fisúra [lat.] — trhlina, zárez, ryha, rázštep, vrodená vývinová chyba, ktorá vzniká neuzavretím zárodkových štrbín.

Análna fisúra (fissura ani) je povrchová trhlina v sliznici konečníka dlhá niekoľko milimetrov až 1,5 – 2 cm a široká 1 – 1,5 cm. Najčastejšou príčinou jej vzniku je tvrdá stolica pri zápche, zriedkavejšie poranenie análneho kanála napr. teplomerom, násadcom pri podávaní klystíru ap. Akútna forma vzniká náhle, napr. pri tvrdej stolici (prejavuje sa bolesťami s drobným krvácaním pri stolici a pocitom svrbenia). Chronická forma je následkom nevyliečenej a chronicky infikovanej akútnej análnej fisúry. Liečba: pri akútnej forme obstrek fisúry mezokaínom a 70 % alkoholom, pri chronickej forme chirurgická. Časté sú recidívy, najmä ak sa neodstráni príčina (zápcha, infekcia hemoroidov).

Kostné fisúry sú neúplné zlomeniny (jemné trhliny) bez akéhokoľvek posunutia, ktoré sa na röntgenologickom obraze prejavia ako úzky prúžok presvetlenia v kosti.

gastroskopia [gr.] — diagnostická endoskopická metóda umožňujúca vyšetrenie žalúdka pomocou špeciálneho endoskopu (gastroskopu), spojená s vyšetrením pažeráka a dvanástnika. V súčasnosti sa používajú ohybné gastrofibroskopy pracujúce na princípe tzv. vláknovej optiky (ide o zväzok 15 000 až 30 000 sklených vláken s priemerom 9 – 25 μm, ktoré vedú tzv. studené svetlo zo zdroja mimo vlastného gastroskopu do vzdialenejšieho konca endoskopu, ako aj obraz zo vzdialenejšieho konca endoskopu do okulára). Gastroskop sa zavádza ústami do žalúdka a dvanástnika, pričom sa hodnotia morfologické zmeny a funkčné vlastnosti jednotlivých ich častí (vzhľad sliznice, jej prekrvenie, výrastky, nádorové zmeny), prípadne sa odoberú vzorky tkaniva na histologické vyšetrenie. Gastroskopia sa využíva napr. na diagnostiku žalúdkových vredov, nádorov žalúdka, krvácania do tráviaceho traktu, ako aj na liečebné účely, napr. na elektrokoaguláciu a laserovú koaguláciu krvácajúcich ciev, odstránenie polypov, vytiahnutie prehltnutých cudzích telies a i.; → endoskopia.

hrudníková dutina, cavitas thoracis — vnútorný priestor hrudníka. Hornú časť hrudníkovej dutiny ohraničuje horný vchod hrudníka, dolnú časť dolný vchod hrudníka, prednú stenu, zadnú stenu a bočné steny hrudníkovej dutiny tvorí hrudný kôš, ktorý chráni orgány uložené v hrudníkovej dutine. Pľúca sú uložené v ľavej a pravej pohrudnicovej dutine vystlanej pohrudnicou, ktorá ich oddeľuje od hrudníkovej steny. Priehradku medzi pohrudnicovými dutinami vytvára medzipľúcie, v ktorom sa nachádzajú srdce, veľké cievy, priedušnica a pažerák. Srdce rozdeľuje medzipľúcie na časť uloženú nad srdcom (horné medzipľúcie) a časť uloženú pod horným okrajom srdca (dolné medzipľúcie). Poranenia hrudníka a hrudníkovej dutiny sú závažné, pretože ohrozujú dýchanie a krvný obeh. Môže ísť o povrchové poranenia hrudníka (napr. zmliaždenie), otvorené rany hrudníka, zlomeniny (napr. rebier, hrudníkovej chrbtice), vykĺbenie, vyvrtnutie a natiahnutie kĺbov a väzov hrudníka, poranenie nervov a miechy na úrovni hrudníka, ciev hrudníka (napr. poranenie hrudníkovej aorty, pľúcnych ciev), srdca, pľúc (→ pneumotorax), pohrudnice a i. Medzi hlavné príčiny ich vzniku patria napr. bodné a strelné poranenia, výbuchy a rozličné úrazy.

cheiropraxia [gr.] → chiropraxia

chirurgická niť — vlákno (pletené alebo monofilové) používané na uzavretie chirurgickej alebo traumatickej rany stehmi. Chirurgické nite sa vyrábajú z prírodných (napr. z hodvábu, catgutu, monolacu, caprolacu a chirlacu) alebo zo syntetických (napr. silonu, orsilonu a chiralenu) materiálov. Možno ich rozdeliť na vstrebateľné, ktoré sa po určitom čase úplne rozpustia (rýchlosť závisí od materiálu, z ktorého sú vyrobené), a nevstrebateľné, ktoré treba odstrániť (na trupe o 10 – 14 dní, na končatinách o 7 – 14 dní, na tvári a všeobecne u detí o 4 – 7 dní).

chiropraxia [gr.], cheiropraxia — liečebná metóda, pri ktorej chiropraktik (liečiteľ) využíva mechanické podnety na zlepšenie pohyblivosti kĺbov končatín a chrbtice (odstránenie funkčnej blokády). Je založená na teórii, že zdravie a choroba sú životné procesy súvisiace s funkciou nervového systému a bolesti i choroby pochádzajú v mnohých prípadoch z chrbtice v dôsledku zablokovania (priškripnutia) nervových koreňov. Chiropraxiu začal používať 1895 americký liečiteľ David Daniel Palmer (*1845, †1913), podľa ktorého už mierne posunutie stavcov môže tlakom na nervy vyvolať nielen bolesti chrbta, ale aj hlavy, poruchy trávenia a i. Je rozšírená v USA, Kanade, Austrálii, na Novom Zélande a v Spojenom kráľovstve, na Slovensku tento typ liečby zabezpečujú špeciálne školení rehabilitační lekári v rámci manuálnej terapie.

