Ilava — mesto v Trenčianskom kraji vo východnej časti Považského podolia v rozšírenej Ilavskej kotline na úpätí Strážovských vrchov, administratívne stredisko okresu Ilava, 255 m n. m.; 5 572 obyvateľov (2021). Územie v kotline na náplavovom kuželi pokrytom sprašou má rovinný reliéf, je odlesnené. Územie v Strážovských vrchoch má vrchovinný reliéf, je zalesnené. Mestské časti: Ilava, Iliavka, Klobušice. V meste je zastúpený strojársky (výroba chladiacich a ventilačných zariadení, dielov a príslušenstva pre motorové vozidlá, ložísk a prevodových prvkov), kovoobrábací, drevársky, potravinársky (pekárenské výrobky, nealkoholické nápoje) priemysel. V bývalom hrade je väzenské nápravnovýchovné zariadenie. Ilava predstavuje dopravnú križovatku na diaľnici D1 a železničnej trati Bratislava – Košice. Je turistickým strediskom a východiskovým miestom do Čičmian, Zliechova, Valaskej Belej (so strediskom zimných športov Homôľka) a Bielych Karpát (s Vršatskými bradlami a so zrúcaninou hradu Vršatec).

Ilava je písomne doložená v roku 1332 ako Leua, 1375 civitas Leua, 1390 Lewa, 1409 Leua, 1410 Lewa, 1480 Leva, v rokoch 1489, 1510 Lewa, v roku 1598 Illava, 1773 Illava, Illawa, 1786 Illawa, 1808 Illava, Illau, Ilawa, v rokoch 1863 – 1913 Illava, v roku 1920 Ilava. V roku 1971 k nej boli pričlenené obce Iliavka (písomne doložená 1388 ako Ilewka, 1472 Ilauka, 1475 Kislewa, Kyslewa, 1484 Illewka, 1508 Kyslewa, 1513 Ilewka, 1773 Illavka, Illawka, 1786 Illawka, 1808 Illavka, Ilawka, 1863 – 88 Illavka, 1892 – 1902 Illiavka, 1907 – 13 Kisléva, 1920 Ilávka, Iliavka, 1927 – 60 Ilávka, 1960 – 71 Iliavka) a Klobušice (vznikli po 1808 zlúčením obce Panské Klobušice, doloženej 1229 ako Clobuchycz, 1262 Clobucha, 1366 Kolbucha, 1374 Giobachan, 1377 Kolbacha, 1408 Klubucha, 1422 Klobiczicz, 1440 Clobocycz, Clobochka, 1466 Clwboczyk, 1472 Alsoklobuchich, 1510 Alsoklobwczycz, 1517 Alsoklobwchicz, 1519 Klowczicze, 1773 Klobussicz, Klobuczicze, 1786 Klobuschicz, 1808 Urasági-Klobusicz, Panské Klobussice, a obce Zemianske Klobušice, doloženej 1510 ako Felsewklobwczycz, 1517 Felsewklwbwchycz, 1773 Klobussicz, Klobuczicze, 1786 Klobuschicz, 1808 Nemes-Klobusicz, Zemanské Klobussice, 1863 Klobucsic, 1873 – 1913 Klobusic, 1920 – 71 Klobušice).

Iliavka patrila Zamaróciovcom a Klobušickovcom, Panské Klobušice a Zemianske Klobušice viacerým zemanom (Klobušickovcom, Zamaróciovcom, Podmanickovcom a i.), neskôr panstvu Ilava. Ilava sa vyvinula pri Ilavskom hrade, v roku 1339 získala mestské výsady, 1430 jarmočné výsady. Ako mesto patrila hradnému panstvu Ilava. V 16. stor. tam pôsobili tkáčsky, čižmársky a krajčírsky cech. V polovici 16. stor. tam vznikla šľachtická škola, v roku 1700 mestský špitál, koncom 18. stor. súkenka, v 19. stor. pivovar, zápalkáreň, tehelňa a pálenica.

Archeologické nálezy: sídlisko a pohrebiská (311 žiarových a 2 kostrové hroby) lužickej kultúry z mladšej a neskorej bronzovej doby, sídlisko púchovskej kultúry z rímskej doby, sídlisko z 11. – 16. stor. a novoveké nálezy.

Stavebné pamiatky: Ilavský hrad, pôvodne kráľovský hrad postavený pravdepodobne za vlády Žigmunda Luxemburského v 1. polovici 15. stor. na mieste staršieho, strážneho hradu z 11. – 13. stor. V 1. polovici 15. stor. pravdepodobne vznikol pravidelný štvorkrídlový pôdorys vnútorného hradu kastelového typu obkoleseného priekopou, v 1. polovici 17. stor. prestavaný na prepychové opevnené renesančné šľachtické sídlo. V roku 1674 cisárske vojská čiastočne deštruovali jeho opevnenie. Po roku 1693 bol tzv. dolný hrad (vonkajšia časť) prestavaný na reprezentačné a obytné účely a vnútorný hrad na kláštor a nemocnicu trinitárov, v rokoch 1701 – 22 bol vybudovaný dvojvežový barokový kláštorný Kostol všetkých sv. s bohatou výzdobou interiéru, v roku 1783 bol kláštor zrušený, po roku 1856 bol komplex prestavaný na väzenie, v súčasnosti slúži ako väzenie, verejnosti je prístupný iba kostol. Ďalšie pamiatky: renesančná r.k. fara (2. polovica 16. stor.), baroková zvonica (17. – 18. stor.), barokový meštiansky dom s kaplnkou (2. polovica 18. stor.), budova bývalého pivovaru (založený 1635, barokovo prestavaný v 40. rokoch 18. stor.), baroková budova bývalého zájazdného hostinca (40. roky 18. stor., dnes hotel), viaceré prícestné sochy, v časti Klobušice klasicistický kaštieľ (1836 – 40) s anglickým parkom.

kolektivizácia [lat.] — štátom iniciovaný a spravidla vynucovaný proces tzv. zospoločenštenia výrobných prostriedkov v bývalých komunistických krajinách, t. j. premena individuálneho (súkromného) vlastníctva výrobných prostriedkov a hospodárenia na kolektívne, a to formou združovania roľníkov (alebo remeselníkov) do družstiev s centralizovaným spôsobom riadenia a s rozhodujúcim vplyvom stranícko-štátnych štruktúr, čím sa porušovali základné princípy družstevníctva (napr. zásada dobrovoľnosti). Kolektivizácia sa uplatňovala predovšetkým v poľnohospodárstve, v menšom rozsahu boli vytvárané družstvá remeselníkov (v Československu tzv. výrobné družstvá).

Kolektivizácia poľnohospodárstva ako prechod od individuálnych foriem hospodárenia v poľnohospodárstve k spoločným (kolektívnym) formám sa začala v ZSSR, keď Josif Vissarionovič Stalin na XV. zjazde komunistickej strany (1927) odmietol tzv. novú ekonomickú politiku (→ NEP) predstavujúcu pokus o zavedenie trhového hospodárstva, vyhlásenú v roku 1921 Vladimírom Iľjičom Leninom a presadil rozhodnutie o kolektivizácii poľnohospodárstva (spolu s industrializáciou krajiny a kultúrnou revolúciou mala byť súčasťou rozsiahleho plánu budovania tzv. socialistickej spoločnosti) s cieľom dosiahnuť kontrolu nad produkciou potravín (predovšetkým obilia na export), ktorá bola v rukách malých a stredných roľníkov, a z poľnohospodárstva tak získať finančné, materiálne a pracovné zdroje na industrializáciu (budovanie priemyselných a ťažobných komplexov a elektrární), ktorá si vyžadovala obrovské náklady. Novou organizačnou jednotkou v poľnohospodárstve sa stalo poľnohospodárske družstvo, kolchoz, ako forma kolektívneho hospodárenia, v ktorej bola pôda spoločným vlastníctvom kolchozníkov (ďalšou organizačnou jednotkou v poľnohospodárstve bol sovchoz, kde bol vlastníkom pôdy štát). Prvé kolchozy začali vznikať v roku 1929, kolektivizácia však bola roľníkom vnútená násilím, proti majetnej vrstve roľníckeho obyvateľstva (tzv. kulakom) boli použité represívne opatrenia (vyvlastnenie hospodárstiev, vysídľovanie, deportácie do pracovných táborov na Sibír a do Strednej Ázie, popravy). Dôsledkami boli pokles poľnohospodárskej výroby, zničenie vyše polovice samostatných hospodárstiev (1929 – 36 bolo vyvlastnených 800-tis. kulackých hospodárstiev) a smrť niekoľkých miliónov ľudí (1932 – 33 hladomor umelo vyvolaný násilným odoberaním úrody obilia vrátane osiva).

Po 2. svetovej vojne sa kolektivizácia poľnohospodárstva (tzv. socialistická prestavba poľnohospodárstva) uskutočnila aj v ďalších socialistických krajinách. V Československu prebehla v 50. rokoch 20. stor. podľa sovietskeho vzoru s cieľom pozdvihnúť úroveň poľnohospodárstva na úroveň priemyslu. V roku 1949 začali na základe dobrovoľnosti vznikať jednotné roľnícke družstvá (JRD; zák. č. 69 z 1949 o jednotných pôdohospodárskych družstvách), ktoré však narážali na mnohé organizačné, ekonomické a technické problémy. Chýbali mechanizačné prostriedky, pôda sa obrábala primitívnymi metódami, ktoré do JRD prinášali poľnohospodárski robotníci a malí vlastníci pôdy tvoriaci členskú základňu menšinových družstiev (do JRD vstupovala len malá časť obyvateľov obce, strední a väčší roľníci zostávali mimo JRD). Na začiatku 50. rokov, najmä od polovice roka 1952, zostril komunistický režim politický, mocenský a ekonomický tlak práve na stredných roľníkov s cieľom donútiť ich k vstupu do JRD, väčším roľníkom sa usiloval znemožniť samostatné hospodárenie. Nastúpila prvá vlna masovej kolektivizácie poľnohospodárstva (1952 – 53), keď vzniklo mnoho JRD, ktoré nemali ani základné ekonomické a organizačné predpoklady, ani technické vybavenie. v rokoch 1953 – 55 sa veľká časť takýchto JRD rozpadla a proces kolektivizácie sa zastavil. Obnovil sa až v 2. polovici 50. rokov, keď do JRD začali vstupovať aj strední roľníci (druhá vlna masovej kolektivizácie poľnohospodárstva, 1957 – 59). Roľníci však do družstiev nevstupovali po stotožnení sa s myšlienkou kolektívneho hospodárenia, ale z donútenia, pretože najmä v dôsledku ekonomického nátlaku, celkovej vnútropolitickej a medzinárodnej situácie a straty perspektív súkromného hospodárenia rezignovali. V roku 1960 už tzv. socialistický sektor (JRD a štátne majetky) obhospodarúval väčšinu poľnohospodárskej pôdy. Samostatne hospodáriaci roľníci v podstate zostávali len v niektorých horských a podhorských oblastiach, kde neboli podmienky na vznik JRD. Počas 50. rokov 20. stor. predstavovalo kolektívne hospodárenie na pôde vo svojej podstate malovýrobu vo veľkom. Komunistické vedenie v začiatkoch kolektivizácie očakávalo, že v jej dôsledku poľnohospodárska výroba výrazne vzrastie, na konci 50. rokov sa však pokladalo za úspech, že poľnohospodárska výroba po skolektivizovaní neklesla. Jej výraznejší vzostup sa po veľkých investíciách do poľnohospodárstva začal prejavovať až od polovice 60. rokov 20. stor.

kolekta, lat. collecta —

1. hist. v Uhorsku mimoriadna, nepravidelná daň, ktorá sa najčastejšie vyberala v súvislosti s organizovaním a financovaním kráľovského vojska. Jej výber zaviedol uhorský kráľ Ondrej II. (vládol 1205 – 35) na financovanie svojich početných zahraničných vojenských výprav; prvá zmienka pochádza z roku 1217;

2. náb. a) staršie orácia, lat. oratio – v bohoslužobnej liturgii rímskokatolíckej, evanjelickej a. v. a anglikánskej cirkvi pravidelná vstupná modlitba. Prvé kolekty sú známe už z 2. stor., najkrajšie pochádzajú z 5. stor. z obdobia pontifikátu pápeža Leva I. Veľkého a pravdepodobne sú z veľkej časti i jeho dielom. V rímskokatolíckej omšovej liturgii sa kolekta v súčasnosti nazýva modlitba dňa, nikdy sa nevynecháva, vo všedné dni nasleduje po vzývaní Pána (→ Kyrie eleison) alebo po úkone kajúcnosti (vyznaní hriechov a ľútosti nad nimi), v nedeľu a vo sviatočné dni po oslavnej piesni Sláva Bohu na výsostiach (lat. Gloria). Možno ju rozdeliť na tri časti. Začína sa výzvou kňaza Modlime sa! (lat. Oremus!), po nej nasleduje chvíľa ticha, počas ktorej si každý veriaci v duchu môže vyjadriť svoje prosby, a potom samotná modlitba, ktorá má prosebný charakter a obsahuje hlavnú myšlienku liturgického slávenia. Záverečnou formulou (Skrze nášho Pána...) sa zdôrazňuje postoj človeka k Bohu, viera v trojjediného Boha. Kolekta patrí k trom predsedníckym, tzv. prezidenciálnym modlitbám kňaza. Prednáša sa formou recitatívu, je stručná, ale obsažná, s dôrazom na rytmus a eleganciu vo vyjadrovacích prostriedkoch vychádzajúcich z antickej rétoriky. V bohoslužbe (služby Božie) evanjelickej a. v. cirkvi dve modlitby nazývané aj spievané modlitby. Kňaz ich uvádza slovami Pánu Bohu nášmu v duchu a pravde pomodlime sa!. Prvá je v liturgii pred kázňou po pozdrave (Salutatio) a obsahuje témy charakteristické pre príslušnú nedeľu alebo sviatok, druhá v záverečnej liturgii pred áronovským požehnaním;

b) cirkevná zbierka darov (z lat. collectio) určená na cirkevné alebo na charitatívne účely;

3. práv. súbor vecí rovnakého druhu, zbierka listín, dokumentov a podobných materiálov rovnakého či zhodného obsahu a významu.

kolonizácia [lat.] —

1. proces osídľovania nových, pôvodne neobývaných, resp. riedko osídlených alebo spustnutých území a zakladania nových sídel, kolónií (lat. colonia = sídlo, osada). Podľa pôvodu osadníkov alebo prisťahovalcov sa rozlišuje vnútorná kolonizácia, pri ktorej sa vlastnou populáciou osídľujú vlastné územia spravidla dovtedy nevhodné na obrábanie pôdy, a vonkajšia kolonizácia, pri ktorej sa určité územia osídľujú populáciou z iných krajín.

Kolonizácia pôvodne neobývaných, resp. riedko obývaných území sa uskutočňovala od najstarších čias. V období antiky (Gréci, Feničania, Rimania) sa za kolonizáciu považovalo zakladanie nových osád (kolónií) občanmi materskej krajiny alebo mesta (metropoly) mimo pôvodného územia. V starovekom Grécku prebehli dve kolonizačné vlny, prvá na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. (napr. na pobreží Malej Ázie bolo v 11. stor. pred n. l. založené mesto Milétos, dnes Milét v Turecku), druhá, nazývaná aj veľká grécka kolonizácia, 750 – 500 pred n. l., keď sa predovšetkým pre preľudnenie gréckych obcí alebo hľadanie nových úrodných oblastí či zdrojov surovín, ale aj s cieľom rozvíjať obchod zakladali nové grécke osady na pobreží Stredozemného mora (napr. Syrakúzy v dnešnom Taliansku; Massalia, dnes Marseille vo Francúzsku) a Čierneho mora (napr. Odéssos, dnes Varna v Bulharsku). V 12. – 7. stor. pred n. l. kolonizovali pobrežie Stredozemného mora Feničania, ktorí s cieľom rozvíjať obchod budovali obchodné osady. Cieľom rímskej kolonizácie (od 5. stor. pred n. l.), ktorá mala spočiatku vojensko-strategický charakter, bolo upevniť rímsku vládu na dobytých územiach v Itálii a v rímskych provinciách, neskôr pribudli aj hospodársko-sociálne dôvody (prideľovanie pôdy rímskemu ľudu a vojnovým veteránom, tzv. vojensko-agrárna kolonizácia).

V stredoveku mala kolonizácia rozličné príčiny (obchod, územná expanzia, christianizácia), formy a dôsledky. Pôvodne zo Škandinávie pochádzajúci Vikingovia, ktorí expandovali na juh a na západ (tam nazývaní Normani), zakladali osady na Britských ostrovoch (napr. v Írsku Dublin, 841), na Islande, Faerských ostrovoch, v Grónsku a i., ešte pred objavením Ameriky Krištofom Kolumbom (1492) na ostrove Newfoundland v dnešnej Kanade (vikinské sídlisko L’Anse aux Meadows, okolo 1000 n. l.) i okolo pobrežia západnej Európy a severnej časti Stredozemného mora (kolonizovali o. i. Sicíliu). Vikingovia, ktorí expandovali na východ a odtiaľ na juh, zakladali osady na území dnešného Ruska (tam nazývaní Variagovia, variažského pôvodu bol legendárny Rurik, zakladateľ dynastie Rurikovcov). Už od 10. stor. zakladali talianske mestské republiky (Benátky, Janov a i.) na pobreží Stredozemného mora obchodné stanice. Stredoveká nemecká kolonizácia (nem. Ostsiedlung = osídľovanie východu; 9. – 14. stor.) zasiahla širokú oblasť siahajúcu od územia dnešného Estónska na severe až do Slovinska na juhu a na juhovýchode až do Sedmohradska. Spočiatku sa týkala území na východ od Labe a oblasť Pobaltia a bola dôsledkom christianizačného úsilia, ako aj teritoriálnej expanzie Svätej rímskej ríše nemeckého národa a rytierskych rádov (Livónsky rád a Rád nemeckých rytierov). Počas nej boli germanizované a asimilované kmene Polabských a niektorých Pobaltských Slovanov, na juhovýchodnom pobreží Baltského mora niektoré baltské kmene (napr. Prusi). V období vrcholného stredoveku bola charakteristická osídľovaním relatívne pustých alebo spustnutých oblastí strednej a východnej Európy (pol. 12. stor. – začiatok 14. stor.) kolonistami z preľudnených oblastí najmä západnej Európy, kde výrazne napomohla ekonomický rozvoj kolonizovaných území; termín nemecká kolonizácia sa v tomto význame považuje za nepresný, pretože na osídľovaní týchto území sa okrem Nemcov podieľali aj príslušníci iných národov (v Uhorsku nazývaní hostia).

Na území Slovenska prebehla kolonizácia v niekoľkých vlnách. Predpokladá sa, že aj prvá neolitická kultúra na Slovensku – kultúra s lineárnou keramikou, mala invázny charakter, ďalšie vlny osídľovania jednotlivých častí Slovenska možno predpokladať aj v neskorších obdobiach, v bronzovej a železnej dobe či v rímskej dobe (príchod germánskeho obyvateľstva). Od 5. – 6. stor. bolo územie Slovenska osídľované Slovanmi, ktorí spočiatku preferovali úrodnejšie územia, neskôr zakladali svoje neopevnené osady a hradiská i v hornatejších oblastiach. V 10. stor., po vzniku Uhorského kráľovstva, pokračovala vnútorná kolonizácia, počas ktorej dochádzalo k významnejšiemu osídľovaniu nielen nížinných oblastí juhozápadného a juhovýchodného Slovenska, ale aj severnejších oblastí (Šariš, Spiš a zrejme aj Liptov), osady si zakladali aj kráľovskí strážcovia hraníc neslovanského pôvodu (Sikuli, Pečenehovia a i.). V 12. – 13. stor. prebiehala tzv. zemianska kolonizácia, keď panovníci obdarúvali svojich servientov (vazalov vykonávajúcich službu v kráľovskom vojsku) pozemkami rozličnej veľkosti, ktoré sa nachádzali vedľa chotárnych občín alebo z nich boli vyčlenené, a povyšovali ich na zemanov (→ donačná sústava). Na pridelenej pôde (na tzv. kuriálnych pozemkoch) si obdarovaní zemania zakladali vlastné obydlia a hospodárske dvory (kúrie), ktoré osídľovali domácim obyvateľstvom. Postupne z nich vznikali drobné osady, tzv. kuriálne obce (→ kuriálna dedina), ktorých obyvateľstvo sa riadilo obyčajovým právom. Na vnútornej kolonizácii sa okrem obdarovaných zemepánov podieľali aj staršie veľmožské rody. Vonkajšia kolonizácia sa začala systematickejšie v 12. stor., keď v lete 1147 počas druhej križiackej výpravy povolil kráľ Gejza II. prechod nemeckých a francúzskych križiakov cez Uhorsko a získal spomedzi nich skupiny remeselníkov a obchodníkov z nemeckých a francúzskych krajín, ktorých usadil na Spiši a v okolí Banskej Štiavnice (mimo územia Slovenska v Srieme a v Sedmohradsku). V 13. stor. po vpáde Mongolov (Tatárov; 1241 – 42) došlo k urýchleniu kolonizácie nielen domácim obyvateľstvom, ale do mnohých spustošených oblastí prichádzali na pozvanie panovníkov a feudálov v čoraz väčšej miere cudzí kolonisti (→ hostia), najmä Nemci (→ karpatskí Nemci), ktorí začali na tomto území (najosídľovanejšie oblasti boli Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Spiš) podnikať najmä v oblasti baníctva (ťažba striebra), obchodu a remesiel. Nové obyvateľstvo prinášalo nielen hospodárske impulzy (napr. vyspelejšie formy baníctva a obchodu, ako aj poľnohospodárskej výroby), ale aj vlastnú právnu sústavu (→ nemecké právo), čo zrýchlilo proces zakladania stredovekých privilegovaných miest. Táto kolonizácia na nemeckom práve (polovica 12. stor. – začiatok 14. stor.), niekedy nepresne nazývaná aj nemecká kolonizácia (väčšinu kolonistov tvorili síce Nemci, boli však medzi nimi aj príslušníci iných národov i domáci obyvatelia), dosiahla najväčší rozmach v 2. polovici 13. a začiatkom 14. stor., keď boli na základe emfyteutického práva (→ zákupné právo), vychádzajúceho z nemeckého práva a uplatňovaného v dedinskom prostredí, osídľované rozsiahle majetkové komplexy najmä na Spiši, v Šariši, Turci, Gemeri a v Trenčianskej stolici, a zúčastňovalo sa jej najmä domáce obyvateľstvo. Kolonizácia na základe zákupného práva ako forma kolonizácie na nemeckom práve, niekedy nazývaná aj šoltýska kolonizácia (podľa šoltýsa, zakladateľa alebo rozširovateľa dediny na nemeckom práve; → dedičný richtár), sa uplatňovala aj neskôr pri kolonizácii na valašskom práve a pri kopaničiarskej kolonizácii. V 14. stor. sa priebeh kolonizácie spomalil, novou formou kolonizácie bola však valašská kolonizácia, v priebehu ktorej boli osídľované najmä horské oblasti Slovenska, kolonisti (valasi) boli rumunského, poľského alebo rusínskeho pôvodu, venovali sa predovšetkým chovu oviec a ich príchod umožnil (podobne ako v prípade Nemcov) uplatnenie valašského práva. Osídľovanie Slovenska prerástlo koncom 16. stor. do kopaničiarskej kolonizácie, pre ktorú bola typická rozptýlenosť obydlí; kolonisti osídľovali hornaté časti Slovenska dovtedy nevhodné na poľnohospodársku produkciu. Ako chorvátska kolonizácia sa v literatúre niekedy nepresne označuje osídľovanie juhozápadného Slovenska Chorvátmi. V 20. stor. po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku prvej ČSR boli v súlade s prvou pozemkovou reformou (1919) s cieľom zmeniť národnostnú štruktúru obyvateľstva na južnom Slovensku zakladané tzv. štátne kolónie (osídľovanie mal na starosti Štátny pozemkový úrad v Prahe založený v roku 1919 a od roku 1925 pôsobiaci Kolonizačný referát v Bratislave) a súkromné alebo družstevné kolónie (súkromné kolónie zakladali napr. Slovenská liga, Pozemkový úrad v Bratislave, ale aj jednotlivci, napr. Ignác Gessay; družstevné kolónie Kolonizačné družstvo pre Slovensko so sídlom v Bratislave). Usádzali sa v nich najmä Slováci zo severného Slovenska, ale napr. aj Česi a Moravania. Osady (kolónie) sa neskôr transformovali na obce, ako prvé vznikli v roku 1921 Hviezdoslavov a Miloslavov;

2. expanzívne a agresívne podmanenie si cudzieho, spravidla zámorského a hospodársky menej rozvinutého územia obývaného pôvodným obyvateľstvom ekonomicky vyspelejšími štátmi, jeho politické a hospodárske ovládnutie, pretvorenie tohto cudzieho územia na kolóniu a nastolenie koloniálnej nadvlády v ňom, pričom pôvodné obyvateľstvo bolo spoločensky izolované a diskriminované a v mnohých prípadoch vykynožené (→ kolonializmus). K štátom, ktoré takúto politiku realizovali, patrili Portugalsko, Španielsko, Nizozemsko (Holandsko), Anglicko (Veľká Británia, resp. Spojené kráľovstvo), Nemecko, Belgicko, Rusko, Taliansko, USA a i. Cieľom kolonizácie bolo okrem ekonomickej a politickej nadvlády aj šírenie európskej kultúry (vrátane kresťanstva; → christianizácia);

