Aba → Abovci

Abaffyovci → Abafiovci

Abafiovci (Abafi), aj Abaffyovci (Abaffy) — uhorský šľachtický rod. Prvý známy člen (zakladateľ) rodu bol Aba pochádzajúci z rodu Hanva; žil v 2. pol. 13. stor. v Abovciach (pôvodne Malá Hanva), ktoré boli nazvané podľa neho. Rod sa postupne rozčlenil na viacero vetiev, ktoré mali majetky aj v iných stoliciach Uhorska a v Sedmohradsku. Jeho viacerí členovia boli hodnostármi Gemerskej a Oravskej stolice: Ján, zakladateľ oravskej vetvy rodu, prefekt a kapitán Oravského hradu, 1587 mu Juraj Turzo daroval dedinu Horná Lehota, kde si postavil kúriu a podľa ktorej začal používať predikát (z Hornej Lehoty); Jozef, manželstvom s Alžbetou Okoličániovou získal v 1. pol. 18. stor. kúriu a majetok v Mokradi (dnes miestna časť Dolného Kubína) na Orave. Za najvýznamnejšieho člena rodu sa pokladá František, 1730 Horná Lehota, okr. Dolný Kubín – 15. 3. 1817 tamže, uhorský jakobín, stoličný úradník (oravský podžupan, súdny prísediaci) a publicista. Precestoval mnohé európske krajiny a stal sa prívržencom osvietenského hnutia. Na uhorskom sneme 1790 – 91 stúpenec radikálnej opozície. Neskôr sa zapojil aj do hnutia uhorských jakobínov. Autor prác namierených proti uhorským politickým pomerom a pravdepodobne aj slovenského a maďarského prekladu Marseillaisy. Po odhalení tzv. Martinovičovho sprisahania v auguste 1794 zatknutý; v máji 1795 prepustený.

Abov, maď. Abaúj — historické územie na juhových. Slovensku a v severových. Maďarsku. Pôvodné hradné županstvo a jeho sídlo dostali názov podľa Samuela Abu. Územie zahŕňalo veľkú časť dnešného vých. Slovenska a záp. časť severových. Maďarska; v 2. pol. 13. stor. sa od neho oddelili a samostatnými župami sa stali na Slovensku Šariš a v Maďarsku Heveš (Heves). Na zmenšenom území sa samostatná župa a potom šľachtická stolica Abov (vrátane samosprávnych orgánov) vyvíjala od pol. 13. do začiatku 14. stor. Pôvodné sídlo župy hrad Abaújvár, podľa archeologického výskumu postavený asi v 1. pol. 11. stor., je v súčasnosti na území Maďarska (tesne pri štátnej hranici so Slovenskom), kde ležala približne aj polovica Abovskej stolice. Administratívne centrum Abova (Abovskej župy) sa z hradu už 1262 presunulo do Forró a na iné miesta, v 2. pol. 16. stor. sa ustálilo v Gönci a od pol. 17. stor. sa trvalým sídlom stali Košice, ktoré boli vždy najvýznamnejším hospodárskym a kultúrnym strediskom celého Abova.

Abovci (Aba) — jeden z najstarších uhorských šľachtických rodov nazvaný podľa svojho najvýznamnejšieho člena Samuela Abu, ktorý sa nakrátko stal uhorským kráľom. Najstarší predkovia rodu pochádzali z tej časti Chazarov (Kozárov), ktorí sa ešte v 9. stor. odtrhli od Chazarského kaganátu a pridali sa k starým Maďarom. Najstarším, podľa mena známym predkom rodu bol Pata, ktorý si pod Matrou (Heveš) postavil hrad. Abovci mali majetky v Abovskej, Šarišskej a Nitrianskej župe a za Drávou. Z prameňov z 13. – 14. stor. možno doložiť okolo 28 vetiev rodu, z ktorého pochádzal napr. aj palatín Omodej (→ Omodejovci). R. 1067 založili Abovci rodový benediktínsky kláštor v Százde (dnes v severových. Maďarsku) a 1143 v Krásnej nad Hornádom; postavili aj hrady Slanec a Branč.

Abrahám Červený, 13. stor. – okolo 1325 — uhorský veľmož. Syn Meynoltha, pravdepodobne pochádzal z rodu hradných jobagiónov. Familiár svätojurskej vetvy rodu Huntovcov-Poznanovcov, od 1292 Matúša Čáka Trenčianskeho, 1292 bránil Bratislavský hrad proti Kősegiovcom, dobyl Plavecký hrad. R. 1294 – 96 bratislavský kuriálny sudca (podžupan), od 1297 taverník Matúša Čáka. Od uhorského kráľa Ondreja II. dostal hrad Holíč s panstvom, neskôr získal aj hrad Branč s panstvom. Keď Matúš Čák napriek familiarite siahol na jeho majetky, asi od 1310 prestal byť jeho stúpencom a prešiel na stranu Karola I. Róberta.

Absolón, Daniel, aj Lilienberg, Günther von Lilienfeld, asi 1640 Kežmarok – asi 1702 — uhorský politik, diplomat a právnik. Pôsobil v službách Š. Tököliho, od 1670 sedmohradského kniežaťa Michala Apafiho (*1632, †1690), od 1672 vyslanec u tureckého sultána, poľského kráľa a na francúzskom panovníckom dvore, kde hľadal vojenskú a finančnú podporu pre I. Tököliho na vystúpenie proti Habsburgovcom. Od 1682 Tököliho tajomník, kancelár a vyslanec v Poľsku, 1688 pri vyjednávaní v obliehanom Mukačevskom hrade zradil Tököliho manželku H. Zrínsku, prešiel na cisársku stranu a pôsobil v službách Habsburgovcov ako vojenský komisár a poradca generála A. Caraffu.

Adalram, ? – január 836 — salzburský arcibiskup. R. 828 sa pravdepodobne zúčastnil na výprave Ľudovíta Nemca ml. proti Bulharom, cestou sa (pravdepodobne) zastavil v Nitre, kde na majetku kniežaťa Pribinu vysvätil kostol, ktorý bol zrejme hlavným kostolom christianizačnej misie v Nitrianskom kniežatstve a najstarším písomne doloženým kresťanským kostolom vo vých. časti str. Európy.

Agricola [-ko-], Juraj (Georgius), vlastným menom Georg Bauer, 24. 3. 1494 Glauchau, Sasko – 21. 11. 1555 Chemnitz, pochovaný v Zeitzi — nemecký humanistický lekár a prírodovedec. Pôsobil v Zwickau, Jáchymove a Chemnitzi. Zaoberal sa štúdiom baníctva, geológie, hutníctva a mineralógie, považovaný za jej zakladateľa. Napísal prvú príručku mineralógie O prirodzenosti minerálov (De natura fossilium, 1546) a dielo Dvanásť kníh o baníctve (De re metallica libri XII, 1556) obsahujúce dôležité údaje aj o baníctve v stredoslovenskej banskej oblasti, ktoré mu poskytol J. Dernschwam.

Áchim, Ondrej, 15. 3. 1871 Békešská Čaba, Maďarsko – 15. 5. 1911 tamže — uhorský roľnícky politik, redaktor, potomok slovenských dolnozemských vysťahovalcov, roľník. Hospodáril na vlastnej pôde, od 1903 viedol Ľudový spolok, 1905 – 06 a 1910 – 11 poslanec uhorského snemu za Reorganizovanú sociálnodemokratickú stranu Uhorska. R. 1906 založil vlastnú Roľnícku stranu (pôv. Nezávislá socialistická strana Uhorska) s tlačovým orgánom, týždenníkom Paraszt Újság (Roľnícke noviny). Zakladateľ odborovej organizácie maloroľníkov, poľnohospodárskych robotníkov a nádenníkov (1908). Vystupoval s programom pozemkovej reformy, úprav daňového systému, priznania sociálnych práv a demokratizácie verejného života. Smrteľne postrelený bratmi Zsilinszkovcami, ktorí patrili k jeho politickým odporcom.

akademická tlačiareň —

1. kníhtlačiareň pri Trnavskej univerzite 1646 – 1777, v tomto období jedna z najvýznamnejších tlačiarní v Uhorsku. Produkovala najväčšie množstvo kníh a i. tlačovín na Slovensku (spolu takmer 5-tis.), predovšetkým učebnice, príručky ap. pre potreby Trnavskej univerzity, ďalej pastoračné a katechetické príručky, liturgické knihy a i., ktoré vychádzali v latinskom, maďarskom, nemeckom a slovenskom jazyku, ako i v ďalších slovanských jazykoch. V produkcii prevažovali učebnice a diela s náboženskou tematikou, vyšiel tu Cantus catholici B. Sőlőšiho, Miscelanea M. Sentivániho, Topografia S. Timona a i. Mala vlastnú písmolejáreň a papiereň, 1774 disponovala 6 tlačiarenskými strojmi, pracovalo v nej 8 sadzačov a 10 strojníkov. Po preložení univerzity do Budína (1777) zostala v Trnave pôsobiť len časť tlačiarne, ktorá mala privilégium na vydávanie učebníc;

2. jezuitská tlačiareň pri Košickej univerzite 1673 a 1716 – 73. Mala privilégium na tlačenie kalendárov a viacjazyčných učebníc, vyšli tu diela S. Timona, J. A. Komenského a i. Po zrušení jezuitského rádu ju 1774 odkúpili Landererovci.

akcia [lat.] — podujatie, čin; organizovaná činnosť; hist. označenie konkrétneho prípadu represívneho postupu mocenských orgánov totalitného režimu v Československu proti tzv. nepriateľským živlom používané od februára 1948 až do konca 80. rokov 20. stor. Napr. akcia P – nútený prechod gréckokatolíkov k pravoslávnej cirkvi (1950), akcia Turiec – likvidácia skupiny V. Žingora (1949), akcia Duben – likvidácia Bielej légie (1951), akcia B, akcia K ap.

akcia B — čistky organizované začiatkom 50. rokov 20. stor. totalitným režimom v Československu s cieľom vysídliť politicky a triedne nežiaduce osoby z Prahy, Brna, Bratislavy a ďalších väčších miest. Uskutočňovali sa už krátko po komunistickom štátnom prevrate vo februári 1948 (→ Február 1948), nemali však taký masový charakter ako v neskorších rokoch. Akcia B sa pripravovala od začiatku 1952 a fakticky prebiehala od leta 1952 do jesene 1953. Na Slovensku bolo jej ťažisko v Bratislave, no uskutočnila sa vo všetkých krajských mestách a väčšine okresných miest. Z Bratislavy v jej priebehu nútene vysídlili 678 rodín. Ucelený prehľad za celé Slovensko neexistuje, išlo však o tisícky nespravodlivo postihnutých rodín.

akcia K —

1. (K – kláštory) — nútené sústredenie príslušníkov mužských rádov do vopred určených kláštorov organizované v 50. rokoch 20. stor. totalitným režimom v Československu. O akcii, ktorá mala za cieľ oslabiť katolícku cirkev, rozhodlo vedenie KSČ a organizovala ju Štátna bezpečnosť. Začala sa v noci z 13. na 14. apríla 1950 a skončila sa v noci z 3. na 4. mája 1950. Celkove bolo na Slovensku zo 75 kláštorov vysťahovaných 1 037 rehoľníkov, pričom 99 tzv. najnebezpečnejších bolo sústredených v trestnom tábore. Obdobný zásah pod názvom akcia R (rehole) sa uskutočnil 29. – 31. 8. 1950 aj proti ženským rádom;

2. (K – kulaci) — celoštátne zamerané vysídľovanie tzv. dedinských boháčov alebo kulakov vrátane ich rodinných príslušníkov z miesta ich dovtedajšieho bydliska. Akcia sa začala 1. 11. 1952 a pokračovala až do septembra 1953. Podľa oficiálnych údajov postihla na Slovensku 309 rodín, ktoré boli väčšinou nútene vysťahované do českých krajín. Skutočné počty postihnutých však boli vyššie, pretože nie všetky prípady boli centrálne evidované, prípadne vysťahovanie pokračovalo aj po oficiálnom ukončení celej akcie.

akčné výbory Národného frontu — represívne orgány bez zákonného podkladu, ktoré po komunistickom štátnom prevrate vo februári 1948 (→ Február 1948) uskutočňovali v Československu politicky motivované čistky v politických stranách, záujmových organizáciách, verejnej správe, štátnom a hospodárskom aparáte a kultúrnych inštitúciách. Po vytvorení Ústredného akčného výboru Národného frontu v Prahe 23. 2. 1948 a následne aj v Bratislave sformovali komunisti tisícky akčných výborov Národného frontu v krajoch, okresoch, obciach, závodoch, úradoch a i. Čistky sa uskutočňovali najintenzívnejšie od konca februára do zač. apríla 1948, ale pokračovali aj neskôr. Národné zhromaždenie prijalo 21. 7. 1948 zákon o úprave niektorých pomerov na ochranu verejných záujmov, podľa ktorého sa spätne legalizovali všetky opatrenia a rozhodnutia akčných výborov Národného frontu, a to aj vtedy, keď neboli v súlade s právnym poriadkom. Akčné výbory Národného frontu v závodoch, inštitúciách a úradoch už vtedy splnili svoje poslanie a zanikli na rozdiel od akčných výborov Národného frontu v ústredí, krajoch, okresoch a obciach, ktoré až do 1954 pôsobili ako koordinačné orgány na presadzovanie politiky režimu v okruhu svojej pôsobnosti.

Ákošovci (Ákoš), aj Ákosovci (Ákos) — uhorský veľmožský rod. Jeho najstarší, podľa mena známy príslušník komes Akusis žil v 12. stor. a bol popredným dvoranom uhorského kráľa Štefana II. Meno Ákošovci pravdepodobne pochádza z tur. aq quš (biely sokol). Majetky rodu boli na viacerých miestach v Uhorsku, na Slovensku najmä v Gemeri (Plešivec, Brzotín a i.). Už na prelome 13. a 14. stor. mal rod na Slovensku viacero vetiev; boli to najmä Bubekovci, Štítnickovci a Mičkbánovci, z ktorých mnohí zastávali aj vysoké dvorské funkcie.

allod [germánske jazyky > lat.] → alód

Almoš, okolo 819 – 896 — maďarské knieža, otec Arpáda, od ktorého sa odvodzuje rod Arpádovcov. Pôvodne stál na čele jedného zo siedmich maďarských kmeňov. Podľa legendy bol na hraniciach Karpatskej kotliny po porážke starých Maďarov Pečenehmi 895 rituálne zabitý (obetovaný).

Almoš, okolo 1070 – 1. 9. 1129 — uhorský vojvoda, syn uhorského kráľa Gejzu I. Zúčastnil sa na výpravách svojho strýka Ladislava I., ktorý ho vymenoval za miestodržiteľa novozískaných chorvátskych území a za svojho nástupcu. Trón však získal (na základe istého kompromisu) jeho starší brat Koloman, ktorý mu odňal i údel. Almoš, podporovaný z cudziny, ustavične bojoval o účasť na vláde. R. 1104 sa oženil s Predslavou, dcérou kyjevského veľkokniežaťa Sviatopolka (*asi 1050, †1113). Niekedy medzi 1113 – 15 ho Koloman zajal a dal spolu aj so synom, neskorším kráľom Belom II. Slepým, oslepiť. Do 1127 žil v kláštore v Dömösi, odkiaľ utiekol do Byzancie, kde i zomrel.

Alžbeta (Piastovská), okolo 1305 – 29. 12. 1380 Starý Budín (dnes časť Budapešti) — uhorská kráľovná z dynastie Piastovcov, dcéra poľského kráľa Vladislava I. Lokietka a kališskej vojvodkyne Hedvigy, štvrtá manželka uhorského kráľa Karola I. Róberta (od 6. 7. 1320). Veľký vplyv na vládu získala po nástupe syna Ľudovíta I. Veľkého na uhorský trón (1342). Keď sa Ľudovít v roku 1370 po smrti Kazimíra III. Veľkého stal aj poľským kráľom, vymenoval matku za regentku Poľska. V roku 1375 sa na krátky čas stala aj regentkou Dalmácie.

Alžbeta Izabela, ? – október 1304 — uhorská kráľovná, dcéra neapolsko-sicílskeho kráľa Karola I. z Anjou, od 1270 manželka uhorského kráľa Ladislava IV.; nemala deti, manžel ju dal 1286 zatvoriť do kláštora.

