Egeg → Hokovce

Egyházgelle [eď-] → Holice

Arnutovce — obec v okrese Spišská Nová Ves v Košickom kraji v západnej časti Hornádskej kotliny, 515 m n. m.; 812 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1317 ako (terra) magni Arnoldi, 1340 Kystamasi a. n. Arnotfalua, 1366 Arnoltfalva, 1773 Arnodfalva, Emausz, Harnutowczi, 1786 Arnodfalva, Emaus, Habchen, Harnutowce, 1808 Arnóthfalva, Arnóldfalva, Höfchen, Harnutowce, Arnutowce, v rokoch 1863 – 1902 Arnótfalu, 1907 – 13 Arnótfalva, v roku 1920 Arnutovce.

Vznikla pôvodne okolo roku 1200 ako kráľovská obec Malé Tomášovce. V roku 1259 ju Belo IV. daroval kostolu spišského prepošstva a v roku 1278 sa stala majetkom Arnolda, po ktorom je aj pomenovaná. V roku 1366 pripadla katuziánskemu kláštoru na Skale útočišťa, po zrušení a zbúraní kláštora v roku 1543 patrila panovníkovi Ferdinandovi I. a od roku 1550 Spišskej kapitule. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Heleny (začiatok 15. stor., krídlový oltár asi z 1485 zostavený z maľovaných tabúľ, pravdepodobne od Majstra Martina z Levoče, veža z 2. polovice 16. stor., upravený v 18. stor.).

Gútor → Hamuliakovo

Grúne — miestna časť obce Zázrivá.

Gúg — miestna časť obce Zemné.

Guszona [-so-] → Husiná

Grodzin — miestna časť obce Ďurďoš.

Dargovský priesmyk — horské sedlo v hlavnom hrebeni centrálnej časti Slanských vrchov oddeľujúce horské skupiny Bogota a Mošník, 473 m n. m. Priesmykom prechádza cesta I. triedy z Košíc do Michaloviec. Priesmyk je známy ťažkými bojmi medzi sovietskou a nemeckou armádou počas 2. svetovej vojny od 9. decembra 1944 do 18. januára 1945. V minulosti viedol priesmykom náučný chodník s expozíciami vojenskej techniky. Južne od hlavnej cesty leží Pamätník víťazstva od Vojtecha Löfflera, odhalený v roku 1955.

Dolina Hlboče — starší názov národnej prírodnej rezervácie Hlboča.

Dolný les — krajina s mŕtvymi ramenami a jazierkami v katastri obce Vysoká pri Morave v okrese Malacky. Pravidelne zaplavované územie pozdĺž rieky Morava so zvyškami pôvodných mäkkých lužných lesov s výskytom vzácnych druhov rastlín a živočíchov (najmä vodného vtáctva) bolo v roku 1987 vyhlásené za štátnu prírodnú rezerváciu, od roku 1994 je národnou prírodnou rezerváciou s rozlohou 186,62 ha. V roku 2021 bola NPR zrušená a územie sa stalo súčasťou novovzniknutého chráneného areálu Devínske jazero.

Demänovka — riečny tok na severe stredného Slovenska, ľavostranný prítok Váhu; dĺžka 19 km, plocha povodia 61 km², priemerný ročný prietok v ústí 1,08 m³/s. Pramení v Nízkych Tatrách na severnom svahu masívu Ďumbiera pod Krúpovou hoľou vo výške okolo 1 570 m n. m., preteká Demänovskou dolinou, kde sa na vápencovej plošine Lúčky ponára do podzemia, tam sa zlieva s tokom Zadná voda, s ktorým vytvára sústavu Demänovských jaskýň a vo forme mohutnej krasovej vyvieračky sa dostáva na povrch. Do Váhu ústí v Liptovskom Mikuláši.

Detvianska kotlina — geomorfologický oddiel Zvolenskej kotliny v jej juhovýchodnej časti. Podklad je budovaný andezitovými pyroklastikami, tufitickými ílmi a pieskami, sedimentmi nivy rieky Slatina a náplavových kužeľov. Reliéf je pahorkatinný až vrchovinný s nadmorskými výškami 370 – 600 m n. m. Územie kotliny je odlesnené a využívané ako lúky a pasienky.

Južnou časťou vedú dopravné komunikácie nadregionálneho (železničná trať Zvolen – Košice a rýchlostná cesta R2 a cesta I. triedy Zvolen – Lučenec) a regionálneho (cesta II. triedy cez Hriňovú) významu. Kotlina je charakteristická lazníckym osídlením (najmä jej severná časť), ležia tam mestá Detva a Hriňová.

Dobrovodská kotlina — erózno-denudačná kotlina, geomorfologický pododdiel v Brezovských Karpatoch (súčasť Malých Karpát). Je vymodelovaná v neogénnych íloch, na styku s okolitými karbonátovými horninami vyvierajú krasové pramene, ktorých voda zásobuje Trnavu. Hladko modelovaný reliéf je odlesnený a poľnohospodársky využívaný. Kotlina patrí k územiam postihovaným zemetraseniami. Nachádza sa v nej obec Dobrá Voda, podľa ktorej je kotlina nazvaná.

Dobšinské predhorie — geomorfologický oddiel v severovýchodnej časti Revúckej vrchoviny. Územie je budované prvohornými fylitmi, pieskovcami, kremennými porfýrmi a ich tufmi, má vrchovinný, miestami hornatinný reliéf, dosahuje výšky 400 – 850 m n. m., najvyšší vrch je Veľký Radzim, 991 m n. m. Značná časť je zalesnená dubovými a bukovými lesmi.

Čergovská javorina — národná prírodná rezervácia v pohorí Čergov v katastri obce Terňa v okrese Prešov; vyhlásená v roku 1982, rozloha 10,7 ha. Predmetom ochrany sú rastlinné spoločenstvá bukových javorín s charakteristickými druhmi východokarpatskej kveteny v podraste.

Eliášovka — najvyšší vrch Ľubovnianskej vrchoviny, 1 023 m n. m. Leží na hranici s Poľskom asi 10 km severne od Starej Ľubovne. Je budovaný paleogénnymi flyšovými útvarmi čerchovskej jednotky s prevahou pieskovcových súvrství. Vrchol patrí do mierne chladnej klímy s priemernou ročnou teplotou 5 °C, júlovou 14 – 15 °C, januárovou -6 až -7 °C. Pôvodná rastlinná pokrývka tvorená jedľo-bučinami je sčasti nahradená smrečinami a trávnatými plochami.

Vrchol Eliášovky je vyhliadkovým miestom s rozhľadňou. Na južnom úpätí sa nad Litmanovskou dolinou nachádza pútnické miesto Zvir.

Klokočov — obec v okrese Michalovce v Košickom kraji v severnej časti Východoslovenskej nížiny pod Vihorlatom na brehu Zemplínskej šíravy, 117 m n. m.; 409 obyvateľov. (2021). Na riečnych nánosoch vznikol rovinný reliéf prechádzajúci smerom k Vihorlatu, budovanému sopečnými horninami, do vrchovinného až hornatinného. Územie je odlesnené len v blízkosti obce, svahy Vihorlatu pokrývajú prevažne bukové lesy.

