kolégium [lat.] —

1. zhromaždenie, zbor, rada, spoločenstvo, spolok;

a) pôvodne v starovekom Ríme komunita, združenie ľudí (lat. collegium = spoločenstvo; niekedy aj societas alebo sodalicium) spojených spoločnými záujmami alebo vykonávajúcich rovnaké povolanie či úrad. Jestvovali úradné, súkromné a kňazské kolégiá. Úradné kolégiá predstavovali zbor štátnych úradníkov, ktorí plnili konkrétne úlohy a vykonávali svoj úrad na princípe kolegiality, t. j. mali rovnaké právomoci, konali koordinovane a vzájomne sa kontrolovali. Napr. každoročne volení dvaja konzuli predstavovali kolégium konzulov (collegae, odtiaľ kolega), jestvovalo kolégium decemvirov, edilov a i. Súkromné kolégiá jestvovali od najstarších čias, podľa Zákonov dvanástich tabúľ (polovica 5. stor. pred n. l.) boli považované za právnickú osobu, mali stanovy a na ich čele stál volený magister. Organizovali sa podľa profesií, jestvovali kolégiá remeselníkov (collegium opificum), kolégiá obchodníkov (collegium mercatorum) a i., ktoré však neboli ekonomickým združením, ich hlavným poslaním bolo uctievanie nejakého božstva a spoločné náboženské obrady. Niektoré súkromné kolégiá mali formu podporných spolkov, napr. pohrebný spolok (collegium funeraticium), ktorý z vyzbieraných príspevkov hradil svojim členom náklady spojené s pohrebom. Kňazské kolégiá predstavovali formu organizácie kňazov ako úradníkov zabezpečujúcich vykonávanie štátneho kultu (→ rímske náboženstvo), najvýznamnejším kňazským kolégiom boli pontifikovia (collegium pontificum, aj collegium pontificium; → pontifex), ďalšími napr. auguri, augustáli, arvalskí bratia, feciali, flaminovia, haruspikovia (→ haruspex) a saliovia;

b) aj kúria – vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa od neskorého stredoveku (resp. od konca 15. stor.) organizačná zložka (rada) ríšskeho snemu, ktorý sa skladal z kolégia kurfirstov, kolégia ríšskych kniežat a kolégia ríšskych miest;

c) v katolíckej cirkvi zbor (zhromaždenie) vyšších duchovných, napr. kolégium kňazov pri katedrálnom alebo pri kolegiátnom kostole (→ kapitula), kolégium konzultorov v rámci úradov (dikastérií) Rímskej kúrie a diecéz (→ konzultor), kolégium kardinálov. Kolégium kardinálov (lat. sacrum collegium; od 1150) je zbor všetkých kardinálov, ktorý ako poradné grémium pomáha pápežovi pri riešení dôležitých cirkevných otázok (ich spoločné zasadnutie pod predsedníctvom pápeža sa nazýva konzistórium) a počas obdobia sedisvakancie, keď úrad pápeža nie je obsadený, riadi katolícku cirkev a volí pápeža (→ konkláve). Kolégium kardinálov sa člení na tri rády (ordines): biskupský rád, ktorého členovia (kardináli biskupi) sú titulárnymi biskupmi niektorej z diecéz v bezprostrednej blízkosti Ríma (Albano, Ostia, Porto-Santa Rufina, Palestrina, Sabina-Poggio Mirteto, Frascati, Velletri-Segni) alebo ide o patriarchov východných katolíckych cirkví, príp. o iných biskupov povýšených do tejto hodnosti pápežom, kňazský (presbyterský) rád, ktorý tvoria kardináli kňazi (sú kňazmi v niektorých z tzv. titulárnych kostolov v Ríme a majú podľa neho titul), a diakonský rád, ktorého členovia majú titul podľa niektorej z rímskych diakonií, najstarší z nich sa nazýva kardinál protodiakon. Na čele kolégia kardinálov stojí kardinál dekan z biskupského rádu (od 2020 taliansky kardinál Giovanni Battista Re, *1934), ktorý je považovaný za prvého medzi rovnými (→ primus inter pares) a v prípade potreby má právo vysvätiť novozvoleného pápeža za biskupa. Kardinál protodiakon, čiže prvý v ráde kardinálov diakonov (od 2014 taliansky kardinál Renato Martino, *1932), oznamuje ľudu meno novozvoleného pápeža frázou Habemus Papam (Máme pápeža);

d) v určitej inštitúcii skupina (zbor, rada, kolektívny orgán) vybraných odborníkov (poradcov) z rovnakého odboru, aj zhromaždenie (zasadnutie) tejto skupiny, napr. vedecké kolégium pôsobiace pri Slovenskej akadémii vied (Vedecké kolégium SAV pre matematiku, fyziku a informatiku; pre vedy o Zemi a vesmíre; pre elektroniku, materiálový výskum a technológie; pre lekárske vedy; pre molekulárnu biológiu a genetiku; pre biologicko-ekologické vedy; pre chemické vedy; pre kultúrno-historické vedy; pre vedu o jazyku, literatúre a umeniach; pre vedy o človeku a spoločnosti), ktorých úlohou je usmerňovať a riadiť vedecký výskum v určitej oblasti, či kolégium sudcov pri krajských súdoch a Najvyššom súde SR, pri ktorých sa zriaďujú trestnoprávne, občianskoprávne, obchodnoprávne a správne kolégiá (sudcovia sú do nich zaraďovaní podľa prevažujúceho obsahu svojej rozhodovacej činnosti v rozvrhu práce na celý kalendárny rok). Kolégium Najvyššieho súdu SR o. i. prerokúva a schvaľuje návrhy rozhodnutí na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR v záujme jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a i. všeobecne záväzných právnych predpisov;

2. vyššie vzdelávacie zariadenie rozličného typu (univerzita, vysoká škola, vyššia stredná škola) s internátom; angl. college, fr. collège;

a) univerzitné kolégium – internát pre univerzitných študentov plniaci zároveň výchovno-vzdelávacie úlohy. Pôvodne ubytovňa pre nemajetných študentov (za najstaršie kolégium sa považuje tzv. Kolégium osemnástich, fr. Collège des Dix-huit, založené 1180 pri katedrále Notre-Dame v Paríži), od 13. stor. relatívne samostatná súčasť stredovekých univerzít, v ktorých s cieľom poskytovať študentom nielen ubytovanie, ale vplývať aj na ich výchovu, spoločne žili žiaci i profesori (prebiehala tam aj výučba), niekedy boli v priestoroch kolégia umiestnené aj celé univerzity. Študenti vytvárali s učiteľmi jednu komunitu, dodržiavali stanovené reguly a zúčastňovali sa na spoločnom vzdelávaní v teológii, vo filozofii, ako aj v cirkevnom a civilnom práve. Najstaršie kolégiá takéhoto typu, Collège de Sorbonne, založil v roku 1257 vo Francúzsku pri Parížskej univerzite ( Sorbona) Robert de Sorbonne (*1201, †1274). V súčasnosti sa vo Francúzsku označujú ako collège vyššie stredné alebo vysoké školy (napr. Collège de France). Univerzitné kolégiá v Anglicku ( college, význam 1b) predstavujú samostatné spoločenstvá profesorov a študentov pri univerzite. Prvé vznikli pri Oxfordskej univerzite: v roku 1263 založil John de Balliol (†okolo 1268) Balliol College a 1264 rochesterský biskup Walter de Merton (†1277) Merton College. V roku 1284 založil biskup z Ely Hugh de Balsham (†1286) kolégium Peterhouse pri Cambridgeskej univerzite. Kolégiá postupne vznikali aj v iných krajinách, napr. v roku 1366 založil Karol IV. pri Karlovej univerzite v Prahe Karlovu kolej slúžiacu na ubytovanie i na výučbu (v súčasnosti v češtine termín kolej označuje najčastejšie vysokoškolský internát). Podľa anglického modelu vznikali neskôr kolégiá aj v USA, napr. v roku 1636 Harvard College, 1701 Yale College či 1746 Princeton College, z ktorých sa postupne vyvinuli Harvardova, Yalova a Princetonská univerzita. V súčasnosti na viacerých zahraničných univerzitách predstavujú kolégiá relatívne nezávislé inštitúcie, ktoré spolu tvoria univerzitný celok, napr. kolégiá na Oxfordskej a Harvardovej univerzite;

b) vyššia stredná škola so študentským domovom. Kolégiá tohto typu vznikali v období reformácie a protireformácie (od 16. stor.) a zriaďovali ich najmä katolíci, ale aj protestanti. Katolícke kolégiá zakladali rehole, najmä jezuiti, ale aj piaristi (napr. viedli odbornú hospodársku školu Collegium oeconomicum v Senci; zriadená 1763 Máriou Teréziou, 1776 presťahovaná do Taty v dnešnom Maďarsku) a i.; → katolícke školy. Prvé jezuitské kolégium vzniklo v roku 1546 v Gandíi v Španielsku, ďalšie vznikli v Taliansku: v roku 1548 v Messine (dnešná Messinská univerzita, talianska Università degli Studi di Messina) a 1551 v Ríme (ako Rímske kolégium, lat. Collegium Romanum, v súčasnosti najvýznamnejšia pápežská univerzita Gregoriana), na Slovensku vzniklo najstaršie jezuitské kolégium v Trnave (1561 – 67), v období 1615 – 1773 ich celkove pôsobilo 16. Spočiatku sa zameriavali len na výchovu kňazského dorastu, ich pôvodnou úlohou ako tzv. formačných domovov bolo inštitucionálne formovať vhodných kandidátov na cirkevnú službu, t. j. vychovať vzdelaného a nábožensky založeného človeka vyznačujúceho sa silnou vôľou, vysokou mierou sebaovládania, poslušnosti a pokory, a tak prispievať k duchovnej obnove katolíckej cirkvi. Od konca 16. stor. prijímali aj laikov (aj nekatolíkov) zo všetkých sociálnych vrstiev, čím sa stali jedným z dôležitých prostriedkov rekatolizácie. Podľa organizačného poriadku Ratio studiorum, ktorý upresňoval študijné programy a metodologické zásady vyučovania, sa v nižších ročníkoch na vysokej profesionálnej úrovni vyučovali gramatika (latinčina, v menšej miere gréčtina), literatúra (diela antických spisovateľov, napr. Ezopa, Ciceróna a Ovídia) a rétorika, vo vyšších ročníkoch fyzika, matematika, história, geografia a teológia. Dôraz sa kládol na latinský jazyk, filozofiu a teológiu, veľká pozornosť sa venovala preverovaniu vedomostí, opakovaniu, ústnym a písomným cvičeniam, gramatike, rétorike (cieľom bolo jasné a správne vyjadrovanie, krása a sila prejavu), literatúre, poézii, dišputám žiakov a didaktickému využitiu divadelných hier, ako aj pevnému poriadku a disciplíne. Po zrušení jezuitského rádu (1773) väčšina jezuitských kolégií zanikla alebo ich vedenie prebrali iné rehole alebo štát. Protestantské kolégiá predstavovali internátnu vyššiu latinskú strednú školu, pričom nižšie ročníky zahŕňali výučbu gymnaziálneho typu, vyššie poskytovali teologické, príp. aj učiteľské vzdelanie. Na Slovensku pôsobilo napr. kolégium reformovanej cirkvi v Komárne (1606 – 1852) či evanjelické a. v. prešovské kolégium (založené 1665, vyučovanie sa začalo 1667). Ako kolégiá sa v súčasnosti niekedy označuje aj druh strednej školy vo Francúzsku a v Belgicku (collège, význam 1) alebo vyššej strednej školy v Spojenom kráľovstve a USA (college);

c) pápežom založené semináre na výchovu a vzdelávanie budúcich kňazov študujúcich na pápežských univerzitách; pápežské kolégiá. Slovenským kňazom študujúcim na rímskej univerzite slúži Pápežské slovenské kolégium sv. Cyrila a Metoda v Ríme (založené 1961);

3. orgán štátnej správy, napr. v habsburskej monarchii dvorské kolégium pre mincovníctvo a baníctvo (banská komora), v Rusku ústredný orgán štátnej správy (napr. kolégium zahraničných vecí) zavedený Petrom I. Veľkým v rokoch 1717 – 21 namiesto dovtedajších prikazov, v 19. stor. boli kolégiá postupne zrušené a nahradené ministerstvami.

korporácia [lat.] —

1. vo všeobecnom význame organizácia (združenie, spolok, zväz, spoločnosť a pod.) osôb spojených spoločnými záujmami, ktorá je založená na dosahovanie stanoveného cieľa, má právnu subjektivitu (koná ako jediný právny subjekt, jediná právnická osoba) a je vytvorená na základe právneho predpisu. Korporácia nemá spôsobilosť na práva, ktoré podľa ich povahy môže mať len fyzická osoba, napr. niektoré rodinné či osobnostné práva. Hlavným znakom korporácie je jej personálne zloženie. Ako združenie osôb je odlišná od združenia majetku, napr. od nadácie (v korporáciách ide o personálny substrát, pretože sú v nich združené osoby, v nadáciách ako účelových združeniach majetku o majetkový substrát).

Presný význam slova korporácia sa však v súčasnosti v jednotlivých štátoch (jurisdikciách) líši. V platnom slovenskom práve sa tento termín nepoužíva (korporácie sú v ňom upravené ako združenia fyzických alebo právnických osôb, jednotky územnej samosprávy a štát), používa sa však v niektorých medzinárodných zmluvách platných na území SR a v rámci odbornej právnej terminológie. V teórii práva sa rozlišujú verejnoprávne a súkromnoprávne korporácie. Verejnoprávne korporácie na rozdiel od súkromnoprávnych korporácií vznikajú na základe zákona, plnia úlohy verejného charakteru, pričom sa podieľajú na výkone verejnej správy. Primárnou verejnoprávnou korporáciou je štát (napr. Slovenská republika) disponujúci verejnou mocou, ktorú právnymi predpismi deleguje na iné verejnoprávne korporácie (jednotky územnej samosprávy, napr. obce, a subjekty záujmovej samosprávy, napr. profesijné komory; → verejná správa). Časť právnych teoretikov na Slovensku zaraďuje medzi verejnoprávne korporácie aj verejnoprávne inštitúcie predstavujúce samostatné inštitúcie (ustanovizne) pôsobiace v rámci verejnej správy, zriadené zákonom s cieľom poskytovať verejné služby. Sú financované okrem iného aj zo štátneho rozpočtu a podliehajú kontrole zo strany štátu, napr. Rozhlas a televízia Slovenska, verejné vysoké školy. Súkromnoprávne korporácie (napr. obchodné spoločnosti, družstvá, občianske združenia) vznikajú na základe rozhodnutia svojich zakladateľov. V súčasnosti sa ako korporácia označuje ľubovoľný podnikateľský subjekt (firma, spoločnosť), ktorý je právnickou osobou, v slovenskom právnom poriadku obchodná spoločnosť (v súčasných ekonomikách prevládajúca forma podnikateľskej organizácie) a jej typy (akciová spoločnosť, komanditná spoločnosť, verejná obchodná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným a pod.), družstvo a i. Rozlišujú sa otvorené (verejné, ich akcie sa predávajú verejnosti) a uzatvorené (súkromné, ich akcie nie sú určené na predaj verejnosti) korporácie. V procese globalizácie nadobudli veľký význam transnacionálne korporácie, ktorými sú súkromné podnikateľské subjekty priamo investujúce a vlastniace výrobné zariadenia v cudzine, multinacionálne korporácie, ktoré disponujú kapitálom rôznej národnej príslušnosti, a reťazové korporácie, ktoré predstavujú komplex (sieť, reťazec) podnikov, najčastejšie obchodov a hotelov tvoriacich jednu korporáciu, ktorá vo viacerých krajinách sveta vystupuje pod jednotným názvom. V slovenskej právnej terminológii sú označované ako nadnárodné spoločnosti. Sú charakteristické pre ekonomiky priemyselne vyspelých krajín, preto sa vývojový stupeň týchto krajín niekedy označuje ako korporatívny kapitalizmus.

Začiatky korporácií siahajú do starovekého Ríma, kde predstavovali združenie prirodzených osôb (lat. universitas personarum, collegium, corpus = telo, osoba, bytosť, ale aj združenie) právne definované ako organizovaná jednota prirodzených osôb tvoriaca samostatný právny subjekt celkom odlišný od jeho členov, t. j. rozsah spôsobilosti na práva a povinnosti korporácie bol iný ako u prirodzených osôb. Právne úkony mohla korporácia robiť len nepriamo, a to prostredníctvom svojich orgánov (valné zhromaždenie, predseda, konateľ a pod.). Nevyhnutnosťou bolo určité usporiadanie vzťahov medzi jej členmi, čo predpokladalo aspoň 3 členov a existenciu stanov. V tom období existovalo niekoľko druhov korporácií, napr. rímsky štát ako právne spoločenstvo občanov, subjekt verejného práva, zastupovaný štátnymi úradníkmi (→ magistratus), ďalej obce, dediny a kolónie rímskych občanov v provinciách disponujúce verejnoprávnou a čiastočne aj súkromnoprávnou subjektivitou, ako aj rôzne spolky (spolky verejných funkcionárov určitého územného okruhu, kultové spolky, spolky dobročinného charakteru, spolky jednotlivých povolaní podobné cechom). V stredoveku korporácie predstavovali stavovské organizácie remeselníkov a obchodníkov (gilda, cech), ako aj záujmové združenia kňazov alebo laikov (bratstvá), v neskoršom období spolky;

2. v Taliansku v období fašizmu (1922 – 45) a v ďalších korporativistických režimoch 20. stor. štátom kreované odvetvové združenia (syndikáty) zamestnávateľov a zamestnancov. Podľa ideológov fašizmu mal systém korporácií slúžiť na preklenutie sociálneho rozdelenia talianskej spoločnosti, odstránenie antagonistických rozdielov medzi sociálnymi skupinami, a tým aj triedneho boja, a dosiahnutie jednoty talianskeho národa i harmonizácie spoločnosti. Korporácie však nemali vnútorný demokratický mechanizmus, členstvo v nich bolo povinné alebo polopovinné a podliehali kontrole štátu (vrátane ich majetku). Príčinou a cieľom ich kreovania bolo úsilie štátu, resp. fašistickej strany pod vedením Benita Mussoliniho získať kontrolu nad spoločnosťou a hospodárstvom (zasahovanie štátu do hospodárskych mechanizmov). Organizácia korporácií a ich ciele boli zakotvené v Charte práce (Carta del Lavoro) prijatej v roku 1927. Spočiatku sa predpokladal vznik 5 korporácií, neskôr (1934) sa ich počet zvýšil na 22. Korporácie pokrývali jednotlivé priemyselné odvetvia, poľnohospodárstvo, dopravu, obchod, školstvo, vojsko a pod. Systém korporácií sa preniesol aj do talianskeho parlamentného systému, poslaneckú snemovňu ako dolnú komoru parlamentu v roku 1939 nahradila Komora fascií a korporácií (Camera dei Fasci e delle Corporazioni).

