absorbent zvuku — konštrukčne upravený akustický materiál (plsť, koberec, dierovaný akustický panel, drevotriesková a sadrokartónová platňa, tvárnica z tzv. sklenej vaty) s dostatočne veľkou zvukovou pohltivosťou. Používa sa na akustické úpravy skúšobní, hál, priestorov pri cestách, interiérov vozidiel, motorových priestorov ap.

agresivita [lat.] — útočnosť, výbojnosť, dobyvačnosť;

1. biol. tendencia živočíchov napádať alebo ohrozovať iné jedince toho istého druhu (vnútrodruhová agresivita) alebo cudzieho druhu (medzidruhová agresivita). Biologický význam agresivity spočíva vo výbere najlepších jedincov pri rozmnožovaní, umožňuje rovnomerné rozšírenie a zväčšovanie areálu druhu, pri sociálnych druhoch zabezpečuje najskúsenejšieho jedinca na vedúce miesto;

2. psychol. tendencia (aj vlastnosť) atakovať, útočiť na nejaké veci a osoby (slovne alebo útočným činom), presadzovať bezohľadne (až brutálne) svoje záujmy a ciele;

3. tech. schopnosť určitých látok rozrúšať iné látky, napr. v stavebníctve schopnosť prostredia škodlivo ovplyvňovať vlastnosti stavebných materiálov, spravidla ich chemicky rozrúšať a postupne znehodnocovať. Vyskytuje sa aj agresivita ovzdušia vyvolaná obsahom priemyselných exhalátov, najmä oxidu siričitého SO₂, agresivita kvapalín (znečistené odpadové vody, ako aj prirodzené agresívne vody) a agresivita pôdy (vplyv spodnej vody, mikroorganizmy). Betónové a murované konštrukcie sú poškodzované vylúhovaním a rozkladom niektorých ich zložiek pôsobením mäkkých, kyslých a uhličitých vôd; síranové vody spôsobujú napr. vznik kryštálov, ktoré potrhajú betón. Kovové konštrukcie znehodnocuje korózia. Pred agresivitou prostredia sa konštrukcie chránia izoláciami, nátermi, obkladmi, voľbou vhodných materiálov a technológie výroby.

aeroelasticita [gr.] — odvetvie mechaniky zaoberajúce sa správaním pružných telies obtekaných prúdiacim plynom (vzduchom) a ich vzájomným ovplyvňovaním. Analyzuje dynamické i statické účinky obtekania na časti lietadiel, vysokých stavieb, mostov a i., ako aj ovplyvňovanie vzdušného prúdu týmito konštrukciami. Jedným z javov aeroelasticity je napr. strata aerodynamickej stability konštrukcie.

aerodynamická stabilita konštrukcie — odolnosť nosnej stavebnej konštrukcie vystavenej účinkom dynamického zaťaženia vetrom. Musí zohľadniť bezpečnosť konštrukcie pred rozkmitaním a jej následným zrútením. Zisťuje sa pri visutých mostoch, anténových stožiaroch, vysokých komínoch, vysokých budovách, chladiacich vežiach ap. Podnetom na určovanie aerodynamickej stability konštrukcie bolo zrútenie visutého mosta Tacoma Narrows cez záliv Puget Sound (na severozápade štátu Washington v USA) 1940 len 4 mesiace po jeho dokončení a po vyše 50 rokoch od poslednej havárie mosta rovnakého druhu.

aglomerované drevo — stavebný materiál vyrobený mechanickou alebo chemickou úpravou menej hodnotného dreva (drevné vlákno, triesky) a drevného odpadu (piliny, hobliny). Pomocou vodovzdorných lepidiel sa spája do tvaru dosák, napr. drevovláknité, drevotrieskové, pilinové dosky. Používa sa na výrobu nábytku, na obklady, priečky, menšie pomocné stavby ap.

agloporit [lat.] — umelé pórovité kamenivo získané tepelným spracovaním ílovitých hornín alebo odpadu pri zošľachťovaní a spaľovaní uhlia (popol, škvara). Používa sa ako plnidlo do betónu, na výrobu nosných a obvodových konštrukcií z ľahkého betónu i na tepelnoizolačné zásypy; nie je vhodný do vlhkého prostredia.

Agócs [-góč], Zoltán, 24. 4. 1938 Fiľakovo, okr. Lučenec — slovenský technik. R. 1962 – 2012 pôsobil na Stavebnej fakulte STU v Bratislave (1990 – 94 prodekan, 1994 – 2000 vedúci Katedry kovových a drevených konštrukcií); 1994 profesor. Zaoberal sa kovovými konštrukciami, najmä lanovými nosnými sústavami. Zaslúžil sa o rekonštrukciu Mosta Márie Valérie cez Dunaj spájajúceho Štúrovo a Ostrihom (1944 zničený, 2000 – 2001 obnovený). Spoluautor kníh Kov v architektúre (1989), Diagnostika a rekonštrukcie oceľových konštrukcií (Assessment and Refurbishment of Steel Structures; 2004). Nositeľ viacerých cien a vyznamenaní, o. i. Radu Ľudovíta Štúra III. triedy (2000), Ceny Štefana Jedlíka (2000), Veľkej medaily svätého Gorazda (2003) a Striebornej medaily Zväzu slovenských vedecko-technických spoločností (2004).

aktivačná nádrž — objekt čistiarne odpadových vôd umožňujúci biologické čistenie odpadových vôd ich prevzdušňovaním a aktivovaným kalom. Buduje sa z vodostavebného betónu, z ocele alebo z plastických látok. Premiešavanie a prevzdušňovanie vody sa zabezpečuje mechanickým (kefové, vrtuľové, bubnové zariadenia), pneumatickým (kompresormi sa do vody vháňa vzduch cez pórovité materiály, tvarovky, dierované potrubia) alebo kombinovaným spôsobom.

akustický materiál — stavebný materiál zabezpečujúci zvukovú nepriepustnosť konštrukcie pohlcovaním alebo odrážaním zvuku. Mäkký akustický materiál (minerálne vlákna, guma, korok, plsť) zabraňuje ďalšiemu šíreniu zvuku jeho pohltením tuhou látkou. Tvrdý akustický materiál (betón, drevo, sklo) zvyšuje nepriezvučnosť konštrukcií proti zvuku šíriacemu sa vzduchom; z hľadiska vedenia zvuku tuhou látkou je však nevýhodný, pretože rýchlosť šírenia zvuku je značná a jeho útlm nepatrný.

kabrinec [rom.] — stav. kusové veľmi trvanlivé stavivo zhotovené z vhodných keramických surovín pálením pri vysokých teplotách až do bodu slinutia. Má žltú alebo červenú až hnedú farbu. Odoláva mrazu a kyselinám. Ako kameninová tehla sa používa na veľmi zaťažené murivo, ako aj pri vodných a kanalizačných stavbách; glazovaným kabrincom sa obkladajú fasády budov.

kachlička —

1. zvyčajne keramická doštička používaná na dláždenie podláh (→ dlaždica) a obkladanie stien (→ obkladačka);

2. zdrobnenina od slova kachlica.

Kaiser [-zer], Jaroslav, 18. 12. 1930 Senec – 20. 8. 2010 Bratislava — slovenský stavebný odborník. R. 1954 – 2000 pôsobil na Katedre stavebnej mechaniky Stavebnej fakulty SVŠT, resp. STU, 1991 – 94 jej vedúci; 1986 DrSc., 1988 profesor. Zaoberal sa stavebnou mechanikou, najmä teóriou viacvrstvových škrupín a ich kategorizáciou, ako aj riešením nelineárnych úloh súvisiacich s vplyvom teplotných zmien na nadpätosť a deformáciu škrupín. Riešil mnoho výskumných úloh pre prax, napr. projekty pyritovej pece Niklovej huty v Seredi, veľkokapacitného sila cementárne v Prachaticiach (ČR) a veľkorozponových zastrešení kruhových stavieb na báze dreva pre Výskumný ústav drevárskeho a nábytkárskeho priemyslu vo Zvolene. Spoluautor celoštátnej učebnice Pružnosť a plasticita (1990), viacerých vysokoškolských učebných textov (napr. Pružnosť a pevnosť, 1963; viacnásobne vydané po prepracovaní) a 22 vedeckých článkov. R. 1969 – 85 riaditeľ vysokoškolského umeleckého súboru Technik pri SVŠT.

kalojem —

1. aj bahník — priestor v najnižšie položenom mieste parného kotla na zachytávanie a odvádzanie usadeného kalu;

2. starší, v súčasnosti neplatný termín na označenie nádrže na uskladňovanie kalov (uskladňovacia nádrž) v čistiarni odpadových vôd.

kameň —

1. hovorové označenie minerálu alebo zmesi minerálov (t. j. horniny), v niektorých vedných disciplínach aj termín (napr. v pedológii sa za kameň považuje neopracovaný kus minerálu alebo horniny s rozmermi približne 50 – 250 mm). Podľa tvrdosti sa kameň rozdeľuje na tvrdý (žula, syenit, gabro, diorit, andezit, čadič), stredne tvrdý (pieskovec, dolomit, vápenec, mramor, travertín) a mäkký (bridlica). Ťaží sa v kameňolomoch (povrchových lomoch; lomový kameň), ako kamenivo sa získava aj zo štrkovísk alebo z riečnych korýt. Ťažko sa opracúva, používajú sa rozličné technológie a metódy vychádzajúce z prirodzených vlastností jednotlivých druhov kameňa, napr. štiepanie, tesanie, vŕtanie, drvenie, brúsenie a leštenie.

