Vyhľadávanie podľa kategórií: chémia, meteorológia a klimatológia

Zobrazené heslá 1 – 8 z celkového počtu 8 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

aktinometria

aktinometria [gr.] —

1. chem. metóda na meranie intenzity svetla, ktoré sa látkou pri fotochemickej reakcii absorbuje. Platí vzťah:

\(\displaystyle{-\frac{dc}{dt} = \frac{\Phi\cdot I_{abs}}{V}}\),

t. j. úbytok koncentrácie \(c\) ožarovanej zlúčeniny za jednotku času \(t\) v objeme ožarovaného roztoku \(V\) sa rovná súčinu intenzity absorbovaného svetla \(I_{abs}\) a kvantového výťažku \(\Phi\). Aktinometria sa využíva predovšetkým pri stanovovaní kvantových výťažkov fotochemických reakcií. Na meranie intenzity žiarenia sa používajú vhodné štandardné fotochemické reakcie, ktorých kvantový výťažok je priamo alebo nepriamo stanovený na základe známeho svetelného toku zdroja. Tento sa obyčajne určí pomocou termočlánku, resp. fotonásobiča. V zásade sa môže použiť každá fotochemická reakcia, ak je tento systém chemicky stabilný v daných podmienkach, ak má dostatočne veľký kvantový výťažok a dá sa jednoducho a ľahko zmerať konverzia reaktantu pri vlnovej dĺžke použitého svetla. Takýmto chemickým aktinometrom je napr. roztok šťaveľanu železito-draselného v kyseline sírovej. Jeho ožarovaním sa železité ióny Fe3+ redukujú na železnaté Fe2+; ich množstvo sa stanovuje spektrofotometricky v komplexe s fenantrolínom pri vlnovej dĺžke 510 nm. Tento aktinometer možno použiť v širokom intervale vlnových dĺžok 254 – 577 nm;

2. meteorol. odbor meteorológie, ktorý sa zaoberá štúdiom a meraním slnečného žiarenia, vyžarovania zemského povrchu a atmosféry (→ žiarenie zemského povrchu, → žiarenie atmosféry). Úloha aktinometrie spočíva v meraní jednotlivých žiarivých tokov, ako aj v poznávaní zákonitostí prenosu žiarivej energie v atmosfére. Sleduje zákonitosti absorpcie, rozptylu a odrazu žiarivých tokov v atmosfére a na zemskom povrchu, ako aj vplyv meteorologických činiteľov na celkovú bilanciu žiarenia v systéme Zem – atmosféra.

Cu

Cu

1. chem. značka medi;

2. meteorol. → kumulus.

evaporácia

evaporácia [lat.] — proces, pri ktorom látka prechádza z kvapalnej fázy do plynnej;

1. → vyparovanie; → výpar;

2. geol., geochem. proces, pri ktorom v dôsledku vyparovania prírodných povrchových vôd nastáva vyzrážanie alebo kryštalizácia v nich rozpustených minerálov a ich následné usádzanie. Poradie usádzania minerálov závisí od ich rozpustnosti v pôvodnom roztoku (najprv sa usádzajú najmenej rozpustné, ako posledné najviac rozpustné minerály). Evaporácia zväčša prebieha vo viac-menej izolovaných vodných bazénoch (lagúnach, uzavretých jazerách, moriach ap.), kde množstvo pritekajúcej vody je nižšie ako množstvo vody, ktorá sa z bazéna za rovnaký čas vyparí. Sedimenty, ktoré takto vzniknú, sa nazývajú evapority.

heterosféra

heterosféra [gr.] — vrstva atmosféry Zeme vo výške zhruba 90 km nad zemským povrchom a vyššie. Od homosféry ju oddeľuje tenká prechodová vrstva – homopauza. Heterosféra bola podobne ako homosféra vyčlenená na základe molekulového zloženia atmosféry. Keďže turbulentné premiešavanie sa v heterosfére neuplatňuje, jej chemické zloženie sa podľa zákonov difúznej rovnováhy mení s výškou: koncentrácia ľahších plynov klesá s výškou pomalšie než koncentrácia ťažších plynov, preto v najvyšších vrstvách atmosféry prevláda atomárny vodík. V priebehu vývoja vzdušného obalu Zeme sa v heterosfére diferencovali štyri vrstvy, ktorých hrúbka sa môže v priebehu dňa v závislosti od teploty značne meniť: vrstva s vysokým zastúpením molekulárneho dusíka, vrstva obsahujúca prevažne atomárny kyslík, vrstva bohatá na hélium a vodíková vrstva, ktorá plynulo prechádza do medziplanetárneho priestoru.

koagulácia

koagulácia [lat.] —

1. zrážanie;

a) fyz., chem. zhlukovanie častíc disperznej fázy lyosólu do väčších kompaktných agregátov, pričom dochádza k makroskopickému oddeleniu vzniknutej zrazeniny – koagulátu, a k zániku koloidne nestabilného lyosólu (→ disperzná sústava). Koagulácia môže byť vyvolaná pridaním elektrolytu, ale aj starnutím sústavy, zmenou koncentrácie disperznej fázy, zmenou teploty, mechanickými príčinami (prečerpávaním, vibráciami, ultrazvukom), pôsobením žiarenia (viditeľného, ultrafialového, röntgenového) alebo účinkom jednosmerného alebo striedavého elektrického poľa. Pri koagulácii fázových (lyofóbnych) koloidov musí byť koncentrácia elektrolytu dostatočná na to, aby stlačila elektrickú dvojvrstvu na rozhraní koloidná častica – disperzné prostredie, a tým znížila energetickú bariéru zabraňujúcu spájaniu častíc pri vzájomných zrážkach (→ koagulačný prah). Molekulové (lyofilné) koloidy koagulujú až pri koncentrácii elektrolytu väčšej ako 10 mol/dm3.

