Lombardini, Alexander, celým menom Alexander Franciscus Joseph Lombardini, nazývaný aj Lombardíni, 10. 4. 1851, Veľká Bytča – 26. 4. 1897, Žilina — právnik, vlastivedný pracovník, archivár, historik, amatérsky herec a aktívny člen a podporovateľ slovenského národného hnutia (→ národné obrodenie). Právnické vzdelanie nadobudol na Právnickej akadémii v Bratislave a následne na právnickej fakulte Univerzity P. Pázmaňa v Pešti. Pôsobil na ministerstve osvety, od roku 1873 ako súdny praktikant pri kráľovskej súdnej stolici v Žiline, od roku 1876 ako sudca v Pezinku. Od roku 1878 sa natrvalo usadil v Žiline, kde mal advokátsku kanceláriu. Bol aj právnym zástupcom mesta Žilina a mestským archivárom.

Veľkú pozornosť venoval vlastivednej práci. V roku 1874 vydal knihu Stručný dejepis slobodného mesta Žilina, ktorá na podklade archívnych prameňov mapuje dejiny mesta od najstarších čias do roku 1858. Lombardiniho text však nie je pôvodný, ide o slovenský preklad latinského rukopisu predchádzajúceho žilinského archivára Ľudovíta Stárka, ktorého prácu Lombardini iba mierne upravil.

Lombardini bol aj autorom série viac než 200 biografických portrétov osobností slovenského národného a kultúrneho života, ktoré vychádzali medzi rokmi 1886 – 1888 v Slovenských pohľadoch pod názvom Slovenský Plutarch. Napísal texty o dejinách 11 hradov, prevažne z oblasti Stredného Považia (Bytča, Lietava, Strečno a i.), vydal bibliografiu Trenčianskej župy a hojne prispieval aj do dobových novín a časopisov (Orol tatranský, Slovenské pohľady, Tovaryšstvo a i.). Tlač slovenských periodík zároveň podporoval nielen ako autor, ale aj finančne.

Na priečelí žilinského domu, v ktorom strávil svoje predškolské aj prvé školské roky (dnes ulica Horný Val), sa nachádza pamätná tabuľa a od roku 2010 je v priestoroch domu zriadené múzeum nesúce Lombardiniho meno so stálou expozíciou venovanou jeho životu a dielu.

krajinský sudca — v Uhorskom kráľovstve v stredoveku a novoveku vysoký súdny hodnostár (lat. iudex curiae regiae, comes curialis, comes curialis minor). Výkon súdnej moci (→ dvorský súd) v stredoveku prebiehal na kráľovskom dvore v kráľovskej kúrii (curia regis). Za vlády dynastie Arpádovcov (1000 – 1301) sa okrem panovníka a palatína stal vykonávateľom súdnej moci aj krajinský sudca (pôvodne dvorský župan). Jeho súd sa v 13. stor. zmenil na stálu inštitúciu zastupujúcu kráľa, tzv. súd kráľovskej prítomnosti (iudicium praesentiae regiae). Od konkrétneho prípadu potom záviselo, či panovník súdil osobne alebo ho zastupoval krajinský sudca, ktorý od konca 13. stor. zvolával súdy v pevne stanovených termínoch na ôsmy deň po väčšom cirkevnom sviatku (oktaválne súdy). Podľa zákonného článku 9 z roku 1290 bolo obsadenie funkcie krajinského sudcu kráľom viazané na súhlas krajinského snemu. Krajinskí sudcovia patrili medzi tzv. skutočných (pravých) barónov Uhorského kráľovstva (veri barones regni) a boli im udeľované tzv. majetky pro honore. V čase vykonávania svojej funkcie mohli požívať a spravovať príjmy z kráľovských majetkov (hrady a hradné panstvá, od 14. stor. napr. Lietavu) a využívať ich ako sídlo počas ciest po Uhorsku. Funkcia bola doživotná, od 17. stor. sa vyskytli aj prípady, že krajinský sudca postúpil do funkcie palatína. Od roku 1723 bol krajinský sudca druhým predsedom Uhorskej miestodržiteľskej rady a zároveň (spolu s palatínom) predsedom Sedmopanskej tabuly. Do kompetencie krajinského sudcu patrili všetky prípady, ktoré boli postúpené z nižších súdov a ktoré neboli natoľko závažné, aby ich riešil sám palatín. Funkcia krajinského sudcu zanikla po roku 1848.

kraj —

1. všeobecne krajina, región;

2. územnosprávna jednotka vo viacerých štátoch (Česko, Rusko, Slovensko a i.).

V bývalom Československu bolo administratívne členenie na kraje zavedené v roku 1948 (vytvorenie prvého krajského zriadenia v Čechách je však datované do 13. stor.), keď bolo vytvorených 19 krajov, z toho 13 krajov na území Čiech a Moravy (Brniansky, Českobudějovický, Gottwaldovský, Hradecký, Jihlavský, Karlovarský, Liberecký, Olomoucký, Ostravský, Pardubický, Plzenský, Pražský, Ústecký) a 6 na území Slovenska (Banskobystrický, Bratislavský, Košický, Nitriansky, Prešovský, Žilinský). Boli riadené krajskými národnými výbormi ako orgánmi štátnej správy. Kraje sa ďalej delili na okresy spravované okresnými národnými výbormi. Toto rozdelenie zaniklo v roku 1960 (zákon č. 36 z 1960 o územnom členení štátu), keď bolo prijaté nové administratívne členenie. Došlo k zlučovaniu predchádzajúcich územnosprávnych jednotiek do väčších celkov, a tým k ich redukcii (prvýkrát nebolo rešpektované pôvodné, historické členenie krajov). Územie republiky bolo rozdelené na 10 samostatných krajov, z toho 7 v Čechách a na Morave (Stredočeský, Juhočeský, Západočeský, Severočeský, Východočeský, Juhomoravský, Severomoravský), pričom samostatnú územnú jednotku na úrovni kraja tvorilo aj územie hlavného mesta Prahy (rozdelené na 10 správnych obvodov), a 3 na území Slovenska (Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský), v roku 1968 nadobudla postavenie samostatnej územnej jednotky na úrovni kraja aj Bratislava ako hlavné mesto Slovenska. Kraje sa ďalej členili na okresy a tie na obce. Príslušné územné celky riadili novozriadené krajské, okresné, mestské a miestne národné výbory. Vytvorenie alebo zrušenie kraja, podstatná zmena jeho územia a zmena jeho sídla patrili do právomoci národných rád republík (Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady).

Po zmene politickej a spoločenskej situácie (1989) sa v roku 1990 začala reforma verejnej správy, ktorej cieľom bolo posilniť úlohu samosprávy a oddeliť ju od miestnej (vrátane regionálnej) štátnej správy (presun časti právomocí štátnych orgánov na orgány samosprávy). Zákonom č. 517 z 1990 o územnom a správnom členení SR (s účinnosťou od 19. decembra 1990) boli kraje zrušené a územie Slovenska bolo administratívne rozčlenené na 38 okresov. Územným obvodom na výkon pôsobnosti orgánov štátu sa stal okres riadený okresným úradom, presun obce do iného okresu schvaľovala vláda so súhlasom obce. Po rozdelení Československa a vzniku samostatnej SR (1. január 1993) boli ustanovené samosprávne územné celky (zákon č. 221 z 1996 o územnom a správnom usporiadaní SR), ktorými sa stali obce a vyššie územné celky (VÚC). Zároveň boli ako správne jednotky na výkon pôsobnosti orgánov štátu (štátnej správy) nad úrovňou okresov opätovne zriadené kraje riadené krajskými úradmi (úradmi miestnej štátnej správy), pričom územný obvod kraja bol zhodný s územným obvodom VÚC. V roku 2001 sa podľa zákona č. 302 z 2001 o samospráve vyšších územných celkov (zákona o samosprávnych krajoch) stali VÚC samosprávnymi krajmi.

Územie Slovenska bolo rozdelené na osem samosprávnych krajov, ktoré sa stali územnými samosprávnymi a správnymi celkami vybavenými širokými kompetenciami najmä v oblasti dopravy, zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí a kultúry. Sú to: Bratislavský samosprávny kraj (so sídlom v Bratislave), Trnavský samosprávny kraj (so sídlom v Trnave), Trenčiansky samosprávny kraj (so sídlom v Trenčíne), Nitriansky samosprávny kraj (so sídlom v Nitre), Žilinský samosprávny kraj (so sídlom v Žiline), Banskobystrický samosprávny kraj (so sídlom v Banskej Bystrici), Košický samosprávny kraj (so sídlom v Košiciach) a Prešovský samosprávny kraj (so sídlom v Prešove). Každý samosprávny kraj je riadený svojím predsedom (hovorovo županom) a zastupiteľstvom tvoreným poslancami, ktorí sú volení obyvateľmi samosprávneho kraja na 4 roky. Súčasné kraje (Bratislavský, Trnavský, Trenčiansky, Nitriansky, Žilinský, Banskobystrický, Košický, Prešovský), ktoré sa z hľadiska štátnej správy delia na okresy, predstavujú od zrušenia krajských úradov (2007) len jednotky územného (administratívneho) členenia štátu najvyššieho stupňa a štatistické jednotky, ako aj územné obvody pôsobnosti rozličných orgánov štátu (štátnej správy), napr. v polícii krajské riaditeľstvá Policajného zboru;

3. miesto najďalej vzdialené od stredu; začiatok alebo koniec niečoho.

kontribúcia [lat.] —

1. historické označenie rozličných druhov peňažných alebo naturálnych dávok vyberaných v minulosti v niektorých krajinách pravidelne alebo nepravidelne od obyvateľstva (s výnimkou šľachty, ktorá disponovala právom nezdaniteľnosti) a odvádzaných v prospech štátu. Kontribúcie sú z hľadiska vývoja daňových systémov pokladané za predchodcov dnešných priamych daní. Medzi pravidelne vyberané kontribúcie v Uhorsku patrili o. i. dymné (daň z jednotlivých domácností, komínov alebo ohnísk), deviatok (naturálna daň) a terragium (daň z pozemkov), ktoré boli v roku 1323 Karolom I. Róbertom nahradené priamou pozemkovou daňou z brány (portálnou daňou, → porta). K nepravidelne vyberaným kontribúciám patrili rozličné vojnové dane určené na financovanie vojenských výprav či na obranu krajiny, napr. kolekta (zavedená v 13. stor. Ondrejom II.) a subsídium (zavedené napr. v roku 1397 na financovanie protitureckých vojen);

2. v medzinárodnom práve vojnová daň: a) suma (peňazí), ktorú po skončení vojny vymáhal víťazný štát od porazeného. Rozsah, formy a podmienky kontribúcie stanovoval jednostranne víťazný štát, ktorý sa takto obohacoval na úkor porazeného (napr. Francúzsko zaplatilo v roku 1871 ako kontribúciu 5 mld. frankov Nemecku); b) suma (peňazí) vymáhaná okupačnou mocnosťou od civilného obyvateľstva na okupovanom území iba v prospech armády alebo administrácie na obsadenom území (nie na všeobecné potreby vojny). Musela byť primeraná zdrojom okupovaného územia, vyberala sa spravidla podľa predpisov o daniach a na základe potvrdenia.

V súčasnosti je akákoľvek forma kontribúcií protiprávna.

konskripcia [lat.] — zápis do zoznamu, spisovanie, súpis;

1. lat. conscriptio — v starovekom Ríme v období republiky (510 pred n. l. – 27 pred n. l.) zapísanie do zoznamu senátorov (album senatorum). Členmi senátu boli spočiatku iba patricijovia (patres). Zákon prijatý okolo roku 312 pred n. l. (lex Ovinia) preniesol právo zostavovania a vyhlasovania zoznamu senátorov (lectio senatus) z konzulov na cenzorov a plebejským prísediacim v senáte (conscripti) priznal práva skutočných senátorov (patres conscripti, zapísaní, t. j. plebejskí členovia senátu), ale bez výsad vyhradených pre patricijov. Tým sa patricijský senát zmenil na patricijsko-plebejský a pomenovanie patres conscripti, ktoré sa pôvodne vzťahovalo len na plebejských členov senátu, sa neskôr začalo vzťahovať na všetkých senátorov;

2. v Uhorsku v stredoveku i v novoveku vyhotovovanie súpisov na daňové a hospodárske (súpisy domov, pozemkov, majetku) i na vojenské (zoznamy mužov s brannou povinnosťou) účely, od 18. stor. aj súpisov obyvateľstva; pri cirkevných kánonických vizitáciách sa vykonávala konskripcia ako súpis týkajúci sa hospodárskej a finančnej situácie v jednotlivých farnostiach (súpis vybavenia, majetku patriaceho ku kostolu, darov).

kondicionári [lat.], aj kondicionáli — v stredovekom Uhorsku vrstva podmienečne slobodného poddanského obyvateľstva s osobitným postavením. Vyčlenila sa koncom 11. stor., v rámci poddanského stavu tvorila spoločenskú vrstvu ľudí, ktorí získali istú formu osobnej slobody (neboli nevoľníkmi) spojenú s vlastníctvom a s užívaním pôdy. Udelenie týchto práv (donácií) bolo podmienené (lat. condicio = podmienka, odtiaľ názov) vykonávaním služby pre svojho pána. Takto podmienečne slobodní poddaní sa svojím postavením nachádzali v hierarchii medzi úplne slobodným a poddanským obyvateľstvom. Nezískali síce rovnaké práva ako slobodní, ich postavenie sa však oproti najnižšie postaveným poddaným zlepšilo. Patrili medzi nich napr. jobagióni, ktorí boli povinní vykonávať najmä vojenskú službu, a hradčania (castrenses), ktorí tvorili služobníctvo hradu. Kondicionári slúžili svojim pánom aj v špecifických službách, napr. ako psiari, dravci (zaoberali sa chovom a výcvikom psov a lovom zveri) alebo pohraniční strážcovia.

komposesorát [lat.] — druh podielového majetkového spoluvlastníctva v novovekom Uhorsku. Spoluvlastníkmi (lat. compossessores) šľachtického majetku (panstva) zahŕňajúceho pozemky (lúky, lesy, pasienky), ale aj menšie regálne práva sa na základe pokrvného príbuzenstva a dedičskej príslušnosti k spoločnému šľachtickému predkovi stali všetci členovia rodu. K základným znakom komposesorátu patrili nedeliteľnosť majetku, nemožnosť scudzenia a zaťaženia pôdy a rozhodovanie hlasovaním na zhromaždení spoluvlastníkov podľa veľkosti podielov. Komposesoráty začali vznikať v 17. stor. a podľa veľkosti a významu sa rozoznávali komposesoráty vyššej šľachty a komposesoráty drobných zemianskych rodov.

Pri komposesorátoch vyššej šľachty so substitúciou aj po ženskej línii (v dôsledku čoho sa komposesormi týchto feudálnych panstiev stávali viaceré rody) mohli komposesori vlastniť reálne podiely, t. j. spoluvlastníkom patrilo právo k presne vymedzenej časti nedeliteľnej veci (napr. panstvo Beckov, Branč), alebo ideálne podiely, t. j. spoluvlastníkom nepatrila žiadna reálne určená časť spoločnej nedeliteľnej veci, mali k nej iba určité práva a povinnosti (napr. Oravský komposesorát). Komposesoráty spravovali direktori a im podriadený úradnícky aparát. Najvýznamnejší komposesorát na území dnešného Slovenska, Oravský komposesorát, vznikol v roku 1621 po vymretí mužskej línie rodu Turzovcov, po smrti palatína a oravského župana Juraja Turzu (1616), ktorému cisár Rudolf III. za zásluhy v bojoch proti Turkom daroval v roku 1606 do dedičného vlastníctva hrad a panstvo Orava a dedičské práva rozšíril aj na jeho ženské potomstvo. Turzo testamentárne odkázal majetok svojim siedmim dcéram a ich potomkom, dcéry spolu so svojimi manželmi vytvorili spolok spolumajiteľov Oravského hradného panstva, ktoré sa stalo základom novovzniknutého Oravského komposesorátu (patrili k nemu aj časť Lietavského hradného panstva a časť panstva Ostrý Kameň); jeho spoluvlastníkmi sa tak postupne stali príslušníci ďalších rodov (Erdődiovci, Esterháziovci, Révaiovci a i.). Oravský komposesorát, ako najväčší komposesorát na území Slovenska, tvorilo koncom 19. stor. 32-tis. ha pozemkov, najmä lesov, jeho správa sídlila v Oravskom Podzámku.

Komposesorátoch drobných zemianskych rodov (zemianske, resp. drobnozemianske komposesoráty) spravidla vznikali po povýšení celej obce (zvyčajne za zásluhy vo vojne) do zemianskeho stavu, pričom zemianske rody sa stávali spoluvlastníkmi chotára určitej dediny. Spravoval ich najstarší člen rodu, neskôr volený správca. Komposesoráty sa zachovali aj po zrušení poddanstva (1848), ich spoluvlastníkmi sa stávali aj urbárnici, t. j. nešľachtici. Slobodní roľníci si od komposesorátu prenajímali pasienky a klčoviská. Od roku 1898 začal odbornú správu komposesorátu vykonávať štát. Po roku 1918 sa najväčším komposesorátom stala ČSR, v roku 1945 boli komposesoráty znárodnené a začlenené do podnikového systému Štátnych lesov. V súčasnej právnej úprave komposesorát ako druh pozemkového spoločenstva neexistuje, termín komposesorát sa však objavuje v názvoch niektorých pozemkových spoločenstiev, ktoré vznikli po roku 1990 (po prijatí viacerých zákonov o navrátení vlastníctva k pozemkom; → reštitúcia).

komorský gróf, lat. comes camerae, comes urburae — nájomca banskej komory alebo mincovej komory, kráľovský úradník na čele banskej komory. Úrad komorského grófa bol v banských oblastiach na Slovensku zriadený v 1. polovici 14. stor. za vlády Karola I. Róberta najmä vo významných banských mestách (Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Smolník). Zastávali ho súkromní nájomcovia z radov šľachty či mešťanov, ktorí si prenajímali niektorú banskú, no najmä mincovú komoru (v Kremnici v období stredoveku bola prenajímaná na jeden rok). Komorskí grófi mohli na území danej komory slobodne podnikať napr. s potravinami, s vínom alebo s vlastnými banskými dielami. V súdnej oblasti podliehali kompetencii taverníka a v najvyššej inštancii súdu panovníka. K povinnostiam komorského grófa v banskej komore patrilo napr. otváranie nových baní na území komory či dohľad nad výberom urbury (banskej dane), v mincovej komore zabezpečenie pravidelnej razby mincí.

V roku 1548 bola za vlády Ferdinanda I. dobudovaná erárna komorská banská správa, stredoslovenské banské mestá boli podriadené Dolnorakúskej komore, neskôr Dvorskej komore vo Viedni. Jednotná banská správa v Uhorsku bola zavedená v roku 1573 na základe banského poriadku cisára Maximiliána II. Bol zriadený Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici na čele s hlavným komorským grófom, ktorého vymenúval panovník. Hlavný komorský gróf (funkcia bola prvýkrát obsadená až 1598) stál na čele celého baníctva, hutníctva a mincovníctva v siedmich stredoslovenských banských mestách, podliehalo mu všetko, čo súviselo s baníctvom (napr. lesy). Boli mu podriadení komorskí podgrófi v Banskej Štiavnici a Kremnici i správca baní v Banskej Bystrici. Dohliadal aj na správu komorských panstiev a komorských majetkov.

komora [gr. > lat.] —

1. skladovací priestor domu alebo bytu. Na Slovensku pôvodne jedna zo základných zložiek tradičného trojpriestorového roľníckeho domu (popri izbe a pitvore), nevykurovaný tmavý alebo slabo osvetlený priestor, vedľajšia miestnosť slúžiaca najmä na uskladňovanie zásob potravín (špajza), drobného náradia, šiat a iných predmetov. V početnejších alebo v príbuzensky rozvetvenejších rodinách sa popri skladovaní využívala aj na spanie, najčastejšie slobodných členov rodiny alebo novomanželov. V domoch majetných gazdov sa nachádzalo aj viacero komôr. Ďalšia komora sa využívala najmä na skladovanie obilia (sýpka, stodola). Stála ako samostatný objekt vo dvore, na ulici pred domom alebo aj pod spoločnou strechou s domom, prípadne v niektorých oblastiach aj na poschodí;

2. archeol., archit. a) hrobová komora → komorový hrob;

b) pohrebná komora — uzatvorený krytý priestor určený na posmrtné uloženie zosnulého (jeho pohrebná miestnosť, kde bol zvyčajne uložený v sarkofágu), súčasť zložitejších stavieb (hrobiek) s nadzemnými i s podzemnými priestormi. Pohrebné komory sa budovali najmä vo vyspelejších, centrálne organizovaných ríšach, napr. v starovekom Egypte. Pohrebné komory niektorých faraónov zaberali plochu až 20 – 50 m², boli umiestnené až 20 – 30 m pod povrchom, obklopené miestnosťami či výklenkami na uloženie výbavy mŕtveho a spojené chodbami i šachtami s nadzemnými časťami hrobky, v ktorých boli sakrálne stavby. Celý komplex mal tvar mastaby, neskôr pyramídy;

3. hist. pôvodne miestnosť (lat. camera, gr. kamara), v ktorej panovník (napr. vo Franskej ríši) uschovával svoj súkromný majetok, aj miesto, kde sa prerokúvala jeho správa. Neskôr úrad pre finančné a hospodárske záležitosti a správu určitého majetku (napr. apoštolská komora), v užšom význame štátna pokladnica (erár) vo feudálnom Uhorsku, kde sa ako kráľovské komory označovali inštitúcie, ktoré vyberali kráľovské dane a dávky, spravovali sklady a mali na starosti výber príjmov z jednotlivých druhov kráľovského regálu (najmä vyberanie urbury, výkup alebo zámenu drahých kovov na razenie mincí), dozerali aj na banskú a hutnícku výrobu; ich zložkami boli preto aj banská komora, mincová komora a soľná komora. Budova, v ktorej bolo sídlo komory, sa nazývala komorský dvor (dom). Prvé kráľovské komory boli zriadené už v období vlády Arpádovcov. V Uhorsku pôsobila kráľovská komora v Košiciach (písomne doložená 1297; pod jej správu patrilo Horné Uhorsko; zanikla 1536), Bratislave (územie od Dunaja po Liptov), Budíne (Zadunajsko) a Záhrebe (Chorvátsko a Slavónsko). Po začlenení Uhorského kráľovstva do habsburskej monarchie (1526) bola 1527 Ferdinandom I. zriadená Dvorská komora vo Viedni, ktorá ako jeden z troch ústredných dvorských úradov (popri dvorskej vojenskej rade a dvorskej kancelárii) spravovala finančné záležitosti celej habsburskej ríše. Podliehali jej aj novozriadené, tzv. zemské komory v jednotlivých krajinách monarchie: Dolnorakúska komora (od 1548 jej podliehali aj banské mestá na Slovensku), Hornorakúska komora, Česká komora a Uhorská komora (zriadená 1528, pôsobila do 1848), ktorých úlohou bola správa kráľovských majetkov, evidovanie príjmov z kráľovského regálu a slobodných kráľovských miest, vyberanie daní, ako aj kontrola výdavkov. V roku 1539 bola z Uhorskej komory ako jej pomocný orgán vyčlenená Spišská komora;

4. muzeolog. → komora umenia a divov;

5. politol. zaužívaný názov jednej z dvoch častí zákonodarného orgánu štátu, parlamentu, napr. v Česku dolná komora (Poslanecká snemovňa) a horná komora (Senát) Parlamentu Českej republiky, v Spojenom kráľovstve dolná komora (Poslanecká snemovňa, House of Commons) a horná komora (Snemovňa lordov, House of Lords);

6. práv. profesijná komora — stavovská organizácia, verejnoprávna neštátna a samosprávna inštitúcia združujúca fyzické alebo právnické osoby s požadovanou kvalifikáciou alebo vykonávajúce podnikateľskú činnosť v odvetví, v ktorom príslušná komora pôsobí. Jej základnou úlohou je podporovať a presadzovať záujmy svojich členov, ochraňovať ich stavovskú česť, vytvárať vhodné podmienky na výkon ich práce, poskytovať im metodické usmernenie, organizovať a zabezpečovať sústavnú vzdelávaciu a edičnú činnosť a pod. Každá komora vydáva svoj štatút, vnútorné predpisy, kontroluje ich dodržiavanie, ako aj dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov súvisiacich s činnosťou členov a z ich nedodržiavania vyvodzuje disciplinárne opatrenia. Vedie zoznam svojich členov, ich register, vydáva osvedčenia o členstve. Komoru riadia jej orgány (valné zhromaždenie, predstavenstvo, predseda, dozorná rada, prípadne disciplinárna komisia). Členstvo v príslušnej komore je dobrovoľné (napr. v prípade živnostníkov či poľnohospodárov) alebo povinné (napr. v prípade advokátov, audítorov, notárov, patentových zástupcov, geodetov, autorizovaných architektov či autorizovaných stavebných inžinierov; prijatie za člena komory je podmienené zložením osobitnej skúšky a sľubu). V roku 2017 pôsobilo na území SR viac ako 25 profesijných komôr, napr. Slovenská obchodná a priemyselná komora, Slovenská živnostenská komora, Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, Slovenská lesnícka komora, Slovenská banská komora, Slovenská advokátska komora, Notárska komora SR, Slovenská komora patentových zástupcov, Slovenská lekárska komora, Slovenská komora architektov, Komora geodetov a kartografov, Americko-slovenská obchodná komora, Francúzsko-slovenská obchodná komora;

7. v technických zariadeniach uzavretý priestor, v ktorom prebieha nejaký dej, meranie, pozorovanie, napr. v astronómii prenesene v minulosti a) označenie ďalekohľadu (napr. Bakerova-Schmidtova komora) ako optického prístroja, ktorého optická sústava je uzatvorená v tzv. komore; b) označenie fotografického prístroja na pozorovanie a fotografovanie oblohy alebo jej časti (→ celooblohová komora) alebo nebeských objektov (→ Markowitzova komora);

dopr. → vzduchová komora;

ekol. → biotermická komora;

fotogr. → tmavá komora;

el.tech. → bezodrazová komora, → dozvuková komora;

fyz. → bublinová komora; → hmlová komora, → ionizačná komora, → iskrová komora;

hydrol., stav. → odľahčovacia komora, → plavebná komora, → vyrovnávacia komora;

lek. → barokomora;

stroj. → spaľovacia komora, → zvukotesná komora;

8. poľov. a) hrudná dutina raticovej zveri;

b) najzazverenejšia časť poľovníckeho revíru;

c) uzavretý priestor na prezimovanie zveri, → komorovanie (zveri);

d) rozšírená časť brlohu hlodavcov;

9. prázdny priestor v niečom, dutá časť niečoho, dutina, napr. v anatómii srdcová komora, mozgová komora, vo vojenstve nábojová komora a pod.

komitát, lat. comitatus, aj kráľovský komitát, hradské španstvo — základná územnosprávna jednotka v Uhorskom kráľovstve v 11. – 13. stor. Vyvinula sa z pôvodných, starších územných jednotiek existujúcich už vo veľkomoravskom období (→ hradské zriadenie). Komitátna štruktúra bola vytvorená na začiatku 11. stor. za vlády uhorského kráľa Štefana I. Keďže majoritným vlastníkom pôdy v Uhorsku bol v 11. a 12. stor. kráľ, bolo nevyhnutné zamerať organizáciu krajiny predovšetkým na správu kráľovských (patrimoniálnych) majetkov. Centrom komitátu bol kráľovský hrad s prináležiacimi majetkami. Na jeho čele stál župan (comes), ktorý bol kráľovským úradníkom a jeho vymenovanie alebo odvolanie bolo výlučne v právomoci kráľa. K povinnostiam župana patrilo predovšetkým dohliadať na hospodársku organizáciu a správu kráľovských majetkov; zodpovedal za výber daní (1/3 si ponechal ako príjem, zvyšok odvádzal kráľovi), mal súdne a vojenské kompetencie, na kráľov príkaz bol povinný zostaviť vojenskú ozbrojenú jednotku (→ jobagióni).