3. biol. osídlenie organizmu mikroorganizmami, ktoré nie je spojené s ich aktívnou inváziou do organizmu a s vyvolaním infekcie. Koža a väčšina sliznicových povrchov (sliznice gastrointestinálneho, urogenitálneho a respiračného traktu) sú trvalo kolonizované obmedzeným počtom mikrobiálnych druhov, ktoré sú charakteristické pre príslušnú oblasť a vytvárajú bakteriálnu flóru. Fyziologická kolonizácia predstavuje prirodzenú bariéru proti osídleniu potenciálnymi patogénnymi druhmi. Normálna (rezidentná) bakteriálna flóra, ktorej zloženie je konštantné, ak rovnováhu nenarušia vonkajšie (fyzikálne alebo chemické) zmeny, má vplyv na fyziologické funkcie organizmu (vstrebávanie, peristaltiku) a produkuje vitamíny. Jej poruchy často nastávajú pri liečbe širokospektrálnymi antibiotikami.

indigenát [lat.] — príslušnosť k niektorému stavu v určitej krajine, istá forma štátnej príslušnosti, ktorou sa priznávala spôsobilosť na právne úkony v danej krajine, možnosť získavať majetky, vykonávať úrady a pod. V Uhorsku predstavoval indigenát priznanie šľachtictva cudziemu šľachticovi alebo cudzincovi vôbec, jeho zrovnoprávnenie s domácou šľachtou. Prví cudzinci prichádzajúci v stredoveku do Uhorska, v prameňoch označovaní ako hostia (hospites), pôvodne nedisponovali žiadnymi právami a výsadami, ktoré požívala domáca šľachta. Uhorskí panovníci si však postupne ich nespochybniteľný význam z hľadiska hospodárskeho a kultúrneho rozvoja krajiny uvedomili a začali im poskytovať ochranu a udeľovať privilégiá. Spočiatku mohol cudzí šľachtic nadobudnúť uhorské šľachtictvo a s ním spojené práva a výsady kráľovskou donáciou alebo udelením krajinských funkcií a úradov, po vydaní Zlatej buly Ondreja II. (1222) na základe kráľovského privilégia vydaného so súhlasom snemu. Po roku 1550 sa jediným spôsobom zrovnoprávnenia cudzieho šľachtica stalo jeho úradné prijatie za uhorského šľachtica (udelenie indigenátu) po splnení viacerých podmienok a formalít na základe zákonného článku 77/1550 a ďalších z rokov 1687, 1715, 1741 a 1790. V novoveku každý, kto nadobudol šľachtické práva, musel byť prijatý aj do zväzku konkrétnej župy (→ inkolát). Tieto formy udelenia indigenátu boli zrušené zákonným článkom 50/1879. Postupne sa príslušnosť k uhorskému štátu prestala rozlišovať podľa stavovského členenia spoločnosti a rozšírila sa na všetkých obyvateľov krajiny.

komposesorát [lat.] — druh podielového majetkového spoluvlastníctva v novovekom Uhorsku. Spoluvlastníkmi (lat. compossessores) šľachtického majetku (panstva) zahŕňajúceho pozemky (lúky, lesy, pasienky), ale aj menšie regálne práva sa na základe pokrvného príbuzenstva a dedičskej príslušnosti k spoločnému šľachtickému predkovi stali všetci členovia rodu. K základným znakom komposesorátu patrili nedeliteľnosť majetku, nemožnosť scudzenia a zaťaženia pôdy a rozhodovanie hlasovaním na zhromaždení spoluvlastníkov podľa veľkosti podielov. Komposesoráty začali vznikať v 17. stor. a podľa veľkosti a významu sa rozoznávali komposesoráty vyššej šľachty a komposesoráty drobných zemianskych rodov.

Pri komposesorátoch vyššej šľachty so substitúciou aj po ženskej línii (v dôsledku čoho sa komposesormi týchto feudálnych panstiev stávali viaceré rody) mohli komposesori vlastniť reálne podiely, t. j. spoluvlastníkom patrilo právo k presne vymedzenej časti nedeliteľnej veci (napr. panstvo Beckov, Branč), alebo ideálne podiely, t. j. spoluvlastníkom nepatrila žiadna reálne určená časť spoločnej nedeliteľnej veci, mali k nej iba určité práva a povinnosti (napr. Oravský komposesorát). Komposesoráty spravovali direktori a im podriadený úradnícky aparát. Najvýznamnejší komposesorát na území dnešného Slovenska, Oravský komposesorát, vznikol v roku 1621 po vymretí mužskej línie rodu Turzovcov, po smrti palatína a oravského župana Juraja Turzu (1616), ktorému cisár Rudolf III. za zásluhy v bojoch proti Turkom daroval v roku 1606 do dedičného vlastníctva hrad a panstvo Orava a dedičské práva rozšíril aj na jeho ženské potomstvo. Turzo testamentárne odkázal majetok svojim siedmim dcéram a ich potomkom, dcéry spolu so svojimi manželmi vytvorili spolok spolumajiteľov Oravského hradného panstva, ktoré sa stalo základom novovzniknutého Oravského komposesorátu (patrili k nemu aj časť Lietavského hradného panstva a časť panstva Ostrý Kameň); jeho spoluvlastníkmi sa tak postupne stali príslušníci ďalších rodov (Erdődiovci, Esterháziovci, Révaiovci a i.). Oravský komposesorát, ako najväčší komposesorát na území Slovenska, tvorilo koncom 19. stor. 32-tis. ha pozemkov, najmä lesov, jeho správa sídlila v Oravskom Podzámku.

Komposesorátoch drobných zemianskych rodov (zemianske, resp. drobnozemianske komposesoráty) spravidla vznikali po povýšení celej obce (zvyčajne za zásluhy vo vojne) do zemianskeho stavu, pričom zemianske rody sa stávali spoluvlastníkmi chotára určitej dediny. Spravoval ich najstarší člen rodu, neskôr volený správca. Komposesoráty sa zachovali aj po zrušení poddanstva (1848), ich spoluvlastníkmi sa stávali aj urbárnici, t. j. nešľachtici. Slobodní roľníci si od komposesorátu prenajímali pasienky a klčoviská. Od roku 1898 začal odbornú správu komposesorátu vykonávať štát. Po roku 1918 sa najväčším komposesorátom stala ČSR, v roku 1945 boli komposesoráty znárodnené a začlenené do podnikového systému Štátnych lesov. V súčasnej právnej úprave komposesorát ako druh pozemkového spoločenstva neexistuje, termín komposesorát sa však objavuje v názvoch niektorých pozemkových spoločenstiev, ktoré vznikli po roku 1990 (po prijatí viacerých zákonov o navrátení vlastníctva k pozemkom; → reštitúcia).

kraj —

1. všeobecne krajina, región;

2. územnosprávna jednotka vo viacerých štátoch (Česko, Rusko, Slovensko a i.).

V bývalom Československu bolo administratívne členenie na kraje zavedené v roku 1948 (vytvorenie prvého krajského zriadenia v Čechách je však datované do 13. stor.), keď bolo vytvorených 19 krajov, z toho 13 krajov na území Čiech a Moravy (Brniansky, Českobudějovický, Gottwaldovský, Hradecký, Jihlavský, Karlovarský, Liberecký, Olomoucký, Ostravský, Pardubický, Plzenský, Pražský, Ústecký) a 6 na území Slovenska (Banskobystrický, Bratislavský, Košický, Nitriansky, Prešovský, Žilinský). Boli riadené krajskými národnými výbormi ako orgánmi štátnej správy. Kraje sa ďalej delili na okresy spravované okresnými národnými výbormi. Toto rozdelenie zaniklo v roku 1960 (zákon č. 36 z 1960 o územnom členení štátu), keď bolo prijaté nové administratívne členenie. Došlo k zlučovaniu predchádzajúcich územnosprávnych jednotiek do väčších celkov, a tým k ich redukcii (prvýkrát nebolo rešpektované pôvodné, historické členenie krajov). Územie republiky bolo rozdelené na 10 samostatných krajov, z toho 7 v Čechách a na Morave (Stredočeský, Juhočeský, Západočeský, Severočeský, Východočeský, Juhomoravský, Severomoravský), pričom samostatnú územnú jednotku na úrovni kraja tvorilo aj územie hlavného mesta Prahy (rozdelené na 10 správnych obvodov), a 3 na území Slovenska (Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský), v roku 1968 nadobudla postavenie samostatnej územnej jednotky na úrovni kraja aj Bratislava ako hlavné mesto Slovenska. Kraje sa ďalej členili na okresy a tie na obce. Príslušné územné celky riadili novozriadené krajské, okresné, mestské a miestne národné výbory. Vytvorenie alebo zrušenie kraja, podstatná zmena jeho územia a zmena jeho sídla patrili do právomoci národných rád republík (Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady).

Po zmene politickej a spoločenskej situácie (1989) sa v roku 1990 začala reforma verejnej správy, ktorej cieľom bolo posilniť úlohu samosprávy a oddeliť ju od miestnej (vrátane regionálnej) štátnej správy (presun časti právomocí štátnych orgánov na orgány samosprávy). Zákonom č. 517 z 1990 o územnom a správnom členení SR (s účinnosťou od 19. decembra 1990) boli kraje zrušené a územie Slovenska bolo administratívne rozčlenené na 38 okresov. Územným obvodom na výkon pôsobnosti orgánov štátu sa stal okres riadený okresným úradom, presun obce do iného okresu schvaľovala vláda so súhlasom obce. Po rozdelení Československa a vzniku samostatnej SR (1. január 1993) boli ustanovené samosprávne územné celky (zákon č. 221 z 1996 o územnom a správnom usporiadaní SR), ktorými sa stali obce a vyššie územné celky (VÚC). Zároveň boli ako správne jednotky na výkon pôsobnosti orgánov štátu (štátnej správy) nad úrovňou okresov opätovne zriadené kraje riadené krajskými úradmi (úradmi miestnej štátnej správy), pričom územný obvod kraja bol zhodný s územným obvodom VÚC. V roku 2001 sa podľa zákona č. 302 z 2001 o samospráve vyšších územných celkov (zákona o samosprávnych krajoch) stali VÚC samosprávnymi krajmi.

Územie Slovenska bolo rozdelené na osem samosprávnych krajov, ktoré sa stali územnými samosprávnymi a správnymi celkami vybavenými širokými kompetenciami najmä v oblasti dopravy, zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí a kultúry. Sú to: Bratislavský samosprávny kraj (so sídlom v Bratislave), Trnavský samosprávny kraj (so sídlom v Trnave), Trenčiansky samosprávny kraj (so sídlom v Trenčíne), Nitriansky samosprávny kraj (so sídlom v Nitre), Žilinský samosprávny kraj (so sídlom v Žiline), Banskobystrický samosprávny kraj (so sídlom v Banskej Bystrici), Košický samosprávny kraj (so sídlom v Košiciach) a Prešovský samosprávny kraj (so sídlom v Prešove). Každý samosprávny kraj je riadený svojím predsedom (hovorovo županom) a zastupiteľstvom tvoreným poslancami, ktorí sú volení obyvateľmi samosprávneho kraja na 4 roky. Súčasné kraje (Bratislavský, Trnavský, Trenčiansky, Nitriansky, Žilinský, Banskobystrický, Košický, Prešovský), ktoré sa z hľadiska štátnej správy delia na okresy, predstavujú od zrušenia krajských úradov (2007) len jednotky územného (administratívneho) členenia štátu najvyššieho stupňa a štatistické jednotky, ako aj územné obvody pôsobnosti rozličných orgánov štátu (štátnej správy), napr. v polícii krajské riaditeľstvá Policajného zboru;

3. miesto najďalej vzdialené od stredu; začiatok alebo koniec niečoho.

Lombardini, Alexander, celým menom Alexander Franciscus Joseph Lombardini, nazývaný aj Lombardíni, 10. 4. 1851, Veľká Bytča – 26. 4. 1897, Žilina — právnik, vlastivedný pracovník, archivár, historik, amatérsky herec a aktívny člen a podporovateľ slovenského národného hnutia (→ národné obrodenie). Právnické vzdelanie nadobudol na Právnickej akadémii v Bratislave a následne na právnickej fakulte Univerzity P. Pázmaňa v Pešti. Pôsobil na ministerstve osvety, od roku 1873 ako súdny praktikant pri kráľovskej súdnej stolici v Žiline, od roku 1876 ako sudca v Pezinku. Od roku 1878 sa natrvalo usadil v Žiline, kde mal advokátsku kanceláriu. Bol aj právnym zástupcom mesta Žilina a mestským archivárom.

Veľkú pozornosť venoval vlastivednej práci. V roku 1874 vydal knihu Stručný dejepis slobodného mesta Žilina, ktorá na podklade archívnych prameňov mapuje dejiny mesta od najstarších čias do roku 1858. Lombardiniho text však nie je pôvodný, ide o slovenský preklad latinského rukopisu predchádzajúceho žilinského archivára Ľudovíta Stárka, ktorého prácu Lombardini iba mierne upravil.

Lombardini bol aj autorom série viac než 200 biografických portrétov osobností slovenského národného a kultúrneho života, ktoré vychádzali medzi rokmi 1886 – 1888 v Slovenských pohľadoch pod názvom Slovenský Plutarch. Napísal texty o dejinách 11 hradov, prevažne z oblasti Stredného Považia (Bytča, Lietava, Strečno a i.), vydal bibliografiu Trenčianskej župy a hojne prispieval aj do dobových novín a časopisov (Orol tatranský, Slovenské pohľady, Tovaryšstvo a i.). Tlač slovenských periodík zároveň podporoval nielen ako autor, ale aj finančne.

Na priečelí žilinského domu, v ktorom strávil svoje predškolské aj prvé školské roky (dnes ulica Horný Val), sa nachádza pamätná tabuľa a od roku 2010 je v priestoroch domu zriadené múzeum nesúce Lombardiniho meno so stálou expozíciou venovanou jeho životu a dielu.

krajinský sudca — v Uhorskom kráľovstve v stredoveku a novoveku vysoký súdny hodnostár (lat. iudex curiae regiae, comes curialis, comes curialis minor). Výkon súdnej moci (→ dvorský súd) v stredoveku prebiehal na kráľovskom dvore v kráľovskej kúrii (curia regis). Za vlády dynastie Arpádovcov (1000 – 1301) sa okrem panovníka a palatína stal vykonávateľom súdnej moci aj krajinský sudca (pôvodne dvorský župan). Jeho súd sa v 13. stor. zmenil na stálu inštitúciu zastupujúcu kráľa, tzv. súd kráľovskej prítomnosti (iudicium praesentiae regiae). Od konkrétneho prípadu potom záviselo, či panovník súdil osobne alebo ho zastupoval krajinský sudca, ktorý od konca 13. stor. zvolával súdy v pevne stanovených termínoch na ôsmy deň po väčšom cirkevnom sviatku (oktaválne súdy). Podľa zákonného článku 9 z roku 1290 bolo obsadenie funkcie krajinského sudcu kráľom viazané na súhlas krajinského snemu. Krajinskí sudcovia patrili medzi tzv. skutočných (pravých) barónov Uhorského kráľovstva (veri barones regni) a boli im udeľované tzv. majetky pro honore. V čase vykonávania svojej funkcie mohli požívať a spravovať príjmy z kráľovských majetkov (hrady a hradné panstvá, od 14. stor. napr. Lietavu) a využívať ich ako sídlo počas ciest po Uhorsku. Funkcia bola doživotná, od 17. stor. sa vyskytli aj prípady, že krajinský sudca postúpil do funkcie palatína. Od roku 1723 bol krajinský sudca druhým predsedom Uhorskej miestodržiteľskej rady a zároveň (spolu s palatínom) predsedom Sedmopanskej tabuly. Do kompetencie krajinského sudcu patrili všetky prípady, ktoré boli postúpené z nižších súdov a ktoré neboli natoľko závažné, aby ich riešil sám palatín. Funkcia krajinského sudcu zanikla po roku 1848.

kontribúcia [lat.] —

1. historické označenie rozličných druhov peňažných alebo naturálnych dávok vyberaných v minulosti v niektorých krajinách pravidelne alebo nepravidelne od obyvateľstva (s výnimkou šľachty, ktorá disponovala právom nezdaniteľnosti) a odvádzaných v prospech štátu. Kontribúcie sú z hľadiska vývoja daňových systémov pokladané za predchodcov dnešných priamych daní. Medzi pravidelne vyberané kontribúcie v Uhorsku patrili o. i. dymné (daň z jednotlivých domácností, komínov alebo ohnísk), deviatok (naturálna daň) a terragium (daň z pozemkov), ktoré boli v roku 1323 Karolom I. Róbertom nahradené priamou pozemkovou daňou z brány (portálnou daňou, → porta). K nepravidelne vyberaným kontribúciám patrili rozličné vojnové dane určené na financovanie vojenských výprav či na obranu krajiny, napr. kolekta (zavedená v 13. stor. Ondrejom II.) a subsídium (zavedené napr. v roku 1397 na financovanie protitureckých vojen);

2. v medzinárodnom práve vojnová daň: a) suma (peňazí), ktorú po skončení vojny vymáhal víťazný štát od porazeného. Rozsah, formy a podmienky kontribúcie stanovoval jednostranne víťazný štát, ktorý sa takto obohacoval na úkor porazeného (napr. Francúzsko zaplatilo v roku 1871 ako kontribúciu 5 mld. frankov Nemecku); b) suma (peňazí) vymáhaná okupačnou mocnosťou od civilného obyvateľstva na okupovanom území iba v prospech armády alebo administrácie na obsadenom území (nie na všeobecné potreby vojny). Musela byť primeraná zdrojom okupovaného územia, vyberala sa spravidla podľa predpisov o daniach a na základe potvrdenia.

V súčasnosti je akákoľvek forma kontribúcií protiprávna.

konskripcia [lat.] — zápis do zoznamu, spisovanie, súpis;

1. lat. conscriptio — v starovekom Ríme v období republiky (510 pred n. l. – 27 pred n. l.) zapísanie do zoznamu senátorov (album senatorum). Členmi senátu boli spočiatku iba patricijovia (patres). Zákon prijatý okolo roku 312 pred n. l. (lex Ovinia) preniesol právo zostavovania a vyhlasovania zoznamu senátorov (lectio senatus) z konzulov na cenzorov a plebejským prísediacim v senáte (conscripti) priznal práva skutočných senátorov (patres conscripti, zapísaní, t. j. plebejskí členovia senátu), ale bez výsad vyhradených pre patricijov. Tým sa patricijský senát zmenil na patricijsko-plebejský a pomenovanie patres conscripti, ktoré sa pôvodne vzťahovalo len na plebejských členov senátu, sa neskôr začalo vzťahovať na všetkých senátorov;

2. v Uhorsku v stredoveku i v novoveku vyhotovovanie súpisov na daňové a hospodárske (súpisy domov, pozemkov, majetku) i na vojenské (zoznamy mužov s brannou povinnosťou) účely, od 18. stor. aj súpisov obyvateľstva; pri cirkevných kánonických vizitáciách sa vykonávala konskripcia ako súpis týkajúci sa hospodárskej a finančnej situácie v jednotlivých farnostiach (súpis vybavenia, majetku patriaceho ku kostolu, darov).

Bratislava — hlavné mesto Slovenska a administratívne stredisko Bratislavského kraja v juhozápadnej časti štátu na obidvoch brehoch rieky Dunaj na styku Podunajskej nížiny, Malých Karpát a Záhorskej nížiny v blízkosti hraníc s Maďarskom a Rakúskom, 169 m n. m. (stred mesta); 426-tis. obyvateľov (2017). Bratislava má 17 mestských častí (Čunovo, Devín, Devínska Nová Ves, Dúbravka, Jarovce, Karlova Ves, Lamač, Nové Mesto, Petržalka, Podunajské Biskupice, Rača, Rusovce, Ružinov, Staré Mesto, Vajnory, Vrakuňa, Záhorská Bystrica) zoskupených do 5 okresov: Bratislava I, Bratislava II, Bratislava III, Bratislava IV, Bratislava V. Je sídlom prezidenta, vlády, NR SR, ministerstiev, konzulárnych zastupiteľstiev a veľvyslanectiev, vedeckým centrom, sídlom SAV, strediskom vysokého a stredného školstva. Je to tiež mesto s najväčším počtom divadiel, kín, múzeí, galérií a výstavných siení na Slovensku, turistické a športové centrum a významná dopravná križovatka (železničný a cestný uzol). Nachádza sa tu medzinárodné letisko (Letisko M. R. Štefánika) a riečny prístav (jeden z najväčších na Dunaji). Dunaj je na území Bratislavy premostený šiestimi mostami (→ bratislavské mosty) – Mostom Lanfranconi (diaľničný most), Mostom SNP (cestný most), Starým mostom (určený na električkovú dopravu, pre cyklistov a chodcov), Mostom Apollo (cestný most), Prístavným mostom (diaľnično-železničný most) a Lužným mostom (diaľničný most). V Bratislave je najvýznamnejšia koncentrácia priemyslu na Slovensku zastúpeného najmä automobilovým, chemickým, petrochemickým, strojárskym, elektrotechnickým, elektronickým, textilným, polygrafickým, potravinárskym a energetickým priemyslom.

Nachádza sa tu Zoologická záhrada (založená 1960, plocha 96 ha, asi 178 druhov živočíchov) a Botanická záhrada UK (založená 1942, plocha 5,5 ha, asi 5-tis. domácich a cudzokrajných druhov rastlín). V meste má sídlo aj Slovenská akadémia vied. V Bratislave sa každoročne usporadúvajú viaceré kultúrne a spoločenské akcie a výstavy (Bratislavské hudobné slávnosti, Bratislavské jazzové dni, Bienále ilustrácií Bratislava, medzinárodná výstava kvetov Flóra, knižný veľtrh Bibliotéka a i.). Je tiež rodiskom, pôsobiskom a miestom odpočinku mnohých významných osobností.

Prírodné pomery

Podunajskú nížinu a Záhorskú nížinu spája na juhu Devínska brána (lat. Porta Hungarica), na severe Lamačská brána. Bratislava leží na rozhraní teplej a miernej klimatickej oblasti s priemernou ročnou teplotou 9,6 °C, priemernou teplotou v júli nad 20 °C, v januári -1,6 °C a s ročným úhrnom zrážok 650 – 670 mm, maximum v júli (70 – 72 mm), minimum vo februári (39 – 40 mm). Malé Karpaty ako významná horská prekážka prúdenia vzduchu spôsobujú značný rozdiel v rozložení smerov a rýchlosti vetra: v Podunajskej nížine prevládajú severozápadné, v Záhorskej nížine juhovýchodné vetry. Dunaj, druhý najväčší veľtok Európy, vchádza na územie Slovenska cez Devínsku bránu, kde má väčší spád, pri výstupe z brány sa spád zmenšuje, v dôsledku čoho dochádza k akumulácii nánosov a Dunaj sa rozvetvuje. Pod Zimným prístavom sa oddeľuje ľavostranné rameno Malý Dunaj. Priemerný ročný prietok Dunaja v Bratislave je 2 000 m³/s, maximum v máji – júni. Pôda v nížinách sa intenzívne poľnohospodársky využíva, na svahoch Malých Karpát má tradíciu vinohradníctvo.

Dejiny

Najstaršie stopy osídlenia Bratislavy pochádzajú zo staršieho paleolitu (archeologické nálezy z Dúbravky a Mlynskej doliny) a z mezolitu (Šúr, Dúbravka). Nálezy z neolitu patria ku kultúre s lineárnou keramikou (Staré Mesto, Mlynská dolina, Devínska Kobyla, Devín) a k lengyelskej kultúre (Mlynská dolina, Dúbravka, Devínska Kobyla, Záhorská Bystrica, Lamač). V eneolite sídlil na území Bratislavy ľud bolerázskej skupiny i badenskej kultúry (Staré Mesto, Hradný vrch, Dúbravka, Devín). Sídliská i pohrebiská sú doložené i zo staršej bronzovej doby (únětická, wieselburská a maďarovská kultúra), zo strednej bronzovej doby (ľud mohylovej kultúry) a z mladšej bronzovej doby (velatická kultúra). Sídliská a pohrebiská z halštatskej doby (kalendenberská kultúra) sú doložené na Hradnom vrchu, v Starom Meste, na Devíne, vo Vajnoroch a i. V laténskej dobe dosiahla Bratislava vrchol pravekého vývoja. V 5. alebo vo 4. stor. pred n. l. prišli na juhozápadné Slovensko Kelti, ktorí na území Veľkej Bratislavy vybudovali niekoľko sídlisk, z ktorých najrozsiahlejšie sa nachádzalo na území dnešného Starého Mesta. Toto keltské mesto (oppidum) bolo správnym strediskom širšej oblasti, jeho súčasťou bolo aj sídlisko na mieste dnešného Bratislavského hradu, pod jeho správu patrili keltské sídliská vo Vajnoroch, v Devíne, Záhorskej Bystrici, Devínskej Novej Vsi, Dúbravke a i. Na území Bratislavy sa našlo niekoľko pokladov zlatých a strieborných keltských mincí (→ biatek), doklady o ich razbe (dávkovacie platničky na mince a tégliky na mincový kov), ako aj nástroje a šperky. Dôležité refúgium Keltov s dokladmi o výrobe bronzových predmetov bolo na Devíne. Keltské oppidum prekvitalo najmä v 1. stor. pred n. l. a jeho zánik pred prelomom letopočtu (pravdepodobne 60 – 58 pred n. l.) súvisel s vpádom Dákov pod vedením kráľa Burebistu.

