná na IHI Corporation. Hlavné oblasti výroby sú strojárstvo, elektrotechnika, letectvo a kozmonautika, stavba lodí a vrtných plošín, raziacich strojov, žeriavov, oceľových mostov a konštrukcií a i.

Jawa

Jawa — najstaršia česká dodnes existujúca firma vyrábajúca motocykle. Založená 1929 v Prahe F. Janečkom, ktorý 1929 kúpil licenciu na výrobu nemeckých motocyklov Wanderer (z mien Janeček a Wanderer odvodený názov firmy) a začal vyrábať motocykle značky Jawa (prvý Jawa 500 OHV). R. 1931 bola vybudovaná nová továreň v Týnci nad Sázavou. Po 1948 po znárodnení vyrábala firma motocykle s dvojtaktnými motormi, z ktorých najznámejšie boli Jawa 50 Pionýr (vyrábal sa na Slovensku v Považských strojárňach), Jawa 500 OHC, Jawa 250 a Jawa 350. Motocykle Jawa vyrába v súčasnosti nástupnícka firma JAWA Moto, spol. s r. o., v Týnci nad Sázavou založená 1997.

Javorčík, Ladislav

Javorčík, Ladislav, 19. 7. 1940 Trenčín – 25. 10. 2007 Bratislava — slovenský strojársky odborník. R. 1965 – 69 pôsobil v Chemických závodoch J. Dimitrova (dnes Istrochem) v Bratislave, 1969 – 2005 na Katedre výrobnej techniky (1990 – 2001 jej vedúci) Strojníckej fakulty SVŠT v Bratislave (dnes Ústav výrobných systémov, environmentálnej techniky a manažmentu kvality Strojníckej fakulty STU), 1982 – 85 ako expert v Nigérii; 1990 – 91 dekan Strojníckej fakulty, 2001 – 03 prorektor STU pre vzdelávanie; 1996 prof. Zaoberal sa strojmi a zariadeniami pre strojnícku výrobu. Autor 23 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch a troch vysokoškolských učebných textov.

jednotkový výkon

jednotkový výkon — výkon základnej časti systému alebo zariadenia (jedného prvku), ktoré je samostatne schopný plniť svoju funkciu, napr. výkon jedného článku v batérii (napr. v galvanickom článku), jedného panela fotovoltického systému na premenu slnečnej energie na elektrickú energiu, jedného jadrového reaktora zo sústavy viacerých rovnakých reaktorov v jadrovej elektrárni ap.

klapka

klapka [nem.] — záklopka, uzáver, aj tlačidlo, gombík na stláčanie (napr. tlačidlo telefónu);

1. film. → filmová klapka;

2. hud. súčasť mechanizmu dychových nástrojov slúžiaca na odkrývanie a zakrývanie tónových otvorov pri vytváraní chromatických tónov;

3. let. výkyvná alebo výsuvná plocha na lietadle slúžiaca na zmenu aerodynamických pomerov počas letu; napr. brzdiaca klapka, elevón, pevná vztlaková klapka, výsuvná vztlaková klapka;

4. tech. otočný uzáver v tvare kruhovej alebo oválnej dosky, ktorý je uložený v kanáli alebo v potrubí (prípadne na otvoroch) a pomocou neho sa reguluje prietok kvapaliny alebo plynu. Podľa funkcie sa rozoznávajú uzatváracie (uzatvárajú tok kvapaliny alebo plynu), regulovacie (aj škrtiace; obmedzujú tok) a spätné (zabraňujú spätnému prúdeniu) klapky. Špecifickými druhmi sú komínové klapky, ktoré slúžia na podstatné zlepšenie odvodu dymov, plynov a pár, a dymové klapky, ktoré slúžia na odvádzanie efektových pár a dymov z javiska pri divadelných predstaveniach;

5. číslo telefónu (v organizáciách, firmách i v domácnostiach), ktoré sa zapája pomocou ústredne.

Hollerith, Herman

Hollerith [-rit], Herman, 29. 2. 1860 Buffalo, New York — 17. 11. 1929 Washington — americký vynálezca nemeckého pôvodu. Od 1879 pôsobil v štatistickom úrade USA, 1882 – 84 v Massachusettskom technologickom inštitúte, od 1884 v patentovom úrade USA vo Washingtone. Vyvinul a 1882 ako prvý použil stroj na spracovanie štatistických údajov, pričom ako nosič informácií použil dierny štítok, 1884 si dal vynález patentovať. R. 1890 bol jeho systém použitý pri sčítaní ľudu v USA, vďaka čomu boli formuláre 65 mil. obyvateľov spracované už za 4 týždne. Sčítacie stroje s diernymi štítkami vykonávali sčítanie, sumarizovanie všetkých dosiaľ prečítaných hodnôt a ich registrovanie a našli široké uplatnenie. Zakladateľ firmy Tabulating Machine Company (1896) zaoberajúcej sa výrobou diernoštítkových strojov, ktorá bola 1924 premenovaná na International Business Machines Corporation (IBM).

