Vyhľadávanie podľa kategórií: Slovensko

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 1342 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

Beňuš

Beňuš — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji v strednej časti Horehronského podolia na obidvoch brehoch Hrona, 557 m n. m.; 1 154 obyvateľov (2023); miestne časti: Beňuš, Filipovo, Gašparovo, Pôbišovo. Územie je budované kryštalickými uloženinami, je zalesnené nesúvislými, väčšinou ihličnatými porastmi.

Obcou prechádzajú železničná trať Banská Bystrica – Červená Skala a cesta I. triedy Šahy (hraničný priechod) – Zvolen – Banská Bystrica – Brezno – Vernár – Poprad – Kežmarok – Tatranská Javorina (hraničný priechod).

Je písomne doložená v roku 1380 ako banská osada Beneshawa, 1563 ako osada drevorubačov Benusch, Benesium, 1808 Benyus, Beňuš, v rokoch 1863, 1882 Benyus, 1873 – 77 Zólyombenyus, 1888 – 1913 Benesháza, v roku 1920 Beňuš, Beňuša, 1927 Beňuš.

Obyvatelia sa pôvodne zaoberali pálením uhlia, chovom dobytka, tkaním plátna, piliarstvom, pltníctvom a salašníctvom.

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (1778), klasicistická kaplnka (1810), zvonica (začiatok 19. stor.), omazané a obielené zrubové domy so šindľovou strechou z 19. stor.

Čunovo

Čunovo — mestská časť Bratislavy v okrese Bratislava V na pravom brehu Dunaja pri nádrži Vodného diela Gabčíkovo na hranici s Maďarskom a Rakúskom, 131 m n. m.; 1 751 obyvateľov (2023). Územie je budované treťohornými usadeninami (íly, štrky, piesky) a riečnymi uloženinami, má rovinný reliéf, je väčšinou odlesnené. Do katastra zasahuje CHKO Dunajské luhy.

Západnou časťou katastra prechádza diaľnica D2 a paralelne vedúce komunikácie, cesta I. triedy Holíč – Malacky – Bratislava – hraničný priechod do Maďarska (Čunovo – Rajka) a železničná trať Bratislava – Břeclav.

Obec je písomne doložená v roku 1232 ako Chun, 1318 Chunn, 1451 Swndorf, 1773 Csunn, Sandorff, 1786 Cschun, Sandorf, 1808 Csuny, Sandorf, v rokoch 1863 – 82 Csuny, v roku 1888 Csúny, v rokoch 1892 – 95 Csun, 1898 – 1907 Csún, 1913 – 47 Dunacsún, v roku 1947 Čunovo; v roku 1987 bola pričlenená k Bratislave.

Začiatkom 16. stor. zaznamenalo územie obce prílev chorvátskych kolonistov, ktorí neskôr vytvorili jej hlavné etnikum. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom koní. V 19. stor. existovali v Čunove tri mlyny a rozvíjalo sa ovocinárstvo.

Archeologické nálezy: rímsko-provinciálne kostrové hroby, slovansko-avarské pohrebisko.

Stavebné pamiatky: zvyšky rímskych stavieb, klasicistický kaštieľ (koniec 18. stor.), neskorobarokový rímskokatolícky Kostol svätého Michala (1783) s neskorobarokovým oltárom, klasicistickou kazateľnicou, klasicistickým skriňovým oltárom s cenným kalichom (2. polovica 15. stor.).

Z Čunova je prístup k hornej vodnej nádrži Vodného diela Gabčíkovo. Na výpuste vody do starého koryta Dunaja bol v rokoch 1995 – 96 vybudovaný moderný areál vodných športov podľa návrhu Ondreja Cibáka a Jána Dojčáka, architektonicky ho dopracoval Slavomír Chorvát, do prevádzky bol uvedený 28. 8. 1996. Má dve súbežné dráhy, kombináciou ktorých sa dá dosiahnuť päť súťažných tratí. Prvá dráha meria 386 m, druhá 408 m, pričom obidve môžu fungovať súčasne a nezávisle od seba. Výškový rozdiel hladín je 7,5 m, prietok vody je regulovateľný (maximálny prietok 22 m3/s). Popri rekreácii slúži areál aj na rafting i ako tréningové miesto vrcholových slovenských reprezentantov vo vodnom slalome. Uskutočňujú sa v ňom pravidelné medzinárodné športové podujatia (Svetový pohár vo vodnom slalome v rokoch 1997 a 1999, finále Svetového pohára vo vodnom slalome v rokoch 2012 a 2013, Majstrovstvá sveta juniorov vo vodnom slalome v roku 2000, Majstrovstvá sveta vo vodnom slalome v rokoch 2011 a 2021).

Beňatina

Beňatina — obec v okrese Sobrance v Košickom kraji pri hranici s Ukrajinou medzi masívmi Vihorlat a Popričný, 410 m n. m.; 177 obyvateľov (2023). Západná časť územia je budovaná mladšími treťohornými travertínmi, južnú a východnú časť tvoria strmé, dolinami rozčlenené svahy Popričného. Väčšina územia je zalesnená, v oblasti travertínov je druhovo bohatá vápnomilná vegetácia. V katastri sú dve prírodné rezervácie zamerané na ochranu zvyškov pralesových bukových a jedľo-bukových lesov: Pralesy Slovenska – Beňatinský les a Pralesy Slovenska – Beňatinské Brdo. V blízkosti obce je zatopený bývalý travertínový lom Beňatinské jazero.

Beňatina je cestou III. triedy spojená so susednými obcami Podhoroď a Inovce.

Obec sa spomína v roku 1333 pri obci Tibava, písomne je doložená v roku 1397 ako Benetyne, v rokoch 1773, 1863 – 1902 Benetine, v roku 1786 Benethnie, 1808 Benetine, Beňatina, v rokoch 1907 – 13 Vadászfalva, 1920 – 39 Beňatina, 1939 – 45 Benatina, v roku 1945 Beňatina.

Obyvatelia sa pôvodne živili prácou v lesoch, poľnohospodárstvom, ovocinárstvom a piliarstvom.

Stavebné pamiatky: neskoroklasicistický gréckokatolícky Chrám ochrany presvätej Bohorodičky (1850).

Beňadiková

Beňadiková — obec v okrese Liptovský Mikuláš v Žilinskom kraji v strednej časti Liptovskej kotliny na nive Váhu, 620 m n. m.; 540 obyvateľov (2023). Územie je budované štvrtohornými štrkmi, má mierne členitý reliéf, je takmer odlesnené, v severnej časti sú zvyšky smrekového lesa.

Juhom katastrálneho územia prechádzajú železničná trať Žilina – Košice a cesta I. triedy Žilina – Ružomberok – Poprad – Prešov – Michalovce, s ktorou je obec spojená cestou III. triedy.

Vyvinula sa v 13. stor. v chotári obce Uhorská Ves. Písomne je doložená v roku 1352 ako Detryh falua, 1357 Benedukfalua, Detrichfalua, 1773 Benedekfalva, Benedikowa, 1786 Benedekfalwa, Benedikowa, 1808 Benedekfalva, Benedykowá, v rokoch 1863 – 1913 Benedekfalu, v roku 1920 Beňadiková, Benädyková, 1927 Beňadiková.

Obyvatelia sa v minulosti živili poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: kúria (17. stor., neskôr prestavaná), klasicistická kúria (1. polovica 19. stor.).

