Lombardini, Alexander, celým menom Alexander Franciscus Joseph Lombardini, nazývaný aj Lombardíni, 10. 4. 1851, Veľká Bytča – 26. 4. 1897, Žilina — právnik, vlastivedný pracovník, archivár, historik, amatérsky herec a aktívny člen a podporovateľ slovenského národného hnutia (→ národné obrodenie). Právnické vzdelanie nadobudol na Právnickej akadémii v Bratislave a následne na právnickej fakulte Univerzity P. Pázmaňa v Pešti. Pôsobil na ministerstve osvety, od roku 1873 ako súdny praktikant pri kráľovskej súdnej stolici v Žiline, od roku 1876 ako sudca v Pezinku. Od roku 1878 sa natrvalo usadil v Žiline, kde mal advokátsku kanceláriu. Bol aj právnym zástupcom mesta Žilina a mestským archivárom.

Veľkú pozornosť venoval vlastivednej práci. V roku 1874 vydal knihu Stručný dejepis slobodného mesta Žilina, ktorá na podklade archívnych prameňov mapuje dejiny mesta od najstarších čias do roku 1858. Lombardiniho text však nie je pôvodný, ide o slovenský preklad latinského rukopisu predchádzajúceho žilinského archivára Ľudovíta Stárka, ktorého prácu Lombardini iba mierne upravil.

Lombardini bol aj autorom série viac než 200 biografických portrétov osobností slovenského národného a kultúrneho života, ktoré vychádzali medzi rokmi 1886 – 1888 v Slovenských pohľadoch pod názvom Slovenský Plutarch. Napísal texty o dejinách 11 hradov, prevažne z oblasti Stredného Považia (Bytča, Lietava, Strečno a i.), vydal bibliografiu Trenčianskej župy a hojne prispieval aj do dobových novín a časopisov (Orol tatranský, Slovenské pohľady, Tovaryšstvo a i.). Tlač slovenských periodík zároveň podporoval nielen ako autor, ale aj finančne.

Na priečelí žilinského domu, v ktorom strávil svoje predškolské aj prvé školské roky (dnes ulica Horný Val), sa nachádza pamätná tabuľa a od roku 2010 je v priestoroch domu zriadené múzeum nesúce Lombardiniho meno so stálou expozíciou venovanou jeho životu a dielu.

Lazianska vrchovina — časť geomorfologického podcelku Vysoké Javorníky v geomorfologickom celku Javorníky.

Územie je budované rôznymi flyšovými horninami. Georeliéf je vrchovinný, hladko modelovaný, dosahuje výšky 550 – 750 m n. m. Pre územie sú charakteristické časté svahové pohyby – zosuvy.

Z pôd prevládajú rôzne subtypy kambizemí, miestami rankre. Vrchovina je z veľkej časti odlesnená a premenená na oráčiny a trvalé trávne porasty.

Latorický luh — národná prírodná rezervácia v katastri obce Boťany v okrese Trebišov; vyhlásená 1967, výmera 15,08 ha. Predmetom ochrany sú porasty jelšového a vŕbového lužného lesa (mäkký luh), ako aj brestovo-jaseňové porasty (tvrdý luh) v záplavovom území rieky Latorica.

Lamačská brána — časť geomorfologického podcelku Devínske Karpaty v celku Malé Karpaty, úzka, pretiahnutá tektonicko-erózna zníženina (priekopová prepadlina) založená na zlome. Oddeľuje Devínske Karpaty od Pezinských Karpát.

Územie je budované prevažne neogénnymi zlepencami, menej odolnými štrkmi. Má pahorkatinný georeliéf. V Lamačskej bráne dochádza k zosilňovaniu vetra – k dýzovému, spôsobenému orientáciou Malých Karpát, ktoré predstavujú prekážku prevládajúcemu prúdeniu vzduchu. Pôvodné dubové a dubovo-hrabové lesy, ako aj poľnohospodárske kultúry postupne ustúpili masívnej výstavbe.

Zníženinou vedú významné dopravné komunikácie – cesta I. triedy 2 (z Holíča do Bratislavy), diaľnica D2 a železničná trať Bratislava – Břeclav.

Ľaliové sedlo, poľsky Liliowe — sedlo na hlavnom hrebeni Tatier medzi vrchmi Beskyd (2 012 m n. m.) a Krajná Kopa (2 097 m n. m.) vo výške 1 947 m n. m. Oddeľuje Západné Tatry a Východné Tatry. Sedlom prechádza hranica medzi Slovenskom a Poľskom.

Lakšárska pahorkatina — časť geomorfologického podcelku Bor v celku Borská nížina.

Územie je tvorené najmä nevápnitými viatymi pieskami (naviate počas posledného glaciálu) a gravitačne resedimentovanými piesčitými delúviami. V medzidunových depresiách na alúviách vodných tokov sa miestami nachádzajú fluviálno-ogranické (močiarne) sedimenty, sporadicky vystupuje na povrch predkvartérne podložie (miocénne piesky, íly, ílovce). Lakšárska pahorkatina je najvyššou časťou Borskej nížiny, maximálnu výšku dosahuje vrch Ruženica, 281 m n. m.

Väčšina územia je odlesnená a premenená na ornú pôdu a vinohrady. Miesta s hrubšími piesčitými pokrovmi sú zalesnené prevažne borovicovými porastami.

Laborecká vrchovina — geomorfologický celok Nízkych Beskýd v pohraničnom území s Poľskom. Na juhu hraničí s Beskydským predhorím, na juhozápade a západe s Ondavskou vrchovinou, na východe s Bukovskými vrchmi, na severe prechádza na územie Poľska pod názvom Beskid Niski.

Vrchovina je budovaná flyšovými súvrstviami (pieskovce, ílovce, menej zlepence), má príkrovovú a vrásovú stavbu. Je rozčlenená na sústavu pozdĺžnych chrbtov a zníženín (brázd). Brázdy, ktorých vznik je čiastočne podmienený litologicky (prevaha flyšu ílovcového vývoja na území), sú orientované v smere severozápad – juhovýchod. Najvýraznejšie brázdy, Papínska brázda, Medzilaborecká brázda, Repejovská brázda a Mikovská brázda, predstavujú jednotlivé časti geomorfologického celku. Chrbty dosahujú väčšinou výšky 500 – 700 m n. m., najvyšší vrch, Vysoký Grúň, 905 m n. m., sa nachádza na slovensko-poľskom pohraničí.

Väčšina územia má mierne teplú klímu s priemernou ročnou teplotou 6 – 8 °C, výnimku tvoria najjužnejšie časti s teplou klímou a najvyššie položené časti vrchoviny s chladnou klímou. Ročný úhrn zrážok je diferencovaný najmä v závislosti od nadmorskej výšky a dosahuje 650 – 900 mm. Územie odvodňuje rieka Laborec s ľavostrannými prítokmi Výrava, Udava a Cirocha.

Na flyšových horninách sa vyvinuli zväčša kambizeme, na alúviách vodných tokov fluvizeme. Horské chrbty sú zalesnené, vo vyšších nadmorských výškach prevládajú bukové lesy, lokálne s prímesou jedle, v nižších nadmorských výškach sú dubové a hrabové porasty, erózne brázdy sú zväčša odlesnené a predstavujú typickú kultúrnu poľnohospodársku krajinu. Na nivách vodných tokov sa miestami zachovali fragmenty lužného lesa.

krajinský sudca — v Uhorskom kráľovstve v stredoveku a novoveku vysoký súdny hodnostár (lat. iudex curiae regiae, comes curialis, comes curialis minor). Výkon súdnej moci (→ dvorský súd) v stredoveku prebiehal na kráľovskom dvore v kráľovskej kúrii (curia regis). Za vlády dynastie Arpádovcov (1000 – 1301) sa okrem panovníka a palatína stal vykonávateľom súdnej moci aj krajinský sudca (pôvodne dvorský župan). Jeho súd sa v 13. stor. zmenil na stálu inštitúciu zastupujúcu kráľa, tzv. súd kráľovskej prítomnosti (iudicium praesentiae regiae). Od konkrétneho prípadu potom záviselo, či panovník súdil osobne alebo ho zastupoval krajinský sudca, ktorý od konca 13. stor. zvolával súdy v pevne stanovených termínoch na ôsmy deň po väčšom cirkevnom sviatku (oktaválne súdy). Podľa zákonného článku 9 z roku 1290 bolo obsadenie funkcie krajinského sudcu kráľom viazané na súhlas krajinského snemu. Krajinskí sudcovia patrili medzi tzv. skutočných (pravých) barónov Uhorského kráľovstva (veri barones regni) a boli im udeľované tzv. majetky pro honore. V čase vykonávania svojej funkcie mohli požívať a spravovať príjmy z kráľovských majetkov (hrady a hradné panstvá, od 14. stor. napr. Lietavu) a využívať ich ako sídlo počas ciest po Uhorsku. Funkcia bola doživotná, od 17. stor. sa vyskytli aj prípady, že krajinský sudca postúpil do funkcie palatína. Od roku 1723 bol krajinský sudca druhým predsedom Uhorskej miestodržiteľskej rady a zároveň (spolu s palatínom) predsedom Sedmopanskej tabuly. Do kompetencie krajinského sudcu patrili všetky prípady, ktoré boli postúpené z nižších súdov a ktoré neboli natoľko závažné, aby ich riešil sám palatín. Funkcia krajinského sudcu zanikla po roku 1848.

kraj —

1. všeobecne krajina, región;

2. územnosprávna jednotka vo viacerých štátoch (Česko, Rusko, Slovensko a i.).

V bývalom Československu bolo administratívne členenie na kraje zavedené v roku 1948 (vytvorenie prvého krajského zriadenia v Čechách je však datované do 13. stor.), keď bolo vytvorených 19 krajov, z toho 13 krajov na území Čiech a Moravy (Brniansky, Českobudějovický, Gottwaldovský, Hradecký, Jihlavský, Karlovarský, Liberecký, Olomoucký, Ostravský, Pardubický, Plzenský, Pražský, Ústecký) a 6 na území Slovenska (Banskobystrický, Bratislavský, Košický, Nitriansky, Prešovský, Žilinský). Boli riadené krajskými národnými výbormi ako orgánmi štátnej správy. Kraje sa ďalej delili na okresy spravované okresnými národnými výbormi. Toto rozdelenie zaniklo v roku 1960 (zákon č. 36 z 1960 o územnom členení štátu), keď bolo prijaté nové administratívne členenie. Došlo k zlučovaniu predchádzajúcich územnosprávnych jednotiek do väčších celkov, a tým k ich redukcii (prvýkrát nebolo rešpektované pôvodné, historické členenie krajov). Územie republiky bolo rozdelené na 10 samostatných krajov, z toho 7 v Čechách a na Morave (Stredočeský, Juhočeský, Západočeský, Severočeský, Východočeský, Juhomoravský, Severomoravský), pričom samostatnú územnú jednotku na úrovni kraja tvorilo aj územie hlavného mesta Prahy (rozdelené na 10 správnych obvodov), a 3 na území Slovenska (Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský), v roku 1968 nadobudla postavenie samostatnej územnej jednotky na úrovni kraja aj Bratislava ako hlavné mesto Slovenska. Kraje sa ďalej členili na okresy a tie na obce. Príslušné územné celky riadili novozriadené krajské, okresné, mestské a miestne národné výbory. Vytvorenie alebo zrušenie kraja, podstatná zmena jeho územia a zmena jeho sídla patrili do právomoci národných rád republík (Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady).