V 11. stor. existovali na území Slovenska tieto komitáty: Bratislavský, Nitriansky, Komárňanský, Trenčiansky, Novohradský (na juhu str. Slovenska), Hontiansky (vyčlenený z Novohradského), Tekovský, Gemerský, Turniansky, Zemplínsky, Novohradský (Novum Castrum, resp. comitatus Novi Castri s centrom v Abovskom Novohrade, v 2. pol. 13. stor. sa začal nazývať aj Abovský), rozprestierajúci sa na území neskoršej Abovskej, Šarišskej a Hevešskej stolice (dnes územie v Maďarsku), a Užský (z väčšej časti sa rozprestieral na území dnešnej Ukrajiny). Na územie Slovenska v 11. stor. zasahovali aj Ostrihomský, Mošonský a Rábsky komitát. V 12. stor. vznikli Zvolenský (rozprestieral sa na území neskoršej Zvolenskej, Liptovskej, Oravskej a Turčianskej stolice) a Spišský komitát a v pol. 13. stor. Šarišský (vyčlenený z komitátu Novum Castrum) komitát. Na juhozáp. Slovensku existovali aj tzv. pohraničné komitáty so strážnymi pohraničnými hradmi (Šintava, Hlohovec, Beckov, Šaštín, Bana).

V 13. stor. nastal úpadok kráľovskej moci, začala narastať moc uhorskej šľachty a komitáty sa postupne začali transformovať na šľachtické stolice (župy); do konca 13. stor. sa takto pretvorili Abovský (býv. Novum Castrum), Bratislavský, Gemerský, Hontiansky, Komárňanský, Novohradský, Ostrihomský a Zemplínsky komitát, na prelome 13. a 14. stor. Spišský, Turniansky a Užský komitát, v 1. pol. 14. stor. Nitriansky, Šarišský, Tekovský a Trenčiansky komitát. Proces pretvárania komitátov na šľachtické stolice bol ukončený v 2. pol. 14. stor., keď sa rozpadol najväčší, Zvolenský komitát, z ktorého vznikli Zvolenská, Turčianska, Liptovská a Oravská stolica. Pohraničné komitáty zanikli, stali sa súčasťou priľahlých stolíc.

Komárno, Komárom — okresné mesto v Nitrianskom kraji v južnej časti Podunajskej roviny na ľavom brehu Dunaja pri ústí Váhu na hranici s Maďarskom oproti maďarskému mestu Komárom, 110 m n. m.; 33-tis. obyvateľov, 31,3 % slovenskej, 53,7 % maďarskej národnosti (2021). Mestské časti: Čerhát, Ďulov Dvor, Hadovce, Kava, Komárno, Lándor, Malá Iža, Nová Osada, Nová Stráž, Pavel, Veľký Harčáš. V meste je rozvinutý lodný, hutnícky, kovoobrábací a obuvnícky (firma Rieker) priemysel. Komárno má významný riečny prístav, železničnú stanicu (železničné trate Komárno – Dunajská Streda, Nové Zámky – Komárno – Komárom), prechádzajú ním cesty I. triedy Bratislava – Dunajská Streda – Komárno – Štúrovo a Komárom – Komárno – Nové Zámky a cesta II. triedy Komárno – Kolárovo; tri mosty (železničný a dva cestné) cez Dunaj do Maďarska. Mesto je kultúrnym strediskom obyvateľov maďarskej národnosti na Slovensku.

Na území Komárna sa nachádza národná prírodná rezervácia Apálsky ostrov a prírodné rezervácie Komočín (rozloha 0,49 ha, vyhlásená 2000; zriadená na ochranu územia s výskytom viacerých kriticky ohrozených druhov rastlín) a Vrbina (rozloha 34,5 ha, vyhlásená 1993; zriadená na ochranu vzácneho vŕbovo-topoľového lužného lesa a vodných biotopov, ktoré sú významným hniezdiskom vtáctva).

Mesto písomne doložené v roku 1037 ako Camarin (pravdepodobne falzum), 1075 Camarum (pravdepodobne falzum), 1209 Camaran, 1218 Kamariensi, 1268 Camarun, 1283 Kamar, 1306 Kamaron, Kamaroniensis, Comarun, 1307 Komarum, 1309 Kamarun, 1310 Comarun, 1317 Kumariensis, Kamarun, 1319 Kamarum, 1320 Kamariensis, 1323 Kamarun, v rokoch 1372 – 1498 Camaron, Comaron, v roku 1440 Gumarn, 1484 Komaron, 1562 Komarom, 1663 Komarán, 1773 Comaromium, Komárom, Kommorn, Komarno, 1786 Komorn, Comaromium, Komárom, Komárno, 1808 Comaromium, Komárom, Komorn, Komárno, v rokoch 1863 – 1913 Komárom, 1920 – 38 Komárno, 1938 – 45 Komárom, v roku 1945 Komárno.

Územie dnešného mesta osídlené od neolitu, bolo koncom 4. stor. osídlené Keltmi, neskôr Rimanmi, ktorí na pravom brehu Dunaja oproti dnešnému Komárnu vybudovali vojenský tábor a mesto Brigetio (na území bývalej obce Szőny, dnes súčasť mesta Komárom v Maďarsku) a na ľavom brehu jeho opevnené predmostie – tábor v katastri obce Iža (poloha Leányvár; → Kelemantia) ako súčasť fortifikačného systému Limes Romanus. Od začiatku 7. stor. až do začiatku 9. stor. bolo na území Komárna jedno zo strategicky významných vojenských centier Avarov. Vzhľadom na strategickú polohu pri dôležitom brode cez Dunaj tam pravdepodobne už v čase vlády Štefana I. (1000 – 38) existovali obchodná osada a prístav. V roku 1218 je tam písomne doložený hrad (castrum Kamariense). Komárno spolu s hradom sa stalo centrom Komárňanského komitátu; 1. apríla 1265 mu Belo IV. udelil mestské výsady podľa mesta Budín, ktoré boli neskôr uhorskými panovníkmi viackrát potvrdené a rozšírené. Rozvoj Komárna ako významného remeselného a obchodného centra nastal najmä vďaka privilégiám Karola I. Róberta a Žigmunda Luxemburského. V stredoveku a v novoveku tam pracovalo viacero remeselníkov, ktorí sa postupne združovali do cechov, napr. v roku 1493 je doložená existencia cechu obuvníkov, 1587 zámočníkov a 1603 zlatníkov. Od roku 1454 sídlil v Komárne úrad kráľovskej soľnej komory, za vlády Mateja I. Korvína sa stalo hlavným prístavom kráľovskej dunajskej flotily. V roku 1594 je tam doložená škola, 1606 boli založené kolégium a knižnica a 1705 kníhtlačiareň, 1821 bola zo súkromnej zbierky Štefana Kulčára (*1760, †1828) vytvorená verejná knižnica (dnes súčasť Podunajského múzea v Komárne). V roku 1529 obliehali mesto Turci. Na ochranu územia pred tureckou expanziou sa v polovici 16. stor. začal na mieste hradu stavať obranný bastiónový systém; Stará pevnosť (1541 – 55, na jej stavbu bol vo veľkej miere využitý kameň z rímskeho kastelu Kelemantia) spolu s Novou pevnosťou (1663 – 73) tvoria tzv. Komárňanský pevnostný systém. Mesto odolávalo útokom Turkov až do ich vytlačenia z Budína (1686), k najťažším patrilo obliehanie v roku 1594, keď bola zničená väčšia časť mesta. V roku 1683 ho obliehali vojská I. Tököliho, v rokoch 1705 – 10 bolo obliehané počas povstania Františka II. Rákociho. Od roku 1745 bolo slobodným kráľovským mestom s právom účasti na uhorskom sneme. Ničili ho časté zemetrasenia (1763, 1783, 1822, 1832, 1873), veľké požiare (1617, 1823, 1848) a povodne. Od 18. stor. bolo strediskom uhorského trhu s obilím a drevom, v 19. stor. tam s drevom obchodovalo asi 32 spoločností. Až do polovice 19. stor. bolo významným strediskom obchodu a remesiel. Po dostavbe pevnostného systému počas napoleonských vojen (po 1808) sa stalo strategickou vojenskou základňou a stratilo svoj hospodársky význam. V roku 1849 miesto bojov medzi maďarskou honvédskou armádou pod vedením Györgya Klapku a cisárskou armádou. Od roku 1849 bolo sídlom Komárňanskej župy. Opätovný rozvoj mesta nastal koncom 19. a začiatkom 20. stor., keď boli vybudované dva železné mosty cez Dunaj – cestný (tzv. Alžbetin most, 1892) a železničný (1910, na konci 2. svetovej vojny zničený, 1955 obnovený), prvé železničné trate (1896), lodenice (1898; → lodenice v Komárne) a priemyselné podniky (1905 pradiareň ľanu, mlyn a parný mlyn). V roku 1896 bola k nemu pripojená osada Újszőny na pravom brehu Dunaja (dnes Komárom v Maďarsku). Po rozpade Rakúsko-Uhorska bolo mesto (i Komárňanská župa) rozdelené štátnou hranicou vedúcou medzi Československom a Maďarskom stredom rieky Dunaj na Komárno a Komárom-Újváros (bývalé Újszőny). Od roku 1923 bolo Komárno sídlom Komárňanského okresu. V októbri 1938 sa tam konali rokovania o odstúpení južného Slovenska Maďarsku. Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 bolo Komárno 1938 – 45 pripojené k Maďarsku a opäť spojené s mestom Komárom-Újváros. Počas 2. svetovej vojny bolo viackrát bombardované. V období 1945 – 48 v rámci výmeny obyvateľov medzi Československom a Maďarskom boli obyvatelia maďarskej národnosti vysídľovaní do českého pohraničia a presídľovaní do Maďarska.

V katastri Komárna existovali v minulosti obce Hadovce (písomne doložená 1247 ako Gothouch, 1360 Gadouch,1383 Moyk Kadouch, 1407, 1420 Gadoch, 1438, 1452 Gadowcz, 1482 Gadocz; patrila viacerým zemanom a cirkevným inštitúciám, zanikla počas vojen s Turkami, neskôr bola obnovená ako osada), Hať (písomne doložená 1268 ako Allosceghatya), Kava (písomne doložená 1247 ako Kawa, Coa, 1571 – 73 Kama deserta Komarom; patrila viacerým zemanom, 1572 spustla, neskôr bola obnovená ako osada), Lándor (písomne doložená 1268, 1291 ako Nandur, 1438, 1452 Nandor; patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, zanikla na začiatku 16. stor., neskôr bola obnovená ako osada) a Ondrášová (písomne doložená 1268 ako villa Sancti Andree; patrila mestu Komárno). V roku 1979 bola k nemu pričlenená obec Nová Stráž (písomne doložená 1387 ako Wrsuyfalu, 1422, 1460 Wyfalw, Új Falu, 1773 Uj-Falu, 1786 Ujfalu, Neudorf, 1808 Újfalu, Neudörfel, 1863 Újfalu, 1873 – 1907 Dunaújfalu, 1913 – 20 Örsújfalu, 1927 – 38 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1938 – 45 Örsújfalu, 1945 – 48 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1948 – 78 Nová Stráž; bola súčasťou panstva Komárno, od 1659 patrila Zičiovcom a v 19. stor. Nádašdiovcom, 1938 – 45 pripojená k Maďarsku).

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu (želiezovská skupina) a eneolitu (kostolská kultúra), ojedinelý nález meča s jazykovitou rukoväťou z mladšej bronzovej doby, husté osídlenie z laténskej a rímskej doby; remeselnú činnosť laténskej doby dokladá šesť pecí objavených v priestore dnešného tzv. Nádvoria Európy, vo viacerých častiach mesta avarské pohrebiská zo 7. – 8. stor.; jazdecké hroby obsahovali okrem bohatej výbavy mŕtveho (keramika, železné zbrane, bronzové a strieborné šperky, bronzové kovania opaskov, kostené predmety) aj časti konského postroja (strmene, zubadlá, ozdoby konskej ohlávky).

Stavebné pamiatky: pevnosť (fortifikačný systém na sútoku Váhu a Dunaja) budovaná v niekoľkých fázach na mieste stredovekého hradu (podľa tradície založený už v 10. stor., prestavaný v 13. stor.), ktorý bol od 11. stor. strediskom Komárňanského komitátu a zabezpečoval strategický brod cez Dunaj. Hrad bol v 2. polovici 15. stor. nákladne prestavaný Matejom I. Korvínom (hrad ani jeho podoba sa nezachovali, niektoré jeho časti boli v 16. stor. ponechané ako zástavba na nádvorí ranorenesančnej pevnosti). V roku 1527 bol cisárom Ferdinandom I. dobytý a poškodený, následne opravený. Po roku 1543 vznikla na príkaz Ferdinanda I. moderná ranorenesančná bastiónová protiturecká pevnosť (ostrovná pevnosť nepravidelného päťbokého polygonálneho pôdorysu s bastiónmi), po 1565 rozšírená a prebudovaná, v rokoch 1572 – 92 bolo opravené jej poškodené opevnenie. Projekt, ktorý vychádzal z najnovšieho druhu hviezdicového opevnenia talianskej školy s päťbokými nárožnými bastiónmi, pravdepodobne vypracoval taliansky architekt Pietro Ferrabosco. V období 1663 – 73 bola rozšírená o tzv. Novú pevnosť, navrhnutú podľa výdobytkov najmodernejšej talianskej a francúzskej fortifikačnej architektúry a podľa návrhu pevnostného inžiniera Franza Wymesa (aj Wimes; rozsiahle opevnenie polygonálneho pôdorysu s piatimi nárožnými bastiónmi sa napájalo na Starú pevnosť, chránené priekopou a dvoma ravelínmi). Na nádvoriach pevnosti sa pôvodne nachádzala zástavba s dvoma kostolmi a s vežou bývalého hradu. V roku 1783 bola pevnosť poškodená zemetrasením (zanikli stavby na nádvoriach). V roku 1808 sa začala jej rekonštrukcia, 1809 bola vybudovaná Palatínska línia vo forme zemných valov (prestavaná 1839 – 47), ktorá uzatvárala mesto na západnej strane medzi Dunajom a Váhom (postupne dobudovaný systém šiestich bastiónov poprepájaných valmi s ďalším obranným pásom, tzv. Vážskou líniou). V Palatínskej línii boli pôvodne dve brány, zachovala sa Bratislavská brána (1844). Celé opevnenie bolo dokončené v 70. rokoch 19. stor. V jednej z bášt sa od roku 1993 nachádza rímske lapidárium (súčasť Podunajského múzea v Komárne). Fortifikačný systém mesta dopĺňa Dunajská línia na území dnešného Komáromu.

V meste: neskorobarokový farský rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja (1748 – 56, obnovený 1850 – 60, postavený na mieste staršieho, doloženého v 13. stor.; pôvodné fresky Franza Antona Maulbertscha boli zničené pri zemetrasení 1763), klasicistický evanjelický tolerančný kostol (1796, veža 1899) s klasicistickou farou (okolo 1800), neskorobarokový vojenský rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (1769, pôvodne františkánsky, dnes galéria Limes), barokový pravoslávny Chrám uvedenia presvätej Bohorodičky do chrámu (nazývaný aj srbský, 1754, rokokový ikonostas z 2. polovice 18. stor.; pri chráme cintorín s náhrobkami z 18. – 19. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1788, veža 1832), klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Rozálie (1848, centrála zaklenutá kupolou), rímskokatolícka Kaplnka sv. Jozefa ( 18. stor.), bývalý klasicistický špitál s Kaplnkou sv. Anny (18. stor.), bývalé jezuitské kolégium (barokové, pôvodne z 2. polovice 17. stor., 1740 – 47 prestavané, dnes rehoľný dom Rádu sv. Benedikta), klasicistické evanjelické kolégium (1796), bývalý župný dom (polovica 18. stor., 1798 prestavaný, upravený v 19. stor.), eklektická budova múzea (1913, sídlo Podunajského múzea v Komárne), eklektická budova (1871, dnes sídlo Galérie výtvarného umenia Podunajského múzea v Komárne), Zichyho palác (okolo 1800, dnes expozícia Podunajského múzea v Komárne), neoklasicistická radnica (1875), budova súdu (70. roky 19. stor.), neogotický Dôstojnícky pavilón (1858 – 63), bývalá ortodoxná synagóga (1904), bývalá neologická synagóga (1863), eklektický vodojem (1901 – 02), obytný funkcionalistický dom s lekárňou (1930 – 33), bývalý družstevný funkcionalistický dom (1934 – 35, dnes sídlo Povodia Dunaja). V meste sa zachovalo množstvo meštianskych obytných domov z 18. – 19. stor. Viaceré pamätníky. V meste sídlia múzeum (→ Podunajské múzeum v Komárne), galérie, divadlo (→ Jókaiho divadlo v Komárne), Univerzita Jánosa Selyeho (Selye János Egyetem, založená 2003). Komárno je rodiskom Móra Jókaiho a Franza Lehára.

kolonizácia [lat.] —

1. proces osídľovania nových, pôvodne neobývaných, resp. riedko osídlených alebo spustnutých území a zakladania nových sídel, kolónií (lat. colonia = sídlo, osada). Podľa pôvodu osadníkov alebo prisťahovalcov sa rozlišuje vnútorná kolonizácia, pri ktorej sa vlastnou populáciou osídľujú vlastné územia spravidla dovtedy nevhodné na obrábanie pôdy, a vonkajšia kolonizácia, pri ktorej sa určité územia osídľujú populáciou z iných krajín.

Kolonizácia pôvodne neobývaných, resp. riedko obývaných území sa uskutočňovala od najstarších čias. V období antiky (Gréci, Feničania, Rimania) sa za kolonizáciu považovalo zakladanie nových osád (kolónií) občanmi materskej krajiny alebo mesta (metropoly) mimo pôvodného územia. V starovekom Grécku prebehli dve kolonizačné vlny, prvá na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. (napr. na pobreží Malej Ázie bolo v 11. stor. pred n. l. založené mesto Milétos, dnes Milét v Turecku), druhá, nazývaná aj veľká grécka kolonizácia, 750 – 500 pred n. l., keď sa predovšetkým pre preľudnenie gréckych obcí alebo hľadanie nových úrodných oblastí či zdrojov surovín, ale aj s cieľom rozvíjať obchod zakladali nové grécke osady na pobreží Stredozemného mora (napr. Syrakúzy v dnešnom Taliansku; Massalia, dnes Marseille vo Francúzsku) a Čierneho mora (napr. Odéssos, dnes Varna v Bulharsku). V 12. – 7. stor. pred n. l. kolonizovali pobrežie Stredozemného mora Feničania, ktorí s cieľom rozvíjať obchod budovali obchodné osady. Cieľom rímskej kolonizácie (od 5. stor. pred n. l.), ktorá mala spočiatku vojensko-strategický charakter, bolo upevniť rímsku vládu na dobytých územiach v Itálii a v rímskych provinciách, neskôr pribudli aj hospodársko-sociálne dôvody (prideľovanie pôdy rímskemu ľudu a vojnovým veteránom, tzv. vojensko-agrárna kolonizácia).

V stredoveku mala kolonizácia rozličné príčiny (obchod, územná expanzia, christianizácia), formy a dôsledky. Pôvodne zo Škandinávie pochádzajúci Vikingovia, ktorí expandovali na juh a na západ (tam nazývaní Normani), zakladali osady na Britských ostrovoch (napr. v Írsku Dublin, 841), na Islande, Faerských ostrovoch, v Grónsku a i., ešte pred objavením Ameriky Krištofom Kolumbom (1492) na ostrove Newfoundland v dnešnej Kanade (vikinské sídlisko L’Anse aux Meadows, okolo 1000 n. l.) i okolo pobrežia západnej Európy a severnej časti Stredozemného mora (kolonizovali o. i. Sicíliu). Vikingovia, ktorí expandovali na východ a odtiaľ na juh, zakladali osady na území dnešného Ruska (tam nazývaní Variagovia, variažského pôvodu bol legendárny Rurik, zakladateľ dynastie Rurikovcov). Už od 10. stor. zakladali talianske mestské republiky (Benátky, Janov a i.) na pobreží Stredozemného mora obchodné stanice. Stredoveká nemecká kolonizácia (nem. Ostsiedlung = osídľovanie východu; 9. – 14. stor.) zasiahla širokú oblasť siahajúcu od územia dnešného Estónska na severe až do Slovinska na juhu a na juhovýchode až do Sedmohradska. Spočiatku sa týkala území na východ od Labe a oblasť Pobaltia a bola dôsledkom christianizačného úsilia, ako aj teritoriálnej expanzie Svätej rímskej ríše nemeckého národa a rytierskych rádov (Livónsky rád a Rád nemeckých rytierov). Počas nej boli germanizované a asimilované kmene Polabských a niektorých Pobaltských Slovanov, na juhovýchodnom pobreží Baltského mora niektoré baltské kmene (napr. Prusi). V období vrcholného stredoveku bola charakteristická osídľovaním relatívne pustých alebo spustnutých oblastí strednej a východnej Európy (pol. 12. stor. – začiatok 14. stor.) kolonistami z preľudnených oblastí najmä západnej Európy, kde výrazne napomohla ekonomický rozvoj kolonizovaných území; termín nemecká kolonizácia sa v tomto význame považuje za nepresný, pretože na osídľovaní týchto území sa okrem Nemcov podieľali aj príslušníci iných národov (v Uhorsku nazývaní hostia).

