Kodaň, København — hlavné mesto Dánska vo vých. časti krajiny v administratívnom regióne Hovedstaden (Región hlavného mesta) rozkladajúce sa na ostrovoch v prielive Øresund – na vých. pobreží ostrova Sjælland, malá časť v sev. časti ostrova Amager; 590-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,968 mil. obyvateľov (jej súčasťou je i enkláva nachádzajúca sa v centre Kodane samosprávne mesto Frederiksberg), konurbácia Kodaň-Malmö (súčasť medzihraničného regiónu Øresund rozkladajúceho sa na obidvoch brehoch prielivu Øresund na území Dánska a Švédska) 2,415 mil. obyvateľov (2013). Stredisko priemyslu, finančníctva, obchodu, služieb, turistiky, vzdelanosti a kultúry. Priemysel farmaceutický, lodný, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), informačný, potravinársky (mliekarský, pivovarnícky, sídlo spoločnosti Carlsberg Group a i.), elektrotechnický, odevný, nábytkársky, výroba porcelánu (Kráľovská továreň na porcelán, Royal Copenhagen, založená 1775). Centrum vedy a výskumu, v blízkosti (na pobreží prielivu Øresund) sa nachádza jedno z najsilnejších zoskupení vedeckých klastrov, centrum biologických, farmaceutických a lekárskych vied i biotechnológií Medicon Valley. Významná dopravná križovatka krajiny, cestný a železničný uzol (6 železničných tratí spájajúcich Kodaň s krajinou), medzinárodné letisko (na ostrove Amager, najväčšie letisko škandinávskych krajín), námorný prístav, trajektové spojenie so Švédskom, s Nórskom, Nemeckom, Poľskom a so Spojeným kráľovstvom, so susednými ostrovmi a Škandinávskym polostrovom spojenie 5 mostami (od 2000 cestným a železničným mostom s Malmö vo Švédsku), množstvo cyklotrás, metro. Kodaň je považovaná za najohľaduplnejšie mesto na svete k životnému prostrediu, vo svojej komunálnej politike má zakotvené znižovanie emisií oxidu uhličitého CO₂ s cieľom stať sa do 2025 CO₂ neutrálnym miestom; v blízkosti mesta bola 2001 dobudovaná veterná elektráreň zabezpečujúca 4 % elektrickej energie mesta, kvalita vody v prístave sa výrazne zlepšila po dobudovaní čistiarne odpadových vôd, recykluje sa dažďová voda, realizujú sa strechy čiastočne alebo úplne prekryté vegetáciou (tzv. zelené strechy), projektujú sa ulice a námestia so zreteľom na cyklistov a peších, čo vedie k eliminácii automobilov v meste ap. Kodaň a priľahlé okolie majú pobrežie s piesočnými plážami (dĺžka 8 km) so systémom rekreačných kúpalísk a s plážovým parkom na ostrove Amager.

