Abov, maď. Abaúj — historické územie na juhových. Slovensku a v severových. Maďarsku. Pôvodné hradné županstvo a jeho sídlo dostali názov podľa Samuela Abu. Územie zahŕňalo veľkú časť dnešného vých. Slovenska a záp. časť severových. Maďarska; v 2. pol. 13. stor. sa od neho oddelili a samostatnými župami sa stali na Slovensku Šariš a v Maďarsku Heveš (Heves). Na zmenšenom území sa samostatná župa a potom šľachtická stolica Abov (vrátane samosprávnych orgánov) vyvíjala od pol. 13. do začiatku 14. stor. Pôvodné sídlo župy hrad Abaújvár, podľa archeologického výskumu postavený asi v 1. pol. 11. stor., je v súčasnosti na území Maďarska (tesne pri štátnej hranici so Slovenskom), kde ležala približne aj polovica Abovskej stolice. Administratívne centrum Abova (Abovskej župy) sa z hradu už 1262 presunulo do Forró a na iné miesta, v 2. pol. 16. stor. sa ustálilo v Gönci a od pol. 17. stor. sa trvalým sídlom stali Košice, ktoré boli vždy najvýznamnejším hospodárskym a kultúrnym strediskom celého Abova.

Abrahám Červený, 13. stor. – okolo 1325 — uhorský veľmož. Syn Meynoltha, pravdepodobne pochádzal z rodu hradných jobagiónov. Familiár svätojurskej vetvy rodu Huntovcov-Poznanovcov, od 1292 Matúša Čáka Trenčianskeho, 1292 bránil Bratislavský hrad proti Kősegiovcom, dobyl Plavecký hrad. R. 1294 – 96 bratislavský kuriálny sudca (podžupan), od 1297 taverník Matúša Čáka. Od uhorského kráľa Ondreja II. dostal hrad Holíč s panstvom, neskôr získal aj hrad Branč s panstvom. Keď Matúš Čák napriek familiarite siahol na jeho majetky, asi od 1310 prestal byť jeho stúpencom a prešiel na stranu Karola I. Róberta.

Absolón, Daniel, aj Lilienberg, Günther von Lilienfeld, asi 1640 Kežmarok – asi 1702 — uhorský politik, diplomat a právnik. Pôsobil v službách Š. Tököliho, od 1670 sedmohradského kniežaťa Michala Apafiho (*1632, †1690), od 1672 vyslanec u tureckého sultána, poľského kráľa a na francúzskom panovníckom dvore, kde hľadal vojenskú a finančnú podporu pre I. Tököliho na vystúpenie proti Habsburgovcom. Od 1682 Tököliho tajomník, kancelár a vyslanec v Poľsku, 1688 pri vyjednávaní v obliehanom Mukačevskom hrade zradil Tököliho manželku H. Zrínsku, prešiel na cisársku stranu a pôsobil v službách Habsburgovcov ako vojenský komisár a poradca generála A. Caraffu.

Abafiovci (Abafi), aj Abaffyovci (Abaffy) — uhorský šľachtický rod. Prvý známy člen (zakladateľ) rodu bol Aba pochádzajúci z rodu Hanva; žil v 2. pol. 13. stor. v Abovciach (pôvodne Malá Hanva), ktoré boli nazvané podľa neho. Rod sa postupne rozčlenil na viacero vetiev, ktoré mali majetky aj v iných stoliciach Uhorska a v Sedmohradsku. Jeho viacerí členovia boli hodnostármi Gemerskej a Oravskej stolice: Ján, zakladateľ oravskej vetvy rodu, prefekt a kapitán Oravského hradu, 1587 mu Juraj Turzo daroval dedinu Horná Lehota, kde si postavil kúriu a podľa ktorej začal používať predikát (z Hornej Lehoty); Jozef, manželstvom s Alžbetou Okoličániovou získal v 1. pol. 18. stor. kúriu a majetok v Mokradi (dnes miestna časť Dolného Kubína) na Orave. Za najvýznamnejšieho člena rodu sa pokladá František, 1730 Horná Lehota, okr. Dolný Kubín – 15. 3. 1817 tamže, uhorský jakobín, stoličný úradník (oravský podžupan, súdny prísediaci) a publicista. Precestoval mnohé európske krajiny a stal sa prívržencom osvietenského hnutia. Na uhorskom sneme 1790 – 91 stúpenec radikálnej opozície. Neskôr sa zapojil aj do hnutia uhorských jakobínov. Autor prác namierených proti uhorským politickým pomerom a pravdepodobne aj slovenského a maďarského prekladu Marseillaisy. Po odhalení tzv. Martinovičovho sprisahania v auguste 1794 zatknutý; v máji 1795 prepustený.

Abaffyovci → Abafiovci

Abovci (Aba) — jeden z najstarších uhorských šľachtických rodov nazvaný podľa svojho najvýznamnejšieho člena Samuela Abu, ktorý sa nakrátko stal uhorským kráľom. Najstarší predkovia rodu pochádzali z tej časti Chazarov (Kozárov), ktorí sa ešte v 9. stor. odtrhli od Chazarského kaganátu a pridali sa k starým Maďarom. Najstarším, podľa mena známym predkom rodu bol Pata, ktorý si pod Matrou (Heveš) postavil hrad. Abovci mali majetky v Abovskej, Šarišskej a Nitrianskej župe a za Drávou. Z prameňov z 13. – 14. stor. možno doložiť okolo 28 vetiev rodu, z ktorého pochádzal napr. aj palatín Omodej (→ Omodejovci). R. 1067 založili Abovci rodový benediktínsky kláštor v Százde (dnes v severových. Maďarsku) a 1143 v Krásnej nad Hornádom; postavili aj hrady Slanec a Branč.

Aba → Abovci

Adalram, ? – január 836 — salzburský arcibiskup. R. 828 sa pravdepodobne zúčastnil na výprave Ľudovíta Nemca ml. proti Bulharom, cestou sa (pravdepodobne) zastavil v Nitre, kde na majetku kniežaťa Pribinu vysvätil kostol, ktorý bol zrejme hlavným kostolom christianizačnej misie v Nitrianskom kniežatstve a najstarším písomne doloženým kresťanským kostolom vo vých. časti str. Európy.

Áchim, Ondrej, 15. 3. 1871 Békešská Čaba, Maďarsko – 15. 5. 1911 tamže — uhorský roľnícky politik, redaktor, potomok slovenských dolnozemských vysťahovalcov, roľník. Hospodáril na vlastnej pôde, od 1903 viedol Ľudový spolok, 1905 – 06 a 1910 – 11 poslanec uhorského snemu za Reorganizovanú sociálnodemokratickú stranu Uhorska. R. 1906 založil vlastnú Roľnícku stranu (pôv. Nezávislá socialistická strana Uhorska) s tlačovým orgánom, týždenníkom Paraszt Újság (Roľnícke noviny). Zakladateľ odborovej organizácie maloroľníkov, poľnohospodárskych robotníkov a nádenníkov (1908). Vystupoval s programom pozemkovej reformy, úprav daňového systému, priznania sociálnych práv a demokratizácie verejného života. Smrteľne postrelený bratmi Zsilinszkovcami, ktorí patrili k jeho politickým odporcom.

akademická tlačiareň —

1. kníhtlačiareň pri Trnavskej univerzite 1646 – 1777, v tomto období jedna z najvýznamnejších tlačiarní v Uhorsku. Produkovala najväčšie množstvo kníh a i. tlačovín na Slovensku (spolu takmer 5-tis.), predovšetkým učebnice, príručky ap. pre potreby Trnavskej univerzity, ďalej pastoračné a katechetické príručky, liturgické knihy a i., ktoré vychádzali v latinskom, maďarskom, nemeckom a slovenskom jazyku, ako i v ďalších slovanských jazykoch. V produkcii prevažovali učebnice a diela s náboženskou tematikou, vyšiel tu Cantus catholici B. Sőlőšiho, Miscelanea M. Sentivániho, Topografia S. Timona a i. Mala vlastnú písmolejáreň a papiereň, 1774 disponovala 6 tlačiarenskými strojmi, pracovalo v nej 8 sadzačov a 10 strojníkov. Po preložení univerzity do Budína (1777) zostala v Trnave pôsobiť len časť tlačiarne, ktorá mala privilégium na vydávanie učebníc;

2. jezuitská tlačiareň pri Košickej univerzite 1673 a 1716 – 73. Mala privilégium na tlačenie kalendárov a viacjazyčných učebníc, vyšli tu diela S. Timona, J. A. Komenského a i. Po zrušení jezuitského rádu ju 1774 odkúpili Landererovci.

akcia B — čistky organizované začiatkom 50. rokov 20. stor. totalitným režimom v Československu s cieľom vysídliť politicky a triedne nežiaduce osoby z Prahy, Brna, Bratislavy a ďalších väčších miest. Uskutočňovali sa už krátko po komunistickom štátnom prevrate vo februári 1948 (→ Február 1948), nemali však taký masový charakter ako v neskorších rokoch. Akcia B sa pripravovala od začiatku 1952 a fakticky prebiehala od leta 1952 do jesene 1953. Na Slovensku bolo jej ťažisko v Bratislave, no uskutočnila sa vo všetkých krajských mestách a väčšine okresných miest. Z Bratislavy v jej priebehu nútene vysídlili 678 rodín. Ucelený prehľad za celé Slovensko neexistuje, išlo však o tisícky nespravodlivo postihnutých rodín.

akcia K —

1. (K – kláštory) — nútené sústredenie príslušníkov mužských rádov do vopred určených kláštorov organizované v 50. rokoch 20. stor. totalitným režimom v Československu. O akcii, ktorá mala za cieľ oslabiť katolícku cirkev, rozhodlo vedenie KSČ a organizovala ju Štátna bezpečnosť. Začala sa v noci z 13. na 14. apríla 1950 a skončila sa v noci z 3. na 4. mája 1950. Celkove bolo na Slovensku zo 75 kláštorov vysťahovaných 1 037 rehoľníkov, pričom 99 tzv. najnebezpečnejších bolo sústredených v trestnom tábore. Obdobný zásah pod názvom akcia R (rehole) sa uskutočnil 29. – 31. 8. 1950 aj proti ženským rádom;

2. (K – kulaci) — celoštátne zamerané vysídľovanie tzv. dedinských boháčov alebo kulakov vrátane ich rodinných príslušníkov z miesta ich dovtedajšieho bydliska. Akcia sa začala 1. 11. 1952 a pokračovala až do septembra 1953. Podľa oficiálnych údajov postihla na Slovensku 309 rodín, ktoré boli väčšinou nútene vysťahované do českých krajín. Skutočné počty postihnutých však boli vyššie, pretože nie všetky prípady boli centrálne evidované, prípadne vysťahovanie pokračovalo aj po oficiálnom ukončení celej akcie.

akčné výbory Národného frontu — represívne orgány bez zákonného podkladu, ktoré po komunistickom štátnom prevrate vo februári 1948 (→ Február 1948) uskutočňovali v Československu politicky motivované čistky v politických stranách, záujmových organizáciách, verejnej správe, štátnom a hospodárskom aparáte a kultúrnych inštitúciách. Po vytvorení Ústredného akčného výboru Národného frontu v Prahe 23. 2. 1948 a následne aj v Bratislave sformovali komunisti tisícky akčných výborov Národného frontu v krajoch, okresoch, obciach, závodoch, úradoch a i. Čistky sa uskutočňovali najintenzívnejšie od konca februára do zač. apríla 1948, ale pokračovali aj neskôr. Národné zhromaždenie prijalo 21. 7. 1948 zákon o úprave niektorých pomerov na ochranu verejných záujmov, podľa ktorého sa spätne legalizovali všetky opatrenia a rozhodnutia akčných výborov Národného frontu, a to aj vtedy, keď neboli v súlade s právnym poriadkom. Akčné výbory Národného frontu v závodoch, inštitúciách a úradoch už vtedy splnili svoje poslanie a zanikli na rozdiel od akčných výborov Národného frontu v ústredí, krajoch, okresoch a obciach, ktoré až do 1954 pôsobili ako koordinačné orgány na presadzovanie politiky režimu v okruhu svojej pôsobnosti.

akcia [lat.] — podujatie, čin; organizovaná činnosť; hist. označenie konkrétneho prípadu represívneho postupu mocenských orgánov totalitného režimu v Československu proti tzv. nepriateľským živlom používané od februára 1948 až do konca 80. rokov 20. stor. Napr. akcia P – nútený prechod gréckokatolíkov k pravoslávnej cirkvi (1950), akcia Turiec – likvidácia skupiny V. Žingora (1949), akcia Duben – likvidácia Bielej légie (1951), akcia B, akcia K ap.

Ákošovci (Ákoš), aj Ákosovci (Ákos) — uhorský veľmožský rod. Jeho najstarší, podľa mena známy príslušník komes Akusis žil v 12. stor. a bol popredným dvoranom uhorského kráľa Štefana II. Meno Ákošovci pravdepodobne pochádza z tur. aq quš (biely sokol). Majetky rodu boli na viacerých miestach v Uhorsku, na Slovensku najmä v Gemeri (Plešivec, Brzotín a i.). Už na prelome 13. a 14. stor. mal rod na Slovensku viacero vetiev; boli to najmä Bubekovci, Štítnickovci a Mičkbánovci, z ktorých mnohí zastávali aj vysoké dvorské funkcie.

Kabina, František, 13. 10. 1844 Bzenica, okres Žiar nad Hronom – 12. 11. 1931 Budapešť — slovenský právnik, politik a publicista. Už počas štúdia práva vo Viedni aktívne pôsobil v národnom hnutí, 1870 prvý predseda akademického spolku Tatran. Po absolvovaní štúdia (1872) pôsobil ako advokát v Banskej Štavnici, 1872 – 74 sa podieľal na organizovaní divadelných predstavení v Hodruši (dnes Hodruša-Hámre), Banskej Štiavnici a i. Od 1880 advokát v Budapešti, 1919 – 21 riaditeľ gymnázia v Kláštore pod Znievom. Stúpenec Novej školy slovenskej, prispieval do Slovenských novín J. N. Bobulu. R. 1869, 1896 a 1901 kandidát na poslanca do uhorského snemu za obvod Nová Baňa. Popredný publicista pomatičného obdobia, 1878 vydával časopis Perún, 1883 Uhorské noviny a 1902 – 03 Hlas ľudu, prispieval do Katolíckych novín, Národných novín, Slovenských listov, Slováka, Robotníckych novín a i.