Na území Slovenska prebehla kolonizácia v niekoľkých vlnách. Predpokladá sa, že aj prvá neolitická kultúra na Slovensku – kultúra s lineárnou keramikou, mala invázny charakter, ďalšie vlny osídľovania jednotlivých častí Slovenska možno predpokladať aj v neskorších obdobiach, v bronzovej a železnej dobe či v rímskej dobe (príchod germánskeho obyvateľstva). Od 5. – 6. stor. bolo územie Slovenska osídľované Slovanmi, ktorí spočiatku preferovali úrodnejšie územia, neskôr zakladali svoje neopevnené osady a hradiská i v hornatejších oblastiach. V 10. stor., po vzniku Uhorského kráľovstva, pokračovala vnútorná kolonizácia, počas ktorej dochádzalo k významnejšiemu osídľovaniu nielen nížinných oblastí juhozápadného a juhovýchodného Slovenska, ale aj severnejších oblastí (Šariš, Spiš a zrejme aj Liptov), osady si zakladali aj kráľovskí strážcovia hraníc neslovanského pôvodu (Sikuli, Pečenehovia a i.). V 12. – 13. stor. prebiehala tzv. zemianska kolonizácia, keď panovníci obdarúvali svojich servientov (vazalov vykonávajúcich službu v kráľovskom vojsku) pozemkami rozličnej veľkosti, ktoré sa nachádzali vedľa chotárnych občín alebo z nich boli vyčlenené, a povyšovali ich na zemanov (→ donačná sústava). Na pridelenej pôde (na tzv. kuriálnych pozemkoch) si obdarovaní zemania zakladali vlastné obydlia a hospodárske dvory (kúrie), ktoré osídľovali domácim obyvateľstvom. Postupne z nich vznikali drobné osady, tzv. kuriálne obce (→ kuriálna dedina), ktorých obyvateľstvo sa riadilo obyčajovým právom. Na vnútornej kolonizácii sa okrem obdarovaných zemepánov podieľali aj staršie veľmožské rody. Vonkajšia kolonizácia sa začala systematickejšie v 12. stor., keď v lete 1147 počas druhej križiackej výpravy povolil kráľ Gejza II. prechod nemeckých a francúzskych križiakov cez Uhorsko a získal spomedzi nich skupiny remeselníkov a obchodníkov z nemeckých a francúzskych krajín, ktorých usadil na Spiši a v okolí Banskej Štiavnice (mimo územia Slovenska v Srieme a v Sedmohradsku). V 13. stor. po vpáde Mongolov (Tatárov; 1241 – 42) došlo k urýchleniu kolonizácie nielen domácim obyvateľstvom, ale do mnohých spustošených oblastí prichádzali na pozvanie panovníkov a feudálov v čoraz väčšej miere cudzí kolonisti (→ hostia), najmä Nemci (→ karpatskí Nemci), ktorí začali na tomto území (najosídľovanejšie oblasti boli Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Spiš) podnikať najmä v oblasti baníctva (ťažba striebra), obchodu a remesiel. Nové obyvateľstvo prinášalo nielen hospodárske impulzy (napr. vyspelejšie formy baníctva a obchodu, ako aj poľnohospodárskej výroby), ale aj vlastnú právnu sústavu (→ nemecké právo), čo zrýchlilo proces zakladania stredovekých privilegovaných miest. Táto kolonizácia na nemeckom práve (polovica 12. stor. – začiatok 14. stor.), niekedy nepresne nazývaná aj nemecká kolonizácia (väčšinu kolonistov tvorili síce Nemci, boli však medzi nimi aj príslušníci iných národov i domáci obyvatelia), dosiahla najväčší rozmach v 2. polovici 13. a začiatkom 14. stor., keď boli na základe emfyteutického práva (→ zákupné právo), vychádzajúceho z nemeckého práva a uplatňovaného v dedinskom prostredí, osídľované rozsiahle majetkové komplexy najmä na Spiši, v Šariši, Turci, Gemeri a v Trenčianskej stolici, a zúčastňovalo sa jej najmä domáce obyvateľstvo. Kolonizácia na základe zákupného práva ako forma kolonizácie na nemeckom práve, niekedy nazývaná aj šoltýska kolonizácia (podľa šoltýsa, zakladateľa alebo rozširovateľa dediny na nemeckom práve; → dedičný richtár), sa uplatňovala aj neskôr pri kolonizácii na valašskom práve a pri kopaničiarskej kolonizácii. V 14. stor. sa priebeh kolonizácie spomalil, novou formou kolonizácie bola však valašská kolonizácia, v priebehu ktorej boli osídľované najmä horské oblasti Slovenska, kolonisti (valasi) boli rumunského, poľského alebo rusínskeho pôvodu, venovali sa predovšetkým chovu oviec a ich príchod umožnil (podobne ako v prípade Nemcov) uplatnenie valašského práva. Osídľovanie Slovenska prerástlo koncom 16. stor. do kopaničiarskej kolonizácie, pre ktorú bola typická rozptýlenosť obydlí; kolonisti osídľovali hornaté časti Slovenska dovtedy nevhodné na poľnohospodársku produkciu. Ako chorvátska kolonizácia sa v literatúre niekedy nepresne označuje osídľovanie juhozápadného Slovenska Chorvátmi. V 20. stor. po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku prvej ČSR boli v súlade s prvou pozemkovou reformou (1919) s cieľom zmeniť národnostnú štruktúru obyvateľstva na južnom Slovensku zakladané tzv. štátne kolónie (osídľovanie mal na starosti Štátny pozemkový úrad v Prahe založený v roku 1919 a od roku 1925 pôsobiaci Kolonizačný referát v Bratislave) a súkromné alebo družstevné kolónie (súkromné kolónie zakladali napr. Slovenská liga, Pozemkový úrad v Bratislave, ale aj jednotlivci, napr. Ignác Gessay; družstevné kolónie Kolonizačné družstvo pre Slovensko so sídlom v Bratislave). Usádzali sa v nich najmä Slováci zo severného Slovenska, ale napr. aj Česi a Moravania. Osady (kolónie) sa neskôr transformovali na obce, ako prvé vznikli v roku 1921 Hviezdoslavov a Miloslavov;

2. expanzívne a agresívne podmanenie si cudzieho, spravidla zámorského a hospodársky menej rozvinutého územia obývaného pôvodným obyvateľstvom ekonomicky vyspelejšími štátmi, jeho politické a hospodárske ovládnutie, pretvorenie tohto cudzieho územia na kolóniu a nastolenie koloniálnej nadvlády v ňom, pričom pôvodné obyvateľstvo bolo spoločensky izolované a diskriminované a v mnohých prípadoch vykynožené (→ kolonializmus). K štátom, ktoré takúto politiku realizovali, patrili Portugalsko, Španielsko, Nizozemsko (Holandsko), Anglicko (Veľká Británia, resp. Spojené kráľovstvo), Nemecko, Belgicko, Rusko, Taliansko, USA a i. Cieľom kolonizácie bolo okrem ekonomickej a politickej nadvlády aj šírenie európskej kultúry (vrátane kresťanstva; → christianizácia);

3. biol. osídlenie organizmu mikroorganizmami, ktoré nie je spojené s ich aktívnou inváziou do organizmu a s vyvolaním infekcie. Koža a väčšina sliznicových povrchov (sliznice gastrointestinálneho, urogenitálneho a respiračného traktu) sú trvalo kolonizované obmedzeným počtom mikrobiálnych druhov, ktoré sú charakteristické pre príslušnú oblasť a vytvárajú bakteriálnu flóru. Fyziologická kolonizácia predstavuje prirodzenú bariéru proti osídleniu potenciálnymi patogénnymi druhmi. Normálna (rezidentná) bakteriálna flóra, ktorej zloženie je konštantné, ak rovnováhu nenarušia vonkajšie (fyzikálne alebo chemické) zmeny, má vplyv na fyziologické funkcie organizmu (vstrebávanie, peristaltiku) a produkuje vitamíny. Jej poruchy často nastávajú pri liečbe širokospektrálnymi antibiotikami.

kolektivizácia [lat.] — štátom iniciovaný a spravidla vynucovaný proces tzv. zospoločenštenia výrobných prostriedkov v bývalých komunistických krajinách, t. j. premena individuálneho (súkromného) vlastníctva výrobných prostriedkov a hospodárenia na kolektívne, a to formou združovania roľníkov (alebo remeselníkov) do družstiev s centralizovaným spôsobom riadenia a s rozhodujúcim vplyvom stranícko-štátnych štruktúr, čím sa porušovali základné princípy družstevníctva (napr. zásada dobrovoľnosti). Kolektivizácia sa uplatňovala predovšetkým v poľnohospodárstve, v menšom rozsahu boli vytvárané družstvá remeselníkov (v Československu tzv. výrobné družstvá).

Kolektivizácia poľnohospodárstva ako prechod od individuálnych foriem hospodárenia v poľnohospodárstve k spoločným (kolektívnym) formám sa začala v ZSSR, keď Josif Vissarionovič Stalin na XV. zjazde komunistickej strany (1927) odmietol tzv. novú ekonomickú politiku (→ NEP) predstavujúcu pokus o zavedenie trhového hospodárstva, vyhlásenú v roku 1921 Vladimírom Iľjičom Leninom a presadil rozhodnutie o kolektivizácii poľnohospodárstva (spolu s industrializáciou krajiny a kultúrnou revolúciou mala byť súčasťou rozsiahleho plánu budovania tzv. socialistickej spoločnosti) s cieľom dosiahnuť kontrolu nad produkciou potravín (predovšetkým obilia na export), ktorá bola v rukách malých a stredných roľníkov, a z poľnohospodárstva tak získať finančné, materiálne a pracovné zdroje na industrializáciu (budovanie priemyselných a ťažobných komplexov a elektrární), ktorá si vyžadovala obrovské náklady. Novou organizačnou jednotkou v poľnohospodárstve sa stalo poľnohospodárske družstvo, kolchoz, ako forma kolektívneho hospodárenia, v ktorej bola pôda spoločným vlastníctvom kolchozníkov (ďalšou organizačnou jednotkou v poľnohospodárstve bol sovchoz, kde bol vlastníkom pôdy štát). Prvé kolchozy začali vznikať v roku 1929, kolektivizácia však bola roľníkom vnútená násilím, proti majetnej vrstve roľníckeho obyvateľstva (tzv. kulakom) boli použité represívne opatrenia (vyvlastnenie hospodárstiev, vysídľovanie, deportácie do pracovných táborov na Sibír a do Strednej Ázie, popravy). Dôsledkami boli pokles poľnohospodárskej výroby, zničenie vyše polovice samostatných hospodárstiev (1929 – 36 bolo vyvlastnených 800-tis. kulackých hospodárstiev) a smrť niekoľkých miliónov ľudí (1932 – 33 hladomor umelo vyvolaný násilným odoberaním úrody obilia vrátane osiva).

Po 2. svetovej vojne sa kolektivizácia poľnohospodárstva (tzv. socialistická prestavba poľnohospodárstva) uskutočnila aj v ďalších socialistických krajinách. V Československu prebehla v 50. rokoch 20. stor. podľa sovietskeho vzoru s cieľom pozdvihnúť úroveň poľnohospodárstva na úroveň priemyslu. V roku 1949 začali na základe dobrovoľnosti vznikať jednotné roľnícke družstvá (JRD; zák. č. 69 z 1949 o jednotných pôdohospodárskych družstvách), ktoré však narážali na mnohé organizačné, ekonomické a technické problémy. Chýbali mechanizačné prostriedky, pôda sa obrábala primitívnymi metódami, ktoré do JRD prinášali poľnohospodárski robotníci a malí vlastníci pôdy tvoriaci členskú základňu menšinových družstiev (do JRD vstupovala len malá časť obyvateľov obce, strední a väčší roľníci zostávali mimo JRD). Na začiatku 50. rokov, najmä od polovice roka 1952, zostril komunistický režim politický, mocenský a ekonomický tlak práve na stredných roľníkov s cieľom donútiť ich k vstupu do JRD, väčším roľníkom sa usiloval znemožniť samostatné hospodárenie. Nastúpila prvá vlna masovej kolektivizácie poľnohospodárstva (1952 – 53), keď vzniklo mnoho JRD, ktoré nemali ani základné ekonomické a organizačné predpoklady, ani technické vybavenie. v rokoch 1953 – 55 sa veľká časť takýchto JRD rozpadla a proces kolektivizácie sa zastavil. Obnovil sa až v 2. polovici 50. rokov, keď do JRD začali vstupovať aj strední roľníci (druhá vlna masovej kolektivizácie poľnohospodárstva, 1957 – 59). Roľníci však do družstiev nevstupovali po stotožnení sa s myšlienkou kolektívneho hospodárenia, ale z donútenia, pretože najmä v dôsledku ekonomického nátlaku, celkovej vnútropolitickej a medzinárodnej situácie a straty perspektív súkromného hospodárenia rezignovali. V roku 1960 už tzv. socialistický sektor (JRD a štátne majetky) obhospodarúval väčšinu poľnohospodárskej pôdy. Samostatne hospodáriaci roľníci v podstate zostávali len v niektorých horských a podhorských oblastiach, kde neboli podmienky na vznik JRD. Počas 50. rokov 20. stor. predstavovalo kolektívne hospodárenie na pôde vo svojej podstate malovýrobu vo veľkom. Komunistické vedenie v začiatkoch kolektivizácie očakávalo, že v jej dôsledku poľnohospodárska výroba výrazne vzrastie, na konci 50. rokov sa však pokladalo za úspech, že poľnohospodárska výroba po skolektivizovaní neklesla. Jej výraznejší vzostup sa po veľkých investíciách do poľnohospodárstva začal prejavovať až od polovice 60. rokov 20. stor.

kolekta, lat. collecta —

1. hist. v Uhorsku mimoriadna, nepravidelná daň, ktorá sa najčastejšie vyberala v súvislosti s organizovaním a financovaním kráľovského vojska. Jej výber zaviedol uhorský kráľ Ondrej II. (vládol 1205 – 35) na financovanie svojich početných zahraničných vojenských výprav; prvá zmienka pochádza z roku 1217;

2. náb. a) staršie orácia, lat. oratio – v bohoslužobnej liturgii rímskokatolíckej, evanjelickej a. v. a anglikánskej cirkvi pravidelná vstupná modlitba. Prvé kolekty sú známe už z 2. stor., najkrajšie pochádzajú z 5. stor. z obdobia pontifikátu pápeža Leva I. Veľkého a pravdepodobne sú z veľkej časti i jeho dielom. V rímskokatolíckej omšovej liturgii sa kolekta v súčasnosti nazýva modlitba dňa, nikdy sa nevynecháva, vo všedné dni nasleduje po vzývaní Pána (→ Kyrie eleison) alebo po úkone kajúcnosti (vyznaní hriechov a ľútosti nad nimi), v nedeľu a vo sviatočné dni po oslavnej piesni Sláva Bohu na výsostiach (lat. Gloria). Možno ju rozdeliť na tri časti. Začína sa výzvou kňaza Modlime sa! (lat. Oremus!), po nej nasleduje chvíľa ticha, počas ktorej si každý veriaci v duchu môže vyjadriť svoje prosby, a potom samotná modlitba, ktorá má prosebný charakter a obsahuje hlavnú myšlienku liturgického slávenia. Záverečnou formulou (Skrze nášho Pána...) sa zdôrazňuje postoj človeka k Bohu, viera v trojjediného Boha. Kolekta patrí k trom predsedníckym, tzv. prezidenciálnym modlitbám kňaza. Prednáša sa formou recitatívu, je stručná, ale obsažná, s dôrazom na rytmus a eleganciu vo vyjadrovacích prostriedkoch vychádzajúcich z antickej rétoriky. V bohoslužbe (služby Božie) evanjelickej a. v. cirkvi dve modlitby nazývané aj spievané modlitby. Kňaz ich uvádza slovami Pánu Bohu nášmu v duchu a pravde pomodlime sa!. Prvá je v liturgii pred kázňou po pozdrave (Salutatio) a obsahuje témy charakteristické pre príslušnú nedeľu alebo sviatok, druhá v záverečnej liturgii pred áronovským požehnaním;

b) cirkevná zbierka darov (z lat. collectio) určená na cirkevné alebo na charitatívne účely;

3. práv. súbor vecí rovnakého druhu, zbierka listín, dokumentov a podobných materiálov rovnakého či zhodného obsahu a významu.

Koiš, Ján, 19. 3. 1793 Trstená, okres Tvrdošín – 11. 5. 1839 Pešť, dnes súčasť Budapešti — slovenský lexikograf a národnokultúrny pracovník. Po ukončení štúdia (1816) v Pešti pôsobil od 1817 ako úradník, 1820 – 30 akcesista (čakateľ) a od 1830 prísažný notár Uhorskej miestodržiteľskej rady v Budíne. V 20. a 30. rokoch 19. stor. člen krúžku slovenských vzdelancov sústredených okolo M. Hamuljaka. Stúpenec slovenského národnozjednocovacieho hnutia, 1834 jeden zo zakladateľov a 1834 – 35 funkcionár Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v Pešti. Vybudoval vzácnu knižnicu. Zaoberal sa slovanskou literárnou problematikou a lexikografiou, zostavil tri všeslovanské slovníky, ktoré zostali v rukopisoch: Všeslovanský-nemecko-latinský slovník (5 zv.), Nemecko-latinský-všeslovanský slovník (10 zv.), Rusko-nemecko-latinský slovník.

Kohútová, Mária, 7. 6. 1945 Dolná Súča, okres Trenčín — slovenská historička. R. 1967 – 72 študovala históriu a latinčinu na Univerzite Komenského v Bratislave, od 1972 pôsobí v Historickom ústave SAV v Bratislave, súčasne od 1993 na Trnavskej univerzite v Trnave; 2011 profesorka. Zaoberá sa novovekými slovenskými dejinami, najmä historicko-demografickým a hospodárskym vývojom, cirkevnými dejinami a spoločenskou štruktúrou. Autorka monografií Demografický a sídlištný obraz západného Slovenska (1990), Slovensko a Slováci v novoveku (2008) a Vybrané kapitoly z dejín novoveku (2008) i viacerých štúdií a článkov uverejnených v odborných časopisoch. Spoluautorka Dejín Slovenska II, 1526 – 48 (1987), Lexikónu slovenských dejín (1997), Hospodárskych dejín Slovenska 1526 – 1848 (2006) a Chronológie dejín Slovenska a Slovákov: od najstarších čias po súčasnosť (2014).

Koháryovci → Koháriovci

Koháriovci (Kohári), aj Koháryovci (Koháry), z Čabrade a zo Sitna — uhorský šľachtický rod. Koháriovci si svoje postavenie vybudovali predovšetkým v protitureckých bojoch a ako prívrženci katolíckych Habsburgovcov počas protihabsburských stavovských povstaní, zastávali významné pozície v uhorskom spoločenskom, hospodárskom a politickom živote. Prvým známym príslušníkom rodu bol pravdepodobne Juraj (Georgius) spomínaný 1470 pri dvore Mateja I. Korvína. Prvý významný člen rodu Imrich (*asi 1560, †1600), veliteľ hradu Čabraď a podkapitán Krupiny, bol ešte príslušníkom nižšej šľachty, jeho syn Peter získal 1616 titul barón, 1685 získali bratia Štefan II., Farkaš (Wolfgang) a Ján I. grófsky titul a 1815 bol František Jozef Anton povýšený do kniežacieho stavu.

Koháriovci sa stali jedným z najvýznamnejších magnátskych rodov v Uhorsku. Ich rodový majetok tvorili panstvá Čabraď (hrad Čabraď sa stal rodovým sídlom) a Sitno spolu s obcou Svätý Anton (rodové sídlo od pol. 18. stor.), Divín, Fiľakovo, Vyšný Blh (dnes Veľký Blh), Rimavská Seč, Drienčany, Muráň (1731 Štefan II. zriadil z panstiev Fiľakovo, Muráň a Vyšný Blh rodový fideikomis, ku ktorému bol neskôr pričlenený aj kaštieľ vo Svätom Antone), ďalej majetky v Novohrade – Boľkovce, Dolné Semerovce a Vinica na území dnešného Slovenska, Litke a Karancsapátfalva (dnes súčasť obce Karancslapujtő) v dnešnom Maďarsku, zámky Ebenthal a Walterskirchen v dnešnom Rakúsku a i. Významne sa zaslúžili o rozvoj priemyslu na Slovensku, najmä hutníctva a železiarstva. V panstve Muráň vybudovali tzv. pohorelský železiarsky komplex so správou v Pohorelej (1794 tam sprevádzkovali oceľový hámor, 1804 vysokú pec a skujňovací hámor), ďalšie prevádzky mali v Polomke, Dobšinej a i., patrili k popredným zakladateľom a podielnikom združení banských a železiarskych podnikateľov Muránskej únie (založenej 1808) a Rimavskej koalície (1811). Smrťou posledného mužského potomka Františka Jozefa Antona (1826) vymrel rod po meči, jeho dcéra a jediná dedička koháriovských majetkov Mária Antónia Gabriela (2. 7. 1797 Budapešť – 25. 9. 1862 Viedeň) sa 1815 vydala za Ferdinanda Juraja Augusta z rodu Koburgovcov, čím došlo k spojeniu rodov (sasko-kobursko-gothsko-koháriovská dynastia) a majetky Koháriovcov na Slovensku, ako aj na území dnešného Maďarska a Rakúska prešli do vlastníctva Koburgovcov.

Najvýznamnejší členovia rodu:

Farkaš, aj Wolfgang, 1650 hrad Čabraď, okres Krupina – 1704 Dubrava, Chorvátsko — syn Štefana I., brat Štefana II. a Jána I., otec Ondreja Jozefa. Študoval na univerzite vo Viedni, od 1684 hontiansky župan. R. 1683 sa zúčastnil protitureckej obrany Viedne, 1686 veliteľ hontianskeho a novohradského insurekčného vojska pri oslobodzovaní Budína, 1703 bojoval proti kurucom Františka II. Rákociho. Padol pri potláčaní nepokojov v Chorvátsku. R. 1685 spolu s bratmi povýšený do grófskeho stavu;

František Jozef Anton, 7. 9. 1766 Viedeň – 27. 6. 1826 Bratislava — syn Ignáca Jozefa. Stoličný a krajinský hodnostár, od 1787 pôsobil v sedmohradskej dvorskej kancelárii vo Viedni, od 1789 jej tajomník, 1793 dedičný hontiansky župan, 1798 dvorský radca, 1801 predseda Uhorskej kráľovskej komory, 1811 uhorský vicekancelár, 1814 hlavný kráľovský komorník, 1820 uhorský kancelár. Po 1807 začal samostatne podnikať v oblasti železiarstva na Horehroní (Šumiac, Dobšiná, Pohorelá, Závadka nad Hronom), 1808 inicioval založenie Muránskej únie. Po prenesení sídla Koháriovcov do Svätého Antona dal 1812 vypáliť už opustené rodové sídlo hrad Čabraď. Posledný mužský potomok rodu Koháriovcov, jeho smrťou vymrel rod po meči. Vyznamenaný občianskym záslužným krížom (1813), Radom sv. Štefana (1814), rytier Radu zlatého rúna, 1815 povýšený do kniežacieho stavu;

Ignác Jozef, 2. 12. 1726 – 10. 10. 1777 Viedeň — syn Ondreja Jozefa, brat Mikuláša a Jána II., otec Františka Jozefa Antona. Príslušník cisárskej armády, 1754 major, bojoval v sedemročnej vojne s Pruskom. Stoličný hodnostár, od 1769 dedičný hontiansky župan. R. 1769 si s bratom Jánom II. rozdelili rodový majetok, Ignácovi Jozefovi pripadli panstvá rodového fideikomisu, Walterskirchen v dnešnom Rakúsku a niektoré majetky na území dnešného Maďarska;

Ján I.,13. 6. 1657 hrad Čabraď, okres Krupina – 1696, pochovaný v Hronskom Beňadiku — syn Štefana I., brat Štefana II. a Farkaša. Bojoval v cisárskej armáde proti Turkom a kurucom I. Tököliho, ktorí ho 1682 zajali a uväznili, 1685 oslobodený, 1686 sa zúčastnil oslobodzovania Budína. R. 1685 spolu s bratmi povýšený do grófskeho stavu;

Ján II.,1733 Viedeň – 12. 11. 1800 Tbilisi, Gruzínsko — syn Ondreja Jozefa, brat Mikuláša a Ignáca Jozefa. Študoval vo Viedni. Stoličný hodnostár, od 1777 dedičný hontiansky župan. Venoval sa umeniu, 1777 – 81 nájomca, riaditeľ a herec dvorského divadla vo Viedni. Za ľahkomyseľný spôsob života ho Mária Terézia zbavila županstva. Veľa cestoval. R. 1769 si s bratom Ignácom Jozefom rozdelili rodový majetok, Jánovi pripadli panstvá Čabraď, Sitno a Vyškovce (dnes Vyškovce nad Ipľom, okres Levice) i menšie majetky na území dnešného Maďarska;

Mikuláš, 6. 7. 1721 Svätý Anton, okres Banská Štiavnica – 14. 11. 1769 Vyšný Blh, dnes Veľký Blh, okres Rimavská Sobota, pochovaný v Banskej Štiavnici — syn Ondreja Jozefa, brat Ignáca Jozefa a Jána II. Slúžil v otcovom jazdeckom pluku, 1745 plukovník, 1758 generálmajor, 1759 brigádny generál. Od 1758 dedičný hontiansky župan. Viedol prepychový život, čím zadlžil majetky rodu. Zomrel slobodný a bezdetný;

