Abovce, maď. Abafalva — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v južnej časti Rimavskej kotliny na nive a terase rieky Slaná na hranici s Maďarskom, 159 m n. m.; 629 obyvateľov, 21,4 % slovenskej, 74,3 % maďarskej národnosti (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1339 ako Abafalva, 1382 alia Hanua, v rokoch 1773, 1786, 1808 Abafalva, 1863 Abafala, 1873 – 82 Abafalva, v roku 1888 Abafalu, v rokoch 1892 – 95 Abafala, 1898 – 1913 Abafalva, v roku 1920 Abovce, v rokoch 1927 – 38 Abovce, Abafalva, 1938 – 45 Abafalva, 1945 – 48 Abovce, Abafalva, 1948 – 74, 1990 Abovce.

Patrila Abafiovcom, v 16. stor. aj Varkóniovcom. V roku 1393 jej Žigmund Luxemburský udelil právo konania jarmoku. Po roku 1566 bola poplatná Turkom. V dôsledku protihabsburských povstaní a morovej epidémie v 1. polovici 18 stor. spustla, okolo roku 1740 bola dosídlená. V 18. a 19. stor. patrila aj viacerým zemianskym rodinám (Varkóniovci, Kevickovci, Újváriovci), po roku 1848 Molnárovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku. Počas SNP tam pôsobila ilegálna skupina. Po oslobodení bola časť maďarských obyvateľov vysídlená a do obce boli presídlené slovenské rodiny z Rumunska a hornatých častí stredného Slovenska.

Stavebné pamiatky: klasicistický kaštieľ Abafiovcov s barokovými prvkami (1800 – 10), neogotický rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (1907).

Abafalva → Abovce

Abranovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v severnej časti Košickej kotliny na západnom svahu Slanských vrchov, 475 m n. m.; 690 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1320 ako Abram, 1431 Abran, Kysabran, Naghabran, 1773 Abrahány, Abrahanowcze, 1786 Abrahany, Abrahamowcze, 1808 Abrány, Abrányfalva, Abrany, Abranowce, Obranowce, v rokoch 1863 – 1913 Ábrány, v roku 1920 Abranovce.

Obec vznikla v 13. stor., patrila Abovcom z Drienova a ich príbuzným z Budimíra, Ploského a zo Žehne ako súčasť hradného panstva Kysak (zanikol po 1470). V 15. stor. patrila zemanom z Raslavíc, časť majetku obce patrila v 16. stor. aj šľachticom z Brezovice (Berzeviciovcom), šľachticom z rodu Bokša z Kelemeša (Ľubotíc) a iným, v 17. stor. patrila obec Segneyovcom, Pálfiovcom, Kapyovcom, v 18. stor. Nemešániovcom. Obyvatelia sa zaoberali prácou v lesoch a poľnohospodárstvom.

V obci sa nachádza klasicistický gréckokatolícky Chrám narodenia presvätej Bohorodičky (1868).

Adamovce — miestna časť obce Adamovské Kochanovce.

Brezno — okres v Banskobystrickom kraji v strednej časti Slovenska; rozloha 1 265 km², 62 616 obyv. (2015), hustota zaľudnenia 49 obyv. na km², administratívne stredisko Brezno. Os územia tvorí dolina Hrona v Horehronskom podolí lemovanom zo severu Nízkymi Tatrami, z juhu Veporskými vrchmi a Muránskou planinou. Do okresu patrí 30 obcí, z ktorých mestom je len Brezno.

Abrahámovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji na styku Nízkych Beskýd s Bartošovskou kotlinou, 265 m n. m.; 337 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1427 ako Abranfalua, 1476 Abran, 1773 Abrahamfalva, Abrahamfalu, Abrahamowez, 1786 Abrahamfalu, Abrahamowce, 1808 Ábrámfalva, Abramovce, 1863 Abrahámfalu, v rokoch 1873 – 1902 Ábrahámfalu, 1907 – 13 Ábrahámfalva, v roku 1920 Abrahamovce.

Vznikla začiatkom 14. stor. pri staršom hradisku. Patrila panstvu Raslavice, v 17. stor. Segneyovcom, Raslavickým, v 18. stor. Vaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

V obci sa nachádza archeologická lokalita (eneolitická mohyla) a rokokový rímskokatolícky Kostol sv. Anny z 2. polovice 18. stor.

Abrahámovce — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji na juhozápadných svahoch Levočských vrchov, 714 m n. m.; 250 obyvateľov (2021); miestne časti: Abrahámovce, Pikovce.

Obec je písomne doložená v roku 1286 ako Abraham, 1323 (villa) Abrahe, 1367 Abraamfalua, 1786 Abrahamsdorf, Abrahamfalva, Abrahamowcze, 1808 Ábrahámfalva, Abrahamsdorf, Abrahámowce, 1863 Ábrahámfalva, v rokoch 1873 – 92 Ábrahámfalu, 1895 – 1902 Ábrahámfalupikfalu, 1907 – 13 Ábrahámpikfalva, v roku 1920 Abrahámovce, Pikovce, v rokoch 1927 – 52 Abrahamovce-Pikovce, 1952 – 82 Abrahamovce, v roku 1982 Abrahámovce.

Patrila do Stolice X spišských kopijníkov (Sedes X lanceatorum). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom a košikárstvom. Po roku 1892 bola k obci pričlenená obec Pikovce (písomne doložená 1286 ako Pynk, 1349 Pikfalva, 1808 Pikowcze).

Archeologické nálezy: sídliskové nálezy z 13. stor.

Stavebné pamiatky: renesančný rímskokatolícky Kostol sv. Šimona a Júdu (pôvodne gotický z 1. polovice 14. stor., neskôr upravovaný, gotický oltár s plastikami a maľbami zo 14. a z 15. stor.).

Adidovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v južnej časti Nízkych Beskýd v doline rieky Udava, 204 m n. m.; 227 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v rokoch 1543, 1568 ako Adzudocz, v roku 1604 Agidocz, 1773 Agyidocz, Agyidowcze, 1786 Agyidocz, 1808 Agyidócz, Adidowce, v rokoch 1863 – 1913 Agyidóc, v roku 1920 Adzidovce, 1927 Adidovce.

Vznikla pravdepodobne v 15. stor. na majetkoch panstva Humenné; založil ju šoltýs s roľníckymi usadlíkmi, patrila Drugethovcom. V 17. stor. daroval Juraj Drugeth obec jezuitom z Humenného. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, povozníctvom, uhliarstvom, výrobou tehál, dreveného náradia a predmetov z prútia. V 2. polovici 19. stor. tam pracovala manufaktúra na výrobu potaše. V okolí obce sa počas 2. svetovej vojny v septembri 1944 odohrali tažké boje partizánov s Nemcami.

V obci je spoločný kostol rímsko- a gréckokatolíckej cirkvi Kostol sv. Cyrila a Metoda (1930 – 31).

V chotári obce je prírodná rezervácia Iľovnica (rozloha 8,5 ha, vyhlásená 1980), zriadená na ochranu reliktného rastlinného druhu valdštejnka kuklíkovitá.

Albínov — miestna časť obce Sečovce.

Alekšince — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v južnej časti Nitrianskej pahorkatiny, 160 m n. m.; 1 699 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1156 ako villa Alexu, 1275 Elekchy, 1773 Elecske, Alaxinetz, Alaxincze, 1786 Elecschke, Alaxince, 1808 Elecske, Alakssince, 1863 Eletske, v rokoch 1873 – 1913 Elecske, 1920 Alekšince.