Kačičovci (Kačič, chorv. Kačić, maď. Kacsics) — uhorský šľachtický rod pôvodom z okolia Omiša v Chorvátsku. Členov rodu priviedol do Uhorska na prelome 12. a 13. stor. neskorší kráľ Ondrej II., ktorý v tom čase spravoval Chorvátsko a Dalmáciu. Rodové majetky Kačičovcov sa nachádzali na území Novohradu, v prvej polovici 14. stor. získali do vlastníctva veľkú časť územia Malohontu, vlastnili napr. hradné panstvá Fiľakovo, Šomoška a Hajnáčka. Rod Kačičovcov sa v priebehu desaťročí rozvetvil na niekoľko ďalších línií, napr. na farkašovskú, gerebovskú, leustachovskú (aj zagyvafőovská, podľa zaniknutého hradu Zagyvafő v dnešnom Salgótarjáne; vlastnila Slatinu, Szalatna, dnes zaniknutá lokalita na území Lučenca, časť Opatová), ľuborečskú, séčéniovskú (vlastnila hrady a panstvá Hollókő, Baglyaskő, Sztrahora, dnes všetky na území Maďarska, a panstvo Šomoška), šalgovskú a i.

Významní predstavitelia rodu: Michal (13. stor.) — sedmohradský vojvoda (1209 – 12) a slavónsky bán; Šimon (13. stor.) — sedmohradský vojvoda (1215), pravdepodobne slavónsky bán, brat Michala. R. 1213 sa podieľal na sprisahaní uhorských magnátov a zavraždení manželky Ondreja II. Gertrúdy, začo bol potrestaný konfiškáciou majetkov; Tomáš (Tomáš zo Sečian, *okolo 1285, †1354) — sedmohradský vojvoda, taverník, krajinský sudca, zakladateľ významnej rodovej vetvy zo Sečian (Szécsény; → Séčéniovci). V mocenských zápasoch o trón po vymretí Arpádovcov (1301) podporoval Karola I. Róberta a zúčastnil sa bitky pri Rozhanovciach (1312); Šimon (14. stor.) — syn Michala. Bojoval na strane M. Čáka Trenčianskeho a 1317 viedol trestnú výpravu proti Nitre, ktorá bola verná Karolovi I. Róbertovi. Jeho vojská ju dobyli a počas bojov bola jej veľká časť vypálená a spustošená (zničené boli aj pozostatky patrónov sv. Svorada a Benedikta), vyhnaný bol aj nitriansky biskup Ján III. (biskup 1302 – 1328); Štefan (14. stor.) — stoličný hodnostár, doložený ako jeden z prvých županov Oravy (1355) vyčlenenej zo Zvolenskej stolice.

V 15. – 16. stor. získali v Uhorsku významné postavenie príslušníci gerebovskej línie rodu (Gerebovci z Vingardu v Rumunsku), z nich Peter Gereb (†1503) — krajinský sudca (koniec 15. stor.) a uhorský palatín (1499 – 1503).

Kalište — zaniknutá obec, dnes národná kultúrna pamiatka v katastri obce Baláže v okrese Banská Bystrica. Obec vznikla pravdepodobne v 16. stor., písomne doložená 1743, 1808 ako Kalista, 1863 Kalistja, 1873 – 82 Kalistya, 1888 – 1913 Kallós, 1920 Kalištie, 1927 Kalište. Obyvatelia sa zaoberali uhliarstvom, neskôr prácou v lesoch, muži dochádzali za prácou do železiarní v Podbrezovej.

Počas SNP (1944) obyvatelia spolupracovali s partizánskymi skupinami, po ústupe SNP do hôr sa Kalište stalo centrom tzv. Partizánskej republiky. Za pomoc partizánom fašisti obec 18. marca 1945 vypálili a zavraždili asi 40 obyvateľov a partizánov. Po 2. svet. vojne boli obyvatelia presídlení do okolitých obcí a do Banskej Bystrice. V obci boli neskôr zrekonštruované dva domy (od 1962 expozícia a pamätná izba), malá zvonica a základy zhorených domov. Od 5. 5. 1994 je expozícia a pamätná izba pod správou Múzea SNP v Banskej Bystrici, 2007 tam bola sprístupnená nová expozícia Partizánska republika a pamätník, 2008 náučný chodník Ako žili Kališťania.

Kállay [-laj], Jozef, 12. 8. 1881 Liptovský Mikuláš – 10. 2. 1939 Bratislava — slovenský právnik a verejný činiteľ. R. 1899 – 1903 študoval právo na univerzite v Kluži a Budapešti. Od 1907 advokát, 1918 – 20 župan v Liptovskom Mikuláši, 1920 – 22 prednosta oddelenia na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, 1922 – 27 minister s plnou mocou pre správu Slovenska, 1927 – 38 verejný notár v Bratislave. Príslušník slovenského národného hnutia, 1914 – 18 účastník prvého česko-slovenského odboja. Po vzniku Československa (1918) stúpenec politického čechoslovakizmu a pražského centralizmu, člen krajinského výboru Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (1937 – 39 jeho predseda). Pôsobil v oblasti sporiteľníctva, člen správnych rád viacerých bánk, napr. 1927 dočasný riaditeľ Zemskej banky v Prahe a zároveň do 1939 predseda správnej rady jej bratislavskej filiálky. R. 1927 – 31 predseda Zväzu slovenských bánk, kde sa v spolupráci s predstaviteľmi slovenských peňažných ústavov usiloval uzavrieť dohodu o jednotných debetných a kreditných sadzbách. Autor odborných článkov uverejňovaných v Hospodárskych rozhľadoch a v Slovenskom denníku.

Kamenec, Ivan, 27. 8. 1938 Nitra — slovenský historik. R. 1961 – 63 pôsobil v Štátnom slovenskom ústrednom archíve, 1963 – 69 v Slovenskom národnom múzeu a od 1969 v Historickom ústave SAV, zároveň externe 1988 – 95 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1996 – 97 na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, 1997 – 98 na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity a od 2006 na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave.

Zaoberá sa politickými a kultúrnymi dejinami Slovenska v 20. stor., najmä obdobím slovenského štátu 1939 – 45, holokaustom na Slovensku, ako aj vývinom, dejinami a niektorými teoretickými problémami slovenskej historiografie v 20. stor. Autor monografií (výber) Po stopách tragédie (1991), Slovenský stát: 1939 – 1945 (1992), Trauma (1994), Tragédia politika, kňaza a človeka. Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947 (1998), Hľadanie a blúdenie v dejinách (2000), Slovenský štát v obrazoch (2007), spoluautor diel (výber) Dejiny Slovenska V, VI (1985, 1987), Židia v Bratislave (1997), Slovensko v Československu 1918 – 1939 (2004),Spoločnosť – Politika – Historiografia. Pokrivené(?) zrkadlo dejín slovenskej spoločnosti v dvadsiatom stor. (2009). V domácich a zahraničných odborných časopisoch publikoval okolo 174 štúdií, esejí a odborných článkov. Člen viacerých vedeckých inštitúcií, napr. Vedeckej rady Múzea SNP v Banskej Bystrici (1991 – 95) a redakčných rád vedeckých časopisov, napr. Historického časopisu (od 1990) a Zborníka SNM — História (1992 – 2005). Nositeľ Ceny E. E. Kischa (1999), Ceny Literárneho fondu (2004), Radu Ľ. Štúra I. triedy (2017).

Kohútová, Mária, 7. 6. 1945 Dolná Súča, okres Trenčín — slovenská historička. R. 1967 – 72 študovala históriu a latinčinu na Univerzite Komenského v Bratislave, od 1972 pôsobí v Historickom ústave SAV v Bratislave, súčasne od 1993 na Trnavskej univerzite v Trnave; 2011 profesorka. Zaoberá sa novovekými slovenskými dejinami, najmä historicko-demografickým a hospodárskym vývojom, cirkevnými dejinami a spoločenskou štruktúrou. Autorka monografií Demografický a sídlištný obraz západného Slovenska (1990), Slovensko a Slováci v novoveku (2008) a Vybrané kapitoly z dejín novoveku (2008) i viacerých štúdií a článkov uverejnených v odborných časopisoch. Spoluautorka Dejín Slovenska II, 1526 – 48 (1987), Lexikónu slovenských dejín (1997), Hospodárskych dejín Slovenska 1526 – 1848 (2006) a Chronológie dejín Slovenska a Slovákov: od najstarších čias po súčasnosť (2014).

Koiš, Ján, 19. 3. 1793 Trstená, okres Tvrdošín – 11. 5. 1839 Pešť, dnes súčasť Budapešti — slovenský lexikograf a národnokultúrny pracovník. Po ukončení štúdia (1816) v Pešti pôsobil od 1817 ako úradník, 1820 – 30 akcesista (čakateľ) a od 1830 prísažný notár Uhorskej miestodržiteľskej rady v Budíne. V 20. a 30. rokoch 19. stor. člen krúžku slovenských vzdelancov sústredených okolo M. Hamuljaka. Stúpenec slovenského národnozjednocovacieho hnutia, 1834 jeden zo zakladateľov a 1834 – 35 funkcionár Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v Pešti. Vybudoval vzácnu knižnicu. Zaoberal sa slovanskou literárnou problematikou a lexikografiou, zostavil tri všeslovanské slovníky, ktoré zostali v rukopisoch: Všeslovanský-nemecko-latinský slovník (5 zv.), Nemecko-latinský-všeslovanský slovník (10 zv.), Rusko-nemecko-latinský slovník.

Alžbeta Izabela, ? – október 1304 — uhorská kráľovná, dcéra neapolsko-sicílskeho kráľa Karola I. z Anjou, od 1270 manželka uhorského kráľa Ladislava IV.; nemala deti, manžel ju dal 1286 zatvoriť do kláštora.

Alžbeta Kotromanička, okolo 1340 – začiatok januára 1387, Novigrad (Chorvátsko) — uhorská kráľovná, dcéra bosnianskeho bána Štefana Kotromaniča a Alžbety Kujavskej, druhá manželka uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého (od 1353), s ktorým mala dcéry Katarínu (1370), Máriu (1371) a Hedvigu (1373/74). Po manželovej smrti (1382) dala za kráľovnú korunovať svoju maloletú dcéru Máriu (ako Mária I. z Anjou), ktorá sa 1385 stala manželkou Žigmunda Luxemburského. Počas Máriinej neplnoletosti vládla Alžbeta spolu so svojimi prívržencami, najmä s palatínom Mikulášom (I.) Gorjanským. Aby posilnila svoje pozície voči zaťovi Žigmundovi, nadviazala kontakty s Karolom III. Malým, ktorý mal hájiť záujmy jej dcér. Ten krátko po svojej korunovácii za uhorského kráľa (ako Karol II.) podľahol atentátu, ktorým Alžbeta poverila svojho prívrženca Blažeja Forgáča. V júli 1386 bola spolu s dcérou Máriou prepadnutá počas cesty prívržencami Karola III. Malého, uväznená pri Zadare a v januári 1387 zavraždená Jánom Horvátom.

Koháriovci (Kohári), aj Koháryovci (Koháry), z Čabrade a zo Sitna — uhorský šľachtický rod. Koháriovci si svoje postavenie vybudovali predovšetkým v protitureckých bojoch a ako prívrženci katolíckych Habsburgovcov počas protihabsburských stavovských povstaní, zastávali významné pozície v uhorskom spoločenskom, hospodárskom a politickom živote. Prvým známym príslušníkom rodu bol pravdepodobne Juraj (Georgius) spomínaný 1470 pri dvore Mateja I. Korvína. Prvý významný člen rodu Imrich (*asi 1560, †1600), veliteľ hradu Čabraď a podkapitán Krupiny, bol ešte príslušníkom nižšej šľachty, jeho syn Peter získal 1616 titul barón, 1685 získali bratia Štefan II., Farkaš (Wolfgang) a Ján I. grófsky titul a 1815 bol František Jozef Anton povýšený do kniežacieho stavu.

Koháriovci sa stali jedným z najvýznamnejších magnátskych rodov v Uhorsku. Ich rodový majetok tvorili panstvá Čabraď (hrad Čabraď sa stal rodovým sídlom) a Sitno spolu s obcou Svätý Anton (rodové sídlo od pol. 18. stor.), Divín, Fiľakovo, Vyšný Blh (dnes Veľký Blh), Rimavská Seč, Drienčany, Muráň (1731 Štefan II. zriadil z panstiev Fiľakovo, Muráň a Vyšný Blh rodový fideikomis, ku ktorému bol neskôr pričlenený aj kaštieľ vo Svätom Antone), ďalej majetky v Novohrade – Boľkovce, Dolné Semerovce a Vinica na území dnešného Slovenska, Litke a Karancsapátfalva (dnes súčasť obce Karancslapujtő) v dnešnom Maďarsku, zámky Ebenthal a Walterskirchen v dnešnom Rakúsku a i. Významne sa zaslúžili o rozvoj priemyslu na Slovensku, najmä hutníctva a železiarstva. V panstve Muráň vybudovali tzv. pohorelský železiarsky komplex so správou v Pohorelej (1794 tam sprevádzkovali oceľový hámor, 1804 vysokú pec a skujňovací hámor), ďalšie prevádzky mali v Polomke, Dobšinej a i., patrili k popredným zakladateľom a podielnikom združení banských a železiarskych podnikateľov Muránskej únie (založenej 1808) a Rimavskej koalície (1811). Smrťou posledného mužského potomka Františka Jozefa Antona (1826) vymrel rod po meči, jeho dcéra a jediná dedička koháriovských majetkov Mária Antónia Gabriela (2. 7. 1797 Budapešť – 25. 9. 1862 Viedeň) sa 1815 vydala za Ferdinanda Juraja Augusta z rodu Koburgovcov, čím došlo k spojeniu rodov (sasko-kobursko-gothsko-koháriovská dynastia) a majetky Koháriovcov na Slovensku, ako aj na území dnešného Maďarska a Rakúska prešli do vlastníctva Koburgovcov.

