abiocén [gr.] — súbor miestnych abiotických faktorov, neživé prostredie biocenózy.

abiotické faktory [gr. + lat.] — krajinné faktory neživej prírody vytvárajúce podmienky na existenciu rastlinných a živočíšnych organizmov. Opak: → biotické faktory. Rozlišujú sa klimatické, geologické, geomorfologické, hydrologické a pôdne faktory. Klimatické faktory vytvárajú najmä atmosféra (svetlo, teplota, zrážky, zloženie, pohyby, vlhkosť a tlak vzduchu, elektrické zmeny ovzdušia) a žiarivá slnečná energia, ktorá je hlavným zdrojom tepla a energie rôznych dejov prebiehajúcich na zemskom povrchu. Vplyv klimatických faktorov a meteorologických procesov, ktoré sú pre danú klímu typické, je pre životné prostredie rozhodujúci. Predovšetkým určuje množstvo zrážok, ktoré má k dispozícii vegetácia, ich rozdelenie počas roka a vyparovanie z prostredia. Geologické faktory sú reprezentované horninovým zložením s fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami. Z geomorfologických faktorov je rozhodujúce situovanie lokalít na zemskom povrchu, jeho tvar, reliéf, nadmorská výška, expozícia a sklon; ovplyvňujú predovšetkým rozdelenie tepla i vody a ich cyklus. Svahy s rôznou expozíciou a sklonom sa rôzne ohrievajú, majú odlišný kolobeh vody. Vplyv reliéfu sa odráža i v nadmorskej výške, od ktorej závisí podnebie príslušného miesta. Hydrologické faktory, t. j. voda ako prostredie organizmov (jej priehľadnosť, teplota, tlak, obsah solí, pohyb) alebo ako zložka životného prostredia, sú určované kolobehom vody na zemskom povrchu. K pôdnym (edafickým) faktorom patria zloženie, štruktúra, ako aj fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy a jej podkladu. Súhrn abiotických faktorov vytvára stanovište, ktoré, ak je osídlené organizmami, rastlinstvom a živočíšstvom, sa nazýva biotop.

abiotické zložky prostredia — neživé zložky prostredia (hornina, pôda, voda, vzduch, slnečné žiarenie) vytvárajúce podmienky na život rastlinných i živočíšnych organizmov. V krajine sa uplatňujú rôznymi spôsobmi: skaly ovplyvňujú vzdušné prúdenie; horské hrebene môžu zachytávať zrážky a vyvolať dažďový tieň; ľadovce sú významným geomorfologickým a mezoklimatickým činiteľom; vodné toky, jazerá a rybníky patria k najvýznamnejším zložkám krajín atď.

abiotický [gr.] — neschopný života, bez života; všetky fyzikálne a chemické vlastnosti prostredia, t. j. vzduchu, vody a pôdy.

abiotický komplex krajiny — integrovaný súbor abiotických zložiek prostredia.

abundancia [lat.] — početnosť; počet jedincov rastlinného alebo živočíšneho druhu (rodu alebo čeľade) na jednotku plochy alebo objemu, napr. počet bukov lesných na 1 km², počet dafnií v 1 m³ vody.

aerób [gr.], aeróbny organizmus — organizmus potrebujúci na život nevyhnutne kyslík, t. j. vzdušné prostredie. Nedostatok kyslíka sa v organizme prejavuje už pri poklese jeho obsahu vo vzduchu na 10 %, pri poklese na 5 % sa mnohé organizmy dusia. Aeróbne sú nižšie huby a plesne, mikroorganizmy, ktoré sa delia na striktne (prísne, obligátne) aeróbne (rastú len v prítomnosti kyslíka), fakultatívne aeróbne (rastú aj v prítomnosti, aj v neprítomnosti kyslíka, zvyčajne však lepšie v jeho prítomnosti) a mikroaerofilné (sú anaeróbne, znášajú však malé množstvo kyslíka a rastú pri tlaku kyslíka, ktorý je nižší ako atmosférický), ako aj všetko živočíšstvo a vyššie rastlinstvo. Termín zaviedol L. Pasteur. Opak: anaerób.

aerosól [gr. + lat.], aerodisperzia — disperzná sústava tvorená kvapalnou alebo tuhou fázou rozptýlenou v plynnom prostredí. Disperzia kvapaliny v plyne sa nazýva hmla (rozmer častíc 10⁻⁶ – 10⁻³ cm), disperzia tuhej látky v plyne dym (10⁻⁷ – 10^–3 cm) alebo prach (s časticami väčšími ako 10⁻³ cm). Aerosól, v ktorom je súčasne s tuhou fázou prítomná aj kvapalná fáza vznikajúca kondenzáciou pár na povrchu tuhých častíc, sa nazýva smog (→ atmosférický aerosól). Zaujímavým príkladom aerosólu s tuhou fázou (kryštáliky ľadu) sú oblaky typu cirus a aerosólu s kvapalnou fázou (kvapky vody) oblaky typu kumulus. Aerosóly sa používajú v poľnohospodárstve (umelý postrek) i v priemyselnej výrobe (čistenie vzduchu a plynných zmesí). Rozšírené je aj používanie výrobkov spotrebnej chémie a liečiv vo forme aerosólu na ošetrenie kože, slizníc a obnažených tkanív i na inhalácie.

aklimatizácia [gr. > lat.] — prispôsobovanie sa organizmov novému, cudziemu prostrediu, predovšetkým zmeneným klimatickým podmienkam, druh adaptácie. Komplexná reakcia organizmu na pravidelne sa opakujúce zmeny atmosférického prostredia, resp. na trvalú zmenu klimatických podmienok s cieľom vytvoriť si nový, optimálny funkčný stav. Schopnosť aktívne sa prispôsobovať novým podmienkam je jedným z charakteristických znakov živého organizmu. Na rozdiel od naturalizácie nastáva pri aklimatizácii aj zmena dedičnosti organizmu, teda aklimatizované rastliny alebo zvieratá v nových podmienkach nielen rastú, ale sa aj rozmnožujú a dávajú plodné potomstvo. Možnosť a trvanie aklimatizácie závisí od stupňa zmeny klimatických podmienok, dôležitých fyziologických zmien (napr. zvýšenie alebo zníženie látkovej premeny, utvorenie alebo odbúranie tukovej vrstvy), ako aj od schopnosti organizmu rozmnožovať sa v zmenených klimatických podmienkach. Pri teplokrvných živočíchoch spočíva v prispôsobení termoregulácie novým podmienkam, pri studenokrvných sa posúva hranica letálnych teplôt i vplyvu teplôt na životné procesy, čo sú v značnej miere vrodené možnosti adaptácie.

