ablaktácia [lat.] —

1. lek. potlačenie tvorby materského mlieka počas dojčenia dieťaťa; zastavenie laktácie. K ablaktácii sa pristupuje len pri kontraindikácii dojčenia pre vážne ochorenie matky alebo z nevyhnutnosti podávať lieky, ktoré prechádzajú do materského mlieka;

2. zool. ukončenie obdobia cicania pri mláďatách cicavcov, súčasť postnatálneho obdobia, odkedy má mláďa vlastnú výživu. Ablaktácia sa uskutočňuje v závislosti od druhu zvierat od 20. do 150. dňa po narodení, za skorú sa považuje ablaktácia v období skoršom ako na 30. deň od narodenia (→ odstav).

Adamec, Otto, 13. 8. 1929 Ružomberok – 27. 1. 2008 Bratislava — slovenský biochemik, endokrinológ a fyziológ; 1978 DrSc. Pôsobil vo Výskumnom ústave chovu a šľachtenia hydiny, od 1980 v Ústave biochémie a genetiky živočíchov SAV v Ivanke pri Dunaji. Zaoberal sa biochémiou a fyziológiou endokrinných chorôb s ohľadom na steroidné hormóny, rozpracoval problematiku interakcie hormónov s cudzorodými látkami predovšetkým v oblasti reprodukcie hospodárskych zvierat a experimentálne overoval biotechnologické zhodnocovanie odpadov živočíšnej výroby pri metanogenéze. Dielo: Biologické účinky organochlórovaných insekticídov u hydiny (1977), Najnovšie poznatky vedy a praxe z chovu hydiny (1979).

afrikander [semitské jazyky > lat. > hol.] — plemeno hovädzieho dobytka mäsového typu, ktoré vzniklo na báze dobytka zebu a chovali ho holandskí osadníci v južnej Afrike. Považuje sa za autochtónne plemeno.

angorská koza, ankarská koza — plemeno kozy pochádzajúce z Anatólie (Malej Ázie), rozšírené po celom svete. Má 20 – 30 cm dlhú lesklú srsť s vysokou oblúčikovitosťou zvyčajne bielej, čiernej alebo sivej farby. Plemeno je malého vzrastu, výška v kohútiku capov 50 – 60 cm, kôz 30 – 45 cm, hmotnosť capov 40 – 45 kg, kôz 30 – 35 kg; obidve pohlavia sú rohaté, rohy capov sú špirálovito stočené dozadu. Chová sa na produkciu mohérovej srsti, ktorá sa nazýva angorská vlna.

Antal, Ján, 17. 4. 1928 Mýtna, okres Lučenec — slovenský zootechnický odborník. Od 1952 pracovník Výskumného ústavu živočíšnej výroby v Nitre; 1974 DrSc. Zaoberal sa problematikou genetiky, plemenitby i techniky chovu a výživy hovädzieho dobytka, najmä teliat, a rozpracoval systém ich chovu v podmienkach veľkých aglomerácií.

archar [turkické jazyky > rus.] — hovorový názov druhu Ovis ammon z triedy cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), čeľaď turovité, v niektorej odbornej literatúre aj ovca argali, argali altajský (→ argali) alebo ovca veľkorohá; najväčšie plemeno divej ovce na svete. Predok väčšiny kultúrnych plemien oviec chovaných v súčasnosti, napr. Marco Polo v cestovných zápisoch spomína poddruh ovca argali pamírska (Ovis ammon polii).

Má svetlé ostré trojboké pravidelné kruhovito zahnuté rohy (samec až 1,5 m dlhé) a prevažne svetlohnedú srsť (nohy a fľak na zadnej časti tela sú biele), dĺžka tela 200 cm, výška asi 125 cm, hmotnosť baranov 170 – 200 kg. Žije vo veľhorách Strednej Ázie vých. a juhových. od Kaspického mora, lesnatým krajom sa vyhýba. Je vytrvalý a rýchly v behu.

bahnica — plemenná ovca staršia ako jeden rok, chovaná na produkciu jahniat a ďalších úžitkových produktov ako mlieko, mäso, vlna (→ jarka).

baran —

1. biol. samec ovce, plemenník chovaný na zabezpečenie reprodukcie stáda, ako aj na produkciu úžitkových produktov (mäso, vlna);

2. stroj. pracovná časť buchara alebo baranidla. Má veľkú hmotnosť a pri dopade vykonáva prácu potrebnú na požadovanú deformáciu materiálu;

3. voj. lat. testudo arietaria — staroveké obliehacie vojenské zariadenie. Pôvodne ho tvoril mohutný kmeň stromu s čelnou údernou železnou hlavicou zvyčajne v podobe hlavy barana. Slúžil na rozrúšanie brán obliehaných miest a hradných múrov opevnení. Jeho účinnosť technicky zdokonalili Rimania, ktorí ho umiestnili pod pohyblivý prístrešok zhotovený z pevných brvien pokrytých nehorľavými kožami a kovovými platňami. Samotné teleso barana bolo zavesené na lanách. Do kyvadlového pohybu ho uvádzali vojaci chránení prístreškom, prípadne ukrytí v konštrukciách pohyblivých obliehacích veží.

