Vyhľadávanie podľa kategórií: geológia, chémia

Zobrazené heslá 1 – 10 z celkového počtu 10 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

akumulácia

akumulácia [lat.] — hromadenie, prírastok;

1. biol. proces získavania a hromadenia uhlíka a kyslíka, ale aj celého radu iných prvkov organizmami z pôdy. Intenzita akumulácie daného prvku sa určuje množstvom atómov tohto prvku prijatého organizmom za určitý časový úsek v pomere k množstvu sledovaného prvku v pôde alebo vo vode, kde tento organizmus žije. V praxi sa intenzita biologickej akumulácie vyjadruje koeficientom biologickej akumulácie Ax = lx/nx, kde lx je obsah prvku v popole (napr. rastlín) a nx vyjadruje obsah prvku v pôde (hornine);

2. farm. hromadenie liečiv v organizme spojené s rizikom toxického prejavu; je spôsobené ich nedostatočným vylučovaním;

3. geol. hromadenie usadenín (sedimentov) neživého (abiotického) a živého (biotického) pôvodu na súši (na zemskom povrchu) a na dne riek alebo vodných bazénov. Opak denudácie. Uskutočňuje sa všetkými spôsobmi prenosu: mechanicky i chemicky, svahovou modeláciou, vodnými tokmi, vlnením morskej a jazernej vody, ľadovcami, vetrom a organizmami. Množstvo a rýchlosť akumulácie sú podmienené najmä podnebím a tektonikou. Pri ukladaní a hromadení horninového materiálu na zemskom povrchu alebo pod hladinou morí vznikajú akumulačné formy reliéfu. Podľa geomorfologického činiteľa, ktorý materiál prenášal, sa rozoznáva ľadovcová (glaciálna), riečna (fluviálna), jazerná (limnická), morská (marinná), veterná (eolická) a snehová (nivačná) akumulácia, ako aj akumulácia živými organizmami a akumulácia podmienená človekom (biogénna a antropogénna). Ak sa pri usádzaní biologického materiálu na dne vodného bazéna (mora) vyskytujú zachované (horľavé) organické látky, môžu z nich neskôr vznikať kaustobiolity (uhlie, plyn). V prípade, že usadeniny obsahujú väčšie nahromadeniny hnilobnokalových (sapropelových) organických látok, môžu slúžiť ako zdroj ropy. Intenzita i zloženie akumulácie sú nestále, čo je podmienené rytmickosťou prejavov jednotlivých foriem organizmov a procesov usádzania zvyškov organizmov počas celého procesu vzniku usadenín. Okrem nahromadenín úlomkov hornín, minerálov a odumretých zvyškov organizmov môžu vznikať nahromadeniny napr. amorfného oxidu kremičitého, zlúčenín fosforu, mangánu, železa ap. Nahromadeniny týchto látok môžu za určitých podmienok dosiahnuť také množstvo, že sa stávajú ich ložiskami, t. j. sú ekonomicky využiteľné v priemysle;

4. chem. hromadenie materiálu alebo energie v systéme počas procesu. V dôsledku akumulácie sa sledovaná vlastnosť systému mení s časom – systém je neustálený (nestacionárny). Číselná hodnota akumulácie (hmotnosti, energie, hybnosti) sa zahŕňa do bilancie príslušnej veličiny. Pri úbytku zo systému má akumulácia zápornú hodnotu;

5. jaz. a) funkčné vyratúvanie jednotlivých zložiek celku namiesto použitia zhrňujúceho hyperonyma, napr.: zradili svoju vlasť, svoj národ, svoju matku i svoj jazyk; b) rečová figúra, ktorá zahŕňa viac pomenovaní do jediného hyperonyma, napr.: mihnutím oka som ho prečítal. Akumulácia je častý štylistický prostriedok na opis osoby, prostredia a situácie. Používa sa v umeleckej i vo vecnej próze;

6. výtv. postup formujúci plastické dielo zhromaždením, nakopením a spojením rôznych predmetov. Podobný postup je kompresia, pri ktorej sú predmety alebo časti predmetov stlačené tak, aby vytvárali pevný celok.

