priepust → premostenie

premostenie — prechod komunikácie preklenutím umelej prekážky (napr. cesta, železnica a pod.) alebo prírodnej prekážky (napr. rieka, roklina a pod.), ktoré sa realizuje mostným objektom. Ten sa tak stáva súčasťou komunikácie. Mostný objekt sa podľa druhu a charakteru premostenia delí na:

1. most – mostný objekt s kolmou svetlosťou aspoň jedného mostného otvoru viac ako 2 m;
2. priepust – mostný objekt (prípadne jeho časť) s kolmou svetlosťou mostného otvoru 2 m a menej umožňujúci napr. voľný odtok vody. Spravidla je určený na priečne prevedenie stálych či občasných vôd alebo potrubných a iných vedení telesom komunikácie;
3. lávka – mostný objekt (prípadne jeho časť) slúžiaci chodcom či cyklistom alebo súčasť mosta slúžiaca na revízne alebo iné účely.
4. transbordér, resp. gondolová mostná konštrukcia – zariadenie na prepravu osôb, zvierat a materiálu ponad vodnú hladinu. Stavia sa na miestach, kde nie je možné postaviť most. Pozostáva z dvoch pylónov a z trámu vysoko nad hladinou, po ktorom sa pohybuje dopravné zariadenie, na ktorom je pomerne nízko nad vodnou hladinou zavesená gondola.

Most Slovenského národného povstania, skrátene Most SNP — jednopylónový cestný zavesený most oceľovej konštrukcie s vejárovým usporiadaním závesov cez rieku Dunaj v Bratislave. Je jediný most v Bratislave bez podpery v koryte rieky a je najväčším mostom v Slovenskej republike z hľadiska veľkosti rozpätia mosta, t. j. najväčšej vzdialenosti medzi susednými podperami mosta. V rokoch 1993 – 2012 sa nazýval Nový most. Postavený bol v rokoch 1967 – 72 (pre premávku otvorený 29. 8. 1972). Nosná konštrukcia hlavného mostného objektu je vytvorená ako spojitý nosník trojpoľovej nosnej konštrukcie (s rozpätím 74,8 + 303 + 54 m), pričom stredné pole je zavesené na lanách v troch bodoch. Laná sú vedené cez šikmý, 84,6 m vysoký pylón a zakotvené do kotevných blokov. Na vrchole šikmého pylónu je kaviareň kruhového pôdorysu s priemerom 32 m a na jej streche vyhliadková plošina. Most SNP navrhli tímy zo Stavebnej fakulty SVŠT (dnes STU) v Bratislave pod vedením Arpáda Tesára (statik; projektovanie oceľových konštrukcií) a Jozefa Zvaru (statik; návrh betónového základu). Architektmi mostu boli Jozef Lacko, Ladislav Kušnír a Ivan Slameň. Most SNP s rozpätím hlavného poľa 303 m, bol v čase projektovania a začiatku výstavby (v rokoch 1967 až 1969) svetovým rekordérom v kategórii zavesených mostov, v čase otvorenia (v roku 1972) bol štvrtým najdlhším zaveseným mostom na svete a v roku 2014 bol na štvrtom mieste na svete v kategórii zavesených mostov s jedným pylónom a jednou rovinou lanových závesov.

Na bratislavskom predmostí bola v súvislosti s výstavbou mosta zbúraná rozsiahla historická zástavba Vydrice a Podhradia (o. i. zanikla aj Neologická synagóga z rokov 1893 – 94). V roku 2018 bol Most SNP vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

mostný pilier — plná, vyľahčená alebo dutá medziľahlá podpera mosta, situovaná pod jeho nosnou konštrukciou, ktorá má vlastný základ.

mostné pole — úsek nosnej konštrukcie mosta, ktorý premosťuje priestor medzi dvomi susednými mostnými podperami alebo tvorí previsnutý koniec hlavnej nosnej konštrukcie za krajnou podperou (konzolové pole). Pri mostoch s viacerými mostnými otvormi sa rozoznáva podľa veľkosti hlavné alebo vedľajšie mostné pole, resp. podľa umiestenia v pozdĺžnom smere krajné alebo medziľahlé mostné pole. Rozpätie jednotlivých polí je uvádzané postupne v smere staničenia. Pre každé pole sa zadáva hodnota rozpätia samostatne, prípadne sa uvádza len hodnota rozpätia hlavného mostného poľa. Hodnoty sa zobrazujú oddelené znamienkom +.

mostná opora — koncová podpera mosta. Má odolávať vertikálnemu zaťaženiu aj horizontálnym tlakom. Mostná opora v mieste napojenia mosta na zemný násyp uzatvára krajný mostný otvor voči zemnému telesu alebo terénu a je okrem zaťaženia z hornej stavby mosta zaťažená aj zemným tlakom. Rozlišujú sa tuhé a poddajné mostné opory. Mostná opora, ktorá je spojená s nosnou konštrukciou mosta bez mostného záveru sa nazýva integrovaná mostná opora.

lávka → premostenie

krajnica —

1. okrajová časť cestnej komunikácie lemujúca vozovku, slúžiaca na dočasné odstavenie vozidla, pomalú dopravu alebo na premávku cyklistov a pohyb chodcov. Tvorí postrannú oporu konštrukcie vozovky a jej šírka je daná kategóriou cesty, prípadne osobitnými nárokmi. Krajnicu vymedzuje vzdialenosť od vnútornej hrany priľahlého vodiaceho prúžka lemujúceho jazdné pruhy po smerový stĺpik, po záchytné bezpečnostné zariadenie (napr. zvodidlo) alebo po inú pevnú prekážku v korune cestnej komunikácie (v mestách aj chodník), prípadne po hranu koruny cesty (povrchovej časti pozemnej komunikácie). Môže byť v plnej šírke spevnená alebo nespevnená, spravidla sa však skladá zo spevnenej časti, ktorá siaha od vnútornej hrany priľahlého vodiaceho prúžka lemujúceho jazdné pruhy po hranu spevnenej časti cesty, a z nespevnenej časti, ktorá siaha od hrany spevnenej krajnice po smerový stĺpik, zvodidlo ap., pričom sa spevňuje časť krajnice pri vozovke a jej podklad sa zhotovuje súčasne s podkladom vozovky. V niektorých prípadoch môže byť vonkajšia časť krajnice upravená ako rigol, t. j. plytký žliabok na odvádzanie vody z jazdného pruhu. Na úkor spevnenej krajnice sa niekedy buduje prídavný pruh pre pomalé vozidlá. Namiesto nespevnenej krajnice sa na mostoch robí zvýšený odrazový pruh. Pri dlhších mostoch môže byť šírka mosta medzi zábradliami zmenšená, pričom zúžené nie sú jazdné pruhy, ale iba krajnice;

2. druh doskového reziva, ktoré má jednu stenu oblú alebo len čiastočne opracovanú pílou. Používa sa pri stavebných a konštrukčných prácach.

kozub —

1. aj krb — zariadenie primárne slúžiace na kúrenie alebo na doplnkové vykurovanie obytných priestorov budov s čiastočne (neúplne) uzatvoreným ohniskom napojeným na komín odvádzajúci spaliny. Kozuby sa v menšej miere využívajú aj na grilovanie či na svietenie a sú výrazným estetickým prvkom v interiéri i v exteriéri. Otvorený interiérový kozub (historicky tradičný kozub) je spojený so stavebnou konštrukciou budovy a jeho základom je hranatý alebo oblúkový výklenok siahajúci približne do výšky ľudskej postavy. Ohnisko kozuba, ktoré býva ploché (bez roštu) a z troch strán obmurované, pričom čelná plocha je otvorená smerom do miestnosti, plynulo prechádza do širokého sopúcha (prieťah; horizontálny otvor), ktorý odvádza spaliny do komína. Z hľadiska správnej funkcie kozuba (dostatočný prístup vzduchu na horenie a odvod spalín do komína) je dôležitý vhodný pomer plochy otvoru kozuba a prierezu komína. Otvorený kozub je vhodným dekoračným prvkom obydlí, jeho dôležitým pozitívom je možnosť pohľadu na otvorený oheň, nevýhodou v porovnaní s kachľami, resp. s kachľovou pecou (vykurovacie zariadenia s uzatvoreným ohniskom, zväčša s roštom) je však príliš malá účinnosť vykurovania v dôsledku tepelných strát. Ďalšími nevýhodami otvorených kozubov sú nerovnomerné rozloženie teploty v miestnosti, vysoká prašnosť a pri nevhodných podmienkach tlaku vzduchu aj dymenie do miestnosti. Počas historického vývoja sa na zvýšenie efektivity a zníženie príliš silného sálavého tepla aplikovalo viacero zlepšení, napr. zmenšil sa otvor kozuba, čo sa dosiahlo pomocou kovovej (zväčša liatinovej) platne, ktorá sa namontovala do jeho hornej časti a odtienila (presmerovala) časť sálavého tepla z otvoreného plameňa a ohrievala okolitý vzduch. Neskôr sa aj časti sopúcha robili z tepelne vodivého materiálu, vďaka čomu sa dostalo do miestnosti viac tepla, alebo sa zhotovoval sopúch s dvojitou stenou, pričom vzduch nachádzajúci sa medzi stenami sa ohrial a vystupoval otvormi cez mriežku v hornej časti sopúcha. Na zmiernenie sálania tepla a zabránenie úletu iskier z ohňa do miestnosti sa pred otvor kozuba niekedy umiestňovala aj premiestniteľná zástena. Na ochranu pred popálením mal otvor kozuba často mrežové dvere. Nevhodné ťahové pomery kozuba (odťah spalín do komína) je možné riešiť pomocou regulovateľnej klapky v sopúchu. Tá sa s cieľom zabrániť unikaniu teplého vzduchu z miestnosti v čase mimo prevádzky kozuba zatvára.
Ďalším spôsobom na zlepšenie účinnosti využitia tepla je zabudovanie kozubového výmenníka (nazýva sa aj krbový výmenník). Je to kovová nádoba alebo rúrový had vnútri kozuba, ktoré slúžia na ohrev úžitkovej vody či vody na vykurovanie miestností (teplovodný kozub), alebo sústava hrubších rúr či lamiel, v ktorých sa ohrieva vzduch (teplovzdušný kozub), ktorý môže byť vedený ďalej na vykurovanie susedných miestností, prípadne aj celého domu. Pri moderných teplovzdušných kozuboch je cirkulácia vzduchu často podporovaná elektrickým ventilátorom, pri teplovodných kozuboch sa používa obehové čerpadlo.
V modernej dobe úsilie skombinovať výhody kozubov a kachieľ, t. j. popri zachovaní vzhľadu zlepšiť účinnosť a znížiť spotrebu paliva, viedlo k vytvoreniu alternatívnych konštrukcií. Vznikli kozubové kachle (aj krbové kachle; rozšírené od 70. rokov 20. stor.), čo sú väčšinou kovové, zriedka murované, samostatne stojace kachle, pri ktorých dvierka z tepelne odolného skla umožňujú pohľad na plamene.
V súčasnosti sa namiesto klasických, otvorených kozubov zhotovujú prevažne kozuby s kozubovou vložkou (nazýva sa aj krbová vložka), čo sú vlastne kozubové kachle obmurované tzv. obstavbou. Dekoratívny architektonický vzhľad podobný otvorenému kozubu zostáva pri nich zachovaný, vďaka zatvárateľným dvierkam je však prívod vzduchu regulovaný, teplota výrazne vyššia a dosahovaná účinnosť až 80-percentná (15-percentná pri otvorenom kozube). Kozubové vložky sa často kombinujú s výmenníkmi tepla.
Pri stavbe kozuba i obstavby sa používajú špeciálne stavebné materiály schopné odolávať tepelným šokom (rozpínanie materiálu pri ohriatí a následný návrat do pôvodného stavu), napr. žiaruvzdorné prefabrikované tvarovky alebo žiaruvzdorné omietky. Na obklad sa používa obkladová keramika, prírodný alebo leštený kameň (pieskovec, vápenec, mramor, žula) alebo ušľachtilé kovy a zliatiny (oceľ, chróm, nikel), prípadne aj drevo. V kozube sa tradične vykurovalo drevom (drevenými polenami), v novších konštrukciách (kozubové kachle, kozubové vložky) je možné vykurovať takmer všetkými druhmi tuhých palív (drevo, drevené brikety, uhlie).
Ako kozuby sa označujú aj plynové alebo elektrické zariadenia, pri ktorých je zachovaný architektonický vzhľad kozubov, vytvára sa však v nich len ilúzia plameňov plápolaním vhodne zafarbených textilných pásikov v prúde vzduchu elektrického ventilátora či ilúzia žeravých uhlíkov rozžeravením vhodných objektov pomocou elektrických odporových špirál alebo sa v nich len premieta obraz ohňa z elektronickej nahrávky. Kozuby spaľujúce lieh sú takmer výlučne estetickým prvkom moderných interiérov, vykurujú len minimálne. Okrem interiérových kozubov sa budujú aj exteriérové, záhradné kozuby, t. j. architektonicky stvárnené otvorené ohniská, ktoré slúžia najmä na grilovanie.

Otvorené interiérové kozuby sa používali pravdepodobne už v 9. stor. (zachovaný ideálny plán kláštora Sankt Gallen v dnešnom Švajčiarsku, okolo 820). Neskôr sa uplatňovali najmä v gotických hradných sieňach a v renesančných zámkoch, a to často v nikách miestností. Od 15. stor. sa rozšírili aj do domov bohatých mešťanov, kde predstavovali výnimočnú súčasť interiérového zariadenia. Vertikálne kovové platne (zväčša zo železnej liatiny), ktoré sa od konca 15. stor. umiestňovali do hornej časti otvoru kozuba a ktorých funkciou bolo sústreďovať (kumulovať) teplo a vyžarovať ho do miestnosti, boli často reliéfne zdobené. Vonkajší obklad (čelo) kozuba býval zhotovovaný z kameňa (najmä z mramoru), tehál, z glazovanej hliny alebo zo štuky a mával bohatú reliéfnu výzdobu ovplyvnenú dobovými slohmi. Na kozubovú rímsu bývali umiestňované hodiny, svietniky alebo vázy, prípadne menšie plastiky. Kozuby boli rozšírené najmä v románskych krajinách (od 14. stor. Taliansko, Francúzsko), obzvlášť obľúbené boli v anglosaských krajinách, kde symbolizovali tradíciu v bývaní a prispievali k vytvoreniu pocitu intimity v obydliach. V súčasnosti vzhľadom na vysokú nehospodárnosť (neefektívnosť) tohto spôsobu vykurovania plní otvorený kozub čoraz viac len funkciu interiérového dekoratívneho prvku.