Na území dnešného mesta existovala začiatkom 10. stor. rybárska osada, ktorá sa vďaka výhodnej polohe stala strediskom obchodu (najmä so sleďmi). Písomne doložené 1043. R. 1167 založil roskildský biskup Absalon pevnosť na ostrove Slotsholmen (nazývaná aj Absalonov zámok, Absalons borg, na mieste dnešného paláca Christiansborg), okolo ktorej sa začalo rozvíjať stredoveké mesto známe ako Købmændenes Havn (prístav obchodníkov; nem. Kaufmannshafen, ľudovo Kopenhagen; lat. Hafnæ, Hafnia). V stredoveku významné obchodné centrum, 1248 takmer zničené lübeckými vojskami (z toho dôvodu boli vybudované prvé hradby), 1254 získalo prvé mestské privilégiá. Do 1416 v držbe roskildského biskupstva, potom kráľovské mesto, 1443 Krištofom III. Bavorským povýšené na hlavné mesto Dánskeho kráľovstva. Od 1479 tam sídli Kodanská univerzita (založená Kristiánom I.) patriaca k najstarším univerzitám v severnej Európe. V 1. polovici 16. stor. sa tam šírili myšlienky reformácie. Začiatkom 17. stor. zaznamenalo mesto nebývalý stavebný rozvoj, v dôsledku ktorého sa jeho plocha zdvojnásobila. Kráľ Kristián IV. (vládol 1588 – 1648) poveril nizozemského inžiniera Johana Semsa (*1572, †1635, v Dánsku pôsobil 1616 – 20) založením novej, opevnenej štvrte Christianshavn (1618) na umelom ostrove (mala pravidelnú sieť ulíc a kanál), ktorá slúžila ako obytná štvrť a vojenské opevnenie. Vznikli aj viaceré stavby v štýle severskej renesancie, ktoré do súčasnosti patria k dominantám mesta, napr. burza (Børsen, 1619 – 40), Okrúhla veža (Rundetårn, 1637 – 42) s astronomickým observatóriom, kostol Trinitatis Kirke (1656), zámok Rosenborg (1613 – 34, do 1710 kráľovské sídlo), kostol Holmens Kirke (1619 – 41), ako aj pevnosť Kastellet (Citadellet Frederikshavn, od 1625). Za odhodlanie, ktoré obyvatelia mesta preukázali počas švédskeho vpádu (1658), získali od Frederika III. nezávislosť od šľachty (1660). Vďaka získaným slobodám a prevažne neutrálnej zahraničnej politike nastal rozmach obchodu (o. i. vybudovaný kanál Nyhavn, 1671 – 73) a populačný rast Kodane (1674 mala 40 tis. obyvateľov). Mesto bolo viackrát zničené požiarmi (1728, 1794, 1795), najväčší 1728 zničil približne tretinu mesta a viedol k prijatiu stavebných regulatív s protipožiarnym zámerom (bola regulovaná šírka ulíc, vyžadovali sa murované priečelia a i.), a tým aj k výstavbe typizovaných meštianskych domov (sčasti zachované). R. 1749 kráľ Frederik V. inicioval založenie novej mestskej štvrte – Frederiksstad, ktorej hlavným architektom bol Niels (Nicolai) Eigtved (*1701, †1754). Má pravouhlú uličnú sieť, ktorej 2 kolmé osi sa pretínajú na centrálnom námestí s jazdeckým pomníkom Frederika V. v strede a so 4 rovnakými šľachtickými palácmi po stranách (1750 – 55, dnes dánsky kráľovský palácový komplex Amalienborg), v tesnej blízkosti námestia kostol Frederiks Kirke (aj Mramorový kostol, Marmorkirken, 1749, dokončený 1894). Po 1754 pokračoval vo výstavbe štvrte architekt Lauritz de Thurah (*1706, †1759). Počas napoleonských vojen bolo mesto ostreľované britským loďstvom (1801, 1807) a časť bola zničená požiarom. Od 18. stor. bola Kodaň centrom medzinárodného obchodu, čo viedlo k rozšíreniu prístavu, k výstavbe skladísk a dokov, ale aj k založeniu kultúrnych a vedeckých inštitúcií (Kráľovské dánske