Abovská pahorkatina — podcelok Bodvianskej pahorkatiny medzi dolinou Bodvy a hranicou s Maďarskom, na juhu ohraničuje Košickú kotlinu; okolo 190 m n. m. Budovaná pliocénnymi jazernými a riečnymi sedimentmi (íly, piesky, štrky) miestami pokrytými štvrtohornými sprašami. Zväčša odlesnené územie zaberajú najmä orná pôda a trávnaté porasty.

Bábsky les — národná prírodná rezervácia v obci Báb v miestnej časti Veľký Báb v okrese Nitra; vyhlásená 1966, rozloha 30,4 ha. Zriadená na ochranu vzácneho zvyšku prirodzeného lesného spoločenstva na černozemi v poľnohospodársky intenzívne využívanej krajine.

Becherovská tisina — národná prírodná rezervácia v katastri obce Becherov v okrese Bardejov; rozloha 24 ha, vyhlásená 1954. Zriadená na ochranu najväčšieho pôvodného výskytu chráneného tisu obyčajného (Taxus baccata) vo flyšovej oblasti Karpát.

Borišov — vrch v centrálnej časti Veľkej Fatry, 1 509,5 m nad morom. Na jeho sev. svahu v závere doliny Belianskeho potoka a na priľahlých svahoch sa rozprestiera národná prírodná rezervácia Borišov (súčasť územia obce Belá-Dulice, okres Martin; vyhlásená 1981, rozloha 449,7 ha) zriadená na ochranu ojedinele zachovaného a urbanizáciou podstatne nezasiahnutého záveru doliny; na jej území sa nachádza Suchá jaskyňa.

Botiansky luh, pôvodne Latorický luh I — lesný porast na aluviálnej nive Latorice tvorený prevažne dubom letným (Quercus robur) s prímesou jaseňa štíhleho (Fraxinus excesior). Predstavuje národnú prírodnú rezerváciu (vyhlásená 1967, rozloha 40,6 ha) v katastri obce Boťany (okres Trebišov), súčasť CHKO Latorica. Cieľom ochrany je umožniť porovnávanie zmien v dôsledku vodohospodárskych úprav na Východoslovenskej nížine.

Aksamitka — jaskyňa na Slovensku vo vých. časti Pienin pri obci Haligovce. Vchod sa nachádza vo vých. svahu Tupého vrchu vo výške 750 m n. m. Puklinová jaskyňa má 3 hlavné chodby dlhé 330 m so slabou a značne zničenou kvapľovou výzdobou. R. 1874 prvý paleolitický nález v Uhorsku (aurignacien), nálezy neolitického a stredovekého osídlenia. Nazvaná podľa bratríckeho veliteľa P. Aksamita z Lidéřovic a Kosova. Národná prírodná pamiatka (1979).

Kačacia dolina — ľadovcom vymodelovaná dolina vo Vysokých Tatrách v hornej časti Bielovodskej doliny, od ktorej ju oddeľuje prah, cez ktorý prepadá Hviezdoslavov vodopád. V doline sú dve plesá: Zelené Kačacie pleso a Kačacie pliesko.

Kamenec — vodný tok vo vých. časti Slovenska, ľavostranný prítok Tople; dĺžka 21,4 km, rozloha povodia 112 km². Pramení v Nízkych Beskydách na rozhraní Busova a Ondavskej vrchoviny v blízkosti hranice s Poľskom, tečie juž. smerom, na hornom toku meandruje, do Tople ústi v Bardejove.

Kamenec — miestna časť obce Nová Dedina.

Kokavská brázda — geomorfologická časť Klenovských vrchov v celku Stolické vrchy. Svojím podkovovitým tvarom s ramenami pozdĺž dolín Rimavy a Klenovskej Rimavy oddeľuje masív Sinca od ostatného územia Klenovských vrchov. Pahorkatinné, väčšinou odlesnené územie s trávnatými plochami a oráčinami.