Najvýznamnejší členovia rodu:

Farkaš, aj Wolfgang, 1650 hrad Čabraď, okres Krupina – 1704 Dubrava, Chorvátsko — syn Štefana I., brat Štefana II. a Jána I., otec Ondreja Jozefa. Študoval na univerzite vo Viedni, od 1684 hontiansky župan. R. 1683 sa zúčastnil protitureckej obrany Viedne, 1686 veliteľ hontianskeho a novohradského insurekčného vojska pri oslobodzovaní Budína, 1703 bojoval proti kurucom Františka II. Rákociho. Padol pri potláčaní nepokojov v Chorvátsku. R. 1685 spolu s bratmi povýšený do grófskeho stavu;

František Jozef Anton, 7. 9. 1766 Viedeň – 27. 6. 1826 Bratislava — syn Ignáca Jozefa. Stoličný a krajinský hodnostár, od 1787 pôsobil v sedmohradskej dvorskej kancelárii vo Viedni, od 1789 jej tajomník, 1793 dedičný hontiansky župan, 1798 dvorský radca, 1801 predseda Uhorskej kráľovskej komory, 1811 uhorský vicekancelár, 1814 hlavný kráľovský komorník, 1820 uhorský kancelár. Po 1807 začal samostatne podnikať v oblasti železiarstva na Horehroní (Šumiac, Dobšiná, Pohorelá, Závadka nad Hronom), 1808 inicioval založenie Muránskej únie. Po prenesení sídla Koháriovcov do Svätého Antona dal 1812 vypáliť už opustené rodové sídlo hrad Čabraď. Posledný mužský potomok rodu Koháriovcov, jeho smrťou vymrel rod po meči. Vyznamenaný občianskym záslužným krížom (1813), Radom sv. Štefana (1814), rytier Radu zlatého rúna, 1815 povýšený do kniežacieho stavu;

Ignác Jozef, 2. 12. 1726 – 10. 10. 1777 Viedeň — syn Ondreja Jozefa, brat Mikuláša a Jána II., otec Františka Jozefa Antona. Príslušník cisárskej armády, 1754 major, bojoval v sedemročnej vojne s Pruskom. Stoličný hodnostár, od 1769 dedičný hontiansky župan. R. 1769 si s bratom Jánom II. rozdelili rodový majetok, Ignácovi Jozefovi pripadli panstvá rodového fideikomisu, Walterskirchen v dnešnom Rakúsku a niektoré majetky na území dnešného Maďarska;

Ján I.,13. 6. 1657 hrad Čabraď, okres Krupina – 1696, pochovaný v Hronskom Beňadiku — syn Štefana I., brat Štefana II. a Farkaša. Bojoval v cisárskej armáde proti Turkom a kurucom I. Tököliho, ktorí ho 1682 zajali a uväznili, 1685 oslobodený, 1686 sa zúčastnil oslobodzovania Budína. R. 1685 spolu s bratmi povýšený do grófskeho stavu;

Ján II.,1733 Viedeň – 12. 11. 1800 Tbilisi, Gruzínsko — syn Ondreja Jozefa, brat Mikuláša a Ignáca Jozefa. Študoval vo Viedni. Stoličný hodnostár, od 1777 dedičný hontiansky župan. Venoval sa umeniu, 1777 – 81 nájomca, riaditeľ a herec dvorského divadla vo Viedni. Za ľahkomyseľný spôsob života ho Mária Terézia zbavila županstva. Veľa cestoval. R. 1769 si s bratom Ignácom Jozefom rozdelili rodový majetok, Jánovi pripadli panstvá Čabraď, Sitno a Vyškovce (dnes Vyškovce nad Ipľom, okres Levice) i menšie majetky na území dnešného Maďarska;

Mikuláš, 6. 7. 1721 Svätý Anton, okres Banská Štiavnica – 14. 11. 1769 Vyšný Blh, dnes Veľký Blh, okres Rimavská Sobota, pochovaný v Banskej Štiavnici — syn Ondreja Jozefa, brat Ignáca Jozefa a Jána II. Slúžil v otcovom jazdeckom pluku, 1745 plukovník, 1758 generálmajor, 1759 brigádny generál. Od 1758 dedičný hontiansky župan. Viedol prepychový život, čím zadlžil majetky rodu. Zomrel slobodný a bezdetný;

Ondrej Jozef, 30. 11. 1694 Čabradský Vrbovok, okres Krupina – 21. 12. 1757 Svätý Anton, okres Banská Štiavnica, pochovaný v Banskej Štiavnici — syn Farkaša, synovec Štefana II., otec Mikuláša, Ignáca Jozefa a Jána II. Študoval na jezuitskom gymnáziu v Olomouci. R. 1715 vstúpil do cisárskej armády, 1716 poručík, 1717 kapitán, 1730 pukovník, 1739 generálmajor, 1741 podmaršal, 1748 generál jazdectva. Pod velením Eugena Savojského bojoval vo viacerých bitkách proti Turkom, 1716 pri Petrovaradine, 1717 pri Belehrade, 1741 pri Temešvári (dnes Timişoara v Rumunsku), 1733 zostavil na vlastné náklady jazdecký a 1742 peší pluk. Stoličný hodnostár, od 1737 dedičný hontiansky župan. Po smrti strýka Štefana II. (1731) zdedil rodové koháriovské majetky, ktoré rozšíril o Boľkovce, Dolné Semerovce a Vinicu na území dnešného Slovenska, o Litke a Karancsapátfalvu na území dnešného Maďarska a Ebenthal a Walterskirchen v dnešnom Rakúsku (dostal ich od pasovského biskupa pod podmienkou, že zostane verný katolíckej cirkvi), 1757 prevzal do zálohu panstvo Vyškovce (dnes Vyškovce nad Ipľom, okres Levice). R. 1744 – 50 uskutočnil rozsiahlu prestavbu kaštieľa vo Svätom Antone, ktorý sa stal novým sídlom rodu. Tlačou vydal zbierku veršov Primitiae poeticae (1724);

Peter, 1564 Levice – po 1629 — syn Imricha. Vojak, protiturecký bojovník a diplomat. Od 1593 podkapitán Fiľakovského hradu, od 1608 podkapitán, od 1623 hlavný kapitán Nových Zámkov, 1627 kráľovský personál. V bojoch proti Turkom sa vyznamenal 1593 v bitke pri Rimavskej Sobote a Fiľakove, 1594 pri dobýjaní Ostrihomu, 1596 pri Hatvane, 1598 pri Győri. Počas stavovských povstaní bojoval proti Š. Bočkajovi a G. Betlenovi (1619 – 21 kurucmi zajatý). Ako kráľovský zmocnenec sa podieľal na uzatváraní Viedenského mieru (1606), v mene kráľa rokoval 1613 v Sedmohradsku a 1627 v Komárne s G. Betlenom, 1619 sa zúčastnil mierových rokovaní s Osmanskou ríšou. R. 1622 získal do zálohu a 1629 do trvalého vlastníctva hrady Čabraď a Sitno, podľa ktorého má rod prídomok. R. 1616 povýšený do barónskeho stavu;

Štefan I., ? – 20. 7. 1664 pri Leviciach, pochovaný v Hronskom Beňadiku — syn Petra, otec Štefana II., Farkaša a Jána I. Protiturecký bojovník, kapitán hradu Sečany (Szécsény, dnes v sev. Maďarsku), 1657 dedičný veliteľ Fiľakovského hradu. Od 1661 hontiansky župan, 1664 hlavný kapitán stredoslovenských banských miest. Rozšíril koháriovské majetky, sobášom získal časť panstva Kecskemét a podiel na panstve Divín, 1657 kúpil panstvo Rimavská Seč a do zálohu prevzal panstvo Fiľakovo. Prívrženec katolíckych Habsburgovcov, odporca protestantov, zo svojich panstiev vyhnal evanjelických kňazov a zabral evanjelické kostoly. Padol pri obrane Levíc proti Turkom;

Štefan II., 11. 3. 1649 hrad Čabraď, okres Krupina – 29. 3. 1731 tamže — syn Štefana I., brat Farkaša a Jána I. Študoval na jezuitskom kolégiu v Trnave, teológiu na univerzite vo Viedni, doktor filozofie. R. 1664 ho cisár Leopold I. vymenoval za kapitána Fiľakovského hradu, ktorý bol (spolu s rodovým sídlom Koháriovcov, hradom Čabraď) významnou súčasťou protitureckej obrannej línie. R. 1678 odrazil útok Turkov, počas protihabsburského stavovského povstania Imricha Tököliho však v septembri 1682 napriek jeho odporu posádka hradu kapitulovala a spojené turecké a Tököliho (kurucké) vojská dali hrad i mesto zbúrať. Dostal sa do zajatia kurucov, odmietol pridať sa na ich stranu a po viacerých neúspešných pokusoch o útek bol vyslobodený až po Tököliho porážke (1685). R. 1685 mu bol za vernosť Habsburgovcom i za zásluhy v protitureckých bojoch udelený grófsky titul (aj jeho bratom). R. 1686 sa zúčastnil bojov pri Székesfehérvári a oslobodzovaní Budína i Jágru (Eger). Po vypuknutí protihabsburského stavovského povstania Františka II. Rákociho (1703) bol prinútený ujsť pred kurucmi, ktorí zbúrali hradby hradu Čabraď. Na vlastné náklady postavil husársky pluk, ktorý bojoval proti Rákocimu na strane Habsburgovcov, 1705 bol vymenovaný za generálporučíka. R. 1707 mu cisár doživotne určil plat poľného maršala. Stoličný a krajinský hodnostár, od 1711 dedičný župan Hontianskej stolice, 1712 skutočný vnútorný tajný radca, 1714 krajinský sudca, 1720 predseda komisie uhorského stavovského snemu pre náboženské otázky (o. i. prerokúval obvinenia proti evanjelickému superintendentovi D. Krmanovi), 1723 zmocnenec snemu pre otázky krajinských hraníc. Významne rozšíril rodové majetky, získal časť panstiev Drienčany a Divín, 1685 panstvo Vyšný Blh, 1702 s bratom Farkašom zobral do zálohu a 1720 natrvalo získal panstvo Muráň, nadobudol majetky aj v Hevešskej a Peštianskej stolici. R. 1731 zriadil z panstiev Fiľakovo, Muráň a Vyšný Blh rodový fideikomis. Podporovateľ reholí a školstva. Básnik, napísal vyše 10-tis. veršov, časť vyšla tlačou už za jeho života. R. 1685 spolu s bratmi povýšený do grófskeho stavu.

Koháryovci → Koháriovci

Knotek, Ivan, 26. 8. 1936 Senica – 11. 3. 2020 Galanta — slovenský komunistický funkcionár a ekonóm. Od 1964 pôsobil ako vysokoškolský učiteľ, po okupácii Československa v auguste 1968 a nástupe normalizácie sa stal komunistickým funkcionárom; od 1969 vedúci tajomník Okresného výboru KSS v Galante, od 1979 tajomník Krajského výboru KSS v Bratislave. Zameriaval sa na riadenie poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu. Na vrchol moci sa dostal v rámci zmien uskutočňovaných vedením KSČ od polovice 80. rokov 20. stor., spojených s pokusom o prestavbu spoločnosti. V rokoch 1986 – 87 bol vedúcim oddelenia ÚV KSS a 1987 – 88 vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Bratislave, od októbra 1988 do júna 1989 predsedom vlády Slovenskej socialistickej republiky a podpredsedom vlády ČSSR na čele s Ladislavom Adamcom, 1988 – 89 členom predsedníctva ÚV KSČ, od júna 1989 tajomníkom ÚV KSČ pre riadenie ekonomickej sféry a predsedom Národohospodárskej komisie ÚV KSČ. Po 1989 pracoval v rôznych súkromných firmách.

Anonymova kronika —

1. najstaršia poľská kronika napísaná medzi 1112 a 1118 neznámym autorom, → Gallus Anonymus;

2. Gesta Hungarorum — po latinsky písaná kronika, resp. gesta; prvé zachované dielo uhorskej historiografie. Vznikla okolo 1200. Neznámy autor Anonymus v nej opisuje dejiny starých Maďarov od ich pravlasti v Skýtii cez dobytie Veľkej Moravy až po založenie uhorského štátu. Podpísal sa ako Majster P. (P. dictus magister), notár kráľa Bela. Podľa súčasných výskumov ide pravdepodobne o vzdelaného rábskeho biskupa Petra, predtým kancelára kráľa Bela III., ktorý počas štúdií vo Francúzsku napísal Trojanskú kroniku. Pre pozoruhodný počet maďarských názvov a mien v latinskom texte je aj významnou jazykovednou pamiatkou. Bola vzorom pre všetky uhorské kroniky. Rozprávanie o príchode starých Maďarov do Panónskej panvy nemá hodnotu hodnoverného historického prameňa, je akýmsi historickým románom, v ktorom sa miešajú fikcia, fakty, vymyslené postavy a udalosti. Zámerom diela bolo svojím textom o vedúcom postavení Maďarov v Uhorsku a poukazovaním na ich kontinuitu legitimizovať a ospravedlniť násilné podmanenie nemaďarských národov v Panónskej panve maďarským kmeňovým zväzom. Od 18. stor. bola kronika základom podmaniteľskej teórie Maďarov v Uhorskom kráľovstve.

Anjouovci [-žu-] — vedľajšia vetva francúzskej panovníckej dynastie Kapetovcov, ktorá vládla v Uhorsku 1301 – 87 (1395) a v Poľsku 1370 – 99. Jej meno je odvodené od základného majetku v Anjou vo Francúzsku. Keď sa grófstvo Anjou 1204 dostalo opäť do vlastníctva francúzskej koruny, francúzsky kráľ Ľudovít IX. Svätý ho dal 1246 ako údel mladšiemu bratovi Karolovi (→ Karol I. z Anjou), zakladateľovi bočnej vetvy Kapetovcov nazývanej Anjouovci. Karol, gróf z Anjou a Provence, sa za pomoci pápeža Klementa IV. stal 1266 sicílskym, 1282 neapolským kráľom. R. 1270 sa jeho dcéra Alžbeta Izabela stala manželkou Ladislava IV. Kumánskeho a jeho syn Karol II. z Anjou si vzal za ženu Máriu Uhorskú (*asi 1257, †1323 alebo 1324), dcéru uhorského kráľa Štefana V. a sestru Ladislava IV. Kumánskeho. Po smrti Ladislava IV. (1290) preniesla Mária Uhorská dedičské práva Arpádovcov na uhorskú korunu na svojho syna Karola Martela z Anjou, ktorý sa stal titulárnym uhorským kráľom. Kráľ Karol II. z Anjou po vymretí Arpádovcov (1301) určil svojho vnuka Karola I. Róberta za uhorského kráľa, čím sa neapolský rod Anjouovcov rozdelil na neapolskú a uhorskú vetvu.

