Abovská pahorkatina — podcelok Bodvianskej pahorkatiny medzi dolinou Bodvy a hranicou s Maďarskom, na juhu ohraničuje Košickú kotlinu; okolo 190 m n. m. Budovaná pliocénnymi jazernými a riečnymi sedimentmi (íly, piesky, štrky) miestami pokrytými štvrtohornými sprašami. Zväčša odlesnené územie zaberajú najmä orná pôda a trávnaté porasty.

Aksamitka — jaskyňa na Slovensku vo vých. časti Pienin pri obci Haligovce. Vchod sa nachádza vo vých. svahu Tupého vrchu vo výške 750 m n. m. Puklinová jaskyňa má 3 hlavné chodby dlhé 330 m so slabou a značne zničenou kvapľovou výzdobou. R. 1874 prvý paleolitický nález v Uhorsku (aurignacien), nálezy neolitického a stredovekého osídlenia. Nazvaná podľa bratríckeho veliteľa P. Aksamita z Lidéřovic a Kosova. Národná prírodná pamiatka (1979).

Alabastrová jaskyňa — jaskyňa na Slovensku v Belianskych Tatrách, súčasť Belianskeho krasu. Nachádza sa v masíve Bujačieho vrchu, 1 390 m n. m. Vznikla v gutensteinských strednotriasových vápencoch ako vrstevno-rútivá jaskyňa. Dĺžka chodieb je 300 m. Výplň tvoria zvetrané kvapľové útvary.

Baba — vrch na Slovensku v Malých Karpatoch, 527 m n. m. Budovaný paleozoickými kryštalickými horninami, v ktorých sa nachádzajú ložiská antimónu a pyritu. Porastený prevažne bukovými lesmi. Sedlom pod Babou prechádza významná cestná komunikácia spájajúca Záhorskú nížinu a Podunajskú nížinu. Turistické a rekreačné stredisko s horským hotelom a chatami, využívané po celý rok, najmä na zimné športy.

Babia hora, poľ. Babia Góra — vrch na hranici Slovenska a Poľska v Oravských Beskydách, 1 725 m n. m. Budovaný prevažne hrubozrnnými eocénnymi vrstvami pieskovcov. Vo vrcholovej časti stopy ľadovcovej a periglaciálnej modelácie. Súčasť CHKO Horná Orava (na území Slovenska) a NP Baiogórski Park Narodowi (na území Poľska; vyhlásený 1954, rozloha 33,9 km²). Prítomnosť vzácnych rastlinných spoločenstiev a druhov.

Babia hora — pohorie v slovensko-poľskom pohraničí, v rámci geomorfologického členenia Slovenska predstavujúce geomorfologický oddiel v sev. časti Oravských Beskýd. Flyšové pohorie budované eocénnymi vrstvami pieskovcov a ílovcov so str. až hlboko rezaným reliéfom. Najvyšší vrch Babia hora, 1 725 m n. m. Najvyššia časť pohoria leží v chladnej klimatickej oblasti s priemernou teplotou vzduchu v januári -8 °C a s priemerným ročným úhrnom zrážok 1 200 – 1 600 mm. Prechádza ním európska rozvodnica medzi Baltským morom a Čiernym morom. Na jeho území sú vyvinuté jedľovo-bukový, smrekový, kosodrevinový a alpínsky vegetačný stupeň. Výskyt typickej západokarpatskej fauny (medveď, rys, tetrov a i.). Babia hora je súčasťou CHKO Horná Orava. Vyhľadávaná turistická oblasť.

Babiná — vrch na Slovensku vo Volovských vrchoch (Slovenské rudohorie) vých. od Dobšinej nad ohybom Hnilca, 1 278 m n. m. Budovaný starými horninami rakovskej skupiny (fylity, kvarcity) a paleovulkanitmi (melafýry, diabasy, spility). Prevládajú smrekové porasty.

Bábsky les — národná prírodná rezervácia v obci Báb v miestnej časti Veľký Báb v okrese Nitra; vyhlásená 1966, rozloha 30,4 ha. Zriadená na ochranu vzácneho zvyšku prirodzeného lesného spoločenstva na černozemi v poľnohospodársky intenzívne využívanej krajine.

Badínsky prales — národná prírodná rezervácia v Kremnických vrchoch v katastri obce Badín v Banskobystrickom kraji vo výške 700 – 800 m n. m.; rozloha 30 ha, vyhlásená 1913 (jedna z najstarších chránených lokalít na Slovensku). Zriadená na ochranu pralesovitých klimaxových spoločenstiev bukového vegetačného stupňa (porasty buka lesného s občasným výskytom jedle bielej a smreka obyčajného). Žije tam vzácny živočíšny druh piskor vrchovský (treťohorný relikt).

