Lazianska vrchovina — časť geomorfologického podcelku Vysoké Javorníky v geomorfologickom celku Javorníky.

Územie je budované rôznymi flyšovými horninami. Georeliéf je vrchovinný, hladko modelovaný, dosahuje výšky 550 – 750 m n. m. Pre územie sú charakteristické časté svahové pohyby – zosuvy.

Z pôd prevládajú rôzne subtypy kambizemí, miestami rankre. Vrchovina je z veľkej časti odlesnená a premenená na oráčiny a trvalé trávne porasty.

Latorický luh — národná prírodná rezervácia v katastri obce Boťany v okrese Trebišov; vyhlásená 1967, výmera 15,08 ha. Predmetom ochrany sú porasty jelšového a vŕbového lužného lesa (mäkký luh), ako aj brestovo-jaseňové porasty (tvrdý luh) v záplavovom území rieky Latorica.

Lamačská brána — časť geomorfologického podcelku Devínske Karpaty v celku Malé Karpaty, úzka, pretiahnutá tektonicko-erózna zníženina (priekopová prepadlina) založená na zlome. Oddeľuje Devínske Karpaty od Pezinských Karpát.

Územie je budované prevažne neogénnymi zlepencami, menej odolnými štrkmi. Má pahorkatinný georeliéf. V Lamačskej bráne dochádza k zosilňovaniu vetra – k dýzovému, spôsobenému orientáciou Malých Karpát, ktoré predstavujú prekážku prevládajúcemu prúdeniu vzduchu. Pôvodné dubové a dubovo-hrabové lesy, ako aj poľnohospodárske kultúry postupne ustúpili masívnej výstavbe.

Zníženinou vedú významné dopravné komunikácie – cesta I. triedy 2 (z Holíča do Bratislavy), diaľnica D2 a železničná trať Bratislava – Břeclav.

Ľaliové sedlo, poľsky Liliowe — sedlo na hlavnom hrebeni Tatier medzi vrchmi Beskyd (2 012 m n. m.) a Krajná Kopa (2 097 m n. m.) vo výške 1 947 m n. m. Oddeľuje Západné Tatry a Východné Tatry. Sedlom prechádza hranica medzi Slovenskom a Poľskom.

Lakšárska pahorkatina — časť geomorfologického podcelku Bor v celku Borská nížina.

Územie je tvorené najmä nevápnitými viatymi pieskami (naviate počas posledného glaciálu) a gravitačne resedimentovanými piesčitými delúviami. V medzidunových depresiách na alúviách vodných tokov sa miestami nachádzajú fluviálno-ogranické (močiarne) sedimenty, sporadicky vystupuje na povrch predkvartérne podložie (miocénne piesky, íly, ílovce). Lakšárska pahorkatina je najvyššou časťou Borskej nížiny, maximálnu výšku dosahuje vrch Ruženica, 281 m n. m.

Väčšina územia je odlesnená a premenená na ornú pôdu a vinohrady. Miesta s hrubšími piesčitými pokrovmi sú zalesnené prevažne borovicovými porastami.

Laborecká vrchovina — geomorfologický celok Nízkych Beskýd v pohraničnom území s Poľskom. Na juhu hraničí s Beskydským predhorím, na juhozápade a západe s Ondavskou vrchovinou, na východe s Bukovskými vrchmi, na severe prechádza na územie Poľska pod názvom Beskid Niski.

Vrchovina je budovaná flyšovými súvrstviami (pieskovce, ílovce, menej zlepence), má príkrovovú a vrásovú stavbu. Je rozčlenená na sústavu pozdĺžnych chrbtov a zníženín (brázd). Brázdy, ktorých vznik je čiastočne podmienený litologicky (prevaha flyšu ílovcového vývoja na území), sú orientované v smere severozápad – juhovýchod. Najvýraznejšie brázdy, Papínska brázda, Medzilaborecká brázda, Repejovská brázda a Mikovská brázda, predstavujú jednotlivé časti geomorfologického celku. Chrbty dosahujú väčšinou výšky 500 – 700 m n. m., najvyšší vrch, Vysoký Grúň, 905 m n. m., sa nachádza na slovensko-poľskom pohraničí.

