Vyhľadávanie podľa kategórií: chémia, hutníctvo

Zobrazené heslá 1 – 12 z celkového počtu 12 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

aktínium

aktínium [gr.], actinium, zn. Ac — rádioaktívny prvok 3. skupiny periodickej sústavy, protónové číslo 89. Striebrobiely mäkký kov podobný lantánu, veľmi reaktívny; teplota topenia 1 050 °C, teplota varu 3 027 °C, hustota 10,06 g/cm3. Objavený 1899 A. Debiernom v odpadoch pri chemickom spracovaní uránovej rudy. Názov pochádza z gr. aktis (lúč). Kovové aktínium bolo získané v miligramových množstvách redukciou fluoridu AcF3 parami lítia pri teplote 1 000 °C. Je známych 25 rádioizotopov, z nich najdôležitejšie sú 227Ac (doba polpremeny 21,77 roka) a 228Ac (doba polpremeny 6,13 hodiny). Ďalšie rádioizotopy sú krátkožijúce, viaceré boli pripravené bombardovaním tória rôznymi časticami. V zlúčeninách, ktoré sa podobajú zlúčeninám lantánu, má atóm aktínia oxidačné číslo III.

aktinoidy

aktinoidy [gr.] — skupina 14 chemických prvkov nasledujúcich za aktíniom s protónovým číslom od 90 do 103. Názov zaviedol G. T. Seaborg 1944 ako analógiu lantanoidov, pretože s rastúcim protónovým číslom prvkov elektróny postupne obsadzujú orbitály 5f (→ aktinoidová kontrakcia), čo nemá takmer nijaký vplyv na chemické vlastnosti aktinoidov. Prvé členy radu, tórium (Th), protaktínium (Pa), urán (U), sa vyskytujú v prírode. Tórium sa získava z monazitu vo forme ThO2, zdrojom uránu sú uránové rudy, napr. uraninit (smolinec). Ostatné (transurány), neptúnium (Np), plutónium (Pu), amerícium (Am), curium (Cm), berkélium (Bk), kalifornium (Cf), einsteinium (Es), fermium (Fm), mendelevium (Md), nobelium (No), lawrencium (Lr), sa pripravujú umelo ako rozpadové produkty izotopov uránu (235U a 238U), častejšie však jadrovými reakciami. Posledný člen radu, lawrencium, bol objavený 1961. Všetky aktinoidy sú nestabilné a podliehajú rádioaktívnemu rozpadu. Typické je oxidačné číslo III, pre nižšie aktinoidy (Th, Pa, U, Np, Pu, No, Am) sú typické aj väčšie oxidačné čísla (IV – VII). Aktinoidy sú neušľachtilé kovy, ochotne reagujú s väčšinou nekovov, a to najmä pri zvýšenej teplote. Aktinoidy najčastejšie tvoria oxidy, hydroxidy, fluoridy, fosforečnany. Sú súčasťou zliatin a intermetalických zlúčenín. Najvýznamnejšie sú urán a plutónium, ktoré sa používajú ako jadrové palivo.

alotropia

alotropia [gr.] — vlastnosť jednoduchých látok (prvkov) vyskytovať sa v rôznych alotropických modifikáciách, ktoré sa líšia štruktúrou, fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami (v prípade zlúčenín sa táto vlastnosť nazýva polymorfia). Napr. grafit, minerál uhlíka, kryštalizuje vo forme šesťuholníkov alebo klencov, je mäkký a tvorí šupinaté agregáty; diamant tiež minerál uhlíka, kryštalizuje v kubickej sústave, je najtvrdší prírodný minerál a tvorí dokonalé kryštály (osemsteny a dvanásťsteny). Jednotlivé alotropické modifikácie sú stále len v určitom rozmedzí teploty a tlaku. Teplota, pri ktorej dochádza k zmene kryštálovej štruktúry (jedna modifikácia sa mení na druhú), sa nazýva teplota alotropickej premeny. Napr. síra pri teplote nižšej ako 95,6 °C kryštalizuje v rombickej sústave, pri teplote vyššej ako 95,6 °C v monoklinickej sústave; biely β-cín (tetragonálna sústava) sa ochladzovaním pod 13,2 °C mení na sivý α-cín (kubická sústava).

antimón

antimón [lat.], stibium, Sb — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy, protónové č. 51, relatívna atómová hmotnosť 121,760; krehký sivý na vzduchu stály lesklý kov; teplota topenia 630,7 °C, teplota varu 1 587 °C, hustota 6,697 g/cm3, tvrdosť 3 – 3,5 Mohsovej stupnice. Má pomerne veľký merný elektrický odpor (rezistivitu) 0,417 μΩ · m. Nerozpúšťa sa v neoxidujúcich kyselinách (chlorovodíkovej, zriedenej sírovej), reaguje s koncentrovanou kyselinou dusičnou za vzniku hydratovaného Sb2O5. Chemicky je menej reaktívny ako arzén. Pri zahrievaní sa oxiduje za vzniku Sb2O3 alebo Sb2O5 v závislosti od podmienok. Priamo reaguje s halogénmi a pri zvýšenej teplote aj so sírou.

V zlúčeninách má atóm antimónu oxidačné číslo III alebo V a viaže sa prevažne kovalentnými väzbami. Najdôležitejšie zlúčeniny antimónu sú oxid antimonitý Sb2O3 (antimónový kvet), amfotérna biela látka s teplotou topenia 656 °C, a sulfid antimonitý Sb2S3, ktorý vytvára kovovolesklé ihlicovité kryštály (teplota topenia 547 °C). Ak sa pripravuje zrážaním vodných roztokov antimonitých solí, napr. dusičnanu antimonitého Sb(NO3)3 sulfánom, má oranžovú farbu, čo je analytickým dôkazom antimónu. Sulfid antimonitý sa používa pri výrobe zápaliek, pyrotechnických výrobkov a rubínovočerveného skla. Zo zlúčenín antimónu v oxidačnom stupni V je to kyselina hexahydroxidoantimoničná H[Sb(OH)6] a jej soli, napr. hexahydroxidoantimoničnan draselný K[Sb(OH)6], sulfid antimoničný Sb2S5 (vulkanizačná prísada, liečivo) a oxid antimoničný Sb2O5.

