konzultant [lat.] — osoba poskytujúca konzultáciu; poradca; práv. konzultant znalca — odborne spôsobilá fyzická alebo právnická osoba (vrátane znaleckého ústavu) s potrebnými znalosťami a skúsenosťami v určitom odbore, ktorá prispieva k výsledku znaleckého skúmania. Ustanovený znalec je oprávnený pribrať konzultanta na posúdenie čiastkových otázok, ktoré nevie jednoznačne a spoľahlivo zhodnotiť sám. Odborná kvalifikácia konzultanta znalca by mala byť približne na rovnakej odbornej úrovni ako kvalifikácia ustanoveného znalca. Pribratie konzultanta nijako neobmedzuje osobnú zodpovednosť znalca za správnosť celého znaleckého posudku vrátane tej časti, ktorú spracoval konzultant (ten však nemôže vypracovať celý posudok namiesto ustanoveného znalca). Znalec musí odôvodniť opodstatnenosť pribratia konzultanta (v odôvodnení musí uviesť, prečo sám nemôže posúdiť čiastkovú otázku, ako aj vysvetlenie, prečo bola konkrétna osoba vybratá ako konzultant).

kontumačný rozsudok, rozsudok pre zmeškanie — práv. forma procesnej sankcie za pasivitu procesnej strany v spore. Môže byť uplatnená na strane žalobcu i žalovaného, typickou sankciou je však pri procesnej pasivite žalovaného (napr. ak sa nedostaví na pojednávanie nariadené súdom, ak sa nevyjadrí k žalobe na základe výzvy súdu a pod.). Následkom kvalifikovaného porušenia procesnej povinnosti žalovaného je vydanie kontumačného rozsudku, ktorým súd vyhovie žalobe. Naopak, keď je kontumačný rozsudok procesnou sankciou pre žalobcu, súd ním žalobu zamietne. V procesných úpravách je vydanie kontumačného rozsudku vylúčené spravidla v prípadoch tzv. konštitutívnych rozsudkov (→ konštitutívne rozhodnutie), prípadne i ďalšieho okruhu enumerovaných súdnych rozhodnutí.

konsolidácia [lat.] —

1. ustálenie, upevnenie, urovnanie, uvedenie do poriadku, do stabilného stavu, napr. konsolidácia podniku, hospodárstva (po krízovej a ekonomickej nestabilite a neistote nastolenie jeho rovnovážnejšieho stavu), konsolidácia vzťahov;

2. splynutie, zjednotenie, združovanie;

a) dopr., ekon. zoskupenie (sústredenie) nákladu, zásielok a pod. menšieho objemu a hmotnosti od rôznych odosielateľov v mieste príjmu (nakládky) a ich následná preprava na miesto určenia ako jedného konsolidovaného nákladu. Umožňuje to naplniť kapacitu dopravného prostriedku alebo kontajnera a dosiahnuť nižšie prepravné ceny; → konsolidátor, → zberná služba;

b) práv. splynutie dlžníka s veriteľom do jedného subjektu, ktoré je osobitnou príčinou zániku záväzku. Záväzkový právny vzťah (per definitionem) predpokladá existenciu minimálne dvoch strán, t. j. veriteľa a dlžníka. Ich splynutím tento právny vzťah zaniká, pretože je pojmovo vylúčený jednoosobový záväzok, t. j. jeden subjekt práva nemôže byť sám sebe zároveň dlžníkom i veriteľom. K splynutiu dlžníka s veriteľom dochádza na základe rôznych právnych skutočností, napr. ak sa dlžník stane dedičom svojho veriteľa alebo, naopak, prevzatím dlhu dlžníka veriteľom (→ intercesia).

konsenzus [lat.] — názorová zhoda (súhlasné stanovisko) dosiahnutá na základe diskusie (rokovania);

1. politol. uplatňovanie zásady, podľa ktorej možno myšlienku, program či námet realizovať iba so súhlasom všetkých zúčastnených. Každý účastník rozhodovacieho procesu má teda právo veta. Tento princíp jednotnej vôle sa realizuje pri rokovaniach politických strán (metóda ústupkov až po všeobecný súhlas; výnimočne ho možno dosiahnuť na parlamentnej úrovni; → politický konsenzus), pri medzištátnych skupinových aktivitách (vznik medzinárodnej organizácie), ale aj pri priateľských rozhovoroch (kto nesúhlasí, odchádza) a pod. Stretnutia a diskusie, na ktorých sa konsenzus uplatňuje, nemajú vedúceho, ale facilitátora, teda osobu, ktorá so súhlasom skupiny pomáha usmerňovať stretnutie, diskusiu. Ak sa vyžaduje konsenzus na celospoločenskej úrovni, môže ísť o politický diktát (nepripustenie rôznosti názorov), tento pojem môže v sebe obsahovať výrazný demagogický prvok;

2. práv. súhlas so vznikom zmluvy ako dvojstranného, prípadne viacstranného právneho úkonu, t. j. úplné a bezpodmienečné prijatie návrhu na uzavretie zmluvy (konsenzuálne zmluvy, napr. kúpna zmluva, zmluva o diele, darovacia zmluva); vychádza z rímskeho práva (→ consensus). Stranami sledovaný právny vzťah vzniká už prejavom súhlasu, t. j. konsenzu. Pri konsenzuálnej darovacej zmluve dôjde k reálnemu darovaniu až v budúcnosti, t. j. darca odovzdá dar až po vzniku darovacej zmluvy (obdarovaný prijíma sľub darcu), na rozdiel od reálnej darovacej zmluvy, ktorej uzavretím súčasne dochádza k fyzickému odovzdaniu daru. Rozhodovanie pomocou konsenzu vyjadruje zhodu vôle všetkých účastníkov zmluvy o celom jej obsahu, resp. aspoň o jej podstatných častiach. Nepoužíva sa hlasovanie, ale diskusia, ktorá prebieha dovtedy, kým nie je s rozhodnutím spokojný každý (jednomyseľnosť);

3. sociol. spoločne zastávané stanovisko (súhlas, zhoda) skupiny ľudí alebo členov celej spoločnosti (→ sociálny konsenzus). Predstavuje jeden z dvoch základných sociologických prístupov k spoločenskému poriadku, ktorý (na rozdiel od konfliktu a nátlaku, na ktoré kladie dôraz druhý prístup) zdôrazňuje význam konsenzu v zmysle zhody v hodnotách a normách (→ hodnotový konsenzus) a pokladá ho za podstatu spoločenskej solidarity či integrácie, a teda za základ spoločenského poriadku. V zmysle dominujúcich názorov, hodnotení a preferovaných riešení v spoločnosti predstavuje konsenzus základ verejnej mienky. V skupinovej dynamike označuje jednotu názorov v revolučnom vedomí týkajúcich sa neakceptovateľných vlastností starého režimu, označenia nepriateľov, vízie žiaduceho porevolučného usporiadania a stratégie jeho nastolenia.

konkurz [lat.] —

1. verejný súbeh na obsadenie funkčného pracovného miesta v súkromnom sektore. Vyhlasuje sa v médiách a spravidla obsahuje požiadavky kladené na výkon danej funkcie. Obsadzovanie pracovných miest v štátnom a vo verejnom sektore sa uskutočňuje na základe výberového konania;

