Vyhľadávanie podľa kategórií: Slovensko

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 1341 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

Lombardini, Alexander

Lombardini, Alexander, celým menom Alexander Franciscus Joseph Lombardini, nazývaný aj Lombardíni, 10. 4. 1851, Veľká Bytča – 26. 4. 1897, Žilina — právnik, vlastivedný pracovník, archivár, historik, amatérsky herec a aktívny člen a podporovateľ slovenského národného hnutia (→ národné obrodenie). Právnické vzdelanie nadobudol na Právnickej akadémii v Bratislave a následne na právnickej fakulte Univerzity P. Pázmaňa v Pešti. Pôsobil na ministerstve osvety, od roku 1873 ako súdny praktikant pri kráľovskej súdnej stolici v Žiline, od roku 1876 ako sudca v Pezinku. Od roku 1878 sa natrvalo usadil v Žiline, kde mal advokátsku kanceláriu. Bol aj právnym zástupcom mesta Žilina a mestským archivárom.

Veľkú pozornosť venoval vlastivednej práci. V roku 1874 vydal knihu Stručný dejepis slobodného mesta Žilina, ktorá na podklade archívnych prameňov mapuje dejiny mesta od najstarších čias do roku 1858. Lombardiniho text však nie je pôvodný, ide o slovenský preklad latinského rukopisu predchádzajúceho žilinského archivára Ľudovíta Stárka, ktorého prácu Lombardini iba mierne upravil.

Lombardini bol aj autorom série viac než 200 biografických portrétov osobností slovenského národného a kultúrneho života, ktoré vychádzali medzi rokmi 1886 – 1888 v Slovenských pohľadoch pod názvom Slovenský Plutarch. Napísal texty o dejinách 11 hradov, prevažne z oblasti Stredného Považia (Bytča, Lietava, Strečno a i.), vydal bibliografiu Trenčianskej župy a hojne prispieval aj do dobových novín a časopisov (Orol tatranský, Slovenské pohľady, Tovaryšstvo a i.). Tlač slovenských periodík zároveň podporoval nielen ako autor, ale aj finančne.

Na priečelí žilinského domu, v ktorom strávil svoje predškolské aj prvé školské roky (dnes ulica Horný Val), sa nachádza pamätná tabuľa a od roku 2010 je v priestoroch domu zriadené múzeum nesúce Lombardiniho meno so stálou expozíciou venovanou jeho životu a dielu.

Lazianska vrchovina

Lazianska vrchovina — časť geomorfologického podcelku Vysoké Javorníky v geomorfologickom celku Javorníky.

Územie je budované rôznymi flyšovými horninami. Georeliéf je vrchovinný, hladko modelovaný, dosahuje výšky 550 – 750 m n. m. Pre územie sú charakteristické časté svahové pohyby – zosuvy.

Z pôd prevládajú rôzne subtypy kambizemí, miestami rankre. Vrchovina je z veľkej časti odlesnená a premenená na oráčiny a trvalé trávne porasty.

Latorický luh

Latorický luh — národná prírodná rezervácia v katastri obce Boťany v okrese Trebišov; vyhlásená 1967, výmera 15,08 ha. Predmetom ochrany sú porasty jelšového a vŕbového lužného lesa (mäkký luh), ako aj brestovo-jaseňové porasty (tvrdý luh) v záplavovom území rieky Latorica.

Lamačská brána

Lamačská brána — časť geomorfologického podcelku Devínske Karpaty v celku Malé Karpaty, úzka, pretiahnutá tektonicko-erózna zníženina (priekopová prepadlina) založená na zlome. Oddeľuje Devínske Karpaty od Pezinských Karpát.

Územie je budované prevažne neogénnymi zlepencami, menej odolnými štrkmi. Má pahorkatinný georeliéf. V Lamačskej bráne dochádza k zosilňovaniu vetra – k dýzovému, spôsobenému orientáciou Malých Karpát, ktoré predstavujú prekážku prevládajúcemu prúdeniu vzduchu. Pôvodné dubové a dubovo-hrabové lesy, ako aj poľnohospodárske kultúry postupne ustúpili masívnej výstavbe.

Zníženinou vedú významné dopravné komunikácie – cesta I. triedy 2 (z Holíča do Bratislavy), diaľnica D2 a železničná trať Bratislava – Břeclav.

Ľaliové sedlo

Ľaliové sedlo, poľsky Liliowe — sedlo na hlavnom hrebeni Tatier medzi vrchmi Beskyd (2 012 m n. m.) a Krajná Kopa (2 097 m n. m.) vo výške 1 947 m n. m. Oddeľuje Západné Tatry a Východné Tatry. Sedlom prechádza hranica medzi Slovenskom a Poľskom.

Lakšárska pahorkatina

Lakšárska pahorkatina — časť geomorfologického podcelku Bor v celku Borská nížina.

Územie je tvorené najmä nevápnitými viatymi pieskami (naviate počas posledného glaciálu) a gravitačne resedimentovanými piesčitými delúviami. V medzidunových depresiách na alúviách vodných tokov sa miestami nachádzajú fluviálno-ogranické (močiarne) sedimenty, sporadicky vystupuje na povrch predkvartérne podložie (miocénne piesky, íly, ílovce). Lakšárska pahorkatina je najvyššou časťou Borskej nížiny, maximálnu výšku dosahuje vrch Ruženica, 281 m n. m.

Väčšina územia je odlesnená a premenená na ornú pôdu a vinohrady. Miesta s hrubšími piesčitými pokrovmi sú zalesnené prevažne borovicovými porastami.

Laborecká vrchovina

Laborecká vrchovina — geomorfologický celok Nízkych Beskýd v pohraničnom území s Poľskom. Na juhu hraničí s Beskydským predhorím, na juhozápade a západe s Ondavskou vrchovinou, na východe s Bukovskými vrchmi, na severe prechádza na územie Poľska pod názvom Beskid Niski.

Vrchovina je budovaná flyšovými súvrstviami (pieskovce, ílovce, menej zlepence), má príkrovovú a vrásovú stavbu. Je rozčlenená na sústavu pozdĺžnych chrbtov a zníženín (brázd). Brázdy, ktorých vznik je čiastočne podmienený litologicky (prevaha flyšu ílovcového vývoja na území), sú orientované v smere severozápad – juhovýchod. Najvýraznejšie brázdy, Papínska brázda, Medzilaborecká brázda, Repejovská brázda a Mikovská brázda, predstavujú jednotlivé časti geomorfologického celku. Chrbty dosahujú väčšinou výšky 500 – 700 m n. m., najvyšší vrch, Vysoký Grúň, 905 m n. m., sa nachádza na slovensko-poľskom pohraničí.

Väčšina územia má mierne teplú klímu s priemernou ročnou teplotou 6 – 8 °C, výnimku tvoria najjužnejšie časti s teplou klímou a najvyššie položené časti vrchoviny s chladnou klímou. Ročný úhrn zrážok je diferencovaný najmä v závislosti od nadmorskej výšky a dosahuje 650 – 900 mm. Územie odvodňuje rieka Laborec s ľavostrannými prítokmi Výrava, Udava a Cirocha.

Na flyšových horninách sa vyvinuli zväčša kambizeme, na alúviách vodných tokov fluvizeme. Horské chrbty sú zalesnené, vo vyšších nadmorských výškach prevládajú bukové lesy, lokálne s prímesou jedle, v nižších nadmorských výškach sú dubové a hrabové porasty, erózne brázdy sú zväčša odlesnené a predstavujú typickú kultúrnu poľnohospodársku krajinu. Na nivách vodných tokov sa miestami zachovali fragmenty lužného lesa.

krajinský sudca

krajinský sudca — v Uhorskom kráľovstve v stredoveku a novoveku vysoký súdny hodnostár (lat. iudex curiae regiae, comes curialis, comes curialis minor). Výkon súdnej moci (→ dvorský súd) v stredoveku prebiehal na kráľovskom dvore v kráľovskej kúrii (curia regis). Za vlády dynastie Arpádovcov (1000 – 1301) sa okrem panovníka a palatína stal vykonávateľom súdnej moci aj krajinský sudca (pôvodne dvorský župan). Jeho súd sa v 13. stor. zmenil na stálu inštitúciu zastupujúcu kráľa, tzv. súd kráľovskej prítomnosti (iudicium praesentiae regiae). Od konkrétneho prípadu potom záviselo, či panovník súdil osobne alebo ho zastupoval krajinský sudca, ktorý od konca 13. stor. zvolával súdy v pevne stanovených termínoch na ôsmy deň po väčšom cirkevnom sviatku (oktaválne súdy). Podľa zákonného článku 9 z roku 1290 bolo obsadenie funkcie krajinského sudcu kráľom viazané na súhlas krajinského snemu. Krajinskí sudcovia patrili medzi tzv. skutočných (pravých) barónov Uhorského kráľovstva (veri barones regni) a boli im udeľované tzv. majetky pro honore. V čase vykonávania svojej funkcie mohli požívať a spravovať príjmy z kráľovských majetkov (hrady a hradné panstvá, od 14. stor. napr. Lietavu) a využívať ich ako sídlo počas ciest po Uhorsku. Funkcia bola doživotná, od 17. stor. sa vyskytli aj prípady, že krajinský sudca postúpil do funkcie palatína. Od roku 1723 bol krajinský sudca druhým predsedom Uhorskej miestodržiteľskej rady a zároveň (spolu s palatínom) predsedom Sedmopanskej tabuly. Do kompetencie krajinského sudcu patrili všetky prípady, ktoré boli postúpené z nižších súdov a ktoré neboli natoľko závažné, aby ich riešil sám palatín. Funkcia krajinského sudcu zanikla po roku 1848.

kraj

kraj

1. všeobecne krajina, región;

2. územnosprávna jednotka vo viacerých štátoch (Česko, Rusko, Slovensko a i.).