2. v minulosti čiastočne uzatvorené ohnisko umiestnené vo výške okolo 70 cm nad podlahou, používané na varenie; pec.

kotva — 1. dopr. špeciálne upravená záťaž slúžiaca na zabezpečenie polohy plavidla vzhľadom na dno vodného toku, jazera, mora a pod., aby nemohlo byť premiestňované prúdením vody, vetrom alebo vlnami (→ kotvenie, význam 1). Kotva je upevnená na kotvovej reťazi alebo (pri menších plavidlách) na kotvovom lane, pri kotvení sa vypúšťa z plavidla na dno. Pri väčších plavidlách je počas plavby umiestnená v kotvovom sklze, kde je reťazovým záporníkom zabezpečená proti samovoľnému vypadnutiu, pri kotvení sa jej spúšťanie a vyťahovanie uskutočňuje kotvovým vrátkom; → kotvové zariadenie. Schopnosť kotvy zadržať plavidlo na mieste vyjadruje držná sila kotvy daná súčinom hmotnosti kotvy a koeficientu držnej sily K, ktorý je určený interakciou kotvy s dnom (konštrukčné riešenie a geometrický tvar kotvy; K nadobúda hodnoty 4 – 12). Kotva môže zadržiavať plavidlo svojou hmotnosťou (predovšetkým staré typy kotiev – ťažká tyč alebo v najjednoduchšom prípade ťažký kameň priviazaný na lane) alebo zarytím svojich konštrukčných prvkov (ramien) do dna a následným ťahom silou vyvíjanou plavidlom a prenášanou kotvovou reťazou (napriek nižšej hmotnosti má kotva dostatočne veľkú držnú silu; túto vlastnosť vyjadruje koeficient držnej sily K). Rozhodujúcimi kritériami pri výbere kotvy (resp. pri výbere jej tvaru) sú najmä prevažujúci charakter dna (piesok, skala, kamene, blato), na ktorom bude plavidlo väčšinou kotviť, a hmotnosť kotvy, ktorú pri zohľadnení hlavných rozmerov plavidla a plochy jeho nadvodných častí stanovuje predpisom lodný register.

V minulosti mali kotvy tvar tyče alebo jednoduchého či rozvetveného háka, v súčasnosti sa rozoznávajú kotvy s pevnými ramenami a so sklopnými ramenami a vlečné kotvy. Ku kotvám s pevnými ramenami patria admiralitná a štvorramenná kotva. Admiralitná kotva má dve ramená a priečnik, ktorý je umiestnený pri závesnom oku reťaze kolmo na ramená, čo zabezpečuje, že po dopade kotvy na dno sa vždy jedno z ramien doň bezpečne zaryje. Štvorramenná kotva má štyri ramená navzájom pootočené o 90°, používa sa najmä pri riečnych lodiach. Nevýhodou je vyčnievanie zvyšných troch ramien nad dno počas kotvenia, čo pri nízkom stave vody predstavuje nebezpečenstvo pre lode, ktoré plávajú nad nimi. Na kotvenie v piesku a trvalé kotvenie plavidiel sa používa hríbová (dáždniková) kotva, na kotvenie plachetníc a malých lodí pluhová kotva. Kotvy so sklopnými ramenami majú dve ramená a navzájom sa líšia len svojím tvarom. Najznámejšia je Hallova kotva, ďalšími sú Matrosovova kotva, Danforthova kotva, kotva značky d’Hone (má veľkú plochu ramien a je vhodná na kotvenie v piesčitom dne) a i. Vlečné kotvy majú tvar vreca alebo padáka a sú vyrobené z hrubej plachtoviny. Fungujú na princípe zvýšeného odporu pri pohybe, plavidlo nezastavia, ale znížia rýchlosť jeho pohybu vzhľadom na dno; malé alebo záchranné člny orientujú čelom proti vlnám, čím sa zníži nebezpečenstvo ich prevrátenia.

V Stredomorí sa koncom bronzovej doby začali používať kamenné kotvy s otvormi na drevené priečniky, v 6. stor. pred n. l. začali Gréci používať drevené hákové kotvy obalené oloveným plechom; Rimania začali používať železné kotvy. Od 15. stor. bývali kotvy umiestnené na prove i na korme plavidla, pričom boli pripevnené na kotvovom lane, kotvová reťaz sa rozšírila zač. 19. stor., lano sa však používa pri malých plavidlách aj v súčasnosti. Ako kotva sa zvykne označovať aj hák na konci lana slúžiaci na zakotvenie, príp. na brzdenie balóna alebo vzducholode;

2. el.tech. → kotva elektrického stroja;

3. stav. hovorovo aj kotvenie — pomocný stavebný prvok prenášajúci ťahové zaťaženie a slúžiaci na zabezpečenie polohy a stability stavebných konštrukcií (→ kotvenie, význam 2). Kotvy sa na kotvenie používajú v komplexe s ďalšími prvkami, ale aj samostatne, ich konštrukcia sa môže do značnej miery líšiť, ale funkcia upevnenia a prenosu zaťaženia do podložia alebo do základu konštrukcie zostáva rovnaká. Kotvy používané na kotvenie do podložia (horninové, zemné kotvy) sa skladajú z kotevnej hlavy pripevnenej ku konštrukcii (ku korune priehrady, k lícu výrubu či pôdneho masívu), ktorú zabezpečujú, z ťahadla (voľná dĺžka) a z koreňa kotvy (kotviaca dĺžka), ktorý je pevne uchytený vo vrstve, kam sa prenáša ťahová sila (v murive, základoch stavby, skalnom či pôdnom podloží). Ťahadlo býva zväčša z ocele, môže byť tyčové alebo lanové (tvorené jedným alebo viacerými prútmi oceľového lana spleteného z drôtov). Pri kotvení stavebných prvkov, ale aj strojných zariadení do betónu a iných materiálov sa v závislosti od pôsobiacich síl môžu ako kotvy použiť rôzne kotviace prvky – kovové a plastové skrutky a svorníky, ktorých funkcia je založená na rozpornom princípe. Upevnenie je dosiahnuté tak, že ich vnútorný koniec je rozštiepený alebo ohnutý, má tvar písmena T, prípadne sú tieto prvky z vnútornej strany priskrutkované ku kotviacej doske a pod. Z hľadiska životnosti sa rozlišujú dočasné a trvalé kotvy;

4. stroj. pohyblivý blokovací prvok krokového mechanizmu mechanických hodín pracujúci ako dvojitá západka, ktorá vykonáva kmitavý pohyb a pri každom kmite umožňuje pootočenie krokového (rohatkového) kolesa o jeden zub. Kotva je súčasťou regulačnej sústavy hodín, pričom jej pohyb je ovládaný buď mechanickým oscilátorom (nepokoj, fyzikálne alebo torzné kyvadlo), otočným vahadlom (v starších vežových hodinách), alebo elektromagnetom riadeným elektrickými impulzmi (v elektrických hodinách);

5. prenesene symbol bezpečia, istoty a nádeje.

kotevný blok — stavebný prvok z kameňa (v širšom význame aj skalný masív) alebo z betónu (resp. železobetónu), v ktorom je osadená kotva alebo iný kotviaci prvok (→ kotva, význam 3) alebo sú v ňom priamo zasadené nosné prvky stavebnej konštrukcie (stĺpy, potrubia, laná visutých mostov). Blok zabezpečuje prenos tlakových a ťahových síl z nosných prvkov do podložia. Tvar, polohu a rozmery kotevného bloku určuje statický výpočet na základe konkrétnych podmienok. Kotevné bloky zabezpečujú stabilitu potrubia proti vybočeniu z daného smeru. Potrubie (vodovodné alebo elektrárenské) sa buď zabetónovaním do nich zakotví, alebo sa na ne upevní pomocou oceľových kotevných strmeňov a skrutiek. Kotevné bloky bývajú uložené najmä v mieste kolien (t. j. v mieste horizontálnej alebo vertikálnej zmeny trasy potrubia), na konci vedenia a na prudkých svahoch, betónujú sa bez paženia do priestoru vykopaného v zemine alebo sú voľne uložené na zemi.

korózia betónu — poškodenie a rozrušenie betónu a znehodnotenie jeho dôležitých vlastností chemickými a fyzikálnymi vplyvmi prostredia. Príčinou korózie betónu, ktorý nie je príliš chemicky odolný, je najčastejšie pôsobenie agresívnej vody a rôznych chemických látok (napr. posypových solí na cementovobetónové vozovky v zimnom období). Na obyčajný betón agresívne pôsobia vody obsahujúce oxid uhličitý, kyslé a alkalické vody, vody s vyšším obsahom horečnatých, amóniových, chloridových a síranových iónov a takmer všetky odpadové vody, ale aj mäkké vody s nízkym obsahom solí.

Korózia betónu I. typu predstavuje vyplavovanie, resp. vylúhovanie niektorých zložiek zo štruktúry cementového kameňa. Negatívne sa tým ovplyvňuje pôvodná pevná štruktúra betónu, zväčšujú sa póry a menia mechanické vlastnosti. K tejto korózii sa v kyslom alebo v alkalickom prostredí pridáva korózia II. typu predstavujúca chemické reakcie medzi zložkami betónu a prostredím, ktoré spôsobujú vznik zložiek (látok) s väčšou rozpustnosťou alebo zložiek, ktoré nemajú väzbové vlastnosti (v kyslom prostredí ide o tvorbu rozpustných látok z uhličitanov, kremičitanov a hlinitanov vápenatých). Korózia III. typu je vyvolaná vznikom objemnejších produktov chemických reakcií, ktoré spôsobujú v pórovitom a kapilárnom systéme materiálu vnútorné pnutie vedúce k rozvoju trhlín a k oslabeniu štruktúry materiálu. Túto koróziu spôsobujú prevažne síranové vody, ktorých pôsobením vzniká napr. minerál ettringit. Korózia betónu je ovplyvňovaná množstvom agresívnej vody a jej koncentráciou, rýchlosťou pohybu, teplotou, opakovaním výskytu a spôsobom styku s betónom. Odolnosť betónu proti korózii závisí od druhu a vlastností cementu a produktov jeho hydratácie, množstva zámesovej vody, pórovitosti a štruktúry betónu, použitých prísad a technológie výroby. Ak nie je možné agresívnu vodu odviesť alebo znížiť jej koncentráciu a tlak v prostredí, betónová konštrukcia sa proti korózii chráni povrchovou úpravou (nátermi, povlakmi, obmurovkou z odolných látok, obkladmi z kyselinovzdorných látok a pod.).

kopula [tal.] — archit., stav. → kupola.

konzumpčná krivka, aj konzumčná krivka, merná krivka prietokov — hydrol., stav. grafické zobrazenie vzťahu medzi vodným stavom a prietokom, t. j. medzi výškou hladiny toku (nádrže alebo potrubia) a množstvom vody pretekajúcej daným profilom za sekundu. Používa sa na vyhodnocovanie prietokov na základe meraných (pozorovaných, registrovaných) vodných stavov hladiny. Pri tokoch počas prechodu prietokovej vlny nie je konzumpčná krivka jednoznačnou závislosťou, ale tvorí slučku s rôznymi vetvami pre stúpanie a klesanie vodného stavu.

konzumčná krivka → konzumpčná krivka

konzola [fr.] —

1. dielec so zakotveným (pripojeným, upnutým) jedným koncom a s voľným druhým koncom;

a) archit., stav. stavebná prútová alebo dosková konštrukcia, ktorej jeden koniec je votknutý (upnutý) do podpery a druhý je voľný alebo nad podperou. V mieste votknutia vznikajú vplyvom zaťaženia tri neznáme zložky reakcií: podperový moment, zvislá zložka sily a vodorovná zložka sily. Konzolu možno v závislosti od typu stavebného materiálu votknúť napr. zabetónovaním, zamurovaním alebo priskrutkovaním. Podľa geometrického tvaru sa rozlišujú rovinné prútové a priestorové prútové konzoly. Rovinné konzoly sú vytvorené z priamych, lomených alebo zo zakrivených prútov v rovine, priestorové konzoly majú osi prútov v tvare priestorovej krivky alebo lomenej čiary. Konzolou je aj voľná časť podopretého nosníka.

Ako architektonický prvok býva konzola často dekoratívne tvarovaná, vystupuje vodorovne, prípadne šikmo zo steny, z piliera alebo zo stĺpa. Podopiera rímsu, balkón, arkier, pavlač, galériu či klenbové rebro alebo nesie sochu, prípadne iný dekoratívny predmet. Jej podoba sa prispôsobuje architektonickým požiadavkám. So stenou (stĺpom) tvorí pevný celok a je s ňou konštrukčne prepojená. Môže byť z rozličných materiálov, najčastejšie z kameňa, z dreva alebo z terakoty. V architektúre sa uplatňuje v rozličných podobách od najstarších čias (napr. už v antickom korintskom stavebnom kánone bola dôležitou podpornou súčasťou rímsy). Druhom konzoly je krakorec, ktorý má tú istú funkciu, je však masívnejší. Stojatá konzola je dlhšou stranou primknutá k stene a nesené teleso je podopierané kratšou plochou konzoly, ležatá konzola nesie teleso svojou dlhšou plochou a kratšou plochou je primknutá k stene, zložená konzola pozostáva z troch (prípadne z dvoch) ležiacich konzol, ktoré sú umiestnené nad sebou a smerom nadol sa postupne zmenšujú (skracujú), rímsová konzola má tvar profilovanej rímsy, kužeľová konzola tvar polkužeľa (prípadne trištvrtekužeľa), parapetná konzola je situovaná pod vyloženou parapetnou doskou. Ako kútová konzola sa označuje konzola situovaná na styku dvoch spravidla kolmých stien, klenbová konzola podopiera rebrá alebo pätku klenby. V období gotiky mali konzoly podobu rozlične profilovaných a kamenársky i farebne zdobených polihlanov s polkruhovou alebo s polygonálnou doskou. Často boli sochársky zdobené rastlinnými (vegetabilná konzola; keď je zdobená len listami, nazýva sa listová konzola, keď bobuľami, bobuľová konzola), zoomorfnými (zoomorfná konzola, v tvare zvieraťa alebo so zvieracím motívom), antropomorfnými i fantastickými motívmi. Sochársky stvárnená konzola v tvare ľudskej postavy (polpostavy alebo len hlavy, prípadne maskarónu) sa nazýva figurálna konzola. Renesančné konzoly majú tvar odvodený od hlavíc antických stĺpov, na stranách môžu byť dekoratívne zdobené esovkou, volútou (volútová konzola) alebo inými dekoratívnymi motívmi (napr. čabraková konzola je zdobená čabrakou). V období renesancie bola obľúbená aj konzolová rímsa (rímsa nesená hustým sledom konzol);

b) stroj. kovový prvok na vystuženie alebo na podopretie stola obrábacích strojov (frézky, obrážačky, vŕtačky) alebo na podopretie voľného konca vretena vodorovných alebo univerzálnych frézok (→ konzolová frézovačka); aj upevňovací kovový prvok alebo držiak v tvare písmena L alebo trojuholníka, ktorý je pripevnený na zvislej stene alebo na stĺpe a nesie alebo podopiera potrubie, kábel a pod.;