V prírode tvorí antimón súčasť minerálov antimonit, tetraedrit a valentinit. Z hľadiska výskytu v zemskej kôre je na 62. mieste (0,2 g/t). Vyskytuje sa vo viacerých alotropických modifikáciách (→ alotropia), najmä v zlúčeninách s kyslíkom a sírou, v mineráloch ako antimonit, na Slovensku aj ako komplexný sulfid medi a antimónu, nazývaný tetraedrit. Výnimočné postavenie vo svetových zásobách antimónových rúd má Ázia (bez bývalého ZSSR), na území ktorej sa nachádza 64 % svetových zásob, z toho len v Číne asi 45 % (Si-kchuang-šan, Xikuangshan), ďalej Bolívia, Južná Afrika (Gravelotte), krajiny bývalého ZSSR a Kanada. Na Slovensku sú ložiská v Malých Karpatoch (Pezinok-Cajla) a Nízkych Tatrách (Dúbrava, okres Liptovský Mikuláš; Magurka, dnes miestna časť Partizánskej Ľupče).

Antimón sa získava z antimonitu redukciou železom. Chudobná antimónová ruda sa spracuje gravitačným rozdružovaním alebo flotáciou. Získaný koncentrát sa oxidačne praží pri 450 °C. Prchavý oxid antimonitý Sb2O3, ktorý vzniká pri pražení, sa po kondenzácii redukuje drevným uhlím pod vrstvou tavidla (uhličitanu sodného) v tégliku umiestnenom v malej nistejovej peci. Rudy s vysokým obsahom antimonitu sa bez predbežnej úpravy redukujú železom. Surový antimón sa rafinuje pridaním síry (odstránia sa meď a železo) a oxidáciou (odstráni sa arzén). Antimón sa používa na výrobu zliatin s cínom, olovom a inými kovmi (dodáva im tvrdosť), ktoré sú vhodné napr. na výrobu ložísk (5 % cínu, 10 % antimónu, 85 % olova), príborov (zliatina s cínom), rôznych súčiastok používaných v chemickom priemysle, v polygrafii na výrobu tlačiarenských písmen (zliatiny antimónu s olovom). Asi 10 % celkovej produkcie antimónu sa používa pri výrobe olovených dosiek do elektrických akumulátorov.

kalolis

kalolis — zariadenie slúžiace na tlakovú filtráciu kalných suspenzií.

Rámový kalolis je tvorený sústavou striedavo zoradených kovových alebo plastových platní a rámov. Medzi platne, ktoré sú z obidvoch strán ryhované, aby po nich mohol stekať filtrát, sa vkladajú filtračné tkaniny (plachty). Rámy a platne sú k sebe pritlačené a tvoria filtračné komory, do ktorých sa privádza filtrovaná suspenzia a hromadí sa v nich filtračný koláč. V rohoch rámov a platní sú otvory tvoriace v sústave dva kanály, jedným z nich sa do filtračných komôr privádza suspenzia alebo premývacia kvapalina, druhým sa odvádza filtrát. Princíp fungovania kalolisu spočíva v tom, že filtrovaná kalná suspenzia sa pod tlakom dopravuje do filtračných komôr tvorených hydraulicky stlačenými platňami. Tuhé častice filtrovanej suspenzie sa zachytávajú na filtračných tkaninách a vytvárajú filtračný koláč. Filtrát preteká filtračnými tkaninami a steká po povrchu platní do zberného systému. Po zaplavení komôr filtračným koláčom sa usadenina premýva prúdom premývacej kvapaliny. Následne po vytesnení filtrátu z filtračného koláča sa kalolis rozoberie (uvoľnením platní a rámov) a filtračný koláč sa ručne alebo automaticky postupne odstráni z každej komory. Po opätovnom zostavení filtračnej sústavy a prípadnom premytí filtračných tkanín sa celý cyklus opakuje.

Okrem rámového kalolisu je známy aj komorový kalolis, ktorý nemá rámy, platne sú však tvarované tak, aby medzi nimi bolo miesto na filtračný koláč. Kalolisy upravené ako membránové umožňujú filtračný koláč stlačiť, odstrániť z neho zvyšky kvapaliny a zvýšiť tak účinnosť filtrácie. Moderné kalolisy pracujú kontinuálne a automaticky bez nutnosti prečisťovania po každej filtrácii, pretože filtračná plachta tvorí nekonečný pás a po každej filtrácii sa posúva alebo sa celý systém prečistí prúdom vzduchu ap. Kalolisy sa používajú v potravinárstve (napr. v cukrovarníctve, pivovarníctve, vinárstve a pri výrobe droždia), ďalej v úpravníctve rúd, hutníctve (hydrometalurgii), v chemickom a vo farmaceutickom priemysle, pri čistení odpadových vôd ap.

kalomel

kalomel [gr.], dichlorid diortutný, Hg2Cl2 — bezfarebná vo vode nerozpustná látka bez zápachu a chuti; pri teplote 400 °C sublimuje. Na svetle tmavne, pretože rozkladom vznikajú čierna koloidná ortuť a chlorid ortutnatý HgCl2. Vyrába sa zahrievaním chloridu ortutnatého s ortuťou:

HgCl2 + Hg → Hg2Cl2.

V minulosti mal mnohoraké použitie v medicíne (napr. ako laxatívum), v súčasnosti sa používa predovšetkým na výrobu kalomelových elektród a zábavnej pyrotechniky, pri nanášaní zlatých dekorácií na porcelán alebo ako fungicíd.