V bývalom Československu bolo administratívne členenie na kraje zavedené v roku 1948 (vytvorenie prvého krajského zriadenia v Čechách je však datované do 13. stor.), keď bolo vytvorených 19 krajov, z toho 13 krajov na území Čiech a Moravy (Brniansky, Českobudějovický, Gottwaldovský, Hradecký, Jihlavský, Karlovarský, Liberecký, Olomoucký, Ostravský, Pardubický, Plzenský, Pražský, Ústecký) a 6 na území Slovenska (Banskobystrický, Bratislavský, Košický, Nitriansky, Prešovský, Žilinský). Boli riadené krajskými národnými výbormi ako orgánmi štátnej správy. Kraje sa ďalej delili na okresy spravované okresnými národnými výbormi. Toto rozdelenie zaniklo v roku 1960 (zákon č. 36 z 1960 o územnom členení štátu), keď bolo prijaté nové administratívne členenie. Došlo k zlučovaniu predchádzajúcich územnosprávnych jednotiek do väčších celkov, a tým k ich redukcii (prvýkrát nebolo rešpektované pôvodné, historické členenie krajov). Územie republiky bolo rozdelené na 10 samostatných krajov, z toho 7 v Čechách a na Morave (Stredočeský, Juhočeský, Západočeský, Severočeský, Východočeský, Juhomoravský, Severomoravský), pričom samostatnú územnú jednotku na úrovni kraja tvorilo aj územie hlavného mesta Prahy (rozdelené na 10 správnych obvodov), a 3 na území Slovenska (Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský), v roku 1968 nadobudla postavenie samostatnej územnej jednotky na úrovni kraja aj Bratislava ako hlavné mesto Slovenska. Kraje sa ďalej členili na okresy a tie na obce. Príslušné územné celky riadili novozriadené krajské, okresné, mestské a miestne národné výbory. Vytvorenie alebo zrušenie kraja, podstatná zmena jeho územia a zmena jeho sídla patrili do právomoci národných rád republík (Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady).

Po zmene politickej a spoločenskej situácie (1989) sa v roku 1990 začala reforma verejnej správy, ktorej cieľom bolo posilniť úlohu samosprávy a oddeliť ju od miestnej (vrátane regionálnej) štátnej správy (presun časti právomocí štátnych orgánov na orgány samosprávy). Zákonom č. 517 z 1990 o územnom a správnom členení SR (s účinnosťou od 19. decembra 1990) boli kraje zrušené a územie Slovenska bolo administratívne rozčlenené na 38 okresov. Územným obvodom na výkon pôsobnosti orgánov štátu sa stal okres riadený okresným úradom, presun obce do iného okresu schvaľovala vláda so súhlasom obce. Po rozdelení Československa a vzniku samostatnej SR (1. január 1993) boli ustanovené samosprávne územné celky (zákon č. 221 z 1996 o územnom a správnom usporiadaní SR), ktorými sa stali obce a vyššie územné celky (VÚC). Zároveň boli ako správne jednotky na výkon pôsobnosti orgánov štátu (štátnej správy) nad úrovňou okresov opätovne zriadené kraje riadené krajskými úradmi (úradmi miestnej štátnej správy), pričom územný obvod kraja bol zhodný s územným obvodom VÚC. V roku 2001 sa podľa zákona č. 302 z 2001 o samospráve vyšších územných celkov (zákona o samosprávnych krajoch) stali VÚC samosprávnymi krajmi.

Územie Slovenska bolo rozdelené na osem samosprávnych krajov, ktoré sa stali územnými samosprávnymi a správnymi celkami vybavenými širokými kompetenciami najmä v oblasti dopravy, zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí a kultúry. Sú to: Bratislavský samosprávny kraj (so sídlom v Bratislave), Trnavský samosprávny kraj (so sídlom v Trnave), Trenčiansky samosprávny kraj (so sídlom v Trenčíne), Nitriansky samosprávny kraj (so sídlom v Nitre), Žilinský samosprávny kraj (so sídlom v Žiline), Banskobystrický samosprávny kraj (so sídlom v Banskej Bystrici), Košický samosprávny kraj (so sídlom v Košiciach) a Prešovský samosprávny kraj (so sídlom v Prešove). Každý samosprávny kraj je riadený svojím predsedom (hovorovo županom) a zastupiteľstvom tvoreným poslancami, ktorí sú volení obyvateľmi samosprávneho kraja na 4 roky. Súčasné kraje (Bratislavský, Trnavský, Trenčiansky, Nitriansky, Žilinský, Banskobystrický, Košický, Prešovský), ktoré sa z hľadiska štátnej správy delia na okresy, predstavujú od zrušenia krajských úradov (2007) len jednotky územného (administratívneho) členenia štátu najvyššieho stupňa a štatistické jednotky, ako aj územné obvody pôsobnosti rozličných orgánov štátu (štátnej správy), napr. v polícii krajské riaditeľstvá Policajného zboru;

3. miesto najďalej vzdialené od stredu; začiatok alebo koniec niečoho.

Krahulčie vrchy

Krahulčie vrchy — geomorfologický podcelok v juhovýchodnej časti Považského Inovca. Jadrové pohorie budované granodioritovými masívmi a kryštalickými bridlicami miestami obklopenými spodnotriasovými kremencami alebo druhohornými vápencami a dolomitmi má erózny vrchovinný reliéf, najvyšší vrch Marhát, 758 m n. m. V lesných porastoch prevláda v nižších polohách dub, vo vyšších buk.

Kozol

Kozol — vrch v Malej Fatre v západnej časti Martinských holí, 1 119 m n. m. S priľahlým okolím tvorí národnú prírodnú rezerváciu v katastri obce Turie v okrese Žilina (vyhlásená 1993, rozloha 91,6 ha) zriadenú na ochranu výrazného skalného zoskupenia s lesnými fytocenózami s výskytom chránených ohrozených a vzácnych druhov rastlinstva, mäkkýšov a entomofauny.

Kozmálovské vŕšky

Kozmálovské vŕšky — geomorfologický podcelok Štiavnických vrchov v ich juhozápapadnom výbežku. Budovaný andezitmi a ich pyroklastikami na úpätí prekrytými sprašami a nivnými sedimentmi. Rozčlenením pedimentovej roviny (→ pediment) vznikol pahorkatinný reliéf územia. Najvyšším vrchom je Veľká Vápenná, 450 m n. m. Kozmálovské vŕšky sú od zvyšku Štiavnických vrchov oddelené Hronom, ktorý Slovenskou bránou preteká zo Žiarskej kotliny do Podunajskej nížiny. Povrch pokrývajú zmiešané lesy s prevahou dubo-hrabín. Na úpätí pohoria, najmä na juhu a juhovýchode, sú vinice (súčasť Nitrianskej vinohradníckej oblasti), v západnej časti elektráreň Mochovce (→ Atómové elektrárne Mochovce).

Kozinská

Kozinská — miestna časť obce Zázrivá.

Kovalčík, Vlastimil

Kovalčík, Vlastimil, 30. 3. 1939 Matiašovce, okres Kežmarok — slovenský básnik a prekladateľ.

V rokoch 1958 – 63 študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1964 – 66 a 1972 – 92 pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, 1966 – 71 ako redaktor časopisu Slovenské pohľady, 1992 – 98 ako redaktor a zástupca šéfredaktora Literárneho týždenníka, 1998 – 99 ako pracovník Literárneho informačného centra a 1999 – 2003 Národného osvetového centra v Bratislave.

V tvorbe sa usiluje preniknúť do najhlbších tajomstiev ľudského života, hľadá pravdu o človeku, tematizuje existenciálnu problematiku (zmysel ľudskej existencie, miesto človeka vo svete, podstata vecí a javov). Inšpiroval sa filozofiou Martina Heideggera, v zhode s ním pokladá slovo za jediné médium bytia. Jeho poetika je charakteristická princípom voľnej lyrickej výpovede, využívaním množstva symbolov a otázok, nedopovedanosťou, viacvrstvovou metaforou a voľným veršom končiacim sa na okraji strany, pričom slová sú rozdelené ako v prozaickom texte. Literárna kritika (napr. Albín Bagin) vyčítala Kovalčíkovej poézii absenciu básnickej skratky, umelosť básní a verbalizmus (používanie cudzích slov, zložitá vetná stavba).