Po zmene politickej a spoločenskej situácie (1989) sa v roku 1990 začala reforma verejnej správy, ktorej cieľom bolo posilniť úlohu samosprávy a oddeliť ju od miestnej (vrátane regionálnej) štátnej správy (presun časti právomocí štátnych orgánov na orgány samosprávy). Zákonom č. 517 z 1990 o územnom a správnom členení SR (s účinnosťou od 19. decembra 1990) boli kraje zrušené a územie Slovenska bolo administratívne rozčlenené na 38 okresov. Územným obvodom na výkon pôsobnosti orgánov štátu sa stal okres riadený okresným úradom, presun obce do iného okresu schvaľovala vláda so súhlasom obce. Po rozdelení Československa a vzniku samostatnej SR (1. január 1993) boli ustanovené samosprávne územné celky (zákon č. 221 z 1996 o územnom a správnom usporiadaní SR), ktorými sa stali obce a vyššie územné celky (VÚC). Zároveň boli ako správne jednotky na výkon pôsobnosti orgánov štátu (štátnej správy) nad úrovňou okresov opätovne zriadené kraje riadené krajskými úradmi (úradmi miestnej štátnej správy), pričom územný obvod kraja bol zhodný s územným obvodom VÚC. V roku 2001 sa podľa zákona č. 302 z 2001 o samospráve vyšších územných celkov (zákona o samosprávnych krajoch) stali VÚC samosprávnymi krajmi.

Územie Slovenska bolo rozdelené na osem samosprávnych krajov, ktoré sa stali územnými samosprávnymi a správnymi celkami vybavenými širokými kompetenciami najmä v oblasti dopravy, zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí a kultúry. Sú to: Bratislavský samosprávny kraj (so sídlom v Bratislave), Trnavský samosprávny kraj (so sídlom v Trnave), Trenčiansky samosprávny kraj (so sídlom v Trenčíne), Nitriansky samosprávny kraj (so sídlom v Nitre), Žilinský samosprávny kraj (so sídlom v Žiline), Banskobystrický samosprávny kraj (so sídlom v Banskej Bystrici), Košický samosprávny kraj (so sídlom v Košiciach) a Prešovský samosprávny kraj (so sídlom v Prešove). Každý samosprávny kraj je riadený svojím predsedom (hovorovo županom) a zastupiteľstvom tvoreným poslancami, ktorí sú volení obyvateľmi samosprávneho kraja na 4 roky. Súčasné kraje (Bratislavský, Trnavský, Trenčiansky, Nitriansky, Žilinský, Banskobystrický, Košický, Prešovský), ktoré sa z hľadiska štátnej správy delia na okresy, predstavujú od zrušenia krajských úradov (2007) len jednotky územného (administratívneho) členenia štátu najvyššieho stupňa a štatistické jednotky, ako aj územné obvody pôsobnosti rozličných orgánov štátu (štátnej správy), napr. v polícii krajské riaditeľstvá Policajného zboru;

3. miesto najďalej vzdialené od stredu; začiatok alebo koniec niečoho.

kovačickí insitní maliari, aj kovačickí naivní maliari — skupina naivných, neškolených výtvarných umelcov z obce Kovačica vo Vojvodine v Srbsku (jedno zo stredísk slovenskej menšiny v Srbsku) niekedy označovaná i ako kovačická naivná maliarska škola. Súhrnne sa tak nazýva niekoľko generácií maliarov autodidaktov, ktorí pôsobili v Kovačici od 2. polovice 20. stor. do súčasnosti (spolu ich je okolo 60); zaraďovaní sú k nim aj niekoľkí naivní maliari z blízkej obce Padina. Ich diela sa zväčša tematicky viažu na dedinské prostredie. Mnohí z nich vytvorili osobitý maliarsky štýl s charakteristickou štylizáciou foriem. V roku 1950 bol v Kultúrnom a osvetovom spolku Pokrok v Kovačici založený výtvarný krúžok, v roku 1952 usporiadali kovačickí insitní maliari prvú výstavu. V roku 1955 vznikla Galéria ľudových maliarov (aj Galéria sedliakov maliarov), ktorá bola v roku 2008 premenovaná na Galériu insitného umenia (srbsky Galerija naivne umetnosti) Kovačica a ktorá sa výrazným spôsobom podieľala na organizovaní umeleckého života v Kovačici i na prezentácii kovačických insitných maliarov v bývalej Juhoslávii i v zahraničí.

K najznámejším kovačickým insitným maliarom patria M. Jonáš (srbsky Jonaš) a Z. Chalupová (Halupova). Za zakladateľov kovačickej naivnej maliarskej školy sú pokladaní Martin Paluška (*1913, †1984) a Ján Sokol (Jan Sokol, *1909, †1982), ktorí začali maľovať v 30. rokoch 20. stor., neskôr sa začali venovať maľbe aj Michal Bíreš (Mihal Bireš, *1912, †1981) a Vladimír Boboš (Vladimir Boboš, *1906, †1978). K najvýznamnejším predstaviteľom školy patria Pavel Hrk (*1922, †1996), Ján Kňazovic (Jan Knjazovic, *1925, †1985), Ján Strakúšek (Jan Strakušek, *1926, †2014), Katarína Kožíková (Katarina Kožikova, *1926, †2007), Pavel Lacko (*1927, †1976), Ján Veňarský (Jan Venjarski, *1928, †1985), Ondrej Veňarský (Venjarski, *1930, †2019), Ján Garaj (Jan Garaj, *1930, †2003), Michal Povolný (Mihal Povolni, *1935), Alžbeta Čížiková (Čižikova, *1936), Katarína Karlečíková Severiniová (Katarina Karlečikova Severini, *1937), Ondrej Pilh (*1938, †1992), Eva Husáriková (Husarikova, *1942), Ján Husárik (Jan Husarik, *1942, †2017), Pavel Hajko (*1952), Ján Bačúr (Jan Bačur, *1937), Ján Žolnaj (Jan Žolnaj, *1953), Martin Markov (aj Marko, *1954, †2013), Zuzana Vereská (Vereski, *1955), Ján Glozik (Jan Glozik, *1957), Štefan Varga (*1959) a Pavel Cicka (*1961). Výtvarné umenie kovačických insitných maliarov predstavuje súčasť národnej identity vojvodinských Slovákov v Srbsku.

kontribúcia [lat.] —

1. historické označenie rozličných druhov peňažných alebo naturálnych dávok vyberaných v minulosti v niektorých krajinách pravidelne alebo nepravidelne od obyvateľstva (s výnimkou šľachty, ktorá disponovala právom nezdaniteľnosti) a odvádzaných v prospech štátu. Kontribúcie sú z hľadiska vývoja daňových systémov pokladané za predchodcov dnešných priamych daní. Medzi pravidelne vyberané kontribúcie v Uhorsku patrili o. i. dymné (daň z jednotlivých domácností, komínov alebo ohnísk), deviatok (naturálna daň) a terragium (daň z pozemkov), ktoré boli v roku 1323 Karolom I. Róbertom nahradené priamou pozemkovou daňou z brány (portálnou daňou, → porta). K nepravidelne vyberaným kontribúciám patrili rozličné vojnové dane určené na financovanie vojenských výprav či na obranu krajiny, napr. kolekta (zavedená v 13. stor. Ondrejom II.) a subsídium (zavedené napr. v roku 1397 na financovanie protitureckých vojen);

2. v medzinárodnom práve vojnová daň: a) suma (peňazí), ktorú po skončení vojny vymáhal víťazný štát od porazeného. Rozsah, formy a podmienky kontribúcie stanovoval jednostranne víťazný štát, ktorý sa takto obohacoval na úkor porazeného (napr. Francúzsko zaplatilo v roku 1871 ako kontribúciu 5 mld. frankov Nemecku); b) suma (peňazí) vymáhaná okupačnou mocnosťou od civilného obyvateľstva na okupovanom území iba v prospech armády alebo administrácie na obsadenom území (nie na všeobecné potreby vojny). Musela byť primeraná zdrojom okupovaného územia, vyberala sa spravidla podľa predpisov o daniach a na základe potvrdenia.

V súčasnosti je akákoľvek forma kontribúcií protiprávna.

konskripcia [lat.] — zápis do zoznamu, spisovanie, súpis;

1. lat. conscriptio — v starovekom Ríme v období republiky (510 pred n. l. – 27 pred n. l.) zapísanie do zoznamu senátorov (album senatorum). Členmi senátu boli spočiatku iba patricijovia (patres). Zákon prijatý okolo roku 312 pred n. l. (lex Ovinia) preniesol právo zostavovania a vyhlasovania zoznamu senátorov (lectio senatus) z konzulov na cenzorov a plebejským prísediacim v senáte (conscripti) priznal práva skutočných senátorov (patres conscripti, zapísaní, t. j. plebejskí členovia senátu), ale bez výsad vyhradených pre patricijov. Tým sa patricijský senát zmenil na patricijsko-plebejský a pomenovanie patres conscripti, ktoré sa pôvodne vzťahovalo len na plebejských členov senátu, sa neskôr začalo vzťahovať na všetkých senátorov;

2. v Uhorsku v stredoveku i v novoveku vyhotovovanie súpisov na daňové a hospodárske (súpisy domov, pozemkov, majetku) i na vojenské (zoznamy mužov s brannou povinnosťou) účely, od 18. stor. aj súpisov obyvateľstva; pri cirkevných kánonických vizitáciách sa vykonávala konskripcia ako súpis týkajúci sa hospodárskej a finančnej situácie v jednotlivých farnostiach (súpis vybavenia, majetku patriaceho ku kostolu, darov).

Konské — miestna časť obce Podhradie (okres Martin).

Konská — obec v okrese Liptovský Mikuláš v Žilinskom kraji na rozhraní Podtatranskej kotliny a Západných Tatier, 755 m n. m.; 223 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnym flyšom, na ktorom sú usadeniny glacifluviálnych kužeľov, v tatranskej časti je budované kryštalickými horninami. Na kužeľoch sa vytvoril pahorkatinný reliéf prechádzajúci v oblasti Západných Tatier do hornatinného. Územie je čiastočne zalesnené, prevládajú lúky a pasienky.

Obec je písomne doložená v roku 1357 ako Versmyhalfalua, 1391 Veresmihalfyahaza, 1426 Vereshaza, 1553 Konzka, v rokoch 1572 – 1600 Konska Wesz, Konczkalwk, Konska, Konzka, v roku 1773 Konska, 1786 Konszka, 1808 Konszka, Konská, v rokoch 1863 – 1913 Konszka, 1920 – 76, v roku 1990 Konská.

V rokoch 1976 – 90 bola pričlenená k obci Liptovský Ondrej. Pôvodne patrila Andreánskym a Detrichovcom z Beňadikovej, v 16. stor. aj iným zemanom z Beňadikovej. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec a koní.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z mladšej kamennej a z laténskej (púchovská kultúra) doby, stredoveké sídlisko (14. – 15. stor.).

Stavebné pamiatky: drevená zvonica (1919).

Konrádovce, Korlát — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Cerovej vrchovine, 231 m n. m.; 323 obyvateľov, 18,6 % slovenskej, 77,4 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované neogénnymi pieskovcami, z ktorých vystupujú odolnejšie zvyšky sopečných hornín, je prevažne zalesnené, v porastoch prevládajú dub, buk a agát.

Obec je písomne doložená v roku 1341 ako Codarfolwa, Coradfeulde, 1342 Korlathteluky, v rokoch 1478 – 83 Korlathfalwa, v roku 1489 Korlathy, v rokoch 1773, 1786 Korlath, v roku 1808 Korláth, Korlát, v rokoch 1863 – 1902 Korlát, 1907 – 13 Korláti, 1920 – 38 Korlát, 1938 – 45 Korláti, 1945 – 48 Korlát, v roku 1948 Konrádovce.

Obec vznikla pravdepodobne v 2. polovici 13. stor., patrila Séčéniovcom, neskôr (asi od 17. stor.) viacerým zemanom. V rokoch 1938 – 44 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a povozníctvom, koncom 19. a začiatkom 20. stor. niektorí aj prácou v čadičových lomoch v okolí. V katastri obce existovali osady Civegfalva a Šimonovce. Osada Civegfalva (písomne doložená 1573 ako Chentegfalua) vznikla asi v 13. stor., spustla v dôsledku vojen v 1. polovici 17. stor. a pretrvávala ako samota. Osada Šimonovce (písomne doložená 1246 ako Simon) patrila Séčéniovcom, zanikla počas protitureckých vojen koncom 16. stor.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Panny Márie (1938).