Jeden z najstarších (v stavebníctve a v architektúre používaný od kamennej doby), najkvalitnejších a v staroveku a stredoveku najčastejšie používaných stavebných materiálov (stavebný kameň) alebo ich zložka (po rozdrvení; štrk, piesok, kamenivo). Jeho výhodou je pevnosť v tlaku, odolnosť proti opotrebeniu, mrazu ap. Kameň má širokú škálu použitia (→ kamenné stavby, → kamenný most, → kamenná dlažba, → kamenárske výrobky ap.). Spočiatku bol nosným prvkom rôznych druhov stavieb, neskôr sa stal aj prostriedkom na vyjadrenie ich veľkoleposti či dôležitosti (významné verejné stavby, chrámy ap.); často sa kombinoval aj s inými materiálmi (napr. s pálenými či s nepálenými tehlami vo forme exteriérového i interiérového obkladu). V súčasnosti sa používa ako nosný konštrukčný alebo obkladový materiál pri výstavbe vodných, dopravných a melioračných stavieb, ako aj monumentálnych budov, často sa uplatňujú jeho esteticko-dekoratívne vlastnosti (→ dekoračný kameň). Od obdobia renesancie (a najmä v baroku) sa v stavebníctve uplatňuje aj umelý kameň nahrádzajúci najmä ťažko opracovateľné druhy kameňa (→ umelý mramor). Vo výtvarnom umení sa od obdobia paleolitu uplatňuje kameň ako jeden z najpoužívanejších materiálov predovšetkým v sochárstve, drahé kamene od najstarších čias aj v glyptike, litografický kameň (→ litografia) v grafike ap. Najčastejšie sa používa mramor, pieskovec, alabaster, vápenec, žula a diorit, od obdobia renesancie aj umelý kameň odlievaný do foriem. Remeselníckym opracúvaním kameňa sa zaoberá kamenárstvo;

2. usadenina vlastnosťami pripomínajúca kameň (→ kotolný kameň, → vínny kameň, → vodný kameň);

3. lek. lat. calculus, gr. lithos, aj kamienok, konkrement — a) tuhý útvar v dutých orgánoch a žľazových vývodoch zvyčajne zložený zo solí organických alebo anorganických kyselín alebo aj z iného materiálu (napr. z cholesterolu), pričom chemické zloženie závisí od miesta jeho vzniku; veľkosť kameňa sa pohybuje od zrnka piesku až do niekoľkých centimetrov. Kamene sa vyskytujú v rôznom množstve a ich tvar závisí od toho, či sú voľne uložené (guľovitý tvar) alebo vypĺňajú dutinu, v ktorej sa tvoria (rôzny tvar). Na vzniku a raste kameňov sa podieľajú zvýšená koncentrácia kameňotvornej látky (napr. zahustenie moču pri dehydratácii, príjem potravy bohatej na cholesterol), porucha koloidného prostredia (napr. následkom zápalu) a zmena pH (posun do alkalickej oblasti). K pravým kameňom patria močové a žlčové kamene, kamene podžalúdkovej žľazy a slinných žliaz (sialolity) a kamene prostaty, k nepravým napr. zahustený črevný obsah v apendixe (koprolit) alebo cudzie telesá (v nose, v prieduškách). Tvorba (proces vzniku) kameňov v organizme sa nazýva kalkulóza, prítomnosť (existencia) kameňov v niektorom vývode alebo orgáne litiáza, často sa však považujú za synonymá; b) usadenina na povrchu zuba (→ zubný kameň);

4. poľov., zool. žalúdkové kamene (→ gastrolity).

kamenárske výrobky — výrobky z prírodného kameňa používané v stavebníctve. Kameň na ich zhotovenie má byť nezvetraný, rovnorodý a podľa požiadaviek na konečný výrobok aj rovnomerne sfarbený, štiepateľný a leštiteľný; najčastejšie sa používa žula, syenit, diorit, andezit, ryolit (liparit), pieskovec, vápenec, mramor, travertín a bridlica. Na požadovaný tvar, rozmery a vzhľad sa upravuje najmä ručne, niektoré operácie (rezanie, brúsenie, leštenie) sa vykonávajú len strojovo. Ku kamenárskym výrobkom patria kopáky (výrobky v tvare pravouhlých rovnobežnostenov používané pri obkladovom riadkovom murive alebo približne v tvare klinového hranola pri klenbovom murive), kvádre (používané ako konštrukčno-staviteľský a architektonický prvok, sú pravouhlé, skosené alebo šablónové – zhotovované podľa šablón), haklíky (lámané dosky štvorcového alebo obdĺžnikového tvaru na obklady soklov, obvodových múrov budov a oporných múrov), dlažbové dosky a i. Kamenárske výrobky sa uplatňujú vo vodných, v dopravných, v pozemných i v baníckych stavbách. Ku kamenárskym výrobkom patria i prvky drobnej záhradnej architektúry (fontány, kvetináče), sepulkrálneho výtvarného umenia a architektúry (napr. náhrobné kamene) ap.

Kodr, Gustav, 28. 2. 1906 Lovčice, dnes súčasť mesta Plánice, okres Klatovy – 25. 2. 1982 Praha — český stavebný odborník pôsobiaci na Slovensku. R. 1945 – 51 splnomocnenec Ministerstva dopravy ČSR pre rekonštrukčné dopravné stavby na Slovensku (o. i. riadil stavby a opravy mostov v okolí Nových Zámkov a Komárna), 1951 – 65 hlavný inžinier v Štátnom ústave dopravného projektovania v Prahe, 1965 – 75 pôsobil na Fakulte prevádzky a ekonomiky dopravy Vysokej školy dopravnej (dnes Stavebná fakulta Žilinskej univerzity) v Žiline (1966 – 69 prodekan fakulty); 1966 mimoriadny prof. Zaoberal sa projektovaním dopravných stavieb, najmä výstavbou a rekonštrukciou železničných tratí a mostov. Autor a spoluautor vysokoškolských učebných textov, ako aj viacerých odborných článkov a jedného patentu.

kamenitá priehrada — zemná stavba spravidla lichobežníkového prierezu postavená naprieč vodným tokom, zabraňujúca voľnému prietoku vody. Údolná priehrada zhotovená z kameňa bez spojiva, ktorej vodotesnosť sa zabezpečuje jadrovým tesnením (→ jadro priehrady) umiestneným v strednej časti telesa priehrady alebo plášťovým tesnením na návodnom svahu. Jadrové tesnenie býva z hliny, plášťové tesnenie z betónu, zo železobetónu alebo z asfaltového betónu, pričom sa buduje ako viacvrstvové s dočasnou prvou vrstvou, ktorá sa zvyčajne poruší pri prvom napustení priehrady v dôsledku zvislých i vodorovných posunov telesa priehrady. Problémy pri kamenitej priehrade spôsobujú najmä jej veľké deformácie.

kamenivo — zrnitý materiál používaný v stavebníctve. Prírodné kamenivo sa ťaží z náplavov (nánosov) riek, z prírodných suchých ložísk alebo sa získava drvením a mletím kusového prírodného kameňa. Kamenivo používané ako spojivo do betónov a mált sa podľa veľkosti zŕn rozdeľuje na hrubé (veľkosť zŕn 4 – 125 mm), drobné (menej než 4 mm) a jemné (menej než 0,063 mm), pričom veľkosť zŕn sa stanovuje podľa najmenšieho kontrolného sita, ktorým zrno prejde. Kamenivo pridávané do betónov je zvyčajne zmesou viacerých frakcií (frakcia kameniva predstavuje tú časť, ktorá pri osievaní cez dvojicu kontrolných sít so štvorcovými otvormi definovanej veľkosti prejde horným sitom s väčšími otvormi a zastaví sa na spodnom site s menšími otvormi) v závislosti od požadovaných vlastností betónu a od jeho použitia. V stavebníctve (najmä v cestnom staviteľstve) sa pri prírodnom kamenive získavanom drvením rozlišuje drvina (veľkosť častíc 2 – 22 mm) a štrk (veľkosť zŕn nad 22 mm), ďalej štrkopiesok, štrkodrvina (zmes drveného drobného a hrubého kameniva; veľkosť zŕn do 63 mm) používaná na podklady vozoviek, ďalej kamenná múčka a preosievky (odpad). Umelé kamenivo sa vyrába z odpadov vznikajúcich pri tepelných a spaľovacích priemyselných procesoch (popolček, troska), tepelnou úpravou hornín (keramzit, expandovaný perlit), ako aj recykláciou odpadových materiálov (rozdrvený betón alebo tehly zo zbúraných stavieb, rozomleté plasty z nefunkčných elektrických a elektronických zariadení a i.).

kamenná dlažba — druh škárovej dlažby zhotovenej z kamenných dosiek alebo dlaždíc rôznych rozmerov. Na jej výrobu sa najčastejšie používa žula, syenit, porfýr, mramor a čadič. Doskami sa dláždia vonkajšie priestranstvá určené prevažne pre peších (námestia, nádvoria, chodníky), ako aj interiéry budov (vestibuly, schodiská, chodby). Dlaždice z taveného čadiča sú pre svoj atraktívny vzhľad vhodné do historických a výstavných interiérov i do obchodných centier a pre svoje technické parametre aj na dláždenie veľmi namáhaných podláh priemyselných objektov. Z úlomkov nepravidelného tvaru získaných pri rezaní dlažbových dosiek sa vyrába mozaikovitá benátska dlažba, ktorá sa často spája farebnými tmelmi alebo cementmi. Veľké a drobné dlažbové kocky sa používajú na dláždenie vozoviek určených na ťažkú prevádzku, prípadne plôch vystavených veľkému mechanickému namáhaniu. Dlažba z lomového kameňa sa používa na spevnenie návodného svahu priehrad alebo svahu cestných telies.

kamenné stavby — stavby, ktorých nosná konštrukcia je vytvorená z prírodného kameňa. Vznikali od najstarších čias, pričom v závislosti od stupňa rozvoja technológií a zaužívaných estetických princípov danej civilizácie mali rozličnú funkciu i formu. Keďže patria k najtrvanlivejším stavbám, zachovali sa až do súčasnosti (sú však vystavené nepriaznivému vplyvu znečisteného životného prostredia).

Podľa stupňa opracovania stavebného materiálu, z ktorého sú zhotovené, sa rozlišujú kamenné stavby z lomového muriva (neopracované kamene nepravidelného tvaru) a z kamenársky opracovaného muriva. Kamene v murive sú spojené maltou alebo uložené nasucho bez spojovacích prvkov alebo s nimi (napr. kovové, bronzové alebo železné skoby).

V praveku sa na stavby používali menšie kamene, ktoré sa ukladali na seba a vedľa seba bez spojiva, megalitické stavby (→ megalit; dolmeny, kromlechy, menhiry) sú však zhotovené z neopracovaných alebo čiastočne opracovaných kameňov veľkých rozmerov, ktorých veľkosť vyjadruje spoločenskú a kultovú dôležitosť stavby. Kameň sa uplatnil predovšetkým v architrávovej sústave použitej už na megalitických stavbách, typickej aj pre kamenné stavby Egypta i starovekého Grécka a Ríma. V stavbách, ktoré využívali túto sústavu, boli na stĺpoch s výškou dosahujúcou aj viac ako 20 m uložené vodorovné trámy (→ architráv) a na nich stropy vytvorené z kamenných dosiek. Kamenné stavby boli rozšírené najmä na územiach s dostatočnými prírodnými ložiskami kameňa, pričom kamenné bloky určené na ich výstavbu boli často prepravované i na veľké vzdialenosti. Najznámejšími starovekými kamennými stavbami sú pyramídy v Egypte vybudované z kameňov približne tvaru kocky s hranou asi 1 m. Kamene sú dobre opracované a kladené bez spojiva. Kým pyramídy majú oproti celkovému objemu stavby zanedbateľný vnútorný priestor, staroveké chrámy vytvárajú predovšetkým vnútorné priestory. Okrem hrobiek a chrámov sa v staroveku stavali z kameňa aj obytné domy, paláce a inžinierske stavby (zavlažovacie kanály, mosty).

