Abov, maď. Abaúj — historické územie na juhových. Slovensku a v severových. Maďarsku. Pôvodné hradné županstvo a jeho sídlo dostali názov podľa Samuela Abu. Územie zahŕňalo veľkú časť dnešného vých. Slovenska a záp. časť severových. Maďarska; v 2. pol. 13. stor. sa od neho oddelili a samostatnými župami sa stali na Slovensku Šariš a v Maďarsku Heveš (Heves). Na zmenšenom území sa samostatná župa a potom šľachtická stolica Abov (vrátane samosprávnych orgánov) vyvíjala od pol. 13. do začiatku 14. stor. Pôvodné sídlo župy hrad Abaújvár, podľa archeologického výskumu postavený asi v 1. pol. 11. stor., je v súčasnosti na území Maďarska (tesne pri štátnej hranici so Slovenskom), kde ležala približne aj polovica Abovskej stolice. Administratívne centrum Abova (Abovskej župy) sa z hradu už 1262 presunulo do Forró a na iné miesta, v 2. pol. 16. stor. sa ustálilo v Gönci a od pol. 17. stor. sa trvalým sídlom stali Košice, ktoré boli vždy najvýznamnejším hospodárskym a kultúrnym strediskom celého Abova.

Abovce, maď. Abafalva — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v južnej časti Rimavskej kotliny na nive a terase rieky Slaná na hranici s Maďarskom, 159 m n. m.; 629 obyvateľov, 21,4 % slovenskej, 74,3 % maďarskej národnosti (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1339 ako Abafalva, 1382 alia Hanua, v rokoch 1773, 1786, 1808 Abafalva, 1863 Abafala, 1873 – 82 Abafalva, v roku 1888 Abafalu, v rokoch 1892 – 95 Abafala, 1898 – 1913 Abafalva, v roku 1920 Abovce, v rokoch 1927 – 38 Abovce, Abafalva, 1938 – 45 Abafalva, 1945 – 48 Abovce, Abafalva, 1948 – 74, 1990 Abovce.

Patrila Abafiovcom, v 16. stor. aj Varkóniovcom. V roku 1393 jej Žigmund Luxemburský udelil právo konania jarmoku. Po roku 1566 bola poplatná Turkom. V dôsledku protihabsburských povstaní a morovej epidémie v 1. polovici 18 stor. spustla, okolo roku 1740 bola dosídlená. V 18. a 19. stor. patrila aj viacerým zemianskym rodinám (Varkóniovci, Kevickovci, Újváriovci), po roku 1848 Molnárovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku. Počas SNP tam pôsobila ilegálna skupina. Po oslobodení bola časť maďarských obyvateľov vysídlená a do obce boli presídlené slovenské rodiny z Rumunska a hornatých častí stredného Slovenska.

Stavebné pamiatky: klasicistický kaštieľ Abafiovcov s barokovými prvkami (1800 – 10), neogotický rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (1907).

Abovská pahorkatina — podcelok Bodvianskej pahorkatiny medzi dolinou Bodvy a hranicou s Maďarskom, na juhu ohraničuje Košickú kotlinu; okolo 190 m n. m. Budovaná pliocénnymi jazernými a riečnymi sedimentmi (íly, piesky, štrky) miestami pokrytými štvrtohornými sprašami. Zväčša odlesnené územie zaberajú najmä orná pôda a trávnaté porasty.

Abrahám Červený, 13. stor. – okolo 1325 — uhorský veľmož. Syn Meynoltha, pravdepodobne pochádzal z rodu hradných jobagiónov. Familiár svätojurskej vetvy rodu Huntovcov-Poznanovcov, od 1292 Matúša Čáka Trenčianskeho, 1292 bránil Bratislavský hrad proti Kősegiovcom, dobyl Plavecký hrad. R. 1294 – 96 bratislavský kuriálny sudca (podžupan), od 1297 taverník Matúša Čáka. Od uhorského kráľa Ondreja II. dostal hrad Holíč s panstvom, neskôr získal aj hrad Branč s panstvom. Keď Matúš Čák napriek familiarite siahol na jeho majetky, asi od 1310 prestal byť jeho stúpencom a prešiel na stranu Karola I. Róberta.

Abafalva → Abovce

Abranovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v sev. časti Košickej kotliny na záp. svahu Slanských vrchov, 475 m n. m.; 644 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1320 ako Abram, 1431 Abran, Kysabran, Naghabran, 1773 Abrahány, Abrahanowcze, 1786 Abrahany, Abrahamowcze, 1808 Abrány, Abrányfalva, Abrany, Abranowce, Obranowce, 1863 – 1913 Ábrány, 1920 Abranovce. Obyvatelia sa zaoberali prácou v lesoch a poľnohospodárstvom. Klasicistický gréckokatolícky Chrám narodenia presvätej Bohorodičky (1868).

Absolón, Daniel, aj Lilienberg, Günther von Lilienfeld, asi 1640 Kežmarok – asi 1702 — uhorský politik, diplomat a právnik. Pôsobil v službách Š. Tököliho, od 1670 sedmohradského kniežaťa Michala Apafiho (*1632, †1690), od 1672 vyslanec u tureckého sultána, poľského kráľa a na francúzskom panovníckom dvore, kde hľadal vojenskú a finančnú podporu pre I. Tököliho na vystúpenie proti Habsburgovcom. Od 1682 Tököliho tajomník, kancelár a vyslanec v Poľsku, 1688 pri vyjednávaní v obliehanom Mukačevskom hrade zradil Tököliho manželku H. Zrínsku, prešiel na cisársku stranu a pôsobil v službách Habsburgovcov ako vojenský komisár a poradca generála A. Caraffu.

Adamovce — miestna časť obce Adamovské Kochanovce.

Bábsky les — národná prírodná rezervácia v obci Báb v miestnej časti Veľký Báb v okrese Nitra; vyhlásená 1966, rozloha 30,4 ha. Zriadená na ochranu vzácneho zvyšku prirodzeného lesného spoločenstva na černozemi v poľnohospodársky intenzívne využívanej krajine.

Becherovská tisina — národná prírodná rezervácia v katastri obce Becherov v okrese Bardejov; rozloha 24 ha, vyhlásená 1954. Zriadená na ochranu najväčšieho pôvodného výskytu chráneného tisu obyčajného (Taxus baccata) vo flyšovej oblasti Karpát.