Každý druh, odroda alebo plemeno má inú schopnosť aklimatizácie, niektoré nemožno aklimatizovať vôbec. Pri aklimatizácii rastlín a živočíchov ide spravidla o zámernú činnosť človeka prenášajúceho úžitkové rastliny a živočíchy do prostredia, ktoré nie je pôvodné a má menej priaznivé klimatické podmienky (množstvo zrážok, priebeh teplôt počas dňa a roka, dĺžka slnečného svitu, dĺžka vegetačného obdobia), napr. aklimatizácia (presídlenie) bažanta poľovného, Phasianus colchicus, v strednej Európe. Trvalá aklimatizácia sa dosahuje novošľachtením, pri ktorom sa získavajú odrody organizmov schopné produkcie aj v nepriaznivých podmienkach, napr. nové odrody rastlín, ktoré sú pôvodné v teplejších oblastiach, sa pestujú v chladnejších oblastiach (→ introdukcia).

U človeka nastáva aklimatizácia vtedy, keď sú vplyvy vonkajšieho prostredia také intenzívne, že prekračujú kapacitu bežných homeostatických reakcií. Organizmus sa vtedy prispôsobuje jednému (tlak, teplota alebo vlhkosť vzduchu) alebo celému komplexu zmenených klimatických faktorov. Dostáva sa do stresovej situácie, mobilizujú sa jeho energetické zdroje s cieľom zachovať homeostázu. Keď tieto záťažové situácie zvládne, intenzita reakcií sa znižuje. Napr. pri aklimatizácii na vysoké teploty nastáva zvýšené potenie; pri aklimatizácii na vysokohorské prostredie sa organizmus vyrovnáva so zníženým množstvom kyslíka zrýchlením frekvencie dýchania a srdcovej činnosti. Aklimatizačné procesy sú pritom reverzibilné a po návrate do pôvodného prostredia postupne ustupujú.

aglomerácia [lat.] — nahromadenie, zhluk;

1. ban. proces spekania jemnozrnných rúd alebo ich koncentrátov (zmiešaných s palivom a s vhodnými prísadami) na kusové pri vysokých teplotách, pričom sa menia aj vlastnosti aglomerovaných materiálov, predovšetkým chemické. Vyrobený aglomerát je určený na ďalšie hutnícke spracovanie. Aglomerácia sa uplatňuje najmä pri úprave chudobných železných rúd;

2. geogr. kompaktné rozsiahle zoskupenie sídel navzájom spojených rozmanitými intenzívnymi vzťahmi (výrobnými, pracovnými, kultúrno-bytovými, rekreačnými) do zložitého mnohokomponentového dynamického systému. Dôsledok prudkej industrializácie, ktorá núti obyvateľstvo zoskupovať sa vo veľkom množstve na určitom mieste. Rozlišuje sa mestská aglomerácia, ktorá vzniká združovaním viacerých okolitých sídelných celkov do jedného mestského útvaru (napr. Bratislava), sídelná aglomerácia, pri ktorej sa zhluk obyvateľstva tvorí premiestnením priemyselnej výroby z veľkých mestských aglomerácií do voľnejších priestorov (Žiar nad Hronom, Košice), a priemyselná aglomerácia, ktorá je dôsledkom sústredenia rôznych druhov výroby do jedného územného celku.

agrobiocenóza [gr.], agrocenóza — spoločenstvo rastlín (kultúrnych i burinových), živočíchov a mikroorganizmov vyskytujúcich sa na poľnohospodársky obhospodarovaných pôdach. Udržiava sa len opakovanými technickými zásahmi. Ak sa agrobiocenóza ponechá bez zásahov, začnú sa v nej uplatňovať autoregulačné mechanizmy a ich ďalší vývoj smeruje k obnove pôvodného spoločenstva. Pre vegetáciu a faunu poľných agrobiocenóz sú charakteristické tieto znaky: 1. povrchové živočíšstvo má na poliach vplyvom pravidelnej agrotechnickej údržby a zberu zabezpečenú potravu a úkryty len dočasne; 2. agrobiocenóza sa vyznačuje jednoduchou druhovou štruktúrou; 3. zoocenózy sa môžu skladať nielen z domácich a pôvodných, ale aj z cudzích a zo zavlečených druhov (napr.: pásavka zemiaková, Leptinotarsa decemlineata); 4. agrobiocenóza ako monokultúra umožňuje existenciu len obmedzeného počtu druhov; 5. druhovo ochudobnené zoocenózy sa môžu vyznačovať veľkou početnosťou jedincov. Niektoré druhy sa masovo premnožujú a stávajú sa významnými hospodárskymi škodcami; 6. striedanie plodín sa v zoocenózach prejavuje tým, že polyfágne druhy sú ovplyvňované menej ako druhy oligofágne a monofágne. Takéto druhy sa môžu udržať v agrobiocenóze len vtedy, ak majú krátke obdobie vývoja a dostatočnú pohyblivosť, takže môžu prenikať do iných vhodných porastov.

agrocenóza [gr.] → agrobiocenóza

agrochemikálie [gr.] — syntetické chemické látky a ich zmesi používané v poľnohospodárstve a lesníctve. Patria sem priemyselné hnojivá, pesticídy, stimulátory a inhibítory rastu rastlín, látky na výživu zvierat (napr. močovina, polyglykoly, esenciálne aminokyseliny a petroproteíny) a konzervačné a dezinfekčné látky.

agregátny druh, agregát — biol. taxonomická kategória používaná na lepšie sprehľadnenie systému ťažko odlíšiteľných rastlinných druhov, ktoré netriedi, len ich podľa vzájomnej blízkosti spája do jednej skupiny, teda agregátu. Je to nezáväzné označenie na čisto praktické účely. Agregátny druh sa označuje najstaršími druhovými menami a namiesto uvádzania autora sa dáva skratka agg., napr. lipkavec mäkký agg., žerušnica lúčna agg. ap.