hydraulický lis

hydraulický lis — hydrostatický stroj využívajúci na zväčšenie pôsobiacej sily Pascalov zákon. V hydraulickom lise je pracovná kvapalina (zvyčajne olej) uzavretá dvoma piestmi s rozličnými prierezmi. Keď na piest s menším prierezom \(S_1\) začne pôsobiť sila \(F_1\), v uzavretej nádobe sa zvýši hydrostatický tlak, ktorý (podľa Pascalovho zákona) pôsobí rovnako na všetky steny nádoby, teda aj na väčší piest s prierezom \(F_2\). Väčší piest potom na okolie pôsobí silou \(F_2=\frac{S_2}{S_1}F_1\), teda silou zväčšenou v pomere veľkostí prierezov piestov. Hydraulický lis sa používa na tvarovanie kovov i plastov. Podľa konštrukcie stojana sa hydraulické lisy delia na vodorovné, zvislé a kombinované, podľa účelu na kovacie (bežné kováčske postupy, napr. kovanie dlhých tyčovitých výkovkov, hriadeľov a diskov), ťažné (výroba tenkostenných dutých telies z ocele a z farebných kovov), na spracovanie plastov, montážne a i. Jeden z prvých hydraulických lisov si dal patentovať 1795 J. Bramah.

kladivo

kladivo

1. nástroj používaný na búchanie, pribíjanie, zatĺkanie ap. Skladá sa z hlavice a násady. Hlavica sa vyrába v rôznych veľkostiach a tvaroch z konštrukčnej alebo z nástrojovej uhlíkovej ocele (čelo a nos bývajú kalené a brúsené) a v závislosti od účelu použitia aj z iného kovu, z gumy, z dreva alebo z plastu, násada z brestového alebo z jaseňového dreva a v otvore (oku) kladiva je upevnená dreveným alebo oceľovým klinom; špeciálne profesionálne kladivá sú celokovové, s rukoväťou z plastu (napr. na báze neoprénu), ktorá pohlcuje nárazy a vibrácie. Rozlišujú sa zámočnícke, klampiarske, kováčske, pokrývačské, murárske, tesárske a iné kladivá;

2. stroj. mechanický stroj s elektrickým pohonom, ktorého pracovným nástrojom je rydlo (na narušenie tvrdého materiálu – betónu, muriva, asfaltu, viacerými údermi – príklepmi), dláto (na sekanie a tesanie) alebo sekáč (na sekanie). Podľa účelu sa rozoznáva nitovacie kladivo, vŕtacie kladivo a zbíjacie kladivo;

3. šport. náčinie používané v atletickej disciplíne hod kladivom. Pozostáva z ťažkej kovovej gule (identickej s guľou pri vrhu guľou, t. j. hmotnosť 7,26 kg u mužov a 4 kg u žien) zavesenej na drôtenom lane a z rukoväti. Celková dĺžka kladiva je 117 – 121,5 cm u mužov a 116,0 – 119,5 cm u žien;

4. voj. bojové kladivo — chladná jednoručná alebo obojručná úderná zbraň. Prvotný typ bojového kladiva sa vyskytoval už v paleolite (kus kameňa pripevnený k drevenej násade). Najviac sa používalo v stredoveku. V 13. stor. bola pechota vyzbrojená jednoduchým kladivom so železnými alebo s olovenými hlavicami upevnenými na dlhej žrdi (asi 2 m) často zakončenej hrotom. V 15. – 16. stor. sa používal v boji na zemi kratší variant bojového kladiva, ktorého hlavica mala jeden koniec tupý a druhý ostrý. Kladivo bolo účinné najmä v boji proti protivníkom v plátovom brnení.