Inšpektorát kúpeľov a žriediel — dozorný orgán Ministerstva zdravotníctva SR. Zriadený v roku 1967 pri bývalom Povereníctve SNR pre zdravotníctvo. K jeho hlavným úlohám patria vykonávanie dozoru na diaľku a dozoru na mieste u využívateľov prírodných liečivých zdrojov a prírodných minerálnych zdrojov a u vlastníkov nehnuteľností, prijímanie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov, správa monitorovacieho systému prírodných liečivých a minerálnych zdrojov, vedenie registra a databázy minerálnych vôd v SR, ako aj evidencia a kontrola úhrad za odbery z prírodných liečivých zdrojov a z prírodných minerálnych zdrojov.

kontingent [lat.] —

1. ekon. staršie označenie vopred určeného, resp. najvyššieho prípustného množstva (tovaru) alebo vopred určeného podielu z celku (dane a pod.), → kvóta;

2. právnymi predpismi alebo vrchnostenskými rozhodnutiami (výmermi) určené alebo zmluvami (súkromnými i medzištátnymi) dohodnuté povinné množstvo (povinné najnižšie množstvo) vecí, tovaru, peňazí a pod., ktoré sa musí odovzdať určenému subjektu, napr. štátu alebo ním určenej organizácii;

hist. povinné dodávky produktov (najčastejšie poľnohospodárskych) od producentov (roľníkov, priemyselných podnikov) na zabezpečenie zásobovania obyvateľstva. V bývalom Československu boli po 1. svetovej vojne zavedené kontingenty melasy a masti, ako aj liehový, obilný a spotrebný kontingent, po jeho rozpade a vzniku vojnovej Slovenskej republiky (1939) kontingenty ročnej výroby jedlých umelých tukov na tuzemskú spotrebu. Termín kontingent sa tiež používal ako hovorové označenie dodávkovej povinnosti v rokoch 1949 – 53 roľníkov, resp. v rokoch 1953 – 81 členov jednotných roľníckych družstiev, jednotlivo hospodáriacich roľníkov a ostatných osôb, ktoré boli držiteľmi poľnohospodárskej pôdy alebo chovali hospodárske zvieratá, zaväzujúcej ich odovzdať poľnohospodárske výrobky výkupným organizáciám v určených druhoch, množstve a lehotách za úradne stanovenú výkupnú cenu;

3. voj. → vojenský kontingent;

4. určitý, stanovený počet osôb, napr. v bývalom Československu bol v období 1927 – 49 zákonom určený ročný kontingent brancov povolaných na vykonávanie vojenskej služby.

koncentračná zásada — procesná zásada, podľa ktorej konkrétne procesné úkony (napr. predloženie dôkazov, vznesenie námietok, rozšírenie, dopĺňanie a zmena žalobných dôvodov) musia byť sústredené (skoncentrované) v určitom štádiu konania (napr. najneskôr do konca lehoty na podanie žaloby); súčasne je vylúčené uplatniť tieto procesné úkony v ostatných štádiách konania. Jej cieľom je urýchliť priebeh a odstrániť zbytočné prieťahy v konaní (racionalizácia konania). Uplatňuje sa v správnom konaní a okrem neho napr. aj v občianskom súdnom konaní (civilnom procese) či v správnom súdnictve.

konkurencia [lat.] — vo všeobecnom význame rivalita, súperenie, súťaž medzi jednotlivcami, skupinami a národmi. Vzniká v situácii, v ktorej sa dve alebo viaceré strany usilujú o niečo, čo nemôžu získať všetci; aj konkurenčná firma, konkurent;

1. ekol. → kompetícia;

2. ekon. model organizácie trhu, na ktorom súťažia jednotlivé ekonomické subjekty o čo najlepšie podmienky pri získavaní a použití výrobných zdrojov a pri predaji konečnej produkcie; hospodárska súťaž medzi firmami o najvýhodnejšie podmienky výroby a predaja tovaru s cieľom dosiahnuť čo najvyšší zisk a hospodársky prospech. Na trhu sa stretávajú záujmy výrobcov i spotrebiteľov, čo vedie k trhovej konkurencii. Pri cenovej konkurencii je konkurenčný boj založený na ovplyvňovaní ceny, pri necenovej konkurencii sa výrobcovia usilujú získať spotrebiteľov inými nástrojmi, napr. reklamou, dizajnom, kvalitou, obalom. Podľa niektorých autorov sa konkurencia vzťahuje na podmienky, za ktorých môžu jednotlivci obchodovať s vlastníckymi právami, čo však predpokladá definíciu vlastníckych práv, s ktorými môžu jednotlivci navzájom obchodovať, ako aj opis procesu samotnej výmeny. Konkurenčná rovnováha je potom výsledkom konkurencie. Predstavuje takú situáciu na trhu, keď sa množstvo tovaru, po ktorom je dopyt, rovná ponúkanému množstvu tovaru za určitú cenu a účastníci trhu nemajú dôvod meniť svoje správanie. Označuje aj špeciálnu situáciu na trhu, v ktorej sa cena rovná hraničnému príjmu a hraničným nákladom.

Termín konkurencia bol známy už pri vzniku ekonómie ako vednej disciplíny, nebol však presne definovaný. Zakladateľ klasickej školy ekonómie Adam Smith vo svojom diele Rozprava o podstate a pôvode bohatstva národov (An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations, 1776) vysvetľuje, ako zníženie ponuky tovarov vedie k vyššej cene, pretože konkurencia, ku ktorej dôjde medzi kupujúcimi, okamžite povedie k vyšším cenovým ponukám, na druhej strane vyššia ponuka povedie k nižšej cene, a to tým viac, čím vyššia bude konkurencia medzi predávajúcimi. Konkurencia sa chápala ako súťaž o vzácne zdroje a predpokladalo sa, že bude tým intenzívnejšia, čím vyšší bude počet predávajúcich a kupujúcich na trhu.

Koncept konkurencie sa stal predmetom intenzívneho výskumu až v poslednej tretine 19. stor. s nástupom neoklasickej ekonómie. V tom období boli v diele francúzskeho ekonóma Antoina Augustina Cournota Skúmanie matematických zásad teórie bohatstva (Recherches sur les principes mathématiques de la théorie des richesses, 1838) položené základy konceptu dokonalej konkurencie. Podľa Cournota, ktorý pri štúdiu implikácií správania jednotlivcov pri maximalizácii zisku ako prvý použil diferenciálny počet, je konkurencia závislá od počtu subjektov na trhu a k dokonalej konkurencii sa približuje vtedy, ak sa počet konkurentov približuje k nekonečnu. Definíciu dokonalej konkurencie doplnil v roku 1871 anglický ekonóm William Stanley Jevons o podmienku dokonalých informácií. Americký ekonóm John Bates Clark rozšíril podmienky dokonalej konkurencie z jedného trhu na viaceré trhy zahrnutím podmienok dokonalej a voľnej mobility zdrojov. Všetky tieto elementy dokonalej konkurencie sa stali štandardným modelom ekonomickej teórie. V súčasnosti je dokonalá konkurencia charakterizovaná splnením týchto podmienok: dostatočne veľký počet rovnako veľkých firiem, z ktorých každá uspokojuje zanedbateľný podiel dopytu; jednotlivé firmy ponúkajú homogénny produkt pri používaní rovnakej technológie; dokonalé informácie (o cenách, technológiách) na strane dopytu i ponuky; neexistencia bariér (voľnosť vstupu do odvetvia a výstupu z odvetvia). Okrem toho sa predpokladajú úplné trhy, neexistencia externalít a neexistencia dohôd medzi jednotlivými konkurentmi na trhu. Podľa základnej poučky ekonómie blahobytu však zároveň platí, že ak na trhu prevláda dokonalá konkurencia, konkurenčná rovnováha bude paretovsky (podľa Vilfreda Pareta) efektívna. To znamená, že situácia určitého účastníka sa nemôže zlepšiť bez toho, aby sa nezhoršila situácia niekoho iného, resp. aby sa neznížil blahobyt niekoho iného. Porušením niektorého z predpokladov dokonalej konkurencie vzniká nedokonalá konkurencia, jej prvé modely boli rozpracované Joan Violet Robinsonovou a Edwardom Hastingsom Chamberlinom v 30. rokoch 20. stor. Podľa toho, ktoré podmienky dokonalej konkurencie a do akej miery sú porušené, sa rozlišujú tri základné typy nedokonalej konkurencie: monopolistická konkurencia, oligopol a monopol.

Pri monopolistickej konkurencii je porušený predpoklad rovnakého (homogénneho) produktu, t. j. na trhu existuje veľké množstvo firiem (konkurentov) ponúkajúcich čiastočne odlišné (diferencované) produkty. Existujú iba malé bariéry vstupov na trh a výstupov z neho. Na rozdiel od dokonalej konkurencie majú firmy možnosť ovplyvňovať ceny, zároveň však musia zohľadňovať zákon klesajúceho dopytu, podľa ktorého vyššie ceny vedú k nižšiemu dopytu a naopak. Keďže každá firma vyrába jedinečný produkt, môže žiadať vyššiu alebo aj nižšiu cenu ako jej konkurenti. Napriek možnosti substitúcie produktov sa tieto produkty odlišujú fyzickými vlastnosťami (dizajn, farba, tvar, výkon), marketingom (obal, reklama), ľudským kapitálom (zručnosti zamestnancov, štýl obliekania) alebo distribúciou (kamenné predajne, on-line obchody, objednávky cez e-maily). Vzorovým príkladom trhov s monopolistickou konkurenciou sú reštaurácie, trh s oblečením alebo s obuvou či ponuka služieb vo veľkých mestách.

Pri oligopole je porušený predpoklad veľkého počtu konkurentov, t. j. je preň typická trhová štruktúra s menším počtom firiem. Nevylučuje sa existencia malých firiem, ktoré pôsobia na trhu iba popri firmách s významným trhovým podielom. Firmy sa nemôžu správať nezávisle od správania konkurentov. Ak je na trhu len niekoľko firiem, každá z nich musí pri svojom rozhodovaní počítať s možnými reakciami najbližších konkurentov, napr. ak chce zvýšiť svoj podiel na trhu znížením ceny, musí prihliadať na možnosť, že konkurenčná firma tiež zareaguje znížením ceny ponúkaných výrobkov a služieb. Na analýzu správania firiem v podmienkach oligopolu sa používa teória hier, pričom sa využívajú vzájomné interakcie medzi rôznymi subjektmi na trhu. Pre oligopol sú charakteristické vysoké bariéry vstupu a koluzívne správanie firiem na trhu; špeciálnym typom oligopolu je duopol, pri ktorom na trhu pôsobia len dvaja konkurenti.

Monopol je extrémnym prípadom nedokonalej konkurencie s jediným ponúkajúcim na trhu. Môže vzniknúť z rôznych príčin, napr. na základe výlučného vlastníctva obmedzených zdrojov, na základe garancií vlády, ktorá určitej firme udelí status monopolu (pošta), na základe vlastníctva patentu, ktorý dáva firme exkluzívne právo predávať tovary a služby, prípadne môže byť vytvorený zlúčením dvoch alebo viacerých firiem. Na rozdiel od firiem v podmienkach dokonalej konkurencie môže dosahovať vyššie ako normálne zisky, jeho sila je tým vyššia, čím menej vhodných substitučných produktov existuje na trhu. Negatívne účinky monopolu na spotrebiteľov zahŕňajú obmedzenú produkciu na trhu, vyššiu cenu ako na konkurenčných trhoch, znížený spotrebiteľský prebytok a znížený spoločenský blahobyt, obmedzenú možnosť voľby i obmedzenú suverenitu spotrebiteľa. Výhodnosť monopolov možno obhajovať rastúcimi výnosmi z rozsahu činnosti a dynamickej efektívnosti, ktorá je spojená s technologickým pokrokom. Podľa tohto prístupu sú monopoly ochotnejšie a schopnejšie investovať do výskumu a vývoja ako malé firmy v podmienkach dokonalej alebo monopolistickej konkurencie, a tým inovovať a niesť s ňou spojené riziká.

Rakúska národohospodárska škola pristupuje ku konkurencii ako k neustále prebiehajúcemu procesu a na rozdiel od neoklasickej teórie sa nezameriava na analýzu konkurenčnej rovnováhy a efektov rôznych typov nedokonalej konkurencie. Odmieta užitočnosť konceptu dokonalej konkurencie, ako aj zameriavanie sa na efekty, a nie na samotný proces konkurencie. Kritizuje statický prístup k jej analýze. Joseph Alois Schumpeter pokladá konkurenciu za dynamický proces kreatívnej deštrukcie (t. j. proces transformácie sprevádzajúci radikálnu inováciu), pri ktorej dochádza k zavádzaniu nových produktov na trh, k objavovaniu nových trhov, nových technológií a nových vstupov do produkcie, ako aj k využívaniu nových typov organizácie výroby.

Podmienky konkurencie sú upravované právnymi predpismi a ich porušovanie je sankcionované (→ zákaz konkurencie, → hospodárska súťaž).

kraj —

1. všeobecne krajina, región;

2. územnosprávna jednotka vo viacerých štátoch (Česko, Rusko, Slovensko a i.).

V bývalom Československu bolo administratívne členenie na kraje zavedené v roku 1948 (vytvorenie prvého krajského zriadenia v Čechách je však datované do 13. stor.), keď bolo vytvorených 19 krajov, z toho 13 krajov na území Čiech a Moravy (Brniansky, Českobudějovický, Gottwaldovský, Hradecký, Jihlavský, Karlovarský, Liberecký, Olomoucký, Ostravský, Pardubický, Plzenský, Pražský, Ústecký) a 6 na území Slovenska (Banskobystrický, Bratislavský, Košický, Nitriansky, Prešovský, Žilinský). Boli riadené krajskými národnými výbormi ako orgánmi štátnej správy. Kraje sa ďalej delili na okresy spravované okresnými národnými výbormi. Toto rozdelenie zaniklo v roku 1960 (zákon č. 36 z 1960 o územnom členení štátu), keď bolo prijaté nové administratívne členenie. Došlo k zlučovaniu predchádzajúcich územnosprávnych jednotiek do väčších celkov, a tým k ich redukcii (prvýkrát nebolo rešpektované pôvodné, historické členenie krajov). Územie republiky bolo rozdelené na 10 samostatných krajov, z toho 7 v Čechách a na Morave (Stredočeský, Juhočeský, Západočeský, Severočeský, Východočeský, Juhomoravský, Severomoravský), pričom samostatnú územnú jednotku na úrovni kraja tvorilo aj územie hlavného mesta Prahy (rozdelené na 10 správnych obvodov), a 3 na území Slovenska (Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský), v roku 1968 nadobudla postavenie samostatnej územnej jednotky na úrovni kraja aj Bratislava ako hlavné mesto Slovenska. Kraje sa ďalej členili na okresy a tie na obce. Príslušné územné celky riadili novozriadené krajské, okresné, mestské a miestne národné výbory. Vytvorenie alebo zrušenie kraja, podstatná zmena jeho územia a zmena jeho sídla patrili do právomoci národných rád republík (Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady).

Po zmene politickej a spoločenskej situácie (1989) sa v roku 1990 začala reforma verejnej správy, ktorej cieľom bolo posilniť úlohu samosprávy a oddeliť ju od miestnej (vrátane regionálnej) štátnej správy (presun časti právomocí štátnych orgánov na orgány samosprávy). Zákonom č. 517 z 1990 o územnom a správnom členení SR (s účinnosťou od 19. decembra 1990) boli kraje zrušené a územie Slovenska bolo administratívne rozčlenené na 38 okresov. Územným obvodom na výkon pôsobnosti orgánov štátu sa stal okres riadený okresným úradom, presun obce do iného okresu schvaľovala vláda so súhlasom obce. Po rozdelení Československa a vzniku samostatnej SR (1. január 1993) boli ustanovené samosprávne územné celky (zákon č. 221 z 1996 o územnom a správnom usporiadaní SR), ktorými sa stali obce a vyššie územné celky (VÚC). Zároveň boli ako správne jednotky na výkon pôsobnosti orgánov štátu (štátnej správy) nad úrovňou okresov opätovne zriadené kraje riadené krajskými úradmi (úradmi miestnej štátnej správy), pričom územný obvod kraja bol zhodný s územným obvodom VÚC. V roku 2001 sa podľa zákona č. 302 z 2001 o samospráve vyšších územných celkov (zákona o samosprávnych krajoch) stali VÚC samosprávnymi krajmi.