Benkovce

Benkovce — obec v okrese Vranov nad Topľou v Prešovskom kraji v Beskydskom predhorí v doline rieky Ondava, 138 m n. m.; 554 obyvateľov (2023). Územie je budované štvrtohornými náplavami Ondavy so svahovými a sprašovými hlinami, má rovinný, na okrajoch mierne zvlnený reliéf, je prevažne odlesnené, les je zachovaný v severozápadnej a juhozápadnej časti katastra, na nive Ondavy je nesúvislý lužný les.

Benkovce sú cestou I. triedy spojené so susednými obcami Slovenská Kajňa a Sedliská.

Obec je písomne doložená v roku 1363 ako Benkouch, 1410 Benkeuch, Benkoch, 1773 Benkócz, Benkowcze, v rokoch 1786, 1808 Benkócz, Benkowce, 1863 – 1902 Benkóc, 1907 – 13 Benkõfalva, v roku 1920 Beňkovce, 1927 Benkovce.

V roku 1778 obec zničená zemetrasením, 1945 vypálená fašistami. Obyvatelia sa v minulosti zaoberali poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Imricha (1783, neogoticky upravený 1890).

Beňadikovce

Beňadikovce — obec v okrese Svidník v Prešovskom kraji v Ondavskej vrchovine v doline na nive a svahoch potoka Radomka, 260 m n. m.; 189 obyvateľov (2023). Územie je budované pieskovcami a ílovcami s pokryvom štvrtohorných svahových hlín a náplavmi štrkov a pieskov, má mierne členitý reliéf. Dolina je odlesnená, na ostatnom území sú lesy s porastom buka, brezy a borovice.

Obec je cestou III. triedy spojená so susednými obcami Mlynárovce a Šarišský Štiavnik, východnou časťou katastra prechádza cesta I. triedy Lipníky – Svidník – Vyšný Komárnik, štátna hranica.

Obec je písomne doložená v roku 1414 ako Benedukwagasa, 1492 Benedikocz, v rokoch 1773, 1786 Benedikocz, v roku 1808 Benedikócz, Beňadykowce, Benedykowce, Beňatek, v rokoch 1863 – 1902 Benedikóc, 1907 – 13 Benedekvágása, v roku 1920 Benedikovce, Beňadikovce, v rokoch 1927 – 48 Benedikovce, v roku 1948 Beňadikovce.

Obyvatelia sa pôvodne živili roľníctvom, chovom dobytka a ošípaných, drevorubačstvom, košikárstvom a povozníctvom.

Stavebné pamiatky: pôvodný barokový gréckokatolícky Chrám ochrany presvätej Bohorodičky (1700, prestavaný okolo 1800), zrubové domy so slamenou strechou, zrubové omazané sýpky (19. stor.).

Beluša

Beluša — obec v okrese Púchov v Trenčianskom kraji v severnej časti Považského podolia, 255 m n. m.; 6 170 obyvateľov (2023), miestne časti: Beluša, Hloža, Podhorie. Územie má pahorkatinný reliéf, miestami vystupujú tvrdoše bradlového pásma, v západnej časti je plochá niva Váhu a jeho terasy. Je väčšinou odlesnené. Do katastra zasahuje CHKO Strážovské vrchy. V katastri obce v osade Belušské Slatiny sú zemito-sírnaté pramene, pri ktorých vznikli kúpele na liečbu reumatických a kožných chorôb (otvorené 1910, v 70. až 80. rokoch upadávali, v súčasnosti nie sú pre verejnosť prístupné), neskôr ústav sociálnej starostlivosti pre mládež.

Obcou prechádza diaľnica D1, cesta I. triedy Bratislava – Trnava – Piešťany – Trenčín – Považská Bystrica – Žilina, začína sa tam cesta I. triedy končiaca v Lysej pod Makytou na hraničnom priechode do Česka, cestami III. triedy je spojená s obcami Ladce a Mojtín.

Obec je písomne doložená v roku 1330 ako Belos, 1369 Belus, 1375 civitas Belus, 1773 Bellus, Bellussa, 1786 Bellusch, 1808 Bellus, Belus, Bělussa, 1863 Belluss, v rokoch 1873 – 1913 Bellus, v roku 1920 Beluša.

V roku 1375 dostala mestské výsady, 1498 je doložená tridsiatková stanica, 1659 jarmočné právo. Obyvatelia sa v minulosti živili poľnohospodárstvom, hrnčiarstvom, neskôr v obci vznikli tehelňa, mlyny, pálenica, v roku 1948 bola založená zlievareň farebných kovov.

Archeologické nálezy: sídlisko s kanelovanou kultúrou, sídlisko lužickej a púchovskej kultúry, mohyly z veľkomoravského obdobia.

Stavebné pamiatky: ranogotická Kaplnka sv. Anny (2. polovica 13. stor.), neskororenesančný farský rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety Uhorskej (1. polovica 17. stor.), zrubové a hlinené domy. V Beluši sa narodil lekár, veterinár a zoológ Pavol Adami.

Bajany

Bajany — obec v okrese Michalovce v Košickom kraji vo východnej časti Východoslovenskej nížiny na agradačnom vale rieky Uh, 107 m n. m.; 447 obyvateľov (2023). Územie je budované štvrtohornými riečnymi uloženinami a pieskovými presypmi, má rovinný reliéf, je odlesnené.

Obec je cestou III. triedy spojená s obcou Lekárovce na východe a s cestou II. triedy Michalovce – Kráľovský Chlmec na západe.

Je písomne doložená v roku 1361 ako Boyan, 1439 Kysmerkowcz a. n. Bayan, 1773 Bajánháza, 1786 Bajánhása, Bonyesty, 1808 Bajánháza, Bonyesty, v rokoch 1863 – 1913 Bajánháza, v roku 1920 Bajanház, v rokoch 1927 – 38 Bajany, Bajánháza, 1938 – 45 Bajánháza, 1945 – 48 Bajany, Bajánháza, v roku 1948 Bajany.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a tkáčstvom. V rokoch 1939 – 44 bola obec pripojená k Maďarsku.

Stavebné pamiatky: eklektický rímskokatolícky Kostol najsvätejšieho srdca Ježišovho (1910, upravený 1950), reformovaný kostol (1936), gréckokatolícky Chrám sv. Cyrila a Metoda (1990 – 92).

Baldovce

Baldovce — obec v okrese Levoča v Prešovskom kraji v severovýchodnej časti Hornádskej kotliny, 430 m n. m.; 169 obyvateľov (2023). Územie je budované pieskovcovo-ílovcovými súvrstviami starších treťohôr, je čiastočne odlesnené.

Obec jecestou III. triedy spojená so Spišským Podhradím a s Buglovcami.

Je písomne doložená v rokoch 1272 – 90 ako villa Henrici et Echardi, v roku 1344 Eckersdorf, Baldfalva, 1438 Baldfalva, 1565 Baldowetz, 1773 Baldocz, Baldowetz, 1786 Baldócz, Baldowecz, 1808 Baldócz, Baldowitz, Baldowce, v rokoch 1863 – 1913 Baldóc, v roku 1920 Baldovce.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a košikárstvom; v 18. stor. tam bola v prevádzke skláreň.

V katastri obce sa nachádza 6 minerálnych prameňov, pri ktorých boli v 18. – 20. stor. kúpele; v súčasnosti sa minerálna voda plní do fliaš.

Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol sv. Anny (1761, zväčšený 1798).

Balog nad Ipľom

Balog nad Ipľom, maď. Ipolybalog — obec v okrese Veľký Krtíš v Banskobystrickom kraji v Ipeľskej kotline na pravom brehu Ipľa na hranici s Maďarskom, 135 m n. m.; 769 obyvateľov (2023), 14,5 % slovenskej, 82,3 % maďarskej národnosti (2021). Územie ma rovinný až pahorkatinný reliéf, je odlesnené.

