inundácia [lat.] — vystúpenie (vybreženie) vody z koryta rieky. Jav, ktorý sa vyskytuje počas povodní a ku ktorému dochádza v dôsledku prekročenia prietokovej kapacity normálneho koryta toku. Vyliata voda tečie mimo svojho koryta a spôsobuje zaplavovanie územia pozdĺž rieky (→ inundačné územie). Rozsah záplav závisí od množstva zrážok a náhle sa topiaceho snehu.

intravilán [lat. + tal.] — centrálna, z väčšej časti zastavaná časť katastrálneho územia obce spolu s plochami určenými na zástavbu. Okrem samotnej obytnej, obchodnej a priemyselnej zástavby tvoria intravilán aj záhrady, parky, verejné priestranstvá, komunikácie, vodné toky a vodné plochy. Hranicu, ktorou je intravilán oddelený od vonkajšej časti katastrálneho územia (extravilánu), tvorí vonkajší obvod zastavaných oblastí a priliehajúcich plôch. Do intravilánu nie sú začlenené osamelé obytné budovy, malé osady, priemyselné a poľnohospodárske objekty, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území obce, ale nie sú územne spojené s jeho centrálnou časťou.

konkurencia [lat.] — vo všeobecnom význame rivalita, súperenie, súťaž medzi jednotlivcami, skupinami a národmi. Vzniká v situácii, v ktorej sa dve alebo viaceré strany usilujú o niečo, čo nemôžu získať všetci; aj konkurenčná firma, konkurent;

1. ekol. → kompetícia;

2. ekon. model organizácie trhu, na ktorom súťažia jednotlivé ekonomické subjekty o čo najlepšie podmienky pri získavaní a použití výrobných zdrojov a pri predaji konečnej produkcie; hospodárska súťaž medzi firmami o najvýhodnejšie podmienky výroby a predaja tovaru s cieľom dosiahnuť čo najvyšší zisk a hospodársky prospech. Na trhu sa stretávajú záujmy výrobcov i spotrebiteľov, čo vedie k trhovej konkurencii. Pri cenovej konkurencii je konkurenčný boj založený na ovplyvňovaní ceny, pri necenovej konkurencii sa výrobcovia usilujú získať spotrebiteľov inými nástrojmi, napr. reklamou, dizajnom, kvalitou, obalom. Podľa niektorých autorov sa konkurencia vzťahuje na podmienky, za ktorých môžu jednotlivci obchodovať s vlastníckymi právami, čo však predpokladá definíciu vlastníckych práv, s ktorými môžu jednotlivci navzájom obchodovať, ako aj opis procesu samotnej výmeny. Konkurenčná rovnováha je potom výsledkom konkurencie. Predstavuje takú situáciu na trhu, keď sa množstvo tovaru, po ktorom je dopyt, rovná ponúkanému množstvu tovaru za určitú cenu a účastníci trhu nemajú dôvod meniť svoje správanie. Označuje aj špeciálnu situáciu na trhu, v ktorej sa cena rovná hraničnému príjmu a hraničným nákladom.

Termín konkurencia bol známy už pri vzniku ekonómie ako vednej disciplíny, nebol však presne definovaný. Zakladateľ klasickej školy ekonómie Adam Smith vo svojom diele Rozprava o podstate a pôvode bohatstva národov (An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations, 1776) vysvetľuje, ako zníženie ponuky tovarov vedie k vyššej cene, pretože konkurencia, ku ktorej dôjde medzi kupujúcimi, okamžite povedie k vyšším cenovým ponukám, na druhej strane vyššia ponuka povedie k nižšej cene, a to tým viac, čím vyššia bude konkurencia medzi predávajúcimi. Konkurencia sa chápala ako súťaž o vzácne zdroje a predpokladalo sa, že bude tým intenzívnejšia, čím vyšší bude počet predávajúcich a kupujúcich na trhu.

Koncept konkurencie sa stal predmetom intenzívneho výskumu až v poslednej tretine 19. stor. s nástupom neoklasickej ekonómie. V tom období boli v diele francúzskeho ekonóma Antoina Augustina Cournota Skúmanie matematických zásad teórie bohatstva (Recherches sur les principes mathématiques de la théorie des richesses, 1838) položené základy konceptu dokonalej konkurencie. Podľa Cournota, ktorý pri štúdiu implikácií správania jednotlivcov pri maximalizácii zisku ako prvý použil diferenciálny počet, je konkurencia závislá od počtu subjektov na trhu a k dokonalej konkurencii sa približuje vtedy, ak sa počet konkurentov približuje k nekonečnu. Definíciu dokonalej konkurencie doplnil v roku 1871 anglický ekonóm William Stanley Jevons o podmienku dokonalých informácií. Americký ekonóm John Bates Clark rozšíril podmienky dokonalej konkurencie z jedného trhu na viaceré trhy zahrnutím podmienok dokonalej a voľnej mobility zdrojov. Všetky tieto elementy dokonalej konkurencie sa stali štandardným modelom ekonomickej teórie. V súčasnosti je dokonalá konkurencia charakterizovaná splnením týchto podmienok: dostatočne veľký počet rovnako veľkých firiem, z ktorých každá uspokojuje zanedbateľný podiel dopytu; jednotlivé firmy ponúkajú homogénny produkt pri používaní rovnakej technológie; dokonalé informácie (o cenách, technológiách) na strane dopytu i ponuky; neexistencia bariér (voľnosť vstupu do odvetvia a výstupu z odvetvia). Okrem toho sa predpokladajú úplné trhy, neexistencia externalít a neexistencia dohôd medzi jednotlivými konkurentmi na trhu. Podľa základnej poučky ekonómie blahobytu však zároveň platí, že ak na trhu prevláda dokonalá konkurencia, konkurenčná rovnováha bude paretovsky (podľa Vilfreda Pareta) efektívna. To znamená, že situácia určitého účastníka sa nemôže zlepšiť bez toho, aby sa nezhoršila situácia niekoho iného, resp. aby sa neznížil blahobyt niekoho iného. Porušením niektorého z predpokladov dokonalej konkurencie vzniká nedokonalá konkurencia, jej prvé modely boli rozpracované Joan Violet Robinsonovou a Edwardom Hastingsom Chamberlinom v 30. rokoch 20. stor. Podľa toho, ktoré podmienky dokonalej konkurencie a do akej miery sú porušené, sa rozlišujú tri základné typy nedokonalej konkurencie: monopolistická konkurencia, oligopol a monopol.

Pri monopolistickej konkurencii je porušený predpoklad rovnakého (homogénneho) produktu, t. j. na trhu existuje veľké množstvo firiem (konkurentov) ponúkajúcich čiastočne odlišné (diferencované) produkty. Existujú iba malé bariéry vstupov na trh a výstupov z neho. Na rozdiel od dokonalej konkurencie majú firmy možnosť ovplyvňovať ceny, zároveň však musia zohľadňovať zákon klesajúceho dopytu, podľa ktorého vyššie ceny vedú k nižšiemu dopytu a naopak. Keďže každá firma vyrába jedinečný produkt, môže žiadať vyššiu alebo aj nižšiu cenu ako jej konkurenti. Napriek možnosti substitúcie produktov sa tieto produkty odlišujú fyzickými vlastnosťami (dizajn, farba, tvar, výkon), marketingom (obal, reklama), ľudským kapitálom (zručnosti zamestnancov, štýl obliekania) alebo distribúciou (kamenné predajne, on-line obchody, objednávky cez e-maily). Vzorovým príkladom trhov s monopolistickou konkurenciou sú reštaurácie, trh s oblečením alebo s obuvou či ponuka služieb vo veľkých mestách.

Pri oligopole je porušený predpoklad veľkého počtu konkurentov, t. j. je preň typická trhová štruktúra s menším počtom firiem. Nevylučuje sa existencia malých firiem, ktoré pôsobia na trhu iba popri firmách s významným trhovým podielom. Firmy sa nemôžu správať nezávisle od správania konkurentov. Ak je na trhu len niekoľko firiem, každá z nich musí pri svojom rozhodovaní počítať s možnými reakciami najbližších konkurentov, napr. ak chce zvýšiť svoj podiel na trhu znížením ceny, musí prihliadať na možnosť, že konkurenčná firma tiež zareaguje znížením ceny ponúkaných výrobkov a služieb. Na analýzu správania firiem v podmienkach oligopolu sa používa teória hier, pričom sa využívajú vzájomné interakcie medzi rôznymi subjektmi na trhu. Pre oligopol sú charakteristické vysoké bariéry vstupu a koluzívne správanie firiem na trhu; špeciálnym typom oligopolu je duopol, pri ktorom na trhu pôsobia len dvaja konkurenti.

Monopol je extrémnym prípadom nedokonalej konkurencie s jediným ponúkajúcim na trhu. Môže vzniknúť z rôznych príčin, napr. na základe výlučného vlastníctva obmedzených zdrojov, na základe garancií vlády, ktorá určitej firme udelí status monopolu (pošta), na základe vlastníctva patentu, ktorý dáva firme exkluzívne právo predávať tovary a služby, prípadne môže byť vytvorený zlúčením dvoch alebo viacerých firiem. Na rozdiel od firiem v podmienkach dokonalej konkurencie môže dosahovať vyššie ako normálne zisky, jeho sila je tým vyššia, čím menej vhodných substitučných produktov existuje na trhu. Negatívne účinky monopolu na spotrebiteľov zahŕňajú obmedzenú produkciu na trhu, vyššiu cenu ako na konkurenčných trhoch, znížený spotrebiteľský prebytok a znížený spoločenský blahobyt, obmedzenú možnosť voľby i obmedzenú suverenitu spotrebiteľa. Výhodnosť monopolov možno obhajovať rastúcimi výnosmi z rozsahu činnosti a dynamickej efektívnosti, ktorá je spojená s technologickým pokrokom. Podľa tohto prístupu sú monopoly ochotnejšie a schopnejšie investovať do výskumu a vývoja ako malé firmy v podmienkach dokonalej alebo monopolistickej konkurencie, a tým inovovať a niesť s ňou spojené riziká.

Rakúska národohospodárska škola pristupuje ku konkurencii ako k neustále prebiehajúcemu procesu a na rozdiel od neoklasickej teórie sa nezameriava na analýzu konkurenčnej rovnováhy a efektov rôznych typov nedokonalej konkurencie. Odmieta užitočnosť konceptu dokonalej konkurencie, ako aj zameriavanie sa na efekty, a nie na samotný proces konkurencie. Kritizuje statický prístup k jej analýze. Joseph Alois Schumpeter pokladá konkurenciu za dynamický proces kreatívnej deštrukcie (t. j. proces transformácie sprevádzajúci radikálnu inováciu), pri ktorej dochádza k zavádzaniu nových produktov na trh, k objavovaniu nových trhov, nových technológií a nových vstupov do produkcie, ako aj k využívaniu nových typov organizácie výroby.

