inundácia [lat.] — vystúpenie (vybreženie) vody z koryta rieky. Jav, ktorý sa vyskytuje počas povodní a ku ktorému dochádza v dôsledku prekročenia prietokovej kapacity normálneho koryta toku. Vyliata voda tečie mimo svojho koryta a spôsobuje zaplavovanie územia pozdĺž rieky (→ inundačné územie). Rozsah záplav závisí od množstva zrážok a náhle sa topiaceho snehu.

Most Slovenského národného povstania, skrátene Most SNP — jednopylónový cestný zavesený most oceľovej konštrukcie s vejárovým usporiadaním závesov cez rieku Dunaj v Bratislave. Je jediný most v Bratislave bez podpery v koryte rieky a je najväčším mostom v Slovenskej republike z hľadiska veľkosti rozpätia mosta, t. j. najväčšej vzdialenosti medzi susednými podperami mosta. V rokoch 1993 – 2012 sa nazýval Nový most. Postavený bol v rokoch 1967 – 72 (pre premávku otvorený 29. 8. 1972). Nosná konštrukcia hlavného mostného objektu je vytvorená ako spojitý nosník trojpoľovej nosnej konštrukcie (s rozpätím 74,8 + 303 + 54 m), pričom stredné pole je zavesené na lanách v troch bodoch. Laná sú vedené cez šikmý, 84,6 m vysoký pylón a zakotvené do kotevných blokov. Na vrchole šikmého pylónu je kaviareň kruhového pôdorysu s priemerom 32 m a na jej streche vyhliadková plošina. Most SNP navrhli tímy zo Stavebnej fakulty SVŠT (dnes STU) v Bratislave pod vedením Arpáda Tesára (statik; projektovanie oceľových konštrukcií) a Jozefa Zvaru (statik; návrh betónového základu). Architektmi mostu boli Jozef Lacko, Ladislav Kušnír a Ivan Slameň. Most SNP s rozpätím hlavného poľa 303 m, bol v čase projektovania a začiatku výstavby (v rokoch 1967 až 1969) svetovým rekordérom v kategórii zavesených mostov, v čase otvorenia (v roku 1972) bol štvrtým najdlhším zaveseným mostom na svete a v roku 2014 bol na štvrtom mieste na svete v kategórii zavesených mostov s jedným pylónom a jednou rovinou lanových závesov.

Na bratislavskom predmostí bola v súvislosti s výstavbou mosta zbúraná rozsiahla historická zástavba Vydrice a Podhradia (o. i. zanikla aj Neologická synagóga z rokov 1893 – 94). V roku 2018 bol Most SNP vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

mostné pole — úsek nosnej konštrukcie mosta, ktorý premosťuje priestor medzi dvomi susednými mostnými podperami alebo tvorí previsnutý koniec hlavnej nosnej konštrukcie za krajnou podperou (konzolové pole). Pri mostoch s viacerými mostnými otvormi sa rozoznáva podľa veľkosti hlavné alebo vedľajšie mostné pole, resp. podľa umiestenia v pozdĺžnom smere krajné alebo medziľahlé mostné pole. Rozpätie jednotlivých polí je uvádzané postupne v smere staničenia. Pre každé pole sa zadáva hodnota rozpätia samostatne, prípadne sa uvádza len hodnota rozpätia hlavného mostného poľa. Hodnoty sa zobrazujú oddelené znamienkom +.

mostný pilier — plná, vyľahčená alebo dutá medziľahlá podpera mosta, situovaná pod jeho nosnou konštrukciou, ktorá má vlastný základ.

mostná opora — koncová podpera mosta. Má odolávať vertikálnemu zaťaženiu aj horizontálnym tlakom. Mostná opora v mieste napojenia mosta na zemný násyp uzatvára krajný mostný otvor voči zemnému telesu alebo terénu a je okrem zaťaženia z hornej stavby mosta zaťažená aj zemným tlakom. Rozlišujú sa tuhé a poddajné mostné opory. Mostná opora, ktorá je spojená s nosnou konštrukciou mosta bez mostného záveru sa nazýva integrovaná mostná opora.

lávka → premostenie

priepust → premostenie

premostenie — prechod komunikácie preklenutím umelej prekážky (napr. cesta, železnica a pod.) alebo prírodnej prekážky (napr. rieka, roklina a pod.), ktoré sa realizuje mostným objektom. Ten sa tak stáva súčasťou komunikácie. Mostný objekt sa podľa druhu a charakteru premostenia delí na:

1. most – mostný objekt s kolmou svetlosťou aspoň jedného mostného otvoru viac ako 2 m;
2. priepust – mostný objekt (prípadne jeho časť) s kolmou svetlosťou mostného otvoru 2 m a menej umožňujúci napr. voľný odtok vody. Spravidla je určený na priečne prevedenie stálych či občasných vôd alebo potrubných a iných vedení telesom komunikácie;
3. lávka – mostný objekt (prípadne jeho časť) slúžiaci chodcom či cyklistom alebo súčasť mosta slúžiaca na revízne alebo iné účely.
4. transbordér, resp. gondolová mostná konštrukcia – zariadenie na prepravu osôb, zvierat a materiálu ponad vodnú hladinu. Stavia sa na miestach, kde nie je možné postaviť most. Pozostáva z dvoch pylónov a z trámu vysoko nad hladinou, po ktorom sa pohybuje dopravné zariadenie, na ktorom je pomerne nízko nad vodnou hladinou zavesená gondola.

koľaj —

1. konštrukcia slúžiaca na pohyb koľajových vozidiel, súčasť železničného zvršku. Tvoria ju dva pásy koľajníc (koľajnicové pásy), ktoré sú pripevnené k podporám (drevené, železobetónové alebo oceľové podvaly umiestnené v štrkovom koľajovom lôžku) a majú presne stanovenú vzdialenosť (→ rozchod koľaje) medzi hlavami. Takto vytvorený celok vytvára koľajový rošt, pričom koľajový rošt s koľajnicovými pásmi normálnej dĺžky sa nazýva koľajové pole. Ak sú koľajnicové pásy vytvorené spájaním koľajníc koľajnicovými spojkami so skrutkami a s dodržaním dilatačných medzier medzi koncami koľajníc, ide o stykovú (stykovanú) koľaj. V súčasnosti sa konštruujú najmä bezstykové koľaje, v ktorých sa koľajnice spájajú elektrokontaktným (oblúkovým) alebo aluminotermickým zváraním do pásov dlhých minimálne 150 m. Tým sa ušetria konštrukčné prvky (spojky, podvaly), znižujú sa náklady na údržbu a opravu železničného zvršku i vozidiel a zvyšuje sa komfort jazdy. Napätie vznikajúce v dôsledku teplotnej rozťažnosti koľajníc je eliminované prenosom cez upevňovadlá a podvaly v koľajovom lôžku, koľaj preto musí mať dostatočný pozdĺžny a priečny odpor, aby nedochádzalo k jej deformáciám. Podľa funkcie sa rozlišujú traťové koľaje (tvoria trať vo voľnom teréne, ktorá sa nazýva aj šíra trať), staničné koľaje, ktoré sa delia na dopravné (slúžia predovšetkým na jazdu vlakov, umožňujú predchádzanie a križovanie sa vlakov; staničná koľaj, ktorá je priamym pokračovaním priebežnej traťovej koľaje, sa nazýva hlavná koľaj) a manipulačné (určené na manipuláciu s koľajovými vozidlami, napr. nakladacia, vykladacia, prekladacia, odstavná, opravová, skladisková, váhová, žeriavová, colná a poštová koľaj), a koľaje na zvláštne účely (napr. koľaj železničnej vlečky – vlečková; slepá koľaj, ktorá je ukončená zarážadlom slepej koľaje; výťažná koľaj – manipulačná koľaj v obvode železničnej stanice slúžiaca na rozraďovanie vozňov; koľaj na zostavovanie vlakov; záchytná koľaj – spravidla slepá koľaj odbočujúca z traťovej koľaje, zabraňujúca nežiaducej jazde vlaku v obsadenom traťovom oddiele). Množina staničných koľají určených na vybrané technologické účely sa nazýva koľajová skupina. Miesto križovania sa dvoch koľají bez možnosti prechodu koľajových vozidiel z jednej koľaje na druhú sa nazýva koľajová križovatka, miesto križovania sa dvoch koľají s možnosťou prechodu koľajových vozidiel z jednej koľaje na druhú križovatková výhybka;

2. stopa v mäkkom podloží (v ceste) vyhĺbená kolesami vozidiel.

koľajnica — hutnícky výrobok z valcovanej profilovanej ocele, nosník stanoveného prierezu a kvality určený na vedenie kolies koľajových vozidiel; základná časť železničného zvršku. Koľajnice vzájomne spojené na koncoch tvoria koľajnicový pás, hlavný konštrukčný prvok koľaje. Koľajnice, ktorých prierez je symetrický podľa kolmej osi, sa nazývajú širokopätné a sú najpoužívanejšie. Rozlišuje sa na nich päta, ktorá je široká a umožňuje ich dobré spojenie s podvalmi (súčasne určuje stabilitu a tuhosť koľajnice v priečnom smere), stojina a hlava. Menej používané sú žliabkové koľajnice na električkové trate, ktoré majú v hornej časti pozdĺžne vytvarovaný žliabok umiestnený na vnútorných stranách obidvoch koľajnicových pásov koľaje. Podľa tvaru prierezu sa žliabkové koľajnice rozdeľujú na stojinové a blokové. Špeciálnym typom sú žeriavové koľajnice. Spojnica bodov ležiacich na vnútornej časti hlavy koľajnice 14 mm (pri žliabkových koľajniciach 9 mm) pod temenom koľajnicového pásu sa nazýva pojazdná hrana koľajnicového pásu, na ktorej dochádza k styku kolesa koľajového vozidla s koľajnicou. Koľajnice sa líšia rozmermi, ich dĺžka sa postupným vývojom výrobných technologických postupov vyvinula z 1 m liatych koľajníc na dnešných 25 m, na koľaje vysokorýchlostných tratí sa v súčasnosti používajú koľajnice (resp. koľajnicové pásy) s dĺžkou až 120 m. Základným materiálom je oceľ, používa sa tzv. koľajnicová oceľ s pevnosťou v ťahu 880 – 1 030 MPa, ktorá má predpísaný obsah železa, uhlíka, mangánu, kremíka, síry, fosforu a i. prvkov (chróm, titán). V súčasnosti sa ako hlavný parameter na rozlišovanie koľajníc používa hmotnosť na 1 m dĺžky; pohybuje sa od niekoľkých kg na priemyselných úzkokoľajkách až po niekoľko desiatok kg na hlavných tratiach. Pri spájaní koľajníc do koľajových pásov sa spočiatku nechávali dilatačné škáry (→ dilatácia), dnes sa koľajnice zvárajú a problém teplotnej rozťažnosti sa rieši ich predpätím. Prvé koľajnice sa objavili v 16. stor. v baniach, tvorili ich drevené trámy, pričom vodiaca doska na boku trámov zabezpečovala vedenie kolies vozidiel. Neskôr (1767) boli použité trámy okované liatinovými pásmi (na Slovensku prvýkrát v roku 1828 v Banskej Štiavnici). V polovici 19. stor. sa začali používať železné valcované koľajnice s prierezom v tvare hríba (hríbové koľajnice), ktoré boli vyvinuté v Anglicku, a súčasne s nimi aj širokopätné koľajnice.