Väčšina územia má mierne teplú klímu s priemernou ročnou teplotou 6 – 8 °C, výnimku tvoria najjužnejšie časti s teplou klímou a najvyššie položené časti vrchoviny s chladnou klímou. Ročný úhrn zrážok je diferencovaný najmä v závislosti od nadmorskej výšky a dosahuje 650 – 900 mm. Územie odvodňuje rieka Laborec s ľavostrannými prítokmi Výrava, Udava a Cirocha.

Na flyšových horninách sa vyvinuli zväčša kambizeme, na alúviách vodných tokov fluvizeme. Horské chrbty sú zalesnené, vo vyšších nadmorských výškach prevládajú bukové lesy, lokálne s prímesou jedle, v nižších nadmorských výškach sú dubové a hrabové porasty, erózne brázdy sú zväčša odlesnené a predstavujú typickú kultúrnu poľnohospodársku krajinu. Na nivách vodných tokov sa miestami zachovali fragmenty lužného lesa.

Koniarska planina — geomorfologický podcelok v západnej časti Slovenského krasu. Je budovaný hrubými súvrstviami strednotriasových vápencov a dolomitov. Koniarska planina je mierne naklonená plošina klesajúca od severu na juh do nadmorských výšok 350 – 400 m n. m., maximálnu výšku dosahuje vrch Veterník, 610 m n. m. Sú na nej dobre vyvinuté povrchové krasové formy – krasové jamy, úvaly, škrapy, jaskyne, priepasti a ponory. Územie má pestrý vegetačný kryt, na plytkých pôdach a slnečných svahoch rastú teplomilné dubové spoločenstvá, na hlbších pôdach mezofilné dubovo-hrabové lesy, na odlesnených častiach sú trávnaté plochy. Na východných svahoch je NPR Pod Strážnym hrebeňom.

Končistá — štít vo Vysokých Tatrách v bočnom hrebeni vybiehajúcom z Popradského Ľadového štítu oddeľujúci Batizovskú dolinu od Štôlskej doliny, 2 535 m n. m. Je budovaný granitoidnými horninami. Patrí k najvýraznejším vrchom Tatier. Pre svoju ľahkú prístupnosť je obľúbeným cieľom turistov.

Kokošovská dubina — národná prírodná rezervácia v katastri obce Kokošovce v okrese Prešov; vyhlásená 1965, rozloha 20 ha. Zriadená na ochranu bukovej dubiny na juž. svahoch Slanských vrchov s výskytom tzv. kokošovského duba zimného vyznačujúceho sa morfologickými a anatomickými zvláštnosťami.

Kokavská brázda — geomorfologická časť Klenovských vrchov v celku Stolické vrchy. Svojím podkovovitým tvarom s ramenami pozdĺž dolín Rimavy a Klenovskej Rimavy oddeľuje masív Sinca od ostatného územia Klenovských vrchov. Pahorkatinné, väčšinou odlesnené územie s trávnatými plochami a oráčinami.

Kohút — vrch v Slovenskom rudohorí v geomorfologickom celku Stolické vrchy, 1 409 m n. m. Budovaný granitoidnými horninami, najmä žulami a biotickými granitoidmi. Zalesnený, výskyt endemitu rozchodníka ročného (Sedum annuum).

Kobylináč — geomorfologický podcelok v severových. časti Bielych Karpát. Budovaný horninami bielokarpatskej jednotky magurského flyšu so striedajúcimi sa vrstvami pieskovcov, ílovcov a slieňovcov. Najvyšší vrch Kobylina, 911 m n. m. Prevažne hornatinný reliéf prechádza v juhozáp. časti do vrchovinného. V lesnej pokrývke prevažujú bučiny, na juhu v nižších polohách sa vyskytujú dubo-hrabiny, miestami sú vysadené smrečiny.