chirurgia [gr.] — základný lekársky odbor, ktorý sa zaoberá diagnostikou a liečbou ochorení (vrátane poranení) chirurgickými metódami. Zahŕňa komplexné diagnostické a liečebné postupy pri ošetrení náhlych brušných príhod i úrazov hrudníka, hlavy, brucha a končatín vrátane poranení ciev. Patrí k najstarším odvetviam medicíny. Chirurgické výkony na ľudskom tele pomocou rúk (napr. čistenie a zašívanie rán, naprávanie zlomenín) alebo pomocou rozličných nástrojov a prístrojov sa robili od najstarších čias. Boli zamerané predovšetkým na akútne a život zachraňujúce výkony pri krvácaní, dusení alebo pri črevnej nepriechodnosti. Predpokladom vzniku modernej chirurgie boli poznatky patologickej anatómie a mikrobiológie i zavedenie anestézie, antisepsy a asepsy. Prvé plánované a vedecky zdôvodnené operácie sa robili až začiatkom 19. stor. Rozvoj anestézie a zavedenie antibiotík do chirurgickej praxe po 2. svetovej vojne, postupný vývoj nových technológií a operačných techník, ako aj s nimi súvisiaci nárast poznatkov umožnili vznik nových odborov. Od chirurgie sa postupne oddelili gynekológia, otorinolaryngológia, oftalmológia a stomatológia, neskôr urológia a ortopédia, osobitným odborom je aj anestéziológia a resuscitácia.

V súčasnosti sa pod pojmom chirurgia rozumie zdravotná starostlivosť v odbore všeobecná chirurgia (zahŕňa teoretické poznatky a praktické skúsenosti celej chirurgie) a gastroenterologická chirurgia. S cieľom skvalitniť poskytované chirurgické služby sa špecializáciou zo všeobecnej chirurgie vyčlenili užšie nadstavbové odbory: detská chirurgia, hrudníková chirurgia, neurochirurgia, kardiochirurgia, plastická a rekonštrukčná chirurgia, cievna chirurgia, úrazová chirurgia a maxilofaciálna chirurgia (vznik nových odborov a užších špecializácií je ovplyvňovaný novými teoretickými, vedeckými a technickými poznatkami, ako aj lokálnymi podmienkami a potrebami, napr. transplantačná chirurgia, miniinvazívna chirurgia). Preventívno-liečebná starostlivosť o chorých s chirurgickými ochoreniami sa poskytuje v ambulantných (samostatné chirurgické ambulancie, chirurgické ambulancie, ktoré sú súčasťou nemocníc, poradne, zariadenia jednodňovej chirurgie) alebo v lôžkových zdravotníckych zariadeniach. Na zabezpečenie niektorých vysoko špecializovaných chirurgických činností sú zriadené špecializované chirurgické centrá a kliniky (napr. Národný ústav srdcových a cievnych chorôb, Klinika plastickej, rekonštrukčnej a estetickej chirurgie, Klinika ústnej, čeľustnej a tvárovej chirurgie, Klinika stomatológie a maxilofaciálnej chirurgie, Klinika otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku, Klinika onkologickej chirurgie, klinika popálenín a rekonštrukčnej chirurgie).

chorionepitelióm [gr.] → choriokarcinóm

choriokarcinóm [gr.], chorionepitelióm — zhubný nádor z placentového tkaniva vznikajúci v maternici z epitelových elementov choriónu v súvislovsti s tehotenstvom (pôrod, potrat). Obsahuje bunky cytotrofoblastu a syncýtiotrofoblastu (→ trofoblast). Prejavuje sa najmä krvácaním, zväčšením maternice a cystami vo vaječníkoch. Veľmi rýchlo metastázuje prevažne krvnou cestou napr. do pošvy, pľúc, mozgu a pečene. Dôležitým príznakom je vysoká koncentrácia choriogonadotropínu v moči a v krvi. Liečba: chemoterapia, bez nutnosti odstránenia maternice, zriedka rádioterapia (pri mozgových metastázach).

Ako choriokarcinóm sa označuje aj zhubný nádor vznikajúci zo zárodočných buniek semenníkov (metastázuje krvnou cestou väčšinou do pľúc, mozgu alebo do kostí) a vaječníkov (tzv. negestačný choriokarcinóm). Liečba: chirurgická s následnou chemoterapiou.

implantát [lat.] —

1. farmakol. lieková forma umožňujúca podanie liečiva v mieste účinku. Aplikuje sa pod kožu, vnútrosvalovo alebo vnútrožilovo (priamo na miesto pôsobenia alebo do krvného obehu). Použitím implantátu sa dosahuje jeho plynulé, predĺžené alebo riadené uvoľňovanie a znížený výskyt nežiaducich účinkov. Vo forme implantátu možno dodať liečivo aj na miesta, ktoré sú inými spôsobmi aplikácie ťažko dostupné. Implantáty sa delia na vstrebateľné, obsahujúce okrem liečiva aj biologicky odbúrateľné pomocné látky (nosiče), a nevstrebateľné, ktoré slúžia výhradne na transport liečiva a po jeho vyčerpaní sa musia z organizmu odstrániť;

2. lek. cudzorodé teleso, ktorého cieľom je nahradiť stratenú, nefungujúcu alebo nedostatočnú biologickú štruktúru (orgán, časť tela, tkanivo). Implantáty sa zhotovujú zo špeciálnych biomateriálov, ktoré sa vyrábajú z kovov, keramiky (→ biokompatibilná keramika) alebo z polymérnych organických látok, pričom je veľmi dôležitá biokompatibilita používaných materiálov. Niektoré implantáty obsahujú elektroniku a mikroprocesory, napr. kochleárny implantát a kardiostimulátor. V súčasnosti sa implantáty využívajú najmä v zubnom lekárstve (zubný implantát), v ortopédii (kĺbové implantáty), v plastickej a estetickej chirurgii (prsné implantáty, bradové implantáty, kožné výplňové implantáty), v kardiochirurgii (implantáty srdcových chlopní), ale aj v gynekológii (podkožný antikoncepčný implantát) a urológii (penilný implantát, testikulárny implantát).

