Aba → Abovci

Abafalva → Abovce

Abaffyovci → Abafiovci

Abafi, Leopold Branislav, aj Abaffy, pseudonym Branko Rovinov, Branko A. Rovinov, B. R., 18. 2. 1827 Slovenský Aradáč (dnes Aradáč), Srbsko (Vojvodina) – 27. 2. 1883 tamže — slovenský básnik, prozaik a dramatik, autor náboženských spisov, publicista, evanjelický kňaz a kultúrny činiteľ slovenského obyvateľstva Vojvodiny. Účastník slovenského povstania 1848 – 49 a Slovanského zjazdu v Prahe.

Autor básnickej zbierky Pomnenka na slavjanskou besedu 1848 (1848). V prvej polovici 60. rokov 19. stor. časopisecky uverejnil prózy Vidina a skutočnosť (1860, Sokol), Starý mládenec alebo jeden z Východnej Indie navrátivší sa bohatý pán... (1861, Černokňažník), Na rákosí (1963, Sokol) a Tri hroby (1864, Lipa). R. 1842 zdramatizoval Kalinčiakovu poviedku Bozkovci, originál dramatizácie i jeho odpis uverejnený 1846 v levočskom zábavníku Živuot sa však nezachovali. Za jeho článok Tým miernym (1875) uverejnený v Cirkevných listoch bol ich vydavateľ J. M. Hurban odsúdený na tri mesiace väzenia. Abafi prekladal zo slovenčiny do maďarčiny a z nemčiny do slovenčiny. Založil a redigoval náboženský časopis Slovo života.

Abafiovci (Abafi), aj Abaffyovci (Abaffy) — uhorský šľachtický rod. Prvý známy člen (zakladateľ) rodu bol Aba pochádzajúci z rodu Hanva; žil v 2. pol. 13. stor. v Abovciach (pôvodne Malá Hanva), ktoré boli nazvané podľa neho. Rod sa postupne rozčlenil na viacero vetiev, ktoré mali majetky aj v iných stoliciach Uhorska a v Sedmohradsku. Jeho viacerí členovia boli hodnostármi Gemerskej a Oravskej stolice: Ján, zakladateľ oravskej vetvy rodu, prefekt a kapitán Oravského hradu, 1587 mu Juraj Turzo daroval dedinu Horná Lehota, kde si postavil kúriu a podľa ktorej začal používať predikát (z Hornej Lehoty); Jozef, manželstvom s Alžbetou Okoličániovou získal v 1. pol. 18. stor. kúriu a majetok v Mokradi (dnes miestna časť Dolného Kubína) na Orave. Za najvýznamnejšieho člena rodu sa pokladá František, 1730 Horná Lehota, okr. Dolný Kubín – 15. 3. 1817 tamže, uhorský jakobín, stoličný úradník (oravský podžupan, súdny prísediaci) a publicista. Precestoval mnohé európske krajiny a stal sa prívržencom osvietenského hnutia. Na uhorskom sneme 1790 – 91 stúpenec radikálnej opozície. Neskôr sa zapojil aj do hnutia uhorských jakobínov. Autor prác namierených proti uhorským politickým pomerom a pravdepodobne aj slovenského a maďarského prekladu Marseillaisy. Po odhalení tzv. Martinovičovho sprisahania v auguste 1794 zatknutý; v máji 1795 prepustený.

Ábelová — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji vo východnej časti Krupinskej planiny, 550 m n. m.; 219 obyvateľov (2021); miestne časti: Ábelová, Madačka, Nedelište.

Obec je písomne doložená v roku 1275 ako Abelfeuld, 1460 Abellehota, v rokoch 1773, 1786 Abelova, v roku 1808 Ábelova, 1863 Abelova, v rokoch 1873 – 82 Abellehota, 1888 – 1902 Abelova, 1907 – 13 Ábelfalva, v roku 1920 Ábelová, Jabelová, v rokoch 1927 – 48 Abelová, v roku 1948 Ábelová.

Vznikla pravdepodobne začiatkom 13. stor., patrila hradu Halič, od polovice 15. stor. hradu Šomoška (Orságovci a Lošonciovci); podľa daňového súpisu z roku 1548 patrila Lošonciovcom a čiastočne aj Balašovcom (panstvo Divín). Od konca 16. stor. aj Forgáčovcom. Koncom 18. stor. boli zemepánmi v obci Forgáčovci a Zičiovci. V 18. – 19. stor. obec viackrát vyhorela. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Začiatkom 20. stor. tam bola bryndziareň.

V roku 1973 bola k Ábelovej pričlenená obec Madačka (1773 Madacska, 1786 Mad[a]czka, 1808 Madácska, Madáčka, 1863 Madácska, 1873 – 1902 Madacska, 1907 – 13 Madácsi, 1920 – 73 Madačka) a v roku 1990 obec Nedelište (1773 Negyelistye, 1786 Nedelischtye, 1808 Nedelistye, Nedělisstě, 1863 –1 902 Nedelistye, 1907 – 13 Nederes, 1920 – 90 Nedelište). Obec Madačka patrila v stredoveku k hradu Šomoška, v 16. a 17. stor. Balašovcom, od 18. stor. viacerým zemepánom. Obec Nedelište v stredoveku patrila k hradu Šomoška. Od roku 1548 obec čiastočne vlastnili Lošonciovci a čiastočne Balašovci. V roku 1660 bola polovica obce súčasťou panstva Divín, od 18. stor. patrila viacerým zemepánom. Obidve obce patrili začiatkom 20. stor. k stredne veľkým obciam Novohradu, po 2. svetovej vojne sa začali vyľudňovať.