divadlo, založené 1748; Kráľovská dánska akadémia výtvarných umení, 1754, dnes súčasť Kráľovskej dánskej akadémie umení), v 19. stor. centrum vedy a kultúry. R. 1847 bolo vybudované železničné spojenie s mestom Roskilde a 1852 – 56 stratila Kodaň pevnostný charakter, čím sa uvoľnili rozsiahle územia na zriadenie parkov (o. i. botanická záhrada, skleník, 1871 – 74, inšpirovaný Krištáľovým palácom v Hyde Parku v Londýne). R. 1857 získala samosprávny štatút, 1894 bol otvorený slobodný prístav. S industrializáciou nastal demografický rozvoj Kodane (1860 mala 155-tis. obyvateľov), ktorý si v 2. polovici 19. stor. vynútil nové urbanistické riešenia, výstavbu nájomných domov (priekopníckou bola radová zástavba stavebného spolku pracujúcich vo štvrti Østerbro, 1873 – 89) a vznik kolektívnej dopravy. Vznikli aj nové verejné inštitúcie, na objektoch sa odrazili voľne interpretovaný historicizmus a monumentálny eklektizmus, napr. Univerzitná knižnica (1857 – 61), Mestská nemocnica (1859 – 63; H. CH. Hansen), nová budova Kráľovského dánskeho divadla (1872 – 74), Národná galéria (1889 – 96), glyptotéka Ny Carlsberg Glyptotek (dve budovy, 1890 – 97 a 1901 – 06; Vilhelm Dahlerup, *1836, †1907, a Hack Kampmann, *1856, †1920). Od konca 19. stor. sa výrazne rozrastali prístavné zóny s priemyselnou výstavbou. Po 1900, keď boli do Kodane začleňované okolité komúny a dediny, vznikla potreba komplexného urbanistického plánovania a regulácie infraštruktúry. Počas 2. svetovej vojny sídlila v Kodani okupačná nemecká správa. V povojnovom období nastal rozvoj turizmu, počas hospodárskych recesií (napr. v 70. rokoch 20. stor.) sa objavili sociálne nepokoje (mládežnícke subkultúry si utvorili centrum vo štvrti Christiania). Nastal aj rozmach bytovej výstavby s podporou štátnych inštitúcií a bol prijatý prvý urbanistický plán (tzv. Prstový plán, Fingerplanen, 1947) oblasti tzv. Veľkej K. (Storkøbenhavn). Podľa neho sa mesto budovalo pozdĺž piatich prstov – osí vytýčených dopravnými tepnami a železnicou so zelenými areálmi medzi nimi, pričom sa regulovali komplexné potreby od zásobovania po rekreáciu. Priekopnícke bolo prvé sídlisko výškových domov Bellahøj (súťaž 1944, realizácia 1951 – 56), pri ktorom sa vychádzalo z princípov Le Corbusiera s využitím experimentálnych stavebných metód. Od polovice 50. rokov 20. stor. vzniklo v Kodani množstvo objektov modernej architektúry. R. 1994 sa začalo s výstavbou novej štvrte Ørestad na ostrove Amager, ktorá pokračuje do súčasnosti. Buduje sa pozdĺž novej linky metra a trate rýchlovlaku do Švédska prechádzajúcej tunelovo-mostným spojením cez úžinu Øresund (Øresundsbron, stavba ukončená 2000). Vzniklo tam mnoho významných stavieb od popredných svetových architektov (koncertný dom Dán. rozhlasu DR Koncerthuset od J. Nouvela, 2009). R. 1996 bola Kodaň vyhlásená za Európske mesto kultúry. Od konca 20. stor. intenzívne prebieha aj revitalizácia prístavných a priemyselných oblastí (štvrte Nordhavn a Sydhavn) vrátane ich rozširovania zeminou zo stavby nových liniek metra. Dôraz sa kladie na energetickú efektívnosť a kvalitu trvalo udržateľného rozvoja (napr. prvá CO₂ neutrálna verejná budova v Dánsku nazvaná Zelený maják, Green Lighthouse, 2008 – 09, súčasť Prírodovedeckej fakulty Kodanskej univerzity).