Obec je písomne doložená v roku 1358 ako Kokochow, 1427 Lolocha, Lolowcho, 1449 Klokoczow, 1450 Klokowchow, v rokoch 1567 – 99 Klokocho, v roku 1773 Klokocso, 1786 Klokocscho, 1808 Klokocsó, Klokočow, v rokoch 1863 – 1902 Klokocsó, 1907 – 13 Hajagos, v roku 1920 Klokočov.

V roku 1953 bola z obce vyčlenená obec Valaškovce. Bola založená na zákupnom práve, patrila panstvu Michalovce. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom, od 18. stor. vinohradníctvom, v 19. stor. kožušníctvom a tkaním gúb, v 1. polovici 20. stor. drevorubačstvom, povozníctvom, výrobou dreveného náradia a lisovaním oleja.

Archeologické nálezy: ojedinelý nález z neskorého eneolitu, stopy osídlenia z prelomu bronzovej a halštatskej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický gréckokatolícky Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (1835, s kópiou zázračnej ikony Bohorodičky, 1769).

Kálosa [-ša] → Kaloša

kolonizácia [lat.] —

1. proces osídľovania nových, pôvodne neobývaných, resp. riedko osídlených alebo spustnutých území a zakladania nových sídel, kolónií (lat. colonia = sídlo, osada). Podľa pôvodu osadníkov alebo prisťahovalcov sa rozlišuje vnútorná kolonizácia, pri ktorej sa vlastnou populáciou osídľujú vlastné územia spravidla dovtedy nevhodné na obrábanie pôdy, a vonkajšia kolonizácia, pri ktorej sa určité územia osídľujú populáciou z iných krajín.

Kolonizácia pôvodne neobývaných, resp. riedko obývaných území sa uskutočňovala od najstarších čias. V období antiky (Gréci, Feničania, Rimania) sa za kolonizáciu považovalo zakladanie nových osád (kolónií) občanmi materskej krajiny alebo mesta (metropoly) mimo pôvodného územia. V starovekom Grécku prebehli dve kolonizačné vlny, prvá na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. (napr. na pobreží Malej Ázie bolo v 11. stor. pred n. l. založené mesto Milétos, dnes Milét v Turecku), druhá, nazývaná aj veľká grécka kolonizácia, 750 – 500 pred n. l., keď sa predovšetkým pre preľudnenie gréckych obcí alebo hľadanie nových úrodných oblastí či zdrojov surovín, ale aj s cieľom rozvíjať obchod zakladali nové grécke osady na pobreží Stredozemného mora (napr. Syrakúzy v dnešnom Taliansku; Massalia, dnes Marseille vo Francúzsku) a Čierneho mora (napr. Odéssos, dnes Varna v Bulharsku). V 12. – 7. stor. pred n. l. kolonizovali pobrežie Stredozemného mora Feničania, ktorí s cieľom rozvíjať obchod budovali obchodné osady. Cieľom rímskej kolonizácie (od 5. stor. pred n. l.), ktorá mala spočiatku vojensko-strategický charakter, bolo upevniť rímsku vládu na dobytých územiach v Itálii a v rímskych provinciách, neskôr pribudli aj hospodársko-sociálne dôvody (prideľovanie pôdy rímskemu ľudu a vojnovým veteránom, tzv. vojensko-agrárna kolonizácia).

V stredoveku mala kolonizácia rozličné príčiny (obchod, územná expanzia, christianizácia), formy a dôsledky. Pôvodne zo Škandinávie pochádzajúci Vikingovia, ktorí expandovali na juh a na západ (tam nazývaní Normani), zakladali osady na Britských ostrovoch (napr. v Írsku Dublin, 841), na Islande, Faerských ostrovoch, v Grónsku a i., ešte pred objavením Ameriky Krištofom Kolumbom (1492) na ostrove Newfoundland v dnešnej Kanade (vikinské sídlisko L’Anse aux Meadows, okolo 1000 n. l.) i okolo pobrežia západnej Európy a severnej časti Stredozemného mora (kolonizovali o. i. Sicíliu). Vikingovia, ktorí expandovali na východ a odtiaľ na juh, zakladali osady na území dnešného Ruska (tam nazývaní Variagovia, variažského pôvodu bol legendárny Rurik, zakladateľ dynastie Rurikovcov). Už od 10. stor. zakladali talianske mestské republiky (Benátky, Janov a i.) na pobreží Stredozemného mora obchodné stanice. Stredoveká nemecká kolonizácia (nem. Ostsiedlung = osídľovanie východu; 9. – 14. stor.) zasiahla širokú oblasť siahajúcu od územia dnešného Estónska na severe až do Slovinska na juhu a na juhovýchode až do Sedmohradska. Spočiatku sa týkala území na východ od Labe a oblasť Pobaltia a bola dôsledkom christianizačného úsilia, ako aj teritoriálnej expanzie Svätej rímskej ríše nemeckého národa a rytierskych rádov (Livónsky rád a Rád nemeckých rytierov). Počas nej boli germanizované a asimilované kmene Polabských a niektorých Pobaltských Slovanov, na juhovýchodnom pobreží Baltského mora niektoré baltské kmene (napr. Prusi). V období vrcholného stredoveku bola charakteristická osídľovaním relatívne pustých alebo spustnutých oblastí strednej a východnej Európy (pol. 12. stor. – začiatok 14. stor.) kolonistami z preľudnených oblastí najmä západnej Európy, kde výrazne napomohla ekonomický rozvoj kolonizovaných území; termín nemecká kolonizácia sa v tomto význame považuje za nepresný, pretože na osídľovaní týchto území sa okrem Nemcov podieľali aj príslušníci iných národov (v Uhorsku nazývaní hostia).

