Kováčov — miestna časť obce Kamenica nad Hronom.

Kozinská — miestna časť obce Zázrivá.

Kozelec — miestna časť obce Hromoš.

Gbely — mesto v okrese Skalica v Trnavskom kraji v západnej časti Chvojnickej pahorkatiny na jej styku s Borskou nížinou v blízkosti hranice s Českom, 190 m n. m.; 4 885 obyvateľov (2023); miestne časti: Adamov, Cunín. Mesto je strediskom ťažby ropy, v minulosti i zemného plynu (uvažuje sa o jeho opätovnej ťažbe), je tam potravinársky (hydináreň), textilný (výroba spodnej bielizne, pánskych košieľ a dámskych blúzok), kovoobrábací a polygrafický priemysel, výroba plastových komponentov a viacero drobných rozmanitých priemyselných prevádzok. Katastrom prechádza diaľnica D2, cestami III. triedy sú Gbely spojené s okolím, v meste je stanica železničnej trate Kúty – Sudoměřice.

Územie mesta bolo osídlené od predslovanského obdobia. Gbely sú písomne doložené v roku 1392 ako Kwbel, Kebel, 1773 Egbell, Gbelly, 1786 Egbell, Gbellani, 1808 Egbéll, Gbely, v rokoch 1863 – 1913 Egbell, v roku 1920 Gbely.

Patrili k holíčskemu panstvu, od roku 1489 Coborovcom, od roku 1736 Habsburgovcom. V roku 1547 sa tam usadili habáni. V 17. stor. Gbely dostali mestské výsady (právo na 4 výročné jarmoky), čo priaznivo ovplyvnilo rozvoj remesiel. Obyvatelia sa špecializovali na pestovanie konopí a lisovanie konopného oleja (ktoré predávali vo Viedni a na Morave) a na tkanie plátna.

V roku 1912 bol v Gbeloch objavený zemný plyn a o rok neskôr aj ropa, ktorá sa od roku 1914 ťaží z mladotreťohorných sedimentov Viedenskej panvy, kde sa obyčajne akumulovala v pieskovej vrstve utesnenej ílom alebo zlomom; Gbely sa stali najvýznamnejším miestom ťažby ropy a zemného plynu na Slovensku.

Archeologické nálezy: sídliskové nálezy z rímskeho a veľkomoravského obdobia (mohylové pohrebisko zo 7. – 8. stor., sídliská z 8. – 9. a z 10. stor.).

Stavebné pamiatky: neskoroklasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (1844 – 53), klasicistická kúria (začiatok 19. stor.), rokokové súsošie Immaculaty (2. polovica 18. stor.), trojičný stĺp (2. polovica 19. stor.).

V meste sa nachádza naftárske múzeum (založené 1989) a skanzen; každoročne sa v Gbeloch konajú folklórne slávnosti Gbelská paráda (uskutočňované v rámci cezhraničnej spolupráce Slovenska a Rakúska).

Gemerský Milhosť — miestna časť obce Gemerské Teplice.

Gelnica — okresné mesto v Košickom kraji v severovýchodnej časti Volovských vrchov v doline Hnilca, 372 m n. m.; 5 951 obyvateľov (2021). Územie je budované prvohornými horninami pokrytými v doline Hnilca štrkovými uloženinami. V meste je zastúpený elektronický a potravinársky (spracovanie a konzervovanie mäsa) priemysel a prevádzky na výrobu elektrických svietidiel. Poľnohospodárska výroba v zázemí mesta sa orientuje najmä na živočíšnu výrobu (chov oviec a hovädzieho dobytka), v rastlinnej výrobe na pestovanie krmovín, značné zastúpenie majú lúky a pasienky. Gelnica je strediskom obchodu a služieb. Prechádza ňou železničná trať Červená Skala – Margecany a cesta II. triedy spájajúce okresy Prešov a Spišská Nová Ves.

Gelnica je strediskom dolného Spiša, jej názov je odvodený od rieky Hnilec (Gnilec). Písomne je doložená v roku 1246 ako Gylnychbanya, 1276 Gelnic, 1280 Gulnychbana, 1379 Gulnicia, Gulnych, 1773 Gelniczium, Gölnicz, Gelnicza, 1786 Gölnicz, 1808 Göllnicz, Gölnitz, Gelnice, Hnilec, 1863 Göllnicbánya, v rokoch 1873 – 82 Gölnicbánya, v roku 1888 Göllnicbánya, v rokoch 1892 – 1913 Gölnicbánya, v roku 1920 Gelnica, v rokoch 1927 – 48 Gelnica, Göllnitz, v roku 1948 Gelnica.

K pôvodnému slovenskému osídleniu už v 12. – 13. stor. pribudli nemeckí baníci. Prvé mestské výsady dostala Gelnica už od uhorského kráľa Bela IV., potvrdil a rozšíril ich Ladislav IV. (1276). Na gelnický trh sa vzťahuje najstarší zachovaný mýtny predpis zo slovenského územia (1278). Horniny starších prvohôr obsahujúce zlato, striebro, meď, železnú rudu a ortuť podmienili v minulosti rozvoj baníctva a hutníctva, je jedným z najstarších banských miest Slovenska, jeho medené bane patrili k najbohatším v krajine. Rozkvet baníctva v 13. a 14. stor. (striebro a zlato), v 15. – 16. stor. (meď), v 18. – 19. stor. sa tam okrem medi dolovala aj ortuť. V pôvodne veľkom chotári Gelnice vznikli viaceré banské obce založené gelnickými mešťanmi (Jaklovce, Slovinky, Smolník, Švedlár), gelnické právo sa pôvodne vzťahovalo aj na ďalšie obce dolného Spiša. Od roku 1465 bola Gelnica súčasťou spišského hradného panstva, v roku 1838 sa zo závislosti vykúpila a 1844 sa stala opäť kráľovským banským mestom. V roku 1789 mala 699 domov a 5 024 obyvateľov, 1828 mala 644 domov a 4 632 obyvateľov. Doteraz používaný erb Gelnice s banským symbolom je z 13. stor. V 19. stor. nastal rozmach železiarskeho priemyslu (najmä výroba klincov a reťazí).

