koroner [lat. > angl.] — práv. v štátoch s angloamerickým právnym systémom (napr. USA, Spojené kráľovstvo, Kanada, Austrália, Nový Zéland; → anglo-americké právo) súdny úradník, ktorý zodpovedá za zistenie príčiny náhlej (neočakávanej), násilnej či inej neprirodzenej smrti (úradný obhliadač mŕtvol). Uskutočňuje prehliadku mŕtveho tela osoby a vydáva úmrtný list. K jeho povinnostiam patrí predovšetkým určenie času, miesta, spôsobu a príčiny smrti, pri neznámych osobách určenie identity. V odôvodnených prípadoch nariaďuje pitvu. Ak nie je možné zistiť príčinu úmrtia z prehliadky tela či z pitvy, alebo sa zistí, že smrť nebola prirodzená, musí nariadiť súdne vyšetrovanie (inquest), ktoré spravidla vykonáva na verejnom pojednávaní na súde. Jeho cieľom je zistiť, kto zomrel, kde zomrel a ako došlo k smrti. Ak došlo k smrti vo výkone trestu odňatia slobody či vo väzbe, alebo ak je podozrenie, že smrť bola spôsobená pracovným úrazom, na vyšetrovaní sa zvyčajne zúčastňuje aj porota.

Názov koroner sa začal používať v 12. stor. v Anglicku na označenie úradníka, ktorého úlohou bolo chrániť záujmy kráľovskej rodiny (z lat. custos placitorum coronae = správca sporov koruny). Neskôr (od 17. stor.) bolo jeho hlavnou úlohou určiť príčinu smrti v prípade podozrenia, že smrť bola spôsobená cudzím zavinením. V súčasnosti sa okrem štátov s angloamerickým právnym systémom vykonáva úrad koronera aj v iných krajinách, napr. v Česku.

konanie proti ušlému — osobitný druh trestného konania vykonávaný v neprítomnosti obvineného, ktorý sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo sa skrýva, t. j. je ušlý. Jeho záujmy v takomto konaní zastupuje obhajca, ktorý má rovnaké práva ako obvinený a ktorému sa doručujú aj všetky písomnosti. Predvolanie obvineného (ušlého) na hlavné pojednávanie sa musí uverejniť vhodným spôsobom (napr. na úradnej tabuli súdu, príp. v oznamovacích prostriedkoch). Hlavné pojednávanie sa potom vykoná aj v neprítomnosti obvineného, a to bez ohľadu na to, či sa obvinený o ňom dozvedel. Odsúdený v takomto konaní má právo podať návrh na opätovné prerokovanie svojej veci súdom vo svojej prítomnosti pre nesplnenie podmienok stanovených zákonom na uskutočnenie konania proti ušlému, a to do uplynutia šiestich mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel o trestnom stíhaní alebo o odsúdení.

kompetencia [lat.] —

1. rozsah pôsobnosti alebo činnosti, ktorú je osoba alebo inštitúcia oprávnená vykonávať; právomoc;

práv. a) súhrn práv a povinností určitého orgánu, fyzickej alebo právnickej osoby, ktoré vyplývajú z právnych noriem; → právomoc;

b) starší, nepoužívaný termín na označenie vymedzenia okruhu pôsobnosti medzi súdmi rôzneho druhu a rôzneho stupňa a medzi jednotlivými súdmi toho istého stupňa (funkčná, vecná, miestna kompetencia); → príslušnosť;