Archeologické nálezy: ojedinelý nález zdobeného meča z neskorej bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. klasicistický kostol z 1826 – 29, zrubové domy z 19. stor. a 20. stor. Pôsobisko Timravy (v budove bývalej materskej školy pri kostole pamätná izba literárno-historické múzeum Timravin dom, zriadené 1977, pred ním busta), pamätná tabuľa z roku 1962 na budove bývalej evanjelickej fary (neoklasicistická stavba z 1900 – 01, upravená 1986 – 87 a 2012 – 17).

Abov, maď. Abaúj — historické územie na juhových. Slovensku a v severových. Maďarsku. Pôvodné hradné županstvo a jeho sídlo dostali názov podľa Samuela Abu. Územie zahŕňalo veľkú časť dnešného vých. Slovenska a záp. časť severových. Maďarska; v 2. pol. 13. stor. sa od neho oddelili a samostatnými župami sa stali na Slovensku Šariš a v Maďarsku Heveš (Heves). Na zmenšenom území sa samostatná župa a potom šľachtická stolica Abov (vrátane samosprávnych orgánov) vyvíjala od pol. 13. do začiatku 14. stor. Pôvodné sídlo župy hrad Abaújvár, podľa archeologického výskumu postavený asi v 1. pol. 11. stor., je v súčasnosti na území Maďarska (tesne pri štátnej hranici so Slovenskom), kde ležala približne aj polovica Abovskej stolice. Administratívne centrum Abova (Abovskej župy) sa z hradu už 1262 presunulo do Forró a na iné miesta, v 2. pol. 16. stor. sa ustálilo v Gönci a od pol. 17. stor. sa trvalým sídlom stali Košice, ktoré boli vždy najvýznamnejším hospodárskym a kultúrnym strediskom celého Abova.

Abovce, maď. Abafalva — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v južnej časti Rimavskej kotliny na nive a terase rieky Slaná na hranici s Maďarskom, 159 m n. m.; 629 obyvateľov, 21,4 % slovenskej, 74,3 % maďarskej národnosti (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1339 ako Abafalva, 1382 alia Hanua, v rokoch 1773, 1786, 1808 Abafalva, 1863 Abafala, 1873 – 82 Abafalva, v roku 1888 Abafalu, v rokoch 1892 – 95 Abafala, 1898 – 1913 Abafalva, v roku 1920 Abovce, v rokoch 1927 – 38 Abovce, Abafalva, 1938 – 45 Abafalva, 1945 – 48 Abovce, Abafalva, 1948 – 74, 1990 Abovce.

Patrila Abafiovcom, v 16. stor. aj Varkóniovcom. V roku 1393 jej Žigmund Luxemburský udelil právo konania jarmoku. Po roku 1566 bola poplatná Turkom. V dôsledku protihabsburských povstaní a morovej epidémie v 1. polovici 18 stor. spustla, okolo roku 1740 bola dosídlená. V 18. a 19. stor. patrila aj viacerým zemianskym rodinám (Varkóniovci, Kevickovci, Újváriovci), po roku 1848 Molnárovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku. Počas SNP tam pôsobila ilegálna skupina. Po oslobodení bola časť maďarských obyvateľov vysídlená a do obce boli presídlené slovenské rodiny z Rumunska a hornatých častí stredného Slovenska.

Stavebné pamiatky: klasicistický kaštieľ Abafiovcov s barokovými prvkami (1800 – 10), neogotický rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (1907).

Abovci (Aba) — jeden z najstarších uhorských šľachtických rodov nazvaný podľa svojho najvýznamnejšieho člena Samuela Abu, ktorý sa nakrátko stal uhorským kráľom. Najstarší predkovia rodu pochádzali z tej časti Chazarov (Kozárov), ktorí sa ešte v 9. stor. odtrhli od Chazarského kaganátu a pridali sa k starým Maďarom. Najstarším, podľa mena známym predkom rodu bol Pata, ktorý si pod Matrou (Heveš) postavil hrad. Abovci mali majetky v Abovskej, Šarišskej a Nitrianskej župe a za Drávou. Z prameňov z 13. – 14. stor. možno doložiť okolo 28 vetiev rodu, z ktorého pochádzal napr. aj palatín Omodej (→ Omodejovci). R. 1067 založili Abovci rodový benediktínsky kláštor v Százde (dnes v severových. Maďarsku) a 1143 v Krásnej nad Hornádom; postavili aj hrady Slanec a Branč.

Abovská pahorkatina — podcelok Bodvianskej pahorkatiny medzi dolinou Bodvy a hranicou s Maďarskom, na juhu ohraničuje Košickú kotlinu; okolo 190 m n. m. Budovaná pliocénnymi jazernými a riečnymi sedimentmi (íly, piesky, štrky) miestami pokrytými štvrtohornými sprašami. Zväčša odlesnené územie zaberajú najmä orná pôda a trávnaté porasty.