Podmienky konkurencie sú upravované právnymi predpismi a ich porušovanie je sankcionované (→ zákaz konkurencie, → hospodárska súťaž).

konzorcium [lat.] —

1. biol. fyziologicky i morfologicky vysokoorganizované spoločenstvo pri lichenizovaných hubách (lišajníkoch) vytvorené spolužitím mykobiontu (huby), fykobiontu (riasy) a ďalších organizmov. V stielkach alebo na nich môžu byť prítomné baktérie, lichenikolné huby a i.;

2. ekol. zoskupenie rôznych druhov organizmov (rastlín a živočíchov) na určitom území združených ekologicky a priestorovo pri určitej ekologickej dominante (napr. okolo stromu alebo kra, na brehu rieky, v mokradi a pod.);

3. ekon. dočasné združenie podnikateľských subjektov s cieľom uskutočniť podnikateľskú činnosť, na ktorej realizáciu by jej členovia jednotlivo nemali dostatočný kapitál. Členovia, resp. účastníci konzorcia, sa nazývajú konzorti. V bankovníctve predstavuje konzorcium združenie bánk napr. na poskytnutie syndikovaného (syndikalizovaného) úveru, ktorý by pre jeho výšku a s ním spojené riziko nebola schopná poskytnúť jedna banka. Jedna z bánk konzorcia vystupuje ako vodcovská, organizačne zabezpečuje celú akciu, poskytuje najvyšší objem úveru a najvyššou mierou sa podieľa na prípadnom zisku alebo strate z danej operácie. Ostatné banky sú pridružené a vystupujú ako investori (poskytovatelia úverov; → bankové konzorcium).

konzument [lat.] —

1. spotrebiteľ tovarov (napr. bežný konzument, konzument piva), produktov (aj nemateriálnych, napr. konzument umenia);

2. ekol. organizmus živiaci sa organickým látkami, ktoré vytvoril iný organizmus; zložka potravného reťazca (→ trofický reťazec). Rozlišujú sa primárne konzumenty, ktorými sú živočíchy živiace sa rastlinnou potravou (fytofágy, herbivory) alebo baktériami, a sekundárne a vyššie konzumenty živiace sa živočíšnou potravou (zoofágy, karnivory), napr. zoofág požiera iného zoofága. Okrem človeka a živočíchov patria ku konzumentom aj nezelené rastliny (poloparazity, parazity zelených rastlín) a väčšina mikroorganizmov.

kontaminácia [lat.] —

1. znečistenie, zamorenie priestoru alebo prostredia (vrátane životného prostredia) škodlivými (toxickými) látkami, rádioaktívnymi látkami, mikroorganizmami (→ mikrobiálna kontaminácia) a i. kontaminantmi (→ znečistenie ovzdušia, → znečistenie pôdy, → znečistenie vody); prítomnosť takýchto látok v priestore alebo v prostredí; → zamorenie. Odstránenie kontaminácie sa dosahuje dekontamináciou, resp. odmorovaním;

2. geol. aj hybridizácia — miešanie magiem, ako aj zmena ich zloženia (chemického, minerálneho) spôsobená asimiláciou cudzorodého materiálu;

3. jaz. → kríženie väzieb.

konštancia [lat.] — stálosť, ustálenosť; ekol. nemennosť, stálosť druhu v skúmanej biocenóze. Udáva, na koľkých plochách z určitého počtu skúmaných (vzorkovaných) plôch toho istého stanovišťa sa vyskytuje sledovaný druh organizmu. Vyjadruje sa v percentách. Ak má daný druh organizmu konštanciu 0 – 25 %, označuje sa ako akcidentálny (náhodný), ak 25 – 50 %, akcesorický (prídavný), ak 50 – 75 %, konštantný (stály), ak 75 –100 %, eukonštantný (veľmi stály).

kondominanta [lat.], subdominanta —

1. vo fytocenóze rastlinný druh, ktorý z hľadiska významu (zastúpenia, pokryvnosti, t. j. dominancie) v rastlinnom spoločenstve nasleduje za dominantným druhom (→ edifikátor); kondominantné druhy majú vysoký podiel v poraste, ale neprevládajú;

2. v zoocenóze živočíšny druh, ktorý je v nej zastúpený dvoma až piatimi percentami jedincov (→ dominancia, význam 2b).

kozmopolit [gr.], kozmopolitný organizmus — organizmus so širokým areálom výskytu na celej zemeguli alebo takmer na celej zemeguli (na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy, resp. pri morských druhoch vo všetkých oceánoch); vyšší taxón (napr. čeľaď alebo rad), z ktorého sa na každom kontinente vyskytuje aspoň jeden druh. Typické kozmopolity žijú v morskom prostredí (vzhľadom na relatívnu vyrovnanosť podmienok vodného prostredia, kde je menej prekážok rozširovania sa druhov), napr. rastliny z čeľade žaburinkovité a zo živočíchov napr. druh kosatka dravá (Orcinus orca). V blízkosti človeka žijú napr. myš domová (Mus musculus), mucha domáca (Musca domestica), včela medonosná (Apis mellifera) a mnohé druhy hospodárskych zvierat. Ku kozmopolitom patria aj kultúrne rastliny (pšenica, kukurica) a buriny (napr. kapsička pastierska, Capsella bursa-pastoris) alebo dvojklíčnolistové rastliny z čeľade fialkovité. Kozmopolitné sú aj mnohé druhy mikroskopických organizmov, výtrusných rastlín a machorastov, napr. machy rodu brvinka (Weissia).

kompetícia [lat.] — súperenie, súťaženie; ekol. aj konkurencia — súperivý vzťah medzi dvoma alebo medzi viacerými jedincami určitého druhu organizmu, ktoré pokrývajú svoje potreby z rovnakých zdrojov. Pri rastlinách je častá napr. kompetícia o živiny a svetlo, pri živočíchoch napr. kompetícia o priestor, úkryt či o potravu. Rozlišuje sa vnútrodruhová (intrašpecifická) kompetícia, ktorá sa uskutočňuje medzi jedincami rovnakého druhu vnútri určitej populácie, a medzidruhová (interšpecifická) kompetícia, ktorá sa uskutočňuje medzi populáciami rôznych druhov a veľmi často vedie k ústupu alebo až k vyhynutiu jedného z druhov.

bioenergetika [gr.] — vedná disciplína zaoberajúca sa premenami rôznych foriem energie v živých systémoch od buniek až po celé populácie, napr. pri fotosyntéze, elektrochemických procesoch, regulovanom transporte molekúl a iónov cez biologické membrány. Postupnosť energetických premien v živom svete je z termodynamického hľadiska nevratná. Živé organizmy sú otvorené (vyžadujú ustavičnú látkovú výmenu s okolitým prostredím) a nerovnovážne systémy (pracujú v stave vzdialenom od termodynamickej rovnováhy).

detrit [lat.] —

1. biol., ekol., aj detritus — zmes organického materiálu, odumreté časti rastlín (napr. opadané lístie), živočíchov (ich časti, trus) a odumretých mikroorganizmov vo vode a v pôde; významné pre vznik organickej zložky pôdy – humusu;

2. geol. klastický materiál alebo drvina, ktoré vznikli nahromadením úlomkov hornín a minerálnych zŕn, úlomkov schránok alebo živočíšnych a rastlinných tiel. V užšom zmysle v uhoľnej petrografii zmes veľmi drobných, väčšinou mikroskopických úlomkov rastlín, ktorých zuhoľnatením vzniká uhoľná hmota.

Galapágy, španielsky Archipiélago de Colón, Islas Galápagos, Korytnačie ostrovy — skupina 13 väčších a asi 32 malých ostrovov sopečného pôvodu vo východnej časti Tichého oceánu v oblasti rovníka asi 900 km západne od pobrežia Ekvádoru, ktorého sú provinciou; rozloha 8 010 km², 27-tis. obyvateľov (2012), administratívne stredisko Puerto Baquerizo Mareno (na ostrove San Cristóbal). Ostrovy predstavujú najvyššie, nad morskú hladinu vyčnievajúce časti oceánskeho Galapágskeho chrbta. Najväčšie ostrovy: Isabela (4 588 km²), Santa Cruz (1 023 km²), Fernandina (650 km²), San Salvador (574 km²), San Cristóbal (435 km²). Rozkladajú sa na jednom z najaktívnejších sopečných centier na Zemi. Sopečná činnosť sa v súčasnosti koncentruje v západnej časti súostrovia, východnú časť tvoria vyhasnuté a silno erodované sopky. Reliéf ostrovov je prevažne hornatý s viacerými aktívnymi sopkami štítového typu s rozľahlými kalderami a so stráňami pokrytými mohutnými lávovými prúdmi. Najvyšším vrchom je sopka Wolf, 1 707 m n. m. (na ostrove Isabela). Pri pobreží sú kamenné moria, v lávových pokrovoch tunely dosahujúce značnú dĺžku (jaskyňa Cueva de Gallardo na ostrove Santa Cruz má dĺžku 2 150 m, hĺbku 53 m).

Tropická klíma je zmierňovaná studeným Humboldtovým prúdom, priemerná ročná teplota dosahuje okolo 23 °C, ročný úhrn zrážok je 300 – 1 500 mm. Pórovitá sopečná pôda rýchlo prepúšťa vodu, povrchové vodné toky sú epizodické (počas veľkých dažďov). Nižšie položené územia pokrýva suchá savana, vo vyšších nadmorských výškach sú porasty vždyzelených lesov, na vrcholových častiach horských štítov trávnaté porasty.

Vzhľadom na druhovú jedinečnosť rastlín a živočíchov s vysokým zastúpením endemitov (takmer vyhubená korytnačka slonia, leguán morský, leguán drsnohlavý a i.) je takmer celé územie Galapág národným parkom (Parque Nacional Galápagos, rozloha 7 995 km², vyhlásený 1959, 1978 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Na ostrove Santa Cruz je medzinárodná výskumná stanica (odchovňa korytnačiek sloních) nazvaná podľa Ch. R. Darwina, ktorého štúdium živočíchov na Galapágoch (navštívil ich 1835 počas svojej plavby na lodi Beagle) dalo základ jeho evolučnej teórii. Najväčšie nebezpečenstvo pre pôvodnú faunu predstavujú zavlečené a dovezené zvieratá (divé psy, mačky, domáce svine, kozy a i.).

Väčšina obyvateľov sa živí poľnohospodárstvom (pestovanie kávovníka, cukrovej trstiny, citrusov, zemiakov; chov dobytka), rybolovom, obsluhou výskumných staníc a službami v cestovnom ruchu.

agregát [lat.] — zoskupenie, nahromadenie, zhluk;

1. biol. → agregátny druh;

2. ekon. súhrnná veličina charakteristická pre ekonomickú činnosť danej spoločnosti, získaná zhrnutím základných operácií uskutočnených rozličnými ekonomickými subjektmi (národný dôchodok, celková zamestnanosť, úhrnná spotreba ap.);

3. filoz. jednota, ktorá vzniká zložením jednotlivých, relatívne samostatných častí, pričom samostatnosť častí sa do určitej miery zachováva; vonkajšie spojenie prvkov. Vyskytuje sa aj v spojení s pojmami substancia, zmes, vzťah, kompozitum, mechanizmus. Pojem agregát podrobil analýze už Aristoteles. Nachádza sa v prácach G. W. Leibnitza, I. Kanta, J. G. Fichteho, G. W. F. Hegla;

4. geol. → minerálny agregát;

5. log. súbor objektov, ktoré spĺňajú danú podmienku;

6. pedol. → pôdny agregát;

7. stroj. trvalé zoskupenie dvoch alebo viacerých strojov alebo zariadení spojených do účelného celku tak, aby plnili zložitejšiu funkciu, napr. turbína s generátorom, elektromotor s kompresorom, prípadne vytváranie poľnohospodárskych samohybných jednoúčelových strojov (napr. samohybný postrekovač).

determinácia [lat.] — určovanie, ohraničovanie, vymedzovanie;

1. biol. a) určovanie (identifikácia) príslušnosti jednotlivého organizmu k taxónu na základe jeho vlastností, proces zistenia vedeckého názvu organizmu; b) určenie vývinu určitej časti zárodku (buniek a orgánových základov) na určitú časť (bunkový, tkanivový či fyziologický typ s určitou funkčnou a tvarovou charakteristikou) dospelého jedinca počas individuálneho vývinu mnohobunkových organizmov, napr. determinácia kmeňovej bunky pri krvotvorbe na červenú alebo na bielu krvinku; → diferenciácia, → organogenéza;

2. genet. determinácia pohlavia — mechanizmus určenia pohlavia. Pri niektorých druhoch organizmov je pohlavie určované v čase oplodnenia skladbou chromozómov samčej pohlavnej bunky – spermie oplodňujúcej samičiu pohlavnú bunku – vajíčko (typ drozofila známy aj ako cicavčí typ; napr. človek, drozofila, konopa). Pri tomto type spermia s chromozómom Y určuje vývin samčieho pohlavia a spermia s chromozómom X vývin samičieho pohlavia; samčie pohlavie má skladbu pohlavných chromozómov XY a samičie XX. Pri iných druhoch rozhodujú o pohlaví ďalšej generácie pohlavné bunky samičieho organizmu (typ abraxas; aj vtáčí typ, napr. vtáky, motýle, jahoda), vtedy má samičie pohlavie pohlavné chromozómy XY a samčie XX;

3. jaz., log. určovanie — významový vzťah, pri ktorom jeden prvok bližšie určuje (špecifikuje) druhú zložku spojenia. Určujúci člen rozvíja, obohacuje obsahovú náplň určovaného člena, ale zároveň zužuje jeho rozsah. Napr. strom – ovocný strom, plávať – vrcholovo plávať.

bariéra [fr.] — prekážka, zábrana, hrádza;

1. ekol. → ekologická bariéra;

2. šport. na ihriskách a štadiónoch drevené, kovové a i. zábradlie oddeľujúce hraciu plochu od hľadiska; aj jednoduchá prekážka v parkúrovom skákaní z jednej alebo z viacerých kladín s priemerom asi 10 cm zavesených na podstavcoch.

evaporácia [lat.] — proces, pri ktorom látka prechádza z kvapalnej fázy do plynnej;

1. → vyparovanie; → výpar;

2. geol., geochem. proces, pri ktorom v dôsledku vyparovania prírodných povrchových vôd nastáva vyzrážanie alebo kryštalizácia v nich rozpustených minerálov a ich následné usádzanie. Poradie usádzania minerálov závisí od ich rozpustnosti v pôvodnom roztoku (najprv sa usádzajú najmenej rozpustné, ako posledné najviac rozpustné minerály). Evaporácia zväčša prebieha vo viac-menej izolovaných vodných bazénoch (lagúnach, uzavretých jazerách, moriach ap.), kde množstvo pritekajúcej vody je nižšie ako množstvo vody, ktorá sa z bazéna za rovnaký čas vyparí. Sedimenty, ktoré takto vzniknú, sa nazývajú evapority.

biocenóza [gr.], cenóza — zoskupenie populácií druhov rastlín, živočíchov, mikroorganizmov, baktérií a i. organizmov, ktoré spolu žijú v určitom priestore. Biocenóza (biologické spoločenstvo) je vyššou organizačnou úrovňou života ako populácia a druh. Tvorí živú zložku ekosystému. Jedna zo základných foriem organizácie živej hmoty, dynamický samoregulujúci systém, ktorý vytvára všetky navzájom závislé a ovplyvňujúce sa populácie rastlín, živočíchov a mikroorganizmov rozličných druhov spojených vzájomnou interakciou v priestore a čase a viazaných na určité podmienky prostredia.