Po prelome letopočtu prichádzali na územie Bratislavy prvé germánske kmene Markomanov a Kvádov (doteraz najstaršie preskúmané sídlisko z 1. stor. n. l. bolo v Dúbravke, ďalšie vo Vajnoroch, v Trnávke, Devínskej Novej Vsi, Záhorskej Bystrici a i.). V tom období sa posúvali hranice Rímskej ríše na severe a začiatkom n. l. sa severnou hranicou rímskeho impéria stala rieka Dunaj. Hoci Rimania územie na ľavom brahu Dunaja nikdy trvalo neobsadili, vybudovali tam niekoľko dočasných táborov a pevností (rímske vojenské stavby na Bratislavskom hrade a na Devíne, rímska stanica v Stupave, rímsky kúpeľ vo vidieckej usadlosti v Dúbravke – Villa rustica, rímsky objekt na Laurinskej ulici za zadným traktom Primaciálneho paláca a i.). Na pravom brehu Dunaja, ktorý bol integrálnou súčasťou rímskeho impéria, boli odkryté pozostatky rímskeho vojenského mesta Gerulata (Rusovce). Nálezy z obdobia sťahovania národov (4. a 5. stor. n. l.) sú známe z Vajnôr, Devína, Rusoviec a Devínskej Novej Vsi, kde bolo preskúmané longobardské pohrebisko.

Okolie Bratislavy patrí k územiam s najstarším slovanským osídlením na Slovensku. Najstaršie slovanské nálezy sú známe z 5. – 6. stor. (osada i žiarové pohrebisko v Dúbravke), zo 7. – 8. stor. sú známe slovansko-avarské pohrebisko v Devínskej Novej Vsi, ďalšie v Záhorskej Bystrici a takmer vo všetkých mestských častiach. Hradný vrch bol Slovanmi osídlený najneskôr koncom 8. stor., čoho dokladom sú odkryté základy trojloďovej veľkomoravskej baziliky v jeho východnej časti a hroby z 9. stor. Postupne bol opevnený tak, že sa v nasledujúcich storočiach stal politickým, cirkevným a správnym centrom juhozápadného Slovenska. Mimoriadny strategický význam mal vo veľkomoravskom období (9. stor.) aj Devín i ďalšie dve hradiská situované nad Devínskou Novou Vsou.

Bratislava je písomne doložená 907 ako Braslavespurch, Brezalauspurc, 1002 Poson, 1042 Brezesburg, 1045 Bosenburg, 1048 Brecesburg, 1052 Poson, Brezisburg, Bresburc, Preslawaspurch, 1098 Prespurch, 1107 Bosan, 1108 Presburch, Bosania, Prespurch, Bresburch, Prespuerch, Brespurg, Posonia, Possen, 1109 Bosan, Presburch, 1142 Poson, 1143 Bosonium, 1146 Bosan, 1147 Prespurch, 1151 Posonium,1163 – 64 Posonium, 1172 Poson, 1189 Bosonium, Brezburc, Bosonium quod Prespurc teutonica nuncupatur, Brisburc, Posonium, 1194 Poson, 1197 Posony, 1217 Posonia, 1773 Posonium, Posony, Presburg, Pressporek, 1786 Pressburg, Posony, Pressporek, Posonium, Pisonium, 1808 Posonium, Posony, Pozsony, Pressburg, Pressporek, 1863, 1877 – 1913 Pozsony, 1873 Poson, 1919 Bratislava.

Od 9. stor. predstavovala správne centrum s hradom, od 10. stor. osídlenie v rámci dnešnej Bratislavy vzrastalo a vývoj smeroval k vzniku stredovekého mesta. V 11. stor. bol na hradnom kopci postavený kostol s patrocíniom (asi) najsv. Spasiteľa, pri ktorom sídlila kolegiátna kapitula na čele s prepoštom. Už v 11. stor. bol v sídlisku východne od hradu menší Kostol sv. Martina a na hradnom svahu rotunda (pravdepodobne) sv. Mikuláša s cintorínom. V roku 1204 pápež povolil presťahovať prepoštstvo z hradu do podhradnej osady (burgus) a novopostavený prepoštský (kapitulný) kostol (1221) dostal dvojité patrocínium (najsv. Spasiteľa a sv. Martina). V podhradnej osade bol aj ženský kláštor, ktorý v roku 1235 dostali cisterciánky (z Heiligenkreuzu) a po nich koncom 13. stor. klarisky. Počas mongolského vpádu (1241 – 42) bolo sídlisko (mesto) pod hradom vyplienené a po obnovení opätovne v rokoch 1271 a 1273 spustošené vojskami českého kráľa Přemysla Otakara II. V roku 1278 sa spomína mestský richtár Jakub a 12 prísažných, v roku 1280 zasa spoločenstvo mešťanov. Základné mestské privilégium potvrdil mestu v roku 1291 Ondrej III. Je to jediné mestské privilégium v Uhorskom kráľovstve z 13. stor., v ktorom sa darované výsady výslovne udeľujú aj Židom bývajúcim v meste. V 2. polovici 13. stor. vznikol na okraji mesta františkánsky konvent a existovali aj ďalšie tri fary (sv. Michala, sv. Ondreja, sv. Vavrinca) pre obyvateľov predmestí. Koncom 13. alebo začiatkom 14. stor. bol vedľa zničenej rotundy novopostavený Kostol sv. Mikuláša a na predmestí špitál spravovaný rehoľou antonitov. Synagóga je písomne doložená v roku 1335. Pri brode cez Dunaj stála už v roku 1254 Vodná veža, ktorá bola mýtnicou. V roku 1288 dostalo mesto Krásnu Ves (Széplak, Schöndorf) s Kostolom sv. Gotharda, 1390 Vydricu, 1412 Blumenau (neskorší Lamač) a osadu Sellendorf (zaniknutá). V majetku hradu ostala len osada na južnom a východnom svahu Hradného vrchu (pri Kostole sv. Mikuláša). V 13. stor. boli na okraji románskeho mesta (rozlohou tvorilo len asi polovicu neskoršieho gotického mesta) viaceré vežové domy.

Súvislé mestské hradby s bránami a vežami boli postavené koncom 13. a začiatkom 14. stor. (zo štyroch brán sa dodnes zachovala iba Michalská brána a fragmenty hradbových múrov). Už v 2. polovici 14. stor. boli predmestia omnoho väčšie ako gotické mesto medzi hradbami (16 ha). V 14. stor. rozšírili Anjouovci najmä hospodárske privilégiá mesta (právo výročného trhu a trhová sloboda, mýtne slobody, oslobodenie od tridsiatku). Mesto prosperovalo najmä za vlády Žigmunda Luxemburského, ktorý mu potvrdil všetky staršie donácie a výsady a udelením nových privilégií ho vyzdvihol na popredné politické a hospodárske mesto Uhorska: 1402 dostalo právo skladu, 1405 sa na základe kráľovského dekrétu stalo slobodným kráľovským mestom, 1430 dostalo právo raziť mince, 1436 právo používať mestský znak. Jeho ďalší rozmach nastal za vlády Mateja I. Korvína, ktorý 1459 povolil pečatiť mestské listiny červeným voskom, 1464 vydal pre Bratislavu zlatú bulu, v ktorej mestu potvrdil všetky privilégiá od predchádzajúcich panovníkov, 1468 posilnil právomoc mestskej rady udelením práva meča a 1465 na základe povolenia pápeža Pavla II. zriadil v Bratislave Univerzitu Istropolitanu, prvú univerzitu na našom území. V 15. stor. vznikli ďalšie dve predmestia – Nové Mesto a Dunajské Mesto. Koncom 15. stor. mala Bratislava okolo 8-tisíc obyvateľov, ktorí sa zaoberali najmä vinohradníctvom, remeslami a obchodom.

Od 10. stor. bola Bratislava na rozhraní troch etník – Slovákov, Nemcov a Maďarov. Od 2. polovice 13. až do začiatku 20. stor. tam boli početne najsilnejšou národnosťou Nemci. Osobitný význam nadobudla po bitke pri Moháči a po nástupe Habsburgovcov na uhorský trón (1526 Ferdinand I.), keď sa po obsadení Budína Turkami uhorská šľachta sťahovala na sever, na územie dnešného Slovenska. V roku 1530 Turci ohrozovali aj Bratislavu a čiastočne ju poškodili ostreľovaním. V roku 1531 boli v očakávaní tureckého útoku zbúrané tri predmestské kostoly ležiace neďaleko hradieb (sv. Michala, sv. Ondreja, sv. Vavrinca), ako aj kláštory a nemocnice spred hradieb. Materiál z nich sa použil na spevnenie a opravu hradieb. Turci však Bratislavu nikdy nedobyli. Bratislava sa postupne stala sídlom centrálnych uhorských inštitúcií a v roku 1536 bola krajinským zákonom ustanovená za (dočasné) hlavné mesto, čo však fakticky trvalo skoro 250 rokov. Po obsadení Stoličného Belehradu Turkami sa stala korunovačným miestom uhorských kráľov. Ako prvý tam bol v Dóme sv. Martina korunovaný za uhorského kráľa neskorší rímsko-nemecký cisár Maximilián II. (1563). Na tento účel sa dóm používal až do roku 1830, bolo v ňom korunovaných jedenásť kráľov vrátane Márie Terézie a sedem kráľovien – manželiek kráľov, z habsburskej dynastie. Do 2. polovice 18. stor. bola Bratislava sídlom Uhorskej komory a Uhorskej miestodržiteľskej rady a až do polovice 19. stor. sídlom uhorského snemu (posledné zasadanie, na ktorom bolo zrušené poddanstvo a niektoré výsady šľachty, sa konalo 1847 – 48). Súčasne bola sídlom ostrihomského arcibiskupa, prímasa Uhorska. V 2. štvrtine 16. stor. sa počet jej obyvateľov odhadoval na 6- až 7-tisíc a začiatkom 18. stor. na 9-tisíc.

Veľký rozkvet mesta nastal koncom 17. stor. po vyhnaní Turkov z Uhorska. Od roku 1720 až do 80. rokov 18. stor. sa počet obyvateľov viac ako strojnásobil (33-tisíc). V roku 1715 bolo v Bratislave 350 remeselníckych dielní, v roku 1765 tam pracovalo 800 majstrov, v roku 1785 už 1 000 remeselníckych majstrov, 1 800 tovarišov a 500 učňov. V 70. a 80. rokoch 18. stor. sa všetky uhorské ústredné inštitúcie (okrem snemu) presťahovali do Budína. V čase protireformácie prišli do Bratislavy viaceré cirkevné rehole (jezuiti, trinitári, milosrdní bratia, alžbetínky a i.). Cirkevným centrom evanjelikov a. v. sa stala štvrť v okolí Panenskej ulice. Pôvodný gotický ráz mesta sa zmenil v 17. – 18. stor., keď bolo vo vnútornom meste postavených viacero barokových kostolov a množstvo šľachtických palácov (napr. Primaciálny palác, v ktorom bol 26. decembra 1805 podpísaný Bratislavský mier) a za hradbami vtedajšej mestskej zástavby v zeleni parkov letné paláce šľachty i cirkevných hodnostárov: Grasalkovičov palác (dnes sídlo prezidenta SR), Aspremontov palác (sídlo dekanátu Lekárskej fakulty UK), letný arcibiskupský palác (sídlo Úradu vlády SR). Koncom 18. stor. malo mesto už vyše 30-tisíc obyvateľov, a preto sa začalo s búraním hradieb, ktoré prekážali jeho rastu. Po úpravách dunajského nábrežia v južnej časti mesta vznikla promenáda (dnešné Hviezdoslavovo námestie) a pozdĺž severných hradieb dnešné Námestie SNP.

V tomto období sa Bratislava stala i významným kultúrnym centrom. Rozvíjal sa divadelný a hudobný život. V meste účinkovali profesionálne talianske a nemecké divadelné spoločnosti (prvá divadelná scéna bola zriadená 1656 pri evanjelickom lýceu), od 1747 mala Bratislava stálu divadelnú scénu (spočiatku v časti paláca Uhorského snemu na Laurinskej ulici, neskôr v objekte v Streleckej priekope, 1764 – 75 v Zelenom dome), od 1776 na dnešnom Hviezdoslavovom námestí vlastnú divadelnú budovu. V kostoloch sa pestovala chrámová, v šľachtických palácoch svetská hudba, vystupovali tam významní hudobníci (napr. J. Haydn, L. van Beethoven, W. A. Mozart), 1828 bol založený Cirkevný hudobný spolok (Kirchenmusikverein). V Bratislave pôsobili, resp. z nej pochádzali významní skladatelia (napr. J. N. Hummel). V rokoch 1721 – 22 tam M. Bel vydával prvý pravidelne vychádzajúci týždenník v Uhorsku Nova Posoniensia, od 1764 (až do 1929) vychádzal Pressburger Zeitung, 1780 – 88 Magyar Hírmondó, 1783 – 87 Prešpurské noviny (Presspurské nowiny). Existovali tam viaceré významné tlačiarne (napr. belnaiovská). Mesto sa stalo významným vzdelávacím centrom: pôsobili tam dve gymnáziá (katolícke, založené 1626 ako jezuitské kolégium, a bratislavské evanjelické lýceum), 1784 – 90 na hrade generálny seminár, po jeho zrušení seminár ostrihomskej arcidiecézy (1790 – 1802), 1784 – 1919 právnická akadémia (preložená z Trnavy) a ješiva, jedna z najvýznamnejších škôl tohto druhu v Európe, od 1859 verejná vysoká rabínska škola. Koncom 18. stor. sa Bratislava stala jedným z najdôležitejších centier slovenského národného obrodenia. Z prostredia generálneho seminára vyšla prvá generácia bernolákovcov, na bratislavskom evanjelickom lýceu študovali celé generácie národných buditeľov (→ štúrovci) a významných slovenských osobností. Okolo polovice 19. stor. mala Bratislava 42 238 obyvateľov, z toho 22 518 Nemcov, 7 584 Slovákov, 4 840 Židov a 3 145 Maďarov.

Prudkému rozvoju priemyslu a obchodu v 19. stor. pomohlo vybudovanie prvej konskej železnice (1837 – 46), ktorá spojila Bratislavu s Trnavou (1872 – 73 bola prebudovaná na spojenie s Považím), ako aj železničné spojenie s Viedňou (1848) a s Budínom (1850). V roku 1890 bol postavený prvý železný most cez Dunaj, 1895 mestská električková trať. V roku 1900 bolo v Bratislave už vyše 50 väčších priemyselných podnikov s účasťou zahraničného i domáceho kapitálu, napr. továreň Dynamit-Nobel, pivovar Stein, Patrónka (Rothova muničná továreň), Stollwerck, neskôr vznikli Kablo, rafinéria minerálnych olejov Apollo, Siemens a Danubius. Pred 1. svetovou vojnou tam sídlilo veliteľstvo V. armádneho zboru, ktorého veliteľ, arcivojvoda Friedrich, mal sídlo v Grasalkovičovom paláci. V roku 1912 bola založená Alžbetínska univerzita.

Veľký rozvoj Bratislavy nastal po vzniku Československa (1918), keď sa v roku 1919 stala hlavným mestom Slovenska a sídlom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. V roku 1928 sa stala aj sídlom Krajinského úradu a vznikali tu kultúrne inštitúcie s celonárodnou pôsobnosťou (UK, SND a i.). V roku 1919 mala 83 200 a v roku 1930 už 123 844 obyvateľov. Po vyhlásení slovenskej autonómie 6. októbra 1938 sa stala sídlom autonómnej vlády, slovenského snemu a 14. marca 1939 na šesť rokov hlavným mestom vojnovej Slovenskej republiky. V roku 1940 bolo zo 133 506 obyvateľov Bratislavy 66 835 Slovákov. Od roku 1945 bola Bratislava opäť súčasťou ČSR. Po vzniku (tzv.) Veľkej Bratislavy (1. apríla 1946) bolo k mestu pričlenených i sedem dovtedy samostatných obcí (Petržalka, Prievoz, Rača, Lamač, Devín, Dúbravka, Vajnory). V 2. polovici 20. stor. sa počet obyvateľov Bratislavy viac ako strojnásobil, v hromadnej bytovej výstavbe kvalita ustúpila kvantitatívnym požiadavkám; boli vybudované veľké sídliská (Štrkovec, Trávniky, Ostredky, Pošeň, neskôr Petržalka, Dúbravka, Lamač, Dolné Hony a i.) a pripojené dovtedy samostatné obce Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa, Záhorská Bystrica a Čunovo. V súčasnosti je Bratislava najvýznamnejším kultúrnym a vzdelávacím centrom Slovenska.

Kultúrno-vzdelávacie inštitúcie

Divadlá: Slovenské národné divadlo s umeleckými súbormi Opera SND, Balet SND a Činohra SND (sídlia v historickej budove SND a v novej budove SND), ďalej Nová scéna, Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, Divadlo West, Štúdio L + S, ASTORKA Korzo ’90, Stoka, Aréna, GUnaGU, Bratislavské bábkové divadlo a viaceré ďalšie amatérske a poloprofesionálne tanečné a divadelné súbory;

hudobné telesá: Slovenská filharmónia, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala, SĽUK, Lúčnica, Gymnik a i.;

múzeá: Slovenské národné múzeum (Archeologické múzeum SNM, Historické múzeum SNM, Hudobné múzeum SNM, Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku SNM, Múzeum židovskej kultúry na Slovensku SNM, Múzeum kultúry Karpatských Nemcov SNM, Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku SNM, Prírodovedné múzeum SNM), Múzeum mesta Bratislavy (Múzeum dejín mesta, Múzeum farmácie, Múzeum historických interiérov, Múzeum hodín, Múzeum vinohradníctva, Múzeum zbraní, Múzeum Johanna Nepomuka Hummela, Múzeum Janka Jesenského, Múzeum Arthura Fleischmanna, Hrad Devín, Antická Gerulata Rusovce), Múzeum obchodu, Múzeum polície SR, Múzeum colníctva a finančnej správy, Múzeum školstva a pedagogiky, Múzeum telesnej kultúry v SR, Tenisové múzeum, Krajanské múzeum Matice slovenskej, Slovenské plynárenské múzeum, Múzeum dopravy, Železničné múzeum SR, Múzeum petržalského opevnenia, Vodárenské múzeum, Múzeum Divadelného ústavu, Múzeum Jána Cikkera, Múzeum fotografie, Židovské komunitné múzeum a i.;

galérie: Slovenská národná galéria, Galéria mesta Bratislavy, Danubiana Meulensteen Art Museum, Galéria Horský park, Kunsthalle Bratislava, Galéria Nedbalka a i.;

knižnice: Univerzitná knižnica, Ústredná knižnica SAV s Lyceálnou knižnicou, Slovenská lekárska knižnica, Centrum vedecko-technických informácií SR, Slovenská ekonomická knižnica, Slovenská pedagogická knižnica, Mestská knižnica, Knižnica Archívu mesta Bratislavy a i.;

archívy: Slovenský národný archív, Archív mesta Bratislavy, Štátny archív v Bratislave;

vysoké školy: Univerzita Komenského, Slovenská technická univerzita, Ekonomická univerzita, Vysoká škola múzických umení, Vysoká škola výtvarných umení, Akadémia Policajného zboru, Slovenská zdravotnícka univerzita;

Stavebné pamiatky

Medzi národné kultúrne pamiatky patrí Bratislavský hrad, hrad Devín, Dóm sv. Martina, budovy Univerzity Istropolitany a bratislavského evanjelického lýcea a pamätník Slavín.

Staré Mesto (mestská pamiatková rezervácia)

Zo stredovekého opevnenia mesta sa zachovali zvyšky kamenných hradbových múrov, ktoré sa budovali od 13. stor. (v 18. stor. čiastočne zbúrané). Opevnenie malo pôvodne 4 brány, z ktorých sa zachovala len Michalská brána. Pochádza pôvodne zo 14. stor., neskôr bola viackrát prestavovaná, posledná baroková úprava je z roku 1758. Na jej vrchole je medená socha archanjela Michala s drakom. Dnes sa vo veži nachádza Múzeum zbraní Múzea mesta Bratislavy. V predbrání je baroková lekáreň U červeného raka s Múzeom farmácie Múzea mesta Bratislavy.

Dóm sv. Martina je najväčšou sakrálnou stavbou mesta. Pôvodne to bol kapitulský prepoštský a mestský farský kostol, v rokoch 1563 – 1830 aj korunovačný kostol uhorských kráľov, od 1995 konkatedrála, od 2008 katedrála. Jedinečná gotická pamiatka (14. – 15. stor.) bola postavená na mieste staršieho románskeho sakrálneho objektu (z 13. stor.) ako trojloďová hala (juhovýchodné nárožie staršej stavby z 13. stor., severný obvodový múr z 1370 – 1400, južný z 1401 – 11, osemboké piliere po 1435, sieťová klenba v strednej lodi dokončená 1452 podľa plánov staviteľa viedenskej svätoštefanskej huty H. Puchspauma) s presbytériom (1461 – 97, na sieťovej klenbe sú svorníky s erbmi kráľa Mateja I. Korvína, krajín, miest a magnátov), s predsieňou (po 1510), s vežou so symbolom uhorskej kráľovskej koruny na vrchole (pôvodne súčasť mestského opevnenia, plnila zároveň funkciu obrannej bašty, 1849 neogoticky prestavaná podľa návrhu I. Feiglera st.) a s kaplnkami (južná Kaplnka kráľovnej Žofie, postavená po 1400; na severnej strane dómu Kaplnka sv. Anny z 2. polovice 15. stor., neogoticky upravená 1854; baroková Kaplnka sv. Jána Almužníka z 1727 – 32 s náhrobkom kardinála I. Esterháziho od J. R. Donnera z 1732). Na severnej strane chrámu je hlavný portál (upravený 1893 – 95 v neogotickom slohu, pôvodný z 2. pol. 15. stor. sa zachoval len vo fragmentoch). V rokoch 1865 – 67 bol dóm regotizovaný (J. Lippert). V interiéri sa nachádza bronzová gotická krstiteľnica (1409), renesančná drevená Pieta (1642) na neogotickom oltári pri južnom vchode, jazdecké súsošie sv. Martina so žobrákom (1734 – 35, J. R. Donner) i epitafy (J. Schomberga, M. Pálfiho, P. Pázmaňa a i.). Pod dómom sa nachádzajú krypty, do ktorých boli pochovávaní bratislavskí prepošti a kanonici, ale aj mešťania, v 16. – 18. stor. ostrihomskí arcibiskupi a významní hodnostári uhorského štátu. Pochovaný je tam aj slovenský spisovateľ, bratislavský kanonik J. I. Bajza.

Na Hlavnom námestí sa nachádza komplex budov Starej radnice (dnes Múzeum dejín mesta Múzea mesta Bratislavy) z 13. – 20. stor. Jej dnešný štvorkrídlový pôdorys s ústredným dvorom vznikol postupným pripájaním budov k pôvodnému gotickému vežovému domu richtára Jakuba (severné krídlo a časť západného krídla s vežou, 13. stor.), ktorý mestská rada prebudovala na radnicu. V 15. stor. bol pripojený Pawerov dom, koncom 16. stor. Ungerov dom zo 14. stor. na priečelí so soškou sv. Ladislava, v 16. stor. bolo postavené východné krídlo so žalárami v pivniciach, 1867 bol pripojený rokokový Aponiho palác, 1868 bola na mieste jeho zbúraného severného krídla a časti Ungerovho domu postavená nová radná sieň (I. Feigler ml., 1910 zbúraná), po 1911 zadný trakt budovy obrátený do Primaciálneho námestia.

Pred Starou radnicou na Hlavnom námestí stojí kamenná Maximiliánova fontána (nazývaná aj Rolandova, podľa legendárneho rytiera) postavená 1572 na počesť Maximiliána I., prvého uhorského kráľa, ktorý bol korunovaný v Bratislave. Vedľa sa nachádza aj gotický rímskokatolícky Kostol zvestovania Panny Márie (františkánov) s kláštorom a s dvojpodlažnou Kaplnkou sv. Jána Evanjelistu s hrobkou rodiny richtára Jakuba. Kostol bol vysvätený v roku 1297 a v 18. stor. barokovo upravený.

Medzi významné sakrálne stavebné pamiatky v Starom meste patrí aj gotický kostol a kláštor klarisiek zo začiatku 14. stor., ktorý sa dnes využíva ako koncertná sieň a príležitostná galéria, ďalej tiež neskororenesančný rímskokatolícky Kostol najsv. Spasiteľa (jezuitský; pôvodne evanjelický z 1636 – 38, od 1672 patrí jezuitom), neskororenesančný rímskokatolícky Kostol Loretánskej Panny Márie (uršulínky) s kláštorom (pôvodne evanjelický z 1658), jednoloďový barokový rímskokatolícky Kostol sv. Mikuláša (1661, od 1950 využívaný pravoslávnou cirkvou) či gotická Kaplnka sv. Kataríny (1311 – 25) s klasicizujúcim priečelím (I. Feigler st., okolo 1840).