Knola — geomorfologický podcelok v záp. časti Volovských vrchov. V juž. časti budovaný kambricko-silúrskymi porfyroidmi a piesčitými fylitmi, v sev. časti devónskymi diabasmi, fylitmi a diabasovými tufitmi. Masívny chrbát tiahnuci sa v smere sever – juh je rozdelený dolinou Hnilca na dve časti: Veľkú Knolu (na severe), 1 266 m n. m., a Babinú (na juhu), 1 278 m n. m. Zalesnené neosídlené územie, odlesnená dolina Hnilca s významnou komunikačnou funkciou je poľnohospodársky vyžívaná.

Kluknavská kotlina — geomorfologická časť na východe Hornádskej kotliny. Tektonicko-erózna kotlina je budovaná flyšovými vrstvami vnútrokarpatského paleogénu pokrytými usadeninami Hornádu. Pahorkatinné, odlesnené územie je osídlené a poľnohospodársky využívané.

Klenovský Vepor — národná prírodná rezervácia vo Veporských vrchoch v katastroch obcí Klenovec v okrese Rimavská Sobota a Čierny Balog v okrese Brezno; vyhlásená 1964, rozloha 257,6 ha. Zriadená na ochranu zachovaných lesných komplexov jedľovo-bukového, smrekovo-bukovo-jedľového a smrekového vegetačného stupňa na rôznych formách reliéfu, v rôznych expozíciách a nadmorských výškach.

Klenovské vrchy — geomorfologický oddiel Stolických vrchov. Územie budované kryštalickými horninami, najmä svormi, magmatitmi a granodioritmi. Vrchovinný až hornatinný reliéf, najvyšší vrch Ostrá, 1 012 m n. m. Členitejšie časti pohoria zalesnené prevažne bučinami, miestami smrečinami, rozčlenenú planinu a nižšie položené brázdy pokrývajú kultúrna step a trávnaté porasty.

Kláštorské lúky — národná prírodná rezervácia v katastri obcí Laskár, Kláštor pod Znievom a Socovce v okrese Martin; vyhlásená 1974, rozloha 86,0 ha. Zriadená na ochranu komplexu močarísk, mokrých, vlhkých až mezofilných lúk so zriedkavými pôvodnými rastlinnými spoločenstvami a viacerými zriedkavými a chránenými druhmi rastlín a živočíchov na alúviu rieky Turiec.

Kláštorská roklina — tiesňava v Národnom parku Slovenský raj; dĺžka 1,5 km. Je vymodelovaná v krasových horninách potokom prameniacim v blízkosti turistického centra Kláštorisko a ústiacim do Hornádu. Je v nej viacero vodopádov prekonávajúcich skalné stupne. Pre turistov sprístupnená po vybudovaní lanovej lávky 1960.

Kľak — vrch vo Veľkej Fatre v záp. časti hlavného hrebeňa, jeden z najmohutnejších a najvýraznejších vrchov pohoria, 1 394 m n. m. Vrchol Kľaku umožňujúci jedny z najkrajších výhľadov na Veľkú Fatru a Malú Fatru i na Nízke Tatry a Západné Tatry má výrazný skalnatý reliéf vytvorený na vápencových skalách porastených vápnomilným rastlinstvom.

Kľak — geomorfologický pododdiel v juž. časti Malej Fatry v najjužnejšej časti podcelku Lúčanská Fatra. Budovaný najmä druhohornými slieňovcami a piesčitými vápencami, na ktorých sú vápencovo-dolomitické zvyšky chočského príkrovu tvoriace odolné príkrovové trosky, medzi ktorými vyniká vrch Kľak, 1 352 m n. m. Vrchovinný až hornatinný reliéf. Lesný porast, ktorý je najmä v nižších nadmorských výškach čiastočne odstránený, predstavujú bučiny, jedľo-bučiny a sutinové lesy s javorom, jaseňom, brestom a lipou, vo vyšších nadmorských výškach výskyt smreka.

Kľak — najvyšší vrch Muránskej planiny v centrálnej časti pohoria severozáp. od obce Muráň, 1 409 m n. m. V pestrej geologickej stavbe sú pozoruhodné denudačné zvyšky neovulkanických andezitových aglomerátov výrazne sa odlišujúcich od okolitých mezozoických vápencov a dolomitov s krasovými formami reliéfu. Rozsiahly vrchol je zalesnený, výhľad je možný z malých lúk na okrajoch vrcholovej plošiny. Celý masív je súčasťou NP Muránska planina.