Borišov — vrch v centrálnej časti Veľkej Fatry, 1 509,5 m nad morom. Na jeho sev. svahu v závere doliny Belianskeho potoka a na priľahlých svahoch sa rozprestiera národná prírodná rezervácia Borišov (súčasť územia obce Belá-Dulice, okres Martin; vyhlásená 1981, rozloha 449,7 ha) zriadená na ochranu ojedinele zachovaného a urbanizáciou podstatne nezasiahnutého záveru doliny; na jej území sa nachádza Suchá jaskyňa.

Botiansky luh, pôvodne Latorický luh I — lesný porast na aluviálnej nive Latorice tvorený prevažne dubom letným (Quercus robur) s prímesou jaseňa štíhleho (Fraxinus excesior). Predstavuje národnú prírodnú rezerváciu (vyhlásená 1967, rozloha 40,6 ha) v katastri obce Boťany (okres Trebišov), súčasť CHKO Latorica. Cieľom ochrany je umožniť porovnávanie zmien v dôsledku vodohospodárskych úprav na Východoslovenskej nížine.

Brezno — okres v Banskobystrickom kraji v strednej časti Slovenska; rozloha 1 265 km², 62 616 obyv. (2015), hustota zaľudnenia 49 obyv. na km², administratívne stredisko Brezno. Os územia tvorí dolina Hrona v Horehronskom podolí lemovanom zo severu Nízkymi Tatrami, z juhu Veporskými vrchmi a Muránskou planinou. Do okresu patrí 30 obcí, z ktorých mestom je len Brezno.

Abafiovci (Abafi), aj Abaffyovci (Abaffy) — uhorský šľachtický rod. Prvý známy člen (zakladateľ) rodu bol Aba pochádzajúci z rodu Hanva; žil v 2. pol. 13. stor. v Abovciach (pôvodne Malá Hanva), ktoré boli nazvané podľa neho. Rod sa postupne rozčlenil na viacero vetiev, ktoré mali majetky aj v iných stoliciach Uhorska a v Sedmohradsku. Jeho viacerí členovia boli hodnostármi Gemerskej a Oravskej stolice: Ján, zakladateľ oravskej vetvy rodu, prefekt a kapitán Oravského hradu, 1587 mu Juraj Turzo daroval dedinu Horná Lehota, kde si postavil kúriu a podľa ktorej začal používať predikát (z Hornej Lehoty); Jozef, manželstvom s Alžbetou Okoličániovou získal v 1. pol. 18. stor. kúriu a majetok v Mokradi (dnes miestna časť Dolného Kubína) na Orave. Za najvýznamnejšieho člena rodu sa pokladá František, 1730 Horná Lehota, okr. Dolný Kubín – 15. 3. 1817 tamže, uhorský jakobín, stoličný úradník (oravský podžupan, súdny prísediaci) a publicista. Precestoval mnohé európske krajiny a stal sa prívržencom osvietenského hnutia. Na uhorskom sneme 1790 – 91 stúpenec radikálnej opozície. Neskôr sa zapojil aj do hnutia uhorských jakobínov. Autor prác namierených proti uhorským politickým pomerom a pravdepodobne aj slovenského a maďarského prekladu Marseillaisy. Po odhalení tzv. Martinovičovho sprisahania v auguste 1794 zatknutý; v máji 1795 prepustený.

Abaffyovci → Abafiovci

Abrahámovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji na styku Nízkych Beskýd s Bartošovskou kotlinou, 265 m n. m.; 368 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1427 ako Abranfalua, 1476 Abran, 1773 Abrahamfalva, Abrahamfalu, Abrahamowez, 1786 Abrahamfalu, Abrahamowce, 1808 Ábrámfalva, Abramovce, 1863 Abrahámfalu, 1873 – 1902 Ábrahámfalu, 1907 – 13 Ábrahámfalva, 1920 Abrahamovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Rokokový rímskokatolícky Kostol sv. Anny z 2. pol. 18. stor.; archeologická lokalita (eneolitická mohyla).

Abrahámovce — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji na juhozáp. svahoch Levočských vrchov, 714 m n. m.; 263 obyvateľov (2015); miestne časti: Abrahámovce, Pikovce. Písomne doložená 1286 ako Abraham, 1323 (villa) Abrahe, 1367 Abraamfalua, 1786 Abrahamsdorf, Abrahamfalva, Abrahamowcze, 1808 Ábrahámfalva, Abrahamsdorf, Abrahámowce, 1863 Ábrahámfalva, 1873 – 92 Ábrahámfalu, 1895 – 1902 Ábrahámfalupikfalu, 1907 – 13 Ábrahámpikfalva, 1920 Abrahámovce, Pikovce, 1927 – 52 Abrahamovce-Pikovce, 1952 – 82 Abrahamovce, 1982 Abrahámovce. Patrila do Stolice 10 spišských kopijníkov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom a košikárstvom. Archeologické sídliskové nálezy z 13. stor. Stavebné pamiatky: renesančný rímskokatolícky Kostol sv. Šimona a Júdu (pôvodne gotický z 1. pol. 14. stor., neskôr upravovaný, gotický oltár s plastikami a maľbami zo 14. a z 15. stor.).

Abovci (Aba) — jeden z najstarších uhorských šľachtických rodov nazvaný podľa svojho najvýznamnejšieho člena Samuela Abu, ktorý sa nakrátko stal uhorským kráľom. Najstarší predkovia rodu pochádzali z tej časti Chazarov (Kozárov), ktorí sa ešte v 9. stor. odtrhli od Chazarského kaganátu a pridali sa k starým Maďarom. Najstarším, podľa mena známym predkom rodu bol Pata, ktorý si pod Matrou (Heveš) postavil hrad. Abovci mali majetky v Abovskej, Šarišskej a Nitrianskej župe a za Drávou. Z prameňov z 13. – 14. stor. možno doložiť okolo 28 vetiev rodu, z ktorého pochádzal napr. aj palatín Omodej (→ Omodejovci). R. 1067 založili Abovci rodový benediktínsky kláštor v Százde (dnes v severových. Maďarsku) a 1143 v Krásnej nad Hornádom; postavili aj hrady Slanec a Branč.