Stavebné pamiatky: kostol Sankt Petri Kirke (okolo 1450, neskôr prestavaný), kostol Helligåndskirken (14. stor.), kostol Sankt Nikolaj Kirke (1912, na mieste pôvodného z 13. stor., ktorý 1795 vyhorel, s pôvodnou renesančnou vežou, 1591; dnes výstavný priestor), renesančné meštianske domy (Magstræde, okolo 1640), radová zástavba Nyboder (1631 – 41; pre príslušníkov kráľovského námorníctva, približne 200 domov, ktoré vysoko prevyšovali dobový štandard), budova burzy (Børsen, 1619 – 40), Okrúhla veža (Rundetårn, 1637 – 42) s astronomickým observatóriom, kostol Trinitatis Kirke (1656), zámok Rosenborg (1613 – 34, do 1710 kráľovské sídlo, obklopený kráľovskou záhradou; dnes kultúrno-historické múzeum), kostol Holmens Kirke (1619 – 41), pevnosť Kastellet (Citadellet Frederikshavn, od 1625) s pôdorysom päťcípej hviezdy (jedna z najlepšie zachovaných pevností na severe Európy), ranobarokový palác Charlottenborg (1672 – 86), reformovaný kostol v štýle holandského baroka (1688 – 89), kostol Vor Frelsers Kirke (1682 – 96, veža 1752), zámok Frederiksberg inšpirovaný talianskymi barokovými vilami (1699 – 1703, letné sídlo kráľovskej rodiny, obklopený parkom vo francúzskom barokovom štýle), barokový palác Christiansborg (1733 – 45, sídlo dánskej kráľovskej rodiny, 1794 vyhorel, zachované jazdiareň, stajne, vstupný most a budova divadla z 1767, klasicisticky obnovený 1803 – 28, Ch. F. Hansen, 1884 vyhorel, zachoval sa klasicistický kostol z 1826; dnešná podoba palácového komplexu je z 1907 – 28; sídlo dánskeho parlamentu – Folketingu, Úradu vlády a ďalších inštitúcií), Princov palác (Prinsens palæ, 1743 – 44, dnes Národné múzeum), kostol Frederiks Kirke (1749 – 1894), klasicistické paláce Thotts palæ (1763), Harsdorffs palæ (1779 – 80) a Erichsens palæ (1799), kostol Vor Frue Kirke (1817 – 29, Ch. F. Hansen, dnes katedrála), Thorvaldsenovo múzeum (1839 – 48); budovy v historizujúcom a eklektickom štýle: Univerzitná knižnica (1857 – 61), Mestská nemocnica (1859 – 63; H. CH. Hansen), Kráľovské dánske divadlo (1872 – 74), Národná galéria (1889 – 96); budovy v štýle národného romantizmu: radnica (1892 – 1905), hlavná stanica (1904 – 11), secesný hotel Palace (1906 – 10), secesné administratívne sídlo pivovaru Tuborg (1912 – 04); neoklasicistické budovy: Policajná centrála (1918 – 24), nájomný dom Hornbækhus (1923), kostol Grundtvigs Kirke (1921 – 40; P. V. Jensen-Klint), funkcionalistické budovy: nájomný komplex Bellavista (1934), laboratóriá firmy Novo Nordisk (1935), divadlo a reštaurácia Bellevue (1937), hotel Astoria (1934 – 35), administratívna budova Vesterport (1930 – 32), viaceré nájomné domy (napr. Vestersøhus, 1935 – 39; Ryparken, 1931; a i.), Ľudový dom (1935 – 36), radnica v štvrti Gladsaxe (1936 – 37), hlavné sídlo rozhlasu (1936 – 41), prvý terminál letiska v Kastrupe (1937 – 39); moderná architektúra: radnica vo štvrti Rødovre (1954 – 56), hotel SAS Royal (1956 – 61, prvý mrakodrap v Dánsku so zavesenými fasádami), sídlo Národnej banky (1971), kostol vo štvrti Vangede (1974), kostol vo štvrti Farum (1979 – 81), prístavba kráľovskej knižnice nazývaná Čierny diamant (1997 – 98), nové budovy opery (2004) a činohry (2007) Kráľovského dánskeho divadla.