hnacie stroje

hnacie stroje — technické systémy, v ktorých sa privádzaná energia mení na formu energie potrebnú na pohon iných strojov (→ hnané stroje). Ako hnacie stroje sa využívajú elektrické motory, spaľovacie motory, prúdové a raketové motory, ako aj rôzne hydraulické a pneumatické stroje. Elektrické motory, v ktorých sa elekrická energia mení na pohybovú, sa najčastejšie používajú v priemysle na pohon obrábacích strojov, zdvihákov, dopravných systémov, čerpadiel, kompresorov ap.; ich účinnosť je až 70 – 95 %. Konštruujú sa s výkonom niekoľko W až niekoľko tisíc kW. Majú nízku hlučnosť a vibrácie, sú hneď pripravené na prevádzku, možno ich krátkodobo preťažiť, a keďže neprodukujú výfukové plyny, nezaťažujú životné prostredie. Spaľovacie motory, v ktorých sa chemická energia uložená v palive spaľovaním mení najprv na tepelnú a potom termodynamickou premenou na pohybovú energiu, sú napr. plynová turbína a zážihový a vznetový motor. Používajú sa najmä v automobiloch a stavebných strojoch; ich účinnosť je 30 – 40 %. Moderné použitie spaľovacích motorov je v kogeneračných zariadeniach, kde napr. vznetový (dieselový) motor poháňa generátor, ktorý vyrába elektrický prúd, a odpadové teplo vznetového motora sa využíva na vykurovanie budov. Celková účinnosť kogeneračných zariadení je až 90 %. Hydraulické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia kvapalín premieňa na mechanickú energiu, sú vodné turbíny alebo rotačné a priamočiare hydromotory poháňajúce napr. rotory elektrických generátorov. Vysokým tlakom v hydraulických zariadeniach môžu v malom priestore vznikať veľmi veľké sily slúžiace na pohyb častí obrábacích alebo stavebných strojov. Pneumatické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia pohybujúceho sa alebo stlačeného vzduchu mení na mechanickú pohybovú energiu, sú veterné motory, príp. pneumatické motory, ktoré sa používajú v pneumatických nárazových uťahovačoch, v motoroch poháňaných stlačeným vzduchom, v rôznych druhoch ručného náradia alebo v iných zariadeniach. Prúdové motory sa používajú na pohon moderných vojenských a civilných lietadiel, raketové na pohon rakiet a raketoplánov.

hĺbkomer

hĺbkomer

1. staršie názvy batometer, batymeter — prístroj na meranie hĺbky vody pod plavidlom. Môže byť mechanický (tyč alebo olovnica s lankom s vyznačenými dĺžkovými mierami, napr. siahami, stopami, metrami, tzv. lot), membránový (využíva zmenu tlaku vody, používa sa napr. v ponorkách), akustický ozvenový (→ echolot), prípadne ultrazvukový (využíva malú absorpciu ultrazvuku vo vode);

2. stroj. meradlo na meranie hĺbky otvorov, drážok ap. Podľa konštrukcie sa rozoznávajú posuvné (podobné posuvným meradlám; → nónius), mikrometrické a číselníkové hĺbkomery. Sú charakteristické dlhšou priečnou časťou, ktorou sa meradlo priloží k povrchu meranej súčasti. Stred priečnej časti tvorí merací dotykový senzor, ktorý sa vysunie po dno meranej hĺbky.

Hlavňa, Vladimír

Hlavňa, Vladimír, 29. 7. 1943 Martin — slovenský strojársky odborník. Od 1970 pôsobil na Strojníckej fakulte Žilinskej univerzity; 1997 profesor. Súčasne 1988 – 90 výskumný pracovník Výskumno-vývojového ústavu Závodov ťažkého strojárstva v Martine. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa zameriaval najmä na skúmanie vplyvu činnosti spaľovacích motorov na životné prostredie, efektívne využitie energie paliva, vývoj a využitie nekonvenčných spaľovacích motorov a na niektoré problémy automobilov najmä vo vzťahu k ich bezpečnosti. Autor 55 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 32 vysokoškolských učebných textov a 6 monografií, spoluautor publikácií Dopravný prostriedok – jeho motor (2003) a Dopravný prostriedok – teória (2006).

hladenie

hladenie — vyrovnávanie povrchu; stroj. opracúvanie povrchu (zatláčanie nerovností a spevňovanie povrchu) kovových alebo nekovových materiálov či obrobkov (nasleduje po brúsení) s cieľom získať maximálne hladký povrch, pričom sa odstraňujú posledné najjemnejšie nerovnosti na predmete. Postupným, vždy jemnejším hladením sa plocha stáva lesklou, a preto sa posledné, najjemnejšie hladenie nazýva leštenie. Hladenie sa vykonáva hladiacou kladkou, tŕňom, guľôčkou alebo brúsnymi kotúčmi s nalepeným brúsivom, prípadne hladiacimi kotúčmi potiahnutými kožou alebo plsťou, na ktoré sa nanášajú hladiace prášky (jemne plavený popol, nehasené vápno a i.), ktoré sa niekedy miešajú s olejom alebo s alkoholom (liehom).