koľajové lôžko — časť železničného zvršku, v ktorej sú uložené podpery (priečne, prípadne pozdĺžne podvaly) koľaje. Úlohou koľajového lôžka je o. i. rovnomerne rozložiť zaťaženie z koľaje na pláň železničného spodku a zabezpečiť smerovú a výškovú stabilitu polohy koľaje. Vytvára sa najčastejšie z prírodného drveného kameniva frakcie 32 – 63 mm, najlepšie z vyvretých hornín (čadiče, andezity), nevhodné sú vápence alebo dolomity. Pri bezstykovej koľaji musí byť jeho hrúbka pod spodnou stranou podvalu minimálne 300 mm. Prierez koľajového lôžka na priamej trati a v oblúkoch s polomerom väčším ako 600 m má tvar pravidelného lichobežníka predpísaných rozmerov s vodorovnou hornou stranou. V oblúkoch s polomerom menším ako 600 m sa koľajové lôžko na vonkajšej strane oblúka navýši o 100 mm. Kvôli správnej funkcii koľajového lôžka je dôležité kvalitné zhutnenie kameniva a podbitie podvalov.

bratislavské mosty — dunajské a nedunajské mosty na území dnešnej Bratislavy.

V období staroveku a stredoveku zabezpečovali v Bratislave prechod cez Dunaj brody a loďkové prievozy. Brod situovaný v mieste, kde dnes stojí Vodná veža, je písomne doložený v roku 1252. Počas vlády Žigmunda Luxemburského boli v Bratislave na jeho príkaz vybudované dva drevené mosty (v roku 1407 a v roku 1430). V roku 1439 Albrecht II. Habsburský inicioval postavenie dreveného mosta na pilótach, na koloch a čiastočne aj na lodiach, ktorý bol demontovaný v roku 1445. V roku 1468 bol na príkaz Mateja I. Korvína vybudovaný drevený most na pilótach so strednou zdvíhacou časťou (otvorený v roku 1473; zničený povodňou v roku 1486) a v rokoch 1487 – 90 druhý drevený most na koloch so strednou zdvíhacou časťou. V rokoch 1676 – 1825 sa v Bratislave používal drevený kyvadlový most. Tvorila ho ukotvená sústava člnkov pospájaných lanom, na konci s loďou – kompou, pohybujúcou sa kyvadlovým spôsobom medzi brehmi.

V priebehu rokov 1563 – 1830 sa v Bratislave uskutočňovali korunovácie uhorských kráľov a pri tejto príležitosti boli postavené viaceré drevené pontónové mosty z pospájaných lodiek, na ktorých bola nízko nad vodou uložená drevená mostovka (po korunovácii boli demontované). V rokoch 1825 – 89 bol v prevádzke drevený pontónový loďkový Karolínin most, vybudovaný v roku 1925 pri korunovácii Karolíny Augusty Bavorskej (*1792, †1873), ponechaný aj v ďalšom období. Počas zimy býval demontovaný.

Prvým stálym mostom cez Dunaj bol Most Františka Jozefa (otvorený v roku 1890; po 1. svetovej vojne Štefánikov most, Most generála M. R. Štefánika). Išlo o dva paralelné oceľové priehradové mosty – cestný a železničný, umiestené vedľa seba na spoločných pilieroch. Obidve časti mosta boli v roku 1945 zničené ustupujúcou nemeckou armádou. Červená armáda okamžite postavila 2 provizórne mosty: – v apríli 1945 pontónový oproti Kálalovej ulici, – v auguste 1945 drevený most na pilótach oproti budove SNG. Na pilieroch zničeného mosta bol v roku 1946 Červenou armádou postavený cestný oceľový most s využitím typizovaného rozoberateľného priehradového mostného systému Roth-Waagner.. Dostal názov Most Červenej armády. Mal byť provizórnym mostom, používal sa však až do roku 2013. V roku 1950 bol obnovený aj železničný most s rombickou sústavou na spoločných pilieroch. Spolu s cestným mostom tvorili jediné stále premostenie Dunaja v Bratislave až do roku 1972 (vtedy otvorený Most SNP). Železničný most sa používal do r.1985, kedy bol otvorený Prístavný most umožňujúci aj železničnú dopravu. V roku 1989 dostal názov Starý most. Cestná i železničná časť mosta boli demontované v roku 2013 a nahradené iba cestným mostom s električkovou traťou a pôvodné podpery 3 a 4 boli nahradené podperou 34 (projekt Miroslav Maťaščík).

V súčasnosti vedie cez Dunaj v Bratislave šesť mostov, postupne v smere toku: Most Lanfranconi, Most SNP, Starý most, Most Apollo, Prístavný most a Lužný most.

• Most Lanfranconi (pracovný názov Most mládeže; začiatok výstavby 1985; otvorený 1991) – predpätý betónový most. Ide o dva rovnaké, vzájomne nezávislé rovnobežné mosty jednokomorového priečneho rezu na spoločnej spodnej stavbe. Do piliera v strede rieky je votknutý spojitý nosník sedempoľovej nosnej konštrukcie s rozpätím 174 m (→ mostné pole). V hornej úrovni sa nachádza diaľnica D2, v dolnej úrovni sú chodníky pre chodcov.
• Most SNP (začiatok výstavby 1967, otvorený 1972) – jednopylónový cestný zavesený most oceľovej konštrukcie s vejárovým usporiadaním závesov. Nosná konštrukcia je trojpoľová s rozpätím 303 m. Horná časť mosta slúži cestnej doprave, pod ňou je umiestnený z každej strany chodník pre peších a cyklistov.
• Starý most (začiatok výstavby 2013; otvorený 2016) – priehradový oceľový most. Nosná konštrukcia je šesťpoľová s rozpätím 137,16 m. Slúži hlavne chodcom a cyklistom. Chodníky sú lokálne rozšírené vyhliadkovými terasami. Súčasťou mosta je obojsmerná dvojkoľajná trať určená pre električku.
• Most Apollo (pracovný názov Most Košická; začiatok výstavby 2002; otvorený 2005; projekt Miroslav Maťaščík) – oblúkový most. Nosná konštrukcia je šesťpoľová s rozpätím 231 m. Nosníky sú zavesené na dvoch k sebe naklonených oblúkoch pomocou systému radiálne usporiadaných lán. Hlavné pole sa pri výstavbe zmontovalo na ľavom brehu Dunaja paralelne s tokom rieky. Jeden koniec mosta bol uložený na kalotovom ložisku a na klznej štvrťkružnicovej dráhe. Druhý koniec mosta sa vysunul z brehu na súlodie a potom sa otočil okolo kalotového ložiska do definitívnej polohy nad Dunajom.
• Prístavný most (pracovný názov Dialnično-železničný most, pôvodne do roku 1993 Most hrdinov Dukly; začiatok výstavby 1977; otvorený 1985) – trámový dvojpodlažný združený most so železnicou a s chodníkmi v dolnej a so štvorprúdovou diaľnicou v hornej úrovni. Nosná konštrukcia je štvorpoľová s rozpätím 204,8 m.
• Lužný most (začiatok výstavby 2018; otvorený 2021) – súčasť súmostia na obchvate Bratislavy. Má jednokomorový trámový betónový prierez. Súmostie tvoria: východné predmostie cez Biskupické rameno, Lužný most cez Dunaj (nosná konštrukcia je trojpoľová s rozpätím 170 m), most cez kajakársku dráhu, západné predmostie cez Jarovecké rameno. Je súčasťou diaľničného obchvatu D4 a rýchlostnej cesty R7.

Medzi bratislavské nedunajské mosty patrí najstarší kamenný most Bratislavy Michalský most pred vstupnou bránou do starého mesta. Najdlhším kamenným mostom bol s dĺžkou 215 m Červený most, postavený nad údolím potoka Vydrica na Železnej studničke vo výške 17 metrov. Prvý vlak prešiel cezeň z Viedne do Bratislavy 20. augusta 1848. Odvtedy slúžil svojmu účelu až do konca 2. svetovej vojny, keď ho nemecké vojská pri ústupe vyhodili do vzduchu. Po vojne bol na jeho mieste vybudovaný nový železničný most z oceľovej trámovej konštrukcie, ktorá bola kvôli zachovaniu názvu mosta natretá načerveno (projekt Arpád Tesár).

kotva — 1. dopr. špeciálne upravená záťaž slúžiaca na zabezpečenie polohy plavidla vzhľadom na dno vodného toku, jazera, mora a pod., aby nemohlo byť premiestňované prúdením vody, vetrom alebo vlnami (→ kotvenie, význam 1). Kotva je upevnená na kotvovej reťazi alebo (pri menších plavidlách) na kotvovom lane, pri kotvení sa vypúšťa z plavidla na dno. Pri väčších plavidlách je počas plavby umiestnená v kotvovom sklze, kde je reťazovým záporníkom zabezpečená proti samovoľnému vypadnutiu, pri kotvení sa jej spúšťanie a vyťahovanie uskutočňuje kotvovým vrátkom; → kotvové zariadenie. Schopnosť kotvy zadržať plavidlo na mieste vyjadruje držná sila kotvy daná súčinom hmotnosti kotvy a koeficientu držnej sily K, ktorý je určený interakciou kotvy s dnom (konštrukčné riešenie a geometrický tvar kotvy; K nadobúda hodnoty 4 – 12). Kotva môže zadržiavať plavidlo svojou hmotnosťou (predovšetkým staré typy kotiev – ťažká tyč alebo v najjednoduchšom prípade ťažký kameň priviazaný na lane) alebo zarytím svojich konštrukčných prvkov (ramien) do dna a následným ťahom silou vyvíjanou plavidlom a prenášanou kotvovou reťazou (napriek nižšej hmotnosti má kotva dostatočne veľkú držnú silu; túto vlastnosť vyjadruje koeficient držnej sily K). Rozhodujúcimi kritériami pri výbere kotvy (resp. pri výbere jej tvaru) sú najmä prevažujúci charakter dna (piesok, skala, kamene, blato), na ktorom bude plavidlo väčšinou kotviť, a hmotnosť kotvy, ktorú pri zohľadnení hlavných rozmerov plavidla a plochy jeho nadvodných častí stanovuje predpisom lodný register.

