absintín [gr.] — horčina nachádzajúca sa vo vňati paliny pravej (Artemisia absinthium).

aglykón [gr.] — necukorná zložka glykozidov (prípadne tioglykozidov), ktorá sa na glykozylový zvyšok sacharidu viaže cez kyslík. Aglykóny vo forme hydroxylových zlúčenín sú často vo vode nerozpustné, ale ako súčasť glykozidov sa vo vode rozpúšťajú. Podobne sa naviazaním na cukor zväčšuje biologická aktivita aglykónu (napr. pri srdcových glykozidoch). Niektoré horčiny majú účinnosť viazanú na glykozid, pretože aglykón alebo cukorná zložka nemajú horkú chuť. Podľa štruktúry aglykónu sa glykozidy rozdeľujú na fenolové, flavonoidné, steroidné, kyanogénne, antokyanidínové a i., podľa fyziologického účinku na kardioaktívne, laxatívne, potopudné ap.

agresíny [lat.] — chemické látky vylučované patogénom, ktoré spoluurčujú stupeň agresivity patogénu. V priebehu patogenézy podporujú jeho prenikanie do rastliny a prekonávanie obranných reakcií hostiteľa.

akonitín [gr.] — jedovatý alkaloid, biela kryštalická látka nachádzajúca sa v rastlinách rodu prilbica (Aconitum). Patrí medzi najúčinnejšie rastlinné jedy. Spôsobuje ochromenie srdcovej činnosti a dýchania, tlmí nervovú sústavu. Na koži a slizniciach, ktorými sa vstrebáva, spôsobuje pľuzgiere. Tvorí súčasť mastí používaných pri reumatizme, artritídach a neuralgiách. Tinktúra je zložkou prípravku proti kašľu.

akridioxantín [gr.] — pigment nachádzajúci sa v hnedých granulách rozložených v epiderme zástupcov čeľadí kobylkovité a modlivkovité, ako aj v bunkách vzdušníc rovnokrídlovcov.

alantoín [gr.], diureid kyseliny glyoxylovej — biela kryštalická látka, konečný produkt odbúrania purínových nukleotidov pri väčšine cicavcov (nie však primátov) a nižších živočíchov (plazov, ulitníkov a dvojkrídleho hmyzu). Alantoín bol zistený aj v hemolymfe niektorých druhov motýľov, kyselina močová sa v ich bunkách enzymaticky premieňa na alantoín, ktorý vylučujú. Pri obojživelníkoch, lastúrnikoch a väčšine rýb sa alantoín odbúrava až na močovinu a kyselinu glyoxylovú. Alantoín sa nachádza aj v rastlinách, napr. v koreni kostihoja lekárskeho (Symphytum officinale), ktorý sa používa externe vo forme obkladov a pást pri poranení okostice a pri zlomeninách na podporu tvorby kalusu, vo vňati pľúcnika lekárskeho (Pulmonaria officinalis) a i. Podporuje liečenie rán a má diuretické účinky. Možno ho pripraviť oxidačným štiepením kyseliny močovej manganistanom draselným.

aldózy [arab. + lat. + gr. + fr.] — monosacharidy s aldehydovou funkčnou skupinou, polyhydroxyaldehydy. Podľa počtu uhlíkov v molekule sa delia na aldotriózy (ᴅ- a ʟ-glyceraldehyd), aldotetrózy (ᴅ- a ʟ-erytróza, ᴅ- a ʟ-treóza), aldopentózy (napr. ʟ-arabinóza, ʟ-ribóza, ᴅ-xylóza), aldohexózy (napr. ᴅ-galaktóza, ᴅ-glukóza, ᴅ-manóza) atď. Aldózy sú v prírode veľmi rozšírené buď samotné, alebo ako súčasť oligo- a polysacharidov.

alicín [lat.], CH₂=CHCH₂S(O)SCH₂CH=CH₂ — olejovitá látka charakteristického cesnakového zápachu, fytoncíd. Izoluje sa zo strúčikov cesnaku po ich mechanickom narušení (→ aliín). Má výrazný protimikrobiálny účinok. Je účinný proti mnohým formám baktérií rozkladajúcim potraviny (napr. Bacillus subtilis a Salmonella paratyphi).

alizarín [arab. > špan. > fr.], 1,2-dihydroxy-9,10-antrachinón — červená kryštalická látka takmer nerozpustná vo vode, teplota topenia 289 °C. Už v staroveku sa alizarín získaval z koreňov mareny farbiarskej (Rubia tinctorum), v ktorej je prítomný ako glykozid (kyselina ruberytrínová). Ľahko tvorí komplexy s kovmi (farebné laky), ktoré sa používali ako moridlové farbivá bavlnených tkanín. Vápenato-hlinitý komplex alizarínu je jasnočervený (alizarínová červeň, turecká červeň), používa sa na prípravu veľmi hodnotných umeleckých a polygrafických farieb. So soľami chrómu vytvára alizarín hnedé a so soľami železa fialové laky. Používa sa na výrobu antrachinónových farbív.

alkaloidy [arab.+ gr.] — prírodné nízkomolekulové dusíkaté látky s veľmi rozdielnou štruktúrou a vlastnosťami. Obsahujú jeden alebo dva atómy dusíka amínového (zriedkavejšie amidového) charakteru, ktoré môžu byť zabudované v kruhu (heterocyklické alkaloidy) alebo menej často v alifatickom reťazci (napr. efedrín). Takmer výlučne majú triviálne názvy, často odvodené od názvu rastliny, v ktorej sa nachádzajú. V súčasnosti je známych asi 7-tis. alkaloidov. Prevažne sa vyskytujú vo vyšších dvojklíčnolistových rastlinách, v menšej miere aj v jednoklíčnolistových (napr. v čeľadi ľaliovité), našli sa aj v niektorých nahosemenných rastlinách – v rode tis a chvojník, v nižších rastlinách – v hubách (čeľaď kyjaničkovité, rod holohlavec), plavúňoch (čeľaď plavúňovité) a prasličkách (čeľaď prasličkovité). Ojedinele sa izolovali zo živočíšnych tiel (samandarín) a z mikroorganizmov (cyklopenín). V rastlinách vznikajú väčšinou z aminokyselín; ich obsah sa môže pohybovať od stotín percenta až do niekoľko percent. Sú prítomné v celej rastline alebo len v jej niektorých častiach (najmä v semenách, koreňoch a kôre), a to voľné alebo viazané vo forme solí karboxylových kyselín (napr. jablčnej, šťaveľovej, citrónovej, vínnej a i.). Ich význam pre rastliny nie je presne známy.