Baranec — vrch na Slovensku v podcelku Západné Tatry v oddiele Liptovské Tatry, 2 184 m n. m. Nachádza sa na rázsoche vybiehajúcej na juh od hlavného chrbta. Budovaný kryštalickými horninami – granodioritmi a pararulami, na ktorých sa vytvoril veľhorský glaciálno-hôľny reliéf.

Becherovská tisina — národná prírodná rezervácia v katastri obce Becherov v okrese Bardejov; rozloha 24 ha, vyhlásená 1954. Zriadená na ochranu najväčšieho pôvodného výskytu chráneného tisu obyčajného (Taxus baccata) vo flyšovej oblasti Karpát.

Beskydy — najsevernejšie položené horské pásmo flyšových Západných Karpát a Východných Karpát. Tiahne sa od Moravskej brány v Česku, prechádza na územie Poľska a Slovenska a končí sa na Ukrajine nad dolinou rieky Čeremoš; šírka asi 50 km, dĺžka 600 km. Na Slovensku ho tvoria časti geomorfologickej jednotky Západných Beskýd (Turzovská vrchovina, Moravsko-sliezske Beskydy, Jablunkovské medzihorie) a Stredných Beskýd (Kysucké Beskydy, Kysucká vrchovina, Oravské Beskydy, Podbeskydská brázda, Podbeskydská vrchovina, Oravská Magura, Oravská vrchovina). Východne od Tatier pokračuje pásmo Beskýd na území Slovenska Východnými Beskydami (Pieniny, Ľubovnianska vrchovina, Čergov), Nízkymi Beskydami (Busov, Ondavská vrchovina, Laborecká vrchovina, Beskydské predhorie) a opúšťa slovenské územie na hraniciach s Ukrajinou v Poloninách (Bukovské vrchy). V západnej časti vrcholí pásmo Beskýd pohorím Babia hora (najvyšší vrch Babia hora, 1 725 m n. m.) na slovensko-poľských hraniciach, najvyššie sú však na území Ukrajiny v pohorí Čornohora (Hoverla, 2 061 m n. m.).

Beskydy sa utvorili začiatkom neogénu (mladšie treťohory), keď sa morské sedimenty ukladali na severnom predpolí Karpát, od konca jury do konca paleogénu boli vyvrásnené a popresúvané, čím sa utvorila typická príkrovová stavba. V horninách sa spravidla striedajú vrstvy ílovcov a pieskovcov (flyš), čo spôsobilo vznik hladko modelovaného reliéfu a početných zosuvov. Najvyššie časti (Hoverla, Babia hora) sa vyznačujú výskytom ľadovcového reliéfu utvoreného v starších štvrtohorách.

Hlavným hrebeňom západnej časti Beskýd prechádza hlavné európske rozvodie medzi Čiernym morom a Baltským morom narušené len prielomami Dunajca a Popradu. Územie má relatívne hustú riečnu sieť, menej vodnaté toky s pomerne veľkými výkyvmi prietokov počas roka. Sú tam vyvinuté všetky vegetačné stupne od dubového stupňa po alpínske lúky, väčšinu horského pásma však zaberajú zmiešané listnaté a ihličnaté lesy.

Pre Beskydy je typické veľké množstvo prevažne malých sídel a rozptýlené osídlenie (lazy). Z nerastného bohatstva sú najvýznamnejšie menšie ložiská zemného plynu a ropy (najmä v Poľsku), početné minerálne pramene, s ktorými súvisí vznik kúpeľných miest (napr. Bardejov, Krynica-Zdrój, Muszyna). V najvyšších polohách sú turisticky atraktívne strediská zimných športov, napr.: Frýdlant nad Ostravicí (Česko), Kubínska hoľa, Veľká Rača, Oščadnica (Slovensko), Rajcza (Poľsko), Jasiňa (Ukrajina).

Bezovec — vrch na Slovensku pri Piešťanoch v strednej časti Považského Inovca, 743 m n. m. Budovaný jurskými a spodnokriedovými horninami krížňanského príkrovu, v ktorých prevládajú slieňovce a vápence. Pokrývajú ho najmä bučiny, vo vrcholovej časti sutinové lesy s javormi, rastie tu vzácna mednička najvyššia (Melica altissima). Turistické centrum s hotelom, chatami a lyžiarskymi vlekmi.