København [kö- -haun] → Kodaň

Knut Lavard, 12. 3. 1096 Roskilde – 7. 1. 1131 Haraldsted, neďaleko Ringstedu — dánsky princ z rodu Estridssønovcov, šlezvický vojvoda (od 1120), syn Erika I. Ejegoda (asi 1060, †1103), otec Valdemara I. Veľkého. Hoci bol jediným legitímnym synom dánskeho panovníka, pre nízky vek sa 1104 stal dánskym kráľom jeho strýko Niels Svendssøn. Mladosť strávil čiastočne v Nemecku, kde sa oboznámil s tradíciami rytierskej kultúry. R. 1115 ho strýko vyhlásil za jarla Jutska (zaberalo juh Holštajnska a Šlezvicko), kde sa z jeho poverenia usiloval o posilnenie dánskych pozícií proti útokom slovanských Obodritov. Na dobytom území ustanovil Šlezvické vojvodstvo a sám sa vyhlásil za jeho vojvodu (1120), s čím dánsky kráľ súhlasil pod podmienkou, že sa zriekne nárokov na dánsky trón.

Sústredil sa na rozvoj obchodu a cirkevnej štruktúry, čím si postupne upevnil osobnú moc a považoval sa za nezávislého od dánskej koruny. Tým si však znepriatelil svojich príbuzných. Aby sa politicky poistil, vzdal hold cisárovi Lotarovi III. (na jeho saskom dvore istý čas vyrastal) a stal sa lénnikom Rímsko-nemeckej ríše (1129 takto o. i. získal suverenitu nad dobytým obodritským územím, t. j. definitívne uznanie Šlezvického vojvodstva). Rod Estridssønovcov sa jeho zásahmi do dánskych politických záležitostí cítil ohrozený a dal ho zavraždiť. Smrť Knuta Lavarda rozpútala v Dánsku občiansku vojnu, z ktorej 1157 vyšiel víťazne jeho syn Valdemar I. Veľký (pohrobok). R. 1169 bol Knut Lavard na Valdemarov podnet kanonizovaný.

Knut VI. Valdemarssøn [-sön], 1163 – 12. 11. 1202, pochovaný v Ringstede — dánsky kráľ (od 1182) z dynastie Ulfovcov, syn Valdemara I. Veľkého. R. 1165 bol vyhlásený za následníka a 1170 za spolukráľa svojho otca. Po smrti otca vládol spočiatku v tieni jeho vplyvného poradcu Absalona, biskupa z Roskilde. Na rozdiel od otca odmietol vzdať hold rímsko-nemeckému cisárovi Fridrichovi I. Barbarossovi. Nezávislú zahraničnú politiku obhájil (1184/85) porážkou pomoranského kniežaťa Boguslava, čím do panovníckej titulatúry pridal titul kráľ Venetov (aj Vendi, Wendi), ktorý sa používal až do 1972 (hoci Dánsko si tieto územné zisky udržalo iba do 1. polovice 13. stor.). R. 1191 viedol križiacku výpravu do Fínska, 1197 proti Estóncom. Vnútropoliticky sa s podporou biskupa Absalona usiloval posilniť panovnícku moc. V období jeho vlády sa v Dánsku začal nebývalý rozvoj latinskej literatúry, a najmä historiografie (kronika Gesta Danorum, Slávne skutky Dánov, spísaná okolo 1200 Saxom Grammaticom). Na konci jeho vlády sa začalo zapisovanie skånského práva (prvý krajinský zákonník Skånske Lov, 1202 – 16).

Knut IV. Svätý, okolo 1042 Anglicko — 10. 7. 1086 Odense — dánsky kráľ (od 1080), nemanželský syn Svenda II. Estridssøna. V mladosti sa zúčastňoval na vikinských výbojoch v Británii a v Pobaltí. Po otcovej smrti (1074) bol vo švédskom exile, pravdepodobne sa podieľal na opozícii proti nevlastnému bratovi Haraldovi III. Henovi (†1080), ktorého vystriedal na tróne. Horlivo podporoval cirkev štedrými donáciami (v Lunde inicioval založenie katedrálnej školy, najstaršej vzdelávacej inštitúcie na severe Európy, založil opátstvo v Odense), vymáhal platenie desiatkov, čím si znepriatelil vidiecku šľachtu. Sústredil sa na posilnenie panovníckej autority na úkor šľachty. Zamýšľal obnoviť moc svojho rodu v Británii, no k invázii sa neodhodlal pre konflikt s Rímsko-nemeckou ríšou (centralizačné a výbojné plány navyše narážali na odpor šľachty). S bratom Benediktom a družinou bol zavraždený rebelmi počas sedliackeho povstania v kostole Opátstva sv. Albana v Odense, kam sa uchýlil. R. 1101 bol kanonizovaný ako prvý dánsky svätec. Je národným patrónom Dánska (sviatok 10. júla).

Knut II. Veľký, dán. Knud den Store, angl. Cnut (Canute) the Great, asi 995 – 12. 11. 1035 Shaftesbury, dnes grófstvo Dorset, pochovaný vo Winchestri, Anglicko — dánsky (od 1018), anglický (od 1016, ako Knut I.) a nórsky (od 1028) kráľ, syn Svenda I. Tveskæga, brat Haralda II. (vládol 1014 – 18). Presný dátum a miesto jeho narodenia nie sú spoľahlivo doložené, podľa tradície sa však v mladom veku zúčastnil vikinskej výpravy do Anglicka (1003 – 04). Svojho otca sprevádzal aj na úspešnej vikinskej výprave 1013/14, počas ktorej bolo Anglicko dobyté. Po otcovej smrti (1014) bol vojskom zvolený za suveréna dobytého územia (pôvodne Danelaw), pre odpor tamojších veľmožov však musel ujsť do Dánska. Na jeseň 1015 sa s početným vojskom vrátil, postupne si podmanil väčšinu severovýchodného Anglicka a po smrti Edmunda II. Ironsida bol na Vianoce 1016 v Londýne korunovaný za anglického kráľa. Aby si upevnil pozíciu, oženil sa s vdovou po kráľovi Ethelredovi II. a donútil viacerých členov porazenej dynastie z Wessexu odísť do exilu (do Normandie, aj do Uhorska).