Konkoľ — mestská časť Hurbanova.

Koniarska planina — geomorfologický podcelok v západnej časti Slovenského krasu. Je budovaný hrubými súvrstviami strednotriasových vápencov a dolomitov. Koniarska planina je mierne naklonená plošina klesajúca od severu na juh do nadmorských výšok 350 – 400 m n. m., maximálnu výšku dosahuje vrch Veterník, 610 m n. m. Sú na nej dobre vyvinuté povrchové krasové formy – krasové jamy, úvaly, škrapy, jaskyne, priepasti a ponory. Územie má pestrý vegetačný kryt, na plytkých pôdach a slnečných svahoch rastú teplomilné dubové spoločenstvá, na hlbších pôdach mezofilné dubovo-hrabové lesy, na odlesnených častiach sú trávnaté plochy. Na východných svahoch je NPR Pod Strážnym hrebeňom.

Koniarovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji vo východnej časti Nitrianskej pahorkatiny v doline rieky Nitra, 156 m n. m.; 647 obyvateľov (2021). Územie je budované neogénnymi usadenými horninami, na ktorých sú spraše a pozdĺž Nitry riečne uloženiny, má rovinný až pahorkatinný reliéf, je odlesnené a poľnohospodársky využívané. Obec vznikla po 1902 zlúčením obcí Lovasovce a Somorová. Písomne doložená 1907 ako Lovásziszomorfalu, 1913 Szomorlovászi, 1920 Somorová-Lovasovce, 1927 – 48 Lovasovce, 1948 Koniarovce.

Obec Lovasovce (písomne doložená 1236 ako Lowaz, 1264 Luaz, 1356 Luazfewld, 1532 Lowazy, 1570 Lovazy aliter Lowazowcze, 1773 Lovaszy, Lowasowitz, Lowasowcze, 1786 Lowászi, Lowasowce, 1808 Lovászi, Lowásowce, 1863 – 1902 Lovászi) bola pôvodne sídlom kráľovských koniarov, 1264 ju vlastnili premonštráti zo Žitného ostrova, 1295 patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, v 15. – 16. stor. panstvu Jelenec, v 17. stor. panstvu Preseľany. Časť obce patrila Nitrianskemu biskupstvu a Aponiovcom, v 18. stor. Zayovcom.

Obec Somorová (písomne doložená 1356 ako Zamard, 1498 Zomorfalwa, 1773 Szomorfalva, Somorowa, 1786 Somorfalwa, Somorowa, 1808 Szomorfalva, Somorowá, 1863 Szomorfalu, 1873 – 82 Szomorfalva, 1888 Zomorfalu, 1892 – 1902 Szomorfalu) patrila pôvodne domácim zemanom Zomorovcom, od 16. stor. Nitrianskemu biskupstvu, neskôr viacerým zemanom, časť obce vlastnili paulíni z Lefantoviec.

Obyvatelia obidvoch obcí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické doklady osídlenia sú z neolitu, eneolitu a z bronzovej doby, halštatské sídlisko a stredoveké osídlenie. Stavebné pamiatky: neoklasicistická kúria rodiny Siebertovcov (18. stor., prestavaná 1898 – 1900 a 1928) so záhradou (koniec 18. stor., upravená 1900), zvonica (pôvodne drevená zo začiatku 19. stor., neskôr murovaná, 1992 zrekonštruovaná, s pôvodným zvonom z 1807), klasicistická kaplnka (19. stor.) na miestnom cintoríne, rímskokatolícky Kostol Sedembolestnej Panny Márie (2004).

kondicionári [lat.], aj kondicionáli — v stredovekom Uhorsku vrstva podmienečne slobodného poddanského obyvateľstva s osobitným postavením. Vyčlenila sa koncom 11. stor., v rámci poddanského stavu tvorila spoločenskú vrstvu ľudí, ktorí získali istú formu osobnej slobody (neboli nevoľníkmi) spojenú s vlastníctvom a s užívaním pôdy. Udelenie týchto práv (donácií) bolo podmienené (lat. condicio = podmienka, odtiaľ názov) vykonávaním služby pre svojho pána. Takto podmienečne slobodní poddaní sa svojím postavením nachádzali v hierarchii medzi úplne slobodným a poddanským obyvateľstvom. Nezískali síce rovnaké práva ako slobodní, ich postavenie sa však oproti najnižšie postaveným poddaným zlepšilo. Patrili medzi nich napr. jobagióni, ktorí boli povinní vykonávať najmä vojenskú službu, a hradčania (castrenses), ktorí tvorili služobníctvo hradu. Kondicionári slúžili svojim pánom aj v špecifických službách, napr. ako psiari, dravci (zaoberali sa chovom a výcvikom psov a lovom zveri) alebo pohraniční strážcovia.

Končitá — miestna časť obce Zázrivá.

Končistá — štít vo Vysokých Tatrách v bočnom hrebeni vybiehajúcom z Popradského Ľadového štítu oddeľujúci Batizovskú dolinu od Štôlskej doliny, 2 535 m n. m. Je budovaný granitoidnými horninami. Patrí k najvýraznejším vrchom Tatier. Pre svoju ľahkú prístupnosť je obľúbeným cieľom turistov.

komposesorát [lat.] — druh podielového majetkového spoluvlastníctva v novovekom Uhorsku. Spoluvlastníkmi (lat. compossessores) šľachtického majetku (panstva) zahŕňajúceho pozemky (lúky, lesy, pasienky), ale aj menšie regálne práva sa na základe pokrvného príbuzenstva a dedičskej príslušnosti k spoločnému šľachtickému predkovi stali všetci členovia rodu. K základným znakom komposesorátu patrili nedeliteľnosť majetku, nemožnosť scudzenia a zaťaženia pôdy a rozhodovanie hlasovaním na zhromaždení spoluvlastníkov podľa veľkosti podielov. Komposesoráty začali vznikať v 17. stor. a podľa veľkosti a významu sa rozoznávali komposesoráty vyššej šľachty a komposesoráty drobných zemianskych rodov.

Pri komposesorátoch vyššej šľachty so substitúciou aj po ženskej línii (v dôsledku čoho sa komposesormi týchto feudálnych panstiev stávali viaceré rody) mohli komposesori vlastniť reálne podiely, t. j. spoluvlastníkom patrilo právo k presne vymedzenej časti nedeliteľnej veci (napr. panstvo Beckov, Branč), alebo ideálne podiely, t. j. spoluvlastníkom nepatrila žiadna reálne určená časť spoločnej nedeliteľnej veci, mali k nej iba určité práva a povinnosti (napr. Oravský komposesorát). Komposesoráty spravovali direktori a im podriadený úradnícky aparát. Najvýznamnejší komposesorát na území dnešného Slovenska, Oravský komposesorát, vznikol v roku 1621 po vymretí mužskej línie rodu Turzovcov, po smrti palatína a oravského župana Juraja Turzu (1616), ktorému cisár Rudolf III. za zásluhy v bojoch proti Turkom daroval v roku 1606 do dedičného vlastníctva hrad a panstvo Orava a dedičské práva rozšíril aj na jeho ženské potomstvo. Turzo testamentárne odkázal majetok svojim siedmim dcéram a ich potomkom, dcéry spolu so svojimi manželmi vytvorili spolok spolumajiteľov Oravského hradného panstva, ktoré sa stalo základom novovzniknutého Oravského komposesorátu (patrili k nemu aj časť Lietavského hradného panstva a časť panstva Ostrý Kameň); jeho spoluvlastníkmi sa tak postupne stali príslušníci ďalších rodov (Erdődiovci, Esterháziovci, Révaiovci a i.). Oravský komposesorát, ako najväčší komposesorát na území Slovenska, tvorilo koncom 19. stor. 32-tis. ha pozemkov, najmä lesov, jeho správa sídlila v Oravskom Podzámku.

Komposesorátoch drobných zemianskych rodov (zemianske, resp. drobnozemianske komposesoráty) spravidla vznikali po povýšení celej obce (zvyčajne za zásluhy vo vojne) do zemianskeho stavu, pričom zemianske rody sa stávali spoluvlastníkmi chotára určitej dediny. Spravoval ich najstarší člen rodu, neskôr volený správca. Komposesoráty sa zachovali aj po zrušení poddanstva (1848), ich spoluvlastníkmi sa stávali aj urbárnici, t. j. nešľachtici. Slobodní roľníci si od komposesorátu prenajímali pasienky a klčoviská. Od roku 1898 začal odbornú správu komposesorátu vykonávať štát. Po roku 1918 sa najväčším komposesorátom stala ČSR, v roku 1945 boli komposesoráty znárodnené a začlenené do podnikového systému Štátnych lesov. V súčasnej právnej úprave komposesorát ako druh pozemkového spoločenstva neexistuje, termín komposesorát sa však objavuje v názvoch niektorých pozemkových spoločenstiev, ktoré vznikli po roku 1990 (po prijatí viacerých zákonov o navrátení vlastníctva k pozemkom; → reštitúcia).

Kompiš, Peter, 21. 5. 1886 Martin – 12. 7. 1945 Praha, pochovaný v Příbrame — slovenský spisovateľ a novinár. V rokoch 1908 – 14 pracoval ako samostatný kníhkupec v Martine, kde v rokoch 1910 – 14 redigoval Kupecké, priemyselné a hospodárske noviny. Po návrate z frontu počas 1. svetovej vojny pôsobil v rokoch 1917 – 18 ako úradník Úverovej banky v Ružomberku, 1918 – 19 ako redaktor Slovenského týždenníka v Budapešti, 1919 – 32 ako vedúci redaktor slovenskej rubriky novín Venkov v Prahe.

Jeho literárna tvorba je charakteristická umeleckou nenáročnosťou a stereotypnosťou. Debutoval časopisecky v roku 1902 a knižne v roku 1908 veršovanou hrou s piesňami Vohľady ispahanského emira Mehmeta s orientálnym námetom, podobný námet spracoval aj v hre Istafa Beg alebo Nevýskaj, kým si nepreskočil (1910). Bol aj autorom zbierky poviedok Slovenské rozprávky (1918), dramatizácií slovenských ľudových rozprávok Popelvár (1923) a Pamodaj šťastia, lavička (1936), básnických zbierok Zlaté lísťa (1925) a Stroskotanec sférických letov (1927) a dobrodružných románov Lovec jaguárov (1926), Bludná púť velikého čarodeja (1929) a Zelený mlyn (1934), spoluautor memoárov Na slovenském bojišti. Vzpomínky válečných zpravodajů J. Kalvy a P. Kompiše (1920).

komorský gróf, lat. comes camerae, comes urburae — nájomca banskej komory alebo mincovej komory, kráľovský úradník na čele banskej komory. Úrad komorského grófa bol v banských oblastiach na Slovensku zriadený v 1. polovici 14. stor. za vlády Karola I. Róberta najmä vo významných banských mestách (Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Smolník). Zastávali ho súkromní nájomcovia z radov šľachty či mešťanov, ktorí si prenajímali niektorú banskú, no najmä mincovú komoru (v Kremnici v období stredoveku bola prenajímaná na jeden rok). Komorskí grófi mohli na území danej komory slobodne podnikať napr. s potravinami, s vínom alebo s vlastnými banskými dielami. V súdnej oblasti podliehali kompetencii taverníka a v najvyššej inštancii súdu panovníka. K povinnostiam komorského grófa v banskej komore patrilo napr. otváranie nových baní na území komory či dohľad nad výberom urbury (banskej dane), v mincovej komore zabezpečenie pravidelnej razby mincí.

