Vyhľadávanie podľa kategórií: právo – pracovné právo

Zobrazené heslá 1 – 10 z celkového počtu 10 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

absencia

absencia [lat.] — neprítomnosť;

1. lek. absentia — druh epileptického záchvatu prejavujúci sa krátkodobou, niekedy len niekoľkosekundovou stratou vedomia bez straty svalového napätia a bez pádu. Počas záchvatu chorý nereaguje na vonkajšie podnety, po jeho odoznení si naň nepamätá. Vyskytuje sa najmä u starších detí;

2. práv. neprítomnosť zamestnanca na pracovisku, jeho neúčasť na výkone práce. Pracovné právo delí neprítomnosť zamestnanca v práci na ospravedlnenú a neospravedlnenú. V slovenskom práve Zákonník práce z 2001 (podobne ako Zákonník práce z 1965) rieši situácie, keď na strane zamestnanca vznikne nemožnosť plniť povinnosť pracovať (prekážky v práci na strane zamestnanca), ako aj situácie, keď zamestnávateľ nie je schopný prideľovať prácu (prekážky v práci na strane zamestnávateľa). V obidvoch prípadoch Zákonník práce absenciu zamestnanca ospravedlňuje (ospravedlnená absencia) a v určitých prípadoch je zamestnávateľ povinný poskytnúť aj náhradu mzdy.

Ospravedlnenou absenciou bola do roku 2002 (podľa Zákonníka práce z 1965) napr. práceneschopnosť zamestnanca pre chorobu alebo pre úraz, počas karantény alebo počas ošetrovania chorého člena rodiny, neprítomnosť muža v práci v období, počas ktorého mu bola poskytovaná peňažná pomoc podľa právnych predpisov, u zamestnankýň v období materskej a ďalšej dovolenky, neprítomnosť zamestnanca v práci pre prekážky z príčin všeobecného záujmu, pre výkon služby v ozbrojených silách alebo pre účasť v civilnej službe, pre školenie a štúdium popri zamestnaní, pre dôležité osobné prekážky taxatívne ustanovené pracovnoprávnym predpisom, ako aj z iných vážnych príčin, ak zamestnávateľ zamestnancovi poskytol pracovné voľno.

Podľa Zákonníka práce z 2001 medzi prekážky v práci na strane zamestnanca patria: 1. prekážky z dôvodov všeobecného záujmu; 2. prekážky z dôvodu plnenia brannej povinnosti a z dôvodu pravidelného cvičenia alebo plnenia úloh ozbrojených síl; 3. prekážky z dôvodu zvyšovania kvalifikácie; 4. dôležité osobné prekážky v práci.

V prípade prekážok z dôvodov všeobecného záujmu zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pracovné voľno na nevyhnutne potrebný čas na výkon verejných funkcií, občianskych povinností (napr. činnosť svedka, tlmočníka, znalca, pri poskytnutí prvej pomoci) a i. úkonov vo všeobecnom záujme (napr. darovanie krvi, výkon funkcie v odborovom orgáne, činnosť člena poradného orgánu vlády Slovenskej republiky), ak túto činnosť nemožno vykonať mimo pracovného času. Pracovné voľno poskytne zamestnávateľ bez náhrady mzdy, ak Zákonník práce, osobitný predpis alebo kolektívna zmluva neustanovuje inak alebo ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodne inak. V prípade zvyšovania kvalifikácie sa rozlišuje prehlbovanie kvalifikácie a zvýšenie kvalifikácie. Prehlbovanie kvalifikácie je výkonom práce a za tento čas patrí zamestnancovi mzda. Zamestnávateľ môže prehlbovanie kvalifikácie aj nariadiť. Zvýšenie kvalifikácie je prekážkou v práci na strane zamestnanca a patrí mu náhrada mzdy, ak sa zamestnávateľ zaviazal poskytnúť mu pracovné voľno a náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, najmä ak je predpokladané zvýšenie kvalifikácie v súlade s potrebou zamestnávateľa. V prípade dôležitých osobných prekážok v práci zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho dočasnej pracovnej neschopnosti pre chorobu alebo pre úraz, počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky, karantény alebo počas ošetrovania chorého člena rodiny. Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pracovné voľno s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy najmä z týchto dôvodov: vyšetrenie alebo ošetrenie zamestnanca v zdravotníckom zariadení (pracovné voľno s náhradou mzdy sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, najviac na sedem dní v kalendárnom roku, ďalšie pracovné voľno bez náhrady mzdy), sprevádzanie rodinného príslušníka do zdravotníckeho zariadenia na vyšetrenie alebo ošetrenie (pracovné voľno s náhradou mzdy sa poskytne najviac na sedem dní v kalendárnom roku), úmrtie rodinného príslušníka (pojem rodinný príslušník v tejto súvislosti bližšie vymedzuje Zákonník práce), svadba. Zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi z týchto dôvodov ďalšie pracovné voľno bez náhrady mzdy, prípadne mu môže poskytnúť pracovné voľno bez náhrady mzdy z iných dôvodov.