Hirschfeld, Eugen

Hirschfeld [hirš-], Eugen, 10. 10. 1892 Jelgava, Lotyšsko – 3. 1. 1969 Praha — český strojársky odborník. R. 1925 – 34 a 1937 – 45 pôsobil v Škodových závodoch v Plzni, 1934 – 37 v továrni na výrobu leteckých motorov Avia v Prahe-Letňanoch, 1945 – 48 na Generálnom riaditeľstve československého priemyslu v Prahe, 1946 – 52 na SVŠT (dnes STU) v Bratislave (1951 – 52 vedúci Katedry strojárskej výroby na Strojníckej fakulte, súčasne dekan Strojníckej fakulty), 1952 – 62 na ČVUT v Prahe, 1953 – 55 prodekan Fakulty ekonomicko-inžinierskej; 1951 profesor. Skúmal teoretické základy tolerančných sústav a rezné materiály, vypracoval teoretické základy hospodárskeho využitia spekaných karbidov, prispel k vypracovaniu zásad technológie obrábania ako vednej disciplíny. Autor a spoluautor 10 knižných publikácií, napr. Tvrdé kovy (1944), Teória rezania (1953) a Problémy technickej technológie (1967).

HILTI

HILTI — spoločnosť zaoberajúca sa vývojom, výrobou, predajom a poskytovaním vysokokvalitných výrobkov, softvéru a služieb pre profesionálnych zákazníkov v stavebníctve so sídlom v Schaane v Lichtenštajnsku. Založená 1941 ako Maschinenbau Hilti OHG bratmi Eugenom Hiltim (*1911, †1964) a Martinom Hiltim (*1915, †1997) a piatimi spolupracovníkmi; 1960 – 80 premenovaná na Hilti Corporation. Vyrába laserové meracie systémy, vŕtaciu, sekaciu a búraciu techniku, montážne systémy, systémy protipožiarnej ochrany a i. Spoločnosť má výrobné závody v Schaan (Lichtenštajnsko), Thüringen (Rakúsko), Kaufering a Strasse (Nemecko), Čan-ťiangu a Šanghaji (Čína), Kecskeméte (Maďarsko) a Matamarose (Mexiko), pôsobí vo viac ako 120 krajinách a zamestnáva vyše 23 tis. zamestnancov.

Békés, Ján

Békés, Ján, 20. 5. 1925 Bratislava – 24. 8. 2014 tamže — slovenský strojársky technológ. R. 1951 – 86 pôsobil na Strojníckej fakulte STU v Bratislave, 1986 – 90 vo Výskumnom ústave náradia v Nových Zámkoch, 1990 – 2005 na Materiálovotechnologickej fakulte STU v Trnave; 1991 profesor, 1992 DrSc.

Vo vedeckej činnosti sa zameriaval na oblasť strojárskej technológie, teórie rezania, zavádzania počítačovej podpory do technických vied, matematických metód v strojárskych procesoch, zákonov výroby súčiastok a teórie strojárskej technológie. Spoluautor diela Teoretické základy obrábania kovov (1967), autor prác Zborník statí z technológie obrábania (1975) a Inžinierska technológia obrábania kovov (1981, v Maďarsku 1984).

Bechný, Lubomír

Bechný, Lubomír, 31. 12. 1933 Ostrava — slovenský metalurg českého pôvodu. Do 1960 pôsobil v Zbrojovke Vsetín, 1960 – 64 v Turčianskych strojárňach v Martine, od 1964 na Žilinskej univerzite v Žiline; 1993 profesor. Vo vedeckých prácach sa spočiatku venoval najmä vývoju progresívnych druhov grafitických liatin (liatin s červíkovitým a kompaktným tvarom grafitu), autor kryštalizačného modelu grafitických liatin. V oblasti kryštalizácie liatin vytvoril vedeckú školu. Neskôr sa zaoberal filtráciou kovov, ovplyvňovaním kryštalizácie zliatin elektromagnetickými silami a zlepšovaním vlastností hliníkových zliatin (AlSi7MgTi).

Autor prác Nové princípy v metalurgii zliatin (1990), Optimalizácia vlastností zlievarenských materiálov na odliatky zvýšenej presnosti (1991 – 93), Riadenie a predikcia vlastností materiálov na odliatky vysokej akosti (1994), Výskum zákonitostí tuhnutia liatych materiálov pre odliatky zvýšenej presnosti (1997).