Botto, Vladimír, 18. 7. 1927 Vyšný Skálnik, okres Rimavská Sobota – 20. 1. 1999 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1952 – 92 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre; 1978 profesor. Zaoberal sa veľkovýrobnými technikami chovu a šľachtenia hovädzieho dobytka, propagátor a spolutvorca elitného stáda slovenského strakatého plemena hovädzieho dobytka v plemenárskom ústave v Novom Tekove. Spoluautor viacerých vysokoškolských učebníc a učebných textov, napr. Všeobecná a špeciálna zootechnika (1974), Chov hovädzieho dobytka (1980), Atlas plemien hovädzieho dobytka (1987), Živočíšna výroba (1989), autor mnohých článkov v odborných a vo vedeckých časopisoch a zborníkoch.

brakovanie [nem.] — chovateľské opatrenie, pri ktorom sa z plemenných a úžitkových chovov vyraďujú nevhodné jedince z hľadiska veku alebo zo zdravotného hľadiska; súčasť selekcie.

Bulla, Jozef, 8. 12. 1944 Bobrovec, okres Liptovský Mikuláš — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1980 – 2000 pôsobil vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby (dnes Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum – Výskumný ústav živočíšnej výroby Nitra), 1987 – 2000 riaditeľ Ústavu genetiky a reprodukcie hospodárskych zvierat, 1986 – 90 riaditeľ Medzinárodného laboratória živočíšnych biotechnológií krajín RVHP, súčasne od 1984 na Katedre genetiky a plemenárskej biológie Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita, SPU) v Nitre, 1994 – 96 vedúci Katedry špeciálnej zootechniky, 2001 zriaďovateľ a 2002 – 2010 dekan Fakulty biotechnológie a potravinárstva SPU; 1987 DrSc., 1993 profesor.

Zaoberá sa živočíšnou genetikou a šľachtením zvierat, molekulárnou a fyziologickou genetikou. Zodpovedný riešiteľ a koordinátor viacerých domácich a zahraničných projektov a výskumných úloh. Člen a čestný člen viacerých organizácií a spoločností orientovaných na chov a šľachtenie hospodárskych zvierat, člen predsedníctva, predseda odboru živočíšnej výroby a 1998 –2001 predseda Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied, od 2008 člen Učenej spoločnosti SAV, člen redakčných rád viacerých vedeckých a odborných domácich i zahraničných časopisov. Autor monografie Genetické a epigenetické faktory regulácie fenogenézy vtákov (1998), spoluautor viacerých odborných publikácií, napr. Intenzifikácia výroby mlieka (1990), Manažment a marketing v chove dobytka (1995), Biodiverzita v chove zvierat (1997), ako aj vyše 400 vedeckých, odborných a popularizačných článkov s bohatým citačným ohlasom publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Nositeľ viacerých ocenení.

býk — samec hovädzieho dobytka a ostatných zvierat z čeľade turovité. Označenie býk sa používa aj pre iné prežúvavce (napr. pre rod los, sob, zubor, jeleň).

cap — samec rodu koza (Capra).

ciciak — prasiatko vyživované materským mliekom v období od narodenia po odstav.

črpák — drevená nádoba s uchom a so vsadeným dnom, v tradičnom ovčiarstve súčasť bačovského riadu. Používali ju pastieri v Karpatoch a na Balkáne na salašoch na pitie žinčice a mlieka, ako aj na odmeriavanie množstva tekutiny. Na Slovensku majú črpáky typické konštrukčné znaky, ktoré sa odlišujú od črpákov v iných oblastiach; existujú tri hlavné typy (východoslovenský, severoslovenský, stredoslovenský) s mnohými variantmi líšiace sa konštrukciou, a to najmä spôsobom spojenia ucha s nádobou, tvarom i dekorom.

DJ —

1. → Dobsonova jednotka;

2. → dobytčia jednotka.

dobytčia jednotka, DJ — spoločný menovateľ, na ktorý sa pomocou prepočítavacích koeficientov prevádzajú rôzne druhy a kategórie hospodárskych zvierat; prepočet živých zvierat chovaných na hospodárstve na 500 kg živej hmotnosti. Jedna DJ sa rovná 500 kg živej hmotnosti.

džber —

1. väčšia okrúhla drevená nádoba s jedným uchom, zhotovená z dúžok z mäkkého jedľového alebo smrekového dreva spojených drevenými alebo kovovými obručami (používaná napr. na med, lekvár, pri manipulácii s ovčím mliekom a pod.);

2. aj tina, tuna, lat. cybrio — stará dutá miera na tekutiny. Obsah džbera bol rozmanitý podľa jednotlivých oblastí. Na západnom Slovensku mal 5/4 bratislavského okovu, t. j. 40 pínt alebo 80 holieb (67,872 l), na východnom Slovensku sa používal košický džber, ktorý mal 50 holieb (42,420 l).

farma [angl.] — poľnohospodárska usadlosť, ktorej činnosť je zameraná na pestovanie rastlín a chov zvierat, pričom jednotlivé činnosti sa vykonávajú spolu alebo oddelene. Farmy sú často úzko špecializované na jeden alebo na niekoľko druhov produkcie, napr. na pestovanie obilnín, zeleniny, produkciu mlieka, chov oviec, kôz ap. V súčasnosti sa aj chov divej zveri v oborách nazýva farmový (napr. bažanty, jelene, daniele ap.).

