Dargovský priesmyk — horské sedlo v hlavnom hrebeni centrálnej časti Slanských vrchov oddeľujúce horské skupiny Bogota a Mošník, 473 m n. m. Priesmykom prechádza cesta I. triedy z Košíc do Michaloviec. Priesmyk je známy ťažkými bojmi medzi sovietskou a nemeckou armádou počas 2. svetovej vojny od 9. decembra 1944 do 18. januára 1945. V minulosti viedol priesmykom náučný chodník s expozíciami vojenskej techniky. Južne od hlavnej cesty leží Pamätník víťazstva od Vojtecha Löfflera, odhalený v roku 1955.

Dolina Hlboče — starší názov národnej prírodnej rezervácie Hlboča.

Dolný les — krajina s mŕtvymi ramenami a jazierkami v katastri obce Vysoká pri Morave v okrese Malacky. Pravidelne zaplavované územie pozdĺž rieky Morava so zvyškami pôvodných mäkkých lužných lesov s výskytom vzácnych druhov rastlín a živočíchov (najmä vodného vtáctva) bolo v roku 1987 vyhlásené za štátnu prírodnú rezerváciu, od roku 1994 je národnou prírodnou rezerváciou s rozlohou 186,62 ha. V roku 2021 bola NPR zrušená a územie sa stalo súčasťou novovzniknutého chráneného areálu Devínske jazero.

Demänovka — riečny tok na severe stredného Slovenska, ľavostranný prítok Váhu; dĺžka 19 km, plocha povodia 61 km², priemerný ročný prietok v ústí 1,08 m³/s. Pramení v Nízkych Tatrách na severnom svahu masívu Ďumbiera pod Krúpovou hoľou vo výške okolo 1 570 m n. m., preteká Demänovskou dolinou, kde sa na vápencovej plošine Lúčky ponára do podzemia, tam sa zlieva s tokom Zadná voda, s ktorým vytvára sústavu Demänovských jaskýň a vo forme mohutnej krasovej vyvieračky sa dostáva na povrch. Do Váhu ústí v Liptovskom Mikuláši.

Detvianska kotlina — geomorfologický oddiel Zvolenskej kotliny v jej juhovýchodnej časti. Podklad je budovaný andezitovými pyroklastikami, tufitickými ílmi a pieskami, sedimentmi nivy rieky Slatina a náplavových kužeľov. Reliéf je pahorkatinný až vrchovinný s nadmorskými výškami 370 – 600 m n. m. Územie kotliny je odlesnené a využívané ako lúky a pasienky.

Južnou časťou vedú dopravné komunikácie nadregionálneho (železničná trať Zvolen – Košice a rýchlostná cesta R2 a cesta I. triedy Zvolen – Lučenec) a regionálneho (cesta II. triedy cez Hriňovú) významu. Kotlina je charakteristická lazníckym osídlením (najmä jej severná časť), ležia tam mestá Detva a Hriňová.

Dobrovodská kotlina — erózno-denudačná kotlina, geomorfologický pododdiel v Brezovských Karpatoch (súčasť Malých Karpát). Je vymodelovaná v neogénnych íloch, na styku s okolitými karbonátovými horninami vyvierajú krasové pramene, ktorých voda zásobuje Trnavu. Hladko modelovaný reliéf je odlesnený a poľnohospodársky využívaný. Kotlina patrí k územiam postihovaným zemetraseniami. Nachádza sa v nej obec Dobrá Voda, podľa ktorej je kotlina nazvaná.

Dobšinské predhorie — geomorfologický oddiel v severovýchodnej časti Revúckej vrchoviny. Územie je budované prvohornými fylitmi, pieskovcami, kremennými porfýrmi a ich tufmi, má vrchovinný, miestami hornatinný reliéf, dosahuje výšky 400 – 850 m n. m., najvyšší vrch je Veľký Radzim, 991 m n. m. Značná časť je zalesnená dubovými a bukovými lesmi.

Čergovská javorina — národná prírodná rezervácia v pohorí Čergov v katastri obce Terňa v okrese Prešov; vyhlásená v roku 1982, rozloha 10,7 ha. Predmetom ochrany sú rastlinné spoločenstvá bukových javorín s charakteristickými druhmi východokarpatskej kveteny v podraste.

Eliášovka — najvyšší vrch Ľubovnianskej vrchoviny, 1 023 m n. m. Leží na hranici s Poľskom asi 10 km severne od Starej Ľubovne. Je budovaný paleogénnymi flyšovými útvarmi čerchovskej jednotky s prevahou pieskovcových súvrství. Vrchol patrí do mierne chladnej klímy s priemernou ročnou teplotou 5 °C, júlovou 14 – 15 °C, januárovou -6 až -7 °C. Pôvodná rastlinná pokrývka tvorená jedľo-bučinami je sčasti nahradená smrečinami a trávnatými plochami.

Vrchol Eliášovky je vyhliadkovým miestom s rozhľadňou. Na južnom úpätí sa nad Litmanovskou dolinou nachádza pútnické miesto Zvir.

