Vyhľadávanie podľa kategórií: Slovensko – prírodné oblasti, vybrané chránené územia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 133 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abovská pahorkatina

Abovská pahorkatina — podcelok Bodvianskej pahorkatiny medzi dolinou Bodvy a hranicou s Maďarskom, na juhu ohraničuje Košickú kotlinu; okolo 190 m n. m. Budovaná pliocénnymi jazernými a riečnymi sedimentmi (íly, piesky, štrky) miestami pokrytými štvrtohornými sprašami. Zväčša odlesnené územie zaberajú najmä orná pôda a trávnaté porasty.

Aksamitka

Aksamitka — jaskyňa na Slovensku vo vých. časti Pienin pri obci Haligovce. Vchod sa nachádza vo vých. svahu Tupého vrchu vo výške 750 m n. m. Puklinová jaskyňa má 3 hlavné chodby dlhé 330 m so slabou a značne zničenou kvapľovou výzdobou. R. 1874 prvý paleolitický nález v Uhorsku (aurignacien), nálezy neolitického a stredovekého osídlenia. Nazvaná podľa bratríckeho veliteľa P. Aksamita z Lidéřovic a Kosova. Národná prírodná pamiatka (1979).

Alabastrová jaskyňa

Alabastrová jaskyňa — jaskyňa na Slovensku v Belianskych Tatrách, súčasť Belianskeho krasu. Nachádza sa v masíve Bujačieho vrchu, 1 390 m n. m. Vznikla v gutensteinských strednotriasových vápencoch ako vrstevno-rútivá jaskyňa. Dĺžka chodieb je 300 m. Výplň tvoria zvetrané kvapľové útvary.

Baba

Baba — vrch na Slovensku v Malých Karpatoch, 527 m n. m. Budovaný paleozoickými kryštalickými horninami, v ktorých sa nachádzajú ložiská antimónu a pyritu. Porastený prevažne bukovými lesmi. Sedlom pod Babou prechádza významná cestná komunikácia spájajúca Záhorskú nížinu a Podunajskú nížinu. Turistické a rekreačné stredisko s horským hotelom a chatami, využívané po celý rok, najmä na zimné športy.

Babia hora

Babia hora, poľ. Babia Góra — vrch na hranici Slovenska a Poľska v Oravských Beskydách, 1 725 m n. m. Budovaný prevažne hrubozrnnými eocénnymi vrstvami pieskovcov. Vo vrcholovej časti stopy ľadovcovej a periglaciálnej modelácie. Súčasť CHKO Horná Orava (na území Slovenska) a NP Baiogórski Park Narodowi (na území Poľska; vyhlásený 1954, rozloha 33,9 km2). Prítomnosť vzácnych rastlinných spoločenstiev a druhov.

Babia hora

Babia hora — pohorie v slovensko-poľskom pohraničí, v rámci geomorfologického členenia Slovenska predstavujúce geomorfologický oddiel v sev. časti Oravských Beskýd. Flyšové pohorie budované eocénnymi vrstvami pieskovcov a ílovcov so str. až hlboko rezaným reliéfom. Najvyšší vrch Babia hora, 1 725 m n. m. Najvyššia časť pohoria leží v chladnej klimatickej oblasti s priemernou teplotou vzduchu v januári -8 °C a s priemerným ročným úhrnom zrážok 1 200 – 1 600 mm. Prechádza ním európska rozvodnica medzi Baltským morom a Čiernym morom. Na jeho území sú vyvinuté jedľovo-bukový, smrekový, kosodrevinový a alpínsky vegetačný stupeň. Výskyt typickej západokarpatskej fauny (medveď, rys, tetrov a i.). Babia hora je súčasťou CHKO Horná Orava. Vyhľadávaná turistická oblasť.

Babiná

Babiná — vrch na Slovensku vo Volovských vrchoch (Slovenské rudohorie) vých. od Dobšinej nad ohybom Hnilca, 1 278 m n. m. Budovaný starými horninami rakovskej skupiny (fylity, kvarcity) a paleovulkanitmi (melafýry, diabasy, spility). Prevládajú smrekové porasty.