alotropia

alotropia [gr.] — vlastnosť jednoduchých látok (prvkov) vyskytovať sa v rôznych alotropických modifikáciách, ktoré sa líšia štruktúrou, fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami (v prípade zlúčenín sa táto vlastnosť nazýva polymorfia). Napr. grafit, minerál uhlíka, kryštalizuje vo forme šesťuholníkov alebo klencov, je mäkký a tvorí šupinaté agregáty; diamant tiež minerál uhlíka, kryštalizuje v kubickej sústave, je najtvrdší prírodný minerál a tvorí dokonalé kryštály (osemsteny a dvanásťsteny). Jednotlivé alotropické modifikácie sú stále len v určitom rozmedzí teploty a tlaku. Teplota, pri ktorej dochádza k zmene kryštálovej štruktúry (jedna modifikácia sa mení na druhú), sa nazýva teplota alotropickej premeny. Napr. síra pri teplote nižšej ako 95,6 °C kryštalizuje v rombickej sústave, pri teplote vyššej ako 95,6 °C v monoklinickej sústave; biely β-cín (tetragonálna sústava) sa ochladzovaním pod 13,2 °C mení na sivý α-cín (kubická sústava).

antimón

antimón [lat.], stibium, Sb — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy, protónové č. 51, relatívna atómová hmotnosť 121,760; krehký sivý na vzduchu stály lesklý kov; teplota topenia 630,7 °C, teplota varu 1 587 °C, hustota 6,697 g/cm3, tvrdosť 3 – 3,5 Mohsovej stupnice. Má pomerne veľký merný elektrický odpor (rezistivitu) 0,417 μΩ · m. Nerozpúšťa sa v neoxidujúcich kyselinách (chlorovodíkovej, zriedenej sírovej), reaguje s koncentrovanou kyselinou dusičnou za vzniku hydratovaného Sb2O5. Chemicky je menej reaktívny ako arzén. Pri zahrievaní sa oxiduje za vzniku Sb2O3 alebo Sb2O5 v závislosti od podmienok. Priamo reaguje s halogénmi a pri zvýšenej teplote aj so sírou.

V zlúčeninách má atóm antimónu oxidačné číslo III alebo V a viaže sa prevažne kovalentnými väzbami. Najdôležitejšie zlúčeniny antimónu sú oxid antimonitý Sb2O3 (antimónový kvet), amfotérna biela látka s teplotou topenia 656 °C, a sulfid antimonitý Sb2S3, ktorý vytvára kovovolesklé ihlicovité kryštály (teplota topenia 547 °C). Ak sa pripravuje zrážaním vodných roztokov antimonitých solí, napr. dusičnanu antimonitého Sb(NO3)3 sulfánom, má oranžovú farbu, čo je analytickým dôkazom antimónu. Sulfid antimonitý sa používa pri výrobe zápaliek, pyrotechnických výrobkov a rubínovočerveného skla. Zo zlúčenín antimónu v oxidačnom stupni V je to kyselina hexahydroxidoantimoničná H[Sb(OH)6] a jej soli, napr. hexahydroxidoantimoničnan draselný K[Sb(OH)6], sulfid antimoničný Sb2S5 (vulkanizačná prísada, liečivo) a oxid antimoničný Sb2O5.

V prírode tvorí antimón súčasť minerálov antimonit, tetraedrit a valentinit. Z hľadiska výskytu v zemskej kôre je na 62. mieste (0,2 g/t). Vyskytuje sa vo viacerých alotropických modifikáciách (→ alotropia), najmä v zlúčeninách s kyslíkom a sírou, v mineráloch ako antimonit, na Slovensku aj ako komplexný sulfid medi a antimónu, nazývaný tetraedrit. Výnimočné postavenie vo svetových zásobách antimónových rúd má Ázia (bez bývalého ZSSR), na území ktorej sa nachádza 64 % svetových zásob, z toho len v Číne asi 45 % (Si-kchuang-šan, Xikuangshan), ďalej Bolívia, Južná Afrika (Gravelotte), krajiny bývalého ZSSR a Kanada. Na Slovensku sú ložiská v Malých Karpatoch (Pezinok-Cajla) a Nízkych Tatrách (Dúbrava, okres Liptovský Mikuláš; Magurka, dnes miestna časť Partizánskej Ľupče).