2. inform. herná konzola — spravidla jednoúčelový počítač na domáce použitie určený na hranie videohier jedným alebo viacerými hráčmi. Herná konzola na zobrazovanie hry zvyčajne využíva štandardný televízor alebo počítačový monitor. Vstupným zariadením býva herný ovládač, v ktorom sa môžu kombinovať viaceré ovládacie prvky (tlačidlá, myš, ovládacia guľa, hmatník, joystick, volant, pedále a pod.) ovládané jednou alebo obidvoma rukami, nohami alebo gestami a pohybmi tela. Prvé herné konzoly zo 60. a 70. rokov 20. stor. umožňovali voľbu niekoľkých predvolených hier pomocou prepínačov. Neskôr sa základom hernej konzoly stal mikroprocesor, pričom jednotlivé videohry boli distribuované vo forme kazety s pamäťou počítača ROM. Súčasné herné konzoly sú z technickej stránky podobné osobným počítačom a okrem samotného hrania hier umožňujú prehrávanie CD, DVD alebo Blue Ray diskov, pripojenie na internet a pod.

kontrolné meranie geometrických parametrov — stav. činnosť spojená so zisťovaním skutočných rozmerov a priestorovej polohy stavby a s ich porovnávaním s údajmi predpísanými projektovou dokumentáciou alebo s údajmi stanovenými v technologických a technických normách. V priebehu výstavby sa vykonávajú vstupné, výrobné a preberacie merania. Vstupné kontrolné merania geometrických parametrov sa uskutočňujú na dodávaných konštrukciách, výrobné (operatívne) merania počas vlastnej výstavby a preberacie merania počas kolaudačného konania. Nedodržanie povolených odchýlok ovplyvňuje nielen kvalitu stavby, ale môže znížiť aj jej živostnosť.

konštrukčný systém budovy — nosná sústava budovy vytvorená zo zvislých a z vodorovných nosných konštrukčných prvkov, určená ich skladbou, prípadne použitým materiálom. Nosné prvky prenášajú a rozdeľujú zaťaženie budovy vlastnou tiažou a ostatné zaťaženie vonkajšími silami (zariadenie budovy, fyzikálne vplyvy a i.). Pri viacpodlažných budovách sú pre konštrukčný systém charakteristické zvislé nosné prvky (steny, stĺpy, piliere), pri jednopodlažných budovách vodorovné nosné prvky (dosky, nosníky). Podľa polohy zvislých nosných prvkov v budove ako celku sa rozoznávajú pozdĺžne, priečne a obojsmerné konštrukčné systémy, pričom všetky tri môžu byť skeletové (→ skeletová stavba, → rámová konštrukcia) alebo stenové.

Pozdĺžne stenové konštrukčné systémy (orientácia nosných stien rovnobežne s pozdĺžnou osou budovy) umožňujú značnú dispozičnú variabilitu a sú obvyklé pri tradičných masívnych stavbách. Priečne stenové konštrukčné systémy (orientácia nosných stien kolmo na pozdĺžnu os) obmedzujú variabilnosť a uplatňujú sa v progresívnej bytovej výstavbe; ak sa vyžaduje zvýšená tuhosť konštrukcie, vkladajú sa do nej pozdĺžne steny, čím vznikajú obojsmerné stenové konštrukčné systémy. Bunkové stenové konštrukčné systémy majú steny uložené v obidvoch smeroch, pričom sú spojené navzájom, ako aj s konštrukciami stropov. Skeletové systémy s obojsmernými rámami (stĺpy a prievlaky) vystužujú budovu v obidvoch smeroch (pozdĺžne aj priečne), skeletové hríbové konštrukcie (→ hríbový strop) sú vhodné pri stavbách s veľkým pohyblivým zaťažením (napr. manipulačnou technikou). Skeletové bezprievlakové konštrukčné systémy vznikajú pevným spojením stropnej dosky so stĺpmi a vytvárajú rovný podhľad. Sú náročné na zhotovenie (najmä v mieste styku stĺpa a dosky), používajú sa pri menšom zaťažení. Kombinované systémy využívajú výhody stenových i skeletových systémov – skeletová časť zabezpečuje vyľahčenie budovy a uvoľnenie dispozície, zatiaľ čo tuhé nosné steny prenášajú vodorovné sily. Konštrukčné systémy jednopodlažných budov sú nosníkové a doskové, pričom obidva môžu byť rovinné alebo zakrivené. V nosníkových systémoch je najpoužívanejším nosným prvkom väzník, na ktorý sa osádzajú strešné dosky. V doskových systémoch je strešná doska podopretá stĺpmi alebo stenami, prípadne zakrivená strešná doska prechádza priamo do základov budovy. Voľba konštrukčného systému závisí od účelových a statických požiadaviek, od výrobných možností a od ďalších technických a materiálových požiadaviek.

konštrukčná výška — zvislá vzdialenosť výškových úrovní vymedzujúcich jednotlivé podlažia (konštrukčná výška podlažia) meraná medzi výškovými kótami horných povrchov nad sebou nasledujúcich vodorovných nosných konštrukcií podlahy a stropu každého konkrétneho podlažia; celková konštrukčná výška viacpodlažného objektu je súčtom konštrukčných výšok všetkých podlaží. Konštrukčná výška podlažia sa líši od svetlej výšky podlažia.

konštrukcia [lat.] —

1. filoz. výtvor myslenia, intelektu. Epistemológia bez ohľadu na to, o ktorú filozofickú školu ide, kladie do protikladu to, čo je dané, a to, čo je skonštruované. Poznanie ako konštrukcia je však vždy odniekiaľ získané, prvky tohto poznania môžu pochádzať zo zmyslov, z mysle alebo z racionálneho rozhodnutia. Na rozdiel od antickej filozofie moderná filozofia čoraz viac zdôrazňovala význam skonštruovaného v protiklade k tomu, čo stredoveká filozofia označovala ako bezprostredné poznanie (u R. Descarta vrodené idey, u J. Locka zmyslové idey, u D. Huma impresie). Ak ide o konštrukciu hypotéz a teórií, z hľadiska epistemológie je tu prítomný moment objavu, ktorý sa vymyká logickej analýze. Aj keď pre potreby analýzy možno hovoriť o rôznych prvkoch hypotézy či teórie, v procese faktickej konštrukcie teórie ich nemožno priradiť k nejakým časovo oddeleným etapám, pretože súčasťou vedeckej úlohy empirických vied je hľadanie riešení problémov, ktoré nie sú iba čisto formálne;

2. jaz. útvar zložený aspoň z dvoch prvkov, ktoré sú gramaticky a významovo späté, napr.: idúc do mesta, hovorím mu. Oproti konštrukcii stojí štruktúra, ktorá je obsahovo i formálne uzavretá a má ucelený význam. Ucelený význam má aj vetná konštrukcia;

3. mat. postup, ktorým zo zadaných objektov alebo údajov (bodov, priamok, čísel, matíc, funkcií a pod.) možno povolenými operáciami (aplikovanými prípadne aj na medzivýsledky) dostať výsledný objekt alebo údaj. Konštrukcie sa používajú vo všetkých oblastiach matematiky, napr. na zostrojenie matematickej štruktúry alebo objektu s danými vlastnosťami. Počet použitých povolených operácií môže byť buď konečný (typicky napr. pri algoritmoch, euklidovských konštrukciách, geometrických konštrukciách), alebo nekonečný (limitný prechod pri súčte radu funkcií, rôzne druhy indukcie). Pri konštrukciách sa často minimalizuje súbor povolených operácií alebo sa dokonca niektoré zámerne vylučujú (zvyčajne sa týkajú existencie; napr. axióma výberu vedúca k výsledkom, ktoré sú určitým spôsobom nevhodné). Konštruktivizmus pokladá konštrukciu za jediný spôsob dôkazu existencie matematického objektu;

4. nosná časť stavby zhotovená z prvkov, ktorých tvar a rozmery sú navrhnuté na základe výpočtov, príp. zvolené podľa vzoru alebo na základe skúseností; aj nosná alebo podporná časť stroja alebo zariadenia (→ nosná konštrukcia);

5. stroj. proces tvorby návrhu výrobku, → konštruovanie; aj oddelenie výrobných alebo projektových firiem zaoberajúce sa predvýrobnými etapami tvorby produktu (stroja, výrobnej technológie a pod.), t. j. konštruovaním; konštrukčná kancelária;

6. účelné celkové usporiadanie, stavba, sústava, napr. celkové usporiadanie stroja, zariadenia, nástroja alebo prístroja, ktoré sa skladá z niekoľkých prvkov a tvorí celok, ktorý čo najvhodnejšie slúži na daný účel. Voľba konštrukcie závisí od požiadaviek kladených na daný výrobok (vyrobiteľnosť, životnosť, spoľahlivosť, bezpečnosť, cena, ekologické požiadavky, právne predpisy) i od stupňa technického vývoja v období jeho navrhovania;

7. prenesene ničím nepotvrdené tvrdenie, dohad, domnienka.

kompozitné materiály, kompozity — heterogénne systémy tvorené minimálne dvoma fázami (primárnou a sekundárnou) zvyčajne rozdielneho chemického zloženia, ktoré sa od seba líšia fyzikálnymi a mechanickými vlastnosťami. Primárna fáza má funkciu spojivovej matrice, sekundárna (spevňujúca) fáza, resp. sekundárne fázy, sú plnivá alebo výstuže. Podľa materiálov vytvárajúcich matricu sa rozlišujú kompozitné materiály s kovovou, keramickou a polymérnou matricou, podľa geometrického tvaru a rozmerov sekundárnej fázy kompozitné materiály s časticovými a vláknitými plnivami a podľa vlastností kompozitné materiály s výnimočnými mechanickými vlastnosťami, ktoré sa používajú ako konštrukčné materiály, a kompozitné materiály so špeciálnymi fyzikálno-chemickými vlastnosťami, ktoré sa využívajú najmä ako špeciálne funkčné materiály (napr. v meracích prístrojoch).

Kompozitné materiály s kovovou matricou (kovové kompozity) sú kovy spevnené keramickými časticami s funkciou plnív, najčastejšie ide o hliník spevnený rôznymi časticami. Výrobky z tohto typu kompozitných materiálov sa vyrábajú vmiešaním jemných častíc karbidu kremíka SiC alebo oxidu hlinitého Al₂O₃ do roztaveného kovu, ktorý sa následne vleje do formy požadovaného tvaru, alebo zmiešaním kovového a keramického prášku, pričom sa získa zmes, ktorá sa následne speká a tvaruje. Výroba kompozitných materiálov s kovovou matricou je energeticky náročná, niektoré druhy (napr. kompozity s hliníkovou matricou) však možno vyrábať z čiastočne recyklovateľného materiálu. Spevnenie kovu keramickými časticami zvyšuje jeho tuhosť, pevnosť a maximálnu pracovnú teplotu bez výraznejšieho zvýšenia hmotnosti. Prednosťou tohto typu kompozitných materiálov je priaznivý pomer ich tuhosti k hmotnosti a pevnosti k hmotnosti, čo umožňuje znížiť hmotnosť automobilov a rôznych náradí, pri ktorých výrobe sa tieto kompozity najčastejšie používajú.

Kompozitné materiály s keramickou matricou (keramické kompozity) boli vyvinuté kvôli odstráneniu krehkosti monolitných keramických materiálov, čo by umožnilo nahradiť ťažké superzliatiny ľahkými keramickými materiálmi aj v náročných podmienkach (turbíny elektrární; vonkajšie, ochranné vrstvy kozmických lodí; brzdy lietadiel a pod.). Ako prvý bol vyvinutý keramický kompozit s uhlíkovou matricou spevnenou uhlíkovým vláknom (navrhnutý pre raketové motory a na ochranné tepelné štíty raketoplánov). Existujú keramické kompozity s rôznym chemickým zložením matrice a plniva. Ako matrice sa najčastejšie používajú nitrid kremíka Si₃N₄ a karbid kremíka SiC, ako plnivo spevňujúce matricu najčastejšie kontinuálne alebo prerušované vlákna, napr. whiskery a sekané vlákna, ale aj častice veľkosti mikrometrov až milimetrov (kontinuálne vlákna sú z hľadiska mechanického spevnenia najlepšie, sú však drahé a pomerne ťažké, preto sa častejšie používajú whiskery, ktoré materiály tiež veľmi dobre mechanicky spevňujú). Aby sa zabránilo problémom s nekompatibilitou materiálov najmä pri vysokých teplotách, zvyčajne sa vkladajú bezoxidové vlákna do bezoxidových matríc. Aj keď sú keramické kompozity perspektívnymi konštrukčnými materiálmi, ich použitie je stále limitované nedostatkom vhodného spevnenia, náročným spracovaním a vysokou cenou.

Pri polymérnych kompozitných materiáloch (polymérne kompozity) sa rôznym spôsobom kombinujú vlastnosti polyméru (malá hustota, spracovateľnosť pri nízkych teplotách, malá tepelná a elektrická vodivosť) a anorganických (vysoká pevnosť, tuhosť, tvrdosť, pri kovoch vysoká tepelná a elektrická vodivosť a tepelná stabilita) alebo organických (v porovnaní s anorganickými plnivami o niečo nižšia pevnosť, tuhosť, tvrdosť a menšia vodivosť, ale oveľa väčšia dostupnosť a nižšia cena; výhodami sú aj nižšia hustota a abrazívnosť) plnív vo forme častíc alebo vláken. Ako matrice sa najčastejšie používajú polyestery, ktoré majú dobré úžitkové vlastnosti (odolnosť, stálosť na vzduchu a pod.) a sú relatívne lacné, ako aj epoxidy a polyamidy, ktoré sa používajú na výrobu kompozitov so špeciálnymi vlastnosťami, sú však drahé. Na zvýšenie pevnosti spojenia zložiek sa ako apretúra najčastejšie používajú organosilány (→ silány), ktoré spolu s ďalšími funkčnými materiálmi tvoria medzifázu. Kompozity spevnené časticami sa získavajú dispergáciou častíc plniva veľkosti mikrometrov až milimetrov v matrici. Plnivom bývajú mleté minerály a horniny, najmä hlinitokremičitany (mastenec, kaolín), vrstvené hlinitokremičitany (sľuda) a uhličitany (vápenec). Na zlepšenie kĺzavých vlastností a odolnosti proti oteru sa pridávajú častice kovového bronzu kombinované s časticami grafitu, molybdénu alebo polytetrafluóretylénu. Niektoré plnivá znižujú horľavosť polymérov s vysokým podielom anorganických častíc. Polyolefíny (polyetylén a polypropylén) vystužené časticami Mg(OH)₂ alebo Al(OH)₃ sa dokonca samozhášajú, pretože vystavením plameňu sa z hydroxidu uvoľňuje chemicky viazaná voda. Kompozity spevnené vláknami sa pripravujú lisovaním.