Po Haraldovej smrti (1018) zdedil dánsky trón, sídlil však v Anglicku. Viedol výboje proti polabským Slovanom a víťazstvom nad švédsko-nórskou koalíciou v bitke pri ústí rieky Helgeå (1026) v dnešnom južnom Švédsku potvrdil svoju hegemóniu v oblasti Baltského mora. Získal tak vládu v Nórsku (korunovaný v Trondheime 1028) a v častiach Švédska, čím sa stal panovníkom rozľahlej ríše a zároveň jedným z najmocnejších európskych panovníkov (→ Imperium Maris Nordici). Uzatvorením spojenectva s rímsko-nemeckým cisárom Konrádom II. proti Poľsku získal 1026 územie Šlezvicka, prestíž si zabezpečil aj účasťou na cisárovej korunovačnej púti (tzv. rímska jazda, 1027). Prechodne stabilizoval pomery v Nórsku, v 30. rokoch 11. stor. sa zameral na Škótsko a Írsko, kde sa mu podarilo zabezpečiť si značný vplyv. Po jeho smrti sa však mohutná ríša rozpadla.

Knut I. — anglický kráľ (1016 – 35), → Knut II. Veľký.

Kampmann, Viggo (Olfert Fischer), 21. 7. 1910 Fredriksberg (v mestskej aglomerácii Kodane) – 3. 6. 1976 Store Torøje (neďaleko Køge) — dánsky politik. R. 1946 – 50 pôsobil v rezorte financií, 1950 – 53 riaditeľ štátnej (kráľovskej) hypotekárnej banky. R. 1953 – 63 poslanec Folketingu za sociálnodemokratickú stranu, 1953 – 60 minister financií. Vďaka iniciatívam v oblasti fiškálnej politiky (daň z pridanej hodnoty, 1962) je považovaný za jedného z tvorcov dánskeho sociálneho štátu. Po náhlej smrti premiéra H. Ch. Hansena (19. 2. 1960) bol vymenovaný na jeho miesto, po víťazstve vo voľbách v novembri 1960 stál na čele menšinovej koaličnej vlády (s liberálnou sociálnodemokratickou stranou). Politickú činnosť pre zdravotné ťažkosti 3. 9. 1962 ukončil. Potom pôsobil ako politický komentátor a publicista. Autor memoárového diela Môj doterajší život (Mit forhenværende liv – i glimt, 1971).

Kalmarská únia — v období 1397 – 1523 personálna únia spájajúca kráľovstvá Dánsko (vrátane Šlezvicka a Holštajnska), Švédsko (vrátane časti Fínska) a Nórsko (vrátane Grónska, Islandu, Faerských ostrovov a Orknejí) osobou panovníka (bez formálneho zániku štátnosti jej súčastí). Zakladateľkou Kalmarskej únie sa stala dánska kráľovná Margaréta I., ktorá po smrti svojho otca Valdemara IV. Atterdaga (1375) vládla v Dánsku ako regentka za svojho neplnoletého syna Olafa Håkonssona (1376 – 87). Ten po smrti svojho otca, nórskeho kráľa Håkona VI. (1380), zdedil aj nórsku korunu, ako aj nároky na švédsku korunu (1319 – 63 boli obidve krajiny v personálnej únii). Po Olafovej smrti (1387) uzavrela Margaréta I. s dánskymi stavmi dohodu, ktorá jej ponechávala dovtedajšiu moc ako regentke za adoptovaného prasynovca Erika (VII.) Pomoranského. Obratnou diplomaciou sa jej podarilo presadiť svojho chránenca na nórsky a napokon aj na švédsky trón (po porážke tamojšieho panovníka Albrechta Meklenburského). Výsledný stav bol potvrdený Kalmarskou dohodou uzavretou 17. 6. 1397 v Kalmare a súčasne korunováciou Erika VII. Pomoranského za kráľa vytvorenej Kalmarskej únie.