JIS → jednotka intenzívnej starostlivosti

jednotka intenzívnej starostlivosti, JIS — špecializované zdravotnícke pracovisko poskytujúce pacientom ohrozeným na živote zlyhaním jednej alebo viacerých základných životných funkcií, ktoré je nutné sústavne sledovať a monitorovať, intenzívnu liečebnú, diagnostickú a rehabilitačnú starostlivosť. Na JIS sa riešia stavy, ktoré vyžadujú urgentnú liečbu, napr. stavy bezvedomia, šoky, akútne intoxikácie, celkové zlyhania krvného obehu, respiračné zlyhania, akútne cievne príhody, náhle poruchy vodného a elektrolytového metabolizmu, popáleniny, patologické stavy novorodencov a i. Býva súčasťou rôznych oddelení (interného, chirurgického, hemodialyzačného, neurologického a i.). Predchodcami JIS boli pooperačné izby a oddelenia, resp. anestéziologicko-resuscitačné oddelenia, neskôr začali vznikať kardiologické JIS (koronárne a antiarytmické) a následne jednotky poskytujúce napr. metabolickú, hematologickú, neurologickú, psychiatrickú a neonatologickú intenzívnu starostlivosť.

hľuza —

1. bot. tuber — rastlinný orgán, ktorý vzniká zhrubnutím nadzemnej časti byle (osi), napr. pri kalerábe, hypokotylovej časti byle, napr. pri reďkovke, bázových článkov byle, napr. pri jesienke obyčajnej (Colchicum autumnale) alebo podzemku (napr. pri zemiaku). Plní funkciu zásobného orgánu (napr. v hľuze zemiaka sa hromadí škrob) a je prostriedkom vegetatívneho rozmnožovania niektorých rastlín (napr. zemiak, georgína). Mnohé hľuzy majú hospodársky význam;

2. geol. guľovitý tvar horniny s veľkosťou niekoľko cm až dm;

3. lek. dutina vyplnená hnisom, vzniknutá zápalovým rozpadom tkaniva; → absces.

hibernácia [lat.] —

1. biol. zimný spánok (znížená vitalita, odpočinok) organizmov, ktoré spomalením svojho metabolizmu prekonávajú nevhodné klimatické (prevažne chlad) a potravné (nedostatok) podmienky. Pri rastlinách sa hibernácia prejavuje napr. pri vodných druhoch rožkatec ponorený (Ceratophyllum demersum) a stolístok praslenatý (Myriophyllum verticillatum), zo živočíchov napr. pri medveďoch a hadoch (→ hibernákulum). Hibernácia je fyziologicky zhodná s estiváciou;

2. lek. umelá hibernácia — uvedenie organizmu do stavu, ktorý sa podobá zimnému spánku niektorých živočíchov. Využíva sa ako súčasť anestézie pri niektorých ťažkých operáciách (napr. mozgu) na zníženie metabolických nárokov tkanív.

hemoroidy [gr.], hovorovo zlatá žila — uzlovité rozšírenie žilových štruktúr pod kožou v okolí dolnej časti konečníka a análneho otvoru. Na ich vzniku sa podieľajú značnou mierou poruchy vyprázdňovania, najmä dlhodobá zápcha, v niektorých prípadoch ide o dedičnú predispozíciu, prípadne o vrodenú slabosť žilových stien. Vnútorné hemoroidy vznikajú zvyčajne následkom nadmerného úsilia vyvíjaného pri stolici počas niekoľkých rokov. Prejavujú sa krvácaním, neskôr môžu rozšírené žily spolu so sliznicou vyčnievať do análneho kanála a v pokročilých štádiách sú počas stolice vytláčané análnym otvorom von. Väčšinou sú nebolestivé, bolesť sa zjavuje až v pokročilých štádiách. Vonkajšie hemoroidy vznikajú pri zápale žíl uložených podkožne okolo análneho otvoru a v súvislosti s námahou počas stolice pri dlhodobo trvajúcej zápche. Sú zvyčajne veľmi bolestivé, sprevádzané krvácaním. Typickou komplikáciou vonkajších hemoroidov je vznik trombózy (krvnej zrazeniny) v žilách tvoriacich hemoroidy. Vyskytujú sa zriedka. Liečba: diéta s vysokým obsahom vlákniny, sedacie kúpele, lokálne masti a čapíky s analgetickým a protizápalovým účinkom.