Prvá zmienka o obci je z roku 1156, keď ostrihomský arcibiskup daroval tamojší desiatok Ostrihomskej kapitule, neskôr patrila Nitrianskemu hradu. Po mongolskom (tatárskom) vpáde v rokoch 1241 ‒ 42 bola asi tri desaťročia opustená, potom ju získali hradní rytieri Vítkovci zo susedných Rišňoviec, neskôr sa stala majetkom viacerých zemianskych rodín: Beneovcov, Budiačovcov, Kubínskovcov, Majlátovcov, Bartakovičovcov, Šándorovcov, Dezassovcov a i. V rokoch 1531 a 1601 bola vypálená Krymskými Tatármi, ktorí boli spojencami Turkov. V roku 1664 bola poplatná Turkom. V období 1736 – 1889 patrila jej časť Očkaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, v 18. stor. stál v obci drevený mlyn. V rokoch 1942 – 53 sa tam nasťahovalo mnoho obyvateľov z oblastí zatopených pri výstavbe Oravskej priehrady. Po 2. svetovej vojne bola v obci vybudovaná tehelňa a chovné rybníky.

Archeologické nálezy: halštatské a rímsko-barbarské sídlisko, ranostredoveké radové pohrebisko a sídlisko.

Stavebné pamiatky: klasicistická kúria Dezassovcov (pôvodne baroková z 1. polovice 18. stor., prestavaná začiatkom 19. stor., viackrát prestavaná a upravená v 20. stor.), socha sv. Jána Nepomuckého (2. polovica 18. stor.), klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Anny (1802, pôvodne len malá kaplnka, opravená 1841, rozšírená do dnešnej podoby 1939 a 1959), klasicistický kaštieľ Jánošiovcov (začiatok 19. stor.). V obci sa nachádza pamätná tabuľa vojakom Červenej armády.

Kačanov — obec v okrese Michalovce v Košickom kraji na Východoslovenskej rovine na agradačnom vale Ondavy, 100 m n. m.; 506 obyvateľov (2021). Územie je budované usadenými riečnymi horninami, vo východnej časti sa nachádza spraš. Má prevažne rovinný reliéf. Je takmer úplne odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Obec je písomne doložená v roku 1314 ako Kachond, 1322 Kachul, 1356 Kochand, 1378 Kochan, 1393 Koczanhaza, 1414 Kachand, 1486 Kochan, v rokoch 1567 – 1600 Kachand, Kacziand, 1610, 1635 Kaczand, v roku 1700 Kucinicz, 1773 Kacsand, Kaczanowcse, 1786 Kacschand, Kacschanowce, 1808 Kácsánd, Kačanowce, v rokoch 1863 – 1913 Kácsánd, v roku 1920 Kačanov.

V 14. – 17. stor. patrila zemanom z Veľkých Raškoviec, Markoviec a i. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom a košikárstvom.

Archeologické nálezy: ojedinelé nálezy z paleolitu a badenskej kultúry, osídlenie z neolitu, zo staršej bronzovej, z halštatskej a rímskej doby, raného (9. – 10. stor.) i z vrcholného stredoveku (11. – 12. stor.).

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Cyrila a Metoda (60. roky 20. stor. – 1994).

Kače — miestna časť obce Mníšek nad Popradom.

Kajal, Nemeskajal — obec v okrese Galanta v Trnavskom kraji v severnej časti Podunajskej roviny na nive Váhu, 116 m n. m.; 1 554 obyvateľov, 39,6 % slovenskej, 50,4 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované usadenými horninami Váhu, má rovinný reliéf, je odlesnené (miestami zvyšky lužného lesa) a poľnohospodársky využívané.

Obec je písomne doložená v roku 1297 ako Quayol, 1361 Kayul, 1380 Kayal, 1476 Alsokayal, Felsewkayal, 1773 Kajall, 1786, v rokoch 1808, 1863 – 1907 Kajal, v roku 1913 Nemeskajal, 1920 Zemanský Kajal, v rokoch 1927 – 38 Kajal, 1938 – 45 Nemeskajal, v roku 1945 Kajal.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V roku 1894 bola celá obec zničená povodňou, v rokoch 1938 – 45 bola pričlenená k Maďarsku.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z laténskej doby.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Ružencovej Panny Márie (pôvodne renesančný z 2. polovice 16. stor., barokovo prestavaný 1750, koncom 19. stor. rozšírený), neogotický evanjelický kostol (1898).

Kaľamenová — obec v okrese Turčianske Teplice v Žilinskom kraji v juhozápadnej časti Turčianskej kotliny, 480 m n. m.; 85 obyvateľov (2021). Územie je budované prevažne paleogénnymi horninami, má pahorkatinný reliéf, je prevažne odlesnené.

Obec je písomne doložená v roku 1240 ako Lazkouch, 1315 Leskocz, 1391 Lazkouch, 1534 Kelemenfalwa, 1553 Kelemynfalua, 1570 Kelemenfalva alias Thoran, v rokoch 1571 – 73 Kelemenfalua, v roku 1619 Kelemenfalva aliter Kelemenovec, 1736 Kelemenfalva olim terra Laszkowetz, 1773 Kalamenova, Kalamenowa, 1786 Kalamanowa, Kelemenfalwa, Kamelfalwa, 1808 Kelemenfalva, Kelemenowá, Kalamanová, 1863 Kelemenfalu, v rokoch 1873 – 77 Kelemenfalu és Csernakov, 1882 – 1907 Kelemenfalu, v roku 1913 Turóckelemenfalva, 1920 Kalamenová, 1927 Kaľamenová.

Vznikla na území patriacom Diviackovcom, potom patrila Lieskovskovcom, v 15. stor. Kaľamenovcom, od roku 1546 Rakovskovcom a Horvátovcom. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom. V súčasnosti je v Kaľamenovej farma s najväčším súkromným chovom arabských koní na Slovensku.

Stavebné pamiatky: pôvodná neskororenesančná kúria (17. stor.), v 18. stor. barokovo prestavaná a rozšírená, v 19. stor. upravená.

Kaľava — obec v okrese Spišská Nová Ves v Košickom kraji na južnom okraji Braniska, 560 m n. m.; 395 obyvateľov (2021). Územie je budované prvohornými sopečnými horninami, má pahorkatinný až vrchovinný reliéf, je prevažne odlesnené, les sa zachoval iba v doline potoka Jasenovec.

Obec je písomne doložená v roku 1300 ako Kaloua, 1301 Caloy, Kaloy, 1310 Kalawa, 1316 Kalew, 1322 Kaiua, 1340 Kaliua, 1454 Kalo, 1460 Kalyo, 1773 Kalyava, Kolyawa, 1786 Kalyawa, 1808 Kalyava, Kalawa, 1863 Kallyava, v rokoch 1873 – 1902 Kalyava, 1907 – 13 Szepeskárolyfalva, v roku 1920 Kaľava.

Patrila panstvu Richnava, ktoré od roku 1693 vlastnili Čákiovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v Krompachoch.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícka Kaplnka sv. kríža (1932).

Kalinčiakovo — mestská časť Levíc.

Kalinka — miestna časť obce Vígľašská Huta-Kalinka.

Kalinkovo — obec v okrese Senec v Bratislavskom kraji na Podunajskej rovine v západnej časti Žitného ostrova na brehu Vodného diela Gabčíkovo, 129 m n. m.; 1 467 obyvateľov, 71,4 % slovenskej, 27,7 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované uloženinami Dunaja (štrky, piesky a íly), má rovinný reliéf, je odlesnené, miestami sa zachovali zvyšky lužného lesa.