Obcou prechádza cesta II. triedy Šahy – Kosihy nad Ipľom – Slovenské Ďarmoty – Veľký Krtíš – Modrý Kameň – Dačov Lom – Senohrad – Sása.

Obec je písomne doložená v roku 1232 ako Bolug, 1351 Balogh, 1773 Balogh, 1786 Ballog, 1808 Ipoly-Balog, v rokoch 1863 – 1913 Ipolybalog, 1920 – 38 Balog, 1938 – 45 Ipolybalog, 1945 – 48 Balog, 1948 – 51 Blh nad Ipľom, v roku 1951 Balog nad Ipľom.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a vinohradníctvom. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia v eneolite, sídlisko badenskej kultúry, nálezy pilinskej kultúry, sídlisko z rímskej doby, z veľkomoravského a poveľkomoravského obdobia.

Stavebné pamiatky: neskororománsky rímskokatolícky Kostol sv. Mikuláša (2. polovica 13. stor., v 18. stor. zbarokizovaný, upravený 1929) s neskororenesančným opevnením, baroková drevená zvonica (18. stor.), kaplnka (18. stor.), murované domy so slamenou strechou, na cintoríne drevené kalvínske náhrobníky (19. – 20. stor.).

Bajerovce

Bajerovce — obec v okrese Sabinov v Prešovskom kraji v severovýchodnej časti Levočských vrchov; 665 m n. m.; 267 obyvateľov (2023). Územie je budované horninami vnútrokarpatského flyšu, má pahorkatinný až hornatinný reliéf, je väčšinou odlesnené, v okrajovej severnej a južnej časti zalesnené. V katastri sa nachádza prírodná rezervácia Valalská voda (vyhlásená 1980, rozloha 14,4 ha), zriadená na ochranu prameniska so zachovanými močiarmi a slatinnými lúkami s výskytom zriedkavých druhov rastlín. V katastri obce vyvierajú tri minerálne pramene.

Obec je cestou III. triedy spojená so susednými obcami Krásna Lúka a Šambron.

Je písomne doložená v roku 1366 ako Beyeruagasa, 1475 Beyrhaw, 1786 Bajor-Wágásch, Bajerowcze, 1808 Bajorvágás, Bajerowce, v rokoch 1863 – 1913 Bajorvágás, v roku 1920 Bajerovec, 1927 Bajerovce.

Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom, chovom dobytka a oviec.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícka baroková prícestná Kaplnka sv. Jozafáta (1772, upravená 1905 a v pol. 20. stor.), klasicistický gréckokatolícky Chrám sv. Michala archanjela (19. stor.), pravoslávny Chrám proroka Eliáša (1997).

Baláže

Baláže — obec v okrese Banská Bystrica v Banskobystrickom kraji na západnom okraji hrebeňa Nízkych Tatier a na južných svahoch Starohorských vrchov, 538 m n. m.; 233 obyvateľov (2023). Územie je budované druhohornými usadeninami, má vrchovinný reliéf, je zalesnené (najmä porastmi buka a jedle).

V Balážoch sa začína cesta III. triedy, ktorá ich spája s obcou Priechod.

Obec je písomne doložená v roku 1529 ako Huttae Lyptzcicz, 1531 Lyptzcicz, 1540 Lypschersaifen, 1780 Balasse, 1808 Balás, Szent-Balás, Balásse, Baláže, 1863 Balázs, 1873 Balás, v rokoch 1877 – 1913 Balázs, v roku 1920 Baláže, Bláže, v rokoch 1927 – 48 Baláže, 1948 – 68 Bláže, v roku 1969 Baláže.

Vznikla ako osada pri mediarskych hutách. Obyvatelia sa zaoberali hutníctvom, uhliarstvom, drevorubačstvom a prácou na píle. Za aktívnu účasť obyvateľov v SNP bola obec fašistami 19. 3. 1945 vypálená. V roku 1955 bolo v obci zriadené pamätné miesto SNP s pomníkom a pamätným domom.

Archeologické nálezy: hromadný nález bronzových mečov liptovského typu z bronzov z mladšej bronzovej doby. V chotári obce sa nachádza archeologické nálezisko Hrádok (chránená kultúrna pamiatka).

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Jozefa robotníka (1994). Súčasťou obce je národná kultúrna pamiatka Kalište.

Báhoň

Báhoň — obec v okrese Pezinok v Bratislavskom kraji v Trnavskej pahorkatine, 153 m n. m.; 1 861 obyvateľov (2023). Územie je budované mladotreťohornými uloženinami pokrytými sprašou, má rovinný, v severozápadnej časti mierne pahorkatinný reliéf, je odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Obec leží pri železničnej trati Bratislava – Žilina, cestou III. triedy je spojená so susednými obcami Vištuk a Kaplna.

Územie bolo osídlené v neolite. Obec je písomne doložená v roku 1244 ako Bahun, 1333 Superior Bachan, 1335 Bohon Maior, Bohon Minor, v rokoch 1773, 1786, 1808 Bahony, 1863 – 1913 Báhony, v roku 1920 Báhoň. V rokoch 1974 – 90 k nej boli k pričlenené obce Igram a Kaplna.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.

Archeologické nálezy: sídlisko volútovej a lengyelskej kultúry, rímsko-barbarské sídlisko, veľkomoravské sídlisko a pohrebisko.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Františka z Assisi (1914 – 21, M. M. Harminc), pri kostole neskorobaroková plastika Immaculaty z 1774, kaštieľ (18. stor., 1816 klasicisticky prestavaný, dnes Domov sociálnych služieb pre dospelých).

Bajtava

Bajtava, maďarsky Bajta — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji v južnej časti Ipeľskej pahorkatiny a na severnom okraji pohoria Burda, 190 m n. m.; 396 obyvateľov (2023), 11,7 % slovenskej, 79,1 % maďarskej národnosti (2021). Severná časť územia je budovaná mladotreťohornými uloženinami so silnou pokrývkou spraší, má pahorkatinný reliéf, je väčšinou odlesnená. Južná časť je budovaná prevažne andezitickými pyroklastikami, má vrchovinný reliéf, je zalesnená dubovými, hrabovými a agátovými lesmi.

Bajtava je cestou III. triedy spojená so susednou obcou Leľa a s cestou II. triedy Tlmače – Levice – Štúrovo, prechádzajúcou katastrom zo severu na juh.

Obec je písomne doložená v roku 1261 ako Boyta, v rokoch 1773, 1786, 1808 Bajtha, 1863 – 1913 Bajta, 1920 – 38 Bajtava, Bajta, 1938 – 45 Bajta, 1945 – 48 Bajtava, Bajta, v roku 1948 Bajtava.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku.

Archeologické nálezy: rondel lengyelskej kultúry.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (1872, prestavaný z pôvodnej kaplnky z 2. polovice 18. stor.), na cintoríne ručne vyrezávané drevené kríže.

Baka

Baka — obec v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji v južnej časti Žitného ostrova na brehu Vodného diela Gabčíkovo, 118 m n. m.; 1 143 obyvateľov (2023), 13,0 % slovenskej, 83,0 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované mladotreťohornými štrkmi a pieskami, menej vápnitými ílmi prekrytými riečnymi uloženinami Dunaja (miestami hrubými viac ako 100 m), má rovinný reliéf. Prívodným kanálom Gabčíkovo pretekajúcim katastrom zo severozápadu na juhovýchod je rozdelené na severovýchodnú odlesnenú a poľnohospodársky využívanú časť a na juhozápadnú časť siahajúcu až k starému korytu Dunaja so spleťou riečnych ramien a zachovaným lužným lesom. Do katastra zasahuje CHKO Dunajské luhy, nachádza sa tam národná prírodná rezervácia Ostrov orliaka morského.