Vlastnosti kompozitov spevnených dlhými vláknami výrazne závisia od výberu vlákna a matrice a od ich kombinácie, od hmotnostného pomeru vlákna a matrice, od dĺžky vlákna, jeho orientácie (pevnosť kompozitu rastie s orientáciou vláken paralelne so smerom zaťaženia), spôsobu prípravy a od povahy a intenzity medzimolekulárnych síl na fázovom rozhraní (vlákno – matrica). Ako plnivá sa používajú sklené vlákna, ktoré sa vyznačujú vysokou pevnosťou pri nízkych nákladoch, uhlíkové vlákna, ktoré majú veľmi vysokú pevnosť, tuhosť a malú hustotu, a kevlarové (aramidové) vlákna, ktoré majú vysokú pevnosť a malú hustotu, sú nehorľavé a prepúšťajú rádiové vlny. Polymérne kompozitné materiály vystužené vláknami sa používajú mnohostranne, a to na výrobu ľahkých konštrukčných prvkov do lietadiel i do pozemných dopravných prostriedkov (najmä karosérií a interiérov automobilov), na výrobu plavidiel, športových potrieb (golfové palice, veslá, tenisové rakety), pneumatík (gumová matrica vystužená sadzami a celulózovými, polyamidovými, aramidovými alebo uhlíkovými vláknami) a pod.

K polymérnym kompozitným materiálom patria aj fotokompozity používané ako výplne zubov, pozostávajúce zo syntetických živíc vo forme monomérov a kopolymérov a plniva (sklo, SiO₂, Al₂O₃, B₂O₃, fosfáty, pigmenty), po vyplnení zuba a ožiarení ultrafialovým žiarením živica spolymerizuje (fotopolymerizácia) a spojí sa so zubnou sklovinou. V poslednom období sa materiálový výskum venuje najmä polymérnym nanokompozitom s pozoruhodnými fyzikálnymi vlastnosťami, v ktorých sa spája elasticita polymérnej matrice s vlastnosťami anorganickej alebo organickej nanofázy; rozmer nanofázy aspoň v jednom smere neprekračuje 100 nm. Pri polymérnych nanokompozitoch je na získanie porovnateľných alebo dokonca zlepšených vlastností v porovnaní s konvenčnými mikroplnivami potrebné oveľa menšie množstvo plniva (max. 5 objemových %), pričom sa zachovajú pôvodné vlastnosti polymérnej matrice, ako sú dobrá spracovateľnosť a húževnatosť.

Kompozitné materiály sa využívajú v stavebníctve ako stavebné materiály, napr. rôzne druhy betónu (matricou je stvrdnutá cementová kaša, plnivom kamenivo a železné prúty; → železobetón) alebo podlahové krytiny (matricou je polyvinylchlorid, plnivami drvina z korku alebo z dreva, tkanina a pod.). Moderné kompozitné materiály s epoxidovou živicou ako matricou a so sklenými, s uhlíkovými, aramidovými a i. vláknami spracovanými vo forme lamiel, tkanín alebo tyčí, ako plnivom sa používajú na povrchové spevnenie stavebných prvkov z betónu, z muriva alebo z dreva i na ich ochranu proti vonkajším vplyvom napr. pri rekonštrukčných prácach. Kompozitné materiály, ktorých matricou je syntetický polymér (polyetylén, polypropylén, polyvinylchlorid a i.) a výplňou drevná hmota (piliny, drvina z rastlinného odpadu), sa označujú ako materiály WPC (angl. Wood Polymer Composite). Dosky z týchto materiálov sa využívajú namiesto dreva v exteriéroch (na ploty, zábradlia, terasy, balkóny, altánky) a vďaka výborným tepelnoizolačným vlastnostiam aj ako obklad fasád budov.

Komloš, Karol, 18. 11. 1928 Bratislava – 30. 4. 1997 tamže — slov. stav. odborník. Od 1954 pracovník Ústavu stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave; 1977 DrSc.

Zaoberal sa projekciou pozemných a dopr. stavieb, neskôr vlastnosťami betónu a betónových kompozitov so sklenými, s čadičovými a oceľovými vláknami. Autor a spoluautor knižných publikácií Stavba rodinných domčekov: príručka pre stavebníkov (1960) a Reológia čerstvého betónu (1984), viac ako 130 ved. článkov a 2 patentov.

komínovka [gr. > lat. > slov.] —

1. tehliarska al. betónová tvarovka v strede s otvorom kruhového, obdĺžnikového al. štvorcového prierezu. Po uložení väčšieho počtu komínoviek na seba sa vytvorí teleso komína (komínový plášť) a komínový prieduch. Pri komínovkách s polkruhovým vybraním na jednej strane sa ukladajú dve komínovky vedľa seba tak, aby ich spojením vznikol v strede prieduch s kruhovým prierezom;

2. aj radiálka — kusové tehliarske stavivo v minulosti používané na murovanie továrenských komínov s kruhovým prierezom. Jeho ložná plocha mala tvar výseku z medzikružia ohraničeného vonkajším a vnútorným obvodom komína. Vnútri komínovky boli diery kolmé na ložnú plochu, slúžiace na zlepšenie tepelnoizolačných vlastností. Ich tvar, veľkosť, počet a usporiadanie neboli predpísané, musela však byť dodržaná normou stanovená hrúbka okrajových stien a priečok.

komín [gr. > lat.] —

1. ban. vertikálne banské dielo razené zvyčajne dovrchne, určené na otvárku a prípravu dobývacích blokov alebo na ťažbu a vetranie horizontálnych banských diel. Často býva vystužené výdrevou, príp. vymurované. Komín využívaný na dopravu rúbaniny samospádom na spodnejšiu smerovú chodbu sa nazýva sýp alebo sypný komín;

2. geomorfol., geol. a) → krasový komín; b) sopečný komín; → sopúch;

[IMG-1]

3. tech., stav. dutá konštrukcia na odvádzanie spalín a dymu z vykurovacích spotrebičov, z kotlov a z priemyselných pecí, ako aj na odvádzanie vzduchu a plynov odsávaných z prevádzok alebo z priemyselných zariadení do ovzdušia. Komín na odvádzanie malých množstiev exhalátov je súčasťou budovy ako vstavaný alebo pristavaný k jej fasáde, na odvádzanie veľkých množstiev exhalátov sa buduje samostatne stojaci továrenský komín. Princíp činnosti komína je založený na tzv. komínovom efekte (→ komínový ťah).

K základným častiam komína patria: komínové teleso (plášť), komínový prieduch, komínový sopúch, spalinová klapka, komínový nadstavec a komínová hlava. Komínové teleso (plášť) je vonkajší obal komína (zvyčajne murovaný), má statickú (nosnú), ochrannú a estetickú funkciu. Jeho maximálna povrchová teplota nesmie prekročiť 51 °C (pri pristavanom komíne to platí do výšky 2,5 m nad terénom alebo nad prístupovou plochou). Komínový prieduch je zvislá dutina kruhového, príp. štvorcového alebo obdĺžnikového prierezu vnútri komínového telesa, ktorou sa priamo odvádzajú spaliny a dym vedené zo spotrebiča dymovodom (komínovou rúrou). Dymovod je s prieduchom komína prepojený komínovým sopúchom (otvorom v komínovom telese). Na jeden komínový prieduch môže byť napojených aj viac spotrebičov (napr. na rôznych podlažiach). Na uzatváranie cesty spalín (ak je spotrebič mimo prevádzky) i na reguláciu ťahu komína slúži spalinová klapka umiestnená v dymovode alebo v komínovom prieduchu. Výška komínového prieduchu od sopúcha nahor po ústie komína (nad strechou) sa nazýva účinná výška prieduchu. Na jej zväčšenie sa niekedy používa komínový nadstavec.

Jeden komín môže obsahovať viac komínových prieduchov (združený komín). Prieduchy podľa usporiadania môžu byť priebežné (všetky sa začínajú v najnižšom podlaží), podlažné (začínajú sa v príslušnom podlaží) a prepažené so spoločným zberačom (zberač prechádza všetkými podlažiami a z neho jednostranne alebo obojstranne odbočujú prieduchy jednotlivých podlaží, ktoré sú od zberača oddelené výsuvnými uzávermi). Podľa priebehu pozdĺžnej osi prieduchu sa rozlišujú priame a uhýbané (odkláňajú sa od zvislice) prieduchy, podľa prierezu úzke, stredné alebo prielezné, podľa druhu použitých palív prieduchy na odvádzanie spalín z tuhých, kvapalných alebo z plynných palív. Súčasťou komína býva aj samostatná dutina (vzduchový prieduch) na privádzanie spaľovacieho vzduchu k spotrebiču. V najnižšej časti komína medzi pätou komína a sopúchom, kde sa usádzajú tuhé časti spalín (sadze) a dymový kondenzát, je umiestnený uzatvárateľný vyberací otvor na ich odstraňovanie. Pri priebežných prieduchoch sú otvory umiestnené na voľne prístupnom mieste (na chodbe, schodisku ap.). Vyberacie otvory na podlažné prieduchy môžu byť umiestnené len mimo obytných miestností, sál, učební, skladovacích priestorov ap.

Komínová hlava je časť komína nad strechou zakončená krycou doskou, ktorá ju chráni pred mechanickým poškodením a pred vplyvmi počasia. Hlava vstavaných komínov má presahovať minimálne o 65 cm hrebeň strechy alebo minimálne o 1,5 m najvyššiu hranu plochej strechy. Môže byť výrazným architektonickým prvkom najmä pri komínoch umiestnených v blízkosti priečelí, ktoré sú nápadné svojou polohou a výškou. Na vymetanie a kontrolu komínových hláv sa v ich výške zhotovujú komínové lávky. Ak je ich zhotovenie ťažké, vytvára sa uzatvárateľný vymetací otvor, ktorý má byť umiestnený čo najvyššie v priestore krovu alebo strechy.

Podľa konštrukcie komínového telesa (plášťa) sa rozlišujú jednovrstvové a viacvrstvové, resp. trojvrstvové komíny. Jednovrstvové sú tvorené len plášťom – murivom z obyčajných tehál alebo z komínoviek, ktorými sa ohraničuje prieduch. Nie sú vhodné na kvapalné alebo na plynné palivá. Viacvrstvové bývajú tvorené obvodovým plášťom, tepelno-izolačnou strednou vrstvou a plechovou alebo keramickou komínovou vložkou s funkciou prieduchu. Podľa spôsobu zhotovenia môžu byť komíny murované z tehál alebo z tvaroviek, monolitické alebo montované z prefabrikovaných dielcov. V súčasnosti sa používajú tzv. systémové komíny, ktoré sa zostavujú z prefabrikovaných dielcov od jedného výrobcu.

Za technický stav komína zodpovedá vlastník objektu, ktorý ho musí udržiavať v dobrom technickom stave a zabezpečiť jeho pravidelnú kontrolu a čistenie. O vybavení komína rozhoduje revízny technik. Všeobecné podmienky pri jeho výstavbe a používaní a lehoty jeho čistenia a vykonávania kontrol sú ustanovené v príslušných právnych predpisoch.

Murované komíny boli v mestách na území Slovenska známe od prelomu 16. a 17. stor. V dedinskom prostredí sa vo väčšej miere začali stavať až v priebehu 19. a začiatkom 20. stor. Dovtedy sa zhotovovali lapače dymu lievikového tvaru upletené z prútia a vymazané hlinou, ktorými sa dym z kúreniska odvádzal cez strop iba do podstrešia. Tam vyúsťoval do nízkeho nadstavca zo skál (piecka), kde sa zachytávali horúce spaliny a iskry. Po premiestnení ohniska a čeľustí pece z izby do pitvora, ale najmä po vzniku čiernej kuchyne v dome sa dym začal odvádzať otvoreným komínom. Vytvárala ho mohutná oblúkovitá murovaná alebo zrubová klenba nad celým priestorom čiernej kuchyne, ktorá v podstreší vyúsťovala do komína štvorcového prierezu vyčnievajúceho v zadnej časti pitvora až nad strechu domu. Spočiatku bola klenba zhotovovaná z drúčikov, tyčí alebo z prútia, vymazaná hlinou a ukončená sedlovou doštenou strieškou, neskôr bolo v rámci protipožiarnych opatrení nariadené stavať namiesto nej murovaný komín. Po všeobecnom zavedení sporákov a po likvidácii starších foriem kúrenísk s ohniskom a pecou v interiéri obydlia boli otvorené komíny nahradené uzatvorenými cylindrovými komínmi, ktoré sa používajú aj v súčasnosti. Staršie formy otvorených komínov sa využívali na údenie mäsa. Komíny spravidla dvakrát ročne vymetali kominári spúšťaním železnej gule s hrotmi, ktorou z komína odstraňovali usadené sadze (hrozilo ich vznietenie), a potom ich dočistili štetkou.