Obec je písomne doložená v roku 1288 ako Scemet, 1306 Zemet, 1336 Scemeth, 1343 Zemeth, 1351 Oduarnokzemeth, Zemet Oduarnicale, Nogyzemet, 1429 Zemety, 1773 Szemeth, 1786 Semét, 1808 Szemeth, Semethdorf, 1863 Szemeth, v rokoch 1873 – 1948 Szemet, v roku 1948 Kalinkovo.

Už v 13. stor. je tam doložený kostol (zbúraný 1936). Patrila hradu Bratislava, neskôr panstvám Sv. Jur a Malinovo (Eberhard). Majetok grófov zo Sv. Jura a z Pezinka prešiel v polovici 16. stor. do vlastníctva rodov Méreiovcov a Serédiovcov. V roku 1864 takmer celá obec zhorela pri požiari. V období 1938 – 45 bola súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Františka Serafínskeho (1927 – 29), božie muky (19. stor.), technická pamiatka – úsek Hornožitnoostrovnej protipovodňovej hrádze (polovica 19. stor., vyhlásená 1995).

Kalinov, Kalyniv — obec v okrese Medzilaborce v Prešovskom kraji v severnej časti Laboreckej vrchoviny pri hraniciach s Poľskom, 453 m n. m.; 261 obyvateľov, 65,5 % slovenskej, 29,5 % rusínskej národnosti (2021). Územie je budované flyšovými horninami s prevahou pieskovca nad ílovcom, má vrchovinný reliéf, je prevažne zalesnené (najmä bukovými lesmi s prímesou brezy).

Obec je písomne doložená v roku 1600 ako Kalino, 1623 Kaleno, 1773 Kaleno, Kalenow, v rokoch 1786, 1808 Kaleno, 1863 – 1913 Kalenó, v roku 1920 Kalenov, 1927 Kalinov.

Založili ju Drugetovci a bola súčasťou panstva Humenné, od 17. stor. patrila Sirmaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali prácou v lesoch, uhliarstvom a pastierstvom. Kalinov bol prvou oslobodenou obcou (21. septembra 1944) počas 2. svetovej vojny na území Československa, počas frontových bojov bol zničený, po oslobodení obnovený. V katastri obce je ojedinelý archeologický nález kamennej industrie z paleolitu i nález väčšieho množstva rímskych mincí.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám nanebovzatia Panny Márie (2. polovica 18. stor., rekonštruovaný v 1. polovici 20. stor.), Pamätník prvej oslobodenej obce v 2. svetovej vojne na území Československa (1969, František Gibala). Cintorín z 2. svetovej vojny s hrobmi sovietskych vojakov.

Kalinov — mestská časť Krásna nad Kysucou.

Kalinovo — obec v okrese Poltár v Banskobystrickom kraji v severnej časti Lučenskej kotliny v doline Ipľa, 200 m n. m.; 2 226 obyvateľov (2021); miestne časti: Hrabovo, Kalinovo, Petrovec. Územie budované neogénnymi štrkmi a ílmi má rovinný reliéf, územie prechádzajúce smerom do Slovenského rudohoria je budované kryštalickými bridlicami a má vrchovinný reliéf. Oblasť je čiastočne odlesnená, na severozápade je teplomilný listnatý les. V katastri obce sa vyskytujú minerálne pramene a prírodná rezervácia Hrabovo (vyhlásená 1997, rozloha 15,5 ha) s výskytom vlhkomilných lúčnych spoločenstiev s chráneným a ohrozeným druhom flóry korunovkou strakatou (Fritillaria meleagris).

Obec je písomne doložená v roku 1246 ako Eghruh, 1279 Calnou, 1339 Kalna, Kalnaw, Kolnou, Kolnow, 1342 Kalna, 1348 Calno, 1441 Kalno, v rokoch 1773, 1786 Kalno, Kalinowo, v roku 1808 Kálnó, Kalinow, v rokoch 1863 – 1913 Kálnó, v roku 1920 Kalinovo.

Patrila Etreovcom. V období 1554 – 93 bola súčasťou tureckého Sečianskeho sandžaku. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, debnárstvom a hrnčiarstvom.

V roku 1960 bola ku Kalinovu pričlenená obec Hrabovo (doložená 1246, 1271, 1299, 1302, 1435, 1451 ako Garab, 1332 – 34 Garaab, 1786 Garab, 1808 Garáb, Hr(a)bowé, 1863 – 1913 Kálnógaráb, 1920 – 60 Hrabovo), v ktorej bola v 30. rokoch 14. stor. písomne doložená fara. Pôvodne patrila fiľakovskému panstvu. V 15. – 16. stor. ju tvorili obce Dolné a Horné (alebo Pusté) Hrabovo. V období 1554 – 94 bolo Horné Hrabovo obsadené Turkami, potom pustlo až do 2. polovice 17. stor., keď bolo obnovené ako osada. V Dolnom Hrabove sa nachádzali minerálne pramene.

Ku Kalinovu patria aj samoty Dolný Petrovec a Horný Petrovec. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

Archeologické nálezy: mladopaleolitické úštepové nástroje, severovýchodne od obce nálezy dokladajúce eneolitické a stredoveké (13. – 15. stor.) sídlisko; pohrebisko (14. – 17. stor.).

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol (pôvodne románsky, 1. polovica 13. stor., prestavaný v 18. stor.), zvonica (barokovo-klasicistická z 2. polovice 18. stor.).

Kalná nad Hronom, Kálna — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji na pravom brehu Hrona v severovýchodnej časti Podunajskej pahorkatiny, 160 m n. m.; 2 073 obyvateľov, 75,8 % slovenskej, 10,2 % maďarskej národnosti (2021); miestne časti: Kalná, Kalnica, Mochovce. Územie je budované neogénnymi usadenými horninami miestami prekrytými sprašou a sprašovou hlinou, má pahorkatinný reliéf, je prevažne odlesnené, len pozdĺž Hrona sa zachovali zvyšky lužného a na styku so Štiavnickými vrchmi dubového lesa.

Obec vznikla v roku 1960 ako Kálna nad Hronom (súčasný názov od 1979) zlúčením obcí Kalná a Kalnica, v roku 1990 k nej bol pričlenený aj chotár zaniknutej obce Mochovce. V katastri dnešnej obce Kalná nad Hronom existovali v stredoveku osady Haró (písomne doložená 1232 ako Hurov), Barbata (doložená 1269 ako Barbata) a Pynar (doložený 1309 ako Pynar).

Obec Kalná (doložená 1209 ako Kalon, 1283 Kalnay, 1286, 1290, 1299, 1306, 1322, 1324 Kalna, 1332 Colua, Calya, 1480 Nagkalna, 1549 Naghkalna, 1559 Kalna, 1576 Nagy Kálna, 1663, 1664 Nagy Kána, 1742 Nagy Kálna, 1773, 1786 Nagy-Kalna, Welka Kalnicza, 1808 Nagy-Kálna, Kalnica, 1863 – 1913 Nagykálna, 1920 Veľká Kálnica, 1927 – 38 Kálna, Nagy-Kálna, 1938 – 45 Nagykálna, 1945 – 48 Kálna, Nagy-Kálna, 1948 – 60 Kálna, 1978, 1979 Kalná) pôvodne patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku a časť miestnym zemanom Kálnaiovcom, od 15. stor. iba Kálnaiovcom. V roku 1332 je tam písomne doložená existencia fary, pred rokom 1570 tam bola zriadená kalvínska farnosť. V rokoch 1613 a 1630 bola obec vypálená a vyplienená Turkami (1613 vyhorel aj kostol), v roku 1663 poplatná Turkom, v rokoch 1663 – 64 znova vypálená. V roku 1655 je tam doložená kalvínska škola. V roku 1726 získali obec Huňadyovci, ktorí ešte v tom istom roku vyhnali kalvínskeho kňaza aj učiteľa. V rokoch 1735 a 1740 ju postihli požiare. V období 1774 – 77 tam bol postavený drevený most cez rieku Hron, v roku 1870 tam Schoellerovci postavili liehovar, neskôr závod na opravu strojov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a od 18. stor. chovom oviec. V 19. stor. bol v obci postavený murovaný most, v rokoch 1913 – 14 železničný most cez rieku Hron. V období 1938 – 45 bola pripojená k Maďarsku. V roku 1947 sa tam usadila časť obyvateľov presídlených z Maďarska (najmä z Nyíregyházy).