Stavebné pamiatky: zrúcaniny gotického, pôvodne kráľovského Gelnického hradu (13. stor.), ktorý bol v roku 1527 spustošený. Následne sa dostal do vlastníctva Turzovcov, ktorí ho obnovili, koncom 17. a začiatkom 18. stor. opäť zničený, v roku 1839 sa dostal do vlastníctva mesta, ktoré prikázalo poškodené časti hradu odstrániť; zvyšky klenieb bývalého dominikánskeho kláštora (1288 – 1543); gotický rímskokatolícky farský Kostol nanebovzatia Panny Márie (postavený na starších základoch v 2. tretine 14. stor, v 1. polovici 15. stor. prestavaný, 1769 a v 2. polovici 19. stor. upravený) s halovou loďou a polygonálnou svätyňou; evanjelický kostol (1784); stará radnica (1802, dnes sídlo Banského múzea) s mohutnou barokovou vežou; klasicistická Kaplnka sv. Jána Krstiteľa (1830); mohutný dvojarkádový kamenný most cez rieku Hnilec (1837 – 45); administratívna budova (pôvodne budova Ľudového súdu, okolo 1900).

Zbierky Banského múzea (externé zariadenie Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi) založeného v roku 1963 dokumentujú vývoj baníctva (o. i. zrekonštruovaná štôlňa), ako aj remesiel v oblasti Gelnice.

V okolí mesta sa nachádza viacero rekreačných stredísk (Turzov, Perlová dolina, dolina Tokáreň) a športový areál s lyžiarskymi vlekmi Šibeničný vrch.

Gerlachov — obec v okrese Poprad v Prešovskom kraji v severnej časti Popradskej kotliny na úpätí Tatier, 791 m n. m.; 835 obyvateľov (2023). Na fluvioglaciálnych štvrtohorných usadeninách sa vyvinul zvlnený reliéf. Územie je väčšinou odlesnené, v juhovýchodnej časti katastra sú zachované zvyšky ihličnatého lesa. Gerlachov je vyhľadávaným rekreačným a turistickým strediskom, je východiskom športového podujatia Horský kros Gerlach s medzinárodnou účasťou s cieľom na Sliezskom dome. Územie sa nachádza v ochrannom pásme TANAP-u.

Obec je písomne doložená v roku 1326 ako Gerlachfalva, 1344 Gerlachfelde, 1448 Gerlachfalwa, 1773 Gerlachfalva, Gerlachfalu, Gegerstorf, 1786 Gerlsdorf, Gerlachfalwa, 1808 Gerlachfalva, Gerelsdorf, Gerlachowce, 1863 Gerlachfalu, 1873 Gerlakfalu, v rokoch 1877 – 82 Gerlahfalu, v roku 1888 Gerlafalu, v rokoch 1892 – 1902 Gerlachfalu, 1907 – 13 Gerlahfalva, v roku 1920 Gerľachov, 1927 Gerlachov.

Gerlachov založil richtár Gerlach zo Spišskej Soboty. V roku 1794 tam bolo postavené plátennícke bielidlo, najlepšie vo vtedajšej župe. V roku 1876 bol takmer celý Gerlachov zničený požiarom. V roku 1947 bola vyčlenená obec Vysoké Tatry.

Stavebné pamiatky: veža ranogotického Kostola povýšenia Sv. kríža (13. stor.), klasicistický evanjelický a. v. kostol (1800, renovovaný 1899).

Podľa Gerlachova je nazvaný Gerlachovský štít, najvyšší vrch Slovenska.

Gerlachov — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v doline rieky Topľa v Ondavskej vrchovine, 360 m n. m.; 1 056 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnymi flyšovými horninami, má mierne členitý reliéf, je prevažne zalesnené. Obcou prechádza cesta I. triedy spájajúca Spišskú Belú a Svidník.

Obec je písomne doložená v roku 1344 ako Gerlachwagasa, 1357 Gerlakvagasa, Gerlakfalua, 1773 Gerlacho, Gerlachow, 1786 Gerlachó, Gerlsdorf, 1808 Gerlachó, Gerlachow, 1863 Gerlachó, 1873 Gerlahó, 1877 Gerlaho, v rokoch 1882 – 88 Gerlahó, 1892 – 1902 Gerlachó, 1907 – 13 Gerla, v roku 1920 Gerľachov, 1927 Gerlachov.

V 15. stor. patrila obec Kapyovcom.

Stavebné pamiatky: klasicistický gréckokatolícky Chrám sv. Michala archanjela (1844 – 56).

Gortva, Gortvakisfalud — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v južnej časti Rimavskej kotliny na styku s Cerovou vrchovinou na nive a terase rieky Gortva, 188 m n. m.; 478 obyvateľov, 24,5 % slovenskej, 70,1 % maďarskej národnosti (2021). Pahorkatinné územie kotliny budované štvrtohornými riečnymi usadeninami prechádza na juhu do vrchoviny budovanej neogénnymi usadenými pieskovcami a slieňmi, z ktorých vyčnievajú vypreparované neogénne bazalty a ich pyroklastiká. V katastri obce je minerálny prameň.

Obec je písomne doložená v roku 1326 ako Gurtuatu, 1383 Kisfalud, 1773 Kis-Falud, 1808 Gortva-Kisfalud, v rokoch 1863 – 1913 Gortvakisfalud, v roku 1920 Gortvianska Vieska, Gortva, v rokoch 1927 – 38 Gortva, 1938 – 45 Gortvakisfalud, v roku 1945 Gortva.

Časť obce v minulosti patrila Felediovcom, v 15. – 16. stor. rodine Gortvayovcov, v roku 1554 ju zničili Turci a opustené územia pripojili k hradnému panstvu Hodejovo.

Archeologické nálezy: sídliskové nálezy z bronzovej doby, zaniknutá stredoveká dedina (Bizovo, doložená 1466 ako Byzofalva).

Stavebné pamiatky: klasicistická kúria (1836), reformovaný kostol (1911 – 14).

Gortvakisfalud [-kiš-] → Gortva

Fulianka — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji na styku Spišsko-šarišského medzihoria a Beskydského predhoria v doline potoka Sekčov, 275 m n. m.; 404 obyvateľov (2023). Katastrom prechádza cesta II. triedy Kapušany – Bardejov, z ktorej vedie do obce odbočka – cesta III. triedy. V obci je železničná zastávka na neelektrifikovanej trati Prešov – Bardejov.

Obec je písomne doložená v roku 1410 ako Fwlyan (patrila panstvu Kapušany, neskôr Dessewffyovcom), v rokoch 1773, 1786 Fulyan, Fulanka, v roku 1808 Fulyán, Fulánka, v rokoch 1863 – 73 Fulyan, 1877 – 1913 Fulyán, v roku 1920 Fuľanka, Poľanka, v rokoch 1927 – 48 Fuľanka, v roku 1948 Fulianka.