Białka → Biela voda

Biela — rieka na severe Slovenska, ľavostranný prítok Popradu; dĺžka 21 km, rozloha povodia 85 km², priemerný ročný prietok 1,55 m³/s. Pramení na severných svahoch Belianskych Tatier, preteká Tatranskou kotlinou, pod obcou Bušovce ústi do Popradu. Horná časť toku má bystrinný charakter.

Biela voda — rieka na Slovensku, ľavostranný prítok Popradu; dĺžka 21 km, rozloha povodia 30,8 km². Pramení na východnej strane Vysokých Tatier, tečie juhovýchodným smerom, v blízkosti Kežmarku ústi do Popradu. Horná časť toku má bystrinný charakter.

Biela voda, poľ. Białka — rieka na Slovensku a v Poľsku; dĺžka 41 km (z toho 13 km na území Slovenska), rozloha povodia 231 km² (z toho na území Slovenska 77 km²), priemerný ročný prietok (pri Lysej Poľane) 3,2 m³/s. Vzniká na území Slovenska sútokom Zeleného potoka a Litvorového potoka poniže skalného prahu Kačacej doliny vo výške 1 420 m n. m., po sútoku s Rybím potokom prameniacim na území Poľska tvorí slovensko-poľskú štátnu hranicu (v dĺžke 13 km), po sútoku s vodným tokom Javorinka územie Slovenska opúšťa, na území Poľska ústi do vodnej nádrže Jezioro Czorsztyńskie vybudovanej na rieke Dunajec. Horná časť toku má bystrinný charakter.

Biele hory — geomorfologický pododdiel Slovenska na severozápade Pezinských Karpát, najvyššia časť Malých Karpát s ich najvyšším vrchom Záruby, 768 m n. m. Územie je budované najmä vápencami a dolomitmi krížňanského príkrovu a vyššie ležiacich príkrovov. Má dobre vyvinuté povrchové krasové formy i jaskyne, v prevažne hornatinnom reliéfe vystupujú kozie chrbty. Je pokryté dubovými, bukovými a sutinovými lesmi, na vápencových suchých skalách sú druhy panónskej flóry. Ide o turisticky najatraktívnejšiu oblasť Malých Karpát. Takmer celé územie je súčasťou CHKO Malé Karpaty, je v ňom viacero národných prírodných rezervácií, prírodných rezervácií a prírodných pamiatok.

Biele Karpaty, česky Bílé Karpaty — pohorie na hranici Slovenska a Česka v oblasti Slovensko-moravských Karpát; dĺžka 80 km. Najvyšší vrch Veľká Javorina, 970 m n. m., leží na slovenskom území. V rámci geomorfologického členenia Slovenska predstavujú Biele Karpaty geomorfologický celok, ktorý sa člení na oddiely: Žalostinská vrchovina, Javorinská hornatina, Beštiny, Lopenícka hornatina, Súčanská vrchovina, Kobylináč, Kýčerská hornatina, Bošácke bradlá, Vršatské bradlá.

Väčšiu časť pohoria tvorí flyšový podklad s prevahou pieskovcov, zlepencov a ílovcov z obdobia paleocénu až spodného eocénu. Flyšové pásmo je v oblasti Bielych Karpát tvorené magurským príkrovom. Ústredný chrbát je rozčlenený prítokmi Váhu na jednotlivé pieskovcové masívy. Monotónny reliéf spestrujú tvrdoše bradlového pásma tiahnuceho sa v juhovýchodnej časti územia – bradlá, osamotené bralá, skalné steny budované jurskými vápencami, v ktorých vznikli i menšie jaskyne.

Územie Bielych Karpát patrí do mierne teplej klimatickej oblasti, priemerná januárová teplota je -4 °C, júlová 16 °C, ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm. Väčšina územia Bielych Karpát patrí k povodiam Váhu a Moravy. Najväčšími prítokmi Váhu z územia pohoria sú Biela voda, Vlára, Klanečnica a Bošáčka. Do Moravy z oblasti Bielych Karpát vtekajú Chvojnica a Myjava. Charakteristické sú málo výdatné pramene. Z pôd prevládajú kambizeme, v bradlovom pásme rendziny. Väčšina pohoria je pokrytá bučinami, v nižších polohách dubo-hrabinami, miestami sutinovými lesmi; vyskytujú sa tam vzácne druhy rastlín a živočíchov.