Na rozvoji kamenných konštrukcií sa významnou mierou podieľali Rimania, ktorí do stavebníctva zaviedli kamenné oblúky a klenby, pričom ich používali aj na inžinierskych stavbách (mosty, cesty, akvadukty). Stavali monumentálne stavby z kamenných blokov často veľkých rozmerov, pričom ich vrchné a spodné plochy presne opracovali, a kládli ich nasucho bez spojovacích prvkov alebo ich spájali bronzovými skobami alebo smolou. Využívali pravidelnú i nepravidelnú väzbu muriva. Zväčšovanie rozmerov kameňov dosiahlo vrchol pri budovaní terasy pod chrámovým komplexom Jupitera, Merkúra a Venuše v Baalbeku v Libanone (dokončený 212 – 217 n. l.); použité kamenné bloky sú dlhé 20 m, vysoké viac než 4 m a široké viac než 3,5 m s odhadovanou hmotnosťou 800 až 900 ton. Predstavujú najväčšie stavebné prvky, aké kedy človek použil.

Kameň bol od staroveku najrozšírenejším stavebným materiálom aj v Sýrii a Palestíne. V budovaní kamenných stavieb vynikli aj Arméni, ktorí rozvíjali najmä náročne konštruované klenbové systémy z kameňa (5. – 6. stor.). V Južnej a Strednej Amerike dosiahli výnimočné majstrovstvo Inkovia (15. – 16. stor.) používajúci pri výstavbe opracované kamenné bloky s hmotnosťou aj niekoľko ton, ktoré kládli nasucho bez spojiva. V Európe dosiahli kamenné stavby konštrukčný vrchol v období gotiky. Od obdobia renesancie budovanie kamenných stavieb postupne upadalo, kameň sa využíval predovšetkým ako obkladový dekoratívny materiál. S nástupom používania betónu, železobetónu a ocele ako konštrukčných materiálov sa využitie kameňa obmedzilo už iba na vodné staviteľstvo a na rekonštrukciu historických objektov. V malej miere sa však prírodný kameň využíva na stavbu častí budov alebo niektorých ich prvkov aj v súčasnom stavebníctve, čo sa upravuje príslušnými normami; používa sa opracovaný alebo neopracovaný lomový kameň, ako aj neopracované bludné balvany, najčastejšie vápenec, pieskovec, žula, porfýr, čadič a bazalt. Kamene sa väčšinou spájajú maltou, niektoré druhy muriva sa zhotovujú aj bez malty.

Na území Slovenska sa uplatňovali ako hlavné stavebné materiály drevo a hlina (→ drevené stavby, → hlinené stavby), preto je v ľudovom staviteľstve pomerne málo kompaktných oblastí s výskytom kamenných stavieb. Priamy vplyv na ich rozšírenie mali kontakty obyvateľov panónskej a podunajskej oblasti s antickou a byzantskou kultúrou, z kameňa sa na Slovensku stavalo i v období Veľkej Moravy, uplatňoval sa pri výstavbe opevnení, hradov, chrámov a neskôr pri výstavbe miest. V ľudovom staviteľstve sa kameň začal uplatňovať počas 2. polovice 18. stor. i v oblastiach, kde pôvodne prevládalo drevo (Liptovská kotlina, severná oblasť Hontu, Novohrad, Tekov, Gemer). V súvislosti s osvietenskými protipožiarnymi opatreniami a postupným vyčerpávaním lesov v dôsledku rozvoja baníctva a hutníctva sa v prvých desaťročiach 19. stor. začalo stavať z kameňa aj v ďalších oblastiach (Vihorlat, Pohronie, Horná Nitra), kde bolo možné získať vhodný stavebný kameň (najkompaktnejšie oblasť výskytu kamenných domov sú v Slovenskom rudohorí, v okolí Jelšavy a v západnej oblasti Spiša). Ťažba lomového kameňa patrila medzi regálne práva, preto poddaní mali prístup k využívaniu kameňa pomerne neskoro. Na budovanie kamenných stavieb sa využíval najmä tuf, pieskovec, opuka, žula, čadič a vápenec, niekedy aj lomový kameň dopĺňajúci a v niektorých oblastiach aj nahrádzajúci kameň zbieraný na povrchu alebo z potokov a riek. V 18. – 19. stor. sa lomový a riečny kameň využíval v rozličnom množstve, s rôznymi funkciami a s použitím rôznych techník takmer na celom území Slovenska ako pomocný materiál, resp. v kombinácii s inými materiálmi (napr. ako výplň drevenej rámovej konštrukcie). Budovanie z kameňa si vyžadovalo špecifické technologické postupy, ktoré do dedinského prostredia prinášali murárski majstri a pomocníci pôsobiaci v mestách. Neskôr sa murárstvo ako remeslo rozšírilo aj na dedinách. Ako celokamenné stavby sa stavali pivnice, sýpky, stodoly, maštale, pece, studne ap., z kameňa sa zhotovovali aj podmurovky drevených a tehlových stavieb. Kamenné stavby (hlavne obytné) sa zvonka i znútra omietali vápnom. Pri stavbe plotov, ohrád a stien bez nosnej funkcie sa dlho udržal najstarší spôsob spájania kameňa – nasucho, bez spojiva, a takto sa ukladali i ploché kamene pod rohy drevených objektov. Na základe protipožiarnych nariadení sa v polovici 18. stor. začali v niektorých župách a bohatších usadlostiach stavať murované komíny.

Kamenský, Jozef, 22. 3. 1941 Prešov — slovenský vodohospodársky odborník. Od 1967 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave; 2000 profesor. Zaoberá sa teoretickými aspektmi vodných stavieb, najmä matematickým modelovaním prúdenia v otvorených korytách, ako aj projektovaním hydrotechnických stavieb. Autor a spoluautor 27 vedeckých a odborných prác, 17 učebných textov, ako aj monografií Hydraulika pre stavebných inžinierov 1: Objekty a potrubia (1986) a Hydraulika pre stavebných inžinierov 2: Prúdenie v korytách a pórovitom prostredí (1989). R. 1991 – 2003 člen redakčnej rady medzinárodného vedeckého časopisu Journal of Hydrology and Hydromechanics.

kanalizácia [gr. > lat.] — stavebné a technické zariadenie na zachytávanie, zhromažďovanie, odvádzanie a spravidla aj na čistenie odpadových vôd z osídlených území pred vyústením do recipientu; vodná stavba. Tvoria ho stoková sieť a čistiarne odpadových vôd. Rozlišuje sa vnútorná (domová) kanalizácia a verejná kanalizácia. Vnútorná (domová) kanalizácia odvádza odpadovú vodu z budov a plôch k nim priliehajúcich, rozdeľuje sa na jednotnú (odvádza všetky druhy odpadových vôd jedným potrubím) a delenú (osobitne odvádza splaškové a dažďové vody). Verejná kanalizácia hromadne odvádza odpadové a dažďové vody zo sídel (miest, obcí) a z priemyselných a poľnohospodárskych podnikov. Odpadové a dažďové vody sa dostávajú z vnútornej do verejnej kanalizácie prostredníctvom kanalizačnej prípojky. Podľa pôvodu odvádzaných vôd sa rozoznáva dažďová (odvádza zrážkovú vodu z povrchového odtoku), splašková (odvádza splaškovú vodu), priemyselná (odvádza priemyselnú odpadovú vodu) a komunálna kanalizácia (odvádza odpadovú vodu zo sídelných útvarov, obsahuje prevažne splaškovú, prípadne aj priemyselnú odpadovú a dažďovú vodu). Najrozšírenejšia je gravitačná (beztlaková) kanalizácia, ktorá odpadové vody odvádza pri atmosférickom tlaku potrubím so spádom, zriedkavejšie sú podtlaková a tlaková (pretlaková) kanalizácia.

Podľa zákona z 2002 o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách sa za verejnú kanalizáciu ani za jej súčasť nepovažujú také kanalizácie, ktoré neslúžia na hromadné odvádzanie odpadových vôd, samostatné kanalizácie na odvádzanie vôd z jednotlivých objektov a zariadení, dažďové vpusty a ich prípojky na verejnú kanalizáciu, kanalizácie slúžiace výlučne na odvádzanie vôd z povrchového odtoku z komunikácií a verejných plôch (ak nie sú súčasťou stokovej siete delenej sústavy) a kanalizačné prípojky. Ochranu verejnej kanalizácie zákon zabezpečuje prostredníctvom pásma ochrany, ktoré sa vymedzuje v závislosti od priemeru potrubia spravidla v rozsahu 1,5 – 2,5 m od jej vonkajšieho pôdorysného okraja na obidve strany. Vlastníkom verejnej kanalizácie môže byť len právnická osoba so sídlom na území Slovenska (na území obce je vo väčšine prípadov vlastníkom obec, v ktorej územnom obvode je kanalizácia zriadená), prevádzkovateľom môžu byť fyzické, ako aj právnické osoby, ktoré spĺňajú požiadavky na odbornú spôsobilosť. Správu verejnej kanalizácie vykonávajú orgány verejnej správy a štátnej vodnej správy (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, odbory starostlivosti o životné prostredie okresných úradov).

kameninový íl — íl obsahujúci približne 50 – 70 % oxidu kremičitého, 15 – 30 % oxidu hlinitého a malé množstvo oxidov železa, medi, titánu, mangánu a iných prvkov, používaný na výrobu kameniny. Kvalitné prírodné kameninové íly sú primerane plastické, dobre sa spracúvajú, pri sušení výrobkov sa málo zmršťujú a majú jemnú zrnitosť, preto sa v keramickej výrobe používajú bez ďalších úprav. Oxidy kovov prítomné v kameninových íloch pôsobia v kameninovej hmote ako tavivá a prírodné farbivá, pri jej príprave sa podľa potreby pridávajú položiaruvzdorné íly, kaolín a ostrivá pripravené z vypáleného, rozdrveného a rozomletého kameninového ílu.

kachľa [gr. > lat. > nem.] → kachlica

kamenina — druh keramiky s pevným hutným nepriesvitným črepom, veľmi malou nasiakavosťou a vysokou odolnosťou proti chemikáliám a mrazu. Základnou surovinou na jej výrobu je ľahko slinujúci kameninový íl, ku ktorému sa pri príprave kameninovej hmoty podľa potreby pridávajú položiaruvzdorný íl, kaolín a ostrivá pripravené z vypáleného, rozdrveného a rozomletého kameninového ílu. Z kameninovej hmoty sa tvarujú výrobky, ktoré sa sušia a následne vypaľujú až do bodu slinutia, t. j. pri teplote 1 200 – 1 300 °C (al. 1 150 – 1 280 °C). Črep je po vypálení sfarbený na hnedo, žltohnedo, šedo alebo svetlokrémovo s odtieňom žltej alebo ružovej; ak sa použije biely kameninový íl bez železitých prímesí, získa sa biely črep; takáto kamenina sa nazýva porcelánová. Povrch výrobkov sa po vypálení upravuje nanesením glazúry, leštením alebo vybrusovaním. Typická je soľná glazúra odolná proti kyselinám a atmosférickým vplyvom (používajú sa však aj hlinité, živcové a olovnato-živcové glazúry), ktoré sa vytvára vhadzovaním chloridu sodného do pece počas výpalu kameniny pri teplote minimálne 1 180 °C; používa sa na glazovanie technickej, stavebnej a potrubnej kameniny.