Aba → Abovci

Adalram, ? – január 836 — salzburský arcibiskup. R. 828 sa pravdepodobne zúčastnil na výprave Ľudovíta Nemca ml. proti Bulharom, cestou sa (pravdepodobne) zastavil v Nitre, kde na majetku kniežaťa Pribinu vysvätil kostol, ktorý bol zrejme hlavným kostolom christianizačnej misie v Nitrianskom kniežatstve a najstarším písomne doloženým kresťanským kostolom vo vých. časti str. Európy.

Adamec, Jozef Viktor, 13. 8. 1935 Bannister, Michigan – 20. 3. 2019 Hollidaysburg, Pensylvánia — katolícky kňaz, biskup, organizátor národnokultúrneho života Slovákov v USA. Niekoľkokrát zvolený za predsedu Združenia slovenských katolíkov v USA, člen náboženskej sekcie Svetového kongresu Slovákov. R. 1985 vymenovaný pápežom za čestného preláta, 1987 za rezidenciálneho biskupa diecézy Altoona-Johnstown v Pensylvánii, od 2011 bol na dôchodku.

Adidovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v juž. časti Nízkych Beskýd v doline Udavy, 204 m n. m.; 221 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1568 ako Adzudocz, 1604 Agidocz, 1773 Agyidocz, Agyidowcze, 1786 Agyidocz, 1808 Agyidócz, Adidowce, 1863 – 1913 Agyidóc, 1920 Adzidovce, 1927 Adidovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, povozníctvom, výrobou tehál, dreveného náradia a predmetov z prútia. V chotári obce je prírodná rezervácia Iľovnica (rozloha 8,5 ha, vyhlásená 1980) zriadená na ochranu reliktného rastlinného druhu valdštejnka kuklíkovitá. V okolí obce sa počas 2. svet. vojny v septembri 1944 odohrali tuhé boje partizánov s Nemcami. Rímskokatolícky Kostol sv. Cyrila a Metoda (1930 – 31).

Áchim, Ondrej, 15. 3. 1871 Békešská Čaba, Maďarsko – 15. 5. 1911 tamže — uhorský roľnícky politik, redaktor, potomok slovenských dolnozemských vysťahovalcov, roľník. Hospodáril na vlastnej pôde, od 1903 viedol Ľudový spolok, 1905 – 06 a 1910 – 11 poslanec uhorského snemu za Reorganizovanú sociálnodemokratickú stranu Uhorska. R. 1906 založil vlastnú Roľnícku stranu (pôv. Nezávislá socialistická strana Uhorska) s tlačovým orgánom, týždenníkom Paraszt Újság (Roľnícke noviny). Zakladateľ odborovej organizácie maloroľníkov, poľnohospodárskych robotníkov a nádenníkov (1908). Vystupoval s programom pozemkovej reformy, úprav daňového systému, priznania sociálnych práv a demokratizácie verejného života. Smrteľne postrelený bratmi Zsilinszkovcami, ktorí patrili k jeho politickým odporcom.

Aigner, Róbert, 11. 4. 1922 Bratislava – 6. 7. 2001 Paríž — slovenský novinár, publicista a politológ pôsobiaci v Paríži. Od 1969 redaktor slovenského vysielania parížskeho rozhlasu, od 1975 analytik a dokumentátor Inštitútu pre porovnávacie právo v Ivry pri Paríži. Funkcionár Svetového kongresu Slovákov (zástupca jeho generálneho sekretára pre Európu), podpredseda Spolku francúzsko-slovenského priateľstva. Publikoval v slovenskej zahraničnej i vo francúzskej tlači štúdie o situácii na Slovensku i v ďalších krajinách za tzv. železnou oponou.

akademická tlačiareň —

1. kníhtlačiareň pri Trnavskej univerzite 1646 – 1777, v tomto období jedna z najvýznamnejších tlačiarní v Uhorsku. Produkovala najväčšie množstvo kníh a i. tlačovín na Slovensku (spolu takmer 5-tis.), predovšetkým učebnice, príručky ap. pre potreby Trnavskej univerzity, ďalej pastoračné a katechetické príručky, liturgické knihy a i., ktoré vychádzali v latinskom, maďarskom, nemeckom a slovenskom jazyku, ako i v ďalších slovanských jazykoch. V produkcii prevažovali učebnice a diela s náboženskou tematikou, vyšiel tu Cantus catholici B. Sőlőšiho, Miscelanea M. Sentivániho, Topografia S. Timona a i. Mala vlastnú písmolejáreň a papiereň, 1774 disponovala 6 tlačiarenskými strojmi, pracovalo v nej 8 sadzačov a 10 strojníkov. Po preložení univerzity do Budína (1777) zostala v Trnave pôsobiť len časť tlačiarne, ktorá mala privilégium na vydávanie učebníc;

2. jezuitská tlačiareň pri Košickej univerzite 1673 a 1716 – 73. Mala privilégium na tlačenie kalendárov a viacjazyčných učebníc, vyšli tu diela S. Timona, J. A. Komenského a i. Po zrušení jezuitského rádu ju 1774 odkúpili Landererovci.

akcia B — čistky organizované začiatkom 50. rokov 20. stor. totalitným režimom v Československu s cieľom vysídliť politicky a triedne nežiaduce osoby z Prahy, Brna, Bratislavy a ďalších väčších miest. Uskutočňovali sa už krátko po komunistickom štátnom prevrate vo februári 1948 (→ Február 1948), nemali však taký masový charakter ako v neskorších rokoch. Akcia B sa pripravovala od začiatku 1952 a fakticky prebiehala od leta 1952 do jesene 1953. Na Slovensku bolo jej ťažisko v Bratislave, no uskutočnila sa vo všetkých krajských mestách a väčšine okresných miest. Z Bratislavy v jej priebehu nútene vysídlili 678 rodín. Ucelený prehľad za celé Slovensko neexistuje, išlo však o tisícky nespravodlivo postihnutých rodín.