Abrahám — obec v okrese Galanta v Trnavskom kraji v Podunajskej nížine na nive Gidry, 125 m n. m.; 1 038 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1266 ako Scent Abraan, 1773 Sz[ent] Abraham, 1786 Abraham, Sent-Abraham, 1808 Ábrahám, Sz[ent]-Ábrahám, Abrahám, 1863 Szentábrahám, 1873 – 1913 Ábrahám, 1920 Abrahám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Jedno z najvýznamnejších archeologických nálezísk na Slovensku. Archeologické nálezy z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou, lužianska, želiezovská, lengyelská a badenská kultúra), kostrové pohrebiská z bronzovej doby (nitrianska skupina, unětická a maďarovská kultúra), halštatské sídlisko, rozsiahle žiarové a kostrové pohrebisko zo staršej i z mladšej rímskej doby (226 hrobov, keramika, spony, šperky, zbrane, importy), rímsko-barbarské sídlisko, kostrové hroby z obdobia sťahovania národov, slovanské žiarové pohrebisko s keramikou pražského typu, pohrebisko belobrdskej kultúry z 11. – 12. stor. (101 hrobov).

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol patriarchu Abraháma z 1782, pri kostole kamenný stĺp s podstavcom so sochou Krista na kríži (1759), secesný kaštieľ postavený 1899 podľa projektu Ö. Lechnera.

Abrahám Červený, 13. stor. – okolo 1325 — uhorský veľmož. Syn Meynoltha, pravdepodobne pochádzal z rodu hradných jobagiónov. Familiár svätojurskej vetvy rodu Huntovcov-Poznanovcov, od 1292 Matúša Čáka Trenčianskeho, 1292 bránil Bratislavský hrad proti Kősegiovcom, dobyl Plavecký hrad. R. 1294 – 96 bratislavský kuriálny sudca (podžupan), od 1297 taverník Matúša Čáka. Od uhorského kráľa Ondreja II. dostal hrad Holíč s panstvom, neskôr získal aj hrad Branč s panstvom. Keď Matúš Čák napriek familiarite siahol na jeho majetky, asi od 1310 prestal byť jeho stúpencom a prešiel na stranu Karola I. Róberta.

Abrahamffy, Ján, aj Abrahamfi, 1662 Nové Mesto nad Váhom – 16. 4. 1728 Skalica — slovenský barokový náboženský spisovateľ a kňaz. R. 1679 študoval filozofiu, 1682 teológiu na univerzite v Trnave, 1684 vstúpil do františkánskej rehole v Hlohovci, 1687 vysvätený za kňaza. Od 1690 pôsobil ako učiteľ v kláštoroch v Beckove, Kremnici, Hlohovci, Prešove (Nižnej Šebastovej), Košiciach a Skalici. Písal v slovenskom (kultúrna západoslovenčina) i v latinskom jazyku.

Autor prvej slovenskej tlačenej katolíckej modlitebnej knižky Knižka modliteb nábožných (1693), ktorá obsahuje prvky barokovej františkánskej zbožnosti a reaguje na problémy doby, napr. na protiturecké a protihabsburské boje a odsudzuje neduhy v spoločenskom živote (nespravodlivá vrchnosť, úplatnosť sudcov), latinskej modlitebnej knižky Holocaustum quotidianum (Každodenná zápalná obeta, 1695; nezachovala sa), zbierky žalmov Žaltár (1697, nezachovala sa), náboženského protireformačného polemického spisu Fakule horící o pravé cirkvi Kristove (1700) a rukopisov štyroch kníh nedeľných a sviatočných kázní (Liber Abrahamffyanus, nezachovali sa).

Abrahamides, Ján, aj Ponicenus, Ponikinus, asi 1570 Poniky, okres Banská Bystrica – okolo 1630 asi Čachtice, okres Nové Mesto nad Váhom — slovenský náboženský spisovateľ a evanjelický kňaz. Roku 1604 – 27 pôsobil v Čachticiach, 1609 verejne obvinil grófku Alžbetu Bátoriovú z vraždenia dievčat. Autor latinských humanistických pohrebných veršov za zemepánom Františkom Nádašdym Carmina funebria Francisco de Nadasd (1604) a i.

Abrahámovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji na styku Nízkych Beskýd s Bartošovskou kotlinou, 265 m n. m.; 368 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1427 ako Abranfalua, 1476 Abran, 1773 Abrahamfalva, Abrahamfalu, Abrahamowez, 1786 Abrahamfalu, Abrahamowce, 1808 Ábrámfalva, Abramovce, 1863 Abrahámfalu, 1873 – 1902 Ábrahámfalu, 1907 – 13 Ábrahámfalva, 1920 Abrahamovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Rokokový rímskokatolícky Kostol sv. Anny z 2. pol. 18. stor.; archeologická lokalita (eneolitická mohyla).

Abrahámovce — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji na juhozáp. svahoch Levočských vrchov, 714 m n. m.; 263 obyvateľov (2015); miestne časti: Abrahámovce, Pikovce. Písomne doložená 1286 ako Abraham, 1323 (villa) Abrahe, 1367 Abraamfalua, 1786 Abrahamsdorf, Abrahamfalva, Abrahamowcze, 1808 Ábrahámfalva, Abrahamsdorf, Abrahámowce, 1863 Ábrahámfalva, 1873 – 92 Ábrahámfalu, 1895 – 1902 Ábrahámfalupikfalu, 1907 – 13 Ábrahámpikfalva, 1920 Abrahámovce, Pikovce, 1927 – 52 Abrahamovce-Pikovce, 1952 – 82 Abrahamovce, 1982 Abrahámovce. Patrila do Stolice 10 spišských kopijníkov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom a košikárstvom. Archeologické sídliskové nálezy z 13. stor. Stavebné pamiatky: renesančný rímskokatolícky Kostol sv. Šimona a Júdu (pôvodne gotický z 1. pol. 14. stor., neskôr upravovaný, gotický oltár s plastikami a maľbami zo 14. a z 15. stor.).