V minulosti mali kotvy tvar tyče alebo jednoduchého či rozvetveného háka, v súčasnosti sa rozoznávajú kotvy s pevnými ramenami a so sklopnými ramenami a vlečné kotvy. Ku kotvám s pevnými ramenami patria admiralitná a štvorramenná kotva. Admiralitná kotva má dve ramená a priečnik, ktorý je umiestnený pri závesnom oku reťaze kolmo na ramená, čo zabezpečuje, že po dopade kotvy na dno sa vždy jedno z ramien doň bezpečne zaryje. Štvorramenná kotva má štyri ramená navzájom pootočené o 90°, používa sa najmä pri riečnych lodiach. Nevýhodou je vyčnievanie zvyšných troch ramien nad dno počas kotvenia, čo pri nízkom stave vody predstavuje nebezpečenstvo pre lode, ktoré plávajú nad nimi. Na kotvenie v piesku a trvalé kotvenie plavidiel sa používa hríbová (dáždniková) kotva, na kotvenie plachetníc a malých lodí pluhová kotva. Kotvy so sklopnými ramenami majú dve ramená a navzájom sa líšia len svojím tvarom. Najznámejšia je Hallova kotva, ďalšími sú Matrosovova kotva, Danforthova kotva, kotva značky d’Hone (má veľkú plochu ramien a je vhodná na kotvenie v piesčitom dne) a i. Vlečné kotvy majú tvar vreca alebo padáka a sú vyrobené z hrubej plachtoviny. Fungujú na princípe zvýšeného odporu pri pohybe, plavidlo nezastavia, ale znížia rýchlosť jeho pohybu vzhľadom na dno; malé alebo záchranné člny orientujú čelom proti vlnám, čím sa zníži nebezpečenstvo ich prevrátenia.

V Stredomorí sa koncom bronzovej doby začali používať kamenné kotvy s otvormi na drevené priečniky, v 6. stor. pred n. l. začali Gréci používať drevené hákové kotvy obalené oloveným plechom; Rimania začali používať železné kotvy. Od 15. stor. bývali kotvy umiestnené na prove i na korme plavidla, pričom boli pripevnené na kotvovom lane, kotvová reťaz sa rozšírila zač. 19. stor., lano sa však používa pri malých plavidlách aj v súčasnosti. Ako kotva sa zvykne označovať aj hák na konci lana slúžiaci na zakotvenie, príp. na brzdenie balóna alebo vzducholode;

2. el.tech. → kotva elektrického stroja;

3. stav. hovorovo aj kotvenie — pomocný stavebný prvok prenášajúci ťahové zaťaženie a slúžiaci na zabezpečenie polohy a stability stavebných konštrukcií (→ kotvenie, význam 2). Kotvy sa na kotvenie používajú v komplexe s ďalšími prvkami, ale aj samostatne, ich konštrukcia sa môže do značnej miery líšiť, ale funkcia upevnenia a prenosu zaťaženia do podložia alebo do základu konštrukcie zostáva rovnaká. Kotvy používané na kotvenie do podložia (horninové, zemné kotvy) sa skladajú z kotevnej hlavy pripevnenej ku konštrukcii (ku korune priehrady, k lícu výrubu či pôdneho masívu), ktorú zabezpečujú, z ťahadla (voľná dĺžka) a z koreňa kotvy (kotviaca dĺžka), ktorý je pevne uchytený vo vrstve, kam sa prenáša ťahová sila (v murive, základoch stavby, skalnom či pôdnom podloží). Ťahadlo býva zväčša z ocele, môže byť tyčové alebo lanové (tvorené jedným alebo viacerými prútmi oceľového lana spleteného z drôtov). Pri kotvení stavebných prvkov, ale aj strojných zariadení do betónu a iných materiálov sa v závislosti od pôsobiacich síl môžu ako kotvy použiť rôzne kotviace prvky – kovové a plastové skrutky a svorníky, ktorých funkcia je založená na rozpornom princípe. Upevnenie je dosiahnuté tak, že ich vnútorný koniec je rozštiepený alebo ohnutý, má tvar písmena T, prípadne sú tieto prvky z vnútornej strany priskrutkované ku kotviacej doske a pod. Z hľadiska životnosti sa rozlišujú dočasné a trvalé kotvy;

4. stroj. pohyblivý blokovací prvok krokového mechanizmu mechanických hodín pracujúci ako dvojitá západka, ktorá vykonáva kmitavý pohyb a pri každom kmite umožňuje pootočenie krokového (rohatkového) kolesa o jeden zub. Kotva je súčasťou regulačnej sústavy hodín, pričom jej pohyb je ovládaný buď mechanickým oscilátorom (nepokoj, fyzikálne alebo torzné kyvadlo), otočným vahadlom (v starších vežových hodinách), alebo elektromagnetom riadeným elektrickými impulzmi (v elektrických hodinách);

5. prenesene symbol bezpečia, istoty a nádeje.

konzola [fr.] —

1. dielec so zakotveným (pripojeným, upnutým) jedným koncom a s voľným druhým koncom;

a) archit., stav. stavebná prútová alebo dosková konštrukcia, ktorej jeden koniec je votknutý (upnutý) do podpery a druhý je voľný alebo nad podperou. V mieste votknutia vznikajú vplyvom zaťaženia tri neznáme zložky reakcií: podperový moment, zvislá zložka sily a vodorovná zložka sily. Konzolu možno v závislosti od typu stavebného materiálu votknúť napr. zabetónovaním, zamurovaním alebo priskrutkovaním. Podľa geometrického tvaru sa rozlišujú rovinné prútové a priestorové prútové konzoly. Rovinné konzoly sú vytvorené z priamych, lomených alebo zo zakrivených prútov v rovine, priestorové konzoly majú osi prútov v tvare priestorovej krivky alebo lomenej čiary. Konzolou je aj voľná časť podopretého nosníka.

Ako architektonický prvok býva konzola často dekoratívne tvarovaná, vystupuje vodorovne, prípadne šikmo zo steny, z piliera alebo zo stĺpa. Podopiera rímsu, balkón, arkier, pavlač, galériu či klenbové rebro alebo nesie sochu, prípadne iný dekoratívny predmet. Jej podoba sa prispôsobuje architektonickým požiadavkám. So stenou (stĺpom) tvorí pevný celok a je s ňou konštrukčne prepojená. Môže byť z rozličných materiálov, najčastejšie z kameňa, z dreva alebo z terakoty. V architektúre sa uplatňuje v rozličných podobách od najstarších čias (napr. už v antickom korintskom stavebnom kánone bola dôležitou podpornou súčasťou rímsy). Druhom konzoly je krakorec, ktorý má tú istú funkciu, je však masívnejší. Stojatá konzola je dlhšou stranou primknutá k stene a nesené teleso je podopierané kratšou plochou konzoly, ležatá konzola nesie teleso svojou dlhšou plochou a kratšou plochou je primknutá k stene, zložená konzola pozostáva z troch (prípadne z dvoch) ležiacich konzol, ktoré sú umiestnené nad sebou a smerom nadol sa postupne zmenšujú (skracujú), rímsová konzola má tvar profilovanej rímsy, kužeľová konzola tvar polkužeľa (prípadne trištvrtekužeľa), parapetná konzola je situovaná pod vyloženou parapetnou doskou. Ako kútová konzola sa označuje konzola situovaná na styku dvoch spravidla kolmých stien, klenbová konzola podopiera rebrá alebo pätku klenby. V období gotiky mali konzoly podobu rozlične profilovaných a kamenársky i farebne zdobených polihlanov s polkruhovou alebo s polygonálnou doskou. Často boli sochársky zdobené rastlinnými (vegetabilná konzola; keď je zdobená len listami, nazýva sa listová konzola, keď bobuľami, bobuľová konzola), zoomorfnými (zoomorfná konzola, v tvare zvieraťa alebo so zvieracím motívom), antropomorfnými i fantastickými motívmi. Sochársky stvárnená konzola v tvare ľudskej postavy (polpostavy alebo len hlavy, prípadne maskarónu) sa nazýva figurálna konzola. Renesančné konzoly majú tvar odvodený od hlavíc antických stĺpov, na stranách môžu byť dekoratívne zdobené esovkou, volútou (volútová konzola) alebo inými dekoratívnymi motívmi (napr. čabraková konzola je zdobená čabrakou). V období renesancie bola obľúbená aj konzolová rímsa (rímsa nesená hustým sledom konzol);

b) stroj. kovový prvok na vystuženie alebo na podopretie stola obrábacích strojov (frézky, obrážačky, vŕtačky) alebo na podopretie voľného konca vretena vodorovných alebo univerzálnych frézok (→ konzolová frézovačka); aj upevňovací kovový prvok alebo držiak v tvare písmena L alebo trojuholníka, ktorý je pripevnený na zvislej stene alebo na stĺpe a nesie alebo podopiera potrubie, kábel a pod.;

2. inform. herná konzola — spravidla jednoúčelový počítač na domáce použitie určený na hranie videohier jedným alebo viacerými hráčmi. Herná konzola na zobrazovanie hry zvyčajne využíva štandardný televízor alebo počítačový monitor. Vstupným zariadením býva herný ovládač, v ktorom sa môžu kombinovať viaceré ovládacie prvky (tlačidlá, myš, ovládacia guľa, hmatník, joystick, volant, pedále a pod.) ovládané jednou alebo obidvoma rukami, nohami alebo gestami a pohybmi tela. Prvé herné konzoly zo 60. a 70. rokov 20. stor. umožňovali voľbu niekoľkých predvolených hier pomocou prepínačov. Neskôr sa základom hernej konzoly stal mikroprocesor, pričom jednotlivé videohry boli distribuované vo forme kazety s pamäťou počítača ROM. Súčasné herné konzoly sú z technickej stránky podobné osobným počítačom a okrem samotného hrania hier umožňujú prehrávanie CD, DVD alebo Blue Ray diskov, pripojenie na internet a pod.