Alžbeta Kotromanička, okolo 1340 – začiatok januára 1387, Novigrad (Chorvátsko) — uhorská kráľovná, dcéra bosnianskeho bána Štefana Kotromaniča a Alžbety Kujavskej, druhá manželka uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého (od 1353), s ktorým mala dcéry Katarínu (1370), Máriu (1371) a Hedvigu (1373/74). Po manželovej smrti (1382) dala za kráľovnú korunovať svoju maloletú dcéru Máriu (ako Mária I. z Anjou), ktorá sa 1385 stala manželkou Žigmunda Luxemburského. Počas Máriinej neplnoletosti vládla Alžbeta spolu so svojimi prívržencami, najmä s palatínom Mikulášom (I.) Gorjanským. Aby posilnila svoje pozície voči zaťovi Žigmundovi, nadviazala kontakty s Karolom III. Malým, ktorý mal hájiť záujmy jej dcér. Ten krátko po svojej korunovácii za uhorského kráľa (ako Karol II.) podľahol atentátu, ktorým Alžbeta poverila svojho prívrženca Blažeja Forgáča. V júli 1386 bola spolu s dcérou Máriou prepadnutá počas cesty prívržencami Karola III. Malého, uväznená pri Zadare a v januári 1387 zavraždená Jánom Horvátom.

Alžbeta Kumánska, ? – 1290 — uhorská kráľovná, dcéra kumánskeho kniežaťa Sejhána (Kötönya), manželka uhorského kráľa Štefana V., matka Ladislava IV. Kumánskeho. Po smrti manžela (1272) ju oligarchovia zbavili moci a 1273 uväznili na hrade Zniev a 1274 v Budíne. R. 1275 – 80 jej pridelili Spišský hrad a panstvo, neskôr aj majetky v pohraničných bánstvach (Mačva a Bosna).

Amadeovci (Amadé) — uhorský šľachtický rod zo Žitného ostrova, ktorého príslušníci odvodzovali svoj pôvod od veľmožského rodu Guthovcov-Keledovcov. Prvým známym predkom rodu bol komes Homodeus (Omodej, Amadé), ktorého syn Lothard v pol. 13. stor. získal rodový majetok Várkony (Vrakúň) a 1264 panstvo Beš (dnes Gabčíkovo) na Žitnom ostrove a druhý syn Ompud majetky v Zadunajsku. Amadeovci vlastnili majetky vo Veszprémskej a v Rábskej stolici, od 16. stor. časť panstva Branč, Cífer a Slovenské Pravno, v pol. 17. stor. Želiezovce.

Členovia rodu: Michal st. († po 1574) a jeho syn Michal ml. († 1608) zastávali funkcie bratislavských podžupanov; Štefan († 1622), bratislavský podžupan, a Leonard († 1647), 1630 – 45 vicepalatín a kráľovský pokladník, boli počas povstania G. Betlena verní Habsburgovcom, začo 1622 vicepalatín Leonard získal dedičný titul barón. Začiatkom 18. stor. Amadeovci rozpredali veľkú časť majetku a rod začal upadať.

Viacerí členovia boli vysokými štátnymi úradníkmi a hudobníkmi:

Ladislav (László), 12. 3. 1703 Gabčíkovo, okres Dunajská Streda – 22. 12. 1764 Horný Bar, okres Dunajská Streda — barón, cisársky dôstojník, básnik a prekladateľ, predstaviteľ barokovej galantnej poézie. Autor vyše 200 veršov rôzneho charakteru (nábožensky ladené, vojenské veršovanky, ľúbostné verše). Písal po latinsky, maďarsky, nemecky a slovensky, jeho galantná i reflexívna poézia vyniká ľahkosťou a štylistickou i formálnou vycibrenosťou, mal veľký zmysel pre rytmiku a melodickosť verša. Od 1750 dvorský radca Bratislavskej dvorskej komory, od 1754 hospodáril na rodovom majetku;

Tadeáš st. získal 1782 od Jozefa II. povýšenie do grófskeho stavu aj pre svojich potomkov;

Tadeáš ml. (Tádé), 10. 1. 1782 Bratislava – 17. 5. 1845 Viedeň — klavirista a hudobný skladateľ. Vnuk Ladislava. Po štúdiách hospodáril na rodinných majetkoch, 1809 – 11 kapitán bratislavského jazdeckého pluku, od 1831 cisársky dvorský hudobný gróf, 1838 skutočný tajný radca, palatín predialistov. Známy svojimi klavírnymi improvizáciami, autor klavírnych a komorných skladieb. Mecenáš F. Liszta a H. Marschnera.

Amadeovci vymreli po meči 1845 Tadeášom ml., sobášom Dominiky Amadeovej (*1810, †1875) a Emila Üchtritza (*1808, †1886) rod pokračoval ako Üchtritzovci-Amadeovci.

Ambrózi, Gabriel, 23. 4. 1756 Dolný Kubín – 27. 3. 1795 Budapešť (vo väzení) — uhorský jakobín. Povolaním prokurátor stoličného a kráľovského súdu; stúpenec osvietenstva, slobodomurárstva a hnutia uhorských jakobínov. Opísal časť jakobínskeho katechizmu, čo bolo podnetom na jeho odsúdenie.

Ambrózi, Samuel, 22. 3. 1748 Liptovská Sielnica, okres Liptovský Mikuláš – 15. 2. 1806 Banská Štiavnica — evanjelický kňaz, publicista. Študoval na univerzite v Jene. R. 1785 – 87 pôsobil ako farár vo Veličnej, 1787 – 1803 v Banskej Bystrici – Radvani a od 1803 v Banskej Štiavnici. Písal príležitostnú svetskú i náboženskú literatúru. V Banskej Štiavnici založil súkromnú školu a osvietenskú učenú spoločnosť, ktorá vydávala latinské ročenky (1793 – 1803), venoval sa aj otázkam vzdelávania nižších sociálnych vrstiev.

Ampringen, Ján Gašpar, 19. 1. alebo 20. 3. 1619 – 9. 9. 1684 Vroclav — veľmajster rádu nemeckých rytierov, účastník protitureckých bojov. R. 1673 – 79 gubernátor Uhorska (stál na čele gubernia zriadeného po odhalení Vešeléniho sprisahania) so sídlom na Bratislavskom hrade. Počas svojho pôsobenia zriadil v Bratislave i iných mestách mimoriadne súdy, ktoré odsúdili desiatky protestantských kňazov a učiteľov. Od 1679 miestodržiteľ Sliezska.

Andel, Marián, 10. 9. 1950 Modra, okres Pezinok — slovenský politik. R. 1986 – 89 pôsobil v Slovenskej odborovej rade v Bratislave. Znovuzakladateľ a čestný predseda SNS. R. 1990 – 2002 poslanec SNR, resp. NR SR, 1992 – 94 predseda Výboru NR SR pre vzdelanie, vedu a kultúru a predseda klubu poslancov SNS, december 1994 – 2000 podpredseda NR SR. Od novembra 1993 do marca 1994 podpredseda vlády SR. Rad Andreja Hlinku 1. triedy (1998).

Andrássyovci [-ši-] → Andrášiovci

Andrášiovci (Andráši), aj Andrássyovci (Andrássy) — uhorský šľachtický rod pôvodom zo Sedmohradska.

Najstarší známy člen rodu Peter (asi 1533 – 1591), syn Martina, po úteku zo Sedmohradska bol od 1578 kapitánom hradu Krásna Hôrka, získal majetky po plešiveckej vetve Bubekovcov. Jeho syn Matej (? – 1598) bol od 1591 kapitánom Krásnej Hôrky, 1593 sa zúčastnil dobývania Fiľakovského hradu; Matej (1598 – asi 1654) dostal 1642 hradné panstvo Krásna Hôrka a Betliar s majetkami do dedičného vlastníctva; ženbou s Annou Monokiovou získal aj panstvá Monok (v Maďarsku), Štítnik a Drnava. Jeho syn Mikuláš (asi 1633 – 1686), gemerský župan a kráľovský radca, dostal 1676 barónsky titul za boj proti Turkom. Prebudoval hrad Krásna Hôrka na reprezentačné sídlo.

Koncom 17. stor. sa rod rozdelil na dve hlavné vetvy: Štefan (okolo 1650 – 20. roky 18. stor.), účastník povstania I. Tököliho, generál vo vojsku Františka II. Rákociho, 1706 dobyl Ráb, bol zakladateľom staršej alebo betliarskej vetvy so sídlom v Betliari, ktorá 1780 získala grófsky titul, a Juraj (okolo 1650 – 1725), generál vo vojsku Františka II. Rákociho, založil mladšiu, dlholúcku alebo monockú vetvu so sídlom v Krásnej Hôrke, grófsky titul od 1766. Príslušníci rodu zastávali aj funkcie županov v Gemeri; Andrášiovci boli jednou z najbohatších rodín v Uhorsku.

Významní členovia rodu:

Anton, 28. 10. 1742 Rumanová, okres Nitra – 12. 11. 1799 — barón, 1760 vstúpil do jezuitskej rehole, 1780 rožňavský biskup, v meste významne podporoval školstvo a vzdelávanie;

Juraj, 5. 2. 1797 Košice – 17. 12. 1872 Viedeň — popredný predstaviteľ kultúrneho a hospodárskeho života v Uhorsku, otec Dionýza. R. 1831 založil v Rožňave kasíno (združenie aristokratov a intelektuálov), priateľ grófa a politika Štefana Séčéniho, od ktorého získal objednávku na odliatie dielov v železiarni v Drnave na reťazový most spájajúci Budín a Pešť (Séčéniho most);

Dionýz, 18. 11. 1835 Krásnohorské Podhradie, okres Rožňava – 23. 2. 1913 Palermo, Taliansko, pochovaný v Krásnohorskom Podhradí — syn Juraja. Predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti, mecenáš umenia, dal postaviť mauzóleum pod hradom Krásna Hôrka, zaslúžil sa o vybudovnie múzea na hrade Krásna Hôrka, ktoré 1875 sprístupnil verejnosti;

Emanuel, 3. 3. 1821 Košice – 23. 4. 1891 Gorizia, Taliansko — železiarsky podnikateľ, veľkostatkár, významný cestovateľ, 1867 – 81 hlavný župan Gemerskej župy;

Gejza, 22. 7. 1856 Budapešť – 29. 8. 1938 tamže — podnikateľ, organizátor športového hnutia, predseda Maďarského atletického klubu. Syn Emanuela;

Július st. (Gyula), 8. 3. 1823 Trebišov – 18. 2. 1890 Volosko, dnes súčasť Opatije, Chorvátsko, pochovaný v Trebišove — politik. Účastník revolúcie 1848 – 49, ako vyslanec revolučnej vlády pôsobil 1849 v Carihrade. V neprítomnosti odsúdený na trest smrti (1851), amnestovaný (1858). Patril k ideológom a tvorcom rakúsko-maďarského vyrovnania. R. 1867 – 71 ministerský predseda uhorskej vlády, 1871 – 79 minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska. Prívrženec a realizátor politiky úzkeho spojenectva s cisárskym Nemeckom a expanzie na Balkán;

Július ml. (Gyula), 30. 6. 1860 Trebišov – 11. 6. 1929 Budapešť — politik. Syn Júliusa st. Ako prívrženec dualizmu pôsobil vo vládnucej Liberálnej strane. Po jej zániku založil 1905 vlastnú Ústavnú stranu, ktorá mala silné zázemie najmä na Slovensku. R. 1906 – 10 minister vnútra v koaličnej vláde. Po rozpade koalície stranu rozpustil, aby tak umožnil zoskupenie stúpencov dualizmu na čele s grófom I. Tiszom. R. 1913 však Ústavnú stranu znova obnovil. R. 1918 pôsobil ako posledný minister zahraničných vecí uhorskej monarchie. Až do smrti bol zástancom legitimizmu.

Andrejčák, Imrich, 12. 7. 1941 Haniska, okres Košice – 5. 9. 2018 Trenčín — slovenský vojenský a politický činiteľ, generálplukovník. Ako vojak z povolania vykonával od 1961 v Československej armáde rôzne veliteľské funkcie. R. 1989 veliteľ Východného vojenského okruhu, 1990 námestník ministra obrany, 1992 minister obrany ČSFR. Od 1. 1. 1993 poradca predsedu vlády SR, od marca 1993 do marca 1994 minister obrany SR. R. 1994 – 98 poslanec NR SR za HZDS, predseda Výboru pre obranu a bezpečnosť. Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (1998).

Angermayerovci [-majer-] — rodina bratislavských kníhtlačiarov, nakladateľov a novinárov: Karol st. (4. 11. 1838 Bratislava – 7. 12. 1917 tamže) kúpil 1871 kníhtlačiareň v Bratislave, od 1873 tlačil denník Pressburger Zeitung, 1880 – 85 jeho zodpovedný redaktor. Jeho syn Karol ml. (9. 3. 1877 Bratislava – 18. 5. 1938 tamže) viedol tlačiareň od 1906 s bratom Ľudovítom (8. 7. 1879 Bratislava – 1. 10. 1958 tamže), od 1907 aj vedenie denníka Pressburger Zeitung. Ľudovít viedol tlačiareň až do znárodnenia 1948, bol predsedom grémia majiteľov tlačiarní. Po 1918 patrila tlačiareň k najväčším v Bratislave.

Anjouovci [-žu-] — vedľajšia vetva francúzskej panovníckej dynastie Kapetovcov, ktorá vládla v Uhorsku 1301 – 87 (1395) a v Poľsku 1370 – 99. Jej meno je odvodené od základného majetku v Anjou vo Francúzsku. Keď sa grófstvo Anjou 1204 dostalo opäť do vlastníctva francúzskej koruny, francúzsky kráľ Ľudovít IX. Svätý ho dal 1246 ako údel mladšiemu bratovi Karolovi (→ Karol I. z Anjou), zakladateľovi bočnej vetvy Kapetovcov nazývanej Anjouovci. Karol, gróf z Anjou a Provence, sa za pomoci pápeža Klementa IV. stal 1266 sicílskym, 1282 neapolským kráľom. R. 1270 sa jeho dcéra Alžbeta Izabela stala manželkou Ladislava IV. Kumánskeho a jeho syn Karol II. z Anjou si vzal za ženu Máriu Uhorskú (*asi 1257, †1323 alebo 1324), dcéru uhorského kráľa Štefana V. a sestru Ladislava IV. Kumánskeho. Po smrti Ladislava IV. (1290) preniesla Mária Uhorská dedičské práva Arpádovcov na uhorskú korunu na svojho syna Karola Martela z Anjou, ktorý sa stal titulárnym uhorským kráľom. Kráľ Karol II. z Anjou po vymretí Arpádovcov (1301) určil svojho vnuka Karola I. Róberta za uhorského kráľa, čím sa neapolský rod Anjouovcov rozdelil na neapolskú a uhorskú vetvu.

Po Karolovi I. Róbertovi nastúpil na uhorský trón jeho syn Ľudovít I. Veľký a po ňom jeho dcéra Mária, no po korunovácii sa od 31. 3. 1387 stal uhorským kráľom jej manžel Žigmund Luxemburský. V priebehu 14. stor. po smrti následníkov z hlavnej línie si obidve vetvy Anjouovcov (neapolská i uhorská) robili vzájomne nástupnícke nároky. Keď neapolskému kráľovi Róbertovi I. Múdremu (1309 – 42) zomrel 1328 jediný syn Karol (*1298, †1328), pokúšal sa uhorský kráľ Karol I. Róbert 1333 zaistiť nástupníctvo svojmu najmladšiemu synovi Ondrejovi (*1327, †1345) sobášom s vnučkou kráľa Róberta I. Janou I. (*okolo 1326, †1382). Sobáš sa síce uskutočnil, nie však intronizácia. Uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký vyvinul veľké úsilie, aby sa jeho mladší brat stal neapolským kráľom, a po jeho zavraždení (1345) sa sám uchádzal o neapolskú kráľovskú korunu. Napriek vynaloženiu značných prostriedkov a veľkej vojenskej intervencii sa mu to nepodarilo a neapolskí Anjouovci ubránili svoje postavenie. R. 1370 sa Ľudovít I. Veľký stal poľským kráľom, čím vznikla uhorsko-poľská personálna únia, po jeho smrti bola 1384 – 99 poľskou kráľovnou dcéra Hedviga. Neapolský kráľ Karol III. Malý (1381 – 86) uchádzajúci sa o nástupníctvo po Ľudovítovi I. sa dal 1385 korunovať za uhorského kráľa ako Karol II. a uchádzal sa aj o ruku Ľudovítovej dcéry Márie (*1371, †1395). Bol zavraždený z popudu kráľovnej matky Alžbety Kotromaničky.