Z profánnych stavieb v Starom meste vynikajú najmä viaceré paláce. Klasicistický Primaciálny palác (1778 – 81, M. Hefele) je dnes sídlom primátora Bratislavy. V jeho interiéri sa nachádza séria vzácnych tapisérií z 1. polovice 17. stor. s výjavmi z antickej legendy o láske Héry a Leandra vyrobených v anglickej kráľovskej manufaktúre v Mortlake, ako aj freska od F. A. Maulbertscha v Kaplnke sv. Ladislava (1780 – 81). Bývalý barokový palác Uhorskej kráľovskej komory (1753 – 56, G. Martinelli; prístavba od F. A. Hillebrandta z 1772) a priľahlý barokový palác de Pauliho (1775 – 76, F. A. Hillebrandt) sú sídlom Univerzitnej knižnice. Rokokový Mirbachov palác (1768 – 70, M. Höllrigl) je dnes sídlom Galérie mesta Bratislavy. Ďaľšími významnými palácmi sú napr. barokový Jesenákov palác (1. pol. 18. stor.), neskororenesančný palác M. Esterháziho (pol. 17. stor.) na Kapitulskej ulici, barokový palác L. Pálfiho (pred 1747), barokový palác J. Esterháziho (okolo 1740 – 43), Balašov palác (1754 – 62), neskorobarokový Čákiho palác (1775, Matej Walch) či rokokový Erdődyho palác (1770, Matej Walch). Z meštianskych domov je významná renesančná Segnerova kúria (1648).

Mimo mestskej pamiatkovej rezervácie

Medzi významné pamiatky sakrálnej architektúry patria:

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Jána z Mathy (trinitárov, nazývaný aj Kostol Sv. Trojice, Kostol Najsv. Trojice, trojičný; 1717 – 25) na klenbe s iluzívnou freskou od Antonia Galli-Bibienu z 1744 – 45;

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Štefana (kapucíni; 1711 – 17) s kláštorom (1708 – 12);

barokový rímskokatolícky Kostol navštívenia Panny Márie (milosrdných bratov; 1723 – 28) s oltárnymi maľbami od M. Speera a so sochami od A. Rigeleho;

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety (alžbetínok) s kláštorom (1739 – 43);

rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (kanonistiek Notre-Dame) s kláštorom (1747 – 54);

klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Ladislava (postavený 1830 – 32 spolu s mestským špitálom podľa projektu I. Feiglera st.);

klasicistický Veľký evanjelický kostol (1776, M. Walch);

klasicistický Malý evanjelický kostol (1778, M. Walch);

secesný rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety, nazývaný aj Modrý kostolík, a gymnázium (1909 – 13 a 1906 – 08, Ö. Lechner);

Medzi významné svetské stavby patria:

barokový Grasalkovičov palác (okolo 1760, dnes sídlo prezidenta SR);

barokový bývalý letný arcibiskupský palác (17. – 18. stor., dnes sídlo Úradu vlády SR);

barokový Aspremontov palác (1770, dnes sídlo Dekanátu Lekárskej fakulty UK);

bývalé vodné kasárne (1759 – 63, dnes sídlo Slovenskej národnej galérie);

budova Slovenského národného divadla (1884 – 86, F. Fellner, H. Helmer);

secesná budova bývalej Eskontnej a zmenárenskej banky (1906 – 11, Albert Körössy, Géza Kiss);

Reduta (1911 – 19, dnes sídlo a koncertná sieň Slovenskej filharmónie);

budova Starej tržnice (1910, Endre Makay, Gyula Laubner, František Nechyba, Jenő Dobisz).

Po vzniku Československa: budovy Tatra banky (1922 – 25, M. M. Harminc, dnes sídlo Ministerstva kultúry SR), Umeleckej besedy slovenskej (1924 – 26, A. Balán, Jiří Grossmann), Policajného riaditeľstva (1925, F. Krupka), Všeobecného penzijného úradu (1925 – 27, J. Merganc, dnes sídlo Predsedníctva SAV), vysokoškolského internátu Lafranconi (1928 – 33, K. Šilinger), Zemedelského múzea (1924 – 30, M. M. Harminc, dnes Slovenské národné múzeum), hotela Carlton (1928 – 30, M. M. Harminc), Rektorátu UK (1931 – 37, F. Krupka);

funkcionalistická architektúra medzivojnového obdobia, ktorá dosiahla vrchol v 30. rokoch 20. stor. a jej kvalita je porovnateľná so svetovým vývojom: prvá výšková skeletová 12-podlažná budova Manderla (1934 – 35, Christian Ludwig a A. Danielis), obchodné domy Baťa (1931, V. Karfík), Bohuslav Brouk (1936, Christian Ludwig, A. Danielis, dnes Duna; 1979 – 85 bol k nemu pristavaný Dom odievania, Peter Minarovič, J. M. Bahna), Zemská úradovňa pre poistenie robotníkov (1932) a Okresná sociálna poisťovňa (1937 – 39, A. Balán, Jiří Grossmann) na Bezručovej ulici, komplex polyfunkčných budov bývalého Ústredného družstva a Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc (1934 – 39, E. Belluš) na Námestí SNP, budova bývalej Československej národnej banky (1937 – 38, E. Belluš, dnes sídlo Generálnej prokuratúry SR), budova bývalej Slovenskej národnej banky a Divadla P. O. Hviezdoslava (1942 – 55, E. Kramár, Š. Lukačovič, dnes Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava).

Po 2. svetovej vojne: Nová radnica (1947 – 48, E. Belluš), hotel Devín (1949 – 54, E. Belluš, Ernest Krampl, V. Uhliarik), vysokoškolský internát Mladá garda (1951 – 55, E. Belluš), areál STU (1950 – 85), komplex Slovenskej televízie (1965 – 78, V. Čurilla, J. Struhař) s 29-podlažnou budovou tvorby programov, v tých časoch najvyššou v Česko-Slovensku, Krematórium s urnovým hájom (1965 – 69, F. Milučký), športová hala na Pasienkoch (1962, J. Chovanec), komplex obchodného domu (bývalý Prior) a hotela Kyjev (1964 – 78, I. Matušík), budova Slovenského rozhlasu v tvare obrátenej pyramídy (1970 – 85, Š. Ďurkovič, Š. Svetko, B. Kissling), nová budova NR SR (1986 – 94, Ľ. Jendreják a kolektív);

architektúra neskorej moderny a postmoderny: hotel Fórum (1986 – 89, J. Hauskrecht a kolektív), centrála Všeobecnej úverovej banky (1996, J. M. Bahna, Ľubomír Závodný a kolektív), Slovenskej sporiteľne (1994 – 95, I. Marko, prestavaná 2014 –15), nová budova Národnej banky SR (1998 – 2002, M. Kusý, Pavol Paňák a kolektív) a i.

Cintorín a pamätník Červenej armády Slavín (1957 – 60, J. Svetlík) na kopci nad Bratislavským hradom, v areáli ktorého sa nachádza umelecká výzdoba od L. Snopka, J. Kostku, J. Kulicha, T. Bártfaya, R. Pribiša, J. Kréna, D. Castiglioneho a A. Trizuliaka.

komorský gróf, lat. comes camerae, comes urburae — nájomca banskej komory alebo mincovej komory, kráľovský úradník na čele banskej komory. Úrad komorského grófa bol v banských oblastiach na Slovensku zriadený v 1. polovici 14. stor. za vlády Karola I. Róberta najmä vo významných banských mestách (Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Smolník). Zastávali ho súkromní nájomcovia z radov šľachty či mešťanov, ktorí si prenajímali niektorú banskú, no najmä mincovú komoru (v Kremnici v období stredoveku bola prenajímaná na jeden rok). Komorskí grófi mohli na území danej komory slobodne podnikať napr. s potravinami, s vínom alebo s vlastnými banskými dielami. V súdnej oblasti podliehali kompetencii taverníka a v najvyššej inštancii súdu panovníka. K povinnostiam komorského grófa v banskej komore patrilo napr. otváranie nových baní na území komory či dohľad nad výberom urbury (banskej dane), v mincovej komore zabezpečenie pravidelnej razby mincí.

V roku 1548 bola za vlády Ferdinanda I. dobudovaná erárna komorská banská správa, stredoslovenské banské mestá boli podriadené Dolnorakúskej komore, neskôr Dvorskej komore vo Viedni. Jednotná banská správa v Uhorsku bola zavedená v roku 1573 na základe banského poriadku cisára Maximiliána II. Bol zriadený Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici na čele s hlavným komorským grófom, ktorého vymenúval panovník. Hlavný komorský gróf (funkcia bola prvýkrát obsadená až 1598) stál na čele celého baníctva, hutníctva a mincovníctva v siedmich stredoslovenských banských mestách, podliehalo mu všetko, čo súviselo s baníctvom (napr. lesy). Boli mu podriadení komorskí podgrófi v Banskej Štiavnici a Kremnici i správca baní v Banskej Bystrici. Dohliadal aj na správu komorských panstiev a komorských majetkov.

komora [gr. > lat.] —

1. skladovací priestor domu alebo bytu. Na Slovensku pôvodne jedna zo základných zložiek tradičného trojpriestorového roľníckeho domu (popri izbe a pitvore), nevykurovaný tmavý alebo slabo osvetlený priestor, vedľajšia miestnosť slúžiaca najmä na uskladňovanie zásob potravín (špajza), drobného náradia, šiat a iných predmetov. V početnejších alebo v príbuzensky rozvetvenejších rodinách sa popri skladovaní využívala aj na spanie, najčastejšie slobodných členov rodiny alebo novomanželov. V domoch majetných gazdov sa nachádzalo aj viacero komôr. Ďalšia komora sa využívala najmä na skladovanie obilia (sýpka, stodola). Stála ako samostatný objekt vo dvore, na ulici pred domom alebo aj pod spoločnou strechou s domom, prípadne v niektorých oblastiach aj na poschodí;

2. archeol., archit. a) hrobová komora → komorový hrob;

b) pohrebná komora — uzatvorený krytý priestor určený na posmrtné uloženie zosnulého (jeho pohrebná miestnosť, kde bol zvyčajne uložený v sarkofágu), súčasť zložitejších stavieb (hrobiek) s nadzemnými i s podzemnými priestormi. Pohrebné komory sa budovali najmä vo vyspelejších, centrálne organizovaných ríšach, napr. v starovekom Egypte. Pohrebné komory niektorých faraónov zaberali plochu až 20 – 50 m², boli umiestnené až 20 – 30 m pod povrchom, obklopené miestnosťami či výklenkami na uloženie výbavy mŕtveho a spojené chodbami i šachtami s nadzemnými časťami hrobky, v ktorých boli sakrálne stavby. Celý komplex mal tvar mastaby, neskôr pyramídy;

3. hist. pôvodne miestnosť (lat. camera, gr. kamara), v ktorej panovník (napr. vo Franskej ríši) uschovával svoj súkromný majetok, aj miesto, kde sa prerokúvala jeho správa. Neskôr úrad pre finančné a hospodárske záležitosti a správu určitého majetku (napr. apoštolská komora), v užšom význame štátna pokladnica (erár) vo feudálnom Uhorsku, kde sa ako kráľovské komory označovali inštitúcie, ktoré vyberali kráľovské dane a dávky, spravovali sklady a mali na starosti výber príjmov z jednotlivých druhov kráľovského regálu (najmä vyberanie urbury, výkup alebo zámenu drahých kovov na razenie mincí), dozerali aj na banskú a hutnícku výrobu; ich zložkami boli preto aj banská komora, mincová komora a soľná komora. Budova, v ktorej bolo sídlo komory, sa nazývala komorský dvor (dom). Prvé kráľovské komory boli zriadené už v období vlády Arpádovcov. V Uhorsku pôsobila kráľovská komora v Košiciach (písomne doložená 1297; pod jej správu patrilo Horné Uhorsko; zanikla 1536), Bratislave (územie od Dunaja po Liptov), Budíne (Zadunajsko) a Záhrebe (Chorvátsko a Slavónsko). Po začlenení Uhorského kráľovstva do habsburskej monarchie (1526) bola 1527 Ferdinandom I. zriadená Dvorská komora vo Viedni, ktorá ako jeden z troch ústredných dvorských úradov (popri dvorskej vojenskej rade a dvorskej kancelárii) spravovala finančné záležitosti celej habsburskej ríše. Podliehali jej aj novozriadené, tzv. zemské komory v jednotlivých krajinách monarchie: Dolnorakúska komora (od 1548 jej podliehali aj banské mestá na Slovensku), Hornorakúska komora, Česká komora a Uhorská komora (zriadená 1528, pôsobila do 1848), ktorých úlohou bola správa kráľovských majetkov, evidovanie príjmov z kráľovského regálu a slobodných kráľovských miest, vyberanie daní, ako aj kontrola výdavkov. V roku 1539 bola z Uhorskej komory ako jej pomocný orgán vyčlenená Spišská komora;

4. muzeolog. → komora umenia a divov;

5. politol. zaužívaný názov jednej z dvoch častí zákonodarného orgánu štátu, parlamentu, napr. v Česku dolná komora (Poslanecká snemovňa) a horná komora (Senát) Parlamentu Českej republiky, v Spojenom kráľovstve dolná komora (Poslanecká snemovňa, House of Commons) a horná komora (Snemovňa lordov, House of Lords);

6. práv. profesijná komora — stavovská organizácia, verejnoprávna neštátna a samosprávna inštitúcia združujúca fyzické alebo právnické osoby s požadovanou kvalifikáciou alebo vykonávajúce podnikateľskú činnosť v odvetví, v ktorom príslušná komora pôsobí. Jej základnou úlohou je podporovať a presadzovať záujmy svojich členov, ochraňovať ich stavovskú česť, vytvárať vhodné podmienky na výkon ich práce, poskytovať im metodické usmernenie, organizovať a zabezpečovať sústavnú vzdelávaciu a edičnú činnosť a pod. Každá komora vydáva svoj štatút, vnútorné predpisy, kontroluje ich dodržiavanie, ako aj dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov súvisiacich s činnosťou členov a z ich nedodržiavania vyvodzuje disciplinárne opatrenia. Vedie zoznam svojich členov, ich register, vydáva osvedčenia o členstve. Komoru riadia jej orgány (valné zhromaždenie, predstavenstvo, predseda, dozorná rada, prípadne disciplinárna komisia). Členstvo v príslušnej komore je dobrovoľné (napr. v prípade živnostníkov či poľnohospodárov) alebo povinné (napr. v prípade advokátov, audítorov, notárov, patentových zástupcov, geodetov, autorizovaných architektov či autorizovaných stavebných inžinierov; prijatie za člena komory je podmienené zložením osobitnej skúšky a sľubu). V roku 2017 pôsobilo na území SR viac ako 25 profesijných komôr, napr. Slovenská obchodná a priemyselná komora, Slovenská živnostenská komora, Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, Slovenská lesnícka komora, Slovenská banská komora, Slovenská advokátska komora, Notárska komora SR, Slovenská komora patentových zástupcov, Slovenská lekárska komora, Slovenská komora architektov, Komora geodetov a kartografov, Americko-slovenská obchodná komora, Francúzsko-slovenská obchodná komora;

7. v technických zariadeniach uzavretý priestor, v ktorom prebieha nejaký dej, meranie, pozorovanie, napr. v astronómii prenesene v minulosti a) označenie ďalekohľadu (napr. Bakerova-Schmidtova komora) ako optického prístroja, ktorého optická sústava je uzatvorená v tzv. komore; b) označenie fotografického prístroja na pozorovanie a fotografovanie oblohy alebo jej časti (→ celooblohová komora) alebo nebeských objektov (→ Markowitzova komora);

dopr. → vzduchová komora;

ekol. → biotermická komora;

fotogr. → tmavá komora;

el.tech. → bezodrazová komora, → dozvuková komora;

fyz. → bublinová komora; → hmlová komora, → ionizačná komora, → iskrová komora;

hydrol., stav. → odľahčovacia komora, → plavebná komora, → vyrovnávacia komora;

lek. → barokomora;

stroj. → spaľovacia komora, → zvukotesná komora;

8. poľov. a) hrudná dutina raticovej zveri;

b) najzazverenejšia časť poľovníckeho revíru;

c) uzavretý priestor na prezimovanie zveri, → komorovanie (zveri);

d) rozšírená časť brlohu hlodavcov;

9. prázdny priestor v niečom, dutá časť niečoho, dutina, napr. v anatómii srdcová komora, mozgová komora, vo vojenstve nábojová komora a pod.

kondicionári [lat.], aj kondicionáli — v stredovekom Uhorsku vrstva podmienečne slobodného poddanského obyvateľstva s osobitným postavením. Vyčlenila sa koncom 11. stor., v rámci poddanského stavu tvorila spoločenskú vrstvu ľudí, ktorí získali istú formu osobnej slobody (neboli nevoľníkmi) spojenú s vlastníctvom a s užívaním pôdy. Udelenie týchto práv (donácií) bolo podmienené (lat. condicio = podmienka, odtiaľ názov) vykonávaním služby pre svojho pána. Takto podmienečne slobodní poddaní sa svojím postavením nachádzali v hierarchii medzi úplne slobodným a poddanským obyvateľstvom. Nezískali síce rovnaké práva ako slobodní, ich postavenie sa však oproti najnižšie postaveným poddaným zlepšilo. Patrili medzi nich napr. jobagióni, ktorí boli povinní vykonávať najmä vojenskú službu, a hradčania (castrenses), ktorí tvorili služobníctvo hradu. Kondicionári slúžili svojim pánom aj v špecifických službách, napr. ako psiari, dravci (zaoberali sa chovom a výcvikom psov a lovom zveri) alebo pohraniční strážcovia.

Červenák, Benjamín Pravoslav, 9. 10. 1816 Pliešovce, okres Zvolen – 15. 6. 1842 Bodony, Maďarsko — slovenský učiteľ, člen štúrovskej generácie. Počas štúdií na evanjelickom lýceu v Bratislave sa zapojil do študentského hnutia. Spolu s A. B. Vrchovským založil tajný spolok Vzájomnosť (1837) a redigoval jeho rukopisné noviny. V rokoch 1838 – 39 riadil činnosť Slovanského ústavu a bol námestníkom profesora na Katedre reči a literatúry česko-slovanskej na bratislavskom evanjelickom lýceu (po Ľ. Štúrovi). Politické názory na vývoj národného hnutia spracoval v posmrtne vydanom diele Zrcadlo Slovenska (1844).

Beckov — obec v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji v severnom výbežku Podunajskej nížiny pozdĺž Váhu, 190 m n. m.; 1 349 obyvateľov (2015).

Prvýkrát je písomne doložená v roku 1208 ako Blundix, 1264 castrum Blundus, 1352 zmienka o miestnej fare, 1388 ako Galaucz sive Beczkow, 1385 Bolunduz, 1431 Beczkow, 1773 Beczko, Beczkó, 1786 Beczko, 1808 Beczkó, Beckow, 1863 Becko, 1873 – 1913 Beckó, 1920 Beckov.

Obec Beckov vznikla na starobylej považskej ceste spojením podhradskej osady a stredovekého mestečka. Podhradská osada sa vyvinula pri tamojšom slovanskom hradisku (na jeho mieste vznikol v 13. stor. kamenný hrad) v období raného stredoveku (doložená je od 10. stor.). Pravdepodobne už v tomto období sa tam nachádzal kostol postavený na mieste dnešného farského Kostola sv. Štefana kráľa. Hrad bol centrom rozsiahleho panstva, okrem viacerých dedín k nemu patrilo i Nové Mesto nad Váhom. V roku 1392 založil Štibor I. zo Štiboríc pri hrade a v tesnej blízkosti poddanskej osady mestečko Beckov, ktoré dal opevniť kamennou hradbou spojenou s opevnením hradu (podhradská osada ostala mimo týchto kamenných hradieb). Výsady získalo mestečko od Žigmunda Luxemburského. V roku 1520 dostalo mestečko právo výročného trhu (jarmoku). V 17. stor. tu pôsobili cechy súkenníkov a čižmárov, neskôr i mlynárov. Od roku 1689 tam bol františkánsky kláštor. V roku 1598 bolo v Beckove 218 domov, v roku 1828 mal 215 domov a 1 670 obyvateľov. Obyvatelia boli roľníci, vinohradníci, ovocinári a pastieri.

Archeologické nálezy dokumentujú osídlenie z obdobia gravettienskej kultúry, eneolitu, lužickej kultúry, laténskej a rímskej doby a sídliská z 9. – 13. stor.

Najvýznamnejšou pamiatkou a dominantou obce je zrúcanina hradu Beckov, ktorý bol vybudovaný na mohutnom vápencovom brale nad obcou nad inundačným územím rieky Váh. Na jeho mieste existovalo osídlenie od praveku. Archeologický výskum tam doložil intenzívne osídlenie z prelomu letopočtov i veľkomoravské osídlenie z 2. polovice 9. stor. Veľkomoravské hradisko, ktoré tam v tomto období existovalo, historici stotožnili s hradom, ktorý sa spomína v Anonymovej kronike zo začiatku 13. stor. ako hrad Bludinec (latinsky Blundus, Blundix, maďarsky Bolondóc). Toto hradisko nezaniklo a nestratilo svoj význam ani v čase formovania uhorského štátu. Vďaka svojej výhodnej polohe sa pravdepodobne stalo sídlom pohraničnej župy (pohraničného komitátu).

Začiatkom 13. stor. (alebo koncom 12. stor.) vznikol na mieste hradiska po rozsiahlych terénnych úpravách kamenný kráľovský hrad. Vrcholová plocha brala bola obkolesená hradbou nepravidelného pôdorysu s bránou na južnej strane (neskoršie jadro hradu alebo horný hrad) a s palácom lichobežníkového pôdorysu na severnej strane a s druhým obytným objektom na juhozápade. Na konci 13. stor. bola v hornom hrade pri vstupe vybudovaná útočisková veža pravouhlého pôdorysu (bergfried) a vzniklo hradbou opevnené predhradie. Začiatkom 14. stor., keď bol hrad krátko majetkom Matúša Čáka Trenčianskeho, bolo posilnené opevnenie a v predhradí vznikli hospodárske budovy.

V roku 1388 kráľ Žigmund Luxemburský daroval hrad Štiborovi I. zo Štiboríc, ktorému slúžil ako hlavné sídlo jeho rozsiahleho panstva a ktorý ho postupne (v 1. tretine 15. stor.) prestaval na prepychovú neskorogotickú šľachtickú rezidenciu. Prestavba vysokej umeleckej úrovne (zachované kamenárske prvky okien a portálov, pozostatky bohatej maliarskej výzdoby interiérov) výrazne pozmenila celý hrad. V severnej časti horného hradu bol okolo uzatvoreného centrálneho nádvoria vybudovaný samostatný viackrídlový palác s kaplnkou s polygonálnym presbytériom v jeho východnom krídle. Obranu horného hradu posilnili vybudovaním nových bášt. Na hradby predhradia napojili nový hradbový okruh, ktorý ohradil rozsiahle západné predpolie hradu, čím vymedzili plochu vhodnú na založenie nového poddanského mestečka (mestečko Beckov).

Po smrti Štibora II. zo Štiboríc v roku 1434 sa hrad stal od roku 1437 majetkom Bánfiovcov, ktorí počas 16. stor. uskutočnili renesančnú prestavbu. Nadstavali a oblúčkovou atikou zjednotili paláce v hornom hrade, dobudovali hospodárske objekty vo východnej časti horného hradu a vybudovali novú polygonálnu delovú baštu, ktorá sa opierala o východnú stenu hradného brala. Výstavbou barbakánu zdokonalili obranu vstupnej brány.

V roku 1599 hrad odolal útoku Turkov (vypálili však mestečko pod hradom). Od konca 16. stor., po vymretí Bánfiovcov, mal hrad viacerých vlastníkov (napr. Medňanskovci, Pongrácovci). V roku 1729 vyhorel a nebol obnovený; konzerovaný a reštaurovaný bol až v priebehu 2. polovice 20. stor.; dnes sa tam nachádza múzeum.

Iné pamiatky: zvyšky kamennej hradby (14. – 15. stor.), pôvodne gotický rímskokatolícky farský Kostol sv. Štefana kráľa (1. polovica 15. stor., barokovo prestavaný v 17. stor.), barokový kláštor františkánov s rímskokatolíckym Kostolom sv. Jozefa z rokov 1690 – 1692, evanjelický kostol z roku 1792 (prestavaný 1945), tri neskororenesančné kúrie zo 17. stor., klasicistický kaštieľ z 2. polovice 18. stor., židovský cintorín z 18. stor., trojičný stĺp z 1. polovice 19. stor. V renesančnej kúrii Ambrovec (aj Ambrovská kúria, 17. stor.) múzeum (expozícia Trenčianskeho múzea sprístupnená v roku 1988) uschováva materiály dokumentujúce dejiny hradu, mestečka Beckova a významných rodákov, ako aj expozíciu tradičných remesiel a historického nábytku.

V katastri obce sa nachádzajú prírodné rezervácie Beckovcké Skalice (vyhlásená 2003, rozloha 29,6 ha; zriadená na ochranu zvyškov antropogénnych pasienkov a riedkeho lesa v oblasti Beckovskej brány) a Sychrov (vyhlásená 1984, rozloha 0,48 ha; zriadená na ochranu suchomilného a teplomilného trávnatého spoločenstva s bohatou populáciou hlaváčika jarného).