Alkaloidy sú väčšinou kryštalické látky, niektoré olejovité (nikotín), dobre rozpustné v organických rozpúšťadlách. Silno účinkujú na ľudský organizmus, mnohé sú jedovaté. V terapii používané alkaloidy majú v malých dávkach priaznivé, väčšinou povzbudzujúce účinky, väčšie dávky pôsobia opačne. Často sú to narkotické a návykové látky. V medicíne sa používajú ako analgetiká (morfín), antitusiká (kodeín) a spazmolytiká (papaverín). Emetický účinok má emetín, hypotenzívny účinok protoveratrín A a B a rezerpín, rozšírenie mozgových ciev ovplyvňuje vinkamín, protirakovinové účinky majú vinkaleukoblastín a vinkristín.

Námeľové alkaloidy sú prítomné v námeli, čo sú skleróciá huby kyjaničky purpurovej (Claviceps purpurea) parazitujúcej na raži. Na farmaceutické účely sa námeľ pestuje na umelo infikovaných porastoch raže. Skleróciá obsahujú asi 50 alkaloidov v množstve 0,2 – 1 %. Terapeuticky dôležité sú alkaloidy odvodené od kyseliny lysergovej (jej substituované amidy). Námeľové alkaloidy spôsobujú zúženie ciev a kontrakciu hladkého svalstva. Používajú sa v gynekológii (ergometrín, ergotamín), ako súčasť sedatív, antihypertenzív, vazodilatancií a i. Polosyntetický dietylamid kyseliny lysergovej, LSD, je silno návykový halucinogén.

aloín [gr. + lat.] — glykozylovaný derivát antrachinónu, kryštalická látka prítomná v zahustenej šťave získanej z dužinatých listov niektorých druhov rodu aloa (napr. aloa ozbrojená, Aloe ferox; aloa stromčekovitá, Aloe arborescens; aloa pravá, Aloe vera). Šťava sa používa vo forme extraktu alebo tinktúry ako laxatívum pri chronickej zápche, v menších dávkach pri žlčníkových a žalúdočných ťažkostiach. Používa sa aj vo veterinárstve.

amanitín [gr.] — bicyklický oktapeptid (α-amanitín, β-amanitín, γ-amanitín). Prudko jedovatá látka prítomná v muchotrávke zelenej (Amanita phalloides), niekoľkokrát toxickejšia ako faloidín (smrteľná dávka pre človeka 5 mg amanitínu, čo zodpovedá 50 g muchotrávky zelenej).

ambra [arab. > lat.] — sivá až čierna voskovitá látka živočíšneho pôvodu vznikajúca v čreve vorvaňa (Physeter). Spočiatku zapácha, časom získava príjemnú sladkastú vôňu, čo je spôsobené autooxidáciou ambreínu, triterpénového alkoholu, ktorý ambra obsahuje. Vo voňavkárstve sa používa jej alkoholový roztok. Používali ju už španielski Mauri, v stredoveku sa používala aj ako afrodiziakum a dezinfekčný prostriedok.

ambreín [arab.] → ambra

aminocukry [gr. + nem.] — monosacharidy, v ktorých molekule je hydroxylová skupina OH (s výnimkou poloacetálovej) nahradená aminoskupinou NH₂. Aminoskupina býva často acetylovaná. Aminocukry tvoria súčasť polysacharidov (chitín), glykoproteínov, niektorých antibiotík (streptomycín) atď. Najznámejší je ᴅ-glukózamín, ktorý vzniká hydrolýzou chitínu. ᴅ-galaktózamín je zložkou heteropolysacharidov nachádzajúcich sa v tkanivách a chrupkách cicavcov.

amylopektín [gr.] — rozvetvený polysacharid s molekulovou hmotnosťou 0,5 – 20 MDa nachádzajúci sa v škrobe (tvorí obvykle 70 – 90 % jeho obsahu). Makromolekuly amylopektínu tvoria ᴅ-glukózové stavebné jednotky navzájom pospájané α-(1→4)-glykozidovou väzbou. Bočné reťazce sú napojené v polohe 1→6 na každom 20. – 25. glukózovom mére. Približne na 300 glukózových mérov pripadá jedna fosfátová skupina naviazaná v polohe 6. Amylopektín sa vo vode nerozpúšťa, iba silno napučiava, vytvárajúc pastovitú až gélovú konzistenciu. S jódom tvorí červenofialový komplex.

amylóza [gr.] — polysacharid s molekulovou hmotnosťou 10 – 500 kDa nachádzajúci sa v škrobe (tvorí zvyčajne 10 – 30 % jeho obsahu). Vytvára lineárny reťazec zvinutý do tvaru závitnice, v ktorom sú ᴅ-glukózové stavebné jednotky navzájom pospájané α-(1→ 4)-glykozidovou väzbou. Amylóza je rozpustná vo vode, vytvára veľmi viskózne roztoky, z ktorých možno pripraviť tenké ochranné jedlé filmy na niektorých potravinách. S jódom tvorí modrofialový komplex.

antibiotiká [gr.], skr. ATB — nízkomolekulové biogénne látky, ktoré v malých koncentráciách potláčajú rast mikroorganizmov a používajú sa na liečbu bakteriálnych infekcií. Podľa chemickej štruktúry sa delia na β-laktámové (penicilíny, cefalosporíny), tetracyklínové, aminoglykozidové (streptomycín, neomycíny), makrolidové (erytromycín, spiramycín, leukomycín, nystatín), ansamycínové (rifamycíny), polypeptidové (gramicidín, polymyxín B, kolistín) a i.

Väčšina známych antibiotík je produkovaná rôznymi mikroorganizmami, napr. plesňami, hubami, baktériami ako ich sekundárne metabolity, a získava sa najmä biotechnologickými postupmi; len málo antibiotík sa pripravuje synteticky (napr. chloramfenikol, ᴅ-cykloserín). Zo základnej štruktúry (najčastejšie získanej kvasným procesom) sa pripravujú polosyntetické deriváty, ktoré majú rôzne spektrum účinku a rôznu stabilitu proti deštrukčným enzýmom.

Antibiotiká sú schopné už v nízkych koncentráciách zastaviť rast, prípadne rozmnožovanie mikroorganizmov (bakteriostatický účinok antibiotík) alebo ich usmrcovať (baktericídny účinok antibiotík). Vyznačujú sa rôznou mierou selektivity účinku na mikroorganizmus. Najvýhodnejšie sú antibiotiká ovplyvňujúce tie biochemické procesy v mikróboch, ktoré makroorganizmus (hostiteľ) nemá. Po nadmernom a nesprávnom používaní antibiotík sa mikrób môže stať necitlivým na podávanie terapeutických dávok – vzniká rezistencia (odolnosť) proti účinku antibiotika. Podľa účinnosti sa antibiotiká delia na antibakteriálne, antimykotické, antituberkulózne, antiparazitárne, protiplesňové, protivírusové ap. Niektoré majú úzke spektrum účinnosti, t. j. pôsobia len na určité grampozitívne mikróby (streptokoky, stafylokoky ap.), napr. oxacilín. Antibiotiká so širokým spektrom účinnosti pôsobia na grampozitívne aj gramnegatívne mikroorganizmy (Proteus, Escherichia coli, salmonely), napr. chloramfenikol, ampicilín.