akcia K —

1. (K – kláštory) — nútené sústredenie príslušníkov mužských rádov do vopred určených kláštorov organizované v 50. rokoch 20. stor. totalitným režimom v Československu. O akcii, ktorá mala za cieľ oslabiť katolícku cirkev, rozhodlo vedenie KSČ a organizovala ju Štátna bezpečnosť. Začala sa v noci z 13. na 14. apríla 1950 a skončila sa v noci z 3. na 4. mája 1950. Celkove bolo na Slovensku zo 75 kláštorov vysťahovaných 1 037 rehoľníkov, pričom 99 tzv. najnebezpečnejších bolo sústredených v trestnom tábore. Obdobný zásah pod názvom akcia R (rehole) sa uskutočnil 29. – 31. 8. 1950 aj proti ženským rádom;

2. (K – kulaci) — celoštátne zamerané vysídľovanie tzv. dedinských boháčov alebo kulakov vrátane ich rodinných príslušníkov z miesta ich dovtedajšieho bydliska. Akcia sa začala 1. 11. 1952 a pokračovala až do septembra 1953. Podľa oficiálnych údajov postihla na Slovensku 309 rodín, ktoré boli väčšinou nútene vysťahované do českých krajín. Skutočné počty postihnutých však boli vyššie, pretože nie všetky prípady boli centrálne evidované, prípadne vysťahovanie pokračovalo aj po oficiálnom ukončení celej akcie.

akčné výbory Národného frontu — represívne orgány bez zákonného podkladu, ktoré po komunistickom štátnom prevrate vo februári 1948 (→ Február 1948) uskutočňovali v Československu politicky motivované čistky v politických stranách, záujmových organizáciách, verejnej správe, štátnom a hospodárskom aparáte a kultúrnych inštitúciách. Po vytvorení Ústredného akčného výboru Národného frontu v Prahe 23. 2. 1948 a následne aj v Bratislave sformovali komunisti tisícky akčných výborov Národného frontu v krajoch, okresoch, obciach, závodoch, úradoch a i. Čistky sa uskutočňovali najintenzívnejšie od konca februára do zač. apríla 1948, ale pokračovali aj neskôr. Národné zhromaždenie prijalo 21. 7. 1948 zákon o úprave niektorých pomerov na ochranu verejných záujmov, podľa ktorého sa spätne legalizovali všetky opatrenia a rozhodnutia akčných výborov Národného frontu, a to aj vtedy, keď neboli v súlade s právnym poriadkom. Akčné výbory Národného frontu v závodoch, inštitúciách a úradoch už vtedy splnili svoje poslanie a zanikli na rozdiel od akčných výborov Národného frontu v ústredí, krajoch, okresoch a obciach, ktoré až do 1954 pôsobili ako koordinačné orgány na presadzovanie politiky režimu v okruhu svojej pôsobnosti.

akcia [lat.] — podujatie, čin; organizovaná činnosť; hist. označenie konkrétneho prípadu represívneho postupu mocenských orgánov totalitného režimu v Československu proti tzv. nepriateľským živlom používané od februára 1948 až do konca 80. rokov 20. stor. Napr. akcia P – nútený prechod gréckokatolíkov k pravoslávnej cirkvi (1950), akcia Turiec – likvidácia skupiny V. Žingora (1949), akcia Duben – likvidácia Bielej légie (1951), akcia B, akcia K ap.

Ákošovci (Ákoš), aj Ákosovci (Ákos) — uhorský veľmožský rod. Jeho najstarší, podľa mena známy príslušník komes Akusis žil v 12. stor. a bol popredným dvoranom uhorského kráľa Štefana II. Meno Ákošovci pravdepodobne pochádza z tur. aq quš (biely sokol). Majetky rodu boli na viacerých miestach v Uhorsku, na Slovensku najmä v Gemeri (Plešivec, Brzotín a i.). Už na prelome 13. a 14. stor. mal rod na Slovensku viacero vetiev; boli to najmä Bubekovci, Štítnickovci a Mičkbánovci, z ktorých mnohí zastávali aj vysoké dvorské funkcie.

Aksamitka — jaskyňa na Slovensku vo vých. časti Pienin pri obci Haligovce. Vchod sa nachádza vo vých. svahu Tupého vrchu vo výške 750 m n. m. Puklinová jaskyňa má 3 hlavné chodby dlhé 330 m so slabou a značne zničenou kvapľovou výzdobou. R. 1874 prvý paleolitický nález v Uhorsku (aurignacien), nálezy neolitického a stredovekého osídlenia. Nazvaná podľa bratríckeho veliteľa P. Aksamita z Lidéřovic a Kosova. Národná prírodná pamiatka (1979).

Albínov — miestna časť obce Sečovce.

Alekšince — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v južnej časti Nitrianskej pahorkatiny, 160 m n. m.; 1 699 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1156 ako villa Alexu, 1275 Elekchy, 1773 Elecske, Alaxinetz, Alaxincze, 1786 Elecschke, Alaxince, 1808 Elecske, Alakssince, 1863 Eletske, v rokoch 1873 – 1913 Elecske, 1920 Alekšince.

Prvá zmienka o obci je z roku 1156, keď ostrihomský arcibiskup daroval tamojší desiatok Ostrihomskej kapitule, neskôr patrila Nitrianskemu hradu. Po mongolskom (tatárskom) vpáde v rokoch 1241 ‒ 42 bola asi tri desaťročia opustená, potom ju získali hradní rytieri Vítkovci zo susedných Rišňoviec, neskôr sa stala majetkom viacerých zemianskych rodín: Beneovcov, Budiačovcov, Kubínskovcov, Majlátovcov, Bartakovičovcov, Šándorovcov, Dezassovcov a i. V rokoch 1531 a 1601 bola vypálená Krymskými Tatármi, ktorí boli spojencami Turkov. V roku 1664 bola poplatná Turkom. V období 1736 – 1889 patrila jej časť Očkaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, v 18. stor. stál v obci drevený mlyn. V rokoch 1942 – 53 sa tam nasťahovalo mnoho obyvateľov z oblastí zatopených pri výstavbe Oravskej priehrady. Po 2. svetovej vojne bola v obci vybudovaná tehelňa a chovné rybníky.

Archeologické nálezy: halštatské a rímsko-barbarské sídlisko, ranostredoveké radové pohrebisko a sídlisko.

