Vyhľadávanie podľa kategórií: chémia – chemické inžinierstvo

Zobrazené heslá 1 – 24 z celkového počtu 24 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

absorbent

absorbent [lat.] — kvapalná, príp. tuhá látka používaná na pohlcovanie jednej alebo viacerých zložiek plynnej zmesi pri absorpcii. Kvalitný absorbent má byť netoxický, málo horľavý, selektívny (rozpúšťa iba žiadanú zložku), málo prchavý a jednoducho regenerovateľný, nemá byť korozívny. Známe absorbenty sú napr. tuhý chlorid vápenatý (sušenie plynov), voda (absorpcia amoniaku, chlorovodíka), etanolamín (absorpcia sulfánu) ap.

absorbér

absorbér [lat.] — zariadenie používané najmä v chemickej technológii na získanie alebo odstránenie jednej, príp. viacerých zložiek z plynnej zmesi absorpciou v kvapalnom rozpúšťadle. Absorbéry sú konštruované ako povrchové, kolónové alebo rotačné zariadenia. Môžu pracovať pretržitým alebo nepretržitým spôsobom. Najčastejšie sa používajú nepretržite pracujúce náplňové absorpčné kolóny. Absorbéry sa používajú aj v chladiacej technike.

absorpcia

absorpcia [lat.] — vstrebávanie, pohlcovanie;

1. ekon. zlúčenie; spôsob fúzie, pri ktorej si právnu subjektivitu ponecháva len absorbujúca spoločnosť a absorbovaná spoločnosť zaniká. Vloženie všetkého majetku, pohľadávok a záväzkov absorbovanej spoločnosti v prospech absorbujúcej spoločnosti;

2. fyz. pohlcovanie žiarenia pri prechode hmotným prostredím (→ absorpcia svetla, → absorpcia zvuku, → absorpcia žiarenia, → absorpcia vlnenia);

3. chem. fyzikálnochemický proces rozpúšťania (pohlcovania) plynnej zložky v kvapaline (príp. v tuhej látke), absorbente. Charakteristickým znakom absorpcie je, že rozpustený plyn sa rozptýli rovnomerne v celom objeme absorbentu na rozdiel od adsorpcie, kde je účinný len povrch adsorbentu.

Pri fyzikálnej absorpcii je rozpustený plyn viazaný na molekuly absorbentu iba slabšími fyzikálnymi väzbami a absorpcia je vratná. Chemická absorpcia je spravidla nevratná, pretože absorbovaný plyn vytvorí v absorbente chem. zlúčeninu (napr. pri absorpcii oxidu uhličitého CO2 vo vodnom roztoku hydroxidu vápenatého Ca(OH)2 vznikne uhličitan vápenatý CaCO3). Absorpcia je exotermický dej, vznikajúce teplo je často potrebné odvádzať, aby sa priblížila v praxi požadovanému izotermickému deju.

Fyzikálna absorpcia plynov v kvapalinách sa riadi Henryho zákonom. Plyn sa absorbuje iba do stavu nasýtenia, keď sa dosiahne termodynamicky rovnovážny stav (koľko častíc sa absorbuje do roztoku, toľko sa z neho uvoľní). Rozpustnosť plynu v kvapaline je približne priamo úmerná jeho tlaku a koncentrácii v kvapaline a spravidla sa zmenšuje s rastúcou teplotou. Rôzne plyny majú v určitom absorbente rôznu rozpustnosť. Napr. oxid uhličitý má vo vode asi 50-krát väčšiu rozpustnosť ako vzduch. V tomto prípade ide čiastočne aj o chemickú reakciu, pri ktorej vzniká kyselina uhličitá. Pre plyny, ktoré nereagujú s rozpúšťadlom, platí princíp superpozície, t. j. rozpúšťajú sa nezávisle od seba a ich rozpustnosť závisí od ich parciálneho tlaku a teploty. Rôzna rozpustnosť plynov v absorbente umožňuje ich delenie v absorbéroch (napr. oddelenie sírovodíka zo zmesi uhľovodíkových plynov absorpciou v etanolamínoch). Niekedy je roztok plynu a absorbentu žiadaným produktom: napr. kyselina chlorovodíková (absorpcia chlorovodíka vo vode), sódovka (absorpcia oxidu uhličitého vo vode).