konzumčná krivka → konzumpčná krivka

kotevný blok — stavebný prvok z kameňa (v širšom význame aj skalný masív) alebo z betónu (resp. železobetónu), v ktorom je osadená kotva alebo iný kotviaci prvok (→ kotva, význam 3) alebo sú v ňom priamo zasadené nosné prvky stavebnej konštrukcie (stĺpy, potrubia, laná visutých mostov). Blok zabezpečuje prenos tlakových a ťahových síl z nosných prvkov do podložia. Tvar, polohu a rozmery kotevného bloku určuje statický výpočet na základe konkrétnych podmienok. Kotevné bloky zabezpečujú stabilitu potrubia proti vybočeniu z daného smeru. Potrubie (vodovodné alebo elektrárenské) sa buď zabetónovaním do nich zakotví, alebo sa na ne upevní pomocou oceľových kotevných strmeňov a skrutiek. Kotevné bloky bývajú uložené najmä v mieste kolien (t. j. v mieste horizontálnej alebo vertikálnej zmeny trasy potrubia), na konci vedenia a na prudkých svahoch, betónujú sa bez paženia do priestoru vykopaného v zemine alebo sú voľne uložené na zemi.

kopula [tal.] — archit., stav. → kupola.

konzumpčná krivka, aj konzumčná krivka, merná krivka prietokov — hydrol., stav. grafické zobrazenie vzťahu medzi vodným stavom a prietokom, t. j. medzi výškou hladiny toku (nádrže alebo potrubia) a množstvom vody pretekajúcej daným profilom za sekundu. Používa sa na vyhodnocovanie prietokov na základe meraných (pozorovaných, registrovaných) vodných stavov hladiny. Pri tokoch počas prechodu prietokovej vlny nie je konzumpčná krivka jednoznačnou závislosťou, ale tvorí slučku s rôznymi vetvami pre stúpanie a klesanie vodného stavu.

krajnica —

1. okrajová časť cestnej komunikácie lemujúca vozovku, slúžiaca na dočasné odstavenie vozidla, pomalú dopravu alebo na premávku cyklistov a pohyb chodcov. Tvorí postrannú oporu konštrukcie vozovky a jej šírka je daná kategóriou cesty, prípadne osobitnými nárokmi. Krajnicu vymedzuje vzdialenosť od vnútornej hrany priľahlého vodiaceho prúžka lemujúceho jazdné pruhy po smerový stĺpik, po záchytné bezpečnostné zariadenie (napr. zvodidlo) alebo po inú pevnú prekážku v korune cestnej komunikácie (v mestách aj chodník), prípadne po hranu koruny cesty (povrchovej časti pozemnej komunikácie). Môže byť v plnej šírke spevnená alebo nespevnená, spravidla sa však skladá zo spevnenej časti, ktorá siaha od vnútornej hrany priľahlého vodiaceho prúžka lemujúceho jazdné pruhy po hranu spevnenej časti cesty, a z nespevnenej časti, ktorá siaha od hrany spevnenej krajnice po smerový stĺpik, zvodidlo ap., pričom sa spevňuje časť krajnice pri vozovke a jej podklad sa zhotovuje súčasne s podkladom vozovky. V niektorých prípadoch môže byť vonkajšia časť krajnice upravená ako rigol, t. j. plytký žliabok na odvádzanie vody z jazdného pruhu. Na úkor spevnenej krajnice sa niekedy buduje prídavný pruh pre pomalé vozidlá. Namiesto nespevnenej krajnice sa na mostoch robí zvýšený odrazový pruh. Pri dlhších mostoch môže byť šírka mosta medzi zábradliami zmenšená, pričom zúžené nie sú jazdné pruhy, ale iba krajnice;

2. druh doskového reziva, ktoré má jednu stenu oblú alebo len čiastočne opracovanú pílou. Používa sa pri stavebných a konštrukčných prácach.

kontrolné meranie geometrických parametrov — stav. činnosť spojená so zisťovaním skutočných rozmerov a priestorovej polohy stavby a s ich porovnávaním s údajmi predpísanými projektovou dokumentáciou alebo s údajmi stanovenými v technologických a technických normách. V priebehu výstavby sa vykonávajú vstupné, výrobné a preberacie merania. Vstupné kontrolné merania geometrických parametrov sa uskutočňujú na dodávaných konštrukciách, výrobné (operatívne) merania počas vlastnej výstavby a preberacie merania počas kolaudačného konania. Nedodržanie povolených odchýlok ovplyvňuje nielen kvalitu stavby, ale môže znížiť aj jej živostnosť.

korózia betónu — poškodenie a rozrušenie betónu a znehodnotenie jeho dôležitých vlastností chemickými a fyzikálnymi vplyvmi prostredia. Príčinou korózie betónu, ktorý nie je príliš chemicky odolný, je najčastejšie pôsobenie agresívnej vody a rôznych chemických látok (napr. posypových solí na cementovobetónové vozovky v zimnom období). Na obyčajný betón agresívne pôsobia vody obsahujúce oxid uhličitý, kyslé a alkalické vody, vody s vyšším obsahom horečnatých, amóniových, chloridových a síranových iónov a takmer všetky odpadové vody, ale aj mäkké vody s nízkym obsahom solí.

Korózia betónu I. typu predstavuje vyplavovanie, resp. vylúhovanie niektorých zložiek zo štruktúry cementového kameňa. Negatívne sa tým ovplyvňuje pôvodná pevná štruktúra betónu, zväčšujú sa póry a menia mechanické vlastnosti. K tejto korózii sa v kyslom alebo v alkalickom prostredí pridáva korózia II. typu predstavujúca chemické reakcie medzi zložkami betónu a prostredím, ktoré spôsobujú vznik zložiek (látok) s väčšou rozpustnosťou alebo zložiek, ktoré nemajú väzbové vlastnosti (v kyslom prostredí ide o tvorbu rozpustných látok z uhličitanov, kremičitanov a hlinitanov vápenatých). Korózia III. typu je vyvolaná vznikom objemnejších produktov chemických reakcií, ktoré spôsobujú v pórovitom a kapilárnom systéme materiálu vnútorné pnutie vedúce k rozvoju trhlín a k oslabeniu štruktúry materiálu. Túto koróziu spôsobujú prevažne síranové vody, ktorých pôsobením vzniká napr. minerál ettringit. Korózia betónu je ovplyvňovaná množstvom agresívnej vody a jej koncentráciou, rýchlosťou pohybu, teplotou, opakovaním výskytu a spôsobom styku s betónom. Odolnosť betónu proti korózii závisí od druhu a vlastností cementu a produktov jeho hydratácie, množstva zámesovej vody, pórovitosti a štruktúry betónu, použitých prísad a technológie výroby. Ak nie je možné agresívnu vodu odviesť alebo znížiť jej koncentráciu a tlak v prostredí, betónová konštrukcia sa proti korózii chráni povrchovou úpravou (nátermi, povlakmi, obmurovkou z odolných látok, obkladmi z kyselinovzdorných látok a pod.).

konštrukčný systém budovy — nosná sústava budovy vytvorená zo zvislých a z vodorovných nosných konštrukčných prvkov, určená ich skladbou, prípadne použitým materiálom. Nosné prvky prenášajú a rozdeľujú zaťaženie budovy vlastnou tiažou a ostatné zaťaženie vonkajšími silami (zariadenie budovy, fyzikálne vplyvy a i.). Pri viacpodlažných budovách sú pre konštrukčný systém charakteristické zvislé nosné prvky (steny, stĺpy, piliere), pri jednopodlažných budovách vodorovné nosné prvky (dosky, nosníky). Podľa polohy zvislých nosných prvkov v budove ako celku sa rozoznávajú pozdĺžne, priečne a obojsmerné konštrukčné systémy, pričom všetky tri môžu byť skeletové (→ skeletová stavba, → rámová konštrukcia) alebo stenové.

Pozdĺžne stenové konštrukčné systémy (orientácia nosných stien rovnobežne s pozdĺžnou osou budovy) umožňujú značnú dispozičnú variabilitu a sú obvyklé pri tradičných masívnych stavbách. Priečne stenové konštrukčné systémy (orientácia nosných stien kolmo na pozdĺžnu os) obmedzujú variabilnosť a uplatňujú sa v progresívnej bytovej výstavbe; ak sa vyžaduje zvýšená tuhosť konštrukcie, vkladajú sa do nej pozdĺžne steny, čím vznikajú obojsmerné stenové konštrukčné systémy. Bunkové stenové konštrukčné systémy majú steny uložené v obidvoch smeroch, pričom sú spojené navzájom, ako aj s konštrukciami stropov. Skeletové systémy s obojsmernými rámami (stĺpy a prievlaky) vystužujú budovu v obidvoch smeroch (pozdĺžne aj priečne), skeletové hríbové konštrukcie (→ hríbový strop) sú vhodné pri stavbách s veľkým pohyblivým zaťažením (napr. manipulačnou technikou). Skeletové bezprievlakové konštrukčné systémy vznikajú pevným spojením stropnej dosky so stĺpmi a vytvárajú rovný podhľad. Sú náročné na zhotovenie (najmä v mieste styku stĺpa a dosky), používajú sa pri menšom zaťažení. Kombinované systémy využívajú výhody stenových i skeletových systémov – skeletová časť zabezpečuje vyľahčenie budovy a uvoľnenie dispozície, zatiaľ čo tuhé nosné steny prenášajú vodorovné sily. Konštrukčné systémy jednopodlažných budov sú nosníkové a doskové, pričom obidva môžu byť rovinné alebo zakrivené. V nosníkových systémoch je najpoužívanejším nosným prvkom väzník, na ktorý sa osádzajú strešné dosky. V doskových systémoch je strešná doska podopretá stĺpmi alebo stenami, prípadne zakrivená strešná doska prechádza priamo do základov budovy. Voľba konštrukčného systému závisí od účelových a statických požiadaviek, od výrobných možností a od ďalších technických a materiálových požiadaviek.

kompozitné materiály, kompozity — heterogénne systémy tvorené minimálne dvoma fázami (primárnou a sekundárnou) zvyčajne rozdielneho chemického zloženia, ktoré sa od seba líšia fyzikálnymi a mechanickými vlastnosťami. Primárna fáza má funkciu spojivovej matrice, sekundárna (spevňujúca) fáza, resp. sekundárne fázy, sú plnivá alebo výstuže. Podľa materiálov vytvárajúcich matricu sa rozlišujú kompozitné materiály s kovovou, keramickou a polymérnou matricou, podľa geometrického tvaru a rozmerov sekundárnej fázy kompozitné materiály s časticovými a vláknitými plnivami a podľa vlastností kompozitné materiály s výnimočnými mechanickými vlastnosťami, ktoré sa používajú ako konštrukčné materiály, a kompozitné materiály so špeciálnymi fyzikálno-chemickými vlastnosťami, ktoré sa využívajú najmä ako špeciálne funkčné materiály (napr. v meracích prístrojoch).