Anonymova kronika —

1. najstaršia poľská kronika napísaná medzi 1112 a 1118 neznámym autorom, → Gallus Anonymus;

2. Gesta Hungarorum — po latinsky písaná kronika, resp. gesta; prvé zachované dielo uhorskej historiografie. Vznikla okolo 1200. Neznámy autor Anonymus v nej opisuje dejiny starých Maďarov od ich pravlasti v Skýtii cez dobytie Veľkej Moravy až po založenie uhorského štátu. Podpísal sa ako Majster P. (P. dictus magister), notár kráľa Bela. Podľa súčasných výskumov ide pravdepodobne o vzdelaného rábskeho biskupa Petra, predtým kancelára kráľa Bela III., ktorý počas štúdií vo Francúzsku napísal Trojanskú kroniku. Pre pozoruhodný počet maďarských názvov a mien v latinskom texte je aj významnou jazykovednou pamiatkou. Bola vzorom pre všetky uhorské kroniky. Rozprávanie o príchode starých Maďarov do Panónskej panvy nemá hodnotu hodnoverného historického prameňa, je akýmsi historickým románom, v ktorom sa miešajú fikcia, fakty, vymyslené postavy a udalosti. Zámerom diela bolo svojím textom o vedúcom postavení Maďarov v Uhorsku a poukazovaním na ich kontinuitu legitimizovať a ospravedlniť násilné podmanenie nemaďarských národov v Panónskej panve maďarským kmeňovým zväzom. Od 18. stor. bola kronika základom podmaniteľskej teórie Maďarov v Uhorskom kráľovstve.

Apollo — účastinná spoločnosť v Bratislave. Založená 1895, 1896 uviedla do prevádzky rafinériu ropy. Postupne začala vyrábať benzín, petrolej, strojové oleje, parafín, sviečky, vazelíny, asfalt ap. Produkcia sa exportovala do európskych a zámorských krajín. Výrobné zariadenie sa niekoľkokrát rekonštruovalo a modernizovalo. Majiteľmi väčšiny účastinného kapitálu boli zahraničné subjekty. R. 1939 sa majoritným vlastníkom Apolla stal nemecký koncern I. G. Farben, rozsiahlymi investíciami sa významne zväčšila jeho výrobná kapacita, 80 % produkcie však vyvážal do Nemecka. Bombardovanie amerického letectva 16. 6. 1944 zničilo 80 % závodu. R. 1946 bolo Apollo znárodnené a začlenené do národného podniku Slovenské rafinérie minerálnych olejov, ktorý bol 1949 rozdelený na výrobnú časť s názvom Slovnaft a distribučnú časť s názvom Benzinol. Závod Apollo definitívne zanikol 1963 po dobudovaní novej rafinérie ropy v Bratislave – Vlčom hrdle, ktorá prebrala názov Slovnaft.

Aponiovci (Aponi), aj Apponyiovci (Apponyi) — uhorský šľachtický rod pochádzajúci z bočnej vetvy rodu Péczovcov doloženej v 13. stor. Vlastným zakladateľom rodu je Tomáš, nazývaný Červený (Rufus), ktorý bol 1323 čachtickým kastelánom; jeho syn Peter dostal 1392 od Žigmunda Luxemburského zámenou za hrad Čeklís (Bernolákovo) hrad Oponice s panstvom, podľa ktorého potom začal rod používať predikát. V 16., 17. a 18. stor. získali jednotlivé vetvy Aponiovcov barónsky a potom aj grófsky titul. Členovia rodu sa uplatňovali vo vojenských a v politických funkciách. Okrem Oponíc mali majetky aj v Eberharde (Malinovo) a v Tolnianskej a Békešskej stolici.

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:

Albert, 29. 5. 1846 Viedeň – 7. 2. 1933 Ženeva — politik, syn Juraja (Györgya). R. 1872 – 1918 člen Uhorského snemu, od 1872 pôsobil v rôznych politických stranách, 1891 sa stal predsedom Národnej strany a od 1904 až do konca 1. svetovej vojny jeden z vedúcich činiteľov Strany nezávislosti. R. 1906 – 10 a 1917 – 18 minister kultu a výučby, ako zástanca politiky vytvorenia jednotného maďarského národa v Uhorsku zaviedol 1907 zákony o povinnom vyučovaní v maďarčine aj na základných školách (tzv. Aponiho školské zákony), ktoré boli jedným z vrcholov snáh o asimiláciu nemaďarských národov v Uhorsku. Počas trvania Maďarskej republiky rád (1919) žil na rodinnom majetku v Malinove, potom sa vrátil do Budapešti a stal sa vedúcim maďarskej delegácie na mierovej konferencii v Paríži 1919, ktorej výsledkom bola o. i. Trianonská zmluva. V medzivojnovom období sa snažil o jej revíziu a obnovu Uhorska v pôvodných hraniciach. Od 1923 pôsobil až do smrti ako zástupca Maďarska v Spoločnosti národov;

Anton (Antal), 7. 9. 1782 Oponice, okres Topoľčany – 17. 10. 1852 tamže — šľachtic, diplomat v službách habsburskej monarchie, syn Antona Juraja. R. 1825 dal z Viedne prepraviť vzácnu rodovú knižnicu do Bratislavy a 1827 ju sprístupnil verejnosti. Mesto postupne odmietlo prispievať na jej udržiavanie a majiteľ ju 1846 odviezol do Oponíc. Zachovali sa katalógy knižnice i časť fondu, od 2011 sú historické fondy uložené v zrekonštruovaných priestoroch Aponiovskej knižnice kaštieľa v Oponiciach (v správe Slovenskej národnej knižnice v Martine);

Anton Juraj (Antal György), 4. 12. 1751 – 17. 5. 1817 — politik. Ako radca vládnej koalície pôsobil 1774 v Haliči a 1778 v Rijeke. R. 1779 – 84 zastával funkciu radcu miestodržiteľskej rady. Od 1780 bol hlavným županom v Tolnianskej stolici (Tolna) v dnešnom Maďarsku. Známy sa stal predovšetkým ako milovník umenia a literatúry. R. 1774 založil vo Viedni knižnicu, ktorú jeho syn Anton preniesol do Bratislavy;

Juraj (György), 29. 12. 1808 Bratislava – 28. 2. 1899 Malinovo, okres Senec — politik, otec Alberta. V revolúcii 1848 – 49 a po nej zastával konzervatívne názory a aktívne vystupoval proti liberálnej opozícii. Od 1844 podkancelár a od 1846 kancelár Uhorskej dvorskej kancelárie vo Viedni, 1861 – 63 najvyšší krajinský sudca. R. 1862 vypracoval memorandum požadujúce právnu samostatnosť Uhorska.

apoštolský kráľ, apoštolský majestát — titul uhorských kráľov počnúc Štefanom I., sv., ktorý ho 1000 dostal údajne od pápeža Silvestra II. za usilovnú činnosť pri šírení a upevňovaní kresťanstva v Uhorsku (zakladanie biskupstiev a arcibiskupstiev, škôl, podpora rehoľníkov a učiteľov). Štefan požiadal pápeža o požehnanie a udelenie kráľovského titulu, Silvester II. mu údajne poslal korunu a apoštolský kríž s právom používať titul apoštolský kráľ. Na základe tejto tradície si uhorskí králi prisvojovali najvyššie patronátne právo. Štefan III. sa síce okolo 1169 zaviazal, že bez porady s pápežom nebude ani vymenúvať, ani odvolávať biskupov, viacerí neskorší uhorskí panovníci to však nerešpektovali. Vladislav II. Jagelovský a Ferdinand I. žiadali od pápežov potvrdenie titulu apoštolský kráľ, dosiahla ho však až Mária Terézia za pápeža Klementa III. (1753) a používala ho vo svojej intitulácii. Nové biskupstvá (Spiš, Banská Bystrica a Rožňava) však zriadila 1776 so súhlasom pápežskej kúrie.

apoštolský majestát → apoštolský kráľ

Apponyiovci [-ňi-] → Aponiovci

Aspremontovci (Aspremont) — uhorský šľachtický rod pôvodom z Lotrinska. Do Uhorska sa dostali zač. 18. stor. manželským zväzkom cisárskeho generála Ferdinanda Goberta (*okolo 1645, †1708) s Julianou Barborou Rákociovou (*1669, †1717), sestrou Františka II. Rákociho. Získali tak polovicu rákociovských majetkov, panstvo Makovica a Veľký Šariš. R. 1769 odkúpil gróf Ján Nepomuk Gobert I. (*1732, †1805) erdödiovský park (dnešná Medická záhrada) v Bratislave a dal v ňom postaviť pavilónový palác v barokovom štýle (dnes sídlo dekanátu Lekárskej fakulty UK). Posledným mužským členom rodu bol Ján Nepomuk Gobert II. (*1757, †1819).

Aventinus, vlastným menom Johannes Georg Turmaier, 4. 7. 1477 Abensberg – 9. 1. 1534 Regensburg — bavorský historik a spisovateľ. Je považovaný za priekopníka klasickej filológie a zakladateľa nemeckej historiografie. Pseudonym si zvolil podľa latinského názvu svojho rodiska. Od 1509 dvormajster na bavorskom dvore, od 1517 písal bavorské dejiny na základe listín, poznal mnohé dnes už stratené pramene. Jeho 7-zväzkové hlavné dielo Annalium Boiorum, sive Veteris Germaniae Libri VII (1554; nem. Bayerische Chronik, 1566) zachytáva bavorské dejiny do 1460. Z hľadiska slovenských dejín je zdrojom najpodrobnejších informácií o bitke pri Bratislave (Brezalauspurc) 907, v ktorej boli bavorské vojská porazené staromaďarskými kmeňmi, ale uvádzajú sa v ňom aj ďalšie informácie z nášho územia, napr. Pribinu nazýva Brinno a pokladá ho za zakladateľa Brna.

Balašovci, aj Balassovci — uhorský šľachtický rod, ktorého najstarší známy predok bol Synko, otec Detrika (spomínaný prvýkrát 1222 ako zvolenský župan). Pôvodné majetky rodu sa nachádzali vo zvolensko-hontiansko-novohradskej oblasti, za vlády Ondreja II. dostali Tepličku nad Váhom, Varín (Starý hrad) a Žilinu, ktoré potom získal Matúš Čák Trenčiansky; výmenou za tieto majetky dostali Balašovci Ďarmoty, ktoré používali v predikáte (Balašské Ďarmoty), a Modrý Kameň s okolím (panstvom), vlastnili aj Lietavu a Budatín. V 14. – 17. stor. získali trvalo alebo dočasne majetky vo viacerých župách, najmä na Slovensku (plavecké panstvo, Liptovský Hrádok, považskobystrické panstvo, divínske panstvo). Členovia rodu pravidelne zastávali dôležité funkcie v župnej správe: Detrik II. — 1250 – 54 spišský župan; magister Demeter, zač. 14. stor. — bratislavský, zvolenský a šarišský župan a krajinský sudca; magister Donč, ? – pol. 14. stor. — zvolenský, rábsky a komárňanský župan. Ďalší významní členovia rodu:

František, 1731 – 28. 8. 1807 Veľký Krtíš, pochovaný vo Veľkých Zlievcach — uhorský hodnostár, stúpenec osvietenského absolutizmu. Vo vysokých funkciách presadzoval politiku Jozefa II. Od 1777 riaditeľ bratislavského školského obvodu, 1783 predseda Uhorskej komory a strážca koruny, 1785 – 90 chorvátsko-dalmátsky bán. Po 1790 sa venoval otázkam reformy univerzity. Autor historických prác;

Ján, ? – 1575 — zvolenský a hontiansky župan, hlavný kapitán banských miest (1554 – 62), 1562 utrpelo uhorské vojsko pod jeho vedením v bitke pri Sečanoch zdrvujúcu porážku od Turkov, pričom z 12-tis. armády padlo takmer 10-tis. mužov; 1569 bol obvinený z účasti na sprisahaní proti cisárovi, zatknutý a uväznený na Bratislavskom hrade, z ktorého 1570 ušiel, 1575 dobyli Turci rodové sídlo Balašovcov Modrý kameň;

Melicher, okolo 1510 – 9. 2. 1568 Viedeň, pochovaný v Sološnici — uhorský krajinský hodnostár, hontiansky a tekovský župan, 1552 hlavný kapitán uhorských vojsk; protiturecký bojovník, prívrženec Jána Zápoľského, plienil majetky jeho odporcov (preto zbojnícky rytier);

Valent (Bálint), aj Balassi, Balassa, 20. 10. 1554 Zvolen – 30. 5. 1594 Ostrihom, pochovaný v Hybiach — syn Jána, uhorský básnik, prvý predstaviteľ po maďarsky písanej renesančnej lyriky a ľúbostnej lyriky, písal po maďarsky, slovensky i turecky. Od 1575 účastník bojov v Sedmohradsku proti Štefanovi Bátorimu, po jeho voľbe za poľského kráľa s ním odišiel do Poľska, kde sa 1577 zúčastnil bojov pri Gdansku. Vlastnil hradné panstvo Liptovský Hrádok, v 80. rokoch 16. stor. pôsobil v Jágri, Nových Zámkoch, Sedmohradsku a Krakove. Od 1593 účastník protitureckých bojov v pätnásťročnej vojne, zúčastnil sa dobýjania hradov Divín a Modrý Kameň, zomrel na následky zranenia pri obliehaní Ostrihomu. Autor ľúbostných, hrdinských a náboženských básní patriacich k vrcholom európskej renesančnej lyriky, napr. Básní o Júlii (Júlia-versek, 1587 – 88), ktoré vznikli na základe nenaplnenej lásky, ospevujú nedosiahnuteľnú ženu a symbolizujú túžbu po plnom živote. Vytvoril tzv. Balašovu stancu (forma básne), vzor mnohých básnikov. Komédiou Credulus a Júlia (aj Krásna maďarská komédia, Szép magyar komédia, 1588), ktorú 1958 objavil J. Mišianik vo Viedni, položil základy maďarskej ľúbostnej renesančnej komédie a ovplyvnil aj slovenskú renesančnú poéziu. V slovenčine písal najmä nábožensky ladené básne, Pieseň v mene peknej devy je najstaršou svetskou ľúbostnou poéziou napísanou v slovenskom jazyku (uverejnená vo Fančaliho kódexe).

Banská Bystrica — krajské a okresné mesto v severozápadnej časti Zvolenskej kotliny na sútoku riek Hron a Bystrica, 368 m n. m.; 78-tis. obyvateľov (2020). Mestské časti: Iliaš, Jakub, Kostiviarska, Kráľová, Kremnička, Majer, Podlavice, Radvaň, Rakytovce, Rudlová, Sásová, Senica, Skubín, Šalková a Uľanka. Je administratívnym, priemyselným a kultúrnym strediskom. Z priemyselných odvetví je zastúpená najmä energetika, drevárstvo, potravinárstvo (pivovary), odevný (Slovenka-Silver, spol. s r. o.) a spotrebný priemysel. Je dôležitou dopravnou križovatkou s cestným uzlom európskej cesty E77 z Ružomberka na Zvolen a ciest prvej triedy I/59 (zo severu), I/14 (zo západu), I/69 (z juhu) a I/66 (z východu). V Banskej Bystrici sa končí rýchlostná cesta R1, smerujúca od Trnavy cez Nitru a Zvolen na východný okraj mesta. Banská Bystrica leží na železničnej trati Zvolen – Vrútky, na ktorú tu nadväzuje jednokoľajová železničná trať Banská Bystrica – Červená Skala. Mesto je významným centrom turistiky (východisko do Nízkych Tatier a Kremnických vrchov) a cestovného ruchu. Je sídlom viacerých inštitúcií s celoslovenskou pôsobnosťou, napr. Slovenská pošta, Úrad priemyselného vlastníctva, Slovenská agentúra životného prostredia a Finančné riaditeľstvo SR. Nachádzajú sa tu vysoké školy (Univerzita Mateja Bela s viacerými fakultami, Teologický inštitút UK), stredné školy, divadlá (Štátna opera, Bábkové divadlo na Rázcestí), múzeá (Múzeum – Pamätník SNP, Stredoslovenské múzeum, Literárne a hudobné múzeum), galérie (Stredoslovenská galéria so stálou expozíciou D. Skuteckého), nemocnica a banky. Banská Bystrica bola pôsobiskom M. Bela, J. Botta, A. Sládkoviča (Radvaň), K. Kuzmányho, Š. Moyzesa, T. Vansovej a i. Je rodiskom V. Figuša-Bystrého, J. Cikkera, I. Bukovčana a iných.