2. vypísanie súťažných podmienok na dodávku tovarov alebo služieb. Vyhlasovateľ vyberá z došlých ponúk najvýhodnejšiu (→ tender, → verejná obchodná súťaž); emisný konkurz — súťaž na upísanie štátnych obligácií, ktorých kurz sa v jeho závere upraví tak, aby boli umiestnené všetky obligácie;

3. práv. a) v širšom význame konkurzné konanie ako druh občianskeho súdneho konania, zákonom stanovený postup súdu s cieľom usporiadať majetkové pomery dlžníka, ktorý je v úpadku; v užšom význame štádium konkurzného konania nasledujúce po vyhlásení konkurzu, počas ktorého sa speňažuje majetok dlžníka v úpadku a zo získaného výťažku sa uspokojujú pohľadávky veriteľov, jeden zo spôsobov riešenia úpadku alebo hroziaceho úpadku dlžníka. Právne pomery pri tomto druhu konania v SR upravuje zákon č. 7 z 2005 o konkurze a reštrukturalizácii. Ako likvidačný konkurz sa označuje konkurzné konanie, v priebehu ktorého sa usporadúvajú majetkové pomery dlžníka ako právnickej osoby (napr. obchodná spoločnosť), ktorý je v úpadku, t. j. v stave platobnej neschopnosti alebo predlženia (má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku), alebo dlžníka ako fyzickej osoby (podnikateľa), ktorý je v stave platobnej neschopnosti, s cieľom dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov (→ konkurzný veriteľ) z dlžníkovho majetku. Účastníkmi konania sú dlžník (úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným zákonom prihlásili svoje požiadavky, ako aj ďalšie osoby, o ktorých právach alebo povinnostiach sa má v konkurznom konaní konať. Konanie vedie a rozhoduje v ňom samosudca; pojednávanie súd nariaďuje len vtedy, ak to ustanovuje zákon alebo ak to pokladá za potrebné, v ostatných prípadoch môže rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Konkurzné konanie má niekoľko štádií. Prvým štádiom je podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý môže na príslušnom súde podať dlžník v úpadku, ktorý je právnickou osobou (do 30 dní, odkedy sa dozvedel, resp. mohol dozvedieť o svojom predlžení), veriteľ (ak môže odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť svojho dlžníka; platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie), likvidátor alebo iná zákonom ustanovená osoba. V druhom štádiu príslušný súd rozhodne o začatí konkurzného konania alebo návrh odmietne (ak neboli v zákonne stanovenej lehote odstránené nedostatky návrhu). Ak sa konkurzné konanie začalo na základe návrhu dlžníka, súd vyhlási na jeho majetok konkurz, alebo ak má pochybnosti o jeho majetku (či by jeho hodnota stačila aspoň na úhradu nákladov konkurzného konania), ustanoví mu predbežného správcu (→ konkurzný správca). Ak sa konkurzné konanie začalo na základe návrhu veriteľa, súd doručí dlžníkovi návrh na začatie konkurzného konania spolu s výzvou na vyjadrenie sa k návrhu a osvedčenie svojej platobnej schopnosti spolu s poučením, že inak bude na jeho majetok vyhlásený konkurz. Ak dlžník neosvedčil svoju platobnú schopnosť, súd rozhodne o vyhlásení konkurzu alebo mu ustanoví predbežného správcu (ak má pochybnosti o dlžníkovej majetnosti). Úlohou predbežného správcu je zistiť a preskúmať dlžníkov majetok a podať o tom správu súdu. Podmienkou vyhlásenia konkurzu je, aby bol majetok dlžníka postačujúci aspoň na úhradu nákladov konkurzu, v opačnom prípade súd návrh na vyhlásenie konkurzu zamietne pre nedostatok majetku. Ak sú podmienky splnené, súd vydá uznesenie o vyhlásení konkurzu, čím sa začína tretie štádium konkurzného konania (konkurz v užšom význame).

Uznesenie o vyhlásení konkurzu sa zverejňuje v Obchodnom vestníku. Súd v uznesení o vyhlásení konkurzu vyzve veriteľov, aby v zákonnej lehote prihlásili svoje pohľadávky, a stanoví spôsob ich prihlasovania (pokiaľ nebudú prihlásené, nemožno ich uspokojiť). Zároveň ustanoví ďalšieho konkurzného správcu – správcu konkurznej podstaty (môže sa ním stať aj predbežný správca), pričom konkurzná podstata zahŕňa úpadcov majetok v čase vyhlásenia konkurzu, majetok nadobudnutý počas konkurzu, majetok zabezpečujúci úpadcove záväzky a i. majetok stanovený zákonom. Na správcu konkurznej podstaty prechádza dispozičné právo na majetok úpadcu (koná v jeho mene a na jeho účet) a jeho úlohou je zistiť pohľadávky voči úpadcovi, vytvoriť súpis majetku patriaceho do konkurznej podstaty (zverejňuje sa v Obchodnom vestníku) a zabezpečiť jeho speňaženie. Získaný výťažok sa použije na pomerné uspokojenie oprávnených pohľadávok veriteľov (podľa výšky pohľadávky k celkovej výške všetkých pohľadávok, pretože výťažok zvyčajne nepostačuje na uspokojenie všetkých pohľadávok). Posledným štádiom konania je zrušenie konkurzu.

Pri konkurze na majetok obchodnej spoločnosti sa zrušením konkurzu zruší aj obchodná spoločnosť, a to po skončení konkurzu, t. j. ak spoločnosti nezostane žiadny majetok alebo ak bol konkurz zastavený pre nedostatok majetku. Zrušená spoločnosť je vymazaná z obchodného registra; výmazom z obchodného registra spoločnosť zaniká bez právneho nástupcu, a teda zanikne aj možnosť vymáhať od nej dlhy. S cieľom predísť zániku spoločnosti (podniku), resp. zachovať aspoň podstatnú časť jej prevádzok, možno podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii z roku 2005 riešiť hroziaci úpadok podniku aktivovaním tzv. reštrukturalizačného konania, a to ešte pred začatím konkurzného konania. Na rozdiel od konkurzu však dlžník (spoločnosť) pokračuje vo svojej činnosti, pretože cieľom tohto konania je (okrem pomerného uspokojenia veriteľov) aj ekonomické ozdravenie dlžníka; → reštrukturalizácia.