Tento heterotypický kolektív zodpovedá kvalitatívne i kvantitatívne ekologickým vlastnostiam osídleného priestoru a podlieha stálym zmenám vplyvom vzájomných väzieb a činiteľov prostredia. Charakteristickým znakom biocenózy je miera trvácnosti, ktorej predpokladom je dynamická biocenotická rovnováha zaisťovaná autoregulačným mechanizmom. Táto trvácnosť a zároveň nepretržitý vývoj podmieňujú schopnosť biocenózy stále sa obnovovať. Ak tieto znaky zanikajú, nastáva premena na inú biocenózu.

Kultúrna biocenóza reprezentuje pestovateľský zásah človeka. Biocenóza je preto podmienená vlastnosťami prostredia (klimatickými, pôdnymi a topografickými). Každá biocenóza zaberá určitú časť priestoru v biosfére, v ktorej sú podmienky na jej existenciu.

Rastlinné komponenty biocenózy sa nazývajú fytocenóza, živočíšne komponenty zoocenóza, mikroorganické komponenty mikrobiocenóza. Niekedy sa biocenózy vyčleňujú podľa taxonomickej príslušnosti organizmov, napr. spoločenstvo húb (mykocenóza), hmyzu (entomocenóza), vtákov (ornitocenóza). Takéto rozdelenie však umelo vyčleňuje istú skupinu organizmov zo zložitého systému vzťahov v biocenóze.

Určitá biocenóza žije v prirodzenom, istými ekologickými faktormi charakterizovanom ohraničenom priestore – biotope (napr. smrekový les, rašelinisko, močiar, vysokohorské pásmo).

Z každého hľadiska je biocenóza skôr otvorený systém ako ohraničený celok, preto aj hranice medzi spoločenstvami v prírode majú skôr charakter postupného prechodu jedného typu do druhého (tzv. kontinuum). Zreteľné ostré hranice medzi spoločenstvami sú len tam, kde sú medzi stanovišťami výrazné rozdiely (napr. medzi vodou a súšou). V súčasnej pozmenenej prírode človek vytvára medzi spoločenstvami ostré hranice, preto sa biocenóza niekedy stáva predmetom ochrany krajiny (→ ochrana prírody a krajiny).

Organizmy schopné rásť len v podmienkach s určitými vlastnosťami sú ekoelementy (slanomilné, vápnomilné, močiarne a i. rastliny).

fytogeografia [gr.], staršie názvy chorologická geobotanika, floristická geobotanika — odvetvie biogeografie zaoberajúce sa rozšírením (chorológiou) rastlinstva na Zemi v čase a priestore v závislosti od vonkajších podmienok, najmä od makroklímy a pôd. Za zakladateľa modernej fytogeografie sa pokladá A. von Humboldt, ktorý opísal rastlinné formácie s ich geografickým rozšírením.

Slovensko je fytogeograficky (floristicky) súčasťou oblasti holarktis a stredoeurópskej a panónskej podoblasti. Názory na jeho fytogeografické členenie nie sú jednotné pre jeho veľkú členitosť, geologickú pestrosť územia a pre samotnú flóru, ktorej zloženie v súčasnosti je výsledkom zložitých procesov šírenia a zväčšovania či zmenšovania sa areálov jednotlivých taxónov v minulosti. Existujú viaceré rozdielne odborné názory na vzťahy rastlín Slovenska medzi sebou i na ich vzťah k okolitému prostrediu. V zásade možno vyčleniť tri hlavné fytogeografické oblasti:

oblasť panónskej flóry (Pannonicum) s obvodom pramatranskej xerotermnej flóry (Matricum) – fytogeografické okresy Burda, Ipeľská brázda a Slovenský kras a eupanónskej xerotermnej flóry (Eupannonicum) – fytogeografické okresy Záhorská nížina, Devínska Kobyla, Podunajská nížina, Košická kotlina a Východoslovenská nížina;

oblasť západokarpatskej flóry (Carpaticum occidentale) zaberajúca väčšinu územia Slovenska; delí sa na 5 obvodov s 22 okresmi: obvod predkarpatskej flóry (Praecarpaticum), obvod flóry vysokých Karpát (Eucarpaticum), obvod flóry vnútrokarpatských kotlín (Intracarpaticum), obvod západobeskydskej flóry (Beschidicum occidentale), obvod východobeskydskej flóry (Beschidicum orientale);

oblasť východokarpatskej flóry (Carpaticum orientale) s jediným okresom Bukovské vrchy, ktorý je charakteristický výskytom najvýznamnejších východokarpatských druhov.

Uvedené fytogeografické členenie, ktoré je upravené podľa J. Futáka (1984), sa používa ako štandardné na charakteristiku rozšírenia rastlín na Slovensku v diele Flóra Slovenska.

geochora [gr.] — heterogénna krajinná jednotka chorickej dimenzie zložená buď z viacerých homogénnych geotopov, alebo z viacerých chorických jednotiek nižšej taxonomickej úrovne. Rozlišuje sa až 5 taxónov chorickej dimenzie: nanochory, mikrochory, mezochory, makrochory a megachory (tvoria prechod k regionálnej dimenzii).

Príkladom nanochory je erózna ryha (výmoľ) zložená z geotopov (tvoria svahy a dno ryhy). Táto nanochora môže byť súčasťou mikrochory zosuvného svahu (popri nanochorách eróznych rýh mikrochory tvorí napr. geotop homogénnej odlučnej steny a nanochory gravitačných blokov či uzavretých depresií). Zosuvný svah je súčasťou mezochory svahu vulkanickej planiny (tá obsahuje aj mikrochory hladkých eróznych svahov). Celú vulkanickú planinu aj s jej svahmi potom možno pokladať za makrochoru. V geochore sa spájajú jednotky nižšej hierarchickej úrovne na základe spoločnej genézy (vulkanická planina ako celok) alebo horizontálnych väzieb – zjednotenia v súčasnosti prebiehajúcimi procesmi (výmoľ, svah).

fyziotop [gr.] — komplexný abiotický geosystém (abiokomplex) najnižšej hierarchickej úrovne, najmenšia priestorová jednotka krajiny s kvázihomogénnymi vlastnosťami všetkých abiotických zložiek (horniny, pôdy, georeliéf, topoklíma, hydrologický režim). Je anorganickou zložkou geotopu, resp. ekotopu, s ktorými je spravidla priestorovo zhodný (vlastnosti fyziotopov utvárajú životné prostredie rastlinným a živočíšnym spoločenstvám, ktorých hranice sa v prirodzených podmienkach prispôsobujú hraniciam fyziotopov).

Hranice a názov fyziotopov sú najčastejšie určené elementárnymi formami georeliéfu (príkladom fyziotopu je pravidelne zaplavovaná niva na fluviálnych štrkopieskoch s fluvizemami a so zvýšenou vlhkosťou pôdy a vzduchu alebo dejekčný kužeľ na vápencovom kolúviu s litozemami alebo s rankermi s deficitom vlahy vplyvom rýchleho vsakovania zrážkovej vody s orientáciou na južný sektor).

geosféra [gr.] — sféra Zeme;

1. geofyz. jedna zo sfér pevného zemského telesa, jeden zo zemských obalov, vrstva budujúca Zem. Na základe najmä zmien rýchlosti šírenia seizmických vĺn zemským telesom, hustoty, tlaku a teploty sa rozlišujú tri základné geosféry: zemské jadro, zemský plášť, zemská kôra;

2. geogr. a) v širšom význame ľubovoľná sféra Zeme bez ohľadu na jej príslušnosť ku krajinnej sfére. Zahŕňa hlbšie vrstvy pevného zemského telesa (zemský plášť s litosférou a astenosférou, vonkajšie a vnútorné jadro Zeme), ako aj vyššie vrstvy atmosféry Zeme (stratosféra, mezosféra, termosféra). V tomto význame sú geosféry definované nielen výlučným alebo dominantným obsahom danej substancie (napr. litosféra, pedosféra), ale aj jej akýmkoľvek pravidelným výskytom (biosféra, antroposféra) či súborom procesov a vzťahov (krajinná sféra, morfosféra, noosféra). Geosféry sú tak často obsiahnuté jedna v druhej alebo sa vzájomne prelínajú;

b) v užšom význame krajinná sféra, geografická sféra, geografický obal – sféra utváraná v blízkosti zemského povrchu ako zóna najvýraznejšej interakcie hornín, vody, vzduchu, organizmov a ľudskej spoločnosti. Je predmetom štúdia geografie a zahŕňa vrchnú časť litosféry, pedosféru, hydrosféru, spodnú časť atmosféry (troposféru), biosféru a antroposféru (socioekonomickú sféru, resp. noosféru). V rámci geosféry sa definuje aj morfosféra (sféra, v ktorej prebiehajú geomorfologické procesy) a kryosféra (sféra výskytu vody v pevnom skupenstve). Prírodnou časťou geosféry je fyzickogeografická sféra.

geoekológia [gr.], komplexná fyzická geografia — náuka o krajine, geovedná disciplína zaoberajúca sa vertikálnymi (topickými) aj horizontálnymi (priestorovými) vzťahmi medzi jednotlivými zložkami prírodnej krajiny v jej celostnom (systémovom) chápaní.

Sformovala sa v 2. polovici 20. stor. a jej chápanie nie je celkom zjednotené. Geoekológia sa v súlade s prvým použitím tohto termínu (v 60. rokoch 20. stor.) nemeckým geografom C. Trollom niekedy pokladá za synonymum krajinnej ekológie. Častejšie sa však chápe len ako časť krajinnej ekológie, ktorá sa na rozdiel od bioekológie zameriava viac na štúdium abiotických prírodných komplexov (hornín, pôd, georeliéfu, vodstva a klímy). Biota nie je v centre záujmu geoekológie, skúma ju len ako súčasť geosystémov, ktoré sú predmetom jej štúdia.

Vzhľadom na svoj syntetizujúci charakter má geoekológia nezastupiteľné miesto v krajinnom plánovaní a environmentálnom manažmente krajiny.

geosystém [gr.], krajinný systém — geosféra (alebo jej časť) tvorená súborom prvkov krajiny a ich vzájomnými väzbami. Prvkami geosystému sú buď zložky krajiny (vzduch, voda, organizmy a i.), ktoré utvárajú elementárne geosystémy topickej dimenzie – geotopy, alebo intenzívne interagujúce geosystémy nižšej hierarchickej úrovne (napr. geochory utvorené z geotopov), ktoré vytvárajú geosystémy vyššej hierarchickej úrovne. Geosystém sa od svojho okolia spravidla líši tým, že väzby medzi jeho prvkami sú výraznejšie než ich väzby s jeho okolím. Väzby v geosystéme sú sprostredkované tokmi látky, energie a informácie. Keďže intenzita väzieb sa mení nielen v priestore, ale aj v čase, hranice geosystému sú časovo premenlivé, resp. v rôznych hierarchických úrovniach priestoru a času možno definovať rôzne geosystémy.