Obec Kalnica (doložená 1360 ako Kyskalna, 1397 Kalnycza, 1664 Kis Kána, 1773 Kis-Kalna, Mala Kalnicza, 1786 Kisch-Kalna, Malá Kalnicza, 1808 Kis-Kálna, Kalnica, 1863 – 1913 Kiskálna, 1920 Malá Kálnica, 1927 – 38 Kálnica, Kis-Kálna, 1938 – 45 Kiskálna, 1945 – 48 Kálnica, Kis-Kálna, 1948 – 60 Kálnica, 1978, 1979 Kalnica) sa vyvinula v chotári obce Kalná, časť patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku, časť Kálnaiovcom, v roku 1565 opátska časť Ostrihomskej kapitule, od 2. polovice 17. stor. zemanom z Pialu, od roku 1825 Majténovcom, v 2. polovici 19. stor. tam mal majetky barón Július Pittel. Koncom 16. a v 1. polovici 17. stor. bola viackrát vyplienená Turkami a spustnutá, pred rokom 1664 dosídlená. V roku 1663 bola poplatná Turkom. V roku 1789 tam bola povolená stavba kalvínskej modlitebne. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V období 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku.

Obec Mochovce (doložená 1295 ako Muhy, 1321 Mohy, 1325 Arkusmahy, Arkusmohy, 1388 Mohy, 1576, 1663 Mohi, 1773 Mohi, Mochowcze, 1786 Mohi, Mohowce, 1808 Mohi, Mochowce, 1863 – 1913 Mohi, 1920 – 38 Mochovce, Mohi, 1938 – 45 Mohi, 1945 – 48 Mochovce, Mohi, 1948 – 90 Mochovce) pôvodne patrila Matúšovi Čákovi Trenčianskemu a zemanom Kálnaiovcom, od roku 1388 panstvu Levice. V roku 1655 tam vznikla kalvínska farnosť. V roku 1663 bola poplatná Turkom. Začiatkom 18. stor. tam mali majetok Vašovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom zvierat a vinohradníctvom. V období 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku, kam bolo v roku 1948 z Mochoviec presídlených 34 rodín. Po začiatku výstavby (1982) jadrovej elektrárne Mochovce bola obec postupne vysťahovaná a zanikla, zachoval sa len kostol.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z eneolitu (badenská kultúra), bronzovej (karpatská mohylová kultúra, lužická kultúra), laténskej a rímskej doby i zo stredoveku.

Stavebné pamiatky: v časti Kalná rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (pôvodne barokový z 1733, na mieste pôvodného kostola doloženého v 14. stor., ktorý 1613 vyhorel, prestavaný 1866, obnovený v 20. stor.), fara (pôvodne baroková kúria z polovice 18. stor.), reformovaný kostol (1888, 1944 vyhorel, od 2001 obnovovaný), Dom bojovej slávy (pamätný dom bojov na Hrone počas 2. svetovej vojny s pamätnou tabuľou, 20. stor.), v časti Kalnica klasicistický reformovaný kostol (1799 – 1806), v časti Mochovce neoklasicistický reformovaný kostol (1870 – 72, obnovený 1891, 1954; 1980 zariadenie prenesené do okolitých reformovaných kostolov, od 2001 obnovovaný).

Kalnica — miestna časť obce Kalná nad Hronom.

Kálnica — obec v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji na styku severnej časti Považského Inovca s výbežkom Podunajskej pahorkatiny, 210 m n. m.; 1 024 obyvateľov (2021). Územie je budované druhohornými kryštalickými horninami, má pahorkatinný až hornatinný reliéf, v nižších polohách je odlesnené, v pohorí zalesnené (prevažuje hrabový a bukový les).

Obec vznikla pred rokom 1888 zlúčením Panskej Kalnice (doložená 1396, 1422 ako Kabucza, 1436 Kalnycha, 1477 Kalnycz, 1478 Kalnicza, 1481 Kalna, 1712 Kalnicz dominorum, 1773 Kalnicz, Kalnicza, 1786 Kalnicz, 1808 Urasági-Kálnicz, Panská Kalnica, 1863 Alsókálnic, Beckokálnic, 1873 – 82 Alsókálnic), ktorá patrila Kalnickovcom, v roku 1873 vyhorela, a Rožnovej Kalnice (doložená 1712 ako Rosen Kalnicz, 1773 Rozon-Kalnicz, Kalnicza, 1786 Roschon-Kalnicz, 1808 Rozson-Kálnicz, Rožnowá Kalnica, 1863 Felsőkálnic, Rozsonykálnic, 1873 – 82 Rozsonykálnic), Kálnica je písomne doložená v roku 1888 ako Alsórozsonykálnic, v rokoch 1892 – 1902 Kálnic, 1907 – 13 Kalános, 1920 – 78 Kálnica, v roku 1979 Kalnica, 2000 Kálnica.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, ovocinárstvom, tkaním plátna, výrobou dreveného riadu a i. drevených výrobkov.

Kalnište — obec v okrese Svidník v Prešovskom kraji v Ondavskej vrchovine v doline Tople, 210 m n. m.; 513 obyvateľov (2021). Územie je budované pieskovcami a ílovcami paleogénneho flyšu, má pahorkatinný až vrchovinný reliéf, je čiastočne odlesnené, v severozápadnej časti je les s prevahou buka a hrabu.

Obec je písomne doložená v rokoch 1363, 1412, 1414, 1427, 1507, 1567, 1582, 1600 ako Kalnas, v roku 1773 Kálnas, Kalnas, Kalnisth, 1786 Kalnosch, Kalnischt, 1808 Kálnás, Kalnisstě, v rokoch 1863 – 1913 Kálnás, v roku 1920 Kalnište.

Pôvodne patrila zemanom z Chmeľova, od 1. polovice 15. stor. Kalnášiovcom. V roku 1412 sa v obci spomína mlyn, okolo rokov 1541 – 43 tam bol postavený rímskokatolícky kostol, v roku 1600 sú doložené farnosť a škola. V 17. stor. slúžil kostol evanjelikom, od roku 1713 znova katolíkom. V roku 1898 odkúpil Mikuláš Kolosy od Kalnášiovcov celý majetok. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a prácou v lesoch.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Ružencovej Panny Márie (1936, opravený a znovuvysvätený 1997), evanjelický kostol (90. roky 20. stor.), kaštieľ (pôvodne neskorobarokový z 1774), klasicistický náhrobok (1839).

Kalonda — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji v južnej časti Lučenskej kotliny na jej styku s Cerovou vrchovinou v blízkosti hranice s Maďarskom, 167 m n. m.; 198 obyvateľov, 44,4 % slovenskej, 53,0 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované treťohornými pieskovcami a sopečnými pyroklastikami, ktoré sú miestami prekryté sprašou a uloženinami Ipľa. Má rovinný až vrchovinný reliéf. Je odlesnené, len juhovýchodnú časť pokrýva les s prevahou agátu a duba.