Ondrej Jozef, 30. 11. 1694 Čabradský Vrbovok, okres Krupina – 21. 12. 1757 Svätý Anton, okres Banská Štiavnica, pochovaný v Banskej Štiavnici — syn Farkaša, synovec Štefana II., otec Mikuláša, Ignáca Jozefa a Jána II. Študoval na jezuitskom gymnáziu v Olomouci. R. 1715 vstúpil do cisárskej armády, 1716 poručík, 1717 kapitán, 1730 pukovník, 1739 generálmajor, 1741 podmaršal, 1748 generál jazdectva. Pod velením Eugena Savojského bojoval vo viacerých bitkách proti Turkom, 1716 pri Petrovaradine, 1717 pri Belehrade, 1741 pri Temešvári (dnes Timişoara v Rumunsku), 1733 zostavil na vlastné náklady jazdecký a 1742 peší pluk. Stoličný hodnostár, od 1737 dedičný hontiansky župan. Po smrti strýka Štefana II. (1731) zdedil rodové koháriovské majetky, ktoré rozšíril o Boľkovce, Dolné Semerovce a Vinicu na území dnešného Slovenska, o Litke a Karancsapátfalvu na území dnešného Maďarska a Ebenthal a Walterskirchen v dnešnom Rakúsku (dostal ich od pasovského biskupa pod podmienkou, že zostane verný katolíckej cirkvi), 1757 prevzal do zálohu panstvo Vyškovce (dnes Vyškovce nad Ipľom, okres Levice). R. 1744 – 50 uskutočnil rozsiahlu prestavbu kaštieľa vo Svätom Antone, ktorý sa stal novým sídlom rodu. Tlačou vydal zbierku veršov Primitiae poeticae (1724);

Peter, 1564 Levice – po 1629 — syn Imricha. Vojak, protiturecký bojovník a diplomat. Od 1593 podkapitán Fiľakovského hradu, od 1608 podkapitán, od 1623 hlavný kapitán Nových Zámkov, 1627 kráľovský personál. V bojoch proti Turkom sa vyznamenal 1593 v bitke pri Rimavskej Sobote a Fiľakove, 1594 pri dobýjaní Ostrihomu, 1596 pri Hatvane, 1598 pri Győri. Počas stavovských povstaní bojoval proti Š. Bočkajovi a G. Betlenovi (1619 – 21 kurucmi zajatý). Ako kráľovský zmocnenec sa podieľal na uzatváraní Viedenského mieru (1606), v mene kráľa rokoval 1613 v Sedmohradsku a 1627 v Komárne s G. Betlenom, 1619 sa zúčastnil mierových rokovaní s Osmanskou ríšou. R. 1622 získal do zálohu a 1629 do trvalého vlastníctva hrady Čabraď a Sitno, podľa ktorého má rod prídomok. R. 1616 povýšený do barónskeho stavu;

Štefan I., ? – 20. 7. 1664 pri Leviciach, pochovaný v Hronskom Beňadiku — syn Petra, otec Štefana II., Farkaša a Jána I. Protiturecký bojovník, kapitán hradu Sečany (Szécsény, dnes v sev. Maďarsku), 1657 dedičný veliteľ Fiľakovského hradu. Od 1661 hontiansky župan, 1664 hlavný kapitán stredoslovenských banských miest. Rozšíril koháriovské majetky, sobášom získal časť panstva Kecskemét a podiel na panstve Divín, 1657 kúpil panstvo Rimavská Seč a do zálohu prevzal panstvo Fiľakovo. Prívrženec katolíckych Habsburgovcov, odporca protestantov, zo svojich panstiev vyhnal evanjelických kňazov a zabral evanjelické kostoly. Padol pri obrane Levíc proti Turkom;

Štefan II., 11. 3. 1649 hrad Čabraď, okres Krupina – 29. 3. 1731 tamže — syn Štefana I., brat Farkaša a Jána I. Študoval na jezuitskom kolégiu v Trnave, teológiu na univerzite vo Viedni, doktor filozofie. R. 1664 ho cisár Leopold I. vymenoval za kapitána Fiľakovského hradu, ktorý bol (spolu s rodovým sídlom Koháriovcov, hradom Čabraď) významnou súčasťou protitureckej obrannej línie. R. 1678 odrazil útok Turkov, počas protihabsburského stavovského povstania Imricha Tököliho však v septembri 1682 napriek jeho odporu posádka hradu kapitulovala a spojené turecké a Tököliho (kurucké) vojská dali hrad i mesto zbúrať. Dostal sa do zajatia kurucov, odmietol pridať sa na ich stranu a po viacerých neúspešných pokusoch o útek bol vyslobodený až po Tököliho porážke (1685). R. 1685 mu bol za vernosť Habsburgovcom i za zásluhy v protitureckých bojoch udelený grófsky titul (aj jeho bratom). R. 1686 sa zúčastnil bojov pri Székesfehérvári a oslobodzovaní Budína i Jágru (Eger). Po vypuknutí protihabsburského stavovského povstania Františka II. Rákociho (1703) bol prinútený ujsť pred kurucmi, ktorí zbúrali hradby hradu Čabraď. Na vlastné náklady postavil husársky pluk, ktorý bojoval proti Rákocimu na strane Habsburgovcov, 1705 bol vymenovaný za generálporučíka. R. 1707 mu cisár doživotne určil plat poľného maršala. Stoličný a krajinský hodnostár, od 1711 dedičný župan Hontianskej stolice, 1712 skutočný vnútorný tajný radca, 1714 krajinský sudca, 1720 predseda komisie uhorského stavovského snemu pre náboženské otázky (o. i. prerokúval obvinenia proti evanjelickému superintendentovi D. Krmanovi), 1723 zmocnenec snemu pre otázky krajinských hraníc. Významne rozšíril rodové majetky, získal časť panstiev Drienčany a Divín, 1685 panstvo Vyšný Blh, 1702 s bratom Farkašom zobral do zálohu a 1720 natrvalo získal panstvo Muráň, nadobudol majetky aj v Hevešskej a Peštianskej stolici. R. 1731 zriadil z panstiev Fiľakovo, Muráň a Vyšný Blh rodový fideikomis. Podporovateľ reholí a školstva. Básnik, napísal vyše 10-tis. veršov, časť vyšla tlačou už za jeho života. R. 1685 spolu s bratmi povýšený do grófskeho stavu.

Koburgovci, aj Coburgovci (Coburg) — rakúska a uhorská vetva kniežacieho a kráľovského rodu sasko-kobursko-gothskej dynastie (línia saského kniežacieho rodu Wettinovcov). V 19. stor. sa Koburgovci stali jedným z najbohatších rodov v Uhorsku, vlastnili majetky, lesy, bane, železiarne, ako aj viacero zámkov a hradných panstiev v Uhorsku a Dolnom Rakúsku. Na Slovensku sa významne zaslúžili o rozvoj hutníctva po získaní tzv. pohorelského komplexu železiarní pri obciach Šumiac (miestna časť Červená Skala), Vaľkovňa, Pohorelá a Závadka nad Hronom so správou v Pohorelej, ktorý pôvodne patril rodu Koháriovcov. Koburgovci zriadili, rozšírili a zmodernizovali aj ďalšie železiarske podniky na Horehroní a v povodí Hnilca, Hornádu a Slanej – vysoké pece, valcovne, zlievarne v Zlatne, Novej Maši, Nižnej a vo Vyšnej Švábolke (dnes Švábolka; všetky sú dnes miestnymi časťami obce Vaľkovňa), v Dobšinej, Stratenej a Pohorelej, 1916 – 17 postavili oceliareň a valcovňu v Trnave. R. 1921 sa stal majiteľom fideikomisu rodu Koburgovcov testamentárne Filip Josias (*1901, †1985) zo sasko-kobursko-gothskej dynastie. Po 1918 boli viaceré koburgovské veľkostatky na Slovensku v rámci pozemkovej reformy rozparcelované a po 2. svet. vojne bol všetok majetok Koburgovcov (aj na území Maďarska) znárodnený.

Zakladateľom rodu Koburgovcov bol Ferdinand Juraj August (Ferdinand Georg August von Sachsen-Coburg-Saalfeld-Koháry), knieža, 28. 3. 1785 Coburg – 27. 8. 1851 Viedeň, pochovaný v Coburgu — vojvoda, generál rakúskej kavalérie, syn sasko-kobursko-saalfeldského kniežaťa Franza Friedricha Antona (*1750, †1806), brat Leopolda Georga Christiana Friedricha (*1790, †1865; neskorší belgický kráľ Leopold I.), otec Augustína Ľudovíta Viktora, Ferdinanda Augusta Franza Antona (neskorší portugalský kráľ Ferdinand II.). V mladom veku vstúpil do armády, vyznamenal sa v protinapoleonských bojoch. R. 1816 sa na podnet cisára Františka II. (I.) oženil s Máriou Antóniou Gabrielou (*1797, †1862) z rodu Koháriovcov, jedinou dedičkou koháriovských majetkov, čím sa spojili obidva významné rody a vznikla (katolícka) sasko-kobursko-gothsko-koháriovská dynastia; rodovým sídlom sa stala Viedeň. Sobášom získal majetky na Slovensku (hradné panstvá Čabraď, Sitno, Muráň a Jelšava a koháriovské železiarske podniky na Horehroní – 1832 odkúpil zvyšné účastiny), ako aj na území dnešného Maďarska a Rakúska. V tomto období koburgovské panstvo v Uhorsku dosiahlo najväčší rozsah a Koburgovci tam 1827 získali aj indigenát.

Ďalší významní predstavitelia rodu: Augustín Ľudovít Viktor (August Ludwig Viktor), knieža, 13. 6. 1818 Viedeň – 26. 7. 1881 zámok Ebenthal, Dolné Rakúsko, pochovaný v Coburgu — generálmajor rakúskej armády, syn Ferdinanda Juraja Augusta, brat Ferdinada Augusta Franza Antona (neskorší portugalský kráľ Ferdinand II.), otec Filipa Ferdinanda Máriu Augusta a Ferdinanda Maximiliána (neskorší bulharský cár Ferdinand I.). Jeho manželkou bola dcéra francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa I. Mária Klementína (*1817, †1907). Zdedil rozsiahle rodové panstvo v Uhorsku, na Slovensku o. i. sídlo vo Svätom Antone pri Banskej Štiavnici i pohorelský železiarsky komplex, prispel k jeho modernizácii. Zbieral starožitnosti, dal usporiadať koháriovský archív;

Boris Clement Robert Maria → Boris III., bulharský cár (1918 – 43), syn Ferdinanda Maximiliána (Ferdinanda I.);

Ferdinand August Franz Anton, princ, 29. 10. 1816 Viedeň – 15. 12. 1885 Lisabon — portugalský generál poľný maršal (od 1836), 1837 – 53 portugalský kráľ (ako Ferdinand II.), spoluvládca manželky, kráľovnej Márie II. da Glória, syn Ferdinanda Juraja Augusta, brat Augustína Ľudovíta Viktora; zakladateľ línie bragansko-sasko-kobursko-gothskej dynastie (aj bragansko-wettinská dynastia), otec portugalských kráľov Petra V., za ktorého vládol ako regent (1853 – 56) počas jeho neplnoletosti, a Ľudovíta I. Dal vybudovať palác Palácio da Pena v Sintre (1839 – 85), v architektúre ktorého sa kombinujú prvky viacerých historických európskych a mimoeurópskych (arabských) slohov (1995 zapísaný v rámci kultúrnej krajiny Sintre do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO);

Ferdinand Maximilián → Ferdinand I., bulharské knieža a cár (1887 – 1918), syn Augustína Ľudovíta Viktora, otec Borisa Clementa Roberta Mariu (neskorší cár Boris III.);

Filip Ferdinand Mária August (Philipp Ferdinand Maria August), knieža, 28. 3. 1844 Paríž – 2. 7. 1921 Coburg — generál rakúsko-uhorskej armády, syn Augustína Ľudovíta Viktora, brat Ferdinanda Maximiliána (neskorší bulharský cár Ferdinand I.). R. 1866 počas prusko-rakúskej vojny účastník bitky pri Hradci Králové. Po otcovej smrti 1881 sa stal majiteľom rozsiahleho rodového panstva (najmä pohorelských železiarní), 1903 dal v Pohorelej postaviť kostol. Bol známym cestovateľom, čestný predseda Uhorskej geografickej spoločnosti;

Simeon → Simeon II., posledný bulharský cár (1943 – 46), syn Borisa Clementa Roberta Mariu (bulharský cár Boris III.).

Knotek, Ivan, 26. 8. 1936 Senica – 11. 3. 2020 Galanta — slovenský komunistický funkcionár a ekonóm. Od 1964 pôsobil ako vysokoškolský učiteľ, po okupácii Československa v auguste 1968 a nástupe normalizácie sa stal komunistickým funkcionárom; od 1969 vedúci tajomník Okresného výboru KSS v Galante, od 1979 tajomník Krajského výboru KSS v Bratislave. Zameriaval sa na riadenie poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu. Na vrchol moci sa dostal v rámci zmien uskutočňovaných vedením KSČ od polovice 80. rokov 20. stor., spojených s pokusom o prestavbu spoločnosti. V rokoch 1986 – 87 bol vedúcim oddelenia ÚV KSS a 1987 – 88 vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Bratislave, od októbra 1988 do júna 1989 predsedom vlády Slovenskej socialistickej republiky a podpredsedom vlády ČSSR na čele s Ladislavom Adamcom, 1988 – 89 členom predsedníctva ÚV KSČ, od júna 1989 tajomníkom ÚV KSČ pre riadenie ekonomickej sféry a predsedom Národohospodárskej komisie ÚV KSČ. Po 1989 pracoval v rôznych súkromných firmách.

knieža —

1. vládca kniežatstva. Pôvodne náčelník (vodca) kmeňa (odvodené od staroslovanského knęz; → kňaz). V stredoveku:

a) na slovanských územiach titul suverénneho panovníka, vládcu suverénneho štátneho útvaru (Veľká Morava; do 1198 České kniežatstvo) alebo vládcu, ktorý spravoval určité územie ako údel (údelné knieža; → patrimónium); panovníci niektorých štátnych útvarov jestvujúcich vo vrcholnom stredoveku a na zač. novoveku na území dnešného Ruska, Poľska a Litvy (napr. Kyjevská Rus) mali titul veľkoknieža.

V prameňoch viažucich sa na územie Slovenska sa titul knieža najčastejšie objavuje v latinskej forme (dux). Používali ho členovia vládnucej dynastie Nitrianskeho kniežatstva, napr. Pribina (pred 828 – 833), ktorý sa po vyhnaní z Nitrianskeho kniežatstva stal blatenským údelným kniežaťom (840 – 861), po jeho smrti spravoval Blatenské kniežatstvo jeho syn Koceľ (pravdepodobne do 876). Titul knieža mali aj príslušníci panovníckej dynastie Mojmírovcov v Moravskom kniežatstve (po 833 už ako vládcovia Veľkej Moravy) Mojmír I. (do 846) a Rastislav (do 870), ktorý bol neskôr označovaný aj ako regulus (menší kráľ). Najvýznamnejší panovník Veľkomoravskej ríše Svätopluk I. je v časti latinských prameňov označovaný titulom knieža (dux), v inej časti ako rex (kráľ). Po páde Veľkej Moravy a príchode staromaďarského kmeňového zväzu do Karpatskej kotliny sa okolo 970 stal veľkokniežaťom tohto územia Gejza (do 997) z dynastie Arpádovcov, jeho mladší brat Michal sa stal nitrianskym údelným kniežaťom. Nitrianske údelné kniežatstvo bolo územnosprávnou jednotkou (ako údel korunných princov) do 1108, keď túto inštitúciu definitívne zrušil uhorský kráľ Koloman. Inštitúciu kniežatstva a titul knieža obnovil 1479 uhorský kráľ Matej I. Korvín, keď svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi udelil ako údel rozsiahle majetky na Liptove a Morave a titul liptovského a opavského kniežaťa;

b) v Rímsko-nemeckej ríši sa ako knieža (nem. Fürst) označoval šľachtic, ktorý dostal léno od kráľa (resp. cisára) a bol vládcom (zemepánom; → lénny pán) na určitom teritóriu ríše. Zo spoločenskej vrstvy kniežat sa v 12. stor. vyčlenili ríšske kniežatá (z nem. Reichsfürst), ktoré mali právo voliť kráľa (cisára) Rímskej ríše (→ kurfirsti, z nem. Kurfürst = knieža voliteľ), pričom sa rozlišovali duchovné a svetské kniežatá. V 13. stor. sa počet kurfirstov ustálil na 7 (definitívne potvrdené Zlatou bulou Karola IV., 1356);

2. šľachtický titul udeľovaný panovníkom za určité (napr. vojenské) zásluhy, hierarchicky stojaci za veľkokniežaťom a pred grófom. S titulom knieža sa však nespájala vláda jeho nositeľa nad darovaným územím. Napr. titul knieža (dux Sacri Romani Imperii) udelený Habsburgovcami uhorským šľachticom, napr. Pálfiovcom, Esterháziovcom, Erdödiovcom;

3. v súčasnosti titul panovníka (hlavy štátu) v kniežatstvách Monako a Lichtenštajnsko. Synovia a dcéry kniežacieho páru používajú titul princ/princezná, najstarší syn ako dedič a následník trónu titul dedičný princ. V kniežatstve Andorra sú hlavou štátu dve spolukniežatá (fr. coprince): úradujúci biskup zo Sea de Urgel (Španielsko) a prezident Francúzska;

4. status knieža majú aj emirovia Bahrajnu, Kuvajtu a Kataru, ako aj sedem šejkov Spojených arabských emirátov.

Kmeť, Andrej, 19. 11. 1841 Bzenica, okres Žiar nad Hronom – 16. 2. 1908 Martin — slovenský botanik, archeológ, etnograf, múzejník, náboženský spisovateľ, organizátor kultúrneho a vedeckého života a katolícky kňaz. R. 1852 – 59 študoval na piaristickom gymnáziu v Banskej Štiavnici, 1859 – 61 v Trnave a 1861 – 65 teológiu v Ostrihome. R. 1865 bol vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza, 1865 – 66 pôsobil ako kaplán v Senohrade, 1867 – 78 farár v Krnišove (dnes Kráľovce-Krnišov) a 1878 – 1906 v Prenčove. Od 1906 žil na dôchodku v Turčianskom Svätom Martine (dnes Martin). Patril k predstaviteľom generácie spätej s Maticou slovenskou (MS), 1863 sa zúčastnil jej zakladajúceho valného zhromaždenia a stal sa jedným z jej prvých členov.

Vo vedeckej činnosti bol samoukom. Venoval sa najmä botanike, etnografii a folkloristike. Botanikou sa začal zaoberať už ako študent gymnázia v Banskej Štiavnici. Skúmal flóru Hontu, najmä Štiavnických vrchov. Zbieral vyššie rastliny a ich semená, lichenizované huby (lišajníky), machy, riasy, a najmä huby, pri ich určovaní spolupracoval s poprednými slovenskými (J. Ľ. Holubym, V. Grešíkom, V. Vraným, I. Textorisovou), uhorskými a svet. odborníkmi a inštitúciami. Našiel viacero nových rastlinných druhov. V úsilí urobiť čo najkomplexnejšiu zbierku rastlín ako základ ďalšieho rozvoja slovenskej botaniky počas pobytu v Prenčove vytvoril herbár, ktorý obsahuje rastliny získané vlastným zberom, výmenou s inými botanikmi i kúpou a je pozoruhodný i zo stredoeurópskeho hľadiska (je uložený v Prírodovednom múzeu SNM v Bratislave). Obsahuje 77 900 položiek, z toho asi 42-tis. vyšších rastlín (z nich najpočetnejšia je zbierka 6-tis. ruží) a vyše 35-tis. nižších rastlín (z nich je asi 25-tis. húb a slizoviek, 4-tis. lišajníkov a niekoľko machov a rias). Obsahuje typový materiál, podľa ktorého iní vedci opísali nové taxóny (systematické jednotky). Sústredil aj unikátnu zbierku semien, ktorá má 1 773 vzoriek z 516 rodov.

V oblasti etnografie a folkloristiky bol jedným z prvých odborných zhodnocovateľov a popularizátorov ľudového umenia, počas pastorácie zapisoval ľudové povesti a rozprávky a skúmal ľudové zvyky a obyčaje. Jeho zberateľská činnosť v oblasti slovesných tradícií predstavuje korpus do 100 textov, predovšetkým regestov povestí. Už ako študent vydal 1863 zozbierané Prostonárodné vianočné piesne, ku ktorým pripojil Nápevy vianočných piesní. Pozoruhodná je aj jeho rukopisná zbierka príslovných výrokov obsahujúca 555 jednotiek. Zaujímal sa aj o výšivky a čipky, ktoré propagoval doma i v zahraničí, na Svetovú výstavu vo Viedni (1873), na jubilejnú zemskú výstavu v Prahe (1891), na svet. výstavu ženských prác v Paríži (1893) i na Národopisnú výstavu českoslovanskú v Prahe (1895) pripravil expozíciu výšiviek z Hontu. R. 1887 spoluorganizoval výstavu čipiek v Turčianskom Svätom Martine a 1905 výstavu ľudovoumeleckej výroby v Honte. Na zlepšenie ekonomického postavenia ľudu organizoval predaj ľudových čipiek a výšiviek. Bol spoluiniciátorom založenia spoločnosti Lipa (Účastinná spoločnosť pre napomáhanie ľudovému priemyslu Lipa, založená 1910) v Turčianskom Svätom Martine a výšivkárskeho družstva (Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu) v Skalici. Vyvíjal veľké úsilie na rozvoj osvetovej práce i na hospodárske povznesenie roľníckeho ľudu. Navrhoval, aby MS venovala výchove ľudu väčšiu pozornosť a založila osobitnú Maticu ľudu, ktorá by slúžila na zintenzívnenie kultúrno-výchovnej činnosti pri MS. Vydal viacero publikácií venovaných modernizácii hospodárenia roľníkov, založil viacero hospodárskych spolkov a knižníc (napr. v Senohrade, Krnišove), bojoval proti alkoholizmu.

Od 1878 sa zaoberal aj archeológiou (jeden z prvých slovenských vzdelancov, ktorý sa jej venoval systematicky, terénnym výskumom najintenzívnejšie 1887 – 1905), zapisoval miestopisné názvy, ktoré považoval za východisko pri pátraní po archeologických náleziskách. Pri výskumoch v Honte získal cenný archeologický materiál z prehistorických období, najmä z bronzovej doby, v Beši (dnes obec v okrese Levice) vykopal a zachránil kostru mamuta.

Organizátor národno vedeckého života. Po zrušení MS (1875) navrhoval založiť vedecký spolok, ktorý by reprezentoval túžby národa a vydobyl mu uznanie a rešpekt, 1884 navrhol založiť Prírodoskúmateľský spolok a vydávať prírodovedný časopis Živa, tieto návrhy sa však nezrealizovali. Uvedomoval si, že treba rozvíjať všetky vedné disciplíny a nesústreďovať sa len na zberateľstvo. R. 1892 navrhol založiť slovenskú učenú spoločnosť so sídlom v Turčianskom Svätom Martine a s filiálkami vo všetkých slovenských mestách a mestečkách. Na porade národnokultúrnych dejateľov v auguste 1892 v Turčianskom Svätom Martine bol jeho návrh prijatý a sám vypracoval návrh stanov Slovenského vedeckého spolku. Na jeho zakladajúcom zhromaždení 24. 4. 1893 však koncepcia spolku nebola prijatá a namiesto neho bola založená Muzeálna slovenská spoločnosť (MSS) s vlastivedno-zberateľským a muzeálnym programom. Ako predseda prípravného výboru sa významne pričinil o prijatie stanov MSS, ktorá ihneď začala svoju činnosť (oficiálne až po schválení stanov príslušným ministerstvom 1895) a Kmeť sa stal jej predsedom; vo funkcii pôsobil až do smrti. Zaslúžil sa o vydávanie Zborníka Muzeálnej slovenskej spoločnosti (založený 1896) a Časopisu Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1898) i o položenie základov a postavenie budovy Múzea (1906 – 07, prvá budova SNM, dnes Múzeum A. Kmeťa SNM), ktorému venoval väčšinu svojich mineralogicko-geologických zbierok a knižnicu.

Od 1875 člen Uhorskej prírodovednej spoločnosti, od 1884 člen Zoologicko-botanickej spoločnosti vo Viedni, 1897 zakladajúci člen Národopisnej spoločnosti Národopisného múzea českoslovanského v Prahe, člen Matice českej, člen a tajomník Spolku sv. Vojtecha. Autor množstva popularizačných i odborných prác a brožúrok, náboženských prác, štúdií a článkov uverejňovaných vo viacerých novinách, časopisoch a zborníkoch doma i v zahraničí, napr. Cyrill a Method, Dolnozemský Slovák, Dom a škola, Katolícke noviny, Literárne listy, Národné noviny a Deutsche botanische Monatschrift.