Antibiotiká sa využívajú v medicíne najmä na liečbu a prevenciu rôznych infekčných ochorení (infekcie dýchacích ciest, centrálneho nervového systému, zažívacieho traktu, infikované poranenia ap.). Pre úspešnosť liečby je nevyhnutné dodržiavať určité pravidlá: správny výber antibiotika, včasné podanie (správnou prívodnou cestou), primerané dávkovacie intervaly, dĺžku a spôsob podávania. Niektoré druhy potravy znižujú ich absorpciu (napr. mlieko a jeho výrobky znižujú účinok tetracyklínov). Najpoužívanejšie sú β-laktámové antibiotiká (cefalosporíny), chloramfenikol, tetracyklínové, makrolidové, aminoglykozidové a polypeptidové antibiotiká. Na optimalizáciu účinku sa antibiotiká môžu kombinovať (napr. bacitracín s neomycínom). Pri liečbe antibiotikami môžu vznikať nežiaduce reakcie s rôznymi prejavmi – ťažké alergie (častejšie po penicilínoch) alebo toxické poruchy orgánov (poruchy obličiek a sluchu po aminoglykozidových antibiotikách). Zneužívanie antibiotík vedie k častejšiemu vzniku rezistencie, ich optimálne využitie podporuje správna antibiotická politika zdravotníctva a adekvátna informovanosť používateľov.

antrachinón [gr.], antracén-9,10-chinón, C₁₄H₈O₂ — aromatická zlúčenina, chinón. Žltá kryštalická látka nerozpustná vo vode, teplota topenia 286 °C. Vyrába sa katalytickou oxidáciou antracénu vzduchom pri 300 °C v prítomnosti katalyzátora oxidu vanadičného V₂O₅ alebo Friedelovou-Craftsovou reakciou z ftalanhydridu a benzénu. Používa sa na prípravu rôznych derivátov antrachinónu, ktoré sú dôležitými medziproduktmi vo výrobe antrachinónových farbív. Viaceré deriváty antrachinónu sú rastlinné farbivá (→ alizarín); početné deriváty sú zastúpené v rastlinách ako aglykón antrachinónových glykozidov.

antrachinónové glykozidy — glykozidy obsahujúce cukornú zložku (ᴅ-glukózu alebo ʟ-ramnózu) viažucu sa glykozidovou väzbou na hydroxylovú skupinu antrachinónu v polohách 1, 6 alebo 8. Nachádzajú sa v hubách a v rastlinách čeľadí stavikrvovité, cezalpínovité, rešetliakovité, marenovité, ľaliovité. Drogy s obsahom antrachinónov sa všeobecne používajú ako laxatíva (list aloy kapskej, list senny, krušinová kôra, rebarborový koreň). Ich účinok sa začína 6 – 8 hodín po podaní. Antrachinóny uvoľnené z molekuly sa v hrubom čreve pôsobením črevných mikroorganizmov redukujú na účinné látky, ktoré zvyšujú jeho sekréciu a peristaltiku. Antrachinónové glykozidy sa čiastočne vylučujú obličkami a mliekom, preto sa nemajú užívať pri dojčení. Keď sa cukorná zložka priamo viaže na uhlík molekuly antrachinónu v polohe 9 alebo 10, ide o glykozylované antrachinóny (→ aloín).

apamín — polypeptidová neurotoxická látka, súčasť včelieho jedu.

arabinány [gr.] — polysacharidy, ktorých stavebnou jednotkou je ʟ-arabinóza. Vyskytujú sa v podporných a zdrevnatených častiach rastliny. Sú zložkou prírodných gúm a protopektínov, majú funkciu spojiva medzi jednotlivými reťazcami makromolekúl bunkovej steny. Spôsobujú ťažkosti pri výrobe čírených ovocných štiav, pretože vytvárajú sekundárne zákaly.

arabinóza [gr. > lat. + gr. > fr.] — monosacharid, aldopentóza. ʟ-arabinóza tvorí súčasť polysacharidov rastlinného pôvodu (arabinány, arabská guma).

arabská guma — stvrdnutá guma dreviny druhu akácia senegalská (Acacia senegal). Tvorí ju heteropolysacharid zložený z ᴅ–galaktózy, ʟ-arabinózy, ʟ-ramnózy a kyseliny ᴅ-glukurónovej vo forme vápenatej soli, ktorého makromolekuly majú rozvetvenú štruktúru. Guma sa získava narezaním kôry drevín v období dažďov, pričom sa nesmie poraniť kambium. O 20 – 30 dní sa objavia výlučky, ktoré stvrdnú. Arabská guma sa zbiera a suší na slnku. Je lepivá a tvorí nepravidelné sklovité krehké žlté alebo červenkasté útvary bez pachu. Používa sa vo farmaceutickom priemysle ako spojivo pri výrobe tabliet a iných liekových foriem, v potravinárstve ako zahusťovadlo, ako emulgátor tušov a textilných farieb a na spevňovanie niektorých druhov papiera.

arbutín [lat.] — glykozid, v ktorom sa hydrochinón viaže glykozidovou väzbou na ᴅ-glukózu. Je prítomný v listoch brusnice obyčajnej (Vaccinium vitis-idae), ale najmä medvedice lekárskej (Arctostaphylos uva-ursi), ktorej usušené listy majú zvieravú, mierne horkú chuť a používajú sa ako súčasť urologických čajovín, pretože arbutín dezinfikuje močové cesty. Účinnou látkou je hydrochinón, ktorý sa v moči z arbutínu uvoľňuje.

atropín [gr.] — alkaloid odvodený od tropánu. Biely prudko jedovatý kryštalický prášok. Obsahujú ho najmä rody ľuľkovec (Atropa), durman (Datura) a blen (Hyoscyamus). Pôsobí podobne ako parasympatolytiká, má povzbudivý účinok na centrálnu nervovú sústavu, pôsobí na žľazy s vnútorným vylučovaním. Používa sa ako liek na uvoľnenie kŕčov, v očnom lekárstve na vyvolanie mydriázy (rozšírenie zreničiek), pri niektorých poruchách srdcového rytmu, pred celkovou anestéziou, pri otravách organofosfátmi ap.

balzamy [gr. > lat.] — prirodzené roztoky živíc v siliciach (olejoživice); látky s výraznou vôňou. Podľa množstva silice sú buď tekuté, alebo polotekuté, číre alebo rôzne zafarbené, rozpustné v etanole, éteri a v iných organických rozpúšťadlách. Vznikajú v rastlinných bunkách z buniek výstelkového epitelu medzibunkových kanálikov. Na povrch rastliny vytekajú prirodzenými trhlinami, pri poranení rastlín alebo umelo narezanými otvormi (ochranná funkcia).

