kraj —

1. všeobecne krajina, región;

2. územnosprávna jednotka vo viacerých štátoch (Česko, Rusko, Slovensko a i.).

V bývalom Československu bolo administratívne členenie na kraje zavedené v roku 1948 (vytvorenie prvého krajského zriadenia v Čechách je však datované do 13. stor.), keď bolo vytvorených 19 krajov, z toho 13 krajov na území Čiech a Moravy (Brniansky, Českobudějovický, Gottwaldovský, Hradecký, Jihlavský, Karlovarský, Liberecký, Olomoucký, Ostravský, Pardubický, Plzenský, Pražský, Ústecký) a 6 na území Slovenska (Banskobystrický, Bratislavský, Košický, Nitriansky, Prešovský, Žilinský). Boli riadené krajskými národnými výbormi ako orgánmi štátnej správy. Kraje sa ďalej delili na okresy spravované okresnými národnými výbormi. Toto rozdelenie zaniklo v roku 1960 (zákon č. 36 z 1960 o územnom členení štátu), keď bolo prijaté nové administratívne členenie. Došlo k zlučovaniu predchádzajúcich územnosprávnych jednotiek do väčších celkov, a tým k ich redukcii (prvýkrát nebolo rešpektované pôvodné, historické členenie krajov). Územie republiky bolo rozdelené na 10 samostatných krajov, z toho 7 v Čechách a na Morave (Stredočeský, Juhočeský, Západočeský, Severočeský, Východočeský, Juhomoravský, Severomoravský), pričom samostatnú územnú jednotku na úrovni kraja tvorilo aj územie hlavného mesta Prahy (rozdelené na 10 správnych obvodov), a 3 na území Slovenska (Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský), v roku 1968 nadobudla postavenie samostatnej územnej jednotky na úrovni kraja aj Bratislava ako hlavné mesto Slovenska. Kraje sa ďalej členili na okresy a tie na obce. Príslušné územné celky riadili novozriadené krajské, okresné, mestské a miestne národné výbory. Vytvorenie alebo zrušenie kraja, podstatná zmena jeho územia a zmena jeho sídla patrili do právomoci národných rád republík (Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady).

Po zmene politickej a spoločenskej situácie (1989) sa v roku 1990 začala reforma verejnej správy, ktorej cieľom bolo posilniť úlohu samosprávy a oddeliť ju od miestnej (vrátane regionálnej) štátnej správy (presun časti právomocí štátnych orgánov na orgány samosprávy). Zákonom č. 517 z 1990 o územnom a správnom členení SR (s účinnosťou od 19. decembra 1990) boli kraje zrušené a územie Slovenska bolo administratívne rozčlenené na 38 okresov. Územným obvodom na výkon pôsobnosti orgánov štátu sa stal okres riadený okresným úradom, presun obce do iného okresu schvaľovala vláda so súhlasom obce. Po rozdelení Československa a vzniku samostatnej SR (1. január 1993) boli ustanovené samosprávne územné celky (zákon č. 221 z 1996 o územnom a správnom usporiadaní SR), ktorými sa stali obce a vyššie územné celky (VÚC). Zároveň boli ako správne jednotky na výkon pôsobnosti orgánov štátu (štátnej správy) nad úrovňou okresov opätovne zriadené kraje riadené krajskými úradmi (úradmi miestnej štátnej správy), pričom územný obvod kraja bol zhodný s územným obvodom VÚC. V roku 2001 sa podľa zákona č. 302 z 2001 o samospráve vyšších územných celkov (zákona o samosprávnych krajoch) stali VÚC samosprávnymi krajmi.

Územie Slovenska bolo rozdelené na osem samosprávnych krajov, ktoré sa stali územnými samosprávnymi a správnymi celkami vybavenými širokými kompetenciami najmä v oblasti dopravy, zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí a kultúry. Sú to: Bratislavský samosprávny kraj (so sídlom v Bratislave), Trnavský samosprávny kraj (so sídlom v Trnave), Trenčiansky samosprávny kraj (so sídlom v Trenčíne), Nitriansky samosprávny kraj (so sídlom v Nitre), Žilinský samosprávny kraj (so sídlom v Žiline), Banskobystrický samosprávny kraj (so sídlom v Banskej Bystrici), Košický samosprávny kraj (so sídlom v Košiciach) a Prešovský samosprávny kraj (so sídlom v Prešove). Každý samosprávny kraj je riadený svojím predsedom (hovorovo županom) a zastupiteľstvom tvoreným poslancami, ktorí sú volení obyvateľmi samosprávneho kraja na 4 roky. Súčasné kraje (Bratislavský, Trnavský, Trenčiansky, Nitriansky, Žilinský, Banskobystrický, Košický, Prešovský), ktoré sa z hľadiska štátnej správy delia na okresy, predstavujú od zrušenia krajských úradov (2007) len jednotky územného (administratívneho) členenia štátu najvyššieho stupňa a štatistické jednotky, ako aj územné obvody pôsobnosti rozličných orgánov štátu (štátnej správy), napr. v polícii krajské riaditeľstvá Policajného zboru;

3. miesto najďalej vzdialené od stredu; začiatok alebo koniec niečoho.

Kozinská — miestna časť obce Zázrivá.

Kozelec — miestna časť obce Hromoš.

Kováčov — miestna časť obce Kamenica nad Hronom.

Konské — miestna časť obce Podhradie (okres Martin).

Konská — obec v okrese Žilina v Žilinskom kraji v Žilinskej kotline, 435 m n. m.; 1 650 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnymi horninami, na ktorých sú štrkové kvartérne usadeniny. Na nich sa vytvoril pahorkatinný reliéf. Územie je odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Obec je písomne doložená v roku 1350 ako Kunszka, 1368 Duo villa Konzka, 1439 Konzka, 1456 Konska, 1471 Konzka, 1473 Konczka, Kanczka, v rokoch 1474, 1476, 1488 Konska, v roku 1496 Konzka, v rokoch 1540, 1571 – 73 Koneczka, v roku 1773 Konszka, Konska, 1786 Konszka, 1808 Konszka, Konská, v rokoch 1863 – 82 Konszka, 1888 – 1913 Kunfalva, 1920 – 27 Konská, 1927 – 29 Konská-Rajecké Teplice, v roku 1929 Konská.

V roku 1951 z nej bola vyčlenená obec Rajecké Teplice, 1980 sa stala súčasťou Rajeckých Teplíc, 1989 sa opäť osamostatnila. Patrila postupne panstvám Žilina, Hričov, Strečno, od polovice 15. stor. panstvu Lietava, od roku 1628 viacerým zemepánom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom koní a oviec, povozníctvom, rybárstvom a včelárstvom, neskôr aj tkaním plátna. Existovala tam tehelňa.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky klasicistický Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej (1840, 1949 postavená veža, naposledy upravený 1996).

Konská — obec v okrese Liptovský Mikuláš v Žilinskom kraji na rozhraní Podtatranskej kotliny a Západných Tatier, 755 m n. m.; 223 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnym flyšom, na ktorom sú usadeniny glacifluviálnych kužeľov, v tatranskej časti je budované kryštalickými horninami. Na kužeľoch sa vytvoril pahorkatinný reliéf prechádzajúci v oblasti Západných Tatier do hornatinného. Územie je čiastočne zalesnené, prevládajú lúky a pasienky.

Obec je písomne doložená v roku 1357 ako Versmyhalfalua, 1391 Veresmihalfyahaza, 1426 Vereshaza, 1553 Konzka, v rokoch 1572 – 1600 Konska Wesz, Konczkalwk, Konska, Konzka, v roku 1773 Konska, 1786 Konszka, 1808 Konszka, Konská, v rokoch 1863 – 1913 Konszka, 1920 – 76, v roku 1990 Konská.

V rokoch 1976 – 90 bola pričlenená k obci Liptovský Ondrej. Pôvodne patrila Andreánskym a Detrichovcom z Beňadikovej, v 16. stor. aj iným zemanom z Beňadikovej. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec a koní.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z mladšej kamennej a z laténskej (púchovská kultúra) doby, stredoveké sídlisko (14. – 15. stor.).