Kľačianska Magura — vrch v sev. časti Malej Fatry v podcelku Krivánska Fatra, 1 367 m n. m. Vrcholová časť je národnou prírodnou rezerváciou (súčasť NP Malá Fatra) zasahujúcou do katastrov obcí Lipovec, Sučany a Turčianske Kľačany v okrese Martin (vyhlásená 1976, rozloha 204,5 ha), zriadenou na ochranu komplexu prírodných lesov hrebeňových polôh s porastmi smrečín pralesovitého charakteru. Na juž. svahu Kľačianskej Magury sa nachádza horská chata.

Kežmarská pahorkatina — geomorfologický oddiel Popradskej kotliny na východe hraničiaci s Levočskými vrchmi. Budovaný ílovcovo-pieskovcovými súvrstviami vnútrokarpatského flyšu, na ktorých sa vytvoril pahorkatinný reliéf, výška územia 600 – 750 m n. m. Prevládajúcim pôdnym typom je kambizem. Odlesnené územie je väčšinou premenené na kultúnu step a trávnaté plochy, miestami zachované ostrovčeky lesov.

Kašvár — národná prírodná rezervácia vo vých. časti Zemplínskych vrchov v CHKO Latorica v katastri obce Ladmovce v okrese Trebišov; vyhlásená 1953, rozloha 116,4 ha. Zriadená na ochranu a výskum územia rozkladajúceho sa na druhohorných vápencoch s výskytom krasových javov a so vzácnou vápnomilnou xerotermnou vegetáciou.

Kášter — masív, národná prírodná rezervácia v NP Muránska planina v katastri obce Tisovec v okrese Rimavská Sobota; vyhlásená 1984, rozloha 57,7 ha. Zriadená na ochranu a štúdium krasového reliéfu a zachovaných lesných spoločenstiev.

Kašivárová — národná prírodná rezervácia v CHKO Štiavnické vrchy v katastri obce Hodruša-Hámre v okrese Žarnovica; vyhlásená 1926, rozloha 49,8 ha. Predmetom ochrany a štúdia sú zachované pralesovité dubiny.

Kasprov vrch — vrch vo Vysokých Tatrách na slovensko-poľskej hranici, 1 985 m n. m. Z poľskej strany naň vedie lanovka, v budove ktorej sa vo výške 1 959 m n. m. nachádzajú meteorologická stanica (založená 1938), bar a reštaurácia. V oblasti vrcholu sú významné botanické lokality s endemickými rastlinami.

Karpatské bukové pralesy, aj Pôvodné bukové lesy Karpát — súbor 10 lokalít so zachovanými pralesmi mierneho pásma na území vých. Slovenska (Prešovský kraj; 4 lokality – NPR Stužica, Havešová a Rožok v NP Poloniny a lokalita Vihorlatský prales v NPR Vihorlat) a Ukrajiny (Zakarpatská oblasť; 6 lokalít). R. 2007 bol pod názvom Pôvodné bukové lesy Karpát zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, 2011 rozšírený o 5 lokalít v Nemecku a nazvaný Pôvodné bukové lesy Karpát a staré bukové lesy Nemecka.

Karlova Ves — mestská časť Bratislavy (Bratislava IV) rozkladajúca sa na úpätí a svahoch Malých Karpát a na nive Dunaja, 165 m n. m.; 35 420 obyvateľov (2021). Na členitejšom reliéfe Malých Karpát sa zachovali zvyšky teplomilných dubových lesov, na nive Dunaja zvyšky lužných lesov. Súčasťou Karlovej Vsi je ostrov Sihoť, nachádzajúci sa medzi hlavným tokom Dunaja a Karloveským ramenom, ktorý bol v roku 2012 vyhlásený za chránený areál predstavujúci súčasť európskej sústavy ochrany prírody Natura 2000. Väčšina zastavanej časti Karlovej Vsi má sídliskový charakter.