Získavajú sa z niektorých ihličnatých subtropických (napr. vonný balzam styrax získavaný z kôry stromu ambrovník, Liquidambar, pochádzajúceho z Malej Ázie) a tropických (olejnaté balzamy elemi z druhov kanárium luzonské, Canarium luzonicum, rodov balzamovec a Protium, ako aj toluánsky a peruánsky balzam z rodu balzamovník) drevín, ale aj z jedle balzamovej (Abies balsamea) pochádzajúcej z Kanady a z vých. časti USA, poskytujúcej kanadský balzam. Balzamy sa v rôznych indikáciách využívajú v lekárstve a vo farmakológii, ako aj v kozmetike, v optike a i.

cukry, glycidy — súborný názov monosacharidov a nižších oligosacharidov; → sacharidy.

emetín [gr.], C₂₉H₄₀N₂O₄ — alkaloid; biela amorfná látka, ktorá na svetle žltne, obmedzene rozpustná vo vode, rozpustná v etanole; teplota topenia 74 °C. Nachádza sa v koreni (ipekakuánový koreň) vždyzelených drevnatejúcich tropických bylín uragoga pravá (Cephaëlis ipecacuanha) a uragoga končistá (Cephaëlis acuminata), z ktorých sa aj izoluje. Droga obsahuje okrem emetínu aj alkaloid cefaleín. Emetín má emetické účinky (→ emetiká). Používa sa ako súčasť liečiv proti niektorým druhom dyzentérií a pri odvykacej kúre pri alkoholizme.

galaktóza [gr.] — šesťuhlíkatý monosacharid, aldohexóza. Existuje v dvoch enantiomérnych formách ako ᴅ-galaktóza a ʟ-galaktóza. ᴅ-galaktóza sa v prírode vyskytuje viazaná v disacharide laktóze a trisacharide rafinóze, ako aj v niektorých rastlinných oligo- a polysacharidoch, najmä v gumách, slizoch a pektínoch (napr. agaróza, hemicelulózy; → galaktány) a glykoproteínoch. Pri živočíchoch sa nachádza najmä ako súčasť laktózy v cerebrozidoch a gangliozidoch nervového tkaniva, z ktorých sa uvoľňuje pri trávení a po vstrebaní sa v pečeni mení na ᴅ-glukózu. V medicíne sa používa na prípravu suspenzie ako kontrastnej látky na echokardiografické a sonografické vyšetrenie. Dedičná porucha využitia galaktózy v organizme zapríčinená vrodeným nedostatkom enzýmov zúčastňujúcich sa na jej metabolizme s neschopnosťou premieňať galaktózu na glukózu sa nazýva galaktozémia. Galaktóza sa pripravuje kyslou hydrolýzou laktózy.

glukóza [gr.], dextróza, hroznový cukor — šesťuhlíkatý monosacharid, aldohexóza (→ monosacharidy). Bezfarebná kryštalická látka sladkej chuti, ľahko rozpustná vo vode. Existuje vo dvoch enantiomérnych formách ako ᴅ-glukóza a ʟ-glukóza. Voľná ᴅ-glukóza sa v prírode nachádza v mede, hrozne a inom ovocí, s ᴅ-fruktózou vytvára sacharózu, tvorí súčasť oligosacharidov, polysacharidov (škrob, celulóza), glykozidov, glykoproteínov a i. Získava sa kyslou alebo enzýmovou hydrolýzou sacharózy alebo škrobu, preto sa niekedy nazýva aj škrobový alebo zemiakový cukor. V potravinárstve sa pridáva najmä do ovocných a kolových sirupov a nealkoholických nápojov (chuťová zložka, prípadne zahusťovacia a textúrotvorná látka) väčšinou ako invertný cukor alebo glukózový sirup. Je surovinou na prípravu ᴅ-fruktózy a alkoholických cukrov ᴅ-glucitolu a ᴅ-manitolu a významnou surovinou na výrobu liehu.

Ako koncový produkt metabolizmu sacharidov pri živočíchoch a u človeka sa ᴅ-glukóza tvorí trávením sacharidov, glukoneogenézou a konverziou glykogénu v pečeni. V tele sa ukladá vo forme glykogénu. Glukóza predstavuje hlavný a preferovaný zdroj energie pre mnohé tkanivá ľudského organizmu (pre mozog a červené krvinky je dokonca jediným zdrojom energie). Vo voľnej forme je stálou súčasťou krvi a tkanivových tekutín. V krvi sa nachádza 25 – 35 mmol glukózy, čo je asi 0,08 – 1 % jej celotelových zásob. Koncentrácia glukózy v krvi je jednou zo životne dôležitých hodnôt vnútorného prostredia organizmu, je pomerne stála a fyziologicky sa pohybuje v rozmedzí 3,1 – 5,6 mmol/l (→ glykémia). Je výslednicou príjmu glukózy potravou, prípadne tvorby glukózy či jej uvoľňovania (z glykogénu) na jednej strane a jej čerpania tkanivami na druhej strane. Na regulácii metabolizmu a koncentrácie glukózy v krvi sa podieľajú najmä hormóny podžalúdkovej žľazy (inzulín a glukagón), adenohypofýzy (adrenokortikotropný hormón a tyreotropný hormón), drene a kôry nadobličiek (adrenalín a glukokortikoidy) a hormón štítnej žľazy (tyroxín). Glukóza sa v medicíne používa ako podstatná zložka umelej výživy v infúziách.

glykolipidy [gr.] — zložené lipidy obsahujúce jeden alebo viac monosacharidových zvyškov (najčastejšie ᴅ-galaktózu, zriedkavejšie ᴅ-glukózu, prípadne iné cukry) viazaných glykozidovou väzbou na lipidovú časť (ceramid, sfingozín, deriváty glycerolu). Patria k nim cerebrozidy a glykosfingolipidy, ku ktorým sa zaraďujú aj gangliozidy.

heroín [gr.], diacetylmorfín, C₂₁H₂₃NO₅ — polosyntetická droga odvodená od morfínu. Bezfarebná kryštalická látka rozpustná v chloroforme a etanole, prakticky nerozpustná vo vode; teplota topenia 173 °C. Dlhším státím na vzduchu ružovie a zapácha po octe. Pripravuje sa acetyláciou morfínu.