absorpčná kolóna

absorpčná kolóna — druh absorbéra používaného na absorpciu zložky zo zmesi plynov v kvapalných absorbentoch. Vysoký kovový valec (výška spravidla 10 – 50 m, priemer 1 – 2 m), do ktorého zvrchu tečie absorbent a zospodu prúdi plyn, ktorého časť sa má absorbovať. Absorbent obohatený rozpustenou plynnou zložkou odteká spodom kolóny (často sa dá regenerovať desorpciou naabsorbovanej zložky) a zvyšok plynu po absorpcii odchádza hlavou kolóny. Na oddelenie čo najväčšieho množstva zložky z plynnej zmesi je potrebné zabezpečiť intenzívny styk plynu s kvapalinou zväčšením medzifázového povrchu. To sa dosahuje napr. rozptýlením absorbentu (sprchová kolóna – absorbent padá vo forme kvapiek na dno kolóny a plyn prúdi opačným smerom) alebo vložením tvarovaných teliesok, ako sú napr. Berlove sedielka alebo Raschigove krúžky (náplňová kolóna – absorbent steká po povrchu teliesok a plyn prúdi medzerami medzi nimi; náplň má veľký špecifický povrch), alebo etáží do kolóny (→ etážová kolóna).

adsorbát

adsorbát [lat.] — tuhá látka, kvapalina alebo plyn, ktorých molekuly, atómy alebo ióny sa adsorpciou koncentrujú na povrchu inej látky (adsorbente). Odstraňuje sa desorpciou.

adsorbent

adsorbent [lat.] — tuhá pórovitá povrchovo aktívna látka schopná viazať kvapalnú alebo plynnú zložku zo zmesi, a tým ju oddeliť (→ kapacita adsorbentu). Vyznačuje sa veľmi veľkým špecifickým povrchom (až niekoľko 100-tis. m2/kg), čo je dané jej pórovitosťou. Adsorbenty využívané v praxi na adsorpciu majú mať veľkú adsorpčnú schopnosť pri vysokej selektivite (adsorbujú iba žiadanú zložku) a majú byť mechanicky a chemicky stále. Dôležité tiež je, aby sa adsorbovaná látka dala z adsorbentu čo najľahšie odstrániť – desorbovať. Adsorbenty bývajú spravidla umelo pripravené vo forme granuliek rôznych tvarov s rozmerom niekoľko milimetrov. Najznámejšími adsorbentmi sú aktívne uhlie, silikagél, oxid hlinitý a prírodné alebo syntetické zeolity (molekulové sitá). Účinným adsorbentom môže byť aj povrch kovov alebo kryštálov.

adsorpčná hysteréza

adsorpčná hysteréza — rozdielny priebeh izotermy pri adsorpcii a desorpcii; jav, keď pri určitom množstve adsorbovanej látky v adsorbente je jej tlak v plynnej fáze vyšší pri adsorpcii ako pri desorpcii. Príčinou adsorpčnej hysterézy je kondenzácia plynnej adsorbovanej zložky v póroch alebo v kapilárach adsorbentu.

adsorpčná izobara

adsorpčná izobara — krivka vyjadrujúca závislosť množstva plynu adsorbovaného adsorbentom v rovnovážnom stave od teploty pri konštantnom tlaku. Má klesajúci charakter – množstvo adsorbovanej látky s rastúcou teplotou klesá.

adsorpčná izoterma

adsorpčná izoterma — krivka vyjadrujúca závislosť množstva látky (adsorbátu) adsorbovanej adsorbentom v rovnovážnom stave od tlaku alebo od koncentrácie adsorbátu pri konštantnej teplote. Jej tvar závisí od vlastností adsorbentu a adsorbátu a zvyčajne umožňuje rozlíšiť fyzikálnu adsorpciu (napr. dusíka na silikagéli pri 77 K) od chemisorpcie (napr. dusíka na železe pri 800 K za vzniku povrchového nitridu železa); → adsorpcia. K rôznym tvarom adsorpčných izoteriem boli navrhnuté empirické a poloempirické rovnice. Známe sú najmä Freundlichova izoterma, Langmuirova izoterma, Gibbsova izoterma a izoterma BET (odvodili ju Stephen Brunauer, Paul Hugh Emmett a Edward Teller).

aktivácia

aktivácia [lat.] — uvedenie do činnosti, účinnosti; povzbudenie do činnosti; opak: inaktivácia;

1. biol. čistenie odpadových vôd, ktoré sa po sedimentácii tuhých nečistôt privádzajú do aktivačnej nádrže, kde sa aktivujú pridaním aktivovaného kalu (biokalu) pri intenzívnom prevzdušňovaní;

2. fyz. jadrový proces, pri ktorom sa účinkom žiarenia (žiarenia γ, neutrónov, častíc α, protónov) premieňa neaktívna látka na rádioaktívnu. V praxi sa najčastejšie uskutočňuje v jadrových reaktoroch, prípadne pomocou urýchľovačov častíc, a to jadrovými reakciami na jadrách atómov aktivovanej látky;