Bauschinger, Johann

Bauschinger [-šin-], Johann, 11. 6. 1834 Norimberg – 25. 11. 1893 Mníchov — nemecký technik. Od 1868 profesor na technike v Mníchove. Pracoval v odboroch mechanika a grafická statika. R. 1886 objavil Bauschingerov jav.

batéria

batéria [fr.] — účelové zoskupenie rovnakých predmetov, napr. vodovodná batéria — ventily na regulovanie a miešanie teplej a studenej vody;

1. el.tech. elektrický zdroj vytvorený spojením niekoľkých rovnakých článkov (galvanických, akumulátorových, palivových, termoelektrických, solárnych). Sériovým spojením sa dosiahne vyššie napätie zdroja, paralelným spojením vyšší dovolený záťažový prúd zdroja (→ akumulátor, → galvanický článok, → palivový článok);

2. hud. skupina bicích nástrojov v orchestri alebo v inom inštrumentálnom zoskupení; v 18. stor. názov arpeggia a akordických figurácií (Albertiho bas);

3. sociol. batéria otázok — súbor vzájomne spojených a dopĺňajúcich sa otázok, ktoré majú zabezpečiť validitu odpovedí, a predísť tak nežiaducim vedľajším reakciám respondenta; batéria testov — súbor vzájomne spojených a na seba nadväzujúcich testov;

4. stroj. zoskupenie rovnakých zariadení (strojov) na zvýšenie účinku, resp. výkonu;

5. voj. palebná a taktická delostrelecká a raketová jednotka alebo porovnateľná jednotka iných ozbrojených síl; aj organizačný celok obsahujúci zbrane, torpédomety, svetlomety alebo raketové komplety rovnakého kalibru alebo použitia.

baranidlo

baranidlo — technické zariadenie na zarážanie nosných stĺpov do podložia (→ baranenie). Skladá sa z lešenia (vodidiel), z barana (úderná časť) a z hnacieho stroja. V padacom baranidle sa päťdesiat- až niekoľko stokilogramový baran dvíha lanom mechanicky (ručne) alebo strojom (tlakom pary alebo plynu) a necháva sa voľne padnúť. Používajú sa mechanické, parné, hydraulické, rýchloúderné, vibračné a i. baranidlá.

baran

baran

1. biol. samec ovce, plemenník chovaný na zabezpečenie reprodukcie stáda, ako aj na produkciu úžitkových produktov (mäso, vlna);

2. stroj. pracovná časť buchara alebo baranidla. Má veľkú hmotnosť a pri dopade vykonáva prácu potrebnú na požadovanú deformáciu materiálu;

3. voj. lat. testudo arietaria — staroveké obliehacie vojenské zariadenie. Pôvodne ho tvoril mohutný kmeň stromu s čelnou údernou železnou hlavicou zvyčajne v podobe hlavy barana. Slúžil na rozrúšanie brán obliehaných miest a hradných múrov opevnení. Jeho účinnosť technicky zdokonalili Rimania, ktorí ho umiestnili pod pohyblivý prístrešok zhotovený z pevných brvien pokrytých nehorľavými kožami a kovovými platňami. Samotné teleso barana bolo zavesené na lanách. Do kyvadlového pohybu ho uvádzali vojaci chránení prístreškom, prípadne ukrytí v konštrukciách pohyblivých obliehacích veží.

Barysz, Igor

Barysz [-ris], Igor, 21. 11. 1934 Kaloša, okres Rimavská Sobota – 23. 6. 2005 Vysoké Tatry, pochovaný v Žiline — slovenský strojársky odborník. R. 1957 – 58 pôsobil v Navike, n. p., Praha, 1959 – 63 na Strojníckej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, od 1964 na Strojníckej fakulte Žilinskej univerzity v Žiline, od 2001 až do smrti na Fakulte špeciálnej techniky Trenčianskej univerzity A. Dubčeka v Trenčíne; 1997 profesor. Autor a spoluautor monografií Klzné uloženie – konštrukčné a teoretické riešenia (1995), Základy konštruovania (1998) a i., ako aj pôvodných vedeckých prác, viacerých projektov a skrípt.

bariérová skúška

bariérová skúška, angl. crash-test — skúšobná metóda na určenie deformačných vlastností strojných zariadení. V doprave skúška na overenie pasívnej bezpečnosti karosérie osobného automobilu nárazom na pevnú betónovú stenu rýchlosťou 48,3 km/h. Následky nárazu pre posádku sa sledujú pomocou snímačov zabudovaných v skúšobnej figuríne (v tzv. Oscarovi) umiestnenej na sedadle vodiča. Po náraze nesmie byť vnútorný priestor pre posádku veľmi zdeformovaný. Jeho pevná časť nesmie po skúške ohrozovať cestujúcich, dvere sa nesmú pri náraze samovoľne otvoriť, ale po ňom sa musia dať otvoriť bez použitia pomocných nástrojov, vodorovný posun stĺpika riadenia nesmie byť po náraze väčší ako 127 mm. S ohľadom na bezpečnosť posádky je bariérová skúška pre výrobcov povinná, predpisujú ju zákonné opatrenia štátu alebo skupiny štátov.