Autor brožúr Nový svet, alebo čo nového vo svete (1871), Jako sa majú poklady kopať (1871), spisu Hospodár na Slovensku I (1875), knižných publikácií Veleba Sitna (1893), v ktorej vedecky spracoval prírodu, históriu a ľudovú kultúru tejto oblasti, Sv. škapulár, alebo Poučná a modlitebná príručná knižočka (1897), Sitno a čo z neho vidieť (1901), Spodnia čeľusť človečia s dvoma zámkami (1902) a i. Jeho rozsiahla písomná pozostalosť (asi 11-tis. položiek), ako aj ním darované zbierky (geologická zbierka, kostra mamuta z Beše a i.) sú uložené v SNM v Martine a v Bratislave, knižné zbierky (osobná knižnica) v knižničnom fonde Slovenskej národnej knižnice v Martine. Je podľa neho nazvaných asi 40 druhov, najmä ruží a húb (napr. ruža Kmeťova – Rosa kmetiana, Ombrophila kmetii a Hydnum kmetii) a najvyšší vodopád na území Slovenska (→ Kmeťov vodopád).

Ministerstvo kultúry SR udeľuje od 2009 Cenu Andreja Kmeťa osobnostiam pôsobiacim v oblasti slovenského múzejníctva, galerijníctva, etnografie a folkloristiky za vedecké práce pomáhajúce odbornému rastu v týchto oblastiach, za celoživotnú alebo dlhoročnú prácu v týchto oblastiach alebo za aktivity prispievajúce k rozvoju, ochrane, uchovaniu a využívaniu kultúrneho dedičstva.

kľučiar, lat. claviger, cellarius — v stredovekom Uhorsku zemepanský úradník, správca panských pivníc. Mal na starosti alkoholické nápoje (víno, pivo, pálenku) v panských pivniciach, hospodárenie a manipuláciu s nimi, kontrolu ich predaja na jarmokoch a trhoch, ako aj ich vývoz. Spravoval alodiálne vinice (→ alód) a hospodáril s nakúpeným vínom alebo s vínom získaným z poddanských dávok. V stredoveku predstavovali alkoholické nápoje popri obilí druhý najvýznamnejší produkt zemepanských majetkov a príjem z čapovania nápojov tvoril významný podiel z celkových príjmov hradných panstiev. Právo výčapu patrilo k menším regálnym právam zemepána a vykonávalo sa v zemepanských hostincoch alebo krčmách, kde sa povinne čapovali produkty panských pivníc. Na menších panstvách bola funkcia kľučiara spojená s funkciou obilníka (frumentára), pokladníka (perceptora) alebo správcu (provízora).

Klub 231, K 231 — československá nezávislá občianska iniciatíva v období Pražskej jari 1968 združujúca bývalých politických väzňov odsúdených na základe zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky č. 231 z 1948 (odtiaľ názov). Ustanovujúca schôdza klubu sa uskutočnila 31. marca 1968 v Prahe, kde bol zvolený prípravný výbor; predsedom sa stal Karel Nigrín (*1904, †1982), 1. podpredsedom Václav Paleček (*1901, †1970), 2. podpredsedom Jan Šmíd (*1910, †1983), 3. podpredsedom a zástupcom Slovákov Emil Vidra (*1916, †1992) a generálnym tajomníkom Jaroslav Brodský (*1920, †1981). Cieľom K 231 bolo angažovať sa v rehabilitáciách bývalých politických väzňov, dosiahnuť ich rehabilitáciu zo zákona, zhromažďovať dokumentáciu o porušovaní zákonnosti pri politických procesoch v 50. rokoch 20. stor. a varovať pred opakovaním nespravodlivostí. Svoju činnosť mala vyvíjať informovaním štátnych orgánov o potrebách svojich členov a spoluprácou so štátnymi orgánmi, ktoré mali naprávať spáchané krivdy. Na rozdiel od Klubu angažovaných nestraníkov (KAN) bol K 231 ústredne riadenou a štruktúrovanou organizáciou podobajúcou sa na politickú stranu (zakladal svoje pobočky v okresoch). Spočiatku sa na jeho činnosti zúčastňovali aj slovenskí zástupcovia, neskôr sa spolupráca zužovala a obmedzovala, najmä keď bola v Bratislave založená samostatná organizácia politických väzňov Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv (SONOĽP, apríl 1968). Dňa 9. apríla, resp. (po prepracovaní) 22. apríla 1968 boli na Ministerstvo vnútra ČSSR doručené stanovy spoločne s oficiálnou žiadosťou o povolenie činnosti K 231. S činnosťou klubu nesúhlasili konzervatívny a ani viacerí dovtedy reformne vystupujúci predstavitelia KSČ, ako aj predstavitelia sovietskeho vedenia, ktorí ho označovali za kontrarevolučný a protisocialistický a proti viacerým členom bola vedená diskreditačná kampaň. Po okupácii Československa v auguste 1968 a po podpise Moskovského protokolu oznámilo Ministerstvo vnútra ČSSR 5. septembra 1968 prípravnému výboru K 231 rozhodnutie o neschválení stanov a nariadilo mu zastaviť činnosť; 19. septembra 1968 prerušil prípravný výbor všetky svoje aktivity. Zmena politického režimu koncom 1989 (→ Nežná revolúcia) umožnila nadviazať na činnosť K 231 v rámci Konfederácie politických väzňov Československej republiky, resp. Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS).

Klokoč, Ondrej, 17. 8. 1911 Hnúšťa, okres Rimavská Sobota – 26. 3. 1975 Bratislava — slovenský komunistický politik a funkcionár. R. 1929 – 34 učiteľ v Hrušove, Ostranoch a Liptovskej Kokave, 1934 – 44 v Striežovciach. Po rozbití Česko-Slovenska a vzniku Slovenskej republiky (1939) sa zapojil do druhého československého odboja (do siete ilegálnej KSS), 1940 – 41 bol dvakrát väznený v Ilave, potom pod policajným dohľadom. Jeden z hlavných organizátorov príprav SNP v Gemeri, počas neho člen povstaleckej Slovenskej národnej rady (SNR), neskôr predstaviteľ SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote.

Po 2. svetovej vojne zastával významné štátnické a politické funkcie a podieľal sa na upevnení komunistickej moci. R. 1945 – 46 poslanec Dočasného národného zhromaždenia, 1946 – 48 Ústavodarného národného zhromaždenia, 1948 – 54 Národného zhromaždenia, 1969 – 75 Snemovne národov Federálneho zhromaždenia, 1945 – 46 a 1954 – 75 SNR; od júna 1968 predseda SNR. Zároveň 1949 – 50 predseda Krajského národného výboru v Banskej Bystrici, 1951 – 53 povereník informácií a osvety, 1953 – 56 povereník kultúry a 1956 – 58 vedúci oddelenia škôl, vedy a kultúry ÚV KSS. R. 1968 – 75 člen ÚV KSČ, 1945 – 75 ÚV KSS (od 1968 člen predsedníctva). R. 1958 – 68 šéfredaktor denníka Pravda. Po okupácii Československa v auguste 1968 presadzoval politiku normalizácie.

Kláštor pod Znievom — obec v okrese Martin v Žilinskom kraji v západnej časti Turčianskej kotliny na jej styku s Malou Fatrou, 510 m n. m.; 1 757 obyvateľov (2021); miestne časti: Kláštor pod Znievom, Lazany. Územie v kotline je budované treťohornými usadeninami pokrytými riečnymi nánosmi, má pahorkatinný reliéf, je prevažne odlesnené. Územie v pohorí je budované druhohornými vápencami, má hornatinný reliéf, je zalesnené bučinami a jedľo-bučinami, vo vyšších nadmorských výškach smrečinami.

Obec je písomne doložená v roku 1111 ako Turz, 1113 villa sanctus Ypoliti, 1183 Turz, 1242 Turuch, 1245 Turuz, 1246 Turuch, Thuruch, 1250 Turuch, 1251 Turul, 1252 Turuch, Turuc, 1257 Turch, 1258 Turuch, Thurocz, Twruch, v rokoch 1302, 1303 Turch, v roku 1304 Thuruch, v rokoch 1305, 1306, 1315, 1316 Turch, v roku 1317 Turoch, 1318 Turch, 1319 Turocz, Turcz, 1321 Turach, 1323 Turch, Thurch, 1422 Thuroch, 1559 Varalia, 1560 Znyo, 1722 Várallya, 1773 Znio-Várallya, Kloster, Klaster, 1786 Znio-Wárallya, Kloster, Klasster, 1808 Zniovárallya, Znyiovárallya, Kloster, Kühhorn, Kloster-Kühhorn, Klásster, 1863 Znyóvárallya, 1873 Klastorznióváralja, v rokoch 1877 – 1913 Znióváralja, v roku 1920 Kláštor pod Zniovom, 1927 Kláštor pod Znievom.

Patrila Zoborskému kláštoru. V roku 1183 je tam doložené mýto. V roku 1266 obec získala mestské výsady podľa krupinského práva (potvrdené 1268), o ktoré však viedla v nasledujúcich stor. spory a v roku 1666 sa ich musela vzdať. V roku 1243 je nad obcou doložený hrad Zniev. V roku 1248 tam premonštráti založili kláštor (priamo podriadený materskému kláštoru v Prémontré v Pikardii vo Francúzsku) a Turčianske prepoštstvo Panny Márie. V roku 1251 Belo IV. vydal zakladaciu listinu kláštora a listinou z roku 1252 mu daroval niekoľko osád a dedín i dôchodky z rôznych častí kráľovstva. Od začiatku tam existovala kláštorná škola, v rokoch 1251 – 1780 plnil kláštor aj funkciu hodnoverného miesta. Jeho obvod zahŕňal komitáty Turiec, Orava, Liptov, Zvolen a Trenčín. Poddaní kláštora boli vyňatí spod právomoci turčianskeho komesa (správcu Turčianskej župy) a podliehali len svojej zemepanskej vrchnosti, ktorej platili desiatky a pre ktorú vykonávali roboty. V nasledujúcich desaťročiach 13. stor. získali premonštráti ďalšie majetky, o ktoré museli neskôr viesť súdne spory. Na základe privilégií sa stali najväčšími feudálmi v Turci. V roku 1442 dal Vladislav III. Varnenčík (Vladislav I.) celý majetok prepoštstva českému žoldnierovi Nebojsovi, ktorý kláštor opevnil. V roku 1541 premonštráti kláštor opustili. V roku 1566 sa hrad i prepoštstvo dostali spolu so všetkými majetkami do rúk ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha, sídliaceho v Trnave. V roku 1586 získali prepoštstvo jezuiti z Trnavy, ktorí v roku 1586 v Kláštore pod Znievom zriadili kolégium. Na začiatku 18. stor. tam bola založená aj umelecko-rezbárska škola (jediná v Uhorsku), obec získala právo variť pivo (1732) a intenzívne sa rozvíjalo olejkárstvo. Po zrušení jezuitskej rehole (1773) prešli majetky prepoštstva do pôsobnosti novozriadeného študijného fondu (založený Máriou Teréziou na podporu školstva). V rokoch 1869 – 74 tam pôsobilo jedno z troch slovenských patronátnych gymnázií (obnovené 1919, zrušené 1959), na ktorého čele stál Martin Čulen, a v rokoch 1870 – 1910 učiteľský ústav (1911 presťahovaný do Turčianskych Teplíc). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, remeslami a obchodom. V roku 1971 bola k obci pričlenená obec Lazany (doložená 1430 ako Lazan, 1773 Lazán, Lazanj, 1786 Lazán, 1808 Lazán, Lazany, 1863 – 88 Lazán, 1892 – 95 Lazan, 1898 – 1907 Lazán, 1913 Lazány, 1920 – 71 Lazany), ktorá patrila hradu Bojnice a od roku 1479 prepoštstvu v Bojniciach. V 14. – 15. stor. sa v jej chotári ťažilo zlato.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu, bronzovej, halštatskej a laténskej doby, nález rímskych mincí.

Stavebné pamiatky: pôvodný premonštrátsky kláštor (Turčiansky konvent, založený 1251 kráľom Belom IV., do 1541 premonštrátsky, 1586 – 1604 a 1637 – 1773 patril trnavským jezuitom, v 16. – 17. stor. sídlo Turčianskeho prepoštstva Panny Márie; z pôvodného ranogotického kláštora sa zachoval ranogotický jednoloďový kláštorný Kostol nanebovzatia Panny Márie približne z 1250, upravený v 14. – 15. stor., neskorogoticky zaklenutý začiatkom 16. stor. a kláštorné budovy v jadre čiastočne pochádzajúce zo 14. – 15. stor., neskororenesančne prestavané v 2. polovici 16. stor., barokovo upravené v 17. stor., obnovené v 19. stor.) so záhradou (založenou v 18. stor.); prvá budova slovenského katolíckeho patronátneho gymnázia (vznikla 1822 z iniciatívy Točekovcov zlúčením dvoch pôvodne samostatných barokových objektov z 18. stor., upravovaná v 19. stor., 1991 – 2002; od 1975 je tam pamätná izba venovaná dejinám obce); farský Kostol sv. Mikuláša (pôvodne ranogotický z 2. polovice 13. stor., barokovo prestavaný po 1728); na kalvárii baroková Kaplnka Sv. kríža (1728 – 29, ohradená múrom s pôvodne 7, v súčasnosti so 6 zachovanými zastaveniami krížovej cesty, 1935 bolo severne vybudovaných 14 zastavení novej krížovej cesty); bývalá radnica (1780, na mieste staršej, drevenej z 1728); katolícka fara (1. polovica 16. stor., barokovo upravená 1746 a v 19. – 20. stor.); baroková škola (1. polovica 18. stor., upravená 1785, prestavaná 1878); v časti Lazany klasicistická kúria (18. stor.); neskorobaroková socha sv. Floriána (1768), socha sv. Jána Nepomuckého (1833); klasicistický Stĺp Sv. Trojice (1837); na cintoríne viaceré umelecky hodnotné náhrobky rodiny Točekovcov (19. stor.).

Asi 3 km západne od obce zrúcanina hradu Zniev.

V katastri obce sa nachádza NPR Kláštorské lúky a vrt prírodnej minerálnej vody, pri ktorom v roku 1977 vznikla v obci plniareň minerálnej vody Kláštorná.

Kežmarok — okresné mesto v Prešovskom kraji v doline rieky Poprad v severovýchodnej časti Popradskej kotliny na jej styku s Levočskými vrchmi, 626 m n. m.; 15,6 tis. obyvateľov (2021). Územie v pohorí je budované paleogénnymi horninami vnútrokarpatského flyšu s prevahou pieskovcov, má členitejší reliéf, je pokryté ihličnatými lesmi. Územie v kotline je budované riečnymi a ľadovcovo-riečnymi usadeninami, má reliéf kotlinovej pahorkatiny, je prevažne odlesnené.

Kežmarok je administratívnym, hospodárskym, kullúrnym strediskom a centrom služieb Spiša. Má rozvinutý textilný (najmä bavlnársky, v minulosti tradičné spracovanie ľanu), strojársky (výroba lyžiarskych vlekov, lanových dráh a vozíčkových dráh), elektrotechnický a potravinársky (hydinársky, mliekarský) priemysel; v severnej časti vznikla priemyselná zóna Kežmarok-Pradiareň. Mesto je významným strediskom cestovného ruchu (východiskové miesto pre turistiku do Tatranského národného parku, Pieninského národného parku a Národného parku Slovenský raj). Prechádza ním cesta I. triedy Banský Bystrica – Brezno – Poprad – Kežmarok – Spišská Belá – Tatranská Javorina – hraničný priechod s Poľskom, končí sa tam cesta II. triedy Spišské Vlachy – Spišský Štvrtok – Vrbov – Kežmarok.

Mesto je písomne doložené v roku 1251 ako villa Saxonum aput ecclesiam sancte Elizabeth, 1269 Kasmark, Käszmark, Keyssmarkh, 1270 Kazmarc, Kaymarc, 1272 Keysmarch, 1288 Kayssmark, 1294 Kasmark, Kesmarkt, Kümark, 1301 Forum Caesorum, 1307 Casmark, 1310 Kesmargkt, 1313 Kasmarc, 1315 Kezmark, 1317 Kasmark, Kesmark, 1322 Forum Caesorum, 1327 Forum Caseorum, Kesmark, Kasmark, 1329 Forum Caesorum, 1338 Kesmarco, 1361 Caseoforum, 1369 Kesemark, 1392 Kesmarck, 1423 Kesmark, v rokoch 1497, 1650 Kasmiarek, v roku 1773 Késmarkinum, Késmark, Käsmarkt, Kesmarek, 1786 Kaesmark, Kaisersmark, Kesmarkinum, Caesareoforum, 1808 Kesmark, Kesmarkinum, Caesareoforum, Késmárk, Kässmarkt, Kaisersmarkt, Kežmarek, v rokoch 1863 – 1913 Kesmark, v roku 1920 Kežmarok, v rokoch 1927 – 48 Kežmarok, Käsmark, v roku 1948 Kežmarok.

V roku 1947 bola z Kežmarku vyčlenená obec Vysoké Tatry, 1956 obec Mlynčeky, v rokoch 1974 – 95 bola ku Kežmarku pričlenená obec Malý Slavkov a 1974 – 92 obec Ľubica. Na území dnešného Kežmarku (na mieste pôvodného slovanského osídlenia) existovali v polovici 13. stor. dve slovenské osady (s vlastnými kostolmi) i osada nemeckých kolonistov (hostí), ktorí sa tam usadili po tatárskom vpáde (1241 – 42). Slovenská osada s Kostolom sv. Michala a nemecká osada s Kostolom sv. Alžbety sú písomne doložené v roku 1251, keď Belo IV. daroval osadu nemeckých hostí turčianskym premonštrátom. V roku 1269 získala nemecká osada mestské privilégiá a vzápätí došlo k spojeniu všetkých osád do mestského celku; koncom 13. stor. sa mesto nakrátko stalo aj členom Spoločenstva spišských Sasov. V 14. stor. bolo opevnené. Od roku 1380 bolo slobodným kráľovským mestom, v rokoch 1382 – 92 sa spomína mestská škola (predpokladá sa však, že farská škola tam jestvovala už v 13. stor.). Kežmarok postupne získal viacero privilégií, ktoré podnietili jeho rozvoj (1411 právo lovu rýb v rieke Poprad, 1412 oslobodenie mesta od platenia mýta, 1419 právo konať dva jarmoky do roka, 1433 načas právo skladu, 1438 právo meča, 1440 boli kežmarskí kupci oslobodení od platenia mýta v Poľsku a 1464 od platenia tridsiatku v Uhorsku, 1463 kráľ Matej I. Korvín povolil mestu používať erb a červený vosk pri pečatení).

V roku 1423 bola v meste uzavretá dohoda medzi Žigmundom Luxemburským, poľským kráľom Vladislavom II. Jagiełłom a litovským kniežaťom Vitoldom o spoločnom postupe proti husitom, ktorí však v roku 1433 mesto dobyli a vyplienili. V roku 1440 ho obsadil poľský a uhorský kráľ Vladislav III. Varnenčík (Vladislav I.) a 1441 Ján Jiskra z Brandýsa. V roku 1462 získal Kežmarok Imrich Zápoľský, ktorý tam postavil hrad. V 1. polovici 16. stor. bolo mesto jedným z centier reformácie v Hornom Uhorsku (z mestskej školy sa 1531 stalo evanjelické gymnázium, počas protireformácie bol Kežmarok jedným z artikulárnych miest). V roku 1583 sa hradu zmocnil Štefan Tököli a mesto zmenil na poddanské, od roku 1651 bolo opäť slobodným kráľovským mestom. Kežmarok sa zapojil do protihabsburských povstaní na strane Imricha Tököliho a Františka II. Rákociho, v roku 1709 ho dobyli cisárske vojská. V roku 1702 sa mesto stalo majiteľom hradu, vlastnilo aj viacero obcí.

Hlavným zdrojom bohatstva Kežmarku však boli remeslá a obchod (najmä s Poľskom, predovšetkým v 15. a 16. stor.); Kežmarok predstavoval významné remeselné centrum s viacerými remeselnými cechmi, napr. v roku 1443 vznikol cech zámočníkov, 1475 súkenníkov, 1490 kováčov i spracúvateľov kože, v 16. stor. tam existovalo viac než 20 cechov, v roku 1715 tam bolo 263 remeselných dielní a 1828 fungovalo 51 remeselných odvetví. Koncom 18. stor. začali v Kežmarku vznikať manufaktúry, v roku 1815 manufaktúra na kameninu a 1820 na súkno. V roku 1884 vznikla mechanická pradiareň ľanu (tzv. Wienova pradiareň), 1880 bieliareň, 1894 elektráreň, 1901 súkenka a i. V roku 1863 tam vznikla sporiteľňa, 1872 banka a 1879 svojpomocný spolok.

Rozvíjalo sa školstvo (evanjelické gymnázium dostalo 1813 štatút lýcea, pôsobili tam alebo študovali mnohé významné osobnosti slovenského kultúrneho a politického života, vznikali literárne a vzdelávacie spolky, pri škole bola postupne vybudovaná jedna z najväčších školských knižníc v strednej Európe, → lyceálne knižnice). V rokoch 1806 – 10 existovala v Kežmarku Literárna spoločnosť, 1867 – 1945 Spolok spišských lekárov a lekárnikov na rozvíjanie lekárskych, lekárnických a i. prírodných vied a 1941 – 45 Inštitút pre vlastivedný výskum nemeckého etnika, ktoré až do roku 1944 tvorilo približne jednu tretinu obyvateľstva. V Kežmarku žila aj mnohopočetná židovská menšina (počas vojnovej Slovenskej republiky bola väčšina Židov 1942 – 44 deportovaná do vyhladzovacích táborov).

Archeologické nálezy: osídlenie v staršom a strednom paleolite, v neolite a eneolite; nálezy zo staršej a z mladšej bronzovej a halštatskej doby; opevnené sídlisko púchovskej kultúry a osídlenie z rímskej doby (3. – 4. stor.); ranoslovanské sídlisko (9. – 10. stor.); radové pohrebisko.

Stavebné pamiatky: historické jadro Kežmarku bolo v roku 1950 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu:

Kežmarský zámok – mestský hrad postavený čiastočne na mieste Kostola sv. Alžbety (spred 1251, 1368 ho mesto darovalo krížovníkom z Lendaku; zachované základové múry) a opevneného kláštora krížovníkov z roku 1368 (nadväzoval na mestské hradby, deštruovaný po 1433), ktorý sa stal základom neskorogotického hradu postaveného v roku 1462 alebo v rokoch 1465 – 86 Imrichom Zápoľským, v tom období moderná opevnená stavba s najmenej dvoma neskorogotickými hradnými palácmi, niekoľkými oblými baštami a mohutnou hranolovou bránovou vežou s kamenným neskorogotickým mostom nad priekopou. Hrad sa v roku 1528 stal majetkom rodiny Laskiovcov; podľa tradície podnikla v roku 1565 Beata Laskiová (*?, †1576), druhá manželka Alberta Leonarda Laskiho (*1536, †1605), prvý známy turistický výlet do Tatier. V roku 1575 hrad vyhorel, v rokoch 1583 – 1685 patril Tököliovcom, ktorí ho prestavali na reprezentačné neskororenesančné šľachtické sídlo (do 1628 prestavané neskorogotické paláce, na nádvorí nová zástavba; 1628 – 38 prestavané opevnenie s baštami, hradby ukončené dekoratívnou štítkovou atikou a fasády vyzdobené sgrafitami; 1657 – 58 postavená hradná kaplnka s bohatou ranobarokovou plastickou výzdobou interiéru, ktorý vyhotovili talianski štukatéri, v kaplnke sa nachádzajú krypta, oratórium a výnimočný ranobarokový Oltár ukrižovania z 1658). Od roku 1702 je hrad v majetku mesta (podľa iných prameňov od 1706), v 18. stor. dvakrát vyhorel a obytné krídla už neboli obnovené. V roku 1860 bol západný palác prestavaný na kasárne. V rokoch 1962 – 85 bol celý hrad pamiatkovo upravený, sídli tam múzeum (expozície cechov a remesiel, zbraní, dejín mesta a i.).

Rímskokatolícky farský Kostol Sv. kríža (od 1998 Bazilika minor Sv. kríža), pôvodne románsky z 13. stor., pravdepodobne v 14. stor. goticky prestavaný. Pôvodná stavba, z ktorej sa zachovala veža, bola po požiari v roku 1443 neskorogoticky prestavaná (stavba ukončená 1498). Pseudohalová dispozícia s parlerovskou sieťovou klenbou v interiéri, veža renesančne upravená v 16. stor. V interiéri niekoľko pôvodných neskorogotických oltárov a plastík, ako aj renesančných epitafov, 9-registrový organ (postavený 1651). V areáli okolo kostola pôvodne opevneného múrom (zachoval sa renesančný portál) sa nachádza renesančná zvonica s bohatou sgrafitovou výzdobou fasád (1586 – 91, v jadre neskorogotická, najstarší zvon z 1525).

Budova bývalej protestantskej školy (renesančná stavba z 1. polovice 16. stor.) a baroková fara (po 1709, bývalá rímskokatolícka ľudová škola barokovo prestavaná z Kaplnky Sv. Trojice z 1468).