Kokošovská dubina — národná prírodná rezervácia v katastri obce Kokošovce v okrese Prešov; vyhlásená 1965, rozloha 20 ha. Zriadená na ochranu bukovej dubiny na juž. svahoch Slanských vrchov s výskytom tzv. kokošovského duba zimného vyznačujúceho sa morfologickými a anatomickými zvláštnosťami.

Kohút — vrch v Slovenskom rudohorí v geomorfologickom celku Stolické vrchy, 1 409 m n. m. Budovaný granitoidnými horninami, najmä žulami a biotickými granitoidmi. Zalesnený, výskyt endemitu rozchodníka ročného (Sedum annuum).

Kobylináč — geomorfologický podcelok v severových. časti Bielych Karpát. Budovaný horninami bielokarpatskej jednotky magurského flyšu so striedajúcimi sa vrstvami pieskovcov, ílovcov a slieňovcov. Najvyšší vrch Kobylina, 911 m n. m. Prevažne hornatinný reliéf prechádza v juhozáp. časti do vrchovinného. V lesnej pokrývke prevažujú bučiny, na juhu v nižších polohách sa vyskytujú dubo-hrabiny, miestami sú vysadené smrečiny.

Knola — geomorfologický podcelok v záp. časti Volovských vrchov. V juž. časti budovaný kambricko-silúrskymi porfyroidmi a piesčitými fylitmi, v sev. časti devónskymi diabasmi, fylitmi a diabasovými tufitmi. Masívny chrbát tiahnuci sa v smere sever – juh je rozdelený dolinou Hnilca na dve časti: Veľkú Knolu (na severe), 1 266 m n. m., a Babinú (na juhu), 1 278 m n. m. Zalesnené neosídlené územie, odlesnená dolina Hnilca s významnou komunikačnou funkciou je poľnohospodársky vyžívaná.

Kamenínske slanisko — národná prírodná rezervácia v katastrálnom území obce Kamenín v okrese Nové Zámky, súčasť CHKO Dunajské luhy (vyhlásená 1953, rozloha 34,9 ha). Zriadená na ochranu zachovaných, špecificky vyvinutých zvyškov pôvodných slanísk juozáp. Slovenska s výskytom ojedinelých rastlinných spoločenstiev i jednotlivých druhov rastlín.

Kamenná Baba — národná prírodná rezervácia v severových. časti Braniska v katastrálnom území obcí Lačnov a Lipovce v okrese Prešov; vyhlásená 1964, rozloha 127,5 ha. Zriadená na ochranu geomorfologických a botanicky vzácnych území s výskytom prealpínskych a dealpínskych druhov rastlín, krasových foriem reliéfu a vtáčieho druhu murárik červenokrídly.

Kamzík — vrch na území Bratislavy (sev. od jej centra) v CHKO Malé Karpaty v Bratislavskom lesoparku, 439 m n. m. Jeho dominantou je telekomunikačná veža vysielajúca televízny a rozhlasový signál (194 m, najvyššia stavba Bratislavy; budovaná od 1967, v prevádzke od 1975) s dvoma reštauráciami, barom, tanečnou sálou a vyhliadkovou plošinou (od 1997 nie je prístupná verejnosti). Kamzík je súčasťou Bratislavčanmi vyhľadávanej rekreačnej zóny Kamzík – Koliba poskytujúcej možnosti na šport (pešia turistika, cestná, horská a zjazdová cyklistika, lanové centrum, bobová dráha, lyžiarsky terén s vlekom). Oblasť je sedačkovou lanovkou spojená s rekreačným a športovým areálom Železná studienka.

Kapušianske pláňavy — geomorfologický podcelok vo vých. časti Východoslovenskej roviny. Budovaný neogénnymi sedimentmi pokrytými uloženinami riek, viatymi pieskami a sprašami. Miestami močiarne depresie so slatinami. Typický rovinný reliéf (výška 100 – 120 m n. m.), miestami pieskové presypy s výškou do 20 m. Územím pretekajú rieky Latorica a Uh, popri nich odlesnená krajina s prevahou oráčin.