Po Karolovi I. Róbertovi nastúpil na uhorský trón jeho syn Ľudovít I. Veľký a po ňom jeho dcéra Mária, no po korunovácii sa od 31. 3. 1387 stal uhorským kráľom jej manžel Žigmund Luxemburský. V priebehu 14. stor. po smrti následníkov z hlavnej línie si obidve vetvy Anjouovcov (neapolská i uhorská) robili vzájomne nástupnícke nároky. Keď neapolskému kráľovi Róbertovi I. Múdremu (1309 – 42) zomrel 1328 jediný syn Karol (*1298, †1328), pokúšal sa uhorský kráľ Karol I. Róbert 1333 zaistiť nástupníctvo svojmu najmladšiemu synovi Ondrejovi (*1327, †1345) sobášom s vnučkou kráľa Róberta I. Janou I. (*okolo 1326, †1382). Sobáš sa síce uskutočnil, nie však intronizácia. Uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký vyvinul veľké úsilie, aby sa jeho mladší brat stal neapolským kráľom, a po jeho zavraždení (1345) sa sám uchádzal o neapolskú kráľovskú korunu. Napriek vynaloženiu značných prostriedkov a veľkej vojenskej intervencii sa mu to nepodarilo a neapolskí Anjouovci ubránili svoje postavenie. R. 1370 sa Ľudovít I. Veľký stal poľským kráľom, čím vznikla uhorsko-poľská personálna únia, po jeho smrti bola 1384 – 99 poľskou kráľovnou dcéra Hedviga. Neapolský kráľ Karol III. Malý (1381 – 86) uchádzajúci sa o nástupníctvo po Ľudovítovi I. sa dal 1385 korunovať za uhorského kráľa ako Karol II. a uchádzal sa aj o ruku Ľudovítovej dcéry Márie (*1371, †1395). Bol zavraždený z popudu kráľovnej matky Alžbety Kotromaničky.

Andrejčák, Imrich, 12. 7. 1941 Haniska, okres Košice – 5. 9. 2018 Trenčín — slovenský vojenský a politický činiteľ, generálplukovník. Ako vojak z povolania vykonával od 1961 v Československej armáde rôzne veliteľské funkcie. R. 1989 veliteľ Východného vojenského okruhu, 1990 námestník ministra obrany, 1992 minister obrany ČSFR. Od 1. 1. 1993 poradca predsedu vlády SR, od marca 1993 do marca 1994 minister obrany SR. R. 1994 – 98 poslanec NR SR za HZDS, predseda Výboru pre obranu a bezpečnosť. Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (1998).

Andel, Marián, 10. 9. 1950 Modra, okres Pezinok — slovenský politik. R. 1986 – 89 pôsobil v Slovenskej odborovej rade v Bratislave. Znovuzakladateľ a čestný predseda SNS. R. 1990 – 2002 poslanec SNR, resp. NR SR, 1992 – 94 predseda Výboru NR SR pre vzdelanie, vedu a kultúru a predseda klubu poslancov SNS, december 1994 – 2000 podpredseda NR SR. Od novembra 1993 do marca 1994 podpredseda vlády SR. Rad Andreja Hlinku 1. triedy (1998).

Kálal, Karel, 9. 1. 1860 Rakov, dnes časť obce Bernartice, okres Písek, Česká republika – 4. 8. 1930 Praha — český učiteľ, publicista a spisovateľ. Od 1880 pôsobil ako učiteľ a riaditeľ na viacerých školách, 1918 – 20 pracovník Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe pre ľudovýchovu a organizáciu školstva na Slovensku, 1922 – 23 riaditeľ obchodnej akadémie v Banskej Bystrici, od 1923 žil v Prahe.

Slovakofil, propagátor česko-slovenskej vzájomnosti a národnej jednoty, otázku slovenského spisovného jazyka považoval za záležitosť Slovákov, ktorá nemá viesť k česko-slovenskému rozkolu. Od 1885 pravidelne navštevoval Slovensko, 1887 sa na výstave slovenského ľudového umenia v Martine zoznámil s K. Salvom, s ktorým spolupracoval na vydávaní viacerých časopisov (Priateľ dietok, Dom a škola, Slovenské listy, Noviny mladých, Dennica a i.) a bol spoluautorom Slovníka slovensko-českého a česko-slovenského (1896), česko-slovenského zborníka Od Šumavy k Tatrám (1898) a i. Od konca 19. stor. spolupracoval aj s D. Makovickým, A. Heydukom, T. G. Masarykom a s predstaviteľmi slovenského národného hnutia, najmä s hlasistami. Bol členom Českoslovanskej jednoty, iniciátorom viacerých zjazdov, na ktorých predkladal návrhy na českú pomoc Slovensku v priemyselnej a kultúrnej oblasti. Postavil sa proti prenasledovaniu slovenských politikov (A. Hlinku a V. Šrobára).

R. 1903 vydal brožúru na obranu Slovákov určenú pre zahraničnú verejnosť Útlak Slovákov Maďarmi (Die Unterdrückung der Slowaken durch die Magyaren, 1903; česky pod pseudonymom R. Targo a s názvom Vyhubit. Obraz slovenského utrpení, 1907). R. 1907 upozornil na národný útlak Slovákov a maďarizáciu a informoval B. Bjørnsona o udalostiach v Černovej, článok vyšiel aj v zahraničnej tlači (napr. v Le Courrier Européen v Paríži). Vo svojich prácach sa venoval šíreniu poznatkov o dejinách a súvekých problémoch Slovenska, popularizácii jeho prírodných krás a spôsobu života ľudu, ako aj výchove slovenskej mládeže (Zpod Tater, 1896; Na krásném Slovensku, 1903; Slovensko a Slováci, 1905; Obrázky zpod Tater, 1907; Životní program, 1909; Slovenská revolúcia, 1914; Slovenské pohledy, 1917; Tri rozprávky, 1917; Rozhled po dějinách Slovenska, 1918; Slovensko země budoucnosti, 1919; Obrazy z dejín Slovenska, 1919; Češi na Slovensku, 1919; Dějiny Slovenska, 1920; Na cestu životem, 1921; a i.). Súborné vydanie jeho prác vyšlo pod názvom Sebrané spisy Karla Kálala, ktoré sú rozdelené na Karla Kálala Spisy slovakofilské I – VI (1928), Karla Kálala Spisy pro mládež I – VI (1929) a Karla Kálala Spisy etické I – VI (1931).

kapitula [lat.] — v katolíckej cirkvi kolégium kňazov (kanonikov) pri katedrálnom alebo kolegiátnom kostole, ktorých úlohou je vykonávať slávnostné liturgické obrady a plniť iné úlohy určené diecéznym biskupom a štatútom kapituly. Kapitula zriadená pri katedrálnom kostole sa nazýva katedrálna (aj sídelná) kapitula pri ostatných, t. j. pri kolegiátnych (nekatedrálnych) kostoloch kolegiátna (pridružená, družná). Katedrálnu kapitulu zriaďuje a počet kanonických miest (kanonikátov, štalumov) pri nej stanovuje pápež.

Kapituly sa vyvinuli zo spoločenstiev (presbytérií) kňazov, ktorí žili spoločným spôsobom života pri chrámoch, neskladali však rehoľné sľuby (4. – 5. stor.), a v 8. stor. sa stali významnými cirkevnými inštitúciami. Na čele katedrálnej kapituly stál veľprepošt, na čele kolegiátnej kapituly prepošt. Počet kanonikov (najčastejšie 12 – 24) závisel predovšetkým od hmotného zabezpečenia kapituly (benefícia). Postavenie kanonikov bolo diferencované, k najvyššie postaveným patril dekan, ktorý mal súdnu právomoc, lektor mal na starosti administratívu a strážil pečať, kantor bohoslužby a liturgické spevy, kustód hmotné majetky, scholasticus kapitulskú školu. Každá kapitula mala úrad kapitulského teológa, ktorý vysvetľoval Sv. písmo, náuku viery a cirkevnú disciplínu, a kapitulského penitenciára, ktorý mohol dať rozhrešenie od rezervovaných hriechov a oslobodiť od cirkevných trestov. V období stredoveku predstavovali kapituly dôležité verejno-právne inštitúcie, disponovali funkciou hodnoverných miest s právom vyhotovovať a vydávať overené odpisy listín (spísomňovať právny stav) a vykonávať ďalšie dôležité úradné úkony. Zároveň boli významným kultúrnym činiteľom. Sústreďovala sa v nich rozvinutá skriptorská činnosť, ktorej produkcia (cirkevné a svetské kódexy, viaceré so vzácnymi ilumináciami) bola súčasťou kapitulských knižníc, vznikali pri nich kapitulské školy.

Možno predpokladať, že najstaršia kapitula na území dnešného Slovenska, Nitrianska kapitula, vznikla už 874, keď sa Metod stal arcibiskupom a pápežským legátom u Slovanov na str. Dunaji. Po zániku Veľkomoravskej ríše zaniklo aj arcibiskupstvo. V 11. stor. vznikla (resp. bola obnovená) kapitula pri Bazilike sv. Emeráma v Nitre pôvodne ako kolegiátna (pridružená), po obnovení Nitrianskej diecézy na prelome 11. a 12. stor. sa však stala katedrálnou (sídelnou). V 11. stor. vznikla aj kolegiátna Bratislavská kapitula pri Kostole sv. Martina (dnes Dóm sv. Martina) v Bratislave. V 12. stor. vznikla Spišská kapitula pri dnešnej Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule (dnes súčasť Spišského Podhradia), ktorá od 1198 pôsobila ako kolegiátna, od zač. 13. stor. (1229) je doložená ako hodnoverné miesto pre Spiš, Šariš, Zemplín, Liptov a Oravu (archívne materiály pochádzajú z 1248) a 1776 sa stala katedrálnou. R. 1543 sa Trnava stala sídlom Ostrihomskej (metropolitnej) kapituly, ktorá tam bola prenesená v dôsledku obsadenia Ostrihomu Turkami. Po jej presídlení naspäť do Ostrihomu 1820 zostala Trnava sídlom vikariátu Ostrihomskej arcidiecézy s vlastným konzistóriom, z ktorého 1844 vznikla kolegiátna a 1977 katedrálna kapitula. Okrem nich na Slovensku aktívne pôsobili aj Jágerská kapitula (pre oblasť severových. Uhorska, resp. vých. Slovenska) a gréckokatolícka Mukačevská kapitula (od 1771); kapituly však vznikli aj pri ostatných biskupstvách (1776 v Banskej Bystrici a Rožňave, 1804 v Košiciach, 1818 gréckokatolícka v Prešove).

Po vydaní prepracovaného Kódexu kánonického práva (platný od 1983) sa postavenie kapitúl zmenilo. Každá diecéza, ktorá vznikla pred 1983, musela mať vlastnú kapitulu, nové diecézy ich však nemajú (okrem prípadu, keď predtým v sídle nového biskupstva existovala kolegiátna kapitula, ktorá bola pretransformovaná na katedrálnu). V súčasnosti existujú na území Slovenska Bratislavská, Trnavská, Nitrianska, Banskobystrická, Spišská, Rožňavská, Košická a Prešovská kapitula, pričom činnosť niektorých je vakantná (nemajú vymenovaných titulárnych kanonikov). Kapitulu nemajú Žilinská diecéza a dve gréckokatolícke eparchie (Košická a Bratislavská);

2. zasadnutie regulovaných (rehoľných) kanonikov, na ktorých sa riešia vnútrorehoľné otázky.

kapucíni [lat.], Rád menších bratov kapucínov, lat. Ordo Fratrum Minorum Capuccinorum, OFMCap — rímskokatolícka mužská rehoľa, najmladšia z troch vetiev františkánov. Vznikla po ich rozdelení na observantov (hlásiacich sa k pôvodnému ideálu chudoby) a konventuálov (hlásiacich sa k umiernenému výkladu reguly). Za jej zakladateľa sa považuje príslušník rehole observantov Matteo da Bascio (aj Matúš z Bascia, Matteo z Bassi, *1495, †1552) z kláštora Montefalcone (kraj Marche) v Taliansku, ktorý ako ľudový misionár a kazateľ hlásal (od 1525) návrat k pokániu a k jednoduchosti v duchu pravidiel Františka z Assisi. Keďže Matteo a jeho prívrženci nenašli u observantov pre svoje pôsobenie pochopenie, uchýlili sa pod ochranu konventuálov. Kapucíni boli schválení pápežom Klementom VII. bulou Religionis zelus (3. 7. 1528) ako bratstvo v pôsobnosti rehole menších bratov konventuálov, 1619 boli pápežom Pavlom V. uznaní ako samostatná vetva (rehoľa) františkánskeho rádu.

Pre kapucínov je charakteristické nosenie hrubého hnedého habitu so špicatou kapucňou (tal. cappuccio; odtiaľ názov kapucíni) prepásaného povrazom s troma jednoduchými uzlami, v minulosti aj nosenie končitej brady a chodenie naboso (sandále nosili len tí, ktorí nemohli chodiť bosí). Prvé stanovy rádu kládli dôraz na kontempláciu a pustovnícky život podľa vzoru sv. Františka (mlčanie, samota, modlitba po celý voľný čas, nočné hodinky, tzv. matutinum, dve hodiny rozjímania a okrem sviatkov len jedna omša denne, žiadna účasť na pohreboch, jedno jedlo denne; mäso, syr a vajcia si kapucíni nesmeli pýtať, ale mohli ich prijať), ako aj na kazateľskú činnosť a starostlivosť o chudobných, najmä o chorých v období moru; ako spovedníkom im boli prideľované privilégiá. Mimo obývaných miest si stavali jednoduché domy, v ktorých okolí sa nachádzali pustovne (v každom dome žilo 6 – 7 rehoľníkov, vo významnejších domoch 12, zostávali však majetkom dobrodincov), budovali aj malé jednoduché kostoly.