Stavebné pamiatky: klasicistická kúria Dezassovcov (pôvodne baroková z 1. polovice 18. stor., prestavaná začiatkom 19. stor., viackrát prestavaná a upravená v 20. stor.), socha sv. Jána Nepomuckého (2. polovica 18. stor.), klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Anny (1802, pôvodne len malá kaplnka, opravená 1841, rozšírená do dnešnej podoby 1939 a 1959), klasicistický kaštieľ Jánošiovcov (začiatok 19. stor.). V obci sa nachádza pamätná tabuľa vojakom Červenej armády.

Kabina, František, 13. 10. 1844 Bzenica, okres Žiar nad Hronom – 12. 11. 1931 Budapešť — slovenský právnik, politik a publicista. Už počas štúdia práva vo Viedni aktívne pôsobil v národnom hnutí, 1870 prvý predseda akademického spolku Tatran. Po absolvovaní štúdia (1872) pôsobil ako advokát v Banskej Štavnici, 1872 – 74 sa podieľal na organizovaní divadelných predstavení v Hodruši (dnes Hodruša-Hámre), Banskej Štiavnici a i. Od 1880 advokát v Budapešti, 1919 – 21 riaditeľ gymnázia v Kláštore pod Znievom. Stúpenec Novej školy slovenskej, prispieval do Slovenských novín J. N. Bobulu. R. 1869, 1896 a 1901 kandidát na poslanca do uhorského snemu za obvod Nová Baňa. Popredný publicista pomatičného obdobia, 1878 vydával časopis Perún, 1883 Uhorské noviny a 1902 – 03 Hlas ľudu, prispieval do Katolíckych novín, Národných novín, Slovenských listov, Slováka, Robotníckych novín a i.

Kačacia dolina — ľadovcom vymodelovaná dolina vo Vysokých Tatrách v hornej časti Bielovodskej doliny, od ktorej ju oddeľuje prah, cez ktorý prepadá Hviezdoslavov vodopád. V doline sú dve plesá: Zelené Kačacie pleso a Kačacie pliesko.

Kačanov — obec v okrese Michalovce v Košickom kraji na Východoslovenskej rovine na agradačnom vale Ondavy, 100 m n. m.; 506 obyvateľov (2021). Územie je budované usadenými riečnymi horninami, vo východnej časti sa nachádza spraš. Má prevažne rovinný reliéf. Je takmer úplne odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Obec je písomne doložená v roku 1314 ako Kachond, 1322 Kachul, 1356 Kochand, 1378 Kochan, 1393 Koczanhaza, 1414 Kachand, 1486 Kochan, v rokoch 1567 – 1600 Kachand, Kacziand, 1610, 1635 Kaczand, v roku 1700 Kucinicz, 1773 Kacsand, Kaczanowcse, 1786 Kacschand, Kacschanowce, 1808 Kácsánd, Kačanowce, v rokoch 1863 – 1913 Kácsánd, v roku 1920 Kačanov.

V 14. – 17. stor. patrila zemanom z Veľkých Raškoviec, Markoviec a i. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom a košikárstvom.

Archeologické nálezy: ojedinelé nálezy z paleolitu a badenskej kultúry, osídlenie z neolitu, zo staršej bronzovej, z halštatskej a rímskej doby, raného (9. – 10. stor.) i z vrcholného stredoveku (11. – 12. stor.).

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Cyrila a Metoda (60. roky 20. stor. – 1994).

Kače — miestna časť obce Mníšek nad Popradom.

Kačičovci (Kačič, chorv. Kačić, maď. Kacsics) — uhorský šľachtický rod pôvodom z okolia Omiša v Chorvátsku. Členov rodu priviedol do Uhorska na prelome 12. a 13. stor. neskorší kráľ Ondrej II., ktorý v tom čase spravoval Chorvátsko a Dalmáciu. Rodové majetky Kačičovcov sa nachádzali na území Novohradu, v prvej polovici 14. stor. získali do vlastníctva veľkú časť územia Malohontu, vlastnili napr. hradné panstvá Fiľakovo, Šomoška a Hajnáčka. Rod Kačičovcov sa v priebehu desaťročí rozvetvil na niekoľko ďalších línií, napr. na farkašovskú, gerebovskú, leustachovskú (aj zagyvafőovská, podľa zaniknutého hradu Zagyvafő v dnešnom Salgótarjáne; vlastnila Slatinu, Szalatna, dnes zaniknutá lokalita na území Lučenca, časť Opatová), ľuborečskú, séčéniovskú (vlastnila hrady a panstvá Hollókő, Baglyaskő, Sztrahora, dnes všetky na území Maďarska, a panstvo Šomoška), šalgovskú a i.

Významní predstavitelia rodu: Michal (13. stor.) — sedmohradský vojvoda (1209 – 12) a slavónsky bán; Šimon (13. stor.) — sedmohradský vojvoda (1215), pravdepodobne slavónsky bán, brat Michala. R. 1213 sa podieľal na sprisahaní uhorských magnátov a zavraždení manželky Ondreja II. Gertrúdy, začo bol potrestaný konfiškáciou majetkov; Tomáš (Tomáš zo Sečian, *okolo 1285, †1354) — sedmohradský vojvoda, taverník, krajinský sudca, zakladateľ významnej rodovej vetvy zo Sečian (Szécsény; → Séčéniovci). V mocenských zápasoch o trón po vymretí Arpádovcov (1301) podporoval Karola I. Róberta a zúčastnil sa bitky pri Rozhanovciach (1312); Šimon (14. stor.) — syn Michala. Bojoval na strane M. Čáka Trenčianskeho a 1317 viedol trestnú výpravu proti Nitre, ktorá bola verná Karolovi I. Róbertovi. Jeho vojská ju dobyli a počas bojov bola jej veľká časť vypálená a spustošená (zničené boli aj pozostatky patrónov sv. Svorada a Benedikta), vyhnaný bol aj nitriansky biskup Ján III. (biskup 1302 – 1328); Štefan (14. stor.) — stoličný hodnostár, doložený ako jeden z prvých županov Oravy (1355) vyčlenenej zo Zvolenskej stolice.

V 15. – 16. stor. získali v Uhorsku významné postavenie príslušníci gerebovskej línie rodu (Gerebovci z Vingardu v Rumunsku), z nich Peter Gereb (†1503) — krajinský sudca (koniec 15. stor.) a uhorský palatín (1499 – 1503).