Bábsky les

Bábsky les — národná prírodná rezervácia v obci Báb v miestnej časti Veľký Báb v okrese Nitra; vyhlásená 1966, rozloha 30,4 ha. Zriadená na ochranu vzácneho zvyšku prirodzeného lesného spoločenstva na černozemi v poľnohospodársky intenzívne využívanej krajine.

Badínsky prales

Badínsky prales — národná prírodná rezervácia v Kremnických vrchoch v katastri obce Badín v Banskobystrickom kraji vo výške 700 – 800 m n. m.; rozloha 30 ha, vyhlásená 1913 (jedna z najstarších chránených lokalít na Slovensku). Zriadená na ochranu pralesovitých klimaxových spoločenstiev bukového vegetačného stupňa (porasty buka lesného s občasným výskytom jedle bielej a smreka obyčajného). Žije tam vzácny živočíšny druh piskor vrchovský (treťohorný relikt).

Baranec

Baranec — vrch na Slovensku v podcelku Západné Tatry v oddiele Liptovské Tatry, 2 184 m n. m. Nachádza sa na rázsoche vybiehajúcej na juh od hlavného chrbta. Budovaný kryštalickými horninami – granodioritmi a pararulami, na ktorých sa vytvoril veľhorský glaciálno-hôľny reliéf.

Becherovská tisina

Becherovská tisina — národná prírodná rezervácia v katastri obce Becherov v okrese Bardejov; rozloha 24 ha, vyhlásená 1954. Zriadená na ochranu najväčšieho pôvodného výskytu chráneného tisu obyčajného (Taxus baccata) vo flyšovej oblasti Karpát.

Beskydy

Beskydy — najsevernejšie položené horské pásmo flyšových Západných Karpát a Východných Karpát. Tiahne sa od Moravskej brány v Česku, prechádza na územie Poľska a Slovenska a končí sa na Ukrajine nad dolinou rieky Čeremoš; šírka asi 50 km, dĺžka 600 km. Na Slovensku ho tvoria časti geomorfologickej jednotky Západných Beskýd (Turzovská vrchovina, Moravsko-sliezske Beskydy, Jablunkovské medzihorie) a Stredných Beskýd (Kysucké Beskydy, Kysucká vrchovina, Oravské Beskydy, Podbeskydská brázda, Podbeskydská vrchovina, Oravská Magura, Oravská vrchovina). Východne od Tatier pokračuje pásmo Beskýd na území Slovenska Východnými Beskydami (Pieniny, Ľubovnianska vrchovina, Čergov), Nízkymi Beskydami (Busov, Ondavská vrchovina, Laborecká vrchovina, Beskydské predhorie) a opúšťa slovenské územie na hraniciach s Ukrajinou v Poloninách (Bukovské vrchy). V západnej časti vrcholí pásmo Beskýd pohorím Babia hora (najvyšší vrch Babia hora, 1 725 m n. m.) na slovensko-poľských hraniciach, najvyššie sú však na území Ukrajiny v pohorí Čornohora (Hoverla, 2 061 m n. m.).

Beskydy sa utvorili začiatkom neogénu (mladšie treťohory), keď sa morské sedimenty ukladali na severnom predpolí Karpát, od konca jury do konca paleogénu boli vyvrásnené a popresúvané, čím sa utvorila typická príkrovová stavba. V horninách sa spravidla striedajú vrstvy ílovcov a pieskovcov (flyš), čo spôsobilo vznik hladko modelovaného reliéfu a početných zosuvov. Najvyššie časti (Hoverla, Babia hora) sa vyznačujú výskytom ľadovcového reliéfu utvoreného v starších štvrtohorách.

Hlavným hrebeňom západnej časti Beskýd prechádza hlavné európske rozvodie medzi Čiernym morom a Baltským morom narušené len prielomami Dunajca a Popradu. Územie má relatívne hustú riečnu sieť, menej vodnaté toky s pomerne veľkými výkyvmi prietokov počas roka. Sú tam vyvinuté všetky vegetačné stupne od dubového stupňa po alpínske lúky, väčšinu horského pásma však zaberajú zmiešané listnaté a ihličnaté lesy.