Antimón sa získava z antimonitu redukciou železom. Chudobná antimónová ruda sa spracuje gravitačným rozdružovaním alebo flotáciou. Získaný koncentrát sa oxidačne praží pri 450 °C. Prchavý oxid antimonitý Sb2O3, ktorý vzniká pri pražení, sa po kondenzácii redukuje drevným uhlím pod vrstvou tavidla (uhličitanu sodného) v tégliku umiestnenom v malej nistejovej peci. Rudy s vysokým obsahom antimonitu sa bez predbežnej úpravy redukujú železom. Surový antimón sa rafinuje pridaním síry (odstránia sa meď a železo) a oxidáciou (odstráni sa arzén). Antimón sa používa na výrobu zliatin s cínom, olovom a inými kovmi (dodáva im tvrdosť), ktoré sú vhodné napr. na výrobu ložísk (5 % cínu, 10 % antimónu, 85 % olova), príborov (zliatina s cínom), rôznych súčiastok používaných v chemickom priemysle, v polygrafii na výrobu tlačiarenských písmen (zliatiny antimónu s olovom). Asi 10 % celkovej produkcie antimónu sa používa pri výrobe olovených dosiek do elektrických akumulátorov.

antracit

antracit [gr.] — druh prírodného uhlia s najvyšším obsahom uhlíka (90 – 96 %) zo skupiny kaustobiolitov. Je čiernej farby s vysokým kovovým leskom, homogénne, ťažko zápalné. Používa sa ako tuhé palivo (náhrada koksu do vysokých pecí), na výrobu generátorového plynu a ako zdroj uhlíka (redukčné činidlo). Vyskytuje sa na dne bohatých uhoľných panví. Najväčšie svet. ložiská antracitu sú v Číne, Rusku, na Ukrajine a v USA. Na Slovensku sa vyskytuje pri Veľkej Tŕni.

arzén

arzén [aramejsky > gr. > lat.], arsenicum, zn. As — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 33, relatívna atómová hmotnosť 74,9216. Vyskytuje sa v niekoľkých alotropických modifikáciách. Sivý arzén (α-arzén) je oceľovosivý, kovovolesklý a krehký; teplota topenia 816 °C (3,91 MPa), hustota 5,778 g/cm3, tvrdosť 3 Mohsovej stupnice. Má relatívne veľký merný elektrický odpor (rezistivitu) 0,333 μΩ · m. Pri 615 °C sublimuje za vzniku citrónovožltých pár, ktorých ochladením sa získajú žlté priehľadné mäkké kryštály žltého arzénu (As4). Tento sa miernym zahriatím mení opäť na sivý arzén. Arzén sa zaraďuje medzi polokovy; reaguje s nekovmi (napr. s kyslíkom a so sírou) i s kovmi (→ arzenidy). Na suchom vzduchu je stály. S vodou a roztokmi hydroxidov a neoxidujúcich kyselín (napr. kyselinou chlorovodíkovou) reaguje veľmi pomaly.

V prírode sa arzén často vyskytuje na žilách strieborných a kobaltovo-niklových rúd ako rýdzi klencový minerál; čerstvý je cínovobiely alebo olovenosivý, na vzduchu tmavne, pričom sa na jeho povrchu tvorí jedovatý oxid. Kryštály arzénu sú vzácne, častejšie sa vyskytuje celistvý, miskovitý alebo tvorí vrstvy s obličkovitým povrchom a hroznovité hľuzy. Vyskytuje sa v Nemecku (Harz), Rakúsku, Nórsku, Japonsku (guľôčkovitý), USA (New Jersey) a Čile. Najdôležitejšie minerály arzénu sú arzenopyrit FeAsS, realgár As4S4 a auripigment As2S3. Podľa výskytu v zemskej kôre je arzén 51. prvkom v poradí (1,8 g/t).