Cestou III. triedy je Baka spojená s obcou Jurová a s cestou II. triedy Báč – Medveďov (spája obec so susedným Gabčíkovom a Trstenou na Ostrove).

Obec je písomne doložená v roku 1264 ako osada kráľovských dvorníkov Baka, 1439 Eghazasbaka, 1455 Baka utraque, 1491 Felsewbaka, 1495 Kewzepsewbaka, Alsobaka, 1863 Alsóbaka és Felsőbaka, v rokoch 1873 – 82 Albaka és Felbaka, v roku 1888 Baka. Pravdepodobne v 2. polovici 15. stor. bola rozdelená na Dolnú Baku (1773 All-Baka, 1786 Alschó-Baka, 1808 Alsó–Baka) a Hornú Baku (1773 Fell-Baka, 1786 Felschő-Baka, 1808 Felső Baka), znova bola zlúčená po roku 1808.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a košikárstvom; v 19. stor. boli na Dunaji vodné mlyny. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku.

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol všetkých sv. (1762), neskoroklasicistický mariánsky stĺp (60. roky 19. stor.).

Bajč

Bajč, maď. Bajcs — obec v okrese. Komárno v Nitrianskom kraji v Podunajskej nížine na nive a terasách Žitavy, 121 m n. m.; 1 246 obyvateľov (2023), 48,1 % slovenskej, 40,5 % maďarskej národnosti (2021); miestne časti Bajč, Chrasť, Kotelnica, Nový Diel, Vlkanovo. Územie je budované riečnymi uloženinami s rozsiahlymi dunovými návejmi viatych pieskov a piesočných spraší, je takmer odlesnené, na nive sú enklávy lužných lesov. V katastri sa nachádza rozsiahla bažantnica.

Obcou prechádza cesta I. triedy Komárno – Žilina, je v nej železničná stanica na trati Nové Zámky – Komárno – Komárom.

Písomne je obec doložená v roku 1312 ako Boych, 1404 Baychy, v rokoch 1877 – 1920 Bajcs, 1927 – 38 Bajč, Bajcs, 1938 – 45 Bajcs, 1945 – 48 Bajč, Bajcs, v roku 1948 Bajč.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku.

Archeologické nálezy: osídlenie z mladšej kamenej doby (lineárna kultúra a želiezovská skupina), neskorolengyelské sídlisko s keramikou zdobenou brázdeným vpichom (→ Bajč-Retz), nálezy zo staršieho úseku badenskej kultúry (bolerázsky typ) a jej klasickej fázy (hrnčiarske pece, zvieracie hroby), zo strednej bronzovej doby, z halštatskej doby (žiarové pohrebisko) i z laténskej doby (súveké sídlisko i pohrebisko s kostrovými hrobmi obohnanými kruhovými i štvorcovými žľabmi). Z 9. – 10. stor. pochádza kostrové pohrebisko i osada s polozemnicami s kamenným kozubom v rohu, ďalšie osady tam existovali v 11. – 16. stor., pohrebiská sú z 9. – 10. a 11. – 13. stor., nachádzajú sa tam aj zvyšky základov románskeho kostola z 11. – 13. stor. V časti Bajč-Vlkanovo bolo preskúmaných 30 ranoslovanských žiarových urnových hrobov z 2. polovice 7. stor.

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa (1827 – 31, prestavaný z bývalého kaštieľa z 1790, opravený a prestavaný 1871, 1946 a v 80. rokoch 20. stor.), klasicistická kúria z 1. polovice 19. stor.

Kôprová dolina

Kôprová dolina — dolina na rozhraní Západných Tatier a Východných Tatier; dĺžka 12 km. Národná prírodná rezervácia v Tatranskom národnom parku v katastri mesta Vysoké Tatry v okrese Poprad; vyhlásená v roku 1991, rozloha 3 221 ha; zriadená na ochranu mimoriadne hodnotného územia s ľadovcovými formami reliéfu. Preteká ňou Kôprovský potok, v jej hornej časti padá cez prah bočnej doliny Nefcerka Kmeťov vodopád, najvyšší vodopád Slovenska (80 m). Východná strana Kôprovej doliny má pôvodnú krajinnú štruktúru, nenarušené lesné a kosodrevinové porasty i zriedkavé alpínske fytocenózy, v južnej časti je atypický výskyt buka.

Kopráš

Kopráš — miestna časť obce Magnezitovce.

Kopské sedlo

Kopské sedlo — sedlo medzi Jahňacím štítom na juhozápade a vrchom Hlúpy na severe oddeľujúce Vysoké Tatry a Belianske Tatry, 1 749 m n. m. Vzniklo eróznou činnosťou v mieste menej odolných verfénskych bridlíc. Východným smerom od sedla začína dolina Predné Meďodoly, severozápadným smerom dolina Zadné Meďodoly. Vedie ním značkovaný turistický chodník z Doliny Bielych plies (prostredná vetva Doliny Kežmarskej Bielej vody) do doliny Zadné Meďodoly a na hrebeň Belianskych Tatier.

Kopčianske slanisko

Kopčianske slanisko — národná prírodná rezervácia v katastri obce Zemplínske Kopčany v okrese Michalovce; vyhlásená v roku 1982, rozloha 9,1 ha. Zriadená na ochranu jedného z posledných zvyškov halofytnej vegetácie na Slovensku a jedinej zachovanej známej lokality halofytnej vegetácie na Východoslovenskej nížine. Územie s fragmentmi fytocenózy panónskej slanej stepi s výskytom viacerých halofytov.

Kopec

Kopec — geomorfologický podcelok v juhozápadnej časti Skorušinských vrchov. Budovaný horninami vnútrokarpatského flyšu s prevahou lavicovitých pieskovcov. Reliéf má ráz vrchoviny až nižšej hornatiny s hladko modelovanými tvarmi, najvyšší vrch Kopec, 1 251 m n. m. Na území prevládajú lúky a pasienky, na strmších svahoch sú zachované porasty smrečín.

Kopec

Kopec — miestna časť obce Košecké Podhradie.

Kopanice

Kopanice — miestna časť obce Makov.

Kopaný závoz

Kopaný závoz — najvyšší vrch Krupinskej planiny, 775 m n. m. Je budovaný sopečnými andezitmi a pyroklastickými horninami.

Kopanice

Kopanice — miestna časť obce Hodruša-Hámre.

Bytča

Bytča — okres v severozápadnej časti Slovenska v Žilinskom kraji v severnom výbežku Považského podolia obkoleseného Javorníkmi a Súľovskými vrchmi; 282 km2; 31-tis. obyvateľov (2023), 110,9 obyvateľa/km2 (na úrovni priemeru Slovenska), administratívne stredisko Bytča. Os územia tvorí rieka Váh s komunikáciami celoslovenského významu. Do okresu patrí iba 12 obcí, z ktorých len Bytča je mestom.

Beniakovce

Beniakovce — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji v Košickej kotline v doline Torysy, 200 m n. m.; 818 obyvateľov (2023). Reliéf tvorí niva Torysy a mierny svah jej doliny, zalesnená je iba západná časť územia (najmä dubmi a hrabmi).