Územie Slovenska bolo rozdelené na osem samosprávnych krajov, ktoré sa stali územnými samosprávnymi a správnymi celkami vybavenými širokými kompetenciami najmä v oblasti dopravy, zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí a kultúry. Sú to: Bratislavský samosprávny kraj (so sídlom v Bratislave), Trnavský samosprávny kraj (so sídlom v Trnave), Trenčiansky samosprávny kraj (so sídlom v Trenčíne), Nitriansky samosprávny kraj (so sídlom v Nitre), Žilinský samosprávny kraj (so sídlom v Žiline), Banskobystrický samosprávny kraj (so sídlom v Banskej Bystrici), Košický samosprávny kraj (so sídlom v Košiciach) a Prešovský samosprávny kraj (so sídlom v Prešove). Každý samosprávny kraj je riadený svojím predsedom (hovorovo županom) a zastupiteľstvom tvoreným poslancami, ktorí sú volení obyvateľmi samosprávneho kraja na 4 roky. Súčasné kraje (Bratislavský, Trnavský, Trenčiansky, Nitriansky, Žilinský, Banskobystrický, Košický, Prešovský), ktoré sa z hľadiska štátnej správy delia na okresy, predstavujú od zrušenia krajských úradov (2007) len jednotky územného (administratívneho) členenia štátu najvyššieho stupňa a štatistické jednotky, ako aj územné obvody pôsobnosti rozličných orgánov štátu (štátnej správy), napr. v polícii krajské riaditeľstvá Policajného zboru;

3. miesto najďalej vzdialené od stredu; začiatok alebo koniec niečoho.

kompetencia [lat.] —

1. rozsah pôsobnosti alebo činnosti, ktorú je osoba alebo inštitúcia oprávnená vykonávať; právomoc;

práv. a) súhrn práv a povinností určitého orgánu, fyzickej alebo právnickej osoby, ktoré vyplývajú z právnych noriem; → právomoc;

b) starší, nepoužívaný termín na označenie vymedzenia okruhu pôsobnosti medzi súdmi rôzneho druhu a rôzneho stupňa a medzi jednotlivými súdmi toho istého stupňa (funkčná, vecná, miestna kompetencia); → príslušnosť;

2. schopnosť, spôsobilosť niečo vykonávať, niečo správne používať (napr. jazyková kompetencia); v profesijnej oblasti spôsobilosť, schopnosť, zručnosť, kvalifikácia a súbor ľudských kvalít (predispozícií i nadobudnutých kvalít; → sociálna kompetencia) umožňujúcich kvalitne vykonávať činnosti v určitom odbore, ako aj činnosť (komplex činností) charakteristická vynikajúcim výkonom v určitej oblasti. Jedinec si môže kompetencie (formálne i neformálne, zámerne i nezámerne) osvojiť vo všetkých druhoch vzdelávania, ale i v osobnom živote. V rôznych oblastiach ľudskej činnosti (najmä v ekonomickej sfére) sa preferujú tzv. kľúčové kompetencie (key competencies; nazývané aj kľúčové zručnosti, kľúčové kvalifikácie). Nie sú jednoznačne definované, všeobecne sa označujú ako činnosti, pre ktoré je charakteristické dosahovanie vynikajúcich výkonov. Kľúčové kompetencie predstavujú kombinácie viacerých kompetencií, ktoré sú prenosné na rôzne situácie a jedincovi umožňujú vyrovnať sa s rýchlymi zmenami v pracovnom procese i v osobnom a spoločenskom živote. K najvýznamnejším kľúčovým kompetenciám (najmä v ekonomickej oblasti) patria schopnosť pracovať v tíme, riešenie problémov, interpersonálne zručnosti, predpoklady podporujúce osobný rozvoj a kariérny rast, tvorivé myslenie, pripravenosť na zmeny, počítačová gramotnosť, dobré technicko-odborné znalosti, ovládanie cudzích jazykov, empatia, dobré komunikačné vlastnosti (→ komunikačná kompetencia), tolerancia, kritický spôsob myslenia a zdravý životný štýl.

V roku 2006 Európsky parlament a Európska rada odporučili rozvíjať v školách najmä komunikáciu v rodnom jazyku a v cudzích jazykoch, matematické a digitálne kompetencie, kompetencie v oblasti vedy a techniky, vlastné učenie, spoločenské a občianske kompetencie, iniciatívnosť a podnikavosť, kultúrne povedomie a umeleckú gramotnosť. Získavanie kľúčových kompetencií a ich zdokonaľovanie je predmetom celoživotného vzdelávania a sociálnych interakcií jedinca. Kľúčové zručnosti nevyjadrujú trvalý stav, menia svoju kvalitu a hodnotu počas celého života a navzájom sa prelínajú a prepájajú. Získavajú sa ako produkt celkového procesu vzdelávania a sebavzdelávania, majú nadpredmetový programový charakter; spravidla predstavujú profil absolventa konkrétnej školy. Problematika kľúčových kompetencií doteraz nie je dostatočne teoreticky spracovaná, niektoré európske štáty (Dánsko, Nemecko, Česko, Slovensko) však už osvojovanie si kľúčových kompetencií zaradilo do svojich štátnych vzdelávacích kurikúl.

detský domov — zariadenie sociálnych služieb poskytujúce nevyhnutnú sociálnu (stravovanie, bývanie, zaopatrenie) starostlivosť a zabezpečujúce výchovnú, ako i ďalšiu starostlivosť (napr. poradenstvo) nahrádzajúcu prirodzené rodinné prostredie deťom od narodenia po dosiahnutie plnoletosti, resp. až po osamostatnenie, najdlhšie do veku 25 rokov.

Do detského domova možno prijať dieťa iba na základe právoplatného rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej výchovy, ak je výchova dieťaťa vážne ohrozená alebo vážne narušená a výchovné opatrenia neviedli k náprave, ak z iných vážnych príčin nemôžu rodičia výchovu dieťaťa zabezpečiť, ak dieťa nemožno zveriť do výchovy iného občana ako rodiča, do pestúnskej starostlivosti, do výchovy opatrovníka alebo osvojiť ho. Starostlivosť v detskom domove je organizovaná v skupinách (zariadenia internátneho typu), v rodinách (na profesionálne vykonávanie náhradnej starostlivosti vo vlastnom rodinnom prostredí) a v samostatných skupinách, ktoré poskytujú starostlivosť a výchovu blízku rodinnému prostrediu najmä samostatným stravovaním a hospodárením s vyčleneným rozpočtom a môžu byť zriadené v samostatnom byte alebo v rodinnom dome.

Predchodcami detských domovov boli sirotince, ktoré v roku 1949 prešli pod správu štátu. V roku 1997 boli k detským domovom pričlenené aj dojčenské ústavy, ktoré poskytovali zdravotnú a výchovnú starostlivosť deťom od narodenia do veku 1 roka. Zariadenie poskytujúce starostlivosť deťom s telesným postihnutím, duševnými poruchami alebo s poruchami správania od narodenia do skončenia povinnej školskej dochádzky alebo do ukončenia vzdelania za osobitných podmienok, resp. do ukončenia prípravy na povolanie, najdlhšie do veku 25 rokov, sa nazýva domov sociálnych služieb pre deti.

konfiškát [lat.] —

1. potrav. telo (alebo časť tela) zabitého zvieraťa zdravotne alebo hygienicky nevhodné na konzumáciu, ako aj živočíšne produkty vyhlásené podľa príslušných predpisov za nepožívateľné. Za občasný (neobligátny) konfiškát sa považujú celé telá uhynutých, nedonosených, mŕtvonarodených alebo utratených zvierat, resp. niektoré orgány, časti tiel, prípadne celé zvieratá, ktoré boli pri veterinárnej prehliadke posúdené ako nepožívateľné, ako aj mäso, potraviny a suroviny živočíšneho pôvodu a výrobky z nich, ktoré boli podľa príslušných predpisov vyhlásené za nepožívateľné. Za bežný (obligátny) konfiškát sa považuje nepožívateľný odpad vznikajúci pri jatočnom opracovaní zvierat a mäsa (časti tiel jatočných zvierat, ktoré sa vždy, aj pri zdravých zvieratách, považujú za nepožívateľné, napr. očné, ušné a ritné výkroje, hrtan, priedušnica a i.). Konfiškáty sa spracúvajú v asanačných zariadeniach (kafilériách), pričom sa zabezpečuje ich dôkladná sterilizácia a vyrábajú sa z nich kŕmne komponenty (mäsovokostná múčka, kafilérny tuk a i.); neinfekčné konfiškáty je možné za podmienok stanovených veterinárnym hygienickým dozorom predávať chovateľom mäsožravých zvierat;

2. práv. majetok v súkromnom vlastníctve nútene odobratý na základe rozhodnutia štátnej moci (→ konfiškácia) z vlastníctva bez náhrady v prospech štátu. Líši sa od vyvlastneného majetku, ktorý je kompenzovaný protináhradou. Štát si na konfiškát uplatňuje právo pôvodného vlastníka.

hygienik [gr.] — lekár pracujúci v odbore hygiena a verejné zdravotníctvo. V SR hlavný hygienik riadi Úrad verejného zdravotníctva SR a zodpovedá za jeho činnosť, pričom na úseku ochrany a podpory zdravia zabezpečuje úlohy Ministerstva zdravotníctva SR (napr. vypracúva zásadné smery a priority rozvoja štátnej zdravotnej politiky, riadi celoštátne programy ochrany a podpory zdravia, koordinuje činnosť na ochranu zdravia v SR aj s inými štátmi ap.). V územných obvodoch regionálnych úradov verejného zdravotníctva plnenie programov ochrany a podpory zdravia odborne usmerňujú a štátny zdravotný dozor riadia a vykonávajú regionálni hygienici.

jatočné zvieratá — hospodárske zvieratá rôznych druhov a plemien určené na jatočné účely (usmrtenie); zvieratá chované a vykrmované na produkciu mäsa (mäsové plemená hovädzieho dobytka, ošípaných a i.), ako aj z chovu vyradené plemenné zvieratá a úžitkové zvieratá chované na produkciu živočíšnych výrobkov (mlieka, vajec, vlny) a na prácu (napr. kone). Veľké jatočné zvieratá sú hovädzí dobytok, teľatá, domáce nepárnokopytníky, ošípané, ovce, jahňatá, kozy, kozľatá, pštrosy a iné druhy hospodárskych zvierat porovnateľné veľkosťou a hmotnosťou, malé jatočné zvieratá sú králiky, hydina a holuby. Základným ukazovateľom jatočnej hodnoty všetkých hospodárskych zvierat je jatočná výťažnosť. Jatočné zvieratá sa usmrcujú a spracúvajú na bitúnkoch (→ jatočné opracovanie zvierat a mäsa), choré a z ochorenia podozrivé zvieratá na sanitných bitúnkoch, resp. v sanitnom oddelení bitúnkov (ide o nutné zabitie).

V súčasnosti musia byť bitúnky budované a vybavené podľa noriem EÚ a ich prevádzka musí byť taká, aby ušetrila jatočné zvieratá akéhokoľvek vzrušenia, bolesti alebo utrpenia. Jatočné zvieratá musia byť po príchode na bitúnok zabité bez zbytočného odkladu. Ak je to potrebné z dôvodu pohody zvierat, musí sa im poskytnúť čas na odpočinok pred zabitím (prevádzkovatelia bitúnkov musia zabezpečiť pre jatočné zvieratá primerané a hygienické ustajnenie tak, aby sa zachovala ich pohoda a uľahčila veterinárna prehliadka pred zabitím). Za dobré podmienky jatočných zvierat počas procesu usmrcovania, za uplatňovanie štandardných pracovných postupov, ako aj za vymenúvanie inšpektorov ochrany zvierat sú zodpovední prevádzkovatelia bitúnkov. Personál, ktorý zaobchádza so zvieratami alebo ich zabíja, musí mať osvedčenie o spôsobilosti. Prevádzkovatelia bitúnkov musia oznámiť príslušnej regionálnej veterinárnej a potravinovej správe dátum a čas zabíjania a počet zvierat tak, aby úradný veterinárny lekár mohol vykonať zdravotnú prehliadku jatočných zvierat na farme alebo na bitúnku pred zabitím (ante mortem) a na bitúnku po zabití (post mortem). Pri vyšetrovaní pred zabitím zisťuje, či zvieratá netrpia chorobou prenosnou na človeka a na zvieratá alebo či sa pri nich neprejavujú príznaky takejto choroby, resp. príznaky choroby, ktoré by mohli spôsobiť nepožívateľnosť mäsa, ako aj to, či zvieratá nie sú unavené, rozrušené alebo poranené. Zdravotná prehliadka po zabití zahŕňa vizuálnu prehliadku zabitého zvieraťa, prehmatanie niektorých orgánov, najmä pľúc, pečene, sleziny, maternice, vemena a jazyka, narezanie orgánov a lymfatických uzlín, vyšetrenie odchýlok konzistencie, farby, pachu a chuti (podľa potreby), a, ak je to potrebné, aj laboratórne testy. Veterinárna prehliadka sa vykonáva podľa nariadenia EÚ a smerníc Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR.

jatky —

1. v súčasnosti menej používaný termín na označenie špecializovaného zariadenia na usmrcovanie a jatočné opracovanie zvierat (ich mäso je určené na ľudskú spotrebu; → jatočné zvieratá, → jatočné opracovanie zvierat a mäsa), ktoré má osvedčenie orgánu veterinárnej správy (→ Štátna veterinárna a potravinová správa SR); → bitúnok;

2. prenesene hromadné vraždenie ľudí (→ prešovské jatky).

jazykové právo — súhrn právnych noriem upravujúcich štátny jazyk (resp. úradný jazyk) a jeho používanie v rámci štátu, ako aj jeho vzťah k iným jazykom používaným na danom území (→ jazykové zákony). Jazykové práva patria medzi ľudské práva štandardne ochraňované dohovormi Rady Európy a i. medzinárodných organizácií. Ústava Slovenskej republiky kodifikuje ako štátny jazyk používaný na území Slovenskej republiky slovenský jazyk a zároveň zaručuje národnostným menšinám a etnickým skupinám žijúcim na tomto území právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, vzdelávať sa v ňom a používať ho v úradnom styku, ako aj právo osvojiť si štátny jazyk. Popri ústavných zárukách jazykových práv existujú aj ďalšie právne normy, ktoré špecifikujú a napĺňajú jazykové práva menšín. Zákon o štátnom jazyku a zákon o používaní jazykov národnostných menšín upravujú používanie jazykov v rôznych oblastiach verejného styku. Orgány verejnej moci majú povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku, pričom právo používať jazyk národnostnej menšiny v úradnom styku sa realizuje v závislosti od počtu obyvateľov, patriacich k národnostnej menšine, v danej obci.

anténa [lat.] — zariadenie na vysielanie a prijímanie rádiových vĺn. Umožňuje premenu vysokofrekvenčného elektrického signálu (privádzaného na anténu napájacím vedením) na voľne sa šíriace elektromagnetické vlny a naopak. Rozlišuje sa vysielacia anténa a prijímacia anténa. Základným konštrukčným prvkom väčšiny antén je anténový žiarič. Tvar a rozmery antény závisia od jej účelu; môže ísť o obyčajný dipól, o zložitý systém vodičov alebo o sústavu parabolických diskov.

Podľa frekvenčného pásma, v ktorom pracujú, sa antény delia na dlho-, stredno-, krátko- a mikrovlnné a na antény na veľmi krátke vlny, podľa spôsobu žiarenia na všesmerové (zabezpečujú takmer rovnaký príjem signálu zo všetkých smerov) a smerové (len z vybraného smeru), podľa konštrukcie na prútové, slučkové, špirálové, štrbinové, šošovkové a i. V televízii sa používajú antény Yagi, kde sa smerový účinok a zisk antény dosahuje umiestnením pasívnych vodičov za dipól (reflektor) alebo pred dipól (direktor). Podľa účelu sa rozoznávajú zameriavacie antény (napr. rámové); antény prijímača (rozhlasové alebo televízne), ktoré môžu byť vonkajšie alebo vnútorné (napr. feritové antény); vstavané antény, ktoré sú súčasťou televíznych prijímačov; spoločné antény, ktoré sa používajú pri veľkých obytných budovách a v súčasnosti sa nahrádzajú káblovou televíziou alebo príjmom cez satelit; anténu rádioteleskopu používaného v astronómii tvorí dipól s parabolickým reflektorom. Podľa šírky pásma, v ktorom antény pracujú, sa delia na úzkopásmové a širokopásmové. Antény mobilných telefónov tvoria súčasť konštrukčného riešenia telefónu samostatne pre telefónny signál a pre internetové pripojenie. Na zlepšenie smerových vlastností sa antény zoskupujú do sústav (→ anténová sústava). Na pripojenie rôznych antén na vysielač alebo na prijímač sa používajú anténový prepínač a anténová výhybka. Na prispôsobenie impedancie antény k napájaču a ku koncovému stupňu vysielača sa používajú prispôsobovacie obvody.

Na Slovensku právne predpisy ustanovujú prípady, v ktorých je na stavbu vonkajších prijímacích rozhlasových a televíznych antén, ako aj ich zvodov potrebné stavebné povolenie a súhlas vlastníka nehnuteľnosti alebo rozhodnutie súdu. Stavebný úrad mohol podľa zákona o telekomunikáciách (zrušený od 2004) nariadiť preloženie alebo úpravu antén ohrozujúcich stavebný stav nehnuteľnosti alebo bezpečnosť okolia, príp. rušiacich vzhľad okolia.

hazardné hry — hry, v ktorých môže hráč pri splnení vopred určených podmienok získať výhru a ktorých výsledok závisí výlučne alebo prevažne od náhody alebo od neznámeho výsledku určitej okolnosti (nesmie byť vopred nikomu známy, nesmie byť nikým ovplyvniteľný ani v rozpore s pravidlami hazardných hier).

Na Slovensku podmienky prevádzkovania a propagovania hazardných hier, práva a povinnosti ich prevádzkovateľov a hráčov, pôsobnosť orgánov štátnej správy a obcí v tejto oblasti, štátny dozor nad prevádzkovaním a propagovaním hazardných hier a nad súvisiacimi činnosťami, ako aj ďalšie náležitosti upravuje zákon o hazardných hrách z 2005 vytvárajúci vo verejnom záujme podmienky na ochranu verejného poriadku pri prevádzkovaní hazardných hier a zabezpečujúci spoločenskú kompenzáciu rizík vyplývajúcich z ich prevádzkovania a účasti na nich. Podľa tohto zákona sa za hazardné hry považujú lotériové hry (žrebové lotérie, tomboly, bingo, číselné lotérie, napr. loto a keno, okamžité lotérie, lotéria pokladničných dokladov), hazardné hry v kasíne (ruleta, kartové hry, hry s kockami), stávkové hry (kurzové stávky, dostihové stávky), hazardné hry prevádzkované prostredníctvom výherných prístrojov, hazardné hry prevádzkované prostredníctvom technických zariadení obsluhovaných priamo hráčmi alebo prevádzkované prostredníctvom telekomunikačných zariadení a videohry, hazardné hry prevádzkované prostredníctvom internetu a i. Za hazardné hry sa nepovažujú športové podujatia podľa osobitného predpisu (zákon č. 1 z 2014 o organizovaní verejných športových podujatí), relaxačné alebo športové hry s potrebným vkladom (podmienka účasti na nich), ktorý sa účastníkovi, ak prehrá, nevracia, ďalej zábavné hry o vecné ceny prostredníctvom hracieho zariadenia, ak vklad nepresahuje sumu 50 eurocentov, hry prostredníctvom hracieho zariadenia, v ktorom je výhrou ďalšia hra na tom istom hracom zariadení, kvízy spočívajúce v odpovediach na otázky alebo v preukázaní vedomostí a zručnosti, ak je výsledok hry určovaný v prevažnej miere na základe preukázania vedomostí alebo zručnosti, žrebové vecné lotérie a tomboly, ak herná istina neprekročí sumu 1 500 eur, ako aj propagačné súťaže (súťaže, hry, ankety a i. akcie, pri ktorých účastníci určení náhodným výberom získavajú výhry a pri ktorých je podmienkou účasti kúpa určitého tovaru, služby ap.), ktoré nie sú samostatnou podnikateľskou činnosťou a slúžia len na podporu predaja tovarov a služieb. Výhernou istinou je suma (určená na vyplatenie výhier), ktorá je podľa pravidiel hazardných hier rozdelená vyhrávajúcim hráčom. Hazardné hry možno prevádzkovať len na základe licencie udelenej podľa zákona o hazardných hrách. Prevádzkovateľom hazardných hier je právnická osoba, ktorej príslušný orgán štátnej správy alebo obec udelili individuálnu licenciu, alebo osoba, ktorá splnila podmienky na udelenie všeobecnej licencie vydanej Ministerstvom financií SR.