Pre Beskydy je typické veľké množstvo prevažne malých sídel a rozptýlené osídlenie (lazy). Z nerastného bohatstva sú najvýznamnejšie menšie ložiská zemného plynu a ropy (najmä v Poľsku), početné minerálne pramene, s ktorými súvisí vznik kúpeľných miest (napr. Bardejov, Krynica-Zdrój, Muszyna). V najvyšších polohách sú turisticky atraktívne strediská zimných športov, napr.: Frýdlant nad Ostravicí (Česko), Kubínska hoľa, Veľká Rača, Oščadnica (Slovensko), Rajcza (Poľsko), Jasiňa (Ukrajina).

Bezovec

Bezovec — vrch na Slovensku pri Piešťanoch v strednej časti Považského Inovca, 743 m n. m. Budovaný jurskými a spodnokriedovými horninami krížňanského príkrovu, v ktorých prevládajú slieňovce a vápence. Pokrývajú ho najmä bučiny, vo vrcholovej časti sutinové lesy s javormi, rastie tu vzácna mednička najvyššia (Melica altissima). Turistické centrum s hotelom, chatami a lyžiarskymi vlekmi.

Biela

Biela — rieka na severe Slovenska, ľavostranný prítok Popradu; dĺžka 21 km, rozloha povodia 85 km2, priemerný ročný prietok 1,55 m3/s. Pramení na severných svahoch Belianskych Tatier, preteká Tatranskou kotlinou, pod obcou Bušovce ústi do Popradu. Horná časť toku má bystrinný charakter.

Biela voda

Biela voda — rieka na Slovensku, ľavostranný prítok Popradu; dĺžka 21 km, rozloha povodia 30,8 km2. Pramení na východnej strane Vysokých Tatier, tečie juhovýchodným smerom, v blízkosti Kežmarku ústi do Popradu. Horná časť toku má bystrinný charakter.

Biela voda

Biela voda, poľ. Białka — rieka na Slovensku a v Poľsku; dĺžka 41 km (z toho 13 km na území Slovenska), rozloha povodia 231 km2 (z toho na území Slovenska 77 km2), priemerný ročný prietok (pri Lysej Poľane) 3,2 m3/s. Vzniká na území Slovenska sútokom Zeleného potoka a Litvorového potoka poniže skalného prahu Kačacej doliny vo výške 1 420 m n. m., po sútoku s Rybím potokom prameniacim na území Poľska tvorí slovensko-poľskú štátnu hranicu (v dĺžke 13 km), po sútoku s vodným tokom Javorinka územie Slovenska opúšťa, na území Poľska ústi do vodnej nádrže Jezioro Czorsztyńskie vybudovanej na rieke Dunajec. Horná časť toku má bystrinný charakter.

Borišov

Borišov — vrch v centrálnej časti Veľkej Fatry, 1 509,5 m nad morom. Na jeho sev. svahu v závere doliny Belianskeho potoka a na priľahlých svahoch sa rozprestiera národná prírodná rezervácia Borišov (súčasť územia obce Belá-Dulice, okres Martin; vyhlásená 1981, rozloha 449,7 ha) zriadená na ochranu ojedinele zachovaného a urbanizáciou podstatne nezasiahnutého záveru doliny; na jej území sa nachádza Suchá jaskyňa.

Botiansky luh

Botiansky luh, pôvodne Latorický luh I — lesný porast na aluviálnej nive Latorice tvorený prevažne dubom letným (Quercus robur) s prímesou jaseňa štíhleho (Fraxinus excesior). Predstavuje národnú prírodnú rezerváciu (vyhlásená 1967, rozloha 40,6 ha) v katastri obce Boťany (okres Trebišov), súčasť CHKO Latorica. Cieľom ochrany je umožniť porovnávanie zmien v dôsledku vodohospodárskych úprav na Východoslovenskej nížine.

Burdov

Burdov, pôvodne Kováčovské kopce-juh — národná prírodná rezervácia v pohorí Burda zahŕňajúca južné a juhozápadné svahy vrchu Burdov a priľahlé území v katastrálnom území obcí Chľaba a Kamenica nad Hronom v okrese Nové Zámky; vyhlásená 1966, rozloha 364,1 ha. Bola zriadená na ochranu najbohatšej teplomilnej flóry na území Slovenska. Na území sa striedajú teplomilné dúbravy s lesostepou a s enklávami skalnej stepi. Viacero vzácnych botanických druhov tam má svoj najsevernejší výskyt.