agroekológia [gr.] — časť ekológie skúmajúca vzájomné vzťahy v biocenózach na obrábaných poliach a ich vzťahy k okolitej krajine, vplyvy agrotechniky na agrobiocenózy; rieši problémy ich syntézy z poľnohospodárskych a ekologických hľadísk.

agroekosystém [gr.] — ekol. funkčná jednotka agrobiocenózy a poľnohospodárskeho pozemku; umelý krátkodobý živý systém veľmi labilnej povahy a udržiavaný len opakovanými agrotechnickými zásahmi. Na dosiahnutie požadovaného účelu vyžaduje mnoho dodatkovej energie. Človek usmerňuje fungovanie agroekosystému na maximálnu produkciu biomasy (najvyšší výnos, úrodu), pestovanej rastliny alebo chovaného zvieraťa. Všeobecný termín agroekosystém označuje poľnohospodárske ekologické systémy, v ktorých na vrchole energetickej pyramídy je človek uzatvárajúci trofické reťazce.

agrofytocenóza [gr.] — ekol. spoločenstvo poľných rastlín, ktoré tvorí porast: kultúrne rastliny (plodiny) a burinové druhy (buriny). Niekedy sa za jednu agrofytocenózu pokladá celý sled kultúr v rotačnom cykle na jednej parcele. Pri hodnotení agrofytocenózy sa uprednostňuje zloženie burinového spoločenstva.

alelomimetické správanie živočíchov — ekol. prejavy sociálneho správania skupiny, v ktorej jeden živočích napodobňuje správanie druhého, pričom pri obidvoch živočíchoch je zjavná rozličná intenzívna vzájomná stimulácia tohto správania. Alelomimetické správanie živočíchov je typické len pre tie druhy, ktorých senzorický aparát je schopný vnímať jedinca vlastného druhu alebo skupiny; charakteristické je pre isté druhy rýb (napr. sleďovité), ktoré sa koordinovane pohybujú v húfoch, pre mnoho druhov vtákov lietajúcich a zhromažďujúcich sa v kŕdľoch, a najmä pre skupinovo žijúce cicavce. Pri bezstavovcoch sa vyskytuje zriedkavo, výnimkou sú niektoré druhy mravcov pohybujúcich sa v skupine a vzájomne sa dotýkajúcich tykadlami.

alelopatia [gr.] — vzájomný vzťah medzi organizmami, keď jeden jedinec vytvára a vylučuje do prostredia toxické látky negatívne vplývajúce na jedinca iného druhu. Pri vyšších rastlinách vylučovanie fyziologicky účinných látok väčšinou nepriamo pôsobiacich na ostatné druhy rastlín. Podľa účinku pôsobenia sa tieto látky delia na alelopatiká (kolíny), ktoré pôsobia nepriaznivo na vyššie rastliny, a fytoncídy, ktoré pôsobia toxicky na mikroorganizmy. Známe sú alelopatické vzťahy medzi kultúrnymi rastlinami a burinami (→ amenzalizmus).

kalamita [lat.] — nepriaznivý stav alebo udalosť primárne zapríčinená nadmerným alebo nedostatočným výskytom niektorého činiteľa prírodného prostredia (napr. snehová kalamita, veterná kalamita, lykožrútová kalamita) alebo vznikajúca sekundárne v dôsledku primárnej kalamity alebo inej príčiny (dopravná kalamita); prenesene aj nepriaznivý stav alebo udalosť v hospodárskej alebo v ekonomickej oblasti (finančná kalamita).

V ekológii sa pod kalamitou rozumie najvyšší stupeň premnoženia škodcu (napr. hraboša poľného Microtus arvalis, obaľovača smrekovcového Zeiraphera griseana, lykožrúta smrekového Ips typographus a i.), ktorého početnosť už dosiahla vrchol a jeho hubenie sa stáva veľmi nákladné. Premnoženie určitého druhu škodcu je jedným z činiteľov zapríčiňujúcich lesnú kalamitu, t. j. nepriaznivý stav lesných porastov alebo celých lesných komplexov, resp. poškodenie lesa väčšieho rozsahu. Lesná kalamita môže byť spôsobená abiotickými (napr. hrubá námraza, ťažký sneh, dlhotrvajúce sucho, silný vietor), biotickými (premnoženie niektorých druhov hmyzu a stavovcov, nadmerný výskyt drevokazných húb) alebo antropogénnymi činiteľmi (napr. nelegálny výrub stromov, znečistenie ovzdušia a pôdy). Poškodenie môže vzniknúť jednorazovo na celom lesnom poraste či na jeho časti alebo sa tvorí postupne (napr. pri premnožení určitého druhu hmyzu, pri pôsobení vetra, ktorý počas jedného alebo viac rokov poškodzuje jednotlivé stromy za vzniku vývratov a zlomov). Často pôsobia viaceré škodlivé činitele súčasne alebo sa navzájom podmieňujú (napr. v smrekových porastoch poškodených rozsiahlou veternou kalamitou dochádza k premnoženiu podkôrneho hmyzu). Kalamitu môže vyvolať aj nesprávne hospodárenie v lesoch (nevhodné zakladanie obnovných prvkov, nevhodný postup obnovy, zanedbanie výchovy a hygieny porastov ap.). V posledných desaťročiach v dôsledku extrémov počasia a imisného zaťaženia narastá počet i rozsah lesných kalamít, pričom najrozsiahlejšie kalamity zapríčiňuje vietor. Veterné kalamity sa opakujú vo viacročných periódach a postihujú lesy celej Európy. Slovensko postihla rozsiahla veterná kalamita v novembri 2004 a poškodila okolo 330-tis. hektárov lesných pozemkov (najviac boli postihnuté lesné spoločenstvá Tatranského národného parku a Národného parku Nízke Tatry), objem kalamitného dreva dosiahol 4,7 – 5,3 milióna m³. Kalamity výrazne narúšajú obhospodarovanie lesov, ich následkom sa zvyšuje množstvo náhodných ťažieb, ktoré v niektorých oblastiach Slovenska dosahuje 90 – 100 % z podielu úmyselných ťažieb stanovených programom starostlivosti o lesy (do 2010 označovaný ako lesný hospodársky plán).