Komín mal dôležitú úlohu v ľudových poverách, symbolizoval prechod medzi pozemským a nadpozemským, prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Prichádzali cezeň na pozemský svet nadprirodzené bytosti (Lucia, meluzína, rarášok, ale aj Mikuláš spúšťajúci sa na zlatej niti). Na Slovensku bol komín sídlom rodového ochrancu (hada) a mal významné miesto i v obyčajach životného cyklu (narodenie, svadba a i.) a v kalendárnych obyčajach (Štedrý večer, fašiangy a i.).

koľajové lôžko — časť železničného zvršku, v ktorej sú uložené podpery (priečne, prípadne pozdĺžne podvaly) koľaje. Úlohou koľajového lôžka je o. i. rovnomerne rozložiť zaťaženie z koľaje na pláň železničného spodku a zabezpečiť smerovú a výškovú stabilitu polohy koľaje. Vytvára sa najčastejšie z prírodného drveného kameniva frakcie 32 – 63 mm, najlepšie z vyvretých hornín (čadiče, andezity), nevhodné sú vápence alebo dolomity. Pri bezstykovej koľaji musí byť jeho hrúbka pod spodnou stranou podvalu minimálne 300 mm. Prierez koľajového lôžka na priamej trati a v oblúkoch s polomerom väčším ako 600 m má tvar pravidelného lichobežníka predpísaných rozmerov s vodorovnou hornou stranou. V oblúkoch s polomerom menším ako 600 m sa koľajové lôžko na vonkajšej strane oblúka navýši o 100 mm. Kvôli správnej funkcii koľajového lôžka je dôležité kvalitné zhutnenie kameniva a podbitie podvalov.

koľajnica — hutnícky výrobok z valcovanej profilovanej ocele, nosník stanoveného prierezu a kvality určený na vedenie kolies koľajových vozidiel; základná časť železničného zvršku. Koľajnice vzájomne spojené na koncoch tvoria koľajnicový pás, hlavný konštrukčný prvok koľaje. Koľajnice, ktorých prierez je symetrický podľa kolmej osi, sa nazývajú širokopätné a sú najpoužívanejšie. Rozlišuje sa na nich päta, ktorá je široká a umožňuje ich dobré spojenie s podvalmi (súčasne určuje stabilitu a tuhosť koľajnice v priečnom smere), stojina a hlava. Menej používané sú žliabkové koľajnice na električkové trate, ktoré majú v hornej časti pozdĺžne vytvarovaný žliabok umiestnený na vnútorných stranách obidvoch koľajnicových pásov koľaje. Podľa tvaru prierezu sa žliabkové koľajnice rozdeľujú na stojinové a blokové. Špeciálnym typom sú žeriavové koľajnice. Spojnica bodov ležiacich na vnútornej časti hlavy koľajnice 14 mm (pri žliabkových koľajniciach 9 mm) pod temenom koľajnicového pásu sa nazýva pojazdná hrana koľajnicového pásu, na ktorej dochádza k styku kolesa koľajového vozidla s koľajnicou. Koľajnice sa líšia rozmermi, ich dĺžka sa postupným vývojom výrobných technologických postupov vyvinula z 1 m liatych koľajníc na dnešných 25 m, na koľaje vysokorýchlostných tratí sa v súčasnosti používajú koľajnice (resp. koľajnicové pásy) s dĺžkou až 120 m. Základným materiálom je oceľ, používa sa tzv. koľajnicová oceľ s pevnosťou v ťahu 880 – 1 030 MPa, ktorá má predpísaný obsah železa, uhlíka, mangánu, kremíka, síry, fosforu a i. prvkov (chróm, titán). V súčasnosti sa ako hlavný parameter na rozlišovanie koľajníc používa hmotnosť na 1 m dĺžky; pohybuje sa od niekoľkých kg na priemyselných úzkokoľajkách až po niekoľko desiatok kg na hlavných tratiach. Pri spájaní koľajníc do koľajových pásov sa spočiatku nechávali dilatačné škáry (→ dilatácia), dnes sa koľajnice zvárajú a problém teplotnej rozťažnosti sa rieši ich predpätím. Prvé koľajnice sa objavili v 16. stor. v baniach, tvorili ich drevené trámy, pričom vodiaca doska na boku trámov zabezpečovala vedenie kolies vozidiel. Neskôr (1767) boli použité trámy okované liatinovými pásmi (na Slovensku prvýkrát v roku 1828 v Banskej Štiavnici). V polovici 19. stor. sa začali používať železné valcované koľajnice s prierezom v tvare hríba (hríbové koľajnice), ktoré boli vyvinuté v Anglicku, a súčasne s nimi aj širokopätné koľajnice.

koľaj —

1. konštrukcia slúžiaca na pohyb koľajových vozidiel, súčasť železničného zvršku. Tvoria ju dva pásy koľajníc (koľajnicové pásy), ktoré sú pripevnené k podporám (drevené, železobetónové alebo oceľové podvaly umiestnené v štrkovom koľajovom lôžku) a majú presne stanovenú vzdialenosť (→ rozchod koľaje) medzi hlavami. Takto vytvorený celok vytvára koľajový rošt, pričom koľajový rošt s koľajnicovými pásmi normálnej dĺžky sa nazýva koľajové pole. Ak sú koľajnicové pásy vytvorené spájaním koľajníc koľajnicovými spojkami so skrutkami a s dodržaním dilatačných medzier medzi koncami koľajníc, ide o stykovú (stykovanú) koľaj. V súčasnosti sa konštruujú najmä bezstykové koľaje, v ktorých sa koľajnice spájajú elektrokontaktným (oblúkovým) alebo aluminotermickým zváraním do pásov dlhých minimálne 150 m. Tým sa ušetria konštrukčné prvky (spojky, podvaly), znižujú sa náklady na údržbu a opravu železničného zvršku i vozidiel a zvyšuje sa komfort jazdy. Napätie vznikajúce v dôsledku teplotnej rozťažnosti koľajníc je eliminované prenosom cez upevňovadlá a podvaly v koľajovom lôžku, koľaj preto musí mať dostatočný pozdĺžny a priečny odpor, aby nedochádzalo k jej deformáciám. Podľa funkcie sa rozlišujú traťové koľaje (tvoria trať vo voľnom teréne, ktorá sa nazýva aj šíra trať), staničné koľaje, ktoré sa delia na dopravné (slúžia predovšetkým na jazdu vlakov, umožňujú predchádzanie a križovanie sa vlakov; staničná koľaj, ktorá je priamym pokračovaním priebežnej traťovej koľaje, sa nazýva hlavná koľaj) a manipulačné (určené na manipuláciu s koľajovými vozidlami, napr. nakladacia, vykladacia, prekladacia, odstavná, opravová, skladisková, váhová, žeriavová, colná a poštová koľaj), a koľaje na zvláštne účely (napr. koľaj železničnej vlečky – vlečková; slepá koľaj, ktorá je ukončená zarážadlom slepej koľaje; výťažná koľaj – manipulačná koľaj v obvode železničnej stanice slúžiaca na rozraďovanie vozňov; koľaj na zostavovanie vlakov; záchytná koľaj – spravidla slepá koľaj odbočujúca z traťovej koľaje, zabraňujúca nežiaducej jazde vlaku v obsadenom traťovom oddiele). Množina staničných koľají určených na vybrané technologické účely sa nazýva koľajová skupina. Miesto križovania sa dvoch koľají bez možnosti prechodu koľajových vozidiel z jednej koľaje na druhú sa nazýva koľajová križovatka, miesto križovania sa dvoch koľají s možnosťou prechodu koľajových vozidiel z jednej koľaje na druhú križovatková výhybka;

2. stopa v mäkkom podloží (v ceste) vyhĺbená kolesami vozidiel.

Kodr, Gustav, 28. 2. 1906 Lovčice, dnes súčasť mesta Plánice, okres Klatovy – 25. 2. 1982 Praha — český stavebný odborník pôsobiaci na Slovensku. R. 1945 – 51 splnomocnenec Ministerstva dopravy ČSR pre rekonštrukčné dopravné stavby na Slovensku (o. i. riadil stavby a opravy mostov v okolí Nových Zámkov a Komárna), 1951 – 65 hlavný inžinier v Štátnom ústave dopravného projektovania v Prahe, 1965 – 75 pôsobil na Fakulte prevádzky a ekonomiky dopravy Vysokej školy dopravnej (dnes Stavebná fakulta Žilinskej univerzity) v Žiline (1966 – 69 prodekan fakulty); 1966 mimoriadny prof. Zaoberal sa projektovaním dopravných stavieb, najmä výstavbou a rekonštrukciou železničných tratí a mostov. Autor a spoluautor vysokoškolských učebných textov, ako aj viacerých odborných článkov a jedného patentu.

Kmeť, Stanislav, 6. 3. 1957 Přerov, ČR — slovenský stavebný odborník, syn Stanislava Kmeťa a D. Kmeťovej. Od 1982 pôsobí na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach (2010 – 15 riaditeľ Ústavu inžinierskeho staviteľstva; 1991 – 94 prodekan, 2000 – 07 dekan fakulty, 1994 – 97 a 2007 – 15 prorektor, od 2015 rektor univerzity); 2000 profesor. Zaoberá sa teóriou spoľahlivosti, tvorbou výpočtových modelov a navrhovaním novodobých veľkorozponových kovových konštrukcií s dôrazom na štúdium odozvy prvkov a tvoriacich podsystémov so zohľadnením pružnej a nepružnej oblasti namáhania a časovo závislých efektov. Skúma mechanizmus pretvárania adaptívnych lanových, membránových a tensegrity konštrukcií. Autor a spoluautor 5 kníh, napr. Kovové membrány v novodobých konštrukciách fixných a mobilných striech (1999), viac ako 90 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch a viac ako 40 realizovaných projektov (napr. projekt statiky nosnej konštrukcie Košického štadióna L. Trojáka – Steel Arény v Košiciach, 1996). Člen viacerých slovenských a medzinárodných vedeckých spoločností i redakčných rád odborných časopisov. Nositeľ viacerých ocenení.

klopenie — stav.

1. porušenie stability konštrukčného prvku alebo stavebného objektu, pričom dôjde k ich preklopeniu. Preklopenie v smere pôsobiacej sily (napr. tlaku vetra alebo pôdy) nastáva, ak moment klopiacej sily (vyvolaný napr. tlakom vetra alebo pôdy) je väčší ako moment stability (závisí od hmotnosti konštrukčného prvku alebo stavebného objektu, od polohy jeho ťažiska vzhľadom na obrysy podstavy a od pevnosti jeho ukotvenia k podkladu);

2. porušenie stability nosníkov obsahujúcich tenkostenné časti (napr. nosníky s prierezom v tvare písmena I) pri ich ohybe. Pri zvyšovaní zaťaženia takýchto nosníkov dochádza okrem ohybu nosníkov v rovine pôsobiacej sily aj k ich skrúteniu. Pôvodne rovinná strednicová plocha sa v tlačenej (hornej) časti prierezu ohne viac, v naťahovanej (spodnej) časti menej. Klopenie nosníkov sa vyskytuje najmä pri kovových a drevených konštrukciách. Nosníky sú odolné proti klopeniu, ak majú uzavretý prierez (štvorcový, kruhový), ak sú namáhané ohybom v rovine menšej tuhosti alebo ak majú dostatočne podopretú tlačenú časť prierezu.

klincové spoje stavebných konštrukcií — spoje doskového reziva a fošní zhotovené pomocou klincov, používané pri zhotovovaní zbíjaných drevených stavebných konštrukcií. Vo veľkej miere sa uplatňujú pri konštrukciách plnostenných a priehradových väzníkov úsporných krovov. Robia sa ručne, prenosnými pištoľami na nastreľovanie klincov alebo (vo veľkovýrobe) hydraulickými zbíjacími automatmi. Na miesto nosného spojenia sa vkladajú styčníkové dosky alebo oceľové platničky s tŕňmi. Každé nosné spojenie musí byť zaistené minimálne 4 klincami. Používajú sa stavebné klince so zápustnou mriežkovanou hlavou s ryhovaním v hornej časti (pod hlavou). Celkovej hrúbke spájaných kusov reziva sa prispôsobuje priemer (3 – 9 mm) a dĺžka (50 – 250 mm) klincov. Pevnosť zbíjaných častí závisí od odporu klincov proti vytiahnutiu a značne sa zvýši zahnutím prečnievajúcich koncov klincov. Klincami sa často zaisťujú aj spoje tesársky viazané čapovaním, resp. plátovaním.

klimatizácia [gr.] —

1. angl. air condition — technický proces na zabezpečenie požadovanej teploty, vlhkosti, kvality (obsahu oxidu uhličitého, čistoty) a optimálneho prúdenia vzduchu v uzavretom objekte (resp. v interiéri) so zreteľom na druh stavby a činnosť vykonávanú v objekte a nezávisle od pôsobenia vnútorných zdrojov tepla a vlhkosti (ľudí, osvetlenia, prístrojov) a vonkajšieho prostredia (teploty a vlhkosti vzduchu, vetra, slnečného žiarenia), ktoré v objekte (interiéri) spôsobujú tepelné zisky alebo tepelné straty. Na klimatizáciu sa používajú klimatizačné zariadenia, ktoré teplo z priestorov odvádzajú (ochladzujú ich) alebo ho do priestorov privádzajú (vykurujú ich), prípadne zvlhčovaním a odvlhčovaním zvyšujú a znižujú vlhkosť vzduchu. Do oblasti klimatizácie nepatrí prirodzené (aeračné) vetranie, ktoré môže byť vyvolané rozdielom tlakov medzi dolnou a hornou úrovňou objektu, spôsobené rozdielnou teplotou vzduchu a gravitáciou, jednou z nutných podmienok klimatizácie je totiž vynútená doprava upraveného vzduchu (ventilátorom) do interiérov. Klimatizácia sa delí na hygienickú, technologickú a špeciálnu.

Hygienická klimatizácia sa zameriava na vytvorenie tepelnej pohody v administratívnych, verejných a obytných budovách (zdravotnícke zariadenia, divadelné a koncertné sály, kinosály, hotely, športové haly vrátane zimných štadiónov, obchodné domy a supermakety) i v dopravných prostriedkoch – automobiloch, vlakoch, lietadlách, lodiach ap. (požadované vlastnosti vzduchu zvyčajne sú: teplota 19 – 27 °C, relatívna vlhkosť vzduchu 30 – 60 %, pohyb vzduchu v pásme pobytu bez vyvolania pocitu prievanu menší než 0,2 m/s), technologická klimatizácia na vytvorenie prostredia s pomerne úzkym rozmedzím teploty a vlhkosti vzduchu potrebného na zabezpečenie bezporuchového chodu zariadení (napr. v rozhlasových, televíznych a filmových štúdiách) a priemyselných technologických procesov (v textilnom, papierenskom, polygrafickom, farmaceutickom, chemickom a potravinárskom priemysle), na uskladňovanie produktov citlivých na teplotu a vlhkosť (potraviny, ovocie, zelenina) a na úschovu umeleckých a knižných diel (v múzeách, galériách, knižniciach ap.), špeciálna klimatizácia na vytvorenie prostredia s požadovanou teplotou a vlhkosťou a s mimoriadnou čistotou vzduchu (v operačných sálach, laboratóriách, prevádzkach elektronického priemyslu, jadrových elektrárňach, metrologických zariadeniach ap.).