fixácia [lat.] — upevnenie niečoho (napr. nákladu v dopravnom prostriedku s cieľom zamedziť jeho posunutie vplyvom zotrvačných síl); ustálenie; znehybnenie; zachytenie niečoho v nejakej podobe;

1. biol. a) fixácia dusíka (→ dusíkový cyklus); b) v mikroskopickej technike prvý krok pri príprave biologických preparátov na analýzu vnútornej štruktúry. Cieľom fixácie je rýchle a šetrné usmrtenie živých buniek, aby sa minimalizovalo ich poškodenie. Fixácia sa uskutočňuje teplom (plameňom) alebo fixačnými roztokmi anorganických (soli ťažkých kovov – osmia, ortuti, chrómu) alebo organických zlúčenín (kyseliny, alkoholy, aldehydy, ketóny), zabezpečuje priľnutie preparátu na podložné sklo a uľahčuje prienik farbiaceho roztoku dovnútra buniek;

2. kož. zošľachťovací proces, pri ktorom sa fixačnými prostriedkami stabilizujú alebo zlepšujú vlastnosti textilných a kožušinových výrobkov (ustálenie tvaru, rozmeru a vzhľadu; pri kožušinách slúži i na imitáciu drahších kožušín). Vykonáva sa pôsobením tepla, tlaku, vlhka, mokrej alebo suchej pary, podlepovaním fixačnou vložkou, nástrekom fixačnej hmoty, napustením, naškrobením ap., a to po naťahovaní, zjemňovaní, zhusťovaní, zbrusovaní, farbení alebo pred spracovaním hotových výrobkov, počas neho alebo po ňom;

3. lek. upevnenie, pripevnenie časti alebo celého orgánu na miesto pôvodnej anatomickej lokalizácie (najčastejšie pri dislokáciách častí kostrovo-svalového aparátu). V ortopedicko-traumatologickej praxi spôsob imobilizácie (znehybnenia) poškodeného orgánu; liečebný postup, keď po úspešnej repozícii (napr. úlomkov zlomenín) nasleduje fixácia na určité časové obdobie, ktorá zabezpečí dokonalú retenciu (udržanie v správnej alebo vo vyhovujúcej polohe) postihnutej časti končatiny. Fixácia sa robí pomocou rozličných typov obväzov, fixačných aparátov alebo operačne pomocou skrutiek, drôtov, vnútrodreňových klincov ap.;

4. veter. imobilizácia (znehybnenie) zvieraťa s cieľom vykonať potrebné úkony v pokoji a odborne tak, aby zviera netrpelo a aby sa predišlo jeho poraneniam, ako aj poraneniam a úrazom ľudí, ktorí poskytujú zvieraťu ošetrovateľskú alebo veterinárnu starostlivosť. Spôsob fixácie závisí od vykonávaného úkonu a druhu zvieraťa (napr. vyšetrenie cez konečník, odber telových tekutín, podávanie liekov, chirurgické a ortopedické zákroky – dekornuácia, kastrácia, ošetrenie paznechtov a kopýt, transport divých alebo agresívnych zvierat a i.). Fixácia sa robí mechanickými pomôckami (putá, povrazy, klietka alebo špeciálne zariadenia, napr. kone sa fixujú pomocou tzv. fajky a zubadla, býkom sa umiestňuje do nozdry oceľový krúžok, na ktorý sa zachytí vodiaca tyč, pri ošípaných sa používa tzv. fixačná pumpa) alebo podaním liekov, ktoré navodia útlm, narkózu alebo úplnú prechodnú relaxáciu pohybového aparátu;

5. výtv. rozprašovanie fixatívov na kresbu uhľom, kriedou, mäkkou ceruzkou, rudkou alebo pastelom s cieľom spevniť ju, a tým chrániť pred poškodením rozmazaním či otretím.

grošovanie [lat.] — farebná kresba vyskytujúca sa pri koňoch, najčastejšie pri belkoch (kone s farbou srsti čiastočne alebo po celom tele bielou, rodia sa najčastejšie čierno sfarbené, až neskôr postupne blednú, na bokoch a končatinách majú tmavšie, reťazovito usporiadané kruhovité škvrny so svetlým stredom podobajúce sa grošom – odtiaľ názov). Fyziologické grošovanie vzniká následkom rozdielnej intenzity prekrvovania kože a ukladania melanínu. Opakom grošovania sú hviezdicovité kruhy, ktoré majú intenzívne zafarbený stred.

gunár — samec husi.