Beckov je rodiskom J. Ambru, D. Sinapia-Horčičku, J. M. Hurbana, A. a L. Medňanskovcov a D. Štúra.

Cyprián, vlastným menom František Ignác Jäschke, aj Jaisge, 28. 7. 1724 Polkowice, Poľsko — asi 16. 4. 1775 Červený Kláštor, okres Kežmarok — uhorský prírodovedec, kamaldulský mních. Študoval v Čechách, v Poľsku (napr. lekárske vedy vo Vratislavi), pravdepodobne aj v Taliansku. Od roku 1752 (príp. 1753) pôsobil v kamaldulskom kláštore na Zobore v Nitre, od roku 1756 v Červenom Kláštore. Zaoberal sa alchýmiou, matematikou, fyzikou, výrobou zrkadiel, liečiteľstvom, a najmä botanikou. Jeho päťjazyčný herbár (1766 – 71) na 97 listoch s nalepenými 283 položkami rastlín je najstarším zachovaným herbárom na území Slovenska. Priložených je aj 32 strán (16 listov) Cypriánových úvah o vtedajšej lekárskej vede vrátane konkrétnych príkladov z jeho medicínskej praxe napísaných v nemčine. Rastliny pochádzajú väčšinou z oblasti Pienin a Tatier, sú označené nielen latinským, ale niekedy aj nemeckým, gréckym, goralským a českým názvom. Herbár je národnou kultúrnou pamiatkou a je uložený v Prírodovednom múzeu Slovenského národného múzea v Bratislave. Cyprián údajne zostrojil lietajúci stroj (krídla), na ktorom robil kĺzavé lety spod vrcholu Troch korún (autentické údaje sa nezachovali, existujú len na úrovni legiend).

Banská Bystrica — krajské a okresné mesto v severozápadnej časti Zvolenskej kotliny na sútoku riek Hron a Bystrica, 368 m n. m.; 78-tis. obyvateľov (2020). Mestské časti: Iliaš, Jakub, Kostiviarska, Kráľová, Kremnička, Majer, Podlavice, Radvaň, Rakytovce, Rudlová, Sásová, Senica, Skubín, Šalková a Uľanka. Je administratívnym, priemyselným a kultúrnym strediskom. Z priemyselných odvetví je zastúpená najmä energetika, drevárstvo, potravinárstvo (pivovary), odevný (Slovenka-Silver, spol. s r. o.) a spotrebný priemysel. Je dôležitou dopravnou križovatkou s cestným uzlom európskej cesty E77 z Ružomberka na Zvolen a ciest prvej triedy I/59 (zo severu), I/14 (zo západu), I/69 (z juhu) a I/66 (z východu). V Banskej Bystrici sa končí rýchlostná cesta R1, smerujúca od Trnavy cez Nitru a Zvolen na východný okraj mesta. Banská Bystrica leží na železničnej trati Zvolen – Vrútky, na ktorú tu nadväzuje jednokoľajová železničná trať Banská Bystrica – Červená Skala. Mesto je významným centrom turistiky (východisko do Nízkych Tatier a Kremnických vrchov) a cestovného ruchu. Je sídlom viacerých inštitúcií s celoslovenskou pôsobnosťou, napr. Slovenská pošta, Úrad priemyselného vlastníctva, Slovenská agentúra životného prostredia a Finančné riaditeľstvo SR. Nachádzajú sa tu vysoké školy (Univerzita Mateja Bela s viacerými fakultami, Teologický inštitút UK), stredné školy, divadlá (Štátna opera, Bábkové divadlo na Rázcestí), múzeá (Múzeum – Pamätník SNP, Stredoslovenské múzeum, Literárne a hudobné múzeum), galérie (Stredoslovenská galéria so stálou expozíciou D. Skuteckého), nemocnica a banky. Banská Bystrica bola pôsobiskom M. Bela, J. Botta, A. Sládkoviča (Radvaň), K. Kuzmányho, Š. Moyzesa, T. Vansovej a i. Je rodiskom V. Figuša-Bystrého, J. Cikkera, I. Bukovčana a iných.

Na území mesta sa nachádzajú národné prírodné rezervácie Plavno a Príboj a prírodné rezervácie Pavelcovo (vyhlásená 1998, rozloha 28,7 ha; zriadená na ochranu prirodzených lesných spoločenstiev s koncentrovaným výskytom tisu obyčajného), Stará kopa (vyhlásená 1997, rozloha 4,5 ha; zriadená na ochranu izolovaného výskytu duba plstnatého a viacerých chránených a ohrozených druhov rastlín a živočíchov), Baranovo (vyhlásená 1993, rozloha 15,8 ha; zriadená na ochranu pôvodných lesných spoločenstiev s vzácnymi biotopmi ohrozených a chránených živočíchov), Uňadovo (vyhlásená 1988, rozloha 3,6 ha; zriadená na ochranu tisu obyčajného) a Urpínska lesostep (vyhlásená 1997, rozloha 5 ha; zriadená na ochranu lesostepi s výskytom množstva vzácnych druhov hmyzu a zachovaných biotopov rastlín).

Obec bola písomne doložená v roku 1255 ako Noua villa Bystrice prope Lypcham, 1263 Byzterchebana, 1287 Bystricia, 1303 Nouisolium, 1340 Byztricia, 1400 Bystrichia, 1424 Bistriciensis civitas alias Novizolium, 1446 Nouozolium, 1773 Neozolium, Besztercz-Bánya, Neüsoll, Banska Bistryca, 1786 Neusohl, Novisolium, Besztercze–Bánya, Banská Bystrice, 1808 Neosolium, Beszterczebánya, Neusohl, Banská Bystřice, 1863 – 1913 Besztercebánya, 1920 Baňská Bystrica, 1927 Banská Bystrica.

Zaznamenané sú stopy osídlenia od neolitu a intenzívnejšie z rímskeho obdobia. Banská Bystrica bola založená ako banské mesto (bane na striebro), keď sa v 13. stor. na mieste pôvodnej slovanskej osady, zničenej za mongolského vpádu, usadili nemeckí kolonisti (→ hostia). V roku 1255 dostala od Bela IV. mestské výsady (právo ťažby zlata, striebra a kovov, právo slobodnej voľby richtára a farára, správnu a súdnu autonómiu), od roku 1405 bola slobodným kráľovským mestom. Od polovice 14. stor. sa tam okrem zlata a striebra začala ťažiť ortuť, olovo (v 15. stor.) a najmä meď. Tú spracúvali v hutách a ešte v 16. stor. bola hlavným dobývaným nerastom. V tomto období patrila Banská Bystrica k najvýznamnejším banským mestám v Uhorsku a po vzniku Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti v roku 1494 sa na niekoľko desaťročí stala hlavným mediarskym centrom vtedajšieho sveta. Meď sa z nej exportovala do celej Európy, ale i do Indie (medené bane boli zatvorené v 18. stor.).

Vo februári a v auguste 1526 vypukli v Banskej Bystrici vzbury baníkov (→ banícke povstanie 1525 – 1526). Od 15. stor. sa stala strediskom intenzívnej remeselnej činnosti (v roku 1685 tam bolo 151 remeselných dielní, koncom 18. stor. už okolo 500). Začiatkom 17. stor. vznikli rozpory medzi Nemcami, Slovákmi a Maďarmi o účasti na správe mesta, ktoré pretrvávali aj v nasledujúcom storočí.

Od 2. štvrtiny 16. stor. sa tu šírila reformácia, rekatolizácia sa začala príchodom jezuitov v roku 1648. V tom čase boli v meste dve gymnáziá (rímskokatolícke a evanjelické a. v.). Od roku 1776 bola Banská Bystrica sídlom katolíckeho biskupstva, koncom 18. stor. jedným zo stredísk slovenského národného života. V 18. stor. v meste vznikli manufaktúry (súkenka, papiereň), v 19. stor. zas prvé priemyselné podniky a rozvíjali sa peňažné ústavy. Počas 2. svetovej vojny bola centrom SNP (sídlo SNR, Veliteľstva 1. česko-slovenskej armády na Slovensku, Hlavného štábu partizánskych oddielov, Slobodného slovenského vysielača).

Význam Banskej Bystrice stúpol postavením železnice do Zvolena v roku 1873, Podbrezovej (1884) a Harmanca (1913). Až do roku 1928 bola sídlom Zvolenskej župy, v rokoch 1939 – 1945 sídlom Banskobystrickej župy, v rokoch 1949 – 1960 Banskobystrického kraja, v rokoch 1960 – 1989 Stredoslovenského kraja, od roku 1996 opäť Banskobystrického kraja. Od roku 1955 je Banská Bystrica mestskou pamiatkovou rezerváciou.

Zo stavebných pamiatok je na území Banskej Bystrice čiastočne zachovaný mestský hrad, ktorý bol súčasťou systému mestských hradieb. Hradby boli budované od 14. stor., pôvodne ako priekopa s drevenou palisádou, od 2. polovice 15. stor. už ako kamenné hradby s baštami. V 16. stor. bol hrad upravený na protitureckú pevnosť. V roku 1761 ho poškodil požiar. V 19. stor. bolo opevnenie postupne odstránené a hrad sa otvoril mestu (v roku 1949 bola zbúraná Mühlsteinova bašta z roku 1501), začiatkom 21. stor. bol reštaurovaný. K zachovaným pôvodným častiam hradu patrí brána s barbakánom z 2. polovice 15. stor. (barbakán z roku 1510), niekoľko bášt (Pisárska bašta, nazývaná aj Gallova, Banícka bašta a Farská bašta z 15. – 16. stor.), Matejov dom, Kostol sv. Kríža, radnica a Kostol nanebovzatia Panny Márie. Matejov dom bol pôvodne päťposchodovou neskorogotickou obytnou vežou z roku 1479, ktorá bola neskôr upravovaná. Dnes sa tu nachádza expozícia dejín mesta Stredoslovenského múzea. Kostol sv. Kríža (nazývaný aj Slovenský kostol) bol postavený v roku 1492 a prestavaný v 16. – 18. stor. Radnica, nazývaná praetórium, bola pôvodne neskorogotickou baštou z 15. stor. V rokoch 1564 – 1565 bola renesančne prestavaná majstrom Peregrinusom, v roku 1803 zásadne neskorobarokovo prestavaná na katolícke gymnázium a v roku 1944 znovu úplne prestavaná.

Z architektonického hľadiska je najvýznamnejšou stavbou farský rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie, ktorý je zároveň jednou z najstarších zachovaných pamiatok mesta. Bol postavený približne v polovici 13. stor., rozšírený v 1. tretine 14. stor., od 70. rokov 15. stor. do 1. polovice 16. stor. dali po obvode lode bohatí mešťania vybudovať niekoľko kaplniek. Od roku 1492 do 2. desaťročia 16. stor. bol úplne prestavaný v neskorogotickom štýle, keď sa na stavbe podieľal majster viedenskej stavebnej huty A. Pilgram. Po požiari v roku 1761 bol úplne barokovo prestavaný. Výzdoba a zariadenie interiéru pochádzajú zo 60. – 70. rokov 18. stor. Z pôvodnej neskororománskej stavby kostola sa zachovala spodná časť veže a časť severného múru presbytéria. Z neskorogotických prístavieb vyniká svojou vysokou umeleckou hodnotou najmä Kaplnka sv. Barbory a Kaplnka sv. Jána Almužníka. Kaplnka sv. Barbory bola postavená na severnej strane lode v 2. polovici 15. stor., prestavaná okolo roku 1500 a upravená v 1. štvrtine 16. stor. Kaplnka sv. Jána Almužníka sa nachádza nad sakristiou a bola postavená pravdepodobne okolo roku 1500. Je zaklenutá krúženou rebrovou klenbou, ktorá bola prvá svojho druhu na Slovensku. V kostole sa zachovali fragmenty pôvodnej výnimočne bohatej sochárskej kamenárskej výzdoby neskorogotickej stavby, ktoré dokladajú bohatstvo stredovekého banského mesta. Príkladom sú kamenné figurálne konzoly v Kaplnke sv. Barbory. K najvýznamnejším umeleckým dielam patrí neskorogotický Oltár sv. Barbory z roku 1509, pripisovaný Majstrovi Pavlovi z Levoče, ktorý sa nachádza v Kaplnke sv. Barbory. Unikátne je aj neskorogotické monumentálne figurálne kamenné súsošie Olivovej hory na fasáde kostola (z obdobia tesne po roku 1500), pretože je jediným dodnes zachovaným príkladom svojho druhu v celom bývalom Uhorsku. Ďalšími ukážkami sochárskej výzdoby sú napr. kamenná socha sv. Ondreja (koniec 15. stor. alebo okolo roku 1500) a kamenný reliéf Zvestovanie (začiatok 16. stor.). Iluzívnu barokovú freskovú výzdobu klenieb s mariánskou ikonografiou vytvoril v rokoch 1766 – 1767 A. Schmidt.

Ďalšie pamiatky:

Špitálsky Kostol sv. Alžbety z roku 1303, v 18. stor. barokovo prestavaný.

Pôvodne jezuitský kolegiálny Kostol sv. Františka Xaverského (1702 – 1715; od 1776 katedrálny kostol), klasicisticky prestavaný v 1. polovici. 19. stor.

Klasicistický evanjelický kostol (1803 – 1807), postavený podľa projektu M. Pollacka.

Baroková kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1760).

Hodinová veža, ktorá bola v roku 1552 pristavaná k mestskej vážnici z roku 1509. Bola obnovená v rokoch 1654 – 1669, hodiny osadené v roku 1763 a dnešnú podobu získala v roku 1784.

Meštianske domy na námestí SNP: Turzov dom (Mittelhaus), ktorý vznikol v rokoch 1492 – 1540 nákladnou prestavbou dvoch gotických domov na sídlo Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti, v roku 1557 bol renesančne prestavaný, v roku 1660 prestavaný a v roku 1954 obnovený podľa návrhu K. Chudomelku (v interiéri zelená izba s neskorogotickými freskami z tretej štvrtiny 15. stor.; expozície Stredoslovenského múzea); Benického dom s renesančnou lodžiou a portálom (prvá tretina 17. stor.); Ebnerov dom (30. roky 17. stor.) a iné.

V 20. stor. vznikli: viacúčelová budova a hotel Národný dom, sporiteľňa (E. Belluš), filiálka Národnej banky (I. Skřivánek), Múzeum SNP (1969, D. Kuzma, sochár J. Jankovič) a iné.

Kaštiele v časti Radvaň: pôvodne renesančný Tihányovský kaštieľ, ktorý bol v 19. stor. klasicisticky a neorenesančne upravený, dnes prírodovedná expozícia Stredoslovenského múzea; kaštieľ Radvanských, ktorý bol pôvodne neskorogotický zo začiatku 16. stor., renesančne prestavaný v 16. stor. a upravovaný v 17. – 19. stor.

Gotický rímskokatolícky farský Kostol sv. Antona a sv. Pavla Pustovníkov v časti Sásová, postavený v 1. tretine 14. stor., prestavaný začiatkom 16. stor. stavebnou hutou, ktorá pracovala na stavbe farského Kostola nanebovzatia Panny Márie, podľa niektorých názorov podľa kompozičnej štúdie A. Pilgrama; v interiéri sa nachádza niekoľko pôvodných neskorogotických oltárov: Hlavný oltár sv. Antona a sv. Pavla Pustovníkov, vznikol okolo roku 1500, a Oltár sv. Heleny a sv. Egídia, ktorého maľby začiatkom 16. stor. vytvoril maliar z okruhu A. Altdorfera).

Červený Kláštor — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji v Pieninách v doline Dunajca na hranici s Poľskom, 462 m n. m.; 223 obyvateľov (2019); miestne časti: Červený Kláštor, Červený Kláštor-kúpele. Vznikla 1948 spojením Červeného Kláštora (písomne doložený 1344), Nižných Švábov (1550) a kúpeľov Smerdžonka (1828, dnes Červený Kláštor-kúpele). Obyvatelia sa pôvodne zaoberali roľníctvom, pastierstvom, prácou v lesoch a tesárstvom. Obcou prechádza cesta II. triedy vedúca z obce Hniezdne, dolinou Dunajca k štátnej hranici s Poľskom (hraničný priechod Lysá nad Dunajcom). Do katastra obce zasahuje územie Pieninského národného parku a je tam i jeho sídlo. Obec je významným turistickým strediskom (prielom Dunajca, splav Dunajca na rafte, plavba na pltiach). V obci sa tradične usporadúva hudobný festival Stretnutie Goralov v Pieninách, folklórne festivaly Zamagurské folklórne slávnosti a Kláštorné dni a festival pre mládež a rodiny Breakfestival. Pri alkalicko-sírnatých prameňoch vznikli kúpele Pod Troma Korunami, dnes Kúpele Červený Kláštor Smerdžonka, ktoré boli už v roku 1887 začlenené medzi oficiálne kúpele Uhorska a patrili medzi jedny z najvýznamnejších. Zanikli po 2. svetovej vojne, avšak vyhlásenie prameňa za prírodný liečivý zdroj v roku 2010 podnietilo novodobý rozvoj kúpeľníctva. V roku 2012 sa tam začali liečiť kožné choroby, od roku 2016 po získaní štatútu klimatických kúpeľov sa rozšírila pôsobnosť kúpeľov o liečenie ďalších chorôb (netuberkulózne choroby dýchacích ciest, duševné choroby, onkologické choroby, choroby poruchy látkovej výmeny a žliaz s vnútornou sekréciou, choroby z povolania).

V chotári obce sa nachádza bývalý kartuziánsky (neskôr kamaldulský) kláštor nazývaný Červený kláštor (aj Lechnický kláštor, Lechnica), ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou a najlepšie zachovaným stredovekým kartuziánskym (→ kartuziáni) kláštorom na Slovensku (dnes Múzeum Červený kláštor). Založenie kláštora je späté s dedinou Lechnica, ktorá bola majetkom rodu Berzeviciovcov. V roku 1319 daroval magister Kokoš (Gallus) z rodu Berzeviciovcov Lechnicu kartuziánom z kláštora na Skale útočišťa (latinsky Lapis Refugii, dnes Kláštorisko v Slovenskom raji). Kartuziáni v blízkosti Lechnice, na sútoku Dunajca a potoka Lipník (pri brode, kde sa vyberalo clo), v údolí sv. Antona založili filiálny kláštor. Zasvätený bol Panne Márii a sv. Jánovi Krstiteľovi. V roku 1352 sa stal samostatným. Kamenné budovy opevneného kláštora s kláštorným Kostolom sv. Antona Pustovníka boli vybudované po roku 1360. Ich výstavbu realizovala levočská stavebná huta. Kláštor bol postavený podľa kartuziánskej schémy, mal dva rajské dvory, severne od kostola sa nachádzali domy pre rehoľníkov (každý žil pustovníckym životom v osobitnom dome so záhradou) i spoločné priestory klauzúry (kapitulná sieň, refektár). V roku 1431 bol vyplienený husitmi, obnovený po roku 1458. V roku 1543 sa doň nakrátko (do 1545) presťahovali kartuziáni z kláštora na Skale útočišťa. S postupom reformácie začal upadať a v roku 1563 bol rozhodnutím Ferdinanda I. zrušený (komplex sa stal majetkom Spišskej kapituly). Okolo roku 1630 bol kláštorný komplex Rákociovcami prebudovaný na obrannú pevnosť, ktorá bola hospodársko-správnym centrom ich tamojšieho panstva. V roku 1699 celý areál odkúpil nitriansky biskup Ladislav III. Maťašovský (biskup v období 1696 – 1705) pre kamaldulských mníchov (→ kamalduli), ktorí sa tam usadili v roku 1711. Kláštor bol vlastníkom majetku, ku ktorému postupne patrilo až 10 okolitých dedín (k povinnostiam poddaných patrilo aj zbieranie liečivých bylín). Celý areál kláštora bol v 18. stor. upravený (1750 veža kostola, barokový refektár, hospodárske budovy, veža pri dome priora a i.). Súčasťou kláštora bol aj hospic pre pocestných s nemocnicou, lekáreň (založená 1754), kláštorná záhrada a hospodársky dvor s mlynom. V tomto období sa stal významným centrom kultúry a vzdelanosti, pôsobil tam Cyprián a Š. R. Hadbavný. Kláštor bol zrušený v roku 1782, od 1818 majetky kláštora slúžili gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove, po požiari v roku 1907 sa stal takmer ruinou. Pamiatkovo obnovený bol v 2. polovici 20. stor. a začiatkom 21. stor. Spomedzi budov kláštora je z architektonického hľadiska najvýznamnejší gotický jednoloďový kláštorný Kostol sv. Antona Pustovníka. Je zaklenutý krížovými rebrovými klenbami a má dvojicu postranných (dvojpodlažných) kaplniek vedľa presbytéria a na západnej strane emporu. Pôvodný mobiliár (napr. oltáre z dielne Majstra Pavla z Levoče z prvých desaťročí 16. stor.) sa nezachoval. Kostol bol v 18. stor. barokovo upravený (1747 vznikla štuková a maliarska výzdoba i barokový mobiliár) a aj novo posvätený. Z kláštorných budov sa zachovala neskorogotická kapitulná sieň (v literatúre označovaná aj ako refektár) zaklenutá rebrovou sieťovou klenbou z obdobia okolo roku 1510 s maľbami christologického cyklu z 1. štvrtiny 16. stor.

Medzi stavebné pamiatky v obci patrí aj evanjelický kostol z roku 1808.

hostia, lat. hospites — v období stredoveku v Uhorsku označenie skupiny obyvateľstva cudzieho i domáceho pôvodu, ktorá mohla žiť v novom prostredí podľa svojich vlastných právnych zvyklostí. Vo všeobecnom význame bol hosťom slobodný prisťahovalec, ktorý prišiel na majetok (územie) zemepána a bolo mu priznané právo riadiť sa (spravovať sa) a žiť podľa práva hosťov.

Na Slovensku získavali hostia výsady zväčša na základe udelenia nemeckého (mestského) práva, ktoré presne určovalo osobné a majetkové práva, ale aj povinnosti voči zemepánovi (cirkevnému, svetskému alebo panovníkovi). Nemci prichádzali na územie Uhorska od 2. polovice 12. stor. v niekoľkých kolonizačných vlnách (→ nemecká kolonizácia). Popri nich sa tam usádzali Flámi, Valóni a Taliani, v neskorších obdobiach prichádzali Poliaci, Česi, Rusíni, Valasi, Chorváti a i. Medzi prvých nemeckých hostí na Slovensku patrili remeselníci, kupci a baníci, ktorí už pred tatárskym vpádom (1241/42) dostali od uhorských kráľov mestské výsady na základe nemeckého práva (Trnava, Krupina, Zvolen, Banská Štiavnica). Prevažná časť nemeckých hostí prišla v 2. polovici 13. a v 1. polovici 14. stor., keď vznikali mestá (v udelených mestských výsadách sa hostia spomínajú vždy na prvom mieste).

Takmer počas celého stredoveku mali hostia v mestách privilegované postavenie, tvorili väčšinu mešťanov (→ patriciát). Neskôr z právneho hľadiska splynuli s usadeným domácim obyvateľstvom a v neskorších prameňoch sa už tento pojem nepoužíva.

Banská Štiavnica — okresné mesto v Banskobystrickom kraji v Štiavnických vrchoch, 621 m n. m.; 10-tis. obyvateľov (2020); mestské časti: Banská Štiavnica, Počúvadlianske Jazero, Sitnianska, Štefultov, Banky. Vyhľadávané turistické stredisko. V katastrálnom území mesta sa nachádza prírodná rezervácia Kamenný jarok (vyhlásená 1993, rozloha 65,1 ha; zriadená na ochranu geologicky a geomorfologicky zaujímavého územia dokumentujúceho geologickú stavbu neovulkanitov na strednom Slovensku; jediný výskyt tisu v Štiavnických vrchoch, výskyt množstva orchideí), chránené areály, Banskoštiavnická botanická záhrada, Arborétum Kysihýbeľ (slúžilo poslucháčom akadémie na praktickú výučbu ako školské polesie už od 1835) a Michalské rašelinisko. Jednokoľajovou železničnou traťou Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica (nazývaná tiež Traťou mládeže) je spojené s Pohroním, cestami I. triedy s Hronskou Breznicou a Hontianskymi Nemcami, cestou II. triedy s Levicami, cestami III. triedy s Vyhňami a so Žarnovicou.

Nachádzajú sa tu viaceré múzeá (→ Slovenské banské múzeum), galérie a Slovenský banský archív. V Banskej Štiavnici sa narodil E. Gwerk, J. Kollár, P. Kyrmezer, pôsobil tam J. Augusta, J. Botto, P. Dobšinský, R. Feistmantel, K. Haidinger, J. K. Hell, M. K. Hell, M. Hell, J. Hoffinger, S. Mikovíni, K. Mikszáth, N. Jacquin, J. Palárik, A. Radlinský, A. Ruprecht, A. Scopoli, N. Poda, B. Tablic, I. Tóth, D. Wilckens, A. Wehrle, K. Zipser a i., študoval tam A. Sládkovič, S. Petőfi a i.