Obec je písomne doložená v rokoch 1238, 1243 ako Kalanda, v roku 1279 Kalanda, Kalenda, v rokoch 1335 – 36, 1352 Kalanda, v roku 1368 Feulkalanda, 1496 Kewzepkalonda, Eghazas Kalonda, v rokoch 1571 – 73 Kallu, 1773, 1786, 1808, 1863 Kalonda.

Patrila Kalondovcom a Zechenovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V období 1939 – 44 bola Kalonda pripojená k Maďarsku.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Imricha (klasicistický z 1854, prestavaný 1895, opravený v 2. polovici 20. stor., postavený na mieste staršieho, pravdepodobne gotického), v predsieni kostola neskorogotický epitaf Juraja Kalondu (1504); niekoľko zachovaných stavieb tradičnej ľudovej architektúry z 2. polovice 19. stor. (obytný dom a hospodárske stavby).

Kalná — miestna časť obce Kalná nad Hronom.

Kálna → Kalná nad Hronom

Kaloša, Kálosa — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji vo východnej časti Rimavskej kotliny, 191 m n. m.; 818 obyvateľov, 13,5 % slovenskej, 71,9 % maďarskej národnosti (2021); miestne časti: Nižná Kaloša, Vyšná Kaloša. Územie je budované neogénnymi pieskovcami, ílovcami a slieňmi, má rovinný až pahorkatý reliéf, je čiastočne odlesnené, len v južnej časti sú zvyšky teplomilnej cerovej dubiny.

Obec vznikla v roku 1961 zlúčením obcí Nižná a Vyšná Kaloša. Nižná Kaloša (písomne doložená 1247 ako Calysa, Calsa, 1269 Kalsa, 1275 Kalusa, 1308 Caloz, 1330 Kalsa, 1341 Galsa, 1410 Kalsa, 1427 Kalosa, Kalasa, 1458 Also Kalosa, 1773 Alsó-Kálossa, Alsó-Kálosa, 1786 Alschó-Kaloscha, 1808 Alsó-Kálossa, Nagy-Kálossa, 1863 – 1913 Alsókálosa, 1920 Dolné Kálošovo, Nižná Káloša, 1927 – 38 Nižná Káloša, 1938 – 45 Alsókálosa, 1945 – 48 Nižná Káloša, Alsó-Kálosa, 1948 – 64 Nižná Kaloša) vznikla na území, ktoré spustošili Tatári a ktoré Belo IV. v roku 1247 daroval bojovníkom z hradu Gemer. Od roku 1427 patrila Korlátovcom a od polovice 15. stor. iným zemianskym rodinám.

Vyšná Kaloša (doložená 1427 ako Kalosa, Kalasa, 1458, 1477 Felsew-Kalosa, 1773 Felsö-Kálossa, Felsö-Kálosa, 1786 Felschö-Kaloscha, 1808 Felsö-Kálossa, Kis-Kálossa, 1863 – 1913 Felsökálosa, 1920 Horné Kálošovo, Vyšná Káloša, 1927 – 38 Vyšná Káloša, Felsö-Kálosa, 1938 – 45 Felsökálosa, 1945 – 48 Vyšná Káloša, Felsö-Kálosa, 1948 – 64 Vyšná Kaloša) vznikla koncom 14. stor. odčlenením od Nižnej Kaloše, začiatkom 16. stor. časť obce vlastnili Lorántfiovci.

Obidve obce v roku 1683 spustošili poľsko-litovské vojská (v súvislosti s povstaním I. Tököliho). V období 1938 – 44 boli súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: sídlisko pilinskej kultúry (stredná až neskorá bronzová doba), nálezy z halštatskej a rímskej doby a raného stredoveku (9. – 10. stor.).

Stavebné pamiatky: klasicistická kúria (1. pol. 19. stor.), reformovaný kostol (1889).

Kalša — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji na styku Slanských vrchov a Východoslovenskej nížiny, 202 m n. m.; 724 obyvateľov (2021). Územie na nížine je budované neogénnymi usadenými horninami, má pahorkatinný reliéf a je odlesnené, územie Slanských vrchov je budované sopečnými horninami, má vrchovinný reliéf a je zalesnené teplomilným listnatým lesom.

Obec je písomne doložená v roku 1270 ako Kolse, 1299 Kolswa, 1327 Kalsa alias Iugow, Kalsa, 1330 Kalsa, 1383 Kalsa alio nomine Iugo, 1393 Kallsa, v rokoch 1399, 1427, 1481, 1553, 1598, 1773 Kalsa, v roku 1786 Kalscha, 1808 Kalsa, Kalssa, v rokoch 1863, 1873 – 1913 Kalsa, v roku 1920 Kalša.

Patrila neznámemu rádu križiakov, v 14. – 16. stor. šľachticom zo Slivníka, od roku 1553 mestu Košice. Po protihabsburských povstaniach a aj v dôsledku morovej epidémie bola vyľudnená (1715 neobývaná). V 18. stor. tam mali majetky Olčváriovci a Spléniovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, furmanstvom a drevorubačstvom.

Archeologické nálezy: sídlisko kultúry s východnou lineárnou keramikou, stopy osídlenia z mladšej bronzovej doby a raného stredoveku (8. – 9. stor.).

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám nanebovzatia Panny Márie (1910), rímskokatolícky Kostol Panny Márie, Pomocnice kresťanov (1995).

Kaluža — obec v okrese Michalovce v Košickom kraji v severnej časti Východoslovenskej nížiny na úpätí Vihorlatu na brehu Zemplínskej šíravy, 120 m n. m.; 442 obyvateľov (2021). Územie nížiny je budované neogénnymi a kvartérnymi sedimentmi, má pahorkatinný reliéf a je odlesnené, územie prechádzajúce v severnej časti do pohoria je budované sopečnými horninami, má vrchovinný reliéf a je zalesnené. Obec je vyhľadávané turistické a rekreačné stredisko.

Obec je písomne doložená v roku 1336 ako campus Kalsamezov, 1418 Galusa, 1419 Kalusa, 1427 Kralowza, Kalwsa, v rokoch 1567 – 99 Kalwsa, Kalussa, v roku 1773 Kaluzsa, 1786 Kalusza, 1808 Kalusa, Kalussa, 1863 Kaluzsa, v rokoch 1873 – 82 Kalussa, 1888 – 1902 Kalusa, 1907 – 13 Ungtavas, v roku 1920 Kaluša, 1927 Kaluža.

Vznikla v chotári obce Vinné, bola súčasťou panstva Michalovce, v 15. až 17. stor. patrila šľachticom z Michaloviec a ich príbuzným z Vinného. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a prácou v lesoch. V roku 1715 sú v obci doložené miestne vinice.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu, nálezy z halštatskej a rímskej doby.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám sv. Tomáša (1920 – 28).

Kalyniv → Kalinov

Kamanová — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji na Nitrianskej pahorkatine, 160 m n. m.; 607 obyvateľov (2021). Územie je budované neogénnymi usadenými horninami prekrytými sprašou a nánosmi rieky Nitra, má pahorkatinný reliéf, je odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Obec je písomne doložená v roku 1419 ako Kalmanfalwa alio nomine Billie, 1773 Kamanfalva, Kamanowa, 1786 Kamenfalwa, Kamenowa, 1808 Kamánfalva, Kamanowá, 1863 Kamánfalu, 1873 Kamanfalu, v rokoch 1877 – 95 Kamánfalu, 1898 – 1907 Kamanfalu, v roku 1913 Kálmánfalva, 1920 Kamanová, Komanová, 1927 Kamanová.

Pôvodne bola kráľovským majetkom, neskôr ju získali Orságovci, Aponiovci, Zičiovci a v 19. stor. barón Steiger. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom a vinohradníctvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol povýšenia sv. kríža (1969 – 81, veža 1996 – 2009), neoklasicistický kaštieľ (2. polovica 19. stor.) s parkom (19. stor.), zvonica (19. stor.).