3. chem. úprava katalyzátora na heterogénnu katalýzu, a to mechanicky (napr. dlhotrvajúcim jemným mletím), chemicky, tepelne (zahriatím) alebo pridaním aktivátorov. Aktivátor je látka, ktorá zvyšuje aktivitu katalyzátora, ale sama zvyčajne nemá katalytické účinky. Niekedy tiež zabraňuje nežiaducim vedľajším reakciám.

aktivátor

aktivátor [lat.] —

1. bioch. látka, ktorá umožňuje prechod enzýmov do aktívneho stavu. Aktivátory sú nízkomolekulové látky, napr. katióny (Fe2+, Mg2+, Zn2+), anióny (Cl) a nešpecifické redukčné a komplexotvorné zlúčeniny. Niektoré z nich majú charakter koenzýmov;

2. genet. bielkovina viažuca sa na deoxyribonukleovú kyselinu (DNA), ktorá pozitívne reguluje expresiu jedného alebo viacerých génov. To znamená, že dochádza k zvýšeniu rýchlosti transkripcie, ak sa aktivátor viaže na DNA;

3. chem. → aktivácia.

aktivita katalyzátora

aktivita katalyzátora — kritérium účinnosti katalyzátora. Posudzuje sa porovnávaním reakčnej rýchlosti dosiahnutej pri použití daného katalyzátora v porovnaní so zvolenou štandardnou reakčnou rýchlosťou. Pri heterogénnej katalýze prebieha reakcia v aktívnych miestach (centrách) katalyzátora. Aktivita katalyzátora je určená počtom týchto miest (čo súvisí s pórovitosťou katalyzátora), ich prístupnosťou a kvalitou (danou zložením aktívnych miest a aktiváciou).

akumulácia

akumulácia [lat.] — hromadenie, prírastok;

1. biol. proces získavania a hromadenia uhlíka a kyslíka, ale aj celého radu iných prvkov organizmami z pôdy. Intenzita akumulácie daného prvku sa určuje množstvom atómov tohto prvku prijatého organizmom za určitý časový úsek v pomere k množstvu sledovaného prvku v pôde alebo vo vode, kde tento organizmus žije. V praxi sa intenzita biologickej akumulácie vyjadruje koeficientom biologickej akumulácie Ax = lx/nx, kde lx je obsah prvku v popole (napr. rastlín) a nx vyjadruje obsah prvku v pôde (hornine);

2. farm. hromadenie liečiv v organizme spojené s rizikom toxického prejavu; je spôsobené ich nedostatočným vylučovaním;

3. geol. hromadenie usadenín (sedimentov) neživého (abiotického) a živého (biotického) pôvodu na súši (na zemskom povrchu) a na dne riek alebo vodných bazénov. Opak denudácie. Uskutočňuje sa všetkými spôsobmi prenosu: mechanicky i chemicky, svahovou modeláciou, vodnými tokmi, vlnením morskej a jazernej vody, ľadovcami, vetrom a organizmami. Množstvo a rýchlosť akumulácie sú podmienené najmä podnebím a tektonikou. Pri ukladaní a hromadení horninového materiálu na zemskom povrchu alebo pod hladinou morí vznikajú akumulačné formy reliéfu. Podľa geomorfologického činiteľa, ktorý materiál prenášal, sa rozoznáva ľadovcová (glaciálna), riečna (fluviálna), jazerná (limnická), morská (marinná), veterná (eolická) a snehová (nivačná) akumulácia, ako aj akumulácia živými organizmami a akumulácia podmienená človekom (biogénna a antropogénna). Ak sa pri usádzaní biologického materiálu na dne vodného bazéna (mora) vyskytujú zachované (horľavé) organické látky, môžu z nich neskôr vznikať kaustobiolity (uhlie, plyn). V prípade, že usadeniny obsahujú väčšie nahromadeniny hnilobnokalových (sapropelových) organických látok, môžu slúžiť ako zdroj ropy. Intenzita i zloženie akumulácie sú nestále, čo je podmienené rytmickosťou prejavov jednotlivých foriem organizmov a procesov usádzania zvyškov organizmov počas celého procesu vzniku usadenín. Okrem nahromadenín úlomkov hornín, minerálov a odumretých zvyškov organizmov môžu vznikať nahromadeniny napr. amorfného oxidu kremičitého, zlúčenín fosforu, mangánu, železa ap. Nahromadeniny týchto látok môžu za určitých podmienok dosiahnuť také množstvo, že sa stávajú ich ložiskami, t. j. sú ekonomicky využiteľné v priemysle;

