ABS — akrylonitrilovo-butadiénovo-styrénový kopolymér v približnom zastúpení zložiek 1 : 1 : 3 (zloženie závisí od výrobcu konkrétneho typu ABS). Očkovaný kopolymér má priaznivý súhrn vlastností (najmä mechanickú pevnosť, húževnatosť, chemickú odolnosť a jednoduchú tvarovateľnosť) za výhodnejšiu cenu ako iné termoplasty s podobnými vlastnosťami. Výroba niekoľkými technológiami dosahuje celosvetovo niekoľko miliónov ton ročne. ABS sa používa v automobilovom priemysle (skrinky prístrojov, súčiastky vnútorného i vonkajšieho vybavenia), na výrobu elektrospotrebičov, telefónov, televízorov, športových potrieb (člny, obytné prívesy) a tlakových rúr i ako prísada do iných polymérov zmenšujúca krehkosť výrobkov.

aerogél [gr. + lat.] — priehľadná tuhá látka tvorená sieťou dispergovaných čiastočiek s rovnomerne rozptýlenými pórmi koloidných rozmerov zaplnenými plynnou fázou. So štruktúrou aerogélu súvisia ich zaujímavé a nezvyčajné vlastnosti: aerogély sa vyznačujú nízkou hustotou a majú najnižšiu tepelnú vodivosť, relatívnu permitivitu, rýchlosť šírenia zvuku, ako aj najnižší index lomu zo všetkých známych tuhých látok. Anorganické aerogély na báze oxidov kremíka, hliníka, zirkónu a titánu sa syntetizujú napr. sólovo-gélovou metódou, organické aerogély sa získavajú polykondenzáciou a riadeným rozkladom tepelne labilných zlúčenín. Aerogély sa používajú ako detektory Čerenkovovho žiarenia a na zachytávanie čiastočiek kozmického prachu v raketoplánoch NASA. Môžu sa využívať i ako tepelnoizolačné materiály, katalyzátory a elektródy s veľkým špecifickým povrchom v zdrojoch elektrického napätia a v solárnych paneloch.

agar [malajsky], st. označenie agar-agar — zmes polysacharidov extrahovaných horúcou vodou z bunkových stien morských červených rias. Extrakt obsahuje galaktány a ich deriváty s vysokou priemernou molekulovou hmotnosťou (okolo 0,5 MDa). Asi 70 % z izolovaných polysacharidov tvorí agaróza, čo je lineárny polymér zostavený z galaktózových jednotiek navzájom spojených glykozidovou väzbou striedavo v polohách 1,3 a 1,4. Zložitejšiu štruktúru má agaropektín, druhá zložka agaru. Hydroxylové skupiny –OH galaktánov sú nahradené sulfátovými skupinami –OSO₃H, metoxylovými skupinami –OCH₃ a acetoxylovými skupinami –OCOCH₃. Agar viaže vodu v podobe gélu (rôsolu), pričom hmotnosť vody dosahuje až dvestonásobok hmotnosti suchého agaru. Gél sa roztápa na viskózny roztok pri 80 – 87 °C a opätovné, fyzikálne zosieťovanie polysacharidových makromolekúl nastáva po ochladení na 31 – 37 °C. Agar sa používa v potravinárstve (výroba pudingov, želé, číridlo ovocných štiav), na výrobu lepidiel, povrchovú úpravu papiera a hodvábu, prípravu emulzií, ako nosné médium iónov na elektroforézu a v mikrobiológii ako živná pôda na kultiváciu baktérií.

agaropektín [malajsky + gr.] → agar

agaróza [malajsky + gr.] → agar

aminoplasty [gr.] — skupina teplom vytvrdzovateľných živíc vyrábaných polykondenzáciou viacfunkčných aminozlúčenín s formaldehydom. Významné sú najmä produkty na báze močoviny (→ močovinoformaldehydové živice) a melamínu (→ melaminoformaldehydové živice). Vytvrdené živice sú pevné, ale krehké. Používajú sa na výrobu lakov, lepidiel (studené gleje) a (s výstužným textilom alebo s papierom) na výlisky dekoračných a ochranných dosiek nábytku, stien ap. Veľmi tenké nánosy na vlnených a bavlnených vláknach zmenšujú zrážavosť a krčivosť textilu.