Je autorom básnických zbierok Vstupovanie do erbu (1965), Médium (1968), Zrkadlo čoraz plytšie (1970), Aletheia (1971), Horiaca rukoväť (1974), Živice (1979), Vytrvalosť k otázkam (1988) a Odraz ohňa (1993), esejistických monografií Na severnom prahu (1983) a Pod erbom severu (1998), ktoré približujú jeho rodný kraj Zamagurie, a knihy Rozružie alebo Samo Bohdan Hroboň (2002). Zaoberá sa aj literárnou teóriou a kritikou, komentuje diela z filozofie, estetiky, histórie a etnografie. Editorsky pripravil výber z diela Samuela Bohdana Hroboňa pod názvami Iskrice (1990) a Slovospytné snovidmy (2001). Je zároveň významným polonistom, propagátorom poľsko-slovenských kultúrnych a literárnych vzťahov a prekladateľom poľskej poézie (Zbigniew Bieńkowski, Władysław Broniewski, Zbigniew Herbert, Tymoteusz Karpowicz, Cyprian Norwid, Wisława Szymborska, Jan Twardowski, Karol Wojtyla a i.). Prekladá poéziu aj z francúzštiny (Jules Supervielle, Francis Ponge, Stéphane Mallarmé, Saint-John Perse), lužickej srbčiny (Kito Lorenc), slovinčiny (Jože Udovič) a i. jazykov. Jeho básne boli preložené do nemčiny, francúzštiny, angličtiny i viacerých slovanských jazykov. Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny Jána Hollého za umelecký preklad (1992) a poľského ocenenia Významný pre poľskú kultúru (Zasłużony dla Kultury Polskiej, 1998).

Kováčovské kopce

Kováčovské kopce — starší názov geomorfologického celku Burda. Na jeho území sú zriadené dve národné prírodné rezervácie – Burdov (pôvodný názov Kováčovské kopce-juh; vyhlásená 1966, rozloha 364 ha, zriadená na ochranu územia andezitovej pahorkatiny s najbohatšou teplomilnou flórou na Slovensku) a Leliansky les (pôvodný názov Kováčovské kopce-sever).

kovačickí insitní maliari

kovačickí insitní maliari, aj kovačickí naivní maliari — skupina naivných, neškolených výtvarných umelcov z obce Kovačica vo Vojvodine v Srbsku (jedno zo stredísk slovenskej menšiny v Srbsku) niekedy označovaná i ako kovačická naivná maliarska škola. Súhrnne sa tak nazýva niekoľko generácií maliarov autodidaktov, ktorí pôsobili v Kovačici od 2. polovice 20. stor. do súčasnosti (spolu ich je okolo 60); zaraďovaní sú k nim aj niekoľkí naivní maliari z blízkej obce Padina. Ich diela sa zväčša tematicky viažu na dedinské prostredie. Mnohí z nich vytvorili osobitý maliarsky štýl s charakteristickou štylizáciou foriem. V roku 1950 bol v Kultúrnom a osvetovom spolku Pokrok v Kovačici založený výtvarný krúžok, v roku 1952 usporiadali kovačickí insitní maliari prvú výstavu. V roku 1955 vznikla Galéria ľudových maliarov (aj Galéria sedliakov maliarov), ktorá bola v roku 2008 premenovaná na Galériu insitného umenia (srbsky Galerija naivne umetnosti) Kovačica a ktorá sa výrazným spôsobom podieľala na organizovaní umeleckého života v Kovačici i na prezentácii kovačických insitných maliarov v bývalej Juhoslávii i v zahraničí.

K najznámejším kovačickým insitným maliarom patria M. Jonáš (srbsky Jonaš) a Z. Chalupová (Halupova). Za zakladateľov kovačickej naivnej maliarskej školy sú pokladaní Martin Paluška (*1913, †1984) a Ján Sokol (Jan Sokol, *1909, †1982), ktorí začali maľovať v 30. rokoch 20. stor., neskôr sa začali venovať maľbe aj Michal Bíreš (Mihal Bireš, *1912, †1981) a Vladimír Boboš (Vladimir Boboš, *1906, †1978). K najvýznamnejším predstaviteľom školy patria Pavel Hrk (*1922, †1996), Ján Kňazovic (Jan Knjazovic, *1925, †1985), Ján Strakúšek (Jan Strakušek, *1926, †2014), Katarína Kožíková (Katarina Kožikova, *1926, †2007), Pavel Lacko (*1927, †1976), Ján Veňarský (Jan Venjarski, *1928, †1985), Ondrej Veňarský (Venjarski, *1930, †2019), Ján Garaj (Jan Garaj, *1930, †2003), Michal Povolný (Mihal Povolni, *1935), Alžbeta Čížiková (Čižikova, *1936), Katarína Karlečíková Severiniová (Katarina Karlečikova Severini, *1937), Ondrej Pilh (*1938, †1992), Eva Husáriková (Husarikova, *1942), Ján Husárik (Jan Husarik, *1942, †2017), Pavel Hajko (*1952), Ján Bačúr (Jan Bačur, *1937), Ján Žolnaj (Jan Žolnaj, *1953), Martin Markov (aj Marko, *1954, †2013), Zuzana Vereská (Vereski, *1955), Ján Glozik (Jan Glozik, *1957), Štefan Varga (*1959) a Pavel Cicka (*1961). Výtvarné umenie kovačických insitných maliarov predstavuje súčasť národnej identity vojvodinských Slovákov v Srbsku.

Kopské sedlo

Kopské sedlo — sedlo medzi Jahňacím štítom na juhozápade a vrchom Hlúpy na severe oddeľujúce Vysoké Tatry a Belianske Tatry, 1 749 m n. m. Vzniklo eróznou činnosťou v mieste menej odolných verfénskych bridlíc. Východným smerom od sedla začína dolina Predné Meďodoly, severozápadným smerom dolina Zadné Meďodoly. Vedie ním značkovaný turistický chodník z Doliny Bielych plies (prostredná vetva Doliny Kežmarskej Bielej vody) do doliny Zadné Meďodoly a na hrebeň Belianskych Tatier.

Köprülüovci

Köprülüovci, tur. Köprülü — osmanský rod albánskeho pôvodu, ktorého členovia zohrávali významnú úlohu v dejinách Osmanskej ríše i novodobého Turecka. Pochádzalo z neho viacero veľkovezírov, ktorí v období veľkej politickej nestability (2. polovica 17. – začiatok 18. stor.) skoncentrovali moc v ríši do svojich rúk s cieľom nastoliť poriadok; toto obdobie sa preto označuje aj ako köprülüovská éra (Köprülüler Devri) alebo konsolidácia.

Meno rodu je odvodené od tureckého mesta Vezirköprü (75 km západne od mesta Samsun), v ktorom mal svoje sídlo zakladateľ rodu Köprülü Mehmed Paša (15. 9. 1575 stredné Albánsko – 31. 10. 1661 Edirne, pochovaný v Istanbule); podľa množstva popráv, ktoré nariadil, býva niekedy nazývaný aj Krvavý alebo Krvilačný. V mladom veku bol v rámci vyberania tzv. krvnej dane (devširme; → janičiari) násilne privedený do Istanbulu. Postupne vystriedal rôzne práce (napr. pomocník v kuchyni) a funkcie (komorník, pokladník, hlavný inšpektor cechov, náčelník polície), bol aj príslušníkom osmanskej jazdeckej jednotky sipáhiov. V rokoch 1634 – 35 zastával úrady sandžakbega Amasye, v roku 1644 beglerbega Trabzonu, 1647 Jágru (dnes Eger), 1648 Karamanu a 1650 Anatólie. V roku 1656 bol sultánom Mehmedom IV. vymenovaný za veľkovezíra a na základe dohody s ním disponoval neobmedzenými právomocami. Podľa dobových historikov bol schopným štátnikom, ktorý navrátil do Osmanskej ríše poriadok a prosperitu. Ústrednú moc upevnil reformami (o. i. zreorganizoval armádu a loďstvo) a tvrdým postupom proti odporcom a nepriateľom. V roku 1657 prelomil benátsku blokádu Dardanel, v rokoch 1658 – 59 krvavo potlačil povstania v Anatólii. Tvrdo zasiahol proti Sedmohradsku, ktoré bolo vazalom Osmanskej ríše, a proti jeho kniežaťu Jurajovi II. Rákocimu, ktorý sa usiloval o samostatnú politiku ohrozujúcu ústrednú osmanskú moc (1657 a 1658 ho dal zosadiť z trónu a 1658 spustošiť Sedmohradsko).