Podľa použitia sa rozoznáva stavebná (kabrinec, obkladačka, dlaždica), potrubná (prietokové vedenie technických kvapalín, rúry a tvarovky na odvádzanie odpadových vôd, kalov ap.), technická (kyselinovzdorné tvarovky, obkladačky, dlaždice, varné kotly, vane pre chemický a potravinársky priemysel), hospodárska (žľaby, korytá, napájačky pre hospodárske zvieratá) a dekoračná kamenina, podľa druhu črepu hrubá (má hrubozrnný, farebný a nerovnorodý črep; patrí sem potrubná a technická kamenina) a jemná (má jemnozrnný rovnorodý črep; patrí sem dekoračná kamenina, uplatňuje sa v umeleckých remeslách i v keramickom sochárstve) kamenina.

Jemná kamenina sa podľa teploty vypaľovania a zloženia suroviny rozdeľuje na tvrdú a mäkkú. Tvrdá kamenina sa vypaľuje pri teplote 1 200 – 1 280°C a na jej výrobu sa používajú lokálne sa vyskytujúce kameninové íly zmiešané so živcom, s kremeňom a so šamotom. Má dokonale nepriepustný črep bielosivého až hnedého sfarbenia a obyčajnú veľmi tvrdú soľnú glazúru. Mäkká kamenina sa vypaľuje pri teplote 1 000 – 1 200 °C, pri obsahu kaolínu až do 1 300 °C. Má biely črep, pokrýva sa transparentnou olovnatou glazúrou rôzneho sfarbenia (podľa druhu prítomných oxidov kovov). Zdobí sa maľbou, tlačou, prelamovaním alebo plastickým reliéfom.

Kamenina vznikla v Číne v období dynastie Šang (1600 – 1100 pred n. l.), keď sa spôsoby vypaľovania keramiky zdokonalili natoľko, že hrnčiari boli schopní vypaľovať výrobky pri vysokých teplotách (→ čínska keramika). V Európe sa začala vyrábať v 12. stor. v Porýní, okolo 1300 sa preslávila kamenina vyrábaná v Siegburgu (neďaleko Bonnu, siegburgská kamenina). Známa je kamenina vyrábaná od 17. stor. v Creussene (neďaleko Bayreuthu, → kreussenská kamenina) a kamenina vyrábaná od 18. stor. v oblasti Westerwaldu (v mestách Höhr, Grenzau, Grenzhauser; dnes Höhr-Grenzhauser) a v Sasku. Od 1707 vyrábali kameninu Ehrenfried Walther von Tschirnhaus (*1651, †1708) a J. F. Böttger (→ Böttgerova kamenina) v Meissene, ako aj na panstve brandenburských kurfirstov v Plavne (dnes Plauen). V Anglicku v 17. stor. vyrábal kameninu anglický hrnčiar John Dwight (*okolo 1633/37, †1703) vo Fulhame (dnes súčasť Londýna). Ďalšími centrami výroby boli Nottingham a grófstvo Staffordshire, kde sa okolo 1720 zásluhou hrnčiara Johna Astburyho (*asi 1688, †1743) vyrábala jemná kamenina, ktorú neskôr zdokonalil J. Wedgwood (→ wedgwood).

V Uhorsku a na Slovensku sa kamenina začala vyrábať v 18. stor., v mestách i v dedinskom prostredí bol obľúbený kameninový riad s úžitkovou i s dekoratívnou funkciou. R. 1786 sa manufaktúra na výrobu fajansy v Holíči preorientovala na výrobu mäkkej kameniny, ďalšie manufaktúry vznikli v Košiciach (1801; svoje výrobky vyvážala do Ruska, Poľska i do Rumunska), Rožňave (1810), Spišskej Novej Vsi (1812), Kežmarku, Kremnici (1815; kremnická kamenina bola v 40. rokoch 19. stor. považovaná za najlepšiu v Uhorsku, vyvážala sa do celého sveta), Prešove (1817), Muráni (1823), Banskej Bystrici (1894) a i. Spočiatku v nich pôsobili najmä cudzí odborníci, ktorí prinášali moderné tvary a dekory. S rozvojom priemyselnej výroby tovaru z iných materiálov (smalt, sklo, porcelán) väčšina kameninových manufaktúr do konca 19. stor. zanikla.

kamenný most — most, ktorého dolná stavba i horná nosná konštrukcia sú zhotovené z kameňa rôzneho stupňa kamenárskej opracovanosti. Ako nosnú konštrukciu možno použiť len klenbu, pri ktorej stále zaťaženie a pohyblivé zaťaženie mosta nevyvolávajú v škárach medzi jednotlivými kameňmi ťahové napätie; rozpätie klenby tak zvyčajne nepresahuje dvojnásobok jej výšky, čo umožňuje premostiť len pomerne úzke prekážky alebo vybudovať kamenný most s väčším počtom klenieb. Keďže pohyblivé zaťaženie kamenného mosta je oproti stálemu zaťaženiu (vlastná hmotnosť mosta) pomerne malé, most vydrží aj niekoľko storočí zaťaženie spôsobené dopravnou premávkou ťažších vozidiel. K najznámejším staviteľom kamenných mostov patrili v staroveku Rimania, ktorí budovali mosty a akvadukty s viacerými klenbami v tvare kruhových oblúkov. K najstarším zachovaným kamenným mostom na Slovensku patrí most, ktorý je súčasťou cesty vedúcej cez obec Dravce (jednooblúkový, asi koniec 13. stor.) a Most sv. Gottharda pri obci Leles (viacoblúkový, 14. stor., rekonštruovaný koncom 20. stor.).

kaverna [lat.] — dutina, dutý priestor, vnútro;

1. prírodnými procesmi vzniknutá dutina, napr. nezaplnená dutina v krasovom útvare (jaskyni);

2. lek. aj caverna — dutina vzniknutá rozpadom tkaniva, napr. v pľúcach pri tuberkulóze;

3. umelo vytvorený podzemný priestor slúžiaci na umiestnenie podzemných elektrární, tovární, skladov ap. V minulosti sa kaverny (z betónu a kamenného muriva) stavali na vojenské účely ako úkryty pre delostrelcov a na uskladnenie munície. Budovali sa v blízkosti delostreleckých postavení hĺbením banským spôsobom alebo vo výkope a potom sa zahrnuli. Okrem hlavného vchodu mali obyčajne aj núdzový východ. Na Slovensku sa v okolí Bratislavy zachovali viaceré kaverny pochádzajúce z 1. svetovej vojny.

klampiarske práce — práce na ochranu stavieb pred zrážkovou vodou zabezpečujúce odvod vody zo strechy a ochranu ďalších povrchových častí objektu. Patria k nim montáž strešnej plechovej krytiny, odkvapových strešných žľabov a odpadových rúr, olemovanie komínov, oplechovanie muriva, ríms a parapetov a i. (→ oplechovanie). Na klampiarske práce sa využívajú rôzne druhy plechov (oceľový pozinkovaný, medený, hliníkový, z hliníkových zliatin), niektoré prvky (odkvapové žľaby, odpadové rúry) sú aj z plastov. Špeciálnym druhom sú klampiarske práce súvisiace s opravou karosérií áut.

klapková hať — druh pohyblivej hate, v ktorej je pohyblivou časťou oceľová klapka upevnená v ložiskách v spodnej železobetónovej časti hate medzi bočnými piliermi. Sklon klapky je možné meniť ťahadlom hydraulického agregátu, a tým regulovať výšku hladiny vody v zdrži. Napr. súčasťou vodnej stavby Selice na Váhu je dvojpoľová klapková hať, ktorej každá klapka má hradiacu šírku 12 m a maximálnu výšku 2,7 m.

Klepsatel, František, 31. 5. 1935 Markušovce, okres Spišská Nová Ves — slovenský stavebný odborník. Od 1958 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave; 1995 profesor. Zaoberá sa mechanikou hornín, najmä problematikou pretláčania potrubí a razenia štôlní v zeminách s použitím tunelovacích štítov. Výsledky viac ako 100 jeho výskumných prác a expertíz boli využité pri realizácii mnohých významných stavieb na Slovensku i v Česku. Autor a spoluautor viac ako 130 vedeckých a odborných článkov, viacerých vysokoškolských učebníc a učebných textov a 12 monografií, napr. Bezvýkopová výstavba podzemných vedení (1986), Mechanika hornín a inžinierska geológia (1992), Predpoklady a skutočnosť v geotechnickom inžinierstve (2002), Výstavba tunelů ve skalních horninách (2003), Městské podzemní stavby (2005), Bezvýkopová výstavba a obnova podzemních vedení (2007). Člen viacerých odborných a vedeckých spoločností.

klieština —

1. stav. súčasť drevených krovov slúžiaca na ich priečne spevnenie. Tvorí ju dvojica fošní s prierezom najčastejšie 80 × 160 mm, ktoré sa vodorovne upevňujú tesne nad pomúrnicou z obidvoch strán krokvy, vzpery a stĺpika svorníkovými spojmi. V hornej časti krovu sa môžu ďalšie klieštiny pripevniť tesne pod stredovými väznicovými trámami na obidve párové krokvy a obidva stĺpiky;