Bystrá dolina

Bystrá dolina — dolina na Slovensku na južnej strane Nízkych Tatier. Jej začiatok tvoria štyri doliny pod hlavným hrebeňom pohoria medzi Ďumbierom, Chopkom a Derešmi, ktoré sa v priestore Trangoška – Srdiečko spájajú. Po spojení sa dolina v oblasti Táľov značne rozširuje a končí sa pri Mýte pod Ďumbierom. Centrum zimnej turistiky.

Bystrianske podhorie

Bystrianske podhorie — geomorfologický oddiel na Slovensku v strednej časti Horehronského podolia, 450 – 950 m n. m. Východnú časť budujú prevažne horniny kryštalinika, západnú časť triasové vápence a dolomity, kriedové ílovce a slieňovce. V strede reliéf vo forme plošinatých chrbtov; na vápencoch krasové formy (Bystrianska jaskyňa). Územie je zväčša zalesnené porastmi smreka, buka a jedle. Odlesnené plochy sa využívajú ako lúky a pasienky.

Bystrica

Bystrica — rieka v severozápadnej časti Slovenska, ľavostranný prítok Kysuce; dĺžka 31,1 km, rozloha povodia 242 km2, priemerný ročný prietok v Zborove nad Kysucou 4,8 m3 /s. Pramení na rozhraní Oravskej Magury a Kysuckej vrchoviny vo výške 930 m n. m., pri Krásne nad Kysucou sa vlieva do Kysuce.

Capie pleso

Capie pleso — jazero ľadovcového pôvodu (karové) na Slovensku na južných svahoch Vysokých Tatier v Mlynickej doline, 2 075 m n. m.; rozloha 3,05 ha, hĺbka do 18 m. Bez povrchového prítoku a odtoku.

Dačolomská planina

Dačolomská planina — geomorfologický oddiel Slovenska v strede Krupinskej planiny, 300 – 700 m n. m. Je budovaný andezitovými tufmi a tufitmi, na ktorých sa vytvorili ploché chrbty rozrezané úzkymi dolinami. Najvyšší vrch Kopaný závoz, 775 m n. m. Čiastočne odlesnená krajina miestami s výskytom krovín.

Drieňovec

Drieňovec — národná prírodná rezervácia v NP Slovenský kras na planine Horný vrch v katastroch obcí Kováčová a Drnava v okrese Rožňava; rozloha 186,02 ha, vyhlásená 1984. Bola zriadená na ochranu zachovaných lesných a skalných biocenóz. Na svahoch vrchu Drieňovec (804 m n. m., najvyšší bod chráneného územia) sa nachádzajú priepasti Malá veterná diera a Veterná priepasť.

Fabova hoľa

Fabova hoľa — geomorfologický podcelok Veporských vrchov (ich najvyšší vrchol), 1 439 m n. m. Rozprestiera sa medzi Horehronským podolím na severe, Muránskou planinou na východe a juhu a Balockými vrchmi na juhovýchode. Budovaný prevažne granodioritmi a kremennými dioritmi. Vrchovinný až hornatinný reliéf. Nižšia časť leží v mierne chladnej, vyššia v chladnej klimatickej oblasti, priemerná teplota v januári -6 až -7 °C, v júli 14 – 16 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 900 – 1 400 mm. V nižších polohách sú kambizeme porastené prevažne bučinami, vo vyšších polohách podzoly so smrekovými monokultúrami, v severnej časti značné odlesnené plochy využívané ako lúky a pasienky.

Fačkovské sedlo

Fačkovské sedlo — horské sedlo medzi Malou Fatrou a Strážovskými vrchmi vo výške 802 m n. m. Vedie ním dôležité cestné spojenie medzi Hornonitrianskou kotlinou a Žilinskou kotlinou. Stredisko turistiky a zimných športov s lyžiarskymi vlekmi na Homôľku. Neďaleko národná prírodná rezervácia Kľak a prameň rieky Nitra. Pamätník SNP (počas SNP padlo v tejto oblasti mnoho rumunských vojakov). Sedlo je pomenované podľa obce Fačkov ležiacej severne od neho.

