konzul [lat.] —

1. lat. consul — v antickom Ríme v období republiky a cisárstva jeden z dvoch najvyšších riadnych rímskych úradníkov (→ magistratus). Úrad konzula vykonávali dve osoby (consules) s právom odporu jedného konzula proti rozhodnutiu druhého konzula (intercessio; → veto), aby jeden z nich nesústredil do svojich rúk všetku politickú moc. Podľa tradície sa prvými rímskymi konzulmi asi 510 pred n. l. stali Lucius Iunius Brutus (→ Brutus) a Lucius Tarquinius Collatinus, ktorí sa zaslúžili o vyhnanie posledného rímskeho kráľa Lucia Tarquinia Superba (→ Tarquiniovci), nahradili ho vo funkcii hlavy štátu a Rím sa stal republikou; konzul sa spočiatku označoval ako praetor maximus (→ prétor). Konzuli boli volení centuriátnym ľudovým zhromaždením (stotinovým snemom, lat. comitia centuriata, → centúria) na obdobie jedného roka, a preto im patrilo aj právo zvolávať zasadnutia ľudových zhromaždení (ius agendi cum populo). Pôvodne nastupovali do úradu 1. alebo 15. marca, od 153 pred n. l. 1. januára s tým, že úradný rok bol nazvaný podľa mien obidvoch konzulov (consules eponymi). Boli volení spomedzi patricijov, až na základe tzv. liciniovsko-sextiovských zákonov (leges Liciniae Sextiae) vydaných 367 pred n. l. musel byť vždy jeden konzul z radov patricijov a druhý spomedzi plebejcov (prvý plebejec bol za konzula zvolený 366 pred n. l.), od 342 pred n. l. mohli byť obidvaja konzuli zvolení spomedzi plebejcov (prvýkrát až 172 pred n. l.). Konzulom patrila vyššia (→ impérium) a nižšia (→ potestas) moc a v rámci nich vrchné vojenské velenie, starostlivosť o dodržiavanie zákonov, zvolávanie senátu a jeho riadenie počas zasadania i vykonávanie jeho rozhodnutí (o. i. v čase ohrozenia republiky vymenúvali na podnet senátu diktátora; vykonávali uznesenie senátu, ktorým vyhlásil výnimočný stav použitím formulácie nech konzuli dávajú pozor, aby štát neutrpel žiadnu škodu, lat. senatus consultum ultimum), zastupovali Rím pred občanmi, cudzincami i bohmi a v rámci kultu vykonávali veľké obetné rituály. Vonkajšími znakmi ich moci bolo právo nosiť purpurom lemovaný vrchný odev z bielej vlny (toga praetexta; → tóga), počas výkonu funkcie sedieť vo zvláštnom skladacom, tzv. kurulskom kresle zo slonovej kosti (→ sella curulis) a právo na to, aby v sprievode nieslo pred nimi 12 liktorov fasces, zväzky prútov so sekerou (alebo bez nej) symbolizujúce ich trestnú právomoc. Riadnych konzulov (lat. consules ordinarii) v prípade úmrtia alebo odstúpenia nahradili tzv. dodatočne zvolení konzuli (lat. consules suffecti). Niektoré úlohy konzulov postupne prevzali iní úradníci (napr. súdnu moc – okrem výnimiek – prétori, sčítanie ľudu i dozor nad jeho mravnosťou cenzori). Za cisárstva (27 pred n. l. – 476 n. l.) význam úradu konzula silno poklesol a stal sa len čestnou funkciou. Od vlády cisára Tiberia začal konzulov voliť senát, ale pod rozhodujúcim vplyvom cisárov, ktorí sa často konzulmi opakovane sami formálne stávali. Rímsky úradník, ktorý mal konzulskú právomoc, ale nebol konzulom, sa nazýval prokonzul. S úpadkom významu rímskych úradov v období cisárstva klesala aj vážnosť konzulskej hodnosti;

2. v stredoveku v niektorých mestách v Itálii a v južnom Francúzsku titul najvyššieho úradníka novovznikajúcej mestskej samosprávy (mestskej rady) odvodený od funkcie konzula v starovekom Ríme. Konzuli boli volení spravidla na obdobie jedného roka a starali sa o správu a obranu mesta, ako aj o obchodné a právne záležitosti. Toto tzv. konzulárne zriadenie je prvýkrát doložené v roku 1081 v Pise;

3. počas prvého obdobia vlády Napoleona I. Bonaparta vo Francúzsku (1799 – 1804) titul každého z troch členov exekutívneho kolégia, Konzulátu;

4. a) v súčasnosti v najširšom význame hovorové označenie pracovníka konzulárneho oddelenia diplomatickej misie (napr. veľvyslanectva), ako aj konzulárneho úradníka pôsobiaceho v rámci konzulárneho úradu (→ konzulát, význam 2). Ich hlavnou funkciou ako stálych zástupcov vysielajúceho štátu v prijímajúcom štáte (v zahraničí) je ochrana záujmov a práv občanov vysielajúceho štátu; na rozdiel od diplomatov (→ diplomatický zástupca) však neplnia žiadne politické úlohy. Postavenie konzulov a ich právomoci i povinnosti upravuje Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch (1963) čiastočne vychádzajúci z Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch (1961). Konzulov vysielajú štáty do prijímajúcich štátov (do zahraničia) po vzájomnej dohode napr. v rámci nadviazania diplomatických stykov alebo na základe konzulárneho dohovoru; v niektorých prípadoch štáty udržiavajú konzulárne styky, hoci diplomatické styky medzi nimi nie sú nadviazané alebo sú prerušené. Rozlišujú sa profesionálni a honorárni konzuli. Profesionálni konzuli (konzuli z povolania, kariérni konzuli) sú štátni úradníci vymenúvaní vládou vysielajúceho štátu spravidla spomedzi jeho občanov, sú im priznané konzulárne výsady a imunity a sú rozdelení do štyroch konzulárnych tried: generálny konzul vykonáva funkciu vedúceho zastupiteľského úradu – generálneho konzulátu, konzul je vedúci zastupiteľského úradu – konzulátu (význam 2b), vicekonzul zastupiteľského úradu – vicekonzulátu, konzulárny zástupca (konzulárny agent) zastupiteľského úradu – konzulárneho zastupiteľstva. Vedúci konzulárneho úradu musí mať konzulský patent alebo podobnú vymenúvaciu listinu, ktorú odovzdá predstaviteľovi vlády prijímajúceho štátu; na výkon svojej funkcie dostáva od prijímajúceho štátu súhlas, tzv. exequatur. So štyrmi konzulárnymi triedami sa názvami zhodujú konzulárne hodnosti, ktorých nositeľmi sú konzulárni úradníci, pričom od nich závisí o. i. ich protokolárne poradie v rámci konzulárneho úradu. Na rozdiel od konzulárnych tried sa automaticky nespájajú s vedením určitej kategórie konzulárneho úradu (napr. vicekonzul pôsobiaci na generálnom konzuláte). Pracovníci konzulárnych oddelení diplomatických misií nemajú status konzulárnych úradníkov, ale sú diplomatmi. Preto by teoreticky nemali byť nositeľmi konzulárnych, ale diplomatických hodností. V praxi mnohých štátov (vrátane Slovenskej republiky) však bývajú aj pracovníkom konzulárnych oddelení diplomatických misií zo strany vysielajúceho štátu udeľované konzulárne hodnosti (najčastejšie hodnosť konzula). Úradník, ktorý zastupuje konzula počas jeho neprítomnosti alebo choroby, sa nazýva prokonzul. Honorárni konzuli sú vymenúvaní vysielajúcim štátom, ale spravidla spomedzi občanov prijímajúceho alebo výnimočne aj tretieho štátu, najmä spomedzi významných a vplyvných osobností v hospodárskom živote; nie sú úradníkmi vyslanými ministerstvom zahraničných vecí, ale iba súkromnými osobami sídliacimi v danom konzulárnom obvode. Zvyčajne plnia iba niektoré konzulárne funkcie (pomáhajú napr. v obchodnej alebo v právnej oblasti) a konzulárne výsady a imunity požívajú v podstatne obmedzenejšom rozsahu ako členovia konzulárneho úradu vedeného konzulom z povolania. Funkcia honorárneho konzula býva čestná, v niektorých prípadoch si honorárny konzul ponecháva časť konzulárneho poplatku; b) v užšom význame v medzinárodnom práve oficiálny titul vedúceho konzulátu (význam 2b), t. j. konzulárneho úradu hrierarchicky začleneného medzi generálnym konzulátom a vicekonzulátom.

konsenzus [lat.] — názorová zhoda (súhlasné stanovisko) dosiahnutá na základe diskusie (rokovania);

1. politol. uplatňovanie zásady, podľa ktorej možno myšlienku, program či námet realizovať iba so súhlasom všetkých zúčastnených. Každý účastník rozhodovacieho procesu má teda právo veta. Tento princíp jednotnej vôle sa realizuje pri rokovaniach politických strán (metóda ústupkov až po všeobecný súhlas; výnimočne ho možno dosiahnuť na parlamentnej úrovni; → politický konsenzus), pri medzištátnych skupinových aktivitách (vznik medzinárodnej organizácie), ale aj pri priateľských rozhovoroch (kto nesúhlasí, odchádza) a pod. Stretnutia a diskusie, na ktorých sa konsenzus uplatňuje, nemajú vedúceho, ale facilitátora, teda osobu, ktorá so súhlasom skupiny pomáha usmerňovať stretnutie, diskusiu. Ak sa vyžaduje konsenzus na celospoločenskej úrovni, môže ísť o politický diktát (nepripustenie rôznosti názorov), tento pojem môže v sebe obsahovať výrazný demagogický prvok;