V podobe zlúčenín je známy od staroveku, príprava elementárneho arzénu sa pripisuje Albertovi Veľkému. Názov súvisí so žltým sfarbením zlúčenín síry a pochádza z gr. arsenikon, prevzatého z aramejského zarník/zirník (zlatý, majúci zlatú farbu). Arzén sa vyrába rozkladom arzenopyritu za neprítomnosti vzduchu s následnou kondenzáciou pár vysublimovaného arzénu. Elementárny arzén sa používa najmä na výrobu zliatin, predovšetkým s olovom. V zlúčeninách má oxidačné číslo III alebo V a viaže sa kovalentnými väzbami. Väčšina zlúčenín arzénu je prudko jedovatá. Najdôležitejšie zlúčeniny: oxid arzenitý As2O3 (arzenik), arzán AsH3, arzenid galitý GaAs, kyselina trihydrogenarzeničná H3AsO4, ktorá sa podobá na kyselinu trihydrogenfosforečnú H3PO4 a používa sa na defoliáciu bavlníka pred zberom a na konzerváciu dreva. Jej soli sa používajú ako insekticídy (→ arzeničnany).

asfalt

asfalt [gr.] — čierna plastická až tvrdá a krehká zmes zlúčenín (najmä oligomérnych asfalténov rozpustených v olejových podieloch); živica. Zahrievaním sa postupne roztápa. Vyskytuje sa v prírode (prírodný asfalt) alebo vzniká ako destilačný zvyšok pri destilácii ropy (ropný asfalt). Prírodný asfalt obsahuje asi 84 % uhlíka, 10 % vodíka, 6 % kyslíka, zvyčajne i anorganické prímesi (piesok, úlomky hornín, vodu, plyny, síru a niekedy stopy uránu) a môže byť nasiaknutý v horninách. Vzniká okysličovaním ťažkej ropy a i. tekutých živíc. V prírode impregnuje pórovité horniny (piesky, pieskovce, štrky, niekedy vápence). Významné ložiská sú na juhu Trinidadu (100 × 800 m, hrúbka asi 60 m), kde tvorí asfaltové jazerá, ďalej v Peru, Venezuele, Mexiku, USA, Kanade, Francúzsku, Izraeli, Sýrii. Na Slovensku sa vyskytuje v triasových dolomitoch pri Varíne, kde sa aj ťažil.

Asfalt sa používa ako izolačný materiál v stavebníctve (na izoláciu pozemných a inžinierskych stavieb proti vode a vlhkosti), na výrobu izolačných dosák a lakov, a najmä na stavbu ciest. Dôležitými charakteristikami jeho fyzikálnych vlastností sú bod mäknutia, bod lámavosti, duktilita a penetrácia. Zvýšenie tvrdosti a bodu mäknutia asfaltov sa dosahuje oxidáciou ropného asfaltu prefúkavaním vzduchom za zvýšenej teploty. Oxidovaný asfalt sa používa na výrobu tvrdších druhov cestných a izolačných asfaltov. Cestný asfalt sa zvyčajne mieša s kamenivom; na zlepšenie priľnavosti asfaltu ku kamenivu sa najčastejšie používajú vyššie alifatické amíny. Prísadami (polyetylén, polypropylén alebo polybutén, resp. kopolyméry styrénu) sa zlepšujú mechanické vlastnosti asfaltu, čo sa využíva pri výstavbe veľmi namáhaných cestných úsekov (napr. križovatiek).

biela skalica

biela skalica — triviálny názov heptahydrátu síranu zinočnatého ZnSO4 · 7H2O;

geol. → goslarit.

bizmut

bizmut [nem.], bismuthum, zn. Bi — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 83, relatívna atómová hmotnosť 208,98. Posledný stabilný prvok v periodickej sústave. Krehký biely kov s červenkastým odtieňom, teplota topenia 271,4 °C, teplota varu 1 564 °C, hustota 9,808 g/cm3, tvrdosť 7 Mohsovej stupnice. Má relatívne vysoký merný elektrický odpor (rezistivitu) 1,20 μΩ·m. Na rozdiel od väčšiny látok zväčšuje objem pri tuhnutí. Bizmut patrí medzi ušľachtilé kovy, na vzduchu je stály. Reaguje s oxidujúcimi kyselinami (kyselina dusičná, koncentrovaná kyselina sírová) za vzniku príslušných solí. Je známy od stredoveku, už okolo roku 1450 sa používal do tlačiarenských zliatin. Názov pochádza z nemeckého Wismut (biely kov).