Bánki, Donát

Bánki, Donát, 6. 6. 1859 Bakonybánk – 1. 8. 1922 Budapešť — maďarský technik, konštruktér a vynálezca. Profesor na technike v Budapešti. R. 1893 (spolu s Jánosom Csonkom, *1852, †1939) skonštruoval karburátor, 1894 zážihový spaľovací motor a 1917 vodnú turbínu známu ako Bánkiho turbína.

komínový ťah

komínový ťah — podtlak v komíne zabezpečujúci odstraňovanie spalín z kúrenísk kotlov, priemyselných pecí ap. a dopravu čerstvého vzduchu do nich. Je spôsobený nižším aerostatickým tlakom plynov v komíne, ako je tlak okolitého vzduchu (tzv. komínový efekt), keďže plyny vypĺňajúce prieduch komína sú teplejšie a majú nižšiu hustotu ako okolitý vzduch.

Pre maximálny teoreticky možný rozdiel tlakov, tzv. statický komínový ťah, platí \(\Delta p =\)\(Chb(1/T_0 - 1/T_k)\), kde \(h\) je účinná výška prieduchu, \(b\) tlak vzduchu, \(T_0\) teplota okolitého vzduchu, \(T_k\) priemerná teplota v komíne a \(C = 0,034 2\) koeficient vyjadrujúci termodynamické vlastnosti vzduchu (v skutočnosti je ťah nižší o odpor prúdenia, čo sa zohľadňuje použitím koeficientu \(C\) zisteného na základe skúšok). Komínový ťah teda ovplyvňujú aj meteorologické podmienky (teplota okolia, tlak vzduchu, jeho teplota a vlhkosť, ako aj rýchlosť vetra). Výšku komína neurčuje iba potrebný ťah, ale často ju ovplyvňuje aj napr. výška okolitej zástavby a pri veľkých priemyselných zariadeniach aj cieľ dosiahnuť požadovaný rozptyl spalín v atmosfére v prevažujúcich meteorologických podmienkach. Komínový ťah je preto premenlivý a často iný, než je potrebné na optimálnu prevádzku spaľovacieho zariadenia s dobrou účinnosťou (príliš veľký ťah zbytočne ochladzuje kúrenisko, príliš malý znižuje výkon zariadenia; v obidvoch prípadoch môže nastať nedokonalé spaľovanie). Väčšie priemyselné zariadenia majú preto ručnú al. aj automatickú reguláciu ťahu (napr. klapkou al. posúvačom v prieduchu).

Keďže teplo odchádzajúce komínom sa iba z veľmi malej časti využije na vytváranie ťahu, pričom však výrazne zhoršuje účinnosť tepelných zariadení, teplota spalín vychádzajúcich zo zariadení by mala byť čo najnižšia, aby sa znížila tzv. komínová strata. Ak je však teplota spalín v komíne príliš malá, dochádza k vyzrážaniu vlhkosti, ktorá agresívne pôsobí na konštrukciu komína. Najmenšia teplota spalín pri tuhých palivách a ťažkých vykurovacích olejoch sa volí bežne okolo 250 °C, pri plynoch a ľahkých vykurovacích olejoch 150 °C. Ak je komínový prieduch vybavený vložkou odolnou proti korózii, je možné výstupnú teplotu spalín znížiť. Ak ťah komína nie je postačujúci, treba ho zabezpečiť iným spôsobom (umelý ťah), napr. dopravou spalín ventilátorom, ktorý odsáva spaliny z kúreniska a tlačí ich do komína al. (zriedkavejšie) tlačí čerstvý vzduch do kúreniska (pretlakové kúrenisko). V prípade kondenzačných kotlov je vzhľadom na nízku teplotu spalín vždy potrebné vytvárať umelý ťah, ktorý je často energeticky výhodnejší ako vytváranie potrebného ťahu len komínom.