2. stroj. nástroj (zariadenie) na pevné upnutie vkladacieho nástroja (frézy a pod.) v elektrickom náradí. Pozostáva z rozrezaného puzdra na hnacom vretene, ktoré zachytí upínaciu stopku vkladacieho nástroja a zatvorením upínacej matice ju pevne zovrie.

klimatizácia [gr.] —

1. angl. air condition — technický proces na zabezpečenie požadovanej teploty, vlhkosti, kvality (obsahu oxidu uhličitého, čistoty) a optimálneho prúdenia vzduchu v uzavretom objekte (resp. v interiéri) so zreteľom na druh stavby a činnosť vykonávanú v objekte a nezávisle od pôsobenia vnútorných zdrojov tepla a vlhkosti (ľudí, osvetlenia, prístrojov) a vonkajšieho prostredia (teploty a vlhkosti vzduchu, vetra, slnečného žiarenia), ktoré v objekte (interiéri) spôsobujú tepelné zisky alebo tepelné straty. Na klimatizáciu sa používajú klimatizačné zariadenia, ktoré teplo z priestorov odvádzajú (ochladzujú ich) alebo ho do priestorov privádzajú (vykurujú ich), prípadne zvlhčovaním a odvlhčovaním zvyšujú a znižujú vlhkosť vzduchu. Do oblasti klimatizácie nepatrí prirodzené (aeračné) vetranie, ktoré môže byť vyvolané rozdielom tlakov medzi dolnou a hornou úrovňou objektu, spôsobené rozdielnou teplotou vzduchu a gravitáciou, jednou z nutných podmienok klimatizácie je totiž vynútená doprava upraveného vzduchu (ventilátorom) do interiérov. Klimatizácia sa delí na hygienickú, technologickú a špeciálnu.

Hygienická klimatizácia sa zameriava na vytvorenie tepelnej pohody v administratívnych, verejných a obytných budovách (zdravotnícke zariadenia, divadelné a koncertné sály, kinosály, hotely, športové haly vrátane zimných štadiónov, obchodné domy a supermakety) i v dopravných prostriedkoch – automobiloch, vlakoch, lietadlách, lodiach ap. (požadované vlastnosti vzduchu zvyčajne sú: teplota 19 – 27 °C, relatívna vlhkosť vzduchu 30 – 60 %, pohyb vzduchu v pásme pobytu bez vyvolania pocitu prievanu menší než 0,2 m/s), technologická klimatizácia na vytvorenie prostredia s pomerne úzkym rozmedzím teploty a vlhkosti vzduchu potrebného na zabezpečenie bezporuchového chodu zariadení (napr. v rozhlasových, televíznych a filmových štúdiách) a priemyselných technologických procesov (v textilnom, papierenskom, polygrafickom, farmaceutickom, chemickom a potravinárskom priemysle), na uskladňovanie produktov citlivých na teplotu a vlhkosť (potraviny, ovocie, zelenina) a na úschovu umeleckých a knižných diel (v múzeách, galériách, knižniciach ap.), špeciálna klimatizácia na vytvorenie prostredia s požadovanou teplotou a vlhkosťou a s mimoriadnou čistotou vzduchu (v operačných sálach, laboratóriách, prevádzkach elektronického priemyslu, jadrových elektrárňach, metrologických zariadeniach ap.).

Spôsob klimatizácie objektov je zvyčajne daný ich veľkosťou, tvarom, konštrukciou a účelom, ako aj ich geografickou a miestnou polohou. Pri návrhu klimatizácie sa vychádza z meteorologických údajov platných pre územie, v ktorom sa klimatizovaný objekt (priemyselná hala, budova) nachádza, z hygienických predpisov na určovanie potrebných prietokov vonkajšieho (čerstvého) vzduchu na jednu osobu v klimatizovanom priestore, z tepelných záťaží a tepelných strát tohto priestoru, ako aj z kritérií na zabezpečenie požadovanej kvality vnútorného vzduchu. Pri technologickej klimatizácii sú nevyhnutné aj údaje o parametroch vzduchu (požadovanej teplote, vlhkosti a čistote), ktoré vyžaduje realizácia technologických procesov. Najmä pri hygienickej klimatizácii sa musia rešpektovať kritériá hospodárnosti prevádzky, preto sú klimatizované budovy z hľadiska celoročnej spotreby energií certifikované na prevádzku klimatizácie a zaraďované do príslušných tried (podobne ako domáce elektrické spotrebiče). Za nedostatky, resp. obmedzenia klimatizácie možno pokladať pomerne vysoké investičné náklady, pri neodbornej prevádzke veľkú spotrebu energie, vytváranie podmienok na vznik baktérií a plesní pri nedostatočnej alebo zanedbávanej údržbe, ako aj na vznik prievanu pri nesprávnom rozdeľovaní vzduchu v klimatizovaných priestoroch;

2. technický odbor, ktorého jednou zo základných úloh je skúmať kvalitu vnútorného vzduchu a vytvárať podmienky a prostriedky na celoročné zabezpečenie požadovaného stavu vzduchu v interiéri a na jeho udržanie nezávisle od pôsobenia faktorov vnútorného a vonkajšieho prostredia. Jeho základy položil americký inžinier a vynálezca Willis (Haviland) Carrier (*1876, †1950), ktorý 1902 skonštruoval prvé zariadenie (sprchovú komoru) na úpravu teploty a vlhkosti vzduchu v interiéri a napísal prvé teoretické práce týkajúce sa problematiky klimatizácie budov.

klincové spoje stavebných konštrukcií — spoje doskového reziva a fošní zhotovené pomocou klincov, používané pri zhotovovaní zbíjaných drevených stavebných konštrukcií. Vo veľkej miere sa uplatňujú pri konštrukciách plnostenných a priehradových väzníkov úsporných krovov. Robia sa ručne, prenosnými pištoľami na nastreľovanie klincov alebo (vo veľkovýrobe) hydraulickými zbíjacími automatmi. Na miesto nosného spojenia sa vkladajú styčníkové dosky alebo oceľové platničky s tŕňmi. Každé nosné spojenie musí byť zaistené minimálne 4 klincami. Používajú sa stavebné klince so zápustnou mriežkovanou hlavou s ryhovaním v hornej časti (pod hlavou). Celkovej hrúbke spájaných kusov reziva sa prispôsobuje priemer (3 – 9 mm) a dĺžka (50 – 250 mm) klincov. Pevnosť zbíjaných častí závisí od odporu klincov proti vytiahnutiu a značne sa zvýši zahnutím prečnievajúcich koncov klincov. Klincami sa často zaisťujú aj spoje tesársky viazané čapovaním, resp. plátovaním.

klopenie — stav.

1. porušenie stability konštrukčného prvku alebo stavebného objektu, pričom dôjde k ich preklopeniu. Preklopenie v smere pôsobiacej sily (napr. tlaku vetra alebo pôdy) nastáva, ak moment klopiacej sily (vyvolaný napr. tlakom vetra alebo pôdy) je väčší ako moment stability (závisí od hmotnosti konštrukčného prvku alebo stavebného objektu, od polohy jeho ťažiska vzhľadom na obrysy podstavy a od pevnosti jeho ukotvenia k podkladu);

2. porušenie stability nosníkov obsahujúcich tenkostenné časti (napr. nosníky s prierezom v tvare písmena I) pri ich ohybe. Pri zvyšovaní zaťaženia takýchto nosníkov dochádza okrem ohybu nosníkov v rovine pôsobiacej sily aj k ich skrúteniu. Pôvodne rovinná strednicová plocha sa v tlačenej (hornej) časti prierezu ohne viac, v naťahovanej (spodnej) časti menej. Klopenie nosníkov sa vyskytuje najmä pri kovových a drevených konštrukciách. Nosníky sú odolné proti klopeniu, ak majú uzavretý prierez (štvorcový, kruhový), ak sú namáhané ohybom v rovine menšej tuhosti alebo ak majú dostatočne podopretú tlačenú časť prierezu.

Kmeť, Stanislav, 6. 3. 1957 Přerov, ČR — slovenský stavebný odborník, syn Stanislava Kmeťa a D. Kmeťovej. Od 1982 pôsobí na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach (2010 – 15 riaditeľ Ústavu inžinierskeho staviteľstva; 1991 – 94 prodekan, 2000 – 07 dekan fakulty, 1994 – 97 a 2007 – 15 prorektor, od 2015 rektor univerzity); 2000 profesor. Zaoberá sa teóriou spoľahlivosti, tvorbou výpočtových modelov a navrhovaním novodobých veľkorozponových kovových konštrukcií s dôrazom na štúdium odozvy prvkov a tvoriacich podsystémov so zohľadnením pružnej a nepružnej oblasti namáhania a časovo závislých efektov. Skúma mechanizmus pretvárania adaptívnych lanových, membránových a tensegrity konštrukcií. Autor a spoluautor 5 kníh, napr. Kovové membrány v novodobých konštrukciách fixných a mobilných striech (1999), viac ako 90 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch a viac ako 40 realizovaných projektov (napr. projekt statiky nosnej konštrukcie Košického štadióna L. Trojáka – Steel Arény v Košiciach, 1996). Člen viacerých slovenských a medzinárodných vedeckých spoločností i redakčných rád odborných časopisov. Nositeľ viacerých ocenení.

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

klenba, klenutie —

1. archit., stav. oblúkový vodorovný alebo šikmý nosný systém na prekrytie (zaklenutie) miestnosti alebo na preklenutie voľnej plochy či prírodnej prekážky vybudovaný na múroch alebo na iných podperách.

Klenba oddeľuje jednotlivé podlažia a slúži ako strop. Zhotovuje sa z rozmanitých stavebných materiálov (lomový alebo tesaný kameň, tehla, keramické tvarovky, liate murivo, železobetón a ich kombinácie, výnimočne aj drevo), pričom od použitého materiálu spravidla závisí aj jej hrúbka (najväčšia je pri kamennej, najmenšia pri liatej a drevenej klenbe). Na rozdiel od rovného stropu, ktorého trámy sú namáhané ohybom a ťahom, je klenba namáhaná len tlakom. Každá klenba vyvoláva smerom nadol šikmý tlak, ktorý sa skladá zo zvislej a z vodorovnej (bočnej) zložky. Zvislá zložka sa cez podpory a základy stavby prevádza do zeme, vodorovná (bočná) zložka smeruje mimo konštrukcie klenby a pôsobí na steny (podpery; roztláča ich). Zvyčajne býva vyrovnávaná hrúbkou stien, opornými piliermi alebo oblúkmi (oporný systém v gotike), klieštinami alebo ťahadlami.