Halaj, Martin, 22. 2. 1933 Kriváň, okres Detva — slovenský poľnohospodársky odborník. R 1958 – 98 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre, 1990 – 91 jej prorektor, 1980 – 95 vedúci Katedry hydinárstva a chovu malých hospodárskych zvierat; 1994 profesor. Zaoberal sa problematikou chovu hrabavej hydiny, výskumom spôsobov výkrmu a hodnotenia jatočnej hodnoty výkrmových kurčiat, ako aj hodnotením kvality konzumných vajec. Autor vyše 145 vedeckých prác a viac ako 180 odborných a populárnych článkov, spoluautor viacerých monografií, vysokoškolských učebníc, učebných textov, príručiek a metodík, napr. Veľkochovy hospodárskych zvierat (1960), Chov hydiny (1986), Úžitkovosť a kvalita vajec sliepok v opakovaných znáškových cykloch (2002), Vajce – biologické, technické a potravinárske využitie (2011). Člen vedeckých a redakčných rád, 1995 – 98 predseda Slovenskej pobočky Svetovej hydinárskej vedeckej spoločnosti (World’s Poultry Science Association). Nositeľ viacerých ocenení.

háranie [čes.] — správne honcovanie.

Havassy [-ši], Ivan, 1. 7. 1925 Humenné – 28. 2. 1990 Košice — slovenský biochemik. R. 1954 – 61 pôsobil na Veterinárnej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach), 1961 – 64 v Laboratóriu hutníckej technológie SAV, 1964 – 69 v Ústave experimentálnej biológie SAV, od 1969 v Ústave fyziológie hospodárskych zvierat SAV v Košiciach; 1982 DrSc. Zaoberal sa biochémiou v oblasti fyziológie hospodárskych zvierat, pričom spolu s kolektívom medzi prvými v Československu zvládli pracovnú techniku so zlúčeninami označenými stabilným izotopom dusíka. Autor a spoluautor vyše 70 vedeckých prác publikovaných doma i v zahraničí, ktoré prispeli k formovaniu nového komplexného pohľadu na dusíkový metabolizmus hospodárskych zvierat, najmä prežúvavcov.

hempšírka — stredne ťažké mäsovo-nosivé plemeno sliepok vyšľachtené v USA v štáte New Hampshire výberom z červených rodajlendiek. Je tehlovočervenej až medenočervenej farby; hmotnosť kohúta 3,5 – 4 kg, sliepky 2,5 – 2,8 kg, ročná znáška 180 vajec (s hnedou škrupinou, hmotnosť vajca 55 – 60 g). Pre svoje úžitkové vlastnosti veľmi obľúbené plemeno medzi chovateľmi.

heteróza [gr.] — jav vznikajúci pri krížení organizmov, pri ktorom sa krížence prvej filiálnej generácie (F₁ generácie) prejavujú v porovnaní s rodičovskou generáciou vyššou kvalitou života (rast, plodnosť, telesné znaky, zlepšenie úžitkových vlastností, odolnosť proti nepriaznivým podmienkam, chorobám ap.). V ďalších generáciách sa jeho účinok výrazne znižuje alebo celkom vymizne. Heteróza sa využíva pri úžitkovom krížení niektorých kultúrnych plodín, ako aj hospodárskych zvierat (napr. s cieľom zvýšiť produkciu mlieka, vlny, vajec ap.).

hlavnička, zhubná katarálna horúčka, coryza gangrenosa bovum — zhubne prebiehajúce vírusové ochorenie hovädzieho dobytka (najčastejšie staršieho ako 2 roky) a divožijúcich zvierat z čeľade turovité (Bovidae) a jeleňovité (Cervidae). Pôvodcom ochorenia je málo odolný bovinný herpesvírus 3. Inkubačná doba je 14 – 150 dní. Vírus preniká do organizmu cez sliznicu tráviaceho alebo dýchacieho traktu, určitý čas koluje v krvi a neskôr preniká do orgánov. Ochorenie sa začína svetloplachosťou a zápalovým prekrvením ciev na okrajoch rohovky. O 10 – 12 h opúchajú spojovky, rohovka sa začína zakaľovať (už po 8 h je biela), často sa na jej povrchu tvoria malé vredy. Nastupuje horúčka, malátnosť, triaška, zvieratá majú zježenú srsť bez lesku, prejavuje sa nechutenstvo. Vzniká zápalový proces na sliznici nosovej dutiny, výtok je serózny, neskôr hnisavý. Zápal sa môže rozšíriť na nosové a čelové dutiny, niekedy až na kostný základ rohov. Tráviace orgány bývajú postihnuté zriedkavejšie, činnosť čriev je ochabnutá, začiatočná zápcha prejde do krvavej hnačky. Prognóza je nepriaznivá aj pri miernom priebehu choroby (zvieratá hynú za 5 – 15 dní). Ochorenie sa vyskytuje sporadicky, ale pre pomerne vysokú mortalitu sa považuje za nebezpečnú nákazu.

hnojovica — zmes tuhých a kvapalných výkalov (moču) hospodárskych zvierat zriedená vodou (v závislosti od technológie chovu aj s určitým podielom steliva). Zloženie hnojovice závisí od druhu zvierat, spôsobu ich kŕmenia, ale najmä od podielu vody, ktorej má byť v hnojovici čo najmenej. V poľnohospodárstve sa využíva ako organické hnojivo. Hnojovicou možno hnojiť samostatne, prípadne so zaorávaním organickej hmoty (slama, zelené hnojenie) alebo priemyselných hnojív jednorazovo alebo systémom delených dávok najmä v kombinácii so závlahou. Najrozšírenejšou technikou hnojenia je rozstrekovanie hnojovice na pole z cisternových vozov, pričom ju treba zapraviť čo najskôr do pôdy (zníženie strát dusíka, zápach). Dávky hnojovice sa pohybujú od 30 do 60 t/ha (určujú sa podľa obsahu dusíka a podľa potreby intenzity hnojenia jednotlivých plodín). V pásmach hygienickej ochrany sú sprísnené požiadavky na použitie hnojovice na hnojenie, pretože po aplikácii sa z nej ako z kvapalného hnojiva rýchlo uvoľňujú živiny, ktoré sa pri vysokých dávkach nevyužijú a splavujú sa do podzemných vôd.