Zamestnávateľ je tiež povinný ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho účasti na štrajku v súvislosti s uplatnením jeho hospodárskych a sociálnych práv; mzda ani náhrada mzdy zamestnancovi nepatrí. Účasť na štrajku po právoplatnosti rozhodnutia súdu o nezákonnosti štrajku sa považuje za neospravedlnenú neprítomnosť zamestnanca v práci. Ospravedlnená je aj absencia z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Ide o prípady, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre: 1. prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, dodávkou surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu (patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku); 2. nepriaznivé poveternostné vplyvy (zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku); 3. iné prekážky na strane zamestnávateľa (zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku).

V prípade neospravedlnenej absencie zamestnanca sa využívajú represívne opatrenia podľa Zákonníka práce. Jednou zo sankcií je možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru so zamestnancom, ďalšou možnosť zo strany zamestnávateľa za každú neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný deň) krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva dni. Neospravedlnené zameškania kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú. O tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov.

absolvent

absolvent [lat.] — všeobecne osoba, ktorá úspešne ukončila (základnú, strednú, vysokú) školu alebo určitý kurz.

Podľa zákona č. 65 z 1965 (Zákonník práce) účinného do 1. apríla 2002 to boli absolventi str. (vrátane odborných učilíšť) alebo vysokých škôl vstupujúci do pracovného pomeru na prácu zodpovedajúcu ich kvalifikácii, pričom celkové obdobie ich zamestnania v pracovnom alebo v obdobnom pomere nedosiahlo po úspešnom ukončení štúdia 2 roky. Do tohto obdobia sa nezapočítavalo obdobie základnej vojenskej služby, náhradnej civilnej služby, materskej a ďalšej materskej dovolenky, ako aj obdobie, počas ktorého zamestnávateľ ospravedlnil neprítomnosť muža v práci, pretože mu prislúchal rodičovský príspevok. S týmito absolventmi zamestnávateľ nesmel uzavrieť pracovnú zmluvu na určitý čas ani na skúšobnú lehotu.

Nový Zákonník práce z 2001 (zákon č. 311 z 2001) postavenie absolventa osobitne neupravuje. Upravuje iba právny vzťah medzi zamestnávateľom a žiakom str. odbornej školy alebo odborného učilišťa (od dovŕšenia 15 rokov), s ktorým môže uzatvoriť zmluvu o budúcej pracovnej zmluve. Predmetom zmluvy o budúcej pracovnej zmluve je: 1. záväzok zamestnávateľa, že žiaka po vykonaní záverečnej skúšky, maturitnej skúšky alebo absolventskej skúšky prijme do pracovného pomeru; 2. záväzok žiaka, že sa stane zamestnávateľovým zamestnancom. Zmluva o budúcej pracovnej zmluve sa uzatvára so súhlasom zákonného zástupcu, inak je neplatná. Súčasťou zmluvy o budúcej pracovnej zmluve je záväzok žiaka str. odbornej školy alebo odborného učilišťa, že po vykonaní záverečnej skúšky, maturitnej skúšky alebo absolventskej skúšky zotrvá u zamestnávateľa v pracovnom pomere určitý čas, najviac tri roky, alebo zamestnávateľ od neho môže požadovať úhradu nákladov, ktoré vynaložil na jeho prípravu na povolanie v učebnom alebo v študijnom odbore.

Podľa zákona o službách zamestnanosti majú absolventi právo na osobitnú starostlivosť pri zabezpečovaní práva na prácu. Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny majú venovať zvýšenú starostlivosť absolventom str. a vysokých škôl pri zabezpečovaní práva na prácu (zamestnanie), túto povinnosť však majú len pri ich prvom nástupe do zamestnania. Jednou z foriem takejto starostlivosti je od 2015 absolventská prax čerstvých absolventov škôl do 26 rokov, ktorí sú evidovaní na úrade práce minimálne 3 mesiace, zabezpečovaná (vrátane financovania) úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Účelom absolventskej praxe je získanie odborných zručností a praktických skúseností u zamestnávateľa zodpovedajúce dosiahnutému stupňu vzdelania.

atestácia

atestácia [lat.] —

1. overenie, hodnotenie odbornej spôsobilosti kvalifikovaných osôb, kvalifikačná skúška. Podľa slovenského práva sa atestácii podrobujú napr. vedeckí pracovníci, ktorých zvyšovanie kvalifikácie sa realizuje podľa plánu osobného rozvoja a potvrdzuje sa periodickými atestáciami pred atestačnou komisiou. Lekári a farmaceuti získavajú počas špecializačnej prípravy vedomosti potrebné na výkon kvalifikovanej činnosti v určitom odbore. Po jej skončení vykonajú kvalifikačnú atestáciu pred skúšobnou komisiou Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), ktorý vydáva diplom o špecializácii (I. a II. stupňa a nadstavbová špecializácia);

2. → atest.