V roku 1548 bola za vlády Ferdinanda I. dobudovaná erárna komorská banská správa, stredoslovenské banské mestá boli podriadené Dolnorakúskej komore, neskôr Dvorskej komore vo Viedni. Jednotná banská správa v Uhorsku bola zavedená v roku 1573 na základe banského poriadku cisára Maximiliána II. Bol zriadený Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici na čele s hlavným komorským grófom, ktorého vymenúval panovník. Hlavný komorský gróf (funkcia bola prvýkrát obsadená až 1598) stál na čele celého baníctva, hutníctva a mincovníctva v siedmich stredoslovenských banských mestách, podliehalo mu všetko, čo súviselo s baníctvom (napr. lesy). Boli mu podriadení komorskí podgrófi v Banskej Štiavnici a Kremnici i správca baní v Banskej Bystrici. Dohliadal aj na správu komorských panstiev a komorských majetkov.

komora [gr. > lat.] —

1. skladovací priestor domu alebo bytu. Na Slovensku pôvodne jedna zo základných zložiek tradičného trojpriestorového roľníckeho domu (popri izbe a pitvore), nevykurovaný tmavý alebo slabo osvetlený priestor, vedľajšia miestnosť slúžiaca najmä na uskladňovanie zásob potravín (špajza), drobného náradia, šiat a iných predmetov. V početnejších alebo v príbuzensky rozvetvenejších rodinách sa popri skladovaní využívala aj na spanie, najčastejšie slobodných členov rodiny alebo novomanželov. V domoch majetných gazdov sa nachádzalo aj viacero komôr. Ďalšia komora sa využívala najmä na skladovanie obilia (sýpka, stodola). Stála ako samostatný objekt vo dvore, na ulici pred domom alebo aj pod spoločnou strechou s domom, prípadne v niektorých oblastiach aj na poschodí;

2. archeol., archit. a) hrobová komora → komorový hrob;

b) pohrebná komora — uzatvorený krytý priestor určený na posmrtné uloženie zosnulého (jeho pohrebná miestnosť, kde bol zvyčajne uložený v sarkofágu), súčasť zložitejších stavieb (hrobiek) s nadzemnými i s podzemnými priestormi. Pohrebné komory sa budovali najmä vo vyspelejších, centrálne organizovaných ríšach, napr. v starovekom Egypte. Pohrebné komory niektorých faraónov zaberali plochu až 20 – 50 m², boli umiestnené až 20 – 30 m pod povrchom, obklopené miestnosťami či výklenkami na uloženie výbavy mŕtveho a spojené chodbami i šachtami s nadzemnými časťami hrobky, v ktorých boli sakrálne stavby. Celý komplex mal tvar mastaby, neskôr pyramídy;

3. hist. pôvodne miestnosť (lat. camera, gr. kamara), v ktorej panovník (napr. vo Franskej ríši) uschovával svoj súkromný majetok, aj miesto, kde sa prerokúvala jeho správa. Neskôr úrad pre finančné a hospodárske záležitosti a správu určitého majetku (napr. apoštolská komora), v užšom význame štátna pokladnica (erár) vo feudálnom Uhorsku, kde sa ako kráľovské komory označovali inštitúcie, ktoré vyberali kráľovské dane a dávky, spravovali sklady a mali na starosti výber príjmov z jednotlivých druhov kráľovského regálu (najmä vyberanie urbury, výkup alebo zámenu drahých kovov na razenie mincí), dozerali aj na banskú a hutnícku výrobu; ich zložkami boli preto aj banská komora, mincová komora a soľná komora. Budova, v ktorej bolo sídlo komory, sa nazývala komorský dvor (dom). Prvé kráľovské komory boli zriadené už v období vlády Arpádovcov. V Uhorsku pôsobila kráľovská komora v Košiciach (písomne doložená 1297; pod jej správu patrilo Horné Uhorsko; zanikla 1536), Bratislave (územie od Dunaja po Liptov), Budíne (Zadunajsko) a Záhrebe (Chorvátsko a Slavónsko). Po začlenení Uhorského kráľovstva do habsburskej monarchie (1526) bola 1527 Ferdinandom I. zriadená Dvorská komora vo Viedni, ktorá ako jeden z troch ústredných dvorských úradov (popri dvorskej vojenskej rade a dvorskej kancelárii) spravovala finančné záležitosti celej habsburskej ríše. Podliehali jej aj novozriadené, tzv. zemské komory v jednotlivých krajinách monarchie: Dolnorakúska komora (od 1548 jej podliehali aj banské mestá na Slovensku), Hornorakúska komora, Česká komora a Uhorská komora (zriadená 1528, pôsobila do 1848), ktorých úlohou bola správa kráľovských majetkov, evidovanie príjmov z kráľovského regálu a slobodných kráľovských miest, vyberanie daní, ako aj kontrola výdavkov. V roku 1539 bola z Uhorskej komory ako jej pomocný orgán vyčlenená Spišská komora;

4. muzeolog. → komora umenia a divov;

5. politol. zaužívaný názov jednej z dvoch častí zákonodarného orgánu štátu, parlamentu, napr. v Česku dolná komora (Poslanecká snemovňa) a horná komora (Senát) Parlamentu Českej republiky, v Spojenom kráľovstve dolná komora (Poslanecká snemovňa, House of Commons) a horná komora (Snemovňa lordov, House of Lords);

6. práv. profesijná komora — stavovská organizácia, verejnoprávna neštátna a samosprávna inštitúcia združujúca fyzické alebo právnické osoby s požadovanou kvalifikáciou alebo vykonávajúce podnikateľskú činnosť v odvetví, v ktorom príslušná komora pôsobí. Jej základnou úlohou je podporovať a presadzovať záujmy svojich členov, ochraňovať ich stavovskú česť, vytvárať vhodné podmienky na výkon ich práce, poskytovať im metodické usmernenie, organizovať a zabezpečovať sústavnú vzdelávaciu a edičnú činnosť a pod. Každá komora vydáva svoj štatút, vnútorné predpisy, kontroluje ich dodržiavanie, ako aj dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov súvisiacich s činnosťou členov a z ich nedodržiavania vyvodzuje disciplinárne opatrenia. Vedie zoznam svojich členov, ich register, vydáva osvedčenia o členstve. Komoru riadia jej orgány (valné zhromaždenie, predstavenstvo, predseda, dozorná rada, prípadne disciplinárna komisia). Členstvo v príslušnej komore je dobrovoľné (napr. v prípade živnostníkov či poľnohospodárov) alebo povinné (napr. v prípade advokátov, audítorov, notárov, patentových zástupcov, geodetov, autorizovaných architektov či autorizovaných stavebných inžinierov; prijatie za člena komory je podmienené zložením osobitnej skúšky a sľubu). V roku 2017 pôsobilo na území SR viac ako 25 profesijných komôr, napr. Slovenská obchodná a priemyselná komora, Slovenská živnostenská komora, Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, Slovenská lesnícka komora, Slovenská banská komora, Slovenská advokátska komora, Notárska komora SR, Slovenská komora patentových zástupcov, Slovenská lekárska komora, Slovenská komora architektov, Komora geodetov a kartografov, Americko-slovenská obchodná komora, Francúzsko-slovenská obchodná komora;

7. v technických zariadeniach uzavretý priestor, v ktorom prebieha nejaký dej, meranie, pozorovanie, napr. v astronómii prenesene v minulosti a) označenie ďalekohľadu (napr. Bakerova-Schmidtova komora) ako optického prístroja, ktorého optická sústava je uzatvorená v tzv. komore; b) označenie fotografického prístroja na pozorovanie a fotografovanie oblohy alebo jej časti (→ celooblohová komora) alebo nebeských objektov (→ Markowitzova komora);

dopr. → vzduchová komora;

ekol. → biotermická komora;

fotogr. → tmavá komora;

el.tech. → bezodrazová komora, → dozvuková komora;

fyz. → bublinová komora; → hmlová komora, → ionizačná komora, → iskrová komora;

hydrol., stav. → odľahčovacia komora, → plavebná komora, → vyrovnávacia komora;

lek. → barokomora;

stroj. → spaľovacia komora, → zvukotesná komora;

8. poľov. a) hrudná dutina raticovej zveri;

b) najzazverenejšia časť poľovníckeho revíru;

c) uzavretý priestor na prezimovanie zveri, → komorovanie (zveri);

d) rozšírená časť brlohu hlodavcov;

9. prázdny priestor v niečom, dutá časť niečoho, dutina, napr. v anatómii srdcová komora, mozgová komora, vo vojenstve nábojová komora a pod.

komitát, lat. comitatus, aj kráľovský komitát, hradské španstvo — základná územnosprávna jednotka v Uhorskom kráľovstve v 11. – 13. stor. Vyvinula sa z pôvodných, starších územných jednotiek existujúcich už vo veľkomoravskom období (→ hradské zriadenie). Komitátna štruktúra bola vytvorená na začiatku 11. stor. za vlády uhorského kráľa Štefana I. Keďže majoritným vlastníkom pôdy v Uhorsku bol v 11. a 12. stor. kráľ, bolo nevyhnutné zamerať organizáciu krajiny predovšetkým na správu kráľovských (patrimoniálnych) majetkov. Centrom komitátu bol kráľovský hrad s prináležiacimi majetkami. Na jeho čele stál župan (comes), ktorý bol kráľovským úradníkom a jeho vymenovanie alebo odvolanie bolo výlučne v právomoci kráľa. K povinnostiam župana patrilo predovšetkým dohliadať na hospodársku organizáciu a správu kráľovských majetkov; zodpovedal za výber daní (1/3 si ponechal ako príjem, zvyšok odvádzal kráľovi), mal súdne a vojenské kompetencie, na kráľov príkaz bol povinný zostaviť vojenskú ozbrojenú jednotku (→ jobagióni).

V 11. stor. existovali na území Slovenska tieto komitáty: Bratislavský, Nitriansky, Komárňanský, Trenčiansky, Novohradský (na juhu str. Slovenska), Hontiansky (vyčlenený z Novohradského), Tekovský, Gemerský, Turniansky, Zemplínsky, Novohradský (Novum Castrum, resp. comitatus Novi Castri s centrom v Abovskom Novohrade, v 2. pol. 13. stor. sa začal nazývať aj Abovský), rozprestierajúci sa na území neskoršej Abovskej, Šarišskej a Hevešskej stolice (dnes územie v Maďarsku), a Užský (z väčšej časti sa rozprestieral na území dnešnej Ukrajiny). Na územie Slovenska v 11. stor. zasahovali aj Ostrihomský, Mošonský a Rábsky komitát. V 12. stor. vznikli Zvolenský (rozprestieral sa na území neskoršej Zvolenskej, Liptovskej, Oravskej a Turčianskej stolice) a Spišský komitát a v pol. 13. stor. Šarišský (vyčlenený z komitátu Novum Castrum) komitát. Na juhozáp. Slovensku existovali aj tzv. pohraničné komitáty so strážnymi pohraničnými hradmi (Šintava, Hlohovec, Beckov, Šaštín, Bana).

V 13. stor. nastal úpadok kráľovskej moci, začala narastať moc uhorskej šľachty a komitáty sa postupne začali transformovať na šľachtické stolice (župy); do konca 13. stor. sa takto pretvorili Abovský (býv. Novum Castrum), Bratislavský, Gemerský, Hontiansky, Komárňanský, Novohradský, Ostrihomský a Zemplínsky komitát, na prelome 13. a 14. stor. Spišský, Turniansky a Užský komitát, v 1. pol. 14. stor. Nitriansky, Šarišský, Tekovský a Trenčiansky komitát. Proces pretvárania komitátov na šľachtické stolice bol ukončený v 2. pol. 14. stor., keď sa rozpadol najväčší, Zvolenský komitát, z ktorého vznikli Zvolenská, Turčianska, Liptovská a Oravská stolica. Pohraničné komitáty zanikli, stali sa súčasťou priľahlých stolíc.

Komárovce, Komaróc — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji v juhozápadnej časti Košickej kotliny, 205 m n. m.; 405 obyvateľov, 39,6 % slovenskej, 59,0 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované neogénnymi sedimentárnymi horninami, na ktorých sú riečne náplavy, má rovinný reliéf, je odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Obec písomne doložená v roku 1365 ako Kamarouch, 1374 Kamaroch, 1402 Komarach, 1404 Kamaroch, 1410 Comaroch, 1419 Komarowch, 1427 Komaroch, 1430 Comarocz, 1449 Kamarocz, v rokoch 1453, 1553 Komarocz, 1605, 1638 Kamarocz, v roku 1702 Komárocz, 1773 Komorócz, Komorocz, Komarowcze, 1786 Komarócz, Komarowce, 1808 Komárócz, Komárowce, 1863 Komáróc, v rokoch 1873 – 88 Komaróc, 1892 – 95 Komáróc, 1898 – 13 Komaróc, v roku 1920 Komárovce, v rokoch 1927 – 38 Komárovce, Komáróc, 1938 – 45 Komaróc, 1945 – 48 Komárovce, Komáróc, v roku 1948 Komárovce.