4. chem. hromadenie materiálu alebo energie v systéme počas procesu. V dôsledku akumulácie sa sledovaná vlastnosť systému mení s časom – systém je neustálený (nestacionárny). Číselná hodnota akumulácie (hmotnosti, energie, hybnosti) sa zahŕňa do bilancie príslušnej veličiny. Pri úbytku zo systému má akumulácia zápornú hodnotu;

5. jaz. a) funkčné vyratúvanie jednotlivých zložiek celku namiesto použitia zhrňujúceho hyperonyma, napr.: zradili svoju vlasť, svoj národ, svoju matku i svoj jazyk; b) rečová figúra, ktorá zahŕňa viac pomenovaní do jediného hyperonyma, napr.: mihnutím oka som ho prečítal. Akumulácia je častý štylistický prostriedok na opis osoby, prostredia a situácie. Používa sa v umeleckej i vo vecnej próze;

6. výtv. postup formujúci plastické dielo zhromaždením, nakopením a spojením rôznych predmetov. Podobný postup je kompresia, pri ktorej sú predmety alebo časti predmetov stlačené tak, aby vytvárali pevný celok.

analýza citlivosti

analýza citlivosti — v technickej praxi metóda na kvantitatívny odhad vplyvu premenných, zmien a nepresností parametrov na priebeh a výsledky technologického procesu. Robí sa pomocou matematického modelu daného procesu alebo meraním priamo v objekte, v ktorom daný proces prebieha. Analýza citlivosti sa využíva najmä pri návrhu regulácie procesu a pri jeho optimalizácii.

analýza procesu

analýza procesu — v technickej praxi komplexná analýza procesov, postupov a zariadení, ktorá vedie k opatreniam na intenzifikáciu a racionalizáciu výroby. Skladá sa z niekoľkých etáp: 1. vyhodnotenie záznamov (protokolov) z daného zariadenia; 2. doplnenie výsledkov pokusmi; 3. zostavenie materiálovej a energetickej bilancie; 4. vytvorenie matematického modelu a optimalizácia systému; 5. analýza materiálovej vybavenosti. V systémoch s vysokou spotrebou energie sú dôležité najmä bilancie energie (môžu poukázať na straty) a bilancie exergie, ktoré poukazujú na kvalitu využitia energie.

Berlove sedielka

Berlove sedielka — špecifický druh náplne do náplňových kolón používaných pri destilácii a absorpcii. Telieska náplne sa vyrábajú najčastejšie z keramiky alebo z kovu, prípadne z uhlíka, majú typický tvar konského sedla. Merajú od niekoľko mm (v laboratóriu) do niekoľko cm (v prevádzkových kolónach). Výhodou je ich pomerne veľký povrch, ktorým sa zabezpečí intenzívny styk medzi plynnou a kvapalnou fázou. Nazvané podľa Ernsta Berla (*1877, †1946).

bilančný systém

bilančný systém — ohraničená časť priestoru, pre ktorý sa zostavuje bilancia. Môže to byť infinitezimálna časť zariadenia, napr. reaktora (mikrosystém), celé zariadenie (makrosystém), napr. rektifikačná kolóna, prevádzka (napr. atmosféricko-vákuová destilácia ropy) i celý závod (napr. rafinéria ropy).

cedidlo

cedidlo

1. zariadenie na oddelenie tuhých látok z kvapaliny cedením, prípadne filtráciou. Nádoba s perforovaným dnom alebo filtračný článok z drôtenej sieťky. Dno (resp. sieťka) je pokryté filtračným materiálom (tkanivo alebo porézny materiál). Pôsobením vákua, pretlaku, prípadne gravitačnej sily sa kvapalina pretlačí cez filtračný materiál, kým tuhé látky sa na ňom zachytia;

2. v minulosti na Slovensku náčinie z plátna na cedenie kravského mlieka alebo z vlny na cedenie ovčieho mlieka;

3. veľká kapsa z bieleho súkna. Skladá sa z vlastnej kapsy (asi 65 x 80 cm), zo zdobeného príklopu so strapcami a z trakov. Slúžila na nosenie stravy a jahniat i na uskladnenie šatstva.

izolácia

izolácia [tal.] — a) oddelenie, osamotenie, odlúčenie; b) zábrana, bariéra;

1. biol., ekol., genet. a) oddelenie jedincov od ostatných členov populácie. Pozoruje sa napr. pri hmyze žijúcom sociálne (mravce, termity, včely) a zvyčajne vedie k úhynu odlúčeného jedinca, b) dodržiavanie prirodzeného vzájomného odstupu členov populácie, napr. dodržiavanie odstupu pri lastovičkách (lastovičky sediace na drôtoch elektrického vedenia sa nedotýkajú, aby nenastal prenos parazitov), c) oddelenie časti populácie v dôsledku geografických pomerov (geografická izolácia), napr. vývoj ostrovných biocenóz môže viesť k vzniku špecializovaných cenóz (dve populácie sa geograficky oddelili, každá sa prispôsobila jedinečným podmienkam stanovišťa), prerušil sa medzi nimi tzv. genetický tok (geneticky sa rozrôznili) a rozdelili na nové druhy (→ reprodukčná izolácia). Čiastočné alebo úplné zabránenie výmeny genetickej informácie medzi skupinami jedincov v populácii daného druhu môže v extrémnom prípade viesť až k vzniku izolátu, d) ekologická izolácia;