V jeho politike úspešne pokračoval jeho najstarší syn Köprülüzade Fazyl Ahmed Paša (tur. Fazıl Ahmed; 1635 Vezirköprü – 3. 11. 1676 usadlosť Kara Biber neďaleko Edirne, pochovaný v Istanbule); meno Köprülüzade nie je priezvisko, v turečtine znamená potomok Köprülüovcov. Študoval v Istanbule a vďaka otcovmu vplyvu bol ako šestnásťročný vymenovaný za člena učiteľského zboru (müderris) jednej zo siedmich najprestížnejších madrás v Istanbule, neskôr bol jedným z jej popredných učiteľov (baş müderris). V roku 1657 bol na otcovu žiadosť vymenovaný za beglerbega Erzurumu s titulom vezír, 1658 bol vyslaný do Damasku, kde získal verejné uznanie zrušením dvoch nepopulárnych daní a zlikvidovaním skupín miestnych banditov, 1661 bol vymenovaný za beglerbega Aleppa (dnes Halab) a zároveň povolaný do Istanbulu ako zástupca veľkovezíra. Po otcovej smrti (1661) sa stal veľkovezírom. Podnikol niekoľko vojenských výprav. V roku 1663 počas výpravy proti Habsburgovcom osmanská armáda pod jeho vedením obsadila strategickú pevnosť Nové Zámky a vyrabovala oblasť Ponitria. V lete 1664 po prehre v bitke pri Svätogotthardskom priesmyku uzavrel s Habsburgovcami Vašvársky mier. V roku 1669 dobyl Benátčanmi ovládanú strategickú pevnosť Iraklio (tal. Candia) na Kréte, čím ukončil turecko-benátsku vojnu. Počas štvrtej turecko-poľskej vojny (1672 – 76; → turecké vojny), ktorej sa zúčastnil po boku sultána Mehmeda IV., dobyl v roku 1672 pevnosť Kamenec Podolský (dnes Kamianec-Podiľskyj, Ukrajina); 18. 10. 1672 bola v dnešnom ukrajinskom meste Bučač uzatvorená mierová dohoda s poľským kráľom Michalom Korybutom Wiśniowieckym, na základe ktorej sa Poľsko v prospech Osmanskej ríše vzdalo oblasti Podolia. Pretože poľský snem túto dohodu odmietol ratifikovať, pokračoval vo vojenských ťaženiach proti Poľsku (1673 a 1674), ktoré boli ukončené podpísaním dohody v dnešnom ukrajinskom meste Žuravno (17. 10. 1676). Po jeho smrti sa veľkovezírom stal Kara Mustafa Paša z Merzifonu (1676 – 83), ktorý sa ako adoptovaný syn Köprülüa Mehmeda Pašu zahŕňa do rodu Köprülüovcov.

Ďalší syn Köprülüa Mehmeda Pašu a mladší brat Köprülüzadeho Fazyla Ahmeda Pašu Köprülüzade Fazyl Mustafa Paša (Fazıl Mustafa; 1637 Vezirköprü – 19. 8. 1691 pri Slankameni, dnes Stari Slankamen, Srbsko) študoval spolu s bratom v Istanbule, v roku 1659 sa stal členom sultánovej stráže (mal hodnosť müteferrika) a 1669 sa zúčastnil obliehania Iraklia. Od roku 1680 zastával rôzne funkcie (o. i. 1687 správca Istanbulu). Zohral významnú úlohu pri zosadení sultána Mehmeda IV. (1687). V roku 1689 ho Mehmedov nástupca, sultán Sülejman II. (*1642, †1691, vládol od 1687), vymenoval za veľkovezíra. Hneď po nástupe do funkcie sa pokúsil obnoviť morálku a disciplínu osmanských jednotiek, začal s reformou elitných janičiarskych zborov a palácovej jazdy, zaviedol novú vojenskú výstroj a taktiku. Zároveň zrušil niektoré špeciálne novozavedené dane, ktoré poburovali kresťanské obyvateľstvo Rumélie. V roku 1690 sa mu podarilo od Habsburgovcov dobyť naspäť Niš, Smederevo a Belehrad. Zahynul v bitke pri Slankameni.

K ďalším významným veľkovezírom z rodu Köprülüovcov patrili synovec Köprülüa Mehmeda Pašu Hüseyin Paša (Amdžazade Köprülü Hüseyin Paša, tur. Amcazade), ďalej najstarší syn veľkovezíra Köprülüzadeho Fazyla Mustafu Pašu Köprülüzade Numan Paša (1670 Istanbul – 6. 1. 1719 Iraklio), v roku 1701 beglerbeg Erzurumu, 1702 beglerbeg Anatólie a počas vlády sultána Ahmeda III. nakrátko veľkovezír (1710), ktorý po porážke švédskej armády v bitke pri Poltave (8. 7. 1709) poskytol azyl švédskemu kráľovi Karolovi XII., a Köprülüzade Abdullah Paša (1684 – 1735), jeden z veliteľov osmanských vojsk počas vojen s Perziou.

Kôprová dolina

Kôprová dolina — dolina na rozhraní Západných Tatier a Východných Tatier; dĺžka 12 km. Národná prírodná rezervácia v Tatranskom národnom parku v katastri mesta Vysoké Tatry v okrese Poprad; vyhlásená v roku 1991, rozloha 3 221 ha; zriadená na ochranu mimoriadne hodnotného územia s ľadovcovými formami reliéfu. Preteká ňou Kôprovský potok, v jej hornej časti padá cez prah bočnej doliny Nefcerka Kmeťov vodopád, najvyšší vodopád Slovenska (80 m). Východná strana Kôprovej doliny má pôvodnú krajinnú štruktúru, nenarušené lesné a kosodrevinové porasty i zriedkavé alpínske fytocenózy, v južnej časti je atypický výskyt buka.

Kopráš

Kopráš — miestna časť obce Magnezitovce.

Kopec

Kopec — miestna časť obce Košecké Podhradie.

Kopec

Kopec — geomorfologický podcelok v juhozápadnej časti Skorušinských vrchov. Budovaný horninami vnútrokarpatského flyšu s prevahou lavicovitých pieskovcov. Reliéf má ráz vrchoviny až nižšej hornatiny s hladko modelovanými tvarmi, najvyšší vrch Kopec, 1 251 m n. m. Na území prevládajú lúky a pasienky, na strmších svahoch sú zachované porasty smrečín.

Kopčianske slanisko

Kopčianske slanisko — národná prírodná rezervácia v katastri obce Zemplínske Kopčany v okrese Michalovce; vyhlásená v roku 1982, rozloha 9,1 ha. Zriadená na ochranu jedného z posledných zvyškov halofytnej vegetácie na Slovensku a jedinej zachovanej známej lokality halofytnej vegetácie na Východoslovenskej nížine. Územie s fragmentmi fytocenózy panónskej slanej stepi s výskytom viacerých halofytov.

Kopčany

Kopčany — obec v okrese Skalica v Trnavskom kraji na rozhraní Dolnomoravského úvalu, Borskej nížiny a Chvojnickej pahorkatiny v blízkosti rieky Morava pri hraniciach s Českom, 163 m n. m.; 2 550 obyvateľov (2023). Územie je budované riečnymi štrkmi a pieskami, má rovinný reliéf, je odlesnené a využívané poľnohospodársky. Kopčany sú lávkou cez Moravu (dobudovaná v novembri 2019, dĺžka 143 m, nadväzuje na cyklotrasu a chodník pre peších) spojené s naproti ležiacou obcou Mikulčice (Česko).

Obcou prechádza cesta I. triedy Bratislava – Malacky – Holíč, katastrom prechádza železničná trať Bratislava – Břeclav.

Obec je písomne doložená v roku 1392 ako Kopchan, 1773 Kopcsan, Koptschan, Kopcsány, 1786 Kopcschán, 1808 Kopcsán, Kopčany, v rokoch 1863 – 82 Kopcsán, 1888 – 1913 Kopcsány, v roku 1920 Kopčany.

Pôvodne patrila panstvu Holíč, od roku 1736 Habsburgovcom. V stredoveku existoval pri obci prievoz cez rieku Morava. V roku 1446 je tam doložené platenie mýta. Cisár František I. Štefan dal v obci po roku 1736 vybudovať žrebčín (chov arabských a španielskych koní je v Kopčanoch doložený už 1660 – 80), ktorý bol v roku 1765 povýšený na dvorský (Cisársky a kráľovský žrebčín, zrušený 1828, chov zanikol už 1826). V roku 1814 boli do žrebčína dovezené anglické plnokrvníky (70 kobýl a 3 žrebce z Anglicka a Francúzska) a v roku 1816 sa tam konali prvé porovnávacie dostihy anglických a arabských plnokrvníkov v Uhorsku. Žrebčín v Kopčanoch spolu s neďalekým Holíčskym zámkom patril k významným reprezentačným objektom Habsburgovcov. Po roku 1736 bol v obci zriadený rybník s priľahlými budovami na chov a odchyt divých kačíc, tzv. kačenáreň (od 1918 opustená). V 18. stor. bol v obci aj pivovar. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a remeslami.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu a eneolitu, halštatské sídlisko, žiarový hrob zo strednej bronzovej doby (stredodunajská mohylová kultúra), slovanská osada a pohrebisko z 9. stor., pohrebisko z 9. – 11. stor.