Archeologické nálezy: v polohách Dubina a Lazy praveké sídliská.

Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický gréckokatolícky Chrám sv. Kozmu a Damiána (1800).

Fričovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v juhozápadnej časti Šarišskej vrchoviny v doline potoka Veľká Svinka, 450 m n. m.; 1 128 obyvateľov (2023). Obcou prechádza cesta I. triedy Žilina – Ružomberok – Poprad – Prešov – Michalovce a severne paralelne s ňou diaľnica D1.

Obec je písomne doložená v roku 1320 ako Frich, 1330 Flerych, Furich, 1773 Frics, Fricžowcze, 1786 Fricsch, Fričowze, 1808 Frics, Fřičow, Fryčowce, v rokoch 1863 – 1913 Frics, v roku 1920 Fričovce, Fričovec, 1927 Fričovce.

Patrila panstvu Svinia, neskôr Drugetovcom, Abovcom a Bertótyovcom. V roku 1410 sa spomína v obci kostol.

Archeologické nálezy: v polohe Hradisko predpokladané stredoveké osídlenie.

Stavebné pamiatky: renesančný kaštieľ (1623 – 30) s figurálnou sgrafitovou výzdobou, pri kaštieli chránený areál park vo Fričovciach (1,7 ha) s bohatým zastúpením drevín, barokový rímskokatolícky Kostol sv. Bartolomeja apoštola (1737 – 38), pohrebná kaplnka (1811), rímskokatolícky Kostol troch košických mučeníkov (1994).

Füge → Figa

Fülekkovácsi [-či] → Fiľakovské Kováče

Figa, Füge — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v blízkosti potoka Kaloša v Rimavskej kotline, 177 m n. m.; 430 obyvateľov (2023), 44,6 % slovenskej, 36,7 % maďarskej národnosti.

Obec vznikla v 10. – 11. stor., písomne je doložená v roku 1294 ako Fygey, 1409 Felsewfygey, v rokoch 1773, 1786 Fige, v roku 1808 Füge, Fige, v rokoch 1863 – 1902 Füge, 1907 – 13 Gömörfüge, v roku 1920 Figa, v rokoch 1927 – 38 Figa, Füge, 1938 – 45 Gömörfüge, 1945 – 48 Figa, Füge, v roku 1948 Figa.

Vyvíjala sa ako zemianska obec, prvý poddaný sa spomína v roku 1300. Za tureckých vpádov ju mnoho obyvateľov opustilo. Neskôr splynula s obcou Nižná Figa (prvýkrát sa spomína 1372). V rokoch 1938 – 44 pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: klasicistická kúria z polovice 19. stor.

Fijaš — obec v okrese Svidník v Prešovskom kraji v Nízkych Beskydách, 240 m n. m.; 145 obyvateľov (2023).

Obec je písomne doložená v roku 1414 ako Fyas, 1618 Fiass, 1773 Fiás, Fiass, 1786 Fiasch, 1808 Fiás, Fyassice, v rokoch 1863 – 1913 Fias, v roku 1920 Fiašice, 1927 Fijaš.

Územie obce bolo osídlené od konca eneolitu a začiatku bronzovej doby (skupiny východoslovenských mohýl). Obec vznikla na zákupnom práve na území panstva Radoma koncom 14. stor. Koncom 15. stor. po vpádoch poľských vojsk sa vyľudnila. Obyvatelia sa v minulosti živili pastierstvom a prácou v lese.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám sv. archanjela Michala (1830), Kaplnka presv. Bohorodičky (19. stor.).

Fiľakovské Kováče, Fülekkovácsi — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji na nive a terase rieky Suchá na severozápadnom okraji Cerovej vrchoviny, 183 m n. m.; 891 obyvateľov (2023), 50,1 % slovenskej, 48,1 % maďarskej národnosti ; miestne časti Fiľakovské Kľačany (písomne doložené 1482 ako Kerechen, 1773 Filakowsky Klecžan, 1920 Fiľakovské Kľačany, Fülekkelecsény; 1941 pričlenené k Fiľakovským Kováčom), Fiľakovské Kováče, Kurtáň (1295 ako Curtan, v 17. stor. osada). Obcou prechádza cesta I. triedy Lučenec – Fiľakovo – Šiatorská Bukovinka (hraničný priechod do Maďarska).

Fiľakovské Kováče sú písomne doložené v roku 1246 ako Cuach, 1295 Koachy, 1454 Kowachy, 1773 Fülek-Kovacsy, Filakowske Kowacsy, 1786 Fülek-Kowácschi, 1808 Fülek-Kovácsi, v rokoch 1863 – 1913 Fülekkovácsi, v roku 1920 Kováčovce, v rokoch 1927 – 38 Fiľakovské Kováče, Fülek-Kovácsi, 1938 – 1945 Fülekkovácsi, 1945 – 48 Fiľakovské Kováče, Fülek-Kovácsi, v roku 1948 Fiľakovské Kováče.

Obec pôvodne patrila fiľakovskému panstvu, v roku 1548 ju spustošili Turci, v 17. stor. bola vyľudnená. V rokoch 1938 – 44 pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: baroková kaplnka (polovica 18. stor.), rímskokatolícky Kostol sv. Ladislava (1899, postavený na starších základoch), v miestnej časti Fiľakovské Kľačany rímskokatolícka Kaplnka Ružencovej Panny Márie (1935).

Fekišovce — obec v okrese Sobrance v Košickom kraji v severnej časti Východoslovenskej nížiny, 121 m n. m.; 308 obyvateľov (2023). Južnou časťou prechádza cesta I. triedy Košice – Michalovce – Vyšné Nemecké – Užhorod s odbočkou – cestou III. triedy vedúcou do centra obce.

Obec sa prvýkrát spomína v roku 1391 ako Fekeshaza, 1419 Fekeshaza a. n. Rewche, 1773 Fekécsháza, 1786 Fekecschhása, 1808 Fekésháza, Fekussowce, v rokoch 1863 – 1913 Fekésháza, v roku 1920 Fekišovce.

Stavebné pamiatky: neoklasicistický rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (1895), gréckokatolícky chrám (1950).

Ďačov — obec v okrese Sabinov v Prešovskom kraji v doline Ďačovského potoka (prítok Torysy) v Spišsko-šarišskom medzihorí, 420 m n. m.; 734 obyvateľov (2023); miestne časti: Budzín, Ďačov. Územie je takmer úplne odlesnené a poľnohospodársky využívané. V obci sa končí cesta III. triedy spájajúca Ďačov s obcou Lipany.