Stavebné pamiatky: drevená zvonica (1919).

Konrádovce, Korlát — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Cerovej vrchovine, 231 m n. m.; 323 obyvateľov, 18,6 % slovenskej, 77,4 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované neogénnymi pieskovcami, z ktorých vystupujú odolnejšie zvyšky sopečných hornín, je prevažne zalesnené, v porastoch prevládajú dub, buk a agát.

Obec je písomne doložená v roku 1341 ako Codarfolwa, Coradfeulde, 1342 Korlathteluky, v rokoch 1478 – 83 Korlathfalwa, v roku 1489 Korlathy, v rokoch 1773, 1786 Korlath, v roku 1808 Korláth, Korlát, v rokoch 1863 – 1902 Korlát, 1907 – 13 Korláti, 1920 – 38 Korlát, 1938 – 45 Korláti, 1945 – 48 Korlát, v roku 1948 Konrádovce.

Obec vznikla pravdepodobne v 2. polovici 13. stor., patrila Séčéniovcom, neskôr (asi od 17. stor.) viacerým zemanom. V rokoch 1938 – 44 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a povozníctvom, koncom 19. a začiatkom 20. stor. niektorí aj prácou v čadičových lomoch v okolí. V katastri obce existovali osady Civegfalva a Šimonovce. Osada Civegfalva (písomne doložená 1573 ako Chentegfalua) vznikla asi v 13. stor., spustla v dôsledku vojen v 1. polovici 17. stor. a pretrvávala ako samota. Osada Šimonovce (písomne doložená 1246 ako Simon) patrila Séčéniovcom, zanikla počas protitureckých vojen koncom 16. stor.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Panny Márie (1938).

Konkoľ — mestská časť Hurbanova.

Koniarovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji vo východnej časti Nitrianskej pahorkatiny v doline rieky Nitra, 156 m n. m.; 647 obyvateľov (2021). Územie je budované neogénnymi usadenými horninami, na ktorých sú spraše a pozdĺž Nitry riečne uloženiny, má rovinný až pahorkatinný reliéf, je odlesnené a poľnohospodársky využívané. Obec vznikla po 1902 zlúčením obcí Lovasovce a Somorová. Písomne doložená 1907 ako Lovásziszomorfalu, 1913 Szomorlovászi, 1920 Somorová-Lovasovce, 1927 – 48 Lovasovce, 1948 Koniarovce.

Obec Lovasovce (písomne doložená 1236 ako Lowaz, 1264 Luaz, 1356 Luazfewld, 1532 Lowazy, 1570 Lovazy aliter Lowazowcze, 1773 Lovaszy, Lowasowitz, Lowasowcze, 1786 Lowászi, Lowasowce, 1808 Lovászi, Lowásowce, 1863 – 1902 Lovászi) bola pôvodne sídlom kráľovských koniarov, 1264 ju vlastnili premonštráti zo Žitného ostrova, 1295 patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, v 15. – 16. stor. panstvu Jelenec, v 17. stor. panstvu Preseľany. Časť obce patrila Nitrianskemu biskupstvu a Aponiovcom, v 18. stor. Zayovcom.

Obec Somorová (písomne doložená 1356 ako Zamard, 1498 Zomorfalwa, 1773 Szomorfalva, Somorowa, 1786 Somorfalwa, Somorowa, 1808 Szomorfalva, Somorowá, 1863 Szomorfalu, 1873 – 82 Szomorfalva, 1888 Zomorfalu, 1892 – 1902 Szomorfalu) patrila pôvodne domácim zemanom Zomorovcom, od 16. stor. Nitrianskemu biskupstvu, neskôr viacerým zemanom, časť obce vlastnili paulíni z Lefantoviec.

Obyvatelia obidvoch obcí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické doklady osídlenia sú z neolitu, eneolitu a z bronzovej doby, halštatské sídlisko a stredoveké osídlenie. Stavebné pamiatky: neoklasicistická kúria rodiny Siebertovcov (18. stor., prestavaná 1898 – 1900 a 1928) so záhradou (koniec 18. stor., upravená 1900), zvonica (pôvodne drevená zo začiatku 19. stor., neskôr murovaná, 1992 zrekonštruovaná, s pôvodným zvonom z 1807), klasicistická kaplnka (19. stor.) na miestnom cintoríne, rímskokatolícky Kostol Sedembolestnej Panny Márie (2004).

Končitá — miestna časť obce Zázrivá.

Komov — miestna časť obce Čierny Balog.

Komárovce, Komaróc — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji v juhozápadnej časti Košickej kotliny, 205 m n. m.; 405 obyvateľov, 39,6 % slovenskej, 59,0 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované neogénnymi sedimentárnymi horninami, na ktorých sú riečne náplavy, má rovinný reliéf, je odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Obec písomne doložená v roku 1365 ako Kamarouch, 1374 Kamaroch, 1402 Komarach, 1404 Kamaroch, 1410 Comaroch, 1419 Komarowch, 1427 Komaroch, 1430 Comarocz, 1449 Kamarocz, v rokoch 1453, 1553 Komarocz, 1605, 1638 Kamarocz, v roku 1702 Komárocz, 1773 Komorócz, Komorocz, Komarowcze, 1786 Komarócz, Komarowce, 1808 Komárócz, Komárowce, 1863 Komáróc, v rokoch 1873 – 88 Komaróc, 1892 – 95 Komáróc, 1898 – 13 Komaróc, v roku 1920 Komárovce, v rokoch 1927 – 38 Komárovce, Komáróc, 1938 – 45 Komaróc, 1945 – 48 Komárovce, Komáróc, v roku 1948 Komárovce.

Pôvodne patrila Abovcom, od roku 1402 ako majetok hradného panstva Veľká Ida Peréniovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V rokoch 1939 – 44 bola pripojená k Maďarsku.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia kultúry s východnou lineárnou keramikou, bukovohorskej kultúry, osídlenia z neolitu a z bronzovej doby, osídlenie z vrcholného až z neskorého stredoveku (12. – 13. stor.).

Stavebné pamiatky: klasicistický reformovaný kostol (začiatok 19. stor., obnovený 1937), rímskokatolícky Kostol nanebovstúpenia Pána (1928).

Komárovce — miestna časť obce Sobrance.

Komárov — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v doline Tople v severnej časti Ondavskej vrchoviny, 240 m n. m.; 455 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnymi flyšovými horninami, má vrchovinný reliéf, je prevažne zalesnené, v porastoch prevláda buk, breza a hrab.

Obec je písomne doložená v roku 1355 ako Kamarow, v rokoch 1414, 1416, 1427, 1492, 1506 Komaro, v roku 1514 Komarowcz, v rokoch 1548 – 1600 Komarom, Komaro, Komarow, v roku 1773 Komarócz, Komaruw, 1786 Komarócz, Komarno, 1808 Komárócz, Komarow, 1863 Komaróc, v rokoch 1873 – 82 Komáróc, 1888 – 1902 Komaróc, 1907 – 13 Felsőkomaróc, v roku 1920 Komarovce, Komarov, 1927 Komárov.

Vznikla na zákupnom práve, patrila panstvu Kurima a od 15. stor. panstvu Makovica. Koncom 15. stor. po vpádoch poľských vojsk ju väčšina obyvateľov opustila. V 16. a 17. stor. sú v obci doložené mlyn a píla. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, príležitostne povozníctvom a pálením vápna.

Archeologické nálezy: nálezisko z mladšieho paleolitu, mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu, bronzový depot z mladšej až z neskorej bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický Kostol sv. Štefana Uhorského (1856, rekonštruovaný 1905, upravený 2005 – 06).

Komárom → Komárno

Komaróc → Komárovce

Komárno — okres v Nitrianskom kraji; rozloha 1 100 km², 103-tis. obyvateľov (2016), 28,3 % slovenskej národnosti, 63,8 % maďarskej národnosti (2011), hustota zaľudnenia 93,6 obyvateľov/ km² (2016), administratívne stredisko Komárno. V okrese je 41 obcí, z toho 3 mestá (Komárno, Hurbanovo, Kolárovo). Podiel mestského obyvateľstva: 52 %.