aramidy — aromatické polyamidy obsahujúce minimálne 85 % amidových skupín (–CONH–) viazaných medzi aromatickými kruhmi polymérneho reťazca. Vyznačujú sa veľkou mechanickou pevnosťou a tepelnou i chemickou odolnosťou. Nerozpúšťajú sa vo väčšine organických rozpúšťadiel, na prípravu koncentrovaných roztokov sa používa napr. kyselina sírová. Z roztoku sa vyrábajú drahé vlákna (napr. kevlar, nomex) vhodné na výrobu nehorľavých tkanín a kotvových i výťahových lán, ako aj na vystužovanie pneumatík, hadíc, káblov a dopravných pásov. Aramidy sú výbornou ekologickou náhradou azbestu. Používajú sa aj na vysokomodulové vystuženie teplovzdorných reaktoplastov i na výrobu fólií (použitých napr. na pokrytie lietadielka poháňaného človekom, ktoré v 80. rokoch 20. stor. preletelo Lamanšský prieliv).

bakelit — fenolformaldehydová syntetická živica vyrábaná polykondenzáciou fenolu a formaldehydu. V minulosti sa používala na výrobu rádiových a telefónnych skriniek, stolových lámp, gramofónových platní ap.; často využívaný materiál aj vo výtvarnom umení 20. stor. Súčasné použitie je tiež veľmi široké (→ fenoplasty). Názov živice je odvodený od mena jej vynálezcu (1907) i prvého výrobcu L. H. Baekelanda. Ďalších vyše 50 obchodných názvov fenoplastov už popularitu pôvodného označenia nenadobudlo.

Bakoš, Dušan, 18. 6. 1946 Levice — slovenský chemik. R. 1969 – 75 pracoval v Ústave polymérov SAV, od 1980 pôsobí na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave (2000 – 03 prodekan, 2003 – 11 dekan), zakladateľ Ústavu prírodných a syntetických polymérov (2007); 1995 DrSc., 1997 profesor.

Venuje sa chémii a technológii makromolekulových látok, osobitne biomateriálovému inžinierstvu so zameraním na biopolymérne materiály. Vyvinuté nové implantačné materiály našli uplatnenie v lekárskej praxi. Autor a spoluautor viac ako 200 vedeckých odborných prác v renomovaných zahraničných vedeckých časopisoch so značným citačným ohlasom, monografie, kapitol v 7 monografiách, napr. Polymérne materiály (Polymeric Materials: New Research, 2006), a 15 patentov. Expert na environmentálne degradovateľné polyméry v ICS-UNIDO (International Centre for Science and High Technology) v Terste (2004 – 10). Nositeľ niekoľkých významných ocenení za vedeckú prácu.

hemoglobín [gr. + lat.], Hb, Hgb — červené krvné farbivo, globulárny metaloproteín sústredený v červených krvinkách, zabezpečujúci transport kyslíka z pľúc do tkanív. Tvorí sa v nezrelých červených krvinkách najmä v kostnej dreni. Molekula hemoglobínu obsahuje štyri proteínové podjednotky, na každú z nich sa viaže prostetická skupina hém. Podjednotky predstavujú dva páry proteínových reťazcov (α a β) s vysokou sekvenčnou a konformačnou homológiou (reťazec α obsahuje 141, reťazec β 146 aminokyselinových zvyškov), ktoré vytvárajú kompaktný symetrický tetramér. Variabilita aminokyselín v proteínovom reťazci je príčinou existencie dvoch základných typov hemoglobínu obsiahnutých v hemoglobíne dospelého človeka: HbA₁ (α₂β₂; obsah okolo 98 %, relatívna molekulová hmotnosť 64 450), HbA₂ (α₂δ₂; obsah okolo 2 %). Fetálny hemoglobín (α₂γ₂) sa nachádza v tele plodu po prvých troch mesiacoch vývinu. Rozdiely medzi reťazcami β a γ zaručujú, že fetálny hemoglobín (α₂γ₂) je schopný efektívne preberať kyslík z hemoglobínu α₂β₂ matky. Molekula hemoglobínu je schopná viazať štyri molekuly kyslíka (z hemoglobínu vzniká oxyhemoglobín), pričom kyslík sa prechodne viaže na ióny železa Fe²⁺ v héme (v erytrocytoch je na hemoglobín viazaných až 70 % železa prítomného v organizme), čím sa zjasňuje pôvodné tmavočervené sfarbenie hemoglobínu. Hemoglobín zabezpečuje aj transport oxidu uhličitého (ako jedného z konečných produktov oxidačného metabolizmu zlúčenín uhlíka) z tkanív do pľúc (kde je vydychovaný), pričom sa na hemoglobín viaže prostredníctvom koncovej aminoskupiny proteínových podjednotiek, nie však prostetickej skupiny. Väzba kyslíka, ako aj iných molekúl (oxid uhličitý a uhoľnatý) závisí najmä od hodnoty pH, prítomnosti alosterického modulátora 2,3-bisfosfoglycerátu a parciálneho tlaku kyslíka (v pľúcach je vyšší, preto sa v nich hemoglobín mení na oxyhemoglobín, v tkanivách nižší, preto sa asi 30 % kyslíka z väzby uvoľní; vzniká deoxyhemoglobín). Oxidáciou železnatých iónov prítomných v hemoglobíne na železité ióny vzniká methemoglobín, ktorý nie je schopný viazať molekulárny kyslík. Hemoglobín veľmi dobre viaže oxid uhoľnatý, pričom vzniká karboxyhemoglobín zabraňujúci prenosu kyslíka, čo zapríčiňuje toxickosť oxidu uhoľnatého pre ľudský organizmus. V dôsledku bodových mutácií v molekule globínu, ktoré vyvolávajú nahradenie jednej aminokyseliny inou aminokyselinou, vznikajú patologické hemoglobíny (mutácie sa najčastejšie vyskytujú v reťazci β). Klinicky najdôležitejší patologický hemoglobín je hemoglobín S, ktorého prítomnosť v červených krvinkách podmieňuje ich typický kosáčikový tvar a výrazný sklon k hemolýze (kosáčikovitá anémia). Vrodené poruchy hemoglobínu sa nazývajú hemoglobinopatie. U dospelých žien sa v 1 l krvi nachádza 120 – 160 g hemoglobínu, u mužov 135 – 170 g. Fyziologicky najvyššia hodnota hemoglobínu (okolo 190 g/l) sa vyskytuje u novorodencov, najnižšia (okolo 110 g/l) u dojčiat. Priemerný obsah hemoglobínu v jednej červenej krvinke je 28 – 32 pg (pikogramov), priemerná koncentrácia 30 – 35 %. Množstvo hemoglobínu v krvi sa zvyšuje za fyziologických podmienok pri dlhodobom pobyte vo vysokej nadmorskej výške.