— V minulosti pri parných rušňoch nebola vzhľadom na prejazdový profil výška ich komína (najčastejšie odlievaného zo sivej liatiny) na prevádzku kotla postačujúca, preto sa umelý ťah dosahoval strhávaním spalín prúdom výfukovej pary v komíne (→ ejektor, dyšňa). Pri parných lokomobilách bol plechový komín sklápateľný a jeho ťah bol podporovaný aj prúdom výfukovej pary. Komínový ťah parných lodí bol väčšinou postačujúci, iba v niektorých prípadoch (bojové plavidlá) sa používal umelý ťah, a to zväčša ventilátorom poháňaným parnou turbínou. Komín riečnych lodí bol kvôli plavbe pod mostami tiež sklápateľný. V súčasnosti, aby spaliny neobťažovali cestujúcich a posádku, sú výfukové potrubia hlavných a pomocných motorov lodí vyvedené do vyvýšenej vežovej nadstavby nazývanej aj komín.

komín

komín [gr. > lat.] —

1. ban. vertikálne banské dielo razené zvyčajne dovrchne, určené na otvárku a prípravu dobývacích blokov alebo na ťažbu a vetranie horizontálnych banských diel. Často býva vystužené výdrevou, príp. vymurované. Komín využívaný na dopravu rúbaniny samospádom na spodnejšiu smerovú chodbu sa nazýva sýp alebo sypný komín;

2. geomorfol., geol. a) → krasový komín; b) sopečný komín; → sopúch;

[IMG-1]

3. tech., stav. dutá konštrukcia na odvádzanie spalín a dymu z vykurovacích spotrebičov, z kotlov a z priemyselných pecí, ako aj na odvádzanie vzduchu a plynov odsávaných z prevádzok alebo z priemyselných zariadení do ovzdušia. Komín na odvádzanie malých množstiev exhalátov je súčasťou budovy ako vstavaný alebo pristavaný k jej fasáde, na odvádzanie veľkých množstiev exhalátov sa buduje samostatne stojaci továrenský komín. Princíp činnosti komína je založený na tzv. komínovom efekte (→ komínový ťah).

K základným častiam komína patria: komínové teleso (plášť), komínový prieduch, komínový sopúch, spalinová klapka, komínový nadstavec a komínová hlava. Komínové teleso (plášť) je vonkajší obal komína (zvyčajne murovaný), má statickú (nosnú), ochrannú a estetickú funkciu. Jeho maximálna povrchová teplota nesmie prekročiť 51 °C (pri pristavanom komíne to platí do výšky 2,5 m nad terénom alebo nad prístupovou plochou). Komínový prieduch je zvislá dutina kruhového, príp. štvorcového alebo obdĺžnikového prierezu vnútri komínového telesa, ktorou sa priamo odvádzajú spaliny a dym vedené zo spotrebiča dymovodom (komínovou rúrou). Dymovod je s prieduchom komína prepojený komínovým sopúchom (otvorom v komínovom telese). Na jeden komínový prieduch môže byť napojených aj viac spotrebičov (napr. na rôznych podlažiach). Na uzatváranie cesty spalín (ak je spotrebič mimo prevádzky) i na reguláciu ťahu komína slúži spalinová klapka umiestnená v dymovode alebo v komínovom prieduchu. Výška komínového prieduchu od sopúcha nahor po ústie komína (nad strechou) sa nazýva účinná výška prieduchu. Na jej zväčšenie sa niekedy používa komínový nadstavec.

Jeden komín môže obsahovať viac komínových prieduchov (združený komín). Prieduchy podľa usporiadania môžu byť priebežné (všetky sa začínajú v najnižšom podlaží), podlažné (začínajú sa v príslušnom podlaží) a prepažené so spoločným zberačom (zberač prechádza všetkými podlažiami a z neho jednostranne alebo obojstranne odbočujú prieduchy jednotlivých podlaží, ktoré sú od zberača oddelené výsuvnými uzávermi). Podľa priebehu pozdĺžnej osi prieduchu sa rozlišujú priame a uhýbané (odkláňajú sa od zvislice) prieduchy, podľa prierezu úzke, stredné alebo prielezné, podľa druhu použitých palív prieduchy na odvádzanie spalín z tuhých, kvapalných alebo z plynných palív. Súčasťou komína býva aj samostatná dutina (vzduchový prieduch) na privádzanie spaľovacieho vzduchu k spotrebiču. V najnižšej časti komína medzi pätou komína a sopúchom, kde sa usádzajú tuhé časti spalín (sadze) a dymový kondenzát, je umiestnený uzatvárateľný vyberací otvor na ich odstraňovanie. Pri priebežných prieduchoch sú otvory umiestnené na voľne prístupnom mieste (na chodbe, schodisku ap.). Vyberacie otvory na podlažné prieduchy môžu byť umiestnené len mimo obytných miestností, sál, učební, skladovacích priestorov ap.