hodvábnictvo —

1. chov priadky morušovej;

2. proces výroby a spracovania vláken, priadze, textílií a výrobkov hodvábnickou technológiou (→ hodváb).

holubárstvo → holubiarstvo

holubiarstvo, aj holubárstvo — odbor živočíšnej výroby alebo záujmová činnosť zameraná na chov holubov na hospodárske (úžitkové), okrasné a športové účely. Prvé zmienky o holubiarstve pochádzajú z 8. – 9. stor. z územia strednej Európy a nachádzajú sa v kronikách z kláštorov benediktínov. Chov plemien s presne stanovenými požiadavkami na ich zovňajšok a vlastnosti sa rozvinul až koncom 18. stor. v Anglicku. V súčasnosti je jedným z najvýznamnejších smerov holubiarstva tzv. poštové holubiarstvo založené na cieľavedomom rozvíjaní pôvodných inštinktov holubov (napr. orientácia v priestore, rýchlosť a vytrvalosť letu); chov poštových holubov je predmetom pretekársko-orientačného športu na celom svete.

horovanie — pri kobylách čas vhodný na párenie.

hriva — predĺžená srsť na vrchnej strane krku nepárnokopytníkov z čeľade koňovité a niektorých prežúvavých párnokopytníkov (napr. druhov tzv. antilop) alebo na celom krku niektorých šeliem (napr. levov); pri koňoch siaha od krčných stavcov až po kohútik.

hus, Anser — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď kačicovité. Veľké druhy s pomerne dlhým, pri koreni vysokým zobákom a so silnými rôzne sfarbenými, dozadu málo posunutými nohami, vďaka ktorým sa ľahko pohybujú po suchej zemi. Majú veľké krídla, ktoré im umožňujú vytrvalý let na veľké vzdialenosti (lietajú spravidla v klinovitom útvare). Žijú monogamne v trvalých pároch, o mláďatá sa starajú obidvaja rodičia. Sú bylinožravé, cez deň sú aktívne na zemi, v noci prespávajú na vode. Samec sa nazýva gunár. Vyskytujú sa na severnej pologuli v Európe a Ázii i v subarktickej oblasti.

Patrí sem desať druhov, na Slovensku hniezdi len hus divá (Anser anser). Je sivopopolavej farby, spodná a zadná brušná časť tela sú belavé (jedince obidvoch pohlaví sú sfarbené rovnako). Beháky má pomarančovosivej farby, zobák pri koreni tmavohnedej, smerom do stredu žltej s červenosivým nádychom. Hus divá je sťahovavá, prilieta vo februári, odlieta v auguste. Hniezdo stavia na hŕbe vodných rastlín alebo na pňoch v zaplavovaných územiach. Znáša 3 – 10 vajec, húsatá sa liahnu o 28 – 30 dní, o 1 – 2 dni idú na vodu. Hmotnosť husi je 2,5 – 3 kg, gunára 3 – 4 kg.

Domestikáciou divých husí vznikli v jednotlivých oblastiach mnohé krajové plemená a rázy s rôznym stupňom zošľachtenia. Plemená husí sa delia podľa typu úžitkovosti na ľahké nosivé (labutia hus, talianska hus), stredne ťažké (slovenská biela hus, česká biela hus, pomoranská hus, rýnska hus, landeská hus) a ťažké typy (toulouska hus, emdenská hus, cholmogorská hus).Na produkciu husacieho mäsa a husacej pečene sa využívajú rýchlorastúce produkčné typy husí (brojlerové a pečeňové hybridy). Produkciu biologicky plnohodnotných násadových vajec zabezpečujú plemenné husi a gunáre, ktoré tvoria rodičovský kŕdeľ. Charakteristickým znakom znášky je jej cyklickosť (husi znášajú vajcia len v určitom období). Husi sa považujú za najstarší domestikovaný druh hydiny.