Geosystém je súčasťou geografickej koncepcie krajiny a na rozdiel od ekosystému sa pri jeho štúdiu vnímajú všetky prvky krajiny ako rovnocenné (biota v ňom nemá centrálne postavenie).

industrializácia [lat.], spriemyselňovanie — proces premeny poľnohospodárskej krajiny (štátu) na priemyselnú charakteristický zavádzaním a rozvíjaním priemyslu, šírením vysokoproduktívnych priemyselných metód výroby vo všetkých oblastiach ekonomiky a zvyšovaním podielu priemyslu na ekonomike štátu. Je náročný na vnútorné (pracovná sila, akumulácia národného dôchodku, zisky, úspory) i vonkajšie zdroje (hmotné a finančné zdroje, úvery, výnosy, zisky z kolónií). Industrializácia sa spravidla začína budovaním textilného a potravinárskeho priemyslu, rozvojom dopravy a postupne rozvojom ťažkého priemyslu (strojársky, hutnícky, chemický, energetický). Od tempa rozvoja industrializácie závisí aj rast životnej úrovne obyvateľstva. Proces industrializácie môže brzdiť viacero faktorov, napr. nedostatočná odborná pripravenosť pracovnej sily a nedostatok kapitálu. Stupeň industrializácie sa meria rôznymi ukazovateľmi, napr. podielom priemyslu na tvorbe hrubého národného produktu a národného dôchodku alebo objemom priemyselnej produkcie na jedného obyvateľa.

Začiatok industrializácie v Európe (v Anglicku) a neskôr aj v Severnej Amerike v 18. stor. je označovaný ako priemyselná revolúcia, ktorá sa vyznačovala nevídaným rozvojom najmä technických vied (napr. využitie parného stroja) a pretváraním predindustriálnej spoločnosti na modernú industriálnu spoločnosť. V procese industrializácie dochádza k zmenám v deľbe práce (pracovné sily z poľnohospodárskeho sektora sa presúvajú do priemyslu, neskôr do služieb) i k zvyšovaniu produktivity práce. Rozvíja sa veľkovýroba (výroba na bežiacom páse). Mechanizácia práce (pracovník vykonáva často len jeden úkon a stáva sa akoby súčiastkou stroja, nástrojom) vedie k inštrumentalizácii pracovnej sily. Pracovník stráca kontrolu nad postupom aj výsledkom celej produkcie, dochádza k odcudzeniu (alienácii). Industrializácia prinášala v minulosti so sebou aj významné sociálne dôsledky spojené s uvoľňovaním pracovnej sily z trhu práce, a to najmä rast nezamestnanosti (aj tzv. technologickej nezamestnanosti spôsobenej nahradením živej práce technikou). V snahe presadiť záujmy zamestnancov u majiteľov vznikli na začiatku 19. stor. odbory. Vlastníctvo podnikov sa oddelilo od riadenia, rástla ich veľkosť a byrokratizácia. Prudký rozvoj technickej a technologickej stránky výroby od konca 18. stor. viedol k ďalšiemu rozvoju vied a neskôr k vedecko-technickej revolúcii. V 20. stor. sa podnik stal priestorom na sebarealizáciu zamestnancov s dôrazom na samostatnosť, tvorivosť, tímovosť a podnikovú kultúru. Proces industrializácie má často za následok výrazné zmeny v životnom prostredí (znečistenie a zamorenie ovzdušia, vody, pôdy).

Hoci sa industrializácia Slovenska začala už koncom 19. stor., aj po vzniku Československa 1918 bolo Slovensko ešte dlho agrárnou krajinou. V medzivojnovom období prebehla pod tlakom českej i zahraničnej konkurencie čiastočná reštrukturalizácia a technická modernizácia slovenského priemyslu, jeho podiel na priemyselnej výrobe Československa však nepresiahol 8 %. Po prekonaní hospodárskej krízy 1929 – 33 sa priemyselný potenciál Slovenska postupne rozširoval najmä umiestnením novobudovaných zbrojoviek na stredné Považie a neskôr vojnovou konjunktúrou a militarizáciou ekonomiky podriadenej vojnovým potrebám Nemecka. Rozsiahla industrializácia, neskôr označovaná ako sociálna industrializácia, sa začala po 2. svetovej vojne koncom 40. rokov 20. stor. Urýchlil ju presun priemyselných kapacít z českého pohraničia na Slovensko. Industrializácia Slovenska bola aj jednou z priorít dvojročného hospodárskeho plánu 1947 – 48; na konci tohto obdobia zamestnával slovenský priemysel o 60 % pracovníkov viac ako pred 10 rokmi (1938) a výroba bola o 96 % vyššia (oproti 1946 o 62 %). Po skončení dvojročnice až do polovice 80. rokov 20. stor. zostávala industrializácia Slovenska trvalou súčasťou hospodárskej politiky. Ďalšia veľká vlna industrializácie Slovenska nasledovala od prelomu 50. a 60. rokov. Už začiatkom 60. rokov 20. stor. sa Slovensko premenilo na priemyselno-agrárnu krajinu. Vybudovala sa rozsiahla priemyselná základňa, hoci za cenu veľkého ekologického zaťaženia, urbanizačných problémov a modernizačného zaostávania, čo bol dôsledok postavenia Československa v rámci sovietskeho bloku. Industrializáciu Slovenska možno považovať v podstate za ukončenú v 2. polovici 80. rokov, keď Slovensko prešlo do postindustriálneho štádia. R. 1948 – 89 vzrástol podiel Slovenska na celkovom počte obyvateľov Československa z 29,7 % na 33,7 % a jeho podiel na priemyselnej výrobe z 13,5 % na 30,0 %. R. 1989 dosiahlo Slovensko v prepočte na jedného obyvateľa 89 % úrovne českých krajín a produktivita práce na jedného pracovníka v priemysle bola na Slovensku o 10 % vyššia. Z regionálneho hľadiska pretrvávalo určité zaostávanie východného Slovenska za západnou a strednou časťou krajiny. Spoločensko-politické zmeny koncom 1989 spolu s dôsledkami medzinárodnopolitického vývoja priniesli útlm zbrojárskej výroby, ktorá mala na Slovensku výrazné zastúpenie, čo spôsobilo aj sociálne problémy.

insekticídy [lat.] — chemické látky (prípravky) na hubenie škodlivého hmyzu. Používajú sa najmä v poľnohospodárstve, ovocinárstve a lesnom hospodárstve, v zdravotníctve, hygiene a zoohygiene; druh pesticídov. Podľa pôvodu sa delia na prírodné (v ekológii sa označujú ako bioinsekticídy) a syntetické, pričom prevažná väčšina súčasne používaných insekticídov je syntetických. Podľa toho, na ktoré vývinové štádium hmyzu pôsobia, sa rozdeľujú na ovicídy (pôsobia na vajíčka hmyzu), larvicídy (na larvy hmyzu) a imagocídy (na dospelý hmyz), podľa fyziologického účinku na vdychové (blokujú dýchací systém), plazmatické (spôsobujú rozklad buniek), nervové (blokujú centrálny nervový systém) a hormonálne (ovplyvňujú rozmnožovanie), podľa spôsobu vniknutia do tela hmyzu na dotykové (povrchom tela hmyzu), požerové (potravou) a vdychové (nádychom), ako aj na kontaktné (účinná látka ostáva na ošetrenom povrchu, kde prichádza priamo do kontaktu s hmyzom a chráni iba tie miesta, ktoré boli priamo ošetrené insekticídmi) a systémové (účinná látka preniká do rastlinných pletív a živočíšnych tkanív). Používajú sa vo forme postrekov, aerosólov, plynov, fumigantov a popraškov.

Z chemického hľadiska sa insekticídy delia na anorganické (v súčasnosti sa nepoužívajú) a organické, ktoré sa podľa chemického zloženia rozdeľujú na organochlórové a organofosforové insekticídy, insekticídne karbamáty, neonikotinoidy, pyretroidy ap. (známe sú aj vírusové a bakteriálne insekticídy). Spočiatku sa na ochranu rastlín pred škodcami využívali prírodné látky s insekticídnym účinkom (napr. nikotín a pyretrum) a niektoré anorganické zlúčeniny, v 30. – 40. rokoch 20. stor. sa začal rozvoj výroby syntetických organických insekticídov: 1939 boli objavené insekticídne vlastnosti DDT, 1942 hexachlórcyklohexánu, ktoré patria do skupiny organochlórových insekticídov (k nim sa zaraďujú aj aldrín, dieldrín ap.), ktoré sú veľmi toxické nielen pre hmyz, ale i pre človeka (chronická toxicita) a majú schopnosť hromadiť sa a pretrvávať v tukovom tkanive. V prírode sú veľmi stále, preto je v súčasnosti ich použitie vo väčšine krajín zakázané. Organochlórové insekticídy boli postupne nahradené organofosforovými insekticídmi, ktorých vývoj sa začal počas 2. svetovej vojny v Nemecku. Sú to estery kyseliny trihydrogenfosforečnej (dichlórvos, mevinfos, fosfamidon), tiofosforečnej (→ Actellic, → fenitrotion, bromofos, chlórpyrifos, paration-metyl ap.) a ditiofosforečnej (dimetoat ap.), fosforamidy a fosfonáty. Organofosforové insekticídy sa v prírode rozkladajú za vzniku menej toxických zlúčenín, nekumulujú sa v ľudskom organizme, a preto sú menej nebezpečné než organochlórové. Mechanizmus ich účinku spočíva v blokovaní enzýmu cholínesterázy, ktorý reguluje rozklad acetylcholínu v živom organizme. Podobne pôsobia aj neonikotinoidy (deriváty pyridínu, imidazolu, tiazolu a iných heterocyklických zlúčenín) a insekticídne karbamáty (estery kyseliny N-metyl- a N,N-dimetylkarbamovej a aromatických alebo heterocyklických hydroxyzlúčenín a aldoxímov; karbaryl, aldikarb, dioxakarb, karbofurán ap.). Aktívnou zložkou prírodných pyretroidov je kontaktný insekticíd pyretrum (získaval sa ako zmes účinných látok z kvetov druhu rimbaba starčekolistá (Tanacetum cinerariifolium, v starších botanických systémoch Chrysanthemum cinerariifolium alebo Pyrethrum cinerariifolium), ktorý má na hmyz rýchly omračujúci účinok (súčasť pôvodných prípravkov Biolit); bolo však vyvinutých viacero syntetických pyretroidov, ktoré sa v súčasnosti používajú (cypermetrín, dekametrín a i.).

Insekticídy sú stále dôležitou zložkou boja proti škodlivému hmyzu v záujme ochrany poľnohospodárskych a lesných porastov ap., hoci sa do značnej miery (ak je to možné) uprednostňujú aj iné, z hľadiska ochrany životného prostredia menej škodlivé postupy (→ feromóny, → chemosterilizácia, → chemická ekológia ap.). Veľká účinnosť prípravkov na ničenie škodlivého hmyzu po ich masovom rozšírení (najmä DDT v 50. a 60. rokoch 20. stor.) viedla k presvedčeniu, že problém škodlivého hmyzu je vyriešený. Ukázalo sa však, že v dôsledku nekontrolovaného používania insekticídov hmyz rýchlo nadobudol proti nim odolnosť, pričom nízka selektívnosť prípravkov spôsobila aj ničenie užitočného hmyzu (včiel) a porušila sa prírodná rovnováha (veľký výskyt druhotných škodcov). Stále sa preto hľadajú nové spôsoby boja so škodlivým hmyzom a vyvíjajú sa vysokoúčinné a selektívne pôsobiace látky a metódy, ktoré sú toxické pre škodlivý hmyz, ale málo toxické pre ostatné organizmy a v prírode nezanechávajú toxické rezíduá.

introdukcia [lat.] — úvod, vstup;

1. aj inštalácia — v rímskokatolíckej cirkvi slávnostné uvedenie do úradu opáta alebo farára; v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania slávnostné uvedenie do funkcií laických cirkevných funkcionárov;