Dudvážska mokraď — geomorfologická časť Dolnovážskej nivy tiahnuca sa pozdĺž Dudváhu. Pôvodne silno zamokrená niva Dudváhu je v súčasnosti melioračnými úpravami značne odvodnená. Na území sú zvyšky pôvodného lužného lesa.

Dlhý kanál — vodný tok v západnej časti Slovenska; dĺžka 52 km, plocha povodia 428 km². Začína sa pri obci Veľké Zálužie, tečie paralelne s korytom rieky Váh, preteká Zálužianskou pahorkatinou a Nitrianskou tabuľou a pri Nových Zámkoch sa vlieva do rieky Nitra.

Čierny Hron — rieka na Slovensku, ľavostranný prítok Hrona; dĺžka 26 km, plocha povodia 292 km², priemerný ročný prietok (v stanici Hronec) 3,06 m³/s, maximálny prietok 108,0 m³/s, minimálny prietok 0,420 m³/s. Pramení v Slovenskom rudohorí vo Veporských vrchoch, tečie severným, neskôr prevažne severozápadným smerom a pri obci Valaská sa vlieva do Hrona.

Lazianska vrchovina — časť geomorfologického podcelku Vysoké Javorníky v geomorfologickom celku Javorníky.

Územie je budované rôznymi flyšovými horninami. Georeliéf je vrchovinný, hladko modelovaný, dosahuje výšky 550 – 750 m n. m. Pre územie sú charakteristické časté svahové pohyby – zosuvy.

Z pôd prevládajú rôzne subtypy kambizemí, miestami rankre. Vrchovina je z veľkej časti odlesnená a premenená na oráčiny a trvalé trávne porasty.

Ľaliové sedlo, poľsky Liliowe — sedlo na hlavnom hrebeni Tatier medzi vrchmi Beskyd (2 012 m n. m.) a Krajná Kopa (2 097 m n. m.) vo výške 1 947 m n. m. Oddeľuje Západné Tatry a Východné Tatry. Sedlom prechádza hranica medzi Slovenskom a Poľskom.

Lamačská brána — časť geomorfologického podcelku Devínske Karpaty v celku Malé Karpaty, úzka, pretiahnutá tektonicko-erózna zníženina (priekopová prepadlina) založená na zlome. Oddeľuje Devínske Karpaty od Pezinských Karpát.

Územie je budované prevažne neogénnymi zlepencami, menej odolnými štrkmi. Má pahorkatinný georeliéf. V Lamačskej bráne dochádza k zosilňovaniu vetra – k dýzovému, spôsobenému orientáciou Malých Karpát, ktoré predstavujú prekážku prevládajúcemu prúdeniu vzduchu. Pôvodné dubové a dubovo-hrabové lesy, ako aj poľnohospodárske kultúry postupne ustúpili masívnej výstavbe.

Zníženinou vedú významné dopravné komunikácie – cesta I. triedy 2 (z Holíča do Bratislavy), diaľnica D2 a železničná trať Bratislava – Břeclav.

Latorický luh — národná prírodná rezervácia v katastri obce Boťany v okrese Trebišov; vyhlásená 1967, výmera 15,08 ha. Predmetom ochrany sú porasty jelšového a vŕbového lužného lesa (mäkký luh), ako aj brestovo-jaseňové porasty (tvrdý luh) v záplavovom území rieky Latorica.

Lakšárska pahorkatina — časť geomorfologického podcelku Bor v celku Borská nížina.

Územie je tvorené najmä nevápnitými viatymi pieskami (naviate počas posledného glaciálu) a gravitačne resedimentovanými piesčitými delúviami. V medzidunových depresiách na alúviách vodných tokov sa miestami nachádzajú fluviálno-ogranické (močiarne) sedimenty, sporadicky vystupuje na povrch predkvartérne podložie (miocénne piesky, íly, ílovce). Lakšárska pahorkatina je najvyššou časťou Borskej nížiny, maximálnu výšku dosahuje vrch Ruženica, 281 m n. m.

Väčšina územia je odlesnená a premenená na ornú pôdu a vinohrady. Miesta s hrubšími piesčitými pokrovmi sú zalesnené prevažne borovicovými porastami.

Laborecká vrchovina — geomorfologický celok Nízkych Beskýd v pohraničnom území s Poľskom. Na juhu hraničí s Beskydským predhorím, na juhozápade a západe s Ondavskou vrchovinou, na východe s Bukovskými vrchmi, na severe prechádza na územie Poľska pod názvom Beskid Niski.

Vrchovina je budovaná flyšovými súvrstviami (pieskovce, ílovce, menej zlepence), má príkrovovú a vrásovú stavbu. Je rozčlenená na sústavu pozdĺžnych chrbtov a zníženín (brázd). Brázdy, ktorých vznik je čiastočne podmienený litologicky (prevaha flyšu ílovcového vývoja na území), sú orientované v smere severozápad – juhovýchod. Najvýraznejšie brázdy, Papínska brázda, Medzilaborecká brázda, Repejovská brázda a Mikovská brázda, predstavujú jednotlivé časti geomorfologického celku. Chrbty dosahujú väčšinou výšky 500 – 700 m n. m., najvyšší vrch, Vysoký Grúň, 905 m n. m., sa nachádza na slovensko-poľskom pohraničí.