Celé územie zaberá juž. časť Podunajskej nížiny – na západe plochý reliéf Podunajskej roviny budovanej riečnymi usadeninami Dunaja a jeho prítokov, na východe pahorkatinný reliéf Podunajskej pahorkatiny tvorenej neogénnymi ílmi, pieskami a štrkmi pokrytými sprašami, tam maximálna výška územia 271 m n. m. (v pahorku Chrbát), najnižší bod územia pri výtoku Dunaja zo Slovenska, 150 m n. m. Územie ležiace v teplej klimatickej oblasti patrí k najteplejším a najslnečnejším na Slovensku. Hlavné vodné toky: Dunaj, Malý Dunaj, Váh. V riečnych štrkoch Žitného ostrova veľké zásoby kvalitnej podzemnej vody; bohaté zásoby geotermálnych a minerálnych vôd, z celkového počtu 21 vrtov s geotermálnou vodou sa 3 využívajú na rekreačné účely (Komárno, Patince, Virt). Výhodná dopravná poloha na Dunaji spájajúcom hlavné mestá Slovenska a Maďarska; v Komárne spojenom dvoma mostami (cestný a železničný) s mestom Komárom na maďarskej strane Dunaja je najväčší riečny prístav Slovenska. Významný strojársky (najmä lodenice v Komárne), potravinársky (o. i. pivovarnícky, výroba piva Zlatý bažant v Hurbanove v pivovare Heineken) a obuvnícky (Rieker) priemysel. Úrodná poľnohospodárska oblasť, orná pôda zaberá takmer tri štvrtiny rozlohy okresu. Rastlinná výroba je orientovaná na produkciu obilnín, technických plodín a zeleniny, živočíšna výroba na chov hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny.

Využívanie veľtoku Dunaj (vhodné podmienky na vodné športy, vodnú turistiku, lov rýb a kúpanie), výskyt termálnych vôd, prítomnosť viacerých stavebných pamiatok (národná kultúrna pamiatka Komárňanský pevnostný systém, pozostatky rímskeho tábora Kelemantia v chotári obce Iža, pravoslávny kostol z pol. 18. stor. v Komárne) a atrakcií (Nádvorie Európy v Komárne) podmienili rozvoj cestovného ruchu. Do územia okresu zasahuje CHKO Dunajské luhy, sú tam 2 národné prírodné rezervácie (Číčovské mŕtve rameno a Apálsky ostrov), 14 prírodných rezervácií a 9 chránených areálov.

Komárno, Komárom — okresné mesto v Nitrianskom kraji v južnej časti Podunajskej roviny na ľavom brehu Dunaja pri ústí Váhu na hranici s Maďarskom oproti maďarskému mestu Komárom, 110 m n. m.; 33-tis. obyvateľov, 31,3 % slovenskej, 53,7 % maďarskej národnosti (2021). Mestské časti: Čerhát, Ďulov Dvor, Hadovce, Kava, Komárno, Lándor, Malá Iža, Nová Osada, Nová Stráž, Pavel, Veľký Harčáš. V meste je rozvinutý lodný, hutnícky, kovoobrábací a obuvnícky (firma Rieker) priemysel. Komárno má významný riečny prístav, železničnú stanicu (železničné trate Komárno – Dunajská Streda, Nové Zámky – Komárno – Komárom), prechádzajú ním cesty I. triedy Bratislava – Dunajská Streda – Komárno – Štúrovo a Komárom – Komárno – Nové Zámky a cesta II. triedy Komárno – Kolárovo; tri mosty (železničný a dva cestné) cez Dunaj do Maďarska. Mesto je kultúrnym strediskom obyvateľov maďarskej národnosti na Slovensku.

Na území Komárna sa nachádza národná prírodná rezervácia Apálsky ostrov a prírodné rezervácie Komočín (rozloha 0,49 ha, vyhlásená 2000; zriadená na ochranu územia s výskytom viacerých kriticky ohrozených druhov rastlín) a Vrbina (rozloha 34,5 ha, vyhlásená 1993; zriadená na ochranu vzácneho vŕbovo-topoľového lužného lesa a vodných biotopov, ktoré sú významným hniezdiskom vtáctva).

Mesto písomne doložené v roku 1037 ako Camarin (pravdepodobne falzum), 1075 Camarum (pravdepodobne falzum), 1209 Camaran, 1218 Kamariensi, 1268 Camarun, 1283 Kamar, 1306 Kamaron, Kamaroniensis, Comarun, 1307 Komarum, 1309 Kamarun, 1310 Comarun, 1317 Kumariensis, Kamarun, 1319 Kamarum, 1320 Kamariensis, 1323 Kamarun, v rokoch 1372 – 1498 Camaron, Comaron, v roku 1440 Gumarn, 1484 Komaron, 1562 Komarom, 1663 Komarán, 1773 Comaromium, Komárom, Kommorn, Komarno, 1786 Komorn, Comaromium, Komárom, Komárno, 1808 Comaromium, Komárom, Komorn, Komárno, v rokoch 1863 – 1913 Komárom, 1920 – 38 Komárno, 1938 – 45 Komárom, v roku 1945 Komárno.

Územie dnešného mesta osídlené od neolitu, bolo koncom 4. stor. osídlené Keltmi, neskôr Rimanmi, ktorí na pravom brehu Dunaja oproti dnešnému Komárnu vybudovali vojenský tábor a mesto Brigetio (na území bývalej obce Szőny, dnes súčasť mesta Komárom v Maďarsku) a na ľavom brehu jeho opevnené predmostie – tábor v katastri obce Iža (poloha Leányvár; → Kelemantia) ako súčasť fortifikačného systému Limes Romanus. Od začiatku 7. stor. až do začiatku 9. stor. bolo na území Komárna jedno zo strategicky významných vojenských centier Avarov. Vzhľadom na strategickú polohu pri dôležitom brode cez Dunaj tam pravdepodobne už v čase vlády Štefana I. (1000 – 38) existovali obchodná osada a prístav. V roku 1218 je tam písomne doložený hrad (castrum Kamariense). Komárno spolu s hradom sa stalo centrom Komárňanského komitátu; 1. apríla 1265 mu Belo IV. udelil mestské výsady podľa mesta Budín, ktoré boli neskôr uhorskými panovníkmi viackrát potvrdené a rozšírené. Rozvoj Komárna ako významného remeselného a obchodného centra nastal najmä vďaka privilégiám Karola I. Róberta a Žigmunda Luxemburského. V stredoveku a v novoveku tam pracovalo viacero remeselníkov, ktorí sa postupne združovali do cechov, napr. v roku 1493 je doložená existencia cechu obuvníkov, 1587 zámočníkov a 1603 zlatníkov. Od roku 1454 sídlil v Komárne úrad kráľovskej soľnej komory, za vlády Mateja I. Korvína sa stalo hlavným prístavom kráľovskej dunajskej flotily. V roku 1594 je tam doložená škola, 1606 boli založené kolégium a knižnica a 1705 kníhtlačiareň, 1821 bola zo súkromnej zbierky Štefana Kulčára (*1760, †1828) vytvorená verejná knižnica (dnes súčasť Podunajského múzea v Komárne). V roku 1529 obliehali mesto Turci. Na ochranu územia pred tureckou expanziou sa v polovici 16. stor. začal na mieste hradu stavať obranný bastiónový systém; Stará pevnosť (1541 – 55, na jej stavbu bol vo veľkej miere využitý kameň z rímskeho kastelu Kelemantia) spolu s Novou pevnosťou (1663 – 73) tvoria tzv. Komárňanský pevnostný systém. Mesto odolávalo útokom Turkov až do ich vytlačenia z Budína (1686), k najťažším patrilo obliehanie v roku 1594, keď bola zničená väčšia časť mesta. V roku 1683 ho obliehali vojská I. Tököliho, v rokoch 1705 – 10 bolo obliehané počas povstania Františka II. Rákociho. Od roku 1745 bolo slobodným kráľovským mestom s právom účasti na uhorskom sneme. Ničili ho časté zemetrasenia (1763, 1783, 1822, 1832, 1873), veľké požiare (1617, 1823, 1848) a povodne. Od 18. stor. bolo strediskom uhorského trhu s obilím a drevom, v 19. stor. tam s drevom obchodovalo asi 32 spoločností. Až do polovice 19. stor. bolo významným strediskom obchodu a remesiel. Po dostavbe pevnostného systému počas napoleonských vojen (po 1808) sa stalo strategickou vojenskou základňou a stratilo svoj hospodársky význam. V roku 1849 miesto bojov medzi maďarskou honvédskou armádou pod vedením Györgya Klapku a cisárskou armádou. Od roku 1849 bolo sídlom Komárňanskej župy. Opätovný rozvoj mesta nastal koncom 19. a začiatkom 20. stor., keď boli vybudované dva železné mosty cez Dunaj – cestný (tzv. Alžbetin most, 1892) a železničný (1910, na konci 2. svetovej vojny zničený, 1955 obnovený), prvé železničné trate (1896), lodenice (1898; → lodenice v Komárne) a priemyselné podniky (1905 pradiareň ľanu, mlyn a parný mlyn). V roku 1896 bola k nemu pripojená osada Újszőny na pravom brehu Dunaja (dnes Komárom v Maďarsku). Po rozpade Rakúsko-Uhorska bolo mesto (i Komárňanská župa) rozdelené štátnou hranicou vedúcou medzi Československom a Maďarskom stredom rieky Dunaj na Komárno a Komárom-Újváros (bývalé Újszőny). Od roku 1923 bolo Komárno sídlom Komárňanského okresu. V októbri 1938 sa tam konali rokovania o odstúpení južného Slovenska Maďarsku. Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 bolo Komárno 1938 – 45 pripojené k Maďarsku a opäť spojené s mestom Komárom-Újváros. Počas 2. svetovej vojny bolo viackrát bombardované. V období 1945 – 48 v rámci výmeny obyvateľov medzi Československom a Maďarskom boli obyvatelia maďarskej národnosti vysídľovaní do českého pohraničia a presídľovaní do Maďarska.