2. práv. súhlas so vznikom zmluvy ako dvojstranného, prípadne viacstranného právneho úkonu, t. j. úplné a bezpodmienečné prijatie návrhu na uzavretie zmluvy (konsenzuálne zmluvy, napr. kúpna zmluva, zmluva o diele, darovacia zmluva); vychádza z rímskeho práva (→ consensus). Stranami sledovaný právny vzťah vzniká už prejavom súhlasu, t. j. konsenzu. Pri konsenzuálnej darovacej zmluve dôjde k reálnemu darovaniu až v budúcnosti, t. j. darca odovzdá dar až po vzniku darovacej zmluvy (obdarovaný prijíma sľub darcu), na rozdiel od reálnej darovacej zmluvy, ktorej uzavretím súčasne dochádza k fyzickému odovzdaniu daru. Rozhodovanie pomocou konsenzu vyjadruje zhodu vôle všetkých účastníkov zmluvy o celom jej obsahu, resp. aspoň o jej podstatných častiach. Nepoužíva sa hlasovanie, ale diskusia, ktorá prebieha dovtedy, kým nie je s rozhodnutím spokojný každý (jednomyseľnosť);

3. sociol. spoločne zastávané stanovisko (súhlas, zhoda) skupiny ľudí alebo členov celej spoločnosti (→ sociálny konsenzus). Predstavuje jeden z dvoch základných sociologických prístupov k spoločenskému poriadku, ktorý (na rozdiel od konfliktu a nátlaku, na ktoré kladie dôraz druhý prístup) zdôrazňuje význam konsenzu v zmysle zhody v hodnotách a normách (→ hodnotový konsenzus) a pokladá ho za podstatu spoločenskej solidarity či integrácie, a teda za základ spoločenského poriadku. V zmysle dominujúcich názorov, hodnotení a preferovaných riešení v spoločnosti predstavuje konsenzus základ verejnej mienky. V skupinovej dynamike označuje jednotu názorov v revolučnom vedomí týkajúcich sa neakceptovateľných vlastností starého režimu, označenia nepriateľov, vízie žiaduceho porevolučného usporiadania a stratégie jeho nastolenia.

konkubinát [lat.] — historický a cirkevnoprávny termín na označenie trvalého spolužitia muža a ženy bez formálneho uzavretia manželstva. Partneri žijúci v konkubináte nechcú alebo nemôžu legalizovať svoj vzťah, pretože im v tom bráni manželská prekážka (napr. v spoločnostiach, v ktorých nie je povolený rozvod). Konkubinát teda nepredstavuje právny, ale len faktický stav.

Termín konkubinát (lat. concubare = spolu ležať, súložiť) pochádza z rímskeho práva a pôvodne označoval trvalé spolužitie muža a ženy, ktorí nechceli alebo pre manželskú prekážku nemohli uzavrieť manželstvo (→ concubinatus), v Byzantskej ríši za vlády cisára Justiniána I. Veľkého (6. stor.) označoval nižšiu formu manželstva. Neskôr bol prevzatý do kánonického práva katolíckej cirkvi, ktoré problematiku konkubinátu upravuje v súvislosti s právnou reguláciou manželskej prekážky verejnej mravopočestnosti (impedimentum publicae honestatis). Podmienkou vzniku prekážky verejnej mravopočestnosti vyplývajúcej z konkubinátu je, že spolužitie muža a ženy žijúcich na spôsob manželstva (t. j. zahŕňa aj sexuálny vzťah), ale bez akéhokoľvek vôľového úmyslu uzatvoriť kánonické manželstvo, je súvislé a stále, ako aj všeobecne známe alebo verejné (tzv. známy alebo verejný konkubinát; ex notorio vel publico concubinatu); za konkubinát však nemožno považovať napr. prostitúciu či nepravidelnú promiskuitu, pretože takémuto konaniu chýba istá stálosť, ako aj zdanie manželského spolunažívania.

Život vo verejnom konkubináte trestal Kódex kánonického práva z roku 1917 (CIC 1917) ako delikt proti dobrým mravom (prestúpenie šiesteho prikázania Desatora) sankciou vylúčenia zo všetkých zákonných cirkevných úkonov, klerikov žijúcich v konkubináte trestal suspenziou od sviatostných úkonov, odňatím požitkov spojených s úradom, benefícií a hodností. Kódex kánonického práva z roku 1983 (CIC 1983) i Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990 (CCEO 1990) ustanovujú v prípade klerikov žijúcich v konkubináte trest suspenzie a v prípade, že klerik v konkubináte zotrváva aj po napomenutí, aj ďalšie tresty až po prepustenie z klerického stavu. Manželstvo osôb pokrstených v katolíckej cirkvi a uzavreté len pred orgánom štátu sa nepovažuje za verejný konkubinát, ale za kánonicky neplatné manželstvo.

Odklon od tradičného chápania rodiny založenej manželstvom spôsobuje v súčasnosti narastanie tzv. partnerského spolužitia bez uzavretia manželstva (označované aj ako kohabitácia, neformálne manželstvo, faktické spolužitie, spolužitie druha a družky, životné spoločenstvo). V súčasnom slovenskom občianskom práve sa na označenie spolužitia partnerov opačného pohlavia, ktorí žijú v spoločnej domácnosti bez úradnej legalizácie svojho vzťahu sobášom, termín konkubinát nepoužíva. Takýto vzťah sa bežne označuje ako druh a družka, pričom slovenské občianske právo tieto termíny nepoužíva (na rozdiel od niektorých noriem verejného práva, napr. trestného a správneho). Právny poriadok SR spolužitie druha a družky komplexne neupravuje, ale z jednotlivých právnych noriem vyplývajú pre osoby žijúce v tomto faktickom zväzku viaceré významné práva, čo súvisí vo viacerých prípadoch s obsahovým prekrývaním sa tejto formy spolužitia s právne relevantnými pojmami domácnosť, resp. spoločná domácnosť, blízke osoby a osoby žijúce spolu (napr. oprávnenia v oblasti dedičského práva alebo nájmu bytu). V niektorých krajinách možno takýto vzťah legalizovať ako registrované partnerstvo (v SR je predmetom diskusie), termín registrované partnerstvo je však širší, pretože ako partnerov zahŕňa najmä osoby rovnakého pohlavia.

Konkubinát jestvoval aj v polygamných spoločnostiach, keď mal muž s vyšším spoločenským postavením právo mať okrem manželky (manželiek) aj konkubíny (ženy, s ktorými žil v konkubináte). Napr. v období cisárskej Číny i Čínskej republiky (1912 – 49) bolo spoločensky akceptované mať jednu alebo viac konkubín, bohatí muži mávali 3 až 4 konkubíny. Konkubíny mali v Číne nižšie spoločenské postavenie ako manželky, rovnako ich potomkovia mali hierarchicky nižšie postavenie ako deti právoplatnej manželky. Čínski cisári mali tradične viacero konkubín, ktorých postavenie bolo hierarchicky odstupňované. Niektoré z nich získali výrazný politický vplyv a zasiahli do čínskych dejín, napr. Jang Kuej-fej (konkubína cisára Süan–cunga) či Cch’-si (konkubína cisára Sien-fenga). Po vzniku ČĽR (1949) bol konkubinát zákonom zakázaný. V islamských krajinách už v predislamskom období ženské otrokyne slúžili zároveň ako sexuálne partnerky. Po vzniku Arabskej ríše (7. stor.) boli islamským právom (šaría) zavedené právne obmedzenia. V Koráne sa konkubinát nespomína, mimomanželský vzťah otrokyne (ama) a jej pána sa označuje ako má malakat ajmánukum (to, čo vlastní pravá ruka). Konkubíny (surríja) nesmeli mať moslimský pôvod (zväčša to boli ženy, ktoré padli do zajatia počas arabských výbojov). Žili spolu s ostatnými ženami v háreme, mali rôzne privilégiá (lepšia strava, oblečenie), často dosahovali vysoké spoločenské postavenie a politický vplyv. Na rozdiel od pevne stanoveného počtu manželiek (štyri), mohol mať moslim neobmedzený počet konkubín. Oženiť sa s nimi smel len v prípade, ak im daroval slobodu. Zvláštny status mali konkubíny, ktoré sa stali matkou jeho detí (umm valad), čo im zabezpečovalo, že nemôžu byť predané a po pánovej smrti budú slobodné. Všetky deti splodené s konkubínami boli považované za legitímne. V súčasnosti je konkubinát (aj otroctvo) v islamskej spoločnosti zakázaný.

Koschaker [-ša-], Paul, 19. 4. 1879 Klagenfurt – 1. 6. 1951 Bazilej, Švajčiarsko — rakúsky právny historik. Študoval matematiku a neskôr právo na univerzite v Grazi. Po ukončení štúdia (1903) spočiatku pôsobil na univerzitách v Lipsku a Grazi, 1908 na univerzite v Innsbrucku, 1909 – 14 v Prahe, 1914 – 15 vo Frankfurte nad Mohanom, 1915 – 36 v Lipsku, 1936 – 41 v Berlíne a 1941 – 46 v Tübingene. Po odchode do dôchodku (1946) pôsobil ako hosťujúci profesor na univerzitách v Mníchove, Halle, Ankare a Bonne.

Zaoberal sa oblasťou klinopisného, starogréckeho, rímskeho a občianskeho práva, najmä však históriou rímskeho práva po kodifikácii uskutočnenej cisárom Justiniánom I. Veľkým v 6. stor. V diele Európa a rímske právo (Europa und das römische Recht, 1947) zachytil dejiny rímskeho práva v západnej Európe od čias Karola Veľkého (od 800) až do 2. svetovej vojny a upozornil na fenomén rímskeho práva, tvorivo pôsobiaceho ako kultúrny element v právnej tradícii európskych štátov. Autor monografie Babylonsko-asýrske právo ručenia (Babylonisch-assyrisches Bürgschaftsrecht, 1911) a ďalších vedeckých prác (napr. Odbor a metódy dejín asýrsko-babylonského práva, The Scope and Methods of a History of Assyrio-Babylonian Law, 1913; Kríza rímskeho práva a romanistická právna veda, Die Krise des römischen Rechts und die romanistische Rechtswissenschaft, 1938).

exceptio [-cijó; lat.] — procesná námietka, excepcia; inštitút rímskeho civilného procesného práva. Cieľom exceptio bolo odsúdiť žalovaného v druhom štádiu súdneho konania pred sudcom (apud iudicem) závislom od skutočností, ktoré tvrdil žalovaný v prvom štádiu súdneho konania pred prétorom (in iure). Bola to negatívne sformulovaná podmienka odsúdenia, ktorú prétor zo svojej jurisdikčnej právomoci udelil žalovanému tak, že ju umiestnil za časť žalobnej formuly nazývanú tvrdenie žalobcu (intentio), ale pred časť nazývanú odsúdenie žalovaného (condemnatio). Za exceptio sa považovala len taká obrana žalovaného, ktorá nepopierala právo žalobcu, iba zoslabovala jeho účinky.