Na území Slovenska prebehla kolonizácia v niekoľkých vlnách. Predpokladá sa, že aj prvá neolitická kultúra na Slovensku – kultúra s lineárnou keramikou, mala invázny charakter, ďalšie vlny osídľovania jednotlivých častí Slovenska možno predpokladať aj v neskorších obdobiach, v bronzovej a železnej dobe či v rímskej dobe (príchod germánskeho obyvateľstva). Od 5. – 6. stor. bolo územie Slovenska osídľované Slovanmi, ktorí spočiatku preferovali úrodnejšie územia, neskôr zakladali svoje neopevnené osady a hradiská i v hornatejších oblastiach. V 10. stor., po vzniku Uhorského kráľovstva, pokračovala vnútorná kolonizácia, počas ktorej dochádzalo k významnejšiemu osídľovaniu nielen nížinných oblastí juhozápadného a juhovýchodného Slovenska, ale aj severnejších oblastí (Šariš, Spiš a zrejme aj Liptov), osady si zakladali aj kráľovskí strážcovia hraníc neslovanského pôvodu (Sikuli, Pečenehovia a i.). V 12. – 13. stor. prebiehala tzv. zemianska kolonizácia, keď panovníci obdarúvali svojich servientov (vazalov vykonávajúcich službu v kráľovskom vojsku) pozemkami rozličnej veľkosti, ktoré sa nachádzali vedľa chotárnych občín alebo z nich boli vyčlenené, a povyšovali ich na zemanov (→ donačná sústava). Na pridelenej pôde (na tzv. kuriálnych pozemkoch) si obdarovaní zemania zakladali vlastné obydlia a hospodárske dvory (kúrie), ktoré osídľovali domácim obyvateľstvom. Postupne z nich vznikali drobné osady, tzv. kuriálne obce (→ kuriálna dedina), ktorých obyvateľstvo sa riadilo obyčajovým právom. Na vnútornej kolonizácii sa okrem obdarovaných zemepánov podieľali aj staršie veľmožské rody. Vonkajšia kolonizácia sa začala systematickejšie v 12. stor., keď v lete 1147 počas druhej križiackej výpravy povolil kráľ Gejza II. prechod nemeckých a francúzskych križiakov cez Uhorsko a získal spomedzi nich skupiny remeselníkov a obchodníkov z nemeckých a francúzskych krajín, ktorých usadil na Spiši a v okolí Banskej Štiavnice (mimo územia Slovenska v Srieme a v Sedmohradsku). V 13. stor. po vpáde Mongolov (Tatárov; 1241 – 42) došlo k urýchleniu kolonizácie nielen domácim obyvateľstvom, ale do mnohých spustošených oblastí prichádzali na pozvanie panovníkov a feudálov v čoraz väčšej miere cudzí kolonisti (→ hostia), najmä Nemci (→ karpatskí Nemci), ktorí začali na tomto území (najosídľovanejšie oblasti boli Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Spiš) podnikať najmä v oblasti baníctva (ťažba striebra), obchodu a remesiel. Nové obyvateľstvo prinášalo nielen hospodárske impulzy (napr. vyspelejšie formy baníctva a obchodu, ako aj poľnohospodárskej výroby), ale aj vlastnú právnu sústavu (→ nemecké právo), čo zrýchlilo proces zakladania stredovekých privilegovaných miest. Táto kolonizácia na nemeckom práve (polovica 12. stor. – začiatok 14. stor.), niekedy nepresne nazývaná aj nemecká kolonizácia (väčšinu kolonistov tvorili síce Nemci, boli však medzi nimi aj príslušníci iných národov i domáci obyvatelia), dosiahla najväčší rozmach v 2. polovici 13. a začiatkom 14. stor., keď boli na základe emfyteutického práva (→ zákupné právo), vychádzajúceho z nemeckého práva a uplatňovaného v dedinskom prostredí, osídľované rozsiahle majetkové komplexy najmä na Spiši, v Šariši, Turci, Gemeri a v Trenčianskej stolici, a zúčastňovalo sa jej najmä domáce obyvateľstvo. Kolonizácia na základe zákupného práva ako forma kolonizácie na nemeckom práve, niekedy nazývaná aj šoltýska kolonizácia (podľa šoltýsa, zakladateľa alebo rozširovateľa dediny na nemeckom práve; → dedičný richtár), sa uplatňovala aj neskôr pri kolonizácii na valašskom práve a pri kopaničiarskej kolonizácii. V 14. stor. sa priebeh kolonizácie spomalil, novou formou kolonizácie bola však valašská kolonizácia, v priebehu ktorej boli osídľované najmä horské oblasti Slovenska, kolonisti (valasi) boli rumunského, poľského alebo rusínskeho pôvodu, venovali sa predovšetkým chovu oviec a ich príchod umožnil (podobne ako v prípade Nemcov) uplatnenie valašského práva. Osídľovanie Slovenska prerástlo koncom 16. stor. do kopaničiarskej kolonizácie, pre ktorú bola typická rozptýlenosť obydlí; kolonisti osídľovali hornaté časti Slovenska dovtedy nevhodné na poľnohospodársku produkciu. Ako chorvátska kolonizácia sa v literatúre niekedy nepresne označuje osídľovanie juhozápadného Slovenska Chorvátmi. V 20. stor. po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku prvej ČSR boli v súlade s prvou pozemkovou reformou (1919) s cieľom zmeniť národnostnú štruktúru obyvateľstva na južnom Slovensku zakladané tzv. štátne kolónie (osídľovanie mal na starosti Štátny pozemkový úrad v Prahe založený v roku 1919 a od roku 1925 pôsobiaci Kolonizačný referát v Bratislave) a súkromné alebo družstevné kolónie (súkromné kolónie zakladali napr. Slovenská liga, Pozemkový úrad v Bratislave, ale aj jednotlivci, napr. Ignác Gessay; družstevné kolónie Kolonizačné družstvo pre Slovensko so sídlom v Bratislave). Usádzali sa v nich najmä Slováci zo severného Slovenska, ale napr. aj Česi a Moravania. Osady (kolónie) sa neskôr transformovali na obce, ako prvé vznikli v roku 1921 Hviezdoslavov a Miloslavov;

2. expanzívne a agresívne podmanenie si cudzieho, spravidla zámorského a hospodársky menej rozvinutého územia obývaného pôvodným obyvateľstvom ekonomicky vyspelejšími štátmi, jeho politické a hospodárske ovládnutie, pretvorenie tohto cudzieho územia na kolóniu a nastolenie koloniálnej nadvlády v ňom, pričom pôvodné obyvateľstvo bolo spoločensky izolované a diskriminované a v mnohých prípadoch vykynožené (→ kolonializmus). K štátom, ktoré takúto politiku realizovali, patrili Portugalsko, Španielsko, Nizozemsko (Holandsko), Anglicko (Veľká Británia, resp. Spojené kráľovstvo), Nemecko, Belgicko, Rusko, Taliansko, USA a i. Cieľom kolonizácie bolo okrem ekonomickej a politickej nadvlády aj šírenie európskej kultúry (vrátane kresťanstva; → christianizácia);

3. biol. osídlenie organizmu mikroorganizmami, ktoré nie je spojené s ich aktívnou inváziou do organizmu a s vyvolaním infekcie. Koža a väčšina sliznicových povrchov (sliznice gastrointestinálneho, urogenitálneho a respiračného traktu) sú trvalo kolonizované obmedzeným počtom mikrobiálnych druhov, ktoré sú charakteristické pre príslušnú oblasť a vytvárajú bakteriálnu flóru. Fyziologická kolonizácia predstavuje prirodzenú bariéru proti osídleniu potenciálnymi patogénnymi druhmi. Normálna (rezidentná) bakteriálna flóra, ktorej zloženie je konštantné, ak rovnováhu nenarušia vonkajšie (fyzikálne alebo chemické) zmeny, má vplyv na fyziologické funkcie organizmu (vstrebávanie, peristaltiku) a produkuje vitamíny. Jej poruchy často nastávajú pri liečbe širokospektrálnymi antibiotikami.

Konská — obec v okrese Liptovský Mikuláš v Žilinskom kraji na rozhraní Podtatranskej kotliny a Západných Tatier, 755 m n. m.; 223 obyvateľov (2021). Územie je budované paleogénnym flyšom, na ktorom sú usadeniny glacifluviálnych kužeľov, v tatranskej časti je budované kryštalickými horninami. Na kužeľoch sa vytvoril pahorkatinný reliéf prechádzajúci v oblasti Západných Tatier do hornatinného. Územie je čiastočne zalesnené, prevládajú lúky a pasienky.

Obec je písomne doložená v roku 1357 ako Versmyhalfalua, 1391 Veresmihalfyahaza, 1426 Vereshaza, 1553 Konzka, v rokoch 1572 – 1600 Konska Wesz, Konczkalwk, Konska, Konzka, v roku 1773 Konska, 1786 Konszka, 1808 Konszka, Konská, v rokoch 1863 – 1913 Konszka, 1920 – 76, v roku 1990 Konská.