hmotná zodpovednosť

hmotná zodpovednosť — pracovnoprávna zodpovednosť zamestnanca za rozdiel zistený pri kontrole zverených hodnôt, ktoré je povinný vyúčtovať (→ schodok na zverených hodnotách). Na základe dohody o hmotnej zodpovednosti preberá zamestnanec zodpovednosť za zverenú hotovosť, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo za iné hodnoty určené na obeh alebo na obrat (nepatria tam napr. autá alebo stroje, t. j. predmety, ktoré sa používaním opotrebúvajú). Dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Pri jej uzatvorení alebo zániku, pri preradení zamestnanca na inú prácu alebo na iné pracovisko, pri jeho preložení a pri skončení pracovného pomeru sa musí vykonať inventarizácia. Dohoda zaniká dňom skončenia pracovného pomeru alebo dňom odstúpenia od nej. Zamestnávateľ môže uzatvoriť dohodu o hmotnej zodpovednosti aj s viacerými zamestnancami s tým, že títo zodpovedajú za vzniknutý schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť). Hmotná zodpovednosť patrí k frekventovaným inštitútom pracovného práva a svojím charakterom (ochrana záujmov zamestnávateľa) sa odlišuje od bežnej, všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu (→ zodpovednosť za škodu) v pracovnoprávnych vzťahoch.

karanténa

karanténa [fr., tal.] —

1. lek., veter. dočasná izolácia, dočasné obmedzenie voľnosti pohybu osôb alebo zvierat postihnutých infekčnou chorobou alebo hromadne sa vyskytujúcim prenosným ochorením, resp. osôb alebo zvierat podozrivých z takéhoto ochorenia. Pri vysoko infekčných chorobách (napr. mor a SARS) predstavuje karanténa najvyšší stupeň karanténnych opatrení. Dĺžka karantény sa stanovuje na základe inkubačnej doby príslušnej choroby a vykonáva sa na základe rozhodnutia lekára alebo orgánu verejného zdravotníctva, pri zvieratách na základe rozhodnutia veterinárneho lekára alebo orgánu štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Termín karanténa pochádza z francúzskeho slova quarantaine (štyridsiatka) a pôvodne označoval obdobie 40 dní, počas ktorých v prípade podozrenia, že sa na palube lode nachádza nakazená osoba, bola loď pred vplávaním do prístavu zadržaná a musela byť 40 dní odstavená na určenom mieste prístavu bez kontaktu s pobrežím. Túto procedúru aplikoval napr. už v 14. stor. chorvátsky Dubrovník, ktorý sa tak chránil pred zavlečením moru;

2. zariadenie na izoláciu osôb (napr. nemocničná karanténa) alebo zvierat (napr. karanténna maštaľ) postihnutých infekčnou chorobou, resp. podozrivých z ochorenia na takúto chorobu;

3. fytopatol. súbor preventívnych, kontrolných, izolačných a eradikačných opatrení s cieľom zabrániť výskytu, potlačiť, zachovať alebo eradikovať populáciu škodlivého organizmu na určitom území (→ karanténne škodlivé organizmy);

4. inform. izolácia súboru podozrivého z napadnutia počítačovým vírusom, ktorej cieľom je zabrániť šíreniu vírusu do ďalších súborov. Podozrivý súbor je premiestnený z pôvodného adresára do špeciálneho adresára, t. j. nachádza sa v stave, akoby pre iné aplikácie (programy) neexistoval. Súbor uložený v karanténe možno antivírusovým programom analyzovať, v prípade falošného poplachu ho možno vrátiť do pôvodného adresára, vírus možno zo súboru odstrániť (ak je to možné) alebo súbor možno zmazať.

kolektívne vyjednávanie

kolektívne vyjednávanie — viackolové vyjednávanie medzi zamestnávateľom (alebo zástupcami organizácií zamestnávateľov) a odborovou organizáciou (alebo odborovým zväzom), ktorého predmetom je stanovenie pracovných podmienok a podmienok zamestnávania bližšie definovaných v kolektívnej zmluve nad úroveň určenú príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Ako vzájomný dialóg medzi sociálnymi partnermi o určitých sociálnych podmienkach s cieľom dosiahnuť kompromis existuje na troch úrovniach: na národnej úrovni (tripartita – sociálnymi partnermi sú odborové organizácie obhajujúce záujmy zamestnancov, zamestnávateľské zväzy obhajujúce záumy zamestnávateľov a vláda), na odvetvovej úrovni (bipartita – odborové zväzy a zamestnávateľské zväzy) a na podnikovej úrovni (bipartita – odborové organizácie a zamestnávatelia). Pozostáva z niekoľkých etáp: 1. vypracovanie písomného návrhu na uzatvorenie kolektívnej zmluvy; 2. predloženie návrhu, ktorý je potrebné konzultovať s druhou stranou a tá je povinná na písomný návrh odpovedať najneskôr do 30 dní; 3. proces negociácie medzi obidvoma stranami; 4. ukončenie kolektívneho vyjednávania podpisom kolektívnej zmluvy oprávnenými zmluvnými stranami, výnimočne rozhodnutím rozhodcu alebo rozhodnutím o neuzatvorení kolektívnej zmluvy.