Príkladom námietky môže byť uzavretie zmluvy o pôžičke (→ mutuum), pred ktorej plnením sa kontrahenti neformálne dohodli, že veriteľ nebude žalovať vrátenie požičanej veci (pactum de non petendo), ale potom dlžníka predsa len žaloval. Žalobná formula s exceptio dostala v tomto prípade takúto podobu: „Ak sa preukáže, že žalovaný má dať žalobcovi desaťtisíc sesterciov (intentio) a medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k dohode, aby tieto peniaze neboli vrátené (exceptio), sudca odsúď žalovaného v prospech žalobcu, ak sa to nepreukáže, osloboď ho (condemnatio).“

S ohľadom na štylizáciu kondemnácie bola exceptio vždy sformulovaná záporne, a ak sa žalovanému podaril dôkaz o jej obsahu, rozsudok znel na oslobodenie žalovaného, hoci aj tvrdenie žalobcu (intentio) bolo pravdivé. Ak na intenciu žalobcu reagoval žalovaný námietkou, na námietku žalovaného mohol reagovať žalobca protinámietkou (replicatio), ktorá mala podobné vlastnosti ako exceptio: nesmela ju popierať, bola umiestnená aj medzi intenciou a kondemnáciou, ale za exceptio, a jej preukázanie malo za následok odsúdenie žalovaného. Za replikáciou mohla nasledovať duplicatio žalovaného (reagoval novou námietkou), za ňou zasa triplicatio žalobcu atď. Existovali rozličné druhy exceptio a až v období kogničného procesu sa procesné námietky stali všeobecným prostriedkom ochrany žalovaného.

evictio [évikcijó; lat.] — evikcia, inštitút rímskeho súkromného práva. Ak predávajúci (venditor) predal jemu nepatriacu vec kupujúcemu (emptor), mohol skutočný vlastník reivindikačnou žalobou (→ rei vindicatio) žiadať v súdnom spore, aby mu emptor danú vec vydal. V takom prípade sa emptor ocitol v nevýhode: bol zbavený držby (→ possessio) kúpenej veci, za ktorú zaplatil kúpnu cenu venditorovi, čiže nezostala mu ani vec, ani zaplatená kúpna cena. Takáto situácia mohla nastať ako dôsledok uzavretej kúpnej zmluvy, na základe ktorej bol venditor povinný zabezpečiť emptorovi iba uti frui habere licere (smieť vec mať, užívať a poberať z nej plody), a nie aj obstarať pre neho vlastnícke právo. Preto právo zaviedlo zodpovednosť venditora za evictio, t. j. zodpovednosť za prípad, ak emptor stratil držbu kúpenej veci, pretože mu ju odňala v súdnom spore tretia osoba na základe svojho vlastníckeho práva alebo iného vecného práva (užívacie právo, požívacie právo, služobnosť, záloh veci) existujúceho už pred odovzdaním kúpenej veci emptorovi. Táto zodpovednosť nastupovala nielen vtedy, ak venditor predal cudziu vec, ale aj vtedy, ak predal vlastnú vec, s ktorou sa spájalo vecné právo patriace tretej osobe.

Právnym účinkom evictio bol tzv. evikčný regres (emptora voči venditorovi), ktorý prešiel historickým vývojom. Ak bola kúpna zmluva uzavretá v mancipačnej forme (→ mancipatio), mohol emptor žiadať žalobu na dvojnásobok kúpnej ceny. Podobný výsledok sa dosiahol, ak sa venditor zaviazal formálnym ústnym kontraktom (stipulatio). Napokon sa presadila zodpovednosť venditora za evictio priamo zo žaloby z kúpnej zmluvy (actio empti). Venditor nezodpovedal za evictio, ak emptor síce prehral súdny spor so skutočným vlastníkom, ale nestratil držbu veci, alebo ak tretia osoba nadobudla právo až po odovzdaní veci emptorovi, alebo ak emptor zavinil, že došlo k evictio, alebo ak venditor a emptor dohodou vylúčili venditorovu zodpovednosť za evictio (pactum de non praestanda evictione), alebo ak obidvaja alebo len kupujúci vedeli o tom, že vec bola odcudzená. Keďže predávaná vec nesmie mať nedostatky vo svojej právnej a fyzickej kvalite, nazýva právna veda zodpovednosť venditora za evictio zodpovednosťou za právne vady, pričom moderné právo sa evikčnému princípu buď vyhlo zavedením povinnosti predávajúceho previesť na kupujúceho vlastnícke právo, alebo sa k evikčnému princípu prihlásilo.

facultas alternativa [-kul-; lat.] — druhá možnosť; v rímskom súkromnom práve dlžníkovo oprávnenie poskytnúť veriteľovi namiesto dlhovaného plnenia podľa dohovoru druhé (iné) plnenie, a tým sa oslobodiť od dlhu. Pri takejto situácii platila zásada: dlhuje sa jedna vec, ale z dvoch možno plniť (una res est in obligatione, duae in solutione). Typickým príkladom facultas alternativa bola situácia, v ktorej predávajúci dostal v zaplatenej kúpnej cene menej ako polovicu reálnej hodnoty veci (laesio enormis), a preto mohol žalobou žiadať zrušenie kúpnej zmluvy. Kupujúci bol povinný vydať kúpenú vec, ak akceptoval zrušenie zmluvy, alebo doplatiť kúpnu cenu na jej reálnu hodnotu (druhá možnosť). Facultas alternativa treba odlišovať od obligatio alternativa.

V súčasnom práve tzv. alternatívna možnosť.

de lege ferenda [lat.] — z hľadiska budúceho zákona alebo budúcej právnej úpravy; označenie predpokladanej situácie, ktorá by nastala, ak by sa uskutočnila zmena v právnom poriadku (napr. zmiernenie trestného postihu sa predpokladá de lege ferenda). Predstavy de lege ferenda sa odlišujú od stanoviska platného práva (→ de lege lata).

de lege lata [lat.] — z hľadiska platného práva; označenie situácie podľa súčasného práva, napr. de lege lata patrí po smrti fyzickej osoby uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželskému partnerovi a deťom, a ak ich niet, rodičom. De lege lata sa odlišuje od stanoviska z hľadiska budúceho práva (→ de lege ferenda).

dos [lat.] — inštitút rímskeho majetkového manželského práva, → veno. Dos bola majetkom poskytnutým mužovi v spojitosti s uzavretím manželstva. Pôvodne bolo jeho účelom prispieť na manželské náklady (onera matrimonii), neskôr za republiky zabezpečiť manželku po skončení manželstva. Obyčajne sa dos zriaďovala pred uzavretím manželstva a zriaďovateľom bol buď pater familias ženy (dos profecticia), niekto druhý, alebo sama žena, ak bola svojprávna (dos adventicia). Zriadením dos sa previedlo na muža (manžela) vlastnícke právo k jej predmetu, a to odovzdaním dotálnych predmetov (dotis datio), stipulačnou zmluvou (dotis promissio) alebo jednostranným prísľubom (dotis dictio). V najstaršom práve mal manžel iba morálnu povinnosť vrátiť dos v prípade rozvodu, na konci republiky sa pre tento prípad zaviedla právna povinnosť dos vrátiť. Ak sa napr. rozvod uskutočnil z viny manželky, mohol si manžel ponechať polovicu dos.

Digesta Iustiniani [jus-; lat.], aj Pandekty, Pandectae — najdôležitejšia a najrozsiahlejšia časť justiniánskej kodifikácie rímskeho práva (→ Corpus iuris civilis) obsahujúca fragmenty spisov 39 právnikov prevažne z klasického obdobia rímskeho práva. Kodifikačné práce začala na pokyn Justiniána I. Veľkého 17-členná komisia 15. 12. 530 s cieľom ukončiť ich o desať rokov, cisár však už 16. 12. 533 uzavrel celé dielo konštitúciou Tanta (gr. Dédoken) a 30. 12. 533 nadobudlo účinnosť. Komisia preštudovala asi 1 625 kníh starej právnickej literatúry s viac ako troma miliónmi riadkov, pričom mala oprávnenie prispôsobiť prevzaté texty novým hospodárskym a sociálnym pomerom (interpolatio). Justiniánova zákonodarná aktivita je hodnotená rozporne, niektorí autori mu kladú za vinu zánik klasickej právnickej literatúry, iní ho pokladajú za záchrancu bohatstva rímskoprávnej učenosti.