Centrálne časti pohoria sú chránené v CHKO Biele Karpaty (vyhlásená v roku 1979, rozloha 446 km²), na ktorú na českej strane nadväzuje CHKO Bílé Karpaty (vyhlásená v roku 1980, rozloha 747 km²). CHKO Biele Karpaty bola vyhlásená z dôvodu zachovania a zveľaďovania ukážkových častí rázovitej krajiny Bielych Karpát, ktorej pestrosť a bohatstvo živej prírody sú podmienené prírodnými podmienkami a dlhodobými ľudskými zásahmi, ktoré zvýšili diverzitu oproti pôvodnému nenarušenému stavu. Osobitný pôvab krajinnému obrazu dodáva kopaničiarske osídlenie s prvkami pôvodnej ľudovej architektúry a pestrosťou ľudových tradícií.

Bielokarpatské podhorie — geomorfologický oddiel Slovenska v západnej časti celku Považské podolie. Tvorí prechod medzi Bielymi Karpatmi, Trenčianskou kotlinou a Ilavskou kotlinou. Pahorktinný reliéf s výškou 200 – 300 m n. m. je tvorený terasami Váhu, náplavovými kužeľmi bielokarpatských potokov a štruktúrami bradlového pásma, miestami sa vyskytujú spraše a hlinité svahové sedimenty.

Bielovodská dolina — dolina na Slovensku na severe Vysokých Tatier; dĺžka viac ako 10 km. Je typickou ľadovcom vytvorenou dolinou (trog) s bočnými zavesenými dolinami, cez ktoré prepadajú viaceré vodopády (najznámejší Hviezdoslavov vodopád). Dolina bola modelovaná najväčším tatranským ľadovcom (dĺžka 13 km, hrúbka 280 m, šírka 1,5 km). Preteká ňou potok Biela voda (Białka). V záveroch bočných dolín sú ľadovcom vyhĺbené panvy plies (Žabie plesá, České pleso, Zmrzlé pleso a i.).

Územie je národnou prírodnou rezerváciou (vyhlásená v roku 1991, rozloha 3 712 ha). Predmetom ochrany je geologicky a geomorfologicky jedinečná oblasť s komplexom zachovalých pôvodných a vzácnych biocenóz.

Blatnická dolina — kaňonovitá dolina v západnej časti Veľkej Fatry; dĺžka 8 km. Je vytvorená Blatnickým potokom v dolomitoch a vápencoch chočského príkrovu. Bralnaté vápencové a dolomitové steny sú miestom výskytu teplomilnej flóry, ale aj prealpínskych druhov rastlín.

Dolina je turisticky vyhľadávaná, vedie ňou šotolinová cesta (so zákazom vjazdu motorových vozidiel), turistický chodník z Blatnice na vrch Kráľova studňa (1 384 m n. m.) a cyklotrasa.

Blhovská vrchovina — geomorfologický pododdiel Slovenska v oddiele Bučenská vrchovina v Cerovej vrchovine. Vrchovina je budovaná neogénnymi pieskovcami, slienitými pieskami a ílmi, na ktorých sú miestami bazaltové pokrovy a ich pyroklastiká. Pôsobením erózno-denudačných procesov vznikol vrchovinný reliéf; horizontálne uloženie hornín a ich priepustnosť podmienili vznik výrazných plošín a štruktúrnych stupňov, ktoré sú oddelené širokými dolinami so strmými svahmi.

Blžská tabuľa — geomorfologický pododdiel Slovenska v oddiele Železnícke predhorie v Revúckej vrchovine. Predstavuje zvyšok sopečnej úpätnej tabule budovanej andezitovými tufmi, výšky územia sa pohybujú medzi 300 – 500 m n. m. V reliéfe možno rozlíšiť vrcholovú zarovnanú plošinu ohraničenú strmými až bralnatými svahmi so sutinami; okraje tabule sú postihnuté kryhovými zosuvmi.

Bocianska dolina — dolina na Slovensku v Nízkych Tatrách oddeľujúca dva geomorfologické podcelky – Kráľovohoľské Tatry na východe a Ďumbierske Tatry na západe; dĺžka 16 km. Začína sa pod sedlom Čertovica a vyúsťuje do Liptovskej kotliny do doliny Váhu pri Kráľovej Lehote. Preteká ňou potok Boca. Svahy doliny sú zalesnené, v nižších častiach porastené lúkami. Obce Vyšná Boca, Nižná Boca a Malužiná ležiace v doline sú východiskami turistických trás.

Dolinou vedie cesta I. triedy spájajúca Považie s Pohroním.