Väčšina územia má mierne teplú klímu s priemernou ročnou teplotou 6 – 8 °C, výnimku tvoria najjužnejšie časti s teplou klímou a najvyššie položené časti vrchoviny s chladnou klímou. Ročný úhrn zrážok je diferencovaný najmä v závislosti od nadmorskej výšky a dosahuje 650 – 900 mm. Územie odvodňuje rieka Laborec s ľavostrannými prítokmi Výrava, Udava a Cirocha.

Na flyšových horninách sa vyvinuli zväčša kambizeme, na alúviách vodných tokov fluvizeme. Horské chrbty sú zalesnené, vo vyšších nadmorských výškach prevládajú bukové lesy, lokálne s prímesou jedle, v nižších nadmorských výškach sú dubové a hrabové porasty, erózne brázdy sú zväčša odlesnené a predstavujú typickú kultúrnu poľnohospodársku krajinu. Na nivách vodných tokov sa miestami zachovali fragmenty lužného lesa.

Javorie — geomorfologický celok Slovenského stredohoria. Na severe hraničí so Zvolenskou kotlinou, na západe s Pliešovskou kotlinou, na východe s Ostrôžkami a na juhu s Krupinskou planinou. Leží vo výškach od 450 m n. m. na styku s kotlinami po najvyšší vrch Javorie, 1 044 m n. m.

Je sopečným pohorím so stratovulkanickou štruktúrou, budovaným najmä pyroxénickými andezitmi, tufmi a tufitmi. Pôvodný sopečný reliéf bol zarovnaný a rozčlenený riečnou eróziou. Územie Javoria patrí do mierne teplej (asi do 700 m n. m.) a chladnej klimatickej oblasti (nad 700 m n. m.), teplota v januári od -4,0 °C do -6,5 °C, v júli 14,5 – 18,5 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 750 – 950 mm. Severná časť Javoria patrí k povodiu Hrona, južná časť k povodiu Ipľa. Značná časť územia bola odlesnená, súvislé lesy sa zachovali v severozápadnej časti, vo vyšších nadmorských výškach sa nachádzajú bučiny, v nižších dubiny a dubo-hrabiny. Odlesnené časti sú premenené najmä na lúky a pasienky. Naprieč Javorím vedie viacero cestných ťahov v smere sever – juh, pri severnom úpätí železničná trať a cestná linka spájajúca Zvolen s Lučencom a Košicami. Pre územie je typické rozptýlené osídlenie vo forme početných lazov.

Ďumbier — geomorfologický oddiel Ďumbierskych Tatier. Z hlavného hrebeňa tiahnuceho sa v smere východ – západ vybiehajú na sever a juh rázsochy. Je budovaný kryštalickými bridlicami. Najvyšší vrch Ďumbier dosahuje výšku 2 046 m n. m. V rastlinnej pokrývke prevažujú smrečiny, menej bučiny, vo vyšších polohách nad hornou hranicou lesa rastie kosodrevina a alpínske lúky; v bylinnom podraste je výskyt vzácnych rastlín.

Územie je súčasťou Národného parku Nízke Tatry (→ Nizke Tatry). Oblasť s vyvinutým ľadovcovým reliéfom (východné svahy Krakovej hole a Tanečnice, severné svahy Ďumbiera, vrch Štiavnica a západné svahy Rovnej hole) sú národnou prírodnou rezerváciou Ďumbier (vyhlásená v roku 1973, rozloha 2 044 ha). NPR je v katastri obce Liptovský Ján v okrese Liptovský Mikuláš.

Koniarska planina — geomorfologický podcelok v západnej časti Slovenského krasu. Je budovaný hrubými súvrstviami strednotriasových vápencov a dolomitov. Koniarska planina je mierne naklonená plošina klesajúca od severu na juh do nadmorských výšok 350 – 400 m n. m., maximálnu výšku dosahuje vrch Veterník, 610 m n. m. Sú na nej dobre vyvinuté povrchové krasové formy – krasové jamy, úvaly, škrapy, jaskyne, priepasti a ponory. Územie má pestrý vegetačný kryt, na plytkých pôdach a slnečných svahoch rastú teplomilné dubové spoločenstvá, na hlbších pôdach mezofilné dubovo-hrabové lesy, na odlesnených častiach sú trávnaté plochy. Na východných svahoch je NPR Pod Strážnym hrebeňom.

Končistá — štít vo Vysokých Tatrách v bočnom hrebeni vybiehajúcom z Popradského Ľadového štítu oddeľujúci Batizovskú dolinu od Štôlskej doliny, 2 535 m n. m. Je budovaný granitoidnými horninami. Patrí k najvýraznejším vrchom Tatier. Pre svoju ľahkú prístupnosť je obľúbeným cieľom turistov.

Domanižská kotlina — kotlina na severozápadnom Slovensku, geomorfologický oddiel Žilinskej kotliny v jej juhozápadnej časti. Je budovaná ílovcami, pieskovcami a zlepencami vnútrokarpatského flyšu, miestami pokrytými štvrtohornými sedimentmi. Ploché, mierne zvlnené chrbty sa striedajú s úvalinovitými dolinami. Prevažná časť kotliny bola odlesnená, je využívaná ako lúky a pasienky. Les je zachovaný len na okraji kotliny.