V rokoch 1976 – 90 bola pričlenená k obci Liptovský Ondrej. Pôvodne patrila Andreánskym a Detrichovcom z Beňadikovej, v 16. stor. aj iným zemanom z Beňadikovej. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec a koní.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z mladšej kamennej a z laténskej (púchovská kultúra) doby, stredoveké sídlisko (14. – 15. stor.).

Stavebné pamiatky: drevená zvonica (1919).

Konrádovce, Korlát — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Cerovej vrchovine, 231 m n. m.; 323 obyvateľov, 18,6 % slovenskej, 77,4 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované neogénnymi pieskovcami, z ktorých vystupujú odolnejšie zvyšky sopečných hornín, je prevažne zalesnené, v porastoch prevládajú dub, buk a agát.

Obec je písomne doložená v roku 1341 ako Codarfolwa, Coradfeulde, 1342 Korlathteluky, v rokoch 1478 – 83 Korlathfalwa, v roku 1489 Korlathy, v rokoch 1773, 1786 Korlath, v roku 1808 Korláth, Korlát, v rokoch 1863 – 1902 Korlát, 1907 – 13 Korláti, 1920 – 38 Korlát, 1938 – 45 Korláti, 1945 – 48 Korlát, v roku 1948 Konrádovce.

Obec vznikla pravdepodobne v 2. polovici 13. stor., patrila Séčéniovcom, neskôr (asi od 17. stor.) viacerým zemanom. V rokoch 1938 – 44 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a povozníctvom, koncom 19. a začiatkom 20. stor. niektorí aj prácou v čadičových lomoch v okolí. V katastri obce existovali osady Civegfalva a Šimonovce. Osada Civegfalva (písomne doložená 1573 ako Chentegfalua) vznikla asi v 13. stor., spustla v dôsledku vojen v 1. polovici 17. stor. a pretrvávala ako samota. Osada Šimonovce (písomne doložená 1246 ako Simon) patrila Séčéniovcom, zanikla počas protitureckých vojen koncom 16. stor.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Panny Márie (1938).

Dudvážska mokraď — geomorfologická časť Dolnovážskej nivy tiahnuca sa pozdĺž Dudváhu. Pôvodne silno zamokrená niva Dudváhu je v súčasnosti melioračnými úpravami značne odvodnená. Na území sú zvyšky pôvodného lužného lesa.

Kecső [-čő] → Kečovo

Kečovo, Kecső — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Slovenskom krase na južnom okraji Silickej planiny na hranici s Maďarskom, 354 m n. m.; 324 obyvateľov, 11,4 % slovenskej, 84,3 % maďarskej národnosti (2021). Na vápencových horninách vznikol krasový reliéf s bohatstvom krasových jám, priepastí, vyvieračiek, škrapov i jaskýň, z ktorých najznámejšie sú národná prírodná pamiatka jaskyňa Domica a národné prírodné rezervácie Kečovské škrapy a Domické škrapy.

Obec písomne doložená v roku 1272 ako Kucheu, 1344 Kechew, 1346 Kacho, 1348 Kecheu, 1390 Kechew, 1431 Kethew, 1773 Kecső, 1786 Kecschő, v rokoch 1808, 1863 – 1913 Kecső, v roku 1920 Kečovo, v rokoch 1927 – 38 Kečovo, Kecső, 1938 – 45 Kecső, 1945 – 48 Kečovo, Kecső, v roku 1948 Kečovo.

Vyvinula sa na mieste staršieho osídlenia. Patrila domácim zemanom Kecsőiovcom. Po tureckých nájazdoch v roku 1564 bola vyľudnená, obnovená až v 2. polovici 18. stor., vlastnili ju Ragáliovci a Fáyovci. V rokoch 1938 – 45 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali chovom dobytka, kováčstvom, uhliarstvom a pálením vápna.

Archeologické nálezy: jaskynné sídliská v jaskyni Domica (bukovohorská kultúra) a v jaskyni Čertova diera, refúgium z vrcholného stredoveku (11. – 12. stor.).

Stavebné pamiatky: klasicistický evanjelický kostol (1820), klasicistický rímskokatolícky Kostol nanebovstúpenia Pána (1827, upravený 1892).

Koniarovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji vo východnej časti Nitrianskej pahorkatiny v doline rieky Nitra, 156 m n. m.; 647 obyvateľov (2021). Územie je budované neogénnymi usadenými horninami, na ktorých sú spraše a pozdĺž Nitry riečne uloženiny, má rovinný až pahorkatinný reliéf, je odlesnené a poľnohospodársky využívané. Obec vznikla po 1902 zlúčením obcí Lovasovce a Somorová. Písomne doložená 1907 ako Lovásziszomorfalu, 1913 Szomorlovászi, 1920 Somorová-Lovasovce, 1927 – 48 Lovasovce, 1948 Koniarovce.

Obec Lovasovce (písomne doložená 1236 ako Lowaz, 1264 Luaz, 1356 Luazfewld, 1532 Lowazy, 1570 Lovazy aliter Lowazowcze, 1773 Lovaszy, Lowasowitz, Lowasowcze, 1786 Lowászi, Lowasowce, 1808 Lovászi, Lowásowce, 1863 – 1902 Lovászi) bola pôvodne sídlom kráľovských koniarov, 1264 ju vlastnili premonštráti zo Žitného ostrova, 1295 patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, v 15. – 16. stor. panstvu Jelenec, v 17. stor. panstvu Preseľany. Časť obce patrila Nitrianskemu biskupstvu a Aponiovcom, v 18. stor. Zayovcom.

Obec Somorová (písomne doložená 1356 ako Zamard, 1498 Zomorfalwa, 1773 Szomorfalva, Somorowa, 1786 Somorfalwa, Somorowa, 1808 Szomorfalva, Somorowá, 1863 Szomorfalu, 1873 – 82 Szomorfalva, 1888 Zomorfalu, 1892 – 1902 Szomorfalu) patrila pôvodne domácim zemanom Zomorovcom, od 16. stor. Nitrianskemu biskupstvu, neskôr viacerým zemanom, časť obce vlastnili paulíni z Lefantoviec.

Obyvatelia obidvoch obcí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické doklady osídlenia sú z neolitu, eneolitu a z bronzovej doby, halštatské sídlisko a stredoveké osídlenie. Stavebné pamiatky: neoklasicistická kúria rodiny Siebertovcov (18. stor., prestavaná 1898 – 1900 a 1928) so záhradou (koniec 18. stor., upravená 1900), zvonica (pôvodne drevená zo začiatku 19. stor., neskôr murovaná, 1992 zrekonštruovaná, s pôvodným zvonom z 1807), klasicistická kaplnka (19. stor.) na miestnom cintoríne, rímskokatolícky Kostol Sedembolestnej Panny Márie (2004).

Dlhý kanál — vodný tok v západnej časti Slovenska; dĺžka 52 km, plocha povodia 428 km². Začína sa pri obci Veľké Zálužie, tečie paralelne s korytom rieky Váh, preteká Zálužianskou pahorkatinou a Nitrianskou tabuľou a pri Nových Zámkoch sa vlieva do rieky Nitra.