Po prvotných ťažkostiach v období zápasov o smerovanie rehole v 1. pol. 16. stor. (Matteo zvolený 1529 za prvého generálneho vikára sa zakrátko funkcie vzdal a vrátil sa k observantstvu, druhého generálneho vikára Ľudovíta z Fossombrone, *1490, †1560, kapucíni neprijali pre jeho prísnosť a štvrtý predstavený Bernard Ochino, *1487, †1564, prešiel k protestantom) začali kapucíni v 2. pol. 16. stor. zakladať nové kláštory najmä vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Nemecku, Čechách a Rakúsku. Na konci 16. a na začiatku 17. stor. sa významne podieľali na rekatolizácii Európy, ako aj na misiách vo vzdialených krajinách (Kongo, Etiópia, India). Z prostredia rádu vyšli viacerí svätci a významní teológovia, napr. Felix z Cantalice (*1515, †1587), Vavrinec z Brindisi (*1559, †1619), Krišpín z Viterba (*1668, †1750), Leopold Mandić (*1866, †1942), Pio z Pietrelciny (páter Pio; *1887, †1968) a i. V súčasnosti pôsobia kapucíni okrem duchovnej služby (kazatelia, spovedníci) spolu s terciármi aj v pastorácii v nemocniciach, vo väzniciach a v službe ľuďom na okraji spoločnosti. Rád sa delí na provincie, viceprovincie, komisariáty, kustódie a misijné oblasti, najvyšší predstavený, generálny minister (aj generál), sídli v Ríme. Kapucíni majú v starostlivosti aj ženskú rehoľu klarisiek kapucínok (→ klarisky), ktoré boli 1538 pápežom Pavlom III. uznané ako tzv. kláštor najprísnejšej disciplíny sv. Kláry a sú kontemplatívnym rádom žijúcim v pápežskej klauzúre.

Na územie dnešného Slovenska prišli kapucíni na pozvanie ostrihomského arcibiskupa J. Selepčéniho 6. 5. 1674 najmä ako protireformačná misia. Usadili sa v Pezinku, kde 1719 – 20 vybudovali kláštor a kostol. Od 1676 pôsobili aj v Bratislave (v Kaplnke sv. Kataríny na Michalskej ulici), neskôr tam vybudovali kláštor (1712; 1737 pri ňom aj knižnicu) a kostol (1717). V Bratislave vyvíjali pastoračnú, vzdelávaciu, misijnú i charitatívnu činnosť, počas morovej epidémie (1712 – 13) sa starali o chorých. Od 1756 pôsobili aj v Holíči. Na základe dekrétov cisára Jozefa II. bola obmedzená aj činnosť kapucínov a zrušená viac ako polovica pôvodných kláštorov, napr. aj kláštor v Holíči (1786; obnovený 1940 – 45 a 1990 – 96); v Bratislave im však o. i. ostala v starostlivosti vojenská nemocnica. Z organizačného hľadiska patrili kapucíni spočiatku do Rakúskej, neskôr do Rakúsko-uhorskej provincie so sídlom vo Viedni. R. 1921 bol založený Komisariát Bratislava a Pezinok patriaci pod Viedenskú provinciu, od 1923 pod generála rádu. R. 1927 bol zriadený Generálny komisariát Slovenska pod vedením misie holandských kapucínov, ktorí 1928 založili v Bratislave serafínsku školu, 1932 boli kapucíni pričlenení k Česko-moravskej provincii so sídlom v Prahe. Po rozpade Česko-Slovenska 1939 bol 1941 zriadený Slovenský generálny komisariát patriaci opäť priamo pod generála rádu. R. 1950 po násilnej likvidácii mužských kláštorov v Československu (→ akcia K) bola činnosť kapucínov zastavená a väčšina členov rádu násilne internovaná v pracovných táboroch. V období komunizmu zriadil generál rádu 1987 v Ríme samostatnú Slovenskú provinciu v tzv. podzemných podmienkach. Členovia rehole pôsobili tajne v tzv. umlčanej (tajnej alebo skrytej) cirkvi, viacerí boli perzekvovaní, odsúdení a uväznení. Po 1989 pôsobia kapucíni na Slovensku pod názvom Slovenská provincia rádu menších bratov kapucínov (aj Kapucíni na Slovensku). V súčasnosti vlastnia a spravujú kostoly, kláštory i rehoľné domy v Bratislave (Staré Mesto, Rača), Pezinku, Žiline, Kremnických Baniach, Ponikách a Hriňovej, ako aj misijný dom na Islande (Reyðarfjörður). Klarisky kapucínky sídlia v Kopernici. Kapucíni na Slovensku sa okrem pastoračnej činnosti venujú aj vydávaniu kníh a hudobných i filmových nosičov.

kapitán [lat.] —

1. hist. a) v období španielskej a portugalskej kolonizácie správca (guvernér) a zároveň hlavný vojenský veliteľ určitého územia (kapitanátu), v oblasti kolonizovaných Španielmi sa nazýval generálny kapitán;

b) lat. capitaneus — v Uhorsku v 15. – 17. stor. hlavný vojenský veliteľ určitého územia, hradu alebo mesta. Funkcia kapitána bola prvýkrát uplatnená 1445, keď pre maloletosť nového kráľa Ladislava V. Pohrobka zvolil uhorský snem na zabezpečenie obrany krajiny pred Turkami, ako aj jej vnútorného poriadku siedmich kapitánov, ktorých voľba zodpovedala rozloženiu mocenských síl v krajine: za tzv. národnú (huňadyovskú) stranu bol zvolený J. Huňady, Juraj Rozgoni (z Rozhanoviec; → Rozgoniovci), Mikuláš Ujlaki (→ Ujlakiovci) a M. Orság, za dvorskú (prohabsburskú, Ladislavovu) stranu J. Jiskra z Brandýsa, Pongrác II. (→ Pongrácovci) a Imrich Bubek (→ Bubekovci). Po zvolení J. Huňadyho za gubernátora (správcu) Uhorského kráľovstva (1446), uhorský snem koncom marca 1447 zrušil právomoci a poverenia všetkých siedmich kapitánov. Neskôr prešla starostlivosť o bezpečnosť krajiny na krajinského kapitána, ktorý mohol v mene kráľa na žiadosť žúp a obyvateľstva zakročiť proti páchateľom trestných činov. R. 1453 bol do tohto úradu vymenovaný J. Huňady, po jeho smrti (1456) Ulrich Celjský (→ Celjskovci) a po ňom L. Huňady. S cieľom potlačiť bratrícke hnutie vytvoril Matej I. Korvín po svojom nástupe na trón (1458) funkciu kapitána Horného Uhorska (capitaneus partium superiorium). V tejto funkcii pôsobili napr. J. Jiskra z Brandýsa, Sebastián Rozgoni (z Rozhanoviec), Štefan Zápoľský (→ Zápoľskovci) a Blažej Maďar (*?, †1492). Po potlačení bratríckeho hnutia pôsobili stoliční kapitáni, ktorí boli vymenúvaní stoličným županom a zabezpečovali obranu stolice (napr. po 1500 spišský kapitán Štefan Mariáši z Markušoviec).

Funkcia kapitána bola opäť vytvorená v súvislosti s tureckou expanziou (po bitke pri Moháči, 1526), keď obranu Kráľovského Uhorska zabezpečovali posádky jednotlivých hradov a miest. Veliteľ hradnej posádky, hradný kapitán (capitaneus castri), mal na starosti obranu a ochranu hradu, udržiavanie opevnenia a opravu hradieb. Úlohou hlavného vojenského veliteľa mesta, mestský kapitán (capitaneus civitatis), bolo zabezpečenie obrany mesta a vnútorného poriadku v ňom, ako aj budovanie a údržba opevnenia, hradieb a brán. Jeho veleniu podliehali ich strážcovia, v prípade ohrozenia sa do obrany mesta pod jeho velením zapojili všetci obyvatelia. Mestskými kapitánmi sa stávali predovšetkým členovia mestského patriciátu. Ak sa priamo v meste nachádzal hrad (napr. Kežmarok), mohli byť funkcie hradného a mestského kapitána spojené do jednej osoby (capitaneus castri et civitatis). Kapitán banských miest (supremus capitaneus in partibus montanis) zabezpečoval pravdepodobne od 30. rokov 16. stor. obranu stredoslovenských banských miest; túto funkciu vykonávali zväčša zvolenskí župani. Po rozdelení Kráľovského Uhorska (1564) na šesť hlavných kapitanátov bola vytvorená funkcia hlavného kapitána, pričom funkcia preddunajského hlavného kapitána splynula s funkciou kapitána banských miest (→ kapitanát);

2. v súčasnosti: a) v niektorých krajinách najvyšší stupeň nižšej dôstojníckej hodnosti (medzi nadporučíkom a majorom), napr. v SR v Ozbrojených silách SR, v Policajnom zbore, v Slovenskej informačnej službe, v Národnom bezpečnostnom úrade a v Zbore väzenskej a justičnej stráže. Kapitán spravidla velí menším vojenským jednotkám (čata, rota, prápor); b) vo vojenskom námorníctve a letectve vyššia dôstojnícka hodnosť, veliteľ vojenského lietadla alebo vojenskej lode; hodnosť námorného kapitána zodpovedá hodnosti plukovníka, fregatného kapitána hodnosti podplukovníka a korvetného kapitána hodnosti majora; c) v civilnej lodnej a leteckej doprave funkcia veliteľa lode alebo lietadla; vznikla prenesením významu vojenskej hodnosti; d) vedúci hráč športového (futbalového, hokejového, volejbalového a i.) družstva; e) kapitán regent (tal. Capitano Reggente) — titul hlavy štátu v San Maríne; od 1243 sú na polročné funkčné obdobie volení dvaja kapitáni;

3. prenesene vedúca osobnosť.

kapitanát [lat.] —

1. kapitánia — hist. administratívno-vojenská jednotka zriaďovaná od 16. stor. v oblastiach kolonizovaných Španielskom (ako generálny kapitanát napr. v Čile, Guatemale, Kolumbii) a Portugalskom (1530 bolo na území dnešnej Brazílie 15 kapitanátov, 1821 boli zrušené a administratívnosprávnymi jednotkami sa stali provincie; → Brazília);

2. lat. capitaneatus — v Uhorsku (resp. v Kráľovskom Uhorsku) v 15. – 17. stor. vojenské veliteľstvo zabezpečujúce obranu určitej časti územia predovšetkým proti Turkom (na jeho čele stál kapitán); aj územie, ktoré mu ako vojenskosprávna jednotka (obvod) podliehalo. Pôvodné kapitanáty zriadené uhorským snemom 1445 boli vyčlenené územia, ktorých správou boli počas neplnoletosti Ladislava V. Pohrobka poverení 7 kapitáni. Po zvolení J. Hyňadyho za gubernátora (správcu) Uhorského kráľovstva (1446) ich funkciu uhorský snem 1447 zrušil, od nástupu Mateja I. Korvína na trón (1458) však existoval Hornouhorský kapitanát, ktorého funkcia súvisela s potláčaním bratríckeho hnutia.

Po bitke pri Moháči (1526), ktorá otvorila cestu tureckej expanzii do Uhorska, bolo nevyhnutné zreorganizovať obranu krajiny. Kým obranu sev. časti územia dnešného Slovenska zabezpečovali posádky jednotlivých hradov, obranu stredoslovenských banských miest zabezpečoval pravdepodobne od 30. rokov 16. stor. (uvádza sa aj 1541 alebo 1554) Banskomestský hlavný kapitanát (nepresne Banský kapitanát) so sídlom vo Zvolene, pod ktorého právomoc patrili i Zvolenská, Liptovská, Oravská, Turčianska, Trenčianska, Hontianska, Tekovská a Novohradská stolica (celé dnešné str. Slovensko). Po dobytí Budína (1541) sa v Kráľovskom Uhorsku formovali ďalšie kapitanáty, ktoré však nedokázali zabezpečiť takú účelnú obranu ako Banskomestský kapitanát, zväčša len organizovali vojenskú posádku na hradoch a nemali centrálne vedenie. Územie Slovenska patrilo pod Preddunajský hlavný kapitanát (vznikol 1542), pod ktorého právomoc patrili aj Zakarpatská Ukrajina a Potisie. R. 1559 bol z Preddunajského hlavného kapitanátu vyčlenený Hornouhorský hlavný kapitanát (územie od Tatier smerom na východ: vých. Slovensko a priľahlé časti dnešného Maďarska, Ukrajiny a Rumunska).

R. 1563 bola uhorským snemom schválená reorganizácia obrany Kráľovského Uhorska a 1564 bolo jeho územie vojenskosprávne rozdelené na 6 hlavných kapitanátov na čele s hlavným kapitánom. Na území Slovenska sa nachádzali Preddunajský hlavný kapitanát (1564 – 68 mal sídlo v Nitre, 1568 – 81 v Šuranoch, 1581 – 89 v Leviciach, 1589 – 1663 v Nových Zámkoch a 1663 – 86 v Komárne), s ktorým bol v súvislosti so zlepšovaním účinnosti obrany spojený aj Banskomestský hlavný kapitanát (spolu zahŕňali desať stolíc: Bratislavskú, Nitriansku, Trenčiansku, Tekovskú, Turčiansku, Oravskú, Liptovskú, Hontiansku, Novohradskú, Zvolenskú), a Hornouhorský (alebo Košický) hlavný kapitanát so sídlom v Košiciach (do 1699; na území Slovenska zahŕňal šesť stolíc – Gemersko-Malohontskú, Spišskú, Šarišskú, Abovskú, Zemplínsku, Turniansku). Na dnešné juhozáp. Slovensko čiastočne zasahoval aj Zadunajský hlavný kapitanát spočiatku so sídlom v Rábe (Győr; sídlo sa často menilo, neskôr bolo aj v Bratislave) a Balatonsko-dunajský hlavný kapitanát (pod jeho správu patrila oblasť Žitného ostrova). Mimo územia Slovenska sa nachádzali Chorvátsky (Karlovský) a Vendský (Varaždínsky) hlavný kapitanát. Zač. 17. stor. slúžilo v posádkach Preddunajského hlavného kapitanátu vyše 6 200 vojakov a v posádkach Hornouhorského hlavného kapitanátu vyše 4 500 vojakov. Funkcia kapitanátov postupne zanikla po vyhnaní Turkov z Uhorska (1686);

2. prvostupňová banská vrchnosť 1854 – 1934; → banský kapitanát;

3. lodiarsky úrad, organizácia poverená správou určitého prístavu alebo úseku lodnej cesty, napr. kapitanát Štátnej plavebnej správy Bratislava.

Karlovský mier, nesprávne Karlovacký mier — mierová zmluva o ukončení vojny medzi Svätou ligou (habsburská monarchia, Benátska republika, Poľsko, Rusko) a Osmanskou ríšou uzavretá 26. januára 1699 v srbskom meste Sremski Karlovci.