2. schopnosť, spôsobilosť niečo vykonávať, niečo správne používať (napr. jazyková kompetencia); v profesijnej oblasti spôsobilosť, schopnosť, zručnosť, kvalifikácia a súbor ľudských kvalít (predispozícií i nadobudnutých kvalít; → sociálna kompetencia) umožňujúcich kvalitne vykonávať činnosti v určitom odbore, ako aj činnosť (komplex činností) charakteristická vynikajúcim výkonom v určitej oblasti. Jedinec si môže kompetencie (formálne i neformálne, zámerne i nezámerne) osvojiť vo všetkých druhoch vzdelávania, ale i v osobnom živote. V rôznych oblastiach ľudskej činnosti (najmä v ekonomickej sfére) sa preferujú tzv. kľúčové kompetencie (key competencies; nazývané aj kľúčové zručnosti, kľúčové kvalifikácie). Nie sú jednoznačne definované, všeobecne sa označujú ako činnosti, pre ktoré je charakteristické dosahovanie vynikajúcich výkonov. Kľúčové kompetencie predstavujú kombinácie viacerých kompetencií, ktoré sú prenosné na rôzne situácie a jedincovi umožňujú vyrovnať sa s rýchlymi zmenami v pracovnom procese i v osobnom a spoločenskom živote. K najvýznamnejším kľúčovým kompetenciám (najmä v ekonomickej oblasti) patria schopnosť pracovať v tíme, riešenie problémov, interpersonálne zručnosti, predpoklady podporujúce osobný rozvoj a kariérny rast, tvorivé myslenie, pripravenosť na zmeny, počítačová gramotnosť, dobré technicko-odborné znalosti, ovládanie cudzích jazykov, empatia, dobré komunikačné vlastnosti (→ komunikačná kompetencia), tolerancia, kritický spôsob myslenia a zdravý životný štýl.

V roku 2006 Európsky parlament a Európska rada odporučili rozvíjať v školách najmä komunikáciu v rodnom jazyku a v cudzích jazykoch, matematické a digitálne kompetencie, kompetencie v oblasti vedy a techniky, vlastné učenie, spoločenské a občianske kompetencie, iniciatívnosť a podnikavosť, kultúrne povedomie a umeleckú gramotnosť. Získavanie kľúčových kompetencií a ich zdokonaľovanie je predmetom celoživotného vzdelávania a sociálnych interakcií jedinca. Kľúčové zručnosti nevyjadrujú trvalý stav, menia svoju kvalitu a hodnotu počas celého života a navzájom sa prelínajú a prepájajú. Získavajú sa ako produkt celkového procesu vzdelávania a sebavzdelávania, majú nadpredmetový programový charakter; spravidla predstavujú profil absolventa konkrétnej školy. Problematika kľúčových kompetencií doteraz nie je dostatočne teoreticky spracovaná, niektoré európske štáty (Dánsko, Nemecko, Česko, Slovensko) však už osvojovanie si kľúčových kompetencií zaradilo do svojich štátnych vzdelávacích kurikúl.

kat —

1. v minulosti vykonávateľ rozsudkov smrti a telesných trestov (odseknutie ruky, uší, nosa a i. mrzačenie, bičovanie, vypálenie potupného znaku ap.) vynesených kompetentnými súdnymi inštitúciami. Súčasťou jeho práce bolo aj mučenie (tortúra) podozrivých osôb, ktoré sa mali priznať k trestnému činu.

Funkcia kata (lat. carnifex) bola známa už v starovekom Ríme, vykonávali ju štátni otroci, ktorí však mohli popravovať iba otrokov a slobodných ľudí z nižších vrstiev, a liktori (niekedy aj vojaci), ktorí popravovali rímskych občanov. V stredoveku (v 13. stor.) sa funkcia kata profesionalizovala a v súvislosti s reorganizáciou súdnictva bola zavedená ako stála a platená funkcia. V Uhorsku sa najčastejšie vykonávali tresty smrti sťatím alebo obesením. Vykonávať popravy a vydržiavať si kata mohli však len najvýznamnejší feudáli (magnáti) a mestá, ktorým bolo udelené hrdelné právo (alebo právo meča; symbolizovala ho ruka držiaca meč). Na Slovensku to boli prevažne slobodné kráľovské a banské mestá. Spočiatku sa povolanie kata nepovažovalo za potupné (volil ho richtár s mestskou radou, ktorých rozhodnutia kat vykonával), od 14. stor. (spolu s povolaním hrobárov, šarhov, pastierov svíň ap.) sa však začalo považovať za nepočestné a nečisté (okrem činností súvisiacich s vykonávaním rozsudkov robil kat a jeho pomocníci aj práce, ktoré boli pre všetkých ostatných obyvateľov podradné, napr. čistenie stôk, odchyt a odstraňovanie túlavých a chorých zvierat, dohľad nad neviestkami). Medzi obyvateľmi neboli kati v úcte, ľudia sa ich báli a vyhýbali sa stretnutiu s nimi, v stredoveku napr. nesmeli bývať v mestách, len na ich okraji, prípadne za hradbami alebo na samotách. V spoločenskom živote boli tiež obmedzovaní, napr. v kostoloch a hostincoch mali vyhradené osobitné miesta a museli byť viditeľne označení (nosili odev čiernej farby, kapucňu vínovočervenej farby). Ich potomkovia do 3. pokolenia nesmeli byť prijatí na tzv. poctivé remeslo ani vykonávať iné počestné zamestnanie, čo prispelo k tomu, že sa katovstvo stalo dedičným. Spoločenskú izoláciu a opovrhovanie mali kompenzovať mimoriadne vysoké príjmy katov, väčšinou dostávali týždenný plat a k tomu ďalšiu odmenu za vykonaný úkon (poprava, výsluch, mučenie ap.) podľa náročnosti a stanovenej taxy. Okrem toho im boli hradené všetky výdavky spojené s prácou, napr. nápoje a potraviny, ktoré kati s pomocníkmi skonzumovali pri tortúre. Výška platu kata však závisela od finančných možností jednotlivých miest. Mestá, ktoré nemohli kata vydržiavať, si ho často za poplatok požičiavali.