Čierny Hron — rieka na Slovensku, ľavostranný prítok Hrona; dĺžka 26 km, plocha povodia 292 km², priemerný ročný prietok (v stanici Hronec) 3,06 m³/s, maximálny prietok 108,0 m³/s, minimálny prietok 0,420 m³/s. Pramení v Slovenskom rudohorí vo Veporských vrchoch, tečie severným, neskôr prevažne severozápadným smerom a pri obci Valaská sa vlieva do Hrona.

Lazianska vrchovina — časť geomorfologického podcelku Vysoké Javorníky v geomorfologickom celku Javorníky.

Územie je budované rôznymi flyšovými horninami. Georeliéf je vrchovinný, hladko modelovaný, dosahuje výšky 550 – 750 m n. m. Pre územie sú charakteristické časté svahové pohyby – zosuvy.

Z pôd prevládajú rôzne subtypy kambizemí, miestami rankre. Vrchovina je z veľkej časti odlesnená a premenená na oráčiny a trvalé trávne porasty.

Ľaliové sedlo, poľsky Liliowe — sedlo na hlavnom hrebeni Tatier medzi vrchmi Beskyd (2 012 m n. m.) a Krajná Kopa (2 097 m n. m.) vo výške 1 947 m n. m. Oddeľuje Západné Tatry a Východné Tatry. Sedlom prechádza hranica medzi Slovenskom a Poľskom.

Lamačská brána — časť geomorfologického podcelku Devínske Karpaty v celku Malé Karpaty, úzka, pretiahnutá tektonicko-erózna zníženina (priekopová prepadlina) založená na zlome. Oddeľuje Devínske Karpaty od Pezinských Karpát.

Územie je budované prevažne neogénnymi zlepencami, menej odolnými štrkmi. Má pahorkatinný georeliéf. V Lamačskej bráne dochádza k zosilňovaniu vetra – k dýzovému, spôsobenému orientáciou Malých Karpát, ktoré predstavujú prekážku prevládajúcemu prúdeniu vzduchu. Pôvodné dubové a dubovo-hrabové lesy, ako aj poľnohospodárske kultúry postupne ustúpili masívnej výstavbe.

Zníženinou vedú významné dopravné komunikácie – cesta I. triedy 2 (z Holíča do Bratislavy), diaľnica D2 a železničná trať Bratislava – Břeclav.

Latorický luh — národná prírodná rezervácia v katastri obce Boťany v okrese Trebišov; vyhlásená 1967, výmera 15,08 ha. Predmetom ochrany sú porasty jelšového a vŕbového lužného lesa (mäkký luh), ako aj brestovo-jaseňové porasty (tvrdý luh) v záplavovom území rieky Latorica.

Lakšárska pahorkatina — časť geomorfologického podcelku Bor v celku Borská nížina.

Územie je tvorené najmä nevápnitými viatymi pieskami (naviate počas posledného glaciálu) a gravitačne resedimentovanými piesčitými delúviami. V medzidunových depresiách na alúviách vodných tokov sa miestami nachádzajú fluviálno-ogranické (močiarne) sedimenty, sporadicky vystupuje na povrch predkvartérne podložie (miocénne piesky, íly, ílovce). Lakšárska pahorkatina je najvyššou časťou Borskej nížiny, maximálnu výšku dosahuje vrch Ruženica, 281 m n. m.

Väčšina územia je odlesnená a premenená na ornú pôdu a vinohrady. Miesta s hrubšími piesčitými pokrovmi sú zalesnené prevažne borovicovými porastami.

Laborecká vrchovina — geomorfologický celok Nízkych Beskýd v pohraničnom území s Poľskom. Na juhu hraničí s Beskydským predhorím, na juhozápade a západe s Ondavskou vrchovinou, na východe s Bukovskými vrchmi, na severe prechádza na územie Poľska pod názvom Beskid Niski.

Vrchovina je budovaná flyšovými súvrstviami (pieskovce, ílovce, menej zlepence), má príkrovovú a vrásovú stavbu. Je rozčlenená na sústavu pozdĺžnych chrbtov a zníženín (brázd). Brázdy, ktorých vznik je čiastočne podmienený litologicky (prevaha flyšu ílovcového vývoja na území), sú orientované v smere severozápad – juhovýchod. Najvýraznejšie brázdy, Papínska brázda, Medzilaborecká brázda, Repejovská brázda a Mikovská brázda, predstavujú jednotlivé časti geomorfologického celku. Chrbty dosahujú väčšinou výšky 500 – 700 m n. m., najvyšší vrch, Vysoký Grúň, 905 m n. m., sa nachádza na slovensko-poľskom pohraničí.

Väčšina územia má mierne teplú klímu s priemernou ročnou teplotou 6 – 8 °C, výnimku tvoria najjužnejšie časti s teplou klímou a najvyššie položené časti vrchoviny s chladnou klímou. Ročný úhrn zrážok je diferencovaný najmä v závislosti od nadmorskej výšky a dosahuje 650 – 900 mm. Územie odvodňuje rieka Laborec s ľavostrannými prítokmi Výrava, Udava a Cirocha.

Na flyšových horninách sa vyvinuli zväčša kambizeme, na alúviách vodných tokov fluvizeme. Horské chrbty sú zalesnené, vo vyšších nadmorských výškach prevládajú bukové lesy, lokálne s prímesou jedle, v nižších nadmorských výškach sú dubové a hrabové porasty, erózne brázdy sú zväčša odlesnené a predstavujú typickú kultúrnu poľnohospodársku krajinu. Na nivách vodných tokov sa miestami zachovali fragmenty lužného lesa.

Javorie — geomorfologický celok Slovenského stredohoria. Na severe hraničí so Zvolenskou kotlinou, na západe s Pliešovskou kotlinou, na východe s Ostrôžkami a na juhu s Krupinskou planinou. Leží vo výškach od 450 m n. m. na styku s kotlinami po najvyšší vrch Javorie, 1 044 m n. m.

Je sopečným pohorím so stratovulkanickou štruktúrou, budovaným najmä pyroxénickými andezitmi, tufmi a tufitmi. Pôvodný sopečný reliéf bol zarovnaný a rozčlenený riečnou eróziou. Územie Javoria patrí do mierne teplej (asi do 700 m n. m.) a chladnej klimatickej oblasti (nad 700 m n. m.), teplota v januári od -4,0 °C do -6,5 °C, v júli 14,5 – 18,5 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 750 – 950 mm. Severná časť Javoria patrí k povodiu Hrona, južná časť k povodiu Ipľa. Značná časť územia bola odlesnená, súvislé lesy sa zachovali v severozápadnej časti, vo vyšších nadmorských výškach sa nachádzajú bučiny, v nižších dubiny a dubo-hrabiny. Odlesnené časti sú premenené najmä na lúky a pasienky. Naprieč Javorím vedie viacero cestných ťahov v smere sever – juh, pri severnom úpätí železničná trať a cestná linka spájajúca Zvolen s Lučencom a Košicami. Pre územie je typické rozptýlené osídlenie vo forme početných lazov.