Spôsob klimatizácie objektov je zvyčajne daný ich veľkosťou, tvarom, konštrukciou a účelom, ako aj ich geografickou a miestnou polohou. Pri návrhu klimatizácie sa vychádza z meteorologických údajov platných pre územie, v ktorom sa klimatizovaný objekt (priemyselná hala, budova) nachádza, z hygienických predpisov na určovanie potrebných prietokov vonkajšieho (čerstvého) vzduchu na jednu osobu v klimatizovanom priestore, z tepelných záťaží a tepelných strát tohto priestoru, ako aj z kritérií na zabezpečenie požadovanej kvality vnútorného vzduchu. Pri technologickej klimatizácii sú nevyhnutné aj údaje o parametroch vzduchu (požadovanej teplote, vlhkosti a čistote), ktoré vyžaduje realizácia technologických procesov. Najmä pri hygienickej klimatizácii sa musia rešpektovať kritériá hospodárnosti prevádzky, preto sú klimatizované budovy z hľadiska celoročnej spotreby energií certifikované na prevádzku klimatizácie a zaraďované do príslušných tried (podobne ako domáce elektrické spotrebiče). Za nedostatky, resp. obmedzenia klimatizácie možno pokladať pomerne vysoké investičné náklady, pri neodbornej prevádzke veľkú spotrebu energie, vytváranie podmienok na vznik baktérií a plesní pri nedostatočnej alebo zanedbávanej údržbe, ako aj na vznik prievanu pri nesprávnom rozdeľovaní vzduchu v klimatizovaných priestoroch;

2. technický odbor, ktorého jednou zo základných úloh je skúmať kvalitu vnútorného vzduchu a vytvárať podmienky a prostriedky na celoročné zabezpečenie požadovaného stavu vzduchu v interiéri a na jeho udržanie nezávisle od pôsobenia faktorov vnútorného a vonkajšieho prostredia. Jeho základy položil americký inžinier a vynálezca Willis (Haviland) Carrier (*1876, †1950), ktorý 1902 skonštruoval prvé zariadenie (sprchovú komoru) na úpravu teploty a vlhkosti vzduchu v interiéri a napísal prvé teoretické práce týkajúce sa problematiky klimatizácie budov.

klieština —

1. stav. súčasť drevených krovov slúžiaca na ich priečne spevnenie. Tvorí ju dvojica fošní s prierezom najčastejšie 80 × 160 mm, ktoré sa vodorovne upevňujú tesne nad pomúrnicou z obidvoch strán krokvy, vzpery a stĺpika svorníkovými spojmi. V hornej časti krovu sa môžu ďalšie klieštiny pripevniť tesne pod stredovými väznicovými trámami na obidve párové krokvy a obidva stĺpiky;

2. stroj. nástroj (zariadenie) na pevné upnutie vkladacieho nástroja (frézy a pod.) v elektrickom náradí. Pozostáva z rozrezaného puzdra na hnacom vretene, ktoré zachytí upínaciu stopku vkladacieho nástroja a zatvorením upínacej matice ju pevne zovrie.

Klepsatel, František, 31. 5. 1935 Markušovce, okres Spišská Nová Ves — slovenský stavebný odborník. Od 1958 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave; 1995 profesor. Zaoberá sa mechanikou hornín, najmä problematikou pretláčania potrubí a razenia štôlní v zeminách s použitím tunelovacích štítov. Výsledky viac ako 100 jeho výskumných prác a expertíz boli využité pri realizácii mnohých významných stavieb na Slovensku i v Česku. Autor a spoluautor viac ako 130 vedeckých a odborných článkov, viacerých vysokoškolských učebníc a učebných textov a 12 monografií, napr. Bezvýkopová výstavba podzemných vedení (1986), Mechanika hornín a inžinierska geológia (1992), Predpoklady a skutočnosť v geotechnickom inžinierstve (2002), Výstavba tunelů ve skalních horninách (2003), Městské podzemní stavby (2005), Bezvýkopová výstavba a obnova podzemních vedení (2007). Člen viacerých odborných a vedeckých spoločností.

klenba, klenutie —

1. archit., stav. oblúkový vodorovný alebo šikmý nosný systém na prekrytie (zaklenutie) miestnosti alebo na preklenutie voľnej plochy či prírodnej prekážky vybudovaný na múroch alebo na iných podperách.

Klenba oddeľuje jednotlivé podlažia a slúži ako strop. Zhotovuje sa z rozmanitých stavebných materiálov (lomový alebo tesaný kameň, tehla, keramické tvarovky, liate murivo, železobetón a ich kombinácie, výnimočne aj drevo), pričom od použitého materiálu spravidla závisí aj jej hrúbka (najväčšia je pri kamennej, najmenšia pri liatej a drevenej klenbe). Na rozdiel od rovného stropu, ktorého trámy sú namáhané ohybom a ťahom, je klenba namáhaná len tlakom. Každá klenba vyvoláva smerom nadol šikmý tlak, ktorý sa skladá zo zvislej a z vodorovnej (bočnej) zložky. Zvislá zložka sa cez podpory a základy stavby prevádza do zeme, vodorovná (bočná) zložka smeruje mimo konštrukcie klenby a pôsobí na steny (podpery; roztláča ich). Zvyčajne býva vyrovnávaná hrúbkou stien, opornými piliermi alebo oblúkmi (oporný systém v gotike), klieštinami alebo ťahadlami.

Klenba sa napína medzi opornými múrmi, ktoré sa nazývajú podpery. Body, v ktorých sa klenba na podpere začína, sa nazývajú päty. Klenba sa buduje podľa krivky – klenbového oblúka, ktorý určuje jej konštrukciu a tvar a je daný rozpätím (vzdialenosť piat alebo podpier) a výškou (dĺžka kolmice spustenej z jeho vrcholu na spojnicu piat). Klenbové oblúky sa rozlišujú podľa tvaru (polkruhový, eliptický, segmentový, lomený) alebo podľa štýlovej príslušnosti (románsky, gotický a i.). Najvyšší bod klenbového oblúka sa nazýva vrchol klenby, výškový rozdiel medzi pätou a vrcholom klenby vzopätie. Líce klenby je spodná (vnútorná) plocha klenby, rub klenby vrchná (vonkajšia) plocha klenby, ktorá je zvyčajne zakrytá zásypom a podlahou horného podlažia; vzdialenosť medzi lícom a rubom klenby je hrúbka klenby. Pohľadová plocha klenby sa nazýva čelo. Na vybudovanie oblúka kamennej a tehlovej klenby sa používajú klenáky (klenbovky). Pri stenách obvodového plášťa miestností zakrytých klenbou sa rozlišujú oporné múry (podpery), ktoré nesú klenbu, a čelné alebo štítové múry, ktoré len ukončujú miestnosť. Mimoriadne dôležitý je zásyp klenby, pretože rozvádza bodové tlaky (napr. nábytku a osôb na hornom podlaží) a zmenšuje ich na hodnoty, ktorým klenba môže vzdorovať, a zároveň má izolačnú funkciu (tvorí podklad na uloženie podlahy).

Tvar a konštrukcia klenby sa vyvíjali v úsilí dosiahnuť väčšie rozpätie klenby, väčšie otvory (na okná) i viac otvorov v stenách, ale najmä zdokonaľovaním stavebných technológií, ktoré obmedzili vplyv vodorovných síl v mieste uloženia. Každú klenbu charakterizujú jej tvar – priečny rez nazývaný profil, a tvary kriviek, ktorými dosadá k stenám. Profil môže mať polkruhový, elipsový, segmentový alebo prevýšený tvar. Všetky tvary klenby sa odvodzujú z dvoch základných geometrických tvarov – valca a gule. Väčšina klenieb však nie je z praktických príčin konštruovaná presne podľa príslušného geometrického ideálu, sú skôr kompromisom súvisiacim s použitým materiálom, miestnymi zaužívanými stavebnými technológiami, a najmä so špecifickými podmienkami konkrétnej stavebnej situácie. Väčšina klenieb nemá len svoj základný tvar, ale je členená útvarmi nazývanými klenbové výseky, ktorými sa plocha klenby otvára smerom k obvodovým stenám (resp. k otvorom v týchto stenách). Sú to menšie klenby umiestnené kolmo na základnú plochu klenby, charakteristické svojím pôdorysným tvarom (napr. trojboké, päťboké, oválne, segmentové) a vzájomným vzťahom. Klenba môže byť niekedy spevnená klenbovým pásom.

Klenby môžu byť pravé (murované alebo inak konštruované) a nepravé (imitované). Podľa konštrukcie sa pravé klenby rozdeľujú na valcové (cylindrické; ich konštrukcia je odvodená od tvaru valca) a guľové (sférické; ich konštrukcia je odvodená od tvaru gule), pričom obidva druhy sú veľmi staré (niektoré guľové klenby sa objavili už v neolite).

K valcovým (cylindrickým) klenbám patria valená, polvalená, korytová (valbová), kláštorná, zrkadlová, melónová, krížová, rebrová, diamantová a hrebienková klenba.

Valená klenba je najjednoduchším a najčastejšie sa vyskytujúcim druhom klenby. Má polkruhový prierez, jej päty sa opierajú o protiľahlé, spravidla rovnobežné steny. Najčastejšie prekrýva priestor obdĺžnikového alebo štvorcového pôdorysu. V minulosti sa často používala na prekrytie chodieb, schodísk (tzv. stúpajúca valená klenba) alebo špirálovitých schodísk (špirálovito stúpajúca valená klenba, nazývaná aj krútená klenba). Najstaršie valené klenby sa uplatnili okolo 1250 pred n. l. v starovekej egyptskej architektúre a boli vymurované z nepálených tehál, okolo 800 pred n. l. sa v Egypte a Asýrii objavili kamenné valené klenby. V gréckej antickej architektúre sa klenby objavili okolo 330 pred n. l., v rímskej antickej architektúre v 2. stor. pred n. l. V období renesancie sa uplatňovali aj valené klenby s lunetami (lunety vznikajú kolmým prienikom valenej klenby s nižšími valenými klenbami). V 19. stor. sa začala používať aj valená klenba, ktorá bola murovaná do traverz, vybudovaná spravidla z tehál a svojimi pätami dosadala na kovové traverzy, ktoré mali úlohu klenbových pásov. Osobitným druhom valenej klenby je prstencová (anuloidná) klenba, ktorá prekrýva užší neprerušený priestor prstencového pôdorysu; najstaršie stavali Rimania od 2. stor. pred n. l., často sa uplatňovali v divadlách a amfiteátroch i v centrálnych ranokresťanských kostoloch.

Polvalená klenba (polovičná valená klenba) je valená klenba s prierezom v tvare štvrťkruhu, ktorej päta je ukotvená v nosnom múre a záver je podopretý nosným múrom.

Korytová klenba (aj valbová klenba) je tvorená valenou klenbou, ktorá je na čelách uzatvorená časťami rovnako vysokej valenej klenby (tzv. bočnicami). Je uzatvorená a musí byť podopretá po celom obvode.

Kláštorná klenba vzniká kolmým prienikom dvoch alebo viacerých (4 alebo 6) rovnako vysokých valených klenieb nad priestorom štvorcového pôdorysu. Uplatnila sa v románskej, renesančnej i v barokovej architektúre. Otvorená kláštorná klenba (aj domikálna klenba) vzniká zrezaním kútových častí kláštornej klenby zvislými rovinami. Zatvorená kláštorná klenba má horizontálne päty zakotvené vo všetkých 4 múroch.

Zo zatvorenej kláštornej alebo z korytovej klenby vzniká odrezaním ich hornej časti vodorovnou rovinou zrkadlová klenba (nazývaná aj tabuľová; zrkadlo, resp. tabuľa, tvorí strop miestnosti), ktorá je tiež uzatvorená a podopretá po celom obvode. Používala sa v období renesancie a baroka. V období historizmu bola častá nepravá zrkadlová klenba, ktorá bola zvyčajne vytvorená z plochého stropu vmurovaním fabiónov do rohov miestnosti.

Melónová klenba je vytvorená prehnutými valenými klenbami, ktoré stúpajú po krivke a ktorých výška a rozpon sa postupne zmenšujú, až sa na vrchole v jednom bode stretávajú. Používala sa v období ranej renesancie na zaklenutie centrálnych priestorov (zvonka sa môže javiť ako kupola).

K najrozšírenejším typom klenby patrí krížová klenba vznikajúca kolmým prienikom dvoch alebo viacerých valených klenieb rovnakej výšky, ktorých prierez môže mať tvar polkruhového alebo lomeného oblúka (tvar oblúka sa opakuje aj pri čelách klenby). Hrany vzniknuté v mieste prieniku a zbiehajúce sa vo vrchole klenby ju delia na 4 časti a prenášajú väčšinu tlaku smerom nadol do 4 oporných bodov v kútoch klenbového poľa, čím sa uvoľní nosná funkcia veľkých častí stien (na okná alebo na iné otvory). Krížová klenba sa najčastejšie budovala nad priestorom štvorcového pôdorysu. Podľa výšky vrcholu klenby a výšky čelného oblúka sa rozoznáva rovná (vrchol klenby i oblúkov je v rovnakej výške, tzv. rímska krížová klenba), stúpajúca (vrchol klenby je vyššie ako vrcholy oblúkov) a klesajúca (vrchol je nižšie ako vrcholy oblúkov) krížová klenba. Prvé krížové klenby vyvinuli Rimania v 1. stor. n. l., ktorí ich budovali z liateho muriva a niekedy zosilňovali diagonálnymi rebrami; dokázali nimi zaklenúť priestory veľkých rozmerov. V 6. stor. sa objavili krížové klenby z tehál a kameňa. Uplatnili sa v karolovskej, otonskej a ranorománskej architektúre, v období renesancie i baroka. Zosilnením hrán krížovej klenby kamennými klenbovými rebrami, ktoré majú hlavnú nosnú funkciu, vzniká rebrová krížová klenba. Vo vrchole klenby, kde sa rebrá zbiehajú, býva umiestnený svorník. Tlak jednotlivých častí klenby sa prenáša do diagonálne položených rebier a nimi nadol do rohov. Klenba tak nepotrebuje súvislú podporu po celom obvode, stačí iba podopretie v rohoch (napr. stĺpmi alebo piliermi). Tak sa vytvárajú otvorené klenbové oblúky, priestor je presvetlený a klenba pôsobí vzdušne a ľahko. Spočiatku (v románskom období) boli klenbové rebrá jednoduché, najčastejšie hranolového tvaru, v období gotiky bohato profilované (niekedy zhotovené z terakoty). V období neskorej gotiky niektoré klenbové rebrá stratili nosnú funkciu a stali sa čisto dekoratívnym prvkom.