Kajal, Nemeskajal — obec v okrese Galanta v Trnavskom kraji v severnej časti Podunajskej roviny na nive Váhu, 116 m n. m.; 1 554 obyvateľov, 39,6 % slovenskej, 50,4 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované usadenými horninami Váhu, má rovinný reliéf, je odlesnené (miestami zvyšky lužného lesa) a poľnohospodársky využívané.

Obec je písomne doložená v roku 1297 ako Quayol, 1361 Kayul, 1380 Kayal, 1476 Alsokayal, Felsewkayal, 1773 Kajall, 1786, v rokoch 1808, 1863 – 1907 Kajal, v roku 1913 Nemeskajal, 1920 Zemanský Kajal, v rokoch 1927 – 38 Kajal, 1938 – 45 Nemeskajal, v roku 1945 Kajal.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V roku 1894 bola celá obec zničená povodňou, v rokoch 1938 – 45 bola pričlenená k Maďarsku.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z laténskej doby.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Ružencovej Panny Márie (pôvodne renesančný z 2. polovice 16. stor., barokovo prestavaný 1750, koncom 19. stor. rozšírený), neogotický evanjelický kostol (1898).

Kaľamenová — obec v okrese Turčianske Teplice v Žilinskom kraji v juhozápadnej časti Turčianskej kotliny, 480 m n. m.; 85 obyvateľov (2021). Územie je budované prevažne paleogénnymi horninami, má pahorkatinný reliéf, je prevažne odlesnené.

Obec je písomne doložená v roku 1240 ako Lazkouch, 1315 Leskocz, 1391 Lazkouch, 1534 Kelemenfalwa, 1553 Kelemynfalua, 1570 Kelemenfalva alias Thoran, v rokoch 1571 – 73 Kelemenfalua, v roku 1619 Kelemenfalva aliter Kelemenovec, 1736 Kelemenfalva olim terra Laszkowetz, 1773 Kalamenova, Kalamenowa, 1786 Kalamanowa, Kelemenfalwa, Kamelfalwa, 1808 Kelemenfalva, Kelemenowá, Kalamanová, 1863 Kelemenfalu, v rokoch 1873 – 77 Kelemenfalu és Csernakov, 1882 – 1907 Kelemenfalu, v roku 1913 Turóckelemenfalva, 1920 Kalamenová, 1927 Kaľamenová.

Vznikla na území patriacom Diviackovcom, potom patrila Lieskovskovcom, v 15. stor. Kaľamenovcom, od roku 1546 Rakovskovcom a Horvátovcom. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom. V súčasnosti je v Kaľamenovej farma s najväčším súkromným chovom arabských koní na Slovensku.

Stavebné pamiatky: pôvodná neskororenesančná kúria (17. stor.), v 18. stor. barokovo prestavaná a rozšírená, v 19. stor. upravená.

Kaľava — obec v okrese Spišská Nová Ves v Košickom kraji na južnom okraji Braniska, 560 m n. m.; 395 obyvateľov (2021). Územie je budované prvohornými sopečnými horninami, má pahorkatinný až vrchovinný reliéf, je prevažne odlesnené, les sa zachoval iba v doline potoka Jasenovec.

Obec je písomne doložená v roku 1300 ako Kaloua, 1301 Caloy, Kaloy, 1310 Kalawa, 1316 Kalew, 1322 Kaiua, 1340 Kaliua, 1454 Kalo, 1460 Kalyo, 1773 Kalyava, Kolyawa, 1786 Kalyawa, 1808 Kalyava, Kalawa, 1863 Kallyava, v rokoch 1873 – 1902 Kalyava, 1907 – 13 Szepeskárolyfalva, v roku 1920 Kaľava.

Patrila panstvu Richnava, ktoré od roku 1693 vlastnili Čákiovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v Krompachoch.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícka Kaplnka sv. kríža (1932).

Kalinčiakovo — mestská časť Levíc.

Kalinka — miestna časť obce Vígľašská Huta-Kalinka.

Kalinkovo — obec v okrese Senec v Bratislavskom kraji na Podunajskej rovine v západnej časti Žitného ostrova na brehu Vodného diela Gabčíkovo, 129 m n. m.; 1 467 obyvateľov, 71,4 % slovenskej, 27,7 % maďarskej národnosti (2021). Územie je budované uloženinami Dunaja (štrky, piesky a íly), má rovinný reliéf, je odlesnené, miestami sa zachovali zvyšky lužného lesa.

Obec je písomne doložená v roku 1288 ako Scemet, 1306 Zemet, 1336 Scemeth, 1343 Zemeth, 1351 Oduarnokzemeth, Zemet Oduarnicale, Nogyzemet, 1429 Zemety, 1773 Szemeth, 1786 Semét, 1808 Szemeth, Semethdorf, 1863 Szemeth, v rokoch 1873 – 1948 Szemet, v roku 1948 Kalinkovo.

Už v 13. stor. je tam doložený kostol (zbúraný 1936). Patrila hradu Bratislava, neskôr panstvám Sv. Jur a Malinovo (Eberhard). Majetok grófov zo Sv. Jura a z Pezinka prešiel v polovici 16. stor. do vlastníctva rodov Méreiovcov a Serédiovcov. V roku 1864 takmer celá obec zhorela pri požiari. V období 1938 – 45 bola súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Františka Serafínskeho (1927 – 29), božie muky (19. stor.), technická pamiatka – úsek Hornožitnoostrovnej protipovodňovej hrádze (polovica 19. stor., vyhlásená 1995).

Kalinov, Kalyniv — obec v okrese Medzilaborce v Prešovskom kraji v severnej časti Laboreckej vrchoviny pri hraniciach s Poľskom, 453 m n. m.; 261 obyvateľov, 65,5 % slovenskej, 29,5 % rusínskej národnosti (2021). Územie je budované flyšovými horninami s prevahou pieskovca nad ílovcom, má vrchovinný reliéf, je prevažne zalesnené (najmä bukovými lesmi s prímesou brezy).

Obec je písomne doložená v roku 1600 ako Kalino, 1623 Kaleno, 1773 Kaleno, Kalenow, v rokoch 1786, 1808 Kaleno, 1863 – 1913 Kalenó, v roku 1920 Kalenov, 1927 Kalinov.