hemochromatóza [gr.] — dedičné ochorenie (časté u kaukazoidnej variety) charakteristické nadmerným vstrebávaním železa v tenkom čreve a jeho ukladaním do rôznych orgánov tela (pečeň, podžalúdková žľaza, srdce, podmozgová žľaza, štítna žľaza, koža). Prejavuje sa únavou, bolesťami brucha, artrózou, ktorá vyvoláva bolesť, stuhnutosť a opuchy kĺbov najčastejšie v oblasti zápästia a prstov, bronzovým sfarbením kože (hnedastá so sivastým odtieňom býva koža najmä na miestach vystavených slnečnému žiareniu, na genitáliách a jazvách), stratou libida až impotenciou u mužov, u žien predčasnou menopauzou. Zmeny na pečeni sa prejavia hepatomegáliou (bez liečby sa rozvíja cirhóza pečene), na srdci najmä poruchami srdcového rytmu. Pri poruchách endokrinnej funkcie štítnej žľazy vzniká cukrovka. Pri novorodeneckej hemochromatóze vzniká ťažké poškodenie pečene už počas vnútromaternicového vývinu. Vzhľadom na pozvoľný priebeh a nešpecifickosť príznakov sa hemochromatóza často diagnostikuje vo veľmi pokročilých štádiách s nepriaznivou prognózou. Hemochromatózou trpia prevažne muži, ženy sú chránené pravidelnými stratami krvi pri menštruácii. Liečba: opakované venepunkcie (púšťanie žilou), obmedzenie príjmu potravy s vysokým obsahom železa (tmavé mäso, vnútornosti, strukoviny), vylúčenie konzumácie alkoholu.

hemangióm [gr.] — nezhubný nádor tvorený endotelovými bunkami krvných ciev. Kapilárny hemangióm je mäkký hrboľ červenej farby s priemerom 2 – 3 cm (zmnožené endotelové bunky sledujú tvar rozšírenej kapilárnej siete). Vzniká v prvých týždňoch až mesiacoch života, najčastejšie na hlave a krku, v 90 % prípadov zaniká do 7. roku života. Kavernózny hemangióm sa vyskytuje často už pri narodení, v dojčenskom veku sa môže zväčšovať, do 5. – 7. roku života spontánne zaniká. Prejavuje sa ako podkožný hrboľ hubovitého vzhľadu, telovej alebo červenej až modrastej farby, s priemerom až 10 cm (zmnožené endotelové bunky vytvárajú široké cievne priestory – kaverny). Okrem kože postihuje aj podkožie, prípadne prerastá sval alebo kosť. V neskoršom veku vzniká senilný hemangióm (na trupe sú drobné tuhé svetločervené až tmavočervené uzlíky veľkosti špendlíkovej hlavičky až šošovice). Rozsiahle hemangiómy môžu byť vrodené. Zhubná forma hemangiómu sa nazýva hemangiosarkóm.

endarteriitis obliterans → Buergerova choroba

Buergerova choroba, Winiwarterova-Buergerova choroba, obliterujúca trombangiitída, obliterujúca endarteriitída, thrombangiitis obliterans, endarteriitis obliterans — zápalové ochorenie tepien (najmä tepny dolných a horných končatín a mozgu) vedúce k ich upchatiu s následným nedokrvením orgánov. Postihuje prevažne mladších mužov fajčiarov. Nazvaná podľa amerického lekára Lea Buergera (*1879, †1943), ktorý ju opísal v časopise American Journal of Medicine, a podľa rakúskeho lekára Alexandra von Winiwartera (*1848, †1917).

embolektómia [gr.] — chirurgické odstránenie embolu. Pri embolektómii sa postihnutá cieva vypreparuje, otvorí a zavedie sa do nej cievka s balónikom (Fogartyho katéter), ktorý sa nafúkne a následne sa jeho spätným ťahom odstraňuje aj embolus. Embolektómia je urgentný zákrok. Ak sa vykoná včas, môže sa prietok krvi postihnutou tepnou úplne obnoviť.

atresia → atrézia

atrézia [gr.], atresia — vrodená chyba, pri ktorej sa časť dutého orgánu ľudského tela vôbec nevyvinula alebo sa vyvinula len čiastočne. Atrézie sa vyskytujú na žlčových cestách, na močovo-pohlavných orgánoch, ale aj na vývodoch slzných alebo slinných žliaz; najčastejšie však býva postihnutý tráviaci trakt, v ktorom môže chýbať časť pažeráka, dvanástnika, čreva alebo konečníka.

Hodgkinova choroba [hočki-], lymfogranulomatóza — zhubné ochorenie miazgových (lymfatických) uzlín. Prejavuje sa ich nebolestivým zväčšením (často na krku, ale aj v hrudnej alebo v brušnej dutine), teplotami, potením, stratou hmotnosti a znížením obranyschopnosti. Jej príčina nie je známa. Diagnóza sa stanovuje histologickým vyšetrením odobratej vzorky (→ biopsia). Liečba väčšinou spočíva v kombinácii rádioterapie s chemoterapiou (→ lymfóm). Nazvané podľa britského lekára Thomasa Hodgkina (*1798, †1866).

hemateméza [gr.] — vracanie čerstvej alebo natrávenej krvi (krv má vzhľad kávovej usadeniny). Zdrojom krvácania z hornej časti tráviaceho traktu môžu byť peptické vredy na akomkoľvek mieste od pažeráka až po dvanástnik (najčastejšie vredy dvanástnika, potom žalúdka, zriedka pažeráka), pažerákové varixy (rozšírené pažerákové žily) alebo nádory žalúdka, menej časté je sliznicové krvácanie pri užívaní liekov alebo iných látok (káva, alkohol), ktoré poškodzujú žalúdočnú sliznicu. Vyžaduje urýchlené vyšetrenie (endoskopia) a liečbu (nevyhnutná je hospitalizácia). Masívne krvácanie môže viesť k šoku.