Kameňany — obec v okrese Revúca v Banskobystrickom kraji v doline Východného Turca na rozhraní Slovenského krasu a Revúckej vrchoviny, 243 m n. m.; 842 obyvateľov (2021). Územie je budované vápencami usadenými na kryštalických horninách, má pahorkatinný až vrchovinný reliéf, je čiastočne odlesnené, miestami sa uchovali dubové lesy.

Obec je písomne doložená v roku 1243 ako Kevy, Kuy, v rokoch 1320, 1321 Kwy, v roku 1332 Cuui, Cuvi, 1340 Kyui, 1359 Kwy, 1427 Kewni, Kwni, 1564 Khemeny, 1565 Kamenany, v rokoch 1571 – 73 Kewi, v roku 1773 Kövi, Kamenany, 1786 Köwi, Kamenani, 1808 Kövi, Kameňany, v rokoch 1863 – 1913 Kövi, v roku 1920 Kameňany.

Pôvodne patrila hradu Gemer, v roku 1243 ju získal rod Ákošovcov, ktorý sa v roku 1318 rozdelil na dve rodové línie, pánov zo Štítnika a pánov z Plešivca (Bubekovci). Od roku 1320 patrila pánom zo Štítnika, od poslednej tretiny 14. stor. Bubekovcom z Plešivca. V roku 1273 získala od zemepána početné výsady, mestom sa však nikdy nestala. V 30. rokoch 14. stor. je tam doložená existencia fary. V roku 1555 bola obec spustošená Turkami. V 16. stor. tam boli pece na výrobu železa. V 17. stor. patrila Séčiovcom, v 18. stor. Čákiovcom, v 19. stor. Koburgovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec, liehovarníctvom, hrnčiarstvom, kožušníctvom, obchodovaním s cibuľou, s drevom i s drevenými a hrnčiarskymi výrobkami. V obci pôsobili evanjelický kňaz a spisovateľ Daniel Sinapius-Horčička (*1640, †1688), evanjelický kňaz, historik a spisovateľ Ján Ladislav Bartolomeides (*1787, †1862) a i. V jej katastri existovala v stredoveku osada Tvrdošovo (doložená 1427 ako Thordoso, v 16. stor. Thwardosovo), ktorá patrila hradu Rákoš (pôvodne Kameniansky hrad, doložený 1318 ako castrum Kuy, nachádzal sa v polohe Zámčok, dnes v chotári obce Rákoš).

Stavebné pamiatky: románsko-gotický evanjelický kostol (polovica 13. stor., prestavaný v 17. stor. v renesančnom a v 18. stor. v barokovom slohu, v interiéri zachované zvyšky gotickej freskovej výzdoby; klasicistická veža, začiatok 19. stor.) a klasicistická budova cirkevnej školy (90. roky 18. stor.).

Kamenec pod Vtáčnikom — obec v okrese Prievidza v Trenčianskom kraji v strednej časti Hornonitrianskej kotliny na úpätí Vtáčnika, 300 m n. m.; 1 744 obyvateľov (2021). Územie je budované neogénnymi usadeninami s ložiskami uhlia a pyroklastickými andezitmi pokrytými sprašovými hlinami a riečnymi štrkmi a pieskami. Je čiastočne odlesnené, v nižších častiach Vtáčnika rastú dubo-hrabiny, vo vyšších jedľo-bučiny. Do územia obce zasahuje národná prírodná rezervácia Vtáčnik, nachádza sa tam i prírodná rezervácia Makovište (vyhlásená 1973, rozloha 24,1 ha), zriadená na ochranu geomorfologických hodnôt Vtáčnika. Obec vznikla v roku 1955 zlúčením obcí Horný Kamenec a Dolný Kamenec.

Horný Kamenec (písomne doložený 1355 ako Superior Castellyan, 1419 Kemenech, 1773 Felső-Kamenecz, Ober-Kamenetz, Horný Kamenecz, 1786 Felschő-Kamenicz, 1808 Felső-Kemencze, Horní Kamenec, Horní Kamenice, 1863 – 1902 Felsőkamenec, 1907 – 13 Felsőkemenec, 1920 – 55 Horný Kamenec) patril od roku 1435 Kostolániovcom, neskôr časť Rajčániovcom a Papežovcom, v 18. stor. Šimoniovcom, Brodziankovcom a Papežovcom. V 14. stor. bol v obci kostol, v roku 1435 tam vznikla farnosť, v 17. stor. patril kostol načas evanjelikom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, garbiarstvom a obuvníctvom.

Dolný Kamenec (doložený 1518 ako Also Kemencz, 1560 Kamenek, 1663 Kamenec, 1773 Alsó-Kamenecz, Unter-Kamenetz, Dolny Kamenecz, 1786 Alschó-Kamenicz, 1808 Alsó-Kemencze, Dolní Kameněc, Dolní Kamenice, 1863 – 1902 Alsókamenec, 1907 – 13 Alsókemenec, 1920 – 55 Dolný Kamenec) vznikol pravdepodobne v chotári obce Horný Kamenec, patril Kostolániovcom a časť Majténiovcom. V roku 1559 tam bola samostatná farnosť. V roku 1663 bola obec poplatná Turkom. V 18. stor. tam boli pivovar a mlyn, pravdepodobne v rokoch 1758 – 1847 bola v prevádzke papiereň. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec a kôz, obuvníctvom, kováčstvom, garbiarstvom a spracovaním dreva.

Od 2. polovice 18. stor. sa obyvatelia Horného i Dolného Kamenca zaoberali aj zberom handier pre papiereň (spočiatku sa handry vymieňali za papier, neskôr si handrári založili aj vlastné družstvo).

Archeologické nálezy: hradisko lužickej a púchovskej kultúry a z obdobia stredoveku.

Stavebné pamiatky: ranorenesančný rímskokatolícky Kostol všetkých svätých (1. polovica 16. stor.), prícestná klasicistická socha sv. Vendelína (19. stor.). V obci sa nachádza historická expozícia Handrárska izba (2009).

Kamenica — obec v okrese Sabinov v Prešovskom kraji na rozhraní Levočských vrchov a Braniska, 490 m n. m.; 1 802 obyvateľov (2021). Územie je budované flyšovými horninami vnútrokarpatského flyšu, má vrchovinný reliéf, miestami vystupujú tvrdoše bradlového pásma. Je čiastočne odlesnené, na niekoľkých lokalitách sa zachoval les s prevahou buka, smreka a jedle. V katastri sa nachádza národná prírdoná rezervácia Čergovský Minčol.

Obec je písomne doložená v roku 1270 ako Torkueley, 1296 Torkow, 1302 Torkueley, 1308 Torku, 1310 Torkew, v rokoch 1330, 1427 Tharkw, v roku 1521 Kaminicz, v rokoch 1548, 1567, 1588, 1600 Tharkew, v roku 1773 Tarkeő, Kamenicza, 1786 Tarkő, Kamenicza, 1808 Tarkő, Kamenica, 1863 Tarkeö, Kamenyica, v rokoch 1873 – 1913 Tarkő, v roku 1920 Kamenica.