kalcifyt [lat. + gr.] — vápnomilná rastlina, ktorá rastie na rendzine alebo na iných typoch vápenatých pôd, napr. vápnička skalná (Kernera saxatilis).

kalcifóbny [lat. + gr.] — biol., ekol. označenie organizmu (rastliny alebo živočícha), ktorý sa vyhýba vápenatej pôde a vode a preferuje kyslé pôdy a vody, napr. brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus). Opak: kalcifilný.

kohorta [lat.] —

1. demogr. skupina jedincov prežívajúcich rovnakú významnú udalosť v rovnakom časovom úseku. Termín sa spravidla používa v podobnom zmysle ako generácia, nie však z hľadiska rovnakého veku, ale z hľadiska prežívania sledovaných demografických udalostí, napr. súbor jedincov, ktorí uzatvorili sobáš v jednom kalendárnom roku, tvorí sobášnu kohortu, súbor narodených detí prvého poradia v danom kalendárnom roku tvorí kohortu narodených prvého poradia. Niekedy sa kohorta nepresne používa v užšom význame ako synonymum pojmu generácia alebo v širšom význame, keď okrem vlastného významu zahŕňa aj pojem generácia;

2. biol., ekol. vedľajšia taxonomická jednotka v klasifikácii živočíchov zvyčajne medzi triedou a radom, prípadne medzi infraradom a čeľaďou, v klasifikácii rastlín niekedy zaraďovaná medzi divíziu (kmeň) a triedu; populácia, ktorú tvoria jedince tej istej generácie, aj skupina jedincov narodená (vyklíčená) v určitom časovom úseku. Termín kohorta sa používa napr. pri rozboroch populačných vzoriek a pri určení vekovej štruktúry populácie, keď nie je známy presný vek jedincov, známe je však obdobie ich narodenia (vyklíčenia). Označuje sa symbolom K a číselným indexom poradového čísla kohorty, napr. pri hlodavcoch patria do K₀ jedince narodené v minulom roku, do K₁ jedince narodené na jar, do K₂ jedince narodené v lete a do K₃ jedince narodené na jeseň;

3. hist., voj. lat. cohors, množné číslo cohortes — v Rímskej ríši:

a) podjednotka rímskej légie. Kohorty začali vznikať ako taktické bojové jednotky koncom 2. stor. pred n. l. po vojenskej reforme Gaia Maria. Každá kohorta sa delila na tri manipuly, každý manipul na dve centúrie, 10 kohort tvorilo jednu légiu. V závislosti od počtu mužov v centúriách (pôvodne 100, inokedy 60 – 120) mala kohorta okolo 600 mužov (pešiakov a jazdcov). V pochodovom i v stálom tábore mali kohorty presne vyčlenené miesto. Označovali sa poradovým číslom, pričom prvá sa vždy považovala za najlepšiu a najskúsenejšiu a ďalšie za menej skúsené. V období raného cisárstva na konci 1. stor. pred n. l. dosahovala prvá kohorta až 800 mužov a delila sa na 5 centúrií. Kohorty sa označovali zástavou (vexillum), ktorú niesol vexillarius, a nazývali sa podľa spôsobu boja, napr. pešia (cohors peditata), jazdecká (cohors equitata) a lukostrelecká (cohors sagittariorum) kohorta, podľa kmeňov, resp. podľa národov, z ktorých príslušníkov boli zostavené, napr. galská (cohors Gallorum) a hispánska (cohors Hispanorum) kohorta, alebo podľa cisárov, za ktorých vlády vznikli, napr. Flaviova (cohors Flavia), Trajánova (cohors Traiana) a Antoninova (cohors Antoniniana) kohorta. V období cisárstva vzniklo viacero druhov pomocných kohort, ktoré boli vytvorené z príslušníkov miestnych spojeneckých kmeňov (→ auxíliá), na ich čele stáli prefekti;

b) prétoriánska kohorta (cohors praetoria aj praetoriana; aj prétoriánska garda) — pôvodne osobná stráž vojvodcu pri vojenskom ťažení, počas vlády cisára Augusta tvorili prétoriánske kohorty gardové oddiely rímskeho vojska chrániace cisára. Pôvodne boli rozmiestnené mimo Ríma, za cisára Tiberia umiestnené v kasárňach (castra praetoria; aj prétoriánsky tábor) na juhovýchodnom okraji mesta; → prétoriáni. Ako priateľská kohorta (cohors amicorum) sa prenesene označovala skupina priateľov cisára, z ktorej postupne vznikol jeho poradný orgán;

c) jednotky zabezpečujúce poriadok a bezpečnosť v hlavnom meste Rímskej ríše v Ríme, kde pôsobili mestská kohorta, kohorta hasičov a kohorta dobrovoľníkov (cohortes voluntariorum) utvárané podľa potreby. Tri mestské kohorty (cohortes urbanae) utvoril cisár Augustus okolo 13 pred n. l. Každá mala 500 mužov, za cisára Vitellia 1 000 a za Severa 1 500, každej velil tribún, všetky kontroloval senátor vymenovaný do funkcie mestského prefekta (praefectus urbi). Ich základňou bol prétoriánsky tábor v Ríme. Niekedy boli posielané aj do iných miest, napr. do Kartága na ochranu obilia či do Lugdunu (dnešný Lyon) na ochranu mincovne. Sedem kohort hasičov či nočných strážcov predstavovalo stálu hasičskú posádku (cohortes vigilum; lat. vigil = strážca, hasič) zriadenú cisárom Augustom po požiari Ríma (6 n. l.). Každá mala 500, neskôr 1 000 mužov na čele s tribúnom, všetky podliehali veleniu prefekta (praefectus vigilum);

4. prenesene záujmovo alebo účelovo prepojené väčšie množstvo ľudí, skupina.

koevolúcia [lat.] — dlhodobý spoločný vývoj organizmov na Zemi počas jednotlivých geologických období, ktorý prebiehal pri druhoch navzájom viazaných nejakými medzidruhovými vzťahmi (vzájomná koadaptácia). Často ide o vzťah rastlina – živočích.

anoxia [gr.], anoxia — absolútny nedostatok kyslíka v tkanivách. Znížený parciálny tlak kyslíka v organizme alebo v jeho častiach (orgánoch) sa označuje ako hypoxia. Vyskytuje sa len v extrémnych patologických situáciách, najmä v terminálnych stavoch. Príčinami sú nedostatočné sýtenie hemoglobínu kyslíkom v pľúcach (anoxická anoxia), znížená schopnosť hemoglobínu viazať kyslík (anemická anoxia), poruchy srdcovo-cievneho systému vedúce k zníženiu prekrvenia tkanív (stagnačná anoxia).