halotán [gr.], 2-bróm-2-chlór-1,1,1-trifluóretán, CF₃CHBrCl — polyhalogénovaný derivát etánu. Bezfarebná prchavá nehorľavá kvapalina súčasne sladkej i pálivej chuti chloroformového zápachu, slabo rozpustná vo vode, rozpustná v etanole, chloroforme a iných rozpúšťadlách; teplota varu 50,2 °C, hustota 1,87 g/cm³. Halotán je citlivý na svetlo, preto sa stabilizuje prídavkom 0,01 % tymolu. Od 1956 sa v 1 – 2 % koncentrácii so vzduchom používa v medicíne ako inhalačné celkové anestetikum (prípravok Narcotan, v zahraničí pod názvom Halothan alebo Fluothane). Dobre preniká do centrálnej nervovej sústavy, uvádza rýchlo do chirurgického štádia narkózy bez excitačných a salivačných symptómov, prebudenie býva bez ťažkostí.

anastomosis [-zis] → anastomóza

anastomóza [gr.], anastomosis —

1. anat. prirodzená spojka medzi dvoma cievami, prípadne nervmi;

2. bot. spojenie dvoch alebo viacerých žíl na liste rastliny do jednej;

3. lek. spojenie dvoch dutých orgánov šitím rukou alebo mechanicky svorkovačom (stapler). V brušnej dutine sa najčastejšie spája pažerák so žalúdkom, žalúdok s dvanástnikom alebo s črevom, tenké črevo s tenkým alebo s hrubým črevom ap. Anastomózou sa nazýva aj zošitie ciev.

cheloid [gr.] → keloid

keloid [gr.], cheloid — zhrubnutá, vyvýšená jazva nepravidelného tvaru, ktorá sa progresívne zväčšuje následkom nadmerného množstva kolagénu v zamši počas hojenia spojivového tkaniva.

catgut [ketgat; keltské jazyky > angl.] → katgut

katgut [ketgat; angl.], catgut — druh prírodného šijacieho materiálu používaného v chirurgii. Vyrába sa z podslizničnej vrstvy zvieracích čriev (napr. z ovčích, kozích alebo z hovädzích). Je vstrebateľný, vstrebateľnosť môže byť predĺžená pochrómovaním.

kategorizácia [gr.] — odborné zaradenie, zatriedenie osôb, predmetov a javov do kategórií, skupín alebo tried podľa určitých kritérií;

1. farm., práv. kategorizácia liekov — proces, v rámci ktorého sa rozhoduje o zaradení (alebo podmienečnom zaradení) liekov registrovaných v Slovenskej republike do Zoznamu kategorizovaných liekov (kategorizačného zoznamu) alebo o ich vyradení z tohto zoznamu, o znížení alebo zvýšení úradne určenej ceny liekov zaradených v tomto zozname, o určení maximálnej ceny a úhrady liekov vo verejnej lekárni, o určení referenčných skupín zaradených liekov (obsahujú lieky s rovnakým liečivom, s rovnakou cestou podávania, s rovnakou alebo porovnateľnou liekovou formou a s rovnakým obsahom liečiva v jednej dávke) a ich charakteristík (štandardná dávka liečiva a maximálna výška úhrady zdravotnej poisťovne, niekedy aj indikačné alebo preskripčné obmedzenia).

Pri kategorizácii liekov sa prihliada na účinnosť liečiva potvrdenú klinickými skúškami (napr. pri záchrane života, vyliečení choroby a zmiernení príznakov choroby), na účinnosť a bezpečnosť lieku potvrdenú v podmienkach bežnej praxe, na prínos lieku pri znižovaní chorobnosti a úmrtnosti, na výšku úhrady zdravotnej poisťovne za iné lieky určené na použitie pri rovnakých indikáciách, na farmaceutické charakteristiky lieku, na porovnanie lieku s inými dostupnými možnosťami liečby a na odporúčané liečebné postupy s prihliadnutím na nákladovú efektívnosť a predpokladaný vplyv na verejné zdravotné poistenie.

V Zozname kategorizovaných liekov je každý liek zaradený v zodpovedajúcej referenčnej skupine. Pri každom lieku sa uvádza jeho kód a názov, lieková forma, množstvo liečiva v nej, veľkosť balenia lieku, držiteľ registrácie, maximálna cena lieku vo verejnej lekárni, maximálna výška úhrady zdravotnou poisťovňou, maximálna výška doplatku poistenca za liek, podmienky predpisovania, označenie originálneho alebo generického lieku a i.

Žiadosť o zaradenie lieku do kategorizačného zoznamu podáva držiteľ registrácie; o zaradení, resp. nezaradení lieku do kategorizačného zoznamu a o pomere výšky úhrady zdravotnej poisťovne a výšky doplatku pacienta rozhoduje Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky na návrh Kategorizačnej komisie pre liečivá (poradný orgán ministerstva). Do kategorizačného zoznamu nemôžu byť zaradené lieky s obsahom liečiv určených na podpornú alebo doplnkovú liečbu. Kategorizácia liekov sa vykonáva v súlade s príslušnými právnymi predpismi, v súčasnosti (2015) sa Zoznam kategorizovaných liekov aktualizuje každý mesiac;