V prírode sa vyskytuje ako minerál, kryštalizuje v tetragonálnej sústave. Je prevažne masívny, v menšej miere tvorí aj kryštalické drúzy (s veľkosťou do 1 cm), prípadne prizmatické a tabuľkové kryštály. Je biely, žltý, hnedý až slabosivý, má žltý vryp a diamantový až smolný lesk. Vzniká zvetrávaním primárnych minerálov ortuti (rumelka a tetraedrit). Náleziská: Rusko (Buriatsko), Španielsko (Andalúzia), Srbsko, Nemecko, Čile, USA (Nové Mexiko). Na Slovensku sa vyskytuje v Slovenskom rudohorí pri obciach Nižná Slaná a Smolník. Nazvaný 1789 A. G. Wernerom (gr. kalós = pekný, melas = čierny).

kalomelová elektróda

kalomelová elektróda — elektróda druhého druhu tvorená ortuťou, kalomelom Hg2Cl2 a roztokom chloridu draselného KCl. Do pasty z uvedených zložiek zasahuje ako elektrický kontakt platinový drôt. V takto vzniknutom elektrochemickom poločlánku Hg(l) | Hg2Cl2(s) | KCl(aq) prebieha elektródová reakcia Hg2Cl2 + 2 e ⇌ 2 Hg + 2 Cl.

Potenciál kalomelovej elektródy závisí od koncentrácie chloridu draselného a od teploty. Pri teplote 25 °C pri nasýtenom roztoku KCl (tzv. nasýtená kalomelová elektróda, SCE) je jej potenciál +0,242 0 V (pri zohľadnení potenciálu kvapalinového spoja +0,244 4 V), pri koncentrácii KCl 1,0 mol/dm3 +0,281 3 V a pri koncentrácii KCl 0,1 mol/dm3 +0,333 5 V. Je výhodné používať nasýtenú kalomelovú elektródu, pretože v nej prítomný kryštalický KCl zabezpečuje stabilnú koncentráciu nasýteného roztoku závisiacu len od teploty. Pri zvyšovaní teploty sa koncentrácia KCl v roztoku zvyšuje a potenciál elektródy znižuje. Kalomelová elektróda sa používa ako referenčná elektróda pri elektrochemických meraniach; jej potenciál je veľmi stály a dobre reprodukovateľný. Uchováva sa vždy ponorená v roztoku KCl s takou koncentráciou, aká je v jej náplni.

kalorimetria

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T2 (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T1 (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

karbidy

karbidy [lat.] — binárne zlúčeniny uhlíka s prvkami s nízkou hodnotou elektronegativity (kovy, polokovy). Podľa prevažujúceho charakteru väzieb možno karbidy rozdeliť na iónové, kovalentné a intersticiálne.

V iónových karbidoch má väzba medzi katiónom kovu a jedno- až trojuhlíkovým aniónom prevažne iónový charakter. Patria k nim metanidy obsahujúce anióny C4− (napr. Li4C, Be2C, Al4C3), acetylidy s aniónmi \(\require{mhchem}\ce{C_2^2-}\) (napr. karbid vápenatý CaC2, explozívne karbidy Cu2C2 a Ag2C2) a alenidy s aniónmi \(\require{mhchem}\ce{C_3^4-}\) (Li4C3, Mg2C3) odvodenými od alénu. Iónové karbidy reagujú s vodou za vzniku uhľovodíka (od ktorého sú odvodené ich anióny) a hydroxidu príslušného kovu.

V štruktúre kovalentných karbidov (napr. karbid kremičitý SiC a karbid tetrabóru B4C) sú všetky atómy navzájom pospájané kovalentnými väzbami, preto majú tieto karbidy vysokú tvrdosť a termickú stabilitu, s vodou nereagujú.

Prvky 4., 5. a 6. skupiny (okrem chrómu) periodickej sústavy tvoria intersticiálne karbidy (V2C, Ta2C, WC, HfC, Mo3C2 a i.). V štruktúre týchto karbidov atómy uhlíka obsadzujú dutiny (intersticiálne polohy) v mriežke daného kovu. Aj intersticiálne karbidy sa vyznačujú veľkou tvrdosťou a termickou i chemickou stabilitou, čo ich predurčuje na využitie pri opracúvaní tvrdých materiálov (→ karbid volfrámu) alebo ako materiálov súčastí chemickotechnologických zariadení. Najvyššiu termickú stabilitu (teplota topenia 3 890 °C) zo všetkých karbidov má karbid hafnia HfC, ktorý však veľmi ľahko podlieha oxidácii.

Prvky skupiny železa (Fe, Mn, Cr, Co, Ni a i.) vytvárajú karbidy, ktoré sa nezaraďujú ani do jednej z uvedených troch skupín. Ich štruktúra je komplikovaná, niekedy nedostatočne známa a sú reaktívnejšie ako intersticiálne karbidy. Do tejto skupiny patria napr. Cr3C2, Mn3C, Co3C a karbid triželeza Fe3C (cementit), ktorý je súčasťou ocelí.