2. ekol. zámerné premiestnenie (vysadenie) jedincov do novej oblasti, kde premiestnený (vysadený) druh (živočích, rastlina) môže (nemusí) nájsť vhodné prostredie na svoju adaptáciu. Ak je introdukcia úspešná, introdukovaný druh prospieva sebe aj svojmu okoliu (napr. duglaska tisolistá, Pseudotsuga menziesii) alebo dobre prospieva sebe, ale svojmu okoliu škodí, napr. ťava jednohrbá (Camelus dromedarius) bola koncom 19. a začiatkom 20. stor. introdukovaná do Austrálie, kde sa pôvodne využívala ako úžitkové zviera, v súčasnosti však (najmä v Severnom teritóriu) voľne žije skoro 1 milión jedincov, ktoré síce predstavujú jedinú a zároveň najväčšiu populáciu voľne žijúcich tiav, pri hľadaní vody však spôsobujú obrovské škody (ničia dediny austrálskych domorodcov, zamorujú pramene ap.). V agrotechnike sa ako introdukcia označuje zámerné zavádzanie cudzích odrôd do novej oblasti (priame premiestnenie bez aklimatizácie), pričom základom introdukcie sú svetové sortimenty odrôd udržiavané v jednotlivých krajinách. Pre lesníctvo je významná introdukcia drevín. Zavádzanie pestovania cudzokrajných drevín v Európe sa začalo v 17. stor., najväčší rozmach zaznamenalo v 18. a 19. stor. Jeho cieľom bolo zvýšiť produkciu dreva so zameraním na exotické a rýchlorastúce severoamerické dreviny, napr. z ihličnatých drevín na borovicu hladkú (Pinus strobus), duglasku tisolistú (Pseudotsuga menziesii) a jedľu obrovskú (Abies grandis), z listnatých drevín na agát biely (Robinia pseudoacacia) a dub červený (Quercus rubra), rozšíriť sortiment dreva, zalesňovať extrémne stanovištia drevinami odolnejšími proti biotickým a abiotickým škodcom v porovnaní s domácimi druhmi, zvýšiť estetický účinok lesa a využiť tieto dreviny na vedecké účely. Predpokladané pozitíva introdukovaných druhov oproti domácim druhom neboli však vždy následne dosiahnuté;

3. hud. a) úvod (obyčajne v pomalom tempe) k prvej časti inštrumentálnej skladby (sonáty, symfónie). Pochádza z barokovej francúzskej ouvertúry (→ predohra); b) samostatná úvodná (prvá) časť barokovej suity spravidla v pomalom tempe; c) v opere kratší inštrumentálny úvod nahrádzajúci predohru.

eurybiont [gr.] — organizmus s relatívne malými nárokmi na životné prostredie. Veľmi rozšírený pre svoju nenáročnosť.

emergencia [lat.] —

1. bot. mnohobunkový výrastok na povrchu rastlinného orgánu tvorený pokožkovými aj podpokožkovými pletivami. Napr. ostne na plodoch durmanu (Datura), do ktorých vstupujú cievne zväzky, tentakuly na mäsožravej rastline rosičke (Drosera) a i.;

2. zool. → eklózia.

formácia [lat.] — útvar;

1. biol. → rastlinná formácia;

2. ekon. → spoločensko-ekonomická formácia;

3. geol. nejednotne a v súčasnosti už menej používaný termín: a) stratigrafická jednotka zodpovedajúca geologickému útvaru, prípadne nižšej jednotke (napr. kriedová formácia); b) skupina geologických útvarov, ktoré spolu súvisia na báze určitého kritéria (napr. flyšová, jazerná alebo magmatická formácia); c) litostratigrafická jednotka mapovaná v teréne a používaná v lokálnej klasifikácii (napr. jastrabská formácia v Kremnických vrchoch); d) v paleontológii a ekológii skupina organizmov existujúcich spolu, s podobným spôsobom života a geografickými podmienkami;

4. voj. zovretý útvar vojenských osôb alebo vojenskej techniky.

fotoperiodizmus [gr.] — schopnosť živých organizmov reagovať na prirodzené striedanie dňa a noci (svetla a tmy) i na rôznu dĺžku trvania dňa a noci. Zahŕňa aj reakcie na sezónne zmeny klímy. Doba, počas ktorej sú organizmy vystavené pôsobeniu svetla v priebehu 24 hodín, sa nazýva fotoperióda. Pri rastlinách má fotoperiodizmus rozhodujúci význam pri regulácii mnohých rastových a vývinových procesov (kvitnutie, dĺžka internódií, padanie listov, tvorba hľúz, zrenie a i.). Rastliny sú schopné rozoznať dĺžku dňa a noci a v dôsledku toho reagovať aj na ročné obdobie. Receptorom svetelného podnetu je list.

Podľa dĺžky fotoperiódy sa rastliny rozdeľujú na: 1. dlhodenné (rastliny dlhého dňa), ktoré potrebujú na normálny vývin a kvitnutie dlhú fotoperiódu (dolná hranica je 10 – 14 hodín, napr. obilniny, cukrová repa, zemiaky); 2. krátkodenné (rastliny krátkeho dňa), ktoré potrebujú krátku fotoperiódu (horná hranica je 10 – 14 hodín) a na prechod do kvitnutia musia byť dostatočne dlhý čas v tme (napr. sója, kukurica, ryža); 3. neutrálne (indiferentné), ktoré kvitnú počas krátkej aj dlhej fotoperiódy (niektoré okrasné rastliny, buriny).

Pri živočíchoch ovplyvňuje fotoperiodizmus fyziologické funkcie, najmä biologické rytmy. Od svetla sú závislé najmä živočíchy mierneho pásma, v ktorých existujú výrazné sezónne zmeny v dĺžke svetelnej časti dňa. Pri niektorých druhoch nastupuje ruja pri predlžujúcom sa dni – fotoperióde (napr. hlodavce), pri iných pri skracujúcej sa fotoperióde (jelene, srnce). Fotoperióda ovplyvňuje sfarbenie tela, prípadne výmenu srsti a prečkávanie nepriaznivých podmienok v štádiu pokoja. Svetlo ovplyvňuje aj časový rozvrh živočíchov pri striedaní aktivity a odpočinku.

fenokópia [gr. + lat.] — nededičná zmena vo fenotype organizmu vyvolaná stresovými podmienkami prostredia alebo nesprávnou výživou v priebehu vývinu jedinca, imitujúca zmenu fenotypu určenú mutantnou formou príslušného génu. Fenokópie sú podobné mutáciám (dedičným zmenám) v danom znaku, napr. žlté sfarbenie tela drozofíl vzniknuté v dôsledku zmeny teploty počas ontogenézy je podobné tzv. mutácii yellow v géne podieľajúcom sa na determinácii sfarbenia tela drozofily.

fenofáza [gr.] → fenologická fáza

fenologická fáza, fenofáza —

1. vývinové štádium, ktorým počas svojho života prechádza rastlina;

2. dobre pozorovateľný a periodicky sa opakujúci životný prejav organizmov (rastlín a živočíchov) a spoločenstiev podmienený striedaním ročných období a zmenami počasia (napr. olistenie a kvitnutie rastlín, liahnutie dospelého hmyzu, znáška medu, prílet a odlet sťahovavých vtákov). V tomto širšom význame sa pod fenologickou fázou rozumejú aj termíny poľných a lesných prác (sejba, zber úrody, vysádzanie stromčekov ap.); → fenológia.

fixácia [lat.] — upevnenie niečoho (napr. nákladu v dopravnom prostriedku s cieľom zamedziť jeho posunutie vplyvom zotrvačných síl); ustálenie; znehybnenie; zachytenie niečoho v nejakej podobe;

1. biol. a) fixácia dusíka (→ dusíkový cyklus); b) v mikroskopickej technike prvý krok pri príprave biologických preparátov na analýzu vnútornej štruktúry. Cieľom fixácie je rýchle a šetrné usmrtenie živých buniek, aby sa minimalizovalo ich poškodenie. Fixácia sa uskutočňuje teplom (plameňom) alebo fixačnými roztokmi anorganických (soli ťažkých kovov – osmia, ortuti, chrómu) alebo organických zlúčenín (kyseliny, alkoholy, aldehydy, ketóny), zabezpečuje priľnutie preparátu na podložné sklo a uľahčuje prienik farbiaceho roztoku dovnútra buniek;

2. kož. zošľachťovací proces, pri ktorom sa fixačnými prostriedkami stabilizujú alebo zlepšujú vlastnosti textilných a kožušinových výrobkov (ustálenie tvaru, rozmeru a vzhľadu; pri kožušinách slúži i na imitáciu drahších kožušín). Vykonáva sa pôsobením tepla, tlaku, vlhka, mokrej alebo suchej pary, podlepovaním fixačnou vložkou, nástrekom fixačnej hmoty, napustením, naškrobením ap., a to po naťahovaní, zjemňovaní, zhusťovaní, zbrusovaní, farbení alebo pred spracovaním hotových výrobkov, počas neho alebo po ňom;

3. lek. upevnenie, pripevnenie časti alebo celého orgánu na miesto pôvodnej anatomickej lokalizácie (najčastejšie pri dislokáciách častí kostrovo-svalového aparátu). V ortopedicko-traumatologickej praxi spôsob imobilizácie (znehybnenia) poškodeného orgánu; liečebný postup, keď po úspešnej repozícii (napr. úlomkov zlomenín) nasleduje fixácia na určité časové obdobie, ktorá zabezpečí dokonalú retenciu (udržanie v správnej alebo vo vyhovujúcej polohe) postihnutej časti končatiny. Fixácia sa robí pomocou rozličných typov obväzov, fixačných aparátov alebo operačne pomocou skrutiek, drôtov, vnútrodreňových klincov ap.;

4. veter. imobilizácia (znehybnenie) zvieraťa s cieľom vykonať potrebné úkony v pokoji a odborne tak, aby zviera netrpelo a aby sa predišlo jeho poraneniam, ako aj poraneniam a úrazom ľudí, ktorí poskytujú zvieraťu ošetrovateľskú alebo veterinárnu starostlivosť. Spôsob fixácie závisí od vykonávaného úkonu a druhu zvieraťa (napr. vyšetrenie cez konečník, odber telových tekutín, podávanie liekov, chirurgické a ortopedické zákroky – dekornuácia, kastrácia, ošetrenie paznechtov a kopýt, transport divých alebo agresívnych zvierat a i.). Fixácia sa robí mechanickými pomôckami (putá, povrazy, klietka alebo špeciálne zariadenia, napr. kone sa fixujú pomocou tzv. fajky a zubadla, býkom sa umiestňuje do nozdry oceľový krúžok, na ktorý sa zachytí vodiaca tyč, pri ošípaných sa používa tzv. fixačná pumpa) alebo podaním liekov, ktoré navodia útlm, narkózu alebo úplnú prechodnú relaxáciu pohybového aparátu;

5. výtv. rozprašovanie fixatívov na kresbu uhľom, kriedou, mäkkou ceruzkou, rudkou alebo pastelom s cieľom spevniť ju, a tým chrániť pred poškodením rozmazaním či otretím.

geofyt [gr.] — trváca rastlina prekonávajúca nepriaznivé ročné obdobia (sucho, zimu) podzemnými orgánmi (hľuzami, cibuľami, pakoreňmi), na ktorých sa vytvárajú obnovovacie púčiky, napr. snežienka (Galanthus), kokorík (Polygonatum).

herbicídy [lat.] — prípravky používané na ničenie alebo na potlačenie rastu nežiaducich rastlín (burín) v porastoch kultúrnych rastlín, niekedy aj na ničenie všetkých vyšších rastlín v nepoľnohospodárskych objektoch. Rozlišujú sa neselektívne (totálne) herbicídy, ktoré ničia všetky rastliny, a selektívne herbicídy, ktoré ničia len určité druhy burín a nepoškodzujú kultúrne rastliny. Podľa spôsobu pôsobenia sa herbicídy delia na kontaktné (pôsobia v mieste styku s rastlinou) a systémové (rozvádzané cievnou sústavou prenikajú do všetkých častí rastliny) a na listové (trávové a širokolistové; ničia listy a iné nadzemné orgány rastlín) a koreňové (sú prijímané koreňmi, ničia nadzemné i podzemné časti rastlín). Špecifickými typmi herbicídov sú desikanty a defolianty.