Do 17. stor. boli kati vďaka svojmu remeslu jedinými znalcami anatómie, vedeli liečiť zlomeniny a i. zranenia, zastaviť krvácanie, pripravovali liečivé masti či odvary. Povaha ich činnosti dala podnet na vznik mnohých povier o katovskom remesle, a tak bol niekedy zdrojom ich príjmov aj predaj rozličných predmetov (kúsok povrazu obesenca, časti kostí a i.), ktoré mali slúžiť na magické účely. Postupom času sa názory ľudí na toto povolanie zmenili, obmedzenia katov sa rušili a neskôr mohli popri práci vykonávať aj tzv. váženejšie povolania (napr. zlatník, čalúnnik). V 18. stor. pod vplyvom osvietenstva začala úloha kata postupne upadať. Prevažne od pol. 19. stor. sa prestalo popravovať na verejných priestranstvách (napr. v Bratislave bola posledná verejná poprava 1850) a povinnosti kata sa obmedzili výlučne na vykonávanie popráv, čo umožnilo jeho totožnosť pred verejnosťou prísne utajiť;

2. prenesene krutá osoba, tyran, trýzniteľ; vrah.

kápo [tal. alebo fr. > nem.] —

1. v nacistických koncentračných táboroch hovorové pomenovanie dozorcu z radov väzňov. Fyzicky zdatný väzeň, ktorého úlohou bolo plniť príkazy profesionálnych dozorcov a zabezpečiť absolútnu kontrolu nad väzňami (väčšinou mal na starosti pracovnú skupinu alebo vykonával dozor v nemocnici či v kuchyni). Mal osobitné výhody (napr. lepšiu stravu, ubytovanie alebo odev). Niektorí kápovia sa snažili získať si priazeň dozorcov tým, že tyranizovali ostatných väzňov;

2. prenesene krutý a egocentrický človek, ktorý utláča, mučí alebo vykorisťuje iných ľudí.

justičný omyl — spravidla odsúdenie nevinnej osoby súdom v trestnom konaní najmä na základe chybného posúdenia skutkového stavu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom, ktoré viedlo k jej usvedčeniu, resp. k obvineniu zo zločinu. V právnom poriadku existuje možnosť nápravy justičného omylu prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku obnovy konania, ktorú možno povoliť, ak vyjdú najavo nové, predtým súdu neznáme skutočnosti alebo dôkazy. Ak si neprávom odsúdená osoba odpykala trest alebo jeho časť, má v prípade justičného omylu nárok na odškodné od štátu. Nebezpečenstvo justičného omylu je častým argumentom odporcov trestu smrti vzhľadom na povahu tohto trestu, pretože neexistuje žiadna možnosť nápravy po jeho vykonaní. Kritici trestu smrti používajú aj spojenie justičná vražda, ak bol trest smrti vykonaný na nevinnej osobe (často na základe zinscenovaného procesu).