Fatransko-tatranská oblasť

Fatransko-tatranská oblasť — geomorfologická oblasť tiahnuca sa v tvare dvoch oblúkových pohorí s medzihorskými kotlinami od Dunaja po Slovenské rudohorie. Budovaná kryštalickými druhohornými, v kotlinách aj paleogénnymi a neogénnymi horninami a štvrtohornými usadeninami. Vonkajší oblúk tvoria pohoria Malé Karpaty, Považský Inovec, Strážovské vrchy, Súľovské vrchy, Malá Fatra, Chočské vrchy, Tatry a Branisko, vnútorný oblúk Tribeč, Žiar, Veľká Fatra, Starohorské vrchy, Nízke Tatry a Kozie chrbty. Pohoria oddeľujú kotliny (Hornonitrianska, Turčianska, Podtatranská, Hornádska) prevažne tektonického pôvodu pospájané riečnymi dolinami.

Fatransko-tatranská oblasť dosahuje najväčšiu výšku v Tatrách (Gerlachovský štít, 2 655 m n. m.). Vyznačuje sa veľkými výškovými rozdielmi, pestrou geologickou stavbou, a teda aj reliéfom, rozdielmi v klíme i v pôdnej pokrývke a bohatosťou rastlinných a živočíšnych spoločenstiev.

Fiľakovská brázda

Fiľakovská brázda — geomorfologický podcelok Cerovej vrchoviny. Kotlinová až predhorská brázda tvorená nivou rieky Belina a priľahlou sprašovou pahorkatinou. Fiľakovská brázda bola vyhĺbená v súvrstviach oligomiocénnych pieskovcov v smere severoseverozápad – juhojuhovýchod. Patrí do teplej klimatickej oblasti, priemerné teploty v júli 19 – 20 °C, v januári -3 až -4 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 550 – 600 mm. Na nive Beliny sa vyskytujú fluvizeme, na sprašovej pahorkatine hnedozeme. Pôvodná vegetácia lužných jaseňovo-jelšových lesov na nive a dubovo-hrabových lesov na pahorkatine ustúpila ornej pôde a lúkam.

Flochová

Flochová — najvyšší vrch Kremnických vrchov nachádzajúci sa v ich severnej časti, 1 317 m n. m. Budovaný sopečnými andezitmi, ryolitmi, ich brekciami a tufmi. Na vrchole je odlesnená 2 km dlhá plošina, z ktorej je dobrý výhľad na okolie.

Flochovský chrbát

Flochovský chrbát — geomorfologický podcelok Kremnických vrchov. Ústredný chrbát a väčšina rázsoch dosahujú viac ako 1 000 m n. m. Na andezitoch, pyroklastikách a miestami na ryolitoch vznikol členitý reliéf, miestami bralnatý (na vypreparovaných odolných sopečných prúdoch, sopúchoch a žilách), miestami hladšie modelovaný reliéf s plošinami. Leží v chladnej klimatickej oblasti s priemernými teplotami v júli 14 °C, v januári -6 až -7 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 1 400 mm. Na kambizemiach, podzoloch a rankeroch prevládajú bukové a smrekové lesy striedajúce sa s horskými lúkami. Vo východnej časti národná prírodná rezervácia Badínsky prales s pralesovitými jedľovo-bukovými a smrekovými porastmi.

Furkotská dolina

Furkotská dolina — dolina vo Vysokých Tatrách západne od Štrbského plesa medzi hrebeňmi Ostrej a Soliska, národná prírodná rezervácia (rozloha 482,4 ha, vyhlásená 1991). Typická dolina ľadovcového pôvodu s plesami Nižné Furkotské pleso, Vyšné Furkotské pleso, Nižné Wahlenbergovo pleso a Vyšné Wahlenbergovo pleso. Preteká ňou Furkotský potok, v závere je Furkotský štít. V nižších častiach sú smrekové lesy s výskytom borovice limbovej, vyššie porasty kosodreviny, nad nimi porasty horských bylín, machov a lichenizovaných húb. Vo Vyšnom Furkotskom plese žije vzácny ľadovcový relikt – žiabronôžka severská.