hydina — spoločný názov hospodársky významných vtákov z radov kurotvaré (→ kura, → morka) a husotvaré (→ hus, → kačica) chovaných na produkciu mäsa, vajec a pečene, vedľajšími produktmi sú perie a trus. Hydina sa tradične rozdeľuje na hrabavú (kurotvaré) a vodnú (husotvaré). K perspektívnym druhom hrabavej hydiny chovaným na produkciu kvalitného mäsa a konzumných vajec patria holuby, perličky, japonské prepelice, pštrosy a bažanty. Samec niektorých druhov hrabavej hydiny sa nazýva kohút, samica sliepka, mláďa alebo mladý jedinec kurča. Na Slovensku sa jednotlivé druhy hydiny chovajú vo forme plemien a úžitkových hybridných kombinácií v šľachtiteľských, rozmnožovacích a úžitkových chovoch. Úlohou šľachtiteľských chovov je udržiavať a šľachtiť plemená a línie, úlohou rozmnožovacích chovov odchovávať a rozmnožovať trojlíniové a štvorlíniové hybridy, úžitkové chovy realizujú výkrm kurčiat a chov nosníc. Vyšľachtené znáškové a výkrmové typy hydiny dosahujú vysokú úžitkovosť, rastovú schopnosť a využiteľnosť krmív (používajú sa kompletné kŕmne zmesi, ktoré sa vyrábajú podľa úžitkového zamerania a vekovej kategórie jednotlivých druhov hydiny). Využitie moderných technologických systémov (mechanizácia kŕmenia, napájania, zberu vajec a odstraňovania trusu) umožňuje vysokú koncentráciu chovu hydiny v objektoch a na farmách. Racionálna výživa vyžaduje, aby sa hydinové mäso podieľalo viac ako 25 % na celkovej spotrebe mäsa, preto sa podiel hydinového mäsa na celkovej spotrebe mäsa celosvetovo zvyšuje.

hydinárstvo, hydinársky priemysel —

1. odvetvie živočíšnej výroby zaoberajúce sa chovom hydiny;

2. odvetvie potravinárskeho priemyslu zaoberajúce sa spracúvaním jatočnej hydiny (hydina chovaná na mäso), vajec a vedľajších produktov (perie). V minulosti sa zameriavalo predovšetkým na produkciu vajec, postupne nadobudla význam aj produkcia mäsa. Z hrabavej hydiny sa spracúvajú najmä kurčatá, sliepky a morky (menej perličky), z vodnej hydiny husi a kačice. V hydinárskej veľkovýrobe sa využívajú úžitkové typy sliepok, ktoré sú špecializované na produkciu konzumných vajec (sliepky nosivého typu), a brojlerových kurčiat (sliepky brojlerového typu; → brojler). V niektorých štátoch s vyspelým hydinárstvom sa vyvinulo samostatné výrobné odvetvie, tzv. brojlerový priemysel. Hydina sa chová v špecializovaných farmách a spracúva sa vo veľkokapacitných jatkách. Spracovanie jatočnej hydiny predstavuje kontinuálny a mechanizovaný proces, ktorý zahŕňa omračovanie, usmrcovanie, obáranie, odstraňovanie peria, pitvanie, chladenie, triedenie, balenie a zmrazenie hydiny. Hydina sa triedi podľa akosti (napr. hmotnosti, mäsitosti, úrovne spracovania) a upravuje sa pre trh ako porciované mäso, určité množstvo hydiny je určené na výrobu hydinových výrobkov.

Hydinové mäso sa zaraďuje medzi biologicky plnohodnotné, nízkoenergetické a ľahko stráviteľné živočíšne potraviny, je zdrojom proteínov (obsahom proteínov nad 23 % sa vyznačuje najmä mäso brojlerových kurčiat a moriek), minerálnych látok (napr. železa, fosforu, vápnika a mangánu), vitamínov (najmä vitamínu B₁ a B₂) a kyseliny listovej. Kvalita hydinového mäsa sa hodnotí na základe vonkajších (hmotnosť, jatočná výťažnosť, podiel prsného a stehnového svalstva, pomer mäsa a kostí), vnútorných (chemické zloženie mäsa, výživová hodnota mäsa, obsah jednotlivých živín, podiel tuku) a senzorických vlastností (vzhľad, farba, vôňa, jemnosť, šťavnatosť a chuť mäsa). Mäso hrabavej hydiny v čerstvom stave má tmavoružovú (biele mäso – prsné a krídlové svalstvo) a tmavočervenú farbu (tmavé mäso – stehnové svalstvo). Biele mäso obsahuje menej tuku a je dieteticky hodnotnejšie. Farba kože súvisí s plemennou príslušnosťou a výživou (s obsahom karoténu v kŕmnej dávke). Hmotnosť jatočnej hydiny poukazuje na mäsitosť (napr. svalstvo pŕs a stehien), ktorá úzko súvisí s ďalšími znakmi kvality;

3. študijný odbor zaoberajúci sa plemenami a úžitkovými typmi jednotlivých druhov hydiny, zákonitosťami a princípmi technických a technologických podmienok na chov a výkrm hydiny, výrobou a hodnotením hydinových produktov, princípmi a možnosťami podnikateľských činností v hydinárskej prvovýrobe (v chove) a druhovýrobe (v spracovaní) ap.

chiméra [gr.] — vo všeobecnosti fantastický, neskutočný prelud, vidina, nereálna, neuskutočniteľná túžba; biol., genet. organizmus zložený z buniek (bunkových línií) s odlišnou genetickou informáciou. Vzniká z dvoch alebo z viacerých zygot alebo z ich častí, čím sa odlišuje od chromozómovej mozaiky.