Územím vedie cesta II. triedy spájajúca Považskú Bystricu s Rajcom.

Dúbrava — geomorfologický oddiel Slovenska tvoriaci východnú časť Kozích chrbtov. Úzke hrasťové pohorie sa tiahne v smere západ – východ a oddeľuje Podtatranskú kotlinu na severe od Hornádskej kotliny na juhu. Najvyšší vrch Kozí kameň (starší názov Filagória) dosahuje výšku 1 255 m n. m. Geologický podklad tvoria druhohorné horniny – pieskovce, bridlice, arkózy a kremence, v západnej časti dolomity, vápence a bridlice. Porast tvoria zachované spoločenstvá reliktných dubových a borovicových lesov.

Ďumbierske Tatry — geomorfologický podcelok Slovenska tvoriaci západnú časť Nízkych Tatier, najvyšší vrch Ďumbier, 2 046 m n. m. Od Kráľovohoľských Tatier je oddelený sedlom Čertovica. Hlavný hrebeň je budovaný na východe ďumbierskou, na západe prašiveckou žulou, južný okraj kryštalickými bridlicami, severné a juhozápadné svahy sú budované druhohornými usadeninami pozostávajúcimi z obalových sérií, ale najmä z mohutných vrstiev vápencov, dolomitov a i. hornín chočského a krížňanského príkrovu. Nad hornou hranicou lesa je hôľny až hôľno-bralnatý reliéf, ktorý vznikol glaciálnou a periglaciálnou modeláciou, bralné formy sú aj na vápencoch krížňanského a chočského príkrovu, kde sa vyskytujú aj bohaté krasové formy (najmä v Demänovskej doline a Jánskej doline). Územie patrí do chladnej klimatickej oblasti, priemerná teplota v januári sa pohybuje medzi -6 až -8 °C, v júli medzi 8 až 12 °C, ročný úhrn zrážok sa pohybuje okolo 1 400 mm. Z pôd prevažujú kambizeme a rendziny. Z porastov sú plošne najviac zastúpené smrečiny, miestami bučiny a jedľobučiny, nad hornou hranicou lesa je kosodrevina a alpínske lúky.

Prevažná časť Ďumbierskych Tatier je súčasťou Národného parku Nízke Tatry (→ Nízke Tatry). Nachádza sa tam viacero lokalít osobitne chránených častí prírody – sedem národných prírodných rezervácií, sedem národných prírodných pamiatok a jedna prírodná pamiatka.

Územie patrí medzi turisticky najatraktívnejšie a najnavštevovanejšie pohoria Slovenska. Navštevovaná je najmä najvyššia centrálna časť pohoria so štyrmi vrcholmi v hlavnom hrebeni presahujúcimi 2 000 m n. m. Hrebeň je prístupný lanovkami a množstvom značených chodníkov. Strediská v Jasnej, na Táľoch, Srdiečku, Čertovici a i. ponúkajú komfortné ubytovanie a služby a sú vyhľadávané pre zimnú i letnú turistiku.

Domické škrapy — národná prírodná rezervácia v Slovenskom krase v katastri obce Kečovo v okrese Rožňava; vyhlásená v roku 1973, rozloha 24,44 ha. Následkom odlesnenia a pastvy je územie skrasovatelé. Povrchové krasové útvary sú zastúpené škrapami a krasovými jamami, podzemný kras reprezentuje jaskyňa Domica. Na území sú vzácne xerotermné rastlinné spoločenstvá s výskytom silenky dlhokvetej (Silene longifolia), včelníka rakúskeho (Dracocephalum austriacum) a i. a xerotermné živočíšne spoločenstvá chrobákov a motýľov.

Bodva, maďarsky Bódva — rieka na juhovýchodnom Slovensku a v severovýchodnom Maďarsku, ľavostranný prítok rieky Slaná; dĺžka 113 km, z toho na území Slovenska 48,4 km, rozloha povodia 1 730 km², z toho na území Slovenska 890,4 km², priemerný ročný prietok na hranici s Maďarskom 5,2 m³/s. Pramení na južných svahoch Volovských vrchov juhozápadne od obce Štós, z východnej strany obteká celú oblasť Slovenského krasu, preteká južnými výbežkami Košickej kotliny, pri Hosťovciach opúšťa Slovensko a pri obci Sajó na území Maďarska ústi do Slanej.

Najväčšie prítoky sú Ida (ľavostranný) a Turňa (pravostranný). Na rieke ležia mestá Moldava nad Bodvou na území Slovenska a Szendrő a Edelény na území Maďarska.

Drieňovské podhorie — geomorfologický pododdiel Slovenska v severovýchodnej časti Nitrianskej pahorkatiny. Na pestrom geologickom podloží sa vyvinul prevažne pahorkatinný reliéf, väčšina územia leží v rozpätí 150 – 300 m n. m., maximálnu výšku dosahuje Veľký vrch, 456 m n. m.