Obec bola písomne doložená 1156 ako terra Banensium (falzum), 1217 Bana, 1255 Schebnyzbana, 1275 Bana, Schebnici(a), 1286 Zebnech-Bana vel argenti fodina, 1305 Schelmiczbana, 1352 Sebenych, 1447 Sempnicz, 1497 Schebnӱczia, 1510 Selmecz, 1713 Stawnicza, 1773 Schemniczium, Selmecz-Bánya, Schemnitz, Stawnicza, 1786 Schemnitz, Schemnitzium, Schelmetzbánya, Sstiawnicza, 1808 Schemnicium, Selymeczbánya, Schemnitz, Ssčawnica, Ssťáwnica, 1863 – 73 Selmecbánya, 1954 Banská Štiavnica.

Najstaršie osídlenie v širšej oblasti Banskej Štiavnice je doložené z neskorej kamennej doby. V 3. – 2. stor. pred n. l. osídlili región Kelti, ktorí do 1. stor. n. l. prevádzkovali banícku a hutnícku činnosť. Po tejto etape sa už dôkazy o ťažbe kovov na území Banskej Štiavnice a okolia nevyskytujú a ďalšia prítomnosť baníkov je zaznamenaná až z prelomu 11. a 12. stor. Za vlády Bela III. prišli do širšieho regiónu Banskej Štiavnice prví špecializovaní nemeckí baníci z Tirolska (dovtedy tam boli len slovenskí baníci).

Stredoveké mesto kontinuálne existovalo pravdepodobne od 11. – 12. stor. Osídlenie pôvodne pozostávalo z dvoch celkov: z lokality Bana rozkladajúcej sa na vrchu Glanzenberg, kde prebiehala intenzívna povrchová ťažba (na povrch tam vychádzajú dve najvýznamnejšie rudné žily – Špitáler a Bieber), a z osady Štiavnica (vlastné jadro mesta) v pretiahnutom údolí potoka medzi dvoma kostolmi (farským Kostolom Blahoslavenej Panny Márie, ktorý je súčasťou Starého zámku, a románskym Kostolom sv. Mikuláša, dnešným farským Kostolom nanebovzatia Panny Márie). Splynutím obidvoch osád v 13. stor. vzniklo mesto Banská Štiavnica. Pôvodné názvy svedčia o slovenskom ráze pôvodných obyvateľov (pravdepodobne obec s pôvodne slovanským obyvateľstvom z 10. – 11. stor.). Od druhej polovice 12. stor. sa tam v niekoľkých vlnách usádzali nemeckí kolonisti (hostia; najskôr z Tirolska, neskôr zo Saska), ktorí priniesli vyspelejšiu banskú techniku, najmä hlbinné dolovanie, a osada sa výrazne ponemčovala (od 15. stor. bola nemčina hlavným úradným a písomným jazykom mestskej kancelárie).

Na základe zmienky z 1255 sa predpokladá udelenie mestských výsad 1237 – 38 (originál sa nezachoval), ktoré sa v Uhorsku stali vzorom pre výsady banských miest. Banskoštiavnické banské právo je najstarším banským právom v Uhorsku (→ štiavnické právo). Najstaršia listina, ktorú Banská Štiavnica vydala, pochádza z 1275 a je najstaršou zachovanou listinou na Slovensku vydanou mestom pod (zachovanou) vlastnou pečaťou. Jej pečatný obrazec (v modrom štíte strieborné jednovežové opevnenie s otvorenou bránou a so zlatým baníckym náčiním) sa pokladá za najstarší mestský erb v Uhorsku a zobrazením baníckej symboliky sa zaraďuje medzi najstaršie v Európe.

Ťažba zlata a striebra pretrvala aj v stredoveku a novoveku, Banská Štiavnica bola sídlom banskej komory a v 16. – 19. stor. sídlom Hlavného komorskogrófskeho úradu pre celú stredoslovenskú banskú oblasť, v 16. – 17. stor. aj protiturecká pevnosť. Rozvoj ťažby umožňovala vyspelá banská technika, ktorá v tomto období patrila k najvyspelejším v Európe: od druhej dekády 17. storočia sa na čerpanie vody z baní začali používať aj konské gáple, 1627 bol v Štiavnických Baniach pri Banskej Štiavnici po prvýkrát na svete použitý v baniach pušný prach, 1749 bol postavený prvý vodnostĺpcový stroj J. K. Hella (šachta Leopold v Štiavnických Baniach), na banícku činnosť bolo vybudovaných postupne viac ako 40 vodných nádrží (→ štiavnické tajchy).

V roku 1735 tam bola založená Banícka škola, z ktorej 1762 vznikla prvá vysoká škola v Európe na prípravu banských a hutníckych odborníkov Banská akadémia (→ Banská a lesnícka akadémia), ktorá sa 1807 rozšírila o Lesnícky ústav. V roku 1782 bola Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (23 192 obyvateľov – údaj zahŕňa aj vtedajšie časti – Hodruša, Štiavnické Bane, Banky, Štefultov). Už v 1. polovici 16. stor. sa tu šírila reformácia, 6. 12. 1559 zostavili Confessio Heptapolitana (Montana) pre 7 banských miest. V roku 1649 sa v Banskej Štiavnici usadili jezuiti (do 1774), 1728 prišli aj hieronymitáni pravdepodobne z Tirolska. Následkom postupného úpadku baníctva v priebehu 19. stor. poklesol i počet obyvateľov. Mesto bolo 1873 spojené úzkokoľajnou železnicou s Hronskou Dúbravou, 1948 – 49 bola vybudovaná Trať mládeže. Po vyťažení rúd (19. stor.) nastal rozvoj tabakového, pletiarskeho a drevospracujúceho priemyslu.

Nachádzajú sa tu významné archeologické nálezy (na vrchu Glanzenberg, ruiny mesta a banských stavieb z 12. – 15. stor., v intraviláne doklady osídlenia z 11. – 15. stor.) aj stavebné pamiatky. Mestská pamiatková rezervácia bola 1993 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Na vrchu Glanzenberg sa v 13. – 15. stor. nachádzal opevnený areál hradu (Starý hrad, nemecky Alte Burg) známy z archeologických nálezov (kamenné vežovité stavby, gotická hradná kaplnka). Samotný hrad zanikol okolo polovice 15. stor., viaceré technické objekty v jeho okolí (kováčska vyhňa, skúšobňa rúd) z 15. – 16. storočia a opevnený val zo 16. storočia boli funkčné aj po opustení hradu.

Mestský hrad nazývaný Starý zámok vznikol okolo polovice 15. stor., opevnenie bolo budované v 2 etapách v 15. – 16. stor. (posilnené v 17. stor.). V strede koncentrickej dispozície, ktorú tvorí opevnenie s vežami a baštami (do opevnenia bol včlenený neskororománsky Karner sv. Michala z 1. tretiny 13. stor.), sa nachádzal farský Kostol Blahoslavenej Panny Márie. Pôvodne to bola románska trojloďová bazilika z 1. tretiny 13. stor., pravdepodobne poškodená 1442 – 43, neskorogoticky prestavaná na halovú dispozíciu, presbytérium vysvätené 1515. Loď bola rozostavaná ešte v polovici 16. stor., keď bol kostol vzhľadom na turecké nebezpečenstvo prestavaný (1546 – 59) na pevnostnú citadelu so sídlom kapitána, posádky a zbrojnice.

Farský Kostol nanebovzatia Panny Márie (nazývaný aj Nemecký, pôvodne dominikánsky Kostol sv. Mikuláša) bol pôvodne románska trojloďová klenutá bazilika s priečnou loďou z 1. tretiny 13. stor., ktorá bola krátko po dokončení odovzdaná dominikánom, nazývaný preto aj dominikánsky kostol. Počas 13. – 18. stor. bol prestavovaný a upravovaný, po požiari 1806 prestavaný do súčasnej podoby podľa návrhu J. J. Thalherra. Severovýchodne od kostola bol situovaný kláštor vybudovaný v 15. stor., ktorý bol po zmenách majiteľov (dominikáni definitívne odišli 1536) v 18. stor. prestavaný na jezuitské, neskôr piaristické gymnázium. Po 1914 chátral a 1933 bol zo statických dôvodov zbúraný.

Neskorogotický Kostol sv. Kataríny (nazývaný aj Slovenský, 1488/9 – 91, vysvätený 1500) je jednoloďový, zaklenutý sieťovo-hviezdicovou klenbou. Bola k nemu 1555 pristavaná renesančná predsieň a 1776 baroková Kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Interiér kostola bol zbarokizovaný v 18. stor. Pôvodný, nezachovaný hlavný oltár z 1506 patril k vrcholným dielam neskorej gotiky v strednej Európe. Zachovala sa z neho polychrómovaná socha Madony v interiéri kostola, sochy sv. Barbory a sv. Kataríny a niekoľko tabuľových malieb od Majstra MS, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú vo viacerých európskych múzeách. V kostole sa zachovala aj nástenná maľba Posledný súd približne z roku 1500.

Na cintoríne sa nachádza neskorogotický jednoloďový Kostol Panny Márie Snežnej, tzv. Frauenberský kostol, ktorý bol postavený z prostriedkov fundácie založenej ťažiarom Erasmom Rösslom pôvodne ako kaplnka, 1512 – 14 zaklenutá krúženou klenbou, 1580 prístavbou lode zmenená na kostol.

Radnica bola pôvodne gotickým prízemným objektom zo 14. – 15. storočia (1488 prestavaným na poschodovú budovu) s jednoloďovou Kaplnkou sv. Anny, ktorá sa nezachovala. V 18. stor. bola radnica barokovo prestavaná, vtedy zanikla aj kaplnka, 1787 – 88 prestavaná v klasicistickom štýle podľa projektu štiavnického murárskeho majstra pôvodom z Tirolska J. Pirckera, reštaurovaná začiatkom 21. stor.

Administratívna budova Kammerhof (Komorský dvor, sídlo banskej komory a komorských grófov, dnes Slovenského banského múzea) vznikla na mieste pôvodne opevnených vežových murovaných objektov obytného a hutníckeho charakteru. Neskoršia zástavba po preložení sídla kremnickej komory do Banskej Štiavnice prekryla stredoveké stavby, jej súčasná podoba vznikla prestavbami 1550, 1627 a 1815.

V centre mesta vzniklo v 15. storočí na dovtedy nezastavanom, resp. málo zastavanom priestore pôvodne slúžiacom na spracovanie rúd dnešné Námestie sv. Trojice, na ktorom okrem Kostola sv. Kataríny, radnice a morového stĺpa stoja viaceré meštianske domy bohatých ťažiarov a banských podnikateľov (waldbürgerov). Niektoré z meštianskych domov sú v jadre románske (13. stor.), v neskorších obdobiach (najmä v neskorej gotike a renesancii) prestavané na (z umeleckého hľadiska) významné patricijské rezidencie. Viaceré z týchto domov majú banské diela prístupné priamo z dvorov (štôlne, v neskorších obdobiach využívané ako pivnice). Tento typ domov zviazaných s banským dielom je pre Banskú Štiavnicu výnimočný a špecifický. K najvýznamnejším patrí pôvodne neskorogotický Rubigallov dom (16.– 17. stor.), renesančný Baumgartnerov dom (1556 – 79), renesančný Limpacherov dom (1625 – 27), renesančný Belházyho dom (1616), Berggericht (vznikol v 18. stor. prestavbou renesančného domu zo 16. stor., budova bývalého banského súdu, dnes mineralogická expozícia Slovenského banského múzea) a i.

Zachovali sa aj malé zvyšky mestského opevnenia budovaného po 1540. Svahovitý terén a značná rozloha mesta neumožňovali vybudovanie súvislých hradieb, preto vzniklo výnimočné opevnenie využívajúce celú škálu fortifikačných prvkov. Základnými opornými bodmi bol Starý zámok a novovybudovaný Nový zámok (nazývaný aj Panenský, 1564 – 71). Z opevnenia sa zachovala aj v neskoršom období výrazne prestavaná Piargská brána s priľahlou baštou a opevnenie Kammerhofu.

Ďalšie stavebné pamiatky:

Barokový morový stĺp so súsoším Sv. Trojice z 1764 od D. Stanettiho a banskoštiavnického kamenárskeho majstra Karola Holzknechta (viackrát reštaurovaný v 19. – 20. stor.).

Unikátny architektonický komplex barokovej Kalvárie vybudovanej z iniciatívy pátra Františka Pergera 1744 – 51, spolu 23 objektov, 25 zastavení. Autorom freskovej výzdoby dolného i horného kostola je A. Schmidt.

Jednoloďový klasicistický evanjelický kostol s netypickým eliptickým pôdorysom lode (1794 – 96, podľa návrhu J. J. Thalherra).

Kostol sv. Alžbety – pôvodne špitálsky, gotický zo 14. stor., 1574 prestavaný na bránu, 1879 zbúraná, 1894 – 95 bolo presbytérium pôvodného kostola upravené v neogotickom štýle do súčasnej podoby.

Klopačka – baroková vežovitá stavba z 1681 slúžiaca nielen na zvolávanie baníkov do práce, ale i ako väzenie pre baníkov odsúdených banským súdom a sídlo bratskej pokladnice (nad portálom kamenný reliéf so znakom bratskej pokladnice); upravená v 19. stor. (prízemné krídlo).

Neoklasicistická synagóga (1893); trojpodlažná klasicistická budova evanjelického lýcea (1827 – 30) podľa návrhu F. Hausera; barokový Mariánsky stĺp (1748); pracháreň (polovica 18. stor.); objekty Banskej a lesníckej akadémie; meštianske domy; stavebné objekty Banského múzea v prírode (technické pamiatky – šachty a štôlne).

Aventinus, vlastným menom Johannes Georg Turmaier, 4. 7. 1477 Abensberg – 9. 1. 1534 Regensburg — bavorský historik a spisovateľ. Je považovaný za priekopníka klasickej filológie a zakladateľa nemeckej historiografie. Pseudonym si zvolil podľa latinského názvu svojho rodiska. Od 1509 dvormajster na bavorskom dvore, od 1517 písal bavorské dejiny na základe listín, poznal mnohé dnes už stratené pramene. Jeho 7-zväzkové hlavné dielo Annalium Boiorum, sive Veteris Germaniae Libri VII (1554; nem. Bayerische Chronik, 1566) zachytáva bavorské dejiny do 1460. Z hľadiska slovenských dejín je zdrojom najpodrobnejších informácií o bitke pri Bratislave (Brezalauspurc) 907, v ktorej boli bavorské vojská porazené staromaďarskými kmeňmi, ale uvádzajú sa v ňom aj ďalšie informácie z nášho územia, napr. Pribinu nazýva Brinno a pokladá ho za zakladateľa Brna.

decima [lat.] —

1. hist. → desiatok;

2. hud. a) desiaty stupeň k danému tónu; zložený interval oktávy + tercie (c-e¹), b) v organe pomocný hlas triapolstopovej tercie;

3. lit. aj espinela (podľa básnika V. Espinela, ktorý sa pokladá za jej autora) — strofa alebo báseň provensalského pôvodu. Skladá sa z 10 rýmovaných, väčšinou osemslabičných trochejských, neskôr jambických veršov schémy abbaaccddc alebo ababacdccd. Uplatňovala sa najmä v románskej poézii a v dramatickej tvorbe neskorého stredoveku, najmä v Španielsku, v slovenskej literatúre napr. v poézii S. H. Vajanského a P. O. Hviezdoslava.

Kláštor pod Znievom — obec v okrese Martin v Žilinskom kraji v západnej časti Turčianskej kotliny na jej styku s Malou Fatrou, 510 m n. m.; 1 757 obyvateľov (2021); miestne časti: Kláštor pod Znievom, Lazany. Územie v kotline je budované treťohornými usadeninami pokrytými riečnymi nánosmi, má pahorkatinný reliéf, je prevažne odlesnené. Územie v pohorí je budované druhohornými vápencami, má hornatinný reliéf, je zalesnené bučinami a jedľo-bučinami, vo vyšších nadmorských výškach smrečinami.

Obec je písomne doložená v roku 1111 ako Turz, 1113 villa sanctus Ypoliti, 1183 Turz, 1242 Turuch, 1245 Turuz, 1246 Turuch, Thuruch, 1250 Turuch, 1251 Turul, 1252 Turuch, Turuc, 1257 Turch, 1258 Turuch, Thurocz, Twruch, v rokoch 1302, 1303 Turch, v roku 1304 Thuruch, v rokoch 1305, 1306, 1315, 1316 Turch, v roku 1317 Turoch, 1318 Turch, 1319 Turocz, Turcz, 1321 Turach, 1323 Turch, Thurch, 1422 Thuroch, 1559 Varalia, 1560 Znyo, 1722 Várallya, 1773 Znio-Várallya, Kloster, Klaster, 1786 Znio-Wárallya, Kloster, Klasster, 1808 Zniovárallya, Znyiovárallya, Kloster, Kühhorn, Kloster-Kühhorn, Klásster, 1863 Znyóvárallya, 1873 Klastorznióváralja, v rokoch 1877 – 1913 Znióváralja, v roku 1920 Kláštor pod Zniovom, 1927 Kláštor pod Znievom.

Patrila Zoborskému kláštoru. V roku 1183 je tam doložené mýto. V roku 1266 obec získala mestské výsady podľa krupinského práva (potvrdené 1268), o ktoré však viedla v nasledujúcich stor. spory a v roku 1666 sa ich musela vzdať. V roku 1243 je nad obcou doložený hrad Zniev. V roku 1248 tam premonštráti založili kláštor (priamo podriadený materskému kláštoru v Prémontré v Pikardii vo Francúzsku) a Turčianske prepoštstvo Panny Márie. V roku 1251 Belo IV. vydal zakladaciu listinu kláštora a listinou z roku 1252 mu daroval niekoľko osád a dedín i dôchodky z rôznych častí kráľovstva. Od začiatku tam existovala kláštorná škola, v rokoch 1251 – 1780 plnil kláštor aj funkciu hodnoverného miesta. Jeho obvod zahŕňal komitáty Turiec, Orava, Liptov, Zvolen a Trenčín. Poddaní kláštora boli vyňatí spod právomoci turčianskeho komesa (správcu Turčianskej župy) a podliehali len svojej zemepanskej vrchnosti, ktorej platili desiatky a pre ktorú vykonávali roboty. V nasledujúcich desaťročiach 13. stor. získali premonštráti ďalšie majetky, o ktoré museli neskôr viesť súdne spory. Na základe privilégií sa stali najväčšími feudálmi v Turci. V roku 1442 dal Vladislav III. Varnenčík (Vladislav I.) celý majetok prepoštstva českému žoldnierovi Nebojsovi, ktorý kláštor opevnil. V roku 1541 premonštráti kláštor opustili. V roku 1566 sa hrad i prepoštstvo dostali spolu so všetkými majetkami do rúk ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha, sídliaceho v Trnave. V roku 1586 získali prepoštstvo jezuiti z Trnavy, ktorí v roku 1586 v Kláštore pod Znievom zriadili kolégium. Na začiatku 18. stor. tam bola založená aj umelecko-rezbárska škola (jediná v Uhorsku), obec získala právo variť pivo (1732) a intenzívne sa rozvíjalo olejkárstvo. Po zrušení jezuitskej rehole (1773) prešli majetky prepoštstva do pôsobnosti novozriadeného študijného fondu (založený Máriou Teréziou na podporu školstva). V rokoch 1869 – 74 tam pôsobilo jedno z troch slovenských patronátnych gymnázií (obnovené 1919, zrušené 1959), na ktorého čele stál Martin Čulen, a v rokoch 1870 – 1910 učiteľský ústav (1911 presťahovaný do Turčianskych Teplíc). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, remeslami a obchodom. V roku 1971 bola k obci pričlenená obec Lazany (doložená 1430 ako Lazan, 1773 Lazán, Lazanj, 1786 Lazán, 1808 Lazán, Lazany, 1863 – 88 Lazán, 1892 – 95 Lazan, 1898 – 1907 Lazán, 1913 Lazány, 1920 – 71 Lazany), ktorá patrila hradu Bojnice a od roku 1479 prepoštstvu v Bojniciach. V 14. – 15. stor. sa v jej chotári ťažilo zlato.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu, bronzovej, halštatskej a laténskej doby, nález rímskych mincí.

Stavebné pamiatky: pôvodný premonštrátsky kláštor (Turčiansky konvent, založený 1251 kráľom Belom IV., do 1541 premonštrátsky, 1586 – 1604 a 1637 – 1773 patril trnavským jezuitom, v 16. – 17. stor. sídlo Turčianskeho prepoštstva Panny Márie; z pôvodného ranogotického kláštora sa zachoval ranogotický jednoloďový kláštorný Kostol nanebovzatia Panny Márie približne z 1250, upravený v 14. – 15. stor., neskorogoticky zaklenutý začiatkom 16. stor. a kláštorné budovy v jadre čiastočne pochádzajúce zo 14. – 15. stor., neskororenesančne prestavané v 2. polovici 16. stor., barokovo upravené v 17. stor., obnovené v 19. stor.) so záhradou (založenou v 18. stor.); prvá budova slovenského katolíckeho patronátneho gymnázia (vznikla 1822 z iniciatívy Točekovcov zlúčením dvoch pôvodne samostatných barokových objektov z 18. stor., upravovaná v 19. stor., 1991 – 2002; od 1975 je tam pamätná izba venovaná dejinám obce); farský Kostol sv. Mikuláša (pôvodne ranogotický z 2. polovice 13. stor., barokovo prestavaný po 1728); na kalvárii baroková Kaplnka Sv. kríža (1728 – 29, ohradená múrom s pôvodne 7, v súčasnosti so 6 zachovanými zastaveniami krížovej cesty, 1935 bolo severne vybudovaných 14 zastavení novej krížovej cesty); bývalá radnica (1780, na mieste staršej, drevenej z 1728); katolícka fara (1. polovica 16. stor., barokovo upravená 1746 a v 19. – 20. stor.); baroková škola (1. polovica 18. stor., upravená 1785, prestavaná 1878); v časti Lazany klasicistická kúria (18. stor.); neskorobaroková socha sv. Floriána (1768), socha sv. Jána Nepomuckého (1833); klasicistický Stĺp Sv. Trojice (1837); na cintoríne viaceré umelecky hodnotné náhrobky rodiny Točekovcov (19. stor.).

Asi 3 km západne od obce zrúcanina hradu Zniev.

V katastri obce sa nachádza NPR Kláštorské lúky a vrt prírodnej minerálnej vody, pri ktorom v roku 1977 vznikla v obci plniareň minerálnej vody Kláštorná.

Hlohovec — okresné mesto v Trnavskom kraji na rieke Váh v západnej časti Nitrianskej pahorkatiny na úpätí výbežku Považského Inovca do Podunajskej nížiny, 146 m n. m.; 21 517 obyvateľov (2018). Miestne časti: Hlohovec, Šulekovo. Priemysel farmaceutický (Zentiva Group, a. s.), jemnej mechaniky, kovoobrábací (drôtovňa), strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), potravinársky, výroba sviečok.

Mesto písomne doložené 1113 ako Golguz, 1209 Golgouc, 1222 Golgouch, 1237 Golgoch, 1241 Golgouch, 1276 Galgouch,1365 Golgocz antiqua, 1369 Wygalgoch, Ogalgoch, 1773 Galgocz, Freystadl, Fraisstak, 1786 Galgócz, Freystadtl, Frassták, 1808 Galgócz, Freystadl, Frassták, Frayssták, 1863 – 1913 Galgóc, 1920 Hlohovec, Frašták, 1927 Hlohovec. R. 1953 bola k nemu pričlenená obec Sv. Peter pri Váhu (písomne doložená 1241 ako ecclesia beati Petri, 1369 Villa Sancti Petri, 1400 Zenthpeterfalua, 1773 Szent-Péter, Sankt-Peter, Swatý Peter, 1786 Szent-Péter, 1808 Szent-Péter, Swatý Pěter, 1863 – 1907 Szentpéter, 1913 Vágszentpéter, 1920 – 48 Sv. Peter, 1948 – 53 Sv. Peter pri Váhu) a 1980 Šulekovo (1211 ako Beruczegu, 1214 Berugscug, 1295 Zeegh, 1773 Bereghszegh, 1786, 1808, 1863 – 1913 Beregszeg, 1920 Beregseg, Bereseg, 1927 – 48 Bereksek, 1948 – 79 Šulekovo).

Územie dnešného Hlohovca je osídlené od paleolitu (gravettien); archeologické nálezy z neolitu, bronzovej a halštatskej doby (velatická a čačianska kultúra), laténskej a rímskej doby i z raného stredoveku, staromaďarské pohrebisko z 10. stor. Pôvodne kráľovský hrad sa spomína v Zoborskej listine z 1113, do 13. stor. bol sídlom hradného županstva. Od 1275 patril rôznym šľachtickým rodom (Ujlakiovci, Turzovci, Forgáčovci, Erdődiovci a i.) a bol centrom hlohovského panstva. R. 1663 ho obsadili turecké vojská, po spätnom vydobytí však stratil svoju pôvodnú obrannú funkciu (nahradila ho novovybudovaná pevnosť Leopoldov) a v 18. stor. bol prestavaný na kaštieľ. Dnešný Hlohovec vznikol spojením staršej slovanskej podhradskej osady (Starý Hlohovec) a výsadného mestečka Nový Hlohovec (Freistadt, Frašták; vzniklo najneskôr v 1. polovici 14. stor. príchodom hostí, 1362 dostalo mestské práva). Postupne obidve sídliskové jednotky splynuli. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a remeslami (koncom 17. stor. okolo 40 remeselných dielní, 1828 až 233). Významné centrum obchodu. V 16. a 17. stor. aj významné centrum vzdelanosti, 1584 – 88 tam pôsobila Mančkovičova kníhtlačiareň, začiatkom 17. stor. tam existovalo gymnázium, kde sa vyučovalo v troch jazykoch (v slovenčine, nemčine a maďarčine).

Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický kaštieľ (vznikol prestavbou stredovekého hradu v 18. – 19. stor.) s kaplnkou, okolo kaštieľa park so vzácnymi platanmi, záhradným pavilónom, jazdiarňou a empírovým divadlom z 1802 (najstaršia zachovaná budova divadla na Slovensku); gotický farský rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (spomínaný 1242, okolo 1400 prestavaný, 1610 dostavaná veža, 1661 znova zaklenutý, stavebne upravovaný v 19. i v 20. stor.); františkánsky kláštor s Kostolom všetkých svätých (pôvodne gotický z 15. stor., po požiari v 16. stor. prestavaný, dnešná baroková podoba je z 1637 – 48, keď bol rozšírený a znova zaklenutý, 1700 pristavaná bočná kaplnka, 1928 zreštaurovaný interiér, od 1959 je v časti budovy umiestnené Vlastivedné múzeum); baroková Kaplnka sv. Anny (1748); špitál s Kostolom Sv. Ducha (pôvodne gotický z 1349 – 65, výrazne upravený koncom 18. stor.); kalvária na cintoríne (1. polovica 18. stor.; 14 kaplniek zastavení krížovej cesty, trojfigurálna skupina Ukrižovanie z 1734, šesťfigurálna skupina Snímanie z kríža z 1742, 6 zachovaných kamenných reliéfov); na cintoríne Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie (jej začiatky zrejme siahajú do stredoveku, súčasná podoba je z 18. – 19. stor.), na námestí mariánsky stĺp (18. stor.), viaceré prícestné sochy a kríže (18. – 19. stor.).

Vlastivedné múzeum (založené 1959; archeologické zbierky, zbierky nábytku, keramiky, etnografické zbierky, galéria, prírodovedné zbierky). Hvezdáreň a planetárium (založené 1972). V katastri Hlohovca sa nachádza prírodná rezervácia Sedliská (vyhlásená 1974, rozloha 5,85 ha) zriadená na ochranu xerotermných porastov stepného charakteru s hojným výskytom poniklecov.

Hronský Beňadik — obec v okrese Žarnovica v Banskobystrickom kraji v doline Hrona medzi Pohronským Inovcom a Štiavnickými vrchmi, 180 m n. m.; 1 145 obyvateľov (2019). Miestne časti: Hronský Beňadik, Psiare.

Písomne doložená 1075 ako Monasterium, Ecclesia Sancti Benedicti, 1124 Monasterium Sancti Benedicti de Grana, 1158 Monasterium S(ancti) Benedicti de Grana, 1209 Ecclesia Sancti Benedicti de iuxta Gron, 1217 Monasterium S(ancti) Benedicti de Goron, Gron, 1228 Servi ecclesie nostre Sancti Benedicti supra Granam, 1247 iobagiones monasterii S(ancti) Benedicti iuxta Granum, 1260 Monast S(ancti) B(enedicti) de Granna, 1279 S(anct) B(enedict) de Garana, 1300 S(anct) B(enedict) super Gronam, 1324 S(anct) B(enedict) de Iuxta gron, 1330 S(anct) B(enedict) de iuxta Grom, de iuxta de Goron, 1332 S(anct) B(enedict) de Justa Gran, 1366 Zent Beneduk, Zenthbenedyk, 1773 S(an)ctus Benedictus, Sz(ent)–Benedek, S(ank)t-Benedick, Swaty Benedik, 1786 S(ent)–Benedik, 1808 Szent-Benedek, Benedek, Sankt-Benedikt, Swatý Benedýk, Benedik, 1863 – 88 Szentbenedek, 1892 – 1913 Garamszentbenedek, 1920 Sv. Beňadik, 1927 – 48 Sv. Benedik, 1948 – 60 Sv. Beňadik, 1960 Hronský Beňadik.

Významná archeologická lokalita, osídlenie od neolitu, z halštatskej doby a z veľkomoravského obdobia (na Beňadickej skale nad obcou hradisko z 10. – 12. stor.). Obec sa vyvinula z osady pri benediktínskom opátstve založenej v polovici 11. stor., 1347 získala právo trhu. R. 1530 ju spustošili Turci, 1573 cez ňu prebiehala vojnová hranica medzi tureckými a cisárskymi vojskami, 1663 – 65 bola významným protitureckým oporným bodom. R. 1659 je doložený cech ševcov, 1693 čižmárov, 1711 kožušníkov a 1718 krajčírov. Za prvej ČSR sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom a vinohradníctvom. Počas SNP tam bojovala aj skupina bulharských partizánov. R. 1971 bola k Hronskému Beňadiku pričlenená obec Psiare (doložená 1209 ako Pezer, 1411 Pesser, 1773 Pesér, Psär, Psary, 1786 Peschér, Psáry, 1808 Peszér, Psár, Psáry. 1863 – 1913 Peszér, 1920 Psiare, Psáre, 1927 – 48 Psáry, 1948 – 71 Psiare).

Pôvodné benediktínske opátstvo bolo založené v 2. polovici 11. stor. (písomne doložené 1075) vtedajším údelným vojvodom, neskorším kráľom Gejzom I., ktorý ho obdaroval rozsiahlymi majetkovými právami (napr. výnos zo soľného mýta v Sedmohradsku), 1209 potvrdenými aj pápežom Inocentom III. V 11. – 12. stor. bolo opátstvo jedným z najväčších feudálnych vlastníkov, patrili mu desiatky dedín po celom Uhorsku. Stalo sa centrom kultúrneho života a vzdelanosti, v 11. alebo začiatkom 12. stor. tam vznikla najstaršia zachovaná latinská rukopisná pamiatka na Slovensku Nitriansky evanjeliár (kódex), bolo centrom latinského chorálového spevu na Slovensku. Od 1232 do 16. stor. hodnoverné miesto. Počas reformácie a tureckých nájazdov začalo opátstvo ekonomicky stagnovať, 1538 sa stalo majetkom Ostrihomskej kapituly a 1565 zaniklo. R. 1927 – 50 bol chrám v správe saleziánov, neskôr tam pôsobili diecézni kňazi a od 1999 pallotíni.

Komplex opátstva tvoria Kostol sv. Benedikta a kláštor. Kostol (pôvodne ranorománska bazilika z 11. stor., ktorej základy boli objavené pod dnešným kostolom počas reštauračných prác v 19. stor.), krátka trojloďová hala s trojdielnym stupňovitým chórom postavená v 2. polovici 14. stor., je jednou z najvýznamnejších gotických pamiatok na Slovensku. Bol opravovaný v 15. stor., znova vysvätený 1483, neskorogotická Kaplnka Božej krvi z konca 15. stor. Väčšina pôvodného vybavenia kostola sa pri neogotickej úprave dostala do Kresťanského múzea v Ostrihome (z kostola pravdepodobne pochádza pašiový oltárny triptych od Mikuláša z Klužu, 1427; unikátny neskorogotický Svätý hrob, 1470 – 90). V kostole sa nachádza neogotický Oltár sv. Scholastiky s pôvodnými neskorogotickými sochami z 2. polovice 15. stor. a náhrobok Štefana Koháriho z 1909 s pôvodným epitafom z 1690. Opevnený kláštor pochádza z 15. – 16. stor., budovy okolo rajského dvora so zachovaným jedným krídlom klenutého ambitu sú neskorogotické. Opátske krídlo, ktoré pochádza zo začiatku 16. stor., má klenutú vstupnú bránu z 1530. V 16. stor. bol kostol aj kláštor opevnený a pristavaný nový trakt – Južné krídlo (okolo 1552) s dvoma okrúhlymi delovými baštami. Celý komplex bol upravovaný v 17. – 18. stor., neogoticky na konci 19. stor.

Stavebné pamiatky v obci: rímskokatolícky Kostol sv. Egídia (1674, 1724 – 42 obnovený), Kaplnka sv. krvi Krista Pána (1713 – 15), neskorobarokové súsošie kalvárie; v časti Psiare kaplnka (1715).

industrializácia [lat.], spriemyselňovanie — proces premeny poľnohospodárskej krajiny (štátu) na priemyselnú charakteristický zavádzaním a rozvíjaním priemyslu, šírením vysokoproduktívnych priemyselných metód výroby vo všetkých oblastiach ekonomiky a zvyšovaním podielu priemyslu na ekonomike štátu. Je náročný na vnútorné (pracovná sila, akumulácia národného dôchodku, zisky, úspory) i vonkajšie zdroje (hmotné a finančné zdroje, úvery, výnosy, zisky z kolónií). Industrializácia sa spravidla začína budovaním textilného a potravinárskeho priemyslu, rozvojom dopravy a postupne rozvojom ťažkého priemyslu (strojársky, hutnícky, chemický, energetický). Od tempa rozvoja industrializácie závisí aj rast životnej úrovne obyvateľstva. Proces industrializácie môže brzdiť viacero faktorov, napr. nedostatočná odborná pripravenosť pracovnej sily a nedostatok kapitálu. Stupeň industrializácie sa meria rôznymi ukazovateľmi, napr. podielom priemyslu na tvorbe hrubého národného produktu a národného dôchodku alebo objemom priemyselnej produkcie na jedného obyvateľa.

Začiatok industrializácie v Európe (v Anglicku) a neskôr aj v Severnej Amerike v 18. stor. je označovaný ako priemyselná revolúcia, ktorá sa vyznačovala nevídaným rozvojom najmä technických vied (napr. využitie parného stroja) a pretváraním predindustriálnej spoločnosti na modernú industriálnu spoločnosť. V procese industrializácie dochádza k zmenám v deľbe práce (pracovné sily z poľnohospodárskeho sektora sa presúvajú do priemyslu, neskôr do služieb) i k zvyšovaniu produktivity práce. Rozvíja sa veľkovýroba (výroba na bežiacom páse). Mechanizácia práce (pracovník vykonáva často len jeden úkon a stáva sa akoby súčiastkou stroja, nástrojom) vedie k inštrumentalizácii pracovnej sily. Pracovník stráca kontrolu nad postupom aj výsledkom celej produkcie, dochádza k odcudzeniu (alienácii). Industrializácia prinášala v minulosti so sebou aj významné sociálne dôsledky spojené s uvoľňovaním pracovnej sily z trhu práce, a to najmä rast nezamestnanosti (aj tzv. technologickej nezamestnanosti spôsobenej nahradením živej práce technikou). V snahe presadiť záujmy zamestnancov u majiteľov vznikli na začiatku 19. stor. odbory. Vlastníctvo podnikov sa oddelilo od riadenia, rástla ich veľkosť a byrokratizácia. Prudký rozvoj technickej a technologickej stránky výroby od konca 18. stor. viedol k ďalšiemu rozvoju vied a neskôr k vedecko-technickej revolúcii. V 20. stor. sa podnik stal priestorom na sebarealizáciu zamestnancov s dôrazom na samostatnosť, tvorivosť, tímovosť a podnikovú kultúru. Proces industrializácie má často za následok výrazné zmeny v životnom prostredí (znečistenie a zamorenie ovzdušia, vody, pôdy).

Hoci sa industrializácia Slovenska začala už koncom 19. stor., aj po vzniku Československa 1918 bolo Slovensko ešte dlho agrárnou krajinou. V medzivojnovom období prebehla pod tlakom českej i zahraničnej konkurencie čiastočná reštrukturalizácia a technická modernizácia slovenského priemyslu, jeho podiel na priemyselnej výrobe Československa však nepresiahol 8 %. Po prekonaní hospodárskej krízy 1929 – 33 sa priemyselný potenciál Slovenska postupne rozširoval najmä umiestnením novobudovaných zbrojoviek na stredné Považie a neskôr vojnovou konjunktúrou a militarizáciou ekonomiky podriadenej vojnovým potrebám Nemecka. Rozsiahla industrializácia, neskôr označovaná ako sociálna industrializácia, sa začala po 2. svetovej vojne koncom 40. rokov 20. stor. Urýchlil ju presun priemyselných kapacít z českého pohraničia na Slovensko. Industrializácia Slovenska bola aj jednou z priorít dvojročného hospodárskeho plánu 1947 – 48; na konci tohto obdobia zamestnával slovenský priemysel o 60 % pracovníkov viac ako pred 10 rokmi (1938) a výroba bola o 96 % vyššia (oproti 1946 o 62 %). Po skončení dvojročnice až do polovice 80. rokov 20. stor. zostávala industrializácia Slovenska trvalou súčasťou hospodárskej politiky. Ďalšia veľká vlna industrializácie Slovenska nasledovala od prelomu 50. a 60. rokov. Už začiatkom 60. rokov 20. stor. sa Slovensko premenilo na priemyselno-agrárnu krajinu. Vybudovala sa rozsiahla priemyselná základňa, hoci za cenu veľkého ekologického zaťaženia, urbanizačných problémov a modernizačného zaostávania, čo bol dôsledok postavenia Československa v rámci sovietskeho bloku. Industrializáciu Slovenska možno považovať v podstate za ukončenú v 2. polovici 80. rokov, keď Slovensko prešlo do postindustriálneho štádia. R. 1948 – 89 vzrástol podiel Slovenska na celkovom počte obyvateľov Československa z 29,7 % na 33,7 % a jeho podiel na priemyselnej výrobe z 13,5 % na 30,0 %. R. 1989 dosiahlo Slovensko v prepočte na jedného obyvateľa 89 % úrovne českých krajín a produktivita práce na jedného pracovníka v priemysle bola na Slovensku o 10 % vyššia. Z regionálneho hľadiska pretrvávalo určité zaostávanie východného Slovenska za západnou a strednou časťou krajiny. Spoločensko-politické zmeny koncom 1989 spolu s dôsledkami medzinárodnopolitického vývoja priniesli útlm zbrojárskej výroby, ktorá mala na Slovensku výrazné zastúpenie, čo spôsobilo aj sociálne problémy.

Imrich I., 1174 – 30. 11. 1204 Eger, Maďarsko — uhorský kráľ z rodu Arpádovcov, syn Bela III., starší brat Ondreja II. R. 1182 korunovaný za otcovho spoluvládcu, od 1194 spravoval Chorvátsko a Dalmáciu, od 1196 (po otcovej smrti) uhorský kráľ. Počas celého obdobia svojej vlády bojoval s bratom Ondrejom o kráľovskú korunu. V zahraničnej politike sa upriamil na Balkán; 1200 – 1203 bojoval proti bogomilom v Bosne, 1201 prijal titul srbského kráľa, 1202 napadol Bulharsko.

Ilsvay [ilšvaj] → Jelšavskovci

Chaloupecký, Václav, 12. 5. 1882 Dětenice, okres Jičín, ČR – 22. 11. 1951 tamže — český historik. Po štúdiu na Karlovej univerzite u J. Pekařa 1907 – 14 a 1918 – 19 archivár a knihovník v Roudnici nad Labem. R. 1919 – 38 štátny inšpektor archívov a knižníc na Slovensku, 1922 – 23 docent a 1923 – 38 profesor československých dejín na UK v Bratislave, od 1938 profesor českých dejín na Karlovej univerzite v Prahe. Venoval sa problematike starších i novších českých a slovenských dejín, stúpenec čechoslovakizmu. Hlavné diela: Jan IV. z Dražic, poslední biskup pražský (1908), Dvě úvahy o národním probuzení na Slovensku (1920), K nejstarším dějinám Bratislavy (1922), Československé dějiny (1922), Staré Slovensko (1923), Zápas o Slovensko 1918 (1930), Nitra a počátky křesťanství na Slovensku (1930), Počátky státu českého a polského (1937), Prameny X. století. Legendy Kristiánovy o sv. Václavu a sv. Ludmile (1939), Svatováclavský sborník (1939), Středověké legendy prokopské (1953). Člen viacerých vedeckých spoločností a odborných komisií.

Hybe — obec v okrese Liptovský Mikuláš v Žilinskom kraji vo východnej časti Liptovskej kotliny, 688 m n. m.; 1 467 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1239 ako Hyba, 1265 Hybe, 1342 Gyba, 1405 Gyba, 1773 Hibbe, Hibe, 1786 Hibbe, Geip, 1808 Hibbe, Geib, Hyby, 1863 – 88 Hibbe, 1892 – 1913 Hybbe, 1920 Hyby, 1927 – 46 Hybe, 1946 – 54 Hyby, 1954 Hybe.

Obec vznikla v 12. stor. v okolí potoka Hybica, v 1. polovici 13. stor. nemecká kolonizácia. R. 1265 získala mestské privilégiá podľa krupinského práva. R. 1390 prešla do majetku liptovského župana a vyvíjala sa ako poddanské mestečko panstva Liptovský Hrádok. R. 1396 získala právo trhu, 1423 jarmočné právo. Na prelome 14. a 15. stor. bola poslovenčená.

Rozvoj Hýb nastal v 2. polovici 16. stor., keď sa stali jedným z centier reformácie (1563 tam bola založená evanjelická škola), a najmä od 2. polovice 17. stor. (po postavení artikulárneho kostola), keď sa stali centrom duchovného, kultúrneho a hospodárskeho života horného Liptova; v 18. stor. tam napr. pôsobil osvietenský spisovateľ A. Doležal, autor duchovných piesní M. Šulek a i., v 19. stor. lekár J. B. Guoth, básnik a dramatik J. Grajchman a i. R. 1863 boli v Hybiach 4 knižnice a čitateľský spolok, od 1866 ochotnícke divadlo. Obyvatelia sa zaoberali baníctvom (v 2. polovici 13. stor. sa na úpätí Kriváňa a do polovice 15. stor. v Bocianskej doline pokúšali dolovať zlato, 1771 boli otvorené bane na Kriváni a postavené stupy; ťažba zlata však nenadobudla väčší význam), kováčstvom a hrnčiarstvom, od 18. stor. pálením drevného uhlia, tesárstvom, debnárstvom, čižmárstvom, garbiarstvom a farbiarstvom, koncom 18. a začiatkom 19. stor. výrobou borovičky, v 2. polovici 19. stor. najmä murárstvom (sezónne práce v Pešti). Rodisko J. Grajchmana (pamätný dom s tabuľou, 1922), D. Chrobáka (2007 bol v Hybiach otvorený pamätný Dom D. Chrobáka), P. Jaroša (jeho román Tisícročná včela je umelecky spracovanou históriou Hýb a jeho obyvateľstva na prelome 19. a 20. stor.) a i.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol všetkých svätých (okolo 1300, pôvodne ranogotický s barokovo-klasicistickou úpravou a s opevňovacím múrom zo 17. stor.), klasicistický evanjelický a. v. kostol (1822 – 26, na mieste dreveného artikulárneho z 1681), škola (1902, dnes materská škola, podľa návrhu M. M. Harminca).

Hrozienčik, Jozef, 13. 5. 1915 Priekopa, dnes mestská časť Martina – 11. 12. 1990 Bratislava — slovenský historik. R. 1939 – 42 pôsobil na gymnáziu v Martine a Banskej Štiavnici, 1942 – 44 na obchodnej akadémii v Martine. Počas 2. svetovej vojny sa zapojil do odboja, 1944 účastník SNP, 1944 – 45 väznený vo viacerých koncentračných táboroch v Nemecku. R. 1945 – 46 inšpektor na Povereníctve školstva a osvety, 1946 – 50 riaditeľ gymnázia v Rožňave a v Banskej Bystrici, kde od 1948 pôsobil aj ako riaditeľ Múzea SNP, o ktorého vybudovanie sa pričinil. R. 1950 – 51 pracovník Krajského národného výboru v Nitre, 1951 – 64 tajomník a riaditeľ Československo-sovietskeho inštitútu pri SAVU, resp. SAV, 1964 – 83 riaditeľ Ústavu dejín európskych socialistických krajín SAV. Od 1970 zároveň prednášal históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave; 1970 profesor, 1972 DrSc. Jeden z hlavných predstaviteľov a organizátorov marxistickej historiografie na Slovensku. Zaoberal sa najmä problematikou SNP, výrazne sa však venoval aj dejinám slovenského rusofilstva, balkanistike a slavistike. Člen a funkcionár slovenských, československých i medzinárodných historických a slavistických spoločností, expert UNESCO pre výskum slovanských kultúr v Európe. Publikoval desiatky vedeckých štúdií a odborných článkov, autor monografií Medzinárodná solidarita v Slovenskom národnom povstaní (1959), Bojová družba (1959), Neboli sme sami (1964), Poliaci a my (1964), Internacionálny charakter Slovenského národného povstania (1974), V spoločnom boji (1978), Turčianski olejkári a šafraníci (1981), Slováci v Bulharsku (1985).

Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok, maď. Felvidéki Magyar Közművelődési Egyesület, FMKE (tiež FEMKE) — maďarizačný spolok s pôsobnosťou na Slovensku, ktorého poslaním bolo presadzovať asimilačnú národnostnú politiku voči slovenskému obyvateľstvu na základe ideológie jednotného maďarského politického národa a maďarského národného štátu.

Vznikol 20. 11. 1883 so sídlom v Nitre, pôsobil do 1919. Iniciátormi a organizátormi založenia boli Gusztáv Libertiny (*1835, †1914) a Móric Orbók (*1853, †1930), na propagáciu slúžil časopis Felvidéki nemzetőr (Hornozemský národný strážca; vychádzal od 1882 v Hlohovci). Prvým predsedom bol knieža Gyula Odescalchi (*1828, †1895). Členmi boli jednotlivé osoby (7 161) i korporácie, mestské a obecné zastupiteľstvá, štátne, stoličné a cirkevné úrady, školy a kultúrne inštitúcie (2 031). Spolok materiálne i morálne podporovali uhorská vláda a cirkev.

Náplňou jeho činnosti bola predovšetkým kultúrna a osvetová činnosť s osobitným zameraním na výchovu slovenskej mládeže v maďarskom duchu prostredníctvom detských opatrovní (óvody) a učňovských škôl, podpora škôl, učiteľov a žiakov pri rozširovaní maďarčiny vo vyučovacom procese, zakladanie knižníc, spevokolov, ako aj kurzov maďarčiny pre dospelých. S týmto zámerom spolok najmä v 80. a 90. rokoch 19. stor. organizoval aj akcie vysídľovania slovenských detí, najmä sirôt, do maďarských stolíc, čo vyvolalo verejné protesty i v zahraničí.

Horváth [-vát], Pavel, 10. 10. 1926 Šišov, okres Bánovce nad Bebravou – 5. 8. 1999 Bratislava — slovenský historik, manžel E. Horváthovej. Od 1953 pôsobil v Historickom ústave SAV v Bratislave. Svoj výskum orientoval na hospodárske a sociálne dejiny obdobia novoveku. Spoluautor syntéz slovenských a československých dejín Dejiny Slovenska 1, 2 (1961, 1987), Přehled dějin Československa I/2 (1981). Autor hesiel v Encyklopédii Slovenska (1977 – 82) a v Slovenskom biografickom slovníku (1986 – 94), spolupracoval na práci Vojenské dějiny Československa (II. diel, 1986) a i. Vydal niekoľko edícií prameňov (Listy poddaných z rokov 1538 – 1848, 1955; Rabovali Turci... výber z kroník a listov zo 16. a 17. stor., 1972) a monografií (Poddaný ľud na Slovensku v prvej polovici 18. stor., 1963; Turci na Slovensku, 1971, v spolupráci s V. Kopčanom). Výsledkom jeho genealogického výskumu boli práce o pôvode rodiny Ľ. Štúra a A. Bernoláka Trenčín a rodina Štúrovcov (1983), Rodokmeň a osudy Štúrovcov (1988) a Anton Bernolák (1762 – 1813). Pôvod a osudy jeho rodiny, život a dielo (1998). Autor početných odborných štúdií, populárno-náučných článkov a recenzií. Zaoberal sa aj problematikou transkripcie starých rodových mien a priezvisk z uhorského obdobia našich dejín.

Hornonitrianske múzeum — okresné vlastivedné múzeum so sídlom v Prievidzi. Vzniklo 1985 odčlenením regionálnych zbierok z múzea v Bojniciach a svojou činnosťou nadviazalo na Muzeálny spolok Hornej Nitry (1926 – 45). Jeho bohatý zbierkový fond tvoria archeologické (napr. paleolitická štiepaná industria, kultové nádoby z popolnicových polí, slovanské remeselné výrobky), prírodovedné (zbierka bezstavovcov, paleontologické nálezy fauny a flóry z treťohôr), etnografické (napr. ľudový odev z okolia Valaskej Belej, ale aj doklady mestského odievania, zbierka keramiky, malieb na skle i zvykoslovných predmetov) a historické zbierky (remeselné pamiatky, strieborné šperky, doklady k dejinám pošty a poštovej služby od 17. stor.) a i.