holoenzým [gr.] — kompletný enzým skladajúci sa z apoenzýmu (proteínovej molekuly) a kofaktorovej zložky (neproteínovej časti, kofaktor); → enzýmy.

chromoproteíny [gr.] — zložené proteíny, ktoré okrem proteínovej zložky obsahujú vo svojej molekule aj farebnú zložku (prostetickú skupinu). Patria sem ceruloplazmín, cytochrómy, flavoproteíny, hemocyanín, hemoglobín, chlorofyl, myoglobín a i.

kaučukový jed — zlúčeniny niektorých kovov (napr. medi, mangánu, kobaltu), ktoré aj v stopových množstvách (od 1 ppm) urýchľujú starnutie gumy vyrobenej z prírodného kaučuku. Najmä zlúčeniny medi a mangánu sa často nachádzajú ako prímesi v prísadách používaných pri výrobe gumy (kaolín, krieda a i.), pričom ich obsah závisí od miesta náleziska.

kazeín [lat.] — skupina štruktúrne podobných fosfoproteínov v mlieku cicavcov, hlavná zložka mliečnych proteínov. Makromolekuly kazeínu pozostávajú približne z 1 000 aminokyselinových stavebných jednotiek s relatívne veľkým zastúpením prolínu. V kazeíne kravského mlieka (tvorí asi 80 % jeho proteínov) sa nachádzajú makromolekuly α_s1-kazeínu, α_s2-kazeínu, β-kazeínu a κ-kazeínu približne v pomere 4 : 1 : 4 : 1. Prvé 3 typy sú multifosforylované (viaceré bočné serínové reťazce sú esterifikované kyselinou fosforečnou), pričom fosfátové skupiny môžu súčasne viazať katióny Ca²⁺ (α_s1-kazeín vytvorí nerozpustnú vápenatú soľ), κ-kazeín obsahuje len jednu fosfátovú skupinu a je úplne rozpustný vo vode. Kazeín sa v mlieku vyskytuje vo forme micel, ktoré sú aj vo svojom vnútri čiastočne hydratované vďaka prítomnosti κ-kazeínu. Proteíny v tejto forme sa niekedy označujú ako kazeinogén (ako kazeín až po ich koagulácii). Pôsobením proteáz, najčastejšie chymozínu, sa niektoré peptidové väzby štiepia v reťazci κ-kazeínu, čo sa prejavuje gélovatením mlieka alebo až úplnou koaguláciou mliečnych proteínov spolu s tukmi (takáto koagulácia prebieha v žalúdku cicavcov po požití mlieka a je aj podstatou technologických procesov pri výrobe syrov).