Väčšina karbidov sa vyrába zahrievaním zmesi práškového kovu a uhlíka na vysokú teplotu (pod teplotu topenia) alebo zahrievaním zmesi oxidu kovu s uhlíkom (CaC2 sa pripravuje redukciou CaO koksom). Kovalentné karbidy bóru a kremíka sa vyrábajú v elektrickej oblúkovej peci zo zmesi oxidov a uhlíka. Niektoré intersticiálne karbidy (karbid volfrámu a titánu) tvoria základnú zložku výrobkov zo spekaných karbidov.

kompozícia

kompozícia [lat.] —

1. spôsob usporiadania jednotlivých prvkov do harmonického celku, v umení najvyššia miera vyváženosti prvkov umeleckého diela a vzťahov medzi nimi;

a) archit. → architektonická kompozícia;

b) v kozmetike vonná kompozícia (→ vonný komplex);

c) lit. kompozičná výstavba, aj skladba, usporiadanie, architektúra, kompozičný plán, zloženie, zostava — systémové usporiadanie jednotlivých vzájomne sa prestupujúcich výstavbových zložiek umeleckého literárneho diela do spoločného štruktúrneho celku na základe tvorivého spojenia literárnej tradície a umeleckého talentu autora. V širšom význame zahŕňa tri základné roviny výstavby literárneho textu: jazykovú (štylistickú), architektonickú (→ tektonika textu; výstavba diela pomocou vonkajších, statických architektonických jednotiek, ako sú názov, epilóg, prológ, kapitoly, diely, odseky, strofy, spevy, verše, výstupy, dejstvá a pod.) a tematickú. V užšom význame predstavuje tematickú výstavbu, t. j. vnútornú výstavbu literárneho diela. Pomenúva poradie, v akom sú zoradené vnútorné, dynamické zložky umeleckej výstavby, ako aj spôsob ich vzájomného prepojenia. Dynamickými zložkami sú predovšetkým motívy a (z väčšieho textového priestoru vyabstrahované) tematické zložky textu, ktoré môžu vstupovať do vzájomných kauzálnych, logicko-príčinných alebo nekauzálnych (dominantne časových, resp. priestorových) vzťahov. Aj na základe miery subjektívnosti pri vytváraní týchto vzťahov sa konštituujú sujetové (epické a dramatické) a nesujetové (lyrické) literárne žánre. Pri viazaní motívov a tematických celkov sa uplatňujú kompozičné princípy (spôsoby vnútornej výstavby diela) ako gradácia, kontrast, paralela, repetícia, paradox a i. V žánroch epiky je s kompozíciou úzko prepojený aspekt dejovosti, resp. napätia medzi fabulou a sujetom. Významným kompozičným faktorom v takýchto textoch je teda aj ich sujetová organizácia, k jej základným typom patria chronologická (kronikárska), reťazová, retrospektívna a pásmová sujetová organizácia. Dôležitými výstavbovými zložkami sujetových textov sú aj kompozičné kategórie (rozprávač, postava, priestor, čas).

V rámci disciplín zaoberajúcich sa slovesnou kultúrou sa termín kompozícia (kompozičná výstavba) využíva v podobnom význame aj v štylistike, kde označuje budovanie textu od najmenších jednotiek cez relatívne uzavreté väčšie časti až po globálnu, formálne i obsahovo ucelenú podobu. Kompozičná výstavba sa v tomto kontexte rozčleňuje na tri základné vrstvy: gramatiku, tektoniku (resp. mikrokompozíciu; zhodná s termínom architektonika v rámci kompozície chápanej literárnou teóriou) a architektoniku (resp. makrokompozíciu). Rozlišuje sa chronologická kompozícia – vývoj deja prebieha dôsledne podľa časovej postupnosti (kroniky), paralelná kompozícia – súbežne sa rozvíja niekoľko dejov (L. N. Tolstoj: Vojna a mier, Anna Kareninová), rámcová kompozícia – do jedného príbehu sa vkladajú ďalšie príbehy (G. Boccaccio: Dekameron), retrospektívna kompozícia – časová postupnosť deja je narušená (moderná próza 20. stor.) a reťazová kompozícia – jednotlivé udalosti na seba nadväzujú bez hlbšej súvislosti, sú spojené postavou hlavného hrdinu (M. de Cervantes Saavedra: Don Quijote de la Mancha);

d) výtv. vzájomné usporiadanie formálnych prvkov výtvarného diela, ako aj súhrn princípov (kompozičných, skladobných), ktoré výtvarné dielo určujú. Každé výtvarné dielo (maľba, socha, grafika, kresba a i.) je podmienené použitými materiálmi a formálnymi prvkami (výtvarnými výrazovými prostriedkami, ako sú napr. línia, plocha a farba), ktoré ho utvárajú. Vzájomné usporiadanie prvkov podlieha historicky sa meniacim pravidlám kompozície, ktoré môžu byť záväzné (→ kánon), odporúčané i voľné (autorské, pôvodné). K najuniverzálnejším kompozičným princípom patria princíp plánu (predný plán, pozadie a pod.), rytmu (opakovanie a alternovanie prvkov), symetrie (pravidelné rozmiestnenie prvkov okolo pomyselnej osi či stredu), kontrastu (vzájomné pôsobenie rozdielnych kvantít jednej povahy) a proporcie (vzťahy na základe vzájomných veľkostí). K významným kompozičným princípom patrí zlatý rez.

Kompozičné vzťahy vznikajú v danej kompozícii medzi formálnymi prvkami a kompozičnými princípmi. Nástrojom kompozičných vzťahov môžu byť okrem výtvarných výrazových prostriedkov aj predmety zobrazenia (postavy, objekty, tvary, priestory). K základným stavebným prvkom kompozície patrí línia (čiara), ktorá môže byť definovaná priamo (napr. silueta, obrys foriem) alebo nepriamo (os, smer). Hlavné lineárne kompozičné princípy (založené na líniách) sú určované na vektorovom základe: horizontála (vodorovná os), vertikála (zvislá os), diagonála (priečna os). Ich využitie môže súvisieť s ďalšími zákonitosťami vlastností kompozície, napr. so zákonitosťami dynamiky: vertikála a horizontála predurčujú skôr statické, diagonála (a krivka) dynamické kompozície. Kompozičné vzťahy môžu byť ďalej definované svetelnosťou a farebnosťou (tonálna a farebná kompozícia), textúrou a vlastnosťami povrchu (povrchová štruktúra, napr. jej haptické a optické kvality ako drsnosť, matnosť a pod.) či priestorom. S kategóriou priestoru ďalej súvisia kompozičné princípy hustoty (intenzita rozmiestnenia jednotlivých prvkov), orientácie (pozdĺžna, centrálna) a perspektívy (lineárna, vzdušná), t. j. zákonov o vyjadrení priestorovej hĺbky a o uhloch pohľadu. Vlastnosti kompozície možno posudzovať aj z hľadiska rozsahu zobrazenej reality (celok, výsek celku, detail a pod.), rozmiestnenia prvkov na základe dôležitosti či stupňovania významu alebo účinku (gradácia, dominantný motív a pod.) alebo podľa psychologických (fenomenologických) kategórií z hľadiska pôsobenia na diváka (harmonická, vyrovnaná, nepokojná, expresívna kompozícia).