Rebrové klenby umožnili zaklenúť rozsiahle priestory. Objavili sa v záp. Európe okolo 1100 a následne, najmä v období gotiky, sa rozšírili v množstve variácií. K najvýznamnejším typom rebrových klenieb patria šesťdielna rebrová klenba (v klenbovom poli krížovej klenby sú medzi diagonálnymi rebrami na stranách klenbového poľa kolmo vložené 2 rebrá), osemdielna rebrová klenba (v klenbovom poli krížovej klenby sú kolmo z bokov vložené 4 rebrá), sieťová klenba (sústava rebier, ktoré v pôdoryse neprechádzajú vrcholom klenby, ale vytvárajú pravidelný sieťový obrazec, pričom rebrá spájajú protiľahlé podpory; objavila sa v 13. stor. vo Francúzsku, neskôr sa rozšírila najmä v str. Európe), hviezdicová klenba (aj hviezdová klenba; hustá sústava rebier, ktoré sú pravidelne rozložené po celej ploche klenby a vytvárajú hviezdicové motívy; objavila sa v Anglicku v 14. stor., následne sa rozšírila v str. a záp. Európe), visutá klenba (svorník je spustený hlboko pod vrcholom klenby), vejárová klenba (tvoria ju prevrátené, navzájom pospájané kamenné kužele; rebrá, obvykle bez nosnej funkcie, sa vejárovito rozkladajú po celej jej ploche; vyskytovala sa iba v Anglicku v období neskorej gotiky), krúžená klenba (rebrá zvyčajne bez nosnej funkcie tvoria krúžené obrazce; uplatnila sa v Nemecku, Rakúsku, Česku a výnimočne aj na Slovensku v období neskorej gotiky), vrstvená klenba (pod vlastnou plochou klenby prebieha druhá vrstva rebier, ktorá vytvára pavučinu bez plošných výplní).

Základom diamantovej klenby je najčastejšie hviezdicová, ďalej valená, krížová, sieťová alebo iná klenba, ktorej plocha je rozdelená na pravidelné priestorové geometrické obrazce vyplnené plasticky pôsobiacimi útvarmi na spôsob malých kláštorných klenieb, ktoré sú zvyčajne vymurované z tehál, pokryté omietkou a niekedy zdobené maľbou. Hrany klenby vytvárajú kontrastnú zostavu plôch a plôšok kryštálových tvarov evokujúcich hrany brúseného diamantu. Objavila sa v období neskorej gotiky (15. stor.) a pravdepodobne bola inšpirovaná islamskou architektúrou. Je typická pre neskorú gotiku v str. Európe (na Slovensku sa výnimočne zachovala v meštianskych domoch v Kremnici a Trenčíne). Z diamantovej klenby je odvodená hrebienková klenba, ktorej základom je najčastejšie valená klenba s výsekmi a ktorá bola obľúbená v období renesancie.

Ku guľovým (sférickým) klenbám patria kupola, česká klenba, česká placka a pruská klenba.

Základnou guľovou klenbou je polguľová kupola, ktorá je pravdepodobne najstarším druhom klenby.

Z guľového základu sú odvodené aj koncha a kalota. Zložité guľové klenby vznikajú prienikmi jednotlivých guľových klenieb zvyčajne elipsového tvaru (napr. prienikmi priečne postavených a vzájomne sa prenikajúcich elíps). Uplatnili sa v období baroka v Taliansku, a najmä v str. Európe.

Česká klenba vzniká odrezaním bočných strán polguľovej kupoly 4 zvislými rovinami prechádzajúcimi základom rovnobežníka vpísaného do základu kupoly. Oblúky vzniknuté rezom majú tvar polkružnice. Česká klenba, ktorá sa stavia z tehál, musí byť po celom obvode podporovaná múrmi alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu, uplatnila sa v Európe v období baroka.

Česká placka vzniká podobne ako česká klenba, ale východiskovým klenbovým tvarom je guľový výsek. Podobá sa na krížovú a kláštornú klenbu (keď sa omietne, často sa nedajú rozlíšiť). Stavia sa z tehál a po celom obvode musí byť podporovaná stenou alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu. Uplatnila sa v baroku, výnimočne v období renesancie.

Pruská klenba (aj pruská placka) je pomerne plochá klenba blízka českej placke, konštruovaná vždy na obdĺžnikovom pôdoryse. Používala sa v období baroka i renesancie.

K nepravým klenbám patria prečnelková klenba, ktorá vzniká postupným presahom stavebného materiálu zo strán dlhších nosných múrov, až kým sa nestretnú v závere klenby (uplatňovala sa od praveku), a drevená zrubová klenba, ktorá je súčasťou zrubovej konštrukcie a vzniká tak, že na stupňovité čelá klenby vytvorené z ustupujúcich, postupne sa skracujúcich trámov sa pripevnia dosky do formy valenej klenby (uplatňovala sa v ľudovom staviteľstve).

Počas historického vývoja sa vyvinulo viacero spôsobov konštruovania klenieb. Pravé klenby boli rozšírené už v starovekom Egypte a Mezopotámii. Doložené sú v sumerskej architektúre od ranodynastického obdobia. Najstaršie sa budovali z hliny. V starovekom Egypte vznikla technika vybudovania valcového oblúka z klenákov. Etruskovia klenby využívali pri stavbe mestských brán. Majstrami budovania klenieb boli Rimania, ktorí zaviedli mnohé konštrukčné a tvarové zlepšenia a dokázali zaklenúť rozsiahle priestory. Klenby vytvárali aj z tehlovej osnovy (kaziet) vyplnenej liatym murivom. Klenby (kamenné, tehlové i z liateho muriva) sa uplatnili najmä v rímskej antickej inžinierskej architektúre (akvadukty, mosty, tunely; niektoré slúžia až do súčasnosti), stali sa však aj priestorotvorným prostriedkom v monumentálnej architektúre. Vo 4. stor. sa začali v neskoroantickej architektúre uplatňovať ľahké klenby vybudované z klenákov. Z rímskej antickej architektúry prevzali a rozvíjali rozličné spôsoby budovania klenby byzantskí, perzskí (sásánovskí) i islamskí stavitelia (→ islamská architektúra). V byzantskej architektúre sa uplatnili najmä tehlové, často veľmi dekoratívne poňaté klenby. Za majstrov kamenných klenieb v období stredoveku sú považovaní arménski a gruzínski stavitelia (→ gruzínska architektúra).

V európskej architektúre sa klenby výraznejšie presadili na začiatku 11. stor. Ich veľký rozvoj nastal v 11. – 1. pol. 12. stor. vo Francúzsku (najmä v Burgundsku a Normandii), kde stavitelia experimentovali s rozličnými spôsobmi ich budovania. V období gotiky sa rozvíjali rebrové klenby. Klenby sa výrazne uplatnili aj v architektúre renesancie, baroka a klasicizmu. V súčasnosti sa železobetónové klenby vo forme škrupín využívajú len pri monumentálnych stavbách alebo pri budovaní dopravných (klenbové priepusty) a vodohospodárskych stavieb (napr. priehrad; klenba sa tam uplatňuje ako šikmý nosný systém hradiaceho telesa).

K najstarším zachovaným celozaklenutým stavbám na Slovensku patrí románsky Kostol nanebovzatia Panny Márie v Bíni (pred 1217). Na Slovensku sa prvé rebrové klenby objavili na neskororománskych stavbách v Banskej Štiavnici (farský Kostol nanebovzatia Panny Márie, 1. tretina 13. stor.) a Spišskej Kapitule (Kostol sv. Martina, 20. – 30. roky 13. stor.). K prvým gotickým krížovým rebrovým klenbám patria klenba hlavnej lode františkánskeho Kostola zvestovania Panny Márie v Bratislave (pred 1297). V 14. – 15. stor. sa uplatnila široká škála rebrových klenieb, ktoré stavitelia využili v sakrálnej i v profánnej architektúre. V období neskorej gotiky sa výnimočne uplatnili aj krúžené rebrové klenby (Kaplnka sv. Jána Almužníka v Kostole nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici, okolo 1500). V období renesancie sa uplatnili najmä valená klenba s výsekmi a krížová, kláštorná, korytová i hrebienková klenba. Klenby boli významným architektonickým prvkom aj v barokovej architektúre, pričom sa často budovali klenby so značne veľkým rozpätím a zvyčajne zdobené freskami a štukami;

2. geol. → brachyantiklinála.

kĺb — pohyblivý spoj dvoch navzájom sa dotýkajúcich častí celku, ktorý im bez oddelenia umožňuje obmedzený pohyb;

1. lek. articulatio, articulus — pohyblivé spojenie dvoch alebo viacerých kostí, ktoré sa dotýkajú svojimi koncovými časťami (kĺbovými plochami). Kĺbové konce kostí majú geneticky podmienený geometrický tvar, pričom jedna kosť je zakončená hlavicou a druhá kĺbovou jamou (kĺbová hlavica a kĺbová jama do seba zapadajú); kĺbové plochy sú pokryté tenkou vrstvou chrupky. Kĺb je obalený súvislým väzivovým obalom (kĺbovým puzdrom), ktorý obklopuje kĺbovú dutinu obsahujúcu za normálnych okolností malé množstvo kĺbového mazu (synovia). Kĺbové puzdro je dostatočne voľné, aby neobmedzovalo fyziologické pohyby, a pritom pevné, aby zabránilo väčšej voľnosti a oddialeniu kĺbových plôch; spevňujú ho pruhy pevných väzov (→ kĺbové väzy). Vonkajšia väzivová vrstva kĺbového puzdra (väzivová blana) obsahuje viac kolagénových vláken a zvyčajne je zosilnená väzmi, vnútorná (mazotvorná blana) je tvorená redším väzivom a produkuje do kĺbovej dutiny hustú viskóznu tekutinu, kĺbový maz, ktorý vyživuje kĺbové chrupky a súčasne znižuje mechanické trenie kĺbových plôch pri pohybe. Súčasťou niektorých kĺbov sú zvláštne štruktúry, a to kĺbový val (pruh chrupky alebo väziva, ktorého funkciou je rozšírenie kĺbovej jamy), kĺbový disk (platnička z väzivovej chrupky medzi kĺbovými plochami rozdeľujúca kĺb na dve dutiny), kĺbový kosáčik, kĺbové svaly (drobné svalové snopce, ktoré sa upínajú na kĺbové puzdro a napínajú ho) a mazové vačky (dutiny rôznej veľkosti, ktoré obsahujú tekutinu podobné kĺbovému mazu). Kĺby sú zásobované krvou z ciev, ktoré prebiehajú v ich blízkosti a okolo kĺbového puzdra často vytvárajú sieť. Inerváciu kĺbu zabezpečujú nervy, ktoré inervujú aj svaly v jeho okolí. Každý kĺb umožňuje určité štandardné pohyby v určitom rozsahu. Rozsah pohybu je daný anatomickou stavbou príslušného kĺbu (geometrickým tvarom kĺbovej hlavice a kĺbovej jamy), ako aj veľkosťou kĺbového puzdra a usporiadaním kĺbových väzov, smer pohybu je určený tvarom styčných plôch a priestorovými pomermi svalových úponov.

Podľa počtu kostí, ktoré sa podieľajú na vytvorení kĺbu, sa rozlišujú jednoduché (tvoria ich 2 kosti) a zložené kĺby (tvoria ich 3 alebo viac kostí alebo 2 kosti, medzi ktorými je kĺbový disk alebo kĺbový kosáčik). Podľa tvaru dotýkajúcich sa kĺbových plôch a počtu osí, okolo ktorých sa pohyb uskutočňuje, sa kĺby rozdeľujú na guľovité (rozlišujú sa voľné guľovité kĺby umožňujúce pomerne veľký rozsah pohybov, pretože ich veľká hlavica sa pohybuje v pomerne malej kĺbovej jame, napr. ramenný kĺb, a obmedzené guľovité kĺby umožňujúce obmedzený rozsah pohybov, pretože kĺbová hlavica je hlbšie zanorená do kĺbovej jamy, napr. bedrový kĺb), elipsovité (styčné plochy majú elipsovitý tvar, pričom jedna kĺbová plocha je konvexná a druhá konkávna, pohyb je možný vo dvoch na seba kolmých osiach, napr. vretennozápästný kĺb), dvojhrboľové (na každej kĺbovej kosti sú dve kruhovité alebo vajcovité styčné plochy, pohyb je obmedzený vo dvoch osiach, obmedzená je rotácia, napr. kolenný kĺb), sedlovité (styčné plochy majú tvar konského sedla, pohyb je vo dvoch smeroch, napr. zápästnozáprstný kĺb palca), valcovité (pohyb sa uskutočňuje okolo jednej osi kolmej na dlhú os kosti, môžu byť napr. otáčavé – medzičlánkové kĺby ruky, a kladkovité – ramennolakťový kĺb) a kolesové (konvexná styčná plocha sa otáča okolo konkávnej, pohyb sa uskutočňuje pozdĺž dlhej osi kĺbu, napr. vzdialenejší vretennolakťový kĺb). Osobitnými druhmi sú ploché a pevné kĺby, ktoré sa nachádzajú na chrbtici a pri spojení krížovej kosti, napr. medzistavcové kĺby a spojenie panvy s krížovou kosťou;

2. stav. stavebný spojovací prvok dvoch konštrukčných oceľových (zriedka železobetónových) častí umožňujúci ich vzájomné čiastočné pootočenie okolo osi kolmej na rovinu pôsobiacich síl. Podľa umiestnenia v konštrukcii sa rozlišuje vrcholový kĺb (nazývaný aj stredový, napr. vo vrchole oblúka, v Gerberovom nosníku), kĺb v podpere (spája podperu s konštrukciou) a pätkový kĺb v pätke stĺpa, rámu alebo oblúka (v pätke sa stĺp, resp. rám alebo oblúk s kĺbovým uložením zužuje alebo sa na úložnej doske pätky zhotoví polguľový náliatok – guľový kĺb, na ktorom sa stĺp osadí). Ďalšími druhmi kĺbov sú valivý kĺb, čapový alebo svorníkový kĺb a kyvadlový kĺb (medzi susednými časťami konštrukcie je umiestnený zvislý kyvný prút). Špecifickým druhom je plastický kĺb, ktorý sa vytvára zámerným poddimenzovaním miesta alebo prierezu v konštrukcii, aby sa v ňom pri zaťažení prekročením medze pružnosti vytvorila miestna plastická deformácia (plastický kĺb). Po vzniku plastického kĺbu napätie v takomto priereze ďalej nevzrastá, ale sa prerozdeľuje do ostatnej časti konštrukcie, čím sa zvyšuje jej únosnosť. Ak celkový priehyb konštrukcie nie je priveľký alebo ak sa nevyskytne strata stability, využitím plastického kĺbu možno zmenšiť rozmery konštrukcie, a znížiť tak spotrebu materiálu;

3. stroj. a) pohyblivý spoj dvoch strojových súčastí zabezpečujúci nastavenie ich vzájomnej polohy a žiadaný druh pohybu; b) pohyblivé spojenie dvoch hriadeľov na prenos krútiaceho momentu medzi nimi. Spojenie rôznobežných hriadeľov pomocou kĺbu sa nazýva kĺbová spojka.

klapková hať — druh pohyblivej hate, v ktorej je pohyblivou časťou oceľová klapka upevnená v ložiskách v spodnej železobetónovej časti hate medzi bočnými piliermi. Sklon klapky je možné meniť ťahadlom hydraulického agregátu, a tým regulovať výšku hladiny vody v zdrži. Napr. súčasťou vodnej stavby Selice na Váhu je dvojpoľová klapková hať, ktorej každá klapka má hradiacu šírku 12 m a maximálnu výšku 2,7 m.

klampiarske práce — práce na ochranu stavieb pred zrážkovou vodou zabezpečujúce odvod vody zo strechy a ochranu ďalších povrchových častí objektu. Patria k nim montáž strešnej plechovej krytiny, odkvapových strešných žľabov a odpadových rúr, olemovanie komínov, oplechovanie muriva, ríms a parapetov a i. (→ oplechovanie). Na klampiarske práce sa využívajú rôzne druhy plechov (oceľový pozinkovaný, medený, hliníkový, z hliníkových zliatin), niektoré prvky (odkvapové žľaby, odpadové rúry) sú aj z plastov. Špeciálnym druhom sú klampiarske práce súvisiace s opravou karosérií áut.