Priemyselne sa kazeín získava z odstredeného mlieka kyslým alebo sladkým zrážaním. Pri kyslom zrážaní sa vyzráža v dôsledku znižovania pH mlieka na hodnotu 4,6 (izoelektrický bod) pôsobením anorganických alebo organických kyselín (kyseliny chlorovodíkovej, kyseliny citrónovej, kyseliny octovej) alebo postupným zvyšovaním kyslosti mlieka mliečnym kvasením, pri sladkom zrážaní pôsobením syridla obsahujúceho chymozín alebo bakteriálnymi kultúrami produkujúcimi enzýmy, ktoré koagulujú mlieko. Vyzrážaný kazeín sa filtráciou oddelí od srvátky, premyje sa, odstredí, vysuší a pomelie. Sodné, draselné a vápenaté soli kazeínu (kazeináty) sú dobre alebo čiastočne rozpustné vo vode, čo sa využíva pri výrobe potravín obohatených proteínmi (pečivo, cestoviny, nápoje), ďalej sa kazeín a kazeináty využívajú ako prísady viažuce vodu, emulgátory a penotvorné prísady (majonéza, zmrzlina, tavené syry), stabilizátory (jogurt, chlieb) ap.

Kazeín patrí k potravinovým alergénom (spôsobuje svrbenie pokožky, zažívacie a dýchacie problémy), pasterizáciou mlieka sa alergénnosť kazeínu zníži, ale neeliminuje. Používa sa na stanovenie účinnosti tráviacich enzýmov obsahujúcich pepsín, trypsín a papaín. Uplatňuje sa aj pri výrobe plastov, používal sa na výrobu galalitu a obnovuje sa jeho použitie na výrobu kazeínových vláken. Koncentrované vodné roztoky jeho sodnej soli sa využívajú ako lepidlá na papier a spojivá pigmentov umeleckých farieb. Kazeínový cement, ktorý sa používal na lepenie rozbitého porcelánu, obsahoval ako prísadu hydroxid vápenatý. Svetová ročná výroba technického kazeínu dosahuje 100-tis. ton.

kevlar [umelé slovo] — obchodné označenie syntetického vlákna vyrobeného z poly(p-fenyléntereftalamidu), polyméru zo skupiny aramidov. Po zvláknení sú makromolekuly tohto polyméru vo vlákne veľmi pravidelne radiálne usporiadané a navzájom viazané vodíkovými väzbami, vďaka čomu je vlákno mimoriadne pevné a pružné. Odoláva veľmi nízkym aj vysokým teplotám, taví sa až pri 600 °C.

Prvýkrát ho pripravila 1965 Stephanie Luise Kwoleková (Kwolek, *1923, †2014) v laboratóriu americkej spoločnosti DuPont. R. 1978 začala rovnaké vlákno s názvom Twaron vyrábať spoločnosť Akzo. Príslušný polymér sa vyrába polykondenzačnou reakciou dichloridu kyseliny tereftalovej s p-fenyléndiamínom v N-metylpyrolidóne, po reakcii sa roztok pretláča tryskou cez vrstvu vzduchu do vody a následne sa vlákno predlžuje pri teplote 300 – 400 °C.

Kevlar sa používa na vystuženie pneumatík lietadiel a raketoplánov, na ochranné pracovné pomôcky, laná, nepriestrelné vesty, rôzne športové potreby ap. S epoxidovou živicou tvorí veľmi pevné ľahké laminované materiály (kompozity, → kompozitné materiály), z ktorých sa vyrábajú napr. listy vrtuľníkových rotorov.

koagent [lat.] — chem. prísada pri výrobe polymérov, ktorá fyzikálnym alebo chemickým pôsobením podporuje premenu makromolekulových látok na výsledný produkt. Takto pôsobí napr. kompatibilizátor pri zmiešavaní vzájomne nemiešateľných typov polymérov. Viacfunkčný monomér, ktorý spôsobuje alebo zvyšuje účinnosť sieťovania polymérov sa niekedy označuje ako koagent sieťovania. Môže účinkovať ako komonomér, ktorý sa už v procese polymerizácie jednou zo svojich reaktívnych skupín zapojí do jedného a druhou do druhého rastúceho polymérneho reťazca, a vytvorí tak uzly trojrozmernej štruktúry. Pri dodatočnom sieťovaní lineárnych polymérnych reťazcov zväčšuje koagent sieťovania počet priečnych väzieb zmenšovaním podielu konkurenčných degradačných reakcií. K najvýznamnejším koagentom sieťovania patria divinylbenzény (najmä p-izomér), etylénglykoldimetakrylát, dialylftalát, trialylkyanurát a tetraalylpentaerytritol.