Na území Slovenska sa zakazuje prevádzkovanie a propagovanie zahraničných hazardných hier. Takisto sú zakázané hry, ktoré nezaručujú všetkým hráčom rovnaké podmienky vrátane možnosti výhry (najmä pyramídové hry alebo reťazové hry). Niektoré z hazardných hier tvoriacich štátnu lotériu musí prevádzkovať Národná lotériová spoločnosť, ktorá môže podľa zákona prevádzkovať aj iné hazardné hry, je akciovou spoločnosťou na území SR a jej zakladateľom a akcionárom je Slovenská republika zastúpená ministerstvom financií. Orgánmi štátnej správy v oblasti hazardných hier sú Ministerstvo financií SR, Finančné riaditeľstvo SR, daňové úrady a colné úrady.

Patologické hranie hazardných hier sa nazýva gamblerstvo.

baňa —

1. → banské dielo;

2. v širšom význame komplex všetkých banských diel, stavieb a zariadení potrebných na odkrývanie, prípravu a ťažbu úžitkového nerastu. Tieto činnosti vykonáva podľa schváleného plánu ťažby banský podnik vo vymedzenom ťažobnom priestore, kde môže na dobývanie nerastov vykonávať potrebné práce, zriaďovať prevádzkové budovy a zariadenia, t. j. vykonávať banskú činnosť. Musí sa starať o bezpečnosť prevádzky a neodkladne odstraňovať nebezpečenstvo vyvolané banskou činnosťou a ohrozujúce zdravie a život ľudí. Najvyšší dozor nad dodržiavaním týchto povinností vykonávajú orgány štátnej banskej správy.

Podľa spôsobu ťažby sa rozlišujú povrchové a hlbinné bane. Povrchové bane sa skladajú z otvárky ložiska (je prístupovou cestou z povrchu k dobývanému ložisku) tvoriacej zárez a z obzoru (horizontu), na ktorom sa ložisko dobýva, ako aj zo zariadení na dobývanie napr. uhlia, rúd a úžitkových nerastov. Povrchové bane na dobývanie kameňa, štrku a piesku sa nazývajú lomy. Hlbinná baňa sa skladá z priestorov vylámaných pod povrchom (banských diel a technických zariadení) a z komplexu banských dopravných a strojových zariadení umiestnených na povrchu (budovy nad šachtou, ukladacie zásobníky, mostovky, ťažné veže, budovy úpravne, ťažné stroje, ventilátory, kompresory, kalorifery, transformátory, kotolňa, mechanické a drevoobrábacie dielne, skladiská, banské kancelárie, lampáreň, šatňa, umyváreň ap., železničné trate, visuté dráhy a cesty, otvorené skládky úžitkového nerastu, odvaly ap.).

Vlastná banská činnosť sa začína otvárkou a prípravou ložiska (razenie štôlní, šácht, prekopov, chodieb, komínov a prerážok a i. postupy potrebné na sprístupnenie ložiska i na prípravu jeho dobývania). Baňa sa otvára úvodným dielom, ktorým môže byť šachta (vyhĺbená zvislo, zriedkavo úklonne, otvárajúca ložisko vo väčšej hĺbke v rovinatom alebo v hornatom teréne) alebo štôlňa (vyhĺbená horizontálne a otvárajúca ložisko v hornatom teréne). Pri prechode ložiska do väčších hĺbok pod úroveň štôlne sa jeho hlbšia časť otvára slepou šachtou, ktorá nevyúsťuje na povrch. Vo zvislom smere je ložisko rozdelené na obzory (horizonty), t. j. na úseky, ktoré slúžia na dobývanie ložiska. Výška obzoru, čiže zvislá vzdialenosť medzi 2 obzormi, je zvyčajne 50 m. Ložisko je otvorené najmenej na 2 obzoroch. Spodný obzor slúži aj na dopravu vyrúbaného nerastu, hlušiny, materiálu a ľudí i na privádzanie čerstvého vzduchu (→ banské vetry). Vrchným (výduchovým) obzorom sa odvádza použitý vzduch z bane a dopravuje sa podsádzka i rôzny materiál. Na každom obzore sa pri šachte vytvárajú väčšie manipulačné priestory, náraziská (banské stanice, kde sa sústreďuje všetok vyťažený úžitkový nerast, hlušina a i. materiál určený na dopravu na povrch, ako aj prázdne vozy, strojové zariadenie a i.), ktorých úlohou je čo najplynulejšie a najhospodárnejšie previesť horizontálnu banskú dopravu na zvislú (prípadne úklonnú) dopravu v šachte. V nárazisku a v jeho blízkosti sú umiestnené prevádzkové komory (vozovňa pre lokomotívy, transformačná stanica, rozvodňa, čerpacia stanica so žumpou, drviareň rudy, zásobníky, dávkovacia stanica pre skipy ap.). Z náraziska sa kolmo na smer ložiska razia hlavné prekopy. Prekrížením ložiska alebo skupiny ložísk hlavným prekopom sa končí vlastná otvárka úvodných banských diel. Z hlavných prekopov v ložisku sú vyrazené sledné chodby, z ktorých približne každých 50 m vedú komíny rozdeľujúce ložisko na menšie úseky, bloky. V pripravených blokoch ložiska sa realizuje najdôležitejšia činnosť bane, dobývanie, ktoré spočíva v rozpájaní úžitkového nerastu trhavinami alebo mechanizmami (napr. raziaci stroj, banský kombajn) a v jeho doprave do úpravne.

Pri dobývaní sa používa množstvo dobývacích metód vybraných z hľadiska daných bansko-geologických a bezpečnostných podmienok ložiska. Na tenkých a stredne mocných ložiskách sa nerast dobýva v dobývacích blokoch, na vodorovných a málo uklonených ložiskách v dobývacích pilieroch a na mocných ložiskách v dobývacích komorách. Rúbanina v bloku sa ťaží v horizontálnych pásoch (plástoch), medziobzorovo a obzorovo. Ak sú podložie a nadložie pevné, vyrúbaný priestor bloku sa ponecháva voľný, ak sú hlavné nadložné horniny náchylné na zával, zavaľuje sa, pri slabom nadloží (ak je potrebné zamedziť stratám ťaženého nerastu) sa podsádza (vypĺňa) jalovou horninou (→ jalovina). Ak je uklonené ložisko rozdelené na obzory, jednotlivé obzory sa dobývajú zostupným spôsobom od vrchných obzorov smerom nadol; na ochranu vrchných obzorov sa ponechávajú väčšie ochranné piliere, ktoré sa spravidla už nedajú dobývať a predstavujú stratu úžitkového nerastu. Podľa smeru postupu dobývania sa ťaží smerom do poľa (čiže k hranici poľa) a z poľa (čiže od hranice poľa). Charakteristickým znakom banských prác v obmedzených priestorových a bezpečnostných podmienkach je ich cyklickosť – jednotlivé pracovné operácie nasledujú za sebou v určitom časovom postupe (napr. pri razení chodby strelnými prácami sa striedajú vŕtanie, nabíjanie a odstrel, vetranie, strhávanie uvoľnených balvanov, nakladanie a odvoz horniny).

Bezporuchovosť prevádzky v bani a bezúrazovú prácu baníkov zabezpečuje v miestach nesúdržných hornín výstuž banských diel. V minulosti sa na vystužovanie používalo banské drevo a murivo, v súčasnosti betón, oceľ, železobetón a i. materiál (napr. oceľové svorníky kombinované s oceľovým pletivom a so striekaným betónom).

Bezpečná prevádzka bane a zdravie baníkov pri práci vyžadujú riadne osvetlenie, vetranie a údržbu bane. Priestorové diela bane (náraziská, dielne, hlavné prekopy) majú trvalé (stacionárne) elektrické osvetlenie, baníci na pracoviskách sú vybavení elektrickými prenosnými lampami, príp. lampami s dynamami na stlačený vzduch. Vetranie (najmä uhoľnej bane) zabezpečuje prívod dostatočného množstva čerstvého vzduchu do bane, jeho rozvod na pracoviská a vývod použitého (resp. škodlivého) vzduchu z bane. V dnešných baniach sa používa umelé vetranie. Vzduch do baní sa nasáva pomocou ventilátorov a rozvádza sa na jednotlivé pracoviská, čím sa zrieďujú jeho škodlivé zložky a zamedzuje sa vzniku výbušných zmesí (napr. v uhoľných baniach) s obsahom metánu. Čerstvý vzduch vchádza vťažnou a vychádza výduchovou šachtou (štôlňou). Množstvo a zloženie vzduchu sa kontrolujú vo vetracích staniciach, na kontrolu obsahu metánu technici a strelmajstri používajú bezpečnostné lampy. Prehľad vetracej siete bane poskytuje vetracia mapa. V niektorých baniach slúži vetranie aj na ochladzovanie teploty vzduchu na potrebnú mieru. V mnohých baniach si veľkú pozornosť vyžaduje odvodňovanie, t. j. odvádzanie podzemných vôd na povrch čerpadlami alebo v členitom teréne dedičnými štôlňami. Známa je dedičná štôlňa v Banskej Štiavnici (dlhá 16 km, odvádzajúca banské vody do Hrona pri Voznici). Pohon elektrických strojov, zariadení a vŕtačiek na vzduch a osvetlenie zabezpečuje rozvodná sieť elektriny a stlačeného vzduchu. Dôležité sú opatrenia na bezúrazovú, hygienicky a zdravotne neškodnú prácu. Na zabezpečenie riadneho, bezporuchového chodu prevádzky bane, ktorý je podmienený dobrým technickým a bezpečným stavom, slúžia pravidelné prehliadky a údržba. Vykonávajú ich banskí technici alebo určení odborníci. Zvláštna pozornosť sa venuje kontrole a udržiavaniu zariadení v šachtách slúžiacich na dopravu baníkov na pracovisko a prístupových ciest s vlakovou dopravou. Na záchranných prácach v baniach a na likvidácii následkov sa zúčastňujú zbory banského záchranárstva.

banský inšpektor — pracovník orgánu štátnej banskej správy poverený vykonávaním banského dozoru; pri Hlavnom banskom úrade pôsobí ústredný banský inšpektor, pri obvodnom banskom úrade obvodný banský inšpektor. Môže vstupovať do ťažobných priestorov, zisťovať potrebné skutočnosti, požadovať predloženie príslušných dokumentov, dávať záväzné pokyny na odstránenie nedostatkov, prípadne aj na zastavenie prevádzky, zakázať vykonávanie určitých prác, zadržať preukaz o odbornej spôsobilosti ap.

banský dozor — dohľad orgánov nad dodržiavaním banských predpisov. V Slovenskej republike ho vykonávajú orgány štátnej banskej správy (jej ústredný orgán Ministerstvo hospodárstva SR a Hlavný banský úrad s obvodnými banskýmí úradmi) prostredníctvom banských inšpektorov (ústredných alebo obvodných). Uskutočňujú odborný technický dozor nad bezpečnosťou a hospodárnosťou technických zariadení v oblasti banskej správy, štátny odborný dozor nad racionálnym využívaním ložísk nerastov a zabezpečovaním chránených záujmov pri prieskume a ťažbe nerastných ložísk, pri úprave a zošľachťovaní nerastov, ako aj pri zriaďovaní alebo pri likvidácii banských diel a lomov. Zabezpečujú kontrolu trhacích prác a dozor nad používaním výbušnín v priemysle.

banský úrad — orgán štátnej správy zodpovedný za dozor pri banskej činnosti a činnosti vykonávanej banským spôsobom. Do jeho pôsobnosti patria predovšetkým určovanie, zmena alebo zrušenie chránených ložiskových území a dobývacích priestorov a vedenie ich evidencie; povoľovanie otvárky, prípravy a dobývania výhradných ložísk a v určených prípadoch povoľovanie vyhľadávania a prieskumu výhradných ložísk, ako aj zabezpečenie alebo likvidácia hlavných banských diel a lomov pred zastavením ich prevádzky; určovanie nevyhnutných opatrení, najmä poradia a spôsobu dobývania výhradných ložísk, ak by otvárkou, prípravou a dobývaním bola ohrozená prevádzka alebo využitie výhradného ložiska v dobývacom priestore inej organizácie; vydávanie povolení na dobývanie ložísk nevyhradených nerastov, vedenie evidencie dobývacích priestorov a ich zmien; vydávanie súhlasu na povolenie stavieb a zariadení v chránenom ložiskovom území; nariaďovanie vyhotovenia alebo doplnenia banskomeračskej a geologickej dokumentácie, ak chýba alebo ak je nedostatočná; vydávanie povolení na osobitné zásahy do zemskej kôry; vydávanie povolení na zabezpečenie alebo na likvidáciu starých banských diel; povoľovanie trhacích prác, umiestnenia stavieb a užívania, zrušenia alebo odstránenia skladov výbušnín v prípadoch a za podmienok stanovených zákonom; vydávanie banských oprávnení a rozhodovanie o ich odňatí, resp. zrušení; vedenie banského registra vydaných banských oprávnení. Najvyšším banským úradom na Slovensku je Hlavný banský úrad, ktorému podliehajú obvodné banské úrady zriadené v hlavných banských obvodoch.

komín [gr. > lat.] —

1. ban. vertikálne banské dielo razené zvyčajne dovrchne, určené na otvárku a prípravu dobývacích blokov alebo na ťažbu a vetranie horizontálnych banských diel. Často býva vystužené výdrevou, príp. vymurované. Komín využívaný na dopravu rúbaniny samospádom na spodnejšiu smerovú chodbu sa nazýva sýp alebo sypný komín;

2. geomorfol., geol. a) → krasový komín; b) sopečný komín; → sopúch;

[IMG-1]

3. tech., stav. dutá konštrukcia na odvádzanie spalín a dymu z vykurovacích spotrebičov, z kotlov a z priemyselných pecí, ako aj na odvádzanie vzduchu a plynov odsávaných z prevádzok alebo z priemyselných zariadení do ovzdušia. Komín na odvádzanie malých množstiev exhalátov je súčasťou budovy ako vstavaný alebo pristavaný k jej fasáde, na odvádzanie veľkých množstiev exhalátov sa buduje samostatne stojaci továrenský komín. Princíp činnosti komína je založený na tzv. komínovom efekte (→ komínový ťah).

K základným častiam komína patria: komínové teleso (plášť), komínový prieduch, komínový sopúch, spalinová klapka, komínový nadstavec a komínová hlava. Komínové teleso (plášť) je vonkajší obal komína (zvyčajne murovaný), má statickú (nosnú), ochrannú a estetickú funkciu. Jeho maximálna povrchová teplota nesmie prekročiť 51 °C (pri pristavanom komíne to platí do výšky 2,5 m nad terénom alebo nad prístupovou plochou). Komínový prieduch je zvislá dutina kruhového, príp. štvorcového alebo obdĺžnikového prierezu vnútri komínového telesa, ktorou sa priamo odvádzajú spaliny a dym vedené zo spotrebiča dymovodom (komínovou rúrou). Dymovod je s prieduchom komína prepojený komínovým sopúchom (otvorom v komínovom telese). Na jeden komínový prieduch môže byť napojených aj viac spotrebičov (napr. na rôznych podlažiach). Na uzatváranie cesty spalín (ak je spotrebič mimo prevádzky) i na reguláciu ťahu komína slúži spalinová klapka umiestnená v dymovode alebo v komínovom prieduchu. Výška komínového prieduchu od sopúcha nahor po ústie komína (nad strechou) sa nazýva účinná výška prieduchu. Na jej zväčšenie sa niekedy používa komínový nadstavec.

Jeden komín môže obsahovať viac komínových prieduchov (združený komín). Prieduchy podľa usporiadania môžu byť priebežné (všetky sa začínajú v najnižšom podlaží), podlažné (začínajú sa v príslušnom podlaží) a prepažené so spoločným zberačom (zberač prechádza všetkými podlažiami a z neho jednostranne alebo obojstranne odbočujú prieduchy jednotlivých podlaží, ktoré sú od zberača oddelené výsuvnými uzávermi). Podľa priebehu pozdĺžnej osi prieduchu sa rozlišujú priame a uhýbané (odkláňajú sa od zvislice) prieduchy, podľa prierezu úzke, stredné alebo prielezné, podľa druhu použitých palív prieduchy na odvádzanie spalín z tuhých, kvapalných alebo z plynných palív. Súčasťou komína býva aj samostatná dutina (vzduchový prieduch) na privádzanie spaľovacieho vzduchu k spotrebiču. V najnižšej časti komína medzi pätou komína a sopúchom, kde sa usádzajú tuhé časti spalín (sadze) a dymový kondenzát, je umiestnený uzatvárateľný vyberací otvor na ich odstraňovanie. Pri priebežných prieduchoch sú otvory umiestnené na voľne prístupnom mieste (na chodbe, schodisku ap.). Vyberacie otvory na podlažné prieduchy môžu byť umiestnené len mimo obytných miestností, sál, učební, skladovacích priestorov ap.

Komínová hlava je časť komína nad strechou zakončená krycou doskou, ktorá ju chráni pred mechanickým poškodením a pred vplyvmi počasia. Hlava vstavaných komínov má presahovať minimálne o 65 cm hrebeň strechy alebo minimálne o 1,5 m najvyššiu hranu plochej strechy. Môže byť výrazným architektonickým prvkom najmä pri komínoch umiestnených v blízkosti priečelí, ktoré sú nápadné svojou polohou a výškou. Na vymetanie a kontrolu komínových hláv sa v ich výške zhotovujú komínové lávky. Ak je ich zhotovenie ťažké, vytvára sa uzatvárateľný vymetací otvor, ktorý má byť umiestnený čo najvyššie v priestore krovu alebo strechy.