Evanjelický a. v. drevený barokový artikulárny kostol postavený v roku 1717 (za necelé tri mesiace, staviteľ Juraj Müttermann z Popradu) za hradbami mesta na mieste staršej modlitebne (1687 – 88) za finančnej podpory európskych protestantských krajín (najmä Dánska a Švédska). Omietnutá drevená zrubová stavba s pôdorysom gréckeho kríža zaklenutá drevenými valenými klenbami s krížením (kapacita 1 600 veriacich), zachovaný hodnotný barokový interiér: šesť empor, klenba a bočné steny zdobené nástennými maľbami, v centre chrámu hodnotný ranobarokový oltár s ústredným výjavom Ukrižovanie (1717 – 27) a kazateľnica (1718), dvojmanuálový barokový organ, jeden z najstarších a najvzácnejších funkčných dvojmanuálových nástrojov na Slovensku (pôvodne 12-registrový postavil 1719 – 20 Vavrinec Čajkovský z Levoče, 1729 ho Martin Korabinský zo Spišskej Novej Vsi rozšíril pripojením staršieho, 6-registrového pozitívu na 18-registrový) s bohato rezbársky zdobenou skriňou a umelecky stvárnenými píšťalami, v roku 2008 bol kostol zapísaný spolu s viacerými slovenskými drevenými kostolmi do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Drevené kostoly v slovenskej časti Karpát.

Nový evanjelický a. v. kostol (1872 – 94, realizácia 1894 – 1909), eklektická stavba kombinujúca neorománske a byzantské tvaroslovie, postavená podľa návrhu Theophila Edvarda von Hansena, začiatkom 20. stor. pristavané mauzóleum I. Tököliho (1906 boli jeho pozostatky prevezené do Kežmarku); barokový Kostol Panny Márie (pôvodne kostol paulínskeho kláštora postavený 1747, barokový interiér s oltármi); budova bývalého evanjelického lýcea, dnes Lyceálna knižnica (1774 – 76, prestavaná v 19. stor.; prístavba 1890 – 1906 pravdepodobne podľa návrhu Gedeona Majunkeho); pôvodne renesančná radnica (1541 – 53/55 na mieste staršej, neskorogotickej budovy z 1461; klasicisticky prestavaná 1799, upravená po 1922); klasicistická reduta (1818, na mieste staršieho, barokového obytného domu a strážnej veže prestavanej v 17. stor.); secesná budova železničnej stanice (1916).

Viacero zachovaných pôvodných meštianskych domov rozličných typov (najčastejším je dom s prejazdom rozvinutý na dlhej a úzkej, pôvodne gotickej parcele). Väčšina domov je v jadre neskorogotická, v 17. stor. v období najväčšieho stavebného rozkvetu mesta upravená najmä renesančne a ranobarokovo, ďalej upravené v 19. – 20. stor. Na ulici Starý trh je najstaršia obytná zástavba, niektoré z remeselníckych domov pochádzajú v jadre z 13. stor. (pravdepodobne pôvodné vežové domy), v jednom z domov (pôvodne neskorogotický, renesančne upravený v 17. stor.) je od roku 1974 expozícia meštianskej bytovej kultúry na Spiši. V meste sa nachádza mestský cintorín (založený 1674), výstavná sieň mestská galéria Barónka. V roku 1991 bola obnovená tradícia výročných trhov.

Kempný, Ján, 19. 10. 1912 Žilina – 22. 6. 1997 Rajecké Teplice — slovenský politik a právnik. R. 1930 – 31 a 1935 – 36 študoval právo na UK v Bratislave, 1931 – 32 na univerzite v Dijone a 1933 – 34 vo Viedni. R. 1938 – 39 pôsobil vo Zväze drevárskeho hospodárstva, 1939 – 45 tajomník Lesníckej a drevárskej ústredne v Bratislave. Už počas štúdia pracoval v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva, po 2. svet. vojne patril k predstaviteľom slovenského katolicizmu, pripravoval založenie ľudovej republikánskej strany, resp. kresťanskodemokratickej strany, tento typ strany však na Slovensku nebol povolený. Signatár aprílovej dohody (1946), 1946 – 47 jeden z dvoch generálnych tajomníkov Demokratickej strany. Po víťazstve Demokratickej strany vo voľbách (máj 1946) poslanec Ústavodarného národného zhromaždenia. V nasledujúcich mesiacoch bol prenasledovaný komunistami. V októbri 1947 bol zatknutý (sám sa vydal prokuratúre do vyšetrovacej väzby), spolu s M. Bugárom obvinený zo zapojenia sa do protištátneho sprisahania a v máji 1948 vo vykonštruovanom politickom procese v Bratislave odsúdený na 6 rokov väzenia. Po prepustení 1953 pracoval ako robotník v Rajeckých Tepliciach a 1967 – 85 ako technický pracovník v podniku Drevoindustria v Žiline; 1991 rehabilitovaný. Nositeľ Radu Ľ. Štúra I. triedy (1996).

Kellner-Hostinský, Peter, vlastným menom Peter Pavel Kellner, pseudonym Peter Dobroslav Kellner, Záboj Hostinský a i., 6. 1. 1823 Veľká Poloma, dnes súčasť Gemerskej Polomy, okres Rožňava – 10. 8. 1873 Rimavská Sobota — slovenský spisovateľ, novinár a publicista, filozof, historik, organizátor slovenského národného, kultúrneho a vedeckého života.

Pochádzal z rodiny evanjelického kňaza. R. 1832 – 36 a 1838 – 40 študoval na gymnáziu v Rožňave, 1836 – 38 v Levoči, 1840 – 44 filozofiu a teológiu na bratislavskom evanjelickom lýceu, kde sa aktívne zapojil do činnosti Ústavu reči a literatúry československej, jeden z jeho najvýznamnejších členov (v školskom roku 1843/44 člen výboru a pokladník) a blízky spolupracovník Ľ. Štúra (1842 sa podieľal na príprave Slovenského prestolného prosbopisu; 1843 jeden z účastníkov historického stretnutia štúrovcov a J. Hollého na Dobrej Vode pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny, pri tejto príležitosti zložil báseň K slávnosti mena Jánovi Hollému). R. 1844 na znak protestu proti pozbaveniu profesúry Ľ. Štúra odišiel spolu s ďalšími študentmi do Levoče. R. 1844 zložil kandidátsku teologickú skúšku u P. Jozeffyho v Tisovci, v plánovanom štúdiu teológie v Nemecku však nepokračoval a od 1844 študoval na právnickej akadémii v Bratislave a naďalej sa aktívne venoval organizovaniu slovenského národného života.

R. 1844 zakladajúci člen a člen výboru prvého celonárodného kultúrneho spolku Tatrín, 1847/48 predseda (hlavný správca) Jednoty mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku. R. 1844 vyšla v 2. ročníku almanachu Nitra (prvá knižná publikácia v štúrovskej spisovnej slovenčine) jeho báseň Hlasy k Nitre. Od 1845 spolupracovník Ľ. Štúra v redakcii Slovenských národných novín (s literárnou prílohou Orol tatranský). V nich v apríli 1848 uverejnil politické úvodníky patriace k najvýznamnejším publicistickým prácam revolučného obdobia 1848 – 49 (obhajoval v nich demokratické premeny, občianske, sociálne a národné práva). S J. M. Hurbanom spolupracoval na príprave Žiadostí slovenského národa v stolici Nitrianskej (vyhlásené v apríli 1848), v máji 1848 sa zúčastnil zhromaždenia v Liptovskom Mikuláši, ktoré prijalo Žiadosti slovenského národa. Nesúhlasil však so Štúrovou politickou orientáciou na viedenský cisársky dvor a nezúčastnil sa ani revolučných bojov (→ Slovenské povstanie 1848 – 49). Po zániku Slovenských národných novín (jún 1848) odišiel z Bratislavy a žil u rodičov v Gemerskej Polome.

Od 1851 pracoval ako úradník vo viacerých slúžnovských úradoch, ako významný národovec bol prenasledovaný a často prekladaný (Revúca, Gelnica, Levoča, Sátoraljaújhely) a po 1860 (po obnovení uhorskej štátnej správy) ako 37-ročný prvýkrát dočasne penzionovaný, 1860 – 62 žil v Licinciach, 1862 – 67 hlavný slúžny v Rimavskej Sobote. Napriek vlastným finančným problémom 1862 prispel na založenie slovenského gymnázia v Revúcej. R. 1863 zakladajúci člen Matice slovenskej. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) a zosilnení maďarizačného tlaku odišiel dobrovoľne do penzie, nepoberal však žiadny dôchodok, a až do smrti zostal bez stáleho zamestnania; v lete 1872 a 1873 pracoval ako pomocný úradník pri rekonštrukcii pozemkovej knihy Gemersko-malohontskej župy. Neprestal sa však angažovať v slovenskom národnom hnutí (usiloval sa napr. o zblíženie stanovísk Starej a Novej školy slovenskej), jeho príspevky do slovenskej tlače z tohto obdobia (Concordia, Lipa, Sokol, Pešťbudínske vedomosti, Letopis Matice slovenskej a i.) patria k najvýznamnejším v slovenskej publicistike 19. stor. a Kellner-Hostinský k priekopníkom slovenskej žurnalistiky.

Jeden z najvzdelanejších štúrovcov, všestranná a talentovaná osobnosť romantickej generácie. Písal príležitostné (P. Jozeffymu, J. Hollému, Ľ. Štúrovi, J. M. Hurbanovi, S. B. Hroboňovi a i.) a vlastenecké básne (motívy bájnej minulosti slovenského národa, Tatier a i.), ponášky na ľudovú pieseň (revolučná báseň Keby si počul všetky tie víchrice, 1844; alegorická báseň Silvestrova noc o odchode študentov bratislavského evanjelického lýcea do Levoče, almanach Nitra, 1846) a dramatické diela (veršovaná dráma Svätoslavičovci, literárny almanach Minerva, 1869; veselohra Odkundes, v rukopise). Jeho básne vyšli výberovo v antológii Keby si počul všetky tie víchrice (1966) a samostatne knižne v diele Šuhajovo dumanie (1973).

Jeden z predstaviteľov mesianistického prúdu slovenského romantizmu (→ mesianizmus), Kellnerova-Hostinského mesianistická filozofia sa prejavila najmä vo vedeckých prácach, v ktorých analyzoval historickú úlohu slovanstva v budúcnosti (vychádzal z F. Schellinga, hlásal univerzálne, individuálne a napospol celostné poznanie, tzv. videnie), mytológiu spojil s romantickou voľnou analýzou historických udalostí. V súlade so štúrovskou koncepciou rozvíjania slovanskej vedy nadviazal na úvahy J. M. Hurbana; podstatu novej slovenskej národnej vedy (noetický princíp slovanskej vedy, ktorým sa mala odlišovať od západnej) načrtol v polemike s Ctibohom Zochom (Otvoreni list p. Cťibohovi Cochiusovi a Druhí otvorení list p. Cťibohovi Cochiusovi, Orol tatranský, 1847) a rozviedol vo filozofickej štúdii Prvotina vedy slovenskej (Slovenské pohľady, 1852), v diele Vidboslovie (1849, rukopis) a v analýze systému slovenskej ľudovej mytológie Stará vieronauka slovenská (1871), v ktorej hovorí o vyspelosti a dávnovekosti kultúry Slovákov, pričom argumentuje slovenskou ľudovou rozprávkou. V historickej štúdii Slovo o tom, že Horňo-Uherské Okolie má základ historický (Pešťbudínske vedomosti, 1861) na základe uhorských právnych dokumentov odôvodňoval politický program Memoranda národa slovenského, štúdiou Slovania v Uhrách, na základe histórie národov Uhorských (Pešťbudínske vedomosti, 1862) dokazoval spolupôsobenie Slovanov v uhorskej histórii už od vzniku uhorského štátu, v štúdii Anonymus Belae regis notarius (Pešťbudínske vedomosti, 1862) na základe rozboru pramenných materiálov uvažoval o pôvode autora rukopisnej Anonymovej kroniky (Gesta Hungarorum) nájdenej vo viedenskej dvorskej knižnici (vydaná 1849), v štúdii Slovania Zadunajskí (Pešťbudínske vedomosti, 1862) sa zaoberal osídlením, históriou, kultúrou a sociálnou a cirkevnou štruktúrou Slovincov, Chorvátov a Slovákov v uhorských zadunajských župách, v rubrike Počiatky rodopisu slovenského (Pešťbudínske vedomosti, 1863 – 69) uverejňoval skice o slávnych historických postavách zo slovenských dejín (Štibor zo Štiboríc, Matúš Čák Trenčiansky ap.), v seriáli článkov Starožitné pamiatky Slovänov (Sokol, 1863) sa zaoberal najstaršími dejinami slovanských národov a ich včleňovaním sa do európskeho historického kontextu, pričom vychádzal zo slavistického diela P. J. Šafárika Slovanské starožitnosti. R. 1863 pri príležitosti tisícročného jubilea príchodu Cyrila a Metoda uverejnil v literárnej prílohe Slovesnosť časopisu Cyrill a Method rozsiahly cyklus historických úvah Trudoviny k dejepisu slovansko-obradnej cirkve v Uhrách, v ktorom sa zaoberal najstaršími dejinami šírenia kresťanstva medzi Slovanmi (pred prijatím kresťanstva kráľom Štefanom I.), neskôr spracoval aj prvú štúdiu o symbole dvojitého kríža K dejopisu härbu slovenského (Sokol, 1867), v ktorej skúmal jeho byzantský pôvod.

V ekonomickej oblasti reprezentoval ľavicové krídlo romantickej generácie (vychádzal z prác G. F. Berzeviciho o vykorisťovaní sedliakov v Uhorsku); významné sú jeho národohospodárske a ekonomicko-prírodovedné state Pohľady na naše národné hospodárstvo (1846), Príklady urbárskeho odkúpenia (1846) a i., ktoré uverejňoval v Slovenských národných novinách, kde vyšli aj jeho politicko-publicistické práce Slovo verejnosti (1846), Obzrenia sa po našom živote (1847), Zbratanie národov (1848) a i. R. 1998 vyšla monografia Pavla Pareničku Život a dielo Petra Kellnera-Záboja Hostinského.

Kecerovci (Kecer, aj Keczer) — uhorský šľachtický rod. Jeho pôvod sa odvodzuje od starého uhorského šľachtického rodu Abovcov (Aba). Prvým známym predkom bol magister Demeter (pred 1229 – po 1248), syn Sixta (aj Syxt) z rodu Abovcov, ktorý 1229 kúpil od haličského kráľa a slavónskeho kniežaťa Kolomana (syna Ondreja II.) za tisíc mariek panstvo Lipovec (dnešné Kecerovce a Kecerovský Lipovec) v Šarišskom komitáte. Pôsobil ako Kolomanov vychovávateľ a stolník na jeho dvore. Ďalšie majetky získal 1234 v Bihárskom (dnes v Maďarsku) a Novohradskom komitáte za účasť (spolu s bratmi Mikulášom, Ladislavom a Abom) na jednej z výprav do Haliče (medzi 1230 – 35). Ďalšou donáciou 1240 získal obec Neccha (dnes Našice) v Chorvátsku (niekedy je táto vetva Abovcov označovaná ako vetva z Lipovca a Našíc), od 1235 (pravdepodobne do 1240) bol aj županom Bodrockého komitátu. Mal troch synov, komesa Alexandra (pred 1251 – okolo 1280), magistra Demetera (pred 1263 – po 1281) a komesa Petra (pred 1263 – pred 1299).

R. 1282 bolo hradné panstvo Lipovec rozdelené, synovia komesa Alexandra (magister Demeter, pred 1280 – po 1335 — taverník; magister Alexander, pred 1280 – pred 1326 — jeden z najvernejších podporovateľov kráľa Karola I. Róberta; magister Ladislav, pred 1280 – okolo 1299 — titulárny prepošt a vicekancelár kráľovskej kancelárie; magister Mikuláš, pred 1280 – asi 1311/12) získali jeho vých. časť s kostolom a hradom a Petrovi synovia (Lukáš, pred 1282 – po 1314, Demeter, pred 1282 – okolo 1311, Peter, pred 1282 – po 1314, Štefan, pred 1282 – okolo 1311, a Ladislav, pred 1282 – okolo 1311) záp. časť, čím vznikli dve samostatné vetvy rodu, pričom Petrovi potomkovia začali používať meno Kecer. Vetva z Našíc vymrela zač. 15. stor. Žigmundom (14. stor. – zač. 15. stor.), ktorý bol potomkom magistra Mikuláša.

Ďalší členovia rodu Kecerovcov:

Peter (? – 15. stor.) — uvádza sa 1427 ako majiteľ Kecerovských Peklian;

Žofia (? – 15. stor.) — vlastnila 1447 Kecerovské Pekľany;

Alexander (? – 15. stor.) — donáciou Ladislava V. Pohrobka získal Kecerovské Pekľany;

Ambróz I. (? – 1543) — prívrženec Ferdinanda I., 1543 zavraždený na hrade Lipovec stúpencami Jána Zápoľského;

Andrej I. (aj Ondrej I., 1520 – 1599) — syn Ambróza I., 1581 – 90 podžupan Šarišskej stolice, 1593 hlavný kapitán uhorskej pechoty v bojoch proti Turkom pri Fiľakove (pätnásťročná vojna). R. 1580 – 82 dal postaviť renesančný kaštieľ v Kecerovských Pekľanoch;

Andrej II. (aj Ondrej II., 1583 – 10. 12. 1635) — syn Andreja I., slúžil u Juraja Turza (*1567, †1616) ako správca arzenálu, 1603 sa zúčastnil dobýjania Budína, 1606 – 36 podžupan Šarišskej stolice, kapitán Jazygov a Kumánov, 1631 mu uhorský kráľ a rímsko-nemecký cisár Ferdinand II. udelil nový, polepšený rodový erb;

Ambróz II. (1620 – 1671) — syn Andreja II., dôverný priateľ Štefana Tököliho (*1623, †1670) a vychovávateľ jeho detí, najmä syna Imricha. Autor prvej systematicky vedenej kroniky na Tököliho panstve, v ktorej 1663 – 69 zachytil život na panstve v Kežmarku a Ružomberku i na hradoch Orava a Likava, ako aj údaje o politických a vojenských udalostiach Vešeléniho sprisahania a tureckom útoku (1663 – 64);

Andrej III. (aj Ondrej III., asi 1623 – 5. 3. 1687 Prešov, popravený) — syn Andreja II., majiteľ panstva a hlava rodiny v 17. stor. R. 1659 a 1662 zastupoval Šarišskú stolicu na uhorskom sneme, na vých. Slovensku patril medzi hlavných predstaviteľov protestantskej šľachty a protihabsburskej opozície;

Gabriel (asi 1658 – 22. 3. 1687 Prešov, popravený) — syn Andreja III., spolu s otcom boli 1687 mučení a popravení počas prešovských jatiek (ako prívrženci povstania Imricha Tököliho). Ich pozostatky, ktoré boli vystavené na pranieri, tajne previezla a pochovala v obci Svinia (okr. Prešov) vo farskom kostole Klára, dcéra Andreja II. a sestra Andreja III.

KdP → Karpathendeutsche Partei

Katuninec, Milan, 26. 6. 1960 Martin — slovenský historik a politológ. Od 1998 pôsobí na Katedre politológie (2005 – 13 jej vedúci) Trnavskej univerzite v Trnave; 2011 profesor. Zaoberá sa politickým systémom a politickým vývojom na Slovensku, v Nemecku a Rakúsku, politickými osobnosťami, sociálnou politikou a vývojom odborového hnutia v členských krajinách Európskej únie, vzťahom medzi politikou a etikou, totalitnými ideológiami a režimami.

Autor prác Dejiny slovenského kresťanského odborového hnutia (2001), Politické dejiny Nemecka 1971 – 2000 (2001), Dejiny Spolku sv. Vojtecha (2004), Kresťanské robotnícke a odborové hnutie na Slovensku (2006), Hodnotová demokracia a občianska zodpovednosť (angl. Civic Responsibility in a Democracy of Values, 2007), Fašizmus, národný socializmus a komunizmus. K ideovým zdrojom, praxi a možným rizikám návratu totalitarizmu (2009), Zlyhania a nádeje demokracie v Európe (2011), spoluautor knihy Dilemy Karola Sidora (2006), autor vyše 150 vedeckých štúdií a odborných článkov.

Katolícka ľudová strana, maď. Katholikus Néppárt, KĽS — katolícky orientovaná politická strana v Uhorsku. Založená 1894, jej zakladateľom, hlavným predstaviteľom a ideológom bol gróf Ferdinand Ziči (Nándor Zichy; → Zičiovci), preto nazývaná aj Zičiho (Zichyho) ľudová strana. Ideovo vychádzala z encykliky pápeža Leva XIII. Rerum novarum (1891) a z nej vychádzajúceho kresťanskosocialistického hnutia v západoeurópskych krajinách. Žiadala obnovenie kresťanského charakteru uhorského štátu a vytvorenie tzv. kresťanskej harmónie medzi existujúcimi triedami a sociálnymi vrstvami uhorskej spoločnosti. Vyslovila sa za porozumenie medzi národnosťami Uhorska a za zavedenie Národnostného zákona 1868 do praxe (dodržiavanie ustanovenia o možnosti používania nemaďarských jazykov v úradnom styku v obciach na nižších súdoch a župných zasadaniach). Jej program obsahoval riešenie národných práv, sociálnych a niektorých cirkevných otázok, tlačovými orgánmi boli denníky Alkotmány (Ústava) a Magyar Állam (Maďarský štát) a časopisy Néppárt (Ľudová strana) a Kresťan (v slovenčine). Spočiatku si získala značné sympatie aj na Slovensku, a to najmä v 90. rokoch 19. stor., keď mala viacerých stúpencov z radov slovenského katolíckeho kléru (A. Hlinka, F. Juriga, F. Jehlička a i.) a podporovalo ju aj vedenie Slovenskej národnej strany (SNS), podľa ktorej predstavovala záchranu pred násilnou maďarizáciou. V parlamentných voľbách 1896 za ňu kandidovali aj viacerí slovenskí rímskokatolícki (kňaz Jozef Martinček, *1855, † 1937; F. Veselovský) i evanjelickí (lekár Jozef Burjan, *1859, †1916; R. Krupec) predstavitelia. Od zač. 20. stor. však postupne opustila politiku národnostnej tolerancie, 1905 sa stala súčasťou vládnucej koalície, podporovala veľkomaďarský kurz vlády, a kedže nerobila nič na zmiernenie národného útlaku Slovákov, postupne ju prestalo podporovať martinské vedenie SNS a opustili ju slovenskí predstavitelia (osamostatnilo sa slovenské ľudácke krídlo, ktoré sa v rámci strany formovalo už koncom 19. stor.; → Slovenská ľudová strana, → Hlinkova slovenská ľudová strana). Dňa 3. februára 1918 sa zlúčila s Krajinskou kresťanskosocialistickou stranou (Országos Keresztényszocialista Párt, založená 1907) do Kresťanskej sociálnej ľudovej strany (Keresztényszociális Néppárt, pôsobila 1918 – 19).

Katolícka akcia —

1. hnutie laikov rímskokatolíckej cirkvi, ktorého cieľom je obrana a šírenie kresťanských hodnôt v spoločnosti prostredníctvom uplatňovania kresťanských zásad vo všetkých oblastiach ľudského života. Rozvinulo sa v 20. a 30. rokoch 20. stor. na podnet pápeža Pia XI. (zadefinoval jeho hlavné poslanie a organizačné usporiadanie), pričom nadviazalo na začiatky hnutia v 19. stor. (termín Katolícka akcia ako prvý použil pápež Lev XIII. vo svojom liste z 1895). Katolícka akcia mala pomáhať cirkvi v jej pastoračnom úsilí a obraňovať kresťanské hodnoty v meniacich sa spoločenských podmienkach. V súčasnosti v rámci duchovnej správy spočíva jej činnosť najmä v zapájaní laikov do rôznych aktivít (napr. v katechéze) pod vedením kňazov a biskupov (apoštolát laikov);

2. umelo (politickým vedením štátu) organizované hnutie v rímskokatolíckej cirkvi v ČSR 1949 – 51, ktorého cieľom bolo rozbiť vnútornú jednotu cirkvi a v konečnom dôsledku ju postaviť proti Vatikánu (vytvoriť národnú cirkev). Názov, ktorý mal zakryť skutočný zámer iniciátorov, bol prevzatý z celosvetového hnutia laikov (Katolícka akcia, význam 1). Katolícku akciu pripravovala cirkevná komisia ÚV KSČ zriadená v apríli 1949, ktorá mala na starosti cirkevnú politiku. Na jej ustanovujúcej konferencii konanej 10. júna 1949 v Prahe bol vytvorený ústredný výbor Katolíckej akcie na čele s F. Pujmanom a bolo prijaté vyhlásenie Ohlas českých a slovenských katolíkov veriacim, pod ktoré sa funkcionári režimu usilovali získať podpisy kňazov a veriacich. Katolícki biskupi však Katolícku akciu odmietli a vydali pastiersky list Hlas biskupov a ordinárov v hodine veľkej skúšky, ktorý sa mal 19. 6. 1949 čítať vo všetkých kostoloch. Štátna moc sa tomu snažila zabrániť a bezpečnostné orgány listy skonfiškovali. Vatikán 20. 6. 1949 odsúdil Katolícku akciu ako rozkolnícku a exkomunikoval všetkých, ktorí sa k nej pripojili. Skonfiškovanie pastierskych listov odštartovalo vlnu nepokojov a vzbúr. K najvyhrotenejšej situácii došlo koncom júna a zač. júla 1949, keď veriaci z obáv pred zatýkaním kňazov strážili fary, bránili štátnym orgánom vstúpiť do obcí a postavili sa na odpor aj jednotkám armády, bezpečnosti a Ľudových milícií. Stovky osôb boli zatknuté, vyšetrované a súdené. Vyhrotené protesty donútili predstaviteľov režimu Katolícku akciu zastaviť. Zač. 50. rokov 20. stor. nahradilo Katolícku akciu prorežimné Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva.