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T₂ (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T₁ (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

karanténa [fr., tal.] —

1. lek., veter. dočasná izolácia, dočasné obmedzenie voľnosti pohybu osôb alebo zvierat postihnutých infekčnou chorobou alebo hromadne sa vyskytujúcim prenosným ochorením, resp. osôb alebo zvierat podozrivých z takéhoto ochorenia. Pri vysoko infekčných chorobách (napr. mor a SARS) predstavuje karanténa najvyšší stupeň karanténnych opatrení. Dĺžka karantény sa stanovuje na základe inkubačnej doby príslušnej choroby a vykonáva sa na základe rozhodnutia lekára alebo orgánu verejného zdravotníctva, pri zvieratách na základe rozhodnutia veterinárneho lekára alebo orgánu štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Termín karanténa pochádza z francúzskeho slova quarantaine (štyridsiatka) a pôvodne označoval obdobie 40 dní, počas ktorých v prípade podozrenia, že sa na palube lode nachádza nakazená osoba, bola loď pred vplávaním do prístavu zadržaná a musela byť 40 dní odstavená na určenom mieste prístavu bez kontaktu s pobrežím. Túto procedúru aplikoval napr. už v 14. stor. chorvátsky Dubrovník, ktorý sa tak chránil pred zavlečením moru;

2. zariadenie na izoláciu osôb (napr. nemocničná karanténa) alebo zvierat (napr. karanténna maštaľ) postihnutých infekčnou chorobou, resp. podozrivých z ochorenia na takúto chorobu;

3. fytopatol. súbor preventívnych, kontrolných, izolačných a eradikačných opatrení s cieľom zabrániť výskytu, potlačiť, zachovať alebo eradikovať populáciu škodlivého organizmu na určitom území (→ karanténne škodlivé organizmy);

4. inform. izolácia súboru podozrivého z napadnutia počítačovým vírusom, ktorej cieľom je zabrániť šíreniu vírusu do ďalších súborov. Podozrivý súbor je premiestnený z pôvodného adresára do špeciálneho adresára, t. j. nachádza sa v stave, akoby pre iné aplikácie (programy) neexistoval. Súbor uložený v karanténe možno antivírusovým programom analyzovať, v prípade falošného poplachu ho možno vrátiť do pôvodného adresára, vírus možno zo súboru odstrániť (ak je to možné) alebo súbor možno zmazať.

kafiléria [nem.], asanačný veterinárny ústav — spracovateľský závod zabezpečujúci spracovanie vedľajších živočíšnych produktov, ktoré nie sú určené na ľudskú spotrebu, schválený príslušným orgánom veterinárnej správy a podliehajúci veterinárnej kontrole. Od 2002 (v súlade s nariadením Európskeho parlamentu) je termín kafiléria nahradený termínom spracovateľský závod kategórie 1, kategórie 2 alebo kategórie 3, a to podľa kategorizácie vedľajších živočíšnych produktov (materiál kategórie 1, 2 a 3) s ohľadom na výšku rizika, ktoré predstavujú pre zdravie ľudí a zvierat, ako aj pre životné prostredie. V súčasnosti sa termínom kafiléria zvyknú označovať len spracovateľské závody kategórie 1 a 2, ktoré spracúvajú vedľajšie živočíšne produkty, a to materiál kategórie 1 (uhynuté prežúvavce, spoločenské, pokusné a cirkusové zvieratá, zvieratá zo zoologickej záhrady) a kategórie 2 (uhynuté ostatné hospodárske zvieratá). V kafilérii musia byť tieto vedľajšie živočíšne produkty bezodkladne spracované schválenou spracovateľskou metódou. Technologické podmienky a hygienické požiadavky spracovania vedľajších živočíšnych produktov vzhľadom na ich zaradenie v príslušnej kategórii zohľadňujúcej ich rizikovosť, ako aj ďalšie možné nakladanie s nimi i so získanými odvodenými produktmi (ich použitie alebo zlikvidovanie musí byť v súlade s požiadavkami ochrany životného prostredia vzťahujúcimi sa na skládkovanie a spaľovanie odpadu) určujú príslušné nariadenia Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie i komisie EÚ. Samotné spracovanie vedľajších živočíšnych produktov prebieha rôznymi štandardnými alebo alternatívnymi spracovateľskými metódami, pri ktorých sa vyžaduje dodržiavanie určitých parametrov (napr. veľkosť spracúvaných častíc, teplota, tlak, čas). Napr. pri štandardnej spracovateľskej metóde 1 (tlaková sterilizácia), ktorá sa využíva najmä na spracovanie tiel uhynutých zvierat, musí byť priemer častíc po rozdrvení spracúvanej masy menší ako 50 mm a počas sterilizácie v trvaní 20 min tlak 0,3 MPa a teplota minimálne 133 °C. Z takto spracovanej masy sa sušením a lisovaním získavajú mäsovo-kostná múčka a kafilérny tuk. Dôležitou súčasťou celého technologického procesu spracovania vedľajších živočíšnych produktov je zachytávanie bridových pár, ktoré sú potenciálnym zdrojom zápachu. Získané odvodené produkty z materiálu kategórie 1 sa likvidujú spálením alebo spoluspálením (napr. v cementárňach) alebo sa pridávajú ako aditívum do peliet na vykurovanie, živočíšny tuk sa spracúva v oleochemickom priemysle. S povolením orgánu veterinárnej správy sa odvodené produkty z materiálu kategórie 2 môžu používať ako hnojivá alebo sa spracúvajú v oleochemickom priemysle. Len odvodené produkty z materiálu kategórie 3 (spracované živočíšne bielkoviny) sa môžu použiť aj ako kŕmne suroviny do kŕmnych zmesí pre spoločenské zvieratá a ryby. Prevádzkové priestory kafilérie musia byť vybudované tak, aby ich bolo možné účinne čistiť a dezinfikovať, musia byť vybavené zariadeniami na osobnú hygienu zamestnancov a vhodnými mechanizmami na ochranu proti škodcom.