Klenba sa napína medzi opornými múrmi, ktoré sa nazývajú podpery. Body, v ktorých sa klenba na podpere začína, sa nazývajú päty. Klenba sa buduje podľa krivky – klenbového oblúka, ktorý určuje jej konštrukciu a tvar a je daný rozpätím (vzdialenosť piat alebo podpier) a výškou (dĺžka kolmice spustenej z jeho vrcholu na spojnicu piat). Klenbové oblúky sa rozlišujú podľa tvaru (polkruhový, eliptický, segmentový, lomený) alebo podľa štýlovej príslušnosti (románsky, gotický a i.). Najvyšší bod klenbového oblúka sa nazýva vrchol klenby, výškový rozdiel medzi pätou a vrcholom klenby vzopätie. Líce klenby je spodná (vnútorná) plocha klenby, rub klenby vrchná (vonkajšia) plocha klenby, ktorá je zvyčajne zakrytá zásypom a podlahou horného podlažia; vzdialenosť medzi lícom a rubom klenby je hrúbka klenby. Pohľadová plocha klenby sa nazýva čelo. Na vybudovanie oblúka kamennej a tehlovej klenby sa používajú klenáky (klenbovky). Pri stenách obvodového plášťa miestností zakrytých klenbou sa rozlišujú oporné múry (podpery), ktoré nesú klenbu, a čelné alebo štítové múry, ktoré len ukončujú miestnosť. Mimoriadne dôležitý je zásyp klenby, pretože rozvádza bodové tlaky (napr. nábytku a osôb na hornom podlaží) a zmenšuje ich na hodnoty, ktorým klenba môže vzdorovať, a zároveň má izolačnú funkciu (tvorí podklad na uloženie podlahy).

Tvar a konštrukcia klenby sa vyvíjali v úsilí dosiahnuť väčšie rozpätie klenby, väčšie otvory (na okná) i viac otvorov v stenách, ale najmä zdokonaľovaním stavebných technológií, ktoré obmedzili vplyv vodorovných síl v mieste uloženia. Každú klenbu charakterizujú jej tvar – priečny rez nazývaný profil, a tvary kriviek, ktorými dosadá k stenám. Profil môže mať polkruhový, elipsový, segmentový alebo prevýšený tvar. Všetky tvary klenby sa odvodzujú z dvoch základných geometrických tvarov – valca a gule. Väčšina klenieb však nie je z praktických príčin konštruovaná presne podľa príslušného geometrického ideálu, sú skôr kompromisom súvisiacim s použitým materiálom, miestnymi zaužívanými stavebnými technológiami, a najmä so špecifickými podmienkami konkrétnej stavebnej situácie. Väčšina klenieb nemá len svoj základný tvar, ale je členená útvarmi nazývanými klenbové výseky, ktorými sa plocha klenby otvára smerom k obvodovým stenám (resp. k otvorom v týchto stenách). Sú to menšie klenby umiestnené kolmo na základnú plochu klenby, charakteristické svojím pôdorysným tvarom (napr. trojboké, päťboké, oválne, segmentové) a vzájomným vzťahom. Klenba môže byť niekedy spevnená klenbovým pásom.

Klenby môžu byť pravé (murované alebo inak konštruované) a nepravé (imitované). Podľa konštrukcie sa pravé klenby rozdeľujú na valcové (cylindrické; ich konštrukcia je odvodená od tvaru valca) a guľové (sférické; ich konštrukcia je odvodená od tvaru gule), pričom obidva druhy sú veľmi staré (niektoré guľové klenby sa objavili už v neolite).

K valcovým (cylindrickým) klenbám patria valená, polvalená, korytová (valbová), kláštorná, zrkadlová, melónová, krížová, rebrová, diamantová a hrebienková klenba.

Valená klenba je najjednoduchším a najčastejšie sa vyskytujúcim druhom klenby. Má polkruhový prierez, jej päty sa opierajú o protiľahlé, spravidla rovnobežné steny. Najčastejšie prekrýva priestor obdĺžnikového alebo štvorcového pôdorysu. V minulosti sa často používala na prekrytie chodieb, schodísk (tzv. stúpajúca valená klenba) alebo špirálovitých schodísk (špirálovito stúpajúca valená klenba, nazývaná aj krútená klenba). Najstaršie valené klenby sa uplatnili okolo 1250 pred n. l. v starovekej egyptskej architektúre a boli vymurované z nepálených tehál, okolo 800 pred n. l. sa v Egypte a Asýrii objavili kamenné valené klenby. V gréckej antickej architektúre sa klenby objavili okolo 330 pred n. l., v rímskej antickej architektúre v 2. stor. pred n. l. V období renesancie sa uplatňovali aj valené klenby s lunetami (lunety vznikajú kolmým prienikom valenej klenby s nižšími valenými klenbami). V 19. stor. sa začala používať aj valená klenba, ktorá bola murovaná do traverz, vybudovaná spravidla z tehál a svojimi pätami dosadala na kovové traverzy, ktoré mali úlohu klenbových pásov. Osobitným druhom valenej klenby je prstencová (anuloidná) klenba, ktorá prekrýva užší neprerušený priestor prstencového pôdorysu; najstaršie stavali Rimania od 2. stor. pred n. l., často sa uplatňovali v divadlách a amfiteátroch i v centrálnych ranokresťanských kostoloch.

Polvalená klenba (polovičná valená klenba) je valená klenba s prierezom v tvare štvrťkruhu, ktorej päta je ukotvená v nosnom múre a záver je podopretý nosným múrom.

Korytová klenba (aj valbová klenba) je tvorená valenou klenbou, ktorá je na čelách uzatvorená časťami rovnako vysokej valenej klenby (tzv. bočnicami). Je uzatvorená a musí byť podopretá po celom obvode.

Kláštorná klenba vzniká kolmým prienikom dvoch alebo viacerých (4 alebo 6) rovnako vysokých valených klenieb nad priestorom štvorcového pôdorysu. Uplatnila sa v románskej, renesančnej i v barokovej architektúre. Otvorená kláštorná klenba (aj domikálna klenba) vzniká zrezaním kútových častí kláštornej klenby zvislými rovinami. Zatvorená kláštorná klenba má horizontálne päty zakotvené vo všetkých 4 múroch.

Zo zatvorenej kláštornej alebo z korytovej klenby vzniká odrezaním ich hornej časti vodorovnou rovinou zrkadlová klenba (nazývaná aj tabuľová; zrkadlo, resp. tabuľa, tvorí strop miestnosti), ktorá je tiež uzatvorená a podopretá po celom obvode. Používala sa v období renesancie a baroka. V období historizmu bola častá nepravá zrkadlová klenba, ktorá bola zvyčajne vytvorená z plochého stropu vmurovaním fabiónov do rohov miestnosti.

Melónová klenba je vytvorená prehnutými valenými klenbami, ktoré stúpajú po krivke a ktorých výška a rozpon sa postupne zmenšujú, až sa na vrchole v jednom bode stretávajú. Používala sa v období ranej renesancie na zaklenutie centrálnych priestorov (zvonka sa môže javiť ako kupola).

K najrozšírenejším typom klenby patrí krížová klenba vznikajúca kolmým prienikom dvoch alebo viacerých valených klenieb rovnakej výšky, ktorých prierez môže mať tvar polkruhového alebo lomeného oblúka (tvar oblúka sa opakuje aj pri čelách klenby). Hrany vzniknuté v mieste prieniku a zbiehajúce sa vo vrchole klenby ju delia na 4 časti a prenášajú väčšinu tlaku smerom nadol do 4 oporných bodov v kútoch klenbového poľa, čím sa uvoľní nosná funkcia veľkých častí stien (na okná alebo na iné otvory). Krížová klenba sa najčastejšie budovala nad priestorom štvorcového pôdorysu. Podľa výšky vrcholu klenby a výšky čelného oblúka sa rozoznáva rovná (vrchol klenby i oblúkov je v rovnakej výške, tzv. rímska krížová klenba), stúpajúca (vrchol klenby je vyššie ako vrcholy oblúkov) a klesajúca (vrchol je nižšie ako vrcholy oblúkov) krížová klenba. Prvé krížové klenby vyvinuli Rimania v 1. stor. n. l., ktorí ich budovali z liateho muriva a niekedy zosilňovali diagonálnymi rebrami; dokázali nimi zaklenúť priestory veľkých rozmerov. V 6. stor. sa objavili krížové klenby z tehál a kameňa. Uplatnili sa v karolovskej, otonskej a ranorománskej architektúre, v období renesancie i baroka. Zosilnením hrán krížovej klenby kamennými klenbovými rebrami, ktoré majú hlavnú nosnú funkciu, vzniká rebrová krížová klenba. Vo vrchole klenby, kde sa rebrá zbiehajú, býva umiestnený svorník. Tlak jednotlivých častí klenby sa prenáša do diagonálne položených rebier a nimi nadol do rohov. Klenba tak nepotrebuje súvislú podporu po celom obvode, stačí iba podopretie v rohoch (napr. stĺpmi alebo piliermi). Tak sa vytvárajú otvorené klenbové oblúky, priestor je presvetlený a klenba pôsobí vzdušne a ľahko. Spočiatku (v románskom období) boli klenbové rebrá jednoduché, najčastejšie hranolového tvaru, v období gotiky bohato profilované (niekedy zhotovené z terakoty). V období neskorej gotiky niektoré klenbové rebrá stratili nosnú funkciu a stali sa čisto dekoratívnym prvkom.

Rebrové klenby umožnili zaklenúť rozsiahle priestory. Objavili sa v záp. Európe okolo 1100 a následne, najmä v období gotiky, sa rozšírili v množstve variácií. K najvýznamnejším typom rebrových klenieb patria šesťdielna rebrová klenba (v klenbovom poli krížovej klenby sú medzi diagonálnymi rebrami na stranách klenbového poľa kolmo vložené 2 rebrá), osemdielna rebrová klenba (v klenbovom poli krížovej klenby sú kolmo z bokov vložené 4 rebrá), sieťová klenba (sústava rebier, ktoré v pôdoryse neprechádzajú vrcholom klenby, ale vytvárajú pravidelný sieťový obrazec, pričom rebrá spájajú protiľahlé podpory; objavila sa v 13. stor. vo Francúzsku, neskôr sa rozšírila najmä v str. Európe), hviezdicová klenba (aj hviezdová klenba; hustá sústava rebier, ktoré sú pravidelne rozložené po celej ploche klenby a vytvárajú hviezdicové motívy; objavila sa v Anglicku v 14. stor., následne sa rozšírila v str. a záp. Európe), visutá klenba (svorník je spustený hlboko pod vrcholom klenby), vejárová klenba (tvoria ju prevrátené, navzájom pospájané kamenné kužele; rebrá, obvykle bez nosnej funkcie, sa vejárovito rozkladajú po celej jej ploche; vyskytovala sa iba v Anglicku v období neskorej gotiky), krúžená klenba (rebrá zvyčajne bez nosnej funkcie tvoria krúžené obrazce; uplatnila sa v Nemecku, Rakúsku, Česku a výnimočne aj na Slovensku v období neskorej gotiky), vrstvená klenba (pod vlastnou plochou klenby prebieha druhá vrstva rebier, ktorá vytvára pavučinu bez plošných výplní).