Abramová — obec v okrese Turčianske Teplice v Žilinskom kraji v juhozáp. časti Turčianskej kotliny na úpätí Malej Fatry, 500 m n. m.; 191 obyvateľov (2015); miestne časti: Abramová, Laclavá, Polerieka.

Písomne doložená 1404 ako Abrahamfalva, 1419 Abramfalua, Abrahamfalua, v 15. stor. Polereka vulgo Abrahamova vez, 1736 Abraham falva Slauis Abrahamová, 1773 Abrahamfalva, Abranowa, 1786 Abrahámfalva, Abranowa, 1808 Ábrahámfalva, Abrahámowa, 1863 – 1907 Ábrahámfalu, 1913 Turócábrahámfalva, 1920 Abramová.

R. 1951 k nej bola pričlenená obec Laclavá (písomne doložená 1401 ako Laczloufalua, 1404 Laszlofalva, 1773 Laszlófalva, Laczlawá, 1786 Laszfalwa, Laczlawa, 1808 Lászlófalva, Laszlova, 1863 – 1907 Lászlófalu, 1913 Lászlófalva, 1920 – 51 Laclavá) a 1991 obec Polerieka (písomne doložená 1360 ako de Poreycha, 1361 Paralaka, 1363 Proloeka, 1773 Polerjeka, 1786 Polerieka, 1808 Polereka, Poleriéka, Poleřeka, 1863 Polerjeka, 1873 Polerieka, 1877 – 82 Polerjéka, 1888 Polerieka, 1892 – 1907 Polerjeka, 1913 Mezőpatak, 1920 – 91 Polerieka).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lese a povozníctvom. Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Kozmu a Damiána (1375, prevažne s barokovým interiérom, veža z 1927), renesančná kúria z 2. pol. 17. stor., klasicistická kúria z 1. pol. 19. stor.

Abranovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v sev. časti Košickej kotliny na záp. svahu Slanských vrchov, 475 m n. m.; 644 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1320 ako Abram, 1431 Abran, Kysabran, Naghabran, 1773 Abrahány, Abrahanowcze, 1786 Abrahany, Abrahamowcze, 1808 Abrány, Abrányfalva, Abrany, Abranowce, Obranowce, 1863 – 1913 Ábrány, 1920 Abranovce. Obyvatelia sa zaoberali prácou v lesoch a poľnohospodárstvom. Klasicistický gréckokatolícky Chrám narodenia presvätej Bohorodičky (1868).

Absolón, Daniel, aj Lilienberg, Günther von Lilienfeld, asi 1640 Kežmarok – asi 1702 — uhorský politik, diplomat a právnik. Pôsobil v službách Š. Tököliho, od 1670 sedmohradského kniežaťa Michala Apafiho (*1632, †1690), od 1672 vyslanec u tureckého sultána, poľského kráľa a na francúzskom panovníckom dvore, kde hľadal vojenskú a finančnú podporu pre I. Tököliho na vystúpenie proti Habsburgovcom. Od 1682 Tököliho tajomník, kancelár a vyslanec v Poľsku, 1688 pri vyjednávaní v obliehanom Mukačevskom hrade zradil Tököliho manželku H. Zrínsku, prešiel na cisársku stranu a pôsobil v službách Habsburgovcov ako vojenský komisár a poradca generála A. Caraffu.

Adalram, ? – január 836 — salzburský arcibiskup. R. 828 sa pravdepodobne zúčastnil na výprave Ľudovíta Nemca ml. proti Bulharom, cestou sa (pravdepodobne) zastavil v Nitre, kde na majetku kniežaťa Pribinu vysvätil kostol, ktorý bol zrejme hlavným kostolom christianizačnej misie v Nitrianskom kniežatstve a najstarším písomne doloženým kresťanským kostolom vo vých. časti str. Európy.

Adamec, Jozef Viktor, 13. 8. 1935 Bannister, Michigan – 20. 3. 2019 Hollidaysburg, Pensylvánia — katolícky kňaz, biskup, organizátor národnokultúrneho života Slovákov v USA. Niekoľkokrát zvolený za predsedu Združenia slovenských katolíkov v USA, člen náboženskej sekcie Svetového kongresu Slovákov. R. 1985 vymenovaný pápežom za čestného preláta, 1987 za rezidenciálneho biskupa diecézy Altoona-Johnstown v Pensylvánii, od 2011 bol na dôchodku.

Adamovce — miestna časť obce Adamovské Kochanovce.

Adamovské Kochanovce — obec v okrese Trenčín v Trenčianskom kraji v Považskom podolí na terasách Váhu a v podhorí Bielych Karpát, 210 m n. m.; 841 obyvateľov (2015); miestne časti: Adamovce, Kochanovce, Malé Bierovce.