Kompozitné materiály s kovovou matricou (kovové kompozity) sú kovy spevnené keramickými časticami s funkciou plnív, najčastejšie ide o hliník spevnený rôznymi časticami. Výrobky z tohto typu kompozitných materiálov sa vyrábajú vmiešaním jemných častíc karbidu kremíka SiC alebo oxidu hlinitého Al₂O₃ do roztaveného kovu, ktorý sa následne vleje do formy požadovaného tvaru, alebo zmiešaním kovového a keramického prášku, pričom sa získa zmes, ktorá sa následne speká a tvaruje. Výroba kompozitných materiálov s kovovou matricou je energeticky náročná, niektoré druhy (napr. kompozity s hliníkovou matricou) však možno vyrábať z čiastočne recyklovateľného materiálu. Spevnenie kovu keramickými časticami zvyšuje jeho tuhosť, pevnosť a maximálnu pracovnú teplotu bez výraznejšieho zvýšenia hmotnosti. Prednosťou tohto typu kompozitných materiálov je priaznivý pomer ich tuhosti k hmotnosti a pevnosti k hmotnosti, čo umožňuje znížiť hmotnosť automobilov a rôznych náradí, pri ktorých výrobe sa tieto kompozity najčastejšie používajú.

Kompozitné materiály s keramickou matricou (keramické kompozity) boli vyvinuté kvôli odstráneniu krehkosti monolitných keramických materiálov, čo by umožnilo nahradiť ťažké superzliatiny ľahkými keramickými materiálmi aj v náročných podmienkach (turbíny elektrární; vonkajšie, ochranné vrstvy kozmických lodí; brzdy lietadiel a pod.). Ako prvý bol vyvinutý keramický kompozit s uhlíkovou matricou spevnenou uhlíkovým vláknom (navrhnutý pre raketové motory a na ochranné tepelné štíty raketoplánov). Existujú keramické kompozity s rôznym chemickým zložením matrice a plniva. Ako matrice sa najčastejšie používajú nitrid kremíka Si₃N₄ a karbid kremíka SiC, ako plnivo spevňujúce matricu najčastejšie kontinuálne alebo prerušované vlákna, napr. whiskery a sekané vlákna, ale aj častice veľkosti mikrometrov až milimetrov (kontinuálne vlákna sú z hľadiska mechanického spevnenia najlepšie, sú však drahé a pomerne ťažké, preto sa častejšie používajú whiskery, ktoré materiály tiež veľmi dobre mechanicky spevňujú). Aby sa zabránilo problémom s nekompatibilitou materiálov najmä pri vysokých teplotách, zvyčajne sa vkladajú bezoxidové vlákna do bezoxidových matríc. Aj keď sú keramické kompozity perspektívnymi konštrukčnými materiálmi, ich použitie je stále limitované nedostatkom vhodného spevnenia, náročným spracovaním a vysokou cenou.

Pri polymérnych kompozitných materiáloch (polymérne kompozity) sa rôznym spôsobom kombinujú vlastnosti polyméru (malá hustota, spracovateľnosť pri nízkych teplotách, malá tepelná a elektrická vodivosť) a anorganických (vysoká pevnosť, tuhosť, tvrdosť, pri kovoch vysoká tepelná a elektrická vodivosť a tepelná stabilita) alebo organických (v porovnaní s anorganickými plnivami o niečo nižšia pevnosť, tuhosť, tvrdosť a menšia vodivosť, ale oveľa väčšia dostupnosť a nižšia cena; výhodami sú aj nižšia hustota a abrazívnosť) plnív vo forme častíc alebo vláken. Ako matrice sa najčastejšie používajú polyestery, ktoré majú dobré úžitkové vlastnosti (odolnosť, stálosť na vzduchu a pod.) a sú relatívne lacné, ako aj epoxidy a polyamidy, ktoré sa používajú na výrobu kompozitov so špeciálnymi vlastnosťami, sú však drahé. Na zvýšenie pevnosti spojenia zložiek sa ako apretúra najčastejšie používajú organosilány (→ silány), ktoré spolu s ďalšími funkčnými materiálmi tvoria medzifázu. Kompozity spevnené časticami sa získavajú dispergáciou častíc plniva veľkosti mikrometrov až milimetrov v matrici. Plnivom bývajú mleté minerály a horniny, najmä hlinitokremičitany (mastenec, kaolín), vrstvené hlinitokremičitany (sľuda) a uhličitany (vápenec). Na zlepšenie kĺzavých vlastností a odolnosti proti oteru sa pridávajú častice kovového bronzu kombinované s časticami grafitu, molybdénu alebo polytetrafluóretylénu. Niektoré plnivá znižujú horľavosť polymérov s vysokým podielom anorganických častíc. Polyolefíny (polyetylén a polypropylén) vystužené časticami Mg(OH)₂ alebo Al(OH)₃ sa dokonca samozhášajú, pretože vystavením plameňu sa z hydroxidu uvoľňuje chemicky viazaná voda. Kompozity spevnené vláknami sa pripravujú lisovaním.

Vlastnosti kompozitov spevnených dlhými vláknami výrazne závisia od výberu vlákna a matrice a od ich kombinácie, od hmotnostného pomeru vlákna a matrice, od dĺžky vlákna, jeho orientácie (pevnosť kompozitu rastie s orientáciou vláken paralelne so smerom zaťaženia), spôsobu prípravy a od povahy a intenzity medzimolekulárnych síl na fázovom rozhraní (vlákno – matrica). Ako plnivá sa používajú sklené vlákna, ktoré sa vyznačujú vysokou pevnosťou pri nízkych nákladoch, uhlíkové vlákna, ktoré majú veľmi vysokú pevnosť, tuhosť a malú hustotu, a kevlarové (aramidové) vlákna, ktoré majú vysokú pevnosť a malú hustotu, sú nehorľavé a prepúšťajú rádiové vlny. Polymérne kompozitné materiály vystužené vláknami sa používajú mnohostranne, a to na výrobu ľahkých konštrukčných prvkov do lietadiel i do pozemných dopravných prostriedkov (najmä karosérií a interiérov automobilov), na výrobu plavidiel, športových potrieb (golfové palice, veslá, tenisové rakety), pneumatík (gumová matrica vystužená sadzami a celulózovými, polyamidovými, aramidovými alebo uhlíkovými vláknami) a pod.

K polymérnym kompozitným materiálom patria aj fotokompozity používané ako výplne zubov, pozostávajúce zo syntetických živíc vo forme monomérov a kopolymérov a plniva (sklo, SiO₂, Al₂O₃, B₂O₃, fosfáty, pigmenty), po vyplnení zuba a ožiarení ultrafialovým žiarením živica spolymerizuje (fotopolymerizácia) a spojí sa so zubnou sklovinou. V poslednom období sa materiálový výskum venuje najmä polymérnym nanokompozitom s pozoruhodnými fyzikálnymi vlastnosťami, v ktorých sa spája elasticita polymérnej matrice s vlastnosťami anorganickej alebo organickej nanofázy; rozmer nanofázy aspoň v jednom smere neprekračuje 100 nm. Pri polymérnych nanokompozitoch je na získanie porovnateľných alebo dokonca zlepšených vlastností v porovnaní s konvenčnými mikroplnivami potrebné oveľa menšie množstvo plniva (max. 5 objemových %), pričom sa zachovajú pôvodné vlastnosti polymérnej matrice, ako sú dobrá spracovateľnosť a húževnatosť.

Kompozitné materiály sa využívajú v stavebníctve ako stavebné materiály, napr. rôzne druhy betónu (matricou je stvrdnutá cementová kaša, plnivom kamenivo a železné prúty; → železobetón) alebo podlahové krytiny (matricou je polyvinylchlorid, plnivami drvina z korku alebo z dreva, tkanina a pod.). Moderné kompozitné materiály s epoxidovou živicou ako matricou a so sklenými, s uhlíkovými, aramidovými a i. vláknami spracovanými vo forme lamiel, tkanín alebo tyčí, ako plnivom sa používajú na povrchové spevnenie stavebných prvkov z betónu, z muriva alebo z dreva i na ich ochranu proti vonkajším vplyvom napr. pri rekonštrukčných prácach. Kompozitné materiály, ktorých matricou je syntetický polymér (polyetylén, polypropylén, polyvinylchlorid a i.) a výplňou drevná hmota (piliny, drvina z rastlinného odpadu), sa označujú ako materiály WPC (angl. Wood Polymer Composite). Dosky z týchto materiálov sa využívajú namiesto dreva v exteriéroch (na ploty, zábradlia, terasy, balkóny, altánky) a vďaka výborným tepelnoizolačným vlastnostiam aj ako obklad fasád budov.

konštrukčná výška — zvislá vzdialenosť výškových úrovní vymedzujúcich jednotlivé podlažia (konštrukčná výška podlažia) meraná medzi výškovými kótami horných povrchov nad sebou nasledujúcich vodorovných nosných konštrukcií podlahy a stropu každého konkrétneho podlažia; celková konštrukčná výška viacpodlažného objektu je súčtom konštrukčných výšok všetkých podlaží. Konštrukčná výška podlažia sa líši od svetlej výšky podlažia.

konštrukcia [lat.] —

1. filoz. výtvor myslenia, intelektu. Epistemológia bez ohľadu na to, o ktorú filozofickú školu ide, kladie do protikladu to, čo je dané, a to, čo je skonštruované. Poznanie ako konštrukcia je však vždy odniekiaľ získané, prvky tohto poznania môžu pochádzať zo zmyslov, z mysle alebo z racionálneho rozhodnutia. Na rozdiel od antickej filozofie moderná filozofia čoraz viac zdôrazňovala význam skonštruovaného v protiklade k tomu, čo stredoveká filozofia označovala ako bezprostredné poznanie (u R. Descarta vrodené idey, u J. Locka zmyslové idey, u D. Huma impresie). Ak ide o konštrukciu hypotéz a teórií, z hľadiska epistemológie je tu prítomný moment objavu, ktorý sa vymyká logickej analýze. Aj keď pre potreby analýzy možno hovoriť o rôznych prvkoch hypotézy či teórie, v procese faktickej konštrukcie teórie ich nemožno priradiť k nejakým časovo oddeleným etapám, pretože súčasťou vedeckej úlohy empirických vied je hľadanie riešení problémov, ktoré nie sú iba čisto formálne;

2. jaz. útvar zložený aspoň z dvoch prvkov, ktoré sú gramaticky a významovo späté, napr.: idúc do mesta, hovorím mu. Oproti konštrukcii stojí štruktúra, ktorá je obsahovo i formálne uzavretá a má ucelený význam. Ucelený význam má aj vetná konštrukcia;