Karanč — najvyšší vrch Cerovej vrchoviny neďaleko Fiľakova na hranici s Maďarskom, 728 m n. m. Budovaný sopečnými porfyrickými pyroxenicko-amfibolickými andezitmi s granátmi a biotitmi. Na jeho vrchole rozhľadňa (19 m) navštevovaná turistami z obidvoch strán hranice. Karanč je súčasťou CHKO Cerová vrchovina.

Karpatské bukové pralesy, aj Pôvodné bukové lesy Karpát — súbor 10 lokalít so zachovanými pralesmi mierneho pásma na území vých. Slovenska (Prešovský kraj; 4 lokality – NPR Stužica, Havešová a Rožok v NP Poloniny a lokalita Vihorlatský prales v NPR Vihorlat) a Ukrajiny (Zakarpatská oblasť; 6 lokalít). R. 2007 bol pod názvom Pôvodné bukové lesy Karpát zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, 2011 rozšírený o 5 lokalít v Nemecku a nazvaný Pôvodné bukové lesy Karpát a staré bukové lesy Nemecka.

Kašivárová — národná prírodná rezervácia v CHKO Štiavnické vrchy v katastri obce Hodruša-Hámre v okrese Žarnovica; vyhlásená 1926, rozloha 49,8 ha. Predmetom ochrany a štúdia sú zachované pralesovité dubiny.

Kášter — masív, národná prírodná rezervácia v NP Muránska planina v katastri obce Tisovec v okrese Rimavská Sobota; vyhlásená 1984, rozloha 57,7 ha. Zriadená na ochranu a štúdium krasového reliéfu a zachovaných lesných spoločenstiev.

Kašvár — národná prírodná rezervácia vo vých. časti Zemplínskych vrchov v CHKO Latorica v katastri obce Ladmovce v okrese Trebišov; vyhlásená 1953, rozloha 116,4 ha. Zriadená na ochranu a výskum územia rozkladajúceho sa na druhohorných vápencoch s výskytom krasových javov a so vzácnou vápnomilnou xerotermnou vegetáciou.

Kežmarská pahorkatina — geomorfologický oddiel Popradskej kotliny na východe hraničiaci s Levočskými vrchmi. Budovaný ílovcovo-pieskovcovými súvrstviami vnútrokarpatského flyšu, na ktorých sa vytvoril pahorkatinný reliéf, výška územia 600 – 750 m n. m. Prevládajúcim pôdnym typom je kambizem. Odlesnené územie je väčšinou premenené na kultúnu step a trávnaté plochy, miestami zachované ostrovčeky lesov.

Kľačianska Magura — vrch v sev. časti Malej Fatry v podcelku Krivánska Fatra, 1 367 m n. m. Vrcholová časť je národnou prírodnou rezerváciou (súčasť NP Malá Fatra) zasahujúcou do katastrov obcí Lipovec, Sučany a Turčianske Kľačany v okrese Martin (vyhlásená 1976, rozloha 204,5 ha), zriadenou na ochranu komplexu prírodných lesov hrebeňových polôh s porastmi smrečín pralesovitého charakteru. Na juž. svahu Kľačianskej Magury sa nachádza horská chata.

Kľak — vrch vo Veľkej Fatre v záp. časti hlavného hrebeňa, jeden z najmohutnejších a najvýraznejších vrchov pohoria, 1 394 m n. m. Vrchol Kľaku umožňujúci jedny z najkrajších výhľadov na Veľkú Fatru a Malú Fatru i na Nízke Tatry a Západné Tatry má výrazný skalnatý reliéf vytvorený na vápencových skalách porastených vápnomilným rastlinstvom.

Kľak — geomorfologický pododdiel v juž. časti Malej Fatry v najjužnejšej časti podcelku Lúčanská Fatra. Budovaný najmä druhohornými slieňovcami a piesčitými vápencami, na ktorých sú vápencovo-dolomitické zvyšky chočského príkrovu tvoriace odolné príkrovové trosky, medzi ktorými vyniká vrch Kľak, 1 352 m n. m. Vrchovinný až hornatinný reliéf. Lesný porast, ktorý je najmä v nižších nadmorských výškach čiastočne odstránený, predstavujú bučiny, jedľo-bučiny a sutinové lesy s javorom, jaseňom, brestom a lipou, vo vyšších nadmorských výškach výskyt smreka.