V závislosti od mechanizmu pôsobenia a vlastností (napr. stálosť v pôde) sa herbicídy aplikujú buď pred osevom, preemergentne (po výseve a pred vyklíčením kultúrnej rastliny), alebo postemergentne (po vyklíčení plodiny). Z chemického hľadiska sa delia na organické a anorganické, je to však veľmi rôznorodá skupina látok. Herbicídne vlastnosti niektorých látok boli známe už začiatkom 20. storočia, v širšej miere sa však herbicídy začali vyrábať a používať až po 1945. Spočiatku sa prevažne využívali herbicídne účinky anorganických látok, napr. medzi prvé používané totálne herbicídy patrila kamenná soľ, drvená arzénová ruda, síran meďnatý a iné meďnaté soli, síran železnatý, zriedená kyselina sírová a i., ale aj kreozotový olej (vedľajší produkt pri destilácii dechtu) a odpadové oleje. Doteraz sa v obmedzenej miere používajú chlorečnan sodný a rafinované petrolejové frakcie. Prvými významnými selektívnymi organickými herbicídmi boli 2,4-dinitro-o-krezol (DNOK) zavedený do výroby 1933 vo Francúzsku a jeho analóg dinoseb. K látkam s herbicídnym účinkom patria kyseliny fenoxyoctové, fenoxypropiónové a fenoxymaslové (napr. MCPA, MCPB), chlórované karboxylové kyseliny a ich soli (napr. kyselina trichlóroctová a sodná soľ kyseliny 2,2-dichlórpropiónovej, dalapon), aromatické karbamáty, tiokarbamáty a substituované arylmočoviny, heterocyklické zlúčeniny (diazíny, Burex, bentazon; ďalej triazíny, atrazín, simazin, ako aj triazoly, substituované uracily a i.), bipyridýliové zlúčeniny (diquat, paraquat), organofosforové zlúčeniny a i. Herbicídy sa aplikujú plošne alebo lokálne vo forme vodných roztokov, emulzií, suspenzií alebo granúl. Odhaduje sa, že vďaka aplikácii herbicídov sa zvyšuje produkcia poľnohospodárskych plodín o 20 – 40 %.

izolácia [tal.] — a) oddelenie, osamotenie, odlúčenie; b) zábrana, bariéra;

1. biol., ekol., genet. a) oddelenie jedincov od ostatných členov populácie. Pozoruje sa napr. pri hmyze žijúcom sociálne (mravce, termity, včely) a zvyčajne vedie k úhynu odlúčeného jedinca, b) dodržiavanie prirodzeného vzájomného odstupu členov populácie, napr. dodržiavanie odstupu pri lastovičkách (lastovičky sediace na drôtoch elektrického vedenia sa nedotýkajú, aby nenastal prenos parazitov), c) oddelenie časti populácie v dôsledku geografických pomerov (geografická izolácia), napr. vývoj ostrovných biocenóz môže viesť k vzniku špecializovaných cenóz (dve populácie sa geograficky oddelili, každá sa prispôsobila jedinečným podmienkam stanovišťa), prerušil sa medzi nimi tzv. genetický tok (geneticky sa rozrôznili) a rozdelili na nové druhy (→ reprodukčná izolácia). Čiastočné alebo úplné zabránenie výmeny genetickej informácie medzi skupinami jedincov v populácii daného druhu môže v extrémnom prípade viesť až k vzniku izolátu, d) ekologická izolácia;

2. el.tech. nevodivý obal vodiča elektrického prúdu zabraňujúci spojeniu s inými vodivými materiálmi alebo časťami zariadenia (napr. s inými vodičmi v kábli) a chrániaci ľudí alebo živočíchy pred dotykom. Musí mať dostatočnú elektrická pevnosť a tepelnú odolnosť. Zhotovuje sa z polyvinylchloridu, polyetylénu, zosieťovaného polyetylénu ap.;

3. chem., biotechnol. laboratórny alebo technologický postup, ktorého výsledkom je oddelenie a získanie požadovanej zlúčeniny z reakčnej alebo z inej zmesi. Využívajú sa pri nej separačné postupy a metódy (destilácia, extrakcia, filtrácia, chromatografia, kryštalizácia, rektifikácia a i.); používa sa v chemickej (anorganickej i organickej) technológii, biotechnologických procesoch, v potravinárskej a vo farmárskej výrobe, chemických laboratóriách a i. V biotechnologickej výrobe sa po skončení biotechnologického procesu izolácia využíva na získanie produktu, ktorým môže byť biomasa (izolácia biomasy), metabolit vylučovaný produkčným organizmom do kultivačného média (extracelulárny produkt, napr. enzým, kyselina citrónová, kyselina mliečna, antibiotikum) alebo produkt hromadiaci sa v bunkách produkčného organizmu (napr. ergosterol). Pri izolácii produktu z biomasy je prvým krokom mechanický alebo chemický rozklad buniek a následná izolácia napr. extrakciou. Po odstránení biomasy z kultivačného média sa extracelulárne produkty izolujú pomocou rôznych separačných metód a postupov, ktorých výber závisí od chemických a fyzikálno-chemických vlastností produktov. Na izoláciu chemicky alebo tepelne labilných látok sa využívajú špeciálne extraktory pracujúce v definovaných režimoch, aby sa zabránilo znehodnoteniu produktu. Antibiotiká, vitamíny a iné farmakologicky významné látky si vyžadujú zložitejšie postupy izolácie a prečistenia, okrem extrakcie a zrážania sa využívajú napr. ionexová a gélová chromatografia a špecifické separačné metódy založené na princípoch biošpecifických interakcií (imunoprecipitácia). Ich izolácia sa uskutočňuje za aseptických podmienok. Pri izolácii biomasy je výber vhodnej technológie na oddelenie buniek produkčného mikroorganizmu od kultivačného média podmienený druhom mikroorganizmu tvoriaceho biomasu a požiadavkou zachovania jeho biologickej aktivity. Na separáciu buniek od kultivačného média sa využívajú filtrácia, flotácia, odstreďovanie a usadzovanie. Pri flotácii spravidla uskutočňovanej vzduchom bublinky vzduchu vynášajú mikrobiálne bunky alebo ich zhluky k hladine kvapaliny. Usadzovanie sa používa najmä pri oddeľovaní mikrobiálneho kalu pri čistení odpadových vôd. Pri izolácii bakteriálnej biomasy sa najčastejšie využíva odstreďovanie, ktorému môže predchádzať zrážanie bakteriálnej kultúry do zhlukov. Kvasinkové mikroorganizmy sa od kultivačného média najčastejšie oddeľujú odstreďovaním (napr. pekárske droždie) a následným odstránením prebytočnej vody (napr. filtráciou) do požadovanej koncentrácie sušiny. Vláknité mikroorganizmy (napr. mikromycéty a aktinomycéty) sa izolujú z kultivačného média filtráciou v kombinácii s lisovaním na požadovanú koncentráciu sušiny;

4. lek., veter. oddelenie osôb (alebo zvierat) s infekčným ochorením s cieľom zabrániť šíreniu ochorenia. Izolácia chorých je najstaršie preventívne opatrenie proti šíreniu nákaz. Robí sa v domácom prostredí (pri ľahších infekčných chorobách) alebo v nemocničnom zariadení (pri vysoko infekčných ochoreniach, pri ochoreniach so závažným priebehom alebo keď izolácia nie je možná v domácom prostredí). Izolácia chorých je účinná, ak sa vykonáva včas (na začiatku ochorenia) a podľa možnosti sú izolovaní všetci chorí jedinci. Doba izolácie závisí od doby infekčnosti jedinca (→ karanténa);

5. mikrobiol., virol. akýkoľvek aseptický postup, ktorým sa príslušný druh mikroorganizmu prítomný vo vzorke alebo v prostredí získa vo forme čistej kultúry. Podľa typu mikroorganizmu zahŕňa izolácia kultiváciu na selektívnom médiu, obohacovaciu kultiváciu a (alebo) použitie separačných metód (napr. filtrácie). Používa sa na získanie produkčného kmeňa mikroorganizmov na biotechnologické účely, na získanie pôvodcu infekčného ochorenia a i. Pri diagnostike akútnych vírusových ochorení je klasickou metódou izolácia vírusu. Zahŕňa zachytenie vírusu (z klinického materiálu), jeho naočkovanie do jedného zo živých bunkových modelov (bunkových kultúr, kuracích embryí alebo laboratórnych zvierat) používajúcich sa na jeho zachytenie a následné namnoženie na množstvo nevyhnutné na jeho laboratórnu identifikáciu, pričom platia postuláty sformulované R. Kochom (Kochove postuláty), podľa ktorých len izolácia vírusu z laboratórneho zvieraťa, do ktorého bol vírus naočkovaný prenesením z pacienta a vyvolal u neho identické príznaky ochorenia, je skutočným dôkazom pôvodcu nákazy. V súčasnosti sa izolácia vírusu nahrádza metódami molekulárnej biológie, v niektorých prípadoch je však nevyhnutná;

6. sociol. → sociálna izolácia;

7. tech. zariadenie, proces alebo stavebná úprava zabraňujúce prenosu fyzikálneho javu z jedného predmetu na druhý, z predmetu na prostredie alebo z prostredia na prostredie. Cieľom izolácie je zabrániť nežiaducim javom, napr. stratám tepla, nežiaducim tepelným ziskom, prenikaniu hluku alebo vody ap. Rozlišuje sa izolácia proti prechodu tepla (→ tepelná izolácia), proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) a vibráciám, proti vode a vlhkosti (vodotesná izolácia, hydroizolácia) a špeciálna izolácia, napr. proti vysokým teplotám, agresívnemu prostrediu (izolácia proti korózii spôsobenej agresívnym chemickým prostredím), žiareniu, pretekaniu elektrického prúdu (elektrická izolácia, na ktorú sa používajú rôzne druhy dielektrík) ap. Izolácie sa hojne uplatňujú v stavebníctve a priemysle (chemickom, strojníckom, elektrotechnickom, energetickom) a sú spojené s aplikáciou látok s izolačnými vlastnosťami alebo výrobkov z nich; izolácia proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) – úprava stavebnej konštrukcie (steny, stropu, podlahy a i.) chrániaca vnútorné prostredie pred nepriaznivými účinkami hluku šíriaceho sa z vonkajšieho alebo z vnútorného prostredia. Používajú sa pri nej mäkké akustické materiály, ktoré majú schopnosť pohlcovať najmä stredno- a vysokofrekvenčné zložky zvuku, pričom k dispozícii sú priamo výrobky z nich. Z hľadiska vnútornej štruktúry sa rozdeľujú na vláknité (čadičové, sklené a i.), kanálikové a penové. Aplikujú sa vo forme rohoží ukladaných za obkladový materiál alebo vo forme dosiek často s konečnou povrchovou úpravou (na podhľady alebo na obklady). Zvukovoizolačné vlastnosti konštrukcií sú normatívne stanovené v závislosti od účelu miestností (obytné miestnosti, nemocničné izby, školské triedy, kancelárie a i.). Šírenie nízkofrekvenčných zložiek zvuku (vibrácií) od hlučných strojov v továrňach sa obmedzuje vkladaním podložiek z pórovitých materiálov pod stroje (izolácia proti vibráciám); izolácia proti vode (vodotesná izolácia, hydroizolácia) – stavebná úprava, ktorá chráni stavebný objekt pred pôsobením vlhkosti a vody nachádzajúcej sa v atmosfére, pôde a v budove v súvislosti s jej prevádzkou (tzv. prevádzková voda). Stavebné materiály v rôznej miere prijímajú vlhkosť a vodu z okolitého prostredia, čo nepriaznivo ovplyvňuje vlastnosti stavebných konštrukcií. Dostatočnú ochranu proti vlhkosti a vode môže zabezpečiť samotná konštrukcia (napr. z vodostavebného betónu), v opačnom prípade sa navrhuje hydroizolačný systém (hydroizolácia) konštrukcie. Volí sa druh izolačného materiálu, počet vrstiev, úprava podkladu a spôsob ochrany pred mechanickým poškodením počas následných stavebných prác, pričom vyhotovenie izolácie prebieha podľa realizačného projektu a technologických predpisov platných pre príslušný typ hydroizolácie. Na izoláciu proti vode sa používajú izolačné pásy (na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov, ako aj na báze bentonitu; ktoré pri styku s vodou zväčšujú objem), fólie z gumy alebo z plastov (→ hydroizolačné fólie), nátery, tmely a kvapalné fólie (stierky) na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov a striekané hydroizolácie na báze modifikovaných asfaltov, akrylátových a polyuretánových živíc, ďalej penetračné hydroizolácie (napr. náterové rekryštalizačné izolácie a špeciálne tmely na báze cementu), injektážne izolácie (injektážny materiál na báze polyuretánových, epoxidových alebo akrylátových živíc sa pod predpísaným tlakom vháňa do pórov konštrukcie) a i. Na utesnenie dilatačných a pracovných škár a prestupov potrubí cez vodostavebný betón slúžia utesňovacie profily, ďalej napučiavacie pásky a pasty na báze prírodného a syntetického kaučuku a živíc, na hydroizoláciu strešného plášťa krytiny, ktoré môžu byť povlakové (napr. z asfaltovaných pásov a fólií) alebo skladané (z plošných alebo z tvarovaných dielcov). Izolácie proti vode sa používajú na ochranu podzemných častí stavieb (základov, podzemných stien, potrubí a i.) proti podzemnej vode, gravitačnej vode a zemnej vlhkosti, na ochranu previsnutých (balkóny, lodžie, terasy, rímsy, markízy) a strešných konštrukcií proti atmosférickým zrážkam, ako aj na ochranu proti prevádzkovej vode (kuchyne, obchodné priestory, bazény, nádrže a i.); prispievajú aj k zvýšeniu trvanlivosti a životnosti stavebných materiálov a stavebných konštrukcií. Dodatočné hydroizolácie sa aplikujú, ak je potrebná oprava existujúcich izolácií proti vode; najčastejšie sa uskutočňujú penetráciou a injektovaním izolačných materiálov, ako aj vkladaním izolačných fólií a plechov do muriva. Na izoláciu proti vysokým teplotám sa používajú žiaruvzdorné materiály, na izoláciu proti požiaru, najmä na ochranu stavebných nosných konštrukcií, špeciálne omietky (napr. na báze špeciálnych silikátových mált), nátery a obklady (napr. na báze vláknocementových kompozitných a vláknitých hlinitokremičitanových materiálov) zvyšujúce ich požiarnu odolnosť, na protiradónové izolácie zamedzujúce prenikaniu radónu z podložia do interiéru budov plynotesné asfaltové pásy, nátery a stierky na báze syntetických živíc, na izoláciu proti rôznym druhom žiarenia (röntgenové, rádioaktívne) stavebné výrobky zhotovené zo špeciálnych veľmi ťažkých betónov s veľkou hustotou, zo špeciálnych mált, z olovených plechov ap.; izolácia elektrických strojov – vybavenie elektrického stroja zabezpečujúce spoľahlivé izolačné oddelenie častí stroja pod napätím od uzemnených častí, ako sú kostry, zväzky plechov a i. Napr. vodiče cievok sa izolujú lakmi, tkaninami, papierom (→ izolačný papier) a sklotextilom, cievky epoxidovými živicami a lakmi odolávajúcimi vyšším teplotám, ako aj olejom a vzduchom, prechody elektrických vedení cez kovové časti porcelánom, bakelitom alebo sklom. Izolácia musí mať veľkú elektrickú pevnosť a musí byť odolná aj proti tepelnému namáhaniu a náhodným a náhlym prepätiam pri atmosférických poruchách. Kvalitu izolácie elektrických strojov udáva jej trieda (Y, A, E, B, F, H, C), ktorá vyjadruje najvyššie dovolené zahriatie zariadenia zohľadňujúce použitú izoláciu; napr. pri triede Y (s izolačnými materiálmi papier, bavlna, umelý hodváb, drevo, PVC, guma, polyamidové vlákna) je maximálna povolená trvalá teplota 90 °C, pri triede B (s izolačnými materiálmi sľuda, silikátový fíber, sklené vlákna) teplota do 130 °C a pri triede C (s izolačnými materiálmi sklo, porcelán, kremík, silikátový fíber, sľuda) teplota nad 180 °C.