Bodrocká rovina — rovinné územie pozdĺž rieky Bodrog, geomorfologický oddiel Slovenska v južnej časti Východoslovenskej nížiny pri úpätí Zemplínskych vrchov, južný okraj územia vymedzuje štátna hranica s Maďarskom. Podložie tvoria nespevnené neogénne sedimenty prekryté riečnymi nánosmi Bodrogu, na západe sprašami a sprašovými hlinami. V katastri obce Klin nad Bodrogom, v mieste, kde Bodrog opúšťa územie Slovenska, sa nachádza najnižší bod štátu (94,3 m n. m.). Značná časť územia zasahuje do CHKO Latorica.

Väčšina územia je často zaplavovaná a nevhodná na poľnohospodárske využitie. Centrálnou časťou prechádza zo Slovenského Nového Mesta na hranicu s Ukrajinou cesta I. triedy, v blízkosti vedie významná železničná trať Košice – Čierna nad Tisou..

Bodva, maďarsky Bódva — rieka na juhovýchodnom Slovensku a v severovýchodnom Maďarsku, ľavostranný prítok rieky Slaná; dĺžka 113 km, z toho na území Slovenska 48,4 km, rozloha povodia 1 730 km², z toho na území Slovenska 890,4 km², priemerný ročný prietok na hranici s Maďarskom 5,2 m³/s. Pramení na južných svahoch Volovských vrchov juhozápadne od obce Štós, z východnej strany obteká celú oblasť Slovenského krasu, preteká južnými výbežkami Košickej kotliny, pri Hosťovciach opúšťa Slovensko a pri obci Sajó na území Maďarska ústi do Slanej.

Najväčšie prítoky sú Ida (ľavostranný) a Turňa (pravostranný). Na rieke ležia mestá Moldava nad Bodvou na území Slovenska a Szendrő a Edelény na území Maďarska.

Bojnická hradná jaskyňa — jaskyňa na Slovensku v Bojniciach na východnom okraji Strážovských vrchov. Nachádza sa v strede pleistocénnej travertínovej kopy, na ktorej stojí Bojnický zámok. Má priemer 22 m, výšku v strede 6 m (smerom k okrajom klesá). Je to najväčšia sprístupnená travertínová jaskyňa na Slovensku, od roku 1967 prístupná ako súčasť zámockej expozície. V strede jaskyne je kráter niekdajšieho prameňa, ktorý bol neskôr upravený na hradnú studňu. Je hlboký 26 m, výška vodnej hladiny je 2 m. Výzdoba jaskyne má charakter hroznovitých a karfiolovitých útvarov a vznikla striedavým zaplavovaním priestorov silno nasýtenou krasovou vodou, ktorej zvyškom sú v súčasnosti už len dve malé jazierka. Nálezy z jaskyne, resp. z razenia prístupových chodieb, sú z paleolitu (uhlíky, ohnisko, fosílne kosti a nástroje z kremeňa a andezitového tufu); v travertínových kopách sú nálezy štvrtohornej fauny a flóry.

Boky — národná prírodná rezervácia vo východnej časti Kremnických vrchov na svahu nad dolinou Hrona vo výškach 280 – 589 m n. m. v katastroch obcí Budča a Tŕnie v okrese Zvolen; vyhlásená v roku 1964, rozloha 176,5 ha. Chránené územie predstavuje jednu z najsevernejších lokalít xerotermných rastlinných a živočíšnych druhov s výskytom zaujímavých geologických výtvorov (napr. kývanec Čertova skala). Lesostepné a lesné cerové porasty patria medzi najstaršie na Slovensku, riedky lesný porast je prerušovaný skalnými útvarmi. Rastie tam aj dub zimný, hrab obyčajný a lipa malolistá.

Borišov — vrch v centrálnej časti Veľkej Fatry, 1 509,5 m nad morom. Na jeho sev. svahu v závere doliny Belianskeho potoka a na priľahlých svahoch sa rozprestiera národná prírodná rezervácia Borišov (súčasť územia obce Belá-Dulice, okres Martin; vyhlásená 1981, rozloha 449,7 ha) zriadená na ochranu ojedinele zachovaného a urbanizáciou podstatne nezasiahnutého záveru doliny; na jej území sa nachádza Suchá jaskyňa.

Botiansky luh, pôvodne Latorický luh I — lesný porast na aluviálnej nive Latorice tvorený prevažne dubom letným (Quercus robur) s prímesou jaseňa štíhleho (Fraxinus excesior). Predstavuje národnú prírodnú rezerváciu (vyhlásená 1967, rozloha 40,6 ha) v katastri obce Boťany (okres Trebišov), súčasť CHKO Latorica. Cieľom ochrany je umožniť porovnávanie zmien v dôsledku vodohospodárskych úprav na Východoslovenskej nížine.