Pôvodne patrila Abovcom, od roku 1402 ako majetok hradného panstva Veľká Ida Peréniovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V rokoch 1939 – 44 bola pripojená k Maďarsku.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia kultúry s východnou lineárnou keramikou, bukovohorskej kultúry, osídlenia z neolitu a z bronzovej doby, osídlenie z vrcholného až z neskorého stredoveku (12. – 13. stor.).

Stavebné pamiatky: klasicistický reformovaný kostol (začiatok 19. stor., obnovený 1937), rímskokatolícky Kostol nanebovstúpenia Pána (1928).

Komárovce — miestna časť obce Sobrance.

Komárov — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v doline Tople v sev. časti Ondavskej vrchoviny, 240 m n. m.; 424 obyvateľov (2015). Vrchovinné, prevažne zalesnené územie s prevahou buka, brezy a hrabu.

Obec písomne doložená 1355 ako Kamarow, 1414, 1416, 1427, 1492, 1506 Komaro, 1514 Komarowcz, 1548 – 1600 Komarom, Komaro, Komarow, 1773 Komarócz, Komaruw, 1786 Komarócz, Komarno, 1808 Komárócz, Komarow, 1863 Komaróc, 1873 – 1882 Komáróc, 1888 – 1902 Komaróc, 1907 – 13 Felsőkomaróc, 1920 Komarovce, Komarov, 1927 Komárov.

Vznikla na zákupnom práve, patrila panstvu Kurima a od 15. stor. panstvu Makovica. Koncom 15. stor. po vpádoch poľských vojsk ju väčšina obyvateľov opustila. V 16. a 17. stor. sú v obci doložené mlyn a píla. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, príležitostne povozníctvom a pálením vápna.

Archeologické nálezisko z mladšieho paleolitu, mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu, bronzový depot z mladšej až z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: klasicistický Kostol sv. Štefana Uhorského (1856, rekonštruovaný 1905, upravený 2005 – 06).

Komárom → Komárno

Komaróc → Komárovce

Komárno — okres v Nitrianskom kraji; rozloha 1 100 km², 103-tis. obyvateľov (2016), 28,3 % slovenskej národnosti, 63,8 % maďarskej národnosti (2011), hustota zaľudnenia 93,6 obyvateľov/ km² (2016), administratívne stredisko Komárno. V okrese je 41 obcí, z toho 3 mestá (Komárno, Hurbanovo, Kolárovo). Podiel mestského obyvateľstva: 52 %.

Celé územie zaberá juž. časť Podunajskej nížiny – na západe plochý reliéf Podunajskej roviny budovanej riečnymi usadeninami Dunaja a jeho prítokov, na východe pahorkatinný reliéf Podunajskej pahorkatiny tvorenej neogénnymi ílmi, pieskami a štrkmi pokrytými sprašami, tam maximálna výška územia 271 m n. m. (v pahorku Chrbát), najnižší bod územia pri výtoku Dunaja zo Slovenska, 150 m n. m. Územie ležiace v teplej klimatickej oblasti patrí k najteplejším a najslnečnejším na Slovensku. Hlavné vodné toky: Dunaj, Malý Dunaj, Váh. V riečnych štrkoch Žitného ostrova veľké zásoby kvalitnej podzemnej vody; bohaté zásoby geotermálnych a minerálnych vôd, z celkového počtu 21 vrtov s geotermálnou vodou sa 3 využívajú na rekreačné účely (Komárno, Patince, Virt). Výhodná dopravná poloha na Dunaji spájajúcom hlavné mestá Slovenska a Maďarska; v Komárne spojenom dvoma mostami (cestný a železničný) s mestom Komárom na maďarskej strane Dunaja je najväčší riečny prístav Slovenska. Významný strojársky (najmä lodenice v Komárne), potravinársky (o. i. pivovarnícky, výroba piva Zlatý bažant v Hurbanove v pivovare Heineken) a obuvnícky (Rieker) priemysel. Úrodná poľnohospodárska oblasť, orná pôda zaberá takmer tri štvrtiny rozlohy okresu. Rastlinná výroba je orientovaná na produkciu obilnín, technických plodín a zeleniny, živočíšna výroba na chov hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny.

Využívanie veľtoku Dunaj (vhodné podmienky na vodné športy, vodnú turistiku, lov rýb a kúpanie), výskyt termálnych vôd, prítomnosť viacerých stavebných pamiatok (národná kultúrna pamiatka Komárňanský pevnostný systém, pozostatky rímskeho tábora Kelemantia v chotári obce Iža, pravoslávny kostol z pol. 18. stor. v Komárne) a atrakcií (Nádvorie Európy v Komárne) podmienili rozvoj cestovného ruchu. Do územia okresu zasahuje CHKO Dunajské luhy, sú tam 2 národné prírodné rezervácie (Číčovské mŕtve rameno a Apálsky ostrov), 14 prírodných rezervácií a 9 chránených areálov.

Komárno, Komárom — okresné mesto v Nitrianskom kraji v južnej časti Podunajskej roviny na ľavom brehu Dunaja pri ústí Váhu na hranici s Maďarskom oproti maďarskému mestu Komárom, 110 m n. m.; 33-tis. obyvateľov, 31,3 % slovenskej, 53,7 % maďarskej národnosti (2021). Mestské časti: Čerhát, Ďulov Dvor, Hadovce, Kava, Komárno, Lándor, Malá Iža, Nová Osada, Nová Stráž, Pavel, Veľký Harčáš. V meste je rozvinutý lodný, hutnícky, kovoobrábací a obuvnícky (firma Rieker) priemysel. Komárno má významný riečny prístav, železničnú stanicu (železničné trate Komárno – Dunajská Streda, Nové Zámky – Komárno – Komárom), prechádzajú ním cesty I. triedy Bratislava – Dunajská Streda – Komárno – Štúrovo a Komárom – Komárno – Nové Zámky a cesta II. triedy Komárno – Kolárovo; tri mosty (železničný a dva cestné) cez Dunaj do Maďarska. Mesto je kultúrnym strediskom obyvateľov maďarskej národnosti na Slovensku.

Na území Komárna sa nachádza národná prírodná rezervácia Apálsky ostrov a prírodné rezervácie Komočín (rozloha 0,49 ha, vyhlásená 2000; zriadená na ochranu územia s výskytom viacerých kriticky ohrozených druhov rastlín) a Vrbina (rozloha 34,5 ha, vyhlásená 1993; zriadená na ochranu vzácneho vŕbovo-topoľového lužného lesa a vodných biotopov, ktoré sú významným hniezdiskom vtáctva).

Mesto písomne doložené v roku 1037 ako Camarin (pravdepodobne falzum), 1075 Camarum (pravdepodobne falzum), 1209 Camaran, 1218 Kamariensi, 1268 Camarun, 1283 Kamar, 1306 Kamaron, Kamaroniensis, Comarun, 1307 Komarum, 1309 Kamarun, 1310 Comarun, 1317 Kumariensis, Kamarun, 1319 Kamarum, 1320 Kamariensis, 1323 Kamarun, v rokoch 1372 – 1498 Camaron, Comaron, v roku 1440 Gumarn, 1484 Komaron, 1562 Komarom, 1663 Komarán, 1773 Comaromium, Komárom, Kommorn, Komarno, 1786 Komorn, Comaromium, Komárom, Komárno, 1808 Comaromium, Komárom, Komorn, Komárno, v rokoch 1863 – 1913 Komárom, 1920 – 38 Komárno, 1938 – 45 Komárom, v roku 1945 Komárno.

Územie dnešného mesta osídlené od neolitu, bolo koncom 4. stor. osídlené Keltmi, neskôr Rimanmi, ktorí na pravom brehu Dunaja oproti dnešnému Komárnu vybudovali vojenský tábor a mesto Brigetio (na území bývalej obce Szőny, dnes súčasť mesta Komárom v Maďarsku) a na ľavom brehu jeho opevnené predmostie – tábor v katastri obce Iža (poloha Leányvár; → Kelemantia) ako súčasť fortifikačného systému Limes Romanus. Od začiatku 7. stor. až do začiatku 9. stor. bolo na území Komárna jedno zo strategicky významných vojenských centier Avarov. Vzhľadom na strategickú polohu pri dôležitom brode cez Dunaj tam pravdepodobne už v čase vlády Štefana I. (1000 – 38) existovali obchodná osada a prístav. V roku 1218 je tam písomne doložený hrad (castrum Kamariense). Komárno spolu s hradom sa stalo centrom Komárňanského komitátu; 1. apríla 1265 mu Belo IV. udelil mestské výsady podľa mesta Budín, ktoré boli neskôr uhorskými panovníkmi viackrát potvrdené a rozšírené. Rozvoj Komárna ako významného remeselného a obchodného centra nastal najmä vďaka privilégiám Karola I. Róberta a Žigmunda Luxemburského. V stredoveku a v novoveku tam pracovalo viacero remeselníkov, ktorí sa postupne združovali do cechov, napr. v roku 1493 je doložená existencia cechu obuvníkov, 1587 zámočníkov a 1603 zlatníkov. Od roku 1454 sídlil v Komárne úrad kráľovskej soľnej komory, za vlády Mateja I. Korvína sa stalo hlavným prístavom kráľovskej dunajskej flotily. V roku 1594 je tam doložená škola, 1606 boli založené kolégium a knižnica a 1705 kníhtlačiareň, 1821 bola zo súkromnej zbierky Štefana Kulčára (*1760, †1828) vytvorená verejná knižnica (dnes súčasť Podunajského múzea v Komárne). V roku 1529 obliehali mesto Turci. Na ochranu územia pred tureckou expanziou sa v polovici 16. stor. začal na mieste hradu stavať obranný bastiónový systém; Stará pevnosť (1541 – 55, na jej stavbu bol vo veľkej miere využitý kameň z rímskeho kastelu Kelemantia) spolu s Novou pevnosťou (1663 – 73) tvoria tzv. Komárňanský pevnostný systém. Mesto odolávalo útokom Turkov až do ich vytlačenia z Budína (1686), k najťažším patrilo obliehanie v roku 1594, keď bola zničená väčšia časť mesta. V roku 1683 ho obliehali vojská I. Tököliho, v rokoch 1705 – 10 bolo obliehané počas povstania Františka II. Rákociho. Od roku 1745 bolo slobodným kráľovským mestom s právom účasti na uhorskom sneme. Ničili ho časté zemetrasenia (1763, 1783, 1822, 1832, 1873), veľké požiare (1617, 1823, 1848) a povodne. Od 18. stor. bolo strediskom uhorského trhu s obilím a drevom, v 19. stor. tam s drevom obchodovalo asi 32 spoločností. Až do polovice 19. stor. bolo významným strediskom obchodu a remesiel. Po dostavbe pevnostného systému počas napoleonských vojen (po 1808) sa stalo strategickou vojenskou základňou a stratilo svoj hospodársky význam. V roku 1849 miesto bojov medzi maďarskou honvédskou armádou pod vedením Györgya Klapku a cisárskou armádou. Od roku 1849 bolo sídlom Komárňanskej župy. Opätovný rozvoj mesta nastal koncom 19. a začiatkom 20. stor., keď boli vybudované dva železné mosty cez Dunaj – cestný (tzv. Alžbetin most, 1892) a železničný (1910, na konci 2. svetovej vojny zničený, 1955 obnovený), prvé železničné trate (1896), lodenice (1898; → lodenice v Komárne) a priemyselné podniky (1905 pradiareň ľanu, mlyn a parný mlyn). V roku 1896 bola k nemu pripojená osada Újszőny na pravom brehu Dunaja (dnes Komárom v Maďarsku). Po rozpade Rakúsko-Uhorska bolo mesto (i Komárňanská župa) rozdelené štátnou hranicou vedúcou medzi Československom a Maďarskom stredom rieky Dunaj na Komárno a Komárom-Újváros (bývalé Újszőny). Od roku 1923 bolo Komárno sídlom Komárňanského okresu. V októbri 1938 sa tam konali rokovania o odstúpení južného Slovenska Maďarsku. Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 bolo Komárno 1938 – 45 pripojené k Maďarsku a opäť spojené s mestom Komárom-Újváros. Počas 2. svetovej vojny bolo viackrát bombardované. V období 1945 – 48 v rámci výmeny obyvateľov medzi Československom a Maďarskom boli obyvatelia maďarskej národnosti vysídľovaní do českého pohraničia a presídľovaní do Maďarska.