Pôvodná obec Karlova Ves je písomne doložená v roku 1780 ako Károlyfalva, Karlsdorf, 1786 Carlsdorf, 1787 Carolfalva, Carolowa, 1799 Károlyfalva, 1808 Károlyfalva, Karlsdorf, Karlowa, 1851 Károlyfalva, Karlsdorf, 1863 Károlyfalva, 1920 Karlova Ves, v rokoch 1938 – 44 Karlova Ves, Vydrica.

Bola založená v roku 1780 na devínskom panstve rodu Pálfiovcov na základe zmluvy grófa Karola Hieronymusa Pálfiho s poddanými, podľa neho aj nazvaná. Až do roku 1848 patrila Pálfiovcom (do 1932 tam vlastnili pozemky, najmä lesy, a budovu bývalého majera). Pôvodne mala nemecký charakter, postupne sa však poslovenčovala (1851 sa uvádza ako slovenská obec). Až do roku 1938 bola osadou Devína. V období 1938 – 44 po pričlenení Devína a časti Karlovej Vsi (Dlhých dielov) k Veľkonemeckej ríši sa stala samostatnou obcou. Od roku 1944 je súčasťou Bratislavy, v rokoch 1951 – 55 sa nachádzala v hraničnom pásme so vstupom na povolenie. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, mlynárstvom a prácou v lesoch.

Archeologické nálezy: najstaršie stopy osídlenia pochádzajú z polohy Dlhé diely; ojedinelé nálezy pravdepodobne staropaleolitickej okruhliakovej industrie, v intraviláne bývalej obce Karlova Ves boli objavené sídliskové nálezy ludanickej skupiny a skupiny Bajč-Retz, velatickej a kalenderberskej kultúry, sídlisko z neskorej laténskej doby a z 8. stor., v Mlynskej doline ojedinelé nálezy pravdepodobne staropaleolitickej okruhliakovej industrie, ako aj pästný klin mandľovitého tvaru patriaci do strednej a mladšej acheuleénskej kultúry. Objavené boli aj sídliská, ojedinelé nálezy a hroby z obdobia staršej i mladšej lineárnej keramiky a želiezovskej skupiny, sídlisko staršieho stupňa lengyelskej kultúry s nálezmi antropomorfných plastík (venúš), sídlisko stredodunajskej mohylovej kultúry, sídliskové nálezy a pohrebisko z 9. – 10. stor. a osada z 11. – 13. stor.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (1935 prestavaný z Kaplnky sv. Jána Nepomuckého z 1860) a rímskokatolícky františkánsky Kostol a Kláštor sv. Františka z Assisi (1999 – 2003), na sídlisku Dlhé diely rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (1995). Areály viacerých vysokých škôl a študentských domovov, areál RTVS (1975). Botanická záhrada Prírodovedeckej fakulty UK (založená 1942), Zoologická záhrada (založená 1959 v časti Mlynská dolina, sprístupnená 1960); lodenica (1934 – 35, Karloveská zátoka), Vodárenské múzeum (založené 2007, sídli v historických priestoroch bývalej strojovne čerpacej stanice z 1886) s vysunutou expozíciou technických pamiatok na ostrove Sihoť (historický objekt vodárenskej studne, 1884; prvá elektrická čerpacia stanica, 1910 – 12, s betónovým tunelom na vodovodné potrubia vedúcim popod Karloveské rameno; 1985 vyhlásené za národné kultúrne pamiatky). Cintorín Slávičie údolie (založený 1912) s hrobmi významných osobností, pri vstupnej bráne dom smútku (začiatok 20. stor.).

Karanč — najvyšší vrch Cerovej vrchoviny neďaleko Fiľakova na hranici s Maďarskom, 728 m n. m. Budovaný sopečnými porfyrickými pyroxenicko-amfibolickými andezitmi s granátmi a biotitmi. Na jeho vrchole rozhľadňa (19 m) navštevovaná turistami z obidvoch strán hranice. Karanč je súčasťou CHKO Cerová vrchovina.