Jej uzatvoreniu predchádzali vojenské akcie Turkov proti habsburskej monarchii, ktoré sa začali v júli 1682 na podporu povstania I. Tököliho (spoločným postupom dobyli Košice, Fiľakovo a banské mestá a prenikli na Považie). Turci napriek podpisu prímeria (október 1682) obnovili už na jar 1683 vojenské akcie. Po začiatočných úspechoch (dobytie a vyplienenie Trnavy) utrpeli turecké vojská na čele s Kara Mustafom Pašom z Merzifonu 1683 ťažkú porážku pri Viedni (→ bitka pri Viedni). Následne boli porazení 1686 v Budíne, 1687 pri Moháči a 1691 pri Slankamene (dnes Stari Slankamen, Srbsko). Po rozhodujúcej porážke 11. septembra 1697 v bitke pri Zente (dnes Senta, Srbsko) cisárskym vojskom pod velením Eugena Savojského boli donútení uzavrieť s Habsburgovcami mier.

Mierové rokovania sa začali v novembri 1698 a vyvrcholili 26. januára 1699 podpísaním mierovej zmluvy s platnosťou 25 rokov, ktorá definitívne zastavila prenikanie Turkov do str. Európy a znamenala obnovenie celistvosti územia Uhorska. Turci boli nútení vzdať sa takmer všetkých území, ktoré v rámci Uhorska obsadili počas posledných vyše 150 rokov, habsburskej monarchii bolo vrátené celé územie Uhorska, Sedmohradska (s výnimkou Temešvárskeho ejáletu a Banátu), Chorvátska a Báčky i časť Slavónska, Poľsku Podolie a pravobrežná Ukrajina, Benátskej republike polostrov Peloponéz. Rusko podpísalo s Osmanskou ríšou dvojročné prímerie, 1700 však uzavretím Konštantínopolského mieru získalo prístav Azov, a tým aj prístup k Čiernemu moru. V Uhorsku vyvolal priebeh rokovaní nevôľu, pretože predstavitelia uhorskej šľachty neboli k rozhovorom prizvaní a mierová zmluva s nimi nebola prerokovaná. Nespokojnosť s politickými a spoločenskými pomermi zachvátila všetky vrstvy obyvateľstva v Uhorsku a 1703 vyústila do posledného protihabsburského povstania pod vedením Františka II. Rákociho.

Karmasin [-zin], Franz, 2. 9. 1901 Olomouc, ČR – 25. 6. 1970 Steinebach am Wörthsee, dnes súčasť Wörthsee, Bavorsko, Nemecko — československý nacistický politik nemeckej národnosti pôsobiaci na Slovensku. Vzdelaním poľnohospodársky inžinier, od 1926 pôsobil na Slovensku vo viacerých nemeckých nacionalistických spolkoch. R. 1927 sa podieľal na vzniku Karpatskonemeckého národného spoločenstva (Karpathendeutschen Volksgemeinschaft), 1928 pretvorenom na stranu Karpathendeutsche Partei (KdP; od 1935 jej predseda), ktorá tesne pred voľbami 1935 uzavrela volebný spolok so Sudetonemeckou stranou (Sudetendeutsche Partei, SdP) K. Henleina, čím sa fakticky stala jej odnožou na Slovensku. Karmasin do nej sústredil väčšinu príslušníkov nemeckej národnostnej menšiny na Slovensku a stal sa zástupcom K. Henleina na Slovensku. V parlamentných voľbách 1935 získal s Henleinovou pomocou kreslo v poslaneckej snemovni národného zhromaždenia. Po zákaze činnosti KdP (30. septembra 1938) československou vládou bezprostredne po Mníchovskej dohode založil Karmasin v októbri 1938 Deutsche Partei (DP; od založenia jej vodca), ktorú autonómna slovenská vláda povolila. Zároveň sa stal štátnym tajomníkom Štátneho sekretariátu pre záležitosti nemeckej menšiny pri predsedníctve autonómnej vlády (neskôr vlády Slovenskej republiky). V decembri 1938 získal poslanecké kreslo v autonómnom slovenskom sneme a po vyhlásení Slovenskej republiky 14. marca 1939 poslanecké kreslo v Slovenskom sneme (neskôr Snem Slovenskej republiky), pričom jeho hlavným politickým cieľom sa stala nacifikácia Slovenska. Prispel k posilňovaniu pronacistických síl v mocenských orgánoch a podporoval radikálne krídlo HSĽS. Organizoval nábor príslušníkov nemeckej národnostnej menšiny do nacistických jednotiek SS, 1943 vydal výzvu na totálne vojnové nasadenie v prospech nacistického Nemecka. R. 1944 po vypuknutí SNP založil ozbrojenú zložku Domobrana (Heimatschutz), ktorá sa aktívne podieľala na potláčaní povstania i odporu civilného obyvateľstva. V apríli 1945 po príchode sovietskych vojsk ušiel s členmi slovenskej vlády do Rakúska, kde sa skrýval pod menom Franz (Paul) Dibak (aj Ing. Dibak). R. 1948 ho Národný súd v Bratislave v neprítomnosti odsúdil ako vojnového zločinca na trest smrti, ktorému však unikol. Od 1949 žil v Nemecku, ktoré ho 1966 odmietlo vydať Československu.

Karlovacký mier — nesprávny názov mieru uzavretého v meste Sremski Karlovci; → Karlovský mier.

Karol II. — uhorský kráľ (1385 – 86), → Karol III. Malý (neapolský kráľ).

Karol III. — uhorský kráľ (od 1711), → Karol VI. (rímsko-nemecký cisár).

Karol IV. — uhorský kráľ (1916 – 18), → Karol I. (rakúsky cisár, 1916 – 18).

Karol Martel z Anjou, 8. 9. 1271 – 12. alebo 19. 8. 1295 Neapol — salernský princ a titulárny uhorský kráľ (od 1290). Syn neapolského kráľa Karola II. z Anjou a Márie Uhorskej (*asi 1257, †1323 alebo 1324, dcéra uhorského kráľa Štefana V.), otec Karola I. Róberta. Jeho manželkou bola Klementína Habsburská (*1262, †1295), dcéra nemeckého cisára Rudolfa I. Habsburského. Ako príslušník dynastie Arpádovcov (po matke) sa po zavraždení uhorského kráľa Ladislava IV. (1290) uchádzal o uhorský trón, jeho nároky podporila aj časť uhorskej šľachty. Do Uhorska sa však pre problematickú domácu situáciu nikdy nedostal, nebol korunovaný (uhorským kráľom sa stal Ondrej III.) a až do smrti bol len titulárnym uhorským kráľom.

Karpathendeutsche Partei [-tendojče -taj], KdP — politická strana nemeckej mešiny na Slovensku pôsobiaca 1928 – 38. Založená v júli 1928 v Nálepkove ako pokračovateľka Karpatskonemeckého národného spoločenstva (Karpathendeutsche Volksgemeinschaft, založené 1927). Združovala miestne skupiny Nemcov žijúcich na Slovensku a v Zakarpatskej Ukrajine. Orientovala sa na spoluprácu s nemeckými stranami v Čechách a na Morave, významná bola jej spolupráca s nemeckými agrárnikmi a s Nemeckým pracovným a hospodárskym súručenstvom (nem. Deutsche Arbeits- und Wirtschaftsgemeinschaft). Svoje pozície si upevnila aj v Nemeckom kultúrnom spolku (Deutscher Kulturverband) a Nemeckom športovom spolku (Deutscher Turnverein). R. 1929 bol v Nitrianskom Pravne založený sekretariát strany (Wirtschaftkanzlei), ďalšie boli postupne zriadené v Bratislave, Kežmarku a Mukačeve. V parlamentných voľbách 1929 získala 17-tis. hlasov bez zisku mandátu do parlamentu. Od 1933 sa orientovala na spoluprácu s Heinleinovým Sudetonemeckým vlasteneckým frontom (Sudetendeutsche Heimatfront), z ktorého 1935 vznikla Sudetonemecká strana (SdP; od 1934 spolu vydávali ústredný tlačový orgán Deutsche Stimmen, Nemecké hlasy). R. 1935 Karpathendeutsche Partei na čele s F. Karmasinom vytvorila volebný spolok s SdP a v parlamentných voľbách získala 27-tis. hlasov a dva mandáty. Ihneď po voľbách sa s SdP zjednotila aj organizačne, predsedom strany bol K. Henlein a jeho zástupcom na Slovensku (od 1937) F. Karmasin. Svoje kontakty prehlbovala s NSDAP, Hitlerjugend a i. organizáciami v Nemecku. Členstvo v strane bolo podmienkou získania práce v Nemecku, podmieňovalo získanie rôznych pôžičiek a podpôr. Agresívnymi prejavmi až terorom pôsobila proti demokratickému vývoju v Československu, preto bola jej činnosť od 16. septembra 1938 zakázaná. Po vyhlásení autonómie Slovenska sa stala jej pokračovateľkou Deutsche Partei.

karpatskí Nemci — národnostná menšina v SR hlásiaca sa k nemeckej národnosti (asi 4 690; 2011). Názov karpatskí Nemci (nem. Karpatendeutsche) zaviedol zač. 20. stor. nemecký historik a etnológ Raimund Friedrich Kaindl (*1866, †1930) na odlíšenie Nemcov žijúcich v oblasti Karpát (t. j. na území dnešného Slovenska, časti Ukrajiny, Moldavska, Bosny a Hercegoviny a Rumunska; do 1918 asi 2 mil.) od ostatných Nemcov v Uhorsku, po vzniku Československa sa vzťahoval iba na Nemcov žijúcich na Slovensku (okolo 150-tis.) a v Podkarpatskej Rusi (dnes Zakarpatská Ukrajina; okolo 18-tis.). Nemci žijúci v Česku sa nazývali sudetskí Nemci, na rozdiel od nich však karpatskí Nemci neobývali geograficky súvislé územie, ale až do 1945 žili najmä v troch väčších sídelných oblastiach (jazykových ostrovoch): Bratislava a okolie (okolo 49-tis.), Hauerland (okolo 40-tis.) a Spiš (okolo 35-tis.), menšia časť (okolo 26-tis.) žila v diaspóre po celom území Slovenska (najmä v mestách, napr. vo Zvolene, v Krupine, Žiline, Košiciach, Bardejove). K hlavným zamestnaniam karpatských Nemcov v minulosti patrili ťažba a spracovanie rúd, remeselná výroba, obchod, vinohradníctvo a poľnohospodárstvo, k doplnkovým napr. čipkárstvo. Udržali si osobitný jazyk (→ nemecké nárečia na Slovensku), v sídelnej oblasti Bratislava a okolie prevládalo bavorské nárečie, v Hauerlande a na dolnom Spiši východostredonemecko-bavorská zmes nárečí, na hornom Spiši nárečie sliezskej a sudetskej jazykovej oblasti. Z konfesionálneho hľadiska mali na záp. a str. Slovensku prevahu rímskokatolíci, na vých. Slovensku (najmä Spiš) evanjelici.

Nemci prichádzali na územie dnešného Slovenska spočiatku jednotlivo, a to najmä ako kupci a misionári (od 7. stor. vysielaní salzburskými a pasovskými biskupmi), od obdobia vlády prvého uhorského kráľa Štefana I. (1000 – 38) prichádzali príslušníci vyššej spoločenskej vrstvy (duchovní, rytieri, obchodníci, odborníci a i.). Hromadne sa začali usádzať v pol. 12. stor. v niekoľkých kolonizačných vlnách (→ kolonizácia) na pozvanie uhorských kráľov a feudálov ako hostia (lat. hospites) s prísľubom, že budú môcť žiť podľa vlastného nemeckého práva (teda nie podľa obyčajového práva platného v tom čase v Uhorsku); v literatúre sa toto obdobie nazýva kolonizácia na nemeckom práve (niekedy aj nemecká kolonizácia, čo je však nepresné, pretože kolonistami neboli len Nemci, hoci tvorili väčšinu, ale aj príslušníci iných národov). Počas prvej kolonizačnej vlny (od 2. pol. 12. stor.; ešte pred mongolským vpádom 1241/42) sa v okolí Bratislavy, Trnavy a v Banskej Štiavnici usádzali nemeckí remeselníci, kupci a baníci, ktorí dostali od uhorských kráľov mestské výsady na základe nemeckého práva. Zač. 13. stor. prichádzali ďalší, ktorých časť sa usadila aj na Spiši. Najpočetnejšia vlna prišla v 2. pol. 13. stor. a zač. 14. stor., keď uhorskí panovníci (počnúc Belom IV.) pozývali nemeckých hostí aj na dosídlenie oblastí spustošených po mongolských vpádoch. V stredoveku bolo na Slovensku pravdepodobne 200- až 250-tis. Nemcov, čo predstavovalo asi pätinu vtedajšieho počtu obyvateľov. Nemeckí kolonisti priniesli do Uhorska (a teda aj na Slovensko) okrem vlastného právneho systému predovšetkým vyspelejšie formy poľnohospodárstva, baníctva a obchodu. V stredoveku tvorili Nemci najbohatšiu časť obyvateľov miest, kde mali privilegované postavenie, ovládali nielen mestskú administratívu a súdnictvo, ale aj obchod, remeselnú výrobu a školy.

Už v 14. stor. sa na Slovensku vytvorili 3 väčšie sídelné oblasti (jazykové ostrovy): Bratislava a okolie, Hauerland a Spiš.

Sídelná oblasť Bratislava a okolie zahŕňala samotné mesto Bratislava (do 1900 s prevahou nemeckého obyvateľstva), na sever od Bratislavy ležiace nemecké vinohradnícke mestá Svätý Jur, Pezinok a Modra, ktoré si uchovávali svoju starú nemeckú tradíciu, ako aj Raču (dnes mestská časť Bratislavy) a na východ od Bratislavy šesť nemeckých obcí Žitného ostrova (dnešné obce Šamorín, Kvetoslavov, Nové Košariská – dnes súčasť Dunajskej Lužnej, Most pri Bratislave, Rovinka a Prievoz – dnes súčasť mestskej časti Ružinov v Bratislave II, ktorý bol známy o. i. svojím ľudovým divadlom a nemeckým folklórom; vo viacerých obciach sa koncom 16. stor. usadili protestantskí exulanti), nemeckí kolonisti žili aj na území Petržalky (dnes mestská časť Bratislavy).