Digesta Iustiniani sa rozdeľujú na 50 kníh, ktoré sa delia na tituly (okrem kníh 30 – 32) s osobitnými rubrikami vymedzujúcimi ich predmet (432 titulov). Každý titul obsahuje fragmenty z diel právnikov s uvedením autora a názvu diela (9 142 fragmentov), väčšie fragmenty pozostávajú z paragrafov. Najhodnotnejší rukopis sa od 12. stor. nachádzal v Pise. Keď ju v roku 1406 obsadili Florenťania, rukopis odniesli ako vzácnu korisť do Florencie (littera Florentina). Tam ho najprv uschovávali v Palazzo Vecchio, neskôr bol prenesený (1786) do Lorenzovskej mediciovskej knižnice.

depositum [-zi-; lat.] — v rímskom súkromnom práve reálny kontrakt (→ contractus), na základe ktorého deponent (ukladateľ) odovzdal depozitárovi (uschovávateľovi) nezastupiteľnú, ale hnuteľnú vec určenú individuálnymi znakmi, aby ju bezodplatne opatroval pre deponenta a po skončení úschovy ju (t. j. tú istú vec) deponentovi vrátil. Depositum vytváralo dvojstranný záväzkový vzťah (→ obligatio) založený na dobromyseľnosti (→ bona fides), v ktorom bol depozitár povinný opatrovať uschovanú vec. Zodpovedal za dolus a culpa lata (→ culpa), a ak uschovanú vec svojvoľne (bez súhlasu deponenta) užíval, aj za krádež úžitku (furtum usus). Deponentovi patrila vo vzťahu k depozitárovi žaloba z úschovy na vrátenie uschovanej veci a na náhradu škody (actio depositi directa), naopak, depozitár mohol proti deponentovi na náhradu nákladov vynaložených na uschovanú vec, príp. na náhradu škody spôsobenej uschovanou vecou využiť kontrárnu žalobu z úschovy (actio depositi contraria). Z hľadiska vecného práva sa depozitár považoval len za detentora uschovanej veci bez práva na ochranu pred tretími, naopak deponent sa považoval naďalej za držiteľa uschovanej veci (→ possessio);

v súčasnom práve úschova.

debitor [lat.], dlžník — v rímskom súkromnom práve strana, ktorá je v záväzkovoprávnom vzťahu (→ obligatio) z určitého právneho dôvodu zaviazaná niečo plniť veriteľovi (→ creditor). Za dlžníka sa považoval ten, od koho bolo možné vymáhať žalobou peniaze. Povinnosti, ktoré dlžník mohol mať voči veriteľovi, sa vyjadrovali slovami dare (dať; dlžník mal obstarať prevod vlastníckeho práva alebo iného vecného práva), facere (robiť; dlžník mal niečo konať, prípadne nekonať) a praestare (všeobecný výraz pre povinnosť dlžníka poskytnúť plnenie, ale aj výraz pre povinnosť zodpovedať, ručiť za splnenie záväzku či za spôsobenie škody a pod.).

ius vitae necisque [jús víté -kve; lat.] — právo nad životom a smrťou. V antickom Ríme mal takéto právo nad každým príslušníkom rodiny, podriadeným jeho rodinnej moci, pater familias (→ familia). Uplatňovalo sa zriedka. Postupne bolo obmedzované a vo 4. stor. ho cisár Konštantín I. Veľký zrušil.

Ferrini, Contardo, 4. 4. 1859 Miláno – 17. 10. 1902 Verbania-Suna — taliansky právnik. Žiak T. Mommsena, vynikajúci znalec rímskeho, byzantského a stredovekého práva. Prednášal na univerzite v Messine, Modene a Pavii. V 80. rokoch 19. stor. vstúpil do tretieho rádu (→ terciári) v rámci rehole františkánov.

Autor diel Rímske právo (Diritto romano, 1898), Príručka Pandektov (Manuale di Pandette, 1953, 4. vydanie), Dejiny prameňov rímskeho práva a rímskej právnej vedy (Storia delle fonti e del diritto romano e della giurisprudenza romana, 1885), Historický a doktrinálny výklad rímskeho trestného práva (Esposizione storica e dottrinale del diritto penale romano, 1902, dotlač 1976) a Rímske trestné právo (Diritto penale romano, 1899), spoluautor edície Pramene predjustiniánskeho rímskeho práva (Fontes Iuris Romani anteiustiniani, 1940, 2. vydanie). Vydal Theofilovu grécku parafrázu justiniánskych Inštitúcií. R. 1947 blahorečený.

edil, lat. aedilis — v starovekom Ríme jeden z nižších riadnych úradníkov (magistrátov). Edili boli pôvodne pravdepodobne správcami Cererinho chrámu (aedes), ktorý mal významnú úlohu v plebejskom hnutí. Od 5. stor. pred n. l. existovali len dvaja plebejskí edili, ktorí opatrovali plebejský archív, spravovali chrámovú pokladnicu, pomáhali tribúnovi ľudu a usporadúvali plebejské hry. R. 367 pred n. l. sa počet edilov kvôli vyrovnaniu vplyvu patricijov a plebejcov vo vnútornej správe Ríma zvýšil o dvoch kurulských edilov z radov patricijov. Boli volení na jeden rok. Do kompetencie edilov patrila starostlivosť o mesto (cura urbis), dohľad nad trhom a zásobovaním obilím (cura annonae) a usporadúvanie náboženských slávností a hier (cura ludorum). Mimoriadnou nákladnosťou hier sa pokúšali získať popularitu voličov pred dôležitejšími politickými bojmi. Za Caesara bol počet edilov zvýšený o ďalších dvoch (aediles cereales).

Úrad edilov (edilita) mal najväčší politický význam v období republiky. V období cisárstva jeho politický význam, naopak, výrazne poklesol, pričom v závere 3. stor. n. l. úplne zanikol.

familia [lat.] — rodina;

1. biol. → čeľaď;

2. práv. v rímskom súkromnom práve základný pojem práva osôb alebo rodinného práva; prísne stmelená hospodárska a právna jednotka pozostávajúca z hlavy rodiny (pater familias) a zo slobodných osôb (personae alieni iuris) podrobených jeho moci (patria potestas, manus). Spočiatku bola familia založená na agnátskom type rodiny, t. j. na mocenskom princípe, neskôr sa presadila kognátska, čiže pokrvná rodina. Zložkami moci hlavy rodiny boli patria potestas – doživotná a absolútna otcovská (nie rodičovská) moc nad svojimi deťmi bez ohľadu na ich vek a na to, či ich splodil alebo nesplodil (nad pokrvnými i osvojenými), a manus (doslovne ruka) – v neskoršom období moc manžela (pater familias) nad manželkou, ak s ním uzavrela manželstvo cum manu, v dôsledku čoho zaujala pozíciu dcéry (loco filiae) v jeho agnátskej rodine. Z druhej strany termín familia označoval majetok (patrimonium), ktorý sa zásadne nachádzal v rukách hlavy rodiny. Z toho vyplýva, že v rámci familie jedine hlava rodiny (pater familias) bola svojprávna (sui iuris), ostatní jej boli podrobení (alieni iuris) a v majetkovej oblasti nadobúdali práva a povinnosti nie pre seba, ale pre familiu. Vzťah rodičov a detí sa nemohol plne vytvoriť, pretože autoritatívna a bezmála neohraničená moc hlavy rodiny bola jediným regulátorom vzťahov v rodine. Len postupne sa rozvíjali formy osobnej a majetkovej nezávislosti podrobených osôb (emancipatio, peculium) a súbežne s tým aj ohraničenie osobnej a majetkovej moci hlavy rodiny; v súčasnom práve rodina.

Irnerius, aj Guarnerius, Guarnieri, Hirnerius, Wernerius, okolo 1050 Bologna – okolo 1125 tamže — taliansky právnik, prvý významný právny vedec na Západe, v súdnych listinách uvedený ako znalec práva (causidicus) i ako sudca (iudex cisára Henricha V.). Majster slobodných umení (magister artium), pôsobil na artistickej univerzite v Bologni pôvodne ako učiteľ dialektiky a rétoriky, ktoré v stredoveku úzko súviseli s právnou vedou. Ako jeden z prvých začal uplatňovať metódy scholastického výkladu textov vo vzťahu k rímskemu právu (→ Corpus iuris civilis, → Digesta Iustiniani), pričom výklad textov rímskeho práva robil ústne vo výučbe alebo písomne v podobe glosy (komentára) pripojenej k textu buď medzi riadkami, alebo na okraji textu (glosy označoval vlastnou autorskou značkou, siglou – y, t. j. yrnerius). Stal sa tak zakladateľom tzv. glosátorskej alebo bolonskej školy (→ glosátori). Irnerius a jeho nástupcovia ako prví na univerzite v Bologni podali vedeckú exegézu celého justiniánskeho zákonodarstva. Mal veľkú autoritu, nazývaný lampáš práva (lucerna iuris) alebo svetlo práva (lumen legum). R. 1115 mu cisár Henrich V. udelil titul najvýznamnejší doktor (doctor omnium egregius). Na konkláve v Remeši (1119) bol spolu s cisárom Henrichom V. a protipápežom Gregorom VIII. exkomunikovaný pápežom Kalixtom II. R. 1125 ešte raz vystúpil pred zmierovacím súdom ako procesný pomocník.