Branisko — geomorfologický celok na Slovensku, pohorie s hrasťovou štruktúrou (→ hrasť) tiahnuce sa v smere sever – juh východne od Hornádskej kotliny. Masívy majú jadrá budované kryštalickými horninami, ktoré sú obalené útržkami mladopaleozoického a mezozoického plášťa. Územie má hornatý reliéf s ostro rezanými dolinami. Najvyšší vrch Smrekovica (1 200 m n. m.) leží v severnej časti oddelenej priesmykom Branisko (750 m n. m.) od južného masívu Sľubice (1 129 m n. m.). Najvyššia časť územia patrí do chladnej klimatickej oblasti s teplotami v januári -7 °C, v júli 16 °C a s ročným úhrnom zrážok 700 – 800 mm. Medzi obcami Šindliar a Lipovce je prameň minerálnej vody Salvator. Pôdy – na kryštaliniku sa vyvinuli kambizeme a podzoly, na vápencoch a dolomitoch rendziny. Pohorie je značne zalesnené, vo vyšších polohách najmä ihličnatými lesmi (borovice, smreky a smrekovce), v nižších polohách je viditeľný prechod k zmiešaným lipovo-dubovým a dubovo-hrabovým porastom.

Cez Branisko vedie diaľničný tunel (budovaný v období 1996 – 2003, dĺžka 4 975 m, najdlhší dopravný tunel na Slovensku), ktorý nahradil náročný prechod cez priesmyk.

Bratislavské predhorie — geomorfologický pododdiel v oddiele Devínske Karpaty v južnej časti Malých Karpát. Je budovaný z kryštalických hornín, ktoré sú v severnej časti pokryté neogénnymi pieskami, ílmi, štrkmi a pieskovcami. Na svahoch zvažujúcich sa k Dunaju sú vyvinuté riečne terasy do výšky 100 m. Územie je rozlámané na kryhy so zvyškami zarovnaného povrchu.

Poloha na okraji Bratislavy a možnosti na nenáročné prechádzky predurčujú túto časť mesta na oddychovú zónu. Územím vedie z hradu Devín cez pamätník Slavín na vrch Kamzík turistický chodník, súčasť Cesty hrdinov SNP.

Breznianska kotlina — geomorfologický oddiel na Slovensku na juhu Horehronského podolia vybiehajúci do Veporských vrchov. Kotlina vznikla poklesom pozdĺž zlomov. Je vyplnená neogénnymi štrkmi, pieskami a ílovcami a pieskovcami vnútrokarpatského flyšu. Pahorkatinný reliéf dna je výsledkom erózno-denudačných procesov. Teploty sa pohybujú od -5 až -6 °C v januári do 16 až 17 °C v júli, ročný úhrn zrážok dosahuje 800 mm. Kotlinou preteká Hron s prítokom Rohožná. Z pôd prevažujú luvizeme. Odlesnená krajina sa využíva na lúky, pasienky, oráčinu, len v juhovýchodnom výbežku sú smrekovo-jedľové porasty.

Územím vedú hlavné komunikácie Horehronia – cesta I. triedy I/66 vedúca z hraničného priechodu Šahy cez Banskú Bystricu smerom k Popradu až po hraničný priechod s Poľskom v Tatranskej Javorine, cesta I. triedy I/72 spájajúca Rimavskú Sobotu so severnými oblasťami Nízkych Tatier a cesta II. triedy II/529 z Mýta pod Ďumbierom do Hriňovej. Z Banskej Bystrice vedie železničná trať do Margecian, v Brezne sa začína železničná trať do Rimavskej Soboty.

Hospodárskym a turistickým strediskom územia je Brezno predstavujúce vstupnú bránu do južnej časti Nízkych Tatier a o okolitých pohorí.

Bukovská brázda — zníženina na západnom Slovensku, geomorfologická časť Plaveckého predhoria v západnej časti Malých Karpát. Je to výrazná vnútrohorská depresia založená na priekopovej prepadline vyplnenej paleogénnymi ílovcami, pieskovcami, zlepencami a brekciami. V nich je erózno-denudačnými procesmi vyhĺbená brázda. Nachádza sa v nej vodná nádrž Buková slúžiaca na rekreačné účely. Takmer celé územie je súčasťou CHKO Malé Karpaty, nachádza sa tam viacero maloplošných chránených území.

V minulosti brázdou viedla významná Česká cesta.