Katholikus Néppárt [-to- -kuš; maď.] → Katolícka ľudová strana

Katedra reči a literatúry československej, aj Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, Katedra reči a literatúry českoslovanskej, Katedra reči a literatúry slovenskej — katedra na bratislavskom evanjelickom lýceu utvorená 1803 z Ústavu reči a literatúry československej (1801 – 03) so zámerom vyučovať budúcich kňazov a učiteľov bibličtinu. V zakladacích listinách a výkazoch o vyučovaní sa označovala ako Cathedra Slavica (Slovenská katedra) alebo Katedra slovenská prešpurská, názov Katedra reči a literatúry československej zaviedli neskôr českí literárni historici a v súčasnosti sa používa najčastejšie. Spoluzakladateľom (spolu s B. Tablicom a M. Hamaliarom) a profesorom na katedre bol až do 1850 J. Palkovič (*1769, †1850) a v 30. a 40. rokoch 19. stor. sa stala najvýznamnejším centrom slovenského národného hnutia (→ štúrovci). R. 1827 založili študenti pri katedre (resp. pri obnovenom Ústave reči a literatúry československej) knižnicu, neskôr aj archív a pokladnicu a 1829 samovzdelávací spolok Spoločnosť česko-slovanská. V školskom roku 1836/37 sa námestníkom (zástupcom) J. Palkoviča na katedre stal Ľ. Štúr (vymenovaný 1. februára 1837 dištriktuálnym konventom evanjelickej cirkvi a. v.). V tom období došlo v Uhorsku k študentským nepokojom (nespokojnosť študentov so školským senátom a s učiteľmi ap.), čoho dôsledkom bol zákaz študentských spoločností a spolkov v Uhorsku (20. 9. 1836) a 5. 4. 1837 aj Spoločnosti česko-slovanskej. Jej činnosť sa preniesla na katedru (Ľ. Štúr sa usiloval preniesť časť náplne jej činnosti do svojich prednášok), ktorá bola preto vystavená maďarizačnému tlaku. Na návrh A. B. Vrchovského sa preto knižnica, archív a pokladnica nezlúčili s katedrou, ale prešli do majetku Ústavu reči a literatúry československej, čím boli uchránené na ďalšie vzdelávanie študentov na lýceu. Nepoľavujúci tlak zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Ľ. Štúra a slovenských národovcov požiadať o ochranu u panovníka a v rámci Slovenského prestolného prosbopisu (5. júna 1842) o. i. o potvrdenie katedry na evanjelickom lýceu v Bratislave a o zriadenie podobných ustanovizní aj na iných lýceách v Uhorsku. Požiadavky prosbopisu však boli zamietnuté. V decembri 1843 bol Ľ. Štúr suspendovaný a v marci 1844 odišlo na protest z lýcea 22 študentov. Katedra však existovala aj naďalej, ale už len na zdokonaľovanie sa v bibličtine.

kastelán [lat.] — v stredoveku a ranom novoveku správca hradu a hradného panstva. Túto funkciu vykonával z poverenia majiteľa hradu (panovníka alebo šľachtica) a v jeho neprítomnosti bol najvyšším predstaviteľom na hradnom panstve. Podliehali mu ďalší hradní úradníci a služobníci, s ktorými zabezpečoval hospodársky chod panstva (výber daní, dávok, organizácia robotných povinností poddaných a i.). Mal aj súdnu a vojenskú funkciu, od 13. stor. bol súčasne veliteľom (kapitánom) hradnej posádky (→ hradná stráž), s ktorou bol v prípade ohrozenia povinný brániť hrad. Neskôr (od zač. 18. stor.) vojenská funkcia zanikla v súvislosti so stratou obrannej funkcie hradov a kastelán až do zániku feudálnych panstiev vykonával len správu budov a hradného okolia. V súčasnosti správca hradu, zámku alebo verejnej budovy, sprievodca a kľučiar na hrade alebo na zámku.

Karvaš, Imrich, 25. 2. 1903 Varšany, dnes Kalinčiakovo, súčasť Levíc – 20. 2. 1981 Bratislava — slovenský národohospodár, otec Milana Karvaša. R. 1921 – 25 študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, kde (s prerušením) pôsobil do 1950. R. 1938 – 49 vedúci Katedry národného hospodárstva a finančnej vedy, 1947 – 48 dekan a 1948 – 49 prodekan fakulty; 1934 mimoriadny, 1940 riadny profesor. R. 1926 – 27 absolvoval štipendijný pobyt (štúdium hospodárskeho práva) v Paríži a Štrasburgu. R. 1926 – 30 tajomník Obchodnej a priemyselnej komory, 1930 – 33 tajomník Zväzu slovenských bánk, 1932 – 38 generálny tajomník Národohospodárskeho ústavu Slovenskej a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1936 – 38 viceprezident Exportného ústavu v Prahe. Spolupracoval s M. Hodžom (1935 – 38 ministerský predseda ČSR) a podporoval jeho úsilie o vytvorenie združenia európskych agrárnych strán a víziu zjednotenej Európy (1935 sa zúčastnil IV. kongresu Paneurópskej únie vo Viedni). R. 1938 minister bez kresla (22. septembra – 4. októbra) a minister priemyslu, obchodu a živností (4. október – 1. december) v československej vláde. Po vzniku Slovenskej republiky (14. 3. 1939) 1939 – 44 prvý guvernér Slovenskej národnej banky a 1942 – 44 predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie.

Popredný predstaviteľ a podporovateľ národohospodárskej vedy na Slovensku, prednášal v Spojenom kráľovstve, vo Francúzsku, v Nemecku a USA, 1940 spoluzakladateľ súkromnej Vysokej obchodnej školy (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Zaoberal sa problematikou riadenia národohospodárskych inštitúcií a bánk, hospodárskej konjunktúry a monopolov (Štátne príjmy a konjunktúra, 1931; Vliv kartelov na konjunktúru, 1932). Predstaviteľ hospodárskej politiky regionalizmu na Slovensku, zástanca nevyhnutných regulatívnych štátnych zásahov do ekonomiky, v 30. rokoch 20. stor. napr. žiadal aspoň čiastočné zmiernenie nevýhodnej pozície Slovenska v rámci ČSR (Sjednocení výrobních podmínek v zemích českých a na Slovensku, 1933). Ako guvernér Slovenskej národnej banky prispel svojou premyslenou menovou politikou k udržaniu stabilnej slovenskej meny aj vo vojnových podmienkach. Podarilo sa mu zablokovať prevažnú časť slovenského zlatého pokladu a menových rezerv a zachrániť ich pre Československú republiku obnovenú po vojne, prispel aj k premene Neografie v Martine na modernú tlačiareň cenín a k jej osamostatneniu (1943).

Aktívne pôsobil v občianskom odboji. Udržiaval kontakty najmä s V. Šrobárom (v auguste 1943 sa zúčastnil na prijatí politického memoranda skupiny V. Šrobára v Bytči vo vile M. Mičuru), neskôr spolupracoval s ilegálnou SNR. Ako predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie zabezpečoval prípravu SNP z finančnej a hospodárskej stránky. Počas bombardovania Bratislavy v júni 1944 nariadil presunúť zo Slovenskej národnej banky v Bratislave do pobočiek v Banskej Bystrici a Ružomberku zásoby obeživa (asi 3 mld. korún), ako aj pohonných látok, ktoré boli k dispozícii povstalcom. Gestapo ho 3. 9. 1944 zatklo a odviezlo do Berlína, vo februári 1945 bol odsúdený na smrť a internovaný v koncentračných táboroch vo Flossenbürgu a v Dachau, potom 30. apríla (počas transportu 139 významných väzňov z Dachau do Neapola) oslobodený z rúk Gestapa v obci Niederdorf (tal. Villabassa, severových. Taliansko).

Po skončení 2. svet. vojny a návrate na Slovensko znova pôsobil na Právnickej fakulte UK v Bratislave a zúčastňoval sa na ekonomickej obnove Slovenska (poradca vlády v Komisii pre obnovu Slovenska), 1947 – 48 predseda Medzinárodného výkonného výboru kúpeľov. Po Februári 1948 sa stal politicky nežiaducim a v máji 1949 bol vo vykonštruovanom procese obvinený z vlastizrady (odsúdený na dva roky väzenia a stratu majetku). R. 1953 bol v rámci Akcie B spolu s rodinou vysťahovaný z Bratislavy, 1958 opäť obvinený z vlastizrady a zo špionáže a odsúdený na 17 rokov väzenia, 1960 amnestovaný a 1969 súdne plne rehabilitovaný.

Autor vyše 50 odborných článkov, monografií Hospodárska štatistika Slovenska (1928), Problematika času v hospodárskej teórii (1937), Základy hospodárskej vedy I a II (1947) a posmrtne vydanej autobiografie Moje pamäti. V pazúroch Gestapa (1994; napísaná 1974 – 78). Spoluzakladateľ a redaktor viacerých odborných časopisov, napr. Hospodárske rozhľady (1926 – 39, 1939 hlavný redaktor), Politika (1931 – 40). Člen a významnejší predstaviteľ viacerých odborných spoločností, napr. Učenej spoločnosti Šafárikovej a americkej Academy of Political Science a Econometric Society. Nositeľ Radu T. G. Masaryka III. triedy (1991, in memoriam), Pribinovho kríža I. triedy (2001, in memoriam) a i. ocenení.

Od 1998 udeľuje Ekonomická univerzita v Bratislave Medailu Imricha Karvaša za zásluhy o rozvoj ekonomickej vedy a vzdelanosti. Na jeho rodnom dome v Kalinčiakove sa nachádza pamätná tabuľa (2008, Miroslav Rónai), v Bratislave je podľa neho nazvaná ulica.

kartuziáni [vl. m.], lat. Ordo Cartusiensis, OCart — rímskokatolícka kontemplatívna rehoľa. Založená 1084 remešským kanonikom sv. Brunom z Kolína (*1027 alebo 1035, †1101), ktorý sa so svojimi spoločníkmi usadil na odľahlom mieste v pohorí Chartreuse (lat. Cartusia, odtiaľ názov rádu) v Západných Alpách sev. od Grenoblu, kde spolu postavili prvý kláštor Grande Chartreuse (Veľká kartúza), ktorý je dodnes hlavným sídlom (materským kláštorom) rehole. Neskôr boli zriadené aj ďalšie kláštory v juž. Taliansku (La Torre, dnes kartúza San Stefano v Serra San Bruno v Kalábrii) a v iných európskych krajinách. Regula (pravidlá) rehole bola spísaná v duchu pôvodných benediktínskych pravidiel 1122 – 27 piatym priorom Guiguom du Chastel (*1083/84, †1137; knižne vydaná 1510 v Bazileji pod názvom Statuta ordinis Cartusiensis a domino Guigone priore Cartusie edita) a 1133 oficiálne potvrdená Inocentom II. R. 1170 bola rehoľa oficiálne schválená pápežom Alexandrom III.

Kartuziáni spojili cenobitský život (→ cenobiti) s pustovníckym, zachovávali prísne pravidlá (askéza, kontemplácia v samote, prísne mlčanie, fyzická práca), okrem modlitby, štúdia a práce sa intenzívne venovali prepisovaniu kódexov a tvorbe iluminácií. V ráde žili popri bratoch kňazoch aj laici (conversi), ktorí zastávali nižšie funkcie, zabezpečovali chod kláštora (remeselníci, kuchári) a komunikáciu so svetom. R. 1145 bola založená ženská vetva rádu v kláštore v Prébayon v Provensalsku (dnes departement Vaucluse) patriaca pod Veľkú kartúzu.

Kartuziáni stavali konventy (kláštory) nazývané kartúzy, ktorých architektonická forma bola zväčša jednoduchá (existujú však i výnimky najmä z obdobia baroka) a vyjadrovala kartuziánsky ideál (spojenie cenobitského a pustovníckeho života). Mnísi žili v samostatných, oddelených celách či v domoch symbolizujúcich Betlehem (zaoberali sa v nich štúdiom Starého a Nového zákona). Pôvodne tvorili malé mníšske komunity, ktoré mali najviac 12 členov (podľa počtu apoštolov). Najstaršie kartúzy mali 12 oddelených drevených ciel otvorených do spoločného kláštorného dvora. Ideálny plán kartúzy predstavujú malé jednoduché domy so záhradkou uzatvorenou múrom, pravidelne zoskupené okolo veľkého pravouhlého kláštorného dvora (často sa využíval ako cintorín pre mníchov). Domy pozostávajú z niekoľkých miestností (predsieň, spálňa, oratórium, niekedy dielňa). Ku kláštornému dvoru priliehal kostol (zväčša jednoduchá jednoloďová stavba rozdelená na časť pre mníchov a časť pre laikov), spoločné miestnosti (kapitulná sieň a refektár – kláštorná jedáleň, kde sa mnísi stretávali iba v nedeľu a cez sviatky) a cely priora. Kartúzy mali obvykle aj ďalší vonkajší dvor, okolo ktorého boli zoskupené hospodárske a úžitkové stavby a ubytovne pre laikov. Kartuziánske kláštory predstavovali samostatné hospodárske jednotky, na pridelených majetkoch pestovali rôzne plodiny, zakladali rybníky na chov rýb a chovali dobytok.

K najvýznamnejším kartúzam patrili materský kláštor Grande-Chartreuse (založený 1084), Certosa di Pavia v Taliansku (1390, dnes cisterciánsky), kartúza vo Valdiciach v Čechách (1627 – 55, dnes väzenie) a v Červenom Kláštore na Slovensku (okolo 1320, neskôr kamaldulský kláštor, dnes múzeum; → kamalduli). Pre prísnu regulu sa rád šíril veľmi pomaly (jeden z mála rádov, ktorý nebol reformovaný), silný pokles počtu členov nastal v období reformácie v protestantských oblastiach, viaceré kartúzy boli zrušené za vlády Jozefa II. V súčasnosti majú kartuziáni okolo 370 mníchov v 19 kartúzach a okolo 75 mníšok v 5 kartúzach. Rehoľu riadi generálna kapitula, na ktorej zasadanie sa každé dva roky schádzajú všetci priori. Na čele rádu je generálny prior, ktorého volí spoločenstvo Veľkej kartúzy (stáva sa súčasne jej predstaveným), jednotlivé konventy riadia priori, ktorých zastupujú vikári. Odev kartuziánov tvoria biely habit prepásaný bielym koženým remeňom, široký biely škapuliar s kapucňou a vrchný čierny plášť (s kapucňou), laici nosia hnedý alebo sivý habit.

Na Slovensko prišli kartuziáni 1299 z kartúzy Žiče v niekdajšom Dolnom Štajersku (dnes vo vých. Slovinsku) na pozvanie spišských farárov, prvý kláštor postavili 1305 – 07 na Spiši nad obcou Letanovce na mieste nazývanom Skala útočišťa (lat. Lapis Refugii, dnes Kláštorisko). Výstavba druhého kláštora bola schválená 1320 na mieste v súčasnosti patriacom do obce Červený Kláštor, ktoré kartuziánom 1319 daroval magister Kokoš z rodu Berzeviciovcov (v tom čase sa nachádzalo v chotári obce Lechnica v Doline sv. Antona, lat. Vallis sancti Antonii, preto nazývaný aj Lechnický kláštor). R. 1543 kláštor na Skale útočišťa napadol lúpežný rytier Matej Bašo, ktorý ho vyplienil a zmenil na vojenské účely. Generálna kapitula preto nariadila jeho zbúranie (aby sa zabránilo ďalšiemu znesväteniu) a mnísi odišli do Lechnice. Preniesli tam aj svoju bohatú knižnicu (31 kódexov spišských kartuziánov sa nachádza v Univerzitnej knižnici v Budapešti). R. 1563 mnísi opustili aj Lechnický kláštor a presťahovali sa do Poľska. V súčasnosti kartuziáni na Slovensku nepôsobia.

karpatskí Nemci — národnostná menšina v SR hlásiaca sa k nemeckej národnosti (asi 4 690; 2011). Názov karpatskí Nemci (nem. Karpatendeutsche) zaviedol zač. 20. stor. nemecký historik a etnológ Raimund Friedrich Kaindl (*1866, †1930) na odlíšenie Nemcov žijúcich v oblasti Karpát (t. j. na území dnešného Slovenska, časti Ukrajiny, Moldavska, Bosny a Hercegoviny a Rumunska; do 1918 asi 2 mil.) od ostatných Nemcov v Uhorsku, po vzniku Československa sa vzťahoval iba na Nemcov žijúcich na Slovensku (okolo 150-tis.) a v Podkarpatskej Rusi (dnes Zakarpatská Ukrajina; okolo 18-tis.). Nemci žijúci v Česku sa nazývali sudetskí Nemci, na rozdiel od nich však karpatskí Nemci neobývali geograficky súvislé územie, ale až do 1945 žili najmä v troch väčších sídelných oblastiach (jazykových ostrovoch): Bratislava a okolie (okolo 49-tis.), Hauerland (okolo 40-tis.) a Spiš (okolo 35-tis.), menšia časť (okolo 26-tis.) žila v diaspóre po celom území Slovenska (najmä v mestách, napr. vo Zvolene, v Krupine, Žiline, Košiciach, Bardejove). K hlavným zamestnaniam karpatských Nemcov v minulosti patrili ťažba a spracovanie rúd, remeselná výroba, obchod, vinohradníctvo a poľnohospodárstvo, k doplnkovým napr. čipkárstvo. Udržali si osobitný jazyk (→ nemecké nárečia na Slovensku), v sídelnej oblasti Bratislava a okolie prevládalo bavorské nárečie, v Hauerlande a na dolnom Spiši východostredonemecko-bavorská zmes nárečí, na hornom Spiši nárečie sliezskej a sudetskej jazykovej oblasti. Z konfesionálneho hľadiska mali na záp. a str. Slovensku prevahu rímskokatolíci, na vých. Slovensku (najmä Spiš) evanjelici.

Nemci prichádzali na územie dnešného Slovenska spočiatku jednotlivo, a to najmä ako kupci a misionári (od 7. stor. vysielaní salzburskými a pasovskými biskupmi), od obdobia vlády prvého uhorského kráľa Štefana I. (1000 – 38) prichádzali príslušníci vyššej spoločenskej vrstvy (duchovní, rytieri, obchodníci, odborníci a i.). Hromadne sa začali usádzať v pol. 12. stor. v niekoľkých kolonizačných vlnách (→ kolonizácia) na pozvanie uhorských kráľov a feudálov ako hostia (lat. hospites) s prísľubom, že budú môcť žiť podľa vlastného nemeckého práva (teda nie podľa obyčajového práva platného v tom čase v Uhorsku); v literatúre sa toto obdobie nazýva kolonizácia na nemeckom práve (niekedy aj nemecká kolonizácia, čo je však nepresné, pretože kolonistami neboli len Nemci, hoci tvorili väčšinu, ale aj príslušníci iných národov). Počas prvej kolonizačnej vlny (od 2. pol. 12. stor.; ešte pred mongolským vpádom 1241/42) sa v okolí Bratislavy, Trnavy a v Banskej Štiavnici usádzali nemeckí remeselníci, kupci a baníci, ktorí dostali od uhorských kráľov mestské výsady na základe nemeckého práva. Zač. 13. stor. prichádzali ďalší, ktorých časť sa usadila aj na Spiši. Najpočetnejšia vlna prišla v 2. pol. 13. stor. a zač. 14. stor., keď uhorskí panovníci (počnúc Belom IV.) pozývali nemeckých hostí aj na dosídlenie oblastí spustošených po mongolských vpádoch. V stredoveku bolo na Slovensku pravdepodobne 200- až 250-tis. Nemcov, čo predstavovalo asi pätinu vtedajšieho počtu obyvateľov. Nemeckí kolonisti priniesli do Uhorska (a teda aj na Slovensko) okrem vlastného právneho systému predovšetkým vyspelejšie formy poľnohospodárstva, baníctva a obchodu. V stredoveku tvorili Nemci najbohatšiu časť obyvateľov miest, kde mali privilegované postavenie, ovládali nielen mestskú administratívu a súdnictvo, ale aj obchod, remeselnú výrobu a školy.

Už v 14. stor. sa na Slovensku vytvorili 3 väčšie sídelné oblasti (jazykové ostrovy): Bratislava a okolie, Hauerland a Spiš.

Sídelná oblasť Bratislava a okolie zahŕňala samotné mesto Bratislava (do 1900 s prevahou nemeckého obyvateľstva), na sever od Bratislavy ležiace nemecké vinohradnícke mestá Svätý Jur, Pezinok a Modra, ktoré si uchovávali svoju starú nemeckú tradíciu, ako aj Raču (dnes mestská časť Bratislavy) a na východ od Bratislavy šesť nemeckých obcí Žitného ostrova (dnešné obce Šamorín, Kvetoslavov, Nové Košariská – dnes súčasť Dunajskej Lužnej, Most pri Bratislave, Rovinka a Prievoz – dnes súčasť mestskej časti Ružinov v Bratislave II, ktorý bol známy o. i. svojím ľudovým divadlom a nemeckým folklórom; vo viacerých obciach sa koncom 16. stor. usadili protestantskí exulanti), nemeckí kolonisti žili aj na území Petržalky (dnes mestská časť Bratislavy).

Sídelná oblasť Hauerland (aj kremnicko-pravnianska oblasť) zahŕňala územie str. Slovenska v oblasti Kremnice, Handlovej, Nitrianskeho Pravna (centrum Hauerlandu) a Veľkého Poľa. Nemecké osídľovanie str. Slovenska podnietilo bohatstvo rúd drahých kovov. V 13. a 14. stor. vzniklo sedem stredoslovenských (dolnouhorských) banských miest, k najvýznamnejším patrili popri Kremnici mestá Banská Štiavnica a Banská Bystrica (nezahŕňajú sa do oblasti Hauerland) s významným podielom nemeckého obyvateľstva (aj v priľahlých banských osadách, napr. v Španej Doline). V 14. stor. boli najmä okolo Kremnice a Nitrianskeho Pravna založené nemecké obce Krahule, Kunešov, Kremnické Bane, Kopernica, Kľačno a i. Do oblasti Hauerland patrili aj viaceré obce v Turci, napr. Čremošné, Dolná Štubňa (dnes súčasť Turčianskych Teplíc), Horná Štubňa, Sklené, Dolný a Horný Turček (dnes Turček) a i., kde sa nemeckí hostia usádzali od 13. stor. Názov Hauerland sa zaužíval po 1930, pretože nemecký názov ôsmich z 24 nemeckých obcí patriacich do oblasti sa končí slabikou -hau (napr. Handlová, nem. Krickerhau; nem. Hau = rúbaň, rúbanisko, čistina vzniknutá vyrúbaním lesa).

Sídelná oblasť Spiš zahŕňala Horný a Dolný Spiš a údolie rieky Bodva. Prechádzali ňou dôležité obchodné cesty (spájajúce o. i. Uhorsko s Poľskom). Nemecké osídľovanie územia sa začalo v 12. stor., najpočetnejší prílev nemeckého obyvateľstva nastal po mongolskom vpáde (1241/42). Sprievodným znakom osídľovania bolo zakladanie miest, ktorým boli postupne udelené rozsiahle privilégiá (→ spišské mestá, → spišské právo) a mohli sa združovať do samosprávnych celkov (→ Spoločenstvo spišských Sasov). Rozvíjali sa v nich obchod, remeslá, baníctvo a hutníctvo. K významnejším mestám patrili Kežmarok, Levoča, z ďalších napr. Spišská Sobota (dnes mestská časť Popradu), Spišská Nová Ves, Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Spišský Štvrtok, Žakovce (časť miest bola v 15. – 18. stor. súčasťou tzv. poľského zálohu). Zo spišských (hornouhorských) banských miest patrili k významným napr. Gelnica, Smolník, Hnilec, Nálepkovo, Švedlár, Mníšek nad Hnilcom, pričom Gelnica, Smolník a Spišská Nová Ves boli aj významnými strediskami hutníctva. Vo Vyšnom Medzeve, Nižnom Medzeve (dnes Medzev) a v Štóse, ako aj vo viacerých banských a hutníckych mestách pracovali hámre. Pre nemecké obyvateľstvo v regióne juž. Spiša sa zaužívalo pomenovanie mantáci.