2. el.tech. nevodivý obal vodiča elektrického prúdu zabraňujúci spojeniu s inými vodivými materiálmi alebo časťami zariadenia (napr. s inými vodičmi v kábli) a chrániaci ľudí alebo živočíchy pred dotykom. Musí mať dostatočnú elektrická pevnosť a tepelnú odolnosť. Zhotovuje sa z polyvinylchloridu, polyetylénu, zosieťovaného polyetylénu ap.;

3. chem., biotechnol. laboratórny alebo technologický postup, ktorého výsledkom je oddelenie a získanie požadovanej zlúčeniny z reakčnej alebo z inej zmesi. Využívajú sa pri nej separačné postupy a metódy (destilácia, extrakcia, filtrácia, chromatografia, kryštalizácia, rektifikácia a i.); používa sa v chemickej (anorganickej i organickej) technológii, biotechnologických procesoch, v potravinárskej a vo farmárskej výrobe, chemických laboratóriách a i. V biotechnologickej výrobe sa po skončení biotechnologického procesu izolácia využíva na získanie produktu, ktorým môže byť biomasa (izolácia biomasy), metabolit vylučovaný produkčným organizmom do kultivačného média (extracelulárny produkt, napr. enzým, kyselina citrónová, kyselina mliečna, antibiotikum) alebo produkt hromadiaci sa v bunkách produkčného organizmu (napr. ergosterol). Pri izolácii produktu z biomasy je prvým krokom mechanický alebo chemický rozklad buniek a následná izolácia napr. extrakciou. Po odstránení biomasy z kultivačného média sa extracelulárne produkty izolujú pomocou rôznych separačných metód a postupov, ktorých výber závisí od chemických a fyzikálno-chemických vlastností produktov. Na izoláciu chemicky alebo tepelne labilných látok sa využívajú špeciálne extraktory pracujúce v definovaných režimoch, aby sa zabránilo znehodnoteniu produktu. Antibiotiká, vitamíny a iné farmakologicky významné látky si vyžadujú zložitejšie postupy izolácie a prečistenia, okrem extrakcie a zrážania sa využívajú napr. ionexová a gélová chromatografia a špecifické separačné metódy založené na princípoch biošpecifických interakcií (imunoprecipitácia). Ich izolácia sa uskutočňuje za aseptických podmienok. Pri izolácii biomasy je výber vhodnej technológie na oddelenie buniek produkčného mikroorganizmu od kultivačného média podmienený druhom mikroorganizmu tvoriaceho biomasu a požiadavkou zachovania jeho biologickej aktivity. Na separáciu buniek od kultivačného média sa využívajú filtrácia, flotácia, odstreďovanie a usadzovanie. Pri flotácii spravidla uskutočňovanej vzduchom bublinky vzduchu vynášajú mikrobiálne bunky alebo ich zhluky k hladine kvapaliny. Usadzovanie sa používa najmä pri oddeľovaní mikrobiálneho kalu pri čistení odpadových vôd. Pri izolácii bakteriálnej biomasy sa najčastejšie využíva odstreďovanie, ktorému môže predchádzať zrážanie bakteriálnej kultúry do zhlukov. Kvasinkové mikroorganizmy sa od kultivačného média najčastejšie oddeľujú odstreďovaním (napr. pekárske droždie) a následným odstránením prebytočnej vody (napr. filtráciou) do požadovanej koncentrácie sušiny. Vláknité mikroorganizmy (napr. mikromycéty a aktinomycéty) sa izolujú z kultivačného média filtráciou v kombinácii s lisovaním na požadovanú koncentráciu sušiny;

4. lek., veter. oddelenie osôb (alebo zvierat) s infekčným ochorením s cieľom zabrániť šíreniu ochorenia. Izolácia chorých je najstaršie preventívne opatrenie proti šíreniu nákaz. Robí sa v domácom prostredí (pri ľahších infekčných chorobách) alebo v nemocničnom zariadení (pri vysoko infekčných ochoreniach, pri ochoreniach so závažným priebehom alebo keď izolácia nie je možná v domácom prostredí). Izolácia chorých je účinná, ak sa vykonáva včas (na začiatku ochorenia) a podľa možnosti sú izolovaní všetci chorí jedinci. Doba izolácie závisí od doby infekčnosti jedinca (→ karanténa);