Obec vznikla pravdepodobne v 13. stor. v blízkosti hradu z 2. polovice 13. stor. a významnej obchodnej cesty spájajúcej východné Uhorsko s Poľskom. Pôvodne bola kráľovským majetkom, v roku 1270 ju získali zakladatelia rodu Berzeviciovcov, bola strediskom rozsiahleho panstva. Od 16. stor. ju vlastnili Tárcaiovci a po nich Dežöfiovci. V roku 1330 je tam doložená farnosť. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, roľníctvom, drevorubačstvom a pastierstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol všetkých svätých (pôvodne gotický, založený okolo 1300, barokovo prestavaný 1703, klasicisticky prestavaný 1804, prestavaný koncom 20. stor.), ľudová drevená architektúra z 1. polovice 20. stor. (dva obytné domy). V katastri obce ruiny hradu Kamenica (Kamenický hrad), založeného pravdepodobne ako lovecký hrádok v 2. polovici 13. stor., rozšíreného v 14. – 15. stor., začiatkom 16. stor. prestavaného na renesančnú pevnosť. V roku 1556 bol dobytý a deštruovaný cisárskymi vojskami, začiatkom 19. stor. boli ruiny odvezené a použité ako stavebný materiál.

Kamenica nad Cirochou — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v doline Cirochy v Beskydskom predhorí medzi Vihorlatom a Ondavskou vrchovinou, 179 m n. m.; 2 275 obyvateľov (2021). Územie je budované flyšovými horninami pokrytými riečnymi štrkopieskami, sprašovými hlinami a sopečnými horninami, má rovinný až hornatinný reliéf, je čiastočne odlesnené, miestami sú zvyšky dubových a bukových lesov.

Obec je písomne doložená v roku 1317 ako Kementze, 1416 Nagkemenche, 1451 utraque Kemenche, 1543 Naghkemencze, v rokoch 1567 – 1600 Nagy Kemence, Nagh Kemenche, v roku 1700 Kemencze, 1773 Nagy-Kemencze, Welka Kamenicza, 1786 Nagy-Kemencze, Welka Kamenka, 1808 Nagy-Kemencze, Welká Kaměnka, (Welká) Kamenica, v rokoch 1863 – 1913 Nagykemence, v roku 1920 Kamenica, 1927 Kamenica nad Cirochou.

V roku 1317 získali obec Drugetovci, bola súčasťou panstva Humenné, od roku 1613 patrila jezuitom v Humennom, v 18. stor. Sirmaiovcom a v 19. stor. Andrášiovcom, posledným majiteľom (do 1925) bol gróf Gejza Andráši. Od roku 1599 do začiatku 18. stor. pôsobili v obci evanjelickí kazatelia. V 19. stor. tam boli papiereň, liehovar a píla. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lesoch, chovom dobytka a koní. V roku 1932 postihol obec veľký požiar, ktorý zničil mnoho domov. V roku 1936 tam bolo vybudované vojenské letisko. Počas 2. svetovej vojny obyvatelia podporovali partizánske hnutie v pohorí Vihorlat. V období 1966 – 90 bola k obci pričlenená obec Hažín nad Cirochou.

Archeologické nálezy: nálezy z mladopaleolitickej kamennej industrie a sídliskové nálezy z rímskej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Štefana (1782, obnovený v 20. stor.; v jeho blízkosti sa nachádza lipa veľkolistá zaradená v Katalógu chránených stromov), klasicistický kaštieľ (1773), pri kaštieli krajinársky park (založený koncom 18. stor.).

V obci sa nachádza neverejné letisko s trávnatou pristávacou dráhou (vybudované 1936, pôvodne vojenské).

Kochanovce — miestna časť obce Adamovské Kochanovce.

Kochanovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v Ondavskej vrchovine, 230 m n. m.; 272 obyvateľov (2021). Územie je budované flyšovými ílovcami a pieskovcami, má mierne zvlnený pahorkatinný reliéf, je prevažne odlesnené.

Obec je písomne doložená v roku 1321 ako Kohan, 1377 Kohanfalua, v rokoch 1384, 1387, 1427 Kohan, 1543, 1567, 1588, 1600 Kohan, Kohany, v roku 1773 Kohány, Kohanowcze, 1786 Kohány, Kohanovce, 1808 Kohány, Kohany, Kohanowce, v rokoch 1863 – 1902 Kohány, 1907 – 13 Kiskohány, v roku 1920 Kahanovce, 1927 Kochanovce.

Vlastnili ju zemania z Tročian, ktorí používali prímeno podľa názvu obce. Od roku 1427 patrila Jakubovi z Kalnišťa, v 16. stor. sa stala opäť vlastníctvom zemanov z Tročian a ich príbuzných z Oľšaviec a Raslavíc. V 17. a 18. stor. patrila Kohániovcom, v 19. stor. tam mali majetky Bánovcovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

Archeologické nálezy: neolitické sídliskové nálezy, mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu, hutnícka osada z neskorej rímskej doby (4. – 5. stor.), sídlisko z 13. – 16. stor.

Kochnáč — miestna časť obce Malá Hradná.

Kojatice — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v Šarišskej vrchovine v doline Veľkej Svinky, 340 m n. m.; 1 154 obyvateľov (2021); miestne časti: Kojatice, Kojatická Dolina, Pod Pastviskom, Šarišské Lužianky. Územie je budované horninami vnútrokarpatského flyšu, má pahorkatinný až vrchovinný reliéf, je čiastočne odlesnené, v juhovýchodnej časti je súvislý les tvorený borovicou, jedľou a dubom.

Obec je písomne doložená v roku 1248 ako Kayutha, 1295 Kaytha, 1312 Kyata, 1317, 1392 Kayatha, 1427 Kayotha, v rokoch 1543, 1567, 1588, 1600 Kayatha, v roku 1773 Kajata, Kojaczicze, 1786 Kajatha, Kajaczicze, 1808 Kajáta, Kajátha, Kojačice, Kojatice, 1863 Kajatha, v rokoch 1873 – 92 Kajáta, 1895 – 1902 Kajata, 1907 – 13 Kajáta, v roku 1920 Kojetice, Kojecice, v rokoch 1927 – 48 Kojetice, v roku 1948 Kojatice.

Pôvodne patrila kráľovi, neskôr Omodejovcom, v 15. stor. šľachticom z Rozhanoviec a mestu Prešov. Bola súčasťou panstva Šariš, od konca 13. stor. panstva Svinia. V 16. – 18. stor. patrila jezuitskému rádu a cirkevným inštitúciám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a drevorubačstvom.

V rokoch 1882 – 1975 bola miestna časť Šarišské Lužianky samostatnou obcou (písomne doložená 1335 ako Lusan, 1458 Kyslwsan, 1464 Lusanka, 1882, 1892 – 1902 Luzsánka, 1907 – 13 Luzsány, 1920 Lužanka, Lužany, 1927 – 48 Lužánky, 1948 – 75 Šarišské Lužianky). Pred rokom 1335 patrila šľachticovi Dominikovi, synovi Lacka z rodu Abovcov. V roku 1335 ju Karol I. Róbert daroval palatínovi Viliamovi Drugetovi (*?, †1342). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: sídlisko bukovohorskej kultúry, z rímskej doby (1. – 4. stor.) a raného (8. – 9. stor.) i vrcholného stredoveku (11. stor.), v časti Šarišské Lužianky depot bronzových šperkov, zbraní a náradia z bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja (1784, obnovený 1896, prestavaný v 50. rokoch 20. stor., rekonštruovaný 2002 – 07), evanjelický a. v. Kostol Sv. Trojice (2001). V časti Šarišské Lužianky rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (2004, prestavaním časti klasicistickej kúrie z 18. stor.).

Kojatická Dolina — miestna časť obce Kojatice.

Kojšov — obec v okrese Gelnica v Košickom kraji v Slovenskom rudohorí vo východnej časti Volovských vrchov, 471 m n. m.; 697 obyvateľov (2021). Na prvohorných fylitoch a porfyroidoch vznikol vrchovinný až hornatinný reliéf. Územie v okolí zastavanej časti obce je prevažne odlesnené, inde sú jedľové, smrekové a bukové lesy.