V rámci figurálneho umenia závisí kompozícia aj od jednotlivých žánrov, napr. v portréte dominuje vertikálny, zatiaľ čo v krajinárskom žánri horizontálny princíp a obidva princípy sa odrážajú aj v prevládajúcich orientáciách obrazov na výšku alebo na šírku. V rozvinutých figurálnych kompozíciách, ale aj v jednoduchších zobrazeniach je možné určovať ťažisko kompozície (pri portréte napr. tvár portrétovaného, pri historickej maľbe vrcholná scéna s hlavnými protagonistami) a deliť jednotlivé prvky podľa významnosti na dominantné a vedľajšie a podľa hustoty na kulminačné a redšie. V najširšom význame možno spôsob komponovania (vytvárania kompozície) rozdeliť na dva najzákladnejšie typy: voľný a usporiadaný.

V širšom význame je pojem kompozícia blízky (alebo totožný) pojmu zobrazenie (umelecké stvárnenie). Z tohto hľadiska možno kompozíciu deliť podľa určitosti zobrazenia na realistickú (resp. figurálnu, t. j. predmetnú), štylizovanú a abstraktnú (nefigurálnu, nepredmetnú). Z hľadiska pôvodnosti sa rozoznávajú tri základné zdroje kompozície: empirická skúsenosť umelca (pozorovanie a napodobňovanie), spoločenská konvencia (napr. kánon a štýl) a invencia autora (subjektívna výpoveď). Konvenčná kompozícia vzniká na základe kultúrne ustálených schém a často obsahuje symbolické významy. Napr. motívy z kresťanskej ikonografie sú kolektívne rozpoznateľné už na základe kompozičného usporiadania figúr, predmetov a prostredia (napr. výjav Zvestovanie tvorí dvojica k sebe obrátených figúr z profilu, z ktorých jedna kľačí a druhá sedí).

Od najstarších čias postupne vznikalo a vyvíjalo sa viacero druhov a spôsobov kompozície. V období praveku sa uplatnila voľná kompozícia bez definovania prostredia (postavy levitujú), ktorá prevládla v nástennej jaskynnej maľbe. Pod priamym vplyvom deja, napr. lovu zveri, je v nej definované základné usporiadanie prvkov. Pre usporiadanú kompozíciu bolo typické uplatnenie archetypálnych schém, ktoré môžu byť centrálne (kruhové, symetrické), hieratické (gradácia, stupňovanie) a lineárne (s motívom opakovania). V starovekých civilizáciách určoval kompozíciu kánon, napr. hieraticky usporiadané kompozície v Egypte a Mezopotámii. V antickom Grécku a Ríme sa kompozícia uvoľnila, nepodliehala natoľko kánonickým pravidlám, mohla byť aj výrazom invenčnosti autora, ktorý v nej hľadal nové, aktuálne výrazové prostriedky, napr. harmóniu a vznešenosť alebo dejovú drámu. Vznikali rafinované, citlivo premyslené kompozície založené na princípoch idealizácie (pravidlá o proporciách) a heroizácie (trojuholníkové a pyramidálne kompozície), zároveň však spojené s realizmom, s príklonom k empirickému pozorovaniu skutočnosti. Napr. súsošie Laokoónta (1. stor. pred n. l.) okrem starostlivo odpozorovanej ľudskej anatómie charakterizuje predovšetkým vedome konštruovaná pyramidálna (a tým monumentálna a heroická), dynamická (prevládajú diagonály a rytmus, striedanie vzájomnej dostredivosti a odstredivosti postáv) kompozícia v zlatom reze (vyvážená, ťažisko súsošia spočíva v ľavej hornej tretine).

V stredoveku vychádzala kompozícia z priameho vzťahu so symbolickými, najčastejšie s duchovnými významami. Najrozvinutejšie kompozičné schémy vznikali v rámci výzdobných programov celých chrámových komplexov, najmä románskych a gotických katedrál. Stredoveká obrazová kompozícia podliehala rozlišovaniu medzi reprezentatívnou a naratívnou (dejovou) funkciou. Napr. retábulum oltára obsahovalo vo svojom centre reprezentatívne (titulárny svätec s centrálnym a frontálnym umiestnením) a po stranách naratívne (dejový cyklus na bočných krídlach oltára) zobrazenia. Kompozícia stredovekého obrazu bola založená na princípoch znakovej reprezentácie vzdialenej od pozorovania vonkajšej skutočnosti (popieranie perspektívy, tvarová štylizácia, lokálna farebnosť a pod.). Úžitkové predmety, najmä nábytok a zlatnícke práce, mali kompozíciu odvodenú z architektúry v duchu jednotného slohu (→ gotika). Kompozícia v období renesancie bola ovplyvnená vedomým návratom k antickému dedičstvu a zároveň sa v nej prejavil záujem o empirické poznávanie. Postupne sa stala čoraz viac premyslenou, najmä geometricky presne konštruovanou a priestorovo presne ukotvenou. Jej hlavnými nástrojmi od obdobia renesancie sú perspektíva, proporcie a kompozičná čistota (súhra tvarov, línií či objemov na obrazovej ploche). Záujem o štúdium zákonov lineárnej, ale aj tzv. vzdušnej perspektívy vniesol do kompozície rozhodujúci posun v prospech iluzívneho trojrozmerného priestoru. Jej nové pravidlá reflektovala aj súdobá teoretická literatúra o umení. Vo vrcholnej renesancii prevládali centrálne kompozície určované tvarom obrazovej plochy (napr. tzv. tondá – v tvare kruhu), námetom (obľúbené boli témy Posledná večera alebo Tróniaca Madona so svätcami – typ Sacra conversazione) či priestorovým riešením (centrálna lineárna perspektíva s úbežníkom v strede).