Jedna z najnebezpečnejších a najrozšírenejších návykových drog. Má dvakrát účinnejšie, rýchlejšie a v kratšom čase preukázateľnejšie pôsobenie než morfín, závislosť od heroínu vzniká v niektorých prípadoch už po prvom podaní. Heroín bol 1898 uvedený na trh nemeckou firmou Bayer ako závislosť nespôsobujúca analógia morfínu a liek proti kašľu (účinnejší než kodeín).

johimbín [afr. jazyky], yohimbín, C₂₁H₂₆N₂O₃ — indolový alkaloid, blokátor α₂-adrenergických receptorov. Kryštalická látka rozpustná v etanole, chloroforme a horúcom benzéne, mierne rozpustná v dietyléteri, slabo rozpustná vo vode; teplota topenia 234 °C. Tvorí soli s minerálnymi kyselinami. Nachádza sa napr. v kôre tropického stromu johimbovník vzpružujúci (Pausinystalie yohimba) a v koreňoch kra rauvolfia hadovitá (Rauwolfia serpentina). Pôsobí ako sympatolytikum, jeho podanie spôsobuje rozšírenie periférnych ciev a zníženie krvného tlaku. Svojím účinkom na vegetatívnu nervovú sústavu zvyšuje sexuálnu aktivitu a zlepšuje priebeh sexuálneho aktu (→ afrodiziakum). Používa sa na liečbu erektilnej dysfunkcie.

kamfén [sanskrit + lat.], 2,2-dimetyl-3-metylénbicyklo[2.2.1]heptán — bicyklický monoterpén. Bezfarebná kryštalická látka takmer nerozpustná vo vode, mierne rozpustná v etanole, rozpustná v dietyléteri, cyklohexáne dioxáne a chloroforme; teplota topenia 51 – 52 °C. V prírode sa vyskytuje ako zmes dvoch enantiomérov alebo ako pravotočivý enantiomér vo viacerých siliciach (napr. v bergamotovej, borievkovej, citronelovej a terpentínovej), ako aj v ďumbieri a vo valeriáne. Chemicky sa pripravuje izomeráciou z α- a β-pinénu (→ pinén) ako medziprodukt pri výrobe syntetického gáfru.

kanadský balzam — žltkastá až zelenkastá sirupovitá slabo fluoreskujúca, v tenkej vrstve číra kvapalina príjemnej vône a horkej chuti, nerozpustná vo vode, rozpustná v organických rozpúšťadlách. Na vzduchu postupne tuhne. Obsahuje 15 – 27 % silice tvorenej najmä pinénom a β-felandrénom, 70 – 80 % živice (asi 50 % živice tvoria živicové kyseliny, najmä kyselina abietová a neoabietová), diterpenový alkohol abienol a i. Získava sa z kôry niektorých ihličnanov, napr. jedle balzamovej (Abies balsamea) a jedľovca kanadského (Tsuga canadensis), odkiaľ vyteká pri poranení alebo pri umelom narezaní. Používa sa napr. v mikroskopii na prípravu preparátov a v optike (→ balzamy).

kapsantín [lat.], C₄₀H₅₆O₃ — karotenoid, červený pigment nachádzajúci sa v plodoch niektorých druhov paprík, predovšetkým papriky ročnej (Capsicum annuum) a papriky kríčkovitej (Capsicum frutescens). Karmínovočervená kryštalická látka dobre rozpustná v tukoch, acetóne, chloroforme, dietyléteri a v etanole; teplota topenia 175 – 176 °C. Má antioxidačné vlastnosti. Spolu s kapsorubínom spôsobuje charakteristické ohnivočervené sfarbenie zrelých paprikových plodov. V potravinárstve sa paprikové extrakty bohaté na kapsantín a kapsorubín používajú ako prídavné látky (paprikové oleorezíny, E160c) na prifarbovanie niektorých potravín, napr. mäsových výrobkov a syrov.

karnaubový vosk, aj karnaubský vosk, lat. cera carnauba — rastlinný vosk, ktorý sa získava z listov tropickej palmy kopernície voskovej (Copernicia prunifera). Hnedá až hnedozelená lesklá tvrdá látka nerozpustná vo vode, mierne rozpustná v uhľovodíkových rozpúšťadlách; teplota topenia 82 – 85,5 °C (pri topení má charakteristický ostrý zápach). Jeho hlavnými zložkami sú estery kyseliny cerotovej s myricylalkoholom a cerylalkoholom, voľné alkoholy (myricylalkohol, cerylalkohol) a voľné kyseliny (kyselina cerotová, kyselina karnaubová).

Získava sa asi z 2 m dlhých mladých listov, na ktorých spodnej strane sa nachádza až 5 mm hrubá vrstva vosku. V suchom období sa trikrát s odstupom dvoch mesiacov odreže 6 – 8 listov, ktoré sa sušia a následne sa z nich striasa vosk; z jedného listu sa získa 5 – 8 g. Po prečistení je karnaubový vosk žltej až svetlohnedej farby. Používa sa v potravinárskom priemysle ako prídavná látka (glazúrovacie činidlo, E 903), ktorá po aplikácii na vonkajší povrch potravín (glazovanie cukroviniek vrátane čokolády, drobného jemného pečiva poťahovaného čokoládou, kávových zŕn, orechov a dietetických potravinových doplnkov, povrchové ošetrenie ovocia) im dodáva lesklý vzhľad alebo poskytuje ochranný povlak, ďalej v dekoratívnej kozmetike, na výrobu leštiacich voskov, autobalzamov, politúr na nábytok, sviečok ap., v minulosti sa využíval aj vo farmaceutickom priemysle ako pomocná látka na výrobu obaľovaných tabliet (obduktiet). Najväčšími svetovými producentmi karnaubového vosku sú Brazília a USA.

karnaubský vosk → karnaubový vosk

karotenoidy [gr.] — žlté, oranžové, žltozelené a červené farbivá vyskytujúce sa predovšetkým v rastlinách, ďalej v hubách, riasach, baktériách, ako aj v živočíchoch a živočíšnych produktoch; v súčasnosti je známych takmer 700 prirodzene sa vyskytujúcich karotenoidových pigmentov. Sú to najrozšírenejšie lipofilné farbivá mnohých druhov ovocia a zeleniny (sfarbujú rôzne časti rastlín, napr. listy, kvety, plody a semená, pričom v ovocí a zelenine jedného druhu sa bežne nachádza viacero druhov karotenoidov). Vyskytujú sa vo všetkých fotosyntetizujúcich rastlinných pletivách, kde sú prítomné ako fotochemicky aktívne zložky chromoplastov a chloroplastov (predstavujú doplnkové farbivá dôležité pri fotosyntéze na prenos svetelnej energie na chlorofyl a pri ochrane bunky pred UV žiarením). Syntetizujú sa len v rastlinách a mikroorganizmoch (živočíchy nie sú schopné karotenoidy syntetizovať, potravou získané karotenoidy iba premieňajú na látky odlišnej štruktúry alebo ich ukladajú v niektorých tkanivách).