ius [jús; lat.] —

1. v rímskom práve pojem označujúci právo (pôvod pojmu nebol v rímskej dobe teoreticky objasnený). Na začiatku rímskeho štátu bolo ius protikladom násilného porušovania pokojného stavu a zároveň meradlom výkonu moci nad osobami a vecami. Spočiatku sa vzťahovalo iba na rímskych občanov (cives Romani), preto sa nazývalo civilné (občianske) právo (→ ius civile). Charakteristická bola preň vysoká miera formálnosti a ritualizácie, pričom dôraz sa kládol na vyslovenie určitých slov (verba). Ďalší stupeň vývoja sa odzrkadlil v Zákonoch dvanástich tabúľ (asi 450 pred n. l.), ktoré zmenili chápanie ius ako mocenského práva na právo vyjadrujúce právny vzťah potvrdený rozsudkom sudcu (→ iudex). Sudcovia od polovice 5. stor. pred n. l. svojím rozhodovaním vo veci samej tvorili ius, ktoré sa stalo platným pre všetkých občanov ako objektívne právo. R. 367 pred n. l. bol vytvorený úrad mestského prétora (praetor urbanus), prétori ako tzv. súdni magistráti dostali právomoc rozhodovať súdne spory (iurisdictio) medzi rímskymi občanmi. Ich jurisdikcia nepriamo tvorila ius tak, že rozhodovali o začatí alebo nezačatí súdneho sporu, v prípade jeho začatia o jeho právnom obsahu. Prétori tak postupne vytvorili osobitný systém práva (ius praetorium, prétorské právo), pomocou ktorého platné civilné právo podporovali, dopĺňali a opravovali (adiuvare, supplere, corrigere). Po vzniku úradu cudzineckého prétora (praetor peregrinus) 242 pred n. l., ktorý mal právomoc rozhodovať súdne spory medzi rímskymi občanmi a cudzincami, začali prétori postupne vytvárať nové ius nazvané právo medzi národmi (ius gentium), ktoré bolo menej formálne, spočívalo na vzájomnej dôvere konajúcich strán (fides) a namiesto slov uprednostňovalo skutočnú vôľu konajúcich (voluntas). Vytváral sa tak mnohovrstvový systém práva (ius), ktorý okrem prétora rozvíjali najmä právna veda a právnici. V právnickej literatúre 1. – 3. stor. n. l. bolo ius vymedzené ako všeobecný pojem, ku ktorému právnici dospeli na základe vlastnej právnej praxe orientovanej na konkrétne právne prípady a najvýznamnejší z nich dokonca s právom vyjadrovať sa v jednotlivých prípadoch v mene cisára (ius publice respondendi ex auctoritate principis), čím vytvárali ius, pretože ich dobrozdania rešpektovali prétori a sudcovia. Títo autorizovaní právnici sa zaslúžili aj o zavádzanie mravných hodnôt do práva, pretože ius chápali ako umenie dobra (ars boni) a slušnosti (ars aequi) a vnášali doň aj aristotelovskú filozofiu (príkazy práva: čestne žiť, iných nepoškodzovať, každému poskytovať to, čo mu patrí; → honeste vivere, alterum non laedere, suum cuique tribuere). K novému nazeraniu na ius napokon prispeli aj rímski cisári, ktorí konštitúciami označovanými ako „zákony“ (leges) vytvorili popri ius aj novú skupinu právnych noriem so snahou posledných cisárov staré ius (obyčajové právo, zákony, senátne uznesenia) roztriediť a zozbierať. Toto úsilie vyvrcholilo za vlády byzantského cisára Justiniána I. Veľkého (527 – 565) vydaním zákonodarnej zbierky Digesta (→ Digesta Iustiniani);

2. súd, konkrétne prvé štádium civilného súdneho sporu (in iure), ktorého názov má pôvod v povinnosti (zakotvenej v Zákonoch dvanástich tabúľ), podľa ktorej, ak je niekto zavolaný „pred súd“ (vocatio in ius), nech tam ide.

iustitia est constans et perpetua voluntas ius suum cuique tribuendi [jústicija kónstáns -tás jús kvikve -dí; lat.] — spravodlivosť je nemenná a ustavičná vôľa poskytovať každému jeho vlastné právo; definícia pojmu spravodlivosť (iustitia) starovekého rímskeho právnika Ulpiana. Vyjadril v nej rímsku koncepciu spravodlivosti, ktorá úzko súvisí s pojmom právo (→ ius). Za najspanilejšiu cnosť považoval spravodlivosť aj rímsky mysliteľ Cicero (O prirodzenosti bohov, De natura deorum), pričom prvým príkazom spravodlivosti je, aby nikto nikomu neškodil, aby spoločný majetok užíval ako spoločný a súkromný ako súkromný, ďalšími príkazmi sú statočnosť, nebojácnosť, poctivosť, priamosť a pravdymilovnosť mužov, pretože to sú vlastnosti vyplývajúce zo samej podstaty spravodlivosti (O povinnostiach, De officiis).

ius civile [jús cí-; lat.] — občianske právo, civilné právo, jedna zo zložiek rímskeho práva, rímske súkromné právo v užšom význame, pôvodne jeho najstaršia a najformálnejšia časť. Podľa princípu personality sa týkalo len rímskych občanov (civitas Romana, → civitas), preto sa nazývalo aj ius civile. Quiritium (Quirites – slávnostné oslovenie rímskych občanov, → Kviriti). Spočiatku sa zameriavalo na právny život jednoduchej poľnohospodárskej, silno patriarchálnej starorímskej spoločnosti, neskôr sa rozšírilo do celej oblasti súkromného práva. Jeho významným prameňom boli Zákony dvanástich tabúľ, ďalšími zdrojmi právne obyčaje a zákony (→ lex), neskôr plebiscit, od principátu uznesenia senátu (→ senatus consultum), rozhodnutia cisára, ako aj stanoviská autorizovaných právnikov (→ jurisprudencia). Z hľadiska rozvoja ius civile bola dôležitá interpretácia (→ interpretatio). Odlišovali sa od neho ius gentium (časť rímskeho práva upravujúca vzťahy s cudzincami a medzi cudzincami) a ius honorarium (úradnícke, prétorské právo – pravidlá zavedené dlhodobou činnosťou súdnych magistrátov, → magistratus). Nedostatky a nepružnosť ius civile boli prekonávané (okrem jeho samotného vývoja) najmä aplikáciou prétorského práva. V starších obdobiach bola pre ius civile charakteristická silná formálnosť až obradovosť. Neskôr doň prenikali, najmä vďaka právnickej interpretácii a cisárskym konštitúciám, myšlienky ochrany dobromyseľnosti (→ bona fides) a hľadania skutočného zmyslu zákona. Ius civile tvorí významnú časť justiniánskej kodifikácie Corpus iuris civilis.

Iulianus [jú-], Salvius, plným menom Lucius Octavius Cornelius Publius Salvius Iulianus Aemilianus, asi 100 Pupput neďaleko mesta Hadrumetum (aj Hadrumentum), dnes Sousse, Tunisko – 169 — jeden z najvýznamnejších starovekých rímskych právnikov. Za cisárov Hadriána, Antonina Pia a Marca Aurelia zastával vysoké štátne úrady. Okolo roku 130 ho cisár Hadrián poveril záverečnou redakciou prétorského ediktu (Večný edikt, lat. Edictum perpetuum), začo sa mu dostalo veľkého uznania. Hlavným dielom Iuliana sú Digesta (90 kníh), zbierka právnych prípadov najmä zo súkromného práva zaraďovaná k najvýznamnejším spisom rímskej právnej vedy vôbec, v ktorej s veľkou virtuozitou a originalitou odôvodňoval právne prípady. Iulianove názory v rozhodujúcej miere ovplyvnili tvorbu súkromného práva, a preto ho neskorší rímski právnici často citovali ako vynikajúcu autoritu. Cisár Justinián I. Veľký ho vyzdvihoval oproti iným právnikom ako človeka najvyššej autority (summae auctoritatis hominem).

iudex [jú-; lat.] — sudca, rozhodca. V rímskom práve v civilnom procese spravidla samosudca – súkromná osoba mužského pohlavia určená dohodou medzi žalobcom a žalovaným (→ litis contestatio) so súhlasom príslušného úradníka (magistratus, prétor). Ak nedošlo k dohode, magistrát určil iudexa z osobitného zoznamu. Iudex bol povinný pod autoritou štátu rozhodnúť súkromný spor medzi stranami podľa práva a pravdy. Posúdil predložené dôkazy obidvoch strán a spor rozhodol rozsudkom – oslobodením alebo odsúdením žalovaného (→ condemnatio). V provinciách a v cisárskom kogničnom procese bol iudex obyčajne dosadený štátny úradník. Vo zvláštnych sporoch rozhodovali kolektívne orgány.

justícia [lat.] —

1. v rímskom práve spravodlivosť, princíp spravodlivosti často spájaný s pojmom aequitas; idea, podľa ktorej okrem písaného zákona (resp. zároveň s ním) existuje aj pojem objektívna spravodlivosť (lat. iustitia), t. j. nepísané morálne pravidlá, ktorými by sa mal v právnych vzťahoch riadiť každý a podľa ktorých by mali rozhodovať súdne orgány. Justícia vplývala na rozhodovaciu prax aj na tvorbu práva, odvolávali sa na ňu najmä cisárske rozhodnutia;

2. v súčasnosti orgány ochrany práva a ich činnosť, t. j. orgány, ktoré sú rôznou mierou spojené s výkonom súdnej moci; súdne orgány, súdnictvo. Pod justíciou sa chápu napr. aj orgány správy súdov, ku ktorým patrí predovšetkým ministerstvo spravodlivosti (preto sa vo viacerých štátoch označuje ako ministerstvo justície), v niektorých štátoch aj prokuratúra.

hereditas [lat.] — v rímskom dedičskom práve viacvýznamová právna kategória:

1. dedenie, dedičská postupnosť — vstup (sukcesia) do všeobecnej právnej situácie, ktorú mal zomretý. Označuje sa výrazom univerzálna sukcesia, ktorá aj dnes znamená vstup dediča do všetkých zdediteľných práv a povinností poručiteľa (zomretého) ako do celku naraz (na základe jedného právneho úkonu), a preto sa univerzálny sukcesor nazýva dedič (heres) a zomretý zasa poručiteľ (zostaviteľ). Hereditas bola označením dedenia podľa ius civile, jeho náprotivkom bola bonorum possessio (držba dedičstva) podľa prétorského práva. Povolávanie k dedeniu alebo delácia (delatio hereditatis) sa v Ríme dialo zákonom (ab intestato) alebo neskôr z vôle poručiteľa testamentom (ex testamento). Zákon a testament boli teda tzv. delačnými dôvodmi, t. j. dôvodmi, na základe ktorých boli fyzické osoby povolávané dediť. Vzťah týchto dvoch dôvodov vyjadrovali dve právne pravidlá: a) dedenie ex testamento malo prednosť pred dedením ab intestato, b) nebolo prípustné dedenie sčasti z testamentu, sčasti zo zákona (v modernom práve je prípustné). Povolávanie k dedeniu zo zákona bolo založené na zásade príbuzenského vzťahu budúceho dediča k poručiteľovi. Povolávanie k dedeniu z testamentu bolo založené na zásade, že poručiteľ môže so svojím majetkom do značnej miery voľne, nie však úplne neobmedzene disponovať v prípade smrti, t. j. poručiteľ mohol (s určitými obmedzeniami) rozhodnúť, čo sa stane s jeho majetkom po jeho smrti.