Stavebné pamiatky: Cisársky a kráľovský žrebčín postavený v rokoch 1736 – 52 podľa projektu Jeana-Nicolasa Jadota de Ville-Issey (štvorkrídlová stavba s vnútorným dvorom predstavuje súbor budov s barokovo-klasicistickou hlavnou dvojpodlažnou budovou, ku ktorej priliehajú maštale pre kone; prestavaný 1752 – 73, rekonštruovaný od 2005), ruiny neskorobarokovej kačenárne pri bývalom rybníku (po 1736), rímskokatolícky Kostol sv. Štefana kráľa v štýle historizmu (1862 – 63); západne od obce predrománsky veľkomoravský Kostol sv. Margity Antiochijskej s pozdĺžnou loďou a pravouhlou apsidou, postavený pravdepodobne v 9. alebo v 10. stor. v inundačnom pásme rieky Morava medzi dnešnými Kopčanmi a obcou Mikulčice (naproti niekdajšiemu veľkomoravskému mikulčickému hradisku, pôvodne jeho súčasť; prestavaný ranogoticky v polovici 13., goticky v polovici 16. a barokovo v 17. a 18. stor.; archeologický výskum od 1994, rekonštrukcie od 2000, interiér reštaurovaný od 2012, exteriér od 2014). V obci prežil časť detstva u starých rodičov Tomáš Garrigue Masaryk.

Kopaný závoz

Kopaný závoz — najvyšší vrch Krupinskej planiny, 775 m n. m. Je budovaný sopečnými andezitmi a pyroklastickými horninami.

Kopanice

Kopanice — miestna časť obce Makov.

Kopanice

Kopanice — miestna časť obce Hodruša-Hámre.

kontribúcia

kontribúcia [lat.] —

1. historické označenie rozličných druhov peňažných alebo naturálnych dávok vyberaných v minulosti v niektorých krajinách pravidelne alebo nepravidelne od obyvateľstva (s výnimkou šľachty, ktorá disponovala právom nezdaniteľnosti) a odvádzaných v prospech štátu. Kontribúcie sú z hľadiska vývoja daňových systémov pokladané za predchodcov dnešných priamych daní. Medzi pravidelne vyberané kontribúcie v Uhorsku patrili o. i. dymné (daň z jednotlivých domácností, komínov alebo ohnísk), deviatok (naturálna daň) a terragium (daň z pozemkov), ktoré boli v roku 1323 Karolom I. Róbertom nahradené priamou pozemkovou daňou z brány (portálnou daňou, → porta). K nepravidelne vyberaným kontribúciám patrili rozličné vojnové dane určené na financovanie vojenských výprav či na obranu krajiny, napr. kolekta (zavedená v 13. stor. Ondrejom II.) a subsídium (zavedené napr. v roku 1397 na financovanie protitureckých vojen);

2. v medzinárodnom práve vojnová daň: a) suma (peňazí), ktorú po skončení vojny vymáhal víťazný štát od porazeného. Rozsah, formy a podmienky kontribúcie stanovoval jednostranne víťazný štát, ktorý sa takto obohacoval na úkor porazeného (napr. Francúzsko zaplatilo v roku 1871 ako kontribúciu 5 mld. frankov Nemecku); b) suma (peňazí) vymáhaná okupačnou mocnosťou od civilného obyvateľstva na okupovanom území iba v prospech armády alebo administrácie na obsadenom území (nie na všeobecné potreby vojny). Musela byť primeraná zdrojom okupovaného územia, vyberala sa spravidla podľa predpisov o daniach a na základe potvrdenia.

V súčasnosti je akákoľvek forma kontribúcií protiprávna.

konskripcia

konskripcia [lat.] — zápis do zoznamu, spisovanie, súpis;

1. lat. conscriptio — v starovekom Ríme v období republiky (510 pred n. l. – 27 pred n. l.) zapísanie do zoznamu senátorov (album senatorum). Členmi senátu boli spočiatku iba patricijovia (patres). Zákon prijatý okolo roku 312 pred n. l. (lex Ovinia) preniesol právo zostavovania a vyhlasovania zoznamu senátorov (lectio senatus) z konzulov na cenzorov a plebejským prísediacim v senáte (conscripti) priznal práva skutočných senátorov (patres conscripti, zapísaní, t. j. plebejskí členovia senátu), ale bez výsad vyhradených pre patricijov. Tým sa patricijský senát zmenil na patricijsko-plebejský a pomenovanie patres conscripti, ktoré sa pôvodne vzťahovalo len na plebejských členov senátu, sa neskôr začalo vzťahovať na všetkých senátorov;

2. v Uhorsku v stredoveku i v novoveku vyhotovovanie súpisov na daňové a hospodárske (súpisy domov, pozemkov, majetku) i na vojenské (zoznamy mužov s brannou povinnosťou) účely, od 18. stor. aj súpisov obyvateľstva; pri cirkevných kánonických vizitáciách sa vykonávala konskripcia ako súpis týkajúci sa hospodárskej a finančnej situácie v jednotlivých farnostiach (súpis vybavenia, majetku patriaceho ku kostolu, darov).

Konské

Konské — miestna časť obce Podhradie (okres Martin).

Konská

Konská — obec v okrese Žilina v Žilinskom kraji v Žilinskej kotline, 435 m n. m.; 1 650 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnymi horninami, na ktorých sú štrkové kvartérne usadeniny. Na nich sa vytvoril pahorkatinný reliéf. Územie je odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Obec je písomne doložená v roku 1350 ako Kunszka, 1368 Duo villa Konzka, 1439 Konzka, 1456 Konska, 1471 Konzka, 1473 Konczka, Kanczka, v rokoch 1474, 1476, 1488 Konska, v roku 1496 Konzka, v rokoch 1540, 1571 – 73 Koneczka, v roku 1773 Konszka, Konska, 1786 Konszka, 1808 Konszka, Konská, v rokoch 1863 – 82 Konszka, 1888 – 1913 Kunfalva, 1920 – 27 Konská, 1927 – 29 Konská-Rajecké Teplice, v roku 1929 Konská.

V roku 1951 z nej bola vyčlenená obec Rajecké Teplice, 1980 sa stala súčasťou Rajeckých Teplíc, 1989 sa opäť osamostatnila. Patrila postupne panstvám Žilina, Hričov, Strečno, od polovice 15. stor. panstvu Lietava, od roku 1628 viacerým zemepánom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom koní a oviec, povozníctvom, rybárstvom a včelárstvom, neskôr aj tkaním plátna. Existovala tam tehelňa.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky klasicistický Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej (1840, 1949 postavená veža, naposledy upravený 1996).

Konská

Konská — obec v okrese Liptovský Mikuláš v Žilinskom kraji na rozhraní Podtatranskej kotliny a Západných Tatier, 755 m n. m.; 223 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnym flyšom, na ktorom sú usadeniny glacifluviálnych kužeľov, v tatranskej časti je budované kryštalickými horninami. Na kužeľoch sa vytvoril pahorkatinný reliéf prechádzajúci v oblasti Západných Tatier do hornatinného. Územie je čiastočne zalesnené, prevládajú lúky a pasienky.

Obec je písomne doložená v roku 1357 ako Versmyhalfalua, 1391 Veresmihalfyahaza, 1426 Vereshaza, 1553 Konzka, v rokoch 1572 – 1600 Konska Wesz, Konczkalwk, Konska, Konzka, v roku 1773 Konska, 1786 Konszka, 1808 Konszka, Konská, v rokoch 1863 – 1913 Konszka, 1920 – 76, v roku 1990 Konská.

V rokoch 1976 – 90 bola pričlenená k obci Liptovský Ondrej. Pôvodne patrila Andreánskym a Detrichovcom z Beňadikovej, v 16. stor. aj iným zemanom z Beňadikovej. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec a koní.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z mladšej kamennej a z laténskej (púchovská kultúra) doby, stredoveké sídlisko (14. – 15. stor.).

Stavebné pamiatky: drevená zvonica (1919).

Konrádovce

Konrádovce, Korlát — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Cerovej vrchovine, 231 m n. m.; 323 obyvateľov, 18,6 % slovenskej, 77,4 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované neogénnymi pieskovcami, z ktorých vystupujú odolnejšie zvyšky sopečných hornín, je prevažne zalesnené, v porastoch prevládajú dub, buk a agát.

Obec je písomne doložená v roku 1341 ako Codarfolwa, Coradfeulde, 1342 Korlathteluky, v rokoch 1478 – 83 Korlathfalwa, v roku 1489 Korlathy, v rokoch 1773, 1786 Korlath, v roku 1808 Korláth, Korlát, v rokoch 1863 – 1902 Korlát, 1907 – 13 Korláti, 1920 – 38 Korlát, 1938 – 45 Korláti, 1945 – 48 Korlát, v roku 1948 Konrádovce.

Obec vznikla pravdepodobne v 2. polovici 13. stor., patrila Séčéniovcom, neskôr (asi od 17. stor.) viacerým zemanom. V rokoch 1938 – 44 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a povozníctvom, koncom 19. a začiatkom 20. stor. niektorí aj prácou v čadičových lomoch v okolí. V katastri obce existovali osady Civegfalva a Šimonovce. Osada Civegfalva (písomne doložená 1573 ako Chentegfalua) vznikla asi v 13. stor., spustla v dôsledku vojen v 1. polovici 17. stor. a pretrvávala ako samota. Osada Šimonovce (písomne doložená 1246 ako Simon) patrila Séčéniovcom, zanikla počas protitureckých vojen koncom 16. stor.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Panny Márie (1938).