Obec je písomne doložená v roku 1338 ako Deychehalma, 1370 Posalaka, 1773 Décső, Diacžow, 1786 Decschj, Diačow, 1808 Decső, Dačow, v rokoch 1863, 1888 – 1913 Décső, 1873 – 82 Decső, v roku 1920 Ďačov.

Obyvatelia sa pôvodne zaoberali ovocinárstvom, predajom ovsa a dobytka i povozníctvom.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám sv. Michala archanjela (pôvodne gotický z konca 13. stor., neskôr renesančne a barokovo upravený), rímskokatolícky Kostol nepoškvrneného srdca Panny Márie (1992).

Gemer, Sajógömör — obec v okrese Revúca v Banskobystrickom kraji v severovýchodnej časti Rimavskej kotliny na nive a terasách rieky Slaná, 181 m n. m.; 899 obyvateľov, 19,6 % slovenskej, 77,2 %, maďarskej národnosti (2021). Územie je budované neogénnymi usadenými horninami miestami pokrytými riečnymi usadeninami, má pahorkatinný reliéf, je čiastočne odlesnené, neodlesnené územie pokrývajú teplomilné cerové dubiny.

Územie bolo osídlené od neolitu. Obec je písomne doložená v roku 1198 ako Gomur, v rokoch 1216, 1226, 1240 Gumur, v roku 1289 Gemer, v rokoch 1773, 1786 Gömör v roku, 1808 Sajó-Gömör, Gemer, v rokoch 1863 – 1913 Sajógömör, v roku 1920 Gemer, v rokoch 1927 – 38 Gemer, Gömör, 1938 – 45 Sajógömör, 1945 – 48 Gemer, Gömör, v roku 1948 Gemer.

Vznikla pod hradom Gemer, v 15. stor. bola mestečkom s právom mýta a piatich jarmokov. Z latinskej školy doloženej v roku 1616 sa vyvinulo nižšie gymnázium, ktoré malo v 18. stor. teologický kurz, v polovici 19. stor. sa premenilo na mestskú evanjelickú strednú školu; študovalo tam viacero významných slovenských osobností. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku.

Archeologické nálezy: sídliskové nálezy z eneolitu, mladšej bronzovej, halštatskej a laténskej doby.

Stavebné pamiatky: zvyšky (deštruované základy) stredovekého hradu Gemer (jeden z najstarších slovenských hradov, vybudovaný v 1. tretine 11. stor. na mieste slovanského hradiska, 1241 prebudovaný), župného centra Gemera a strážnej pevnosti na ceste do Spiša, ktorý zohral významnú úlohu v polovici 15. stor. počas dynastických bojov, v roku 1458 ho dal kráľ Matej I. Korvín zbúrať; neogotický evanjelický kostol (1882); barokovo-klasicistický kaštieľ (2. tretina 18. stor., so starším jadrom).

Gočaltovo — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji vo východnej časti Revúckej vrchoviny, 373 m n. m.; 221 obyvateľov (2023). Územie je budované prvohornými fylitmi, porfyroidmi, fylitmi a kryštalickými vápencami, na ktorých sú v doline Slanej štvrtohorné uloženiny nív a náplavových kužeľov. Má reliéf vrchoviny až nižšej hornatiny, je zalesnené bukom s prímesou hrabu. Kataster obce leží v ochrannom pásme Národného parku Slovenský kras, v blízkosti sa nachádza národná prírodná pamiatka Ochtinská aragonitová jaskyňa, zapísaná v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Obec vznikla v 2. polovici 13. stor. vyčlenením z chotára obce Štítnik.

Je písomne doložená v roku 1318 ako Chocholk, 1773 Gacsalk, Gocsaltó, 1786 Gacschalk, Gačalto, 1808 Gacsalk, Gočáltow, v rokoch 1863 – 1913 Gacsalk, v roku 1920 Gočaltovo.

Do polovice 16. stor. patrila Bebekovcom, neskôr rôznym zemianskym rodinám.

Archeologické nálezy: sídliskové nálezy z bronzovej a halštatskej doby.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol (1736, 1802 klasicisticky upravený) na mieste staršej, pravdepodobne drevenej modlitebne, z ktorej pochádza ranobarokový oltár a drevená polychrómovaná kazateľnica.

Giraltovce — mesto v okrese Svidník v Prešovskom kraji v Ondavskej vrchovine v doline rieky Topľa, 210 m n. m.; 4-tis. obyvateľov (2023); miestne časti: Giraltovce (písomne doložené 1487 ako Geralth, 1773 Giralth, Giraltowcze, 1786 Giralt, Giraltowce, 1808 Giráld, Gyráltowce, 1863 – 1913 Girált, 1920 Giraltovce), Francovce (1427 ako Frankuagasa). Povrch územia je v západnej časti rovinatejší a odlesnený, vo východnej časti členitejší a zalesnený dubom, bukom a brezou. V podloží sú paleogénne pieskovce a ílovce.

Mesto vzniklo na území panstva Radoma. Obyvatelia sa pôvodne zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pestovaním ovocia a plátenníctvom. V 18. stor. bola v Giraltovciach v prevádzke manufaktúra na výrobu fajansy a tehelňa, v 1. polovici 20. stor. boli známe výrobou kolovratov, po 2. svetovej vojne tam vznikli viaceré priemyselné podniky (kožiarske závody), v súčasnosti je tam v prevádzke podnik na výrobu a dodávku montovaných rodinných domov.

Archeologické nálezy: skupiny eneolitických mohýl vo viacerých polohách.

Stavebné pamiatky: neskororenesančno-barokový kaštieľ (1. polovica 17. stor., 1730 prestavaný), kúria (1. tretina 18. stor., pravdepodobne na staršom základe), barokovo-klasicistický kaštieľ (polovica 18. stor.), klasicistický kaštieľ (1. polovica 19. stor.), barokovo-klasicistický evanjelický a. v. kostol (1798; renesančná veža z 1654), rímskokatolícky Kostol sv. Cyrila a Metoda (1939 – 42), gréckokatolícky Chrám Matky ustavičnej pomoci (1938).

V katastri je prírodná rezervácia Radomka, zriadená na ochranu prirodzených lúčnych a slatinných spoločenstiev aluviálnych lúk (vyhlásená 1988, rozloha 15,5 ha).

Dúžava — mestská časť Rimavskej Soboty.

Dyčka — mestská časť Vráblov.

Fričkovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji na východnom úpätí Čergova v doline Fričkovského potoka, 450 m n. m.; 729 obyvateľov (2023). V katastri sa nachádza minerálny prameň. Cestou III. triedy je spojená so susednými obcami Osikov a Hertník.