Podľa konštrukcie komínového telesa (plášťa) sa rozlišujú jednovrstvové a viacvrstvové, resp. trojvrstvové komíny. Jednovrstvové sú tvorené len plášťom – murivom z obyčajných tehál alebo z komínoviek, ktorými sa ohraničuje prieduch. Nie sú vhodné na kvapalné alebo na plynné palivá. Viacvrstvové bývajú tvorené obvodovým plášťom, tepelno-izolačnou strednou vrstvou a plechovou alebo keramickou komínovou vložkou s funkciou prieduchu. Podľa spôsobu zhotovenia môžu byť komíny murované z tehál alebo z tvaroviek, monolitické alebo montované z prefabrikovaných dielcov. V súčasnosti sa používajú tzv. systémové komíny, ktoré sa zostavujú z prefabrikovaných dielcov od jedného výrobcu.

Za technický stav komína zodpovedá vlastník objektu, ktorý ho musí udržiavať v dobrom technickom stave a zabezpečiť jeho pravidelnú kontrolu a čistenie. O vybavení komína rozhoduje revízny technik. Všeobecné podmienky pri jeho výstavbe a používaní a lehoty jeho čistenia a vykonávania kontrol sú ustanovené v príslušných právnych predpisoch.

Murované komíny boli v mestách na území Slovenska známe od prelomu 16. a 17. stor. V dedinskom prostredí sa vo väčšej miere začali stavať až v priebehu 19. a začiatkom 20. stor. Dovtedy sa zhotovovali lapače dymu lievikového tvaru upletené z prútia a vymazané hlinou, ktorými sa dym z kúreniska odvádzal cez strop iba do podstrešia. Tam vyúsťoval do nízkeho nadstavca zo skál (piecka), kde sa zachytávali horúce spaliny a iskry. Po premiestnení ohniska a čeľustí pece z izby do pitvora, ale najmä po vzniku čiernej kuchyne v dome sa dym začal odvádzať otvoreným komínom. Vytvárala ho mohutná oblúkovitá murovaná alebo zrubová klenba nad celým priestorom čiernej kuchyne, ktorá v podstreší vyúsťovala do komína štvorcového prierezu vyčnievajúceho v zadnej časti pitvora až nad strechu domu. Spočiatku bola klenba zhotovovaná z drúčikov, tyčí alebo z prútia, vymazaná hlinou a ukončená sedlovou doštenou strieškou, neskôr bolo v rámci protipožiarnych opatrení nariadené stavať namiesto nej murovaný komín. Po všeobecnom zavedení sporákov a po likvidácii starších foriem kúrenísk s ohniskom a pecou v interiéri obydlia boli otvorené komíny nahradené uzatvorenými cylindrovými komínmi, ktoré sa používajú aj v súčasnosti. Staršie formy otvorených komínov sa využívali na údenie mäsa. Komíny spravidla dvakrát ročne vymetali kominári spúšťaním železnej gule s hrotmi, ktorou z komína odstraňovali usadené sadze (hrozilo ich vznietenie), a potom ich dočistili štetkou.

Komín mal dôležitú úlohu v ľudových poverách, symbolizoval prechod medzi pozemským a nadpozemským, prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Prichádzali cezeň na pozemský svet nadprirodzené bytosti (Lucia, meluzína, rarášok, ale aj Mikuláš spúšťajúci sa na zlatej niti). Na Slovensku bol komín sídlom rodového ochrancu (hada) a mal významné miesto i v obyčajach životného cyklu (narodenie, svadba a i.) a v kalendárnych obyčajach (Štedrý večer, fašiangy a i.).

kombatant [fr.] — v medzinárodnom práve príslušník organizovaných ozbrojených síl jednej zo strán v medzinárodnom ozbrojenom konflikte (jednotlivých druhov armád), ako aj príslušník ozbrojených zborov (jednotlivých druhov polícií), milícií a dobrovoľníckych hnutí odporu (civilné obyvateľstvo, ktoré povstalo so zbraňou proti útočiacemu nepriateľovi). Kombatanti majú právo priamo sa zúčastniť vojenských operácií. Sú povinní odlíšiť sa od civilného obyvateľstva v čase útoku alebo vojenskej operácie slúžiacej na prípravu útoku, aby sa posilnila ochrana civilného obyvateľstva pred následkami vojnového konfliktu. Konajú v súlade s vojnovým a humanitárnym právom. Ak sa dostanú do moci nepriateľa, vzťahuje sa na nich medzinárodnoprávna ochrana (režim vojnových zajatcov; na rozdiel od žoldnierov, ktorí nemajú právo na status vojnového zajatca).

Pojem bol zavedený v Haagskom dohovore o zákonoch a obyčajach pozemnej vojny (1899, 1907) s cieľom rozlíšiť v medzinárodných ozbrojených konfliktoch kombatantov a nekombatantov (zdravotnícky personál, duchovní, vojnoví spravodajcovia), ako aj kombatantov a civilné obyvateľstvo. Postavenie kombatantov bolo upravené 1977 v Ženeve prijatím Dodatkového protokolu k Ženevským dohovorom z 12. 8. 1949 o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov (Protokol I; → ženevské dohovory).

kartografia [gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa prostredníctvom kartografických diel (mapa, atlas, glóbus a i.) zobrazením Zeme, kozmu, kozmických telies a ich častí, ako aj objektov a javov nachádzajúcich sa na nich alebo vzťahujúcich sa na ne a s tým súvisiacim výskumom, zberom a systematizáciou poznatkov; podľa definície Medzinárodnej kartografickej asociácie disciplína zaoberajúca sa tvorbou, vyhotovovaním, šírením a štúdiom máp. Predstavuje aj súbor odborných činností bezprostredne súvisiacich s kartografickým modelovaním.

Rozlišuje sa teoretická kartografia, ktorá sa zaoberá teoretickými a metodickými problémami súvisiacimi s tvorbou máp (kartografická generalizácia, matematická kartografia, metódy kartografického vyjadrovania, kartografické modelovanie, metakartografia), jej súčasťami sú aj dejiny kartografie a teória didaktiky kartografie; inžinierska (vedecko-technická) kartografia, ktorá sa zaoberá dotvorením a aplikáciou vedeckých poznatkov v tvorbe máp (projektovanie a konštrukcia kartografických zobrazení, zostavovanie a dokumentácia máp, redigovanie a hodnotenie máp), a praktická (aplikovaná) kartografia, ktorá sa zaoberá praktickými postupmi pri tvorbe a spracúvaní máp. Z hľadiska zamerania sa kartografia delí na všeobecnú kartografiu (učebný predmet, v ktorom sú obsiahnuté základy kartografie), topografickú kartografiu, ktorá sa zaoberá tvorbou topografických (všeobecnogeografických) máp prevažne stredných mierok, a tematickú kartografiu, ktorá sa zaoberá tvorbou tematických máp (máp s tematikou archeológie, astronómie, botaniky, geografie ap.), ďalej na geodetickú kartografiu, ktorá sa zaoberá vyhotovovaním máp spravidla veľkých a stredných mierok, pričom využíva metódy zberu dát (priame meranie v teréne, letecká fotogrametria), geografickú kartografiu, ktorá sa zaoberá tvorbou geografických máp (význam 2 a 3), matematickú kartografiu, ktorá sa zaoberá teóriou a konštrukciou kartografických zobrazení, ich klasifikáciou a skresleniami, vojenskú kartografiu, ktorá sa zaoberá spracúvaním a využívaním vojenských máp ako kartografických modelov územia, t. j. máp s vojenskou tematikou a máp slúžiacich na vojenské ciele, kartometriu, ktorá sa zaoberá meraním a vyhodnocovaním geometrických a topologických vlastností objektov a javov na mapách, určovaním sklonu reliéfu, mierky mapy ap., a i.

Kartografia úzko súvisí s geodéziou, topografiou, geografiou a astronómiou, využíva poznatky a výsledky diaľkového prieskumu Zeme a geografického informačného systému. V minulosti využívala klasické metódy a nástroje tvorby a spracovania máp, ako sú kreslenie a rytie originálov máp pomocou kresliacich rezných nástrojov a rydiel rôznej dimenzie podľa znakového kľúča jednotlivých máp. Na konci 20. stor. sa pri tvorbe, spracovaní a využívaní máp začali vo veľkej miere používať počítačové technológie, preto sa v súčasnosti hovorí aj o počítačovej (digitálnej) kartografii ako protiklade ku klasickej (analógovej) kartografii. Výstupy kartografie (mapy, plány ap.) slúžia ako nevyhnutné podklady a pracovné nástroje v štátnej správe (kataster nehnuteľností), v armáde a školstve, ako prostriedky na výmenu informácií v medzinárodnom meradle, na orientáciu v teréne a na cestovateľské účely individuálnym používateľom.

Vznik a vývoj mapového prejavu sa začal už v prehistorickom období (asi 25. – 5. tisícročie pred n. l.) súčasne so vznikom a s vývojom výtvarného prejavu človeka (paleolitické výtvarné umenie). Dokladom úsilia znázorniť dôležité črty krajiny v pôdoryse alebo kombináciou pôdorysu a bokorysu sú o. i. nálezy mapových motívov vyrytých na mamutích kloch, napr. Pavlovská mapa z obdobia pavlovien (mladší paleolit) objavená v nálezisku Pavlov (neďaleko Mikulova) v Pavlovských vrchoch v Česku a Mežyričská mapa z náleziska Mežyrič (mladší paleolit) pri meste Kaniv (Čerkaská oblasť) na Ukrajine. Za mapový prejav z obdobia neolitu je považovaná nástenná maľba zo sídliska Çatal Hüyük v centrálnej Anatólii znázorňujúca túto lokalitu (pôdorys s domami a erupciou sopky v pozadí, okolo 6200 pred n. l.). Obdobie starovekých mezopotámskych kultúr (sumerskej, obejdskej, uruckej, asýrskej a babylonskej; 4. tisícročie pred n. l. – 6. stor. pred n. l.), starovekej egyptskej (4. tisícročie pred n. l. – 1. stor. pred n. l.) a čínskej kultúry (3. tisícročie pred n. l. – 3. stor. n. l.) je charakteristické tvorbou mapových prejavov na hlinených tabuľkách, kameni, keramických platničkách a neskôr aj na papyruse, ako aj vyššou presnosťou a prechodom od zobrazenia menších lokalít (plány miest, napr. plán mezopotámskeho mesta Nippur na hlinenej tabuľke, 2. tisícročie pred n. l., dnes v zbierkach univerzity v Jene) k zobrazeniu väčších celkov, ktoré už nemožno obsiahnuť jedným pohľadom, vrátane prvých vyjadrení predstáv o celom svete (napr. plochý zemský kotúč obklopený vodou na babylonskej mape sveta, hlinená tabuľka, okolo 600 pred n. l., dnes v Britskom múzeu v Londýne).

Antické obdobie (8. stor. pred n. l. – 5. stor. n. l.) sa vyznačuje tvorbou máp ako osobitných súčastí slovných geografických opisov vtedy známeho sveta, prvú známu mapu sveta zostrojil Anaximandros z Miléta (6. stor. pred n. l.), ďalšie Eratosthenés z Kyrény, Strabón, K. Ptolemaios a i. Boli uskutočnené prvé merania veľkosti Zeme, jej povrch sa začal deliť na 360°, vznikli prvé kartografické zobrazenia (K. Ptolemaios), objavili sa prvé abstraktné prvky na mape (rovnobežky a poludníky, zatiaľ nerovnoľahlé), vznikla prvá príručka geografie so súborom máp. Na mapách bol zobrazovaný len dovtedy známy svet spočiatku v okolí Stredozemného mora, neskôr siahal v západových. smere od Kanárskych ostrovov až po Čínu a v severojuž. smere od Škandinávie po pramene Nílu. Ustálil sa pôdorysný princíp zobrazovania s elementmi perspektívy pri zobrazovaní pohorí. Pôvodcovia máp boli prevažne známi, väčšina máp sa však v origináli nezachovala.

Obdobie 6. stor. – 1. pol. 15. stor. sa v dejinách kartografie považuje za úpadkové. Nenadviazalo sa v ňom na antické poznatky a mapy sa nevyhotovovali na matematickom základe (napr. Beatus z Liébany, Izidor zo Sevilly a i. cirkevní autori zobrazovali Zem v tvare kruhovej alebo oválnej dosky, ktorej stredom je Jeruzalem, takzvané O-T mapy), a to dokonca ani v arabskej kartografii, ktorá sa rozvíjala v rámci geografie v období rozkvetu arabskej vedy na území Arabskej ríše; k najvýznamnejším arabským kartografom patrili al-Bírúní a al-Idrísí, tvorbou máp sa zaoberal aj matematik al-Chvárizmí. Postupne sa však zväčšovali rozmery zobrazovaného sveta a zvyšovala sa aj podrobnosť obsahu máp. Druhy máp sa rozšírili o portolánové (kompasové) mapy (14. – 16. stor., zobrazovali moria a ich pobrežia vrátane prístavov, majákov ap.), ktoré sprevádzali a podnecovali geografické objavy.

V období rozvoja moreplavby a zámorských objavov (2. pol. 15. stor. – koniec 18. stor.) nastal aj s tým súvisiaci rozvoj kartografie. Rozmach zaznamenala tvorba glóbusov, 1492 vytvoril glóbus M. Behaim (najstarší dodnes zachovaný glóbus), 1493 vznikol Laonský glóbus (pozlátený medený glóbus s priemerom 17 cm, s vyrytými kontinentmi, ostrovmi, poludníkmi a rovnobežkami, nazvaný podľa mesta Laon vo Francúzsku, kde bol 1860 objavený), okolo 1510 vznikli Lenoxov (aj Huntov-Lenoxov glóbus, medený glóbus s priemerom 11,2 cm, nazvaný podľa amerického zberateľa Jamesa Lenoxa a R. M. Hunta, ktorý ho 1855 kúpil v Paríži) a Jagelovský glóbus (podobný Lenoxovmu glóbusu, pozlátený medený glóbus s priemerom 7,3 cm, nazvaný podľa Jagelovskej univerzity, do ktorej vlastníctva pôvodne patril) zobrazujúce predstavu o svete tesne po objavení Ameriky, okolo 1515 – 16 glóbus Leonarda da Vinci, 1515 – 23 séria glóbusov (1515 drevorytový s priemerom 28 cm) nemeckého geografa a astronóma Johannesa Schönera (*1477, †1547) a i.

V 16. stor. sa začalo rozvíjať regionálne mapovanie i tlačenie máp technikou drevorytu a medirytu. V 16. a 17. stor. dochádzalo k rozkvetu kartografie v Nizozemsku (dnešné Holandsko), toto obdobie preto býva označované aj ako zlatý vek holandskej kartografie. Je spojené so zostavovaním a vydávaním máp v nových kartografických zobrazeniach, napr. 1536 G. Mercator vydal mapu sveta s novým zobrazením, ktorú neskôr zdokonalil (→ Mercatorovo zobrazenie), neskôr aj mapu Európy a atlas sveta v 3 zväzkoch, mapy zostavovali a vydávali aj A. Ortelius, Jodocus Hondius (*1563, †1612), Gerard de Jode (*1509, †1591) a i. Mimo Nizozemska nové kartografické zobrazenia navrhli 1466 – 82 nemecký kartograf, kozmograf a astrológ Donnus Nicolaus Germanus (*asi 1420, †asi 1490), 1561 francúzsky kartograf, matematik a orientalista Guillaume Postel (*1510, †1581), 1650 N. Sanson a i.

Vynálezy nových geodetických prístrojov v 16. stor., napr. teodolitu (anglický astronóm a matematik Leonard Digges, asi *1515, asi †1559) a meračského stola (J. Praetorius), i objav a rozvoj nových geodetických metód v 17. stor., napr. triangulácie (W. Snell van Royen) a stupňových meraní na spresnenie rozmerov Zeme, umožnili rozvoj topografického mapovania v rôznych mierkach v 18. stor. i postupné zbližovanie kartografie s geodéziou. Vznikali i prvé tematické mapy, napr. Etzlaubova cestná mapa so zobrazením pútnických ciest zo str. Európy do Ríma (Romwegkarte, po 1492 - pred 1500) zostavená nemeckým kartografom, matematikom a astronómom Erhardom Etzlaubom (*1462, †1532), cestná itinerárová mapa (1670) škótskeho kartografa Johna Ogilbyho (*1600, †1676), mapa magnetických odchýlok (1643) A. Kirchera, mapa magnetických odchýlok (1683), mapa magnetickej deklinácie (1701) a meteorologická mapa (1683) E. Halleyho, mineralogická mapa (1726) L. F. Marsigliho.

V 2. pol. 17. stor. nastal rozkvet tvorby námorníckych máp a atlasov, námornícke atlasy vydali napr. 1666 holandský kartograf, rytec a kníhkupec Pieter Goos (*1616, †1674) a 1681 holandský kartograf Johannes van Keulen (*1664, †1715), vznikali i mapy novoobjavených území. V 18. stor. sa o. i. rozvíjala teoretická kartografia, vznikali nové kartografické zobrazenia, napr. C. F. Cassini de Thury skonštruoval 1746 kartografické zobrazenie použité pri zhotovovaní topografickej mapy Francúzska v mierke 1 : 86 400, na ktorej sa podieľali tri generácie rodiny Cassiniovcov (vychádzala 1750 – 1815), ďalšie skonštruovali J. H. Lambert, L. Euler a i.

R. 1763 – 85 bolo uskutočnené prvé vojenské mapovanie habsburskej monarchie (po jeho ukončení sa na území neskoršieho Rakúsko-Uhorska uskutočnili ešte ďalšie tri vojenské mapovania: druhé vojenské mapovanie 1806 – 69, tretie 1869 – 87, štvrté sa začalo 1896 a 1919 bolo pre zánik Rakúsko-Uhorska ukončené; → vojenské mapovanie). V 19. stor. pokračovalo vojenské, katastrálne a topografické mapovanie ďalších krajín Európy (Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Rusko) i mapovanie amerického kontinentu. Nové kartografické zobrazenia skonštruovali C. F. Gauss (upravené Johannesom Heinrichom Louisom Krügerom, *1857, †1923, 1922 zavedené v Nemecku, neskôr aj v iných štátoch; → Gaussovo-Krügerovo zobrazenie), francúzsky matematik a kartograf Nicolas Auguste Tissot (*1824, †1897), ktorý k rozvoju teórie kartografických zobrazení (matematickej kartografie) významne prispel navrhnutím elipsy skreslenia (Tissotova indikatrix), M. Eckert a i. Vznikli prvé tematické atlasy, napr. 1838 – 48 fyzický atlas nemeckého kartografa a geografa Heinricha (Karla Wilhelma) Berghausa (*1797, †1884), 1851 hospodárskoštatistický atlas európskej časti Ruska. R. 1891 sa v rámci medzinárodnej spolupráce začala tvorba Medzinárodnej mapy sveta v mierke 1 : 1 mil. a 1899 bol vydaný prvý národný atlas (Fínsko). Pri vydávaní máp sa uplatňovali nové tlačové techniky, napr. litografia, zinkografia (chemigrafia) a svetlotlač.