V katastri Komárna existovali v minulosti obce Hadovce (písomne doložená 1247 ako Gothouch, 1360 Gadouch,1383 Moyk Kadouch, 1407, 1420 Gadoch, 1438, 1452 Gadowcz, 1482 Gadocz; patrila viacerým zemanom a cirkevným inštitúciám, zanikla počas vojen s Turkami, neskôr bola obnovená ako osada), Hať (písomne doložená 1268 ako Allosceghatya), Kava (písomne doložená 1247 ako Kawa, Coa, 1571 – 73 Kama deserta Komarom; patrila viacerým zemanom, 1572 spustla, neskôr bola obnovená ako osada), Lándor (písomne doložená 1268, 1291 ako Nandur, 1438, 1452 Nandor; patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, zanikla na začiatku 16. stor., neskôr bola obnovená ako osada) a Ondrášová (písomne doložená 1268 ako villa Sancti Andree; patrila mestu Komárno). V roku 1979 bola k nemu pričlenená obec Nová Stráž (písomne doložená 1387 ako Wrsuyfalu, 1422, 1460 Wyfalw, Új Falu, 1773 Uj-Falu, 1786 Ujfalu, Neudorf, 1808 Újfalu, Neudörfel, 1863 Újfalu, 1873 – 1907 Dunaújfalu, 1913 – 20 Örsújfalu, 1927 – 38 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1938 – 45 Örsújfalu, 1945 – 48 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1948 – 78 Nová Stráž; bola súčasťou panstva Komárno, od 1659 patrila Zičiovcom a v 19. stor. Nádašdiovcom, 1938 – 45 pripojená k Maďarsku).

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu (želiezovská skupina) a eneolitu (kostolská kultúra), ojedinelý nález meča s jazykovitou rukoväťou z mladšej bronzovej doby, husté osídlenie z laténskej a rímskej doby; remeselnú činnosť laténskej doby dokladá šesť pecí objavených v priestore dnešného tzv. Nádvoria Európy, vo viacerých častiach mesta avarské pohrebiská zo 7. – 8. stor.; jazdecké hroby obsahovali okrem bohatej výbavy mŕtveho (keramika, železné zbrane, bronzové a strieborné šperky, bronzové kovania opaskov, kostené predmety) aj časti konského postroja (strmene, zubadlá, ozdoby konskej ohlávky).

Stavebné pamiatky: pevnosť (fortifikačný systém na sútoku Váhu a Dunaja) budovaná v niekoľkých fázach na mieste stredovekého hradu (podľa tradície založený už v 10. stor., prestavaný v 13. stor.), ktorý bol od 11. stor. strediskom Komárňanského komitátu a zabezpečoval strategický brod cez Dunaj. Hrad bol v 2. polovici 15. stor. nákladne prestavaný Matejom I. Korvínom (hrad ani jeho podoba sa nezachovali, niektoré jeho časti boli v 16. stor. ponechané ako zástavba na nádvorí ranorenesančnej pevnosti). V roku 1527 bol cisárom Ferdinandom I. dobytý a poškodený, následne opravený. Po roku 1543 vznikla na príkaz Ferdinanda I. moderná ranorenesančná bastiónová protiturecká pevnosť (ostrovná pevnosť nepravidelného päťbokého polygonálneho pôdorysu s bastiónmi), po 1565 rozšírená a prebudovaná, v rokoch 1572 – 92 bolo opravené jej poškodené opevnenie. Projekt, ktorý vychádzal z najnovšieho druhu hviezdicového opevnenia talianskej školy s päťbokými nárožnými bastiónmi, pravdepodobne vypracoval taliansky architekt Pietro Ferrabosco. V období 1663 – 73 bola rozšírená o tzv. Novú pevnosť, navrhnutú podľa výdobytkov najmodernejšej talianskej a francúzskej fortifikačnej architektúry a podľa návrhu pevnostného inžiniera Franza Wymesa (aj Wimes; rozsiahle opevnenie polygonálneho pôdorysu s piatimi nárožnými bastiónmi sa napájalo na Starú pevnosť, chránené priekopou a dvoma ravelínmi). Na nádvoriach pevnosti sa pôvodne nachádzala zástavba s dvoma kostolmi a s vežou bývalého hradu. V roku 1783 bola pevnosť poškodená zemetrasením (zanikli stavby na nádvoriach). V roku 1808 sa začala jej rekonštrukcia, 1809 bola vybudovaná Palatínska línia vo forme zemných valov (prestavaná 1839 – 47), ktorá uzatvárala mesto na západnej strane medzi Dunajom a Váhom (postupne dobudovaný systém šiestich bastiónov poprepájaných valmi s ďalším obranným pásom, tzv. Vážskou líniou). V Palatínskej línii boli pôvodne dve brány, zachovala sa Bratislavská brána (1844). Celé opevnenie bolo dokončené v 70. rokoch 19. stor. V jednej z bášt sa od roku 1993 nachádza rímske lapidárium (súčasť Podunajského múzea v Komárne). Fortifikačný systém mesta dopĺňa Dunajská línia na území dnešného Komáromu.