Kolektívne vyjednávanie predstavuje jeden z nástrojov sociálnej politiky a nástroj sociálneho dialógu, t. j. metódy, za pomoci ktorej si sociálni partneri (→ sociálne partnerstvo), t. j. zamestnanci a zamestnávatelia ako dve základné skupiny pôsobiace v ekonomike, dohodujú podmienky vzájomného fungovania; za zástupcov zamestnancov na účely kolektívneho vyjednávania sú považované len odborové organizácie (odborový orgán pri kolektívnom vyjednávaní zastupuje zo zákona záujmy všetkých zamestnancov bez ohľadu na ich členstvo v odboroch), za zástupcov zamestnávateľov zamestnávateľ ako právnická alebo fyzická osoba alebo združenie (organizácia) zamestnávateľov, resp. štát (jeho príslušná organizačná zložka).

Kolektívne vyjednávanie predstavuje formu zamestnaneckej participácie a ekonomickej demokracie, nástroj presadzovania a ochrany hospodárskych a sociálnych záujmov a práv zamestnancov, prostriedok udržania sociálneho zmieru (takého súladu určitých sociálnych vzťahov v spoločnosti ako celku, príp. u jednotlivých zamestnávateľov, keď pôsobenie účelovo vytvorených mechanizmov sociálnej autoregulácie spôsobuje, že objektívne vznikajúce rozpory medzi sociálnymi skupinami sa priebežne riešia v procesoch sociálnej komunikácie a neprerastajú do štádia nežiaducich konfliktov), resp. prostriedok predchádzania sociálnym nepokojom narúšajúcim ekonomiku. Ak sa sociálni partneri nevedia dohodnúť na znení kolektívnej zmluvy, môžu si na riešenie sporu prizvať nezávislého sprostredkovateľa, pričom každá zo zmluvných strán uhrádza polovicu nákladov. Ak sa kolektívna zmluva neuzavrie ani za účasti sprostredkovateľa a zmluvné strany nepožiadajú o riešenie sporu rozhodcu, môže odborový orgán vyhlásiť štrajk s cieľom uzavrieť kolektívnu zmluvu, s čím musí v hlasovaní súhlasiť nadpolovičná väčšina zamestnancov, ktorí sa majú na ňom zúčastniť a ktorých sa má kolektívna zmluva týkať, ak sa na hlasovaní zúčastní aspoň nadpolovičná väčšina všetkých zamestnancov. Ak ide o štrajk v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, vyhlasuje ho príslušný vyšší odborový orgán. Podnikový odborový orgán musí zamestnávateľovi písomne aspoň tri pracovné dni vopred oznámiť konkrétny deň začiatku štrajku, jeho príčiny a ciele, ako aj menný zoznam zástupcov príslušného odborového orgánu, ktorí sú oprávnení zastupovať účastníkov štrajku.

Kolektívne vyjednávanie úzko súvisí s právom na slobodu združovania a s právom na štrajk a je zakotvené vo viacerých medzinárodných dokumentoch, ale aj v ústavách jednotlivých členských štátov Európskej únie. Na Slovensku je právo na slobodu združovania na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov (tzv. koaličná sloboda) ako základné ústavné právo zakotvené v článku 37 Ústavy SR a predstavuje inštitucionálne záruky ochrany hospodárskych a sociálnych záujmov. Presahuje rámec pracovnoprávnych vzťahov a zároveň je špecifickým prejavom všeobecného práva združovať sa upraveného v článku 29 Ústavy SR. Z tohto práva možno vyvodiť právo na slobodné kolektívne vyjednávanie sociálnych partnerov, ako aj právo na použitie prostriedkov pracovného boja (na strane zamestnancov právo na štrajk, na strane zamestnávateľov právo na výluku). Právo na kolektívne vyjednávanie zabezpečuje zamestnancom článok 36 Ústavy SR, ako aj článok 10 Zákonníka práce. Procesnú stránku kolektívneho vyjednávania upravuje zákon o kolektívnom vyjednávaní (zákon č. 2 z 1991 v znení neskorších predpisov), ktorý nadobudol účinnosť 1. 2. 1991.