Založili ju Drugetovci a bola súčasťou panstva Humenné, od 17. stor. patrila Sirmaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali prácou v lesoch, uhliarstvom a pastierstvom. Kalinov bol prvou oslobodenou obcou (21. septembra 1944) počas 2. svetovej vojny na území Československa, počas frontových bojov bol zničený, po oslobodení obnovený. V katastri obce je ojedinelý archeologický nález kamennej industrie z paleolitu i nález väčšieho množstva rímskych mincí.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám nanebovzatia Panny Márie (2. polovica 18. stor., rekonštruovaný v 1. polovici 20. stor.), Pamätník prvej oslobodenej obce v 2. svetovej vojne na území Československa (1969, František Gibala). Cintorín z 2. svetovej vojny s hrobmi sovietskych vojakov.

Kalinov — mestská časť Krásna nad Kysucou.

Kalinovo — obec v okrese Poltár v Banskobystrickom kraji v severnej časti Lučenskej kotliny v doline Ipľa, 200 m n. m.; 2 226 obyvateľov (2021); miestne časti: Hrabovo, Kalinovo, Petrovec. Územie budované neogénnymi štrkmi a ílmi má rovinný reliéf, územie prechádzajúce smerom do Slovenského rudohoria je budované kryštalickými bridlicami a má vrchovinný reliéf. Oblasť je čiastočne odlesnená, na severozápade je teplomilný listnatý les. V katastri obce sa vyskytujú minerálne pramene a prírodná rezervácia Hrabovo (vyhlásená 1997, rozloha 15,5 ha) s výskytom vlhkomilných lúčnych spoločenstiev s chráneným a ohrozeným druhom flóry korunovkou strakatou (Fritillaria meleagris).

Obec je písomne doložená v roku 1246 ako Eghruh, 1279 Calnou, 1339 Kalna, Kalnaw, Kolnou, Kolnow, 1342 Kalna, 1348 Calno, 1441 Kalno, v rokoch 1773, 1786 Kalno, Kalinowo, v roku 1808 Kálnó, Kalinow, v rokoch 1863 – 1913 Kálnó, v roku 1920 Kalinovo.

Patrila Etreovcom. V období 1554 – 93 bola súčasťou tureckého Sečianskeho sandžaku. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, debnárstvom a hrnčiarstvom.

V roku 1960 bola ku Kalinovu pričlenená obec Hrabovo (doložená 1246, 1271, 1299, 1302, 1435, 1451 ako Garab, 1332 – 34 Garaab, 1786 Garab, 1808 Garáb, Hr(a)bowé, 1863 – 1913 Kálnógaráb, 1920 – 60 Hrabovo), v ktorej bola v 30. rokoch 14. stor. písomne doložená fara. Pôvodne patrila fiľakovskému panstvu. V 15. – 16. stor. ju tvorili obce Dolné a Horné (alebo Pusté) Hrabovo. V období 1554 – 94 bolo Horné Hrabovo obsadené Turkami, potom pustlo až do 2. polovice 17. stor., keď bolo obnovené ako osada. V Dolnom Hrabove sa nachádzali minerálne pramene.

Ku Kalinovu patria aj samoty Dolný Petrovec a Horný Petrovec. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

Archeologické nálezy: mladopaleolitické úštepové nástroje, severovýchodne od obce nálezy dokladajúce eneolitické a stredoveké (13. – 15. stor.) sídlisko; pohrebisko (14. – 17. stor.).

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol (pôvodne románsky, 1. polovica 13. stor., prestavaný v 18. stor.), zvonica (barokovo-klasicistická z 2. polovice 18. stor.).

Kalište — zaniknutá obec, dnes národná kultúrna pamiatka v katastri obce Baláže v okrese Banská Bystrica. Obec vznikla pravdepodobne v 16. stor., písomne doložená 1743, 1808 ako Kalista, 1863 Kalistja, 1873 – 82 Kalistya, 1888 – 1913 Kallós, 1920 Kalištie, 1927 Kalište. Obyvatelia sa zaoberali uhliarstvom, neskôr prácou v lesoch, muži dochádzali za prácou do železiarní v Podbrezovej.

Počas SNP (1944) obyvatelia spolupracovali s partizánskymi skupinami, po ústupe SNP do hôr sa Kalište stalo centrom tzv. Partizánskej republiky. Za pomoc partizánom fašisti obec 18. marca 1945 vypálili a zavraždili asi 40 obyvateľov a partizánov. Po 2. svet. vojne boli obyvatelia presídlení do okolitých obcí a do Banskej Bystrice. V obci boli neskôr zrekonštruované dva domy (od 1962 expozícia a pamätná izba), malá zvonica a základy zhorených domov. Od 5. 5. 1994 je expozícia a pamätná izba pod správou Múzea SNP v Banskej Bystrici, 2007 tam bola sprístupnená nová expozícia Partizánska republika a pamätník, 2008 náučný chodník Ako žili Kališťania.

Kállay [-laj], Jozef, 12. 8. 1881 Liptovský Mikuláš – 10. 2. 1939 Bratislava — slovenský právnik a verejný činiteľ. R. 1899 – 1903 študoval právo na univerzite v Kluži a Budapešti. Od 1907 advokát, 1918 – 20 župan v Liptovskom Mikuláši, 1920 – 22 prednosta oddelenia na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, 1922 – 27 minister s plnou mocou pre správu Slovenska, 1927 – 38 verejný notár v Bratislave. Príslušník slovenského národného hnutia, 1914 – 18 účastník prvého česko-slovenského odboja. Po vzniku Československa (1918) stúpenec politického čechoslovakizmu a pražského centralizmu, člen krajinského výboru Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (1937 – 39 jeho predseda). Pôsobil v oblasti sporiteľníctva, člen správnych rád viacerých bánk, napr. 1927 dočasný riaditeľ Zemskej banky v Prahe a zároveň do 1939 predseda správnej rady jej bratislavskej filiálky. R. 1927 – 31 predseda Zväzu slovenských bánk, kde sa v spolupráci s predstaviteľmi slovenských peňažných ústavov usiloval uzavrieť dohodu o jednotných debetných a kreditných sadzbách. Autor odborných článkov uverejňovaných v Hospodárskych rozhľadoch a v Slovenskom denníku.