5. mikrobiol., virol. akýkoľvek aseptický postup, ktorým sa príslušný druh mikroorganizmu prítomný vo vzorke alebo v prostredí získa vo forme čistej kultúry. Podľa typu mikroorganizmu zahŕňa izolácia kultiváciu na selektívnom médiu, obohacovaciu kultiváciu a (alebo) použitie separačných metód (napr. filtrácie). Používa sa na získanie produkčného kmeňa mikroorganizmov na biotechnologické účely, na získanie pôvodcu infekčného ochorenia a i. Pri diagnostike akútnych vírusových ochorení je klasickou metódou izolácia vírusu. Zahŕňa zachytenie vírusu (z klinického materiálu), jeho naočkovanie do jedného zo živých bunkových modelov (bunkových kultúr, kuracích embryí alebo laboratórnych zvierat) používajúcich sa na jeho zachytenie a následné namnoženie na množstvo nevyhnutné na jeho laboratórnu identifikáciu, pričom platia postuláty sformulované R. Kochom (Kochove postuláty), podľa ktorých len izolácia vírusu z laboratórneho zvieraťa, do ktorého bol vírus naočkovaný prenesením z pacienta a vyvolal u neho identické príznaky ochorenia, je skutočným dôkazom pôvodcu nákazy. V súčasnosti sa izolácia vírusu nahrádza metódami molekulárnej biológie, v niektorých prípadoch je však nevyhnutná;

6. sociol. → sociálna izolácia;