Konkoľ

Konkoľ — mestská časť Hurbanova.

Koniarska planina

Koniarska planina — geomorfologický podcelok v západnej časti Slovenského krasu. Je budovaný hrubými súvrstviami strednotriasových vápencov a dolomitov. Koniarska planina je mierne naklonená plošina klesajúca od severu na juh do nadmorských výšok 350 – 400 m n. m., maximálnu výšku dosahuje vrch Veterník, 610 m n. m. Sú na nej dobre vyvinuté povrchové krasové formy – krasové jamy, úvaly, škrapy, jaskyne, priepasti a ponory. Územie má pestrý vegetačný kryt, na plytkých pôdach a slnečných svahoch rastú teplomilné dubové spoločenstvá, na hlbších pôdach mezofilné dubovo-hrabové lesy, na odlesnených častiach sú trávnaté plochy. Na východných svahoch je NPR Pod Strážnym hrebeňom.

Koniarovce

Koniarovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji vo východnej časti Nitrianskej pahorkatiny v doline rieky Nitra, 156 m n. m.; 647 obyvateľov (2021). Územie je budované neogénnymi usadenými horninami, na ktorých sú spraše a pozdĺž Nitry riečne uloženiny, má rovinný až pahorkatinný reliéf, je odlesnené a poľnohospodársky využívané. Obec vznikla po 1902 zlúčením obcí Lovasovce a Somorová. Písomne doložená 1907 ako Lovásziszomorfalu, 1913 Szomorlovászi, 1920 Somorová-Lovasovce, 1927 – 48 Lovasovce, 1948 Koniarovce.

Obec Lovasovce (písomne doložená 1236 ako Lowaz, 1264 Luaz, 1356 Luazfewld, 1532 Lowazy, 1570 Lovazy aliter Lowazowcze, 1773 Lovaszy, Lowasowitz, Lowasowcze, 1786 Lowászi, Lowasowce, 1808 Lovászi, Lowásowce, 1863 – 1902 Lovászi) bola pôvodne sídlom kráľovských koniarov, 1264 ju vlastnili premonštráti zo Žitného ostrova, 1295 patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, v 15. – 16. stor. panstvu Jelenec, v 17. stor. panstvu Preseľany. Časť obce patrila Nitrianskemu biskupstvu a Aponiovcom, v 18. stor. Zayovcom.

Obec Somorová (písomne doložená 1356 ako Zamard, 1498 Zomorfalwa, 1773 Szomorfalva, Somorowa, 1786 Somorfalwa, Somorowa, 1808 Szomorfalva, Somorowá, 1863 Szomorfalu, 1873 – 82 Szomorfalva, 1888 Zomorfalu, 1892 – 1902 Szomorfalu) patrila pôvodne domácim zemanom Zomorovcom, od 16. stor. Nitrianskemu biskupstvu, neskôr viacerým zemanom, časť obce vlastnili paulíni z Lefantoviec.

Obyvatelia obidvoch obcí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické doklady osídlenia sú z neolitu, eneolitu a z bronzovej doby, halštatské sídlisko a stredoveké osídlenie. Stavebné pamiatky: neoklasicistická kúria rodiny Siebertovcov (18. stor., prestavaná 1898 – 1900 a 1928) so záhradou (koniec 18. stor., upravená 1900), zvonica (pôvodne drevená zo začiatku 19. stor., neskôr murovaná, 1992 zrekonštruovaná, s pôvodným zvonom z 1807), klasicistická kaplnka (19. stor.) na miestnom cintoríne, rímskokatolícky Kostol Sedembolestnej Panny Márie (2004).

kondicionári

kondicionári [lat.], aj kondicionáli — v stredovekom Uhorsku vrstva podmienečne slobodného poddanského obyvateľstva s osobitným postavením. Vyčlenila sa koncom 11. stor., v rámci poddanského stavu tvorila spoločenskú vrstvu ľudí, ktorí získali istú formu osobnej slobody (neboli nevoľníkmi) spojenú s vlastníctvom a s užívaním pôdy. Udelenie týchto práv (donácií) bolo podmienené (lat. condicio = podmienka, odtiaľ názov) vykonávaním služby pre svojho pána. Takto podmienečne slobodní poddaní sa svojím postavením nachádzali v hierarchii medzi úplne slobodným a poddanským obyvateľstvom. Nezískali síce rovnaké práva ako slobodní, ich postavenie sa však oproti najnižšie postaveným poddaným zlepšilo. Patrili medzi nich napr. jobagióni, ktorí boli povinní vykonávať najmä vojenskú službu, a hradčania (castrenses), ktorí tvorili služobníctvo hradu. Kondicionári slúžili svojim pánom aj v špecifických službách, napr. ako psiari, dravci (zaoberali sa chovom a výcvikom psov a lovom zveri) alebo pohraniční strážcovia.

Končitá

Končitá — miestna časť obce Zázrivá.

Končistá

Končistá — štít vo Vysokých Tatrách v bočnom hrebeni vybiehajúcom z Popradského Ľadového štítu oddeľujúci Batizovskú dolinu od Štôlskej doliny, 2 535 m n. m. Je budovaný granitoidnými horninami. Patrí k najvýraznejším vrchom Tatier. Pre svoju ľahkú prístupnosť je obľúbeným cieľom turistov.

komposesorát

komposesorát [lat.] — druh podielového majetkového spoluvlastníctva v novovekom Uhorsku. Spoluvlastníkmi (lat. compossessores) šľachtického majetku (panstva) zahŕňajúceho pozemky (lúky, lesy, pasienky), ale aj menšie regálne práva sa na základe pokrvného príbuzenstva a dedičskej príslušnosti k spoločnému šľachtickému predkovi stali všetci členovia rodu. K základným znakom komposesorátu patrili nedeliteľnosť majetku, nemožnosť scudzenia a zaťaženia pôdy a rozhodovanie hlasovaním na zhromaždení spoluvlastníkov podľa veľkosti podielov. Komposesoráty začali vznikať v 17. stor. a podľa veľkosti a významu sa rozoznávali komposesoráty vyššej šľachty a komposesoráty drobných zemianskych rodov.

Pri komposesorátoch vyššej šľachty so substitúciou aj po ženskej línii (v dôsledku čoho sa komposesormi týchto feudálnych panstiev stávali viaceré rody) mohli komposesori vlastniť reálne podiely, t. j. spoluvlastníkom patrilo právo k presne vymedzenej časti nedeliteľnej veci (napr. panstvo Beckov, Branč), alebo ideálne podiely, t. j. spoluvlastníkom nepatrila žiadna reálne určená časť spoločnej nedeliteľnej veci, mali k nej iba určité práva a povinnosti (napr. Oravský komposesorát). Komposesoráty spravovali direktori a im podriadený úradnícky aparát. Najvýznamnejší komposesorát na území dnešného Slovenska, Oravský komposesorát, vznikol v roku 1621 po vymretí mužskej línie rodu Turzovcov, po smrti palatína a oravského župana Juraja Turzu (1616), ktorému cisár Rudolf III. za zásluhy v bojoch proti Turkom daroval v roku 1606 do dedičného vlastníctva hrad a panstvo Orava a dedičské práva rozšíril aj na jeho ženské potomstvo. Turzo testamentárne odkázal majetok svojim siedmim dcéram a ich potomkom, dcéry spolu so svojimi manželmi vytvorili spolok spolumajiteľov Oravského hradného panstva, ktoré sa stalo základom novovzniknutého Oravského komposesorátu (patrili k nemu aj časť Lietavského hradného panstva a časť panstva Ostrý Kameň); jeho spoluvlastníkmi sa tak postupne stali príslušníci ďalších rodov (Erdődiovci, Esterháziovci, Révaiovci a i.). Oravský komposesorát, ako najväčší komposesorát na území Slovenska, tvorilo koncom 19. stor. 32-tis. ha pozemkov, najmä lesov, jeho správa sídlila v Oravskom Podzámku.

Komposesorátoch drobných zemianskych rodov (zemianske, resp. drobnozemianske komposesoráty) spravidla vznikali po povýšení celej obce (zvyčajne za zásluhy vo vojne) do zemianskeho stavu, pričom zemianske rody sa stávali spoluvlastníkmi chotára určitej dediny. Spravoval ich najstarší člen rodu, neskôr volený správca. Komposesoráty sa zachovali aj po zrušení poddanstva (1848), ich spoluvlastníkmi sa stávali aj urbárnici, t. j. nešľachtici. Slobodní roľníci si od komposesorátu prenajímali pasienky a klčoviská. Od roku 1898 začal odbornú správu komposesorátu vykonávať štát. Po roku 1918 sa najväčším komposesorátom stala ČSR, v roku 1945 boli komposesoráty znárodnené a začlenené do podnikového systému Štátnych lesov. V súčasnej právnej úprave komposesorát ako druh pozemkového spoločenstva neexistuje, termín komposesorát sa však objavuje v názvoch niektorých pozemkových spoločenstiev, ktoré vznikli po roku 1990 (po prijatí viacerých zákonov o navrátení vlastníctva k pozemkom; → reštitúcia).