3. mat. postup, ktorým zo zadaných objektov alebo údajov (bodov, priamok, čísel, matíc, funkcií a pod.) možno povolenými operáciami (aplikovanými prípadne aj na medzivýsledky) dostať výsledný objekt alebo údaj. Konštrukcie sa používajú vo všetkých oblastiach matematiky, napr. na zostrojenie matematickej štruktúry alebo objektu s danými vlastnosťami. Počet použitých povolených operácií môže byť buď konečný (typicky napr. pri algoritmoch, euklidovských konštrukciách, geometrických konštrukciách), alebo nekonečný (limitný prechod pri súčte radu funkcií, rôzne druhy indukcie). Pri konštrukciách sa často minimalizuje súbor povolených operácií alebo sa dokonca niektoré zámerne vylučujú (zvyčajne sa týkajú existencie; napr. axióma výberu vedúca k výsledkom, ktoré sú určitým spôsobom nevhodné). Konštruktivizmus pokladá konštrukciu za jediný spôsob dôkazu existencie matematického objektu;

4. nosná časť stavby zhotovená z prvkov, ktorých tvar a rozmery sú navrhnuté na základe výpočtov, príp. zvolené podľa vzoru alebo na základe skúseností; aj nosná alebo podporná časť stroja alebo zariadenia (→ nosná konštrukcia);

5. stroj. proces tvorby návrhu výrobku, → konštruovanie; aj oddelenie výrobných alebo projektových firiem zaoberajúce sa predvýrobnými etapami tvorby produktu (stroja, výrobnej technológie a pod.), t. j. konštruovaním; konštrukčná kancelária;

6. účelné celkové usporiadanie, stavba, sústava, napr. celkové usporiadanie stroja, zariadenia, nástroja alebo prístroja, ktoré sa skladá z niekoľkých prvkov a tvorí celok, ktorý čo najvhodnejšie slúži na daný účel. Voľba konštrukcie závisí od požiadaviek kladených na daný výrobok (vyrobiteľnosť, životnosť, spoľahlivosť, bezpečnosť, cena, ekologické požiadavky, právne predpisy) i od stupňa technického vývoja v období jeho navrhovania;

7. prenesene ničím nepotvrdené tvrdenie, dohad, domnienka.

kozub —

1. aj krb — zariadenie primárne slúžiace na kúrenie alebo na doplnkové vykurovanie obytných priestorov budov s čiastočne (neúplne) uzatvoreným ohniskom napojeným na komín odvádzajúci spaliny. Kozuby sa v menšej miere využívajú aj na grilovanie či na svietenie a sú výrazným estetickým prvkom v interiéri i v exteriéri. Otvorený interiérový kozub (historicky tradičný kozub) je spojený so stavebnou konštrukciou budovy a jeho základom je hranatý alebo oblúkový výklenok siahajúci približne do výšky ľudskej postavy. Ohnisko kozuba, ktoré býva ploché (bez roštu) a z troch strán obmurované, pričom čelná plocha je otvorená smerom do miestnosti, plynulo prechádza do širokého sopúcha (prieťah; horizontálny otvor), ktorý odvádza spaliny do komína. Z hľadiska správnej funkcie kozuba (dostatočný prístup vzduchu na horenie a odvod spalín do komína) je dôležitý vhodný pomer plochy otvoru kozuba a prierezu komína. Otvorený kozub je vhodným dekoračným prvkom obydlí, jeho dôležitým pozitívom je možnosť pohľadu na otvorený oheň, nevýhodou v porovnaní s kachľami, resp. s kachľovou pecou (vykurovacie zariadenia s uzatvoreným ohniskom, zväčša s roštom) je však príliš malá účinnosť vykurovania v dôsledku tepelných strát. Ďalšími nevýhodami otvorených kozubov sú nerovnomerné rozloženie teploty v miestnosti, vysoká prašnosť a pri nevhodných podmienkach tlaku vzduchu aj dymenie do miestnosti. Počas historického vývoja sa na zvýšenie efektivity a zníženie príliš silného sálavého tepla aplikovalo viacero zlepšení, napr. zmenšil sa otvor kozuba, čo sa dosiahlo pomocou kovovej (zväčša liatinovej) platne, ktorá sa namontovala do jeho hornej časti a odtienila (presmerovala) časť sálavého tepla z otvoreného plameňa a ohrievala okolitý vzduch. Neskôr sa aj časti sopúcha robili z tepelne vodivého materiálu, vďaka čomu sa dostalo do miestnosti viac tepla, alebo sa zhotovoval sopúch s dvojitou stenou, pričom vzduch nachádzajúci sa medzi stenami sa ohrial a vystupoval otvormi cez mriežku v hornej časti sopúcha. Na zmiernenie sálania tepla a zabránenie úletu iskier z ohňa do miestnosti sa pred otvor kozuba niekedy umiestňovala aj premiestniteľná zástena. Na ochranu pred popálením mal otvor kozuba často mrežové dvere. Nevhodné ťahové pomery kozuba (odťah spalín do komína) je možné riešiť pomocou regulovateľnej klapky v sopúchu. Tá sa s cieľom zabrániť unikaniu teplého vzduchu z miestnosti v čase mimo prevádzky kozuba zatvára.
Ďalším spôsobom na zlepšenie účinnosti využitia tepla je zabudovanie kozubového výmenníka (nazýva sa aj krbový výmenník). Je to kovová nádoba alebo rúrový had vnútri kozuba, ktoré slúžia na ohrev úžitkovej vody či vody na vykurovanie miestností (teplovodný kozub), alebo sústava hrubších rúr či lamiel, v ktorých sa ohrieva vzduch (teplovzdušný kozub), ktorý môže byť vedený ďalej na vykurovanie susedných miestností, prípadne aj celého domu. Pri moderných teplovzdušných kozuboch je cirkulácia vzduchu často podporovaná elektrickým ventilátorom, pri teplovodných kozuboch sa používa obehové čerpadlo.
V modernej dobe úsilie skombinovať výhody kozubov a kachieľ, t. j. popri zachovaní vzhľadu zlepšiť účinnosť a znížiť spotrebu paliva, viedlo k vytvoreniu alternatívnych konštrukcií. Vznikli kozubové kachle (aj krbové kachle; rozšírené od 70. rokov 20. stor.), čo sú väčšinou kovové, zriedka murované, samostatne stojace kachle, pri ktorých dvierka z tepelne odolného skla umožňujú pohľad na plamene.
V súčasnosti sa namiesto klasických, otvorených kozubov zhotovujú prevažne kozuby s kozubovou vložkou (nazýva sa aj krbová vložka), čo sú vlastne kozubové kachle obmurované tzv. obstavbou. Dekoratívny architektonický vzhľad podobný otvorenému kozubu zostáva pri nich zachovaný, vďaka zatvárateľným dvierkam je však prívod vzduchu regulovaný, teplota výrazne vyššia a dosahovaná účinnosť až 80-percentná (15-percentná pri otvorenom kozube). Kozubové vložky sa často kombinujú s výmenníkmi tepla.
Pri stavbe kozuba i obstavby sa používajú špeciálne stavebné materiály schopné odolávať tepelným šokom (rozpínanie materiálu pri ohriatí a následný návrat do pôvodného stavu), napr. žiaruvzdorné prefabrikované tvarovky alebo žiaruvzdorné omietky. Na obklad sa používa obkladová keramika, prírodný alebo leštený kameň (pieskovec, vápenec, mramor, žula) alebo ušľachtilé kovy a zliatiny (oceľ, chróm, nikel), prípadne aj drevo. V kozube sa tradične vykurovalo drevom (drevenými polenami), v novších konštrukciách (kozubové kachle, kozubové vložky) je možné vykurovať takmer všetkými druhmi tuhých palív (drevo, drevené brikety, uhlie).
Ako kozuby sa označujú aj plynové alebo elektrické zariadenia, pri ktorých je zachovaný architektonický vzhľad kozubov, vytvára sa však v nich len ilúzia plameňov plápolaním vhodne zafarbených textilných pásikov v prúde vzduchu elektrického ventilátora či ilúzia žeravých uhlíkov rozžeravením vhodných objektov pomocou elektrických odporových špirál alebo sa v nich len premieta obraz ohňa z elektronickej nahrávky. Kozuby spaľujúce lieh sú takmer výlučne estetickým prvkom moderných interiérov, vykurujú len minimálne. Okrem interiérových kozubov sa budujú aj exteriérové, záhradné kozuby, t. j. architektonicky stvárnené otvorené ohniská, ktoré slúžia najmä na grilovanie.

Otvorené interiérové kozuby sa používali pravdepodobne už v 9. stor. (zachovaný ideálny plán kláštora Sankt Gallen v dnešnom Švajčiarsku, okolo 820). Neskôr sa uplatňovali najmä v gotických hradných sieňach a v renesančných zámkoch, a to často v nikách miestností. Od 15. stor. sa rozšírili aj do domov bohatých mešťanov, kde predstavovali výnimočnú súčasť interiérového zariadenia. Vertikálne kovové platne (zväčša zo železnej liatiny), ktoré sa od konca 15. stor. umiestňovali do hornej časti otvoru kozuba a ktorých funkciou bolo sústreďovať (kumulovať) teplo a vyžarovať ho do miestnosti, boli často reliéfne zdobené. Vonkajší obklad (čelo) kozuba býval zhotovovaný z kameňa (najmä z mramoru), tehál, z glazovanej hliny alebo zo štuky a mával bohatú reliéfnu výzdobu ovplyvnenú dobovými slohmi. Na kozubovú rímsu bývali umiestňované hodiny, svietniky alebo vázy, prípadne menšie plastiky. Kozuby boli rozšírené najmä v románskych krajinách (od 14. stor. Taliansko, Francúzsko), obzvlášť obľúbené boli v anglosaských krajinách, kde symbolizovali tradíciu v bývaní a prispievali k vytvoreniu pocitu intimity v obydliach. V súčasnosti vzhľadom na vysokú nehospodárnosť (neefektívnosť) tohto spôsobu vykurovania plní otvorený kozub čoraz viac len funkciu interiérového dekoratívneho prvku.

2. v minulosti čiastočne uzatvorené ohnisko umiestnené vo výške okolo 70 cm nad podlahou, používané na varenie; pec.

hysterézna krivka → hysterézna slučka

drevené konštrukcie — stavebné konštrukcie z dreva používané v pozemnom i v mostnom staviteľstve na trvalé, dočasné a pomocné stavby. Stavajú sa z reziva spojeného klincovými, záchytkovými, svorníkovými, skrutkovými alebo lepenými spojmi. V moderných drevených konštrukciách sa plné prierezy a prácne tesárske spoje často nahrádzajú lepenými drevenými konštrukciami, ktoré umožňujú vytvoriť ľubovoľný prierez a lepšie využiť hmotu dreva.