Podľa Kalmarskej dohody mal byť spoločný panovník troch kráľovstiev vždy volený spomedzi synov svojho predchodcu a zachovávať autonómiu jednotlivých súčastí pri praktikovaní jednotnej zahraničnej politiky (de facto zameranej proti severonemeckej Hanze napr. zavedením tzv. sundského cla, 1427, vyberaného od lodí, ktoré chceli preplávať cez prieliv Øresund). Mnohé okolnosti dohody zostávajú dodnes nevyjasnené, jej ustanovenia však boli v krátkom čase zavedené do praxe.

Takto integrovaná Škandinávia sa stala významným subjektom v európskej politike (výboje v sev. častiach Sv. rímskej ríše nemeckého národa). Hegemónne postavenie Dánska, ktorého mocenské i hospodárske pozície rástli na úkor zvyšných častí únie, však onedlho vyvolalo rozkladné tendencie najmä vo Švédsku. Už v 15. stor. Švédi vzdorovali centralizácii a dánskej nadvláde, 1434 vypuklo otvorené povstanie na čele s Engelbrektom Engelbrektssonom, ktorý sa 1435 dočasne stal správcom krajiny. R. 1439 riadny stavovský snem zosadil Erika VII. (XIII.) Pomoranského zo švédskeho trónu a 1441 zvolil za panovníka Krištofa III. Bavorského (1440 bol zvolený za kráľa v Dánsku a 1442 v Nórsku). Po jeho smrti (1448) vystúpilo Švédsko z Kalmarskej únie a zvolilo si za panovníka dovtedajšieho ríšskeho správcu Carla Knutssona Bondeho, ktorý vládol ako Karol VIII. Knutsson Bonde. Jeho vládu (1448 – 57, 1464 – 65, 1467 – 70) Dánsko nikdy neuznalo a na švédsky trón si so striedavým úspechom uplatňoval nárok Kristián I. K dočasnému zjednoteniu Kalmarskej únie došlo až 1497 za vlády Jána I. (1481 – 1513), s čím sa švédske stavy nezmierili, 1501 ho zbavili trónu a Švédsko opäť vystúpilo z únie, keďže v nej nemohlo získať prevahu. Vzájomné súperenie pokračovalo aj za vlády Kristiána II. (1513 – 23), ktorý Kalmarskú úniu 1520 nakrátko obnovil. Po jeho smrti došlo k jej konečnému rozpusteniu po tom, čo Gustaf Eriksson Vasa vyhlásil 6. 6. 1523 nezávislosť Švédska a stal sa kráľom ako Gustáv I. Vasa. Ako pozostatok Kalmarskej únie existovalo až do 1814 dánsko-nórske kráľovstvo (Nórsko bolo súčasťou Dánska).

Jutsko — zaužívaný skrátený názov Jutského polostrova.

Jørgensen [jör-], Anker Henrik, 13. 7. 1922 Kodaň – 20. 3. 2016 tamže — dánsky politik. Od 1950 sa angažoval v odborovom hnutí, neskôr aj v komunálnej politike, od 1964 poslanec dánskeho parlamentu. R. 1972 – 87 viedol dánsku sociálnodemokratickú stranu (Socialdemokratiet), 1972 – 73 a 1975 – 82 predseda vlády. Zásadný odporca americkej intervencie vo Vietname, vyslovoval sa za vstup Dánska do EHS, čo vytváralo v strane napätie, ktoré sa Jørgensenovi darilo tlmiť. V problematike Blízkeho východu stál jednoznačne na izraelskej strane. Za otvorenosť, s akou sa vyjadroval k zahraničnopolitickým témam, bol často kritizovaný. Vydal výber z denníkov z vrcholného obdobia svojej politickej kariéry Z môjho denníka (Fra mine dagbøger, 3 zväzky, 1989 – 90).