Sídelná oblasť Hauerland (aj kremnicko-pravnianska oblasť) zahŕňala územie str. Slovenska v oblasti Kremnice, Handlovej, Nitrianskeho Pravna (centrum Hauerlandu) a Veľkého Poľa. Nemecké osídľovanie str. Slovenska podnietilo bohatstvo rúd drahých kovov. V 13. a 14. stor. vzniklo sedem stredoslovenských (dolnouhorských) banských miest, k najvýznamnejším patrili popri Kremnici mestá Banská Štiavnica a Banská Bystrica (nezahŕňajú sa do oblasti Hauerland) s významným podielom nemeckého obyvateľstva (aj v priľahlých banských osadách, napr. v Španej Doline). V 14. stor. boli najmä okolo Kremnice a Nitrianskeho Pravna založené nemecké obce Krahule, Kunešov, Kremnické Bane, Kopernica, Kľačno a i. Do oblasti Hauerland patrili aj viaceré obce v Turci, napr. Čremošné, Dolná Štubňa (dnes súčasť Turčianskych Teplíc), Horná Štubňa, Sklené, Dolný a Horný Turček (dnes Turček) a i., kde sa nemeckí hostia usádzali od 13. stor. Názov Hauerland sa zaužíval po 1930, pretože nemecký názov ôsmich z 24 nemeckých obcí patriacich do oblasti sa končí slabikou -hau (napr. Handlová, nem. Krickerhau; nem. Hau = rúbaň, rúbanisko, čistina vzniknutá vyrúbaním lesa).

Sídelná oblasť Spiš zahŕňala Horný a Dolný Spiš a údolie rieky Bodva. Prechádzali ňou dôležité obchodné cesty (spájajúce o. i. Uhorsko s Poľskom). Nemecké osídľovanie územia sa začalo v 12. stor., najpočetnejší prílev nemeckého obyvateľstva nastal po mongolskom vpáde (1241/42). Sprievodným znakom osídľovania bolo zakladanie miest, ktorým boli postupne udelené rozsiahle privilégiá (→ spišské mestá, → spišské právo) a mohli sa združovať do samosprávnych celkov (→ Spoločenstvo spišských Sasov). Rozvíjali sa v nich obchod, remeslá, baníctvo a hutníctvo. K významnejším mestám patrili Kežmarok, Levoča, z ďalších napr. Spišská Sobota (dnes mestská časť Popradu), Spišská Nová Ves, Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Spišský Štvrtok, Žakovce (časť miest bola v 15. – 18. stor. súčasťou tzv. poľského zálohu). Zo spišských (hornouhorských) banských miest patrili k významným napr. Gelnica, Smolník, Hnilec, Nálepkovo, Švedlár, Mníšek nad Hnilcom, pričom Gelnica, Smolník a Spišská Nová Ves boli aj významnými strediskami hutníctva. Vo Vyšnom Medzeve, Nižnom Medzeve (dnes Medzev) a v Štóse, ako aj vo viacerých banských a hutníckych mestách pracovali hámre. Pre nemecké obyvateľstvo v regióne juž. Spiša sa zaužívalo pomenovanie mantáci.

Karpatskí Nemci sa ďalej usídlili na záp. Slovensku, kam v 16. – 17. stor. prichádzali v súvislosti s protireformáciou v Európe habáni (anabaptisti; žili vo viac ako 30 obciach, napr. vo Veľkých Levároch, v Sobotišti), ktorí sa popri mnohých iných remeslách zaoberali najmä výrobou keramiky a kameniny. Počas ďalšieho nemeckého osídľovania, ku ktorému došlo v 18. stor. v Uhorsku za vlády Márie Terézie a Jozefa II., boli v Malých Karpatoch založené nemecké drevorubačské osady (→ huncokari), 1786 prišli Nemci z rôznych nemeckých krajín do dnešného Sládkovičova a do oblasti Červeného Kláštora (vyše 100 rodín). Početné rodiny nemeckých roľníkov (z Hannoveru a z Oldenburgu) prišli 1857 – 58 na majetky ležiace pri obci Čermany v údolí Nitry. R. 1899 kúpili majetky v obci Michalok (sev. od Vranova nad Topľou) nemeckí roľníci zväčša z vých. Haliče, ktorí pochádzali pôvodne z oblasti Tachova v Českej republike, preto sa tam do 1944 hovorilo pravým nemeckým nárečím z oblasti Chebu. Podiel Nemcov na celkovom počte obyvateľov však v dôsledku jazykovej a kultúrnej asimilácie v slovenskom prostredí, ako aj vplyvom maďarizácie (na prelome 19. a 20. stor.) neustále klesal (1880 9,3 %, 1919 už len 4,87 % obyvateľov).

Po vzniku Československa sa vytvorili priaznivejšie podmienky na rozvoj národnostného života nemeckej menšiny na Slovensku; podľa sčítania ľudu z 1930 žilo na Slovensku (bez Podkarpatskej Rusi) 147 501 karpatských Nemcov, čo tvorilo 4,4 % z celkového počtu obyvateľstva. Postupne sa rozširovala sieť základných a stredných škôl poskytujúcich vzdelávanie v nemeckom jazyku, vznikali kultúrne (napr. Deutscher Kulturverband, založený 1921 – 22) a športové spolky (Deutscher Turnverein, založený 1922; Karpatský spolok, nem. Karpatenverein, založený 1922, ktorý nadviazal na činnosť turistického Uhorského karpatského spolku založeného 1873 a 1929 – 45 vydával časopis Karpatenland). Nemecká menšina na Slovensku sa (popri početne silnejších sudetských Nemcoch v Čechách, asi 3 mil.) vyprofilovala aj politicky, vznikali nemecké politické strany, napr. Zipser Deutsche Partei (ZDP, 1920 – 38) či Karpathendeutsche Partei (KdP, založená 1928) vedená F. Karmasinom. KdP sa po nástupe Hitlera k moci začala orientovať na nacistické Nemecko a na spoluprácu so Sudetonemeckou stranou vedenou K. Henleinom, po voľbách 1935 sa stala jej odnožou na Slovensku. R. 1938 sa pretvorila na Deutsche Partei (DP, vedená F. Karmasinom), po vzniku Slovenskej republiky (1939) sa stala jedinou povolenou organizáciou nemeckej menšiny na Slovensku (v jej rámci pôsobili všetky organizácie a spolky karpatských Nemcov), jej hlavným politickým cieľom bola nacifikácia Slovenska. Jednou z opôr fašistického režimu na Slovensku sa mala stať Heimatschutz (Domobrana), ozbrojená organizácia nemeckých nacistov na Slovensku (začala sa utvárať v júli 1944, v septembri 1944 začlenená do jednotiek SS), ktorej príslušníci sa spolu s príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy a protipartizánskej jednotky Edelweiss (→ Abwehrgruppe 218) podieľali na bojoch proti partizánom, po vypuknutí SNP na bojoch proti povstalcom a na teroristických akciách proti civilnému obyvateľstvu (napr. v januári 1945 na vypálení obcí Kľak a Ostrý Grúň a vraždení ich obyvateľov). Časť karpatských Nemcov sa však zapojila do protifašistického odboja (napr. príslušníci partizánskeho oddielu Thälmann, ktorý sa sformoval zač. septembra 1944).

Karpatskí Nemci museli znášať dôsledky Nemeckom vyvolanej 2. svet. vojny. Už pred vypuknutím SNP sa aj proti nim zamerali akcie niektorých partizánskych skupín, po vypuknutí SNP na jeseň 1944 najmä proti rozptýleným sídlam a Hauerlandu (masové vraždy v Ružomberku, Sklenom, Banskej Štiavnici a Nitrianskom Pravne si vyžiadali okolo 450 obetí). V novembri 1944 začalo Nemecko pre približujúci sa front evakuovať karpatských Nemcov z vých. Slovenska a z oblasti Spiša, zač. 1945 zo str. a záp. Slovenska (celkove do skončenia vojny asi 130-tis. karpatských Nemcov). Z nich sa 30- až 40-tis. pokúsilo po vojne vrátiť do svojich domovov, ale rovnako ako tí, čo zostali doma, boli zväčša internovaní v sústreďovacích táboroch, mnohí prišli o život. R. 1945 – 47 bolo zo Slovenska vysídlených ďalších asi 32 400 karpatských Nemcov (súhlas s odsunom deklarovala 1945 aj Postupimská konferencia); → odsun Nemcov z ČSR. Okolo 25-tis. ich z rôznych dôvodov na Slovensku zostalo. Ich postavenie bolo veľmi ťažké, keďže sa podľa princípu kolektívnej viny stali skupinou obyvateľstva bez základných občianskych práv. Na základe Košického vládneho programu, povojnových dekrétov E. Beneša (→ Benešove dekréty) a nariadení SNR stratili československé štátne občianstvo (okrem účastníkov odboja) a boli zbavení majetku. Situácia sa začala meniť po 1949 (po vzniku Nemeckej demokratickej republiky, NDR), keď bolo prijaté vládne nariadenie o umožnení vrátenia československého štátneho občianstva osobám nemeckej národnosti a 1953 sa karpatskí Nemci stali občanmi ČSR priamo zo zákona. Cieľavedomá asimilácia a úplná absencia nemeckého školstva však viedli k situácii, že koncom 80. rokov 20. stor. boli karpatskí Nemci existenčne úplne ohrození; pri sčítaní obyvateľstva 1950 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 5 179 obyvateľov, 1980 to bolo už len 2 918, pri sčítaní obyvateľstva 1991 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 5 414, 2001 5 405 a 2011 len 4 690 osôb (predpokladá sa však, že tento počet je asi dvojnásobný). V súčasnosti žijú karpatskí Nemci v troch niekdajších tradičných regiónoch (v Bratislave a okolí, na str. Slovensku a na vých. Slovensku na Spiši), žijú však pomerne rozptýlene, 20 % podiel nemeckého obyvateľstva bol prekročený len v jednej obci na Slovensku, v Krahuliach (pri Kremnici), ale len vďaka tomu, že tam počet obyvateľov po 1945 klesol na desatinu, najvyššia koncentrácia nemeckého obyvateľstva je v obciach Kunešov, Vyšný Medzev, Medzev a Chmeľnica, mestom s najvyšším percentom nemeckého obyvateľstva je Bratislava.

Karpatskí Nemci sa združujú v Karpatskonemeckom spolku na Slovensku (založený 1990, má vyše 4-tis. členov, 2014) a v jeho mládežníckej organizácii, ktorej cieľom je obnova a upevnenie identity nemeckej menšiny na Slovensku, zastupovanie jej záujmov a jej všestranné pozdvihnutie v kultúrnej, spoločenskej, sociálnej, občianskej, náboženskej a hospodárskej oblasti, revitalizácia nemeckej kultúry a jazyka, podpora rozvoja školstva zameraného na nemeckú národnostnú menšinu a i. Od 1992 vydáva mesačník Karpatenblatt. Na výskum a prezentáciu dejín a kultúry karpatských Nemcov od ich príchodu na Slovensko po súčasnosť sa zameriava Múzeum kultúry karpatských Nemcov Slovenského národného múzea (založené 1994 v Bratislave, s expozíciami v Handlovej a Nitrianskom Pravne).

Nemeckí kolonisti si na územie Slovenska priniesli svoju kultúru, ktorú ďalej rozvíjali a na novom území vytvorili vlastnú, svojbytnú. Ich príchod a pôsobenie výrazne ovplyvnili nielen hospodársky, ale aj kultúrny vývoj Slovenska. Udržiavali si svoje tradície, mali vlastnú literatúru (→ nemecká literatúra na Slovensku), vydávali viaceré nemecké regionálne noviny a časopisy (najstarší bol Pressburger Zeitung, 1764 – 1929; → nemecká tlač na Slovensku). Už od 14. stor. zakladali vlastné nemecké základné a neskôr aj vyššie školy (k najvýznamnejším patrili evanjelické lýceá v Kežmarku, založené po 1531, a v Bratislave, založené 1606, ako aj Banská akadémia v Banskej Štiavnici, založená 1763; → nemecké školy), významne sa zaslúžili o rozvoj kníhtlače na našom území (→ Brewerovci, → Royerovci). Spomedzi karpatských Nemcov pochádzalo mnoho vedcov a technikov (J. A. Segner, W. Kempelen, J. M. Petzval, P. E. A. Lenard a i.) a umelcov (J. S. Kusser, J. N. Hummel, V. O. Tilgner, A. F. Oeser, J. Damko a i.).

Údaje o etnických špecifikách karpatských Nemcov sú napr. v dielach M. Bela Notície... (Notitia Hungariae novae..., 1735 – 42) a L. Bartolomeidesa Inclyti Superioris Ungariae comitatus Gömöriensis notitia... (1806 – 08), historickým vývojom spišských Nemcov sa zaoberali D. Fröhlich a J. Melzer, v 30. rokoch 20. stor. realizovala výskum Nemcov na území Slovenska Katedra germanistiky v Prahe, v 40. rokoch spolky Deutscher Kulturverband a Karpatenverein, v období 1945 – 89 sa bádatelia zaoberali výskumom len okrajovo, v rámci inej problematiky. Po 1989 vyšli viaceré práce, napr. 1991 Nemecko a nemecká menšina na Slovensku (1871 – 1945) D. Kováča, 2002 Nemci na Slovensku Margaréty Horváthovej, 2004 Karpatskí Nemci na Slovensku od druhej svetovej vojny do roku 1953 Sone Gabzdilovej-Olejníkovej a Milana Olejníka, ako aj viaceré štúdie z výsledkov výskumov etnologických a i. pracovísk na vysokých školách a v Slovenskej akadémii vied.

kartuziáni [vl. m.], lat. Ordo Cartusiensis, OCart — rímskokatolícka kontemplatívna rehoľa. Založená 1084 remešským kanonikom sv. Brunom z Kolína (*1027 alebo 1035, †1101), ktorý sa so svojimi spoločníkmi usadil na odľahlom mieste v pohorí Chartreuse (lat. Cartusia, odtiaľ názov rádu) v Západných Alpách sev. od Grenoblu, kde spolu postavili prvý kláštor Grande Chartreuse (Veľká kartúza), ktorý je dodnes hlavným sídlom (materským kláštorom) rehole. Neskôr boli zriadené aj ďalšie kláštory v juž. Taliansku (La Torre, dnes kartúza San Stefano v Serra San Bruno v Kalábrii) a v iných európskych krajinách. Regula (pravidlá) rehole bola spísaná v duchu pôvodných benediktínskych pravidiel 1122 – 27 piatym priorom Guiguom du Chastel (*1083/84, †1137; knižne vydaná 1510 v Bazileji pod názvom Statuta ordinis Cartusiensis a domino Guigone priore Cartusie edita) a 1133 oficiálne potvrdená Inocentom II. R. 1170 bola rehoľa oficiálne schválená pápežom Alexandrom III.