V záujme čo najrýchlejšieho, najúspornejšieho a najefektívnejšieho vedenia konkurzného konania môže súd uznesením uznať konkurz za malý konkurz, ak sú splnené aspoň dva z týchto predpokladov: 1. majetok podliehajúci konkurzu pravdepodobne neprevyšuje 165 000 eur; 2. obrat úpadcu dosiahnutý v poslednom uzatvorenom účtovnom období pred vyhlásením konkurzu neprevýšil 333 000 eur; 3. úpadca pravdepodobne nemá viac ako 50 veriteľov. V uznesení o otvorení malého konkurzu alebo v uznesení o úprave rozsahu malého konkurzu môže súd skrátiť lehoty platné pre riadne konkurzné konanie alebo rozhodnúť o iných opatreniach umožňujúcich konkurzné konanie zefektívniť;

b) podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii z roku 2005 jedna z dvoch foriem konania o oddlžení fyzických osôb (hovorovo nazývanom osobný bankrot). Druhou formou je splátkový kalendár.

konkludentné konanie — ekon., práv. prejav vôle (→ právny úkon), ktorý nie je vyjadrený výslovným spôsobom (písomne alebo ústne), ale konkludentnými činmi (→ per facta concludentia). Ide o také konanie (alebo zdržanie sa určitého konania), ktoré vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť, pričom z neho možno dedukovať jeho súhlas alebo nesúhlas (napr. ako prejav súhlasu prikývnutie hlavou alebo podanie ruky; ako prejav odmietnutia návrhu úmyselné roztrhnutie listiny, ktorá mala byť podpísaná). Nečinnosť (resp. mlčanie) sa za konkludentné konanie nepokladá s výnimkou prípadu, ak vzhľadom na okolnosti možno s určitosťou usudzovať, že nečinnosťou (mlčaním) bola prejavená vôľa určitého obsahu; samotné mlčanie neznamená prejav vôle. Pri nečinnosti výnimočne platí fikcia prejavu skutočnej vôle, napr. ak nájomca užíva vec aj po skončení nájmu a prenajímateľ nepodá proti nemu na súde do 30 dní návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti, obnovuje sa nájomná zmluva za pôvodných podmienok.

konflikt záujmov — práv. vo všeobecnom význame situácia, v ktorej jestvuje riziko, že sa osobné záujmy jednotlivca dostanú do rozporu so záujmami subjektu (napr. inštitúcie) zastupovaného týmto jednotlivcom. Podľa definície Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) ide o konflikt medzi verejnou funkciou a súkromnými záujmami verejného činiteľa, ktorý vzniká, ak má verejný činiteľ súkromné záujmy, ktoré by mohli nevhodne ovplyvniť vykonávanie jeho služobných úloh a povinností.

V SR je problematika konfliktu záujmov právne upravená v ústavnom zákone č. 357 z 2004 o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, ako aj v ďalších právnych predpisoch (napr. v zákone o príspevku poskytovanom z európskych štrukturálnych a investičných fondov, v zákone o výkone práce vo verejnom záujme, v zákone o štátnej službe či v zákone o verejnom obstarávaní), pričom definície konfliktu záujmov v nich uvedené sa vzťahujú iba na účely zákona, v ktorom sú obsiahnuté:

1. v ústavnej normotvorbe nedovolené využitie postavenia verejného funkcionára, ktorý pri výkone svojej funkcie uprednostní osobný (súkromný) záujem prinášajúci majetkový al. iný prospech jemu al. jemu blízkym osobám pred verejným záujmom prinášajúcim majetkový alebo iný prospech všetkým alebo mnohým občanom. S cieľom vylúčiť konflikt záujmov v SR podľa ústavného zákona č. 357 z 2004 verejný funkcionár nesmie vykonávať funkcie, zamestnania a činnosti, ktoré sú podľa Ústavy Slovenskej republiky a zákonov nezlučiteľné s funkciou verejného funkcionára. Zákon sa týka tých verejných funkcionárov, ktorých postavenie je odvodené od ústavných funkcií, t. j. nie sú v klasickom pracovnom alebo služobnom pomere (napr. prezident, poslanci, členovia vlády, vedúci iných ústredných orgánov štátnej správy, sudcovia Ústavného súdu SR a i.), za verejných funkcionárov sa považujú aj osoby vykonávajúce funkciu štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu právnických osôb, ktorých do funkcie navrhuje alebo ustanovuje štát alebo právnická osoba so stopercentnou majetkovou účasťou štátu, ako aj nositelia ďalších verejných funkcií uvedení v ústavnom zákone. Za porušenie alebo za nesplnenie povinností a obmedzení vyplývajúcich zo zákona možno verejnému funkcionárovi uložiť sankcie;

2. v oblasti príspevkov poskytovaných z európskych štrukturálnych a investičných fondov skutočnosť, keď z finančných, osobných, rodinných, politických alebo z iných dôvodov je narušený alebo ohrozený nestranný, transparentný, nediskriminačný, efektívny, hospodárny a objektívny výkon funkcií pri poskytovaní príspevku.

konanie naoko, simulácia — vo všeobecnom význame činnosť, ktorej cieľom je niečo predstierať, falšovať alebo klamať;

práv. v občianskom práve zdanlivé konanie, pri ktorom strany občianskoprávneho vzťahu predstierajú, že uzavreli určitý právny úkon, v skutočnosti však nechcú vyvolať právne následky tohto úkonu, príp. sledujú iné dôsledky z iného úkonu (tzv. disimulovaný alebo zastretý právny úkon). V právnom úkone, ktorý bol uzatvorený naoko, chýba zhoda vôle a prejavu. Klamlivé, predstierané, zdanlivé konanie smerujúce k úkonu uskutočnenému zdanlivo nemá právom predpokladané účinky, ide o absolútne neplatný právny úkon. Zdanlivé právne úkony sa označujú i ako ničotné (→ non negotium) a neprihliada sa na ne. Ak má byť simulovaným právnym úkonom zastretý iný právny úkon (disimulácia), platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

konanie ex officio, konanie z úradnej moci — práv. činnosť príslušného štátneho orgánu, orgánu verejnej moci, súdu alebo štátneho úradníka vyplývajúca zo zákonného oprávnenia. Úkony z úradnej moci sa môžu uskutočňovať iba v rámci zákonom danej právomoci. Právne predpisy stanovujú, v ktorých prípadoch na začatie a pokračovanie konania nie je potrebný úkon účastníka konania. Z úradnej moci, na základe vlastného úkonu, sa začne napr. viacero tzv. mimosporových konaní pred súdom, ako aj konania v trestných veciach a niektoré konania v správnom konaní (→ ex officio).

konanie bez príkazu — v občianskom práve právny úkon týkajúci sa dobrovoľného, vedomého obstarania cudzej záležitosti bez toho, aby konajúci mal na toto konanie príkaz alebo bol inak oprávnený. Konanie sa uskutočňuje bez príkazu, t. j. bez pokynu osoby, za ktorú má byť konané. Na základe tohto konania vzniká záväzkový právny vzťah. Môže ísť o činnosť obsahovo totožnú s činnosťou, ktorá je predmetom príkaznej zmluvy (ktorou sa jedna strana – príkazník, zaväzuje druhej strane – príkazcovi, že pre ňu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť), pričom táto činnosť môže spočívať v právnom alebo vo faktickom konaní (napr. pomocné úkony popri právnych konaniach), musí však ísť o záležitosť niekoho iného, t. j. nie konajúcej osoby. Zákon dovoľuje zásah do záležitosti iného len v prípade odvracania hroziacej škody, v iných prípadoch musí osoba, ktorá chce obstarať záležitosť inej osoby, o tom túto osobu upovedomiť a vyčkať na jej súhlas. V prípade odvracania hroziacej škody je osoba, ktorej záležitosť bola obstaraná, povinná nahradiť konajúcemu nevyhnutné náklady, aj keď sa výsledok bez zavinenia konajúceho nedostavil; v rímskom práve negotiorum gestio.