Kalná nad Hronom, Kálna — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji na pravom brehu Hrona v severovýchodnej časti Podunajskej pahorkatiny, 160 m n. m.; 2 073 obyvateľov, 75,8 % slovenskej, 10,2 % maďarskej národnosti (2021); miestne časti: Kalná, Kalnica, Mochovce. Územie je budované neogénnymi usadenými horninami miestami prekrytými sprašou a sprašovou hlinou, má pahorkatinný reliéf, je prevažne odlesnené, len pozdĺž Hrona sa zachovali zvyšky lužného a na styku so Štiavnickými vrchmi dubového lesa.

Obec vznikla v roku 1960 ako Kálna nad Hronom (súčasný názov od 1979) zlúčením obcí Kalná a Kalnica, v roku 1990 k nej bol pričlenený aj chotár zaniknutej obce Mochovce. V katastri dnešnej obce Kalná nad Hronom existovali v stredoveku osady Haró (písomne doložená 1232 ako Hurov), Barbata (doložená 1269 ako Barbata) a Pynar (doložený 1309 ako Pynar).

Obec Kalná (doložená 1209 ako Kalon, 1283 Kalnay, 1286, 1290, 1299, 1306, 1322, 1324 Kalna, 1332 Colua, Calya, 1480 Nagkalna, 1549 Naghkalna, 1559 Kalna, 1576 Nagy Kálna, 1663, 1664 Nagy Kána, 1742 Nagy Kálna, 1773, 1786 Nagy-Kalna, Welka Kalnicza, 1808 Nagy-Kálna, Kalnica, 1863 – 1913 Nagykálna, 1920 Veľká Kálnica, 1927 – 38 Kálna, Nagy-Kálna, 1938 – 45 Nagykálna, 1945 – 48 Kálna, Nagy-Kálna, 1948 – 60 Kálna, 1978, 1979 Kalná) pôvodne patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku a časť miestnym zemanom Kálnaiovcom, od 15. stor. iba Kálnaiovcom. V roku 1332 je tam písomne doložená existencia fary, pred rokom 1570 tam bola zriadená kalvínska farnosť. V rokoch 1613 a 1630 bola obec vypálená a vyplienená Turkami (1613 vyhorel aj kostol), v roku 1663 poplatná Turkom, v rokoch 1663 – 64 znova vypálená. V roku 1655 je tam doložená kalvínska škola. V roku 1726 získali obec Huňadyovci, ktorí ešte v tom istom roku vyhnali kalvínskeho kňaza aj učiteľa. V rokoch 1735 a 1740 ju postihli požiare. V období 1774 – 77 tam bol postavený drevený most cez rieku Hron, v roku 1870 tam Schoellerovci postavili liehovar, neskôr závod na opravu strojov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a od 18. stor. chovom oviec. V 19. stor. bol v obci postavený murovaný most, v rokoch 1913 – 14 železničný most cez rieku Hron. V období 1938 – 45 bola pripojená k Maďarsku. V roku 1947 sa tam usadila časť obyvateľov presídlených z Maďarska (najmä z Nyíregyházy).

Obec Kalnica (doložená 1360 ako Kyskalna, 1397 Kalnycza, 1664 Kis Kána, 1773 Kis-Kalna, Mala Kalnicza, 1786 Kisch-Kalna, Malá Kalnicza, 1808 Kis-Kálna, Kalnica, 1863 – 1913 Kiskálna, 1920 Malá Kálnica, 1927 – 38 Kálnica, Kis-Kálna, 1938 – 45 Kiskálna, 1945 – 48 Kálnica, Kis-Kálna, 1948 – 60 Kálnica, 1978, 1979 Kalnica) sa vyvinula v chotári obce Kalná, časť patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku, časť Kálnaiovcom, v roku 1565 opátska časť Ostrihomskej kapitule, od 2. polovice 17. stor. zemanom z Pialu, od roku 1825 Majténovcom, v 2. polovici 19. stor. tam mal majetky barón Július Pittel. Koncom 16. a v 1. polovici 17. stor. bola viackrát vyplienená Turkami a spustnutá, pred rokom 1664 dosídlená. V roku 1663 bola poplatná Turkom. V roku 1789 tam bola povolená stavba kalvínskej modlitebne. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V období 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku.

Obec Mochovce (doložená 1295 ako Muhy, 1321 Mohy, 1325 Arkusmahy, Arkusmohy, 1388 Mohy, 1576, 1663 Mohi, 1773 Mohi, Mochowcze, 1786 Mohi, Mohowce, 1808 Mohi, Mochowce, 1863 – 1913 Mohi, 1920 – 38 Mochovce, Mohi, 1938 – 45 Mohi, 1945 – 48 Mochovce, Mohi, 1948 – 90 Mochovce) pôvodne patrila Matúšovi Čákovi Trenčianskemu a zemanom Kálnaiovcom, od roku 1388 panstvu Levice. V roku 1655 tam vznikla kalvínska farnosť. V roku 1663 bola poplatná Turkom. Začiatkom 18. stor. tam mali majetok Vašovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom zvierat a vinohradníctvom. V období 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku, kam bolo v roku 1948 z Mochoviec presídlených 34 rodín. Po začiatku výstavby (1982) jadrovej elektrárne Mochovce bola obec postupne vysťahovaná a zanikla, zachoval sa len kostol.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z eneolitu (badenská kultúra), bronzovej (karpatská mohylová kultúra, lužická kultúra), laténskej a rímskej doby i zo stredoveku.

Stavebné pamiatky: v časti Kalná rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (pôvodne barokový z 1733, na mieste pôvodného kostola doloženého v 14. stor., ktorý 1613 vyhorel, prestavaný 1866, obnovený v 20. stor.), fara (pôvodne baroková kúria z polovice 18. stor.), reformovaný kostol (1888, 1944 vyhorel, od 2001 obnovovaný), Dom bojovej slávy (pamätný dom bojov na Hrone počas 2. svetovej vojny s pamätnou tabuľou, 20. stor.), v časti Kalnica klasicistický reformovaný kostol (1799 – 1806), v časti Mochovce neoklasicistický reformovaný kostol (1870 – 72, obnovený 1891, 1954; 1980 zariadenie prenesené do okolitých reformovaných kostolov, od 2001 obnovovaný).