Prístup do obce je cestami III. triedy – zo severu cez obec Budimír s možnosťou napojenia na diaľnicu D1, z východu mostom ponad Torysu z cesty Rozhanovce – Vajkovce, z juhu od obce Hrašovík.

Obec je písomne doložená v roku 1379 ako Benyekfalua, 1404 Benyek, 1427 Benek, 1773 Benyék, Benakowetz, Benakowcze, 1786 Benyék, Benakowze, 1808 Benyék, Beňákowce, Benjakowce, v rokoch 1863 – 1913 Benyék, 1920 – 48 Beňakovce, v roku 1948 Beniakovce.

Obyvatelia sa pôvodne živili poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Najsv. srdca Ježišovho (1926). V chotári obce je bažantnica.

Bajerov

Bajerov — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v južnej časti Šarišskej vrchoviny v doline Kvačianskeho potoka, 457 m n. m.; 416 obyvateľov (2023). Územie je budované horninami centrálnokarpatského flyšu, má vrchovinný reliéf, v doline je prevažne odlesnené, v katastri sú roztrúsené nesúvislé lesné plochy.

Obec je spojená cestou III. triedy so susednou obcou Kvačany, napájajúcou sa vo východnej časti katastra na cestu II. triedy Prešov – Hnilčík.

Je písomne doložená v roku 1332 ako Bayur, Bavari, 1427 Bayar, Felsobayar, 1490 Alsobayor, Felsew Bayor, 1773 Bajor, Bajeruw, v rokoch 1786, 1808 Bajor, Bajerow, 1863 – 1913 Bajor, v roku 1920 Bajorov, Bajerov, 1927 Bajerov.

Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom, drevorubačstvom, povozníctvom a remeselníctvom (tkáčstvom, košikárstvom).

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (1826, postavený na mieste staršieho, dreveného, zničeného požiarom).

Bajka

Bajka, maďarsky Bajka — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji na východnom úpätí Nitrianskej pahorkatiny, 160 m n. m; 331 obyvateľov (2023), 81,1 % slovenskej, 9,5 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované treťohornými uloženinami, má rovinný reliéf, je odlesnené.

Obec je spojená cestou III. triedy so susednou obcou Ondrejovce.

Je písomne doložená v roku 1286 ako Bayka, 1302 Boyka, v rokoch 1773, 1786, 1808, 1863 Bajka.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku. V jej katastri existovala obec Zag (doložená 1156 ako Zag) so zaniknutým stredovekým kostolom.

Archeologické nálezy: sídlisko (objekt a keramika) z 9. – 10. stor.

Stavebné pamiatky: neskorobaroková kúria (koniec 18. stor., prestavaná v 19. a 20. stor.), reformovaný kostol (1895, upravený 1927).

Bzenov

Bzenov — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v južnej časti Šarišskej vrchoviny v doline vodného toku Svinka, 300 m n. m.; 787 obyvateľov (2023). Územie je budované flyšovými horninami, menšie plochy lesa sú zachované len vo vyšších nadmorských výškach.

Bzenov je cestou III. triedy spojený so susednou obcou Janov a s cestou II. triedy prechádzajúcou katastrom z Rokycian do Prešova.

Obec je písomne doložená v roku 1423 ako Bezenke, 1447 Bezdenke, v rokoch 1773, 1786 Berzenke, Bzenow, v roku 1808 Berzénke, Bzdenow, Bzenow, v rokoch 1863 – 1913 Berzenke, v roku 1920 Bzinov, Bzenov, Bžany, 1927 Bzenov.

Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a výrobou náradia z dreva a prútia. Začiatkom 14. stor. vznikla v chotári obec Dúbrava (doložená 1323), ktorá splynula so Bzenovom v 15. stor.

Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja (1746).

Bzenica

Bzenica — obec v okrese Žiar nad Hronom v Banskobystrickom kraji v Žiarskej kotline pri ústí Vyhnianskeho potoka do Hrona, 230 m n. m.; 633 obyvateľov (2023); miestne časti: Bukovina, Bzenica, Záhorčie. Územie je budované sedimentmi náplavového kužeľa Vyhnianskeho potoka a nivy Hrona a andezitmi priľahlých svahov Štiavnických vrchov, je prevažne zalesnené (najmä jedľo-bučinami).

Bzenica je cestou I. triedy Nitra – Martin spojená so Žarnovicou a s Hliníkom nad Hronom, cestou III. triedy s Vyhňami, katastrom prechádzajú paralelné komunikácie – rýchlostná cesta R1 a železničná trať Nové Zámky – Zvolen.

Obec je písomne doložená v roku 1326 ako Bezenche, 1773 Szénásfalu, Senitz, Bzenicza, 1786 Sénáschfalu, Senitz, Brznitza, 1808 Szénásfalu, Szenicza, v rokoch 1863 – 1913 Szénásfalu, v roku 1920 Bzenica.

Obyvatelia sa živili roľníctvom, baníctvom a remeslami.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety (z 1939 postavený na mieste kostola z 13. stor.), pamätný dom s bustou Andreja Kmeťa, ktorý sa tam narodil.

Bziny

Bziny — obec v okrese Dolný Kubín v Žilinskom kraji v Oravskej vrchovine na ľavobrežnej nive Oravy, 480 m n. m.; 584 obyvateľov (2023). Územie je budované horninami centrálnokarpatského flyšu, má pahorkatinný až vrchovinný reliéf, je takmer celé odlesnené.

Bziny sú cestou III. triedy spojené s Dolným Kubínom (s mestskou časťou Mokraď) a Medzibrodím nad Oravou, v obci je železničná zastávka na trati Kraľovany – Trstená. 

Obec je písomne doložená v roku 1345 ako Bzina, 1348 Bozina, 1420 Bzinii, 1625 Bzina Sedlacka, Bzina Valaska, v rokoch 1773, 1786, 1873 – 82 Bzine, v roku 1808 Bzinne, Bzýnné, Bzyny, 1863 Bzini, v rokoch 1888 – 1913 Bezine, 1920 – 71, 1993 Bziny.

V 16. stor. bola zaradená medzi dediny na valašskom práve. Obyvatelia sa pôvodne zaoberali poľnohospodárstvom, kamenárstvom a spracovaním dreva.

Stavebné pamiatky: neskorobaroková kaplnka, klasicistický rímskokatolícky Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie (1805).

Bzince pod Javorinou

Bzince pod Javorinou — obec v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji vo východnej časti Myjavskej pahorkatiny na styku s Malými Karpatmi, 227 m nad morom; 2 018 obyvateľov (2023); miestne časti: Bzince pod Javorinou, Cetuna, Hrubá Strana, Hrušové. Územie je budované druhohornými horninami bradlového pásma, staršími treťohornými ílovcami a pieskovcami flyšového pásma, druhohornými vápencami a sprašami. Má rovinný až pahorkatinný reliéf s bradlovými tvrdošmi, v severnej časti hornatinný až vrchovinný. Vyššie polohy katastra sú zalesnené.

Obec je cestou II. triedy spojená so Starou Turou a s cestou I. triedy hraničný priechod Moravské Lieskové – Nové Mesto nad Váhom, cestou III. triedy s Moravským Lieskovým a Lubinou.