7. tech. zariadenie, proces alebo stavebná úprava zabraňujúce prenosu fyzikálneho javu z jedného predmetu na druhý, z predmetu na prostredie alebo z prostredia na prostredie. Cieľom izolácie je zabrániť nežiaducim javom, napr. stratám tepla, nežiaducim tepelným ziskom, prenikaniu hluku alebo vody ap. Rozlišuje sa izolácia proti prechodu tepla (→ tepelná izolácia), proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) a vibráciám, proti vode a vlhkosti (vodotesná izolácia, hydroizolácia) a špeciálna izolácia, napr. proti vysokým teplotám, agresívnemu prostrediu (izolácia proti korózii spôsobenej agresívnym chemickým prostredím), žiareniu, pretekaniu elektrického prúdu (elektrická izolácia, na ktorú sa používajú rôzne druhy dielektrík) ap. Izolácie sa hojne uplatňujú v stavebníctve a priemysle (chemickom, strojníckom, elektrotechnickom, energetickom) a sú spojené s aplikáciou látok s izolačnými vlastnosťami alebo výrobkov z nich; izolácia proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) – úprava stavebnej konštrukcie (steny, stropu, podlahy a i.) chrániaca vnútorné prostredie pred nepriaznivými účinkami hluku šíriaceho sa z vonkajšieho alebo z vnútorného prostredia. Používajú sa pri nej mäkké akustické materiály, ktoré majú schopnosť pohlcovať najmä stredno- a vysokofrekvenčné zložky zvuku, pričom k dispozícii sú priamo výrobky z nich. Z hľadiska vnútornej štruktúry sa rozdeľujú na vláknité (čadičové, sklené a i.), kanálikové a penové. Aplikujú sa vo forme rohoží ukladaných za obkladový materiál alebo vo forme dosiek často s konečnou povrchovou úpravou (na podhľady alebo na obklady). Zvukovoizolačné vlastnosti konštrukcií sú normatívne stanovené v závislosti od účelu miestností (obytné miestnosti, nemocničné izby, školské triedy, kancelárie a i.). Šírenie nízkofrekvenčných zložiek zvuku (vibrácií) od hlučných strojov v továrňach sa obmedzuje vkladaním podložiek z pórovitých materiálov pod stroje (izolácia proti vibráciám); izolácia proti vode (vodotesná izolácia, hydroizolácia) – stavebná úprava, ktorá chráni stavebný objekt pred pôsobením vlhkosti a vody nachádzajúcej sa v atmosfére, pôde a v budove v súvislosti s jej prevádzkou (tzv. prevádzková voda). Stavebné materiály v rôznej miere prijímajú vlhkosť a vodu z okolitého prostredia, čo nepriaznivo ovplyvňuje vlastnosti stavebných konštrukcií. Dostatočnú ochranu proti vlhkosti a vode môže zabezpečiť samotná konštrukcia (napr. z vodostavebného betónu), v opačnom prípade sa navrhuje hydroizolačný systém (hydroizolácia) konštrukcie. Volí sa druh izolačného materiálu, počet vrstiev, úprava podkladu a spôsob ochrany pred mechanickým poškodením počas následných stavebných prác, pričom vyhotovenie izolácie prebieha podľa realizačného projektu a technologických predpisov platných pre príslušný typ hydroizolácie. Na izoláciu proti vode sa používajú izolačné pásy (na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov, ako aj na báze bentonitu; ktoré pri styku s vodou zväčšujú objem), fólie z gumy alebo z plastov (→ hydroizolačné fólie), nátery, tmely a kvapalné fólie (stierky) na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov a striekané hydroizolácie na báze modifikovaných asfaltov, akrylátových a polyuretánových živíc, ďalej penetračné hydroizolácie (napr. náterové rekryštalizačné izolácie a špeciálne tmely na báze cementu), injektážne izolácie (injektážny materiál na báze polyuretánových, epoxidových alebo akrylátových živíc sa pod predpísaným tlakom vháňa do pórov konštrukcie) a i. Na utesnenie dilatačných a pracovných škár a prestupov potrubí cez vodostavebný betón slúžia utesňovacie profily, ďalej napučiavacie pásky a pasty na báze prírodného a syntetického kaučuku a živíc, na hydroizoláciu strešného plášťa krytiny, ktoré môžu byť povlakové (napr. z asfaltovaných pásov a fólií) alebo skladané (z plošných alebo z tvarovaných dielcov). Izolácie proti vode sa používajú na ochranu podzemných častí stavieb (základov, podzemných stien, potrubí a i.) proti podzemnej vode, gravitačnej vode a zemnej vlhkosti, na ochranu previsnutých (balkóny, lodžie, terasy, rímsy, markízy) a strešných konštrukcií proti atmosférickým zrážkam, ako aj na ochranu proti prevádzkovej vode (kuchyne, obchodné priestory, bazény, nádrže a i.); prispievajú aj k zvýšeniu trvanlivosti a životnosti stavebných materiálov a stavebných konštrukcií. Dodatočné hydroizolácie sa aplikujú, ak je potrebná oprava existujúcich izolácií proti vode; najčastejšie sa uskutočňujú penetráciou a injektovaním izolačných materiálov, ako aj vkladaním izolačných fólií a plechov do muriva. Na izoláciu proti vysokým teplotám sa používajú žiaruvzdorné materiály, na izoláciu proti požiaru, najmä na ochranu stavebných nosných konštrukcií, špeciálne omietky (napr. na báze špeciálnych silikátových mált), nátery a obklady (napr. na báze vláknocementových kompozitných a vláknitých hlinitokremičitanových materiálov) zvyšujúce ich požiarnu odolnosť, na protiradónové izolácie zamedzujúce prenikaniu radónu z podložia do interiéru budov plynotesné asfaltové pásy, nátery a stierky na báze syntetických živíc, na izoláciu proti rôznym druhom žiarenia (röntgenové, rádioaktívne) stavebné výrobky zhotovené zo špeciálnych veľmi ťažkých betónov s veľkou hustotou, zo špeciálnych mált, z olovených plechov ap.; izolácia elektrických strojov – vybavenie elektrického stroja zabezpečujúce spoľahlivé izolačné oddelenie častí stroja pod napätím od uzemnených častí, ako sú kostry, zväzky plechov a i. Napr. vodiče cievok sa izolujú lakmi, tkaninami, papierom (→ izolačný papier) a sklotextilom, cievky epoxidovými živicami a lakmi odolávajúcimi vyšším teplotám, ako aj olejom a vzduchom, prechody elektrických vedení cez kovové časti porcelánom, bakelitom alebo sklom. Izolácia musí mať veľkú elektrickú pevnosť a musí byť odolná aj proti tepelnému namáhaniu a náhodným a náhlym prepätiam pri atmosférických poruchách. Kvalitu izolácie elektrických strojov udáva jej trieda (Y, A, E, B, F, H, C), ktorá vyjadruje najvyššie dovolené zahriatie zariadenia zohľadňujúce použitú izoláciu; napr. pri triede Y (s izolačnými materiálmi papier, bavlna, umelý hodváb, drevo, PVC, guma, polyamidové vlákna) je maximálna povolená trvalá teplota 90 °C, pri triede B (s izolačnými materiálmi sľuda, silikátový fíber, sklené vlákna) teplota do 130 °C a pri triede C (s izolačnými materiálmi sklo, porcelán, kremík, silikátový fíber, sľuda) teplota nad 180 °C.

kalolis

kalolis — zariadenie slúžiace na tlakovú filtráciu kalných suspenzií.