Drevené konštrukcie môžu byť rovinné alebo priestorové, plnostenné alebo priehradové, prípadne kombinované. K rovinným konštrukciám patria trámy, rámy, oblúky a priehradové nosníky; k priestorovým patria kupoly a škrupiny. Zvislými konštrukciami sú stožiare a veže. Drevené konštrukcie sa používajú najmä na strešné konštrukcie, rekreačné objekty, rodinné domy, priemyselné, poľnohospodárske, športové a výstavné haly, lešenia, skruže, lyžiarske mostíky a i. Nosné drevené konštrukcie sa zhotovujú prevažne z dreva ihličnatých drevín; listnaté dreviny sa používajú na malé stavby a na obvodové steny. Trvanlivosť drevených konštrukcií je menšia než pri stavbách z iných materiálov, dobre však vzdorujú chemickým účinkom, napr. lepené drevené konštrukcie majú v agresívnom prostredí dlhšiu životnosť ako železobetónové konštrukcie.

V súčasnosti sa na veľké rozpätia používajú drevené konštrukcie kombinované s kovovými prvkami (tzv. hybridné drevené konštrukcie). K najväčším patrí priestorová oblúková konštrukcia športovej haly (1992) v meste Izumo (Japonsko, prefektúra Šimane), ktorá má rozpätie 143 m a výšku 48,9 m. Tvorí ju 36 lepených drevených nosníkov v tvare oblúka pospájaných oceľovými lanami. Každý oblúk je vytvorený zo štyroch priamych nosníkov. Použitá priesvitná krytina umožňuje nepoužívať za denného svetla umelé osvetlenie.

hrebeň —

1. plochý úžitkový predmet na jednej strane (niekedy obojstranne) so zubmi slúžiaci na česanie vlasov, resp. na ich spevňovanie, ako ozdoba dámskych účesov, ale aj na česanie zvierat. Zhotovuje sa z rozličných materiálov (rohovina, slonovina, korytnačina, drevo, rôzne kovy, v súčasnosti aj plasty). Najstaršie hrebene sú známe z archeologických nálezov z neolitu, náročnejšie zdobené pochádzajú z prostredia vyspelých starovekých kultúr (napr. z Perzie, staré viac ako 5-tis. rokov). Vo východnej Európe existovala v období medzi 3. tisícročím a 1. polovicou 2. tisícročia veľká kultúrna oblasť, kde sa keramika zdobila odtlačkami hrebeňa (jamkovo-hrebeňovaná keramika). V stredovekých mestách sa zhotovovaniu hrebeňov venovalo špecializované remeslo hrebenárstvo. V západnej Európe počas celého stredoveku existovali liturgické hrebene, ktoré sa používali pri príprave kňazov na svätú omšu (napr. slonovinový hrebeň zdobený scénami zo života a martýria sv. Thomasa Becketa, Anglicko, 1200 – 10). V 15. a 16. stor. boli hrebene u nás často importovaným artiklom. Vzhľad hrebeňov ovplyvnili jednotlivé slohové obdobia, pričom sa často stávali dekoratívnymi objektmi. Veľmi zaujímavé umelecké kreácie sú známe z obdobia secesie a art déca;

2. poľnohosp. hrebeň brázdy — najvrchnejšia časť brázdového odvalu;

3. geomorfol. úzka pretiahnutá vrcholová časť vyvýšeniny vyznačujúca sa relatívne menším sklonom v porovnaní so strmými svahmi, do ktorých prechádza. Na rozdiel od chrbta, s ktorým sa často nesprávne zamieňa, sa vyznačuje väčším kontrastom oproti svahom, šírkou prevažne len niekoľko metrov a častými skalnými výstupmi. Hrebene prechádzajúce osou pohoria sú hlavné hrebene, hrebene vybiehajúce smerom k okrajom pohoria bočné hrebene (→ rázsocha). Najvyššie časti hrebeňov spája hrebeňová čiara. Výrazné hrebene sa formujú intenzívnymi exogénnymi procesmi, najmä rozširovaním dolín glaciálnou činnosťou či intenzívnou riečnou eróziou. Výrazný ostrý hlavný hrebeň je charakteristický pre hrebeňové pohoria (napr. Tatry, Krivánska Malá Fatra);

4. meteorol. → hrebeň vysokého tlaku vzduchu;

5. stav. vodorovná priesečnica dvoch sklonených strešných plôch, po ktorých steká dažďová voda na odkvap strechy;

6. stroj. stierací hrebeň — v zlievarenstve plochá doska s výrezom zodpovedajúcim obvodu modelu na odliatky slúžiaca na presné odobratie formy z modelu. Po natlačení piesku sa hrebeň podopierajúci piesok formy zdvihne i s formou zdvíhacími čapmi formovacieho stroja, čím sa zabráni trhaniu formy;

7. zool. kožovitý alebo perovitý výrastok na hlave vtákov. Kožovitý hrebeň sa vyskytuje najmä pri druhoch z radu hrabavce (Galliformes), perovitý hrebeň (pohyblivý alebo nepohyblivý) napr. pri niektorých papagájoch, holuboch a bahniakoch. Hrebeň je zvyčajne väčší a výraznejší pri samcoch.

hydroizolácia [gr.+ lat.] → izolácia

eternit — ľudový názov výrobkov z azbestocementu (dosky a vlnovky používané ako krytina, príp. ako obklady fasád budov, rôzne tvarovky a potrubia). V súčasnosti sa už nevyrába. Nazvaný podľa výrobcu a. s. Eternit v Berlíne.

asfaltová vozovka — stredná alebo ťažká netuhá vozovka, ktorej povrch tvorí kamenivo spojené asfaltom. Skladá sa z viacerých vrstiev krytu, podkladu a podsypu. Brúsna a ložná vrstva krytu môže byť z asfaltového betónu, liateho asfaltu, asfaltového koberca (mastixový, drenážny, otvorený, tenký) alebo z asfaltocementového betónu. Na dočasné vozovky sa používajú aj nátery, postreky alebo penetračný makadam. Podklad je spevnený cementom alebo asfaltom, prípadne je z makadamu. Podsyp tvorí štrkopiesková vrstva hrúbky aspoň 15 cm. Asfaltová vozovka je bez škár, jej zhotovovanie je mechanizované, údržba a spevnenie pomerne jednoduché. Jazda na asfaltovej vozovke je hladká a bez otrasov. Pri jazde v noci je však vozovka nevýrazne tmavá, za dažďa oslňuje odrazom svetiel prechádzajúcich vozidiel, za slnečného počasia sa jej povrch zohrieva a zrkadlí sa.

asfaltobetón → asfaltový betón

azbestocement — zmes azbestových vláken, portlandského cementu, vody, príp. ďalších anorganických vláken (napr. čadičových) a farbív. Vyznačuje sa ohňovzdornosťou a zvýšenou pevnosťou v ťahu a v ťahu za ohybu. Používala sa na produkciu azbestovocementových výrobkov (ploché a vlnité dosky na krytiny, obklady stien, rúry, tvarovky na kanalizáciu), v súčasnosti sa už nepoužíva.

autoklávovaný betón — betón, ktorého tuhnutie a tvrdnutie sa urýchľujú parením za zvýšeného tlaku a teploty v špeciálnych tlakových nádobách – autoklávoch. Autoklávovaný betón tak oveľa rýchlejšie dosiahne konečnú pevnosť. Má menší sklon k zmrašťovaniu, zvýšenú odolnosť proti mrazu a síranovým vodám. Používa sa pri prefabrikácii dielcov a tvaroviek.

asfaltový betón, asfaltobetón — zmes ropného alebo prírodného asfaltu a kameniva. Používa sa ako kryt cestných vozoviek, letiskových plôch, pri stavbe prívodných kanálov vodných elektrární, na tesnenie sypaných hrádzí a pod. Vyrába sa zväčša za horúca v obaľovacích súpravách. Pomocou finišerov sa ukladá na upravený povrch (čistý, suchý, príp. mierne navlhčený, ošetrený spojovacím náterom) v jednej alebo vo viacerých vrstvách a utláča sa valcami.

armatúra [lat.] —

1. biol. armatúra listu — sklerenchymatické povrazce žilnatiny alebo iných častí listu, ktoré slúžia na vystuženie jeho čepele;

2. stav. armatúra betónu → výstužná oceľ;

3. stroj. pomocné zariadenie umožňujúce ovládať alebo merať prietok kvapalín alebo ich tlak v mechanizmoch s prietokom kvapalín, a tak ovládať funkciu potrubných rozvodov, sietí a hydraulických mechanizmov. Zatváracími časťami armatúry sú ventily, posúvače, kohúty a klapky. Špeciálne armatúry sa používajú na ovládanie tlaku (redukčné ventily, prepúšťacie ventily), teploty (regulátory teploty) a prietoku (regulátor hladiny, napájania). Špeciálne sú aj poistné armatúry (poistné ventily, poruchové ventily), ochranné armatúry (spätné uzávery, nasávacie koše, sitá do potrubia), odvádzače kondenzátu, odkaľovacie ventily a pod. Vo vodovodných sieťach sú aj ďalšie špecifické armatúry, napr. bahník, vzdušník či hydrant.

Armatúra parných kotlov je výstroj parného kotla umožňujúca jeho pravidelnú bezporuchovú a bezpečnú prevádzku. Parný kotol je povinne vybavený uzatváracou, regulačnou, poistnou a bezpečnostnou armatúrou. Poistná armatúra slúži na otváranie a vypúšťanie, bezpečnostná po uzavretí oddelí chránený úsek od ostatného potrubia. Kotol musí mať najmenej dva poisťovacie ventily, dva priame vodoznaky, manometer s označením najvyššieho prípustného tlaku a s odbočkou na pripojenie kontrolného manometra, najmenej dve napájacie zariadenia s navzájom nezávislým pohonom, odkaľovací a odlúhovací ventil a hlavný uzatvárací ventil na napájanie vody. K armatúram parných kotlov patria aj ventil na odber pary, vypúšťací ventil, prielez na čistenie kotla, otvor na sledovanie plameňa a na uvoľnenie trosky, teplomery, vodomery, paromery a ukazovateľ oxidu uhličitého (CO₂) v spalinách. Rozsah armatúry parného kotla sa mení podľa typu kotla.

asfaltový pás — stavebný izolačný výrobok tvorený kombináciou asfaltu a vystuženej vložky z impregnovanej lepenky, juty, plsti, ktoré sa v súčasnosti nahrádzajú nenasiakavými vložkami (sklené rohože, hliníkové alebo medené fólie). Dodáva sa v kotúčoch, ktoré sa rozvíňajú a zliepajú nátermi z horúceho asfaltového lepidla alebo natavovaním horúcim vzduchom, príp. sú samolepiace. Používa sa pri hydroizolácii stavieb, príp. ich častí, ako sú základy, strechy, terasy a pod.