Základy sociálneho dialógu v Československu a na Slovensku boli položené v októbri 1990 utvorením tripartitného orgánu – Rady hospodárskej a sociálnej dohody (federálnej a národných, na Slovensku Rady hospodárskej a sociálnej dohody SR) so zastúpením vlády, odborov a zamestnávateľov (tripartita). Závery rokovaní rady však mali pre vládu len odporúčací charakter, v praxi sociálni partneri rokovali len na základe džentlmenských dohôd, bez existencie zákona o tripartite; sociálny dialóg zabezpečovalo každoročné dobrovoľné uzatváranie Generálnej dohody. Tripartitné vzťahy upravil až zákon o hospodárskom a sociálnom partnerstve (tzv. zákon o tripartite) z mája 1999, ktorý presne definoval reprezentatívnosť zastúpenia jednotlivých sociálnych partnerov a stanovil okruh prerokúvaných oblastí. V roku 2004 Národná rada SR schválila novelu zákona o organizácii činnosti vlády a organizácií ústrednej štátnej správy, ktorou bol k 1. 12. 2004 zrušený zákon o hospodárskom a sociálnom partnerstve (zákon o tripartite) i Rada hospodárskej a sociálnej dohody SR a bola vytvorená Rada hospodárskeho a sociálneho partnerstva SR ako stály poradný orgán vlády pre problematiku sociálneho dialógu. Zrušenie zákona o tripartite znamenalo, že sociálny dialóg nadobudol dobrovoľný charakter, pričom Konfederácia odborových zväzov SR (založená 1990) a Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení (založená 1991) stratili svoje výsadné postavenie a na sociálnom dialógu sa mohli zúčastňovať aj ďalšie zamestnanecké a zamestnávateľské organizácie (napr. Republiková únia zamestnávateľov založená 2004). V apríli 2007 vstúpil do platnosti nový zákon o tripartite (zákon č. 103 z 2007 o trojstranných konzultáciách na celoštátnej úrovni). Obnovený bol aj sociálny dialóg, pričom namiesto niekdajšej Rady hospodárskeho a sociálneho partnerstva vznikla Hospodárska a sociálna rada SR ako konzultačný a dohodovací orgán vlády a sociálnych partnerov na celoštátnej úrovni. Týmto zákonom bol zároveň novelizovaný aj zákon o kolektívnom vyjednávaní. Spolu s jeho samostatnou novelou vo forme zákona č. 328 z roku 2007 bolo umožnené rozšíriť kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa aj na ďalšieho zamestnávateľa s prevažujúcou činnosťou v odvetví, ktorý zmluvu nepodpísal, a teda s ňou nemusí súhlasiť. V roku 2010 Národná rada SR schválila novelu zákona o kolektívnom vyjednávaní prostredníctvom zákona č. 557 z roku 2010, pričom znenie zákona vychádzalo aj z odporúčaní Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) z roku 2002. K ďalším medzinárodným dokumentom týkajúcim sa kolektívneho vyjednávania patria napr. Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 154 o podpore kolektívneho vyjednávania (prijatý 1981) a Európska sociálna charta (prijatá 1961, revidovaná 1996, Slovenská republika ratifikovaná 1998), ktorá o. i. zaväzuje zmluvné strany podporovať vzájomné konzultácie zamestnancov a zamestnávateľov na základe rovnosti, podporovať systém dobrovoľného dohodovania medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami na jednej strane a organizáciami zamestnancov na druhej strane s cieľom upraviť podmienky zamestnania kolektívnymi zmluvami, podporovať vytvorenie a využívanie primeraného systému zmierovacieho konania a dobrovoľného rozhodcovského konania na riešenie pracovných sporov a priznať právo zamestnancom a zamestnávateľom na kolektívne opatrenia v prípade konfliktu záujmov (vrátane práva na štrajk). Právna úprava, postavenie a úlohy odborových organizácií zakotvené v ústavách jednotlivých členských štátov Európskej únie sa však výrazne odlišujú.

komora

komora [gr. > lat.] —

1. skladovací priestor domu alebo bytu. Na Slovensku pôvodne jedna zo základných zložiek tradičného trojpriestorového roľníckeho domu (popri izbe a pitvore), nevykurovaný tmavý alebo slabo osvetlený priestor, vedľajšia miestnosť slúžiaca najmä na uskladňovanie zásob potravín (špajza), drobného náradia, šiat a iných predmetov. V početnejších alebo v príbuzensky rozvetvenejších rodinách sa popri skladovaní využívala aj na spanie, najčastejšie slobodných členov rodiny alebo novomanželov. V domoch majetných gazdov sa nachádzalo aj viacero komôr. Ďalšia komora sa využívala najmä na skladovanie obilia (sýpka, stodola). Stála ako samostatný objekt vo dvore, na ulici pred domom alebo aj pod spoločnou strechou s domom, prípadne v niektorých oblastiach aj na poschodí;

2. archeol., archit. a) hrobová komora → komorový hrob;

b) pohrebná komora — uzatvorený krytý priestor určený na posmrtné uloženie zosnulého (jeho pohrebná miestnosť, kde bol zvyčajne uložený v sarkofágu), súčasť zložitejších stavieb (hrobiek) s nadzemnými i s podzemnými priestormi. Pohrebné komory sa budovali najmä vo vyspelejších, centrálne organizovaných ríšach, napr. v starovekom Egypte. Pohrebné komory niektorých faraónov zaberali plochu až 20 – 50 m2, boli umiestnené až 20 – 30 m pod povrchom, obklopené miestnosťami či výklenkami na uloženie výbavy mŕtveho a spojené chodbami i šachtami s nadzemnými časťami hrobky, v ktorých boli sakrálne stavby. Celý komplex mal tvar mastaby, neskôr pyramídy;