Komínová hlava je časť komína nad strechou zakončená krycou doskou, ktorá ju chráni pred mechanickým poškodením a pred vplyvmi počasia. Hlava vstavaných komínov má presahovať minimálne o 65 cm hrebeň strechy alebo minimálne o 1,5 m najvyššiu hranu plochej strechy. Môže byť výrazným architektonickým prvkom najmä pri komínoch umiestnených v blízkosti priečelí, ktoré sú nápadné svojou polohou a výškou. Na vymetanie a kontrolu komínových hláv sa v ich výške zhotovujú komínové lávky. Ak je ich zhotovenie ťažké, vytvára sa uzatvárateľný vymetací otvor, ktorý má byť umiestnený čo najvyššie v priestore krovu alebo strechy.

Podľa konštrukcie komínového telesa (plášťa) sa rozlišujú jednovrstvové a viacvrstvové, resp. trojvrstvové komíny. Jednovrstvové sú tvorené len plášťom – murivom z obyčajných tehál alebo z komínoviek, ktorými sa ohraničuje prieduch. Nie sú vhodné na kvapalné alebo na plynné palivá. Viacvrstvové bývajú tvorené obvodovým plášťom, tepelno-izolačnou strednou vrstvou a plechovou alebo keramickou komínovou vložkou s funkciou prieduchu. Podľa spôsobu zhotovenia môžu byť komíny murované z tehál alebo z tvaroviek, monolitické alebo montované z prefabrikovaných dielcov. V súčasnosti sa používajú tzv. systémové komíny, ktoré sa zostavujú z prefabrikovaných dielcov od jedného výrobcu.

Za technický stav komína zodpovedá vlastník objektu, ktorý ho musí udržiavať v dobrom technickom stave a zabezpečiť jeho pravidelnú kontrolu a čistenie. O vybavení komína rozhoduje revízny technik. Všeobecné podmienky pri jeho výstavbe a používaní a lehoty jeho čistenia a vykonávania kontrol sú ustanovené v príslušných právnych predpisoch.

Murované komíny boli v mestách na území Slovenska známe od prelomu 16. a 17. stor. V dedinskom prostredí sa vo väčšej miere začali stavať až v priebehu 19. a začiatkom 20. stor. Dovtedy sa zhotovovali lapače dymu lievikového tvaru upletené z prútia a vymazané hlinou, ktorými sa dym z kúreniska odvádzal cez strop iba do podstrešia. Tam vyúsťoval do nízkeho nadstavca zo skál (piecka), kde sa zachytávali horúce spaliny a iskry. Po premiestnení ohniska a čeľustí pece z izby do pitvora, ale najmä po vzniku čiernej kuchyne v dome sa dym začal odvádzať otvoreným komínom. Vytvárala ho mohutná oblúkovitá murovaná alebo zrubová klenba nad celým priestorom čiernej kuchyne, ktorá v podstreší vyúsťovala do komína štvorcového prierezu vyčnievajúceho v zadnej časti pitvora až nad strechu domu. Spočiatku bola klenba zhotovovaná z drúčikov, tyčí alebo z prútia, vymazaná hlinou a ukončená sedlovou doštenou strieškou, neskôr bolo v rámci protipožiarnych opatrení nariadené stavať namiesto nej murovaný komín. Po všeobecnom zavedení sporákov a po likvidácii starších foriem kúrenísk s ohniskom a pecou v interiéri obydlia boli otvorené komíny nahradené uzatvorenými cylindrovými komínmi, ktoré sa používajú aj v súčasnosti. Staršie formy otvorených komínov sa využívali na údenie mäsa. Komíny spravidla dvakrát ročne vymetali kominári spúšťaním železnej gule s hrotmi, ktorou z komína odstraňovali usadené sadze (hrozilo ich vznietenie), a potom ich dočistili štetkou.

Komín mal dôležitú úlohu v ľudových poverách, symbolizoval prechod medzi pozemským a nadpozemským, prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Prichádzali cezeň na pozemský svet nadprirodzené bytosti (Lucia, meluzína, rarášok, ale aj Mikuláš spúšťajúci sa na zlatej niti). Na Slovensku bol komín sídlom rodového ochrancu (hada) a mal významné miesto i v obyčajach životného cyklu (narodenie, svadba a i.) a v kalendárnych obyčajach (Štedrý večer, fašiangy a i.).

kombinovaný nástroj

kombinovaný nástroj — nástroj umožňujúci vykonávať viacero rôznych činností (funkcií viacerých jednoduchých nástrojov), napr. kombinovanými kliešťami uťahovať a uvoľňovať skrutky alebo matice, sekať a ohýbať drôt ap.; stroj. nástroj obrábacieho stroja, ktorým je možné realizovať viacero základných obrábacích operácií na kovoch a dreve, napr. vŕtanie a zhotovovanie vonkajšieho závitu, pílenie, frézovanie ap. Predpokladá sa aj jeho upínanie a použitie v robotických ramenách.