Pre 20. stor. bola charakteristická intenzívna tvorba národných atlasov (1922 atlas Nórska, 1928 Egypta, 1935 Československa a i.), na ktorú neskôr nadviazalo vydávanie regionálnych atlasov (Francúzsko, Nemecko a i.) a atlasov veľkých miest (Paríž, Londýn, Berlín a i.). R. 1920 sa pri tlačení máp prvýkrát použila ofsetová tlač. Pri tvorbe máp sa začali používať výsledky pozemnej (terestrickej; 1910) a leteckej (1930) fotogrametrie. Vznikli prvé moderné teoretické práce v kartografii, napr. Náuka o mapách (Die Kartenwissenschaft, 2 zv., 1921 a 1925) od M. Eckerta, pokračovala tvorba topografických máp (pokryli už fakticky celý svet) a začala prevládať tvorba tematických máp (geologických, geografických, klimatických, meteorologických, pôdnych, botanických, demografických a i.) a komplexných tematických atlasov (klimatických, geologických, ekonomických, atlasov obyvateľstva, kultúry a i.). Po prvý raz sa v kartografii začalo s využívaním diaľkového prieskumu Zeme, globálnych systémov na určovanie polohy na Zemi, mechanizácie, automatizácie a komputerizácie tvorby a zverejňovania máp a atlasov. Kartografia sa stala všeobecne uznávanou technickou vednou disciplínou, ako aj učebným predmetom na univerzitách. V súčasnosti (začiatok 21. stor.) sa intenzívne rozvíja tvorba máp a atlasov z databáz geografických informačných systémov, tvorba a využívanie interaktívnych máp v počítačovom prostredí a na internete. R. 1959 bola v Berne založená Medzinárodná kartografická asociácia (ICA) podporujúca rozvoj kartografie a kartografov v celosvetovom meradle.

Za začiatky kartografie na Slovensku možno považovať práce, ktoré vznikali koncom stredoveku a týkali sa súpisu zemepisných polôh európskych miest, napr. súpis z 15. stor. vytvorený nemeckým benediktínom, matematikom a kartografom Reinhardom Gensfelderom (aj Reinhardus Pragensis, *asi 1370, †1457), kde sa nachádzajú i údaje o Bratislave, Košiciach a Kremnici. R. 1475 určil poľský astronóm a matematik M. Bylica pôsobiaci na dvore Mateja Korvína zemepisné šírky niektorých uhorských miest. Asi 1510 – 13 zostavil Lazarus (Lazarus Roseti), sekretár ostrihomského arcibiskupa T. Bakócza, na základe poznatkov z ciest po Uhorsku prvú mapu Uhorska Tabula Hungariae... v mierke 1 : 1 093 000 (vydaná 1528; orientovaná nesprávne na severozápad), ktorá je aj najstaršou mapou Slovenska (zachytáva vyše 260 objektov na Slovensku), 1556 na základe Lazarovej mapy zostavil mapu W. Lazius (územie Slovenska je na nej pootočené správnym smerom). Prvé náznaky aplikácie triangulácie sa objavujú 1709 pri deväťlistovej mape Uhorska J. Ch. Müllera (vzdialenosti meral počítaním otáčok kolesa na voze, pričom smer voza určoval pomocou buzoly). Priekopníkom vedeckej kartografie na Slovensku je S. Mikovíni, ktorý bol poverený spracovaním máp stolíc Uhorska do historicko-geografického diela M. Bela Notície... (1735 – 42). Pri mapovaní Slovenska získal údaje o zemepisnej šírke a dĺžke prostredníctvom svojich astronomických meraní (používal ďalekohľad, kvadrant, diopter – priezor, libelu a nónius), geodetické merania, pri ktorých aplikoval metódu triangulácie, uskutočňoval pomocou goniometrických prístrojov, meracej buzoly a meracej reťaze (krajinu pokryl sieťou trojuholníkov, pričom za hlavné stanoviská si určil miesta, ktoré boli dobre viditeľné; vytýčil si vlastný nultý, bratislavský poludník, ktorý prechádzal severových. vežou Bratislavského hradu; terén na mapách znázornil spádovými šrafami).

S rozvojom baníctva na Slovensku sa rozvíjala aj banícka kartografia, ktorá sa neskôr aj inštitucionálne rozvíjala na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici (založená 1763). Na 1. vojenskom mapovaní habsburskej monarchie (1763 – 85) sa zúčastnil aj slovenský kartograf J. Lipský, autor generálnej mapy Uhorska na 12 listoch Mappa generalis regni Hungariae partiumque adnexarum (vyšla 1804 – 06) v mierke 1 : 469 472, na ktorej vyhotovenie použil sieť astronomicky určených pevných bodov a kužeľové (Murdochovo) zobrazenie (skonštruoval britský matematik Patrick Murdoch, †1774); mapa obsahovala aj register. R. 1791 vyšla prvá ekonomickogeografická mapa Uhorska Novissima regni Hungariae potamographica... v mierke 1 : 1 mil. a 1804 vreckový atlas Uhorska Atlas Regni Hungariae Portatilis... J. M. Korabinského, v ktorom je územie Slovenska zobrazené podľa stolíc na 23 listoch. R. 1839 bol vo Viedni založený Vojenský zemepisný ústav (Militärgeographische Institut), ktorý zastrešil všetky kartografické práce v Rakúsko-Uhorsku (s výnimkou kartografických prác hospodárskeho charakteru, ktoré vykonávali civilné ustanovizne). V 19. stor. sa začali na území Slovenska robiť výškové merania (barometricky aj trigonometricky), ktoré od 1850 organizoval Ríšsky geologický ústav (Geologische Reichsanstalt) vo Viedni. Od 1863 prebiehali práce na medzinárodnom vymeriavaní (európskom stupňovom meraní), pri ktorom sa okrem triangulácie 1. rádu uskutočňovala aj presná nivelácia, na území Slovenska sa nachádzalo 25 trigonometrických bodov 1. rádu. Počas 1881 – 98 bolo na území Slovenska zameraných niekoľko nivelačných tratí (1888 bolo určených 7 hlavných základných výškových bodov, pričom jeden z nich sa nachádzal v doline Váhu pri Strečne).

Po vzniku Československa bol 1919 v Prahe založený Vojenský zemepisný ústav, ktorý sa najskôr zameral najmä na jazykovú úpravu starších máp z 3. vojenského mapovania, neskôr aj na ich opravy v teréne, na reambuláciu (aktualizáciu; do konca 1934 sa na území Československa zreambulovalo vyše 38-tis. km²) a revíziu. R. 1933 sa začali práce na novom mapovaní, ktorého základom bola Jednotná trigonometrická sieť katastrálna. R. 1935 bol vydaný prvý národný Atlas Republiky Československé v knižnom formáte (prebrali ho i neskoršie atlasy) obsahujúci 55 mapových listov v základnej mierke 1 : 1 mil. s 37 stranami textovej časti (v češtine a vo francúzštine). Obsahoval fyzickú mapu republiky, ďalej hypsometrickú, hydrologickú a geologickú mapu, klimatické mapy, mapu nerastného bohatstva, vegetácie, obyvateľstva (vrátane národnosti, náboženského vyznania, povolania ap.), pôd, poľnohospodárstva, priemyslu, dopravy, obchodu, školstva, sociálnej starostlivosti a športu. R. 1966 vyšiel Atlas Československej socialistickej republiky obsahujúci 58 mapových listov základnej mierky 1 : 1 mil. a register, 1965 národný historický Atlas československých dejín obsahujúci 45 mapových (tlačových) hárkov a register a zobrazujúci osídlenie a historické udalosti na území Československa od najstarších čias do 1960.

Výrazný rozvoj kartografickej tvorby na Slovensku nastal 1954 jej sústredením do rezortu geodézie a kartografie pod vedením Ústrednej správy geodézie a kartografie a 1969 so vznikom Slovenskej správy geodézie a kartografie (od 1973 Slovenský úrad geodézie a kartografie, od 1996 Úrad geodézie, kartografie a katastra SR) v Bratislave; kartografické diela pre verejnosť a školy vydával podnik Slovenská kartografia (1970 – 96). R. 1980 vyšiel sčasti v knižnej forme a sčasti vo voľných listoch národný Atlas Slovenskej socialistickej republiky (v 15 kapitolách obsahuje približne 600 máp, je doplnený tromi samostatnými textovými komentármi) vydaný SAV (reprezentovanou Geografickým ústavom SAV) a Slovenským úradom geodézie a kartografie (reprezentovaným Slovenskou kartografiou), zostavený na základe projektu Výskumného ústavu geodézie a kartografie. Predstavuje prvý a zatiaľ jediný komplexný atlas Slovenska zobrazujúci prírodné, sociálne, ekonomické a i. pomery Slovenska v danom období. V súčasnosti v oblasti tvorby a vydávania máp pôsobia firmy Vojenský kartografický ústav, a. s., v Harmanci, Geodetický a kartografický ústav Bratislava a Mapa Slovakia Bratislava, ktoré prevzali bývalé štátne podniky.

Kartografia sa na Slovensku rozvíja aj na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity (Katedra mapovania a pozemkových úprav, založená 1956, prvý vedúci J. Mikuša) a na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (spočiatku v rámci Geografického ústavu Univerzity Komenského, z ktorého sa 1952 vyčlenila Katedra fyzickej geografie a kartografie, prvý vedúci M. Lukniš, 1992 vznikla nová Katedra kartografie, geoinformatiky a diaľkového prieskumu Zeme), ďalej na Fakulte baníctva, ekológie, riadenia a geotechnológií Technickej univerzity v Košiciach (Ústav geodézie, kartografie a geografických informačných systémov, založený 2003 v nadväznosti na katedry bývalej Baníckej fakulty Vysokej školy technickej pôsobiace od 1952), v Geografickom ústave SAV v Bratislave (založený 1943) a i. K zakladateľským osobnostiam kartografie na Slovensku patria F. Kuska, T. Lukáč, J. Pravda, J. Krcho a Milan Hájek (*1935). Geodetov, kartografov a odborníkov z príbuzných odborov združuje Slovenská spoločnosť geodetov a kartografov, odborníkov z oblasti kartografie i neprofesionálnych záujemcov Kartografická spoločnosť SR (spoluvydavateľ vedeckého časopisu Kartografické listy).

Ústredným orgánom štátnej správy na úseku geodézie a kartografie je Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, miestnymi orgánmi od 1. 10. 2013 sú katastrálne odbory okresných úradov. Výskum a vývoj v oblasti geodézie a kartografie vo verejnom záujme vykonávajú Geodetický a kartografický ústav a Výskumný ústav geodézie a kartografie. Kartografickú činnosť na Slovensku vykonávajú autorizovaní geodeti a kartografi s dosiahnutým požadovaným vzdelaním podľa zákona o geodézii a kartografii, ktorí garantujú správnosť a presnosť geodetických a kartografických prác. Sú združení v samostatnej stavovskej organizácii – v Komore geodetov a kartografov (zriadená 1995), pričom podnikajú na základe iného než živnostenského oprávnenia (slobodné povolanie).

kaucia [lat.] — práv. zábezpeka, záruka, istota, ručenie;

1. peňažná suma stanovená právnym predpisom alebo zmluvou, slúžiaca na zabezpečenie existujúceho alebo budúceho právneho záväzku alebo na úhradu prípadnej škody, ktorá vznikne druhej strane po nesplnení záväzku jednou zo zmluvných strán. Termín kaucia je známy už v rímskom súkromnom práve; → cautio. Kauciu skladá jedna zo zmluvných strán (spravidla dlžník) v banke. Okrem peňažnej formy môže byť poskytnutá aj vo forme cenných papierov, drahých kovov, životných poistiek alebo iných aktív, ktoré majú charakter hnuteľného majetku a ktoré akceptuje veriteľ. Konkrétna forma kaucie sa niekedy označuje termínom kaučný depozit. Kaucia sa spravidla uplatňuje v bankovníctve, v obchodných vzťahoch, v súdnictve ap. V súčasnosti sa termín kaucia nahrádza pojmom zábezpeka, zabezpečenie, záruka;

2. peňažná záruka prijatá v zákonom stanovených prípadoch od obvineného alebo od inej osoby so súhlasom obvineného (ak existujú dôvody na jeho vzatie do väzby), ktorý po jej vyplatení môže byť ponechaný na slobode, resp. prepustený z väzby. Výšku kaucie určí súd, a to s prihliadnutím na majetkové pomery obvineného alebo inej osoby, ktorá ponúka zloženie kaucie, ako aj s prihliadnutím na povahu spáchaného činu a na jeho následok. Kaucia pripadá štátu, ak obvinený ujde, skrýva sa, neoznámi zmenu svojho pobytu, nedostaví sa na predvolanie na úkon trestného konania alebo pokračuje v trestnej činnosti, vyhýba sa výkonu trestu odňatia slobody ap. Peňažnú záruku zruší súd alebo sudca na návrh (alebo bez návrhu) prokurátora, obvineného alebo osoby, ktorá ju zložila, ak pominú dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli, a peniaze sa vrátia tomu, kto kauciu zložil.

habilitácia [lat.] — proces (tzv. habilitačné konanie), v rámci ktorého sa na vysokých školách získava vedecko-pedagogický alebo umelecko-pedagogický titul docent; aj dosiahnutie a udelenie tohto titulu. Habilitovať sa môže odborník, ktorý vedecky a pedagogicky pôsobí na vysokej škole a spĺňa kritériá na habilitáciu docentov v jednotlivých študijných odboroch. Vysoká škola, kde sa habilitácie uskutočňujú, musí mať priznané práva na habilitáciu docentov a vymenúvanie profesorov konkrétnych študijných odborov. Právo na habilitáciu docentov a vymenúvanie profesorov udeľuje vysokej škole minister školstva na návrh Akreditačnej komisie, ktorá posudzuje spôsobilosť vysokej školy uskutočňovať habilitačné a vymenúvacie konanie. Habilitácia sa realizuje v zmysle zákona o vysokých školách (2002) a Vyhlášky Ministerstva školstva SR o postupe získavania vedecko-pedagogických alebo umelecko-pedagogických titulov docent a profesor (2005). Okrem formálnych procedúr je hlavnou súčasťou habilitačného konania predloženie a obhájenie habilitačnej práce a prednesenie habilitačnej prednášky. O výsledku habilitačného konania a udelení titulu docent rozhoduje vedecká rada fakulty, na ktorej sa habilitačné konanie uskutočňuje. Dekrét o udelení titulu docent vydáva uchádzačovi rektor príslušnej vysokej školy. Pôvodne (do 1950) sa habilitáciou nadobudlo oprávnenie externe vyučovať na vysokej škole u tých odborníkov, ktorí neboli v pracovnom vzťahu s vysokou školou; takýto odborník sa stal tzv. súkromným docentom. R. 1980 boli habilitácie zrušené a titul docent sa získaval vymenovaním ministrom školstva. Zrušenie habilitácie tak zapríčinilo istú devalváciu dosiahnutia titulu docent, pretože okrem odborných kritérií sa uplatňovali aj ideologické kritériá. Po 1989 sa v súvislosti s reformou vysokoškolského vzdelávania habilitácie znovu obnovili a stali sa všeobecnou podmienkou na získanie príslušného titulu.

atestácia [lat.] —

1. overenie, hodnotenie odbornej spôsobilosti kvalifikovaných osôb, kvalifikačná skúška. Podľa slovenského práva sa atestácii podrobujú napr. vedeckí pracovníci, ktorých zvyšovanie kvalifikácie sa realizuje podľa plánu osobného rozvoja a potvrdzuje sa periodickými atestáciami pred atestačnou komisiou. Lekári a farmaceuti získavajú počas špecializačnej prípravy vedomosti potrebné na výkon kvalifikovanej činnosti v určitom odbore. Po jej skončení vykonajú kvalifikačnú atestáciu pred skúšobnou komisiou Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), ktorý vydáva diplom o špecializácii (I. a II. stupňa a nadstavbová špecializácia);

2. → atest.

ASPI, automatizovaný systém právnych informácií — označenie právnych informačných systémov:

1. informačno-rešeršný systém poskytujúci prehľad o platnom stave právneho poriadku a všetkých jeho zmenách s cieľom zefektívniť proces vyhľadávania prameňov práva a sledovania ich platnosti pre široký okruh používateľov z oblasti právnej teórie i právnej praxe. Vyvinutý pred 1990 Centrom justičnej informatiky Ministerstva spravodlivosti SR;

2. ucelený informačný systém právnych informácií, ktorý je produktom českej firmy BYLL SOFTWARE, spol. s r. o. Jeho jadrom je elektronická zbierka zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov. Obsahuje judikatúru a stanoviská súdov, Zbierku nálezov a uznesení Ústavného súdu SR, anotácie z právnickej literatúry ap.