indigenát [lat.] — príslušnosť k niektorému stavu v určitej krajine, istá forma štátnej príslušnosti, ktorou sa priznávala spôsobilosť na právne úkony v danej krajine, možnosť získavať majetky, vykonávať úrady a pod. V Uhorsku predstavoval indigenát priznanie šľachtictva cudziemu šľachticovi alebo cudzincovi vôbec, jeho zrovnoprávnenie s domácou šľachtou. Prví cudzinci prichádzajúci v stredoveku do Uhorska, v prameňoch označovaní ako hostia (hospites), pôvodne nedisponovali žiadnymi právami a výsadami, ktoré požívala domáca šľachta. Uhorskí panovníci si však postupne ich nespochybniteľný význam z hľadiska hospodárskeho a kultúrneho rozvoja krajiny uvedomili a začali im poskytovať ochranu a udeľovať privilégiá. Spočiatku mohol cudzí šľachtic nadobudnúť uhorské šľachtictvo a s ním spojené práva a výsady kráľovskou donáciou alebo udelením krajinských funkcií a úradov, po vydaní Zlatej buly Ondreja II. (1222) na základe kráľovského privilégia vydaného so súhlasom snemu. Po roku 1550 sa jediným spôsobom zrovnoprávnenia cudzieho šľachtica stalo jeho úradné prijatie za uhorského šľachtica (udelenie indigenátu) po splnení viacerých podmienok a formalít na základe zákonného článku 77/1550 a ďalších z rokov 1687, 1715, 1741 a 1790. V novoveku každý, kto nadobudol šľachtické práva, musel byť prijatý aj do zväzku konkrétnej župy (→ inkolát). Tieto formy udelenia indigenátu boli zrušené zákonným článkom 50/1879. Postupne sa príslušnosť k uhorskému štátu prestala rozlišovať podľa stavovského členenia spoločnosti a rozšírila sa na všetkých obyvateľov krajiny.

Imrov Kopec — miestna časť obce Pravica.

kovačickí insitní maliari, aj kovačickí naivní maliari — skupina naivných, neškolených výtvarných umelcov z obce Kovačica vo Vojvodine v Srbsku (jedno zo stredísk slovenskej menšiny v Srbsku) niekedy označovaná i ako kovačická naivná maliarska škola. Súhrnne sa tak nazýva niekoľko generácií maliarov autodidaktov, ktorí pôsobili v Kovačici od 2. polovice 20. stor. do súčasnosti (spolu ich je okolo 60); zaraďovaní sú k nim aj niekoľkí naivní maliari z blízkej obce Padina. Ich diela sa zväčša tematicky viažu na dedinské prostredie. Mnohí z nich vytvorili osobitý maliarsky štýl s charakteristickou štylizáciou foriem. V roku 1950 bol v Kultúrnom a osvetovom spolku Pokrok v Kovačici založený výtvarný krúžok, v roku 1952 usporiadali kovačickí insitní maliari prvú výstavu. V roku 1955 vznikla Galéria ľudových maliarov (aj Galéria sedliakov maliarov), ktorá bola v roku 2008 premenovaná na Galériu insitného umenia (srbsky Galerija naivne umetnosti) Kovačica a ktorá sa výrazným spôsobom podieľala na organizovaní umeleckého života v Kovačici i na prezentácii kovačických insitných maliarov v bývalej Juhoslávii i v zahraničí.

K najznámejším kovačickým insitným maliarom patria M. Jonáš (srbsky Jonaš) a Z. Chalupová (Halupova). Za zakladateľov kovačickej naivnej maliarskej školy sú pokladaní Martin Paluška (*1913, †1984) a Ján Sokol (Jan Sokol, *1909, †1982), ktorí začali maľovať v 30. rokoch 20. stor., neskôr sa začali venovať maľbe aj Michal Bíreš (Mihal Bireš, *1912, †1981) a Vladimír Boboš (Vladimir Boboš, *1906, †1978). K najvýznamnejším predstaviteľom školy patria Pavel Hrk (*1922, †1996), Ján Kňazovic (Jan Knjazovic, *1925, †1985), Ján Strakúšek (Jan Strakušek, *1926, †2014), Katarína Kožíková (Katarina Kožikova, *1926, †2007), Pavel Lacko (*1927, †1976), Ján Veňarský (Jan Venjarski, *1928, †1985), Ondrej Veňarský (Venjarski, *1930, †2019), Ján Garaj (Jan Garaj, *1930, †2003), Michal Povolný (Mihal Povolni, *1935), Alžbeta Čížiková (Čižikova, *1936), Katarína Karlečíková Severiniová (Katarina Karlečikova Severini, *1937), Ondrej Pilh (*1938, †1992), Eva Husáriková (Husarikova, *1942), Ján Husárik (Jan Husarik, *1942, †2017), Pavel Hajko (*1952), Ján Bačúr (Jan Bačur, *1937), Ján Žolnaj (Jan Žolnaj, *1953), Martin Markov (aj Marko, *1954, †2013), Zuzana Vereská (Vereski, *1955), Ján Glozik (Jan Glozik, *1957), Štefan Varga (*1959) a Pavel Cicka (*1961). Výtvarné umenie kovačických insitných maliarov predstavuje súčasť národnej identity vojvodinských Slovákov v Srbsku.

komposesorát [lat.] — druh podielového majetkového spoluvlastníctva v novovekom Uhorsku. Spoluvlastníkmi (lat. compossessores) šľachtického majetku (panstva) zahŕňajúceho pozemky (lúky, lesy, pasienky), ale aj menšie regálne práva sa na základe pokrvného príbuzenstva a dedičskej príslušnosti k spoločnému šľachtickému predkovi stali všetci členovia rodu. K základným znakom komposesorátu patrili nedeliteľnosť majetku, nemožnosť scudzenia a zaťaženia pôdy a rozhodovanie hlasovaním na zhromaždení spoluvlastníkov podľa veľkosti podielov. Komposesoráty začali vznikať v 17. stor. a podľa veľkosti a významu sa rozoznávali komposesoráty vyššej šľachty a komposesoráty drobných zemianskych rodov.

Pri komposesorátoch vyššej šľachty so substitúciou aj po ženskej línii (v dôsledku čoho sa komposesormi týchto feudálnych panstiev stávali viaceré rody) mohli komposesori vlastniť reálne podiely, t. j. spoluvlastníkom patrilo právo k presne vymedzenej časti nedeliteľnej veci (napr. panstvo Beckov, Branč), alebo ideálne podiely, t. j. spoluvlastníkom nepatrila žiadna reálne určená časť spoločnej nedeliteľnej veci, mali k nej iba určité práva a povinnosti (napr. Oravský komposesorát). Komposesoráty spravovali direktori a im podriadený úradnícky aparát. Najvýznamnejší komposesorát na území dnešného Slovenska, Oravský komposesorát, vznikol v roku 1621 po vymretí mužskej línie rodu Turzovcov, po smrti palatína a oravského župana Juraja Turzu (1616), ktorému cisár Rudolf III. za zásluhy v bojoch proti Turkom daroval v roku 1606 do dedičného vlastníctva hrad a panstvo Orava a dedičské práva rozšíril aj na jeho ženské potomstvo. Turzo testamentárne odkázal majetok svojim siedmim dcéram a ich potomkom, dcéry spolu so svojimi manželmi vytvorili spolok spolumajiteľov Oravského hradného panstva, ktoré sa stalo základom novovzniknutého Oravského komposesorátu (patrili k nemu aj časť Lietavského hradného panstva a časť panstva Ostrý Kameň); jeho spoluvlastníkmi sa tak postupne stali príslušníci ďalších rodov (Erdődiovci, Esterháziovci, Révaiovci a i.). Oravský komposesorát, ako najväčší komposesorát na území Slovenska, tvorilo koncom 19. stor. 32-tis. ha pozemkov, najmä lesov, jeho správa sídlila v Oravskom Podzámku.