Manieristická kompozícia vznikala umelým konštruovaním, skladaním s častým zveličením (umelo vyskladané priestorové vzťahy, predĺžené či inak deformované proporcie a pod.). Všetky výtvarné druhy (vrátane architektúry) sprevádzala kompozičná expresia až dekompozícia (rozklad kompozície), čo vplývalo aj na ikonografiu i na významové znejasnenie diela. V maľbe i v grafike sú typické lievikovitý a diagonálny kompozičný rozvrh celej scény, decentralizácia ťažiska kompozície a využívanie tzv. repusoárových postáv, t. j. významovo druhoradých figúr, ktoré sú umiestňované do predného plánu obrazu, tvoria sprostredkovateľa medzi divákom a scénou, sú viditeľné zvyčajne od chrbta a stočené okolo svojej osi v dynamickej siluete (figura serpentinata). V období baroka dosiahla kompozícia dovtedy nezvyčajne rafinované podoby (iluzívnosť, iluzionizmus) súvisiace najmä s úsilím čo najintenzívnejšie pôsobiť na ľudské zmysly. Dominovali kontrasty svetla a tieňa (šerosvit), sieť diagonál, pohybov a protipohybov (napr. konvexných a konkávnych kriviek) a pod. V iluzívnych nástropných maľbách vrcholného baroka majú kompozície vírivý, špirálový alebo inak gradovaný pohyb s pomyselným úbežníkom do nekonečna. Tieto maľby, ktoré sa uplatnili najprv ako kompozície v čelnej perspektíve (quadro riportato), však čoskoro nahradili čoraz iluzívnejšie podhľady v ostrých perspektívnych skratkách (sotto in su).

Od 2. polovice 19. stor. sa v európskom výtvarnom umení začali objavovať nové kompozičné prístupy podnietené fotografiou. Patria k nim napr. zošikmené priblíženie k objektu, tzv. odseknuté postavy a predmety unikajúce z plochy obrazu, ako aj kompozičné experimenty sústredené na multiexpozíciu, t. j. sekvenčné množenie obrazov a fázovanie pohybu. Z hľadiska kompozičných prístupov neskorších avantgardných smerov boli na konci 19. stor. podstatné tendencie k popieraniu priestoru v prospech priznávania obrazovej plochy, napr. plošné diela secesie alebo tzv. priehradkovité členenie tvarov v dielach Paula Gauguina a maliarov pontavenskej školy. Rozklad pôvodnej kompozičnej kompatibility obrazu bol charakteristický aj pre prístup Paula Cézanna. Jeho analytické poňatie námetu inšpirovalo väčšinu avantgardných prúdov začiatku 20. stor., najmä kubizmus. Experimentovanie s formálnymi prvkami kompozície (kompozičné hry) stálo v popredí diel futuristov i orfistov, ako aj v celej škále prístupov abstraktného umenia, najmä konštruktivizmu, kinetizmu, geometrickej abstrakcie, suprematizmu a neoplasticizmu. Umelecké smery 20. stor. preverili možnosti kompozície vo vizuálnych umeniach v jej azda najväčšej možnej šírke;

2. hud. tvorivý proces, pri ktorom vzniká originálne hudobné dielo (hudobná skladba), v prenesenom význame aj samotné hudobné dielo (hudobná skladba) vytvorené hudobným tvorcom (skladateľom; na rozdiel od improvizácie), zvyčajne zaznamenané notovým zápisom (novšie aj prostredníctvom hudobnej grafiky alebo zvukovej nahrávky) umožňujúcim jeho živé predvedenie. Kompozičné postupy pri tvorbe diela sa odvíjajú od individuálneho štýlu skladateľa, druhovo-žánrového zaradenia komponovanej skladby i od hudobnohistorického kontextu, ich výber a použitie závisia predovšetkým od skladateľových hudodobnoteoretických znalostí (→ kompozičná technika). Komponované dielo (hudobná skladba) môže byť vokálne, inštrumentálne alebo vokálno-inštrumentálne. Rozvrhnutie diela pre jednotlivé hudobné nástroje si nevyžaduje skladateľovu interpretačnú zručnosť na danom nástroji, sú však potrebné aspoň jeho teoretické znalosti týkajúce sa ladenia, rozsahu a interpretačných možností hudobných nástrojov.

Usporiadanie jedného alebo viacerých hlasov do kompozičného celku môže skladateľ spracovať polyfónne (dve alebo viac línií samostatných hlasov; → polyfónia), heterofónne (dva alebo viac hlasov interpretuje tú istú melódiu v obmenách; → heterofónia), homofónne (melódia sprevádzaná akordickým sprievodom; → homofónia) alebo monofónne (melódia bez harmonického sprievodu) a pri každom type môže použiť inú kompozičnú techniku vedenia hlasov. Vnútorný priebeh kompozície závisí najmä od procesu dodržiavajúceho určité pravidlá tonálnych vzťahov; môže ísť o tvorbu skladby s tonálnym (dielo je zvyčajne písané v určitej tónine, je vystavané podľa pravidiel tonality), modálnym (dielo je založené na inom tonálnom systéme a tónovom usporiadaní, než sú dur a mol; → modálna hudba) alebo atonálnym (v zásade nerešpektuje žiadne tonálne pravidlá a je založené na skladateľových vlastných, často neštandardných postupoch; → atonálna hudba) procesom. Zoskupením hudobných myšlienok tvorcu podľa určitých logických zákonitostí v procese kompozície hudobného diela vznikne určitá hudobná forma.