Obec je písomne doložená v roku 1427 ako Frychhaw (patrila Peréniovcom), 1773 Fricske, Friczowcze, 1786 Fricschke, Fričowze, 1808 Fricske, Fryčka, v rokoch 1863 – 1902 Fricske, 1907 – 13 Alsófricske, v roku 1920 Fričkovce.

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Martina biskupa (1821 – 22), rímskokatolícky Kostol Ružencovej Panny Márie (1997).

Ilava — mesto v Trenčianskom kraji vo východnej časti Považského podolia v rozšírenej Ilavskej kotline na úpätí Strážovských vrchov, administratívne stredisko okresu Ilava, 255 m n. m.; 5 572 obyvateľov (2021). Územie v kotline na náplavovom kuželi pokrytom sprašou má rovinný reliéf, je odlesnené. Územie v Strážovských vrchoch má vrchovinný reliéf, je zalesnené. Mestské časti: Ilava, Iliavka, Klobušice. V meste je zastúpený strojársky (výroba chladiacich a ventilačných zariadení, dielov a príslušenstva pre motorové vozidlá, ložísk a prevodových prvkov), kovoobrábací, drevársky, potravinársky (pekárenské výrobky, nealkoholické nápoje) priemysel. V bývalom hrade je väzenské nápravnovýchovné zariadenie. Ilava predstavuje dopravnú križovatku na diaľnici D1 a železničnej trati Bratislava – Košice. Je turistickým strediskom a východiskovým miestom do Čičmian, Zliechova, Valaskej Belej (so strediskom zimných športov Homôľka) a Bielych Karpát (s Vršatskými bradlami a so zrúcaninou hradu Vršatec).

Ilava je písomne doložená v roku 1332 ako Leua, 1375 civitas Leua, 1390 Lewa, 1409 Leua, 1410 Lewa, 1480 Leva, v rokoch 1489, 1510 Lewa, v roku 1598 Illava, 1773 Illava, Illawa, 1786 Illawa, 1808 Illava, Illau, Ilawa, v rokoch 1863 – 1913 Illava, v roku 1920 Ilava. V roku 1971 k nej boli pričlenené obce Iliavka (písomne doložená 1388 ako Ilewka, 1472 Ilauka, 1475 Kislewa, Kyslewa, 1484 Illewka, 1508 Kyslewa, 1513 Ilewka, 1773 Illavka, Illawka, 1786 Illawka, 1808 Illavka, Ilawka, 1863 – 88 Illavka, 1892 – 1902 Illiavka, 1907 – 13 Kisléva, 1920 Ilávka, Iliavka, 1927 – 60 Ilávka, 1960 – 71 Iliavka) a Klobušice (vznikli po 1808 zlúčením obce Panské Klobušice, doloženej 1229 ako Clobuchycz, 1262 Clobucha, 1366 Kolbucha, 1374 Giobachan, 1377 Kolbacha, 1408 Klubucha, 1422 Klobiczicz, 1440 Clobocycz, Clobochka, 1466 Clwboczyk, 1472 Alsoklobuchich, 1510 Alsoklobwczycz, 1517 Alsoklobwchicz, 1519 Klowczicze, 1773 Klobussicz, Klobuczicze, 1786 Klobuschicz, 1808 Urasági-Klobusicz, Panské Klobussice, a obce Zemianske Klobušice, doloženej 1510 ako Felsewklobwczycz, 1517 Felsewklwbwchycz, 1773 Klobussicz, Klobuczicze, 1786 Klobuschicz, 1808 Nemes-Klobusicz, Zemanské Klobussice, 1863 Klobucsic, 1873 – 1913 Klobusic, 1920 – 71 Klobušice).

Iliavka patrila Zamaróciovcom a Klobušickovcom, Panské Klobušice a Zemianske Klobušice viacerým zemanom (Klobušickovcom, Zamaróciovcom, Podmanickovcom a i.), neskôr panstvu Ilava. Ilava sa vyvinula pri Ilavskom hrade, v roku 1339 získala mestské výsady, 1430 jarmočné výsady. Ako mesto patrila hradnému panstvu Ilava. V 16. stor. tam pôsobili tkáčsky, čižmársky a krajčírsky cech. V polovici 16. stor. tam vznikla šľachtická škola, v roku 1700 mestský špitál, koncom 18. stor. súkenka, v 19. stor. pivovar, zápalkáreň, tehelňa a pálenica.

Archeologické nálezy: sídlisko a pohrebiská (311 žiarových a 2 kostrové hroby) lužickej kultúry z mladšej a neskorej bronzovej doby, sídlisko púchovskej kultúry z rímskej doby, sídlisko z 11. – 16. stor. a novoveké nálezy.

Stavebné pamiatky: Ilavský hrad, pôvodne kráľovský hrad postavený pravdepodobne za vlády Žigmunda Luxemburského v 1. polovici 15. stor. na mieste staršieho, strážneho hradu z 11. – 13. stor. V 1. polovici 15. stor. pravdepodobne vznikol pravidelný štvorkrídlový pôdorys vnútorného hradu kastelového typu obkoleseného priekopou, v 1. polovici 17. stor. prestavaný na prepychové opevnené renesančné šľachtické sídlo. V roku 1674 cisárske vojská čiastočne deštruovali jeho opevnenie. Po roku 1693 bol tzv. dolný hrad (vonkajšia časť) prestavaný na reprezentačné a obytné účely a vnútorný hrad na kláštor a nemocnicu trinitárov, v rokoch 1701 – 22 bol vybudovaný dvojvežový barokový kláštorný Kostol všetkých sv. s bohatou výzdobou interiéru, v roku 1783 bol kláštor zrušený, po roku 1856 bol komplex prestavaný na väzenie, v súčasnosti slúži ako väzenie, verejnosti je prístupný iba kostol. Ďalšie pamiatky: renesančná r.k. fara (2. polovica 16. stor.), baroková zvonica (17. – 18. stor.), barokový meštiansky dom s kaplnkou (2. polovica 18. stor.), budova bývalého pivovaru (založený 1635, barokovo prestavaný v 40. rokoch 18. stor.), baroková budova bývalého zájazdného hostinca (40. roky 18. stor., dnes hotel), viaceré prícestné sochy, v časti Klobušice klasicistický kaštieľ (1836 – 40) s anglickým parkom.