hanobenie — práv. urážlivými výrokmi alebo iným urážlivým konaním subjektívne hrubo urážajúci prejav, ktorého výsledkom je hrubé zneváženie. Urážlivosť prejavu vyplýva buď z obsahu, alebo zo spôsobu tohto prejavu, alebo z okolností, za ktoré bol prejav urobený, pričom o hanobenie nejde, ak sa len konštatuje objektívne existujúci fakt. O hanobenie ide pri trestnom čine hanobenia národa, rasy a presvedčenia (§ 423 Trestného zákona), ktorý spočíva vo verejnom hanobení (spáchanom pred viac ako dvoma súčasne prítomnými osobami alebo obsahom tlačoviny, rozširovaním spisu, filmom, rozhlasom, televíziou, použitím počítačovej siete alebo iným obdobne účinným spôsobom) niektorého národa, jeho jazyka, rasy, etnickej skupiny alebo skupiny osôb či jednotlivca pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, politické presvedčenie, náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania. Tento trestný čin sa v základnej skutkovej podstate trestá odňatím slobody od jedného roka do troch rokov a v kvalifikovanej skutkovej podstate od dvoch rokov do piatich rokov. Trestný zákon okrem toho pozná aj trestný čin hanobenia miesta posledného odpočinku (§ 365) a trestný čin hanobenia mŕtveho (§ 366), ktoré sú špeciálnymi trestnými činmi vo vzťahu k trestnému činu výtržníctva (§ 364). Ich skutkové podstaty neobsahujú pojem hanobenie, preto sa hanobením v tejto súvislosti rozumie naplnenie skutkovej podstaty trestného činu hanobenia miesta posledného odpočinku alebo trestného činu hanobenia mŕtveho.

habeas corpus [kor-; lat.] — v anglo-americkom práve súdne predvolanie (alebo súdny príkaz) nariaďujúce predviesť zadržaného (zatknutého, väzňa) pred súd (pred sudcu) s cieľom vyšetriť zákonnosť väzby a potvrdiť ju alebo oslobodiť ho či prepustiť na kauciu; trestnoprávny procesný inštitút, ktorého začiatky siahajú v Anglicku do 12. – 13. stor. Predstavuje prvé pokusy o právne zakotvenie ľudských práv a slobôd neskôr formulovaných vo Veľkej listine slobôd, formálne bol vyjadrený zákonom Habeas Corpus Act. Zákonné pravidlo o predvedení zadržaného pred súd sa neskôr stalo aj súčasťou jednotlivých ústav amerických štátov. Názov habeas corpus vznikol z prvých slov písomného nariadenia v latinčine; doslovne máš telo alebo maj si telo (slobodné proti bezprávnemu väzneniu). Princíp habeas corpus je v súčasnosti vlastný aj trestnému procesu v SR v súvislosti s rozhodnutím o väzbe.

cudzoložstvo — mimomanželský pohlavný styk partnerov, z ktorého aspoň jeden žije v platnom manželstve. V niektorých právnych poriadkoch trestný čin, často veľmi prísne trestaný, najmä ak sa ho dopustia ženy (podľa islamského práva i smrťou), napr. v Saudskej Arábii, v Iráne a i.

auskultant [lat.] — v minulosti označenie súdneho čakateľa. Úlohou auskultanta v tzv. prípravnej službe bolo získať teoretické a praktické vedomosti a pripravovať sa pod odborným dozorom na povolanie sudcu.

atentát [lat. > fr.] — vražedný útok na verejne činnú osobu, verejného činiteľa ap. motivovaný spravidla politicky.

alibi [lat.] — inde, na inom mieste;

práv. dôkaz obvineného, že v čase spáchania trestného činu bol na inom mieste, resp. nebol na mieste trestného činu v čase jeho spáchania. Kriminalistika rozoznáva pozitívne a negatívne (lživé) alibi; alibi sa preveruje a jeho uznanie alebo neuznanie sa musí odôvodniť previerkou a vyhodnotením dôkazov.