Ján I., 2. 2. 1455 Ålborg – 20. 2. 1513 tamže, pochovaný v Odense — dánsky (od 1481), nórsky (od 1483) a švédsky (ako Ján II. Dánsky, 1497 – 1501) kráľ, vojvoda Šlezvicka a Holštajnska, z oldenburskej dynastie, syn Kristiána I., brat Frederika I., otec Kristiána II. Po nástupe na trón musel čeliť odstredivým tendenciám voči celistvosti Kalmarskej únie v Nórsku a o suverenitu nad Švédskom musel súperiť s magnátskou rodinou Stureovcov. R. 1490 bol šlezvicko-holštajnskými stavmi donútený prenechať vojvodstvo mladšiemu bratovi Frederikovi (I.), oficiálne však vládli spoločne. R. 1500 utrpel pri Hemmingstedte (kraj Ditmarschen, dnes v Šlezvicku-Holštajnsku, Nemecko) porážku od švédskych povstalcov, ktorí bojovali za odtrhnutie od únie a v nasledujúcom roku stratil švédsky trón. V priestore východomorského pobrežia podporoval proti Hanze obchodné aktivity Nizozemcov. Po vojne s hanzovým mestom Lübeck (1510 – 12), do ktorej vstúpili aj odbojné švédske stavy, uzatvoril pre Dánsko výhodný mier v Malmö (1512).

Hartling, Poul, 14. 8. 1914 Kodaň – 30. 4. 2000 tamže — dánsky diplomat a politik. Pôvodne teológ. R. 1957 – 60 a 1964 – 77 poslanec Folketingu, od 1965 predseda Liberálnej strany (Venstre). R. 1968 – 71 minister zahraničných vecí, 1973 – 75 predseda vlády. R. 1978 – 85 vysoký komisár OSN pre utečencov.

Harald I. Modrozubý, dán. Harald Blåtand, okolo 910 – 985 Jumne — dánsky kráľ (od 940), syn Gorma Starého. Prvý významný panovník novej kráľovskej línie so sídlom v Jellingu (Severné Jutsko). Pod svojou vládou zjednotil Dánsko, o čo sa pokúšal už jeho otec. Zaslúžil sa o christianizáciu krajiny, sám prijal krst okolo 960. V Jutsku založil tri biskupstvá, ktoré však podliehali arcibiskupovi v Hamburgu. Viedol expanzívnu zahraničnú politiku smerom na juh, kde sa stretol so záujmami nemeckého cisára Ota II. (974). Výbojnými ťaženiami na sever dosiahol dobytie a ovládnutie Nórska. Dostal sa do konfliktu so svojím synom a nástupcom Svendom I. Tveskægom a vo vzájomnej potýčke utrpel zranenie, na následky ktorého zomrel.

Hansen, Hans Christian, 8. 11. 1906 Århus – 19. 2. 1960 Kodaň — dánsky politik. Pôvodne kníhtlačiar, 1926 – 37 bol činný v mládežníckom socialistickom hnutí a v odboroch, od 1936 poslanec Folketingu. Počas 2. svetovej vojny sa zapojil do dánskeho protinacistického hnutia odporu. R. 1945 a 1947 – 50 minister financií, 1953 – 58 minister zahraničných vecí. Od 1955 predseda sociálnodemokratickej strany, 1955 – 60 predseda vlády. Presadzoval užšiu spoluprácu škandinávskych krajín a vyjadroval pozitívny postoj k členstvu v NATO vzhľadom na bezpečnosť Dánska v povojnovom období.

Gorm Starý, okolo 860 – okolo 940 — dánsky kráľ, otec Haralda I. Modrozubého. Vytvoril jednotné dánske kráľovstvo, stal sa zakladateľom dánskej kráľovskej dynastie so sídlom v Jellingu. Podporoval zosilnenie kresťanskej misijnej činnosti, sám však zostal pohanom. V Jellingu sa dodnes nachádzajú mohyly Gorma Starého a jeho manželky Tyry, ktorá je na runovom kameni nazvaná Danmarkarbót (Obnoviteľka Dánska).

Ansgar, sv., aj Anscharius, okolo 801 asi pri Corbie – 3. 2. 865 Brémy — francúzsky benediktín, od 832 prvý biskup hamburskej diecézy. Misionár v Dánsku a vo Švédsku, kde organizoval severskú cirkev. Nazývaný preto aj apoštol severu a kanonizovaný.