Gaderská dolina

Gaderská dolina — kaňonovitá dolina v turčianskej časti Veľkej Fatry vytvorená Gaderským potokom; dĺžka 18 km. Vyúsťuje pri obci Blatnica 15 km južne od Martina.

Morfologicky sa člení na dve odlišné časti. Západná časť vyerodovaná v dolomitoch a vo vápencoch chočského príkrovu má ráz úzkej doliny so strmými svahmi; východná časť, tzv. Dedošova dolina, sa rozširuje v menej odolných slieňovcoch, ktoré podmieňujú hladšie formy reliéfu. Bralnaté časti svahov sú porastené reliktnými borovicami, menej strmé stráne s hlbšou pôdou bučinami. Vo vyústení Gaderskej doliny prevládajú teplomilné spoločenstvá s kostravou tvrdou a ostricou nízkou, hlbšie v doline kvetena vysokých vápencových Karpát – stokráska Micheliho, zvonovník hlavatý, lomikameň vždyživý, tučnica alpínska, hlaváč lesklý, z chránených druhov horec Clusiov, prvosienka holá, kortúza Matthiolova, stračonôžka vysoká, plamienok alpínsky, volské oko vŕbolisté, na vlhkých miestach prvosienka pomúčená, telekia ozdobná, na niekoľkých miestach plesnivec alpínsky a i. Územie je bohaté na zver (najmä jelene, diviaky, kamzíky, medvede a dravé vtáky vrátane orla skalného).

V dolnej časti doliny sa nachádza zrúcanina Blatnického hradu, pred dolinou je pamätník SNP a Park národov.

Galmuská tisina

Galmuská tisina — národná prírodná rezervácia v katastri obce Spišské Vlachy v okrese Spišská Nová Ves; vyhlásená 1982, rozloha 56 ha. Ochrana typických lesných fytocenóz vápencovej časti krasovej plošiny Galmus s rozptýleným výskytom tisu obyčajného (Taxus baccata) a ďalších chránených i ojedinelých druhov rastlín (napr. jazyk jelení – Phyllitis scolopendrium).

Galovianske háje

Galovianske háje — geomorfologický oddiel podcelku Liptovská kotlina. Rozprestiera sa južne od vodnej nádrže Liptovská Mara medzi Liptovským Michalom a Liptovským Mikulášom. Povrch predstavuje plošina v 600 – 700 m n. m. rozčlenená na chrbty potokmi stekajúcimi z Nízkych Tatier (Demänovka, Paludzanka, Dúbravka, Malatinka). Kotlinová krajina s hájmi a trávnatými porastmi. Vidiecke osídlenie. Názov podľa obce Galovany.

Gbelský bor

Gbelský bor — geomorfologický podcelok Borskej nížiny v jej severnom výbežku medzi Moravskou nivou a Chvojnickou pahorkatinou. Územie pokrývajú duny, ktoré na styku s Chvojnickou pahorkatinou prechádzajú do sprašových pokrovov. V podloží sa nachádzajú neogénne usadené horniny so zásobami ropy a zemného plynu. Povrch vo výške 150 – 200 m n. m. predstavuje mierne zvlnenú rovinu pokrytú borovicovými lesmi, poľami a trávnatými plochami.

V centre územia mesto Gbely (stredisko ťažby ropy), na juhu Kúty (významná dopravná križovatka), na severe priemyselné stredisko územia Holíč.

Gemerská pahorkatina

Gemerská pahorkatina — geomorfologický podcelok západnej časti Bodvianskej pahorkatiny zasahujúcej na územie Slovenska z Maďarska, 250 – 350 m n. m. Na západe susedí s Rimavskou kotlinou, na severe so Slovenským krasom. V podloží budovaný mladotreťohornými slieňmi, ílovcami, pieskovcami a štrkovou poltárskou formáciou. Prevažne zalesnené územie, na okrajoch v oblasti menších sídel využívané poľnohospodársky.

Gemerské terasy

Gemerské terasy — geomorfologický oddiel Rimavskej kotliny. Tvoria ho nivy a terasy riek Rimava, Blh, Slaná a Turiec, ktoré vznikli etapovitým zarezávaním a ukladaním materiálu riek vo štvrtohorách. Na terasách (150 – 240 m n. m.) vetrom naviate spraše. Pôvodne lužný a dubový les bol odstránený a premenený na oráčiny, príp. trávnaté porasty.