Od 2015 Ministerstvo spravodlivosti SR spravuje a prevádzkuje informačný systém Slov-Lex, ktorého súčasťou je aj oficiálna a záväzná elektronická podoba Zbierky zákonov SR.

asanácia [lat.] — ozdravenie, zlepšovanie zo zdravotného, hygienického, estetického a i. hľadiska;

1. ekol. ľudská činnosť zameraná na ozdravenie prostredia alebo jeho zložiek, prípadne na odstránenie nečistôt a i. zdraviu škodlivých látok. Asanácia krajiny je súbor opatrení, ktoré na asanačnom území (zahŕňa územné plochy mimo zastavanej časti obce) odstraňuje podstatné škody vzniknuté prírodnými vplyvmi (zosuvmi pôdy, podmočením ap.) alebo ľudskou činnosťou (zlým hospodárením na pôde, banskou činnosťou ap.). Asanácia pôdy sa vykonáva najmä znižovaním množstva škodlivín, ktoré sa dostávajú do pôdy, alebo zmenou vlastností pôdy (regulačné metódy). Asanáciu a inaktiváciu chemických látok dodávaných do pôdy najmä vo forme pesticídov možno dosiahnuť urýchľovaním fotochemickej oxidácie, hydrolýzou, a najmä biochemickou degradáciou mikroorganizmami (napr. baktériami, aktinomycétami), t. j. zintenzívňovaním mikrobiálnej činnosti, a to predovšetkým zvyšovaním obsahu organickej hmoty, optimalizáciou vodného režimu pôdy a zlepšovaním zrnitosti i štruktúry pôdy. Toto regulovanie pôdnych procesov vzhľadom na zmenený kolobeh látok sa uskutočňuje najmä vhodnou agrotechnikou, hnojením (napr. fosforečnými hnojivami), vápnením, sadrovaním, zvyšovaním obsahu organických látok, očkovaním pôdy mikroorganizmami ap. Ak sú tieto metódy málo účinné a nebezpečenstvo kontaminácie pôdy vysoké, je nevyhnutné prikročiť k radikálnym metódam asanácie, pri ktorých sa odstraňuje pôdna vrstva poškodená jedovatými látkami (napr. pri poškodení pôdy rádioaktívnymi látkami). Na Slovensku sa používajú iba metódy zmierňujúce škodlivý účinok (paliatívne). Správna voľba asanácie pôd predpokladá predovšetkým poznanie príčin a povahy škodlivín, ich účinkov na pôdu, rastlinstvo a ostatné zložky ekosféry. Preto je nevyhnutné uskutočniť rajonizáciu územia podľa druhu a stupňa poškodzovania pôd ich obhospodarovaním, hnojením, zaťažovaním živočíšnymi exkrementmi, biocídmi, ako aj priemyselnými, automobilovými a závlahovými škodlivinami, pričom osobitnú pozornosť treba venovať priemyselným oblastiam, prímestským zónam, povodiam s pitnou vodou a s veľkými zásobami podzemných vôd, zdravotno-rekreačným územiam i územiam s veľkokapacitnými živočíšnymi objektmi. Pri asanácii zosuvných území (svahové pohyby pôdy na Slovensku postihujú najmä územie karpatského flyšového pásma) je potrebné zabezpečiť odvodnenie s trvalou funkčnosťou takýchto zariadení a výsadbu hlboko koreniacich listnatých drevín a drevín s vysokou transpiráciou, a tým aj s vysúšajúcou schopnosťou. Rovnako aktuálna je aj asanácia ovzdušia znečisteného emisiami, ktorá sa realizuje znižovaním ich množstva odlučovačmi, zmenou technológií výroby a znižovaním ich škodlivých účinkov vhodným obhospodarovaním ekosystémov;

2. stav. odstraňovanie technických, zdravotných i estetických nedostatkov stavieb, nevhodných doplnkov a prístavieb pri obnove stavby, ako aj celých skupín stavieb v zastavanej časti obce (asanácia obcí), ktoré nevyhovujú z hľadiska výstavby obce pre značné nedostatky spravidla hospodárskeho charakteru a ohrozujú zdravie obyvateľstva (schátranosť, vlhkosť domov ap.). Asanované môžu byť jednotlivé stavby alebo celý blok domov. V slovenských mestách bolo v 60. – 80. rokoch 20. stor. celoplošne asanovaných mnoho stavieb pochádzajúcich najmä z 19. stor. Podľa zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku je asanácia jedným z možných dôvodov vyvlastnenia vo verejnom záujme.

aparát [lat.] —

1. prístroj, zariadenie, sústava pomôcok;

2. výkonný orgán, úrad a jeho pracovníci (→ štátny aparát);

3. sústava orgánov v organizme, ústrojenstvo;

4. súhrn výskumných metód, spôsobov výskumnej al. vedeckej práce (matematický aparát, metodologický aparát);

5. pomocné údaje k vedeckej práci vo forme poznámok, komentárov (poznámkový aparát), registra ap.

antikoncepcia [gr. + lat.] — súbor opatrení na dočasné reverzibilné zabránenie otehotneniu; ochrana pred počatím. Existuje niekoľko spôsobov antikoncepcie s rôznou spoľahlivosťou, výhodami a nevýhodami.

Metódy periodickej abstinencie (metódy bez použitia mechanických alebo iných prostriedkov): 1. Oginova-Knausova metóda (vypočítava plodné dni na základe hodnotenia začiatku menštruácie); 2. meranie bazálnej teploty (plodných je 5 dní pred ovulačným výstupom teploty a 2 dni po ňom); 3. prerušovaný pohlavný styk. Tieto metódy sa pokladajú za nespoľahlivé.

Bariérové metódy (metódy s použitím mechanických prostriedkov): 1. mužský prezervatív (účinne zabraňuje vstupu spermií do krčka maternice ženy a súčasne je aj prevenciou proti chorobám prenášaným pohlavným stykom); 2. ženský pesar (zabraňuje vstupu spermií do krčka maternice); 3. vnútromaternicové teliesko (účinnosť tejto metódy nie je absolútna a gravidita je možná).

Ďalším spôsobom antikoncepcie je používanie antikonceptív (látok na prevenciu vzniku tehotenstva), ktoré sa rozdeľujú na hormonálne (perorálne a implantačné) a miestne (aplikácia spermicídnych látok deštruujúcich spermie vo forme krémov, želé ap.). Na perorálnu antikoncepciu sa používajú 2 typy prípravkov: 1. kombinácia estrogénov a gestagénov; 2. gestagény bez súčasného podávania estrogénov. Antikoncepčný účinok kombinácie estrogénov a gestagénov spočíva v potlačení vylučovania gonadotropínov, čo vedie k zabráneniu ovulácie (estrogén bráni ovulácii a pridaný gestagén zaisťuje rýchlo sa začínajúce a nie príliš dlho trvajúce menštruačné krvácanie po vysadení hormónu). Účinnosť trvalo podávaných gestagénov je nižšia v porovnaní s uvedenou kombináciou. Spoľahlivosť kombinovaných prípravkov je 0,5 – 1 tehotenstvo na 100 žien s rizikom otehotnenia. Pri užívaní hormonálnych antikonceptív je potrebné vylúčiť stavy, ktoré by mohli spôsobiť komplikácie (zápaly žíl, hypertenzia, hyperlipidémia ap.). U zdravých žien, nefajčiarok, je bez vedľajších nepriaznivých účinkov. Miestna antikoncepcia sama nie je spoľahlivá, preto ju treba kombinovať s mechanickou (bariérovou) ochranou.

Na Slovensku sa do 2004 podľa zákona o Liečebnom poriadku poskytovala dispenzárna starostlivosť ženám používajúcim hormonálnu a vnútromaternicovú antikoncepciu.

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

ambulantná starostlivosť — zdravotná starostlivosť poskytovaná osobe, ktorej zdravotný stav nevyžaduje nepretržité poskytovanie zdravotnej starostlivosti dlhšie ako 24 hodín. Ambulantná starostlivosť sa poskytuje aj v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom prostredí pacienta. Môže byť všeobecná, špecializovaná (gynekologická a zubnolekárska), špecializovaná iná alebo môže mať formu záchrannej zdravotnej služby. Poskytujú ju všeobecní lekári, gynekológovia, stomatológovia a ďalší lekári so špecializáciou v inom špecializačnom odbore ako všeobecné lekárstvo, ako aj sestry a ďalší zdravotnícki pracovníci s príslušnou odbornou spôsobilosťou.

kočovníctvo, nomádstvo —

1. spôsob života určitého spoločenstva (napr. rodu, kmeňa, etnika), ktorý úzko súvisí so spôsobom zabezpečenia jeho obživy (kočovníctvo ako forma ekonomiky) a pri ktorej spoločenstvo nemá stále sídlo, ale v závislosti od ročného obdobia sa sťahuje z miesta na miesto. Termín kočovníctvo nie je jednoznačne definovaný. Ako kočovné sa niekedy označujú aj prvotné spoločenstvá lovcov a zberačov staršej kamennej doby (paleolitu), ktoré neboli natrvalo usadené, pretože sa v dôsledku vyčerpania zdrojov potravy museli presúvať (kočovať) z miesta na miesto; tento spôsob života a zabezpečenia obživy je charakteristický aj pre niektoré prírodné národy žijúce v súčasnosti. Najčastejšie sa ako kočovníci (nomádi) označujú príslušníci pastierskych spoločenstiev (niekedy nazývaných aj pastierske kmene), ktoré sa pohybujú so svojimi čriedami za pastvou po určitom území, žijú v prenosných obydliach a v závislosti od ročných období sa viac-menej periodicky vracajú na určité miesta; v tomto prípade sa kočovanie považuje za formu, resp. vetvu usadlého roľníctva. Pri polokočovnom spôsobe života spoločenstvo časť roka žije na jednom mieste, pri polousadlom spôsobe života sa časť spoločenstva zdržuje na jednom, stabilnom mieste a časť kočuje. Rozlišuje sa vertikálne (v hornatých oblastiach pohyb zo zimnej paše v dolinách na letnú pašu do hôr) a horizontálne kočovníctvo (napr. v lete pohyb na sever, v zime na juh). Doplnkovými formami obživy sú poľnohospodárstvo, lov a obchodovanie.

Existuje 7 hlavných oblastí rozšírenia kočovníctva, pričom príslušníci mnohých národov alebo etník sa v priebehu 20. stor. usadili a v súčasnosti kočuje len ich malá časť:

1. euroázijské stepi (Mongoli, Buriati, Chakasi, Tuvania, Kirgizi, Kazachovia a i.) – chov koní, hovädzieho dobytka, oviec, kôz a tiav;

2. Blízky východ, Irán, Afganistan (Paštuni, Bachtijári, Balúči, turkické národy Iránu a Afganistanu) – chov kôz, oviec, koní, tiav a oslov;

3. Arabský polostrov (Arabská púšť), severná a severovýchodná Afrika (arabskí beduíni, Berberi, Kušiti) – chov tiav;

4. oblasť saván na juh od Sahary v západnom Sudáne (Fulbovia), vo východnej Afrike (Niloti) a v južnej Afrike (Hererovia, Zuluovia, Xhosovia, Khoini) – chov hovädzieho dobytka;

5. vysokohorské oblasti Ázie (Tibet, Pamír, Kaukaz) a Južnej Ameriky (Andy) – polousadlý chov hovädzieho dobytka;

6. oblasť Sibíri a európske tundry (Saamovia, Nenci, Eveni, Nganasani, Čukčovia, Koriaci) – chov sobov;

7. prérie (Veľké prérie) Severnej Ameriky, pampy Južnej Ameriky – chov koní a lov.

K menším oblastiam patria horské oblasti Balkánskeho polostrova (Arumuni, Karakačani).

V Európe v súčasnosti žije kočovným spôsobom časť rómskeho etnika. Na území dnešného Slovenska kočovanie Rómov existovalo až do polovice 20. stor., od 1958 bolo kočovanie osôb zákonom zakázané (→ Rómovia). Po zmene spoločensko-politickej situácie nebolo od 1990 kočovníctvo v Česko-Slovensku obmedzené právnymi predpismi ani sankcionovateľné. Od 2004 platí v Slovenskej republike ako členskom štáte Európskej únie (podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie 2004/38/ES z 29. apríla 2004) právo občanov Európskej únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov Európskej únie. Na ochranu práv Rómov a kočujúcich osôb v Európskej únii bolo zriadené Európske fórum Rómov a kočovníkov (Evropako Forumo e Romengo thaj e Phirutnengo, angl. European Roma and Travellers Forum, 2004), ktorého cieľom je zabezpečiť dodržiavanie ľudských práv a rovnosti príležitostí;

2. prenesene časté sťahovanie sa, napr. za prácou, putovanie.

alkoholizmus [arab.], etylizmus — ochorenie spôsobené dlhodobým nadmerným pitím alkoholu, vyúsťujúce do patologickej závislosti od alkoholu (ktorý sa stáva súčasťou látkovej premeny); aj psychické zmeny, ku ktorým dochádza pri alkoholovom opojení, ako súčasť psychickej a sociálnej adaptácie. Vývoj závislosti od alkoholu trvá niekoľko rokov, citlivé sú viac ženy a deti ako muži. Je to najrozšírenejšia toxikománia, býva typicky asociovaná s inými závislosťami (najmä s tabakizmom).

Začiatočné štádium alkoholizmu sa prejavuje schopnosťou zniesť vysoké dávky alkoholu bez príznakov otravy, sklonom k osamotenému pitiu, neprekonateľnou túžbou po alkohole, pitím ráno, stratou sebakontroly a zvyšovaním frekvencie pitia i dávok. V ďalšom štádiu sa zvyšuje odolnosť proti alkoholu, vzniká duševná a telesná závislosť od neho, dochádza k trvalým neuropsychickým zmenám (pokles libida až impotencia, zmena osobnosti, porucha učenia sa a pamäti ap.), je porušená kontrola pitia. Po prerušení pitia sa objavujú abstinenčné príznaky (tras, potenie, nevoľnosť, nechutenstvo, halucinácie, nespavosť ap.), ktoré môžu vyústiť až do deliriózneho stavu delirium tremens (→ delírium). Konečné štádium sa prejavuje netolerovaním alkoholu organizmom a viacdňovým pitím, ktoré sa končí úplným vyčerpaním. Degradácia osobnosti pokračuje až po alkoholovú demenciu a chronické alkoholové psychózy; vyvíja sa poškodenie viacerých orgánov a orgánových systémov (pečene, podžalúdkovej žľazy, žalúdka, srdcovo-cievneho systému, nervového systému, obličiek ap.).

Alkoholizmus je trvalá choroba, sprevádza človeka od prvých príznakov až do konca života. V minulosti sa závislosť od alkoholu považovala za poruchu správania (v súvislosti s charakterom osobnosti), v súčasnosti sa zaraďuje medzi duševné poruchy a poruchy správania (poruchy psychiky a správania zapríčinené požitím alkoholu). Liečba alkoholizmu (dobrovoľná alebo ochranná) musí byť dlhodobá, spočíva v psychoterapii (nácvik riešenia problémov, zvládania emócií a vyhýbania sa spúšťačom, relaxačné techniky ap.) a farmakoterapii. Jej cieľom je zásadná zmena životného štýlu jedinca závislého od alkoholu a jeho nasmerovanie k trvalej abstinencii; vo farmakoterapii sú na poprednom mieste lieky znižujúce túžbu po alkohole. Alkoholizmu je možné predchádzať výchovou k zdravému spôsobu života na úrovni celej spoločnosti. Ako druh sociálnej deviácie, sociálno-patologický jav, má negatívny dosah na jedinca, rodinu i spoločnosť.

Ako reakcia na masovo sa rozvíjajúci alkoholizmus, umožnený priemyselnou veľkovýrobou liehovín a piva i rozširujúcou sa sieťou predaja, vznikali od začiatku 19. stor. sociálnozdravotné hnutia zamerané proti nemiernemu pitiu, prípadne proti akejkoľvek konzumácii alkoholu (najmä v USA, škandinávskych krajinách, Spojenom kráľovstve, Nemecku, Švajčiarsku, ale aj na území dnešného Slovenska a susedných štátov). Jedna vetva abstinentského hnutia, ktorej predchádzala takmer storočná kampaň náboženských a spoločenských združení, organizácií žien a i. hnutí proti konzumácii alkoholu, sa orientovala na úplnú abstinenciu a v USA prispela k zavedeniu prohibície (1919 – 33). Druhá vetva sa viac ako reforme spoločnosti venovala pomoci postihnutým. Abstinentské spolky sa masovo rozšírili v Nórsku, vo Švédsku a Fínsku, kde dosiahli mnohé úspechy (napr. značný pokles spotreby liehovín, zvýšené porozumenie verejnosti pre kontrolu dostupnosti alkoholu). Medzinárodný ohlas si získali združenia Dobrí templári a Modrý kríž, ktoré pôsobia dodnes. Na Slovensku dosiahli v 19. stor. pozoruhodný rozmach tzv. spolky triezvosti (miernosti), ktorých sa ujala národnobuditeľská generácia štúrovcov (Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža a i.). Hnutie organizované s pomocou cirkvi nadobudlo ľudový charakter a miestami malo aj širšie vzdelávacie poslanie. Začiatkom 20. stor. rozvíjala protialkoholickú spolkovú činnosť generácia hlasistov (V. Šrobár, P. Blaho a i.). V súčasnosti popri odbornej zdravotníckej pomoci (psychologická ambulancia, psychiatrická ambulancia, protialkoholická liečebňa) sa vo svete rozšírila aj laická svojpomoc v podobe svojpomocných skupín, klubov a hnutí, z ktorých najznámejšie a najrozšírenejšie je združenie Anonymní alkoholici.