3. hist. pôvodne miestnosť (lat. camera, gr. kamara), v ktorej panovník (napr. vo Franskej ríši) uschovával svoj súkromný majetok, aj miesto, kde sa prerokúvala jeho správa. Neskôr úrad pre finančné a hospodárske záležitosti a správu určitého majetku (napr. apoštolská komora), v užšom význame štátna pokladnica (erár) vo feudálnom Uhorsku, kde sa ako kráľovské komory označovali inštitúcie, ktoré vyberali kráľovské dane a dávky, spravovali sklady a mali na starosti výber príjmov z jednotlivých druhov kráľovského regálu (najmä vyberanie urbury, výkup alebo zámenu drahých kovov na razenie mincí), dozerali aj na banskú a hutnícku výrobu; ich zložkami boli preto aj banská komora, mincová komora a soľná komora. Budova, v ktorej bolo sídlo komory, sa nazývala komorský dvor (dom). Prvé kráľovské komory boli zriadené už v období vlády Arpádovcov. V Uhorsku pôsobila kráľovská komora v Košiciach (písomne doložená 1297; pod jej správu patrilo Horné Uhorsko; zanikla 1536), Bratislave (územie od Dunaja po Liptov), Budíne (Zadunajsko) a Záhrebe (Chorvátsko a Slavónsko). Po začlenení Uhorského kráľovstva do habsburskej monarchie (1526) bola 1527 Ferdinandom I. zriadená Dvorská komora vo Viedni, ktorá ako jeden z troch ústredných dvorských úradov (popri dvorskej vojenskej rade a dvorskej kancelárii) spravovala finančné záležitosti celej habsburskej ríše. Podliehali jej aj novozriadené, tzv. zemské komory v jednotlivých krajinách monarchie: Dolnorakúska komora (od 1548 jej podliehali aj banské mestá na Slovensku), Hornorakúska komora, Česká komora a Uhorská komora (zriadená 1528, pôsobila do 1848), ktorých úlohou bola správa kráľovských majetkov, evidovanie príjmov z kráľovského regálu a slobodných kráľovských miest, vyberanie daní, ako aj kontrola výdavkov. V roku 1539 bola z Uhorskej komory ako jej pomocný orgán vyčlenená Spišská komora;

4. muzeolog. → komora umenia a divov;

5. politol. zaužívaný názov jednej z dvoch častí zákonodarného orgánu štátu, parlamentu, napr. v Česku dolná komora (Poslanecká snemovňa) a horná komora (Senát) Parlamentu Českej republiky, v Spojenom kráľovstve dolná komora (Poslanecká snemovňa, House of Commons) a horná komora (Snemovňa lordov, House of Lords);

6. práv. profesijná komora — stavovská organizácia, verejnoprávna neštátna a samosprávna inštitúcia združujúca fyzické alebo právnické osoby s požadovanou kvalifikáciou alebo vykonávajúce podnikateľskú činnosť v odvetví, v ktorom príslušná komora pôsobí. Jej základnou úlohou je podporovať a presadzovať záujmy svojich členov, ochraňovať ich stavovskú česť, vytvárať vhodné podmienky na výkon ich práce, poskytovať im metodické usmernenie, organizovať a zabezpečovať sústavnú vzdelávaciu a edičnú činnosť a pod. Každá komora vydáva svoj štatút, vnútorné predpisy, kontroluje ich dodržiavanie, ako aj dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov súvisiacich s činnosťou členov a z ich nedodržiavania vyvodzuje disciplinárne opatrenia. Vedie zoznam svojich členov, ich register, vydáva osvedčenia o členstve. Komoru riadia jej orgány (valné zhromaždenie, predstavenstvo, predseda, dozorná rada, prípadne disciplinárna komisia). Členstvo v príslušnej komore je dobrovoľné (napr. v prípade živnostníkov či poľnohospodárov) alebo povinné (napr. v prípade advokátov, audítorov, notárov, patentových zástupcov, geodetov, autorizovaných architektov či autorizovaných stavebných inžinierov; prijatie za člena komory je podmienené zložením osobitnej skúšky a sľubu). V roku 2017 pôsobilo na území SR viac ako 25 profesijných komôr, napr. Slovenská obchodná a priemyselná komora, Slovenská živnostenská komora, Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, Slovenská lesnícka komora, Slovenská banská komora, Slovenská advokátska komora, Notárska komora SR, Slovenská komora patentových zástupcov, Slovenská lekárska komora, Slovenská komora architektov, Komora geodetov a kartografov, Americko-slovenská obchodná komora, Francúzsko-slovenská obchodná komora;

7. v technických zariadeniach uzavretý priestor, v ktorom prebieha nejaký dej, meranie, pozorovanie, napr. v astronómii prenesene v minulosti a) označenie ďalekohľadu (napr. Bakerova-Schmidtova komora) ako optického prístroja, ktorého optická sústava je uzatvorená v tzv. komore; b) označenie fotografického prístroja na pozorovanie a fotografovanie oblohy alebo jej časti (→ celooblohová komora) alebo nebeských objektov (→ Markowitzova komora);

dopr. → vzduchová komora;

ekol. → biotermická komora;

fotogr. → tmavá komora;

el.tech. → bezodrazová komora, → dozvuková komora;

fyz. → bublinová komora; → hmlová komora, → ionizačná komora, → iskrová komora;

hydrol., stav. → odľahčovacia komora, → plavebná komora, → vyrovnávacia komora;

lek. → barokomora;

stroj. → spaľovacia komora, → zvukotesná komora;