Vznikla 1960 zlúčením obcí Adamovce-Malé Bierovce (písomne doložená 1863 ako Adamóc és Kisbiróc, 1895 – 1902 Adamóckisbiróc, 1907 –13 Ádámfalva, 1920 – 60 Adamovce-Malé Bierovce, vznikla 1895 zlúčením obce Adamovce – písomne doložená 1402 ako Adamfalva, 1494 Adamocz, 1518 Adamowcz, 1773 Adamocz, Adamowcze, 1786, 1808 Adamócz, Adamowce, 1873 – 92 Adamóc, a obce Malé Bierovce – písomne doložená 1332 ako Bur, Bir, 1439 Byroucz, 1467 Byrowcz, 1598 Nemes Byrocz, 1773 Birocz, Birowcze, 1786 Kisch-Birócz, Birowčeky, 1808 Kis-Birócz, Malé Bírowce, 1873 – 92 Kisbiróc) a Kochanovce (písomne doložená 1394 ako Kohan, 1413 Kochan, 1473 Kochanocz, 1475 Kochanowcz, 1773 Kochanocz, Kochanowcze, 1786 Kochanócz, 1808 Kochanóc, Kochanowce, 1863 Kochanoc, 1873 – 88 Kohanóc, 1892 – 1902 Kochanóc, 1907 – 13 Vágkohány, 1920 – 60 Kochanovce).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, vinohradníctvom a drevotokárstvom. Stavebné pamiatky: v časti Adamovce neskorobarokový kaštieľ z pol. 18. stor., v časti Malé Bierovce neskorobarokový kaštiel (1750 – 70) s murovanou kaplnkou (1. pol. 19. stor. ) a areálom, v časti Kochanovce barokový rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1758 – 60), evanjelický tolerančný kostol (1784, prestavaný 1904). Rodisko V. Roya (rodný dom s pamätnou tabuľou) a Štefana Križana (*1826, †1894; spisovateľ), pôsobisko Samuela Palumbiniho (*1668, †1735; náboženský spisovateľ), J. Seberiniho a P. P. Roya.

Adidovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v juž. časti Nízkych Beskýd v doline Udavy, 204 m n. m.; 221 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1568 ako Adzudocz, 1604 Agidocz, 1773 Agyidocz, Agyidowcze, 1786 Agyidocz, 1808 Agyidócz, Adidowce, 1863 – 1913 Agyidóc, 1920 Adzidovce, 1927 Adidovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, povozníctvom, výrobou tehál, dreveného náradia a predmetov z prútia. V chotári obce je prírodná rezervácia Iľovnica (rozloha 8,5 ha, vyhlásená 1980) zriadená na ochranu reliktného rastlinného druhu valdštejnka kuklíkovitá. V okolí obce sa počas 2. svet. vojny v septembri 1944 odohrali tuhé boje partizánov s Nemcami. Rímskokatolícky Kostol sv. Cyrila a Metoda (1930 – 31).

Agricola [-ko-], Juraj (Georgius), vlastným menom Georg Bauer, 24. 3. 1494 Glauchau, Sasko – 21. 11. 1555 Chemnitz, pochovaný v Zeitzi — nemecký humanistický lekár a prírodovedec. Pôsobil v Zwickau, Jáchymove a Chemnitzi. Zaoberal sa štúdiom baníctva, geológie, hutníctva a mineralógie, považovaný za jej zakladateľa. Napísal prvú príručku mineralógie O prirodzenosti minerálov (De natura fossilium, 1546) a dielo Dvanásť kníh o baníctve (De re metallica libri XII, 1556) obsahujúce dôležité údaje aj o baníctve v stredoslovenskej banskej oblasti, ktoré mu poskytol J. Dernschwam.

Áchim, Ondrej, 15. 3. 1871 Békešská Čaba, Maďarsko – 15. 5. 1911 tamže — uhorský roľnícky politik, redaktor, potomok slovenských dolnozemských vysťahovalcov, roľník. Hospodáril na vlastnej pôde, od 1903 viedol Ľudový spolok, 1905 – 06 a 1910 – 11 poslanec uhorského snemu za Reorganizovanú sociálnodemokratickú stranu Uhorska. R. 1906 založil vlastnú Roľnícku stranu (pôv. Nezávislá socialistická strana Uhorska) s tlačovým orgánom, týždenníkom Paraszt Újság (Roľnícke noviny). Zakladateľ odborovej organizácie maloroľníkov, poľnohospodárskych robotníkov a nádenníkov (1908). Vystupoval s programom pozemkovej reformy, úprav daňového systému, priznania sociálnych práv a demokratizácie verejného života. Smrteľne postrelený bratmi Zsilinszkovcami, ktorí patrili k jeho politickým odporcom.

Aigner, Róbert, 11. 4. 1922 Bratislava – 6. 7. 2001 Paríž — slovenský novinár, publicista a politológ pôsobiaci v Paríži. Od 1969 redaktor slovenského vysielania parížskeho rozhlasu, od 1975 analytik a dokumentátor Inštitútu pre porovnávacie právo v Ivry pri Paríži. Funkcionár Svetového kongresu Slovákov (zástupca jeho generálneho sekretára pre Európu), podpredseda Spolku francúzsko-slovenského priateľstva. Publikoval v slovenskej zahraničnej i vo francúzskej tlači štúdie o situácii na Slovensku i v ďalších krajinách za tzv. železnou oponou.