Burdov, pôvodne Kováčovské kopce-juh — národná prírodná rezervácia v pohorí Burda zahŕňajúca južné a juhozápadné svahy vrchu Burdov a priľahlé území v katastrálnom území obcí Chľaba a Kamenica nad Hronom v okrese Nové Zámky; vyhlásená 1966, rozloha 364,1 ha. Bola zriadená na ochranu najbohatšej teplomilnej flóry na území Slovenska. Na území sa striedajú teplomilné dúbravy s lesostepou a s enklávami skalnej stepi. Viacero vzácnych botanických druhov tam má svoj najsevernejší výskyt.

Bystrá dolina — dolina na Slovensku na južnej strane Nízkych Tatier. Jej začiatok tvoria štyri doliny pod hlavným hrebeňom pohoria medzi Ďumbierom, Chopkom a Derešmi, ktoré sa v priestore Trangoška – Srdiečko spájajú. Po spojení sa dolina v oblasti Táľov značne rozširuje a končí sa pri Mýte pod Ďumbierom. Centrum zimnej turistiky.

Bystrianske podhorie — geomorfologický oddiel na Slovensku v strednej časti Horehronského podolia, 450 – 950 m n. m. Východnú časť budujú prevažne horniny kryštalinika, západnú časť triasové vápence a dolomity, kriedové ílovce a slieňovce. V strede reliéf vo forme plošinatých chrbtov; na vápencoch krasové formy (Bystrianska jaskyňa). Územie je zväčša zalesnené porastmi smreka, buka a jedle. Odlesnené plochy sa využívajú ako lúky a pasienky.

Bystrica — rieka v severozápadnej časti Slovenska, ľavostranný prítok Kysuce; dĺžka 31,1 km, rozloha povodia 242 km², priemerný ročný prietok v Zborove nad Kysucou 4,8 m³ /s. Pramení na rozhraní Oravskej Magury a Kysuckej vrchoviny vo výške 930 m n. m., pri Krásne nad Kysucou sa vlieva do Kysuce.

Capie pleso — jazero ľadovcového pôvodu (karové) na Slovensku na južných svahoch Vysokých Tatier v Mlynickej doline, 2 075 m n. m.; rozloha 3,05 ha, hĺbka do 18 m. Bez povrchového prítoku a odtoku.

Čergovská javorina — národná prírodná rezervácia v pohorí Čergov v katastri obce Terňa v okrese Prešov; vyhlásená v roku 1982, rozloha 10,7 ha. Predmetom ochrany sú rastlinné spoločenstvá bukových javorín s charakteristickými druhmi východokarpatskej kveteny v podraste.

Čierny Hron — rieka na Slovensku, ľavostranný prítok Hrona; dĺžka 26 km, plocha povodia 292 km², priemerný ročný prietok (v stanici Hronec) 3,06 m³/s, maximálny prietok 108,0 m³/s, minimálny prietok 0,420 m³/s. Pramení v Slovenskom rudohorí vo Veporských vrchoch, tečie severným, neskôr prevažne severozápadným smerom a pri obci Valaská sa vlieva do Hrona.

Dačolomská planina — geomorfologický oddiel Slovenska v strede Krupinskej planiny, 300 – 700 m n. m. Je budovaný andezitovými tufmi a tufitmi, na ktorých sa vytvorili ploché chrbty rozrezané úzkymi dolinami. Najvyšší vrch Kopaný závoz, 775 m n. m. Čiastočne odlesnená krajina miestami s výskytom krovín.

Dargovský priesmyk — horské sedlo v hlavnom hrebeni centrálnej časti Slanských vrchov oddeľujúce horské skupiny Bogota a Mošník, 473 m n. m. Priesmykom prechádza cesta I. triedy z Košíc do Michaloviec. Priesmyk je známy ťažkými bojmi medzi sovietskou a nemeckou armádou počas 2. svetovej vojny od 9. decembra 1944 do 18. januára 1945. V minulosti viedol priesmykom náučný chodník s expozíciami vojenskej techniky. Južne od hlavnej cesty leží Pamätník víťazstva od Vojtecha Löfflera, odhalený v roku 1955.

Demänovka — riečny tok na severe stredného Slovenska, ľavostranný prítok Váhu; dĺžka 19 km, plocha povodia 61 km², priemerný ročný prietok v ústí 1,08 m³/s. Pramení v Nízkych Tatrách na severnom svahu masívu Ďumbiera pod Krúpovou hoľou vo výške okolo 1 570 m n. m., preteká Demänovskou dolinou, kde sa na vápencovej plošine Lúčky ponára do podzemia, tam sa zlieva s tokom Zadná voda, s ktorým vytvára sústavu Demänovských jaskýň a vo forme mohutnej krasovej vyvieračky sa dostáva na povrch. Do Váhu ústí v Liptovskom Mikuláši.