V katastri Komárna existovali v minulosti obce Hadovce (písomne doložená 1247 ako Gothouch, 1360 Gadouch,1383 Moyk Kadouch, 1407, 1420 Gadoch, 1438, 1452 Gadowcz, 1482 Gadocz; patrila viacerým zemanom a cirkevným inštitúciám, zanikla počas vojen s Turkami, neskôr bola obnovená ako osada), Hať (písomne doložená 1268 ako Allosceghatya), Kava (písomne doložená 1247 ako Kawa, Coa, 1571 – 73 Kama deserta Komarom; patrila viacerým zemanom, 1572 spustla, neskôr bola obnovená ako osada), Lándor (písomne doložená 1268, 1291 ako Nandur, 1438, 1452 Nandor; patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, zanikla na začiatku 16. stor., neskôr bola obnovená ako osada) a Ondrášová (písomne doložená 1268 ako villa Sancti Andree; patrila mestu Komárno). V roku 1979 bola k nemu pričlenená obec Nová Stráž (písomne doložená 1387 ako Wrsuyfalu, 1422, 1460 Wyfalw, Új Falu, 1773 Uj-Falu, 1786 Ujfalu, Neudorf, 1808 Újfalu, Neudörfel, 1863 Újfalu, 1873 – 1907 Dunaújfalu, 1913 – 20 Örsújfalu, 1927 – 38 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1938 – 45 Örsújfalu, 1945 – 48 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1948 – 78 Nová Stráž; bola súčasťou panstva Komárno, od 1659 patrila Zičiovcom a v 19. stor. Nádašdiovcom, 1938 – 45 pripojená k Maďarsku).

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu (želiezovská skupina) a eneolitu (kostolská kultúra), ojedinelý nález meča s jazykovitou rukoväťou z mladšej bronzovej doby, husté osídlenie z laténskej a rímskej doby; remeselnú činnosť laténskej doby dokladá šesť pecí objavených v priestore dnešného tzv. Nádvoria Európy, vo viacerých častiach mesta avarské pohrebiská zo 7. – 8. stor.; jazdecké hroby obsahovali okrem bohatej výbavy mŕtveho (keramika, železné zbrane, bronzové a strieborné šperky, bronzové kovania opaskov, kostené predmety) aj časti konského postroja (strmene, zubadlá, ozdoby konskej ohlávky).

Stavebné pamiatky: pevnosť (fortifikačný systém na sútoku Váhu a Dunaja) budovaná v niekoľkých fázach na mieste stredovekého hradu (podľa tradície založený už v 10. stor., prestavaný v 13. stor.), ktorý bol od 11. stor. strediskom Komárňanského komitátu a zabezpečoval strategický brod cez Dunaj. Hrad bol v 2. polovici 15. stor. nákladne prestavaný Matejom I. Korvínom (hrad ani jeho podoba sa nezachovali, niektoré jeho časti boli v 16. stor. ponechané ako zástavba na nádvorí ranorenesančnej pevnosti). V roku 1527 bol cisárom Ferdinandom I. dobytý a poškodený, následne opravený. Po roku 1543 vznikla na príkaz Ferdinanda I. moderná ranorenesančná bastiónová protiturecká pevnosť (ostrovná pevnosť nepravidelného päťbokého polygonálneho pôdorysu s bastiónmi), po 1565 rozšírená a prebudovaná, v rokoch 1572 – 92 bolo opravené jej poškodené opevnenie. Projekt, ktorý vychádzal z najnovšieho druhu hviezdicového opevnenia talianskej školy s päťbokými nárožnými bastiónmi, pravdepodobne vypracoval taliansky architekt Pietro Ferrabosco. V období 1663 – 73 bola rozšírená o tzv. Novú pevnosť, navrhnutú podľa výdobytkov najmodernejšej talianskej a francúzskej fortifikačnej architektúry a podľa návrhu pevnostného inžiniera Franza Wymesa (aj Wimes; rozsiahle opevnenie polygonálneho pôdorysu s piatimi nárožnými bastiónmi sa napájalo na Starú pevnosť, chránené priekopou a dvoma ravelínmi). Na nádvoriach pevnosti sa pôvodne nachádzala zástavba s dvoma kostolmi a s vežou bývalého hradu. V roku 1783 bola pevnosť poškodená zemetrasením (zanikli stavby na nádvoriach). V roku 1808 sa začala jej rekonštrukcia, 1809 bola vybudovaná Palatínska línia vo forme zemných valov (prestavaná 1839 – 47), ktorá uzatvárala mesto na západnej strane medzi Dunajom a Váhom (postupne dobudovaný systém šiestich bastiónov poprepájaných valmi s ďalším obranným pásom, tzv. Vážskou líniou). V Palatínskej línii boli pôvodne dve brány, zachovala sa Bratislavská brána (1844). Celé opevnenie bolo dokončené v 70. rokoch 19. stor. V jednej z bášt sa od roku 1993 nachádza rímske lapidárium (súčasť Podunajského múzea v Komárne). Fortifikačný systém mesta dopĺňa Dunajská línia na území dnešného Komáromu.

V meste: neskorobarokový farský rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja (1748 – 56, obnovený 1850 – 60, postavený na mieste staršieho, doloženého v 13. stor.; pôvodné fresky Franza Antona Maulbertscha boli zničené pri zemetrasení 1763), klasicistický evanjelický tolerančný kostol (1796, veža 1899) s klasicistickou farou (okolo 1800), neskorobarokový vojenský rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (1769, pôvodne františkánsky, dnes galéria Limes), barokový pravoslávny Chrám uvedenia presvätej Bohorodičky do chrámu (nazývaný aj srbský, 1754, rokokový ikonostas z 2. polovice 18. stor.; pri chráme cintorín s náhrobkami z 18. – 19. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1788, veža 1832), klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Rozálie (1848, centrála zaklenutá kupolou), rímskokatolícka Kaplnka sv. Jozefa ( 18. stor.), bývalý klasicistický špitál s Kaplnkou sv. Anny (18. stor.), bývalé jezuitské kolégium (barokové, pôvodne z 2. polovice 17. stor., 1740 – 47 prestavané, dnes rehoľný dom Rádu sv. Benedikta), klasicistické evanjelické kolégium (1796), bývalý župný dom (polovica 18. stor., 1798 prestavaný, upravený v 19. stor.), eklektická budova múzea (1913, sídlo Podunajského múzea v Komárne), eklektická budova (1871, dnes sídlo Galérie výtvarného umenia Podunajského múzea v Komárne), Zichyho palác (okolo 1800, dnes expozícia Podunajského múzea v Komárne), neoklasicistická radnica (1875), budova súdu (70. roky 19. stor.), neogotický Dôstojnícky pavilón (1858 – 63), bývalá ortodoxná synagóga (1904), bývalá neologická synagóga (1863), eklektický vodojem (1901 – 02), obytný funkcionalistický dom s lekárňou (1930 – 33), bývalý družstevný funkcionalistický dom (1934 – 35, dnes sídlo Povodia Dunaja). V meste sa zachovalo množstvo meštianskych obytných domov z 18. – 19. stor. Viaceré pamätníky. V meste sídlia múzeum (→ Podunajské múzeum v Komárne), galérie, divadlo (→ Jókaiho divadlo v Komárne), Univerzita Jánosa Selyeho (Selye János Egyetem, založená 2003). Komárno je rodiskom Móra Jókaiho a Franza Lehára.

Komárno — miestna časť obce Detvianska Huta.

kolonizácia [lat.] —

1. proces osídľovania nových, pôvodne neobývaných, resp. riedko osídlených alebo spustnutých území a zakladania nových sídel, kolónií (lat. colonia = sídlo, osada). Podľa pôvodu osadníkov alebo prisťahovalcov sa rozlišuje vnútorná kolonizácia, pri ktorej sa vlastnou populáciou osídľujú vlastné územia spravidla dovtedy nevhodné na obrábanie pôdy, a vonkajšia kolonizácia, pri ktorej sa určité územia osídľujú populáciou z iných krajín.

Kolonizácia pôvodne neobývaných, resp. riedko obývaných území sa uskutočňovala od najstarších čias. V období antiky (Gréci, Feničania, Rimania) sa za kolonizáciu považovalo zakladanie nových osád (kolónií) občanmi materskej krajiny alebo mesta (metropoly) mimo pôvodného územia. V starovekom Grécku prebehli dve kolonizačné vlny, prvá na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. (napr. na pobreží Malej Ázie bolo v 11. stor. pred n. l. založené mesto Milétos, dnes Milét v Turecku), druhá, nazývaná aj veľká grécka kolonizácia, 750 – 500 pred n. l., keď sa predovšetkým pre preľudnenie gréckych obcí alebo hľadanie nových úrodných oblastí či zdrojov surovín, ale aj s cieľom rozvíjať obchod zakladali nové grécke osady na pobreží Stredozemného mora (napr. Syrakúzy v dnešnom Taliansku; Massalia, dnes Marseille vo Francúzsku) a Čierneho mora (napr. Odéssos, dnes Varna v Bulharsku). V 12. – 7. stor. pred n. l. kolonizovali pobrežie Stredozemného mora Feničania, ktorí s cieľom rozvíjať obchod budovali obchodné osady. Cieľom rímskej kolonizácie (od 5. stor. pred n. l.), ktorá mala spočiatku vojensko-strategický charakter, bolo upevniť rímsku vládu na dobytých územiach v Itálii a v rímskych provinciách, neskôr pribudli aj hospodársko-sociálne dôvody (prideľovanie pôdy rímskemu ľudu a vojnovým veteránom, tzv. vojensko-agrárna kolonizácia).

V stredoveku mala kolonizácia rozličné príčiny (obchod, územná expanzia, christianizácia), formy a dôsledky. Pôvodne zo Škandinávie pochádzajúci Vikingovia, ktorí expandovali na juh a na západ (tam nazývaní Normani), zakladali osady na Britských ostrovoch (napr. v Írsku Dublin, 841), na Islande, Faerských ostrovoch, v Grónsku a i., ešte pred objavením Ameriky Krištofom Kolumbom (1492) na ostrove Newfoundland v dnešnej Kanade (vikinské sídlisko L’Anse aux Meadows, okolo 1000 n. l.) i okolo pobrežia západnej Európy a severnej časti Stredozemného mora (kolonizovali o. i. Sicíliu). Vikingovia, ktorí expandovali na východ a odtiaľ na juh, zakladali osady na území dnešného Ruska (tam nazývaní Variagovia, variažského pôvodu bol legendárny Rurik, zakladateľ dynastie Rurikovcov). Už od 10. stor. zakladali talianske mestské republiky (Benátky, Janov a i.) na pobreží Stredozemného mora obchodné stanice. Stredoveká nemecká kolonizácia (nem. Ostsiedlung = osídľovanie východu; 9. – 14. stor.) zasiahla širokú oblasť siahajúcu od územia dnešného Estónska na severe až do Slovinska na juhu a na juhovýchode až do Sedmohradska. Spočiatku sa týkala území na východ od Labe a oblasť Pobaltia a bola dôsledkom christianizačného úsilia, ako aj teritoriálnej expanzie Svätej rímskej ríše nemeckého národa a rytierskych rádov (Livónsky rád a Rád nemeckých rytierov). Počas nej boli germanizované a asimilované kmene Polabských a niektorých Pobaltských Slovanov, na juhovýchodnom pobreží Baltského mora niektoré baltské kmene (napr. Prusi). V období vrcholného stredoveku bola charakteristická osídľovaním relatívne pustých alebo spustnutých oblastí strednej a východnej Európy (pol. 12. stor. – začiatok 14. stor.) kolonistami z preľudnených oblastí najmä západnej Európy, kde výrazne napomohla ekonomický rozvoj kolonizovaných území; termín nemecká kolonizácia sa v tomto význame považuje za nepresný, pretože na osídľovaní týchto území sa okrem Nemcov podieľali aj príslušníci iných národov (v Uhorsku nazývaní hostia).