Kompiš, Peter

Kompiš, Peter, 21. 5. 1886 Martin – 12. 7. 1945 Praha, pochovaný v Příbrame — slovenský spisovateľ a novinár. V rokoch 1908 – 14 pracoval ako samostatný kníhkupec v Martine, kde v rokoch 1910 – 14 redigoval Kupecké, priemyselné a hospodárske noviny. Po návrate z frontu počas 1. svetovej vojny pôsobil v rokoch 1917 – 18 ako úradník Úverovej banky v Ružomberku, 1918 – 19 ako redaktor Slovenského týždenníka v Budapešti, 1919 – 32 ako vedúci redaktor slovenskej rubriky novín Venkov v Prahe.

Jeho literárna tvorba je charakteristická umeleckou nenáročnosťou a stereotypnosťou. Debutoval časopisecky v roku 1902 a knižne v roku 1908 veršovanou hrou s piesňami Vohľady ispahanského emira Mehmeta s orientálnym námetom, podobný námet spracoval aj v hre Istafa Beg alebo Nevýskaj, kým si nepreskočil (1910). Bol aj autorom zbierky poviedok Slovenské rozprávky (1918), dramatizácií slovenských ľudových rozprávok Popelvár (1923) a Pamodaj šťastia, lavička (1936), básnických zbierok Zlaté lísťa (1925) a Stroskotanec sférických letov (1927) a dobrodružných románov Lovec jaguárov (1926), Bludná púť velikého čarodeja (1929) a Zelený mlyn (1934), spoluautor memoárov Na slovenském bojišti. Vzpomínky válečných zpravodajů J. Kalvy a P. Kompiše (1920).

Komov

Komov — miestna časť obce Čierny Balog.

komorský gróf

komorský gróf, lat. comes camerae, comes urburae — nájomca banskej komory alebo mincovej komory, kráľovský úradník na čele banskej komory. Úrad komorského grófa bol v banských oblastiach na Slovensku zriadený v 1. polovici 14. stor. za vlády Karola I. Róberta najmä vo významných banských mestách (Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Smolník). Zastávali ho súkromní nájomcovia z radov šľachty či mešťanov, ktorí si prenajímali niektorú banskú, no najmä mincovú komoru (v Kremnici v období stredoveku bola prenajímaná na jeden rok). Komorskí grófi mohli na území danej komory slobodne podnikať napr. s potravinami, s vínom alebo s vlastnými banskými dielami. V súdnej oblasti podliehali kompetencii taverníka a v najvyššej inštancii súdu panovníka. K povinnostiam komorského grófa v banskej komore patrilo napr. otváranie nových baní na území komory či dohľad nad výberom urbury (banskej dane), v mincovej komore zabezpečenie pravidelnej razby mincí.

V roku 1548 bola za vlády Ferdinanda I. dobudovaná erárna komorská banská správa, stredoslovenské banské mestá boli podriadené Dolnorakúskej komore, neskôr Dvorskej komore vo Viedni. Jednotná banská správa v Uhorsku bola zavedená v roku 1573 na základe banského poriadku cisára Maximiliána II. Bol zriadený Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici na čele s hlavným komorským grófom, ktorého vymenúval panovník. Hlavný komorský gróf (funkcia bola prvýkrát obsadená až 1598) stál na čele celého baníctva, hutníctva a mincovníctva v siedmich stredoslovenských banských mestách, podliehalo mu všetko, čo súviselo s baníctvom (napr. lesy). Boli mu podriadení komorskí podgrófi v Banskej Štiavnici a Kremnici i správca baní v Banskej Bystrici. Dohliadal aj na správu komorských panstiev a komorských majetkov.

komora

komora [gr. > lat.] —

1. skladovací priestor domu alebo bytu. Na Slovensku pôvodne jedna zo základných zložiek tradičného trojpriestorového roľníckeho domu (popri izbe a pitvore), nevykurovaný tmavý alebo slabo osvetlený priestor, vedľajšia miestnosť slúžiaca najmä na uskladňovanie zásob potravín (špajza), drobného náradia, šiat a iných predmetov. V početnejších alebo v príbuzensky rozvetvenejších rodinách sa popri skladovaní využívala aj na spanie, najčastejšie slobodných členov rodiny alebo novomanželov. V domoch majetných gazdov sa nachádzalo aj viacero komôr. Ďalšia komora sa využívala najmä na skladovanie obilia (sýpka, stodola). Stála ako samostatný objekt vo dvore, na ulici pred domom alebo aj pod spoločnou strechou s domom, prípadne v niektorých oblastiach aj na poschodí;

2. archeol., archit. a) hrobová komora → komorový hrob;

b) pohrebná komora — uzatvorený krytý priestor určený na posmrtné uloženie zosnulého (jeho pohrebná miestnosť, kde bol zvyčajne uložený v sarkofágu), súčasť zložitejších stavieb (hrobiek) s nadzemnými i s podzemnými priestormi. Pohrebné komory sa budovali najmä vo vyspelejších, centrálne organizovaných ríšach, napr. v starovekom Egypte. Pohrebné komory niektorých faraónov zaberali plochu až 20 – 50 m2, boli umiestnené až 20 – 30 m pod povrchom, obklopené miestnosťami či výklenkami na uloženie výbavy mŕtveho a spojené chodbami i šachtami s nadzemnými časťami hrobky, v ktorých boli sakrálne stavby. Celý komplex mal tvar mastaby, neskôr pyramídy;

3. hist. pôvodne miestnosť (lat. camera, gr. kamara), v ktorej panovník (napr. vo Franskej ríši) uschovával svoj súkromný majetok, aj miesto, kde sa prerokúvala jeho správa. Neskôr úrad pre finančné a hospodárske záležitosti a správu určitého majetku (napr. apoštolská komora), v užšom význame štátna pokladnica (erár) vo feudálnom Uhorsku, kde sa ako kráľovské komory označovali inštitúcie, ktoré vyberali kráľovské dane a dávky, spravovali sklady a mali na starosti výber príjmov z jednotlivých druhov kráľovského regálu (najmä vyberanie urbury, výkup alebo zámenu drahých kovov na razenie mincí), dozerali aj na banskú a hutnícku výrobu; ich zložkami boli preto aj banská komora, mincová komora a soľná komora. Budova, v ktorej bolo sídlo komory, sa nazývala komorský dvor (dom). Prvé kráľovské komory boli zriadené už v období vlády Arpádovcov. V Uhorsku pôsobila kráľovská komora v Košiciach (písomne doložená 1297; pod jej správu patrilo Horné Uhorsko; zanikla 1536), Bratislave (územie od Dunaja po Liptov), Budíne (Zadunajsko) a Záhrebe (Chorvátsko a Slavónsko). Po začlenení Uhorského kráľovstva do habsburskej monarchie (1526) bola 1527 Ferdinandom I. zriadená Dvorská komora vo Viedni, ktorá ako jeden z troch ústredných dvorských úradov (popri dvorskej vojenskej rade a dvorskej kancelárii) spravovala finančné záležitosti celej habsburskej ríše. Podliehali jej aj novozriadené, tzv. zemské komory v jednotlivých krajinách monarchie: Dolnorakúska komora (od 1548 jej podliehali aj banské mestá na Slovensku), Hornorakúska komora, Česká komora a Uhorská komora (zriadená 1528, pôsobila do 1848), ktorých úlohou bola správa kráľovských majetkov, evidovanie príjmov z kráľovského regálu a slobodných kráľovských miest, vyberanie daní, ako aj kontrola výdavkov. V roku 1539 bola z Uhorskej komory ako jej pomocný orgán vyčlenená Spišská komora;

4. muzeolog. → komora umenia a divov;

5. politol. zaužívaný názov jednej z dvoch častí zákonodarného orgánu štátu, parlamentu, napr. v Česku dolná komora (Poslanecká snemovňa) a horná komora (Senát) Parlamentu Českej republiky, v Spojenom kráľovstve dolná komora (Poslanecká snemovňa, House of Commons) a horná komora (Snemovňa lordov, House of Lords);