kolízia [lat.] —

1. prudký náraz, zrážka, napr. dopravná kolízia;

geol. zrážka dvoch približujúcich sa litosférických dosiek (platní); globálny geodynamický proces prebiehajúci na aktívnych (konvergentných) okrajoch litosférických dosiek, ktoré majú pevninskú kôru. Pri kolízii litosférických dosiek dochádza ku kompresii a k intenzívnej deformácii ich okrajových častí, ako aj k vrásneniu – vzniku morfologicky výrazných horských systémov (napr. vznik Himalájí pri kolízii Indickej a Eurázijskej dosky alebo vznik Álp pri kolízii Africkej a Eurázijskej dosky). Pri kolízii dochádza k zdvojeniu hrúbky kontinentálnej kôry a k ďalekosiahlym kôrovým násunom, ktoré často predstavujú veľmi rozsiahle príkrovy. V dôsledku obrovských tektonických tlakov je proces kolízie spojený s intenzívnymi seizmickými otrasmi;

2. stretnutie rozdielnych názorov, záujmov a pod., rozpor, nezhoda;

3. div., lit. v teórii drámy druhá časť kompozičnej schémy výstavby klasickej drámy. Po úvodnej expozícii prináša dramatickú zápletku, zauzlenie deja, a rozvíja dramatické motívy, ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvnia dej a povedú ku katastrofe. Kolízia je významným gradačným nástrojom drámy.

kolekta, lat. collecta —

1. hist. v Uhorsku mimoriadna, nepravidelná daň, ktorá sa najčastejšie vyberala v súvislosti s organizovaním a financovaním kráľovského vojska. Jej výber zaviedol uhorský kráľ Ondrej II. (vládol 1205 – 35) na financovanie svojich početných zahraničných vojenských výprav; prvá zmienka pochádza z roku 1217;

2. náb. a) staršie orácia, lat. oratio – v bohoslužobnej liturgii rímskokatolíckej, evanjelickej a. v. a anglikánskej cirkvi pravidelná vstupná modlitba. Prvé kolekty sú známe už z 2. stor., najkrajšie pochádzajú z 5. stor. z obdobia pontifikátu pápeža Leva I. Veľkého a pravdepodobne sú z veľkej časti i jeho dielom. V rímskokatolíckej omšovej liturgii sa kolekta v súčasnosti nazýva modlitba dňa, nikdy sa nevynecháva, vo všedné dni nasleduje po vzývaní Pána (→ Kyrie eleison) alebo po úkone kajúcnosti (vyznaní hriechov a ľútosti nad nimi), v nedeľu a vo sviatočné dni po oslavnej piesni Sláva Bohu na výsostiach (lat. Gloria). Možno ju rozdeliť na tri časti. Začína sa výzvou kňaza Modlime sa! (lat. Oremus!), po nej nasleduje chvíľa ticha, počas ktorej si každý veriaci v duchu môže vyjadriť svoje prosby, a potom samotná modlitba, ktorá má prosebný charakter a obsahuje hlavnú myšlienku liturgického slávenia. Záverečnou formulou (Skrze nášho Pána...) sa zdôrazňuje postoj človeka k Bohu, viera v trojjediného Boha. Kolekta patrí k trom predsedníckym, tzv. prezidenciálnym modlitbám kňaza. Prednáša sa formou recitatívu, je stručná, ale obsažná, s dôrazom na rytmus a eleganciu vo vyjadrovacích prostriedkoch vychádzajúcich z antickej rétoriky. V bohoslužbe (služby Božie) evanjelickej a. v. cirkvi dve modlitby nazývané aj spievané modlitby. Kňaz ich uvádza slovami Pánu Bohu nášmu v duchu a pravde pomodlime sa!. Prvá je v liturgii pred kázňou po pozdrave (Salutatio) a obsahuje témy charakteristické pre príslušnú nedeľu alebo sviatok, druhá v záverečnej liturgii pred áronovským požehnaním;

b) cirkevná zbierka darov (z lat. collectio) určená na cirkevné alebo na charitatívne účely;

3. práv. súbor vecí rovnakého druhu, zbierka listín, dokumentov a podobných materiálov rovnakého či zhodného obsahu a významu.

kolaterála, lat. collateralis — 1. anat. pobočná cieva (vas collaterale) – vedľajšia vetva cievy (tepny alebo žily). Kolaterálne tepny sú uložené spravidla rovnobežne s hlavnou tepnou a pri uzávere hlavnej tepny vytvárajú medzi sebou spojky, ktoré môžu zabezpečiť kolaterálny prietok krvi (→ cievna sústava); 2. vedľajšia príbuzenská vetva; → kolaterál.

kolaterál [lat.] — ekon. 1. v bankovej praxi peňažné prostriedky, ktoré požaduje banka od klienta ako záruku, že klient dodrží svoj záväzok. Táto peňažná suma je vinkulovaná na účte klienta v prospech banky a predstavuje maximálnu výšku straty, ktorú je ochotný akceptovať v prípade nepriaznivého vývoja. Vo všeobecnosti má banka (veriteľ) pevne vymedzenú formu a štruktúru kolaterálu, ktorý sa využíva pri príslušných operáciách;

2. práv. v občianskoprávnych vzťahoch označenie príbuzného v pobočnom, nepriamom rade pochádzajúceho od spoločného predka (súrodencov, bratancov, sesterníc, strýkov, synovcov a pod.). Určovanie stupňa ich príbuzenstva sa vykonáva podľa počtu narodení, ktorými pochádzajú od najbližšieho spoločného predka. Súrodenci sú príbuzní v nepriamom rade v druhom stupni, prvý stupeň u príbuzných v nepriamom rade neexistuje. Stupeň príbuzenstva je dôležitý napr. pri dedení alebo uzatváraní manželstva.

kolácia [lat.] —

1. → kolacionovanie;

2. práv. lat. collatio — v dedičskom práve započítanie do dedičstva. Pri dedení zo zákona sa dedičovi započíta do jeho dedičského podielu všetko, čo dostal bezplatne (s výnimkou darovania bežných darov) od poručiteľa počas jeho života. Ak je dedičom vzdialenejší potomok poručiteľa, napr. vnuk, do jeho dedičského podielu sa započíta i hodnota darov, ktoré od poručiteľa dostal dedičov predok. Pri dedení zo závetu sa započítanie urobí iba vtedy, ak poručiteľ dal na to príkaz alebo ak by bol obdarovaný dedič neodôvodnene zvýhodnený oproti potomkom poručiteľa. Kolácia sa vykoná na základe výpočtu tzv. kolačnej podstaty (súčet celkovej hodnoty dedičstva a darov, ktoré majú byť započítané, pričom sa vychádza z ceny veci v čase darovania), z ktorej sa vypočíta dedičský podiel jednotlivých dedičov. Obdarovaný dedič dostane dedičský podiel znížený o hodnotu daru, ktorý dostal od poručiteľa; nie je však povinný čokoľvek z darovaného majetku do dedičstva vracať.

kognácia [lat.] — práv. pokrvná príbuznosť označovaná v práve aj ako príbuzenstvo v priamom rade. Predstavuje príbuzenstvo (priamych) predkov (ascendentov) a potomkov (descendentov), teda osôb (kognátov), ktoré pochádzajú jedna od druhej. Sú nimi starý otec, otec, syn, vnuk atď. Príbuzenská blízkosť sa meria stupňami, pričom každý stupeň predpokladá pôrod (tot gradus, quod generationes). Otec a syn sú príbuzní v priamom rade v prvom stupni, starý otec a vnuk sú príbuzní v priamom rade v druhom stupni. Stupeň príbuzenstva má vplyv napr. pri dedení, pri uzatváraní manželstva a pri určovaní vyživovacej povinnosti.

kogentné právo → ius cogens

kodicil [lat.] —

1. v rímskom práve písomný dodatok (lat. codicilli, používalo sa len množné číslo) k závetu (→ testamentum). Neustanovoval dediča, obyčajne určoval najmä odkazy (legatum) a iné jednotlivé dispozície s účinnosťou po smrti poručiteľa;

2. dôvetok — v dedičskom práve platnom na Slovensku do 1950 dodatok k závetu, ktorý neobsahoval ustanovenie dediča, ale len iné opatrenia (napr. odkaz). Pre dôvetok platili tie isté pravidlá ako pre závet a samostatne, t. j. bez existencie závetu obsahujúceho poslednú vôľu poručiteľa, nemal právny význam.