adhézne konanie — práv. súčasť trestného konania v štádiu hlavného pojednávania. Jeho predmetom a účelom je náhrada škody, ktorá vznikla poškodenému následkom spáchania trestného činu. Adhézne konanie je fakultatívne a o tom, či bude v konkrétnom prípade vykonané, rozhoduje súd. Hoci je súčasťou trestného konania, o náhrade škody sa rozhoduje podľa noriem občianskeho práva. Na základe adhézneho konania môže súd rozhodnúť o úplnej alebo o čiastočnej náhrade spôsobenej škody alebo môže odkázať poškodeného s jeho nárokmi na náhradu škody na občianskoprávne konanie. Ak je niekto majetkovo poškodený trestným činom, môže uplatniť nárok na náhradu škody priamo v trestnom konaní vedenom proti obžalovanému páchateľovi trestného činu. Ak sú splnené ďalšie podmienky (súd uzná obžalovaného za vinného a uplatnený nárok na náhradu škody je odôvodnený výsledkami trestného konania), môže trestný súd o tomto občianskoprávnom nároku rozhodnúť v trestnom konaní. Trestné konanie proti páchateľovi trestného činu je tak základným konaním, občianskoprávne konanie o náhrade škody sa k nemu z dôvodov účinnejšej právnej ochrany a hospodárnosti výnimočne pripája a tvorí jeho súčasť.

abolicionizmus [lat.] —

1. úsilie o zrušenie zákonných, zastaraných zvyklostí; napr. hnutie bojujúce proti trestu smrti, považujúce ho za vážny zásah do najvýznamnejšieho základného práva človeka, ktorým je právo na život (humánna a demokratická spoločnosť musí byť založená na rešpektovaní života každého svojho člena a štát má na zabezpečenie svojej trestnej politiky používať také druhy trestov, ktoré nevyhnutne zabezpečia splnenie účelu. Ak ochrannú funkciu trestu môže namiesto trestu smrti dostatočne splniť aj iný trest, ktorým je doživotný trest, treba ho uprednostniť. Významným argumentom abolicionizmu je, že trest smrti je v prípade justičného omylu nenapraviteľný. Hnutie za zachovanie trestu smrti sa označuje ako retencionizmus;

2. hnutie v záp. Európe a v USA v 18. a 19. stor. usilujúce sa o zrušenie otroctva. Britskí abolicionisti, ku ktorým patrili mnohí kvakeri, začali 1783 verejnú kampaň a 1807 dosiahli zákaz obchodovania s otrokmi v britských kolóniách. Abolicionisti v USA požadovali okamžité zrušenie otroctva bez ohľadu na politické následky alebo na ústavné garancie otrokárov a ukončenie transatlantického obchodu s otrokmi. Hnutie zosilnelo po založení Americkej kolonizačnej spoločnosti (1817), ktorej cieľom bolo presídľovať amerických černochov na územie Afriky (dnešná Libéria), a po povstaní N. Turnera (1831). Formálnu podobu dostalo 1833, keď W. L. Garrison s Arthurom (*1786, †1865) a Lewisom (*1788, †1873) Tappanovcami založili vo Philadelphii Americkú protiotrokársku spoločnosť. Najradikálnejšie krídlo predstavoval W. L. Garrison, ktorý bojoval nielen proti otroctvu, ale i za celkovú reformu americkej spoločnosti a napádal aj Ústavu USA, pretože otroctvo tolerovala. Vydával časopis Liberator (1831 – 65) a jeho nekompromisný tón poburoval nielen obyvateľov Juhu, ale aj Severu. Umiernenejší stúpenci sa snažili vzbudiť vo verejnosti odpor proti otroctvu. Odmietali zákon o úteku otrokov (1850) a pomáhali im prostredníctvom tzv. podzemnej železnice. Prívrženci abolicionizmu sa stretávali so stálou perzekúciou a s útokmi, napr. 1837 bol v Altone davom zavraždený vydavateľ Elijah P. Lovejoy (*1802, †1837). R. 1840 sa hnutie rozdelilo a niektorí umiernení predstavitelia založili Liberálnu stranu. Vďaka činnosti abolicionistov sa otázka zrušenia otroctva stala kľúčovou počas občianskej vojny v USA (1861 – 65). Svoje veľké víťazstvo zaznamenali prijatím Deklarácie o oslobodení otrokov (1863) a 1865 prijatím 13. dodatku k Ústave USA, ktorý formálne oslobodil otrokov. Najznámejším dielom abolicionistickej literatúry sa stal román Chalúpka strýčka Toma (1852) H. B. Stoweovej.