Detvianska kotlina — geomorfologický oddiel Zvolenskej kotliny v jej juhovýchodnej časti. Podklad je budovaný andezitovými pyroklastikami, tufitickými ílmi a pieskami, sedimentmi nivy rieky Slatina a náplavových kužeľov. Reliéf je pahorkatinný až vrchovinný s nadmorskými výškami 370 – 600 m n. m. Územie kotliny je odlesnené a využívané ako lúky a pasienky.

Južnou časťou vedú dopravné komunikácie nadregionálneho (železničná trať Zvolen – Košice a rýchlostná cesta R2 a cesta I. triedy Zvolen – Lučenec) a regionálneho (cesta II. triedy cez Hriňovú) významu. Kotlina je charakteristická lazníckym osídlením (najmä jej severná časť), ležia tam mestá Detva a Hriňová.

Devínska Kobyla — geomorfologický pododdiel Slovenska, masív v Devínskych Karpatoch v juhozápadnej časti Malých Karpát. V reliéfe vystupujú odolné triasové vápence (bralo Devínska hradná skala a i.) a kremité pieskovce vo forme skalných útvarov. Najvyšší bod územia, 514 m n. m., je najvyšším bodom Bratislavy a Devínskych Karpát. Územie je porastené lesostepnou a stepnou vegetáciou.

Takmer celé územie patrí do Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty (→ Malé Karpaty). Nachádzajú sa tam lokality Natura 2000 zaradené medzi Územia európskeho významu – národná prírodná rezervácia Devínska Kobyla (vyhlásená v roku 1964, rozloha 101 km²) zriadená na ochranu prírodného komplexu s mimoriadnymi botanickými (xerotermné spoločenstvá s bohatým zastúpením chránených a ohrozených druhov), zoologickými, geologickými a paleontologickými hodnotami (paleontologická lokalita Sandberg s výskytom fosílií živočíchov a rastlín v neogénnych pieskovcoch), prírodná rezervácia Štokeravská vápenka (vyhlásená v roku 1993, rozloha 13 ha) zriadená na ochranu náleziska zvyškov mnohých stavovcov (unikátny nález zvyšku opice) a vzácnej orchidey jazýčkovec jadranský (Himantoglossum adriaticum) a národná prírodná pamiatka Devínska hradná skala.

Pri hrade Devín sa začína turistická magistrála Cesta hrdinov SNP. Územím vedie náučný chodník, na juhozápadnom svahu je rozhľadňa.

Devínske Karpaty — geomorfologický oddiel Slovenska, najjužnejšia časť Malých Karpát oddelená Lamačskou bránou od Pezinských Karpát. Najvyšší bod územia, 514 m n. m., je v masíve Devínska Kobyla. Jadro pohoria tvoria kryštalické horniny, na západe a severozápade mezozoické horniny obklopené neogénnymi sedimentmi, v depresiách sú kvartérne sedimenty. Reliéf je hladko modelovaný (okrem hradného brala a kremitých pieskovcov).

Veľká časť Devínskych Karpát je súčasťou CHKO Malé Karpaty, nachádza sa tam viacero maloplošných chránených území. Územie zasahujúce do okrajových častí Bratislavy je vyhľadávanou turistickou a rekreačnou oblasťou so sieťou turistických chodníkov.

Dlhý kanál — vodný tok v západnej časti Slovenska; dĺžka 52 km, plocha povodia 428 km². Začína sa pri obci Veľké Zálužie, tečie paralelne s korytom rieky Váh, preteká Zálužianskou pahorkatinou a Nitrianskou tabuľou a pri Nových Zámkoch sa vlieva do rieky Nitra.

Dobrovodská kotlina — erózno-denudačná kotlina, geomorfologický pododdiel v Brezovských Karpatoch (súčasť Malých Karpát). Je vymodelovaná v neogénnych íloch, na styku s okolitými karbonátovými horninami vyvierajú krasové pramene, ktorých voda zásobuje Trnavu. Hladko modelovaný reliéf je odlesnený a poľnohospodársky využívaný. Kotlina patrí k územiam postihovaným zemetraseniami. Nachádza sa v nej obec Dobrá Voda, podľa ktorej je kotlina nazvaná.