kanibalizmus [indiánske jazyky > špan.] —

1. antropofágia, ľudožrútstvo — konzumovanie ľudského tela alebo jeho častí inými ľuďmi. Kanibalizmus sa v rozličných formách praktizoval na rôznych stupňoch vývoja ľudskej spoločnosti od najstarších čias až po súčasnosť na väčšine obývaných území. Rozlišuje sa potravný a psychopatický kanibalizmus. Habituálny potravný kanibalizmus (ľudské mäso sa pokladalo za bežnú potravu) bol spočiatku prirodzenou súčasťou ľudského života. Postupným vývojom bol zavrhnutý, zakázaný a trestný. Napriek tomu sa však aj v súčasnosti vyskytuje u niektorých prírodných národov rituálny potravný kanibalizmus ako súčasť celého komplexu náboženských a sociálnych zvykov, keď sa časti ľudského tela konzumujú napr. s vierou, že na konzumenta prejdú vlastnosti skonzumovanej časti (zjedenie srdca dodá smelosť, zjedenie mozgu rozum a i.), ďalej z pomsty ap. Jeho zvláštnou formou je takzvaný endokanibalizmus spočívajúci v konzumovaní určitých vybraných častí tela zomretých rodičov. V minulosti viedol kanibalizmus k rozšíreniu neurodegeneratívnej choroby mozgového tkaniva (→ Creutzfeldtova-Jakobova choroba) medzi pôvodnými obyvateľmi Novej Guiney, ktorí po víťaznom boji konzumovali mozog porazených nepriateľov. Núdzový potravný kanibalizmus sa vyskytuje sporadicky v extrémnych situáciách (hladomor, vojny, prírodné katastrofy, dlhodobá izolácia skupiny ľudí bez dostatku potravy) s cieľom prežiť hladovanie. Psychopatický kanibalizmus sa sporadicky objavuje u psychopatických osôb ako výraz rezignácie na plnenie vysoko nastavených hodnotových kritérií kultúrneho a spoločenského života; konzumovanie častí vlastného tela sa nazýva autokanibalizmus;

2. zool. požieranie jedincov v rámci jedného, resp. príbuzného druhu najčastejšie pre nedostatok potravy napr. pri premnožení. Kanibalizmus sa vyskytuje pri niektorých druhoch hmyzu (tzv. sexuálny kanibalizmus napr. pri snovačke jedovatej, Latrodectus hasselti, a modlivke zelenej, Mantis religiosa; samičky po kopulácii požierajú samčeky), ako aj pri stavovcoch (tzv. veľkostno-štrukturálny kanibalizmus napr. pri sysľovi Beldingovom, Urocitellus beldingi, väčšie jedince požierajú menšie; tzv. rodinný kanibalizmus napr. pri diviakovi lesnom, Sus scropha, dospelé jedince požierajú vlastné mláďatá; tzv. vnútromaternicový kanibalizmus napr. pri salamandre škvrnitej, Salamandra salamandra, embryá v maternici sa požierajú navzájom).

Kanibalizmus sa vyskytuje aj vo veľkochovoch hydiny a prasiat ako porucha skupinového správania v dôsledku psychickej záťaže, resp. ako zlozvyk, pri ktorom sa jednotlivé zvieratá navzájom napádajú a zraňujú (pri hydine sa prejavuje ozobávaním peria, kloaky, behákov a hlavy, pri prasatách obhrýzaním chvostíkov a uší).

klon [gr.] —

1. genet., biol. a) populácia geneticky identických buniek, ktorá vznikla nepohlavným rozmnožovaním (delením) z jednej pôvodnej bunky (→ bunková línia);

b) organizmy (rastliny, huby, živočíchy), ktoré vznikli nepohlavným rozmnožovaním a majú rovnaký genotyp a fenotyp ako rodičovský jedinec;

c) pri živočíchoch jedinec s rovnakým genotypom ako východiskový jedinec, vznikol zámerným, umelým zásahom do vývinu bunky vajíčka alebo ako výsledok izolovaného vývoja buniek embrya oddelených v ranom štádiu jeho vývinu (→ klonovanie, význam 1);

d) klon deoxyribonukleovej kyseliny (DNA) — súbor identických molekúl, fragmentov alebo úsekov DNA pripravených in vitro z rekombinantných molekúl DNA zavedených do hostiteľských buniek; aj populácia buniek obsahujúcich identické rekombinantné molekuly DNA (→ klonovanie, význam 2);

2. prenesene napodobnenina.

acidifikácia [lat.] —

1. ekol. proces, pri ktorom dochádza k okysľovaniu zložiek prostredia. Napr. v dôsledku využívania fosílnych palív (uhlie, ropa) a rozvoja priemyslu a dopravy sa do ovzdušia dostáva veľké množstvo kyslých zlúčenín síry, uhlíka a dusíka, ktoré v ňom reagujú s vodnými kvapôčkami a vytvárajú kyslý dážď alebo sedimentujú (suchý spad). Predpokladá sa, že bez pričinenia človeka by zrážky v Európe vďaka prirodzenej prítomnosti oxidu siričitého, oxidu uhličitého a oxidov dusíka v atmosfére mali hodnotu pH 4,8 – 5,3. Za obdobie 1955 – 72 poklesla hodnota pH zrážok nad str. a sev. Európou na hodnotu 4,5. Na Slovensku sa pH pohybuje na okraji tejto hodnoty, pričom na Chopku (Nízke Tatry) boli namerané hodnoty okolo 4,3, v podkorunných zrážkach v smrečinách klesajú hodnoty niekde až na 3,5 (veľmi kyslá oblasť) a v zrážkach stekajúcich po kmeňoch smrekov až na 2,3 – 2,4. Takto okyslené zrážky acidifikujú pôdu (pokles o 0,5 – 1,0 jednotky pH) a povrchové vody (pri hodnote pH pod 5,75 hynú raky, pri nižšej hodnote ako 4,5 nastáva úhyn všetkých rýb) a spôsobujú urýchlenú koróziu, veľkoplošné odumieranie lesov a diaľkovým prenosom miliardové škody všetkým štátom bez rozdielu. So znižovaním využívania tuhých fosílnych palív na premenu energie v elektrárňach a teplárňach sa trend acidifikácie v Európe v posledných rokoch výrazne spomalil. Koncom decembra 2016 nadobudla na Slovensku (podobne ako v ostatných členských štátoch Európskej únie) účinnosť smernica Európskej únie (Smernica Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie 2284), ktorej cieľom je zníženie národných emisií látok znečisťujúcich ovzdušie, medzi ktorými sú aj látky zapríčiňujúce acidifikáciu zložiek prostredia;