Knapp, Viktor, 18. 12. 1913 Praha – 29. 6. 1996 tamže — český právnik a filozof. R. 1946 – 48 pôsobil v Osídľovacom úrade v Prahe, 1951 – 56 vedúci politického odboru Kancelárie prezidenta republiky (K. Gottwalda a potom A. Zápotockého), súčasne 1948 – 51 pôsobil na Vysokej škole politickej a sociálnej v Prahe, 1950 – 62 na Právnickej fakulte Karlovej univerzity (1952 profesor), od 1963 v Ústave štátu a práva ČSAV (1963 – 73 a 1990 – 94 riaditeľ), od 1993 na Právnickej fakulte Západočeskej univerzity v Plzni. R. 1964 – 68 poslanec Národného zhromaždenia ČSSR za Severomoravský kraj, 1969 – 71 poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia. R. 1952 – 62 člen korešpondent, 1962 – 92 riadny člen ČSAV (1990 – 92 podpredseda ČSAV).

Priekopník moderných právnych teórií v Československu. Zaoberal sa občianskym právom, teóriou práva, právnou komparatistikou, právnou filozofiou a právnou informatikou (možnosti použitia kybernetických metód v súdnej štatistike a dokumentácii). Jeden z autorov občianskeho zákonníka z 1950 a veľkej novely občianskeho zákonníka z 1991. Podieľal sa na finalizovaní ústavného zákona o československej federácii (1968). Autor diel Učebnice občanského a rodinného práva I – III (1953 – 54), O možnosti použití kybernetických metod v právu (1963), Teoretické problémy tvorby československého práva (1983), Právo a informace (1988), Teorie práva (1995), Zákonodarná moc ústavního soudu (1993), Občanské právo hmotné 1 – 2 (1995), O právnických osobách (1995), O právu kogentním a dispozitivním (1995), Velké právní systémy. Úvod do srovnávací právní vědy (1996) a i., ako aj knihy spomienok Proměny času. Vzpomínky nestora české právní vědy (posmrtne 1998).

kazuistika [lat.] —

1. metóda aplikácie určitých princípov na konkrétny prípad s cieľom umožniť alebo uľahčiť riešenie určitej situácie; opis, analýza jednotlivých prípadov; aj zbierka prípadov správania. Ako štúdium prípadu, udalosti či príbehu sa považuje za kvalitatívne orientovanú metódu už od čias antiky (sofizmus), princípy kazuistiky sa uplatňovali napr. vo filozofii (filozofickej etike), v teológii (v kresťanstve v katolíckej morálnej teológii, ale aj v judaizme, konfucianizme či buddhizme), v práve, sociológii, medicíne a i.

Vo filozofii predstavuje kazuistika prístup (metódu riešenia) k etickým problémom, v ktorých okolnosti konkrétnych prípadov ovplyvňujú aplikovanie všeobecných pravidiel. Za kľúčové dielo filozofickej kazuistiky sa považuje Resolutiones morales (1659) Antonina Dianu (*1585, †1683), ktoré obsahuje rozpravy až o dvadsaťtisíc prípadoch. K významným predstaviteľom kazuistiky patril aj teológ, právnik a zakladateľ rádu redemptoristov Alfonz Maria z Liguori (Alfonso Maria de’ Liguori, *1696, †1787), ktorého postoj v morálnej teológii sa vyznačoval úsilím o rovnováhu medzi rizikom obsiahnutým v jansenistickom rigorizme a laxizmom príznačným pre časť kazuistiky. Ako disciplína filozofickej etiky a morálnej teológie sa kazuistika zaoberá stanovovaním zásad vhodného správania a správnych postojov v konkrétnych prípadoch či životných situáciách. Od pol. 16. stor. začali princípy kazuistiky presadzovať jezuiti, čo sa stalo postupne podnetom na vznik tzv. jezuitskej kazuistiky, náuke o možných spôsoboch správania s ohľadom na náboženské prikázania. Kazuistika sa tak spájala aj s morálnym systémom probabilizmu, odvolávajúc sa na tradície, Sväté písmo a teóriu prirodzeného práva. V tomto význame mala napomôcť nájsť riešenia v prípadoch, v ktorých sa človek pre svoje svedomie a pre konflikt mravných povinností nedokáže rozhodnúť (→ morálna teológia). V 17. stor. s nástupom protestantského a pietistického prístupu k náboženstvu a morálke kazuistika upadla a z teologickej oblasti sa presunula do oblasti cirkevného práva. Napriek kritike novovekej filozofie a nástupu autonómneho ponímania subjektu sa však prvky kazuistiky vyskytujú v katolíckej morálnej filozofii naďalej a kazuistika sa chápe ako permanentné a detailné hodnotenie rozličných prípadov správania z hľadiska náboženských prikázaní, ako ich opis, resp. analýza. V oblasti práva predstavuje kazuistika posudzovanie právne zložitých vecí, výklad práva (ustanovení zákona) a prijímanie rozhodnutí s prihliadnutím na poznanie a skúsenosti z predchádzajúcich konkrétnych prípadov; stanovenie zásad, pravidiel správania podľa práva interpretovaného na základe individuálnych právnických káuz (→ judikatúra). V sociológii sa ako kazuistika označuje výskumná metóda zameraná na štúdium jednotlivých prípadov, prípadová štúdia; → case study method; v medicíne opis priebehu ochorenia u konkrétneho pacienta alebo rovnakého ochorenia v skupine pacientov, resp. súhrnná správa o ochorení vrátane jeho genézy, vývoja, diagnostiky, liečby a súčasného stavu (najčastejšie ide o ochorenie, ktoré sa vyvíja atypicky, má neočakávané komplikácie a vyžaduje osobitnú diagnostickú a liečebnú starostlivosť, súčasťou kazuistiky môže byť aj diskusia k okolnostiam, ktoré mohli ovplyvniť vývoj ochorenia, diagnostiku aj liečbu), prináša cenné poznatky pre lekárov a ostatných zdravotníckych pracovníkov;

2. v pejoratívnom význame odôvodnenie založené na prekrúcaní faktov, sofizmus, chytráctvo.