2. lek., práv. kategorizácia prác — zatriedenie pracovných činností do 4 kategórií podľa úrovne a charakteru faktorov práce a pracovného prostredia, ktoré môžu ovplyvniť zdravie zamestnancov, podľa hodnotenia zdravotných rizík a podľa zmien zdravotného stavu zamestnancov: 1. kategória – práce, pri ktorých nie je riziko poškodenia zdravia zamestnanca vplyvom práce a pracovného prostredia; 2. kategória – práce, pri ktorých faktory práce a pracovného prostredia neprekračujú limity ustanovené osobitnými predpismi a nie je predpoklad poškodenia zdravia, ale nedá sa vylúčiť nepriaznivá odpoveď organizmu na záťaž; 3. kategória – práce, pri ktorých nie je expozícia zamestnanca faktorom práce a pracovného prostredia znížená technickými opatreniami na úroveň stanoveného limitu (na zníženie zdravotného rizika je potrebné vykonať organizačné opatrenia a použiť osobné ochranné pracovné prostriedky); práce, pri ktorých je expozícia znížená technickými opatreniami na úroveň stanovených limitov, ale vzájomná kombinácia a pôsobenie faktorov práce a pracovného prostredia môžu poškodiť zdravie zamestnancov; práce, pri ktorých nie sú ustanovené limity, ale expozícia faktorom práce a pracovného prostredia môže zamestnancom poškodiť zdravie; 4. kategória – práce, pri ktorých nie je možné technickými alebo organizačnými opatreniami znížiť expozíciu zamestnanca na úroveň stanovenú limitom, expozícia prekračuje limity a zisťujú sa aj zmeny zdravotného stavu zamestnancov vo vzťahu k pôsobiacim faktorom práce; práce, ktoré podľa miery expozície patria do 3. kategórie, ale vzájomná kombinácia faktorov práce a pracovného prostredia zvyšuje riziko poškodenia zdravia. Prácu zaradenú v tejto kategórii môže zamestnanec vykonávať len výnimočne a na časovo obmedzené obdobie (najviac na 1 rok). Práce zaradené v 3. a 4. kategórii sú riziková práca.

Pracovné činnosti sa do kategórií zaraďujú podľa kritérií, ktoré sú pre každú kategóriu prác a pre každý faktor (prach, hluk, vibrácie, ionizujúce žiarenie, elektromagnetické žiarenie, ultrafialové, infračervené a laserové žiarenie, faktory spôsobujúce vznik profesionálnych kožných ochorení, chemické faktory, karcinogénne a mutagénne faktory, biologické faktory, faktory spôsobujúce profesionálne alergické ochorenia dýchacích ciest alebo očných spojoviek, fyzická záťaž, psychická pracovná záťaž, zvýšený tlak vzduchu, záťaž teplom a chladom) legislatívne určené. Zamestnávateľ predkladá návrh na zaradenie pracovných činností do kategórií príslušnému orgánu verejného zdravotníctva, ktorý rozhodne o ich zaradení alebo nezaradení do príslušnej kategórie (môže tak urobiť aj z vlastného podnetu). Návrh na zaradenie prác do 3. a 4. kategórie vypracúva pracovná zdravotná služba na základe úrovne a charakteru faktorov práce a pracovného prostredia, na základe hodnotenia zdravotných rizík podľa jednotlivých faktorov spracovaných do písomného dokumentu (tzv. posudok o riziku) a na základe zmien zdravotného stavu zamestnancov. V prípade výkonu rizikových prác musí zamestnávateľ vykonať opatrenia na zníženie alebo na odstránenie rizika. Kategorizácia prác a hodnotenie konkrétnych pracovných činností na pracovisku z hľadiska ich zaradenia do kategórií sa vykonáva s cieľom prevencie chorôb z povolania a ochrany zdravia pri práci. Hodnotenie, resp. posudzovanie zdravotných rizík je základnou zložkou právnych predpisov z oblasti. bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci;

3. lesn., práv. kategorizácia lesov — rozdelenie lesov z hľadiska ich prevládajúcej funkcie na tri kategórie: ochranné lesy, lesy osobitného určenia a hospodárske lesy.

Ochranné lesy sú lesy, ktoré boli za také vyhlásené a ktorých funkčné zameranie vyplýva z prírodných podmienok daného stanovišťa. Musí sa v nich hospodáriť tak, aby plnili účel (najmä ochrannú funkciu), na ktorý boli vyhlásené. Za ochranné lesy možno vyhlásiť lesy na mimoriadne nepriaznivých stanovištiach (napr. sutiny, nespevnené štrkové nánosy, rašeliniská, mokrade a i.), ktoré plnia pôdoochrannú, protieróznu a vodohospodársku funkciu, vysokohorské lesy pod hornou hranicou stromovej vegetácie, ktorých funkciou je ochrana nižšie položených lesov a pozemkov, lesy na exponovaných horských svahoch pod silným nepriaznivým klimatickým vplyvom a lesy znižujúce nebezpečenstvo vzniku lavín, lesy nad hornou hranicou stromovej vegetácie s prevládajúcim zastúpením kosodreviny a ostatné lesy s prevažujúcou funkciou ochrany pôdy (protierózna ochrana).

Lesy osobitného určenia sú lesy, ktoré boli za také vyhlásené a ktorých účelom je zabezpečovanie špecifických potrieb spoločnosti, právnických alebo fyzických osôb, čím sa významne zmení spôsob hospodárenia oproti bežnému hospodáreniu. Za lesy osobitného určenia možno vyhlásiť lesy v ochranných pásmach vodárenských zdrojov I. a II. stupňa, v ochranných pásmach prírodných liečivých zdrojov a zdrojov prírodných minerálnych vôd a vo vnútornom kúpeľnom území kúpeľného mesta, prímestské a ďalšie lesy s významnou zdravotnou, kultúrnou a rekreačnou funkciou, lesy v uznaných zverniciach a samostatných bažantniciach, v chránených územiach a na lesných pozemkoch s výskytom biotopov európskeho významu alebo chránených druhov, v génových základniach lesných drevín, ďalej lesy určené na lesnícky výskum a lesnícku výučbu a lesy, ktoré sú nevyhnutné z hľadiska obrany štátu (vojenské lesy).