Kittler, Richard, 6. 12. 1930 Bratislava — slovenský stavebný fyzik. Od 1954 pôsobí v Ústave stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave, 1967 – 89 vedúci oddelenia stavebnej fyziky; 1966 DrSc. Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na domácich (STU) a zahraničných univerzitách (Austrália, USA, Japonsko). Celosvetovo uznávaný vedec a odborník v oblasti denného osvetlenia budov. Vypracoval výpočtové metódy na insoláciu a denné osvetlenie budov a interiérov, navrhol a vybudoval model umelej oblohy na výskum distribúcie svetla, vypracoval normy a vzťahy na výpočet rozloženia jasov na oblohe; autor praktických pomôcok na navrhovanie denného osvetlenia v budovách (Kittlerove protraktory). Navrhol systém jasov a osvetleností z 15 homogénnych oblôh, ktorý bol prijatý ako ISO/CIE štandard zdroja oblohového osvetlenia.

Autor a spoluautor viac ako 320 vedeckých a odborných prác s vysokou citovanosťou, 29 monografií a 7 kníh, napr. Slnko a svetlo v architektúre (1956), Návrh a hodnotenie denného osvetlenia (1968), Základy využívania slnečného žiarenia (1986) a Osvětlování světlovody (2009). Člen viacerých odborných komisií a medzinárodných spoločností, napr. Európskej akadémie vied a umení (2002), Učenej spoločnosti SAV (2005), CIE (Commission internationale de l’eclairage, Medzinárodná komisia pre osvetľovanie) a CIB (International Council for Research and Innovation in Building and Construction, Medzinárodná rada pre výskum a inovácie v budovách a konštrukciách). Nositeľ viacerých vyznamenaní, o. i. Wyszeckého ceny udeľovanej CIE za mimoriadny a dlhoročný prínos v základnom výskume osvetlenia (2007).

Kirchhoffova hypotéza — stav. zjednodušenie teoretického riešenia ohýbania tenkých homogénnych, kompozitných alebo laminovaných dosiek (doskových konštrukcií) pri zaťažení, ktorých pomer hrúbky a ostatných rozmerov je v rozmedzí 1 : 50 až 1 : 10. Kirchhoffova hypotéza predpokladá, že body kolmice na strednicovú plochu (teoretická plocha v strede dosky rovnako vzdialená od horného aj dolného povrchu dosky) sú po deformácii opäť bodmi kolmice na zdeformovanú strednicovú plochu a vzdialenosti bodov sa nezmenia. Pri doske zloženej z vrstiev rôznych materiálov nezohľadňuje šmykovú poddajnosť (vzájomné šmýkanie sa vrstiev). Hypotézu sformuloval 1850 G. R. Kirchhoff, teóriu rozpracoval 1888 A. E. H. Love.

Kintly, Belo, 27. 9. 1929 Vrútky, okres Martin – 16. 2. 1997 Bratislava — slovenský stavebný odborník. R. 1953 – 96 pôsobil na Stavebnej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave (1980 – 87 prodekan); 1984 profesor. Zaoberal sa prípravou a vlastnosťami betónových zmesí, technológiou výroby betónových konštrukcií, optimalizáciou usporiadania staveniska, novými technológiami stavebných procesov, využitím stavebnej mechanizácie na pozemných stavbách ap. Autor a spoluautor príručiek pre stavebných odborníkov, napr. Nové spôsoby práce v pozemnom staviteľstve (1955), Betonár (1963), pre individuálnych stavebníkov, napr. Ako stavať rodinné domčeky (1957), a viacerých stredoškolských a vysokoškolských učebníc a učebných textov.

kesónovanie [fr.] — spôsob zakladania stavieb pod vodnou hladinou pomocou kesónu, aj odstraňovanie (bahnitého) materiálu z dna kesónu za jeho súčasného spúšťania až na úroveň pevného podložia.

kesón [fr.] — zariadenie na zakladanie stavieb na dne mora, rieky alebo vodnej nádrže. Funguje na princípe potápačského zvona. Jeho hlavnou časťou je pracovná železobetónová komora kruhového alebo štvoruholníkového pôdorysu, ktorú tvoria obvodové steny naspodu ukončené oceľovou hranou (britom), strop, v ktorom je umiestnené potrubie na prívod stlačeného vzduchu, ďalej šachta, v ktorej sa vzduchotesne pohybuje valcovitá nádoba (tzv. vzdušnica) na dopravovanie pracovníkov (kesonárov) tak, aby sa udržal pretlak v pracovnej komore, a podobne upravená šachta na odoberanie vyťaženého materiálu. Pri spúšťaní do vody sa pracovná komora napĺňa stlačeným vzduchom (čím sa z nej vytláča voda) a nad jej stropom sa postupne nabetonúva murivo nad úroveň vodnej hladiny, čím celá konštrukcia nadobudne dostatočnú hmotnosť, aby dosadla na dno. Kesonári potom odstraňujú z dna málo pevný materiál, až kým celý kesón nedosadne na pevné podložie. Nakoniec sa pracovná komora aj vstupy zabetónujú, a tak vznikne masívny základ stavby.

Kesón sa používa pri zakladaní mostných pilierov, hatí alebo vodných elektrární v hĺbke najčastejšie do 25 m i ako ochranná hrádza v zavodnených horizontoch baní. Pri vstupovaní do kesónu a pri výstupe z neho je potrebné, rovnako ako pri iných potápačských aktivitách, aby pracovníci dodržiavali správny postup dekompresie, inak im hrozí kesónová choroba. Na práce v kesóne treba zvláštne povolenie, pracovníci sú pod stálym lekárskym dozorom. Pre náročné zdravotné zaťaženie sa práce s kesónom vykonávajú v hĺbke maximálne 35 m pod úrovňou vodnej hladiny. Zakladanie stavieb pomocou kesónu je veľmi prácne a drahé, na Slovensku bolo po 1960 nahradené zakladaním v oceľových ohrádzkach. Kesón bol prvýkrát použitý 1850 pri baníckych a stavebných prácach vo Francúzsku a napr. aj pri stavbe železničného mosta cez rieku Rýn medzi nemeckým mestom Kehl a Štrasburgom (otvorený 1861, zničený 1944).

keramický strop — stropná konštrukcia obsahujúca keramické prvky (vložky), ktorými sú jednoúčelové tehlové tvarovky. Zhotovuje sa z nosníkov, keramických vložiek a betónovej zálievky alebo sa montuje z keramických panelov vyrobených v panelárňach. Pri zhotovovaní pomocou nosníkov sa používajú oceľové nosníky, ktorých prierez má tvar písmena I, alebo tehlové nosníky, ktorých prierez má tvar písmena U (doplnený priestorovou oceľovou výstužou) alebo obráteného T, čo umožňuje ukladať medzi nosníky vložky (rozmery a hmotnosť jednotlivých prvkov umožňujú ich manuálne ukladanie). Nosníky sa vopred osadia na murivo v predpísaných vzdialenostiach, tehlové nosníky sa dočasne podoprú. Medzi nosníky sa vložia keramické vložky, ktoré sú spravidla vhodné len na zhotovovanie určitého druhu keramických stropov. Po uložení vložiek a prípadnom doplnení oceľovou výstužou sa medzery medzi vložkami zalejú betónovou zmesou a nad vložky sa uloží vrstva betónu hrubá 4 – 6 cm; keď betón dosiahne predpísanú pevnosť, podopretie nosníkov sa odstráni. Pri montovaní stropu z keramických panelov sa používajú hotové panely z betónu, betonárskej výstuže a keramických vložiek, ktorých povrch je upravený vrstvou betónu. Po strojovom uložení na stavbe sa styčné škáry medzi jednotlivými panelmi zalejú betónovou zmesou (panely sa nemusia podopierať ani ich povrch dobetónovať). Keramické stropy sa najčastejšie používajú v bytovej a občianskej výstavbe. Majú dobrú požiarnu odolnosť a tepelnoizolačné vlastnosti, vykazujú vhodné vlhkostné a akustické parametre a v porovnaní s inými druhmi stropov sú lacnejšie.

kaverna [lat.] — dutina, dutý priestor, vnútro;

1. prírodnými procesmi vzniknutá dutina, napr. nezaplnená dutina v krasovom útvare (jaskyni);

2. lek. aj caverna — dutina vzniknutá rozpadom tkaniva, napr. v pľúcach pri tuberkulóze;

3. umelo vytvorený podzemný priestor slúžiaci na umiestnenie podzemných elektrární, tovární, skladov ap. V minulosti sa kaverny (z betónu a kamenného muriva) stavali na vojenské účely ako úkryty pre delostrelcov a na uskladnenie munície. Budovali sa v blízkosti delostreleckých postavení hĺbením banským spôsobom alebo vo výkope a potom sa zahrnuli. Okrem hlavného vchodu mali obyčajne aj núdzový východ. Na Slovensku sa v okolí Bratislavy zachovali viaceré kaverny pochádzajúce z 1. svetovej vojny.

Katunský, Dušan, 12. 6. 1957 Komárno — slovenský stavebný odborník. Od 1981 pôsobí na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach: 1989 – 90 vedúci Katedry konštrukcií pozemných stavieb (dnes Katedra architektúry a konštrukcií budov), 2008 – 11 riaditeľ Ústavu technológie a manažmentu v stavebníctve, 2011 – 15 riaditeľ Ústavu pozemného staviteľstva, 2000 – 07 a 2011 – 15 prodekan fakulty; 2008 profesor.

Zaoberá sa problematikou konštrukčnej tvorby budov so zameraním na stavebnú fyziku, zlepšovanie detailov a fragmentov obalových konštrukcií budov a priemyselných výrobných hál. Rozvíja moderné spôsoby monitorovania parametrov obalových konštrukcií budov súvisiacich s kvalitou ich vnútorného prostredia a s energetickou hospodárnosťou, pri ktorej využíva experimentálne meranie parametrov v laboratórnych podmienkach, ako aj meranie in situ. Autor a spoluautor viac ako 350 odborných a vedeckých článkov, viacerých vysokoškolských učebných textov, učebnice Priemyselné halové objekty. Vývoj konštrukcií a funkčné požiadavky (2003) a kníh Energetická efektívnosť obnovy historických budov (2005) a Zásady architektonického navrhovania stavieb (2010).

kanalizácia [gr. > lat.] — stavebné a technické zariadenie na zachytávanie, zhromažďovanie, odvádzanie a spravidla aj na čistenie odpadových vôd z osídlených území pred vyústením do recipientu; vodná stavba. Tvoria ho stoková sieť a čistiarne odpadových vôd. Rozlišuje sa vnútorná (domová) kanalizácia a verejná kanalizácia. Vnútorná (domová) kanalizácia odvádza odpadovú vodu z budov a plôch k nim priliehajúcich, rozdeľuje sa na jednotnú (odvádza všetky druhy odpadových vôd jedným potrubím) a delenú (osobitne odvádza splaškové a dažďové vody). Verejná kanalizácia hromadne odvádza odpadové a dažďové vody zo sídel (miest, obcí) a z priemyselných a poľnohospodárskych podnikov. Odpadové a dažďové vody sa dostávajú z vnútornej do verejnej kanalizácie prostredníctvom kanalizačnej prípojky. Podľa pôvodu odvádzaných vôd sa rozoznáva dažďová (odvádza zrážkovú vodu z povrchového odtoku), splašková (odvádza splaškovú vodu), priemyselná (odvádza priemyselnú odpadovú vodu) a komunálna kanalizácia (odvádza odpadovú vodu zo sídelných útvarov, obsahuje prevažne splaškovú, prípadne aj priemyselnú odpadovú a dažďovú vodu). Najrozšírenejšia je gravitačná (beztlaková) kanalizácia, ktorá odpadové vody odvádza pri atmosférickom tlaku potrubím so spádom, zriedkavejšie sú podtlaková a tlaková (pretlaková) kanalizácia.

Podľa zákona z 2002 o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách sa za verejnú kanalizáciu ani za jej súčasť nepovažujú také kanalizácie, ktoré neslúžia na hromadné odvádzanie odpadových vôd, samostatné kanalizácie na odvádzanie vôd z jednotlivých objektov a zariadení, dažďové vpusty a ich prípojky na verejnú kanalizáciu, kanalizácie slúžiace výlučne na odvádzanie vôd z povrchového odtoku z komunikácií a verejných plôch (ak nie sú súčasťou stokovej siete delenej sústavy) a kanalizačné prípojky. Ochranu verejnej kanalizácie zákon zabezpečuje prostredníctvom pásma ochrany, ktoré sa vymedzuje v závislosti od priemeru potrubia spravidla v rozsahu 1,5 – 2,5 m od jej vonkajšieho pôdorysného okraja na obidve strany. Vlastníkom verejnej kanalizácie môže byť len právnická osoba so sídlom na území Slovenska (na území obce je vo väčšine prípadov vlastníkom obec, v ktorej územnom obvode je kanalizácia zriadená), prevádzkovateľom môžu byť fyzické, ako aj právnické osoby, ktoré spĺňajú požiadavky na odbornú spôsobilosť. Správu verejnej kanalizácie vykonávajú orgány verejnej správy a štátnej vodnej správy (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, odbory starostlivosti o životné prostredie okresných úradov).