Gemerská Poloma — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji na rozhraní Volovských vrchov a Revúckej vrchoviny pri ústí Súľovského potoka do Slanej, 342 m n. m.; 1 908 obyvateľov (2021). Územie je budované prvohornými kryštalickými horninami, pozdĺž Slanej sú riečne sedimenty nivy a náplavových kužeľov. Má členitý reliéf, je porastené prevažne bučinami.

Obec vznikla v roku 1958 zlúčením obcí Veľká Poloma (písomne doložená 1282 ako Vezueres, 1427 Wesweres, 1773 Nagy-Veszverés, Gros-Poloma, Welka Poloma, 1786 Nagy-Weszwerésch, Welká Poluma, 1808 Nagy-Veszverés, Welká Poloma, 1863 – 73 Nagyveszverés, 1877 – 82 Nagyveszveres, 1888 – 1913 Nagyveszverés, 1920 – 58 Veľká Poloma) a Malá Poloma (písomne doložená 1470 ako Also Wezweres, 1773 Kis-Veszveres, Klein-Poloma, Mala Poloma, 1786 Kisch-Weszwerésch, Malá-Poluma, 1808 Kis-Veszverés, Malá Poloma, 1863 – 73 Kisveszverés, 1877 – 82 Kisveszveres, 1888 – 1913 Kisveszverés, 1920 – 58 Malá Poloma).

V 19. stor. bola známa paličkovaním čipiek.

Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Jozefa (1802, pravdepodobne so starším jadrom, renovovaný 1898), baroková zvonica (pozostatok v 16. – 17. stor. zaniknutého gotického kostola, upravená v 18. a 19. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1786, renovovaný koncom 19. stor.), barokovo-klasicistický bývalý zájazdný hostinec (začiatok 19. stor.). Rodisko Petra Kellnera-Hostinského (Veľká Poloma).

Kisgömöri [kiš-] → Gemerček

Gruzovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v juhovýchodnej časti Ondavskej vrchoviny v doline Ondavky, 220 m n. m.; 134 obyvateľov (2023). Územie je budované paleogénnymi flyšovými pieskovcami a ílovcami, má pahorkatinný reliéf, je čiastočne odlesnené.

Obec je písomne doložená v roku 1773 ako Grozócz, Grosowcze, 1786 Grosocz, Grozowcze, 1808 Grozócz, Grozowce, Gruzowce, 1863 Grozóc, v rokoch 1873 – 82 Grusóc, 1888 – 1902 Grozóc, 1907 – 13 Gorzó, 1920 – 66, 1990 Gruzovce.

V rokoch 1966 – 90 bola pričlenená k obci Slovenská Volová.

Gyňov — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji v južnej časti Košickej kotliny na nive a pravostrannej terase Hornádu, 200 m n. m.; 669 obyvateľov (2021). Na neogénnych usadeninách pokrytých riečnymi nánosmi sa vyvinul rovinný reliéf, územie je odlesnené.

Obec je písomne doložená v roku 1255 ako Gunu-potoka, 1268 Gvnv, 1270 Fel Genew, Gunyu, Fel Gyno – Al Gunyo, 1427 Gewnew, 1630 Geönyö, 1772 Felső Gönye, 1773 Gönyü, 1786 Gönyö, 1808 Gönyü, Gynjow, Gyňow, v rokoch 1863 – 1892 Gönyü, 1895 – 1902 Gönyü, 1907 – 13 Hernádgönyü, 1920 – 38 Gyňov, 1938 – 45 Hernádgönyü, v roku 1945 Gyňov.

Územie bolo osídlené už v paleolite.

Stavebné pamiatky: secesný rímskokatolícky Kostol najsvätejšieho srdca Ježišovho (1924).

Köbölkút → Gbelce

Granč-Petrovce — obec v okrese Levoča v Prešovskom kraji v severovýchodnej časti Hornádskej kotliny, 452 m n. m.; 641 obyvateľov (2023). Územie je budované paleogénnymi flyšovými súvrstviami pieskovcov a ílovcov, má pahorkatinný reliéf, je prevažne odlesnené.

Obec vznikla po roku 1808 spojením obcí Granč a Petrovce, ktoré sa vyvinuli v chotári obce Žehra. Granč je písomne doložený v roku 1344 ako Granch, 1773 Grancs, Grancž, 1786 Grancz, Granz, 1808 Grancs, Grantsch, Granč; Petrovce sú písomne doložené v roku 1292 ako Petrouchsegra, 1773 Petrocz, Petrowicze, 1786 Petrócz, Petrowcze, 1808 Petrócz, Petrowitz, Petrowec, Petrowce; po zlúčení v rokoch 1863 – 1902 ako Grancspetróc, 1907 – 13 Garancspetróc, v roku 1920 Granč-Petrovce.

Archeologické nálezy: sídliskové nálezy z bronzovej a rímskej doby, ako aj zo stredoveku.

Stavebné pamiatky: renesančný rímskokatolícky Kostol sv. Martina biskupa (1626, 1815 opravený), neskorobarokový kaštieľ (koniec 18. stor.).

Gregorovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v juhovýchodnej časti Spišsko-šarišského medzihoria, 320 m n. m.; 914 obyvateľov (2023). Územie je budované horninami vnútrokarpatského flyšu a neogénnymi usadenými horninami, z ktorých sú miestami vypreparované trosky sopečných neogénnych hornín. Má pahorkatinný reliéf, je prevažne odlesnené.

Obec je písomne doložená v roku 1248 ako Gregorfalva, 1773 Gergellaka, Gergellak, 1786 Gergelyaka, 1808 Gergelaka, Gergelylaka, v rokoch 1863 – 82 Gergelylaka, v roku 1888 Gergellaka, v rokoch 1892 – 1913 Gergelylaka, v roku 1920 Gergeľak, v rokoch 1927 – 48 Gergelak, v roku 1948 Gregorovce.

Bola súčasťou hradného panstva Šariš, v roku 1278 sa stala zemianskym majetkom (rodina Miškovcov), neskôr patrila viacerým rodinám (Gergelylakiovcov, Uszovcov, Péchiovcov).

Archeologické nálezy: sídliskové nálezy z neolitu, eneolitu, bronzovej, halštatskej a rímskej doby, zaniknutá osada z obdobia vrcholného stredoveku.

Stavebné pamiatky: pôvodne klasicistický rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (1774 – 75, 2004 prestavaný), pri prestavbe boli odkryté základy pôvodného stredovekého kostola; klasicistická kúria (1. polovica 19. stor.), klasicistická hrobka (1831 – 34).