kauzálny nexus —

1. filoz. príčinná previazanosť, príčinná súvislosť — vyjadrenie logicky nutnej nadväznosti príčiny a účinku (→ kauzalita). Logicko-metafyzicky chápaný aristotelovský kauzálny nexus bol teoreticky spochybnený D. Humom, podľa ktorého kauzálnu súvislosť nemožno určiť a priori, ale len zistiť a posteriori (zo skúsenosti). Namiesto nutnosti príčinnej previazanosti ide o holú, odpozorovanú následnosť javov, človek zaznamenáva pravidelný sled skúseností a len zvyk vzbudzuje očakávanie, že po istom jave bude obvyklý jav nasledovať aj v budúcnosti. Skúsenostné zvykovo podmienené poznanie človeka nezdôvodnene pripisuje javom povahu nutnej príčinno-účinkovej väzby. Logicko-metafyzická povaha nutnosti, ktorá je kauzálnemu nexu vlastná, je vysvetliteľná pomocou induktívnej metódy pozorovania javov;

2. práv. príčinná súvislosť — vzťah príčiny a následku medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym konaním) škodcu a vznikom škody. Je jedným zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu; ak je vznik škody (podľa obvyklého chodu vecí a skúseností) adekvátnym následkom protiprávneho úkonu, musí sa súčasne preukázať, že bez tejto príčiny by škoda nenastala (ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne). Posudzovanie kauzálneho nexu však nie je právnou, ale skutkovou otázkou, ktorá sa môže riešiť len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní kauzálneho nexu treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala, rozhodujúca je iba vecná súvislosť príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade preukázaná, nemožno ju len predpokladať. V prípade, že vo vzťahu ku škode existuje niekoľko relevantných príčin, je nevyhnutné zistiť a vyhodnotiť ich vplyv (vrátane miery vplyvu) vo vzťahu k následku (škode). V rímskom práve bolo nexum (lat. nexus = spojenie, nectere = zaväzovať) záväzkom zmluvy o pôžičke, ktorá slávnostne garantovala zaväzkové plnenie obligácie dlžníka voči veriteľovi, a to spôsobom osobného ručenia. V prípade neplnenia záväzku sa dlžník odovzdal do moci veriteľa. Ak nedošlo k vyrovnaniu, ako posledný prostriedok hrozil predaj dlžníka do otroctva.

kauza, lat. causa —

1. filoz. to, čo spôsobuje účinok (následok), príčina (lat. causa, význam 1); → kauzalita;

2. práv. princíp platný vo väčšine kontinentálnych európskych právnych poriadkov, podľa ktorého platnosť právneho úkonu závisí o. i. od predloženého zámeru (účelu, dôvodu). Zámer sledovaný každou zo zmluvných strán musí byť v súlade so zákonom, s verejným poriadkom a dobrými mravmi. Posúdenie kauzy ovplyvňuje výber právnej úpravy, ktorá sa bude aplikovať na právny úkon (kúpa, zámena, pôžička, nájom ap.), spravidla vymedzuje typ právneho úkonu. Kauza však na rozdiel od právneho dôvodu nespôsobuje právne následky. V rímskom práve kauza označovala napr. predmet plnenia, ako aj účel zmluvy alebo úmysel strán (→ causa, význam 2). V stredoveku bola indikátorom vážnosti úmyslu zmluvných strán a chápala sa ako prejav recipročnej spravodlivosti alebo štedrého úmyslu, začiatkom 19. stor. sa interpretovala ako subjektívny motív zmluvných strán. V súčasnosti má význam predovšetkým v záväzkovom práve.

V súvislosti s kauzou možno právne úkony rozdeliť z hľadiska: a) existencie kauzy – kauzálne (majúce kauzu, čo je väčšina právnych úkonov) a abstraktné (bez vyjadrenia kauzy); b) vyjadrenia kauzy – rozlišujú sa obligatórne abstraktné právne úkony, v ktorých vyjadrenie kauzy nie je prípustné (zmenka, poukážka na cenné papiere), obligatórne kauzálne právne úkony, v ktorých musí byť kauza vyjadrená (napr. uznanie dlhu), a fakultatívne kauzálne právne úkony, v ktorých kauza môže, ale aj nemusí byť vyjadrená (najpočetnejšia skupina právnych úkonov); c) dokazovania kauzy – rozlišujú sa kauzálne alebo abstraktné právne úkony podľa toho, či veriteľ má alebo nemá povinnosť existenciu kauzy dokázať, pričom všeobecne platí, že veriteľ túto povinnosť má (okrem určitých výnimiek ustanovených právnym poriadkom). Pokiaľ veriteľ nepreukáže kauzu záväzku, samotná zmluva pri vymáhaní plnenia neobstojí, jej platnosť však nebude dotknutá;

3. hovorovo predmet súdneho konania, právny prípad; aj všeobecne známy a médiami sledovaný nepríjemný, podozrivý, resp. sporný prípad (škandál).

kasácia [lat.] — jeden zo systémov, resp. princípov uplatňovaných v opravnom konaní, podľa ktorého súd vyššieho stupňa (opravný alebo kasačný súd) môže zrušiť napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu po jeho preskúmaní a vrátiť ho na nové konanie a nové rozhodnutie. Kasácia (aj kasačný systém alebo kasačný príncíp) umožňuje opravnému súdu preskúmať pôvodné rozhodnutie z právnej, nie však zo skutkovej stránky a zisťovať, či nedošlo k porušeniu predpisov hmotného alebo procesného práva. Keďže pri kasácii nie je predmetom prieskumnej činnosti skutková stránka veci, na nové skutočnosti a dôkazy sa neprihliada. Skutkovým základom na rozhodovanie kasačného súdu sú iba tie skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli uplatnené pred súdom, ktorý pôvodné rozhodnutie vydal. Zmena skutkového stavu a ďalšie dokazovanie sú vylúčené. Prieskumná činnosť opravného súdu je vymedzená v návrhu na začatie opravného konania a súd je viazaný aj dôvodmi uplatnenými v tomto návrhu. Kasačný súd môže pôvodné rozhodnutie iba potvrdiť alebo zrušiť, nemôže ho však zmeniť.

V právnom poriadku Slovenskej republiky sa kasačný systém v civilnom súdnom konaní podľa Civilného sporového poriadku neuplatňuje. V trestnom konaní sa kasácia uplatňuje v kombinácii s apelačným opravným systémom (→ apelácia).

kapciózna otázka — klamlivá, úskočná, viaczmyselná (zákerná) otázka kladená so zámerom naviesť opýtaného na odpoveď, ktorú si praje pýtajúci sa. Často sa v nej predstierajú nepravdivé alebo iba predpokladané a nepotvrdené skutočnosti alebo okolnosti. V rámci procesného trestného práva môžu kapciózne otázky napr. ovplyvniť pravdivosť výpovede a viesť k prekrúteniu skutočnosti, a preto pri výsluchu osôb patria (spolu so sugestívnymi otázkami) k neprípustným a niekedy (právnou úpravou) aj k zakázaným otázkam.

ius utendi et fruendi [jús ú- -dí -dí; lat.] — právo užívať vec a poberať (nadobúdať) jej plody; súčasť triády oprávnení vyplývajúcich z vlastníckeho práva.

ius utendi [jús ú- -dí; lat.] — právo užívať vec; v užšom význame právo užívať vec bez poškodenia jej podstaty.