V meste: neskorobarokový farský rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja (1748 – 56, obnovený 1850 – 60, postavený na mieste staršieho, doloženého v 13. stor.; pôvodné fresky Franza Antona Maulbertscha boli zničené pri zemetrasení 1763), klasicistický evanjelický tolerančný kostol (1796, veža 1899) s klasicistickou farou (okolo 1800), neskorobarokový vojenský rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (1769, pôvodne františkánsky, dnes galéria Limes), barokový pravoslávny Chrám uvedenia presvätej Bohorodičky do chrámu (nazývaný aj srbský, 1754, rokokový ikonostas z 2. polovice 18. stor.; pri chráme cintorín s náhrobkami z 18. – 19. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1788, veža 1832), klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Rozálie (1848, centrála zaklenutá kupolou), rímskokatolícka Kaplnka sv. Jozefa ( 18. stor.), bývalý klasicistický špitál s Kaplnkou sv. Anny (18. stor.), bývalé jezuitské kolégium (barokové, pôvodne z 2. polovice 17. stor., 1740 – 47 prestavané, dnes rehoľný dom Rádu sv. Benedikta), klasicistické evanjelické kolégium (1796), bývalý župný dom (polovica 18. stor., 1798 prestavaný, upravený v 19. stor.), eklektická budova múzea (1913, sídlo Podunajského múzea v Komárne), eklektická budova (1871, dnes sídlo Galérie výtvarného umenia Podunajského múzea v Komárne), Zichyho palác (okolo 1800, dnes expozícia Podunajského múzea v Komárne), neoklasicistická radnica (1875), budova súdu (70. roky 19. stor.), neogotický Dôstojnícky pavilón (1858 – 63), bývalá ortodoxná synagóga (1904), bývalá neologická synagóga (1863), eklektický vodojem (1901 – 02), obytný funkcionalistický dom s lekárňou (1930 – 33), bývalý družstevný funkcionalistický dom (1934 – 35, dnes sídlo Povodia Dunaja). V meste sa zachovalo množstvo meštianskych obytných domov z 18. – 19. stor. Viaceré pamätníky. V meste sídlia múzeum (→ Podunajské múzeum v Komárne), galérie, divadlo (→ Jókaiho divadlo v Komárne), Univerzita Jánosa Selyeho (Selye János Egyetem, založená 2003). Komárno je rodiskom Móra Jókaiho a Franza Lehára.

Komárno — miestna časť obce Detvianska Huta.

Komanica — miestna časť obce Dúbravka.

Kolozsnéma [-lož-] → Klížska Nemá

Kolónia — miestna časť obce Veľké Trakany.

Kolónia — miestna časť obce Michal na Ostrove.

Kolónia — miestna časť obce Kútniky.

Kolónia — miestna časť obce Boťany.

Kolónia — miestna časť obce Bíňa.

Kokošovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v severnej časti Košickej kotliny na jej styku so Slanskými vrchmi, 375 m n. m.; 917 obyvateľov (2021); miestne časti: Kokošovce, Sigord. Na neogénnych horninách kotliny vznikol pahorkatinný reliéf, ktorý na sopečných horninách pohoria prechádza do vrchovinného reliéfu. Územie v kotline je odlesnené, v Slanských vrchoch sú dubové a bukové lesy. V katastri obce sa nachádzajú NPR Kokošovská dubina, vodná nádrž a rekreačné stredisko Sigord a minerálny prameň Šťavica.

Obec je písomne doložená v roku 1245 ako Delnafec, 1272 Delnafeu, 1290 Dulnech, 1298 Dulnefeu, 1301 Dulnech, 1315 Delne, 1316 Delnefelu, v rokoch 1317, 1322 Delne, v roku 1329 Delnekakasfalua, 1339 Delne, 1417 Kakasfalua, v rokoch 1520, 1543, 1567, 1588, 1600 Kakasfalwa, v roku 1773 Kakasfalva, Kakassowcze, 1786 Kakaschfalwa, Kakassowce, 1808 Kakasfalva, Kokossowce, Kohutowce, Kohautowce, v rokoch 1863 – 1902 Kakasfalu, 1907 – 13 Delnekakasfalva, v roku 1920 Kakašovce, 1927 Kokošovce.

Patrila delnianskym, resp. kokošovským zemanom. V 14. a 15. stor. existovala v katastri obce osada Čudovec (doložená 1421 ako Chwdafalua, 1427 Chudafalua, 1473 Czwdafalwa). Obyvatelia sa zaoberali povozníctvom (vozili soľ z neďalekého Solivaru), dobývaním soli, poľnohospodárstvom a prácou v lesoch.

Archeologické nálezy: ojedinelé nálezy kamennej industrie z neskorej kamennej doby.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky klasicistický Kostol narodenia sv. Jána Krstiteľa (1815, obnovený 1865 a 1935).

Kőkeszi [-kesi] → Kamenné Kosihy

Kokava nad Rimavicou — obec v okrese Poltár v Banskobystrickom kraji v Slovenskom rudohorí v Stolických vrchoch v doline rieky Rimavica, 330 m n. m.; 2 761 obyvateľov (2021). Územie je budované žulovými horninami a kryštalickými bridlicami, má hornatinný reliéf so širokými plošinami vo vrcholovej časti. Strmé svahy sú pokryté listnatými, zmiešanými a ihličnatými lesmi.

Obec je písomne doložená v roku 1481 ako Kokana, 1515 Kokaua, 1773 Kokova, 1786 Kokawa, 1808 Kokova, Kokawa, v rokoch 1863 – 1902 Kokova, 1907 – 13 Rimakokova, v roku 1920 Kokava, 1927 Kokava nad Rimavicou.

Patrila Lošonciovcom a neskôr Forgáčovcom. Koncom 16. a v 2. polovici 18. stor. sa v chotári obce ťažilo zlato. V 70. a 80. rokoch 18. stor. a v roku 1835 tam Forgáčovci vybudovali dve papierne a koncom 19. stor. skláreň, v ktorej sa do roku 1925 vyrábalo duté a tabuľové sklo; ďalšia skláreň bola od 1. polovice 19. stor. v časti Utekáč. V roku 1785 bol v obci postavený pivovar a v 90. rokoch 19. stor. parná píla. V roku 1911 takmer celá obec vyhorela. V 30. rokoch 20. stor. boli v chotári obce otvorené bane na ťažbu mastenca. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom (rozšírené bolo laznícke hospodárenie na tzv. kolešniach, ktoré boli využívané sezónne), ako aj chovom dobytka, spracovaním dreva a domácou výrobou súkna. Po roku 1786 bola z Kokavy nad Rimavicou vyčlenená obec Lom nad Rimavicou a v roku 1993 obec Utekáč. V roku 1905 bolo v obci založené úverné družstvo a od 20. rokov 20. stor. do roku 1950 tam pôsobilo potravné družstvo.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol (vybudovaný 1912 – 13 na mieste pôvodného, gotického z 1566, ktorý 1911 vyhorel) so zvyškami gotickej veže (1566, prestavaná 1669) a s pamätnou tabuľou (2001) Dariny Bancíkovej, klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. apoštolov Petra a Pavla (1807 – 20, obnovený 1903), klasicistický kaštieľ (začiatok 19. stor., v 50. rokoch 20. stor. prebudovaný na internát, od 90. rokov 20. stor. opustený, 2013 poškodený požiarom), židovská synagóga (koniec 19. stor.) v historizujúcom slohu.

Kojšov — obec v okrese Gelnica v Košickom kraji v Slovenskom rudohorí vo východnej časti Volovských vrchov, 471 m n. m.; 697 obyvateľov (2021). Na prvohorných fylitoch a porfyroidoch vznikol vrchovinný až hornatinný reliéf. Územie v okolí zastavanej časti obce je prevažne odlesnené, inde sú jedľové, smrekové a bukové lesy.

Obec je písomne doložená v roku 1368 ako Koys, 1375 Koysfalva, 1422 Koys, 1437 Koys, 1477 Kolys, 1565 Koischow, 1773 Kojso, Koischo, Kojskow, 1786 Kojschó, 1808 Koissó, Koischdorf, Koyssow, v rokoch 1863 – 1913 Kojsó, v roku 1920 Kojšov, Kolšov, 1927 Kojšov.

Vznikla koncom 13. stor. a bola dosídlená valašskou kolonizáciou. V roku 1465 pripadla Spišskému hradu. V 16. stor. sa tam ťažila železná ruda a pálilo drevné uhlie pre železné hámre. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, najmä chovom oviec a dobytka, prácou v lesoch, baníctvom, tesárstvom, výrobou dreveného riadu a tkaním plátna, kobercov i súkna.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícka fara (začiatok 18. stor.), gréckokatolícky klasicistický Chrám sv. Petra a Pavla (1809, na mieste staršieho zo začiatku 18. stor.), pravoslávny Chrám sv. Petra a Pavla (1995 – 99), súkromné národopisné múzeum (2007).