Testament ako právny prostriedok realizácie vlastníckeho práva hlavy rodiny vzhľadom na pomery po jej smrti zohral v Ríme významnú úlohu v sociálnej a hospodárskej oblasti, a preto sa právo snažilo zachovať testament (favor testamenti), ak hrozila jeho neplatnosť či neúčinnosť. Pre platnosť testamentu bolo rozhodujúce slávnostné ustanovenie budúceho dediča (institutio heredis), ktoré tvorilo „hlavu a základ“ celého testamentu. Dispozičná majetková voľnosť poručiteľa siahala až tak ďaleko, že bol oprávnený napr. pripojiť k testamentu odkaz (legatum) ako jednotlivé majetkové poskytnutie z dedičstva tretej osobe na ťarchu dedičstva alebo ustanoviť náhradného dediča v prípade, že by hlavný dedič nemohol dediť alebo by dedičstvo odmietol (substitutio vulgaris), alebo pre prípad, že by ako hlavný dedič bol ustanovený nedospelý syn a zomrel by po svojom poručiteľovi ako nedospelý (substitutio pupillaris), alebo pre prípad, že by duševne chorý potomok pred svojou smrťou nevyzdravel (substitutio quasipupillaris), a i. Často sa stávalo, že poručiteľ dispozičnú voľnosť s majetkom zneužil voči členom vlastnej rodiny a nepovolal ich testamentom k dedeniu. Preto došlo k obmedzeniu jeho práva zavedením kategórie neopomenuteľných dedičov, ktorým patrilo najprv tzv. formálne právo, t. j. žalovateľný nárok na to, aby boli v testamente menovite ustanovení ako dedičia alebo ako vydedení, neskôr tzv. materiálne právo, t. j. žalovateľný nárok na skutočné majetkové poskytnutie z dedičstva vo forme povinného podielu (portio legitima), ktorý predstavoval časť zo zákonného podielu;

2. dedičstvo, pozostalosť — predmet dedenia, ktorým bol majetok poručiteľa a tvorili ho iba zdediteľné práva a povinnosti patriace poručiteľovi v okamihu jeho smrti. Zdediteľnými neboli osobné práva (napr. usus, ususfructus) ani osobné povinnosti (napr. povinnosti z pracovnej zmluvy). Hereditas sa nadobúdala ponúknutím (deláciou) povolaným osobám (delačný princíp) a prijatím (adíciou) ponúkaného dedičstva dedičmi (adičný princíp). V dôsledku toho sa rozlišovali domáci dedičia, t. j. členovia poručiteľovej domácnosti, ktorí nadobúdali hereditas v okamihu smrti poručiteľa (ipso iure) bez uskutočnenia adície, a cudzí dedičia, ktorí nadobúdali hereditas až jej prijatím. Preto sa za dediča považovala len tá osoba povolaná zákonom alebo testamentom na dedenie, na ktorú už prešlo dedičstvo (pozostalý majetok). Keďže budúci dedič mal možnosť rozhodnúť sa, či ponúknutú hereditas prijme alebo odmietne, v tomto medziobdobí sa nevedelo, kto je dedič, a preto sa hovorilo o tzv. ležiacej, spočívajúcej hereditas (hereditas iacens). Takúto hereditas traktovali rímski právnici nejednotne: patrila ešte zomretému, patrila už budúcemu dedičovi, bola majetkom bez pána, ale nepovažovali ju za vec nikoho, bola samostatnou právnickou osobou. Keďže dedič sa pokladal za právneho nástupcu poručiteľa, mal nárok na právnu ochranu, t. j. na dedičskú žalobu (hereditas petitio) podľa ius civile alebo na interdikt quorum bonorum podľa prétorského práva. Neopomenuteľný dedič sa mohol sťažovať na nespravodlivý testament (querella inofficiosi testamenti).

Heyrovský, Leopold, 14. 12. 1852 České Budějovice – 17. 2. 1924 Praha — český právnik, zakladateľ českej vedy o rímskom práve, otec J. Heyrovského. Po promócii na Karlovej-Ferdinandovej univerzite v Prahe 1876 študoval v Nemecku u vynikajúcich právnych romanistov Karla Georga Brunsa (*1816, †1880) a T. Mommsena. R. 1878 sa monografiou O právnych základoch leges contractus pri právnych úkonoch medzi rímskym štátom a súkromníkmi (Über die rechtliche Grundlagen der leges contractus bei Rechtsgeschäften zwischen dem römischen Staat und die Privaten, 1881) habilitoval na súkromného docenta v odbore rímske právo. V akademickom roku 1882 – 83 prešiel na českú časť pražskej univerzity ako jej mimoriadny profesor, od 1890 riadny profesor; 1895 – 96 a 1903 – 04 dekan právnickej fakulty, 1908 – 09 rektor univerzity. Zameral sa na učebnice z rímskeho práva, ktorými kodifikoval vznikajúcu českú právnickú terminológiu. Najprv napísal dogmatickou metódou Instituce práva římského (1888), potom historicko-dogmatickou metódou Dějiny a systém soukromého práva římského (1902 – 03), dnes klasické dielo, ktoré vyšlo v 7 vydaniach (naposledy v Bratislave 1929, upravili O. Sommer a J. Vážný). Po jeho smrti vyšiel Římský civilní proces (1925) v úprave O. Sommera. Publikoval viaceré heslá v Ottovom slovníku naučnom zo všetkých oblastí rímskeho súkromného práva hmotného a procesného, uverejňoval kritické recenzie k prácam domácich a zahraničných autorov. Jeho žiakmi boli neskorší významní právni romanisti Josef Vančura (*1870, †1930) a O. Sommer.

Hermogenianus, prelom 3. a 4. stor. n. l. — rímsky právnik. Celé jeho celé meno i pôvod sú neznáme. Pôsobil za cisára Diokleciána (284 – 305) a bol pravdepodobne vedúcim cisárskej kancelárie pre žiadosti súkromných osôb (magister libellorum). Vzhľadom na čas jeho pôsobenia patril k poklasickým rímskym právnikom. Autor spisu Právnické výpisy v šiestich knihách (Iuris epitomarum libri VI) obsahujúceho zlomky z diel rímskej klasickej právnickej literatúry, z ktorých bolo až 104 fragmentov zaradených do Digesta Iustiniani, a pravdepodobne aj poloúradnej právnickej zbierky nazývanej Codex Hermogenianus, v ktorej boli zahrnuté konštitúcie Diokleciána z obdobia 293 – 294 a ktoré zväčša sám cisárovi navrhol.

komentátori [lat.], postglosátori — právnická škola, ktorá sa sformovala v 13. – 14. stor. najprv v Taliansku (univerzita v Bologni) a neskôr vo Francúzsku (univerzity v Montpellieri a v Orléanse). Jej predstavitelia pri výklade justiniánskej kodifikácie rímskeho občianskeho práva (→ Corpus iuris civilis) nadväzovali na predstaviteľov glosátorov, ktorí dopĺňali Corpus iuris civilis poznámkami, glosami, na rozdiel od nich však text obšírnejšie komentovali a prispôsobovali ho novým potrebám. Vznikala tak monografická právnická literatúra, ktorá mala podobu traktátov, t. j. uceleného spracovania určitého právneho problému. Súčasne začali vznikať aj praktické právnické príručky pre potreby právnej praxe. Ich zásluhou sa sformovala novodobá právna veda založená na všeobecných systematických pojmoch (právnická terminológia), boli položené základy medzinárodného súkromného práva a riešením problémov právneho partikularizmu sa podporovalo vznikajúce právo ius commune. Jednotliví komentátori boli významnými autoritami v oblasti práva a právnej vedy, napr. Bartolus de Saxoferrato (považovaný za jedného z najlepších právnikov všetkých čias), jeho žiak Baldus de Ubaldis, ďalej Cino da Pistoia, Paulus de Castro a Johannes de Imola (*okolo 1370, †1436). Samostatnú odnož talianskej školy komentátorov predstavovali francúzski stredovekí právnici nazývaní aj zaalpskí doktori al. ultramontanisti (ich pomenovanie súviselo so zemepisnou polohou vzhľadom na Rím – za Alpami), ktorí položili základy francúzskej právnej vedy. Činnosť obidvoch škôl (glosátorov a komentátorov) vyústila do všeobecného uznania justiniánskeho práva v Taliansku, v ďalších krajinách sa potom rímske právo recipovalo v podobe, ktorú mu dali tieto školy.

ius est ars boni et aequi [jús -ní ékví; lat.] — právo je umenie dobra a umenie slušnosti (spravodlivosti); definícia pojmu právo od starovekého rímskeho právnika Celsa (2. stor.), ktorá sa zachovala na začiatku 1. knihy justiniánskych Digest (→ Digesta Iustiniani). Podľa Celsa má byť právo slušné, teda mravné, z čoho vyplýva, že sa nemá aplikovať mechanicky, ale zaobchádzanie s ním má zodpovedať tomu, čo je podľa všeobecného nazerania dobré, správne a slušné (mravné). Takéto chápanie práva bolo v Ríme blízke chápaniu spravodlivosti (iustitia). Celsova definícia ovplyvnila právne a teologické myslenie aj v stredoveku (napr. Tomáš Akvinský).

ipso iure [-só jú-; lat.] — zo samotného práva; silou samotného práva; bez ďalšieho, mocou práva, zo zákona. V rímskom práve situácia, keď vzniknú právne účinky ipso iure (podľa práva) bez toho, aby bol potrebný ešte ďalší akt. Napr. len čo dlžník splní (solutio) svoju povinnosť voči veriteľovi, záväzkový vzťah medzi dlžníkom a veriteľom vo vymedzených prípadoch ipso iure zaniká a sudca musí takýto záväzkový vzťah považovať za zrušený. V opačnom prípade zaniká na základe procesnej námietky, teda nie ipso iure, ale ope exceptionis.