Áj → Háj

Ajnácskő [-náč-] → Hajnáčka

akademická tlačiareň —

1. kníhtlačiareň pri Trnavskej univerzite 1646 – 1777, v tomto období jedna z najvýznamnejších tlačiarní v Uhorsku. Produkovala najväčšie množstvo kníh a i. tlačovín na Slovensku (spolu takmer 5-tis.), predovšetkým učebnice, príručky ap. pre potreby Trnavskej univerzity, ďalej pastoračné a katechetické príručky, liturgické knihy a i., ktoré vychádzali v latinskom, maďarskom, nemeckom a slovenskom jazyku, ako i v ďalších slovanských jazykoch. V produkcii prevažovali učebnice a diela s náboženskou tematikou, vyšiel tu Cantus catholici B. Sőlőšiho, Miscelanea M. Sentivániho, Topografia S. Timona a i. Mala vlastnú písmolejáreň a papiereň, 1774 disponovala 6 tlačiarenskými strojmi, pracovalo v nej 8 sadzačov a 10 strojníkov. Po preložení univerzity do Budína (1777) zostala v Trnave pôsobiť len časť tlačiarne, ktorá mala privilégium na vydávanie učebníc;

2. jezuitská tlačiareň pri Košickej univerzite 1673 a 1716 – 73. Mala privilégium na tlačenie kalendárov a viacjazyčných učebníc, vyšli tu diela S. Timona, J. A. Komenského a i. Po zrušení jezuitského rádu ju 1774 odkúpili Landererovci.

akcia [lat.] — podujatie, čin; organizovaná činnosť; hist. označenie konkrétneho prípadu represívneho postupu mocenských orgánov totalitného režimu v Československu proti tzv. nepriateľským živlom používané od februára 1948 až do konca 80. rokov 20. stor. Napr. akcia P – nútený prechod gréckokatolíkov k pravoslávnej cirkvi (1950), akcia Turiec – likvidácia skupiny V. Žingora (1949), akcia Duben – likvidácia Bielej légie (1951), akcia B, akcia K ap.

akcia B — čistky organizované začiatkom 50. rokov 20. stor. totalitným režimom v Československu s cieľom vysídliť politicky a triedne nežiaduce osoby z Prahy, Brna, Bratislavy a ďalších väčších miest. Uskutočňovali sa už krátko po komunistickom štátnom prevrate vo februári 1948 (→ Február 1948), nemali však taký masový charakter ako v neskorších rokoch. Akcia B sa pripravovala od začiatku 1952 a fakticky prebiehala od leta 1952 do jesene 1953. Na Slovensku bolo jej ťažisko v Bratislave, no uskutočnila sa vo všetkých krajských mestách a väčšine okresných miest. Z Bratislavy v jej priebehu nútene vysídlili 678 rodín. Ucelený prehľad za celé Slovensko neexistuje, išlo však o tisícky nespravodlivo postihnutých rodín.

akcia K —

1. (K – kláštory) — nútené sústredenie príslušníkov mužských rádov do vopred určených kláštorov organizované v 50. rokoch 20. stor. totalitným režimom v Československu. O akcii, ktorá mala za cieľ oslabiť katolícku cirkev, rozhodlo vedenie KSČ a organizovala ju Štátna bezpečnosť. Začala sa v noci z 13. na 14. apríla 1950 a skončila sa v noci z 3. na 4. mája 1950. Celkove bolo na Slovensku zo 75 kláštorov vysťahovaných 1 037 rehoľníkov, pričom 99 tzv. najnebezpečnejších bolo sústredených v trestnom tábore. Obdobný zásah pod názvom akcia R (rehole) sa uskutočnil 29. – 31. 8. 1950 aj proti ženským rádom;

2. (K – kulaci) — celoštátne zamerané vysídľovanie tzv. dedinských boháčov alebo kulakov vrátane ich rodinných príslušníkov z miesta ich dovtedajšieho bydliska. Akcia sa začala 1. 11. 1952 a pokračovala až do septembra 1953. Podľa oficiálnych údajov postihla na Slovensku 309 rodín, ktoré boli väčšinou nútene vysťahované do českých krajín. Skutočné počty postihnutých však boli vyššie, pretože nie všetky prípady boli centrálne evidované, prípadne vysťahovanie pokračovalo aj po oficiálnom ukončení celej akcie.

akčné výbory Národného frontu — represívne orgány bez zákonného podkladu, ktoré po komunistickom štátnom prevrate vo februári 1948 (→ Február 1948) uskutočňovali v Československu politicky motivované čistky v politických stranách, záujmových organizáciách, verejnej správe, štátnom a hospodárskom aparáte a kultúrnych inštitúciách. Po vytvorení Ústredného akčného výboru Národného frontu v Prahe 23. 2. 1948 a následne aj v Bratislave sformovali komunisti tisícky akčných výborov Národného frontu v krajoch, okresoch, obciach, závodoch, úradoch a i. Čistky sa uskutočňovali najintenzívnejšie od konca februára do zač. apríla 1948, ale pokračovali aj neskôr. Národné zhromaždenie prijalo 21. 7. 1948 zákon o úprave niektorých pomerov na ochranu verejných záujmov, podľa ktorého sa spätne legalizovali všetky opatrenia a rozhodnutia akčných výborov Národného frontu, a to aj vtedy, keď neboli v súlade s právnym poriadkom. Akčné výbory Národného frontu v závodoch, inštitúciách a úradoch už vtedy splnili svoje poslanie a zanikli na rozdiel od akčných výborov Národného frontu v ústredí, krajoch, okresoch a obciach, ktoré až do 1954 pôsobili ako koordinačné orgány na presadzovanie politiky režimu v okruhu svojej pôsobnosti.

Ákošovci (Ákoš), aj Ákosovci (Ákos) — uhorský veľmožský rod. Jeho najstarší, podľa mena známy príslušník komes Akusis žil v 12. stor. a bol popredným dvoranom uhorského kráľa Štefana II. Meno Ákošovci pravdepodobne pochádza z tur. aq quš (biely sokol). Majetky rodu boli na viacerých miestach v Uhorsku, na Slovensku najmä v Gemeri (Plešivec, Brzotín a i.). Už na prelome 13. a 14. stor. mal rod na Slovensku viacero vetiev; boli to najmä Bubekovci, Štítnickovci a Mičkbánovci, z ktorých mnohí zastávali aj vysoké dvorské funkcie.