Kapušianske pláňavy — geomorfologický podcelok vo vých. časti Východoslovenskej roviny. Budovaný neogénnymi sedimentmi pokrytými uloženinami riek, viatymi pieskami a sprašami. Miestami močiarne depresie so slatinami. Typický rovinný reliéf (výška 100 – 120 m n. m.), miestami pieskové presypy s výškou do 20 m. Územím pretekajú rieky Latorica a Uh, popri nich odlesnená krajina s prevahou oráčin.

Kamzík — vrch na území Bratislavy (sev. od jej centra) v CHKO Malé Karpaty v Bratislavskom lesoparku, 439 m n. m. Jeho dominantou je telekomunikačná veža vysielajúca televízny a rozhlasový signál (194 m, najvyššia stavba Bratislavy; budovaná od 1967, v prevádzke od 1975) s dvoma reštauráciami, barom, tanečnou sálou a vyhliadkovou plošinou (od 1997 nie je prístupná verejnosti). Kamzík je súčasťou Bratislavčanmi vyhľadávanej rekreačnej zóny Kamzík – Koliba poskytujúcej možnosti na šport (pešia turistika, cestná, horská a zjazdová cyklistika, lanové centrum, bobová dráha, lyžiarsky terén s vlekom). Oblasť je sedačkovou lanovkou spojená s rekreačným a športovým areálom Železná studienka.

Kamenná Baba — národná prírodná rezervácia v severových. časti Braniska v katastrálnom území obcí Lačnov a Lipovce v okrese Prešov; vyhlásená 1964, rozloha 127,5 ha. Zriadená na ochranu geomorfologických a botanicky vzácnych území s výskytom prealpínskych a dealpínskych druhov rastlín, krasových foriem reliéfu a vtáčieho druhu murárik červenokrídly.

Kamenínske slanisko — národná prírodná rezervácia v katastrálnom území obce Kamenín v okrese Nové Zámky, súčasť CHKO Dunajské luhy (vyhlásená 1953, rozloha 34,9 ha). Zriadená na ochranu zachovaných, špecificky vyvinutých zvyškov pôvodných slanísk juozáp. Slovenska s výskytom ojedinelých rastlinných spoločenstiev i jednotlivých druhov rastlín.

Kamenec — vodný tok vo vých. časti Slovenska, ľavostranný prítok Tople; dĺžka 21,4 km, rozloha povodia 112 km². Pramení v Nízkych Beskydách na rozhraní Busova a Ondavskej vrchoviny v blízkosti hranice s Poľskom, tečie juž. smerom, na hornom toku meandruje, do Tople ústi v Bardejove.

Kamenec — miestna časť obce Nová Dedina.

Kačacia dolina — ľadovcom vymodelovaná dolina vo Vysokých Tatrách v hornej časti Bielovodskej doliny, od ktorej ju oddeľuje prah, cez ktorý prepadá Hviezdoslavov vodopád. V doline sú dve plesá: Zelené Kačacie pleso a Kačacie pliesko.