Podľa výskytu v zemskej kôre je bizmut 69. prvkom (0,008 g/t). V prírode sa vyskytuje ako rýdzi striebrobiely minerál so žltkastým odtieňom kryštalizujúci v trigonálnej sústave. Tvorí lístkovité a zrnité agregáty, niekedy drobné zrnká v iných mineráloch. Pomerne častý je na hydrotermálnych žilách kobaltovo-niklových rúd so striebrom. Vyskytuje sa v Nemecku (Schneeberg, Annaberg-Buchholz), Španielsku, Kanade, Bolívii. Na Slovensku sa ťažil pri Dobšinej (okres Rožňava). Jeho najdôležitejšími minerálmi sú bizmit (bizmutový oker) Bi2O3, bizmutinit (bizmutín) Bi2S3 a bizmutit Bi2(CO3)O2. Získava sa ako vedľajší produkt pri výrobe iných kovov (zinku, olova, medi) a používa sa na výrobu spájok a najmä ľahkotaviteľných zliatin.

V zlúčeninách má atóm bizmutu najčastejšie oxidačné číslo III. Pri zvýšenej teplote reaguje s kyslíkom, halogénmi a sírou. S kovmi tvorí intermetalické zlúčeniny nazývané bizmutidy. Najdôležitejšie zlúčeniny bizmutu sú: Bi2O3 – žltá látka s teplotou topenia 824 °C, ktorá sa používa pri výrobe optického skla; Bi(NO3)3·5H2O – vo vode rozpustná biela látka, ktorá slúži na prípravu iných zlúčenín bizmutu, napr. Bi(NO3)O, Bi(Cl)O. Zlúčeniny bizmutu sa používajú v kozmetike aj v medicíne, napr. hydrát galanu-hydroxidu bizmutitého (Bi(C7H4O5)(OH)·xH2O) sa používa ako prášok na odreniny (zastavuje krvácanie, vysušuje mokvajúce rany), črevné dezinficiencium (→ dezinfekčné prostriedky) a adstringencium; bis(citrónan) bizmutito-pentadraselný (BiK5(C6H4O7)2) sa používa ako antiulcerózum (proti žalúdočným vredom). Chlorid-oxid bizmutitý slúži ako netoxická náterová látka.

Atóm bizmutu môže nadobúdať aj oxidačné číslo V (napr. v KBiO3), ale ide o pomerne nestabilné zlúčeniny vzhľadom na efekt inertného elektrónového páru (tendencia dvoch elektrónov v najvzdialenejšom atómovom s-orbitále zostať nezdieľaná). Bizmutičnany sú reaktívne zlúčeniny, pôsobia ako silné oxidovadlá, pričom atómy bizmutu sa redukujú na oxidačné číslo III.

kamence

kamence — anorganické zlúčeniny, podvojné sírany všeobecného vzorca MIMIII(SO4)2 · 12H2O (MI = Na, K, Rb, Cs, NH4, Tl a i., MIII = Al, Ga, In, Sc, Ti, V, Cr, Mn, Fe, Co a i.). Sú rozpustné vo vode, kryštalizujú v kubickej sústave a vytvárajú veľké kryštály v tvare kocky alebo oktaédra. Obyčajne sú izomorfné (vytvárajú zmesové kryštály). Niektoré vznikajú v prírode pri rozklade sulfidov, najmä pyritu. Pripravujú sa kryštalizáciou z roztokov, ktoré obsahujú stechiometrické množstvá M2SO4 a M2(SO4)3. Používajú sa v rôznych oblastiach, napr. kamenec draselno-hlinitý KAl(SO4)2 · 12H2O v celulózovo-papierenskom priemysle, pri čistení vody a na prípravu iných hlinitých solí, KIMIII(SO4)2 · 12H2O (M = Cr, Fe) pri spracovaní koží.