Kaser [-zer], Max, 21. 4. 1906 Viedeň – 13. 1. 1997 Ainring, Bavorsko, Nemecko — rakúsky právnik, romanista. R. 1932 – 59 pôsobil na univerzite v Münsteri, 1959 – 71 v Hamburgu, 1971 – 97 v Salzburgu; 1933 profesor.

Najväčší teoretik rímskeho práva 20. stor. v nemecky hovoriacich krajinách. Autor deviatich monografií, napr. Vlastníctvo a držba v staršom rímskom práve (Eigentum und Besitz im älteren römischen Recht, 1943), dvoch učebníc Rímske dejiny práva (Römische Rechtsgeschichte, 1950) a Rímske súkromné právo (Römisches Privatrecht, 1960; vyšla v 19 vydaniach, preložená do viacerých jazykov) a viacerých vedeckých príspevkov. V rámci monumentálnej viaczväzkovej edície Príručka starovekej vedy (Handbuch der Altertumswissenschaft) bolo vydané Kaserovo dvojdielne syntetické dielo Rímske súkromné právo I, II (Das römische Privatrecht I, II; 1971, 1975) a Rímske súkromné procesné právo (Das römische Zivilprozessrecht, 1966; 2., posmrtné vydanie 1997, prepracované s Karlom Hacklom, *1933). Kaser recenzoval takmer 200 odborných publikácií, spoluredaktor (1954 – 72) vedeckého časopisu Zeitschrift der Savigny-Stiftung für Rechtsgeschichte, Romanistische Abteilung. Člen viacerých vedeckých akadémií, Dr. h. c. viacerých univerzít.

kazuistika [lat.] —

1. metóda aplikácie určitých princípov na konkrétny prípad s cieľom umožniť alebo uľahčiť riešenie určitej situácie; opis, analýza jednotlivých prípadov; aj zbierka prípadov správania. Ako štúdium prípadu, udalosti či príbehu sa považuje za kvalitatívne orientovanú metódu už od čias antiky (sofizmus), princípy kazuistiky sa uplatňovali napr. vo filozofii (filozofickej etike), v teológii (v kresťanstve v katolíckej morálnej teológii, ale aj v judaizme, konfucianizme či buddhizme), v práve, sociológii, medicíne a i.

Vo filozofii predstavuje kazuistika prístup (metódu riešenia) k etickým problémom, v ktorých okolnosti konkrétnych prípadov ovplyvňujú aplikovanie všeobecných pravidiel. Za kľúčové dielo filozofickej kazuistiky sa považuje Resolutiones morales (1659) Antonina Dianu (*1585, †1683), ktoré obsahuje rozpravy až o dvadsaťtisíc prípadoch. K významným predstaviteľom kazuistiky patril aj teológ, právnik a zakladateľ rádu redemptoristov Alfonz Maria z Liguori (Alfonso Maria de’ Liguori, *1696, †1787), ktorého postoj v morálnej teológii sa vyznačoval úsilím o rovnováhu medzi rizikom obsiahnutým v jansenistickom rigorizme a laxizmom príznačným pre časť kazuistiky. Ako disciplína filozofickej etiky a morálnej teológie sa kazuistika zaoberá stanovovaním zásad vhodného správania a správnych postojov v konkrétnych prípadoch či životných situáciách. Od pol. 16. stor. začali princípy kazuistiky presadzovať jezuiti, čo sa stalo postupne podnetom na vznik tzv. jezuitskej kazuistiky, náuke o možných spôsoboch správania s ohľadom na náboženské prikázania. Kazuistika sa tak spájala aj s morálnym systémom probabilizmu, odvolávajúc sa na tradície, Sväté písmo a teóriu prirodzeného práva. V tomto význame mala napomôcť nájsť riešenia v prípadoch, v ktorých sa človek pre svoje svedomie a pre konflikt mravných povinností nedokáže rozhodnúť (→ morálna teológia). V 17. stor. s nástupom protestantského a pietistického prístupu k náboženstvu a morálke kazuistika upadla a z teologickej oblasti sa presunula do oblasti cirkevného práva. Napriek kritike novovekej filozofie a nástupu autonómneho ponímania subjektu sa však prvky kazuistiky vyskytujú v katolíckej morálnej filozofii naďalej a kazuistika sa chápe ako permanentné a detailné hodnotenie rozličných prípadov správania z hľadiska náboženských prikázaní, ako ich opis, resp. analýza. V oblasti práva predstavuje kazuistika posudzovanie právne zložitých vecí, výklad práva (ustanovení zákona) a prijímanie rozhodnutí s prihliadnutím na poznanie a skúsenosti z predchádzajúcich konkrétnych prípadov; stanovenie zásad, pravidiel správania podľa práva interpretovaného na základe individuálnych právnických káuz (→ judikatúra). V sociológii sa ako kazuistika označuje výskumná metóda zameraná na štúdium jednotlivých prípadov, prípadová štúdia; → case study method; v medicíne opis priebehu ochorenia u konkrétneho pacienta alebo rovnakého ochorenia v skupine pacientov, resp. súhrnná správa o ochorení vrátane jeho genézy, vývoja, diagnostiky, liečby a súčasného stavu (najčastejšie ide o ochorenie, ktoré sa vyvíja atypicky, má neočakávané komplikácie a vyžaduje osobitnú diagnostickú a liečebnú starostlivosť, súčasťou kazuistiky môže byť aj diskusia k okolnostiam, ktoré mohli ovplyvniť vývoj ochorenia, diagnostiku aj liečbu), prináša cenné poznatky pre lekárov a ostatných zdravotníckych pracovníkov;

2. v pejoratívnom význame odôvodnenie založené na prekrúcaní faktov, sofizmus, chytráctvo.

kauza, lat. causa —

1. filoz. to, čo spôsobuje účinok (následok), príčina (lat. causa, význam 1); → kauzalita;

2. práv. princíp platný vo väčšine kontinentálnych európskych právnych poriadkov, podľa ktorého platnosť právneho úkonu závisí o. i. od predloženého zámeru (účelu, dôvodu). Zámer sledovaný každou zo zmluvných strán musí byť v súlade so zákonom, s verejným poriadkom a dobrými mravmi. Posúdenie kauzy ovplyvňuje výber právnej úpravy, ktorá sa bude aplikovať na právny úkon (kúpa, zámena, pôžička, nájom ap.), spravidla vymedzuje typ právneho úkonu. Kauza však na rozdiel od právneho dôvodu nespôsobuje právne následky. V rímskom práve kauza označovala napr. predmet plnenia, ako aj účel zmluvy alebo úmysel strán (→ causa, význam 2). V stredoveku bola indikátorom vážnosti úmyslu zmluvných strán a chápala sa ako prejav recipročnej spravodlivosti alebo štedrého úmyslu, začiatkom 19. stor. sa interpretovala ako subjektívny motív zmluvných strán. V súčasnosti má význam predovšetkým v záväzkovom práve.

V súvislosti s kauzou možno právne úkony rozdeliť z hľadiska: a) existencie kauzy – kauzálne (majúce kauzu, čo je väčšina právnych úkonov) a abstraktné (bez vyjadrenia kauzy); b) vyjadrenia kauzy – rozlišujú sa obligatórne abstraktné právne úkony, v ktorých vyjadrenie kauzy nie je prípustné (zmenka, poukážka na cenné papiere), obligatórne kauzálne právne úkony, v ktorých musí byť kauza vyjadrená (napr. uznanie dlhu), a fakultatívne kauzálne právne úkony, v ktorých kauza môže, ale aj nemusí byť vyjadrená (najpočetnejšia skupina právnych úkonov); c) dokazovania kauzy – rozlišujú sa kauzálne alebo abstraktné právne úkony podľa toho, či veriteľ má alebo nemá povinnosť existenciu kauzy dokázať, pričom všeobecne platí, že veriteľ túto povinnosť má (okrem určitých výnimiek ustanovených právnym poriadkom). Pokiaľ veriteľ nepreukáže kauzu záväzku, samotná zmluva pri vymáhaní plnenia neobstojí, jej platnosť však nebude dotknutá;

3. hovorovo predmet súdneho konania, právny prípad; aj všeobecne známy a médiami sledovaný nepríjemný, podozrivý, resp. sporný prípad (škandál).

kaucia [lat.] — práv. zábezpeka, záruka, istota, ručenie;

1. peňažná suma stanovená právnym predpisom alebo zmluvou, slúžiaca na zabezpečenie existujúceho alebo budúceho právneho záväzku alebo na úhradu prípadnej škody, ktorá vznikne druhej strane po nesplnení záväzku jednou zo zmluvných strán. Termín kaucia je známy už v rímskom súkromnom práve; → cautio. Kauciu skladá jedna zo zmluvných strán (spravidla dlžník) v banke. Okrem peňažnej formy môže byť poskytnutá aj vo forme cenných papierov, drahých kovov, životných poistiek alebo iných aktív, ktoré majú charakter hnuteľného majetku a ktoré akceptuje veriteľ. Konkrétna forma kaucie sa niekedy označuje termínom kaučný depozit. Kaucia sa spravidla uplatňuje v bankovníctve, v obchodných vzťahoch, v súdnictve ap. V súčasnosti sa termín kaucia nahrádza pojmom zábezpeka, zabezpečenie, záruka;

2. peňažná záruka prijatá v zákonom stanovených prípadoch od obvineného alebo od inej osoby so súhlasom obvineného (ak existujú dôvody na jeho vzatie do väzby), ktorý po jej vyplatení môže byť ponechaný na slobode, resp. prepustený z väzby. Výšku kaucie určí súd, a to s prihliadnutím na majetkové pomery obvineného alebo inej osoby, ktorá ponúka zloženie kaucie, ako aj s prihliadnutím na povahu spáchaného činu a na jeho následok. Kaucia pripadá štátu, ak obvinený ujde, skrýva sa, neoznámi zmenu svojho pobytu, nedostaví sa na predvolanie na úkon trestného konania alebo pokračuje v trestnej činnosti, vyhýba sa výkonu trestu odňatia slobody ap. Peňažnú záruku zruší súd alebo sudca na návrh (alebo bez návrhu) prokurátora, obvineného alebo osoby, ktorá ju zložila, ak pominú dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli, a peniaze sa vrátia tomu, kto kauciu zložil.

auctor [auk-; lat.], právny predchodca, scudziteľ — označenie pôvodného subjektu práva, najmä vecného, vlastníckeho; v staršej literatúre aj zástupca, poručník, opatrovník. V súčasnosti sa používa zriedkavo, a to vo význame právneho predchodcu, t. j. osoby, ktorá svoje právo previedla na nadobúdateľa.