Kompozícia je proces tvorby hudobného diela charakteristický najmä pre tzv. klasickú (vážnu) hudbu. V historickom vývoji európskej hudby sa kompozičné postupy vyvíjali od obdobia rozvoja viachlasu a bývajú príznačné pre jednotlivé epochy vývoja hudobnej kultúry (v rámci umeleckých slohov) i pre jednotlivé prúdy a smery; od 2. polovice 20. stor. prispeli k zmenám v kompozičnej práci nové technológie (využívanie počítačovej techniky). V minulosti vedomosti o princípoch kompozície sprostredkúvali mladším generáciám súkromne starší skladatelia, v súčasnosti sa kompozícia (skladba) a s ňou súvisiace predmety vyučujú na stredných (na Slovensku na konzervatóriách) a vysokých (na Slovensku na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave a na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici) hudobných školách;

3. hut. zliatina ľahkotaviteľných kovov (teplota tavenia do 600 °C). Najčastejšie sú cínové kompozície obsahujúce cín (75 – 91 %), antimón, meď, nikel, príp. aj olovo, a olovené kompozície obsahujúce olovo (63 – 84 %), cín, antimón, príp. aj nikel a arzén. Kompozície sa používajú ako ložiskové kovy na výrobu klzných ložísk, v minulosti v kníhtlačiarstve na výrobu tlačiarenských písmen (→ písmovina);

4. jaz. spôsob tvorenia slov skladaním;

5. školská písomná práca zvyčajne z cudzieho jazyka.

kompozitné materiály

kompozitné materiály, kompozity — heterogénne systémy tvorené minimálne dvoma fázami (primárnou a sekundárnou) zvyčajne rozdielneho chemického zloženia, ktoré sa od seba líšia fyzikálnymi a mechanickými vlastnosťami. Primárna fáza má funkciu spojivovej matrice, sekundárna (spevňujúca) fáza, resp. sekundárne fázy, sú plnivá alebo výstuže. Podľa materiálov vytvárajúcich matricu sa rozlišujú kompozitné materiály s kovovou, keramickou a polymérnou matricou, podľa geometrického tvaru a rozmerov sekundárnej fázy kompozitné materiály s časticovými a vláknitými plnivami a podľa vlastností kompozitné materiály s výnimočnými mechanickými vlastnosťami, ktoré sa používajú ako konštrukčné materiály, a kompozitné materiály so špeciálnymi fyzikálno-chemickými vlastnosťami, ktoré sa využívajú najmä ako špeciálne funkčné materiály (napr. v meracích prístrojoch).

Kompozitné materiály s kovovou matricou (kovové kompozity) sú kovy spevnené keramickými časticami s funkciou plnív, najčastejšie ide o hliník spevnený rôznymi časticami. Výrobky z tohto typu kompozitných materiálov sa vyrábajú vmiešaním jemných častíc karbidu kremíka SiC alebo oxidu hlinitého Al2O3 do roztaveného kovu, ktorý sa následne vleje do formy požadovaného tvaru, alebo zmiešaním kovového a keramického prášku, pričom sa získa zmes, ktorá sa následne speká a tvaruje. Výroba kompozitných materiálov s kovovou matricou je energeticky náročná, niektoré druhy (napr. kompozity s hliníkovou matricou) však možno vyrábať z čiastočne recyklovateľného materiálu. Spevnenie kovu keramickými časticami zvyšuje jeho tuhosť, pevnosť a maximálnu pracovnú teplotu bez výraznejšieho zvýšenia hmotnosti. Prednosťou tohto typu kompozitných materiálov je priaznivý pomer ich tuhosti k hmotnosti a pevnosti k hmotnosti, čo umožňuje znížiť hmotnosť automobilov a rôznych náradí, pri ktorých výrobe sa tieto kompozity najčastejšie používajú.

Kompozitné materiály s keramickou matricou (keramické kompozity) boli vyvinuté kvôli odstráneniu krehkosti monolitných keramických materiálov, čo by umožnilo nahradiť ťažké superzliatiny ľahkými keramickými materiálmi aj v náročných podmienkach (turbíny elektrární; vonkajšie, ochranné vrstvy kozmických lodí; brzdy lietadiel a pod.). Ako prvý bol vyvinutý keramický kompozit s uhlíkovou matricou spevnenou uhlíkovým vláknom (navrhnutý pre raketové motory a na ochranné tepelné štíty raketoplánov). Existujú keramické kompozity s rôznym chemickým zložením matrice a plniva. Ako matrice sa najčastejšie používajú nitrid kremíka Si3N4 a karbid kremíka SiC, ako plnivo spevňujúce matricu najčastejšie kontinuálne alebo prerušované vlákna, napr. whiskery a sekané vlákna, ale aj častice veľkosti mikrometrov až milimetrov (kontinuálne vlákna sú z hľadiska mechanického spevnenia najlepšie, sú však drahé a pomerne ťažké, preto sa častejšie používajú whiskery, ktoré materiály tiež veľmi dobre mechanicky spevňujú). Aby sa zabránilo problémom s nekompatibilitou materiálov najmä pri vysokých teplotách, zvyčajne sa vkladajú bezoxidové vlákna do bezoxidových matríc. Aj keď sú keramické kompozity perspektívnymi konštrukčnými materiálmi, ich použitie je stále limitované nedostatkom vhodného spevnenia, náročným spracovaním a vysokou cenou.