Na území mesta sa nachádzajú národné prírodné rezervácie Plavno a Príboj a prírodné rezervácie Pavelcovo (vyhlásená 1998, rozloha 28,7 ha; zriadená na ochranu prirodzených lesných spoločenstiev s koncentrovaným výskytom tisu obyčajného), Stará kopa (vyhlásená 1997, rozloha 4,5 ha; zriadená na ochranu izolovaného výskytu duba plstnatého a viacerých chránených a ohrozených druhov rastlín a živočíchov), Baranovo (vyhlásená 1993, rozloha 15,8 ha; zriadená na ochranu pôvodných lesných spoločenstiev s vzácnymi biotopmi ohrozených a chránených živočíchov), Uňadovo (vyhlásená 1988, rozloha 3,6 ha; zriadená na ochranu tisu obyčajného) a Urpínska lesostep (vyhlásená 1997, rozloha 5 ha; zriadená na ochranu lesostepi s výskytom množstva vzácnych druhov hmyzu a zachovaných biotopov rastlín).

Obec bola písomne doložená v roku 1255 ako Noua villa Bystrice prope Lypcham, 1263 Byzterchebana, 1287 Bystricia, 1303 Nouisolium, 1340 Byztricia, 1400 Bystrichia, 1424 Bistriciensis civitas alias Novizolium, 1446 Nouozolium, 1773 Neozolium, Besztercz-Bánya, Neüsoll, Banska Bistryca, 1786 Neusohl, Novisolium, Besztercze–Bánya, Banská Bystrice, 1808 Neosolium, Beszterczebánya, Neusohl, Banská Bystřice, 1863 – 1913 Besztercebánya, 1920 Baňská Bystrica, 1927 Banská Bystrica.

Zaznamenané sú stopy osídlenia od neolitu a intenzívnejšie z rímskeho obdobia. Banská Bystrica bola založená ako banské mesto (bane na striebro), keď sa v 13. stor. na mieste pôvodnej slovanskej osady, zničenej za mongolského vpádu, usadili nemeckí kolonisti (→ hostia). V roku 1255 dostala od Bela IV. mestské výsady (právo ťažby zlata, striebra a kovov, právo slobodnej voľby richtára a farára, správnu a súdnu autonómiu), od roku 1405 bola slobodným kráľovským mestom. Od polovice 14. stor. sa tam okrem zlata a striebra začala ťažiť ortuť, olovo (v 15. stor.) a najmä meď. Tú spracúvali v hutách a ešte v 16. stor. bola hlavným dobývaným nerastom. V tomto období patrila Banská Bystrica k najvýznamnejším banským mestám v Uhorsku a po vzniku Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti v roku 1494 sa na niekoľko desaťročí stala hlavným mediarskym centrom vtedajšieho sveta. Meď sa z nej exportovala do celej Európy, ale i do Indie (medené bane boli zatvorené v 18. stor.).

Vo februári a v auguste 1526 vypukli v Banskej Bystrici vzbury baníkov (→ banícke povstanie 1525 – 1526). Od 15. stor. sa stala strediskom intenzívnej remeselnej činnosti (v roku 1685 tam bolo 151 remeselných dielní, koncom 18. stor. už okolo 500). Začiatkom 17. stor. vznikli rozpory medzi Nemcami, Slovákmi a Maďarmi o účasti na správe mesta, ktoré pretrvávali aj v nasledujúcom storočí.

Od 2. štvrtiny 16. stor. sa tu šírila reformácia, rekatolizácia sa začala príchodom jezuitov v roku 1648. V tom čase boli v meste dve gymnáziá (rímskokatolícke a evanjelické a. v.). Od roku 1776 bola Banská Bystrica sídlom katolíckeho biskupstva, koncom 18. stor. jedným zo stredísk slovenského národného života. V 18. stor. v meste vznikli manufaktúry (súkenka, papiereň), v 19. stor. zas prvé priemyselné podniky a rozvíjali sa peňažné ústavy. Počas 2. svetovej vojny bola centrom SNP (sídlo SNR, Veliteľstva 1. česko-slovenskej armády na Slovensku, Hlavného štábu partizánskych oddielov, Slobodného slovenského vysielača).

Význam Banskej Bystrice stúpol postavením železnice do Zvolena v roku 1873, Podbrezovej (1884) a Harmanca (1913). Až do roku 1928 bola sídlom Zvolenskej župy, v rokoch 1939 – 1945 sídlom Banskobystrickej župy, v rokoch 1949 – 1960 Banskobystrického kraja, v rokoch 1960 – 1989 Stredoslovenského kraja, od roku 1996 opäť Banskobystrického kraja. Od roku 1955 je Banská Bystrica mestskou pamiatkovou rezerváciou.

Zo stavebných pamiatok je na území Banskej Bystrice čiastočne zachovaný mestský hrad, ktorý bol súčasťou systému mestských hradieb. Hradby boli budované od 14. stor., pôvodne ako priekopa s drevenou palisádou, od 2. polovice 15. stor. už ako kamenné hradby s baštami. V 16. stor. bol hrad upravený na protitureckú pevnosť. V roku 1761 ho poškodil požiar. V 19. stor. bolo opevnenie postupne odstránené a hrad sa otvoril mestu (v roku 1949 bola zbúraná Mühlsteinova bašta z roku 1501), začiatkom 21. stor. bol reštaurovaný. K zachovaným pôvodným častiam hradu patrí brána s barbakánom z 2. polovice 15. stor. (barbakán z roku 1510), niekoľko bášt (Pisárska bašta, nazývaná aj Gallova, Banícka bašta a Farská bašta z 15. – 16. stor.), Matejov dom, Kostol sv. Kríža, radnica a Kostol nanebovzatia Panny Márie. Matejov dom bol pôvodne päťposchodovou neskorogotickou obytnou vežou z roku 1479, ktorá bola neskôr upravovaná. Dnes sa tu nachádza expozícia dejín mesta Stredoslovenského múzea. Kostol sv. Kríža (nazývaný aj Slovenský kostol) bol postavený v roku 1492 a prestavaný v 16. – 18. stor. Radnica, nazývaná praetórium, bola pôvodne neskorogotickou baštou z 15. stor. V rokoch 1564 – 1565 bola renesančne prestavaná majstrom Peregrinusom, v roku 1803 zásadne neskorobarokovo prestavaná na katolícke gymnázium a v roku 1944 znovu úplne prestavaná.

Z architektonického hľadiska je najvýznamnejšou stavbou farský rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie, ktorý je zároveň jednou z najstarších zachovaných pamiatok mesta. Bol postavený približne v polovici 13. stor., rozšírený v 1. tretine 14. stor., od 70. rokov 15. stor. do 1. polovice 16. stor. dali po obvode lode bohatí mešťania vybudovať niekoľko kaplniek. Od roku 1492 do 2. desaťročia 16. stor. bol úplne prestavaný v neskorogotickom štýle, keď sa na stavbe podieľal majster viedenskej stavebnej huty A. Pilgram. Po požiari v roku 1761 bol úplne barokovo prestavaný. Výzdoba a zariadenie interiéru pochádzajú zo 60. – 70. rokov 18. stor. Z pôvodnej neskororománskej stavby kostola sa zachovala spodná časť veže a časť severného múru presbytéria. Z neskorogotických prístavieb vyniká svojou vysokou umeleckou hodnotou najmä Kaplnka sv. Barbory a Kaplnka sv. Jána Almužníka. Kaplnka sv. Barbory bola postavená na severnej strane lode v 2. polovici 15. stor., prestavaná okolo roku 1500 a upravená v 1. štvrtine 16. stor. Kaplnka sv. Jána Almužníka sa nachádza nad sakristiou a bola postavená pravdepodobne okolo roku 1500. Je zaklenutá krúženou rebrovou klenbou, ktorá bola prvá svojho druhu na Slovensku. V kostole sa zachovali fragmenty pôvodnej výnimočne bohatej sochárskej kamenárskej výzdoby neskorogotickej stavby, ktoré dokladajú bohatstvo stredovekého banského mesta. Príkladom sú kamenné figurálne konzoly v Kaplnke sv. Barbory. K najvýznamnejším umeleckým dielam patrí neskorogotický Oltár sv. Barbory z roku 1509, pripisovaný Majstrovi Pavlovi z Levoče, ktorý sa nachádza v Kaplnke sv. Barbory. Unikátne je aj neskorogotické monumentálne figurálne kamenné súsošie Olivovej hory na fasáde kostola (z obdobia tesne po roku 1500), pretože je jediným dodnes zachovaným príkladom svojho druhu v celom bývalom Uhorsku. Ďalšími ukážkami sochárskej výzdoby sú napr. kamenná socha sv. Ondreja (koniec 15. stor. alebo okolo roku 1500) a kamenný reliéf Zvestovanie (začiatok 16. stor.). Iluzívnu barokovú freskovú výzdobu klenieb s mariánskou ikonografiou vytvoril v rokoch 1766 – 1767 A. Schmidt.

Ďalšie pamiatky:

Špitálsky Kostol sv. Alžbety z roku 1303, v 18. stor. barokovo prestavaný.

Pôvodne jezuitský kolegiálny Kostol sv. Františka Xaverského (1702 – 1715; od 1776 katedrálny kostol), klasicisticky prestavaný v 1. polovici. 19. stor.

Klasicistický evanjelický kostol (1803 – 1807), postavený podľa projektu M. Pollacka.

Baroková kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1760).

Hodinová veža, ktorá bola v roku 1552 pristavaná k mestskej vážnici z roku 1509. Bola obnovená v rokoch 1654 – 1669, hodiny osadené v roku 1763 a dnešnú podobu získala v roku 1784.

Meštianske domy na námestí SNP: Turzov dom (Mittelhaus), ktorý vznikol v rokoch 1492 – 1540 nákladnou prestavbou dvoch gotických domov na sídlo Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti, v roku 1557 bol renesančne prestavaný, v roku 1660 prestavaný a v roku 1954 obnovený podľa návrhu K. Chudomelku (v interiéri zelená izba s neskorogotickými freskami z tretej štvrtiny 15. stor.; expozície Stredoslovenského múzea); Benického dom s renesančnou lodžiou a portálom (prvá tretina 17. stor.); Ebnerov dom (30. roky 17. stor.) a iné.

V 20. stor. vznikli: viacúčelová budova a hotel Národný dom, sporiteľňa (E. Belluš), filiálka Národnej banky (I. Skřivánek), Múzeum SNP (1969, D. Kuzma, sochár J. Jankovič) a iné.

Kaštiele v časti Radvaň: pôvodne renesančný Tihányovský kaštieľ, ktorý bol v 19. stor. klasicisticky a neorenesančne upravený, dnes prírodovedná expozícia Stredoslovenského múzea; kaštieľ Radvanských, ktorý bol pôvodne neskorogotický zo začiatku 16. stor., renesančne prestavaný v 16. stor. a upravovaný v 17. – 19. stor.

Gotický rímskokatolícky farský Kostol sv. Antona a sv. Pavla Pustovníkov v časti Sásová, postavený v 1. tretine 14. stor., prestavaný začiatkom 16. stor. stavebnou hutou, ktorá pracovala na stavbe farského Kostola nanebovzatia Panny Márie, podľa niektorých názorov podľa kompozičnej štúdie A. Pilgrama; v interiéri sa nachádza niekoľko pôvodných neskorogotických oltárov: Hlavný oltár sv. Antona a sv. Pavla Pustovníkov, vznikol okolo roku 1500, a Oltár sv. Heleny a sv. Egídia, ktorého maľby začiatkom 16. stor. vytvoril maliar z okruhu A. Altdorfera).

Banská Štiavnica — okresné mesto v Banskobystrickom kraji v Štiavnických vrchoch, 621 m n. m.; 10-tis. obyvateľov (2020); mestské časti: Banská Štiavnica, Počúvadlianske Jazero, Sitnianska, Štefultov, Banky. Vyhľadávané turistické stredisko. V katastrálnom území mesta sa nachádza prírodná rezervácia Kamenný jarok (vyhlásená 1993, rozloha 65,1 ha; zriadená na ochranu geologicky a geomorfologicky zaujímavého územia dokumentujúceho geologickú stavbu neovulkanitov na strednom Slovensku; jediný výskyt tisu v Štiavnických vrchoch, výskyt množstva orchideí), chránené areály, Banskoštiavnická botanická záhrada, Arborétum Kysihýbeľ (slúžilo poslucháčom akadémie na praktickú výučbu ako školské polesie už od 1835) a Michalské rašelinisko. Jednokoľajovou železničnou traťou Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica (nazývaná tiež Traťou mládeže) je spojené s Pohroním, cestami I. triedy s Hronskou Breznicou a Hontianskymi Nemcami, cestou II. triedy s Levicami, cestami III. triedy s Vyhňami a so Žarnovicou.

Nachádzajú sa tu viaceré múzeá (→ Slovenské banské múzeum), galérie a Slovenský banský archív. V Banskej Štiavnici sa narodil E. Gwerk, J. Kollár, P. Kyrmezer, pôsobil tam J. Augusta, J. Botto, P. Dobšinský, R. Feistmantel, K. Haidinger, J. K. Hell, M. K. Hell, M. Hell, J. Hoffinger, S. Mikovíni, K. Mikszáth, N. Jacquin, J. Palárik, A. Radlinský, A. Ruprecht, A. Scopoli, N. Poda, B. Tablic, I. Tóth, D. Wilckens, A. Wehrle, K. Zipser a i., študoval tam A. Sládkovič, S. Petőfi a i.

Obec bola písomne doložená 1156 ako terra Banensium (falzum), 1217 Bana, 1255 Schebnyzbana, 1275 Bana, Schebnici(a), 1286 Zebnech-Bana vel argenti fodina, 1305 Schelmiczbana, 1352 Sebenych, 1447 Sempnicz, 1497 Schebnӱczia, 1510 Selmecz, 1713 Stawnicza, 1773 Schemniczium, Selmecz-Bánya, Schemnitz, Stawnicza, 1786 Schemnitz, Schemnitzium, Schelmetzbánya, Sstiawnicza, 1808 Schemnicium, Selymeczbánya, Schemnitz, Ssčawnica, Ssťáwnica, 1863 – 73 Selmecbánya, 1954 Banská Štiavnica.

Najstaršie osídlenie v širšej oblasti Banskej Štiavnice je doložené z neskorej kamennej doby. V 3. – 2. stor. pred n. l. osídlili región Kelti, ktorí do 1. stor. n. l. prevádzkovali banícku a hutnícku činnosť. Po tejto etape sa už dôkazy o ťažbe kovov na území Banskej Štiavnice a okolia nevyskytujú a ďalšia prítomnosť baníkov je zaznamenaná až z prelomu 11. a 12. stor. Za vlády Bela III. prišli do širšieho regiónu Banskej Štiavnice prví špecializovaní nemeckí baníci z Tirolska (dovtedy tam boli len slovenskí baníci).

Stredoveké mesto kontinuálne existovalo pravdepodobne od 11. – 12. stor. Osídlenie pôvodne pozostávalo z dvoch celkov: z lokality Bana rozkladajúcej sa na vrchu Glanzenberg, kde prebiehala intenzívna povrchová ťažba (na povrch tam vychádzajú dve najvýznamnejšie rudné žily – Špitáler a Bieber), a z osady Štiavnica (vlastné jadro mesta) v pretiahnutom údolí potoka medzi dvoma kostolmi (farským Kostolom Blahoslavenej Panny Márie, ktorý je súčasťou Starého zámku, a románskym Kostolom sv. Mikuláša, dnešným farským Kostolom nanebovzatia Panny Márie). Splynutím obidvoch osád v 13. stor. vzniklo mesto Banská Štiavnica. Pôvodné názvy svedčia o slovenskom ráze pôvodných obyvateľov (pravdepodobne obec s pôvodne slovanským obyvateľstvom z 10. – 11. stor.). Od druhej polovice 12. stor. sa tam v niekoľkých vlnách usádzali nemeckí kolonisti (hostia; najskôr z Tirolska, neskôr zo Saska), ktorí priniesli vyspelejšiu banskú techniku, najmä hlbinné dolovanie, a osada sa výrazne ponemčovala (od 15. stor. bola nemčina hlavným úradným a písomným jazykom mestskej kancelárie).