Juhoslovenská kotlina — geomorfologický celok Lučensko-košickej zníženiny pretiahnutého tvaru v rovnobežkovom smere. Na severe susedí s Krupinskou planinou, Ostrôžkami a Revúckou vrchovinou, na východe so Slovenským krasom a s Bodvianskou pahorkatinou, na juhu s Cerovou vrchovinou, za hranicou Maďarska charakter reliéfu pokračuje a kotlina je ohraničená pohoriami Börzsöny a Cserhát. Územie je budované paleogénnymi a neogénnymi usadenými horninami (sliene, slienité pieskovce, vápnité íly, zlepence), na ktorých sú v sev. časti pokrovy spraší a sprašových hlín a pozdĺž vodných tokov uloženiny štrkov a pieskov. Juhoslovenská kotlina je tektonického pôvodu, vznikla mohutným priehybom zemskej kôry v neogéne, pričom sa uplatnili diferenciačné pohyby počas vulkanickej činnosti v priľahlých sopečných pohoriach. Základ morfológie dna kotliny vytvorili erózno-denudačné a akumulačné procesy vo vrchnom pliocéne a počas pleistocénu. Pahorkatinný reliéf tvoria ploché chrbty, široké doliny Ipľa, Rimavy, Slanej a ich prítokov s nivami a riečnymi terasami. Relatívne výšky územia 20 – 180 m, nadmorské výšky od 128 m n. m. (niva Ipľa pri Ipeľskom Predmostí) do 390 m n. m. (pri Modrom Kameni). Juhoslovenská kotlina je rozčlenená na povrchové podcelky, Ipeľskú kotlinu, Lučenskú kotlinu a Rimavskú kotlinu. Územie patrí do teplej klimatickej oblasti s miernou zimou, priemerná teplota v lete 18 – 20 °C, v zime -1 až -3 °C. Viacero prameňov minerálnych a termálnych vôd, pri ktorých vznikli kúpele (Číž), termálne kúpaliská (Dolná Strehová, Tornaľa) alebo plniarne minerálnych vôd (v Tornali sa plní Gemerka). Juhoslovenská kotlina je zväčša odlesnená, miestami sú zachované zvyšky teplomilných dubín, dubo-hrabín a agátových lesov, miestami pozdĺž Ipľa lužné lesy. Priaznivé klimatické a pôdne pomery umožňujú intenzívnu poľnohospodársku výrobu: pestovanie obilnín, cukrovej repy, tabaku a viniča; chov dobytka a hydiny. Väčšie mestá: Lučenec, Rimavská Sobota, Fiľakovo, Veľký Krtíš.

Jovsianska hrabina — národná prírodná rezervácia v katastri obce Jovsa v okrese Michalovce, súčasť CHKO Vihorlat; vyhlásená 1953, rozloha 257,6 ha. Zriadená na ochranu prirodzených lesných spoločenstiev dubovo-hrabového lesa s výskytom chránených druhov rastlín, najmä bledule jarnej (Leucojum vernum).

Jezerské jazero — jazero v Spišskej Magure v katastri obce Jezersko, 919 m n. m.; plocha 0,6 ha, dĺžka 110 m, maximálna šírka 74 m. Vzniklo zosuvom flyšových hornín. S priľahlým okolím predstavuje prírodnú rezerváciu (vyhlásená 1967, rozloha 2,2 ha) zriadenú na ochranu vzácnych rašelinových biotopov.

Jelšovská pahorkatina — geomorfologický oddiel juhozáp. časti Lučenskej kotliny. Nachádza sa vo výškach 200 – 300 m n. m. Územie budované málo odolnými neogénnymi slieňmi, štrkmi poltárskej formácie, na severe aj sopečnými neovulkanitmi s prevahou pyroklastík, na juhu kvartérnymi nivnými uloženinami Ipľa. Pahorkatina je prevažne odlesnená, na severe sú súvislejšie dubové lesy.

Jelšavský kras — najzápadnejší podcelok Slovenského krasu. Patrí k typu tzv. rozčleneného krasu bez krasových plošín a len s čiastočne zastúpenými krasovými javmi. Rozlišujú sa v ňom dve časti: štruktúrne krasové chrbty (500 – 600 m n. m., najvyšší vrch územia Slovenská skala, 622 m n. m.) v obvodových častiach a kotlina uprostred, ktorá je na severe a juhovýchode otvorená prielomami rieky Muráň. Jelšavský kras je budovaný spodno- a strednotriasovými vápencami s polohami nekrasových útvarov (pieskovce, sliene ap.), na dne kotliny sú štrky poltárskej formácie a uloženiny rieky Muráň. Chrbty sú porastené teplomilnými dubinami, dno kotliny je odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Jelšavské podolie — geomorfologický oddiel Revúckej vrchoviny medzi Revúcou a Jelšavou. Erózno-denudačná dolina leží vo výške 260 – 450 m n. m. Budovaná vrchnopliocénnymi štrkmi a pieskami poltárskej formácie pokrytými uloženinami rieky Muráň s prítokmi. Nižšiu, rovinnú časť tvorí niva Muráňa, vyššiu, pahorkatinnú terasy a náplavové kužele. Prevažne odlesnené územie je poľnohospodársky využívané (najmä orná pôda, menej lúky).