kobalt

kobalt [nem.], cobaltum, zn. Co — chemický prvok 9. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 27, relatívna atómová hmotnosť 58,933, teplota topenia 1 495 °C, teplota varu 2 927 °C, hustota 8,90 g/cm3. Striebrobiely lesklý kov s modrým alebo s ružovkastým odtieňom, ktorý je na vzduchu stály. Kovový kobalt je feromagnetický a túto vlastnosť si zachováva do 1 130 °C na rozdiel od železa alebo od niklu, ktorý ju strácajú pri 768 °C, resp. 358 °C. Kryštalizuje vo dvoch alotropických modifikáciách (→ alotropia), a to v hexagonálnej (forma α) a v kubickej (forma β), ktorá je stabilná pri teplotách nad 450 °C. Hoci sa rudy kobaltu používali na farbenie skla a dekoráciu keramiky už v staroveku, kobalt izoloval v nečistej forme švédsky chemik G. Brandt až 1735. Stal sa tak prvým kovom, ktorého objav je historicky doložený. Názov pravdepodobne pochádza z nemeckého slova Knobold (škriatok, zlý duch), ktorým nemeckí baníci označovali arzenidové rudy obsahujúce aj saflorit (Co,Fe)As2, skutterudit (smaltín) CoAs2-3 alebo kobaltit CoAsS, z ktorých sa pri spracúvaní nepodarilo izolovať žiadny kov a uvoľňovali sa z nich jedovaté pary oxidu arzenitého As4O6.

Podľa výskytu v zemskej kôre (29 g/t) je kobalt 30. prvok v poradí. Nachádza sa v mineráloch pentlandit (Fe,Ni)9S8, kobaltit CoAsS, glaukodot (Co,Fe)AsS, erytrit (kobaltový kvet) Co3(AsO4)2 · 8H2O a i. i v tzv. komplexných rudách, ktoré ho obsahujú spolu s inými kovmi (meďou, niklom, železom) a ťažia sa z magmatických (s Ni), skarnových (s Fe), hydrotermálnych (s Ni), zo stratiformných (s Cu) a zvetrávacích (s Ni) ložísk. Náleziská: Rusko (Orenburská oblasť), Čína, Austrália (Nový Južný Wales), Nová Kaledónia, Zambia, Konžská demokratická republika, Brazília, Kuba, USA. Na Slovensku sa kobalt ťažil v 19. a na začiatku 20. stor. na hydrotermálnom ložisku arzenidov v Dobšinej. Zvýšené akumulácie kobalt (a niklu) sa nachádzajú aj v kôre zvetrávania serpentinitového telesa v záp. časti Košickej kotliny.

Kobalt sa získava ako vedľajší produkt pri metalurgii iných kovov (Cu, Ni, Pb). Svetová ročná produkcia sa pohybuje okolo 50-tis. ton. V prírode sa vyskytuje jediný stabilný izotop 59Co, je však známych 25 umelo pripravených rádioaktívnych izotopov (najľahší 50Co, najťažší 75Co, ktorý má najkratšiu dobu polpremeny > 150 ns), z ktorých najväčší význam má izotop 60Co (doba polpremeny T1/2 = 5,2711 roka), ktorý je zdrojom žiarenia gama (emituje dva fotóny žiarenia gama s energiou 1,332 MeV a 1,173 MeV s veľkou prenikavosťou) a má široké použitie v nukleárnej medicíne (v rádioterapii, → kobaltová bomba; rádiochirurgii, → gamanôž; na sterilizáciu materiálov, potravín a zariadení) a v technike (priemyselná defektoskopia, meranie hustoty betónu a i.).