koeficient polydisperznosti → koeficient polymolekulovosti

koeficient polymolekulovosti, koeficient polydisperznosti — číslo charakterizujúce rozmanitosť veľkosti (dĺžky) makromolekúl s rovnakým chemickým zložením v polyméri (→ polymolekulovosť). Vyjadruje sa ako pomer dvoch rôznych hodnôt priemernej molekulovej hmotnosti polyméru stanovených odlišnými, presne definovanými experimentálnymi postupmi. Čím sú tieto hodnoty rozdielnejšie, tým je polymér z hľadiska veľkosti jednotlivých makromolekúl nehomogénnejší. Koeficient polymolekulovosti významne ovplyvňuje podmienky tvarovania polyméru aj výsledné vlastnosti výrobkov z neho.

komoditné termoplasty — označenie polymérov (termoplastov), ktorých ročná svetová produkcia dosahuje desiatky až stovky mil. ton. Patria k nim najmä rôzne typy polyetylénu, polypropylénu, polystyrénu a polyvinylchloridu. Surovinová dostupnosť a výborná spracovateľnosť týchto polymérov pri zvýšenej teplote umožňujú veľkotonážnu výrobu hrubostenných rúr aj tenkých fólií, rôznych penových materiálov, izolačných materiálov pre elektrotechnický priemysel i rôznych predmetov lisovaním alebo vstrekovaním do členito tvarovaných foriem a pod.

kompatibilizátor [fr. > angl.] — prísada slúžiaca na dosiahnutie lepšej zmiešateľnosti lineárnych polymérov tvoriacich zložky zmesi na prípravu kopolymérov. Kompatibilizátory zmenšujú medzifázové povrchové napätie polymérnych častíc v sústave a zlepšujú ich vzájomnú adhéziu, keďže ich makromolekuly sú tvorené chemicky spojenými polymérnymi reťazcami zmiešavaných polymérov alebo reťazcami, ktoré sú miešateľné s polymérmi pripravovanej zmesi. Ako kompatibilizátory zvyčajne slúžia blokové alebo očkované kopolyméry, napr. blokový kopolymér butadiénu a styrénu je kompatibilizátorom pre zmes polybutadiénu s polystyrénom, chlórovaný polyetylén pre zmes polyetylénu s polyvinylchloridom.

kompozitné materiály, kompozity — heterogénne systémy tvorené minimálne dvoma fázami (primárnou a sekundárnou) zvyčajne rozdielneho chemického zloženia, ktoré sa od seba líšia fyzikálnymi a mechanickými vlastnosťami. Primárna fáza má funkciu spojivovej matrice, sekundárna (spevňujúca) fáza, resp. sekundárne fázy, sú plnivá alebo výstuže. Podľa materiálov vytvárajúcich matricu sa rozlišujú kompozitné materiály s kovovou, keramickou a polymérnou matricou, podľa geometrického tvaru a rozmerov sekundárnej fázy kompozitné materiály s časticovými a vláknitými plnivami a podľa vlastností kompozitné materiály s výnimočnými mechanickými vlastnosťami, ktoré sa používajú ako konštrukčné materiály, a kompozitné materiály so špeciálnymi fyzikálno-chemickými vlastnosťami, ktoré sa využívajú najmä ako špeciálne funkčné materiály (napr. v meracích prístrojoch).

Kompozitné materiály s kovovou matricou (kovové kompozity) sú kovy spevnené keramickými časticami s funkciou plnív, najčastejšie ide o hliník spevnený rôznymi časticami. Výrobky z tohto typu kompozitných materiálov sa vyrábajú vmiešaním jemných častíc karbidu kremíka SiC alebo oxidu hlinitého Al₂O₃ do roztaveného kovu, ktorý sa následne vleje do formy požadovaného tvaru, alebo zmiešaním kovového a keramického prášku, pričom sa získa zmes, ktorá sa následne speká a tvaruje. Výroba kompozitných materiálov s kovovou matricou je energeticky náročná, niektoré druhy (napr. kompozity s hliníkovou matricou) však možno vyrábať z čiastočne recyklovateľného materiálu. Spevnenie kovu keramickými časticami zvyšuje jeho tuhosť, pevnosť a maximálnu pracovnú teplotu bez výraznejšieho zvýšenia hmotnosti. Prednosťou tohto typu kompozitných materiálov je priaznivý pomer ich tuhosti k hmotnosti a pevnosti k hmotnosti, čo umožňuje znížiť hmotnosť automobilov a rôznych náradí, pri ktorých výrobe sa tieto kompozity najčastejšie používajú.