Základom diamantovej klenby je najčastejšie hviezdicová, ďalej valená, krížová, sieťová alebo iná klenba, ktorej plocha je rozdelená na pravidelné priestorové geometrické obrazce vyplnené plasticky pôsobiacimi útvarmi na spôsob malých kláštorných klenieb, ktoré sú zvyčajne vymurované z tehál, pokryté omietkou a niekedy zdobené maľbou. Hrany klenby vytvárajú kontrastnú zostavu plôch a plôšok kryštálových tvarov evokujúcich hrany brúseného diamantu. Objavila sa v období neskorej gotiky (15. stor.) a pravdepodobne bola inšpirovaná islamskou architektúrou. Je typická pre neskorú gotiku v str. Európe (na Slovensku sa výnimočne zachovala v meštianskych domoch v Kremnici a Trenčíne). Z diamantovej klenby je odvodená hrebienková klenba, ktorej základom je najčastejšie valená klenba s výsekmi a ktorá bola obľúbená v období renesancie.

Ku guľovým (sférickým) klenbám patria kupola, česká klenba, česká placka a pruská klenba.

Základnou guľovou klenbou je polguľová kupola, ktorá je pravdepodobne najstarším druhom klenby.

Z guľového základu sú odvodené aj koncha a kalota. Zložité guľové klenby vznikajú prienikmi jednotlivých guľových klenieb zvyčajne elipsového tvaru (napr. prienikmi priečne postavených a vzájomne sa prenikajúcich elíps). Uplatnili sa v období baroka v Taliansku, a najmä v str. Európe.

Česká klenba vzniká odrezaním bočných strán polguľovej kupoly 4 zvislými rovinami prechádzajúcimi základom rovnobežníka vpísaného do základu kupoly. Oblúky vzniknuté rezom majú tvar polkružnice. Česká klenba, ktorá sa stavia z tehál, musí byť po celom obvode podporovaná múrmi alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu, uplatnila sa v Európe v období baroka.

Česká placka vzniká podobne ako česká klenba, ale východiskovým klenbovým tvarom je guľový výsek. Podobá sa na krížovú a kláštornú klenbu (keď sa omietne, často sa nedajú rozlíšiť). Stavia sa z tehál a po celom obvode musí byť podporovaná stenou alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu. Uplatnila sa v baroku, výnimočne v období renesancie.

Pruská klenba (aj pruská placka) je pomerne plochá klenba blízka českej placke, konštruovaná vždy na obdĺžnikovom pôdoryse. Používala sa v období baroka i renesancie.

K nepravým klenbám patria prečnelková klenba, ktorá vzniká postupným presahom stavebného materiálu zo strán dlhších nosných múrov, až kým sa nestretnú v závere klenby (uplatňovala sa od praveku), a drevená zrubová klenba, ktorá je súčasťou zrubovej konštrukcie a vzniká tak, že na stupňovité čelá klenby vytvorené z ustupujúcich, postupne sa skracujúcich trámov sa pripevnia dosky do formy valenej klenby (uplatňovala sa v ľudovom staviteľstve).

Počas historického vývoja sa vyvinulo viacero spôsobov konštruovania klenieb. Pravé klenby boli rozšírené už v starovekom Egypte a Mezopotámii. Doložené sú v sumerskej architektúre od ranodynastického obdobia. Najstaršie sa budovali z hliny. V starovekom Egypte vznikla technika vybudovania valcového oblúka z klenákov. Etruskovia klenby využívali pri stavbe mestských brán. Majstrami budovania klenieb boli Rimania, ktorí zaviedli mnohé konštrukčné a tvarové zlepšenia a dokázali zaklenúť rozsiahle priestory. Klenby vytvárali aj z tehlovej osnovy (kaziet) vyplnenej liatym murivom. Klenby (kamenné, tehlové i z liateho muriva) sa uplatnili najmä v rímskej antickej inžinierskej architektúre (akvadukty, mosty, tunely; niektoré slúžia až do súčasnosti), stali sa však aj priestorotvorným prostriedkom v monumentálnej architektúre. Vo 4. stor. sa začali v neskoroantickej architektúre uplatňovať ľahké klenby vybudované z klenákov. Z rímskej antickej architektúry prevzali a rozvíjali rozličné spôsoby budovania klenby byzantskí, perzskí (sásánovskí) i islamskí stavitelia (→ islamská architektúra). V byzantskej architektúre sa uplatnili najmä tehlové, často veľmi dekoratívne poňaté klenby. Za majstrov kamenných klenieb v období stredoveku sú považovaní arménski a gruzínski stavitelia (→ gruzínska architektúra).

V európskej architektúre sa klenby výraznejšie presadili na začiatku 11. stor. Ich veľký rozvoj nastal v 11. – 1. pol. 12. stor. vo Francúzsku (najmä v Burgundsku a Normandii), kde stavitelia experimentovali s rozličnými spôsobmi ich budovania. V období gotiky sa rozvíjali rebrové klenby. Klenby sa výrazne uplatnili aj v architektúre renesancie, baroka a klasicizmu. V súčasnosti sa železobetónové klenby vo forme škrupín využívajú len pri monumentálnych stavbách alebo pri budovaní dopravných (klenbové priepusty) a vodohospodárskych stavieb (napr. priehrad; klenba sa tam uplatňuje ako šikmý nosný systém hradiaceho telesa).

K najstarším zachovaným celozaklenutým stavbám na Slovensku patrí románsky Kostol nanebovzatia Panny Márie v Bíni (pred 1217). Na Slovensku sa prvé rebrové klenby objavili na neskororománskych stavbách v Banskej Štiavnici (farský Kostol nanebovzatia Panny Márie, 1. tretina 13. stor.) a Spišskej Kapitule (Kostol sv. Martina, 20. – 30. roky 13. stor.). K prvým gotickým krížovým rebrovým klenbám patria klenba hlavnej lode františkánskeho Kostola zvestovania Panny Márie v Bratislave (pred 1297). V 14. – 15. stor. sa uplatnila široká škála rebrových klenieb, ktoré stavitelia využili v sakrálnej i v profánnej architektúre. V období neskorej gotiky sa výnimočne uplatnili aj krúžené rebrové klenby (Kaplnka sv. Jána Almužníka v Kostole nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici, okolo 1500). V období renesancie sa uplatnili najmä valená klenba s výsekmi a krížová, kláštorná, korytová i hrebienková klenba. Klenby boli významným architektonickým prvkom aj v barokovej architektúre, pričom sa často budovali klenby so značne veľkým rozpätím a zvyčajne zdobené freskami a štukami;

2. geol. → brachyantiklinála.

Hanečka, Karol, 6. 7. 1930 Stupava, okres Malacky – 26. 6. 2017 Bratislava — slovenský technik. R. 1957 – 2000 pôsobil v Ústave stavebníctva a architektúry SAV; 1988 DrSc. Zaoberal sa teoretickým a experimentálnym výskumom ľahčených betónov; priekopník využitia pórobetónu v praxi. Venoval sa aj vplyvu oxidu uhličitého na zhoršovanie vlastností betónových konštrukcií.

Hanuška, Alexander, 22. 8. 1929 Hronská Dúbrava, okres Žiar nad Hronom — slovenský technik. R. 1953 – 95 pôsobil v Ústave stavebníctva a architektúry SAV; 1970 DrSc. Zaoberal sa matematickou teóriou pružnosti, najmä ohybom dosák, vrstevnatými konštrukciami a vplyvom pružného uloženia základových konštrukcií. Autor knihy Kruhové dosky na pružnom polpriestore (1957), spoluautor kníh Vplyvové plochy šikmých dosák (1964) a Teória vrstevnatého polpriestoru (1983).

Harvančík, Jozef, 9. 11. 1921 Kysucké Nové Mesto – 7. 10. 1987 Bratislava — slovenský stavebný odborník. R. 1944 – 47 pracoval v Ústave betónového staviteľstva a 1953 – 87 na Stavebnej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave; 1965 profesor. Zaoberal sa problematikou technickej mechaniky. Spoluautor kníh Rámové konštrukcie mostové a halové (1958), Stavební mechanika I, II (1965, 1967) a Výpočty prútových a plošných konštrukcií (1969).

hasnica — nádrž na hasenie vápna, prípadne aj na prípravu malty. Zhotovovala sa z drevených dosák, zriedkavejšie z tehál. Pred ňou (pri nedostatku miesta aj pod ňou) sa vykopala jama na uloženie vyhaseného vápna. Iný typ hasnice sa skladal z dvoch nad sebou umiestnených nádob, pričom v hornej sa vápno hasilo a v dolnej zhromažďovalo.

hlavný výškový bod — bod umiestnený v teréne mimo vytýčenej stavby a jej vplyvu, slúžiaci na vytýčenie výškovej úrovne stavby.

kĺb — pohyblivý spoj dvoch navzájom sa dotýkajúcich častí celku, ktorý im bez oddelenia umožňuje obmedzený pohyb;