ius cogens [jús kógéns; lat.], kogentné právo — označenie právnych noriem ustanovujúcich variant správania, ktorý je záväzný a subjekty práva ho nemôžu dohodou vylúčiť ani modifikovať. Väčšina právnych noriem má kogentný (t. j. donucovací, prikazovací) charakter. Kogentné právne normy prevládajú v oblasti ústavného, správneho a trestného práva, ako aj v ďalších odvetviach verejného práva. Vo sfére súkromného práva sa kogentné právne normy častejšie vyskytujú napr. medzi ustanoveniami o vecných právach týkajúcich sa nehnuteľností či v rodinnom práve. V medzinárodnom práve sa ako ius cogens označujú imperatívne normy všeobecného medzinárodného práva, teda normy prijaté a uznané medzinárodným spoločenstvom štátov ako celkom za normy, od ktorých nie je dovolené sa odchýliť a ktoré sa môžu zmeniť iba novými normami medzinárodného práva rovnakej povahy. Protikladom ius cogens je ius dispositivum.

iurisdictio voluntaria [júrisdikcijó -tárija; lat.] — nesporové konanie, mimosporové konanie

intestátny [lat.] — ustanovený zákonom, nie závetom, napr. intestátne dedenie → dedenie (zo zákona).

intestát [lat.] — osoba, ktorá zomrela bez závetu.

inter vivos [vívós; lat.] — doslovne medzi živými, t. j. vzťah medzi živými osobami, napr. pri darovaní, pri ktorom platné právo pripúšťa len darovanie medzi živými. Opak, t. j. darovanie v prospech mŕtveho (donatio mortis causa), je neprípustný.

interpretačný umelec → interpret, → výkonný umelec

in fine [fí-; lat.] — na konci, v závere. Používa sa pri výklade právnych predpisov, ak sa chce vyjadriť väzba na záverečné slová alebo na slovné spojenia príslušného ustanovenia právneho predpisu alebo právneho aktu (zákona, zmluvy ap.).

indignita [lat.] — nedôstojné správanie; práv. dedičská nehodnosť.

facultas alternativa [-kul-; lat.] — druhá možnosť; v rímskom súkromnom práve dlžníkovo oprávnenie poskytnúť veriteľovi namiesto dlhovaného plnenia podľa dohovoru druhé (iné) plnenie, a tým sa oslobodiť od dlhu. Pri takejto situácii platila zásada: dlhuje sa jedna vec, ale z dvoch možno plniť (una res est in obligatione, duae in solutione). Typickým príkladom facultas alternativa bola situácia, v ktorej predávajúci dostal v zaplatenej kúpnej cene menej ako polovicu reálnej hodnoty veci (laesio enormis), a preto mohol žalobou žiadať zrušenie kúpnej zmluvy. Kupujúci bol povinný vydať kúpenú vec, ak akceptoval zrušenie zmluvy, alebo doplatiť kúpnu cenu na jej reálnu hodnotu (druhá možnosť). Facultas alternativa treba odlišovať od obligatio alternativa.

V súčasnom práve tzv. alternatívna možnosť.

avulzia [lat.] — strž, kus pozemku odtrhnutý vodou od pôvodného pozemku a pripojený k inému pozemku (→ accessio).

autorský zákon — základný prameň autorského práva. Za prvý autorský zákon na svete sa pokladá anglický Zákon kráľovnej Anny z 1710, prvý uhorský autorský zákon bol vydaný 1884, po ktorom nasledovali československý autorský zákon z 1926, 1953, 1965 a slovenský z 1997, 2003 a 2015. Vývoj autorského práva vo svete je pod vplyvom najnovšieho vedecko-technického rozvoja s jeho dosahmi na oblasť tvorby i spoločenského uplatňovania autorských diel, ako aj na medzinárodné záväzky Slovenska v rámci celosvet. globálnych pohybov (Dohoda o obchodných aspektoch duševného vlastníctva, TRIPs; Svetová organizácia duševného vlastníctva, WIPO; Svetová obchodná organizácia, WTO) i európskych integračných procesov (EÚ, harmonizačné smernice Európskej únie). Okrem autorského práva sú predmetom úpravy autorského zákona aj práva príbuzné autorskému právu. Obsah autorského zákona jednotlivých štátov podstatne ovplyvňujú medzinárodné zmluvy na ochranu autorského práva a práv príbuzných autorskému právu, ktorými je príslušný štát viazaný (→ medzinárodné zmluvy na ochranu duševného vlastníctva).

autorské osobnostné právo, fr. droit moral — osobnostná zložka obsahu subjektívneho autorského práva vyjadrujúca osobnostnú späťosť autora s výsledkom jeho tvorivej činnosti, autorským dielom; zahŕňa právo autora určiť dielo na prvé uverejnenie (na rozdiel od každého ďalšieho uverejnenia, ktoré sa pokladá za súčasť autorského majetkového práva nakladať s dielom), jeho právo na autorské označenie (vlastným menom, pseudonymom alebo uverejnenie diela anonymne), právo na nedotknuteľnosť integrity diela, a ak dielo používa iná osoba, musí sa tak diať spôsobom neznižujúcim hodnotu diela. V niektorých právnych poriadkoch (napr. Francúzsko) zahŕňa aj právo autora stiahnuť z obehu už uverejnené dielo.

autorské majetkové právo — ekonomická zložka obsahu subjektívneho autorského práva zahŕňajúca právo autora nakladať s jeho autorským dielom; v rámci zmluvnej autonómie mu umožňuje dohodnúť si odmenu za použitie jeho diela; → autorské osobnostné právo.

autorské dielo — predmet autorského práva, ideálny právny objekt; objektívne vyjadrený výsledok individuálnej alebo kolektívnej literárnej, vedeckej či umeleckej tvorivej činnosti. Bez ohľadu na odbor tvorby (vrátane jej interdisciplinárnych prienikov) sa autorské dielo vyznačuje unikátnosťou spočívajúcou v jednote obsahu a formy stvárnenia, pre ktoré je príznačná absolútna ontologická spätosť s osobnosťou autora v tom zmysle, že ako výsledok činnosti autorovej tvorivej osobnosti nemôže pochádzať od nikoho iného. Pri dvoch zhodných výsledkoch buď ani jeden z nich nezodpovedá právnym požiadavkám na predmet autorského práva, alebo prinajmenej v jednom prípade musí ísť o plagiátorstvo. V niektorých právnych poriadkoch sa síce pri tzv. dielach malej mince (spravidla menšej umeleckej a tvorivostnej hodnoty) možnosť vzniku dvoch zhodných autorských diel nevylučuje, hoci sa pokladá za zriedkavú; slovenská (a predtým aj československá) teória autorského práva však dlhodobo a nemenne zotrváva na požiadavke unikátnosti autorského diela.