Komposesorátoch drobných zemianskych rodov (zemianske, resp. drobnozemianske komposesoráty) spravidla vznikali po povýšení celej obce (zvyčajne za zásluhy vo vojne) do zemianskeho stavu, pričom zemianske rody sa stávali spoluvlastníkmi chotára určitej dediny. Spravoval ich najstarší člen rodu, neskôr volený správca. Komposesoráty sa zachovali aj po zrušení poddanstva (1848), ich spoluvlastníkmi sa stávali aj urbárnici, t. j. nešľachtici. Slobodní roľníci si od komposesorátu prenajímali pasienky a klčoviská. Od roku 1898 začal odbornú správu komposesorátu vykonávať štát. Po roku 1918 sa najväčším komposesorátom stala ČSR, v roku 1945 boli komposesoráty znárodnené a začlenené do podnikového systému Štátnych lesov. V súčasnej právnej úprave komposesorát ako druh pozemkového spoločenstva neexistuje, termín komposesorát sa však objavuje v názvoch niektorých pozemkových spoločenstiev, ktoré vznikli po roku 1990 (po prijatí viacerých zákonov o navrátení vlastníctva k pozemkom; → reštitúcia).

Konské — miestna časť obce Podhradie (okres Martin).

kraj —

1. všeobecne krajina, región;

2. územnosprávna jednotka vo viacerých štátoch (Česko, Rusko, Slovensko a i.).

V bývalom Československu bolo administratívne členenie na kraje zavedené v roku 1948 (vytvorenie prvého krajského zriadenia v Čechách je však datované do 13. stor.), keď bolo vytvorených 19 krajov, z toho 13 krajov na území Čiech a Moravy (Brniansky, Českobudějovický, Gottwaldovský, Hradecký, Jihlavský, Karlovarský, Liberecký, Olomoucký, Ostravský, Pardubický, Plzenský, Pražský, Ústecký) a 6 na území Slovenska (Banskobystrický, Bratislavský, Košický, Nitriansky, Prešovský, Žilinský). Boli riadené krajskými národnými výbormi ako orgánmi štátnej správy. Kraje sa ďalej delili na okresy spravované okresnými národnými výbormi. Toto rozdelenie zaniklo v roku 1960 (zákon č. 36 z 1960 o územnom členení štátu), keď bolo prijaté nové administratívne členenie. Došlo k zlučovaniu predchádzajúcich územnosprávnych jednotiek do väčších celkov, a tým k ich redukcii (prvýkrát nebolo rešpektované pôvodné, historické členenie krajov). Územie republiky bolo rozdelené na 10 samostatných krajov, z toho 7 v Čechách a na Morave (Stredočeský, Juhočeský, Západočeský, Severočeský, Východočeský, Juhomoravský, Severomoravský), pričom samostatnú územnú jednotku na úrovni kraja tvorilo aj územie hlavného mesta Prahy (rozdelené na 10 správnych obvodov), a 3 na území Slovenska (Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský), v roku 1968 nadobudla postavenie samostatnej územnej jednotky na úrovni kraja aj Bratislava ako hlavné mesto Slovenska. Kraje sa ďalej členili na okresy a tie na obce. Príslušné územné celky riadili novozriadené krajské, okresné, mestské a miestne národné výbory. Vytvorenie alebo zrušenie kraja, podstatná zmena jeho územia a zmena jeho sídla patrili do právomoci národných rád republík (Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady).

Po zmene politickej a spoločenskej situácie (1989) sa v roku 1990 začala reforma verejnej správy, ktorej cieľom bolo posilniť úlohu samosprávy a oddeliť ju od miestnej (vrátane regionálnej) štátnej správy (presun časti právomocí štátnych orgánov na orgány samosprávy). Zákonom č. 517 z 1990 o územnom a správnom členení SR (s účinnosťou od 19. decembra 1990) boli kraje zrušené a územie Slovenska bolo administratívne rozčlenené na 38 okresov. Územným obvodom na výkon pôsobnosti orgánov štátu sa stal okres riadený okresným úradom, presun obce do iného okresu schvaľovala vláda so súhlasom obce. Po rozdelení Československa a vzniku samostatnej SR (1. január 1993) boli ustanovené samosprávne územné celky (zákon č. 221 z 1996 o územnom a správnom usporiadaní SR), ktorými sa stali obce a vyššie územné celky (VÚC). Zároveň boli ako správne jednotky na výkon pôsobnosti orgánov štátu (štátnej správy) nad úrovňou okresov opätovne zriadené kraje riadené krajskými úradmi (úradmi miestnej štátnej správy), pričom územný obvod kraja bol zhodný s územným obvodom VÚC. V roku 2001 sa podľa zákona č. 302 z 2001 o samospráve vyšších územných celkov (zákona o samosprávnych krajoch) stali VÚC samosprávnymi krajmi.

Územie Slovenska bolo rozdelené na osem samosprávnych krajov, ktoré sa stali územnými samosprávnymi a správnymi celkami vybavenými širokými kompetenciami najmä v oblasti dopravy, zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí a kultúry. Sú to: Bratislavský samosprávny kraj (so sídlom v Bratislave), Trnavský samosprávny kraj (so sídlom v Trnave), Trenčiansky samosprávny kraj (so sídlom v Trenčíne), Nitriansky samosprávny kraj (so sídlom v Nitre), Žilinský samosprávny kraj (so sídlom v Žiline), Banskobystrický samosprávny kraj (so sídlom v Banskej Bystrici), Košický samosprávny kraj (so sídlom v Košiciach) a Prešovský samosprávny kraj (so sídlom v Prešove). Každý samosprávny kraj je riadený svojím predsedom (hovorovo županom) a zastupiteľstvom tvoreným poslancami, ktorí sú volení obyvateľmi samosprávneho kraja na 4 roky. Súčasné kraje (Bratislavský, Trnavský, Trenčiansky, Nitriansky, Žilinský, Banskobystrický, Košický, Prešovský), ktoré sa z hľadiska štátnej správy delia na okresy, predstavujú od zrušenia krajských úradov (2007) len jednotky územného (administratívneho) členenia štátu najvyššieho stupňa a štatistické jednotky, ako aj územné obvody pôsobnosti rozličných orgánov štátu (štátnej správy), napr. v polícii krajské riaditeľstvá Policajného zboru;

3. miesto najďalej vzdialené od stredu; začiatok alebo koniec niečoho.

Konkoľ — mestská časť Hurbanova.

Ďumbier — geomorfologický oddiel Ďumbierskych Tatier. Z hlavného hrebeňa tiahnuceho sa v smere východ – západ vybiehajú na sever a juh rázsochy. Je budovaný kryštalickými bridlicami. Najvyšší vrch Ďumbier dosahuje výšku 2 046 m n. m. V rastlinnej pokrývke prevažujú smrečiny, menej bučiny, vo vyšších polohách nad hornou hranicou lesa rastie kosodrevina a alpínske lúky; v bylinnom podraste je výskyt vzácnych rastlín.