Hospodárske lesy sú lesy, ktorých účelom je produkcia dreva a ostatných lesných produktov pri súčasnom zabezpečovaní ostatných (mimoprodukčných) funkcií lesov. Do tejto kategórie sa zaraďujú všetky lesy, ktoré neboli vyhlásené za ochranné lesy alebo za lesy osobitného určenia; lesy sa zaraďujú do kategórie ochranných lesov alebo lesov osobitného určenia rozhodnutím orgánu štátnej správy lesného hospodárstva na základe návrhov rôznych subjektov. Kategorizácia lesov sa riadi zákonom č. 326 z 2005 o lesoch v znení neskorších predpisov a vyhláškou č. 453 z 2006 o hospodárskej úprave lesov a o ochrane lesa, ktorá ustanovuje podrobnosti o kategorizácii lesov a charakteristike subkategórií lesov, o kritériách a ďalších podmienkach na ich vyhlásenie, ako aj podmienky predkladania návrhov na vyhlasovanie ochranných lesov a lesov osobitného určenia;

4. kategorizácia pôdy —

a) pedol. triedenie pôdy podľa jej vlastností (obsahu humusu, pôdnej reakcie, hutnosti, hrúbky ap.), spôsobu ochrany a spôsobu využívania. Podľa obsahu humusu sa pôdy rozdeľujú na slabo, str. a silno humózne, podľa pôdnej reakcie na silno kyslé, kyslé, slabo kyslé, neutrálne, slabo alkalické, alkalické a silno alkalické, podľa hutnosti na kypré, drobivé a tuhé, podľa hrúbky pôdneho profilu od povrchu po pevnú horninu alebo hrubú štrkovú vrstvu na plytké, str. hlboké, hlboké a veľmi hlboké. Kategórie chránenej pôdy (napr. poľnohospodárskej) majú podľa rozsahu obmedzenia ľudskej činnosti rôzny stupeň ochrany. V závislosti od účelu využívania sa rozoznáva poľnohospodárska (orná pôda, lúky a pasienky), lesná, záhradná, parková a i. pôda;

b) práv. rozdelenie pozemkov podľa účelu ich využitia pre potreby katastra nehnuteľností. Druhy pozemkov sú vymenované priamo v katastrálnom zákone (zákon o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam č. 162 z 1995), presnejšie údaje o jednotlivých druhoch pozemkov obsahuje príloha vyhlášky č. 79 z 1996, ktorou sa vykonáva katastrálny zákon. Existuje 10 druhov pozemkov, ktoré sú rozdelené do troch kategórií: 1. poľnohospodárska pôda – orná pôda, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné sady, trvalé trávnaté porasty; 2. lesný pôdny fond – lesné pozemky a pozemky, ktoré môže orgán štátnej správy lesného hospodárstva vyhlásiť za lesné pozemky; 3. nepoľnohospodárska a nelesná pôda – vodné toky a plochy (prirodzené aj umelé), zastavané plochy a nádvoria (pozemky, na ktorých sú postavené bytové i nebytové stavby okrem skleníkov, dvory obytných, hospodárskych a priemyselných stavieb, pozemky, na ktorých sú postavené inžinierske stavby – diaľnice, cesty, miestne komunikácie, železničné dráhy, letiská a ich súčasti) a ostatné plochy – pozemky slúžiace ako manipulačné, skladové a dielenské plochy, pozemky na účely elektrických rozvodov, telekomunikačných sietí ap., pozemky verejnej zelene, pozemky na rekreačné a športové účely, pozemky cintorínov, pozemky využívané na kultúrne a osvetové účely (botanické a zoologické záhrady, skanzeny, pozemky pod pamätníkmi ap.), prírodné rezervácie alebo iné chránené územia, pozemky na ťažbu nerastných surovín, pod skládkami odpadu a i.

intubácia [lat.] — zavedenie pružnej rúrky do priedušnice (cez nos alebo cez ústa). Umožňuje mechanickú ventiláciu pľúc a odsávanie sekrétov a zabraňuje vdýchnutiu obsahu žalúdka. Intubácia je indikovaná najčastejšie pri akútnych alebo chronických obštrukciách dýchacích ciest alebo pri kardiopulmonálnej resuscitácii, často je súčasťou celkovej anestézie.

inkontinencia [lat.] — neschopnosť udržať moč (inkontinencia moču) alebo stolicu (inkontinencia stolice). Inkontinencia moču vzniká najčastejšie následkom poruchy funkcie dolných močových ciest. Postihuje najmä ženy nad 50 rokov. Môže byť prechodná (vyskytuje sa pri infekciách močového ústrojenstva) alebo trvalá (zapríčiňujú ju poruchy centrálnej nervovej sústavy, pokles maternice a i.). U mužov inkontinenciu zapríčiňuje najčastejšie benígna hyperplázia prostaty.

hnis — hustá žltkavá alebo zelenkavá tekutina tvorená predovšetkým bielymi krvinkami, mŕtvymi bunkami a baktériami. Tvorí sa v mieste bakteriálneho zápalu. Niekedy sa hromadí v prirodzených (→ empyém) alebo v novovytvorených dutinách (→ absces) alebo voľne prestupuje tkanivo (→ flegmóna).

granulóm [lat.] — nešpecifické granulačné tkanivo (uzlíky) s charakteristickým mikroskopickým obrazom. Niektoré granulómy vznikajú ako reakcia tkaniva na chronické zápalové alebo alergicko-infekčné procesy, na niektoré cudzie látky a telesá (napr. chirurg. šijací materiál), niektoré sú pravdepodobne nádorového pôvodu. Vyskytujú sa napr. pri tuberkulóze, syfilise, malomocenstve, sarkoidóze a Crohnovej chorobe.