Kojatická Dolina — miestna časť obce Kojatice.

Kojatice — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v Šarišskej vrchovine v doline Veľkej Svinky, 340 m n. m.; 1 154 obyvateľov (2021); miestne časti: Kojatice, Kojatická Dolina, Pod Pastviskom, Šarišské Lužianky. Územie je budované horninami vnútrokarpatského flyšu, má pahorkatinný až vrchovinný reliéf, je čiastočne odlesnené, v juhovýchodnej časti je súvislý les tvorený borovicou, jedľou a dubom.

Obec je písomne doložená v roku 1248 ako Kayutha, 1295 Kaytha, 1312 Kyata, 1317, 1392 Kayatha, 1427 Kayotha, v rokoch 1543, 1567, 1588, 1600 Kayatha, v roku 1773 Kajata, Kojaczicze, 1786 Kajatha, Kajaczicze, 1808 Kajáta, Kajátha, Kojačice, Kojatice, 1863 Kajatha, v rokoch 1873 – 92 Kajáta, 1895 – 1902 Kajata, 1907 – 13 Kajáta, v roku 1920 Kojetice, Kojecice, v rokoch 1927 – 48 Kojetice, v roku 1948 Kojatice.

Pôvodne patrila kráľovi, neskôr Omodejovcom, v 15. stor. šľachticom z Rozhanoviec a mestu Prešov. Bola súčasťou panstva Šariš, od konca 13. stor. panstva Svinia. V 16. – 18. stor. patrila jezuitskému rádu a cirkevným inštitúciám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a drevorubačstvom.

V rokoch 1882 – 1975 bola miestna časť Šarišské Lužianky samostatnou obcou (písomne doložená 1335 ako Lusan, 1458 Kyslwsan, 1464 Lusanka, 1882, 1892 – 1902 Luzsánka, 1907 – 13 Luzsány, 1920 Lužanka, Lužany, 1927 – 48 Lužánky, 1948 – 75 Šarišské Lužianky). Pred rokom 1335 patrila šľachticovi Dominikovi, synovi Lacka z rodu Abovcov. V roku 1335 ju Karol I. Róbert daroval palatínovi Viliamovi Drugetovi (*?, †1342). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: sídlisko bukovohorskej kultúry, z rímskej doby (1. – 4. stor.) a raného (8. – 9. stor.) i vrcholného stredoveku (11. stor.), v časti Šarišské Lužianky depot bronzových šperkov, zbraní a náradia z bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja (1784, obnovený 1896, prestavaný v 50. rokoch 20. stor., rekonštruovaný 2002 – 07), evanjelický a. v. Kostol Sv. Trojice (2001). V časti Šarišské Lužianky rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (2004, prestavaním časti klasicistickej kúrie z 18. stor.).

Kochnáč — miestna časť obce Malá Hradná.

Kochanovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v juhovýchodnej časti Ondavskej vrchoviny v doline rieky Laborec, 159 m n. m.; 737 obyvateľov (2021). Na riečnych náplavoch Laborca vznikol rovinný reliéf, na flyšových horninách Ondavskej vrchoviny pahorkatinný reliéf. Územie v doline je odlesnené, v časti vrchoviny západne od obce je les tvorený dubom, hrabom, bukom a borovicou.

Obec je písomne doložená v roku 1543 ako Kohanfalwa, 1548 Kohanowcz, Kohanocz, v rokoch 1567 – 1600 Kohanoc, Kohanfalua, v roku 1773 Kohanocz, Kohan(o)wcze, 1786 Kohanocz, Kohanowce, 1808 Kohanócz, Kohanowce, v rokoch 1863 – 1902 Kohanóc, 1907 – 13 Felsőkohány, v roku 1920 Kochanovce.

Patrila Drugetovcom ako súčasť panstva Humennné, v 18. stor. Čákiovcom, v 19. stor. Sirmaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: nálezy kamennej industrie z mladého paleolitu, sídliskové nálezy z bronzovej a laténskej doby.

Stavebné pamiatky: na cintoríne rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa (polovica 18. stor., pravdepodobne na mieste staršej kaplnky, rekonštruovaný 2000), rímskokatolícky Kostol narodenia sv. Jána Krstiteľa (1969 – 76).

Kochanovce — miestna časť obce Adamovské Kochanovce.

Kochanovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v Ondavskej vrchovine, 230 m n. m.; 272 obyvateľov (2021). Územie je budované flyšovými ílovcami a pieskovcami, má mierne zvlnený pahorkatinný reliéf, je prevažne odlesnené.

Obec je písomne doložená v roku 1321 ako Kohan, 1377 Kohanfalua, v rokoch 1384, 1387, 1427 Kohan, 1543, 1567, 1588, 1600 Kohan, Kohany, v roku 1773 Kohány, Kohanowcze, 1786 Kohány, Kohanovce, 1808 Kohány, Kohany, Kohanowce, v rokoch 1863 – 1902 Kohány, 1907 – 13 Kiskohány, v roku 1920 Kahanovce, 1927 Kochanovce.

Vlastnili ju zemania z Tročian, ktorí používali prímeno podľa názvu obce. Od roku 1427 patrila Jakubovi z Kalnišťa, v 16. stor. sa stala opäť vlastníctvom zemanov z Tročian a ich príbuzných z Oľšaviec a Raslavíc. V 17. a 18. stor. patrila Kohániovcom, v 19. stor. tam mali majetky Bánovcovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

Archeologické nálezy: neolitické sídliskové nálezy, mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu, hutnícka osada z neskorej rímskej doby (4. – 5. stor.), sídlisko z 13. – 16. stor.

Kőhídgyarmat [-ďar-] → Kamenný Most

Kočovce — obec v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji na Dolnovážskej nive v severnom výbežku Podunajskej pahorkatiny, 180 m n. m.; 1 631 obyvateľov (2021); miestne časti: Beckovská Vieska, Kočovce, Rakoľuby. Na riečnych uloženinách Váhu vznikol rovinný reliéf smerom na východ prechádzajúci do vrchovinného reliéfu Považského Inovca. Územie je pozdĺž Váhu odlesnené, v Považskom Inovci sú dubovo-hrabové lesy s prímesou buka a borovice.

Obec je písomne doložená v roku 1863 ako Alsókocsóc és Felsőkocsóc, v rokoch 1892 – 1913 Kocsóc, v roku 1920 Kočovce.