Horehronské múzeum — vlastivedné múzeum v Brezne. Založené 1960, od 1965 má štatút regionálneho múzea so zameraním na históriu a národopis horného Pohronia. Jeho zbierkový fond tvoria národopisné a historické zbierky, ktoré sa viažu na život, históriu, literatúru a výtvarné umenie regiónu. V súčasnosti ho prezentujú dve stále expozície: Život a kultúra ľudu na Horehroní a Brezno v premenách času. Sídli v neskorobarokovej budove bývalej mestskej radnice (1779 – 80) a v meštianskom dome z konca 16. stor. V meštianskom dome sa nachádza Galéria výtvarníkov Horehronia, ktorá predstavuje tvorbu súčasných neprofesionálnych výtvarníkov regiónu. Pod správu Horehronského múzea patrí aj roľnícko-remeselná usadlosť farbiara modrotlače, ktorého súčasťou je vzácna technická pamiatka – drevený mangeľ na konský pohon.

Homolov puč — zaužívané (nesprávne) označenie vojensko-politického zásahu na Slovensku 9. – 10. 3. 1939. Jeho iniciátorom bol generál A. Eliáš, ktorý predložil plán akcie na tajnej porade ústrednej vlády československej pri Unhošti. Mocenský zásah do politického vývoja na Slovensku mal za cieľ zabrzdiť rastúci separatizmus a podporiť úsilie o zachovanie vnútornej súdržnosti Československa, t. j. zabrániť jeho rozpadu. Prezident E. Hácha zosadil slovenskú autonómnu vládu na čele s J. Tisom (s výnimkou ministra P. Teplanského) a udalosti sprevádzajúce tento akt vyústili v noci z 9. na 10. 3. do vyhlásenia výnimočného stavu na Slovensku. Verejne sa na akcii prezentoval len generál B. Homola (politické pozadie zostalo utajené), ktorý vyhlásil stav obliehania. Všetky verejné budovy a komunikačné uzly boli obsadené vojenskými a četníckymi jednotkami, moc prevzala armáda, čím bola na Slovensku nastolená vojenská diktatúra. Napätá situácia bola najmä v Bratislave, kde prebiehali zrážky medzi príslušníkmi Hlinkovej gardy a českými četníkmi. Asi 250 osôb, prevažne najradikálnejších zástancov separatizmu, bolo zaistených (napr. V. Tuka, A. Mach), opatrenia sa však dôsledne nerealizovali a zásah nedosiahol očakávané ciele. Po rokovaniach autonómneho snemu a predsedníctva HSĽS s ústrednou vládou vymenoval prezident Hácha už 11. 3. 1939 novú autonómnu vládu na čele s K. Sidorom a mimoriadne opatrenia boli zrušené. Akcia bola zo strany HSĽS prezentovaná ako útok proti autonómnemu zriadeniu na Slovensku a v podstate urýchlila rozpad Československa.

Holotík, Ľudovít, 5. 6. 1923 Sereď – 30. 11. 1985 Bratislava — slovenský historik. R. 1948 – 49 lektor marxizmu-leninizmu na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1949 – 51 pracovník Vysokej školy politických a sociálnych vied v Prahe. R. 1951 – 53 vedecký tajomník, 1953 – 68 riaditeľ a 1968 – 82 pracovník Historického ústavu SAV v Bratislave. Ako marxisticky orientovaný historik sa po Februári 1948 pričinil o vznik, budovanie a rozvoj marxistickej historickej vedy na Slovensku, ktorá bola poplatná totalitnému režimu. Vo svojom výskume sa zaoberal periodizáciou slovenských dejín, slovenským robotníckym hnutím, vznikom ČSR, dejinami KSČ a povstaleckou problematikou. Inicioval početné vedecké podujatia a výskumné projekty, 1953 – 77 hlavný redaktor Historického časopisu, 1957 obnovil činnosť Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV (1970 – 81 jej predseda). Autor viacerých odborných štúdií a článkov, ako aj monografií Prehľad slovenských dejín (1950), Štefánikovská legenda a vznik ČSR (1958), Októbrová revolúcia a národnooslobodzovacie hnutie na Slovensku 1917 – 1918 (1958). Vydal rozsiahlu pramennú edíciu Sociálne a národné hnutie od Októbrovej revolúcie do vzniku československého štátu v rokoch 1917 – 1918 (1979). Ako spoluautor sa podieľal na syntézach Přehled československých dějin 1 – 3 (1958 – 60), Dejiny Slovenska 1 – 2 (1961 – 68), Československá vlastivěda II, Dějiny, 2 zväzky (1969).

Holíč — mesto v okrese Skalica v Trnavskom kraji na styku Borskej nížiny, Chvojnickej pahorkatiny a Dolnomoravského úvalu na hranici s Českom, 180 m n. m.; 11 214 obyvateľov (2021). V Holíči sú prevádzky polygrafického, elektrotechnického, strojárskeho a kovoobrábacieho priemyslu. Mesto leží na frekventovanom cestnom ťahu spájajúcom oblasť Trnavy a Nitry s Českom (s Brnom), je tam cestný hraničný priechod do Česka. Je vyhľadávaným turistickým strediskom. V jeho katastri ležia chránené vtáčie územie Záhorské Pomoravie a územie európskeho významu Holíčske alúvium Moravy.

Mesto je písomne doložené v roku 1217 ako Wywar, 1256 Wywar, 1322 Holicz, 1332 Wywar sive Alba Ecclesia, in vulgari teutonicali Wessumkirch, 1336 Alba Ecclesia vel in vulgari Wywar, 1397 Holicz, 1498 Holych alio nomine Feyereghaz, 1773 Holics, Hollitsch, Gollicž, 1786 Holicsch, 1808 Holics, Holitsch, Holič, v rokoch 1863 – 1913 Holics, 1920 – 46 Holič, v roku 1946 Holíč.

Mesto sa vyvíjalo v okolí hradu, ktorý bol vybudovaný v polovici 11. stor. (archeologické nálezy z 9. – 13. stor.). Do roku 1296 bol Holíč sídlom pohraničného kráľovského komitátu. Mestečko a hrad patrili uhorskému kráľovi, ktorý ich dával do držby rôznym feudálom. Po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho (1321) sa panstvo stalo súčasťou pohraničného územia, ktoré pripadlo Českému kráľovstvu (do 1332), potom sa dostalo znova do rúk uhorského kráľa. Žigmund Luxemburský ho v roku 1389 daroval donačnou listinou Štiborovi I. zo Štiboríc. V roku 1428 Holíč vypálili husiti. Po Žigmundovej smrti (1437) ho získali českí Schlickovci, od roku 1444 patril Pongrácovcom, v roku 1467 bol počas bojov kráľa Mateja I. Korvína s bratríkmi vypálený. V roku 1486 pripadol Coborovcom, v roku 1554 bol rozdelený medzi rody Coborovcov, Bakičovcov a Révaiovcov. V 2. polovici 16. stor. sa tam začali usádzať Turkami prenasledovaní Srbi a neskôr aj habáni, ktorí tam založili keramické dielne. V roku 1623 Holíč vypálili vojská Gabriela Betlena, v 2. polovici 17. stor. zasa Turci. Uchránený bol iba hrad. Pred rokom 1743 bola v Holíči Františkom I. Štefanom (manželom kráľovnej Márie Terézie) založená manufaktúra na výrobu fajansy a porcelánu (→ holíčska fajansa). V roku 1805 Holíč obsadili napoleonské vojská. V rokoch 1919 – 20 bol sídlom okresu.

Stavebné pamiatky: Holíčsky zámok, pôvodne strážny vodný hrad (polovica 11. stor.) na dôležitej obchodnej ceste v blízkosti česko-uhorských hraníc, predmet viacerých bojov, viackrát zmenil majiteľov. Koncom 16. a v 1. polovici 17. stor. prestavaný na renesančnú pevnosť (pravidelná štvorkrídlová dispozícia s ústredným arkádovým dvorom obklopená hviezdicovým opevnením s nárožnými bastiónmi prepojeným podzemnou chodbou s pôvodným opevnením). V roku 1736 sa spolu s panstvom Holíča stal majetkom Františka I. Štefana a po radikálnej prestavbe v štýle tereziánskeho klasicizmu v rokoch 1749 – 54, ktorou získal dnešný vzhľad, letným sídlom Habsburgovcov. Projekt prestavby sa pripisuje dvorskému staviteľovi, francúzskemu architektovi Jeanovi-Nicolasovi Jadotovi de Ville-Issey, na výzdobe interiérov sa podieľal rakúsky dvorský maliar Jean-Joseph Chamant. Zámok tvorí monumentálna trojpodlažná budova trojkrídlovej dispozície s čestným dvorom obklopená opevnením, jeho súčasťou sú aj prízemné hospodárske budovy. Z pôvodne bohato vyzdobených interiérov sa zachovala iba kaplnka a tzv. Čínska sála so stenami pokrytými tapetami z pravej kože s krajinárskymi výjavmi z obdobia čínskej dynastie Ming (→ chinoizéria). K zámku priliehajú pozemky niekdajšieho rozsiahleho parku (pôvodne mal rozlohu 90 ha; zlikvidovaný po 1919), ktorého úprava vychádzala z koncepcie pôvodne renesančnej pevnosti (hviezdicový ornament bastiónového opevnenia), ako aj bažantnica a rybník. Po roku 1918 sa stal majetkom československého štátu. V roku 1970 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V súčasnosti ho mesto Holíč využíva na rôzne kultúrne a spoločenské akcie, od roku 2005 sídli v časti objektu mestská galéria. Ďalšie stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol božského srdca (1387, pôvodne gotický, upravený koncom 17. stor. a obnovený koncom 19. stor.), budovy bývalej manufaktúry na výrobu fajansy (1747, dnes mestské múzeum), barokovo-klasicistický kostol a kláštor kapucínov (1755, J. N. Jadot; v súčasnosti spravovaný premonštrátmi), klasicistický evanjelický tolerančný kostol (1787), Loretánska kaplnka (pôvodne románska, v 18. stor. barokovo prestavaná).

Holdoš, Ladislav, 14. 5. 1911 Ružomberok – 9. 9. 1988 Bratislava — slovenský politik. Pôvodne bankový úradník. Od 1935 člen KSČ, 1936 – 39 pôsobil v tzv. interbrigádach v španielskej občianskej vojne na strane republikánov. R. 1939 – 40 príslušník československého vojska vo Francúzsku, 1940 – 43 účastník protifašistického francúzskeho odboja. Začiatkom 1943 zatknutý, vyšetrovaný a prevezený do koncentračného tábora Buchenwald, kde zostal až do oslobodenia. Po návrate bol pražským vedením KSČ poverený, aby na Slovensku ako tzv. internacionalista posilnil pozície V. Širokého na čele KSS proti tzv. nacionalistom G. Husákovi a L. Novomeskému. Ako aktívny účastník štátneho prevratu vo februári 1948 sa stal generálnym tajomníkom Národného frontu a patril k rozhodujúcim gestorom pofebruárových čistiek. R. 1945 – 51 člen Predsedníctva a sekretariátu ÚV KSS, 1945 – 51 poslanec Národného zhromaždenia, 1945 – 48 poslanec SNR, 1945 – 46 jej podpredseda. R. 1950 – 51 povereník – predseda Slovenského úradu pre veci cirkevné. Začiatkom 1951 bol zatknutý a brutálne vyšetrovaný. Pôvodne mal byť súdený ako tzv. demoralizovaný interbrigadista, nakoniec bol však zaradený do procesu s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami a v apríli 1954 odsúdený na 13 rokov väzenia. R. 1957 prepustený a 1963 rehabilitovaný. R. 1957 – 63 pracovník Novinárskeho študijného ústavu v Bratislave, 1963 – 69 Historického ústavu SAV. R. 1969 – 70 československý veľvyslanec na Kube, 1970 bol za svoje politické postoje v 1968 vylúčený z KSČ. Po vynútenom návrate domov dožil v ústraní.

Hojč, Samuel, 16. 11. 1806 Brezno – 24. 7. 1868 Vatya, Maďarsko — slovenský evanjelický kňaz, autor národných obrán, statkár. Študoval v Prešove a Tübingene, po pôsobení v cirkevnej službe sa od 1859 venoval správe vlastného veľkostatku. Anonymne publikoval národné obrany Máme sa stať Maďarmi? (Sollen wir Magyaren werden?, 1833) a Apológia uhorského slavizmu (Appologie des ungarischen Slawismus, 1843) namierené proti násilnej maďarizácii a šíreniu nacionalizmu prostredníctvom veľkomaďarskej idey, ktoré vyšli v nemeckom jazyku a získali značný ohlas v zahraničí. Zapojil sa do revolúcie 1848 – 49, po nej sa stiahol z národného hnutia. Publikoval aj práce z právnych dejín protestantských cirkví.

Grassalkovich [-vič] → Grasalkovičovci

Genersich, Ján, 18. 8. 1761 Kežmarok – 18. 5. 1825 Viedeň — uhorský pedagóg a historik, brat K. Genersicha. Študoval v Debrecíne, Kežmarku, Bratislave a 1782 – 85 na univerzite v Jene. Od 1788 profesor literatúry, filozofie a histórie na lýceu v Kežmarku (učiteľ P. J. Šafárika), 1806 – 10 viedol Literárnu spoločnosť v Kežmarku. Od 1821 profesor cirkevných dejín a práva na univerzite vo Viedni. Stúpenec neohumanizmu a filantropizmu, venoval sa otázkam reformy školstva a výchovy dievčat, zdôrazňoval aj význam estetiky vo výchove. V historických prácach sa zameriaval na popularizáciu dejín, autor literatúry pre mládež. Zaoberal sa aj mineralógiou a meteorológiou, korešpondujúci člen Mineralogickej spoločnosti v Jene. Diela: Krátke všeobecné svetové dejiny (Kurze allgemeine Weltgeschichte, 3 zväzky, 1812), Dejiny rakúskej monarchie od jej vzniku do konca Viedenského kongresu (Geschichte der Österreichischen Monarchie von ihrem Ursprunge bis zum Ende des Wieners Friedens Congressus, 8 zväzkov, 1815 – 17) a i.

Genersich, Kristián (Christian), 3. 1. 1759 Kežmarok – 30. 4. 1825 tamže — uhorský historik a prírodovedec, brat J. Genersicha. Po štúdiách na univerzite v Nemecku (1778 v Jene, od 1779 v Göttingene a v Utrechte) pôsobil od 1784 ako pedagóg v Gemeri, 1786 – 89 konrektor lýcea v Kežmarku, 1789 – 1825 evanjelický farár a. v. v Kežmarku. Mal široké znalosti siahajúce od teológie cez históriu a zemepis až po fyziku, botaniku a mineralógiu. Člen korešpondent Mineralogickej spoločnosti v Jene. Autor 8 samostatných diel i štúdií najmä o Spiši a Tatrách, ako aj dodnes neprekonanej dvojdielnej monografie o Kežmarku Pamätihodnosti slobodného kráľovského mesta Kežmarku ... (Merkwürdigkeiten der Königlichen Freystadt Késmárk ..., 1804). V archíve kežmarského lýcea ostalo po Genersichovi mnoho rukopisných prác (napr. zoznamy evanjelických farárov a. v. na Spiši).

Gemer, maď. Gömör — historické územie v južnej časti stredného Slovenska. Jeho prevažná časť leží v Slovenskom rudohorí, severná časť v Horehronskom podolí, južná v Rimavskej kotline, východná v Rožňavskej kotline a Slovenskom krase.

Územie bolo nazvané podľa rovnomenného hradu, ktorého vznik sa kladie do prvej tretiny 11. stor. Gemer (Comitatus Gömöriensis) sa najneskôr začiatkom 12. stor. vyčlenil z Turnianskeho komitátu, najstaršia písomná zmienka o županovi je z 1246. Súčasť Uhorského kráľovstva, od 1526 v jeho rámci súčasť habsburskej monarchie. Cirkevnosprávne bol Gemer od najstarších čias samostatným archidiakonátom, ktorý patril do Ostrihomského arcibiskupstva, od 1776 do novozriadeného Rožňavského biskupstva. R. 1552 – 93 prevažná časť Gemera nebola síce priamo obsadená Turkami, ale bola poplatná Fiľakovskému, 1596 – 1687 Jágerskému sandžaku. Gemer bol jedinou stolicou na Slovensku, kde napriek rekatolizácii nemal Gemerský seniorát evanjelickej cirkvi a. v. len dva artikulárne kostoly, ale ešte aj v 18. stor. v ňom neprerušene jestvovalo vyše 40 fár s mnohými fíliami. R. 1786 – 90 dočasne a od 1802 natrvalo sa súčasťou Gemerskej stolice stal Malohont s centrom v Rimavskej Sobote.

Do 1802 sa Gemer delil na štyri slúžnovské okresy (horný, ratkovský, širkovský, putnocký), potom pribudol aj rimavskosobotský. Od začiatku 18. stor. do 1850 bol administratívnym centrom Plešivec, potom Rimavská Sobota. Do konca 12. stor. bola oblasť len málo osídlená, intenzívnejšie osídľovanie prebiehalo od 14. stor., v 15. stor. ju zasiahla prvá vlna valašskej kolonizácie (Polomka, Telgárt, Šumiac, Heľpa). Najstarším a najdôležitejším hradom bol Gemer, počas tureckých výbojov vzrástol význam Krásnej Hôrky, významné postavenie mal i hrad Muráň.

V hospodárskom živote zohrali najdôležitejšiu úlohu baníctvo a hutníctvo zamerané najmä na ťažbu a spracovanie železnej rudy. Vysokú úroveň dosahovali kovospracúvajúce remeslá (kováčstvo, mečiarstvo, zámočníctvo), v 18. stor. boli najvýznamnejšími remeselnými strediskami Jelšava, Ratková a Revúca, ktorá sa v 19. stor. počas slovenského národného obrodenia stala vďaka Š. M. Daxnerovi i jedným z najvýznamnejších národných centier.

R. 1785 mal Gemer (bez Malohontu) 110 647 obyvateľov, 1804 (spolu s Malohontom) 137 874 obyvateľov, 1846 počet obyvateľov vzrástol na 191 780.

Po vzniku ČSR pripadol juhovýchodný cíp územia Gemera Maďarskej republike (mestečko Putnok a 18 dedín).

Generálne cechové artikuly — nariadenie Uhorskej miestodržiteľskej rady z 1813, ktoré v 55 bodoch upravovalo podmienky fungovania cechov v celom Uhorsku. Zrušilo obmedzenia výkonu remesla (spoločenský status, katolícka konfesia, legitímny pôvod), preferovanie cechov na úkor manufaktúr a limitovanie počtu majstrov. Artikuly zároveň definovali priebeh prípravy na výkon remesla (zjednotilo učňovské roky, stanovilo normy správania) a podmienky na získanie hodnosti majstra. Zrovnoprávnilo sa aj postavenie jednotlivých cechov. Generálne cechové artikuly platili do 1872.

Francisci, Ján, pseudonym Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský, 1. 6. 1822 Hnúšťa, okres Rimavská Sobota – 7. 3. 1905 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský politik a kultúrny dejateľ, básnik a prozaik, otec M. Francisciho. R. 1834 – 39 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, 1839 – 43 na evanjelickom lýceu v Bratislave, 1845 – 47 právo na evanjelickom kolégiu v Prešove. R. 1847 – 48 praktikant u podžupana Gemerskej stolice, 1850 – 53 expedítor Zvolenskej stolice, 1853 – 59 župný komisár v Debrecíne, 1859 – 60 miestodržiteľský radca vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea), 1860 – 61 radca Kráľovskej miestodržiteľskej rady v Budíne, 1861 – 63 vydavateľ a redaktor Pešťbudínskych vedomostí, 1864 – 65 župan Liptovskej stolice, 1867 penzionovaný, 1868 hlavný dozorca slovenského gymnázia v Revúcej, od 1872 žil v Martine, kde bol do 1898 správcom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku.

Už počas štúdií v Levoči, Bratislave a Prešove sa aktívne zapojil do štúrovského hnutia a stal sa jeho popredným predstaviteľom. Ako iniciátor založenia Jednoty mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku (1845 – 48) a do 1847 jej predseda sa zaslúžil o organizovanie národnobuditeľskej činnosti. Aktívne sa zúčastnil revolúcie 1848 – 49. R. 1848 so Š. M. Daxnerom spoluorganizátor národnoemancipačných aktivít (národných gárd) v Gemeri-Malohonte, účastník národného zhromaždenia v Liptovskom Mikuláši, ktoré 10. 5. 1848 prijalo Žiadosti slovenského národa. V novembri 1848 štatariálnym súdom v Plešivci odsúdený na smrť, z väzenia v Pešti oslobodený cisárskym vojskom v januári 1849. Počas Slovenského povstania 1848 – 49 kapitán dobrovoľníckeho zboru. R. 1861 predseda Slovenského národného zhromaždenia, na ktorom bolo prijaté Memorandum národa slovenského, a predseda Stáleho národného výboru. Stal sa predsedom prípravného výboru založenia Matice slovenskej (jeho manželka Amália vyšila 1863 obal jej stanov) a 1863 bol zvolený za jej doživotného čestného podpredsedu. Patril k vedúcim činiteľom Starej školy slovenskej a Slovenskej národnej strany (1861 a 1869 kandidát na poslanca uhorského snemu).

Francisci bol talentovaný básnik a prozaik, jeho báseň Svojim vrstovníkom (1844) bola prvou samostatnou tlačou v štúrovskej spisovnej slovenčine. Jeho ďalšie básne vychádzali časopisecky, neskôr boli zhrnuté v zbierke Iskry zo zaviatej pahreby (1889). Historická povesť Janko Podhorský vyšla v almanachu Nitra 1844 ako prvá próza v štúrovskej slovenčine. Zapisoval a zbieral slovenské ľudové rozprávky, spolupracoval s P. Dobšinským a A. H. Škultétym. R. 1842 – 44 zostavil dvojdielny rukopis Prostonárodný zábavník s rôznymi zápismi ľudových rozprávaní, piesní a zvykov. R. 1845 vydal Slovenské povesti, ktoré sú prvou publikovanou slovenskou zbierkou rozprávok (obsahujú 10 čarovných rozprávok). Prekladal a poslovenčoval divadelné hry, ktoré vychádzali v edícii Slovenský divadelný ochotník (napr. W. Shakespeare: Láska zdolá všetko alebo Skrotená divočka). Svojou publicistickou tvorbou prispel k formovaniu moderného národnoemancipačného programu a angažoval sa v obrane národných práv. Autor dokumentárne cenných prác autobiografického charakteru Črty z doby moyzesovskej (1897) a Vlastný životopis (1909). Svojou mnohostrannou kultúrnospoločenskou aktivitou sa stal jednou z najvýznamnejších postáv martinského strediska národného hnutia.

Filkus, Rudolf, 2. 9. 1927 Bratislava – 17. 12. 2013 Bratislava — slovenský ekonóm a politik. Pôsobil v ekonomickom výskume, 1953 – 72 a 1990 pracovník Ekonomického ústavu SAV, 1972 – 84 Výskumného a výpočtového ústavu cenového, 1984 – 89 Ústredného ústavu národohospodárskeho výskumu, 1991 – 93 Ústavu ekonomickej teórie SAV (dnes Ekonomický ústav SAV) a predseda Vedeckého kolégia SAV pre ekonomické vedy; 1963 – 2004 súčasne pôsobil na Ekonomickej univerzite v Bratislave; 1991 profesor. Pôvodne člen Verejnosti proti násiliu (VPN), 30. 1. – 9. 6. 1990 poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, 1990 – 91 minister pre hospodársku stratégiu SR. Angažoval sa pri vzniku Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), potom jeho ekonomický expert a predseda Rady HZDS. Po voľbách 1992 podpredseda poslednej federálnej vlády. R. 1993 veľvyslanec Slovenska v Rakúsku, po rozchode s HZDS bol z funkcie odvolaný. R. 1994 minister financií SR vo vláde J. Moravčíka, 1994 – 97 člen Demokratickej únie (DÚ), za ktorú bol poslancom NR SR. R. 1997 – 98 podpredseda NR SR. Autor prác Ekonomické aspekty technického pokroku (1967), Problémy stimulovania inovačného procesu cenou (1975), Cena – nevyhnutná súčasť hospodárskeho mechanizmu (1989) a vyše 300 štúdií a článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch, spoluautor práce Civilizace na rozcestí (1969).

Hrdlička, Ján, 13. 5. 1741 Modra – 1810 Maglód, Maďarsko — slovenský obrodenec, evanjelický kňaz. R. 1768 – 70 študoval teológiu na univerzite v Jene. R. 1770 krátko evanjelický kaplán v Modre, 1770 – 81 v Nitrianskej Strede, 1781 – 84 farár vo Vsetíne, po 1784 v Maglóde, neskôr senior peštianskeho evanjelického seniorátu. Podieľal sa na vydávaní prvého slovenského vedeckého periodika Staré noviny literního umění O. Plachého, v ktorých uverejňoval state o osvietenstve a vznešenosti českej reči (bibličtiny), propagoval kultivovanie literárneho jazyka a presadzoval používanie materinského jazyka v škole. V rozprave O vznešenosti řeči české neb vůbec slovenské (1785 – 86), ktorá bola jednou z najvýznamnejších obrán materinského jazyka, sa prihováral za rozvoj a pestovanie biblickej češtiny proti germanizačnému úsiliu Jozefa II., i keď jeho reformy propagoval. Písal duchovné piesne a kázne, v príručke Knížečka pro čeleď křesťanskou (1794) približoval zásady kresťanskej morálky. Člen vedeckej spoločnosti Erudita societas slavica.