Kompozitné materiály s keramickou matricou (keramické kompozity) boli vyvinuté kvôli odstráneniu krehkosti monolitných keramických materiálov, čo by umožnilo nahradiť ťažké superzliatiny ľahkými keramickými materiálmi aj v náročných podmienkach (turbíny elektrární; vonkajšie, ochranné vrstvy kozmických lodí; brzdy lietadiel a pod.). Ako prvý bol vyvinutý keramický kompozit s uhlíkovou matricou spevnenou uhlíkovým vláknom (navrhnutý pre raketové motory a na ochranné tepelné štíty raketoplánov). Existujú keramické kompozity s rôznym chemickým zložením matrice a plniva. Ako matrice sa najčastejšie používajú nitrid kremíka Si₃N₄ a karbid kremíka SiC, ako plnivo spevňujúce matricu najčastejšie kontinuálne alebo prerušované vlákna, napr. whiskery a sekané vlákna, ale aj častice veľkosti mikrometrov až milimetrov (kontinuálne vlákna sú z hľadiska mechanického spevnenia najlepšie, sú však drahé a pomerne ťažké, preto sa častejšie používajú whiskery, ktoré materiály tiež veľmi dobre mechanicky spevňujú). Aby sa zabránilo problémom s nekompatibilitou materiálov najmä pri vysokých teplotách, zvyčajne sa vkladajú bezoxidové vlákna do bezoxidových matríc. Aj keď sú keramické kompozity perspektívnymi konštrukčnými materiálmi, ich použitie je stále limitované nedostatkom vhodného spevnenia, náročným spracovaním a vysokou cenou.

Pri polymérnych kompozitných materiáloch (polymérne kompozity) sa rôznym spôsobom kombinujú vlastnosti polyméru (malá hustota, spracovateľnosť pri nízkych teplotách, malá tepelná a elektrická vodivosť) a anorganických (vysoká pevnosť, tuhosť, tvrdosť, pri kovoch vysoká tepelná a elektrická vodivosť a tepelná stabilita) alebo organických (v porovnaní s anorganickými plnivami o niečo nižšia pevnosť, tuhosť, tvrdosť a menšia vodivosť, ale oveľa väčšia dostupnosť a nižšia cena; výhodami sú aj nižšia hustota a abrazívnosť) plnív vo forme častíc alebo vláken. Ako matrice sa najčastejšie používajú polyestery, ktoré majú dobré úžitkové vlastnosti (odolnosť, stálosť na vzduchu a pod.) a sú relatívne lacné, ako aj epoxidy a polyamidy, ktoré sa používajú na výrobu kompozitov so špeciálnymi vlastnosťami, sú však drahé. Na zvýšenie pevnosti spojenia zložiek sa ako apretúra najčastejšie používajú organosilány (→ silány), ktoré spolu s ďalšími funkčnými materiálmi tvoria medzifázu. Kompozity spevnené časticami sa získavajú dispergáciou častíc plniva veľkosti mikrometrov až milimetrov v matrici. Plnivom bývajú mleté minerály a horniny, najmä hlinitokremičitany (mastenec, kaolín), vrstvené hlinitokremičitany (sľuda) a uhličitany (vápenec). Na zlepšenie kĺzavých vlastností a odolnosti proti oteru sa pridávajú častice kovového bronzu kombinované s časticami grafitu, molybdénu alebo polytetrafluóretylénu. Niektoré plnivá znižujú horľavosť polymérov s vysokým podielom anorganických častíc. Polyolefíny (polyetylén a polypropylén) vystužené časticami Mg(OH)₂ alebo Al(OH)₃ sa dokonca samozhášajú, pretože vystavením plameňu sa z hydroxidu uvoľňuje chemicky viazaná voda. Kompozity spevnené vláknami sa pripravujú lisovaním.