2. pedol. acidifikácia pôdy → okysľovanie pôdy.

alochtónny [grécky] — cudzieho pôvodu, zavlečený, prenesený z cudzieho územia.

Najčastejšie sa takto označuje nepôvodný druh, populácie rastlín alebo živočíchov pochádzajúce z inej biogeografickej oblasti alebo biotopu, než v akom sa v súčasnosti vyskytujú (vyskytujú sa za hranicami svojho pôvodného rozšírenia). Nepôvodné, cudzorodé organizmy, ktoré sa vyvinuli alebo vznikli na inom mieste, sa z neho aktívne alebo pasívne dostali na miesta svojho terajšieho výskytu. Napr. spriadač americký pochádza zo Sev. Ameriky, hrdlička záhradná patrí k faune Indie. Termín sa používa aj v iných odboroch, napr. v mineralógii, archeológii a geológii, na označenie javu, ktorý je cudzí na území, v ktorom sa vyskytuje, vznikol vo viac alebo menej vzdialenom prostredí od miesta svojho súčasného výskytu (niektoré druhy hornín, minerálov, pôd a i.); opak: autochtónny.

alometria [gr.] — pravidelná zmena proporcií živočíšneho alebo ľudského organizmu, ku ktorej dochádza na základe rozdielnej rýchlosti rastu jednotlivých orgánov alebo častí tela. Na dosiahnutie formy dospelosti musí byť pomer medzi rastom formy jednotlivých komponentov a celého organizmu rozdielny.

klimax [lat.] — najvyšší stupeň, vrcholná fáza určitého procesu, vyvrcholenie;

1. ekol. konečné štádium vývoja (sukcesie) rastlinného spoločenstva s príslušnou biocenózou. Má zvyčajne najväčšiu druhovú rozmanitosť, najviac potravinových väzieb a vyznačuje sa i veľkou stabilitou, produkciou, najekonomickejším kolobehom látok a jednosmerným energetickým tokom. Trvá, pokým sa napr. vplyvom prírodnej katastrofy alebo človeka nezmenia ekologické faktory. Rozlišuje sa klimatický klimax (určený klímou) a edafický klimax (vplyv vlastností pôdy prevláda nad vlastnosťami klímy). Na území Slovenska sú klimaxom napr. zmiešaný opadavý les a smrečina (nižšie nadmorské výšky), porasty kosodreviny (subalpínske pásmo) a alpínske lúky (alpínske pásmo);

2. lek. → klimaktérium;

3. lit. štylistická figúra vyjadrujúca postupné stupňovanie, zosilňovanie významu prostredníctvom slov alebo slovných spojení blízkeho významu, napr.

Pred domom mať, rodina i celý svet známy

obhŕkli ho dokola; vitaj medzi nami!

(J. Botto: Smrť Jánošíkova)

Opakom klimaxu je → antiklimax.

abrázia [lat.] — zoškrabovanie, odškrabovanie, obrusovanie, vyhladzovanie;

1. geol. v širšom význame modelovanie zemského povrchu vodou (morská alebo riečna abrázia), ľadovcom (→ ľadovcové procesy a formy) alebo vetrom (→ korázia). V užšom význame erózna činnosť morského alebo jazerného príboja na pobreží, rozrúšanie pobrežia príbojom a morskými prúdmi. Voda naráža na pobrežné skalné steny, pričom v puklinách stláča vzduch, ktorý opäť vysáva pri odtoku. Ustavičným opakovaním tohto procesu sa horniny rozrúšajú a utvára sa z nich sutina, ktorú vlny posúvajú smerom do vodnej panvy a späť k brehom. Účinky príbojového nárazu zväčšuje vodou zmietaná sutina. Abrázia závisí od strmosti brehu i od tvrdosti, puklinovitosti a uloženia hornín. Najvýraznejšia je na vrstvách so sklonom od mora smerom k pevnine. Na plochých pobrežiach vniká príbojová vlna ďaleko na pevninu a neprejavuje sa deštrukčne. Významnú ochrannú protiabráznu funkciu majú brehové porasty z drevín ako vŕba, topoľ, jelša, javor, jaseň a lipa;

2. lek. abrasio – v ženskom lekárstve → kyretáž, v zubnom lekárstve abrázia zuba – zubný defekt vznikajúci opotrebovaním jedného alebo skupiny zubov. Rozlišuje sa fyziologická abrázia, pri ktorej ide o obrusovanie horných a dolných zubov v staršom veku, a patologická abrázia, ktorá vzniká pri nočnom škrípaní zubov (bruxizmus), pri chybách zhryzu, u fajčiarov fajok ap.;

3. stroj. obrusovanie povrchov strojov, zariadení alebo stavieb unášanými zrnkami tuhých materiálov, ktoré narážajú na povrch alebo sa po ňom posúvajú (napr. obrusovanie vnútorných plôch potrubí unášanými tuhými látkami), jedna z príčin ich opotrebenia. Jav abrázie sa využíva na opracovanie (brúsenie, leštenie, zabrusovanie, pieskovanie), pričom sa používajú rôzne abrazívne (napr. brúsne) materiály s potrebnou zrnitosťou.