Geravy

Geravy — rozľahlá krasová planina na juhu Slovenského raja, 1 100 m n. m. Ohraničená vrcholmi Suchého vrchu, Červenej skaly, Holého kameňa a Gačovskej skaly. Severné svahy zvoľna klesajú do dolín a tvoria záver doliny Bieleho potoka, južné svahy padajú strmými zrázmi do doliny Hnilca. Budovaná druhohornými vápencami. Početné povrchové krasové útvary (krasové jamy s ponormi, úvaly, humy, suché doliny). Zarovnaný povrch pokrývajú horské lúky, polianky a lesíky, severné svahy sú prevažne husto zalesnené.

Turistická oblasť s hustou sieťou udržiavaných lyžiarskych bežeckých tratí a s viacerými lyžiarskymi vlekmi, sedačková lanovka z Dediniek. Atraktívny výstup na planinu je z obce Mlynky cez Zejmarskú roklinu vytvorenú potokom, ktorý pramení výdatnou vyvieračkou a vytvára niekoľkostupňovú sústavu vodopádov nesúcich meno kapitána J. Nálepku, ktorý pôsobil v blízkej osade Biele Vody (dnes miestna časť obce Mlynky) ako učiteľ.

Gerlachovský štít

Gerlachovský štít, od 1896 Štít Františka Jozefa, po 1918 Štít legionárov, 1949 – 59 Stalinov štít — najvyšší vrch Slovenska, Tatier a Karpát, 2 655 m n. m. Leží na severe Slovenska v strednej časti Fatransko-tatranskej oblasti vo Vysokých Tatrách mimo hlavného hrebeňa na južnej rázsoche Zadného Gerlachovského štítu medzi Velickou dolinou a Batizovskou dolinou. Budovaný dioritmi a granodioritmi. Reliéf premodelovaný horskými ľadovcami, čoho dôkazom je i kar na južnom svahu – Gerlachovský kotol. Gerlachovský štít vystupuje nad hornú hranicu lesa, v najvyšších polohách rastie zo semenných rastlín len lipnica riedka (Poa laxa).

Výškové prvenstvo, o ktoré Gerlachovský štít bojoval s Kriváňom, Lomnickým štítom a Ľadovým štítom, potvrdil meraniami 1837 – 38 Ľ. Greiner. Hojne navštevovaný turistami, výstup je však povolený len s horským vodcom. Nazvaný podľa obce Gerlachov (okres Poprad).

Glac

Glac — najrozsiahlejšia planina Slovenského raja, maximálna výška 1 061 m n. m. Budovaná prevažne svetlými strednotriasovými vápencami. Má dobre zachovaný zarovnaný povrch s formami povrchového krasu (krasové jamy, suché doliny, humy).

Viacero jaskýň, najznámejšia Medvedia jaskyňa.

Vo svahoch planiny sú vyerodované takmer všetky najatraktívnejšie tiesňavy Slovenského raja: na východe Kyseľ a Sokolia dolina, na západe Veľký Sokol a Piecky, na severe Suchá Belá a Kláštorná dolina.

Gombasecká jaskyňa

Gombasecká jaskyňa — krasová jaskyňa na západnom úpätí Silickej planiny v Národnom parku Slovenský kras v doline rieky Slaná v katastri obcí Slavec, Plešivec, Silická Brezová a Silica v okrese Rožňava. Vytvorená Čiernym potokom s prítokmi vo svetlosivých strednotriasových vápencoch vo dvoch vývojových úrovniach; dĺžka 1 525 m, dĺžka prehliadkovej trasy 530 m. Intenzívna tvorba kvapľovej výzdoby bielej, žltej až hnedočiernej farby, výskyt unikátnych tenkých sintrových brčiek dosahujúcich dĺžku až 3 m, stalaktitov, stalagmitov, sintrových povlakov a kôr.

Gombasecká jaskyňa bola objavená 1951 jaskyniarmi z Rožňavy, sprístupnená 1955. Vďaka jaskynnej klíme vhodnej na liečenie chorôb dýchacích ciest (teplota vzduchu 9,0 – 9,4 °C, relatívna vlhkosť vzduchu 98 %) bola v minulosti jej časť využívaná na speleoterapiu.