Územie je súčasťou Národného parku Nízke Tatry (→ Nizke Tatry). Oblasť s vyvinutým ľadovcovým reliéfom (východné svahy Krakovej hole a Tanečnice, severné svahy Ďumbiera, vrch Štiavnica a západné svahy Rovnej hole) sú národnou prírodnou rezerváciou Ďumbier (vyhlásená v roku 1973, rozloha 2 044 ha). NPR je v katastri obce Liptovský Ján v okrese Liptovský Mikuláš.

Lombardini, Alexander, celým menom Alexander Franciscus Joseph Lombardini, nazývaný aj Lombardíni, 10. 4. 1851, Veľká Bytča – 26. 4. 1897, Žilina — právnik, vlastivedný pracovník, archivár, historik, amatérsky herec a aktívny člen a podporovateľ slovenského národného hnutia (→ národné obrodenie). Právnické vzdelanie nadobudol na Právnickej akadémii v Bratislave a následne na právnickej fakulte Univerzity P. Pázmaňa v Pešti. Pôsobil na ministerstve osvety, od roku 1873 ako súdny praktikant pri kráľovskej súdnej stolici v Žiline, od roku 1876 ako sudca v Pezinku. Od roku 1878 sa natrvalo usadil v Žiline, kde mal advokátsku kanceláriu. Bol aj právnym zástupcom mesta Žilina a mestským archivárom.

Veľkú pozornosť venoval vlastivednej práci. V roku 1874 vydal knihu Stručný dejepis slobodného mesta Žilina, ktorá na podklade archívnych prameňov mapuje dejiny mesta od najstarších čias do roku 1858. Lombardiniho text však nie je pôvodný, ide o slovenský preklad latinského rukopisu predchádzajúceho žilinského archivára Ľudovíta Stárka, ktorého prácu Lombardini iba mierne upravil.

Lombardini bol aj autorom série viac než 200 biografických portrétov osobností slovenského národného a kultúrneho života, ktoré vychádzali medzi rokmi 1886 – 1888 v Slovenských pohľadoch pod názvom Slovenský Plutarch. Napísal texty o dejinách 11 hradov, prevažne z oblasti Stredného Považia (Bytča, Lietava, Strečno a i.), vydal bibliografiu Trenčianskej župy a hojne prispieval aj do dobových novín a časopisov (Orol tatranský, Slovenské pohľady, Tovaryšstvo a i.). Tlač slovenských periodík zároveň podporoval nielen ako autor, ale aj finančne.

Na priečelí žilinského domu, v ktorom strávil svoje predškolské aj prvé školské roky (dnes ulica Horný Val), sa nachádza pamätná tabuľa a od roku 2010 je v priestoroch domu zriadené múzeum nesúce Lombardiniho meno so stálou expozíciou venovanou jeho životu a dielu.

Koniarska planina — geomorfologický podcelok v západnej časti Slovenského krasu. Je budovaný hrubými súvrstviami strednotriasových vápencov a dolomitov. Koniarska planina je mierne naklonená plošina klesajúca od severu na juh do nadmorských výšok 350 – 400 m n. m., maximálnu výšku dosahuje vrch Veterník, 610 m n. m. Sú na nej dobre vyvinuté povrchové krasové formy – krasové jamy, úvaly, škrapy, jaskyne, priepasti a ponory. Územie má pestrý vegetačný kryt, na plytkých pôdach a slnečných svahoch rastú teplomilné dubové spoločenstvá, na hlbších pôdach mezofilné dubovo-hrabové lesy, na odlesnených častiach sú trávnaté plochy. Na východných svahoch je NPR Pod Strážnym hrebeňom.

Končistá — štít vo Vysokých Tatrách v bočnom hrebeni vybiehajúcom z Popradského Ľadového štítu oddeľujúci Batizovskú dolinu od Štôlskej doliny, 2 535 m n. m. Je budovaný granitoidnými horninami. Patrí k najvýraznejším vrchom Tatier. Pre svoju ľahkú prístupnosť je obľúbeným cieľom turistov.

Končitá — miestna časť obce Zázrivá.

Domanižská kotlina — kotlina na severozápadnom Slovensku, geomorfologický oddiel Žilinskej kotliny v jej juhozápadnej časti. Je budovaná ílovcami, pieskovcami a zlepencami vnútrokarpatského flyšu, miestami pokrytými štvrtohornými sedimentmi. Ploché, mierne zvlnené chrbty sa striedajú s úvalinovitými dolinami. Prevažná časť kotliny bola odlesnená, je využívaná ako lúky a pasienky. Les je zachovaný len na okraji kotliny.

Územím vedie cesta II. triedy spájajúca Považskú Bystricu s Rajcom.

Dúbrava — geomorfologický oddiel Slovenska tvoriaci východnú časť Kozích chrbtov. Úzke hrasťové pohorie sa tiahne v smere západ – východ a oddeľuje Podtatranskú kotlinu na severe od Hornádskej kotliny na juhu. Najvyšší vrch Kozí kameň (starší názov Filagória) dosahuje výšku 1 255 m n. m. Geologický podklad tvoria druhohorné horniny – pieskovce, bridlice, arkózy a kremence, v západnej časti dolomity, vápence a bridlice. Porast tvoria zachované spoločenstvá reliktných dubových a borovicových lesov.

Ďumbierske Tatry — geomorfologický podcelok Slovenska tvoriaci západnú časť Nízkych Tatier, najvyšší vrch Ďumbier, 2 046 m n. m. Od Kráľovohoľských Tatier je oddelený sedlom Čertovica. Hlavný hrebeň je budovaný na východe ďumbierskou, na západe prašiveckou žulou, južný okraj kryštalickými bridlicami, severné a juhozápadné svahy sú budované druhohornými usadeninami pozostávajúcimi z obalových sérií, ale najmä z mohutných vrstiev vápencov, dolomitov a i. hornín chočského a krížňanského príkrovu. Nad hornou hranicou lesa je hôľny až hôľno-bralnatý reliéf, ktorý vznikol glaciálnou a periglaciálnou modeláciou, bralné formy sú aj na vápencoch krížňanského a chočského príkrovu, kde sa vyskytujú aj bohaté krasové formy (najmä v Demänovskej doline a Jánskej doline). Územie patrí do chladnej klimatickej oblasti, priemerná teplota v januári sa pohybuje medzi -6 až -8 °C, v júli medzi 8 až 12 °C, ročný úhrn zrážok sa pohybuje okolo 1 400 mm. Z pôd prevažujú kambizeme a rendziny. Z porastov sú plošne najviac zastúpené smrečiny, miestami bučiny a jedľobučiny, nad hornou hranicou lesa je kosodrevina a alpínske lúky.

Prevažná časť Ďumbierskych Tatier je súčasťou Národného parku Nízke Tatry (→ Nízke Tatry). Nachádza sa tam viacero lokalít osobitne chránených častí prírody – sedem národných prírodných rezervácií, sedem národných prírodných pamiatok a jedna prírodná pamiatka.

Územie patrí medzi turisticky najatraktívnejšie a najnavštevovanejšie pohoria Slovenska. Navštevovaná je najmä najvyššia centrálna časť pohoria so štyrmi vrcholmi v hlavnom hrebeni presahujúcimi 2 000 m n. m. Hrebeň je prístupný lanovkami a množstvom značených chodníkov. Strediská v Jasnej, na Táľoch, Srdiečku, Čertovici a i. ponúkajú komfortné ubytovanie a služby a sú vyhľadávané pre zimnú i letnú turistiku.