Vznikla v roku 1888 zlúčením obcí Dolné Kočovce (písomne doložená 1321 ako Huchk, 1396 Hochk, 1398, 1404, 1405 Hoczk, 1417 Hochk, 1422 Chochk, 1434 Hochk, 1436 Kochych, 1477 Hechewcz, 1479 Hethewcz, 1499 Hossowcz, 1501 Hochk, Hoczow, Hoczko, 1584 Kososz, 1586 Koczkócz, 1712 Kocsocz, 1773 Kocsócz, Koczowcze, 1786 Kocschócz, 1808 Nemes-Kocsócz, Nemes-Kossócz, Zemanské Kossowce, 1873 – 88 Alsókocsóc) a Horné Kočovce (písomne doložená 1321 ako Hwchk, 1405 Kyshask, 1419 Kischochk, Kyshochk, 1476 Kyshochkowcz, Kyshothka, Kyshwczka, 1479 Kyshochk, 1481 Kyshocz, Kyshochk, 1482 Kyshochk, 1502 Hochowcz, 1773 Kocsocz, Koczowcze, 1786 Kocschocz, 1808 Urasági-Kocsócz, Urasági-Kossócz, Panské Kossowce, 1873 – 88 Felsőkocsóc). Obec Dolné Kočovce patrila panstvu Beckov, obec Horné Kočovce zemianskym rodinám Kočovskovcov, Bobrovníckovcov, Rakoľubskovcov, Kálnickovcov, Dubnickovcov, Príleskovcov, potom Bánociovcov, Marcibániovcov z Púchova a od 1871 Rakovskovcom. V roku 1960 boli ku Kočovciam pričlenené obce Beckovská Vieska (písomne doložená 1396 ako Wiezka, 1522 Wezka Superior, Inferior, 1584 Wezki, 1586 Vadzkii alias Kisfalu, 1773 Vieszka, Wieska, 1808 Beczkó-Viészka, Wieska, Wěska, 1863 Wieszka, 1873 Vjészka, 1877 – 1902 Vieszka, 1907 – 13 Beckókisfalu, 1920 Vieska, 1927 – 60 Beckovská Vieska) a Rakoľuby (písomne doložené 1262 ako Rakulup, 1340 Rakalap, 1341 Rakalup, 1345 Rakolup, 1398 Rakalath, 1404 Rakolaap,1405 Rakalaph, Rakolop, 1422, 1431, 1435, 1437 Rakalup, 1476 Rakolop, Rokolwp, Raculub, 1479 Rakolwp, 1481 Rakolup, Rakolop, 1482 Rakolup, 1500 Rakolwb, Rakolup, Rakolwp, 1501 Hrakwlwpa, Rokolwpy, Hrakolupi, Rakolwpy, Rakolwp, 1505 Rakolup, 1507 Rakewlop, 1520 Rakolwb, 1522 Rakolwp, Rakolwb, 1584, 1586 Rakolup, 1773 Rakolub, Rakolubany, 1786 Rakolub, 1808 Rakolub, Rakoluby, 1863 – 1902 Rakolub, 1907 – 13 Vágrákó, 1920 – 60 Rakoľuby). Obec Beckovská Vieska patrila zemanom, neskôr panstvu Beckov. V roku 1813 ju postihla veľká povodeň. Obec Rakoľuby patrila Rakoľubskovcom a Kálnickovcom, neskôr šľachtickým rodom Dubnickovcov, Medňanskovcov, Marcibániovcov a naposledy Bánociovcov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka, v Beckovskej Vieske a Rakoľuboch aj pálením liehu. v rokoch 1976 – 90 boli Kočovce pričlenené k obci Nová Ves nad Váhom.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z mladšej kamennej doby, sídlisko lužickej kultúry, hromadný nález bronzových predmetov z mladšej bronzovej doby, nálezy stredovekého osídlenia.

Stavebné pamiatky: v časti Kočovce kaštieľ (nazývaný Taberov, aj Rakovského, pôvodne barokový, 1730, romanticky upravený 1880, opravený 1945; od 1967 v užívaní Stavebnej fakulty STU v Bratislave) s priľahlým parkom z 2. polovice 19. stor. Nad obcou sa nachádza hrobka Rakovskovcov (1912). V časti Rakoľuby ruiny neskororenesančného kaštieľa (1650 – 55, upravovaný v polovici 18., 19. a 20. stor., 2006 vyhorel). V časti Beckovská Vieska je rímskokatolícky Kostol Panny Márie nanebovzatej (vznikol 2006 prebudovaním kaplnky postavenej na prelome 80. a 90. rokov 20. stor.).

V katastri obce sa nachádza poľovnícko-športová strelnica (1971, zrekonštruovaná 2008).

Kočín-Lančár — obec v okrese Piešťany v Trnavskom kraji v západnej časti Trnavskej pahorkatiny na okraji Malých Karpát, 240 m n. m.; 519 obyvateľov (2021); miestne časti: Kočín, Lančár. V nížinnej časti na neogénnych usadených horninách prekrytých sprašou vznikol pahorkatinný reliéf, v Malých Karpatoch na druhohorných dolomitoch vrchovinný reliéf. Územie je v nížine odlesnené, v pohorí sú dubové, hrabové a borovicové lesy. V katastri obce sa nachádzajú prírodná rezervácia Chríb (vyhlásená 1988, rozloha 16 ha; zriadená na ochranu xerotermného spoločenstva kavyľovej stepi) a prírodná rezervácia Lančársky Dubník (vyhlásená 1993, rozloha 27 ha; zriadená na ochranu botanicky významného územia so zachovanou pestrosťou xerotermnej vegetácie v oblasti bývalých pasienkov).

Obec vznikla v roku 1991 zlúčením obcí Kočín (písomne doložená 1436 ako Kotlyn, 1446, 1571 – 73 Kochyn, 1773 Kocsin, 1786 Kocschin, 1808, 1863 – 1907 Kocsin, 1913 Köcsény, 1920 – 91 Kočín) a Lančár (písomne doložená 1262 ako Kuerencher, 1332 – 37 Guerencher, 1394 Lanchar, 1571 – 73 Lanchyar, 1773 Lancsar, 1786 Lancschár, 1808, 1863 – 1913 Lancsár, 1920 – 91 Lančár). Obec Kočín bola koncom 14. stor. súčasťou panstva Dobrá Voda, potom patrila viacerým zemianskym rodinám (Liptaiovcom, Kondeovcom, Bánfiovcom, od 1617 Horeckovcom, od 1742 Aponiovcom a Babótiovcom) a šľachtickým rodom (Erdődiovcom a Pálfiovcom). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Obec Lančár patrila hradu Hlohovec, neskôr panstvu Dobrá Voda, Erdődiovcom a od roku 1855 Pálfiovcom. V rokoch 1332 – 37 je tam písomne doložená existencia fary. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.

Archeologické nálezy: sídliská z neolitu a eneolitu (lengyelská kultúra, jevišovická kultúra), v časti Kočín unikátny nález hlineného modelu sýpky na štyroch nôžkach s vyznačenou konštrukciou strešného priestoru (lengyelská kultúra).

Stavebné pamiatky: v časti Kočín neskorobaroková zvonica (18. stor.), na cintoríne klasicistická Kaplnka Lurdskej Panny Márie (začiatok 19. stor., renovovaná 1894), rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (1995 – 2000), v časti Lančár na vŕšku Chríb ranobarokový rímskokatolícky Kostol sv. Michala Archanjela (1. polovica 17. stor., postavený na mieste pôvodného gotického, doloženého 1332, rozšírený 1723 – 33) so zvonicou a s Kaplnkou sv. Jána Nepomuckého (po 1683, upravená 1723 – 33, na začiatku 19. stor., na začiatku 20. stor. a v 70. rokoch 20. stor.) so zvyškami renesančného opevnenia (2. tretina 15. stor., upravené v 16. – 17. stor., v 20. rokoch 18. stor. a v 20. stor.) a s neskorobarokovou bránou do areálu kostola (2. polovica 18. stor.).

Kočín — miestna časť obce Kočín-Lančár.

Kocurice — mestská časť Piešťan.

Kocurany — obec v okrese Prievidza v Trenčianskom kraji v západnej časti Hornonitrianskej kotliny na jej styku so Strážovskými vrchmi, 310 m n. m.; 523 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnymi pieskovcami, ílovcami a zlepencami, má pahorkatinný reliéf, v okolí obce je odlesnené, inde lesy s prevahou duba, hrabu a borovice.

Obec je písomne doložená v roku 1113 ako Cozuran, 1263 Kozorich, Kozirich, 1275 Kuchure, 1298 Kochyrich, 1324 Kachoral, v rokoch 1752, 1773, 1786 Koczur, v roku 1808 Koczúr, Kocúr, v rokoch 1863 – 88 Kocur, 1892 – 1907 Kocúr, v roku 1913 Kocurány, 1920 Kocúr, Kocurice, 1927 Kocurany.

Patrila Nitrianskemu hradu, neskôr Diviackovcom. V roku 1324 pripadla Leukušovi, synovi Michala Šimoniho, 1348 rodu Motešickovcov, 1440 ju získal Imrich Šimoni, vnuk Leukuša. V roku 1450 prepadol obec Klement z Topoľčian s bratríkmi. v roku 1519 získal časť majetkov Ladislav Rožňa z Mitíc, od 18. stor. patrila opäť Šimoniovcom. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a ovocinárstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícka Kaplnka Panny Márie (20. roky 20. stor.).