Rámový kalolis je tvorený sústavou striedavo zoradených kovových alebo plastových platní a rámov. Medzi platne, ktoré sú z obidvoch strán ryhované, aby po nich mohol stekať filtrát, sa vkladajú filtračné tkaniny (plachty). Rámy a platne sú k sebe pritlačené a tvoria filtračné komory, do ktorých sa privádza filtrovaná suspenzia a hromadí sa v nich filtračný koláč. V rohoch rámov a platní sú otvory tvoriace v sústave dva kanály, jedným z nich sa do filtračných komôr privádza suspenzia alebo premývacia kvapalina, druhým sa odvádza filtrát. Princíp fungovania kalolisu spočíva v tom, že filtrovaná kalná suspenzia sa pod tlakom dopravuje do filtračných komôr tvorených hydraulicky stlačenými platňami. Tuhé častice filtrovanej suspenzie sa zachytávajú na filtračných tkaninách a vytvárajú filtračný koláč. Filtrát preteká filtračnými tkaninami a steká po povrchu platní do zberného systému. Po zaplavení komôr filtračným koláčom sa usadenina premýva prúdom premývacej kvapaliny. Následne po vytesnení filtrátu z filtračného koláča sa kalolis rozoberie (uvoľnením platní a rámov) a filtračný koláč sa ručne alebo automaticky postupne odstráni z každej komory. Po opätovnom zostavení filtračnej sústavy a prípadnom premytí filtračných tkanín sa celý cyklus opakuje.

Okrem rámového kalolisu je známy aj komorový kalolis, ktorý nemá rámy, platne sú však tvarované tak, aby medzi nimi bolo miesto na filtračný koláč. Kalolisy upravené ako membránové umožňujú filtračný koláč stlačiť, odstrániť z neho zvyšky kvapaliny a zvýšiť tak účinnosť filtrácie. Moderné kalolisy pracujú kontinuálne a automaticky bez nutnosti prečisťovania po každej filtrácii, pretože filtračná plachta tvorí nekonečný pás a po každej filtrácii sa posúva alebo sa celý systém prečistí prúdom vzduchu ap. Kalolisy sa používajú v potravinárstve (napr. v cukrovarníctve, pivovarníctve, vinárstve a pri výrobe droždia), ďalej v úpravníctve rúd, hutníctve (hydrometalurgii), v chemickom a vo farmaceutickom priemysle, pri čistení odpadových vôd ap.

katalyzátorový jed

katalyzátorový jed — chemická látka, ktorá nevratne znižuje alebo úplne potláča účinnosť katalyzátora (→ dezaktivácia katalyzátora). Ireverzibilne sa viaže na aktívne miesta heterogénneho katalyzátora alebo reaguje s homogénnym katalyzátorom za vzniku katalyticky neaktívnych produktov. Typické katalyzátorové jedy platinových a paládiových katalyzátorov sú síra a jej zlúčeniny, ďalej zlúčeniny olova, ortuti alebo kremíka. Napr. hexametyldisiloxán (CH3)3SiOSi(CH3)3 už pri koncentrácii 10 ppm v priebehu niekoľkých minút úplne dezaktivuje platinový katalyzátor. Katalyzátorovým jedom Zieglerových-Nattových katalyzátorov polymerizačných reakcií alkénov je acetylén CH≡CH. V súvislosti s pôsobením katalyzátorových jedov sa niekedy používa termín otrava katalyzátora. V oblasti enzýmovej katalýzy sa katalyzátorovým jedom nazýva ireverzibilný inhibítor (→ inhibítory enzýmov, → inhibícia enzýmov).

kľúčová zložka

kľúčová zložka — reaktant chemickej reakcie, ktorý je z ekonomického hľadiska najcennejší. V chemickej priemyselnej výrobe je dôležité, aby sa čo najväčšie množstvo tohto reaktanta využilo na tvorbu produktu, teda aby konverzia bol čo najväčšia. Dosahuje sa to optimalizáciou množstva ostatných reaktantov (často sa používajú v stechiometrickom nadbytku), voľbou vhodného rozpúšťadla, teploty, tlaku a i. podmienok reakcie, v prípade rovnovážnych reakcií aj odstraňovaním jedného z produktov z reakčnej sústavy. Kľúčová zložka je zvyčajne aj limitujúcou zložkou reakcie a býva základom na výpočet stupňa konverzie reakcie, resp. teoretického výťažku hlavného produktu. Ak je chemická reakcia vyjadrená všeobecným zápisom aA + bB → cC + dD, kde A, B sú východiskové zlúčeniny, C, D produkty chemickej reakcie, a, b, c, d ich stechiometrické koeficienty a zlúčenina A je kľúčová zložka, z jedného mólu A môže teoreticky vzniknúť c/a mólov produktu C, resp. d/a mólov produktu D.