V boji proti alkoholizmu je najvšestrannejším sociálnopreventívne hľadisko, ktoré kladie dôraz na prevenciu, na verejné zdravie. Považuje alkohol za potenciálne rizikovú návykovú látku spôsobujúcu ekonomicky vyčísliteľné náklady, zdravotnú, sociálnu a psychickú ujmu i ťažšie merateľné, ale závažné poškodenia. Táto koncepcia vychádza z overenej skutočnosti, že s celkovou vyššou spotrebou alkoholu v danej spoločnosti narastá objem škôd (Slovensko patrí ku krajinám s pomerne vysokou spotrebou alkoholu, predovšetkým liehovín a v značnej miere i piva, i keď sa od 1990 zaznamenáva mierne klesajúci trend v spotrebe čistého alkoholu). Zavádza sa v nej pojem problémov súvisiacich s alkoholom, ktoré nespôsobujú iba alkoholici (napr. opitý vodič, ktorý zraní dieťa, nemusí byť ešte klinicky alkoholikom), venuje sa pozornosť dostupnosti alkoholu, spôsobu predaja, spotrebe, ako aj spotrebiteľským zvyklostiam. Preventívne programy sa usilujú zvýšiť informovanosť verejnosti o zdravotných, sociálnych a ekonomických dôsledkoch nadmerného užívania alkoholu, venujú sa rizikovým faktorom a rizikovým skupinám (napr. neodporúča sa konzumovať alkohol tehotným ženám). Na Slovensku je takýmto programom aktualizovaný Národný akčný plán pre problémy s alkoholom na roky 2013 – 20. Na predchádzanie alkoholizmu právne predpisy upravujú obmedzujúce opatrenia a osobitné povinnosti fyzických osôb i podnikateľov. Ich porušenie sa postihuje ako priestupok alebo trestný čin. Zníženie rozpoznávacej alebo vôľovej schopnosti pod vplyvom alkoholu je významné z hľadiska ustanovení Trestného zákona o príčetnosti páchateľa, o kvalifikácii skutku a ukladaní trestu, ako aj o ochrannom liečení. Spôsobenie škody v opitosti má vplyv na rozsah zodpovednosti zamestnanca za škodu.

a limine [lat.] — zásadne, od začiatku (od prahu, odo dvier), bez vecného prerokovania.

kafiléria [nem.], asanačný veterinárny ústav — spracovateľský závod zabezpečujúci spracovanie vedľajších živočíšnych produktov, ktoré nie sú určené na ľudskú spotrebu, schválený príslušným orgánom veterinárnej správy a podliehajúci veterinárnej kontrole. Od 2002 (v súlade s nariadením Európskeho parlamentu) je termín kafiléria nahradený termínom spracovateľský závod kategórie 1, kategórie 2 alebo kategórie 3, a to podľa kategorizácie vedľajších živočíšnych produktov (materiál kategórie 1, 2 a 3) s ohľadom na výšku rizika, ktoré predstavujú pre zdravie ľudí a zvierat, ako aj pre životné prostredie. V súčasnosti sa termínom kafiléria zvyknú označovať len spracovateľské závody kategórie 1 a 2, ktoré spracúvajú vedľajšie živočíšne produkty, a to materiál kategórie 1 (uhynuté prežúvavce, spoločenské, pokusné a cirkusové zvieratá, zvieratá zo zoologickej záhrady) a kategórie 2 (uhynuté ostatné hospodárske zvieratá). V kafilérii musia byť tieto vedľajšie živočíšne produkty bezodkladne spracované schválenou spracovateľskou metódou. Technologické podmienky a hygienické požiadavky spracovania vedľajších živočíšnych produktov vzhľadom na ich zaradenie v príslušnej kategórii zohľadňujúcej ich rizikovosť, ako aj ďalšie možné nakladanie s nimi i so získanými odvodenými produktmi (ich použitie alebo zlikvidovanie musí byť v súlade s požiadavkami ochrany životného prostredia vzťahujúcimi sa na skládkovanie a spaľovanie odpadu) určujú príslušné nariadenia Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie i komisie EÚ. Samotné spracovanie vedľajších živočíšnych produktov prebieha rôznymi štandardnými alebo alternatívnymi spracovateľskými metódami, pri ktorých sa vyžaduje dodržiavanie určitých parametrov (napr. veľkosť spracúvaných častíc, teplota, tlak, čas). Napr. pri štandardnej spracovateľskej metóde 1 (tlaková sterilizácia), ktorá sa využíva najmä na spracovanie tiel uhynutých zvierat, musí byť priemer častíc po rozdrvení spracúvanej masy menší ako 50 mm a počas sterilizácie v trvaní 20 min tlak 0,3 MPa a teplota minimálne 133 °C. Z takto spracovanej masy sa sušením a lisovaním získavajú mäsovo-kostná múčka a kafilérny tuk. Dôležitou súčasťou celého technologického procesu spracovania vedľajších živočíšnych produktov je zachytávanie bridových pár, ktoré sú potenciálnym zdrojom zápachu. Získané odvodené produkty z materiálu kategórie 1 sa likvidujú spálením alebo spoluspálením (napr. v cementárňach) alebo sa pridávajú ako aditívum do peliet na vykurovanie, živočíšny tuk sa spracúva v oleochemickom priemysle. S povolením orgánu veterinárnej správy sa odvodené produkty z materiálu kategórie 2 môžu používať ako hnojivá alebo sa spracúvajú v oleochemickom priemysle. Len odvodené produkty z materiálu kategórie 3 (spracované živočíšne bielkoviny) sa môžu použiť aj ako kŕmne suroviny do kŕmnych zmesí pre spoločenské zvieratá a ryby. Prevádzkové priestory kafilérie musia byť vybudované tak, aby ich bolo možné účinne čistiť a dezinfikovať, musia byť vybavené zariadeniami na osobnú hygienu zamestnancov a vhodnými mechanizmami na ochranu proti škodcom.

karanténa [fr., tal.] —

1. lek., veter. dočasná izolácia, dočasné obmedzenie voľnosti pohybu osôb alebo zvierat postihnutých infekčnou chorobou alebo hromadne sa vyskytujúcim prenosným ochorením, resp. osôb alebo zvierat podozrivých z takéhoto ochorenia. Pri vysoko infekčných chorobách (napr. mor a SARS) predstavuje karanténa najvyšší stupeň karanténnych opatrení. Dĺžka karantény sa stanovuje na základe inkubačnej doby príslušnej choroby a vykonáva sa na základe rozhodnutia lekára alebo orgánu verejného zdravotníctva, pri zvieratách na základe rozhodnutia veterinárneho lekára alebo orgánu štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Termín karanténa pochádza z francúzskeho slova quarantaine (štyridsiatka) a pôvodne označoval obdobie 40 dní, počas ktorých v prípade podozrenia, že sa na palube lode nachádza nakazená osoba, bola loď pred vplávaním do prístavu zadržaná a musela byť 40 dní odstavená na určenom mieste prístavu bez kontaktu s pobrežím. Túto procedúru aplikoval napr. už v 14. stor. chorvátsky Dubrovník, ktorý sa tak chránil pred zavlečením moru;

2. zariadenie na izoláciu osôb (napr. nemocničná karanténa) alebo zvierat (napr. karanténna maštaľ) postihnutých infekčnou chorobou, resp. podozrivých z ochorenia na takúto chorobu;

3. fytopatol. súbor preventívnych, kontrolných, izolačných a eradikačných opatrení s cieľom zabrániť výskytu, potlačiť, zachovať alebo eradikovať populáciu škodlivého organizmu na určitom území (→ karanténne škodlivé organizmy);

4. inform. izolácia súboru podozrivého z napadnutia počítačovým vírusom, ktorej cieľom je zabrániť šíreniu vírusu do ďalších súborov. Podozrivý súbor je premiestnený z pôvodného adresára do špeciálneho adresára, t. j. nachádza sa v stave, akoby pre iné aplikácie (programy) neexistoval. Súbor uložený v karanténe možno antivírusovým programom analyzovať, v prípade falošného poplachu ho možno vrátiť do pôvodného adresára, vírus možno zo súboru odstrániť (ak je to možné) alebo súbor možno zmazať.

kancelária [lat.] —

1. zvyčajne štátna ustanovizeň (orgán verejnej správy) zabezpečujúca vybavovanie správnej a právnej agendy pre potreby inštitúcie, pre ktorú bola vytvorená, napr. Kancelária prezidenta SR, Kancelária Ústavného súdu SR, Kancelária Národnej rady SR, Kancelária verejného ochrancu práv, kancelária starostu, primátora, predsedu samosprávneho kraja ap.

Kancelária sa vyvinula zo skriptória (pisárskej dielne) kráľovskej kaplnky, ktoré sa v 12. stor. stalo jej samostatnou administratívnou jednotkou. Štruktúru a činnosť kancelárie, ako aj počet zamestnancov, ich kompetencie a povinnosti upravovali kancelárske poriadky. Formuláre a prax jednotlivých kancelárií zabezpečovali jednotný charakter vydávaných dokumentov. Personál kancelárie tvorili pisári (lat. scriptores) vyhotovujúci písomnosti, notári vykonávajúci konkrétnu kancelársku prácu, protonotári a kancelisti, ako aj osoby, ktoré sa starali o uschovávanie listín a o register (archivári, lat. conservatorii). K najstarším kanceláriám patrili pápežské (od pol. 11. stor.) a cisárske kancelárie (od 12. stor.), prototypom stredovekej kancelárie bola kráľovská kancelária (→ dvorská kancelária, → kancelár). Riadením kráľovskej kancelárie boli pôvodne poverení predstavitelia šľachty alebo kléru, neskôr aj neurodzení, ale vzdelaní, odborne zdatní a kráľovi oddaní ľudia, pre ktorých bola táto činnosť jediným zdrojom príjmov. Kancelárie si zriaďovali aj poprední aristokrati, biskupi a arcibiskupi.

V Uhorsku patrili k významným kanceláriám hodnoverné miesta, od 14. stor. sa zakladali mestské kancelárie, ktoré viedli mestské knihy, od 16. stor. kancelárie feudálnych panstiev. V 16. – 17. stor. vznikali stoličné kancelárie, čo súviselo s rastom laicizácie verejného života, keď sa kancelárie začali zriaďovať pri všetkých inštitúciách, resp. úradoch. V období absolutizmu sa z personálu kancelárií vyvinula odborná a organizovaná byrokracia z povolania, ktorá sa v novovekom štáte stala mocným činiteľom politického vývoja. Po vzniku Rakúsko-Uhorska (1867) bol štátny byrokratický aparát modernizovaný a novo usporiadaný, typickým preň však ostalo štátne úradníctvo s prísnou hierarchiou, ktorej usporiadanie bolo zakotvené v rakúskom ríšskom zákone z 1873;

2. organizovaná inštitúcia (úrad) zabezpečujúca vybavovanie právnickej alebo obchodnej agendy (spisovanie listín, mandátov, listov a závetov, vedenie úradných kníh, spisov a účtov a i.) a zachovávanie ich obsahu pre verejnosť alebo pre internú potrebu inštitúcie. Má rozličné zameranie, pričom z právneho hľadiska môže fungovať ako právnická osoba spravovaná buď na personálnom základe (napr. advokátska kancelária, realitná kancelária), alebo založená podľa predpisov obchodného práva (cestovná, poisťovacia, projektová, stávková, účtovná, poradenská, dopravná). Má svoj stály personál a vlastné kancelárske pomôcky (registre, protokoly);

3. miestnosť využívaná na pracovné účely (pracovňa) ako súčasť úradu, podniku alebo firmy.

Kancelária prezidenta Slovenskej republiky — špecializovaný úrad zabezpečujúci činnosti spojené s výkonom funkcie prezidenta SR (vyplývajúce z Ústavy SR, z ústavných zákonov a z iných všeobecne záväzných právnych predpisov) a s jeho politickou a verejnou činnosťou. Zriadený zákonom Národnej rady SR v decembri 1992 (rozpočtová organizácia so samostatnou rozpočtovou kapitolou). Plní úlohy spojené s odborným, organizačným a materiálno-technickým zabezpečením činnosti prezidenta. Vnútornú organizáciu kancelárie určuje prezident v organizačnom poriadku, jej štatutárnym orgánom je vedúci Kancelárie prezidenta SR, ktorého vymenúva a odvoláva prezident. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky môže zriaďovať rozpočtové a príspevkové organizácie a na plnenie svojich úloh vyžadovať od štátnych orgánov správy a vysvetlenia vo veciach patriacich do pôsobnosti prezidenta, jej zamestnanci však bez splnomocnenia nemôžu vystupovať v jeho mene. Pre prezidenta a jeho manželku zabezpečuje aj činnosti zodpovedajúce ústavnému postaveniu prezidenta (vykonáva tzv. osobný servis prezidenta).

kanalizácia [gr. > lat.] — stavebné a technické zariadenie na zachytávanie, zhromažďovanie, odvádzanie a spravidla aj na čistenie odpadových vôd z osídlených území pred vyústením do recipientu; vodná stavba. Tvoria ho stoková sieť a čistiarne odpadových vôd. Rozlišuje sa vnútorná (domová) kanalizácia a verejná kanalizácia. Vnútorná (domová) kanalizácia odvádza odpadovú vodu z budov a plôch k nim priliehajúcich, rozdeľuje sa na jednotnú (odvádza všetky druhy odpadových vôd jedným potrubím) a delenú (osobitne odvádza splaškové a dažďové vody). Verejná kanalizácia hromadne odvádza odpadové a dažďové vody zo sídel (miest, obcí) a z priemyselných a poľnohospodárskych podnikov. Odpadové a dažďové vody sa dostávajú z vnútornej do verejnej kanalizácie prostredníctvom kanalizačnej prípojky. Podľa pôvodu odvádzaných vôd sa rozoznáva dažďová (odvádza zrážkovú vodu z povrchového odtoku), splašková (odvádza splaškovú vodu), priemyselná (odvádza priemyselnú odpadovú vodu) a komunálna kanalizácia (odvádza odpadovú vodu zo sídelných útvarov, obsahuje prevažne splaškovú, prípadne aj priemyselnú odpadovú a dažďovú vodu). Najrozšírenejšia je gravitačná (beztlaková) kanalizácia, ktorá odpadové vody odvádza pri atmosférickom tlaku potrubím so spádom, zriedkavejšie sú podtlaková a tlaková (pretlaková) kanalizácia.

Podľa zákona z 2002 o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách sa za verejnú kanalizáciu ani za jej súčasť nepovažujú také kanalizácie, ktoré neslúžia na hromadné odvádzanie odpadových vôd, samostatné kanalizácie na odvádzanie vôd z jednotlivých objektov a zariadení, dažďové vpusty a ich prípojky na verejnú kanalizáciu, kanalizácie slúžiace výlučne na odvádzanie vôd z povrchového odtoku z komunikácií a verejných plôch (ak nie sú súčasťou stokovej siete delenej sústavy) a kanalizačné prípojky. Ochranu verejnej kanalizácie zákon zabezpečuje prostredníctvom pásma ochrany, ktoré sa vymedzuje v závislosti od priemeru potrubia spravidla v rozsahu 1,5 – 2,5 m od jej vonkajšieho pôdorysného okraja na obidve strany. Vlastníkom verejnej kanalizácie môže byť len právnická osoba so sídlom na území Slovenska (na území obce je vo väčšine prípadov vlastníkom obec, v ktorej územnom obvode je kanalizácia zriadená), prevádzkovateľom môžu byť fyzické, ako aj právnické osoby, ktoré spĺňajú požiadavky na odbornú spôsobilosť. Správu verejnej kanalizácie vykonávajú orgány verejnej správy a štátnej vodnej správy (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, odbory starostlivosti o životné prostredie okresných úradov).

kanalizačná prípojka — úsek potrubia kanalizácie od miesta vyústenia vnútorných kanalizačných rozvodov objektu alebo stavby až po zaústenie do verejnej kanalizácie, pričom zaústenie je už súčasťou verejnej kanalizácie. Podľa zákona z 2002 o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, ak nie je stanovené inak, vlastníkom kanalizačnej prípojky je osoba, ktorá zriadila prípojku na vlastné náklady.

agronomická služba — služby v oblasti rastlinnej výroby zvyčajne zahŕňajúce agrotechniku, hnojenie a ochranu rastlín, zber a pozberovú úpravu. V našom právnom poriadku v minulosti komplexne upravené zákonom o rozvoji rastlinnej výroby (zrušený od 2001), v súčasnosti napr. zákonom o rastlinolekárskej starostlivosti.

akuzácia [lat.], akuzačný princíp — obžalovacia zásada uplatňovaná v trestnom a v občianskom aj v správnom súdnom konaní (sporové konanie); vyjadruje rozdelenie základných procesných funkcií medzi rôzne procesné subjekty. V trestnom konaní sú to obžalobca (prokurátor), obžalovaný a súd; v civilnom sporovom konaní a v správnom súdnom konaní žalobca (navrhovateľ), žalovaný (odporca) a súd.

Akreditačná komisia — poradný orgán vlády Slovenskej republiky v oblasti správy vysokého školstva. Jeho úlohou je sledovanie, posudzovanie a nezávislé hodnotenie úrovne vzdelávania, vedeckej alebo umeleckej činnosti na vysokých školách a fakultách v Slovenskej republike. Akreditačná komisia je oprávnená pri plnení svojich úloh požadovať od ústredných orgánov štátnej správy, vysokých škôl a fakúlt potrebné informácie, podklady a súčinnosť. Členov komisie (21 osôb) vymenúva vláda na obdobie 6 rokov spomedzi významných osobností s vysokou odbornou úrovňou, morálnym kreditom a autoritou.

akademické orgány — inštitucionálna súčasť samosprávy vysokých škôl. Diferenciácia akademických orgánov je nepriamo stanovená vymedzením ich príslušnosti a právomoci. Na vertikálnej rovine možno rozlišovať akademické orgány na úrovni vysokej školy a akademické orgány na úrovni fakulty, z čoho vyplýva i princíp nepriamej subordinality. Na horizontálnej úrovni (čiže na úrovni vysokej školy a obdobne na úrovni fakulty) možno akademické orgány diferencovať podľa právomocí na akademické orgány s organizačno-finančným charakterom činnosti (→ akademický senát), s vedecko-pedagogicko-akademickým charakterom činnosti (→ vedecká rada VŠ, → umelecká rada VŠ) a s výkonným charakterom činnosti (funkcionári: rektor a prorektor, dekan a prodekan). Predstaviteľom vysokej školy, ktorý ju riadi, zastupuje a koná v jej mene, je rektor, vo vzťahu k fakulte dekan. Ich funkčné obdobie je určené príslušným zákonom (od 2002 štvorročné) a rovnakú akademickú funkciu možno vykonávať najviac dve za sebou idúce obdobia.

Akadémia Policajného zboru — štátna vysoká škola v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR zriadená 1992 so sídlom v Bratislave. Poskytuje vysokoškolské vzdelanie vo dvoch študijných odboroch: bezpečnostnoprávna ochrana osôb a majetku a bezpečnostnoprávne služby vo verejnej správe, ako aj doktorandské vzdelanie. Realizuje bakalárske, magisterské a doktorandské štúdium v bezpečnostných študijných odboroch s právnickým zameraním na oblasť poriadkovej, dopravnej, kriminálnej polície, ako aj s orientáciou na ďalšie bezpečnostné služby Policajného zboru. Absolventi magisterského štúdia v bezpečnostných študijných odboroch s právnickým zameraním môžu na základe rigoróznych skúšok a obhajoby rigoróznej práce získať akademický titul JUDr.

administratíva [lat.] —

1. správa; sústavné a organizované obstarávanie záležitostí, zámerná činnosť sledujúca dosiahnutie určitého cieľa;

2. poverené orgány vykonávajúce správu; orgán alebo sústava orgánov štátnej, hospodárskej alebo inej správy;

3. všetky osoby, ktoré pracujú v štátnej, hospodárskej alebo v inej správe, alebo osoby, ktoré majú v správe riadiace funkcie;

4. práca spojená s vybavovaním všetkej spisovej agendy – prezentovanie, označovanie, protokolovanie, obeh, vybavovanie, podpisovanie, odosielanie, ukladanie a vyraďovanie písomností;

5. výkonná moc štátu;

6. označenie vlády USA (iba v úzkom význame, teda prezident a ministri).

absolutórium [lat.] —

1. schválenie účtov alebo činnosti, prepustenie zo zodpovednosti; potvrdenie, že určitá osoba alebo orgán v príslušnom období riadne splnili svoje povinnosti a že sú oslobodené od ďalších záväzkov vyplývajúcich z funkcie;

2. vyhlásenie kvalifikovaného orgánu spoločnosti (napr. valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti) schvaľujúce činnosť vedenia organizácie (správnej rady, predstavenstva, výboru) za určité obdobie a potvrdzujúce, že subjekt, ktorý končí pôsobenie, je zbavený zodpovednosti (nie však zodpovednosti podľa všeobecných právnych predpisov);

3. vysvedčenie o absolvovaní školy, potvrdenie o skončenom štúdiu na vysokej škole;

4. ocenenie, uznanie najvyššej kvality.