Drieňov — geomorfologický pododdiel Slovenska v Nitrických vrchoch v juhovýchodnej časti Strážovských vrchov. Je budovaný stredno- a vrchnotriasovými dolomitmi, vo východnej časti spodnotriasovými pieskovcami, bridlicami, arkózami a kremencami melafýrovej série. Územie má vrchovinný reliéf, maximálnu výšku dosahuje Drieňový vrch, 616 m n. m. V pôdnom kryte prevažujú rendziny, na ktorých sú porasty dubových a dubovo-hrabových lesov, v severnej a strednej časti porasty bukových lesov.

Dolný vrch — krasová planina v juhovýchodnej časti Slovenska na hranici s Maďarskom, geomorfologický oddiel juhovýchodnej časti Slovenského krasu.

Predstavuje severnú časť rozsiahlej krasovej planiny tiahnucej sa v smere východ – západ. Na území Slovenska spadá strmými severnými svahmi do Turnianskej kotliny, na území Maďarska miernejšími južnými svahmi do doliny rieky Bodva. Planina je budovaná strednotriasovými vápencami, menej spodnotriasovými pieskovcami a bridlicami. Má dobre vyvinuté povrchové a podzemné krasové formy. Najvyšším miestom je Pavlovský vrch, 611 m n. m., ležiaci na území Slovenska, najvyšším miestom maďarskej časti planiny je Alsó-hegy (Dolný vrch), 555 m n. m. Planina je pokrytá hustými, zväčša listnatými lesmi, miestami sú lúky. Takmer celé územie na slovenskej strane je súčasťou Národného parku Slovenský kras (→ Slovenský kras), na maďarskej strane súčasťou národného parku Aggteleki Nemzeti Park.

Ďumbier — najvyšší vrch Nízkych Tatier na hlavnom hrebeni pohoria medzi vrchmi Krúpova hoľa a Štiavnica v geomorfologickom oddiele Ďumbierske Tatry v časti Ďumbier, 2 046 m n. m. Na vrchole, z ktorého je dobrý kruhový výhľad, je železobetónový pylón a slovenský dvojkríž z dreva. V sedle pod vrchom vo výške 1 728 m n. m. sa nachádza Chata generála Milana Rastislava Štefánika s celoročnou prevádzkou.

Vrch je súčasťou Národného parku Nízke Tatry (→ Nízke Tatry), jeho severné svahy sú súčasťou národnej prírodnej rezervácie Ďumbier (→ Ďumbier).

Devínska Kobyla — geomorfologický pododdiel Slovenska, masív v Devínskych Karpatoch v juhozápadnej časti Malých Karpát. V reliéfe vystupujú odolné triasové vápence (bralo Devínska hradná skala a i.) a kremité pieskovce vo forme skalných útvarov. Najvyšší bod územia, 514 m n. m., je najvyšším bodom Bratislavy a Devínskych Karpát. Územie je porastené lesostepnou a stepnou vegetáciou.

Takmer celé územie patrí do Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty (→ Malé Karpaty). Nachádzajú sa tam lokality Natura 2000 zaradené medzi Územia európskeho významu – národná prírodná rezervácia Devínska Kobyla (vyhlásená v roku 1964, rozloha 101 km²) zriadená na ochranu prírodného komplexu s mimoriadnymi botanickými (xerotermné spoločenstvá s bohatým zastúpením chránených a ohrozených druhov), zoologickými, geologickými a paleontologickými hodnotami (paleontologická lokalita Sandberg s výskytom fosílií živočíchov a rastlín v neogénnych pieskovcoch), prírodná rezervácia Štokeravská vápenka (vyhlásená v roku 1993, rozloha 13 ha) zriadená na ochranu náleziska zvyškov mnohých stavovcov (unikátny nález zvyšku opice) a vzácnej orchidey jazýčkovec jadranský (Himantoglossum adriaticum) a národná prírodná pamiatka Devínska hradná skala.

Pri hrade Devín sa začína turistická magistrála Cesta hrdinov SNP. Územím vedie náučný chodník, na juhozápadnom svahu je rozhľadňa.

Devínske Karpaty — geomorfologický oddiel Slovenska, najjužnejšia časť Malých Karpát oddelená Lamačskou bránou od Pezinských Karpát. Najvyšší bod územia, 514 m n. m., je v masíve Devínska Kobyla. Jadro pohoria tvoria kryštalické horniny, na západe a severozápade mezozoické horniny obklopené neogénnymi sedimentmi, v depresiách sú kvartérne sedimenty. Reliéf je hladko modelovaný (okrem hradného brala a kremitých pieskovcov).

Veľká časť Devínskych Karpát je súčasťou CHKO Malé Karpaty, nachádza sa tam viacero maloplošných chránených území. Územie zasahujúce do okrajových častí Bratislavy je vyhľadávanou turistickou a rekreačnou oblasťou so sieťou turistických chodníkov.