Chiméra sa môže tvoriť: 1. priamym mechanickým spojením vegetatívnych častí z dvoch rôznych organizmov a ich neskorším zrastením (štepenie, transplantácia). Pri rastlinách takto vznikajú napr. sektoriálne chiméry, pri ktorých sú na priečnom reze rozdielne pletivá usporiadané do sektorov, meriklinálne chiméry s odlišnou časťou povrchových pletív a periklinálne chiméry s povrchovými pletivami odlišnými od vnútorných pletív. Pri živočíchoch sa umelé chiméry vyskytujú vzácnejšie (napr. pri obojživelníkoch), u ľudí je príkladom človek s transplantovaným orgánom (v tele príjemcu sa vyskytujú bunky cudzieho jedinca, darcu, ktoré nesú inú genetickú informáciu). Z biologického hľadiska však ide o neprirodzený stav; 2. chybným oplodnením alebo skorším prenatálnym vývinom. Príkladmi zygotického chimérizmu sú oplodnenie diploidného vajíčka dvoma spermiami, oplodnenie haploidného vajíčka jednou spermiou a pólového telieska druhou spermiou, prípadne splynutie dvoch súčasne vzniknutých zygot do jedinej molekuly, čím vznikajú tzv. dispermické chiméry. Príkladom postzygotického chimérizmu sú krvné chiméry vznikajúce u dvojvajíčkových dvojčiat so spojeným placentárnym krvným obehom (→ chimérizmus krvných skupín).

chladnokrvník — všeobecný názov ťažkých ťažných koní; označenie skupiny plemien koní, ktorých spoločným fylogenetickým predkom bol kôň západný (Equus robustus). Hlavnými znakmi chladnokrvných koní sú mohutné zavalité telo a pokojný temperament. V práci sú spoľahlivé a ľahšie ovládateľné; sú náročné na krmivo. Typickými predstaviteľmi chladnokrvných koní sú norický, belgický a shirský kôň. Názov chladnokrvník je odvodený od temperamentu zvieraťa.

chliev — menšia murovaná, drevená alebo kombinovaná hospodárska stavba v roľníckej usadlosti určená na chov ošípaných. Podľa množstva chovaných zvierat boli chlievy jednopriestorové alebo i väčšie, rozčlenené na viacero chlievcov. Súčasťami chlieva boli válov určený na krmivo a ohradený výbeh (cárok, pelech), do ktorého pri kŕmení vypúšťali prasnicu s malými prasiatkami a dorastajúce ošípané. Niektoré chlievy bývali dvojpodlažné, ich horný priestor so šikmou strechou slúžil ako kurín alebo ako odkladisko náradia. Chlievy bývali umiestnené zväčša v zadnej časti dvora za maštaľou ako samostatná stavba, zriedka ako prístavba k inej hospodárskej budove. Chudobnejšie gazdovstvá mávali ošípané umiestnené v maštali.

chomút — časť postroja ťažných zvierat (najmä koní), ktorý sa nasúva na krk a kladie sa na šiju zvieraťa. Tvorí ho drevená kostra obtiahnutá koženým vankúšom, ktorý je vyplnený vlásím. K ostatným častiam konského postroja sa pripevňuje remeňmi (bočníkmi) a k oju retiazkami. Pomocou chomúta zviera ťahá náklad. Pri ťahaní ťažkého nákladu sa chomút kladie na chomútovú podložku (pripína sa k nemu koženými remienkami s prackami), ktorá tvorí mäkký podklad chomúta a chráni zviera pred odrením a otlačením.

Chomút bol známy už v ranom stredoveku (doklady z 9. – 11. stor.), v Európe sa rozšíril v 13. a 14. stor. Používal sa na priahanie koní, ojedinele i hovädzieho dobytka. Vyrábali ho remenári a sedlári. V prenesenom expresívnom význame symbol povinnosti, bremena, resp. neslobody (napr. v ľudovom prostredí zvyk zakladania chomúta na krk mladomanžela počas svadby).

Chrappa, Vincent, 6. 2. 1933 Svätý Jur, okres Pezinok – 9. 6. 1999 Bratislava — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1962 – 78 pôsobil vo Výskumnom ústave chovu a šľachtenia hydiny v Ivanke pri Dunaji, od 1978 v Ústave fyziológie hospodárskych zvierat SAV, 1990 – 98 v Ústave biochémie a genetiky živočíchov SAV v Ivanke pri Dunaji; 1992 DrSc. Zaoberal sa reštrikčnými metódami výživy hydiny a netradičnými a alternatívnymi zdrojmi krmív hydiny. Spoluautor 2 československých patentov na skrmovanie repkového semena (kŕmna zmes pre najmladšie monogastrické zvieratá, kŕmna zmes pre monogastrické zvieratá). Autor a spoluautor 67 článkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch.

inkubácia [lat.] —

1. v antike posvätný obrad spánku. Vykonával sa vo svätyniach spojených s kultom boha Asklépia (chrámy v Epidaure, Aténach, Pergame, na ostrove Kos), prípadne aj iných bohov (v Orope, v Ríme), pričom chorý prichádzal do svätyne, aby sa podrobil očiste a potom v určenej miestnosti odetý do bieleho rúcha a ovenčený olivovými vetvičkami zaspal. Verilo sa, že počas spánku nadviaže kontakt s nadzemským svetom a boh (prípadne bohovia) mu zošle sen s inštrukciami, ako sa má vyliečiť. Pri odchode zaplatil chrámu určený poplatok. Zvyk spánku v chráme spojeného s vykladaním snov, ktoré sa pokladajú za Božie znamenia, sa čiastočne zachoval v kresťanstve v ľudovej viere (vykonáva sa napr. v pútnických chrámoch cirkví východného obradu);