Vlastnosti kompozitov spevnených dlhými vláknami výrazne závisia od výberu vlákna a matrice a od ich kombinácie, od hmotnostného pomeru vlákna a matrice, od dĺžky vlákna, jeho orientácie (pevnosť kompozitu rastie s orientáciou vláken paralelne so smerom zaťaženia), spôsobu prípravy a od povahy a intenzity medzimolekulárnych síl na fázovom rozhraní (vlákno – matrica). Ako plnivá sa používajú sklené vlákna, ktoré sa vyznačujú vysokou pevnosťou pri nízkych nákladoch, uhlíkové vlákna, ktoré majú veľmi vysokú pevnosť, tuhosť a malú hustotu, a kevlarové (aramidové) vlákna, ktoré majú vysokú pevnosť a malú hustotu, sú nehorľavé a prepúšťajú rádiové vlny. Polymérne kompozitné materiály vystužené vláknami sa používajú mnohostranne, a to na výrobu ľahkých konštrukčných prvkov do lietadiel i do pozemných dopravných prostriedkov (najmä karosérií a interiérov automobilov), na výrobu plavidiel, športových potrieb (golfové palice, veslá, tenisové rakety), pneumatík (gumová matrica vystužená sadzami a celulózovými, polyamidovými, aramidovými alebo uhlíkovými vláknami) a pod.

K polymérnym kompozitným materiálom patria aj fotokompozity používané ako výplne zubov, pozostávajúce zo syntetických živíc vo forme monomérov a kopolymérov a plniva (sklo, SiO₂, Al₂O₃, B₂O₃, fosfáty, pigmenty), po vyplnení zuba a ožiarení ultrafialovým žiarením živica spolymerizuje (fotopolymerizácia) a spojí sa so zubnou sklovinou. V poslednom období sa materiálový výskum venuje najmä polymérnym nanokompozitom s pozoruhodnými fyzikálnymi vlastnosťami, v ktorých sa spája elasticita polymérnej matrice s vlastnosťami anorganickej alebo organickej nanofázy; rozmer nanofázy aspoň v jednom smere neprekračuje 100 nm. Pri polymérnych nanokompozitoch je na získanie porovnateľných alebo dokonca zlepšených vlastností v porovnaní s konvenčnými mikroplnivami potrebné oveľa menšie množstvo plniva (max. 5 objemových %), pričom sa zachovajú pôvodné vlastnosti polymérnej matrice, ako sú dobrá spracovateľnosť a húževnatosť.

Kompozitné materiály sa využívajú v stavebníctve ako stavebné materiály, napr. rôzne druhy betónu (matricou je stvrdnutá cementová kaša, plnivom kamenivo a železné prúty; → železobetón) alebo podlahové krytiny (matricou je polyvinylchlorid, plnivami drvina z korku alebo z dreva, tkanina a pod.). Moderné kompozitné materiály s epoxidovou živicou ako matricou a so sklenými, s uhlíkovými, aramidovými a i. vláknami spracovanými vo forme lamiel, tkanín alebo tyčí, ako plnivom sa používajú na povrchové spevnenie stavebných prvkov z betónu, z muriva alebo z dreva i na ich ochranu proti vonkajším vplyvom napr. pri rekonštrukčných prácach. Kompozitné materiály, ktorých matricou je syntetický polymér (polyetylén, polypropylén, polyvinylchlorid a i.) a výplňou drevná hmota (piliny, drvina z rastlinného odpadu), sa označujú ako materiály WPC (angl. Wood Polymer Composite). Dosky z týchto materiálov sa využívajú namiesto dreva v exteriéroch (na ploty, zábradlia, terasy, balkóny, altánky) a vďaka výborným tepelnoizolačným vlastnostiam aj ako obklad fasád budov.

kopal [indiánske jazyky > špan.] — tvrdá lesklá bledožltá až hnedá prírodná živica získavaná z výlučkov stromov. Existuje asi 70 druhov kopalu, ktoré sa líšia pôvodom a vlastnosťami (najmä teplotou mäknutia, tvrdosťou a číslom kyslosti). Rozdeľujú sa na mäkké (sú čiastočne rozpustné v alkohole) a tvrdé (nerozpustné v bežných rozpúšťadlách) a na recentné (získavajú sa narezaním kôry živých stromov) a fosílne (vykopávajú sa z pôdy na miestach svojho niekdajšieho výskytu, majú podobný pôvod ako jantár).

Pochádzajú zo stromov (príp. z krov) rastúcich v subtropických a tropických oblastiach Afriky, Ázie a Strednej a Južnej Ameriky, ďalej na Filipínach, Novom Zélande, v Austrálii a i. Majú miestne názvy alebo názvy odvodené od území, na ktorých sa získavajú. Napr. zo stromov rodu damarovník pochádzajú manilský kopal (aj manila; Indonézia, Filipíny) a kauri-kopal (recentný aj fosílny; Nový Zéland), zo stromov alebo krov rodu kopainovník fosílny konžský kopal (záp. časť str. Afriky), kopal sierra leone (od Sierry Leone až po Nigériu), kopal mopane (juhových. Afrika) a kopal inhambane (Mozambik), zo stromov rodu hymenea recentný americký kopal (Stredná Amerika, Južná Amerika) a fosílny zanzibarský kopal (aj zanzibar; pobrežie Tanzánie a Mozambiku).