Gribov — obec v okrese Stropkov v Prešovskom kraji na styku Ondavskej vrchoviny a Laboreckej vrchoviny, 280 m n. m.; 187 obyvateľov (2023). Územie je budované flyšovými paleogénnymi pieskovcami a ílovcami, má vrchovinný reliéf, je pokryté lesmi s porastmi buka a brezy.

Obec je písomne doložená v roku 1414 ako Grebo, 1618 Gribow, Gribo, 1773 Gribova, Gribow, 1786 Gribowa, 1808 Gribova, Gříbowá, Grýbowá, Hřybowá, v rokoch 1863 – 1902 Gribó, 1907 – 13 Kisgombás, v roku 1920 Gribov.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky drevený Chrám ochrany presvätej Bohorodičky (1965, na základoch staršieho dreveného z 1773).

Golianovo — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v západnej časti Žitavskej pahorkatiny, 149 m n. m.; 1 892 obyvateľov (2021). Územie je budované neogénnymi usadeninami prekrytými sprašou, na ktorú sa viažu úrodné pôdy. Má pahorkatinný reliéf, je odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Obec je písomne doložená v roku 1156 ako Gurmot, 1773 Lapos-Gyarmath, Lapas-Gyarmath, 1786 Lapposch-Gyarmath, 1808 Lámpás-Gyarmath, Lapas-Gyarmath, v rokoch 1863 – 1913 Lapásgyarmat, v roku 1920 Lapáš Ďarmoty, v rokoch 1927 – 48 Lapašské Ďarmoty, v roku 1948 Golianovo (na počesť Jána Goliana).

V roku 1332 patrila Nitrianskemu hradu, neskôr sa stala vlastníctvom viacerých zemianskych rodín.

Archeologické nálezy: sídliskové nálezy z neolitu, eneolitu, bronzovej doby a raného stredoveku.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Krista Kráľa (1939).

Gôtovany — obec v okrese Liptovský Mikuláš v Žilinskom kraji v centrálnej časti Liptovskej kotliny južne od vodnej nádrže Liptovská Mara, 595 m n. m.; 492 obyvateľov (2023). Miestne časti: Gôtovany, Fiačice. Územie je budované treťohornými usadenými pieskovcami, miestami prekrytými riečnymi štvrtohornými usadeninami, je prevažne odlesnené.

Obec je písomne doložená v roku 1358 ako Ipochfalva, 1445 Lewstachhaza, 1773 Guothfalva, Guotowany, 1786 Guotfalwa, Gontowa, 1808 Guothfalva, Guotowá, Guotowany, v rokoch 1863 – 73 Guotfalu, v roku 1877 Guótfalu, v rokoch 1888 – 1913 Guotfalu, v roku 1920 Gôtovany, Gôtoväny, v rokoch 1927 – 46 Gôtoväny, v roku 1946 Gôtovany.

Pôvodne bola zemianskou obcou, patrila Guothovcom, v 18. stor. Kubínskovcom. V roku 1924 bola ku Gôtovanom pričlenená obec Fiačice (písomne doložená 1267 ako terra Fyotha, 1773 Fiacsicze, Fiačice, 1786 Fiaczicze, 1808 Fiacskaháza, Fiačice, 1863 – 82 Fiacsice, 1888 – 1913 Fiacsic, 1920 – 24 Fiačice).

Stavebné pamiatky: evanjelická a. v. modlitebňa (okolo 1980, v staršej ľudovej drevenici).

Giglovce — obec v okrese Vranov nad Topľou v Prešovskom kraji v južnej časti Ondavskej vrchoviny juhovýchodne od vodného diela Veľká Domaša, 150 m n. m.; 134 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnymi flyšovými horninami, má mierne členitý reliéf. Nesúvislé lesné porasty sú tvorené bukom a hrabom.

Obec je písomne doložená v roku 1408 ako Gyglouicz, 1773 Giglocz, Gyglowcze, 1786 Giglocz, Giglowce, 1808 Giglócz, Gyglowce, Giglüwczi, v rokoch 1863 – 1913 Giglóc, v roku 1920 Giglovce.

Do 18. stor. patrila panstvu Stropkov, od roku 1567 rodine Perényiovcov, do roku 1767 Pethöovcov, potom Rollovcov a i., v 19. stor. rodine Larischovcov a Sztárayovcov.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol povýšenia Sv. kríža (1922).

Girovce — obec v okrese Vranov nad Topľou v Prešovskom kraji v Ondavskej vrchovine v doline potoka Oľka východne od vodnej nádrže Veľká Domaša, 155 m n. m.; 54 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnymi flyšovými horninami a štvrtohornými riečnymi náplavmi, má pahorkatinný reliéf, je zväčša zalesnené nesúvislým lesom s prevahou hrabu a buka.

Obec je písomne doložená v roku 1408 ako Gerauich, 1773 Girocz, Gyrowcze, 1786 Girócz, 1808 Girócz, Gyrowce, Girüwczi, v rokoch 1863 – 1902 Giróc, 1907 – 13 Gerlefalva, v roku 1920 Girovce.

Pôvodne patrila panstvu Stropkov.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám nanebovzatia presv. Bohorodičky (1700, jeden z prvých murovaných objektov postavených po cirkevnej únii 1646).

Gočovo — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji na rozhraní Revúckej vrchoviny a Volovských vrchov v doline rieky Slaná, 435 m n. m.; 316 obyvateľov (2021). Územie je budované prvohornými fylitmi, porfyroidmi a kryštalickými vápencami, na ktorých sú v doline Slanej štvrtohorné uloženiny nív a náplavových kužeľov, má vrchovinný až hornatinný reliéf, je zalesnené bukom s prímesou hrabu.

Obec vznikla na území, ktoré v roku 1320 dostali Bebekovci. Je písomne doložená v roku 1427 ako Bowch, 1773 Gócs, Gotscho, Gocžow, 1786 Gócsch, Gočow, 1808 Gócs, Helbesdorf, Góčov, v rokoch 1863 – 1913 Gócs, v roku 1920 Gočovo.

Pôvodne bola pastierskou osadou, v roku 1570 po zničení Turkami územie osídlili noví kolonisti.

Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický evanjelický a. v. kostol (1780 – 90, začiatkom 19. stor. doplnený o vežu, oltár z 1761). Pamätný (ľudový) dom matematika Jura Hronca (*1881, †1959), ktorý sa tam narodil a je tam aj pochovaný.