2. proces zabezpečenia a udržiavania kontrolovaných podmienok umožňujúcich optimálny rast mikroorganizmov po ich inokulácii na (do) kultivačné médium. Zvyčajne sa realizuje v inkubátoroch, prípadne v nádobách ponorených vo vodnom kúpeli. Špecializovaná inkubácia umožňuje popri kontrole teploty aj kontrolu vlhkosti, svetla, žiarenia ap.;

3. lek. → inkubačná doba;

4. zoot. → liahnutie.

inseminácia [lat.] —

1. lek. → umelé oplodnenie;

2. veter., zootech. — najstaršia biotechnologická metóda používaná pri reprodukcii zvierat, spočívajúca v získavaní, konzervovaní a prenesení samčích pohlavných buniek (spermií) do pohlavných orgánov samíc iným ako prirodzeným spôsobom. Umelé osemeňovanie rastlín a zvierat poznali už 800 rokov pred n. l. Asýrčania, okolo 1300 bola inseminácia použitá pri arabských kobylách. Na Slovensku zohrala významnú úlohu po 1945 pri tlmení žrebčej nákazy a neskôr aj pri ozdravovaní chovov hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných od mnohých prenosných chorôb, napr. od tuberkulózy a brucelózy. Okrem zdravotného významu má inseminácia význam aj v plemenitbe zvierat, kde vďaka konzervovaniu ejakulátu v konzervačných médiách (napr. kvapalný dusík) pri teplote hlboko pod bodom mrazu umožňuje uchovávať semeno i niekoľko rokov, a využiť tak genetický potenciál najkvalitnejších plemenníkov. Pri inseminácii sa využíva menší počet plemenníkov, pretože riedením ejakulátu je možné pripraviť mnoho inseminačných dávok na osemenenie veľkého počtu zvierat, čím sa rýchlejšie a efektívnejšie rozširuje populácia kvalitných výkonných plemien. Inseminácia sa využíva pri všetkých druhoch hospodárskych zvierat, ako aj pri záchrane ohrozených druhov (chovaných často už iba v zajatí) usmernením ich reprodukcie a introdukciou potomstva do príslušného ekotopu vo voľnej prírode.

jadrové krmivo, hovorovo jadro — zootech. krmivo s nízkym obsahom vody a s vysokou energetickou hodnotou (napr. semená obilnín, strukovín, olejnín); → krmivo. Je vhodné pre zvieratá vo výkrme (napr. pre ošípané, prípadne pre hovädzí dobytok), ako aj pre zvieratá, od ktorých sa vyžaduje vysoký fyzický (napr. dostihové kone), resp. produkčný výkon (napr. dojnice); pre hydinu je základom kŕmnej dávky.

jahňa — mláďa ovce (mláďa samčieho pohlavia sa nazýva baranček, mláďa samičieho pohlavia jahnička).

jalovica — mladá samica z čeľade turovité od dosiahnutia pohlavnej dospelosti do prvého otelenia (pôrodu); prvôstka po prvom otelení.

jarka — mladá ovca samičieho pohlavia od 8. mesiaca veku do 1. obahnenia (pôrodu).

jasle —

1. drevený žľab alebo rebriny, do ktorých sa zvieratám dáva objemové krmivo (napr. seno, slama). Vo výtvarnom umení sú jasle (aj jasličky) zobrazované v biblickom výjave narodenia Ježiša Krista; dieťa uložené v jasliach je centrálnou postavou výtvarného zobrazenia tohto výjavu vo forme (zväčša trojrozmerného) betlehemu;

2. → detské jasle.

jatočná výťažnosť — percentuálny podiel hmotnosti jatočne opracovaného tela zabitého zvieraťa v teplom stave z hmotnosti živého zvieraťa pred zabitím. Spôsob jatočného opracovania závisí od druhu zvierat a určujú ho príslušné normy.

Pri hovädzom dobytku sa do hmotnosti jatočne opracovaného tela počítajú dve jatočné polovice, resp. štyri štvrte bez kože, hlavy, nôh, miechy, orgánov brušnej, hrudnej a panvovej dutiny vybratých aj s prirasteným lojom, bez pohlavných orgánov, obličiek a obličkového a panvového loja, ak ide o býky, mladé býky a voly bez mieškového loja, ak ide o samice bez vemena a prirasteného vemenného loja, ďalej bez blanitej a mäsitej časti bránice, podkožného loja nad vrchným šálom, bez chvosta a krčnej cievy vybratej aj s prirasteným lojom, pri ošípaných dve polovičky s hlavou, bez obličkového tuku, orgánov panvovej, hrudnej a brušnej dutiny vybratých aj s prirasteným tukom, ďalej bez jazyka, štetín, paznechtov, pohlavných orgánov, obličiek, bránice a chvosta, pri hydine vypitvané telo s použiteľnými časťami (drobkami; → droby ).