8. poľov. a) hrudná dutina raticovej zveri;

b) najzazverenejšia časť poľovníckeho revíru;

c) uzavretý priestor na prezimovanie zveri, → komorovanie (zveri);

d) rozšírená časť brlohu hlodavcov;

9. prázdny priestor v niečom, dutá časť niečoho, dutina, napr. v anatómii srdcová komora, mozgová komora, vo vojenstve nábojová komora a pod.

konkurz

konkurz [lat.] —

1. verejný súbeh na obsadenie funkčného pracovného miesta v súkromnom sektore. Vyhlasuje sa v médiách a spravidla obsahuje požiadavky kladené na výkon danej funkcie. Obsadzovanie pracovných miest v štátnom a vo verejnom sektore sa uskutočňuje na základe výberového konania;

2. vypísanie súťažných podmienok na dodávku tovarov alebo služieb. Vyhlasovateľ vyberá z došlých ponúk najvýhodnejšiu (→ tender, → verejná obchodná súťaž); emisný konkurz — súťaž na upísanie štátnych obligácií, ktorých kurz sa v jeho závere upraví tak, aby boli umiestnené všetky obligácie;

3. práv. a) v širšom význame konkurzné konanie ako druh občianskeho súdneho konania, zákonom stanovený postup súdu s cieľom usporiadať majetkové pomery dlžníka, ktorý je v úpadku; v užšom význame štádium konkurzného konania nasledujúce po vyhlásení konkurzu, počas ktorého sa speňažuje majetok dlžníka v úpadku a zo získaného výťažku sa uspokojujú pohľadávky veriteľov, jeden zo spôsobov riešenia úpadku alebo hroziaceho úpadku dlžníka. Právne pomery pri tomto druhu konania v SR upravuje zákon č. 7 z 2005 o konkurze a reštrukturalizácii. Ako likvidačný konkurz sa označuje konkurzné konanie, v priebehu ktorého sa usporadúvajú majetkové pomery dlžníka ako právnickej osoby (napr. obchodná spoločnosť), ktorý je v úpadku, t. j. v stave platobnej neschopnosti alebo predlženia (má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku), alebo dlžníka ako fyzickej osoby (podnikateľa), ktorý je v stave platobnej neschopnosti, s cieľom dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov (→ konkurzný veriteľ) z dlžníkovho majetku. Účastníkmi konania sú dlžník (úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným zákonom prihlásili svoje požiadavky, ako aj ďalšie osoby, o ktorých právach alebo povinnostiach sa má v konkurznom konaní konať. Konanie vedie a rozhoduje v ňom samosudca; pojednávanie súd nariaďuje len vtedy, ak to ustanovuje zákon alebo ak to pokladá za potrebné, v ostatných prípadoch môže rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Konkurzné konanie má niekoľko štádií. Prvým štádiom je podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý môže na príslušnom súde podať dlžník v úpadku, ktorý je právnickou osobou (do 30 dní, odkedy sa dozvedel, resp. mohol dozvedieť o svojom predlžení), veriteľ (ak môže odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť svojho dlžníka; platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie), likvidátor alebo iná zákonom ustanovená osoba. V druhom štádiu príslušný súd rozhodne o začatí konkurzného konania alebo návrh odmietne (ak neboli v zákonne stanovenej lehote odstránené nedostatky návrhu). Ak sa konkurzné konanie začalo na základe návrhu dlžníka, súd vyhlási na jeho majetok konkurz, alebo ak má pochybnosti o jeho majetku (či by jeho hodnota stačila aspoň na úhradu nákladov konkurzného konania), ustanoví mu predbežného správcu (→ konkurzný správca). Ak sa konkurzné konanie začalo na základe návrhu veriteľa, súd doručí dlžníkovi návrh na začatie konkurzného konania spolu s výzvou na vyjadrenie sa k návrhu a osvedčenie svojej platobnej schopnosti spolu s poučením, že inak bude na jeho majetok vyhlásený konkurz. Ak dlžník neosvedčil svoju platobnú schopnosť, súd rozhodne o vyhlásení konkurzu alebo mu ustanoví predbežného správcu (ak má pochybnosti o dlžníkovej majetnosti). Úlohou predbežného správcu je zistiť a preskúmať dlžníkov majetok a podať o tom správu súdu. Podmienkou vyhlásenia konkurzu je, aby bol majetok dlžníka postačujúci aspoň na úhradu nákladov konkurzu, v opačnom prípade súd návrh na vyhlásenie konkurzu zamietne pre nedostatok majetku. Ak sú podmienky splnené, súd vydá uznesenie o vyhlásení konkurzu, čím sa začína tretie štádium konkurzného konania (konkurz v užšom význame).