Kociha — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Slovenskom rudohorí v južnej časti Revúckej vrchoviny v doline Rimavy, 250 m n. m.; 2053 obyvateľov (2021). Územie je budované prvohornými porfýrmi a fylitmi, má vrchovinný reliéf, v doline Rimavy je odlesnené, v zalesnených územiach prevažujú dubové lesy.

Obec je písomne doložená v roku 1298 ako Kechege, 1360 Kecheke, Kechyge, 1404 Kechegew, 1542 Keczege, 1773 Keczege, Kocziha, 1786 Keczege, 1808 Keczege, Kocyha, v rokoch 1863 – 1913 Kecege, v roku 1920 Kociha.

Patrila Huntovcom-Poznanovcom, Jánokiovcom a Jákófiovcom, neskôr viacerým zemianskym rodinám. V novoveku si tam uplatňovali zemepanské práva aj Kendeovci a Okoličániovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a spracovaním dreva. Počas SNP bolo v obci nacistami zavraždených sedem ľudí.

Stavebné pamiatky: neskoroklasicistický evanjelický a. v. kostol (1856, obnovený 1910, rekonštruovaný 1995 a 2009), vedľa neho drevená zvonica (zvony 1899, 1926).

Koceľovce — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Slovenskom rudohorí v Revúckej vrchovine, 349 m n. m.; 231 obyvateľov (2021). Územie je budované prvohornými horninami, má pahorkatinný až vrchovinný reliéf, je prevažne odlesnené, v západnej časti sú bukové lesy.

Obec je písomne doložená v roku 1318 ako Guchulpholua, 1320 Guchkulfalua, Guchulfalva, 1331 Goczel, Goczeel, 1427 Bowch, 1773 Geczell, Getzelowetz, Geczelowcze, 1786 Geczel, Geczelowze, 1808 Geczel, Gecelowce, v rokoch 1863 – 1913 Gecelfalva, 1920 – 48 Gecelovce, v roku 1948 Koceľovce.

Vznikla v 2. polovici 13. stor. ako banícka obec. Patrila rodu Ákošovcov, neskôr Bubekovcom zo Štítnika, od 17. stor. Andrášiovcom. V 15. – 16. stor. bola dosídlená valachmi. Obyvatelia sa zaoberali baníctvom, poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, pastierstvom a povozníctvom.

Stavebné pamiatky: gotický evanjelický a. v. kostol (14. stor., v 18. stor. a 1819 upravovaný, s významnými stredovekými freskami zo 60. – 80. rokov 14. stor.).

Kobyly — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v Ondavskej vrchovine v Bartošovskej kotline, 370 m n. m.; 856 obyvateľov (2021). Územie je budované flyšovými ílovcami a pieskovcami, má pahorkatiný až vrchovinný reliéf, je prevažne odlesnené, vo východnej časti sú bukové lesy s prímesou borovice.

Obec je písomne doložená v roku 1277 ako villa Kobula, 1319 Kobelye, v rokoch 1319, 1335 Kabalafeulde, v roku 1320 Kabalafolua, 1321 Kabulafolua, 1420 Lofalws, 1427 Lowfalwa, 1429 Gabelli, 1443 Koberdoff, 1452 Gaballi, 1489 Lofalwa alio nomine Kablafalwa, v rokoch 1543, 1567, 1588 Kobelye, Loofalwa, v roku 1589 Kobil alias Lofalua, Loffawla aliter Kobyldorff, 1600 Kobelye, Loofalwa, 1773 Lofalva, Kobula, 1786 Lófalu, Kobula, 1808 Lófalva, Lófalu, Kobilé, v rokoch 1863 – 1913 Lófalu, v roku 1920 Kobyle, Kobulie, 1927 Kobyly.

Od konca 13. stor. patrila Omodejovcom, od roku 1319 šľachticom z Perína. Stala sa centrom panstva, ku ktorému patrilo niekoľko obcí (Kľušov, Klenov, Richvald, Osikov, Bartošovce, Fričkovce, Hertník a krátko aj Šiba a Hervartov). V polovici 15. stor. zabrali obec bratrícke vojská Jana Talafúsa. Začiatkom 16. stor. patrila Zápoľskovcom, Labockovcom a v rokoch 1547 – 1756 mestu Bardejov, potom Klobušickovcom (už od 1687 mali Klobušickovci Kobyly od mesta Bardejov v zálohu, od 1756 natrvalo). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom koní, neskôr aj košikárstvom, tkaním plátna, furmanstvom a tesárstvom.

Archeologické nálezy: mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu.

Stavebné pamiatky: neoklasicistická kúria (polovica 19. stor.), neogotický rímskokatolícky Kostol obetovania Panny Márie (1886, prestavaný 1997), v obci sa nachádza pamätná tabuľa Antona Štefana Ambroseho (1995), ktorý sa tam narodil.

Kobylnice — obec v okrese Svidník v Prešovskom kraji v južnej časti Ondavskej vrchoviny, 230 m n. m.; 90 obyvateľov (2021). Územie je budované flyšovými pieskovcami a vápencami, má pahorkatinný až vrchovinný reliéf, je prevažne zalesnené (najmä porastmi duba, hrabu a buka).

Obec je písomne doložená v roku 1363 ako Alsou Kabalapataka, 1372 Kwbwlnyche, 1414 Kubolnicha, 1519 Kobulnicza, 1808 Kobulnicza, Kobulnica, 1863 Kobulnyica, v rokoch 1873 – 82 Kobulnica, v roku 1888 Kobulnyica, v rokoch 1892 – 1902 Kobulnica, 1907 – 13 Kabalás, v roku 1920 Kobylnice, Kobulnica, 1927 Kobylnice.

Patrila Cudarovcom a neskôr až do konca 16. stor. šľachticom z Rozhanoviec. Bola súčasťou panstva Čičava. V 19. stor. ju vlastnili Bánovci a Dežöfiovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a prácou v lesoch. V katastri obce existovala aj obec Vyšná Kobylnica (doložená 1363 ako Felseu Kabalapataka, 1410 Felsewkubolnicha), ktorá patrila panstvu Čičava a zanikla koncom 15. stor.

Archeologické nálezy: mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu.

Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický gréckokatolícky Chrám sv. Michala archanjela (1788).

Köbölkút → Gbelce

Kobeliarovo — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Slovenskom rudohorí vo východnej časti Revúckej vrchoviny, 461 m n. m.; 493 obyvateľov (2021). Územie je budované kryštalickými bridlicami a vápencami, má vrchovinný reliéf, je prevažne zalesnené (najmä bukovým lesom s prímesou hrabu).

Obec je písomne doložená v rokoch 1466 a 1498 ako Fekethepatak, v roku 1551 Kobelar, 1773 Fekete-Pataka, Kobelaroff, Kobelarow, 1786 Fekete-Pataka, Kobelarow, 1808 Feketepatak, Schwarz-Seifen, Kobelár, Kobelárowá, v rokoch 1863 – 1902 Feketepatak, 1907 – 13 Kisfeketepatak, v roku 1920 Kobeljarovo, Kobelárová, 1927 Kobeliarovo.

Patrila Bubekovcom zo Štítnika, od 17. stor. Andrášiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pálením uhlia, furmanstvom, baníctvom, prácou v lesoch a domácou výrobou plátna. V katastri obce existovala osada Filipovo, ktorá vznikla v 1. polovici 14. stor. (doložená 1362 a 1427 ako Phylyphaza), obyvatelia sa zaoberali baníctvom, zanikla v polovici 15. stor.

Stavebné pamiatky: ranogotický evanjelický a. v. kostol (okolo 1300 – 10, 1664 a v 19. stor. upravený, 2001 zrekonštruovaný).

V obci sa nachádza rodný dom Pavla Jozefa Šafárika (bývalá evanjelická fara, 2. polovica 18. stor.) s expozíciou (1986) a s pamätnou tabuľou (1922).

Kňažia — mestská časť Dolného Kubína.