Na území Slovenska prebehla kolonizácia v niekoľkých vlnách. Predpokladá sa, že aj prvá neolitická kultúra na Slovensku – kultúra s lineárnou keramikou, mala invázny charakter, ďalšie vlny osídľovania jednotlivých častí Slovenska možno predpokladať aj v neskorších obdobiach, v bronzovej a železnej dobe či v rímskej dobe (príchod germánskeho obyvateľstva). Od 5. – 6. stor. bolo územie Slovenska osídľované Slovanmi, ktorí spočiatku preferovali úrodnejšie územia, neskôr zakladali svoje neopevnené osady a hradiská i v hornatejších oblastiach. V 10. stor., po vzniku Uhorského kráľovstva, pokračovala vnútorná kolonizácia, počas ktorej dochádzalo k významnejšiemu osídľovaniu nielen nížinných oblastí juhozápadného a juhovýchodného Slovenska, ale aj severnejších oblastí (Šariš, Spiš a zrejme aj Liptov), osady si zakladali aj kráľovskí strážcovia hraníc neslovanského pôvodu (Sikuli, Pečenehovia a i.). V 12. – 13. stor. prebiehala tzv. zemianska kolonizácia, keď panovníci obdarúvali svojich servientov (vazalov vykonávajúcich službu v kráľovskom vojsku) pozemkami rozličnej veľkosti, ktoré sa nachádzali vedľa chotárnych občín alebo z nich boli vyčlenené, a povyšovali ich na zemanov (→ donačná sústava). Na pridelenej pôde (na tzv. kuriálnych pozemkoch) si obdarovaní zemania zakladali vlastné obydlia a hospodárske dvory (kúrie), ktoré osídľovali domácim obyvateľstvom. Postupne z nich vznikali drobné osady, tzv. kuriálne obce (→ kuriálna dedina), ktorých obyvateľstvo sa riadilo obyčajovým právom. Na vnútornej kolonizácii sa okrem obdarovaných zemepánov podieľali aj staršie veľmožské rody. Vonkajšia kolonizácia sa začala systematickejšie v 12. stor., keď v lete 1147 počas druhej križiackej výpravy povolil kráľ Gejza II. prechod nemeckých a francúzskych križiakov cez Uhorsko a získal spomedzi nich skupiny remeselníkov a obchodníkov z nemeckých a francúzskych krajín, ktorých usadil na Spiši a v okolí Banskej Štiavnice (mimo územia Slovenska v Srieme a v Sedmohradsku). V 13. stor. po vpáde Mongolov (Tatárov; 1241 – 42) došlo k urýchleniu kolonizácie nielen domácim obyvateľstvom, ale do mnohých spustošených oblastí prichádzali na pozvanie panovníkov a feudálov v čoraz väčšej miere cudzí kolonisti (→ hostia), najmä Nemci (→ karpatskí Nemci), ktorí začali na tomto území (najosídľovanejšie oblasti boli Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Spiš) podnikať najmä v oblasti baníctva (ťažba striebra), obchodu a remesiel. Nové obyvateľstvo prinášalo nielen hospodárske impulzy (napr. vyspelejšie formy baníctva a obchodu, ako aj poľnohospodárskej výroby), ale aj vlastnú právnu sústavu (→ nemecké právo), čo zrýchlilo proces zakladania stredovekých privilegovaných miest. Táto kolonizácia na nemeckom práve (polovica 12. stor. – začiatok 14. stor.), niekedy nepresne nazývaná aj nemecká kolonizácia (väčšinu kolonistov tvorili síce Nemci, boli však medzi nimi aj príslušníci iných národov i domáci obyvatelia), dosiahla najväčší rozmach v 2. polovici 13. a začiatkom 14. stor., keď boli na základe emfyteutického práva (→ zákupné právo), vychádzajúceho z nemeckého práva a uplatňovaného v dedinskom prostredí, osídľované rozsiahle majetkové komplexy najmä na Spiši, v Šariši, Turci, Gemeri a v Trenčianskej stolici, a zúčastňovalo sa jej najmä domáce obyvateľstvo. Kolonizácia na základe zákupného práva ako forma kolonizácie na nemeckom práve, niekedy nazývaná aj šoltýska kolonizácia (podľa šoltýsa, zakladateľa alebo rozširovateľa dediny na nemeckom práve; → dedičný richtár), sa uplatňovala aj neskôr pri kolonizácii na valašskom práve a pri kopaničiarskej kolonizácii. V 14. stor. sa priebeh kolonizácie spomalil, novou formou kolonizácie bola však valašská kolonizácia, v priebehu ktorej boli osídľované najmä horské oblasti Slovenska, kolonisti (valasi) boli rumunského, poľského alebo rusínskeho pôvodu, venovali sa predovšetkým chovu oviec a ich príchod umožnil (podobne ako v prípade Nemcov) uplatnenie valašského práva. Osídľovanie Slovenska prerástlo koncom 16. stor. do kopaničiarskej kolonizácie, pre ktorú bola typická rozptýlenosť obydlí; kolonisti osídľovali hornaté časti Slovenska dovtedy nevhodné na poľnohospodársku produkciu. Ako chorvátska kolonizácia sa v literatúre niekedy nepresne označuje osídľovanie juhozápadného Slovenska Chorvátmi. V 20. stor. po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku prvej ČSR boli v súlade s prvou pozemkovou reformou (1919) s cieľom zmeniť národnostnú štruktúru obyvateľstva na južnom Slovensku zakladané tzv. štátne kolónie (osídľovanie mal na starosti Štátny pozemkový úrad v Prahe založený v roku 1919 a od roku 1925 pôsobiaci Kolonizačný referát v Bratislave) a súkromné alebo družstevné kolónie (súkromné kolónie zakladali napr. Slovenská liga, Pozemkový úrad v Bratislave, ale aj jednotlivci, napr. Ignác Gessay; družstevné kolónie Kolonizačné družstvo pre Slovensko so sídlom v Bratislave). Usádzali sa v nich najmä Slováci zo severného Slovenska, ale napr. aj Česi a Moravania. Osady (kolónie) sa neskôr transformovali na obce, ako prvé vznikli v roku 1921 Hviezdoslavov a Miloslavov;

2. expanzívne a agresívne podmanenie si cudzieho, spravidla zámorského a hospodársky menej rozvinutého územia obývaného pôvodným obyvateľstvom ekonomicky vyspelejšími štátmi, jeho politické a hospodárske ovládnutie, pretvorenie tohto cudzieho územia na kolóniu a nastolenie koloniálnej nadvlády v ňom, pričom pôvodné obyvateľstvo bolo spoločensky izolované a diskriminované a v mnohých prípadoch vykynožené (→ kolonializmus). K štátom, ktoré takúto politiku realizovali, patrili Portugalsko, Španielsko, Nizozemsko (Holandsko), Anglicko (Veľká Británia, resp. Spojené kráľovstvo), Nemecko, Belgicko, Rusko, Taliansko, USA a i. Cieľom kolonizácie bolo okrem ekonomickej a politickej nadvlády aj šírenie európskej kultúry (vrátane kresťanstva; → christianizácia);

3. biol. osídlenie organizmu mikroorganizmami, ktoré nie je spojené s ich aktívnou inváziou do organizmu a s vyvolaním infekcie. Koža a väčšina sliznicových povrchov (sliznice gastrointestinálneho, urogenitálneho a respiračného traktu) sú trvalo kolonizované obmedzeným počtom mikrobiálnych druhov, ktoré sú charakteristické pre príslušnú oblasť a vytvárajú bakteriálnu flóru. Fyziologická kolonizácia predstavuje prirodzenú bariéru proti osídleniu potenciálnymi patogénnymi druhmi. Normálna (rezidentná) bakteriálna flóra, ktorej zloženie je konštantné, ak rovnováhu nenarušia vonkajšie (fyzikálne alebo chemické) zmeny, má vplyv na fyziologické funkcie organizmu (vstrebávanie, peristaltiku) a produkuje vitamíny. Jej poruchy často nastávajú pri liečbe širokospektrálnymi antibiotikami.

Kokošovská dubina — národná prírodná rezervácia v katastri obce Kokošovce v okrese Prešov; vyhlásená 1965, rozloha 20 ha. Zriadená na ochranu bukovej dubiny na juž. svahoch Slanských vrchov s výskytom tzv. kokošovského duba zimného vyznačujúceho sa morfologickými a anatomickými zvláštnosťami.

Kokošovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v severnej časti Košickej kotliny na jej styku so Slanskými vrchmi, 375 m n. m.; 917 obyvateľov (2021); miestne časti: Kokošovce, Sigord. Na neogénnych horninách kotliny vznikol pahorkatinný reliéf, ktorý na sopečných horninách pohoria prechádza do vrchovinného reliéfu. Územie v kotline je odlesnené, v Slanských vrchoch sú dubové a bukové lesy. V katastri obce sa nachádzajú NPR Kokošovská dubina, vodná nádrž a rekreačné stredisko Sigord a minerálny prameň Šťavica.

Obec je písomne doložená v roku 1245 ako Delnafec, 1272 Delnafeu, 1290 Dulnech, 1298 Dulnefeu, 1301 Dulnech, 1315 Delne, 1316 Delnefelu, v rokoch 1317, 1322 Delne, v roku 1329 Delnekakasfalua, 1339 Delne, 1417 Kakasfalua, v rokoch 1520, 1543, 1567, 1588, 1600 Kakasfalwa, v roku 1773 Kakasfalva, Kakassowcze, 1786 Kakaschfalwa, Kakassowce, 1808 Kakasfalva, Kokossowce, Kohutowce, Kohautowce, v rokoch 1863 – 1902 Kakasfalu, 1907 – 13 Delnekakasfalva, v roku 1920 Kakašovce, 1927 Kokošovce.

Patrila delnianskym, resp. kokošovským zemanom. V 14. a 15. stor. existovala v katastri obce osada Čudovec (doložená 1421 ako Chwdafalua, 1427 Chudafalua, 1473 Czwdafalwa). Obyvatelia sa zaoberali povozníctvom (vozili soľ z neďalekého Solivaru), dobývaním soli, poľnohospodárstvom a prácou v lesoch.

Archeologické nálezy: ojedinelé nálezy kamennej industrie z neskorej kamennej doby.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky klasicistický Kostol narodenia sv. Jána Krstiteľa (1815, obnovený 1865 a 1935).

Kőkeszi [-kesi] → Kamenné Kosihy

Kokavská brázda — geomorfologická časť Klenovských vrchov v celku Stolické vrchy. Svojím podkovovitým tvarom s ramenami pozdĺž dolín Rimavy a Klenovskej Rimavy oddeľuje masív Sinca od ostatného územia Klenovských vrchov. Pahorkatinné, väčšinou odlesnené územie s trávnatými plochami a oráčinami.

Kojšov — obec v okrese Gelnica v Košickom kraji v Slovenskom rudohorí vo východnej časti Volovských vrchov, 471 m n. m.; 697 obyvateľov (2021). Na prvohorných fylitoch a porfyroidoch vznikol vrchovinný až hornatinný reliéf. Územie v okolí zastavanej časti obce je prevažne odlesnené, inde sú jedľové, smrekové a bukové lesy.