juvenilný [lat.] — týkajúci sa mladosti, mladého veku; týkajúci sa raného obdobia, raného štádia;

1. biol. a) juvenilný organizmus – mladý, nezrelý jedinec (jednobunkový organizmus, živočích alebo rastlina) zvyčajne morfologicky odlišný od dospelého organizmu, napr. juvenilná rastlina – mladá rastlina, ktorá ešte nedosiahla reprodukčnú fázu vývinu, t. j. nevytvára rozmnožovacie orgány, nekvitne, rozmnožuje sa len vegetatívne; b) juvenilný hormón, neotenín – hormón inhibujúci premenu (metamorfózu) nedospelého hmyzu na dospelého jedinca, produkovaný primozgovými žľazami (corpora allata). Pri jeho nadbytku vznikajú gigantické larvy a hmyz pohlavne nedospieva, môže sa zvýšiť počet instarov, naruší sa kuklenie a vývin dospelých jedincov; jeho nedostatok spôsobuje predčasnú metamorfózu, pričom vznikajú trpasličie imága alebo imágam podobné jedince. Pri dospelých samičkách niektorých druhov podmieňuje oogenézu (tvorbu a zrenie vajíčok), ovplyvňuje vývin a funkciu druhotných pohlavných žliaz jedincov obidvoch pohlaví, pri mnohých druhoch spôsobuje sterilitu samičiek; c) juvenilné perie – prvotné (nepravé) perie mláďat hydiny, ktorým sa postupne nahrádza páperie;

2. geol. juvenilná voda – časť podpovrchovej vody, ktorá sa ešte nezúčastnila obehu podzemnej vody. Vzniká kondenzáciou vodných pár, ktoré sa tvoria pri chladnutí lávy alebo magmy v povrchových alebo v podpovrchových podmienkach. Tvorí súčasť termálnych vôd. Opak vadózna voda;

3. lek. vyskytujúci sa v mladom veku, napr. juvenilný typ cukrovky (juvenilný diabetes mellitus).

Humboldt, Alexander von, 14. 11. 1769 Berlín – 6. 5. 1859 tamže — nemecký prírodovedec, geograf a cestovateľ, brat Wilhelma Humboldta. Študoval na univerzitách vo Frankfurte nad Odrou, Berlíne a Göttingene, na obchodnej akadémii v Hamburgu a na banskej akadémii vo Freibergu. R. 1790 podnikol s G. Forsterom cestu po západnej Európe (Porýnie, Holandsko, Belgicko, Francúzsko), ktorej výsledkom bola jeho prvá vedecká práca Mineralogické pozorovania niektorých bazaltov pri Rýne (Mineralogische Beobachtungen über einige Basalte am Rhein, 1790). R. 1792 – 96 žil v Bad Stebene a pôsobil v štátnych službách ako vrchný banský riaditeľ (zaoberal sa inšpekciou baní, zdokonalil banskú lampu, založil banskú školu, písal učebnice). R. 1799 – 1804 podnikol s francúzskym botanikom Aimém Jacquom Alexandrom Bonplandom (*1773, †1858) veľkú expedíciu do Strednej a Južnej Ameriky (územia dnešných štátov Mexiko, Ekvádor, Kolumbia, Peru, Venezuela, Kuba) a cez USA sa vrátil do Európy. Za pomoci v tom čase najmodernejších prístrojov získaval a zaznamenával najrozličnejšie geologické, geofyzikálne, klimatologické, astronomické, botanické, zoologické a iné prírodovedné údaje (preskúmal o. i. sopky v oblasti rovníka a v Andách, rovinu Llanos a Mexickú plošinu), zaznamenával rôzne údaje (výšku stromov a vrchov, veľkosť zvierat, priemer rastlinných stoniek, výskyt minerálov a i.), ale najmä študoval rozšírenie rastlín v danej zemepisnej polohe. R. 1808 – 27 žil v Paríži, kde v 35-zväzkovom diele Cesta po rovníkových regiónoch Nového sveta uskutočnená 1799, 1800, 1801, 1803 a 1804 A. von Humboldtom a Aimém Bonplandom (Voyage aux régions équinoxiales du nouveau Continent fait 1799, 1800, 1801, 1803 et 1804 par A. de Humboldt et Aimé Bonpland, 1807 – 34) spracoval poznatky získané počas cesty po Amerike, venoval sa štúdiu rozličných botanických, zoologických, fytogeografických a fyzikálno-chemických otázok (napr. 1805 s J. L. Gaym-Lussacom presne stanovil pomer vodíka a kyslíka v molekule vody) a z poverenia pruského kráľa Friedricha Wilhelma III. aj diplomatickým úlohám. R. 1829 na pozvanie ruského cára Mikuláša I. podnikol s Ch. G. Ehrenbergom a nemeckým geológom Gustavom Rosem (*1798, †1873) expedíciu do ázijskej časti Ruska (Ural, Altaj, oblasť Kaspického mora). Po návrate z Ruska žil od 1830 v Berlíne, podnikol viaceré diplomatické cesty a napísal dielo Kozmos. Náčrt fyzického opisu sveta (Kosmos. Entwurf einer physischen Weltbeschreibung, 5 zväzkov, 1845 – 62) predstavujúce najvýznamnejší súhrn vedeckých poznatkov tej doby. Ďalšie diela: Myšlienky o geografii rastlín popri prírodnom obraze tropických krajín (Ideen zu einer Geographie der Pflanzen nebst einem Naturgemälde der Tropenländer, 1807), Geografický a fyzický atlas kráľovstva Nové Španielsko (Atlas géographique et physique du royaume de la Nouvelle-Espagne, 1808), Pohľady na Kordillery a monumenty domorodého obyvateľstva Ameriky (Vues des Cordillèrres et monuments des peuples indigènes de ľAmérique, 2 zväzky, 1810 – 13), Politická esej o ostrove Kuba (Essai politique sur l’île de Cuba, 2 zväzky, 1826), Stredná Ázia. Výskumy o pohoriach a porovnávacej klimatológii (Asie centrale. Recherches sur les chaînes de montagnes et la climatologie comparée, 3 zväzky, 1843). Od 1800 člen Pruskej akadémie vied, čestný člen mnohých svetových vedeckých spoločností.

Jeden z najvýznamnejších prírodovedcov, zakladateľ fytogeografie, morfometrie (orometrie), klimatológie (zaviedol pojem izoterma) a vulkanológie. Venoval sa aj fyzike (najmä geofyzikálnym javom, napr. zistil, že intenzita zemského magnetizmu klesá od pólu k rovníku, objavil magnetické búrky a navrhol vybudovanie magnetických observatórií), geológii, mineralógii, oceánografii (meral napr. teplotu morského prúdu, v súčasnosti známeho ako Humboldtov prúd), astronómii, chémii, zoológii (napr. ako prvý opísal druh tučniaka žijúceho na západnom pobreží Južnej Ameriky, v súčasnosti známeho ako tučniak jednopásy, Spheniscus humboldti), botanike (opísal viac než 4 500 druhov rastlín, z toho viac ako polovicu po prvý raz vôbec), etnológii, demografii a i. Je po ňom nazvaných viacero rastlín (napr. dub Quercus humboldtii, vŕba Salix humboldtiana), celý rad geografických objektov, napr. horská skupina na Novom Zélande (Humboldt Mountains), druhý najvyšší vrch Venezuely (Pico Humboldt, 4 940 m n. m.), ľadovec v Grónsku (Humboldt Gletscher), Národný park na Kube (Parque Nacional Alejandro de Humboldt) a i., minerál humboldtín, asteroidy č. 54 Alexandra a č. 4877 Humboldt, more na Mesiaci (Mare Humboldtianum) a i.

Darwin, Charles Robert, 12. 2. 1809 The Mount, Shrewsbury, Shropshire – 19. 4. 1882 Down House, Downe, Kent — anglický prírodovedec a mysliteľ, zakladateľ modernej biológie, autor evolučnej teórie (→ evolúcia); vnuk E. Darwina. Začal študovať medicínu v Edinburghu, štúdiá nedokončil, 1827 – 31 vyštudoval na Cambridgeskej univerzite teológiu. Už na štúdiách sa zaujímal o prírodné vedy, najmä o geológiu a biológiu, a 1831 – 36 sa stal účastníkom vedeckej expedície na lodi Beagle okolo Juž. Ameriky a ostrovov v Tichom oceáne. Počas 5-ročnej cesty, ktorú opísal v diele Cesta prírodovedca okolo sveta (Voyage of a Naturalist Round the World, 1839), zhromaždil množstvo materiálu (najmä z Galapág) na svoje neskoršie výskumy. Po návrate žil krátko v Cambridgei, od 1837 v Londýne a od 1842 na svojom majetku v Downe, kde sa venoval vedeckému bádaniu. Jeho dielo bolo ovplyvnené najmä učením J.-B. Lamarcka, C. Linného a i. vtedajších významných prírodovedcov, myšlienkami anglického národohospodára T. R. Malthusa a cestou okolo sveta. Zaoberal sa predovšetkým otázkou vzniku jednotlivých druhov v prírode.