Na základe zmienky z 1255 sa predpokladá udelenie mestských výsad 1237 – 38 (originál sa nezachoval), ktoré sa v Uhorsku stali vzorom pre výsady banských miest. Banskoštiavnické banské právo je najstarším banským právom v Uhorsku (→ štiavnické právo). Najstaršia listina, ktorú Banská Štiavnica vydala, pochádza z 1275 a je najstaršou zachovanou listinou na Slovensku vydanou mestom pod (zachovanou) vlastnou pečaťou. Jej pečatný obrazec (v modrom štíte strieborné jednovežové opevnenie s otvorenou bránou a so zlatým baníckym náčiním) sa pokladá za najstarší mestský erb v Uhorsku a zobrazením baníckej symboliky sa zaraďuje medzi najstaršie v Európe.

Ťažba zlata a striebra pretrvala aj v stredoveku a novoveku, Banská Štiavnica bola sídlom banskej komory a v 16. – 19. stor. sídlom Hlavného komorskogrófskeho úradu pre celú stredoslovenskú banskú oblasť, v 16. – 17. stor. aj protiturecká pevnosť. Rozvoj ťažby umožňovala vyspelá banská technika, ktorá v tomto období patrila k najvyspelejším v Európe: od druhej dekády 17. storočia sa na čerpanie vody z baní začali používať aj konské gáple, 1627 bol v Štiavnických Baniach pri Banskej Štiavnici po prvýkrát na svete použitý v baniach pušný prach, 1749 bol postavený prvý vodnostĺpcový stroj J. K. Hella (šachta Leopold v Štiavnických Baniach), na banícku činnosť bolo vybudovaných postupne viac ako 40 vodných nádrží (→ štiavnické tajchy).

V roku 1735 tam bola založená Banícka škola, z ktorej 1762 vznikla prvá vysoká škola v Európe na prípravu banských a hutníckych odborníkov Banská akadémia (→ Banská a lesnícka akadémia), ktorá sa 1807 rozšírila o Lesnícky ústav. V roku 1782 bola Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (23 192 obyvateľov – údaj zahŕňa aj vtedajšie časti – Hodruša, Štiavnické Bane, Banky, Štefultov). Už v 1. polovici 16. stor. sa tu šírila reformácia, 6. 12. 1559 zostavili Confessio Heptapolitana (Montana) pre 7 banských miest. V roku 1649 sa v Banskej Štiavnici usadili jezuiti (do 1774), 1728 prišli aj hieronymitáni pravdepodobne z Tirolska. Následkom postupného úpadku baníctva v priebehu 19. stor. poklesol i počet obyvateľov. Mesto bolo 1873 spojené úzkokoľajnou železnicou s Hronskou Dúbravou, 1948 – 49 bola vybudovaná Trať mládeže. Po vyťažení rúd (19. stor.) nastal rozvoj tabakového, pletiarskeho a drevospracujúceho priemyslu.

Nachádzajú sa tu významné archeologické nálezy (na vrchu Glanzenberg, ruiny mesta a banských stavieb z 12. – 15. stor., v intraviláne doklady osídlenia z 11. – 15. stor.) aj stavebné pamiatky. Mestská pamiatková rezervácia bola 1993 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Na vrchu Glanzenberg sa v 13. – 15. stor. nachádzal opevnený areál hradu (Starý hrad, nemecky Alte Burg) známy z archeologických nálezov (kamenné vežovité stavby, gotická hradná kaplnka). Samotný hrad zanikol okolo polovice 15. stor., viaceré technické objekty v jeho okolí (kováčska vyhňa, skúšobňa rúd) z 15. – 16. storočia a opevnený val zo 16. storočia boli funkčné aj po opustení hradu.

Mestský hrad nazývaný Starý zámok vznikol okolo polovice 15. stor., opevnenie bolo budované v 2 etapách v 15. – 16. stor. (posilnené v 17. stor.). V strede koncentrickej dispozície, ktorú tvorí opevnenie s vežami a baštami (do opevnenia bol včlenený neskororománsky Karner sv. Michala z 1. tretiny 13. stor.), sa nachádzal farský Kostol Blahoslavenej Panny Márie. Pôvodne to bola románska trojloďová bazilika z 1. tretiny 13. stor., pravdepodobne poškodená 1442 – 43, neskorogoticky prestavaná na halovú dispozíciu, presbytérium vysvätené 1515. Loď bola rozostavaná ešte v polovici 16. stor., keď bol kostol vzhľadom na turecké nebezpečenstvo prestavaný (1546 – 59) na pevnostnú citadelu so sídlom kapitána, posádky a zbrojnice.

Farský Kostol nanebovzatia Panny Márie (nazývaný aj Nemecký, pôvodne dominikánsky Kostol sv. Mikuláša) bol pôvodne románska trojloďová klenutá bazilika s priečnou loďou z 1. tretiny 13. stor., ktorá bola krátko po dokončení odovzdaná dominikánom, nazývaný preto aj dominikánsky kostol. Počas 13. – 18. stor. bol prestavovaný a upravovaný, po požiari 1806 prestavaný do súčasnej podoby podľa návrhu J. J. Thalherra. Severovýchodne od kostola bol situovaný kláštor vybudovaný v 15. stor., ktorý bol po zmenách majiteľov (dominikáni definitívne odišli 1536) v 18. stor. prestavaný na jezuitské, neskôr piaristické gymnázium. Po 1914 chátral a 1933 bol zo statických dôvodov zbúraný.

Neskorogotický Kostol sv. Kataríny (nazývaný aj Slovenský, 1488/9 – 91, vysvätený 1500) je jednoloďový, zaklenutý sieťovo-hviezdicovou klenbou. Bola k nemu 1555 pristavaná renesančná predsieň a 1776 baroková Kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Interiér kostola bol zbarokizovaný v 18. stor. Pôvodný, nezachovaný hlavný oltár z 1506 patril k vrcholným dielam neskorej gotiky v strednej Európe. Zachovala sa z neho polychrómovaná socha Madony v interiéri kostola, sochy sv. Barbory a sv. Kataríny a niekoľko tabuľových malieb od Majstra MS, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú vo viacerých európskych múzeách. V kostole sa zachovala aj nástenná maľba Posledný súd približne z roku 1500.

Na cintoríne sa nachádza neskorogotický jednoloďový Kostol Panny Márie Snežnej, tzv. Frauenberský kostol, ktorý bol postavený z prostriedkov fundácie založenej ťažiarom Erasmom Rösslom pôvodne ako kaplnka, 1512 – 14 zaklenutá krúženou klenbou, 1580 prístavbou lode zmenená na kostol.

Radnica bola pôvodne gotickým prízemným objektom zo 14. – 15. storočia (1488 prestavaným na poschodovú budovu) s jednoloďovou Kaplnkou sv. Anny, ktorá sa nezachovala. V 18. stor. bola radnica barokovo prestavaná, vtedy zanikla aj kaplnka, 1787 – 88 prestavaná v klasicistickom štýle podľa projektu štiavnického murárskeho majstra pôvodom z Tirolska J. Pirckera, reštaurovaná začiatkom 21. stor.

Administratívna budova Kammerhof (Komorský dvor, sídlo banskej komory a komorských grófov, dnes Slovenského banského múzea) vznikla na mieste pôvodne opevnených vežových murovaných objektov obytného a hutníckeho charakteru. Neskoršia zástavba po preložení sídla kremnickej komory do Banskej Štiavnice prekryla stredoveké stavby, jej súčasná podoba vznikla prestavbami 1550, 1627 a 1815.

V centre mesta vzniklo v 15. storočí na dovtedy nezastavanom, resp. málo zastavanom priestore pôvodne slúžiacom na spracovanie rúd dnešné Námestie sv. Trojice, na ktorom okrem Kostola sv. Kataríny, radnice a morového stĺpa stoja viaceré meštianske domy bohatých ťažiarov a banských podnikateľov (waldbürgerov). Niektoré z meštianskych domov sú v jadre románske (13. stor.), v neskorších obdobiach (najmä v neskorej gotike a renesancii) prestavané na (z umeleckého hľadiska) významné patricijské rezidencie. Viaceré z týchto domov majú banské diela prístupné priamo z dvorov (štôlne, v neskorších obdobiach využívané ako pivnice). Tento typ domov zviazaných s banským dielom je pre Banskú Štiavnicu výnimočný a špecifický. K najvýznamnejším patrí pôvodne neskorogotický Rubigallov dom (16.– 17. stor.), renesančný Baumgartnerov dom (1556 – 79), renesančný Limpacherov dom (1625 – 27), renesančný Belházyho dom (1616), Berggericht (vznikol v 18. stor. prestavbou renesančného domu zo 16. stor., budova bývalého banského súdu, dnes mineralogická expozícia Slovenského banského múzea) a i.

Zachovali sa aj malé zvyšky mestského opevnenia budovaného po 1540. Svahovitý terén a značná rozloha mesta neumožňovali vybudovanie súvislých hradieb, preto vzniklo výnimočné opevnenie využívajúce celú škálu fortifikačných prvkov. Základnými opornými bodmi bol Starý zámok a novovybudovaný Nový zámok (nazývaný aj Panenský, 1564 – 71). Z opevnenia sa zachovala aj v neskoršom období výrazne prestavaná Piargská brána s priľahlou baštou a opevnenie Kammerhofu.

Ďalšie stavebné pamiatky:

Barokový morový stĺp so súsoším Sv. Trojice z 1764 od D. Stanettiho a banskoštiavnického kamenárskeho majstra Karola Holzknechta (viackrát reštaurovaný v 19. – 20. stor.).

Unikátny architektonický komplex barokovej Kalvárie vybudovanej z iniciatívy pátra Františka Pergera 1744 – 51, spolu 23 objektov, 25 zastavení. Autorom freskovej výzdoby dolného i horného kostola je A. Schmidt.

Jednoloďový klasicistický evanjelický kostol s netypickým eliptickým pôdorysom lode (1794 – 96, podľa návrhu J. J. Thalherra).

Kostol sv. Alžbety – pôvodne špitálsky, gotický zo 14. stor., 1574 prestavaný na bránu, 1879 zbúraná, 1894 – 95 bolo presbytérium pôvodného kostola upravené v neogotickom štýle do súčasnej podoby.

Klopačka – baroková vežovitá stavba z 1681 slúžiaca nielen na zvolávanie baníkov do práce, ale i ako väzenie pre baníkov odsúdených banským súdom a sídlo bratskej pokladnice (nad portálom kamenný reliéf so znakom bratskej pokladnice); upravená v 19. stor. (prízemné krídlo).

Neoklasicistická synagóga (1893); trojpodlažná klasicistická budova evanjelického lýcea (1827 – 30) podľa návrhu F. Hausera; barokový Mariánsky stĺp (1748); pracháreň (polovica 18. stor.); objekty Banskej a lesníckej akadémie; meštianske domy; stavebné objekty Banského múzea v prírode (technické pamiatky – šachty a štôlne).

Beckov — obec v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji v severnom výbežku Podunajskej nížiny pozdĺž Váhu, 190 m n. m.; 1 349 obyvateľov (2015).

Prvýkrát je písomne doložená v roku 1208 ako Blundix, 1264 castrum Blundus, 1352 zmienka o miestnej fare, 1388 ako Galaucz sive Beczkow, 1385 Bolunduz, 1431 Beczkow, 1773 Beczko, Beczkó, 1786 Beczko, 1808 Beczkó, Beckow, 1863 Becko, 1873 – 1913 Beckó, 1920 Beckov.

Obec Beckov vznikla na starobylej považskej ceste spojením podhradskej osady a stredovekého mestečka. Podhradská osada sa vyvinula pri tamojšom slovanskom hradisku (na jeho mieste vznikol v 13. stor. kamenný hrad) v období raného stredoveku (doložená je od 10. stor.). Pravdepodobne už v tomto období sa tam nachádzal kostol postavený na mieste dnešného farského Kostola sv. Štefana kráľa. Hrad bol centrom rozsiahleho panstva, okrem viacerých dedín k nemu patrilo i Nové Mesto nad Váhom. V roku 1392 založil Štibor I. zo Štiboríc pri hrade a v tesnej blízkosti poddanskej osady mestečko Beckov, ktoré dal opevniť kamennou hradbou spojenou s opevnením hradu (podhradská osada ostala mimo týchto kamenných hradieb). Výsady získalo mestečko od Žigmunda Luxemburského. V roku 1520 dostalo mestečko právo výročného trhu (jarmoku). V 17. stor. tu pôsobili cechy súkenníkov a čižmárov, neskôr i mlynárov. Od roku 1689 tam bol františkánsky kláštor. V roku 1598 bolo v Beckove 218 domov, v roku 1828 mal 215 domov a 1 670 obyvateľov. Obyvatelia boli roľníci, vinohradníci, ovocinári a pastieri.

Archeologické nálezy dokumentujú osídlenie z obdobia gravettienskej kultúry, eneolitu, lužickej kultúry, laténskej a rímskej doby a sídliská z 9. – 13. stor.

Najvýznamnejšou pamiatkou a dominantou obce je zrúcanina hradu Beckov, ktorý bol vybudovaný na mohutnom vápencovom brale nad obcou nad inundačným územím rieky Váh. Na jeho mieste existovalo osídlenie od praveku. Archeologický výskum tam doložil intenzívne osídlenie z prelomu letopočtov i veľkomoravské osídlenie z 2. polovice 9. stor. Veľkomoravské hradisko, ktoré tam v tomto období existovalo, historici stotožnili s hradom, ktorý sa spomína v Anonymovej kronike zo začiatku 13. stor. ako hrad Bludinec (latinsky Blundus, Blundix, maďarsky Bolondóc). Toto hradisko nezaniklo a nestratilo svoj význam ani v čase formovania uhorského štátu. Vďaka svojej výhodnej polohe sa pravdepodobne stalo sídlom pohraničnej župy (pohraničného komitátu).

Začiatkom 13. stor. (alebo koncom 12. stor.) vznikol na mieste hradiska po rozsiahlych terénnych úpravách kamenný kráľovský hrad. Vrcholová plocha brala bola obkolesená hradbou nepravidelného pôdorysu s bránou na južnej strane (neskoršie jadro hradu alebo horný hrad) a s palácom lichobežníkového pôdorysu na severnej strane a s druhým obytným objektom na juhozápade. Na konci 13. stor. bola v hornom hrade pri vstupe vybudovaná útočisková veža pravouhlého pôdorysu (bergfried) a vzniklo hradbou opevnené predhradie. Začiatkom 14. stor., keď bol hrad krátko majetkom Matúša Čáka Trenčianskeho, bolo posilnené opevnenie a v predhradí vznikli hospodárske budovy.

V roku 1388 kráľ Žigmund Luxemburský daroval hrad Štiborovi I. zo Štiboríc, ktorému slúžil ako hlavné sídlo jeho rozsiahleho panstva a ktorý ho postupne (v 1. tretine 15. stor.) prestaval na prepychovú neskorogotickú šľachtickú rezidenciu. Prestavba vysokej umeleckej úrovne (zachované kamenárske prvky okien a portálov, pozostatky bohatej maliarskej výzdoby interiérov) výrazne pozmenila celý hrad. V severnej časti horného hradu bol okolo uzatvoreného centrálneho nádvoria vybudovaný samostatný viackrídlový palác s kaplnkou s polygonálnym presbytériom v jeho východnom krídle. Obranu horného hradu posilnili vybudovaním nových bášt. Na hradby predhradia napojili nový hradbový okruh, ktorý ohradil rozsiahle západné predpolie hradu, čím vymedzili plochu vhodnú na založenie nového poddanského mestečka (mestečko Beckov).

Po smrti Štibora II. zo Štiboríc v roku 1434 sa hrad stal od roku 1437 majetkom Bánfiovcov, ktorí počas 16. stor. uskutočnili renesančnú prestavbu. Nadstavali a oblúčkovou atikou zjednotili paláce v hornom hrade, dobudovali hospodárske objekty vo východnej časti horného hradu a vybudovali novú polygonálnu delovú baštu, ktorá sa opierala o východnú stenu hradného brala. Výstavbou barbakánu zdokonalili obranu vstupnej brány.

V roku 1599 hrad odolal útoku Turkov (vypálili však mestečko pod hradom). Od konca 16. stor., po vymretí Bánfiovcov, mal hrad viacerých vlastníkov (napr. Medňanskovci, Pongrácovci). V roku 1729 vyhorel a nebol obnovený; konzerovaný a reštaurovaný bol až v priebehu 2. polovice 20. stor.; dnes sa tam nachádza múzeum.