Aksamitka — jaskyňa na Slovensku vo vých. časti Pienin pri obci Haligovce. Vchod sa nachádza vo vých. svahu Tupého vrchu vo výške 750 m n. m. Puklinová jaskyňa má 3 hlavné chodby dlhé 330 m so slabou a značne zničenou kvapľovou výzdobou. R. 1874 prvý paleolitický nález v Uhorsku (aurignacien), nálezy neolitického a stredovekého osídlenia. Nazvaná podľa bratríckeho veliteľa P. Aksamita z Lidéřovic a Kosova. Národná prírodná pamiatka (1979).

Alabastrová jaskyňa — jaskyňa na Slovensku v Belianskych Tatrách, súčasť Belianskeho krasu. Nachádza sa v masíve Bujačieho vrchu, 1 390 m n. m. Vznikla v gutensteinských strednotriasových vápencoch ako vrstevno-rútivá jaskyňa. Dĺžka chodieb je 300 m. Výplň tvoria zvetrané kvapľové útvary.

Albínov — miestna časť obce Sečovce.

Alekšince — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v južnej časti Nitrianskej pahorkatiny, 160 m n. m.; 1 699 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1156 ako villa Alexu, 1275 Elekchy, 1773 Elecske, Alaxinetz, Alaxincze, 1786 Elecschke, Alaxince, 1808 Elecske, Alakssince, 1863 Eletske, v rokoch 1873 – 1913 Elecske, 1920 Alekšince.

Prvá zmienka o obci je z roku 1156, keď ostrihomský arcibiskup daroval tamojší desiatok Ostrihomskej kapitule, neskôr patrila Nitrianskemu hradu. Po mongolskom (tatárskom) vpáde v rokoch 1241 ‒ 42 bola asi tri desaťročia opustená, potom ju získali hradní rytieri Vítkovci zo susedných Rišňoviec, neskôr sa stala majetkom viacerých zemianskych rodín: Beneovcov, Budiačovcov, Kubínskovcov, Majlátovcov, Bartakovičovcov, Šándorovcov, Dezassovcov a i. V rokoch 1531 a 1601 bola vypálená Krymskými Tatármi, ktorí boli spojencami Turkov. V roku 1664 bola poplatná Turkom. V období 1736 – 1889 patrila jej časť Očkaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, v 18. stor. stál v obci drevený mlyn. V rokoch 1942 – 53 sa tam nasťahovalo mnoho obyvateľov z oblastí zatopených pri výstavbe Oravskej priehrady. Po 2. svetovej vojne bola v obci vybudovaná tehelňa a chovné rybníky.

Archeologické nálezy: halštatské a rímsko-barbarské sídlisko, ranostredoveké radové pohrebisko a sídlisko.

Stavebné pamiatky: klasicistická kúria Dezassovcov (pôvodne baroková z 1. polovice 18. stor., prestavaná začiatkom 19. stor., viackrát prestavaná a upravená v 20. stor.), socha sv. Jána Nepomuckého (2. polovica 18. stor.), klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Anny (1802, pôvodne len malá kaplnka, opravená 1841, rozšírená do dnešnej podoby 1939 a 1959), klasicistický kaštieľ Jánošiovcov (začiatok 19. stor.). V obci sa nachádza pamätná tabuľa vojakom Červenej armády.

Alexandrov Dvor — miestna časť obce Báb.

allod [germánske jazyky > lat.] → alód

Almoš, okolo 819 – 896 — maďarské knieža, otec Arpáda, od ktorého sa odvodzuje rod Arpádovcov. Pôvodne stál na čele jedného zo siedmich maďarských kmeňov. Podľa legendy bol na hraniciach Karpatskej kotliny po porážke starých Maďarov Pečenehmi 895 rituálne zabitý (obetovaný).

Almoš, okolo 1070 – 1. 9. 1129 — uhorský vojvoda, syn uhorského kráľa Gejzu I. Zúčastnil sa na výpravách svojho strýka Ladislava I., ktorý ho vymenoval za miestodržiteľa novozískaných chorvátskych území a za svojho nástupcu. Trón však získal (na základe istého kompromisu) jeho starší brat Koloman, ktorý mu odňal i údel. Almoš, podporovaný z cudziny, ustavične bojoval o účasť na vláde. R. 1104 sa oženil s Predslavou, dcérou kyjevského veľkokniežaťa Sviatopolka (*asi 1050, †1113). Niekedy medzi 1113 – 15 ho Koloman zajal a dal spolu aj so synom, neskorším kráľom Belom II. Slepým, oslepiť. Do 1127 žil v kláštore v Dömösi, odkiaľ utiekol do Byzancie, kde i zomrel.

Alžbeta (Piastovská), okolo 1305 – 29. 12. 1380 Starý Budín (dnes časť Budapešti) — uhorská kráľovná z dynastie Piastovcov, dcéra poľského kráľa Vladislava I. Lokietka a kališskej vojvodkyne Hedvigy, štvrtá manželka uhorského kráľa Karola I. Róberta (od 6. 7. 1320). Veľký vplyv na vládu získala po nástupe syna Ľudovíta I. Veľkého na uhorský trón (1342). Keď sa Ľudovít v roku 1370 po smrti Kazimíra III. Veľkého stal aj poľským kráľom, vymenoval matku za regentku Poľska. V roku 1375 sa na krátky čas stala aj regentkou Dalmácie.