Koagulácia, pri ktorej dochádza k strate stability lyosólu znížením alebo zánikom elektrického náboja koloidných častíc, sa nazýva neutralizačná, koagulácia, pri ktorej je strata stability vyvolaná stlačením difúznej časti elektrickej dvojvrstvy, koncentračná. Podľa spôsobu ukladania častíc v koaguláte sa rozlišuje perikinetická (ukladanie v rôznom smere) a ortokinetická (orientované ukladanie pri koagulácii v silovom poli, napr. pri toku alebo pri sedimentácii) koagulácia. Pri rýchlej koagulácii sa každé vzájomné priblíženie častíc vykonávajúcich Brownov pohyb končí ich spojením, pri pomalej koagulácii sa častice spájajú len pri zvlášť výhodnom priblížení, pretože na ich povrchu zostáva čiastočne zachovaná elektrická dvojvrstva alebo solvatačný obal.

Koagulácia sa využíva v potravinárstve na odstraňovanie zákalov a látok spôsobujúcich zákaly nápojov, pri ktorých sa vyžaduje číry vzhľad (pivo, víno, ovocné šťavy ap.; → čírenie), v baníctve na vyzrážavanie koloidných látok v procese úpravy nerastných surovín, v priemysle na čistenie odpadových vôd (→ elektrokoagulácia, význam 2). Opakom koagulácie je peptizácia, t. j. dispergovanie agregátov za tvorby koloidne stabilnej sústavy;

b) lek. hemokoagulácia — zrážanie krvi; → hemostáza;

2. meteorol. rast ľadových častíc v oblakoch pri teplote pod 0 °C spôsobený zachytávaním a namŕzaním prechladených kvapiek vody. Pri zachytení prechladenej kvapky vody na ľadovej častici vodná kvapka zvyčajne zamrzne a ľadová častica sa zväčší. Takto vznikajú krúpy, ktoré kým začnú padať k zemi, môžu v dostatočne silných výstupných vzduchových prúdoch dosiahnuť veľkosť až niekoľko cm. Proces, pri ktorom sa zrážaním spájajú ľadové častice (kryštáliky) na zhluky javiace sa pri snežení ako snehové vločky, sa nazýva agregácia.

konvekcia

konvekcia [lat.] — makroskopický pohyb tekutej látky (kvapaliny, plynu, taveniny, plazmy a i.), ktorý môže byť sprevádzaný prenosom tepla. Konvekcia môže byť prirodzená (nastáva účinkom gravitácie na oblasti látky s rozdielnou hustotou) alebo nútená (pri vnútenom prúdení vyvolanom cielenou činnosťou);

1. geofyz., geol. pohyb hmoty v (kvapalných) jadrách a (tuhých) plášťoch terestriálnych planét spôsobený tendenciou teplejšieho, a teda menej hustého materiálu stúpať a chladnejšieho, hustejšieho materiálu klesať pod vplyvom gravitácie. V zemskom jadre je konvekcia nevyhnutná na generovanie geomagnetického poľa, v zemskom plášti spôsobuje horizontálny pohyb kontinentov (kontinentálny drift) a vznik rozsiahlych prehĺbenín planetárnych rozmerov v zemskej kôre (riftové a subdukčné zóny). Pri kryštalizácii magmy je konvekcia príčinou diferenciácie, t. j. vzniku vrstvovitých magmatických telies (→ magmatická diferenciácia) a pod. V hydrotermálnych systémoch zapríčiňuje vertikálnu cirkuláciu vody, keď klesajúca chladná voda po ohreve v hĺbke stúpa naspäť nahor;

2. meteorol. usporiadaný alebo turbulentný pohyb vzduchu vo vertikálnom smere, pri ktorom dochádza v atmosfére k prenosu tepla a vodnej pary. Často sa ako konvekcia označujú len vzostupné pohyby vzduchu, v širšom ponímaní však zahŕňa aj kompenzačné, zostupné pohyby. Konvekcia závisí od teplotného zvrstvenia ovzdušia a je dôsledkom nerovnomerného prehriatia zemského povrchu, a to najmä v lete. Nad teplejšími miestami sa vzduch viac ohrieva a rozpína, jeho hustota klesá, stáva sa ľahším ako vzduch v jeho okolí a začne stúpať. Jeho vzostupné pohyby sú kompenzované zostupnými pohybmi vzduchu v jeho okolí. Horná hladina konvekcie sa mení v závislosti od poveternostnej situácie a ročného obdobia v rozsahu od niekoľko sto až do niekoľko tisíc metrov. Ak konvekcia prekročí konvekčnú kondenzačnú hladinu, vznikajú kopovité oblaky, prípadne zrážky. Výskyt konvekcie umožňuje získať výšku pri bezmotorovom lietaní.