Iné pamiatky: zvyšky kamennej hradby (14. – 15. stor.), pôvodne gotický rímskokatolícky farský Kostol sv. Štefana kráľa (1. polovica 15. stor., barokovo prestavaný v 17. stor.), barokový kláštor františkánov s rímskokatolíckym Kostolom sv. Jozefa z rokov 1690 – 1692, evanjelický kostol z roku 1792 (prestavaný 1945), tri neskororenesančné kúrie zo 17. stor., klasicistický kaštieľ z 2. polovice 18. stor., židovský cintorín z 18. stor., trojičný stĺp z 1. polovice 19. stor. V renesančnej kúrii Ambrovec (aj Ambrovská kúria, 17. stor.) múzeum (expozícia Trenčianskeho múzea sprístupnená v roku 1988) uschováva materiály dokumentujúce dejiny hradu, mestečka Beckova a významných rodákov, ako aj expozíciu tradičných remesiel a historického nábytku.

V katastri obce sa nachádzajú prírodné rezervácie Beckovcké Skalice (vyhlásená 2003, rozloha 29,6 ha; zriadená na ochranu zvyškov antropogénnych pasienkov a riedkeho lesa v oblasti Beckovskej brány) a Sychrov (vyhlásená 1984, rozloha 0,48 ha; zriadená na ochranu suchomilného a teplomilného trávnatého spoločenstva s bohatou populáciou hlaváčika jarného).

Beckov je rodiskom J. Ambru, D. Sinapia-Horčičku, J. M. Hurbana, A. a L. Medňanskovcov a D. Štúra.

Bratislava — hlavné mesto Slovenska a administratívne stredisko Bratislavského kraja v juhozápadnej časti štátu na obidvoch brehoch rieky Dunaj na styku Podunajskej nížiny, Malých Karpát a Záhorskej nížiny v blízkosti hraníc s Maďarskom a Rakúskom, 169 m n. m. (stred mesta); 426-tis. obyvateľov (2017). Bratislava má 17 mestských častí (Čunovo, Devín, Devínska Nová Ves, Dúbravka, Jarovce, Karlova Ves, Lamač, Nové Mesto, Petržalka, Podunajské Biskupice, Rača, Rusovce, Ružinov, Staré Mesto, Vajnory, Vrakuňa, Záhorská Bystrica) zoskupených do 5 okresov: Bratislava I, Bratislava II, Bratislava III, Bratislava IV, Bratislava V. Je sídlom prezidenta, vlády, NR SR, ministerstiev, konzulárnych zastupiteľstiev a veľvyslanectiev, vedeckým centrom, sídlom SAV, strediskom vysokého a stredného školstva. Je to tiež mesto s najväčším počtom divadiel, kín, múzeí, galérií a výstavných siení na Slovensku, turistické a športové centrum a významná dopravná križovatka (železničný a cestný uzol). Nachádza sa tu medzinárodné letisko (Letisko M. R. Štefánika) a riečny prístav (jeden z najväčších na Dunaji). Dunaj je na území Bratislavy premostený šiestimi mostami (→ bratislavské mosty) – Mostom Lanfranconi (diaľničný most), Mostom SNP (cestný most), Starým mostom (určený na električkovú dopravu, pre cyklistov a chodcov), Mostom Apollo (cestný most), Prístavným mostom (diaľnično-železničný most) a Lužným mostom (diaľničný most). V Bratislave je najvýznamnejšia koncentrácia priemyslu na Slovensku zastúpeného najmä automobilovým, chemickým, petrochemickým, strojárskym, elektrotechnickým, elektronickým, textilným, polygrafickým, potravinárskym a energetickým priemyslom.

Nachádza sa tu Zoologická záhrada (založená 1960, plocha 96 ha, asi 178 druhov živočíchov) a Botanická záhrada UK (založená 1942, plocha 5,5 ha, asi 5-tis. domácich a cudzokrajných druhov rastlín). V meste má sídlo aj Slovenská akadémia vied. V Bratislave sa každoročne usporadúvajú viaceré kultúrne a spoločenské akcie a výstavy (Bratislavské hudobné slávnosti, Bratislavské jazzové dni, Bienále ilustrácií Bratislava, medzinárodná výstava kvetov Flóra, knižný veľtrh Bibliotéka a i.). Je tiež rodiskom, pôsobiskom a miestom odpočinku mnohých významných osobností.

Prírodné pomery

Podunajskú nížinu a Záhorskú nížinu spája na juhu Devínska brána (lat. Porta Hungarica), na severe Lamačská brána. Bratislava leží na rozhraní teplej a miernej klimatickej oblasti s priemernou ročnou teplotou 9,6 °C, priemernou teplotou v júli nad 20 °C, v januári -1,6 °C a s ročným úhrnom zrážok 650 – 670 mm, maximum v júli (70 – 72 mm), minimum vo februári (39 – 40 mm). Malé Karpaty ako významná horská prekážka prúdenia vzduchu spôsobujú značný rozdiel v rozložení smerov a rýchlosti vetra: v Podunajskej nížine prevládajú severozápadné, v Záhorskej nížine juhovýchodné vetry. Dunaj, druhý najväčší veľtok Európy, vchádza na územie Slovenska cez Devínsku bránu, kde má väčší spád, pri výstupe z brány sa spád zmenšuje, v dôsledku čoho dochádza k akumulácii nánosov a Dunaj sa rozvetvuje. Pod Zimným prístavom sa oddeľuje ľavostranné rameno Malý Dunaj. Priemerný ročný prietok Dunaja v Bratislave je 2 000 m³/s, maximum v máji – júni. Pôda v nížinách sa intenzívne poľnohospodársky využíva, na svahoch Malých Karpát má tradíciu vinohradníctvo.

Dejiny

Najstaršie stopy osídlenia Bratislavy pochádzajú zo staršieho paleolitu (archeologické nálezy z Dúbravky a Mlynskej doliny) a z mezolitu (Šúr, Dúbravka). Nálezy z neolitu patria ku kultúre s lineárnou keramikou (Staré Mesto, Mlynská dolina, Devínska Kobyla, Devín) a k lengyelskej kultúre (Mlynská dolina, Dúbravka, Devínska Kobyla, Záhorská Bystrica, Lamač). V eneolite sídlil na území Bratislavy ľud bolerázskej skupiny i badenskej kultúry (Staré Mesto, Hradný vrch, Dúbravka, Devín). Sídliská i pohrebiská sú doložené i zo staršej bronzovej doby (únětická, wieselburská a maďarovská kultúra), zo strednej bronzovej doby (ľud mohylovej kultúry) a z mladšej bronzovej doby (velatická kultúra). Sídliská a pohrebiská z halštatskej doby (kalendenberská kultúra) sú doložené na Hradnom vrchu, v Starom Meste, na Devíne, vo Vajnoroch a i. V laténskej dobe dosiahla Bratislava vrchol pravekého vývoja. V 5. alebo vo 4. stor. pred n. l. prišli na juhozápadné Slovensko Kelti, ktorí na území Veľkej Bratislavy vybudovali niekoľko sídlisk, z ktorých najrozsiahlejšie sa nachádzalo na území dnešného Starého Mesta. Toto keltské mesto (oppidum) bolo správnym strediskom širšej oblasti, jeho súčasťou bolo aj sídlisko na mieste dnešného Bratislavského hradu, pod jeho správu patrili keltské sídliská vo Vajnoroch, v Devíne, Záhorskej Bystrici, Devínskej Novej Vsi, Dúbravke a i. Na území Bratislavy sa našlo niekoľko pokladov zlatých a strieborných keltských mincí (→ biatek), doklady o ich razbe (dávkovacie platničky na mince a tégliky na mincový kov), ako aj nástroje a šperky. Dôležité refúgium Keltov s dokladmi o výrobe bronzových predmetov bolo na Devíne. Keltské oppidum prekvitalo najmä v 1. stor. pred n. l. a jeho zánik pred prelomom letopočtu (pravdepodobne 60 – 58 pred n. l.) súvisel s vpádom Dákov pod vedením kráľa Burebistu.

Po prelome letopočtu prichádzali na územie Bratislavy prvé germánske kmene Markomanov a Kvádov (doteraz najstaršie preskúmané sídlisko z 1. stor. n. l. bolo v Dúbravke, ďalšie vo Vajnoroch, v Trnávke, Devínskej Novej Vsi, Záhorskej Bystrici a i.). V tom období sa posúvali hranice Rímskej ríše na severe a začiatkom n. l. sa severnou hranicou rímskeho impéria stala rieka Dunaj. Hoci Rimania územie na ľavom brahu Dunaja nikdy trvalo neobsadili, vybudovali tam niekoľko dočasných táborov a pevností (rímske vojenské stavby na Bratislavskom hrade a na Devíne, rímska stanica v Stupave, rímsky kúpeľ vo vidieckej usadlosti v Dúbravke – Villa rustica, rímsky objekt na Laurinskej ulici za zadným traktom Primaciálneho paláca a i.). Na pravom brehu Dunaja, ktorý bol integrálnou súčasťou rímskeho impéria, boli odkryté pozostatky rímskeho vojenského mesta Gerulata (Rusovce). Nálezy z obdobia sťahovania národov (4. a 5. stor. n. l.) sú známe z Vajnôr, Devína, Rusoviec a Devínskej Novej Vsi, kde bolo preskúmané longobardské pohrebisko.

Okolie Bratislavy patrí k územiam s najstarším slovanským osídlením na Slovensku. Najstaršie slovanské nálezy sú známe z 5. – 6. stor. (osada i žiarové pohrebisko v Dúbravke), zo 7. – 8. stor. sú známe slovansko-avarské pohrebisko v Devínskej Novej Vsi, ďalšie v Záhorskej Bystrici a takmer vo všetkých mestských častiach. Hradný vrch bol Slovanmi osídlený najneskôr koncom 8. stor., čoho dokladom sú odkryté základy trojloďovej veľkomoravskej baziliky v jeho východnej časti a hroby z 9. stor. Postupne bol opevnený tak, že sa v nasledujúcich storočiach stal politickým, cirkevným a správnym centrom juhozápadného Slovenska. Mimoriadny strategický význam mal vo veľkomoravskom období (9. stor.) aj Devín i ďalšie dve hradiská situované nad Devínskou Novou Vsou.

Bratislava je písomne doložená 907 ako Braslavespurch, Brezalauspurc, 1002 Poson, 1042 Brezesburg, 1045 Bosenburg, 1048 Brecesburg, 1052 Poson, Brezisburg, Bresburc, Preslawaspurch, 1098 Prespurch, 1107 Bosan, 1108 Presburch, Bosania, Prespurch, Bresburch, Prespuerch, Brespurg, Posonia, Possen, 1109 Bosan, Presburch, 1142 Poson, 1143 Bosonium, 1146 Bosan, 1147 Prespurch, 1151 Posonium,1163 – 64 Posonium, 1172 Poson, 1189 Bosonium, Brezburc, Bosonium quod Prespurc teutonica nuncupatur, Brisburc, Posonium, 1194 Poson, 1197 Posony, 1217 Posonia, 1773 Posonium, Posony, Presburg, Pressporek, 1786 Pressburg, Posony, Pressporek, Posonium, Pisonium, 1808 Posonium, Posony, Pozsony, Pressburg, Pressporek, 1863, 1877 – 1913 Pozsony, 1873 Poson, 1919 Bratislava.

Od 9. stor. predstavovala správne centrum s hradom, od 10. stor. osídlenie v rámci dnešnej Bratislavy vzrastalo a vývoj smeroval k vzniku stredovekého mesta. V 11. stor. bol na hradnom kopci postavený kostol s patrocíniom (asi) najsv. Spasiteľa, pri ktorom sídlila kolegiátna kapitula na čele s prepoštom. Už v 11. stor. bol v sídlisku východne od hradu menší Kostol sv. Martina a na hradnom svahu rotunda (pravdepodobne) sv. Mikuláša s cintorínom. V roku 1204 pápež povolil presťahovať prepoštstvo z hradu do podhradnej osady (burgus) a novopostavený prepoštský (kapitulný) kostol (1221) dostal dvojité patrocínium (najsv. Spasiteľa a sv. Martina). V podhradnej osade bol aj ženský kláštor, ktorý v roku 1235 dostali cisterciánky (z Heiligenkreuzu) a po nich koncom 13. stor. klarisky. Počas mongolského vpádu (1241 – 42) bolo sídlisko (mesto) pod hradom vyplienené a po obnovení opätovne v rokoch 1271 a 1273 spustošené vojskami českého kráľa Přemysla Otakara II. V roku 1278 sa spomína mestský richtár Jakub a 12 prísažných, v roku 1280 zasa spoločenstvo mešťanov. Základné mestské privilégium potvrdil mestu v roku 1291 Ondrej III. Je to jediné mestské privilégium v Uhorskom kráľovstve z 13. stor., v ktorom sa darované výsady výslovne udeľujú aj Židom bývajúcim v meste. V 2. polovici 13. stor. vznikol na okraji mesta františkánsky konvent a existovali aj ďalšie tri fary (sv. Michala, sv. Ondreja, sv. Vavrinca) pre obyvateľov predmestí. Koncom 13. alebo začiatkom 14. stor. bol vedľa zničenej rotundy novopostavený Kostol sv. Mikuláša a na predmestí špitál spravovaný rehoľou antonitov. Synagóga je písomne doložená v roku 1335. Pri brode cez Dunaj stála už v roku 1254 Vodná veža, ktorá bola mýtnicou. V roku 1288 dostalo mesto Krásnu Ves (Széplak, Schöndorf) s Kostolom sv. Gotharda, 1390 Vydricu, 1412 Blumenau (neskorší Lamač) a osadu Sellendorf (zaniknutá). V majetku hradu ostala len osada na južnom a východnom svahu Hradného vrchu (pri Kostole sv. Mikuláša). V 13. stor. boli na okraji románskeho mesta (rozlohou tvorilo len asi polovicu neskoršieho gotického mesta) viaceré vežové domy.

Súvislé mestské hradby s bránami a vežami boli postavené koncom 13. a začiatkom 14. stor. (zo štyroch brán sa dodnes zachovala iba Michalská brána a fragmenty hradbových múrov). Už v 2. polovici 14. stor. boli predmestia omnoho väčšie ako gotické mesto medzi hradbami (16 ha). V 14. stor. rozšírili Anjouovci najmä hospodárske privilégiá mesta (právo výročného trhu a trhová sloboda, mýtne slobody, oslobodenie od tridsiatku). Mesto prosperovalo najmä za vlády Žigmunda Luxemburského, ktorý mu potvrdil všetky staršie donácie a výsady a udelením nových privilégií ho vyzdvihol na popredné politické a hospodárske mesto Uhorska: 1402 dostalo právo skladu, 1405 sa na základe kráľovského dekrétu stalo slobodným kráľovským mestom, 1430 dostalo právo raziť mince, 1436 právo používať mestský znak. Jeho ďalší rozmach nastal za vlády Mateja I. Korvína, ktorý 1459 povolil pečatiť mestské listiny červeným voskom, 1464 vydal pre Bratislavu zlatú bulu, v ktorej mestu potvrdil všetky privilégiá od predchádzajúcich panovníkov, 1468 posilnil právomoc mestskej rady udelením práva meča a 1465 na základe povolenia pápeža Pavla II. zriadil v Bratislave Univerzitu Istropolitanu, prvú univerzitu na našom území. V 15. stor. vznikli ďalšie dve predmestia – Nové Mesto a Dunajské Mesto. Koncom 15. stor. mala Bratislava okolo 8-tisíc obyvateľov, ktorí sa zaoberali najmä vinohradníctvom, remeslami a obchodom.