6. práv. profesijná komora — stavovská organizácia, verejnoprávna neštátna a samosprávna inštitúcia združujúca fyzické alebo právnické osoby s požadovanou kvalifikáciou alebo vykonávajúce podnikateľskú činnosť v odvetví, v ktorom príslušná komora pôsobí. Jej základnou úlohou je podporovať a presadzovať záujmy svojich členov, ochraňovať ich stavovskú česť, vytvárať vhodné podmienky na výkon ich práce, poskytovať im metodické usmernenie, organizovať a zabezpečovať sústavnú vzdelávaciu a edičnú činnosť a pod. Každá komora vydáva svoj štatút, vnútorné predpisy, kontroluje ich dodržiavanie, ako aj dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov súvisiacich s činnosťou členov a z ich nedodržiavania vyvodzuje disciplinárne opatrenia. Vedie zoznam svojich členov, ich register, vydáva osvedčenia o členstve. Komoru riadia jej orgány (valné zhromaždenie, predstavenstvo, predseda, dozorná rada, prípadne disciplinárna komisia). Členstvo v príslušnej komore je dobrovoľné (napr. v prípade živnostníkov či poľnohospodárov) alebo povinné (napr. v prípade advokátov, audítorov, notárov, patentových zástupcov, geodetov, autorizovaných architektov či autorizovaných stavebných inžinierov; prijatie za člena komory je podmienené zložením osobitnej skúšky a sľubu). V roku 2017 pôsobilo na území SR viac ako 25 profesijných komôr, napr. Slovenská obchodná a priemyselná komora, Slovenská živnostenská komora, Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, Slovenská lesnícka komora, Slovenská banská komora, Slovenská advokátska komora, Notárska komora SR, Slovenská komora patentových zástupcov, Slovenská lekárska komora, Slovenská komora architektov, Komora geodetov a kartografov, Americko-slovenská obchodná komora, Francúzsko-slovenská obchodná komora;

7. v technických zariadeniach uzavretý priestor, v ktorom prebieha nejaký dej, meranie, pozorovanie, napr. v astronómii prenesene v minulosti a) označenie ďalekohľadu (napr. Bakerova-Schmidtova komora) ako optického prístroja, ktorého optická sústava je uzatvorená v tzv. komore; b) označenie fotografického prístroja na pozorovanie a fotografovanie oblohy alebo jej časti (→ celooblohová komora) alebo nebeských objektov (→ Markowitzova komora);

dopr. → vzduchová komora;

ekol. → biotermická komora;

fotogr. → tmavá komora;

el.tech. → bezodrazová komora, → dozvuková komora;

fyz. → bublinová komora; → hmlová komora, → ionizačná komora, → iskrová komora;

hydrol., stav. → odľahčovacia komora, → plavebná komora, → vyrovnávacia komora;

lek. → barokomora;

stroj. → spaľovacia komora, → zvukotesná komora;

8. poľov. a) hrudná dutina raticovej zveri;

b) najzazverenejšia časť poľovníckeho revíru;

c) uzavretý priestor na prezimovanie zveri, → komorovanie (zveri);

d) rozšírená časť brlohu hlodavcov;

9. prázdny priestor v niečom, dutá časť niečoho, dutina, napr. v anatómii srdcová komora, mozgová komora, vo vojenstve nábojová komora a pod.

komitát

komitát, lat. comitatus, aj kráľovský komitát, hradské španstvo — základná územnosprávna jednotka v Uhorskom kráľovstve v 11. – 13. stor. Vyvinula sa z pôvodných, starších územných jednotiek existujúcich už vo veľkomoravskom období (→ hradské zriadenie). Komitátna štruktúra bola vytvorená na začiatku 11. stor. za vlády uhorského kráľa Štefana I. Keďže majoritným vlastníkom pôdy v Uhorsku bol v 11. a 12. stor. kráľ, bolo nevyhnutné zamerať organizáciu krajiny predovšetkým na správu kráľovských (patrimoniálnych) majetkov. Centrom komitátu bol kráľovský hrad s prináležiacimi majetkami. Na jeho čele stál župan (comes), ktorý bol kráľovským úradníkom a jeho vymenovanie alebo odvolanie bolo výlučne v právomoci kráľa. K povinnostiam župana patrilo predovšetkým dohliadať na hospodársku organizáciu a správu kráľovských majetkov; zodpovedal za výber daní (1/3 si ponechal ako príjem, zvyšok odvádzal kráľovi), mal súdne a vojenské kompetencie, na kráľov príkaz bol povinný zostaviť vojenskú ozbrojenú jednotku (→ jobagióni).

V 11. stor. existovali na území Slovenska tieto komitáty: Bratislavský, Nitriansky, Komárňanský, Trenčiansky, Novohradský (na juhu str. Slovenska), Hontiansky (vyčlenený z Novohradského), Tekovský, Gemerský, Turniansky, Zemplínsky, Novohradský (Novum Castrum, resp. comitatus Novi Castri s centrom v Abovskom Novohrade, v 2. pol. 13. stor. sa začal nazývať aj Abovský), rozprestierajúci sa na území neskoršej Abovskej, Šarišskej a Hevešskej stolice (dnes územie v Maďarsku), a Užský (z väčšej časti sa rozprestieral na území dnešnej Ukrajiny). Na územie Slovenska v 11. stor. zasahovali aj Ostrihomský, Mošonský a Rábsky komitát. V 12. stor. vznikli Zvolenský (rozprestieral sa na území neskoršej Zvolenskej, Liptovskej, Oravskej a Turčianskej stolice) a Spišský komitát a v pol. 13. stor. Šarišský (vyčlenený z komitátu Novum Castrum) komitát. Na juhozáp. Slovensku existovali aj tzv. pohraničné komitáty so strážnymi pohraničnými hradmi (Šintava, Hlohovec, Beckov, Šaštín, Bana).

V 13. stor. nastal úpadok kráľovskej moci, začala narastať moc uhorskej šľachty a komitáty sa postupne začali transformovať na šľachtické stolice (župy); do konca 13. stor. sa takto pretvorili Abovský (býv. Novum Castrum), Bratislavský, Gemerský, Hontiansky, Komárňanský, Novohradský, Ostrihomský a Zemplínsky komitát, na prelome 13. a 14. stor. Spišský, Turniansky a Užský komitát, v 1. pol. 14. stor. Nitriansky, Šarišský, Tekovský a Trenčiansky komitát. Proces pretvárania komitátov na šľachtické stolice bol ukončený v 2. pol. 14. stor., keď sa rozpadol najväčší, Zvolenský komitát, z ktorého vznikli Zvolenská, Turčianska, Liptovská a Oravská stolica. Pohraničné komitáty zanikli, stali sa súčasťou priľahlých stolíc.

Komárovce

Komárovce, Komaróc — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji v juhozápadnej časti Košickej kotliny, 205 m n. m.; 405 obyvateľov, 39,6 % slovenskej, 59,0 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované neogénnymi sedimentárnymi horninami, na ktorých sú riečne náplavy, má rovinný reliéf, je odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Obec písomne doložená v roku 1365 ako Kamarouch, 1374 Kamaroch, 1402 Komarach, 1404 Kamaroch, 1410 Comaroch, 1419 Komarowch, 1427 Komaroch, 1430 Comarocz, 1449 Kamarocz, v rokoch 1453, 1553 Komarocz, 1605, 1638 Kamarocz, v roku 1702 Komárocz, 1773 Komorócz, Komorocz, Komarowcze, 1786 Komarócz, Komarowce, 1808 Komárócz, Komárowce, 1863 Komáróc, v rokoch 1873 – 88 Komaróc, 1892 – 95 Komáróc, 1898 – 13 Komaróc, v roku 1920 Komárovce, v rokoch 1927 – 38 Komárovce, Komáróc, 1938 – 45 Komaróc, 1945 – 48 Komárovce, Komáróc, v roku 1948 Komárovce.

Pôvodne patrila Abovcom, od roku 1402 ako majetok hradného panstva Veľká Ida Peréniovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V rokoch 1939 – 44 bola pripojená k Maďarsku.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia kultúry s východnou lineárnou keramikou, bukovohorskej kultúry, osídlenia z neolitu a z bronzovej doby, osídlenie z vrcholného až z neskorého stredoveku (12. – 13. stor.).

Stavebné pamiatky: klasicistický reformovaný kostol (začiatok 19. stor., obnovený 1937), rímskokatolícky Kostol nanebovstúpenia Pána (1928).

Komárovce

Komárovce — miestna časť obce Sobrance.

Komárov

Komárov — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v doline Tople v severnej časti Ondavskej vrchoviny, 240 m n. m.; 455 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnymi flyšovými horninami, má vrchovinný reliéf, je prevažne zalesnené, v porastoch prevláda buk, breza a hrab.

Obec je písomne doložená v roku 1355 ako Kamarow, v rokoch 1414, 1416, 1427, 1492, 1506 Komaro, v roku 1514 Komarowcz, v rokoch 1548 – 1600 Komarom, Komaro, Komarow, v roku 1773 Komarócz, Komaruw, 1786 Komarócz, Komarno, 1808 Komárócz, Komarow, 1863 Komaróc, v rokoch 1873 – 82 Komáróc, 1888 – 1902 Komaróc, 1907 – 13 Felsőkomaróc, v roku 1920 Komarovce, Komarov, 1927 Komárov.

Vznikla na zákupnom práve, patrila panstvu Kurima a od 15. stor. panstvu Makovica. Koncom 15. stor. po vpádoch poľských vojsk ju väčšina obyvateľov opustila. V 16. a 17. stor. sú v obci doložené mlyn a píla. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, príležitostne povozníctvom a pálením vápna.

Archeologické nálezy: nálezisko z mladšieho paleolitu, mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu, bronzový depot z mladšej až z neskorej bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický Kostol sv. Štefana Uhorského (1856, rekonštruovaný 1905, upravený 2005 – 06).