Kartuziáni spojili cenobitský život (→ cenobiti) s pustovníckym, zachovávali prísne pravidlá (askéza, kontemplácia v samote, prísne mlčanie, fyzická práca), okrem modlitby, štúdia a práce sa intenzívne venovali prepisovaniu kódexov a tvorbe iluminácií. V ráde žili popri bratoch kňazoch aj laici (conversi), ktorí zastávali nižšie funkcie, zabezpečovali chod kláštora (remeselníci, kuchári) a komunikáciu so svetom. R. 1145 bola založená ženská vetva rádu v kláštore v Prébayon v Provensalsku (dnes departement Vaucluse) patriaca pod Veľkú kartúzu.

Kartuziáni stavali konventy (kláštory) nazývané kartúzy, ktorých architektonická forma bola zväčša jednoduchá (existujú však i výnimky najmä z obdobia baroka) a vyjadrovala kartuziánsky ideál (spojenie cenobitského a pustovníckeho života). Mnísi žili v samostatných, oddelených celách či v domoch symbolizujúcich Betlehem (zaoberali sa v nich štúdiom Starého a Nového zákona). Pôvodne tvorili malé mníšske komunity, ktoré mali najviac 12 členov (podľa počtu apoštolov). Najstaršie kartúzy mali 12 oddelených drevených ciel otvorených do spoločného kláštorného dvora. Ideálny plán kartúzy predstavujú malé jednoduché domy so záhradkou uzatvorenou múrom, pravidelne zoskupené okolo veľkého pravouhlého kláštorného dvora (často sa využíval ako cintorín pre mníchov). Domy pozostávajú z niekoľkých miestností (predsieň, spálňa, oratórium, niekedy dielňa). Ku kláštornému dvoru priliehal kostol (zväčša jednoduchá jednoloďová stavba rozdelená na časť pre mníchov a časť pre laikov), spoločné miestnosti (kapitulná sieň a refektár – kláštorná jedáleň, kde sa mnísi stretávali iba v nedeľu a cez sviatky) a cely priora. Kartúzy mali obvykle aj ďalší vonkajší dvor, okolo ktorého boli zoskupené hospodárske a úžitkové stavby a ubytovne pre laikov. Kartuziánske kláštory predstavovali samostatné hospodárske jednotky, na pridelených majetkoch pestovali rôzne plodiny, zakladali rybníky na chov rýb a chovali dobytok.

K najvýznamnejším kartúzam patrili materský kláštor Grande-Chartreuse (založený 1084), Certosa di Pavia v Taliansku (1390, dnes cisterciánsky), kartúza vo Valdiciach v Čechách (1627 – 55, dnes väzenie) a v Červenom Kláštore na Slovensku (okolo 1320, neskôr kamaldulský kláštor, dnes múzeum; → kamalduli). Pre prísnu regulu sa rád šíril veľmi pomaly (jeden z mála rádov, ktorý nebol reformovaný), silný pokles počtu členov nastal v období reformácie v protestantských oblastiach, viaceré kartúzy boli zrušené za vlády Jozefa II. V súčasnosti majú kartuziáni okolo 370 mníchov v 19 kartúzach a okolo 75 mníšok v 5 kartúzach. Rehoľu riadi generálna kapitula, na ktorej zasadanie sa každé dva roky schádzajú všetci priori. Na čele rádu je generálny prior, ktorého volí spoločenstvo Veľkej kartúzy (stáva sa súčasne jej predstaveným), jednotlivé konventy riadia priori, ktorých zastupujú vikári. Odev kartuziánov tvoria biely habit prepásaný bielym koženým remeňom, široký biely škapuliar s kapucňou a vrchný čierny plášť (s kapucňou), laici nosia hnedý alebo sivý habit.

Na Slovensko prišli kartuziáni 1299 z kartúzy Žiče v niekdajšom Dolnom Štajersku (dnes vo vých. Slovinsku) na pozvanie spišských farárov, prvý kláštor postavili 1305 – 07 na Spiši nad obcou Letanovce na mieste nazývanom Skala útočišťa (lat. Lapis Refugii, dnes Kláštorisko). Výstavba druhého kláštora bola schválená 1320 na mieste v súčasnosti patriacom do obce Červený Kláštor, ktoré kartuziánom 1319 daroval magister Kokoš z rodu Berzeviciovcov (v tom čase sa nachádzalo v chotári obce Lechnica v Doline sv. Antona, lat. Vallis sancti Antonii, preto nazývaný aj Lechnický kláštor). R. 1543 kláštor na Skale útočišťa napadol lúpežný rytier Matej Bašo, ktorý ho vyplienil a zmenil na vojenské účely. Generálna kapitula preto nariadila jeho zbúranie (aby sa zabránilo ďalšiemu znesväteniu) a mnísi odišli do Lechnice. Preniesli tam aj svoju bohatú knižnicu (31 kódexov spišských kartuziánov sa nachádza v Univerzitnej knižnici v Budapešti). R. 1563 mnísi opustili aj Lechnický kláštor a presťahovali sa do Poľska. V súčasnosti kartuziáni na Slovensku nepôsobia.

kastelán [lat.] — v stredoveku a ranom novoveku správca hradu a hradného panstva. Túto funkciu vykonával z poverenia majiteľa hradu (panovníka alebo šľachtica) a v jeho neprítomnosti bol najvyšším predstaviteľom na hradnom panstve. Podliehali mu ďalší hradní úradníci a služobníci, s ktorými zabezpečoval hospodársky chod panstva (výber daní, dávok, organizácia robotných povinností poddaných a i.). Mal aj súdnu a vojenskú funkciu, od 13. stor. bol súčasne veliteľom (kapitánom) hradnej posádky (→ hradná stráž), s ktorou bol v prípade ohrozenia povinný brániť hrad. Neskôr (od zač. 18. stor.) vojenská funkcia zanikla v súvislosti so stratou obrannej funkcie hradov a kastelán až do zániku feudálnych panstiev vykonával len správu budov a hradného okolia. V súčasnosti správca hradu, zámku alebo verejnej budovy, sprievodca a kľučiar na hrade alebo na zámku.

Katedra reči a literatúry československej, aj Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, Katedra reči a literatúry českoslovanskej, Katedra reči a literatúry slovenskej — katedra na bratislavskom evanjelickom lýceu utvorená 1803 z Ústavu reči a literatúry československej (1801 – 03) so zámerom vyučovať budúcich kňazov a učiteľov bibličtinu. V zakladacích listinách a výkazoch o vyučovaní sa označovala ako Cathedra Slavica (Slovenská katedra) alebo Katedra slovenská prešpurská, názov Katedra reči a literatúry československej zaviedli neskôr českí literárni historici a v súčasnosti sa používa najčastejšie. Spoluzakladateľom (spolu s B. Tablicom a M. Hamaliarom) a profesorom na katedre bol až do 1850 J. Palkovič (*1769, †1850) a v 30. a 40. rokoch 19. stor. sa stala najvýznamnejším centrom slovenského národného hnutia (→ štúrovci). R. 1827 založili študenti pri katedre (resp. pri obnovenom Ústave reči a literatúry československej) knižnicu, neskôr aj archív a pokladnicu a 1829 samovzdelávací spolok Spoločnosť česko-slovanská. V školskom roku 1836/37 sa námestníkom (zástupcom) J. Palkoviča na katedre stal Ľ. Štúr (vymenovaný 1. februára 1837 dištriktuálnym konventom evanjelickej cirkvi a. v.). V tom období došlo v Uhorsku k študentským nepokojom (nespokojnosť študentov so školským senátom a s učiteľmi ap.), čoho dôsledkom bol zákaz študentských spoločností a spolkov v Uhorsku (20. 9. 1836) a 5. 4. 1837 aj Spoločnosti česko-slovanskej. Jej činnosť sa preniesla na katedru (Ľ. Štúr sa usiloval preniesť časť náplne jej činnosti do svojich prednášok), ktorá bola preto vystavená maďarizačnému tlaku. Na návrh A. B. Vrchovského sa preto knižnica, archív a pokladnica nezlúčili s katedrou, ale prešli do majetku Ústavu reči a literatúry československej, čím boli uchránené na ďalšie vzdelávanie študentov na lýceu. Nepoľavujúci tlak zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Ľ. Štúra a slovenských národovcov požiadať o ochranu u panovníka a v rámci Slovenského prestolného prosbopisu (5. júna 1842) o. i. o potvrdenie katedry na evanjelickom lýceu v Bratislave a o zriadenie podobných ustanovizní aj na iných lýceách v Uhorsku. Požiadavky prosbopisu však boli zamietnuté. V decembri 1843 bol Ľ. Štúr suspendovaný a v marci 1844 odišlo na protest z lýcea 22 študentov. Katedra však existovala aj naďalej, ale už len na zdokonaľovanie sa v bibličtine.

Katolícka akcia —

1. hnutie laikov rímskokatolíckej cirkvi, ktorého cieľom je obrana a šírenie kresťanských hodnôt v spoločnosti prostredníctvom uplatňovania kresťanských zásad vo všetkých oblastiach ľudského života. Rozvinulo sa v 20. a 30. rokoch 20. stor. na podnet pápeža Pia XI. (zadefinoval jeho hlavné poslanie a organizačné usporiadanie), pričom nadviazalo na začiatky hnutia v 19. stor. (termín Katolícka akcia ako prvý použil pápež Lev XIII. vo svojom liste z 1895). Katolícka akcia mala pomáhať cirkvi v jej pastoračnom úsilí a obraňovať kresťanské hodnoty v meniacich sa spoločenských podmienkach. V súčasnosti v rámci duchovnej správy spočíva jej činnosť najmä v zapájaní laikov do rôznych aktivít (napr. v katechéze) pod vedením kňazov a biskupov (apoštolát laikov);

2. umelo (politickým vedením štátu) organizované hnutie v rímskokatolíckej cirkvi v ČSR 1949 – 51, ktorého cieľom bolo rozbiť vnútornú jednotu cirkvi a v konečnom dôsledku ju postaviť proti Vatikánu (vytvoriť národnú cirkev). Názov, ktorý mal zakryť skutočný zámer iniciátorov, bol prevzatý z celosvetového hnutia laikov (Katolícka akcia, význam 1). Katolícku akciu pripravovala cirkevná komisia ÚV KSČ zriadená v apríli 1949, ktorá mala na starosti cirkevnú politiku. Na jej ustanovujúcej konferencii konanej 10. júna 1949 v Prahe bol vytvorený ústredný výbor Katolíckej akcie na čele s F. Pujmanom a bolo prijaté vyhlásenie Ohlas českých a slovenských katolíkov veriacim, pod ktoré sa funkcionári režimu usilovali získať podpisy kňazov a veriacich. Katolícki biskupi však Katolícku akciu odmietli a vydali pastiersky list Hlas biskupov a ordinárov v hodine veľkej skúšky, ktorý sa mal 19. 6. 1949 čítať vo všetkých kostoloch. Štátna moc sa tomu snažila zabrániť a bezpečnostné orgány listy skonfiškovali. Vatikán 20. 6. 1949 odsúdil Katolícku akciu ako rozkolnícku a exkomunikoval všetkých, ktorí sa k nej pripojili. Skonfiškovanie pastierskych listov odštartovalo vlnu nepokojov a vzbúr. K najvyhrotenejšej situácii došlo koncom júna a zač. júla 1949, keď veriaci z obáv pred zatýkaním kňazov strážili fary, bránili štátnym orgánom vstúpiť do obcí a postavili sa na odpor aj jednotkám armády, bezpečnosti a Ľudových milícií. Stovky osôb boli zatknuté, vyšetrované a súdené. Vyhrotené protesty donútili predstaviteľov režimu Katolícku akciu zastaviť. Zač. 50. rokov 20. stor. nahradilo Katolícku akciu prorežimné Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva.

Katolícka ľudová strana, maď. Katholikus Néppárt, KĽS — katolícky orientovaná politická strana v Uhorsku. Založená 1894, jej zakladateľom, hlavným predstaviteľom a ideológom bol gróf Ferdinand Ziči (Nándor Zichy; → Zičiovci), preto nazývaná aj Zičiho (Zichyho) ľudová strana. Ideovo vychádzala z encykliky pápeža Leva XIII. Rerum novarum (1891) a z nej vychádzajúceho kresťanskosocialistického hnutia v západoeurópskych krajinách. Žiadala obnovenie kresťanského charakteru uhorského štátu a vytvorenie tzv. kresťanskej harmónie medzi existujúcimi triedami a sociálnymi vrstvami uhorskej spoločnosti. Vyslovila sa za porozumenie medzi národnosťami Uhorska a za zavedenie Národnostného zákona 1868 do praxe (dodržiavanie ustanovenia o možnosti používania nemaďarských jazykov v úradnom styku v obciach na nižších súdoch a župných zasadaniach). Jej program obsahoval riešenie národných práv, sociálnych a niektorých cirkevných otázok, tlačovými orgánmi boli denníky Alkotmány (Ústava) a Magyar Állam (Maďarský štát) a časopisy Néppárt (Ľudová strana) a Kresťan (v slovenčine). Spočiatku si získala značné sympatie aj na Slovensku, a to najmä v 90. rokoch 19. stor., keď mala viacerých stúpencov z radov slovenského katolíckeho kléru (A. Hlinka, F. Juriga, F. Jehlička a i.) a podporovalo ju aj vedenie Slovenskej národnej strany (SNS), podľa ktorej predstavovala záchranu pred násilnou maďarizáciou. V parlamentných voľbách 1896 za ňu kandidovali aj viacerí slovenskí rímskokatolícki (kňaz Jozef Martinček, *1855, † 1937; F. Veselovský) i evanjelickí (lekár Jozef Burjan, *1859, †1916; R. Krupec) predstavitelia. Od zač. 20. stor. však postupne opustila politiku národnostnej tolerancie, 1905 sa stala súčasťou vládnucej koalície, podporovala veľkomaďarský kurz vlády, a kedže nerobila nič na zmiernenie národného útlaku Slovákov, postupne ju prestalo podporovať martinské vedenie SNS a opustili ju slovenskí predstavitelia (osamostatnilo sa slovenské ľudácke krídlo, ktoré sa v rámci strany formovalo už koncom 19. stor.; → Slovenská ľudová strana, → Hlinkova slovenská ľudová strana). Dňa 3. februára 1918 sa zlúčila s Krajinskou kresťanskosocialistickou stranou (Országos Keresztényszocialista Párt, založená 1907) do Kresťanskej sociálnej ľudovej strany (Keresztényszociális Néppárt, pôsobila 1918 – 19).