Bukovská brázda — zníženina na západnom Slovensku, geomorfologická časť Plaveckého predhoria v západnej časti Malých Karpát. Je to výrazná vnútrohorská depresia založená na priekopovej prepadline vyplnenej paleogénnymi ílovcami, pieskovcami, zlepencami a brekciami. V nich je erózno-denudačnými procesmi vyhĺbená brázda. Nachádza sa v nej vodná nádrž Buková slúžiaca na rekreačné účely. Takmer celé územie je súčasťou CHKO Malé Karpaty, nachádza sa tam viacero maloplošných chránených území.

V minulosti brázdou viedla významná Česká cesta.

Branisko — geomorfologický celok na Slovensku, pohorie s hrasťovou štruktúrou (→ hrasť) tiahnuce sa v smere sever – juh východne od Hornádskej kotliny. Masívy majú jadrá budované kryštalickými horninami, ktoré sú obalené útržkami mladopaleozoického a mezozoického plášťa. Územie má hornatý reliéf s ostro rezanými dolinami. Najvyšší vrch Smrekovica (1 200 m n. m.) leží v severnej časti oddelenej priesmykom Branisko (750 m n. m.) od južného masívu Sľubice (1 129 m n. m.). Najvyššia časť územia patrí do chladnej klimatickej oblasti s teplotami v januári -7 °C, v júli 16 °C a s ročným úhrnom zrážok 700 – 800 mm. Medzi obcami Šindliar a Lipovce je prameň minerálnej vody Salvator. Pôdy – na kryštaliniku sa vyvinuli kambizeme a podzoly, na vápencoch a dolomitoch rendziny. Pohorie je značne zalesnené, vo vyšších polohách najmä ihličnatými lesmi (borovice, smreky a smrekovce), v nižších polohách je viditeľný prechod k zmiešaným lipovo-dubovým a dubovo-hrabovým porastom.

Cez Branisko vedie diaľničný tunel (budovaný v období 1996 – 2003, dĺžka 4 975 m, najdlhší dopravný tunel na Slovensku), ktorý nahradil náročný prechod cez priesmyk.

Bratislavské predhorie — geomorfologický pododdiel v oddiele Devínske Karpaty v južnej časti Malých Karpát. Je budovaný z kryštalických hornín, ktoré sú v severnej časti pokryté neogénnymi pieskami, ílmi, štrkmi a pieskovcami. Na svahoch zvažujúcich sa k Dunaju sú vyvinuté riečne terasy do výšky 100 m. Územie je rozlámané na kryhy so zvyškami zarovnaného povrchu.

Poloha na okraji Bratislavy a možnosti na nenáročné prechádzky predurčujú túto časť mesta na oddychovú zónu. Územím vedie z hradu Devín cez pamätník Slavín na vrch Kamzík turistický chodník, súčasť Cesty hrdinov SNP.

Breznianska kotlina — geomorfologický oddiel na Slovensku na juhu Horehronského podolia vybiehajúci do Veporských vrchov. Kotlina vznikla poklesom pozdĺž zlomov. Je vyplnená neogénnymi štrkmi, pieskami a ílovcami a pieskovcami vnútrokarpatského flyšu. Pahorkatinný reliéf dna je výsledkom erózno-denudačných procesov. Teploty sa pohybujú od -5 až -6 °C v januári do 16 až 17 °C v júli, ročný úhrn zrážok dosahuje 800 mm. Kotlinou preteká Hron s prítokom Rohožná. Z pôd prevažujú luvizeme. Odlesnená krajina sa využíva na lúky, pasienky, oráčinu, len v juhovýchodnom výbežku sú smrekovo-jedľové porasty.

Územím vedú hlavné komunikácie Horehronia – cesta I. triedy I/66 vedúca z hraničného priechodu Šahy cez Banskú Bystricu smerom k Popradu až po hraničný priechod s Poľskom v Tatranskej Javorine, cesta I. triedy I/72 spájajúca Rimavskú Sobotu so severnými oblasťami Nízkych Tatier a cesta II. triedy II/529 z Mýta pod Ďumbierom do Hriňovej. Z Banskej Bystrice vedie železničná trať do Margecian, v Brezne sa začína železničná trať do Rimavskej Soboty.

Hospodárskym a turistickým strediskom územia je Brezno predstavujúce vstupnú bránu do južnej časti Nízkych Tatier a o okolitých pohorí.

Bielokarpatské podhorie — geomorfologický oddiel Slovenska v západnej časti celku Považské podolie. Tvorí prechod medzi Bielymi Karpatmi, Trenčianskou kotlinou a Ilavskou kotlinou. Pahorktinný reliéf s výškou 200 – 300 m n. m. je tvorený terasami Váhu, náplavovými kužeľmi bielokarpatských potokov a štruktúrami bradlového pásma, miestami sa vyskytujú spraše a hlinité svahové sedimenty.

Bielovodská dolina — dolina na Slovensku na severe Vysokých Tatier; dĺžka viac ako 10 km. Je typickou ľadovcom vytvorenou dolinou (trog) s bočnými zavesenými dolinami, cez ktoré prepadajú viaceré vodopády (najznámejší Hviezdoslavov vodopád). Dolina bola modelovaná najväčším tatranským ľadovcom (dĺžka 13 km, hrúbka 280 m, šírka 1,5 km). Preteká ňou potok Biela voda (Białka). V záveroch bočných dolín sú ľadovcom vyhĺbené panvy plies (Žabie plesá, České pleso, Zmrzlé pleso a i.).