Obec je písomne doložená v roku 1368 ako Koys, 1375 Koysfalva, 1422 Koys, 1437 Koys, 1477 Kolys, 1565 Koischow, 1773 Kojso, Koischo, Kojskow, 1786 Kojschó, 1808 Koissó, Koischdorf, Koyssow, v rokoch 1863 – 1913 Kojsó, v roku 1920 Kojšov, Kolšov, 1927 Kojšov.

Vznikla koncom 13. stor. a bola dosídlená valašskou kolonizáciou. V roku 1465 pripadla Spišskému hradu. V 16. stor. sa tam ťažila železná ruda a pálilo drevné uhlie pre železné hámre. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, najmä chovom oviec a dobytka, prácou v lesoch, baníctvom, tesárstvom, výrobou dreveného riadu a tkaním plátna, kobercov i súkna.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícka fara (začiatok 18. stor.), gréckokatolícky klasicistický Chrám sv. Petra a Pavla (1809, na mieste staršieho zo začiatku 18. stor.), pravoslávny Chrám sv. Petra a Pavla (1995 – 99), súkromné národopisné múzeum (2007).

Kojiš, Teodor Juraj, aj Koyš, 16. 4. 1909 Košeca, okres Ilava – 29. 9. 1984 Cleveland, Ohio — slovenský krajanský pracovník pôsobiaci v USA, benediktín. R. 1913 sa s matkou vysťahoval do USA, 1929 tam vstúpil do rehole benediktínov (1930 prijal rehoľné meno Teodor), vyštudoval filozofiu a teológiu na univerzite v Clevelande a na katolíckej univerzite vo Washingtone, 1936 vysvätený za kňaza. R. 1946 – 66 pôsobil ako opát benediktínskeho Opátstva sv. Andreja Svorada v Clevelande, kde sa zaslúžil o výstavbu novej budovy kláštora a o rozšírenie a prístavbu vyššej benediktínskej školy, na ktorej vyučoval matematiku. V septembri 1952 založil pri opátstve Slovenský ústav a zaslúžil sa aj o vznik Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda (1961; dnes Pápežské slovenské kolégium sv. Cyrila a Metoda) v Ríme. Od 1966 pôsobil ako kňaz v Kláštore bolestnej Panny Márie v Tinley Parku (Illinois), v slovenskej farnosti v Lakewoode a v slovenskej osade sv. Andreja Svorada v Clevelande.

Popredná osobnosť duchovného, národného a kultúrno-spoločenského života amerických Slovákov a Slovákov žijúcich v zahraničí. Zakladateľ a predseda Kultúrnej základiny A. Bernoláka, protektor Prvej katolíckej slovenskej jednoty. Podporoval založenie a činnosť Zahraničnej Matice slovenskej (1959, Buenos Aires) a vydávanie kultúrno-literárneho štvrťročníka Most, od 1949 vydával týždenník Slovenské noviny. Prispieval do časopisov amerických Slovákov a mnohých zahraničných slovenských časopisov (Slovák v Amerike, Ave Mária, Hlasy z Ríma, Katolícky Sokol, Ženská jednota a i.), autor článkov o slovenskom exile týkajúcich sa kultúrneho a duchovného života. Zhromažďoval písomný a ilustračno-dokumentačný materiál o živote Slovákov na Slovensku a vo svete, sústredil bohatý knižničný a archívny materiál k dejinám Slovákov vo svete.

Kojatická Dolina — miestna časť obce Kojatice.

Kojatice — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v Šarišskej vrchovine v doline Veľkej Svinky, 340 m n. m.; 1 078 obyvateľov (2015); miestne časti: Kojatice, Kojatická Dolina, Pod Pastviskom, Šarišské Lužianky. Pahorkatinné až vrchovinné, čiastočne odlesnené územie, v juhovýchodnej časti súvislý les tvorený borovicou, jedľou a dubom.

Obec písomne doložená 1248 ako Kayutha, 1295 Kaytha, 1312 Kyata, 1317, 1392 Kayatha, 1427 Kayotha, 1543, 1567, 1588, 1600 Kayatha, 1773 Kajata, Kojaczicze, 1786 Kajatha, Kajaczicze, 1808 Kajáta, Kajátha, Kojačice, K., 1863 Kajatha, 1873 – 92 Kajáta, 1895 – 1902 Kajata, 1907 – 13 Kajáta, 1920 Kojetice, Kojecice, 1927 – 48 Kojetice, 1948 Kojatice.

Pôvodne patrila kráľovi, neskôr Omodejovcom, v 15. stor. šľachticom z Rozhanoviec a mestu Prešov. Bola súčasťou panstva Šariš, od konca 13. stor. panstva Svinia. V 16. – 18. stor. patrila jezuitskému rádu a cirkevným inštitúciám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a drevorubačstvom.

R. 1882 – 1975 bola miestna časť Šarišské Lužianky samostatnou obcou (písomne doložená 1335 ako Lusan, 1458 Kyslwsan, 1464 Lusanka, 1882, 1892 – 1902 Luzsánka, 1907 – 13 Luzsány, 1920 Lužanka, Lužany, 1927 – 48 Lužánky, 1948 – 75 Šarišské Lužianky). Pred 1335 patrila šľachticovi Dominikovi, synovi Lacka z rodu Abovcov. R. 1335 ju Karol I. Róbert daroval palatínovi Viliamovi Drugetovi (*?, †1342). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: sídlisko bukovohorskej kultúry, z rímskej doby (1. – 4. stor.) a raného (8. – 9. stor.) i vrcholného stredoveku (11. stor.), v časti Šarišské Lužianky depot bronzových šperkov, zbraní a náradia z bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja (1784, obnovený 1896, prestavaný v 50. rokoch 20. stor., rekonštruovaný 2002 – 07), evanjelický a. v. Kostol Sv. Trojice (2001). V časti Šarišské Lužianky rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (2004, prestavaním časti klasicistickej kúrie z 18. stor.).

Koiš, Ján, 19. 3. 1793 Trstená, okres Tvrdošín – 11. 5. 1839 Pešť, dnes súčasť Budapešti — slovenský lexikograf a národnokultúrny pracovník. Po ukončení štúdia (1816) v Pešti pôsobil od 1817 ako úradník, 1820 – 30 akcesista (čakateľ) a od 1830 prísažný notár Uhorskej miestodržiteľskej rady v Budíne. V 20. a 30. rokoch 19. stor. člen krúžku slovenských vzdelancov sústredených okolo M. Hamuljaka. Stúpenec slovenského národnozjednocovacieho hnutia, 1834 jeden zo zakladateľov a 1834 – 35 funkcionár Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v Pešti. Vybudoval vzácnu knižnicu. Zaoberal sa slovanskou literárnou problematikou a lexikografiou, zostavil tri všeslovanské slovníky, ktoré zostali v rukopisoch: Všeslovanský-nemecko-latinský slovník (5 zv.), Nemecko-latinský-všeslovanský slovník (10 zv.), Rusko-nemecko-latinský slovník.

Kochol, Viktor, 13. 4. 1919 Omsk, Rusko – 8. 3. 1984 Bratislava — slovenský literárny vedec, manžel N. Krausovej. R. 1938 – 43 študoval slovanskú a germánsku filológiu na Filozofickej fakulte UK, 1945 – 51 vedecký pracovník, 1948 – 51 administratívny riaditeľ Literárnovedného ústavu SAVU (dnes Ústav slovenskej literatúry SAV), 1951 – 53 vedúci redaktor Vydavateľstva SAVU, 1953 – 83 vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, súčasne 1972 – 73 hlavný redaktor časopisu Slovenská literatúra; 1966 DrSc.

V literárnovednom výskume zo začiatku využíval štrukturálnu, neskôr marxistickú metodológiu. Zaoberal sa básnickou tvorbou štúrovcov (Poézia štúrovcov, 1955), literatúrou národného obrodenia (Problémy a postavy slovenskej obrodeneckej literatúry, 1965), komparatívnou verzológiou a teóriou prekladu (Slovo a básnický tvar, 1966) a literárnou kritikou (výbery statí a článkov Nie samým slovom, 1964; Konfrontácie, 1974; Literárne reflexie, 1979). Prekladal z ruštiny a nemčiny.

Kochnáč — miestna časť obce Malá Hradná.

Kochanovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v juhovýchodnej časti Ondavskej vrchoviny v doline rieky Laborec, 159 m n. m.; 737 obyvateľov (2021). Na riečnych náplavoch Laborca vznikol rovinný reliéf, na flyšových horninách Ondavskej vrchoviny pahorkatinný reliéf. Územie v doline je odlesnené, v časti vrchoviny západne od obce je les tvorený dubom, hrabom, bukom a borovicou.

Obec je písomne doložená v roku 1543 ako Kohanfalwa, 1548 Kohanowcz, Kohanocz, v rokoch 1567 – 1600 Kohanoc, Kohanfalua, v roku 1773 Kohanocz, Kohan(o)wcze, 1786 Kohanocz, Kohanowce, 1808 Kohanócz, Kohanowce, v rokoch 1863 – 1902 Kohanóc, 1907 – 13 Felsőkohány, v roku 1920 Kochanovce.

Patrila Drugetovcom ako súčasť panstva Humennné, v 18. stor. Čákiovcom, v 19. stor. Sirmaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: nálezy kamennej industrie z mladého paleolitu, sídliskové nálezy z bronzovej a laténskej doby.

Stavebné pamiatky: na cintoríne rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa (polovica 18. stor., pravdepodobne na mieste staršej kaplnky, rekonštruovaný 2000), rímskokatolícky Kostol narodenia sv. Jána Krstiteľa (1969 – 76).

Kochanovce — miestna časť obce Adamovské Kochanovce.

Kochanovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v Ondavskej vrchovine, 230 m n. m.; 272 obyvateľov (2021). Územie je budované flyšovými ílovcami a pieskovcami, má mierne zvlnený pahorkatinný reliéf, je prevažne odlesnené.

Obec je písomne doložená v roku 1321 ako Kohan, 1377 Kohanfalua, v rokoch 1384, 1387, 1427 Kohan, 1543, 1567, 1588, 1600 Kohan, Kohany, v roku 1773 Kohány, Kohanowcze, 1786 Kohány, Kohanovce, 1808 Kohány, Kohany, Kohanowce, v rokoch 1863 – 1902 Kohány, 1907 – 13 Kiskohány, v roku 1920 Kahanovce, 1927 Kochanovce.

Vlastnili ju zemania z Tročian, ktorí používali prímeno podľa názvu obce. Od roku 1427 patrila Jakubovi z Kalnišťa, v 16. stor. sa stala opäť vlastníctvom zemanov z Tročian a ich príbuzných z Oľšaviec a Raslavíc. V 17. a 18. stor. patrila Kohániovcom, v 19. stor. tam mali majetky Bánovcovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

Archeologické nálezy: neolitické sídliskové nálezy, mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu, hutnícka osada z neskorej rímskej doby (4. – 5. stor.), sídlisko z 13. – 16. stor.

Kohútová, Mária, 7. 6. 1945 Dolná Súča, okres Trenčín — slovenská historička. R. 1967 – 72 študovala históriu a latinčinu na Univerzite Komenského v Bratislave, od 1972 pôsobí v Historickom ústave SAV v Bratislave, súčasne od 1993 na Trnavskej univerzite v Trnave; 2011 profesorka. Zaoberá sa novovekými slovenskými dejinami, najmä historicko-demografickým a hospodárskym vývojom, cirkevnými dejinami a spoločenskou štruktúrou. Autorka monografií Demografický a sídlištný obraz západného Slovenska (1990), Slovensko a Slováci v novoveku (2008) a Vybrané kapitoly z dejín novoveku (2008) i viacerých štúdií a článkov uverejnených v odborných časopisoch. Spoluautorka Dejín Slovenska II, 1526 – 48 (1987), Lexikónu slovenských dejín (1997), Hospodárskych dejín Slovenska 1526 – 1848 (2006) a Chronológie dejín Slovenska a Slovákov: od najstarších čias po súčasnosť (2014).