Z chemického hľadiska patria medzi tetraterpény, ich molekula je spravidla zložená z ôsmich izoprénových jednotiek (→ izoprenoidy). Určitá časť karotenoidov vytvára väzbu s proteínmi, vzniknuté konjugáty sa nazývajú karotenoproteíny. Farebnosť karotenoidov je spôsobená prítomnosťou reťazca konjugovaných dvojitých väzieb v molekule. Karotenoidy sú rozpustné v nepolárnych rozpúšťadlách vrátane tukov a rastlinných olejov a nerozpustné vo vode. Delia sa na karotény, ktorých molekuly sú tvorené len izoprénovými jednotkami, a xantofyly, ktoré sú kyslíkatými derivátmi karoténov (obsahujú jednu alebo viac hydroxylových skupín, prípadne aj ketoskupinu, aldehydovú skupinu, karboxylovú skupinu ap.).

K najjednoduchším karoténom patrí lykopén nachádzajúci sa napr. v rajčiakoch a šípkach, pričom k najvýznamnejším patria deriváty obsahujúce na jednom alebo na obidvoch koncoch uhlíkového reťazca jonónový cyklus (→ jonóny): α-karotén, β-karotén, γ-karotén. Tieto a iné karotenoidy (spolu okolo 50 zlúčenín) sú provitamínmi A (prekurzormi vitamínu A, v tele človeka a živočíchov sa môžu premeniť na vitamín A), pričom najvýznamnejším a najhojnejšie sa vyskytujúcim je β-karotén, ktorý sa ako hlavný pigment nachádza napr. v koreni mrkvy, v paprike, listovej zelenine (tvorí 10 – 20 % prítomných karotenoidov), marhuliach a mangu. β-karotén a α-karotén sú hlavnými zložkami karotenoidov prítomných v relatívne veľkom množstve (až 0,2 %) v palmovom oleji. Karotény a iné karotenoidy sa vstrebávajú v tenkom čreve. V bunkách pečene, čreva a iných orgánov z nich pôsobením enzýmu karotenáza vzniká vitamín A. Z jednej molekuly β-karoténu sa tvoria dve molekuly vitamínu A (z iných provitamínov A sa tvorí len jedna molekula vitamínu A). Karotény sa ukladajú v pečeni, podkožnom tuku, v srdci, nervovom tkanive, kostnej dreni, nadobličkách, vo vaječníkoch, v semenníkoch a placente.

Xantofyly vznikajú v rastlinách a riasach ako produkty oxidácie karoténov, ich obsah je však obvykle nižší než obsah karoténov. Najrozšírenejší je fukoxantín vyskytujúci sa vo veľkom množstve v morských riasach, ďalej k nim patria luteín, zeaxantín (nachádza sa v kukurici), kapsantín, kapsorubín (v paprike), kryptoxantín (v pomaranči, paprike), bixín (v obaloch semien stromu bixa farbiarska), krocetín (v šafrane). Pri živočíchoch (vrátane človeka) sa karotenoidy vyskytujú najmä v povrchových tkanivách (v koži, šupinách, perí), vo vaječnom žĺtku a ako zrakové pigmenty, sú však rastlinného pôvodu. Hlavnými farbivami zásobných tukov vtákov a cicavcov sú xantofyly luteín a zeaxantín, ktoré sa vyskytujú aj vo vaječnom žĺtku. Červeným farbivom rýb z čeľade lososovité a väčšiny kôrovcov (napr. kreviet, krabov a rakov) je astaxantín, ktorý je viazaný na proteíny.

Karotenoidy majú pozitívny vplyv na imunitný systém človeka a pre svoje antioxidačné vlastnosti sa uplatňujú v prevencii chronických chorôb. Prírodné karotenoidy chránia ľudskú kožu pred vysokou intenzitou slnečného žiarenia a pred UV žiarením, ktoré môže byť príčinou rakoviny kože. Následkom nadmerného požitia karotenoidov alebo zníženej schopnosti premieňať karotenoidy na vitamín A (vyskytuje sa pri poruchách pečene alebo pri prekrmovaní mrkvou) môže vzniknúť hyperkarotenémia, ktorá je charakteristická žltým sfarbením kože (najmä na dlaniach a chodidlách) a tuku (karotenóza). Karotenoidy ako prírodné farbivá sa vo forme čerstvých alebo usušených častí rastlín alebo extraktov z nich oddávna používali na farbenie potravín. Ich stabilita v prírodných produktoch závisí od prostredia, prítomnosti stabilizujúcich, resp. interagujúcich látok, ako aj od podmienok skladovania a spracovania. V súčasnosti sa ako potravinárske farbivá (napr. na farbenie margarínov, syrov, jogurtov, ovocných džúsov, cestovín a cukrárenských výrobkov) i ako antioxidanty využívajú najmä syntetické karotenoidy, najznámejší a technologicky najdôležitejší je β-karotén, ktorý sa pridáva aj do farmaceutických a kozmetických prípravkov. V potravinách sa okrem karotenoidov vyskytuje aj veľké množstvo produktov ich katabolizmu, takzvané degradované karotenoidy (napr. retinol a kyselina abscisová, ako aj norizoprenoidy, ktoré sú dôležité z hľadiska arómy potravín). Oxidáciou a štiepením napr. α-karoténu vzniká α-jonón a β-jonón, ktoré sa nachádzajú v niektorých siliciach a sú významnými zložkami arómy kvetín a ovocia.

karotény [gr.] → karotenoidy

karvón [fr.] — cyklický monoterpén. Žltastá kvapalina charakteristickej vône, takmer nerozpustná vo vode; teplota varu 230 – 231 °C. Vytvára dva optické izoméry: izomér R-(−)-karvón, ktorý je hlavnou zložkou rascovej silice (50 – 80 %) a dodáva jej charakteristickú rascovú vôňu, v menšom množstve sa nachádza aj v silici kôpru (40 – 60 %), a izomér S-(+)-karvón, ktorý má mätovú vôňu a je hlavnou zložkou silice mäty klasnatej (60 – 70 %). Karvón sa používa vo farmácii ako karminatívum, spazmolytikum a digestívum, v potravinárskom priemysle (výroba likérov), v kozmetike (výroba mydiel) a i.; má aj repelentný účinok.