Územie je národnou prírodnou rezerváciou (vyhlásená v roku 1991, rozloha 3 712 ha). Predmetom ochrany je geologicky a geomorfologicky jedinečná oblasť s komplexom zachovalých pôvodných a vzácnych biocenóz.

Biele hory — geomorfologický pododdiel Slovenska na severozápade Pezinských Karpát, najvyššia časť Malých Karpát s ich najvyšším vrchom Záruby, 768 m n. m. Územie je budované najmä vápencami a dolomitmi krížňanského príkrovu a vyššie ležiacich príkrovov. Má dobre vyvinuté povrchové krasové formy i jaskyne, v prevažne hornatinnom reliéfe vystupujú kozie chrbty. Je pokryté dubovými, bukovými a sutinovými lesmi, na vápencových suchých skalách sú druhy panónskej flóry. Ide o turisticky najatraktívnejšiu oblasť Malých Karpát. Takmer celé územie je súčasťou CHKO Malé Karpaty, je v ňom viacero národných prírodných rezervácií, prírodných rezervácií a prírodných pamiatok.

Biele Karpaty, česky Bílé Karpaty — pohorie na hranici Slovenska a Česka v oblasti Slovensko-moravských Karpát; dĺžka 80 km. Najvyšší vrch Veľká Javorina, 970 m n. m., leží na slovenskom území. V rámci geomorfologického členenia Slovenska predstavujú Biele Karpaty geomorfologický celok, ktorý sa člení na oddiely: Žalostinská vrchovina, Javorinská hornatina, Beštiny, Lopenícka hornatina, Súčanská vrchovina, Kobylináč, Kýčerská hornatina, Bošácke bradlá, Vršatské bradlá.

Väčšiu časť pohoria tvorí flyšový podklad s prevahou pieskovcov, zlepencov a ílovcov z obdobia paleocénu až spodného eocénu. Flyšové pásmo je v oblasti Bielych Karpát tvorené magurským príkrovom. Ústredný chrbát je rozčlenený prítokmi Váhu na jednotlivé pieskovcové masívy. Monotónny reliéf spestrujú tvrdoše bradlového pásma tiahnuceho sa v juhovýchodnej časti územia – bradlá, osamotené bralá, skalné steny budované jurskými vápencami, v ktorých vznikli i menšie jaskyne.

Územie Bielych Karpát patrí do mierne teplej klimatickej oblasti, priemerná januárová teplota je -4 °C, júlová 16 °C, ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm. Väčšina územia Bielych Karpát patrí k povodiam Váhu a Moravy. Najväčšími prítokmi Váhu z územia pohoria sú Biela voda, Vlára, Klanečnica a Bošáčka. Do Moravy z oblasti Bielych Karpát vtekajú Chvojnica a Myjava. Charakteristické sú málo výdatné pramene. Z pôd prevládajú kambizeme, v bradlovom pásme rendziny. Väčšina pohoria je pokrytá bučinami, v nižších polohách dubo-hrabinami, miestami sutinovými lesmi; vyskytujú sa tam vzácne druhy rastlín a živočíchov.

Centrálne časti pohoria sú chránené v CHKO Biele Karpaty (vyhlásená v roku 1979, rozloha 446 km²), na ktorú na českej strane nadväzuje CHKO Bílé Karpaty (vyhlásená v roku 1980, rozloha 747 km²). CHKO Biele Karpaty bola vyhlásená z dôvodu zachovania a zveľaďovania ukážkových častí rázovitej krajiny Bielych Karpát, ktorej pestrosť a bohatstvo živej prírody sú podmienené prírodnými podmienkami a dlhodobými ľudskými zásahmi, ktoré zvýšili diverzitu oproti pôvodnému nenarušenému stavu. Osobitný pôvab krajinnému obrazu dodáva kopaničiarske osídlenie s prvkami pôvodnej ľudovej architektúry a pestrosťou ľudových tradícií.

Bocianska dolina — dolina na Slovensku v Nízkych Tatrách oddeľujúca dva geomorfologické podcelky – Kráľovohoľské Tatry na východe a Ďumbierske Tatry na západe; dĺžka 16 km. Začína sa pod sedlom Čertovica a vyúsťuje do Liptovskej kotliny do doliny Váhu pri Kráľovej Lehote. Preteká ňou potok Boca. Svahy doliny sú zalesnené, v nižších častiach porastené lúkami. Obce Vyšná Boca, Nižná Boca a Malužiná ležiace v doline sú východiskami turistických trás.

Dolinou vedie cesta I. triedy spájajúca Považie s Pohroním.

Bodrocká rovina — rovinné územie pozdĺž rieky Bodrog, geomorfologický oddiel Slovenska v južnej časti Východoslovenskej nížiny pri úpätí Zemplínskych vrchov, južný okraj územia vymedzuje štátna hranica s Maďarskom. Podložie tvoria nespevnené neogénne sedimenty prekryté riečnymi nánosmi Bodrogu, na západe sprašami a sprašovými hlinami. V katastri obce Klin nad Bodrogom, v mieste, kde Bodrog opúšťa územie Slovenska, sa nachádza najnižší bod štátu (94,3 m n. m.). Značná časť územia zasahuje do CHKO Latorica.