Kľak — najvyšší vrch Muránskej planiny v centrálnej časti pohoria severozáp. od obce Muráň, 1 409 m n. m. V pestrej geologickej stavbe sú pozoruhodné denudačné zvyšky neovulkanických andezitových aglomerátov výrazne sa odlišujúcich od okolitých mezozoických vápencov a dolomitov s krasovými formami reliéfu. Rozsiahly vrchol je zalesnený, výhľad je možný z malých lúk na okrajoch vrcholovej plošiny. Celý masív je súčasťou NP Muránska planina.

Kláštorská roklina — tiesňava v Národnom parku Slovenský raj; dĺžka 1,5 km. Je vymodelovaná v krasových horninách potokom prameniacim v blízkosti turistického centra Kláštorisko a ústiacim do Hornádu. Je v nej viacero vodopádov prekonávajúcich skalné stupne. Pre turistov sprístupnená po vybudovaní lanovej lávky 1960.

Kláštorské lúky — národná prírodná rezervácia v katastri obcí Laskár, Kláštor pod Znievom a Socovce v okrese Martin; vyhlásená 1974, rozloha 86,0 ha. Zriadená na ochranu komplexu močarísk, mokrých, vlhkých až mezofilných lúk so zriedkavými pôvodnými rastlinnými spoločenstvami a viacerými zriedkavými a chránenými druhmi rastlín a živočíchov na alúviu rieky Turiec.

Klenovské vrchy — geomorfologický oddiel Stolických vrchov. Územie budované kryštalickými horninami, najmä svormi, magmatitmi a granodioritmi. Vrchovinný až hornatinný reliéf, najvyšší vrch Ostrá, 1 012 m n. m. Členitejšie časti pohoria zalesnené prevažne bučinami, miestami smrečinami, rozčlenenú planinu a nižšie položené brázdy pokrývajú kultúrna step a trávnaté porasty.

Klenovský Vepor — národná prírodná rezervácia vo Veporských vrchoch v katastroch obcí Klenovec v okrese Rimavská Sobota a Čierny Balog v okrese Brezno; vyhlásená 1964, rozloha 257,6 ha. Zriadená na ochranu zachovaných lesných komplexov jedľovo-bukového, smrekovo-bukovo-jedľového a smrekového vegetačného stupňa na rôznych formách reliéfu, v rôznych expozíciách a nadmorských výškach.

Kluknavská kotlina — geomorfologická časť na východe Hornádskej kotliny. Tektonicko-erózna kotlina je budovaná flyšovými vrstvami vnútrokarpatského paleogénu pokrytými usadeninami Hornádu. Pahorkatinné, odlesnené územie je osídlené a poľnohospodársky využívané.

Alabastrová jaskyňa — jaskyňa na Slovensku v Belianskych Tatrách, súčasť Belianskeho krasu. Nachádza sa v masíve Bujačieho vrchu, 1 390 m n. m. Vznikla v gutensteinských strednotriasových vápencoch ako vrstevno-rútivá jaskyňa. Dĺžka chodieb je 300 m. Výplň tvoria zvetrané kvapľové útvary.

Hámorská brázda — geomorfologická časť Kojšovskej hole v geomorfologickom celku Volovské vrchy v smere severozápad – juhovýchod; dĺžka 9 km. Vznikla erózno-denudačnou činnosťou riečky Belá v málo odolných spodnotriasových bridliciach, permských tufoch a tufitoch. Pahorkatinný reliéf, 300 – 550 m n. m. Prevažne odlesnené a poľnohospodársky využívané územie.