V zlúčeninách má atóm kobaltu najčastejšie oxidačné čísla II a III, zriedkavo I a IV, existujú aj nestabilné zlúčeniny s oxidačným číslom V, napr. Na3CoVO4. Kobalt vytvára tri oxidy: oxid kobaltnatý CoO (olivovozelený), oxid kobaltnato-kobaltitý Co3O4 (čierny) a zriedkavejšie aj oxid kobaltitý vo forme hydrátu Co2O3 · H2O (čierny). Atóm Co(II) tvorí úplnú sériu halogenidov: CoF2 (ružový), CoCl2 (modrý), CoBr2 (zelený) a CoI2 (tmavomodrý). Hydratované halogenidy majú v dôsledku zmeny koordinačnej sféry iné sfarbenie, napr. CoCl2 · 6H2O je ružový. Z kyslíkatých solí Co(II) sú najvýznamnejšie CoSO4 · nH2O, Co(CH3COO)2 · 4H2O a Co(NO3)2 · 6H2O. Atóm Co(II) vytvára veľa komplexných zlúčenín, ktoré majú najčastejšie oktaédrickú (napr. [Co(H2O)6]2+) alebo tetraédrickú (napr. [CoCl4]2−) štruktúru. Atóm Co(III) tvorí iba niekoľko nestabilných solí (napr. CoF3 · nH2O, Co2(SO4)3 · 18H2O), v ktorých sa atóm kobaltu redukuje už vodou. Naproti tomu väčšina ligandov stabilizuje komplexy Co(III) voči redukcii a počet známych koordinačných zlúčenín Co(III) prevyšuje počet komplexov iného ľubovoľného centrálneho atómu. Súvisí to aj so skutočnosťou, že v dôsledku elektrónovej konfigurácie (d6) sú komplexy Co(III) kineticky inertné, čo znamená, že substitučné reakcie prebiehajú relatívne pomaly a je možné izolovať ich medzistupne. Atóm Co(III) tvorí prednostne komplexy s N-donorovými ligandmi (NH3, etán-1,2-diamín, CN). Väčšina komplexov Co(III), napr. [Co(NH3)6]3+ a [Co(CN)6]3−, [Co(CO3)3]3−, má oktaédrickú štruktúru. Na základe štúdia komplexov Co(III) vybudoval A. Werner (Nobelova cena 1913) základy stereochémie koordinačných zlúčenín. Kovový kobalt sa používa do špeciálnych ocelí a zliatin (na ochranu proti korózii, na výrobu lopatiek turbín, motorov prúdových lietadiel, magnetických materiálov, umelých kĺbových náhrad používaných v ortopédii). Zlúčeniny kobaltu sa používajú na výrobu lítiových batérií (napr. LiCoO2), ako katalyzátory v organických technológiách (výroba polymérov, hydrogenácia oxidu uhoľnatého, rafinácia motorových palív) alebo ako modré alebo zelené pigmenty.

Kobalt je biogénny prvok dôležitý pre mnohé živočíšne organizmy vrátane človeka. V organizme sa neviaže ani nehromadí, len prechodne ukladá v pečeni; v tele človeka je asi 1 – 2 mg kobaltu na každý kilogram hmotnosti. Je centrálnym atómom v molekule vitamínu B12 (kobalamínu, → korinoidy). Zúčastňuje sa krvotvorby (stimuluje tvorbu erytropoetínu), aktivuje niektoré enzýmy, napr. dipeptidázu, a ovplyvňuje energetický metabolizmus. Nedostatok kobaltu je zriedkavý a spôsobuje anémiu; nedostatok kobaltu v pôde pastvín spôsobuje pri prežúvavcoch tzv. dánsku chorobu, ktorá sa prejavuje anémiou, chudnutím a poruchami plodnosti a laktácie. Nadbytok kobaltu je pre človeka škodlivý, prejavom dlhodobého prívodu väčších dávok sú napr. polycytémia a kardiomyopatia. Vdychovanie prachu obsahujúceho kobalt, napr. z priemyselných emisií (metalurgia, výroba karbidov, cementu, tepelné elektrárne), vyvoláva pľúcne ochorenia (prahová limitná dávka prachu kobaltu vo vzduchu je 0,5 mg/m3).