Obec je písomne doložená v roku 1368 ako Koys, 1375 Koysfalva, 1422 Koys, 1437 Koys, 1477 Kolys, 1565 Koischow, 1773 Kojso, Koischo, Kojskow, 1786 Kojschó, 1808 Koissó, Koischdorf, Koyssow, v rokoch 1863 – 1913 Kojsó, v roku 1920 Kojšov, Kolšov, 1927 Kojšov.

Vznikla koncom 13. stor. a bola dosídlená valašskou kolonizáciou. V roku 1465 pripadla Spišskému hradu. V 16. stor. sa tam ťažila železná ruda a pálilo drevné uhlie pre železné hámre. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, najmä chovom oviec a dobytka, prácou v lesoch, baníctvom, tesárstvom, výrobou dreveného riadu a tkaním plátna, kobercov i súkna.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícka fara (začiatok 18. stor.), gréckokatolícky klasicistický Chrám sv. Petra a Pavla (1809, na mieste staršieho zo začiatku 18. stor.), pravoslávny Chrám sv. Petra a Pavla (1995 – 99), súkromné národopisné múzeum (2007).

Alexandrov Dvor — miestna časť obce Báb.

Kobylnice — obec v okrese Svidník v Prešovskom kraji v južnej časti Ondavskej vrchoviny, 230 m n. m.; 90 obyvateľov (2021). Územie je budované flyšovými pieskovcami a vápencami, má pahorkatinný až vrchovinný reliéf, je prevažne zalesnené (najmä porastmi duba, hrabu a buka).

Obec je písomne doložená v roku 1363 ako Alsou Kabalapataka, 1372 Kwbwlnyche, 1414 Kubolnicha, 1519 Kobulnicza, 1808 Kobulnicza, Kobulnica, 1863 Kobulnyica, v rokoch 1873 – 82 Kobulnica, v roku 1888 Kobulnyica, v rokoch 1892 – 1902 Kobulnica, 1907 – 13 Kabalás, v roku 1920 Kobylnice, Kobulnica, 1927 Kobylnice.

Patrila Cudarovcom a neskôr až do konca 16. stor. šľachticom z Rozhanoviec. Bola súčasťou panstva Čičava. V 19. stor. ju vlastnili Bánovci a Dežöfiovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a prácou v lesoch. V katastri obce existovala aj obec Vyšná Kobylnica (doložená 1363 ako Felseu Kabalapataka, 1410 Felsewkubolnicha), ktorá patrila panstvu Čičava a zanikla koncom 15. stor.

Archeologické nálezy: mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu.

Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický gréckokatolícky Chrám sv. Michala archanjela (1788).

Kobyly — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v Ondavskej vrchovine v Bartošovskej kotline, 370 m n. m.; 856 obyvateľov (2021). Územie je budované flyšovými ílovcami a pieskovcami, má pahorkatiný až vrchovinný reliéf, je prevažne odlesnené, vo východnej časti sú bukové lesy s prímesou borovice.

Obec je písomne doložená v roku 1277 ako villa Kobula, 1319 Kobelye, v rokoch 1319, 1335 Kabalafeulde, v roku 1320 Kabalafolua, 1321 Kabulafolua, 1420 Lofalws, 1427 Lowfalwa, 1429 Gabelli, 1443 Koberdoff, 1452 Gaballi, 1489 Lofalwa alio nomine Kablafalwa, v rokoch 1543, 1567, 1588 Kobelye, Loofalwa, v roku 1589 Kobil alias Lofalua, Loffawla aliter Kobyldorff, 1600 Kobelye, Loofalwa, 1773 Lofalva, Kobula, 1786 Lófalu, Kobula, 1808 Lófalva, Lófalu, Kobilé, v rokoch 1863 – 1913 Lófalu, v roku 1920 Kobyle, Kobulie, 1927 Kobyly.

Od konca 13. stor. patrila Omodejovcom, od roku 1319 šľachticom z Perína. Stala sa centrom panstva, ku ktorému patrilo niekoľko obcí (Kľušov, Klenov, Richvald, Osikov, Bartošovce, Fričkovce, Hertník a krátko aj Šiba a Hervartov). V polovici 15. stor. zabrali obec bratrícke vojská Jana Talafúsa. Začiatkom 16. stor. patrila Zápoľskovcom, Labockovcom a v rokoch 1547 – 1756 mestu Bardejov, potom Klobušickovcom (už od 1687 mali Klobušickovci Kobyly od mesta Bardejov v zálohu, od 1756 natrvalo). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom koní, neskôr aj košikárstvom, tkaním plátna, furmanstvom a tesárstvom.

Archeologické nálezy: mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu.

Stavebné pamiatky: neoklasicistická kúria (polovica 19. stor.), neogotický rímskokatolícky Kostol obetovania Panny Márie (1886, prestavaný 1997), v obci sa nachádza pamätná tabuľa Antona Štefana Ambroseho (1995), ktorý sa tam narodil.

Kociha — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Slovenskom rudohorí v južnej časti Revúckej vrchoviny v doline Rimavy, 250 m n. m.; 2053 obyvateľov (2021). Územie je budované prvohornými porfýrmi a fylitmi, má vrchovinný reliéf, v doline Rimavy je odlesnené, v zalesnených územiach prevažujú dubové lesy.

Obec je písomne doložená v roku 1298 ako Kechege, 1360 Kecheke, Kechyge, 1404 Kechegew, 1542 Keczege, 1773 Keczege, Kocziha, 1786 Keczege, 1808 Keczege, Kocyha, v rokoch 1863 – 1913 Kecege, v roku 1920 Kociha.

Patrila Huntovcom-Poznanovcom, Jánokiovcom a Jákófiovcom, neskôr viacerým zemianskym rodinám. V novoveku si tam uplatňovali zemepanské práva aj Kendeovci a Okoličániovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a spracovaním dreva. Počas SNP bolo v obci nacistami zavraždených sedem ľudí.

Stavebné pamiatky: neskoroklasicistický evanjelický a. v. kostol (1856, obnovený 1910, rekonštruovaný 1995 a 2009), vedľa neho drevená zvonica (zvony 1899, 1926).

Kocurany — obec v okrese Prievidza v Trenčianskom kraji v západnej časti Hornonitrianskej kotliny na jej styku so Strážovskými vrchmi, 310 m n. m.; 523 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnymi pieskovcami, ílovcami a zlepencami, má pahorkatinný reliéf, v okolí obce je odlesnené, inde lesy s prevahou duba, hrabu a borovice.

Obec je písomne doložená v roku 1113 ako Cozuran, 1263 Kozorich, Kozirich, 1275 Kuchure, 1298 Kochyrich, 1324 Kachoral, v rokoch 1752, 1773, 1786 Koczur, v roku 1808 Koczúr, Kocúr, v rokoch 1863 – 88 Kocur, 1892 – 1907 Kocúr, v roku 1913 Kocurány, 1920 Kocúr, Kocurice, 1927 Kocurany.

Patrila Nitrianskemu hradu, neskôr Diviackovcom. V roku 1324 pripadla Leukušovi, synovi Michala Šimoniho, 1348 rodu Motešickovcov, 1440 ju získal Imrich Šimoni, vnuk Leukuša. V roku 1450 prepadol obec Klement z Topoľčian s bratríkmi. v roku 1519 získal časť majetkov Ladislav Rožňa z Mitíc, od 18. stor. patrila opäť Šimoniovcom. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a ovocinárstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícka Kaplnka Panny Márie (20. roky 20. stor.).

Kocurice — mestská časť Piešťan.

Kočín — miestna časť obce Kočín-Lančár.