Vznikla v roku 1952 spojením Dolných Bziniec (doložené 1332 – 37 ako Bot, 1340 Wezdenech, 1357 Byzench, 1392 Bath, 1436 Bod, 1773 Alsó-Bottfalva, Unter-Bzinetz, Dol(né) Bzince, 1786 Alschó-Bottfalwa, Bzincze, 1808 Alsó-Botfalva, Dolní Bzýnce, 1863 – 73, 1888 – 1913 Alsóbotfalu, 1877 – 82 Alsóbotfalva, 1920 – 52 Dolné Bzince) a Horných Bziniec (doložené 1532 ako Bood, 1773 Felső-Bottfalva, Ober-Bzinetz, Hor(né) Bzince, 1786 Felschő-Bottfalwa, 1808 Felső-Botfalva, Horní Bzýnce, 1863 – 73, 1888 – 1913 Felsőbotfalu, 1877 – 82 Felsőbotfalva, 1920 – 52 Horné Bzince). V roku 1960 k nej bolo pričlenené Hrušové (doložené 1392 ako Hrussow, 1773 Hrusso, Hrussowe, 1786 Hruscho, 1808 Hrusó, Hrussow, 1863 Hrusó, 1873 – 1907 Hrussó, 1913 Russó, 1920 – 60 Hrušové).

Obyvatelia sa v minulosti zaoberali roľníctvom, chovom dobytka a výrobou drevených predmetov.

Archeologické nálezy: nálezy z veľkomoravského obdobia.

Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (14. stor., v 18. stor. prestavaný), evanjelický kostol (1793). V rodnom dome Ľudmily Podjavorinskej je zriadená pamätná izba sprístupnená v roku 1960 (súčasť Trenčianskeho múzea); pomník padlým vo svetových vojnách. V chotári je kopaničiarske osídlenie.

Geraltov

Geraltov — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji na styku Čergova a Spišsko-šarišského medzihoria, 505 m n. m.; 109 obyvateľov (2023); miestne časti: Geraltov, Závadka, Žatkovce. Územie je budované horninami paleogénneho flyšu, má mierne členitý vrchovinný reliéf, je prevažne odlesnené.

V Geraltove sa začína cesta III. triedy spájajúca obec s Malým Slivníkom.

Obec je písomne doložená v roku 1339 ako Geralthfolua, 1383 Geralth, 1773 Geralth, Geralt, 1786 Geralt, 1808 Gerálth, v rokoch 1863 – 1902 Gerált, 1907 – 13 Gellért, 1920 Geraltovce, Geralt, 1927 – 48 Geralt, v roku 1948 Geraltov. V roku 1991 boli k nej pričlenené obce Závadka (1600 Zauatka, 1773 Zavadka, Zawadka, 1786 Zawatka, 1808 Závadka, 1863 – 1902 Zavadka, 1907 – 13 Csergőzávod, 1920 – 91 Závadka) a Žatkovce (1345 Sethfalua, 1383 Zethegh, 1427 Zetkth, 1773 Settek, Zatkowcze, 1786 Settek, Žatkowce, 1808 Zsettek, Žatkowce, 1863 Zsettek, 1873 – 82 Zsetek, 1888 – 1902 Zsettek, 1907 – 13 Zsetek, 1920 – 91 Žatkovce).

Archeologické nálezy: nálezy z praveku, nález stredovekého sídliska (10. – 11. stor.).

Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický gréckokatolícky Chrám narodenia presvätej Bohorodičky (1792, obnovený 1913).

Čavoj

Čavoj — obec v okrese Prievidza v Trenčianskom kraji v Strážovských vrchoch na nive potoka Nitrica, 550 m n. m.; 495 obyvateľov (2023); miestne časti: Biela Voda, Čavoj. Územie je budované druhohornými kryštalickými horninami, má členitý reliéf, je väčšinou zalesnené (najmä bučinami a jedľobučinami). Do katastrálneho územia zasahuje prírodná rezervácia Temešská skala (vyhlásená 1986, rozloha 57,93 ha), zriadená na ochranu bukových lesných spoločenstiev.

Čavoj je s okolím spojený cestou III. triedy začínajúcou sa v obci.

Obec je písomne doložená v roku 1364 ako Chawoy, 1397 Chawayo, v rokoch 1773, 1863 Csavoj, v roku 1786 Cschawai, 1808 Csavoj, Cžawoj, v rokoch 1873 – 98 Csávoj, 1900 – 13 Csavajó, v roku 1920 Čávoj, 1927 Čavoj.

V minulosti sa v obci dolovalo striebro (do 16. stor.) a zlato (do 17. stor.). Obyvatelia sa živili roľníctvom, košikárstvom, tkáčstvom, výrobou kolovrátkov, podomovým sklárstvom a oknárstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky farský Kostol svätej Doroty, panny a mučenice (pôvodne renesančný z 1611, v 20. stor. prestavaný a rozšírený).

Častá

Častá — obec v okrese Pezinok v Bratislavskom kraji na úpätí Malých Karpát a Trnavskej pahorkatine, 245 m n. m.; 2 400 obyvateľov (2023); miestne časti: Častá, Červený Kameň. Východná časť na Trnavskej pahorkatine je budovaná sedimentmi širokých plochých náplavových kužeľov potokov stekajúcich z Malých Karpát, západná časť katastra vbiehajúceho hlboko do pohoria je budovaná prevažne druhohornými vápencami a kryštalickými horninami, najmä svormi. Územie v pohorí je zalesnené, v nižších polohách sú dubiny, vyššie bučiny. V katastrálnom území sa nachádza národná prírodná rezervácia Hajdúchy.

Obec je cestou II. triedy Bratislava - Vrbové spojená so susednými obcami Dubová a Doľany, cestou III. triedy s obcou Štefanová.

Obec je písomne doložená v roku 1240 ako Rotenstein, 1271 Piberspurch, Piberspurg, 1291 Chuzthu, 1296 Vereskw, Chezthey, v rokoch 1332 – 37 Chastuc, Chastue, v roku 1390 Sathmansdorf, 1466 Sathmania, 1773 Cseszte, Schadmansdorff, Czasta, 1786 Cscheszte, Schattmannsdorf, Čschasta, 1808 Cseszte, Schatmansdorf, Cžasta, 1863 Cseszte és Vöröskeő, v rokoch 1873 – 1913 Cseszte, v roku 1920 Častá.

Patrila panstvu hradu Červený Kameň; od roku 1560 sa vyvíjala ako zemepanské mestečko s trhovým a od roku 1578 s jarmočným právom; v polovici 16. stor. sa v nej usadilo niekoľko zemianskych rodín a chorvátski kolonisti. V 16. stor. je doložený cech debnárov, v 17. stor. cech krajčírov, čižmárov a habánskych hrnčiarov; v 16. stor. bol v obci vybudovaný pivovar, v 18. stor. papiereň a v rokoch 1794 – 1801 bola v prevádzke manufaktúra na výrobu súkna; v 17. stor. tu prebiehala ťažba zlata a striebra, koncom 19. stor. dobývanie medi a síry; obyvatelia sa živili aj lesným a poľným hospodárstvom.

Stavebné pamiatky: národná kultúrna pamiatka hrad Červený Kameň; rímskokatolícky Kostol svätého Imricha (začiatok 15. stor., prestavaný a rozšírený 1937), kamenný pranier (17. stor.), v lese pri hrade židovský cintorín s barokovými náhrobnými kameňmi, v parku sochy z 18. stor.

V miestnej časti Červený Kameň sa nachádza turistické a rekreačné stredisko. Obec je rodiskom Juraja Fándlyho, pôsobil v nej Alexander Rudnay.