fenestrácia [lat.] —

1. chirurgické vytvorenie okienka alebo otvoru s cieľom zabezpečiť prístup do dutiny, resp. umožniť odtok patologických tekutín z dutiny. Fenestrácia sa najčastejšie robí pri exsudatívnom zápale osrdcovníka, pri ktorom hromadiaca sa tekutina stláča srdce. Vytvorením okienka tekutina vyteká do podkožia alebo do hrudnej dutiny, kde sa vstrebáva;

2. druh ušnej operácie pri niektorých poruchách sluchu spočívajúcej vo vytvorení novej sluchovej cesty k labyrintu.

ezofagoskopia [gr.] — endoskopická vyšetrovacia metóda slúžiaca najmä na diagnostiku (v niektorých prípadoch aj na liečbu) ochorení pažeráka, napr. nádorov, zápalov, zúženín, vydutín, zdrojov krvácania (pažerákové varixy). Pomocou operačného ezofagoskopu je možné zastavovať krvácanie, odstraňovať drobné nádory, rozširovať zúženiny a odoberať vzorky na bioptické vyšetrenie. Zákrok sa robí v lokálnom znecitlivení alebo v celkovej anestéze.

dystopia [gr.] — chybné uloženie orgánu alebo časti tkaniva na anatomicky nesprávnom, nezvyklom mieste; napr. dystopia obličky – vrodená abnormálna poloha obličky zvyčajne v malej panve; dystopia sliznice žalúdka – chybná poloha sliznice v Meckelovom výbežku – Meckelovom divertikule tenkého čreva.

atónia [gr.], atonia — znížené napätie svalstva. Nastáva po úrazoch a ochoreniach svalstva, ale aj pri dlhodobej nehybnosti pacienta. Pretože dlhotrvajúca atónia môže vyústiť do ubúdania svalovej hmoty (atrofia), treba každodenne cvičiť (rehabilitácia).

artériografia [gr.] — vyšetrovacia metóda znázorňujúca pomocou röntgenového prístroja tepny po vstreknutí kontrastnej látky.

ARO → anestéziologicko-resuscitačné oddelenie

dekapsulácia [lat.] — operačné odstránenie puzdra (kapsuly) niektorého orgánu, pričom orgán sa ponechá na pôvodnom mieste (v súčasnosti sa nevykonáva).

defibrilátor [lat.] — prístroj umožňujúci odstrániť fibriláciu srdca elektrickým výbojom (napr. pri poruchách srdcového rytmu), najmä fibriláciu srdcových komôr. Defibrilátor môže byť stacionárny (pripojený na elektrickú sieť) alebo prenosný (zdrojom energie je batéria); → defibrilácia.

défense musculaire [defans müskülér; fr.] — reflexné (samovoľné) napätie svalstva prednej brušnej steny pri dráždení alebo pri rozsiahlom zápale pobrušnice, ktorým sa organizmus snaží chrániť pred bolesťou zvyšujúcou sa tlakom na prednú brušnú stenu. Pri niektorých ochoreniach sa vyskytuje len v časti prednej brušnej steny (napr. pri zápale slepého čreva v pravom podbrušku), pri iných je stiahnutá celá predná brušná stena (difúzne; napr. pri prederavenom žalúdkovom a dvanástnikovom vrede).

chirurgické metódy liečby — metódy, ktorých základom je rezanie a šitie živého organizmu a iné podobné priame mechanické zásahy (→ operácie, drobné lokálne zákroky, → repozície). Chirurgické metódy liečby sa uplatňujú v chirurgii a v niektorých iných lekárskych odboroch (napr. v otorinolaryngológii, očnom lekárstve a gynekológii).

cholestáza [gr.] — porucha sekrécie a transportu žlče v pečeni, resp. porucha v odtoku žlče intra- a extrahepatálnymi žlčovodmi. Môže byť vyvolaná mechanickou obštrukciou žlčovodov (napr. kameňom alebo nádorom) alebo funkčnou poruchou pečene (napr. pri cirhóze, infekčných, liekovo-toxických alebo geneticky podmienených ochoreniach pečene). Klinicky sa prejavuje žltým sfarbením kože a slizníc (→ žltačka).

cholesteatóm [gr.] — nádorovitý útvar (cysta) guľového tvaru vytvorený z tukových kvapôčok, kryštálikov mastných kyselín, cholesterolu a zrohovatených šupín dlaždicového epitelu. Vyskytuje sa vo vonkajšom zvukovode a v strednom uchu. Svojím rastom spôsobuje tlakovú atrofiu až nekrózu v priľahlých tkanivách. Prejavuje sa zápalom, perforáciou bubienka s výtokom a nedoslýchavosťou. Zvyčajne býva následkom chronického zápalu stredného ucha. Liečba: chirurgická.

cystoskopia [gr.] — diagnostické endoskopické vyšetrenie močového mechúra, pri ktorom sa v celkovej narkóze zavedie cystoskop cez močovú rúru do močového mechúra a ním sa zavádzajú do močovodov, resp. až do obličkovej panvičky, tenké drény. Pomocou cystoskopu sa robia aj niektoré operácie prostaty a močového mechúra, resp. elektrokoaguláciou sa odstraňujú malé, predovšetkým stopkaté nádory.

cystektómia [gr.] —

1. operačné odstránenie cysty;

2. chirurgické odstránenie močového mechúra. Takmer výhradným dôvodom na rozsiahly operačný zákrok sú nádory močového mechúra. Po operácii sa močovody všívajú do izolovanej kľučky tenkého čreva, ktorá sa vyvedie cez prednú brušnú stenu (urostómia).