Hanušovská pahorkatina — geomorfologický podcelok v západnej časti Beskydského predhoria medzi Ondavskou vrchovinou, Slanskými vrchmi a Východoslovenskou nížinou, 150 – 300 m n. m. Rovinatá niva Tople tvorená kvartérnymi nivnými usadeninami, náplavovými kužeľmi a sprašami, pahorkaté podhorie najmä horninami vnútrokarpatského flyšu. Odlesnená nivná časť je poľnohospodársky využívaná, v podhorí sa striedajú lesy, trávnaté porasty a polia.

Harmanecká tisina — národná prírodná rezervácia vo Veľkej Fatre v katastri obce Dolný Harmanec v okrese Banská Bystrica; vyhlásená 1949, rozloha 20 ha. Na jej území sa chráni a študuje zachovaný karpatský les v rôznych vývojových štádiách s osobitným ohľadom na výskyt treťohorného reliktu – tisa obyčajného (Taxus baccata), ako aj krasové formy reliéfu.

Havešová — národná prírodná rezervácia v Národnom parku Poloniny (→ Poloniny) v katastri obcí Kalná Roztoka a Stakčínska Roztoka v okrese Snina; vyhlásená 1964, rozloha 171 ha. Súčasť územia Karpatské bukové pralesy zaradeného 2007 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Zameraná na ochranu zachovaných vzácnych porastov pralesovitého charakteru s výskytom unikátnych exemplárov listnatých stromov (buk, javor, jaseň, brest a i.).

Havrania skala — národná prírodná rezervácia v Národnom parku Slovenský kras (→ Slovenský kras) v katastrálnych územiach obcí Hačava (okres Košice-okolie) a Bôrka (okres Rožňava); vyhlásená 1982, rozloha 147,2 ha. Ochrana skalného vápencového komplexu nad záverom Zádielskej tiesňavy s geomorfologicky výraznými formami a zachovanými pôvodnými spoločenstvami rastlín a živočíchov.

Havrania skala — výrazný vrchol v centrálnej časti Národného parku Slovenský ra (→ Slovenský raj), 1 153 m n. m. Strmé vápencové stráne, v ktorých je viacero menších jaskýň, spadajú do doliny Veľkého Zajfu. Pod Havraňou skalou vyviera v 960 m n. m. občasný prameň.

Hekerová — rozložitý hôľnatý vrch v Slovenskom rudohorí na bočnom výbežku hlavného chrbta Volovských vrchov západne od Smolníka, 1 260 m n. m. Budovaný starými prvohornými fylitmi, pieskovcami, kvarcitmi a paleovulkanitmi: kremennými porfýrmi a tufmi, porfyroidmi a keratofýrmi. Vo vrcholovej časti lúčne porasty, miestami porasty kosodreviny a čučoriedok.

Hiadeľská dolina — dolina v Nízkych Tatrách nad obcou Hiadeľ. Končí sa pod Hiadeľským sedlom medzi Prašivou a Kozím chrbtom. Turisticky hojne navštevovaná (vedie ňou turistická značka z Pohronia do Korytnice).

Hajnáčska vrchovina — geomorfologický oddiel v strede Cerovej vrchoviny. Erózno-denudačný reliéf s chrbtami dosahujúcimi 450 – 500 m n. m., najvyšší vrch Karanč, 728 m n. m. Podklad tvoria usadené treťohorné pieskovce, íly a sliene, do ktorých vnikli andezity, neskôr vypreparované na kopovité vrchy (Karanč, Šiator) a i. sopečné formy. Neskôr sa do dolín vyliali bazalty, ktoré boli tiež vypreparované a rozčlenené na stolové vrchy. Stred Hajnáčskej vrchoviny je zalesnený dubovo-hrabovými a cerovo-dubovými, v najvyšších častiach bukovými lesmi s prímesou agáta. Veľká časť územia je odlesnená a poľnohospodársky využívaná.