Od 10. stor. bola Bratislava na rozhraní troch etník – Slovákov, Nemcov a Maďarov. Od 2. polovice 13. až do začiatku 20. stor. tam boli početne najsilnejšou národnosťou Nemci. Osobitný význam nadobudla po bitke pri Moháči a po nástupe Habsburgovcov na uhorský trón (1526 Ferdinand I.), keď sa po obsadení Budína Turkami uhorská šľachta sťahovala na sever, na územie dnešného Slovenska. V roku 1530 Turci ohrozovali aj Bratislavu a čiastočne ju poškodili ostreľovaním. V roku 1531 boli v očakávaní tureckého útoku zbúrané tri predmestské kostoly ležiace neďaleko hradieb (sv. Michala, sv. Ondreja, sv. Vavrinca), ako aj kláštory a nemocnice spred hradieb. Materiál z nich sa použil na spevnenie a opravu hradieb. Turci však Bratislavu nikdy nedobyli. Bratislava sa postupne stala sídlom centrálnych uhorských inštitúcií a v roku 1536 bola krajinským zákonom ustanovená za (dočasné) hlavné mesto, čo však fakticky trvalo skoro 250 rokov. Po obsadení Stoličného Belehradu Turkami sa stala korunovačným miestom uhorských kráľov. Ako prvý tam bol v Dóme sv. Martina korunovaný za uhorského kráľa neskorší rímsko-nemecký cisár Maximilián II. (1563). Na tento účel sa dóm používal až do roku 1830, bolo v ňom korunovaných jedenásť kráľov vrátane Márie Terézie a sedem kráľovien – manželiek kráľov, z habsburskej dynastie. Do 2. polovice 18. stor. bola Bratislava sídlom Uhorskej komory a Uhorskej miestodržiteľskej rady a až do polovice 19. stor. sídlom uhorského snemu (posledné zasadanie, na ktorom bolo zrušené poddanstvo a niektoré výsady šľachty, sa konalo 1847 – 48). Súčasne bola sídlom ostrihomského arcibiskupa, prímasa Uhorska. V 2. štvrtine 16. stor. sa počet jej obyvateľov odhadoval na 6- až 7-tisíc a začiatkom 18. stor. na 9-tisíc.

Veľký rozkvet mesta nastal koncom 17. stor. po vyhnaní Turkov z Uhorska. Od roku 1720 až do 80. rokov 18. stor. sa počet obyvateľov viac ako strojnásobil (33-tisíc). V roku 1715 bolo v Bratislave 350 remeselníckych dielní, v roku 1765 tam pracovalo 800 majstrov, v roku 1785 už 1 000 remeselníckych majstrov, 1 800 tovarišov a 500 učňov. V 70. a 80. rokoch 18. stor. sa všetky uhorské ústredné inštitúcie (okrem snemu) presťahovali do Budína. V čase protireformácie prišli do Bratislavy viaceré cirkevné rehole (jezuiti, trinitári, milosrdní bratia, alžbetínky a i.). Cirkevným centrom evanjelikov a. v. sa stala štvrť v okolí Panenskej ulice. Pôvodný gotický ráz mesta sa zmenil v 17. – 18. stor., keď bolo vo vnútornom meste postavených viacero barokových kostolov a množstvo šľachtických palácov (napr. Primaciálny palác, v ktorom bol 26. decembra 1805 podpísaný Bratislavský mier) a za hradbami vtedajšej mestskej zástavby v zeleni parkov letné paláce šľachty i cirkevných hodnostárov: Grasalkovičov palác (dnes sídlo prezidenta SR), Aspremontov palác (sídlo dekanátu Lekárskej fakulty UK), letný arcibiskupský palác (sídlo Úradu vlády SR). Koncom 18. stor. malo mesto už vyše 30-tisíc obyvateľov, a preto sa začalo s búraním hradieb, ktoré prekážali jeho rastu. Po úpravách dunajského nábrežia v južnej časti mesta vznikla promenáda (dnešné Hviezdoslavovo námestie) a pozdĺž severných hradieb dnešné Námestie SNP.

V tomto období sa Bratislava stala i významným kultúrnym centrom. Rozvíjal sa divadelný a hudobný život. V meste účinkovali profesionálne talianske a nemecké divadelné spoločnosti (prvá divadelná scéna bola zriadená 1656 pri evanjelickom lýceu), od 1747 mala Bratislava stálu divadelnú scénu (spočiatku v časti paláca Uhorského snemu na Laurinskej ulici, neskôr v objekte v Streleckej priekope, 1764 – 75 v Zelenom dome), od 1776 na dnešnom Hviezdoslavovom námestí vlastnú divadelnú budovu. V kostoloch sa pestovala chrámová, v šľachtických palácoch svetská hudba, vystupovali tam významní hudobníci (napr. J. Haydn, L. van Beethoven, W. A. Mozart), 1828 bol založený Cirkevný hudobný spolok (Kirchenmusikverein). V Bratislave pôsobili, resp. z nej pochádzali významní skladatelia (napr. J. N. Hummel). V rokoch 1721 – 22 tam M. Bel vydával prvý pravidelne vychádzajúci týždenník v Uhorsku Nova Posoniensia, od 1764 (až do 1929) vychádzal Pressburger Zeitung, 1780 – 88 Magyar Hírmondó, 1783 – 87 Prešpurské noviny (Presspurské nowiny). Existovali tam viaceré významné tlačiarne (napr. belnaiovská). Mesto sa stalo významným vzdelávacím centrom: pôsobili tam dve gymnáziá (katolícke, založené 1626 ako jezuitské kolégium, a bratislavské evanjelické lýceum), 1784 – 90 na hrade generálny seminár, po jeho zrušení seminár ostrihomskej arcidiecézy (1790 – 1802), 1784 – 1919 právnická akadémia (preložená z Trnavy) a ješiva, jedna z najvýznamnejších škôl tohto druhu v Európe, od 1859 verejná vysoká rabínska škola. Koncom 18. stor. sa Bratislava stala jedným z najdôležitejších centier slovenského národného obrodenia. Z prostredia generálneho seminára vyšla prvá generácia bernolákovcov, na bratislavskom evanjelickom lýceu študovali celé generácie národných buditeľov (→ štúrovci) a významných slovenských osobností. Okolo polovice 19. stor. mala Bratislava 42 238 obyvateľov, z toho 22 518 Nemcov, 7 584 Slovákov, 4 840 Židov a 3 145 Maďarov.

Prudkému rozvoju priemyslu a obchodu v 19. stor. pomohlo vybudovanie prvej konskej železnice (1837 – 46), ktorá spojila Bratislavu s Trnavou (1872 – 73 bola prebudovaná na spojenie s Považím), ako aj železničné spojenie s Viedňou (1848) a s Budínom (1850). V roku 1890 bol postavený prvý železný most cez Dunaj, 1895 mestská električková trať. V roku 1900 bolo v Bratislave už vyše 50 väčších priemyselných podnikov s účasťou zahraničného i domáceho kapitálu, napr. továreň Dynamit-Nobel, pivovar Stein, Patrónka (Rothova muničná továreň), Stollwerck, neskôr vznikli Kablo, rafinéria minerálnych olejov Apollo, Siemens a Danubius. Pred 1. svetovou vojnou tam sídlilo veliteľstvo V. armádneho zboru, ktorého veliteľ, arcivojvoda Friedrich, mal sídlo v Grasalkovičovom paláci. V roku 1912 bola založená Alžbetínska univerzita.

Veľký rozvoj Bratislavy nastal po vzniku Československa (1918), keď sa v roku 1919 stala hlavným mestom Slovenska a sídlom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. V roku 1928 sa stala aj sídlom Krajinského úradu a vznikali tu kultúrne inštitúcie s celonárodnou pôsobnosťou (UK, SND a i.). V roku 1919 mala 83 200 a v roku 1930 už 123 844 obyvateľov. Po vyhlásení slovenskej autonómie 6. októbra 1938 sa stala sídlom autonómnej vlády, slovenského snemu a 14. marca 1939 na šesť rokov hlavným mestom vojnovej Slovenskej republiky. V roku 1940 bolo zo 133 506 obyvateľov Bratislavy 66 835 Slovákov. Od roku 1945 bola Bratislava opäť súčasťou ČSR. Po vzniku (tzv.) Veľkej Bratislavy (1. apríla 1946) bolo k mestu pričlenených i sedem dovtedy samostatných obcí (Petržalka, Prievoz, Rača, Lamač, Devín, Dúbravka, Vajnory). V 2. polovici 20. stor. sa počet obyvateľov Bratislavy viac ako strojnásobil, v hromadnej bytovej výstavbe kvalita ustúpila kvantitatívnym požiadavkám; boli vybudované veľké sídliská (Štrkovec, Trávniky, Ostredky, Pošeň, neskôr Petržalka, Dúbravka, Lamač, Dolné Hony a i.) a pripojené dovtedy samostatné obce Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa, Záhorská Bystrica a Čunovo. V súčasnosti je Bratislava najvýznamnejším kultúrnym a vzdelávacím centrom Slovenska.

Kultúrno-vzdelávacie inštitúcie

Divadlá: Slovenské národné divadlo s umeleckými súbormi Opera SND, Balet SND a Činohra SND (sídlia v historickej budove SND a v novej budove SND), ďalej Nová scéna, Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, Divadlo West, Štúdio L + S, ASTORKA Korzo ’90, Stoka, Aréna, GUnaGU, Bratislavské bábkové divadlo a viaceré ďalšie amatérske a poloprofesionálne tanečné a divadelné súbory;

hudobné telesá: Slovenská filharmónia, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala, SĽUK, Lúčnica, Gymnik a i.;

múzeá: Slovenské národné múzeum (Archeologické múzeum SNM, Historické múzeum SNM, Hudobné múzeum SNM, Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku SNM, Múzeum židovskej kultúry na Slovensku SNM, Múzeum kultúry Karpatských Nemcov SNM, Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku SNM, Prírodovedné múzeum SNM), Múzeum mesta Bratislavy (Múzeum dejín mesta, Múzeum farmácie, Múzeum historických interiérov, Múzeum hodín, Múzeum vinohradníctva, Múzeum zbraní, Múzeum Johanna Nepomuka Hummela, Múzeum Janka Jesenského, Múzeum Arthura Fleischmanna, Hrad Devín, Antická Gerulata Rusovce), Múzeum obchodu, Múzeum polície SR, Múzeum colníctva a finančnej správy, Múzeum školstva a pedagogiky, Múzeum telesnej kultúry v SR, Tenisové múzeum, Krajanské múzeum Matice slovenskej, Slovenské plynárenské múzeum, Múzeum dopravy, Železničné múzeum SR, Múzeum petržalského opevnenia, Vodárenské múzeum, Múzeum Divadelného ústavu, Múzeum Jána Cikkera, Múzeum fotografie, Židovské komunitné múzeum a i.;

galérie: Slovenská národná galéria, Galéria mesta Bratislavy, Danubiana Meulensteen Art Museum, Galéria Horský park, Kunsthalle Bratislava, Galéria Nedbalka a i.;

knižnice: Univerzitná knižnica, Ústredná knižnica SAV s Lyceálnou knižnicou, Slovenská lekárska knižnica, Centrum vedecko-technických informácií SR, Slovenská ekonomická knižnica, Slovenská pedagogická knižnica, Mestská knižnica, Knižnica Archívu mesta Bratislavy a i.;

archívy: Slovenský národný archív, Archív mesta Bratislavy, Štátny archív v Bratislave;

vysoké školy: Univerzita Komenského, Slovenská technická univerzita, Ekonomická univerzita, Vysoká škola múzických umení, Vysoká škola výtvarných umení, Akadémia Policajného zboru, Slovenská zdravotnícka univerzita;

Stavebné pamiatky

Medzi národné kultúrne pamiatky patrí Bratislavský hrad, hrad Devín, Dóm sv. Martina, budovy Univerzity Istropolitany a bratislavského evanjelického lýcea a pamätník Slavín.

Staré Mesto (mestská pamiatková rezervácia)

Zo stredovekého opevnenia mesta sa zachovali zvyšky kamenných hradbových múrov, ktoré sa budovali od 13. stor. (v 18. stor. čiastočne zbúrané). Opevnenie malo pôvodne 4 brány, z ktorých sa zachovala len Michalská brána. Pochádza pôvodne zo 14. stor., neskôr bola viackrát prestavovaná, posledná baroková úprava je z roku 1758. Na jej vrchole je medená socha archanjela Michala s drakom. Dnes sa vo veži nachádza Múzeum zbraní Múzea mesta Bratislavy. V predbrání je baroková lekáreň U červeného raka s Múzeom farmácie Múzea mesta Bratislavy.

Dóm sv. Martina je najväčšou sakrálnou stavbou mesta. Pôvodne to bol kapitulský prepoštský a mestský farský kostol, v rokoch 1563 – 1830 aj korunovačný kostol uhorských kráľov, od 1995 konkatedrála, od 2008 katedrála. Jedinečná gotická pamiatka (14. – 15. stor.) bola postavená na mieste staršieho románskeho sakrálneho objektu (z 13. stor.) ako trojloďová hala (juhovýchodné nárožie staršej stavby z 13. stor., severný obvodový múr z 1370 – 1400, južný z 1401 – 11, osemboké piliere po 1435, sieťová klenba v strednej lodi dokončená 1452 podľa plánov staviteľa viedenskej svätoštefanskej huty H. Puchspauma) s presbytériom (1461 – 97, na sieťovej klenbe sú svorníky s erbmi kráľa Mateja I. Korvína, krajín, miest a magnátov), s predsieňou (po 1510), s vežou so symbolom uhorskej kráľovskej koruny na vrchole (pôvodne súčasť mestského opevnenia, plnila zároveň funkciu obrannej bašty, 1849 neogoticky prestavaná podľa návrhu I. Feiglera st.) a s kaplnkami (južná Kaplnka kráľovnej Žofie, postavená po 1400; na severnej strane dómu Kaplnka sv. Anny z 2. polovice 15. stor., neogoticky upravená 1854; baroková Kaplnka sv. Jána Almužníka z 1727 – 32 s náhrobkom kardinála I. Esterháziho od J. R. Donnera z 1732). Na severnej strane chrámu je hlavný portál (upravený 1893 – 95 v neogotickom slohu, pôvodný z 2. pol. 15. stor. sa zachoval len vo fragmentoch). V rokoch 1865 – 67 bol dóm regotizovaný (J. Lippert). V interiéri sa nachádza bronzová gotická krstiteľnica (1409), renesančná drevená Pieta (1642) na neogotickom oltári pri južnom vchode, jazdecké súsošie sv. Martina so žobrákom (1734 – 35, J. R. Donner) i epitafy (J. Schomberga, M. Pálfiho, P. Pázmaňa a i.). Pod dómom sa nachádzajú krypty, do ktorých boli pochovávaní bratislavskí prepošti a kanonici, ale aj mešťania, v 16. – 18. stor. ostrihomskí arcibiskupi a významní hodnostári uhorského štátu. Pochovaný je tam aj slovenský spisovateľ, bratislavský kanonik J. I. Bajza.

Na Hlavnom námestí sa nachádza komplex budov Starej radnice (dnes Múzeum dejín mesta Múzea mesta Bratislavy) z 13. – 20. stor. Jej dnešný štvorkrídlový pôdorys s ústredným dvorom vznikol postupným pripájaním budov k pôvodnému gotickému vežovému domu richtára Jakuba (severné krídlo a časť západného krídla s vežou, 13. stor.), ktorý mestská rada prebudovala na radnicu. V 15. stor. bol pripojený Pawerov dom, koncom 16. stor. Ungerov dom zo 14. stor. na priečelí so soškou sv. Ladislava, v 16. stor. bolo postavené východné krídlo so žalárami v pivniciach, 1867 bol pripojený rokokový Aponiho palác, 1868 bola na mieste jeho zbúraného severného krídla a časti Ungerovho domu postavená nová radná sieň (I. Feigler ml., 1910 zbúraná), po 1911 zadný trakt budovy obrátený do Primaciálneho námestia.

Pred Starou radnicou na Hlavnom námestí stojí kamenná Maximiliánova fontána (nazývaná aj Rolandova, podľa legendárneho rytiera) postavená 1572 na počesť Maximiliána I., prvého uhorského kráľa, ktorý bol korunovaný v Bratislave. Vedľa sa nachádza aj gotický rímskokatolícky Kostol zvestovania Panny Márie (františkánov) s kláštorom a s dvojpodlažnou Kaplnkou sv. Jána Evanjelistu s hrobkou rodiny richtára Jakuba. Kostol bol vysvätený v roku 1297 a v 18. stor. barokovo upravený.

Medzi významné sakrálne stavebné pamiatky v Starom meste patrí aj gotický kostol a kláštor klarisiek zo začiatku 14. stor., ktorý sa dnes využíva ako koncertná sieň a príležitostná galéria, ďalej tiež neskororenesančný rímskokatolícky Kostol najsv. Spasiteľa (jezuitský; pôvodne evanjelický z 1636 – 38, od 1672 patrí jezuitom), neskororenesančný rímskokatolícky Kostol Loretánskej Panny Márie (uršulínky) s kláštorom (pôvodne evanjelický z 1658), jednoloďový barokový rímskokatolícky Kostol sv. Mikuláša (1661, od 1950 využívaný pravoslávnou cirkvou) či gotická Kaplnka sv. Kataríny (1311 – 25) s klasicizujúcim priečelím (I. Feigler st., okolo 1840).