kat [arab.], aj khat, kath, El-Quath — rastlinná droga, zelené listy a výhonky katy jedlej (Catha edulis), ktoré sa buď žujú, alebo sa z nich pripravuje odvar podobný čajovému výluhu. Užívanie (žuvanie) katu je rozšírené najmä v arabských krajinách (napr. v Jemene a Saudskej Arábii) a v krajinách vých. Afriky (napr. v Etiópii, Keni, Somálsku, Tanzánii). Pre obsah norpseudoefedrínu (katín), katinónu, efedrínu a i. alkaloidov má psychotropný účinok. Pri nižších dávkach má povzbudivé účinky (odstraňuje pocit hladu a únavy), ktoré sa prejavujú spočiatku eufóriou a vzrušením, niekedy dochádza aj k stimulácii libida. Pri vyšších dávkach sa môžu objaviť halucinácie. U chronických užívateľov začiatočná eufória opadá, objavuje sa pocit úzkosti, nepokoja (nechuť do jedla, nespavosť) až depresia vyúsťujúce do psychickej degradácie osobnosti. Následne užívanie katu spôsobuje aj poškodenie srdca a ciev. Svetová zdravotnícka organizácia zatiaľ nezaradila kat k drogám vyvolávajúcim závislosť, v niektorých krajinách (napr. v Saudskej Arábii) je však ako narkotikum čiastočne alebo úplne zakázaný.

katechíny [gr.] — flavonoidy odvodené od flaván-3-olu. Základnými zlúčeninami sú katechín, v ktorého molekule sa nachádza zvyšok kyseliny 3,4-dihydroxybenzoovej, a galokatechín, v ktorého molekule sa nachádza zvyšok kyseliny 3,4,5-trihydroxybenzoovej (kyseliny galovej). Katechín i galokatechín majú v molekule dve stereogénne centrá (dva chirálne atómy uhlíka v polohách 2 a 3), preto každý môže vytvárať štyri izoméry, z ktorých sa v prírode vyskytujú len (+)-katechín, (+)-galokatechín, (−)-epikatechín a (−)-epigalokatechín.

Katechíny sa bežne nachádzajú v ovocí a zelenine. Prítomné sú aj v potravinách rastlinného pôvodu, napr. v červenom víne a kakau, lístky zeleného čaju okrem nich obsahujú aj deriváty epikatechíngalát a epigalokatechíngalát (tvorí asi 10 – 50 % z celkového obsahu katechínov v zelenom čaji a pokladá sa za katechín s najsilnejšími antioxidačnými účinkami). Niektoré katechíny tvoria obsahové látky drog, napr. (+)-katechín je obsahovou látkou drogy gambir získavanej z unkárie gambirovej (Uncaria gambir) z čeľade marenovité, (−)-epikatechín v droge katechu získavanej z akácie katechuovej (Acacia catechu) z čeľade bôbovité. Katechíny majú antioxidačné a protizápalové účinky, vo farmácii sa používajú ako adstringenciá a obstipanciá.

ketóza [gr.] —

1. chem. monosacharid s karbonylovou funkčnou skupinou; polyhydroxyketón. Ketózy sa podľa počtu uhlíkov v molekule delia na ketotriózy (napr. dihydroxyacetón – najjednoduchšia a súčasne jediná ketóza, ktorá nie je opticky aktívna), ketotetrózy (napr. ʟ-erytrulóza), ketopentózy (napr. ᴅ-ribulóza a ᴅ-xylulóza), ketohexózy (napr. ᴅ-fruktóza a ʟ-sorbóza) a ketoheptózy (ᴅ-manoheptulóza a ᴅ-sedoheptulóza). Ketózy sa ako medziprodukty zúčastňujú najmä na metabolizme sacharidov, ʟ-sorbóza je medziproduktom v syntéze kyseliny ʟ-askorbovej. Najvýznamnejšou ketózou je ᴅ-fruktóza;

2. lek. → ketoacidóza;

3. veter. ochorenie prežúvavcov spôsobené poruchou metabolizmu sacharidov a tukov, sprevádzané poklesom hladiny ᴅ-glukózy v krvi (hypoglykémia) a glykogénu v pečeni a zvýšenou tvorbou a vylučovaním ketolátok. Príčiny a vznik ketózy nie sú vedecky objasnené. Predpokladá sa, že vzniká pre chyby v kŕmení (porušená je rovnováha medzi príjmom a výdajom energie), keď je v kŕmnej dávke nadbytok proteínov a nedostatok sacharidov, minerálnych látok a vitamínov. Prejavuje sa poruchami trávenia (strata chuti, znížená činnosť predžalúdkov a čriev, niekedy zápcha, ktorú neskoršie vystrieda hnačka; typický je acetónový zápach vydychovaného vzduchu, moču a mlieka) a centrálnej nervovej sústavy (spočiatku neurózy, neskôr kŕčovité záchvaty a následná otupenosť). Liečba: úprava kŕmnej dávky podaním sena a krmív s dostatočným množstvom ľahko stráviteľných sacharidov, minerálnych látok a vitamínov, v ťažších prípadoch intravenózne podanie 40 – 50 % roztoku glukózy.

knicín [gr.] — chemická zlúčenina (nenasýtený seskviterpénový laktón), horčina nachádzajúca sa vo vňati benediktu lekárskeho (Cnicus benedictus). Bezfarebná kryštalická látka rozpustná vo vode a v etanole, nerozpustná v dietyléteri; teplota topenia 142 – 143 °C. Podporuje chuť do jedla.

kodeín [gr.] — alkaloid, metyléter morfínu. Bezfarebná kryštalická látka horkastej chuti, dobre rozpustná vo vode a v organických rozpúšťadlách (etanol, chloroform a dietyléter); teplota topenia 154 – 156 °C (monohydrát). Nachádza sa v ópiu, z ktorého sa aj získava, predovšetkým sa však syntetizuje metyláciou morfínu. Používa sa ako liek (vo forme soli najčastejšie fosfátu, síranu alebo hydrochloridu) na tlmenie dráždivého kašľa (antitusikum) a hnačky i ako súčasť zložených prípravkov na tlmenie bolesti (slabé analgetikum). V tele sa čiastočne (asi 10 %) metabolizuje na morfín; je však menej účinný, preto aj nebezpečenstvo vzniku závislosti je pomerne nízke. Medzi najčastejšie nežiaduce účinky kodeínu patria zápcha, respiračný útlm (útlm dýchania), nedostatočnosť sexuálnej žiadostivosti a erektilná dysfunkcia. Prvýkrát bol izolovaný 1832 francúzskym chemikom Pierrom Jeanom Robiquetom (*1780, †1840).