Handlovská kotlina — geomorfologický podcelok vo východnej časti Hornonitrianskej kotliny medzi Vtáčnikom, Kremnickými vrchmi a Žiarom, 320 – 700 m n. m. Územie budované paleogénnymi ílovcami a zlepencami, ako aj neogénnymi sedimentmi: štrkmi, pieskami a ílmi (v ktorých sa vyskytujú sloje hnedého uhlia), neovulkanitmi, andezitmi a ich tufmi a tufitmi, prekrytými riečnymi nánosmi, najmä náplavovými kužeľmi. Pahorkatinný reliéf miestami s vypreparovanými andezitovými kopcami (Veľký Grič, Malý Grič a i.) a zosuvmi. Riečnu os tvorí Handlovka. Na zlome pri Handlovej vyvierajú minerálne pramene. Prevažne odlesnená a poľnohospodársky využívaná krajina.

Harmanecká jaskyňa, Izbica — krasová jaskyňa puklinovo-rútivého typu v južnej časti Veľkej Fatry na území Harmaneckého krasu v katastri obce Dolný Harmanec v okrese Banská Bystrica, národná prírodná pamiatka (vyhlásená 1972); dĺžka 2 763 m, z toho je 720 m sprístupnených. Vytvorená v tmavosivých guttensteinských vápencoch stredného triasu. Vo dvoch úrovniach sa vyskytujú chodby, siene a dómy s bohatou kvapľovou výzdobou i s bohatým výskytom bieleho mäkkého sintra. Vyskytuje sa v nej 9 druhov netopierov. Objavená 1932 Michalom Bacúrikom, vstupná sieň nazývaná Izbica však bola známa dávno predtým. Sprístupnená 1950.

Haligovské skaly — komplex bralnatých vápencových skál a sutín v Pieninskom národnom parku (→ Pieniny). Silno skrasovatené vápencové bralá s mnohými formami povrchového i podzemného krasu (najznámejšie sú jaskyne Aksamitka v Červenej skale, Brestová diera pri Bielej skale a Zbojnícka diera pod Hrubou skalou pri 5 m vysokom skalnom okne nazývanom Zbojnícka brána). Vzácna flóra s mnohými endemickými druhmi, spoločný výskyt teplomilných prealpínskych a dealpínskych, ako aj horských a vysokohorských druhov. V stromovom poschodí prevláda smrek nad bukom, jedľou, borovicou a smrekovcom.

Herliansky gejzír — nepravý studený gejzír v katastri obce Herľany v areáli bývalých kúpeľov. Prírodný mechanizmus bol uvedený do činnosti technickým zásahom človeka. Herliansky gejzír vznikol 1870 navŕtaním podzemnej vody s napätou hladinou; hĺbka vrtu 404,5 m, priemerná výdatnosť 25 – 30 l/s, teplota vody 14 – 18 °C, erupcie s periódou 32 – 36 hodín siahajú do výšky 15 – 20 m a trvajú približne 25 min. V súčasnosti gejzír stráca na sile a perióda medzi erupciami sa predlžuje. Pri striekaní je silno mineralizovanou vodou vynášaný ílovitý sediment obsahujúci viacero minerálov. Národná prírodná pamiatka (vyhlásená 1987).

Kasprov vrch — vrch vo Vysokých Tatrách na slovensko-poľskej hranici, 1 985 m n. m. Z poľskej strany naň vedie lanovka, v budove ktorej sa vo výške 1 959 m n. m. nachádzajú meteorologická stanica (založená 1938), bar a reštaurácia. V oblasti vrcholu sú významné botanické lokality s endemickými rastlinami.

Baba — vrch na Slovensku v Malých Karpatoch, 527 m n. m. Budovaný paleozoickými kryštalickými horninami, v ktorých sa nachádzajú ložiská antimónu a pyritu. Porastený prevažne bukovými lesmi. Sedlom pod Babou prechádza významná cestná komunikácia spájajúca Záhorskú nížinu a Podunajskú nížinu. Turistické a rekreačné stredisko s horským hotelom a chatami, využívané po celý rok, najmä na zimné športy.

Babiná — vrch na Slovensku vo Volovských vrchoch (Slovenské rudohorie) vých. od Dobšinej nad ohybom Hnilca, 1 278 m n. m. Budovaný starými horninami rakovskej skupiny (fylity, kvarcity) a paleovulkanitmi (melafýry, diabasy, spility). Prevládajú smrekové porasty.