guľatina — zoťaté odvetvené, prípadne odkôrnené surové drevo stromovej dĺžky (kmeň stromu), neskrátené fyzickou manipuláciou na kratšie výrezy. Je určené na ďalšie mechanické, chemické a i. spracovanie (surovina pre drevospracujúci priemysel). Guľatina najmä z ihličnatých stromov (borovica, jedľa, smrekovec, smrek) sa používa napr. v stavebníctve na vzpery, stĺpy, pilóty alebo na stavbu drevených zrubových domov. Základné kvantitatívne a kvalitatívne vlastnosti guľatiny stanovujú normy.

hrablice, nesprávne česlice —

1. zariadenie na zachytávanie plávajúcich a vodou unášaných predmetov. V minulosti hrablice (starší termín hrable) slúžili napr. na zachytávanie voľne sa plaviaceho dreva v riekach v blízkosti baní a hút (prvé hrablice boli postavené 1548 pri Banskej Bystrici). V súčasnosti sa používajú v čistiarňach odpadových vôd, vo vodných elektrárňach a i. Skladajú sa z oceľových tyčí upevnených v pevnom ráme šikmo osadenom do betónovej konštrukcie alebo z oceľovej mrežoviny. Používajú sa hrubé hrablice (zachytávajú hrubé nečistoty) s medzerami medzi tyčami od 5 cm alebo jemné hrablice. V malých čistiarňach odpadových vôd a elektrárňach sa hrablice stierajú ručne, vo väčších strojovo;

2. v rybnikárstve a včelárstve kovová zábrana používaná na separovanie jednotlivých živočíšnych druhov, napr. hrablice v tvare mriežky z kolmých drôtov umiestnené v letáči úľa bránia osám a sršňom preniknúť dovnútra.

inžinierska geológia — odbor aplikovanej geológie zaoberajúci sa vzájomnými interakciami medzi prírodným prostredím a technickými dielami. Uplatňuje poznatky základných geologických odborov pri riešení praktických úloh potrebných pri projektovaní, realizácii a výstavbe inžinierskych diel (sídel, priemyselných stavieb, komunikácií, tunelov, mostov ap.). Delí sa na dynamickú inžiniersku geológiu (inžiniersku geodynamiku), ktorá sa zaoberá prírodnými a umelo vyvolanými (t. j. endogénnymi, exogénnymi a antropogénnymi) geologickými procesmi, regionálnu inžiniersku geológiu, ktorá sa zaoberá zákonitosťami priestorovej a časovej premenlivosti inžinierskogeologických pomerov, t. j. vlastností geologického prostredia dôležitých z hľadiska projektovania, realizácie a výstavby inžinierskych diel, a podmienkami využitia a ochrany geologického a krajinného prostredia, a inžiniersku petrológiu, ktorá sa zaoberá genézou a štúdiom inžinierskogeologických vlastností hornín, t. j. súborom fyzikálnych, chemických, mechanických, technologických a iných vlastností hornín. K základným úlohám inžinierskej geológie patrí inžinierskogeologický prieskum (→ geologický prieskum), inžinierskogeologická rajonizácia a zostavenie inžinierskogeologických máp.

inžinierske siete — súhrnné označenie sústav objektov vonkajšieho rozvodu (prepravy) energie alebo určitej látky z jedného miesta na druhé, resp. zo zdroja do objektu alebo naopak. Inžinierske siete môžu byť vedené v rámci obce alebo mesta, ale aj v rámci väčších územných celkov. Patria sem silnoprúdové (vysoké aj nízke napätie) a slaboprúdové elektrické siete (telefón, internet), siete na prepravu vody zo zdroja do objektu (vodovod, následný odvod znečistenej vody z objektu do recipientu, kanalizácia), doprava plynu do objektu (plynovod) a doprava tepla do objektu zo zdroja tepla (teplovod). Sú vedené ako káblové (elektrické) alebo ako potrubné siete (vodovod, plyn, kanalizácia, teplovod). Z hľadiska umiestnenia sú vedené nad zemou (elektrické vedenie) alebo pod zemou – zakopané v predpísanej hĺbke, resp. sústredené v podzemnom kanáli alebo kolektore (siete vedené v mestskej zástavbe). K inžinierskym sieťam patria aj objekty, ktoré slúžia na úpravu parametrov prenášanej látky (regulačné stanice plynu, transformačné stanice elektrickej energie, úpravne vody, čističky vody).

inžinierska geodézia — disciplína geodézie zameraná na riešenie úloh spojených s projekciou, zakladaním, ukončením a prípadne aj s prevádzkou stavebných diel a technických objektov, využívajúca geodetické metódy a technológie. K jej hlavným úlohám patria vytvorenie geodetických podkladov na projekt stavebného diela (získanie mapových podkladov, rekognoskácia geodetických bodov), prenos projektu do terénu (vytýčenie a označenie bodov a čiar vymedzujúcich stavebné dielo; → vytyčovanie) a súčinnosť s ostatnými profesiami pri jeho realizácii, ďalej kontrola stability stavby a jej vplyvu na okolie počas realizácie výstavby a po jej ukončení i zhotovenie porealizačnej dokumentácie stavby a jej premietnutie do operátu katastra nehnuteľností. K najnáročnejším úlohám inžinierskej geodézie patrí vytyčovanie tunelov, mostov, líniových stavieb a energetických investičných celkov, pričom využíva progresívne geodetické meračské zariadenia, ktoré spolu s kvalifikovanou aplikáciou matematickoštatistických metód zabezpečujú najvyššiu presnosť a spoľahlivosť pri určovaní horizontálnej polohy a výšky.

Janáč, Karol, 23. 12. 1921 Čierna Lehota, okres Bánovce nad Bebravou – 11. 4. 1981 Bratislava — slovenský stavebný odborník. Od 1958 pôsobil v Ústave stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave; 1979 DrSc. Zaoberal sa teplotechnickými problémami v stavebnej fyzike. Spoluautor viacerých publikácií, napr. Teplotechnické posudzovanie a zhodnotenie niektorých konštrukčných sústav pre poľnohospodársko investičnú výstavbu (1979), Poľnohospodárske stavby a ich vnútorná klíma (1984).

Jávor, Tibor, 18. 8. 1931 Malacky – 17. 7. 2000 tamže — slovenský stavebný odborník. R. 1957 – 91 pôsobil vo Výskumnom ústave inžinierskych stavieb v Bratislave, od 1990 na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach; 1985 DrSc., 1990 profesor. Zaoberal sa navrhovaním a experimentálnym overovaním stavebných konštrukcií, najmä tzv. diagnostikou mostov. Ako jeden z prvých využíval nedeštruktívne, najmä ultrazvukové metódy. Spoluautor viacerých publikácií, napr. Šikmé doskové a roštové mosty (1967), Nové metódy v navrhovaní a v stavbe mostov (1967), Analógie (1972), Krútenie (1975) a Vybrané metódy experimentálneho výskumu betónových mostov (1985). Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Jesenák, Ján, 8. 1. 1927 Budapešť – 21. 7. 2006 Bratislava — slovenský stavebný odborník. Od 1952 pôsobil na Stavebnej fakulte STU v Bratislave; 1987 prof. Venoval sa geotechnologickému modelovaniu, najmä spolupôsobeniu stavebných objektov a okolitého geologického prostredia i geomechanike. Spoluautor celoštátnej vysokoškolskej učebnice Mechanika zemín (1970).

hrazdená stavba — stavba, ktorú tvorí nosná drevená kostra s výplňou (výmurovkou). Kostra sa skladá z prahov (vodorovných trámov položených na podmurovke, na stene alebo na strope nižšieho podlažia), väzníc (vodorovných trámov ukončujúcich murivo), vertikálnych stĺpikov (zvislých trámov) začapovaných do prahov a väzníc, ako aj z pažníkov a šikmých vzpier vystužujúcich stenu. Priehrady vytvorené v stene stĺpikmi a pažníkmi môžu byť vyplnené prúteným výpletom, najčastejšie však tehlovým alebo kamenným murivom. Povrchy výplňových polí sa upravovali omazávaním alebo omietaním a najčastejšie sa bielili vápnom; exteriérové lícové plochy sa niekedy zdobili maľovaným ornamentom, prípadne vtláčaným geometrickým dekorom. Viditeľné drevené prvky sa spočiatku napúšťali (morili) čiernou alebo hnedou farbou, neskôr sa používali rôzne farby. Najstarší známy doklad hrazdenej stavby, nájdený v lokalite Çatal Hüyük na území dnešného Turecka, pochádza zo 7. – 6. tisícročia pred n. l. V Európe sa hrazdené stavby vyskytujú od stredoveku najmä v Nemecku a v severských krajinách. Na území Slovenska sa vyskytovali ohraničene v niektorých západoslovenských lokalitách (Veľké Leváre, Sobotište) ako kultúrna zvláštnosť, ktorá sa k nám dostala prostredníctvom habánov. Dekoratívne vlastnosti hrazdenej steny (najčastejšie ako kombinácia murovanej stavby v dolnej časti a hrazdenej stavby v hornej časti, pričom trámová zložka nadobúdala čoraz viac podobu ornamentu) sa uplatnili v architektúre 2. polovice 19. stor. – začiatku 20. stor. (historizmus, eklekticizmus, secesia), špeciálne v horských, kúpeľných a iných turistických oblastiach (na Slovensku ako import z architektúry v Alpách). V tomto duchu vznikali stavby vo Vysokých Tatrách, kde vynikli diela G. Majunkeho (vila v Dolnom Smokovci, 1900) a G. Hoepfnera (hotel Grand, Starý Smokovec, 1904) v tzv. tatranskom štýle, ktorého charakteristickým prvkom bola hrazdená stena. Hrazdené nadstavby využíval na svojich stavbách aj D. Jurkovič (Chaloupka, Luhačovice, 1902; Janův dům, Luhačovice, 1902).

jadro priehrady — stavebné tesniaca časť kamenitých a heterogénnych zemných priehrad umiestnená v strede telesa priehrady. Zhotovuje sa najmä z plastických materiálov (íl, hlina). Zapúšťa sa do nepriepustného podložia vopred vybudovanou tesniacou clonou. Buduje sa sypaním po vrstvách súčasne s budovaním statickej (nosnej) časti priehrady. Po obidvoch stranách jadra priehrady sa ukladá jednovrstvový alebo viacvrstvový filter. Použitie tuhých materiálov (betón, oceľ a i.) je menej vhodné. Ak je skalné podložie blízko pod povrchom, možno stavať napr. železobetónové jadro priehrady založené priamo na skale a zhotovené v predstihu na celú výšku priehrady.