kofeín [arab.], 1,3,7-trimetylxantín, metylteobromín, teín — purínový alkaloid. Biela kryštalická látka rozpustná vo vode a v etanole; teplota topenia 235 – 238 °C. Najrozšírenejšia psychoaktívna látka. Nachádza sa v listoch, semenách alebo v plodoch niektorých rastlín, napr. v listoch cezmíny (paraguajskej) a čajovníka, v semenách guarany, kávovníka a koly. Je súčasťou niektorých potravín, nápojov a liekov. V primeranej dávke (do 300 mg denne) povzbudzuje mozgovú činnosť (psychostimulačný účinok), odstraňuje únavu a zvyšuje pozornosť, vo vysokých dávkach spôsobuje podráždenie a nespavosť, zrýchľuje srdcovú činnosť, zvyšuje krvný tlak, kyslosť žalúdočnej šťavy a tvorbu moču (diuretický účinok). Používa sa aj pri liečbe otravy alkoholom a na zosilnenie účinku niektorých analgetík. Nadmerné, dlhodobé užívanie kofeínu alebo látok obsahujúcich kofeín (káva, čaj) vedie k vzniku návyku (kofeinizmus), ktorý nie je nebezpečný, nejde o pravú toxikomániu (nemá trvalé následky, nemení osobnosť a charakter). Toxicita kofeínu je nízka, smrteľná dávka sa odhaduje na 10 g.

kolagén [gr.] — proteín tvoriaci základnú zložku extracelulárneho matrixu mnohobunkových organizmov, najmä spojivového tkaniva (kosť, chrupka, šľachy, väzivo), ktorému dodáva pevnosť a flexibilitu; v tele cicavcov predstavuje 25 – 30 % všetkých proteínov. Kolagén je fibrilárny (vláknitý) proteín nerozpustný vo vode, rozkladá sa teplom, slabými kyselinami a zásadami. Doteraz bolo identifikovaných najmenej 27 typov kolagénu s rozličnou chemickou štruktúrou, ktoré sa odlišujú svojimi fyzikálno-chemickými vlastnosťami, najvýznamnejšie sú typy I – V (kolagén I sa vyskytuje v koži, kostiach a šľachách, kolagén II v hyalínovej a elastickej chrupke, kolagén III tvorí pravdepodobne retikulárne vlákna, kolagén IV sa nachádza v bazálnej membráne a kolagén V v plodových obaloch a v cievach). Molekula kolagénu sa skladá z troch polypeptidových reťazcov, ktoré majú primárnu štruktúru \(\alpha 1\), \(\alpha 2\) alebo \(\alpha 3\) (aj v rámci nich však existujú rozdiely v aminokyselinovom zložení, z čoho vyplýva variabilita v štruktúre kolagénu), každý reťazec obsahuje 1 050 aminokyselinových jednotiek, pričom každá tretia je glycín, hojné zastúpenie majú aj aminokyseliny 4-hydroxyprolín a prolín, najmenej zastúpený je 5-hydroxylyzín, na ktorého hydroxylovú skupinu sa viaže sacharidový zvyšok (ᴅ-glukóza, glukozylgalaktóza), preto sa kolagény zaraďujú medzi glykoproteíny. Každý polypeptidový reťazec vytvára ľavotočivý helix a všetky tri reťazce spolu vytvárajú pravotočivý superhelix (trojzávitnicu) nazývaný tropokolagén (základná stavebná jednotka kolagénu v tvare tyčinky s dĺžkou asi 300 nm). Tropokolagén je stabilizovaný vodíkovými väzbami medzi jednotlivými polypeptidovými reťazcami (za významnej účasti hydroxyprolínu) a kovalentnými väzbami medzi bočnými reťazcami aminokyselinových zvyškov lyzínu a 5-hydroxylyzínu zabezpečujúcimi jeho pevnosť v ťahu. Aminokyseliny 4-hydroxyprolín a 5-hydroxylyzín nie sú priamo zabudovávané do polypeptidového reťazca pri jeho syntéze, ale vznikajú enzýmovou oxidáciou aminokyselinových zvyškov prolínu a lyzínu v priebehu vytvárania štruktúry tropokolagénu. Na tvorbu hydroxyprolínu je potrebná aj kyselina askorbová (vitamín C), preto pri nedostatku vitamínu C je závitnicová štruktúra kolagénu nestabilná alebo nevznikajú kolagénové vlákna (má to za následok krehkosť krvných kapilár a poškodenie kože; klinickým prejavom je skorbut). Štruktúrnou jednotkou kolagénu sú kolagénové mikrofibrily s hrúbkou 0,3 – 0,5 μm vznikajúce agregáciou tropokolagénových jednotiek, ktoré sú po 5 paralelne usporiadané v tvare valca a navzájom posunuté asi o štvrtinu dĺžky tropokolagénu, čo umožňuje vznik medzimolekulových väzieb medzi nimi. Skladaním mikrofibríl vznikajú ohybné, 1 – 12 μm hrubé a mimoriadne pevné kolagénové vlákna (fibrily), z ktorých sa tvoria kolagénové zväzky. Syntézu kolagénu v organizme stimulujú rôzne rastové faktory, jeho degradáciu zabezpečuje enzým kolagenáza. Porušená rovnováha medzi syntézou a degradáciou kolagénu je príčinou vzniku hypertrofických jaziev, fibróz a orgánových dysfunkcií. Kolagén je schopný viazať veľké množstvo vody (množstvo viazanej vody – stupeň napučania kolagénu, závisí od pH, napr. 100 g kolagénu pri pH 5 – 7 viaže asi 200 g vody); táto vlastnosť sa využíva pri spracovaní surovín obsahujúcich kolagén. Čiastočnou hydrolýzou (napr. povarením) sa kolagén mení na želatínu alebo na glej (premena je nevratná, pretože sa mení jeho štruktúra). Kolagén sa využíva v potravinárstve (ako želatína), v lekárstve (šijací materiál používaný v chirurgii, katgut; na úpravu cievnych protéz, v plastickej chirurgii, v tkanivovom inžinierstve), v kozmetike, na výrobu gleja a i.

kolchicín [gr.] — alkaloid odvodený od fenylalanínu a tyrozínu, bledožltý prášok rozpustný vo vode, ktorý na svetle tmavne. Je jedovatý, nachádza sa najmä v koreni, stonke a semenách jesienky obyčajnej (Colchicum autumnale), vyskytovať sa však môže aj v iných rastlinách napr. rodov glorióza a Schelhammera. Patrí medzi rýchlo účinkujúce bunkové jedy. Brzdí mitózu (v rastlinných i v živočíšnych bunkách) v štádiu metafázy narúšaním štruktúry mikrotubulov deliaceho vretienka a zabraňuje správnemu rozdeleniu chromozómov. Používa sa preto napr. v genetike a šľachtiteľstve na umelé vyvolanie genómových mutácií a polyploidie alebo v biológii najmä v karyologickom výskume. V medicíne sa využíva pri liečbe akútnych záchvatov dny alebo v laboratóriách na tlmenie delenia buniek pri niektorých genetických vyšetreniach.