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

hemikryptofyt [gr.] — trváca bylina, ktorá pretrváva obdobie vegetačného pokoja obnovovacími (prezimujúcimi) púčikmi na trvácich orgánoch pri povrchu pôdy; obnovovacie púčiky sú chránené hrabankou, zaschnutými pošvami listov, nízkou vrstvou snehu ap., napr. rod ostrica (Carex).

herbivor [lat.] — živočích živiaci sa výhradne rastlinami, resp. látkami rastlinného pôvodu, napr. hlodavce, prežúvavce alebo väčšina hmyzu.

ambrózia [gr.] — podhubie húb žijúcich symbioticky s rozličným hmyzom pod kôrou a v dreve stromov a krov. Napr. mravec Atta sexdens z rozžutých kúskov listov pripravuje substrát, ktorým prerastá podhubie špecifickej huby. Na konci hubových vláken vznikajú plodnice, ktoré mravce požierajú. Niektoré chrobáky pestujú na stenách chodbičiek porast podhubia, ktoré požierajú larvy aj dospelé jedince. Pri zmene miesta prenášajú huby vo zvláštnych záhyboch a vačkoch tela a otierajú nimi steny pri robení nových chodbičiek.

amenzalizmus [gr. + lat.] — ekol. typ negatívneho vzťahu medzi populáciami dvoch alebo viac druhov; jeden druh, inhibítor, negatívne pôsobí svojimi metabolitmi na iný druh, brzdí jeho rast, rozmnožovanie alebo pôsobí letálne (spôsobuje jeho smrť); inhibítor však nie je interakciou dotknutý, získava tak priestor, zdroje potravy ap. Napr. agát môže svojím rastom obmedzovať iné dreviny, niektoré plesne pôsobia toxicky na iné druhy plesní ap. (→ antibióza, → alelopatia).

Americká ekologická spoločnosť, angl. Ecological Society of America, ESA — v súčasnosti najväčšia ekologická vedecká spoločnosť na svete založená v roku 1915. Cieľom spoločnosti je podporovať rozvoj ekológie ako vedy, zvyšovať povedomie verejnosti o jej dôležitosti, zabezpečovať zohľadňovanie jej prístupov pri prijímaní rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia a pod. Má 5 pobočiek, 32 sekcií a takmer 10-tis. členov, ktorí sa zameriavajú najmä na riešenie environmentálnych problémov zahŕňajúcich biotechnológie, riadenie prírodných zdrojov, ekologickú obnovu, poškodzovanie ozónovej vrstvy a globálnu zmenu klímy, manažment ekosystémov, zánik druhov a stratu biologickej diverzity, zmenu biotopov a ich deštrukciu a udržateľné ekologické systémy. Vydáva vedecké časopisy Ecology, Ecological Monographs, Ecosphere, Frontiers in Ecology and the Environment a Ecological Applications, ako aj spravodajcu spoločnosti (Bulletin).

anabióza [gr.] — dočasné zníženie všetkých životných prejavov organizmov alebo ich častí na minimum, t. j. na stav zdanlivej smrti v dôsledku nepriaznivých životných podmienok prostredia (napr. nízke teploty, sucho). Po ich zlepšení sa funkcie obnovujú, organizmus sa preberá a žije normálne ďalej. Anabiózu môžu prežívať celé rastliny alebo ich časti, resp. jednotlivé pletivá. Pokoj môže byť čiastočný, zastavené sú iba niektoré životné prejavy, napr. rast, pričom procesy látkovej premeny sa v zníženej intenzite uskutočňujú (napr. v zimných púčikoch). Pri úplnom pokoji (anabióza v užšom zmysle) je životná činnosť spojená s veľkou stratou vody a obmedzená na minimum (napr. semená a výtrusy). Schopnosť prekonať obdobie sucha v stave anabiózy majú i niektoré živočíchy, napr. vírniky (Rotatoria) a kôrovce (Branchiata, Crustacea).

anaeróbna dekompozícia — rozklad organických zvyškov bez prístupu vzduchu. Jednotlivé skupiny organických zlúčenín sa za neprítomnosti kyslíka pomaly čiastočne rozkladajú a vytvárajú sa organické kyseliny, vodík a metán (celulóza, hemicelulózy, lignín, tuky), iné sa nerozkladajú vôbec (vosky a triesloviny). Tvorí sa rašelina.

antropocenóza [gr.] — ekol. umelo vzniknuté alebo činnosťou človeka silno ovplyvňované spoločenstvo organizmov. Je veľmi premenlivé, s pomalými alebo s rýchlymi zmenami svojho zloženia, náchylné na druhotnú sukcesiu. V kultúrne husto osídlenej krajine sú prirodzené spoločenstvá vzácnosťou, niektoré úplne zanikli.

antropoekológia [gr.] — ekol. náuka o vzťahoch a interakciách človeka a jeho životného prostredia.

antropofilný [gr.], hemerofilný — sprevádzajúci človeka; antropofilné sú napr. niektoré druhy rastlín a živočíchov vyskytujúce sa pri ľudských obydliach a komunikáciách.

antropogénny [gr.] — podmienený alebo vznikajúci činnosťou človeka, ktorý zasahuje do prírody; vzťahujúci sa na súčasnú periódu v geologických dejinách Zeme (štvrtohory). Napr. antropogénna (nie prirodzená) emisia skleníkových plynov, antropogénna zmena atmosférického ozónu, antropogénny vplyv na jednotlivé zložky životného prostredia, antropogénna zmena chemického zloženia atmosféry, antropogénna vegetácia, antropogénny biotop (vodné nádrže, skládky, priekopy, mestské parky a i.) ap.

antropochória [gr.] — rozširovanie fytopatogénnych organizmov (rastlinných diaspór a určitých druhov živočíchov) človekom mimo rámca ich pôvodného areálu. K antropochórii môže dôjsť náhodne, napr. pri transporte (doprava loďami, železnicou, prípadne aj lietadlami ap.), ale aj rozličnými prírodnými činiteľmi (napr. vodou) alebo kombinovaným spôsobom. Transport týchto drobných organizmov je omnoho väčší, ako sa všeobecne predpokladá. Pretože v nových, priaznivých podmienkach nenachádzajú prirodzených nepriateľov, po aklimatizácii pri dostatku potravy a pôsobením ďalších priaznivých faktorov nového prostredia sa premnožia a šíria, v dôsledku čoho vznikajú kalamity s nepriaznivým ekonomickým dosahom.