Geča — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji v južnej časti Košickej kotliny na terasách Hornádu, 185 m n. m.; 1 862 obyvateľov (2023). Na štrkoch a pieskoch sa vyvinul rovinný reliéf, územie je odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Obec je písomne doložená v roku 1255 ako Jeche, 1270 Geche, 1773 Getse, 1786 Gecsche, 1808 Gecse, Geče, Geča, v rokoch 1863 – 1902 Gecse, 1907 – 13 Hernádgecse, 1920 – 38 Geča, 1938 – 45 Hernádgecse, v roku 1945 Geča.

Archeologické nálezy: hrobové a sídliskové nálezy z bronzovej doby, pozostatky stredovekého sídliska.

Stavebné pamiatky: kaštieľ (17. stor.) s kaplnkou (kostolom) narodenia Panny Márie (1750), v presbytériu nástenná maľba od Andreja Ignáca Kajetána Trtinu (1760), klasicistická kúria (koniec 18. stor.), rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (1997).

Gemerček, Kisgömöri — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v západnej časti Rimavskej kotliny, 244 m n. m.; 96 obyvateľov, 21,9 % slovenskej, 77,1 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované neogénnymi pieskovcami a slieňmi pokrytými vo východnej časti sprašovými hlinami, má pahorkatinný reliéf, je čiastočne odlesnené, neodlesnené časti pokrývajú dubové lesy.

Obec vznikla pravdepodobne v 13. stor., písomne je doložená v roku 1427 ako Gwmory, 1489 Gemery, v rokoch 1773, 1786 Gömöri, v roku 1808 Kis-Gömöri, v rokoch 1863 – 73 Kisgömör, 1877 – 1913 Kisgömöri, v roku 1920 Gemerček, Gemerčok, v rokoch 1927 – 38 Gemerček, Kis-Gömöri, 1938 – 45 Kisgömöri, 1945 – 48 Gemerček, Kis-Gömöri, v roku 1948 Gemerček.

V roku 1554 obec spustošili Turci, 1683 poľsko-litovské vojská, v rokoch 1938 – 44 bola pripojená k Maďarsku.

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety (1803, na mieste staršieho).

Gbelce, Köbölkút — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji v Podunajskej nížine v južnej časti Hronskej pahorkatiny, 145 m n. m.; 2 123 obyvateľov, 28,6 % slovenskej, 64,2 % maďarskej národnosti (2021); miestne časti: Gbelce, Nová Osada. Územie je budované neogénnymi usadenými horninami miestami prekrytými sprašou alebo viatymi pieskami. V katastri obce sa nachádza národná prírodná rezervácia Parížske močiare, zaradená medzi lokality Ramsarského dohovoru. Popri vzácnych močiarnych biocenózach má hodnotu predovšetkým ako biotop vodného vtáctva. Obec leží na železničnej trati Bratislava – Štúrovo a križovatke ciest II. triedy.

Obec je písomne doložená v roku 1233 ako Cubulcut, 1299 Kubelkuth, 1346 Kebelkut, Kebulkut, 1773 Köbölkuth, v rokoch 1786, 1808, 1863 – 1948 Köbölkút, v roku 1948 Gbelce.

Archeologické nálezy: sídliskové nálezy z paleolitu, neolitu, bronzovej, halštatskej, laténskej a rímskej doby, ojedinele slovanské a ranostredoveké.

Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol sv. Karola Boromejského (17. stor., klasicisticky upravený začiatkom 19. stor.), klasicistická Kaplnka Najsvätejšej Trojice (1780), Kaplnka Panny Márie (1855) na kalvárii, secesná Kaplnka Božského Srdca (1898).

Gáň — obec v okrese Galanta v Trnavskom kraji v severnej časti Podunajskej roviny medzi Dudváhom a vodnou nádržou Kráľová na Váhu, 122 m n. m.; 870 obyvateľov (2021). Územie má rovinný povrch, miestami spestrený nízkymi pieskovými dunami, je odlesnené. Územie je osídlené od neolitu.

Obec je písomne doložená v roku 1113 ako majetok Zoborského opátstva, 1773 Gány, Gany, 1786 Gany, v rokoch 1808, 1863 – 1913 Gány, 1920 – 56 Gáň, v roku 1956 bola zlúčená s obcou Brakoň (prvýkrát písomne doložená 1337) do obce Brakonská Gáň, v rokoch 1956 – 61 Brakonská Gáň, v roku 1961 Gáň.

Archeologické nálezy: pohrebisko z 11. stor. so sakrálnou stavbou a ranostredoveké sídlisko.

Stavebné pamiatky: románsky rímskokatolícky Kostol sv. rodiny (12. stor., 1735 zbarokizovaný), renesančný kaštieľ (začiatok 17. stor., v 18. stor. rozšírený, v 20. stor. prestavaný). V časti Brakoň baroková Kaplnka sv. Anny (18. stor., 1908 upravená).

Komov — miestna časť obce Čierny Balog.

Komanica — miestna časť obce Dúbravka.

Konská — obec v okrese Žilina v Žilinskom kraji v Žilinskej kotline, 435 m n. m.; 1 650 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnymi horninami, na ktorých sú štrkové kvartérne usadeniny. Na nich sa vytvoril pahorkatinný reliéf. Územie je odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Obec je písomne doložená v roku 1350 ako Kunszka, 1368 Duo villa Konzka, 1439 Konzka, 1456 Konska, 1471 Konzka, 1473 Konczka, Kanczka, v rokoch 1474, 1476, 1488 Konska, v roku 1496 Konzka, v rokoch 1540, 1571 – 73 Koneczka, v roku 1773 Konszka, Konska, 1786 Konszka, 1808 Konszka, Konská, v rokoch 1863 – 82 Konszka, 1888 – 1913 Kunfalva, 1920 – 27 Konská, 1927 – 29 Konská-Rajecké Teplice, v roku 1929 Konská.

V roku 1951 z nej bola vyčlenená obec Rajecké Teplice, 1980 sa stala súčasťou Rajeckých Teplíc, 1989 sa opäť osamostatnila. Patrila postupne panstvám Žilina, Hričov, Strečno, od polovice 15. stor. panstvu Lietava, od roku 1628 viacerým zemepánom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom koní a oviec, povozníctvom, rybárstvom a včelárstvom, neskôr aj tkaním plátna. Existovala tam tehelňa.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky klasicistický Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej (1840, 1949 postavená veža, naposledy upravený 1996).

Kolozsnéma [-lož-] → Klížska Nemá

Kolónia — miestna časť obce Michal na Ostrove.

Kolónia — miestna časť obce Veľké Trakany.

Kolónia — miestna časť obce Boťany.