Arangio-Ruiz [-džo], Vincenzo, 7. 5. 1884 Neapol – 2. 2. 1964 Rím — taliansky právnik. Profesor rímskeho práva v Camerine, Perugii, Cagliari, Messine, Modene, Neapole, Káhire a Ríme. Zaoberal sa rímskym právom, právnou epigrafiou a právnou papyrológiou. Publikoval o. i. pramene práva na didaktické účely. Hlavné diela: Stručný prehľad rímskeho práva (Breviarium iuris Romani, 5. vydanie 1974), Inštitúcie rímskeho práva (Istituzioni di diritto romano, 14. vydanie 1960), Dejiny rímskeho práva (Storia del diritto romano, 7. vydanie 1957). R. 1953 vyšli jeho štvordielne Štúdie na počesť V. Arangia-Ruiza (Studi in onore di V. Arangio-Ruiz) a 1974 – 78 štvordielne Vybrané spisy z rímskeho práva (Scritti di diritto romano).

alternatívny záväzok — záväzok, v ktorom je plnenie alternatívne určené; možno ho splniť viacerými spôsobmi s tým, že právo výberu predmetu plnenia z viacerých možností má jedna zo zmluvných strán, spravidla dlžník; v rímskom práve obligatio alternativa.

iustitia [jústicija; lat.] — spravodlivosť; → justícia.

cudzoložstvo — mimomanželský pohlavný styk partnerov, z ktorého aspoň jeden žije v platnom manželstve. V niektorých právnych poriadkoch trestný čin, často veľmi prísne trestaný, najmä ak sa ho dopustia ženy (podľa islamského práva i smrťou), napr. v Saudskej Arábii, v Iráne a i.

adoptio [-cijó; lat.] — v rímskom práve osvojenie, t. j. prijatie osoby podriadenej právnej moci iného (osoba alieni iuris) pod otcovskú moc adoptujúceho. Adoptio teda účinkovala vo dvoch smeroch: adoptovaný prestával byť členom doterajšej familie a stával sa členom novej. Uskutočňovala sa komplikovaným spôsobom, napr. otec musel svojho syna trikrát za sebou mancipovať (predať), adoptívny otec ho musel dva razy manumitovať (prepustiť spod svojej moci) a tretíkrát získal nad ním otcovskú moc na základe in iure cessio. Osvojenec nadobudol všetky práva prirodzených detí osvojiteľa, najmä dedičské právo.

kodicil [lat.] —

1. v rímskom práve písomný dodatok (lat. codicilli, používalo sa len množné číslo) k závetu (→ testamentum). Neustanovoval dediča, obyčajne určoval najmä odkazy (legatum) a iné jednotlivé dispozície s účinnosťou po smrti poručiteľa;

2. dôvetok — v dedičskom práve platnom na Slovensku do 1950 dodatok k závetu, ktorý neobsahoval ustanovenie dediča, ale len iné opatrenia (napr. odkaz). Pre dôvetok platili tie isté pravidlá ako pre závet a samostatne, t. j. bez existencie závetu obsahujúceho poslednú vôľu poručiteľa, nemal právny význam.

Alfenus, Publius Alfenus Varus, 1. stor. pred n. l. — rímsky právnik pochádzajúci z Cremony, žiak Servia Sulpicia Rufa, 39 pred n. l. konzul, osobný priateľ Vergília. Napísal obsažné dielo Digesta (40 kníh právnych spisov), ktorého zlomky sú v Corpus iuris civilis. Pravdepodobne autor súboru menších spisov Náčrty (Coniectanea).

agnatio [-nácijó; lat.] — v rímskom práve druh príbuzenstva medzi osobami, ktoré podliehajú otcovskej alebo manželskej moci rovnakej hlavy rodiny (pater familias) alebo by boli takýmito príbuznými, keby spoločný pater familias ešte žil. Agnátske príbuzenstvo mohol sprostredkovať iba muž, a to splodením dieťaťa v rímskom manželstve (matrimonium) alebo vznikalo právnym úkonom (napr. adoptio). Tvorili ho manželské deti podrobené hlave rodiny, manželské deti synov (vnuci), manželské deti synových synov (pravnuci), manželka a nevesta hlavy rodiny, ak uzavreli manželstvo, v ktorom sa podrobili manželskej moci hlavy rodiny alebo syna hlavy rodiny, a adoptívne deti, ale nie napr. osamostatnený syn alebo nemanželské dieťa; → familia.

aequitas [ékvitás; lat.] — slušnosť, pravosť, rovnosť, spravodlivosť; mnohovýznamová filozofická i právna kategória. Pojem aequitas rozpracoval v staroveku Aristoteles (Etika Nikomachova), v Ríme ju do právnej roviny preniesli rétori, prétori a právna veda (iurisprudentia), popularizoval ju o. i. Cicero. Platila okrídlená veta rímskeho právnika Paula: in omnibus quidem, maxime tamen in iure, aequitas spectanda est (vo všetkom síce, predsa však najviac v práve sa má hľadieť na aequitas).

adversus legem [-zus; lat.], contra legem — práv. proti zákonu; t. j. niečo (správanie človeka) je v rozpore s právom, porušuje právo. S protiprávnym konaním je zvyčajne spojený právny následok sankcie (v trestnom práve) alebo neplatnosti (v súkromnom práve); → contra bonos mores.

adopcia [lat.] —

1. → osvojenie;

2. v rímskom práve → adoptio.

adiudicatio [-júdikácijó; lat.] — v rímskom práve časť žalobnej formuly používanej v sporoch o rozdelenie spoluvlastníctva a na určenie medzí ako príkaz prétora sudcovi (→ iudex), aby prisúdil vlastnícke právo alebo iné vecné právo jednému zo spoluvlastníkov a ostatných odškodnil. Žaloba s adiudicatio mala určovací charakter, t. j. sudca svojím výrokom konštituoval právo. Adiudicatio sa vyskytovala najmä pri actio communi dividundo (žaloba o rozdelenie spoluvlastníctva), actio familiae erciscundae (žaloba o rozdelenie rodinného spoločenstva) a actio finium regundorum (žaloba o úpravu hraníc medzi susedmi). V medzinárodnom práve adjudikácia.

aditio [-cijó; lat.] — práv. prijatie, nastúpenie, napr. pri dedičstve.

actio negatoria [ákcijó; lat.] — v rímskom práve vlastnícka žaloba vlastníka (žalobcu) nezbaveného držby veci proti žalovanému, ktorý porušil jeho právo, vykonávajúc niektoré oprávnenie patriace vlastníkovi, napr. nárokuje si servitus. V súdnom spore žalobca dokazuje svoje vlastnícke právo a fakt jeho porušenia a žalovaný sa môže brániť dokazovaním, že mu vykonávané právo patrí. Cieľom actio negatoria je súdne zaistenie plnosti vlastníckeho práva, odstránenie rušivého stavu, nahradenie škody a poskytnutie zábezpeky, že sa rušenie nebude opakovať (cautio de amplius non turbando).

actio [ákcijó; lat.] — pôsobenie, činnosť;

1. filoz. kategória aristotelovskej filozofie vyjadrujúca rôzne druhy pôsobení: actio in distans — pôsobenie na diaľku; actio immanens — pôsobenie dovnútra, na seba samého; actio et reactio — opačné pôsobenie; actio transiens — pôsobenie navonok, na iný predmet;

2. práv. žaloba; v rímskom práve základný pojem súkromného práva; v najširšom význame súdne konanie. Actio mala v Ríme procesný (formálny) a hmotný (materiálny) význam. Z procesného hľadiska vyjadruje procesnú činnosť žalobcu, žalovaného a prétora. Preto je medzi dnešnou žalobou a rímskou actio mnoho rozdielov (hoci je medzi nimi aj dosť podobností). Actio bola predovšetkým výsledkom spoločného pôsobenia procesných strán, a tak po začatí sporu už neprichádzalo do úvahy opätovné konanie vo veci (bis de eadem re ne sit actio), ba ani späťvzatie žaloby. Z hmotného hľadiska predstavovala z nej vyplývajúce subjektívne právo, resp. povinnosť, a to tak, že pre každú typickú skutkovú podstatu existovala zvláštna k nej patriaca actio. Teda konkrétny skutkový stav sa v Ríme nepodriaďoval všeobecnej zákonnej skutkovej podstate, ako je to podľa dnešného práva, ale predovšetkým sa zisťovalo, či a aká žaloba sa môže uplatniť v konkrétnom prípade (qualis actio). Napr. ak predávajúci požadoval zaplatenie kúpnej ceny, mal žalobu z predaja (actio venditi), ak, naopak, kupujúci požadoval vydanie kúpenej veci, mal žalobu z kúpy (actio empti). Každá iná žaloba bola pre jedného i pre druhého neupotrebiteľná, takže rímske právo predstavovalo sústavu žalôb na rozdiel od moderného práva ako sústavy jednotlivých nárokov. Okrem tejto prináležitosti žaloby a subjektívneho práva existovali v Ríme aj iné rozdiely. Napr. z hľadiska namierenosti proti povinnému subjektu existovali actiones in personam (osobné žaloby), ktoré bolo možné použiť proti individuálnemu dlžníkovi zo záväzkovoprávneho vzťahu, a actiones in rem (vecné žaloby), ktoré bolo možné použiť proti komukoľvek, kto neoprávnene porušil cudzie právo k veci. Z rozdielu týchto dvoch typov žalôb vypracovala právna veda dôležitý protiklad medzi záväzkovým a vecným právom.