Väčšina územia je často zaplavovaná a nevhodná na poľnohospodárske využitie. Centrálnou časťou prechádza zo Slovenského Nového Mesta na hranicu s Ukrajinou cesta I. triedy, v blízkosti vedie významná železničná trať Košice – Čierna nad Tisou..

Bojnická hradná jaskyňa — jaskyňa na Slovensku v Bojniciach na východnom okraji Strážovských vrchov. Nachádza sa v strede pleistocénnej travertínovej kopy, na ktorej stojí Bojnický zámok. Má priemer 22 m, výšku v strede 6 m (smerom k okrajom klesá). Je to najväčšia sprístupnená travertínová jaskyňa na Slovensku, od roku 1967 prístupná ako súčasť zámockej expozície. V strede jaskyne je kráter niekdajšieho prameňa, ktorý bol neskôr upravený na hradnú studňu. Je hlboký 26 m, výška vodnej hladiny je 2 m. Výzdoba jaskyne má charakter hroznovitých a karfiolovitých útvarov a vznikla striedavým zaplavovaním priestorov silno nasýtenou krasovou vodou, ktorej zvyškom sú v súčasnosti už len dve malé jazierka. Nálezy z jaskyne, resp. z razenia prístupových chodieb, sú z paleolitu (uhlíky, ohnisko, fosílne kosti a nástroje z kremeňa a andezitového tufu); v travertínových kopách sú nálezy štvrtohornej fauny a flóry.

Boky — národná prírodná rezervácia vo východnej časti Kremnických vrchov na svahu nad dolinou Hrona vo výškach 280 – 589 m n. m. v katastroch obcí Budča a Tŕnie v okrese Zvolen; vyhlásená v roku 1964, rozloha 176,5 ha. Chránené územie predstavuje jednu z najsevernejších lokalít xerotermných rastlinných a živočíšnych druhov s výskytom zaujímavých geologických výtvorov (napr. kývanec Čertova skala). Lesostepné a lesné cerové porasty patria medzi najstaršie na Slovensku, riedky lesný porast je prerušovaný skalnými útvarmi. Rastie tam aj dub zimný, hrab obyčajný a lipa malolistá.

Blhovská vrchovina — geomorfologický pododdiel Slovenska v oddiele Bučenská vrchovina v Cerovej vrchovine. Vrchovina je budovaná neogénnymi pieskovcami, slienitými pieskami a ílmi, na ktorých sú miestami bazaltové pokrovy a ich pyroklastiká. Pôsobením erózno-denudačných procesov vznikol vrchovinný reliéf; horizontálne uloženie hornín a ich priepustnosť podmienili vznik výrazných plošín a štruktúrnych stupňov, ktoré sú oddelené širokými dolinami so strmými svahmi.

Blžská tabuľa — geomorfologický pododdiel Slovenska v oddiele Železnícke predhorie v Revúckej vrchovine. Predstavuje zvyšok sopečnej úpätnej tabule budovanej andezitovými tufmi, výšky územia sa pohybujú medzi 300 – 500 m n. m. V reliéfe možno rozlíšiť vrcholovú zarovnanú plošinu ohraničenú strmými až bralnatými svahmi so sutinami; okraje tabule sú postihnuté kryhovými zosuvmi.

Blatnická dolina — kaňonovitá dolina v západnej časti Veľkej Fatry; dĺžka 8 km. Je vytvorená Blatnickým potokom v dolomitoch a vápencoch chočského príkrovu. Bralnaté vápencové a dolomitové steny sú miestom výskytu teplomilnej flóry, ale aj prealpínskych druhov rastlín.

Dolina je turisticky vyhľadávaná, vedie ňou šotolinová cesta (so zákazom vjazdu motorových vozidiel), turistický chodník z Blatnice na vrch Kráľova studňa (1 384 m n. m.) a cyklotrasa.

Burdov, pôvodne Kováčovské kopce-juh — národná prírodná rezervácia v pohorí Burda zahŕňajúca južné a juhozápadné svahy vrchu Burdov a priľahlé území v katastrálnom území obcí Chľaba a Kamenica nad Hronom v okrese Nové Zámky; vyhlásená 1966, rozloha 364,1 ha. Bola zriadená na ochranu najbohatšej teplomilnej flóry na území Slovenska. Na území sa striedajú teplomilné dúbravy s lesostepou a s enklávami skalnej stepi. Viacero vzácnych botanických druhov tam má svoj najsevernejší výskyt.

Drieňovec — národná prírodná rezervácia v NP Slovenský kras na planine Horný vrch v katastroch obcí Kováčová a Drnava v okrese Rožňava; rozloha 186,02 ha, vyhlásená 1984. Bola zriadená na ochranu zachovaných lesných a skalných biocenóz. Na svahoch vrchu Drieňovec (804 m n. m., najvyšší bod chráneného územia) sa nachádzajú priepasti Malá veterná diera a Veterná priepasť.