Národná prírodná pamiatka, 1995 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako súčasť územia Jaskyne Slovenského krasu a Aggteleckého krasu.

Gýmešský jarok

Gýmešský jarok, do 2003 Gímešský jarok — národná prírodná rezervácia v katastri obce Drienov v okrese Prešov; vyhlásená 1981, rozloha 20,6 ha. Zriadená na ochranu lesných spoločenstiev brezových dúbrav a oglejených bukových dúbrav v Košickej kotline. Slúži na vedeckovýskumné, náučné a kultúrno-výchovné ciele.

Hajnáčska vrchovina

Hajnáčska vrchovina — geomorfologický oddiel v strede Cerovej vrchoviny. Erózno-denudačný reliéf s chrbtami dosahujúcimi 450 – 500 m n. m., najvyšší vrch Karanč, 728 m n. m. Podklad tvoria usadené treťohorné pieskovce, íly a sliene, do ktorých vnikli andezity, neskôr vypreparované na kopovité vrchy (Karanč, Šiator) a i. sopečné formy. Neskôr sa do dolín vyliali bazalty, ktoré boli tiež vypreparované a rozčlenené na stolové vrchy. Stred Hajnáčskej vrchoviny je zalesnený dubovo-hrabovými a cerovo-dubovými, v najvyšších častiach bukovými lesmi s prímesou agáta. Veľká časť územia je odlesnená a poľnohospodársky využívaná.

Haligovské skaly

Haligovské skaly — komplex bralnatých vápencových skál a sutín v Pieninskom národnom parku (→ Pieniny). Silno skrasovatené vápencové bralá s mnohými formami povrchového i podzemného krasu (najznámejšie sú jaskyne Aksamitka v Červenej skale, Brestová diera pri Bielej skale a Zbojnícka diera pod Hrubou skalou pri 5 m vysokom skalnom okne nazývanom Zbojnícka brána). Vzácna flóra s mnohými endemickými druhmi, spoločný výskyt teplomilných prealpínskych a dealpínskych, ako aj horských a vysokohorských druhov. V stromovom poschodí prevláda smrek nad bukom, jedľou, borovicou a smrekovcom.

Hámorská brázda

Hámorská brázda — geomorfologická časť Kojšovskej hole v geomorfologickom celku Volovské vrchy v smere severozápad – juhovýchod; dĺžka 9 km. Vznikla erózno-denudačnou činnosťou riečky Belá v málo odolných spodnotriasových bridliciach, permských tufoch a tufitoch. Pahorkatinný reliéf, 300 – 550 m n. m. Prevažne odlesnené a poľnohospodársky využívané územie.

Handlovská kotlina

Handlovská kotlina — geomorfologický podcelok vo východnej časti Hornonitrianskej kotliny medzi Vtáčnikom, Kremnickými vrchmi a Žiarom, 320 – 700 m n. m. Územie budované paleogénnymi ílovcami a zlepencami, ako aj neogénnymi sedimentmi: štrkmi, pieskami a ílmi (v ktorých sa vyskytujú sloje hnedého uhlia), neovulkanitmi, andezitmi a ich tufmi a tufitmi, prekrytými riečnymi nánosmi, najmä náplavovými kužeľmi. Pahorkatinný reliéf miestami s vypreparovanými andezitovými kopcami (Veľký Grič, Malý Grič a i.) a zosuvmi. Riečnu os tvorí Handlovka. Na zlome pri Handlovej vyvierajú minerálne pramene. Prevažne odlesnená a poľnohospodársky využívaná krajina.

Hanušovská pahorkatina

Hanušovská pahorkatina — geomorfologický podcelok v západnej časti Beskydského predhoria medzi Ondavskou vrchovinou, Slanskými vrchmi a Východoslovenskou nížinou, 150 – 300 m n. m. Rovinatá niva Tople tvorená kvartérnymi nivnými usadeninami, náplavovými kužeľmi a sprašami, pahorkaté podhorie najmä horninami vnútrokarpatského flyšu. Odlesnená nivná časť je poľnohospodársky využívaná, v podhorí sa striedajú lesy, trávnaté porasty a polia.