1. lek. articulatio, articulus — pohyblivé spojenie dvoch alebo viacerých kostí, ktoré sa dotýkajú svojimi koncovými časťami (kĺbovými plochami). Kĺbové konce kostí majú geneticky podmienený geometrický tvar, pričom jedna kosť je zakončená hlavicou a druhá kĺbovou jamou (kĺbová hlavica a kĺbová jama do seba zapadajú); kĺbové plochy sú pokryté tenkou vrstvou chrupky. Kĺb je obalený súvislým väzivovým obalom (kĺbovým puzdrom), ktorý obklopuje kĺbovú dutinu obsahujúcu za normálnych okolností malé množstvo kĺbového mazu (synovia). Kĺbové puzdro je dostatočne voľné, aby neobmedzovalo fyziologické pohyby, a pritom pevné, aby zabránilo väčšej voľnosti a oddialeniu kĺbových plôch; spevňujú ho pruhy pevných väzov (→ kĺbové väzy). Vonkajšia väzivová vrstva kĺbového puzdra (väzivová blana) obsahuje viac kolagénových vláken a zvyčajne je zosilnená väzmi, vnútorná (mazotvorná blana) je tvorená redším väzivom a produkuje do kĺbovej dutiny hustú viskóznu tekutinu, kĺbový maz, ktorý vyživuje kĺbové chrupky a súčasne znižuje mechanické trenie kĺbových plôch pri pohybe. Súčasťou niektorých kĺbov sú zvláštne štruktúry, a to kĺbový val (pruh chrupky alebo väziva, ktorého funkciou je rozšírenie kĺbovej jamy), kĺbový disk (platnička z väzivovej chrupky medzi kĺbovými plochami rozdeľujúca kĺb na dve dutiny), kĺbový kosáčik, kĺbové svaly (drobné svalové snopce, ktoré sa upínajú na kĺbové puzdro a napínajú ho) a mazové vačky (dutiny rôznej veľkosti, ktoré obsahujú tekutinu podobné kĺbovému mazu). Kĺby sú zásobované krvou z ciev, ktoré prebiehajú v ich blízkosti a okolo kĺbového puzdra často vytvárajú sieť. Inerváciu kĺbu zabezpečujú nervy, ktoré inervujú aj svaly v jeho okolí. Každý kĺb umožňuje určité štandardné pohyby v určitom rozsahu. Rozsah pohybu je daný anatomickou stavbou príslušného kĺbu (geometrickým tvarom kĺbovej hlavice a kĺbovej jamy), ako aj veľkosťou kĺbového puzdra a usporiadaním kĺbových väzov, smer pohybu je určený tvarom styčných plôch a priestorovými pomermi svalových úponov.

Podľa počtu kostí, ktoré sa podieľajú na vytvorení kĺbu, sa rozlišujú jednoduché (tvoria ich 2 kosti) a zložené kĺby (tvoria ich 3 alebo viac kostí alebo 2 kosti, medzi ktorými je kĺbový disk alebo kĺbový kosáčik). Podľa tvaru dotýkajúcich sa kĺbových plôch a počtu osí, okolo ktorých sa pohyb uskutočňuje, sa kĺby rozdeľujú na guľovité (rozlišujú sa voľné guľovité kĺby umožňujúce pomerne veľký rozsah pohybov, pretože ich veľká hlavica sa pohybuje v pomerne malej kĺbovej jame, napr. ramenný kĺb, a obmedzené guľovité kĺby umožňujúce obmedzený rozsah pohybov, pretože kĺbová hlavica je hlbšie zanorená do kĺbovej jamy, napr. bedrový kĺb), elipsovité (styčné plochy majú elipsovitý tvar, pričom jedna kĺbová plocha je konvexná a druhá konkávna, pohyb je možný vo dvoch na seba kolmých osiach, napr. vretennozápästný kĺb), dvojhrboľové (na každej kĺbovej kosti sú dve kruhovité alebo vajcovité styčné plochy, pohyb je obmedzený vo dvoch osiach, obmedzená je rotácia, napr. kolenný kĺb), sedlovité (styčné plochy majú tvar konského sedla, pohyb je vo dvoch smeroch, napr. zápästnozáprstný kĺb palca), valcovité (pohyb sa uskutočňuje okolo jednej osi kolmej na dlhú os kosti, môžu byť napr. otáčavé – medzičlánkové kĺby ruky, a kladkovité – ramennolakťový kĺb) a kolesové (konvexná styčná plocha sa otáča okolo konkávnej, pohyb sa uskutočňuje pozdĺž dlhej osi kĺbu, napr. vzdialenejší vretennolakťový kĺb). Osobitnými druhmi sú ploché a pevné kĺby, ktoré sa nachádzajú na chrbtici a pri spojení krížovej kosti, napr. medzistavcové kĺby a spojenie panvy s krížovou kosťou;

2. stav. stavebný spojovací prvok dvoch konštrukčných oceľových (zriedka železobetónových) častí umožňujúci ich vzájomné čiastočné pootočenie okolo osi kolmej na rovinu pôsobiacich síl. Podľa umiestnenia v konštrukcii sa rozlišuje vrcholový kĺb (nazývaný aj stredový, napr. vo vrchole oblúka, v Gerberovom nosníku), kĺb v podpere (spája podperu s konštrukciou) a pätkový kĺb v pätke stĺpa, rámu alebo oblúka (v pätke sa stĺp, resp. rám alebo oblúk s kĺbovým uložením zužuje alebo sa na úložnej doske pätky zhotoví polguľový náliatok – guľový kĺb, na ktorom sa stĺp osadí). Ďalšími druhmi kĺbov sú valivý kĺb, čapový alebo svorníkový kĺb a kyvadlový kĺb (medzi susednými časťami konštrukcie je umiestnený zvislý kyvný prút). Špecifickým druhom je plastický kĺb, ktorý sa vytvára zámerným poddimenzovaním miesta alebo prierezu v konštrukcii, aby sa v ňom pri zaťažení prekročením medze pružnosti vytvorila miestna plastická deformácia (plastický kĺb). Po vzniku plastického kĺbu napätie v takomto priereze ďalej nevzrastá, ale sa prerozdeľuje do ostatnej časti konštrukcie, čím sa zvyšuje jej únosnosť. Ak celkový priehyb konštrukcie nie je priveľký alebo ak sa nevyskytne strata stability, využitím plastického kĺbu možno zmenšiť rozmery konštrukcie, a znížiť tak spotrebu materiálu;

3. stroj. a) pohyblivý spoj dvoch strojových súčastí zabezpečujúci nastavenie ich vzájomnej polohy a žiadaný druh pohybu; b) pohyblivé spojenie dvoch hriadeľov na prenos krútiaceho momentu medzi nimi. Spojenie rôznobežných hriadeľov pomocou kĺbu sa nazýva kĺbová spojka.

inžinierska fotogrametria — aplikačná oblasť fotogrametrie, ktorá sa zaoberá využitím fotografických a digitálnych obrazových záznamov (meračských snímok) pri riešení úloh inžinierskej geodézie a experimentálneho výskumu. Zvyčajne sa pri nej aplikujú metódy pozemnej fotogrametrie.

Kittler, Richard, 6. 12. 1930 Bratislava — slovenský stavebný fyzik. Od 1954 pôsobí v Ústave stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave, 1967 – 89 vedúci oddelenia stavebnej fyziky; 1966 DrSc. Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na domácich (STU) a zahraničných univerzitách (Austrália, USA, Japonsko). Celosvetovo uznávaný vedec a odborník v oblasti denného osvetlenia budov. Vypracoval výpočtové metódy na insoláciu a denné osvetlenie budov a interiérov, navrhol a vybudoval model umelej oblohy na výskum distribúcie svetla, vypracoval normy a vzťahy na výpočet rozloženia jasov na oblohe; autor praktických pomôcok na navrhovanie denného osvetlenia v budovách (Kittlerove protraktory). Navrhol systém jasov a osvetleností z 15 homogénnych oblôh, ktorý bol prijatý ako ISO/CIE štandard zdroja oblohového osvetlenia.

Autor a spoluautor viac ako 320 vedeckých a odborných prác s vysokou citovanosťou, 29 monografií a 7 kníh, napr. Slnko a svetlo v architektúre (1956), Návrh a hodnotenie denného osvetlenia (1968), Základy využívania slnečného žiarenia (1986) a Osvětlování světlovody (2009). Člen viacerých odborných komisií a medzinárodných spoločností, napr. Európskej akadémie vied a umení (2002), Učenej spoločnosti SAV (2005), CIE (Commission internationale de l’eclairage, Medzinárodná komisia pre osvetľovanie) a CIB (International Council for Research and Innovation in Building and Construction, Medzinárodná rada pre výskum a inovácie v budovách a konštrukciách). Nositeľ viacerých vyznamenaní, o. i. Wyszeckého ceny udeľovanej CIE za mimoriadny a dlhoročný prínos v základnom výskume osvetlenia (2007).

jednopruhová vozovka — staršie, nepresné označenie cestnej komunikácie, ktorá obsahuje jeden jazdný pruh; zvyčajne je jednosmerná. Obojsmerná jednopruhová vozovka vyžaduje výhybne na vyhýbanie sa vozidiel. Slúži ako podružná komunikácia na sídliskách, v areáli priemyselných podnikov ap.

Kintly, Belo, 27. 9. 1929 Vrútky, okres Martin – 16. 2. 1997 Bratislava — slovenský stavebný odborník. R. 1953 – 96 pôsobil na Stavebnej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave (1980 – 87 prodekan); 1984 profesor. Zaoberal sa prípravou a vlastnosťami betónových zmesí, technológiou výroby betónových konštrukcií, optimalizáciou usporiadania staveniska, novými technológiami stavebných procesov, využitím stavebnej mechanizácie na pozemných stavbách ap. Autor a spoluautor príručiek pre stavebných odborníkov, napr. Nové spôsoby práce v pozemnom staviteľstve (1955), Betonár (1963), pre individuálnych stavebníkov, napr. Ako stavať rodinné domčeky (1957), a viacerých stredoškolských a vysokoškolských učebníc a učebných textov.

Kirchhoffova hypotéza — stav. zjednodušenie teoretického riešenia ohýbania tenkých homogénnych, kompozitných alebo laminovaných dosiek (doskových konštrukcií) pri zaťažení, ktorých pomer hrúbky a ostatných rozmerov je v rozmedzí 1 : 50 až 1 : 10. Kirchhoffova hypotéza predpokladá, že body kolmice na strednicovú plochu (teoretická plocha v strede dosky rovnako vzdialená od horného aj dolného povrchu dosky) sú po deformácii opäť bodmi kolmice na zdeformovanú strednicovú plochu a vzdialenosti bodov sa nezmenia. Pri doske zloženej z vrstiev rôznych materiálov nezohľadňuje šmykovú poddajnosť (vzájomné šmýkanie sa vrstiev). Hypotézu sformuloval 1850 G. R. Kirchhoff, teóriu rozpracoval 1888 A. E. H. Love.

heraklit [vl. m.] — stavebná izolačná doska vyrobená lisovaním drevitej vlny napustenej cementovým mliekom a spojenej portlandským cementom. Odoláva vlhkosti a teplotám do 600 – 700 °C, má nízku hmotnosť a dobré zvukovoizolačné vlastnosti, ľahko sa opracúva. Používa sa na obkladanie tehlových a betónových múrov, pri úpravách a prestavbách najmä podkrovných bytov i na vytváranie samostatných ľahkých priečok vystužených nosnou kostrou z dreva alebo z ocele.