Čata

Čata, Csata — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji v južnej časti Hronskej pahorkatiny na nízkej pravobrežnej nive a terasách Hrona, 130 m n. m.; 1 037 obyvateľov (2023), 37,4 % slovenskej, 53,3 % maďarskej národnosti. Územie je budované štvrtohornými riečnymi uloženinami s hrubou pokrývkou spraše, má pahorkatinný reliéf, je odlesnené, len na nive sú agátové, jaseňové a dubové lužné lesíky. Do katastrálneho územia zasahuje prírodná rezervácia Bíňanský rybník (vyhlásená 2000, rozloha 35,13 ha, zriadená na ochranu vtáčieho územia a vodného biotopu).

Obcou prechádza cesta I. triedy Štúrovo – Pohronský Ruskov, má železničnú stanicu na tratiach Levice – Štúrovo a Zvolen – Čata.

Obec je písomne doložená v roku 1386 ako Chatha, 1405 Csatha, 1773 Csata, Cžata, 1786 Cschata, 1808 Csata, Csatta, v rokoch 1863 – 82 Csatta, 1888 – 1913, 1938 – 45 Csata, 1920 – 38, 1945 – 48 Čata, Csata, 1948 – 73, 1990 Čata.

Obyvatelia sa pôvodne zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, tkáčstvom a košikárstvom.

Archeologické nálezy: neolitické sídlisko volútovej kultúry, eneolitické sídlisko s kanelovanou keramikou, sídlisko maďarovskej kultúry zo staršej bronzovej doby, halštatské žiarové hroby, sídlisko laténske, rímsko-barbarské a slovanské z veľkomoravského obdobia.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol svätého Jána Krstiteľa (1958).

Častkovce

Častkovce — obec v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji v severnej časti Podunajskej nížiny, 175 m n. m.; 1 685 obyvateľov (2023). Územie je budované mladšími treťohornými ílmi, zlepencami, riečnymi usadeninami, na obvode staršími druhohornými dolomitmi, je prevažne odlesnené.

Obcou prechádza cesta II. triedy Modra – Nové Mesto nad Váhom.

Obec je písomne doložená v roku 1392 ako Chastko, 1773 Csasztkocz, Csastkowetz, Czastkowcze, 1786 Cschasztkócz, Čschasztkowecz, 1808 Császtkócz, Cžástkowce, v rokoch 1863 – 73, 1892 – 1907 Császtkóc, 1877 – 82 Császkócz, v roku 1888 Csasztkóc, 1913 Császtó, 1920 Častkovce.

Obyvatelia sa pôvodne zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.

Stavebné pamiatky: neskororenesančný kaštieľ (1640, v 2. polovici 18. stor. neskorobarokovo prestavaný).

Čabalovce

Čabalovce, Čabalivci — obec v okrese Medzilaborce v Prešovskom kraji v Laboreckej vrchovine v blízkosti hranice s Poľskom, 400 m n. m.; 322 obyvateľov (2023), 68,3 % slovenskej, 25,5 % rusínskej národnosti. Územie je budované treťohorným flyšom, má členitý reliéf, v doline potoka Vilšava je odlesnené, zvyšok katastra je zalesnený (najmä porasty buka).

Obec leží na ceste II. triedy Medzilaborce – Snina.

Obec je písomne doložená v roku 1494 ako Chabaloch, 1773 Csabalocz, Cšabalowcze, 1786 Cschabalocz, Cschabalowze, 1808 Csabalócz, Cžabalowce, v rokoch 1863 – 77 Csabalóc, v roku 1882 Csabalóc és Szterkóc, 1888 Csabalóc, 1892 Csabalóc és Szterkóc, v rokoch 1895 – 1902 Csabalóc és Sterkóc, 1907 – 13 Csabaháza, v roku 1920 Čabalovce. Po roku 1877 bola k obci pričlenená obec Sterkovce (doložená 1494 ako Zterkocz, 1773 Sterkocz, Sterkowcze, 1786 Sterkócz, Ssterkowce, 1808 Szterkócz, Sterkowce, Strkowce, 1863 Sterkóc, 1873 – 1877 Sterbóc).

Obec Čabalovce patrila Mikulášovi Bakócovi, Erdődyovcom, od roku 1557 panstvu Humenné. Od 18. stor. boli jej zemepánmi Hadikovci-Barkóciovci. V období 1890 – 1900 sa z nej mnoho obyvateľov vysťahovalo. V rokoch 1914 – 15 bola zničená prechádzajúcim ruským vojskom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, najmä oviec, v 20. stor. aj prácou v kameňolome (ťažba pieskovca).

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky neskorobarokový Chrám sv. archanjela Michala so zvonicou (1741). V časti Sterkovce sa nachádza vojenský cintorín vojakov padlých v 1. svetovej vojne.

Čebovce

Čebovce, Csáb — obec v okrese Veľký Krtíš v Banskobystrickom kraji na rozhraní Ipeľskej kotliny a Krupinskej planiny, 225 m n. m.; 1 021 obyvateľov (2023), 42,8 % slovenskej, 55,4 % maďarskej národnosti. Juhovýchodná časť územia v kotline je budovaná treťohornými uloženinami, má pahorkatinný reliéf a je odlesnená, severozápadná časť je budovaná andezitickými tufitmi, má členitý reliéf, je zalesnená (dubovými a bukovými lesmi). V katastri sa nachádza prírodná rezervácia Čebovská lesostep (vyhlásená 1988, rozloha 7,4 ha), zriadená na ochranu teplomilných rastlinných a živočíšnych spoločenstiev).

Okrajom zastavanej časti obce prechádza cesta I. triedy Lučenec – Sládkovičovo, cestou III. triedy sú Čebovce spojené so susednou obcou Nenince.

Obec je písomne doložená v roku 1330 ako Chaab, Chab, 1773 Csáb, Cšebowce, 1786 Cscháb, Čebowce, 1808 Csab, Cžebowce, v rokoch 1863 – 1913, 1938 – 45 Csáb, v roku 1920 Čebovce, v rokoch 1927 – 38, 1945 – 48 Čebovce, Csáb, v roku 1948 Čebovce.

Obyvatelia sa pôvodne zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a tkaním plátna.

Archeologické nálezy: slovanské sídliskové nálezy (8. stor.).

Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol mena Panny Márie (1768), klasicistický kaštieľ (začiatok 19. stor.).

Gemerské Teplice

Gemerské Teplice — obec v okrese Revúca v Banskobystrickom kraji v západnej časti Slovenského krasu na svahoch doliny potoka Muráň, 235 m n. m.; 372 obyvateľov (2023); miestne časti Gemerský Milhosť a Jelšavská Teplica. Územie je budované druhohornými vápencami, má krasový reliéf, je prevažne odlesnené. Miestna vodná nádrž je napájaná vyvieračkou Hlavište. Do katastra zasahuje NP Slovenský kras.

Obec vznikla v roku 1964 zlúčením obcí Gemerský Milhosť (písomne doložený 1258 ako Polgla, 1383 Mygleztapulcha, 1427 Miglizpataka, 1773 Miglész, Migles, 1786 Miglész, 1808 Miglész, Migles, 1863 – 1902 Miglész, 1907 – 13 Migleszpataka, 1920 Miglés, 1927 – 38 Migles, 1938 – 45 Migleszpataka, 1945 – 48 Migles, 1948 – 64 Gemerský Milhosť) a Jelšavská Teplica (písomne doložená 1258 ako Thapolcha, 1337 Thoplucha, Toplucha, 1773 Jelsva-Taplocza, Teplitz, Jelsowská Teplicza, 1786 Jólschwa-Taplocza, Jelssawa Teplicza, 1808 Jolsva-Tapolcza, Jelssawská Teplica, 1863 – 88 Jolsvataplóca, 1892 – 95 Jolsvataploca, 1898 – 1902 Jolsvataplóca, 1907 – 13 Jolsvatapolca, 1920 – 38 Jelšavská Teplica, 1938 – 45 Jolsvatapolca, 1945 – 64 Jelšavská Teplica); v rokoch 1938 – 45 boli obe obce pripojené k Maďarsku.