Pri polymérnych kompozitných materiáloch (polymérne kompozity) sa rôznym spôsobom kombinujú vlastnosti polyméru (malá hustota, spracovateľnosť pri nízkych teplotách, malá tepelná a elektrická vodivosť) a anorganických (vysoká pevnosť, tuhosť, tvrdosť, pri kovoch vysoká tepelná a elektrická vodivosť a tepelná stabilita) alebo organických (v porovnaní s anorganickými plnivami o niečo nižšia pevnosť, tuhosť, tvrdosť a menšia vodivosť, ale oveľa väčšia dostupnosť a nižšia cena; výhodami sú aj nižšia hustota a abrazívnosť) plnív vo forme častíc alebo vláken. Ako matrice sa najčastejšie používajú polyestery, ktoré majú dobré úžitkové vlastnosti (odolnosť, stálosť na vzduchu a pod.) a sú relatívne lacné, ako aj epoxidy a polyamidy, ktoré sa používajú na výrobu kompozitov so špeciálnymi vlastnosťami, sú však drahé. Na zvýšenie pevnosti spojenia zložiek sa ako apretúra najčastejšie používajú organosilány (→ silány), ktoré spolu s ďalšími funkčnými materiálmi tvoria medzifázu. Kompozity spevnené časticami sa získavajú dispergáciou častíc plniva veľkosti mikrometrov až milimetrov v matrici. Plnivom bývajú mleté minerály a horniny, najmä hlinitokremičitany (mastenec, kaolín), vrstvené hlinitokremičitany (sľuda) a uhličitany (vápenec). Na zlepšenie kĺzavých vlastností a odolnosti proti oteru sa pridávajú častice kovového bronzu kombinované s časticami grafitu, molybdénu alebo polytetrafluóretylénu. Niektoré plnivá znižujú horľavosť polymérov s vysokým podielom anorganických častíc. Polyolefíny (polyetylén a polypropylén) vystužené časticami Mg(OH)2 alebo Al(OH)3 sa dokonca samozhášajú, pretože vystavením plameňu sa z hydroxidu uvoľňuje chemicky viazaná voda. Kompozity spevnené vláknami sa pripravujú lisovaním.

Vlastnosti kompozitov spevnených dlhými vláknami výrazne závisia od výberu vlákna a matrice a od ich kombinácie, od hmotnostného pomeru vlákna a matrice, od dĺžky vlákna, jeho orientácie (pevnosť kompozitu rastie s orientáciou vláken paralelne so smerom zaťaženia), spôsobu prípravy a od povahy a intenzity medzimolekulárnych síl na fázovom rozhraní (vlákno – matrica). Ako plnivá sa používajú sklené vlákna, ktoré sa vyznačujú vysokou pevnosťou pri nízkych nákladoch, uhlíkové vlákna, ktoré majú veľmi vysokú pevnosť, tuhosť a malú hustotu, a kevlarové (aramidové) vlákna, ktoré majú vysokú pevnosť a malú hustotu, sú nehorľavé a prepúšťajú rádiové vlny. Polymérne kompozitné materiály vystužené vláknami sa používajú mnohostranne, a to na výrobu ľahkých konštrukčných prvkov do lietadiel i do pozemných dopravných prostriedkov (najmä karosérií a interiérov automobilov), na výrobu plavidiel, športových potrieb (golfové palice, veslá, tenisové rakety), pneumatík (gumová matrica vystužená sadzami a celulózovými, polyamidovými, aramidovými alebo uhlíkovými vláknami) a pod.

K polymérnym kompozitným materiálom patria aj fotokompozity používané ako výplne zubov, pozostávajúce zo syntetických živíc vo forme monomérov a kopolymérov a plniva (sklo, SiO2, Al2O3, B2O3, fosfáty, pigmenty), po vyplnení zuba a ožiarení ultrafialovým žiarením živica spolymerizuje (fotopolymerizácia) a spojí sa so zubnou sklovinou. V poslednom období sa materiálový výskum venuje najmä polymérnym nanokompozitom s pozoruhodnými fyzikálnymi vlastnosťami, v ktorých sa spája elasticita polymérnej matrice s vlastnosťami anorganickej alebo organickej nanofázy; rozmer nanofázy aspoň v jednom smere neprekračuje 100 nm. Pri polymérnych nanokompozitoch je na získanie porovnateľných alebo dokonca zlepšených vlastností v porovnaní s konvenčnými mikroplnivami potrebné oveľa menšie množstvo plniva (max. 5 objemových %), pričom sa zachovajú pôvodné vlastnosti polymérnej matrice, ako sú dobrá spracovateľnosť a húževnatosť.

Kompozitné materiály sa využívajú v stavebníctve ako stavebné materiály, napr. rôzne druhy betónu (matricou je stvrdnutá cementová kaša, plnivom kamenivo a železné prúty; → železobetón) alebo podlahové krytiny (matricou je polyvinylchlorid, plnivami drvina z korku alebo z dreva, tkanina a pod.). Moderné kompozitné materiály s epoxidovou živicou ako matricou a so sklenými, s uhlíkovými, aramidovými a i. vláknami spracovanými vo forme lamiel, tkanín alebo tyčí, ako plnivom sa používajú na povrchové spevnenie stavebných prvkov z betónu, z muriva alebo z dreva i na ich ochranu proti vonkajším vplyvom napr. pri rekonštrukčných prácach. Kompozitné materiály, ktorých matricou je syntetický polymér (polyetylén, polypropylén, polyvinylchlorid a i.) a výplňou drevná hmota (piliny, drvina z rastlinného odpadu), sa označujú ako materiály WPC (angl. Wood Polymer Composite). Dosky z týchto materiálov sa využívajú namiesto dreva v exteriéroch (na ploty, zábradlia, terasy, balkóny, altánky) a vďaka výborným tepelnoizolačným vlastnostiam aj ako obklad fasád budov.

kovy vzácnych zemín

kovy vzácnych zemín — historické označenie lantanoidov, ku ktorým sa priraďujú aj lantán La, skandium Sc a ytrium Y.