Jelenec — geomorfologický podcelok Tribeča. Rozkladá so vo výškach 250 – 500 m n. m., najvyšší vrch Ploská, 575 m n. m. V centrálnej časti budovaný granodioritmi a dioritmi, po okrajoch veľmi odolnými spodnotriasovými kremencami. Na kryštalických horninách sa vytvoril ploský znížený reliéf, na kremencoch vyvýšeniny a bralá (Jelenec, Ploská, Veľká skala), v severozáp. časti v Kostolianskej kotline pahorkatinný reliéf, na ktorom vznikla odlesnená a poľnohospodársky využívaná krajina, ostatné územia sú pokryté dubovo-hrabovým a miestami aj bukovým lesom.

Javorský Beskyd — geomorfologický oddiel severozáp. časti Kysuckých Beskýd. Chrbty vystupujú do výšok 700 – 800 m n. m., najvyšší vrch Javorské, 865 m n. m. Budovaný pieskovcami a ílovcami račianskej jednotky magurského flyšu. Prevažne hladko modelovaný hornatinný reliéf prechádza na severe do vrchovinného; časté zosuvy. Značná časť územia, najmä na severe, je odlesnená a pokrytá lúkami a pasienkami, masívne chrbty sú porastené sekundárnymi smrečinami.

Javorníček — národná prírodná rezervácia v Považskom Inovci asi 1 km vých. od zrúcaniny hradu Tematín v katastrálnom území obcí Lúka, Stará Lehota a Hrádok v okrese Nové Mesto nad Váhom; vyhlásená 1982, rozloha 15,1 ha. Predmetom ochrany sú zachované sutinové lesy a vápencové bralá s bohatou flórou a faunou so zastúpením severských i teplomilných prvkov.

Javornícka hornatina — geomorfologický oddiel podcelku Vysoké Javorníky v severových. časti Javorníkov. Výška územia 500 – 1 000 m n. m. Javornícka hornatina je budovaná intenzívne zvrásnenými pieskovcami a ílovcami račianskej jednotky magurského flyšu. Reliéf je hornatinný, hladko modelovaný. Z masívneho ústredného chrbta vybiehajú na sever a juh rázsochy. Pôvodne ihličnaté lesy s prímesou buka boli značne zredukované a nahradené plochami trvalých trávnych porastov a polí.

Javornícka brázda — geomorfologický oddiel podcelku Nízke Javorníky v Javorníkoch; dĺžka 40 km, šírka 1 – 5 km. Javornícka brázda vznikla erózno-denudačnými procesmi na tektonickej poruche v mieste výskytu menej odolných flyšových ílovcov. Odlesnené, poľnohospodársky využívané územie (prevažne polia a lúky).

Javorinka — geomorfologický oddiel podcelku Zliechovská hornatina v Strážovských vrchoch. Chrbty dosahujú výšku 900 m n. m., najvyšší vrch Homôľka, 1 063 m n. m. Územie Javorinky je budované najmä druhohornými vápencami a dolomitmi strážovského príkrovu, bridlicami, slieňovcami a pieskovcami krížňanského príkrovu, na východe i kryštalickými horninami jadra. Má prevažne hornatinný reliéf, v sev. časti v menej odolných kriedových horninách je vyerodovaná Čičmianska kotlina s pahorkatinným reliéfom. Hornatinná časť povrchu je zalesnená prevažne bukovými lesmi, menšie zastúpenie majú smrek a borovica. Čičmianska kotlina je odlesnená a využívaná poľnohospodársky.

Javorinka — vodný tok v sev. časti Slovenska, pravostranný prítok Bielej vody (Białky); dĺžka 19,3 km, rozloha povodia 66 km². Pramení na sev. svahoch Vysokých Tatier vo výške okolo 2 250 m n. m., tečie sev. smerom, na krátkom úseku (2 km) tvorí hranicu s Poľskom, kde vo výške 804 m n. m. ústi do Bielej vody.