Z profánnych stavieb v Starom meste vynikajú najmä viaceré paláce. Klasicistický Primaciálny palác (1778 – 81, M. Hefele) je dnes sídlom primátora Bratislavy. V jeho interiéri sa nachádza séria vzácnych tapisérií z 1. polovice 17. stor. s výjavmi z antickej legendy o láske Héry a Leandra vyrobených v anglickej kráľovskej manufaktúre v Mortlake, ako aj freska od F. A. Maulbertscha v Kaplnke sv. Ladislava (1780 – 81). Bývalý barokový palác Uhorskej kráľovskej komory (1753 – 56, G. Martinelli; prístavba od F. A. Hillebrandta z 1772) a priľahlý barokový palác de Pauliho (1775 – 76, F. A. Hillebrandt) sú sídlom Univerzitnej knižnice. Rokokový Mirbachov palác (1768 – 70, M. Höllrigl) je dnes sídlom Galérie mesta Bratislavy. Ďaľšími významnými palácmi sú napr. barokový Jesenákov palác (1. pol. 18. stor.), neskororenesančný palác M. Esterháziho (pol. 17. stor.) na Kapitulskej ulici, barokový palác L. Pálfiho (pred 1747), barokový palác J. Esterháziho (okolo 1740 – 43), Balašov palác (1754 – 62), neskorobarokový Čákiho palác (1775, Matej Walch) či rokokový Erdődyho palác (1770, Matej Walch). Z meštianskych domov je významná renesančná Segnerova kúria (1648).

Mimo mestskej pamiatkovej rezervácie

Medzi významné pamiatky sakrálnej architektúry patria:

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Jána z Mathy (trinitárov, nazývaný aj Kostol Sv. Trojice, Kostol Najsv. Trojice, trojičný; 1717 – 25) na klenbe s iluzívnou freskou od Antonia Galli-Bibienu z 1744 – 45;

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Štefana (kapucíni; 1711 – 17) s kláštorom (1708 – 12);

barokový rímskokatolícky Kostol navštívenia Panny Márie (milosrdných bratov; 1723 – 28) s oltárnymi maľbami od M. Speera a so sochami od A. Rigeleho;

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety (alžbetínok) s kláštorom (1739 – 43);

rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (kanonistiek Notre-Dame) s kláštorom (1747 – 54);

klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Ladislava (postavený 1830 – 32 spolu s mestským špitálom podľa projektu I. Feiglera st.);

klasicistický Veľký evanjelický kostol (1776, M. Walch);

klasicistický Malý evanjelický kostol (1778, M. Walch);

secesný rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety, nazývaný aj Modrý kostolík, a gymnázium (1909 – 13 a 1906 – 08, Ö. Lechner);

Medzi významné svetské stavby patria:

barokový Grasalkovičov palác (okolo 1760, dnes sídlo prezidenta SR);

barokový bývalý letný arcibiskupský palác (17. – 18. stor., dnes sídlo Úradu vlády SR);

barokový Aspremontov palác (1770, dnes sídlo Dekanátu Lekárskej fakulty UK);

bývalé vodné kasárne (1759 – 63, dnes sídlo Slovenskej národnej galérie);

budova Slovenského národného divadla (1884 – 86, F. Fellner, H. Helmer);

secesná budova bývalej Eskontnej a zmenárenskej banky (1906 – 11, Albert Körössy, Géza Kiss);

Reduta (1911 – 19, dnes sídlo a koncertná sieň Slovenskej filharmónie);

budova Starej tržnice (1910, Endre Makay, Gyula Laubner, František Nechyba, Jenő Dobisz).

Po vzniku Československa: budovy Tatra banky (1922 – 25, M. M. Harminc, dnes sídlo Ministerstva kultúry SR), Umeleckej besedy slovenskej (1924 – 26, A. Balán, Jiří Grossmann), Policajného riaditeľstva (1925, F. Krupka), Všeobecného penzijného úradu (1925 – 27, J. Merganc, dnes sídlo Predsedníctva SAV), vysokoškolského internátu Lafranconi (1928 – 33, K. Šilinger), Zemedelského múzea (1924 – 30, M. M. Harminc, dnes Slovenské národné múzeum), hotela Carlton (1928 – 30, M. M. Harminc), Rektorátu UK (1931 – 37, F. Krupka);

funkcionalistická architektúra medzivojnového obdobia, ktorá dosiahla vrchol v 30. rokoch 20. stor. a jej kvalita je porovnateľná so svetovým vývojom: prvá výšková skeletová 12-podlažná budova Manderla (1934 – 35, Christian Ludwig a A. Danielis), obchodné domy Baťa (1931, V. Karfík), Bohuslav Brouk (1936, Christian Ludwig, A. Danielis, dnes Duna; 1979 – 85 bol k nemu pristavaný Dom odievania, Peter Minarovič, J. M. Bahna), Zemská úradovňa pre poistenie robotníkov (1932) a Okresná sociálna poisťovňa (1937 – 39, A. Balán, Jiří Grossmann) na Bezručovej ulici, komplex polyfunkčných budov bývalého Ústredného družstva a Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc (1934 – 39, E. Belluš) na Námestí SNP, budova bývalej Československej národnej banky (1937 – 38, E. Belluš, dnes sídlo Generálnej prokuratúry SR), budova bývalej Slovenskej národnej banky a Divadla P. O. Hviezdoslava (1942 – 55, E. Kramár, Š. Lukačovič, dnes Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava).

Po 2. svetovej vojne: Nová radnica (1947 – 48, E. Belluš), hotel Devín (1949 – 54, E. Belluš, Ernest Krampl, V. Uhliarik), vysokoškolský internát Mladá garda (1951 – 55, E. Belluš), areál STU (1950 – 85), komplex Slovenskej televízie (1965 – 78, V. Čurilla, J. Struhař) s 29-podlažnou budovou tvorby programov, v tých časoch najvyššou v Česko-Slovensku, Krematórium s urnovým hájom (1965 – 69, F. Milučký), športová hala na Pasienkoch (1962, J. Chovanec), komplex obchodného domu (bývalý Prior) a hotela Kyjev (1964 – 78, I. Matušík), budova Slovenského rozhlasu v tvare obrátenej pyramídy (1970 – 85, Š. Ďurkovič, Š. Svetko, B. Kissling), nová budova NR SR (1986 – 94, Ľ. Jendreják a kolektív);

architektúra neskorej moderny a postmoderny: hotel Fórum (1986 – 89, J. Hauskrecht a kolektív), centrála Všeobecnej úverovej banky (1996, J. M. Bahna, Ľubomír Závodný a kolektív), Slovenskej sporiteľne (1994 – 95, I. Marko, prestavaná 2014 –15), nová budova Národnej banky SR (1998 – 2002, M. Kusý, Pavol Paňák a kolektív) a i.

Cintorín a pamätník Červenej armády Slavín (1957 – 60, J. Svetlík) na kopci nad Bratislavským hradom, v areáli ktorého sa nachádza umelecká výzdoba od L. Snopka, J. Kostku, J. Kulicha, T. Bártfaya, R. Pribiša, J. Kréna, D. Castiglioneho a A. Trizuliaka.

Cyprián, vlastným menom František Ignác Jäschke, aj Jaisge, 28. 7. 1724 Polkowice, Poľsko — asi 16. 4. 1775 Červený Kláštor, okres Kežmarok — uhorský prírodovedec, kamaldulský mních. Študoval v Čechách, v Poľsku (napr. lekárske vedy vo Vratislavi), pravdepodobne aj v Taliansku. Od roku 1752 (príp. 1753) pôsobil v kamaldulskom kláštore na Zobore v Nitre, od roku 1756 v Červenom Kláštore. Zaoberal sa alchýmiou, matematikou, fyzikou, výrobou zrkadiel, liečiteľstvom, a najmä botanikou. Jeho päťjazyčný herbár (1766 – 71) na 97 listoch s nalepenými 283 položkami rastlín je najstarším zachovaným herbárom na území Slovenska. Priložených je aj 32 strán (16 listov) Cypriánových úvah o vtedajšej lekárskej vede vrátane konkrétnych príkladov z jeho medicínskej praxe napísaných v nemčine. Rastliny pochádzajú väčšinou z oblasti Pienin a Tatier, sú označené nielen latinským, ale niekedy aj nemeckým, gréckym, goralským a českým názvom. Herbár je národnou kultúrnou pamiatkou a je uložený v Prírodovednom múzeu Slovenského národného múzea v Bratislave. Cyprián údajne zostrojil lietajúci stroj (krídla), na ktorom robil kĺzavé lety spod vrcholu Troch korún (autentické údaje sa nezachovali, existujú len na úrovni legiend).

Červenák, Benjamín Pravoslav, 9. 10. 1816 Pliešovce, okres Zvolen – 15. 6. 1842 Bodony, Maďarsko — slovenský učiteľ, člen štúrovskej generácie. Počas štúdií na evanjelickom lýceu v Bratislave sa zapojil do študentského hnutia. Spolu s A. B. Vrchovským založil tajný spolok Vzájomnosť (1837) a redigoval jeho rukopisné noviny. V rokoch 1838 – 39 riadil činnosť Slovanského ústavu a bol námestníkom profesora na Katedre reči a literatúry česko-slovanskej na bratislavskom evanjelickom lýceu (po Ľ. Štúrovi). Politické názory na vývoj národného hnutia spracoval v posmrtne vydanom diele Zrcadlo Slovenska (1844).

Červený Kláštor — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji v Pieninách v doline Dunajca na hranici s Poľskom, 462 m n. m.; 223 obyvateľov (2019); miestne časti: Červený Kláštor, Červený Kláštor-kúpele. Vznikla 1948 spojením Červeného Kláštora (písomne doložený 1344), Nižných Švábov (1550) a kúpeľov Smerdžonka (1828, dnes Červený Kláštor-kúpele). Obyvatelia sa pôvodne zaoberali roľníctvom, pastierstvom, prácou v lesoch a tesárstvom. Obcou prechádza cesta II. triedy vedúca z obce Hniezdne, dolinou Dunajca k štátnej hranici s Poľskom (hraničný priechod Lysá nad Dunajcom). Do katastra obce zasahuje územie Pieninského národného parku a je tam i jeho sídlo. Obec je významným turistickým strediskom (prielom Dunajca, splav Dunajca na rafte, plavba na pltiach). V obci sa tradične usporadúva hudobný festival Stretnutie Goralov v Pieninách, folklórne festivaly Zamagurské folklórne slávnosti a Kláštorné dni a festival pre mládež a rodiny Breakfestival. Pri alkalicko-sírnatých prameňoch vznikli kúpele Pod Troma Korunami, dnes Kúpele Červený Kláštor Smerdžonka, ktoré boli už v roku 1887 začlenené medzi oficiálne kúpele Uhorska a patrili medzi jedny z najvýznamnejších. Zanikli po 2. svetovej vojne, avšak vyhlásenie prameňa za prírodný liečivý zdroj v roku 2010 podnietilo novodobý rozvoj kúpeľníctva. V roku 2012 sa tam začali liečiť kožné choroby, od roku 2016 po získaní štatútu klimatických kúpeľov sa rozšírila pôsobnosť kúpeľov o liečenie ďalších chorôb (netuberkulózne choroby dýchacích ciest, duševné choroby, onkologické choroby, choroby poruchy látkovej výmeny a žliaz s vnútornou sekréciou, choroby z povolania).

V chotári obce sa nachádza bývalý kartuziánsky (neskôr kamaldulský) kláštor nazývaný Červený kláštor (aj Lechnický kláštor, Lechnica), ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou a najlepšie zachovaným stredovekým kartuziánskym (→ kartuziáni) kláštorom na Slovensku (dnes Múzeum Červený kláštor). Založenie kláštora je späté s dedinou Lechnica, ktorá bola majetkom rodu Berzeviciovcov. V roku 1319 daroval magister Kokoš (Gallus) z rodu Berzeviciovcov Lechnicu kartuziánom z kláštora na Skale útočišťa (latinsky Lapis Refugii, dnes Kláštorisko v Slovenskom raji). Kartuziáni v blízkosti Lechnice, na sútoku Dunajca a potoka Lipník (pri brode, kde sa vyberalo clo), v údolí sv. Antona založili filiálny kláštor. Zasvätený bol Panne Márii a sv. Jánovi Krstiteľovi. V roku 1352 sa stal samostatným. Kamenné budovy opevneného kláštora s kláštorným Kostolom sv. Antona Pustovníka boli vybudované po roku 1360. Ich výstavbu realizovala levočská stavebná huta. Kláštor bol postavený podľa kartuziánskej schémy, mal dva rajské dvory, severne od kostola sa nachádzali domy pre rehoľníkov (každý žil pustovníckym životom v osobitnom dome so záhradou) i spoločné priestory klauzúry (kapitulná sieň, refektár). V roku 1431 bol vyplienený husitmi, obnovený po roku 1458. V roku 1543 sa doň nakrátko (do 1545) presťahovali kartuziáni z kláštora na Skale útočišťa. S postupom reformácie začal upadať a v roku 1563 bol rozhodnutím Ferdinanda I. zrušený (komplex sa stal majetkom Spišskej kapituly). Okolo roku 1630 bol kláštorný komplex Rákociovcami prebudovaný na obrannú pevnosť, ktorá bola hospodársko-správnym centrom ich tamojšieho panstva. V roku 1699 celý areál odkúpil nitriansky biskup Ladislav III. Maťašovský (biskup v období 1696 – 1705) pre kamaldulských mníchov (→ kamalduli), ktorí sa tam usadili v roku 1711. Kláštor bol vlastníkom majetku, ku ktorému postupne patrilo až 10 okolitých dedín (k povinnostiam poddaných patrilo aj zbieranie liečivých bylín). Celý areál kláštora bol v 18. stor. upravený (1750 veža kostola, barokový refektár, hospodárske budovy, veža pri dome priora a i.). Súčasťou kláštora bol aj hospic pre pocestných s nemocnicou, lekáreň (založená 1754), kláštorná záhrada a hospodársky dvor s mlynom. V tomto období sa stal významným centrom kultúry a vzdelanosti, pôsobil tam Cyprián a Š. R. Hadbavný. Kláštor bol zrušený v roku 1782, od 1818 majetky kláštora slúžili gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove, po požiari v roku 1907 sa stal takmer ruinou. Pamiatkovo obnovený bol v 2. polovici 20. stor. a začiatkom 21. stor. Spomedzi budov kláštora je z architektonického hľadiska najvýznamnejší gotický jednoloďový kláštorný Kostol sv. Antona Pustovníka. Je zaklenutý krížovými rebrovými klenbami a má dvojicu postranných (dvojpodlažných) kaplniek vedľa presbytéria a na západnej strane emporu. Pôvodný mobiliár (napr. oltáre z dielne Majstra Pavla z Levoče z prvých desaťročí 16. stor.) sa nezachoval. Kostol bol v 18. stor. barokovo upravený (1747 vznikla štuková a maliarska výzdoba i barokový mobiliár) a aj novo posvätený. Z kláštorných budov sa zachovala neskorogotická kapitulná sieň (v literatúre označovaná aj ako refektár) zaklenutá rebrovou sieťovou klenbou z obdobia okolo roku 1510 s maľbami christologického cyklu z 1. štvrtiny 16. stor.

Medzi stavebné pamiatky v obci patrí aj evanjelický kostol z roku 1808.

decima [lat.] —

1. hist. → desiatok;

2. hud. a) desiaty stupeň k danému tónu; zložený interval oktávy + tercie (c-e¹), b) v organe pomocný hlas triapolstopovej tercie;

3. lit. aj espinela (podľa básnika V. Espinela, ktorý sa pokladá za jej autora) — strofa alebo báseň provensalského pôvodu. Skladá sa z 10 rýmovaných, väčšinou osemslabičných trochejských, neskôr jambických veršov schémy abbaaccddc alebo ababacdccd. Uplatňovala sa najmä v románskej poézii a v dramatickej tvorbe neskorého stredoveku, najmä v Španielsku, v slovenskej literatúre napr. v poézii S. H. Vajanského a P. O. Hviezdoslava.