Veľkú rozmanitosť života na Zemi vysvetľoval ako výsledok dlhého, zložitého a dodnes prebiehajúceho procesu, v priebehu ktorého sa dnešné rozmanité organizmy vyvinuli z (mála) jednoduchých, vývojovo nízko organizovaných foriem (evolúcia organizmov). Darwin pracoval na tomto probléme 20 rokov, kým sa výsledky svojho bádania rozhodol zverejniť. Jeho teória označovaná ako darvinizmus (názov navrhol A. R. Wallace, ktorý ju formuloval nezávisle od Darwina) sa stala základom modernej teórie evolúcie. V základnej práci O vzniku druhov prírodným výberom alebo uchovávanie prospešných plemien v boji o život (On the Origin of Species by Means of Natural Selection, or the Preservation of Favoured Races in the Struggle for Life, 1859), ktorá spôsobila revolúciu v myslení nielen mnohých prírodovedcov, ale aj vtedajších mysliteľov vôbec, svojou teóriou o vzniku rastlinných a živočíšnych druhov evolučnou cestou poprel tvrdenie o stálosti a nemennosti druhov. Pre vznik druhov určil tri hlavné činitele: premenlivosť, prírodný výber (starší termín prirodzený výber) a dedičnosť získaných vlastností. V diele Premenlivosť živočíchov a rastlín vplyvom domestikácie (The Variation of Animals and Plants under Domestication, 1868) vysvetlil vznik domácich zvierat a kultúrnych rastlín cestou umelého výberu (človek má možnosť zasahovať do prírodného výberu tak, že pri pestovaní, chovaní a šľachtení rastlín a živočíchov vyberá druhy s vlastnosťami pre človeka najužitočnejšími a najvýhodnejšími a potom ich zámerne usmerňuje a zosilňuje). Teóriu vzniku druhov vývojovou cestou (descendenčná teória) rozšíril v diele Pôvod človeka a jeho pohlavný výber (The Descent of Man, and Selection in Relation to Sex, 1871) aj na človeka, ktorého zaradil medzi živočíšne druhy a podal vysvetlenie jeho pôvodu zo zvieracích predkov. Postavil ho síce na najvyššie miesto, ale považoval ho za tvora, ktorý má mnoho spoločného s ostatnými cicavcami. Aj človek sa pomalými prechodmi biologicky vyvíjal z vývojovo nižšie stojacich predkov, čomu nasvedčuje prítomnosť niektorých zakrpatených orgánov (atavistických abnormít, napr. kostrče).

Podľa Darwina spoločným živočíšnym predkom človeka a dnes žijúcich antropoidných opíc (ľudoopov) boli treťohorné opice žijúce na stromoch; → antropogenéza. Ich vývoj sa ďalej uberal dvoma smermi: k človeku (uvoľnenie rúk prechodom k životu na zemi, vznik článkovanej reči a i.) a k dnešným antropoidným opiciam. Darwinova evolučná teória sa od svojho vzniku až dodnes stretávala s mnohými odporcami najmä preto, že sa dostáva do rozporu s biblickým vysvetlením stvorenia sveta (a človeka). Často sa tvrdí, že Darwin popieral existenciu Boha. Ide však o sporné tvrdenia, pretože sám Darwin bol naklonený argumentu, že adaptácia organizmov na ich prostredie poukazuje na existenciu dobromyseľného Stvoriteľa. Jeho teória však stále ponecháva veľa nevysvetlených otázok (najmä vznik druhov ako takých, pôvod jazyka u ľudského druhu a i.). Darwinove diela spôsobili prevrat v prírodovedných názoroch a metodike. Jeho teórie potvrdil najmä objav mechanizmov dedičnosti a vývoj molekulárnej genetiky v 20. storočí, ktoré sa stali základom modernej biológie. Napísal aj viacero ďalších cenných geologických, zoologických a botanických prác.

atmosféra [gr.] —

1. nálada, ovzdušie;

2. plynný obal planéty alebo mesiaca. Atmosféra je tým stabilnejšia, čím vyššia je úniková rýchlosť planéty (a teda jej hmotnosť), čím nižšia je teplota na jej povrchu a čím viac ťažších prvkov obsahuje plyn, ktorý ju vytvára. Z planét slnečnej sústavy má pre blízkosť k Slnku a pre malú hmotnosť zanedbateľnú atmosféru Merkúr, veľmi riedku (aj pre malú hmotnosť) atmosféru Mars, veľmi hustú atmosféru Venuša. Obrie planéty majú mohutné vodíkovo-metánovo-čpavkové atmosféry, pretože vzhľadom na ich veľkú hmotnosť neunikol z ich atmosféry ani najľahší plyn vodík. Atmosféru majú aj niektoré mesiace obrích planét, napr. mesiac Saturna Titan;

3. → atmosféra Zeme;

4. povrchové vrstvy hviezdy (→ hviezdna atmosféra).

5. staršia, od 1980 u nás nepoužívaná jednotka tlaku. Rozlišuje sa fyzikálna a technická atmosféra. Technická atmosféra, zn. at, sa definuje ako tlak vyvolaný silou 1 kilopondu na 1 cm², t. j. 1 at = 1 kp/cm². Jej hodnota v pascaloch (Pa) je 1 at = 98 066,5Pa. Fyzikálna atmosféra, zn. atm, vyjadrovala normálny barometrický tlak reprezentovaný tlakom ortuťového stĺpca vysokého 760 milimetrov, 1 atm = 101 325Pa. Technická a fyzikálna atmosféra sa navzájom odlišujú len málo, 1 atm = 1,033 2 at.

bioklimatológia [gr.] — časť klimatológie zaoberajúca sa bioklímou. Skúma vzťahy medzi živými organizmami a klímou. Podľa predmetu štúdia sa delí na bioklimatológiu rastlín (fytobioklimatológiu), zvierat (zoobioklimatológiu) a na humánnu bioklimatológiu. Humánna bioklimatológia skúma vzťahy medzi klímou a človekom ako jedincom i medzi klímou a ľudskou spoločnosťou ako celkom, ako aj vplyv klímy na zdravých alebo chorých ľudí (na zmeny počasia reaguje len časť populácie, reakcia sa prejavuje únavou, rozladenosťou, nespavosťou, bolesťami hlavy, podráždenosťou). Zisťuje výskyt ochorení, ktorých vznik je viazaný na určité klimatické podmienky; prispieva k liečbe niektorých ochorení (→ klimatoterapia) pobytom na mieste, ktoré má mimoriadne priaznivú alebo liečivú klímu (bezprašnosť, nízky výskyt alergénov ap.). Poznatky bioklimatológie sa využívajú najmä v urbanistike (pri plánovaní rekreačných oblastí a kúpeľov, pri výstavbe sídlisk), v stavebníctve (pri orientácii budov), pri vytváraní umelej mikroklímy pre život a prácu v uzavretých priestoroch (lietadlá, kozmické lode, ponorky, klimatizované priestory) ap.

komenzalizmus [lat.] — vzájomné spolužitie dvoch druhov organizmov, pri ktorom jeden druh (komenzál) má zo spolužitia s druhým organizmom (hostiteľom) úžitok bez toho, že by ho nepriaznivo ovplyvňoval. Komenzál využíva zvyšky potravy (napr. roztoče živiace sa zvyškami potravy v mraveniskách alebo v hniezdach vtákov a cicavcov), ochranu iného živočícha (→ parekia; trvalo sa vyskytuje v jeho blízkosti) alebo úkryt v jeho hniezde či nore (→ synekia) alebo sa usídľuje na tele hostiteľa (entekia; napr. spolužitie rýb a krabov s kolóniami hubiek) alebo v ňom (epiekia) bez toho, že by mu škodil. Podobne mikroorganizmus využíva hostiteľa ako vhodné prostredie a zdroj výživy bez toho, aby ho ovplyvňoval (kladne alebo záporne). Opak: parazitizmus.

Kminiak, Milan, 26. 8. 1937 Kráľová, dnes mestská časť Zvolena — slovenský zoológ a krajinný ekológ. R. 1961 – 2004 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, 2000 – 01 aj na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach a 2002 – 03 na Fakulte prírodných vied Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici; 2001 profesor. Zaoberá sa najmä zoológiou stavovcov (špecializuje sa na obojživelníky, plazy a drobné zemné cicavce), všeobecnou a krajinnou ekológiou, ekológiou živočíchov s ohľadom na ochranu prírody na príklade stavovcov a metódami krajinnoekologického plánovania so zameraním na typológiu vodných biotopov, na vymedzovanie projektov územných systémov ekologickej stability a bioregionalizačných projektov, ako aj environmentálnou výchovou.

Autor a spoluautor viac ako 86 vedeckých prác publikovaných doma i v zahraničí, 9 skrípt, vedeckej monografie Hryzec vodný (Arvicola terrestris L. 1758, Microtidae, Rodentia) na Slovensku (nem. Die Grosse Wühlmaus (Arvicola terrestris L. 1758, Microtidae, Rodentia) in der Slowakei, 1989), 9 kapitol vo vedeckých monografiách publikovaných doma i v zahraničí, 2 odborných prekladov kníh, ako aj mnohých odborných a populárnych článkov. Člen viacerých odborných asociácií a združení, nositeľ viacerých ocenení.

klimatop [gr.] —

1. súbor klimatologických charakteristík určitého stanovišťa (→ ekotop);

2. v inom chápaní (najmä v oblasti krajinnej ekológie) najmenší homogénny priestorový taxón jednotný z hľadiska teplotných, zrážkových, vlhkostných a i. klimatologických charakteristík v dlhoročnom priemere; areál jedného typu miestneho podnebia tvoriaci jednu časť abiotickej zložky v geotope.

anomália [gr.] — nepravidelnosť, odchýlka od normálneho stavu;

1. astron. uhol, pomocou ktorého sa v nebeskej mechanike určuje poloha telesa na dráhe okolo centrálneho telesa, napr. planéty okolo Slnka, vedľajšej zložky dvojhviezdy okolo hlavnej zložky ap. Uhol JSP, ktorý zviera sprievodič planéty so smerom k perihéliu, sa nazýva pravá anomália. Pravá anomália sa mení nerovnomerne v súlade s druhým Keplerovým zákonom. Excentrická anomália je uhol medzi spojnicou OJ₁ a smerom k perihéliu, t. j. uhol J₁OP. Stredná anomália sa nazýva uhol J₂OP, ktorý zviera spojnica OJ₂ a smer k perihéliu. Do bodu J₂, ktorý je bližšie k perihéliu ako bod J₁, by sa planéta dostala pri rovnomernom pohybe po kružnici takou rýchlosťou, že v perihéliu a aféliu by bola v tom istom čase, ako keby sa pohybovala nerovnomerne po elipse. Vzťah medzi strednou a excentrickou anomáliou vyjadruje Keplerova rovnica.

2. biol., lek. odklon alebo odchýlka od normálnej stavby a funkcie jednotlivých orgánov, prípadne ich časti, alebo aj organizmu ako celku. Výskyt anomálií u človeka a pri zvieratách je dosť častý. Najčastejšie sú anomálie na končatinách, hlave, chrbtici a niektorých vnútorných orgánoch; vývojové anomálie v tvare alebo vo funkcii môžu prechádzať od menej výrazných, ktoré spravidla neohrozujú život a často ich možno korigovať, až po veľmi výrazné, rozsiahle vývojové poruchy znemožňujúce život.

Halgoš, Jozef, 23. 11. 1946 Soblahov, okres Trenčín — slovenský ekológ. R. 1970 – 74 pôsobil na Katedre zoológie a ekológie, od 1974 v Zoologickom ústave (dnes Katedra ekológie), 1996 – 98 jeho riaditeľ, 1999 – 2011 vedúci Katedry ekológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave; 1990 DrSc., 2003 profesor. Vo vedeckom výskume sa zaoberá biológiou, ekológiou a praktickým významom viacerých skupín hmyzu cicajúcich krv (komáre, muškovité), posudzovaním vplyvov na životné prostredie a hydrobiologickým výskumom tečúcich a stojatých vôd. Opísal niekoľko nových druhov hmyzu, napr. 1975 na Slovensku objavil v oblasti Pekelnej doliny nový endemický druh dvojkrídlovca (Sycorax slovacus), ktorý aj opísal. Autor a spoluautor viac ako 120 vedeckých prác, učebníc a skrípt, napr. Cvičenia z parazitológie (1993), Lékařská entomologie a životní prostředí (1989), Náčrt všeobecnej entomológie (Zarys entomologie ogolnej, 1996), ako aj mnohých odborných i populárnych článkov a recenzií. Zúčastnil sa mnohých vedeckých expedícií (Mongolsko, Vietnam, Afrika, Blízky východ). Člen Slovenskej zoologickej (1970), Slovenskej parazitologickej (1985) a Slovenskej entomolog. spoločnosti SAV (1970). Za vedeckú a pedagogickú činnosť odmenený viacerými medailami.

karnivor [lat.] — živočích živiaci sa prevažne mäsitou potravou (napr. z radov šelmotvaré a sokolotvaré).