Uznesenie o vyhlásení konkurzu sa zverejňuje v Obchodnom vestníku. Súd v uznesení o vyhlásení konkurzu vyzve veriteľov, aby v zákonnej lehote prihlásili svoje pohľadávky, a stanoví spôsob ich prihlasovania (pokiaľ nebudú prihlásené, nemožno ich uspokojiť). Zároveň ustanoví ďalšieho konkurzného správcu – správcu konkurznej podstaty (môže sa ním stať aj predbežný správca), pričom konkurzná podstata zahŕňa úpadcov majetok v čase vyhlásenia konkurzu, majetok nadobudnutý počas konkurzu, majetok zabezpečujúci úpadcove záväzky a i. majetok stanovený zákonom. Na správcu konkurznej podstaty prechádza dispozičné právo na majetok úpadcu (koná v jeho mene a na jeho účet) a jeho úlohou je zistiť pohľadávky voči úpadcovi, vytvoriť súpis majetku patriaceho do konkurznej podstaty (zverejňuje sa v Obchodnom vestníku) a zabezpečiť jeho speňaženie. Získaný výťažok sa použije na pomerné uspokojenie oprávnených pohľadávok veriteľov (podľa výšky pohľadávky k celkovej výške všetkých pohľadávok, pretože výťažok zvyčajne nepostačuje na uspokojenie všetkých pohľadávok). Posledným štádiom konania je zrušenie konkurzu.

Pri konkurze na majetok obchodnej spoločnosti sa zrušením konkurzu zruší aj obchodná spoločnosť, a to po skončení konkurzu, t. j. ak spoločnosti nezostane žiadny majetok alebo ak bol konkurz zastavený pre nedostatok majetku. Zrušená spoločnosť je vymazaná z obchodného registra; výmazom z obchodného registra spoločnosť zaniká bez právneho nástupcu, a teda zanikne aj možnosť vymáhať od nej dlhy. S cieľom predísť zániku spoločnosti (podniku), resp. zachovať aspoň podstatnú časť jej prevádzok, možno podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii z roku 2005 riešiť hroziaci úpadok podniku aktivovaním tzv. reštrukturalizačného konania, a to ešte pred začatím konkurzného konania. Na rozdiel od konkurzu však dlžník (spoločnosť) pokračuje vo svojej činnosti, pretože cieľom tohto konania je (okrem pomerného uspokojenia veriteľov) aj ekonomické ozdravenie dlžníka; → reštrukturalizácia.

V záujme čo najrýchlejšieho, najúspornejšieho a najefektívnejšieho vedenia konkurzného konania môže súd uznesením uznať konkurz za malý konkurz, ak sú splnené aspoň dva z týchto predpokladov: 1. majetok podliehajúci konkurzu pravdepodobne neprevyšuje 165 000 eur; 2. obrat úpadcu dosiahnutý v poslednom uzatvorenom účtovnom období pred vyhlásením konkurzu neprevýšil 333 000 eur; 3. úpadca pravdepodobne nemá viac ako 50 veriteľov. V uznesení o otvorení malého konkurzu alebo v uznesení o úprave rozsahu malého konkurzu môže súd skrátiť lehoty platné pre riadne konkurzné konanie alebo rozhodnúť o iných opatreniach umožňujúcich konkurzné konanie zefektívniť;

b) podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii z roku 2005 jedna z dvoch foriem konania o oddlžení fyzických osôb (hovorovo nazývanom osobný bankrot). Druhou formou je splátkový kalendár.

konvencia

konvencia [lat.] —

1. zvyklosť, zaužívaný, ustálený spôsob myslenia, správania, postupu a pod. Konvenciu možno vyjadriť vo forme pravidla alebo normy, ktorá zefektívňuje určitý priebeh úkonov alebo činností; estet. súhrn predstáv o tom, ktoré umelecké prostriedky sa v tradícii osvedčili a je vhodné ich používať; aj zaužívaný spôsob tvorby. Konvencia je zásobárňou znakov, symbolov a umeleckých postupov, ale aj brzdou vývinu. V umeleckých akadémiách niekedy funguje ako nepísaný zákon. Ak sa presadzuje vedome, stáva sa kánonom. Výsledkom nasledovania konvencie je akademizmus alebo eklekticizmus. Konvenčné zobrazovanie skutočnosti vyžadujú často od umelcov autoritatívne režimy;

2. dohoda, dohovor (→ konvencia označovania); práv. spravidla medzinárodná dvojstranná alebo mnohostranná zmluva; označenie najmä mnohostranných medzinárodných zmlúv s právotvornými účinkami uzatváraných medzinárodnými organizáciami zaoberajúcimi sa všeobecnými problémami, napr. OSN a Medzinárodnou organizáciou práce (dohovory o minimálnej mzde, o práve organizovať sa a kolektívne rokovať, o bezpečnosti a ochrane zdravia pracovníkov a pod.); v súčasnosti sa nahrádza termínom dohovor. V ekonomickej oblasti sa v minulosti prijímali mincové konvencie, ktoré stanovovali podmienky obehu spoločnej meny konkrétne vymedzeného okruhu krajín vrátane jej výmenného kurzu, ako aj práva a povinnosti menových autorít v oblasti zabezpečovania jej stability.