Karpatskí Nemci sa ďalej usídlili na záp. Slovensku, kam v 16. – 17. stor. prichádzali v súvislosti s protireformáciou v Európe habáni (anabaptisti; žili vo viac ako 30 obciach, napr. vo Veľkých Levároch, v Sobotišti), ktorí sa popri mnohých iných remeslách zaoberali najmä výrobou keramiky a kameniny. Počas ďalšieho nemeckého osídľovania, ku ktorému došlo v 18. stor. v Uhorsku za vlády Márie Terézie a Jozefa II., boli v Malých Karpatoch založené nemecké drevorubačské osady (→ huncokari), 1786 prišli Nemci z rôznych nemeckých krajín do dnešného Sládkovičova a do oblasti Červeného Kláštora (vyše 100 rodín). Početné rodiny nemeckých roľníkov (z Hannoveru a z Oldenburgu) prišli 1857 – 58 na majetky ležiace pri obci Čermany v údolí Nitry. R. 1899 kúpili majetky v obci Michalok (sev. od Vranova nad Topľou) nemeckí roľníci zväčša z vých. Haliče, ktorí pochádzali pôvodne z oblasti Tachova v Českej republike, preto sa tam do 1944 hovorilo pravým nemeckým nárečím z oblasti Chebu. Podiel Nemcov na celkovom počte obyvateľov však v dôsledku jazykovej a kultúrnej asimilácie v slovenskom prostredí, ako aj vplyvom maďarizácie (na prelome 19. a 20. stor.) neustále klesal (1880 9,3 %, 1919 už len 4,87 % obyvateľov).

Po vzniku Československa sa vytvorili priaznivejšie podmienky na rozvoj národnostného života nemeckej menšiny na Slovensku; podľa sčítania ľudu z 1930 žilo na Slovensku (bez Podkarpatskej Rusi) 147 501 karpatských Nemcov, čo tvorilo 4,4 % z celkového počtu obyvateľstva. Postupne sa rozširovala sieť základných a stredných škôl poskytujúcich vzdelávanie v nemeckom jazyku, vznikali kultúrne (napr. Deutscher Kulturverband, založený 1921 – 22) a športové spolky (Deutscher Turnverein, založený 1922; Karpatský spolok, nem. Karpatenverein, založený 1922, ktorý nadviazal na činnosť turistického Uhorského karpatského spolku založeného 1873 a 1929 – 45 vydával časopis Karpatenland). Nemecká menšina na Slovensku sa (popri početne silnejších sudetských Nemcoch v Čechách, asi 3 mil.) vyprofilovala aj politicky, vznikali nemecké politické strany, napr. Zipser Deutsche Partei (ZDP, 1920 – 38) či Karpathendeutsche Partei (KdP, založená 1928) vedená F. Karmasinom. KdP sa po nástupe Hitlera k moci začala orientovať na nacistické Nemecko a na spoluprácu so Sudetonemeckou stranou vedenou K. Henleinom, po voľbách 1935 sa stala jej odnožou na Slovensku. R. 1938 sa pretvorila na Deutsche Partei (DP, vedená F. Karmasinom), po vzniku Slovenskej republiky (1939) sa stala jedinou povolenou organizáciou nemeckej menšiny na Slovensku (v jej rámci pôsobili všetky organizácie a spolky karpatských Nemcov), jej hlavným politickým cieľom bola nacifikácia Slovenska. Jednou z opôr fašistického režimu na Slovensku sa mala stať Heimatschutz (Domobrana), ozbrojená organizácia nemeckých nacistov na Slovensku (začala sa utvárať v júli 1944, v septembri 1944 začlenená do jednotiek SS), ktorej príslušníci sa spolu s príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy a protipartizánskej jednotky Edelweiss (→ Abwehrgruppe 218) podieľali na bojoch proti partizánom, po vypuknutí SNP na bojoch proti povstalcom a na teroristických akciách proti civilnému obyvateľstvu (napr. v januári 1945 na vypálení obcí Kľak a Ostrý Grúň a vraždení ich obyvateľov). Časť karpatských Nemcov sa však zapojila do protifašistického odboja (napr. príslušníci partizánskeho oddielu Thälmann, ktorý sa sformoval zač. septembra 1944).

Karpatskí Nemci museli znášať dôsledky Nemeckom vyvolanej 2. svet. vojny. Už pred vypuknutím SNP sa aj proti nim zamerali akcie niektorých partizánskych skupín, po vypuknutí SNP na jeseň 1944 najmä proti rozptýleným sídlam a Hauerlandu (masové vraždy v Ružomberku, Sklenom, Banskej Štiavnici a Nitrianskom Pravne si vyžiadali okolo 450 obetí). V novembri 1944 začalo Nemecko pre približujúci sa front evakuovať karpatských Nemcov z vých. Slovenska a z oblasti Spiša, zač. 1945 zo str. a záp. Slovenska (celkove do skončenia vojny asi 130-tis. karpatských Nemcov). Z nich sa 30- až 40-tis. pokúsilo po vojne vrátiť do svojich domovov, ale rovnako ako tí, čo zostali doma, boli zväčša internovaní v sústreďovacích táboroch, mnohí prišli o život. R. 1945 – 47 bolo zo Slovenska vysídlených ďalších asi 32 400 karpatských Nemcov (súhlas s odsunom deklarovala 1945 aj Postupimská konferencia); → odsun Nemcov z ČSR. Okolo 25-tis. ich z rôznych dôvodov na Slovensku zostalo. Ich postavenie bolo veľmi ťažké, keďže sa podľa princípu kolektívnej viny stali skupinou obyvateľstva bez základných občianskych práv. Na základe Košického vládneho programu, povojnových dekrétov E. Beneša (→ Benešove dekréty) a nariadení SNR stratili československé štátne občianstvo (okrem účastníkov odboja) a boli zbavení majetku. Situácia sa začala meniť po 1949 (po vzniku Nemeckej demokratickej republiky, NDR), keď bolo prijaté vládne nariadenie o umožnení vrátenia československého štátneho občianstva osobám nemeckej národnosti a 1953 sa karpatskí Nemci stali občanmi ČSR priamo zo zákona. Cieľavedomá asimilácia a úplná absencia nemeckého školstva však viedli k situácii, že koncom 80. rokov 20. stor. boli karpatskí Nemci existenčne úplne ohrození; pri sčítaní obyvateľstva 1950 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 5 179 obyvateľov, 1980 to bolo už len 2 918, pri sčítaní obyvateľstva 1991 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 5 414, 2001 5 405 a 2011 len 4 690 osôb (predpokladá sa však, že tento počet je asi dvojnásobný). V súčasnosti žijú karpatskí Nemci v troch niekdajších tradičných regiónoch (v Bratislave a okolí, na str. Slovensku a na vých. Slovensku na Spiši), žijú však pomerne rozptýlene, 20 % podiel nemeckého obyvateľstva bol prekročený len v jednej obci na Slovensku, v Krahuliach (pri Kremnici), ale len vďaka tomu, že tam počet obyvateľov po 1945 klesol na desatinu, najvyššia koncentrácia nemeckého obyvateľstva je v obciach Kunešov, Vyšný Medzev, Medzev a Chmeľnica, mestom s najvyšším percentom nemeckého obyvateľstva je Bratislava.

Karpatskí Nemci sa združujú v Karpatskonemeckom spolku na Slovensku (založený 1990, má vyše 4-tis. členov, 2014) a v jeho mládežníckej organizácii, ktorej cieľom je obnova a upevnenie identity nemeckej menšiny na Slovensku, zastupovanie jej záujmov a jej všestranné pozdvihnutie v kultúrnej, spoločenskej, sociálnej, občianskej, náboženskej a hospodárskej oblasti, revitalizácia nemeckej kultúry a jazyka, podpora rozvoja školstva zameraného na nemeckú národnostnú menšinu a i. Od 1992 vydáva mesačník Karpatenblatt. Na výskum a prezentáciu dejín a kultúry karpatských Nemcov od ich príchodu na Slovensko po súčasnosť sa zameriava Múzeum kultúry karpatských Nemcov Slovenského národného múzea (založené 1994 v Bratislave, s expozíciami v Handlovej a Nitrianskom Pravne).

Nemeckí kolonisti si na územie Slovenska priniesli svoju kultúru, ktorú ďalej rozvíjali a na novom území vytvorili vlastnú, svojbytnú. Ich príchod a pôsobenie výrazne ovplyvnili nielen hospodársky, ale aj kultúrny vývoj Slovenska. Udržiavali si svoje tradície, mali vlastnú literatúru (→ nemecká literatúra na Slovensku), vydávali viaceré nemecké regionálne noviny a časopisy (najstarší bol Pressburger Zeitung, 1764 – 1929; → nemecká tlač na Slovensku). Už od 14. stor. zakladali vlastné nemecké základné a neskôr aj vyššie školy (k najvýznamnejším patrili evanjelické lýceá v Kežmarku, založené po 1531, a v Bratislave, založené 1606, ako aj Banská akadémia v Banskej Štiavnici, založená 1763; → nemecké školy), významne sa zaslúžili o rozvoj kníhtlače na našom území (→ Brewerovci, → Royerovci). Spomedzi karpatských Nemcov pochádzalo mnoho vedcov a technikov (J. A. Segner, W. Kempelen, J. M. Petzval, P. E. A. Lenard a i.) a umelcov (J. S. Kusser, J. N. Hummel, V. O. Tilgner, A. F. Oeser, J. Damko a i.).

Údaje o etnických špecifikách karpatských Nemcov sú napr. v dielach M. Bela Notície... (Notitia Hungariae novae..., 1735 – 42) a L. Bartolomeidesa Inclyti Superioris Ungariae comitatus Gömöriensis notitia... (1806 – 08), historickým vývojom spišských Nemcov sa zaoberali D. Fröhlich a J. Melzer, v 30. rokoch 20. stor. realizovala výskum Nemcov na území Slovenska Katedra germanistiky v Prahe, v 40. rokoch spolky Deutscher Kulturverband a Karpatenverein, v období 1945 – 89 sa bádatelia zaoberali výskumom len okrajovo, v rámci inej problematiky. Po 1989 vyšli viaceré práce, napr. 1991 Nemecko a nemecká menšina na Slovensku (1871 – 1945) D. Kováča, 2002 Nemci na Slovensku Margaréty Horváthovej, 2004 Karpatskí Nemci na Slovensku od druhej svetovej vojny do roku 1953 Sone Gabzdilovej-Olejníkovej a Milana Olejníka, ako aj viaceré štúdie z výsledkov výskumov etnologických a i. pracovísk na vysokých školách a v Slovenskej akadémii vied.

Karpathendeutsche Partei [-tendojče -taj], KdP — politická strana nemeckej mešiny na Slovensku pôsobiaca 1928 – 38. Založená v júli 1928 v Nálepkove ako pokračovateľka Karpatskonemeckého národného spoločenstva (Karpathendeutsche Volksgemeinschaft, založené 1927). Združovala miestne skupiny Nemcov žijúcich na Slovensku a v Zakarpatskej Ukrajine. Orientovala sa na spoluprácu s nemeckými stranami v Čechách a na Morave, významná bola jej spolupráca s nemeckými agrárnikmi a s Nemeckým pracovným a hospodárskym súručenstvom (nem. Deutsche Arbeits- und Wirtschaftsgemeinschaft). Svoje pozície si upevnila aj v Nemeckom kultúrnom spolku (Deutscher Kulturverband) a Nemeckom športovom spolku (Deutscher Turnverein). R. 1929 bol v Nitrianskom Pravne založený sekretariát strany (Wirtschaftkanzlei), ďalšie boli postupne zriadené v Bratislave, Kežmarku a Mukačeve. V parlamentných voľbách 1929 získala 17-tis. hlasov bez zisku mandátu do parlamentu. Od 1933 sa orientovala na spoluprácu s Heinleinovým Sudetonemeckým vlasteneckým frontom (Sudetendeutsche Heimatfront), z ktorého 1935 vznikla Sudetonemecká strana (SdP; od 1934 spolu vydávali ústredný tlačový orgán Deutsche Stimmen, Nemecké hlasy). R. 1935 Karpathendeutsche Partei na čele s F. Karmasinom vytvorila volebný spolok s SdP a v parlamentných voľbách získala 27-tis. hlasov a dva mandáty. Ihneď po voľbách sa s SdP zjednotila aj organizačne, predsedom strany bol K. Henlein a jeho zástupcom na Slovensku (od 1937) F. Karmasin. Svoje kontakty prehlbovala s NSDAP, Hitlerjugend a i. organizáciami v Nemecku. Členstvo v strane bolo podmienkou získania práce v Nemecku, podmieňovalo získanie rôznych pôžičiek a podpôr. Agresívnymi prejavmi až terorom pôsobila proti demokratickému vývoju v Československu, preto bola jej činnosť od 16. septembra 1938 zakázaná. Po vyhlásení autonómie Slovenska sa stala jej pokračovateľkou Deutsche Partei.

Karol Martel z Anjou, 8. 9. 1271 – 12. alebo 19. 8. 1295 Neapol — salernský princ a titulárny uhorský kráľ (od 1290). Syn neapolského kráľa Karola II. z Anjou a Márie Uhorskej (*asi 1257, †1323 alebo 1324, dcéra uhorského kráľa Štefana V.), otec Karola I. Róberta. Jeho manželkou bola Klementína Habsburská (*1262, †1295), dcéra nemeckého cisára Rudolfa I. Habsburského. Ako príslušník dynastie Arpádovcov (po matke) sa po zavraždení uhorského kráľa Ladislava IV. (1290) uchádzal o uhorský trón, jeho nároky podporila aj časť uhorskej šľachty. Do Uhorska sa však pre problematickú domácu situáciu nikdy nedostal, nebol korunovaný (uhorským kráľom sa stal Ondrej III.) a až do smrti bol len titulárnym uhorským kráľom.

Karol IV. — uhorský kráľ (1916 – 18), → Karol I. (rakúsky cisár, 1916 – 18).

Karol III. Malý, 1354 Neapol – 24. 2. 1386 Vyšehrad, Maďarsko (zavraždený) — neapolský (1381 – 86) a uhorský kráľ (1385 – 86, ako Karol II.) z rodu Anjouovcov. Vyrastal v opatere svojho strýka, uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého, a z jeho poverenia zastával (1371 – 76) úrad chorvátskeho a slavónskeho vojvodu. R. 1381 sa Ľudovít I. Veľký zriekol nároku na Neapolské kráľovstvo a prenechal ho Karolovi s podmienkou, že neohrozí nástupnícke práva jeho dcér na uhorský trón. Po Ľudovítovej smrti (1382) sa uhorskou kráľovnou stala jeho dcéra Mária (ako Mária I. z Anjou) a v čase jej neplnoletosti za ňu vládli matka, vdova po Ľudovítovi Alžbeta Kotromanička, a palatín Mikuláš (I.) Gorjanský. Karol si však robil nároky aj na uhorský trón, korunu mu ponúkla časť uhorskej šľachty, ktorá nebola spokojná so sobášom Márie so Žigmundom Luxemburským (v lete 1385) a 31. decembra 1385 bol korunovaný za uhorského kráľa. Proti jeho korunovácii sa však postavili prívrženci Alžbety Kotromaničky a 7. februára 1386 naňho Alžbetin dôverník Blažej Forgáč spáchal atentát. S vážnym zranením hlavy bol odvezený na Vyšehrad, kde bol pravdepodobne zaškrtený alebo otrávený.

Karol III. — uhorský kráľ (od 1711), → Karol VI. (rímsko-nemecký cisár).

Karol II. — uhorský kráľ (1385 – 86), → Karol III. Malý (neapolský kráľ).

Karol I. Róbert, 1288 Neapol, Taliansko – 16. 7. 1342 Vyšehrad, Maďarsko — uhorský kráľ z dynastie Anjouovcov (zakladateľ jej uhorskej vetvy), syn Karola Martela z Anjou a Klementíny Habsburskej (*1262, †1295), dcéry nemeckého cisára Rudolfa I. Habsburského, vnuk neapolského kráľa Karola II. z Anjou a Márie Uhorskej (*asi 1257, †1323 alebo 1324), dcéry uhorského kráľa Štefana V. Tento pôvod mu zabezpečoval nárok na uhorský trón po smrti posledného uhorského kráľa z dynastie Arpádovcov Ondreja III. (1301). S nárokmi na uhorský trón však vystúpili aj Václav III., syn českého kráľa Václava II., a bavorský vojvoda Oto III. (*1261, †1312), vnuk Bela IV. V máji 1301 bol Karol Róbert korunovaný (náhradnou korunou), väčšina uhorskej šľachty však jeho voľbu odmietla a v auguste 1301 si zvolila za kráľa Václava III. (korunovaný svätoštefanskou korunou), ktorý po smrti svojho otca (1305) preniesol svoje nároky v Uhorsku na Ota III. (korunovaný 1305 ako Oto). Oto si však nezískal dostatočnú podporu domácich veľmožov, vzdal sa nástupníctva a 1307 bol časťou uhorskej šľachty uznaný za kráľa Karol Róbert. Po intervencii pápeža 1308 ho uznali všetci uhorskí veľmoži (1309 bol korunovaný náhradnou a 1310 svätoštefanskou korunou v Stoličnom Belehrade).

Po korunovácii musel upevňovať svoju vládu voči oligarchom, najmä Omodejovcom, ktorí ovládali väčšiu časť krajiny, a M. Čákovi Trenčianskemu. R. 1312 v bitke pri Rozhanovciach porazil Omodejovcov a následne zabral ich majetky na území vých. Slovenska. V nasledujúcich rokoch pokračoval v boji proti M. Čákovi Trenčianskemu a postupne získaval jeho dŕžavy, celé domínium sa však Karolovi I. Róbertovi podarilo definitívne obsadiť až po jeho smrti (1321). Po skončení bojov a upevnení kráľovskej moci začal s politickou a hospodárskou konsolidáciou krajiny, svojimi reformami vytvoril priaznivé podmienky na rozvoj remeselnej a poľnohospodárskej výroby, ako aj miest a obchodu. R. 1323 zaviedol portálnu daň, 1325 popri pôvodnej, striebornej mene začal raziť zlaté florény (neskôr nazývané dukáty), 1328 zrušil každoročnú výmenu mincí a 1329 podľa vzoru českých grošov zaviedol uhorské strieborné groše a zriadil desať mincových komôr, z toho 2 na území dnešného Slovenska – v Kremnici a Smolníku. R. 1327 vydal banský dekrét (upravil banský regál), podľa ktorého majitelia pozemkov s drahými kovmi nemuseli svoj pozemok vymeniť, museli však platiť urburu (banskú daň) vo výške 1/12 z vyťaženého zlata a striebra a 1/15 z menej hodnotných kovov. V oblasti zahraničnej politiky malo veľký význam jeho stretnutie s českým kráľom Jánom Luxemburským a poľským kráľom Kazimírom III. Veľkým v novembri 1335 na Vyšehrade (stretnutie troch panovníkov), na ktorom dosiahli zmier v česko-poľskom územnom spore a dospeli k dohode v dôležitých hospodárskych otázkach. R. 1339 Karol I. Róbert uzavrel poľsko-uhorskú dohodu o nástupníctve Anjouovcov v Poľsku. Sobášnou politikou sa usiloval získať aj Neapolsko, ktoré bolo dedičnou anjouovskou dŕžavou, čo sa mu však nepodarilo. Bol trikrát (podľa niektorých autorov štyrikrát) ženatý. R. 1306 sa oženil s Máriou Bytomskou (†1317), 1318 s Beatrix Luxemburskou (†1319), sestrou českého kráľa Jána Luxemburského, a 1320 s Alžbetou (†1380), dcérou poľského kráľa Vladislava I. Lokietka, s ktorou mal päť synov, z nich tretí, Ľudovít, sa po smrti otca stal uhorským kráľom (ako Ľudovít I. Veľký). R. 1330 spáchal na Karola Róberta a jeho rodinu na Vyšehrade neúspešný atentát Felicián Zach (*?, †1330), niekdajší prívrženec M. Čáka Trenčianskeho.

Karmasin [-zin], Franz, 2. 9. 1901 Olomouc, ČR – 25. 6. 1970 Steinebach am Wörthsee, dnes súčasť Wörthsee, Bavorsko, Nemecko — československý nacistický politik nemeckej národnosti pôsobiaci na Slovensku. Vzdelaním poľnohospodársky inžinier, od 1926 pôsobil na Slovensku vo viacerých nemeckých nacionalistických spolkoch. R. 1927 sa podieľal na vzniku Karpatskonemeckého národného spoločenstva (Karpathendeutschen Volksgemeinschaft), 1928 pretvorenom na stranu Karpathendeutsche Partei (KdP; od 1935 jej predseda), ktorá tesne pred voľbami 1935 uzavrela volebný spolok so Sudetonemeckou stranou (Sudetendeutsche Partei, SdP) K. Henleina, čím sa fakticky stala jej odnožou na Slovensku. Karmasin do nej sústredil väčšinu príslušníkov nemeckej národnostnej menšiny na Slovensku a stal sa zástupcom K. Henleina na Slovensku. V parlamentných voľbách 1935 získal s Henleinovou pomocou kreslo v poslaneckej snemovni národného zhromaždenia. Po zákaze činnosti KdP (30. septembra 1938) československou vládou bezprostredne po Mníchovskej dohode založil Karmasin v októbri 1938 Deutsche Partei (DP; od založenia jej vodca), ktorú autonómna slovenská vláda povolila. Zároveň sa stal štátnym tajomníkom Štátneho sekretariátu pre záležitosti nemeckej menšiny pri predsedníctve autonómnej vlády (neskôr vlády Slovenskej republiky). V decembri 1938 získal poslanecké kreslo v autonómnom slovenskom sneme a po vyhlásení Slovenskej republiky 14. marca 1939 poslanecké kreslo v Slovenskom sneme (neskôr Snem Slovenskej republiky), pričom jeho hlavným politickým cieľom sa stala nacifikácia Slovenska. Prispel k posilňovaniu pronacistických síl v mocenských orgánoch a podporoval radikálne krídlo HSĽS. Organizoval nábor príslušníkov nemeckej národnostnej menšiny do nacistických jednotiek SS, 1943 vydal výzvu na totálne vojnové nasadenie v prospech nacistického Nemecka. R. 1944 po vypuknutí SNP založil ozbrojenú zložku Domobrana (Heimatschutz), ktorá sa aktívne podieľala na potláčaní povstania i odporu civilného obyvateľstva. V apríli 1945 po príchode sovietskych vojsk ušiel s členmi slovenskej vlády do Rakúska, kde sa skrýval pod menom Franz (Paul) Dibak (aj Ing. Dibak). R. 1948 ho Národný súd v Bratislave v neprítomnosti odsúdil ako vojnového zločinca na trest smrti, ktorému však unikol. Od 1949 žil v Nemecku, ktoré ho 1966 odmietlo vydať Československu.

Karlovský mier, nesprávne Karlovacký mier — mierová zmluva o ukončení vojny medzi Svätou ligou (habsburská monarchia, Benátska republika, Poľsko, Rusko) a Osmanskou ríšou uzavretá 26. januára 1699 v srbskom meste Sremski Karlovci.

Jej uzatvoreniu predchádzali vojenské akcie Turkov proti habsburskej monarchii, ktoré sa začali v júli 1682 na podporu povstania I. Tököliho (spoločným postupom dobyli Košice, Fiľakovo a banské mestá a prenikli na Považie). Turci napriek podpisu prímeria (október 1682) obnovili už na jar 1683 vojenské akcie. Po začiatočných úspechoch (dobytie a vyplienenie Trnavy) utrpeli turecké vojská na čele s Kara Mustafom Pašom z Merzifonu 1683 ťažkú porážku pri Viedni (→ bitka pri Viedni). Následne boli porazení 1686 v Budíne, 1687 pri Moháči a 1691 pri Slankamene (dnes Stari Slankamen, Srbsko). Po rozhodujúcej porážke 11. septembra 1697 v bitke pri Zente (dnes Senta, Srbsko) cisárskym vojskom pod velením Eugena Savojského boli donútení uzavrieť s Habsburgovcami mier.

Mierové rokovania sa začali v novembri 1698 a vyvrcholili 26. januára 1699 podpísaním mierovej zmluvy s platnosťou 25 rokov, ktorá definitívne zastavila prenikanie Turkov do str. Európy a znamenala obnovenie celistvosti územia Uhorska. Turci boli nútení vzdať sa takmer všetkých území, ktoré v rámci Uhorska obsadili počas posledných vyše 150 rokov, habsburskej monarchii bolo vrátené celé územie Uhorska, Sedmohradska (s výnimkou Temešvárskeho ejáletu a Banátu), Chorvátska a Báčky i časť Slavónska, Poľsku Podolie a pravobrežná Ukrajina, Benátskej republike polostrov Peloponéz. Rusko podpísalo s Osmanskou ríšou dvojročné prímerie, 1700 však uzavretím Konštantínopolského mieru získalo prístav Azov, a tým aj prístup k Čiernemu moru. V Uhorsku vyvolal priebeh rokovaní nevôľu, pretože predstavitelia uhorskej šľachty neboli k rozhovorom prizvaní a mierová zmluva s nimi nebola prerokovaná. Nespokojnosť s politickými a spoločenskými pomermi zachvátila všetky vrstvy obyvateľstva v Uhorsku a 1703 vyústila do posledného protihabsburského povstania pod vedením Františka II. Rákociho.

Karlovacký mier — nesprávny názov mieru uzavretého v meste Sremski Karlovci; → Karlovský mier.