Alžbeta Izabela, ? – október 1304 — uhorská kráľovná, dcéra neapolsko-sicílskeho kráľa Karola I. z Anjou, od 1270 manželka uhorského kráľa Ladislava IV.; nemala deti, manžel ju dal 1286 zatvoriť do kláštora.

Alžbeta Kotromanička, okolo 1340 – začiatok januára 1387, Novigrad (Chorvátsko) — uhorská kráľovná, dcéra bosnianskeho bána Štefana Kotromaniča a Alžbety Kujavskej, druhá manželka uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého (od 1353), s ktorým mala dcéry Katarínu (1370), Máriu (1371) a Hedvigu (1373/74). Po manželovej smrti (1382) dala za kráľovnú korunovať svoju maloletú dcéru Máriu (ako Mária I. z Anjou), ktorá sa 1385 stala manželkou Žigmunda Luxemburského. Počas Máriinej neplnoletosti vládla Alžbeta spolu so svojimi prívržencami, najmä s palatínom Mikulášom (I.) Gorjanským. Aby posilnila svoje pozície voči zaťovi Žigmundovi, nadviazala kontakty s Karolom III. Malým, ktorý mal hájiť záujmy jej dcér. Ten krátko po svojej korunovácii za uhorského kráľa (ako Karol II.) podľahol atentátu, ktorým Alžbeta poverila svojho prívrženca Blažeja Forgáča. V júli 1386 bola spolu s dcérou Máriou prepadnutá počas cesty prívržencami Karola III. Malého, uväznená pri Zadare a v januári 1387 zavraždená Jánom Horvátom.

Alžbeta Kumánska, ? – 1290 — uhorská kráľovná, dcéra kumánskeho kniežaťa Sejhána (Kötönya), manželka uhorského kráľa Štefana V., matka Ladislava IV. Kumánskeho. Po smrti manžela (1272) ju oligarchovia zbavili moci a 1273 uväznili na hrade Zniev a 1274 v Budíne. R. 1275 – 80 jej pridelili Spišský hrad a panstvo, neskôr aj majetky v pohraničných bánstvach (Mačva a Bosna).

Alžbetin Dvor — miestna časť obce Miloslavov.

Amadeho Kračany — miestna časť obce Kostolné Kračany.

Amadeovci (Amadé) — uhorský šľachtický rod zo Žitného ostrova, ktorého príslušníci odvodzovali svoj pôvod od veľmožského rodu Guthovcov-Keledovcov. Prvým známym predkom rodu bol komes Homodeus (Omodej, Amadé), ktorého syn Lothard v pol. 13. stor. získal rodový majetok Várkony (Vrakúň) a 1264 panstvo Beš (dnes Gabčíkovo) na Žitnom ostrove a druhý syn Ompud majetky v Zadunajsku. Amadeovci vlastnili majetky vo Veszprémskej a v Rábskej stolici, od 16. stor. časť panstva Branč, Cífer a Slovenské Pravno, v pol. 17. stor. Želiezovce.

Členovia rodu: Michal st. († po 1574) a jeho syn Michal ml. († 1608) zastávali funkcie bratislavských podžupanov; Štefan († 1622), bratislavský podžupan, a Leonard († 1647), 1630 – 45 vicepalatín a kráľovský pokladník, boli počas povstania G. Betlena verní Habsburgovcom, začo 1622 vicepalatín Leonard získal dedičný titul barón. Začiatkom 18. stor. Amadeovci rozpredali veľkú časť majetku a rod začal upadať.

Viacerí členovia boli vysokými štátnymi úradníkmi a hudobníkmi:

Ladislav (László), 12. 3. 1703 Gabčíkovo, okres Dunajská Streda – 22. 12. 1764 Horný Bar, okres Dunajská Streda — barón, cisársky dôstojník, básnik a prekladateľ, predstaviteľ barokovej galantnej poézie. Autor vyše 200 veršov rôzneho charakteru (nábožensky ladené, vojenské veršovanky, ľúbostné verše). Písal po latinsky, maďarsky, nemecky a slovensky, jeho galantná i reflexívna poézia vyniká ľahkosťou a štylistickou i formálnou vycibrenosťou, mal veľký zmysel pre rytmiku a melodickosť verša. Od 1750 dvorský radca Bratislavskej dvorskej komory, od 1754 hospodáril na rodovom majetku;

Tadeáš st. získal 1782 od Jozefa II. povýšenie do grófskeho stavu aj pre svojich potomkov;

Tadeáš ml. (Tádé), 10. 1. 1782 Bratislava – 17. 5. 1845 Viedeň — klavirista a hudobný skladateľ. Vnuk Ladislava. Po štúdiách hospodáril na rodinných majetkoch, 1809 – 11 kapitán bratislavského jazdeckého pluku, od 1831 cisársky dvorský hudobný gróf, 1838 skutočný tajný radca, palatín predialistov. Známy svojimi klavírnymi improvizáciami, autor klavírnych a komorných skladieb. Mecenáš F. Liszta a H. Marschnera.

Amadeovci vymreli po meči 1845 Tadeášom ml., sobášom Dominiky Amadeovej (*1810, †1875) a Emila Üchtritza (*1808, †1886) rod pokračoval ako Üchtritzovci-Amadeovci.