Predmetom ochrany autorského práva je autorské dielo v jeho úplnej integrite (celok i časti). Autorskoprávne je chránený aj nedokončený výsledok literárnej, vedeckej a umeleckej činnosti za predpokladu, že je už dostatočne individualizovaným prejavom osobnosti svojho tvorcu. S privolením autora alebo iného oprávneného subjektu môže na existujúce autorské dielo nadväzovať odvodená či závislá autorská tvorba (spracovanie, preklad), ktorej výsledok bude za analogických podmienok samostatným predmetom autorského práva. Naproti tomu výsledky technickej tvorivej činnosti nie sú predmetom autorského práva (z hľadiska autorského práva je výraz technické dielo contradictio in adiecto), ale iných foriem ochrany duševného vlastníctva, ako sú najmä vynález alebo úžitkový vzor. Niektoré ideálne objekty, ktoré by inak mohli zodpovedať pojmu autorské dielo, sú z predmetu ochrany autorského práva zákonom výslovne vylúčené (najmä tzv. úradné diela). Od autorského diela treba odlišovať aj interpretačný umelecký výkon. Rozmanitosť literárnej, vedeckej a umeleckej tvorby určuje rozmanitosť druhov autorských diel, preto ich zákonná úprava môže byť len demonštratívna.

Zložitá právna problematika je spojená s rôznymi kolektívnymi formami autorskej tvorby (architektonické diela, kartografické diela, audiovizuálne diela, spojené diela, súborné diela). Od pol. 80. rokov sa vo svete presadzuje ako autorské dielo aj počítačový program, od 1990 i v Česko-Slovensku a na Slovensku, hoci prax potvrdzuje vážne pochybnosti odborníkov o vhodnosti ochrany takého špecifického právneho predmetu v rámci autorského práva a väčšina odborníkov z oblasti teórie presadzuje pre počítačový program konštituovanie inej právnej ochrany či už sui generis, alebo v rámci priemyselných práv. Autorské dielo treba odlišovať od diela vo všeobecnom občianskoprávnom alebo v obchodnoprávnom význame, kde ide najmä o materiálne právne objekty. Osobitná zákonná úprava platí pre tvorbu autorského diela v pracovnom pomere.

atrakcia [lat.] —

1. niečo zaujímavé, príťažlivé; pútavá zábava;

2. jaz. defektná syntaktická konštrukcia, ktorá vyniká asimiláciou zvukových foriem. Mnohé atrakcie sú natoľko petrifikované, že ich gramatickú defektnosť už nepociťujeme, napr.: širší ako dlhší (širší ako dlhý), pre mňa za mňa (hoci, nech), zle-nedobre (veľmi zle), hory-doly (vrchy a doliny);

3. práv. aj atrahovanie — v právnom poriadku, náuke a praxi oprávnenie (atrakčné právo) spravidla najvyššieho orgánu súdnej moci vyžiadať si zo závažných dôvodov od každého nižšieho súdu prvého alebo druhého stupňa ktorúkoľvek vec, aby o nej sám rozhodol alebo aby nariadil rozhodnúť o nej ktorémukoľvek inému súdu toho istého alebo vyššieho stupňa. Súd rozhodujúci o veci sa potom spravuje predpismi o konaní platnými pre súd, od ktorého bola vec vyžiadaná. V tomto vymedzení predstavuje atrakcia veci druh delegácie, jeho osobitosť však spočíva v tom, že sa mení aj vecná a funkčná príslušnosť súdu. V súčasnosti slovenské súdne procesné poriadky neupravujú právo atrakcie súdnej veci.

atrahovanie [lat.] → atrakcia

artikula [lat.], artikul —

1. hist. zákonný článok; odsek zákonného ustanovenia alebo zmluvy;

2. presne formulovaná zásada, požiadavka, článok viery (napr. pražské artikuly, cechové artikuly).

arrha [hebr. > gr.] — závdavok.

arrestatorium [lat.] — v občianskom procesnom práve opatrenie súdu obsiahnuté v uznesení o nariadení výkonu rozhodnutia (exekúcie) prikázaním peňažnej pohľadávky, ktorú má dlžník voči tretej osobe (poddlžníkovi), veriteľovi dlžníka. Podstata tohto opatrenia spočíva v tom, že súd zakazuje poddlžníkovi, aby po doručení nariadenia výkonu splnil svoj peňažný dlh dlžníkovi; súčasne sa poddlžníkovi prikazuje, aby po právoplatnosti nariadenia výkonu, o čom bude súdom osobitne upovedomený, vyplatil pohľadávku, ktorú má voči nemu dlžník, priamo veriteľovi dlžníka (v Slovenskej republike od 2016 justičnej pokladnici). Tým bude uspokojená peňažná pohľadávka (veriteľa voči dlžníkovi), ktorej splnenie sa exekučne vymáha.

argumentum ex lege [lat.] — dôvod vyvodený zo zákona, zákonný dôvod (dôvodenie zákonom).

apropriácia [lat.], proprietas — práv. privlastnenie si niečoho, držby veci.

aprobácia [lat.] — schválenie, povolenie, uznanie, dôkaz;

1. vysvedčenie, listina o dosiahnutom vzdelaní, profesionálnej kvalifikácii ap.; spôsobilosť vyučovať učebné predmety na určitom stupni a druhu školy. Získava sa po absolvovaní štúdia a vykonaní predpísaných skúšok;

2. v cirkevnom práve aprobácia kníh (→ cirkevné schválenie kníh, → cenzúra).

apertinencia [lat.], pertinencia — práv. príslušenstvo hlavnej veci, t. j. veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvalo užívali.

apelácia [lat.] — odvolanie. V právnom konaní jeden z riadnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiam súdov či správnych orgánov vyneseným v prvom stupni, a to rozhodnutiam, ktoré ešte nenadobudli právoplatnosť. Odvolaním sa odkladá právoplatnosť napadnutého rozhodnutia, a ak to nie je predbežne vykonateľné rozhodnutie, odkladá sa aj jeho vykonateľnosť (suspenzívny účinok). Druhý dôležitý účinok odvolania spočíva v tom, že právo rozhodnúť o ňom prechádza na najbližší vyšší súd či orgán (devolutívny účinok). Tieto účinky však nenastanú, ak nie sú pri podaní odvolania splnené zákonom ustanovené podmienky jeho prípustnosti: spôsobilý predmet odvolania, jeho podanie v zákonom predpísanej spravidla 15-dňovej lehote oprávnenou osobou s požadovanými obsahovými náležitosťami. Lehota na odvolanie môže byť za zákonom stanovených podmienok výnimočne aj dlhšia, nie však kratšia. Ak nie je splnená hoci len jedna z týchto podmienok a jej nedostatok nie je odstránený, nemožno o odvolaní konať a napadnuté rozhodnutie sa stáva právoplatným.

V právnych poriadkoch pripúšťajúcich ako opravný prostriedok odvolanie, a teda spravujúcich sa apelačným systémom, prihliada odvolací súd či iný príslušný opravný orgán na každý nedostatok napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, a skúma vec z hľadiska skutkovej i právnej stránky. O odvolaní môže rozhodnúť buď tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdí ako správne a odvolanie zamietne, alebo ho zmení, alebo ho zruší, a vec vráti prvostupňovému orgánu na nové konanie a rozhodnutie; v takom prípade je prvostupňový orgán už viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. V odvolacom konaní apelačného typu môžu účastníci uvádzať v odvolaní nové skutočnosti a dôkazy a odvolací orgán môže skutkový stav opätovne sám zisťovať buď tak, že doplní dokazovanie, alebo ho zopakuje. K ďalším charakteristickým znakom opravného konania apelačného typu patria široké dispozičné oprávnenia účastníkov (môžu sa napr. odvolania vzdať, vziať ho späť, meniť jeho obsah a rozsah); → kasácia.