Archeologické nálezy: nálezy pravekých jaskynných sídlisk a pohrebiska z mladšej bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický evanjelický kostol (1786, upravený 19. stor.; časť Jelšavská Teplica), klasicistický evanjelický kostol (1804, renovovaný 1949; časť Gemerský Milhosť).

V Jelšavskej Teplici sa narodil Samuel Tomášik, pôsobil tam Samo Chalupka.

Kopčany

Kopčany — obec v okrese Skalica v Trnavskom kraji na rozhraní Dolnomoravského úvalu, Borskej nížiny a Chvojnickej pahorkatiny v blízkosti rieky Morava pri hraniciach s Českom, 163 m n. m.; 2 550 obyvateľov (2023). Územie je budované riečnymi štrkmi a pieskami, má rovinný reliéf, je odlesnené a využívané poľnohospodársky. Kopčany sú lávkou cez Moravu (dobudovaná v novembri 2019, dĺžka 143 m, nadväzuje na cyklotrasu a chodník pre peších) spojené s naproti ležiacou obcou Mikulčice (Česko).

Obcou prechádza cesta I. triedy Bratislava – Malacky – Holíč, katastrom prechádza železničná trať Bratislava – Břeclav.

Obec je písomne doložená v roku 1392 ako Kopchan, 1773 Kopcsan, Koptschan, Kopcsány, 1786 Kopcschán, 1808 Kopcsán, Kopčany, v rokoch 1863 – 82 Kopcsán, 1888 – 1913 Kopcsány, v roku 1920 Kopčany.

Pôvodne patrila panstvu Holíč, od roku 1736 Habsburgovcom. V stredoveku existoval pri obci prievoz cez rieku Morava. V roku 1446 je tam doložené platenie mýta. Cisár František I. Štefan dal v obci po roku 1736 vybudovať žrebčín (chov arabských a španielskych koní je v Kopčanoch doložený už 1660 – 80), ktorý bol v roku 1765 povýšený na dvorský (Cisársky a kráľovský žrebčín, zrušený 1828, chov zanikol už 1826). V roku 1814 boli do žrebčína dovezené anglické plnokrvníky (70 kobýl a 3 žrebce z Anglicka a Francúzska) a v roku 1816 sa tam konali prvé porovnávacie dostihy anglických a arabských plnokrvníkov v Uhorsku. Žrebčín v Kopčanoch spolu s neďalekým Holíčskym zámkom patril k významným reprezentačným objektom Habsburgovcov. Po roku 1736 bol v obci zriadený rybník s priľahlými budovami na chov a odchyt divých kačíc, tzv. kačenáreň (od 1918 opustená). V 18. stor. bol v obci aj pivovar. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a remeslami.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu a eneolitu, halštatské sídlisko, žiarový hrob zo strednej bronzovej doby (stredodunajská mohylová kultúra), slovanská osada a pohrebisko z 9. stor., pohrebisko z 9. – 11. stor.

Stavebné pamiatky: Cisársky a kráľovský žrebčín postavený v rokoch 1736 – 52 podľa projektu Jeana-Nicolasa Jadota de Ville-Issey (štvorkrídlová stavba s vnútorným dvorom predstavuje súbor budov s barokovo-klasicistickou hlavnou dvojpodlažnou budovou, ku ktorej priliehajú maštale pre kone; prestavaný 1752 – 73, rekonštruovaný od 2005), ruiny neskorobarokovej kačenárne pri bývalom rybníku (po 1736), rímskokatolícky Kostol sv. Štefana kráľa v štýle historizmu (1862 – 63); západne od obce predrománsky veľkomoravský Kostol sv. Margity Antiochijskej s pozdĺžnou loďou a pravouhlou apsidou, postavený pravdepodobne v 9. alebo v 10. stor. v inundačnom pásme rieky Morava medzi dnešnými Kopčanmi a obcou Mikulčice (naproti niekdajšiemu veľkomoravskému mikulčickému hradisku, pôvodne jeho súčasť; prestavaný ranogoticky v polovici 13., goticky v polovici 16. a barokovo v 17. a 18. stor.; archeologický výskum od 1994, rekonštrukcie od 2000, interiér reštaurovaný od 2012, exteriér od 2014). V obci prežil časť detstva u starých rodičov Tomáš Garrigue Masaryk.

Beluj

Beluj — obec v okrese Banská Štiavnica v Banskobystrickom kraji v Štiavnických vrchoch v kotlinke pramennej oblasti Belujského potoka, 410 m n. m.; 143 obyvateľov (2023). Územie je budované andezitmi a ich pyroklastikami, má vrchovinný až hornatinný povrch. Kotlinka je odlesnená, svahy pohoria sú zalesnená porastmi duba, buka a smreka. Do katastra zasahuje CHKO Štiavnické vrchy.

Obec je spojená cestou III. triedy so susednými obcami Prenčov a Baďan.

Obec je písomne doložená v roku 1232 ako Bolug, 1290 Beel, 1342 Belw, 1773 Beluja, 1786 Belluja, 1808 Belluja, Běluja, v rokoch 1863 – 88 Beluja, 1892 – 1913 Béld, v roku 1920 Beluj, Beluja, 1927 Beluj.

V 16. stor. bola spustošená Turkami. Obyvatelia sa zaoberali hrnčiarstvom, poľnohospodárstvom a prácou v lesoch.

Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol sv. Vavrinca (1725, prestavaný 1871), klasicistický evanjelický a. v. kostol (1785, upravený 1879), klasicistická budova bývalej evanjelickej a. v. fary s areálom (1879, upravená v 2. polovici 20. stor.), kamenné murované domy so sedlovou slamenou strechou a hospodárske stavby z konca 19. stor.

Čakany

Čakany, Csákány — obec v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji v Podunajskej nížine v západnej časti Žitného ostrova, 126 m n. m.; 629 obyvateľov (2023), 35,3 % slovenskej, 60,2 % maďarskej národnosti. Územie je budované mladšími treťohornými uloženinami (íly, piesky) prekrytými štvrtohornými uloženinami Dunaja, miestami sprašou a viatymi pieskami. Má rovinný reliéf, je odlesnené a intenzívne poľnohospodársky využívané.

Obec je cestou III. triedy spojená so susednými obcami Štvrtok na Ostrove a Zlaté Klasy.

Je písomne doložená v roku 1254 ako Chakan, 1773 Csakány, 1786 Cschakány, 1808 Csákány, Knitteldorf, v rokoch 1863 – 1907 Csákány, 1913, 1938 – 45 Pozsonycsákány, v roku 1920 Kleiterdorf, Knitteldorf, v rokoch 1927 – 38, 1945 – 48 Čakany, Csákány, v roku 1948 Čakany.

Obyvatelia sa pôvodne zaoberali roľníctvom, chovom dobytka, od 18. do polovice 19. stor. najmä chovom oviec. Koncom 17. stor. sa tam usadili rodiny osadníkov z Moravy; v rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku.

Stavebné pamiatky: barokový kaštieľ (koniec 17. stor., upravený 1712), barokový rímskokatolícky Kostol svätého Michala (koniec 17. stor., obnovený 1712, vonkajšok klasicisticky upravený začiatkom 19. stor.).