Kopal sa používa v Strednej a Južnej Amerike ako kadidlo pri tradičných náboženských rituáloch. Oddávna sa používa na prípravu kvalitných orientálnych lakov (damarový lak) a fermeží (do Európy sa začal dovážať v 17. stor.). Vo výtvarnom umení v minulosti býval významnou surovinou pri výrobe olejových obrazových a izolačných, tzv. kopalových lakov (roztoky kopalu v liehu alebo oleji) a farieb emailového charakteru, príp. sa používal ako prísada k olejovým farbám na palete; z tvrdých kopalových lakov, ktoré sa dajú z obrazu len ťažko odstrániť, vynikol lak pripravovaný zo zanzibarského kopalu. Tvrdé kopalové laky mimoriadne odolné proti poveternostným vplyvom sa používali aj na náter kočov (preto nazývané aj kočové laky). V súčasnosti sa kopal používa na výrobu fermeží, na spevnenie linolea, na výplňové zubné tmely a i.

kopolymér [lat. + gr.] — produkt kopolymerizácie; polymér zložený z makromolekúl pripravených polymerizáciou zmesi dvoch alebo viacerých druhov monomérov, ktoré predstavujú stavebné jednotky (méry) usporiadané v rozličnom poradí. Polymér zložený z troch mérov sa nazýva terpolymér. Vyššie syntetické kopolyméry sú zriedkavé, výnimku tvoria biopolyméry, napr. proteíny a nukleové kyseliny, ktoré sú zložené z rôznych stavebných jednotiek. Podľa usporiadania mérov v makromolekule sa rozlišujú štatistické (náhodné, -A-B-A-A-B-), alternujúce (striedavé, -A-B-A-B-), sledové (blokové, -A-A-A-B-B-B-; → blokový kopolymér) a očkované (-A-A-A-(-B-B-B-)-A-A-A-) kopolyméry. Vlastnosti kopolymérov závisia od vlastností monomérov, od ich zastúpenia v reťazci a od priestorovej štruktúry polymérov. Najväčšie uplatnenie dosiahli butadiénové kopolyméry, najmä akrylonitrilovo-butadiénovo-styrénový kopolymér (→ ABS).

kopolymerizácia [lat. + gr.] — chemická reakcia, pri ktorej polymerizáciou zmesi dvoch (zriedkavejšie viacerých) rôznych monomérov vznikajú polymérne reťazce kopolyméry zložené z rôznych mérov (stavebných jednotiek); opak: homopolymerizácia. Kopolymerizácia najčastejšie prebieha ako reťazová radikálová adícia. Zastúpenie jednotlivých mérov v kopolyméroch závisí od reaktivity (→ kopolymerizačné parametre) a koncentrácie monomérov v reakčnom prostredí a od mechanizmu syntézy kopolymérov. Kopolymerizáciu ovplyvňujú aj teplota, polarita rozpúšťadla, pridaný katalyzátor a pod.

V závislosti od rozmiestňovania mérov vo vytvorených kopolymérnych reťazcoch sa rozlišuje štatistická kopolymerizácia (v závislosti od koncentrácie a relatívnej reaktivity monomérov vznikajú kopolyméry s náhodnou distribúciou jednotlivých mérov v reťazci), azeotropická kopolymerizácia (vznikajú kopolyméry s rovnakým zastúpením mérov ako zodpovedajúca zmes monomérov, z ktorej vznikli) a alternujúca kopolymerizácia (homopolymerizácia je potlačená a preferuje sa reakcia s nerovnakým monomérom, tzv. cross reakcia, pri ktorej monomér A reaguje s monomérom B a B reaguje s A, pričom výsledkom je kopolymér s pravidelne sa striedajúcimi mérmi). Pri kopolymerizácii spolu najčastejšie reagujú monoméry s rôznou polaritou (elektrónoakceptorový a elektrónodonorový monomér, napr. styrén a akrylonitril). Ak sa v procese kopolymerizácie použijú rôzne monoméry v časovej následnosti, výsledným produktom je blokový kopolymér. Dodatočná polymerizácia bočných vetiev odlišných mérov vo východiskových makromolekulách sa používa na prípravu očkovaných kopolymérov. Doplňujúcim postupom pri príprave kopolymérov sú transformačné chemické reakcie na polyméroch. Kopolymerizáciou možno účelne kombinovať vlastnosti rôznych polymérov, preto patrí k užitočným a často využívaným metódam syntézy makromolekúl.